Vitajte na našej stránke!

Svätý Otec 5. septembra

Homília z Domu sv. Marty: Evanjelium oslobodzuje, prináša radosť a novosť

Vatikán 5. septembra - Evanjelium je novosťou a Ježiš nás žiada zanechať zastaralé štruktúry. To sú slová pápeža Františka z dnešnej rannej homílie v Dome sv. Marty. Svätý Otec zdôraznil, že kresťan nemôže byť otrokom mnohých malých zákonov, ale má otvoriť srdce novému prikázaniu lásky.

Pápež František vychádzal v homílii z úryvku dnešného evanjelia (Lk 5, 33-39), v ktorom chcú zákonníci Ježiša zahnať do úzkych. Pýtajú sa ho, prečo sa jeho učeníci nepostia. Pán sa však nenechá chytiť do pasce a odpovedá rozprávaním o svadobnej hostine a novosti. Svätý Otec sa v homílii pristavil práve pri novosti, prinesenej Ježišom, ktorý vyzýva vlievať nové víno do nových mechov:

„Novým vínam nové mechy. Novosť evanjelia. Čo nám prináša evanjelium? Radosť a novosť. Títo učitelia Zákona boli uzavretí vo svojich prikázaniach a predpisoch. Svätý Pavol nám o nich hovorí, že skôr než prišla viera, čiže Ježiš, my všetci sme boli strážení pod Zákonom ako väzni. Zákon týchto ľudí nebol zlý, boli chránení, avšak boli väzňami, očakávajúcimi, že príde viera. Tá viera, ktorá bola zjavená v Ježišovi Kristovi.“

Ako povedal Svätý Otec, ľud mal Zákon, ktorý im dal Mojžiš, a potom ešte mnoho zvykov a malých zákonov, ktoré ustanovili zákonníci. Zákon ich ochraňoval, avšak ako väzňov! A oni očakávali slobodu, definitívnu slobodu, ktorú Boh dal svojmu ľudu vo svojom Synovi. Pápež František teda poznamenal, že novosť evanjelia je v tom, že nás oslobodzuje od zákona:

 

„Niekto z vás by mohol povedať: Ale Otče, a kresťania nemajú zákon? Áno! Ježiš povedal: Neprišiel som zákon zrušiť, ale ho naplniť. A plnosťou Zákona sú napríklad blahoslavenstvá, zákon lásky, bezvýhradná láska, ktorou nás miloval sám Ježiš. Keď Ježiš týchto ľudí napomína, vytýka im, že nestrážili ľud zákonom, ale urobili ho otrokom mnohých malých zákonov, mnohých drobností, ktoré sa museli vykonať.“

Svätý Otec podotkol, že tieto drobné nariadenia sa vykonávali bez slobody, ktorú nám Ježiš prináša novým zákonom - zákonom, ktorý potvrdil vlastnou krvou. Toto je novosť evanjelia, ktoré je oslavou, radosťou a slobodou. Je to práve to oslobodenie, ktoré všetok ľud očakával, kým bol síce chránený zákonom, avšak ako väzeň. Toto je to, čo nám chce Ježiš povedať: Novému nové, novému vínu nové mechy. Netreba mať strach meniť veci podľa zákona evanjelia:

„Pavol dobre rozlišuje: synov zákona a synov viery. Nové víno do nových mechov. Preto od nás Cirkev požaduje niektoré zmeny. Žiada nás zanechať zastaralé štruktúry, tie neslúžia na nič! A žiada nás uchopiť nové mechy, tie evanjeliové. Napríklad, nedá sa v duchu evanjelia chápať mentalita tých učencov zákona, týchto teológov-farizejov. Sú to dve odlišné veci. Štýl evanjelia je odlišným štýlom, ktorý privádza Zákon k plnosti, to áno, ale novým spôsobom: je to nové víno v nových mechoch.“

Evanjelium je novosťou, je to novinka! Evanjelium je oslavou! A môže sa žiť v plnosti jedine v radostnom a obnovenom srdci, povedal Svätý Otec. Nech nám Pán dá milosť tohto zachovávania zákona. Aby sme zachovávali zákon, ktorý Ježiš priviedol k plnosti, v prikázaní lásky, v prikázaniach, ktoré prichádzajú z blahoslavenstiev. A nech nám dá milosť radosti a slobody, ktoré prináša novosť evanjelia, povedal Svätý Otec.

 

Pápež počas videokonferencie s mladými piatich kontinentov: Majte krídla a korene

Vatikán 5. septembra - Hodnota komunikácie, ktorá stavia mosty a vie, ako načúvať svetu, nachádzajúcemu sa vo vojne. Na toto sústredil pozornosť pápež František včera večer počas audiencie s účastníkmi tretieho celosvetového stretnutia riaditeľov Scholas occurrentes. Ide o „Svetovú sieť škôl stretnutia“, založenú na podnet pápeža Františka, ktorá združuje vzdelávacie inštitúcie rôznych kultúr a náboženstiev. Súčasťou audiencie v Synodálnej aule bola aj videokonferencia, prostredníctvom ktorej sa Svätý Otec rozprával so študentmi škôl patriacich do tejto siete v rôznych krajinách piatich kontinentov: Salvador, Juhoafrická republika, Kamerun, Turecko, Izrael, Austrália. Na ich otázky reagoval spontánnymi, no hlbokými a inšpirujúcimi odpoveďami v radostnej a rodinnej atmosfére. Mladým študentom škôl stretnutia zanechal pápež tento odkaz:

„Snívajte o budúcnosti, lietajte, ale nezabudnite na kultúrne dedičstvo, dedičstvo múdrosti a nábožnosti, ktoré vám zanechali starší.“ (...) „Niet pochýb o tom, že svet je vo vojne! Je potrebné viesť deti a mládež ku kultúre stretnutia, kultúre integrácie, kultúre mostov.“

Na adresu dospelých a vychovávateľov vyslovil Svätý Otec aj túto naliehavú výzvu: „Nemôžeme nechať deti osamelé.“ Pripomenul deti, ktoré nie sú opustené, ale na ktoré rodičia nemajú čas, pripomenul kultúru peňazí, násilia, vyraďovania, aj vyraďovania mladých, ktorých nikto nevychováva, ktorí nemajú prácu. Zdôraznil tak význam posilňovania vzťahov: sociálnych, rodinných, osobných. Upozornil na potrebu vytvorenia okolností skutočne ľudských, umožňujúcich harmonický rozvoj osobnosti človeka a jeho integráciu do širšieho spoločenského prostredia.

„Opravdivé miesto stretnutia, kde pravda, dobro a krása sú v dokonalej harmónii. Ak deti toto nemajú, zostáva im iba cesta kriminality a závislostí“ - povedal Svätý Otec.

Vo svojich odpovediach mladým ich pápež František povzbudil ku komunikovaniu svojich skúseností, aby aj ostatní mohli byť nimi inšpirovaní, ako aj k počúvaniu toho, čo hovoria druhí. „Pri takejto komunikácii nikto nevelí, nenariaďuje, a všetko funguje,“ povedal a zdôraznil spontánnosť v komunikácii, pretože komunikovať znamená dávať, komunikácia znamená štedrosť, úctu, vylúčenie akejkoľvek formy diskriminácie. „V živote môžete stavať mosty alebo stavať múry. Múry oddeľujú, rozdeľujú, mosty spájajú, približujú“ – povedal Svätý Otec mladým.

Tí mu opätovali láskyplné pozdravy, pozvanie, aby sa vrátil do Svätej zeme, aj spontánny pozdrav z Turecka: „Ahoj, pápež, ja toto stretnutie sledujem z

Istanbulu“. Chlapec, pochádzajúci z najväčšieho tureckého mesta, na hranici európskeho kontinentu, pápežovi ďalej povedal: „My študenti nechceme svet plný zločinov a chudoby, chceme, aby sa zabudlo na rasizmus a diskrimináciu.“ Svätý Otec potešený, že počuje o odmietaní násilia, odpovedal: „Toto musíte kričať zo srdca, z vnútra. Chceme pokoj!“ Nasledovala spontánna a úprimná odpoveď na otázku, aký bude svet zajtrajška: „Ja nemám sklenenú guľu, ako majú veštice, aby videli budúcnosť.“ A dodal hlbokú reflexiu: „Budúcnosť je vo vašom srdci, je vo vašej mysli a je vo vašich rukách! Lepšiu budúcnosť vytvoria mladí dvoch kvalít: mladí s krídlami a mladí s koreňmi. Mladí, ktorí majú krídla, aby mohli lietať, aby mohli snívať, tvoriť, a ktorí majú korene, aby cez ne čerpali múdrosť starších, ktorú nám môžu dať len oni. Mať krídla a snívať o dobrých veciach, snívať o lepšom svete, na protest proti vojne. Na druhej strane rešpektovať poznanie získané od starších, rodičov, starých rodičov, starší ľudí.“ Takže mandát, zverený pápežom Františkom mladým, znie: „Budúcnosť je vo vašich rukách. Chopte sa jej tak, aby bola lepšia!“

Na otázku, ako sa zrodila sieť škôl stretnutia, pápež Bergoglio zaspomínal na malú sieť v Buenos Aires, ktorá sa rozšírila na päť kontinentov. Jej základným presvedčením je, že mládež potrebuje komunikovať, ukázať svoje hodnoty a deliť sa o ne. Uviedol tiež tri hlavné piliere: vzdelávanie, šport a kultúra. Ako vysvetlil, šport je dôležitý, pretože nás naučí hrať v tíme, chráni od sebectva. Je dôležité pracovať v tíme, študovať v tíme a vydať sa na cestu života v tímoch, povedal Svätý Otec. Nasledovalo osobitné odporúčanie v reakcii na mladých Salvádorčanov: „Buďte opatrní! Bráňte sa pred tými, ktorí vás chcú atomizovať a obrať o silu skupiny! Sú skupiny, ktoré sa snažia o deštrukciu, ktoré vyhľadávajú vojnu a ktoré nedokážu robiť tímovú prácu. Vy sa obraňujte navzájom ako tím, ako skupina.“

Zostáva dodať, že videokonferencia „škôl stretnutia“ sa konala v Synodálnej aule, ktorá je vybavená vhodnou technológiou. Úvodné okamihy čakania na spojenie, aby mohla fungovať digitálna platforma, vyžadovali kúsok trpezlivosti. Pápež každú takúto požiadavku sprevádzal úsmevom a poďakovaním za „kreativitu organizátorov “.

 

4. septembra

Svätý Otec vo štvrtkovej homílii: Privilegovaným miestom stretnutia s Ježišom sú naše hriechy

Vatikán 4. septembra 2014 - Silou kresťanského života je stretnutie našich hriechov s Kristom, ktorý nás zachraňuje. Tam, kde niet tohto stretnutia, cirkevné spoločenstvá upadajú a kresťania vlažnejú. Toto je v skratke odkaz pápeža Františka z dnešnej rannej svätej omše, slávenej v kaplnke Domu sv. Marty. Na príklade sv. Petra a Pavla Svätý Otec poukázal v homílii na to, že kresťan sa môže chváliť dvoma vecami: svojimi hriechmi a ukrižovaným Kristom. Ako povedal, premieňajúca sila Božieho slova vychádza z tohto vedomia.

Pavol vo svojom prvom liste Korinťanom (1 Kor 3, 18-23) povzbudzuje toho, kto sa považuje za múdreho, «nech sa stane bláznom, aby bol múdry, pretože múdrosť tohto sveta je bláznovstvom u Boha», povedal Svätý Otec a pokračoval:

„Pavol nám hovorí, že moc Božieho slova, ktorá mení srdce, ktorá mení svet, ktorá nám dáva nádej, dáva nám život, nespočíva v ľudskej múdrosti, v pekných slovách a v ľudskej inteligencii. Nie, to je hlúposť, hovorí. Sila Božieho slova spočíva v niečom inom. Sila Božieho slova prichádza tiež skrze srdce kazateľa, a preto hovorí tým, ktorí zvestujú Božie slovo: Staňte sa hlúpymi, teda nevkladajte svoju istotu do svojej múdrosti, do múdrosti sveta.“

Apoštol Pavol sa nechváli svojimi štúdiami, hoci študoval u najvýznamnejších profesorov tých čias, pokračoval pápež. Pavol spomína iba dve veci, ktorými sa chváli:

„On sám hovorí: ‚Chválim sa iba svojimi hriechmi.‘ Vzbudzuje tým pohoršenie. Avšak potom na inom mieste hovorí: ‚Chválim sa len Kristom, a to Ukrižovaným.‘ Sila Božieho slova je v tomto stretnutí mojich hriechov a Kristovej krvi, ktorá ma zachraňuje. A keď niet tohto stretnutia, niet sily v srdci. Keď zabúdame na toto stretnutie, ktoré sme mali v živote, stávame sa svetskými, chceme hovoriť o Božích veciach ľudskou rečou, a to neosoží, to nedáva život.“

Aj Peter – v evanjeliu (Lk 5, 1-11) o zázračnom úlovku – má skúsenosť stretnutia s Kristom, keď vidí svoj hriech, vidí Ježišovu moc a vidí seba samého. Vrhne sa k jeho nohám hovoriac: «Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny.» V tomto stretnutí medzi Kristom a mojím hriechom je spása:

„Privilegovaným miestom pre stretnutie s Ježišom Kristom sú naše vlastné hriechy. Ak kresťan nie je schopný cítiť sa hriešnikom, zachráneným Kristovou krvou, krvou Ukrižovaného, je kresťanom na polceste, je vlažným kresťanom. A keď nachádzame rozpadajúce sa cirkvi, farnosti, inštitúcie, iste sú tu kresťania, ktorí sa nikdy nestretli s Ježišom Kristom, alebo zabudli na stretnutie s Ježišom Kristom. Sila kresťanského života a moc Božieho slova je práve v tom momente, keď sa ja hriešnik stretávam s Ježišom Kristom a to stretnutie obracia život na ruby, mení ​​život... To ti dá silu ohlasovať spásu druhým.“

Pápež František dnes v homílii odporučil položiť si niekoľko otázok: „Som ja však schopný povedať Pánovi: Som hriešnik? Nie teoreticky, ale priznávajúc konkrétny hriech. A som schopný veriť, že práve on ma svojou krvou zachránil od hriechu a dal mi nový život? Mám vieru v Krista?“ V závere dodal: „Čím sa môže kresťan chváliť? Dvoma vecami: svojimi hriechmi a ukrižovaným Kristom.“

 

Pokoj a dialóg v centre audiencií pápeža Františka s Peresom a bin Talalom

Vatikán 4. septembra - Blízky východ, pokoj a dialóg boli v popredí dnešných stretnutí pápeža Františka so Šimonom Peresom a následne s princom Jordánskeho hášimovského kráľovstva El Hassanom bin Talalom. Spomínané audiencie v rozhovore pre Vatikánsky rozhlas komentuje riaditeľ Tlačového strediska Svätej stolice páter Federico Lombardi nasledovne:

„Dnes ráno mal Svätý Otec dve audiencie súkromného charakteru, ale celkom iste významné. Prvou z nich bola audiencia bývalého prezidenta Izraela Šimona Peresa. Pápeža o ňu požiadal preto, aby ho informoval o svojej činnosti a svojich projektoch či iniciatívach za pokoj v tomto období, keď zanechal priamu politickú činnosť. Bola to audiencia dôležitá a dlhá: Pápež jej chcel venovať potrebný čas aj vzhľadom na veľkú úctu a pozornosť voči Šimonovi Peresovi, ktorého nazval ‚mužom pokoja‘, ‚prezieravým mužom veľkých obzorov‘. Takže pápež hovoril s Peresom, aj keď za pomoci tlmočníka, najmenej trištvrte hodiny a Peres mu mohol doširoka predstaviť svoje názory, svoje iniciatívy na podporu mieru s pomocou náboženských vodcov. Pápež osobne neprevzal nijaké mimoriadne záväzky, ale samozrejme vyjadril so všetkou pozornosťou svoju úctu k podnetom bývalého prezidenta Peresa, garantoval pozornosť dikastérií Rímskej kúrie, ktoré sú obzvlášť zaangažované v tejto oblasti. Sú to predovšetkým Pápežská rada pre medzináboženský dialóg a Pápežská rada pre spravodlivosť a pokoj, s kardinálmi Tauranom a Turksonom.“

Hovoril Šimon Peres aj o iniciatíve, v skratke definovanej novinármi ako „OSN náboženstiev“?

„Áno. Peres hovoril pápežovi o tomto jeho návrhu. Pápež tiež zdôraznil, povedal mi to na konci audiencie so súhlasom Peresa, že iniciatíva modlitby za mier, ktorá sa konala tu vo Vatikáne za účasti Peresa a Abu Mazena, sa nemôže v žiadnom prípade považovať za zlyhanie zoči-voči udalostiam, ktoré nasledovali potom. Bola skôr otvorením dverí, ktoré naďalej zostávajú otvorené a vďaka ktorým môže dôjsť k podpore rozvoja mnohých iniciatív a rastu hodnôt. Čiže v žiadnom prípade tu nejde o pocit zlyhania, naopak, ocenenie hodnoty tohto stretnutia v zmysle, že bolo začiatkom postupných krokov.“

Páter Federico Lombardi SJ podobne vysoko hodnotí aj audienciu princa Bina Talala:

„Bola to audiencia podobná, typu prezentácie, pretože jordánsky princ predstavil pápežovi činnosť nadácie, inštitútu, ktorý založil a viedol, a ktorý je zameraný na dialóg a medzináboženské úsilie v prospech pokoja v aktuálnom kontexte násilia, na význam dialógu medzi náboženstvami pre ľudskú dôstojnosť a mier, na pomoc chudobným v dobe globalizácie, na výchovu mladých ľudí k bratstvu, zdôrazňujúc rešpekt voči ľudskej dôstojnosti... A v tomto všetkom je nadácia v úzkej jednote záujmov s náboženstvami, ktoré uznávajú za svoj spoločný princíp takzvané zlaté pravidlo: «Nerob druhým to, čo nechceš, aby robili tebe. Rob druhým to, čo chceš, aby robili tebe.» Takže toto je spoločná základňa, spoločný menovateľ, pri ktorom sa stretávajú veľké náboženstvá, aby šírili pokoj a zároveň šírili aj všeobecné dobro ľudstva. Aj audiencia s jordánskym princom bola dlhá, trvala viac než pol hodinu. Pápež veľmi oceňuje toto stretnutie a prikladá mu veľký význam.“

 

3. septembra

Generálna audiencia s pápežom Františkom: Cirkev je naša matka

Pri pravidelnom stretnutí s veriacimi pri generálnej audiencii v stredu 3. septembra venoval Svätý Otec František v rámci svojho cyklu katechéz o Cirkvi téme „Cirkev je matka“. Pred zaplneným námestím sv. Petra na úvod pripomenul, že kresťanom sa človek nestáva sám, ale uprostred Cirkvi. V duchu konštitúcie II. vatikánskeho koncilu o Cirkvi Lumen gentium dal do súvisu materstvo Panny Márie s materstvom Cirkvi, ktoré predstavuje „jeho predĺženie v dejinách“. Ježišov zrod v lone Panny Márie predstavuje „predohru zrodu každého kresťana v lone Cirkvi,“ vysvetlil Svätý Otec a dodal: „Náš prvý brat Ježiš sa narodil z Márie, je vzorom, a my všetci sme sa zrodili v Cirkvi.“ Kresťania teda nie sú sirotami, majú matku Cirkev a matku Máriu. Cirkev živí svoje deti Božím slovom, privádza ich k Ježišovi a bráni ich pred ohrozeniami zo strany diabla.

Ako matka je Cirkev ochotná dávať svoj život za svoje deti. Toto sa týka všetkých pokrstených, zdôraznil Svätý Otec: „Všetci sme Cirkev!“ Zároveň pripomenul, že Cirkev neprijala od Ježiša evanjelium na to, aby si ho držala len pre seba, ale aby ho veľkodušne odovzdávala druhým, tak, ako robí matka: „V tejto službe evanjelizácie sa zvláštnym spôsobom prejavuje materstvo Cirkvi.“

Po prednesení katechézy pápež František vyslovil niekoľko osobitných pozdravov a výziev tlmočených do svetových jazykov, medzi iným aj do arabčiny. Za pontifikátu pápeža Františka sa arabčina pri generálnych audienciách ozýva pravidelne. Tentoraz Svätý Otec venoval svoje otcovské slová najmä Iračanom: „Srdečne pozdravujem arabsky hovoriacich pútnikov, zvlášť tých, ktorí pochádzajú z Iraku. Cirkev je matkou a ako všetky matky vie sprevádzať dieťa v núdzi, pozdvihnúť dieťa, ktoré spadlo, liečiť chorých, hľadať stratených, rozhýbať prispatých a tiež aj brániť bezbranných a prenasledovaných synov. Dnes by som chcel uistiť najmä týchto posledne menovaných, bezbranných a prenasledovaných synov: ste v srdci Cirkvi. Cirkev trpí s vami a je na vás hrdá. Je hrdá, že má takých synov ako vy. Vy ste jej silou a konkrétnym a autentickým svedectvom jej posolstva spásy, odpustenia a lásky. Všetkých vás objímam! Pán vás žehnaj a ochraňuj!“

V príhovore poľským pútnikom Svätý Otec venoval pozornosť výročiu rozpútania II. svetovej vojny: „Zdravím poľských pútnikov. Drahí priatelia, v týchto dňoch si v rôznych poľských mestách pripomínate 75. výročie začiatku II. svetovej vojny. Zverujeme Božiemu milosrdenstvu tých, ktorí stratili život z lásky k vlasti a k bratom, vzývame dar pokoja pre všetky národy Európy a sveta na orodovanie Panny Márie, Kráľovnej pokoja. Pochválený buď Ježiš Kristus!“

V rámci pozdravu talianskych pútnikov pápež František vyjadril obavy z ťažkej situácie mnohých rodín v oblasti Terni, kde oceliareň Thyssenkrupp plánuje veľké prepúšťanie zamestnancov. Svätý Otec vyslovil výzvu, aby neprevládla logika zisku, ale logika solidarity a spravodlivosti: „Pri každej otázke, aj tej pracovnej, vždy patrí ústredné miesto osobe a jej dôstojnosti! S prácou sa nezahráva! A ten, kto z dôvodu peňazí, podnikania, vyšších ziskov, oberá ľudí o prácu, nech si je vedomý, že ich oberá o dôstojnosť,“ povedal Svätý Otec.

Na audiencii boli prítomní aj pútnici zo zboru duchovnej hudby „Radosť“ zo Senca, ktorí si vykonali púť v rámci saleziánskeho jubilejného roka 200 rokov od narodenia sv. Jána Bosca. Mládežnícky spevácky zbor má za sebou 27 rokov svojej činnosti s množstvom vystúpení v chrámoch a na festivaloch a

početnými nahrávkami CD diskov. Pútnikov, ktorí pred Rímom navštívili aj Assisi, sprevádzal okrem zakladateľa zboru Františka Podolského aj salezián don Jozef Lančarič SDB.

Plné znenie katechézy Svätého Otca

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V predošlých katechézach sme mali možnosť viackrát podotknúť, že kresťanmi sa nestávame sami od seba, čiže vlastnými silami, autonómnym spôsobom, kresťanmi sa nestávame ani v laboratóriu, ale vo viere sa rodíme a rastieme vnútri toho veľkého tela, ktorým je Cirkev. V tomto zmysle je Cirkev naozaj matkou, našou matkou Cirkvou. Je pekné povedať to takto: naša matka Cirkev. Je to matka, ktorá nám dáva život v Kristovi a ktorá nám pomáha žiť so všetkými ostatnými bratmi v spoločenstve Ducha Svätého.

1. V tejto svojej materskosti má Cirkev za vzor Pannu Máriu, najkrajší a najvyšší vzor, aký len môže byť. V tomto mali jasno už prvé kresťanské spoločenstvá a II. vatikánsky koncil to vyjadril obdivuhodným spôsobom (porov. Lumen gentium, 63-64). Materstvo Márie je istotne unikátne, jedinečné a uskutočnilo sa v plnosti času, keď Panna priviedla na svet Božieho Syna, ktorý sa počal z Ducha Svätého. A pri tom všetkom má materstvo Cirkvi svoje miesto práve v kontinuite s tým Máriiným, ako jeho predĺženie v dejinách. Cirkev v plodnosti Ducha naďalej rodí nových synov a dcéry v Kristovi, vždy v načúvaní Božieho slova a v oddanosti jeho plánu lásky. Cirkev je matka. Ježišovo zrodenie v Máriinom lone je vlastne predohrou zrodenia každého kresťana v lone Cirkvi, keďže Kristus je prvorodeným medzi mnohými bratmi (porov. Rim 8,29) a náš prvý brat Ježiš sa narodil z Márie, je vzorom, a my všetci sme sa zrodili v Cirkvi. Chápeme teda, aký nesmierne hlboký je vzťah spájajúci Máriu s Cirkvou: Hľadiac na Máriu objavujeme najkrajšiu a najnežnejšiu tvár Cirkvi. A hľadiac na Cirkev rozpoznáme jemné črty Márie. Nuž, my kresťania nie sme sirotami, máme mamu, máme matku a toto je úžasné! Nie sme siroty! Cirkev je matkou, Mária je matkou.

2. Cirkev je našou matkou, lebo nás zrodila v krste. - Zakaždým, keď krstíme dieťa, stáva sa synom Cirkvi, vstupuje dovnútra Cirkvi. - A od toho dňa nám ako starostlivá mama dáva rásť vo viere a silou Božieho slova nám ukazuje cestu spásy, chrániac nás od zlého.

Cirkev od Ježiša prijala vzácny poklad evanjelia nie preto, aby si ho držala pre seba, ale aby ho štedro dávala druhým, tak, ako zvykne robiť mama. V tejto službe evanjelizácie sa osobitným spôsobom prejavuje materstvo Cirkvi, ktorá je ako matka zaujatá tým, aby dala svojim deťom duchovnú výživu, ktorá sýti kresťanský život a robí ho plodným. Všetci sme takto povolaní s otvorenou mysľou a srdcom prijímať Božie slovo, ktoré Cirkev každý deň podáva, lebo toto slovo má schopnosť premieňať nás zvnútra. Jedine Božie slovo nás dokáže premeniť zvnútra, od našich najhlbších koreňov. Božie slovo má túto moc. A kto nám dáva Božie slovo? Matka Cirkev. Kojí nás týmto slovom už od detstva, v priebehu celého života nás týmto slovom vychováva a toto je úžasné! Je to matka Cirkev, ktorá nás Božím slovom zvnútra premieňa. Božie slovo, ktoré nám dáva matka Cirkev, nás premieňa, dáva našej ľudskosti pulzovať nie podľa svetskosti tela, ale podľa Ducha.

Vo svojej materskej starostlivosti sa Cirkev usiluje ukázať veriacim cestu, ktorou treba ísť, aby mohli žiť život plodný na radosť a pokoj. Osvecovaní svetlom evanjelia a podopieraní milosťou sviatostí, obzvlášť Eucharistiou, dokážeme nasmerovať naše rozhodnutia smerom k dobru a s odvahou a nádejou prechádzať chvíľami temnosti, ako aj tými najkrivolakejšími cestami. Tie veru existujú, a vyskytujú sa aj v živote. Cesta spásy, ktorou nás vedie a sprevádza Cirkev silou evanjelia a podporou sviatostí, nám dáva schopnosť brániť sa pred zlom. Cirkev má odvahu matky, ktorá vie, že musí brániť svoje deti pred nebezpečenstvami, ktoré pochádzajú z prítomnosti satana vo svete, aby ich priviedla k stretnutiu s Ježišom. Matka vždy chráni svoje deti. Táto obrana spočíva tiež vo vyzývaní k bdelosti: byť bdelými voči klamstvu a zvádzaniu zlého. Lebo hoci Boh premohol satana, on sa vždy vracia so svojimi pokušeniami. Všetci to vieme, my všetci sme pokúšaní, boli sme pokúšaní a sme pokúšaní. A je na nás, aby sme neboli naivní. On prichádza „ako revúci lev“ hovorí apoštol Peter (porov. 1 Pt 5,8). Je teda na nás, aby sme neboli naivní, ale aby sme bdeli a odolávali pevní vo viere. Treba odolávať za pomoci ponaučení matky, odolávať za pomoci matky Cirkvi, ktorá ako dobrá matka vždy sprevádza svoje deti v ťažkých chvíľach.

3. Drahí priatelia, toto je Cirkev. Je to Cirkev, ktorú všetci milujeme, ktorú milujem ja: je to matka, ktorá má na srdci dobro svojich detí a ktorá je schopná dať život za svoje deti. Nesmieme však zabudnúť, že Cirkev nie sú kňazi alebo my, biskupi, nie: sme ňou my všetci! Súhlasíte? A aj my sme deťmi, ale zároveň aj matkami ďalších kresťanov. Všetci pokrstení, muži aj ženy, sme spoločne Cirkvou. Koľkokrát v našom živote nevydávame svedectvo o tomto materstve Cirkvi, o tejto materskej odvahe Cirkvi! Koľkokrát sme ako zbabelci? Veru tak! Zverme sa teda Márii, aby nás ona, ako matka nášho prvého brata, prvorodeného Ježiša, naučila osvojiť si jej materského ducha voči našim bratom, s úprimnou schopnosťou prijímať, odpúšťať, dodávať silu a vlievať dôveru a nádej. Toto je to, čo robí mama. Ďakujem!“

 

Svätý Otec v rannej homílii: Aby naše slová mali moc dotknúť sa sŕdc

Vatikán 2. septembra 2014 - Autorita kresťana pochádza z Ducha Svätého, nie z ľudskej múdrosti alebo titulov v teológii, povedal pápež František v homílii dnešnej rannej svätej omše v Dome Santa Marta. Zdôraznil, že kresťanská identita znamená mať Kristovho Ducha, nie ducha sveta. Vychádzajúc z dnešného evanjelia (Lk 4,31-37) Svätý Otec hovoril o povahe Pánovej moci a následne o moci kresťana. Ľudia z Ježišových čias boli ohromení jeho učením, pretože jeho slovo malo moc. Ježiš nebol obyčajný kazateľ, pretože jeho moc pochádza zo zvláštneho pomazania Duchom Svätým, zdôraznil pápež. Ježiš je Syn Boží, pomazaný a poslaný, aby priniesol spásu a slobodu. A niektorí sa pohoršovali nad týmto Ježišovým štýlom, nad jeho identitou a slobodou:

„A môžeme sa pýtať, čo je naša identita ako kresťanov? Pavol nám na to dnes hovorí: ‚O týchto veciach hovoríme nie slovami, ktoré pochádzajú z ľudskej múdrosti.‘ Pavlovo kázanie nestojí na tom, že robil kurz na Lateráne, Gregoriane... Nie! Nie ľudská múdrosť, ale vnuknutia Ducha! Pavol kázal s pomazaním Ducha, vyjadrujúc duchovné veci v duchovných termínoch. Ale človek, ponechaný na svoje sily, nerozumie veciam Božieho Ducha: človek sám to nemôže pochopiť!“

A preto, „keď my kresťania nerozumieme dobre duchovným veciam, nedávame svedectvo, nemáme identitu“. Pre takých „sú tieto veci Ducha hlúposťou, nie sú schopní im rozumieť“. Avšak človek pohýnaný Duchom vie všetko posúdiť a je slobodný od toho, aby jeho niekto posúdil“:

„Teraz máme Kristovo zmýšľanie, a to je Duch Kristov. To je kresťanská identita. Nemať ducha sveta, ten spôsob myslenia, ten spôsob posudzovania... Môžeš mať päť titulov v teológii, ale nemať Ducha Božieho! Možno budeš veľkým teológom, ale nie si kresťanom, pretože nemáš Ducha Božieho! Čo dáva moc, čo ti dá identitu, je Duch Svätý, pomazanie Duchom Svätým.“

Preto „ľudia nemali radi tých kazateľov, tých učiteľov zákona, pretože hoci hovorili o teológii, nepriblížili sa k srdcu, nedávali slobodu“. Neboli schopní robiť to tak, aby ľudia našli svoju vlastnú identitu, pretože neboli pomazaní Duchom Svätým:

„Autorita Ježiša a autorita kresťana pochádzajú práve z tejto schopnosti porozumieť veciam Ducha, hovoriť jazykom Ducha. Pochádzajú z tohto pomazania Duchom Svätým. Mnohokrát, často nachádzame medzi našimi veriacimi jednoduché staršie ženy, ktoré možno ani nedokončili základnú školu, ale hovoria o veciach lepšie ako nejaký teológ, pretože majú Ducha Kristovho, ktorého mal sv. Pavol. A všetci si musíme toto vyprosovať. Pane, daj nám kresťanskú identitu, ktorú si mal ty. Daruj nám svojho Ducha. Daruj nám tvoj spôsob myslenia, cítenia, rozprávania. Pane, daj nám pomazanie Duchom Svätým.“

 

Videoposolstvo pápeža futbalistom: Nie hre za seba, treba hrat za tím, za všetkých

Vatikán 2. septembra - Včera večer sa na Rímskom olympijskom štadióne pred očami 20- tisíc divákov odohral prvý medzináboženský futbalový zápas za pokoj s cieľom vyslať svetu signál o spoločnom úsilí o bratstvo a solidaritu. Iniciátormi tejto myšlienky boli pápež František a argentínsky futbalista Javier Zanetti.

Bývalé i súčasné futbalové hviezdy rozličných náboženstiev a národností sa najskôr popoludní stretli so Svätým Otcom na audiencii vo Vatikáne. O 20.45 sa potom nadšenému publiku predstavili na trávniku štadióna v mužstvách „Scholas“ a PUPI, čo sú názvy dvoch neziskových organizácií, ktorým poputuje výťažok z podujatia. Medzi slávnymi menami nechýbali ani Diego Armando Maradona, Alex Del Piero, Javier Zanetti, Buffon, Pirlo, Shevchenko, Paolo Maldini, Cordoba, Nainggolan, Valderrama.

Ešte pred úvodným zapískaním hráči symbolicky zasadili olivový stromček ako znak pokoja. Prvý potlesk hľadiska patril Svätému Otcovi, ktorý sa prostredníctvom videoposolstva prihovoril všetkým zúčastneným v španielčine týmito slovami:

„Dobrý večer! Som rád, že ste sa všetci spolu zišli kvôli tomuto zápasu, ktorý je veľmi symbolický. Je to hra, pri ktorej vystupuje do popredia svornosť medzi družstvami, jednota medzi tými, ktorí sa jej zúčastňujú ako diváci, ako aj túžba všetkých po pokoji. Hra, v ktorej nikto nehrá „za seba“, ale za toho druhého. Vlastne hrá za všetkých. A tak sa každý znásobuje a hrajúc v družstve, každý predstavuje viac osôb, viac ľudí a stáva sa väčším. A hraním v družstve sa súťaž namiesto boja stane semienkom pokoja. Preto je symbolom tohto zápasu olivový strom. Osobitným spôsobom zdravím členov „Scholas“, ktorí sa podieľali na organizácii tohto zápasu a ktorí zasadia olivový strom pokoja. Pozývam všetkých, aby ho zasadili spoločne so „Scholasom“. Ospravedlňujem sa vám za to, že hovorím kastílčinou, no je to jazyk môjho srdca a dnes k vám chcem hovoriť zo srdca. Vďaka vám.“

Výsledné skóre zápasu 6:3 bolo v prospech mužstva PUPI, no víťazstvo jednoznačne patrilo posolstvu pokoja, ktoré hráči týmto spôsobom vyslali do sveta.

 

1. septembra

Aby šport rozširoval srdce – slová pápeža futbalistom pred benefičným zápasom

Vatikán/Taliansko 1. septembra – Rímsky olympijský štadión sa dnes večer o 20.45 hod. stane dejiskom medzináboženského futbalového stretnutia za pokoj. Na trávniku sa predstavia osobnosti futbalového sveta rozličnej náboženskej a národnostnej príslušnosti ako sú Lionel Messi, Gianluigi Buffon, Zinedine Zidane, Javier Zanetti, Roberto Baggio, Andrea Pirlo, Yuto Nagatomo a Samuel Eto´o. Cieľom benefičného zápasu bude vyslať svetu signál o spoločnom úsilí o pokoj a solidaritu. Výťažok z podujatia bude venovaný na charitatívne ciele.

V popoludňajších hodinách prijal pápež František v Aule Pavla VI. na audiencii približne 250-člennú skupinu, v ktorej boli okrem hráčov aj organizátori podujatia. Vo svojom príhovore Svätý Otec povedal:

„Som rád, že sa s vami môžem stretnúť pri príležitosti medzináboženského stretnutia za pokoj, ktorý sa bude hrať dnes večer na Olympijskom štadióne v Ríme. Ďakujem vám, že ste pohotovo súhlasili s mojou túžbou vidieť šampiónov a trénerov z rôznych krajín a rôznych náboženstiev stretnúť sa na športovom zápase, ktorým by svedčili o bratstve a priateľstve. Moja vďačnosť patrí najmä ľuďom a organizáciám, ktoré prispeli k realizácii tohto podujatia. Myslím najmä na Scholas occurrentes, ktorá pôsobí na pôde Pápežskej akadémie vied, a na Nadáciu PUPI.

Dnešné večerné stretnutie bude určite príležitosťou na získanie finančných prostriedkov na podporu projektov solidarity, ale predovšetkým na uvažovanie o univerzálnych hodnotách, ktoré futbal a šport všeobecne môžu podporiť: čestnosť, delenie sa, otvorenosť, dialóg, dôvera v druhých. To sú hodnoty, ktoré sú spoločné pre všetkých ľudí, bez ohľadu na rasu, kultúru a vierovyznanie. Tým skôr je športové podujatie tohto večera vysoko symbolickým gestom na pochopenie toho, že je možné vybudovať kultúru stretnutia a pokojný svet, kde si veriaci rôznych náboženstiev, zachovávajúc svoju identitu – keď som totiž povedal ‚bez ohľadu‘, to neznamená, že ju nechajú stranou –, ale kde veriaci rôznych náboženstiev pri zachovávaní svojej vlastnej identity môžu žiť spoločne v porozumení a vzájomnej úcte.

Všetci vieme, že šport, najmä futbal, je fenomén ľudský a sociálny, ktorý má veľký význam a vplyv na súčasné správanie a mentalitu. Ľudia, najmä mladí ľudia, sa pozerajú na vás s obdivom pre vaše športové schopnosti. Je dôležité, aby ste boli dobrým príkladom ako na ihrisku, tak i mimo ihriska. V športových súťažiach ste povolaní ukázať, že šport je radosť zo života, hra, oslava, a ako taký by mal byť hodnotený prostredníctvom návratu k jeho veľkodušnosti, jeho schopnosti upevňovať putá priateľstva a otvorenosti voči sebe navzájom. Aj cez vaše každodenné postoje, plné viery a spirituality, humanity a altruizmu môžete byť svedectvom v prospech ideálov mierového občianskeho a spoločenského spolužitia, pre budovanie civilizácie založenej na láske, solidarite a na pokoji. A to je kultúra stretnutia, konať takto.

Kiežby mohol dnešný futbalový zápas v tých, ktorí sa na ňom zúčastnia, oživiť vedomie, že je nevyhnutné usilovať sa o to, aby šport prispel účinným a plodným podielom k pokojnému spolunažívaniu všetkých národov, vylúčiac akúkoľvek diskrimináciu rasy, jazyka a náboženstva. Ale viete, že ‚diskriminovať‘ môže byť synonymom pre ‚opovrhovať‘. Diskriminácia je pohŕdanie a vy týmto dnešným stretnutím poviete ‚nie‘ akejkoľvek diskriminácii. Náboženstvá sú zvlášť povolané, aby boli šíriteľmi pokoja a nikdy nie nenávisti, pretože v mene Boha musí byť vždy šírená láska a len láska. Náboženstvo a šport, takto autenticky ponímané, môžu spolupracovať a ponúkať celej spoločnosti výrečné znamenia novej éry, v ktorej národy «nebudú dvíhať meč proti sebe» (porov. Iz 2,4).

Pri tejto tak nezvyčajnej a významnej príležitosti, akou je dnešné večerné futbalové stretnutie, chcem odovzdať vám všetkým toto posolstvo: Rozšírte svoje srdcia ako bratia voči bratom! To je jedno z tajomstiev života: rozšíriť si srdce ako brat k bratovi; je to tiež najhlbší a najautentickejší rozmer športu. Ďakujem vám.“

Na záver audiencie pápež František odovzdal organizátorom mladý olivovník, ktorý bude zasadený na pamiatku dnešného futbalového zápasu. Od organizátorov prijal dar symbolizujúci zámer podujatia, striebornú podobu olivovníka.

Nadácia Scholas Occurentes, ktorá má svoje sídlo pri Pápežskej akadémii vied vo Vatikáne, je verejnoprospešnou výchovnovzdelávacou organizáciou, podporovanou pápežom Františkom, ktorá využíva techniku, umenie a šport na šírenie sociálnej integrácie a kultúry stretnutia. Nadácia PUPI sa venuje šíreniu a podpore adopcií na diaľku ako aj iným dobročinným aktivitám. Jej zakladateľmi sú bývalý argentínsky hráč Javier Zanetti a jeho manželka Paula.

Prvotná myšlienka o uskutočnení medzináboženského zápasu za pokoj sa zrodila počas audiencie pápeža Františka s futbalovými mužstvami Argentíny a Talianska, po ich vzájomnom benefičnom zápase v apríli roku 2013. Práve vtedy Svätý Otec futbalistovi Javierovi Zanettimu predstavil myšlienku o zorganizovaní futbalového zápasu, na ktorom by sa zúčastnili osobnosti rôznych náboženstiev. Zámerom malo byť šírenie bratstva a vzájomného delenia sa prostredníctvom športu. V rozhovore pre Vatikánsky rozhlas hovorí predseda Talianskej športovej asociácie Centro Sportivo Italiano Massimo Achini:

„Toto nie je len nejaký obyčajný zápas, ale niečo oveľa väčšie, čo dúfam, že všetkým športovcom a vo všeobecnosti všetkým ľuďom, ktorí sa dnes cítia byť obyvateľmi sveta, a ktorým na srdci leží obrovská hodnota pokoja, daruje jedinečný zážitok. Už prešli približne dva mesiace, odkedy sa pápež František stretol so všetkými, ktorí sú začlenení do Talianskej športovej asociácie pri príležitosti jej 70. výročia, pri ktorej nás vyzval ku „hre v útoku“. Takže by sme boli radi, keby asociácia prijala túto výzvu k tomu, aby náš šport slúžil k budovaniu pokoja. Nielen počas tohto mimoriadneho zápasu, ale počas všetkých zápasov, ktoré sa hrajú na ihriskách oratórií či na perifériách Talianska. Sme silne presvedčení, že šport je neobyčajným výchovným nástrojom ohromnej sily. Bolo by pekné, keby sa napríklad z tohto mimoriadneho stretnutia zrodila tiež myšlienka, ktorá, aj keď je symbolická, prináša hodnotu: zrealizovať stretnutia medzi všetkými tými krajinami, ktoré žijú v konfliktoch, v napätí, aby svedčili o tom, čo všetci vedia, že šport naozaj môže k sebe veľmi rýchlo priblížiť národy.“

Pri príležitosti spomínaného futbalového zápasu sa dnes vo Vatikáne začne aj trojdňový medzinárodný seminár katolíckych športových asociácií. Zorganizovala ho Pápežská rada pre kultúru v spolupráci s Národným úradom pre pastoráciu voľného času, turizmu a športu Konferencie biskupov Talianska a Nadáciou Jána Pavla II. pre šport. Zástupcovia katolíckych športových asociácií z celého sveta, vrátane Slovenského Orla, sa v rámci programu podujatia na pôde Pápežskej rady pre kultúru sústredia na tému: „Šport je pre človeka. Od kultúry výsledkov ku kultúre stretnutia“. Športovú asociáciu Slovenský Orol na seminári reprezentuje jej predseda Jozef Gálik.

 

Účastníci fotbalového zápasu za mír u papeže Františka

Řím. Dnes večer ve tři čtvrtě na devět se na římském Olympijském stadionu uskuteční první mezináboženský fotbalový zápas na podporu míru ve světě. Myšlenka na zorganizování tohoto zápasu se zrodila při setkání papeže Františka s argentinským fotbalistou Zanettim. Výtěžek z tohoto zápasu bude věnován dvěma výchovným institucím pro mladé – Scholas Occurentes a Fondazione P.U.P.I. Před zápasem se v 16 hodin ve vatikánské aule Pavla VI. setkal Svatý otec s fotbalovými hráči, kteří se zúčastní tohoto zápasu, mezi nimiž byli Maradona, Del Piero, Zanetti, Buffon, Pirlo, Ševčenko a další.

Papež František ve své krátké promluvě poukázal na univerzální hodnoty, které s sebou kopaná a vůbec sport přinášejí a ke kterým patří věrnost, sdílení, přijetí, dialog, důvěra v druhé. Tyto hodnoty spojují lidi různých ras, kultur i náboženských vyznání, poznamenal Svatý otec.

“Dnešní večerní zápas je vysoce symbolickým gestem, které poukazuje na možnost budovat kulturu setkávání a mírový svět. Svět ve kterém si věřící různých náboženství mohou zachovat vlastní identitu a zároveň žít ve vzájemném souladu a úctě.“

Fotbal je důležitý sociální fenomén, pokračoval papež František. Zejména mladí lidé si profesionální hráče volí za své osobní vzory.

“Proto je důležité, abyste šli dobrým příkladem jak na hřišti, tak mimo hřiště. Při sportovním klání jste povoláni ukazovat sport jako radost ze života, hru a svátek, které se mají vyznačovat nezištností, schopností navazovat přátelství a otevírat se druhým lidem. Také vaše každodenní postoje, pokud se budou zakládat na víře a spiritualitě, lidskosti a altruismu mohou přispět k pokojnému občanskému soužití, k budování společnosti založené na lásce, solidaritě a míru.“

„Rozšiřte své srdce od bratra k bratru“ , vyzýval v závěru papež František. Jak dodal, právě takovýto postoj je jedním z tajemství života a zároveň nejhlubším rozměrem sportu.

 

Svätý Otec v rannej homílii: Čítam si evanjelium, aby som stretol Ježiša?

Vatikán 1. septembra 2014 - Po letnej prestávke slávil pápež František dnešnú rannú svätú omšu v kaplnke Domu sv. Marty opäť za účasti veriacich. V homílii vyšiel z myšlienky, že evanjelium sa neohlasuje múdrymi presvedčivými slovami, ale s pokorou, pretože silou Božieho slova je Ježiš sám. Komentujúc liturgické čítania dňa (1 Kor 2,1-5 a Lk 4,16-30) Svätý Otec vysvetlil, čo je Božie slovo a ako ho prijať. Ako povedal, svätý Pavol v liste Korinťanom pripomína, že pri ohlasovaní evanjelia si nezakladal na presvedčivých a múdrych slovách:

„Pavol hovorí: ‚Ale ja som neprišiel k vám, aby som vás presviedčal argumentmi, slovami, či krásnymi obrazmi... Nie, prišiel som iným spôsobom, iným štýlom. Prišiel som poukázať na Ducha Svätého a jeho moc. Aby sa vaša viera nezakladala na ľudskej múdrosti, ale na Božej moci.‘ Takže Božie slovo je niečo iné, ako ľudské slovo, múdre, vedecké, filozofické slovo. Nie. Je to niečo odlišné. Prichádza iným spôsobom.“

Je to ako v prípade Ježiša, keď vysvetľuje Písma v synagóge v Nazarete, kde vyrastal. Jeho krajania ho spočiatku obdivujú za jeho slová, ale potom ich zachváti hnev a chcú ho zabiť. „Prešli z jedného extrému k druhému, pretože Božie slovo je niečo iné ako slovo človeka“ – povedal Svätý Otec. Boh sa k nám naozaj prihovára v Synovi, teda „Božie slovo je Ježiš, Ježiš sám“ a Ježiš „je dôvodom pohoršovania sa. Kristov kríž je pohoršením. A toto je moc Božieho slova: Ježiš Kristus, Pán. A ako máme prijať Božie slovo? Tak ako prijímame Ježiša Krista. Cirkev nám hovorí, že Ježiš je prítomný vo Svätom písme, v jeho slove“. Z tohto dôvodu je také dôležité, aby sme si počas dňa prečítali úryvok z evanjelia, dodal pápež a pokračoval:

„Prečo? Aby sme sa učili? Nie! Aby sme stretli Ježiša, pretože Ježiš je skutočne prítomný vo svojom slove, v svojom evanjeliu. Zakaždým, keď čítam evanjelium, stretnem Ježiša. Ale ako prijmem toto Slovo? Musíme ho prijať tak, ako prijímam Ježiša, teda s otvoreným srdcom, s pokorným srdcom, s duchom blahoslavenstiev. Pretože Ježiš prišiel takto, v pokore. Prišiel v chudobe. Prišiel skrze pomazanie Ducha Svätého.“

„On je sila, je slovom Boha, pretože je pomazaný Duchom Svätým. Aj my, ak chceme počuť a prijať Božie slovo, musíme sa modliť a prosiť Ducha Svätého o toto pomazanie srdca, ktoré je pomazaním blahoslavenstiev, o srdce, ako je srdce blahoslavenstiev“, povedal Svätý Otec:

„Urobí nám dobre, keď si počas dnešného dňa budeme klásť otázku: Ako prijímam Božie slovo? Ako nejakú zaujímavosť? - ‚Kňaz dnes o tom kázal... ako zaujímavo! Aký je múdry tento kňaz!‘ – Alebo ho prijmem jednoducho preto, že je tu živý Ježiš, jeho slovo? A som schopný – venujte pozornosť tejto otázke! – som schopný kúpiť si malé Evanjelium? – nestojí veľa – kúpim si malé Evanjelium a budem ho nosiť vo vrecku, v taške, a keď v priebehu dňa môžem, prečítam si úryvok, aby som tam stretol Ježiša? Tieto dve otázky nám osožia. Pán nech nám pomôže.“

 

31. augusta

František na Anjel Pána: Byť soľou zeme, nie rozriedeným vínom

Vatikán 31. augusta 2014 - Pri poludňajšej modlitbe Anjel Pána Svätý Otec vyzval veriacich byť soľou zeme a neprispôsobovať sa duchu sveta. Aby zostali „soľou“ a nestali sa „rozriedeným vínom“, odporúčal im pravidelne využívať prostriedky obnovy: čítanie evanjelia, účasť na Eucharistii a duchovné cvičenia. Pápež František sa prihovoril veriacim na Námestí sv. Petra týmito slovami:

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V nedeľnom putovaní s Matúšovým evanjeliom sa dnes dostávame k rozhodujúcemu bodu, v ktorom Ježiš po tom ako si overil, že Peter a ostatní jedenásti uverili v neho ako Mesiáša a Božieho Syna, «začal im vyjavovať, že musí ísť do Jeruzalema a mnoho trpieť ..., že ho zabijú, ale tretieho dňa vstane z mŕtvych» (porov. Mt 16,21). Je to kritický moment, v ktorom sa stáva zjavným protiklad medzi Ježišovým spôsobom myslenia a spôsobom myslenia jeho učeníkov. Peter priam pociťuje povinnosť napomenúť Učiteľa, pretože Mesiášovi nemožno pripísať niečo také potupné. Vtedy Ježiš zo svojej strany tvrdo napomenie Petra, dáva ho „do laty“, pretože nezmýšľa «podľa Boha, ale podľa ľudí» (porov. Mt 16,23) a bez toho, aby si to povšimol, plní úlohu satana, pokušiteľa.

Na tejto veci nástojí v liturgii dnešnej nedele aj apoštol Pavol, ktorý, keď píše kresťanom v Ríme, hovorí im: «Nepripodobňujte sa tomuto svetu», nezaraďujte sa do schém tohto sveta, «ale premeňte sa obnovou zmýšľania, aby ste vedeli rozoznať, čo je Božia vôľa» (Rim 12,2).

Vskutku, my kresťania žijeme vo svete, plne zaradení do sociálnej a kultúrnej reality našej doby, a je to tak správne. Ale toto so sebou nesie riziko, že sa staneme svetáckymi, riziko, že „soľ stratí chuť“, ako by povedal Ježiš (porov. Mt 5,13), čiže kresťan sa stane rozriedeným, stratí náboj novosti, ktorú získava od Pána a od Ducha Svätého. A pritom by to malo byť opačne: keď v kresťanoch zostáva živá sila evanjelia, táto môže premeniť «hodnotiace kritériá, rozhodujúce hodnoty, predmety záujmu, línie myslenia, zdroje inšpirácie a životné vzory» (Pavol VI., Apoštolská exhortácia Evangelii nuntiandi, 19). Je smutné stretnúť „rozriedených“ kresťanov, ktorí sa zdajú byť riedeným vínom a nevedno, či sú kresťanmi alebo svetákmi, tak ako o riedkom víne sa nedá povedať, či je to víno, a či voda! Toto je smutné. Je žalostné stretnúť kresťanov, ktorí nie sú viac soľou zeme; a vieme, že keď soľ stratí svoju chuť, nie je viac súca na nič. Ich soľ stratila chuť, pretože sa oddali duchu sveta, čiže stali sa svetáckymi.

Je preto nevyhnutné neustále sa obnovovať čerpajúc zo životnej miazgy evanjelia. A ako sa to dá v praxi? Predovšetkým samotným čítaním a meditovaním evanjelia každý deň, tak, aby Ježišovo slovo bolo vždy prítomné v našom živote. Zapamätajte si: pomôže vám nosiť vždy so sebou Evanjelium: maličké Evanjelium, vo vrecku, v taške, kabelke, a prečítať si z neho počas dňa nejaký úsek. Ale vždy s Evanjeliom, pretože to znamená nosiť Ježišovo slovo a môcť ho čítať. Ďalej účasťou na nedeľnej svätej omši, kde sa stretávame s Pánom v spoločenstve, počúvame jeho slovo a prijímame Eucharistiu, ktorá nás zjednocuje s ním a medzi nami. A potom sú pre duchovnú obnovu veľmi dôležité dni utiahnutosti a duchovných cvičení. Evanjelium, Eucharistia a modlitba. Nezabudnite: evanjelium, Eucharistia a modlitba. Vďaka týmto Pánovým darom sa môžeme pripodobňovať nie svetu, ale Kristovi, a nasledovať ho na jeho ceste, ceste «straty svojho života», aby sme ho našli (porov. Mt 16,25). «Stratiť ho» v zmysle darovať ho, ponúknuť ho z lásky a v láske – a toto zahŕňa obetu, aj kríž –, aby sme ho dostali nanovo očistený, oslobodený od egoizmu a od jarma smrti, naplnený večnosťou.

Panna Mária nás na tejto ceste vždy predchádza. Nechajme sa ňou viesť a sprevádzať.“

Svätý Otec po spoločnej modlitbe s veriacimi pripomenul, že v nasledujúci deň, 1. septembra, sa v Taliansku slávi Deň ochrany stvorenstva, vyhlásený miestnou konferenciou biskupov na tému: «Vychovávajme k ochrane stvorenstva, pre zdravie našich dedín a miest». „Žičím tomu, aby sa posilnilo úsilie všetkých: inštitúcií, združení i občanov, aby sa chránil ľudský život a zdravie aj prostredníctvom úcty k životnému prostrediu a prírode,“ povedal Svätý Otec. Pozdravil aj katolíckych členov parlamentov rozličných krajín sveta, zhromaždených pri príležitosti ich 5. medzinárodného stretnutia. Povzbudil ich k plneniu „delikátnej úlohy reprezentantov ľudu v súlade s evanjeliovými hodnotami“. Pozdravil aj účastníkov stretnutia nadácie „Scholas occurentes“, zameraného na rozvoj detí a mládeže prostredníctvom výchovy, športu a kultúry. Argentínska nadácia je spoluorganizátorom futbalového stretnutia za pokoj vo svete v pondelok 1. septembra v Ríme za účasti svetoznámych hráčov hlásiacich sa k rozličným náboženstvám. „Prajem vám dobrý zápas zajtra na Olympijskom štadióne!“ zaprial im pápež František. Na záver Svätému Otcovi zahrala dychová hudba talianskeho policajného zboru.

30. augusta

Svätý Otec telefonoval irackému kňazovi v utečeneckom tábore

Vatikán/ Irak 30. augusta - Svätý Otec zatelefonoval kňazovi Behnamovi Benokovi do irackého utečeneckého tábora v oblasti Ankawa. Ako informovala agentúra Zenit, telefonát sa uskutočnil 19. augusta a pápež František ním reagoval na list, ktorý pápežovi z textovej správy prepísal a odovzdal kňazov priateľ novinár na palube lietadla počas spiatočného letu Svätého Otca z Južnej Kórey.

 

Iracký kňaz je vicerektorom seminára a momentálne pôsobí ako dobrovoľník v oblasti zdravotnej pomoci v utečeneckom tábore. V liste písal o strachu: „Vaša Svätosť, situácia Vašich ovečiek je mizerná, umierajú a trpia hladom, Vaši maličkí majú strach... Nás kňazov, rehoľníkov a rehoľníc je málo a bojíme sa, že nebudeme môcť vyhovieť fyzickým a psychickým nárokom Vašich a našich synov a dcér.“ Kňaz konkrétne spomenul ťažkú situáciu pre novorodencov. Zároveň Svätému Otcovi poďakoval za to, že tento prenasledovaný ľud „nosí v srdci a prináša na oltár.“ Poprosil Svätého Otca o požehnanie, aby „mali silu ísť vpred“ a „ešte vydržať“.

Svätý Otec v telefonáte povedal, že list sa ho hlboko dotkol a poďakoval za službu dobrovoľníkov v utečeneckých táboroch. V rozhovore kňaza ubezpečil o jeho podpore a blízkosti prenasledovaným kresťanom ako aj o snahe robiť všetko, čo je v jeho silách, aby im pomohol. Udelil im tiež apoštolské požehnanie s prosbou, aby im Pán dal dar vytrvalosti vo viere.

 

 

27. augusta

Témou katechézy pri generálnej audiencii jednota a svätosť Cirkvi

Vatikán 27. augusta - Námestie sv. Petra vo Vatikáne sa dnes opäť zaplnilo pútnikmi z celého sveta. Svätý Otec počas svojej tradičnej stredajšej generálnej audiencie pokračoval v cykle katechéz o Cirkvi. Dnešnou témou bola jej jednota a svätosť.

Svätý Otec objasnil, že Cirkev „je jedna, lebo má svoj pôvod v Bohu – Trojici, tajomstve jednoty a plného spoločenstva. Cirkev je svätá, lebo je založená Ježišom Kristom, vedená Duchom Svätým, je plná jeho lásky a spásy“. A aj keď Cirkev tvoríme my, hriešnici, pápež František zdôrazňuje, že práve „táto viera, ktorú vyznávame, nás poháňa k obráteniu. Poháňa nás k tomu, aby sme mali odvahu žiť dennodenne jednotu a svätosť. Ak teda nie sme jednotní a nie sme svätí, je to preto, že nie sme verní Ježišovi. Ale Ježiš nás nikdy nenechá samotných, neopúšťa svoju Cirkev!“

V súvislosti s dnešnou liturgickou spomienkou sv. Moniky Svätý Otec povedal: „Dnes slávime pamiatku sv. Moniky, matky sv. Augustína. Jej láska k Pánovi nech vám, mladí, ukazuje ústredné postavenie Boha vo vašom živote. Vás, drahí chorí, nech povzbudzuje s vierou čeliť chvíľam utrpenia a vás, milí mladomanželia, nech pobáda ku kresťanskej výchove detí, ktoré vám Pán bude chcieť darovať.“

Katechéza generálnej audiencie: Cirkev je jedna a svätá

Vatikán 27. augusta - Plné znenie katechézy pápeža Františka z generálnej audiencie, konanej v stredu 27. augusta na Námestí sv. Petra vo Vatikáne. Svätý Otec pokračoval v cykle venovanom Cirkvi, pričom sa sústredil na jej atribúty jednotu a svätosť.

Drahí bratia a sestry, dobrý deň.

Zakaždým, keď obnovujeme naše vyznanie viery odriekajúc Krédo, tvrdíme, že Cirkev je «jedna» a «svätá». Je jedna, pretože má svoj pôvod v Trojjedinom Bohu, v mystériu jednoty a plnosti spoločenstva. A Cirkev je svätá, pretože je založená na Ježišovi Kristovi, oživovaná Duchom Svätým, napĺňaná jeho láskou a jeho spásou. Avšak súčasne ako je svätá, skladá sa z hriešnikov, zo všetkých nás hriešnikov, ktorí každý deň zakusujeme svoju vlastnú krehkosť a biedu. Takže táto viera, ktorú vyznávame, nás pobáda k obráteniu, k odvahe žiť každý deň jednotu a svätosť. A keď nie sme jednotní, keď nie sme svätí, je to preto, že nie sme verní Ježišovi. Ale on, Ježiš, nás nenechá samých, neopustí svoju Cirkev! On kráča s nami, on nám rozumie. Rozumie našim slabostiam, našim hriechom, odpúšťa nám ich vždy, keď dovolíme, aby nám ich odpustil. On je stále s nami a pomáha nám stať sa menej hriešnymi, viac svätými, viac zjednotenými.

1. Prvá útecha per nás vychádza z faktu, že Ježiš sa veľa modlil za jednotu učeníkov. Je to modlitba pri poslednej večeri, keď Ježiš veľmi prosil: «Otče, nech sú jedno». Modlil sa za jednotu. A to práve tesne pred umučením, keď ponúkol svoj život za nás. To je to, čo sme povolaní znovu a znovu čítať a premýšľať o tom na jednej z najintenzívnejších a najdojímavejších stránok Evanjelia podľa Jána, v sedemnástej kapitole (porov. Jn 17, 11.21-23). Aké pekné je vedieť, že Pán tesne pred smrťou nemal starosť o seba, ale myslel na nás! A vo svojom úprimnom dialógu s Otcom sa modlil, aby sme boli jedno s ním a medzi sebou navzájom. Týmito slovami sa Ježiš stal naším orodovníkom u Otca, aby sme aj my mohli vstúpiť do plného spoločenstva lásky s ním. Súčasne nám ich zveruje ako svoj duchovný testament, aby sa jednota stále viac stávala charakteristickou črtou našich kresťanských komunít a najkrajšou odpoveďou každému, kto sa spýta na dôvod nádeje, ktorá je v nás (porov. 1 Pt 3,15). Jednota.

2. «Aby všetci boli jedno, ako ty, Otče vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás, aby svet uveril, že si ma ty poslal» (Jn 17,21). Cirkev sa snažila od začiatku o dosiahnutie tohto cieľa, na ktorom Ježišovi tak záleží. Skutky apoštolov nám pripomínajú, že prví kresťania sa vyznačovali tým, že boli «jedno srdce a jedna duša» (Sk 4, 32). Apoštol Pavol potom povzbudzoval svoje komunity, aby nezabúdali, že sú «jedno telo» (1 Kor 12,13). Počuli sme to v čítaní. Skúsenosť nám však hovorí, že existuje veľa hriechov proti jednote. A nemyslíme len na herézy, myslíme na veľmi časté nedostatky v našich komunitách, na ‚farské hriechy‘, hriechy vo farnostiach.

Niekedy sú žiaľ naše farnosti, ktoré sú pozvané, aby boli miestami delenia sa a spoločenstva, naozaj poznačené závisťou, žiarlivosťou, antipatiou... Klebety sú vždy poruke pre všetkých. Koľko sa klebetí vo farnostiach! Je to dobré, alebo nie? A keď je niekto zvolený za predsedu nejakého združenia, toľko sa hovorí proti nemu. A ak tá druhá je zvolená za vedúcu katechétov, ostatné hovoria proti nej. Ale to nie je Cirkev. Toto sa nemá robiť. Nesmieme to robiť, nesmieme! Nehovorím vám, že si máte odrezať jazyk, až tak nie... Ale prosiť Pána o milosť, aby sme to nerobili, dobre? Toto sa stáva, keď sa zameriavame na prvé miesta, keď dávame do centra seba, s našimi osobnými ambíciami a naším spôsobom videnia vecí a posudzovania druhých. Keď sa pozeráme na chyby iných viac, než na ich zručnosti, keď dávame väčšiu váhu tomu, čo nás rozdeľuje, než tomu, čo nás spája...

Raz v inej diecéze, ktorú som mal predtým, som počul zaujímavý a pekný komentár. Hovorilo sa o starej žene, ktorá celý život pracovala vo farnosti. Ten, kto ju dobre poznal, povedal: ‚Táto žena nikdy neohovárala, nikdy neklebetila, vždy bola samý úsmev.‘ Nuž, takáto žena môže byť hneď zajtra svätorečená, nie? Je to pekné, je to dobrý príklad! A keď sa pozrieme na históriu Cirkvi, koľko rozdelenia bolo medzi nami kresťanmi. Aj teraz sme rozdelení. A v dejinách sme my kresťania viedli aj vojnu medzi sebou pre teologické rozdelenia. Spomeňme si na tú 30-ročnú. Ale toto nie je kresťanské. Sme kresťania, alebo nie? Sme teraz rozdelení. Musíme teda prosiť o jednotu všetkých kresťanov, ísť cestou jednoty, ktorú chcel Ježiš a za ktorú sa modlil.

3. Tvárou v tvár tomuto všetkému si musíme vážne spytovať svedomie. V kresťanskom spoločenstve je rozdelenie jedným z najťažších hriechov, pretože nie je znamením Božieho diela, ale diela diabla, ktorý je definovaný ako ten, ktorý rozdeľuje, ktorý rúca vzťahy, ktorý vnucuje predsudky... Rozdelenie kresťanského spoločenstva, či už v škole alebo vo farnosti alebo v nejakom združení, kdekoľvek sa to deje, vždy je to veľmi ťažký hriech, je to totiž dielo diabla. Boh naopak chce, aby sme rástli v schopnosti vzájomne sa prijímať, odpúšťať si a milovať jeden druhého, aby sme sa stále viac podobali na neho, ktorý je spoločenstvo a láska. V tomto spočíva svätosť Cirkvi: v rozpoznaní seba ako obrazu Boha, naplneného jeho milosrdenstvom a jeho milosťou.

Drahí priatelia, nechajte do vášho srdca vstúpiť tieto Ježišove slová: «Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi» (Mt 5,9). Úprimne prosme o odpustenie za všetky situácie, keď sme boli dôvodom rozdelenia alebo nedorozumenia v našich komunitách, dobre si uvedomujúc, že spoločenstvo dosiahneme jedine prostredníctvom stálej konverzie. A čo je konverzia? Pane, daj mi milosť neohovárať, nekritizovať, neklebetiť a všetkých milovať. Je to milosť, ktorú nám Pán dáva. Toto znamená obrátenie srdca, či nie? A vyprosujme si, aby sa každodenná spleť našich vzťahov mohla stať stále krajším a radostnejším odrazom vzťahu medzi Ježišom a Otcom. Ďakujem.

 

Paul Bhatti s pápežom Františkom - vzpruha pre kresťanov v Pakistane

Vatikán 27. augusta - K silným momentom dnešnej audiencie patrilo stretnutie pápeža Františka s bývalým pakistanským ministrom Christianom Paulom Bhattim a jeho matkou. Vyjadrili Svätému Otcovi vďačnosť za jeho blízkosť prejavovanú prenasledovaným kresťanom a matka Paula i jeho brata Shahbasa Bhattiho, zavraždeného islamskými fundamentalistami pred tromi rokmi, vyslovila túžbu, aby Svätý Otec prišiel do Pakistanu. Bývalý pakistanský minister pre náboženské menšiny k dnešnému stretnutiu s pápežom Františkom poznamenal:

„Viac než slová ma zasiahol samotný jeho zjav. V istom momente zavrel oči, stisol matkinu ruku a objal ju. To vyjadrovalo všetko. Potom jej povedal: ‚Som s vami! Boh vám žehnaj.‘ A videl som, že bol dojatý. Bol to veľmi silný moment pre mňa. To, čo odovzdal v tichu, bol veľký prejav lásky. Potom jasne povedal: ‚Modlím sa za vás, som s vami a som otvorený všetkému, čo budem môcť urobiť.“

Paul Bhatti zopakoval, že pápežova láska a jeho modlitby sú jednoznačne veľkým povzbudením pre tých, ktorí trpia pre vieru a mnohí sú ochotní pre ňu aj zomrieť.

„Nesmieme zabúdať na tých, ktorí trpia pre svoju vieru, ako Asia Bibiová a mnoho ďalších. Súčasne túžime po tom, aby nám Boh pomohol dosiahnuť mier a pokojné spolužitie medzi náboženstvami. Nesmieme zabudnúť ani na postavy iných náboženstiev, ako napr. moslim Salmán Taseer, ktorí bojovali za kresťanov, hoci vedeli, že za obranu Asie Bibiovej hrozí smrť. Je tu teda nádej, že jedného dňa pri zachovaní rôznych vierovyznaní budeme môcť dosiahnuť pokoj.“

 

 

25. augusta

Římský biskup píše valdenským evangelíkům

Vatikán/Itálie. Papež František se postaral o další premiéru na Petrově stolci. Prostřednictvím svého státního sekretáře „bratrsky pozdravil“ 180 delegátů každoročního synodu italské Valdenské evangelické církve, který začal v neděli v Torre Pellice, poblíž severoitalského Turína. List římského biskupa přečetl na předběžném synodním shromáždění moderátor synodu, pastor Eugenio Bernardini. Papež ujišťuje všechny účastníky synodu o své duchovní blízkosti. Na přímluvu Panny Marie se modlí k Pánu, aby vedl všechny křesťany k pokroku na cestě směřující k plnému společenství. Pouze takto mohou mužům a ženám naší doby dosvědčovat Ježíše Krista a poskytovat jim světlo a sílu jeho evangelia, píše František.

Podle tiskových zpráv pastor Bernardini papežova slova ocenil jako „znamení úcty“. Synod italské valdenské církve zasedá až do pátku a zabývá se obdobnými společenskými jevy, proti kterým se také vícekrát vyslovil papež Bergoglio. Pastor Claudio Pasquet při zahájení shromáždění odsoudil představitele moci, kteří vždy v dějinách vyzbrojují a vysílají bojovat ty druhé, či politiky, kteří vyzývají občany k obětem, zatímco svou oběť stále odkládají. Zazněla tvrdá kritika na adresu států, které dávají přednost financím před zdravotním a sociálním systémem a zaměstnaností mladých lidí. Křesťanská svoboda se projevuje ve službě a solidaritě, které jsou jedinou a účinnou léčbou na metastázy moci, prestiže a peněz, uzavíral pastor Pasquet při nedělním zahájení synodu.

 

Papežova kondolence do farnosti zavražděného novináře

Vatikán/USA. „Modleme se za ukončení nesmyslného násilí a za to, aby pro lidskou rodinu nadešel úsvit míru a pokoje“, píše Svatý otec František v soustrastném telegramu, který kardinál státní sekretář zaslal jeho jménem do státu New Hampshire. Ve městě Rochester se tu v neděli konala zádušní mše svatá za novináře Jamese Foleyho, kterého minulý týden popravili islamisté. Do domovské farnosti rodiny Foleyových se dostavily stovky lidí. Mši slavil místní biskup Peter Libasci, který poukázal na sílu katolické víry, ze které čerpali zesnulý novinář i jeho rodiče. Biskup Libasci se rovněž pomodlil za jiného občana USA, novináře Stevena Sotloffa, který nadále zůstává v zajetí džihádistů a za další rukojmí v Iráku.

Datum pohřbu zesnulého novináře Jamese Foleyho bylo stanoveno na 18. říjen, den jeho nedožitých 41. narozenin.

 

Fotbalisté šíří papežovu výzvu k míru

Vatikán. Tisková konference v budově naší rozhlasové stanice dnes dopoledne prezentovala přátelské fotbalové utkání, které večer prvního září na římském Olympijském stadionu sehrají nejlepší světoví fotbalisté různých národností a vyznání. Výtěžek benefičního zápasu podpoří vzdělávací nadaci Scholas Occurentes, kterou založil papež František, a dobročinnou asociaci Pupi bývalého argentinského fotbalisty Javiera Zanettiho. Pozdrav Svatého otce na na brífinku předal mons. Guillermo Javier Karcher.

“Dnes ráno jsem se Svatým otcem mluvil o tomto setkání. Vzkazuje svůj dík všem, kteří se podílejí na iniciativě, která má být další výzvou k míru. Jak je známo, sám papež František navrhl, aby se zorganizovalo mezináboženské utkání v kopané, mezi různými mužstvy a hráči různých křesťanských vyznání i jiných náboženství. Cílem papežova projektu Scholas Occurentes je vybudovat vzdělávací síť, která by podporovala kulturu setkávání a míru. Z tohoto důvodu si papež přeje, aby se před každým fotbalovým zápasem symbolicky zasadil olivovník. Obdobně jako to učinil on v Buenos Aires v jubilejním roce 2000, kdy zasadil olivovník na Májovém náměstí spolu se sedmi tisíci žáky různých škol a za přítomnosti zástupců jiných náboženství.“

Vysvětlil okolnosti benefiční iniciativy představitel státního sekretariátu Svatého stolce. Další slovo patřilo některým ze zúčastněných hráčů. Vystoupil rovněž organizátor a papežův krajan, Javier Zanetti:

“S papežem Františkem jsem se setkal soukromě a s celou rodinou. Záleželo nám zejména na tom, abychom vyslali silné poselství pro mír ve světě. Skutečnost, že se účastní tolik hvězd fotbalového nebe, bude možná odrazovým můstkem pro další profesionální hráče, aby se zasazovali o mír. Výnos ze hry sice půjde na charitativní účely, avšak nejdůležitější je šířit papežovo poselství míru do celého světa.“

Uvedl na dnešní tiskové konferenci fotbalista Javier Zanetti.

 

24. augusta

Pápež František na Anjel Pána: Ježiš v nás vidí živé kamene na budovanie Cirkvi

V poludňajšom príhovore k veriacim na Námestí sv. Petra v nedeľu 24. augusta sa Svätý Otec František zameral na slová Matúšovho evanjelia o Petrovom vyznaní viery v Krista ako Božieho Syna. „Náš vzťah s Ježišom vytvára Cirkev. A tak k počiatku svojej Cirkvi potrebuje Ježiš nájsť v učeníkoch pevnú vieru“, povedal pred zaplneným námestím z okna historického pápežského paláca. Poukázal na úlohu Petra ako kameňa, ktorý je „viditeľným základom jednoty Cirkvi“, ale aj na povolanie každého, kto prijal krst, ponúknuť Pánovi svoju úprimnú vieru ako stavebný materiál na budovanie Cirkvi. Nasleduje plné znenie príhovoru Svätého Otca:

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Evanjelium tejto nedele (Mt 16,13-20) predstavuje slávna pasáž, ktorá má v Matúšovom rozprávaní ústredné miesto. V nej Šimon v mene Dvanástich vyznáva svoju vieru v Ježiša ako «Krista, Syna živého Boha». Ježiš nazýva Šimona pre túto jeho vieru «blahoslaveným», spoznávajúc v nej osobitný Otcov dar a hovorí mu: «Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev».

Pristavme sa na chvíľu pri tomto bode, pri skutočnosti, že Ježiš prisudzuje Petrovi toto nové meno: «Peter», ktoré v Ježišovej reči znie «Kéfa», slovo, ktoré znamená «skala». V Biblii sa tento termín «skala» vzťahuje na Boha. Ježiš ho priraďuje Šimonovi nie pre jeho vlastnosti alebo pre jeho ľudské zásluhy, ale pre jeho rýdzu a pevnú vieru, ktorej sa mu dostáva zhora.

Ježiš cíti vo svojom srdci veľkú radosť, pretože v Šimonovi rozpoznáva Otcovu ruku, pôsobenie Ducha Svätého. Uvedomuje si, že Boh Otec dal Šimonovi vieru, ktorá je «spoľahlivá», na ktorej on, Ježiš, bude môcť postaviť svoju Cirkev, čiže svoju komunitu, to znamená všetkých nás. Ježiš zamýšľa dať život «svojej» Cirkvi, ľudu založenému nie už viac na pokrvnom pôvode, ale na viere, treba povedať na vzťahu s ním samým, na vzťahu lásky a dôvery. Náš vzťah s Ježišom vytvára Cirkev. A tak k počiatku svojej Cirkvi potrebuje Ježiš nájsť v učeníkoch pevnú vieru, vieru, ktorá je «spoľahlivá». Toto je to, čo si potrebuje overiť v tomto bode putovania.

Pán má na mysli obraz stavania, obraz spoločenstva ako stavby. Tu vidíme, prečo po tom, ako si vypočul Šimonovo priamočiare vyjadrenie viery, nazýva ho «skalou» a zjavuje zámer vybudovať svoju Cirkev na tejto viere.

Bratia a sestry, to, čo sa jedinečným spôsobom udialo u svätého Petra, deje sa aj u každého kresťana, ktorý dozrieva v úprimnej viere v Ježiša Krista, Syna živého Boha. Dnešné evanjelium sa obracia s otázkou na každého z nás: Ako je to s tvojou vierou? Každý nech si odpovie vo svojom srdci. Ako sa darí tvojej viere? Ako vníma Pán naše srdce? Ako srdce skalopevné, alebo ako srdce piesčité, čiže pochybovačné, zdráhavé, neschopné uveriť? Bude nám to na osoh, keď nad tým počas dnešného dňa pouvažujeme. Ak Pán nachádza v našom srdci takú vieru, ktorá nevravím že je dokonalá, ale je úprimná, rýdza, potom aj v nás vidí živé kamene na budovanie svojho spoločenstva. Základným kameňom tohto spoločenstva je Kristus, ako kameň uholný a jedinečný. Zo svojej strany je Peter kameňom, nakoľko je viditeľným základom jednoty Cirkvi; no každý pokrstený je povolaný ponúknuť Ježišovi svoju vieru, chatrnú, ale úprimnú, aby on mohol ďalej budovať svoju Cirkev, dnes, v každom kúte svete.

Aj v našich časoch si mnohí ľudia myslia, že Ježiš je veľkým prorokom, učiteľom múdrosti, vzorom spravodlivosti... A aj dnes sa Ježiš pýta svojich učeníkov, čiže nás všetkých: «A za koho ma pokladáte vy?» Ako odpovieme? Premýšľajme. No predovšetkým prosme Boha Otca, na príhovor Panny Márie; prosme ho, nech nás obdarí milosťou odpovedať mu s úprimným srdcom: «Ty si Kristus, Syn živého Boha». Toto je vyznanie viery, toto je skutočné «Krédo». Opakujme ho po tri razy: «Ty si Kristus, Syn živého Boha».“

Po tomto príhovore nasledovala spoločná modlitba Anjel Pána a Svätý Otec udelil apoštolské požehnanie. Potom sa pápež František v duchu spojil s Ukrajinou, ktorá si pripomína Deň nezávislosti. Predniesol tieto slová:

„Drahí bratia a sestry, moje myšlienky dnes smerujú osobitne k milovanej Ukrajine, ktorá dnes slávi svoj národný sviatok, ku všetkým jej synom a dcéram, k ich túžbam po mieri a pokoji, ktoré sú ohrozené situáciou napätia a konfliktu bez náznakov utíchnutia, čo spôsobuje mnoho utrpenia civilnému obyvateľstvu. Zverme Pánu Ježišovi a Panne Márii celú túto krajinu a zjednoťme sa v modlitbe predovšetkým za obete, za ich rodiny a tých, čo trpia. Dostal som list od jedného biskupa, ktorý hovorí o všetkej tejto bolesti. Modlime sa spoločne k Panne Márii za túto milovanú ukrajinskú zem v deň jej štátneho sviatku.“

Modlitbu Zdravas´, Mária, ktorú sa na tento úmysel pomodlil spolu s prítomnými, pápež František zakončil vzývaním: „Mária, Kráľovná pokoja, oroduj za nás!“

Medzi veriacimi z Talianska i zahraničia, ktor zaplnili námestie, priťahovali pozornosť najmä žlté tričká šiestich stoviek mladých z Bergama, ktorí spolu so svojím biskupom pešo putovali z Assisi do Ríma. „Drahí mladí, domov sa vráťte s túžbou svedčiť všetkým o kráse kresťanskej viery,“ zaprial im Svätý Otec.

 

Pápež František sa modlil za Ukrajinu, ktorá slávi Deň nezávislosti

Vatikán 24. augusta – Svätý Otec František sa dnes pri poludňajšom stretnutí s veriacimi osobitne modlil za Ukrajinu, ktorá slávi svoj štátny sviatok, Deň nezávislosti. Hneď po modlitbe Anjel Pána pápež František predniesol tieto slová:

„Drahí bratia a sestry, moje myšlienky dnes smerujú osobitne k milovanej Ukrajine, ktorá dnes slávi svoj národný sviatok, ku všetkým jej synom a dcéram, k ich túžbam po mieri a pokoji, ktoré sú ohrozené situáciou napätia a konfliktu bez náznakov utíchnutia, čo spôsobuje mnoho utrpenia civilnému obyvateľstvu. Zverme Pánu Ježišovi a Panne Márii celú túto krajinu a zjednoťme sa v modlitbe predovšetkým za obete, za ich rodiny a tých, čo trpia. Dostal som list od jedného biskupa, ktorý hovorí o všetkej tejto bolesti. Modlime sa spoločne k Panne Márii za túto milovanú ukrajinskú zem v deň jej štátneho sviatku.“

Spolu s prítomnými sa potom pápež František pomodlil na tento úmysel Zdravas´, Mária. Modlitbu zakončil vzývaním: „Mária, Kráľovná pokoja, oroduj za nás!“

 

23. augusta

Kardinál Parolin uzavrel oslavy storočnice sv. Pia X.

Taliansko 23. augusta - Dnes večer vyvrcholili v talianskom mestečku Riese, rodisku sv. pápeža Pia X., oslavy storočnice jeho úmrtia, ktoré pripadlo na 20. augusta. Procesia z farského kostola predchádzala svätej omši, ktorú slávil v miestnom mariánskom pútnickom chráme v Cendrole kardinál Pietro Parolin, vatikánsky štátny sekretár. Koncelebroval biskup Trevisa Gianfranco Agostino Gardin, za účasti spoločenských i cirkevných predstaviteľov. Hlavným úmyslom liturgie bolo vyprosovanie pokoja, najmä pre Blízky východ.

Ako povedal kardinál Parolin vo svojej homílii, v tomto roku uplynulo aj 60 rokov od kanonizácie Pia X. (v r. 1954) pápežom Piom XII. Z detstva Jozefa Sarta pripomenul, že Cendrole bolo jeho obľúbeným pútnickým miestom. „Tu sa ako dieťa naučil zverovať Božej Matke najvnútornejšie pocity srdca a načúvať volaniu jej Syna.“

Na základe liturgických čítaní kardinál poukázal na pevné životné rozhodnutie Jozefa Sarta urobiť Krista stredobodom všetkého a na pastiersky charakter jeho služby. Odvolajúc sa na slová proroka Jeremiáša, «Dám vám pastierov podľa môjho srdca» (Jer 3,15), kardinál povedal: „Takým bol Pius X., pastierom podľa Božieho srdca, skromný, ale energický, verný, odosobnený od seba, poháňaný hlbokým milosrdenstvom, naklonený ľudským a duchovným potrebám Božieho stáda.“

Kardinál Parolin upozornil, že výzvy svätého pápeža Pia X. sú aktuálne i pre Cirkev dneška, ako to neustále pripomína pápež František. „Aj my sme povolaní radikálne kvalifikovať našu prítomnosť vo svete. Ponoriť sa do Krista ako najvyššej hodnoty života, rozhodnúť sa pre neho a svedčiť o ňom naším správaním, nasadiť seba samých, aby bol ohlasovaný a stal sa skutočným Pánom dejín.“

„Rozhodnutie Pia X. mať Krista za základ akejkoľvek činnosti Cirkvi, bolo a zostáva výsostne aktuálnym, rozhodnutím skutočne misijným, ktoré predbehlo mnohé udalosti a úvahy Cirkvi dvadsiateho storočia.“

Na margo svätosti Jozefa Sarta kardinál citoval z kázne sv. Jána Pavla II., ktorú predniesol počas pamätnej návštevy Riese 15. júna 1985. „Bola to odpoveď úplného darovania sa Kristovi, ktorá ho priviedla nielen k pápežstvu, ale k svätosti: Ty vieš všetko, ty vieš, že ťa milujem.“

Z tohto vychádzala požiadavka pápeža Pia X. na svätý život kňazov, „aby neboli započítaní medzi služobníkov, ale medzi priateľov Ježiša Krista“.

Medzi skutkami apoštolskej činorodej lásky kardinál spomenul stovky a stovky listov, ktoré deti, robotníci, ženy z domácností, sestry, kňazi, misionári, seminaristi, emigranti poslali počas pontifikátu Pia X. z celého sveta. Sem patria tiež almužny, modlitby, povzbudenia, pomoc rodinám postihnutým prírodnými kalamitami. Útecha obetiam ničivého zemetrasenia z roku 1908 v Kalábrii, či pomoc 600 sirotám nájsť bývanie a prácu. Svedectvá o milosrdnej láske Pia X. sa nedajú spočítať, povedal kardinál Parolin v dnešnej homílii. Bola to stelesnená láska pastiera, príklad otcovskej nehy a starostlivosti, utešujúcej a pevnej, zhovievavej a nezištnej!

 

Pápež účastníkom Stretnutia za priateľstvo medzi národmi: Nestraťte kontakt s realitou

V talianskom meste Rimini sa zajtra 24. augusta začne 35. ročník Stretnutia za priateľstvo medzi národmi. Účastníkom týždňového podujatia zaslal pápež František list, adresovaný biskupovi Rimini Mons. Francescovi Lambiasimu.

Tohtoročná téma stretnutia – „Smerom k perifériám sveta a ľudskej existencie. Osud človeka nie je ponechaný na neho samého“ – je ozvenou toho, čo Svätému Otcovi dlhodobo leží na srdci, píše sa v liste, podpísanom štátnym sekretárom kardinálom Pietrom Parolinom. Od jeho biskupskej služby v Buenos Aires si uvedomoval, že „periférie“ nie sú len miesta, ale aj – a to predovšetkým – ľudia, ako povedal vo svojom prejave počas generálnych kongregácií pred konkláve: «Cirkev je povolaná, aby vyšla zo seba samej a išla na periférie nielen geografické, ale aj tie existenciálne; tie, ktoré sú tajomstvom hriechu, bolesti, nespravodlivosti, nevedomosti a nedostatku viery, periférie myslenia, každej formy utrpenia» (9. marca 2013). Preto pápež ďakuje organizátorom stretnutia, že prijali a rozširujú jeho pozvanie napredovať v tejto perspektíve. „Osud človeka nie je ponechaný na neho samého“ – to je druhá časť témy stretnutia. Ide o výrok Božieho služobníka dona Luigiho Giussaniho, ktorý nám pripomína, že kresťan nemá mať strach ísť na periférie, pretože má istotu v Kristovi, ktorý ho oslobodzuje od strachu. Ľudia našej doby sú vo veľkom riziku prežívať individualistický smútok, izolovanosť uprostred množstva materiálnych dobier, ktoré však mnohým nie sú dopriate.

Aj kresťania čelia tomuto riziku. «Je zrejmé, že na niektorých miestach sa vytvorila duchovná púšť – plod takého projektu spoločnosti, ktorý chce byť vytváraný bez Boha» (Evangelii gaudium, 86). Ale to by nás nemalo odradiť, ako pripomenul Benedikt XVI. pri slávnostnom otvorení Roka viery: «Na púšti sa vraciame k objaveniu hodnôt toho, čo je pre život podstatné. Tak v dnešnom svete existuje nespočetné množstvo znamení, ktoré často prejavujú vo forme implicitnej alebo negatívnej smäd po Bohu, po konečnom zmyslu života. A v púšti sú obzvlášť potrební ľudia viery, ktorí svojím vlastným životom môžu ukazovať cestu do zasľúbenej zeme, a tak udržujú nažive nádej» (Homília pri omši na začiatku Roka viery, 11. októbra 2012).

Svätý Otec upozorňuje účastníkov stretnutia, aby nikdy nestratili kontakt s realitou, pretože súčasťou kresťanského svedectva je, aby uprostred dominantnej kultúry, ktorá dáva najvyššiu prioritu vzhľadu a tomu, čo je povrchné a dočasné, boli výzvou voliť si a milovať realitu. Okrem toho ich vyzýva, aby mali pohľad vždy upretý na to, čo je podstatné. Vážne problémy totiž vznikajú vtedy, keď sa kresťanské posolstvo identifikuje so sekundárnymi aspektmi, ktoré nevyjadrujú jeho podstatu. Svätý Otec preto povzbudzuje účastníkov stretnutia v Rimini, aby zrozumiteľnou rečou komunikovali jadro kresťanstva. Aj preto je potrebné byť realistami. «Často je lepšie spomaliť krok a potlačiť nepokoj, aby sme pohliadli do očí, aby sme načúvali; alebo odložiť naliehavé úlohy, aby sme odprevadili niekoho, kto zostal na kraji cesty» (Evangelii gaudium, 46).

 

21. augusta

Svätý Otec telefonoval rodičom zavraždeného amerického novinára

Vo štvrtok večer 21. augusta pápež František telefonicky vyjadril svoje spolucítenie a blízkosť rodičom amerického reportéra Jamesa Foleyho, barbarsky zavraždeného džihádistami Islamského štátu v Iraku a Levante. Rodičia, ktorí žijú v Richmonde v štáte New Hampshire, reagovali na telefonát Svätého Otca dojatím a vďačnosťou. 40-ročný James Foley bol praktizujúci katolík. Bol absolventom americkej univerzity Marquette vedenej jezuitmi, s ktorými bol v kontakte aj počas svojej reportérskej služby z humanitárnych misií vo vojnových oblastiach, prosiac ich o modlitbu. Ako napísal v jednom z svojich listov, počas jeho predchádzajúceho zajatia v Lýbii ho zachránila modlitba ruženca.

 

20. augusta

Svätý Otec zhrnul apoštolskú cestu: Pamäť, nádej a svedectvo Cirkvi v Kórei

Vatikán 20. augusta 2014 - Po návrate z apoštolskej cesty v Kórei sa Svätý Otec opäť stretol s pútnikmi na stredajšej generálnej audiencii, ktorá sa konala v aule Pavla VI. Pápež František ako zvyčajne prejavil zhromaždeným pútnikom osobitnú pozornosť, keď už od 10. hodiny prechádzal pomedzi nich a osobne ich zdravil, žehnal, bozkával deti a starých ľudí. Nadšený dav mu jeho otcovský záujem opätoval srdečným prijatím a veľkým aplauzom.

Zástupcovia jazykových skupín, ktorí zabezpečujú komunikáciu medzi Svätým Otcom a veriacimi, vyjadrili pápežovi Františkovi v mene prítomných úprimnú sústrasť v súvislosti s tragickým úmrtím jeho troch rodinných príslušníkov. Svätý Otec sa po katechéze podelil o bolesť zo straty príbuzných:

„Ďakujem vám za modlitby, prejavy sústrasti k tomu, čo sa prihodilo mojej rodine. Aj pápež má svoju rodinu. Boli sme piati súrodenci, mám 16 synovcov a jeden z nich mal dopravnú nehodu. Zomrela jeho manželka a dve maličké deti, jedno dvojročné a druhé len niekoľkomesačné. On je v tejto chvíli v kritickom stave. Veľmi pekne vám ďakujem za sústrasť a modlitby.“

Témou dnešnej verejnej audiencie bolo zhrnutie apoštolskej cesty do Kórey, z ktorej sa Svätý Otec vrátil pred dvoma dňami. V čítaní pred katechézou zaznel úryvok z Knihy proroka Izaiáša (kapitola 60): «Vstaň, zasvieť, veď prišlo tvoje svetlo a sláva Pánova sa zaskvela nad tebou! ... », slová, ktoré tvorili súčasť témy 6. ázijských dní mládeže v Kórei.

Plné znenie príhovoru Svätého Otca:

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V predošlých dňoch som absolvoval apoštolskú cestu do Kórey a dnes spolu s vami ďakujem Pánovi za tento veľký dar. Mal som možnosť navštíviť cirkev mladú a dynamickú, založenú na svedectve mučeníkov a oduševnenú misionárskym duchom, v krajine, kde sa stretávajú starobylé ázijské kultúry a trvalá novosť evanjelia. Obe sa tu stretávajú.

Túžim nanovo vyjadriť moju vďaku drahým bratom biskupom Kórey, pani prezidentke republiky, ďalším verejným predstaviteľom a všetkým, ktorí sa podieľali na tejto mojej návšteve. Význam tejto mojej apoštolskej cesty sa môže zhrnúť do troch slov: pamäť, nádej, svedectvo. Kórejská republika je krajinou, ktorá zaznamenala značný a rýchly ekonomický rozvoj. Jej obyvatelia sú veľmi pracovití, disciplinovaní a poriadni, a musia si udržať silu zdedenú po svojich predkoch.

V tejto situácii je Cirkev udržiavateľkou pamäti a nádeje: je duchovnou rodinou, v ktorej dospelí odovzdávajú mladým pochodeň viery prijatej od starších. Pamäť svedkov minulosti sa stáva novým svedectvom v prítomnosti a nádejou budúcnosti. V tejto perspektíve môžeme vidieť aj dve hlavné udalosti tejto cesty: blahorečenie 124 kórejských mučeníkov, ktorí sa pripájajú k tým, ktorých pred 30 rokmi svätorečil sv. Ján Pavol II., a stretnutie s mladými pri príležitosti 6. ázijských dní mládeže.

Mladý človek je vždy osobou hľadajúcou niečo, pre čo sa oplatí žiť. Mučeník vydáva svedectvo o niečom, ba viac, o Niekom, za koho sa oplatí dať život. Touto skutočnosťou je Božia láska, ktorá sa stelesnila v Kristovi, svedkovi Otca. V dvoch momentoch cesty venovaných mladým nás Duch zmŕtvychvstalého Pána naplnil radosťou a nádejou, ktoré mladí prinesú do svojich jednotlivých krajín a ktoré prinesú mnoho dobra!

