Vitajte na našej stránke!

Pápež František sa vrátil z Kórey, počas letu pozdravil Slovensko

Vatikán 18. augusta – Pri návrate z apoštolskej návštevy Južnej Kórey Svätý Otec František opäť niekoľkými slovami pozdravil Slovensko. Pri prelete nad územím Slovenskej republiky 18. augusta v podvečerných hodinách zaslal jej prezidentovi Andrejovi Kiskovi pozdrav tohto znenia: „Keď prelietam nad Slovenskom pri návrate z mojej cesty do Kórey, obnovujem svoje najlepšie žičenia Vašej Excelencii a Vašim spoluobčanom a tiež uistenie o mojich modlitbách za slovenský ľud.“ Franciscus PP.

Lietadlo Boeing 777 Kórejských aerolínií so Svätým Otcom a jeho sprievodom na palube pristálo po takmer 12-hodinovom lete na rímskom medzinárodnom letisku Ciampino v plánovanom čase o 17:45. Posledný úsek do Vatikánu prekonal pápež autom, pričom sa zastavil v Bazilike Santa Maria Maggiore, aby sa pred milostivým obrazom Panny Márie poďakoval za práve ukončenú apoštolskú cestu. Priniesol so sebou kyticu kvetov, ktorú dostal na rozlúčku pred odletom zo Soulu od šesťročného dievčatka.

Najbližšie stretnutie s veriacimi má pápež František naplánované na stredu 20. augusta pri generálnej audiencii vo Vatikáne. Je zvykom, že prvú generálnu audienciu po návrate zo zahraničnej apoštolskej návštevy venuje Svätý Otec zhrnutiu absolvovanej cesty.

Pápež František sa rozlúčil s Kóreou vyprosovaním daru zmierenia

Južná Kórea 18. augusta – Záver návštevy pápeža Františka v Kórei sa niesol v znamení vyprosovania zmierenia pre kórejský národ, tragicky rozdelený už 60 rokov do dvoch znepriatelených štátov. Hmatateľným symbolom tejto otvorenej rany v národe a na Kórejskom polostrove je deliaca línia kryjúca sa s 38. rovnobežkou. Záverečným momentom päťdňovej návštevy, pri ktorej Svätý Otec opakovane hovoril o nádeji, bolo slávenie Eucharistie v katedrále v Soule za pokoj a zmierenie na Kórejskom polostrove. Modlitba poukázala na skutočnosť, že zmierenie je možné vďaka Božej milosti a moci Kristovho kríža.

Program posledného dňa apoštolskej cesty pápeža Františka do Kórey sa začal rozlúčkou na apoštolskej nunciatúre, ktorá Svätého Otca hostila počas jeho pobytu v Kórei. Odtiaľ sa presunul ku katedrále Mjon-don zasvätenej Nepoškvrnenému počatiu Panny Márie. Tento chrám, ktorý bol posvätený v roku 1898, má bohatú históriu. Bol postavený na mieste, kde sa od roku 1784 modlievali prvé kórejské kresťanské komunity. V jeho krypte sa nachádzajú pozostatky skupiny kórejských mučeníkov a v roku 1942 tu bol vysvätený aj prvý kórejský biskup Mons. Hoh Ginam. V roku 1950 bol okupovaný Pchjongjangskými vojskami a o šesť rokov neskôr bol útočiskom vysídlencov. V roku 1969 sa duchovný pastier katedrály, arcibiskup Soulu Mons. Stephen Kim Sou-hwan, stal prvým kórejským kardinálom. Katedrálu Mjon-don navštívil aj pápež sv. Ján Pavol II., a to v roku 1984 pri príležitosti 200. výročia založenia Cirkvi v Kórei.

O deviatej hodine miestneho času (dve hodiny ráno nášho času) rektor katedrály privítal Svätého Otca pred sídlom starej kúrie Soulskej arcidiecézy, kde sa pápež následne stretol s kórejskými náboženskými predstaviteľmi. Južná Kórea je charakteristická svojím multináboženským zložením, jednotlivé náboženstvá však žijú vo vzájomnej zhode, bez vonkajších konfliktov. No takmer polovica obyvateľov Južnej Kórey je bez vyznania. Na konci stretnutia s dvanástimi zástupcami náboženstiev sa pápež František spontánne prihovoril vo svojom rodnom jazyku, v španielčine, pričom jezuitský páter jeho slová prekladal do kórejčiny:

„Chcem vám poďakovať za láskavosť a priazeň, ktoré ste mi prejavili tým, že ste sa sem prišli so mnou stretnúť. Život je cesta, dlhá cesta, ale je to cesta, ktorou nemôžeme ísť osamote. Treba kráčať s bratmi v Božej prítomnosti. Za toto vám ďakujem, za toto gesto spoločného kráčania v Božej prítomnosti. Toto žiadal Boh od Abraháma. Sme bratia, uznajme sa za bratov a kráčajme spolu. Nech nás Pán žehná. A prosím vás, modlite sa za mňa. Veľmi vám ďakujem!“

Počas stretnutia pravoslávny metropolita daroval Svätému Otcovi byzantský kríž, ktorému sa pápež František veľmi potešil a prisľúbil, že na záver svätej omše s ním udelí záverečné požehnanie, čo aj urobil.

Zo stretnutia s predstaviteľmi náboženských komunít sa Svätý Otec odobral do katedrály na slávenie Eucharistie. Pred omšou sa pápež František stretol so skupinou žien, obetí zneužívania, ktoré boli ako tzv. „comfort women“ nútené poskytovať sexuálne služby japonským vojskám počas vojny na Kórejskom polostrove.

Svätú omšu za pokoj a zmierenie v Kórei slávil pápež František v latinskom jazyku, v homílii sa prihovoril po taliansky. V biblických čítaniach v kórejčine zazneli aj tieto slová z knihy Deuteronómium: «... a keď sa zasa obrátiš k Pánovi, svojmu Bohu, a budeš mu poslušný z celého srdca a z celej svojej duše aj so svojimi synmi tak, ako ti to dnes prikazujem, Pán zmení tvoj údel, zľutuje sa nad tebou a zozbiera ťa spomedzi národov, kam ťa rozprášil» (Dt 30,1-5). Diakon predniesol nasledovné Ježišove slová z Matúšovho evanjelia: «Ak budú dvaja z vás na zemi jednomyseľne prosiť o čokoľvek, dostanú to od môjho Otca, ktorý je na nebesiach. Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi. Vtedy k nemu pristúpil Peter a povedal mu: „Pane, koľko ráz mám odpustiť svojmu bratovi, keď sa proti mne prehreší? Azda sedem ráz?“ Ježiš mu odpovedal: „Hovorím ti: Nie sedem ráz, ale sedemdesiatsedem ráz.“» (Mt 18,19-22)

V homílii Svätý Otec hovoril o zmierení ako dare od Boha, ktorý ráta s účasťou každého jednotlivca. Spočíva v premene srdca a prijatí osobného záväzku:

„Boží dar zmierenia, jednoty a pokoja je neoddeliteľne spätý s milosťou obrátenia. Ide o premenu srdca, ktorá môže zmeniť beh nášho života a našej histórie ako jednotlivcov a ako národa. Pri tejto svätej omši prirodzene počujeme tento prísľub v súvislosti s historickou skúsenosťou kórejského ľudu, skúsenosťou rozdelenia a konfliktu, ktorý trvá viac ako šesťdesiat rokov. Ale naliehavé pozvanie Boha k obráteniu tiež volá nasledovníkov Krista v Kórei k tomu, aby skúmali kvalitu ich prínosu k budovaniu spravodlivej a humánnej spoločnosti. Volá každého z vás premýšľať o tom, nakoľko ste ako jednotlivci i ako spoločenstvo svedkami evanjeliového záväzku voči znevýhodneným, voči osobám na okraji spoločnosti, voči tým, ktorí nemajú zamestnanie alebo sú vylúčení z prosperity mnohých. Volá vás, ako kresťanov a ako Kórejčanov, rázne odmietnuť mentalitu založenú na podozrievaní, na kontraste a na konkurencii a podporovať skôr kultúru formovanú učením evanjelia a najušľachtilejšími tradičnými hodnotami kórejského ľudu.“

Cestou k zmiereniu je odpustenie, povedal ďalej pápež František, pričom zdôraznil, že silu k tomu, čo sa ľudsky zdá byť nemožné, dáva moc Kristovho kríža:

„Čo sa z ľudskej perspektívy zdá byť nemožné, nepriechodné, a niekedy dokonca odporné, Ježiš to robí možným a užitočným vďaka nekonečnej moci svojho kríža. Kristov kríž zjavuje Božiu moc prekonať každé rozdelenie, uzdraviť každú ranu a obnoviť pôvodné putá bratskej lásky.“

Na záver homílie, po poďakovaní prítomnej prezidentke Kórejskej republiky Park Geun-hyeovej a všetkým, čo prispeli k uskutočneniu návštevy, Svätý Otec ocenil službu všetkých kórejských kňazov:

„Predovšetkým by som sa chcel s osobným slovom uznania obrátiť na kňazov Kórey, ktorí denne pracujú v službe evanjelia a budovania Božieho ľudu vo viere, nádeji a láske. Prosím vás, ako vyslancov Krista a vysluhovateľov jeho zmierujúcej lásky, aby ste pokračovali v budovaní vzťahov úcty, dôvery a harmonickej spolupráce vo svojich farnostiach, medzi vami a vašimi biskupmi. Váš príklad bezvýhradnej lásky k Pánovi, vaša vernosť a oddanosť službe, rovnako ako vaše charitatívne úsilie v prospech tých, ktorí to potrebujú, nech výrazne prispievajú k dielu zmierenia a pokoja v tejto krajine.“

Po homílii veriaci prednášali spoločné modlitby za pokoj, za oblasti sveta trpiace vojnami, za tých, čo trpia kvôli rozdeleniu, za chudobných a vytlačených na okraj. Pápež František pripojil aj prosbu za misiu svojho osobitného vyslanca v Iraku, kardinála Filoniho: „Za kardinála Fernanda Filoniho, ktorý mal byť tu s nami, ale ktorý nemohol prísť, lebo ho pápež poslal k trpiacemu ľudu Iraku, aby pomáhal prenasledovaným a tým, čo boli obratí o všetko, ako aj všetkým náboženským menšinám, ktoré trpia v tejto zemi. Nech mu je Pán nablízku v jeho misii.“

Ešte pred koncom svätej omše Svätého Otca pozdravil a poďakoval mu arcibiskup Soulu kardinál Yeom Soo-jun.

Po svätej omši sa pápež František odobral do krypty katedrály k hrobom kórejských mučeníkov a zotrval tam v tichej modlitbe. Odtiaľ sa už presunul na letisko v Soule, kde nasledovala rozlúčková ceremónia za prítomnosti občianskych predstaviteľov ako aj skupiny veriacich. Delegácie sa rozlúčili pred nastúpenou čestnou gardou. Lietadlo Kórejských aerolínií na palube s pápežom Františkom vyštartovalo o 13.00 miestneho času (6:00 nášho času) Počas letu sa konala tlačová konferencia pre 72 novinárov, sprevádzajúcich pápeža na apoštolskej ceste. Pápež František podľa zaužívaného zvyku počas letu pozdravuje telegramom hlavy štátov krajín počas preletu nad ich územím. Pri prelete nad čínskym územím už stihol pozdraviť čínskeho prezidenta Si Ťin-pchinga. Pápežova trasa opäť povedie aj ponad Slovensko. Po takmer 12-hodinovom lete (11 hod. 45 min.) sa očakáva pristátie o 17:45 na rímskom letisku Ciampino.

Záverečné posolstvo pápeža Kórei: Kristov kríž má moc obnoviť puto bratskej lásky

Homília pápeža Františka zo svätej omše za pokoj a zmierenie, slávenej v Katedrále Mjon-don v Soule 18. augusta 2014.

Drahí bratia a sestry, môj pobyt v Kórei sa chýli ku koncu a ja nemôžem iné, než poďakovať Bohu za mnohé dobrodenia, ktoré dal tejto milovanej krajine, a osobitne Cirkvi v Kórei. Spomedzi týchto dobrodení si zvlášť uchovávam skúsenosť, prežitú spolu v týchto posledných dňoch, z prítomnosti toľkých mladých pútnikov pochádzajúcich zo všetkých kútov Ázie. Ich láska k Ježišovi a ich nadšenie pre šírenie jeho kráľovstva boli inšpiráciou pre všetkých.

Moja návšteva teraz vrcholí v tomto slávení svätej omše, v ktorej vyprosujeme od Boha milosť pokoja a zmierenia. Táto modlitba má mimoriadnu ozvenu na Kórejskom polostrove. Dnešná svätá omša je v prvom rade a predovšetkým modlitbou za zmierenie v tejto kórejskej rodine. V evanjeliu nám Ježiš hovorí, aká silná bude naša modlitba, keď sa dvaja alebo traja zhromaždia v jeho mene, aby o niečo prosili (porov. Mt 18,19-20). A o čo viac, keď celý národ pozdvihne svoju úprimnú modlitbu k nebu!

Prvé čítanie predstavuje Boží prísľub obnoviť v jednote a prosperite národ, rozptýlený katastrofou a rozdelením. Pre nás, ako pre ľud Izraela, je to prísľub nádeje. Ukazuje na budúcnosť, ktorú už dnes Boh pripravuje pre nás. Avšak tento prísľub je nerozlučne spojený s príkazom: príkazom návratu k Bohu a poslušnosti jeho zákonu celým svojím srdcom (porov. Dt 30,2-3). Boží dar zmierenia, jednoty a pokoja je neoddeliteľne spätý s milosťou obrátenia. Ide o premenu srdca, ktorá môže zmeniť beh nášho života a našej histórie ako jednotlivcov a ako národa.

Pri tejto svätej omši prirodzene počujeme tento prísľub v súvislosti s historickou skúsenosťou kórejského ľudu, skúsenosťou rozdelenia a konfliktu, ktorý trvá viac ako šesťdesiat rokov. Ale naliehavé pozvanie Boha k obráteniu tiež volá nasledovníkov Krista v Kórei k tomu, aby skúmali kvalitu ich prínosu k budovaniu spravodlivej a humánnej spoločnosti. Volá každého z vás premýšľať o tom, nakoľko ste ako jednotlivci i ako spoločenstvo svedkami evanjeliového záväzku voči znevýhodneným, voči osobám na okraji spoločnosti, voči tým, ktorí nemajú zamestnanie alebo sú vylúčení z prosperity mnohých. Volá vás, ako kresťanov a ako Kórejčanov, rázne odmietnuť mentalitu založenú na podozrievaní, na kontraste a na konkurencii a podporovať skôr kultúru formovanú učením evanjelia a najušľachtilejšími tradičnými hodnotami kórejského ľudu.

V dnešnom evanjeliu sa Peter pýta Pána: «Koľko ráz mám odpustiť môjmu bratovi, keď sa proti mne prehreší? Azda sedem ráz?» Pán odpovedá: «Hovorím ti, nie sedemkrát, ale sedemdesiatsedem ráz» (Matúš 18,21-22). Tieto slová sú jadrom posolstva zmierenia a pokoja naznačeného Ježišom. V poslušnosti voči jeho príkazu voláme každý deň k nášmu Nebeskému Otcovi, aby nám odpustil naše hriechy, «ako i my odpúšťame svojim vinníkom». Ak sme neboli schopní urobiť to isté, ako môžeme úprimne prosiť za pokoj a zmierenie?

Ježiš nás žiada, aby sme verili, že odpustenie je bránou, ktorá vedie k zmiereniu. V príkaze odpustiť našim bratom bez výhrad nás žiada o niečo úplne radikálne, ale tiež nám dáva milosť, aby sme to dokázali urobiť. Čo sa z ľudskej perspektívy zdá byť nemožné, nepriechodné, a niekedy dokonca odporné, Ježiš to robí možným a užitočným vďaka nekonečnej moci svojho kríža. Kristov kríž zjavuje Božiu moc prekonať každé rozdelenie, uzdraviť každú ranu a obnoviť pôvodné putá bratskej lásky.

Toto je teda posolstvo, ktoré vám zanechávam na konci mojej návštevy Kórey. Majte vieru v silu Kristovho kríža! Prijmite jeho zmierujúcu milosť do vašich sŕdc a zdieľajte ju s ostatnými! Prosím vás, aby ste vydávali presvedčivé svedectvo o Kristovom posolstve zmierenia vo vašich domovoch, vo vašich komunitách a vo všetkých sférach života krajiny. Verím, že v duchu priateľstva a spolupráce s inými kresťanmi, s príslušníkmi iných náboženstiev a so všetkými mužmi a ženami dobrej vôle, ktorým leží na srdci budúcnosť kórejskej spoločnosti, budete kvasom Božieho kráľovstva v tejto zemi. Potom naše modlitby za pokoj a zmierenie budú stúpať k Bohu z čistejších sŕdc a skrze dar jeho milosti dosiahnu toto drahocenné dobro, po ktorom všetci túžime.

Modlime sa teda, aby sa ukázali nové príležitosti pre dialóg, pre stretnutie a prekonávanie rozdielov, pre nepretržitú veľkorysosť v poskytovaní humanitárnej pomoci tým, ktorí sú v núdzi, a pre stále širšie uznanie skutočnosti, že všetci Kórejčania sú bratia a sestry, členovia jednej rodiny a jedného národa. Hovoria tým istým jazykom.

Pred odchodom z Kórey by som chcel poďakovať pani prezidentke republiky, Park Geun-hyeovej, občianskym a cirkevným predstaviteľom a všetkým, ktorí akýmkoľvek spôsobom pomohli, aby bolo možné uskutočniť túto návštevu. Predovšetkým by som sa chcel s osobným slovom uznania obrátiť na kňazov Kórey, ktorí denne pracujú v službe evanjelia a budovania Božieho ľudu vo viere, nádeji a láske. Prosím vás, ako vyslancov Krista a vysluhovateľov jeho zmierujúcej lásky (porov. 2 Kor 5,18-20), aby ste pokračovali v budovaní vzťahov úcty, dôvery a harmonickej spolupráce vo svojich farnostiach, medzi vami a vašimi biskupmi. Váš príklad bezvýhradnej lásky k Pánovi, vaša vernosť a oddanosť službe, rovnako ako vaše charitatívne úsilie v prospech tých, ktorí to potrebujú, nech výrazne prispievajú k dielu zmierenia a pokoja v tejto krajine.

Drahí bratia a sestry, Boh nás volá, aby sme sa vrátili k nemu a načúvali jeho hlasu a sľubuje, že nás upevní na zemi v pokoji a prosperite väčšej, než kedy poznali naši predkovia. Kiež by nasledovníci Krista v Kórei mohli pripraviť úsvit tohto nového dňa, keď sa táto zem pokojného rána bude môcť tešiť z najštedrejšieho Božieho požehnania harmónie a pokoja! Amen.

4. deň

Stretnutia s biskupmi a mládežou Ázie

Južná Kórea 17. augusta - Nedeľa 17. augusta, ktorá bola štvrtým dňom návštevy pápeža Františka v Južnej Kórei, patrila dvom veľkým stretnutiam: s biskupmi Ázie a s ázijskou mládežou. Obe sa uskutočnili na miestach mučeníckeho svedectva kórejských katolíkov, podobne ako iné podujatia počas tejto návštevy Svätého Otca na Kórejskom polostrove. Hémi, asi 110 km od Soulu, je pútnickým miestom, ktoré pripomína mučenícku smrť 132 kresťanov, umučených v polovici 19. storočia na tomto mieste a ktorých totožnosť nie je známa. Nachádza sa na území diecézy Tedžon, preto sa tu k pápežskému sprievodu pripojil biskup Lazzaro You Heung-sik. V pútnickom chráme privítal hostí rektor sanktuária.

Dopoludnie patrilo stretnutiu Svätého Otca s biskupmi z 35 krajín Ázie. Po spoločnej modlitbe breviára v anglickom jazyku pozdravil pápeža a ostatných biskupov indický kardinál Oswald Gracias, ktorý je predsedom Federácie biskupských konferencií Ázie: „V tejto chvíli sa naše srdce a naša myseľ vracajú k tej historickej udalosti spred 44 rokov, keď sa biskupi Ázii zišli v Manile pri príležitosti historickej návštevy pápeža Pavla VI. na Filipínach v decembri 1970. Bolo to prvýkrát, čo sa toľkí biskupi Ázii - bolo ich asi 180 - zišli, aby si vymenili skúsenosti a diskutovali o pastoračných problémoch tohto obrovského a rôznorodého kontinentu. (...) Ázia je kontinent, ktorý zažíva nádeje a radosti stáleho znovuzrodenia v Duchu Svätom. 60 percent svetovej populácie žije v Ázii. Je to mladý kontinent, kde väčšina populácie je mladá. V dôsledku tohto je v mnohých ohľadoch Ázia veľmi dôležitá pre budúcnosť sveta a budúcnosť Cirkvi.“

Dialóg, kresťanská identita a empatia sú témy, na ktoré sa sústredil vo svojom príhovore Svätý Otec:

„Ak chceme s inými komunikovať slobodným, otvoreným a plodným spôsobom, musíme mať jasno v tom, čo sme, čo pre nás Boh vykonal a čo od nás požaduje. A aby sa naša komunikácia nestala monológom, musí v nej byť prítomná otvorenosť mysle a srdca, aby sme mohli akceptovať jednotlivcov i kultúry.“

Upozornil na tri pokušenia duchom sveta: „Prvým je zavádzajúci omyl relativizmu, ktorý zatemňuje jas pravdy a pohybujúc zemou pod našimi nohami, ženie nás na pohyblivý piesok, na nestály piesok zmätku a beznádeje.(...) Ďalší spôsob, ktorým svet ohrozuje pevnosť našej kresťanskej identity je povrchnosť, sklon pohrávať sa s módnymi výstrelkami, pletkami a zábavkami, viac než venovať sa veciam, ktoré sú skutočne dôležité.(...) Je tu aj tretie pokušenie, a to zdanlivá bezpečnosť schovávania sa za jednoduché odpovede, hotové frázy, zákony a nariadenia.“

Pápež František ďalej hovoril o plodnosti, ktorou sa má vyznačovať Cirkev v Ázii, aby napriek tomu, že na kontinente predstavuje malú menšinu, predsa bola tým „maličkým stádom“, ktoré prináša svetlo evanjelia až po hranice sveta. Takto je Cirkev v Ázii tým biblickým „horčičným semienkom“.

Voľným pokračovaním bratského zdieľania bol spoločný obed v rezidencii sanktuária.

