Aktuálne

Sv. Otec 19. mája

Pápež v pondelkovej homílii: Kde je ukotvené naše srdce?

Vatikán 19. mája 2014 - Kresťan má srdce upevnené v Duchu Svätom, nie srdce preskakujúce z jednej strany na druhú, zdôraznil pápež František v rannej svätej omši v Dome sv. Marty. V homílii sa zameral na svätého Pavla, ktorý – ako povedal – bol schopný evanjelizovať „non-stop“, pretože jeho srdce čerpalo vytrvalosť a pevnosť z Ducha Svätého. Ako je na tom naše srdce? Svätý Otec sa v odpovedi na túto otázku pozastavil nad „činnosťou a pevnosťou“ nášho srdca.

Vyšiel z prvého čítania zo Skutkov apoštolov (Sk 14, 5-18), kde môžeme obdivovať evanjelizačnú horlivosť svätého Pavla, ktorý mal srdce pevné, ale v neustálom pohybe. Apoštol pohanov prichádza do Ikónia, kde sa ho pokúsili zabiť, ale nesťažuje sa na to. Ide evanjelizovať ďalej do oblasti Lykaónie a v mene Pána tam uzdravuje ochrnutého. Stalo sa, že pohania, ktorí videli tento zázrak, si mysleli, že Pavol a Barnabáš, ktorý ho sprevádza, sú bohovia Jupiter a Merkúr, ktorí zostúpili na Zem. Pavol sa snažil presvedčiť ich, že sú obyčajní smrteľní ľudia ako oni. Toto boli ľudské okolnosti a udalosti, v ktorých žil Pavol, poznamenal Svätý Otec:

„My ich máme mnoho, každý z nás. Sme uprostred mnohých udalostí, ktoré nás posúvajú z jedného miesta na druhé. Ale prosme si o milosť, aby sme mali srdce pevné ako mal Pavol. Nesťažoval si na prenasledovanie, ale išiel sa pozrieť do iného mesta. Tam začal kázať, uzdravil chorého, uvedomujúc si, že ten muž mal dostatok viery, aby bol uzdravený. Potom upokojil ten nadšený ľud, ktorý im chcel priniesť obetu. Ohlasoval, že existuje len jeden Boh, ktorý hovorí jazykom ich kultúry. Robil jednu vec po druhej... A toto môže len pevné srdce.“

Pápež sa následne opýtal: Kde mal Pavol ukotvené srdce, aby urobil toľko zmien v krátkom čase a konfrontoval sa s toľkými situáciami správnym spôsobom? V evanjeliu (Jn 14, 21-26) nám Ježiš nám hovorí, že Duch Svätý, poslaný od Otca, nás naučí všetkému a pripomenie nám všetko, čo on povedal. Srdce svätého Pavla je teda zakotvené v Duchu Svätom, v tomto dare, ktorý nám poslal Ježiš. A každý z nás, ak chceme nájsť pevnosť v našom živote, musí ísť k nemu. On je v našich srdciach, dostali sme ho v krste. Duch Svätý nám dá silu, dá nám túto pevnosť, aby sme napredovali v našom živote uprostred mnohých okolností. Ježiš nám hovorí dve veci o Duchu Svätom: ‚Naučí vás všetkému a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal.‘ A práve toto sa stalo so sv. Pavlom: Naučí ho a pripomenie mu posolstvo spásy. Je to Duch Svätý, kto dáva pevnosť jeho srdcu.

„Na základe tohto príkladu sa môžeme pýtať: ako je to s mojím srdcom? Je to srdce, ktoré akoby tancovalo zo strany na stranu, ktoré vyzerá ako motýľ, ktorý je teraz tu, ale je neustále v pohybe? Je to srdce, ktoré sa ľaká premenlivosti života, skrýva sa a bojí sa vydávať svedectvo o Ježišovi Kristovi? Je to srdce statočné, alebo srdce, ktoré má veľa strachu a vždy sa snaží ukryť? O čo je naše srdce ustarostené? Čo je tým pokladom, na ktorý je naše srdce naviazané? Je to srdce upäté na stvorenia, na problémy, ktoré máme všetci? Je to srdce pripútané ku každodenným bôžikom, alebo je to srdce ukotvené v Duchu Svätom?“

Svätý Otec ďalej odporučil pýtať sa: „V čom je pevnosť nášho srdca?“ Odporučil tiež pripomenúť si udalosti každého dňa: doma, v práci, s deťmi, s ľuďmi, ktorí žijú s nami, s kolegami v práci, so všetkými:

„Nechám sa každou z udalostí unášať, alebo pristupujem k nim s pevným srdcom, ktoré vie, kde je? Jedine Duch Svätý dá pevnosť našim srdciam. Osoží nám uvedomiť si, že máme krásny dar, ktorý nám zanechal Ježiš, Ducha sily, rady, ktorý nám pomáha napredovať uprostred každodenných udalostí. Urobme dnes toto cvičenie a opýtajme sa, aké je naše srdce, či je pevné, alebo nie? A ak je pevné, kde je ukotvené? Vo veciach, alebo v Duchu Svätom? Bude nám to na úžitok!“

 

 

18.mája

Svätý Otec v nedeľnom príhovore: Konflikty sa v Cirkvi riešia dialógom a modlitbou

V nedeľu 18. mája napoludnie bolo Námestie sv. Petra doslova nabité. Podľa oficiálneho odhadu okolo 50-tisíc veriacich sa prišlo pomodliť spolu so Svätým Otcom a vypočuť si jeho príhovor. Pápež František sa objavil v okne Apoštolského paláca so svojím typickým úsmevom. Prihovoril sa týmito slovami:

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes nám čítanie zo Skutkov apoštolov ukazuje, že aj v prvotnej Cirkvi sa objavili prvé napätia a prvé nezhody. V živote sa konflikty vyskytujú. Problém je v tom, ako sa k nim postavíme. Do tej chvíle bola jednota kresťanskej komunity uľahčovaná príslušnosťou k jedinému národu a kultúre, tej židovskej. No keď sa kresťanstvo, ktoré je podľa Ježišovej vôle určené všetkým národom, otvára gréckemu kultúrnemu prostrediu, stráca túto homogénnosť a povstávajú prvé ťažkosti. V tej chvíli sa začína medzi ľudí vtierať nespokojnosť, ponosovanie, kolujú reči o protekciách a nerovnom zaobchádzaní. Všetko toto sa stáva v našich farnostiach... Pomoc spoločenstva znevýhodneným osobám – vdovám, sirotám a chudobným ako takým – sa zdá byť prednostnejšie poskytovaná kresťanom zo židovstva, než ostatným.

A tak zoči-voči tomuto konfliktu apoštoli berú situáciu do svojich rúk: zvolajú stretnutie, ktoré je rozšírené aj na učeníkov, a spoločne o otázke diskutujú, a to všetci. Problémy sa v skutočnosti neriešia predstieraním, že nejestvujú! A táto úprimná konfrontácia medzi pastiermi a ostatnými veriacimi je pekná. Dospievajú teda k rozdeleniu úloh. Apoštoli dávajú návrh, ktorý všetci prijímajú: oni sa budú venovať modlitbe a službe slova, kým siedmi muži, diakoni, sa postarajú o službu pri stoloch pre chudobných. Títo siedmi neboli vyvolení ako odborníci v organizačných veciach, ale ako mužovia čestní a dobrej povesti, plní Ducha Svätého a múdrosti. A sú ustanovení do svojej služby vkladaním rúk apoštolov.

A takto sa od nespokojnosti, sťažovania sa, od rečí o protekciách a nerovnom zaobchádzaní dospieva k riešeniu. Vzájomnou konfrontáciou, diskusiou a modlitbou – takto sa riešia konflikty v Cirkvi. V konfrontácii, diskusii a modlitbe. S istotou, že klebety, závidenie a žiarlivosť nemôžu nikdy priviesť ku svornosti, k súladu alebo k pokoju. Aj v tomto prípade ten, kto korunoval toto porozumenie, bol Duch Svätý. A toto nám dáva pochopiť, že keď sa zveríme Duchu Svätému, aby nás viedol, on nás privádza k harmónii, jednote a rešpektovaniu rozličných darov a talentov. - Dobre ste to pochopili: žiadne klebety, žiadne závidenie, žiadna žiarlivosť! Je to jasné? [potlesk]

Nech nám Panna Mária pomôže byť poslušnými voči Duchu Svätému, aby sme vedeli vážiť si jeden druhého a vždy hlbšie sa zbližovať vo viere a v láske, so srdcom otvoreným pre potreby bratov.“

Nasledovala spoločná modlitba Raduj sa, nebies kráľovná, po ktorej Svätý Otec udelil požehnanie. Dnes pápež vyzval aj k osobitnej modlitbe za obete povodní, ktoré zasiahli Balkán, pričom zničili rozsiahle oblasti najmä v Srbsku a Bosne. Počet obetí podľa informácií spravodajských agentúr už prekročil dve desiatky. Pápež František vyjadril svoju blízkosť všetkým postihnutým touto živelnou pohromou, ktorí prežívajú úzkosť a strádanie. Na tento úmysel sa s celým námestím pomodlil Zdravas´, Mária.

Svätý Otec ďalej pripomenul osobnosť nového blahoslaveného biskupa Antona Ďurčoviča (Durcovici), ktorý bol včera blahorečený v Rumunskom Jaši (Iaşi) ako mučeník pre vieru: „Tento horlivý a odvážny pastier bol prenasledovaný rumunským komunistickým režimom a zomrel vo väzení, hladom a smädom, v roku 1951. Spolu s veriacimi z Jaši a z celého Rumunska vzdajme vďaku Pánovi za tento príklad!“

Po pozdravoch skupinám veriacim z Talianska i z iných končín sveta sa Svätý Otec obrátil aj na prítomných dobrovoľníckov: „Povzbudzujem dobrovoľnícke združenia, ktoré prišli sláviť Deň onkologicky chorých. Modlím sa za vás, za chorých a za rodiny. A vy sa modlite za mňa!“

Ako zvyčajne pápež František na záver nezabudol prítomným zapriať dobrú chuť k obedu.

 

 

Pápež povzbudil chorých slovami: Láska všetko mení

Aula Pavla VI. sa v sobotu 17. mája opäť zaplnila pútnikmi, ktorých Svätý Otec František prišiel osobne pozdraviť. Išlo o 5-tisíc členov asociácie „Tichí pracovníci kríža“, dobrovoľníkov z centier, ktoré pomáhajú trpiacim. Prítomných bolo aj 350 zdravotne znevýhodnených osôb na vozíčkoch. Pápež František v príhovore pripomenul sté výročie narodenia zakladateľa asociácie „Tichí pracovníci kríža“, blahoslaveného Luigiho Novareseho, kňaza, ktorý miloval kríž a Krista, a ktorý bol horlivým apoštolom chorých a trpiacich. Ako povedal, citlivým na ľudskú bolesť ho urobila osobná skúsenosť utrpenia. Preto založil „Centrum dobrovoľníkov utrpenia“, ktoré dodnes pokračuje v jeho diele. Svätý Otec v tejto súvislosti citoval Ježišove slová «Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení» (Mt 5,4). Ako povedal, v tomto prorockom slove má Ježiš na mysli skúsenosť ľudí s ťažkými okolnosťami života tu na zemi, ktoré nechýbajú nikomu:

„Niekto plače, pretože nemá zdravie, iný preto, že je sám alebo nepochopený... Dôvodov pre bolesť je veľa. Ježiš zakúsil v tomto svete utrpenie a poníženie. Zozbieral ľudské bolesti, niesol ich na svojom tele, pocítil ich až do špiku kosti jednu po druhej. Poznal každý druh súženia, morálne i fyzické. Zakúsil hlad a únavu, horkosť neuznania, bol zradený a opustený, bičovaný a ukrižovaný.“

Ale keď Ježiš povedal «blahoslavení plačúci», nemal v úmysle vyhlásiť za šťastie nepriaznivé a ťažké podmienky života, pokračoval Svätý Otec Utrpenie nie je hodnotou samo osebe, ale je skutočnosťou, ktorú nás Ježiš učí žiť so správnym postojom.

„Naozaj existujú správne a nesprávne spôsoby prežívania bolesti a utrpenia. Jedným z nesprávnych postojov je prežívať bolesť pasívne, ísť zo zotrvačnosti a rezignovať. Ani rebelujúca reakcia a odmietanie nie je správnym postojom. Ježiš nás učí prežívať bolesť prijímaním reality života s dôverou a nádejou, vnášajúc lásku k Bohu a k blížnemu aj do utrpenia. Láska premieňa všetko.“

Práve tomuto učil blahoslavený Luigi Novarese, poznamenal Svätý Otec. Sprevádzajúc pacientov a ľudí so zdravotným postihnutím, viedol ich k tomu, aby urobili svoje utrpenie hodnotou a zapojili ho do apoštolátu, prijímajúc ho s vierou a láskou k druhým. Vždy hovorieval, že „chorí sa musia cítiť byť autormi ich vlastného apoštolátu“. Pápež ďalej povzbudil prítomných slovami:

„Chorý človek, osoba so zdravotným postihnutím, sa môže stať podporou a svetlom pre iných chorých, a tým premeniť prostredie, v ktorom žije. S touto charizmou ste darom Cirkvi. Vaše utrpenie je tak ako rany Ježiša na jednej strane pohoršením, prekážkou k viere, na druhej strane sú previerkou viery, znamením, že Boh je láska, je verný, milosrdný, je utešiteľom. Zjednotení so vzkrieseným Kristom ste «aktívnym a zodpovedným subjektom diela evanjelizácie a spásy». (Christifideles laici, 54). Povzbudzujem vás, aby ste boli blízko trpiacim vašich farností, ako svedkovia vzkriesenia. Takto obohatíte Cirkev a budete spolupracovať na poslaní pastierov, modlitbou a ponúkaním svojho utrpenia za nich. Veľmi vám za to ďakujem!

V závere príhovoru Svätý Otec udelil prítomným požehnanie a poprosil ich o modlitbu za neho. Potom zišiel po schodíkoch medzi prítomných, čo ocenili burácajúcim potleskom a hlasitým „Viva il Papa“. Aj dnešnú audienciu, na ktorej prijal tri tisícky vozíčkarov a tých, ktorí im pomáhajú znášať ich životný kríž, pápež ukončil osobnými stretnutiami, stiskami rúk a najmä požehnávaním chorých.

 

 

16. mája

Pápež v piatkovej homílii: Troje dverí k spoznaniu Ježiša

Vatikán 16. mája 2014 - Pre poznanie Ježiša nestačí len štúdium, nestačia myšlienky, ale je potrebné modliť sa k nemu srdcom, oslavovať a napodobňovať ho, povedal pápež František vo svätej omši v Dome sv. Marty. Znovu pozval k čítaniu evanjelia, ktoré je neraz plné prachu, pretože nikdy nebolo otvorené. Komentujúc Ježišovo konštatovanie z evanjelia (Jn 14, 1-6) «Ja som cesta, pravda a život» poznamenal, že najdôležitejšou činnosťou v našom živote je spoznávať Ježiša. Ako ho môžeme spoznať? Treba veľa študovať. Áno, to je pravda, musíme študovať Katechizmus, ale samotné štúdium nestačí na to, aby sme spoznali Ježiša. Niektorí si mysleli, že čisto cez myšlienky dospejú k poznaniu Ježiša. Aj medzi prvými kresťanmi niektorí uvažovali takto a chytili sa do pasce vlastných myšlienok.

„Samotné myšlienky nedávajú život a kto ide touto cestou izolovaných myšlienok, skončí v bludisku a nevymotá sa z neho! Preto od počiatku Cirkvi existujú herézy. Heréza znamená pokúsiť sa pochopiť čisto našou mysľou a naším svetlom, kto je Ježiš. Jeden veľký anglický spisovateľ povedal, že heréza je myšlienka, ktorá sa zbláznila. Je to tak! Keď sú myšlienky izolované, zblázni sa. To nie je cesta.“

Pre spoznanie Ježiša je potrebné otvoriť troje dverí, pokračoval Svätý Otec:

„Prvé dvere: modliť sa k Ježišovi. Vedzte, že štúdium bez modlitby nie je na nič. Modlite sa k Ježišovi, aby ste ho lepšie spoznali. Veľkí teológovia robia teológiu na kolenách. Modliť sa k Ježišovi! A štúdiom spojeným s modlitbou sa k nemu o kúsok priblížime. Bez modlitby však Ježiša nikdy nespoznáme! Nikdy!

Druhými dverami je oslava Ježiša. Modlitba nestačí, je nevyhnutná radosť zo slávenia. Oslavovať Ježiša v jeho sviatostiach, pretože tam nám dáva život, silu, pokrm, útechu, zmluvu, dáva nám poslanie. Bez slávenia sviatostí nespoznáme Ježiša. Toto je vlastné Cirkvi: Slávenie. Treťou bránou je napodobňovanie Ježiša. Zobrať do rúk evanjelium. Čo robil, aký bol jeho život, čo nám povedal, čomu nás učil, a snažiť sa ho napodobňovať.“

„Prejsť cez tieto tri brány znamená vstúpiť do Ježišovho tajomstva“– pokračoval Svätý Otec. Iba keď sme schopní vstúpiť do jeho tajomstva, môžeme spoznať Ježiša. Ale nemusíme mať strach vstúpiť do Ježišovho tajomstva. Toto znamená modliť sa, sláviť a napodobňovať. A tak nájdeme cestu, ako ísť k pravde a životu:

„Môžeme dnes počas dňa premýšľať o tom, ako je to s bránou modlitby v mojom živote, ale modlitby srdca, nie modlitby papagája! Ako mi ide modlitba srdca? Ako je to s kresťanským slávením v mojom živote? A ako s napodobňovaním Ježiša v mojom živote? Ako by som ho mal napodobňovať? Naozaj si nespomínaš? Pretože kniha Evanjelia je plná prachu, pretože ju nikdy neotvoríš! Zober do rúk knihu Evanjelií, otvor ju a zistíš, ako napodobňovať Ježiša! Myslime na tieto troje dverí, ako je to s nimi v našich životoch, a všetkým nám to bude na osoh.“

 

 

 

15. mája

Pápež veľvyslancom: Obchod so zbraňami a nútená migrácia zasadzujú rany pokoju

Vatikán 15. mája 2014 - Zabezpečenie mierového vývoja a spravodlivosti v ľudskej rodine je konečným cieľom diplomacie, pripomenul pápež František novým veľvyslancom Švajčiarska, Libérie, Etiópie, Sudánu, Jamajky, Juhoafrickej republiky a Indie pri príležitosti prezentácie ich poverovacích listín. Ako ďalej poznamenal, mier sa nedosahuje raz a navždy, ale vyžaduje si od nás, aby sme sa oň znovu a znovu usilovali, v každej generácii, a to riešením problémov, ktoré prináša každá epocha. Svätý Otec počas audiencie v Klementínskej sále pomenoval konkrétne výzvy, ktoré vyplývajú z takto vytýčeného cieľa:

„Pri pohľade na výzvy, ktoré je potrebné v našej dobe naliehavo riešiť pre budovanie pokojnejšieho sveta, by som chcel upozorniť na dve: obchodovanie so zbraňami a nútenú migráciu. Všetci hovoria o mieri, všetci tvrdia, že ho chcú, ale žiaľ šírenie zbraní všetkého druhu vedie opačným smerom. Obchod so zbraňami má za následok, že sa komplikuje a vzďaľuje riešenie konfliktov, a to tým viac, že spomenutý obchod sa rozvíja a uskutočňuje do značnej miery ilegálne. Preto chcem vyjadriť presvedčenie, že tak ako sme zhromaždení v tomto sídle Apoštolskej stolice, ktorá zo svojej povahy plní zvláštnu službu vo veci pokoja, môžeme spojiť svoje hlasy v želaní, aby medzinárodné spoločenstvo dalo priestor novému obdobiu vzájomne zosúladeného a odvážneho úsilia proti nárastu výzbroje a za jej zníženie.

Ďalšou výzvou k pokoju, ktorá je pred našimi očami, a ktorá má žiaľ v niektorých oblastiach a v niektorých okamihoch charakter skutočnej ľudskej tragédie, sú nútené migrácie. Ide o veľmi zložitý jav, a treba uznať značné úsilie zo strany medzinárodných organizácií, štátov, sociálnych síl, ako aj náboženských komunít a neziskového sektora, v snahe civilizovane a organizovane odpovedať na najkritickejšie aspekty, na nepredvídané okolnosti, na situácie najväčšej núdze. Ale aj tu sme si vedomí, že sa tu nemôžeme obmedziť len na zásahy v urgentných situáciách. Tento jav sa už prejavil v celej svojej šírke a so svojím charakterom takpovediac epochálneho rozmeru. Je čas postaviť sa k nemu so serióznym a zodpovedným politickým pohľadom na vec, ktorý zahrnie všetky úrovne: globálnu, kontinentálnu, makroregionálnu, cez vzťahy medzi národmi až po národnú a miestnu úroveň.

V tejto oblasti môžeme sledovať navzájom opačné skúsenosti. Na jednej strane nádherné príklady ľudskosti, stretnutia, pohostinného prijatia; jednotlivci a rodiny, ktorým sa podarilo vymaniť sa z nehumánnej reality a znovu objavili dôstojnosť, slobodu, bezpečnosť. Na druhej strane sú tam žiaľ príbehy, ktoré nás nútia plakať a hanbiť sa. Ľudské bytosti, naši bratia a sestry, Božie deti, ktorí rovnako vedení túžbou žiť a pracovať v pokoji podstupujú vysiľujúce cesty a znášajú vydieranie, mučenie, obťažovanie každého druhu, aby neraz nakoniec zomreli v púšti alebo na morskom dne.

Fenomén nútenej migrácie je úzko prepojený s konfliktami a vojnami, a teda aj s problémom šírenia zbraní, o ktorom som hovoril predtým. Sú to rany sveta, ktorý je naším svetom, v ktorom nám Boh dal dnes žiť a vyzýva nás, aby sme boli zodpovední za našich bratov a sestry, aby nebola narúšaná dôstojnosť nijakej ľudskej bytosti. Bolo by absurdným rozporom hovoriť o pokoji, rokovať ohľadom mieru, a zároveň podporovať alebo pripúšťať obchodovanie so zbraňami. Mohli by sme tiež uvažovať, že by bolo v istom zmysle cynickým postojom proklamovať ľudské práva a súčasne ignorovať alebo sa neujímať mužov a žien, ktorí po tom, ako boli nútení opustiť svoju krajinu zomierajú pri tomto pokuse alebo nie sú prijatí medzinárodnou solidaritou.

Páni veľvyslanci, Svätá stolica dnes vám a vládam vašich krajín deklaruje svoje pevné odhodlanie naďalej spolupracovať na uskutočnení krokov vpred v tejto oblasti a na všetkých cestách, ktoré vedú k spravodlivosti a mieru, na základe všeobecne uznávaných ľudských práv.“

V závere dnešného príhovoru sa pápež František obrátil na siedmich nových veľvyslancov so srdečným žičením a uistením o spolupráci Rímskej kúrie pri úspešnom napĺňaní ich funkcie.

 

Pápež vo štvrtkovej homílii: Kresťan má v sebe pamäť Cirkvi

Vatikán 15. mája 2014 - Neexistuje kresťan bez Cirkvi, kresťan, ktorý kráča sám, pretože aj Ježiš kráčal cestou spolu so svojím ľudom, povedal pápež František dnes ráno pri svätej omši v Dome sv. Marty. Vychádzajúc z prvého čítania (Sk 13, 13-25) Svätý Otec vysvetlil, že keď apoštoli ohlasovali Ježiša, nezačali od neho, ale dejinami národa. V skutočnosti Ježiša nemožno pochopiť bez tejto histórie, pretože on je jednoducho zavŕšením tohto príbehu, okolo neho sa tento príbeh odohráva. Takže nemožno hovoriť o kresťanovi mimo tohto Božieho ľudu. Kresťan nie je osamotená monáda, ale patrí k ľudu, k Cirkvi. Kresťan bez Cirkvi je niečo úplne abstraktné, nie reálne.

„Kresťana nemožno chápať osamotene, rovnako ako nemožno pochopiť Ježiša Krista osamotene. Ježiš Kristus nespadol z neba ako hrdina, ktorý prichádza, aby nás zachránil. Nie. Ježiš Kristus má dejiny. A môžeme povedať, a je to pravda, že aj Boh má dejiny, pretože chcel kráčať s nami. A nemôžeme pochopiť dejiny bez Ježiša Krista. Takže kresťan bez histórie, kresťan bez ľudu, kresťan bez Cirkvi je nemysliteľný. To je niečo laboratórne, umelé, niečo, čo nemôže dávať život.“

Boží ľud kráča s prísľubom. Toto je pre nás dôležité, že v našom živote máme rozmer pamäti, pokračoval Svätý Otec:

„Kresťan je pamätníkom dejín svojho ľudu, je pamätníkom putovania tohto ľudu, je pamätníkom svojej Cirkvi. Pamäť. Pamäť celej minulosti... A potom, kam kráča tento ľud? Ku konečnému prísľubu. Je to ľud, ktorý ide smerom k plnosti; vyvolený ľud, ktorý má prísľub budúcnosti a kráča k tomuto prísľubu, k splneniu tohto prísľubu. A preto je kresťan v Cirkvi mužom, ženou s nádejou. S nádejou v prísľub. To nie je očakávanie, nie! To je niečo iné, je to nádej. Takže vpred! Táto nádej nesklame.“

Pri pohľade späť je kresťan človekom pamätlivým. Vždy prosí o milosť pamäti. Pri pohľade dopredu je kresťan mužom a ženou nádeje. A v prítomnosti kresťan nasleduje Božiu cestu a obnovuje zmluvu s Bohom. Súčasne hovorí Pánovi: ‚Áno, chcem prikázania, chcem tvoju vôľu, chcem ťa nasledovať.‘ Je človekom zmluvy, zmluvy, ktorú si pripomíname každý vo svätej omši. Takže je „eucharistickou ženou či eucharistickým mužom“:

„Uvažujme – osoží nám dnes nad tým pouvažovať –, aká je naša kresťanská identita. Naša kresťanská identita je patriť k ľudu, k Cirkvi. Bez toho nie sme kresťania. Prostredníctvom krstu sme vstúpili do Cirkvi, tam sme kresťanmi. A preto majme vo zvyku prosiť si o milosť pamäti, pamätať na putovanie Božieho ľudu, i o osobnú pamäť: Čo urobil Boh so mnou v mojom živote, ako mi doprial kráčať... Prosme si milosť nádeje, ktorá nie je iba optimizmom, nie! Je niečím iným. A vyprosujme si milosť obnovovať každý deň zmluvu s Pánom, ktorý nás povolal. Nech nám Pán dá tieto tri milosti, ktoré sú nevyhnutné pre kresťanskú identitu.“

 

14. mája

Generálna audiencia: Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje

Generálna audiencia Svätého Otca v stredu 14. mája 2014 sa ako zvyčajne niesla v radostnej atmosfére, pútnikom tentoraz prialo aj krásne slnečné počasie. Na zaplnenom námestí sv. Petra nechýbali ani Slováci. Spomedzi niekoľkých slovenských skupín možno spomenúť farské spoločenstvo z Kmeťova či deväťčlennú skupinu kňazov Košickej arcidiecézy, ktorí slávia 10. výročie kňazskej vysviacky. Svätý Otec sa v katechéze zameral na dar sily. Ako povedal, tento dar Ducha Svätého sa osobitne prejavuje nielen v hrdinských momentoch kresťanského svedectva, ale aj v našom každodennom živote viery a plnení si povinností prislúchajúcich nášmu životnému stavu a osobnému povolaniu. Nasleduje plné znenie katechézy:

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Uvažovali sme nad prvými troma darmi Ducha Svätého: darom múdrosti, darom rozumu a darom rady. Dnes sa zamyslime nad tým, čo koná Pán. On vždy prichádza, aby nás posilnil v našej slabosti a robí to osobitným darom, darom sily.