Cirkev v Kórei si uchováva aj pamäť o primárnej úlohe, ktorú zohrávali laici či už pri počiatkoch viery, ako aj v diele evanjelizácie. V tej zemi totiž kresťanská komunita nebola založená misionármi, ale skupinou mladých Kórejčanov v druhej polovici 18. storočia, ktorí boli fascinovaní niektorými kresťanskými textami, do hĺbky ich študovali a vybrali si ich za normu života. Jeden z nich bol vyslaný do Pekingu, aby prijal krst, a potom tento laik sám pokrstil svojich spoločníkov. Z tohto prvotného jadra sa rozvinula veľká komunita, ktorá od počiatku v trvaní približne jedného storočia podstupovala násilné prenasledovania, s tisíckami mučeníkov. Takže Cirkev v Kórei je založená na viere, na misionárskom úsilí a na mučeníctve veriacich laikov.

Prví kórejskí kresťania si vzali za vzor apoštolskú komunitu v Jeruzaleme -praktizovali bratskú lásku, ktorá prekonáva všetky spoločenské rozdiely. Preto som povzbudil dnešných kresťanov, aby boli štedrí v delení sa s tými najchudobnejšími a vylúčenými, podľa príkladu 25. kapitoly Evanjelia sv. Matúša: «Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili » (v. 40). Drahí bratia, v histórii viery v Kórei sa dá vidieť, ako Kristus neruší kultúry, nepotláča cestu národov, ktoré počas stáročí a tisícročí hľadajú pravdu a uskutočňujú lásku k Bohu a k blížnemu. Kristus neruší to, čo je dobré, ale to rozvíja a privádza k dokonalosti.

Naopak to, proti čomu Kristus bojuje a čo poráža, je diabol, ktorý zasieva kúkoľ medzi jednotlivcov a medzi národy, ktorý podnecuje vylúčenie z dôvodu modlárstva peňazí, ktorý zasieva jed ničoty do sŕdc mladých. To s ním Ježiš Kristus bojoval a zvíťazil nad ním svojou obetou lásky. A ak zostaneme v ňom, v jeho láske, aj my tak ako mučeníci môžeme žiť a svedčiť o jeho víťazstve. S touto vierou sme sa modlili a aj teraz sa modlíme, aby všetci synovia a dcéry kórejskej zeme, ktorí znášajú následky vojen a rozdelení, mohli nastúpiť na cestu bratstva a zmierenia.

Táto cesta bola ožiarená sviatkom Nanebovzatia Panny Márie. Z výšky, kde kraľuje s Kristom, Matka Cirkvi sprevádza putovanie Božieho ľudu, podopiera ho v najnamáhavejších krokoch, utešuje tých, čo prežívajú skúšku, a udržiava otvorený horizont nádeje. Na jej materský príhovor nech Pán vždy žehná kórejský ľud, daruje mu pokoj a blaho, a nech žehná Cirkev, ktorá žije v tejto zemi, aby bola vždy plodná a plná evanjeliovej radosti.“

Na konci audiencie pápež František ocenil odvahu dvoch skupín, ktoré do Ríma dorazili netradičným spôsobom. Prvou je mladá rodinka so šiestimi deťmi, ktorá na dvoch oslíkoch prišla pešo do Ríma z francúzskeho Avignonu po pútnickej ceste Via Francigena. Tou druhou je skupina vodákov zo združenia Lega Navale Italiana, ktorá sa z talianskeho mestečka Loreto doplavila do Ríma na člnoch.

 

 

19. augusta

Při automobilové havárii zemřeli tři papežovi příbuzní

Argentina/Vatikán. Během automobilové nehody dnes v Argentině zahynuli tři příbuzní papeže Františka. Jde o manželku a dvě děti papežova 35 letého synovce Emanuela Horacia Bergoglia, který utrpěl velmi vážná zranění. Oběťmi jsou 39 letá Valeria Carmona, a dvě děti: osmiměsíční Antonio a dvouletý José. O. Lombardi oznámil, že papež je hluboce zarmoucen a prosí každého, kdo s ním sdílí tuto bolest, aby se s ním spojil v modlitbě. Tři jeho nejbližší spolupracovníci, stejně jako ostatní pracovníci Apoštolského stolce jsou s papežem Františkem sjednoceni a sdílejí hluboký žal, který zasáhl jeho rodinu.

 

Tragicky zahynuli traja príbuzní Svätého Otca v Argentíne

Vatikán 19. augusta - Ako dnes informoval páter Lombardi, Svätému Otcovi bola oznámená smutná správa o tragickej nehode v Argentíne, ktorá sa týka niektorých z jeho príbuzných. Pápež je hlboko zarmútený a prosí všetkých, ktorí majú účasť na tejto jeho bolesti, aby sa pripojili k nemu v modlitbe.

Traja členovia rodiny pápeža Františka prišli o život pri dopravnej nehode neďaleko James Craik, v argentínskej provincii Cordoba. Ide o manželku a dve malé deti pápežovho synovca. František Emanuel Horacio Bergoglio, 35-ročný syn brata Svätého Otca, bol vážne zranený pri autonehode, ktorú neprežili jeho manželka Valeria Carmona a dvaja synovia, 8-mesačný Antonio a José, ktorý mal 2 roky.

Svoju sústrasť vyjadrili Svätému Otcovi všetci jeho najbližší spolupracovníci. K modlitbe sa pripájajú aj ostatní zamestnanci Svätej stolice.

 

Pápež zablahoželal občanom Maďarska k ich zajtrajšiemu sviatku sv. Štefana

Vatikán/Maďarsko 19. augusta - Pápež František zaslal prezidentovi Maďarskej republiky Jánosovi Áderovi v súvislosti so zajtrajším národným sviatkom sv. Štefana, uhorského kráľa, blahoprajný list, v ktorom píše: „Som rád, že môžem poslať srdečný pozdrav Vašej Excelencii a všetkým milovaným občanom Maďarska pri tejto vzácnej príležitosti vášho štátneho sviatku pod patronátom svätého Štefana. Zverujúc krajinu milujúcej prozreteľnosti Všemohúceho Boha sa modlím, aby všetci Maďari aj naďalej podporovali spoločnosť postavenú na pravde, spravodlivosti a bezúhonnosti.”

 

Agresora je dovoleno zastavit, neříkám bombardovat podotýká papež František na tiskové konferenci cestou z Jižní Koreje (CZ)

Česká sekce RV

Jak bývá zvykem, odpovídal Petrův nástupce během zpátečního letu ze Soulu do Říma na dotazy novinářů. Více než hodinová konverzace se dotkla patnácti okruhů, mezi nimiž převážila aktuální politická témata – situace v Iráku a na Blízkém východě všeobecně. Jak v úvodu poznamenal tiskový mluvčí Svatého stolce, O. Federico Lombardi, novináři se rozdělili do jazykových skupin a mezi sebou vždy vylosovali jednoho zástupce, který kladl otázku.

Počáteční slovo patřilo Svatému otci, který všem novinářům poděkoval za odvedenou náročnou práci, a poté již promluvil zástupce hostitelské země.

1. Oběti ztroskotání trajektu Sewol a riziko politické manipulace papežových gest

Jihokorejský novinář, Sung Ji Park, se tázal, co papež zakusil při setkání s pozůstalými po obětech havárie trajektu Sewol. Není tu riziko politické manipulace papežova gesta?

Papež: „Když máš před sebou lidskou bolest, máš dělat to, co ti napovídá srdce. Někdo pak řekne: Papež to udělal, protože tím sleduje nějaký politický záměr. Je možné říci všechno. Když ale pomyslíš na tyto muže a ženy, otce a matky, kteří ztratili děti, bratry a sestry, na jejich převelikou bolest, srdce – srdce kněze – mi říká, že jim mám být nablízku. Cítím to tak. Vím, že útěcha vyjádřená slovy není žádná pomoc, že nevrátí život zemřelým. Avšak lidská blízkost nám v těchto okamžicích dodává sílu, nastupuje tu soudržnost. Vzpomínám, že jako arcibiskup Buenos Aires jsem prožil dvě takovéto katastrofy. Jednou to byl požár v diskotéce, kde při koncertu populární hudby zemřelo 193 mladých lidí. Podruhé to bylo železniční neštěstí, kde, tuším, zemřelo 120 lidí. V té době jsem také cítil potřebu být lidem nablízku. Připnul jsem si tento odznáček, ukazuje papež na žlutou stužku, kterou nosí rodinní příslušníci obětí a všichni, kdo požadují vysvětlení tragédie, abych s nimi byl solidární. Půlden nato, co jsem ho nosil, za mnou přišli se slovy: Možná bude lepší ho sundat, musíte být neutrální. Vůči lidské bolesti nelze být neutrální, odpověděl jsem.“

2. Letecký vojenský zásah USA na pozice teroristů Islámského státu v Iráku a tamní menšiny

Další otázka amerického žurnalisty ze CNA Alana Holdrena již směřovala k současnému blízkovýchodnímu dění: Vojenské síly USA před nedávnem začaly bombardovat teroristy na iráckém území, aby zabránily genocidě a zajistily budoucnost menšinám, včetně katolíků. Schvalujete tento zásah?

Papež: „V těchto případech, kde dochází k nespravedlivé agresi, mohu pouze říci, že je dovoleno „zastavit“ nespravedlivého agresora. Zdůrazňuji sloveso zastavit. Neříkám bombardovat, rozpoutat válku, ale zastavit. Je třeba vážit, jakými prostředky toto zastavení provést. Je tedy povoleno zadržet nespravedlivého agresora, avšak musíme také mít na paměti, kolikrát pod záminkou bránění nespravedlivé agresi mocnosti ovládly národy a zahájily dobyvačnou válku. Jediný stát nemůže posuzovat, jak zadržet nespravedlivého agresora. Po druhé světové válce vznikly Spojené národy a právě tam je třeba diskutovat a říci – je tento agresor nespravedlivý? Zdá se, že ano, jak ho tedy zastavíme? - Nic víc. Za druhé – menšiny. Děkuji za užití tohoto slova. Mně totiž přinášejí zprávy o křesťanech, kteří trpí, mučednících. Jistě, je tu hodně mučedníků. Jsou tu ale muži a ženy, náboženské menšiny, nikoli všichni křesťané, a všichni jsou si rovni před Bohem. Zastavit nespravedlivého agresora je právo, které lidstvo má. Je tu však také právo, které má agresor, a sice být zastaven, aby už více neubližoval.“

3. Možnost návštěvy křesťanských uprchlíků v Iráku

Dotaz na dění v Iráku nadále rozvíjel francouzský novinář, Jean-Louis de la Vaissiere z France Presse: Svatosti, podporoval byste pozemní vojenský zásah na iráckém území, který by zastavil islamisty? Myslíte si, že byste mohl Irák a zejména Kurdistán navštívit, abyste podpořil tamní křesťanské uprchlíky?

Papež: „V nedávné době jsem se setkal s guvernérem Kurdistánu, který měl na situaci a její řešení jasný názor, bylo to však ještě před zahájením posledních výbojů. Jsem ochotný Irák navštívit a doufám, že to zde mohu říci. Když jsme s mými spolupracovníky dostávali zprávy o tamější situaci, o náboženských menšinách a problémech v Kurdistánu, který v onom okamžiku nemohl přijmout tolik uprchlíků, reagovali jsme vícero způsoby. Především jsme vydali tiskové prohlášení, které napsal O. Lombardi. Toto prohlášení bylo zasláno všem nunciaturám, aby jej předaly vládám. Poté jsme se obrátili na generálního tajemníka Spojených národů a vyslali jsme do Iráku papežského vyslance, kardinála Filoniho. A nakonec jsme usoudili, že bude-li to nezbytné, po návratu z Koreje mohu Irák navštívit. Je to jedna z možností, které jsem nakloněn. V tomto okamžiku to není to nejlepší, ale jsem připraven.“

4. Vztah Svatého stolce k Číně a možnost apoštolské cesty do Číny

Právě při prolétání čínským vzdušným prostorem zazněla případná otázka italského žurnalisty Fabia Zavattaro: jste první papež, který mohl přeletěl Čínu. Telegram, který jste zaslal čínskému prezidentovi, zůstal bez negativních komentářů. Myslíte si, že to znamená krok vpřed směrem k možnému dialogu? Toužíte Čínu navštívit?

Papež: „Když jsme cestou do Koreje prolétali čínským vzdušným prostorem, byl jsem právě v pilotní kabině. Jeden z pilotů mi ukázal manuál a vysvětlil mi, že za deset minut vstoupíme do čínského vzdušného prostoru a že je nutné požádat o schválení, což je v každé zemi běžná procedura. Byl jsem svědkem toho, kdy žádali o oprávnění, a slyšel jsem odpověď. Pilot pak řekl – nyní odešleme telegram. Nevím, jak to udělal, ale odeslal ho. Potom jsem se s nimi rozloučil, vrátil jsem se na své místo a hodně jsem se modlil za onen krásný a ušlechtilý čínský národ. Je to moudrý národ. Když pomyslím na velké čínské myslitele, na dějiny věd a moudrosti…Také my, jezuité, tam máme své dějiny – v Matteu Riccim a dalších. Jestli toužím po cestě do Číny? Ale jistě, v budoucnu. Církev respektuje čínský národ. Pouze požaduje svobodu pro svou službu a práci, neklade žádné jiné podmínky. Netřeba zapomínat na zásadní list, který se týká čínské problematiky. Je to dopis, který čínským katolíkům zaslal Benedikt XVI. a který je dodnes aktuální. Je prospěšné si jej znovu přečíst. Svatý stolec je stále otevřený kontaktům, protože si čínského národa skutečně váží.“

5. Budoucí papežské cesty a možnost návštěvy Avily v příštím roce

Korespondentka španělského katolického rozhlasu Paloma Garcia Ovejero vyzvídala, zda se příští rok plánuje papežská návštěva Španělska v souvislosti s pětistým výročím narození sv. Terezie z Avily. Je naděje, že papež zavítá do Avily a Alba de Tormes – ke hrobu španělské mystičky?

Papež: „Paní prezidentka Korejské republiky mi v dokonalé španělštině řekla, že naděje umírá poslední. Mínila tím naději ve sjednocení Koreje. Napadá mne tedy tato odpověď, protože o cestě se dosud nerozhodovalo. Letos je na programu Albánie. Někdo říká, že papežovým stylem je začínat od periferií, ale já do Albánie jedu ze dvou důležitých důvodů. Za prvé proto, že se jim tam podařilo sestavit vládu národní jednoty – pomysleme přitom na Balkán – ve které jsou zastoupeni muslimové, pravoslavní a katolíci. Funguje tu mezináboženská rada, která velmi pomáhá, vyvažuje a uvádí v soulad, a to je dobré. Papežova přítomnost v Albánii tedy chce všem národům říci: Je možné pracovat společně, což také vnímám jako skutečnou pomoc onomu ušlechtilému národu. A dále: Pomyslíme-li na albánské dějiny, z náboženského hlediska to byla jediná komunistická země, která ústavně zakotvila praktický ateismus. Když šel člověk na mši, bylo to protiústavní! Jeden z tamních ministrů mi také řekl, že v té době bylo zničeno – a tady chci být přesný – 1820 kostelů, pravoslavných a katolických. Mnohé z nich přeměnili na kina, divadla, taneční sály. Cítil jsem, že se do Albánie mám vydat, a za jeden den se to zvládne. Příští rok bych chtěl jet do Filadelfie na setkání rodin. Také jsem dostal pozvání od prezidenta Spojených států do amerického parlamentu a od generálního tajemníka Spojených národů do sídla OSN v New Yorku. Možná spojíme tato tři města dohromady – Filadelfii, Washington a New York. Mexičané by si přáli, abych při té příležitosti zajel také k Panně Marii Guadalupské – mohlo by se této cesty využít, ale není to jisté. A nakonec Španělsko. Pozval mne královský pár i episkopát a je tu celá řada dalších pozvání – např. do Santiaga de Compostela…Snad by bylo možné jet ráno do Avily a Alba de Tormes, odpoledne se vrátit. Bylo by to možné, ale není rozhodnuto. To je má odpověď.“

6. Vztah k emeritnímu papeži Benediktu XVI.

Německého novináře Johanese Schidelka zajímalo, jaký vztah vládne mezi současným a emeritním papežem: Existuje tu pravidelná výměna názorů, máte s Benediktem XVI. nějaký společný projekt po poslední encyklice?

Papež: „Vídáme se. Před odjezdem jsem za ním zašel na návštěvu. Benedikt XVI. mi dva týdny předtím zaslal jeden zajímavý spis a ptal se na můj názor…Máme normální vztahy. Vrátím se totiž k myšlence, která se možná některým teologům nelíbí. Sám teolog nejsem, ale myslím si, že emeritní papež není žádná výjimka. Je to zkrátka první emeritní papež po mnoha stoletích. Vzpomeňme si, jak pronesl: „zestárl jsem, už nemám sílu“ – to bylo krásné, ušlechtilé, a také pokorné a odvážné gesto. Před sedmdesáti lety byli výjimkou emeritní biskupové. Prostě neexistovali, zatímco dnes je postavení emeritních biskupů uzákoněno. Myslím, že také status emeritního papeže je nyní již ustanoven. Náš život se totiž prodlužuje a v určitém věku, byť zdraví třeba slouží, už tělesná únava neuschopňuje k dobrému výkonu vlády v církvi a ke zvládání všech jejích problémů. Věřím, že papež Benedikt XVI. toto gesto emeritních papežů uskutečnil. Opakuji: možná mi nějaký teolog vytkne, že nemám pravdu, ale můj názor je takový. Uvidíme, staletí ho prověří. A až se nebudu já cítit na to, abych šel dál? Udělal bych totéž. Budu se hodně modlit, ale udělal bych totéž. Benedikt XVI. otevřel cestu, která je institucionální, nikoli výjimečná. Máme k sobě opravdu bratrský vztah. Už jsem také řekl, že je to jako bych měla doma moudrého dědečka. Je to muž moudrosti a jemného rozlišování. Dělá mi dobře, když mu naslouchám, zatímco on mne dostatečně povzbuzuje. Takový je tedy náš vztah“.

7. Pozdrav korejských comfort women, úvaha o možné cestě do Japonska. Třetí světová válka

Japonský novinář Yošimori Fukušima papeži poděkoval za první návštěvu asijského kontinentu. „Během své cesty jste potkal lidi, kteří hodně vytrpěli. Co jste prožíval, když jste při závěrečné mši pozdravil sedm tzv. comfort women,(sexuálních otrokyň japonských vojáků, pozn.red.). Stejně jako v Koreji byli také v Japonsku skrytí křesťané. Příští rok uplyne 150 let od jejich opětovného vystoupení na povrch. Bude možné, abychom se za ně v Nagasaki pomodlili spolu s vámi?

Papež: „To by bylo moc krásné! Pozvala mne jak japonská vláda, tak biskupové…Ale zpět k utrpení – vracíte se tím k jedné z prvních otázek. Korejský národ nikdy neztratil svou důstojnost. Zažil invazi, ponížení, války, rozdělení a mnoho vytrpěl. Včera cestou na setkání s mladými lidmi jsem navštívil muzeum mučedníků. Utrpení těchto lidí bylo strašné. Byli umučeni jen kvůli tomu, že nechtěli pošlapat kříž. To je dějinné utrpení. Schopnost trpět je tedy součástí národní důstojnosti. Také dnes při mši byly vpředu tyto staré ženy. Když pomyslím, že za (japonské, pozn. red.) invaze byly jako dívky odvlečeny do kasáren a zneužívány. Ony však neztratily důstojnost. A dnes ráno přišly, odhalily svou tvář starých žen, poslední z těch, které přežily. Tento národ je silný ve své důstojnosti. Když se však vrátíme k mučednictví, utrpení a k těmto ženám, zjišťujeme, že takové jsou plody války! A my dnes žijeme ve válečném světě, všude! Kdosi mi řekl – víte, Otče, jsme ve třetí světové válce, ale rozčleněné na kapitoly. Surovost patří do válečného světa. Chtěl bych se zastavit u dvou pojmů – první je surovost. Nyní děti nemají žádnou cenu. Dříve se vedly konvenční války, ale dnes něco takového neplatí. Tím neříkám, že konvenční války jsou něco dobrého. Dnes ale bomba dopadne a zabije nevinného spolu s viníkem, dítě se ženou, matkou. Zabije všechny. A toho bychom se měli děsit. Neříkám to proto, abych vás vystrašil. Úroveň lidské krutosti však v tomto okamžiku poněkud děsí.

Druhý pojem je mučení. Dnes je mučení jedním z téměř běžných nástrojů v jednání tajných služeb a při některých soudních procesech…Mučení je však hřích proti lidskosti, je to zločin proti lidskosti. Katolíkům říkám: Mučit člověka je smrtelný hřích, je to těžký hřích. Velmi by mne těšilo, kdybyste ve svých sdělovacích prostředcích uvažovali nad tím, jakého stupně krutosti lidstvo dosáhlo a jaké názory panují na mučení. Myslím, že by toto zamyšlení všem prospělo.“

8. Intenzivní papežská agenda a odřeknutí některých bodů programu

Reportérku listu „Wall Street Journal“ Deborah Ball znepokojuje papežův náročný pracovní rytmus, s minimem odpočinku a bez dovolené: „V posledních měsících jste musel na poslední chvíli odříci některé závazky. Má nás tento životní rytmus znepokojovat?“

Papež: „Ano, už mi to kdosi naznačil. Dovolenou jsem strávil doma, jak to běžně dělám. Jednou jsem četl zajímavou knihu s titulem: „Raduj se, že jsi neurotik“. Také já mám své neurózy, které je třeba dobře léčit, víte? Každodenním pitím čaje maté. Jednou z mých neuróz je přílišné přilnutí k domovu. Naposledy jsem s jezuitskou komunitou trávil prázdniny mimo Buenos Aires v roce 1975. Dovolenou si vybírám pokaždé – opravdu! – ale zůstávám ve svém prostředí. Změním rytmus – více spím, čtu, co se mi líbí, poslouchám hudbu, víc se modlím. A tak odpočívám. Červenec a část srpna jsem prožil takto. Je pravda, že onen den, kdy jsem měl jet do Gemelli (římské polikliniky, pozn. red.), jsem až do poslední chvíle před odjezdem byl připraven, ale skutečně jsem nemohl. Měl jsem za sebou opravdu velmi náročné dny. Nyní musím být opatrnější. Takže máš vlastně pravdu“. (smích).

9. Jak papež František nakládá se svou popularitou?

Korespondent Francouzského rozhlasu Anaïs Feuga položil otázku, týkající se papežovy oblíbenosti. „Když v Riu zástup volal „František, František“, odpovídal jste „Kristus, Kristus“. Jak prožíváte svou obrovskou popularitu?

Papež: „Prožívám ji díkůvzdáním Pánu za to, že jeho lid je šťastný, a přeji Božímu lidu to nejlepší. Prožívám ji jako velkorysost lidu. Ve svém nitru se snažím myslet na své hříchy a omyly, abych se necítil důležitě, protože vím, že to potrvá krátký čas. Dva nebo tři roky a pak do domu Otcova. A potom – není moudré, že to říkám - ale žiji tuto popularitu jako přítomnost Pána v jeho lidu. Pána, který biskupa jako pastýře lidu užívá k tomu, aby mnohé vyjevil. Prožívám ji tedy přirozeněji než dříve, kdy mne poněkud děsila. Nyní se soustředím na tento postoj. Říkám si, že se nesmím zmýlit, abych Božímu lidu nezpůsobil křivdu, a tak podobně.“

10. Papež jako vatikánský vězeň?

Redaktorku Italského státního rozhlasu Francescu Paltracca přitahuje papežův každodenní život v Domě svaté Marty. Cítí se František jako vatikánský vězeň?

Papež: „Snažím se o co největší svobodu. Mám pracovní a úřední schůzky, ale jinak žiji, jak nejobyčejněji dovedu. Opravdu by mne těšilo vycházet z Vatikánu ven, ale nejde to. Nikoli kvůli bezpečnosti, ale když člověk vyjde, nakupí se na něj lidé. Prostě to nejde a taková je realita. Ale uvnitř, ve svaté Martě, žiji normálně. Pracuji, odpočívám, klábosím. Zpočátku jsem se cítil jako vězeň, ale mnohé se změnilo, některé hradby padly. Předtím to byly samé zákazy – samé „papež nemůže jít“. Jeden pro zasmání – jdu k výtahu a hned se objeví člověk, protože papež nemůže jezdit výtahem sám. Řekl jsem mu: Vrať se na svoje místo, sjedu dolů sám. A tím to skončilo. Tak to má být, že? V normalitě.“

11. Váš sportovní tým San Lorenzo je poprvé mistrem Ameriky. Jak to prožíváte?

Argentinský novinář Sergio Rubin položil otázku, „k jejímuž zodpovězení je zapotřebí hlubokých teologických znalostí“, jak sám s nadsázkou předeslal. Poprvé se totiž stalo papežovo oblíbené mužstvo mistrem Ameriky. „Rád bych věděl, jak to vnímáte a slyšel jsem také, že tuto středu (20.8.) přijmete na generální audienci delegaci této sportovní asociace…“

Papež: „Poté co Brazílie skončila jako druhá, je to dobrá zpráva. Dozvěděl jsem se to tady v Soulu, a řekli mi také, že ve středu přijdou. Je to veřejná audience, ať tedy přijdou. San Lorenzo je tým, kterému fandila celá rodina. Můj tatínek za něj hrál basketbal. Byl totiž hráčem basketbalu. Jako děti jsme tam chodili a také maminka s námi chodila. Rok 1946, pamatuji si to jako dnes. San Lorenzo byl skvělý tým. Jsou tedy mistry. Z toho mám radost. Mám z toho radost. Ale není to zázrak. Zázrak ne…“

12. Příští encyklika o ochraně životního prostředí

Jürgen Erbacher z německé televize se zajímal o projekt encykliky o ekologii, o níž se už delší dobu mluví. „Je možné říci – tázal se – kdy bude publikována a jaké jsou její hlavní body?

Papež: „Encyklika. Hodně jsem o ní mluvil s kardinálem Turksonem a s dalšími a požádal jsem kardinála Turksona, aby shromáždil všechny návrhy, které k tomu přišly. A týden před cestou... ne, čtyři dny předtím mi kardinál Turkson odevzdal první koncept. První koncept je takhle tlustý (ukazuje) řekl bych, že je o třetinu silnější než Evangelii gaudium (smích). Je to první koncept. Nyní je tu nesnadný problém, protože o ochraně stvoření, ekologii a také ekologii člověka je možné mluvit s jistotou do určité míry. Potom nastupují vědecké hypotézy, některé poměrně jisté, jiné nikoli. Encyklika, která je textem církevního magisteria, se musí opírat jenom o jistoty, o věci, které jsou jisté. Řekne-li papež, že středem vesmíru je Země a ne Slunce, chybuje, protože říká něco nevědeckého, a to nejde. Tak je tomu nyní. Musíme nyní text bod po bodu prostudovat a myslím, že se ztenčí. Je třeba jít k podstatě, k tomu, co lze tvrdit s jistotou. V poznámkách pod čarou je možné říci: »k tomu je tato a tato hypotéza«, ale nepodávat to jako informaci, tedy v samotném textu encykliky, která je věroučným textem a musí se zakládat na jistotách.“

Otec Lombardi se potom papeže otázal, zda chce ještě pokračovat anebo propustit novináře na oběd?.

Papež: „Záleží na tom, jaký mají hlad…

Novináři: „Nemáme hlad, ani se nám nechce spát…

Otec Lombardi tedy předal slovo dalšímu ze seznamu novinářů:

13. Znovu otázka o comfort women a o rozdělení Koreje

Jihokorejský žurnalista Jung Ae Ko z jednoho tamějšího deníku nejprve poděkoval za návštěvu v Jižní Koreji a položil dvě otázky. První zněla: „Těsně přede mší v katedrále Myendog jste se pozdravil s několika tzv. comfort women (sexuální otrokyně japonské armády). Na co jste myslel? Druhá otázka: Pchjongjang tvrdí, že křesťanství představuje ohrožení pro jeho režim a jeho představitele. My víme, že severokorejským křesťanům se stalo něco hrozného. Nevíme však co. Napadá vás, jak by se dal změnit postoj Pchjongjangu k severokorejským křesťanům?

Papež: „První otázka. Budu se asi opakovat. Tyto ženy byly přítomny, protože navzdory všemu, co vytrpěly, mají důstojnost. Mají tvář. Jak už jsem řekl před chvílí, myslel jsem na válečné útrapy a krutost, kterou přináší válka… Tyto ženy byly vykořisťovány, zotročeny. To všechno jsou ukrutnosti. Na to jsem myslel. Na důstojnost, kterou mají, a na to, kolik vytrpěly. Utrpení je odkaz. Otcové prvotní církve říkali, že krev mučedníků je zárodkem křesťanů. Vy Korejci jste zasévali velmi mnoho. A v důsledku toho je nyní vidět hojná úroda této setby mučedníků. O severní Koreji nevím… O utrpení samozřejmě vím. Jedním je rozdělení rodin. Mnoho příbuzných se nesmí stýkat a to je utrpení. To je pravda. Rozdělení země je bolestné. Dnes v katedrále, když jsem oblékal liturgická roucha, dostal jsem jako dárek trnovou korunu vyrobenou z ostnatého drátu, který rozděluje Koreu na dvě části. Mám ji tady na palubě. Vezeme tento dárek s sebou. Rozdělení, rozdělení rodin je bolestné. Včera, nevím přesně, ale v promluvě k biskupům jsem řekl, že máme naději. Obě Koreje jsou jako sestry, mluví stejnou řečí. Když se mluví stejnou řečí, pak je tomu tak proto, že je stejná matka a to nám dává naději. Bolest rozdělení je obrovská. Chápu to a modlím se, aby to skončilo.“

14. Beatifikace salvadorského biskupa Oskara Romera

Americko-italský korespondent agentury Reuters, Philip Pulella, nejprve složil kompliment papeži za jeho angličtinu. „Netřeba mít strach“ – řekl a nabídl papeži pomoc, kdyby chtěl tento jazyk více praktikovat, a protože pochází z New Yorku, mohl by jej naučil newyorskému akcentu. Potom se papeže zeptal v souvislosti s mučednictvím na případný beatifikační proces biskupa Romera.

Papež: „Proces byl v Kongregaci pro nauku víry blokován. Prý z obezřetnosti. Nyní je odblokován. Přešel na Kongregaci pro svatořečení. A postupuje cestou normálního procesu. Záleží na přičinlivosti postulátorů. Je velmi důležité jednat rychle, protože bych rád, aby bylo jasno, jednak pokud jde o mučednictví in odium fidei, jednak o vyznávání Kréda a o prokazování skutků vůči bližnímu, které nám káže Ježíš. A to je práce pro teology, kteří to studují. Za ním je totiž Rutilio Grande a další. Existují další, kteří byli zabiti, ale nejsou na stejné výši jako Romero. To je třeba teologicky rozlišit. Pro mne je Romero mužem Božím, ale je zapotřebí řádného procesu a také Pán musí dát nějaké znamení… Bude-li chtít, učiní tak. Nyní se však musejí snažit postulátoři, protože už tomu nic nebrání.

15. Válka v pásmu Gazy značí neúspěch vatikánské modlitby za mír?

Poslední otázka letecké tiskové konference se opět vrací k válečným aktualitám a kladla ji zástupkyně francouzského katolického deníku La Croix Celine Hoyeauxová: Znamená válka v Gaze, že modlitba za mír ve Vatikánu byla neúspěšná?

Papež: „Velice děkuji za otázku. Modlitba za mír určitě neselhala. Za prvé, tato iniciativa nevzešla z mé strany, ale od obou prezidentů, izraelského a palestinského. Sdíleli se mnou své znepokojení. Chtěli jsme invokaci míru uskutečnit na místě, ale nebylo možné najít nějaké vhodné místo. Vždycky by to stálo vysokou politickou cenu, pokud by někdo z nich přišel za druhou stranu. Nunciatura by sice byla neutrální, ale palestinský prezident by musel vstoupit do východního Jeruzaléma, což nebylo jednoduché. Proto mi řekli – „Sejdeme se ve Vatikánu, přijedeme tam“. Tito dva prezidenti jsou lidé pokoje a věří v Boha. Zažili už mnoho zlého a tím se přesvědčili, že jediné řešení spočívá ve vyjednávání, dialogu a míru. Vraťme se teď k vaší otázce – byl to neúspěch? Ne, věřím, že brána je nadále otevřená. Všichni čtyři představitelé – spolu s Bartolomějem jako hlavou pravoslaví, ekumenického pravoslaví, aniž bych chtěl užívat pojmy, které se možná všem pravoslavným nelíbí – otevřeli brány modlitby a prohlásili: Je třeba se modlit. Modlitba je dar“. Mír je dar. Tento dar zasluhuje naši práci, ale je to dar. Je třeba lidstvu říci, že je důležitá cesta vyjednávání a dialogu, ale že je tu také modlitba. Potom shodou okolností přišlo to, co přišlo. Ale ono setkání nenastalo shodou okolností, byl to zásadní krok lidského postoje, jakým je modlitba. Válečný dým nyní zahaluje bránu, která od toho okamžiku však zůstává otevřená. A protože věřím v Boha, věřím také, že Pán hledí na tu bránu, na všechny, kdo se modlí, na ty, kdo Jej žádají o pomoc. Tato otázka mne těší a děkuji, že jste ji položili.“

V samém závěru papež novinářům oznámil, že se cestou do Vatikánu zastaví v římské bazilice Panny Marie Větší. K mariánské ikoně Salus Populi Romani pak položil kytici růží, kterou mu, jak vysvětlil, těsně před odletem darovala sedmiletá korejská dívenka Mary Sol.

Přeložila Jana Gruberová a Milan Glaser       

  

Tlačová konferencia pápeža Františka počas letu z Kórey

Vatikán 19. augusta - Pri spiatočnom lete zo Soulu do Ríma v pondelok 18. augusta pápež František podľa svojho sľubu odpovedal na otázky novinárov. Počas hodinovej tlačovej konferencie sa vyjadril k otázke ozbrojeného zásahu v Iraku, hovoril o svojom záujme navštíviť Čínu i o pravdepodobnosti apoštolských ciest do USA, Mexika či Španielska, i o tom, ako pápež odpočíva, keď aj počas leta zostáva vo Vatikáne. Svätý Otec vysvetlil aj stav prípravy encykliky o ekológii a situáciu v kauze blahorečenia salvadorského arcibiskupa Romera. Novinári sa zaujímali najmä o pápežove stanoviská k súčasnej medzinárodnej situácii.

Americký novinár položil otázku, či Svätý Otec schvaľuje americké bombardovanie teroristov v Iraku na predídenie genocíde. „V týchto prípadoch, kde ide o nespravodlivú agresiu, môžem povedať iba toľko, že je dovolené zastaviť nespravodlivého agresora. Podčiarkujem slovo «zastaviť», nehovorím bombardovať, viesť vojnu: zastaviť ho. Prostriedky, akými ho možno zastaviť, musia byť zvážené. (...) Musíme však mať aj pamäť... Koľkokrát s ospravedlnením, že ide o zastavenie nespravodlivého agresora, si mocnosti podrobili krajiny a viedli pravú dobyvateľskú vojnu! Jedna krajina nemôže sama rozhodovať o tom, ako treba nespravodlivého agresora zastaviť. Po Druhej svetovej vojne sa zrodila idea Spojených národov. Tam sa musí diskutovať: ‚Ide o nespravodlivého agresora? - Zdá sa že áno. - Ako ho zastavíme?‛ Ale len to. Nič viac.“

Na otázku, či by bol ochotný navštíviť iracký Kurdistan, pápež František odpovedal: „Som ochotný ísť,“ pričom vymenoval postupnosť doteraz podniknutých krokov zo strany Svätej stolice na pomoc prenasledovanému obyvateľstvu. „V tejto chvíli to nie je práve to najlepšie, čo by sa malo urobiť, ale som k tomu ochotný.“

Na rad prišla aj otázka súčasnej vojny v Gaze. Bola modlitba s prezidentmi Abbásom a Peresom v júni vo Vatikáne neúspechom? - opýtala sa redaktorka francúzskeho denníka La Croix. Svätý Otec vysvetlil, že iniciatíva, ku ktorej mu dali podnet dvaja prezidenti, v žiadnom prípade nebola neúspechom. „Dvere modlitby boli otvorené. ... Teraz dym z vojnových bômb neumožňuje vidieť tie dvere, ale oni od tej chvíle zostali otvorené. A pretože verím v Boha, verím, že Pán hľadí na tie dvere a na všetkých, ktorí sa modlia, ktorí ho prosia, aby nám pomohol.“

Zástupcovia kórejských médií sa zaujímali o zážitky Svätého Otca z Kórey, osobitne zo stretnutí s príbuznými obetí potopeného trajektu, kde bolo riziko, že by pápežovo gesto mohlo byť spolitizované, čomu sa však on vyhol, hoci prejavil trpiacim veľmi spontánne svoju blízkosť. Vysvetlil, že išlo o záležitosť srdca: „Som kňaz, viete? A cítim, že musím prejaviť blízkosť!“ Išlo tiež o jeho stretnutie so siedmimi ženami, ktoré boli počas Druhej svetovej vojny zneužívané japonskou armádou. Pri stretnutí s nimi v katedrále v Soule pápež vyjadril solidaritu so všetkými obeťami pripnutím si symbolickej stužky na svoj odev. „Kórejský ľud je ľudom, ktorý nestratil dôstojnosť. Bol prepadnutý a okupovaný, ponižovaný, podstúpil vojny, teraz je rozdelený s toľkým utrpením. (...) Tento ľud má schopnosť znášať utrpenie, a to je tiež súčasťou jeho dôstojnosti,“ povedal Svätý Otec.

Pohnutie pociťované pri stretnutí s toľkými svedkami utrpenia v Kórei bolo pre pápeža Františka príležitosťou, aby hovoril o dôsledkoch vojny a adresoval svetu varovanie: „Musíme sa zastaviť a premýšľať trochu o úrovni krutosti, ku ktorej sme dospeli.“ Svätý Otec potom s plnou rozhodnosťou odsúdil praktizovanie mučenia: „Mučenie je hriech proti ľudskosti, zločin proti ľudskosti; a katolíkom hovorím: mučiť človeka je smrteľným hriechom, ťažkým hriechom! Ale je to viac: je to hriech proti ľudskosti.“

Na otázku talianskeho novinára o túžbe pápeža ísť do Číny pápež práve počas preletu nad čínskym územím vyjadril svoj obdiv voči čínskemu ľudu, ktorý nazval „krásnym, ušľachtilým a múdrym“, a s ktorým má Svätá stolica podľa jeho slov „kontakty otvorené.“ „Či chcem ísť do Číny? No istotne, hneď zajtra!“ – povedal pápež František.

O procese blahorečenia arcibiskupa San Salvadoru Mons. Oscara Arnulfa Romera vysvetlil, že po odblokovaní proces postupuje normálnym tempom, ktoré závisí od práce postulátorov. Vyjadril nádej, že bude rýchlo postupovať.

Na otázky týkajúce sa ciest plánovaných v roku 2015 odpovedal, že istá je Philadelphia pri príležitosti Svetového stretnutia rodín, ku ktorej by sa mohli pridať aj návšteva amerického parlamentu vo Washingtone a sídla OSN v New Yorku. Pravdepodobné, no ešte tiež nie definitívne rozhodnuté sú potom návštevy Mexika a Španielska. V Španielsku sa pozvania koncentrujú na Ávilu a Albu de Tormes v spojení s výročím sv. Terézie. Japonsko tiež zaslalo pozvanie do Nagasaki na budúcoročné 150. výročie obnovy verejného pôsobenia Cirkvi. Svätý Otec podrobne vysvetlil svoje motívy navštíviť Albánsko, kam sa vyberie už 21. septembra.

Niektoré zo šestnástich otázok sa týkali kuriozít zo súkromia, napr. ako sa pápež František vyrovnáva so svojou popularitou, aký vzťah udržiava s argentínskym športovým klubom San Lorenzo, či ako trávi letný odpočinok v Dome sv. Marty. Ako Svätý Otec vysvetlil, prázdniny pre neho znamenajú denný režim v „inom rytme“, s väčším priestorom pre čítanie, odpočinok a hudbu.

Na otázku nemeckého novinára o vzťahu s Benediktom XVI. vysvetlil, že ide o vzťah normálny a bratský, a že v ňom nachádza múdreho starca. Spomenul ich vzájomné kontakty v posledných týždňoch, keď mu emeritný pápež zaslal zaujímavý text a pýtal sa ho na jeho mienku. Pápež František ho navštívil pred odchodom do Kórey. Svätý Otec zopakoval svoje presvedčenie, že rozhodnutie Benedikta XVI. odstúpiť nepredstavuje iba výnimku: „Otvoril bránu, ktorá je inštitucionálna, nie iba výnimočná.“ Svoj postoj k tejto otázke pápež František vysvetlil nasledovne: „Prečo? Náš život sa totiž predlžuje a v určitom veku už chýba schopnosť dobre vykonávať riadenie, pretože telo je unavené. Zdravie je možno dobré, ale nie je schopnosť zvládať všetky problémy takého riadenia, aké si vyžaduje Cirkev. Myslím si, že pápež Benedikt XVI. urobil toto gesto emeritných pápežov. Opakujem: možno mi nejaký teológ povie, že to nie je správne, ale ja som o tom takto presvedčený. Stáročia povedia, či je to tak, alebo nie. Uvidíme. No môžete mi povedať: ‚A keď sa Vy istého dňa nebudete cítiť na to, aby ste pokračovali?‘ Nuž, urobil by som to isté! Budem sa veľa modliť, ale urobil by som to isté.“

Napokon, v otázke pripravovanej encykliky o ekológii Svätý Otec vysvetlil, že zatiaľ jestvuje prvý obšírnejší náčrt problematiky, pre ktorý zozbieral podnety kardinál Turkson spolu s ďalšími. Otázky ekológie a tiež aj tzv. „ekológie človeka“ si však budú podľa pápeža Františka vyžadovať ďalšiu fázu práce, vzhľadom na charakter encykliky ako textu Magistéria. Nemá totiž ísť o spis vedeckej povahy, v ktorom by sa uvádzali vedecké hypotézy, ale o vyjadrenie k tejto problematike s patričnou doktrinálnou istotou.

 

13. - 19. augusta bol Sv. Otec v Korei

 

12. augusta

Svätá stolica vyzvala náboženských lídrov odsúdiť zločiny v Iraku

Vatikán 12. augusta – Pápežská rada pre medzináboženský dialóg dnes vydala vyhlásenie, v ktorom reaguje na tragické skutočnosti spojené s takzvaným „obnovením kalifátu“ v oblasti Blízkeho východu. Vyhlásenie v jedenástich bodoch vymenúva závažné zločiny proti ľudskosti páchané džihádistami „Islamského štátu“ na kresťanoch, jaziditoch a iných náboženských menšinách. Pápežská rada vyzvala príslušníkov všetkých náboženstiev, osobitne moslimských náboženských lídrov, rovnako ako všetkých ľudí dobrej vôle, aby jednoznačne odsúdili tieto zločiny proti ľudskosti a zasadili sa svojím vplyvom za zastavenie ich páchania, za potrestanie páchateľov a za garantovanie návratu vyhnancom.

Plné znenie vyhlásenia Pápežskej rady pre medzináboženský dialóg

Celý svet stojí v úžase ako svedok toho, čo sa už nazýva „obnovením kalifátu“, zrušeného 29. októbra 1923 Kemalom Atatürkom zakladateľom moderného Turecka. Zamietnutie tohto „obnovenia“ väčšinou moslimských náboženských a politických inštitúcií nezabránilo džihádistom z „Islamského štátu“ v páchaní nevýslovných kriminálnych činov, v čom naďalej pokračujú. Táto Pápežská rada, všetci, čo sa angažujú v medzináboženskom dialógu, príslušníci všetkých náboženstiev, ako aj všetci ľudia dobrej vôle nemôžu reagovať inak ako verejným pomenovaním a jednoznačným odsúdením týchto praktík nedôstojných človeka.

- masakrovanie osôb čisto pre ich náboženskú príslušnosť;

- hrôzostrašnú prax odtínania hlavy, ukrižovania a vyvesovania mŕtvol na verejných priestranstvách;

- dávanie na výber kresťanom a jaziditom medzi konverziou na islam, zaplatením poplatku (jizya) alebo vysťahovaním sa;

- nútené vyhnanie desiatkov tisíc osôb, včítane detí, starcov, ťarchavých žien a chorých;

- únosy dievčat a žien patriacich ku komunitám jaziditov a kresťanov ako vojnovej koristi (Sabaya);

- barbarské nanucovanie praktizovania ženskej obriezky;

- ničenie miest kultu a pochovávania kresťanov a moslimov;

- násilné obsadzovanie alebo znesväcovanie kostolov a kláštorov;

- odstraňovanie krížov a iných náboženských symbolov kresťanov a iných náboženských komunít;

- ničenie kresťanského náboženského a kultúrneho dedičstva nevyčísliteľnej hodnoty;

- násilie páchané za účelom zastrašovania ľudí a ich prinútenia k vzdaniu sa alebo úteku.

Nijaký dôvod nemôže ospravedlniť takéto barbarstvá a celkom isto nijaké náboženstvo. Ide tu o mimoriadne ťažkú urážku ľudstva a urážku Boha, ktorý je Stvoriteľom, ako to neraz povedal pápež František. Na druhej strane nesmieme zabúdať, že kresťania a moslimovia žili pospolu – hoci aj so svojimi silnými a slabými momentmi – počas stáročí, vytvárajúc kultúru spolunažívania a civilizáciu, na ktoré sú hrdí. Navyše, na tejto báze dialóg medzi kresťanmi a moslimami v posledných rokoch pokračoval a prehĺbil sa.

Dramatická situácia kresťanov, jaziditov a iných menšinových náboženských komunít v Iraku si vyžaduje zaujatie jasného a odvážneho stanoviska zo stany zodpovedných náboženských predstaviteľov, predovšetkým moslimov, osôb zaangažovaných v medzináboženskom dialógu a všetkých ľudí dobrej vôle. Všetci musia jednomyseľne odsúdiť bez akejkoľvek nejednoznačnosti tieto zločiny a zavrhnúť odvolávanie sa na náboženstvo pre ich ospravedlňovanie. V opačnom prípade, akú dôveryhodnosť budú mať náboženstvá, ich príslušníci a ich vodcovia? Akú dôveryhodnosť by mohol mať aj medzináboženský dialóg tak trpezlivo uskutočňovaný v posledných rokoch?

Náboženskí lídri sú ďalej povolaní k uplatneniu svojho vplyvu na vládcov, za účelom zastavenia týchto zločinov, potrestania tých, ktorí ich páchajú a na znovunastolenie právneho stavu v celej krajine, garantujúc návrat tým, ktorí boli vyhnaní. Pripomínajúc nevyhnutnosť etiky pri spravovaní ľudskej spoločnosti, títo náboženskí lídri neopomenú zdôrazniť, že podporovať, financovať a vyzbrojovať terorizmus je morálne trestuhodné.

Po týchto slovách Pápežská rada pre medzináboženský dialóg vyjadruje vďaku všetkým, ktorí už pozdvihli svoj hlas na odsúdenie terorizmu, osobitne využívania náboženstva na jeho ospravedlňovanie.

Svoje hlasy pripájame k hlasu pápeža Františka: „Nech Boh pokoja vzbudí vo všetkých autentickú túžbu po dialógu a zmierení. Nad násilím sa nevíťazí násilím. Nad násilím sa víťazí pokojom.“

 

 

11. augusta

Pápež František v kórejskej televízii: Prichádzam k mladým i starším

Vatikán/Južná Kórea 11. augusta - „Drahí bratia a sestry! O niekoľko dní budem s Božou pomocou medzi vami v Kórei.“ Týmito slovami začína pápež František svoje videoposolstvo Kórejčanom na prahu svojej apoštolskej cesty do Južnej Kórey, ktorá sa uskutoční v dňoch od 13. do 18. augusta. V posolstve, ktoré odvysielala kórejská štátna televízia KBS a prevzali ho početné miestne médiá, Svätý Otec pokračuje slovami:

„Ďakujem vopred za prijatie a pozývam vás modliť sa spolu so mnou, aby táto apoštolská cesta priniesla dobré ovocie pre Cirkev a pre kórejskú spoločnosť.

«Vstaň, zasvieť!» (Iz 60,1) Týmito slovami, ktorými sa prorok obrátil na Jeruzalem, sa ja obraciam na vás. Je to Pán, ktorý vás pozýva, aby ste prijali jeho svetlo, prijali ho do srdca, aby sa odrážalo v živote plnom viery, nádeje a lásky, plnom radosti evanjelia.

Ako viete, prídem pri príležitosti šiesteho Dňa ázijskej mládeže. Mladým prinesiem predovšetkým Pánovu výzvu: «Mládež Ázie, vstaň! Sláva mučeníkov žiari nad tebou.» Svetlo vzkrieseného Krista sa odráža ako v zrkadle vo svedectve Paula Yun Ji-chunga a 123 spoločníkov, všetko mučeníkov pre vieru, ktorých vyhlásim za blahoslavených 16. augusta v Soule.

Mladí ľudia sú nositeľmi nádeje a energie pre budúcnosť, ale oni sú tiež obeťami morálnej a duchovnej krízy našej doby. Preto by som im a všetkým chcel ohlasovať jediné meno, v ktorom môže byť spasení: Ježiša, Pána.

Drahí kórejskí bratia a sestry, viera v Krista hlboko zapustila korene do vašej zeme a priniesla hojné ovocie. Starší sú strážcami tohto dedičstva. Bez nich by mladí ľudia boli bez pamäti. Stretnutie medzi starými a mladými je zárukou napredovania národa. A Cirkev je veľká rodina, v ktorej sme všetci bratia a sestry v Kristovi. V jeho mene prichádzam k vám, v radosti z delenia sa o evanjelium lásky a nádeje. Pán nech vás žehná a Panna Mária ochraňuje.“

 

Vyhlásenie kardinála Filoniho pred odchodom di Iraku

Vatikán 11. augusta - Kardinála Fernanda Filoniho tesne pred jeho dnešným odletom do Iraku vo funkcii osobitného vyslanca Svätého Otca prijal včera večer pápež František na audiencii. Dôvodom ich stretnutia bolo upresnenie niektorých detailov cesty. Prefekt Kongregácie pre evanjelizáciu národov vo svojom vyhlásení pre Vatikánske televízne centrum (CTV) uviedol, že „Svätý Otec opakovane prejavil svoju citlivosť voči tejto ťažkej situácii, ktorá nastala v Iraku pre mnohých kresťanov“, ale „aj pre mnoho iných menšín, ktorí sú v situácii prenasledovania a úteku“. Ide o „milión vysídlených ľudí, ktorí hľadajú bezpečné miesto pre svoj život a pre svoju budúcnosť“, povedal niekdajší apoštolský nuncius v Iraku:

„Pápežova starosť bola skutočne silno citeľná, živo som ju vnímal, pretože Svätý Otec by asi rád bol tam, uprostred týchto úbohých ľudí. Zveruje mi túto úlohu práve preto, aby som tam sprítomnil túto citlivú vnímavosť, túto hlbokú lásku, toto spolucítenie, ktoré pápež má voči našim chudobným dneška.“

Kardinál Filoni uvádza okrem misie povzbudenia, dôvery, duchovnej, morálnej a psychickej pomoci aj ďalší postreh: „Vnímame, že títo kresťania by po tých mnohých ťažkostiach, ktoré mali, mohli prestať považovať túto krajinu za svoju vlasť. Irak je tradične krajinou, v ktorej spolunažívalo mnoho skutočností, je tiež krajinou pohostinnou, je to krajina, kde historicky stovky a stovky rokov menšiny a väčšiny žili spoločne. A teda bola by to naozaj škoda stratiť dnes toto bohatstvo.“

Osobitný vyslanec Svätého Otca išiel dnes do Iraku, aby svojou prítomnosťou všestranne podporil týchto kresťanov a povedal im, „že existuje pre nich budúcnosť“. Vyjadril presvedčenie, že úrady budú robiť všetko preto, aby týmto kresťanom vrátili ich vlastnú budúcnosť a bezpečnosť, pričom dodal: „Ale musia tiež pocítiť, že univerzálna Cirkev je s nimi, že ich neopúšťa, že ich považuje za vzácnych v tomto svete, aby stále mali dôveru v seba samých a vo vzťahy, ktoré môžu upevňovať s ostatnými.“

„Pápež si je toho vedomý“ – hovorí kardinál Filoni v závere vyhlásenia pre CTV. „Takže mojou úlohou bude ešte viac zvýšiť vnímavosť predstaviteľov, prízvukovať im starosť o dobro týchto našich ľudí a súčasne preskúmať, ako im konkrétne pomôcť v tejto situácii a v blízkej budúcnosti. A potom poďakovať všetkým, autoritám, cirkevným a necirkevným organizáciám, za to, čo robia v prospech tohto obyvateľstva“ – uviedol na margo svojej misie v Iraku kardinál Fernando Filoni, osobitný vyslanec Svätého Otca.

 

Pápež zatelefonoval 30-tisíc talianskym skautom: Odvahu, nebuďte penzisti!

Vatikán/Taliansko 11. augusta – „Svet potrebuje mladých, ktorí sú odvážni, nie ustrašení“, povedal do telefónu pápež František, keď sa včera v nedeľu 10. augusta o 11. hod. na diaľku spojil s 30-tisícovým zhromaždením talianskeho skautského združenia AGESCI. Na záver Tretieho celonárodného zrazu roverov a vodkýň v San Rossore pri Pise s mottom „Cestou odvahy smerujme do budúcnosti“ celebroval svätú omšu na otvorenom priestranstve predseda Konferencie biskupov Talianska kardinál Angelo Bagnasco. Tesne po svätej omši Svätý Otec mladým zatelefonoval z Vatikánu:

„Zdravím vás všetkých zo srdca a teším sa tomuto vášmu stretnutiu. Mrzí ma, že som nemohol prísť, ale s veľkou láskou vás sprevádzam odtiaľto. Prajem vám, aby sa tieto cesty odvahy, ktoré sú nasmerované do budúcnosti, stali pre vás veľkým dobrodením. Odvaha! Toto je čnosť a postoj mladých. Svet potrebuje mladých, ktorí sú odvážni, nie bojazliví. Mladých, ktorí sú v pohybe na cestách, a nie nehybní: s nehybnými mladými nepokročíme dopredu! Svet potrebuje mladých, ktorí majú pred sebou obzor, za ktorým idú, a nie mladých, ktorí sa uberajú do penzie! Je smutné vidieť mladých na penzii. Nie, mladý človek musí ísť vpred po tejto ceste odvahy. S odvahou vpred! Toto bude vaše víťazstvo, vaša práca, ktorou pomôžete zmeniť tento svet, urobiť ho oveľa lepším. Viem, že ste rozjímali nad Apokalypsou, uvažujúc nad Novým mestom. Toto je vaša úloha: vytvárať nové mesto, pokračovať stále ďalej s týmto novým mestom: s pravdou, dobrom a krásou, ktoré nám dal Pán.

Milí mladí, milí chlapci a dievčatá, zdravím vás odtiaľto a prajem vám to najlepšie. Nemajte strach, nenechajte si ukradnúť nádej. Život je váš! Je váš, aby ste ho priviedli k rozkvetu, aby priniesol ovocie všetkým. Ľudstvo hľadí na nás a hľadí aj na vás na tejto ceste odvahy. A pamätajte si: Penzia prichádza v šesťdesiatpäťke! Mladý nemá čo ísť do penzie, nikdy! Musí ísť odvážne vpred.

Modlím sa za vás a prosím Pána, aby vám dal požehnanie. Žehnám vás v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. A prosím vás, modlite sa za mňa!“

 

10. augusta

Sv. Otec: Život bol daný, aby bol darovaný (CZ)

Vatikán/Argentina. Papež František poskytl telefonické interview farnímu rozhlasu Panny Marie Karmelské v Argentině. Jednalo se o přímý vstup do živého vysílání a uskutečnil se těsně po poledni tamního času. V Římě bylo půl šesté večer. Farnost Panny Marie Karmelské je v Campo Gallo, což je obec v argentinské provincii Santiago del Estero, a leží asi 1200 kilometrů na sever od Buenos Aires. Má přibližně 6 tisíc obyvatel, kteří žijí na ploše 500 kilometrů čtverečných. Rozhovor vedl tamější farář o. Joaquin Giangreco, proběhl zcela volně bez předem připravených otázek a trval necelou půl hodinu.

Přinášíme většinu odpovědí papeže Františka, který nejprve pozdravil všechny posluchače a farníky a vyjádřil potěšení z toho, že je může oslovit. První otázka o. Giangreca se týkala tamější lidové zbožnosti:

„Jsem velice silně přesvědčen o tom, že náš lid se nemýlí a klaní se Bohu, Otci i Synu i Duchu svatému. Klaní se Bohu! Spolu s adorací Boha však ví, že Ježíš nám zanechal svoji panenskou Matku, aby nás vedla. Náš lid neadoruje Panenskou Matku, miluje ji a ctí jako všichni milujeme a ctíme svoji maminku. Lid ví, že Ona nás vede z nebe. Náš lid se klaní Bohu, jemuž jedinému je třeba se klanět a tím, že se klaní Ježíši Kristu, dává se vést Matkou. To je jádro latinskoamerické lidové zbožnosti. Náš lid není sirotkem, náš lid má Matku! To nejcennější z mariánské úcty, která není adorací, je právě tato dětská láska k matce. Tento lid se schází, aby se klaněl Bohu a připomínal si Matku. To je jádro. Dítě bez matky má zmrzačenou duši a lid bez matky je osiřelý, osamocený, vyprahlý, bez idejí a bez něhy, kterou dává jedině matka. V naší lidové zbožnosti jde tedy pospolu obojí: adorace Boha, Otce i Syna i Ducha svatého, kterému jedinému se klaníme, a cit, úcta, která není klaněním, vůči naší Matce, protože nejsme sirotci, máme Matku!“

Potom o. Giangreco nastínil životní těžkosti farnosti Campo Gallo, kam odešel sloužit spolu s dalším knězem z hlavního města Argentiny:

„Každý má svoji roli, práci, kterou koná, povolání. Vás dva Bůh povolal, abyste opustili svoje rodiny i město Buenos Aires, které je tak krásné, a abyste sloužili tamějšímu lidu. A spolu s vámi jsou mnozí, kteří žijí možná daleko, ale chtějí být s vámi. Těmto lidem děkuji. Církev se drží zbožností věřících. Církev je nesena modlitbou, mší, eucharistií. A lidé, kteří se modlí, přicházejí na mši, přistupují ke svatému přijímání jsou těmi, kteří tuto farnost nesou. Jim patří můj dík. Děkuji také těm, kteří jsou v nouzi a nemají peníze, aby je darovali vám. Těmto lidem patří moje sympatie. Není důležité kolik vám přispějí, důležité je, že vám pomáhají, hledí na vás a ptají se, jak mohou pomoci těmto dvěma kněžím, kteří jsou tak daleko od Buenos Aires. Tyto lidi, muži i ženy od srdce zdravím a děkuji jim. Chci se ještě zmínit zejména o dvou typech lidí, na které se Ježíš dívá s láskou: babičky, dědečky a děti. Tolik babiček a dědečků se za vás modlí a podílejí se na práci svého lidu. Jim chci také vyjádřit své sympatie a svoji vděčnost spolu s modlitbou.“

Potom argentinský farář připomněl svoji návštěvu v Římě z února tohoto roku, přiblížil nedávnou farní pouť do jedné mariánské svatyně v okolí a vznesl otázku týkající se chápání církve:

„Poutník je obrazem toho, čím je církev. Církev je poutnice. Ježíš založil církev na cestě, putující církev. Stojí-li církev bez hnutí, přestává být církví a stává se občanským sdružením. Církev je církví, která vychází ven, dvojím směrem: ven k Bohu, klaněním se Bohu a modlitbou, a ven k bratřím poskytnout jim pomoc, doprovázet je a prokazovat skutky milosrdenství, jak nás to učil sám Ježíš. Mluví o tom 25. kapitola Matouše. Poutník, který přichází do chrámu ke slávě Boží, klanět se Bohu a ctít Matku, má stejné povolání putovat, jako jej má církev. Kéž naše církev na cestě nikdy neochabuje! Cestou totiž nacházíme smysl, který Pán od svého lidu požaduje, totiž putující lid. Pokud se křesťanské společenství zastaví, stane se to, co se stane se stojatou vodou: zkazí se. Když společenství neputuje a to nejenom pěšky po svých, ale také srdcem, protože kdo nemá srdce vycházející ze sebe, nemá srdce putující a nechodí se ani klanět Bohu a tím méně chodí pomáhat bratřím. Taková církev skomírá a je třeba ji okamžitě resuscitovat! Takto ať všichni, kdo pracují na zvelebení Božího domu, který je místem putování, vědí, že je symbolem putující církve. Pouť, kterou konáte jednou za rok, musíte konat každý den ve všedním životě. Pouť k Bohu, kterému se klaníme; pouť k naší Matce a Panně, kterou ctíme a milujeme a pouť k lidem, abychom pomáhali svému lidu v jeho potřebách.“

Farář z Campo Gallo pak nanesl téma jednoty věřících ve farnosti:

„Vždycky je nutné zasazovat se o jednotu. Ke střetům bude docházet vždycky, vždycky budou rozdělení. Důležité je nenechat je přerůst a umožni jejich bratrské řešení. A když je nelze vyřešit mezi bratry, je třeba o nich mluvit, ale s Bohem. Netřeba nikoho z nás očerňovat. Největší škodu církvi, národu a lidu působí destruktivní kritika, totiž vzájemné očerňování. To není křesťanské!“

Nedostatek kněží bylo téma další papežovy odpovědi na otázku argentinského faráře pro farní Rádio Panny Marie Karmelské v Campo Gallo:

„Řeknu vám totéž, co Ježíš: „Modlete se, aby Pán poslal pastýře.“ Srdce Boží není indiferentní vůči prosbám svého lidu. Proste Pána, aby poslal pastýře. A mladým říkám, aby neměli strach, když pocítí Ježíšovo povolání. Ať pohlédnou na dobro, které mohou vykonat, veškerou útěchu, kterou mohou přinést, na celé poselství, které mohou předávat, a ať nemají strach. Život je dán, aby byl žit a nikoli pozorován. Ježíš říká: „Kdo chce svůj život zachovat, nakonec jej ztratí.“ Život je dán, aby byl darován. Tak se stane plodným. Cítí-li někdo, že jej Bůh volá, aby svůj život věnoval kněžství, ať se nebojí. Je třeba sázet na velké věci, nikoli na drobnosti. Cítí-li však někdo, že jej Bůh volá, aby založil rodinu, ať je to rodina křesťanská, velká a krásná s mnoha dětmi, které nesou vpřed víru.“

V samotné závěru farář ponechal na papeži, aby řekl na rozloučenou, co má na srdci:

„Všechny vás zdravím. Připomínám jednoduše toto: Ježíš je velmi dobrý, Ježíš nás miluje, Bůh nás miluje. Bůh nás očekává vždycky. Bůh nikdy neochabuje v odpouštění. Jenom musíme být pokorní a o odpuštění prosit a tak postupovat vpřed. Bůh nás stvořil, abychom byli šťastní a provází nás. Když prožíváme těžké chvíle, kříže a bolesti, On je prožil před námi a v srdci nás chápe. Prosím Pána, aby všem, kdo nás poslouchají hojně žehnal, dodal sílu, sílu žít a bojovat, a aby nám dal odvahu nenechat si ukrást naději, ale zejména, aby dodal něhu a úsměv. Kéž vám žehná Všemohoucí Bůh, Otec i Syn i Duch svatý, a zůstává s vámi na vždy.“

Loučil se papež František v přímém telefonním vstupu s posluchači rozhlasového vysílání farního Rádia Panny Marie Karmelské v argentinské vesnici Campo Gallo.

 

František na Anjel Pána: Cirkev je loďka, ktorá dokáže čeliť búrkam

Príhovor Svätého Otca Františka pred modlitbou Anjel Pána v nedeľu 10. augusta vo Vatikáne:

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnešné evanjelium nám predstavuje epizódu, ako Ježiš kráča po vodách jazera (porov. Mt 14,22-33). Po rozmnožení chlebov a rýb pozýva učeníkov nastúpiť na loďku a ísť pred ním na druhý breh, kým on rozpustí zástup, a potom sa odoberá do samoty, aby sa modlil na hore až do neskorej noci. Zatiaľ sa na jazere strháva silná búrka, a práve uprostred búrky Ježiš prichádza k loďke s apoštolmi, kráčajúc po vodách jazera. Keď ho vidia, učeníci sa vydesia, myslia si, že je to prízrak, no on ich upokojuje: «Vzchopte sa! To som ja, nebojte sa!» (v. 27). Peter, so svojou typickou vervou, žiada od neho akoby dôkaz: «Pane, ak si to ty, rozkáž, aby som prišiel k tebe po vode.» A Ježiš mu hovorí: «Poď!» (v. 28-29). Peter vystúpi z loďky a dáva sa kráčať po vode; no oprie sa do neho silný vietor a on sa začína topiť. Vtedy kričí: «Pane, zachráň ma!» (v. 30), a Ježiš mu podá ruku a dvíha ho.

Toto rozprávanie je krásnym obrazom viery apoštola Petra. V hlase Ježiša, ktorý mu hovorí: «Poď!», rozpoznáva ozvenu prvého stretnutia na brehu toho istého jazera, a opäť okamžite zanecháva loďku a ide k Učiteľovi. A kráča po vode! Dôverujúca a pružná odpoveď na Pánovo volanie vždy vedie k uskutočneniu mimoriadnych vecí. Veď Ježiš sám nám hovoril, že sme schopní robiť zázraky našou vierou, vierou v neho, vierou v jeho slovo, vierou v jeho hlas. Avšak Peter sa začína topiť vo chvíli, keď spustí svoj pohľad z Ježiša a nechá sa zdrviť protivenstvami, ktoré ho obklopujú. Ale Ježiš je stále tam, a keď ho Peter vzýva, Ježiš ho zachraňuje z nebezpečenstva. V osobe Petra, s jeho silnými momentmi i s jeho slabosťami, je opísaná naša viera: vždy krehká a biedna, nepokojná a predsa víťazná, viera kresťana kráča v ústrety vzkriesenému Kristovi, uprostred búrok a nebezpečenstiev sveta.

Veľmi dôležitá je aj záverečná scéna. «A keď vstúpili do loďky, vietor utíchol. Tí, čo boli na loďke, klaňali sa mu a vraveli: „Naozaj si Boží Syn!“» (v. 32-33) V loďke sú všetci učeníci, daní dohromady skúsenosťou slabosti, pochybnosti, strachu, «malej viery». Ale keď do loďky opäť vstúpi Ježiš, atmosféra sa rýchlo mení: všetci sa cítia spojení vo viere v neho. Všetci malí a ustrašení sa stávajú veľkými vo chvíli, keď padnú na kolená a uznávajú vo svojom učiteľovi Božieho Syna. Koľkokrát sa aj nám prihodí to isté... Bez Ježiša, vzdialení od Ježiša, cítime sa ustráchaní a neschopní až do tej miery, že rozmýšľame, že to nezvládneme: chýba viera! Ale Ježiš je vždy s nami, možno skrytý, ale prítomný a pripravený nás podoprieť.

Toto je účinný obraz Cirkvi: loďka, ktorá musí čeliť búrkam a niekedy sa zdá byť na hranici prevrátenia. To, čo ju zachraňuje, nie sú kvality a odvaha jej ľudí, ale viera, ktorá umožňuje kráčať aj v tme, uprostred ťažkostí. Viera nám dáva istotu, že Ježiš je prítomný vždy nablízku, že jeho ruka nás zachytí, aby nás vytrhla z ohrozenia. Všetci sme na tejto lodi a tu sa cítime v bezpečí napriek našim limitom a našim slabostiam. Sme v bezpečí predovšetkým vtedy, keď vieme pokľaknúť a klaňať sa Ježišovi: klaňať sa Ježišovi, jedinému Pánovi nášho života. K tomuto nás vždy volá naša Matka, Panna Mária. Obracajme sa k nej s dôverou.“

 

Pápež odsúdil násilie v Iraku a Gaze a ocenil solidaritu s obeťami

Vatikán 10. augusta – Svätý Otec František dnes ostro odsúdil každú nenávisť pod rúškom náboženstva. Opäť upozornil na osudy obetí zverských činov extrémistov v Iraku a na nevinné obete vojny v Gaze. Pri poludňajšom stretnutí s veriacimi na Námestí sv. Petra vyhlásil chvíľu modlitby v tichu za Iračanov obratých o všetko a vyzval k solidárnosti s nimi. Vo svojom príhovore po modlitbe Anjel Pána a apoštolskom požehnaní povedal:

„Drahí bratia a sestry, správy prichádzajúce z Iraku nás zarážajú a desia: tisíce ľudí, medzi nimi množstvo kresťanov, brutálne vyhnaných zo svojich domov, deti, ktoré na úteku zomreli od smädu a hladu, unesené ženy, zmasakrovaní ľudia, násilie každého druhu, ničenie na každom kroku, ničenie príbytkov, náboženského, historického a kultúrneho dedičstva. Toto všetko ťažko uráža Boha a ťažko uráža ľudstvo. Nemožno šíriť nenávisť v Božom mene! Nemožno viesť vojnu v Božom mene! My všetci, mysliac na túto situáciu, na týchto ľudí, stíšme sa v tejto chvíli a modlime sa.“

Po chvíli modlitby v tichu pápež František pokračoval:

„Ďakujem tým, ktorí odvážne prinášajú pomoc týmto bratom a sestrám a mám nádej, že účinné politické riešenie na medzinárodnej a miestnej úrovni bude môcť zastaviť tieto zločiny a znovunastoliť právo. Aby som spomínanému drahému obyvateľstvu lepšie vyjadril svoju blízkosť, vymenoval som svojho osobitného vyslanca v Iraku, kardinála Fernanda Filoniho, ktorý zajtra vyrazí z Ríma.

Aj v Gaze po prímerí znova pokračuje vojna, ktorá kosí nevinné obete, deti... a iba zhoršuje konflikt medzi Izraelčanmi a Palestínčanmi. Modlime sa spoločne k Bohu pokoja na príhovor Panny Márie: Pane, daruj pokoj našim dňom a urob nás tvorcami spravodlivosti a pokoja. Mária, Kráľovná pokoja, oroduj za nás!“

Svätý Otec na záver stretnutia pri modlitbe Anjel Pána vyzval aj k modlitbe za zvládnutie vírusu ebola, ktorý sa v posledných týždňoch nebezpečne rozšíril na západe Afriky: „Modlime sa za obete vírusu ebola a za všetkých, čo zápasia o jeho zastavenie.“ Po pozdravoch väčších skupín pútnikov z rôznych miest Talianska pápež František všetkých poprosil o modlitbové sprevádzanie počas nastávajúcej cesty: „Od budúcej stredy až do pondelka 18. augusta uskutočním apoštolskú cestu do Kórey. Prosím vás, sprevádzajte ma modlitbou! Potrebujem to. Ďakujem.“

Výzvy k solidarite s obeťami násilia fundamentalistov v Iraku dnes Svätý Otec znásobil aj prostredníctvom sociálnych sietí. Hneď ráno v tvíte napísal: „Ľudia obratí o domovy v Iraku sú závislí na nás. Pozývam všetkých modliť sa, a tých, čo môžu o poskytnutie konkrétnej pomoci.“

Popoludní sa na Twitteri objavil ďalší pápežov odkaz: „Správy, ktoré prichádzajú z Iraku nás napĺňajú bolesťou. Pane, nauč nás žiť v solidárnosti s bratmi, ktorí trpia.“

 

Generálna audiencia: V Blahoslavenstvách je všetka novosť Krista

Vatikán 6. augusta 2014 - V prvú augustovú stredu sa pápež František po mesačnej prestávke opäť stretol s veriacimi na generálnej audiencii. Konala sa v Aule Pavla VI., ktorá bola zaplnená do posledného miesta, vrátane priľahlých priestorov. Zo Slovákov bola dnes okrem iných prítomná početná skupina pútnikov zo Šarišských Michaľan, ktorú viedol ThDr. Štefan Novotný, rektor Kňazského seminára sv. Karola Boromejského v Košiciach. Svätý Otec podľa svojho zvyku ešte pred začiatkom audiencie prechádzal pomedzi veriacich, pozdravoval ich, požehnával deti, chorých a prijímal od nadšených pútnikov drobné darčeky a listy.

Audienciu začal pápež František krátko pred 10.30 znakom kríža. Po čítaní z Evanjelia podľa Marka (1,2-4) o kázaní Jána Krstiteľa, nadviazal v katechéze na slová, ktoré povedal počas poslednej audiencie v stredu 25. júna, keď sa zameral na Cirkev ako spoločenstvo Božieho ľudu. „Dnes by som chcel upozorniť na novosť, ktorá charakterizuje tento ľud“ – povedal v úvode. „Ide skutočne o „nový ľud“, ktorý sa opiera o „novú zmluvu“, ustanovenú v Pánovi Ježišovi skrze dar jeho života. Táto novosť nepopiera predchádzajúcu cestu, ani nie je proti nej, naopak vedie ju ďalej, privádza ju k naplneniu. (...) Blahoslavenstvá sú cestou, ktorú Boh ukazuje ako odpoveď na túžbu po šťastí, ktorá je vlastná človeku, a zdokonaľujú prikázania Starého zákona.“

Ako ďalej poznamenal Svätý Otec, sme zvyknutí učiť sa desatoro prikázaní, ale nie sme zvyknutí opakovať si Blahoslavenstvá. Svojím živým pastoračným spôsobom zapojil prítomných do opakovania ôsmich Blahoslavenstiev. „V týchto slovách je všetka novosť prinesená Kristom. Blahoslavenstvá sú skutočne portrétom Ježiša, jeho spôsobu života. A sú cestou k pravému šťastiu, ktorou aj my môžeme kráčať...“- dodal Svätý Otec. V závere katechézy pripomenul domácu úlohu – prečítať si 5. kapitolu Matúšovho evanjelia, kde nájdeme Blahoslavenstvá, a ‚protokol‘, podľa ktorého budeme súdení na poslednom súde, z 25. kapitoly Matúša.

Nasledovali pozdravy v rôznych jazykoch, v ktorých Svätý Otec poukázal na odkaz dnešného sviatku Premenenia Pána. Mimoriadnym spôsobom Svätý Otec vyjadril spolucítenie s obyvateľmi Číny: „Vyjadrujem svoju blízkosť obyvateľom čínskej provincie Yunnan, zasiahnutej v nedeľu zemetrasením, ktoré spôsobilo veľa obetí a značné škody. Modlím sa za zosnulých a ich rodiny, za zranených a za tých, ktorí prišli o svoje domovy. Nech im Pán dá útechu, nádej a solidaritu v tejto skúške.“

Pápež František pripomenul, že na dnešný deň pripadá výročie smrti ctihodného pápeža Pavla VI., ktorý zomrel 6. augusta 1978. „Pripomíname si ho s láskou a obdivom, majúc na mysli to, ako žil totálne odovzdaný službe Cirkvi, ktorú miloval celým svojím bytím. Nech je jeho svedectvo verného služobníka Krista a evanjelia povzbudením a stimulom pre nás všetkých.“

Po speve modlitby Otče náš a požehnaní pápež František ešte pozdravoval a požehnával chorých a hendikepovaných v prvých radoch auly.

Nasleduje plné znenie katechézy:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň! V predchádzajúcich katechézach sme videli, ako Cirkev tvorí ľud, ľud, ktorý si Boh pripravoval s trpezlivosťou a láskou, a ku ktorému sme všetci povolaní patriť. Dnes by som chcel upozorniť na novosť, ktorá charakterizuje tento ľud. Ide skutočne o nový ľud, ktorý sa opiera o novú zmluvu, ustanovenú v Pánovi Ježišovi skrze dar jeho života. Táto nová skutočnosť nepopiera predchádzajúcu cestu, ani nie je proti nej, naopak vedie ju ďalej, privádza ju k naplneniu.

1. Je tu jedna veľmi významná postava, ktorá je spojivom medzi Starým a Novým zákonom: je to Ján Krstiteľ. Podľa synoptických evanjelistov je «predchodcom», tým, ktorý pripravuje na príchod Pána, pripravuje ľudí k obráteniu srdca a prijatiu Božej útechy, ktorá je vždy nablízku. Podľa Jánovho evanjelia je «svedkom», pretože nám umožňuje rozpoznať v Ježišovi toho, ktorý prichádza zhora, aby nám odpustil hriechy a urobil zo svojho ľudu svoju nevestu, prvotinu nového ľudstva. Ako «predchodca» a «svedok» Ján Krstiteľ zohráva ústrednú úlohu v celom Svätom Písme, pretože vypĺňa medzeru medzi prisľúbeniami Starého zákona a jeho naplnením, medzi proroctvami a ich naplnením v Ježišovi Kristovi. Ján nám svojím svedectvom ukazuje na Ježiša, pozýva nás, aby sme ho nasledovali, a hovorí nám jasnou rečou, že si to vyžaduje pokoru, pokánie a obrátenie. Je to jeho výzva k pokore, pokániu a obráteniu.

2. Ako Mojžiš vstúpil do zmluvy s Bohom v sile Zákona prijatého na Sinaji, tak Ježiš z vrchu na brehu Galilejského jazera odovzdáva svojim učeníkom a zástupu novú náuku, ktorá začína Blahoslavenstvami. Mojžiš dal Zákon na Sinaji a Ježiš, nový Mojžiš, dáva Zákon na tomto vrchu, na brehu Galilejského jazera.

Blahoslavenstvá sú cestou, ktorú Boh ukazuje ako odpoveď na túžbu po šťastí, ktorá je vlastná človeku, a zdokonaľujú prikázania Starého zákona. Sme zvyknutí učiť sa desatoro prikázaní, isto ich všetci poznáte, učili ste sa ich na katechéze, ale nie sme zvyknutí opakovať si Blahoslavenstvá. Skúsme si ich však pripomenúť a vtlačiť do nášho srdca. Urobíme jednu vec: Ja ich budem hovoriť jedno po druhom a vy budete opakovať. Súhlasíte? [Prítomní v aule zakaždým zopakujú slová Svätého Otca:]

Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo.

Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení.

Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme.

Blahoslavení lační a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení.

Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo.

Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.

Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi.

Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je nebeské kráľovstvo.

Blahoslavení ste, keď vás budú pre mňa potupovať a prenasledovať a všetko zlé na vás nepravdivo hovoriť, radujte sa a jasajte, lebo máte hojnú odmenu v nebi.

Výborne! Ale urobíme jednu vec: Dám vám domácu úlohu, úlohu na doma. Zoberiete si do ruky evanjelium, to, ktoré nosíte so sebou... Pamätáte si, že máte mať vždy pri sebe malé evanjelium, vo vrecku, v kabelke, vždy, alebo to, čo máte doma. Zoberiete evanjelium a v prvých kapitolách Matúša, myslím, že v piatej, sú Blahoslavenstvá. A dnes, zajtra si ich doma čítajte. Dobre? [Aula: Áno!] Nezabudnite, pretože to je zákon, ktorý nám dáva Ježiš! Urobíte to? [Aula: Áno!] Ďakujem.

V týchto slovách je všetka novosť prinesená Kristom, všetka novosť Krista je v týchto slovách. Blahoslavenstvá sú skutočne portrétom Ježiša, jeho spôsobu života. A sú cestou k pravému šťastiu, ktorou aj my môžeme kráčať s milosťou, ktorú nám dáva Ježiš.

3. Okrem nového zákona nám Ježiš dáva aj ‚protokol‘, podľa ktorého budeme súdení. Na konci sveta budeme súdení. A aké budú otázky, ktoré nám budú tam kladené? Aké budú naše otázky? Čo je tým protokolom, podľa ktorého nás bude sudca súdiť? Je to to, čo nájdeme v 25. kapitole Evanjelia podľa Matúša. Dnes máte za úlohu prečítať si piatu kapitolu Matúšovho evanjelia, kde sú Blahoslavenstvá, a prečítať si aj 25. kapitolu, kde je protokol, otázky, ktoré nám budú kladené v deň súdu. Tam nebudeme mať tituly, kredity alebo privilégiá na usadenie sa. Pán nás rozpozná, ak sme ho my rozpoznali v chudobnom, hladnom, v tých, ktorí sú na okraji spoločnosti, v tých, ktorí trpia a sú osamelí... To je jedno zo základných kritérií overenia nášho kresťanského života, podľa ktorých sme Ježišom pozvaní hodnotiť sa každý deň.

Čítam Blahoslavenstvá a myslím na to, ako by to malo byť v mojom kresťanskom živote, a potom si urobím spytovanie svedomia podľa 25. kapitoly Matúša. Každý deň. Urobil som to, urobil som tamto... To nám osoží! Sú to veci jednoduché, ale konkrétne.

Drahí priatelia, nová zmluva spočíva práve v tomto, v priznaní sa ku Kristovi, obklopení milosrdenstvom a súcitom Boha. To je to, čo napĺňa naše srdce radosťou, a to je to, čo robí náš život krásnym a vierohodným svedectvom o Božej láske pre všetkých našich bratov a sestry, s ktorými sa stretávame každý deň.

Pamätajte si domácu úlohu! Matúšova piata a dvadsiata piata kapitola. Ďakujem!

 

Pápežovo posolstvo do Latinskej Ameriky: Rodina zaručuje stabilitu a plodnosť

Vatikán/Panama 6. augusta - Od 4. do 8. augusta sa v Paname koná Prvý latinskoamerický kongres o pastorácii rodiny. „Rodina a sociálny rozvoj pre plnohodnotný život a misijné spoločenstvo“ – to je téma podujatia, ktoré organizuje Rada biskupov Latinskej Ameriky (CELAM), v kontexte mimoriadnej synody o rodine, ktorá sa bude konať vo Vatikáne v októbri tohto roka. Zajtra na kongrese vystúpi Mons. Vincenzo Paglia, predseda Pápežskej rady pre rodinu.

Svätý Otec František poslal účastníkom kongresu posolstvo, v ktorom dáva odpoveď na otázku: Čo je rodina? Ako píše, napriek jej najbolestnejším problémom a najnaliehavejším potrebám je rodina „centrom lásky“, kde vládne zákon úcty a spoločenstva, schopný odolať útokom manipulácie a dominancie svetských „centier moci“.

„Pri rodinnom krbe domova je človek prirodzene a harmonicky integrovaný do ľudskej skupiny, prekonávajúc falošný protiklad medzi jednotlivcom a spoločnosťou. V lone rodiny nikto nie je odsúvaný. Ako staršie osoby, tak i deti tu nachádzajú prijatie. Kultúra stretnutia a dialógu, otvorenosti k solidarite a transcendencii majú v nej svoju kolísku.“

Z tohto dôvodu je rodina veľkým „spoločenským bohatstvom“ – zdôrazňuje Svätý Otec v posolstve citujúc slová Benedikta XVI. z encykliky Caritas in veritate (bod 44) a v tomto zmysle poukazuje na dva hlavné aspekty rodiny: stabilitu a plodnosť.

„Vzťahom založeným na vernosti až do smrti, ako je manželstvo, otcovstvo, synovstvo alebo bratstvo, sa učíme prežívajúc ich v rodinnom kruhu. Keď tieto vzťahy tvoria základnú štruktúru ľudskej spoločnosti, dávajú jej súdržnosť a celistvú jednotu. Nie je totiž možné mať prináležitosť k národu, pociťovať vzájomnú blízkosť, dbať o tých najvzdialenejších a najnešťastnejších, ak sú v ľudskom srdci rozbité tieto základné vzťahy, ktoré dávajú človeku istotu, že sa druhým môže otvoriť.

Navyše rodinná láska je plodná, a to nielen preto, že utvára nový život, ale aj preto, že rozširuje životné obzory, vytvára nový svet. Umožňuje nám veriť, napriek všetkým zúfalstvam a porážkam, že je možné spolužitie založené na úcte a dôvere. Tvárou v tvár materialistickému pohľadu na svet rodina neznižuje človeka na sterilný utilitarizmus, ale sleduje jeho najhlbšie túžby.

Na záver by som chcel povedať, že vďaka skúsenosti založenej na rodinnej láske človek rastie aj vo svojej otvorenosti k Bohu ako Otcovi. Preto Dokument z Aparecidy uvádza, že rodina by nemala byť považovaná iba za cieľ evanjelizácie, ale tiež za aktéra evanjelizácie (pozri body 432, 435). V nej sa odráža Boží obraz vo svojom najhlbšom tajomstve a rodina týmto spôsobom umožňuje vidieť ľudskú lásku ako znak a sprítomnenie Božej lásky (Lumen fidei, 52). V rodine sa viera mieša s materským mliekom. Napríklad v jednoduchom a spontánnom geste požiadať o požehnanie, ktoré sa udržiava v mnohých našich národoch, je biblické presvedčenie, že Božie požehnanie sa odovzdáva z otca na syna.

Vo vedomí toho, že rodinná láska zušľachťuje všetko, čo človek robí, tým, že tomu dáva pridanú hodnotu, je dôležité podporovať rodiny, aby pestovali zdravé vzťahy medzi svojimi členmi, aby si vedeli navzájom povedať «odpusť», «vďaka», «prosím» a obrátiť sa na Boha krásnym menom «Otec».“

Posolstvo účastníkom Prvého latinskoamerického kongresu, ktorý sa na tému pastorácie rodiny koná tento týždeň v Paname, pápež František uzatvára modlitbou k Panne Márii Guadalupskej za rodiny Ameriky a slovami: „Prosím vás, aby ste sa za mňa modlili, pretože to potrebujem. Bratsky, František.“

 

František: Rodina je schopna odolat útokům manipulace světských mocností (CZ)

Vatikán. Papež František zaslal list účastníkům prvního latinskoamerického kongresu o pastoraci rodin, který se v těchto dnech (4.-9.srpna) koná v Panamě z iniciativy Rady latinskoamerických biskupských konferencí (CELAM). Kongres byl uspořádán v souvislosti s blížící se biskupskou synodou o rodině, která proběhne na podzim ve Vatikánu.

Petrův nástupce vítá zmíněnou iniciativu na podporu „hodnoty, která je u našich národů tak drahá a důležitá. Co je to rodina?“ – táže papež a pokračuje:

„I přes její trýznivé problémy a naléhavé potřeby je rodina »centrem lásky«, kde kraluje zákon úcty a sdílení a které je schopno odolat útokům manipulace a vlády světských »center moci«. V rodinném krbu se člověk přirozeně a harmonicky integruje do lidské skupiny a překonává falešnou opozici mezi jednotlivcem a společností. V lůně rodiny nikdo není skartován: starému člověku i dítěti se dostává přijetí. Kultura setkání a dialogu, otevřenost solidaritě a transcedenci mají v rodině svoji kolébku.

Proto je rodina „společenským bohatstvím“ (Caritas in veritate, 44). V této souvislosti bych rád zdůraznil dvojí zásadní přínos: stabilitu a plodnost. Vztahy založené na věrné doživotní lásce jako jsou manželství, otcovství, synovství či bratrství si každý osvojuje a žije v rodině. Formují-li tyto vztahy nosné pletivo lidské společnosti, dávají ji soudržnost a konzistenci. Nelze totiž být součástí lidu, vnímat bližního, brát ohled na vzdálené a méně obdařené, pokud byly v srdci člověka porušeny tyto základní vztahy, které obdarovávají člověka bezpečím v otevřenosti vůči druhým.

Za druhé – pokračuje papež – je rodinná láska plodná, a to nejenom tím, že rodí nový život, ale také proto, že rozšiřuje životní horizont a rodí nový svět; umožňuje nám proti vší beznaději a všem ztroskotáním věřit, že toto soužití založené na úctě a důvěře je možné. Ve srovnání s materialistickým viděním světa, rodina neredukuje člověka na sterilní prospěch, ale sjednocuje jeho nejhlubší touhy.

Nakonec bych rád řekl – čteme dále v papežově listu – že díky nosné zkušenosti rodinné lásky člověk roste v otevřenosti vůči Bohu jakožto Otci. Proto dokument z Aparecidy uvádí, že rodinu netřeba považovat za pouhý předmět evangelizace, nýbrž také za evangelizační činitel (srov. 432,435). Zračí se v ní obraz Boha, který je ve svém nejhlubším tajemství rodinou a tak umožňuje spatřovat v lidské lásce znamení a přítomnost božské lásky (Lumen fidei, 52). V rodině se víra mísí s mateřským mlékem. Například ono prosté a spontánní gesto prosby o požehnání uchovávající se u mnoha našich národů dokonale vyjadřuje biblické přesvědčení, že se Boží požehnání předává z otce na syna.

S ohledem na to, že rodinná láska zušlechťuje všechno, co člověk koná, a dává mu hodnotu navíc, je důležité povzbuzovat rodiny k pěstování zdravých vztahů mezi jednotlivými členy, aby si mezi sebou dovedli říkat „odpusť“, „děkuji“ a „prosím“ a obracet se k Bohu krásným jménem „Otče“.

Kéž Naše Paní z Guadalupe - píše papež v závěru svého listu - vyprosí u Boha hojnost požehnání rodinám Ameriky a dodá jí zárodky života, svornosti a pevné víry živené evangeliem a dobrými skutky. A prosím vás, modlete se za mne, neboť toho mám zapotřebí,“ končí František svojí obvyklou, ale nikoli formální prosbou list adresovaný účastníkům latinskoamerického kongresu o pastoraci rodin v Panamě.

 

Pápež František odpovedal na otázky miništrantov

Pri audiencii 50-tisíc miništrantov z nemecky hovoriacich krajín 5. augusta 2014 na Námestí sv. Petra položili mladí Svätému Otcovi svoje otázky. Pápež František si najprv rad radom vypočul všetky otázky, ktoré mladí predniesli v nemčine, a potom odpovedal na všetky naraz za pomoci prekladateľa. Priblížme si najprv otázky nemeckých miništrantov:

Prvú otázku položilo staršie dievča: „Svätý Otče, na jeseň minulého roka ste zverejnili apoštolskú exhortáciu Evangelii gaudium, v ktorej ste pripomenuli, že «pre mladých je naliehavo potrebné, aby sa vo väčšej miere stali protagonistami» v živote Cirkvi. Ako by to, podľa Vás, mladí mohli uskutočniť?“

Nasledovala otázka mladšieho chlapca: „Svätý Otec, som veľmi rád miništrantom. Niekedy však nie je také ľahké ním byť. V nedele by som si niekedy rád dlhšie pospal, inokedy mám povinnosti iného charakteru, napríklad športové podujatie alebo hranie na hudobnom nástroji a nech sa rozhodujem akokoľvek, mávam trochu výčitky svedomia. A tiež, niektorí moji kamaráti nerozumejú tomu, prečo som miništrantom, uťahujú si zo mňa alebo sa ma začnú strániť, pretože azda práve kvôli miništrovaniu nemám čas na iné. Môžete mi poradiť, ako sa vyrovnať s touto situáciou?“

S treťou otázkou sa na Svätého Otca obrátil už takmer dospelý mládenec:

„Svätý Otec, motto tejto púte znie: „Slobodní, lebo slobodno dobre robiť.“ Vzťahuje sa na úryvok z evanjelia, v ktorom Ježiš uzdravuje človeka s vyschnutou rukou takým spôsobom, že ten človek môže, obrazne povedané, «opäť vziať do vlastných rúk» svoj život. V tejto pasáži Ježiš odkazuje na podstatu soboty: Boh nás urobil slobodnými, aby sme v našom živote a v našom prostredí konali dobro. V mojom každodennom živote sa často všetko točí okolo pravidiel, v škole alebo pri príprave na profesiu, vo vzťahu k rodičom a aj v Cirkvi. Ako môžem vo svojom živote zakusovať to, že viera znamená slobodu?“

Napokon štvrtá, celkom krátka otázku, zaznela z úst dievčaťa: „Svätý Otec, tu je pre nás všetkých jednoduché vnímať slobodu. Ale keď sa vrátime domov, všetko je iné. Ako môžem prežívať túto slobodu v mojom každodennom živote?“

Svätý Otec po tom, ako si mladých pozorne vypočul, na úvod im po nemecky poďakoval za ich návštevu, na čo mladí reagovali potleskom. Ďalej už pokračoval v taliančine. Mladí reagovali srdečne, a ich živé reakcie prichádzali v istom posune vzhľadom na prekladateľa, ktorý tlmočil do nemčiny po väčších úsekoch. Nasleduje odpoveď pápeža Františka:

„Chcel by som vám ponúknuť niekoľko podnetov na uvažovanie v súvislosti s otázkami, ktoré mi predložili vaši reprezentanti, títo štyria... Pýtate sa, čo by ste mohli urobiť, aby ste boli vo väčšej miere protagonistami v Cirkvi a čo očakáva od miništrantov kresťanské spoločenstvo. Pripomeňme si predovšetkým, že svet potrebuje ľudí, ktorí by pred ostatnými vydávali svedectvo, že Boh nás miluje, že je náš Otec. V spoločnosti majú všetci jej členovia za úlohu vložiť sa do služby pre spoločné dobro, aby boli k dispozícii veci nevyhnutné pre život: jedlo, odev, zdravotná starostlivosť, vzdelanie, prístup k informáciám a spravodlivosť...

My, Pánovi učeníci, máme o jednu misiu naviac. Máme byť «kanálmi», ktoré prenášajú Ježišovu lásku. V tomto poslaní máte vy, deti a mládež, osobitnú úlohu. Ste povolaní, aby ste hovorili o Ježišovi vašim rovesníkom nie iba vo vnútri farského spoločenstva či vašej skupinky, ale predovšetkým vonku. Toto je úloha ktorá je rezervovaná špeciálne vám, pretože vďaka vašej odvahe, entuziazmu, spontánnosti a ľahkosti nadväzovať vzťahy môžete ľahšie preniknúť k mysli a srdcu tých, ktorí sú vzdialení od Pána. Mnohé deti a mladí vo vašom veku nesmierne potrebujú niekoho, ktorý im svedectvom vlastného života povie, že Ježiš nás pozná, že Ježiš nás miluje, že Ježiš nám odpúšťa, nesie spolu s nami naše ťažkosti a podporuje nás svojou milosťou.