Nedeľné popoludnie patrilo mladým. Svätou omšou slávenou pápežom Františkom vyvrcholil šiesty ročník Dní ázijskej mládeže. „Mládež Ázie, vstaň!“ – tak znel ústredným odkaz Svätého Otca mladým. Prítomných zástupcov katolíckej mládeže z 23 ázijských krajín pápež vyzval venovať svoje roky mladosti tomu, aby „v spojení so svojimi biskupmi a kňazmi budovali Cirkev, ktorá je viac svätá, viac misionárska a viac ponížená.“ Cez niekoľko tisíc prítomných reprezentantov mladých sa takto pápež František prihovoril mládeži celej Ázie bez ohľadu na hranice a rozdelenia. V zástupoch mladých bolo na tejto slávnosti prítomných aj niekoľko desiatok, možno až stoviek mladých z Číny.

Miestom konania slávnosti bol Hrad Hémi, asi 2 km od Svätyne neznámych mučeníkov. Pevnosť Hémi bola postavená v roku 1421 ako ochrana proti pirátom, v roku 1490 sa zmenila na vojenské centrum s kasárňami a väznicami. Vnútorné priestranstvo bolo počas prenasledovania kresťanov v 19. storočí ako väzenie a miesto popráv. Obvod múru má asi 2 km a vnútro opevnenia môže pojať až 200-tisíc ľudí.

Kvôli neistému počasiu bola väčšina mladých na rozľahlom priestranstve pevnosti Hémi v pršiplášťoch, avšak ani tie im neprekážali v živom zapájaní sa do liturgie, sprevádzanej radostnými mládežníckymi spevmi. Na bielom pozadí oltára, ktorý postavili sami mladí na vyvýšenom pódiu, bol vyzdvihnutý kríž zo svetlého dreva, po boku splývali dva pruhy v národných farbách modrej a červenej. Vľavo od kríža bolo vyobrazené logo Dní ázijskej mládeže, v ktorom písmeno «Y» z anglickej skratky AYD (Asia Youth Day) znázorňuje kalich. Vnútri kalicha je okrem symbolu kríža modrý a červený plameň z národného znaku Kórey. Na pódiu bola opäť umiestnená aj biela socha Panny Márie s Ježiškom v náručí.

Približne o 9.30 nášho času, teda popoludní o pol piatej miestneho času, pápež František znakom kríža začal v latinskom jazyku slávenie eucharistie z 20. nedele v cezročnom období. Pokračovala spevmi v kórejčine, prvým čítaním vo filipínskom jazyku, žalmom v angličtine, druhé čítanie zaznelo v malajskom jazyku a evanjelium predniesol diakon v kórejčine. Koncelebrantmi pápeža Františka boli indický kardinál Oswald Gracias, predseda Federácie biskupských konferencií Ázie a kardinál Stanislav Rylko, predseda Pápežskej rady pre laikov, organizátorky Svetových dní mládeže.

Svätý Otec prednášal homíliu v angličtine. Začal ju slovami, ktoré sú súčasťou témy Šiestych ázijských dní mládeže: «Sláva mučeníkov žiari nad vami!» Od historického svedectva viery mučeníkov vzápätí prešiel k súčasnému svedectvu a pozval mladých uvažovať aj nad druhou časťou motta: «Mládež Ázie, vstaň!» Hovoril o povzbudení, posile, ale aj o zodpovednosti, ktoré vyplývajú z týchto slov a z úlohy vydávať svedectvo o svetle Kristovej pravdy.

„Vo vašom kresťanskom živote budete mnohokrát pokúšaní, tak ako aj učeníci v dnešnom evanjeliu (Mt 15,21-28), odohnať cudzinca, núdzneho, chudobného a toho, kto má zlomené srdce. Sú to osobitne títo ľudia, čo opakujú výkrik ženy z evanjelia: «Pane, pomôž mi!» Prosba kanaánskej ženy je výkrikom každého, kto hľadá lásku, prijatie a priateľstvo s Kristom. Je to ston mnohých osôb v našich anonymných mestách, výkrik mnohých vašich rovesníkov a volanie všetkých tých mučeníkov, ktorí ešte aj dnes podstupujú prenasledovanie a smrť pre Ježišovo meno: «Pane, pomôž mi!» Odpovedajme na túto prosbu, nie ako tí, ktorí odháňajú tých, čo od nás niečo žiadajú, ako keby nám služba núdznym mala prekážať v zotrvávaní v blízkosti Pána. Nie! Musíme byť ako Kristus, ktorý odpovedá na každú prosbu o jeho pomoc s láskou, milosrdenstvom a súcitom.“

Spoločné modlitby veriacich, prednášané opäť v rôznych ázijských jazykoch, vyjadrovali prosby za mladých, za pokoj, za cirkev v Ázii a tiež za chudobných a marginalizovaných.

V závere eucharistickej slávnosti, uzatvárajúcej 6. ročník Dní ázijskej mládeže, prehovoril predseda Konferencie biskupov Kórey Mons. Peter U-il Kang. Vyjadril Svätému Otcovi poďakovanie za nezabudnuteľné momenty, ktoré mali mladí možnosť prežiť. Na výnimočnosť tohto okamihu poukázal slovami: „Na Svetových dňoch mládeže pápež vždy sprevádza mladých, ale toto je prvýkrát, čo pápež prišiel tak zďaleka, aby sa spolu s ázijskými biskupmi zúčastnili na Dňoch ázijskej mládeže.“

Kardinál Oswald Gracias, arcibiskup Bombaja a predseda Federácie biskupských konferencií Ázie na záver vyjadril radosť z prítomnosti Svätého Otca počas dní, plných povzbudenia, radosti, ale aj hlbokej modlitby a úvah: „Ale teraz, po týchto piatich dňoch v Tedžone sme opäť prebudili naše nadšenie pre evanjelium, znovu sme oživili svojho mladistvého ducha a hlbšie sme pochopili naše krstné zasvätenie a zmysel pravého učeníctva. Z tohto dôvodu hovoríme «nie» ekonomike vylúčenia, «nie» ekonomike sebectva bez etických princípov, hovoríme «nie» duchu materializmu. «Nie, nie, nie!» A hovoríme «áno» osobnému stretnutiu s Ježišom, ktorého chceme stále prinášať so sebou. Hovoríme «áno» volaniu chudobného, núdzneho, tomu, kto je osamelý, a svetu, ktorý na nás netrpezlivo čaká.“

Napokon kardinál Gracias oznámil miesto a dátum konania ďalšieho ročníka stretnutia ázijskej mládeže: „A teraz, s radosťou, slávnostne a hrdo nesieme Ježišov kríž na našich pleciach, v našich srdciach a v našich životoch, a vydávame sa na cestu prípravy ďalších Dní ázijskej mládeže, ktoré sa budú konať v Indonézii v roku 2017.“ Šieste ázijské dni mládeže zakončil slovami: „Takže ešte raz: vďaka, Svätý Otče, vďaka, Kórea, máme vás radi!“

Za neutíchajúceho radostného burácania mladých sa Svätý Otec rozlúčil s Hémi. Pre nepriaznivé počasie sa vrátil do Soulu, vzdialeného približne 100 km od mesta Hémi, nie vrtuľníkom, ale vlakom.

Z histórie Dní ázijskej mládeže:

Myšlienka organizovania Dní ázijskej mládeže vznikla v roku 1991 na Svetových dňoch mládeže v Čenstochovej, kde prítomní delegáti z asi tridsiatich krajín Ázie vyjadrili túžbu organizovať podobné stretnutie pre mladých na ich kontinente. Prvé konzultačné stretnutie sa uskutočnilo v roku 1993 v Bangkoku, o rok nato Federácia biskupských konferencií Ázie ustanovila sekciu mladých a v roku 1999 sa konali prvé Dni ázijskej mládeže v Thajsku, ako ich trojdňové duchovné stretnutie. Druhý ročník Asian Youth Day (AYD) sa uskutočnil v roku 2001 na Tajvane, v roku 2003 hostila tretie ázijské stretnutie mladých India, následne v roku 2006 Hongkong a naposledy Filipíny v roku 2009. Dnešným dňom sa v Kórei uzavrel šiesty ročník podujatia.

Homília Svätého Otca Františka pri svätej omši na záver 6. ázijských dní mládeže v Hémi

Drahí mladí priatelia,

«Sláva mučeníkov žiari nad vami!» Tieto slová, ktoré sú súčasťou témy Šiestych ázijských dní mládeže, nás všetkých utešujú a dodávajú nám silu. Mladí Ázie, vy ste dedičmi jedného veľkého svedectva, vzácneho vyznania viery v Krista. On je svetlom sveta, On je svetlom nášho života! Kórejskí mučeníci, a nespočetné množstvo ďalších v celej Ázii, odovzdali vlastné telá prenasledovateľom. Nám však odovzdali trvalé svedectvo skutočnosti, že svetlo Kristovej pravdy zaháňa každú temnotu a Kristova láska slávne víťazí. S istotou o jeho víťazstve nad smrťou a o našej účasti na ňom sa môžeme postaviť k výzve byť jeho učeníkmi dnes, v našich životných situáciách a v našom čase.

Slová, o ktorých sme práve rozjímali sú útechou. Ďalšia časť témy týchto Dní mládeže - «Mládež Ázie, vstaň!» - vám hovorí o istej úlohe, o zodpovednosti. Uvažujme na chvíľu nad každým z týchto slov. Predovšetkým nad výrazom «z Ázie». Prišli ste sem, do Kórey, z každého kúta Ázie. Každý z vás má vlastné miesto a kontext, v ktorom ste povolaní odzrkadľovať Božiu lásku. Ázijský kontinent, presiaknutý bohatými filozofickými a náboženskými tradíciami, zostáva veľkým poľom, čelnou líniou vášho svedectva o Kristovi, ktorý je «cesta, pravda a život» (Jn 14,6). Ako mladí, ktorí nielenže v Ázii žijete, ale ste aj synmi a dcérami tohto veľkého kontinentu, máte právo a úlohu plne sa podieľať na živote vašich spoločností. Nemajte strach prinášať múdrosť viery do každej oblasti spoločenského života!

Okrem toho, ako Ázijčania vidíte a milujete zvnútra všetko, čo je vo vašich kultúrach a tradíciách pekné, vznešené a pravdivé. Zároveň ako kresťania tiež viete, že evanjelium má silu očisťovať, pozdvihovať a zdokonaľovať toto dedičstvo. Prostredníctvom prítomnosti Ducha Svätého, ktorý vám bol daný pri krste a bol potvrdený pri sviatosti birmovania, a v jednote s vašimi pastiermi môžete oceňovať mnohé pozitívne hodnoty rôznych ázijských kultúr. Okrem toho ste schopní rozlišovať to, čo je nezlučiteľné s vašou katolíckou vierou, čo sa protiví životu milosti, ktorý vám bol vštepený krstom, ako aj ktoré aspekty súčasnej kultúry sú hriešne, skazené a vedú k smrti.

Vrátiac sa k téme týchto Dní, uvažujme nad slovom „mládež“. Vy a vaši priatelia ste plní optimizmu, energie a dobrej vôle, ktoré sú také charakteristické pre toto obdobie života. Dovoľte, aby Kristus premenil váš prirodzený optimizmus na kresťanskú nádej, vašu energiu na morálnu cnosť, vašu dobrú vôľu na pravú lásku, ktorá sa vie obetovať! Toto je cesta, ktorou ste povolaní sa vydať. Toto je cesta, ktorou sa víťazí nad všetkým čo ohrozuje nádej, cnosť a lásku vo vašom živote a vo vašej kultúre. Takto bude vaša mladosť darom pre Ježiša a pre svet.

Ako mladí kresťania, či už pracujete alebo študujete, či ste už začali svoju profesionálnu kariéru, alebo či ste už odpovedali na povolanie k manželstvu, k rehoľnému životu či ku kňazstvu, vy nie ste len súčasťou budúcnosti Cirkvi. Ste tiež nevyhnutnou a milovanou časťou súčasnosti Cirkvi! Vy ste súčasnosť Cirkvi! Zostaňte navzájom zjednotení, približujte sa vždy viac k Bohu a spoločne s vašimi biskupmi a kňazmi strávte tieto roky budovaním Cirkvi, ktorá je viac svätá, viac misionárska a ponížená - svätejšej, misijnejšej a pokornejšej Cirkvi - Cirkvi, ktorá miluje a oslavuje Boha, snažiac sa slúžiť chudobným, osamelým, chorým a odsunutým na okraj.

Vo vašom kresťanskom živote budete mnohokrát pokúšaní, tak ako aj učeníci v dnešnom evanjeliu (Mt 15,21-28), odohnať cudzinca, núdzneho, chudobného a toho, kto má zlomené srdce. Sú to osobitne títo ľudia, čo opakujú výkrik ženy z evanjelia: «Pane, pomôž mi!» Prosba kanaánskej ženy je výkrikom každého, kto hľadá lásku, prijatie a priateľstvo s Kristom. Je to ston mnohých osôb v našich anonymných mestách, výkrik mnohých vašich rovesníkov a volanie všetkých tých mučeníkov, ktorí ešte aj dnes podstupujú prenasledovanie a smrť pre Ježišovo meno: «Pane, pomôž mi!» Odpovedajme na túto prosbu, nie ako tí, ktorí odháňajú tých, čo od nás niečo žiadajú, ako keby nám služba núdznym mala prekážať v zotrvávaní v blízkosti Pána. Nie! Musíme byť ako Kristus, ktorý odpovedá na každú prosbu o jeho pomoc s láskou, milosrdenstvom a súcitom.

Nakoniec, tretia časť témy týchto Dní: «Vstaň!» Vstaň! – toto slovo hovorí o zodpovednosti, ktorú vám Pán zveruje. Je to povinnosť byť bdelými, aby sme nedovolili tlakom, pokušeniam a našim hriechom či hriechom iných, aby otupili našu citlivosť pre krásu svätosti, pre radosť evanjelia. Dnešný responzóriový žalm nás sústavne pozýva «tešiť sa a od radosti spievať». Ten, čo spí, nemôže spievať, tancovať či jasať. Nie je to dobré, keď vidím mladých ľudí, čo spia... Nie! Hore sa! Vykročte, choďte vpred! Drahí mladí, «Boh, náš Boh, nás požehnal!» (Ž 67,6), od neho «sa nám dostalo milosrdenstva» (Rim 11,30). S istotou o Božej láske choďte do sveta, tak, aby «pre milosrdenstvo, ktoré sa vám dostalo», vaši priatelia, spolupracovníci, susedia, krajania a všetci na tomto veľkom kontinente «teraz aj oni dosiahli milosrdenstvo» (porov. Rim 11,31). Práve jeho milosrdenstvom sme spasení.

Drahí mladí Ázie, mám nádej, že v spojení s Kristom a Cirkvou budete kráčať touto cestou, ktorá vám naisto prinesie mnoho radosti. Teraz, keď pristupujeme k eucharistickému stolu, obráťme sa na našu Matku Máriu, ktorá dala svetu Ježiša. Áno, Matka Mária, túžime mať Ježiša. V tvojej materskej láske nám pomôž prinášať ho druhým, slúžiť mu s vernosťou a uctievať ho v každom čase a na každom mieste, v tejto krajine a v celej Ázii. Amen. Mládež Ázie, vstaň!

Príhovor pápeža Františka biskupom Ázie na stretnutí v kórejskej svätyni Hémi 17. augusta 2014

Túžim sa na vás obrátiť s bratským a srdečným pozdravom v Pánovi, kým sme zhromaždení na tomto posvätnom mieste, na ktorom početní kresťania položili svoj život za vernosť Kristovi. Vraveli mi, že sú tu mučeníci bez mena, pretože ich mená nepoznáme: sú to svätí bez mena. Toto ma privádza k tomu, aby som myslel na toľkých, mnohých kresťanov, svätých, v našich kostoloch: deti, mladí, muži, ženy, starenky – mnohí! Nepoznáme ich mená, ale sú svätí. Prospeje nám myslieť na týchto jednoduchých ľudí, ktorí žijú svoj kresťanský život, a iba Pán pozná ich svätosť. Ich svedectvo lásky prinieslo mnohorakú milosť a požehnanie Cirkvi v Kórei i poza jej hranice. Nech nám ich modlitby pomáhajú byť vernými pastiermi duší, ktoré sú zverené našej starostlivosti. Ďakujem kardinálovi Graciasovi za milé slová privítania – kardinál je veľmi pozorný, však? Ďakujem! [biskupi sa smejú] - i za prácu, ktorú odviedla Federácia biskupských konferencií Ázie v prospech podnecovania solidarity a napomáhania pastoračnej aktivity vo vašich miestnych cirkvách.

Na tomto rozsiahlom kontinente, kde žije – 62 percent?, 65 percent ste povedali? – svetovej populácie, a je tu veľká rôznorodosť kultúr, Cirkev je povolaná byť všestrannou a tvorivou – všestrannou a tvorivou! – vo svojom evanjeliovom svedectve prostredníctvom dialógu a otvorenosti voči všetkým. Toto je ale výzva pre vás! Vskutku, dialóg je podstatnou časťou poslania Cirkvi v Ázii (porov. Ecclesia in Asia, posynodálna apoštolská exhortácia Jána Pavla II., 6.11.1999, 29). Avšak, aký má byť náš východiskový bod a naše základné kritérium, ktoré nás pri nastúpení na cestu dialógu s jednotlivcami i kultúrami povedie k nášmu cieľu? Istotne je ním naša vlastná identita, naša kresťanská totožnosť.

Nemôžeme sa nasadiť za ozajstný dialóg, ak si neuvedomujeme svoju identitu. Z ničoho, od nuly, zo zahmleného sebauvedomenia sa dialóg viesť nedá, nie je možné ho nadviazať. A na druhej strane, autentický dialóg nie je možný ani vtedy, keď nie sme schopní otvoriť myseľ a srdce s empatiou a úprimnou vľúdnosťou voči tým, s ktorými sa rozprávame. Ide o pozornosť, a v pozornosti nás usmerňuje Duch Svätý. Jasné vedomie vlastnej identity a schopnosť empatie sú teda východiskovým bodom každého dialógu. Ak chceme s inými komunikovať slobodným, otvoreným a plodným spôsobom, musíme mať jasno v tom, čo sme, čo pre nás Boh vykonal a čo od nás požaduje. A aby sa naša komunikácia nestala monológom, musí v nej byť prítomná otvorenosť mysle a srdca, aby sme mohli akceptovať jednotlivcov i kultúry. No bez strachu. Strach je nepriateľom tejto otvorenosti.

Avšak úloha osvojiť si našu identitu a vyjadrovať ju sa nezdá vždy ľahká, pretože sme hriešnici a neustále budeme pokúšaní duchom sveta, ktorý sa prejavuje rozličnými spôsobmi. Chcel by som naznačiť tri z nich. Prvým je zavádzajúci omyl relativizmu, ktorý zatemňuje jas pravdy a pohybujúc zemou pod našimi nohami, ženie nás na pohyblivý piesok, na nestály piesok zmätku a beznádeje. Je to pokušenie, ktoré v dnešnom svete zasahuje aj kresťanské spoločenstvá, privádzajúc ľudí k tomu, aby zabúdali, že «napriek všetkým zmenám sú mnohé veci, ktoré sa nemenia a majú svoj najhlbší základ v Kristovi, a ten je vždy ten istý – včera i dnes a naveky» (Gaudium et spes, 10; porov. Hebr 13,8). Nehovorím tu o relativizme chápanom iba ako myšlienkový systém, ale o praktickom každodennom relativizme, ktorý takmer nebadateľným spôsobom oslabuje akúkoľvek identitu.

Ďalší spôsob, ktorým svet ohrozuje pevnosť našej kresťanskej identity je povrchnosť, sklon pohrávať sa s módnymi výstrelkami, pletkami a zábavkami, viac než venovať sa veciam, ktoré sú skutočne dôležité (porov. Flp 1,10). V kultúre, ktorá kladie dôraz na pominuteľnosť a ponúka mnohoraký priestor na únik a útek, to predstavuje vážny pastoračný problém. U služobníkov Cirkvi sa táto povrchnosť môže prejavovať ako očarenie pastoračnými programami a teóriami, na škodu priameho a plodného stretnutia s našimi veriacimi, a tiež i s neveriacimi, zvlášť s mladými, ktorí však potrebujú solídnu katechézu a bezpečné duchovné vedenie. – [niečo spadlo na zem] Spadol príhovor! [smejú sa] Dobrý žart sa vám podaril! – Bez zakorenenia v Kristovi sa pravdy, pre ktoré žijeme nakoniec rozdrobia, praktizovanie čností sa stane formalistickým a dialóg sa zredukuje na podobu vyjednávania, alebo na súhlas s nesúladom. Ten súhlas s nesúladom,... len aby sme nezamútili vodu, však? Táto povrchnosť nám tak veľmi škodí...

Je tu aj tretie pokušenie, a to zdanlivá bezpečnosť schovávania sa za jednoduché odpovede, hotové frázy, zákony a nariadenia. Ale Ježiš toľko bojoval proti týmto ľuďom, ktorí sa skrývali za zákony, predpisy, ľahké odpovede... Volal ich «pokrytcami». Viera vo svojej povahe nie je zameraná na seba, viera má tendenciu «ísť von». Usiluje sa o to, aby bola pochopená, dáva zrod svedectvu, plodí poslanie. V tomto zmysle nás viera uschopňuje, aby sme boli zároveň odvážni i pokorní v našom svedectve nádeje a lásky. Sv. Peter nám hovorí, že máme byť vždy pripravení odpovedať každému, kto sa nás opýta na dôvod nádeje, ktorá je v nás (porov. 1Pt 3,15). Naša kresťanská identita v konečnom dôsledku spočíva v záväzku klaňať sa iba Bohu a milovať sa navzájom, stáť v službe jedni voči druhým, a svojím príkladom ukazovať nie iba na to, v čo veríme, ale aj v čo dúfame, a kto je ten, do ktorého sme vložili svoju dôveru (porov. 2 Tim 1,12).

Ak to zhrnieme, práve živá viera v Krista je tá, ktorá vytvára našu najhlbšiu identitu. Teda, byť zakorenení v Pánovi. A ak toto máme, všetko ostané je druhoradé. Ide o toto. Z tejto hlbokej identity, z tejto živej viery v Krista, v ktorej sme zakorenení, z tejto hlbokej skutočnosti vychádza náš dialóg a sme povolaní deliť sa o ňu úprimne, čestne, bez domýšľavosti, cestou dialógu každodenného života, dialógu lásky i vo všetkých tých najformálnejších príležitostiach, ktoré sa môžu vyskytnúť. Keďže Kristus je náš život (porov. Flp 1,21), hovoríme o ňom a od neho vychádzame bez rozpakov či strachu. Jednoduchosť jeho slova sa stane zrejmou v jednoduchosti nášho života, v jednoduchosti nášho spôsobu komunikácie, v jednoduchosti našich skutkov služby i dobročinných diel pre dobro našich bratov a sestier.