1. Je jedno Ježišovo podobenstvo, ktoré nám pomáha porozumieť dôležitosti tohto daru. Rozsievač vyšiel rozsievať, avšak nie každé zrno, ktoré hodí na zem, prinesie úrodu. To, ktoré skončí na ceste, vyzobú vtáci. To, ktoré padne na kamenistý terén alebo doprostred tŕnia, vyklíči, ale čoskoro ho vysuší slnko alebo ho udusí tŕnie. Iba to, ktoré padne do dobrej zeme, môže rásť a priniesť úrodu (porov. Mk 4,3-9; Mt 13,3-9; Lk 8,4-8). Ako sám Ježiš vysvetľuje svojim učeníkom, tento rozsievač predstavuje Otca, ktorý rozsieva hojne semeno svojho slova. To semeno však často naráža na vyprahnutosť nášho srdca a aj keď je prijaté, hrozí, že zostane neplodné. Avšak darom sily Duch Svätý uvoľňuje pôdu nášho srdca, oslobodzuje ho od meravosti, neistôt a všetkých obáv, ktoré ho môžu brzdiť, a takto potom môžeme Božie slovo uplatniť v praxi opravdivým a radostným spôsobom. Tento dar sily je ozajstnou pomocou, dáva nám silu a zároveň nás oslobodzuje od mnohých prekážok.

2. Stáva sa, že nastanú aj ťažké chvíle a krajné situácie, v ktorých sa dar sily prejavuje výnimočným a vzorovým spôsobom. Je to v prípade tých, ktorí musia čeliť mimoriadne ťažkým a bolestným skúsenostiam, ktoré zasahujú ich život a životy ich drahých. Cirkev žiari svedectvom toľkých bratov a sestier, ktorí neváhali vydať vlastný život, aby zostali verní Pánovi a jeho evanjeliu. Ani dnes nechýbajú kresťania, ktorí v mnohých častiach sveta naďalej slávia a dosvedčujú svoju vieru s hlbokým presvedčením a vnútorným pokojom a vzdorujú ťažkostiam aj vtedy, keď vedia, že si to môže vyžadovať vysokú cenu. Aj my všetci poznáme ľudí, ktorí prekonali ťažké situácie a mnohé bolesti. Myslime na tých mužov a ženy, ktorí nesú takúto ťarchu života, zápasia o to, aby uživili rodinu, aby vychovali deti, a robia to preto, lebo majú ducha sily, ktorý im pomáha. A koľko mužov a žien, ktorých meno nepoznáme, je ozdobou nášho ľudu, ozdobou Cirkvi, pretože sú silní vo svojom kráčaní životom, v udržiavaní svojej rodiny, vo svojej práci, vo svojej viere. Títo naši bratia a naše sestry sú svätí, každodenní svätí, svätí ukrytí uprostred nás. Majú práve tento dar sily pre plnenie si svojich osobných povinností: otcovských, materských, bratských, sesterských i občianskych. Sú mnohí, veľmi mnohí! Ďakujme Pánovi za týchto kresťanov, vyznačujúcich sa skrytou svätosťou, a je to Duch Svätý v ich vnútri, ktorý ich vedie vpred! Bude pre nás osožné myslieť na týchto ľudí. Ak to môžu robiť oni, ak to oni dokážu, prečo nie ja? A prosme si od Pána, aby nám dal dar sily.

3. Nebolo by správne myslieť si, že dar sily potrebujeme iba pri niektorých príležitostiach alebo vo zvláštnych situáciách. Tento dar má byť základným tónom nášho kresťanského bytia uprostred všednosti nášho každodenného života. Ako som už uviedol, každý deň nášho života musíme byť silní, potrebujeme túto silu, aby sme napredovali v našom živote, udržiavali našu rodinu a našu vieru. Apoštol Pavol vyslovil jednu vetu, ktorú je pre nás dobre si vypočuť: «Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje» (Flp 4,13). Vo všednom živote, keď prídu ťažkosti, spomeňme si na to: «Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje». Pán dodáva silu vždy, nikdy nechýba. Pán nás nikdy neskúša väčšmi, ako dokážeme uniesť. On je vždy s nami. «Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje».

Drahí priatelia, niekedy môžeme byť pokúšaní nechať sa premôcť lenivosťou, alebo ešte horšie, skľúčenosťou pred námahami a životnými skúškami. V týchto prípadoch neklesajme na duchu, vzývajme Ducha Svätého, aby darom sily pozdvihol naše srdce a vniesol novú silu a nadšenie do nášho života a do nášho nasledovania Ježiša. Ďakujem.“

 

 

13. mája

Papež kázal o poddajnosti a odporování Duchu Svatému

Vatikán. Boží věci nelze pochopit jenom hlavou, je třeba otevřít srdce Duchu svatému - konstatoval papež František v homilii při ranní mši v kapli Domu sv. Marty. Papež zdůraznil, že víra je Božím darem, který však nelze přijmout, žije-li se v odtržení od Jeho lidu, církve.

Dnešní liturgická čtení, poznamenal papež František, ukazují dvě skupiny lidí. První čtení ze Skutků apoštolů (11,19-26) ukazuje „ty, kteří se rozprchli kvůli pronásledování, jež vzniklo po zabití Štěpána. „Nesli s sebou sémě evangelia a všude je rozšířili. Zpočátku oslovují pouze Židy, potom, po příchodu do Antiochie někteří z nich oslovili také Řeky. A tak postupně , pokračoval papež, otevřeli brány Řekům a pohanům. Když o tom přišla zpráva do Jeruzaléma, byl vyslán Barnabáš, aby tam podnikl vizitační cestu. A všichni, konstatoval papež, byli velice spokojeni, protože se velký zástup lidí přidal k Pánu.

Tito lidé, řekl dále František, neřekli: půjdeme nejprve k Židům, potom k Řekům a k pohanům. Nikoli. Nechali se vést Duchem svatým! Byli poddajní vůči Duchu svatému. Jedno souvisí s druhým. A nakonec otevřeli brány všem pohanům, které považovali za poskvrněné. Otevřeli brány všem. Byla to první skupina lidí, která byla poddajná Duchu svatému. Někdy nás Duch svatý posouvá k zásadním krokům, jako vnukl Filipovi, aby šel a pokřtil etiopského dvořana, anebo Petrovi, aby pokřtil Kornelia:

„Jindy nás Duch svatý nese pozvolna a nechat se vést Duchem svatý je ctnost, tedy neodporovat Duchu svatému, být Mu poddajní. A Duch svatý dnes působí v církvi. Působí v našem životě. Někdo z vás by mohl říci: »Nikdy jsem ho neviděl!« - Dávej však pozor na to, co se děje, co ti přijde na mysl, co vzejde v tvém srdci. Je to dobré? Pak je to Duch svatý, který tě vybízí jít touto cestou. Je zapotřebí poddajnosti! Poddajnosti Duchu svatému.“

Druhá skupina, kterou nám prezentuje čtení z evangelia (Jan 10,22-30), řekl dále papež, „jsou intelektuálové, kteří přistoupili k Ježíši v chrámu. Jsou to znalci Zákona. Ježíš, poznamenal papež, s nimi měl vždycky problémy, protože nedokázali chápat, kroužili kolem stejných věcí, protože si mysleli, že náboženství je jenom záležitostí hlavy, zákonů. Podle nich bylo třeba zachovávat přikázání a nic víc. Neměli tušení, že existuje Duch svatý. Ptali se Ježíše, chtěli diskutovat. Všechno měli v hlavě, všechno byl intelekt. V takových lidech – dodal František – není srdce, není láska a krása, není harmonie. Jsou to lidé, kteří chtějí pouze vysvětlení“:

„Podáš jim vysvětlení a oni se vrátí s další otázkou, nepřesvědčí se. A tak pořád dokola. Kroužili kolem Ježíše celý život, až Jej nakonec dokázali chytit a zabít! Ti neotevírají srdce Duchu svatému! Myslí si, že Boží věci lze pochopit jenom hlavou za pomoci idejí, svých vlastních idejí. Jsou pyšní. Myslí si, že vědí všechno. A co se nevejde do jejich rozumu, není pravda. Můžeš před nimi vzkřísit mrtvého, ale neuvěří.“

„Ježíš, pokračoval papež, jde dál a říká něco velmi silného: »Vy nevěříte, protože nepatříte k mým ovcím. Nevěříte, protože nepatříte k lidu Izraele. Oddělili jste se od lidu. Jste intelektuální aristokracie.« Takový postoj uzamyká srdce. Zapřeli svůj lid.“

„Tito lidé se odtrhli od Božího lidu a proto nemohli věřit. Víra je Božím darem. Víra však přijde, pokud jsi v Jeho lidu, pokud jsi v církvi, pokud přijímáš pomoc svátostí, bratří, shromáždění. Věříš-li, že tato církev je Boží lid. Tito lidé se však odtrhli, nevěřili v Boží lid, věřili pouze ve svoje věci a tak si vytvořili celou soustavu přikázání, která lid zaháněla. Odháněli lidi pryč a nenechali je vejít do církve, do lidu. Nemohli věřit! Je to hřích odporování Duchu svatému!“

„Dvě skupiny lidí, řekl dále papež, „jemní, milí, pokorní, otevření Duchu svatému, a pak ti pyšní, soběstační, domýšliví, odtržení od lidu, intelektuální aristokracie, která uzavřela brány a odporuje Duchu svatému. Není to tvrdohlavost, ale něco víc, je to tvrdost srdce! A to je nebezpečnější. Při pohledu na tyto dvě skupiny lidí, končil papež František, prosme Pána o milost poddajnosti Duchu svatému, abychom v životě postupovali vpřed, byli kreativní a radostní, protože ti druzí nebyli radostní. Tam kde je přílišná serióznost, totiž není Duch svatý. Prosme tedy, o milost poddajnosti, aby nám Duch svatý pomohl ubránit se před oním špatným duchem soběstačnosti, pýchy, domýšlivosti, uzavřenosti srdce před Duchem svatým.“

 

Pápež František odpovedal na otázky študentov z pápežských kolégií

Svätý Otec František sa 12. mája napoludnie stretol v Aule Pavla VI. s rektormi a študentmi Pápežských kolégií a konviktov so sídlom v Ríme. Medzi niekoľkými tisíckami prítomných boli aj slovenskí kňazi študujúci v Ríme, ktorí sú členmi Pápežského slovenského kolégia sv. Cyrila a Metoda. Privítacie slová predniesol kardinál Beniamino Stella, prefekt Kongregácie pre klerikov. Svätý Otec hneď na začiatku upozornil na prítomnosť 146 študentov, ktorí pochádzajú z krajín Blízkeho východu. Ich a tiež mladých kňazov a bohoslovcov z Ukrajiny ubezpečil o svojom spolucítení s trpiacou Cirkvou v mnohých častiach sveta: „Chcem vám povedať, že som vám veľmi blízko v tomto čase utrpenia, naozaj veľmi blízko v modlitbe. Veľa sa trpí v Cirkvi a trpiaca Cirkev je aj Cirkev prenasledovaná v niektorých častiach. Som vám blízko.“

Pápež František pobudol medzi mladými klerikmi pobudol takmer jeden a pol hodiny. Stretnutie prebiehalo spontánnym spôsobom, Svätý Otec postupne odpovedal na otázky siedmich študentov, pochádzajúcich z rozličných kolégií.

Američan Daniel, diakon zo Severoamerického kolégia sa opýtal, ako si udržať integrálnu vyváženosť svojej formácie napriek tomu, že do Ríma klerici prichádzajú najmä kvôli akademickým štúdiám. Pápež František skonštatoval, že existuje nebezpečenstvo ‚akademizmu‘, keď u kňaza titul zatieni jeho kňazské poslanie. Pripomenul, že kňazská formácia musí stáť súčasne na štyroch pilieroch:

„Duchovná formácia, akademická formácia, komunitná a apoštolská formácia. Je pravda, že tu v Ríme sa zdôrazňuje intelektuálna formácia, preto ste sem boli poslaní, ale aj ostatné tri piliere treba kultivovať a všetky štyri sa vzájomne podmieňujú. Ja by som nechápal kňaza, ktorý príde, aby tu v Ríme získal titul, a nežil by v spoločenstve, alebo by nedbal o duchovný život, každodennú svätú omšu, každodennú modlitbu, čítanie Svätého písma, osobnú modlitbu s Pánom, alebo apoštolský život.“ Akademický purizmus nie je dobrý, zdôraznil Svätý Otec, a ešte raz študentom pápežských kolégií pripomenul podstatu kňazskej identity: „Pán vás povolal, aby ste boli kňazmi. To je základné pravidlo.“

Seminarista Tomáš z Číny, študent z rímskeho Kolégia Urbanianum, prosil Svätého Otca o radu, ako urobiť z komunity miesto ľudského rastu a dozrievania v kňazskej láske. Pápež František mu dal takúto odpoveď:

„Raz jeden starý latinskoamerický biskup povedal: ‚Oveľa lepší je aj ten najhorší seminár, ako byť bez seminára.‘ Keď sa niekto pripravuje na kňazstvo sám, bez komunity, toto neprináša dobro. Život v seminári, teda život v komunite, je veľmi dôležitý. Je to veľmi dôležité, pretože tam sa delíme s bratmi, ktorí kráčajú smerom ku kňazstvu. Sú tam aj problémy, zápasy: mocenské, názorové, dokonca skryté boje, a objavia sa aj tie spomedzi hlavných hriechov: závisť, žiarlivosť... Ale sú tam aj dobré veci: priateľstvo, výmena nápadov, a to je dôležitou súčasťou spoločenského života. Komunitný život nie je raj, je to prinajmenšom očistec. [smiech, potlesk] Jeden svätý jezuita hovorieval, že najväčším pokáním bol pre neho komunitný život. Je to tak? (...)

Som presvedčený, že musíme pokročiť v komunitnom živote. Je zopár vecí, ktoré nám v tom veľmi môžu pomôcť. Nikdy neohovárať druhých. Nikdy! Ak mám niečo proti niekomu, alebo mám iný názor, tak z tváre do tváre! Ale my klerici sme v pokušení nehovoriť priamo, byť diplomatickí, to je klerikálny jazyk, nie? Ale to nám škodí. Škodí nám to! [potlesk] Klebety sú v komunite ako mor. Je potrebné hovoriť do očí, a to vždy. A ak nemáš odvahu hovoriť otvorene, povedz to predstavenému alebo spirituálovi, aby ti pomohol. Ale nechodievaj z izby do izby a neohováraj svojich spoločníkov. Hovorí sa, že ženy klebetia, ale aj muži, je to tak? Aj my dosť klebetíme, všakže? A to ničí komunitu.

Potom ďalšia vec je počúvať, počúvať rôzne názory a diskutovať o nich, ale správne, hľadajúc pravdu, hľadajúc jednotu. To pomáha komunite. Kedysi, keď som bol študentom filozofie, šiel som za mojím duchovným otcom - bol to filozof, metafyzik, ale dobrý duchovný otec – prišiel som za ním s problémom, ktorý som mal: hneval som sa na jedného. Z toho a toho dôvodu, pre toto a tamto... Povedal som duchovnému otcovi všetko, čo som mal v mojom vnútri. On sa ma iba opýtal: ‚Modlil si sa za neho?‘ Nič viac. A ja som povedal: ‚Nie.‘ A on zostal ticho. Skončili sme, povedal potom. [smiech, potlesk]

Modlite sa, modlite sa za všetkých členov komunity, ale predovšetkým sa modlime za tých, s ktorými máme problémy, alebo za tých, ktorých nemáme radi, pretože nemať rád človeka je niekedy prirodzená vec, inštinktívna. Ale modlite sa, a Pán sa postará o zvyšok. Ale vždy sa treba modliť. Modlitba spoločenstva. (...) Uisťujem vás, že ak budete robiť tieto dve veci, komunita bude napredovať, bude sa v nej žiť dobre. Takže, tieto dve malé veci: neohovárať ostatných a modliť sa za tých, s ktorými mám problémy. Môžem povedať viac, ale myslím, že to je dosť.“ [potlesk]

Ďalšiu otázku položil Svätému Otcovi Mexičan Daniele z Kolégia Mater Ecclesiae. Týkala sa „bdelosti” a osobnej disciplíny:

„Povedal si slovo bdelosť? To je kresťanský postoj: bdelosť. Bdelosť nad sebou samým, nad tým, čo sa deje v mojom srdci. Pretože kde je moje srdce, tam je môj poklad. Čo sa tam deje? Východní otcovia hovoria, že musíme dobre vedieť, či je moje srdce v zmätku, alebo je pokojné. (...) Ale ak je v turbulencii, nemôžeme vidieť, čo je vo vnútri. Rovnako ako v mori. Nevidieť ryby, keď je more rozbúrené. Prvá rada východných otcov, keď je srdce v zmätku, je rada ísť pod plášť Svätej Matky Božej. Kňaz, ktorý zabúda na Matku, je sirotou! Dieťa vždy ide v ťažkých chvíľach za matkou. A my sme v duchovnom zmysle deti, na to nezabúdajte!“

Filipínčan Ignazio z Pápežského filipínskeho kolégia sa vo svojej otázke zameral na komunikatívnosť a schopnosť vodcovstva, ktoré sa od kňaza v pastorácii vyžadujú: „Ako sa dá naučiť vodcovstvu v kňazskom živote v duchu Krista, ktorý sa uponížil až po smrť?“ Svätý Otec okrem iného povedal:

„Existuje len jeden spôsob pre vodcovstvo, len jedna cesta: služba. Neexistuje žiadna iná. Ak máš veľa daností, ale nie si sluhom, tvoje vodcovstvo padá, nie je na nič, nedokáže nadchýnať. Je pravda, že pastier, ktorý hľadá sám seba, či už na ceste peňazí, alebo na ceste márnivosti, nie je sluha, nemá žiadne vodcovstvo. Pokora by mala byť zbraňou pastiera. Pokora vždy v službe. Boží ľud ti odpustí veľa vecí, odpustí ti pošmyknutia na citovom poli. Odpustí ti, keď ujdeš v pití vína. Ale neodpustí ti priľnutie k peniazom a samoľúbosť, pretože ješitný pastier nezaobchádza dobre s ľuďmi. Teda peniaze, samoľúbosť a pýcha. Tieto tri schodíky vedú ku všetkým hriechom. Boží ľud chápe naše slabosti a odpúšťa ich, ale lipnutie na peniazoch a zlé zaobchádzanie s ľuďmi pastierom neodpúšťa. A proti týmito defektom musíme bojovať, aby sme ich nemali.“

Ďalšia z otázok, ktorú položil novokňaz Fernando z Mexického kolégia, sa týkala profilu kňaza pre novú evanjelizáciu. Evanjelizácia predpokladá vyjsť zo seba, predpokladá transcendentný rozmer, odpovedal Svätý Otec:

„Vyjsť zo seba! Podľa mňa toto je jadro evanjelizácie. Vyjsť zo seba znamená ísť k niekomu, teda blízkosť. Keď nevyjdeš zo seba, nikdy nebudeš blízko iným. Nedá sa evanjelizovať bez blízkosti. Blízkosť, ale úprimná, z lásky, aj fyzická blízkosť. Problém nudných homílií je v tom, že chýba blízkosť. Práve v homílii sa odráža blízkosť pastiera k svojmu ľudu. Keď hovoríš v homílii 20, 25, 30, dokonca 40 minút, nie si blízko ľuďom (...) Pozornosť odchádza po ôsmich minútach. Homília dlhšia ako osem až desať minút nie je dobrá. Má byť krátka a silná!“

Poslednú otázku položil kňaz Wojciech z Poľského kolégia a týkala sa ľudských kvalít potrebných na to, aby kňaz podľa vzoru Dobrého pastiera dokázal žiť „mystiku stretnutia“.

„Stretnutie... Schopnosť stretnúť sa, schopnosť vnímať, načúvať iným ľuďom. Schopnosť spoločne hľadať cestu, spôsob a iné veci. Toto je stretnutie. A znamená to aj nedesiť sa, nebáť sa vecí. Dobrý pastier sa nemá ľakať. Môže snáď pociťovať strach, ale nikdy nemá byť prestrašený. Vie, že mu pomáha Pán. Toto znamená stretnutie s ľuďmi, ktorým pastoračne slúžiš. (...) Predovšetkým vám však chcem povedať, že je dôležité stretávanie sa medzi vami kňazmi. Kňazské priateľstvo. Nie všetci môžu byť dôvernými priateľmi. Ale kňazské priateľstvo je krásne. Je krásne, keď sa kňazi poznajú ako bratia a hovoria spolu o problémoch, radostiach, očakávaniach a pod. Kňazské priateľstvo, hľadajte ho, je dôležité. A to je to, čo vám prajem.“

 

 

12. mája

Odkaz pápeža Františka školákom: Nenechajme si ukradnúť lásku k škole

„Nenechajme si ukradnúť lásku k škole.“ Túto výzvu niekoľkokrát zopakoval pápež František počas stretnutia so žiakmi, študentmi a učiteľmi talianskych škôl, ktorí v sobotu 10. mája zaplnili Námestie svätého Petra i priľahlé ulice. Viac ako 300-tisíc sa ich zúčastnilo na stretnutí s pápežom, ktoré organizovala Konferencia biskupov Talianska. Jej predseda kardinál Angelo Bagnasco v úvodnom pozdrave zdôraznil, že prvým a najdôležitejším bohatstvom pre školy sú ľudia. Talianska ministerka školstva Stefania Gianniniová vo svojom príhovore pripomenula aj únos nigérijských školáčok a situáciu mnohých dievčat a žien, ktorým nie je dopriate chodiť do školy, vzdelávať sa.

Priam explozívna bola reakcia zhromaždených, keď sa pár minút po 16. hodine na Vatikánskom námestí objavil biely džíp Svätého Otca. Burácajúci potlesk, pestrá paleta vlajok škôl, transparentov, farebných šatiek, šiltoviek. Pápež František pomaly prechádzal až po koniec ulice Via della Conciliazione, objímal a prijímal objatia od detí, načúval im, žehnal rodinám, učiteľom a všetkým, ktorí od rána čakali na toto stretnutie s pápežom. Priestranstvo pred bazilikou – s tabuľou a učiteľským stolom s knihami – vyzeralo ako veľká školská učebňa s katedrou pre Petrovho nástupcu. Svätý Otec si pred svojím príhovorom vypočul niekoľko svedectiev o odvahe i o ťažkostiach vo svete školy, ale tiež viacero piesní a komentárov v podaní spevákov a hercov, ktoré pozorne počúval. Fotografie a videá zo sobotného stretnutia opäť predstavujú pápeža Františka v jeho spontánnosti a jednoduchosti viac ako otca, než ako „Jeho Svätosť“. Prinášajú zábery, keď Max Giusti, herec, komik a moderátor rozprával zábavný príbeh takmer vo všetkých dialektoch regiónov Talianska. Nemohla chýbať ani verzia s argentínskym prízvukom, so sprievodom tanga a prispôsobením textu na adresu pápeža Františka, ktorý sa nezdržal búrlivého smiechu. K slovu sa Svätý Otec dostal až po 18. hodine.

„Počul som veľa dobrého a pekného a dobre mi to padlo! Vidieť, že toto zhromaždenie nie je ‚proti‘ niečomu, ale je naopak ‚za‘ niečo! Nie je lamentovaním, ale oslavou! Sviatkom škôl! Vieme, že existujú problémy a veci, ktoré nefungujú, to vieme. Ale vy ste tu, my sme tu preto, že máme radi školu. A hovorím ‚my‘, pretože aj ja mám rád školu. Mal som ju rád ako žiak, študent aj ako učiteľ. A potom aj ako biskup. V diecéze Buenos Aires som sa často stretával so svetom škôl. A dnes vám ďakujem, že ste pripravili toto stretnutie nielen škôl Ríma, ale škôl z celého Talianska. Veľká vďaka vám za to!“

„A prečo som mal rád školu?“ Láske k nej ma naučila moja učiteľka, keď som mal šesť rokov, zaspomínal pápež František a uviedol tri základné výsady školy: otvorenie sa skutočnosti, stretnutie a výchova k pravde, dobru a kráse.