Avšak, aby sme mohli hovoriť o Ježišovi ostatným, potrebujeme ho poznať a milovať, mať s ním skúsenosť v modlitbe, v načúvaní jeho slovu. V tomto máte výhodu vďaka vašej službe pri liturgii, ktorá vám umožňuje byť blízko Ježiša v Slove a v Chlebe života. Dám vám jednu radu. Evanjelium, ktoré počúvate počas bohoslužby, si čítajte znovu sami v tichu a aplikujte ho do vášho života. S pomocou Kristovej lásky prijatej vo svätom prijímaní, ho budete môcť prakticky uskutočniť. Pán povoláva každého z vás pracovať na jeho poli. Volá vás, aby ste boli radostnými protagonistami v jeho Cirkvi, pohotovými komunikovať vašim kamarátom to, čo vám on daroval, zvlášť jeho milosrdenstvo.

Rozumiem vašim ťažkostiam pri zosúladení úlohy miništranta s rozličnými aktivitami, ktoré sú potrebné pre váš ľudský i kultúrny rast. Je potrebné trochu si to zorganizovať, vyváženým spôsobom veci naplánovať... Ste predsa Nemci a v tomto sa vám dobre darí! Náš život sa skladá z času, a čas je Boží dar, preto ho treba investovať do dobrých a užitočných aktivít. Možno mnohé deti a mladí strácajú priveľa hodín prchavými vecami: „četovaním“ na internete či cez mobil, telenovelami, používaním technických výdobytkov, ktoré by mali zjednodušiť či zlepšiť kvalitu života, a neraz odvracajú pozornosť od toho, čo je naozaj dôležité. Medzi toľkými vecami každodennej rutiny by jednou z priorít malo byť uvedomovanie si toho, že náš Stvoriteľ nás udržiava pri živote, miluje nás a že nás sprevádza na našej ceste.

Práve preto, že Boh nás utvoril na svoj obraz, dostali sme od neho i veľký dar slobody. Ak však nie je dobre používaná, môže nás odviesť od Boha, môže spôsobiť, že stratíme dôstojnosť, do ktorej nás on zaodel. Preto potrebujeme usmernenia, návody a aj pravidlá, ako v spoločnosti tak i v Cirkvi, aby nám pomáhali konať Božiu vôľu a aby sme tak mohli žiť podľa našej ľudskej dôstojnosti i dôstojnosti Božích detí. Ak sloboda nie je stvárňovaná podľa evanjelia, môže sa premeniť na otroctvo, na otroctvo hriechu. Naši prarodičia, Adam a Eva, oddialením sa od Božej vôle upadli do hriechu, to jest do zlého používania slobody. Drahí chlapci a dievčatá, nepoužívajte zle svoju slobodu! Nepremárnite veľkú dôstojnosť Božích detí, ktorá vám bola darovaná! Ak budete nasledovať Ježiša a jeho evanjelium, vaša sloboda bude ako rastlina v plnom kvete a prinesie dobré a hojné ovocie! Nájdete opravdivú radosť, pretože on z nás chce mužov a ženy, ktorí sú celkom šťastní a naplnení. Iba priľnutím k Božej vôli môžeme konať dobro a byť svetlom sveta a soľou zeme!

Panna Mária, ktorá si bola vedomá, že je „služobnicou Pána“ (Lk 1,38), nech je vaším vzorom v službe Bohu. Ona, naša Matka, nech vám pomáha byť v Cirkvi a v spoločnosti protagonistami dobra a šíriteľmi pokoja, deťmi a mladými plnými nádeje a odvahy.“

 

5. augusta

Pápež miništrantom: Majte pred očami slobodné „áno“ Panny Márie

Vatikán 5. augusta 2014 - Dnešný večer vo Vatikáne patril stretnutiu miništrantov so Svätým Otcom. 50-tisíc chlapcov a dievčat z nemecky hovoriacich krajín zaplnilo námestie už od 16. hodiny. Privítala ich kolonáda vyzdobená farebnými pútačmi, vyjadrujúcimi motto stretnutia: „Slobodní, lebo slobodno dobre robiť“. Po prípravnom programe krátko pred šiestou hodinou privítali s veľkým nadšením medzi sebou Svätého Otca. Spolu s ním sa potom pomodlili vešpery zo Sviatku výročia posviacky hlavnej mariánskej baziliky. V rámci liturgie vešpier sa Svätý Otec prihovoril v krátkej homílii po nemecky:

„Slová svätého Pavla z Listu Galaťanom, ktoré sme práve počuli, pútajú našu pozornosť. Čas sa naplnil, hovorí Pavol. Teraz Boh uskutočňuje svoje rozhodujúce dielo. To, čo vždy chcel povedať ľuďom – a robil to cez slová prorokov –, to teraz prejavuje jasným znamením. Boh nám ukazuje, že on je dobrý Otec. A ako to robí? Prostredníctvom svojho Syna, ktorý sa stal človekom. Cez tohto konkrétneho človeka menom Ježiš môžeme pochopiť, čo má Boh skutočne v úmysle. On chce, aby ľudia boli slobodní, aby sa vždy cítili ako deti pod ochranou dobrého Otca.

Pre uskutočnenie tohto zámeru Boh potrebuje iba jednu ľudskú bytosť. Potrebuje ženu, matku, aby priviedla jeho Syna ako človeka na svet. Je to Panna Mária, ktorú si uctievame týmito dnešnými vešperami. Mária bola plne slobodná. Vo svojej slobode povedala „áno“. Urobila tak dobro, ktoré trvá navždy. Takto vykonala službu Bohu a ľuďom. Majme tento jej príklad pred očami, ak chceme vedieť, čo Boh očakáva od nás ako jeho detí.“

Po modlitbe vešpier Svätého Otca pozdravil predseda Konferencie biskupov Nemecka Mons. Robert Zollitsch v mene všetkých prítomných mladých, a tiež biskupov 26 diecéz, kňazov a rehoľníkov, ktorí miništrantov na púti v Ríme sprevádzajú. Potom sa opäť dostali k slovu dvaja chlapci a dve dievčatá, ktorí položili Svätému Otcovi otázky, ktoré on potom zodpovedal, tentoraz už v taliančine za pomoci prekladateľa. (Otázky mladých a odpoveď Svätého Otca budú publikované samostatne.)

 

Papež k 50 tisícům účastníků ministrantské pouti (CZ)

Vatikán. „Jsme svobodní, protože je dovoleno konat dobro“ - pod tímto mottem přišli v těchto dnech na pouť do Říma ministranti z německy mluvících zemí. Jen v samotném Německu se ministrování věnuje 430 tisíc chlapců i děvčat. Přijela však mládež z rakouských a švýcarských diecézí, ale také z Lotyšska. Více než 50 tisíc chlapců, ale i děvčat ve věku 13 až 27 let se dnes v podvečer setkalo na náměstí sv. Petra s papežem Františkem. Pro přibližně 90% z nich je to vůbec první návštěva Říma, jak řekl vatikánskému rozhlasu freiburský biskup Michael Gerber z Coetus internationalis ministrantium, mezinárodního ministrantského sdružení, které organizuje tuto pouť. Podobná pouť se naposledy konala v roce 2010.

Petrův nástupce zahájil v 18h na Svatopetrském náměstí bohoslužbu nešpor z dnešní liturgické památky posvěcení římské baziliky Panny Marie, během níž pronesl krátké kázání v němčině:

„Slova svatého Pavla, která jsme slyšeli, jsou z listu Galaťanům (4,4-7) a vzbuzují naši pozornost. Naplnil se čas. Bůh nyní jedná rázně. Co chtěl lidem sdělit již od počátku a činil tak prostřednictvím proroků, uskutečňuje nyní zjevným znamením. Bůh nám ukazuje, že je dobrý Otec. Jak?Vtělením svého Syna, který se stal jedním z nás. Skrze tohoto konkrétního člověka jménem Ježíš můžeme chápat, co opravdu Bůh zamýšlí. Chce, aby lidé byli svobodní a vždycky cítili, že jsou chráněni dobrým Otcem jako děti.

Pro uskutečnění tohoto plánu, potřeboval Bůh pouze jednoho člověka. Potřeboval ženu, matku, která tohoto Syna přivede na svět. Je to Panna Maria, kterou ctíme slavením těchto nešpor. Maria byla naprosto svobodná. Ve své svobodě přitakala. Na vždycky vykonala dobro. Posloužila tak Bohu a lidem. Napodobujme její příklad, chceme-li vědět, co Bůh očekává od svých dětí, od nás.“

Končil papež František svoji homilii.

Po skončení bohoslužby oslovili papeže čtyři ministranti, aby mu položili otázky. Prvního z nich zajímalo, jak mohou být mladí církvi nejvíce platní, a co papež od ministrantů očekává. Druhá otázka se týkala toho, jak skloubit ministrantský závazek s ostatními aktivitami a také, jak čelit nepochopení v řadách kamarádů, kteří tuto službu nechápou a ministranty si dobírají, a také vlastní lenosti. Ve třetí otázce reflektoval tazatel motto ministrantské poutě „Jsme svobodní, protože je dovoleno konat dobro“ a ptal se, jak je možné uprostřed spousty pravidel formulovaných rodiči, školou, ale i církví, opravdu žít svobodu? Čtvrtá otázka zněla: Jak ve všedním životě zakoušet, že víra znamená svobodu?

Papež František odpověděl na všechny otázky souhrnně v italské promluvě, která byla simultánně tlumočena do němčiny a kterou přinášíme:

„Drazí ministranti,

Děkuji za návštěvu. Chtěl bych vám nabídnout pár podnětů k zamyšlení na základě otázek, které mi položili vaši reprezentanti.

Ptáte se, co můžete udělat pro to, abyste byli v církvi více protagonisty a co očekává křesťanské společenství od ministrantů. Mějme především na mysli, že svět potřebuje lidi, kteří dosvědčují druhým, že je má rád Bůh, který je naším Otcem. Ve společnosti mají všichni jednotlivci za úkol dát se do služeb obecného dobra, nabízet to, co je k životu nezbytné: pokrm, oděv, lékařskou péči, vzdělání, informace, spravedlnost… My, Pánovi učedníci máme jedno poslání navíc, totiž přivádět Ježíšovu lásku. A v tomto poslání máte vy, drazí mladí, zvláštní roli: jste povoláni mluvit o Ježíši se svými vrstevníky nejenom uvnitř svých farních společenstvích nebo svých sdružení, ale zejména navenek. Toto je závazek, který přísluší zejména vám, protože s vaší odvahou, nadšením, spontaneitou a snadností kontaktu můžete jednodušeji oslovit mysl a srdce těch, kteří jsou daleko od Pána. Mnoho chlapců a děvčat vašeho věku velice potřebuje někoho, kdo by jim svým životem sdělil, že Ježíš nás zná, má nás rád, odpouští nám, sdílí s námi naše těžkosti a podpírá nás svojí milostí.

Abychom však mohli mluvit o Ježíši s ostatními, je třeba Jej poznat a mít rád, učinit s Ním zkušenost v modlitbě, nasloucháním Jeho slova. To vám usnadňuje vaše liturgická služba, která umožňuje, abyste byli nablízku Ježíši, který je Slovem a Chlebem života. Dám vám jednu radu: evangelium, které slyšíte v liturgii, čtěte také osobně, ve ztišení, a uvádějte jej do svého života. Umožní vám to Kristova láska, které se vám dostává ve svatém přijímání. Pán volá každého z vás, abyste pracovali na jeho poli; volá vás, abyste v Jeho církvi byli radostnými protagonisty ochotnými sdílet se svými přáteli to, co vám dává On, zejména Jeho milosrdenství.

Chápu vaši nesnáz, jak skloubit ministrantský závazek s ostatními aktivitami, které jsou nezbytné pro váš lidský a kulturní růst. Je třeba si věci trochu zorganizovat a vyváženě naplánovat… To však vy jako Němci umíte dobře! Náš život je tvořen časem a čas je darem Božím a proto je třeba jej využívat ke skutkům dobrým a užitečným. Mnozí mladí možná ztrácejí příliš času s jalovostmi: chatováním na internetu nebo mobilu, u televizních seriálů, s produkty technologického pokroku, které by měly zjednodušovat a zkvalitňovat život a namísto toho někdy odvádějí pozornost od toho, co je skutečně důležité. Mezi mnoha věcmi, kterých je v každodenní rutině zapotřebí, by jednou z priorit měla být vzpomínka na našeho Stvořitele, který nám dává život, má nás rád a provází nás na naší cestě.

Právě proto, že nás stvořil Bůh ke svému obrazu, dostali jsme od Něho také onen velký dar, kterým je svoboda. Pokud však svoboda není uplatňována dobře, může nás zavést daleko od Boha a připravit nás o důstojnost, kterou nám propůjčil. K tomu je jak ve společnosti, tak v církvi zapotřebí ukazatelů, směrnic a také pravidel, které nám pomáhají konat vůli Boží a tak žít podle vlastní lidské důstojnosti jako Boží děti. Není-li svoboda utvářená evangeliem, je přetvořena v otroctví, v otroctví hříchu. Naši prarodiče, Adam a Eva, se odchýlili od vůle Boží a upadli do hříchu, tedy špatného uplatňování svobody. Drazí chlapci a děvčata, neužívejte svoji svobodu špatně! Nepromarněte obrovskou důstojnost dětí Božích, která vám byla darována. Budete-li následovat Ježíše a Jeho evangelium, rozvine se vaše svoboda jako květ a přinese dobré a hojné plody a naleznete autentickou svobodu, protože Bůh z nás chce mít muže a ženy plně šťastné a realizované. Jedině přilnutím k vůli Boží můžeme konat dobro a být světlem světa a solí země!

Panna Maria, která se považovala ze „služebnici Páně“ (Lk 1,38) ať je vám ve službě Bohu vzorem. Ta, která je naší Matkou, ať vám pomáhá být v církvi a ve společnosti protagonisty dobra a tvůrci pokoje, chlapci a děvčaty plnými naděje a odvahy.“

Řekl papež František více než 50 tisícům účastníků pouti ministrantů z německy mluvících zemí. V samotném závěru pak Svatý otec pozdravil osobně všechny hendikepované účastníky poutě.

 

 

1. augusta

O pomocnici v domácnosti Bergogliových, na kterou papež denně vzpomíná (CZ)

Vatikán. V neděli 15. června, po polední modlitbě Anděl Páně, Svatý otec František ocenil mnohdy skrytou práci žen, které v domácnostech vypomáhají s úklidem, hlídáním dětí a ošetřováním starých či nemohoucích lidí.

“Zvláště dnes myslím na pomocnice v domácnosti a ošetřovatelky, které často pocházejí z cizích zemí a v rodinách vykonávají cennou službu tím, že pečují o staré a nesoběstačné lidi. Kolikrát jen nedoceňujeme tuto krásnou a významnou práci, kterou v rodinách zastávají. Mnohokrát vám za ni děkuji!“

Jako již tolikrát papež František mluvil z vlastní zkušenosti. Tato skutečnost vyšla najevo letos počátkem července při natáčení rozhovoru pro argentinský deník El Clarin (27.7.2014). Novinář Pablo Calvo při audienci v Domě sv. Marty vyslovil svůj podiv nad tím, že Petrův nástupce zvyklý přijímat hlavy států se zmínil o práci služebných. Papež František namísto odpovědi vytáhl z náprsní kapsy taláru medailku Nejsvětějšího Srdce Ježíšova, kterou mu před smrtí darovala pradlena z domu Bergogliových.

“Tato paní pomáhala mé mamince s prádlem, když ještě neexistovaly pračky a pralo se ručně“, vypráví papež František. „Bylo nás pět dětí, maminka byla na práci sama, a tato paní k nám docházela třikrát týdně. Pocházela ze Sicílie, emigrovala do Argentiny poté, co její manžel zemřel ve válce. Přijela bez majetku, ale prací dokázala svou rodinu uživit. Mně tehdy bylo deset let, pak se rodiče přestěhovali a už jsme se dále nevídali“.

Po mnoha letech se však Jorge Bergoglio, už jako kněz a jezuita, s touto domácí pomocnicí opět setkal: „Vždy jsem prosil o milost, abych ji ještě jednou potkal“, svěřuje se papež v rozhovoru. „Když prala, hodně nás toho naučila. Vyprávěla o válce, o tom, jak se na Sicílii obdělává půda. Byla to velice chytrá a hospodárná žena, nikdy se nedala podvést. Mluvila na nás směsicí italštiny a španělštiny“, vzpomíná papež František pro argentinský deník a pokračuje:

„Navštěvoval jsem jí pak ještě dalších deset let, až do její smrti. Pár dní předtím, než zemřela, vytáhla z kapsy tuto medailku se slovy: „Chci, abyste si jí vzal“. Tuto medailku nyní nosí Petrův nástupce stále při sobě a každé ráno i večer ji políbí. „Vždy se mi přitom vybaví obraz té ženy. Jmenovala se Concepción Maria Minuto. Ale byla to úplně anonymní postava, nikdo ji neznal. Z tohoto důvodu tedy chovám velké sympatie ke všem ženám, které vykonávají službu v domácnosti. A se kterými se nemá špatně zacházet, nýbrž mají mít přiznána všechna sociální práva“, uzavírá římský biskup pro argentinský list.

V rozhovoru, který vyšel minulou neděli u příležitosti pěti set dnů od začátku pontifikátu, se papež dotýká mnoha témat. Od vzpomínek na dětství přechází k naléhavým aktuálním otázkám jako je emigrace, životní prostředí či nezaměstnanost mladých lidí. Uvažuje nad smyslem života a vypomáhá si římským rčením, když se argentinský žurnalista domáhá receptu na štěstí.

“Římané mají přísloví, které bychom si mohli vzít jako opěrný bod a které zní: Žij a nech žít, tedy pokračuj a dovol, aby to dělali i druzí. To je první krok k pokoji a ke štěstí.“

Rodičům papež radí, aby trávili neděli v rodině, a to nejlépe hrou s dětmi. Vyzývá k tomu, aby rodina při jídle vypínala televizi a raději spolu rozmlouvala. „Konzumismus pohlcuje čas a nevede ke sdílení. Obírá nás o zdravé trávení volného času, o četbu a pohled na umělecká díla“, podotýká František.

V souvislosti s nešetrným využíváním přírody, které bude jedním z témat budoucí „zelené“ encykliky, papež upozorňuje: „Svět ve své lhostejnosti či ještě hůře kvůli svým hmotným zájmům promrhává Boží dary“.

„Kupříkladu tehdy, když se prosazuje taková důlní těžba, která sice vynáší více než jiné metody, ale přitom znečišťuje vodu. Člověk jde dál a ničí přírodu. Myslím si, že se nikdo neptá : Nevede toto neuvážené a panovačné využívání přírody k sebevraždě lidstva?“

Zatímco touto svou otázkou papež promlouvá do svědomí, následující dotaz zodpovídá naprosto konkrétně. Argentinský publicista se ptá, jak by papež naložil s finančním obnosem, pokud by mu byla udělena Nobelova cena míru. „To skutečně není téma na pořadu dne“, reaguje papež ve vší upřímnosti: „Nikdy jsem netoužil po cenách a doktorátech, aniž bych ovšem projevoval nějaké opovržení. Opravdu na to nikdy nemyslím, a tím méně uvažuji o tom, co bych si počal s penězi. Avšak, nehledě na Nobelovu cenu si myslím, že by o mír měli usilovat všichni lidé a dělat, co je možné. Musíme mluvit jazykem míru“, soudí František.

„Vlídnost, pokora, klid života“ - těmito kvalitami vystihuje papež Bergoglio svou syntézu lidskosti. Činí tak slovy argentinského klasika, romanopisce Ricarda Güiraldese (1886 – 1927), který zachytil život na jihoamerické pampě mimo jiné v románu Don Segundo Sombra (česky pod tímž titulem, Světová četba 1959).

“V "Donu Segundu Sombrovi" je krásné místo, kde hlavní protagonista pohlíží na celý svůj život. Vypráví, že v mládí byl jako divoce se valící skalisko, které vše strhává s sebou, v dospělosti řeka, která plyne kupředu, a ve stáří také cítil pohyb, avšak pomalý. Tento obraz básníka a romanopisce Ricarda Güiraldese bych rád použil – zejména ono poslední adjektivum „poklidný“. Schopnost pohybovat ve shovívavosti a pokoře, životní klid.“

Uvedl mimo jiné papež František v rozhovoru pro argentinský list El Clarin.

 

 

Dialóg pápeža s kňazmi v Caserte: Diecézna spiritualita

V dialógu s kňazmi pri návšteve Caserty 26. júla 2014 Svätý Otec František odpovedal na ich otázky. Prinášame plné znenie jeho odpovede na štvrtú a poslednú otázku, ktorú jeden z kňazov položil takto:

„Drahý Otče, moja otázka sa týka miesta, kde žijeme: diecézy, s našimi biskupmi, vzťahov s našimi bratmi. A chcem sa Vás opýtať: tento moment dejín, ktorý žijeme, má voči nám kňazom určité očakávania, žiada si jasné, otvorené a radostné svedectvo - tak ako nás k tomu pozývate - práve o novosti Ducha Svätého; pýtam sa Vás, aké by mohlo byť podľa Vás špecifikum a základ spirituality práve pre diecézneho kňaza? Zdá sa mi, že som niekde čítal, že hovoríte, že „kňaz nie je nejaká kontemplatívna osoba“. Ale predtým to tak nebolo. Keby ste nám teda mohli dať taký obraz, ktorého by sa bolo dobre pridŕžať v zameraní na obrodu a komunitný rast našej diecézy. A predovšetkým ma zaujíma, ako môžeme byť dnes verní človeku, nie iba Bohu.“

Odpoveď Svätého Otca:

„Takže, spomenuli ste «novosti Ducha Svätého». Je to pravda. Boh je však Bohom prekvapení, prekvapuje nás vždy, neustále. Pri čítaní evanjelia nachádzame jedno prekvapenie za druhým. Ježiš nás prekvapuje, pretože prichádza pred nami. On nás očakáva ako prvý, ako prvý nás miluje a keď sa vyberieme ho hľadať, on nás už vyzerá. Ako hovorí prorok Izaiáš alebo Jeremiáš, nepamätám si presne: Boh je ako kvet mandľovníka, na jar zakvitá ako prvý. A toto je prekvapenie. Veľakrát hľadáme Boha tu a on nás očakáva tam.

Prejdime teraz ku spiritualite diecézneho kléru. Kňaz je kontemplatívny, nie však ako niekto, kto žije v kartuziánskom kláštore, nemyslím na tento druh kontemplatívnosti. Kňaz má byť kontemplatívny, mať schopnosť kontemplácie ako voči Bohu, tak aj voči ľuďom. Je to človek, ktorý nazerá, ktorý napĺňa svoje oči a srdce touto kontempláciou: s evanjeliom pred Bohom a s ľudskými problémami pred ľuďmi. Takto má byť kontemplatívny. Netreba si to zamieňať. Byť mníchom je iná vec. Kde je však centrum duchovnosti diecézneho kňaza? Povedal by som, že spočíva v diecéznosti. Ide o schopnosť otvoriť sa voči diecéznosti. Napríklad spiritualita rehoľníka spočíva v schopnosti otvoriť sa Bohu a iným v malej alebo i v tej najväčšej komunite jeho kongregácie. Zatiaľ čo spiritualita diecézneho kňaza je v otvorenosti pre diecézne spoločenstvo. A vy, rehoľníci, ktorí pracujete vo farnosti, vašou úlohou sú obe tieto veci, a v tomto zmysle už dikastérium pre biskupov a dikastérium pre zasvätený život pracujú na novej verzii Mutuae relationes (direktívy o vzájomných vzťahoch medzi biskupmi a rehoľníkmi z r. 1978 – pozn. prekl.), pretože rehoľník má tieto dve príslušnosti.

Vráťme sa však k diecéznosti. Čo to značí? Znamená to mať vzťah s biskupom a vzťah s ostatnými kňazmi. Vzťah s biskupom je dôležitý, nevyhnutný. Diecézny kňaz nemôže byť odtrhnutý od svojho biskupa. «Ale môj biskup ma nemá v láske, biskup tu, biskup tam...» Biskup môže mať azda ťažkú povahu, ale je tvojím biskupom. A ty aj popri tom nie veľmi kladnom postoji musíš nájsť spôsob, ako s ním udržiavať vzťah. Toto je skôr výnimka. Som diecéznym kňazom, pretože mám vzťah ku svojmu biskupovi, a ten vzťah je nevyhnutný. Veľmi výrečné je, keď sa počas obradu vysviacky skladá sľub poslušnosti biskupovi: «Sľubujem poslušnosť tebe a tvojim nástupcom». Diecéznosť znamená vzťah s biskupom, ktorý sa má uskutočňovať a neprestajne rozvíjať. Vo väčšine prípadov nejde o katastrofický problém, ale o normálnu realitu. Na druhom mieste, diecéznosť v sebe nesie vzťah s ostatnými kňazmi, s celým presbyterátom. Niet spirituality diecézneho kňaza bez týchto dvoch vzťahov: s biskupom a s presbyterátom. A sú nevyhnutné. «Veď áno, s biskupom vychádzam dobre, ale na kňazské stretnutia nechodievam, lebo sa tam rozpráva o hlúpostiach.» No takýmto postojom o niečo prichádzaš, nemáš opravdivú spiritualitu diecézneho kňaza. Všetko to stojí na tomto, je to jednoduché, ale zároveň to nie je ľahké. Nie je to ľahké, pretože dohodnúť sa s biskupom nie je vždy ľahké, keďže jeden myslí tak a ten druhý inak, ale dá sa diskutovať... a diskutuje sa! A dá sa hovoriť aj nahlas? Nech sa hovorí aj nahlas! Koľkokrát otec so synom diskutujú, a nakoniec vždy zostávajú otcom a synom. Avšak, keď sa do týchto vzťahov s biskupom alebo kňazským zborom dostane diplomacia, potom tam niet Ducha Svätého, pretože chýba duch slobody. Potrebujeme mať odvahu povedať: «Ja si to tak nemyslím, zmýšľam o tom odlišne» a tiež mať pokoru prijať usmernenie. Je to veľmi dôležité.

Čo je nepriateľom týchto dvoch vzťahov? Klebety. Často uvažujem - pretože aj ja mávam toto pokušenie klebetiť, máme ho vo vnútri, pretože diabol vie, že toto zrno mu prinesie úrodu a zasieva ho hojne – uvažujem, či to nebude dôsledok života v celibáte prežívaného ako sterilita a nie ako plodnosť. Osamotený človek zhorkne, je neplodný a klebetí o druhých. Toto je atmosféra, ktorá nikomu neprospieva, bráni evanjeliovému, duchovnému a plodnému vzťahu s biskupom a presbyterátom. Klebety sú najhorším nepriateľom diecéznosti, a teda spirituality. Ale ty si muž, takže ak máš niečo proti biskupovi, choď a povedz mu to. «Ale to prinesie neblahé následky.» Ponesieš kríž, ale buď muž! Ak si zrelým mužom a vidíš na svojom bratovi kňazovi niečo, čo sa ti nepáči alebo o čom si myslíš, že je nesprávne, choď a povedz mu to do očí. Alebo ak vidíš, že neprijíma radu, usmernenie, choď a povedz to biskupovi alebo najlepšiemu priateľovi toho kňaza, aby mu mohol pomôcť napraviť sa. Nehovor to však iným, pretože tak pošpiníš seba i jeho. A diabol si na tom zgustne, pretože týmto spôsobom útočí práve na centrum duchovnosti diecézneho kléru. Podľa mňa, klebety robia veľa škody. A nie sú pokoncilovou novinkou... Už Pavol im musel čeliť, spomeňte si len na slová: «Ja som Pavlov, ja zas Apollov...». Klebety sú skutočnosťou prítomnou už od počiatkov Cirkvi, pretože diabol nechce, aby Cirkev bola plodnou, jednotnou a radostnou matkou.

Aký je naopak znak toho, že tieto dva vzťahy medzi kňazom a biskupom a medzi kňazom a ostatnými kňazmi sú dobré? Je to radosť. Tak, ako je zatrpknutosť znakom, že chýba pravá diecézna spiritualita, keďže niet dobrého vzťahu s biskupom alebo s presbyterátom, tak je radosť znamením toho, že veci sú v poriadku. Môže nastať výmena názorov, možno sa i nahnevať, ale nad tým všetkým je radosť a je dôležité, aby bola neprestajne prítomná v týchto dvoch vzťahoch, ktoré majú zásadný význam pre spiritualitu diecézneho kňaza.

Chcel by som sa ešte vrátiť k inému príznaku, ktorým je zatrpknutosť. Raz mi jeden kňaz tu v Ríme povedal: «Vidí sa mi, že často sme Cirkvou rozhnevaných, neustále pohnevaných navzájom; vždy nájdeme niečo, aby sme sa pohnevali». Toto prináša smútok a horkosť, nie radosť. Keď stretneme v niektorej diecéze kňaza, ktorý žije taký nahnevaný a v napätí, pomyslíme si: veď ten človek si dáva na raňajky ocot. Na obed jedáva kyslé uhorky a na večeru poriadny pohár citrónovej šťavy. V jeho živote niečo nie je v poriadku, pretože je ukážkou Cirkvi nahnevaných. Naopak radosť je znakom, že veci fungujú dobre. Môžeme sa nahnevať a niekedy je aj zdravé nahnevať sa. Ale nepretržitý stav nahnevanosti nie je od Pána a vedie k smútku a nesvornosti.

Nakoniec ste spomenuli «vernosť Bohu a človeku». Ide o to isté, o čom sme hovorili pred chvíľou. Ide o dvojitú vernosť a dvojitú transcendentnosť. Byť verní Bohu a hľadať ho, otvoriť sa mu v modlitbe, majúc na pamäti, že on je verný, že nemôže zaprieť seba samého, že je vždy verný. A potom, otvoriť sa človeku; je to tá empatia, úcta, schopnosť počúvať a povedať to správne slovo s trpezlivosťou.“

Týmto sa dostalo stretnutie Svätého Otca s kňazmi v Caserte k záveru. Ako ďalší bod programu čakalo pápeža Františka stretnutie s veriacimi na námestí a svätá omša. Svoj dialóg s kňazmi ukončil slovami:

„Musíme sa už zastaviť, z lásky k veriacim, ktorí na nás čakajú... No som vám ozaj vďačný a prosím vás, modlite sa za mňa, pretože aj ja mám ťažkosti ako každý biskup a musím aj denne nastupovať na cestu obrátenia. Vzájomná modlitba nám pomôže napredovať. Vďaka za trpezlivosť.“

 

 

31. júla

Na sviatok sv. Ignáca Svätý Otec obedoval u jezuitov

Vatikán 31. júla – V deň liturgického sviatku zakladateľa Spoločnosti Ježišovej sv. Ignáca z Loyoly navštívil Svätý Otec František komunitu jezuitov v Ríme. Krátko pred jednou hodinou popoludní zavítal do generálneho domu rehole neďaleko Vatikánu, kde sa naobedoval v kruhu rehoľných spolubratov. Svätého Otca privítal generálny predstavený páter Adolfo Nicolás SJ. Spolustolovníkmi pápeža boli okrem členov miestnej komunity aj rodinní príslušníci pátra Paola Dall’Oglia SJ, uneseného pred rokom v Sýrii. Spolu so Svätým Otcom obedovalo aj 24 mladých jezuitských školastikov (bohoslovcov) z rozličných krajín Európy, ktorí sa v dňoch 30.7. – 17.8. zúčastňujú v Ríme na celoeurópskom komunitnom programe pre jezuitov vo formácii EJIF (European Jesuits in Formation) zameranom na upevnenie vzájomných vzťahov medzi jezuitmi z rozličných národov a na prehĺbenie sa v spiritualite a poznaní dejín rehole. Skupinu, v ktorej Slovensko zastupoval Samuel Jackanič SJ, sprevádzal predseda Rady európskych jezuitských provinciálov P. John Dardis SJ. Po slávnostnom obede Svätý Otec navštívil kaplnku jezuitského domu, ktorú zdobí umelecká mozaika P. Marka Rupnika SJ.

Rok 2014 slávia jezuiti na celom svete ako jubilejný, z dôvodu 200. výročia obnovenia rehole. Hlavný dátum obnovenia pripadá na blížiaci sa 7. august. Bula pápeža Pia VII. Sollicitudo omnium ecclesiarum zo 7. augusta 1814 bola totiž tretím a rozhodujúcim krokom v postupnom procese znovuobnovenia Spoločnosti Ježišovej. Pius VII. už prv uznal existenciu jezuitov, ktorí prežili na území Ruského cárstva (v breve Catholicae fidei zo 7. marca 1801) a následne toto uznanie rozšíril na Kráľovstvo dvoch Sicílií (v breve Per alias z 30. júla 1804). Pápežský dokument z roku 1814 rozšíril tie isté fakulty na celý svet, čim bolo odvolané rozhodnutie Klementa XVI., ktorý potlačil Spoločnosť Ježišovu 40 rokov predtým. Podľa očitých svedkov pápež Pius VII. dňa 7. augusta 1814 prišiel do hlavného jezuitského kostola Chiesa del Gesù v Ríme, kde ho privítali kardináli, kniežatá a okolo stovky starých jezuitov, a slávil svätú omšu pri oltári sv. Ignáca. Zvyšok ceremónie sa konal v priľahlej Kaplnke šľachticov, kde bola bula prečítaná a pápež ju odovzdal predstavenému talianskych jezuitov pátrovi Luigimu Panizzonimu (1729-1820).

 

Dialóg pápeža s kňazmi v Caserte: Profil kňaza tretieho tisícročia

Dňa 26. júla 2014 v juhotalianskej Caserte Svätý Otec František v dialógu s kňazmi diecézy odpovedal na štyri položené otázky. Prinášame plné znenie jeho odpovede na tretiu otázku. Jeden z kňazov sa na pápeža Františka obrátil týmito slovami:

„Dovoľte mi osloviť Vás otec František, aj preto, lebo z otcovstva nevyhnutne vyplýva svätosť, ak je autentické. Ako žiak otcov jezuitov, ktorým som zaviazaný za moju kultúrnu a kňazskú formáciu, vyjadrím najprv jeden môj dojem a potom osobitne otázku, ktorú Vám chcem položiť. Profil kňaza tretieho tisícročia: ľudská a duchovná vyváženosť, dialogická otvorenosť voči iným vieram a presvedčeniam, náboženským i nenáboženským. Prečo toto? Bezpochyby ste urobili kopernikovskú revolúciu v jazyku, štýle života, správaní a vydávaní svedectva v závažných otázkach celosvetového charakteru, aj smerom k ateistom a tým, ktorí sú ďaleko od kresťansko-katolíckej Cirkvi. Otázka, ktorú kladiem, je táto: Ako je možné, že v tejto spoločnosti, s Cirkvou, ktorá si želá rast a rozvoj, v tejto spoločnosti, ktorá sa vyvíja dynamicky a konfliktne a veľmi často je vzdialená od hodnôt Kristovho evanjelia, že sme Cirkvou, ktorá je veľmi často pozadu. Vaša revolúcia jazyka, sémantiky, kultúry a evanjeliového svedectva bezpochyby vyvoláva vo svedomí nás kňazov určitú existenciálnu krízu. Aké invenčné a kreatívne cesty by ste nám navrhovali na prekonanie, alebo prinajmenšom zmiernenie tejto krízy, ktorú prežívame? Ďakujem.“

Odpoveď Svätého Otca:

„Nuž, pozrime sa na to. Ako je možné napredovať v raste a rozvoji Cirkvi? Spomenuli ste niektoré veci: vyrovnanosť, otvorenosť pre dialóg... Avšak, ako je možné ísť dopredu? Vyslovili ste i jedno slovo, ktoré sa mi veľmi páči, je to božie slovo, a ak je aj ľudským slovom, je to preto, lebo je Božím darom: tvorivosť. Je príkazom, ktorý dal Boh Adamovi: «Choď a obrábaj zem. Teda, buď tvorivý». Tento príkaz dal aj Ježiš svojim učeníkom, prostredníctvom Ducha Svätého; ako príklad môžeme uviesť tvorivosť prvotnej Cirkvi vo vzťahu k židovstvu: Pavol bol kreatívny; Peter sa obával v ten deň, keď išiel za Kornéliom, lebo išlo o novú skutočnosť, o tvorivú skutočnosť. Ale išiel tam. To slovo je tvorivosť. A ako ju možno nadobudnúť?

Predovšetkým - a to je podmienka, ak chceme byť tvoriví v Duchu, v Duchu Pána Ježiša - niet inej cesty ako modlitba. Biskup, ktorý sa nemodlí, kňaz, ktorý sa nemodlí zabuchol dvere, odrezal si cestu ku tvorivosti. Je to práve v modlitbe, kde ti Duch Svätý dáva vnímať jednu vec a prichádza diabol a predstavuje ti inú vec, avšak práve modlitba je tou podmienkou, ktorá ti umožní napredovať. No i modlitba sa niekedy môže javiť ako nudná. Modlitba je veľmi dôležitá. Nie iba modlitba Liturgie hodín, ale aj liturgia svätej omše, slávená pokojne, úctivo, ako osobná modlitba s Pánom. Ak sa nemodlíme, budeme možno dobrými pastoračnými a duchovnými podnikateľmi, avšak Cirkev bez modlitby sa stane mimovládnou organizáciou, a nie takou, ktorá nosí pomazanie Ducha Svätého (unctio Spiritu Sancti). Modlitba je prvý krok, pretože je otvorením sa Duchu Svätému, aby sme sa mohli otvoriť pre druhých.

Pán je ten, ktorý hovorí: «Poď sem, choď tam, urob to a to...» a vzbudí v tebe tvorivosť, ktorá mnohých svätých stála tak veľa. Pomyslite si len na blahoslaveného Antonia Rosminiho, ktorý napísal (dielo) Päť rán Cirkvi. Bol tvorivým kritikom práve preto, lebo sa modlil. Napísal to, čo mu Duch Svätý dával vnímať a kvôli tomu skončil v duchovnom väzení, teda, vo svojom dome: nemohol verejne hovoriť, nemohol vyučovať, jeho diela boli na zozname zakázaných kníh. Dnes je blahoslavený! Tvorivosť ťa veľakrát povedie na kríž. Ak však vychádza z modlitby, prináša ovocie. Nejde o kreativitu bezbrehú (sans façon) a revolučnú, hoci dnes je v móde byť revolucionármi, tá však nie je z Ducha. Keď však tvorivosť pochádza od Ducha a rodí sa v modlitbe, môže ti spôsobiť problémy.

Tvorivosť pochádzajúca z modlitby má antropologický rozmer transcendentnosti, pretože vďaka modlitbe sa otváraš transcendentnu, Bohu. Je tu však ešte iné transcendentno: otvorenie sa iným, blížnym. Nemôžme byť Cirkvou uzavretou do seba, ktorá si nevidí ďalej od vlastného nosa, Cirkvou vzťahujúcou všetko na seba, ktorá vidí iba seba a nie je schopná zo seba vyjsť. Je teda dôležitá dvojitá transcendentnosť: voči Bohu a voči blížnemu. Vyjsť zo seba nie je nejakým dobrodružstvom, ale je cestou, je tou cestou, ktorú Boh vyznačil ľuďom, vyvolenému ľudu od prvej chvíle, ako povedal Abrahámovi: «Odíď zo svojej vlasti.» Vyjsť zo seba. A keď vyjdem zo seba, stretnem Boha a stretnem ostatných. Ako stretnem tých ostatných? Zblízka či na diaľku? Je potrebné stretnúť sa s nimi zblízka.

Tvorivosť, transcendentnosť a blízkosť. Blízkosť je kľúčové slovo. Byť nablízku. Nedať sa ničím odradiť. Byť nablízku. Boží človek sa nenechá vyľakať. Sám Pavol vidiac toľké modly v Aténach sa nenaľakal, ale povedal ľudu: «Ste nábožní, máte toľkých bohov..., avšak ja vám porozprávam o niekom inom.» Nevyľakal sa a dokázal sa im priblížiť zacitujúc i jedného z ich básnikov: «Ako hovoria vaši básnici...» Ide o priblíženie sa ku kultúre, o priblíženie sa k osobám, k ich bolestiam, k ich ťažkostiam. Veľakrát je toto priblíženie sa istým sebazáporom, pretože musíme počúvať o nudných či urážajúcich veciach.

Pred dvomi rokmi mi jeden kňaz, ktorý bol misionárom v Argentíne – pochádzal z diecézy Buenos Aires a odišiel do jednej diecézy na juhu, do oblasti, v ktorej roky nemali kňaza a prišli tam evanjelici - rozprával, že zašiel za jednou ženou, ktorá bola učiteľkou a neskôr riaditeľkou školy v jednej dedine. Táto pani ho usadila a začala mu nadávať, nie hanlivými slovami, ale príkro ho kárala: «Opustili ste nás, nechali ste nás samých, a ja, ktorá potrebujem Božie slovo, musela som prestúpiť k protestantom a stať sa protestantkou.» Keď pani ukončila príval slov, tento dobrý a zbožný mladý kňaz povedal: «Pani, iba jedno slovo: odpusťte. Prepáčte, odpusťte nám. Opustili sme stádo.» A žena zmenila tón. Hoci zostala protestantkou a kňaz s ňou neriešil otázku, ktoré náboženstvo je pravé; v tej chvíli také niečo nebolo možné. Nakoniec sa pani usmiala a povedala: «Otče, dáte si kávu?» «Áno, dajme si kávu.“ A keď sa kňaz chystal odísť, povedala: «Počkajte ešte, otče, poďte sem», a zaviedla ho do spálne, otvorila skriňu, kde mala uložený obraz Panny Márie. «Musíte vedieť, že som ju nikdy neopustila. Ukryla som ju pred pastorom, avšak mám ju v dome! »

Tento úsmevný príbeh nás učí, ako blízkosť a dobrotivosť spôsobili, že táto žena sa zmierila s Cirkvou, pretože sa ňou cítila byť opustená. A ja som mu položil otázku, ktorá sa nikdy nemá dávať: «A potom, ako to skončilo? » A kňaz ma opravil: «Nuž, ja som nič nežiadal. Tá pani naďalej chodí na protestantské bohoslužby, ale je vidno, že je to žena, ktorá sa modlí. Nech to zariadi Pán Ježiš.» Nešiel teda ďalej, nepozval ju, aby sa vrátila do Katolíckej cirkvi. Je to tá múdra blízkosť, ktorá vie ako ďaleko je možné zájsť.

Blízkosť však znamená aj dialóg. Treba si prečítať náuku o dialógu v Ecclesiam Suam (encyklika Pavla VI. z r. 1964, pozn. prekl.), opakovanú aj ďalšími pápežmi. Dialóg je veľmi dôležitý, avšak na to, aby sa dal uskutočniť, sú potrebné dve veci: vlastná identita ako východiskový bod a empatia voči iným. Ak nie som pevný vo svojej identite a vstupujem do dialógu, môže sa stať, že sa dopustím podvodu na vlastnej viere. Do dialógu sa dá vstúpiť jedine vychádzajúc z vlastnej identity a s empatiou, a to znamená, že neodsúdim vopred. Každý muž, každá žena má v sebe niečo, čím nás môže obdarovať. Každý muž, každá žena má svoje vlastné dejiny, svoju situáciu a máme si ich vypočuť. Múdrosť Ducha Svätého nám vnukne ako odpovedať. Pri dialógu máme vychádzať z vlastnej identity, avšak nejde o apologetiku, hoci aj tá je niekedy potrebná, vtedy, keď zaznejú otázky, ktoré si žiadajú vysvetlenie. Dialóg je ľudský, sú tam srdcia, duše, ktoré sa rozprávajú a to je dôležité!

Nebojme sa viesť dialóg s kýmkoľvek. Jeden svätý žartovne hovorieval, myslím, že to bol Filip Neri, že by bol schopný rozprávať sa aj s diablom. Prečo? Pretože vlastnil slobodu načúvať všetkým ľuďom, a vychádzal pritom z vlastnej identity. Bol si istý. Byť si istý vlastnou identitou však neznamená prozelytizmus. Prozelytizmus je nástraha, ktorú i Ježiš v istom zmysle odsudzuje popri tom (en passant), keď hovorí k farizejom a saducejom: «Obchádzate celý svet, aby ste získali jedného novoverca, a potom...», spomeňte si na to. Nuž, je to pasca.

Pápež Benedikt má jedno pekné vyjadrenie, použil ho v Aparecíde, ale myslím si, že ho zopakoval aj inde: «Cirkev nerastie vďaka prozelytizmu, ale vďaka príťažlivosti.» Čo je príťažlivosť? Je to táto ľudská empatia, ktorá je ďalej vedená Duchom Svätým. Takže, aký bude profil kňaza v tomto tak sekularizovanom storočí? Tvorivý človek, ktorý plní Boží príkaz «vytvárať veci»; človek transcendencie, či už s Bohom v modlitbe alebo s inými, neprestajne; muž blízkosti, ktorý sa približuje k ľuďom. Udržiavať si odstup od ľudí nie je kňazské a ľudia sú z takého postoja niekedy otrávení, a jednako to vychádza od nás samých. Kto však príjme ľudí a je im nablízku, rozpráva sa s nimi, robí tak preto, lebo sa cíti byť pevný vo vlastnej identite, ktorá ho pobáda, aby mal otvorené srdce pre empatiu. Toto by som odpovedal na vašu otázku.

 

30. júla

Dialóg pápeža s kňazmi v Caserte: jednota biskupov, ľudová zbožnosť

Pri návšteve juhotalianskej Caserty 26. júla Svätý Otec vyhradil prvú časť svojho programu stretnutiu s kňazmi pôsobiacimi v diecéze. V kaplnke historickej budovy niekdajšieho kráľovského paláca ho v mene služobníkov miestnej cirkvi privítal Mons. D´Alise, biskup Caserty, ktorý nastúpil do svojej služby iba pred dvoma mesiacmi. Svätý Otec najprv vysvetlil okolnosti svojej dvojnásobnej návštevy Caserty v dvojdňovom rozpätí, čo sa vyvinulo z pôvodného zámeru súkromne navštíviť pastora evanjelikálneho spoločenstva a po tom, ako sa priamo od Mons. D´Aliseho dozvedel, že dátum sa kryje so sviatkom patrónky Caserty sv. Anny. Pápež František svoj pripravený príhovor odovzdal biskupovi vo forme textu a hneď dal priestor kňazom. Štyria z nich mu predložili svoje otázky, na ktoré odpovedal priamo bez prípravy. Priblížme si teraz postupne obsah jeho odpovedí. Tentoraz sa zameriame na prvé dve otázky.

Prvá otázka sa týkala jednoty biskupského zboru. V podobe konkrétneho pastoračného problému ju predložil generálny vikár Caserty don Pasquarello. Po tom, ako ocenil podnety k osobnému vnútornému obráteniu, ktoré Cirkev od Svätého Otca rozličnými formami dostáva, poukázal na potrebu, aby sa to viac dotklo Božieho ľudu na praktickej komunitnej úrovni. Spomenul problém nedobre riešených územných hraníc tamojšej diecézy, čo núti veriacich zbytočne cestovať. „Riešiť tieto záležitosti prislúcha biskupskému zboru (...) no kedy sa biskupi dohodnú?“ znela otázka generálneho vikára.

Svätý Otec poukázal na historicky doložené konflikty biskupov na prvých konciloch, kde sa vyskytli i fyzické strety a k tomu poznamenal: „Toto je nepekný znak. Nie je to pekné, keď, biskupi ohovárajú jeden druhého, alebo vytvárajú účelové zoskupenia. (...) Je to nepekné, pretože práve takto sa narúša jednota Cirkvi. Toto nie je od Boha. A my biskupi musíme dávať príklad tej jednoty, ktorú Ježiš vyprosoval od Otca pre Cirkev. Neslobodno chodiť ohovárajúc jeden druhého. (...) Avšak choď a povedz mu to do očí! Naši predkovia na prvých konciloch išli až do pästných súbojov. Ja uprednostňujem vykričať si zo štyri najvážnejšie veci a potom nech sa objímu, a nie aby v skrytosti rozprávali jeden proti druhému.“ Pápež sa zmienil aj o prípade sporu medzi dvoma diecézami mimo Talianska kvôli peniazom. K vikárovým slovám, že biskupi sa majú vždy vedieť dohodnúť, poznamenal, že to má byť „súlad v jednote, ale nie v uniformite. Každý má svoju charizmu, každý má svoj spôsob myslenia, videnia vecí. Táto rozdielnosť je niekedy plodom pochybení, ale neraz je ovocím samotného Ducha Svätého. Duch Svätý chcel, aby bola v Cirkvi táto rozmanitosť chariziem. Ten istý Duch, ktorý tvorí rozličnosť, dokáže potom vytvoriť jednotu, jednotu v rozličnosti, bez toho, aby niekto prišiel o svoju osobnosť.“

Druhá otázka, ktorú položili pápežovi Františkovi kňazi v Caserte, sa týkala ľudovej zbožnosti. Otec Angelo Piscopo, správca dvoch farností v diecéze sa opýtal: „Vaša Svätosť, v apoštolskej exhortácii Evangelii gaudium ste pozvali povzbudzovať a posilňovať ľudovú zbožnosť ako vzácny poklad Katolíckej cirkvi. Zároveň ste však ukázali na riziko – žiaľ stále reálnejšie – šírenia akéhosi individuálneho a sentimentálneho kresťanstva, upriameného viac na tradičné formy a na zjavenia, ochudobnené o zásadné aspekty viery a bez dosahu na život spoločnosti. Čo by ste nám navrhovali pre takú pastoráciu, ktorá by bez umŕtvenia ľudovej zbožnosti dokázala dať znovu na prvé miesto evanjelium?“ Svätý Otec dal farárovi odpoveď, ktorá nasleduje v plnom znení:

„Hovorí sa, že v tejto dobe upadla religiozita, ale ja si to veľmi nemyslím. Pretože sú tu prúdy, školy intímnej religiozity, ako gnostici, ktorí robia pastoráciu podobnú predkresťanskej modlitbe, predbiblickej modlitbe, modlitbe gnostickej, a gnosticizmus vstúpil do Cirkvi cez tieto skupiny súkromnej, intimistickej zbožnosti. Toto nazývam intimizmom. Intimizmus nie je dobrý, je to čosi iba pre mňa, že som pokojný, cítim sa plný Boha. Je to trochu ako ísť cestou New Age, hoci to nie je to isté. Jestvuje religiozita, to áno, ale pohanská zbožnosť, alebo dokonca heretická; nesmieme sa báť vysloviť toto slovo, pretože gnosticizmus je heréza, bol prvou herézou Cirkvi. Keď hovorím o zbožnosti, hovorím o tom poklade nábožnosti s množstvom hodnôt, ktorý veľký pápež Pavol VI. opísal v Evangelii nuntiandi.

Uvedomte si jednu vec: Dokument z Aparecídy, ktorý bol dokumentom Piatej konferencie latinskoamerických biskupov, musel pre urobenie syntézy na konci samotného dokumentu - v predposlednom odseku, pretože ďalšie dva boli poďakovaním a modlitbou - musel ísť 40 rokov späť a vziať časť exhortácie Evangelii nuntiandi, ktorá je zatiaľ neprekonaným pokoncilovým pastorálnym dokumentom. Je mimoriadne aktuálny. V tomto dokumente pápež Pavol VI. opísal ľudovú zbožnosť a zdôraznil, že aj táto musí byť niekedy evanjelizovaná. Áno, pretože ako každá zbožnosť je v riziku utiecť trochu na jednu alebo na druhú stranu alebo byť bez vyjadrenia silnej viery. Ale nábožnosť, ktorú ľudia majú, nábožnosť, ktorá vstupuje do srdca s krstom, je obrovská sila, do tej miery, že Boží ľud, ktorý má túto nábožnosť, sa ako celok nemôže zmýliť, je neomylný vo svojej viere (in credendo). Tak hovorí Lumen gentium v 12. bode.

Pravá ľudová zbožnosť sa rodí z tzv. zmyslu pre vieru (sensus fidei), o ktorom hovorí tento koncilový dokument a privádza k úcte voči svätým, k Panne Márii, aj ľudovými a folklórnymi vyjadreniami v dobrom zmysle slova. Preto je ľudová zbožnosť v podstate inkulturovaná, nemôže byť laboratórna, aseptická ľudová zbožnosť, ale vždy vychádza z našich životov. Môžu sa urobiť drobné chyby – treba teda byť na pozore – jednako však ľudová zbožnosť je nástrojom evanjelizácie. Myslite na dnešnú mládež. Mladí ľudia – aspoň zo skúsenosti, ktorú som mal v inej diecéze – mladí, hnutia mládeže v Buenos Aires nefungovali. Prečo? Vravievali im: stretnime sa a budeme sa rozprávať, no mladí tým boli nakoniec znudení. Ale keď kňazi našli spôsob, ako zapojiť mladých ľudí do malých misií, urobiť misiu počas prázdnin, katechézu ľuďom, ktorí ju potrebujú, v dedinách, ktoré nemajú kňaza, potom sa pridávali. Mladí naozaj chcú tento misionársky protagonizmus a tu sa učia žiť istú formu zbožnosti, ktorá sa tiež môže nazvať ľudovou zbožnosťou. Misionársky apoštolát mladých má niečo z ľudovej zbožnosti.

Ľudová zbožnosť je aktívna, je hlbokým zmyslom pre vieru - hovorí Pavol VI. – zmyslom, ktorý sú schopní vlastniť iba ľudia jednoduchí a pokorní. A to je skvelé! Na pútnických miestach, napríklad, vidíme zázraky! Každý rok som 27. júla zašiel do pútnickej svätyne sv. Pantaleóna v Buenos Aires a v dopoludňajších hodinách som spovedával. Vracal som sa touto skúsenosťou obnovený, cítiac zahanbenie pred svätosťou, ktorú som nachádzal v obyčajných ľuďoch, hriešnikoch, ale svätých. Pretože hovorili o svojich vlastných hriechoch a potom rozprávali, ako žijú, aké majú problémy so synom alebo dcérou, alebo o tom, či onom, a ako chodia navštevovať chorých. Vyžaroval z nich zmysel pre evanjelium. Na pútnických miestach možno zažiť tieto veci. Spovednice na pútnických miestach sú miestom obnovy pre nás kňazov a biskupov. Sú kurzom duchovného pookriatia skrze kontakt s ľudovou zbožnosťou. A keď veriaci prichádzajú na spoveď, hovoria o svojej biede, ale ty vidíš za tou biedou Božiu milosť, ktorá ich privádza k tomuto okamihu. Tento kontakt s Božím ľudom, ktorý sa modlí, ktorý putuje, ktorý prejavuje svoju vieru cez túto formu zbožnosti, to nám veľmi pomáha v našom kňazskom živote.“

 

28. júla

Pápež František na priateľskej návšteve u protestantov v Caserte

Vatikán/Taliansko 28. júla - V dnešný deň Svätý Otec opäť zavítal do Caserty asi 200 km južne od Ríma, kde v sobotu slávil sviatok patrónky mesta, sv. Anny. Tentoraz išlo o súkromnú návštevu, pri ktorej sa stretol s pastorom evanjelikálneho spoločenstva Giovannim Traettinom, s ktorým ho spájajú priateľské vzťahy z ekumenických podujatí v Buenos Aires. Po tom, ako ho pápež František nedávno prijal vo Vatikáne spolu so skupinou pastorov pentekostálneho hnutia, rozhodol sa jeho návštevu opätovať. Bleskovo zorganizovaná návšteva sa tak uskutočnila práve dnes.

Helikoptéra so Svätým Otcom pristála v Caserte niečo po 10. hodine predpoludním. Pastor Traettino prijal hosťa vo vlastnom dome a potom aj v kruhu vyše dvesto členov svojho spoločenstva, ktoré nesie názov Cirkev zmierenia. Medzi prítomnými boli prevažne pentekostálni kresťania pochádzajúci z Talianska, ale tiež z USA a Argentíny. Dejiskom stretnutia bol ešte nedokončený nový chrám spoločenstva. Pastor oslovil Svätého Otca „môj milovaný priateľ“ a dodal, že aj s členmi spoločenstva sa za neho modlia. „Viacerí z nás dokonca veríme, že vaše zvolenie za biskupa Ríma bolo dielom Ducha Svätého,“ povedal pastor Traettino. Ďalej hovoril o jednote, založenej na Kristovi. Svätý Otec František okrem iného povedal:

„Duch Svätý vytvára rozmanitosť, ktorá je taká bohatá a krásna, a potom, ten istý Duch Svätý vytvára jednotu, a takto je Cirkev jedna v rozličnosti, a aby som použil krásne vyjadrenie jedného evanjelika, ktorého mám veľmi rád, je to rozličnosť zmierená skrze Ducha Svätého.“ Pápež František tiež požiadal o odpustenie za tých katolíkov, ktorí v minulosti prenasledovali pentekostálnych kresťanov. Aby bola jeho návšteva u protestantov správne porozumená, povedal: „Niekto bude azda zarazený tým, že pápež zašiel k evanjelikom. Ale pápež išiel navštíviť bratov!“

Niektoré momenty stretnutia priblížil pre Vatikánsky rozhlas vyslaný redaktor Guillermo Ortiz SJ: „Na začiatku pastor Traettino vyzval k potlesku pre prítomného pápeža a hneď potom žiadal o ešte silnejší potlesk pre Ježiša. Pápež František potom nadviazal na tieto slová a povedal, že je dôležité byť v prítomnosti Pána, ale je tiež veľmi dôležité kráčať, nezastaviť sa, pretože nehybný kresťan sa stáva chorým. Uviedol biblické prirovnanie, že keď sa v Starom zákone Jozefovi bratia vydali na cestu s cieľom nájsť jedlo, našli brata.“

Pastor Traettino, ktorý sa 1. júna tohto roku zúčastnil na stretnutí Svätého Otca na Olympijskom štadióne s hnutím Obnovy v Duchu Svätom, sa už viacero rokov angažuje v dialógu medzi katolíckymi a protestantskými charizmatikmi. Pentekostálne spoločenstvo s názvom Cirkev zmierenia so sídlom v Caserte vzniklo koncom 70. rokov minulého storočia. Na jeho internetovej stránke sa uvádza: „Sme v Taliansku priekopníkmi v dialógu s katolíckymi charizmatikmi. Rozvinuli sme citlivosť na dialóg so svetom, majúc pri srdci ohlasovanie evanjelia našej kultúre“.

 

Papež u evangelikálů v Casertě (CZ)

Caserta. Dnes ráno papež František znovu cestoval do Caserty. Po sobotní návštěvě v tomto městě poblíž Neapole tentokrát soukromě navštívil svého přítele z dob jeho i svého působení v Buenos Aires, totiž pastora letniční církve, Giovanni Traettiniho. Ten přizval kromě členů svého sboru také další evangelikální pastory z Itálie, Argentiny, USA a jiných zemí, takže návštěva nakonec nebyla tak docela soukromá. Setkání proběhlo v ještě rozestavěném pentekostálním kostele Smíření, kde bylo přítomno přibližně 400 letničních křesťanů, kteří papeže vřele přijali. Tamější pastor Traettini, který se nedávno účastnil také setkání Františka s italskou charismatickou obnovou na olympijském stadionu v Římě, a podílí se na dialogu katolických a protestantských charismatiků, papeže přivítal slovy:

„Drahý papeži Františku, můj milovaný bratře, naše radost z této návštěvy je velká. Je to obrovský, nenadálý a donedávna nemyslitelný dar. Vidíte to v očích dětí, starých i mladých lidí a rodin. Máme vás rádi. …. A vězte, že také mnozí z nás evangelikálů k vám chovají velké sympatie a mnozí z nás se za vás také denně modlíme. Je ostatně velice snadné mít vás rád. Mnozí z nás věří dokonce tomu, že vaše zvolení za římského biskupa bylo dílem Ducha svatého (smích, aplaus).“

Pastor Traettini poděkoval papeži, že vážil do Caserty cestu i po druhé: „S takovými jako jste vy, máme my křesťané naději“ – řekl a přešel k tématu jednoty církve založené na Ježíši Kristu. Zdůraznil, že středem našeho života a víry je osobní setkání s Kristem. Petrův nástupce mimo jiné řekl:

„Duch svatý působí v církvi různost, která je krásná a bohatá, ale potom tentýž Duch vytváří jednotu. Církev je tak jediná v různosti. A abychom užili krásné slovo evangelikálů, které se mi moc líbí: v různosti smířené Duchem svatým.“

Jednota není uniformita, pokračoval, protože „Duch svatý tvoří různost charismat i jednotu charismat“ a „ekumenismus je snahou, aby tato různost byla Duchem svatým harmonizována a stala se jednotou“. Papež František jako pastýř katolíků pak požádal o odpuštění za zákony, které byly v minulosti přijaty proti protestantům, poněvadž byly podporovány také katolíky. František pak odpověděl těm, kteří se možná podivili tomu, že papež jel navštívit evangelikální sbor:

„Někoho to zarazí: „Papež jel za evangelikály..“ Zkrátka jsem jel navštívit bratry (aplaus). Moc vám děkuji a prosím, abyste se za mne modlili, mám toho zapotřebí… abych aspoň nebyl takový špatný. Děkuji. (smích, aplaus).“

 

 

27. júla

Apel pápeža Františka proti násiliu na Blízkom východe, Iraku a Ukrajine: Je na čase prestať! Zastavte sa, prosím!

 

Vatikán 27. júla 2014 - Počas dnešného nedeľného stretnutia s veriacimi pri poludňajšej modlitbe Anjel Pána Svätý Otec pripomenul zajtrajšie 100. výročie vypuknutia prvej svetovej vojny a opakovane vyzval k ukončeniu násilia na Blízkom východe, v Iraku a na Ukrajine. V príhovore pre modlitbou dal návod, ako možno nájsť poklad, ktorým je Božie kráľovstvo.

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň,

krátke podobenstvá, ktoré nám predstavuje dnešná liturgia, sú záverom kapitoly Matúšovho evanjelia, venovanej podobenstvám o Božom kráľovstve (13,44-52). Medzi nimi sú dve malé majstrovské diela: podobenstvo o poklade ukrytom v poli a o vzácnej perle. Hovoria nám, že objavenie Božieho kráľovstva sa môže udiať znenazdajky, ako u roľníka, ktorý pri oraní našiel neočakávaný poklad, alebo po dlhom hľadaní, ako u obchodníka s perlami, ktorý napokon našiel vzácnu perlu, o ktorej dlho sníval. Ale v každom prípade zostáva primárna skutočnosť, že poklad a perla sú cennejšie než všetok ostatný majetok. Preto, keď ich roľník a kupec nájdu, zrieknu sa všetkého ostatného, aby si ich mohli kúpiť. Nepotrebujú rozmýšľať, či zamýšľať sa, zvažovať. Okamžite si uvedomia neporovnateľnú hodnotu toho, čo našli a sú ochotní stratiť všetko, aby to mali.

Tak je to aj s Božím kráľovstvom. Kto ho nájde, nemá žiadne pochybnosti, cíti, že je to to, čo hľadal, čo očakával a čo odpovie na jeho najautentickejšie túžby. A je to naozaj tak. Kto spozná Ježiša, kto ho osobne stretol, zostáva fascinovaný, priťahovaný toľkou dobrotou, toľkou pravdou, toľkou krásou, a to všetko vo veľkej pokore a jednoduchosti. Hľadať Ježiša, stretnúť Ježiša, to je najväčší poklad.

Koľkí ľudia, koľkí svätí boli čítajúc evanjelium s otvoreným srdcom natoľko ohromení Ježišom, že sa obrátili k nemu. Spomeňme si na svätého Františka z Assisi, bol už kresťanom, ale kresťanom „ako rosa na ruži“. Keď raz, v rozhodujúcom okamihu svojej mladosti, čítal evanjelium, stretol sa s Ježišom a objavil Božie kráľovstvo. A vtedy všetky jeho sny o pozemskej sláve zmizli. Evanjelium ti dá spoznať pravého Ježiša, dá ti spoznať živého Ježiša. Prehovorí k tvojmu srdcu a zmení tvoj život. A tak zanecháš všetko. Môžeš úplne zmeniť spôsob života, alebo pokračovať v tom, čo si robil pred tým, ale ty budeš iný, budeš znovuzrodený. Našiel si to, čo dáva zmysel, čo dáva chuť, čo prinesie svetlo do všetkého, aj do ťažkostí, utrpenia i smrti. Čítajte evanjelium. Hovorili sme už o tom, pamätáte si? Každý deň si prečítať úryvok z evanjelia a tiež nosiť Evanjelium so sebou vo vrecku, v kabelke, akokoľvek, ale na dosah ruky. A tam, čítajúc nejaký úryvok, nájdeme Ježiša.

Všetko nadobudne zmysel, keď tam v evanjeliu nájdeš tento poklad, ktorý Ježiš nazýva ‚Božím kráľovstvom‘, teda Boha, ktorý vládne v tvojom živote, v našich životoch. Boha, ktorý je láska, pokoj a radosť v každom človeku a vo všetkých ľuďoch. To je to, čo Boh chce, a to, pre čo Ježiš vydal sám seba až na smrť na kríži, aby nás vyslobodil z moci tmy a priviedol do kráľovstva života, krásy, dobra, radosti. Čítať evanjelium a nájsť Ježiša a mať túto kresťanskú radosť, ktorá je darom Ducha Svätého.

Drahí bratia a sestry, radosť z toho, že sme našli poklad Božieho kráľovstva je prenikavá, možno ju vidieť. Kresťan nemôže svoju vieru schovávať, pretože preniká do každého slova, každého gesta, aj do toho najjednoduchšieho, každodenného. Vyžaruje lásku, ktorú nám Boh dal skrze Ježiša. Prosme na príhovor Panny Márie, aby do nás a do celého sveta prišlo jeho kráľovstvo lásky, spravodlivosti a pokoja.“

 

Po modlitbe Anjel Pána a požehnaní pápež František pokračoval:

„Drahí bratia a sestry, zajtra si pripomíname sté výročie vypuknutia Prvej svetovej vojny, ktorá spôsobila smrť miliónov ľudí a nesmierne škody. Tento konflikt, ktorý pápež Benedikt XV. nazval ‚nezmyselným krviprelievaním‘, vyústil po dlhých štyroch rokoch do veľmi krehkého mieru. Zajtrajší deň bude dňom smútku na pamiatku tejto tragédie. Pripomenutím tejto tragickej udalosti chcem vyjadriť túžbu, aby sa viac neopakovali chyby z minulosti, aby sme si v súčasnosti zobrali ponaučenie z histórie a aby vždy prevážili požiadavky pokoja prostredníctvom pokojného a odvážneho dialógu.

Dnes moje myšlienky smerujú zvlášť do troch kritických oblastí, do oblasti Blízkeho východe, Iraku a Ukrajiny. Prosím vás, aby ste aj naďalej pokračovali spolu so mnou v modlitbe, aby Pán mohol darovať ľuďom a predstaviteľom v týchto oblastiach múdrosť a silu potrebné k presadzovaniu cesty mieru, cez riešenie každého sporu vytrvalým dialógom a vyjednávaním a prostredníctvom sily zmierenia. Aby sa do centra akéhokoľvek rozhodnutia nekládli osobné záujmy, ale spoločné dobro a rešpektovanie každého človeka. Pripomeňme si, že vojnou je všetko stratené a že pokojom sa nič nestráca.

Bratia a sestry, nikdy viac vojna. Nikdy vojna. Myslím najmä na deti, ktorým berieme nádej na dôstojný život, na umierajúce deti, zranené deti, deti zmrzačené, osirelé, deti, ktoré majú ako hračky pozostatky vojny, deti, ktoré nepoznajú úsmev. Zastavte sa, prosím! Prosím vás z celého svojho srdca. Je na čase prestať! Zastavte sa, prosím!“

Na záver Svätý Otec pozdravil niektoré skupiny pútnikov z rôznych krajín a všetkým poprial požehnanú nedeľu.

 

26. júla

Papež František navštívil Casertu

Bůh se dává objevit i těm, kdo Jej nehledají

Homilie papeže Františka při mši sv., Caserta

Ježíš se ke svým posluchačům obracel jednoduchými slovy, jimž mohli rozumět všichni. Také dnes večer k nám mluví prostřednictvím krátkých podobenství, která odkazují ke každodennímu životu lidí té doby. Podobenství o pokladu ukrytém v poli a perle obrovské ceny mají za protagonistu chudého nádeníka a bohatého obchodníka. Obchodník po celý život hledá cenný předmět, který zasytí jeho touhu po kráse a neúnavně chodí po světě v naději, že najde, co hledá. Ten druhý, rolník, se nikdy nevzdálil ze svého pole a jako vždycky koná svoji každodenní práci. A přece je pro oba výsledek stejný: objeví něco cenného. První najde poklad, druhý perlu obrovské ceny. Oba spojují stejné pocity: překvapení a radost, že dosáhli naplnění všech svých tužeb. Oba nakonec neváhají prodat vše, co mají, aby získali poklad, který našli. Těmito dvěma podobenstvími Ježíš učí, co je to nebeské království, jak jej nalézt a co dělat pro jeho získání.

Co je to nebeské království? Ježíš si nedělá starosti s vysvětlováním. Již od počátku svého evangelia hlásá: „Přiblížilo se nebeské království“, také dnes je blízko, mezi námi. Přiblížilo se nám, ale Ježíš jej nikdy neukazuje přímo, nýbrž vždycky odleskem, vyprávěním o hospodáři, králi, deseti pannách… Raději jej nechává tušit v podobenstvích a přirovnáních a ukazuje hlavně jeho účinky: nebeské království je s to změnit svět jako kvas skrytý v těstu, je maličké a nepatrné jako hořčičné zrnko, z něhož nakonec vyroste velký strom. Obě podobenství, o nichž chceme uvažovat, nám umožňují chápat, že Boží království se zpřítomňuje v samotném Ježíši. On je skrytým pokladem a perlou obrovské ceny. Pochopitelná je radost rolníka i obchodníka: našli jej! Je to radost každého z nás, když objevíme Ježíšovu blízkost a přítomnost ve svém životě. Přítomnost, která proměňuje život, a otevírá nás požadavkům bratří, přítomnost, která vybízí k přijetí každého jiného, včetně cizince a imigranta. Je to přívětivá, radostná a plodná přítomnost. Takto je království v nás.

Mohli byste se mne zeptat: Otče,jak najít Boží království? Každý z nás má svoji trasu. Každý má v životě svoji cestu. Pro někoho je setkání s Ježíšem očekávané, vytoužené a dlouho hledané, jak nám to ukazuje podobenství s obchodníkem, který chodí po světě, aby našel něco hodnotného. Pro jiné nastává znenadání a jako by náhodou, jako v podobenství s rolníkem. To nám připomíná, že se Bůh nechává potkat jakkoli, protože On jako první touží po setkání s námi a jako první se snaží nás potkat: přišel, aby byl „Bůh s námi“. A Ježíš je mezi námi, dnes je tady, řekl to: „Kde jste shromážděni v mém jménu, jsem mezi vámi já.“ Pán je zde, je s námi a mezi námi. On nás hledá a nechává se najít také od těch, kteří jej nehledají. On hledá nás a dává se najít. Někdy se nechává najít na neobvyklých místech a v nenadálých okamžicích. Když Ježíše najdeme, vyvolává v nás obdiv, jsme Jím uchváceni a s radostí zanecháváme svého obvyklého, někdy vyprahlého a apatického způsobu života, abychom se nechali vést novou logikou lásky a pokorné, nezištné služby. Ježíšovo slovo, evangelium. Nechci se vás tady ptát, nechci, abyste odpovídali, ale zeptám se: kdo z vás denně čte úryvek evangelia? Nezvedejte ruku, ne… Jenom se ptám. Ale kdo z vás možná spěchá proto, aby stihnul televizní seriál. Mějte po ruce evangelium, mějte jej na nočním stolku, v tašce, v kapse a potom jej na okamžik otevřete a čtěte Ježíšovo slovo a Boží království přijde. Kontakt s Ježíšovým slovem nás přibližuje Božímu království. Myslete na to. Mít vždycky po ruce malé evangelium, otevřít jej náhodně a číst, co Ježíš říká. Ježíš tam je.

Co dělat pro získání Božího království? V tomto bodě se Ježíš vyjadřuje velmi explicitně: nestačí nadšení, radost z objevu. Je třeba dávat přednost drahocenné perle království před jakýmkoli pozemským dobrem. Je třeba klást Boha na první místo ve svém životě, dávat mu přednost před vším. Dát primát Bohu, znamená mít odvahu říci Ne zlu, násilí a svévoli, a žít službou druhým v přízni vůči zákonnosti a obecnému dobru. Když člověk objeví Boha - pravý poklad - opouští styl egoistického života a snaží se s druhými sdílet dobročinnou lásku přicházející od Boha. Kdo se stává přítelem Boha, má rád bratry, snaží se chránit jejich život a jejich zdraví a respektovat také životní prostředí a přírodu. Vím, že trpíte těmito věcmi. Dnes, když jsem přišel, jeden z vás se ke mně přiblížil a řekl mi: „Otče, dejte nám naději.“ Já vám ale nemohu dát naději. Mohu vám jenom říci, kde je Ježíš, tam je naděje, a kde je Ježíš, tam se bratři mají rádi, usiluje se o ochranu jejich života, jejich zdraví a také úctou k životnímu prostředí a přírodě. Toto je naděje, která nikdy neklame a kterou dává Ježíš. To je obzvláště důležité v tomto vašem nádherném kraji, který si žádá, aby byl chráněn a hájen, vyžaduje odvahu říkat Ne každé formě korupce a nezákonnosti,. Všichni známe jméno těchto forem korupce a nezákonnosti. Vyžaduje ode všech, aby byli služebníky pravdy a zachovávali v každé situaci evangelní styl života, který se projevuje sebedarováním a pozorností vůči chudému a vyděděnému. Hledět si chudých a vyděděných. Bible je toho plná. Pán říká: Děláte toto a tamto... mne to nezajímá, mne zajímá, zda byla věnována péče sirotkovi, vdově, zda byl přijat vyděděnec, zajímá mne, zda bylo chráněno stvoření. To je Boží království. Bible je toho plná.

Svátek sv. Anny, - a já jí rád říkám Ježíšova babička. Je to tak? Dnešek je krásným dnem svátku babiček. Když jsem procházel kolem sousoší Anny a Marie, spatřil jsem něco krásného. Svatá Anna nemá korunku, ale korunována je dcera. A to je krásné. Svatá Anna je žena, která připravila svoji dcera, aby se stala královnou, královnou nebe a země. Tato babička odvedla skvělou práci! Skvělou práci. Tato patronka Caserty přivedla na toto náměstí různé komponenty diecézního společenství spolu s biskupem za účasti představitelů občanských a různých společenských institucí. Rád bych vás všechny povzbudil, abyste svůj patronátní svátek prožili bezpodmínečně jako čirý výraz víry lidu, který se považuje za Boží rodinu a upevňuje svazky bratrství a solidarity. Sv. Anna možná slyšela svoji dceru Marii pronášet slova Magnificat, protože Maria určitě často opakovala tato slova: „Mocné sesadil z trůnu, ponížené povýšil, hladové nasytil dobrými věcmi“ (Lk 1,51-53). Ať vám pomáhá hledat ten jediný poklad – Ježíše - a naučí vás objevovat měřítka Božího jednání. Bůh převrací světské soudy, přichází na pomoc chudým a nepatrným a naplňuje dobrem pokorné, kteří svůj život svěřují Jemu. Mějte naději. Naděje neklame. A rád opakuji: nenechte si ukrást naději.

Přeložil Milan Glaser

 

Caserta

Petrův nástupce dnes odpoledne navštívil jihoitalské město Caserta, vzdálené asi 200 km od Říma a necelých třicet od Neapoli. Papež pozdravil diecézní klérus a slavil mši svatou s poutníky z celé diecéze na prostranství před bývalým sídlem neapolských králů. Šestá italská pastorační cesta římského biskupa trvala zhruba pět hodin a vedla na další problematickou periferii.

„Caserta je zemí nikoho. Člověk se v ní ztrácí. Tísní ho úpadek krajiny a životního prostředí, sociální i kulturní zaostalost“, napsali věřící z diecéze Caserta papeži Janu Pavlu II. v roce 1992. Někteří z nich ještě mají v živé paměti návštěvu polského papeže, který v jihoitalském kraji Kampánie pronesl během dvou dní (23.-24. 5.1992) čtrnáct promluv. Dnešní pastorační cesta papeže Františka byla o poznání kratší. Trvala necelých pět hodin.

Na heliportu Vojenské letecké akademie, která sídlí v prostorách královského zámku v Casertě, o čtvrté hodině odpolední Petrova nástupce očekávali zástupci místní církve a státní správy. Kromě casertského biskupa Mons. Giovanniho D'Aliseho, který do úřadu nastopil před pouhými dvěma měsíci, byl přítomen také neapolský arcibiskup, kard. Crescenzio Sepe, předseda Kampánské biskupské konference.

Papež František se z heliportu vojenského letectva odebral vozem do prostor královského zámku, kde se v reprezentačním sále konalo setkání s diecézními kněžími. Jedním z nich byl O. Domenico Dragone, rektor svatyně Panny Marie Fatimské v obci Marcianise. Pro naše mikrofony vysvětluje, jakými změnami diecéze prošla od poslední papežské návštěvy.

“Z praktického hlediska zůstala taková, jaká byla. Ovšem při podrobnějším pohledu zjišťujeme, že na lokální úrovni se dějí věci, na které zrovna nemíří reflektory. Kupříkladu při farnostech fungují poradenská a podpůrná střediska. Pracují při nich zdravotničtí dobrovolníci, ke kterým se přicházejí léčit nemajetní lidé. Obracejí se na nás věřící s ekonomickými a bytovými problémy, kterým se v rámci farnosti snažíme pomáhat. Existuje tedy všudypřítomná síť solidarity, o které se moc neví. Je tu hodně dobrého a zároveň dost zlého.“

K negativním jevům patří nelegální skládky toxického odpadu, které organizuje místní mafiózní organizace camorra. Spalování odpadu a tvorba dioxinu kraji Caserta vysloužily jméno „země ohňů“ či „země nádorů“.

“Myslím, že v této souvislosti je tu ještě něco horšího, tedy pochybená mentalita státní správy a politiků. Někteří obyvatelé se snaží před špatným ovzduším utéct, vystěhovat se. Lokální správa a politika ale nechápe, že postupná degradace životního prostředí se obrací proti nim samým a jejich dětem. A dětí tu na nádory umírá opravdu hodně. V mé malé farnosti Marcianise bylo v posledních letech zatčeno bezpočet mafiánů a jejich spřízněnců, kterým byl zkonfiskován veškerý milionový majetek. Bere se tu útokem nepoctivé a snadno dosažitelné bohatství. Lidé se nespokojují s tím, co by jim nezbytně sloužilo ke každodennímu čestnému životu a co by mohli obhospodařovat. Mentalita je tu natolik zvrácená, že ani farář nevystaví křestní list bez úplatku. To mi nejvíc vadí.“

Myslíte si, že by nějaká změna mohla nastat s mladou generací?

“Minimálně. Většina mladých lidí žije v chaosu, neumějí se zastavit a přemýšlet. Když jsem studoval, byly v semináři jedním z nejkrásnějších darů okamžiky ticha a reflexe. Myslím, že škola se tu všemožně nasazuje, aby tuto mládež přitáhla ke studiu. Velmi často ale chybí uvědomění v rodině. Rodiče chtějí, aby dítě dostudovalo, kvalita přípravy už je nezajímá. Schází tu růst!“

Otec Dragone do papežovy návštěvy nevkládá nerealistická očekávání. „Slova papežů na naši adresu jsou stále tatáž“, podotýká a dodává: „Zázraky se dějí jen pomalu“ .

“Papež Jan XXIII. při zahájení Druhého vatikánského koncilu řekl, že půdu nezúrodní přívalový déšť, ale trvalý a drobný deštík. Dnešní poselství papeže Františka tedy nemůže Casertu ráz na ráz proměnit. Chceme o jeho slovech rozjímat. Faráři a všechna katolická sdružení je budou dále vysvětlovat, aby se z nich stal prostý a vytrvalý déšť. Je nutné nadále pracovat na stejných místech a přinášet stále tatáž poselství.“

Míní rektor mariánského poutního místa z diecéze Caserta, který se dnes odpoledne setkal s papežem Františkem. Po rozhovoru s diecézními kněžími nastoupil Petrův nástupce do otevřeného vozu, aby projel mezi statisícovým zástupem věřících, kteří se shromáždili na prostranství před zámkem neapolských králů.

Casertský královský palác projektoval v polovině 18. st. (1751) na zadání Karla III. Španělského italský architekt holandského původu Luigi Vanvitelli. Je označován za zdařilou syntézu dvou jiných význačných královských sídel – pařížského Versailles a madridského Escorialu.

A právě před touto impozantní stavbou papeže očekávali poutníci z celé diecéze v den liturgické památky sv. Jáchyma a Anny, která je patronkou města Caserta. Svatý otec František od šesti hodin večer slavil liturgii ze 17. neděle v mezidobí. V homilii se zamýšlel nad podobenstvími o nebeském království obsaženými v nedělním evangeliu (Mt 13,44-52) a zaměřil se na tři otázky: co je nebeské království, jak jej nalézt a jak jej získat. František mimo jiné řekl:

„Co dělat pro získání Božího království? V tomto bodě se Ježíš vyjadřuje velmi explicitně: nestačí nadšení, radost z objevu. Je třeba dávat přednost drahocenné perle království před jakýmkoli pozemským dobrem. Je třeba klást Boha na první místo ve svém životě, dávat mu přednost před vším. Dát primát Bohu, znamená mít odvahu říci Ne zlu, násilí a svévoli, a žít službou druhým v přízni vůči zákonnosti a obecnému dobru. Když člověk objeví Boha - pravý poklad - opouští styl egoistického života a snaží se s druhými sdílet dobročinnou lásku přicházející od Boha. Kdo se stává přítelem Boha, má rád bratry, snaží se chránit jejich život a jejich zdraví a respektovat také životní prostředí a přírodu. To je obzvláště důležité v tomto vašem nádherném kraji, který si žádá, aby byl chráněn a hájen, vyžaduje odvahu říkat Ne každé formě korupce a nezákonnosti, vyžaduje ode všech, aby byli služebníky pravdy a zachovávali v každé situaci evangelní styl života, který se projevuje sebedarováním a pozorností vůči chudému a vyděděnému. Ježíšovo slovo, evangelium. Nechci se vás tady ptát, nechci, abyste odpovídali, ale zeptám se: kdo z vás denně čte úryvek evangelia? Nezvedejte ruku, ne… Jenom se ptám. Ale kdo z vás možná spěchá proto, aby stihnul televizní seriál. Mějte po ruce evangelium, mějte jej na nočním stolku, v tašce, v kapse a potom jej na okamžik otevřete a čtěte Ježíšovo slovo a Boží království přijde. Kontakt s Ježíšovým slovem nás přibližuje Božímu království. Myslete na to. Mít vždycky po ruce malé evangelium, otevřít jej náhodně a číst, co Ježíš říká. Ježíš tam je.“

V samém závěru bohoslužby papeže pozdravil diecézní biskup Giovanni D'Alise. V půl osmé večer se papež František na vojenském heliportu rozloučil s církevními i státními představiteli a odletěl zpět do Vatikánu. V pondělí 28. července bude následovat druhá, již ryze soukromá etapa návštěvy v jihoitalské Casertě, která římského biskupa zavede za jeho přítelem a evangelikálním pastorem Giovannim Traettinem.

 

25. júla

Pápež František zašiel na obed do vatikánskej „závodnej jedálne“

Vatikán 25. júla - Svätý Otec dnes prekvapil zamestnancov Vatikánu, ktorí sa stravujú v spoločnej jedálni, keď sa prišiel spolu s nimi naobedovať. Ako dosvedčil vedúci jedálne, vzal si podnos a príbor ako každý iný a prisadol si k stolu s porciou cestovín a rybaciny. Zoznámil sa so spolustolovníkmi a povypytoval sa ich na ich život a prácu. Pred odchodom sa s ním na pamiatku odfotografovali a on im udelil požehnanie. Jedáleň sa nachádza neďaleko Vatikánskych múzeí, teda na opačnom konci Vatikánu ako Dom sv. Marty, kde je pápež František aj počas letného obdobia stabilným stravníkom.

 

Sústrasť Svätého Otca po páde alžírskeho lietadla v Mali

Vatikán 25. júla – Po včerajšom leteckom nešťastí, pri ktorom sa na území Mali zrútilo lietadlo alžírskej leteckej spoločnosti, zaslal vatikánsky štátny sekretár kardinál Pietro Parolin sústrastný telegram arcibiskupovi Alžíru Ghalebovi Moussa Abdalla Baderovi. „Jeho Svätosť pápež František sa v modlitbe pripája k zármutku príbuzných, ktorí stratili svojich drahých a vyjadruje im svoju hlbokú sústrasť s uistením o svojej blízkosti v tejto bolestnej skúške. Svätý Otec prosí Boha, aby prijal zosnulých do svojho pokoja a vzýva ho, aby dal útechu a nádej všetkým, ktorých postihlo toto nešťastie,“ uvádza sa v telegrame.

 

24. júla

Sudánska kresťanka Meriam sa stretla so Svätým Otcom

Vatikán 24. júla - Svätý Otec František sa dnes vo Vatikáne stretol so sudánskou kresťankou Meriam, ktorá bola päť mesiacov väznená a odsúdená na smrť pre údajný odpad od viery. Na stretnutie s pápežom Františkom prišla Meriam Yahia Ibrahim Ishagová spolu s manželom Danielom Wanim a dvoma deťmi, jedenapolročným Martinom a dvojmesačnou Mayou, ktorá sa narodila vo väzení.

Ako informoval riaditeľ vatikánskeho tlačového strediska P. Federico Lombardi, Svätý Otec poďakoval Miriam a jej rodine za odvážne svedectvo vytrvalosti vo viere. Meriam poďakovala za veľkú podporu a útechu, ktorej sa jej dostalo prostredníctvom modlitby Svätého Otca a mnohých ďalších veriacich a ľudí dobrej vôle. Tlmočníkom pri rozhovore bol Mons. Yohannis Gaid, jeden z osobných sekretárov Svätého Otca, ktorý je egyptského pôvodu. Páter Lombardi pre Vatikánsky rozhlas takto priblížil priebeh stretnutia:

„Bola prijatá nielen ona, ale celá jej rodina. Bola spolu s manželom, ktorý je telesne postihnutý, bol na vozíčku, a s dvoma krásnymi bábätkami. Štvorčlenná rodinka bola zjavne veľmi zomknutá, citovo zjednotená. Pápež im prejavil celú svoju blízkosť a nežnosť, poďakoval za svedectvo vydané manželmi a za príklad odvahy a vytrvalosti, ktorý dali, a oni zase z ich strany poďakoval za to, že cítili pápežovu blízkosť a oporu aj modlitbu celej Cirkvi a všetkých ľudí dobrej vôle. Svätý Otec týmto stretnutím prirodzene chcel vyjadriť svoju solidaritu a blízkosť aj v širšom zmysle, ako tejto konkrétnej rodine, tak aj všetkým tým, ktorí trpia, ktorí podstupujú prenasledovanie alebo ťažkosti pre svoju vieru alebo pre obmedzovanie náboženskej slobody.“

Rodinu pri stretnutí vo Vatikáne sprevádzal námestník talianskeho ministra zahraničných vecí Lapo Pistelli, ktorý včera absolvoval cestu do Sudánu s cieľom dotiahnuť do konca vyjednávanie a odprevadiť Meriam s rodinou do Talianska, kde sa budú pripravovať na presun do USA. Meriam bola prepustení z chartúmskeho väzenia už 23. júna, po tom ako Sudánsky ústavný súd zrušil rozsudok vynesený na základe islamského práva šaría. Zo strany úradov jej však bolo bránené spolu s rodinou opustiť krajinu pre údajné nedostatky v cestovných dokladoch. Pápež František pri dnešnom stretnutí vo Vatikáne poďakoval aj ďalším členom talianskeho personálu, ktorý sprevádza Meriaminu rodinu a pomáha je v tomto náročnom období.

23. júla

Moslimský intelektuál: Moslimovia by sa mali medzinárodne zastať kresťanov v Iraku

„Odvážim sa povedať, že irackí kresťania v Mosule majú väčšie právo než my na svoju pôdu a na svoje domy. Obývajú mesto ešte spred príchodu islamu a arabských kmeňov. Máme preto morálnu povinnosť dbať o nich a chrániť ich.“ Autorom týchto slov je spisovateľ Younis Tawfik, sunnitský moslim narodený v irackom Mosule, ktorý od roku 1979 žije v Taliansku. „Vyháňanie kresťanov a devastácia Mosulu, môjho mesta, sú pre mňa hlbokou ranou“, hovorí Tawfik, ktorý sa do Talianska dostal vďaka pomoci svojho katolíckeho učiteľa.

Pre Tawfika postup džihádistických extrémistov ISIL-u v Iraku nie je prekvapením, ale „výsledkom zlyhávajúcej vlády poznačenej korupciou, ktorá nezvládla uniesť proces demokratizácie krajiny.“ O kresťanoch v Iraku hovorí takto: „Irackí kresťania zohrávali v raste Iraku v priebehu storočí dôležitú rolu, boli veľmi štedrí. Hlavní spisovatelia, umelci, lekári, vedci patrili práve ku kresťanskej viere. Boli to ľudia, ktorí si vedeli vážiť arabskú kultúru. Veď prvé moderné slovníky arabčiny a prvé štúdiá tejto kultúry sú práve dielom kresťanov Orientu.“

Podľa slov Tawfika medzi irackými moslimami existuje solidarita s kresťanmi, žiaľ, pre ich pomoc nemôžu urobiť veľa. Ako povedal, jeho vlastní príbuzní sú prakticky uväznení v meste mužmi ISIL-u od Abu Bakr al-Baghdadiho. Ale ako vysvetľuje Tawfik, „dôležité bolo oficiálne vyhlásenie ulemy, čiže učencov islamu v Mosule, ktorí zásadne odsúdili činnosť ISIL-u a považujú ju za protichodnú s princípmi islamu a s počínaním Proroka. Už nie sme v dobe kalifátov, nie sme viac v osmanskom impériu, dnes sme všetci občania krajiny, ku ktorej kresťania patria a kde majú právo zotrvať, vlastne väčšie právo ako my. Okrem toho, tento kalifát je v skutočnosti zločineckou organizáciou“, hovorí Tawfik.

Iracký spisovateľ hovorí aj o dráme vyháňania kresťanov z ich domov označených písmenom N, ktorú mu priblížili jeho priatelia: „Videl som fotky kompletne vyľudnenej kresťanskej štvrte Mosulu. Je to neuveriteľná skutočnosť, ktorá sa v modernej dobe ešte neudiala a musí byť odsúdená. Nielen tak, ako to urobili islamskí učenci v Mosule, ale všetkými moslimami na medzinárodnej úrovni ako aj arabskými vládami. A niekto sa musí pohnúť k ukončeniu tejto drámy.“

 

Futbalové hviezdy na medzináboženskom podujatí za pokoj

Vatikán 23. júla – Osobnosti svetového futbalu ako Lionel Messi, Gianluigi Buffon, Zinedine Zidane, Javier Zanetti, Roberto Baggio, Andrea Pirlo, Yuto Nagatomo či Samuel Eto'o, ktorí sa hlásia k rozličným náboženstvám, sa stretnú 1. septembra o 20.45 hod. na Olympijskom štadióne v Ríme. Exhibičný zápas s názvom „Prvé medzináboženské futbalové stretnutí za pokoj“ bude benefičnou akciou v prospech dobročinných organizácií Scholas Occurrentes a Nadácia PUPI Onlus.

Ako informovalo Tlačové stredisko Svätej stolice, iniciatíva sa zrodila v apríli minulého roka pri príležitosti audiencie pápeža Františka pre futbalové tímy Talianska a Argentíny na záver benefičného zápasu. Svätý Otec sa vtedy podelil s argentínskym hráčom Javierom Zanettim s nápadom zorganizovať zápas, v ktorom by sa stretli príslušníci rôznych náboženstiev s cieľom šíriť bratstvo a vzájomnosť prostredníctvom športu.

Lístky budú v predaji od 25. júla a celý zisk bude určený na charitatívne účely. Organizácia Scholas Occurrentes, ktorá má sídlo v priestoroch Pápežskej akadémie vied vo Vatikáne, je verejnoprospešnou výchovnovzdelávacou inštitúciou pod záštitou pápeža Františka, ktorá za pomoci techniky, umenia a športu podporuje sociálnu integráciu a kultúru stretnutia. Nezisková Nadácia PUPI Onlus, ktorú pred vyše desiatimi rokmi založili Paula a Javier Zanettioví, podporuje programy adopcie na diaľku a pomáha osobám v ťažkostiach rozličného typu.

 
 

Povzbudenie od Svätého Otca pre „Deň za život“ vo Veľkej Británii a Írsku

Vatikán/Veľká Británia 23. júla - Brániť život pred „kultúrou smrti“ a prinášať Kristovu lásku na miesta, kde sa prejavujú „nové formy chudoby a krehkosti“. To je výzva posolstva Svätého Otca, podpísaného štátnym sekretárom kardinálom Pietrom Parolinom, adresovaná katolíkom Veľkej Británie a Írska, ktorí budú v nedeľu 27. júla sláviť Deň za život. Téma tohtoročného Dňa za život, spoločne sláveného v Anglicku, Walese, Škótsku a Írsku, znie: „Chráň a miluj život od jeho počiatku až po prirodzený koniec“.

V posolstve sa kardinál Parolin vracia k úryvku z apoštolskej exhortácie pápeža Františka Evangelii gaudium, pričom sa osobitne obracia na mladých. Ako píše, „Svätý Otec verí, že toto každoročné svedectvo o posvätnosti Božieho daru života bude inšpirovať veriacich a osobitne mladých katolíkov, aby bojovali proti kultúre smrti, nielen úsilím o zaistenie adekvátnej právnej ochrany základného ľudského práva na život, ale aj snahou priniesť Kristovu milosrdnú lásku ako životodarný balzam ľuďom trpiacim «novými formami chudoby a krehkosti» (porov. EG 210), ktorých výskyt v súčasnej spoločnosti narastá.“

Výťažok tohtoročnej zbierky za život v Spojenom kráľovstve a Írsku bude venovaný podpore štruktúr miestnej cirkvi, ktoré sa venujú obrane života a osvete.