Chcel by som sa teraz venovať poslednému prvku našej kresťanskej identity, a to jej plodnosti. A pretože neustále rastie a sýti sa milosťou, ktorá plynie z nášho dialógu s Pánom a z podnetov Ducha Svätého, prináša ovocie spravodlivosti, dobroty a pokoja. Dovoľte mi teda, aby som sa vás opýtal na plody, ktoré kresťanská identita prináša vo vašom živote i v živote spoločenstiev, ktoré sú zverené vašej pastierskej starostlivosti. Je kresťanská identita vašich miestnych cirkví jasne zrejmá vo vašich programoch zameraných na katechézu a pastoráciu mládeže, vo vašej službe chudobným, a tým, ktorí trpia vytlačení na okraj našej bohatej spoločnosti, vo vašom úsilí o podporovanie povolaní ku kňazstvu a rehoľnému životu? Ukazuje sa v tejto plodnosti? Túto otázku vám kladiem a každý z vás sa nad ňou môže zamyslieť.

A nakoniec, autentický dialóg si okrem jasného vedomia našej vlastnej kresťanskej identity vyžaduje aj schopnosť empatie. Aby nastal dialóg, musí tu byť táto vlastnosť. Výzva, ktorá je pred nami spočíva v tom, aby sme sa neobmedzovali iba na počúvanie vyslovených slov od iných, ale aby sme prijali nevypovedanú komunikáciu, ktorá sa skrýva v ich skúsenostiach, v ich nádejach, v ich túžbach, v ich ťažkostiach a vo všetkom, čo nosia v srdci. Táto empatia má byť ovocím nášho duchovného pohľadu a osobnej skúsenosti, ktorá nás vedie k tomu, aby sme iných vnímali ako bratov a sestry a prostredníctvom ich slov a skutkov, i poza ne, načúvali tomu, čo ich srdcia túžia vysloviť. V tomto zmysle si dialóg od nás žiada ozajstného „kontemplatívneho“ ducha: kontemplatívneho ducha otvorenosti a vľúdnosti voči tomu druhému. Nemôžem viesť dialóg, ak som pred tým druhým uzavretý. Otvorenosť? Ba viac: vľúdnosť, prijatie! Poď ku mne domov, do môjho srdca. Moje srdce ťa prijme. Chce ti načúvať. Táto schopnosť empatie nás robí schopnými pravého ľudského dialógu, v ktorom slová, myšlienky i otázky vychádzajú zo skúsenosti bratstva a ľudskej vzájomnosti.

Ak chceme ísť k teologickému základu tohto všetkého, poďme k Otcovi: on nás všetkých stvoril. Sme deťmi toho istého Otca. Táto schopnosť empatie – nás privádza k opravdivému stretnutiu, musíme ísť v ústrety tejto kultúre stretnutia, pri ktorej srdce hovorí k srdcu. Obohacujeme sa múdrosťou toho druhého a otvárame sa pre spoločnú cestu hlbšieho porozumenia, priateľstva a solidarity. – «Ale, brat pápež, my to robíme, ale možno sa nám nikoho nepodarí obrátiť, alebo iba niekoľkých...» – Nuž, rob tak i naďalej. Z hĺbky svojej identity, načúvaj druhému. Aké bolo prvé prikázanie nášho Otca, ktoré dal nášmu otcovi Abrahámovi? «Kráčaj v mojej prítomnosti a buď bezúhonný».

A tak, z hĺbky mojej identity a s mojou empatiou, otvorenosťou, kráčam vedno s tým druhým. Isteže ho neťahám ku mne, nerobím prozelytizmus. Pápež Benedikt nám jasne povedal: «Cirkev nerastie vďaka prozelytizmu, ale vďaka príťažlivosti». Zatiaľ teda kráčajme v Otcovej prítomnosti, buďme bezúhonní: naplňme toto prvé prikázanie. A tam sa uskutoční stretnutie, dialóg. Z identity, z otvorenosti. Je to cesta hlbšieho porozumenia, priateľstva a solidarity. Ako správne spomenul sv. Ján Pavol II., naše nasadenie pre dialóg sa zakladá na samotnej logike vtelenia: v Ježišovi Kristovi sa Boh stal jedným z nás, delil sa s nami o našu existenciu a hovoril naším jazykom (porov. Ecclesia in Asia, 29). V tomto duchu otvorenosti voči iným pevne dúfam, že krajiny vášho kontinentu, s ktorými Svätá stolica ešte nenadviazala plné vzťahy, nebudú váhať pri napomáhaní dialógu v prospech všetkých. Nemám na mysli iba politický dialóg, ale aj bratský. Títo kresťania však neprichádzajú ako dobyvatelia, neprichádzajú, aby nás obrali o našu identitu, prinášajú nám tú svoju, ale chcú kráčať spoločne s nami. A Pán bude pôsobiť milosťou: niekedy pohne srdcami, niekto požiada o krst, a inokedy nie. Vždy však kráčajme spoločne. Toto je jadro dialógu.

Drahí bratia, ďakujem vám za vaše bratské a srdečné prijatie. Pri pohľade na veľký ázijský svetadiel s jeho obrovskou rozlohou, s jeho starobylými kultúrami a tradíciami si uvedomujeme, že v Božom pláne sú vaše kresťanské spoločenstvá naozaj tým pusillus grex, tým maličkým stádom, ktorému je však zverené poslanie niesť svetlo evanjelia až do končín zeme. Je to doslova horčičné zrnko, však? Maličké... Dobrý pastier, ktorý pozná a miluje každú zo svojich oviec, nech vedie a posilňuje vaše úsilie zjednotiť ich s ním a so všetkými ostatnými členmi jeho stáda rozšíreného po celom svete. A teraz všetci spoločne zverme Panne Márii vaše cirkvi, ázijský kontinent, aby nás ako Matka naučila to, čo dokáže naučiť iba mama: kto si, ako sa voláš, a ako sa kráča životom spolu s druhými. Spoločne sa modlime k Panne Márii...

Homília pápeža Františka v Hémi: «Mládež Ázie, vstaň!»

Homília Svätého Otca Františka pri svätej omši na záver 6. ázijských dní mládeže v Hémi

Drahí mladí priatelia,

«Sláva mučeníkov žiari nad vami!» Tieto slová, ktoré sú súčasťou témy Šiestych ázijských dní mládeže, nás všetkých utešujú a dodávajú nám silu. Mladí Ázie, vy ste dedičmi jedného veľkého svedectva, vzácneho vyznania viery v Krista. On je svetlom sveta, On je svetlom nášho života! Kórejskí mučeníci, a nespočetné množstvo ďalších v celej Ázii, odovzdali vlastné telá prenasledovateľom. Nám však odovzdali trvalé svedectvo skutočnosti, že svetlo Kristovej pravdy zaháňa každú temnotu a Kristova láska slávne víťazí. S istotou o jeho víťazstve nad smrťou a o našej účasti na ňom sa môžeme postaviť k výzve byť jeho učeníkmi dnes, v našich životných situáciách a v našom čase.

Slová, o ktorých sme práve rozjímali sú útechou. Ďalšia časť témy týchto Dní mládeže - «Mládež Ázie, vstaň!» - vám hovorí o istej úlohe, o zodpovednosti. Uvažujme na chvíľu nad každým z týchto slov. Predovšetkým nad výrazom «z Ázie». Prišli ste sem, do Kórey, z každého kúta Ázie. Každý z vás má vlastné miesto a kontext, v ktorom ste povolaní odzrkadľovať Božiu lásku. Ázijský kontinent, presiaknutý bohatými filozofickými a náboženskými tradíciami, zostáva veľkým poľom, čelnou líniou vášho svedectva o Kristovi, ktorý je «cesta, pravda a život» (Jn 14,6). Ako mladí, ktorí nielenže v Ázii žijete, ale ste aj synmi a dcérami tohto veľkého kontinentu, máte právo a úlohu plne sa podieľať na živote vašich spoločností. Nemajte strach prinášať múdrosť viery do každej oblasti spoločenského života!

Okrem toho, ako Ázijčania vidíte a milujete zvnútra všetko, čo je vo vašich kultúrach a tradíciách pekné, vznešené a pravdivé. Zároveň ako kresťania tiež viete, že evanjelium má silu očisťovať, pozdvihovať a zdokonaľovať toto dedičstvo. Prostredníctvom prítomnosti Ducha Svätého, ktorý vám bol daný pri krste a bol potvrdený pri sviatosti birmovania, a v jednote s vašimi pastiermi môžete oceňovať mnohé pozitívne hodnoty rôznych ázijských kultúr. Okrem toho ste schopní rozlišovať to, čo je nezlučiteľné s vašou katolíckou vierou, čo sa protiví životu milosti, ktorý vám bol vštepený krstom, ako aj ktoré aspekty súčasnej kultúry sú hriešne, skazené a vedú k smrti.

Vrátiac sa k téme týchto Dní, uvažujme nad slovom „mládež“. Vy a vaši priatelia ste plní optimizmu, energie a dobrej vôle, ktoré sú také charakteristické pre toto obdobie života. Dovoľte, aby Kristus premenil váš prirodzený optimizmus na kresťanskú nádej, vašu energiu na morálnu cnosť, vašu dobrú vôľu na pravú lásku, ktorá sa vie obetovať! Toto je cesta, ktorou ste povolaní sa vydať. Toto je cesta, ktorou sa víťazí nad všetkým čo ohrozuje nádej, cnosť a lásku vo vašom živote a vo vašej kultúre. Takto bude vaša mladosť darom pre Ježiša a pre svet.

Ako mladí kresťania, či už pracujete alebo študujete, či ste už začali svoju profesionálnu kariéru, alebo či ste už odpovedali na povolanie k manželstvu, k rehoľnému životu či ku kňazstvu, vy nie ste len súčasťou budúcnosti Cirkvi. Ste tiež nevyhnutnou a milovanou časťou súčasnosti Cirkvi! Vy ste súčasnosť Cirkvi! Zostaňte navzájom zjednotení, približujte sa vždy viac k Bohu a spoločne s vašimi biskupmi a kňazmi strávte tieto roky budovaním Cirkvi, ktorá je viac svätá, viac misionárska a ponížená - svätejšej, misijnejšej a pokornejšej Cirkvi - Cirkvi, ktorá miluje a oslavuje Boha, snažiac sa slúžiť chudobným, osamelým, chorým a odsunutým na okraj.

Vo vašom kresťanskom živote budete mnohokrát pokúšaní, tak ako aj učeníci v dnešnom evanjeliu (Mt 15,21-28), odohnať cudzinca, núdzneho, chudobného a toho, kto má zlomené srdce. Sú to osobitne títo ľudia, čo opakujú výkrik ženy z evanjelia: «Pane, pomôž mi!» Prosba kanaánskej ženy je výkrikom každého, kto hľadá lásku, prijatie a priateľstvo s Kristom. Je to ston mnohých osôb v našich anonymných mestách, výkrik mnohých vašich rovesníkov a volanie všetkých tých mučeníkov, ktorí ešte aj dnes podstupujú prenasledovanie a smrť pre Ježišovo meno: «Pane, pomôž mi!» Odpovedajme na túto prosbu, nie ako tí, ktorí odháňajú tých, čo od nás niečo žiadajú, ako keby nám služba núdznym mala prekážať v zotrvávaní v blízkosti Pána. Nie! Musíme byť ako Kristus, ktorý odpovedá na každú prosbu o jeho pomoc s láskou, milosrdenstvom a súcitom.

Nakoniec, tretia časť témy týchto Dní: «Vstaň!» Vstaň! – toto slovo hovorí o zodpovednosti, ktorú vám Pán zveruje. Je to povinnosť byť bdelými, aby sme nedovolili tlakom, pokušeniam a našim hriechom či hriechom iných, aby otupili našu citlivosť pre krásu svätosti, pre radosť evanjelia. Dnešný responzóriový žalm nás sústavne pozýva «tešiť sa a od radosti spievať». Ten, čo spí, nemôže spievať, tancovať či jasať. Nie je to dobré, keď vidím mladých ľudí, čo spia... Nie! Hore sa! Vykročte, choďte vpred! Drahí mladí, «Boh, náš Boh, nás požehnal!» (Ž 67,6), od neho «sa nám dostalo milosrdenstva» (Rim 11,30). S istotou o Božej láske choďte do sveta, tak, aby «pre milosrdenstvo, ktoré sa vám dostalo», vaši priatelia, spolupracovníci, susedia, krajania a všetci na tomto veľkom kontinente «teraz aj oni dosiahli milosrdenstvo» (porov. Rim 11,31). Práve jeho milosrdenstvom sme spasení.

Drahí mladí Ázie, mám nádej, že v spojení s Kristom a Cirkvou budete kráčať touto cestou, ktorá vám naisto prinesie mnoho radosti. Teraz, keď pristupujeme k eucharistickému stolu, obráťme sa na našu Matku Máriu, ktorá dala svetu Ježiša. Áno, Matka Mária, túžime mať Ježiša. V tvojej materskej láske nám pomôž prinášať ho druhým, slúžiť mu s vernosťou a uctievať ho v každom čase a na každom mieste, v tejto krajine a v celej Ázii. Amen. Mládež Ázie, vstaň!

3. deň

Pápež František blahorečil 124 kórejských mučeníkov prvej generácie

Južná Kórea 16. augusta – Pápež František dnes v Soule za 800-tisícovej účasti blahorečil 124 kórejských mučeníkov. Blahoslavený Pavol Yun Ji-Chung (Jun Dži-Čung, 1759-1791) so spoločníkmi predstavujú prvú generáciu kórejských katolíkov. Obrad beatifikácie vykonal Svätý Otec František pri pontifikálnej svätej omši, ktorú slávil na námestí Gwanghwamun v Soule. Námestie uprostred kórejskej metropoly pred rovnomennou historickou bránou je symbolom histórie krajiny. Na tomto mieste pred dvoma storočiami predvádzali odsúdených kresťanov pred tým, než bola vykonaná poprava v neďalekom Só So-Mun, kde bola neskôr vybudovaná svätyňa. Počas príchodu na dnešnú slávnosť sa Svätý Otec zastavil aj vo Svätyni mučeníkov zo Só So-Mun, položil tam kyticu kvetov a zotrval v tichej modlitbe.

Eucharistické slávenie sa začalo o 10. hodine miestneho času (3:00 nášho času). Žiadosť o vykonanie beatifikácie Svätému Otcovi predniesol predseda Komisie pre beatifikáciu biskup Francis Xavier Ahn Myong-ok. Postulátor procesu potom prečítal životopisnú charakteristiku Božích služobníkov. Následne pápež František slávnostným výrokom v latinskom jazyku vyhlásil Pavla Jun Dži-Čunga a jeho 123 spoločníkov za blahoslavených, čím im Cirkev priznala verejnú úctu. Na odkaz kórejských mučeníkov pre dnešok sa Svätý Otec zameral vo svojej homílii:

Homília Svätého Otca Františka pri blahorečení Pavla Jun Dži-Čunga a 123 kórejských mučeníkov

„Kto nás odlúči od Kristovej lásky?“ (Rim 8,35). Týmito slovami nám sv. apoštol Pavol hovorí o sláve našej viery v Ježiša: Kristus nielenže vstal z mŕtvych a vystúpil do neba, ale tým, že nás zjednotil so sebou samým, nám daroval účasť na svojom večnom živote. Kristus je víťaz a jeho víťazstvo je aj naším víťazstvom!

V dnešný deň slávime toto víťazstvo u Pavla Jun Dži-Čunga a jeho 123 spoločníkov. Ich mená sa pripočítavajú k menám svätých mučeníkov Andreja Kim Taegona, Pavla Čong Hasanga a spoločníkov, ktorých som si pred malou chvíľou uctil. Všetci títo žili a zomreli pre Krista a teraz s ním kraľujú v radosti a sláve. Spolu so sv. apoštolom Pavlom nám odkazujú, že smrťou a zmŕtvychvstaním svojho Syna nám Boh daroval víťazstvo, ktoré prevyšuje všetky ostatné. Vskutku, „ani smrť, ani život, ... ani výška, ani hĺbka, ani nijaké iné stvorenie nás nebude môcť odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi.“ (Rim 8,38a.39).

Víťazstvo mučeníkov a ich svedectvo o sile Božej lásky prinášajú v Kórei ešte aj dnes svoje ovocie, v Cirkvi, ktorá sa zásluhou ich obety rozmáha. Slávnosť blahorečenia Pavla a jeho spoločníkov nám ponúka príležitosť, aby sme sa v duchu vrátili k prvopočiatkom, k zrodu kórejskej Cirkvi. Pozýva vás, kórejskí katolíci, aby ste si pripomenuli veľké veci, ktoré Boh v tejto zemi vykonal, a aby ste ich strážili ako poklad, odkaz viery a kresťanskej lásky, ktorý vám zverili vaši predkovia.

Tajuplnou Božou prozreteľnosťou nedosiahla kresťanská viera brehy Kórey skrze misionárov, ale vstúpila do nej skrze srdcia a mysle samotného kórejského ľudu. Vyvolala ju intelektuálna zvedavosť a pátranie po náboženskej pravde. Cez počiatočné stretnutie s evanjeliom kórejskí kresťania otvorili svoje mysle pre Ježiša. Túžili vedieť viac o tomto Kristovi, ktorý trpel, umrel a vstal z mŕtvych. Učenie o Kristovi ich rýchlo priviedlo k stretnutiu so samotným Pánom, k prvým krstom, k túžbe po sviatostnom a plnohodnotnom cirkevnom živote a k začiatkom misionárskej služby. Medzi iným to prinieslo svoje ovocie v spoločenstvách, ktoré sa nechávali inšpirovať prvotnou Cirkvou, v ktorej veriaci mali skutočne jedno srdce a jednu myseľ, a nedbajúc o tradičné sociálne rozdiely mali všetko spoločné (porov. Sk 4,32).

Táto história nám veľa hovorí o dôležitosti, dôstojnosti a kráse laického povolania! So svojím pozdravom sa obraciam na početných veriacich laikov, ktorí sú tu prítomní, obzvlášť na kresťanské rodiny, ktoré každodenne svojím príkladom učia mladých viere a zmierujúcej láske Krista. Špeciálnym spôsobom pozdravujem mnohých prítomných kňazov; svojou veľkodušnou službou ďalej odovzdávajú bohaté dedičstvo viery, zušľachtené predošlými generáciami kórejských katolíkov.

Evanjelium dnešného dňa má pre nás všetkých dôležitý odkaz. Ježiš prosí Otca, aby nás posvätil v pravde a ochraňoval vo svete. Významné je tu predovšetkým to, že keď nám Ježiš vyprosuje u Otca posvätenie a ochranu, neprosí o to, aby sme boli vzatí zo sveta. Vieme, že posiela svojich učeníkov, aby sa stali kvasom svätosti a pravdy vo svete: soľou zeme, svetlom sveta. Práve v tomto nám mučeníci ukazujú cestu.

Po istom čase, ako boli v tejto zemi zasadené prvé semienka viery, si mučeníci a kresťanská komunita museli vybrať medzi nasledovaním Ježiša alebo sveta. Počuli varovanie Pána, t. j. že ich svet bude kvôli nemu nenávidieť (Jn 17,14); poznali cenu toho, čo znamená byť učeníkom. Pre mnohých z nich to znamenalo prenasledovanie a neskôr útek do hôr, kde zakladali katolícke osady. Boli pripravení na veľké obete a ochotní byť pozbavení všetkého, čo by ich mohlo odlúčiť od Krista: hmotných dobier a pôdy, prestíže a cti, lebo vedeli, že ich pravým pokladom je jedine Kristus.

V súčasnosti veľmi často zažívame, že naša viera je skúšaná svetom, a rozličnými spôsobmi sa nám ponúka znížiť sa vo viere ku kompromisom, zmierniť radikálnosť požiadaviek evanjelia a prispôsobiť sa duchu doby. Avšak mučeníci nám pripomínajú, aby sme nad všetko postavili Krista a na všetko ostatné v tomto svete pozerali vo vzťahu k Nemu a k jeho Večnému kráľovstvu. Provokujú nás položiť si otázku, či existuje niečo, pre čo by sme boli ochotní aj zomrieť.

Príklad mučeníkov nás okrem iného učí aj dôležitosti činorodej lásky v živote viery. Rýdzosť ich svedectva o Kristovi sa prejavovala v uznaní rovnakej dôstojnosti všetkých pokrstených, čo ich viedlo k forme života v bratstve, a bolo výčitkou pre skostnatené sociálne štruktúry ich doby. Ich zamietavý postoj oddeľovať od seba dvojité prikázanie lásky k Bohu a k blížnemu v nich vzbudil veľký záujem o potreby svojich bratov. Ich príklad nám má v mnohom čo povedať; nám, čo žijeme v spoločnosti, kde povedľa značného bohatstva potichu narastá čoraz väčšia chudoba, kde sa len zriedkakedy načúva výkriku chudobných a kde nás Kristus neustále volá a žiada, aby sme ho milovali a slúžili mu, držiac za ruku našich bratov a sestry v núdzi.

Ak budeme nasledovať príklad mučeníkov a uveríme Pánovmu slovu, potom pochopíme nádheru slobody a radosť, s ktorou oni kráčali v ústrety smrti. Okrem iného tiež pochopíme, že dnešná slávnosť je aj slávnosťou nespočetného množstva anonymných mučeníkov tejto krajiny a zvyšku sveta, ktorí najmä v poslednom storočí vydali svoj život za Krista či znášali ťažké prenasledovanie pre jeho meno.

Dnešný deň je dňom veľkej radosti pre všetok kórejský ľud. Odkaz blahoslaveného Pavla Jun Dži-Čunga a jeho spoločníkov – ich bezúhonnosť v hľadaní pravdy, ich vernosť najvyšším princípom náboženstva, ktoré sa rozhodli prijať, ako aj ich svedectvo kresťanskej lásky a solidarity voči všetkým – toto všetko tvorí súčasť bohatej histórie kórejského ľudu. Odkaz, ktorý mučeníci zanechali, môže byť inšpiráciou pre všetkých ľudí dobrej vôle pracovať vo vzájomnom súlade na vytvorení viac spravodlivej, slobodnej a zmierenej spoločnosti, prispievajúc tak k mieru a obrane opravdivých ľudských hodnôt v tejto krajine a v celom svete.

Nech modlitby všetkých kórejských mučeníkov, zjednotené s modlitbami Panny Márie, Matky Cirkvi, nám získajú milosť zotrvať vo viere a v každom dobrom diele, vo svätosti a čistote srdca, a v apoštolskom zápale vydávania svedectva o Kristovi v tomto milovanom národe, v celej Ázii až po končiny zeme. Amen.