„Milujem školu, pretože je synonymom otvorenosti voči realite. Aspoň by to tak malo byť! Nie vždy to tak dokážeme vnímať, a to znamená, že je potrebné zmeniť trochu postoj. Chodiť do školy znamená otvoriť svoju myseľ a srdce realite, bohatstvu jej aspektov a jej veľkosti. My nemáme právo mať strach z reality! Škola nás učí realitu chápať. Chodiť do školy znamená otvoriť svoju myseľ a srdce realite, a to je krásne! V prvých rokoch sa učíme v horizonte 360 stupňov, potom sa všetko pomaly prehlbuje a napokon sa špecializujeme. A keď sa človek naučí ako sa učiť, to mu zostane navždy, zostane človekom otvoreným realite!“

„Učitelia“ – ako dodal – „sú prví, ktorí musia zostať otvorení realite, s myslením vždy otvoreným neustálemu vzdelávaniu!“:

„Pretože ak učiteľ nie je otvorený vzdelávaniu, nie je dobrý učiteľ, a nie je ani zaujímavý. Deti to vycítia, majú na to nos a sú priťahovaní profesormi, ktorí majú otvorené myslenie, neuzavreté, ktorí hľadajú stále viac a týmto postojom nakazia aj študentov.“

Ako ďalší dôvod lásky ku škole Svätý Otec uviedol, že škola je miestom stretnutia:

„Všetci sme na ceste, však? Sme v procese vývoja, na ceste. Počul som, všetci sme dnes počuli, že škola nie je parkoviskom. Je miestom stretnutia. Stretávajú sa žiaci, učitelia, osobní asistenti. Rodičia sa stretávajú s učiteľmi, vedenie s rodinami a tak ďalej. Je miestom stretnutia. A dnes potrebujeme túto kultúru stretnutia, všakže? Stretávať sa, poznávať, milovať, kráčať spolu. A to je veľmi dôležité, najmä v rokoch dospievania, ako prvok rodiny. Rodina – ako vieme – je prvým jadrom vzťahov: vzťah s otcom, matkou a súrodencami je základ, sprevádza nás celým životom. Ale v škole sa ‚socializujeme‘, stretávame sa s ľuďmi odlišnými od nás, rôzneho veku, kultúry, pôvodu, rôznych vlastností, schopností. Škola je prvá spoločnosť, ktorá integruje rodinu. Rodina a škola by nikdy nemali ísť proti sebe. Vzájomne sa dopĺňajú, a preto je dôležité, aby spolupracovali.“

Svätý Otec v tomto kontexte spomenul africké príslovie, ktoré hovorí, že ‚na výchovu syna je potrebná dedina‘. Spolu s prítomnými ho zopakoval a vyzval ich, aby nad ním uvažovali. Napokon pápež František vyzdvihol hodnotovú orientáciu školy, ako jej tretí zásadný atribút. Ide o výchovu k pravde, dobru a kráse.

„Všetky tri idú ruka v ruke. Výchova nemôže byť neutrálna. Alebo je pozitívna, alebo negatívna; alebo obohacuje, alebo ochudobňuje; alebo umožňuje človeku rásť, alebo ho deprimuje, dokonca mu môže poškodiť. Vo výchove, ako sme počuli, je veľmi dôležité toto: Vždy je krajšia čistá porážka ako nečisté víťazstvo! Pamätajte si to! To sa vám v živote zíde.“

Keď 300-tisícový dav zopakoval spolu s pápežom, že vždy je krajšia čistá porážka ako nečisté víťazstvo, Svätý Otec zopakoval, že poslaním školy je rozvíjať zmysel pre pravdu, dobro a krásu, čo nie sú hodnoty od seba oddelené, ale vzájomne sa prelínajúce:

„Ak je niečo pravdivé, je to dobré a krásne. Ak je niečo krásne, je to dobré a pravdivé. A ak je niečo dobré, tak je to pravdivé a krásne. Tieto prvky nám spoločne napomáhajú rásť a pomáhajú nám milovať život, aj keď sa nemáme dobre, aj uprostred problémov. Dobrá výchova nás vedie k láske k životu a otvára nám plnosť života!“ Svätý Otec zdôraznil, že v škole nielen nadobúdame nové vedomosti, ale si aj osvojujeme návyky a hodnoty. Reč mysle, srdca a rúk. „To znamená uvažovať nad tým, čo vnímaš a čo robíš, dobre vnímať, ako uvažuješ a konáš. Tieto tri jazyky spolu zosúladiť!“

V závere veľkolepého stretnutia talianskych škôl pápež František pred modlitbou za všetkých vychovávateľov a učiteľov pripomenul povzbudenie: „Nenechajme si ukradnúť lásku k škole!“

 

Homília 12. mája: Duch Svätý vedie Cirkev k nepredstaviteľným rozhodnutiam

Ktože sme my, aby sme zavreli dvere Duchu Svätému? Túto otázku dnes, v pondelok 12. mája, opakovane položil pápež František vo svojej homílii pri rannej svätej omši v Dome sv. Marty. Vychádzal z prvého čítania zo Skutkov apoštolov (Sk 11, 1-18), ktoré hovorí o obrátení prvých pohanov na kresťanstvo. Svätý Otec zdôraznil, že Duch Svätý je ten, kto vedie Cirkev poza ohraničenia, vždy ďalej.

Duch vanie kam chce, ale jedným z najčastejších pokušení u tých, čo majú vieru, je pokušenie zahatať mu cestu a dirigovať ho, aby išiel určitým smerom a nie iným. Toto pokušenie nebolo neznáme ani v ranom období Cirkvi, ako to ukazuje skúsenosť sv. Petra. Komunita pohanov prijme hlásanie evanjelia a Peter je očitým svedkom, ako na nich zostúpil Duch Svätý. Najprv sa zdráha mať kontakt s tým, čo vždy považoval za „nečisté“, a neskôr podstupuje tvrdú kritiku od jeruzalemských kresťanov, ktorí sú pohoršení tým, že ten, kto je na ich čele, jedol s neobrezanými a dokonca ich aj pokrstil. Svätý Otec túto vnútornú krízu prvých kresťanov priblížil s nádychom irónie:

„Bolo to niečo nepredstaviteľné. Keby tak napríklad zajtra prišla expedícia Marťanov a niektorí z nich by prišli za nami... Marťania, nie? Zelení s dlhým nosom a veľkými ušami, ako ich zvyknú kresliť deti... A jeden z nich by povedal: ‚Chcel by som prijať krst!‛ - Čo by sa stalo?“

Svätý Otec ďalej pripomenul, že Peter pochopil svoj omyl vtedy, keď mu videnie osvetlilo základnú pravdu: to, čo Boh očistil, nikto nemôže volať „nesvätým“. A

keď o tom rozpráva davu, ktorý ho kritizuje, napokon všetkých upokojí týmto tvrdením: „Ak im teda Boh dal rovnaký dar ako aj nám, aby uverili v Pána Ježiša, ktože som ja, aby som kládol prekážky Bohu?“

„Keď nám Pán ukáže cestu, kto sme my, aby sme povedali: ‚Nie, Pane, to nie je rozumné! Nie, urobíme to takto‛... A Peter v tejto prvej diecéze – prvou diecézou bola Antiochia – urobí takého rozhodnutie: ‚Ktože som ja, aby som kládol prekážky?‛ Sú to slová dobré pre biskupov, kňazov a tiež kresťanov. Ktože sme my, aby sme zatvárali dvere? V antickej Cirkvi existovala služba ostiárov, ba i dnes jestvuje. A čo robil ostiár? Otváral dvere, prijímal ľudí, nechal ich vstúpiť. Ale nikdy tu nebola služba zatvárača dverí, nikdy!“

Ako pokračoval pápež František, aj dnes Boh ponecháva vedenie Cirkvi v rukách Ducha Svätého. Pripomenul, že Duch Svätý nás podľa Ježišových slov naučí všetkému a dá, aby sme si pamätali to, čo nás naučil Ježiš:

„Duch Svätý je živou prítomnosťou Boha v Cirkvi. Je tým, kto uschopňuje Cirkev, aby išla, je ten, kto jej pomáha putovať. Vždy viac, poza ohraničenia, vždy ďalej. Duch Svätý so svojimi darmi Cirkev vedie. Nemožno porozumieť Ježišovej Cirkvi bez tohto Parakléta (Utešiteľa), ktorého nám z tohto dôvodu Pán posiela. Robí tieto nepredstaviteľné rozhodnutia, skutočne nepredstaviteľné! Použijem slová svätého Jána XXIII.: Práve Duch Svätý je ten, kto aktualizuje [tal. „aggiorna“ - pozn. prekl.] Cirkev: naozaj, doslovne ju aktualizuje a uschopňuje ju ísť vpred. A my kresťania musíme prosiť Pána o milosť poddajnosti Duchu Svätému. Poddajnosť tomuto Duchu, ktorý hovorí k nášmu srdcu, ktorý k nám hovorí cez životné udalosti, hovorí k nám prostredníctvom cirkevného života, prostredníctvom kresťanských komunít, vždy k nám hovorí.“

 

11.mája

Svätý Otec vyzýva veriacich: Pomôžte nám byť dobrými pastiermi

Vo svojom poludňajšom príhovore v Nedeľu Dobrého pastiera 11. mája 2014, ktorú Cirkev slávi ako 51. svetový deň modlitieb za povolania, sa Svätý Otec František z okna Apoštolského paláca obrátil k veriacim týmito slovami:

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Evanjelista Ján nám v túto štvrtú nedeľu vo veľkonočnom období predstavuje obraz Ježiša, Dobrého pastiera. Keď rozjímame nad týmto úsekom evanjelia, môžeme chápať, aký charakter mal Ježišov vzťah s jeho učeníkmi: vzťah založený na nežnosti, na láske, na vzájomnom poznaní a na prísľube s ničím neporovnateľného daru: «Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie» (Jn 10,10), hovorí Ježiš. Takýto vzťah je vzorom vzťahov medzi kresťanmi a medziľudských vzťahov.

Mnohí sa aj dnes, tak ako v Ježišových časoch, ponúkajú ako „pastieri“ našich životov. Avšak jedine Vzkriesený je pravý Pastier, ktorý nám dáva život v hojnosti. Pozývam všetkých dôverovať v Pána, ktorý nás vedie. No nielen nás vedie, sprevádza nás, kráča spolu s nami. Počúvajme s otvorenou mysľou a srdcom jeho slovo, aby sme živili svoju vieru, osvecovali svoje svedomie a nasledovali náuku evanjelia.

V túto nedeľu sa modlime za pastierov Cirkvi, za všetkých biskupov, včítane biskupa Ríma, za všetkých kňazov. Za všetkých. Osobitne sa modlime za nových kňazov Rímskej diecézy, ktorých som pred chvíľou vysvätil v Bazilike sv. Petra. Pozdravme týchto trinástich kňazov! Nech nám pastierom Pán pomáha byť vždy vernými Učiteľovi a byť múdrymi a osvietenými vodcami Božieho ľudu, ktorý je nám zverený.

Prosím aj vás o to, aby ste nám pomáhali, pomohli nám byť dobrými pastiermi. Raz som čítal niečo veľmi pekné o tom, ako Boží ľud pomáha biskupom a kňazom byť dobrými pastiermi. Je jeden spis od sv. Cézara z Arles, cirkevného otca z prvých storočí. On vysvetľoval, ako má Boží ľud pomáhať biskupovi, pričom rozprával tento príklad: keď má teliatko hlad, ide ku krave, k matke, po mlieko. Ale krava mu ho nedá hneď. Zdá sa, akoby si ho držala pre seba. A čo urobí teliatko? Šťuchá ju svojím nosom do vemena, aby prišlo mlieko. Je to krásny obraz! „Aj vy“ - hovorí tento svätec – „musíte byť takíto ku svojím pastierom: stále klopať na ich dvere, na ich srdce, aby vám dali mlieko náuky, mlieko milosti a mlieko vedenia.“ A prosím vás, naliehajte na pastierov, vyrušujte ich, všetkých nás pastierov, aby sme vám dali mlieko milosti, náuky a vedenia. Naliehajte! Pomyslite na ten pekný obraz teliatka, ako nalieha na mamu, aby mu dala najesť.

Podľa Ježišovho vzoru, každý pastier niekedy kráča popredku, aby ukázal cestu a povzbudil nádej ľudu – a pastier často musí ísť vpredu; inokedy svojou jednoduchou a milosrdnou prítomnosťou stojí uprostred všetkých tak, že je každému nablízku; a za niektorých okolností zasa kráča za ľudom – preto, aby pomohol tým, ktorí zaostali (porov. Evangelii gaudium 31). Kiež sú všetci pastieri takíto! Ale vy naliehajte na pastierov, aby nás viedli náukou a milosťou.

V túto nedeľu slávime Svetový deň modlitieb za povolania. V tohtoročnom posolstve som pripomenul, že «každé povolanie si vyžaduje vyjsť zo seba samého a zamerať svoj život na Krista a na jeho evanjelium» (č. 2). Preto je povolanie nasledovať Ježiša zároveň oduševňujúce i namáhavé. Pre jeho uskutočnenie je vždy nevyhnutné vstúpiť do hlbokého priateľstva s Pánom, aby sme mohli žiť z neho a pre neho.

Modlime sa, aby aj v tejto dobe mnohí mladí začuli Pánov hlas, ktorému vždy hrozí, že bude prehlušený množstvom iných hlasov. Modlime sa za mladých, azda je tu na námestí niekto, kto počuje tento Pánov hlas, ktorý ho volá ku kňazstvu. Modlime sa za neho, ak je tu, a za všetkých mladých, u ktorých je to tak.“

Po modlitbe „Raduj sa, nebies Kráľovná“ a apoštolskom požehnaní Svätý Otec stručne pozdravil skupiny pútnikov z rozličných krajín. Pripomenul aj dnešný Deň matiek:

„Dnes vás pozývam venovať milú spomienku a modlitbu všetkým mamám. Pozdravujeme mamy! Zverujúc ich Ježišovej Matke, modlime sa za naše mamy a za všetky mamy k Panne Márii.“ Svätý Otec sa s prítomnými pomodlil Zdravas´, Mária. Na záver ešte raz pozdravil matky a všetkým zaželal požehnanú nedeľu a dobrú chuť k obedu.

 

Pápež František vysvätil trinástich kňazov: Buďte milosrdní!

V nedeľu 11. mája Svätý Otec v Bazilike sv. Petra vysvätil trinástich nových kňazov Rímskej diecézy. Pri slávnosti so začiatkom o 9.30 koncelebroval vikár Rímskej diecézy kardinál Agostino Vallini. Pred samotným obradom vkladania rúk pápež František v homílii pripomenul kandidátom kňazstva podstatné úlohy spojené s úradom, ktorý im Cirkev zveruje. S poukazom na Ježiša Krista ako najvyššieho a večného kňaza im kládol na srdce, aby vo svojom kňazskom živote udržiavali dôverný kontakt s Božím slovom, boli verní náuke a podobne ako Pán neúnavne prejavovali milosrdenstvo. Okrem iného povedal:

„Odovzdávajte všetkým to slovo, ktoré ste vy sami s radosťou prijali od vašich mám, od vašich katechétok. Vytrvalo čítajte a meditujte Pánovo slovo, aby ste verili to, čo ste si prečítali, učili to, čo ste si vo viere osvojili, a žili to, čo učíte. Nech je teda výživou pre Boží ľud vaša náuka, ktoré nie je vašou: vy nie ste pánmi náuky! Je to Pánova náuka, a vy musíte byť Pánovej náuke verní! Nech je teda výživou pre Boží ľud vaša náuka, radosť, a nech je oporou pre veriacich vôňa vášho života, aby ste slovom a príkladom budovali Boží dom, ktorým je Cirkev.“

Svätý Otec ďalej budúcim kňazom pripomenul ich úlohu pokračovať v Kristovom posväcujúcom diele vysluhovaním sviatostí. Okrem Eucharistie zdôraznil najmä sviatosť zmierenia:

„Prostredníctvom krstu budete začleňovať do Božiemu ľudu nových veriacich, sviatosťou zmierenia budete odpúšťať hriechy v mene Krista a Cirkvi. A tu sa chcem pristaviť a požiadať vás: Pre lásku Ježiša Krista, nech vás nikdy neunaví byť milosrdnými! Prosím vás! Majte tú schopnosť odpúšťať, akú mal Pán, ktorý neprišiel súdiť, ale odpúšťať! Buďte milosrdní, majte veľa milosrdenstva! A ak sa vám dostaví škrupuľa, že ste priveľmi «odpúšťajúci», myslite na toho svätého kňaza, o ktorom som vám rozprával, ktorý prichádzal pred svätostánok a hovoril: «Pane, odpusť mi, ak som priveľa odpustil. Ale to ty si mi dal zlý príklad!» A naozaj vám poviem, tak veľmi ma bolí, keď nachádzam ľudí, ktorí sa viac nechodia spovedať, pretože sa im dostalo palicovania a zahriaknutia. Pocítili, ako sa im dvere kostola pred ich očami zatvárajú! Prosím vás, toto nerobte! Milosrdenstvo, milosrdenstvo! Dobrý pastier vstupuje dverami a dvere milosrdenstva sú Pánove rany. Ak nevstúpite do vašej služby cez Pánove rany, nebudete dobrými pastiermi.“

Vo svojom príhovore tak Svätý Otec pripomenul nedávne stretnutie s rímskymi kňazmi a diakonmi 6. marca 2014 v Aule Pavla VI., na ktorom sa zúčastnili aj terajší novokňazi. Tomuto stretnutiu rovnako dominovala téma milosrdenstva.

 

10. mája

Pápež Pavol VI. bude 19. októbra vyhlásený za blahoslaveného

Dňa 19. októbra 2014 bude vo Vatikáne vyhlásený za blahoslaveného Boží služobník pápež Pavol VI. Rozhodol o tom Svätý Otec František v piatok 9. mája, keď v popoludňajších hodinách prijal kardinála Angela Amata SDB, prefekta Kongregácie pre kauzy svätých a poveril ho promulgovať dekrét týkajúci sa uznania zázraku na príhovor ctihodného Božieho služobníka Pavla VI.

Pápež Pavol VI., vlastným menom Giovanni Battista Montini, sa narodil 26. septembra 1897 v talianskom mestečku Concesio, zomrel v Castel Gandolfe 6. augusta 1978. Na Petrovom stolci bol v období rokov 1963-1978.

Medzi ďalšími promulgovanými dekrétmi je uznanie zázraku na príhovor ctihodného Luigiho Caburlotta, diecézneho kňaza, zakladateľa Inštitútu dcér sv. Jozefa. Narodil sa v Benátkach v roku 1817, zomrel v roku 1897. Ďalšími tromi dekrétmi Kongregácie pre kauzy svätých sa priznávajú hrdinské cnosti talianskemu kňazovi Giacomovi Abbondovi (1720-1788), španielskemu jezuitovi Giacintovi Alegrovi Pujalsovi (1874-1930) a jednej Francúzke, matke rodiny. Je ňou Božia služobníčka Carla Barbara Colchen Carré de Malbergová (1829-1891), zakladateľka Spoločnosti dcér sv. Františka Saleského.

 

 

Pápež vyzdvihol podnikateľov, ktorí vnášajú evanjelium do ekonomiky

Vatikán 10. mája 2014 - Pápež František dnes napoludnie prijal na audiencii v Klementínskej sále 400 účastníkov stretnutia Nadácie Centesimus Annus Pro Pontifice. Trojdňové výročné stretnutie nadácie – na tému „Dobrá spoločnosť a budúcnosť práce“ – sa začalo vo štvrtok 8. mája. Témy diskusií v Novej synodálnej aule sa dotýkali otázky, či „môžu byť solidarita a bratstvo súčasťou rozhodnutí týkajúcich sa sveta obchodu“.

Svätý Otec v dnešnom príhovore vyslovil nadácii poďakovanie za „hľadanie odpovedí na aktuálne výzvy sveta vo svetle sociálneho učenia Cirkvi“. Ako povedal, v témach ako angažovanie sa za solidaritu, sociálne učenie Cirkvi a subsidiarita urobilo veľký posun magistérium sv. Jána Pavla II. a následná aktualizácia v encyklike Benedikta XVI. Caritas in veritate. V súčasnom ekonomickom systéme a v mentalite, ktorú vytvára, sa slovo solidarita stalo nepohodlným, či dokonca až celkom nemiestnym, povedal pápež František a pokračoval:

„Kríza v týchto rokoch, ktorá má hlboké etické dôvody, zvýšila túto ‚alergiu‘ na slová, ako je solidarita, spravodlivé rozdelenie majetku, priorita práce... A dôvodom je to, že nevieme – alebo nechceme – pravdivo skúmať, ako sa tieto etické hodnoty môžu v konkrétnej podobe premietnuť do ekonomických hodnôt, čiže vyprovokovať pozitívne dynamiky v oblasti výroby, práce, obchodu i samotných financií.

Ale práve o toto sa snažíte vy, keď zohľadňujete teoretické a praktické aspekty, teóriu a skúsenosti v danom odbore. Svedomie podnikateľa je tým existenciálnym miestom, kde sa odohráva takéto skúmanie. Najmä kresťanský podnikateľ je nútený vždy porovnávať evanjelium so skutočnosťou, v ktorej žije a pracuje. Evanjelium ho nabáda dať na prvé miesto ľudskú osobu a spoločné dobro, aby sa podieľal na zabezpečovaní pracovných príležitostí, príležitostí pre dôstojnú prácu. Samozrejme, že toto ‚podnikanie‘ sa nemôže robiť izolovane, ale v spolupráci s ostatnými, ktorí zdieľajú rovnakú etickú bázu, usilujúc sa čo najviac rozšíriť túto sieť.

Kresťanské spoločenstvo – farnosť, diecéza, združenia – sú miesta, kde podnikateľ, ale aj politik, profesionálny pracovník či odborár čerpajú miazgu, aby tak živili svoje odhodlanie a konfrontovali sa s bratmi. Je to nevyhnutné preto, lebo pracovné prostredie sa často stáva vyprahnutým, nepriateľským a nehumánnym. Kríza stavia nádej podnikateľov pred tvrdú skúšku; je potrebné nenechať v osamotení tých, ktorí to najviac potrebujú.

Drahí priatelia z ‚Centesimus Annus‘, toto je pole vášho svedectva! Druhý vatikánsky koncil potvrdil, že laici sú povolaní plniť svoje poslanie v oblasti sociálneho, ekonomického a politického života. Vy s pomocou Božou a Cirkvi môže poskytnúť účinné svedectvo vo svojom odbore, keďže neprinášate iba slová alebo reči, ale prinášate skúsenosti ľudí a firiem, ktoré sa snažia konkrétne uplatňovať kresťanské etické princípy v súčasnej situácii vo svete práce. Toto svedectvo je mimoriadne dôležité a ja vás povzbudzujem, aby ste ho ďalej udržiavali s vierou, venujúc správny čas modlitbe, pretože aj laik, aj podnikateľ sa potrebuje modliť, a modliť sa veľa, keď sú výzvy tvrdšie!“

Pápež František ukončil svoj príhovor účastníkom stretnutia Nadácie Centesimus Annus Pro Pontifice pripomenutím katechézy z generálnej audiencie minulú stredu, pri ktorej hovoril o dare rady, jednom zo siedmich darov Ducha Svätého: „Aj vy veľmi potrebujete prosiť si od Boha tento dar, dar rady, aby ste konali a rozhodovali sa v súlade s väčším dobrom. Nech vám v tom pomáha Panna Mária, Matka dobrej rady, a nech vás sprevádza moje požehnanie.“

 

9. mája

Pápež v piatkovej homílii: Rozdiel medzi hrdinom a svätcom je v ponížení

Vatikán 9. mája 2014 - Svätí nie sú hrdinovia, ale hriešnici, ktorí nasledujú Ježiša na ceste pokory a kríža, a tak sa ním nechajú posväcovať, pretože nikto sa neposväcuje sám. Táto myšlienka je súhrnom dnešnej homílie rannej svätej omše, ktorú pápež František slávil ako zvyčajne v Dome sv. Marty. Vychádzajúc z prvého čítania (Sk 9, 1-20) o obrátení svätého Pavla, ktorý sa stal z nepriateľa Cirkvi svätcom, pápež vysvetlil, čo sa myslí tým, keď hovoríme, že Cirkev je svätá:

„Ale ako môžete byť svätá, keď sme v nej my všetci? My všetci, ako sme tu, sme hriešnici. A Cirkev je svätá! My sme hriešnici, ale ona je svätá. Je nevestou Ježiša Krista a on ju miluje, on ju posväcuje, posväcuje ju každý deň svojou eucharistickou obetou, pretože ju veľmi miluje. My sme hriešnici, ale vo svätej Cirkvi. A aj my sa posväcujeme touto príslušnosťou k Cirkvi, sme deťmi Cirkvi a matka Cirkev nás posväcuje láskou, sviatosťami svojho Ženícha.“

Pápež František potom podotkol, že vo svojich listoch „sv. Pavol hovorí ku svätým, teda k nám: k hriešnikom, ale deťom svätej Cirkvi, posvätenej Ježišovým Telom a Krvou“. Ďalej Svätý Otec pokračoval:

„V tejto svätej Cirkvi Pán vyberá niektorých ľudí, aby lepšie zviditeľňovali svätosť, aby bolo zjavné, že ten, kto posväcuje, je on a že nikto sa neposväcuje sám, že neexistuje nejaký kurz na to, ako sa stať svätým, že byť svätcom neznamená byť fakírom, ani nič podobné. Nie! To nie! Svätosť je Ježišov dar jeho Cirkvi, a aby sa to dalo vidieť, on si vyvolí ľudí, na ktorých sa jasne ukáže jeho podiel na ich posvätení.“

V evanjeliu existuje mnoho príkladov svätých, pokračoval Svätý Otec: Mária Magdaléna, z ktorej Ježiš vyhnal sedem démonov, je tam Matúš, ktorý bol zradcom svojho ľudu, bral peniaze a dával Rimanom, je tam Zachej a mnoho ďalších, ktorí všetkým umožňujú vidieť, čo je prvým a nevyhnutným pravidlom svätosti: aby Kristus rástol a aby nás ubúdalo. Toto je pravidlo svätosti: naše poníženie, aby Pán mohol rásť. Preto si Kristus vyberá Šavla, ktorý bol prenasledovateľom Cirkvi. Ale Pán si na neho počká. Čaká na neho a dá mu pocítiť svoju moc. Šavol oslepne a potom počúva. A z mocného muža, akým bol, sa stane akoby dieťaťom: poslúcha! Jeho srdce sa mení. Je to celkom iný život! Ale Pavol sa nestane hrdinom – vysvetľuje pápež. On, ktorý hlásal evanjelium po celom svete, končí svoj život s malou skupinou priateľov tu v Ríme. Obeť svojich učeníkov. V jedno ráno prišli za ním traja, štyria, azda piati vojaci a odviedli ho, aby mu sťali hlavu. Veľký muž, ktorý chodil po celom svete, skončil takto. Poníženie, poníženie, poníženie.