 

Pozdrav pápeža Františka pútnikom v Buenos Aires

Vatikán/Argentína 23. júla - Svätý Otec zaslal pozdravné posolstvo miestnej cirkvi v Buenos Aires pri príležitosti 50. výročia pútnickej svätyne zasvätenej sv. Panteleónovi: „Túžim byť pri vás a môcť v sebe oživiť to, čo som prežíval, keď som pri príležitosti 27. júla mohol prichádzať do tejto svätyne, aby som kňazom pomáhal so spovedaním.“ Svätý Otec sa takto delí so svojou skúsenosťou: „Vracal som sa domov duchovne posilnený svedectvom viery. Nemožno si ani predstaviť všetko to dobro, čo som prijal. A za všetko toto dobro sa chcem poďakovať. Nech vás Pán štedro odmení.“ Pápež František uistil rodákov o svojej modlitbe, pri ktorej mu prechádzajú mysľou mnohé tváre a mená tamojších ľudí, jeho bývalých spolupracovníkov.

Veriaci v Buenos Aires sa od 18. júla novénou pripravujú na hlavnú slávnosť patróna svätyne.Svätý Panteleón bol uzdravovateľom a zomrel ako mučeník za Diokleciánovho prenasledovania v roku 303 v Nikomédii, ležiacej v dnešnom Turecku. Pútnická svätyňa sa nachádza vo štvrti Mataderos na predmestí argentínskeho hlavného mesta. Svätý Otec o nej v posolstve píše tak, že používa pútavý obraz chrámu, ktorý kráča. Píše o „kostole, ktorý sa zdá byť nehybným, ale ktorý putujúci Boží ľud privádza do pohybu. Takto kráčal počas päťdesiatich rokov v srdciach toľkých veriacich, ktorí si prišli uctiť svätca, vyprosovať uzdravenie a vyznať svoju vieru. Takto kráčal v srdci mestskej štvrte, čo sa premietlo na celé mesto. Prosím Pána, aby vám udelil milosť naďalej kráčať, pokračovať v tejto púti srdca uprostred veľkomesta. V týchto dňoch slávenia päťdesiateho výročia som s vami. Prosím vás, aby ste sa nezabudli za mňa pomodliť.“

 
 

20. júla

Pápež František: Trpezlivosť a milosrdenstvo, nie indiferentnosť voči zlu

Príhovor Svätého Otca Františka pred modlitbou Anjel Pána v nedeľu 20. júla 2014 vo Vatikáne:

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň! Po tieto nedele nám liturgia predkladá niektoré evanjeliové podobenstvá, čiže krátke rozprávania, ktoré Ježiš používal na ohlasovanie Nebeského kráľovstva zástupom. Medzi tými, ktoré sú v dnešnom evanjeliu, je jedno, ktoré je zložitejšie, nechápe sa hneď sprvoti, a ku ktorému Ježiš učeníkom podáva vysvetlenie. Je to podobenstvo o dobrej pšenici a kúkoli, ktoré sa zaoberá problémom zla vo svete a vyzdvihuje Božiu trpezlivosť (porov. Mt 13,24-30.36-43). Scéna sa odohráva na roli, kam pán zasieva pšenicu, no jednej noci prichádza nepriateľ a zasieva kúkoľ; toto pomenovanie je v hebrejčine odvodené z toho istého koreňa ako meno „Satan“ a evokuje myšlienku rozdelenia. Všetci vieme, že démon je rozkolník, vždy sa snaží ľudí rozdeliť, rodiny, krajiny a národy. Sluhovia by chceli burinu rýchlo vytrhať, ale pán tomu zabraňuje so zdôvodnením: «pri zbieraní kúkoľa by ste mohli vytrhnúť aj pšenicu» (Mt 13,29). Pretože všetci vieme, že kúkoľ, keď rastie, tak veľmi sa podobá na dobrú pšenicu, že je tu nebezpečenstvo si ich zmýliť.

Ponaučenie z tohto podobenstva je dvojaké. Predovšetkým hovorí, že zlo, ktoré je vo svete, nepochádza od Boha, ale od jeho nepriateľa, od Zlého. Je to kuriózne: tento chodí v noci rozosievať kúkoľ, po tme, v nejasnosti... Tam, kde nie je svetlo, on prichádza a seje kúkoľ. Tento nepriateľ je prešibaný: rozosial zlo pomedzi dobro, takže je pre nás ľudí nemožné ich čisto oddeliť. No nakoniec, Boh to bude môcť urobiť. On si necháva čas. 

A tu prichádzame k druhej téme: protiklad medzi netrpezlivosťou sluhov a trpezlivým vyčkávaním majiteľa poľa, ktorý predstavuje Boha. My sa často veľmi náhlime s posudzovaním, klasifikovaním, dávaním na jednu stranu dobrých a zlých na druhú... No spomeňte si na tú modlitbu pyšného človeka: „Ďakujem ti, Bože, že som dobrý a nie som ako ten druhý, ktorý je zlý“. Spomeňte si na to. Boh naopak vie vyčkávať. Pozerá sa na „roľu“ života každej osoby s trpezlivosťou a milosrdenstvom: vidí omnoho lepšie než my špinu a zlo, ale vidí i výhonky dobra a čaká s dôverou, že dozrejú. Boh je trpezlivý, vie vyčkávať. Aké je to krásne: náš Boh je trpezlivý Otec, ktorý nás vždy vyčkáva a čaká na nás so srdcom na dlani, aby nás prijal, aby nám odpustil! Vždy nám odpúšťa, ak prídeme k nemu...

Pánov postoj je postojom nádeje založenej na istote, že zlo nemá ani prvé ani posledné slovo. A ešte viac: vďaka tejto Božej trpezlivej nádeji samotný kúkoľ, čo znamená zlé srdce, s toľkými hriechmi, sa nakoniec môže stať dobrou pšenicou. Ale pozor: evanjeliová trpezlivosť nie je indiferentnosť voči zlu; nemožno znejasňovať rozdiel medzi dobrom a zlom! Voči kúkoľu, prítomnému vo svete je Pánov učeník povolaný napodobňovať Božiu trpezlivosť, živiť nádej majúc oporu v neochvejnej dôvere v konečné víťazstvo dobra, čiže Boha.

Nakoniec totiž bude zlo odstránené. V čase žatvy, teda pri súde, ženci vyplnia pánov rozkaz a oddelia kúkoľ na spálenie (porov. Mt 13,30). V ten deň poslednej žatvy bude sudcom Ježiš, ten, ktorý zasial na svet dobrú pšenicu a ktorý sa sám stal „pšeničným zrnkom“, zomrel a vstal z mŕtvych. Na konci budeme všetci súdení rovnakým metrom: akým? Akým metrom budeme súdení? Rovnakým metrom, akým sme súdili: milosrdenstvo, ktoré sme uplatnili voči druhým, bude uplatnené aj voči nám. Prosme Pannu Máriu, našu Matku, aby nám pomáhala rásť v trpezlivosti, v nádeji a v milosrdenstve voči všetkým bratom.“

Po príhovore sa Svätý Otec pomodlil s veriacimi mariánsku modlitbu Anjel Pána, ktorú ukončil apoštolským požehnaním. Potom upozornil na nesmierne ťažkú situáciu prenasledovaných kresťanských spoločenstiev v irackom Mosule a v ďalších častiach Blízkeho východu, ktorí musia opúšťať svoje domovy a utekať doslova s holými rukami. Otcovskými slovami sa obrátil priamo na nich: „Najdrahší bratia a sestry, ktorí ste tak veľmi prenasledovaní, viem, koľko trpíte, viem, že ste obratí o všetko. Som s vami vo viere v Toho, ktorý zvíťazil nad zlom.“

Pápež František všetkých veriacich vyzval k vytrvalosti v modlitbe za oblasti sveta vystavené napätiam a konfliktom, k vyprosovaniu zmierenia a pokoja.

 

 

19. júla

Pápež František k výročiu antisemitského útoku v Argentíne: „Terorizmus je šialenstvo“

Vatikán/Argentína 19. júla – Videoposolstvo Svätého Otca pri príležitosti 20. výročia atentátu na sídlo Združenia židovskej vzájomnosti v Argentíne AMIA (Asociación Mutual Israelita Argentina) odvysielali včera v Argentíne. Svätý Otec v posolstve hovorí: „Terorizmus je šialenstvo. Terorizmus vie len zabíjať, nevie budovať, terorizmus ničí. ... Dvadsať rokov po tragédii združenia AMIA, túžim vyjadriť moju blízkosť argentínskej židovskej komunite, ako aj všetkým rodinným príslušníkom obetí, či už sú to kresťania alebo židia.“

Dňa 18. júla 1994 teroristi zanechali za sebou 85 mŕtvych a viac než 200 zranených odpálením výbušninami naloženého vozidla na parkovisku pod budovou asociácie v Buenos Aires. Vo videu, ktoré zaznamenal na svoj mobilný telefón riaditeľ Latinskoamerického židovského kongresu Claudio Epelman pri svojej nedávnej návšteve vo Vatikáne, pápež František ďalej hovorí, že mesto Buenos Aires potrebuje nad týmito udalosťami plakať, nie ich odsúvať do archívu. Vyzýva tiež, aby sa v tejto veci urobilo zadosť spravodlivosti. Posolstvo sa končí modlitbou za obete a požehnaním ich rodín.

         

Kniha o stretnutí Svätého Otca s novickami a seminaristami

Vatikán 19. júla - Vo vatikánskom vydavateľstve vyšla kniha s názvom „Dôverujem ti!“ (Mi fido di te!). Ide o publikáciu, ktorá je výsledkom stretnutia seminaristov, novicov, noviciek a osôb na ceste zasväteného povolania so Svätým Ocom Františkom v rámci podujatia, ktoré sa uskutočnilo od 4. do 7. júla 2013 v rámci aktivít Roka viery. Publikáciu, ktorej cieľom je zviditeľniť a podeliť sa o radosť z duchovného povolania, zostavila Pápežská rada na podporu novej evanjelizácie.

Kniha obsahuje príhovor pápeža Františka pri stretnutí so šiestimi tisícmi mladých povolaní v Aule Pavla VI., ako aj jeho homíliu z nasledujúceho dňa počas slávenia Eucharistie v Bazilike sv. Petra. Svätý Otec sa dotkol tém ako sú: kultúra provizória, pravá radosť rodiaca sa zo stretnutia, zo vzťahov s inými, pastoračné materstvo a otcovstvo, bez ktorého zasvätená osoba prežíva smútok, ďalej modlitba, radosť útechy a Kristov kríž ako základ misie. Príhovory Svätého Otca dopĺňajú aj prejavy a zamyslenia ďalších osobností, ktoré boli súčasťou programu spomínaných dní.

 

18. júla

Papež vyjádřil blízkost faráři v pásmu Gaza

Vatikán. Papež František zaslal včera osobní poselství faráři v pásmu Gaza o. Jorge Hernandezovi, argentinskému misionáři z řeholní kongregace verbistů. Poselství mu doručil o. Mario Cornioli ze Zajordání, který jej zveřejnil na svém blogu. Papež František byl informován o situaci dvou set křesťanů, nejen katolíků z farnosti Svaté rodiny v Gaze, kam se uchýlily také sestry z kongregace Misionářek lásky spolu s 28 postiženými dětmi a devíti seniorkami, o které pečují. „Drahý bratře, obdržel jsem zprávu od otce Maria Cornioliho,“ píše papež František. „Jsem nablízku vám, sestrám a celému katolickému společenství. Provázím vás svojí modlitbou. Kéž vám žehná Ježíš a opatruje Panna Maria. Bratrsky objímá František“ – končí se krátké papežovo poselství.

O. Mario Cornioli Vatikánskému rozhlasu mimo jiné řekl:

„O. Jorge papežovo poselství tlumočil všem tamějším křesťanům, kteří byli velice potěšeni zvláště v těchto tak těžkých chvílích. Gaza byla celou noc bombardována – a dnes ráno prý byl použit také bílý fosfor. Do nemocnic je přiváženo mnoho raněných a nikdo neví, jak je léčit. Situace je velmi dramatická. Otec Jorge mi sdělil, že jejich fara a školy jsou plné uprchlíků. Prosíme svět, aby něco udělal pro zastavení tohoto masakru. Na druhé straně panuje na ostatních územích paradoxně klid: v Betlémě i v Jeruzalémě. Nic bychom nevěděli, kdybychom neměli zprávy nebo přímé kontakty s křesťanskou komunitou, s otcem Jorgem. Využívám však příležitosti, abych řekl všem poutníkům, aby nadále do Izraele a Palestiny přijížděli. Všechny zveme, aby nadále přicházeli, protože je to velké povzbuzení zvláště pro křesťanské komunity.“

Telefonuje o. Cornioli z Bejt Jala ze Zajordání.

 

Pápež František telefonoval prezidentom Izraela a Palestíny

Vatikán 18. júla – Po tom, ako izraelská armáda včera vo večerných hodinách začala pozemnú vojenskú operáciu v palestínskom Pásme Gazy, sa Svätý Otec dnes ráno telefonicky spojil s prezidentmi Izraela a Palestíny s uistením o svojej modlitbe i modlitbe celej Cirkvi za pokoj vo Svätej zemi, s výzvou, aby urobili všetko na zastavenie zbraní, za pokoj a zmierenie. Tlačové stredisko Svätej stolice o tom informovalo v nasledovnom komuniké:

„V nadväznosti na naliehavú výzvu k pokračovaniu v modlitbe za pokoj vo Svätej zemi z predchádzajúcej nedele, Svätý Otec František dnes ráno osobne zatelefonoval prezidentovi Šimonovi Peresovi a prezidentovi Mahmúdovi Abbásovi a podelil sa so svojím hlbokým znepokojením v súčasnej situácii konfliktu, ktorý sa osobitne dotýka Pásma Gazy, a ktorý v atmosfére rastúceho nepriateľstva, nenávisti a utrpenia pre oba národy rozosieva smrť s vysokým počtom obetí a vytvára stav vážnej humanitárnej krízy. Tak ako to urobil počas svojej nedávnej návštevy vo Svätej zemi a pri príležitosti modlitby za pokoj 8. júna, Svätý Otec uistil o svojej neustávajúcej modlitbe a o modlitbe celej Cirkvi za pokoj vo Svätej zemi. V rozhovore so svojimi partnermi, ktorých považuje za mužov pokoja s vôľou po mieri, hovoril o potrebe pokračovať v modlitbe a angažovanosti za dosiahnutie toho, aby sa všetci, ktorí majú politickú zodpovednosť na úrovni lokálnej i medzinárodnej, zasadili za ukončenie každého nepriateľstva, vynaložiac úsilie v prospech prímeria, pokoja a zmierenia sŕdc.“

 

Svätý Otec sa modlí za obete leteckej tragédie na Ukrajine, vyzýva k pokoju

Vatikán 18. júla - Svätý Otec reagoval na zdrvujúcu správu o smrti takmer 300 osôb na palube civilného lietadla smerujúceho z Amsterdamu do Kuala Lumpur v Malajzii, ktoré sa včera vo večerných hodinách zrútilo neďaleko východných hraníc Ukrajiny po zásahu raketovou strelou. Zodpovednosť za čin nebola zatiaľ potvrdená, na mieste nešťastia pokračuje pátranie. V komuniké Svätej stolice sa uvádza:

„Svätý Otec František s bolesťou prijal správu o tragédii lietadla spoločnosti Malaysian Airlines na východe Ukrajiny, v oblasti poznačenej silnými napätiami. Pápež sa modlí za početné obete incidentu a za ich rodiny, opakujúc znepriateleným stranám z hĺbky svojho srdca výzvu k pokoju a úsiliu nájsť riešenia dialogickou cestou, aby sa predišlo ďalším stratám nevinných životov.“

 

Posolstvo „bratom a sestrám moslimom“ k ukončeniu Ramadánu

Vatikán 18. júla - Posolstvo pri príležitosti záveru Ramadánu dnes publikovala Pápežská rada pre medzináboženský dialóg. Po arabsky, anglicky, francúzsky a taliansky sa v ňom uvádza: „Bratia a sestry moslimovia, máme veľkú radosť zablahoželať vám srdečne pri príležitosti Id al-Fitr, záveru mesiaca Ramadán, venovaného pôstu, modlitbe a pomoci chudobným.“

Predseda pápežskej rady kardinál Jean-Louis Tauran pripomína oslovenie „naši bratia“, ktorým sa na moslimov osobne obrátil Svätý Otec František pri podobnej príležitosti pred rokom. Svätý Otec vtedy tradičné posolstvo moslimom vlastnoručne podpísal. „Všetci sme si vedomí váhy týchto slov. Vskutku, kresťania a moslimovia sú bratia a sestry jedinej ľudskej rodiny, stvorenej jediným Bohom,“ uvádza sa v tohtoročnom posolstve.

Posolstvo Pápežskej rady pre medzináboženský dialóg cituje aj slová sv. Jána Pavla II. pri stretnutí s moslimskými predstaviteľmi v roku 1982 v Nigérii: „My všetci, kresťania i moslimovia, žijeme pod slnkom jediného Boha, ktorý je milosrdný. Veríme všetci v jedného Boha, Stvoriteľa človeka. Vyznávame, že Boh je Pánom, a bránime dôstojnosť človeka ako Božieho služobníka. Klaniame sa Bohu a vyznávame, že sa mu naplno podriaďujeme. V tomto zmysle môžeme teda nazývať jedni druhých bratmi a sestrami vo viere v jedného Boha“ (Kaduna, Nigéria, 14. februára 1982).

V závere posolstvo poukazuje na spoločnú zodpovednosť kresťanov a moslimov za ochranu ľudských práv a budovanie spravodlivosti a pokoja, osobitne vzhľadom na vážnu situáciu mnohých chudobných, chorých, migrantov, utečencov, rozdelených rodín, sirôt, obetí obchodovania s ľuďmi a tých, čo trpia závislosťami. K týmto sociálnym výzvam sa pridávajú aj výzvy ekologické. Posolstvo vyzýva k spoločnej angažovanosti týmito slovami: „Pracujme preto spoločne na budovaní mostov pokoja a na podpore zmierenia osobitne v oblastiach, kde kresťania a moslimovia spoločne podstupujú hrôzy vojny. Kiež nás naše priateľstvo vždy inšpiruje k spolupráci v snahe múdro a rozvážne čeliť týmto početným výzvam. Takýmto spôsobom budeme môcť pomáhať znižovať napätia a konflikty a dosahovať rast spoločného dobra. Ukážeme tiež, že náboženstvá môžu byť zdrojom súladu a prínosom pre celú spoločnosť.“

 

 

17. júla

Argentínsky strieborný tím daroval pápežovi dres s podpismi

Vatikán 17. júla – Futbalisti argentínskeho reprezentačného mužstva Majstrovstiev sveta 2014 v Brazílii podarovali Svätému Otcovi národný modro-biely pruhovaný dres s podpismi všetkých členov tímu. Napriek svojej nedeľnej prehre 1:0 v predĺžení finálového zápasu s Nemeckom touto formou hráči vyjadrili svoju vďaku pápežovi Františkovi za jeho modlitby. Počas pobytu na šampionáte v Brazílii Argentínska futbalová asociácia AFA vystavila v komplexe, kde boli športovci ubytovaní, veľkoplošnú fotografiu pápeža s argentínskym mužstvom, urobenú vo Vatikáne pri príležitosti minuloročného priateľského zápasu na počesť Svätého Otca Františka, v ktorom sa stretli Argentína a Taliansko na rímskom Olympijskom štadióne.

 

Zbraní proti AIDS je manželská věrnost

Melbourne. Caritas Internationalis a další katolická sdružení vyzývají mezinárodní společenství k tomu, aby pokračovalo v boji proti AIDS, zdůrazňuje v rozhovoru pro Vatikánský rozhlas zástupce mezinárodního svazu Charit, O. Robert Vitillo. Katolické instituce, které pečují o nemocné s virem HIV, v těchto dnech jednají v australském Melbourne. Připravují se tak na 20. mezinárodní konferenci o AIDS, které se bude v metropoli konat příští týden.

”Caritas Internationalis toto setkání organizuje každé dva roky. Jde nám o to, aby lidé pracující v katolických programech měli prostor k výměně zkušeností, ke studiu a zejména k upevnění naší identity katolických organizací. Chceme brát v úvahu osobní celistvost nemocného, který žije s virem HIV. Krátkodobá opatření totiž možná mají okamžitý účinek, ale neberou ohled na celého člověka. Lokální charity rozvinuly řadu programů – od ekonomické podpory až po organizaci svépomocných projektů, aby se lidé naučili překonávat problémy, spojené s jejich nemocí.”

Důležité je pastorační doprovázení a osvěta, zacílená na prevenci nákazy, pokračuje O. Vitillo.

”Některé vlády a také jednotliví lékaři si v tomto ohledu uvědomili, že pouhé rozdávání prezervativů problém nákazy nevyřešilo. Místní církve dělají velký kus práce – organizují výchovné programy, zejména pro mládež, kterou vedou k rozvíjení mezilidských vztahů. Mladí lidé tak dospívají k vědomí, že sexuální život patří až do manželství.”

Hodnotu manželské věrnosti si zpětně začínají uvědomovat také africké státy, upozorňuje italský kněz.

”To je velmi zajímavé. Pracuji v této oblasti už 25 let. Když jsem zezačátku mluvil s odborníky Spojených národů o manželské věrnosti, odpovídali, že je to nevědecké. Reagoval jsem, že je to naopak velmi vědecké, protože věrnost manželů brání tomu, aby se virus přenášel. Africké vlády dnes postupně zahrnují do svých zpráv o preventivním chování také výzvy k předmanželské zdrženlivosti a manželské věrnosti. Některé země – kupříkladu Uganda a Keňa – již dříve naléhaly na rozvoj kulturních a náboženských hodnot u mladých lidí a na to, aby se nepodporovalo předčasné zahájení sexuálního života. Poté byly donuceny ke změně postojů diktované v závislosti na finanční pomoci bohatých zemí ze severu. Africké vlády však nyní reagují a tvrdí, že musí zachovat kulturu a víru svého lidu.”

Vysvětluje O. Vitillo, který zastupuje katolickou Charitu na mezinárodní konferenci o nemoci AIDS v australském Melbourne.

 

15. júla

Papežové finále neviděli (CZ)

Vatikán. Více než jedna miliarda lidí sledovala nedělní finále šampionátu v kopané, kde na stadionu Maracanà v Riu de Janeiro zvítězilo Německo nad Argentinou 1:0. Utkání bylo tiskem nazýváno „finále dvou papežů“, třebaže žádný z papežů – emeritní, ani úřadující – utkání neviděli, jak referuje v rozhovoru pro Vatikánský rozhlas arcibiskup Georg Gänswein, prefekt Papežského domu a osobní sekretář Benedikta XVI., s nímž sdílí střechu nad hlavou.

„Fandil jsem mužstvu svého srdce, tedy Německu, a sledoval jsem utkání spolu se sestrami Memores Domini (které se starají o domácnost Benedikta XVI. – pozn. překl.). Také ty fandily Německu a nakonec jsme byli spokojeni, i když je mi líto Argentinců. Hráli dobře, ale myslím si, že Německo si zasloužilo vyhrát. Zval jsem Benedikta XVI., aby přišel sledovat zápas, ale poděkoval s tím, že raději půjde spát. Na druhý den ráno jsem jej samozřejmě informoval o výsledku, ale on už viděl na mojí tváři jasné sdělení. Potom jsem mu přiblížil průběh a výsledek utkání.“

Měl také radost?

„Ano i ne, byť v německém mužstvu hrají také někteří Bavoráci, což těší o to víc, ale hned řekl: Doufejme, že se Argentinci brzy zotaví. A pak výsledek 1:0 není pokořující.“

A pokud jde o Františka, mluvil jste se Svatým otcem nebo víte něco bližšího?

„Ještě ne. Složil jsem jen procítěnou „kondolenci“ jeho osobnímu sekretáři, donu Fabiánovi, který mi odpověděl velmi suše a jasně, ale přesvědčivě mi blahopřál k vítězství našeho mužstva.“

Po internetu kolovaly v této souvislosti ještě před zápasem různé, někdy velice vtipné fotomontáže s papežem Františkem a emeritním papežem Benediktem, které vyzařovaly upřímné sympatie k oběma. Lze říci, že je kopaná spojila v obecném povědomí?

„Viděl jsem je také a musím říci, že mne pobavily. Je vidět, že fotbal spojuje. Mnohé bylo řečeno vtipně, někdy ironicky, ale v podstatě vždy s upřímnými sympatiemi. Myslím, že i tato okolnost umožnila nahlédnout, že mezi oběma papeži existuje krásné porozumění.“

Papež František v jednom tvítu ještě před mistrovstvím konstatoval, že šampionát a sport vůbec jsou příležitostí k setkání…

„Papež František říká často – setkání je klíčové slovo. A sport, především fotbal, je příležitostí ad hocsetkat sportovně a upřímně. Setkání jako takové je tím, co je důležité. Je jasné, že potom je vždycky nějaký výsledek, ale důležité je setkání. A pokud se mužstva setkají sportovně a v úctě, myslím, že to nemá význam jen pro těch 22 členů obou mužstev, ale pro mnohé jiné lidi a to nejenom oněch dvou zemí, které se utkaly, ale pro celý svět. Jsem velice přesvědčen o tom, že politika není schopna uskutečnit setkání dvou stran, jež jsou politicky naprosto odlišné. Sport – a fotbal – to dokáže, a myslím, že toto je možnost, kterou je třeba zdůraznit a také docenit.“

Říká arcibiskup Georg Gänswein, prefekt Papežského domu, na okraj v neděli skončeného mistrovství světa v kopané.

 

 

 

14. júla

Svätý Otec vo videoposolstve chorým: Len v Bohu je naša sila

 

Vatikán 14. júla - Svätý Otec zaslal videoposolstvo pacientom a zamestnancom rímskej polikliniky Gemelli. Plánoval sa s nimi aj osobne stretnúť 27. júna tohto roku pri príležitosti osláv 50. výročia založenia inštitúcie. Kvôli jeho náhlej indispozícii bola však táto návšteva na poslednú chvíľu odvolaná. Chorým a zdravotníckym pracovníkom, s ktorými sa mal stretnúť počas plánovanej návštevy, sa tak Svätý Otec rozhodol prihovoriť prostredníctvom videonahrávky, ktorú odvysielali v nedeľu 13. júla niektoré talianske televízne kanály.

„Začali sme letné obdobie. Mnohí cestujú, aby si trochu oddýchli. Dovolenky sú momentom, v ktorom tiež môžeme dlhšie zotrvať v Ježišovej spoločnosti, alebo si znovu prečítať niektoré stránky evanjelia, oddýchnuť si. Ale leto sa stáva aj ťažkým časom, predovšetkým pre starých ľudí a pre chorých, ktorí zostávajú osamelejší a niektoré služby sú im ťažšie dostupné, najmä vo veľkých mestách. Tak sa čas oddychu stáva tiež časom, v ktorom sa životné ťažkosti zdajú byť ešte ťažšími. Dovoľte, aby moje myšlienky smerovali bezpochyby ku všetkým chorým, no osobitne k chorým v poliklinike Gemelli, ktorí ma očakávali 27. júna na sviatok Najsvätejšieho Srdca Ježišovho. Viem, že všetko bolo pripravené s entuziazmom a zanietením, aj kvôli spomienke na 50. výročie inaugurácie Univerzitnej polikliniky „Agostino Gemelli“ v Ríme spojenej s Fakultou medicíny a chirurgie. Všetko bolo pripravené, vlastne, ako ste mohli vidieť, moji najbližší spolupracovníci boli už v Gemelli, ale niekoľko minút pred odchodom sa mi ozvala silná bolesť hlavy, ktorá ma sprevádzala už od rána a dúfal som, že sa pominie, no zhoršila sa a pridala sa k nej aj nevoľnosť, a tak som nemohol prísť. Chápem sklamanie nielen zodpovedných, ale aj všetkých tých, ktorí pracovali s takým nasadením a zápalom. Chápem predovšetkým sklamanie chorých, ktorí už boli pripravení na spoločnú modlitbu pri svätej omši a ktorých som chcel osobne pozdraviť. Myslím na vás, chorí, ktorých s láskavosťou a profesionalitou ošetruje lekársky a zdravotnícky personál Gemelli. Vychutnávajte v modlitbe Božie veci, buďte svedkami toho, že jedine v Bohu je vaša sila. Vy, chorí, ktorí okusujete krehkosť tela, môžete so silou svedčiť tým, ktorí stoja blízko vás, akým vzácnym dobrom života je evanjelium, milosrdná láska Otca, a nie peniaze, či moc. Aj keď je nejaká osoba podľa svetskej logiky dôležitá, nemôže pridať ani len jeden deň k svojmu životu.“

Svätý Otec tiež poďakoval administratívnemu personálu Katolíckej univerzity z iných talianskych miest, ktorí pri príležitosti osláv jubilea univerzity a jeho plánovanej návštevy prišli do Gemelli v Ríme. Ubezpečil ich, že si je vedomý, s akým odovzdaním a zanietením vykonávajú svoju prácu. Vo svojom videoposolstve pápež pozdravil aj kardinála Scolu, riaditeľa Inštitútu Toniolo, pod ktorého správu spadá Katolícka univerzita, a tiež generálneho asistenta Katolíckej univerzity Mons. Claudia Giuliodoriho. Nakoniec sa Svätý Otec vo svojom videoposolstve s pacientmi polikliniky Gemelli rozlúčil týmito slovami:

„Vedzte, že som veľmi túžil stretnúť sa s vami, ale, ako dobre viete, nie sme pánmi nášho života a nemôžeme si rozkázať ako sa nám páči. Musíme prijať slabosť. Pestujte spolu so mnou dôveru, že len v Bohu je naša sila. Zverujem vás Panne Márii a vy sa naďalej za mňa modlite, lebo to potrebujem.“

 

Vatikánský tiskový mluvčí k článku Eugenia Scalfariho o rozhovoru s papežem (CZ)

Vatikán. Italský deník La Repubblica zveřejnil tuto neděli (13.7.) článek, ve kterém jeho autor Eugenio Scalfari přibližuje svůj další rozhovor s papežem Františkem. Stejně jako v předchozím případě (3.10.2013) je však třeba brát jeho obsah s velkou rezervou zvláště tam, kde podává papežova slova. Vatikánský tiskový mluvčí byl proto i tentokrát nucen zaujmout korigující postoj ke článku zmíněného autora.

„Rozhovor, píše o. Federico Lombardi, byl velmi srdečný a velmi zajímavý a týká se hlavně tématu sexuálních zneužití nezletilých některými členy kléru a postoje církve vůči mafii. Nicméně, stejně jako v předcházejícím případě, je třeba poznamenat, že to, co Scalfari připisuje papeži, když uvádí „v uvozovkách“ jeho slova, je plod jeho paměti jakožto zkušeného žurnalisty, jak sám Scalfari již dříve přiznal, a nikoli přesný přepis záznamu z diktafonu a tím méně pak text, který by papež autorizoval. Není proto možné a nemělo by se v žádném případě mluvit o interview v běžném smyslu slova, které by přinášelo řadu otázek a odpovědí, jež věrně a přesně odrážejí myšlenky dotázaného. Pokud se tedy lze domnívat, že článek jako celek podává smysl a ducha rozmluvy Svatého otce a Eugenia Scalfariho, je třeba zřetelně zdůraznit jako v případě předchozího „rozhovoru“ zveřejněného stejným deníkem (3.10.), že totiž některá konkrétní vyjádření, tak jak jsou podána, nemohou být s jistotou připisována papeži. Platí to například a zejména o dvou tvrzeních, která přitáhla velkou pozornost, ale nepatří papeži, že totiž pedofilové jsou „mezi kardinály“ a že papež prohlásil ohledně celibátu, že jde o problém, jehož „řešení najde“. Ve zmíněném článku publikovaném v deníku La Repubblica jsou tyto dvě formulace jasně papeži připisovány. Kuriózní však je, že uvozovky jsou otevřeny na začátku, ale potom už nejsou uzavřeny. Jednoduše na konci chybí . Jde o zapomnětlivost aneb výslovné přiznání, že je manipulován důvěřivý čtenář?“ – táže se vatikánský tiskový mluvčí na závěr své poznámky k článku Eugenia Scalfariho v nedělním vydání listu La Repubblica, kde už po druhé tento známý italský žurnalista a deklarovaný agnostik zveřejnil své dojmy ze soukromého rozhovoru s papežem Františkem.

 

 

13. júla

Pápež František vyzval k modlitbe za Svätú zem: „Nikdy viac vojnu!“

Vatikán 13. júla – Aj počas leta sa v nedeľu napoludnie Svätý Otec pravidelne stretáva s veriacimi pri modlitbe Anjel Pána na Námestí sv. Petra. V dnešný deň v príhovore pred modlitbou rozobral Ježišovo podobenstvo o rozsievačovi. Po požehnaní predniesol osobitnú výzvu k modlitbe za pokoj vo Svätej zemi, reagujúc tak na vystupňovaný konflikt medzi Izraelom a Palestínou. Na jeho výzvu zavládla na námestí chvíľa modlitby v tichu. V súvislosti s dnešným dňom, ktorý sa slávi aj ako „Nedeľa mora“, pápež František upriamil pozornosť veriacich na všetkých námorníkov a rybárov spolu s ich rodinami a tiež na kňazov a dobrovoľníkov, ktorí sa venujú tzv. „apoštolátu mora“. Pripomenul aj 400. výročie smrti sv. Kamila de Lellis, ktoré pripadá na pondelok 14. júla.

Výzva Svätého Otca s modlitbou za pokoj vo Svätej zemi

„Obraciam sa k všetkým vám z hĺbky srdca s výzvou naďalej sa naliehavo modliť za pokoj vo Svätej zemi, vo svetle tragických udalostí posledných dní. Mám ešte živo v pamäti stretnutie 8. júna s patriarchom Bartolomejom, prezidentom Peresom a prezidentom Abbásom, spolu s ktorými sme vyprosovali dar pokoja a načúvali sme výzve k prelomeniu špirály nenávisti a násilia.

Niekto by si mohol myslieť, že toto stretnutie azda vyšlo nazmar. Avšak nie! Modlitba nám pomáha nenechať sa poraziť zlom a ani nerezignovať pred tým, že by násilie a nenávisť odrovnali dialóg a zmierenie. Povzbudzujem zainteresované strany a všetkých s politickou zodpovednosťou na úrovni miestnej i medzinárodnej, aby nešetrili modlitbou a aby nijako nešetrili úsilím o ukončenie každej agresivity a dosiahnutie vytúženého pokoja pre dobro všetkých. Pozývam vás všetkých zjednotiť sa v modlitbe. V tichu sa všetci modlime. [Minúta modlitby v tichu.]

Teraz, Pane, pomôž nám ty! Ty nám daruj pokoj, ty nás nauč pokoju, ty nás veď k pokoju. Otvor naše oči a naše srdcia a daj nám odvahu povedať: «Nikdy viac vojnu! S vojnou je všetko stratené!» Vlej nám odvahu konať konkrétne gestá budujúce pokoj. Urob nás pripravenými načúvať volaniu našich občanov, ktorí nás žiadajú, aby sme premenili naše zbrane na nástroje pokoja, naše strachy na dôveru a naše trenice na odpustenie. Amen.“

Príhovor pred modlitbou Anjel Pána: Podobenstvo o rozsievačovi

„Bratia a sestry, dobrý deň! Evanjelium tejto nedele (Mt 13,1-23) nám ukazuje Ježiša, ako káže na brehu Galilejského jazera, a keďže je okolo neho veľký zástup, vstúpi na loďku, odrazí kúsok od brehu a odtiaľ káže. Keď Ježiš hovorí k ľudu, používa mnoho podobenstiev, všetkým zrozumiteľný jazyk s obrazmi vzatými z prírody a zo situácií každodenného života.

Prvé podobenstvo, ktoré rozpráva, je úvodom ku všetkým podobenstvám: je to podobenstvo o rozsievačovi, ktorý bez šetrenia rozsieva osivo na každý typ pôdy. Pravým protagonistom tohto podobenstva je samotné osivo, ktoré prináša viac či menej úrody v závislosti od pôdy, na ktorú padlo. Prvé tri pôdy sú neproduktívne: pri ceste zrno vyzobávajú vtáky; na skalnatom teréne klíčky zaraz usychajú, pretože nemajú korene; uprostred krovia je zrno zadusené tŕním. Štvrtou pôdu je dobrá zem, a iba tu sa zrno ujíma a prináša úrodu.

V tomto prípade sa Ježiš neobmedzil iba na vyrozprávanie podobenstva, ale ho aj vysvetlil svojim učeníkom. Osivo padnuté na cestu označuje tých, ktorí počúvajú ohlasovanie Božieho kráľovstva, ale ho neprijímajú. Tak prichádza Zlý a uchytáva ho. Zlý totiž nechce, aby semeno evanjelia vyklíčilo v srdci ľudí. Toto je prvé prirovnanie. Druhé je to, ktoré hovorí o osive padnutom do skália: toto predstavuje ľudí, ktorí počúvajú Božie slovo, prijímajú ho rýchlo, ale povrchne, pretože nemajú korene a sú nestáli. A keď sa dostavia ťažkosti a súženia, títo ľudia sa hneď vzdávajú. Tretí prípad je osivo padnuté do krovia. Ježiš vysvetľuje, že sa vzťahuje na ľudí, ktorí počúvajú slovo, ale toto z dôvodu svetských starostí a zvodov bohatstva zostane udusené. Napokon osivo padnuté do úrodnej pôdy predstavuje tých, ktorí počúvajú slovo, prijímajú ho, opatrujú ho a porozumejú mu, a ono prináša ovocie. Dokonalým vzorom tejto dobrej zeme je Panna Mária.

Toto podobenstvo sa dnes prihovára každému z nás, tak ako sa prihováralo Ježišovým poslucháčom pred dvetisíc rokmi. Pripomína nám, že sme pôdou, na ktorú Pán neúnavne rozosieva semeno svojho slova a svojej lásky. S akou pripravenosťou ho prijímame? A môžeme si položiť otázku: Aké je naše srdce? Akej pôde sa podobá? Ceste, skáliu, kroviu? Od nás závisí, či sa stávame dobrou pôdou bez tŕnia a skália, starostlivo skyprenou a zúrodnenou, aby mohla prinášať dobré ovocie pre nás a pre našich bratov.

A bude pre nás dobré nezabúdať na to, že aj my sme rozsievačmi. Boh seje dobré semená, a aj tu si môžeme položiť otázku: Aký druh osiva vychádza z nášho srdca a z našich úst? Naše slová môžu vykonať mnoho dobrého a tiež mnoho zlého. Môžu uzdravovať a môžu zraňovať; môžu dodávať odvahu a môžu deprimovať. Pamätajte: rozhodujúce nie je to, čo vchádza, ale to, čo vychádza z úst a zo srdca. Nech nás Panna Mária svojim príkladom učí prijímať Slovo, opatrovať ho a dať mu zarodiť v nás i v druhých.“

Médiá priniesli z poludňajšieho podujatia na Námestí sv. Petra aj zábery na fanúšikov futbalu snárodnými symbolmi Argentíny a Nemecka. Pred blížiacim sa finálovým zápasom Majstrovstiev sveta v Brazílii pápež František v odkaze cez sociálnu sieť vyzdvihol hodnotu športu pri vytváraní kultúry stretnutia: „Vďaka futbalovým majstrovstvám sa stretli ľudia rôznych národov a náboženstiev. Kiežby šport vždy podporoval kultúru stretnutia.“

 

8. júla

Pápeža František pri stretnutí s väzňami v Isernii: Oporou reintegrácie je nádej

Pri pastoračnej návšteve dvoch diecéz v regióne Molise v sobotu 5. júla 2014 sa Svätý Otec stretol aj s väzňami. Podobne ako pri návšteve v Kalábrii pred dvoma týždňami zašiel priamo do areálu nápravného zariadenia, kde sa stretol s väzňami a personálom. V spontánnom príhovore im adresoval slová usmernenia a povzbudenia do budúcnosti, pričom sa s nimi postavil na jednu úroveň, keď sa podelil so svojím vnútorným prežívaním svojich stretnutí s väzňami, ktoré v ňom vzbudzujú otázku: „Prečo on a nie ja?“

Väznica v Isernii patrí svojimi rozmermi k menším zariadeniam, s pomerne dobrými podmienkami, na rozdiel od iných preplnených väzníc. Jej obyvateľmi je okolo 60 väzňov, ktorí si odpykávajú trest alebo ešte čakajú na rozsudok. Svätého Otca sprevádzali miestny biskup Camillo Cibotti i jeho predchodca, a tiež verejní predstavitelia mesta a okresu. Po privítacích slovách riaditeľky väznice Svätého Otca pozdravil jeden z väzňov v mene ostatných: „Dnes pri stretnutí s Vami nechceme mať tváre delikventov, ale chceme byť spolutvorcami vzájomného stretnutia v dôstojnosti a sile tých, ktorí sa usilujú opäť nastúpiť na správnu cestu, ktorú predtým stratili.“ Pripomenul sv. Jána XXIII. ako „dobrého pápeža“, sv. Jána Pavla II. ako „sympatického pápeža a pápeža odpúšťania“, pričom aktuálnemu hosťovi dal prívlastok „rockový pápež“. Poďakoval mu za to, že okrem „entuziazmu, ktorý vzbudzuje aj u tých, ktorí sú od Cirkvi vzdialení“, im prišiel predovšetkým „priniesť lásku“. Vyjadril vďaku aj dobrovoľníkom z diecézy, ktorí každý piatok vedú pre väzňov katechézu a pripravujú ich na slávenie eucharistie spolu s ich väzenským kaplánom.

Svätý Otec sa prihovoril týmito slovami:

„Drahí bratia a sestry, príjemné popoludnie, ďakujem vám za vaše prijatie. Ďakujem vám aj za svedectvo nádeje, ktoré som si vypočul z úst vášho zástupcu. Rovnako aj v pozdrave riaditeľky ma zachytilo slovo: nádej. Toto je tá výzva, ako som povedal pred dvoma týždňami vo väznici v Castrovillari: výzva opätovného sociálneho začlenenia sa. A preň je potrebný istý proces, cesta, ako navonok, vo väzení, v spoločnosti, tak aj vo vlastnom vnútri, vo svedomí a v srdci. Proces opätovného začlenenia sa musíme urobiť my všetci. Všetci robíme v živote chyby a všetci musíme prosiť o odpustenie za tieto chyby a vydať sa na cestu rehabilitácie, aby sme ich nerobili viac. Niektorí prechádzajú touto cestou doma, vo svojej profesii, iní, ako vy, vo väzení. Ale všetci, všetci ňou musíme prejsť... Kto hovorí, že nepotrebuje robiť cestu návratu, je klamár! Všetci robíme v živote chyby a rovnako všetci sme hriešnici. A keď ideme prosiť Pána o odpustenie našich hriechov, našich chýb, vždy nám odpúšťa, nikdy ho nezunuje odpúšťať. Hovorí nám: ‚Vráť sa z tejto cesty, pretože neosoží ti kráčať po nej.‘ Pomáha nám. A to je rehabilitácia, cesta, ktorou všetci musíme prejsť.

Dôležité je nezostať nehybnými. Všetci vieme, že stojatá voda sa kazí. Jedno španielske príslovie hovorí: ‚Stojatá voda sa pokazí ako prvá.‘ Nezostaňme stáť.

Musíme kráčať, každý deň urobiť s Pánovou pomocou jeden krok. Boh je Otec, je milosrdenstvo, vždy nás miluje. Ak ho hľadáme, on nás prijíma a odpúšťa nám. Ako som povedal, nikdy ho nezunuje odpúšťať. Toto je motto tejto návštevy: „Boh sa nikdy neunaví odpúšťaním.“ Dáva nám znovu povstať a naplno nám prinavracia našu dôstojnosť. Boh si pamätá, nie je zábudlivý. Boh na nás nezabúda, stále na nás pamätá. V Biblii je pasáž u proroka Izaiáša, ktorá hovorí: «I keby matka zabudla na svoje dieťa – a to je nemožné –, ja nikdy na teba nezabudnem» (porov. Iz 49,15). A to je pravda: Boh na mňa myslí, Boh na mňa pamätá. Som v Božej pamäti. A s touto dôverou sa dá kráčať, deň za dňom. S touto vernou láskou, ktorá nás sprevádza, nádej nesklame.

S touto láskou nádej nikdy nesklame. Je to láska verná, aby sme išli ďalej s Pánom. Niektorí si myslia, že robia cestu odpykávania trestu za chyby, hriechy a len trpia, trpia, trpia... To je pravda, trpí sa. Ako povedal váš kolega, tu sa trpí. Trpí sa vnútri, a tiež vonku, keď človek vidí, že jeho svedomie nie je čisté, je znečistené a chce to zmeniť. Toto utrpenie, ktoré očisťuje, ten oheň, ktorý čistí zlato, je utrpením s nádejou. Existuje jedna pekná skutočnosť, že keď nám Pán odpúšťa, nehovorí, ‚odpúšťam ti, zariaď sa‘! Nie, on nám odpúšťa, zoberie nás za ruku a pomáha nám ísť ďalej touto cestou reintegrácie do vlastného osobného života, aj do života spoločnosti. Toto robí s nami všetkými.

Myslieť si, že vnútorný poriadok osoby sa obnoví iba pomocou palice – neviem, či sa to hovorí – že sa napraví len trestom, to nie je z Boha, to je pomýlené. Niektorí si myslia: ‚Nie, nie, treba viac trestať, viac rokov, viac!‘ To nič nerieši, nič! Uzatváranie ľudí do klietok – prepáčte mi to slovo – iba preto, že ak sú vnútri, máme istotu, to nie je na nič, to nám nepomôže. Najdôležitejšie je to, čo robí s nami Boh, vezme nás za ruku a pomáha nám pohnúť sa dopredu. A tomu sa hovorí nádej! A s touto nádejou, s touto dôverou sa dá kráčať deň za dňom. A s touto vernou láskou, ktorá nás sprevádza, nádej naozaj nesklame.

Ďakujem vám za prijatie. Prichádza mi teraz na myseľ, čo stále to pociťujem, keď každých 15 dní telefonujem do jednej väznice v Buenos Aires, kde sú mladí, a hovoríme trochu po telefóne.... Zdôverím sa vám. Keď stretnem niekoho z vás, ktorí ste vo väzení, na ceste k reintegrácii, ale vo väzení, úprimne sa pýtam: Prečo on a nie ja? Cítim to tak. Je to tajomstvo. S týmto pocitom, s týmto cítením vás sprevádzam.

Môžeme spolu prosiť Pannu Máriu, našu Matku, aby nám pomáhala, sprevádzala nás. Je Matkou. Zdravas’ Maria… A prosím, modlite sa za mňa. Modlite sa za mňa!“

 

7. júla

Ježíš pohlédne na Petra a rozpláče jej (CZ)

Homilie Františka na mši pro oběti sexuálních deliktů kněží, kaple Domu sv. Marty

Obraz plačícího Petra, který uviděl Ježíše, jak je odváděn po tvrdém výslechu před veleradou a zkřížil svůj pohled s jeho pohledem, mi dnes vyvstává v srdci, když se můj pohled kříží s těmi vašimi, s pohledy mnoha mužů a žen, chlapců a děvčátek. Vnímám pohled Ježíšův a prosím o milost Jeho modlitby.

Milost, aby církev plakala a odčiňovala viny těch svých synů a dcer, kteří zradili svoje poslání a zneužili nevinné svými zločiny. Jsem vám dnes vděčný za to, že jste sem přišli.

Dlouho cítím v srdci hlubokou bolest, dlouho skrývané utrpení, zastírané spoluvinou, která nemá vysvětlení, až do doby, než si někdo uvědomil, že se dívá Ježíš. Jeden a pak další a dodali si odvahy tento pohled podpořit. A ti, kteří začali plakat, nakazili naše svědomí vnímavostí k tomuto zločinu a těžkému hříchu. Mou úzkostí a bolestí je skutečnost, že někteří kněží a biskupové znásilnili nevinnost nezletilých i svoje vlastní kněžské povolání, když se na nich dopustili sexuálního zneužití. Jde o něco více než o zavrženíhodné skutky. Je to něco jako svatokrádežný kult, protože tito chlapci a děvčátka byli svěřeni kněžskému charismatu, aby byli vedeni k Bohu, a oni je obětovali idolu svojí chlípnosti. Zprofanovali samotný obraz Boha, k jehož obrazu jsme stvořeni. Dětství, jak všichni víme, je poklad. Mladé srdce je otevřené a plné důvěry, nazírá mystéria lásky Boží a jedinečným způsobem je ochotné nechat se živit vírou. Dnes se srdce církve dívá do očí Ježíše v těchto chlapcích a děvčatech a chce plakat. Prosí o milost plakat nad těmito mrzkými skutky zneužití spáchanými na nezletilých. Skutky, které zanechaly jizvy na celý život.

Vím, že vaše zranění jsou zdrojem hluboké a často neutišitelné, emotivní a duchovní bolesti a také zoufalství. Mnozí z těch, kdo mají tuto zkušenost, hledali kompenzaci v různých závislostech. Někteří zakusili vážné poruchy ve vztazích s rodiči, manželi a dětmi. Utrpení rodin bylo obzvláště závažné, protože škody vzniklé zneužitím postihují tyto vitální vztahy.

Někteří prožili hrůznou tragédii sebevraždy drahého člověka. Smrt těchto milovaných Božích dětí spočívá jako tíha na srdci a svědomí mém i celé církve. Svoje city bolesti a lásky nabízím těmto rodinám. Ježíš s nenávistí mučen a vyslýchán je odváděn na jiné místo a dívá se. Hledí na jednoho ze svých, který jej zapřel a rozpláče jej. Prosme o tuto milost a o milost odčinění.

Hříchy sexuálního zneužití nezletilých členy kléru mají ničivý účinek na víru a naději v Boha. Někteří k víře přilnuli, zatímco u jiných byla touto zradou a opuštěností jejich víra v Boha narušena. Vaše přítomnost tady je výrazem zázraku naděje, která převážila nad nejhlubší temnotou. Je to bezpochyby znamení Božího milosrdenství, že máme dnes příležitost se setkat, adorovat Pána, hledět si do očí a hledat milost smíření.

Jsem před Bohem a Jeho lidem hluboce zarmoucen nad hříchy a těžkými zločiny sexuálního zneužití spáchanými členy kléru na vás a pokorně prosím o odpuštění.

Prosím o odpuštění také za hříchy opomenutí církevních představených, kteří neodpověděli adekvátně na oznámení o zneužití prezentované rodiči i samotnými oběťmi zneužití. Způsobilo to ještě větší utrpení těm, kteří byli zneužiti, a vystavilo nebezpečí další nezletilé, kteří se tak ocitli v situaci ohrožení.

Na druhé straně pak odvaha, kterou jste prokázali vy a ostatní v tom, aby vyšla najevo pravda, byla službou lásky, protože vrhla světlo na strašlivou temnotu v životě církve. Pro ty, kdo se dopustí sexuálního zneužití, není místo v řadách služebníků církve, a já se zasazuji o to, aby škoda způsobená nezletilému nebyla tolerována, ať už ji spáchá kdokoli, bez ohledu na stupeň jeho kněžského stavu. Všichni biskupové musí svoji pastýřskou službu vykonávat s maximální pečlivostí, starat se o ochranu nezletilých a vydávat počet z této zodpovědnosti.

Pro nás všechny platí rada, kterou dal Ježíš těm, kteří působí pohoršení, totiž mlýnský kámen na krk a moře (srov. Mt 18,6).

Budeme tedy nadále bdít nad přípravou ke kněžství. Spoléhám na členy Papežské komise pro ochranu nezletilých, všech nezletilých, protože, ať už patří k jakémukoli náboženství, jsou to maličcí, na které Pán hledí s láskou.

Žádám o tuto podporu, aby mi pomohli dokázat, že je možné ve všeobecné církvi přijímat lepší politiku a opatření na ochranu nezletilých a prosazovat je ve formaci církevního personálu. Musíme se všemožně snažit zajistit, aby se takovéto hříchy v církvi už neopakovaly.

Drazí bratři a sestry, všichni jsme členy Boží rodiny, jsme povoláni vstoupit do dynamiky milosrdenství. Pán Ježíš, náš Spasitel, je svrchovaným příkladem, nevinným, který vynesl naše hříchy na kříž. Smíření je samotná podstata naší společné identity jakožto Kristových učedníků. Obraťme se k Němu, provázeni naší Nejsvětější Matkou stojící pod křížem, a prosme o milost smíření s veškerým Božím lidem. Něžná a milosrdná přímluva Naší Paní je nevyčerpatelným zdrojem pomoci na naší cestě uzdravení.

Vy a všichni, kteří jste zakusili zneužití od členů kléru jste Bohem milováni. Prosím, aby to, co zbývá z temnot, které se vás dotkly, bylo uzdraveno objetím Děťátka Ježíše a na místo škody, kterou jste utrpěli, ať nastoupí obnovená víra a radost.

Děkuji za toto setkání a prosím vás modlete se za mne, aby oči mého srdce vždycky jasně viděli cestu milosrdné lásky a Bůh mi udělil odvahu ubírat se touto cestou pro dobro nezletilých.

Ježíš odchází od nespravedlivého soudu a krutého výslechu, pohlédne Petrovi do očí a Petr se rozpláče. Prosíme, aby na nás pohlédl a abychom Jej na sebe nechali hledět, mohli jsme plakat a daroval nám milost zahanbení, abychom Mu jako Petr po čtyřiceti dnech mohli odpovědět: „víš, že tě milujeme“ a uslyšeli Jeho hlas: „vrať se na svoji cestu a pas moje ovce“ - a dodám – „a nedopusť, aby nějaký vlk vešel ke stádci“.

Přeložil Milan Glaser

 

Papež celé dopoledne osobně rozmlouval s oběťmi sexuálních deliktů spáchaných kněžími

Vatikán. Petrův nástupce se dnes setkal se šesti oběťmi sexuálního zneužití kněžími. František tak jde ve šlépějích svého předchůdce Benedikta XVI., který tato setkání uskutečnil ve Vatikánu a v několika dalších zemích během svých pastoračních cest. O tom dnešním referoval tiskový mluvčí o. Federico Lombardi. Šest obětí sexuálního zneužití pocházelo z Německa, Irska a Spojeného království, byli to tři muži a tři ženy.

„Přišli do Domu sv. Marty už včera během dne, takže již včera na večeři v refektáři byli spolu s papežem, který je zde pozdravil poprvé. Dnes ráno v 7h byla v domovní kapli mše. Potom se papež s jednotlivými účastníky osobně pozdravil, společně posnídali a od 9h začala jednotlivá osobní setkání.“

Byla to setkání intenzivní a strhující, pokračoval o. Lombardi:

„Papež se těmto osobním rozhovorům s oběťmi sexuálních zneužití kněžími věnoval déle než tři hodiny ve stylu, který je mu vlastní, tedy s velikou účastí, intenzitou a pozorností.“

Jednotlivé osoby pak vyjádřili svou vděčnost za toto setkání:

„Mohl jsem je vidět, když od papeže odcházeli a krátce jsem s nimi mluvil. Mohu dosvědčit jejich vroucí vděčnost a dojetí za možnost tohoto tak hlubokého, obsáhlého osobního setkání se Svatým otcem. Zakusili zejména, že se jim naslouchalo s velkou pozorností a ochotou. Papež tím dal najevo, že naslouchání pomáhá chápat a také připravovat cestu ke znovunalezení důvěry při hojení těchto ran.“

Papež - dodal tiskový mluvčí Svatého stolce – ukázal, že chápavé naslouchání je podstatnou etapou uzdravení:

„Důležité je to také jako znamení a vzor, protože, pokud tomu papež věnuje tolik času, pozornosti a velkou účasti, dává tak signál, který je jasný každému, tedy že je třeba umět naslouchat, dát k dispozici potřebný čas, aby došlo ke komunikaci a sdílení, které je předpokladem cesty osobního uzdravení. Ukazuje se tak také bohatství komunity. Skutečnost, že tyto osoby nacházejí cestu k pokoji, ke smíření a skrze víru vztah k církvi je určitě bohatství a velmi pozitivní výsledek.“

Pro papeže to byla setkání velice vypjatá, jak řekl dále o. Lombardi:

„Viděl jsem jej nakonec. Byl velice dojat. Každý člověk, kněz a pastýř, který prožije rozmluvu tohoto druhu s lidmi, kteří za sebou mají historii tak drásavého utrpení, je nesmírně náročné. To papež prožil. Je ostatně známo, že papež je člověkem, který svůj život věnuje naslouchání a pastorační starostlivosti a není to poprvé, co vedl náročné rozhovory.“

Včera se navíc sešla ve Vatikánu Papežská komise pro ochranu nezletilých. O programu jejího zasedání o. Lombardi řekl:

„Projednávala se volba a jmenování dalších členů, aby byly do komise integrováni představitelé ostatních zeměpisných oblastí. Potom byla řeč znovu o statutu komise, o zřízení stálého operativního úřadu, který dosud neexistuje. Potom se mluvilo také o možnostech organizace pracovních skupin. Příští setkání je plánováno na říjen. Má se za to, že budou přítomni také noví členové.“

Řekl na dnešní tiskové konferenci o. Federico Lombardi.

 

 

Pápež František pri omši s obeťami zneužívania: „Prosím o milosť sĺz“

Vatikán 7. júla - Dnes ráno v Dome sv. Marty slávil pápež František svätú omšu za prítomnosti niekoľkých z obetí sexuálneho zneužívania a tiež členov Pápežskej komisie na ochranu mladistvých. Použil pri tom liturgický formulár za pokoj a spravodlivosť. Svätý Otec predniesol homíliu, ktorú uvádzam v plnom znení:

„Obraz Petra, ktorý vidí Ježiša vychádzať z toho strašného vyšetrovacieho zasadnutia, Petra, ktorého zrak sa stretáva s Ježišovým a on plače. Tento obraz mi dnes vstupuje do srdca, keď sa stretávam s vašimi pohľadmi, mnohých mužov, žien, malých chlapcov a dievčat; cítim Ježišov pohľad a prosím o milosť jeho sĺz. O milosť, aby Cirkev plakala a konala odčinenie za svojich synov a dcéry, ktorí zradili svoje poslanie, ktorí zneužili nevinné osoby. A ja som vám dnes vďačný za to, že ste sem prišli až sem.

Už dlhšie v srdci cítim hlbokú bolesť, utrpenie, dlhý čas skryté, zastierané v spoluvine márne hľadajúcej vysvetlenie, až kým si ktosi neuvedomil, že Ježiš sa pozerá, a rovnako aj ďalší a ďalší... a odhodlali sa ten pohľad opätovať.

A tí niekoľkí, čo začali plakať, sa dotkli nášho svedomia pre tento zločin a ťažký hriech. Toto je môj žiaľ a bolesť pre skutočnosť, že niektorí kňazi a biskupi zranili nevinnosť mladistvých ako aj svoje vlastné kňazské povolanie tým, že ich sexuálne zneužili. Ide tu o niečo viac než len odsúdeniahodné činy. Je to ako svätokrádež, lebo tieto deti boli zverené kňazskej charizme, aby boli vedené k Bohu, a oni ich obetovali idolu vlastnej žiadostivosti. Znesvätili ten obraz Boha, na ktorého obraz sme boli stvorení. Detstvo, to všetci vieme, je pokladom. Mladé srdce, tak otvorené a plné dôvery, kontempluje tajomstvá Božej lásky a jedinečným spôsobom je pripravené živiť sa z viery. Dnes srdce Cirkvi hľadí do Ježišových očí v týchto chlapcoch a dievčatách a chce plakať. Prosí o milosť plaču pred týmito hanebnými činmi zneužitia, spáchanými proti mladistvým. Pred týmito skutkami, ktoré zanechali jazvy na celý život.

Viem, že vaše rany sú zdrojom hlbokého a často neutíšiteľného emocionálneho a duchovného utrpenia a aj zúfalstva. Mnohí z tých, ktorí utrpeli túto skúsenosť, hľadali kompenzáciu v závislosti. Iní zakúsili vážne narušenia vo vzťahoch s rodičmi, manželským partnerom a deťmi. Utrpenie rodín sa stalo osobitne vážnym vzhľadom na to, že poškodenie spôsobené zneužitím zasahuje tieto životne dôležité vzťahy.

Niektorí utrpeli aj strašnú tragédiu samovraždy drahej osoby. Smrť týchto milovaných Božích detí je mi kameňom na srdci a na svedomí - mojom ako aj celej Cirkvi. Týmto rodinám vyjadrujem svoje city lásky a bolesti. Ježiša po mučení a vypočúvaní s vyžívaním sa v nenávisti vedú na iné miesto a k inej stráži. Pohliadne na jedného zo svojich, na toho, ktorý ho zaprel, a rozplače ho. Prosme si o túto milosť spolu s milosťou odčinenia.

Hriechy sexuálneho zneužitia voči mladistvým zo strany členov kléru majú zdrvujúci vplyv na vieru a nádej v Boha. Niektorí sa zachytili viery, kým u ostatných zrada a opustenie narušili ich vieru v Boha. Vaša prítomnosť tu hovorí o zázraku nádeje, ktorá premáha najhlbšiu temnotu. Bez pochyby je znamením Božieho milosrdenstva to, že máme dnes príležitosť stretnúť sa, adorovať Pána, hľadieť si do očí a hľadať milosť zmierenia.

Pred Bohom a jeho ľudom som hlboko zarmútený pre hriechy a vážne zločiny sexuálneho zneužívania, ktoré spáchali členovia kléru voči vám a pokorne prosím o odpustenie. Prosím o odpustenie aj za hriechy zanedbania zo strany vedúcich cirkevných predstaviteľov, ktorí neodpovedali primeraným spôsobom na oznámenie zneužitia, ktoré ohlásili rodinní príslušníci a tí, ktorí sa stali obeťami tohto zločinu. Toto navyše zanechalo v zneužívaných ďalšie utrpenie a prinieslo ohrozenie ďalších mladistvých, ktorí sa nachádzali v podobne nebezpečných situáciách.

Na druhej strane, odvaha, ktorú ste vy a aj iní preukázali, zasadiac sa za to, aby pravda vyšla najavo, je službou lásky, pretože vniesla svetlo do jednej hrozivo temnej stránky v živote Cirkvi. V službe Cirkvi niet miesta pre tých, ktorí sa dopúšťajú sexuálneho zneužívania, a zaväzujem sa nikomu netolerovať ujmu spôsobenú na mladistvom, nezávisle na jeho klerickom stave. Všetci biskupi musia vykonávať svoju pastiersku službu s maximálnou starostlivosťou o zabezpečenie ochrany mladistvých a budú vydávať počet z tejto svojej zodpovednosti. Pre všetkých nás platí rada, ktorú dáva Ježiš tým, od ktorých pochádza pohoršenie, o mlynskom kameni a mori (porov. Mt 18,6).

Budeme okrem toho ďalej bdieť nad prípravou na kňazstvo. Počítam s členmi Pápežskej komisie pre ochranu mladistvých, všetkých mladistvých, nech patria k akémukoľvek náboženstvu, sú to tí maličkí, na ktorých Pán hľadí s láskou. Žiadam ich o túto pomoc, aby mi pomohli zabezpečiť to, že budeme mať k dispozícii tie najlepšie princípy a postupy v univerzálnej Cirkvi na ochranu mladistvých a pre formáciu cirkevného personálu pri napĺňaní týchto princípov a postupov. Musíme urobiť všetko, aby sme zabezpečili, že sa takéto hriechy v Cirkvi už nikdy viac nebudú opakovať.

Bratia a sestry, keďže sme všetci členmi Božej rodiny, sme povolaní, aby sme vstúpili do dynamiky milosrdenstva. Pán Ježiš, náš Spasiteľ, je najvyšší vzor, nevinný, ktorý vyniesol naše hriechy na kríž. Zmieriť sa je podstatou našej spoločnej totožnosti ako Kristových nasledovníkov. Obrátiac sa k nemu a sprevádzaní našou Presvätou Matkou pri päte kríža, prosme o milosť zmierenia spoločne s celým Božím ľudom. Láskavý príhovor Našej Panej Nežného milosrdenstva je nevyčerpateľným prameňom pomoci na našej ceste uzdravenia.

Vy a všetci tí, ktorí zažili zneužitie zo strany členov kléru, ste milovaní Bohom. Modlím sa, aby následky temnoty, ktorá sa vás dotkla, boli uzdravené objatím Dieťaťa Ježiša, a aby spôsobenú ujmu nahradila viera a obnovená radosť.

Ďakujem za toto stretnutie a prosím vás, modlite sa za mňa, aby oči môjho srdca vždy jasne videli cestu milosrdnej lásky a aby mi Boh udelil odvahu nasledovať túto cestu pre dobro mladistvých.

Ježiš odchádza z nespravodlivého tribunálu, z krutého výsluchu, pozrie sa na Petra a Peter sa rozplače. Prosme, aby sa na nás pozrel, aby sme nechali jeho pohľad na nás dopadnúť a mohli sme zaplakať, a aby nám dal milosť zahanbenia, aby sme mu, tak ako Peter po štyridsiatich dňoch, mohli odpovedať: «Ty vieš, že ťa milujeme» a počuť jeho hlas: «Vráť sa na svoju cestu a pas moje ovce» – a ja dodávam – «a nedovoľ, aby nejaký vlk prenikol do stáda».“

 

Pápež František sa stretol s obeťami zneužívania

Vatikán 7. júla - Vo Vatikáne v dňoch 6. a 7. júla zasadala Pápežská komisia pre ochranu mladistvých pod vedením kardinála O’Malleyho. V priebehu včerajšieho dňa sa členovia komisie zaoberali rôznymi témami, medzi nimi aj návrhom vymenovania nových členov, ktorí majú byť pričlenení ku komisii ako zástupcovia ďalších geografických oblastí. Ako na dnešnom brífingu informoval riaditeľ Tlačového strediska Svätej stolice páter Federico Lombardi, opäť sa hovorilo o štatútoch komisie, o definícii jej statusu, cieľov a spôsobu jej fungovania, o potrebe vytvoriť prevádzkovú kanceláriu, ktorá doteraz neexistuje. Hovorilo sa aj o možnosti vytvoriť pracovné skupiny, s ktorými by mohli spolupracovať ďalšie inštitúcie alebo osoby, ktoré nepatria priamo do komisie.

Dnešný deň bol vyhradený stretnutiu šiestich obetí zneužívania s pápežom Františkom v Dome sv. Marty. Ide o troch mužov a tri ženy z Nemecka, Írska, Anglicka, ktorí sa už včera večer zúčastnili na večeri so Svätým Otcom v refektári Domu sv. Marty, kde ich pápež krátko pozdravil. Dnes ráno celebroval spolu s nimi a s členmi komisie v kaplnke domu svätú omšu s liturgickým formulárom za pokoj a spravodlivosť. Homília z tejto svätej omše zostane isto silným a výrazným príspevkom pápeža Františka k tejto téme, uviedol páter Lombardi. (Plný text homílie je publikovaný samostatne.

Po svätej omši nasledovali spoločné raňajky a od 9.00 osobné stretnutia pápeža s každým z prítomných za pomoci tlmočníkov, pre zabezpečenie možnosti vyjadriť sa. Ako povedal hovorca páter Lombardi, rozhovory trvali do 12.20. „Môžem dosvedčiť hlbokú vďačnosť, a prirodzene aj pohnutie týchto osôb, za možnosť tak hlbokého, tak obsiahleho, tak osobného stretnutia so Svätým Otcom. Osobitne výrazne vnímali, že sú vypočutí, prijatí s veľkou pozornosťou a disponibilitou” – uviedol na brífingu páter Federico Lombardi. Na margo nie veľkého počtu prítomných obetí zneužívania uviedol, že o to hlbší mohol byť dialóg: „Aj keď ide len o limitovaný počet, verím, že toto stretnutie bolo pre tých, ktorí prejavili oň záujem, mimoriadne dôležitým momentom pre ich život, ale aj znamením, posolstvom pre Cirkev a pre všetkých, posolstvom o pozornosti, počúvaní, zblížení, aby bol upevnený dialóg, ktorý by posunul vpred hlboký proces uzdravovania, zmierenia a vytvorenia perspektív budúcnosti.”

Za predbežný termín ďalšieho zasadnutia Pápežskej komisie pre ochranu mladistvých bol na terajšom jej zasadnutí stanovený mesiac október.

 

Prvé výročie návštevy pápeža na Lampedúze: „Kde je tvoj brat?“

Taliansko 7. júla - Zajtra, 8. júla, si pripomenieme prvé výročie návštevy pápeža Františka na sicílskom ostrove Lampedúza, známeho početným príchodom utečencov z Afriky a Blízkeho východu, z ktorých žiaľ mnohí cestu na mori neprežijú.

Svätý Otec pri tejto príležitosti poslal arcidiecéze Agrigento, pod ktorú ostrov Lampedúza spadá, svoje posolstvo. Spomína v ňom, že cieľom jeho návštevy spred roka bolo prejaviť blízkosť imigrantom, hľadajúcim lepší život, prebudiť pozornosť verejnosti voči ich drámam, ako aj vyjadriť vďačnosť tamojším obyvateľom, dobrovoľníkom, združeniam a katolíckym komunitám za ich solidaritu a aktívnu pomoc.

„S odstupom jedného roka sa problém imigrácie sťažuje a žiaľ silným tempom nasledovali ďalšie tragédie. Nášmu srdcu je ťažké prijať smrť týchto našich bratov a sestier, ktorí čelia vyčerpávajúcim cestám, aby unikli drámam, chudobe, vojnám, konfliktom, častokrát spojenými s medzinárodnou politikou.

Ešte raz sa duchovne poberám k Stredozemnému moru, aby som plakal s tými, ktorí sa nachádzajú v bolesti a aby som do vody hodil kvety modlitby za zosnulé ženy, mužov a deti, obete drámy, ktorá sa zdá byť bez konca. Je potrebné, aby sa tomu čelilo nie s ľahostajnosťou, ale s logikou pohostinnosti a vzájomného delenia sa za účelom ochrany a podporovania dôstojnosti a centrality každej ľudskej bytosti“, uvádza sa v posolstve Svätého Otca.

Okrem povzbudivých slov kresťanským komunitám a každej osobe dobrej vôle, aby sa neprestávali „skláňať k tomu, čo potrebuje podanú ruku, bez kalkulovania, bez strachu, s nehou a pochopením“, pápež František v posolstve vyjadril želanie, aby boli kompetentné inštitúcie, najmä tie na európskej úrovni, v pomoci utečencom odvážnejšie a štedrejšie.

Pri príležitosti prvého výročia návštevy Svätého Otca na Lampedúza sa v nedeľu 6. mája v tamojšej farnosti sv. Gerlanda konala aj svätá omša, ktorú celebroval predseda Pápežskej rady pre pastoráciu migrantov a cestujúcich kardinál Antonio Maria Vegliò. Priamy prenos zo svätej omše vysielala aj talianska televízia RAI1.

Kardinál Vegliò vo svojej kázni zacitoval otázku Svätého Otca z jeho minuloročnej kázne, pochádzajúcej z knihy Genezis: „Kde je tvoj brat?“ Otázka, ktorá provokuje naše svedomie a pripomína nám našu zodpovednosť za osud našich bratov a sestier, ktorým sa cesta nádeje na lepší život premenila na cestu smrti.

Vo svojej kázni, ktorá rekapitulovala úsilie podniknuté za posledný rok, poďakoval za štedrosť obyvateľov Lampedúzy a ocenil pomoc Talianska ako štátu. Pripomenul, že Taliansko je hranicou Európy, a teda solidarita by sa mala týkať celého Európskeho ako aj medzinárodného spoločenstva.

Na margo problematiky emigrácie kardinál zdôraznil, že „ak je korektne riadená, v rámci zákonnosti a bezpečnosti, nepredstavuje hrozbu, ale môže sa stať príležitosťou pre Európu, ktorá sa dnes zdá byť unavená a zostarnutá“. Pripomenul tiež pápežove slová spred niekoľkých týždňov, že ak Európa „uzná kresťanské korene svojej veľkodušnej otvorenosti k blížnemu, kontinent sa omladí, lebo jeho korene sú charakteristické pohostinnosťou, rešpektom k rôznorodosti a hľadaním spoločného dobra.“

Na budovanie pohostinnejšej spoločnosti je však podľa kardinála potrebná pripravenosť, prekonanie predsudkov, ako aj konverzia srdca. Problematika emigrácie súvisí aj s otázkou spravodlivého prerozdelenia svetového bohatstva. Kardinál v tejto súvislosti zacitoval z Apoštolskej exhortácie Evangelii gaudium pápeža Františka: „... naša planéta patrí celému ľudstvu; a to, že sa niekto narodil na mieste, ktoré má menej zdrojov alebo je menej rozvinuté, nie je dôvodom na to, aby žil s menšou dôstojnosťou“ (č. 190). Spomenul tiež, že Afrika, ako v minulosti tak aj dnes, je ochudobňovaná nielen o svoje prírodné zdroje, ale aj o mladé sily.

 

6. júla

Pápež František na Anjel Pána: Staňme sa občerstvením a útechou pre druhých

V nedeľu 6. júla sa Svätý Otec František na poludnie pomodlil spolu s veriacimi zhromaždenými na Námestí sv. Petra modlitbu Anjel Pána. Najprv sa im z okna Apoštolského paláca prihovoril týmito slovami:

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V evanjeliu tejto nedele nachádzame Ježišovo pozvanie. Hovorí takto: «Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním» (Mt 11,28). Keď to Ježiš hovorí, má pred očami ľudí, ktorých denne stretá na uliciach Galiley. Mnohých jednoduchých, chudobných, chorých ľudí, hriešnikov, vylúčených na okraj spoločnosti... Títo ľudia sa vždy náhlili za ním, aby počúvali jeho slová, slová, ktoré dávali nádej! – Ježišove slová vždy dávajú nádej! – A tiež preto, aby sa dotkli čo i len lemu jeho rúcha. Ježiš sám vyhľadával tieto zástupy, vysilené a sklesnuté ako ovce bez pastiera (porov. Mt 9,35-36) a vyhľadával ich preto, aby im ohlasoval Božie kráľovstvo a uzdravoval mnohých na tele i na duchu. Teraz volá všetkých k sebe: «Poď ku mne» a sľubuje im posilu a osvieženie.

Toto Ježišovo pozvanie siaha až k súčasnosti, aby prišlo k mnohým bratom a sestrám, ktorí sú utláčaní zlými životnými podmienkami, ťažkými životnými situáciami a neraz bez účinných oporných bodov. V najchudobnejších krajinách, ale aj na predmestiach najbohatších krajín, existuje veľa unavených ľudí, sklesnutých pod neznesiteľným bremenom opustenosti a ľahostajnosti. Ľahostajnosť: koľko zla spôsobí núdznym ľudská ľahostajnosť! A o to viac ľahostajnosť kresťanov. Na okraji spoločnosti je mnoho mužov a žien, ktorí svedčia o ľahostajnosti, ale aj o nespokojnosti so životom a o frustrácii. Mnohí sú nútení emigrovať zo svojej domoviny, riskujúc svoj vlastný život. Podstatne viacerí znášajú denne ťažobu ekonomického systému, ktorý vykorisťuje človeka, ukladá mu neznesiteľné jarmo, ktoré nechcú niesť niektorí privilegovaní. Každému z týchto synov Otca, ktorý je v nebi, Ježiš hovorí: «Poďte ku mne všetci.» Ale to hovorí aj tým, ktorí majú všetko, ale ktorých srdce je prázdne a bez Boha. Aj im Ježiš adresuje túto výzvu: «Poď ku mne.» Ježišovo pozvanie je pre všetkých. Ale zvlášť pre tých, ktorí trpia najviac.

Ježiš sľubuje, že dá odpočinok všetkým, ale dáva nám tiež pozvanie, ktoré je ako prikázanie: «Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom» (Mt 11,29). Pánovo jarmo spočíva v tom, že s bratskou láskou zoberieme na seba bremeno tých druhých. Keď sa nám raz dostalo Kristovho občerstvenia a útechy, sme povolaní, keď príde náš čas, stať sa občerstvením a útechou pre bratov, s tichým a pokorným postojom, napodobňujúc Majstra. Miernosť a pokora srdca nám pomáhajú nielen prevziať na seba ťarchu druhých, ale aj nezmýšľať o nich cez naše osobné náhľady, naše posudzovanie, našu kritiku alebo našu ľahostajnosť.

Vzývajme Pannu Máriu, ktorá prijíma pod svoj plášť všetkých vysilených a sklesnutých, aby sme skrze vieru, žiariacu a dosvedčovanú v živote, boli svedkami úľavy pre tých, ktorí potrebujú pomoc, nehu a nádej.“

Po modlitbe a apoštolskom požehnaní pápež František pozdravil jednotlivé skupiny pútnikov. Na záver pripomenul svoju včerajšiu návštevu dvoch diecéz v juhotalianskom regióne Molise. Tamojším obyvateľom na diaľku vyjadril srdečnými slovami svoju vďaku za ich vrúcne prijatie nielen vo svojom kraji, ale i vo svojich srdciach. „Nikdy na to nezabudnem!“, odkázal im a na záver poprosil všetkých prítomných: „Prosím, nezabudnite sa za mňa modliť. Aj ja sa modlím za vás.“

 

5. júla

Príhovor pápeža Františka svetu práce na univerzite v Molise

Vážený pán rektor,

vážení činitelia, študenti, univerzitní zamestnanci, profesori,

bratia a sestry pracujúceho sveta,

ďakujem Vám za Vaše prijatie. Predovšetkým Vám ďakujem za to, že ste so mnou zdieľali vašu realitu života, vaše námahy i nádeje. Pán rektor použil vyjadrenie, ktoré som raz použil, že náš Boh je Bohom prekvapení: a je to pravda. Každý deň nám pripravuje jedno z nich, všakže? Taký je náš Otec. Avšak povedal o Bohu aj inú vec, ktorú teraz preberiem – že Boh rozbíja schémy. A ak my sami nemáme odvahu rozbíjať schémy, nikdy nebudeme napredovať, pretože náš Boh nás podnecuje k nasledovnému: byť tvorivými pri vytváraní budúcnosti. Nádherná teologická definícia!

Moja návšteva v Molise sa začína týmto stretnutím so svetom práce, no miesto, na ktorom sa nachádzame, je univerzita. A má to svoj význam: vyjadruje to dôležitosť výskumu a formovania aj za tým účelom, aby mohli byť zodpovedané nové zložité otázky, ktoré kladie súčasná ekonomická kríza na úrovni miestnej, národnej i medzinárodnej. Pred chvíľou to dosvedčil i mladý poľnohospodár svojím rozhodnutím doplniť si vysokoškolské vzdelanie v oblasti agronómie a venovať sa obrábaniu zeme z „povolania“. Zostať roľníkom na poli neznamená zostať zafixovaným; je to vytváranie dialógu – plodného, kreatívneho. Je to dialóg Človeka so svojou pôdou, ktorú obhospodaruje a robí ju pre nás všetkých úrodnou. Toto je dôležité. Dobrý vzdelávací program neponúka jednoduché riešenia, ale pomáha nadobudnúť širší a tvorivejší rozhľad, ktorý dokáže lepšie zhodnotiť zdroje územia.

V plnej miere zdieľam to, čo bolo povedané v súvislosti so „starostlivosťou“ o pôdu – aby vydávala úrodu tak, že by nebola „zbavená úrodnosti“. Toto je jednou z najväčších výziev našej doby: vydať sa cestou takého rozvoja, ktorý dokáže rešpektovať stvorenstvo. Pozerám na Ameriku, moju vlasť, a aj tam: mnoho celkom vyklčovaných lesov, ktoré sa zmenili na pôdu, ktorú nemožno kultivovať, ktorá nie je schopná dať život. Je to náš hriech: obrali sme pôdu o úrodnosť a nenechali sme ju, aby s pomocou nášho obrábania vydala to, čo v sebe ukrýva.

Ďalšia výzva zaznela v hlase tejto statočnej matky robotníčky, keď hovorila i v mene svojej rodiny: manžela, malého dieťaťa i toho ešte pod srdcom. Je to naliehavá výzva za prácu a súčasne za rodinu. Vďaka za toto svedectvo! V skutočnosti ide o to, aby sa našiel spôsob, ako zladiť čas na prácu s časom pre rodinu. No poviem vám jednu vec: chodievam do spovednice, spovedám ľudí; v súčasnosti nie až tak, ako som to robieval v inej diecéze... Keď príde nejaká mladá matka alebo otec, pýtam sa: „Koľko máte detí?“ A oni mi povedia. A položím zakaždým ďalšiu otázku: „Povedz mi: hráš sa so svojimi deťmi?“ Väčšina reaguje: „Prosím, Otče?“ – „Áno, áno: hrávaš sa? Tráviš čas so svojimi deťmi?“ Strácame túto schopnosť, túto múdrosť hrania sa spolu s našimi deťmi. Ekonomická situácia nás dotláča k tomu, aby sme ju strácali. Prosím vás, venujme čas našim deťom! Nedeľa – bola tu táto zmienka o nedeli, patriacej rodine, tráveniu času... Toto je „kritický“ moment – moment, ktorý nám dovoľuje rozlíšiť a zhodnotiť kvalitu ľudskej stránky ekonomického systému, ktorého sme súčasťou. V rámci tohto prostredia sa vynára tiež otázka nedeľnej práce, ktorá nie je len záležitosťou veriacich, ale – nakoľko je etickou voľbou – dotýka sa všetkých. Je to priestor pre nezištnosť, ktorý sa nám vytráca, či nie? Otázkou je: čomu chceme dať prednosť? Nedeľa bez práce – s výnimkou nevyhnutných služieb – je potvrdením, že prioritou nie sú ekonomické záujmy, ale ľudské, nezištné; vzťahy nie komerčné, ale rodinné, priateľské; pre veriacich je to priorita vzťahu s Bohom a so spoločenstvom. Snáď je tu vhodný moment aj položiť si otázku, či práca v nedeľu je skutočnou slobodou. Lebo Boh, ktorý je Bohom prekvapení a ktorý rozbíja schémy, aby sme sa my mohli stať slobodnými, je Boh, ktorý oslobodzuje.

Drahí priatelia, dnes by som chcel pripojiť môj hlas k hlasu toľkých pracujúcich a podnikateľov tohto regiónu a žiadať o uzatvorenie „zmluvy v prospech práce“. Videl som, že v Molise je snaha hľadať odpovede na drámu nezamestnanosti spájaním síl konštruktívnym spôsobom. Mnohé pracovné miesta by mohli byť obnovené za pomoci stratégie zosúladenej s orgánmi na celoštátnej úrovni – skrze „zmluvu v prospech práce“, ktorá by sa dokázala chopiť možností ponúkaných národnou a európskou legislatívou. Vyzývam vás ísť ďalej touto cestou, ktorá môže priniesť dobré ovocie tu ako aj v iných regiónoch. Chcel by som sa vrátiť k jednému slovíčku, ktoré si povedal: dôstojnosť. Nemať prácu neznamená len nemať to nevyhnutné na prežitie. Nie. Každý deň sa môžeme nejako zasýtiť: zájdeme do Charity, do tej či onej asociácie, do klubu, zájdeme tam, a tam nám dajú najesť. Ale problém nie je v tomto. Problémom je nepriniesť do domu chlieb: toto je závažné a toto odníma dôstojnosť! Toto odníma dôstojnosť! Najzávažnejším problémom nie je hlad, ten je len jedným z problémov. Najvážnejším problémom je dôstojnosť. Preto potrebujeme pracovať a obraňovať našu dôstojnosť, ktorú prinavracia práca.

Nakoniec vám chcem povedať, že sa ma dotkol fakt, že ste mi darovali obraz, ktorý znázorňuje práve „materstvo“. Materstvo so sebou nesie ťažkosti, no pôrodné ťažkosti sú zamerané na život, sú spojené s nádejou. Preto vám nielen ďakujem za tento dar, ale omnoho viac vám ďakujem za posolstvo, ktoré nesie: ťažkosť naplnená nádejou. Ďakujem! Chcel by som dodať jednu skutočnosť z minulosti, ktorú som zažil. V čase, keď som bol provinciálom jezuitov, bola potreba poslať niekoho ako kaplána do Antarktídy na desať mesiacov v roku. Premyslel som si to... a išiel jeden. No, aby ste rozumeli, dotyčný sa narodil v Campobasse, bol odtiaľto... Ďakujem!

 

Slová pápeža Františka mladým z regiónov Abruzzo a Molise

Drahí mladí, pekné popoludnie!

Ďakujem vám za vašu hojnú a radostnú účasť. Ďakujem Mons. Pietrovi Santorovi za jeho službu v pastorácii mládeže. A vďaka patrí Tebe, Sára – kde si zmizla? -, že si sa stala hovorkyňou nádejí a obáv mladých z Abruzza a Molise. Molise je jedným z krajov Talianska, však?

Entuziazmus a sviatočná atmosféra, ktoré viete vytvoriť, sú nákazlivé. Entuziazmus je nákazlivý. Viete, odkiaľ pochádza slovo entuziazmus? Je z gréčtiny a znamená «mať niečo od Boha vo vnútri» alebo «byť v Bohu». Ak je entuziazmus zdravý, značí, že niekto má niečo od Boha vo svojom vnútri a radostne to prejavuje. Buďte otvorení – s týmto entuziazmom – pre nádej a túžte po plnosti, túžte po tom, aby ste dali zmysel vašej budúcnosti, celému vášmu životu, aby ste objavili správnu cestu pre každého z vás a vybrali si spôsob, ktorý vám prinesie pokoj a ľudskú realizáciu. Vhodnú cestu, zvoľte si cestu... Čo to značí? Nestáť nehybne – žiaden mladý nemôže stáť nehybne – a kráčať. To znamená kráčať v ústrety niečomu, pretože niekto by sa mohol pohnúť, avšak to by nemuselo značiť, že kráča, mohol by blúdiť, chodiť dookola, krúžiť v živote, a život nemáme preto, aby sme v ňom krúžili. Máme ho preto, aby sme napredovali a toto je výzva pre vás!

Na jednej strane hľadáte to, na čom vskutku záleží, to, čo zostane nemenné v čase e definitívne, hľadáte odpovede, ktorá osvietia vašu myseľ a rozohrejú vám srdce nie iba chvíľkovo, v jedno ráno alebo na krátky úsek cesty, ale navždy. Neprestajné svetlo v srdci, neprestajné svetlo mysle, srdce rozpálené navždy, definitívne. Z druhej strany máte zasa veľkú obavu, aby ste sa nepomýlili. Je to tak, pretože ten, kto kráča, môže sa pomýliť. Strach nechať sa príliš zatiahnuť do vecí ste už veľakrát zažili, taktiež pokušenie nechať si natrvalo pootvorené zadné dvierka, ktoré by vám v prípade potreby mohli otvoriť nové scenáre a možnosti. Pôjdem týmto smerom, vyberiem si tento smer, no ponechám otvorené tieto dvere, a ak sa mi to nebude páčiť, vrátim sa späť a odídem. Táto provizórnosť neprospieva, neosoží, pretože ti vnáša do mysle tmu a ochladí srdce.

Dnešná spoločnosť a jej prevládajúce kultúrne vzorce – napríklad „kultúra provizórnosti“ – neposkytujú priaznivé ovzdušie pre formáciu stabilných životných rozhodnutí s pevnými záväzkami postavených viac na skale lásky a zodpovednosti, ako na piesku chvíľkového pocitu. Túžba po osobnej nezávislosti je vyhrotená až do takej miery, že vždy všetko spochybní a s relatívnou ľahkosťou rozdrobí dôležité a dlho zvažované rozhodnutia, slobodne zvolené spôsoby života prežívané s nasadením a obetavosťou. Toto živí povrchnosť pri prevzatí zodpovednosti, pretože hrozí, že niekde v podvedomí bude chápaná ako niečo, čoho je možné sa zbaviť. Dnes si vyberiem to, zajtra si zvolím ono, idem tým smerom, ako fúka vietor, alebo, keď vychladne moje nadšenie, keď ma prejde chuť, vyberiem sa inou cestou... Toto znamená krúžiť v živote ako v bludisku, však? A cesta nie je bludisko. Ak ste v bludisku, skúšate paberkovať raz tu, raz tam, zastavte sa. Hľadajte tú niť, aby ste z bludiska vyšli. Hľadajte niť, pretože si neslobodno premárniť život takýmto krúžením.

Jednako však, drahí mladí, srdce človeka túži po veľkých veciach, po dôležitých hodnotách, hlbokých priateľstvách, po zväzkoch, ktoré zosilnejú v životných skúškach bez toho, aby sa rozpadli. Človek túži po tom, aby miloval a bol milovaný: toto je naša najhlbšia túžba, milovať a byť milovaní. Je to najhlbšia túžba. A má byť uskutočnená definitívne. Kultúra provizórnosti nenapomáha našej slobode, ale oberá nás o náš pravý údel, o najpravdivejšie a najautentickejšie ciele. Taký život je rozdrobený na kúsky. Je smutné dožiť sa istého veku, obzrúc sa na cestu, ktorou sme prešli a zistiť, že je rozbitá na rozličné kusy, bez jednoliatosti, bez definitívnosti: všetko bolo provizórne... Nenechajte si ukradnúť túžbu po tom, aby ste vo svojom živote vytvorili veľké a solídne veci! Toto nás pobáda vpred! Neuspokojte sa s malými cieľmi! Túžte po šťastí, buďte smelí, odvážni vyjsť zo seba samých, aby ste v plnosti pracovali na svojej budúcnosti spolu s Ježišom.

Sami to však nedokážeme. Stojac pred tlakom udalostí a módy, samotní nikdy nedokážeme nájsť správnu cestu, a ak by sme ju aj našli, nebudeme mať dosť sily, aby sme vytrvali, aby sme čelili stúpaniam a nepredvídaným prekážkam. A tu prichádza Ježišovo pozvanie: „Ak chceš... nasleduj ma“. Pozýva nás, aby nás sprevádzal na ceste, nie aby nás využil, nie aby z nás urobil otrokov, ale aby nás urobil slobodnými. V tejto slobode nás pozýva, aby nás mohol sprevádzať na ceste. Je to tak. Iba spoločne s Ježišom, modliac sa a nasledujúc ho, budeme mať jasnú víziu a dosť síl, aby sme ju uskutočnili. On nás miluje definitívne, vybral si nás definitívne, definitívne sa daroval každému z nás. Je naším obhajcom a starším bratom a bude naším jediným sudcom. Aké je pekné môcť čeliť striedavým obdobiam existencie v Ježišovej spoločnosti, mať v blízkosti jeho osobu a jeho posolstvo! On nám nevezme samostatnosť či slobodu; naopak, posilní našu krehkosť, umožní nám, aby sme sa stali vskutku slobodní, slobodní pre konanie dobra, silní, aby sme ho konali neprestajne, schopní odpúšťať a schopní žiadať odpustenie. Toto je Ježiš, ktorý nás sprevádza, taký je Pán!

Rád opakujem jedno slovo, pretože naň často zabúdame: Boh sa nikdy neunaví v odpúšťaní. Veru tak. Je to pravda! Jeho láska je taká veľká, že je nám stále nablízku. Sme to my, ktorí sa unavia pýtať si odpustenie, avšak on vždy odpúšťa, zakaždým, keď ho o to poprosíme. Odpúšťa definitívne, vymaže a zabúda na náš hriech, ak sa k nemu obrátime s pokorou a dôverou. Pomáha nám, aby sme nezmalomyseľneli pri prekážkach a nepovažovali ich za neprekonateľné. A tak, dôverujúc mu, znova hodíte siete, aby ste zažili prekvapivý a hojný rybolov, nájdete odvahu a nádej čeliť aj ťažkostiam, ktoré pochádzajú z dôsledkov ekonomickej krízy. Nádej a odvaha sú darované všetkým, avšak osobitne sa pripisujú mladým: odvaha a nádej. Budúcnosť je celkom iste v Božích rukách, on je prozreteľný a uisťuje nás, že sú tu ruky prozreteľného Otca. To neznamená popierať ťažkosti a problémy, ale vidieť ich ako prechodné a prekonateľné. Ťažkosti, krízy, spolu s Božou pomocou a dobrou vôľou všetkých, môžu byť prekonané, premožené a premenené.

Nechcem ukončiť tento príhovor bez toho, aby som povedal pár slov na adresu vášho problému, problému, ktorý práve prežívate: nezamestnanosť. Je smutné stretnúť mladých „ani-ani“. Čo znamená toto „ani-ani“? Neštudujú, pretože nemôžu, nemajú možnosť a ani nepracujú. To je výzva, ktorú musíme my všetci spoločne zdolať. Musíme ísť vpred, aby sme ju zdolali! Nemôžeme ostať rezignovaní a takto stratiť celú jednu generáciu mladých, ktorí nemajú silnú dôstojnosť pracujúceho! Práca nám dáva dôstojnosť a my všetci musíme urobiť všetko preto, aby sa nestratila táto generácia mladých. Použime našu tvorivosť na to, aby mladí prežívali radosť z dôstojnosti, ktorú so sebou prináša práca. Generácia bez práce je budúcou porážkou pre celú krajinu i pre ľudstvo. Musíme proti tomu bojovať. Pomáhajme si navzájom nájsť východisko, pomoc, spolupatričnosť.

Mladí sú odvážni, už som to povedal, mladí majú nádej, a do tretice, mladí majú schopnosť byť solidárni. A toto slovo, solidarita je slovo, ktoré sa dnešnému svetu nepáči počuť. Niektorí si myslia, že je to azda nejaká nadávka. To veru nie, nie je to nadávka. Je to kresťanské slovo: ísť vpred s bratom, aby sme mu pomohli prekonať ťažkosti. Odvážni, s nádejou a solidaritou.

Zhromaždili sme sa pre svätyňou Bolestnej Panny Márie, založenej na mieste, kde sa dvom dievčatám z tohto kraja, Fabiane e Serafine v roku 1888 zjavila Panna Mária, keď pracovali na poli. Mária je matka, vždy nás podporuje, keď pracujeme aj keď si hľadáme prácu, keď máme jasné idey, i keď sme zmätení, keď z nás spontánne vychádza modlitba, i keď máme vyprahnuté srdce. Ona je tu neprestajne, aby nám pomohla. Mária je Božia Matka, naša matka a matka Cirkvi. Toľkí muži a ženy, mladí i starší sa k nej obracajú, aby jej ďakovali i naliehavo prosili o nejakú milosť. Mária nás privádza k Ježišovi, Ježiš nám daruje pokoj. Priblížme sa k nej, dôverujúci v jej pomoc, s odvahou a nádejou. Pán nech požehná každého z vás, na vašej ceste, na vašej ceste odvahy, nádeje a solidarity. Vďaka.