Na záver slávnosti prehovoril v mene kórejskej Cirkvi arcibiskup Soulu, kardinál Andrew Yeom Soo-jung, ktorý okrem vyjadrenia vďaky Svätému Otcovi poukázal na miesto kórejských veriacich v rámci celej spoločnosti:

„Katolícka cirkev v Kórei má teraz 103 svätých mučeníkov a vďaka dnešnej beatifikácii navyše aj 124 blahoslavených. Táto lokalita Gwanghwamun je historickým miestom, kde boli umučení mnohí naši predkovia vo viere. Nachádzali sa tu aj hlavné úrady vládne dynastie Chosun. Katolícka cirkev v Kórei vyrástla z krvi mučeníkov a ukázala sa byť dobrým príkladom pre kórejskú spoločnosť podporovaním spravodlivosti a ľudských práv. Preto som presvedčený, že dnešné blahorečenie je príležitosťou pre upevnenie svornosti a jednoty nielen medzi kórejskými katolíkmi, ale v kórejskom národe a vo všetkých ostatných ázijských národoch, prostredníctvom univerzálnej bratskej vzájomnosti. Kórejská cirkev sa bude stále usilovať byť svetlom a soľou pre evanjelizáciu sveta a byť tiež cirkvou chudobnou pre chudobných, utláčaných a odsúvaných na okraj, dávajúc im pocítiť radosť evanjelia.“

Slávenie, ktoré malo skutočne monumentálny charakter, sa zároveň nieslo v mimoriadne úctivej atmosfére. Disciplinovanosť a kultivovanosť Kórejčanov v prežívaní podujatia urobili silný dojem na prítomných zástupcov zahraničných médií. „Nikdy predtým som nevidel liturgický znak pokoja prejavený s takou eleganciou a nábožnosťou“, povedal vyslaný redaktor Vatikánskeho rozhlasu Sean-Patrick Lovett.

Pápež František v Kórei navštívil chorých, stretol sa s rehoľníkmi a laikmi

Južná Kórea 16. augusta 2014 - Kým sobotné dopoludnie strávil Svätý Otec v Soule, popoludní sa presunul do 90km vzdialeného mestečka Kotoné (Kkottongnae), kde mal na programe tri stretnutia: najprv navštívil rehabilitačné centrum pre postihnutých, následne sa stretol s rehoľníkmi a posledné stretnutie bolo venované laickému apoštolátu.

Kotoné bolo ako komplex rehabilitačných zariadení založené v sedemdesiatych rokoch pátrom Johnom Oh Woong-jinom zo spoločenstva Obnovy v Duchu Svätom. Komplex, ktorý sa rozprestiera okolo celého návršia, zahŕňa rehabilitačné strediská, nemocnice, univerzitu, ubytovne, resocializačné centrá pre chudobných a opustených každého veku, ktorí predstavujú „kvety“ tohto charitatívneho diela. Názov „kotoné“ v preklade znamená „pahorok kvetov“. Zariadenie v Kotoné ponúka svoje služby a pomoc tisícom ľudí a osem podobných komunít je na ďalších miestach krajiny. Kotoné sa nachádza na území Diecézy Čon-džu, ktorú vedie biskup Gabriel Chang Bong-hun.

Svätý Otec sa z heliportu v Kotoné papamobilom presunul k rehabilitačnému centru „Dom nádeje“, kde ho prijal zakladateľ komunity P. John Oh Woong-jin, biskup Diecézy Čon-džu Gabriel Chang Bong-hun a miestni predstavitelia, ako aj tisíce veriacich. Vnútri zariadenia Svätého Otca už očakávalo 150 dospelých pacientov a 50 postihnutých detí z neďalekého centra, ako aj 70 zdravotníckych pracovníkov a učiteľov. Biskup diecézy predniesol slová na privítanie a hosťovi predstavil jednotlivé diecézne diela pre chudobných, chorých a marginalizovaných, ako aj výchovno-vzdelávacie diela pre deti so zdravotným postihnutím: Školu Panny Márie pre nevidiace deti, Školu Božského Srdca pre nepočujúce deti, Školu Ducha Svätého pre deti s emocionálnymi poruchami. V roku 2001 rehoľníci v Kotoné slávnostne otvorili školu pre opustené deti a deti slobodných matiek, ktoré sa ich zriekli pre zdravotné postihnutie. V Kórei je tento jav, žiaľ, častý.

Deti sa predstavili Svätému Otcovi krátkym hudobno-dramatickým programom a darovali mu drobné umelecké predmety. Svätý Otec pre rehabilitačné centrum podaroval mozaiku „Narodenia Pána” od talianskej umelkyne Emanuely Rocchiovej. Obraz (60x40cm) z Vatikánskej mozaikárskej dielne predstavuje modernú interpretáciu tajomstva Narodenia Pána. Svätá rodina je vložená do žiariacej hviezdy, pod ktorou je zobrazený dav pútnikov na ceste k Dieťaťu. Stretnutie v „Dome nádeje“ prebehlo v rodinnej atmosfére. Počas presunu na stretnutie s rehoľníkmi sa pápež František zastavil v „Záhrade detí, obetí abortu“ za účasti kórejských aktivistov Hnutia Pro-Life. Prítomný bol aj brat Lee Gu-won, kórejský misionár, ktorý vydáva silné svedectvo viery ako osoba s ťažkým hendikepom, bez rúk a nôh.

Stretnutie s rehoľnými komunitami vo veľkej sále „Školy lásky“ otvorili predsedovia mužskej a ženskej konferencie vyšších rehoľných predstavených v Kórei. V Škole lásky v Kotoné sa ročne asi 200-tisíc chlapcov a dievčat zúčastňuje na kurzoch aktívnej spirituality.

Zástupca rehoľníkov predstavil Svätému Otcovi problém sekularizmu, ktorý sa odráža v hľadaní vlastného ‚ja‘ v komunitách a v prejavoch konzumizmu: „Riskujeme, že sa budeme zodpovedať za nejednoznačnosť našej identity a našich chariziem tým, že sa necháme preniknúť sekularizmom namiesto toho, aby sme čítali znamenia čias.“ Predsedníčka ženských asociácií hovorila o Cirkvi kontaminovanej sekularizmom a neoliberalizmom a o potrebe obnovy. Rovnaku poukázala na volanie, ktoré prichádza z každej časti spoločnosti, volanie o pomoc zo strany Cirkvi. V tejto situácii, ako povedala, „sa cítime povzbudení a posilnení vďaka apoštolskej exhortácii Evangelii gaudium”: „Rastie úloha rehoľníkov a rehoľníčok. Snažíme sa byť prítomní skrze modlitbu na miestach zvlhnutých od sĺz trpiaceho ľudu, nasledujúc vaše slová, ktoré kladú dôraz na solidaritu s najslabšími ako na základné poslanie Cirkvi. Ako dôsledok tohto sa zrodila organizácia ‚Talitha kum, Kórea‘.“

Program mal pokračovať modlitbou vešpier, avšak z časových dôvodov nasledoval hneď príhovor Svätého Otca prítomným piatim tisícom rehoľníkov a rehoľných sestier, ktorí sú zapojení do mnohých diel pastoračnej služby v Kórei. Pápež ich povzbudil, aby s veľkou pokorou robili všetko, aby tak ukázali, že zasvätený život je vzácnym darom pre Cirkev a pre svet. „Nenechávajte si ho iba pre seba, podeľte sa oň, nesúc Krista do každého kúta tejto milovanej krajiny. Nechajte nech sa vaša radosť naďalej odzrkadľuje vo vašom úsilí o pritiahnutie a zušľachtenie povolaní, vo vedomí, že vy všetci máte účasť na formovaní zasvätených mužov a žien, ktorí prídu po vás, zajtra. Či žijete kontemplatívnym spôsobom života alebo apoštolským, buďte horliví v láske k Cirkvi v Kórei a v túžbe prispievať prostredníctvom vašej špeciálnej charizmy k jej poslaniu ohlasovať evanjelium a povzbudzovať Boží ľud k jednote, svätosti a láske.“

Tretí deň návštevy Svätého Otca v Južnej Kórei ukončilo stretnutie v Centre spirituality v Kotoné, na vrchole pahorku, ktorý dominuje okolitej krajine, kam sa pápež presunul papamobilom. Tu sa uskutočnilo stretnutie Svätého Otca so zástupcami Laického apoštolátu, ktoré potvrdilo významnú úlohu laikov v kórejskej cirkvi. Rada katolíckeho apoštolátu laikov v Južnej Kórei vznikla v roku 1968. Zahŕňa 16 diecéz a na 27 miestach v krajine plní poslanie dialógu s neveriacimi. V kaplnke Centra spirituality v Kotoné, ktoré ročne poskytuje tisícom kňazov, rehoľníkov i lakov priestor pre duchovné cvičenia, privítal Svätého Otca predseda asociácie Paul Kwon Kil-joog. Hovoril o úsilí laikov ísť na periférie kórejskej spoločnosti a hľadať tých najmenších bratov a sestry: „Periférie sú pre nás aj bratia a sestry, ktorí sa vzdialili od Cirkvi, a mladí, ktorí stratili nádej a orientáciu. Myslíme si tiež, že jednou z periférií sú pre nás naši bratia a sestry, ktorí žijú v Severnej Kórei, za hraničnou čiarou, kde znášajú prenasledovanie a očakávajú od nás pomocnú ruku. Ale aj národy Ázie, ktoré žijú bez poznania Boha, sú pre nás jednou z periférií.“ Predseda asociácie pripomenul tiež skutočnosť, že prví kórejskí kresťania, laici, aj napriek prenasledovaniu išli neraz pešo tisíce kilometrov, často až do Pekingu, aby mohli mať kontakt s Rímom.

Pápež František v príhovore prítomným150 laikom, aktívnym v apoštoláte, nadviazal na svedectvo prvých generácií kórejských kresťanov a ocenil úsilie súčasnej generácie. Povzbudil ich k vytrvalosti a vernosti: „Vo všetkom, čo už robíte, vás žiadam, aby ste konali v plnej zhode mysle i srdca s vašimi pastiermi, so snahou vložiť vaše postrehy, talenty a charizmy do služby pre rast Cirkvi v jednote a misionárskom duchu. Váš prínos je podstatný, pretože budúcnosť Cirkvi v Kórei, ako aj v celej Ázii, bude z veľkej časti závisieť od toho, ako sa bude rozvíjať vízia Cirkvi, založená na spiritualite spoločenstva, participácie a delenia sa s darmi (porov. Ecclesia in Asia, 45).“

K záveru neformálneho stretnutia patrilo aj niekoľko záberov jeho účastníkov so vzácnym hosťom. Svätého Otca večer o 19. hodine čakal ešte približne hodinový presun naspäť do sídla Apoštolskej nunciatúry v Soule.

Plné znenie príhovoru pápeža Františka pri stretnutí s rehoľníkmi v Kotoné

Drahí bratia a sestry v Kristovi,

všetkých vás vrúcne pozdravujem v Pánovi. Je krásne byť dnes spolu s vami a deliť sa o túto chvíľu spoločenstva. Veľká rôznorodosť chariziem a apoštolských aktivít, ktoré reprezentujete, obohacuje Cirkev v Kórei aj inde, a to obdivuhodným spôsobom. Pri tejto slávnostnej modlitbe vešpier, počas ktorej sme spievali – mali sme spievať – chvály o Božej dobrote, ďakujem vám a všetkým vašim bratom a sestrám za úsilie, s akým sa podujímate na budovanie Božieho kráľovstva. Ďakujem pátrovi Hwangovi Seok-movi a sestre Školastike Lee Kwang-okovej, predsedom kórejských konferencií.

Slová žalmu «Hynie mi telo i srdce, no Boh je Boh môjho srdca a podiel večitý» (Ž 73,26) nás vedú k zamysleniu nad naším životom. Žalmista vyjadruje radostnú dôveru v Boha. Všetci vieme, že ak sa aj radosť neprejavuje zakaždým rovnakým spôsobom vo všetkých chvíľach života, zvlášť v tých najťažších, vždy zostáva «aspoň ako lúč svetla, ktorý sa rodí z vnútornej istoty, že sme nekonečne milovaní» (Evangelii gaudium, 6). Pevná istota, že sme Bohom milovaní, je centrom vášho povolania: byť pre druhých hmatateľným znamením prítomnosti Božieho kráľovstva, predchuťou večnej nebeskej radosti. Iba naším radostným svedectvom môžeme pritiahnuť mužov a ženy ku Kristovi; a táto radosť je darom, ktorý sa sýti životom modlitby, rozjímaním nad Božím slovom, pristupovaním ku sviatostiam a životom v spoločenstve. Je to veľmi dôležité. Ak toto chýba, na povrch sa vynárajú slabosti a ťažkosti, ktoré zatieňujú radosť, ktorú sme tak dôverne spoznali na začiatku našej cesty.

Skúsenosť Božieho milosrdenstva, živená modlitbou a komunitou, musí stvárňovať všetko, čím ste a čo robíte. Vaša čistota, chudoba a poslušnosť sa stanú radostným svedectvom o Božej láske v takej miere, v akej zostanete upevnení na skale jeho milosrdenstva. Toto je tá skala. To sa týka obzvlášť rehoľnej poslušnosti. Zrelá a veľkodušná poslušnosť si vyžaduje, že prostredníctvom modlitby priľnete ku Kristovi, ktorý prijal podobu služobníka a naučil sa poslušnosti skrze utrpenie (porov. Perfectae caritatis, 14). Tu neprichádzajú do úvahy žiadne skratky: Boh si želá naše srdcia celé, a to značí, že sa musíme „odpútavať“ a „vychádzať zo seba“ vždy viac. Živá skúsenosť starostlivého Božieho milosrdenstva rovnako podporuje túžbu po dosahovaní dokonalej čistoty, ktorá pramení z rýdzosti srdca. Čistota je vyjadrením vášho darovania sa Bohu, ktorý je skalou našich sŕdc. Vieme všetci, aké náročné osobné nasadenie so sebou prináša. Pokušenia v tejto oblasti si vyžadujú pokornú dôveru v Boha, bdelosť a vytrvalosť a otvorenosť srdca voči múdremu bratovi alebo múdrej sestre, ktorých nám Pán posiela na našu cestu.

Vďaka evanjeliovej rade chudoby budete schopní rozpoznať Božie milosrdenstvo nie iba ako prameň sily, ale aj ako poklad. Vyzerá to ako protirečenie, ale byť chudobnými znamená nájsť poklad. Aj keď sme unavení, môžeme mu ponúknuť naše srdcia obťažené hriechmi a slabosťami. Vo chvíľach, keď sa cítime najkrehkejší, môžeme stretnúť Krista, ktorý sa stal chudobným, aby sme sa my obohatili (porov. 2 Kor 8,9). Táto naša základná túžba, aby nám bolo odpustené a aby sme boli uzdravení, je sama v sebe istou formou chudoby, na ktorú nesmieme nikdy zabúdať, napriek všetkým pokrokom, ktoré robíme na ceste k čnosti. Bolo by vhodné nájsť konkrétne vyjadrenie vášho spôsobu života, či už osobného alebo komunitného. Osobitne mám na mysli potrebu vyhnúť sa takým veciam, ktoré by vás mohli rozptyľovať, zapríčiňovať zmätok a pohoršenie pre druhých. V zasvätenom živote je chudoba akoby «múrom» a «matkou». Je «múrom», pretože chráni zasvätený život, je «matkou», pretože pomáha rásť a vedie po správnej ceste. Pokrytectvo tých zasvätených mužov a žien, ktorí skladajú sľub chudoby a popritom žijú ako bohatí, zraňuje duše veriacich a poškodzuje Cirkev. Myslite aj na to, nakoľko nebezpečné je pokušenie prisvojiť si mentalitu čisto výkonnostnú a svetskú, ktorá privádza ku vkladaniu našej nádeje len do ľudských prostriedkov a znehodnocuje svedectvo chudoby, ktorú náš Pán Ježiš Kristus žil a ktorej nás učil. Ďakujem na tomto mieste pátrovi predsedovi a sestre predsedníčke rehoľníkov, že hovorili správne o nebezpečenstve, ktorým sú pre život rehoľnej chudoby globalizácia a konzumizmus. Ďakujem.

Drahí bratia a sestry, s veľkou pokorou robte všetko, čo môžete, aby ste ukázali, že zasvätený život je vzácnym darom pre Cirkev a pre svet. Nenechávajte si ho iba pre seba, podeľte sa oň, nesúc Krista do každého kúta tejto milovanej krajiny. Nechajte nech sa vaša radosť naďalej odzrkadľuje vo vašom úsilí o pritiahnutie a zušľachtenie povolaní, vo vedomí, že vy všetci máte účasť na formovaní zasvätených mužov a žien, ktorí prídu po vás, zajtra. Či žijete kontemplatívnym spôsobom života alebo apoštolským, buďte horliví v láske k Cirkvi v Kórei a v túžbe prispievať prostredníctvom vašej špeciálnej charizmy k jej poslaniu ohlasovať evanjelium a povzbudzovať Boží ľud k jednote, svätosti a láske.

Zverujem vás všetkých, zvlášť starých a chorých členov vašich komunít – a pozdravujem ich zo srdca –, zverujem všetkých láskavej opatere Panny Márie, Matky Cirkvi a dávam vám zo srdca požehnanie. Nech vás žehná všemohúci Boh, Otec, Syn i Duch Svätý.

Plné znenie príhovoru pápeža Františka zástupcom laického apoštolátu v Kotoné

Drahí bratia a sestry,

som vďačný za túto možnosť stretnúť sa s vami, ktorí ste stelesnením mnohých stránok rozkvitajúceho sa apoštolátu laikov v Kórei. Prekvitajúceho, pretože vždy prekvital! Je to kvet, ktorý neodkvitá! Ďakujem prezidentovi Rady katolíckeho apoštolátu laikov, pánovi Paulovi Kwon Kil-joogovi, za milé privítanie z vašej strany.

Ako vieme, kórejská Cirkev je dedičom viery generácií laikov, ktorí zotrvali v láske k Ježišovi Kristovi a v spoločenstve s Cirkvou, a to i napriek nedostatku kňazov a hrozbe tvrdého prenasledovania. Blahoslavený Paul Jun Dži-Čung a iní mučeníci, ktorí boli dnes blahorečení, predstavujú v týchto dejinách jednu zvláštnu kapitolu. Nielen svojím utrpením a smrťou vydali svedectvo viery, ale aj svojím životom láskyplnej vzájomnej solidarity v kresťanských spoločenstvách, ktoré charakterizovala príkladná kresťanská láska.

Tento vzácny odkaz pokračuje ďalej vo vašich skutkoch viery, kresťanskej lásky a služby. Ako v minulosti, tak i dnes Cirkev potrebuje vierohodné svedectvo laikov o zachraňujúcej pravde evanjelia, o jeho moci očistiť a premeniť ľudské srdce a o jeho prínose pri budovaní jednoty ľudskej rodiny, spravodlivosti a mieru. Vieme, že poslanie Božej cirkvi je jedinečné a že dnes každý pokrstený kresťan zohráva v tejto misii svoju aktívnu úlohu. Vaše dary ako laikov, mužov a žien, sú rôznorodé a taktiež rôznorodý je i váš apoštolát. A všetko to, čo robíte je určené na to, aby podporovalo misiu Cirkvi zaisťujúc tak, aby bol časný poriadok preniknutý a zdokonalený Kristovým Duchom, a tak pripravený na príchod jeho Kráľovstva. Zvlášť túžim vysloviť uznanie dielu mnohých združení, priamo sa podieľajúcich na vychádzaní v ústrety chudobným a núdznym. Tak ako to vidieť z príkladu prvých kórejských kresťanov, vyjadrením plodnej viery je konkrétna solidarita s našimi bratmi a sestrami, bez ohľadu na ich kultúrny či sociálny status, lebo v Kristovi už „niet Gréka, ani Žida“ (Gal 3,28). Obzvlášť vďačný som všetkým tým z vás, ktorí prácou a svedectvom prinášate potešujúcu prítomnosť Pána ľuďom, ktorí žijú na perifériách vašich miest.

Táto činnosť sa nevyčerpáva charitatívnou pomocou, ale musí sa rozšíriť aj o úsilie ľudského rastu. Nielen poskytovanie pomoci, ale aj rozvoj osoby. Pomáhať chudobným je dobré a potrebné, ale to nestačí. Povzbudzujem vás, aby ste svoje úsilie rozšírili aj na oblasť ľudského rozvoja, aby tak každý muž a každá žena mohli spoznať radosť, ktorú prináša pocit dôstojnosti zarobiť si na každodenný chlieb a zabezpečiť tak vlastné rodiny. Práve táto dôstojnosť je v tejto chvíli v ohrození, že bude potláčaná pre kultúru peňazí, ktorá necháva bez práce množstvo ľudí... Môžeme povedať: ‚Otče, my im dáme niečo na jedenie.‘ Ale to nestačí! On a ona, ktorí sú bez práce, musia cítiť vo svojom srdci dôstojnosť, že priniesli domov chlieb, že na ten chlieb zarobili! Zverujem vám túto úlohu.

Chcem ďalej oceniť vzácny prínos, ktorý kórejské katolícke ženy ponúkajú životu a misii Cirkvi v tejto krajine ako matky rodín, katechétky a učiteľky či rozličnými inými spôsobmi. Taktiež nemôžem nezdôrazniť význam svedectva kresťanských rodín. V dobe krízy rodinného života – to vieme všetci – sú naše kresťanské spoločenstvá vyzvané podporovať zosobášené páry a rodiny pri uskutočňovaní ich misie v živote Cirkvi a spoločnosti. Rodina zostáva základnou bunkou spoločnosti a prvou školou, v ktorej sa deti učia ľudským, duchovným a morálnym hodnotám, ktoré z nich urobia vzor dobroty, čestnosti a spravodlivosti pre naše spoločenstvá.

Drahí priatelia, akokoľvek osobitý je váš prínos pre misiu Cirkvi, žiadam vás, aby ste vo vašich spoločenstvách pokračovali v uskutočňovaní kompletnejšej formácie veriacich laikov permanentnou katechézou a duchovným sprevádzaním. Vo všetkom, čo už robíte, vás žiadam, aby ste konali v plnej zhode mysle i srdca s vašimi pastiermi, so snahou vložiť vaše postrehy, talenty a charizmy do služby pre rast Cirkvi v jednote a misionárskom duchu. Váš prínos je podstatný, pretože budúcnosť Cirkvi v Kórei, ako aj v celej Ázii, bude z veľkej časti závisieť od toho, ako sa bude rozvíjať vízia Cirkvi, založená na spiritualite spoločenstva, participácie a delenia sa s darmi (porov. Ecclesia in Asia, 45).