Ako ďalej povedal pápež František „rozdiel medzi hrdinom a svätým, je svedectvo, napodobňovanie Ježiša Krista. Ísť cestou Ježiša Krista, tou cestou kríža. A mnohí svätí končia veľmi pokorne. Veľkí svätci! „Myslím na posledné dni svätého Jána Pavla II. Všetci sme ho videli“, poznamenal Svätý Otec a pokračoval:

„Nemohol hovoriť, tento veľký Boží športovec, veľký Boží bojovník. Končí takto, pokorený chorobou, ponížený ako Ježiš. Toto je cesta svätosti velikánov. Je to tiež cesta našej svätosti. Ak sa naše srdce neobráti a nenasmeruje na túto Ježišovu cestu, na každodenné nesenie kríža – obyčajného, jednoduchého kríža – a ak nenecháme Ježiša, aby on rástol, ak nepôjdeme touto cestou, nebudeme svätí. Ale ak pôjdeme touto cestou, všetci vydáme svedectvo o Ježišovi Kristovi, ktorý nás veľmi miluje. A vydáme svedectvo o tom, že hoci my sme hriešnici, Cirkev je svätá. Je Ježišovou nevestou.“

 

Pápežov prejav k vedeniu OSN: Kľúčom spravodlivého rozvoja je nezištnosť

Dnes, 9. mája, Svätý Otec prijal na audiencii generálneho tajomníka OSN Ban Ki-moona spolu s účastníkmi koordinačného stretnutia Rady výkonných riaditeľov zložiek OSN. Približne 70-člennej delegácii adresoval nasledujúci príhovor:

„Vážený pán generálny tajomník, dámy a páni!

Je mi potešením privítať vás, pán generálny tajomník a ďalší vedúci organizmov, fondov a programov OSN a špecializovaných organizácií, zídených v Ríme na semestrálnom stretnutí strategickej koordinácie Rady výkonných riaditeľov zložiek OSN. Významná je skutočnosť, že toto stretnutie sa uskutočňuje niekoľko dní po slávnostnej kanonizácii mojich predchodcov, pápežov sv. Jána XXIII. a sv. Jána Pavla II. Oni nás inšpirujú svojím zápalom za integrálny rozvoj ľudskej osoby a za vzájomné porozumenie medzi národmi, ktorý bol zjavný aj z mnohých návštev Jána Pavla II. v inštitúciách OSN sídliacich v Ríme a z jeho ciest do New Yorku, Ženevy, Viedne, Nairobi a Haagu.

Vďaka, pán generálny tajomník, za Vaše srdečné slová na úvod. Vďaka vám všetkým, ktorí ste hlavnými zodpovednými medzinárodného systému, za veľké úsilie vynaložené v prospech svetového pokoja, rešpektovania ľudskej dôstojnosti, ochrany ľudskej osoby, najmä tých najchudobnejších alebo najslabších ako aj harmonického ekonomického a sociálneho rozvoja.

Výsledky Miléniových rozvojových cieľov, najmä v oblasti vzdelávania a zmenšovania extrémnej chudoby, sú potvrdením hodnoty koordinačnej práce tejto Rady výkonných zodpovedných. Zároveň však nášmu pohľadu nesmie uniknúť ani skutočnosť, že národy si zasluhujú a dúfajú v ešte lepšie ovocie.

Práve riaditeľskej funkcii prináleží vlastnosť nikdy sa neuspokojovať s dosiahnutými výsledkami, ale vynakladať zakaždým ešte viac úsilia, lebo to, čo sa už dosiahlo, sa uistí len úsilím o dosiahnutie toho, čo ešte chýba. V prípade svetovej politickej a ekonomickej organizácie, toho, čo chýba je mnoho, keďže významná časť ľudstva je ešte stále vylúčená z čerpania dobrodení pokroku a je v skutočnosti vyhostená ako ľudské bytosti druhej kategórie. Budúce ciele udržateľného rozvoja by teda mali byť formulované so štedrosťou a odvahou, aby dosiahli účinný dopad na štrukturálne príčiny chudoby a hladu, k tomu, a aby viedli k ďalším zásadným výsledkom v prospech zachovania životného prostredia, garantovania dôstojnej práce pre všetkých a k adekvátnej ochrane rodiny ako nevyhnutného prvku akéhokoľvek ekonomického a sociálneho udržateľného rozvoja. Zvlášť treba čeliť všetkým formám nespravodlivosti, postaviť sa najmä proti „ekonómii vylučovania“, „kultúre odsúvania na okraj“ a „kultúre smrti“, ktoré sa žiaľ môžu stať akousi pasívne prijatou mentalitou.

Z týchto dôvodov vám, ktorí reprezentujete najvyššie úrady medzinárodnej spolupráce, chcem pripomenúť jednu epizódu, ktorá sa odohrala asi pred dvetisíc rokmi a je zachytená v Evanjeliu podľa sv. Lukáša (Lk 19, 1-10): stretnutie Ježiša Krista s mýtnikom Zachejom, ktorý sa po prebudení jeho svedomia Ježišovým pohľadom radikálne rozhodol pre delenie sa s druhými a pre spravodlivosť. Toto je duch, ktorý by mal byť na počiatku a na konci každej politickej a ekonomickej činnosti. Pohľad, často bez hlasu, tej časti ľudstva, ktorá je vyradená, ponechaná za chrbtom, musí pohnúť svedomím politických a ekonomických aktérov a priviesť k štedrým a odvážnym rozhodnutiam, ktoré prinesú okamžité výsledky, tak ako rozhodnutie Zacheja. Vedie tento duch solidarity a vzájomného delenia sa všetky naše myšlienky a všetko naše konanie? Kladiem si túto otázku.

Zvlášť dnes nás uvedomovanie si dôstojnosti každého brata, ktorého život je posvätný a nedotknuteľný od jeho počatia až po prirodzenú smrť, musí priviesť k vzájomnému deleniu sa s úplnou nezištnosťou o dobrá, ktoré prozreteľnosť vložila do našich rúk, či sú to materiálne bohatstvá, či diela inteligencie a ducha, a k tomu, aby sme s veľkodušnosťou hojne nahradili to, čo sme azda v minulosti nespravodlivo odopreli druhým.

Príbeh o Ježišovi Kristovi a Zachejovi nás učí, že podporovanie štedrej, účinnej a konkrétnej otvorenosti pre potreby iných, musí stáť vždy nad ekonomickými a sociálnymi systémami a teóriami. Ježiš nežiada Zacheja, aby zmenil svoje zamestnanie, ani aby zanechal svoje obchodnícke aktivity. Vedie ho len k tomu, aby dal všetko, slobodne, bezodkladne a bez diskusií do služby ľuďom. Týmto si dovolím tvrdiť, nasledujúc mojich predchodcov, že ekonomický a sociálny spravodlivý pokrok sa môže dosiahnuť len vzájomným spojením vedeckých a technických schopností s neustávajúcou snahou o solidárnosť, sprevádzanou štedrou a nezištnou bezplatnosťou na všetkých úrovniach. K tomuto rozvoju rešpektujúcemu rovnosť teda rovnako prispejú medzinárodná činnosť usilujúca sa dosiahnuť integrálny ľudský rozvoj v prospech všetkých obyvateľov planéty, ako aj legitímne prerozdelenie ekonomických benefitov zo strany štátu, a tiež aj nevyhnutná spolupráca súkromných ekonomických aktivít a občianskej spoločnosti.

Zatiaľ, čo vás povzbudzujem pokračovať v tejto práci koordinácie aktivít medzinárodných organizmov, ktorá je službou všetkým ľuďom, pozývam vás spoločne podporovať opravdivú celosvetovú etickú mobilizáciu, ktorá bude ponad všetky rozdiely vo viere a politických názoroch šíriť a uplatňovať spoločný ideál bratstva a solidarity, najmä voči tým najchudobnejším a vylúčeným.

Vzývajúc Božie vedenie pri práci vašej rady, prosím o osobitné Božie požehnanie pre vás, pán generálny tajomník, pre všetkých tu zídených predsedov a riaditeľov a generálnych sekretárov a pre všetok personál Spojených národov a iných agentúr a medzinárodných organizácií spolu s ich rodinami.“

 

 

8. mája

Pápež vo štvrtkovej homílii: Cirkev má napomáhať, nie brániť na ceste k milosti

Vatikán 8. mája 2014 - Kto sa v Cirkvi nazýva vysluhovateľom sviatostí, musí ponechať priestor pre Božiu milosť a neklásť prekážky byrokratického typu, povedal pápež František v homílii svätej omše, ktorej predsedal dnes ráno v Dome sv. Marty.

Boh je tým, kto evanjelizuje, zopakoval Svätý Otec túto pravdu namietajúc proti nadbytku byrokracie, ktorá niekedy v Cirkvi môže brániť ľuďom v prístupe k Bohu. Ako príklad uviedol apoštola Filipa, ktorý v dnešnom čítaní zo Skutkov apoštolov (Sk 8,26-36.38-40) predstavuje tri najrýdzejšie kvality kresťana: poslušnosť Duchu, dialóg, dôveru v milosť. Prvým momentom je, keď Duch hovorí Filipovi, aby ukončil svoju činnosť a pridal sa k vozu, ktorým ide z Jeruzalema do Gazy eunuch kráľovnej Etiópie:

„Filip počúvne, je poslušný na Božie volanie. Určite zanechal veľa vecí, ktoré mal urobiť, pretože apoštoli boli v tej dobe veľmi zaneprázdnení evanjelizáciou. Nechá všetko a ide. A to poukazuje na to, že bez tejto poslušnosti Božiemu hlasu nikto nemôže hlásať evanjelium, nemôže hlásať Ježiša Krista. Aj pri najlepšej snahe bude ohlasovať len seba samého. Je to Boh, ktorý volá, je to Boh, kto posiela Filipa na cestu. A Filip ide. Je poslušný.“

Pre Filipa sa stretnutie s etiópskym eunuchom stáva príležitosťou k hlásaniu evanjelia. Ale toto ohlasovanie, ako hovorí pápež, nie je učenie spadnuté zhora, nanútené. Je to dialóg, ktorý apoštol začína s ohľaduplnosťou k duchovnej citlivosti svojho poslucháča, ktorý číta pasáž z proroka Izaiáša bez toho, aby jej dokázal porozumieť:

„Nemožno evanjelizovať bez dialógu. To nejde. Pretože musíš začať od miesta, kde je osoba, ktorá má byť evanjelizovaná. Ako je to dôležité. ‚Ale, otče, stratí sa tým toľko času, pretože každý má svoju vlastnú históriu, prichádza s týmto všetkým, so svojimi myšlienkami...‘ A stráca sa čas ... Viac času stratil Boh pri stvorení sveta a urobil to dobre! Dialóg – strácať čas s iným človekom, pretože človek, ktorého máš z vôle Boha evanjelizovať, priniesť mu zvesť o Ježišovi, je najdôležitejší. Teda nie „má byť“, ale „teraz je.“

Slová Filipa vzbudia v eunuchovi Etiópie túžbu byť pokrstený v prvom prameni vody pozdĺž cesty, a tak sa aj stane. Filip krstí Etiópčana, privádza ho do Božích rúk, k milosti. A naopak eunuch bude zas môcť dať zrod viere. Možno toto nám pomôže lepšie pochopiť, že tým, kto vykonáva evanjelizáciu, je Boh, poznamenal pápež:

„Myslime na tieto tri momenty evanjelizácie: poslušnosť evanjelizovaniu; robiť to, čo chce Boh, kam nás on posiela, skrze dialóg s ľuďmi – ale v dialógu začať odtiaľ, kde sú oni – a po tretie, spoliehať sa na milosť, milosť, ktorá je oveľa dôležitejšia ako všetka byrokracia. ‚Čo ešte bráni?‘ Pamätajme si to. Mnohokrát sme my v Cirkvi ako firma na výrobu prekážok, aby ľudia nemohli dôjsť k milosti. Nech nám to Pán dá pochopiť.“

 

 

7. mája

Generálna audiencia: Dar rady nám pomáha rozhodovať sa podľa logiky evanjelia

Zaplnené Námestie sv. Petra dnes opäť burácalo radosťou, keď sa na ňom objavil papamobil Svätého Otca. Ten ešte pred začiatkom generálnej audiencie prechádzal pomedzi pútnikov, bral do náručia deti a objímal invalidov. Svätý Otec dnes pokračoval v sérii katechéz o siedmich daroch Ducha Svätého a prítomným pútnikom priblížil dar rady. Podľa pápeža Františka Duch Svätý týmto darom pomáha nášmu svedomiu robiť rozhodnutia v súlade s Bohom, podľa logiky Ježiša a jeho evanjelia, a nie na základe nášho egoizmu. Na zachovanie tohto daru je podľa Svätého Otca nevyhnutná modlitba. Duch Svätý k nám však nehovorí len v intimite srdca, ale aj prostredníctvom spoločenstva, ktoré nám tiež pomáha spoznať Božiu vôľu. Darom rady nám Duch Svätý pomáha vnútorne rásť a zároveň žiť v spoločenstve.

Medzi pútnikmi z celého sveta bolo dnes na Námestí sv. Petra aj niekoľko slovenských skupín, medzi nimi farníci z Nižnej, Terchovej a Humenného a tiež študenti Gymnázia Matky Alexie z Bratislavy. Svätý Otec pozdravil i skupinu väzňov z Viterba, dobrovoľníkov talianskeho Červeného kríža pri príležitosti 150. výročia jeho založenia, členov charitatívneho Diela dona Guanellu z Neapolu pri príležitosti 50 rokov jeho činnosti a tiež skupinumládeže zcentra San Patrignano, zameraného na oslobodenie sa z drogovej závislosti. Členov tohto spoločenstva spolu s ich rodinnými príslušníkmi Svätý Otec osobitne povzbudil k pevnosti v ich odmietavom postoji voči drogám. Tieto slová zároveň adresoval všetkým: „Nie akémukoľvek typu drogy!“ Nakoniec Svätý Otec pripomenul zajtrajšiu cirkevnú spomienku: „Zajtra Cirkev povznáša modlitbu prosieb k Ružencovej Panne Márii z Pompejí. Do tejto slávnej svätyne sa zajtra odoberie štátny sekretár kardinál Parolin. Všetkých pozývam vzývať príhovor Panny Márie, aby Pán obdaroval milosrdenstvom a pokojom Cirkev a celý svet.“

Plné znenie katechézy:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Počuli sme v čítaní úryvku z knihy Žalmov tieto slová: «Pán mi radí, Pán sa mi vo vnútri prihovára». A toto je ďalší dar Ducha Svätého, dar rady. Vieme, aké je dôležité, predovšetkým v tých najcitlivejších momentoch, môcť počítať s usmerneniami múdrych ľudí, a tých, ktorí nás majú radi. Prostredníctvom daru rady je to teda sám Boh so svojím Duchom, ktorý osvecuje naše srdce, aby sme si uvedomili správny spôsob ako hovoriť a ako sa správať a cestu, akou sa máme uberať. Ako v nás tento dar pôsobí?

1. Vo chvíli, keď ho prijmeme a privítame vo svojom srdci, Duch Svätý nás ihneď začína robiť vnímavými na jeho hlas a schopnými nasmerovať naše myšlienky, naše cítenie a naše úmysly podľa Božieho srdca. Zároveň nás vždy väčšmi privádza k tomu, aby sme svoj vnútorný pohľad zamerali na Ježiša ako náš vzor ako sa správať a ako vytvárať vzťahy s Bohom Otcom a s bratmi. Dar rady je teda darom, ktorým Duch Svätý uschopňuje naše svedomie urobiť konkrétnu voľbu v spoločenstve s Bohom, podľa Ježišovej logiky a jeho evanjelia. Týmto spôsobom nám Duch umožňuje vnútorne rásť, dáva nám pozitívne rásť, umožňuje náš rozvoj v spoločenstve a pomáha nám, aby sme neupadli do područia egoizmu a svojho pohľadu na veci. Takto nám Duch pomáha vzrastať a aj žiť v spoločenstve.

2. Základnou podmienkou pre uchovanie tohto daru je modlitba. Vždy sa teda vraciame k tomu istému, však? Modlitba. Modlitba je naozaj veľmi dôležitá. Modliť sa. Modliť sa tie modlitby, ktoré všetci poznáme od detstva, no modliť sa aj vlastnými slovami, prosiť Pána: «Pane, pomáhaj mi. Poraď mi, čo mám teraz urobiť?» Modlitbou vytvárame priestor pre Ducha, aby prišiel a pomohol nám v danej chvíli, aby nám poradil, čo máme my všetci konať. Modlitba! Nikdy nezabudnime na modlitbu, nikdy! Nikto si ani nevšimne, keď sa modlíme v autobuse, po ceste. Modlime sa v tichu, srdcom, využívajme tieto chvíle na modlitbu. Modlime sa, aby nám Duch Svätý dal tento dar rady. V dôvernosti s Bohom a v načúvaní jeho slovu postupne odložíme nabok našu osobnú logiku, najčastejšie diktovanú našou uzavretosťou, predsudkami, našimi ambíciami, a namiesto toho sa naučíme pýtať sa Pána: «Čo si želáš ty?», prosiť si o radu od Pána. A toto robíme prostredníctvom modlitby. Týmto spôsobom v nás dozrieva hlboký súlad, akoby rovnaká prirodzenosť v Duchu, a zakúšame, aké pravdivé sú Ježišove slová zachytené v Matúšovom evanjeliu: «Nestarajte sa, ako a čo budete hovoriť, lebo v tú hodinu vám bude dané, čo máte povedať. Veď to už nie vy budete hovoriť; ale Duch vášho Otca bude hovoriť vo vás» (Mt 10,19-20). Duch je teda ten, kto nám radí, my mu však musíme dať priestor, aby nám mohol poradiť. A dať priestor znamená modliť sa, aby prišiel a vždy nám pomáhal.

3. Tak ako všetky dary Ducha Svätého, aj dar rady predstavuje poklad pre celé kresťanské spoločenstvo. Pán sa nám neprihovára iba v hĺbke srdca - zaiste, prihovára sa k nám tam, ale nie iba tam – ale aj cez hlas a svedectvo bratov. Je naozaj veľkým darom stretnúť mužov a ženy viery, ktorí nám, a to najmä v najkomplikovanejších a najdôležitejších obdobiach nášho života, pomôžu zažať svetlo v našom srdci a rozpoznať Pánovu vôľu! Pamätám si ako raz, keď som bol v spovednici, pred ktorou stál dlhý rad, bolo to vo svätyni v Lujan, v diecéze biskupa, ktorý je tu prítomný. V rade stál chlapec, celý moderný, s tetovaním a všetkými tými vecami. Prišiel, aby mi povedal, čo sa mu prihodilo. Išlo o veľký a ťažký problém. «A ty, čo by si urobil?» A on mi odpovedal: «Ja som toto všetko rozpovedal svojej mame a ona mi povedala: Choď za Pannou Máriou a ona ti povie, čo máš robiť». Táto žena mala dar rady. Nevedela, ako vyriešiť synov problém, naznačila však správnu cestu: choď k Panne Márii a ona ti povie. Toto je dar rady. Nehovorme: toto a tamto..., nechajme, nech hovorí Duch. A táto pokorná a jednoduchá žena dala synovi tú najlepšiu radu, nádhernú radu, pretože chlapec mi povedal: «Hľadel som na Pannu Máriu a cítil som, že mám urobiť to a to». Nemusel som k tomu nič dodávať. Všetko urobili mama, Panna Mária a ten chlapec. Toto je dar rady. Vy, mamy, ktoré máte tento dar, vyprosujte si tento dar pre svoje deti, dar vedieť poradiť deťom. Je to dar Boží.

Drahí priatelia, Žalm 16 nás pozýva modliť sa týmito slovami: «Velebím Pána, čo ma múdrosťou obdaril; v noci ma k tomu moje srdce vyzýva. Pána mám vždy pred očami; a pretože je po mojej pravici, nezakolíšem sa» (Ž 16,7-8). Kiež môže Duch Svätý vždy vlievať do nášho srdca túto istotu a napĺňať nás tak svojou útechou a pokojom! Vyprosujte si vždy dar rady. Ďakujem.

 

 

6. mája

Tridsať nových členov Švajčiarskej gardy zložilo prísahu

Dnešný 6. máj je sviatkom Pápežskej švajčiarskej gardy. Švajčiarska garda, ktorú založil pápež Július II. v roku 1506, si každoročne v dnešný deň pripomína hrdinskú smrť 147 švajčiarskych vojakov, ktorí padli pri obrane pápeža Klementa VII. v roku 1527 počas plienenia Ríma (tzv. Sacco di Roma). Zachránilo sa ich iba 42, ktorí odprevadili pápeža Klementa VII. do Anjelského hradu. Táto obeta – ako povedal veliteľ Daniel Anrig – aj dnes stelesňuje ducha služby a hlbokej vernosti Svätému Otcovi.

Tridsať nových členov Švajčiarskej gardy zložilo dnes slávnostnú prísahu na zástavu útvaru pred zástupcom Svätého Otca, ktorým je substitút Štátneho sekretariátu Mons. Giovanni Angelo Becciu. Slávnostná ceremónia, konaná v troch oficiálnych jazykoch Švajčiarska – taliančine, nemčine a francúzštine –, sa začala dnes o 10.30 hod. na Nádvorí sv. Damaza. Akt sa konal za prítomnosti kardinálov, biskupov, členov Rímske kúrie, diplomatických delegácií akreditovaných pri Svätej stolici, vrátane nového švajčiarskeho veľvyslanca pri Svätej stolici Pierre-Yvesa Fuxa, a za účasti rodinných príslušníkov a priateľov nových členov prestížneho vatikánskeho útvaru.

Už včera sa pri tejto príležitosti pápež František stretol s nováčikmi, ich rodinnými príslušníkmi a priateľmi. V príhovore nazval ich službu „autentickým svedectvom“, pretože vyjadruje konkrétnu túžbu srdca byť „verným a odvážnym“, ktorá zostáva nezmenená napriek zmene spoločenského kontextu. Svätý Otec vyslovil poďakovanie rodinám, z ktorých noví členovia Švajčiarskej gardy pochádzajú, a ktoré ich v tomto ich rozhodnutí podporujú. Ako povedal, „slúžiť v Pápežskej švajčiarskej garde znamená prežívať skúsenosť, ktorá vidí stretnutie času a priestoru veľmi zvláštnym spôsobom. Rím je plný nespočetných pamiatok a historických, umeleckých miest, ktoré ukazujú na veľkosť jeho kultúry a jeho histórie. Avšak toto mesto je nielen veľkým múzeom, ale križovatkou pre turistov a pútnikov z celého sveta. Ľudia rôznych jazykov, tradícií, náboženstiev a kultúr sem prichádzajú z rôznych dôvodov. V tomto pohybe histórie a osobných príbehov je tiež každý z vás. Vo vašej osobitej službe ste povolaní vydávať pokojné a radostné kresťanské svedectvo tým, ktorí prichádzajú do Vatikánu, aby navštívili Baziliku svätého Petra a stretli sa s pápežom. Prežívajte intenzívne svoje dni! Buďte silní vo viere a veľkorysí v láske voči ľuďom, ktorých stretnete.“

Svätý Otec sa pozastavil aj pri symbolike uniformy Švajčiarskej gardy: „Uniformy, ktoré budete nosiť, budú mať tohto roku sto rokov. Ich farby a fazóna sú známe po celom svete. Pripomínajú oddanosť, spoľahlivosť a bezpečnosť. Predstavujú unikátnu službu a slávnu minulosť. Avšak za každou uniformou je konkrétny človek so svojou rodinou a krajinou pôvodu, s osobnosťou a vnímavosťou, túžbami a životnými plánmi. Vaša uniforma je pôsobivou charakteristikou Švajčiarskej gardy a priťahuje pozornosť ľudí. Pamätajte však, že zapôsobiť nemá uniforma, ale ten, kto ju nosí. Má osloviť druhých svojou vľúdnosťou, ústretovosťou a láskavým postojom ku všetkým. Uvážte to aj vo vzťahoch medzi vami tým, že dáte dôležitosť vášmu komunitnému životu, zdieľaním chvíľ radostných i tých ťažších. Neignorujte medzi sebou toho, kto je v ťažkostiach a občas potrebuje úsmev a gesto povzbudenia a priateľstva. Vystríhajte sa negatívneho odstupu, ktorý medzi kolegov vnáša rozdelenie a ktorý v živote každého človeka na svete môže dať zrod opovrhovaniu, odsúvaniu na okraj či rasizmu.“

V závere sa pápež František členom Švajčiarskej gardy poďakoval za oddanosť, ktorú môže z ich strany denne zakúšať: „Buďte verní tomu, k čomu ste dospeli vo svojom srdci a budete mať v sebe istotu, že Pán je vždy na vašej strane a podporuje vás na vašej ceste, zvlášť vtedy, keď sa krok stáva unavený a neistý. On nás nikdy neopustí! Chcel by som vám vyjadriť svoju blízkosť a zverujúc vás a vaše rodiny materinskej ochrane Panny Márie a príhovoru vašich svätých patrónov Mikuláša, Sebastiána a Martina vás zo srdca žehnám.“

Dnešný slávnostný deň Švajčiarskej gardy, ktorý sa začal už o 7.30 pietnou spomienkou na padlých členov, ukončí svätá omša o 17.30 hod. Pri oltári katedry v Bazilike sv. Petra ju bude celebrovať vatikánsky štátny sekretár kardinál Pietro Parolin.