A teraz sa všetci spoločne pomodlime k Panne Márii: Zdravas Mária...

Prosím vás, modlite sa za mňa, prosím, robte tak! A nezabudnite: v živote sa kráča a nikdy nie krúži! Ďakujem.

 

Príhovor pápeža Františka občanom Isernie: Jubilejný rok sv. Celestína

Drahí bratia a sestry, ďakujem za toto vaše srdečné prijatie! Ďakujem Mons. Camillovi Cibottimu, novému biskupovi Insernie, jeho predchodcovi Mons. Salvatoremu Viscovi, starostovi, popredným predstaviteľom a všetkým, ktorí spolupracovali na tejto návšteve. Ide o posledné dnešné stretnutie a koná sa na symbolickom mieste, na Katedrálnom námestí. Námestie je miestom, kde sa stretávame ako občania a katedrála je miestom, kde sa stretávame s Bohom, načúvame jeho slovu, aby sme žili ako bratia, občania a bratia. V kresťanstve niet protirečenia medzi posvätným a svetským; v tomto zmysle: občania a bratia.

Je jedna silná myšlienka, ktorá ma zasiahla, keď som premýšľal o odkaze sv. Celestína V. On mal podobne ako sv. František z Assisi veľmi silný zmysel pre Božie milosrdenstvo a pre skutočnosť, že Božie milosrdenstvo obnovuje svet.

Pietro del Morrone ako aj František z Assisi poznali dobre spoločnosť svojej doby, s jej veľkou chudobou. Boli veľmi blízko k ľuďom, k národu. Mali rovnaký Ježišov súcit s mnohými unavenými a skleslými ľuďmi. Ale neobmedzovali sa na rozdávanie dobrých rád alebo zbožnej útechy. Oni ako prví urobili rozhodnutie života ísť proti prúdu, rozhodli sa spoliehať sa na Prozreteľnosť Otca, a to nielen osobnou askézou, ale aj prorockým svedectvom o otcovstve a bratstve, ktoré sú posolstvom evanjelia Ježiša Krista.

Vždy ma oslovuje, že vďaka tomuto svojmu silnému súcitu s ľuďmi títo svätí cítili potrebu dať ľuďom to najdôležitejšie, to najväčšie bohatstvo: Otcovo milosrdenstvo, odpustenie. «Odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom.» V týchto slovách Otčenáša je celý životný plán, založený na milosrdenstve. Milosrdenstvo, zhovievavosť, odpustenie hriechov, to nie je len niečo zbožné, vnútorné, akýsi duchovný utišujúci prostriedok, nejaký druh olejčeka, ktorý nám pomôže byť jemnejšími, lepšími. Nie! Je to proroctvo o novom svete, milosrdenstvo je proroctvom o novom svete, v ktorom sú dobrá zeme a práce rovnomerne rozdelené a nikto nie je bez toho, čo nevyhnutne potrebuje, pretože solidarita a delenie sa sú konkrétnym dôsledkom bratstva. Títo dvaja svätí dali príklad. Vedeli, že ako klerici -jeden bol diakonom, druhý biskupom, biskupom Ríma - ako klerici obaja musia dať príklad chudoby, milosrdenstva a úplného vyzlečenia sa zo seba samého.

Tu je potom zmysel novej občianskej príslušnosti, ktorú výrazne pociťujeme tu na tomto námestí pred katedrálou, kde sa nám prihovára pamiatka svätého Petra Morroneho, Celestína V. Tu je najaktuálnejší význam Jubilejného roku, Celestínskeho jubilejného roku, ktorý teraz vyhlasujem za otvorený a počas ktorého budú pre všetkých dokorán otvorené dvere Božieho milosrdenstva. Nie je to únik, nie je to útek od reality a jej problémov, je to odpoveď, ktorá pochádza z evanjelia. Láska ako sila očisťujúca svedomie, sila pre obnovenie sociálnych vzťahov, sila pre plánovanie inej ekonomiky, zameranej viac na človeka, prácu, rodinu, než na peniaze a zisk.

Všetci sme si vedomí toho, že to nie je cesta sveta. Nie sme rojkovia, pomýlení, ani nechceme vytvoriť oázu mimo okolitého sveta. Skôr veríme, že táto cesta je tá správna pre všetkých, je to cesta, ktorá nás naozaj približuje k spravodlivosti a pokoju. Ale tiež vieme, že sme hriešnici, že my sami sme vždy v pokušení nejsť touto cestou a prispôsobiť sa mentalite sveta, mentalite moci, mentalite majetkov. Preto sa spoliehame na Božie milosrdenstvo a usilujeme sa dosiahnuť s jeho milosťou plody obrátenia a skutky milosrdenstva. Tieto dve veci: obrátiť sa a robiť skutky milosrdenstva. Toto je, takpovediac, tá správna hudba tohto roku, jubilejného roku, svätocelestínskeho roku. Nech nás neustále na tejto ceste sprevádza a podporuje Panna Mária, Matka milosrdenstva.“

Po príhovore Svätý Otec vyzval prítomných, aby spoločne zaspievali modlitbu Otče náš. Po nej predniesol modlitbu na príhovor sv. Celestína, benediktínskeho mnícha, opáta a neskôr pustovníka na vrchu Morrrone, ktorý sa stal biskupom Ríma, a udelil požehnanie, spojené s odpustkami.

 

Homília Svätého Otca v Campobasse: Sloboda adorovať Boha a slúžiť mu v našich bratoch

«Múdrosť naopak zachránila od lopôt tých, ktorí jej slúžili» (Múd. 10,9).

Prvé čítanie nám pripomenulo charakteristiky Božej múdrosti, ktorá oslobodzuje od zla a útlaku tých, ktorí sa dali do služby Pánovi. On v skutočnosti nie je neutrálny, ale so svojou múdrosťou stojí na strane zraniteľných, tých, čo sú diskriminovaní a utláčaní, ktorí sa mu s dôverou zverujú. Táto skúsenosť Jakuba a Jozefa vyrozprávaná v Starom zákone, ukazuje dva základné aspekty života Cirkvi: Cirkev je ľud, ktorý slúži Bohu, je ľudom, ktorý žije v slobode darovanej Bohom.

Sme predovšetkým ľud, ktorý slúži Bohu. Služba Bohu sa uskutočňuje rôznymi spôsobmi, osobitne v modlitbe a v adorácii, v ohlasovaní evanjelia a vo svedectve lásky. A vždy je obrazom Cirkvi Panna Mária, «služobnica Pána» (Lk 1,38; porov. 1,48). Rýchlo po tom, ako prijala zvestovanie anjela a počala Ježiša, Mária sa ponáhľa na cestu, aby pomohla staršej príbuznej Alžbete. Tak ukazuje, že privilegovanou cestou služby Bohu je služba bratom, ktorí sú v núdzi.

V škole Matky sa Cirkev učí stať sa každý deň „služobnicou Pána“, byť pripravená vydať sa na cestu, aby vyšla v ústrety situáciám veľkej núdze, aby bola starostlivá o maličkých a vylúčených. Ale službu lásky sme my všetci povolaní žiť v bežných skutočnostiach, čiže v rodine, vo farnosti, v práci, so susedmi... Je to láska každodenná, láska v obyčajných veciach.

Svedectvo lásky je hlavnou cestou evanjelizácie. V tomto Cirkev bola vždy „v prvej línii“, svojou materskou a bratskou prítomnosťou, ktorou zdieľa ťažkosti a krehkosť ľudí. Týmto spôsobom sa kresťanská komunita snaží spoločnosti vštepiť ten „prídavok duše“, ktorý umožňuje pozerať vždy ďalej a dúfať.

Je to práve to, čo vy, drahí bratia a sestry tejto diecézy, robíte s veľkodušnosťou, podporení pastoračnou horlivosťou vášho biskupa. Všetkých vás povzbudzujem, kňazov, zasvätené osoby i veriacich laikov, aby ste vytrvali na tejto ceste, slúžiac Bohu v službe bratom a šíriac všade kultúru solidarity. Tak veľmi je potrebné toto úsilie, zoči-voči situáciám materiálnej a duchovnej neistoty, najmä tvárou v tvár nezamestnanosti, rane, ktorá si zo strany všetkých vyžaduje vynaloženie všetkých síl a veľkú odvahu. Lebo výzva práce je výzvou, ktorá sa osobitne dotýka zodpovednosti inštitúcií, sveta podnikania a financií. Je nevyhnutné postaviť dôstojnosť osoby do centra každej perspektívy a každej činnosti. Ostatné záujmy, aj keď legitímne, sú druhoradé. V centre je dôstojnosť ľudskej osoby! Prečo? Lebo ľudská osoba je obrazom Božím, bola stvorená na obraz Boží a my všetci sme Božím obrazom!

Takže Cirkev je ľudom, ktorý slúži Pánovi. Preto je to ľud, ktorý okusuje svoje oslobodenie a žije v tejto slobode, ktorú jej On dáva. Skutočnú slobodu dáva vždy Pán! Predovšetkým slobodu od hriechu, od egoizmu vo všetkých formách: slobodu darovať sa a urobiť to s radosťou, ako Panna Mária z Nazaretu, ktorá je slobodná od seba samej, neuzatvára sa vo svojom stave – a mala by na to veľmi dobrý dôvod! –myslí však na toho, kto je v tej chvíli vo väčšej núdzi. Je slobodná v slobode Boha, ktorá sa uskutočňuje v láske. Toto je tá sloboda, ktorú nám Boh daroval a my ju nesmieme stratiť: sloboda adorovať Boha, slúžiť Bohu a slúžiť mu aj v našich bratoch.

Toto je sloboda, ktorú s Božou milosťou zažívame v kresťanskej komunite, keď sa dáme do vzájomnej služby. Bez závisti, bez skupinkovania, bez klebiet... Slúžiť jedni druhým. Slúžiť si! Tak nás Pán oslobodzuje od ambícií a rivalít, ktoré podkopávajú jednotu spoločenstva. Oslobodzuje nás od nedôvery, od smútku. Pozrite, tento smútok je nebezpečný, lebo nás zráža k zemi. Zráža nás... Je nebezpečný! Dávajte pozor! Pán nás oslobodzuje od strachu, od vnútornej prázdnoty, od izolácie, od horekovania a sťažovania sa. Ani v našich komunitách nechýbajú negatívne postoje, ktoré robia jednotlivcov zahľadenými do seba, starajúc sa viac o sebaobranu, než o sebadarovanie. Ale Kristus nás vyslobodzuje z tejto existenciálnej šede, ako sme odpovedali v responzóriu žalmu: «Ty si moja pomoc, ty si moje oslobodenie». Preto učeníci, my, Pánovi učeníci, aj keď zostávame vždy slabými a hriešnikmi – všetci sme nimi! – ale napriek tomu, že sme naďalej slabí a hriešni, sme povolaní žiť s radosťou a odvahou našu vieru, spoločenstvo s Bohom a s bratmi, adoráciu Boha, a sme povolaní s pevnosťou čeliť námahám a skúškam života.

Drahí bratia a sestry, Svätá Panna, ktorú si osobitne uctievate s titulom „Matka vyslobodenia“ (Madonna della Libera), nech vám vyprosí radosť slúžiť Pánovi a kráčať v slobode, ktorú nám daroval On sám: v slobode adorácie, modlitby a služby druhým. Nech vám Mária pomôže byť cirkvou materskou, cirkvou prijímajúcou a starostlivou voči všetkým. Nech je stále pri vás, pri vašich chorých, starých, ktorí sú múdrosťou ľudu, pri vašich mladých. Pre všetok váš ľud nech je znamením útechy a bezpečnej nádeje. Nech nás Matka vyslobodenia sprevádza, pomáha nám, utešuje, nech nám dá pokoj a radosť.

 

3. júla

Myšlienky Svätého Otca pre kňazov – 2. časť

V rámci cyklu „Myšlienky Svätého Otca pre kňazov“ si všimneme otázku identity kňaza v duchu Dokumentu z Aparecídy. Budeme sledovať myšlienky Svätého Otca Františka z listu, ktorý adresoval osobitne kňazom, s tým, že sú aktuálne pre všetkých veriacich.

Keď konferencia v Aparecíde hovorí o Cirkvi ako o spoločenstve učeníkov a misionárov (203, 316, 324), osobitne poukazuje na to, čo je vlastné (200-285) kňazskej duchovnosti vzhľadom na ľud, aby ľud žil v Kristovi. Tento život je zakotvený vo vlastnej identite, kultúre, štruktúrach, v procesoch výchovy a podobne (192-195). S akými výzvami sa tu kňaz stretáva? Povieme si o nich postupne. Svätý Otec na úvod upozorňuje, že práve vďaka týmto výzvam sa totožnosť kňaza nedá chápať staticky. Kňaz je človekom, ktorý je v dynamickom napätí. Pápež František hovorí, že to, kým je vlastne kňaz, nemožno vysvetliť formou nejakého statického opisu, ale jedine poukázaním na polarity, ktoré kňaza určujú. A tvrdí, že práve vďaka tomu, že kňazská existencia je existenciou «v napätí», vylučuje sa chápanie kňazstva ako „cirkevnej kariéry“, ktorá má svoje mechanizmy rastu, postupu, odmien a podobne.

Aká je teda kňazská identita vo vzťahu k cirkevnému spoločenstvu? Ako zdôrazňuje Svätý Otec, Aparecída ju definuje dvomi charakteristikami. Na prvom mieste je „darom“ (193,326). To, že kňaz je darom, stojí v protipóle s pozíciu „delegáta“ či „reprezentanta“. A po druhé, ide tu o vernosť Majstrovmu povolaniu. A toto stojí v protiváhe s predstavou o „správcovstve“ či „manažovaní“ (372). Ide vždy o iniciatívu Boha, o pomazanie Duchom Svätým, o zvláštne zjednotenie s Kristom ako Hlavou, o pozvanie nasledovať Majstra. Aby sme tu jasne vnímali Božia iniciatívu, dokument z Aparecídy zdôrazňuje dve charakteristiky kňaza: je „vyvolený“ a je „poslaný“. Je „vyvolený-poslaný“. Ide tu horizont istej „pasivity“, v ktorom je hlavným aktérom Pán. Toto jasne podmieňuje aj oblasť osobnej autonómie kňaza a oblasť jeho činnosti. Keďže je „vyvolený-poslaný“, jeho kňazská identita je identitou pastiera, ktorý sa necháva viesť. Je pastierom, ktorý je sám vedený. Alebo inými slovami, je vodcom, ktorý je vedený. Je vedeným vodcom.

Neslobodno ďalej zabúdať na to, aký úzky je vzťah medzi kňazskou identitou a jeho príslušnosťou k ľudu. Identita značí príslušnosť. Kňaz patrí do Božieho ľudu, bol z neho vybratý, k nemu je poslaný a tvorí jeho súčasť. Aparecída zdôrazňuje túto cirkevnú príslušnosť u všetkých učeníkov misionárov (156), keďže predstavuje ich spolu-povolanie do spoločenstve Cirkvi a zakladá sa na „viere v Ježiša Krista, ktorá sa odovzdáva prostredníctvom cirkevného spoločenstva, z ktorého vytvára univerzálnu Božiu rodinu v katolíckej Cirkvi. Pápež František v tejto súvislosti približuje rozpoloženie človeka, ktorý nemá účasť na tejto príslušnosti k spoločenstvu a jeho stav definuje ako izoláciu a osamelosť. Hovorí o izolovanom „ja“ takého človeka. Niet väčšej škody pre kňaza, ako keď sa v duchu oddeľuje od cesty Božieho ľudu. Toto má dopad na jeho identitu. Dokument z Aparecídy, uvádza aj príklady takéhoto takzvaného izolovaného povedomia kňaza.

Takéto prípady odporujú tvrdeniu o význame spoločenstva (156) a o neodmysliteľnosti začlenenia kresťana do niektorej konkrétnej komunity, v ktorej môže trvalým spôsobom prežívať svoje povolanie byť učeníkom ako i spoločenstvo s nástupcami apoštolov a s pápežom. Dokument zjavne hovorí o konkrétnom spoločenstve. Definuje ho ako partikulárnu Cirkev, alebo ako spoločenstvá v jej vnútri, ktorými sú napríklad farnosti. Ako upozorňuje, nejde o akési duchovné spoločenstvá bez tradícií a koreňov. Pri zohľadnení týchto skutočností je zjavné, pripomína Svätý Otec, že kňazské ministérium, ktoré vychádza z posvätného stavu, nesie so sebou neodvolateľný komunitný rozmer.

Svätý Otec sa vo svojich myšlienkach dotýka aj otázky kňazského celibátu. Pripomína, že aj Dokument z Aparecídy mu pripisuje komunitný rozmer, na ktorom sa zakladá voľba tohto slobodne prijatého záväzku. Celibát si vyžaduje zrelé prijatie vlastnej afektivity a sexuality a ich úprimné a radostné prežívanie na ceste spoločenstva (196, 195).

Akým spôsobom je možné uskutočniť spomenuté výzvy kňazskej identity a jej spoločenskej dimenzie, ktoré Aparecída definuje a rozvádza? Realizátorom je v prvom rade Duch Svätý, ktorý vytvára Cirkev z rozličných povolaní a uschopňuje ju k misijnej činnosti, konštatuje sa v Dokumente. Podľa Svätého Otca je to práve Duch Svätý, ktorý privádza k otvorenosti a nie k nejakej pohodlnej intimite. Spôsobuje premenu na ľudí veľkorysých a tvorivých, ktorí sú šťastní, pretože smú ohlasovať evanjelium a angažovať sa v misijnej službe (285). Duch Svätý je zároveň i podnecovateľom cirkevného spoločenstva, ktorého je kňaz súčasťou. A ešte viac, Duch chráni celistvosť Cirkvi a bráni ju pred dvomi deformáciami, ktoré sa môžu prejaviť ako strata orientácie pri pochopení viery, zredukujúc ju na gnostický prúd a ako nebezpečenstvo, že členovia Cirkvi prestanú „byť poslaní“, začnú konať na vlastnú päsť a upadnú do rozličných spôsobov spoliehania sa na seba a sebestačnosti.

(Číselné odkazy sa vzťahujú na tzv. Dokument z Aparecídy, ktorý zhrnul závery V. generálnej konferencie biskupov Latinskej Ameriky a Karibiku CELAM 13. - 31. mája 2007 v brazílskej Aparecíde)

Podľa RV.

 

 

2. júla

Myšlienky Svätého Otca pre kňazov – 1. časť

„Myšlienky Svätého Otca pre kňazov“ je názov nového cyklu, v ktorom si priblížime obsah pozoruhodného dokumentu z pera Jorgeho Maria Bergoglia. Napísal ho v roku 2008 ako arcibiskup Buenos Aires pre kňazov svojej diecézy. Text nadobudol novú váhu, keď ho už ako pápež František rozoslal ako odporúčané čítanie všetkým kňazom jeho terajšej, Rímskej diecézy. Dokument nesie názov „Posolstvo Aparecídy pre kňazov“.

Aká je predstava Svätého Otca Františka o správnom kňazovi? Aký kňaz je potrebný pre dnešnú dobu? „Buďte pastiermi, nie funkcionármi,“ povedal v nedeľu Dobrého pastiera novokňazom, ktorých vo Vatikánskej bazilike vysvätil pre Rímsku diecézu. „Buďte prostredníkmi, nie vybavovačmi... Vždy majte pred očami príklad Dobrého Pastiera, ktorý neprišiel, aby ho obsluhovali, ale aby slúžil a zachránil to, čo sa stratilo“ (Homília pri kňazskej vysviacke, 21. apríla 2013).

Boli sme opakovane svedkami toho, akú pozornosť pri pastoračných návštevách venoval pápež František správcom miestnych farností, počnúc prvou návštevou na ostrove Lampedúza, ale aj počas ďalších apoštolských ciest, ako sme to videli pred rokom pri jeho návšteve favely v Riu de Janeiro, či pri každej z pastoračných návštev rímskych farností. Inokedy zas v Ríme neformálnym spôsobom prijal návštevu kňaza, ktorý má misiu na chudobnom predmestí, alebo na Zelený štvrtok sa neformálne naobedoval spolu s rímskymi kňazmi.

Pápež František má ku kňazom veľmi blízko. Ako biskup Ríma, hlava rímskej diecézy, sa stretol so svojimi kňazmi na osobitnom podujatí, zorganizovanom rímskym vikariátom, na čele ktorého stojí kardinál Agostino Vallini. Stretnutie Svätého Otca s kňazmi Rímskej diecézy sa konalo 16. septembra v Lateránskej bazilike. V rámci každoročného pastoračného stretnutia Rímskej diecézy sa stretol s rímskymi kňazmi opäť 16. júna, tentoraz v Aule Pavla VI. vo Vatikáne.

Ako prípravu na prvé veľké stretnutie so svojimi kňazmi pápež František rozoslal prostredníctvom vikára pre Rímsku diecézu kňazom text na uvažovanie. Ide práve o spomínané „Posolstvo Aparecídy pre kňazov“ z 11. septembra 2008, ktorý vtedy ako arcibiskup napísal pre svojich kňazov v Argentíne. Tento text nám pomôže nájsť odpoveď na otázku o kňazovi dneška, položenú v úvode. Zároveň je to pozvanie zoznámiť sa s tým, čo sa označuje ako „duch Aparecídy“.

Ponajprv je treba poznamenať, že tento text nie je určený iba kňazom. Arcibiskup Buenos Aires v úvode vysvetľuje, že text nepredstavuje odbornú štúdiu, ale jeho cieľom je formou náčrtu predstaviť rozličné aspekty k téme ponímania kňazstva v duchu Aparecídy. Ako píše, okrem otázok týkajúcich sa vyslovene kňazov, sa tu kvôli lepšiemu vysvetleniu poukazuje aj na skutočnosti, ktoré sú platné pre všetkých učeníkov misionárov. Slovné spojenie „učeník misionár“ je Svätému Otcovi Františkovi veľmi blízke. V tretej kapitole exhortácie Evangelii gaudium jasne píše, že na základe krstu je učeníkom misionárom každý kresťan.

Pre tých, ktorí majú záujem sledovať jednotlivé citácie v Dokumente z Aparecídy, budem na našej internetovej stránke zverejňovať texty aj s jednotlivými odkazmi. Samotný Dokument z Aparecídy je dostupný na internete zatiaľ iba v španielskom origináli a v predkladoch do svetových jazykov. Pripomeňme, že tento 300-stranový materiál predstavuje zhrnutie záverov V. generálnej konferencie biskupov Latinskej Ameriky a Karibiku (CELAM), ktorá sa konala 13. - 31. mája 2007 v brazílskej Aparecíde. Vytyčuje spoločné pastoračné priority pre latinskoamerický kontinent. Vychádza z Božieho slova a analýzy náboženskej, kultúrnej a sociálnej situácie kontinentu. Je rozdelený do troch častí podľa metodológie „vidieť, posúdiť, konať“. Jednotlivé časti nesú názvy „Život našich národov“, „Život Ježiša Krista v učeníkoch a misionároch“ a „Život Ježiša Krista pre naše národy“. Cieľ dokumentu vystihujú Kristove slová: „Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie“ (Jn 10,10). Redakčné spracovanie Dokumentu z Aparecídy je výsledkom práce vtedajšieho arcibiskupa Buenos Aires Jorgeho Bergoglia, ktorý k nemu napísal aj predslov. Dokument oficiálne potvrdil pápež Benedikt XVI. 29. júna 2007.

 

 

Pápež mladým v Holandsku: Nový a revolučný odkaz Blahoslavenstiev

Vatikán 1. júla – Svätý Otec František zaslal posolstvo mladým do Holandska. Zameral sa v ňom na radosť a šťastie, ktoré sú základnou črtou života kresťanov a ktoré pramenia z radikálneho ducha Ježišových Blahoslavensitev. Posolstvo napísal Svätý Otec pri príležitosti Národného katolíckeho festivalu mladých v opátstve Mriënkroon v meste Nieuwkuijk, kde sa minulý týždeň uskutočnilo stretnutie, tématicky zamerané na radosť, ktorá je „nová, čistá a intenzívna“. Svätý Otec mladým pripomenul trojročný duchovný program pre mladých smerujúci k Svetovým dňom mládeže v Krakove v roku 2016: „...ponúkol som trojročnú cestu duchovnej prípravy založenej na Blahoslavenstvách. V tomto výnimočnom texte Evanjelia podľa Matúša (Mt 5,3-12) môžete nájsť konkrétny program života, ktorý môže slúžiť ako sprievodca na ceste k skutočnému šťastiu.“

Pápež František tak v rámci duchovnej prípravy ponúka na každý rok rozjímanie nad jedným konkrétnym blahoslavenstvom:

2014: „Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo.“ (Mt 5,3)

2015: „Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.“ (Mt 5,8)

2016: „Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo.“ (Mt 5,7)

Podľa slov Svätého Otca je odkaz Ježišových Blahoslavenstiev nový a revolučný: „Predstavujú vzor šťastia, ktorý je protichodný logike tohto sveta. Tých, ktorých Ježiš vyhlasuje za blahoslavených, svet považuje za neschopných, porazených. To, čo svet oslavuje, je úspech za každú cenu, blahobyt, moc pre ňu samotnú a sebapotvrdenie na úkor druhých. Ježiš ponúka veľmi odlišnú definíciu toho, čo znamená byť blahoslavený. Ukazuje nám cestu k autentickému životu a šťastiu, cestu, ktorú on sám podstúpil. V skutočnosti, Ježiš sám je cesta! Počas svojho života nám konkrétne ukázal ako žiť každé z Blahoslavenstiev.“

Pápež František mladým zdôraznil, že Ježiš, ktorý každého miluje nekonečnou láskou, svojou smrťou na kríži a zmŕtvychvstaním dokázal jeho bezhraničné milosrdenstvo, ponúkol nám spásu a otvoril cestu do neba. „Keď raz prijmeme jeho lásku a spásu, keď kontemplujeme Ježiša v jeho chudobe, čistote srdca a jeho milosrdenstve, objavíme krásu kresťanského povolania a nebudeme otáľať vyraziť na cestu, ktorá vedie k šťastiu. Pozývam vás teda vydať sa na vzrušujúcu cestu pravého učeníctva.“ Svätý Otec pri tejto príležitosti použil slová Benedikta XVI.: „Nemajte strach z Krista! O nič neoberá, a dáva všetko!“

Svätý Otec mladým Holanďanom tiež pripomenul slová svätého Jána adresované mladým: «Ste silní, Božie slovo ostáva vo vás a premohli ste Zlého» (1Jn 2, 14) a vyzval ich nasledovnými slovami: „Mladí ľudia chcú zažívať intenzívne skúsenosti! Vyzývam vás, aby ste vzali Boha za slovo. Povedzte «nie» prchavej, povrchnej a odhadzujúcej kultúre, kultúre, ktorá predpokladá, že nie ste silní, že vo vašom živote nie ste schopní čeliť veľkým výzvam. Myslite vo veľkom! Ako raz povedal svätý Piergiorgio Frassati: «Žiť bez toho, aby sme niečomu verili, bez dedičstva, ktoré by sme bránili, bez neustávajúceho zápasu za pravdu - to nie je život, ale živorenie.» Nikdy by sme nemali len živoriť, ale skutočne žiť.“

Skutočnú radosť – novú, čistú a intenzívnu - môžu mladí nájsť jedine v Ježišovi. Pre to, aby ju mohli okúsiť, ich pápež zveril orodovaniu Panny Márie a udelil im apoštolské požehnanie.

 

30. júna

Prvá cesta nového španielskeho kráľovského páru viedla do Vatikánu

Vatikán 30. júna - V posledný júnový deň napoludnie Svätý Otec prijal nový španielsky kráľovský pár, Ich Veličenstvá kráľa Felipeho s kráľovnou Letiziou. Bola to prvá zahraničná návšteva kráľovského páru po tom, ako Felipe VI. 19. júna prevzal kráľovskú korunu. Jeho rodičia, kráľ Juan Carlos I. s kráľovnou Sofiou sa s pápežom Františkom stretli naposledy 28. apríla, krátko pred odstúpením z trónu.

Po audiencii u pápeža Františka sa mladý kráľovský pár stretol aj so štátnym sekretárom kardinálom Parolinom a ďalšími predstaviteľmi. V komuniké Tlačového strediska Svätej stolice sa uvádza, že pri stretnutí bolo vyjadrené prianie upevnenia dobrých vzájomných vzťahov, ktoré vládnu medzi Svätou stolicou a Španielskom. Rozhovor sa ďalej v rámci tém spoločného záujmu zameral na význam podporovania dialógu a spolupráce medzi Cirkvou a štátom pre dobro celej španielskej spoločnosti. Predmetom boli aj niektoré otázky medzinárodného a regionálneho charakteru, osobitne s dôrazom na oblasti konfliktov.

Svätý Otec dnes dopoludnia absolvoval aj ďalšie stretnutia. Postupne prijal apoštolských nunciov v Egypte a Zimbabwe, ako aj nuncia v Sudáne a Eritrei. Medzi dnešnými audienciami nechýbalo rozlúčkové stretnutie a s veľvyslancami Belgicka, Panamy a Kostariky pri príležitosti ukončenia ich služby. Pápež František prijal aj niektorých kardinálov, členov Rímskej kúrie.

 

Homília Svätého Otca: Cirkev zavlažená krvou mučeníkov rastie

Vatikán 30. júna 2014 - Dnes existuje viac prenasledovaných kresťanov, než v prvých storočiach kresťanstva, povedal Svätý Otec v Dome sv. Marty, kde predsedal svätej omši v deň, keď si Cirkev pripomína Prvých svätých mučeníkov Cirkvi v Ríme, kruto umučených z vôle Nera na úbočí Vatikánskeho pahorku po požiari Ríma v roku 64.

Úvodná modlitba svätej omše pripomína, že Pán krvou mučeníkov zúrodnil výhonky Cirkvi v Ríme. Svätý Otec poukázal na toto prirovnanie k rastu rastliny, čo vedie k premýšľaniu o Ježišových slovách, že nebeské kráľovstvo sa podobá mužovi, ktorý po tom, ako rozosial semená, ide domov a či spí, či bdie, semeno rastie, klíči, bez toho, aby vedel ako. Toto semeno je Božie Slovo, ktoré rastie a stáva sa Božím kráľovstvom, stáva sa Cirkvou vďaka sile Ducha Svätého a vďaka svedectvu kresťanov:

„Vieme, že bez Ducha Svätého neexistuje rast, to on tvorí Cirkev, to on jej dáva rásť, to on zvoláva spoločenstvo Cirkvi. Ale nevyhnutné je aj svedectvo kresťanov. A keď svedectvo speje k vrcholu, vtedy, keď od nás historické okolnosti požadujú také svedectvo, ktoré je silné, sú tu mučeníci, tí najväčší svedkovia. A táto Cirkev sa zavlaží krvou mučeníkov. Toto je krása mučeníctva. Začína sa svedectvom, deň po dni, a môže sa skončiť - tak ako u Ježiša, prvého mučeníka, prvého svedka, verného svedka - s krvou.“

Aby však svedectvo bolo pravé, je tu jedna podmienka, povedal Svätý Otec, a síce - musí byť bez podmienok. Poukázal pri tom na evanjeliový úryvok z dnešnej liturgie (Mt 8,18-22):

„Počuli sme v evanjeliu o človeku, ktorý hovorí Pánovi, že ho bude nasledovať, ale žiada od neho podmienku: ísť sa rozlúčiť alebo pochovať otca ... Pán ho však zastavuje: Nie! Svedectvo je bez podmienok. Musí byť pevné, rozhodné, musí predstavovať tú veľmi silnú reč, o ktorej nám Ježiš hovorí: ‚Vaša reč nech je áno, áno, nie, nie.‛ Toto je jazyk svedectva.“

Dnes hľadíme na túto Cirkev v Ríme, ktorá rastie, zavlažená krvou mučeníkov. Ale je tiež správne, aby sme mysleli na mnohých mučeníkov dneška, na mnohých mučeníkov, ktorí dávajú svoj život za vieru. Je pravda, že mnohí kresťania boli prenasledovaní za čias Nera, ale dnes ich podľa Svätého Otca nie je o nič menej:

„Dnes existuje v Cirkvi mnoho mučeníkov, sú tu mnohí prenasledovaní kresťania. Myslime na Blízky východ, na kresťanov, ktorí musia utekať pred prenasledovaním, na kresťanov zabitých prenasledovateľmi. Aj kresťania vyhnaní elegantným spôsobom, v bielych rukavičkách, aj to je forma prenasledovania. Dnes je viac svedkov, viac mučeníkov Cirkvi, než v prvých storočiach. A v tejto svätej omši, pripomínajúc si našich slávnych predkov, tu v Ríme, myslime aj na našich bratov, ktorí žijú v prenasledovaní, ktorí trpia a ktorí svojou krvou dávajú rásť semienku mnohých malých cirkví, ktoré sa rodia. Modlime sa za nich a tiež za nás.“

 

29. júna

Príhovor na Anjel Pána: Boh je schopný nás pretvoriť, tak ako sv. Petra a Pavla

V nedeľu 29. júna, na Slávnosť sv. apoštolov Petra a Pavla, sa na poludnie Svätý Otec František prihovoril z okna Apoštolského paláca veriacim na Námestí sv. Petra týmito slovami:

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Už od starovekých čias Rímska cirkev oslavuje apoštolov Petra a Pavla jediným sviatkom v ten istý deň, 29. júna. Viera v Ježiša Krista ich urobila bratmi a mučeníctvo ich spojilo do jednoty. Svätý Peter a svätý Pavol, navzájom takí odlišní na ľudskej rovine, boli vybraní osobne Ježišom Kristom a odpovedali na povolanie obetovaním celého svojho života. V oboch Kristova milosť vykonala veľké veci, pretvorila ich. A ako ich pretvorila! Šimon zaprel Ježiša v dramatickom momente utrpenia, Šavol tvrdo prenasledoval kresťanov. No obaja prijali Božiu lásku a dali sa pretvoriť jeho milosrdenstvom. Takto sa stali Kristovými priateľmi a apoštolmi. Preto stále majú Cirkvi čo povedať a aj dnes jej ukazujú cestu spásy.

Aj my, ak by sa stalo, že by sme upadli do najťažších hriechov a do najtemnejšej noci, Boh je vždy schopný nás pretvoriť, tak ako pretvoril Petra a Pavla; pretvoriť nám srdce a všetko nám odpustiť, premeniac tak našu tmu hriechu na svetlo rána. Boh je taký: pretvára nás, vždy nám odpúšťa, tak ako to urobil s Petrom a s Pavlom.

Kniha Skutkov apoštolov poukazuje na mnohé rysy ich svedectva. Peter nás napríklad učí hľadieť na chudobných pohľadom viery a darovať im to, čo máme najcennejšie: moc v Ježišovom mene. Takto to urobil s ochrnutým človekom: dal mu všetko, čo mal, čiže Ježiša (porov. Sk 3,4-6). Čo sa týka Pavla, tri razy sa podáva príbeh jeho povolania na ceste do Damasku, ktorý znamenal obrat v jeho živote, zreteľne tak rozhraňujúc to, čo bolo predtým, od toho, čo prišlo potom. Predtým bol Pavol zarputilým nepriateľom Cirkvi, potom dáva celú svoju existenciu do služby evanjelia. Aj v našom prípade je stretnutie s Kristovým slovom schopné kompletne premeniť náš život. Nemožno počúvať toto slovo a zostať nehybne na svojom mieste, zostať zablokovaným vo svojich návykoch. Ono nás pobáda zvíťaziť nad egoizmom, ktorý máme v srdci, aby sme s rozhodnosťou nasledovali toho Učiteľa, ktorý dal život za svojich priateľov. No je to on, ktorý nás svojím slovom mení, je to on, ktorý nás pretvára, je to on, ktorý nám všetko odpúšťa, ak si otvoríme srdce a prosíme o odpustenie.

Drahí bratia a sestry, tento sviatok v nás vyvoláva veľkú radosť, pretože nás stavia pred dielo Božieho milosrdenstva v srdci dvoch ľudí. Je to dielo Božieho milosrdenstva v týchto dvoch mužoch, ktorí boli hriešnikmi. A Boh chce aj nás naplniť svojou milosťou, tak ako to urobil s Petrom a Pavlom. Nech nám Panna Mária pomáha prijať túto milosť tak ako oni s otvoreným srdcom, a neprijať ju nadarmo! A nech nás podopiera v hodine skúšky, aby sme vydali svedectvo o Ježišovi a jeho evanjeliu. Vyprosujeme to dnes osobitne pre arcibiskupov metropolitov vymenovaných v ostatnom roku, ktorí dnes ráno slávili so mnou Eucharistiu v Chráme sv. Petra. Všetkých ich zo srdca pozdravme spolu s ich veriacimi a ich príbuznými, a modlime sa za nich!“

 

Pápež František novým metropolitom: „Dôvera v Boha odstraňuje každý strach“

Vatikán 29. júna – Pri dnešnej slávnosti sv. apoštolov Petra a Pavla Svätý Otec František odovzdal páliá 24 novým arcibiskupom metropolitom. Slávnosť v Bazilike sv. Petra sa konala za prítomnosti delegácie Ekumenického patriarchátu z Konštantínopolu vedenej pergamským metropolitom Ioannisom Zizioulasom. V úvode slávnosti diakoni priniesli páliá položené symbolicky na hrobe sv. Petra v priestore pod hlavným oltárom, tzv. „Confessio“. Noví arcibiskupi metropoliti pochádzajúci z 23 krajín sveta spoločne zložili prísahu po tom, ako ich Svätému Otcovi predstavil kardinál protodiakon Renato Raffaele Martino. Pápež František následne požehnal páliá a založil ich na plecia metropolitom pochádzajúcim z Indie, Pakistanu, Vietnamu, Filipín, Indonézie, Mjanmarska, Brazílie, Uruguaja, Čile, Kostariky, USA, Nigérie, Ugandy, Tanzánie, Malawi, Madagaskaru, Poľska, Talianska, Francúzska, Anglicka, Škótska, Nemecka a Rakúska. Udelenie pália každému z metropolitov sprevádzal znak pokoja.

Svätá omša pokračovala liturgiou slova, pri ktorej pápež František predniesol nasledujúcu homíliu:

Homília Svätého Otca Františka pri udeľovaní pálií metropolitom

„Na slávnosť svätých apoštolov Petra a Pavla, hlavných patrónov Ríma, s radosťou a vďakou vítame delegáciu vyslanú ekumenickým patriarchom, cteným a milovaným bratom Bartolomejom, na čele s metropolitom Ioannisom. Prosme Pána nech i táto návšteva pomôže posilniť vzájomné bratské puto týchto dvoch sesterských Cirkví pri ich kráčaní smerom k plnému spoločenstvu, ktoré si tak veľmi želáme.

«Pán poslal svojho anjela a vyslobodil ma z Herodesovej ruky» (Sk 12,11). V začiatkoch Petrovho pôsobenia v kresťanskej komunite v Jeruzaleme, vládla ešte obava z dôvodu prenasledovania niektorých členov Cirkvi Herodesom. Nechal usmrtiť Jakuba a teraz dal uväzniť i samotného Petra, aby sa zapáčil ľudu. Kým bol Peter držaný vo väzení a spútaný v okovách, začul hlas anjela, ako mu hovorí: «Vstaň rýchlo!... Opáš sa a obuj si sandále! ... Prehoď si plášť a poď za mnou!» (Sk 12,7-8). Reťaze spadli a dvere väzenia sa samé otvorili. Peter si uvedomil, že Pán ho «vyslobodil z Herodesovej ruky»; pochopil, že Boh ho vyslobodil z obáv aj z reťazí. Áno, Pán nás vyslobodzuje z každej obavy a z každej reťaze, aby sme mohli byť skutočne slobodní. Dnešná liturgická slávnosť dobre vystihuje túto realitu slovami refrénu responzóriového žalmu: «Pán ma vyslobodil zo všetkej hrôzy.»

Tu je náš problém: problém strachu a útočiska v pastoračnom pôsobení. My – pýtam sa – drahí bratia biskupi, bojíme sa? Z čoho máme strach? A ak máme strach, aké útočiská hľadáme v našom pastoračnom živote, aby sme cítili istotu? Hľadáme snáď podporu u mocných tohto sveta? Alebo sa dávame oklamať pýchou, ktorá vyhľadáva pocit uspokojenia a uznania, a tam sa nám zdá byť to miesto istoty? Drahí bratia biskupi, do čoho vkladáme našu istotu?

Svedectvo Apoštola Petra nám pripomína, že naše pravé útočisko je dôvera v Boha: tá odstraňuje každý strach a robí nás slobodnými od každého otroctva a od každého svetského pokušenia. Dnes biskup Ríma i ostatní biskupi, zvlášť metropoliti, ktorí prijali pálium, cítime výzvu na základe príkladu svätého Petra, aby sme si preverili našu dôveru v Pána.

Peter znovu nadobudol dôveru, keď mu Ježiš trikrát povedal: «Pas moje ovce!» (Jn 21,15.16.17). A on, Šimon, v tom istom čase trikrát vyznáva svoju lásku k Ježišovi, naprávajúc tak trojité zapretie počas Pánovho utrpenia. Peter v sebe stále cíti spaľujúcu ranu z toho zlyhania voči Pánovi v onej noci zrady. Teraz, keď sa ho on pýta: «Máš ma rád?», Peter nevkladá dôveru v samého seba a vo vlastné sily, ale v Ježiša a v jeho zľutovanie: «Pane, ty vieš všetko, ty dobre vieš, že ťa mám rád» (Jn 21,17). Tu miznú obavy, neistota, ustráchanosť.

Peter zažil, že Božia vernosť je väčšia než naše nevernosti a je silnejšia než naše zapretia. Uvedomuje si, že vernosť Pána odstraňuje naše obavy a prekonáva každú ľudskú predstavu. Aj na nás sa dnes Ježiš obracia s otázkou: «Miluješ ma?“ Robí tak práve preto, lebo pozná naše obavy a naše ťažkosti. Peter nám ukazuje cestu: dôverovať jemu, ktorý o nás «vie všetko», spoliehajúc sa nie na našu schopnosť byť vernými, lež na jeho neochvejnú vernosť. Ježiš nás neopustí nikdy, pretože nemôže zaprieť seba samého (porov. 2 Tim 2,13). Je verný. Tá vernosť, ktorú Boh neochvejne potvrdzuje aj nám pastierom, idúc poza naše zásluhy, je prameňom našej dôvery a nášho pokoja. Vernosť Pána voči nám v nás vždy roznecuje túžbu slúžiť mu a slúžiť bratom v láske.

Ježišova láska musí Petrovi stačiť. Nesmie podľahnúť pokušeniu zvedavosti, závisti, ako vtedy, keď vidiac nablízku Jána, sa pýta Ježiša: «Pane, a čo bude s týmto?» (Jn 21,21). No Ježiš, vidiac tieto pokušenia, mu odpovedal: «Čo teba do toho? Ty poď za mnou!» (Jn 21,22). Táto Petrova skúsenosť nesie dôležitý odkaz aj pre nás, drahí bratia arcibiskupi. Pán dnes opakuje mne, vám, a všetkým pastierom: Poď za mnou! Nestrácaj čas otázkami či zbytočnými rečami; nezdržiavaj sa pri sekundárnych záležitostiach, ale pozeraj na podstatu a nasleduj ma. Nasleduj ma aj napriek ťažkostiam. Nasleduj ma v kázaní evanjelia. Nasleduj ma svedectvom života v súlade s darom milosti krstu a vysviacky. Nasleduj ma tým, že budeš o mne hovoriť tým, s ktorými žiješ, deň čo deň, v námahe práce, dialógu a priateľstva. Nasleduj ma v ohlasovaní evanjelia všetkým, zvlášť tým najposlednejším, aby nikomu nechýbalo Slovo života, ktoré oslobodzuje z každej obavy a udeľuje dôveru v Božiu vernosť. Nasleduj ma!“

Po vyznaní viery v spoločných modlitbách zazneli prosby v ruštine, portugalčine, čínštine, francúzštine a v jorubskom jazyku z oblasti Nigérie, Beninu a Toga. Slávenie pokračovalo bohoslužbou obety, pri ktorej boli hlavnými koncelebrantmi pápeža štyria z nových metropolitov. Pri svätej omši ďalej koncelebrovalo 50 kardinálov, 70 biskupov a 350 kňazov.

Na záver slávnosti Svätý Otec František spolu s pravoslávnym metropolitom Joannisom zostúpili k hrobu sv. Petra. Po krátkej modlitbe vyjadrili bratský vzťah oboch cirkví bozkom pokoja. Nasledovalo uctenie starobylej bronzovej sochy sv. Petra na pravej strane hlavnej lode baziliky, pri príležitosti dnešného sviatku tradične oblečenej do zlatom zdobeného červeného rúcha. Počas slávnosti spoločne účinkovali vatikánsky spevácky zbor Cappella Sistina a Synodálny zbor Moskovského patriarchátu.

Z celkového počtu 27 nových metropolitov sa traja nemohli fyzicky zúčastniť. Páliá pre nich prevzal predstaviteľ Kongregácie pre biskupov. Páliá, ktoré sú znakmi hodnosti a pastierskej úlohy arcibiskupov metropolitov, sú utkané z vlny jahniat na vyjadrenie postoja pastiera, ktorý ochotne berie zranenú ovečku na svoje plecia. Kríže na páliu naznačujú rany Ježiša Krista, Dobrého pastiera, ktorý dal za svoje ovce aj vlastný život.

Na slávnosť sv. Petra a Pavla prišli do Vatikánu veriaci v hojnom počte. Na poludnie sa Svätý Otec pomodlil z okna Apoštolského paláca modlitbu Anjel Pána a prítomným na Námestí sv. Petra udelil apoštolské požehnanie. Po modlitbe osobitne vyzval k solidarite s trpiacim obyvateľstvom Iraku, pričom vyzval k hľadaniu národnej jednoty pokojnou cestou dialógu, s vylúčením násilia. Na tento úmysel sa spolu s celým námestím pomodlil Zdravas´ Mária.

Mnohí obyvatelia Ríma využili príležitosť prezrieť si aj pestrofarebné obrazce s náboženskými výjavmi a symbolmi, vytvorené z lupeňov kvetov, ktoré počas noci zostavili stovky umelcov z celého sveta na dlažbe ulice Via della Conciliazione. Tradícia s názvom „Infiorata romana“ má svoje počiatky v 17. storočí. Pápež František na záver svojho príhovoru umelcov pozdravil a poďakoval im za ich príspevok k oslave sviatku sv. Petra a Pavla. V Ríme bolo pri tejto príležitosti spolu 60 delegácií umeleckých kvetinárov z celého sveta a v rámci mesta Ríma vytvorili 3000 metrov štvorcových kvetinových kobercov.

 

28. júna

Pápež delegácii ekumenického patriarchátu: Dívajme sa na seba očami Boha, nie optikou hriechov minulosti

Vatikán 28. júna - Delegácia Ekumenického patriarchátu Konštantínopolu je od včera 27. júna na trojdňovej návšteve Ríma. Ide o tradičnú výmennú návštevu delegácií Katolíckej a Pravoslávnej cirkvi pri príležitosti slávností ich patrónov – 29. júna v Ríme na sviatok svätých apoštolov Petra a Pavla a 30. novembra v Istanbule na sviatok svätého Ondreja apoštola. Delegáciu vedie metropolita Pergama Ioannis Zizioulas, ktorý je spolupredsedom Zmiešanej medzinárodnej komisie pre teologický dialóg medzi Katolíckou a Pravoslávnou cirkvou. Sprevádza ho archimandrita Job Getcha, arcibiskup Telmissosu z Ekumenického patriarchátu pre pravoslávne cirkvi ruskej tradície v západnej Európe a patriarchálny archidiakon John Chryssavgis.

V priebehu sobotného dopoludnia zástupcov Konštantínopolského patriarchátu prijal na audiencii pápež František. V príhovore spomenul nedávne stretnutia s patriarchom Bartolomejom, počas májovej návštevy Svätej zeme i počas modlitby za pokoj vo Vatikánskych záhradách 8. júna. Spomienka na ne „je stále živá v mojej mysli s i v mojom srdci“, povedal Svätý Otec.

„Jednota je Božím darom, darom“, zopakoval pápež František a sústredil pohľad na skutočnosť, že my môžeme z tohto daru čerpať. Je to milosť, ktorú nám Všemohúci dáva zakaždým, keď „z moci Ducha Svätého sme schopní pozrieť sa na seba očami viery a spoznať v sebe tých, kým sme v Božom pláne“, nie tých, kým sme sa stali v dôsledku našich hriechov z minulosti:

„Ak sa naučíme, vedení Duchom, vidieť jeden druhého v Bohu, bude ešte plynulejšia naša cesta a pružnejšia spolupráca v mnohých oblastiach každodenného života, ktoré nás už teraz šťastne zjednocujú. Tento teologický pohľad sa živí vierou, nádejou, láskou. Je schopný viesť k originálnej teologickej reflexii, ktorá je vlastne pravou ‚scientia Dei‘ (poznaním Boha), účasťou na pohľade, ktorým sa Boh díva na seba a na nás. Reflexia, ktorá nebude môcť nepriblížiť nás navzájom na ceste jednoty, aj keď vychádzame z rôznych perspektív. Verím preto a modlím sa, aby práca Zmiešanej medzinárodnej komisie bola výrazom tohto hlbokého chápania tejto teológie ‚robenej na kolenách‘. Úvaha o poňatí primátu a synodality, o spoločenstve univerzálnej Cirkvi, o službe biskupa Ríma, potom nebude akademickým cvičením, alebo jednoduchou dišputou medzi nezmieriteľnými pozíciami. Všetci sa musíme otvoriť s odvahou a dôverou pôsobeniu Ducha Svätého, nechať sa vtiahnuť do Kristovho pohľadu na Cirkev, jeho nevestu, na ceste tohto duchovného ekumenizmu, posilneného mučeníctvom toľkých našich bratov a sestier, ktorí vyznávajúc Pána Ježiša Krista, uskutočňovali ekumenizmus krvi.“

V závere príhovoru pápež František členom delegácie vyjadril „s pocitmi úprimnej úcty, priateľstva a lásky“ poďakovanie za prítomnosť a poprosil ich odovzdať pozdrav ctihodnému bratovi Bartolomejovi s odkazom, aby sa naďalej modlil za neho a za jemu zverenú službu. Na príhovor Božej Matky, svätých apoštolov Petra a Pavla, a svätého Andreja udelil prítomným apoštolské požehnanie.

Zástupcovia Ekumenického patriarchátu Konštantínopolu majú v tento deň na programe aj rozhovory na pôde Pápežskej rady na podporu jednoty kresťanov.

 

Papež: Mariánská zbožnost je testem správnosti povolání (CZ)

Vatikán. V sobotu večer přišel papež František do Vatikánských zahrad k Lurdské jeskyni, kde na něho čekala skupina mladých lidí římské diecéze, kteří společně hledají a rozlišují svoje duchovní povolání. Tradice těchto setkání s papežem v předvečer slavnosti sv. Petra a Pavla vznikla za Benedikta XVI. před několika lety a František v ní pokračuje. Papeže ve Vatikánských zahradách přivítal vikář římské diecéze, kardinál Vallini. Potom Svatý otec spontánně oslovil přítomné a mimo jiné řekl:

„Když mi nějaký křesťan říká, ne že by neměl rád, ale že Matku Boží nevyhledává a nemodlí se k Ní, pociťuji smutek. Vzpomínám si, že jsem jednou, téměř před čtyřiceti lety, byl v Belgii na jednom sympoziu a byli tam jedni manželé, katecheti, oba byli univerzitními profesory. Byli tam i s dětmi, krásná rodina! Mluvili velmi pěkně o Ježíši Kristu. V určité chvíli jsem jim řekl: „A co mariánská zbožnost?“ – Řekli: „My už jsme překonali tuto etapu. Známe Ježíš Krista natolik, že nepotřebujeme Matku Boží.“ A mne napadlo v mysli i srdci: „Ubozí sirotci!“

Tak je to. Křesťan bez Matky Boží je sirotkem. Křesťan bez církve je také sirotkem. Křesťan potřebuje tyto dvě ženy, matky, dvě panny: církev a matku Boží. Pro určení správnosti křesťanského povolání je třeba udělat si takový test a zeptat se: „Jaký je můj vztah k těmto dvěma matkám? K Matce církvi a Matce Marii? To není nějaká „zbožná“ myšlenka. Nikoli, je to čirá teologie. Toto je teologie. Jaký je můj vztah k církvi, k mé matce církvi, ke svaté matce církvi hierarchické? A jaký je můj vztah k Matce Boží, která je mojí maminkou, mojí matkou?

To prospívá: nikdy ji neopustit a nikdy nejít sami. Přeji vám dobrou cestu rozlišování. Pro každého z nás má Pán povolání, ono místo, kde On chce, abychom žili. Je však třeba jej hledat, nalézt a pak pokračovat, jít dál.“

 

Křesťan bez Matky Boží je sirotkem

Promluva papeže ke skupině mladých z římské diecéze, Vatikánské zahrady

Především prosím o prominutí za zpoždění. Pravdou je však, že jsem si nevšiml, jak běží čas. Vedl jsem velmi zajímavý rozhovor a nevšiml jsem si. Promiňte. Nemělo by se to stávat, je třeba chodit včas.

Děkuji vám za tuto návštěvu u Matky Boží, která je v našem životě tak důležitá. Ona nás provází také v našem definitivním rozhodnutí při volbě povolání, protože ona provázela svého Syna cestou Jeho povolání, které bylo velmi tvrdé a bolestné. Ona nás provází neustále.

Když mi nějaký křesťan říká, ne že by neměl rád, ale že Matku Boží nevyhledává a nemodlí se k Ní, pociťuji smutek. Vzpomínám si, že jsem jednou, téměř před čtyřiceti lety, byl v Belgii na jednom sympoziu a byli tam jedni manželé, katecheti, oba byli univerzitními profesory. Byli tam i s dětmi, krásná rodina! Mluvili velmi pěkně o Ježíši Kristu. V určité chvíli jsem jim řekl: „A co mariánská zbožnost?“ – Řekli: „My už jsme překonali tuto etapu. Známe Ježíše Krista natolik, že nepotřebujeme Matku Boží.“ A mne napadlo v mysli i srdci: „Ubozí sirotci!“

Tak je to. Křesťan bez Matky Boží je sirotkem. Křesťan bez církve je také sirotkem. Křesťan potřebuje tyto dvě ženy, matky, dvě panny: církev a matku Boží. Pro určení správnosti křesťanského povolání je třeba udělat si takový test a zeptat se: „Jaký je můj vztah k těmto dvěma matkám? K Matce církvi a Matce Marii? To není nějaká „zbožná“ myšlenka. Nikoli, je to čirá teologie. Toto je teologie. Jaký je můj vztah k církvi, k mé matce církvi, ke svaté matce církvi hierarchické? A jaký je můj vztah k Matce Boží, která je mojí maminkou, mojí matkou?

To prospívá: nikdy ji neopustit a nikdy nejít sami. Přeji vám dobrou cestu rozlišování. Pro každého z nás má Pán povolání, ono místo, kde On chce, abychom žili. Je však třeba jej hledat, nalézt a pak pokračovat, jít dál.

Další věc, o které bych se ještě rád zmínil, je smysl pro definitivnost. Ten je pro nás důležitý, neboť žijeme v kultuře provizoria. Nyní to a potom tamto. Uzavíráš sňatek? Ano, ano, ale jen dokud trvá láska, pak si každý půjde zase po svých..

Slyšel jsem od jednoho biskupa, že mu jakýsi mladík řekl: „Chtěl bych se stát knězem, ale jen na deset let.“ Toto je provizorium. Máme strach před definitivností, a volbu povolání, jakéhokoli povolání, také životního stavu, manželství, zasvěceného života či kněžství, je třeba činit v perspektivě definitivnosti. Směřuje to proti proudu kultury provizoria. Je to součást kultury, ve které nyní žijeme, ale musíme ji přežít a přemoci.

Výborně. I v tom, co je definitivní má myslím tu nejjistější cestu papež, ne? Protože kde skončí papež? Tam v tom hrobě, ne? (smích).

Děkuji vám za tuto návštěvu a zvu vás k modlitbě nebo zpěvu, ale já neumím zpívat, modleme se k Matce Boží. Všichni tedy společně Salve Regina…

Nyní tedy vám a vašim rodinám udělím požehnání a prosím vás, modlete se za mne.

Díky vám. Mnohokrát děkuji. Šťastnou cestu.

Přeložil Milan Glaser

 

 

27. júna

Homília Svätého Otca prečítaná v poliklinike Gemelli

Taliansko 27. júna - Svätý Otec dnes kvôli náhlej indispozícii neuskutočnil plánovanú návštevu rímskej polikliniky Gemelli. Svätú omšu zo slávnosti Najsvätejšieho Srdca Ježišovho v areáli Univerzity Scaro Cuore slúžil kardinál Angelo Scola. Kardinál predniesol homíliu pripravenú Svätým Otcom, v ktorej hovoril o vernosti Boha a jeho láske k nám, ktorú nám odhaľuje Ježišovo srdce:

«Pán sa k vám pripútal a vyvolil si vás» (Dt 7, 7).

„Boh sa k nám pripútal, vyvolil si nás, a toto puto je trvalé, nie preto, že my sme verní, ale pre to, že Pán je verný a znáša našu neveru, ťažkopádnosť, pády.

Boh nemá strach viazať sa. Toto nám môže pripadať zvláštne. My niekedy voláme Boha „Absolútny“, čo doslovne znamená „neviazaný, nezávislý, neobmedzený“; ale v skutočnosti je náš Otec absolútnym vždy a jedine v láske: z lásky uzavrie zmluvu s Abrahámom, Izákom, Jakubom a tak ďalej. Miluje putá, vytvára putá; putá, ktoré oslobodzujú a k ničomu nenútia.

V homílii Svätý Otec hovoril aj o vernosti Boha v kontraste s ľudskou nevernosťou a nestálosťou: „Obzvlášť dnes je vernosť hodnotou nachádzajúcou sa v kríze, lebo sme vedení k stálemu hľadaniu zmeny, domnelej novosti, obchodujúc tak s koreňmi našej existencie, našej viery. Bez vernosti k svojim koreňom však spoločnosť nemôže ísť vpred: môže dospieť k veľkému technickému pokroku, nie však k integrálnemu pokroku celého človeka a všetkých ľudí.

Verná láska Boha sa podľa Svätého Otca preukázala v plnosti v Ježišovi Kristovi, ktorý sa z úcty k putu medzi Bohom a jeho ľudom „stal otrokom, zriekol sa svojej slávy a prijal prirodzenosť sluhu“. Vo svojej láske sa zoči-voči našej nevďačnosti a odmietaniu nevzdal, ale zostáva verný a nikdy nezradí: „Aj keď sme pochybili, On nás vždy čaká, aby nám odpustil: je tvárou milosrdného Boha.“

„Táto láska, táto Pánova vernosť, ukazuje pokoru jeho srdca: Ježiš neprišiel dobyť ľudí tak, ako to robia králi a mocní tohto sveta, ale prišiel ponúknuť lásku s tichosťou a pokorou. On sám sa tak definoval: «Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom» (Mt 11, 29). A zmyslom slávnosti Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, ktorú dnes slávime, je vždy viac odhaliť a nechať sa obklopiť pokornou vernosťou a tichosťou lásky Krista, ktorý je zjavením Otcovho milosrdenstva. Môžeme okúsiť a vychutnať nežnosť tejto lásky v každom období života, v čase radosti ako aj smútku, v čase zdravia ako aj v čase slabosti a choroby.“

Na lekárov a personál Polikliniky Gemelli sa Svätý Otec obrátil nasledujúcimi slovami: „Vernosť Boha nás učí prijať život ako príbeh jeho lásky a dovoľuje nám svedčiť o tejto láske bratom v pokornej a tichej službe. To sú povolaní robiť najmä lekári a zdravotnícky personál tejto polikliniky, ktorá patrí Katolíckej univerzite Najsvätejšieho Srdca (Sacro Cuore). Tu každý z vás chorým prináša trochu lásky Kristovho srdca a robí to s kompetenciou a profesionalitou. Toto znamená zostať verní zakladajúcim hodnotám, ktoré otec Gemelli položil ako základ univerzity talianskych katolíkov, aby spojili vedecký výskum osvetlený vierou s prípravou kvalifikovaných kresťanských profesionálov.

Drahí bratia, v Kristovi kontemplujeme vernosť Boha. Každé Ježišovo gesto, každé slovo zjavuje milosrdnú a vernú lásku Otca. A tak si pred ním položme otázku: aká je moja láska k blížnemu? Viem byť verný? Alebo som prelietavý, poddávam sa svojim náladám a sympatiám? Každý z nás si môže odpovedať vo vlastnom svedomí. Ale predovšetkým môžeme povedať Pánovi: Pane Ježišu, daj, aby bolo moje srdce vždy podobnejšie tomu tvojmu, plnému lásky a vernosti.“

          

Pápež v rannej homílii: Láska nečaká, ale dáva, nehovorí, ale koná

Vatikán 27. júna - Pre prejavenie svojej nežnej otcovskej lásky k človeku Boh potrebuje, aby sa človek stal maličkým. To je myšlienka, ktorú pápež František rozvinul v homílii svätej omše zo slávnosti Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, ktorú dnes ráno celebroval v kaplnke Domu sv. Marty.

Nečaká, ale dáva, nehovorí, ale reaguje. Neexistuje ani tieň pasivity vo svete, ktorý je prejavom Stvoriteľovej lásky k jeho stvoreniam. Svätý Otec to vysvetlil na začiatku homílie, zameranej na podstatu dnešného sviatku. Ako povedal, Boh nám dáva milosť a radosť oslavovať v srdci jeho Syna veľké diela jeho lásky. Dá sa povedať, že dnes je sviatok Božej lásky v Ježišovi Kristovi, Božej lásky k nám, Božej lásky v nás:

„Existujú dva znaky lásky. Prvý, že láska je viac v dávaní ako v prijímaní. Druhý znak, že láska je viac v skutkoch než v slovách. Keď hovoríme, že je viac v dávaní ako v prijímaní, znamená to, že láska sa odovzdáva, komunikuje. A je prijatá milovaným. A keď hovoríme, že je viac v skutkoch než v slovách, to znamená, že láska vždycky dáva život, dáva rast.“

Ale pre „pochopenie Božej lásky“ sa človek potrebuje znovu a znovu usilovať o rozmer nepriamo úmerný nesmiernosti: malosť, „malosť srdca“ – ako povedal Svätý Otec. Mojžiš pripomína židovskému národu, že bol vyvolený Bohom, pretože bol „najmenším zo všetkých národov“. Kým Ježiš v evanjeliu zase chváli Otca, že „ukryl božské veci pred múdrymi a zjavil ich maličkým.“ Takže to, o čo sa Boh usiluje voči človeku, je „vzťah otec – dieťa“. Láska ho, hovorí mu: „Som s tebou“:

„Toto je Pánova nežnosť v jeho láske. To je to, čo nám on komunikuje a čo nám dáva silu v našej slabosti. Ale ak sa cítime silní, nikdy nezakúsime Pánovo pohladenie, Pánovo láskanie, také pekné, také krásne. ‚Neboj sa, ja som s tebou, vezmem ťa za ruku...‘ Sú to všetko Pánove slová, ktoré nám umožňujú pochopiť tajuplnú lásku, ktorú má on k nám. A keď Ježiš hovorí o sebe, vraví: ‚Som tichý a pokorný srdcom.‘ Aj on, Boží Syn, sa ponižuje, aby prijal Otcovu lásku.“

Ďalšie zvláštne znamenie Božej lásky je to, že on miloval nás ako prvý. On je vždy skôr ako my. On na nás čaká, zdôraznil Svätý Otec a homíliu ukončil prosbou k Bohu o milosť vstúpiť do tohto tak tajomného sveta, aby sme dokázali žasnúť a nadobudli pokoj v tejto láske, ktorá sa dáva, dáva nám radosť a vedie nás cestou života za ruku ako dieťa:

„Keď prichádzame, on je tam. Keď ho hľadáme, on nás hľadal prv. On je vždy pred nami, čaká na nás, aby nás prijal vo svojom srdci, vo svojej láske. A tieto dve veci nám môžu pomôcť pochopiť toto tajomstvo Božej lásky k nám. Na to, aby nám ju mohol prejaviť, potrebuje našu malosť, naše poníženie. A potrebuje tiež náš úžas, keď ho hľadáme a nájdeme ho tam, ako na nás čaká.“

 

27. júna

Homília Svätého Otca: Prečo ľud nasledoval Ježiša a nie iných?

Vatikán 26. júna - Ľud nasleduje Ježiša, lebo v ňom rozpoznáva Dobrého pastiera. To je hlavná myšlienka z rannej homílie Svätého Otca v Dome sv. Marty. Pápež varoval pred tými, čo redukujú vieru na moralizmus, sledujú politické oslobodenie alebo hľadajú spojenectvo s mocou. Prečo toľko ľudí nasledovalo Ježiša? - položil si otázku Svätý Otec. Ježiša nasledovali zástupy preto, že «žasli nad jeho učením», jeho slová uchvacovali ich srdcia tým, že našli niečo dobré, veľké. Iní naopak rečnili, ale ich slová sa k srdciam ľudu nedostali. Po tomto vysvetlení Svätý Otec vymenoval štyri skupiny ľudí, ktoré v Ježišovej dobe hovorili k ľudu. Predovšetkým to boli farizeji. Títo si z uctievania Boha, z náboženstva, urobili zbierku prikázaní, pričom z tých desiatich, ktoré boli, urobili vyše tristo, a toto bremeno kládli ľuďom na plecia. Bola to teda redukcia viery v živého Boha na kazuistiku! A existovali aj tie najkrutejšie protirečenia kazuistiky:

„‚Musíš plniť – dajme tomu – štvrté prikázanie!‛ - ‚Áno, áno!‛ - ‚Musíš dať jesť svojmu zostarnutému otcovi a mame!‛ - ‚Áno, áno! Ale viete, nemôžem, lebo svoje peniaze som venoval chrámu!‛ – ‚A nič s tým neurobíš? Veď rodičia umierajú hladom!‛ Nuž, ide tu o najkrutejšie protirečenia kazuistiky. Ľud ich rešpektoval, lebo ľud má rešpekt. Rešpektoval ich, ale ich nepočúval! Išiel od nich preč...“

Ďalšou skupinou boli podľa Svätého Otca saduceji. Títo nemali vieru, stratili ju! Ich náboženské remeslo vykonávali cestou dohôd s tými, čo mali moc: politickú, či ekonomickú. Boli to mužovia moci. Treťou skupinou boli revolucionári, čiže fanatici, ktorí chceli robiť revolúciu na oslobodenie izraelského ľudu z rímskej okupácie. Ľud má ale podľa pápeža Františka zdravý zmysel a vie rozlíšiť, či je ovocie zrelé a či nie! Nenasledoval ich! Štvrtou skupinou boli dobrí ľudia, nazývali sa eséni. Boli to mnísi, ktorí zasväcovali svoj život Bohu. Boli však od ľudu vzdialení a ľud ich nemohol nasledovať.

Toto boli hlasy, ktoré k ľudu prichádzali, ale žiaden z nich nemal silu rozohriať mu srdce. Ale Ježiš áno! Zástupy žasli. Počúvali Ježiša a ich srdce sa rozohrievalo, Ježišov odkaz dorazil až k ich srdcu! Ježiš bol blízko ľudu, liečil jeho srdce, rozumel jeho ťažkostiam. Nehanbil sa hovoriť s hriešnikmi, chodil ich navštevovať. Ježiš pociťoval radosť, rád bol so svojím ľudom. A pretože Ježiš je Dobrý pastier, jeho ovce počúvajú jeho hlas a nasledujú ho:

„Pre toto ľud nasledoval Ježiša. Lebo bol Dobrým pastierom. Nebol ani farizejom - kazuistickým moralistom, ani saducejom, ktorý robí politické obchody s mocnými, ani militantom, čo sa snaží o politické oslobodenie svojho ľudu, a ani kontemplatívnym mníchom z kláštora. Bol to pastier! Pastier, ktorý hovoril jazykom svojho ľudu, bol zrozumiteľný. Hovoril pravdu, Božie veci, a nikdy nevyjednával o Božích veciach! Hovoril ich však takým spôsobom, že ľud Božie veci miloval. Preto ho nasledoval.“

Ježiš sa nikdy nevzdialil od svojho ľudu a nikdy sa nevzdialil od svojho Otca. Ako ďalej povedal Svätý Otec, Ježiš bol tak úzko spojený s Otcom, že bol s ním jedno, a tak bol ľudu veľmi blízky. Mal túto autoritu, a preto ho ľud nasledoval. Keď hľadíme na Ježiša, Dobrého pastiera, prospeje nám premýšľať nad tým, koho my radi nasledujeme:

„A ja, koho rád nasledujem? Tých, čo mi hovoria o abstraktných veciach alebo o morálnych kazuistikách, tých, čo sa hlásia k Božiemu ľudu, ale nemajú vieru a vo všetkom sa zjednávajú s držiteľmi politickej či ekonomickej moci? Alebo tých, ktorí chcú vždy robiť zvláštne veci, veci deštruktívne, takzvané oslobodzovacie vojny, ktoré ale nakoniec nie sú Pánovými cestami? Alebo som kontemplatívny človek vzdialený od iných? Koho sa mi páči nasledovať?

Nech nás táto otázka privedie k modlitbe a k prosbe Otca, aby nám dal priblížiť sa k Ježišovi, aby sme ho nasledovali, aby sme boli užasnutí tým, čo nám Ježiš hovorí.

 

 

25. júna

Katechéza Svätého Otca: Byť kresťanom znamená príslušnosť k Cirkvi

Pri generálnej audiencii v stredu 25. júna sa Svätý Otec František v katechéze zameral na ďalší aspekt Cirkvi, ktorým je rozmer príslušnosti k spoločenstvu. Ako povedal, kresťanmi sa nestávame sami, ale vždy v spoločenstve Cirkvi. Svätý Otec sa najprv stretol s chorými v Aule Pavla VI. a potom už jeho kroky smerovali na Námestie sv. Petra, aby sa zvítal s veriacimi. Pred vstupom na námestie prijal dar zo Slovenska, veľkú sochu anjela s erbom mesta Košíc. Pápež František ako zvyčajne najprv prechádzal pomedzi veriacich na námestí a požehnával ich z otvoreného džípu. Potom predniesol katechézu, ktorú uvádzame v plnom znení:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes je tu prítomná ešte iná skupina pútnikov, ktorá je s nami spojená v aule Pavla VI. Sú to pútnici z radov chorých. Kvôli tomuto teplému a zároveň veľmi pravdepodobne daždivému počasiu bolo rozumnejšie, aby zostali tam. Sú však s nami spojení prostredníctvom veľkoplošnej obrazovky. A tak sme pri tejto audiencii navzájom zjednotení. Všetci sa dnes budeme modliť osobitne za nich, za ich choroby. Ďakujem.

V prvej katechéze o Cirkvi, minulú stredu, sme vychádzali zo skutočnosti iniciatívy Boha, ktorý chce sformovať ľud, ktorý zanesie jeho požehnanie všetkým národom zeme. Začne Abrahámom a potom, s veľkou trpezlivosťou – a Boh jej má veľa, veľmi veľa – pripravuje tento ľud Starého zákona, až kým ho v Ježišovi Kristovi ustanoví za znak a nástroj spojenia ľudí s Bohom a medzi nimi navzájom (porov. Lumen gentium, 1). Dnes sa chceme pristaviť pri význame, aký má pre kresťana príslušnosť k tomuto ľudu. Budeme teda hovoriť o príslušnosti k Cirkvi.

1. My nie sme izolovaní a nie sme kresťania každý na vlastnú päsť, to nie. Naša kresťanská identita je príslušnosťou. Sme kresťanmi, pretože patríme do Cirkvi. Je to akoby priezvisko. Ak naše meno znie «som kresťan», priezvisko je «patrím k Cirkvi». Je veľmi pekné všimnúť si, ako je táto príslušnosť vyjadrená aj v mene, ktoré Boh pripisuje sám sebe. V odpovedi Mojžišovi v podivuhodnom príbehu o horiacom kríku (porov. Ex 3,15), sa definuje ako Boh otcov. Nehovorí «Ja som Všemohúci», ale «Ja som Boh Abraháma, Boh Izáka, Boh Jakuba». Týmto spôsobom sa predstavuje ako Boh, ktorý uzavrel zmluvu s našimi otcami a ostáva vždy verný svojej zmluve a volá nás, aby sme vstúpili do tohto vzťahu, ktorý tu bol už pred nami. Tento vzťah Boha s jeho ľudom predchádza nás všetkých, keďže pochádza z oných čias.

2. V tomto zmysle naše vďačné myšlienky v prvom rade smerujú k tým, ktorí nás predišli a ktorí nás prijali do Cirkvi. Nik sa nestane kresťanom sám od seba. Je to jasné? Nikto sa nestane kresťanom sám od seba! Kresťania sa nevyrábajú v laboratóriu. Kresťan je súčasťou ľudu, ktorý prichádza zďaleka. Kresťan patrí k ľudu, ktorý sa volá Cirkev, a táto Cirkev z neho robí kresťana, v deň krstu a neskôr v priebehu katechézy, a tak ďalej. Ale nikto sa nestane kresťanom sám od seba. Ak veríme, ak sa vieme modliť, ak poznáme Pána a môžeme načúvať jeho slovu, ak cítime, že je nám nablízku a spoznávame ho v bratoch, je to preto, lebo iní pred nami žili vieru a odovzdali nám ju. Vieru sme prijali od našich otcov, od našich predkov, oni nás jej naučili. Ak sa hlbšie zamyslíme, kto vie, koľko drahých tvárí sa nám vybaví pred očami v tejto chvíli. Môže to byť tvár našich rodičov, ktorí pre nás žiadali krst, alebo tvár našich starých rodičov či iného príbuzného, ktorý nás naučil znak kríža a odriekať prvé modlitby. Ja si vždy pripomínam tvár rehoľnej sestry, ktorá ma učila katechizmus a vždy mi príde na myseľ – je iste v nebi, pretože to bola svätá žena –, avšak vždy si na ňu spomínam a vzdávam Bohu vďaku za túto sestru. Alebo tvár pána farára či iného kňaza, inej sestry, katechétu, ktorí nám odovzdali obsah viery a umožnili nám vyrásť ako kresťanom... Toto je teda Cirkev: veľká rodina, do ktorej sme prijatí a učíme sa žiť ako veriaci a ako učeníci Pána Ježiša.

3. Túto cestu môžeme prežívať nie iba vďaka iným, ale aj spolu s inými. V Cirkvi neexistuje «urob si sám», nejestvujú «nezávislí hráči». Koľkokrát pápež Benedikt opísal Cirkev ako ekleziálne «my»! Zavše sa stáva, že počujeme niekoho povedať: «Verím v Boha, verím v Ježiša, ale Cirkev ma nezaujíma...». Koľkokrát sme to už počuli? A toto nie je v poriadku. Sú ľudia, ktorí sa domnievajú, že môžu mať osobný, priamy a bezprostredný vzťah s Ježišom Kristom mimo spoločenstva a

sprostredkovania Cirkvi. Sú to pokušenia nebezpečné a prinášajúce škodu. Sú to, ako vravieval veľký Pavol VI., absurdné dvojkoľajnosti. Je pravda, že kráčať spoločne je náročné a miestami sa môže zdať namáhavé. Môže sa prihodiť, že nejaký brat či sestra nám spôsobia problém alebo nás pohoršia. Avšak Pán zveril svoje posolstvo spásy ľudským bytostiam, všetkým nám, aby sme boli svedkami; a v našich bratoch a sestrách s ich kvalitami i ohraničeniami nám prichádza v ústrety a dáva sa spoznať. A toto znamená príslušnosť k Cirkvi. Zapamätajme si dobre: byť kresťanom znamená patriť do Cirkvi. Nosíme meno «kresťan» a priezvisko «patrím k Cirkvi».

Drahí priatelia, poprosme Pána na príhovor Panny Márie, Matky Cirkvi o milosť, aby sme nikdy neupadli do pokušenia myslieť si, že sa zaobídeme bez druhých, že sa zaobídeme bez Cirkvi, že sa môžeme spasiť sami, že sme kresťanmi z laboratória. Práve naopak, nemožno milovať Boha bez toho, aby sme milovali bratov, nemožno milovať Boha mimo Cirkvi, nedá sa byť v spoločenstve s Bohom bez toho, aby sme boli v spoločenstve s Cirkvou, a nemôžeme sa stať dobrými kresťanmi, ak nie spolu so všetkými tými, ktorí sa snažia nasledovať Pána Ježiša ako jeden ľud, ako jedno telo, a toto je Cirkev. Ďakujem.

 

24. júna

Pápež v rannej homílii: Ján Krstiteľ a povolanie kresťana

Vatikán 24. júna 2014 - Kresťan neohlasuje seba samého, ale Pána – zdôraznil pápež František počas svätej omše zo slávnosti Narodenia sv. Jána Krstiteľa, ktorú dnes ráno slávil v Dome sv. Marty. V homílii hovoril o trojakom povolaní „najväčšieho z prorokov“, ktoré je vyjadrené tromi slovesami: pripravovať, rozoznávať a umenšovať sa. Pripraviť Pánov príchod, rozpoznať, kto je Pán, a uponížiť sa, aby Pán mohol rásť. To je povolanie Jána Krstiteľa, ktorý je stále aktuálnym vzorom pre kresťana. Ján pripravuje cestu pre Ježiša, bez toho, aby si niečo ponechal pre seba. Bol to významný muž, ľudia ho vyhľadávali, išli za ním, pretože Jánove slová boli silné, dotýkali sa sŕdc. Možno mal pokušenie domnievať sa, že je dôležitý, ale keď prišli učitelia Zákona a opýtali sa ho, či je Mesiáš, Ján odpovedal: „Som hlas, iba hlas“, ale „prišiel som, aby som pripravil cestu pre Pána“. To je prvé povolanie Jána Krstiteľa, „pripraviť ľudí, pripraviť srdcia ľudí na stretnutie s Pánom“. Ale kto je Pán? – opýtal sa Svätý Otec a pokračoval:

„A toto je druhé Jánovo povolanie: rozoznať medzi toľkými dobrými ľuďmi, kto je Pán. Duch mu to zjavil a on mal odvahu povedať: ‚Je to on. Toto je Boží Baránok, ktorý sníma hriechy sveta.‘ Učeníci pozreli na muža, ktorý tadiaľ prechádzal, a nechali ho odísť. Ďalší deň sa stalo to isté: ‚On je to! On je väčší odo mňa.‘ Učeníci išli za ním. Ján počas prípravy hovoril: ‚Po mne prichádza iný...‘ Na základe rozlišovania, ktoré dokáže rozpoznať a označiť Pána, hovorí: ‚Je predo mnou... toto je on!‘“

Tretie Jánovo povolanie je umenšovať sa, pokračoval Svätý Otec. Od tej doby „jeho život začína byť pokorovaním, umenšovaním, aby Pán rástol, až do úplného uponíženia sa“: „On musí rásť a mňa musí ubúdať“ - je prv ako ja, je predo mnou, je ďaleko odo mňa:

„A toto bola najťažšia Jánova etapa, pretože Pán mal štýl, ktorý si on nepredstavoval, až do tej miery, že vo väzení – pretože bol vtedy vo väzení – trpel nielen temnotou cely, ale aj temnotou vo svojom srdci: ‚Je to naozaj on? Nebude to omyl? Veď Mesiáš má štýl veľmi svojrázny... Nedá sa tomu rozumieť ...‘ A pretože bol mužom Božím, prosí svojich učeníkov, aby išli za ním a opýtali sa ho: ‚Si to naozaj ty, alebo máme čakať iného?“

„Jánovo poníženie je dvojaké: jeho ponižujúce usmrtenie ako ceny za akýsi rozmar,“ ale aj poníženie „temnoty duše“. Ján, ktorý vedel „očakávať“ Ježiša, ktorý ho vedel „rozpoznať“, „teraz vidí Ježiša vzdialeného“. „Ten prísľub sa oddialil. A končí v samote, v tme, v ponížení.“ Zostáva sám, pretože sa tak uponížil, aby Pán mohol rásť.“ Ján vidí, že Pán je „ďaleko“, a že on je „ponížený, ale so srdcom v pokoji“:

„Tri povolania jedného človeka: pripravovať, rozpoznávať, nechať rásť Pána, umenšujúc seba. Je pekné vnímať takto aj povolanie kresťana. Kresťan neohlasuje seba samého, ohlasuje iného, pripravuje cestu inému: Pánovi. Kresťan musí vedieť rozlišovať, musí vedieť, ako rozoznať pravdu od toho, čo sa zdá byť pravdou, ale nie je: byť človekom rozlišovania. Kresťan musí byť človekom, ktorý sa vie uponížiť, aby Pán rástol v srdciach a dušiach druhých.“

 

23. júna

Homília Svätého Otca: Nesúďme druhého, prosme za neho pred Bohom

Kto súdi brata, robí chybu a skončí tak, že bude súdený tým istým spôsobom, upozornil pápež František vo svojej rannej homílii počas omše v Dome sv. Marty v pondelok 23. júna. Boh je jediný sudca a kto je súdený, vždy bude môcť rátať s obranou zo strany Ježiša, ako svojho prvého obhajcu, a tiež zo strany Ducha Svätého. Ten, kto súdi svojho brata, si podľa slov Svätého Otca uzurpuje miesto a rolu, ktorá mu neprináleží. Zároveň je toto súdenie jeho vlastnou porážkou, lebo skončí ako obeť svojho vlastného nedostatku milosrdenstva. Po čítaní evanjelia (Mt 7,1-5) o smietke a brvne v oku pápež František zdôraznil, že osoba, ktorá súdi, robí chybu, pletie si veci a speje k vlastnej porážke, lebo si privlastňuje miesto Boha, ktorý jediný je sudcom. Označenie „pokrytci“, ktoré Ježiš viackrát použil na adresu zákonníkov, je v skutočnosti aktuálne pre každého. Ako povedal Svätý Otec, ten, kto súdi, robí to hneď, na rozdiel od Boha, ktorý si na vynesenie súdu necháva čas.

„Preto ten, kto súdi, robí chybu. Jednoducho preto, že sa stavia na miesto, ktoré mu nepatrí. Ale nielen že robí chybu, ale tiež je popletený. Je tak znepokojený tým, čo chce súdiť, tou osobou, tak veľmi je tou myšlienkou prenasledovaný, že mu tá smietka nedá spať! Hovorí:‚ Ale ja ti chcem tú smietku vybrať!‛ A nevšimne si to brvno, ktoré má v oku on. Pletie si veci: verí, že brvno je smietkou. Zamieňa si skutočnosť. Žije v ilúzii. Ten, kto súdi, skončí prehrou, dopadne zle, lebo tá istá miera, ktorú použil, bude použitá pri jeho súde. Tento sudca, hrdý, sebaistý, robí chybu, lebo si berie miesto patriace Bohu, a tak ide do prehry. V čom je tá prehra? V tom, že bude súdený mierou, ktorou sám súdi.“

Podľa slov Svätého Otca, jediný, komu prináleží súdiť, je Boh a tí, ktorým on dá na to právomoc, pričom poukázal na Ježišov príklad:

„Ježiš pred Otcom nikdy neobviňuje! Naopak, obraňuje! On je prvým Zástancom - Paraklétom. Potom nám posiela druhého, ktorým je Duch Svätý. On je obhajca: stojí pred Otcom, aby nás bránil pred žalobami. A kto je žalobcom? V Biblii sa nazýva žalobcom zlý duch, satan. Ježiš bude súdiť, to áno: na konci sveta, ale dovtedy oroduje, obhajuje...“

Nakoniec, ten, kto súdi, je „napodobňovateľom kniežaťa tohto sveta, ktorý je ľuďom stále v pätách, aby ich pred Otcom obviňoval,“ povedal pápež František a svoje myšlienky zhrnul v podobe prosby: „Nech nám Pán dá milosť napodobňovať Ježiša orodovníka, obrancu a advokáta, zástancu nás i tých druhých. A nech nám dá milosť nenapodobňovať to druhé, čo nás nakoniec zničí:

„Ak chceme ísť Ježišovou cestou, viac než žalobcami musíme byť obhajcami druhých pred Otcom. Keď vidím nepeknú vec na druhom, idem ho brániť? Nie. Ale mlč, choď sa modliť a obhajuj ho u Otca, ako to robí Ježiš. Modli sa zaňho, ale nesúď ho! Lebo keď to urobíš, potom keď vykonáš nepeknú vec ty, budeš súdený. Dobre na to pamätajme, prospeje nám to v každodennom živote, keď k nám príde túžba súdiť druhých, ohovárať ich, čo je tiež istou formou súdenia.“

 

22. júna

Anjel Pána so Svätým Otcom: Kresťan je chlieb, ktorý sa láme pre druhých

Vatikán 22. júna 2014 - Svätý Otec v dnešnú nedeľu ako zvyčajne napoludnie udelil požehnanie z okna Apoštolského paláca. Veriacim, ktorí celkom zaplnili Námestie svätého Petra, hovoril o význame Eucharistie v živote kresťana. Poukázal na silu tejto sviatosti premieňať život kresťana, aby sa stal „chlebom, ktorý sa láme pre druhých“. Cez Eucharistiu kresťan nadobúda životný štýl evanjelia a stáva sa podobným Ježišovi aj v schopnosti milovať svojich nepriateľov. V súvislosti s blížiacim sa Medzinárodným dňom proti mučeniu Svätý Otec predniesol aj výzvu na odstránenie akéhokoľvek mučenia a na pomoc obetiam.

Príhovor na Anjel Pána v plnom znení

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň! V Taliansku a v ďalších krajinách sa slávi v túto nedeľu sviatok Kristovho Tela a Krvi, často sa používa aj latinské pomenovanie Corpus Domini alebo Corpus Christi. Cirkevné spoločenstvo sa zhromažďuje okolo Eucharistie k adorácii najvzácnejšieho pokladu, ktorý nám Ježiš zanechal.

Jánovo evanjelium nám predstavuje reč o „chlebe života“, ktorú Ježiš predniesol v kafarnaumskej synagóge, v ktorej hovorí: «Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta» (Jn 6,51). Ježiš zdôrazňuje, že neprišiel na tento svet, aby daroval nejakú vec, ale aby daroval seba samého, svoj život, ako pokrm pre všetkých, čo majú vieru v neho. Toto naše spoločenstvo s Pánom nás ako učeníkov zaväzuje k jeho napodobňovaniu tým, že z nášho života prostredníctvom našich postojov vytvárame chlieb, ktorý sa láme pre druhých, tak ako Učiteľ lámal chlieb, ktorý je reálne jeho telom. V našom prípade sú to prejavy veľkodušnosti k blížnym, ktoré dávajú najavo postoj lámania života pre druhých.

Zakaždým, keď máme účasť na svätej omši a keď sa živíme Kristovým Telom, pôsobí v nás prítomnosť Ježiša a Ducha Svätého, pretvára naše srdce, sprostredkúva nám vnútorné postoje, ktoré sa premietajú do skutkov podľa evanjelia. Je to predovšetkým poslušnosť Božiemu slovu, ďalej bratstvo medzi nami navzájom, odvaha ku kresťanskému svedectvu, vynachádzavosť lásky, schopnosť dodávať odvahu skleslým a prijímať odstrkovaných. Takýmto spôsobom eucharistia dáva dozrievať istému kresťanskému štýlu života.

Kristova láska, prijatá s otvoreným srdcom, nás mení, premieňa nás, robí nás schopnými milovať nie podľa ľudskej miery, ktorá je vždy ohraničená, ale podľa Božej miery. A aká je táto Božia miera? Bez miery! Božia miera je bez miery. Všetko! Všetko! Všetko! Nemožno odmerať Božiu lásku, je bez miery! A takto sa stávame schopnými milovať aj toho, kto nás nemiluje. A toto nie je ľahké, je to tak? Milovať toho, kto nás nemiluje... Nie je to ľahké! Pretože keď vieme, že niekto nás nemá rád, aj my máme chuť nemať ho v láske. No nie tak. Musíme milovať aj toho, kto nás nemá rád! Postaviť sa voči zlu dobrom, odpúšťať, deliť sa, prijímať.

Vďaka Ježišovi a jeho Duchu sa aj náš život stáva „chlebom, ktorý sa láme“ pre našich bratov. A keď takto žijeme, objavujeme pravú radosť! Radosť z darovania sa, aby sme sa odvďačili za ten veľký dar, ktorý sme dostali ako prví, bez našej zásluhy. Toto je krásne: náš život sa stáva darom! Toto znamená napodobňovať Ježiša. Chcel by som pripomenúť tieto dve veci. Prvá: mierou Božej lásky je milovať bez miery. Je to jasné? A náš život sa Ježišovou láskou, ktorú prijímame v Eucharistii, stáva darom. Tak, ako to bolo aj v Ježišovom živote. Nezabudnime na tieto dve veci: že mierou Božej lásky je milovať bez miery a že nasledovaním Ježiša vytvárame prostredníctvom Eucharistie z nášho života dar.

Ježiš, Chlieb večného života, zostúpil z neba a stal sa telom vďaka viere Presvätej Panny Márie. Po tom, ako ho s nevýslovnou láskou nosila pod srdcom, verne ho nasledovala až po kríž a vzkriesenie. Prosme si od Božej Matky, aby nám pomohla objaviť krásu Eucharistie a urobiť ju stredom nášho života, osobitne v nedeľnej svätej omši a v adorácii.“

Po spoločnej modlitbe Anjel Pána a modlitbe za zosnulých Svätý Otec udelil apoštolské požehnanie. Ďalej pokračoval nasledovnou výzvou:

Výzva: Medzinárodný deň OSN na pomoc obetiam mučenia

„Drahí bratia a sestry, 26. júna si pripomenieme Medzinárodný deň na pomoc obetiam mučenia, vyhlásený Organizáciou spojených národov. Pri tejto príležitosti nástojím na rozhodnom odsúdení každej formy mučenia a pozývam všetkých kresťanov, aby sa angažovali v spolupráci zameranej na jeho zákaz a aby pomáhali obetiam a ich príbuzným. Mučiť ľudí je smrteľný hriech! Veľmi ťažký hriech!“

 

 

Pápež František v Kalábrii: Jasné „nie“ mafii a uctievaniu zla

Pri pastoračnej návšteve v diecéze Cassano all´Ionio v sobotu 21. júna sa pápež František po stretnutí s väzňami v Ústave pre výkon trestu v Castrovillari (samostatná správa s plným textom príhovoru) presunul priamo do Cassano all´Ionio. Vítal ho radostný dav ľudí lemujúci celú trasu, ktorou prechádzal v otvorenom džípe. Druhým bodom pápežovho programu bola návšteva Hospicu sv. Jozefa Moscatiho, kde strávil čas s pacientmi v terminálnom štádiu chorôb a pozdravil aj personál zariadenia, ktoré bolo prvým tohto druhu v Kalábrii. O dvanástej sa potom v miestnej Katedrále Narodenia Panny Márie stretol s kňazmi diecézy. Po srdečných privítacích slovách diecézneho biskupa Mons. Nunzia Galantina sa takmer hodinové stretnutie odohrávalo v bratskej atmosfére. Svätý Otec sa rozhodol viesť s kňazmi spontánny dialóg, a tak bez prípravy odpovedal na ich otázky. Pripravený príhovor im odovzdal v písomnej podobe (text príhovoru je publikovaný samostatne). Z katedrály potom smeroval do miestneho seminára, kde sa naobedoval spolu s chudobnými ľuďmi a mladými bývalými narkomanmi. Pri stole boli aj niektorí z radov takzvaných nových chudobných, napr. človek, ktorý už rok a pol čaká na výplatu.

Svätý Otec po obede navštívil seniorov v zariadení opatrovateľskej služby. Pred štvrtou popoludní už zavítal na nížinu Sibari v blízkosti mora. V týchto miestach sa kedysi rozprestierala starobylá grécka kolónia z doby antického Veľkého Grécka. Na oltári postavenom na pódiu pod otvoreným nebom pápež František slávil svätú omšu zo slávnosti Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi. Po evanjeliu, ktoré predniesol gréckokatolícky diakon v spievanej forme po grécky, sa Svätý Otec prihovoril v homílii. Položil dôraz na dva prvky: klaňanie sa Bohu a kráčanie za Ježišom. Ako kresťania sa klaniame Ježišovi v Eucharistii a nasledujeme ho, kráčame za ním. Upozornil pritom na vážne nebezpečenstvo, že ak sa neklaniame Bohu, staneme sa uctievačmi zla. Nasledujú vybrané časti homílie:

„Keď sa neklaniame Bohu, Pánovi, stávame sa uctievačmi zla, tak ako sú nimi tí, ktorí žijú zločinnosťou a násilím. Vaša zem, taká krásna, pozná znaky a následky tohto hriechu. Ndrangheta je toto: adorácia zla a opovrhnutie spoločným dobrom. Toto zlo je treba poraziť. Je potrebné ho vyhnať. Treba mu povedať «nie». Cirkev, ktorá sa tak veľmi angažuje vo výchove svedomia, sa musí stále viac usilovať, aby dobro mohlo prevládnuť. Žiadajú nás o to naše deti. Dožadujú sa toho naši mladí, ktorí potrebujú nádej. Na to, aby sme mohli odpovedať na tieto požiadavky, nám viera môže pomôcť. Tí, ktorí vo svojom živote idú touto zlou cestou, cestou zla, ako sú mafiáni, nie sú v spoločenstve s Bohom. Sú exkomunikovaní! Dnes to vyznávame s pohľadom upretým na Božie Telo, na Sviatosť oltárnu, a v tejto viere sa zriekame Satana a všetkých jeho vábení. Zriekame sa bôžikov peňazí, márnej slávy, pýchy, moci, násilia. My kresťania nechceme uctievať nikoho a nič v tomto svete okrem Ježiša Krista, ktorý je prítomný v Najsvätejšej Eucharistii. Možno, že nie vždy si do hĺbky uvedomujeme, čo to znamená, aké následky má, alebo by malo mať toto naše vyznanie viery.