Ešte raz vyjadrujem svoju vďačnosť za všetko, čo robíte pre upevnenie Cirkvi v Kórei vo svätosti a zápale. Kiež dokážete čerpať neustálu inšpiráciu a silu pre váš apoštolát z eucharistickej obety, kde sa komunikuje a živí láska k Bohu a k človeku, ktorá je dušou každého apoštolátu (porov. Lumen gentium, 33). Na všetkých vás, na vaše rodiny a na všetkých tých, ktorí sa vo vašich farnostiach, združeniach a hnutiach podieľajú na dielach telesnej i duchovnej služby, zvolávam radosť a pokoj v Pánu Ježišovi Kristovi a v láskyplnej ochrane Panny Márie, našej Matky.

Prosím vás láskavo, aby ste sa za mňa modlili. Teraz sa všetci spolu pomodlime k Panne Márii a potom vám dám požehnanie. [Zdravas Mária, požehnanie]

Veľmi vám ďakujem a modlite sa za mňa. Nezabudnite na to!

2. deň

Prezident Kiska o pápežovi Františkovi: Je to neobyčajný človek

15.8.2014

BRATISLAVA - Neobyčajný človek a úžasná osobnosť. Aj takto reagoval slovenský prezident Andrej Kiska na telegram od pápeža Františka. Pápež František písal prezidentov Andrejovi Kiskovi počas preletu nad Slovenskom. Hlava katolíckej cirkvi si týmto tradičným spôsobom uctila hlavu štátu v čase, keď vatikánsky letecký špeciál prelietal nad územím Slovenska. František tak urobil počas letu do Južnej Kórey.

"Keď prelietam ponad Slovensko na mojej ceste do Kórey, posielam srdečný pozdrav Vašej Excelencii a Vašim spoluobčanom. Zvolávajúc na vás všetkých požehnanie Všemohúceho Boha, modlím sa, aby v krajine prekvitali pokoj a prosperita,“ napísal pápež Andrejovi Kiskovi.

Takýto pozdrav pritom zjavne slovenského prezidenta potešil. Ako totiž napísal na sociálnej sieti, ak nás nechá pozdraviť dobrý človek, vždy to poteší. „Ak tým človekom je tak úžasná osobnosť ako Svätý Otec, tak to poteší veľmi. Svätý Otec, ďakujem v mene svojom, aj v mene občanov našej krajiny za srdečné posolstvo. Želám úspešnú misiu v Ázii,“ reagoval Andrej Kiska.

Svätý Otec mladým Ázie: Ste povolaní ísť svedčiť o evanjeliu nádeje

Južná Kórea 15. augusta 2014 - Popoludňajší program Svätého Otca sa začal krátko po sedemnástej hodine (o 17. 15) miestneho času príchodom do Sanktuária Solmoe v diecéze Tedžon. Ide o rodné miesto mučeníka sv. Andreja Kima Taegona, prvého kórejského kňaza. Sv. Andrej Kim, ktorý bol pokrstený ako 16-ročný, sa stal kňazom v Macau na juhu Číny. Keď sa ako misionár vrátil do Kórey, bol v roku 1846 zadržaný a obesený. Zomrel vo veku 25 rokov, len 13 mesiacov po kňazskej vysviacke. V roku 1996 pri príležitosti 150. výročia jeho mučeníctva bol jeho rodný dom zrekonštruovaný a premenený na pútnické miesto.

Svätý Otec sa po príchode k rodnému domu mučeníka v priebehu niekoľkých minút stíšil v modlitbe, zapísal sa do pamätnej knihy a zdravil všadeprítomných jasajúcich pútnikov. Následne sa presunul do klimatizovaného megastanu s kapacitou 6-tisíc miest, postaveného pri sanktuáriu pri príležitosti 6. dní ázijskej mládeže. Tam ho už čakali mladí zo všetkých kútov Ázie. Ich program sa začal hudobným pásmom ešte pred príchodom Svätého Otca.

Pápež František sa za zvuku piesne zloženej na jeho počesť presunul stredom megastanu a zdravil jasajúcich mladých pokrikujúcich slogany dokonca aj v taliančine. Na pódium, znázorňujúce krásy kórejskej prírody, Svätý Otec vystúpil za sprievodu biskupa miestnej diecézy Tedžon Mons. Lazara You Heung-sika, ktorý na úvod pripomenul špecifickosť kórejskej Cirkvi, ktorá prijala vieru bez účasti misionárskych kňazov a má veľký počet mučeníkov.

Po hudobno-tanečnom programe mládeže z Indonézie v tradičných kostýmoch zazneli tri svedectvá mladých z Kambodže, Hongkongu a Kórey, v ktorých mladí vyjadrili svoje radosti, obavy a nádeje a Svätému Otcovi položili niekoľko otázok. (Obsah svedectiev je podrobnejšie popísaný nižšie.) Svedectvá na pódiu vystriedalo kórejské muzikálové spracovanie evanjeliového príbehu o Márnotratnom synovi.

Po tomto predstavení sa už mladým prihovoril Svätý Otec. Vo svojom príhovore v angličtine sa zameral na tému 6. dní ázijskej mládeže: „Sláva mučeníkov žiari nad tebou“: „Ako dal Pán zažiariť svojej sláve v hrdinskom svedectve týchto mučeníkov, tak isto si želá, aby jeho sláva zažiarila vo vašom živote, a prostredníctvom vás chce prežiariť život tohto rozľahlého kontinentu. Dnes Kristus klope na dvere vášho srdca i môjho srdca. Volá vás i mňa aby sme vstali, aby sme boli celkom pozorní a bdelí a videli veci, ktoré sú v živote skutočne dôležité. A ešte viac, on od vás i mňa žiada, aby sme vykročili na cesty a ulice tohto sveta a klopali na dvere srdca tých druhých, pozývajúc ich, aby ho prijali do svojho života.“

Svätý Otec pripomenul mladým dôležitú úlohu Cirkvi: „Cirkev je zárodkom jednoty pre celú ľudskú rodinu. V Kristovi sú všetky národy a každý ľud povolaní do jednoty, ktorá neničí rôznorodosť, ale ju uznáva, harmonizuje a obohacuje.“

Pápež František ďalej spomenul problémy a pokušenia, s ktorými sa mladí často potýkajú. Nevyhol sa pri tom ani téme samovrážd, ktoré sú tak početné u mladých v Kórei ako aj iných ázijských krajinách: „Pozorujeme prejavy idolatrie bohatstva, moci a pôžitkov, ktoré si v životoch ľudí vyberajú vysokú daň. Blízko nás, mnohí naši priatelia a súčasníci, hoci sú obklopení nesmiernym materiálnym bohatstvom, trpia duchovnou chudobou, osamelosťou a tichým zúfalstvom. Zdá sa takmer, akoby sa Boh stiahol zo scény. Je to akoby sa po celom svete rozpínala akási duchovná púšť. Zasahuje i mladých, oberá ich o nádej, a v mnohých prípadoch dokonca i o samotný život.“

„A jednako, toto je svet, v ktorom ste povolaní ísť svedčiť o evanjeliu nádeje, o evanjeliu Ježiša Krista a o prísľube jeho Kráľovstva. ... Evanjelium nás učí, že Ježišov Duch môže priniesť nový život do srdca každého človeka a môže premeniť každú situáciu, aj takú, v ktorej sa zdá, že už niet nádeje. Ježiš môže premeniť každú situáciu! Toto je posolstvo, o ktoré ste povolaní podeliť sa s vašimi rovesníkmi v škole, na pracoviskách, vo vašich rodinách, na univerzitách a vo vašich spoločenstvách. A keďže Ježiš vstal z mŕtvych, vieme, že on má «slová večného života» (Jn 6,68) a jeho Slovo má moc dotknúť sa každého srdca, premôcť zlo dobrom, zmeniť a vykúpiť svet.“

Pápež František mladých vyzval týmito slovami: „Drahí mladí priatelia, v týchto našich časoch Pán počíta s vami! ... Ste pripravení povedať mu «áno»? Ste pripravení?“

Následne sa Svätý Otec rozhodol nepokračovať v pripravenom príhovore, ktorý mal vytlačený na papieri, ale spontánne odpovedal na otázky a podnety z troch svedectiev, ktoré si vypočul počas programu. Ani jazyková bariéra ho nezastavila od spontánneho zdieľania trápení mladých. Ďalej už hovoril v taliančine, za pomoci prekladateľa. Odpovedal na otázku o voľbe životného povolania, prisľúbil, že sa bude informovať o kauze mučeníkov z Kambodže a odpovedal aj na bolestnú otázku o rozdelení Severnej a Južnej Kórey. Plné znenie príhovoru Svätého Otca mladým uvádzame nižšie. Na záver, po spievanej modlitbe Otče náš v kórejčine, Svätý Otec udelil mladým svoje apoštolské požehnanie.

Pri návrate zo Solmoe do Soulu pápež František mimo programu navštívil Univerzitu Sogang, vedenú Spoločnosťou Ježišovou.

Plné znenie príhovoru pápeža Františka na stretnutí s mládežou Ázie 15. augusta 2014 vo Svätyni kórejských mučeníkov v Solmoe

Drahí mladí priatelia, «Dobre je nám tu!» (Mt 17,4). Myslím, že tieto slová vyslovil sv. Peter na hore Tábor, keď sa ocitol v prítomnosti Ježiša premeneného v sláve. Je naozaj dobre aj nám, spoločne, tu vo svätyni kórejských mučeníkov, v ktorých sa Pánova sláva zjavila na úsvite života Cirkvi v tejto krajine. V tomto veľkom zhromaždení, ktoré v sebe vedno spája mladých kresťanov z celej Ázie, môžeme určitým spôsobom preciťovať slávu Ježiša, prítomného uprostred nás, prítomného vo svojej Cirkvi, ktorá zahŕňa každý národ, jazyk a ľud, prítomného v moci svojho Ducha Svätého, ktorý robí všetky veci nové, omladzuje ich a oživuje.

Ďakujem vám za vaše vrelé prijatie, veľmi, veľmi vrelé! A ďakujem za dar vášho entuziazmu, za piesne plné radosti, svedectvá viery a nádherné vyjadrenia rôznorodosti a bohatstva vašich rozličných kultúr. Osobitným spôsobom ďakujem trojici mladých, Mai, Jánovi a Maríne, ktorí sa so mnou podelili o vaše nádeje, ťažkosti a obavy. Pozorne som si ich vypočul a budem ich mať na mysli. Ďakujem biskupovi Lazarovi You Heung-sikovi za jeho úvodné slová a všetkých vás zo srdca pozdravujem.

Dnes popoludní by som sa chcel spolu s vami zamyslieť nad jedným z aspektov témy týchto Šiestych dní ázijskej mládeže: «Sláva mučeníkov žiari nad tebou». Ako dal Pán zažiariť svojej sláve v hrdinskom svedectve týchto mučeníkov, tak isto si želá, aby jeho sláva zažiarila vo vašom živote a prostredníctvom vás chce prežiariť život tohto rozľahlého kontinentu. Dnes Kristus klope na dvere vášho srdca, môjho srdca. Volá vás i mňa, aby sme vstali, aby sme boli plne pozorní a bdelí a videli veci, ktoré sú v tomto živote skutočne dôležité. A ešte viac, on od vás i od mňa žiada, aby sme vykročili na cesty a ulice tohto sveta a klopali na dvere srdca tých druhých, pozývajúc ich, aby ho prijali do svojho života.

Toto veľké stretnutie mladých Ázie nám rovnako umožňuje všimnúť si niečo, k čomu je povolaná samotná Cirkev, aby sa takou stala vo večnom Božom pláne. Spolu s mladými zovšadiaľ, chcete sa nasadiť za budovanie sveta, v ktorom všetci spoločne nažívajú v mieri a priateľstve, prekonávajúc bariéry, zaceľujúc rozdelenia, odmietajúc násilie a predsudky. A presne toto pre nás chce Boh, kvôli nám samým. Cirkev je zárodkom jednoty pre celú ľudskú rodinu. V Kristovi sú všetky národy a každý ľud povolaní do jednoty, ktorá neničí rôznorodosť, ale ju uznáva, harmonizuje a obohacuje.

Aký vzdialený sa zdá byť duch sveta od tejto obdivuhodnej vízie a od tohto plánu! Koľkokrát sa zdá, že zrnká pokoja a nádeje, ktoré sa usilujeme zasiať, sú udusené krovím egoizmu, nevraživosti a nespravodlivosti, nie iba okolo nás, ale aj v našich vlastných srdciach. Znepokojujú nás rastúce rozdiely medzi bohatými a chudobnými v našich krajinách. Pozorujeme prejavy idolatrie bohatstva, moci a pôžitkov, ktoré si v životoch ľudí vyberajú vysokú daň. Blízko nás, mnohí naši priatelia a súčasníci, hoci sú obklopení nesmiernym materiálnym bohatstvom, trpia duchovnou chudobou, osamelosťou a tichým zúfalstvom. Zdá sa takmer, akoby sa Boh stiahol zo scény. Je to akoby sa po celom svete rozpínala akási duchovná púšť. Zasahuje i mladých, oberá ich o nádej, a v mnohých prípadoch dokonca i o samotný život.

A jednako, toto je svet, v ktorom ste povolaní ísť svedčiť o evanjeliu nádeje, o evanjeliu Ježiša Krista a o prísľube jeho Kráľovstva. Toto bola tvoja otázka, Marína. Budeme o tom hovoriť. V podobenstvách nám Ježiš hovorí, že Kráľovstvo vstupuje do sveta nenápadne, potichu, no s istotou sa rozvíja všade, kde je prijaté do srdca otvoreného jeho posolstvu nádeje a spásy. Evanjelium nás učí, že Ježišov Duch môže priniesť nový život do srdca každého človeka a môže premeniť každú situáciu, aj takú, v ktorej sa zdá, že už niet nádeje. Ježiš môže zmeniť, dokáže zmeniť každú situáciu! Toto je posolstvo, o ktoré ste povolaní podeliť sa s vašimi rovesníkmi v škole, na pracoviskách, vo vašich rodinách, na univerzitách a vo vašich spoločenstvách. A keďže Ježiš vstal z mŕtvych, vieme, že on má «slová večného života» (Jn 6,68) a jeho Slovo má moc dotknúť sa každého srdca, premôcť zlo dobrom, zmeniť a vykúpiť svet.

Drahí mladí priatelia, v týchto našich časoch Pán počíta s vami! On s vami ráta! On vstúpil do vašich sŕdc v deň vášho krstu, dal vám svojho Ducha v deň vašej birmovky, neprestajne vás posilňuje svojou prítomnosťou v Eucharistii tak, že môžete byť jeho svedkami pred svetom. Ste pripravení povedať «áno»? Ste pripravení? Nie ste unavení? [...] Naozaj? [...] Môj drahý priateľ mi včera povedal, že sa nemôžem mladým prihovárať z papiera. Musíš hovoriť, osloviť mladých spontánne, zo srdca. Mám však veľký problém: moja angličtina je slabá [...] Áno! Áno! Ale ak si to želáte, môžem povedať niekoľko vecí spontánne. Nie ste unavení? [...] Môžem pokračovať? [...] Ale urobím tak v taliančine. Preložíte to? Ďakujem! Tak ideme!

Mocne sa ma dotklo to, čo povedala Marína, o jej konflikte, rozpore, v jej živote. Ako to urobiť? Vybrať sa cestou zasväteného života, rehoľného života, alebo študovať a dosiahnuť lepšiu schopnosť pomáhať druhým.

Je to zdanlivý konflikt, zdanlivý rozpor, pretože, keď Pán volá, povoláva vždy konať dobro v prospech druhých, či už v rehoľnom živote, v zasvätenom živote, v živote laika ako otca či matky rodiny. Cieľ je však ten istý: chváliť Boha a konať dobro pre druhých. Čo má urobiť Marína a mnohí z vás, ktorí si kladú tú istú otázku? Aj ja som si ju kládol pred časom: akú cestu si zvoliť? Ty si však nemáš vyberať nijakú cestu! Cestu musí vybrať Pán! Ježiš ju vybral! Ty ho máš počúvať a pýtať sa: Pane, čo mám urobiť?

Toto je modlitba, ktorú sa má modliť mladý človek: «Pane, čo chceš odo mňa?». A s modlitbou a s radou niekoľkých pravých priateľov – laikov, kňazov, sestier, biskupov, pápežov; aj pápež môže dať dobrú radu – s pomocou týchto všetkých objaviť cestu, ktorú chce Pán pre mňa.

Modlime sa spoločne! Zopakuj po kórejsky: Pane, čo chceš od môjho života? Trikrát. Modlime sa!

Som presvedčený, že Pán vás vypočuje. Aj teba, Marína, istotne. Vďaka za tvoje svedectvo. ... Prepáč mi, zmýlil som si meno! Túto otázku položila Mai, nie Marína. ... Mai hovorila o inej veci: o mučeníkoch, svätých, o svedkoch. A prihovárala sa k nám s trochou bolesti, s trochou smútku, že v jej zemi, v Kambodži, ešte nie sú svätí, ale dúfajme... Svätí sú tu a toľkí! Ale Cirkev ešte neuznala, nevyhlásila za blahoslaveného a nekanonizovala žiadneho z nich. No ja ti za to veľmi ďakujem, Mai. Sľubujem ti, že sa tým budem zaoberať, keď sa vrátim domov, porozprávam sa o týchto veciach s tým, kto má tieto veci na starosti, je to jeden vynikajúci človek a volá sa Angelo – dobrý človek je ten Angelo – a požiadam ho, aby preskúmal túto vec, aby sa mohla pohnúť dopredu. Vďaka! Veľká vďaka!

Je načase skončiť. Ste unavení? [...] Ešte chvíľu?

Poďme teraz k Maríne. Marína položila dve otázky, alebo, ani nie otázky, skôr dve reflexie a jednu otázku o šťastí. Povedala nám: naozaj, šťastie sa nedá kúpiť, a ak si kúpiš šťastie, po chvíli zistíš, že to šťastie sa kamsi stratilo. Kupované šťastie nemá trvácnosť. Iba šťastie z lásky je to, ktoré trvá.

A cesta lásky je jednoduchá: miluj Boha, miluj blížneho, tvojho brata, toho, ktorý je blízko teba, toho, ktorý potrebuje lásku a potrebuje toľko vecí. «Ale otče, ako mám vedieť, či milujem Boha?». Jednoducho. Ak miluješ blížneho, ak neprechovávaš nenávisť, ak nenávisť neprebýva v tvojom srdci, miluješ Boha. Toto je istý dôkaz.

A potom Marína položila jednu otázku – ktorej rozumiem – bolestnú otázku, a ďakujem jej za to, že tak urobila: o rozdelení medzi bratmi v Kóreách. Sú azda dve Kórey? Nie, je iba jedna, ale je rozdelená. Rodina je rozdelená. A táto bolesť... Ako napomôcť, aby sa táto rodina zjednotila? Poviem dve veci: najprv pôjde o radu a potom o nádej.

Najprv rada: modliť sa, modliť sa za našich bratov na severe. «Pane, sme jedna rodina, pomôž nám, dopomôž nám k jednote, ty to môžeš urobiť, nech tu už nie sú ani víťazi, ani porazení, ale jedna rodina, nech sú tu iba bratia». Teraz vás pozývam, aby sme sa spoločne pomodlili, po preklade tlmočníka, za jednotu oboch Kóreí.

V tichu sa modlime...

A teraz, nádej. Aká je to nádej? Je mnoho nádejí, avšak je tu jedna nádherná nádej: jedna Kórea, jedna rodina. Vy rozprávate jednou rečou, rečou rodiny; ste bratia, keď hovoríte tým istým jazykom. Keď Jozefovi bratia odišli do Egypta, aby nakúpili jedlo, pretože boli hladní, mali síce peniaze, ale nemali čo jesť. Išli tam nakúpiť. Išli, aby nakúpili jedlo, a našli brata. Ako to? Tak, že Jozef si všimol, že hovorili tým istým jazykom. Pomyslite si na vašich bratov na severe; hovoria tým istým jazykom a keď sa v rodine hovorí rovnakou rečou, je tu i ľudská nádej.

Pred chvíľou sme videli niečo pekné, príbeh o márnotratnom synovi, ktorý odišiel, premárnil peniaze, všetko, zradil svojho otca, rodinu, zradil všetko. A v istej chvíli, z núdze, avšak s hlbokým zahanbením, sa rozhodol vrátiť. A rozmýšľa, ako požiada svojho otca o odpustenie. Pomyslel si: «Otče, zhrešil som, narobil som zlo, a chcem byť jedným z tvojich nádenníkov, a nie tvojím synom», a iné pekné veci.

Evanjelium nám však hovorí, že otec ho už z diaľky videl. A prečo ho videl? Pretože denne vystupoval na terasu vyzerať, či sa syn nevracia. A objal ho; nenechal ho hovoriť, nedal mu vysloviť tie slová a ani požiadať o odpustenie ho nenechal, a pripravil oslavu. Nachystal oslavu. A toto je oslava, ktorá sa páči Bohu: keď sa vraciame domov, vraciame sa k nemu. «Ale, otče, veď ja som hriešnik, hriešnica». No tým lepšie, očakáva ťa! Ešte lepšie, pripraví oslavu! Pretože sám Ježiš nám hovorí, že v nebi je väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý sa vracia, ako nad sto spravodlivými, ktorí ostávajú doma.

Nik z nás nevie, čo nás v živote čaká. A vy mladí sa pýtate: «Čo ma čaká?» Môžeme porobiť nepekné, nízke veci, ale prosím vás, nezúfajte, pretože je tu Otec, ktorý nás očakáva! Treba sa vrátiť! Vrátiť sa! To je to slovo. Prísť naspäť! Vrátiť sa domov, kde ma očakáva Otec. A ak som veľký hriešnik, pripraví veľkú oslavu. A vás, kňazov, prosím, aby ste objali hriešnikov a boli milosrdní.

A toto zakusovať je nádherné! Napĺňa ma to šťastím, pretože viem, že Boh sa nikdy neunaví v odpúšťaní, nikdy sa neunaví v čakaní na nás.

Napísal som tri podnety, o tomto som však už hovoril (...): modlitba, Eucharistia a práca pre iných, pre chudobných, skutky pre druhých.

Teraz je už pre mňa čas ísť. Budem veľmi rád, ak vás počas týchto dní uvidím a budem sa môcť s vami ešte porozprávať, keď sa zhromaždíme na nedeľnej svätej omši. Poďakujme sa teda Pánovi za dary, ktoré nám udelil počas týchto spoločne strávených chvíľ a poprosme ho o silu, aby sme boli vernými a radostnými svedkami, vernými a radostnými svedkami jeho lásky v celej Ázii i po celom svete.