 

Pápež v utorkovej homílii: Svedectvo ide v Ježišových stopách

Vatikán 6. mája 2014 - Kresťan, ktorý nevydáva svedectvo, sa stane sterilným, uviedol pápež František v rannej svätej omši v Dome Santa Marta. Vo svojej homílii sa zameral na mučenícku smrť svätého Štefana, vyrozprávanú v Skutkoch apoštolov (Sk 7, 51 – 8, 1a). Cirkev nie je vysokou školou náboženstva, ale ľudom, ktorý nasleduje Ježiša. Len takto je Cirkev plodná, je matkou.

„Mučeníctvo Štefana je odtlačkom Ježišovho mučeníctva“ – povedal Svätý Otec sledujúc cestu, ktorá viedla k smrti prvého mučeníka Cirkvi. Aj on tak ako Ježiš narazil na žiarlivosť vodcov, ktorí sa snažili odstrániť ho. Aj v jeho prípade vystupujú falošní svedkovia a rozsudok je vynesený urýchlene. Štefan ich varuje, že odporujú Duchu Svätému, ako povedal Ježiš. Ale títo ľudia, ako povedal pápež, nemali pokoj vo svojich srdciach, mali tam nenávisť. Preto, keď počuli Štefanove slová, pochytila ich zúrivosť. Táto nenávisť bola zasiata do ich sŕdc skrze diabla. „Je to nenávisť diabla proti Kristovi“ – povedal Svätý Otec a opäť poukázal na paralelu: Táto nenávisť diabla robí so Štefanom to isté, čo robila s Ježišom Kristom počas jeho utrpenia. V mučeníctve jasne vidieť tento boj medzi Bohom a diablom. Na druhej strane Ježiš povedal o svojich učeníkoch, že by sa mali radovať, že sú prenasledovaní pre jeho meno. Byť prenasledovaní, byť mučeníkmi, dať svoj život pre Ježiša je jedným z blahoslavenstiev. To je dôvod, „prečo diabol nemôže vidieť posvätnosť kostola alebo svätosť nejakej osoby bez toho, aby niečo nevyviedol.“ A tak to robí aj so Štefanom. No on zomiera ako Ježiš, odpúšťajúc.

„Mučeníctvo je prekladom gréckeho slova, ktoré tiež znamená svedectvo. A tak môžeme povedať, že cesta kresťana ide v stopách tohto svedectva, v týchto Ježišových stopách, aby vydal svedectvo o ňom, a mnohokrát toto svedectvo končí darovaním života. Kresťana nemožno chápať inak ako svedka, ktorý dáva svedectvo. Nie sme náboženstvom ideí, čistej teológie, pekných vecí, prikázaní. Nie, my sme ľudia, ktorí nasledujú Ježiša Krista a vydávajú svedectvo - ale dávajú svedectvo o Ježišovi Kristovi – a toto svedectvo niekedy vedie k obete života.“

Zabitím Štefana, ako čítame v Skutkoch apoštolov, prepuklo ťažké prenasledovanie proti cirkvi v Jeruzaleme. Títo ľudia, ako poznamenal pápež, sa cítili byť silní a diabol ich naviedol, aby to urobili, a tak sa kresťania rozišli po oblasti Judey a Samárie. Prenasledovanie spôsobilo, že ľudia odišli ďaleko a tam ohlasovali evanjelium, vydávali svedectvo o Ježišovi, a tak sa začalo poslanie Cirkvi. Mnohí sa obrátili, počúvajúc týchto ľudí. Jeden z cirkevných otcov to vysvetľuje slovami: „Krv mučeníkov je semenom kresťanov.“ Ich svedectvom ohlasujú vieru:

„Svedectvo, či už v každodennom živote, či pri istých ťažkostiach, ale aj v prenasledovaní a smrti, je vždy plodné. Cirkev je matersky plodnou vtedy, keď vydáva svedectvo o Ježišovi Kristovi. A naopak, keď sa Cirkev uzatvára do seba, ak verí - tak povediac - v akúsi náboženskú univerzitu s mnohými skvelými ideami, s mnohými krásnymi kostolmi, s mnohými peknými múzeami, s množstvom krásnych vecí, ale nevydáva svedectvo, stáva sa sterilnou. Aj s kresťanom je to tak. Kresťan, ktorý nedáva svedectvo, zostáva neplodný, bez darovania života, ktorý dostal od Ježiša Krista.“

Štefan bol naplnený Duchom Svätým, konštatoval Svätý Otec a pripomenul, že „nemožno vydávať svedectvo bez prítomnosti Ducha Svätého v nás.“ V ťažkých časoch, keď musíme voliť správnu cestu, keď musíme povedať „nie“ mnohým veciam, ktoré sa nás možno snažia zviesť, je tu modlitba k Duchu Svätému. On nás posilňuje, aby sme dokázali ísť touto cestou svedectva.

„A dnes premýšľajúc o týchto dvoch obrazoch – zomierajúcom Štefanovi a ľuďoch, kresťanoch, ktorí utekajú na všetky strany pri násilnom prenasledovaní – sa pýtajme: Aké je moje svedectvo? Som kresťanom svedčiacim o Ježišovi, alebo som iba akýmsi členom do počtu v tejto ‚sekte‘? Som plodný, pretože vydávam svedectvo, alebo zostávam sterilný, pretože nie som schopný dovoliť, aby ma Duch Svätý viedol k napredovaniu v mojom kresťanskom povolaní?“

 

 

 

5. mája

Papež: Samolibý kněz Božímu lidu nesvědčí

Vatikán. „V církvi jsou lidé, kteří následují Ježíše ze samolibosti, žízně po moci a penězích“ – konstatoval papež František v dnešní homilii v kapli Domu sv. Marty a prosil: „Ať nám Pán udělí milost následovat Jej pouze z lásky.“

Papež si vzdal podnět z dnešního evangelia (Jan 6,22-29), ve kterém Ježíš vytknul lidem, že Jej hledají jenom proto, že se nasytili rozmnoženými chleby a rybami. Papež vyzval, abychom si položili otázku, zda následujeme Pána z lásky nebo pro nějakou výhodu. „Všichni jsme hříšníci – poznamenal – a vždycky se někde vyskytne nějaká zištnost, od které musí být následování Ježíše očištěno. Vnitřně musíme usilovat o to, abychom Jej následovali jenom z lásky. Ježíš naznačuje tři postoje, které při Jeho následování a při hledání Boha nedělají dobrotu. Prvním je samolibost. Týká se zvláště oné honorace, oněch „vůdců“, kteří udělují almužnu nebo se postí, aby byli vidět:

„Tito vůdcové chtěli být viděni. Líbilo se jim naparování, řečeno přesněji, a počínali si jako pávi. Takoví byli. A Ježíš říká: »Ne, ne. Takto to nelze. Samolibost není dobrá.« Někdy si také tak trochu počínáme. Necháváme se vidět, jsme ješitní. Samolibost je nebezpečná, protože nás okamžitě strhává k domýšlivosti a pýše, kde všechno končí. Kladu si tedy otázku: Jak já následuji Ježíše? Dobré skutky, které konám, dělám ve skrytu anebo se rád nechávám vidět?“

„Myslím také na nás, na pastýře – řekl papež – protože „samolibý pastýř Božímu lidu nedělá dobře. Může to být kněz či biskup, ale pokud je samolibý, nenásleduje Ježíše. Další věcí, kterou Ježíš vytýká těm, kdo jej následují, je chtivost moci,“ dodal papež.

„Někteří Ježíše sice následují, ale trochu, a ne zcela vědomě či bezděčně, touží po moci. Zřejmým případem byl Jan a Jakub, Zebedeovi synové, kteří chtěli po Ježíši, aby je učinil v budoucím království premiérem a místopředsedou. I v církvi jsou šplhouni! Mnozí takoví postávají u dveří církve... »Pokud se ti to líbí, jdi na sever a věnuj se alpinismu, to je zdravější, ale nechoď šplhat do církve.« Ježíš kárá takovéto šplhouny, kteří jsou chtiví moci.“

„Teprve po seslání Ducha svatého – pokračoval papež – se učedníci změnili. Tento hřích však v našem křesťanském životě trvá a je užitečné klást si otázku: jak následuji Ježíše já? Jen kvůli Němu, a také až na kříž? Anebo jsem chtivý moci a používám tak trochu církev, křesťanskou obec, farnost či diecézi, abych požíval nějakou moc? Třetí věc, která nás vzdaluje od pravých úmyslů - zdůraznil papež - jsou peníze:

„Existují takoví, kteří následují Ježíše pro peníze a s penězi; chtějí aby ekonomicky profitovala farnost, diecéze, křesťanská obec, nemocnice, kolej... Pomysleme na prvotní obec, která toto pokušení měla. Na Šimona, Ananiáše a Safiru... Toto pokušení existovalo od začátku a poznali jsme mnohé dobré katolíky, dobré křesťany, přátele, dobrodince církve, nositele různých vyznamenání, kteří, jak se ukázalo později, uzavírali poněkud nejasné obchody, byli podnikateli, kteří mnoho vydělávali! Prezentovali se jako dobrodinci církve, ale dostávali mnoho peněz a ne vždy čistých peněz.“

„Prosme Pána o milost – uzavíral papež dnešní ranní homilii – aby nám Duch svatý umožnil následovat Pána - a jenom Jeho - se správným úmyslem, bez samolibosti, bez touhy po moci a bez touhy po penězích.“

 

 

Papež ke garde: Přitahujte pozornost lidí vstřícností, ne uniformou

Vatikán. Den před slavnostní přísahou přijal papež František nové rekruty Švýcarské gardy. Jak je tradicí, budou začleněni do této elitní jednotky v den, kdy se připomíná hrdinství jejich předchůdců při obraně papeže Klementa VII. za tzv. Sacco di Roma, vyplenění Říma v roce 1527. Ze 189 členů papežské gardy tehdy přežilo jen 42.

Společenský a církevní kontext se od té doby velmi změnil, řekl papež ve své promluvě v Klementinském sále Apoštolského paláce, ale lidské srdce zůstalo stejné, schopné jednat statečně a věrně - acriter et fideliter – jak hlásá heslo gardy. Zvláštním úkolem dnešních gardistů je vydávat křesťanské svědectví před těmi, kdo přicházejí do Vatikánu. František se pak zastavil u historických uniforem gardistů:

„Uniformy, které oblékáte, budou mít letos sto let. Jejich barvy a fazóna jsou známé po celém světě. Připomínají oddanost, serióznost a bezpečnost. Jsou rozpoznávacím znamením mimořádné služby i slavné minulosti. Za každou z uniforem je nicméně konkrétní člověk, se svou rodinou a zemí, z níž pochází, specifická osobnost s vlastním způsobem vnímání, s životními touhami a plány. Vaše uniforma je charakteristickým rysem Švýcarské gardy a přitahuje pozornost lidí. Pamatujte však, že tím, co má především zapůsobit na druhé, není uniforma, nýbrž ten, kdo ji obléká, a to svou vlídností, vstřícností a laskavým přístupem ke všem.“

- řekl papež v promluvě k novým gardistům.

Ačkoli se v řadě průvodců mylně traduje, že uniformy Švýcarské gardy navrhl Michelangelo, její současná podoba pochází až z roku 1914. Tehdejší velitel gardy Jules Répond se chtěl vrátit k původnímu vzhledu uniforem a ve svém návrhu se inspiroval Rafaelovými freskami. V současnosti se uniformy švýcarských gardistů šijí v České republice, v Třešti u Jihlavy.

 

 

 

Posolstvo Svätého Otca ku Svetovému dňu modlitieb za povolania

Prinášam vám plné znenie Posolstva Svätého Otca Františka k 51. svetovému dňu modlitieb za duchovné povolania, ktorý pripadne na 11. máj 2014 – Štvrtú veľkonočnú nedeľu, zvanú aj Nedeľou Dobrého pastiera.

Povolania – svedectvo pravdy

Drahí bratia a sestry!

1. Evanjelium hovorí: „Ježiš chodil po mestách a dedinách... A keď videl zástupy, zľutoval sa nad nimi, lebo boli zmorené a sklesnuté ako ovce bez pastiera. Vtedy povedal svojim učeníkom: ,Žatva je veľká, ale robotníkov málo. Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu‘“ (Mt 9, 35 – 38). Tieto slová nás prekvapujú, pretože všetci vieme, že treba najskôr orať, siať a pestovať, aby neskôr vo vhodnom čase bolo možné zožať hojnú úrodu. Ježiš však tvrdí, že „žatva je veľká“. Kto sa však pričinil o takú hojnú úrodu? Odpoveď je len jedna: Boh. Je zrejmé, že pole, o ktorom hovorí Ježiš, je ľudstvo, sme to my. A tá mocná sila, ktorá spôsobila, že je „veľa ovocia“, je Božia milosť, je to spoločenstvo s ním (porov. Jn 15, 5). V modlitbe, ktorú Ježiš žiada od Cirkvi, ide teda o prosbu, aby vzrástol počet tých, ktorí sa venujú službe jeho kráľovstvu. Svätý Pavol, ktorý bol jedným z týchto „Božích spolupracovníkov“, neúnavne sa obetoval pre vec evanjelia a Cirkvi. S vedomím človeka, ktorý osobne okúsil, že Božia spásna vôľa je nevyspytateľná a že počiatkom každého povolania je podnet vychádzajúci z milosti, apoštol Pavol kresťanom v Korinte pripomína: „Vy ste Božia roľa” (1 Kor 3, 9). Preto v našom srdci vyviera najskôr údiv nad hojnou žatvou, ktorou nás iba Boh môže obdariť; potom je to vďačnosť za lásku, ktorá nás vždy predchádza; a nakoniec uctievanie za dielo, ktoré Boh vykonal a ktoré si vyžaduje naše slobodné rozhodnutie konať s ním a pre neho.

2. Toľkokrát sme sa už slovami žalmistu modlili: „On je náš stvoriteľ a jemu patríme, sme jeho ľud a ovce z jeho stáda” (Ž 100, 3); alebo tiež „Pán si vyvolil Jakuba, Izraela za svoje vlastníctvo“ (Ž 135, 4). Nuž teda sme Božím „vlastníctvom“, no nie takým vlastníctvom, ktoré z nás robí otrokov, ale vlastníctvom chápaným ako silné puto, ktoré nás spája s Bohom i medzi sebou navzájom na základe zmluvy, ktorá ostane navždy platná, „lebo jeho milosrdenstvo je večné“ (Ž 136). V rozprávaní o povolaní proroka Jeremiáša nám Boh napríklad pripomína, že nad každým z nás neustále bdie, aby sa v nás uskutočnilo Božie slovo. Používa pritom obraz prúta mandľovníka, ktorý kvitne spomedzi všetkých ako prvý, a tak ohlasuje zrod nového života na jar (porov. Jer 1, 11 – 12). Všetko pochádza od Boha a všetko je darom od neho: svet, život, smrť, prítomnosť, budúcnosť, „ale vy ste – uisťuje nás apoštol – Kristovi a Kristus Boží“ (1 Kor 3, 23). To vysvetľuje spôsob, akým patríme Bohu: skrze jedinečný a osobný vzťah s Ježišom, ktorý nám hneď na začiatku v krste daroval nový život. Teda je to Kristus, kto nás neustále prostredníctvom svojho slova vyzýva, aby sme sa mu s dôverou zverili a milovali ho „z celého srdca, z celého rozumu a z celej sily“ (Mk 12, 33). Hoci naše cesty sú mnohoraké, každé povolanie si vyžaduje vyjsť zo seba samého a zamerať svoj život na Krista a na jeho evanjelium. Tak v manželskom živote, ako aj v rôznych formách rehoľného zasvätenia a v kňazskom živote treba prekonávať také spôsoby myslenia a konania, ktoré nie sú v súlade s Božou vôľou. Je to „exodus, ktorý nás vedie na cestu adorácie a služby Pánovi v bratoch a sestrách“ (príhovor k účastníkom Medzinárodnej jednoty generálnych predstavených, 8. máj 2013). Preto sa všetci máme klaňať Kristovi vo svojom srdci (porov. 1 Pt 3, 15), aby v nás milosť obsiahnutá v semene Božieho slova mohla rásť a premieňať sa na konkrétnu službu blížnemu. Nesmieme mať strach: Boh v každom období nášho života s láskou a starostlivo sleduje dielo, ktoré vyšlo z jeho rúk. Nikdy nás neopustí! Uskutočnenie jeho plánu s nami mu leží na srdci, no predsa ho chce napĺňať len s naším súhlasom a v spolupráci s nami.

3. Aj dnes Ježiš žije v udalostiach nášho bežného života a prechádza nimi, aby sa priblížil všetkým, počnúc tými najmenšími, a aby uzdravil naše zranenia a choroby. Obraciam sa teraz na tých, ktorí sú pripravení počúvať Kristov hlas zaznievajúci v Cirkvi, aby pochopili, aké je ich vlastné povolanie. Pozývam vás, aby ste sa nechali vnútorne premeniť jeho slovami, ktoré „sú Duch a život“ (Jn 6, 63). Mária, Ježišova a naša Matka, znova hovorí aj nám: „Urobte všetko, čo vám povie!“ (Jn 2, 5). Bude pre vás dobré s dôverou kráčať spoločnou cestou, ktorá dokáže vo vás a okolo vás vzbudiť tie najlepšie sily. Povolanie je ovocím dozrievajúcim na dobre obrábanom poli vzájomnej lásky a služby v prostredí autentického cirkevného života. Žiadne povolanie sa nerodí samo zo seba ani nežije pre seba samotné. Povolanie vyviera z Božieho srdca a klíči v dobrej pôde veriaceho ľudu, v jeho skúsenosti bratskej lásky. Či vari Ježiš nepovedal: „Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať“ (Jn 13, 35)?

4. Drahí bratia a sestry, žiť „túto ,vysokú úroveň‘ každodenného kresťanského života“ (Ján Pavol II., apoštolský list Novo millennio ineunte, 31) značí ísť niekedy proti prúdu a zahŕňa to aj prekonávanie prekážok, mimo nás i v nás. Sám Ježiš nás upozorňuje, že dobré semeno Božieho slova často ukradne Zlý; v raste mu zabránia súženia, udusia ho svetské starosti a vábenia (porov. Mt 13, 19 – 22). Všetky tieto ťažkosti by nás mohli odradiť a presmerovať na zdanlivo pohodlnejšie cesty. Ale skutočná radosť povolaných spočíva v tom, že veria a zakusujú, že Pán je verný a že s ním môžeme kráčať; že môžeme byť učeníkmi a svedkami Božej lásky a otvoriť svoje srdce pre vysoké ideály a vznešené veci. „My kresťania sme neboli Pánom vyvolení na malé veci. Choďte vždy ponad ne, ku vznešeným veciam! Stavte svoj život na vysoké ideály!“ (homília na svätej omši pre birmovancov, 28. apríl 2013). Vás biskupi, kňazi, rehoľníci, kresťanské spoločenstvá a rodiny prosím, aby ste pastoráciu povolaní zamerali týmto smerom a sprevádzali mladých na cestách svätosti, ktoré sú veľmi osobné, a preto „si vyžadujú opravdivú a vlastnú pedagogiku svätosti, ktorá by bola schopná prispôsobiť sa rytmom jednotlivých osôb. Táto pedagogika musí integrovať bohatstvá ponuky poskytovanej všetkými tradičnými formami osobnej a skupinovej pomoci, ako aj novými formami, ktoré sa poskytujú v združeniach a hnutiach schválených Cirkvou“ (Ján Pavol II., apoštolský list Novo millennio ineunte, 31).

Pripravme si teda svoje srdce, aby bolo „dobrou pôdou“ na počúvanie, prijatie a prežívanie Božieho slova, ktoré tak bude môcť priniesť svoje ovocie. Čím viac sa dokážeme zjednotiť s Ježišom v modlitbe, pri čítaní Svätého písma, v Eucharistii a vo sviatostiach, ktoré sa slávia a prežívajú v Cirkvi, a tiež prežívaním bratstva, tým väčšmi v nás bude rásť radosť zo spolupráce s Bohom, v službe Božiemu kráľovstvu a pravde, spravodlivosti a pokoju. A úroda bude hojná, úmerná milosti, ktorú sme dokázali poslušne prijať. To vám úprimne želám a prosím vás, aby ste sa za mňa modlili. Zároveň vám všetkým zo srdca udeľujem svoje apoštolské požehnanie.

Vo Vatikáne 15. januára 2014

František

 

4. mája

Nedeľný príhovor Svätého Otca: Keď si smutný, siahni po Božom slove!

V nedeľu 4. mája napoludnie veriaci celkom zaplnili Námestie sv. Petra. Počasie bolo tentoraz veľmi príjemné a slnečné. Svätý Otec František sa im z okna svojej pracovne v Apoštolskom paláci prihovoril týmito slovami:

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Evanjelium tejto nedele, ktorá je Treťou veľkonočnou nedeľou, hovorí o učeníkoch z Emauz (porov. Lk 13-35). Boli to dvaja Ježišovi učeníci, ktorí po jeho smrti a po uplynutí soboty opúšťajú Jeruzalem a smutní a zronení sa uberajú naspäť do svojej dediny, ktorá sa nazývala Emauzy. Po ceste sa k nim pripojil vzkriesený Ježiš, ale oni ho nerozpoznali. Vidiac ich takto smutných, ponajprv im pomohol pochopiť, že utrpenie a smrť Mesiáša boli predvídané v Božom pláne a vopred ohlásené vo Svätom písme. A takto znovu zapálil v ich srdciach plameň nádeje.

V tom momente si títo dvaja učeníci uvedomili mimoriadnu príťažlivosť voči tomuto tajomnému mužovi a pozvali ho, aby v ten večer zostal s nimi. Ježiš súhlasil a vošiel s nimi do domu. A keď pri stole požehnal chlieb a lámal ho, oni ho spoznali, no on im zmizol z očí, zanechajúc ich plných úžasu. Potom, ako boli osvietení Slovom, rozpoznali vzkrieseného Ježiša v lámaní chleba, novom znaku jeho prítomnosti. A hneď pocítili potrebu vrátiť sa do Jeruzalema, aby zreferovali ostatným apoštolom túto svoju skúsenosť, že stretli Ježiša živého a spoznali ho cez gesto lámania chleba.

Cesta do Emauz sa takto stáva symbolom našej cesty viery: Sväté písmo a Eucharistia sú nevyhnutné prvky pre stretnutie s Pánom. Aj my často prichádzame na nedeľnú omšu s našimi starosťami, našimi ťažkosťami a sklamaniami... Život nás často zraňuje a my sa z neho uberáme smutní smerom k našim „Emauzám“, obracajúc sa chrbtom k Božiemu plánu. Vzďaľujeme sa od Boha. No zachytáva nás bohoslužba slova: Ježiš nám vysvetľuje Písma a znovu zapaľuje v našich srdciach teplo viery a nádeje a vo svätom prijímaní nám dáva silu.

Božie slovo, Eucharistia: čítajme každý deň úryvok z evanjelia. Dobre si to zapamätajte: čítať každý deň úryvok evanjelia a v nedeľu prichádzať na sväté prijímanie, prijímať Ježiša. Takto sa to stalo aj s učeníkmi z Emauz: prijali Slovo, zúčastnili sa na lámaní chleba, a zo smutných a porazených, akými sa cítili, sa stali radostnými. Drahí bratia a sestry, Božie slovo a Eucharistia nás vždy napĺňajú radosťou. Dobre si to zapamätajte! Keď si smutný, alebo niečo podobné, siahni po Božom slove! Keď si na dne, vezmi Božie slovo a choď na nedeľnú omšu a na sväté prijímanie, aby si mal účasť na Ježišovom tajomstve! Božie slovo a Eucharistia nás napĺňajú radosťou.

Na príhovor Presvätej Panny Márie prosme, aby každý kresťan, oživujúc v sebe skúsenosť Emauzských učeníkov, a to zvlášť prostredníctvom nedeľnej svätej omše, objavil milosť premieňajúceho stretnutia s Pánom, so vzkrieseným Pánom, ktorý je vždy s nami. Vždy je tu Božie slovo, ktoré nám dá orientáciu po našich útekoch a napriek našim únavám a sklamaniam je tu vždy nalámaný Chlieb, ktorý nám umožní napredovať na ceste.“

Po spoločnej modlitbe Raduj sa, nebies Kráľovná Svätý Otec z okna pápežskej pracovne udelil veriacim požehnanie. Potom vyzval Cirkev k modlitbe za Ukrajinu a za Afganistan:

„Drahí bratia a sestry, pozývam vás zveriť Panne Márii situáciu na Ukrajine, kde neutíchajú napätia. Situácia je vážna. Prosím spolu s vami za obete týchto dní, vyprosujúc od Pána, aby vlial do všetkých sŕdc zmierlivé a bratské cítenie.

Modlime sa aj za zosnulých v dôsledku obrovského pôdneho zosuvu, ktorý pred dvoma dňami zasiahol dedinu v Afganistane. Nech všemohúci Boh, ktorý pozná meno každého z nich, prijme všetkých do svojho pokoja a tým, čo prežili, dodá silu ísť ďalej za podpory tých, čo vynaložia úsilie na zmiernenie ich utrpenia.“

Skôr než zaželal všetkým požehnanú nedeľu a dobrú chuť k obedu, Svätý Otec pozdravil prítomné skupiny pútnikov. Viacerí z nich prišli pri príležitosti dnešnej oslavy 90. celonárodného dňa Katolíckej univerzity Božského Srdca. Pápež prezradil, že ak Pán Boh dá, zakrátko navštívi Polikliniku Gemelli, ktorá patrí k spomenutej Katolíckej univerzite a v tomto roku slávi 50 rokov svojej existencie. Popri iných talianskych i zahraničných skupinách pápež František pozdravil členov Asociácie Meter, zameranej na boj proti všetkým formám zneužívania mladistvých a poďakoval im za ich službu, a pozdravil tiež účastníkov medzinárodného ekumenického Pochodu za život.