Táto naša viera v skutočnú prítomnosť Ježiša Krista, pravého Boha a pravého človeka, v premenenom chlebe a víne, je autentická, ak sa my usilujeme kráčať za ním a s ním. Adorovať a kráčať. Ľud, ktorý adoruje a kráča. Kráčať s ním a za ním a snažiť sa uviesť do praxe jeho prikázanie, ktoré dal svojim učeníkom práve pri poslednej večeri: «Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás» (Jn 13,34). Ľud, ktorý uctieva Boha v Eucharistii, je ľud, ktorý kráča v láske. Klaňajme sa Bohu v Eucharistii, kráčajme s Bohom v bratskej láske.

Dnes ako biskup Ríma som tu, aby som vás utvrdil nielen vo viere, ale aj v láske, sprevádzal a podporil vás na vašej ceste s Ježišom - Láskou. Chcem vyjadriť svoju podporu biskupovi, kňazom a diakonom tejto cirkvi, a tiež Eparchii Lungro, bohatej na svoju grécko-byzantskú tradíciu. Ale rozširujem ju na všetkých, na všetkých pastierov a veriacich Cirkvi v Kalábrii, odvážne zaangažovanej na evanjelizácii a do podporovania životného štýlu a iniciatív, ktoré dávajú do centra potreby chudobných a tých posledných. A rozširujem ho tiež na predstaviteľov spoločnosti, ktorí sa snažia žiť politickú a administratívnu angažovanosť v prospech toho, čím je, službou spoločnému dobru.

Povzbudzujem všetkých vás, aby ste boli svedkami konkrétnej solidarity s bratmi, a to najmä s tými, ktorí najviac potrebujú spravodlivosť, nádej a nehu. Ježišova nežnosť, eucharistická nežnosť: táto tak veľmi delikátna, veľmi bratská, veľmi čistá láska. Vďaka Bohu existuje veľa znamení nádeje vo vašich rodinách, farnostiach, združeniach, cirkevných hnutiach. Pán Ježiš nikdy neprestáva inšpirovať svoj putujúci ľud k dobročinným skutkom! Jedným konkrétnym znamením nádeje je projekt „Policoro“ pre mladých ľudí, ktorí sa chcú zapojiť do vytvárania pracovných príležitostí pre seba a pre iných. Milí mladí priatelia, nenechajte sa ukradnúť nádej! Povedal som to veľakrát a opakujem to znovu: ‚nenechajte si ukradnúť nádej.‘ Uctievajúc Ježiša vo svojich srdciach a zotrvávaním v ňom budete odporovať zlu, nespravodlivosti a násiliu silou dobra, pravdy a krásy.

To, čo som povedal mladým, hovorím všetkým: ak budete adorovať Krista a kráčať za ním a s ním, vaša diecézna cirkev a vaše farnosti budú rásť vo viere a láske, v radosti z evanjelizácie. Budete cirkvou, v ktorej otcovia, matky, kňazi, rehoľníci, katechéti, deti, starí, mladí kráčajú vedľa seba, podporujú sa, pomáhajú si, majú sa radi ako bratia, a to najmä vo chvíľach ťažkostí.“

Záver svätej omše bol vyvrcholením pastoračnej návštevy Svätého Otca v diecéze Cassano all´Ionio. Vrtuľník s pápežom Františkom pristál vo Vatikáne okolo 19.30.

 

Kdo se neklaní Bohu, začne se klanět zlu (CZ)

Homilie papeže Františka při mši sv., Sibari v Kalábrii

Na slavnost Božího Těla slavíme Ježíše, „chléb živý, který sestoupil z nebe” (Jan 6,51), chléb našeho hladu po věčném životě, sílu k naší cestě. Děkuji Pánu, který mi dnes umožnil slavit Boží Tělo s vámi, bratry a sestrami církve v Cassano allo Jonio.

Dnešní slavností církev chválí Pána za dar eucharistie. Zatímco na Zelený čtvrtek konáme památku jejího ustanovení na Poslední večeři, dnes převažuje díkůvzdání a klanění. V tento den se koná tradiční procesí s Nejsvětější svátostí. Adorovat Ježíše v eucharistii a putovat s Ním. To jsou dva neoddělitelné aspekty dnešní slavnosti, které utvářejí celý život křesťanského lidu, lidu, který se klaní Bohu, lidu, který putuje, nestojí, ale putuje.

Především jsme lidem, který se klaní Bohu. Klaníme se Bohu, který je láska a který v Ježíši Kristu dal sebe samého za nás, obětoval se na kříži, aby odčinil naše hříchy, mocí této lásky vstal z mrtvých a žije ve své církvi. Nemáme jiného Boha než Jeho! Pokud je adorování Boha nahrazeno adorováním peněz, otevírá se cesta ke hříchu, osobním zájmům a svévoli. Kdo se neklaní Bohu, začne se klanět zlu, jako ti, kdo žijí zločinem a násilím. Vaše tak krásná země nese znamení a důsledky tohoto hříchu! Je to ´ndrangheta! Adorace zla a pohrdání obecným dobrem. Toto zlo je třeba potírat a odstraňovat! Je třeba mu říci ne! Vím, že církev je velmi zapojena do výchovy svědomí a musí se snažit stále více, aby mohlo převážit dobro. Prosí nás o to naše děti, prosí nás naši mladí, kteří potřebují naději. K odpovědi na tyto požadavky nám může pomáhat víra. Ti, kteří se ve svém životě vydali touto cestou zla, jako jsou mafiáni, nejsou ve společenství s Bohem: jsou exkomunikováni.

Dnes to vyznáváme s pohledem obráceným k Božímu Tělu, ke svátosti oltářní. Touto vírou se zříkáme satana a všech jeho svodů; zříkáme se idolů peněz, samolibosti, pýchy, moci a násilí. My křesťané se nechceme klanět ničemu a nikomu na tomto světě než Ježíši Kristu, který je přítomen ve svaté eucharistii. Možná si ne vždy uvědomujeme až do hloubky, co toto naše vyznání víry znamená, jaké důsledky má nebo by mělo mít.

Tato naše víra v reálnou přítomnost Ježíše Krista, pravého Boha a pravého člověka, v proměněném chlebu a vínu, je opravdová, pokud se snažíme jít za Ním a s Ním. Klanět se a putovat: lid, které se klaní, je lidem, který putuje. Putuje s Ním a za Ním a uskutečňovat Jeho přikázání, tedy to, které dal učedníkům právě při Poslední večeři: „Jak jsem já miloval vás, tak se navzájem milujte i vy“ (Jan 13,34). Lid, který se klaní Bohu v eucharistii, je lidem, který putuje v lásce. Klanět se Bohu v eucharistii, putovat s Bohem v bratrské lásce.

Dnes jsem zde jako římský biskup, abych vás utvrdil nejenom ve víře, ale také v lásce, doprovodil vás a povzbudil vás na vaší cestě s Ježíšem Láskou. Chci vyjádřit svoji podporu biskupovi, kněžím a jáhnům místní církve a také a eparchii Lungro, která má oplývá svou bohatou řecko-byzantskou tradicí. Ale vztahuji to na všechny pastýře a věřící církve v Kalábrii, odvážně usilující o evangelizaci a prosazující životní styly a iniciativy, které kladou do středu potřeby chudých a posledních. A vztahuji to také na občanské představitele, kteří se snaží žít politické a správní nasazení ve službě obecnému dobru.

Vybízím vás všechny, aby dosvědčovali konkrétní solidaritu s bratřími, zvláště těmi, kteří nejvíce potřebují spravedlnost, naději a něhu. Ježíšovu něhu, eucharistickou něhu, onu tak líbeznou, bratrskou a čirou lásku. Díky Bohu existuje mnoho znamení naděje ve vašich rodinách, farnostech, sdruženích a církevních hnutích. Pán Ježíš nepřestává ve svém putujícím lidu vzbuzovat gesta lásky! Konkrétním znamením je Projekt Policoro pro mladé lidi, kteří usilují o vytváření pracovních možností pro sebe a pro druhé. Mnohokrát jsem již řekl a opakuji to znovu: Vy, drazí mladí, nenechte si ukrást naději! Klaněním se Bohu ve svých srdcích a ustavičným spojením s Ním se dokážete stavět proti zlu, nespravedlnostem a násilí za pomoci dobra, pravdy a krásy.

Drazí bratři a sestry, eucharistie nás společně shromáždila. Tělo Páně nás sjednocuje, činí z nás jednu rodinu, Boží lid shromážděný kolem Ježíše, Chleba života. Co jsem řekl mladým, říkám všem: budete-li se klanět Kristu a putovat za Ním a s Ním, vaše diecézní církev a vaše farnosti porostou ve víře a v lásce, v radosti z evangelizace. Budete církví, v níž otcové, matky, kněží, řeholníci, katecheté, děti, staří i mladí putují bok po boku, podporují se, pomáhají si a mají se rádi jako bratři zejména v těžkých chvílích.

Maria, eucharistická Žena, kterou ctíte v mnoha svatyních, zejména v Castrovillari, vás na této cestě víry předchází. Kéž vám neustále pomáhá, abyste zůstali sjednoceni a aby Pán také vaším svědectvím nadále dával život světu.

Přeložil Milan Glaser

 

Jako kněží následujeme Pána nikoli jednotlivě, ale společně (CZ)

Promluva papeže ke kněžím, Cassano allo Jonio v Kalábrii

Drazí kněží,

děkuji za vaše přijetí! Moc jsem si přál setkat s vámi, kteří nesete každodenní tíži pastorační práce.

Chtěl bych s vámi především sdílet radost z kněžské existence. Stále novou radost z toho, že jsme byli povoláni, ba jsme povoláni Pánem Ježíšem. Povoláni následovat Jej, být s Ním, přinášet druhým Jeho Slovo, Jeho odpuštění… Není nic krásnějšího než toto! Je to tak? Když my kněží staneme před svatostánkem a chvíli tam mlčky zůstaneme, znovu na sobě pocítíme Ježíšův pohled, který nás obnoví a oživí…

Jistě, někdy není snadné zůstat před Pánem; je to nesnadné, protože jsme zaneprázdněni mnoha věcmi, věnujeme se lidem… Někdy je to však nesnadné proto, že zakoušíme určitou nechuť, Ježíšův pohled nás trochu zneklidňuje a přivádí do krize… To nám však prospívá! V tichu modlitby nám Ježíš ukazuje, zda pracujeme jako dobří dělníci anebo zda jsme se nestali tak trochu „zaměstnanci”, zda jsme velkodušným otevřeným přívodem, kterým proudí hojnost Jeho lásky, Jeho milosti anebo zda klademe do středu sami sebe, takže namísto toho, abychom byli přívodem, stáváme se „obrazovkami”, které nenapomáhají setkání s Pánem, se světlem a silou evangelia. Druhou věcí, o kterou se s vámi chci podělit, je krása bratrství, tedy toho, že jsme kněžími společně, nenásledujeme Pána osamoceně a jednotlivě, nýbrž společně i přes velkou různost darů a osobností. Kněžství je dokonce obohacováno touto rozmanitostí původu, věku, talentů… A všechno se prožívá ve společenství, v bratrství.

Ani to není snadné, bezprostřední a automatické. Předně proto, že i my kněží jsme ponořeni do subjektivistické kultury dneška, oné kultury, která povyšuje já až k idolatrii. A potom kvůli určitému pastorálnímu individualismu, který je bohužel v našich diecézích rozšířen. Proto je třeba reagovat volbou bratrství. Úmyslně říkám volbou. Nemůže to být jenom věc ponechaná náhodě či příznivým okolnostem… Nikoli. Je to volba, která odpovídá skutečnosti, která nás konstituuje, daru, který jsme dostali, ale který je vždycky třeba přijmout a pěstovat, totiž kněžskému společenství v Kristu kolem biskupa. Toto společenství vyžaduje, aby bylo žito hledáním konkrétních forem odpovídajících době a místní realitě, ale vždycky v apoštolské perspektivě, misionářském stylu, bratrstvím a jednoduchostí života. Když Ježíš říká: „Podle toho všichni poznají, že jste moji učedníci, budete-li mít lásku k sobě navzájem“ (Jan 13,35), říká to určitě všem, ale především Dvanácti apoštolům a těm, které povolal, aby Jej následovali blížeji.

Radost, že jsme kněžími, a krása bratrství. To jsou dvě věci, které jsem vnímal jako nejdůležitější, když jsem na vás myslel. Poslední věc jenom naznačím: vybízím k práci s rodinami a pro rodiny. Je to práce, kterou po nás Pán chce obzvláště v této době, která je v důsledku krize obtížná jak pro rodinu jakožto instituci, tak pro rodiny. Avšak právě tehdy, je-li doba těžká, Bůh nám dává pocítit svoji blízkost, svoji milost a prorockou moc svého Slova. A my jsme povoláni být svědky, prostředníky této blízkosti rodinám a této prorocké síly rodiny.

Drazí bratři, děkuji vám. Jděme dál, oživeni společnou láskou k Pánu a svaté Matce církvi. Matka Boží kéž vás ochraňuje a provází. Zůstávejme spojeni v modlitbě. Děkuji.

Přeložil Milan Glaser

 

 

Pápež František o prežívaní radosti z kňazstva a o kráse bratstva

Príhovor Svätého Otca Františka kňazom diecézy Cassano all´Ionio v juhotalianskom regióne Kalábria, ktorý im adresoval počas svojej pastoračnej návštevy 21. júna 2014 pri stretnutí v miestnej Katedrále Narodenia Panny Márie:

Drahí kňazi,

ďakujem vám za vaše prijatie! Veľmi som túžil po tomto stretnutí s vami, ktorí denne nesiete bremeno práce vo farnosti.

Chcel by som sa s vami najprv podeliť o radosť z toho, že sme kňazmi. Je to vždy nové prekvapenie z toho, že sme boli povolaní, a to povolaní Pánom Ježišom. Povolaní nasledovať ho, byť s ním, aby sme mohli ísť k druhým a priniesť im ho, jeho slovo, jeho odpustenie... Pre človeka neexistuje nič krajšie než toto, nie je tak? Keď sme my kňazi pred svätostánkom a pozastavíme sa tam na chvíľku v tichu, potom znovu cítime Ježišov pohľad smerujúci k nám a tento pohľad nás obnovuje, oživuje...

Iste, niekedy nie je ľahké zotrvať pred Pánom; nie je to ľahké, lebo sa zaoberáme mnohými vecami, mnohými osobami... A niekedy to nie je ľahké, lebo cítime istú nechuť, Ježišov pohľad nás tak trochu znepokojuje, vyvoláva v nás tiež krízu... Ale toto nám prospieva! V tichu modlitby nám Ježiš dáva vidieť, či pracujeme ako dobrí pracovníci, alebo či sme sa naopak možno nestali tak trochu „zamestnancami“; či sme „kanálmi“ otvorenými, štedrými, cez ktoré bohato preteká jeho láska a milosť, alebo či naopak staviame do centra seba samých a tak namiesto toho, aby sme boli „kanálmi“, stávame sa „tienidlami“, ktoré nenapomáhajú stretnutiu sa s Pánom, so svetlom a silou evanjelia.

Druhou vecou, o ktorú sa túžim s vami podeliť je krása bratstva: krása toho, že sme spoločne kňazmi, že nasledujeme Pána nie osamote, nie po jednom, ale spoločne, aj keď vo veľkej rôznorodosti darov a osobností; toto práve obohacuje kňazské spoločenstvo, táto rozmanitosť pôvodu, veku, talentov... A to všetko prežívané v spoločenstve, v bratstve.

Ani toto nie je ľahké, nie je to okamžité, ani samozrejmé. Predovšetkým pre to, lebo aj my kňazi sme ponorení do subjektivistickej kultúry dneška, do tejto kultúry, ktorá vyvyšuje „ja“ až do tej miery, že z neho robí modlu. A tiež kvôli určitému pastoračnému individualizmu, ktorý je žiaľ v našich diecézach rozšírený. Preto na toto musíme reagovať urobením rozhodnutia pre bratstvo. Zámerne hovorím o „rozhodnutí“. Nemôže to byť len vec ponechaná na náhodu či priaznivé okolnosti... Nie, je to voľba, ktorá zodpovedá realite, ktorá je naším základom, zodpovedá daru, ktorý sme prijali, ale ktorý je vždy treba prijať a pestovať: spoločenstvo v Kristovi v kňazskom spoločenstve, okolo biskupa. Toto spoločenstvo si vyžaduje, aby sme ho žili hľadajúc konkrétne formy prispôsobené časom a miestnej situácii, ale vždy v apoštolskej perspektíve, s misionárskym štýlom, bratstvom a prostotou života. Keď Ježiš hovorí: «Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať» (Jn 13,35), hovorí to zaiste všetkým, ale predovšetkým to hovorí Dvanástim, tým, ktorých si povolal, aby ho nasledovali viac zblízka.

Radosť z toho, že sme kňazmi a krása z bratstva. Toto sú dve veci, ktoré som cítil ako najdôležitejšie mysliac na vás. Naznačím už len jednu poslednú vec: povzbudzujem vás vo vašej práci s rodinami a pre rodiny. Je to práca, ktorú od nás Pán osobitne požaduje v tomto čase, ktorý je ťažkým či už pre rodinu ako inštitúciu, ako aj pre rodiny samotné, a to kvôli kríze. Ale práve v ťažkých časoch Boh dáva pocítiť svoju blízkosť, svoju milosť, prorockú silu svojho Slova. A my sme povolaní byť svedkami, prostredníkmi tejto blízkosti rodinám a tejto prorockej sily pre rodinu.

Drahí bratia, ďakujem vám. A poďme vpred, vedení spoločnou láskou k Pánovi a k matke Cirkvi. Panna Mária nech vás ochraňuje a sprevádza. Zostávame spojení v modlitbe. Ďakujem!

 
 

 

Svätý Otec začal pastoračnú návštevu v Kalábrii stretnutím s väzňami

Svätý Otec František sa v sobotu 21. júna vydal na pastoračnú cestu v rámci Talianska, do diecézy Cassano all´Ionio v Kalábrii, na juhu polostrova. Ide o jeho v poradí štvrtú cestu v rámci Talianska po návšteve utečencov na ostrove Lampedúza, mariánskej svätyne Santa Maria di Bonaria v Cagliari na Sardínii a návšteve Assisi. Svätý Otec prijal pozvanie biskupa diecézy Mons. Nunzia Galantina, ktorého pred časom menoval za generálneho sekretára Talianskej biskupskej konferencie. Pri oznámení jeho menovania pápež František požiadal veriacich diecézy o prepáčenie, že im týmto menovaním berie ich obľúbeného biskupa. Na túto skutočnosť reagovali organizátori návštevy výberom motta, ktoré znie: „Prichádzam poprosiť o prepáčenie“. Kalábria je región na juhu Talianska, ktorý sa napriek turistickej atraktívnosti považuje za perifériu s mnohými ekonomickými a sociálnymi problémami, z ktorých mnohé sú spojené so skrytou činnosťou mafie nazývanej 'Ndrangheta. Svätý Otec František si príznačne zvolil za prvý bod svojej návštevy stretnutie s väzňami.

Po prílete vrtuľníka krátko po 9.00 hodine Svätého Otca pozdravili miestni obyvatelia, ktorí mu vyšli v ústrety na miesto pristátia v blízkosti väznice v Castrovillari. Pápež František sa potom vo vnútri väznice stretol s väzňami a personálom. Ide o relatívne modernú väznicu, fungujúcu od r. 1995, kde si vykonáva trest okolo 250 odsúdených, mužov i žien. Skutočnosť, že oficiálny údaj o kapacite väznice hovorí o 128 miestach, svedčí o stave prehustenosti v talianskych väzniciach.

Príhovor Svätého Otca pri stretnutí s väzňami v Castrovillari

Drahé sestry a bratia,

prvým gestom mojej pastoračnej návštevy je stretnutie s vami v tomto Ústave výkonu trestu v Castrovillari. Týmto spôsobom by som chcel vyjadriť moju blízkosť ako pápeža, ako aj blízkosť Cirkvi každému mužovi a každej žene, ktorí sa nachádzajú vo väzení, v akejkoľvek časti sveta. Ježiš povedal: «Bol som vo väzení a prišli ste ku mne» (Mt 25,36).

V úvahách o väzňoch sa často zdôrazňuje téma rešpektovania základných ľudských práv a požiadavka primeraných podmienok pre výkon trestu. Tento aspekt politiky väzenskej správy má bezpochyby zásadný charakter a musí sa mu venovať vysoká pozornosť. No táto perspektíva nie je ešte dostatočná, ak ju nesprevádza a nedoplní do úplnosti konkrétne úsilie inštitúcií smerujúce k efektívnemu znovuzačleneniu osoby do spoločnosti (porov. Benedikt XVI., Príhovor účastníkom 17. konferencie riaditeľov väzenských správy Rady Európy, 22. novembra 2012). Ak sa zanedbá tento cieľ, výkon trestu sa degraduje len na úroveň nástroja trestu a spoločenskej sankcie, čo poškodzuje ako jednotlivca, tak aj spoločnosť. Boh toto s nami nerobí. Keď nám Boh odpustí, sprevádza nás a pomáha nám na ceste. Vždy. Aj v malých veciach. Keď sa ideme spovedať, Pán nám hovorí: „Ja ti odpúšťam. Ale teraz poď so mnou.“ A pomáha nám znovu pokračovať v ceste. Nikdy neodsudzuje. Nikdy nezostáva len pri odpustení, ale odpúšťa a zároveň aj sprevádza. Keďže sme krehkí, musíme opäť prísť na spoveď, my všetci. Ale on sa neunaví. Vždy nás vezme za ruku. Toto je láska Boha a my ho musíme napodobňovať! Spoločnosť ho musí napodobňovať. Treba ísť touto cestou.

Na druhej strane, skutočné a plné znovuzaradenie sa človeka nenastáva ako zakončenie čisto ľudského procesu. K tejto ceste patrí aj stretnutie sa s Bohom, schopnosť nechať sa vystaviť pohľadu Boha, ktorý nás miluje. Je ťažšie nechať na sebe spočinúť pohľad Boha, než hľadieť na Boha. Je ťažšie nechať sa navštíviť Bohom než Boha navštíviť, lebo je v nás vždy niečo, čo kladie odpor. Ale on ťa čaká, hľadí na nás, On nás vždy hľadá. Toto je Boh, ktorý nás miluje, ktorý je schopný nám porozumieť a schopný odpustiť nám naše pochybenia. Pán vždy odpúšťa, vždy sprevádza, vždy chápe; na nás zostáva, aby sme sa nechali zahrnúť porozumením, nechali si odpustiť, nechali sa sprevádzať.

Želám každému z vás, nech tento čas nie je strateným časom, ale aby bol pre vás vzácnym časom vyprosovania a obdržania tejto milosti od Boha. Týmto prispejete predovšetkým k zlepšeniu vás samotných, ale zároveň aj k zlepšeniu spoločenstva, lebo, ako v dobrom, tak aj v zlom, naše skutky vplývajú na druhých a na celú ľudskú rodinu.

Osobitnú láskyplnú spomienku venujem v tejto chvíli vašim rodinným príslušníkom, nech vám Pán dá, aby ste ich mohli znovu objať v láske a pokoji.

A nakoniec ešte povzbudenie všetkým tým, ktorí pracujú v tomto ústave: vedúcim, príslušníkom väzenskej stráže, ako aj celému personálu.

Zo srdca vás všetkých žehnám a zverujem vás pod ochranu Panny Márie, našej Matky. A prosím vás, modlite sa za mňa, lebo aj ja mám svoje pochybenia a musím robiť pokánie. Ďakujem.

 

 

20. júna

Pápež v piatkovej homílii: Svetlo v srdci, sloboda od bohatstva, slávy a moci

Vatikán 20. júna 2014 - Ježiš nás žiada, aby sme si zachovali srdce slobodné od peňazí, slávy a moci, ako dnes uviedol pápež František pri rannej svätej omši v Dome Santa Marta. Zdôraznil, že skutočným bohatstvom je to, čo „rozjasňuje“ srdce, ako adorovanie Boha a láska k blížnemu. Varoval teda pred pozemskými pokladmi, ktoré zaťažujú a zväzujú naše srdcia. «Nezhromažďujte si poklady na zemi.» Z tejto Ježišovej rady z dnešného evanjelia (Mt 6,19-23) vyšiel Svätý Otec v homílii.

Ako povedal, je to rada , aby sme boli obozretní, pretože poklady na zemi nie sú bezpečné. Môžu sa zničiť, prídu zlodeji a odnesú ich preč. Aké poklady tu má na mysli Ježiš?– opýta sa pápež. Peniaze, sláva, moc, hlavne tieto tri, a vždy sa k nim vracia.

„Prvý poklad: zlato, peniaze, bohatstvo ... ‚S týmto však nie si v bezpečí, pretože ti to môžu ukradnúť, či nie?‘ - ‚Nie, som si istý investíciami.‘ - ‚Môže sa zrútiť akciový trh, a nezostane ti nič! A potom, povedz mi, urobí ťa to jedno euro navyše šťastnejším?‘ Majetok, nebezpečný poklad, nebezpečný ... ‚Ale bohatstvo je dobré, umožňuje konať mnohé dobré vecí, pomáha rodine zmáhať sa!‘ ‚To je pravda! Ale ak ho hromadíš ako poklad, ukradne ti dušu!‘ Ježiš sa v evanjeliu vracia k tejto téme bohatstva, nebezpečenstva bohatstva, vkladania svojich nádejí do majetku.“

Druhý poklad, pokračoval Svätý Otec, je honba po sláve. Poklad založený na prestíži, zviditeľňovaní sa. Ježiš toto vždy odsudzoval! Spomeňme si, čo hovorí učiteľom Zákona, keď sa postia, keď dávajú almužnu, keď sa modlia, aby ich videli. Honba po sláve nevedie k ničomu, pomíňa sa, poznamenal Svätý Otec. Citoval sv. Bernarda, ktorý povedal: „Tvoja krása skončí ako pokrm červov.“

Tretí poklad, pokračoval pápež František, je pýcha, moc. Odvolal sa na prvé čítanie (2 Kr 11,1-4. 9-18. 20), ktoré rozpráva o páde krutej kráľovnej Atálie. Jej veľká moc trvala sedem rokov, potom ju zabili. Moc končí! „Koľko veľkých, hrdých mužov a žien moci skončilo v anonymite, v chudobe alebo vo väzení,“ poznamenal Svätý Otec. Preto sme nabádaní, aby sme nebažili po peniazoch, sláve, pýche, moci. Tieto poklady nie sú na nič. Pán nás namiesto toho žiada, aby sme si zhromažďovali „poklady v nebi“:

„Tu je Ježišovo posolstvo: ‚Ale ak je tvoj poklad v bohatstve, sláve, moci, hrdosti, tvoje srdce bude k nim prikované! Tvoje srdce bude otrokom bohatstva, slávy, pýchy.‘ A Ježiš chce, aby sme mali slobodné srdce! To je dnešné posolstvo. ‚Prosím vás, majte srdce slobodné!‘– hovorí nám Ježiš. Hovorí nám o slobode srdca. A len keď máme slobodné srdce, môžeme mať nebeské poklady: lásku, trpezlivosť, službu druhým, uctievanie Boha. Toto je skutočné bohatstvo, ktoré nebude ukradnuté. Ďalšie bohatstvá zaťažujú srdce. Zväzujú ho, nenechávajú mu slobodu!“

„Zotročené srdce nie je rozjasnené, je temné“ – pokračoval Svätý Otec. A keď hromadíme poklady na zemi, hromadíme tmu, ktorá nám nie je na osoh! Tieto poklady „nám neprinesú radosť, a predovšetkým nám nedajú slobodu“. Naproti tomu „slobodné srdce je srdce plné svetla, ktoré osvecuje druhých, ktoré umožňuje vidieť cestu, ktorá vedie k Bohu“, povedal Svätý Otec a homíliu uzavrel slovami:

„Rozžiarené srdce, ktoré nie je spútané, je srdce, ktoré napreduje a ktoré tiež správne starne, pretože starne ako dobré víno​​. Keď víno starne, stáva sa dobrým starým vínom. Namiesto toho srdce, ktoré nie je rozžiarené, je ako ​​plané víno: časom sa kazí stále viac a stáva sa z neho ocot. Nech nám Pán dá túto duchovnú opatrnosť, aby sme si dobre uvedomovali, kde je naše srdce a aký poklad je naň naviazaný. A nech nám tiež dá silu oslobodiť ho, ak je spútané, aby sa stalo slobodným, žiarivým. A nech nám dá to krásne šťastie Božích detí, tú pravú slobodu.“

 

 

19. júna

Pápež František na slávnosť Božieho Tela: Obnovme si pamäť, aby sme rozoznali pravý chlieb

Vatikán 19. júna 2014 - Liturgické slávenie dnešnej slávnosti Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi na priestranstve pred Lateránskou bazilikou, ktorému tradične predsedá pápež, sa začalo o 19. hodine. V homílii Svätý Otec František inšpirovaný príbehom oslobodenia Izraelitov z Egypta položil otázku, akým pokrmom sa chceme sýtiť. Snívame azda o chutných jedlách, ale v otroctve? Poukázal na potrebu uzdravenia pamäti, ktoré je podmienkou správneho rozlišovania medzi pravým a falošným pokrmom.

Plné znenie homílie:

«Pán, tvoj Boh…ťa kŕmil mannou, ktorú si nepoznal» (porov. Dt 8, 2-3). Tieto slová Deuteronómia sa vzťahujú na históriu Izraela, ktorého Boh vyviedol z Egypta, z domu otroctva, a štyridsať rokov ho viedol na púšti do zasľúbenej zeme. Len čo sa vyvolený ľud usadí v krajine, dosiahne určitú autonómiu, istý blahobyt a hrozí mu, že zabudne na smutné udalosti z minulosti, získané milosti na zásah Boha a jeho nekonečnú dobrotu. Preto Písmo nabáda pamätať si, pamätať na celú cestu prejdenú púšťou, v čase hladu a zúfalstva. Výzva je vrátiť sa k základom, k skúsenosti úplnej závislosti na Bohu, kedy bolo prežitie zverené do jeho rúk, aby človek pochopil, že «nežije len z chleba, ale z toho, čo vychádza z Pánových úst» (Dt 8,3).

Okrem fyzického hladu človek nesie v sebe ešte iný hlad, hlad, ktorý nemôže byť nasýtený obyčajným jedlom. je to hlad po živote, hlad po láske, hlad po večnosti. A znamenie manny – ako aj celá skúsenosť Exodu – obsahuje v sebe aj túto dimenzii: bol to druh pokrmu, ktorý uspokojuje túto hlbokú túžbu, ktorá je v človeku. Ježiš nám dáva toto jedlo, dokonca on sám je živý chlieb, ktorý dáva svetu život (porov. Jn 6,51). Jeho telo je skutočný pokrm pod spôsobom chleba. Jeho krv je skutočný nápoj pod spôsobom vína. To nie je len jedlo, ktorým sa nasýti naše telo, ako mannou. Kristovo telo je nový chlieb, ktorý je schopný dávať život, večný život, pretože podstata tohto chleba je Láska.

V Eucharistii sa komunikuje Pánova láska k nám. Láska taká veľká, že nás živí sebou samým. Nesebecká láska, vždy k dispozícii pre každého hladného človeka vnúdzi, aby regeneroval svoje sily. Zažiť skúsenosť viery znamená nechať sa živiť Pánom a budovať svoju vlastnú existenciu nie na hmotných dobrách, ale na skutočnosti, ktorá sa nepomíňa: Božie dary, jeho Slovo a jeho Telo.

Ak sa pozrieme okolo seba, zistíme, že existuje veľká ponuka pokrmov, ktoré nie sú od Pána, a ktoré zdanlivo uspokojujú viac. Niektorí sa nasycujú peniazmi, iní úspechmi a márnosťami, iní mocou a pýchou. Ale pokrm, ktorý nás naozaj živí a nasycuje, je len ten, ktorý nám dáva Boh! Pokrm, ktorý nám ponúka Pán, je iný ako tie ostatné, a možno sa nám nezdá taký chutný ako niektoré pochúťky, ktoré nám ponúka svet. Tak snívame o iných jedlách, ako Židia na púšti, ktorí oplakávali mäso a cibuľu, ktoré jedli v Egypte, ale zabudli, že tie jedlá jedli pri stole otroctva. V tých chvíľach pokušenia mali pamäť, ale chorú pamäť, oklieštenú, otrockú, nie slobodnú pamäť.

Každý z nás dnes sa môže pýtať: A ja? Kde chcem jesť? Pri ktorom stole sa chcem sýtiť? Pri Pánovom stole? Alebo snívam o chutných jedlách, ale v otroctve? Každý z nás sa dnes môže tiež pýtať: Aká je moja pamäť? Tá Pánova, čo ma zachraňuje, alebo tá o cesnaku a cibuli otroctva? Akou pamäťou si nasycujem svoju dušu? Toto je naša úloha: obnoviť si pamäť.

Otec nám hovorí: «Kŕmil som ťa mannou, ktorú si nepoznal.» Obnovme si pamäť a naučme sa rozpoznať falošný chlieb, ktorý mámi a kazí, pretože je výsledkom sebectva, sebestačnosti a hriechu.

Čoskoro v procesii budeme nasledovať Ježiša, skutočne prítomného v Eucharistii. Hostia je naša manna, prostredníctvom ktorej nám Pán dáva sám seba. Na neho sa obráťme s dôverou: Ježišu, ochraňuj nás pred pokušeniami svetského pokrmu, ktorý z nás robí otrokov, je to otrávený pokrm. Očisťuj našu pamäť, aby nezostávala v zajatí sebeckej a svetskej oklieštenosti, ale aby bola živou spomienkou na tvoju prítomnosť v celej histórii tvojho ľudu, pamäťou, ktorá sa stáva ‚pamätníkom‘ tvojho výkupného gesta lásky. Amen.

Slávnosť každoročne uzatvára procesia s Najsvätejšou sviatosťou oltárnou k Bazilike Santa Maria Maggiore, so záverečným eucharistickým požehnaním Svätého Otca.

 

 

18. jún

Svätý Otec začal cyklus katechéz o Cirkvi

Vatikán 18. júna - Boží plán s Cirkvou bol utvoriť ľud, ktorý bude prinášať jeho požehnanie všetkým národom na zemi – povedal pápež František počas dnešnej generálnej audiencie, na ktorej začal sériu katechéz o Cirkvi po tom, čo minulý týždeň dokončil cyklus o siedmich daroch Ducha Svätého. „Je to trochu podobné, ako keď syn rozpráva o svojej matke, o svojej rodine. Rozprávať o Cirkvi znamená hovoriť o našej matke, o našej rodine. Cirkev totiž nie je inštitúciou zameranou na seba samú, ani súkromným združením, mimovládnou organizáciou, a rozhodne na ňu nemožno hľadieť zúžene iba ako na kňazov alebo Vatikán...“ Takto začal Svätý Otec svoje rozprávanie o Cirkvi.

Dav tisícov ľudí vítal pápeža na Námestí svätého Petra. Vyslovil im uznanie za to, že prišli v takom počte napriek neistému počasiu. „Dúfajme, že do konca audiencie nezmokneme, nech nás Pán ochraňuje!“ – zažartoval Svätý Otec pred samotným začiatkom katechézy. Ešte pred príchodom na námestie pozdravil rodičov s deťmi, chorých a zdravotne postihnutých ľudí, ktorí boli zhromaždení vnútri Auly Pavla VI. pre prípadnú nepriazeň počasia. „Modlite sa, aby nepršalo“ – povedal im, mysliac na ľudí na námestí. Dnešná búrka skutočne vyčkala do popoludňajších hodín.

V závere generálnej audiencie pápež František pripomenul, že na piatok 20. júna pripadne Medzinárodný deň utečencov a v tejto súvislosti vyslovil výzvu, aby sme boli nablízku miliónom ľudí, ktorí musia utiecť zo svojich domovov: „Buďme im nablízku, zdieľajúc s nimi ich strach a obavy z budúcnosti, a buďme konkrétni v uľahčovaní ich utrpenia.“ „Mária, matka utečencov, oroduj za nás!“ – dodal pápež po modlitbe Zdravas´, Mária, ktorú sa na tento úmysel pomodlil s celým zhromaždením na Námestí sv. Petra.

Plné znenie katechézy

Drahí bratia a sestry, dobrý deň! A uznanie za to, že ste odvážni, a prišli ste v tomto počasí, keď nevieme, či bude alebo nebude pršať. Nuž, ste znamenití! Dúfajme, že do konca audiencie nezmokneme, nech nás Pán ochráni.

Dnes začínam cyklus katechéz o Cirkvi. Je to trochu podobné, ako keď syn rozpráva o svojej matke, o svojej rodine. Rozprávať o Cirkvi znamená hovoriť o našej matke, o našej rodine. Cirkev totiž nie je inštitúciou zameranou na seba samú, ani súkromným združením, mimovládnou organizáciou, a rozhodne na ňu nemožno hľadieť zúžene iba ako na kňazov alebo Vatikán... „Cirkev si myslí, že...“ – „Ale veď Cirkev sme my všetci! O kom to hovoríš?“ – „No o kňazoch!“ Isteže, kňazi sú súčasťou Cirkvi, avšak Cirkev sme my všetci! Nezužujme ju na kňazov, na biskupov, na Vatikán. Oni sú článkami Cirkvi, ale Cirkev tvoríme my všetci, všetci sme rodina, s matkou. Cirkev je skutočnosť oveľa širšia, ktorá sa otvára celému ľudstvu a nevzniká v laboratóriu. Cirkev sa nezrodila v laboratóriu, nezrodila sa sčista-jasna. Založil ju Ježiš, no je ľudom, ktorý má za sebou dlhú históriu a prípravu, ktorá sa začala oveľa skôr ako prišiel sám Kristus.

1. Táto história, či «prehistória» Cirkvi sa nachádza už na stránkach Starého zákona. Počuli sme z Knihy Genezis, ako si Boh vyhliadol Abraháma, nášho otca vo viere, a žiadal ho, aby odišiel a zanechal svoju pozemskú vlasť a vybral sa do inej zeme, ktorú mu Boh neskôr ukáže (porov. Gn 12,1-9). Týmto povolaním Boh nevolá Abraháma osamotene, ako jednotlivca, ale od začiatku do toho zahŕňa aj jeho rodinu, jeho príbuzných a všetkých, ktorí slúžia v jeho dome. Vybral sa teda na cestu – áno, takto sa začalo putovanie Cirkvi - a potom Boh ešte viac rozšíri obzor a naplní Abraháma svojím požehnaním, prisľúbiac mu početné potomstvo, ktorého bude ako hviezd na nebi a ako piesku na morskom brehu. Prvým dôležitým údajom je toto: počnúc Abrahámom Boh formuje ľud, aby niesol jeho požehnanie všetkým rodinám zeme. A v strede tohto ľudu sa narodil Ježiš. Je to Boh, kto vytvára tento ľud, tieto dejiny, túto Cirkev na ceste, a tam sa narodí Ježiš, v tomto ľude.

2. Pristúpme k druhému prvku. To nie Abrahám vytvoril okolo seba národ, ale bol to Boh, ktorý tento ľud povolal do života. Zvyčajne sa človek obracal na božstvá v snahe preklenúť vzdialenosť, zvolávajúc posilu a ochranu. Ľudia sa modlievali k bôžikom, k božstvám. Avšak v tomto prípade sa udialo čosi neslýchané: sám Boh preberá iniciatívu. Len si to uvedomme! Sám Boh zaklope na Abrahámove dvere a hovorí mu: choď, odíď zo svojej vlasti, vykroč na cestu a ja z teba urobím veľký národ. Toto je počiatok Cirkvi a v tomto ľude sa narodil Ježiš. Boh preberá iniciatívu, svojím slovom sa obracia na človeka, vytvoriac puto a nový vzťah s ním.

„Ale otče, ako to? Boh k nám hovorí?“ – „Áno.“ – „A my môžeme hovoriť k Bohu?“ – „Áno.“ – „A môžeme sa s Bohom pozhovárať?“ – „Áno.“ – Toto sa nazýva modlitba, a je to Boh, kto takto konal od počiatku. Boh vytvára ľud zo všetkých, ktorí počúvajú jeho slovo a vydávajú sa na cestu v dôvere v neho. Jedinou podmienkou je dôverovať Bohu. Ak dôveruješ Bohu, načúvaš mu a vydáš sa na cestu, znamená to vytvárať Cirkev. Toto znamená tvoriť Cirkev. Božia láska všetko predchádza. Boh je vždy prvý, je pred nami, predchádza nás. Prorok Izaiáš alebo Jeremiáš, nespomínam si presne, jeden z týchto dvoch prorokov hovorieval, že Boh je ako mandľový kvet, pretože mandľovník je strom, ktorý na jar zakvitá ako prvý. Akoby sme povedali, že Boh zakvitá pred nami. Keď my prichádzame, on nás už čaká, volá nás, umožňuje nám kráčať. Je vždy v predstihu. Toto sa volá láska, pretože Boh na nás vždy čaká. „Ale otče, neverím tomu, pretože keby ste poznali môj život, bol taký nepekný, tak ako si môžem myslieť, že Boh ma očakáva?“ – „Boh ťa čaká. A ak si bol veľkým hriešnikom, očakáva ťa ešte viac a s toľkou láskou, pretože on je ten prvý.“ V tomto je nádhera Cirkvi, ktorá nás vedie k tomuto Bohu, ktorý nás očakáva! Predchádza Abraháma, predchádza aj Adama.

3. Abrahám a jeho blízki počúvajú Božie volanie a vydajú sa na cestu napriek tomu, že presne nevedia, kto je tento Boh a kam ich chce viesť. Je to pravda, pretože Abrahám sa vyberá na cestu tohto Boha, ktorý k nemu prehovoril, avšak nemal žiadnu teologickú knihu, z ktorej by študoval, kým by tento Boh mohol byť. Spolieha sa, dôveruje láske. Boh mu dáva pocítiť lásku a on sa spolieha. To však neznamená, že tento ľud bol vždy presvedčený a verný. Práve naopak, už od začiatku sa v ňom prejavuje odpor, zameranie na seba samého a vlastné záujmy, pokušenie vyjednávať s Bohom a riešiť veci podľa seba. Sú to zrady a hriechy, ktoré poznačujú cestu tohto ľudu počas celých dejín spásy, ktoré sú dejinami vernosti Boha a nevernosti ľudu. Boh sa však neunaví, Boh je trpezlivý, veľmi trpezlivý a v priebehu času neustále vzdeláva a formuje svoj ľud ako otec vlastného syna. Boh kráča s nami. Prorok Ozeáš hovorí: «Kráčal som s tebou a učil som ťa chodiť, ako otec učí chodiť svojho syna». Nádherný obraz Boha. A tak je to s nami. Boh nás učí kráčať. Ten istý postoj má aj voči Cirkvi. Aj my, napriek nášmu predsavzatiu nasledovať Pána Ježiša, denne skusujeme sebectvo a tvrdosť nášho srdca. Keď však uznáme, že sme hriešni, Boh nás naplní svojím milosrdenstvom a svojou láskou. A odpúšťa nám, vždy nám odpúšťa. Práve vďaka tomu vzrastáme ako Boží ľud, ako Cirkev. Nie pre našu šikovnosť, nie pre naše zásluhy, veď sme nepatrní. Nejde o to, ale o každodennú skúsenosť ako veľmi nás Pán má rád a ako sa o nás stará. Vďaka tomu cítime, že sme naozaj jeho, v jeho rukách a môžeme rásť v spoločenstve s ním a medzi nami. Byť Cirkvou znamená cítiť sa byť v rukách Boha, ktorý je otec a miluje nás, pohládza nás, očakáva a prejavuje nám svoju nežnosť. A toto je veľmi pekné!

Drahí priatelia, toto je Boží plán, projekt, však? Boh, keď povolával Abraháma, zamýšľal sformovať ľud požehnávaný jeho láskou, ktorý zanesie jeho požehnanie všetkým národom zeme. Tento plán sa nemení, je vždy aktuálny. V Kristovi sa naplnil a aj dnes Boh pokračuje v jeho uskutočňovaní v Cirkvi. Prosme si teda milosť, aby sme ostali verní v nasledovaní Pána Ježiša a v načúvaní jeho slovu, pripravení vykročiť každý deň ako Abrahám v ústrety zemi Boha a človeka, do našej pravej vlasti, a stali sa tak požehnaním, znamením lásky Boha ku všetkým jeho deťom. Páči sa mi jedno synonymum, iné meno, ktoré by sme mohli nosiť my kresťania. Mohlo by znieť takto: títo mužovia a ženy sú ľud, ktorý dobrorečí. Kresťan má svojím životom neprestajne dobrorečiť, dobrorečiť Bohu a dobrorečiť aj nám všetkým. My kresťania sme ľudia, ktorí dobrorečia, ktorí vedia dobrorečiť. Je to nádherné povolanie!

 

Ranná homília: Z korupcie sa človek dostane jedine pokáním

Vatikán 17. júna 2014 - Ten, kto sa vydá cestou korupcie, siaha druhým na život, zmocňuje sa majetku, a aj sám sa predáva, povedal Svätý Otec František v dnešnej rannej homílii v Dome sv. Marty. K téme korupcie, o ktorej hovoril aj v predchádzajúci deň, sa vrátil na základe dnešného prvého čítania z Knihy kráľov (1 Kr 21,17-29) o smrti Nabota pre skorumpovaného Achaba, ktorý sa zmocnil jeho vinice. Prorok Eliáš hovorí, že skazený Achab sa zapredal. Ako keby prestal byť osobou a stal sa tovarom, ktorý sa kupuje a predáva, hovorí Svätý Otec:

„Toto je jeho definícia: stáva sa tovarom! Čo potom urobí Pán s týmito skorumpovanými osobami, o akýkoľvek typ skazenosti by išlo... Včera sme povedali, že tu boli tri typy, tri skupiny takýchto osôb: skorumpovaný politik, skorumpovaný podnikavec a skorumpovaný cirkevný predstaviteľ. Všetci traja škodili nevinným, chudobným, lebo sú to práve chudobní, čo platia za radovánky korupčníkov! Pán jasne hovorí o tom, čo urobí: «Hľa, ja privediem zlo na teba: zmetiem tvoje potomstvo a vyhubím v Izraeli z Achaba všetko, čo je rodu mužského: otroka či slobodného.»

Podľa Svätého Otca skorumpovaný človek dráždi Boha a vedie ľud k hriechu. Ježiš to povedal jasne: pre toho, kto pohoršuje, je lepšie, aby sa vrhol do mora. Skorumpovaný človek škandalizuje spoločnosť, pohoršuje Boží ľud. Pán predpovedá trest čakajúci na skorumpovaných za pohoršenie, ktoré dávajú, za to, že vykorisťujú tých, ktorí sa nemôžu brániť, zotročujú ich: «Zožerú ťa nebeské vtáky». Skorumpovaný človek sa predáva, aby robil zlo, aby zabíjal, povedal pápež, pričom upozornil na závažnosť obvinenia: „Keď hovoríme ‚Tento človek je skorumpovaný, táto žena je skorumpovaná...‛, zastavme sa trochu. Máš dôkazy?“ Lebo povedať o nejakej osobe, že je skorumpovaná, znamená „povedať, že je odsúdená, že Pán ju odohnal“, vysvetlil Svätý Otec.

„Skorumpovaní ľudia sú zradcami, ale to nie je všetko. Prvou vecou v definícii skorumpovanej osoby je, že kradne, že zabíja. Druhou vecou je to, čo ich čaká. Čo to je? Je to Božie prekliatie, lebo vykorisťovali nevinných, tých, ktorí sa nemôžu brániť. A urobili to v bielych rukavičkách, z diaľky, bez pošpinenia vlastných rúk. Treťou vecou je východisko. Existuje pre nich východisko? Áno! «Keď Achab počul tieto slová, roztrhol si rúcho, na telo si opásal kajúci pás a postil sa, spal vo vrecovine a chodil skľúčený.» Začal robiť pokánie.“

Toto je podľa Svätého Otca východiskom pre skorumpované osoby, pre skorumpovaných politikov, podnikavcov, cirkevných predstaviteľov: prosiť o odpustenie! Tento postoj sa Pánovi páči. Pán odpúšťa, ale odpúšťa, ak skorumpovaní robia to, čo urobil Zachej: ‚Kradol som Pane! Rozdám štyrikrát viac než som ukradol!‛:

„Keď v novinách čítame, že je skorumpovaný tento a aj tamten, že urobili taký a taký skutok korupcie, že úplatky tam smerujú stade a stade, keď počujeme toľko vecí aj o niektorých prelátoch, je našou povinnosťou ako kresťanov vyprosovať pre nich odpustenie a to, aby im Pán dal milosť kajať sa, aby nezomreli so skazeným srdcom...“

Treba odsúdiť skorumpovaných, to áno. Treba aj prosiť o milosť, aby sme sa nestali skorumpovanými. A treba sa tiež modliť za ich obrátenie, ukončil Svätý Otec.

 

František: Kdo platí za korupci? (CZ)

Vatikán. Zkaženost mocných je nakonec placena chudými, kteří se kvůli chamtivosti druhých ocitají bez toho, co potřebují a na co mají právo – konstatoval papež František v homilii při ranní mši v kapli Domu sv. Marty. „Jedinou cestou k přemožení hříchu korupce, uzavřel papež, je služba druhým, která očišťuje srdce.“

„Jeden velmi tristní příběh, třebaže velmi starý, je dosud zrcadlem jednoho z hříchů, který je nejvíce na dosah: korupce.“ Takto papež František komentoval dnešní první čtení (1 Král 21,1-16) o Nábotovi a jeho vinici, které se zmocnil král Achab. Ten si usmyslel, řekl papež, že „si trochu rozšíří svoji zahradu a chtěl vinici odkoupit, ale Nábot odmítne, protože jde o „dědictví po předcích“. Král se velice rozmrzí, takže jeho manželka Jezabel zosnuje past a za pomoci falešných svědků nechá předvést Nábota před soud, odsoudit k smrti a ukamenovat. Potom předá vytouženou vinici manželovi, který – poznamenal papež – „si ji klidně vzal jako by se nic nestalo. Tento příběh se neustále opakuje mezi těmi, kteří mají hmotnou, politickou či duchovní moc“:

„V tisku často čteme, jak skončil u soudu politik, který kouzelně zbohatl. Skončil před soudem šéf podniku, který pohádkově zbohatl, tedy vykořisťováním svých zaměstnanců. Mluví se příliš o prelátovi, který se příliš obohatil, opustil svoje pastorační povinnosti, aby pečoval o svoji moc. Tak je to se zkorumpovanými politiky, podnikateli i církevními hodnostáři. Jsou takoví všude. A je třeba si říci pravdu: korupce je hřích, který je na dosah a jehož se dopouští ten, kdo má ekonomickou, politickou či církevní pravomoc nad druhými. Všichni jsme pokoušeni korupcí. Tento hřích je na dosah, protože kdo má nějakou pravomoc, cítí se mocný, cítí se skoro Bohem.“

„Ostatně – pokračoval papež – zkaženost vzniká na cestě vlastního bezpečí. Blahobyt, peníze, moc, samolibost, pýcha... a potom všechno ostatní, včetně zabití. Otázkou však je, ptá se: Kdo platí za korupci? Ten kdo dává úplatek? Nikoli - odpovídá - ten je pouhým prostředníkem. Ve skutečnosti korupci platí chudí“:

„Mluvíme-li o zkorumpovaných politicích či zkorumpovaných ekonomech, kdo za to platí? Platí nemocnice bez léků, nemocní, o které se nepečuje, děti bez vzdělání. Oni jsou moderními Náboty, kteří platí za zkaženost druhých. A kdo platí korupci nějakého preláta? Platí ji děti, které se neumějí pokřižovat, platí ji věznění, kterým není věnována duchovní péče. Platí chudí. Zkaženost je placena chudými, materiálně i duchovně chudými.“

„Avšak jediným východiskem z této zkaženosti, řekl dále papež, jedinou cestou k překonání pokušení a hříchu korupce, je služba. Korupce totiž vychází z domýšlivosti a pýchy, zatímco služba pokořuje. A skromná dobročinná láska pomáhá druhým.“

„Dnes sloužíme mši za tyto velmi početné lidi, kteří platí za korupci a za život zkorumpovaných. Tito mučedníci politické, ekonomické a prelátské korupce. Modleme se za ně. Kéž nás k nim Pán přiblíží. Zajisté byl nablízku Nábotovi ve chvíli kamenování, jako byl nablízku Štěpánovi. Kéž jim je Pán nablízku a dává jim sílu, aby šli vpřed ve svém svědectví.“

Končil papež dnešní ranní kázání v Domě sv. Marty.

 

Římský biskup k anglikánskému primasovi: Nezapomínejme na tři pé

Vatikán. Po roční přestávce vykonává v těchto dnech oficiální návštěvu u Svatého stolce primas anglikánské církve Justin Welby. Canterburský arcibiskup nastoupil do svého úřadu téměř souběžně s papežem Františkem. Jeho loňské setkání s římským biskupem poukázalo na nutnost zintenzívnit ekumenický dialog a pracovat pro společné dobro. Dnešní audience vyzdvihla konkrétní aspekty této spolupráce – zejména společný boj obou církví s novodobými formami otroctví a obchodováním s lidmi. V úvodu své italsky pronášené promluvy papež František položil tutéž otázku, se kterou se Ježíš obrátil na své učedníky: “O čem jste cestou rozmlouvali?” (Mk 9,33).

„Byli tiše, protože se styděli za svou diskusi o tom, kdo z nich je největší. Také nás mate vzdálenost, která dělí Pánovo povolání od naší ubohé odpovědi. Před jeho milosrdným pohledem nemůžeme předstírat, že by naše rozdělení nebylo pohoršující, že to není překážka v hlásání evangelia spásy celému světu. Náš zrak nezřídka zatemňují dějiny našeho rozdělení. Naše vůle se nikoli pokaždé osvobozuje od oné lidské ambice, která občas doprovází dokonce i naši touhu hlásat evangelium podle Pánova přikázání (srov. Mt 28,19).”

Ačkoliv se jednota v úplnosti jeví jako vzdálený cíl, pokračoval Petrův nástupce, musíme k němu orientovat každý krok vzájemného ekumenického úsilí. Citoval pak z dekretu o ekumenismu II. Vatikánského koncilu (Unitatis redintegratio,24), který vyzývá ke spolupráci, aniž by se kladly překážky cestám Prozřetelnosti a podnětům Ducha svatého. Poté se František vrátil do minulosti a vzpomenul na mnohé svědky víry.

„Jsme dlužníky velkých světců, učitelů a společenství, kteří nám v běhu staletí předávali víru a dosvědčují naše společné kořeny. Včera, o slavnosti Nejsvětější Trojice, jste, Vaše Milosti, slavil nešpory v kostele sv. Řehoře na Celiu, odkud papež Řehoř Veliký vyslal mnicha Augustina a jeho druhy, aby přinesli evangelium národům Anglie. (…) Tato slavná pouť zanechala hlubokou stopu v církevních institucích a tradicích, které sdílíme a které jsou pevným základem našeho bratrství.”

Na tomto základu mohou stavět ekumenické komise anglikánské a katolické církve, poznamenal římský biskup a navázal na loňské setkání s anglikánským primasem. Obě strany tehdy projevily znepokojení nad zlem, které sužuje lidstvo, ve formách novodobého otroctví a obchodování s lidmi, a také konkrétní snahu je potírat.

„Na tomto širokém poli činnosti, které se projevuje ve vší naléhavosti, byly zahájeny významné projekty ve vzájemné ekumenické spolupráci, avšak také ve spolupráci s občanskými institucemi a mezinárodními orgány. V našich společenstvích vznikly mnohé charitativní iniciativy (…), míním zejména akční síť proti obchodu se ženami, kterou vytvořily četné ženské řeholní instituty. Zavažme se k tomu, že vytrváme v boji proti novým formám otroctví. (…) Děkuji Bohu, že nás uschopnil ke společnému, vytrvalému a rozhodnému vystoupení proti tomuto hluboce zhoubnému jevu.”

Končil papež František svůj italský pozdrav anglikánskému primasovi, po kterém spontánně anglicky dodal:

„Nezapomínejte na tři pé.”

„Tři pé…”, divil se arcibiskup Welby.

„Prayer, peace, poverty - Modlitba, pokoj a chudoba. Musíme jít spolu.“, vysvětloval František.

„Musíme jít spolu”, souhlasil anglikánský arcibiskup Canterbury před společnou modlitbou v kapli Urbana VIII. v Apoštolském paláci.

 

15. júna

Pápež František na Anjel Pána: Kto žije lásku, je obrazom Trojice

Vatikán 15. júna - Na poludnie v Nedeľu Najsvätejšej Trojice sa Svätý Otec spojil v modlitbe s veriacimi zhromaždenými na Námestí sv. Petra. Pri tejto príležitosti oznámil svoju ďalšiu apoštolskú cestu, ktorá ho v septembri zavedie do Albánska.

Príhovor pápeža Františka pred modlitbou Anjel Pána

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes oslavujeme Slávnosť Najsvätejšej Trojice, ktorá nám predkladá na rozjímanie a adoráciu boží život Otca, Syna a Ducha Svätého: život spoločenstva a dokonalej lásky, pôvod a cieľ celého vesmíru a každého stvorenia. Boh! V Trojici rozpoznávame aj vzor Cirkvi, v ktorej sme pozvaní milovať sa navzájom tak, ako nás Ježiš miloval. Láska je tým konkrétnym znakom, ktorý dáva najavo vieru v Boha Otca, Syna a Ducha Svätého. Láska je tým rozlišujúcim znakom kresťana, ako nám povedal Ježiš: «Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať» (Jn 13,35). Je protirečivé pomyslieť na kresťanov, čo sa nenávidia. Je to protirečenie! A o toto sa vždy usiluje diabol: spôsobiť, aby sme sa nenávideli, pretože on vždy zasieva burinu nenávisti. Nepozná lásku. Láska je Božia!

 Všetci sme pozvaní dosvedčovať a ohlasovať správu, že «Boh je láska», že Boh nie je vzdialený či nevnímavý na naše ľudské záležitosti. On je nám nablízku, je vždy po našom boku, kráča s nami, aby zdieľal naše radosti a naše bolesti, naše nádeje a naše námahy. Veľmi nás miluje, do takej miery, že sa stal človekom, prišiel na svet nie aby ho odsúdil, ale aby sa svet spasil Ježišovým prostredníctvom (porov. Jn 3,16-17). A toto je Božia láska v Ježišovi. Táto láska, ktorú je tak náročné pochopiť, ktorú však cítime, keď sa priblížime k Ježišovi. A on nám vždy odpúšťa. On nás vždy očakáva. On nás tak veľmi miluje! Ježišova láska, ktorú cítime, je láskou Boha!

Duch Svätý, dar Vzkrieseného Ježiša, nám sprostredkúva boží život a tak nám umožňuje vstúpiť do dynamizmu Trojice, ktorý je dynamizmom lásky, spoločenstva, vzájomnej služby, delenia sa navzájom. Osoba, ktorá miluje druhých pre samotnú radosť z lásky, je odzrkadlením Trojice. Rodina, v ktorej sa vzájomne milujeme a pomáhame si jeden druhému, je odrazom Trojice. Farnosť, v ktorej sa máme navzájom radi a delíme sa s duchovnými a materiálnymi dobrami, je odrazom Trojice.

Pravá láska je bez hraníc, no vie na seba vziať obmedzenia, aby išla v ústrety druhému, aby rešpektovala slobodu druhého. Každú nedeľu ideme na svätú omšu, spoločne slávime Eucharistiu, a Eucharistia je ako ten „horiaci ker“, v ktorom ponížene prebýva a dáva sa k dispozícii Trojica. Z tohto dôvodu Cirkev umiestnila sviatok Corpus Domini (Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi) po sviatku Najsvätejšej Trojice. Na budúci štvrtok, podľa rímskej tradície, budeme sláviť svätú omšu v Bazilike sv. Jána v Lateráne a potom pôjdeme v procesii s Najsvätejšou Sviatosťou. Pozývam Rimanov i pútnikov k účasti, aby sme vyjadrili našu túžbu byť ľudom «zhromaždeným do jednoty Otca i Syna i Ducha Svätého» (sv. Cyprián). Všetkých vás očakávam v najbližší štvrtok o 19.00 na svätej omši a procesii Božieho Tela.

Nech nám Panna Mária, dokonalé stvorenie Trojice, pomáha urobiť z celého nášho života, v malých gestách i v dôležitejších rozhodnutiach, hymnus chvály Boha, ktorý je Láska.“

Po spoločnej modlitbe Anjel Pána Svätý Otec a apoštolskom požehnaní pápež František vyslovil naliehavú prosbu o modlitbu za Irak.

 

Výzva na pomoc Iraku

 

„Drahí bratia a sestry, sledujem s ozajstným znepokojením udalosti týchto dní v Iraku. Pozývam vás všetkých pridať sa k mojej modlitbe za drahý iracký národ, predovšetkým za obete a za tých, ktorí najviac pociťujú dôsledky nárastu násilia, osobitne za mnohých ľudí, medzi ktorými je veľa kresťanov, ktorí museli opustiť vlastné domy. Prajem všetkému obyvateľstvu bezpečnosť a pokoj a budúcnosť zmierenia a spravodlivosti, v ktorej všetci Iračania, akúkoľvek by mali náboženskú príslušnosť, mohli spoločne vybudovať svoju vlasť tak, aby bola príkladom spolunažívania. Všetci spoločne prosme Pannu Máriu za iracký národ.“

Svätý Otec sa spolu s prítomnými pomodlil na tento úmysel Zdravas´, Mária. Ďalej oznámil veriacim ďalšiu apoštolskú cestu, na ktorú sa vyberie po augustovej ceste do Kórey.

Oznámenie apoštolskej cesty do Albánska

„Dnes chcem oznámiť, že na pozvanie biskupov a predstaviteľov Albánska, mám v úmysle navštíviť Tiranu, a to v nedeľu 21. septembra. Touto krátkou cestou túžim upevniť vo viere Cirkev v Albánsku a dosvedčiť moje povzbudenie a lásku voči krajine, ktorá dlho trpela v dôsledku ideológií minulosti.“

Pápež František krátko pozdravil významnejšie skupiny pútnikov z viacerých krajín a na záver ako už tradične zaželal všetkým dobrú chuť k obedu a poprosil ich aj o modlitbu za neho. Ešte predtým však venoval osobitnú myšlienku ženám, pracujúcim ako domáce pomocníčky a opatrovateľky, pochádzajúcim z rôznych častí sveta. Poukázal na ich cennú službu v rodinách, osobitne pri starostlivosti o starších ľudí a tých, ktorí sú odkázaní na pomoc: „Koľkokrát spravodlivo nedoceňujeme veľkú a krásnu prácu, ktorú vykonávajú v rodinách. Patrí vám veľká vďaka!“

 

14. jún

 

Pápež František pre španielsky denník: Revolúcia znamená ísť ku koreňom

 

Vatikán 14. júna - Svätý Otec František opäť poskytol rozsiahlejší rozhovor, tentoraz pre katalánsky denník La Vanguardia, ktorý ho publikoval 13. júna. Prepis rozhovoru priniesol v dnešnom vydaní aj vatikánsky denník L´Osservatore Romano. Pápež po španielsky odpovedal na široké spektrum otázok, ktoré mu položil Henrique Cymerman. Redaktor začal témou prenasledovania kresťanov, na ktorú Svätý Otec odpovedal, že je múdre nehovoriť o všetkých záležitostiach prenasledovania, aby to niekto nevzal ako urážku. Poukázal však na skutočnosť, že dnes je viac mučeníkov než v dobách prvých kresťanov.

 

Na Blízkom východe vládne násilie v mene Boha...

 

„Je to protirečenie. Násilie v mene Boha nie je zlučiteľné s našou dobou. Patrí to do minulosti. Z historického hľadiska je treba povedať, že my kresťania sme ho niekedy praktizovali. Keď si spomeniem na tridsaťročnú vojnu, tá bola násilím v mene Boha. Dnes je to niečo nepredstaviteľné, všakže? Skrze náboženstvo prichádzame neraz k veľmi vážnym rozporom, veľmi ťažkým. Napríklad fundamentalizmus. V troch náboženstvách máme naše fundamentalistické skupiny, malé v porovnaní so všetkým ostatným.“

 

Čo si o tom myslíte?

 

„Fundamentalistická skupina, aj keď nikoho nezabíja, aj keď nikoho neudrie, je násilná. Štruktúra myslenia fundamentalizmu je násilie v mene Boha.“

 

Niektorí o Vás hovoria, že ste revolucionár.

 

(...) „Pre mňa je veľkou revolúciou ísť ku koreňom, spoznať ich a zistiť, čo tieto korene môžu povedať dnešným časom. Neexistuje rozpor medzi byť revolucionárom a ísť ku koreňom. Nielen to, verím tiež, že spôsob, ako dosiahnuť skutočné zmeny, spočíva v identite. Nikdy nemôžeme urobiť krok v živote, ak nezačneme odzadu, ak neviem, odkiaľ som, aké je moje meno, či už meno kultúrne alebo náboženské.“

 

(Otázka o porušovaní protokolu kvôli prístupu k ľuďom...)

 

Prečo je dôležité, aby bola Cirkev chudobná a pokorná?

 

„Chudoba a pokora sú jadrom evanjelia, a to hovorím v teologickom zmysle slova, nie sociologickom. Nemožno pochopiť evanjelium bez chudoby, ale musíme ju odlíšiť od pauperizmu [idealizovania chudoby – pozn. prekl.]. Verím, že Ježiš chce, aby sme ako biskupi neboli vládcami, ale služobníkmi.“

 

(Ďalšie otázky redaktora sa týkali možností Cirkvi v znižovaní nerovnosti medzi bohatými a chudobnými a názoru na separatizmus Katalánska voči Španielsku.)

 

Modlitbu za pokoj minulú nedeľu nebolo ľahké zorganizovať a nemala precedens ani na Blízkom východe, ani vo svete. Ako ste sa cítili?

 

(...) „Cítil som, že je to niečo, čo nám všetkým uniká. Tu vo Vatikáne 99 percent hovorilo, že to nepôjde, a potom to zvyšné jedno percento začalo rásť. Cítil som, že sme boli pobádaní k niečomu, o čom sme nemali potuchy, a čo kúsok po kúsku nadobúdalo podobu. Nebol to vôbec politický akt – to som vnímal hneď –, ale náboženský akt: otvoriť okno do sveta.“

 

(Otázky, prečo sa pápež rozhodol vstúpiť do komplikovaného problému Blízkeho východu a v čom je pre kresťana význam Svätej zeme...)

 

Vy a Váš priateľ rabín Skorka ste sa objali pred Múrom nárekov. Aký význam malo toto gesto pre zmierenie medzi kresťanmi a židmi?

 

„Nuž, pri Múre nárekov bol tiež môj dobrý priateľ, profesor Omar Abboud, prezident Inštitútu pre medzináboženský dialóg v Buenos Aires. Chcel som ho pozvať. Je to veľmi zbožný človek, otec dvoch detí, tiež je priateľom s rabínom Skorkom. Mám ich oboch veľmi rád a chcel som, aby to priateľstvo medzi nami tromi bolo zviditeľnené ako svedectvo.“

 

(Otázky o židovských koreňoch kresťanstva a o antisemitizme...)

 

Jedným z Vašich plánov je otvorenie vatikánskych archívov o holokauste.

 

„Prinesú veľa svetla.“

 

Máte obavu z toho, čo by sa mohlo odhaliť?

 

„V tomto zmysle starosťou je postava Pia XII., pápeža, ktorý viedol Cirkev v priebehu Druhej svetovej vojny. Na chudáka pápeža Pia XII. sa nahádzalo všetko možné. Ale musíme si uvedomiť, že predtým bol vnímaný ako veľký obranca Židov. Mnoho ich schovával v kláštoroch v Ríme a v ďalších talianskych mestách, dokonca aj v letnom sídle v Castel Gandolfe. Tam, v pápežovej izbe na jeho vlastnej posteli sa narodilo 42 detí, detí Židov a iných prenasledovaných, ktorí sa tam uchýlili. Nechcem povedať, že Pius XII. sa nedopustil chýb – aj ja ich robím, mnohé – ale jeho úlohu je potrebné čítať v kontexte doby. Bolo napríklad lepšie aby mlčal, aby nezabili viac Židov, alebo aby hovoril? Chcem tiež povedať, že niekedy mi tak trochu naskakuje existenciálna husia koža, keď vidím, že všetci sa zaoberajú Cirkvou a pápežom Piom XII., a zabúdajú na veľmoci. Viete, že dokonale poznali železničnú sieť nacistov pre odvážanie Židov do koncentračných táborov. Mali fotografie. Ale nebombardovali tie trate. Prečo? Bolo by dobré, keby sme trochu hovorili o všetkom.“

 

(Otázka, či sa pápež František stále cíti farárom...)

 

Zmenili ste veľa vecí. Čo prinesú tieto zmeny v budúcnosti?

 

„Ja nie som osvietený. Nemám osobný projekt, ktorý som priniesol pod pazuchou, jednoducho preto, že mi nikdy nenapadlo, že by si ma mali nechať tu vo Vatikáne. To vedia všetci. Prišiel som s kufríkom a mal som sa hneď vrátiť späť do Buenos Aires. To, čo robím, je napĺňanie toho, o čom sme my kardináli rozmýšľali počas generálnych kongregácií, teda na stretnutiach, pri ktorých sme počas sede vacante každý deň diskutovali o problémoch Cirkvi. Odtiaľ pochádzajú úvahy a odporúčania. Jedno veľmi konkrétne bolo, že budúci pápež by mal mať možnosť počítať s externou radou, teda skupinou poradcov, ktorí nežijú vo Vatikáne.“

 

(Viacero otázok: o skupine ôsmich kardinálov, o zblížení sa s pravoslávím, o ateizme a vzťahu vedy a viery, o kontaktoch s hlavami štátov, o odstúpení Benedikta XVI. ...)

 

Máte rezervovanú izbu v dome opatrovateľskej služby v Buenos Aires.

 

„Áno, v jednom dome opatrovateľskej služby pre starých kňazov. Mal som opustiť arcibiskupstvo do konca minulého roka a už som predložil rezignáciu pápežovi Benediktovi pri dovŕšení 75 rokov. Vybral som si izbu a povedal som: ‚Chcem prísť sem a žiť tu.‘ Budem pracovať ako kňaz, pomáhať farnostiam. To mala byť moja budúcnosť, než som sa stal pápežom.“

 

(Otázka, komu pápež drží na futbalových majstrovstvách...)

 

Ako by sa vám páčilo, aby si vás dejiny pamätali?

 

„Neuvažoval som nad tým, ale páči sa mi, keď niekto na niekoho spomína a povie: ‚Bol dobrý, robil, čo mohol, nebolo to také zlé.‘ To mi stačí.“

 

 

 

13. jún

Pápež v piatkovej homílii: Pán si nás pripravuje na misiu

Vatikán 13. júna 2014 - Keď nám Pán chce zveriť úlohu, pripraví nás, aby sme ju urobili dobre. A naša odpoveď by mala byť založená na modlitbe a vernosti. Toto je hlavná myšlienka z homílie pápeža Františka z dnešnej rannej svätej omše, slávenej v Dome sv. Marty.

Je možné byť jeden deň statočnými protivníkmi modlárstva v službe Bohu a ďalší depresívnymi do takej miery, že chceme zomrieť, pretože nám niekto v priebehu našej misie nahnal strach. Na vyrovnanie týchto dvoch extrémov ľudskej slabosti a sily je a vždy bude Boh, len aby sme mu zostali verní. To je príbeh proroka Eliáša, opísaný v čítaní z Knihy kráľov (1 Kr 19,9a.11-16). Svätý Otec ho predstavil ako vzor skúsenosti každého veriaceho človeka. Úryvok predstavuje Eliáša na vrchu Horeb, ktorému sa dostáva pozvanie vyjsť z jaskyne, kde sa zdržiava, a postaviť sa do prítomnosti Boha. Keď Pán prechádza, nasledujú po sebe silný vietor, zemetrasenie a oheň, ale ani v jednom z nich sa Boh nezjavuje. Potom nastupuje jemný šum vánku a v ňom Eliáš spoznáva prechádzajúceho Pána.

„Pán nebol vo vetre, zemetrasení alebo ohni, ale bol v šume vánku, v pokoji alebo ako hovorí krásne originálne vyjadrenie: ‚Pán bol v jemnom závane hlasu ticha.‘ Vyzerá to ako protirečenie: bol v tom závane hlasu ticha. Eliáš vie rozpoznať, kde je Pán, a Pán si ho pripravuje darom rozlišovania. A potom mu dáva misiu.“

Poslanie, ktoré zveruje Boh Eliášovi je, aby pomazal nového kráľa Izraela a nového proroka, ktorý má nahradiť jeho samého. Svätý Otec upozorňuje najmä na jemnosť a otcovský cit, s akým je táto úloha zverená človeku, kedysi plnému sily a nadšenia, no ktorý sa teraz zdá byť porazený. „Pán pripravuje dušu, pripravuje srdce, a jeho samého v skúške, pripravuje ho v poslušnosti, pripravuje ho vo vytrvalosti“ – poznamenal pápež.

„Keď nám Pán chce dať misiu, zveriť nám nejakú prácu, pripravuje si nás. Pripravuje nás na to, aby sme ju robili dobre, ako pripravoval Eliáša. A najdôležitejšie z toho nie je to, že sa stretol s Pánom. Nie, toto je v poriadku. Dôležitá je celá tá prípravná fáza smerujúca k poslaniu, ktoré mu Pán zveruje. A to je rozdiel medzi apoštolským poslaním, ktoré nám dáva Pán, a nejakou úlohou typu: ‚musíš urobiť to a to,‛ bežnou ľudskou úlohou, čestnou, dobrou... Keď však Pán dáva misiu, vždy nás nechá vstúpiť do procesu, procesu očisťovania, procesu rozlišovania, procesu poslušnosti, procesu modlitby.“

Ako ďalej povedal Svätý Otec, vernosť tomuto procesu znamená nechať sa viesť Pánom. V tomto prípade, s pomocou Božou Eliáš prekonáva strach, ktorý v ňom vzbudzovala kráľovná Jezábel, ktorá mu hrozila, že ho zabije:

„Bola to zlovoľná kráľovná, ktorá zabíjala svojich nepriateľov. A on sa bojí. Pán je však mocnejší. No dáva mu pocítiť, že on, taký veľký a hrdinský, predsa potrebuje Pánovu pomoc a prípravu na misiu. Všimnime si to: kráča, poslúcha, trpí, rozlišuje, modlí sa, nachádza Pána. Nech nám Pán dá milosť, aby sme sa nechali pripravovať po všetky dni našej životnej cesty, aby sme mohli svedčiť o spáse Ježiša Krista.“

 

 

12. jún

Svätý Otec František vo videoposolstve pre MS vo futbale v Brazílii

Vatikán/Brazília 12. júna (RV) V súvislosti s dnešným začiatkom Majstrovstiev sveta vo futbale, ktoré budú prebiehať až do 13. júla v Brazílii, sa Svätý Otec prostredníctvom videoposolstva prihovoril účastníkom turnaja, organizátorom ako i všetkým milovníkom futbalového športu. Posolstvo, ktoré pápež František predniesol v portugalskom jazyku, odvysielala v noci nadnes brazílska televízia Rete Globo. Prinášame jeho preklad:

„Drahí priatelia, s veľkou radosťou sa obraciam na vás všetkých milovníkov futbalu pri príležitosti začiatku Svetového pohára 2014 v Brazílii. Túžim poslať srdečný pozdrav organizátorom a účastníkom; každému športovcovi a fanúšikovi, ako aj všetkým divákom, ktorí sa na štadióne alebo prostredníctvom televízie, rádia a internetu zúčastnia na tomto podujatí, ktoré prekonáva jazykové, kultúrne a národné hranice.

Mojou nádejou je, že okrem športového sviatku sa tento Svetový pohár premení na sviatok solidarity medzi ľuďmi. Toto však predpokladá, že futbalové zápasy sa budú považovať za to, čím v zásade sú: za hru a zároveň príležitosť vzájomného ľudského dialógu, porozumenia a obohatenia. Šport nie je len formou rozptýlenia, ale aj – a povedal by som, že predovšetkým – nástrojom pre komunikáciu hodnôt, ktoré podporujú dobro ľudskej osoby a pomáhajú budovať mierumilovnú a bratskú spoločnosť. Myslime na vernosť, vytrvalosť, priateľstvo, delenie sa, solidaritu. Futbal naozaj podnecuje mnohé hodnoty a postoje, ktoré sa javia ako dôležité nielen na ihrisku, ale i vo všetkých aspektoch života, a to konkrétne aj pri budovaní pokoja. Šport je školou pokoja, učí nás budovať pokoj. V tomto zmysle chcem zdôrazniť tri lekcie plynúce zo športu, tri základné postoje slúžiace v prospech pokoja: nevyhnutnosť trénovať, férovú hru a úctu k súperovi.

Na prvom mieste nás šport učí, že pre to, aby sme mohli vyhrať, je nevyhnutné trénovať. V tejto športovej praktike môžeme vidieť metaforu nášho života. V živote je nevyhnutné zápasiť, trénovať, usilovať sa, aby sme dosiahli významné výsledky. Športový duch nám týmto spôsobom pripomína sebaobety, nevyhnutné pre rast v cnostiach, budujúcich ľudský charakter. Ak je pre osobné zlepšenie nevyhnutný intenzívny a neustály tréning, ešte viac úsilia bude potrebné investovať do toho, aby došlo k vzájomnému stretnutiu a pokoju medzi jednotlivcami a národmi, pri ich zlepšení! Je nevyhnutné veľa trénovať...

Futbal môže a musí byť školou formujúcou k takzvanej „kultúre stretnutia“, ktorá prinesie harmóniu a pokoj medzi národy. A tu nám prichádza na pomoc druhá športová lekcia: osvojme si to, čomu nás vo futbale môže naučiť férová hra. Pre hru v tíme je nevyhnutné myslieť najskôr na dobro skupiny, nie na seba samých. Na dosiahnutie víťazstva treba prekonať individualizmus, egoizmus, všetky formy rasizmu, netolerancie a účelového využívania ľudskej osoby. Byť sólovým hráčom teda vo futbale predstavuje prekážku k dosiahnutiu úspechu mužstva; no keď sme individualistami v živote, ignorujúc ľudí okolo nás, bude tým poznačená celá spoločnosť.

Poslednou športovou lekciou užitočnou pre dosahovanie pokoja je náležitá úcta medzi súpermi. Tajomstvo víťazstva, na ihrisku, ale aj v živote, spočíva v schopnosti vážiť si svojho spoluhráča, ako aj svojho súpera. Nik nevyhráva sám, ani na ihrisku, ani v živote! Nech sa nikto neizoluje a necíti sa vylúčený! A aj keď je pravdou, že na konci týchto majstrovstiev len jediné národné mužstvo bude môcť pozdvihnúť pohár ako ich víťaz, keď si však osvojíme lekcie, ktorým nás učí šport, budeme víťazmi my všetci, posilniac tak putá, ktoré nás spájajú.

Drahí priatelia, ďakujem vám za príležitosť, ktorej sa mi dostalo, že sa môžem v tejto chvíli na vás obrátiť týmito slovami. Osobitným spôsobom ďakujem Jej Excelencii prezidentke Brazílie pani Dilme Rousseffovej, ktorú týmto zdravím. Uisťujem vás o mojich modlitbách, aby ste boli všetci zahrnutí hojným nebeským požehnaním. Nech tento Svetový pohár prebieha v plnom pokoji a pohode, vždy vo vzájomnej úcte, solidárnosti a bratstve medzi ľuďmi, ktorí v sebe rozpoznávajú členov jedinej rodiny. Ďakujem."

 

Svätý Otec v homílii: Ako prekonať konflikty a zastaviť nenávisť

Vatikán 12. júna 2014 - Ježiš nás učí kritériám na prekonanie vzájomných konfliktov. Sú nimi realizmus, dôslednosť a synovstvo. To sú hlavné slová z dnešnej homílie Svätého Otca v Dome sv. Marty.

Aká má byť podľa Ježiša naša vzájomná láska? Svätý Otec rozvinul svoju homíliu na základe dnešného evanjelia (Mt 5,20-26), ktoré približuje dialóg Pána so svojimi učeníkmi o bratskej láske. Ježiš nám, podľa slov Svätého Otca, hovorí, že musíme milovať blížneho, ale nie ako farizeji, ktorí boli ideológmi. Títo sa zameriavali na drobné detaily, ich postojom však nebola láska, ale ľahostajnosť voči blížnemu. Ježiš nám podľa Svätého Otca ponúka tri kritériá:

„Prvým kritériom je realizmus, zdravý realizmus. Ak máš niečo proti druhému a nemôžeš to vyriešiť, nájsť riešenie, aspoň sa pokonajte: «Pokonaj sa včas so svojím protivníkom, kým si s ním na ceste». Nebude to ideálne, ale dohoda je dobrá vec. To je realizmus.“

Treba vynaložiť námahu, aby sa dospelo k dohode, aj keď to niektorým bude pripadať príliš pod úroveň. Pre záchranu mnohých vecí je nevyhnutné dohodnúť sa. Jeden urobí jeden krok, druhý urobí ďalší krok a aspoň vládne pokoj: je to veľmi provizórny pokoj, ale je to pokoj dohody. Ježiš hovorí aj o tomto, o schopnosti vzájomne sa dohodnúť a prekonať tak spravodlivosť farizejov a zákonníkov. Existujú mnohé ľudské situácie, v ktorých pokonaním sa kým sme na ceste zastavíme nenávisť a vzájomné zápasy.

Druhým kritériom, ktoré nám podľa Svätého Otca dáva Ježiš, je kritérium pravdy. Tu pápež František upozornil, že ohovárať druhého znamená zabiť, lebo koreňom je tá istá nenávisť. „Zabiješ ho iným spôsobom: klebetami, hanobením, nactiutŕhaním.“ Ježiš nás varuje, že kto povie bratovi hlupák, ten ho zabíja, „pretože spoločným koreňom je tu nenávisť“, pripomenul Svätý Otec:

„Dnes si myslíme, že nezabiť brata znamená nezavraždiť ho. Ale nie tak: nezabiť ho znamená nepotupiť ho. Potupa vzchádza z toho istého koreňa, aký má aj zločin, je to ten istý koreň – nenávisť. Ak neprechovávaš nenávisť a nezabiješ tvojho nepriateľa, tvojho brata, tak ho ani nepotupuj, neurážaj. Avšak urážanie je medzi nami veľmi bežným zvykom. Sú ľudia, ktorí majú na vyjadrenie svojej nenávisti voči inej osobe schopnosť bohato ju obsypať urážkami, neuveriteľné! A toto škodí. Hrešenie, urážky... Nie, buďme realisti. Takže máme kritérium realizmu a kritérium dôslednosti: Nezabiješ, neurazíš.“

Tretím kritériom, ktoré nám Ježiš dáva, je podľa Svätého Otca kritérium synovstva. Ak ty, ak my nesmieme zabiť brata, je to preto, že je bratom, čiže máme toho istého Otca. Nemôžeš sa ísť zhovárať s Otcom, ak nie si v pokoji so svojím bratom, nie si s ním aspoň pokonaný:

„Nehovor s Otcom bez toho, aby si bol v pokoji s bratom. Sú tu tri kritériá: kritérium realizmu; kritérium dôslednosti, čiže nezabíjaj, ale ani neurážaj, lebo kto uráža, zabíja; a kritérium synovstva: nedá sa hovoriť s Otcom, ak nemôžem hovoriť s bratom. A toto znamená prekonať spravodlivosť zákonníkov a farizejov. Tento program nie je ľahký, však? Ale je cestou, ktorú nám Ježiš ukazuje, aby sme mohli napredovať. Prosme ho o milosť môcť napredovať vo vzájomnom pokoji, či už cestou dohody, ale vždy s dôslednosťou a v duchu synovstva.“

 

 

11. júna

Generálna audiencia: Bázeň pred Bohom nás nerobí bojazlivými, ale odvážnymi

Pri generálnej audiencii v stredu 11. júna sa Svätý Otec František v katechéze zameral na posledný zo siedmich darov Ducha Svätého, dar bázne pred Bohom. Ako povedal, nejde tu o strach z Boha, ale o odovzdanie sa s dôverou do jeho otcovských rúk vo vedomí, akí maličkí sme v porovnaní s ním a s jeho láskou: „Bázeň pred Bohom nám dáva vedomie, že všetko pochádza z Božej milosti a že naša skutočná sila spočíva jedine v nasledovaní Ježiša Krista a v otvorení sa Otcovi, aby nás zahrnul svojou dobrotou a milosrdenstvom.“

Pápež František pripomenul, že z daru bázne pred Bohom kresťan čerpá nielen útechu a pokoj, ale aj odvahu: „Bázeň pred Bohom z nás nerobí kresťanov, ktorí sú bojazliví a nedokážu vzdorovať, ale vzbudzuje v nás odvahu a silu!“

Ten kto zloží všetky svoje obavy a očakávania na Boha, cíti sa chránený a šťastný ako dieťa v otcovom náručí, zdôraznil Svätý Otec. Zároveň však pripomenul, že bázeň pred Bohom slúži aj ako alarmujúci signál, aby sme sa vyhli páchaniu zla. Poukázal na žalostný stav tých, ktorí sa bez bázne znižujú až k takým zločinom, ako je korupcia, obchodovanie s ľuďmi, či predaj zbraní na podporovanie vojen.

V súvislosti s blížiacim sa Svetovým dňom proti zneužívaniu detí na prácu, ktorý pripadá na 12. jún upozornil, že v takejto situácii sú dnes vo svete desiatky miliónov detí. Sú nútené v znevažujúcich podmienkach pracovať a sú vystavené zotročovaniu a zneužívaniu. Pápež v závere generálnej audiencie adresoval výzvu medzinárodnému spoločenstvu, aby rozšírilo ochranu mladistvých s cieľom odstrániť spomenuté bezprávie a zabezpečiť deťom zdravý rast.

Za mimoriadne horúceho počasia dnes Svätý Otec začal svoje stretnutie s veriacimi už pred 10. hodinou. Po ceste na Námestie sv. Petra sa pristavil v Aule Pavla VI. pri skupine chorých detí, ktoré sem prichýlili pred prudkým slnkom, aby odtiaľ sledovali audienciu cez veľkoplošnú obrazovku.

Plné znenie katechézy:

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dar bázne voči Bohu, o ktorom dnes hovoríme, uzatvára sériu siedmich darov Ducha Svätého. Neznamená mať strach pred Bohom, to nie. Vieme dobre, že Boh je Otec a že nás miluje a chce našu spásu, a vždy odpúšťa, vždy. Preto niet dôvodu na to, aby sme sa ho báli! Bázeň pred Bohom je naopak darom Ducha, ktorý nám pripomína, akí sme maličkí pred Bohom a jeho láskou, a že naše dobro spočíva v pokornom, úctivom a dôvernom odovzdaní sa do jeho rúk. Toto je bázeň pred Bohom: prenechanie sa dobrote nášho Otca, ktorý nás veľmi miluje.

Keď si Duch Svätý urobí v našom srdci príbytok, naplní nás útechou a pokojom a vedie nás k tomu, aby sme sa vnímali takí, akí sme, to jest maličkí, a to vďaka postoju, ktorý Ježiš veľmi odporúča v evanjeliu, pretože ten, kto zloží všetky svoje obavy a očakávania na Boha, cíti sa chránený a šťastný ako dieťa v otcovom náručí! Toto koná Duch Svätý v našich srdciach, umožňuje nám, aby sme sa cítili ako deti v náručí svojho otca. V tomto zmysle môžeme správne porozumieť, ako v nás bázeň pred Bohom naberá formu poddajnosti, vďačnosti a chvály, napĺňajúc naše srdce nádejou. Veľakrát naozaj nedokážeme prijať Boží plán a uvedomujeme si, že sami od seba si nevieme zaistiť šťastie a večný život. Avšak práve v skúsenosti našich ohraničení a našej chudoby nás Duch potešuje a umožňuje nám vnímať, že to najdôležitejšie je nechať sa viesť Ježišom do náručia jeho Otca.

Práve preto veľmi potrebujeme tento dar Ducha Svätého. Bázeň pred Bohom nám dáva vedomie, že všetko pochádza z Božej milosti a že naša skutočná sila spočíva jedine v nasledovaní Pána Ježiša a v otvorení sa Otcovi, aby nás zahrnul svojou dobrotou a milosrdenstvom. Otvoriť srdce, aby k nám prišla Božia dobrota a milosrdenstvo. Toto koná Duch Svätý s darom bázne voči Bohu, otvára srdcia. Otvorené srdce potrebujeme preto, aby k nám prišlo Otcovo odpustenie, milosrdenstvo, dobrota a nežnosť, pretože sme nekonečne milované deti.

Vtedy, keď sme preniknutí bázňou pred Bohom, sme vedení k tomu, aby sme nasledovali Pána s pokorou, poddajnosťou a poslušnosťou. To sa však nemá diať v akomsi rezignovanom, pasívnom či dokonca uplakanom postoji, ale s úžasom a radosťou dieťaťa, ktoré si uvedomuje lásku a starostlivosť Otca. Bázeň pred Bohom z nás nerobí kresťanov, ktorí sú bojazliví a nedokážu vzdorovať, ale vzbudzuje v nás odvahu a silu!

Je to dar, ktorý nás pretvára na kresťanov presvedčených, nadšených, ktorí sa nepodriaďujú Pánovi zo strachu, ale preto, že sú pohnutí a premožení jeho láskou! Byť premoženými Božou láskou! To je nádherná skutočnosť. Nechať sa získať touto láskou Otca, ktorý nás veľmi miluje, miluje nás celým svojím srdcom.

Buďme však pozorní, pretože Boží dar, dar bázne voči Bohu je zároveň aj istým alarmom pred tvrdošijným zotrvávaním v hriechu. Vtedy, keď nejaký človek žije zle, keď sa rúha proti Bohu, keď zneužíva druhých, keď ich tyranizuje, keď žije iba pre peniaze, pre márnivosť alebo pre moc či pýchu, vtedy nás svätá bázeň Božia upozorní: pozor! So všetkou tou mocou, so všetkými peniazmi, so všetkou tvojou pýchou, so všetkou tou márnivosťou nebudeš šťastný. Nik si nemôže vziať so sebou na druhú stranu ani peniaze, ani moc, ani márnivosť, ani pýchu. Nič! Môžeme si tam vziať jedine lásku, ktorú nám dáva Boh Otec, Božie pohladenia, ktoré sme akceptovali a prijali s láskou. A môžeme tam priniesť to, čo sme urobili pre druhých.

Pozor na to, aby sme nevkladali svojou nádej do peňazí, do nadutosti, do moci, do márnivosti, pretože všetky tieto veci nám nemôžu nič prisľúbiť! Myslím napríklad na ľudí, ktorí majú zodpovednosť za iných a nechajú sa skorumpovať. Myslíte si, že skorumpovaný človek bude šťastný na druhej strane? Nie, pretože ovocie jeho skazenosti mu zamorilo srdce a bude preň ťažké ísť k Pánovi. Myslím na tých, ktorí profitujú z obchodovania s ľuďmi a z otrockej práce. Myslíte, že títo majú v srdci Božiu lásku? Tí, čo obchodujú s ľuďmi, čo ich zneužívajú na otrockú prácu? Nie, nemajú v sebe bázeň voči Bohu a nie sú šťastní, veru nie. Myslím na tých, ktorí vyrábajú zbrane, aby vyvolávali vojny. Veď si len pomyslite, čo je to za remeslo! Som si istý, že ak sa teraz opýtam, ktorí z vás sú producentmi zbraní, odpoviete mi, že nik, nikto, pretože takí neprichádzajú počúvať Božie slovo! Vyrábajú smrť, sú kšeftármi so smrťou, kupčia so smrťou. Nech im bázeň pred Bohom umožní pochopiť, že jedného dňa sa všetko skončí a budú musieť Bohu zložiť účty.

Drahí priatelia, v 34. žalme sa takto modlíme: «Úbožiak zavolal a Pán ho vyslyšal a vyslobodil ho zo všetkých tiesní. Ako strážca sa utáborí anjel Pánov okolo bohabojných a vyslobodí ich» (Ž 34,7-8). Prosme si od Pána milosť spojiť naše hlasy s hlasmi chudobných, aby sme prijali dar bázne voči Bohu a aby sme si spolu s nimi mohli uvedomiť, že sme zaodetí do milosrdenstva a lásky Boha, ktorý je náš Otec, náš otecko. Nech je tak.“

Výzva proti využívaniu práce detí

„Na zajtra 12. júna pripadá Svetový deň boja proti využívaniu práce detí. Desiatky miliónov detí – počujete dobre! - desiatky miliónov detí je nútených pracovať v ponižujúcich podmienkach, vystavených formám otroctva a využívaniu, ako aj zneužívaniu, týraniu a diskriminácii. Úprimne dúfam, že Medzinárodná komunita bude môcť rozšíriť sociálnu ochranu maloletých na prekonanie tejto rany využívania detí. Všetci, no najmä rodiny, znovuobnovme svoje úsilie, aby sa každému dieťaťu zabezpečila ochrana jeho dôstojnosti a možnosť zdravého rastu. Pokojné detstvo umožní deťom hľadieť na život a budúcnosť s dôverou. Všetkých vás pozývam k modlitbe k Panne Márii, ktorá mala dieťa Ježiša v náručí, modliť sa k nej za tieto deti, ktoré sú využívané prácou a vystavené zneužívaniu.“

 

 

9. júna

Pápež kázal o blahoslavenstvách

Vatikán. Blahoslavenství jsou životním programem křesťana – konstatoval papež František v ranní homilii během eucharistie v kapli Domu sv. Marty. Papež se soustředil na blahoslavenství v souvislosti se včerejším setkáním izraelského a palestinského prezidenta ve Vatikánských zahradách a prohlásil, že je zapotřebí mít odvahu mírnosti, aby byla poražena nenávist.