Mária, naša Matka, nech vás ochraňuje a udržiava vás vždy blízko Ježiša, svojho Syna. Nech vás z neba neustále sprevádza aj sv. Ján Pavol II., iniciátor svetových dní mládeže. S veľkou láskou vám udeľujem svoje požehnanie.

A prosím, modlite sa za mňa, nezabudnite na to, modliť sa za mňa! Veľmi vám ďakujem!

Obsah svedectiev troch mladých účastníkov Ázijských dní mládeže pri stretnutí so Svätým Otcom v Solmoe

Mladé dievča Mai z Kambodže vo svojom svedectve rozprávalo o mnohých materiálnych a duchovných daroch, ktorých sa jej dostalo vďaka svojej farnosti a misijným sestrám, ktoré pôsobia v jej meste. Vďaka ich podpore mohla chodiť do školy, vďaka nim spoznala Sväté písmo a s nimi navštevovala núdznych ľudí zo vzdialených dedín. Ako 12-ročná spolu s otcom začala prichádzať na sväté omše. Už odmala pociťovala pomoc Pána Boha aj v ťažkých situáciách:

„Najmä, keď som sa kvôli ekonomickým ťažkostiam musela zriecť univerzity, Boh mi pomohol prostredníctvom dobrodincov, ktorí mi pomohli prihlásiť sa na univerzitu tu v Kórei.“

Mai sa potom na Svätého Otca obrátila aj so svojou veľkou obavou, ktorou je voľba životného povolania. Už odmalička chcela nasledovať Pána, ak by ju povolal do zasväteného života, no v Kórei sa naučila mnoho nových vecí. Hovorí: „Prichádza mi na myseľ, že čím viac študujem, tým väčšiemu množstvu ľudí budem môcť pomôcť. Myslím, že budem môcť pomôcť mojim rodičom a ľuďom z mojej dediny, ktorí žijú v chudobe. Mám teda nasledovať cestu povolania zrieknutím sa tohto všetkého, čo mi Boh dal, aby som mu odpovedala? Alebo mám pokračovať v štúdiu, aby som pomohla mnohým ľuďom? Toto je moja najväčšia starosť. Cítim to ako pokušenie - nevybrať si cestu povolania.“

Mai sa vo svojom svedectve Svätému Otcovi zdôverila aj s tým, že vo svojej krajine, ktorá nie je katolícka, sa veriacim častokrát dostáva výsmechu, pričom katolicizmus považujú za európske náboženstvo, ktoré konkuruje tomu tradičnému kambodžskému. Nakoniec spomenula mnohých kambodžských mučeníkov: „Na začiatku roku 1970 v našom národe zahynulo mnoho osôb kvôli vyhladzovacím táborom (killing fields) Pol Potovho režimu. V tom čase mnoho kňazov a rehoľných sestier, ktorí boli v Kambodži, ale aj ostatných veriacich prišlo o život. Aj prvý biskup Kambodže Mons. Joseph Chhmar Sala v tom čase prišiel o život.“ Mai teda Svätému Otcovi položila otázku, či by mohol prísť aj do Kambodže a zaradiť medzi svätých aj kambodžských mučeníkov.

Ďalšie zo svedectiev patrilo Giovannimu z Hongkongu, ktorý pracuje v oblasti žurnalistiky. Hovoril o ťažkosti života v jeho rodnom veľkomeste medzinárodného charakteru, kde mladí čelia mnohým kultúram a mentalitám, pričom častokrát strácajú morálne princípy. Trápi ho situácia veriacich v kontinentálnej Číne: „Medzi kontinentálnou Čínou a Hongkongom je veľmi silné puto. Naše Cirkvi sú ako bratia. To, čo nám spôsobuje bolesť je, že čím viac sa rozvíjajú cirkvi v kontinentálnej Číne, tým viac sa zvyšuje kontrola a utláčanie. Ale aj v tejto ťažkej situácii naši bratia a sestry kontinentálnej Číny zachovávajú svoju vieru. Preto veríme, že Cirkev v kontinentálnej Číne má pevnú vieru a všetci dúfame v Boží prísľub.“

Okrem toho Giovanni hovoril o ťažkosti ľudí, ktorých život je poznačený škvrnou, ale oni už konali pokánie, nájsť prijatie v spoločenstve veriacich.

Tretím svedectvom bola skúsenosť Maríny z Južnej Kórey, ktorá hovorila o kórejskej spoločnosti silne ovplyvnenej kapitalizmom, kde mladí zakúšajú zmätok v oblasti hodnôt. Hovorí: „Za dôležitejšie sa považujú peniaze a kvôli ich získaniu sa ľahko porušujú tie najzákladnejšie morálne princípy. Kvôli tomu prichádzame o členov rodín a o vzácnych priateľov. Osoby, ktoré by mali mať vzájomný vzťah priateľstva, sa stávajú rivalmi, aby sa stali váženým subjektom spoločnosti. ... Ako výsledok, mnohí mladí prežívajú frustráciu a blúdia životom ako porazení kvôli nízkemu sebavedomiu a táto situácia spôsobuje rast sociálnych problémov, ako sú zločiny a samovraždy.“ Svätému Otcovi a prítomným mladým povedala aj o svojej reakcii na túto situáciu, o svojom malom podniku. Vytvorila priestor, kde sa ľudia môžu stretnúť, porozprávať a venovať sa umeleckej činnosti.

Svedectvo Maríny sa tu však nekončí. Na Svätého Otca sa obrátila s bolestnou zmienkou o rozdelení Kórey, ktorá trvá už 60 rokov a o nenávisti, ktorá sa medzi týmito dvoma krajinami prechováva: „Po roku 1950 je Kórea rozdeleným národom, jediným na svete. Žijeme vo vzájomnej nenávisti. Odmalička som počúvala hovoriť o Severnej Kórei len negatívne veci. Ale ak sme posledných 60 rokov prežili vo vzájomnej nenávisti, myslím, že vina nebude len na jednej strane. Chcem sa spýtať, ako máme hľadieť na Severnú Kóreu a ako máme hľadieť na to, čo môžeme urobiť pre Severnú Kóreu my mladí kórejskí katolíci?“

Slávnosť Nanebovzatia v Tedžone: Evanjelium je protiliek na zúfalstvo

Južná Kórea 15. augusta 2014 - Na slávnosť Nanebovzatia Panny Márie slávil pápež František svätú omšu v Tedžone na zaplnenom 50-tisícovom štadióne, ktorý bol v roku 2002 dejiskom futbalových majstrovstiev sveta usporiadaných Južnou Kóreou spoločne s Japonskom. Na modro-bielom pódiu umiestnenom na ploche štadióna sa pri oltári vynímala trojmetrová biela socha Panny Márie s Ježiškom v náručí. Veriaci prišli na slávnosť v sviatočných odevoch, chránení šiltmi proti slnku, viaceré ženy mali cez hlavu prehodený biely závoj splývajúci na plecia. Na štadióne boli prítomné aj štyri desiatky príbuzných obetí stroskotania trajektu Sewol, pri ktorom 16. apríla pri kórejských brehoch zahynulo 293 osôb a 10 zostalo nezvestných.

Pápež pricestoval do Tedžonu zo Soulu vysokorýchlostným vlakom. Počas jazdy papamobilom po obvode štadióna pred začiatkom slávenia pozdravil prítomných. Osobitne prijal desaťčlennú skupinu tých, ktorí prežili spomínané stroskotanie, každého z nich požehnal a povzbudil. Niečo pred 11. hodinou, o 3:50 nášho času, spevácky zbor v krojoch, sprevádzaný sláčikovým orchestrom otvoril slávenie spevom Ave Maria. Svätý Otec prišiel v sprievode kórejských biskupov, v ruke so strieborným pastierskym krížom Jána Pavla II., v bielom, modro vyšívanom ornáte. Hlavnými koncelebrantmi boli biskup Tedžonu Mons. Lazarus You Heung-sik a kardinál Pietro Parolin. Omšové modlitby zazneli v latiskom jazyku, s čítaniami v kórejčine (Zjv 11 a 12; 1 Kor 15). Diakon prečítal stať z Lukášovho evanjelia o návšteve Panny Márie u Alžbety. Svätý Otec sa potom v taliančine prihovoril v homílii, ktorú veriaci sledovali v kórejskom preklade po jednotlivých úsekoch.

Vo svojej homílii sa pápež František sústredil na miesto Panny Márie v dejinách kórejskej Cirkvi a na význam kresťanskej slobody, ktorá vie čeliť materializmu a kultúre smrti, pošliapavajúcej Boží obraz v človeku. Kórejčanov povzbudil k vnímavosti na potreby chudobných, núdznych a slabých. Pannu Máriu napokon predstavil ako Matku nádeje a vyprosoval veriacim Kórey milosť byť znamením nádeje pre všetkých ľudí. Práve nádej ponúkaná evanjeliom je podľa slov Svätého Otca Františka „protiliekom k duchu zúfalstva“, rozrastajúcemu sa ako rakovina v spoločnosti, ktorá je navonok bohatá, no predsa často zakusuje vnútornú trpkosť a prázdnotu. Svätý Otec v tejto súvislosti osobitne prosil za mladých: „Na koľkých našich mladých si toto zúfalstvo vyžiadalo svoju daň! Kiežby mladí, ktorí sú tu s nami v týchto dňoch so svojou radosťou a so svojou dôverou, nikdy neboli obratí o svoju nádej!“

Veriaci prežívali slávnosť s veľkou úctou, mnohí z nich so zopnutými rukami. V závere slávenia miestny biskup Mons. Lazarus You Heung-sik poďakoval Svätému Otcovi za jeho návštevu. V krátkom príhovore pripomenul aj návštevu sv. Jána Pavla II. spred 25 rokov. Pred modlitbou Anjel Pána sa Svätý Otec prihovoril v angličtine. Pripomenul obete stroskotaného trajektu Sewol a osobitne sa obrátil k Panne Márii s prosbou za chorých, chudobných a nezamestnaných. Vyše jeden a pol hodiny trvajúcu slávnosť Svätý Otec ukončil apoštolským požehnaním.

Ako informoval vatikánsky hovorca P. Federico Lombardi, jeden z rodičov obetí trajektu Sewol, ktorý vykonal 900-kilometrovú púť s krížom v rukách, požiadal pápeža Františka o krst. Svätý Otec mu sviatosť udelí zajtra ráno, v sobotu 16. augusta na nunciatúre v Soule.

Homília Svätého Otca 15. augusta 2014 v Tedžone na slávnosť Nanebovzatia Panny Márie

„V spojení s celou Cirkvou slávime Nanebovzatie Panny Márie s telom a dušou do slávy Raja. Nanebovzatie Márie nám ukazuje náš osud ako adoptívnych Božích detí a údov Kristovho tela. Ako Mária, naša Matka, sme povolaní k plnej účasti na Pánovom víťazstve nad hriechom a nad smrťou a k tomu, aby sme s ním kraľovali v jeho Večnom kráľovstve.

„Veľké znamenie“ predstavené v prvom čítaní - žena odetá slnkom a korunovaná hviezdami (porov. Zjv 12,1) - nás pozýva kontemplovať Máriu, vyvýšenú do slávy po boku svojho Božského Syna. Pozýva nás aj uvedomiť si budúcnosť, ktorú aj dnes pred nami otvára zmŕtvychvstalý Pán. Kórejčania tradične oslavujú tento sviatok vo svetle svojej historickej skúsenosti, vedomí si láskyplného orodovania Panny Márie, ktoré sa prejavilo v histórii národa a v živote ľudu.

V druhom čítaní sme počuli, ako sv. Pavol potvrdzuje, že Kristus je novým Adamom, ktorého poslušnosť voči Otcovej vôli zvrhla kráľovstvo hriechu a otroctva a zahájila kráľovstvo života a slobody (porov. 1 Kor 15,24-25). Pravá sloboda sa nachádza v láskyplnom prijatí vôle Otca. Od Márie, plnej milosti, sa učíme, že kresťanská sloboda je niečo viac než len jednoduché oslobodenie sa od hriechu. Je to sloboda, ktorá otvára nový duchovný spôsob posudzovania pozemských skutočností, sloboda milovať Boha a bratov i sestry s čistým srdcom a žiť v radostnej nádeji z príchodu Kristovho kráľovstva.

Dnes, keď uctievame Pannu Máriu, Kráľovnú neba, obraciame sa na ňu ako na Matku kórejskej cirkvi. Prosíme ju, aby nám pomohla byť vernými kráľovskej slobode, ktorú sme prijali v deň krstu, aby viedla naše snahy o premenu sveta podľa Božieho plánu a aby dala Cirkvi v tejto krajine schopnosť byť plnšie kvasom jej kráľovstva vo vnútri kórejskej spoločnosti. Nech sú kresťania tohto národa veľkodušnou silou duchovnej obnovy v každej oblasti spoločnosti. Nech dokážu čeliť lákadlám materializmu, ktorý potláča skutočné duchovné a kultúrne hodnoty, a duchu bezuzdnej konkurencie, ktorá plodí egoizmus a konflikty. Nech tiež odmietajú neľudské ekonomické modely, ktoré vytvárajú nové formy chudoby a pracujúcich ľudí vytláčajú na okraj, ako aj kultúru smrti, ktorá znehodnocuje obraz Boží, obraz Boha života, a narúša dôstojnosť každého muža, ženy a dieťaťa.

Ako kórejskí katolíci, dedičia vznešenej tradície, ste povolaní zúročiť toto dedičstvo a odovzdať ho budúcim generáciám. To si od každého vyžaduje nevyhnutnosť obnoveného obrátenia k Božiemu slovu a intenzívnu starostlivosť o chudobných, núdznych a slabých, ktorí sú medzi nami.

Pri slávení tohto sviatku sa spájame s celou Cirkvou rozšírenou po svete a hľadíme na Máriu ako na Matku našej nádeje. Jej chválospev nám pripomína, že Boh nikdy nezabúda na svoje prísľuby milosrdenstva (porov. Lk 1,54-55). Mária je blahoslavená, lebo «uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán» (Lk 1,45). Na nej sa všetky Božie prísľuby ukázali ako pravdivé. Vyvýšená na trón v sláve nám ukazuje, že naša nádej je reálna a odteraz sa takáto nádej upína ako «istá a pevná kotva nášho života» (porov. Hebr. 6,19) tam, kde Kristus vystúpil v sláve.

Táto nádej, drahí bratia a sestry, nádej ponúkaná evanjeliom, je protiliekom k duchu zúfalstva, ktorý sa zdá, že rastie ako rakovina vnútri spoločnosti, ktorá je navonok bohatá, no predsa často zakusuje vnútornú trpkosť a prázdnotu. Na koľkých našich mladých si toto zúfalstvo vyžiadalo svoju daň! Kiežby mladí, ktorí sú tu s nami v týchto dňoch so svojou radosťou a so svojou dôverou, nikdy neboli obratí o svoju nádej!

Obráťme sa na Máriu, Božiu Matku, a prosme o milosť byť radostnými v slobode Božích detí, o milosť využívať múdro túto slobodu pre službu našim bratom a sestrám, a o milosť tak žiť a konať, aby sme boli znamením nádeje. Tej nádeje, ktorá nájde svoje naplnenie vo Večnom kráľovstve, tam, kde kraľovať znamená slúžiť. Amen.“

Príhovor pápeža Františka pred modlitbou Anjel Pána

„Drahí bratia a sestry, na konci našej svätej omše sa ešte raz obraciame k Panne Márii, Kráľovnej Neba. Prinášame jej všetky naše radosti, trápenia a naše nádeje.

Zvlášť jej zverujeme všetkých tých, ktorí prišli o život pri potopení trajektu Se-Wol, ako aj tých, ktorí sú stále poznačení týmto veľkým národným nešťastím. Nech Pán prijme mŕtvych do svojho pokoja, uteší trúchliacich a naďalej drží tých, ktorí tak veľkodušne prišli na pomoc svojim bratom a sestrám. Nech táto tragická udalosť, ktorá spojila všetkých Kórejčanov vo veľkom zármutku, upevní ich záväzok spoločne pracovať v solidarite pre spoločné dobro.

Prosíme tiež Pannu Máriu, aby s láskou pohliadla na všetkých trpiacich medzi nami, najmä na chorých, chudobných a tých, ktorým chýba dôstojné zamestnanie.

Nakoniec, v tento deň, keď Kórea slávi svoje oslobodenie, prosíme Pannu Máriu, aby ochraňovala tento vznešený národ a jeho obyvateľov. Zverujeme do jej opatery všetkých mladých ľudí, ktorí sa tu k nám pripojili zo všetkých kútov Ázie. Kiež sú radostnými ohlasovateľmi úsvitu pre svet pokoja v súlade s milostivým Božím plánom!“

Mladí Ázie pozývali Svätého Otca pri obede do svojich krajín

Južná Kórea 15. augusta 2014 - Ako je zvykom pri Svetových dňoch mládeže, vybraní účastníci z radov mladých majú možnosť zúčastniť sa na spoločnom obede s pápežom. Podobne 18 účastníkov Dní ázijskej mládeže z rôznych častí kontinentu obedovalo dnes v seminári v Tedžone spolu s pápežom Františkom. Pri spoločnom stole boli tiež biskup Tedžonu Mons. Lazzaro You Heung-sik a jezuitský kňaz, ktorý sprevádza v týchto dňoch Svätého Otca ako tlmočník.

Podľa vatikánskeho hovorcu pátra Federica Lombardiho atmosféra bola radostná, oživovaná humornými poznámkami. Rozhovory sa týkali života jednotlivých miestnych cirkví, o ktorom rozprávali mladí. Väčšina z nich pozvala Svätého Otca na návštevu svojej krajiny. Nakoniec si spoločne zaspievali hymnu Svetových dní mládeže, vymenili si drobné darčeky a autogramy a spomienky na stretnutie zvečnili spoločnými fotografiami „selfie“.

Severná Kórea: peklo pre kresťanov

Jediný kostol v hlavnom meste, diecézy bez biskupov a kňazov, veriaci zavretí v pracovných táboroch. Podľa mimovládnej organizácie Open Doors je Severná Kórea už dvanásť rokov najhorším miestom pre život kresťanov.

Už začiatok Františkovho pobytu na Kórejskom polostrove ukázal, aká atmosféra tu vládne. Kým Južná Kórea ho vítala s nadšením, zo severnej časti polostrova vypálili päť rakiet. „Ríša zla“ hneď na úvod pápežovi ukázala, že „diplomacia modlitby“, ktorú použil v prípade sýrskeho či izraelsko-palestínskeho konfliktu, dostane v tomto kúte sveta naozaj zabrať.

Zmierenie národa rozdeleného z vôle mocností do dvoch krajín je jednou z hlavných tém Františkovej návštevy. Vrcholom bude pondelková bohoslužba za pokoj a zmierenie v soulskej katedrále Myeong-dong. Predstavitelia juhokórejskej cirkvi na ňu pozvali aj severokórejských katolíkov. Pozývací list zaslala arcidiecéza Soul priamo severokórejskej vláde. Zamietavá odpoveď neprišla od nej, ale od prorežimného Združenia severokórejských katolíkov.

Jeruzalem Východu

Začiatkom minulého storočia pritom mnohí poznačovali Pchjongjang za „Jeruzalem Východu“. Počas rozdelenia krajiny v 50. rokoch žilo na Kórejskom polostrove okolo 155 000 katolíkov v 150 farnostiach. Tretina z nich sa nachádzala v severnej časti. Dnes sú zvyšky kresťanov v tomto kúte sveta nazývané „cirkvou ticha“.

Akékoľvek štatistické údaje o miestnych kresťanoch sú dlhodobo neznáme. Podľa odhadov ich tu žije niekoľko tisíc. Veľká časť z nich je zadržiavaná v pracovných táboroch. Tí, ktorí sa rozhodli spolupracovať s komunistickým režimom, sú členmi spomínaného Združenia severokórejských katolíkov. Podľa spravodajskej agentúry AsiaNews ich je okolo 800, pričom ide o starých ľudí, ktorí boli pokrstení ešte pred kórejskou vojnou. Jeden katolícky a dva protestantské kostoly, ktoré ostali v štvormiliónovom Pchjongjangu, sú tak len svedkami minulosti.

Nezvestný biskup – mučeník

Severná Kórea je podľa portálu Caholic Hierarchy formálne rozdelená na tri cirkevnosprávne celky – diecézy Pchjongjang a Hamhung a opátstvo Tokugen. Všetky tri sú však dlhodobo vakantné – na ich čele nestojí žiaden biskup.

Posledné známe informácie sú o biskupovi Pchjongjangu Francisovi Hong Yong-hoovi, ktorý sa narodil ešte v roku 1906 a minulý rok bol oficiálne prehlásený za mŕtveho. Bez toho, aby sa vedelo, kedy, kde a ako zomrel. Už po rozdelení polostrova v roku 1948 bol obeťou represií režimu Kim Il-sunga. Cirkevní predstavitelia z Južnej Kórey už požiadali vatikánsku Kongregáciu pre kauzy svätých o otvorenie procesu jeho blahorečenia.

Apoštolským administrátorom Pchjongjangu je tak arcibiskup Soulu, kardinál Andrew Yeom Soo-jung. V máji tohto roku sa mu podarilo nakrátko navštíviť Severnú Kóreu, kde absolvoval krátku návštevu priemyselnej zóny Kaesong, v ktorej na základe dohody medzi Severnou a Južnou Kóreu pracujú obyvatelia oboch krajín v spoločných podnikoch.

Domáce cirkvi

Keďže v krajine nie sú žiadni kňazi a farnosti – čo sa stalo so 166 kňazmi a rehoľníkmi, ktorí tu boli počas nástupu komunizmu v roku 1948, sa dodnes nič nevie – nie je možné rozvíjať náboženský život. Viera sa tak uchováva len v podzemných domácich cirkvách.

Z času na čas sa sem podarí zavítať nejakému misionárovi zo zahraničia. Či už tajne, alebo so súhlasom severokórejskej vlády. Jedným z nich je aj páter Gerard Hammond, katolícky misionár z americkej kongregácie Maryknoll, ktorý 38. rovnobežku prekračuje dvakrát až trikrát ročne. Ako člen Nadácie Eugena Bella môže s oficiálnym súhlasom doručovať lieky a zdravotnícke pomôcky.