 

Omša pápeža Františka v poľskom kostole v Ríme predzvesťou návštevy Poľska

Ráno v nedeľu 4. mája Svätý Otec František navštívil Kostol sv. Stanislava v centre Ríma, ktorý je farským kostolom pre veriacich poľskej národnosti. Spolu s vikárom kardinálom Agostinom Vallinim, rektorom kostola Mons. Pawlom Ptasznikom a ďalšími kňazmi a za hojnej účasti poľských veriacich tu o 9.30 slávil svätú omšu na poďakovanie za svätorečenie pápeža Jána Pavla II. V homílii pápež František ukázal osobnosť sv. Jána Pavla II. v súvislosti s postavou a poslaním sv. apoštola Petra. Najprv poukázal na svedectvo apoštola Petra zachytené v Skutkoch apoštolov ako svedectvo o nádeji, ktorou je Kristus. Vysvetlil, že Peter je pre spoločenstvo veriacich spoľahlivým svedkom, „pretože jeho základom je skala, ktorou je Kristus.“ Potom prítomným Poliakom rovnakými slovami charakterizoval aj ich svätého rodáka: „Takto bol Ján Pavol II. ozajstnou skalou ukotvenou na onej veľkej Skale.“

Pápež František pripomenul, že sv. Ján Pavol II. poľský kostol v Ríme pravidelne navštevoval, a to spolu viac než 80-krát: „Zakaždým sem prichádzal, v rozličných momentoch svojho života a života Poľska. Vo chvíľach smútku a apatie, keď sa všetko zdalo byť stratené, on nestrácal nádej, pretože jeho viera a jeho nádej pevne spočívali v Bohu (porov. 1 Pt 1,21). A tak bol skalou, skalou pre toto spoločenstvo, ktoré sa tu modlí, ktoré tu počúva Božie slovo, pripravuje na prijatie sviatostí a vysluhuje ich, prichyľuje toho, kto potrebuje, spieva a oslavuje, a odtiaľto vychádza na periférie Ríma.“

Vo svojej homílii Svätý Otec ďalej povedal: „Vy, drahí bratia, ste súčasťou národa, ktorý podstúpil veľa skúšok vo svojich dejinách. Poľský národ dobre vie, že pre vstup do slávy je potrebné prejsť utrpením kríža (porov. Lk 24,26). A to nie z toho, že by to študoval, ale z toho, že to zažil. Sv. Ján Pavol II., ako hodný syn svojej pozemskej otčiny, sledoval túto cestu. Sledoval ju príkladným spôsobom, prijmúc od Boha úplné sebazrieknutie. Preto «jeho telo odpočíva v nádeji» (porov. Sk 2,26; Ž 16,9).“

Následne sa pápež František obrátil priamo k srdciam poslucháčov nasledovnou otázkou: „A my? Sme ochotní nasledovať túto cestu? Vy, drahí bratia, ktorí dnes tvoríte kresťanskú komunitu Poliakov v Ríme, chcete nasledovať túto cestu? Sv. Peter vám aj cez hlas Jána Pavla II. hovorí: «Žite v bázni v čase svojho pobytu na zemi» (1 Pt 1,17). Je to pravda, sme pocestní, ale nie tuláci. Sme na ceste. Ale vieme, kam ideme. Tuláci to nevedia. Sme pútnici, ale nie vandráci – ako hovorieval sv. Ján Pavol II. Dvaja učeníci z Emauz pri svojom odchode boli tulákmi, nevedeli, kde skončia, ale pri návrate nie! Pri návrate boli svedkami nádeje, ktorou je Kristus! Pretože stretli jeho, Vzkrieseného pocestného. Tohto Ježiša, Vzkrieseného pocestného, ktorý kráča s nami. Ježiš je dnes tu! Je tu, medzi nami! Je tu, vo svojom slove! Je tu na oltári, kráča s nami, je pocestným, ktorý je Vzkriesený.

Aj my sa môžeme stať „vzkriesenými pocestnými“, ak jeho slovo rozohrieva naše srdce, a jeho Eucharistia nám otvára oči pre vieru a sýti nás nádejou a láskou. Aj my môžeme kráčať po boku bratov a sestier, ktorí sú smutní a zúfalí, a rozohriať ich srdce evanjeliom a lámať spolu s nimi chlieb bratstva. Nech nám sv. Ján Pavol II. pomôže byť ‚vzkriesenými pocestnými‛. Amen.“

Na záver svätej omše rektor kostola Mons. Ptasznik poďakoval Svätému Otcovi za návštevu miesta, ktoré zostáva svedkom prítomnosti sv. Jána Pavla II. i jeho posolstva o Božom milosrdenstve, ktoré je rovnako drahé aj pápežovi Františkovi. Ako dar na pamiatku návštevy poľskí veriaci odovzdal Svätému Otcovi obraz Božieho milosrdenstva podľa videnia sv. Faustíny Kowalskej. Slávnosť uzavrelo požehnanie Svätého Otca a hymnus „Gaude, Mater Poloniae“.

Pápež František sa v pastoračných priestoroch ešte krátko stretol s farskými skupinami, s birmovancami a prvoprijímajúcimi deťmi, so spoločenstvom Obnovy v Duchu Svätom a skupinou Živého ruženca. Celá návšteva prebiehala v radostnej atmosfére. Pri rozlúčke Svätý Otec s úsmevom odpovedal na ozývajúce sa hlasy, či pôjde aj na návštevu Poľska: „Pôjdem! Toto je prvá etapa mojej cesty do Poľska!“

 

 

Jan Pavel II. byl pevně ukotven ve skále, kterou je Kristus

Homília pápeža Františka v poľskom národnom kostole sv. Stanislava v Ríme, v plnom znení:

Ve čtení ze Skutků apoštolů jsme slyšeli Petra, který mocně zvěstuje Ježíšovo zmrtvýchvstání. Petr je svědek naděje, kterou je Kristus. A ve druhém čtení opět Petr utvrzuje věřící ve víře v Krista slovy: „Skrze něho jste uvěřili v Boha, který ho vzkřísil z mrtvých..., takže když věříte, můžete zároveň v Boha i doufat“ (1 Petr 1,21). Petr je pevným opěrným bodem společenství, protože stojí na skále, kterou je Kristus.

Takto byl v této velké skále jako pravý kámen ukotven Jan Pavel II. Týden po kanonizaci Jana XXIII. a Jana Pavla II. jsme se sešli v tomto kostele polské komunity v Římě, abychom poděkovali Pánu za dar svatého římského biskupa, syna vašeho národa. V kostele, který navštívil víc než 80krát! Sem přicházel neustále v různých obdobích svého života a dění v Polsku. Ve chvílích smutku a sklíčenosti, kdy se zdálo, že je vše ztraceno, on neztrácel naději, protože jeho víra a naděje byly upevněny v Bohu (srov. 1 Petr 1,21). Takto byl kamenem, skalou tohoto společenství, které se tady modlí, naslouchá Slovu, připravuje ke svátostem a přistupuje k nim, přijímá každého, kdo je v nouzi, zpívá a slaví, a odtud vychází na periferie Říma.

Vy, bratři a sestry, jste součástí lidu, který byl v dějinách velmi zkoušen. Polský národ dobře ví, že vstup do slávy musí vést skrze utrpení a kříž (srov. Lk 24,26). Ví to nikoli proto, že to studoval, ale protože to prožil. Svatý Jan Pavel II. jakožto syn hodný své pozemské vlasti šel touto cestou. Ubíral se jí příkladně a Bůh jej zbavil úplně všeho. Proto „jeho tělo odpočívá v naději“ (srov. Sk 2,26; Žl 16,9).

A my? Jsme připraveni vydat se touto cestou?

 

Vy, drazí bratři, kteří dnes tvoříte polskou křesťanskou obec v Římě, chcete jít touto cestou? Svatý Petr vám také hlasem svatého Jana Pavla II. praví: „Žijte v bázni po dobu svého vyhnanství“ (1 Petr 1,17). Je pravdou, že jsme pocestní, ale nikoli bloudící. Jsme na cestě. Víme však kam. Nebloudíme. Jsme poutníci, nikoli tuláci, jak říkával svatý Jan Pavel II.

Dva učedníci z Emauz zpočátku tápali, nevěděli kam jdou a kde skončí, ale na zpáteční cestě nikoli! Při návratu byly svědky naděje, kterou je Kristus! Protože se setkali s Ním, Zmrtvýchvstalým pocestným. Ježíš, zmrtvýchvstalý pocestný kráčí s námi. Ježíš je tady dnes s námi. Zde mezi námi! Je ve Svém Slovu, na oltáři a jde s námi, je Vzkříšený pocestný.

Také my můžeme být „vzkříšenými pocestnými“, pokud se nám rozhoří srdce Jeho Slovem a Jeho eucharistie nám otevře oči víry a nasytí nás nadějí a láskou. Také my můžeme putovat po boku sklíčených a zoufalých bratří a sester, rozehřívat jejich srdce evangeliem a bratrsky s nimi lámat chléb.

Svatý Jan Pavel II. kéž nám pomůže být „vzkříšenými pocestnými“.

Amen.

Přeložil Milan Glaser

 

 

Výzva k modlitbe za Ukrajinu a Afganistan

Vatikán 4. mája 2014 - Pápež František dnes počas poludňajšej modlitby na Námestí sv. Petra vyzval k osobitnej modlitbe za Ukrajinu a za Afganistan:

„Drahí bratia a sestry, pozývam vás zveriť Panne Márii situáciu na Ukrajine, kde neutíchajú napätia. Situácia je vážna. Prosím spolu s vami za obete týchto dní, vyprosujúc od Pána, aby vlial do všetkých sŕdc zmierlivé a bratské cítenie.

Modlime sa aj za zosnulých v dôsledku obrovského pôdneho zosuvu, ktorý pred dvoma dňami zasiahol dedinu v Afganistane. Nech všemohúci Boh, ktorý pozná meno každého z nich, prijme všetkých do svojho pokoja a tým, čo prežili, dodá silu ísť ďalej za podpory tých, čo vynaložia úsilie na zmiernenie ich utrpenia.“

 

 

2. mája

Svätý Otec prijal futbalové mužstvá Fiorentina a Neapol

Vatikán 2. mája 2014 – Na audienciu do Vatikánu dnes zavítali futbalisti talianskych klubov Fiorentina a Neapol, ktoré sa zajtra 3. mája stretnú na Olympijskom štadióne v Ríme vo finále Talianskeho pohára Coppa Italia 2014. Asi 100-člennú skupinu spolu s klubovými funkcionármi a delegáciou futbalového zväzu Federcalcio a Ligy série A prijal Svätý Otec tesne po poludní v Sále konzistória v Apoštolskom paláci. Prihovoril sa im týmito slovami:

„Milí priatelia, vitajte! Toto stretnutie sa trochu „rozrástlo“: okrem mužstva Fiorentiny a Neapolu, finalistov Talianskeho pohára, ste tu aj ďalší z vedenia Futbalovej federácie a Ligy série A. Ďakujem vám za túto návštevu a tiež za túto rozšírenú účasť! Zdá sa mi, že z vašej strany je to vyjadrením zodpovednosti – spoločenskej zodpovednosti. Futbal je v Taliansku ako aj v Argentíne a iných krajinách spoločenskou záležitosťou a vyžaduje si spoločenskú zodpovednosť zo strany futbalistov, na ihrisku aj mimo ihriska, ako aj zo strany národného i miestneho vedenia.

Ako chlapec som často chodil na štadión a mám na to krásne spomienky. Chodil som tam sám a tiež s rodinou. Boli to radostné momenty, v nedeľu, spolu s rodinou. Chcel by som vám zapriať, aby futbal a tiež každý z vysoko populárnych športov znovunadobudol rozmer sviatku. Dnes sa aj futbal pohybuje vo veľkom kolotoči biznisu, aj pre reklamu, televízie, a tak ďalej. Ale ekonomický faktor tu nesmie prevládnuť nad tým športovým, ináč riskujeme, že všetko znečistí – či už na medzinárodnej, národnej alebo regionálnej úrovni. Takže zhora treba reagovať pozitívne, udalostiam treba navrátiť športovú dôstojnosť. A v tomto, vy, futbalisti, máte veľkú zodpovednosť. Ste v centre pozornosti a mnohí vaši obdivovatelia sú mladí a aj veľmi mladí. Majte to vždy na pamäti, myslite na to, že váš spôsob správania má odozvu – v dobrom, aj v zlom. Buďte vždy pravými športovcami!

Šport v sebe zahŕňa silný výchovný vplyv na rast osoby: osobnostný rast v harmónii tela a ducha a tiež spoločenský rast v solidárnosti, vernosti a úcte. Nech futbal stále rozvíja tento potenciál! Želám vám úspešnú prácu a zajtra večer nech je to športová slávnosť! Ďakujem.“

Nakoniec Svätý Otec udelil všetkým prítomným požehnanie.

 

Svätý Otec v piatkovej homílii o radosti kresťanských mučeníkov

Vatikán 2. mája 2014 - Aj dnes je mnoho „pánov nad svedomím“, aj dnes sa zabíja „v mene Boha“ alebo sa ide do väzenia za Bibliu či kríž, poznamenal pápež František počas dnešnej rannej svätej omše v Dome sv. Marty. Priznal sa, že plakal nad nedávnou správou o ukrižovaní kresťanov na Blízkom východe. V homílii sa zameral na evanjelium (Jn 6, 1-15) o rozmnožení chlebov a rýb a na čítanie zo Skutkov apoštolov (Sk 5, 34-42), ktoré hovorí o tom, ako dala veľrada apoštolov zbičovať.

Svätý Otec predstavil tri obrazy. Prvým je láska Ježiša k ľuďom, jeho pozornosť k problémom ľudí. Pán nemá starosť o to, koľkí ho nasledujú, nepríde mu na myseľ napríklad sčítanie ľudu, či sa Cirkev rozrástla, poznamenal pápež. Pán hovorí, káže, miluje, sprevádza, kráča spolu s ľuďmi, tichý a pokorný. A hovorí s autoritou, teda silou lásky. Druhým obrazom je žiarlivosť náboženských predstaviteľov tej doby: „Nezniesli, že ľudia išli za Ježišom! Nedokázali to zniesť! Žiarlili. A to je nesprávny postoj od žiarlivosti k závisti a vieme, že otcom závisti je diabol, pre jeho závisť prišlo na svet zlo. Títo ľudia dobre vedeli, kto je Ježiš. Vedeli to! Boli to tí istí ľudia, ktorí podplatili stráž, aby povedala, že apoštoli ukradli Ježišovo telo!“

„Zaplatili, aby umlčali pravdu. Títo ľudia sú zlí, skutočne! Pretože, keď sa platí, aby bola zahalená pravda, ide o veľmi veľkú zlobu. A ľudia preto vedeli, čo boli títo zač. Nenasledovali ich, ale ich tolerovali, nakoľko mali autoritu: autoritu kultu, autoritu cirkevnej disciplíny tej doby, autoritu nad ľudom. A ľud ich nasledoval. Ježiš o nich hovorí, že na veriacich viažu ťažké bremená, kladú ich na plecia ľudí. Títo ľudia nemôžu zniesť Ježišovu miernosť, neznášajú miernosť evanjelia, neprijímajú lásku. A platia závisťou, nenávisťou.“

Na zasadnutí veľrady je jeden múdry človek, Gamaliel, ktorý vyzýva náboženských predstaviteľov, aby apoštolov prepustili. Teda to sú tie prvé dva obrazy: Ježiš, ktorý prechádza z miesta na miesto, aby videl ľudí bez pastiera, a náboženskí predstavitelia.

„Títo ľudia s ich politickým manévrovaním, s ich cirkevnými manévrami, aby naďalej vládli ľudu. A tak po tom, čo prehovoril tento múdry muž, dajú si zavolať apoštolov, predvedú ich, dajú ich zbičovať a nariadia im, aby nehovorili v Ježišovom mene. Prepúšťajú ich teda na slobodu. ‚Niečo ale musíme urobiť: dáme im poriadny výprask a potom domov!‘ Nespravodlivé, ale urobili to. Boli ‚pánmi nad svedomím‘ a cítil sa tak, že to môžu urobiť. ‚Páni nad svedomím.‘ Aj v dnešnom svete sú prítomní a je ich mnoho.“

Svätý Otec pokračoval: Plakal som, keď som videl v médiách správu o kresťanoch ukrižovaných v istej nekresťanskej krajine. Aj dnes sú ľudia, ktorí „v mene Boha“ zabíjajú, prenasledujú. A aj dnes vidíme mnoho ľudí, ktorí sa ako apoštoli radujú, že sú hodní znášať protivenstvá pre Ježišovo meno. Toto je tretí obraz – radosť zo svedectva.

„Prvý obraz: Ježiš s ľuďmi, láska, cesta, ktorej nás on učil, a ktorou by sme mali ísť. Druhý obraz: pokrytectvo náboženských vodcov ľudu, ktorí väznili mnoho ľudí pre tieto prikázania, pre túto chladnú, tvrdú zákonnosť, a ktorí aj podplácali preto, aby umlčali pravdu. Tretí obraz: radosť kresťanských mučeníkov, radosť toľkých našich bratov a sestier, ktorí v histórii zakúsili radosť, túto radosť, že sú hodní znášať potupu pre Ježišovo meno. A dnes je ich toľko! Pomyslime si len, že v niektorých krajinách sa ide do väzenia len za to, že máš pri sebe Evanjelium. Nesmieš nosiť kríž, lebo ti dajú zaplatiť pokutu. Ale srdce je šťastné. Tieto tri obrazy: zahľaďme sa dnes na ne. Je to súčasť našich dejín spásy.“

 

30. apríla

Generálna audiencia: Darom rozumu nám Duch Svätý dáva chápať Božie veci

Vatikán 30. apríla - Stotisícové zhromaždenie si dnes pri generálnej audiencii na Námestí sv. Petra vypočulo z úst Svätého Otca slová povzbudenia a formácie vo viere. Prítomných bolo aj niekoľko skupín zo Slovenska. Na priečelí baziliky sa stále vynímali gobelíny s podobizňami nových svätých. Témou dnešnej katechézy bol „dar rozumu“. Pápež František tak pokračoval v cykle o siedmich daroch Ducha Svätého. Za svoj biblický prameň si tentoraz zvolil slová sv. Pavla: «Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú. Ale nám to Boh zjavil skrze Ducha, lebo Duch skúma všetko, aj Božie hlbiny» (1 Kor 2,9-10). Ako Svätý Otec vysvetlil, dar rozumu, ktorý sa viaže s vierou, neznamená ľudskú inteligenciu, ktorou môže byť človek viac alebo menej nadaný. Je to skôr „milosť, ktorú môže vliať iba Duch Svätý, a ktorá vyvoláva v kresťanovi schopnosť ísť ponad vonkajší aspekt skutočnosti a skúmať hĺbku Božích myšlienok a jeho plánu spásy.“ Ako príklad pápež František uviedol skúsenosť Emauzských učeníkov, ktorým Ježiš otvoril myseľ a srdce pre chápanie Božích skutočností. Pápež pozval všetkých vyprosovať si dar rozumu, aby sme boli schopní chápať veci tak, ako ich chápe Boh a porozumeli evanjeliu do hĺbky.

Po katechéze nasledovali pozdravy tlmočené v hlavných svetových jazykoch. Pred záverečným spevom modlitby Otče náš a apoštolským požehnaním Svätý Otec povzbudil prítomných k nasledovaniu príkladu svätých, ktorí sú v týchto dňoch v centre pozornosti rímskych pútnikov: „Vaša návšteva pri hroboch apoštolov a pápežov len niekoľko dní po svätorečení sv. Jána XXIII. a sv. Jána Pavla II. nech je príležitosťou prehĺbiť si svoju príslušnosť k svätému Božiemu ľudu. Osobitnú myšlienku venujem mladým, chorým a mladomanželom. Včera sme slávili liturgický sviatok sv. Kataríny Sienskej, patrónky Talianska a Európy. Drahí mladí, učte sa od nej žiť ako ľudia správneho svedomia, ktorí sa nedajú stiahnuť ľudskými kompromismi. Drahí chorí, inšpirujte sa jej príkladom nezdolnosti v momentoch veľkého utrpenia. A vy, drahí mladomanželia, napodobňujte ju pevnosťou viery ako tí, ktorí sa spoliehajú na Boha.“ Na záver Svätý Otec všetkým udelil apoštolské požehnanie a zblízka pozdravil pútnikov na námestí.

Plné znenie katechézy

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Po tom, ako sme sa zaoberali darom múdrosti ako prvým zo siedmich darov Ducha Svätého, chcel by som dnes zamerať pozornosť na druhý dar, ktorým je dar rozumu. Nejde o ľudský rozum, o intelektuálnu schopnosť, ktorou môžeme byť viac či menej nadaní. Je to skôr milosť, ktorú môže vliať iba Duch Svätý, a ktorá vyvoláva v kresťanovi schopnosť ísť ponad vonkajší aspekt skutočnosti a skúmať hĺbku Božích myšlienok a jeho plánu spásy.

Apoštol Pavol, obrátiac sa na komunitu v Korinte, výstižne opisuje účinky tohto daru, teda to, čo tento dar rozumu v nás spôsobuje. Pavol hovorí takto: «Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú. Ale nám to Boh zjavil skrze Ducha, lebo Duch skúma všetko, aj Božie hlbiny» (1 Kor 2,9-10). To samozrejme neznamená, že kresťan môže pochopiť akúkoľvek vec a nadobudnúť plné poznanie Božích zámerov. To všetko očakávame, že sa zjaví v celej svojej jasnosti, keď sa ocitneme pred Božou tvárou a staneme sa naozaj zjednotení s ním. Ako však naznačuje samotný výraz intelectus v latinčine, dar rozumu nám umožňuje „intus legere“, čo znamená „čítať vo vnútri“. Tento dar nám pomáha chápať veci tak, ako ich zamýšľal Boh, ako ich chápe on, s Božím rozumom. Niekto totiž môže pochopiť nejakú situáciu ľudským rozumom, s rozvahou, a je to v poriadku. Avšak porozumieť nejakej situácii do hĺbky, tak ako jej rozumie Boh, je účinkom tohto daru. A Ježiš nám chcel poslať Ducha Svätého, aby sme mali tento dar, aby sme my všetci mohli pochopiť veci tak, ako im rozumie Boh, Božou inteligenciou. Je to nádherný dar, ktorý Pán daroval nám všetkým. Tento dar nás vovádza do dôvernosti s Bohom a umožňuje nám mať účasť na pláne lásky, ktorý má s nami Boh.

Je teda zjavné, že dar rozumu je úzko spätý s vierou. Keď Duch Svätý prebýva v našom srdci a osvecuje našu myseľ, dáva nám denne vzrastať v chápaní toho, čo Pán povedal a vykonal. Sám Ježiš povedal svojim učeníkom: Zošlem vám Ducha Svätého a on vám dá porozumieť všetkému, čo som vás naučil. Porozumieť Ježišovej náuke, porozumieť jeho slovu, pochopiť evanjelium, pochopiť Božie slovo. Niekto by mohol čítať evanjelium a niečomu porozumieť, ak však čítame evanjelium s týmto darom Ducha Svätého, môžeme porozumieť Božím slovám do hĺbky. A to je veľký dar, obrovský dar, o ktorý máme prosiť a vyprosovať si ho spoločne: Daj nám, Pane, dar rozumu.

V Lukášovom evanjeliu sa nachádza príbeh, ktorý veľmi dobre vyjadruje hĺbku a silu tohto daru. Dvaja učeníci, po tom, ako sa prizerali Ježišovej smrti na kríži a jeho pochovaniu, sklamaní a zdrvení odchádzajú z Jeruzalema a vracajú sa do svojej dediny Emauzy. Kým sú ešte na ceste, vzkriesený Ježiš sa k nim pripája a začína sa s nimi rozprávať, ale ich oči, zastreté smútkom a beznádejou, nie sú schopné ho spoznať. Ježiš kráča s nimi, oni však sú natoľko smutní, natoľko zúfalí, že ho nespoznávajú. Keď im však Pán vysvetľuje Písma, aby pochopili, že musel trpieť, zomrieť a vstať z mŕtvych, otvorili sa im oči mysle a v srdciach sa zažala nádej (porov. Lk 24,13-27). A takto s nami koná Duch Svätý: otvára nám myseľ, otvára nás, aby sme lepšie chápali, lepšie chápali Božie veci, ľudské záležitosti, situácie a všetky veci. Dar rozumu je dôležitý pre náš kresťanský život. Prosme si ho od Pána, aby nám ho dal, aby dal tento dar nám všetkým, aby sme chápali tak ako chápe on veci, ktoré sa dejú a aby sme porozumeli predovšetkým Božiemu slovu v evanjeliu. Ďakujem.

 

 

29. apríla

František: Dosvědčováním živého Krista mezi námi se vyznačuje obec věřících

Vatikán. Každé křesťanské společenství by mělo svůj život srovnávat s životem, kterým se vyznačovala prvotní církev, a ověřovat si svoji schopnost žít v harmonii, dosvědčovat Kristovo zmrtvýchvstání a pečovat o chudé – řekl papež František v homilii při ranní mši v kapli Domu sv. Marty.

Dnešní čtení ze Skutků apoštolů (4,32-37) načrtává třemi tahy obraz křesťanské obce. Papež František se ve své homilii zastavil nad těmito třemi rysy, jimiž je naprostá vnitřní svornost, dosvědčování Krista navenek a zamezování tomu, aby někdo z členů obce trpěl nedostatkem. Toto jsou „tři vlastnosti znovuzrozeného lidu“. Papež rozvíjel v homilii „zrození shůry, na které klade důraz Velikonoční týden, tedy zrození z Ducha, který dává život. To je totiž jádrem společenství křesťanů ještě před tím než se tak začali nazývat.“

„»Obec věřících měla jedno srdce a jednu duši« (Sk 4,32). Pokoj. Společenství pokoje. To znamená, že v takovém společenství nebylo místo pro řeči, závist a pomluvy. Pokoj. Odpuštění. »Láska všechno přikrývá«. Ke zhodnocení nějakého společenství je třeba se ptát, jaké jsou postoje křesťanů. Jsou mírní, pokorní? Jsou mezi nimi mocenské rozepře? Závistivé spory? Klevety? Pak nejsou na cestě Ježíše Krista. Tyto rysy jsou velmi důležité, protože démon se stále snaží rozdělovat. Je otcem rozdělení.“

Ne že by v první obci nebyly žádné problémy. Papež František zmiňuje „vnitřní spory, naukové spory, mocenské spory,“ které se později dostavily. Například, když si vdovy stěžovaly, že mají nedostatek, a apoštolové museli ustanovit jáhny. Nicméně „silným počátečním momentem tohoto společenství navždy zůstává zrození z Ducha (srov. Jan 3,7-15),“ zdůraznil papež. Je to svorné společenství, které dosvědčuje víru a s nímž by se každé dnešní společenství mělo konfrontovat.