Blahoslavenství jsou programem, průkazem totožnosti křesťana. František ve svém kázání rozvinul působivou meditaci nad blahoslavenstvími, která podává dnešní liturgie v Matoušově evangeliu (Mt 5,1-12). „Každý kdo si položí otázku, jak se stát dobrým křesťanem – řekl papež – nachází tady Ježíšovu odpověď, která směřuje hodně proti proudu v porovnání s tím, co je obvyklé ve světě. »Blahoslavení chudí v duchu«. Bohatství ti nic nezajistí - pokračoval. Ba více: oplývá-li srdce bohatstvím, je spokojené se sebou, protože nemá místo pro Boží Slovo. »Blahoslavení plačící, neboť oni budou potěšeni«:

„Avšak svět nám praví: radost, štěstí, zábava – to jsou krásy života. A odhlíží od druhé stránky, kde se vyskytují problémy, nemoci, bolesti v rodině. Svět nechce plakat, raději ignoruje bolestné situace a zastírá je. Jedině člověk, který vidí věci, jak jsou, a v srdci pláče, je šťastný a bude potěšen. Ježíšovým potěšením, nikoli světským. Blahoslavení tiší v tomto světě, který je od začátku světem válek, světem, který se především sváří a kde vládne zášť. A Ježíš říká: žádné války, žádná nenávist, nýbrž mírnost.“

Pokud budu v životě mírný, řekl papež, budou si o mně myslet, že jsem hloupý. Jen ať si to tedy myslí, pokračoval, ale jsi-li mírný, tichý, dostaneš za dědictví zemi. »Blahoslavení, kdo lační a žízní po spravedlnosti,« blahoslavení - dodal papež – jsou ti, kdo bojují za spravedlnost, za to aby byla na světě spravedlnost. Není těžké kritizovat korupci, onu každodenní politiku do ut des, kde všechno je obchod. Je tolik nespravedlností a tolik lidí jimi trpí. »Blahoslavení milosrdní, neboť oni dojdou milosrdenství.« Milosrdní – to jsou ti, co odpouštějí a rozumějí pochybením druhých. Ježíš neříká, že blahoslavení jsou ti, kteří se mstí a oplácejí.

„Blahoslavení ti, kteří odpouštějí: milosrdní. Vždyť my všichni jsme šikem těch, kterým bylo odpuštěno. Všem nám bylo odpuštěno. A proto je blahoslaven ten, kdo jde cestou odpuštění. »Blahoslavení čistého srdce«, ti kteří mají srdce prosté, čiré, bez špíny, srdce, jež umí touto čistotou milovat. »Blahoslavení tvůrci pokoje«. Mezi námi je však mnohem běžnější být tvůrci válek nebo alespoň nedorozumění! Například když něco slyším a za někým jdu, abych mu to podal v rozšířeném vydání... To je svět řečí. Lidé, kteří vedou řeči, nevytvářejí pokoj, ale jsou nepřáteli pokoje. Nejsou blahoslavení.“

»Blahoslavení, kdo jsou pronásledováni pro spravedlnost«. Kolik jen lidí, navázal papež, je a bylo pronásledováno jenom proto, že se zasazovalo o spravedlnost. Blahoslavenství, shrnul papež, je životní program, který nabízí Ježíš. Je velice prostý, ale velice obtížný. A kdybychom chtěli víc, Ježíš nám dává i další ukazatele, totiž onen protokol, podle něhož budeme souzeni: 25. kapitolu Matoušova evangelia: „Byl jsem hladový a dali jste mi najíst, měl jsem žízeň a dali jste mi napít, byl jsem nemocen a navštívili jste mně, byl jsem ve vězení a přišli jste za mnou. S těmito dvěma věcmi – blahoslavenstvími a 25. kapitolou Matoušova evangelia - lze prožít křesťanský život na úrovni svatosti.

„Pár slov, prostých, ale praktických slov pro všechny. Křesťanství je totiž náboženstvím praxe. Není náboženstvím na přemýšlení, nýbrž na praktikování, na uskutečňování. Budete-li mít dnes doma trochu času, vezměte si evangelium, Matoušovou evangelium, pátou kapitolu na jejímž začátku jsou tato blahoslavenství, a dvacátou pátou kapitolu, kde je to ostatní. Udělá vám dobře, přečtete-li si tyto pasáže jednou, dvakrát i třikrát. Čtěte tento program svatosti. Kéž nám Pán udělí milost chápat toto Jeho poselství.“

Končil papež dnešní ranní kázání.

 

Papež: Modlete se prosím za mne a ne proti mně

Vatikán/Loreto. Účastníky 36. ročníku osmadvaceti kilometrového pochodu do mariánské svatyně v Loretě pozdravil telefonicky papež František. Stejně jako loni je oslovil v jejich výchozím bodě na stadionu Helvia Recina v Maceratě těsně před začátkem eucharistické bohoslužby, kterou pro ně v sobotu v 21h sloužil spolu s místními biskupy státní sekretář kardinál Pietro Parolin. Akci pořádá každoročně katolické hnutí Comunione e Liberazione. Letos se jí účastnilo téměř 100 tisíc lidí z celé Itálie a jejím mottem bylo „Bůh je Pánem překvapení“. Papežův telefonát byl přepojen do ozvučení instalovaného na stadiónu, aby jej mohli slyšet všichni účastníci:

„Mám opravdu radost z toho, že se vaše pouť letos koná o vigilii Seslání Ducha svatého, tedy den před Letnicemi, kdy se bude ve Vatikánu konat modlitební setkání za mír ve Svaté zemi, na Blízkém východě a na celém světě.“

Papež povzbudil účastníky pochodu, aby neupadali do průměrnosti, protože život není šedý, ale je učiněn k velkým věcem.

„S Bohem není nic ztraceno, ale bez Něho je ztraceno všechno. Otevřete Mu svoje srdce a důvěřujte Bohu. Vaše oči pak spatří Jeho stezky i Jeho divy.“

Během asi pětiminutového telefonátu, který se Svatým otcem vedl maceratský biskup, nechyběly ani vtipné repliky, jako například když mu mons. Vecerrica v závěru poděkoval a přislíbil, že se všichni účastníci budou za něho „vroucně modlit“, papež odvětil: „Modlete se ale, prosím za mne, ne proti mně“.

 

8. júna

Modlitba prezidentov vo Vatikáne gestom zmierenia medzi Izraelom a Palestínou

Pri modlitbe za pokoj vo Svätej zemi a na Blízkom východe sa v nedeľu 8. júna vo večerných hodinách stretli vo Vatikáne prezidenti Izraela a Palestíny Šimon Peres a Mahmúd Abbás spolu s ich hostiteľom pápežom Františkom. Slová a gestá pokoja, vrátane vzájomného objatia izraelského a palestínskeho prezidenta v pápežovej prítomnosti, zachytili médiá ako historický moment. Tri približne 20-členné delegácie v pokojnej atmosfére zelene Vatikánskych záhrad spoločne prežívali momenty duchovného sústredenia a vzývania Boha o dar pokoja. Kresťania na stretnutí vystupovali v ekumenickej jednote, čo jasne vyjadrila prítomnosť konštantinopolského patriarchu Bartolomeja I., ktorý rovnako prišiel na pozvanie pápeža Františka. Ako symboly zostávajú nielen miesto stretnutia a mladý olivovník, ktorý účastníci zasadili, ale aj dátum: Nedeľa zoslania Ducha Svätého.

Stretnutie, prenášané televíziou v priamom prenose, sa začalo privítaním hostí v Dome svätej Marty. Hlavní aktéri sa spoločným mikrobusom presunuli na miesto modlitby v zákutí Vatikánskych záhrad, kde ich už na trávniku trojuholníkového tvaru, medzi impozantnými stenami zelene smerujúcimi pohľad ku kupole Baziliky sv. Petra, očakávali členovia delegácií. Scénu dotvárala prítomnosť hudobného telesa zloženého z umelcov prislúchajúcich k trom náboženstvám: židovskému, kresťanskému a moslimskému. Modlitbu, ktorá sa začala o 19. hodine za zvuku orchestra, viedli náboženskí predstavitelia každého z náboženstiev. Poradie jednotlivých blokov odrážalo historický zrod každého spoločenstva viery. Židovská časť zaznela v hebrejčine, kresťanská v angličtine, taliančine a arabčine, a napokon moslimská časť v arabčine. Modlitby zostavené z čítaní z náboženských textov, momentov ticha a hudobných vstupov, vyjadrovali vďaku za dar stvorenia, odprosenie a ochotu k zmiereniu, a napokon prosby za pokoj. Hudobné vstupy prepojili modlitby troch spoločenstiev viery do jednoty.

„Pokoj medzi národmi“ – opakovane zaznievalo v modlitbách židov, kresťanov i moslimov. „Pokoj Svätej zemi“ – rovnakú túžbu následne vyslovili vo svojich príhovoroch pápež i obaja prezidenti.

Ako prvý sa prihovoril Svätý Otec František. Vyzdvihol prítomnosť prezidentov ako „znamenie bratstva“ a „prejav dôvery v Boha“, ktorý nás vedie svojimi cestami. Ako povedal, svet, ktorý sme zdedili po našich predkoch, máme odovzdať našim potomkom: „Synom, ktorí sú unavení a vysilení konfliktami a túžia zahliadnuť svitanie pokoja. Deťom, ktoré nás prosia, aby sme zborili múry nepriateľstva a vydali sa cestou dialógu a pokoja, aby zvíťazila láska a priateľstvo.“

Po pripomenutí mnohých nevinných obetí vojen a násilia pápež poznamenal, že spomienka na nich by nás mala povzbudiť k odvahe. Ísť cestou pokoja, to chce odvahu, oveľa viac odvahy ako ísť cestou vojny, povedal a dodal: „História nás učí, že samotné naše úsilie nestačí.“ Svoj príhovor, ktorý predniesol po taliansky, ukončil vrúcnym vzývaním Boha, ktorý je Pánom pokoja: „Pane pomôž nám! Daruj nám pokoj, nauč nás pokoju, veď nás k pokoju. Otvor naše oči a naše srdcia a daj nám odvahu povedať: Už nikdy viac vojnu...“

Izraelský prezident Šimon Peres následne vo svojom príhovore, prednesenom v hebrejčine a angličtine, označil pápeža Františka za budovateľa mostov priateľstva a zdôraznil, že všetci sa musia zapojiť do budovania pokoja, a to aj za cenu obetí a kompromisov, napredovať po tejto ceste, aj keď sa zdá dlhá, aby rodičia zabezpečili pokoj svojim deťom, lebo je to ich svätá povinnosť. „Dva národy – Izraelčania a Palestínčania – vrúcne túžia po pokoji. Slzy matiek nad svojimi deťmi sa stále vrývajú do našich sŕdc. Musíme ukončiť tento plač, násilie, konflikty.“

Volaním po pravde, mieri a spravodlivosti v Palestíne bol príhovor prezidenta Mahmúda Abbása. V arabčine vyslovil túžbu po dôstojnom živote v prosperujúcej budúcnosti suverénneho a nezávislého štátu pre palestínsky ľud, moslimov, kresťanov i samaritánov. Prezident Abbás spomenul slová sv. Jána Pavla II., že „ak zavládne pokoj v Jeruzaleme, bude mier na celom svete“: „Preto ťa, Pane, prosíme za mier vo Svätej zemi, Palestíne a Jeruzaleme. Prosíme, aby boli Palestína a Jeruzalem miestom bezpečným pre všetkých veriacich, miestom modlitby a uctievania pre stúpencov troch monoteistických náboženstiev“– znela modlitba palestínskeho prezidenta, ktorou ukončil svoj príhovor.

Podujatie s názvom „Vzývanie pokoja“, pri ktorom úlohu moderátora a tlmočníka zohral kustód Svätej zeme, františkánsky páter Pierbattista Pizzaballa, sa uzavrelo krátkym súkromným stretnutím jeho hlavných protagonistov bez prítomnosti médií. Na modlitbovom podujatí boli prítomní okrem mnohých iných osobností aj latinský patriarcha Jeruzalema Fouad Twal a gréckopravoslávny patriarcha Jeruzalema Teofilos III. Modlitba za pokoj, na ktorú pozval pápež František izraelského a palestínskeho prezidenta vo chvíli, keď sa počas svojej nedávnej apoštolskej cesty nachádzal v Betleheme, sa takto stala symbolickým vyvrcholením návštevy pápeža Františka vo Svätej zemi.

Páter Federico Lombardi, hovorca Svätej stolice, na margo významu stretnutia poznamenáva, že je v prvom rade silným dôkazom dobrej vôle a spoločného úsilia o pokoj:

„Pápež František v zhode s ostatnými účastníkmi tohto stretnutia chcel dať veľmi silné znamenie volania k Bohu, otvorenia sa, čiže väčšieho a všestrannejšieho horizontu

úsilia o pokoj. A ako poznamenal páter kustód Pizzaballa pred dvoma dňami, možno mier nenastúpi okamžite v tom zmysle, že by sa situácia na Blízkom východe zmenila zo dňa na deň, ale celkom iste ľudia dobrej vôle a ľudia, ktorí veria v

Boha, dali nový a silný príspevok, keď sa zo všetkých svojich síl obrátili na Pána o pomoc jeho milosti, o dar pokoja – ktorý je, ako veríme, darom – a o schopnosť sŕdc obrátiť sa a zaujať iný postoj. Pápež neustále hovorí o kultúre stretnutia a včerajšie stretnutie bolo ozajstným stretnutím osôb v znamení viery.“

 

 

Papež na setkání s prezidenty Izraele a Palestiny

Vatikán. Prezident Izraele, Šimon Peres, a prezident Palestiny, Mahmúd Abbas, se sešli s papežem Františkem a konstantinopolským patriarchou Bartolomějem ve Vatikánských zahradách, kde se uskutečnilo více než hodinové pásmo židovských, křesťanských a muslimských modliteb protkaných hudbou.

Na závěr papež František řekl:

Páni prezidenti,

S velkou radostí vás zdravím a rád bych vám a vašim váženým delegacím nabídl stejně vřelé přijetí, jakého se mi dostalo od vás během mojí nedávno skončené pouti do Svaté země.

Z hloubi srdce vám děkuji, že jste přijali moje pozvání a přišli sem, abychom společně prosili Boha o dar pokoje. Doufám, že toto setkání bude začátkem nové cesty ke hledání toho, co spojuje, aby bylo překonáno to, co rozděluje.

Děkuji Vaší Svatosti, ctihodnému bratrovi Bartoloměji, že jste spolu se mnou přijal tyto vážené hosty. Vaše účast je velký dar, cenná opora a svědectví cesty, kterou jako křesťané jdeme k plné jednotě.

Vaše přítomnost, pánové prezidenti, je velkým znamením bratrství, které činíte jako Abrahamovi synové, i konkrétním výrazem důvěry v Boha, Pána dějin, který v nás dnes vidí bratry a touží nás vést po Svých stezkách.

Toto naše setkání invokující mír ve Svaté zemi, na Blízkém východě a na celém světě provázejí modlitby mnoha lidí, náležejících k různým kulturám, zemím, jazykům a náboženstvím, lidí, kteří se modlili za toto setkání a nyní se v téže invokaci připojují k nám. Je to setkání, které odpovídá na vroucí touhu těch, kteří touží po míru a sní o světě, kde budou muži a ženy žít jako bratři a sestry a nikoli jako protivníci či nepřátelé.

Páni prezidenti, svět je dědictví, které jsme dostali od svých předků, ale je také výpůjčkou našich dětí, které jsou unaveny a umdlévají v důsledku konfliktů a touží po úsvitu pokoje, dětí, které nás žádají, abychom strhli zdi nepřátelství a vydali se cestou dialogu a pokoje, aby triumfovaly láska a přátelství.

Mnoho, příliš mnoho těchto dětí se stalo nevinnými oběťmi války a násilí, květinami vytrženými v plném rozkvětu. Je naší povinností, aby jejich oběť nepřišla nazmar. Jejich památka nám dodává odvahu, sílu vytrvat v dialogu za každou cenu, trpělivost spřádat den za dnem stále pevnější tkanivo uctivého a pokojného soužití ke slávě Boží a pro dobro všech.

K nastolení míru je třeba odvahy mnohem více než k rozpoutání války. Je zapotřebí odvahy, abychom souhlasili se setkáním a odmítali střet, přitakali dialogu a odmítli násilí, přitakali vyjednávání a odložili nevraživost; přitakali smlouvám a odmítli provokace; přitakali upřímnosti a odmítli dvojakost. K tomu všemu je zapotřebí odvahy, velké síly ducha.

Dějiny nás učí, že pouze naše síly nestačí. Vícekrát jsme byli blízko míru, ale Zlý jej dovedl různými prostředky překazit. Proto jsme tady, protože víme a poznáváme, že potřebujeme pomoc Boží. Nezříkáme se svých odpovědností, ale vzýváme Boha v úkonu maximální odpovědnosti tváří v tvář svému svědomí a svým národům. Zaslechli jsme povolání a máme odpovědět. Povolání přerušit spirálu nenávisti a násilí, a přerušit ji slovem „bratře“. Abychom však toto slovo vyslovili, musíme pohlédnout k nebi a rozpoznat v sobě syny jediného Otce.

K Němu se obracím v Duchu Ježíše Krista a prosím o přímluvu Pannu Marii, dceru Svaté země a naši Matku.

Pane, Bože míru, slyš naši modlitbu!

Mnohokrát a dlouhá léta jsme zkoušeli řešit svoje konflitky svými silami a také svými zbraněmi. Tolik nevraživosti a temnot, tolik prolité krve, tolik zmařených životů, tolik pohřbených nadějí... a naše naděje byly marné. Nyní, Pane, pomoz Ty! Daruj nám pokoj, nauč nás pokoji, doveď nás k pokoji. Otevři naše oči a naše srdce a dej nám odvahu říci: „už nikdy válka“, „válka ničí všechno“. Vlej nám odvahu konat konkrétní gesta vytvářející pokoj. Pane, Bože Abrahamův a proroků, Bože lásky, který jsi nás stvořil a voláš nás, abychom žili jako bratři, daruj nám sílu být denně tvůrci pokoje, daruj nám schopnost hledět dobrotivě na všechny bratry, které potkáváme na svojí cestě. Uschopni nás slyšet křik svých spoluobčanů, kteří nás žádají, abychom přetvořili svoje zbraně na nástroje míru, naše strachy v důvěru a naše napětí na odpuštění. Uchovej v nás planoucí naději, abychom se s trpělivou vytrvalostí rozhodovali pro dialog a smíření, aby konečně zvítězil pokoj. Ať jsou z každého srdce odstraněna slova: rozdělení, nenávist a válka. Pane, odzbroj jazyk i ruce, obnov srdce a mysl, aby slovem, které nás k sobě přivádí, bylo vždycky „bratr“, a stylem našeho života se stal šalom, pokoj a salam!

Amen.

 

Pápež František: „Ak je Cirkev živá, vždy musí prekvapovať!“

Vatikán 8. júna 2014 – V poludňajšom príhovore pred mariánskou modlitbou na Námestí sv. Petra v Nedeľu Zoslania Ducha Svätého Svätý Otec František zdôraznil, že k zdravým prejavom Cirkvi patrí jej schopnosť prekvapovať a vytvárať rozruch. Nasleduje plné znenie príhovoru:

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Slávnosť Zoslania Ducha Svätého nám pripamätáva vyliatie Ducha Svätého na apoštolov zhromaždených vo Večeradle. Podobne ako Veľká noc, je to udalosť, ktorá sa udiala v deň už predtým jestvujúceho židovského sviatku, a ktorá priniesla prekvapujúce naplnenie. Kniha Skutkov apoštolov opisuje znaky a ovocie toho nezvyčajného vyliatia: silný vietor a plamienky ohňa, strach sa vytráca a prenecháva miesto odvahe, jazyky sa rozväzujú a všetci rozumejú posolstvu. Tam, kam prichádza Boží Duch, sa všetko obrodzuje a premieňa. Udalosť Turíc je znakom zrodenia Cirkvi a jej vystúpenia na verejnosť. Mocne na nás pôsobia dve črty: je to Cirkev, ktorá prekvapuje a robí rozruch.

Kľúčovým prvkom Turíc je prekvapenie. Náš Boh je Bohom prekvapení, to vieme. Od učeníkov už nikto nič neočakával, po Ježišovej smrti boli bezvýznamnou skupinkou, porazenými sirotami ich Majstra. Avšak stane sa neočakávaná udalosť, ktorá vzbudí údiv. Ľudia zostávajú zmätení, pretože každý počuje učeníkov hovoriť o veľkých Božích skutkoch v ich vlastnom jazyku (porov. Sk 2,6-7.11). Cirkev, ktorá sa zrodila na Turíce, je komunitou vzbudzujúcou úžas, pretože silou pochádzajúcou od Boha oznamuje novú zvesť – vzkriesenie Ježiša Krista – novým jazykom, univerzálnym jazykom lásky. Nová správa: Kristus je živý, vstal z mŕtvych. Nový jazyk: jazyk lásky. Učeníci sú vystrojení mocou zhora a hovoria s odvahou. Niekoľko minút pred tým boli všetci zbabelcami, ale teraz hovoria s odvahou, otvorene, so slobodou Ducha Svätého.

Cirkev je povolaná, aby bola vždy taká: schopná prekvapiť ohlasujúc všetkým, že Ježiš Kristus zvíťazil nad smrťou, že Božia náruč je vždy otvorená, že jeho trpezlivosť vždy čaká, aby nás uzdravovala a odpúšťala nám. Práve pre toto poslanie dal vzkriesený Ježiš Cirkvi svojho Ducha.

Všimnime si: Ak je Cirkev živá, vždy musí prekvapovať. Živej Cirkvi je vlastné prekvapovať. Cirkev, ktorá nemá schopnosť prekvapiť, je slabá, chorá, umierajúca a musí byť čo najskôr hospitalizovaná na jednotke intenzívnej starostlivosti!

Niektorí v Jeruzaleme by boli bývali radšej, keby Ježišovi učeníci, zablokovaní strachom, zostali zamknutí v dome, aby tak nedošlo k rozruchu. Aj dnes to mnohí chcú od kresťanov. Avšak vzkriesený Pán ich pobáda, aby šli do sveta: «Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás» (Jn 20,21). Turíčna Cirkev je Cirkev, ktorá sa nezmieri s tým, aby bola neškodná, príliš ‚destilovaná‘. Nie, s týmto sa nezmieri! Nechce byť dekoratívnym prvkom. Je to Cirkev, ktorá neváha ísť von, v ústrety ľuďom, hlásať posolstvo, ktoré jej bolo zverené, a to aj v prípade, že to posolstvo vyrušuje alebo znepokojuje svedomie, aj vtedy, keď toto posolstvo azda prináša problémy, ba niekedy vedie aj k mučeníctvu. Cirkev sa rodí ako jedna a univerzálna, s jasnou totožnosťou, ale otvorená, Cirkev, ktorá objíma celý svet, ale nezmocňuje sa ho. Necháva mu slobodu, no objíma ho: tak ako kolonáda tohto námestia, dve ramená otvorené pre prijatie, ktoré sa však nezatvárajú v zovretí. My kresťania sme slobodní a Cirkev nás chce slobodných!

Obráťme sa na Pannu Máriu, ktorá bola v to turíčne ráno vo Večeradle, tak bola matka pri deťoch. V nej urobila moc Ducha Svätého naozaj «veľké veci» (Lk 1,49). Ona sama to povedala. Ona, Matka Vykupiteľa a Matka Cirkvi, nech vymôže na svoje orodovanie nové vyliatie Božieho Ducha na Cirkev a na svet.“

Po spoločnej modlitbe Raduj sa, nebies Kráľovná pápež František vyjadril vďaku veriacim za ich podporu modlitbového podujatia na vyprosenie pokoja pre Svätú zem, naplánovaného na večerné hodiny v priestore Vatikánskych záhrad:

„Ako viete, v tento večer sa vo Vatikáne prezidenti Izraela a Palestíny zjednotia spolu so mnou a s ekumenickým patriarchom Konštantínopolu, mojím bratom Bartolomejom, aby sme vyprosovali od Boha dar pokoja vo Svätej zemi, na Blízkom východe a na celom svete. Chcel by som poďakovať všetkým, ktorí sa osobne alebo v spoločenstve modlili a modlia za toto stretnutie, a duchovne sa pripoja k našej prosbe. Vďaka! Veľká vďaka!“

 

Svätý Otec na Turíce: Duch Svätý nás učí, dáva nám pamäť a reč

Vatikán 8. júna 2014 - Dnes dopoludnia o 10. hodine slávil Svätý Otec v Bazilike sv. Petra spolu s kardinálmi, biskupmi a členmi Rímskej kúrie eucharistickú slávnosť Zoslania Ducha Svätého. V homílii poukázal na činnosť Ducha Svätého, ktorý nás vyučuje, oživuje našu pamäť viery a otvára nám ústa pre vydávanie svedectva. Nasleduje jeho homília v plnom znení:

«Všetkých naplnil Duch Svätý» (Sk 2,4).

Keď sa Ježiš pri poslednej večeri prihováral apoštolom, povedal, že po svojom odchode z tohto sveta im pošle ako dar od Otca Ducha Svätého (porov. Jn 15,26). Tento prísľub sa mocne napĺňa v deň Turíc, keď Duch Svätý zostupuje na učeníkov zhromaždených vo Večeradle. Toto vyliatie, akokoľvek mimoriadne, nezostalo obmedzené iba na tento okamih, ale je to udalosť, ktorá sa obnovovala a naďalej sa obnovuje. Oslávený Kristus po pravici Otca pokračuje v plnení svojho sľubu, zosiela na Cirkev oživujúceho Ducha, ktorý nás vyučuje, oživuje nám pamäť a dáva nám prehovoriť.

Duch Svätý nás vyučuje: je duchovným učiteľom. Vedie nás správnou cestou cez životné situácie. Učí nás ceste, životu. V počiatkoch Cirkvi, sa kresťanstvo nazývalo «Cestou» (Sk 9,02) a Ježiš sám je Cesta. Duch Svätý nás učí nasledovať ho, kráčať v jeho stopách. Skôr než učiteľom náuky je Duch Svätý učiteľom života. A súčasťou života je určite aj vedomosť, poznanie, ale v širšom a harmonickom horizonte kresťanskej existencie.

Duch Svätý nám oživuje pamäť, pripomína nám všetko, čo povedal Ježiš. Je živou pamäťou Cirkvi. A tým, že nám pripomína, dáva nám porozumieť Pánovým slovám. Toto pripomínanie si v Duchu a skrze Ducha sa nezužuje na mnemotechnickú skutočnosť, je to zásadný aspekt Kristovej prítomnosti v nás a v jeho Cirkvi. Duch pravdy a lásky nám pripomína všetko, čo Kristus povedal, umožňuje nám vždy plnšie vstúpiť do zmyslu jeho slov. Všetci máme túto skúsenosť: v istej chvíli, v hocakej situácii, sa k určitej myšlienke pripojí iná, spojená s nejakou staťou Písma... Je to Duch Svätý, ktorý nás vedie touto cestou, cestou živej pamäti Cirkvi. A toto si vyžaduje od nás odpoveď. Čím je naša odpoveď veľkodušnejšia, tým viac sa Ježišove slová v nás stávajú životom, stávajú sa postojmi, rozhodnutiami, gestami, svedectvom. V podstate Duch nám pripomína prikázanie lásky a vyzýva nás, aby sme ho žili.

Kresťan bez pamäti nie je pravým kresťanom, je človekom na polceste, je človekom uväzneným v danej chvíli, ktorý sa nevie postarať o poklad svojho príbehu, nevie ho čítať a žiť ako príbeh spásy. No naopak s pomocou Ducha Svätého môžeme interpretovať vnútorné inšpirácie a udalosti života vo svetle Ježišových slov. A tak rastie v nás poznanie pamäti, múdrosť srdca, ktorá je darom Ducha. Nech Duch Svätý oživuje v nás všetkých kresťanskú pamäť! A v ten deň tam bola spolu s apoštolmi žena pamäti, ktorá od počiatku rozjímala nad všetkými tými vecami vo svojom srdci. Bola tam Mária, naša Matka. Ona nech nám pomáha na tejto ceste pamäti.

Duch Svätý nás vyučuje, pripomína nám, a po ďalšie, dáva nám hovoriť s Bohom a s ľuďmi. Umožňuje nám hovoriť s Bohom v modlitbe. Modlitba je dar, ktorý dostávame zdarma. Je dialógom s ním v Duchu Svätom, ktorý sa modlí v nás a umožňuje nám obrátiť sa na Boha ako na Otca, Otecka, Abba (porov. Rim 8,15; Gal 4,4). A to nie je len ‚spôsob reči‘, ale je to realita, že sme skutočne Božími deťmi. «Veď všetci, ktorých vedie Boží Duch, sú Božími synmi» (Rim 8,14).

Dáva nám hovoriť v prejave viery. Nikto z nás nemôže povedať: ‚Ježiš je Pán‛ – ako sme to dnes počuli – bez Ducha Svätého. A Duch Svätý nám dáva hovoriť s ľuďmi v bratskom dialógu. Pomáha nám hovoriť s inými ako s bratmi a sestrami, hovoriť v priateľkom duchu, láskavo, s jemnosťou, chápajúc úzkosti a nádeje, smútky a radosti druhých.

Ale je tu ešte viac: Duch Svätý nám dáva hovoriť k ľuďom aj v prorokovaní, tým, že nás robí ‚kanálmi‘ pokornými a poslušnými Božiemu slovu. Proroctvo sa robí úprimne, aby sa otvorene poukázalo na rozpory a nespravodlivosti, ale vždy s jemnosťou a konštruktívnym úmyslom. Preniknutí Duchom lásky môžeme byť znameniami a nástrojmi Boha, ktorý miluje, ktorý slúži, ktorý dáva život.

Súhrnne povedané: Duch Svätý nás učí ceste, pripomína nám a vysvetľuje Ježišove slová, umožňuje nám modliť sa a hovoriť Bohu Otec, dáva nám hovoriť s ľuďmi v bratskom dialógu a dáva nám prehovoriť v proroctve.

V deň Turíc, keď boli učeníci «naplnení Duchom Svätým», bol krst Cirkvi, ktorá sa zrodila ‚vychádzajúc‘, odchádzajúc hlásať všetkým ľuďom Dobrú zvesť. Matka Cirkev, ktorá odchádza, aby slúžila. Spomeňme si na inú matku, našu Matku, ktorá bez otáľania vyšla slúžiť. Matka Cirkev a Matka Mária: obe panny, obe matky, obe ženy. Ježiš rázne prikazoval apoštolom neopúšťať Jeruzalem, kým nedostanú zhora moc Ducha Svätého (porov. Sk 1,4.8). Bez neho nejestvuje žiadna misia, nejestvuje evanjelizácia. Preto s celou Cirkvou, s našou Matkou katolíckou Cirkvou vzývajme: Príď, Duchu Svätý!“

 

 

7. júna

Ranná homília určená kňazom: Pamätáš na svoju prvotnú lásku k Ježišovi?

„Ako sa darí prvej láske?“ To znamená: som do teba zamilovaný tak, ako v prvý deň? Som s tebou šťastný alebo ťa ignorujem? To sú univerzálne otázky, ktoré si podľa pápeža Františka treba klásť často. A neplatí to len pre manželské páry, ale aj pre kňazov, biskupov. Treba si ich klásť pred Ježišom, pretože je to on, ktorý sa nás pýta tak, ako to urobil aj v Petrovom prípade: «Šimon, syn Jánov, miluješ ma?» Pápež František v piatok 6. júna 2014 v kaplnke Domu sv. Marty v rannej homílii nadviazal na dialóg z Jánovho evanjelia (Jn 21,15-19), v ktorom sa Kristus trikrát pýta prvého z apoštolov, či ho miluje viac, než ostatní. Ako poznamenal, bol to spôsob, ako priviesť Petra späť k „prvotnej láske“:

„Toto je otázka, ktorú kladiem sebe, mojim bratom biskupom a kňazom: ako to vyzerá s láskou dnes? S tou, ktorou je Ježiš? Je taká, ako tá prvá? Som zamilovaný tak, ako v prvý deň? Alebo ma práca a starosti nútia hľadieť na iné veci a na lásku tak trochu zabúdam? Nuž, manželia sa hádajú, a to je normálne. Keď však lásky niet, aj bez hádky sa vzťah pretŕha.“

„Nikdy nezabudnime na prvú lásku, nikdy“, hovorí Svätý Otec a upozorňuje na ďalšie tri aspekty, na ktoré hodno pamätať v dialogickom vzťahu kňaza s Ježišom. Treba byť predovšetkým pastierom, tak ako Ježiš naliehal na Petra: «Pas moje ovce». Štúdium a túžba byť intelektuálom, to nasleduje až po tom:

„Pas! S teológiou, s filozofiou, s patrológiou, s tým, čo študuješ, ale pas. Buď pastierom! Lebo Pán nás povolal pre toto. A biskup vkladá svoje ruky na našu hlavu preto, aby sme boli pastiermi. Je to druhá otázka. Tou prvou je: ‚Ako to vyzerá s tvojou prvou láskou?‛ Toto je druhá: ‚Som pastier alebo som zamestnanec tejto neziskovky, ktorá sa volá Cirkev?‛ Je tu rozdiel. Som pastierom? To je otázka, ktorú si musím klásť. Musia si ju klásť biskupi, a aj kňazi, všetci. Pas! Len tak ďalej!“

Podľa Svätého Otca, pre pastiera zasväteného Ježišovi niet „slávy“ ani „velebnosti“. „Nie, bratku, končí sa to najbežnejším spôsobom, a častokrát aj tým najpokornejším: na lôžku, musia ťa kŕmiť, musia ťa obliecť... Neužitočný, chorý... Naším určením je „skončiť tak, ako skončil On: láska, ktorá umiera ako pšeničné zrnko, a tak sa neskôr dostaví ovocie; no ja ho neuvidím“, povedal Svätý Otec.

Nakoniec je tu štvrtý aspekt. Podľa Svätého Otca je to to najsilnejšie slovo, ktorým Ježiš uzatvára svoj dialóg s Petrom: «Nasleduj ma!»: „Ak sme stratili orientáciu alebo nevieme ako odpovedať na lásku, ak nevieme odpovedať na požiadavku byť pastiermi, ak nám chýba odpoveď alebo istota v tom, že Pán nás nenechá samých ani v tých najhorších chvíľach života, v chorobe, On nám hovorí:«Nasleduj ma!». A toto je naša istota. V Ježišových šľapajach. Touto cestou. «Nasleduj ma!».“

Kiež všetkým nám kňazom a biskupom Pán dáva „milosť vždy nachádzať alebo pamätať si prvotnú lásku, to, aby sme boli pastiermi, to, aby sme sa nehanbili skončiť pokorení na lôžku alebo aj prísť o myseľ. A nech nám vždy dá milosť kráčať za Ježišom, v jeho stopách. Nech nám dá milosť nasledovať ho,“ uzavrel svoju homíliu pápež František.

 

 

6. júna

Papež František: Nezapomínejme na první lásku (CZ)

Vatikán. Ve své dnešní ranní homilii v kapli Domu sv. Marty papež František načrtl portrét muže, který se Bohu zasvětil v kněžství. Podle papeže to má být spíše pastýř než vzdělanec; nesmí nikdy zapomínat na Krista a na svou první lásku, kterou má stále následovat.

„Jak to vypadá s mou první láskou? Jsem do tebe zamilován jako první den? Jsem s tebou šťastný nebo si tě nevšímám?“ Je nutné si často klást tyto univerzální otázky, prohlásil papež František. A nemají se tak tázat pouze manželské páry, nýbrž také kněží a biskupové mají zkoumat svůj vztah k Ježíši. Právě On se nás totiž ptá, tak jako to jednoho dne učinil s Petrem: „Šimone, synu Janův, miluješ mne?“ Papežovo dnešní kázání se odvíjelo od tohoto evangelního dialogu (Jan 21,15-19), ve kterém se Kristus prvního z apoštolů třikrát dotazuje, zda ho miluje více než druzí. Tímto způsobem jej upomíná na „první lásku“, podotkl Svatý otec.

“Kladu tuto otázku sám sobě, mým bratřím biskupům a kněžím: je má dnešní láska taková jako ta Ježíšova? Je stejná jako byla na počátku? Jsem zamilovaný tak jako první den? Nebo se kvůli práci a starostem dívám někam jinam a na lásku trochu zapomínám? Manželé se mezi sebou hádají a hádat se je normální. Avšak když chybí láska, utichnou hádky a nastane zlom.“

„Nesmíme nikdy zapomínat na první lásku. Nikdy!“, zdůraznil papež František a poukázal na trojici hledisek, které by neměly chybět v dialogu každého kněze s Ježíšem. Kněz má být v první řadě pastýřem, nikoliv učencem, intelektuálem v oblasti filosofie, teologie či patrologie. To vše přichází až po výzvě, se kterou se Ježíš obrátil k Petrovi: „Pas mé ovce“.

“Pas mé ovce. S teologií, filosofií, patrologií a vším, co studuješ, ale pas je. Buď pastýřem. Kvůli tomu nás Pán povolal. Biskup vložil ruce na naši hlavu proto, abychom byli pastýři. To je tedy druhá otázka. První zní: Jak to vypadá s mou první láskou? A druhá: Jsem pastýř nebo aktivista neziskové organizace, která se jmenuje církev? V tom je totiž rozdíl. Jsem pastýř? Musím si klást tuto otázku stejně jako všichni biskupové a kněží... Pas mé ovce. Jdi dál.“

Pro pastýře zasvěceného Kristu neexistuje sláva ani vznešenost. „Nikoli, bratře. Skončíš zcela obyčejně a často také v ponížení. Budeš upoután na lůžko, budou tě krmit a oblékat… Budeš zbytečný, nemocný…“ Náš osud, upozornil papež, je skončit tak, jako skončil On. Láska, která umírá jako obilné zrno, aby vydalo úrodu. Ale tu již neuvidím. A konečně, uzavíral papež, poslední hledisko a to „nejsilnější slovo“. Ježíš jím korunuje svůj rozhovor s Petrem: „Následuj mě!“

“Pokud jsme ztratili orientaci a nevíme, jak odpovědět na otázku o lásce, na otázku o bytí pastýřem. Pokud nedokážeme odpovědět nebo nemáme jistotu, že nás Pán neopustí v nejtěžších životních okamžicích či v nemoci, tehdy nám Pán říká: Následuj mě. A tady je naše jistota, v Ježíšových stopách, po této cestě. Následuj mě.“

Kéž nám, všem kněžím a biskupům, Pán dává milost, abychom vždy nalézali první lásku a pamatovali na ni, abychom byli pastýři, abychom se nestyděli za to, že skončíme v ponižujícím upoutání na lůžku nebo pomatenosti. A kéž nám vždy dává milost jít za Ježíšem, po jeho stopách. Milost následovat Jej, zakončil papež František dnešní ranní homilii.

 

Lech Wałęsa u papeže

Vatikán. 25 let po volbách, které změnily politické klima v Polsku, přijal papež František na zvláštní audienci Lecha Wałęsu. Ihned po setkání, která trvalo zhruba 20 minut, se bývalý polský prezident podělil o své dojmy s Vatikánským rozhlasem:

„Svatý otec mi řekl: Ciťte se tu jako doma. Odpověděl jsem: výborně, ale doufám, že bez uklízení. To se mu zalíbilo a atmosféra byla výborná. Probrali jsme všechno důležité, co se dnes děje v Evropě. Mluvil jsem především o tom, že Evropa po komunismu musí přejí k budování Evropského státu. K budování jsou však zapotřebí základy. Probíhá velký boj o to, zda tyto základy mají být levicové nebo přece jenom spíš pravicové. Proto je potřeba, aby se vlastenci a představitelé církve více zapojovali do této stavby, aby upozorňovali na to, že vítězství přicházela právě skrze hodnoty, skrze Pána Boha. Budeme-li stavět na tom všem, bude se dařit. Pokud to nevezmeme v úvahu, budeme se mýlit, stejně jako v době, kdy jsme v žádné vítězství nedoufali. Sahali jsme po síle, po dolarech, po vojácích – ale ne po hodnotách. Proto vítězství nebyla. Nejprve bylo slovo a Slovo se stává Tělem. Stojíme uprostřed velké diskuse o tom, jak to má v Evropě vypadat,“ uvedl Lech Wałęsa.

 

Stretnutie pápeža s karabiniermi: Vaším povolaním je byť nablízku tým najslabším

Vatikán 6. júna 2014 - Pápež František sa bude 13. septembra modliť za obete všetkých vojen pri vojenskom pamätníku v Redipuglii v regióne Friuli-Venezia Giulia na severovýchode Talianska.

Oznámil to dnes na Svätopeterskom námestí v príhovore adresovanom 50-tisíc karabinierom pri príležitosti 200. výročia založenia talianskeho Ozbrojeného zboru karabienierov. Pápež zdôraznil, že povolanie karabiniera je službou, a to najmä v prospech najslabších. Na audiencii sa zúčastnila aj talianska ministerka obrany Roberta Pinottiová, veliaci generál Leonardo Gallitelli a vojenský ordinár Mons. Santo Marciano, ktorý v ranných hodinách pred audienciou slávil na Námestí sv. Petra svätú omšu pri príležitosti jubilea.

Pri príchode na vatikánske námestie vítalo krátko po poludní pápeža Františka 50-tisíc príslušníkov zboru. Svätý Otec v otvorenom papamobile prechádzal pomedzi zástup. Okrem karabinierov v službe boli na dnešnej oslave prítomní aj ich starší kolegovia vo výslužbe a ich rodiny. Svätý Otec v príhovore po osobitnom pozdrave vojenskému ordinárovi Mons. Santovi Marcianovi a vojenským kaplánom poznamenal, že oslava tohto výročia znamená prejsť dvoma storočiami talianskej histórie, v ktorej sa utváral silný vzťah medzi karabiniermi a krajinou. Ako povedal, „medzi karabiniermi a ľuďmi existuje vzťah solidarity, dôvery a odhodlania pre spoločné dobro“. Svätý Otec ich ďalej pozval „byť blízko ľuďom v ich problémoch, byť nablízku najmä tým najslabším a najnúdznejším“. „Vaše povolanie je služba“ – povedal pápež a pokračoval:

„Vaša služba sa osvedčuje v oblasti ochrany osôb a životného prostredia, v opatreniach na zvýšenie bezpečnosti, dodržiavania pravidiel občianskeho spolužitia a v prospech spoločného dobra. Je konkrétnym a stálym záväzkom k obrane práv a povinností jednotlivcov a komunít. Ochrana verejného poriadku a bezpečnosti ľudí je stále aktuálnejším záväzkom v spoločnosti dynamickej, otvorenej a garantujúcej, akou je talianska spoločnosť, v ktorej ste povolaní pracovať. Poskytuje tiež potrebné a nevyhnutné podmienky na to, aby sa každý človek, či už ako jednotlivec alebo spoločenstvo, ku ktorému patrí, mohol slobodne vyjadrovať, dozrievať, a tak odpovedať na osobné povolanie, ktoré má Boh pre každého z nás.“

V súvislosti s oznámením svojho zámeru navštíviť vojenský cintorín v Redipuglii, venovaný pamiatke vyše100-tisíc talianskych vojakov padlých počas Prvej svetovej vojny, pápež František povedal:

„Dôvodom je sté výročie začiatku obrovskej tragédie, ktorou bola Prvá svetová vojna, o ktorej som počul toľko bolestivých príbehov z úst môjho starého otca, ktorý ju zažil nad Piavou...“

Chvíľou intenzívneho sústredenia si chcel Svätý Otec pripomenúť a vzdať hold všetkým tým, ktorí položili svoj život v tejto službe. Osobitne spomenul Božieho služobníka Salva D'Acquista: „Pripomeňme si Božieho služobníka Salva d'Acquista, ktorý v 23 rokoch tu neďaleko Ríma v Palidore dobrovoľne obetoval svoj ​​mladý život, aby zachránil životy nevinných ľudí pred brutalitou nacistov. V nadväznosti na túto dávnu tradíciu pokračujte s pokojom a veľkorysosťou vo vašej službe, svedčiac o ideáloch, ktoré nadchýnajú vás a vaše rodiny, ktoré sú vždy po vašom boku.“

Včera večer sa na národných oslavách 200. výročia založenia ozbrojenej zložky Karabinierov vo Villa Borghese v Ríme zúčastnil aj prezident Talianska Giorgio Napolitano, premiér Matteo Renzi, ministerka obrany Roberta Pinottiová, veliaci generál Leonardo Gallitelli a ďalší. Na Sienskom námestí ceremóniu ukončil tradičný konský kolotoč.

 

5. júna

Svätý Otec prijal arménskeho katolikosa Arama I.

Vatikán 5. júna - Svätý Otec dnes v Klementínskej sále prijal katolikosa Arménskej apoštolskej cirkvi Cilície Arama I. Ich stretnutie vyvrcholilo spoločnou modlitbou v kaplnke Redemptoris Mater v Apoštolskom paláci.

Svätý Otec v úvode svojho príhovoru spomenul, že pred mesiacom mal česť prijať vo Vatikáne katolikosa Karekina II., hlavu Katolikátu Arménskej apoštolskej cirkvi so sídlom v Ečmiadzine a zároveň vyjadril radosť z dnešného stretnutia s katolikosom Arménskej apoštolskej cirkvi Cilície. Ocenil úsilie Arama I. o jednotu kresťanov, jeho aktivitu v Ekumenickej rade cirkví a Rade cirkví Blízkeho východu, ako aj jeho podporu Zmiešanej komisii dialógu medzi Katolíckou cirkvou a východnými pravoslávnymi cirkvami.

Svätý Otec ďalej spomenul neľahké dejiny Arménskeho národa a vyzval všetkých k dôvere a nádeji: „Vaša Svätosť reprezentuje časť kresťanského sveta hlboko poznamenanú históriou plnou skúšok a utrpení, prijatých s odvahou z lásky k Bohu. Arménska apoštolská cirkev bola nútená stať sa putujúcim ľudom, zažívajúc tak veľmi osobitným spôsobom vlastný stav putovania smerom k Božiemu kráľovstvu. História emigrácie, prenasledovania a mučeníctva tak mnohých veriacich, zanechali hlboké rany v srdciach všetkých Arménov. Treba ich vidieť a ctiť si ich ako rany Kristovho tela: práve preto sú zároveň príčinou neotrasiteľnej nádeje a dôvery v prozreteľné milosrdenstvo Otca.

Dôvera a nádej: je ich veľmi treba. Potrebujú ich kresťanskí bratia Blízkeho východu, a najmä tí, ktorí žijú v zónach sužovaných konfliktami a násilím. Potrebujeme ich aj my, kresťania, ktorí nemusíme čeliť takým ťažkostiam, ale ktorí často riskujeme, že sa stratíme v púšťach ľahostajnosti a zabudnutia na Boha či v prežívaní konfliktov medzi bratmi, alebo podľahneme v našich vnútorných zápasoch s hriechom. Ako Ježišovi nasledovníci sa musíme naučiť s pokorou si vzájomne niesť bremená, pomáhajúc si tak navzájom byť viac kresťanmi, viac Ježišovými učeníkmi. Kráčajme teda spoločne v láske, ktorou nás miloval Kristus a vydal seba samého Bohu za nás ako obetu ľúbeznej vône (porov. Ef 5,1-2).“

V súvislosti s blížiacim sa slávením Turíc Svätý Otec v závere svojho príhovoru vyzval k vzývaniu Ducha Svätého, ktorý je inšpirátorom cesty k jednote kresťanov, ako aj učiteľom v posilňovaní „bratských pút, ktoré nás zjednocujú prostredníctvom jedného krstu a jednej viery“. Nakoniec zhromaždenie zveril pod ochranu Panny Márie, „Matky jednoty, ktorá bola prítomná vo Večeradle spolu s apoštolmi“.

 

Posolstvo pápeža 4. európskemu pravoslávno-katolíckemu fóru

Vatikán/Bielorusko 5. júna - Výzva brániť náboženskú slobodu v Európe a prianie, aby kresťania európskeho kontinentu vždy vedeli s ohľaduplnosťou a úctou zdôvodniť nádej, ktorú v sebe živia. Toto je odkaz pozdravného posolstva pápeža Františka účastníkom Štvrtého európskeho pravoslávno-katolíckeho fóra. Koná sa od 2. do 6. júna v Minsku, hlavnom meste Bieloruska, na tému „Náboženstvo a kultúrna rozmanitosť: Výzvy pre kresťanské cirkvi v Európe“. Iniciatívu organizuje Rada európskych biskupských konferencií (CCEE) spolu s Ekumenickým patriarchátom a s pravoslávnymi cirkvami v Európe. V posolstve podpísanom vatikánskym štátnym sekretárom kardinálom Pietrom Parolinom, adresovanom apoštolskému nunciovi v Bielorusku Claudiovi Gugerottimu, pápež vyjadruje uznanie za iniciatívu v nádeji, že prispeje k upevňovaniu vzťahov priateľstva a spoločenstva.

Podľa organizátorov sa podujatie zrodilo „z ochoty diskutovať o antropologických a pastoračných otázkach zásadného významu pre súčasnosť a budúcnosť ľudstva s cieľom pomôcť definovať spoločné pozície k sociálnym a morálnym otázkam“.

Základom stretnutí nie je preto hľadanie spoločného bodu v doktrinálnej diskusii, ktorá, ako je známe, je vyhradená spoločnej medzinárodnej komisii pre teologický dialóg. Ústrednou témou fóra, konaného za zatvorenými dverami, je riešenie rôznych aspektov a oblastí práce: „Náboženstvo a kultúrna realita v dnešnej Európe“, „Úloha ľudských a kresťanských hodnôt v súčasnej multikultúrnej európskej spoločnosti“, „Náboženská sloboda“, „Úloha cirkví v presadzovaní kresťanskej múdrosti a nevyhnutnosť medzináboženského dialógu“, a nakoniec „Morálna obnova Európy“.

Pracovné stretnutie otvorili patriarchálny exarcha Bieloruska Pavol, metropolita Minsku a Sluzku, a Tadeusz Kondrusiewicz, arcibiskup Minska-Mohileva, za účasti dvanástich predstaviteľov pravoslávnych cirkví a viacerých delegátov Katolíckej cirkvi. Stretnutie sa začalo modlitbou za pokoj v Európe a na Ukrajine, na ktorej bol prítomný aj predseda Rady európskych biskupských konferencií, ostrihomsko-budapeštiansky arcibiskup, kardinál Péter Erdő. V rozhovore pre Vatikánsky rozhlas vysvetlil, že cieľom fóra je snaha o pochopenie toho, ako rešpektovať v kresťanskom svete toto bohatstvo , ktoré sa prejavuje v rozmanitosti národov, kultúr, národností, pretože Európa je špecifický kontinent, kde existuje veľa krajín, národov, ktoré majú svoj vlastný jazyk, svoju vlastnú históriu, svoju vlastnú kultúru,“ kde sa ale „všetci zveľaďujú a rozvíjajú už tisíc rokov v kresťanskom duchu. Kresťanská viera „nemení špecifickosť kultúr, ale dáva inšpiráciu, aby každý mohol rozvíjať svoju ​​vlastnú jedinečnosť“. Stretnutie sa zajtra uzavrie vydaním spoločnej deklarácie.

 

Pápež v štvrtkovej homílii: „Nie“ uniformizmu, alternativizmu, prospechárstvu

Vatikán 5. júna 2014 - Cirkev nie je rigidná, Cirkev je slobodná – zdôraznil pápež František pri rannej svätej omši v Dome sv. Marty. Vo svojej homílii varoval pred tromi skupinami ľudí, ktorí tvrdia, že sú kresťania. Nazval ich uniformistami, alternativistami a prospechármi.

Ježiš sa modlí za Cirkev a prosí Otca za svojich učeníkov, aby neboli medzi nimi žiadne rozpory a hádky. Svätý Otec, vychádzajúc z dnešného evanjelia (Jn 17,20-26), sa pozastavil pri jednote Cirkvi. „Mnohí hovoria, že patria do Cirkvi,“ ale v skutočnosti sú „ jednou nohou vo vnútri, ale druhá ešte nevstúpila“, povedal pápež František. Takto si podľa neho rezervujú možnosť byť na oboch miestach, aj vnútri, aj vonku. „Pre týchto ľudí Cirkev nie je ich domovom, nepovažujú ju za svoju. Pre nich predstavuje podnájom“.

Medzi tými, ktorí si Cirkev iba prenajímajú a nepovažujú ju za svoj ​​domov, Svätý Otec menoval tri skupiny. Do prvej patria „tí, ktorí chcú, aby v Cirkvi boli všetci rovnakí“. Označil ich za uniformistov:

„Uniformita, rigidnosť. Sú strnulí! Nemajú tú slobodu, ktorú dáva Duch Svätý. A to, čo Ježiš hlásal v evanjeliu, si miešajú so svojou vlastnou doktrínou, doktrínou rovnostárstva. Ježiš nikdy nechcel, aby jeho Cirkev bola taká rigidná. Nikdy. A títo, pre tento postoj, sa nezačleňujú do Cirkvi. Hovoria si kresťania, hovoria si katolíci, ale ich rigidný postoj ich vzďaľuje od Cirkvi.“

Ďalšia skupina – pokračoval Svätý Otec – sa skladá z tých, ktorí majú vždy svoju vlastnú predstavu, „nechcú, aby to bolo podľa Cirkvi, vždy majú vlastnú alternatívu“. To sú, ako povedal, alternativisti.

„Patrím do Cirkvi, ale s touto ideou, s touto ideológiou. A tak je ich príslušnosť k Cirkvi čiastočná. Aj oni sú jednou nohou mimo Cirkvi. Ani pre nich Cirkev nie je ich domovom, nie je im vlastná. Cirkev si len prenajímajú, len do istej miery. V prvopočiatkoch ohlasovania evanjelia ich bolo veľké množstvo! Spomeňme si na gnostikov, proti ktorým apoštol Ján tak silno vystupuje. ‚Samozrejme že sme katolíci, ale myslíme to takto‘. Alternatívne. Nezdieľajú to zmýšľanie, ktoré je vlastné Cirkvi.“

A tretia skupina, pokračoval Svätý Otec, zahŕňa tých, ktorí „si hovoria kresťania, ale srdcom do Cirkvi nepatria“. Sú to prospechári, ktorí „hľadajú výhody, chodia síce do kostola, ale pre osobný prospech, a nakoniec si z Cirkvi urobia podnikanie“:

„Podnikatelia. To poznáme dobre! Ale boli tu od začiatku. Spomeňme si na čarodejníka Šimona, Ananiáša a Zafiru. Oni využívali Cirkev pre svoj vlastný prospech. A videli sme ich vo farských alebo diecéznych spoločenstvách, rehoľných kongregáciách. Niektorí dobrodinci Cirkvi, mnohí! Vystatovali sa, akými dobrodincami sú, a nakoniec pod stolom robili svoje podnikanie. Ani títo nepovažujú Cirkev za matku, za ich vlastnú. Avšak Ježiš hovorí: ‚Nie! Cirkev nie je rigidná, osamotená: Cirkev je slobodná!“

V Cirkvi existuje veľa chariziem, veľká rozmanitosť ľudí a darov Ducha Svätého, pokračoval pápež. Pán nám hovorí: ‚Ak chceš vstúpiť do Cirkvi, tak nech je to z lásky, aby si jej daroval celé srdce, nie kvôli podnikaniu v tvoj prospech‘. Cirkev nie je „domom na prenájom“, Cirkev je „domovom, v ktorom žijeme“, Cirkev je „ako vlastná matka“.

Pápež František ďalej uznal, že toto nie je ľahké, pretože jestvuje množstvo pokušení. Ale zdôraznil, že jednotu v Cirkvi, „jednotu v rozmanitosti, slobode a veľkodušnosti vytvára jedine Duch Svätý“. Duch Svätý „utvára harmóniu v Cirkvi“. „Jednota v Cirkvi je harmónia.“ „Všetci sme rozdielni, nie sme rovnakí, vďaka Bohu“, inak „by to bolo peklo“, poznamenal Svätý Otec. „A všetci sme povolaní byť poslušní voči Duchu Svätému.“ Práve táto vnímavosť, poddajnosť je cnosť, ktorá nás ochráni od toho, aby sme boli rigidní, aby sme boli alternativisti, prospechári alebo podnikatelia v Cirkvi. Práve poslušnosť Duchu Svätému mení Cirkev z prenajatého domu na vlastný dom, na domov, povedal pápež František a homíliu ukončil modlitbou:

„Nech nám Pán zošle Ducha Svätého, a nech vytvorí túto harmóniu v našich komunitách, farnostiach, diecézach, hnutiach. Nech Duch utvorí túto harmóniu, pretože – ako hovorieval jeden z cirkevných otcov – Duch sám je tou harmóniou.“

 

4. júna

Generálna audiencia: Nábožnosť je priateľstvo s Bohom v tichej službe druhým (SK)

Námestie Svätého Petra pri generálnej audiencii v stredu 4. júna zaplnili pútnici z celého sveta. Niekoľko vlajok svedčilo o tom, že nechýbali ani Slováci. Svätý Otec po tom, ako z džípu pozdravil prítomných, sa v katechéze vrátil k cyklu o siedmich daroch Ducha Svätého, ktorý minulú stredu prerušil, keď sa venoval rekapitulácii apoštolskej cesty vo Svätej zemi. Dnes sa zameral na šiesty dar: dar nábožnosti. Vysvetlil, že tu ide o hlboké priateľstvo s Bohom, ktoré vychádza z vnútra a navonok sa prejavujúce tichou a radostnou službou druhým. Nasleduje plné znenie katechézy:

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes sa chceme zastaviť pri jednom z darov Ducha Svätého, ktorý býva často nesprávne porozumený či povrchne pochopený, avšak dotýka sa jadra našej kresťanskej totožnosti a nášho kresťanského života. Ide o dar nábožnosti.

Je treba ihneď objasniť, že tento dar [v taliančine označovaný ako „pietà“] sa neidentifikuje so schopnosťou mať s niekým súcit, spolucítiť s blížnym, ale naznačuje našu príslušnosť k Bohu a naše hlboké puto, ktoré nás s ním spája, to puto, ktoré dáva zmysel celému nášmu životu a udržiava nás v pevnom spoločenstve s ním, a to aj vo chvíľach ťažkých a bolestných.

Toto puto s Pánom sa nemá chápať ako nejaká povinnosť alebo ako čosi uložené zvonka. Je to puto, ktoré vychádza zvnútra. Ide o vzťah prežívaný srdcom. Je to naše priateľstvo s Bohom, ktoré nám daroval Ježiš, dar, ktorý mení náš život a napĺňa nás nadšením a radosťou. Preto v nás dar nábožnosti vzbudzuje predovšetkým vďačnosť a vzdávanie chvály. A toto je dôvodom a najautentickejším zmyslom nášho kultu a našej adorácie. Keď nám Duch Svätý dáva vnímať Pánovu prítomnosť a všetku jeho lásku voči nám, rozohrieva nám srdce a takmer prirodzene nás pohýna k modlitbe a oslave. Nábožnosť je teda synonymom opravdivého nábožne založeného ducha, synovskej dôvernosti s Bohom, tej schopnosti modliť sa k nemu s láskou a jednoduchosťou, ktorá je vlastná ľuďom s pokorným srdcom.

Ak nám dar nábožnosti umožňuje rásť vo vzťahu a spoločenstve s Bohom a vedie nás k tomu, aby sme žili ako jeho deti, tak isto nám pomáha zahŕňať touto láskou aj iných a považovať ich za bratov. A bezpochyby tak vo vzťahoch voči tým, ktorí sú okolo nás, tým, ktorých denne stretávame, budeme vedení pohnútkami nábožnosti, a nie svätuškárstva. Prečo vravím, že nie svätuškárstva? Pretože niektorí si myslia, že byť nábožnými znamená privrieť oči a tváriť sa ako svätý obrázok, je tak? Alebo tiež predstierať, že sú sťa nejaký svätý. Toto však nie je dar nábožnosti. Po piemontsky tomu hovorievame „fare la mugna quacia“ [robiť zo seba neviniatko, anjelika]. Nie, toto nie je dar nábožnosti...

S tým darom budeme naozaj schopní radovať sa s radujúcimi, plakať s plačúcimi, byť blízkymi tomu, kto je osamelý či skľúčený, usmerniť toho, kto je v omyle, potešiť zarmúteného, prijať a postarať sa o toho, kto trpí núdzu. Je tu veľmi, veľmi úzky vzťah medzi darom nábožnosti a miernosťou. Dar nábožnosti, ktorý nám dáva Duch Svätý, nás robí miernymi, tichými a trpezlivými ľuďmi, ktorí žijú v pokoji s Bohom, v tichej službe iným.

Drahí priatelia, v Liste Rimanom apoštol Pavol potvrdzuje: «Všetci, ktorých vedie Boží Duch, sú Božími synmi. Lebo ste nedostali ducha otroctva, aby ste sa museli zasa báť, ale dostali ste Ducha adoptívneho synovstva, v ktorom voláme: „Abba Otče!”» (Rim 8,14-15). Poprosme Pána, aby dar jeho Ducha premohol náš strach a naše neistoty, aj nášho nepokojného a netrpezlivého ducha, a aby z nás urobil radostných svedkov Boha a jeho lásky, ktorí sa klaňajú Pánovi v pravde a aj v službe blížnym, s miernosťou a aj s úsmevom, ktorý nám Duch Svätý vždy dáva v radosti. Nech nám všetkým Duch Svätý udelí tento dar nábožnosti. Ďakujem.“

 

O daru zbožnosti (CZ)

Katecheze papeže Františka na gen. audienci, nám. sv. Petra

Dobrý den, drazí bratři a sestry,

Dnes se zastavíme u jednoho daru Ducha svatého, který je často chápán špatně nebo povrchně, ale který se týká jádra naší identity a našeho křesťanského života. Je jím dar zbožnosti (pieta). Je třeba hned objasnit, že tento dar neznamená soucítit s někým, mít slitování s bližním, nýbrž označuje naši příslušnost k Bohu a naše hluboké spojení s Ním, spojení, které dává smysl celému našemu životu a dodává nám stálost ve společenství s Ním i v těch nejobtížnějších a pohnutých chvílích.

1. Toto spojení s Pánem se nemá chápat jako povinnost nebo zadání. Je to spojení, které vychází z nitra. Jde o vztah žitý srdcem. Je to naše přátelství s Bohem, které nám daroval Ježíš. Přátelství, které mění náš život, naplňuje nás nadšením a radostí. Proto v nás dar zbožnosti vzbuzuje především vděčnost a chválu. Právě to je totiž motiv a nejautentičtější smysl naší bohopocty a adorace. Duch svatý nám dává vnímat Pánovu přítomnost a veškerou Jeho lásku k nám, zahřívá nám srdce a skoro přirozeně nás přivádí k modlitbě a bohoslužbě. Zbožnost je tedy synonymum autenticky náboženského ducha, dětské důvěry k Bohu, oné schopnosti prosit Jej s láskou a jednoduchostí, která je vlastní lidem pokorného srdce.

2. Dar zbožnosti nám umožňuje růst ve vztahu a ve společenství s Bohem, vede nás, abychom žili jako Jeho děti, a současně nám pomáhá zahrnovat touto láskou také ostatní a rozpoznávat v nich bratry. Potom námi budou hýbat city zbožnosti – nikoli pietismus! – vůči těm, kteří jsou kolem nás a které denně potkáváme. Proč říkám „žádný pietismus“? Protože někteří si myslí, že zbožnost znamená mít zavřené oči, tvářit se jako svatý obrázek, dělat se svatým. V piemontském nářečí říkáme: „nosit se jako jeptiška“ (fare la mugna quacia). To není dar zbožnosti. Dar zbožnosti znamená mít opravdovou schopnost radovat se s radujícími, plakat s plačícími, být nablízku tomu, kdo je osamocen či znepokojen, napravovat pomýlené, těšit zarmoucené, přijímat ty, kdo se ocitli v nouzi, a pomáhat jim. Dar zbožnosti se velmi těsně pojí k mírnosti. Dar zbožnosti darovaný Duchem svatým nás činí mírnými, klidnými a trpělivými, přivádí nás k pokoji s Bohem a k ochotě sloužit druhým.

Drazí přátelé, v listě Římanům apoštol Pavel píše: „Všichni, kdo se dávají vést Božím Duchem, jsou Boží synové. Nedostali jste přece ducha otroctví, že byste museli zase znovu žít ve strachu. Dostali jste však ducha těch, kdo byli přijati za vlastní, a proto můžeme volat: »Abba, Otče!«“ (Řím 8,14-15). Prosme Pána, aby dar Jeho Ducha přemohl naše obavy a nejistoty, i našeho neklidného a netrpělivého ducha a učinil z nás radostné svědky Boha a Jeho lásky klaněním se Pánu v pravdě a také službou bližnímu v ochotě a s úsměvem, který nám vždycky Duch svatý v radosti udělí. Kéž nás všechny obdaří Duch svatý tímto darem zbožnosti.

Přeložil Milan Glaser

 

3. júna

Utorková homília: Ježiš sa nás zastáva u Otca prostredníctvom svojich rán

Vatikán 3. júna 2014 - Ježiš prosí za každého z nás, ukazujúc Otcovi svoje rany. Toto je jeden z najsilnejších obrazov z dnešnej homílie Svätého Otca. Počas rannej svätej omše v Dome sv. Marty pápež František zdôraznil, že Ježiš je náš obhajca, ktorý nás obhajuje, aj keď sme sa previnili a dopustili mnohých hriechov.

Ježišova rozlúčka a tiež rozlúčka sv. Pavla v liturgických čítaniach dnešného dňa (Sk 20,17-27, Jn 17,1-11) podnietili Svätého Otca, aby sa pozastavil pri modlitbe príhovoru. Keď Pavol odchádza z Milétu, sú všetci smutní, a takisto aj učeníci, keď Ježiš prednáša svoju rozlúčkovú reč pred svojím odchodom do Getseman, kde sa začne jeho utrpenie. Pán ich utešuje, poznamenal Svätý Otec, pričom upozornil na jednu krátku vetu z Ježišovej rozlúčky, ktorá nás núti uvažovať. Ježiš sa v tejto reči obracia k Otcovi, pričom vraví: ‚Prosím za nich.‘ Ježiš sa za nás modlí, tak ako sa modlil za Petra a za Lazára pred jeho hrobom. Ježiš nám hovorí: ‚Vy všetci ste Otcovi. A ja prosím za vás pred Otcom.‘ Ježiš neprosí za svet, ‚prosí za nás, prosí za svoju Cirkev‘:

„Keď apoštol Ján uvažuje nad týmito vecami a hovorí o nás, že sme veľkí hriešnici, vraví: «Nehrešte, ale keby niekto z vás zhrešil, vedzte, že máme u Otca zástancu», toho, ktorý sa za nás prihovára, obhajuje nás pred Otcom, robí nás spravodlivými. Myslím, že by sme mali veľa uvažovať nad touto pravdou, nad touto skutočnosťou: v tejto chvíli sa Ježiš prihovára za mňa. Môžem ďalej kráčať životom, pretože mám advokáta, ktorý ma obhajuje, a ak som sa previnil a mám veľa hriechov, on je dobrý obhajca, bude s Otcom hovoriť o mne.“

On je prvý advokát, ktorý potom pošle Tešiteľa, pokračoval pápež. Keď my vo farnosti, doma, v rodine máme nejaké potreby, nejaký problém, máme prosiť Ježiša, aby sa prihováral za nás. A ako sa dnes Ježiš prihovára? Myslím si, že nehovorí pridlho s Otcom, povedal Svätý Otec:

„Nehovorí, miluje. Je tu však jedna vec, ktorú Ježiš dnes robí, a som si istý, že to robí: ukazuje Otcovi svoje rany. A Ježiš s jeho ranami za nás prosí tak, akoby povedal Otcovi: ‚Otče, toto je ich cena! Pomôž im, ochráň ich. Sú to tvoje deti, ktoré som týmto zachránil.‘ Inak sa nedá pochopiť, prečo mal Ježiš po svojom zmŕtvychvstaní nádherné, krásne telo – neboli na ňom žiadne modriny, žiadne stopy po bičovaní, všetko pekné –, ale boli na ňom rany. Päť rán. Prečo ich Ježiš chcel priniesť do neba? Prečo? Aby prosil za nás. Aby ukázal Otcovi tú cenu: ‚Toto je tá cena, teraz ich nenechaj samých. Pomáhaj im.“

„Musíme mať túto vieru, že Ježiš sa v tejto chvíli prihovára pred Otcom za nás, za každého z nás.“ A keď sa my modlíme, nemáme zabúdať požiadať Ježiša, aby za nás prosil:

„‚Ježišu, pros za mňa. Ukáž Otcovi svoje rany, ktoré sú aj moje, sú to rany môjho hriechu. Sú to rany môjho momentálneho problému.‘ Ježiš ako zástanca iba ukazuje Otcovi svoje rany. A to sa deje aj dnes, v túto chvíľu. Vezmime si k srdcu to slovo, ktoré povedal Ježiš Petrovi: «Peter, ja budem prosiť za teba, aby neochabla tvoja viera.»“

„Buďme si istí, že Ježiš takto prosí za každého z nás.“ Musíme mať dôveru „v túto Ježišovu modlitbu pred Otcom prostredníctvom jeho rán“ – zopakoval na záver Svätý Otec.

 

2. júna

Homília Svätého Otca jubilujúcim manželom: Vernosť, vytrvalosť a plodnosť

Verná, vytrvalá, plodná. Toto sú tri charakteristiky lásky, ktorú Ježiš prechováva k Cirkvi, svojej Neveste. A sú to tiež charakteristiky opravdivého kresťanského manželstva, zdôraznil Svätý Otec v homílii počas svojej rannej svätej omše v Dome sv. Marty.

Pätnásť manželských párov, pätnásť manželských príbehov, príbehov rodín, ktoré sa začali pred oltárom pred 25, 50 a 60 rokmi. Zišli sa, aby pri svätej omši so Svätým Otcom poďakovali Bohu za dosiahnuté roky manželstva. Táto scéna, nevšedná pre kaplnku sv. Marty, ponúkla Svätému Otcovi príležitosť hovoriť o troch pilieroch, ktoré z pohľadu viery musia podporovať manželskú lásku. Ako povedal, u Ježiša nachádzame vzor v jeho „troch láskach “: láske k Otcovi, k svojej matke a k Cirkvi. Ježišova láska k Cirkvi je veľká, Ježiš si vzal Cirkev z lásky. Je jeho nevestou, je krásna, svätá, je síce hriešnica, ale aj tak ju miluje. A spôsob, akým ju miluje, nám podľa Svätého Otca ukazuje tri charakteristiky tejto lásky:

„Je to láska verná. Je to láska vytrvalá, on sa nikdy neunaví milovať svoju Cirkev. Je to láska plodná. Je to verná láska! Ježiš je verný! Svätý Pavol v jednom zo svojich listov hovorí, že ak vyznáš Krista, aj on ťa vyzná pred Otcom; ak ho zaprieš, aj on ťa zaprie; ak nie si verný Kristovi, on zostane verný, lebo nemôže zaprieť sám seba! Vernosť je samotnou podstatou Ježišovej lásky. A Ježišova láska v jeho Cirkvi je verná. Táto vernosť je pre manželstvo ako svetlo. Stála vernosť lásky.“

Podľa slov Svätého Otca treba byť vždy verným, ale aj vždy neúnavným vo svojej vytrvalosti. Presne tak, ako Ježišova láska k jeho Cirkvi:

„Manželský život musí byť vytrvalý, opakujem, musí byť vytrvalý. Lebo inak láska nemôže napredovať. V láske treba vytrvalosť. Ako v pekných chvíľach, tak aj v ťažkých, keď nastanú problémy: problémy s deťmi, ekonomické problémy, problémy tu i tam. Láska však vytrvá, napreduje, vždy hľadá riešenie problémov, aby sa rodina zachránila. Je to vytrvalosť muža a ženy, ktorí každé ráno vstávajú, aby rodinu posúvali ďalej vpred.“

Treťou charakteristikou je plodnosť. Podľa Svätého Otca Ježišova láska robí Cirkev plodnou novými deťmi, novými krstami, a Cirkev touto manželskou plodnosťou rastie. V manželstve môže byť táto plodnosť neraz vystavená skúške, najmä vtedy, keď deti neprichádzajú alebo sú choré. Existujú páry, ktoré v týchto skúškach hľadia na Ježiša a čerpajú silu z plodnosti jeho vzťahu s Cirkvou. Na druhej strane, sú tu aj veci, ktoré sa Ježišovi nepáčia, čiže manželstvá sterilné z vlastnej vôle, zdôraznil Svätý Otec:

„Manželstvá, ktoré nechcú deti, ktoré chcú zostať bez plodnosti. Táto kultúra blahobytu spred desiatich rokov nás presvedčila: ‚Je predsa lepšie nemať deti! Je to oveľa lepšie!‛ Takto môžeš cestovať a spoznávať svet na dovolenkách, môžeš mať chatu na vidieku, buď spokojný“... Je predsa lepšie, možno aj pohodlnejšie, mať šteniatko, dve mačky, a láska smeruje k dvom mačkám a šteniatku. Je to pravda či nie? Videli ste to? A nakoniec toto manželstvo prichádza k starobe v osamelosti, s trpkosťou nedobrej samoty. Toto nie je plodné manželstvo, nerobí tak ako Ježiš so svojou Cirkvou: on ju robí plodnou.“

 

1. júna

 

Papež ke členům charismatické obnovy na Olympijském stadionu v Římě (CZ)

 

Vatikán. 52 tisíc charismatiků z 55 zemí světa se v neděli odpoledne shromáždilo na římském Olympijském stadionu, aby se setkali s papežem Františkem. Před hlavní promluvou vedl papež rozhovor s představiteli kněží, mladých, rodin a nemocných. Zeptal se jich, proč mezi nimi chybí skupina dědečků a babiček. Jak zopakoval, právě oni nesou moudrost církve.

 

V rozhovoru s matkou rodiny zdůraznil, že „rodiny jsou domácí církví, kde roste Ježíš. Roste v manželské lásce, v životě dětí“:

 

„A proto nepřítel tolik útočí na rodinu: démon ji nechce! A snaží se ji zničit, snaží se, aby tam neexistovala láska. – Rodiny jsou domácí církev. Manželé jsou hříšníci jako všichni, ale chtějí pokračovat dál ve víře, ve své plodnosti, v dětech a ve víře svých dětí. Pán ať žehná rodině, učiní ji silnou v této krizi, v níž ji chce ďábel zničit!“

 

Kněze papež povzbudil k „dvojí blízkosti“, žádal po nich, aby byli blízko Ježíši a zároveň blízko lidem. S mladíkem pak mluvil o odvaze „vsadit na velké věci“:

 

„Mládí je tu od toho, aby riskovalo, riskovalo dobře, riskovalo v naději. Je tu od toho, aby sázelo na velké věci. Mládí je k tomu, aby bylo darováno, nasadilo se proto, aby druzí mohli poznat Pána.“

 

A konečně v reakci na slova nevidomé ženy, promluvil František o svědectví těch, kdo trpí:

 

„Bratři a sestry, kteří trpí, kteří jsou nemocní, postižení, jsou bratřími a sestrami posvěcenými utrpením Ježíše Krista, následují Ježíše v těžké chvíli jeho kříže, jeho života. Toto pomazání utrpením nesou pro celou Církev. Děkuji vám, bratři a sestry, za to, že jste přijali toto pomazání utrpením. Děkuji za naději, kterou dosvědčujete a která nás táhne vpřed hledáním Ježíšovy něhy.“ “

 

Papež ve své poměrně obsáhlé promluvě nazval hnutí katolické charismatické obnovy „proudem milosti v církvi a pro církev“. Mluvil také o nebezpečích číhajících uvnitř hnutí, jako je přílišná organizovanost nebo pokušení být „kontrolory milosti“, a mimo jiné řekl:

 

„Když uvažuji o vás, charismaticích, vyjevuje se mi obraz církve, ale ze zvláštního pohledu. Myslím na velký orchestr, kde se každý nástroj odlišuje od druhého a také jejich zvuk je odlišný. Všichni jsou však nezbytní pro hudební soulad. Svatý Pavel o tom mluví ve 12. kapitole prvního listu Korinťanům. Tedy, stejně jako v orchestru, si, prosím, v Obnově nikdo nemůže myslet, že by byl důležitější nebo významnější než druhý. Když se totiž někdo z vás považuje za důležitějšího nebo významnějšího než je ten druhý, začíná morová nákaza! Nikdo nemůže říci: „Já to tu řídím“. Stejně jako celá církev také vy máte jedinou hlavu, jediného Pána: Pána Ježíše. Zopakujte si se mnou: kdo vede Obnovu: Pán Ježíš! Kdo vede Obnovu? (zástup odpovídá) Pán Ježíš! A toto můžeme říci v síle, kterou nám dává Duch svatý. Nikdo totiž bez Ducha svatého nemůže vyslovit „Ježíš je Pán“

 

 

 

Základem Obnovy je klanět se Bohu! Byl jsem požádán, abych Charismatické obnově řekl, co od ní očekává papež.

 

Za prvé: obrácení k Ježíšově lásce, která mění život a z křesťana činí svědka Boží lásky. Církev očekává svědectví křesťanského života a Duch svatý nám pomáhá žít důslednost evangelia pro naši svatost. Očekávám od vás, že sdílíte se všemi v církvi milost křtu v Duchu svatém (tento výraz čteme ve Skutcích apoštolů). Očekávám od vás evangelizaci Slovem Božím, které zvěstuje, že Ježíš je živý a má rád všechny lidi. Vydávejte svědectví o duchovním ekumenismu se všemi bratry a sestrami ostatních církví a křesťanských společenství, které věří v Ježíše jakožto Pána a Spasitele.

 

Zůstávejte sjednoceni v lásce, kterou od nás vyžaduje Pán Ježíš ke všem lidem, a v modlitbě k Duchu svatému, abychom dosáhli jednoty nezbytné k evangelizaci v Ježíšově jménu. Pamatujte, že „charismatická obnova je svou vlastní povahou ekumenická… Katolická charismatická obnova se těší z toho, co Duch svatý uskutečňuje v ostatních církvích“ (První dokument z Mechelen).

 

Přibližte se chudým a potřebným, dotýkejte se v jejich těle raněného Ježíšova těla. Přibližte se jim, prosím!

 

Hledejte jednotu v Obnově, protože jednota přichází od Ducha svatého a rodí se z jednoty Trojice. Rozdělení přichází odkud? Od démona! Rozdělení přichází od démona. Utíkejte před interními roztržkami, prosím! Ať mezi vámi nejsou!

 

A hromový potlesk doprovodil závěrečné pozvání ke společné oslavě v roce 2017:

 

„A vás všechny, charismatiky světa, očekávám, že budete spolu s papežem slavit své velké jubileum o Letnicích roku 2017 na náměstí sv. Petra.“

 

Loučil se Petrův nástupce se zástupy charismatiků, shromážděnými na Olympijském stadionu v Římě.

 

 

Celý prejav pápeža Františka:

 

Usilujte o jednotu, která přichází od Trojice!

 

Papež na setkání s katolickou charismatickou obnovou, olympijský stadion v Římě

 

Drazí bratři a sestry!

 

Mnohokrát vám děkuji za přijetí. Určitě vám někdo řekl, že se mi líbí tento zpěv Vive Gesú, il Signore…Když jsem v buenosaireské katedrále slavíval mši svatou s Charismatickou obnovou, po konsekraci a po krátké adoraci v jazycích jsme s velikou radostí a silou zpívali tento zpěv, tak, jako vy dnes. Děkuji! Cítil jsem se jako doma!

 

Děkuji Italské charismatické obnově (Rinnovamento nello Spirito), ICCRS (Mezinárodní služebný tým katolické charismatické obnovy), a Catholic Fraternity (Katolické společenství komunit a společenství úmluvy) za toto setkání, které mne naplňuje velkou radostí. Děkuji také za to, že jsou přítomni někteří z prvních členů – a mezi nimi, myslím, také Patty (Gallagherová Mansfieldová – pozn. překl.) – kteří silně zakusili moc Ducha svatého…Jako Charismatická obnova jste od Pána obdrželi nesmírný dar. Zrodili jste se z vůle Ducha svatého jako „proud milostí v církvi a pro církev“. Proud milosti – to je vaše definice.

 

Jaký je první dar Ducha svatého? On, který je láskou, daruje Sám sebe a působí zamilovanost do Ježíše. Tato láska mění život. A proto se říká – narodit se k novému životu z Ducha, jak to pověděl Ježíš Nikodémovi. Obdrželi jste významný dar rozdílných charismat. Tato různost vede k harmonii v Duchu svatém a ve službě církvi.

 

Když uvažuji o vás, charismaticích, vyjevuje se mi obraz církve, ale ze zvláštního pohledu. Myslím na velký orchestr, kde se každý nástroj odlišuje od druhého a také jejich zvuk je odlišný. Všichni jsou však nezbytní pro hudební soulad. Svatý Pavel o tom mluví ve 12. kapitole prvního listu Korinťanům. Tedy, stejně jako v orchestru, si, prosím, v Obnově nikdo nemůže myslet, že by byl důležitější nebo významnější než druhý. Když se totiž někdo z vás považuje za důležitějšího nebo významnějšího než je ten druhý, začíná morová nákaza! Nikdo nemůže říci: „Já to tu řídím“. Stejně jako celá církev také vy máte jedinou hlavu, jediného Pána: Pána Ježíše. Zopakujte si se mnou: kdo vede Obnovu: Pán Ježíš! Kdo vede Obnovu? (zástup odpovídá) Pán Ježíš! A toto můžeme říci v síle, kterou nám dává Duch svatý. Nikdo totiž bez Ducha svatého nemůže vyslovit „Ježíš je Pán“.

 

Jak možná víte – zprávy totiž kolují rychle – v prvních letech Charismatické obnovy v Buenos Aires jsem tyto charismatiky neměl moc lásce. Mluvil jsem o nich jako o „škole samby“. Nesdílel jsem jejich způsob modlitby a spoustu nových věcí, které se v církvi děly. Později jsem je blíže poznával a pochopil jsem, jaké dobro Charismatická obnova církvi prokazuje. A dějiny našeho vztahu pokračovaly – od školy samby až do zcela zvláštního vyústění. Několik měsíců před účastí na konkláve mne Biskupská konference jmenovala duchovním asistentem Charismatické obnovy v Argentině.

 

Charismatická obnova je velkou silou ve službě hlásání evangelia, v radosti Ducha svatého. Přijali jste Ducha svatého, který vám odkryl Boží lásku ke všem jeho dětem a lásku ke Slovu. Ve vašich počátcích se říkalo, že charismatici u sebe stále nosí bibli, Nový zákon…Děláte to ještě dnes? (odpověď) Ano! Nejsem si tak docela jist... Pokud už to tak není, vraťte se k této první lásce, noste s sebou vždy v kapse nebo v tašce Slovo Boží! Přečtěte si vždycky kousíček. Stále s Božím slovem!

 

Jako Boží lid, lid Charismatické obnovy, dávejte pozor na to, abyste neztratili svobodu, kterou nám Duch svatý daroval! Jak často podotýká náš drahý O. Raniero Cantalamessa, Obnově hrozí přílišná organizovanost. Je tu nebezpečí přílišné organizovanosti. Jistě, potřebujete se zorganizovat, ale neztrácejte milost ponechat Boha, aby byl Bůh! „Nicméně není větší svobody než nechat se vést Duchem, zříct se veškerých výpočtů a snahy všechno ovládat a dovolit, aby on osvěcoval, vedl, orientoval a posouval tam, kam si on přeje. On dobře ví, co je v každé době a v každé chvíli třeba. To znamená být tajemným způsobem plodnými.“ (Evangelii gaudium, 280).

 

Další nebezpečí spočívá v tom, že se staneme „kontrolory“ milosti Boží. Mnohokrát se osoby zodpovědné za nějakou skupinu či komunitu (raději je nazývám služebníci) stávají, možná bezděčně, úředníky milosti rozhodující o tom, kdo smí přijmout modlitbu za vylití ducha nebo křest Ducha a kdo nikoli. Pokud to někteří tak děláte, prosím vás, nedělejte to už! Jste správci Boží milosti, nikoli kontrolory! Nedělejte celníky Duchu svatému!

 

Dokumenty z Mechelen jsou pro vás vodítkem, bezpečným průvodcem, abyste si nespletli cestu. Prvním z nich je Teologická a pastorační orientace. Druhým – Charismatická obnova a ekumenismus, který napsal sám kardinál Suenens, velký protagonista Druhého vatikánského koncilu. A třetí – Charismatická obnova a služba člověku, který napsali společně kardinál Suenens a biskup Helder Camara. Tudy ať vede vaše cesta: evangelizace, duchovní ekumenismus, péče o chudé a potřebné a přijetí těch, co jsou na okraji. A to vše na základě adorace! Základem Obnovy je klanět se Bohu! Byl jsem požádán, abych Charismatické obnově řekl, co od ní očekává papež. Za prvé: obrácení k Ježíšově lásce, která mění život a z křesťana činí svědka Boží lásky. Církev očekává svědectví křesťanského života a Duch svatý nám pomáhá žít důslednost evangelia pro naši svatost. Očekávám od vás, že sdílíte se všemi v církvi milost křtu v Duchu svatém (tento výraz čteme ve Skutcích apoštolů). Očekávám od vás evangelizaci Slovem Božím, které zvěstuje, že Ježíš je živý a má rád všechny lidi. Vydávejte svědectví o duchovním ekumenismu se všemi bratry a sestrami ostatních církví a křesťanských společenství, které věří v Ježíše jakožto Pána a Spasitele.

 

Zůstávejte sjednoceni v lásce, kterou od nás vyžaduje Pán Ježíš ke všem lidem, a v modlitbě k Duchu svatému, abychom dosáhli jednoty nezbytné k evangelizaci v Ježíšově jménu. Pamatujte, že „charismatická obnova je svou vlastní povahou ekumenická… Katolická charismatická obnova se těší z toho, co Duch svatý uskutečňuje v ostatních církvích“ (První dokument z Mechelen).

 

Přibližte se chudým a potřebným, dotýkejte se v jejich těle raněného Ježíšova těla. Přibližte se jim, prosím!

 

Hledejte jednotu v Obnově, protože jednota přichází od Ducha svatého a rodí se z jednoty Trojice. Rozdělení přichází odkud? Od démona! Rozdělení přichází od démona. Utíkejte před interními roztržkami, prosím! Ať mezi vámi nejsou!

 

Chci poděkovat Mezinárodnímu služebnému týmu katolické charismatické obnovy (ICCRS) a Katolickému společenství komunit a společenství úmluvy (CFCCF) dvěma organismům papežského práva schváleným Papežskou radou pro laiky, které slouží Obnově na celém světě a připravují světové setkání kněží a biskupů, které se bude konat v červnu příštího roku. Vím, že spolu sdílejí stejnou kancelář, aby pracovali společně na znamení jednoty a lépe tak využily své zdroje. To mne velmi těší. Chci jim také poděkovat za to, že organizují velké jubileum roku 2017.

 

Bratři a sestry, pamatuje: klaňte se Pánu Bohu – to je základ: Adorujte Boha! Hledejte svatost v novém životě Ducha svatého. Buďte správci Boží milosti. Vyhýbejte se nebezpečí přehnané organizace. Vycházejte do ulic evangelizovat a hlásejte evangelium. Pamatujte, že církev vznikla „na odchodu“ onoho Velikonočního rána. Přibližte se chudým a dotýkejte se v jejich těle raněného Ježíšova těla. Nechejte se vést Duchem svatým touto svobodou a – prosím vás – nevězněte Ducha svatého! Ve svobodě!

 

Usilujte o jednotu Obnovy, jednotu, která přichází od Trojice!

 

A vás všechny, charismatiky světa, očekávám, že budete spolu s papežem slavit své velké jubileum o Letnicích roku 2017 na náměstí sv. Petra.

 

 

 

Pápež povzbudil charizmatikov k jednote: Ste prúdom milosti (SK)

Vatikán 2. júna - Prúd milosti v Cirkvi a pre Cirkev – takto zadefinoval pápež František hnutie Obnovy v Duchu Svätom v nedeľu 1. júna na 37. národnej konferencii hnutia: „Zrodili ste sa z vôle Ducha Svätého ako ‚prúd milosti v Cirkvi a pre Cirkev‘. Toto je vaša definícia: prúd milosti.“ Bolo to po prvýkrát v histórii, čo sa pápež zúčastnil na konferencii Obnovy v Duchu Svätom. Vo svojom príhovore Svätý Otec povzbudil prítomných, ktorí zaplnili rímsky Olympijský štadión, k novému misionárskemu nasadeniu a k posilneniu jednoty. Na záver všetkých pozval v roku 2017 do Vatikánu na celosvetovú oslavu veľkého jubilea charizmatického hnutia.

Spev a explózia potlesku včera vítali krátko po 17. hodine príchod pápeža, ktorý potom s celým štadiónom spieval so zdvihnutými rukami španielsku pieseň „Vive Jesús el Señor“. Olympijský štadión sa stal arénou viery a nádeje, v ktorej Duch Svätý zhromaždil ako vo večeradle pod šírym nebom 52-tisíc veriacich z 55 krajín, aby osvecoval ich mysle a ohrieval ich srdcia. Vrúcne a nadšené prijatie pápež František ocenil hneď v úvode svojho príhovoru:

„Drahí bratia a sestry! Veľmi vám ďakujem za prijatie. Istotne niekto dal vedieť organizátorom, že sa mi veľmi páči táto pieseň „Pán Ježiš žije“. Keď som po vysviacke slávieval v katedrále v Buenos Aires svätú omšu s charizmatickou obnovou, po niekoľkých sekundách adorácie v jazykoch sme spievali túto pieseň s veľkou radosťou a rozhodnosťou, ako ste ju hrali vy teraz tu. Ďakujem vám! Cítil som sa ako doma!“

Svätý Otec počas včerajšieho stretnutia ešte pred príhovorom spontánne reagoval na niekoľko konkrétnych svedectiev zástupcov rôznych skupín, začlenených do hnutia. Kňazom kládol na srdce slovo „blízkosť“, blízkosť k Ježišovi Kristovi v modlitbe a adorácii a blízkosť k Božiemu ľudu, ktorý im je zverený. Mladých varoval pred „zostarnutím“, ktoré im hrozí, ak si svoju mladosť budú strážiť len pre seba ako v trezore. Taká mladosť neslúži na nič, povedal pápež František a vyzval mladých k odvahe správne riskovať. „Mladosť je na to, aby sa rozdala pre druhých, aby aj oni spoznali Pána. Nešetrite si vašu mladosť pre seba: Choďte vpred!“ Na adresu rodín vyslovil Svätý Otec modlitbu: „Pán nech požehnáva rodinu, nech ju posilňuje v tejto kríze, v ktorej ju chce diabol zničiť.“ Po svedectve mladej nevidiacej ženy, ktorá zastupovala mnohých telesne postihnutých a svedčila o ich radosti z viery, sa pápež poďakoval všetkým, ktorí prijali „pomazanie utrpenia“, a ktorí takto „napodobňujú Ježiša v ťažkej chvíli ukrižovania“. A nakoniec na margo chorých a starých Svätý Otec pripomenul, že starenky a starčekovia „sú našou silou a našou múdrosťou“.

Dojímavým momentom bola nasledujúca modlitba pápeža za jednotlivé skupiny Cirkvi, v ktorej prosil o zoslanie „svätého opojenia Duchom“:

„Zošli na nás toto sväté opojenie Duchom, ktoré nám dáva hovoriť všetkými jazykmi, jazykmi lásky, byť vždy nablízku bratom a sestrám, ktorí nás potrebujú“.

Počas stretnutia, ktoré sa nieslo v radostnej, uvoľnenej a súčasne hlboko duchovnej atmosfére, Svätý Otec František s nádychom irónie na vlastnú adresu pripomenul, ako nazýval charizmatikov pred tým, než sa stal ich duchovným asistentom v Argentíne:

„Ako možno viete – pretože správy sa šíria – v prvých rokoch charizmatickej obnovy v Buenos Aires som nemal veľmi v láske týchto charizmatikov. Hovorieval som o nich: ‚Vyzerajú ako nejaká škola samby‘. Neprijal som za svoj ich spôsob modlitby a to množstvo nových vecí, ktoré sa diali v Cirkvi. Potom som ich začal spoznávať a nakoniec som pochopil, aké dobro je charizmatická obnova pre Cirkev. A tento príbeh počnúc ‚školou samby‘ končí zvláštnym spôsobom: niekoľko mesiacov predtým, než som sa zúčastnil na konkláve, som bol menovaný biskupskou konferenciou za duchovného asistenta charizmatickej obnovy v Argentíne. Obnova v Duchu Svätom je veľká sila v službe ohlasovania evanjelia, v radosti Ducha Svätého. Dostali ste Ducha Svätého, ktorý vám dal objaviť Božiu lásku ku všetkým jeho deťom a lásku k Slovu. V prvých časoch sa hovorievalo, že vy charizmatici nosievate vždy so sebou Sväté písmo, Nový zákon. Robíte to tak aj dnes? [Dav:] Áno! Nie som si tým taký istý! Ak nie, vráťte sa k tejto prvej láske, vždy nosievajte vo vrecku, v taške Božie slovo! A vždy si z neho kúsok prečítajte. Vždy s Božím slovom.“

Pápež pripomenul tri dokumenty, ktoré sú smernicami pre hnutie Obnovy v Duchu Svätom, tzv. „Dokumenty z Malines“ a o ďalšom smerovaní hnutia povedal: „Toto je vaša cesta: evanjelizácia, duchovný ekumenizmus, starostlivosť o chudobných a núdznych a prijímanie odstrkovaných. A toto všetko na základe adorácie! Základom obnovy je klaňanie sa Bohu!“

V odpovedi na otázku, čo pápež očakáva od hnutia Obnovy v Duchu Svätom, na prvom mieste spomenul „obrátenie k Ježišovej láske, ktorá mení život a kresťana robí svedkom o Božej láske“. Medzi ďalšími očakávaniami Svätý Otec menoval delenie sa s ostatnými o krstnú milosť v Duchu Svätom, ohlasovanie živého Ježiša, ktorý miluje všetkých ľudí, svedectvo duchovného ekumenizmu, zjednotenie v láske, priblíženie sa k chudobným a núdznym, v ktorých sa dotýkajú Kristovho tela, a tiež jednotu v hnutí Obnovy, pretože jednota je z Ducha, rozdelenie od Zlého. Výzvu k jednote zopakoval záverečným pozvaním, potvrdeným mohutným aplauzom:

„Očakávam všetkých vás, charizmatikov z celého sveta, pri slávení vášho veľkého jubilea na Turíce 2017 spolu s pápežom na Námestí sv. Petra!“

Program národného zhromaždenia hnutia Obnovy v Duchu Svätom, venovaný téme „Obráťte sa! Verte! Prijmite Ducha Svätého! - Za Cirkev, ktorá je v misii“, sa uzavrel svojím druhým dňom v pondelok 2. júna.