Imrich Gazda

Prvý deň

Pápež František kórejských biskupov povzbudil k udržiavaniu pamäti a nádeje

Južná Kórea 14. augusta 2014 - Z prezidentského paláca Modrý dom viedli kroky Svätého Otca vo štvrtok večer do sídla Konferencie biskupov Kórey, ktorej členmi je 35 biskupov zo 16 kórejských diecéz. Predseda konferencie Mons. Peter Kang U-il a dvaja kórejskí kardináli Andrew Yeom Soo-jung, arcibiskup Soulu a apoštolský administrátor Pchjongjangu, spolu s emeritným arcibiskupom Soulu Nicholasom Cheongom odprevadili pápeža Františka do kaplnky, kde ho okrem biskupov očakávala aj desiatka kňazov, rehoľníkov a bývalých misionárov, ktorí roky staroby prežívajú v areáli sídla biskupstva.

Svätého Otca v mene prítomných pozdravil Mons. Peter Kang U-il, predseda Konferencie biskupov Kórey a biskup Čedžu. Ako povedal, „na Kórejskom polostrove uplynulo 66 rokov od rozdelenia krajiny medzi sever a juh. Táto krajina má viac než desať miliónov ľudí oddelených od svojich rodín. Krvavá vojna medzi severom a juhom Kórey od roku 1950 spôsobila pol milióna mŕtvych a tri milióny šesťstotisíc zranených za tri roky“. Až doteraz sú obe Kórey stále v stave znepriatelenia a vojnového napätia: „Obe strany sú kedykoľvek pripravené na vojnu,“ skonštatoval Mons. Kang U-il a dodal, že zbrane nemôžu priniesť riešenie.

Predseda biskupskej konferencie potvrdil aj nevyhnutnosť geopolitickej spolupráce: „Severovýchodná Ázia vstúpila do éry, v ktorej je absolútna nutnosť spolupráce, spolužitia a spoločného rozkvetu. Nemožno sa usilovať len o prosperitu svojej krajiny. Každá krajina v juhovýchodnej Ázii má svoju múdrosť a schopnosť napredovať smerom k lepšiemu svetu prostredníctvom spolupráce a integrácie.“

V súvislosti s rýchlym pokrokom industrializácie a demokratizácie počas posledného pol storočia, spomenul okrem pozitív vzhľadom na Cirkev aj negatívne účinky. Rýchla transformácia krajiny a ekonomického systému neraz vedie dokonca k samovraždám. Biskup Kang U-il sa napokon vyjadril, čo kórejská Cirkev od pápeža Františka očakáva: „Keď sa vážne zamyslíme nad sebou, nie málo ľudí by pochybovalo, či sme vybudovali autentické evanjeliové komunity. A tak reflektujúc nad našou cirkevnou realitou, sme ľuďmi, ktorí potrebujú posilu a povzbudenie Vašej Svätosti, skôr než uznanie a pochvalu. Kórejskí ľudia veľmi potrebujú spoločenstvo a súlad medzi spoluobčanmi. A všetok ľud severovýchodnej Ázie silno túži po pokoji medzi národmi.“

Nasledoval príhovor pápeža Františka:

Príhovor pápeža Františka kórejským biskupom 14. augusta 2014 v sídle Konferencie biskupov Kórey v Soule

Ďakujem biskupovi Petrovi U-il Kangovi za jeho bratské slová privítania vo vašom mene. Je pre mňa požehnaním byť tu a osobne spoznať dynamický život Cirkvi v Kórei. Vám ako pastierom náleží úloha spravovať Pánovo stádo. Ste správcami úžasných vecí, ktoré on koná na svojom ľude. Spravovať, starať sa o Boží ľud je jednou z úloh špecificky zverených biskupovi. Dnes by som chcel spolu s vami uvažovať ako brat v biskupskej službe o dvoch ústredných aspektoch tohto spravovania Božieho ľudu v tejto krajine: byť udržiavateľmi pamäti a udržiavateľmi nádeje.

Byť udržiavateľmi pamäti. Blahorečenie Paula Yun Ji-chunga a jeho spoločníkov je príležitosťou poďakovať Pánovi, že zo semien zasiatych mučeníkmi dal vyrásť bohatej úrode milosti v tejto zemi. Vy ste potomkovia mučeníkov, dedičia hrdinského svedectva ich viery v Krista. Ste tiež dedičmi mimoriadnej tradície, ktorá začala a doširoka sa rozrástla vďaka vernosti, vytrvalosti a tvrdej práci generácií laikov. Títo nemali pokušenie klerikalizmu. Boli laikmi, napredovali samostatne, je tak? Je príznačné, že dejiny Cirkvi v Kórei začali z priameho stretnutia s Božím slovom. Bola to vnútorná krása a neporušenosť kresťanského posolstva – evanjelium a jeho výzva k obráteniu, vnútornej obnove a životu činorodej lásky –, čo zapôsobilo na Yi Byeoka a šľachetných mužov z prvej generácie. A na tento odkaz, na jeho čistotu cirkev v Kórei pozerá ako v zrkadle, aby autenticky objavila seba samu.

Plodnosť evanjelia na kórejskej pôde a veľké dedičstvo zanechané vašimi predkami vo viere môžeme dnes rozpoznať v rozkvete aktívnych farností a cirkevných hnutí, v dôkladných katechetických programoch, v pastoračnej starostlivosti o mladých v katolíckych školách, v seminároch a na univerzitách. Cirkev v Kórei je oceňovaná za jej rolu v duchovnom a kultúrnom živote národa a za jej silný misijný impulz. Z misijnej krajiny sa Kórea teraz stala krajinou misionárov a pre univerzálnu Cirkev sú stálym dobrodením mnohí kňazi a rehoľníci, ktorých ste poslali do sveta.

Byť udržiavateľmi pamäti znamená viac než si len pamätať a ceniť dávne dobrodenia. Znamená to tiež urobiť z nich duchovné zdroje pre prezieravú a rozhodnú konfrontáciu s nádejami, prísľubmi a výzvami budúcnosti. Ako ste si sami všimli, život a poslanie Cirkvi v Kórei sa nemerajú v konečnom dôsledku vonkajšími termínmi, kvantitatívnymi a inštitucionálnymi. Majú skôr byť posudzované v jasnom svetle evanjelia a povolania k obráteniu sa k osobe Ježiša Krista. Byť správcami pamäti znamená uvedomiť si, že rast pochádza od Boha (porov. 1 Kor 3,6) a zároveň je výsledkom trpezlivej a vytrvalej práce ako v minulosti, tak i v súčasnosti. Naša pamäť mučeníkov a minulých generácií kresťanov by mala byť realistická, nie idealizovaná a nie „triumfalistická“. Hľadieť na minulosť bez toho, aby sme počúvali Božie volanie k obráteniu sa v prítomnosti, to nám nepomôže pokračovať v ceste; naopak spomalí to, či dokonca zastaví náš duchovný pokrok.

Okrem toho, že ste udržiavateľmi pamäti, drahí bratia, ste tiež povolaní byť udržiavateľmi nádeje: nádeje ponúkanej evanjeliom Božej milosti a milosrdenstva v Ježišovi Kristovi, nádeje, ktorá inšpirovala mučeníkov. Je to nádej, ktorú sme povolaní ohlasovať svetu, ktorý napriek svojej materiálnej prosperite hľadá niečo viac, niečo väčšie, niečo autentické, čo dá naplnenie. Vy a vaši bratia kňazi ponúkate túto nádej cez vašu službu posväcovania, čo nielen vedie veriacich k zdrojom milosti v liturgii a sviatostiach, ale neustále ich nabáda odpovedať svojím konaním na Božie povolanie k dosiahnutiu cieľa (porov. Flp 3,14). Spravujte túto nádej rozdúchavaním plameňa svätosti, bratskej lásky a misijnej horlivosti v cirkevnom spoločenstve. Z tohto dôvodu vás prosím, aby ste vždy zostali nablízku svojim kňazom, podporovali ich v ich každodennej práci, v ich snahe o svätosť a v hlásaní evanjelia spásy. Prosím vás, aby ste im odovzdali môj srdečný pozdrav a vďačnosť za veľkorysú službu pre dobro Božieho ľudu.

Byť nablízku svojim kňazom, toto vám prízvukujem. Blízkosť. Blízkosť kňazom, a oni sa tak môžu stretnúť s biskupom. Ide o túto bratskú a tiež aj otcovskú blízkosť biskupa, potrebujú ju v mnohých momentoch svojho pastoračného života. Nie biskupi, ktorí sú ďaleko, alebo ešte horšie, oddialili sa od svojich kňazov. S bolesťou to hovorím: V mojej krajine som toľkokrát počul, ako mi niektorý z kňazov hovorí: „Volal som biskupovi, žiadal som o prijatie, ubehli tri mesiace a ešte som nedostal odpoveď.“ Avšak počuj, brat, ak ťa niektorý kňaz dnes žiada o prijatie, ozvi sa mu hneď, dnes alebo zajtra. Ak nemáš čas, aby si ho prijal, povedz mu: „Nuž, nemôžem, pretože mám toto a toto. Ale chcel som ťa počuť a som ti k dispozícii.“ Ale nech počujú otcovskú odpoveď, ihneď. Prosím vás, nevzďaľujte sa od vašich kňazov.

Ak prijmeme výzvu byť Cirkvou misijnou, Cirkvou neustále vychádzajúcou smerom k svetu a najmä na periférie súčasnej spoločnosti, potrebujeme rozvinúť tú «duchovnú chuť», ktorá nás robí schopnými prijímať a stotožňovať sa s každým členom Kristovho tela (porov. Evangelii gaudium, 268). V tomto zmysle sa vyžaduje prejavovať v našich komunitách osobitnú starostlivosť voči deťom a starším ľuďom. Ako môžeme byť správcami nádeje, ak zanedbáme pamäť, múdrosť a skúsenosti starších ľudí a ašpirácie mladých? V tejto súvislosti by som vás chcel požiadať, aby ste sa zvlášť starali o výchovu mladých ľudí, podporujúc nezastupiteľné poslanie nielen univerzít, ktoré sú dôležité, ale aj katolíckych škôl každého stupňa, počnúc od základnej školy, kde sú mladé mysle a srdcia vedené k láske k Bohu a jeho Cirkvi, k dobru, pravde a kráse, aby boli dobrými kresťanmi a poctivými občanmi.

Byť strážcami nádeje znamená aj garantovať, aby sa prorocké svedectvo Cirkvi v Kórei stále prejavovalo v záujme o chudobných a v jej programoch solidarity, najmä pre utečencov a migrantov, ako aj pre tých, ktorí žijú na okraji spoločnosti. Táto starostlivosť by sa mala prejaviť nielen prostredníctvom konkrétnych iniciatív charity – ktoré sú potrebné –, ale tiež v neustálej podpornej práci na úrovni sociálnej, v oblasti zamestnanosti a vzdelávania. Mohli by sme sa ocitnúť v riziku, že obmedzíme náš záväzok voči núdznym iba na rozmer servisu, keď budeme zabúdať na potrebu každého jednotlivca osobnostne rásť – na jeho právo rásť ako osoba – a môcť dôstojne vyjadriť svoju osobnosť, tvorivosť a kultúru. Solidarita s chudobnými je v centre evanjelia; má sa považovať za základný prvok kresťanského života, prostredníctvom kázania a katechézy, založených na bohatom dedičstve sociálnej náuky Cirkvi. Ona musí prenikať do sŕdc a myslí veriacich a odrážať sa v každom aspekte života Cirkvi. Apoštolský ideál Cirkvi chudobných a pre chudobných – Cirkvi chudobnej, pre chudobných – nachádza výrečné vyjadrenie v prvých kresťanských komunitách vašej krajiny. Žičím tomu, aby tento ideál aj naďalej formoval cestu Cirkvi v Kórei pri jej putovaní smerom k budúcnosti. Som presvedčený, že keď je tvár Cirkvi predovšetkým tvárou lásky, bude stále viac mladých priťahovaných k Ježišovmu Srdcu, stále horiace božskou láskou v spoločenstve jeho mystického tela.

Povedal som, že chudobní sú v centre evanjelia, a sú tiež na začiatku a na konci. Ježiš v synagóge v Nazarete hovorí jasne na začiatku svojho apoštolského života. Keď sa hovorí o poslednom dni, dáva nám aj poznať protokol, podľa ktorého budeme všetci súdení, Matúš 25, a tam sú aj chudobní. Existuje jedno nebezpečenstvo, pokušenie, ktoré prichádza vo chvíľach prosperity. Je to nebezpečenstvo, že sa kresťanská komunita socializuje, teda že stratí onen mystický rozmer, stratí schopnosť sláviť Tajomstvo a zmení sa na duchovnú organizáciu, kresťanskú, s kresťanskými hodnotami, ale bez prorockého kvasu. Tam sa stratila funkcia, ktorú majú v Cirkvi chudobní. A to je pokušenie, ktorým miestne cirkvi, kresťanské komunity, v histórii veľmi trpeli. A to do tej miery, že sa premenili na komunity strednej vrstvy, do ktorej sa chudobní hanbili vstúpiť. Je to pokušenie duchovného blahobytu, pastoračného blahobytu. Nie je to cirkev chudobná pre chudobných, ale cirkev bohatá pre bohatých, alebo cirkev strednej vrstvy pre zámožných. A toto nie je niečo nové, všakže? Začalo to na začiatku: Pavol musí pokarhať Korinťanov vo svojom prvom liste, kapitola 11, verš 17. A apoštol Jakub ešte silnejšie a ešte jasnejšie v kapitole 2, veršoch 1-7: musí pokarhať tieto zámožné komunity, tieto bohaté cirkvi pre bohatých. Odháňajú sa chudobní, a žije sa tak, že oni sa neodvážia vstúpiť, necítia sa ako doma. To je pokušenie prosperity. Nevyčítam vám to, pretože viem, že dobre pracujete. Ale ako brat, ktorý má utvrdiť svojich bratov vo viere, hovorím: buďte opatrní, pretože vaša cirkev je prosperujúca, je veľkou misionárskou cirkvou, veľkou cirkvou. Nech diabol nezaseje tento kúkoľ, toto pokušenie odstrániť chudobných z prorockej štruktúry cirkvi, aby ste sa stali cirkvou bohatou pre bohatých, cirkvou blahobytu... Nehovorím o zájdení dokonca až k ‚teológii prosperity‘, nie. Ale v priemernosti...

Drahí bratia, prorocké svedectvo evanjelia predstavuje niektoré osobitné výzvy pre cirkev v Kórei, počnúc skutočnosťou, že žije a pracuje uprostred prosperujúcej, ale stále viac sekularizovanej a materialistickej spoločnosti. Za týchto okolností sú pastorační pracovníci v pokušení prijať nielen účinné modely riadenia, plánovania a organizácie, vychádzajúce z podnikateľského sveta, ale aj životný štýl a spôsob myslenia, usmerňované viac svetskými štandardmi úspechu a moci, než kritériami stanovenými Ježišom v evanjeliu. Beda nám, ak bude kríž zbavený svojej moci posúdiť múdrosť tohto sveta! (porov. 1 Kor 1,17) Povzbudzujem vás a vašich bratov kňazov, aby ste odmietli toto pokušenie vo všetkých jeho formách. Nech Nebeský Otec dá, aby sme sa zachránili pred touto duchovnou a pastoračnou svetskosťou, ktorá potláča Ducha, nahrádza konverziu samoľúbosťou a nakoniec rozptýli akýkoľvek misijný zápal! (porov. Evangelii gaudium, 93-97).

Drahí bratia biskupi, vďaka za všetko to, čo robíte: Vďaka. A týmito úvahami o vašom poslaní ako správcov pamäti a nádeje, by som vás chcel povzbudiť vo vašom úsilí o podporu jednoty, svätosti a horlivosti veriacich v Kórei. Pamäť a nádeje nech nás inšpirujú a vedú do budúcnosti. Pamätám na vás všetkých vo svojich modlitbách a povzbudzujem vás vždy veriť v silu Božej milosti. Nezabudnite: «Pán je verný»; my nie sme verní, on je verný. «A on vás bude posilňovať a chrániť pred Zlým» (2 Sol 3,3). Nech prosby Márie, Matky Cirkvi, prinesú v tejto krajine do plného rozkvetu semená rozosiate mučeníkmi, zavlažované generáciami veriacich katolíkov a odovzdané vám ako prísľub pre budúcnosť krajiny a sveta. Vám a všetkým, ktorí sú zverení do vašej pastoračnej starostlivosti a do vašej opatery zo srdca udeľujem svoje požehnanie a prosím vás láskavo, aby ste sa za mňa modlili. Ďakujem.

Po týchto slovách Svätý Otec osobne pozdravil jednotlivých biskupov a v závere stretnutia sa podpísal do pamätnej knihy. Pápež František pri tejto príležitosti daroval Konferencii biskupov Kórey mozaiku, ktorá je kópiou vyobrazenia Krista z výklenku nad hrobom sv. Petra vo Vatikánskej bazilike, kde sa uchovávajú páliá. Ikona predstavuje Krista, ktorý požehnáva a učí držiac knihu Evanjelia otvorenú na slovách «Ja som cesta, pravda a život, kto verí vo mňa, bude žiť.»

Vzácneho hosťa na nádvorí pozdravovalo pri odchode zo sídla biskupskej konferencie asi osemdesiat laických zamestnancov inštitúcie. Pápež František sa po náročnom prvom dni odobral do svojej rezidencie na Apoštolskej nunciatúre, vzdialenej asi 12 kilometrov od sídla Konferencie biskupov Kórey.

Skupine čínskych mladých nepovolili odchod do Južnej Kórey

Južná Kórea/Čína 14. augusta - Lietadlo, v ktorom pápež František cestoval počas svojej tretej medzinárodnej apoštolskej cesty do Južnej Kórey preletelo aj ponad územie Číny. Po prvýkrát tak mohlo urobiť lietadlo na palube s pápežom a to vďaka autorizácii tamojšej vlády.

Aj napriek tomu však Peking zakázal približne 80 mladým ľuďom zúčastniť sa na Ázijských dňoch mládeže, ktoré v týchto dňoch prebiehajú v juhokórejskom Tedžone za účasti pápeža Františka. Informovala o tom agentúra Asianews, ktorá tiež uvádza, že približne 40 z nich boli pekinskí seminaristi, ktorí sa v júli tohto roku odmietli zúčastniť svätej omše na záver akademického roka celebrovanej nelegitímnymi biskupmi. Spomínaná agentúra však uvádza, že približne 100 mladým Číňanom sa do Južnej Kórey podarilo dostať.

Okrem toho Peking ešte pred začiatkom návštevy Svätého Otca povolal niektorých čínskych kňazov s pobytom v Kórei k návratu do vlasti. Úradníci z Úradu pre náboženské záležitosti ich telefonicky varovali pred problémami v prípade, že by sa zúčastnili na apoštolskej návšteve. Hlavná čínska spravodajská agentúra Xinhua sa o návšteve pápeža Františka v Južnej Kórei doteraz vôbec nezmienila.

Príhovor pápeža Františka predstaviteľom Kórey a diplomatickému zboru

Južná Kórea 14. augusta – V plnom znení uvádzame príhovor pápeža Františka pri privítacom ceremoniáli 14. augusta 2014 v Prezidentskom paláci v Soule za prítomnosti prezidentky Kórejskej republiky, vlády, verejných predstaviteľov a členov diplomatického zboru. Pápež František predniesol svoj príhovor v angličtine.

Pani prezidentka,

ctení členovia vlády a verejní predstavitelia,

vážení členovia diplomatického zboru,

drahí priatelia,

som veľmi rád, že môžem zavítať do Kórey, «krajiny tichého rána» a zakúsiť nielen prírodnú krásu krajiny, ale najmä nádheru jej ľudu a jej historického i kultúrneho bohatstva. Toto národné dedičstvo bolo podrobené skúške počas rokov násilností, prenasledovania a vojny. Avšak napriek týmto skúškam, teplo dňa a tma noci vždy ustúpili tichosti rána, to jest nezmeniteľnej nádeji na spravodlivosť, pokoj a jednotu. Akým veľkým darom je nádej! Nesmieme sa nechať odradiť pri dosahovaní týchto cieľov, ktoré slúžia nielen prospechu kórejského ľudu, ale aj celej tejto oblasti a tiež celého sveta.

Rád by som sa poďakoval pani prezidentke Park Geun-hyeovej za jej srdečné privítanie. Pozdravujem ju a aj vážených členov vlády. Chcel by som zároveň poďakovať členom diplomatického zboru a všetkým tu prítomným za ich nasadenie, ktorým prispeli počas prípravy na moju návštevu. Som veľmi vďačný za vašu pohostinnosť, vďaka ktorej sa medzi vami od prvej chvíle cítim ako doma.

Moja návšteva v Kórei sa koná pri príležitosti Šiestych dní ázijskej mládeže, na ktorých sa stretnú mladí katolíci z celého tohto rozľahlého kontinentu na radostnej oslave spoločnej viery. Okrem toho počas mojej návštevy vyhlásim za blahoslavených niekoľkých Kórejčanov, ktorí zomreli ako mučeníci pre kresťanskú vieru: Pavla Yun Ji-chunga a jeho 123 spoločníkov. Tieto dve slávnosti sa navzájom dopĺňajú. Kórejská kultúra dobre chápe dôstojnosť a múdrosť, ktoré sú vlastné starším ľuďom a ctí si ich miesto v spoločnosti. My, katolíci si vážime našich predkov, ktorí podstúpili mučeníctvo pre vieru, pretože boli pripravení položiť život za pravdu, ktorej uverili a podľa ktorej sa usilovali žiť. Oni nás učia žiť naplno pre Boha a pre dobro blížneho.

Veľký a múdry národ sa neobmedzuje iba na to, že bude milovať svoje starobylé tradície, ale uznáva aj mladých, usilujúc sa odovzdať im dedičstvo minulosti a aplikovať ho podľa výziev našich čias. Zakaždým, keď sa mladí schádzajú, ako aj pri tejto príležitosti, ide o vzácnu príležitosť, ktorá sa ponúka nám všetkým, aby sme načúvali ich nádejam a ich obavám. Sme taktiež pozvaní zamyslieť sa nad primeranosťou spôsobu odovzdávania našich hodnôt budúcim generáciám a tiež nad tým, aký druh spoločnosti pripravujeme, aby sme im ho odovzdali. V tomto kontexte, považujem za zvlášť dôležité pre nás, aby sme uvažovali nad potrebou odovzdať našim mladým dar pokoja. Tento apel má celkom osobitný význam tu v Kórei, v zemi, ktorá dlho trpela kvôli nedostatku pokoja. Vyjadrujem svoje uznanie úsiliu v prospech zmierenia na Kórejskom polostrove a jeho stability a povzbudzujem naďalej k týmto snahám, ktoré sú jedinou istou cestou k trvalému pokoju. Hľadanie pokoja zo strany Kórey je skutočnosť, ktorú máme zvlášť na srdci, pretože významne ovplyvňuje stabilitu celej tejto oblasti i celého sveta, ktorý je unavený z vojny.