„Je to společenství, které dosvědčuje zmrtvýchvstání Ježíše Krista? Věří opravdu tato farnost, toto společenství, tato diecéze v to, že Ježíš Kristus vstal z mrtvých? Anebo říká: »Ano, vstal, ale potud«, protože věří jen potud a srdcem je daleko od této moci. Je třeba dosvědčovat, že Ježíš je živý mezi námi. Podle toho lze zjistit, jaké je společenství.“

Třetím rysem, se kterým by se každé křesťanské společenství mělo poměřovat, je vztah vůči chudým. A v tomto měřítku, papež rozlišuje dvě hlediska:

„Za prvé: jaký je tvůj postoj či postoj společenství vůči chudým? Za druhé: je toto společenství chudé? Chudé srdcem, chudé duchem? Anebo vkládá svoji důvěru do majetku? Do moci? Harmonie, svědectví, chudoba a péče o chudé - to je to, co vysvětloval Ježíš Nikodémovi o narození shůry. Protože jediný, kdo to může učinit je Duch. Je to dílo Ducha. Duch vytváří církev. Duch tvoří jednotu. Duch vybízí k dosvědčování. Duch činí chudým, protože On je bohatý a působí, aby jsi se staral o chudé.“

„Kéž nám Duch svatý pomáhá, abychom se ubírali cestou těch, kteří se znovu narodili mocí křtu“ – končil papež František dnešní ranní homilii.

 

Svätý Otec poďakoval organizátorom a médiám, zaslal pozdrav chorým

Vatikán 27. apríla - Pred záverom kanonizačnej svätej omše Svätý Otec v krátkom príhovore pozdravil jednotlivé skupiny prítomných, poďakoval organizátorom zo strany cirkevnej i občianskej, dobrovoľníkom a rovnako aj pracovníkom médií. Zvlášť pozdravil chorých a starších ľudí, ku ktorým, ako pripomenul, „mali noví svätí osobitne blízko.“ Potom sa pred sochou Madony pomodlil spolu so zhromaždením mariánsku modlitbu „Raduj sa, nebies Kráľovná.“ Vyše dvojhodinové liturgické slávenie uzavrelo apoštolské požehnanie Svätého Otca.

Celý príhovor pred modlitbou Raduj sa, nebies Kráľovná

„Drahí bratia a sestry, pred ukončením tejto slávnosti viery chcem všetkých vás pozdraviť a poďakovať vám!

Ďakujem bratom kardinálom, mnohým biskupom a kňazom z každej časti sveta. Moje poďakovanie patrí oficiálnym delegáciám z mnohých krajín, ktoré prišli vzdať hold dvom pápežom, ktorí majú neodmysliteľný podiel na rozvoji národov a mieru. Osobitná vďaka patrí talianskym štátnym orgánom za ich spoluprácu. S veľkou láskou pozdravujem pútnikov z diecéz Bergamo a Krakov! Milovaní, uctievajte si pamiatku oboch svätých pápežov verným nasledovaním ich učenia.

Som vďačný všetkým, ktorí veľkodušne pripravovali tieto pamätné dni: diecéze Ríma s kardinálom Vallinim, mestu Rím so starostom Ignaziom Marinom, poriadkovým zložkám a rôznym organizáciám, združeniam a mnohým dobrovoľníkom. Vďaka vám všetkým!

Môj pozdrav patrí všetkým pútnikom – tu na Námestí svätého Petra, v okolitých uliciach a na ďalších miestach v Ríme –; rovnako tým, ktorí sú spojení s nami prostredníctvom rozhlasu a televízie; a vďaka prevádzkovateľom a pracovníkom médií, ktoré mnohým ľuďom umožnili zapojiť sa. Chorým a starším ľuďom, pre ktorých boli noví svätí zvlášť veľmi blízki, patrí osobitný pozdrav.

A teraz sa obráťme v modlitbe na Pannu Máriu, ktorú sv. Ján XXIII. a sv. Ján Pavol II. milovali ako jej verní synovia.“

 

Homília Svätého Otca pri kanonizačnej slávnosti Jána XXIII. a Jána Pavla II.

Vatikán 27. apríla. Pri kanonizačnej slávnosti v nedeľu 27. apríla na Námestí sv. Petra Svätý Otec František vyhlásil pápežov Jána XXIII. a Jána Pavla II. za svätých. Po obrade svätorečenia nasledovala bohoslužba slova s liturgickými textami 2. veľkonočnej nedele (Sk 2,42-47; Ž 118,2-4.13-15.22-24; 1 Pt 1,3-9; Jn 20,19-31). Svätý Otec následne predniesol homíliu, ktorú uvádzame v plnom znení:

„V centre dnešnej nedele, ktorá uzatvára Veľkonočnú oktávu, a ktorú si sv. Ján Pavol II. želal nazvať nedeľou Božieho milosrdenstva, sú oslávené rany vzkrieseného Ježiša. On ich už raz ukázal, keď sa zjavil apoštolom v ten istý večer prvého dňa po sobote, v deň zmŕtvychvstania. Avšak v ten večer, ako sme počuli, tam nebol Tomáš, a keď mu ostatní hovorili, že videli Pána, odpovedal, že ak neuvidí a nedotkne sa tých rán, neuverí. O osem dní sa Ježiš opäť zjavil vo večeradle uprostred učeníkov a bol tam aj Tomáš. Obrátil sa k nemu a pozval ho, aby sa dotkol jeho rán. A vtedy si tento úprimný človek, tento muž, navyknutý overiť si všetko osobne, pokľakol pred Ježišom a povedal: «Pán môj a Boh môj!» (Jn 20,28).

Ježišove rany sú pohoršením pre vieru, ale sú aj previerkou viery. Preto z osláveného Kristovho tela rany nemiznú, ostávajú, pretože tie rany sú neprestajným znamením Božej lásky voči nám a sú nevyhnutné pre vieru v Boha. Nie preto, aby sme verili, že Boh jestvuje, ale pre vieru v to, že Boh je láska, milosrdenstvo a vernosť. Sv. Peter, vychádzajúc z Izaiáša, píše kresťanom: «Jeho ranami ste uzdravení» (1 Pt 2,24; porov. Iz 53,5).

Sv. Ján XXIII. a sv. Ján Pavol II. mali odvahu hľadieť na Ježišove rany, dotýkať sa jeho ranených rúk a prebodnutého boku. Nehanbili sa za Kristovo telo, nepohoršovali sa na ňom, na jeho kríži, nehanbili sa za telo brata (porov. Iz 58,7), pretože v každom trpiacom videli Ježiša. Boli to dvaja odvážni ľudia, plní odvahy (parrésie) Ducha Svätého a vydali svedectvo Cirkvi a svetu o Božej dobrote a jeho milosrdenstve.

Boli kňazmi, biskupmi a pápežmi dvadsiateho storočia. V ňom zažili tragédie, ale neboli nimi premožení. Silnejší bol v nich Boh, silnejšia bola viera v Ježiša Krista, Vykupiteľa človeka a Pána dejín, silnejšie v nich bolo Božie milosrdenstvo, ktoré sa zjavuje v týchto piatich ranách, silnejšia bola materská blízkosť Márie.

V týchto dvoch mužoch kontemplujúcich Kristove rany a svedkoch jeho milosrdenstva prebývala «živá nádej», spolu s «nevýslovnou radosťou, plnou slávy» (1 Pt 1,3.8). Tá nádej a tá radosť, ktoré vzkriesený Kristus dáva svojim učeníkom, a ktoré im nič a nikto nemôže vziať. Veľkonočná nádej a radosť, ktoré prešli vyhňou sebazrieknutia, sebavyprázdnenia, najkrajnejšej blízkosti k hriešnikom, až po nevoľnosť z horkosti toho kalicha. Túto nádej a túto radosť títo dvaja svätí pápeži dostali ako dar od vzkrieseného Pána a vo svojom čase ich v hojnosti darovali Božiemu ľudu, získajúc za to večnú odmenu.

Touto nádejou a touto radosťou dýchalo už prvé spoločenstvo veriacich v Jeruzaleme, o ktorom hovoria Skutky apoštolov (porov. Sk 2,42-47), ako sme to počuli v druhom čítaní. Je to komunita, v ktorej sa žije podstata evanjelia, to znamená, láska, milosrdenstvo, jednoduchosť a bratstvo.

Tento obraz Cirkvi mal pred sebou Druhý vatikánsky koncil. Ján XXIII. a Ján Pavol II. spolupracovali s Duchom Svätým, aby obnovili a obrodili Cirkev podľa jej pôvodnej fyziognómie, toho výrazu, ktorý jej vtlačili svätí počas priebehu storočí. Nezabúdajme, že práve svätí umožňujú Cirkvi napredovať a rásť. Zvolaním Druhého vatikánskeho koncilu sv. Ján XXIII. preukázal citlivú vnímavosť voči Duchu Svätému, nechal sa viesť a stal sa pre Cirkev pastierom, vodcom, ktorý bol sám vedený, vedený Duchom. V tom spočívala jeho veľká služba Cirkvi. Preto sa mi páči považovať ho za pápeža poddajnosti voči Duchu Svätému.

V tejto službe Božiemu ľudu bol sv. Ján Pavol II. pápežom rodiny. On sám raz povedal, že by chcel, aby sa naňho spomínalo ako na pápeža rodiny. S radosťou to zdôrazňujem, keďže sa nachádzame na ceste synody o rodine a s rodinami, na ktorej nás on istotne z neba sprevádza a podporuje.

Nech obaja títo noví svätí pastieri Božieho ľudu orodujú za Cirkev, aby počas týchto dvoch rokov synodálnej cesty bola vnímavá voči Duchu Svätému v pastoračnej službe rodine. Nech nás obaja učia nepohoršovať sa nad Kristovými ranami, prenikať do tajomstva Božieho milosrdenstva, ktoré vždy dúfa, vždy odpúšťa, vždy miluje.“

 

24. apríla

Pápež vo štvrtkovej homílii: Nebojme sa radosti ako netopiere svetla

Existujú kresťania, ktorí majú strach z radosti zo vzkriesenia, ktorú nám Ježiš chce dať. Ich život sa javí ako pohreb, ale vzkriesený Pán je vždy s nami. To je myšlienka pápeža Františka z rannej svätej omše, ktorú v dnešný veľkonočný štvrtok slávil v Dome sv. Marty. Evanjelium liturgie dňa (Lk 24,35-48) rozpráva o zjavení sa vzkrieseného Krista jeho učeníkom. Na Pánov pozdrav «Pokoj vám!» zachvátil učeníkov zmätok a strach namiesto radosti. Mysleli si, že vidia ducha. Ježiš sa usiluje o to, aby pochopili, že to, čo vidia, je realita, povzbudzuje ich, aby sa dotkli jeho tela, pýta si jedlo. Chce ich priviesť k radosti zo vzkriesenia, radosti z jeho prítomnosti medzi nimi. Ale učeníci – ako povedal Svätý Otec – „nemohli uveriť pre radosť, báli sa radosti“:

„Toto je akási choroba kresťanov. Bojíme sa radosti. Je lepšie myslieť si: ,Áno, Boh existuje, ale je kdesi tam; Ježiš vstal z mŕtvych, je tam.‘ Nechávame si trochu odstup. Bojíme sa Ježišovej blízkosti, pretože tá nám dáva radosť. A tak si možno vysvetliť, prečo je tak veľa pohrebných kresťanov, ktorých život sa javí ako pretrvávajúci pohreb. Dávajú prednosť smútku pred radosťou. Lepšie sa cítia nie vo svetle radosti, ale v tme, ako tie zvieratá, ktoré vychádzajú len v noci, vo svetle dňa nič nevidia, ako netopiere. A s trochou zmyslu pre humor môžeme povedať, že sú to netopierí kresťania, ktorí uprednostňujú tmu pred svetlom Pánovej prítomnosti.“

Ale Ježiš nám svojím vzkriesením dáva radosť. Radosť z toho, že sme kresťania, radosť z toho, že ho môžeme nasledovať zblízka, radosť z toho, že môžeme ísť cestou blahoslavenstiev, radosť, že môžeme byť s ním:

„A my sme mnohokrát alebo zmätení, keď príde táto radosť, alebo máme strach, že vidíme ducha, alebo sa domnievame, že Ježiš predstavuje nejaký spôsob konania: ‚Ale my sme kresťania, a musíme konať takto‘. Ale kde je Ježiš? ‚Nie, Ježiš je v nebi.‘ Rozprávaš sa s Ježišom? Hovoríš Ježišovi: ‚Verím, že žiješ, že si vstal, že si blízko mňa, že ma neopustíš‘? Kresťanský život má byť toto: dialóg s Ježišom, pretože – a to je pravda – Ježiš je stále s nami, je stále s našimi problémami, našimi ťažkosťami a s našimi dobrými skutkami.“

Koľkokrát my kresťania nie sme radostní, pretože sa bojíme! Sme kresťanmi, ktorí boli premožení krížom:

„V mojej krajine je jedno príslovie, ktoré hovorí: ‚Keď sa niekto popáli horúcim mliekom, potom plače, keď zbadá čo len kravu.‘ A títo sa popálili drámou kríža a povedali si: ‚Nie, nezostaneme tu. On je v nebi; dobre, že vstal, ale nech sem druhý raz nepríde, lebo to bude na nás priveľa.‘ Prosme Pána, aby urobil s nami všetkými to, čo urobil s učeníkmi, ktorí sa báli radosti. Aby nám otvoril myseľ: «Vtedy im otvoril myseľ, aby porozumeli Písmu». Nech otvorí našu myseľ a dá nám pochopiť, že on je živou skutočnosťou, že on má telo, že je s nami, že nás sprevádza a že on zvíťazil. Prosme Pána o milosť, aby sme sa nebáli radosti.“

 

 

Generálna audiencia: Prečo hľadáte živého medzi mŕtvymi?

Vatikán 23. apríla – „Prečo hľadáte živého medzi mŕtvymi?“ Táto otázka, ktorú anjeli položili ženám stojacim v rozpakoch nad Ježišovým prázdnym hrobom, dnes rezonovala v celej katechéze Svätého Otca Františka. Na námestí sv. Petra si ju vypočuli desaťtisíce pútnikov z celého sveta, ktorí sa už postupne v Ríme začínajú schádzať aj na blížiace sa svätorečenie pápežov Jána XXIII. a Jána Pavla II. Bolo medzi nimi aj viacero jednotlivcov i skupín zo Slovenska. Na pódiu v blízkosti Svätého Otca bolo možné zahliadnuť dvoch slovenských gréckokatolíckych biskupov, prešovského arcibiskupa metropolitu Jána Babjaka s pomocným biskupom Milanom Lachom. Obaja včera pricestovali do Ríma, kde sa zúčastnia na svätorečení. Ďalej boli prítomní aj čerstvo vysvätení diakoni Jaroslav Mudroň SJ a Jakub Garčár SJ spolu so skupinou slovenských jezuitov. Jezuitskí diakoni včera prijali svätenie v rímskom kostole Chiesa del Gesù vkladaním rúk otca arcibiskupa Cyrila Vasiľa, sekretára Kongregácie pre východné cirkvi.

Pápež František vychádzal vo svojich myšlienkach z Lukášovho evanjelia, ktorého úryvok zaznel na úvod audiencie: „V prvý deň týždňa zavčas ráno [ženy] prišli k hrobu a priniesli voňavé oleje, čo si pripravili. Kameň našli od hrobu odvalený, vošli dnu, ale telo Pána Ježiša nenašli. Ako nad tým rozpačito uvažovali, zastali pri nich dvaja mužovia v žiarivom odeve. Zmocnil sa ich strach i sklonili tvár k zemi. Ale oni sa im prihovorili: «Prečo hľadáte živého medzi mŕtvymi? Niet ho tu. Vstal z mŕtvych.» (Lk 24,1-6)“

Aj my si podľa Svätého Otca často potrebujeme vypočuť otázku spred Ježišovho hrobu. Zvlášť vtedy, keď sa „uzatvárame do egoizmu a samoľúbej spokojnosti“, keď sa „nechávame zviesť pozemskou mocou a svetskými vecami“ a zabúdame na Boha a blížneho. „Nie je samozrejmosťou akceptovať život Vzkrieseného a jeho prítomnosť uprostred nás,“ povedal ďalej pápež František, ktorý poukázal na príklady rozličných reakcií apoštola Tomáša, Márie Magdalény či Emauzských učeníkov, ktoré napokon vďaka Ježišovmu zásahu dostávajú správne nasmerovanie. Pápež František prítomným položil otázku, akým spôsobom hľadajú oni živého Krista, akú cestu nasledujú, aby sa s ním stretli a prečo tak konajú. „Napomenutie «Prečo hľadáte živého medzi mŕtvymi» nám pomáha, aby sme vyšli z našich ohraničených smútkov a otvára nás pre horizonty radosti a nádeje,“ poznamenal Svätý Otec. Ako vysvetlil, ide o nádej, ktorá „odvaľuje kamene od hrobov“ a je povzbudením k ohlasovaniu Dobrej zvesti.

Plné znenie katechézy:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Tento týždeň je týždňom radosti: oslavujeme Ježišovo zmŕtvychvstanie. Je to opravdivá radosť, hlboká, založená na istote, že vzkriesený Kristus už viac neumiera, ale je živý a pôsobí v Cirkvi a vo svete. Táto istota prebýva v srdciach veriacich od toho veľkonočného rána, keď sa ženy vybrali k Ježišovmu hrobu a keď im anjeli povedali: «Prečo hľadáte živého medzi mŕtvymi?» (Lk 24,5).

«Prečo hľadáte živého medzi mŕtvymi?» - Tieto slová sú ako kamenný míľnik v dejinách. No sú aj „kameňom úrazu“, ak sa neotvoríme Dobrej zvesti, ak si myslíme, že menej starostí budeme mať s mŕtvym Ježišom, než s Ježišom, ktorý je živý! A koľkokrát si pri našom každodennom putovaní potrebujeme vypočuť tieto slová: «Prečo hľadáte živého medzi mŕtvymi?» Koľkokrát hľadáme život uprostred mŕtvych vecí, uprostred vecí, ktoré nemôžu dať život, hľadáme ho vo veciach, ktoré dnes sú a zajtra ich už nebude, vo veciach, ktoré sa pomíňajú... «Prečo hľadáte živého medzi mŕtvymi?»

Potrebujeme to počuť vtedy, keď sa uzatvárame do niektorej z rozličných foriem egoizmu alebo do samoľúbej spokojnosti, vtedy, keď sa nechávame zviesť pozemskou mocou a vecami tohto sveta, zabúdajúc na Boha a na blížneho, vtedy, keď vkladáme naše nádeje do svetských márností, do peňazí, do úspechu. Vtedy nám Božie slovo hovorí: «Prečo hľadáte živého medzi mŕtvymi?» Prečo tam hľadáš? To ti nemôže dať život! Áno, azda ti to dá radosť na nejakú tú minútu, na nejaký ten deň, na nejaký týždeň, mesiac... A potom?

«Prečo hľadáte živého medzi mŕtvymi?» - Táto veta musí vniknúť do nášho srdca a musíme si ju opakovať. Zopakujeme si ju trikrát spoločne? Dáme sa do toho? Všetci: «Prečo hľadáte živého medzi mŕtvymi?» Nahlas! [Prítomní opakujú.]

Dnes, keď sa vrátime domov, povedzme ju zo srdca, v tichu, ale položme si túto otázku: Prečo vo svojom živote hľadám medzi mŕtvymi toho, ktorý je živý? Keď tak urobíme, bude nám to na osoh. Nie je ľahké byť otvoreným voči Ježišovi. Nie je samozrejmosťou akceptovať život Vzkrieseného a jeho prítomnosť uprostred nás. Evanjelium nám dáva vidieť rozličné reakcie: reakciu apoštola Tomáša, reakciu Márie z Magdaly, reakciu Emauzských učeníkov. Pomôže nám, keď sa s nimi budeme konfrontovať. Tomáš kladie viere podmienku, žiada si dotknúť sa dôkazu, dotknúť sa rán. Mária Magdaléna plače, vidí ho, ale ho nespoznáva, uvedomí si, že je to Ježiš, až keď ju osloví po mene. Emauzskí učeníci, skleslí a s pocitom porážky, sa dostávajú k stretnutiu s Ježišom, keď sa nechávajú sprevádzať tým tajomným pocestným. Každý z nich inou cestou, hľadali medzi mŕtvymi toho, ktorý je živý, a bol to sám Pán, kto ich smer cesty napravil. A čo robím ja? Akú cestu sledujem, aby som sa stretol so živým Kristom? On nám bude vždy nablízku, aby napravil smer našej cesty, ak sme si ho zmýlili.

«Prečo hľadáte živého medzi mŕtvymi?» - Táto otázka nám dáva prekonať pokušenie obzerať sa späť, za tým, čo bolo včera, a pobáda nás vpred k smerom k budúcnosti. Ježiš nie je v hrobe, je vzkriesený! On je živý, je ten, ktorý neprestajne obnovuje svoje telo, ktorým je Cirkev a umožňuje mu kráčať, tiahnuc ho za sebou. «Včera» je Ježišovým hrobom a hrobom Cirkvi, hrobom pravdy a spravodlivosti. «Dnes» je večným vzkriesením, v ústrety ktorému nás pobáda Duch Svätý, darujúc nám plnú slobodu.

Dnes sa aj pred nás stavia táto otázka: Ty, prečo hľadáš medzi mŕtvymi toho, ktorý je živý, ty, ktorý sa uzatváraš do seba samého po zlyhaní a ty, ktorý nemáš viac síl modliť sa? Prečo hľadáš medzi mŕtvymi toho, ktorý je živý, ty, ktorý sa cítiš osamelý, opustený priateľmi a možno aj Bohom? Prečo hľadáš medzi mŕtvymi toho, ktorý je živý, ty, ktorý si stratil nádej, a ty, ktorý sa cítiš uväznený vo svojich hriechoch? Prečo hľadáš medzi mŕtvymi toho, ktorý je živý, ty, ktorý túžiš po kráse, duchovnej dokonalosti, spravodlivosti, po pokoji?

Potrebujeme opakovane počuť a pripomínať si navzájom napomenutie anjela! Toto napomenutie «Prečo hľadáte živého medzi mŕtvymi?», nám pomáha, aby sme vyšli z našich ohraničených smútkov a otvára nás pre horizonty radosti a nádeje. Pre tú nádej, ktorá odvaľuje kamene od hrobov a povzbudzuje ohlasovať Dobrú zvesť, schopnú zrodiť nový život pre iných. Zopakujme tento anjelov výrok, aby sme ho mali v srdci a v pamäti, a potom nech si ho každý z nás opakuje v tichu: «Prečo hľadáte živého medzi mŕtvymi?» Zopakujme ho! «Prečo hľadáte živého medzi mŕtvymi?» Pohliadnite len, bratia a sestry, on je živý, je s nami! Nechoďme k toľkým hrobom, ktoré ti dnes niečo prisľúbia, krásu, a potom ti nič nedajú! On je živý! Nehľadajme medzi mŕtvymi toho, ktorý je živý. Ďakujem.

 

22. apríla

Pápež v televíznom rozhovore odpovedal mladým na otázky „na telo“

Svätý Otec František je známy tým, že poskytuje rozhovory rozličným médiám, pri ktorých často odpovedá aj na otázky „na telo“, ktoré mu novinári kladú. Ako človek dialógu sa nezdráha odpovedať ani na takéto otázky. Známa je napríklad jeho ústretová odpoveď formou listu na otázky o existencii absolútnej pravdy a o hodnovernosti Cirkvi, ktoré mu adresoval novinár Eugenio Scalfari na stránkach denníka La Repubblica, tradične nie veľmi nakloneného Cirkvi. Pápež František mu neskôr poskytol aj priamy rozhovor pri osobnom stretnutí. Naposledy Svätý Otec odpovedal na priamo kladené otázky pri stretnutí s mladými Belgičanmi, ktorých Svätému Otcovi predstavil biskup diecézy Gent, Mons. Lucas Van Looy SDB. Skupina dvanástich mladých flámskej národnosti sa dala dohromady na Svetových dňoch mládeže v Riu de Janeiro a po tejto skúsenosti sa rozhodla priniesť posolstvo Svätého Otca ostatným mladým vo svojej krajine. Zvolili si spôsob, o ktorom boli presvedčení, že ich vrstovníkov osloví: cez televízne interview s pápežom. Rozhovor, ktorý vznikol pri audiencii, na ktorej ich Svätý Otec prijal 31. marca v Apoštolskom paláci vo Vatikáne, nahrala flámska televízia VRT, ktorá ho potom odvysielala v rámci Belgicka. Nahrávania sa zúčastnili traja zo skupiny, dve dievčatá a mladý muž. Za pomoci tlmočníčky na ich otázky kladené v angličtine Svätý Otec odpovedal po taliansky. Aké to boli otázky a ako Svätý Otec odpovedal? Vypočujme si niektoré z nich.