 

Svätý Otec pri poludňajšej modlitbe: Ježiš priniesol Otcovi do neba svoje rany

Pri poludňajšej modlitbe v 7. veľkonočnú nedeľu 1. júna 2014 pápež František osobitne povzbudil mladých birmovancov, aby boli Ježišovými radostnými svedkami. Do pozornosti veriacich dal aj aktuálny Svetový deň masmédií s jeho témou „Komunikácia v službe kultúry stretnutia“. Pripomenul, že prostriedky spoločenskej komunikácie môžu byť zástancami zmyslu pre jednotu ľudskej rodiny, solidarity a úsilia o dôstojný život pre všetkých. Veriacich vyzval k modlitbe na tento úmysel: „Modlime sa, aby komunikácia v každej svojej forme účinne napomáhala stretnutiu medzi osobami, komunitami a národmi, založenému na úcte a počúvaní sa navzájom.“

V súvislosti s napätou situáciou na Ukrajine a v Stredoafrickej republike vyslovil Svätý Otec nasledujúcu výzvu: „So zármutkom v duši sa modlím za obete napätí, ktoré pretrvávajú v niektorých oblastiach Ukrajiny, ako aj v Stredoafrickej republike. Nanovo z hĺbky srdca vyzývam všetky strany, ktorých sa to týka, k prekonaniu neporozumení a k trpezlivému hľadaniu dialógu a upokojenia. Nech nám Mária, Kráľovná pokoja, všetkým pomáha svojím materským príhovorom. Mária, Kráľovná pokoja, oroduj za nás!“ Túto výzvu predniesol pápež František počas poludňajšieho príhovoru veriacim na Námestí sv. Petra.

Svoj príhovor pred modlitbou Raduj sa, nebies Kráľovná venoval obsahu sviatku Nanebovstúpenia Pána, ktorý sa vo viacerých krajinách sveta slávi v dnešnú nedeľu.

Plné znenie príhovoru:

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes sa v Taliansku a v iných krajinách slávi Nanebovstúpenie Pána, ktoré sa udialo štyridsať dní po Veľkej noci. Skutky apoštolov opisujú túto udalosť, túto konečnú rozlúčku Pána Ježiša s jeho učeníkmi a s týmto svetom (porov. Sk 1,2.9). Evanjelium podľa Matúša však uvádza Ježišov mandát učeníkom: pozvanie ísť a hlásať všetkým národom posolstvo spásy (porov. Mt 28,16-20). «Ísť», či skôr «odísť», sa stáva kľúčovým slovom dnešného sviatku. Ježiš odchádza k Otcovi a učeníkom prikazuje odísť do sveta.

Ježiš odchádza, vystupuje do neba, teda vracia sa k Otcovi, od ktorého bol poslaný do sveta. Urobil, čo mal urobiť, a tak sa vracia k Otcovi. Ale nejde o nejaké odlúčenie, pretože zostáva s nami navždy, v novej podobe. Svojím nanebovstúpením vzkriesený Pán upriamuje pohľad apoštolov – a aj náš pohľad – do nebeských výšin, aby nám ukázal, že cieľom našej cesty je Otec. On sám nám povedal, že nám ide pripraviť miesto v nebi.

Ježiš však zostáva prítomný a pôsobí v udalostiach ľudských dejín skrze moc a dary svojho Ducha. Je po boku každého z nás, aj keď ho nevidíme na vlastné oči, on tam je! Sprevádza nás, vedie nás, berie nás za ruku a dvíha nás, keď padneme. Vzkriesený Ježiš je nablízku kresťanom prenasledovaným a diskriminovaným. Je blízko každému človeku, ktorý trpí. Je blízko každému z nás, a to aj dnes, je tu s nami na námestí. Pán je s nami! Veríte tomu? Tak to povedzme spoločne: Pán je s nami!

Keď sa Ježiš vracia do neba, prináša Otcovi dar. Aký je to dar? Jeho rany. Jeho telo je krásne, žiadne modriny, žiadne stopy po bičovaní, ale ponecháva si rany. Keď sa vracia Otcovi, ukazuje mu rany a hovorí: ‚Pozri Otče, toto je cena odpustenia, ktoré dávaš.‘ Keď Otec pozerá na Ježišove rany, vždy nám odpúšťa, nie preto, že sme dobrí, ale preto, že Ježiš za nás zaplatil. Pri pohľade na Ježišove rany sa Otec stáva viac milosrdným. Toto veľké dielo dnes Ježiš koná v nebi: ukazuje Otcovi cenu odpustenia, jeho rany. Táto nádherná skutočnosť nás nabáda, aby sme sa nebáli prosiť o odpustenie. Otec vždy odpustí, pretože pozrie na Ježišove rany, pozrie náš hriech, a odpustí ho.

Ale Ježiš je prítomný aj skrze Cirkev, ktorú on poslal, aby pokračovala v jeho poslaní. Posledným Ježišovým slovom jeho učeníkom je príkaz ísť: «Choďte teda, učte všetky národy» (Mt 28,19). Je to jasný mandát, nie je to niečo voliteľné! Kresťanské spoločenstvo je spoločenstvo ‚vychádzajúce, vydávajúce sa na cestu‘. Ba čo viac, Cirkev sa zrodila ‚na odchode‘. Poviete mi: a čo klauzúrne komunity? Áno, aj tie, pretože sú vždy ‚vychádzajúce‘ skrze modlitbu, skrze srdce otvorené svetu, Božím horizontom. A starí, chorí ľudia? Aj oni, cez modlitbu a spojenie s Ježišovými ranami.

Svojim učeníkom misionárom Ježiš hovorí: «Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta» (v. 20). Na vlastnú päsť bez Ježiša nemôžeme nič urobiť! V apoštolskom diele nestačia naše sily, naše zdroje, naše štruktúry, hoci sú nevyhnutné. Bez prítomnosti Pána a moci jeho Ducha sa naša práca, akokoľvek dobre organizovaná, javí ako neúčinná. Tak poďme vravieť ľuďom, kto je Ježiš.

A spolu s Ježišom nás sprevádza Mária, naša Matka. Ona je už v dome Otca, je Kráľovnou nebies, a tak ju v tomto období vzývame. Ale tak ako Ježiš, aj ona je s nami, kráča s nami, je Matkou našej nádeje.“

Svätý Otec pripomenul aj včerajšie blahorečenie Matky Speranze pôvodom zo Španielska, zakladateľky kongregácií Služobníc a Synov Milosrdenej lásky, ktoré sa slávilo v stredotalianskom pútnickom mieste Collevalenza.

 

 

31. mája

„O Papa mio“ – stretnutie pápeža s deťmi

Vatikán 31. mája 2014 - Nezabudnuteľný deň zažilo dnes 500 detí z Neapola a Ríma, ktoré sa stretli s pápežom Františkom v átriu Auly Pavla VI. vo Vatikáne. Na podujatie „Nádvorie detí“, ktoré organizovala Pápežská rada pre kultúru v spolupráci so Železnicami Talianskej republiky, prišli jeho účastníci špeciálnym „Detským vlakom“, podobne ako vlani v júni. V tomto druhom ročníku „Nádvoria detí“ išlo o žiakov šiestich základných škôl z periférií Neapola a dvoch z Ríma, ktoré v rámci didakticko-kultúrneho kurzu navštívili Vatikán, Koloseum, ale aj katakomby sv. Januára v Neapole a katakomby sv. Prisicilly v Ríme.

„O Papa mio...” Detská tvorivosť a vynaliezavosť transformovala pieseň ‚O sole mio‘ – azda najznámejšiu taliansku pieseň – na hudobné objatie pre pápeža Františka, čo ocenil srdečným smiechom a pochvalou za jedinečný výkon. Svätý Otec sa očividne cítil ako doma uprostred toľkých veselých a spontánnych detí. Poďakoval sa im aj za neobyčajný darček, rastlinu zasadenú v zemi z katakomb. A práve od tohto bodu sa začal rozvíjať spontánny dialóg medzi pápežom a deťmi.

„Takže priniesli ste mi zem tmy. Avšak táto zem tmy znamená niečo iné? Čo znamená? Prečo ste mi doniesli zem tmy?“

„Aby sa stala svetlom “ – odpovedali deti.

„Čo je dôležitejšie, svetlo, alebo tma?“

„Svetlo.“

„A keď sme my v tme, čo máme urobiť?“

„Ísť na svetlo.“

Ďalej Svätý Otec poznamenal, že rastlina, ktorá rastie v tej zemi, má priniesť plody pre lepší svet. A to sa nerobí s nenávisťou, ale, ako povedali deti, s láskou.

„Boh je láska. A my ideme k svetlu, aby sme našli lásku Božiu, ale Božia láska je v nás, aj v najtemnejších hodinách. Je tam Božia láska skrytá? Áno, vždy! Božia láska nás nikdy neopustí. Je vždy s nami. Majme vieru v túto lásku, dobre?“

Týmto povzbudením ukončil pápež František katechézu, venovanú svojim deväť až desať ročným poslucháčom.

 

 

30. mája

Ranná homília: Kresťan počíta s ťažkosťami, jeho radosť je v nádeji

Vatikán 30. mája 2014 - „Váš smútok sa premení na radosť.“ Tento Ježišov prísľub učeníkom z dnešného evanjelia (Jn 16,20-23) bol centrom rannej homílie pápeža Františka v Dome sv. Marty. Homília Svätého Otca bola akoby hymnom na kresťanskú radosť, ktorá sa podľa neho nedá kúpiť, ale len prijať ako dar od Pána. Radosť kresťanov je podľa slov Svätého Otca „radosťou v nádeji“.

Svätý Pavol „bol veľmi odvážny, pretože mal silu od Pána“, konštatoval pápež František a vzápätí dodal, že určite aj apoštol národov mal niekedy strach. Všetkým nám sa v živote pritrafí báť sa, dodal Svätý Otec. A prichádza nám otázka, „či by nebolo lepšie znížiť trochu úroveň a nesprávať sa až tak kresťansky, ale hľadať nejaký kompromis so svetom.“ Pavol však vedel, že to, čo robí, sa nepáči ani židom, ani pohanom, no nezastavuje sa preto, a tak musí znášať problémy a prenasledovanie. Ako povedal Svätý Otec, toto nás vedie k premýšľaniu o našich strachoch a našich obavách. Aj Ježiš mal v Getsemanskej záhrade strach, prežíval úzkosť. A vo svojom prejave pri rozlúčke svojim učeníkom jasne hovorí, že svet sa bude tešiť z ich utrpenia, ako sa to aj stane prvým mučeníkom v Koloseu, dodal Svätý Otec a pokračoval:

„A my si musíme povedať pravdu: nie celý kresťanský život je sviatkom. Nie celý! Sú tu aj momenty plaču, mnohokrát sa plače. Vtedy, keď si chorý, keď máš v rodine problém so synom, dcérou, manželkou, manželom, vtedy, keď vidíš, že plat na konci mesiaca neprichádza a ty máš choré dieťa, keď vidíš, že nevládzeš splácať pôžičku na bývanie, a tak musíte ísť preč... Koľko len máme problémov! Ale Ježiš hovorí: «Nebojte sa!» Áno, budete smútiť, plakať a aj ľudia sa budú radovať, tí, ktorí sú proti tebe.“

Ale je tu aj ďalší druh smútku: smútok, ktorý prichádza vtedy, keď ideme nedobrou cestou. Keď si, jednoducho povedané, „kupujeme“ radosť a veselosť, tú, ktorá je zo sveta, z hriechu, no nakoniec je v nás prázdno, je v nás smútok. A toto je podľa Svätého Otca smútok zo zlej veselosti. Kresťanská radosť je naopak „radosťou v nádeji, ktorá prichádza“:

„Vo chvíli skúšky ju však nevidíme. Je to radosť, ktorá sa očisťuje skúškami, aj každodennými skúškami: «Váš smútok sa premení na radosť». Je ťažké povedať chorému alebo chorej, ktorých ideš navštíviť a ktorí veľmi trpia: ‚Odvahu! Odvahu! Zajtra budeš mať radosť!‛ - Toto nemôžeme povedať! Musíme im to dať pocítiť tak, ako to dával pocítiť Ježiš. Aj my, keď sme v tme, keď nič nevidíme, povedzme: ‚Ja viem, Pane, že tento smútok sa premení na radosť. Neviem ako, ale viem, že to tak je!‛ - Úkon viery v Pána. Úkon viery!“

Ako pokračoval pápež František, na pochopenie smútku, ktorý sa premení na radosť Ježiš používa príklad ženy, ktorá rodí. Je pravda, že pri pôrode žena veľmi trpí, ale potom, keď už má pri sebe dieťa, zabúda na to. Teda to, čo zostáva, je „Ježišova radosť, radosť, ktorá je očistená“. Toto je tá radosť, ktorá zostáva. Taká, ktorá v niektorých momentoch života zostáva skrytá, ktorú v ťažkých chvíľach necítiť, ale ktorá prichádza potom. Je to radosť v nádeji. „Toto je teda dnešné posolstvo Cirkvi: Nebojte sa!“

„V utrpení treba byť odvážnym a treba myslieť na to, že potom príde Pán, potom príde radosť, že po tme príde slnko. Nech nám všetkým Pán dá túto radosť v nádeji. A znakom toho, že máme túto radosť v nádeji, je pokoj. Koľkí chorí, ktorí sú už na konci života, s bolesťami, majú tento pokoj v duši... Toto je semienko radosti, toto je radosť v nádeji, pokoj. A ty? Máš pokoj v duši vo chvíľach tmy, v momentoch ťažkostí, prenasledovania, vtedy, keď sa všetci tešia z tvojho nešťastia? Máš pokoj? Ak máš pokoj, máš semienko tej radosti, ktorá príde neskôr. Nech nám Pán dá pochopiť tieto veci“, zakončil Svätý Otec.

 

 

28. mája

Svätý Otec: Práca nie je len tovarom, ale má svoju dôstojnosť a hodnotu

Vatikán/Ženeva - V Ženeve od 28. mája do 12. júna prebieha zasadanie Konferencie Medzinárodnej organizácie práce (ILO). Svätý Otec pri tejto príležitosti napísal posolstvo, ktoré adresoval jej generálnemu riaditeľovi Guyovi Ryderovi. Svätý Otec posolstvo začína nasledovnými slovami: „Na počiatku stvorenia Boh stvoril človeka ako správcu svojho diela a poveril ho, aby ho kultivoval a chránil. Ľudská práca je súčasťou tohto stvorenia a pokračuje v tvorivej práci Boha. Táto pravda nás vedie k tomu, aby sme prácu považovali za dar a zároveň aj za povinnosť. Práca teda nie je len tovarom, ale má svoju vlastnú dôstojnosť a hodnotu. Svätá stolica vyjadruje svoje ocenenie za príspevok Medzinárodnej organizácie práce na obranu dôstojnosti ľudskej práce v kontexte sociálneho a ekonomického rozvoja prostredníctvom diskusie a spolupráce medzi vládami, zamestnancami a zamestnávateľmi.

Táto konferencia sa schádza v kľúčovom momente ekonomických a spoločenských dejín, ktorý kladie výzvy pre celý svet. Nezamestnanosť tragicky zväčšuje hranice chudoby (porov. Príhovor Nadácii Centesimus Annus Pro Pontifice, 25. mája 2013). Toto je obzvlášť skľučujúce pre mladých nezamestnaných, ktorí sa môžu veľmi ľahko demoralizovať, stratením vedomia svojej hodnoty a cítiac sa odcudzení spoločnosťou. V úsilí o rast pracovných príležitostí potvrdzujeme presvedčenie, že len «v slobodnej, kreatívnej, angažovanej a solidárnej práci ľudské bytie vyjadruje i pozdvihuje dôstojnosť vlastného života» (Evangelii gaudium, 192).“

Ďalšou výzvou, ktorej v tejto dobe musíme čeliť, je podľa Svätého Otca masová migrácia za prácou. Mnoho mužov a žien sa vydáva ďaleko od domova s nádejou na lepšiu budúcnosť, no častokrát sa stretávajú s nepochopením či vylúčením: „Po tom, čo podstúpili toľké obete, títo muži a ženy často nedokážu nájsť dôstojnú prácu a stávajú sa obeťami istej „globalizovanej nevšímavosti“. Táto situácia ich vystavuje ďalším nebezpečenstvám, ako sú hrôza obchodovania s ľuďmi, nútená práca a zotročenie. Je neprijateľné, aby sa v našom svete otrocky vykonávaná práca stala bernou mincou (porov. Posolstvo k svetovému dňu migrantov a utečencov z 24. septembra 2013). Toto nemôže pokračovať! Obchodovanie s ľuďmi je ranou, zločinom voči celému ľudstvu. Nadišla chvíľa, aby sme spojili svoje sily a aby sme spoločne pracovali na oslobodení obetí týchto obchodov a aby sme vykorenili tento zločin, ktorý zraňuje nás všetkých, počnúc jednotlivými rodinami, až k celej svetovej spoločnosti (porovnaj Príhovor novým veľvyslancom akreditovaných pri Svätej stolici z 12. decembra 2013).

Svätý Otec v posolstve ďalej zdôraznil potrebu posilniť už existujúcu spoluprácu a vytvoriť nové spôsoby napomáhajúce vzrastu solidarity. Toto si vyžaduje: úsilie v prospech uznania dôstojnosti každej osoby, uplatňovanie medzinárodných pracovných štandardov, plánovanie rozvoja, ktorý by mal na zreteli v prvom rade dobro ľudskej osoby, nové prehodnotenie zodpovednosti nadnárodných spoločností v krajinách, kde pôsobia, vrátane oblasti spravovania výnosov a investícií, úsilie o to, aby vlády uľahčili migrantom ich presuny na úžitok všetkým a aby tak zabránili obchodovaniu s ľuďmi a ťažkým podmienkam počas cestovania.

V závere posolstva Svätý Otec pripomína, že pre efektívnu spoluprácu v týchto oblastiach je potrebné stanoviť udržateľné ciele rozvoja. Sociálna náuka Cirkvi má byť oporou všetkých iniciatív na podporu ľudskej dôstojnosti a šľachetnosti práce. Na záver Svätý Otec udelil svoje apoštolské požehnanie všetkým snahám členov ILO v prospech nárastu dôstojnosti práce pre spoločné dobro celej ľudskej rodiny.

 

 

Pri generálnej audiencii sa pápež František poďakoval za púť do Svätej zeme

Vatikán 28. mája - Ako je zvykom po návrate Svätého Otca z apoštolských ciest, hlavnou témou dnešnej generálnej audiencie bola jeho práve skončená púť do Svätej zeme. Pápež František sa poďakoval tým, ktorí sa na jeho apoštolskej ceste podieľali a v rámci katechézy pozval veriacich k modlitbe za ďalšie pokračovanie na ceste kresťanov k jednote a za pokrok v budovaní pokoja na Blízkom východe. Zo Slovenska boli dnes na zaplnenom Námestí sv. Petra tri väčšie skupiny pútnikov: z Košíc, Prešova a z farnosti Divín.

«Neprosím len za nich, ale aj za tých, čo skrze ich slovo uveria vo mňa, aby všetci boli jedno ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás jedno, aby svet uveril, že si ma ty poslal.» Po zaznení týchto Ježišových slov z Veľkňazskej modlitby vo viacerých jazykoch sa Svätý Otec prihovoril prítomným:

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Počas minulých dní, ako viete, som si vykonal púť do Svätej zeme. Bol to veľký dar pre Cirkev a ďakujem zaň Bohu. On ma viedol v tej požehnanej zemi, v požehnanej zemi, ktorá bola svedkom historickej Ježišovej prítomnosti, a kde sa udiali kľúčové udalosti pre židovstvo, kresťanstvo a islam. Znovu chcem vyjadriť svoje uznanie Jeho Blaženosti, patriarchovi Fouadovi Twalovi, biskupom rôznych rítov, kňazom, a františkánom z Kustódie Svätej zeme. Títo františkáni sú znamenití! Ich práca je vynikajúca, to všetko, čo robia! Moje vďačné myšlienky smerujú aj k jordánskym, izraelským a palestínskym autoritám, ktoré ma prijali s veľkou úctivosťou, a povedal by som tiež s priateľskosťou, ako aj ku všetkým tým, ktorí spolupracovali na uskutočnení tejto návštevy.

1. Prvoradým cieľom tejto púte bolo pripomenutie si päťdesiateho výročia historického stretnutia pápeža Pavla VI. a patriarchu Atenagora. Bolo to po prvý raz, keď Petrov nástupca zavítal do Svätej zeme. Pavol VI. týmto spôsobom počas Druhého vatikánskeho koncilu položil začiatok mimotalianskych apoštolských ciest pápežov súčasnej epochy. Toto prorocké gesto rímskeho biskupa a konštantínopolského patriarchu položilo míľnik na bolestnej, ale sľubnej ceste jednoty všetkých kresťanov, na ktorej sa odvtedy urobili význačné kroky. Z toho dôvodu moje stretnutie s Jeho Svätosťou patriarchom Bartolomejom, milovaným bratom v Kristovi, predstavovalo vrcholný moment návštevy. Spoločne sme sa modlili pri Ježišovom hrobe a boli tam s nami jeruzalemský grécko-pravoslávny patriarcha Teofilos III. a arménsky apoštolský patriarcha Nourhan, ako aj arcibiskupi a biskupi z rôznych cirkví a spoločenstiev, občianski predstavitelia a početní veriaci.

Na tom mieste, kde zaznela zvesť o zmŕtvychvstaní, sme si uvedomili všetku horkosť a bolesť z rozdelení, ktoré ešte jestvujú medzi Kristovými učeníkmi, a toto naozaj veľmi bolí a dolieha na srdce. Ešte sme rozdelení. Na tom mieste, práve tam, kde zaznela zvesť o zmŕtvychvstaní, tam, kde nám Ježiš dáva život, sme ešte trocha rozdelení, avšak najmä pri tom slávení preniknutom bratskou vzájomnosťou, úctou a láskou, sme mocne vnímali hlas zmŕtvychvstalého Dobrého pastiera, ktorý chce vytvoriť zo všetkých svojich oviec jediné stádo. Cítili sme túžbu uzdraviť doposiaľ otvorené rany a húževnato napredovať na ceste k plnému spoločenstvu. Ešte raz, podobne ako predošlí pápeži, žiadam o odpustenie za to, čím sme dopomohli k tomuto rozdeleniu a prosím Ducha Svätého, aby nám pomohol zaceliť rany, ktoré sme spôsobili ostatným bratom. Všetci sme bratia v Kristovi, a s patriarchom Bartolomejom sme priatelia, bratia, a zdieľame spoločné želanie kráčať spolu, robiť všetko to, čo už teraz môžeme: modliť sa spolu, pracovať spolu pre Božie stádo, usilovať sa o pokoj, ochraňovať stvorenie, a mnohé iné veci, ktoré máme spoločné. Musíme napredovať ako bratia.

2. Ďalším cieľom tejto púte bolo povzbudiť v tejto oblasti cestu k mieru, ktorý je zároveň Božím darom i ovocím ľudského úsilia. Urobil som tak v Jordánsku, v Palestíne a v Izraeli. A robil som to zakaždým ako pútnik, v mene Boha a človeka, s veľkým súcitom v srdci voči deťom tej zeme, ktoré už pridlho žijú vo vojne a majú právo na to, aby konečne zakúsili dni pokoja! Preto som pobádal veriacich kresťanov, aby sa nechali «pomazať» so srdcom otvoreným a poddajným voči Duchu Svätému, aby tak boli vždy viac schopní prejavov pokory, bratstva a zmierenia. Pokora, bratstvo, zmierenie. Duch Svätý umožňuje zaujať tieto postoje v každodennom živote voči ľuďom rozličných kultúr a náboženstiev, aby sa tak stali dômyselnými tvorcami pokoja. Pokoj sa tvorí s dômyslom. Nemáme továrne na pokoj, to nie. Vytvára sa každodenne, s dômyslom a aj s otvoreným srdcom, aby tento Boží dar zostúpil. Preto som povzbudzoval kresťanských veriacich, aby sa nechali «pomazať».

V Jordánsku som poďakoval autoritám a ľudu za ich nasadenie pri prijímaní početných utečencov pochádzajúcich z vojnových území, za ich humanitárne úsilie, ktoré si zasluhuje a vyžaduje trvalú podporu od medzinárodného spoločenstva. Zapôsobila na mňa veľkodušnosť jordánskeho ľudu pri prijímaní utečencov, mnohých, ktorí sa uchyľujú pred vojnou na toto územie. Nech Pán požehnáva tento pohostinný ľud, nech ho hojne požehná. A našou úlohou je modliť sa, aby Pán žehnal tejto pohostinnosti, a žiadať všetky medzinárodné inštitúcie, aby pomáhali tomuto ľudu v diele pohostinnosti, ktoré vykonáva.

Počas púte som i na iných miestach povzbudzoval príslušné autority, aby vyvinuli úsilie pre zmiernenie napätí v blízkovýchodnej oblasti, najmä v sužovanej Sýrii, ako aj pokračovali v hľadaní spravodlivého riešenia izraelsko-palestínskeho konfliktu. Z tohto dôvodu som pozval izraelského a palestínskeho prezidenta, ktorí sú obaja mužmi pokoja, tvorcami pokoja, aby prišli do Vatikánu modliť sa spolu so mnou za pokoj. A prosím, žiadam vás o to, aby ste nás nenechali samých. Modlite sa, veľa sa modlite, aby nám Pán daroval pokoj, aby zasial pokoj v tej požehnanej zemi! Počítam s vašimi modlitbami. Silno sa modlite v tomto čase, veľmi proste, aby zavládol pokoj.

3. Táto púť vo Svätej zemi bola rovnako príležitosťou upevniť vo viere kresťanské komunity, ktoré veľmi trpia, a vyjadriť poďakovanie celej Cirkvi za prítomnosť kresťanov v tejto oblasti a na celom Blízkom východe. Títo naši bratia sú odvážnymi svedkami nádeje a lásky, sú v tej zemi «soľou a svetlom». Svojím životom viery, modlitbou a významnou výchovnou a charitatívnou činnosťou sa zasadzujú v prospech zmierenia a odpustenia, prispievajúc tak k všeobecnému dobru spoločnosti.

Touto púťou, ktorá bola vskutku Pánovou milosťou, som chcel priniesť slovo nádeje, a zároveň som ním bol aj sám obdarovaný! Dostalo sa mi ho od bratov a sestier, ktorí «dúfajú proti každej nádeji» (porov. Rim 4,18), napriek toľkým utrpeniam v podobe úteku z vlasti z dôvodu konfliktu, či v rozličných častiach sveta vo forme diskriminácie a znevažovania kvôli ich viere v Krista. Stojme naďalej pri nich! Modlime sa za nich a za mier vo Svätej zemi a na celom Blízkom východe. Modlitba celej Cirkvi nech súčasne podopiera i cestu k plnej jednote kresťanov, aby svet uveril v Božiu lásku, ktorá v Ježišovi Kristovi prišla prebývať uprostred nás. Teraz vás všetkých pozývam, aby sme sa spoločne pomodlili k Panne Márii, Kráľovnej pokoja, Kráľovnej jednoty medzi kresťanmi, k «Mame» všetkých kresťanov. Nech nám daruje pokoj, celému svetu, a nech nás sprevádza na tejto ceste jednoty.“

Svätý Otec sa spolu so zhromaždením pomodlil Zdravas´, Mária.

Ako zvyčajne, nasledovali pozdravy jednotlivým jazykovým skupinám, spoločná spievaná modlitba Otče náš a apoštolské požehnanie.

 

 

28. mája

Tisková konference s papežem Františkem (CZ)

Vatikán. Téměř hodinu věnoval papež František tiskové konferenci na palubě letadla při návratu z Tel Avivu do Říma. Odpověděl na velmi širokou škálu otázek pokládaných novináři církevních i veřejnoprávních médií doslova z celého světa: od plánů, jež vyplynuly ze setkání minulých dní, přes zneužívání mladistvých, problém nezaměstnanosti, celibát či otázky rodiny až po reformu Římské kurie.

František přiznává, že většina gest mimo stanovený program byla zcela spontánní: zastavení u betlémské dělící zdi, polibek přeživších v Jad Vašem či polibek v bazilice Svatého hrobu, byly dílem okamžiku. Oproti tomu pozvání obou prezidentů k modlitbě bylo sice promyšlené, nebylo ovšem snadné určit, kde a jak ho vyslovit – dodal papež na dotaz italské novinářky z katolické Tv 2000.

Anglofonní skupina novinářů nastolila oblíbené mediální téma zneužívání mladistvých. Papež v odpovědi nešetřil ostrými slovy. Nikdo, kdo by kryl zneužívání dětí a mladistvých, nebude ušetřen:

„V této chvíli se vyšetřují případy tří biskupů. Jeden už byl odsouzen a zvažuje se jaký trest na něj bude uvalen. Neexistují protekce. Zneužívání mladistvých je velmi těžký zločin... jak víme, je to vážný problém rozšířený všude, mě ale zajímá církev. Kněz, který udělá něco takového, zrazuje Pánovo Tělo. Úkolem kněze je přivádět chlapečka, holčičku, mladíka, dívku ke svatosti - tento chlapec, toto děvče mu důvěřuje – a on, místo vedení ke svatosti, je zneužije... To je opravdu strašlivá špatnost. Přirovnal bych to k černé mši.“

Papež potvrdil politiku nulové tolerance v těchto případech a připomněl své nadcházející setkání s několika oběťmi zneužívání v církvi, plánované na první červnové dny ve Vatikánu.

Další dotaz za španělskou jazykovou skupinu mířil na rozpor mezi Františkovým programem střídmosti a prostoty a některými skandály za Vatikánskými hradbami. Svatý otec poukázal na probíhající reformy a práci dvou nových komisí, nicméně dodal, že k nesrovnalostem bude docházet tak jako tak, neboť jsme chybující lidé. Reforma musí probíhat nepřetržitě:

„Musíme být na pozoru a reformovat církev dennodenně, protože jsme hříšníci, jsme slabí a problémy budou vždycky. Nicméně administrace prováděná Ekonomickým sekretariátem pomůže vyhýbat se podobným skandálům a problémům.... Například ve Vatikánské bance (IOR) bylo zavřeno zhruba 1600 účtů náležejících osobám, které na ně neměly právo. Institut náboženských děl je určen pro pomoc církvi. Na účet mají právo diecézní biskupové, vatikánští zaměstnanci, jejichž vdovy a vdovci odtud dostávají důchody... Je to instituce tohoto rázu.“

Frankofonní skupina dala zaznít obavám o budoucnost Evropy v souvislosti s volbami do Evropského parlamentu, nárůstem euroskeptických stran, nezaměstnaností, problematice společné měny apod. Papež řekl, že „o těchto věcech slyšel, ale že jim nepříliš rozumí“:

„Vyslovil jste však klíčové slovo: nezaměstnanost. To je závažný problém... Žijeme uvnitř světového ekonomického systému koncentrovaného na peníze, nikoli na člověka. (...) Aby bylo toto ústřední postavení peněž udržitelné, zavádějí se „skartační opatření“. Vylučují se děti – porodnost v Evropě není příliš vysoká, že? (...) Skartují se děti, skartují se staří lidé – staří se nehodí (...), vylučují se také prostřednictvím skryté eutanázie v mnoha zemích. (...) A v této chvíli došlo na exkluzi mladých, vylučují se mladí lidé – a to je skutečně vážné. V Itálii je nezaměstnanost mezi mladými téměř 40 % (nejsem si jist), ve Španělsku (a tady si jsem jist) je to 50% (...) Vylučuje se celá generace mladých. Podle mě je tato „skartační“ kultura skutečně závažný problém. Nejde jistě jen o Evropu, šíří se všude, ale v Evropě je velmi citelná. Zvláště v porovnání s kulturou blahobytu před deseti lety. Je to tragické, jsme v těžkém okamžiku. Jde o nehumánní ekonomický systém. Neváhal jsem napsat v exhortaci „Evangelii gaudium, že tento ekonomický systém zabíjí . A nyní to opakuji!“

Dotaz portugalské jazykové skupiny směřoval na řešení „Jeruzalémské otázky“, tedy problém, zda Jeruzalém má patřit Palestině. Papež František potvrdil, že Vatikán a celá katolická církev pohlíží na problém z náboženského hlediska. Vidí Jeruzalém jako svaté místo tří náboženství a podporuje řešení jeho statutu skrze pokojné vyjednávání.

Ze skupiny německojazyčných novinářů poté vzešla otázka týkající se celibátu v souvislosti se silnou ekumenickou komponentou papežovy cesty do Svaté země. Nemohla by se katolická církev v něčem učit od pravoslavných – ptal se redaktor německého veřejnoprávního rozhlasu?

„V katolické církvi přece jsou ženatí kněží: řeckokatolíci, katoličtí koptové .... Ve východním obřadu jsou ženatí kněží. Celibát není dogmatem víry. Je pravidlem života, kterého si velmi cením a které považuji za velký dar pro církev. Vzhledem k tomu, že nejde o dogma, je brána stále otevřená. V této chvíli jsme o tom však nemluvili. Na pořadu jednání jsou důležitější věci. S Bartolomějem jsme se celibátu nedotkli, protože ve vztazích s pravoslavnými je to skutečně sekundární téma. Mluvili jsme o jednotě, o jednotě, která se vytváří na cestě, o jednotě, která je cestou. Jednotu nemůžeme zavést na teologickém kongresu. A on (Bartoloměj) mi potvrdil, že je pravda to, co se říká, že totiž Athenagoras řekl Pavlu VI.: „Můžeme v klidu kráčet pospolu. Všechny teology pošleme na ostrov, kde spolu mohou diskutovat, a my půjdeme cestou života“. (...) Budeme kráčet společně, společně se modlit, pracovat na mnoha věcech, které lze dělat společně, navzájem si pomáhat. (...)“

Jako konkrétní příklad pomoci zmínil František zapůjčování kostelů pravoslavným komunitám. Stejně tak naznačil vstřícný postoj k návrhům pravoslavné strany na sjednocení data velikonoc. „Působí totiž trochu směšně ptát se: „Prosím tě, kdy že to vstal tvůj Kristus? – Až příští týden. – Aha, ten můj minulý týden.“ – ironizoval papež.

Další otázku položila japonská novinářka. V souvislosti s příští asijskou cestou papeže Františka se zeptala, co míní udělat pro křesťany v zemích, kde není svoboda náboženství ani projevu, jako je Severní Korea nebo Čína. Papež nejprve upřesnil, že kromě Jižní Koreje se na leden příštího roku připravuje také cesta na Srí Lanku a Filipíny, přesněji do regionu zpustošeného cyklónem. Potom František poznamenal, že nesvobodou netrpí pouze křesťané v Asii, a zmínil ohromné množství křesťanských mučedníků současnosti, jejichž počet – jak opakoval – patrně převyšuje počet mučedníků raných dob křesťanství. A popsal situaci připomínající i nepříliš dávnou minulost naší vlasti:

„Chceme-li na některých místech pomáhat, musíme postupovat prozíravě. Musíme se mnoho modlit za tyto trpící církve – a trpí velmi. Také biskupové a Svatý stolec pracují šetrně na pomoci křesťanům těchto zemí. Není to nic snadného. Tak například v jedné zemi je zákaz společné modlitby. Křesťané, kteří tam žijí, však chtějí sloužit eucharistii! A tak tam mají pána, který normálně pracuje jako dělník, ale je knězem. Ten přijde ke stolu, všichni předstírají, že se sešli u čaje, a ve skutečnosti slouží eucharistii. Když přijde policie, rychle schovají knihy a popíjejí čaj. A to se děje dnes.“

Pokud pocítíte, že nemáte sílu vykonávat službu, udělal byste stejný krok jako váš předchůdce, odstoupil byste z papežského úřadu? – zeptal se novinář italské agentury Ansa.

„Udělám to, co po mně Pán bude chtít: budu se modlit, hledat Boží vůli. Myslím si však, že Benedikt XVI. nebude jediný. On cítil, že nemá více sil a jako člověk víry velmi pokorně a čestně takto rozhodl (...) Myslím, že na něho musíme hledět jako na instituci. On otevřel bránu, bránu emeritních papežů. Zda budou či nebudou další, to ví Bůh. Ale tato cesta je otevřena, a já si myslím, že římský biskup, papež, který cítí, že mu síly ubývají – protože dnes se žije dlouho – si musí klást stejné otázky, jako si položil papež Benedikt.“

Lakonicky odpověděl papež František na dotaz ohledně beatifikačního procesu Pia XII. „Informoval jsem se, ale zatím chybí zázrak, a pokud nejsou zázraky, nedá se pokračovat. Musíme čekat, co přinese budoucnost, a potom přijmout rozhodnutí. Proces je pomalý a já nemohu, rozhodovat o tom, zda bude či nebude blahořečen.“

Velmi obšírně se naopak František zastavil u dotazu směřujícího k Synodu o rodině. Nevysíláte příliš mnoho signálů, slibujících věci, které se nenaplní? – ptala se argentinská novinářka, s explicitním poukazem na přijímání pro rozvedené:

„Synod se bude věnovat rodině, problému rodiny, bohatství rodiny, současné situaci rodiny. Předběžný výklad kardinála Kaspera měl pět kapitol: čtyři o rodině, o kráse rodiny, o teologickém základu a další problematice rodiny – a teprve pátá kapitola se dotýkala pastoračního problému separací, nulity, rozvedených.... a v tomto rámci pak otázky jejich přijímání. Nelíbilo se mi, že mnoho lidí – také uvnitř církve, kněží – řeklo: „Aha, synod bude proto, aby dovolil rozvedeným přistupovat k přijímání“. (...) Problém je daleko širší! Dnes, jak všichni víme, je rodina v krizi. Je to celosvětová krize. Mladí nechtějí vstupovat do manželství, neuzavírají sňatky nebo žijí spolu. Manželství a rodina je v krizi. Nechtěl bych, abychom upadli do kazuistiky typu bude se smět – nebude se smět. Děkuji za tuhle otázku, protože mi dává příležitost k vyjasnění. Pastorační problém rodiny je velice široký. A je třeba zkoumat případ od případu. Velmi mi pomáhá to, co řekl o rozvedených papež Benedikt. Řekl to hned třikrát: e Valle d´Aosta, v Miláně a na své poslední veřejné konzistoři, totiž že je potřeba zkoumat s jakou vírou lidé přistupují k manželství a vysvětlit, že rozvedení nejsou exkomunikovaní – protože často se s nimi jedná jako s exkomunikovanými. (...) Synod tedy bude o rodině, o bohatství a problémech rodiny, o řešeních, nulitě a o tom ovšem. Bude se řešit i problém rozvedených, ale v rámci tohoto celku.“

Poslední dotaz se týkal reformy Římské kurie. Jak je daleko a s jakými překážkami se potýká: „Hlavní překážkou jsem já,“ reagoval papež František se smíchem – pak nicméně dodal, že reforma pokračuje dobře. Zmínil práci Rady osmi kardinálů, která reviduje konstituci Pastor Bonus a zkoumá funkčnost jednotlivých oddělení kurie. Jak dále nastínil, v reformě jde o sdružení některých úřadů a o spolupráci ekonomického oddělení se státním sekretariátem.

„Překážky jsou normálními překážkami doprovázejícími podobné procesy. Hledáme cesty... velmi důležité je přesvědčení. Je to úsilí přesvědčit, pomoci (...) Já jsem spokojen, opravdu jsem spokojen. Udělalo se dost práce a tato komise nám velmi pomáhá.“

- končil papež svou tiskovou konferenci v letadle při návratu z pouti do Svaté země, poděkoval novinářům za doprovod a poprosil je o modlitbu za sebe: „Hodně to potřebuji.“

 

 

Z tlačovej konferencie počas návratu zo Svätej zeme (SK)

Vatikán 27. mája - Svätou omšou slávenou vo Večeradle pápež František zavŕšil svoju trojdňovú návštevu vo Svätej zemi. Púť bohatá na významné slávenia, stretnutia, gestá, dojmy. Napriek námahe Svätý Otec na spiatočnej ceste zotrval medzi novinármi na palube lietadla asi 50 minút a odpovedal na najrozličnejšie otázky o apoštolskej ceste i o aktuálnych pálčivých témach, veľmi jednoduchým, priamym a spontánnym spôsobom. Bližšie vysvetlil aj pozvanie do Vatikánu, ktoré adresoval dvom prezidentom Peresovi a Abbásovi. Nemá ísť o politickú mediáciu, ale o moment modlitby za pokoj: „Veľa sa modlím k Pánovi, aby títo dvaja vodcovia a obe vlády mali odvahu pohnúť sa vpred. To je jediná cesta k pokoju.“

Počas tlačovej konferencie na palube, ktorú moderoval páter Federico Lombardi SJ, mali možnosť položiť pápežovi otázku viacerí novinári. Cristiana Caricato z talianskej TV 2000 sa opýtala na pápežove gestá, ktoré upútali pozornosť sveta: Boli vopred naplánované, alebo prišli spontánne? Išlo napr. dotyk rozdeľujúceho múra, pobozkanie Kameňa pomazania súčasne s patriarchom Bartolomejom, bozk na ruky svedkom holokaustu a ďalšie. Pápež František odpovedal:

„Najautentickejšie gestá sú tie, ktoré nie sú vopred pripravované, ale jednoducho prídu, nie? Uvažoval som v tom zmysle, že niečo by sa mohlo urobiť, ale žiadne zo spomenutých gest nebolo vopred plánované. Niektoré, napr. pozvanie oboch prezidentov k modlitbe, bolo pripravené vopred, bolo totiž veľa logistických problémov, množstvo, keďže sa muselo zohľadniť aj územie, miesto, kde sa to urobí, a to nie je jednoduché, všakže? Na toto sa myslelo vopred pri jednom stretnutí, ale nakoniec z toho vzišlo to, čo sa, dúfam, dobre vydarilo.“

Frank Rocca z katolíckej agentúry CNS z USA sa v súvislosti s rozhodnými postojmi pápeža proti sexuálnemu zneužívaniu mladistvých zo strany kléru opýtal, či sa rovnako prísne postupuje aj v prípade, že by išlo o biskupa.

Pápež ubezpečil, že v tejto veci niet privilegovaného zaobchádzania a znovu označil spomenuté delikty za zradu Pánovho tela, za svätokrádež a niečo podobné ako sú napr. takzvané ‚čierne omše‘. Novinárov informoval, že zakrátko bude v Dome sv. Marty sláviť svätú omšu za účasti niekoľkých osôb z Nemecka, Anglicka či Írska, ktoré boli obeťami zneužívania, a potom s nimi bude mať aj osobitné stretnutie, spolu s kardinálom O'Malleym z príslušnej komisie. „V tejto veci musíme pokračovať s nulovou toleranciou,“ uzavrel pápež František.

V súvislosti s otázkou francúzskych žurnalistov smerujúcou k európskej politike a výsledkom volieb Svätý Otec zopakoval svoje znepokojenie nad vysokou nezamestnanosťou, ktorá vo viacerých krajinách poznačuje veľkú časť mladej generácie. Poukázal i na problém skrytých foriem eutanázie.

K politike smerovala aj otázka redaktora brazílskeho kanála „Globo“. Na otázku možného vrátenia Jeruzalema Palestíne Svätý Otec vysvetlil, že z pohľadu Vatikánu, ktorý sa zameriava na náboženský aspekt, má byť Jeruzalem „mestom pokoja troch náboženstiev, pričom konkrétne politické kroky sú záležitosťou samotných krajín. Zo strany Cirkvi potvrdil presvedčenie, že je pri tom nevyhnutné postupovať cestou dialógu, k čomu je potrebná odvaha: „Je k tomu potrebná odvaha a veľa sa modlím k Pánovi, aby títo dvaja vodcovia a obe vlády mali odvahu pohnúť sa vpred. To je jediná cesta k pokoju.“

Nemecký rozhlasový novinár sa pýtal, či sa pri stretnutí s patriarchom Bartolomejom okrem podpísania spoločnej deklarácie hovorilo aj o konkrétnych praktických krokoch. Svätý Otec zdôraznil dôležitosť neobmedziť sa na dialóg iba na poli teologickom, ale uskutočňovať dialóg stretnutia: „kráčať spolu, modliť sa spolu, pracovať spolu na toľkých veciach, ktoré je možné robiť spoločne, vzájomne si pomáhať“. Ako konkrétne príklady uviedol vzájomné poskytovanie kostolov na bohoslužbu či snahu o ujednotenie dátumu slávenia Veľkej noci. „S patriarchom Bartolomejom spolu hovoríme ako bratia. Vo vzájomnej láske hovoríme o ťažkostiach našich úradov. A jednou z vecí, ktorej sme sa dosť venovali je otázka ekológie. On je ňou veľmi znepokojený, a ja tiež, hovorili sme dosť veľa o spoločnej práci v tejto problematike.“

V odpovedi na otázku japonského novinára o problémoch náboženskej slobody v Ázii, osobitne v Severnej Kórei a Číne, pápež František hovoril okrem iného aj o svojom záujme o ázijský kontinent, pričom povedal, že po augustovej ceste na Ázijské stretnutie mládeže v Južnej Kórei a januárovej návšteve Srí Lanky bude nasledovať aj apoštolská cesta na Filipíny, do oblastí postihnutých katastrofou cunami.

Novinár talianskej agentúry ANSA sa zaujímal, či pápež František bude v budúcnosti nasledovať príklad svojho predchodcu a vo chvíli, keď pocíti ubúdanie síl, odíde do dôchodku. „Urobím to, čo mi Pán dá urobiť: budem sa modliť, hľadať Božiu vôľu. Ale myslím si, že Benedikt XVI. nebude jediným prípadom. Nastala situácia, že nemal síl a úprimne povedané, ako muž viery, veľmi ponížený, urobil rozhodnutie. Nazdávam sa, že u neho ide o inštitúciu: pred 70 rokmi emeritní biskupi takmer neexistovali. Čo sa stane s emeritnými pápežmi? Myslím si, že musíme na neho pozerať ako na inštitúciu. On otvoril dvere, dvere emeritných pápežov. Budú aj ďalší, či nie? To vie Boh. Ale tieto dvere sú otvorené. Ja som presvedčený, že biskup Ríma, pápež, ktorý sa cíti, že jeho sily ubúdajú - pretože dnes sa dožívame dlhého veku -, by si mal klásť rovnaké otázky, aké si položil pápež Benedikt.“

Svätý Otec na otázku novinárov vysvetlil aj stav kauzy blahorečenia pápeža Pia XII., v ktorej sa podľa jeho slov pre chýbajúci zázrak zatiaľ nemôže postupovať ďalej. Obšírnejšie sa vyjadril aj k otázke prípravy synody o rodine a postupu reformy Rímskej kúrie.

 

Páter Lombardi bilancuje cestu do Svätej zeme

Vatikán 27. mája - V bilancii historickej cesty pápeža Františka do Svätej zeme páter Federico Lombardi, riaditeľ Tlačového strediska Svätej stolice hovorí o neuveriteľnom počte významných momentov a gest, ktoré boli koncentrované do tak krátkeho času a ktoré nás teraz pozývajú k pokojnej reflexii, aby sme si ich nanovo uvedomili a prijali za svoje. Poznamenáva, že je dôležité prebrať si ich jednotlivo, pretože ak sa nám zlejú dohromady, s veľkou pravdepodobnosťou sa nám z nich mnohé aspekty stratia.

„Bol tam samozrejme ekumenický aspekt stretnutia s patriarchom Bartolomejom, ktoré do istej miery vytvorilo príležitosť k tejto ceste. Avšak rovnako rozmer vzťahov so židovským a moslimským svetom, ako aj tematika klímy pokoja, ktorú musíme budovať, boli veľké témy, nad ktorými je potrebné dlho uvažovať, aby sme pochopili ich bohatstvo. Povedal by som, že sme si uvedomili, že uplynulo 50 rokov od onoho prvého stretnutia, medzi Pavlom VI. a Atenagorom. Z ekumenického pohľadu neprešli márne, najmä pokiaľ ide o vzťahy s pravoslávím, ale aj so všetkými kresťanskými denomináciami. Samozrejme slávenie spoločnej modlitby v Bazilike Svätého hrobu bolo z duchovného hľadiska obzvlášť intenzívne. Ďalším mimoriadne intenzívnym momentom z duchovného hľadiska, čo sa týka pápežovej púte do Svätej zeme, bola tiež záverečná svätá omša vo Večeradle. Miesto obrovskej inšpirácie, miesto Eucharistie, miesto Turíc, zostúpenia Ducha Svätého... Takže nesmieme nechať zapadnúť ani tento okamih a tento duchovný rozmer, ktorý pápež napriek veľmi koncentrovanému času prežíval veľmi hlboko.“

Na margo tlačovej konferencie počas spiatočného letu, ne ktorej sa opäť prejavila pápežova sloboda, ktorý nemá strach z nijakej otázky, páter Lombardi poznamenal:

„Bol som ňou naozaj ohromený. Nielenže sa nebojí, ale chce byť k dispozícii a postaviť sa k akejkoľvek otázke. Snažil som sa, ako pri ceste z Ria, tak aj teraz, azda ohraničiť, určiť čas a počet otázok, alebo orientovať ich viac na samotnú cestu. Pápež nie. Výslovne chcel úplnú otvorenosť, totálnu disponibilitu odpovedať na akúkoľvek otázku, ktorá mu bude položená. Chcel tiež pokračovať a dať k dispozícii veľa času, a boli to skutočne iba nevyhnutné limity dané nie príliš dlhou cestou zo Svätej zeme do Ríma, ktoré potom obmedzili čas, ktorý by on bol býval ešte predĺžil.“

Páter Lombardi ďalej vysvetlil kontext k jednej z otázok, na ktorú pápež František odpovedal novinárom, ktorá sa týkala štatútu Jeruzalema. P. Lombardi poukázal na víziu Katolíckej cirkvi na túto otázku:

„Áno, toto je dôležitý bod, pretože padla otázka na túto tému, v ktorej dal pápež jasne najavo, že problém z hľadiska, povedzme, politického, územná zvrchovanosť nad mestom, či by malo byť hlavným mestom jedného štátu alebo dvoch, aké by mali byť hranice, nie je kompetenciou Svätej stolice, ale musí byť riešený bilaterálnymi rokovaniami medzi zúčastnenými stranami, medzi Izraelčanmi a Palestínčanmi, a musí tiež brať do úvahy rezolúcie OSN. Takže tento aspekt nie je v kompetencii pápeža či Svätej stolice. Ale Svätá stolica už dávno formulovala svoju pozíciu voči štatútu predovšetkým Svätého mesta, môžeme povedať. Takže Svätú stolicu zaujíma náboženská dimenzia mesta, najmä ‚Starého mesta‘, kde sa nachádzajú posvätné miesta, ktoré sa vzťahujú ako na kresťanov, tak aj na židov a moslimov na celom svete. Takže pre tento historický a posvätný Jeruzalem Svätá stolica chce, aby sa ho nikto nedomáhal výhradne pre seba, pretože je to dedičstvo, ktoré patrí celému svetu, a pretože sväté miesta nie sú múzeami a

pamiatkami, ale musia byť aj miestami, kde môžu spoločenstvá veriacich žiť svoju vieru. Z tohto dôvodu Svätá stolica tradične hovorí o medzinárodne garantovanom osobitnom štatúte, ktorý by mohol zabezpečiť historický, materiálny a duchovný charakter posvätných miest. Rovnako ako aj voľný prístup pre obyvateľov a pútnikov, či ide o miestnych ľudí alebo pochádzajúcich z rôznych častí sveta.“

 

Svätý Otec sa poďakoval Panne Márii za priebeh apoštolskej cesty

Vatikán 27. mája 2014 - Svätý Otec sa dnes predpoludním okolo 11. hodiny odobral do rímskej Baziliky Santa Maria Maggiore, aby sa poďakoval Panne Márii za úspešný priebeh svojej cesty do Svätej zeme a zveril jej plody, ktoré môžu z tejto púte vzísť. Ako povedal kardinál Santos Abril y Castelló, arcikňaz baziliky, pápež – navidomoči veľmi spokojný so svojou práve ukončenou návštevou – položil kyticu kvetov k Panne Márii a potom niekoľko minút zotrval v modlitbe. Následne pozdravil prítomných veriacich a asi o 11.30 baziliku opustil. Bolo to už deviaty krát od začiatku pontifikátu pápeža Františka, čo takto zavítal do hlavnej mariánskej baziliky v Ríme.

 

 

23. mája

Svätý Otec v mariánskej bazilike zveril apoštolskú cestu Matke Božej

Vatikán 23. mája – Apoštolská cesta pápeža Františka do Svätej zeme sa začne už zajtra, v sobotu 24. mája. Dnes dopoludnia sa Svätý Otec odobral do Baziliky Santa Maria Maggiore, aby tam v modlitbe odporúčal svoju nachádzajúcu cestu Panne Márii. Ako informoval Riaditeľ tlačového strediska Svätej stolice páter Federico Lombardi, po približne štvrťhodine strávenej v modlitbe si pápež František na záver uctil Božiu Matku položením kytice kvetov na oltár s jej obrazom. Pápežova návšteva hlavnej mariánskej baziliky mala súkromný charakter.

Svätý Otec pri generálnej audiencii v stredu 21. mája vyzval všetkých veriacich k modlitbe za nadchádzajúcu apoštolskú cestu: „Modlite sa za moju cestu do Svätej zeme. Peter a Ondrej sa opäť stretnú, a to je veľmi pekné! Druhý úmysel na modlitbu je za pokoj v tejto zemi, ktorá tak veľmi trpí.“

Pápež so sprievodom odletí zajtra ráno o 8.15 z rímskeho letiska Fiumicino. Pristátie v jordánskom Ammáne na Medzinárodnom letisku Queen Alia je plánované na 13.00 miestneho času (12.00 na Slovensku).

 

22. mája

Pápež vo štvrtkovej homílii: Radosť je pečaťou kresťana

Radosť je „pečaťou kresťana“, a to aj v trápeniach a súženiach, uviedol pápež František v rannej svätej omši v Dome Santa Marta. Zopakoval, že smutný kresťan, to nejde, a zdôraznil, že je to Duch Svätý, kto nás učí milovať a napĺňa nás radosťou.

Ježiš pred odchodom do neba hovoril o mnohých veciach, ale vždy sa vracal k trom kľúčovým slovám: pokoj, láska a radosť. O pokoji nám povedal, že nám nedáva pokoj, ako dáva svet, ale dáva nám „pokoj na veky“. O láske povedal veľakrát, že milovať Boha a milovať svojho blížneho je príkazom a v 25. kapitole Matúšovho evanjelia ju urobil „protokolom“, podľa ktorého budeme všetci súdení. V dnešnom evanjeliu (Jn 15, 9-11) povedal Ježiš o láske niečo nové: ‚Nielen milujte, ale zostaňte v mojej láske‘.

„Kresťanské povolanie je toto: zostať v Božej láske, to znamená, dýchať, žiť z tohto kyslíka, žiť z tomto vzduchu. Zostaňte v Božej láske. Týmto uzatvára hĺbku svojej reči o láske. A aká je jeho láska? ‚Ako mňa miluje Otec, tak ja milujem vás.‘ Je to láska, ktorá vychádza od Otca. Vzťah lásky medzi ním a Otcom je tiež vzťahom lásky medzi ním a nami. Ježiš nás žiada, aby sme zostali v tejto lásky, ktorá pochádza od Otca.“

Pokoj, ktorý neprichádza zo sveta, ale ho on dáva. Láska, ktorá nepochádza zo sveta, ktorá prichádza od Otca. Ježiš hovorí: «zostaňte v mojej láske». Znakom toho, že zostávame v Ježišovej láske, je zachovávanie prikázaní, zdôraznil Svätý Otec. Nestačí ich nasledovať. Ak zostaneme v láske, prikázania prídu sami od seba, z lásky. Láska nás vedie k tomu, že plnenie prikázaní je nám prirodzené. Koreň lásky kvitne v prikázaniach. Sú akoby niťou, ktorá viaže reťaz: Otec, Ježiš a my. Svätý Otec sa potom zameral na radosť:

„Radosť je ako znamenie kresťana. Kresťan bez radosti alebo nie je kresťan, alebo je chorý. Nie je iná možnosť! Jeho zdravotný stav nie je dobrý! Zdravie kresťana, radosť! Raz som povedal, že sú kresťania s tvárou ako paprika v octe... Tvár stále taká! Aj duša, a to je zlé! To nie sú kresťania. Kresťan bez radosti nie je kresťan. Radosť je pečaťou kresťana. Aj v bolestiach, trápeniach, rovnako v prenasledovaní.“

O prvých kresťanoch sa hovorilo, že keď ich viedli k umučeniu, išli akoby kráčali na sobáš. Je to radosť kresťana, čo zachováva pokoj a lásku. Pokoj, láska a radosť, to sú tri slová, ktoré nám zanecháva Ježiš. A kto rozdáva tento pokoj, lásku, kto nám dáva radosť? – opýtal sa Svätý Otec. Je to Duch Svätý:

„Ten, na ktorého v našom živote často zabúdame! Chcel by som sa vás opýtať – ale neurobím to: koľkí z vás sa modlíte k Duchu Svätému? Nedvíhajte ruky…On je často zabudnutý, veľmi často sa na neho zabúda! On je darom. Je to dar, ktorý nám dáva pokoj, ktorý nás učí milovať a ktorý nás napĺňa radosťou. V modlitbe sme prosili Pána: Opatruj tvoj dar. Prosili sme o milosť, aby v nás Pán vždy ochraňoval Ducha Svätého. Nech nám Pán dá túto milosť, vždy v nás chrániť Ducha Svätého, toho Ducha, ktorý nás učí milovať, ktorý nás naplní radosťou a dá nám pokoj.“

 

 

21. mája

Generálna audiencia: Dar poznania nás učí chrániť prírodu ako Boží dar

Vatikán 21. mája - Účasť pútnikov na generálnej audiencii dnes presiahla 70-tisíc. Zo Slovenska boli prítomné skupiny z farností Lipany, Tulčík, mládežnícky spevokol z Blumentálskej farnosti v Bratislave, veriaci z Plaveckého Štvrtka, Rajeckej Lesnej i ďalších miest. Pápež František nás v rámci dnešnej audiencie poprosil, aby sme ho sprevádzali modlitbou počas jeho blížiacej sa druhej zahraničnej apoštolskej cesty: „Modlite sa za moju cestu do Svätej zeme. Peter a Ondrej sa opäť stretnú, a to je veľmi pekné! Druhý úmysel na modlitbu je za pokoj v tejto zemi, ktorá tak veľmi trpí.“

Svätý Otec sa v katechéze zameral na piaty zo siedmich darov Ducha Svätého: dar poznania. Ako povedal, tento dar sa neobmedzuje na ľudské poznanie: „Je to osobitný dar, ktorý nás prostredníctvom stvorenstva privádza k vnímaniu Božej veľkosti a lásky a jeho hlbokého vzťahu s každým stvorením.“ Krása prírody a obdivuhodnosť vesmíru nás pozývajú objaviť, že toto všetko rozpráva o Bohu a jeho láske. Z prvej kapitoly knihy Genezis pápež František poukázal na hodnotu každého stvorenia, ktoré je v Božích očiach dobré a krásne. Ako poznamenal, vrcholom stvorenia nie sú anjeli, ale človek: muž a žena. Odpoveďou kresťana na všetky tieto dary je podľa vzoru sv. Františka z Assisi radostné svedectvo o Bohu. Boží dar poznania nám podľa slov Svätého Otca pomáha neupadnúť do pomýlených postojov, medzi ktoré patrí aj bezohľadné privlastňovanie si prírody, namiesto jej múdreho spravovania s úctou a vďačnosťou pre dobro všetkých.

Plné znenie katechézy:

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes by som chcel osvetliť ďalší dar Ducha Svätého, dar poznania. Keď sa hovorí o poznaní, naše myšlienky sa ihneď zamerajú na schopnosť človeka vždy lepšie spoznávať skutočnosť, ktorá ho obklopuje, a objavovať zákonitosti, ktoré riadia prírodu a vesmír. To poznanie, ktoré prichádza od Ducha Svätého sa však neobmedzuje na poznanie ľudské. Je osobitným darom, ktorý nás prostredníctvom stvorených vecí, privádza k vnímaniu Božej veľkosti a lásky a jeho hlbokého vzťahu s každým stvorením.

Keď sú naše oči osvietené Duchom, otvárajú sa pre kontempláciu Boha v nádhere prírody a veľkoleposti vesmíru a vedú nás k objaveniu toho, ako nám každá vec hovorí o ňom, ako každá vec rozpráva o jeho láske. Toto všetko v nás vzbudzuje veľký úžas a hlboký cit vďačnosti! Je to úžas, ktorý zakúšame aj vtedy, keď obdivujeme nejaké umelecké dielo alebo akúkoľvek nádhernú vec, ktorá je ovocím ľudského umu a tvorivosti. Pred týmto všetkým nás Duch nabáda chváliť Pána z hĺbky nášho srdca a uznávať vo všetkom, čo máme a čím sme nesmierny Boží dar a znamenie jeho nekonečnej lásky voči nám.

V prvej kapitole knihy Genezis, na samom začiatku celej Biblie, sa zdôrazňuje, že Boh je so svojím stvorením spokojný, opakovane zdôrazňujúc krásu a dobrotu každej veci. Na konci každého dňa sa píše: «Boh videl, že je to dobré» (Gn 1,12.18.21.25). Teda, ak Boh vidí, že stvorenie je dobrá a krásna skutočnosť, aj my máme zaujať tento postoj, aby sme videli, že stvorenstvo je dobré a krásne. Toto je dar poznania, vzhľadom na túto nádheru. Chváľme Boha, ďakujme mu, že nám dal toľko krásy. Toto je cesta. A keď Boh dokončil stvorenie človeka, vtedy sa nehovorí: «Videl, že je to dobré», ale hovorí sa, že to bolo veľmi dobré.

Približuje si nás k sebe! V Božích očiach sme tou najkrajšou, najväčšou a najlepšou skutočnosťou zo stvorených vecí. - „Ale, otče, a čo anjeli? - Nie, anjeli sú nižšie ako my, my sme viac ako anjeli! Počuli sme to v knihe Žalmov, ako nás má Pán rád. Buďme mu za to vďační. Dar poznania nás stavia do hlbokého súladu so Stvoriteľom a umožňuje nám mať účasť na jasnosti jeho pohľadu a jeho úsudku. V tejto perspektíve dokážeme v mužovi a žene vidieť vrchol stvorenia ako zavŕšenie plánu lásky, ktorý je vtlačený do každého z nás a umožňuje nám považovať sa za bratov a sestry.

Toto všetko je dôvodom spokojnosti a pokoja a robí z kresťana radostného svedka Boha, podľa vzoru sv. Františka z Assisi a mnohých svätých, ktorí vedeli chváliť a ospevovať jeho lásku cez kontempláciu stvorenia. Dar poznania nám zároveň pomáha, aby sme neupadli do niektorých prehnaných či pomýlených postojov. Prvý takýto postoj sa tvorí z rizika, že sa budeme považovať za vládcov stvorenia. Avšak stvorenstvo nie je vlastníctvo, s ktorým môžeme nakladať podľa našich chúťok, nie je dokonca ani majetkom iba niektorých, niekoľkých, ale je darom, nádherným darom, ktorý nám dal Boh, aby sme sa oň starali, používali ho na úžitok všetkých, vždy s veľkou úctou a vďačnosťou.

Druhý pomýlený postoj predstavuje pokušenie zastaviť sa pri stvorených veciach, akoby ony mohli ponúknuť odpoveď na všetky naše očakávania. Duch Svätý s darom poznania je ten, ktorý nám pomáha, aby sme do toho neupadli. Chcel by som sa však vrátiť k tej prvej pomýlenej ceste. Stvorenie treba udržiavať, nie sa ho zmocniť. Stvorenie musíme chrániť. Je darom, ktorý nám dal Pán, je pre nás. Je Božím darom pre nás. My sme strážcovia stvorenstva. Keď však stvorenie zneužívame, ničíme znamenie Božej lásky. Ničiť stvorenie znamená povedať Bohu: «Nepáči sa mi, nie je to dobré». «A čo sa ti páči?» «Páčim sa ja sám sebe». A toto je hriech. Vidíte?

Ochrana stvorenia je doslova ochranou Božieho daru, a zároveň to znamená povedať Bohu: «Ďakujem ti, som pánom stvorenstva. A aby som ním bol ďalej, nikdy tvoj dar nezničím». Takýto má byť náš postoj voči stvorenstvu. Chrániť ho, pretože keď ho my ničíme, stvorenie zničí nás. Nezabúdajme na to! Bol som raz na vidieku a počul som výrok jedného jednoduchého človeka, ktorý mal veľmi rád kvety a chránil ich, a povedal mi: «Musíme chrániť tieto nádherné veci, ktoré nám Boh dal. Stvorenie je pre nás, aby sme ho dobre využívali. Nie zneužívali, ale chránili. Pretože viete, otče, – povedal mi –, Boh vždy odpustí». «Áno, to je pravda, Boh vždy odpúšťa». «My, ľudia, muži a ženy, odpustíme niekedy». «Nuž, áno, niekedy neodpúšťame...» «Ale stvorenie, otče, nikdy neodpustí a ak ho ty nechrániš, ono ťa zahubí».

Toto nás má pobádať k tomu, aby sme sa zamysleli a prosili Ducha Svätého o tento dar, dar poznania, aby sme dobre porozumeli, že stvorenstvo je najkrajším Božím darom, ako on sám povedal: Toto je dobré, toto je dobré, toto je dobré... A je to dar tomu najlepšiemu, čo som stvoril, a tým je človek. Ďakujem.“

 

Pápež František talianskym biskupom: Prvoradá je služba jednoty

Pápež František sa v pondelok 19. mája vo večerných hodinách zúčastnil na otvorení 66. generálneho zhromaždenia Talianskej biskupskej konferencie (CEI), ktoré sa konalo v Synodálnej aule vo Vatikáne. Talianskych biskupov povzbudil, aby kládli na prvé miesto vzájomnú jednotu. Pripomenul im pri tom odkaz ctihodného pápeža Pavla VI., ktorý bude blahorečený už v októbri.

Stretnutie, počas ktorého Svätý Otec predniesol pol hodiny trvajúci príhovor, prenášala vatikánska televízia CTV v priamom prenose. Po privítacích slovách predsedu CEI kardinála Angela Bagnasca pápež predostrel charakteristiky služby biskupa formulované do troch bodov. Okrem osobnej spirituality pastierov Cirkvi zdôraznil vzájomnú jednotu biskupov a budovanie Cirkvi ako spoločenstva a tiež budovanie Božieho kráľovstva vo vnímavosti na potreby súčasného sveta. Za konkrétne pastoračné priority označil rodiny, nezamestnaných a migrantov.

Svätý Otec v úvode poukázal na osobu sv. Petra a jeho nasledovanie Ježiša, ktoré sa nevyhlo ani rozličným pokušeniam. Uistil prítomných biskupov o vzájomnej jednote všetkých členov predsedníctva CEI a za nepatričné označil mediálne nálepkovanie biskupov ako „pápežových ľudí“ a opačne. Pripomenul, že sa počas uplynulého roka usilovať o blízkosť každému jednému z nich. Ďalej pokračoval týmito slovami:

„Veriaci ľud sa na nás pozerá. ... Ľudia nás pozorujú. Pozerajú na nás, aby sme im pomohli pochopiť jedinečnosť vlastného každodenného života v kontexte prozreteľného Božieho plánu. Toto naše poslanie je náročné. Je otázkou poznania Pána, až po prebývanie v ňom; a zároveň je udomácnením sa v živote našich miestnych cirkví, až po poznanie tvárí, potrieb a možností. Hoci syntéza týchto dvoch požiadaviek je zverená zodpovednosti každého jednotlivca, predsa niektoré momenty sú spoločné; a dnes by som chcel uviesť tri, ktoré pomáhajú vymedziť profil pastierov Cirkvi, ktorá je predovšetkým spoločenstvom vzkrieseného Krista, potom jeho telom, a nakoniec anticipáciou a prísľubom Kráľovstva. Týmto by som chcel vyjsť v ústrety – aspoň nepriamo – tým, ktorí sa pýtajú, aké sú očakávania biskupa Ríma od talianskeho episkopátu.

Ďalej Svätý Otec rozvinul spomenuté tri aspekty. Prvý sa týka identity pastierov samotných, ktorá je daná osobným vzťahom s Ježišom Kristom:

(1) Pastieri Cirkvi, ktorá je komunitou Vzkrieseného

„Pýtajme sa teda: Kto je pre mňa Ježiš Kristus? Ako poznačil pravdivosť môjho príbehu? Čo o ňom hovorí môj život? Bratia, viera je živou pamäťou stretnutia, oživovaného ohňom Slova, ktoré stvárňuje ministérium a pomazáva celý Boží ľud...“ Pápež František po týchto slovách upozornil na pokušenia, ktoré ohrozujú biskupa, ako sú pastoračný chvat, a na druhej strane i nečinnosť, spoliehanie sa na vlastné sily či oddávanie sa smútku, ktorý uhasína každú tvorivosť.

„Aby sme predišli uviaznutiu na plytčine, náš duchovný život nemôže byť obmedzený na niektoré momenty nábožnosti“ povedal Svätý Otec a poukázal na podstatu: „Spiritualita je návrat k tomu najpodstatnejšiemu, k tomu dobru, ktoré nám nikto nemôže vziať, k tomu, čo je ako jediné naozaj nevyhnutné. Aj v čase vyprahnutosti, keď sa situácia v pastorácii stane ťažkou a získate dojem, že ste ponechaní sami na seba, je tým plášťom útechy, ktorá prevýši všetku horkosť; je mierou slobody od súdu tzv. „bežného úsudku“; je zdrojom radosti, ktorá nám dovolí všetko prijímať z Božej ruky, až po kontempláciu jeho prítomnosti vo všetkom a vo všetkých. Nech nás teda nikdy neomrzí hľadať Pána a nechať sa ním hľadať, pestovať v tichu a modlitbovom načúvaní náš vzťah s ním.“

„V ňom, Mužovi blahoslavenstiev – je to stať evanjelia, ktorá sa mi denne vracia v meditácii –, je dané vysoké meradlo svätosti. Ak ho chceme nasledovať, niet inej cesty. Kráčajúc tou cestou spolu s ním, objavujeme, že sme ľud, dospievame až k uznaniu v úžase a vďačnosti, že všetko je milosť, dokonca aj útrapy a protirečenia ľudského života, ak ich prežívame so srdcom otvoreným Pánovi, s trpezlivosťou remeselníka a so srdcom hriešnika, ktorý sa obrátil. Pamäť viery je takto spolupatričnosťou, príslušnosťou k Cirkvi.“

„A tu je druhá časť nášho profilu,“ povedal ďalej Svätý Otec a vzápätí predostrel druhý bod svojej úvahy:

(2) Pastieri Cirkvi, ktorá je Pánovým telom

„Pokúsme sa znova pýtať sami seba: aký obraz mám o Cirkvi, o mojej cirkevnej komunite? Cítim sa byť jej synom, okrem toho, že som pastierom? Viem Bohu za ňu ďakovať, alebo si všímam hlavne jej zaostávania, chyby a nedostatky? Koľko som ochotný za ňu trpieť?

Bratia, Cirkev – v poklade svojej živej Tradície, ktorá naposledy zažiarila vo svätom svedectve Jána XXIII. a Jána Pavla II. – je ďalšou milosťou, vzhľadom na ktorú sa cítime byť hlboko zaviazaní. Navyše, ak sme vstúpili do tajomstva Ukrižovaného, ak sme sa stretli so Zmŕtvychvstalým, je danosťou jeho tela, že nemôže byť iné, ako len jedno. Je to dar a zodpovednosť: jednota. Byť sviatosťou jednoty, toto predstavuje naše poslanie. Vyžaduje si srdce zbavené všetkých svetských záujmov, vzdialené od márnosti a nesvornosti. Srdce pohostinné, ktoré je schopné cítiť s ostatnými, a tiež považovať ich za hodnejších úcty než sme my sami hodní. Takto nám radí apoštol.“

Po týchto slovách pápež František poukázal na osobnosť Pavla VI. a pripomenul jeho nadchádzajúce blahorečenie, ktoré sa uskutoční 19. októbra na záver biskupskej synody o rodine. Citoval slová Pavla VI. Konferencii biskupov Talianska presne spred 50 rokov, že „životne dôležitou otázkou pre Cirkev je služba jednote: «Nadišla chvíľa - a malo by nás to bolieť? – sebe samým a cirkevnému životu Talianska vtlačiť mocného a obnoveného ducha jednoty».“

Text spomínaného historického príhovoru dostali potom biskupi do rúk. Ako doplnil Svätý Otec, „nič neospravedlňuje rozdelenie. Je lepšie ustúpiť, lepšie je niečoho sa vzdať, byť skôr pripravenými vziať na seba neraz i skúšku nespravodlivosti, než natrhnúť tuniku a pohoršiť svätý ľud Boží. Z tohto dôvodu musíme ako pastieri znovu unikať pred pokušeniami, ktoré nás rôzne deformujú.“

Ako negatívne príklady uviedol individualistické organizovanie si vlastného času; klebety a polopravdy, ktoré sa stávajú lžami; litánie sťažností, ktoré prezrádzajú vnútorné sklamanie; sudcovskú tvrdosť bez ochoty starať sa o človeka; závidenie; ambície vytvárajúce zoskupenia; ako aj uzatváranie sa do bezpečia minulosti či predstieranie zápasu o jednotu potieraním rôznosti...

„Vzhľadom na tieto pokušenia je najúčinnejšou protilátkou práve prežívanie cirkevnej skúsenosti. Vychádza z jedinej Eucharistie, ktorej sila súdržnosti vytvára bratstvo, schopnosť prijať sa, odpustiť si a kráčať spoločne. Eucharistia, z ktorej pochádza schopnosť osvojiť si postoj úprimnej vďačnosti a zachovať si pokoj aj v najťažších chvíľach.“

„Eucharistická spiritualita vyzýva k spoluúčasti a kolegialite, cez pastoračné rozlišovanie, ktoré sa živí dialógom, cez hľadanie a námahu spoločného uvažovania. Nie pre nič za nič Pavol VI. v citovanom prejave – po tom, ako definoval koncil ako «milosť», «jedinečnú a šťastnú príležitosť», «s ničím neporovnateľnú chvíľu», ako «vrchol hierarchickej a bratskej lásky», «hlas spirituality, dobra a pokoja na celom svete» – pripisuje mu ako «dominantnú charakteristiku» «slobodnú a širokú možnosť bádania, diskusie a vyjadrovania». A to je dôležité v zhromaždení. Každý hovorí tvárou v tvár bratom to, čo cíti. A toto buduje Cirkev, toto pomáha. Bez ostýchania to takto vyjadriť... A to je spôsob, ako môže byť biskupská konferencia životodarným priestorom spoločenstva v službe jednote, vo valorizácii diecéz, a to aj tých najmenších.“

Pápež František ďalej venoval pozornosť starostlivosti biskupov o kňazov, o rozvoj rehoľného života a o samotný veriaci ľud.

„Milujte s plnou oddanosťou a veľkorysosťou jednotlivcov i komunity: sú vašimi údmi! Načúvajte stádu. Spoľahnite sa na jeho zmysel pre vieru a pre Cirkev, ktorý sa prejavuje aj v mnohých formách ľudovej zbožnosti.“

Ďalej Svätý Otec zdôraznil spoluzodpovednosť laikov, a v súvislosti s prípravou Smerníc pre ohlasovanie a katechézu, ktorou sa zhromaždenie biskupov CEI na svojom zasadnutí zaoberá, pripomenul slová sv. Terézie od Ježiška: „Miluj ho a privádzaj druhých k láske k nemu“. Ako povedal, toto má byť jadrom spomenutého projektu.

„Bratia, v našom kontexte, ktorý je často zmätený a nesúvislý, zostáva prvoradým poslaním Cirkvi byť kvasom jednoty, ktorý kvasí cez vzájomné zbližovanie a v rozličných formách zmierenia. Iba spoločne dokážeme byť proroctvom Kráľovstva.“

Týmto sa Svätý Otec dostal k tretej charakteristike profilu pastiera, ktorá znie:

(3) Pastieri Cirkvi, ktorá je anticipáciou a prísľubom Kráľovstva

„V tejto súvislosti sa spytujme: Hľadím na osoby a udalosti Božím pohľadom? «Bol som hladný..., bol som smädný..., bol som cudzincom..., nahý..., chorý..., bol som vo väzení...» (Mt 25,31-46) - Bojím sa Božieho súdu? Dôsledne sa vkladám v celej šírke srdca do rozsievania dobrého semena na poli sveta?“

 

 

20. mája

Svätý Otec v homílii: Ježišov pokoj je osobou, je to Duch Svätý

Kto prijme do srdca Ducha Svätého, bude mať pokoj, ktorý je pevný a bez konca, na rozdiel od toho, kto sa rozhodne povrchným spôsobom dôverovať zdanlivej nerušenosti, ktorú ponúkajú peniaze a moc. Tomuto učí pápež František v homílii rannej svätej omše v utorok 20. mája v Dome sv. Marty. Vyšiel z dnešného evanjelia (Jn 14, 27-31a), v ktorom Ježiš krátko pred začiatkom svojho utrpenia hovorí svojim učeníkom: «Svoj pokoj vám dávam». Je to pokoj, ktorý je úplne odlišný od pokoja, ktorý dáva svet. Ten je veľmi povrchný, spočíva v určitej nerušenosti a aj určitej radosti, avšak len po istý stupeň, povedal Svätý Otec:

„Napríklad, ponúka nám pokoj bohatstva. Môžeme si povedať: ‚Ale veď ja mám pokoj, lebo mám zabezpečené všetko, na celý život, nemusím si robiť starosti...‛ Toto je pokoj, ktorý dáva svet hovoriac: ‚Neboj sa, nebudeš mať problémy, lebo máš veľa peňazí...‛ Je to pokoj bohatstva. Ježiš nám hovorí, aby sme nedôverovali tomuto pokoju, lebo nám s veľkým realizmom ukazuje, že ‚existujú zlodeji, oni môžu ukradnúť tvoje bohatstvo!‛ Pokoj, ktorý ti dajú peniaze, nie je definitívnym pokojom. Veď aj kov zhrdzavie, nie je tak? Čo tým chcem povedať? Stačí pád burzy, a všetky tvoje peniaze zmiznú! Nie je to bezpečný pokoj, je to povrchný, dočasný pokoj.“

Sú tu ešte ďalšie dva typy svetského pokoja, povedal Svätý Otec. Prvým je pokoj pochádzajúci z moci, a tento opäť „nefunguje“: jediný zásah štátu ťa oň môže obrať. Pomyslime na to, čo sa stalo s pokojom Herodesa, keď mu traja králi povedali, že sa narodil Kráľ Izraela. Pokoj ho veľmi rýchlo opustil! Alebo pokoj márnej slávy, ktorý Svätý Otec nazýva aj pokojom okolností – dnes ťa uznávajú, zajtra ťa budú urážať, tak ako aj Ježiša od Kvetnej nedele až do Veľkého piatku:

„Ježišov pokoj je osobou, je to Duch Svätý! V deň svojho zmŕtvychvstania príde Ježiš do večeradla a jeho pozdravom je: Pokoj vám. Prijmite Ducha Svätého. Toto je Ježišov pokoj: je to Osoba, jeden obrovský dar. A keď je Duch Svätý v našom srdci, nikto nám nemôže vziať pokoj. Nikto! Je to definitívny pokoj! A v čom spočíva naša práca? Zachovávať tento pokoj. Strážiť ho! Je to veľký pokoj, ktorý nepochádza odo mňa, nie je môj, pochádza od inej osoby, ktorá mi ho daruje. Je od osoby, ktorá je vo vnútri môjho srdca a ktorá ma sprevádza po celý život. Mám ho od Pána!“

Tento pokoj prijímame najmä pri krste a sviatosti birmovania, uviedol Svätý Otec. Prijímame ho, ako keď dieťa prijíma dar - bez podmienok a s otvoreným srdcom. A Ducha Svätého musíme opatrovať bez toho, aby sme ho „uzavreli do klietky“, musíme prosiť o pomoc jeho, tento veľký Boží dar, hovorí Svätý Otec:

„Ak máte tento pokoj Ducha Svätého, ak sa nachádza vo vašom vnútri a ste si toho vedomí, nech sa vaše srdce nestrachuje. Ste v bezpečí! Sv. Pavol nám [v prvom čítaní: Sk 14, 19-28] povedal, že pre to, aby sme mohli vstúpiť do Nebeského kráľovstva, je nevyhnutné prejsť mnohými súženiami. A tých máme dosť my všetci! Či už väčšie, alebo menšie. «Nech sa vám srdce nevzrušuje a nestrachuje», toto je Ježišov pokoj. Prítomnosť Ducha Svätého pôsobí, aby naše srdce bolo v pokoji. Nie aby bolo v anestéze, to nie! V pokoji pri vedomí. S tým pokojom, ktorý môže dať len Božia prítomnosť“, povedal na záver Svätý Otec.

 

Pápež František talianskym biskupom: Prvoradá je služba jednoty

Svätý Otec povzbudil talianskych biskupov, aby kládli na prvé miesto vzájomnú jednotu. Pripomenul tak odkaz ctihodného pápeža Pavla VI., ktorý bude blahorečený už v októbri. Pápež František sa zúčastnil otvorenia 66. generálneho zhromaždenia Talianskej biskupskej konferencie (CEI), ktoré sa konalo včera 19. mája vo večerných hodinách v Synodálnej aule vo Vatikáne. Stretnutie prenášala vatikánska televízia CTV v priamom prenose. Po privítacích slovách predsedu CEI kardinála Angela Bagnasca Svätý Otec v rozsiahlom programovom príhovore predostrel charakteristiky služby biskupa v súčasnom turbulentnom svete. Okrem osobnej spirituality pastierov Cirkvi zdôraznil aj koncilovú víziu Pavla VI., ktorá kladie na prvé miesto vzájomnú jednotu biskupov a budovanie Cirkvi ako spoločenstva. Ako povedal, otvorenosť pre vnímanie reality a reagovanie na potreby ľudí v perspektíve Božieho kráľovstva sa má prejavovať výrečnými gestami. Za konkrétne pastoračné priority označil rodiny, nezamestnaných a migrantov.

 

Papež k biskupům Itálie: Vrátit se k podstatnému

Vatikán. Papež František osobně zahájil plenární zasedání Italské biskupské konference. Jde o historicky první vystoupení papeže v této roli. Zahajovací řeč byla obvykle vyhrazena předsedajícímu kardinálovi, papežské poselství pak přicházelo na závěr zasedání.

Petrův nástupce, který je zároveň italským primasem, ve své zatím vůbec nejdelší, více než půl hodinové promluvě vybízel k překonání ambicí plodících sektářské manýry a škatulkování. Mezi biskupy má vládnout jednota a svobodná diskuse. Požaduje po pastýřích církve „prostotu životního stylu“ a „blízkost lidem“.

Hned v úvodu František odmítl povrchní rozdělování episkopátu sugerované tiskem:

„V jedněch novinách se psalo o členech prezídia biskupské konference: „ten je papežův člověk, tamten není papežův člověk, tenhleten je...atd.“ Všech těch pět, šest členů prezídia přece jsou papežovi lidé! – budeme-li mluvit tímto „politickým“ jazykem.... My se ale máme řídit jazykem společenství. Tisk je občas příliš invenční, ne?“

Italská biskupská konference bude během jarního plenárního zasedání diskutovat o změně statut, zejména pokud jde o volbu jejího předsedy, doposud jmenovaného papežem. František už dříve naznačil, že chce nechat rozhodnutí na biskupech samých. Jak zdůraznil, sám přichází na toto shromáždění připraven řadou návštěv na italském území, mnoha osobními rozhovory. Ve třech bodech pak předkládá podněty k zamyšlení nad biskupskou službou. V prvním uvažuje o biskupech jako pastýřích církve, která je společenstvím Zmrtvýchvstalého:

„Víra,bratři, je živou pamětí na setkání, živené ohněm Slova, které utváří službu a pomazává celý náš lid; víra je pečetí vloženou na srdce. Pokud ji pastýř nestřeží, pokud nežije vytrvalou modlitbou, je vystaven nebezpečí stydět se za evangelium a nakonec vymění pohoršení kříže za světskou moudrost. Pokušení, která usilují o zatemnění primátu Boha a jeho Krista, je v životě pastýře celá řada: od vlažnosti, jež končí v průměrnosti, po hledání klidného života bez sebezáporu a oběti...“

Pastorační uspěchanost, lenost, spoléhání jen na vlastní síly a struktury, jsou z dalších nešvarů, před nimiž papež varuje. Pokud se vzdálíme Ježíši Kristu, naše slova a činy budou sterilní. Naše plány mohou být dobré, ale naše naděje spočívá jinde – v Pánově Duchu, který rozšiřuje horizonty našeho poslání. František proto vybízí k neúnavnému hledání Pána a k umění nechat se hledat Jím samým v tichosti a naslouchání usebraném v modlitbě:

„Hleďme upřeně na Něho, střed všeho času a dějin, připravujme místo jeho přítomnosti v nás. On je počátek a základ, který naše slabosti zahaluje milosrdenstvím a všechno proměňuje a obnovuje. Pán je tím nejvzácnějším, co jsme povolání předávat našim lidem, které nesmíme nechat napospas lhostejné, ne-li přímo zoufající společnosti. Z Něho žije každý člověk – i kdyby o tom nevěděl.“

Jsme pastýři Církve, která je Pánovým tělem – zdůrazňuje František v druhé části svého zamyšlení a ptá se: cítím se rovněž synem této církve? Umím za ni děkovat, nebo vidím pouze defekty a nedostatky? Jsem připraven pro ni trpět?

Papež žádá po biskupech, aby přijali svou roli jako dar a odpovědnost, jako povolání k jednotě. To vše vyžaduje odklon od veškerých světských zájmů, od marností a rozbrojů. Vyžaduje to otevřené, soucitné srdce, které druhého považuje za lepšího než sebe sama.

„Chybějící nebo chatrná jednota je zdrojem největšího pohoršení, herezí, která znetvořuje Pánovu tvář a trhá jeho církev. Nic nemůže ospravedlnit rozdělení, lepší je ustoupit, vzdát se, ba být připraven snášet zkoušku nespravedlnosti než trhat jedinou tuniku a pohoršovat svatý lid Boží.“

Říká papež František slovy Pavla VI. (19.5.1974, Promluva na závěr biskupského synodu o rodině) a varuje před pokušením hledat vlastní prospěch mimo společenství, varuje před pomluvami a polopravdami, před „litaniemi stížností“, před ukvapeně posuzující tvrdostí i laxismem, ale také před užíráním se žárlivostí, slepotou způsobenou závistí, ambicí plodící škatulkování a sektářské způsoby – jedním slovem před posedlostí sebou samým. Papež dále zmiňuje dvě další extrémní pozice: útěk k minulosti v hledání ztracené jistoty a apriorní konstatování jednoty, které nevidí různost a snižuje tak význam darů, jimž Duch udržuje svou církev mladou a krásnou.

„Nejúčinnější protilátkou na tato pokušení je zkušenost církevního společenství, která pramení z jediné Eucharistie, ze síly její soudržnosti, jež je zdrojem bratrství, vstřícnosti odpuštění a možnosti kráčet společně (...) Eucharistická spiritualita nás volá k spoluúčasti a kolegialitě, a odtud k pastoračnímu rozlišování založenému na dialogu, hledání a na námaze společného uvažování.“

V souvislosti s tím papež opět slovy Pavla VI. zmínil Druhý vatikánský koncil jako „milost“, „jedinečnou a blahodárnou příležitost“, „vrchol hierarchické a bratrské lásky“, „hlas duchovnosti, dobroty a pokoje pro celý svět“, „svobodnou a širokou možnost hledání, diskuse a projevu“.

„A to je při shromáždění důležité. Každý říká bratřím zpříma, co cítí. Tak je budována církev. Nestydět se mluvit. Toto je způsob, kterým má biskupská konference dávat životní prostor společenství a sloužit jednotě v doceňování i těch nejmenších diecézí.“

Papež dále klade biskupům na srdce péči o kněze. Dbejte na to, aby vaše kontakty nekončily u účetnictví, vybízí papež. Stejně tak mají dbát na rozvoj řeholního života, který nesmí ztrácet dimenzi radostného svědectví, a pečovat o růst zodpovědnosti laiků. Závěrem papež upozorňuje na pokušení, která mohou brzdit růst Božího království, tentokrát jmenuje rozdělování na „naše“ a „ty druhé“, uzavírání se ve vlastních problémech či setrvávání výhradně ve svém prostředí a ponechávání světa napospas jemu samému:

„Církev je oživována něčím zcela jiným. Žije neustálou konverzí ke Království, které hlásá a jehož je závdavkem a příslibem. Království, které je a které přichází a vymyká se jakékoli vyčerpávající předběžné definici. Království, které je vždy větší než naše schémata a kalkulace anebo – řečeno možná jednodušeji – je natolik nepatrné, pokorné a skryté v člověčenství, že uvolňuje své síly podle kritérií Boha, kritérií zjevených v kříži Jeho Syna. Služba Království znamená nesoustředit se na sebe samé, žít vykloněni k setkání – což je také cesta k nalezení toho, čím skutečně jsme, totiž hlasateli Kristovy pravdy a Jeho milosrdenství, Pravdy a milosrdenství. Nikdy je neoddělujme! „Láska v pravdě – připomínal papež Benedikt XVI. – je hlavní silou podporující pravý rozvoj každého člověka i celého lidstva (Caritas in veritate, 1).“

František zopakoval slovy svého předchůdce, že láska bez pravdy končí jako prázdná nádoba, kterou každý naplní podle libosti a křesťanství bez lásky může být snadno zaměňováno se zásobárnou dobrých úmyslů, sice užitečných pro společenské soužití, avšak marginálních. S tímto vědomím se mají biskupové zaměřit na výmluvnost činů:

„Jako pastýři žijte prostým životním stylem. Buďte uměření, chudí a milosrdní, abyste mohli postupovat svižně a nekladli překážky mezi sebe a ostatní. Buďte vnitřně svobodní, abyste mohli být lidem nablízku, být pozorní k jejich způsobu vyjadřování, přistupovat ke každému s láskou a doprovázet lidi v nocích jejich osamělosti, neklidů a selhání. Doprovázejte je, aby se jejich srdce zahřálo a oni tak byli schopni vydat se na cestu vedoucí ke smyslu, která vrací důstojnost, naději a plodnost života.“

Papež pak obrací pozornost biskupů k rodině, jako k místu, „kde je jejich přítomnost nejpotřebnější“. Zdůrazňuje, že právě rodina je nejvíce zasažena kulturou upřednostňující individuální práva a logikou provizoria. Nechte v této věci zaznít svůj hlas, vybízí papež. „Dosvědčujte její zásadní význam a krásu. Podporujte počatý život i život starců. Podporujte rodiče v nesnadné ale strhující cestě výchovy,“ apeluje papež František na biskupy. Připomíná rovněž drama nezaměstnaných a propouštěných a další naléhavé sociální záležitosti, jako je otázka migrantů a nové formy marginalizace.

„Jako Církev pomáhejme, aby se nepropadalo katastrofismu a rezignaci. Podporujme kreativní solidaritou úsilí těch, kteří mají za to, že spolu s prací přišli také o důstojnost.(...) Buďte pozorní k obtížným situacím našich současníků.(...) Po novém humanismu volá společnost postrádající naději, otřesená v mnoha svých základních jistotách a ochuzovaná krizí, která není ani tak ekonomická jako spíše kulturní, morální a duchovní krizí.“

- řekl mimo jiné papež František při včerejším zahájení plenárního zasedání Italské biskupské konference.

 

Pápež ocenil sociálnu angažovanosť mexických biskupov

Žiť vieru v celej jej šírke a bez komplexov, s cieľom zlepšiť sociálny kontext, poznačený mnohým násilím – na toto poukázal pápež František v príhovore, odovzdanom biskupom Mexika, ktorých prijal v pondelok 19. mája na audiencii pri príležitosti ich návštevy Ad limina apostolorum.

„Viem o vašom úsilí pomôcť núdznym, ktorí nemajú prostriedky, nezamestnaní, ktorí pracujú v neľudských podmienkach, nemajú prístup k sociálnym službám, prisťahovalcom v hľadaní lepších životných podmienok, poľnohospodárom ... viem o vašom záujme o obete obchodovania s ľuďmi a o najzraniteľnejšie sociálne skupiny, ako aj o angažovaní sa za ľudské práva a integrálny rozvoj človeka“– píše latinskoamerický pápež mexickým biskupom.

V spontánnom príhovore takto povzbudil 112 členov Konferencie biskupov Mexika, prítomných v Klementínskej sále:

„Keď nemôžete vyriešiť problémy u Syna, choďte za jeho Matkou, ktorá ich vyrieši... Verím, že Mária vás nenechá samých tvárou v tvár toľkým problémom, tak bolestivým, že časť jej detí prekračuje hranice… Sú deti, ktoré zomierajú rukami najatých zabijakov... A potom drogy, ktoré sú niečím, čím veľmi trpíte.”

V závere stretnutia Svätý Otec František biskupom Mexika opakovane kládol na srdce, aby nezabúdali na modlitbu:

„Je to vyjednávanie biskupov s Bohom za ich ľud. Nezabudnite na to! A druhým transcendentným rozmerom je blízkosť vašim ľuďom.”