Hľadanie pokoja zároveň predstavuje výzvu pre každého z nás a osobitne pre tých medzi vami, ktorých úlohou je dosahovať spoločné dobro ľudskej rodiny prostredníctvom trpezlivej diplomatickej práce. Ide o neprestajnú výzvu zdolávať múry nedôverčivosti a nenávisti podporovaním kultúry zmierenia a solidarity. Diplomacia totiž, ako umenie toho, čo je možné, sa zakladá na pevnom a vytrvalom presvedčení, že pokoj možno dosiahnuť skôr prostredníctvom dialógu a pozorného a diskrétneho počúvania, ako cez vzájomné obviňovania, nepotrebné kritizovania a demonštrácie moci.

Pokoj nie je jednoduchou absenciou vojny, ale dielom spravodlivosti (porov. Iz 32,17). A spravodlivosť, ako čnosť, si vyžaduje disciplinovanú trpezlivosť. Nežiada od nás, aby sme zabudli na nespravodlivosti minulosti, ale aby sme ich prekonali vďaka odpusteniu, tolerancii a spolupráci. Vyžaduje si vôľu rozlišovať a dosahovať vzájomne prospešné ciele, vystaviac tak základy obojstranného rešpektovania sa, pochopenia a zmierenia. Želám si, aby sme sa my všetci mohli zapojiť do budovania pokoja, do modlitby za pokoj, a zosilnili našu snahu uskutočňovať ho.

Drahí priatelia, vaše snahy ako politických a občianskych vodcov sú v konečnom dôsledku zamerané na budovanie lepšieho, pokojnejšieho, spravodlivejšieho a prosperujúceho sveta pre naše deti. Skúsenosť nás učí, že v stále väčšmi globalizovanom svete, musí mať naše celkové chápanie spoločného dobra charakter nielen ekonomický, ale aj ľudský. Ako väčšia časť rozvinutých krajín, aj Kórea sa konfrontuje so závažnými sociálnymi otázkami, politickými rozdeleniami, ekonomickou nerovnosťou a obavami o zodpovednosť v starostlivosti o životné prostredie. Aké je dôležité, aby bol vypočutý hlas každého člena spoločnosti a aby bol podnecovaný duch otvorenej komunikácie, dialógu a spolupráce! Rovnako je dôležité venovať osobitnú pozornosť chudobným, tým, ktorí sú zraniteľní a ktorí nemajú nijaký hlas, a to nie iba tým, že vyjdeme v ústrety ich najakútnejším potrebám, ale aj napomáhaním ich ľudského a duchovného rozvoja. Nosím v sebe nádej, že kórejská demokracia sa bude naďalej zosilňovať a že tento národ vynikne v tejto «globalizácii solidarity», ktorá je dnes zvlášť potrebná, taká solidarita, ktorej cieľom je integrálny rozvoj každého člena ľudskej rodiny.

Počas svojej druhej návštevy v Kórei, pred dvadsiatimi piatimi rokmi, sv. Ján Pavol II. vyjadril svoje presvedčenie, že «budúcnosť Kórey bude závisieť od prítomnosti mnohých múdrych, čnostných a hlboko duchovných mužov a žien uprostred jej ľudu» (8. októbra 1989). Odvolávajúc sa na tieto slová, uisťujem vás dnes o neustálej túžbe kórejského katolíckeho spoločenstva plne sa podieľať na živote krajiny. Cirkev si želá prispievať k výchove mladých, k rastu duchu solidarity s chudobnými a znevýhodnenými a vnášať svoj vklad do formácie mladých generácií občanov, pripravených prispieť múdrosťou a prezieravosťou, ktoré zdedili od svojich predkov a ktoré sa rodia z ich viery, pri riešení veľkých politických a sociálnych otázok, s ktorými sa krajina stretáva.

Pani prezidentka, dámy a páni, ešte raz vám ďakujem za vaše privítanie a vašu pohostinnosť. Nech Pán žehná vás a milovaný kórejský ľud. Osobitným spôsobom nech Pán požehná starých i mladých ľudí, ktorí sú svojím uchovávaním pamäti a vlievaním odvahy naším najväčším pokladom a nádejou do budúcnosti.

Svätý Otec priletel do Soulu: „Boh nech žehná Kóreu“

Južná Kórea 14. augusta - Svätý Otec je už v Soule, kde začal päťdňový program svojej tretej medzinárodnej apoštolskej cesty na pôde Kórey. Pápežské lietadlo po jedenásť hodinovom lete pristálo na letisku v juhokórejskom hlavnom meste ráno o 3.16 nášho času. Pápeža Františka privítala prezidentka Park Geun-Hyeová a predstavitelia miestnej Cirkvi, predseda biskupskej konferencie Mons. Peter U-il Kang a kardinál Andrew Yeom Soo-jung, arcibiskup Soulu a apoštolský administrátor Pchjongjangu. Spolu s nimi apoštolský nuncius v Kórejskej republike Mons. Osvaldo Padilla a tiež páter John Chong Che-chon SJ, pápežov sekretár a tlmočník počas apoštolskej cesty v Kórei.

V tvíte rozposlanom po príchode pápež František píše: „Boh nech žehná Kóreu a osobitne jej starších ľudí a jej mladých.“ Veľmi srdečná atmosféra prijatia potvrdila nadšenie, ktorým v týchto dňoch dýcha celá krajina kvôli príchodu pápeža. Všetky hlavné noviny venovali svoje titulné stránky návšteve a vyzývali svojich čitateľov, aby intenzívne prežili týchto sto šťastných hodín s pápežom Františkom. „Svätý Otec chudobných prichádza do rozdelenej krajiny a svetlo zmierenia sa ukazuje nad celou Kóreou.“ Toto posolstvo sa ozýva z jednej strany polostrova na druhú v tento deň, na ktorý čakal dvadsaťpäť rokov.

Pozdravný telegram pápeža Františka prezidentovi Slovenskej republiky

Vatikán/Slovensko 13. augusta - Svätý Otec František pri svojej ceste do Južnej Kórey počas preletu nad územím Slovenskej republiky zaslal jej prezidentovi Andrejovi Kiskovi telegram nasledujúceho znenia:

Jeho Excelencia Andrej Kiska

prezident Slovenskej republiky

Bratislava

Keď prelietam ponad Slovensko na mojej ceste do Kórey, posielam srdečný pozdrav Vašej Excelencii a Vašim spoluobčanom. Zvolávajúc na vás všetkých požehnanie Všemohúceho Boha, modlím sa, aby v krajine prekvitali pokoj a prosperita.

pápež František

Originálne znenie telegramu v angličtine:

HIS EXCELLENCY ANDREJ KISKA

PRESIDENT OF THE SLOVAK REPUBLIC

BRATISLAVA

AS I FLY OVER SLOVAKIA ON MY WAY TO KOREA, I SEND CORDIAL GREETINGS TO YOUR EXCELLENCY AND YOUR FELLOW CITIZENS. INVOKING THE BLESSINGS OF ALMIGHTY GOD UPON YOU ALL, I PRAY THAT PEACE AND WELL-BEING MAY FLOURISH IN THE NATION.

FRANCISCUS PP.

Na palube lietadla sa pápež s novinármi modlil za ich kolegu

Vatikán/Južná Kórea 14. augusta 2014 - Svätého Otca včera počas letu do Kórejskej republiky pozdravil na palube lietadla v mene prítomných žurnalistov páter Federico Lombardi, riaditeľ Tlačového strediska Svätej stolice. Predstavil pápežovi Františkovi skupinu 72 novinárov z 11 krajín, medzi nimi 10 zástupcov kórejských médií, ktorí budú podrobne sledovať udalosti nastávajúcich dní cesty. Svätý Otec v krátkom pozdravnom príhovore novinárom navrhol, aby sa spoločne v tichu pomodlili za ich kolegu Simoneho Camilliho, talianskeho žurnalistu, ktorý včera zahynul v Gaze pri výkone svojho povolania, zasiahnutý výbuchom. Po chvíľke tichej modlitby pápež František pokračoval:

„Toto sú dôsledky vojny, je to tak. Ďakujem vám za vašu službu, ďakujem za všetko. Ďakujem vám za všetko, čo budete robiť, a nebude to žiadne turné, bude to naozaj namáhavé, keďže navyše leto neuľahčuje prácu, to teplo, vlhko a mnoho ďalšieho. Ale veľmi vám ďakujem, pretože vaše slová vždy napomáhajú spojeniu so svetom. Obraciam sa tiež na vás, aby ste vždy odovzdávali posolstvo pokoja, snažili sa priniesť slovo pokoja. Je to zlé, čo sa práve teraz deje.“ Pápež František potom prítomným pracovníkom médií s nádychom humoru prisľúbil tlačovú konferenciu na spiatočnej ceste z Kórey slovami, že pri návrate „Daniel pôjde do levovej jamy“.

Medzi členmi pápežského sprievodu na palube lietadla boli štátny sekretár kardinál Pietro Parolin, substitút Štátneho sekretariátu arcibiskup Giovanni Angelo Becciu a tiež kardinál Stanislav Rylko, predseda Pápežskej rady pre laikov, ktorá sa podieľa na organizovaní Dní mládeže. Plánovaná prítomnosť kardinála Filoniho sa zmenila z dôvodu jeho osobitnej misie v Iraku. Apoštolský nuncius Mons. Osvaldo Padilla a pápežov sekretár a tlmočník pri apoštolskej ceste páter John Chong Che-chon SJ sa k delegácii pripojili na letisku v Soule. -

Pápež František odletel na apoštolskú cestu do Kórey

Vatikán 13. augusta - Svätý Otec so sprievodom sa dnes o 16. hodine vydal na svoju tretiu zahraničnú apoštolskú cestu smerujúcu do Kórey. Lietadlo spoločnosti Alitalia vzlietlo z rímskeho medzinárodného letiska Fiumicino o 16:16 hod. Pred vstupom do lietadla pápeža Františka pozdravili verejní predstavitelia Talianska pod vedením premiéra Mattea Renziho. Svätý Otec vystúpil po schodíkoch lietadla opäť so svojou aktovkou v ruke.

Počas vyše 11-hodinového letu, ktorý vedie ponad územia viacerých krajín, pápež František ako je zvykom, pozdraví telegramom hlavy štátov, nad územím ktorých sa práve nachádza. Ide o prezidentov Talianska, Chorvátska, Slovinska, Rakúska, Slovenska, Poľska, Bieloruska, Ruska, Mongolska a Číny. Pristátie v Soule po vyše 11-hodinovom lete sa očakáva o 10.30 miestneho času, čo pri časovom posune sedem hodín predstavuje pol štvrtej ráno nášho času.

Východnú Áziu navštívil pápež naposledy v roku 1999. Bol to Ján Pavol II., ktorý vtedy zavítal do indického Dillí a ktorý v roku 1995 bol aj na Filipínach v Manile. Pokiaľ ide o Kóreu, je to po tretíkrát, čo ju navštívi pápež: Ján Pavol II. tu bol dvakrát, v roku 1984 pri príležitosti 200. výročia krstu prvého kórejského kresťana a v roku 1989 pri príležitosti Medzinárodného eucharistického kongresu. Aktuálna apoštolská cesta pápeža Františka potrvá od 13. do 18. augusta 2014.

Vo štvrtok 14. augusta Svätého Otca čaká po prílete do Soulu krátke oficiálne uvítanie a presun na nunciatúru, kde bude súkromne sláviť svätú omšu, naobeduje sa a krátko si oddýchne po ceste. Na popoludnie, ale v skutočnosti na 8.45 ráno nášho času, je naplánovaná oficiálna privítacia ceremónia. Po zdvorilostnej návšteve v prezidentskom paláci a príhovore kórejskej prezidentky prednesie Svätý Otec svoj prvý oficiálny prejav počas apoštolskej cesty v Kórei, adresovaný verejným predstaviteľom a diplomatickému zboru. V podvečerných hodinách, ale pre nás stále ešte iba o 10. hodine dopoludnia, sa pápež František stretne s kórejským biskupským zborom v sídle Biskupskej konferencie. Počas celej návštevy bude Svätý Otec ubytovaný na apoštolskej nunciatúre v Soule.

František pricestoval do Južnej Kórey, preletel ponad Slovensko

Počas návštevy Kórejskej republiky sa pápež František stretne s ázijskou mládežou, blahorečí stovku kórejských mučeníkov a stretne sa so sexuálnymi otrokyňami a pozostalými obetí z trajektu.

František v stredu vyrazil na svoju tretiu zahraničnú apoštolskú cestu. Po účasti na minuloročných Svetových dňoch mládeže v Riu de Janeiro a májovej návšteve Svätej zeme strávi päť dní v Južnej Kórey. Počas vyše 11-hodinového letu preletel aj ponad slovenské územie. „Zvolávajúc na vás všetkých požehnanie všemohúceho Boha, modlím sa, aby v krajine prekvitali pokoj a prosperita,“ napísal pápež v telegrame, ktorý adresoval prezidentovi Andrejovi Kiskovi.

Zaujímavosťou je, že pápež prvýkrát v histórii preletel aj ponad územie Číny, s ktorou Svätá stolica nemá riadne diplomatické vzťahy. Keď o prelet žiadal pápež Ján Pavol II. v roku 1989 pri poslednej návšteve Južnej Kórey, nedostal povolenie.

Splnený sen

Ázia je po Afrike druhým kontinentom s najrýchlejšie rastúcim počtom kresťanov. Napriek plánom sem Františkov predchodca Benedikt XVI. nestihol zavítať. Šéfredaktor jezuitského časopisu Civiltà Cattolica a rehoľný spolubrat súčasného pápeža Antonio Spadaro prezradil, že mladý Bergoglio túžil stať sa misionárom v Ázii. „Pre súčasné kresťanstvo je Ázia jednou z periférií, ktoré sú Bergogliovi drahé, keďže z nich sa lepšie chápe realita a povolanie cirkvi,“ povedal Spadaro v rozhovore pre Vatican Insider.

Do východnej Ázie prichádza hlava Katolíckej cirkvi po dlhom čase. Naposledy navštívil ešte v roku 1999 Ján Pavol II. Indiu. Samotnú Kóreu navštívil svätý pápež dvakrát –v rokoch 1984 a 1989. František akoby dobiehal zameškané – už v januári navštívi Filipíny a Srí Lanku.

Tri dôvody cesty

Podľa hovorcu Svätej stolice Federica Lombardiho František cestuje do Južnej Kórey z niekoľkých dôvodov: Deň ázijskej mládeže, na ktorom budú zástupcovia 23 ázijských krajín, stretnutie s miestnou cirkvou a blahorečenie 124 kórejských mučeníkov.

Pozvanie do krajiny František dostal počas minuloročných Svetových dní mládeže od biskupa Taejonu Lazarusa You Heung-sika. „Nabral odvahu a povedal: ,Pokúsim sa pozvať pápeža a uvidíme, čo sa stane.´ A potom pápež, ktorý už mal v mysli Áziu ako prioritu, uvítal túto príležitosť, aby odpovedal kladne. Zamyslel sa a povedal: ,Áno, prídem.´,“ opísal okolnosti pozvania hovorca Lombardi.

Bez Severokórejčanov

Podľa jezuitu Spadara bude na rozdelenom polostrove centrálnym posolstvom pápežova výzva k dialógu medzi národmi, náboženstvami a kultúrami. Takéto povzbudenie od neho očakávajú aj miestni budhisti. „Utešuje chudobných a marginalizovaných, dodáva im nádej a silu,“ cituje denník Korea Times rešpektovaného budhistického mnícha Jaseunga, ktorý dúfa, že František povzbudí rozdelený polostrov a Kórejčanom dá príklad ako prejavovať lásku k blížnym.

Napriek tomu, že predstavitelia juhokórejskej cirkvi pozvali na stretnutie s pápežom aj Severokórejčanov, ich účasť je nepravdepodobná. Severná časť Kórejského polostrova je podľa americkej organizácie Open Doors najhoršou krajinou pre život kresťanov. Pred rozdelením polostrova tu žilo asi 55 000 katolíkov. Dnes sa ich počet odhaduje na tisíc až tritisíc. O 166 kňazoch a rehoľníkoch, ktorí boli na severe počas rozdelenia, sa dodnes nič nevie. Posledný biskup Pchjongjangu Francis Hong Yong-ho (nar. 1906) zomrel bez toho, aby sa vedelo kedy, kde a ako.

Významná menšina

Z posledného sčítania obyvateľstva v roku 2005 vyplýva, že až polovica z 52 miliónov Kórejčanov sa nehlási k žiadnemu náboženstvu alebo sú nepraktizujúci. Medzi veriacimi majú najvyššie zastúpenie budhisti (11 miliónov), protestantské cirkvi (8,6 milióna) a katolíci (5,2 milióna), čo predstavuje takmer 10,5 percenta populácie.V posledných rokoch je ročne pokrstených asi 100 000 Kórejčanov, prevažne v dospelom veku. Napriek dynamickému rastu nedeľné bohoslužby pravidelne navštevuje len 21 percent veriacich.

Krajina je rozdelená na tri arcidiecézy, dvanásť diecéz a vojenský ordinariát. Z 36 biskupov sú dvaja kardináli – súčasný a emeritný arcibiskup Soulu. Z takmer 5 000 kňazov je len necelých dvesto zahraničného pôvodu.

Imrich Gazda

Harmonogram návštevy pápeža Františka v Kórei

Vatikán. - Harmonogram tretej apoštolskej cesty pápeža Františka, ktorej cieľom bude Kórejská republika, hovorovo nazývaná Južná Kórea. Uskutoční sa v dňoch od 13. do 18. augusta 2014. Časové údaje zodpovedajú nášmu času, v zátvorke je miestny čas (+7 hodín).

Streda 13. augusta 2014 Rím

16.00 Odlet lietadlom z rímskeho letiska Fiumicino do Soulu

Štvrtok 14. augusta 2014 Soul

03.30 (10.30) Prílet na letisko v Soule, oficiálne prijatie

04.15 (11.15) Príchod do rezidencie Apoštolskej nunciatúry v Soule

05.00 (12.00) Súkromná svätá omša v sídle nunciatúry

08.45 (15.45) Privítacia ceremónia v záhrade „Blue House“ v Soule

Zdvorilostná návšteva u prezidentky republiky v „Blue House“ v Soule

Stretnutie s autoritami v prezidentskom paláci v Soule

Príhovor Svätého Otca (prenášané Vatikánskym televíznym centrom CTV)

10.30 (17.30) Stretnutie s kórejskými biskupmi v sídle Kórejskej biskupskej konferencie

Príhovor Svätého Otca

Piatok 15. augusta 2014 Soul –Tedžon – Solmoe – Soul

Slávnosť Nanebovzatia Panny Márie

Národný sviatok oslobodenia Kórejskej republiky (1945)

01.45 (08.45) Presun helikoptérou do Tedžonu (Daejeon)

02.45 (09.45) Presun papamobilom na Štadión Svetového pohára v Tedžone

03.30 (10.30) Svätá omša zo slávnosti Nanebovzatia Panny Márie na Štadióne Svetového pohára v Tedžone

Homília Svätého Otca a príhovor pred modlitbou Anjel Pána (prenášané CTV)

05.45 (12.45) Presun autom a helikoptérou do Vyššieho seminára v Tedžone

06.30 (13.30) Obed s mladými vo Vyššom seminári v Tedžone

09.30 (16.30) Presun helikoptérou do svätyne v Solmoe

10.30 (17.30) Stretnutie s mládežou Ázie vo svätyni v Solmoe

Príhovor Svätého Otca (prenášané CTV)

12.15 (19.15) Presun helikoptérou z Tedžonu do Soulu

13.10 (20.10) Príchod na Apoštolskú nunciatúru v Suole

Sobota 16. augusta 2014 Soul – Kotoné – Soul

01.45 (08.55) Návšteva svätyne mučeníkov zo So So-Mun (prenášané CTV)

02.10 (09.10) Presun k bráne Gwanghwamun a na Radničné námestie, kde bude pápež v papamobile prechádzať pomedzi zhromaždených veriacich

03.00 (10.00) Svätá omša blahorečenia Paula Yun Ji-Chunga a jeho 123 spoločníkov, mučeníkov pri Bráne Gwanghwamun v Soule

Homília Svätého Otca (prenášané CTV)

05.30 (12.30) Návrat na Apoštolskú nunciatúru, obed s pápežským sprievodom

08.15 (15.30) Presun helikoptérou do Kotoné

09.30 (16.30) Návšteva rehabilitačného centra pre invalidov v „Dome nádeje“

10.00 (17.00) Presun papamobilom do školiaceho strediska v Kotoné

10.15 (17.15) Stretnutie s kórejskými rehoľnými spoločenstvami v školiacom stredisku „Škola lásky“ (Training center „School of Love“) v Kotoné

Príhovor Svätého Otca

11.30 (18.30) Stretnutie s vedúcimi laického apoštolátu v Duchovnom centre v Kotoné

Príhovor Svätého Otca

12.00 (19.00) Presun helikoptérou do Soulu

13.00 (20.00) Súkromná večera na Apoštolskej nunciatúre

Nedeľa 17. augusta 2014 Soul – Hémi –Soul

03.00 (10.00) Presun helikoptérou do Hémi

04.00 (11.00) Stretnutie s biskupmi Ázie vo svätyni Hémi

Príhovor Svätého Otca

06.00 (13.00) Obed s biskupmi Ázie v jedálni pri svätyni v Hémi

08.45 (15.45) Presun k hradu Hémi, kde bude pápež v papamobile prechádzať pomedzi veriacich

09.30 (16.30) Svätá omša uzatvárajúca 6. ročník Dňa ázijskej mládeže na hrade v Hémi

Homília Svätého Otca (prenášané CTV)

12.00 (19.00) Presun helikoptérou do Soulu

13.00 (20.00)Príchod na Apoštolskú nunciatúru, súkromná večera

Pondelok 18. augusta 2014 Soul – Rím

01.30 (08.30) Rozlúčka na Apoštolskej nunciatúre

01.45 (08.45) Presun ku katedrále Mjon-don v Soule

02.00 (09.00) Stretnutie s náboženskými predstaviteľmi v budove starej kúrie Soulskej arcidiecézy

02.45 (09.45) Svätá omša za pokoj a zmierenie v Katedrále Mjon-don v Soule

Homília Svätého Otca (prenášané CTV)

05.00 (12.00) Modlitba v krypte mučeníkov

05.45 (12.45) Rozlúčková ceremónia na leteckej základni v Soule

06.00 (13.00) Odlet lietadla z leteckej základne v Soule na rímske letisko Ciampino

17.45 Prílet na rímske letisko Ciampino