Mladá dievčina sa opýtala takto: „Ja neverím v Boha, ale vaše gestá a ideály ma nadchýnajú. Máte nejaké posolstvo pre nás všetkých, pre mladých kresťanov, pre ľudí, ktorí neveria alebo majú iné vierovyznanie alebo veria inak?“

„Podľa je mňa je potrebné usilovať sa o autentickosť v tom, ako rozprávame. A pre mňa autentickosť je v tomto: zhováram sa s priateľmi. Všetci sme bratia. Veriaci, neveriaci, toho alebo iného vierovyznania, židia, moslimovia, všetci sme bratia. Človek je v centre dejín, toto je podľa mňa dôležité: človek je v centre. V súčasnom momente histórie bol človek vyhodený z centra, odsunutý na perifériu, a v centre – aspoň v tejto chvíli – je moc, peniaze. A my musíme pracovať pre ľudí, pre muža a ženu, ktorí sú obrazom Boha. Prečo mladí? Pretože mladí ... sú tým semenom, ktoré postupom času prinesie úrodu. Ale aj vzhľadom na to, čo som práve spomínal: v tomto svete, kde je v centre moc a peniaze, sú mladí zatláčaní preč. Deti sú odmietané – nechceme deti, chceme ich menej, malé rodiny – nie je tu ochota mať deti. Odsúvaní sú starí ľudia: mnohí starčekovia a starenky zomierajú skrytou eutanáziou, nedostane sa im potrebnej starostlivosti, a tak zomrú. Vytláčaní sú dnes mladí. Predstavte si, napríklad len v Taliansku nezamestnanosť mladých od 25 rokov nadol je takmer 50 percent, v Španielsku 60 percent a v Andalúzii na juhu Španielska 70 percent. Neviem aké je percento nezamestnanosti mladých v Belgicku...“

„Trochu nižšia: 5 - 10 percent...“

„Nízka, vďaka Bohu. Ale uvažujte, čo znamená generácia mladých, ktorí nemajú prácu! Môžeš mi povedať: Však jesť majú čo, spoločnosť im dá živobytie.“ Áno, ale to nestačí, pretože nemajú skúsenosť dôstojnosti, že priniesli domov chlieb. A toto je moment utrpenia mladých. Vstúpili sme do kultúry odhadzovania: všetko, čo neslúži globalizácii, sa vyradí. Starí ľudia, deti, mladí. Ale takto sa zahadzuje budúcnosť ľudstva, pretože v deťoch, mladých a starých je budúcnosť ľudstva. V deťoch a mladých preto, lebo sú nositeľmi dejín, a starší sú tí, ktorí nám musia dať pamäť ľudstva, ako sa vyvíjala cesta ľudstva. Ak budú vylúčení, budeme mať skupinu ľudí bez sily, pretože nebude mať veľa mladých a detí, a tí budú bez pamäti. A toto je vážne! Preto si myslím, že musíme pomáhať mladým, aby mohli mať svoju rolu v spoločnosti.“

Pýta sa mladý muž: „Všetci sme ľudia a robíme chyby. Čomu vás naučili vaše chyby?“

„Chyby som robil, robím... V Biblii v Knihe múdrosti sa píše, že najspravodlivejší človek pochybí sedemkrát za deň! Chce sa tým povedať, že všetci robíme chyby. Hovorí sa, že človek je jediný tvor, ktorý padá dvakrát pre to isté, pretože sa nepoučí ihneď zo svojich chýb. Niekto môže povedať: ‚Ja som neurobil nič zlé‘, a nepracuje na sebe. Tým sa dostáva k márnivosti, povýšenectvu, pýche. Myslím si, že aj chyby v mojom živote boli a sú veľkými učiteľmi života. Veľkí učitelia ťa veľa naučia. Aj ťa pokoria, pretože niekto sa môže cítiť ako superman a potom robí chyby, a toto ho pokorí, vráti ho na svoje miesto. Nepovedal by som, že zo všetkých mojich chýb som sa poučil, myslím si, že z niektorých som sa nepoučil, pretože som tvrdohlavý, a poučiť sa, to nie je ľahké. Ale z mnohých chýb som sa čomusi podučil, a to mi bolo na osoh. Je tiež dôležité uvedomiť si chyby: Toto som urobil zle, tam som sa mýlil, tam som pochybil... A treba tiež dávať pozor, aby ste neupadli opäť do toho istého omylu, nespadli do tej istej jamy... Dialóg so svojimi vlastnými chybami je jedna dobrá vec, pretože ony ťa učia a dôležité je, že ony ti pomôžu stať sa trochu pokornejším a pokora je veľmi dobrá, osožná pre ľudí, pre nás. Neviem, či to bola postačujúca odpoveď...“

Jedno z dievčat nadviazalo otázkou: „Máte nejaký konkrétny príklad, ako ste sa poučili z nejakej chyby?“

„Nuž, poviem to, písal som o tom v knihe, je to zverejnené. Napríklad v riadení života Cirkvi. Bol som vymenovaný za predstaveného veľmi mladý a urobil som veľa chýb napríklad autoritárskym postojom. Bol som príliš autoritársky, v 36 rokoch... Potom som sa naučil, že je potrebné viesť dialóg, počúvať, čo si myslia iní... Ale nedá sa to naučiť raz a navždy, nie. Je to dlhá cesta. Toto je jeden konkrétny príklad. A ja som sa naučil zo svojho trochu autoritárskeho postoja, ako rehoľný predstavený, nájsť spôsob, ako takým nebyť...“

Dievča pokračuje ďalšou otázku: „Ja vidím Boha v ľuďoch. Kde vidíte Boha Vy?“

„Snažím sa, usilujem sa ho nachádzať vo všetkých okolnostiach života. Hľadám a nachádzam ho v čítaní Svätého písma, nachádzam ho v slávení sviatostí, v modlitbe a aj vo svojej práci sa snažím nájsť ho v ľuďoch, v rôznych ľuďoch... Predovšetkým ho nachádzam v chorých: to mi pomáha, pretože keď som s chorými, pýtam sa, prečo on, a nie ja? Nachádzam ho medzi väzňami: prečo je tento vo väzení a ja nie? A v tomto nachádzam Boha. Pomáha mi, keď sa ho snažím hľadať po celý deň. Nedokážem to, ale snažím sa to robiť, aby som bol v dialógu. Nedokážem to robiť celkom tak. Svätí to robili dobre, ja ešte nie. Ale toto je tá cesta.“

Ďalšia otázka sa týkala témy strachu: „Ja mávam rôzne obavy, strach. Čoho sa Vy bojíte?“

„Sám seba! Mať strach... Pozri, v evanjeliu Ježiš často opakuje: «Nebojte sa! Nebojte sa!» Hovorí to mnohokrát. A prečo? Pretože on vie, že strach je vec, povedal by som, ‚normálna‘. Bojíme sa života, máme obavy z výziev, ktoré sú pred nami, máme strach stojac pred Bohom. Všetci majú strach, všetci. Netráp sa teda tým, že máš strach. Musíš to tak pociťovať, ale nebáť sa potom premýšľať: ‚Prečo sa vlastne bojím?‘. Vysvetlenie situácie je treba hľadať pred Bohom a sami pred sebou, prípadne sa s niekým poradiť. Strach však nikdy nie je dobrý radca, pretože radí zle. Tlačí ťa na cestu, ktorá nie je dobrá. Práve preto Ježiš mnohokrát opakoval: «Nebojte sa, neboj sa.» A potom, musíme poznať seba samých, každý musí poznať svoje vnútro a hľadať, kde je oblasť, v ktorej by sme mohli urobiť najviac chýb. A z tejto oblasti by sme mali mať trochu strachu. Existuje totiž dobrý strach a zlý strach. Dobrý strach je ako obozretnosť. Je to rozvážny postoj: ‚Pozri, tu , v tomto si slabý, aj v tomto, buď opatrný, aby si nepadol.‘ Zlý strach je ten, o ktorom hovoríš, že ťa akosi paralyzuje, ničí. Ochromuje ťa, nedovolí ti niečo robiť, a tento strach je zlý, je potrebné sa ho zbaviť.“

Mladí sa na záver Svätého Otca pýtajú: „Naša posledná otázka: Máte Vy pre nás nejakú otázku?“

„Otázka, ktorú vám chcem položiť, nie je originálna. Zoberiem ju z evanjelia. Ale myslím, že potom, ako som vás počúval, možno to je tá správna pre vás v tomto momente: Kde je tvoj poklad? To je tá otázka. Kde spočíva tvoje srdce? Na akom poklade spočíva tvoje srdce? Lebo tam, kde je tvoj poklad, tam bude tvoj život. Srdce je naviazané na poklad, na poklad, ktorý máme všetci: je to moc, peniaze, sebavedomie, a mnohé ďalšie..., alebo dobrota, krása, túžba robiť dobro... Toľko pokladov môže existovať... Kde je tvoj poklad? To je tá otázka, ktorú mám na vás, ale musíte si odpovedať vy sami! Keď budete doma...“

 

 

21. apríla

Pápež František: Premýšľajme o Máriinej veľkonočnej radosti

Vo Veľkonočný pondelok 21. apríla napoludnie sa Svätý Otec pomodlil s veriacimi modlitbu Raduj sa, nebies Kráľovná. Pri tejto príležitosti zdôraznil prítomnosť vzkrieseného Krista v Cirkvi. On je medzi nami dnes, tu a teraz. Pápež František opätovne vyzval veriacich k nadobúdaniu osobnej skúsenosti s Ježišom cez meditatívne čítanie evanjelia. Nasleduje jeho príhovor v plnom znení:

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň! Požehnanú Veľkú noc! «Cristós anésti! – Alethós anésti!», „Kristus vstal z mŕtvych! – Naozaj vstal!“ Je medzi nami tu na námestí! Počas celého tohto týždňa si budeme navzájom priať k Veľkej noci, akoby to bol jediný deň. Je to veľký deň, ktorý učinil Pán. Dominantným pocitom, ktorý prežaruje evanjeliové príbehy o vzkriesení, je radosť plná úžasu, veľkého úžasu! Radosť, ktorá prichádza zvnútra! A v liturgii nanovo prežívame duševné pohnutie učeníkov po správe, ktorú priniesli ženy: Ježiš vstal z mŕtvych! Videli sme ho!

Dovoľme, aby táto skúsenosť, vtlačená do evanjelia, bola vtlačená aj do našich sŕdc a aby sálala z nášho života. Dovoľme, aby radostný úžas Veľkonočnej nedele zažiaril v myšlienkach, pohľadoch, postojoch, gestách a slovách... Kiež by sme tak žiarili! Ale to nie je nejaký make-up! Pochádza to z vnútra, zo srdca ponoreného v zdroji tejto radosti, ako bolo srdce Márie Magdalény, ktorá oplakávala stratu svojho Pána a nemohla uveriť svojim očiam, keď ho videla živého. Kto toto zažije, stane sa svedkom vzkriesenia, pretože v istom zmysle aj on sám ožil, on sám vstal z mŕtvych. Preto je schopný priniesť ‚lúč‘ svetla vzkrieseného Pána do rôznych situácií: do tých šťastných, ktoré sa stanú ešte krajšími a oslobodenými od sebectva; do tých bolestných, do ktorých prináša pokoj a nádej.

Tento týždeň bude dobré zobrať si knihu evanjelií a čítať si tie kapitoly, ktoré hovoria o vzkriesení Ježiša Krista. Veľmi nám to osoží! Vziať tú knihu do rúk, vyhľadať dané kapitoly a prečítať si to. Počas tohto týždňa nám tiež osoží premýšľať o radosti Panny Márie, Ježišovej Matky. Ako jej bolesť bola intímna a veľmi zasiahla jej dušu, tak aj jej radosť bola tak intímna a hlboká, že aj učeníci mohli z nej čerpať. Prechádzajúc skúsenosťou smrti a zmŕtvychvstania svojho Syna, vnímanými pohľadom viery ako najvyšší výraz Božej lásky, Máriino srdce sa stalo zdrojom pokoja, útechy, nádeje, milosrdenstva. Všetky výsady našej Matky pochádzajú odtiaľ, z jej účasti na Ježišovej Pasche. Od piatku do nedeľného rána nestratila nádej. Kontemplovali sme bolestnú Matku, ale súčasne Matku plnú nádeje. Matku všetkých učeníkov, Matku Cirkvi, Matku nádeje.

Prosme si od nej, ako tichého svedka Ježišovej smrti a vzkriesenia, aby nás priviedla k radosti Veľkej noci. Urobíme tak modlitbou Raduj sa, nebies Kráľovná, ktorá počas veľkonočného obdobia nahrádza modlitbu Anjel Pána.“

Po spoločnej modlitbe s veriacimi Svätý Otec udelil požehnanie. Potom pozdravil pútnikov z Talianska i ďalších krajín. Všetkým poprial, aby v pokoji a radosti prežili tento Veľkonočný pondelok, v Taliansku nazývaný „Pondelok anjela“, ktorý je predĺžením prežívania radosti zo vzkriesenia Pána Ježiša. Svoj príhovor Svätý Otec František ukončil tradičným prianím dobrej chuti k obedu a pozdravom Dovidenia!

 

 

20. apríla

Urbi et orbi: Pápež František vyprosoval pokoj celému svetu

Vatikán 20. apríla 2014 - Na Námestí sv. Petra bohato vyzdobenom kvetmi začal Svätý Otec slávenie Eucharistie Veľkončnej nedele obradom pokropenia vodou posvätenou počas vigílie. Slávnostným prednesom po latinsky a grécky zaznel úryvok z Evanjelia podľa Jána o tom, ako sa apoštoli Peter a Ján vidiac prázdny hrob presvedčili o Ježišovom vzkriesní. Účastníci bohoslužby, ktorí zaplnili priestor od baziliky až po ulicu Via della Conciliazione, sa potom započúvali do liturgického byzantského spevu Stichiry Paschy, ktorý je vo východnom obrade súčasťou Veľkonočnej utierne. Po Kréde nasledovali spoločné modlitby v jazykoch hindi, po francúzsky, čínsky, nemecky a kórejsky. Po skončení svätej omše pápež František nasadol do bieleho džípu, aby pozdravil veriacich na námestí. Potom sa presunul na loggiu Vatikánskej baziliky, odkiaľ predniesol veľkonočné posolstvo Mestu a svetu. Prinášame ho v plnom znení:

Posolstvo Svätého Otca Urbi et orbi

«Christus surrexit, venite et videte!» (Kristus vstal z mŕtvych, poďte a pozrite!)

Drahí bratia a sestry, požehnané a sväté Veľkonočné sviatky!

V Cirkvi, rozšírenej po celom svete, opäť zaznieva zvesť anjela ženám: «Vy sa nebojte! Viem, že hľadáte Ježiša, ktorý bol ukrižovaný. Nieto ho tu, lebo vstal..., poďte, pozrite si miesto, kde ležal.» (Mt 28, 5-6). Nebojte sa! Pán vstal z mŕtvych!

Toto je vrchol evanjelia, toto je tá výnimočná radostná zvesť: ukrižovaný Ježiš vstal z mŕtvych! Táto udalosť je základom našej viery a našej nádeje. Keby Kristus nevstal z mŕtvych, kresťanstvo by stratilo svoju hodnotu; celé poslanie Cirkvi by vyčerpalo svoj podnet, pretože odtiaľto vyšlo a vždy vychádza. Posolstvo, ktoré kresťania prinášajú svetu, je, že Ježiš, vtelená Láska, zomrel na kríži pre naše hriechy, ale Boh Otec ho vzkriesil a urobil ho Pánom nad životom a smrťou. V Ježišovi láska zvíťazila nad nenávisťou, milosrdenstvo nad hriechom, dobro nad zlom, pravda nad lžou, život nad smrťou.

Preto všetkým hovoríme: „Poďte a pozrite sa!“ V každej ľudskej situácii poznačenej krehkosťou, hriechom a smrťou, je dobrá zvesť nielen slovom, ale svedectvom nezištnej a vernej lásky; znamená vyjsť zo seba a ísť naproti inému; byť nablízku tomu, kto je zranený životom; deliť sa s tým, komu chýba najpotrebnejšie; zostať po boku chorého, starého či vyradeného... „Poďte a pozrite sa!“ Láska je mocnejšia, Láska dáva život, Láska dáva vykvitnúť nádeji na púšti.

S touto radostnou istotou v srdci sa dnes obraciame k tebe, zmŕtvychvstalý Pane. Nauč nás hľadať ťa, aby sme ťa všetci mohli stretnúť, aby sme vedeli, že máme Otca a nie sme sirotami, že ťa môžeme milovať a klaňať sa ti.

Pomôž nám odstrániť ranu hladu, prehlbovanú konfliktami a mnohými plytvaniami, ktorých častými spoluvinníkmi sme aj my. Urob nás schopnými chrániť bezbranných, najmä deti, ženy a starších, ktorí sú predmetom využívania a odvrhnutia. Daj, aby sme dokázali vyliečiť bratov a sestry, zasiahnutých epidémiou eboly v Guinei Conakry, Sierra Leone a Libérii, a postihnutých mnohými inými chorobami, ktoré sa šíria z dôvodov nedbalosti a extrémnej chudoby. Poteš tých, ktorí dnes nemôžu sláviť Veľkú noc so svojimi drahými, nakoľko boli nespravodlivo odtrhnutí od svojich blízkych; mnohých kňazov i laikov, ktorí boli v mnohých častiach sveta unesení. Poteš tých, ktorí zanechali svoju vlasť ako migranti za nádejou na lepšiu budúcnosť, za dôstojným životom a nezriedka i za slobodou vyznávania vlastnej viery.

Prosíme ťa, oslávený Ježišu, aby prestala každá vojna, každá nevraživosť, veľká či malá, dávna či nedávna. Prosíme ťa zvlášť za Sýriu, milovanú Sýriu, aby tí, čo trpia následkami konfliktu, mohli dostať potrebnú humanitárnu pomoc a aby strany zainteresované v konflikte viac nepoužívali silu na zasievanie smrti, najmä voči bezbrannému obyvateľstvu, ale aby mali odvahu vyjednať tak dlho očakávaný pokoj.

Oslávený Ježišu, prosíme ťa, poteš obete bratovražedného násilia v Iraku a podpor nádej plynúcu z obnovenia rokovaní medzi Izraelčanmi a Palestínčanmi. Prosíme ťa, aby skončili rozbroje v Stredoafrickej republike a aby sa zastavili kruté teroristické atentáty v oblastiach Nigérie a násilnosti v Južnom Sudáne. Prosíme ťa, aby sa všetky úmysly vo Venezuele obrátili k zmiereniu a bratskej svornosti.

Pre tvoje zmŕtvychvstanie, ktoré tento rok slávime spoločne s cirkvami, ktoré sa riadia juliánskym kalendárom, ťa prosíme, aby si osvietil a inšpiroval snahy o upokojenie na Ukrajine, aby všetky zainteresované strany, za podpory medzinárodného spoločenstva, podnikli každé možné úsilie na zabránenie násiliu a pre vytvorenie budúcnosti krajiny v duchu jednoty a dialógu, aby ako bratia mohli dnes volať „Christos voskres!“

Za všetky národy zeme ťa, Pane, prosíme: Ty si zvíťazil nad smrťou, daruj nám svoj život, daruj nám svoj pokoj! «Christus surrexit, venite et videte!» (Kristus vstal z mŕtvych! Poďte a pozrite!)

Drahí bratia a sestry, požehnanú Veľkú noc!

***

Po posolstve Svätého Otca kardinál-diakon Jean-Luis Tauran uviedol slávnostné požehnanie Svätého Otca určené všetkým prítomným i tým, ktorí boli v spojení prostredníctvom médií. Potom pápež František so štólou na pleciach udelil všetkým veriacim požehnanie Urbi et orbi, spojené so získaním úplných odpustkov. Na záver pápež poďakoval za kvetinovú výzdobu pochádzajúcu z Holandska a rozlúčil sa želaním dobrej chuti k obedu. Slávnosť Veľkonočnej nedele vo Vatikáne ukončili zvuky vatikánskej hymny v podaní dychového orchestra a pochod Švajčiarskej gardy a Vatikánskeho žandárstva vo sviatočných uniformách.

 

19. apríla

Pápež František pri veľkonočnej vigílii: „Kde je moja Galilea?“

Svätý Otec František v sobotu 19. apríla 2014 predsedal veľkonočnej vigílii v Bazilike sv. Petra, pri ktorej udelil krst desiatim katechumenom. V homílii sa zameral na Ježišove slová z Matúšovho evanjelia, ktorými vzkriesený Pán odkazuje učeníkom, aby sa vrátili do Galiley, kde sa s ním opäť stretnú. Ako vysvetlil, „ísť do Galiley“ znamená vrátiť sa na miesto svojho prvého stretnutia s Pánom, oživiť v sebe celý príbeh svojej viery, znovuobjaviť svoj krst ako živý prameň a načerpať tak novú energiu pre kresťanský život: „Je to návrat k prvotnej láske, aby sme prijali oheň, ktorý Ježiš zapálil vo svete, a aby sme ho priniesli všetkým, až po samý kraj zeme.“

Nasleduje plné znenie homílie:

„Evanjelium o vzkriesení Ježiša Krista začína cestou žien k hrobu na úsvite dňa po sobote. Idú k hrobu uctiť si Pánovo telo, ale nájdu ho otvorený a prázdny. Mocný anjel im povie: «Nebojte sa!» (Mt 28,5) a prikáže im, aby išli zaniesť učeníkom správu: «Vstal z mŕtvych a ide pred vami do Galiley» (v. 7). Ženy sa ihneď vydajú na cestu a sám Ježiš im ide v ústrety a povie im: «Nebojte sa! Choďte, oznámte mojim bratom, aby šli do Galiley; tam ma uvidia» (v. 10).

Po smrti Majstra sa učeníci rozpŕchli; ich viera bola rozbitá na kúsky, zdalo sa, že je všetkému koniec, istoty padli, nádeje vyhasli. Ale teraz tá správa žien, aj keď neuveriteľná, prichádza ako lúč svetla do tmy. Správa sa šíri: Ježiš vstal ako povedal... A tiež príkaz, aby išli do Galiley; dvakrát ho ženy počuli, najprv od anjela, a potom od samého Ježiša: «Nech idú do Galiley, tam ma uvidia.»

Galilea je miesto prvého povolania, kde sa to všetko začalo! Treba sa vrátiť tam, vrátiť sa na miesto prvého povolania. Ježiš kráčal po brehu jazera, keď rybári spúšťali siete. Povolal ich a oni všetko zanechali a išli za ním (porov. Mt 4,18-22). Vrátiť sa do Galiley znamená pripomenúť si všetko, počnúc krížom až po víťazstvo. Pripomenúť si všetko – kázanie, zázraky, novú komunitu, oduševnenia a úteky, až po zradu. Pripomenúť si všetko počnúc od konca, ktorý je novým začiatkom, od tohto najvyššieho skutku lásky.

Aj každý z nás má takú ‚Galileu‘ na začiatku svojej cesty s Ježišom. ‚Ísť do Galiley’ znamená niečo pekné, znamená to pre nás znovuobjavenie krstu ako živého prameňa, načerpanie novej energie pre korene našej viery a nášho kresťanského života. Vrátiť sa do Galiley znamená v prvom rade vrátiť sa tam, na to žiarivé miesto, kde sa ma na začiatku mojej cesty dotkla Božia milosť. Práve od tejto iskry môžem zapáliť oheň pre dnešok, pre každý deň, a priniesť teplo a svetlo svojim bratom a sestrám. Od tejto iskry sa zapáli pokorná radosť, radosť, ktorá nie je zraňovaná bolesťou a zúfalstvom, radosť dobrá a tichá.

V živote kresťana existuje po krste aj iná, viac bytostná Galilea: skúsenosť osobného stretnutia s Ježišom Kristom, ktorý ma povolal, aby som ho nasledoval a mal účasť na jeho poslaní. V tomto zmysle vrátiť sa do Galiley znamená uchovávať si v srdci živú spomienku na toto povolanie, keď Ježiš vstúpil na moju cestu, milosrdne sa na mňa pozrel a požiadal ma, aby som ho nasledoval; obnoviť si spomienku na tú chvíľu, kedy sa jeho oči stretli s mojimi, na okamih, keď mi dal pocítiť, že ma miluje.

Dnes, v túto noc, sa môže každý z nás sám seba opýtať: čo je tou mojou Galileou? Kde je tá moja Galilea? Mám ju v pamäti? Zabudol som na ňu? Kráčal som cestami a chodníkmi, na ktorých som na ňu zabudol. Pane, pomôž mi. Povedz mi, ktorá je to tá moja Galilea. Vieš, že sa tam chcem vrátiť, aby som sa stretol s tebou a nechal sa objať tvojím milosrdenstvom.

Evanjelium Veľkej noci je jednoznačné: musíme sa tam vrátiť, aby sme videli vzkrieseného Ježiša a stali sa svedkami jeho vzkriesenia. Nie je to krok dozadu, nie je to nostalgia. Je to návrat k prvotnej láske, aby sme prijali oheň, ktorý Ježiš zapálil vo svete, a aby sme ho priniesli všetkým, až po samý kraj zeme.

«Galilea pohanov» (Mt 4,15, Iz 8,23): horizont Vzkrieseného, horizont Cirkvi; mocná túžba po stretnutí... Vydajme sa na cestu!“

 

18. apríla

Pápežský kazateľ na Veľký piatok: Judáš a Ježišove milosrdenstvo

Vatikán 18. apríla 2014 - Veľkopiatkové obrady slávenia pamiatky utrpenia a smrti Pána, ktoré dnes viedol Svätý Otec v Bazilike svätého Petra, sa začali o 17. hodine. Po úvodnej prostrácii v momente hlbokého ticha nasledovala bohoslužba slova, ktorej dominovali Pašie podľa sv. Jána. Homíliu predniesol kazateľ pápežského domu, páter Raniero Cantalamessa. Zameral sa v nej na postavu apoštola Judáša, pričom tragický príbeh jeho zrady ukázal vo svetle Kristovej lásky a milosrdenstva. Pri otázke, prečo sa Judáš stal zradcom, pápežský kazateľ poukázal na vážne ohrozenie ľudského srdca naviazanosťou na peniaze, vychádzajúc zo slov Jánovho evanjelia, ktoré hovorí, že Judáš, ktorý nosil mešec, bol zlodejom (porov. Jn 12,6). Láska k peniazom, ako hovorí Písmo, je koreňom všetkého zla (porov. Tim 6,10), pripomenul ďalej kazateľ:

„Za každým zlom v našej spoločnosti sú peniaze, alebo prinajmenšom „aj“ peniaze.“ Peniaze sa stavajú na miesto Boha, stávajú sa opakom, akýmsi „anti-bohom“ a nastáva tak zákerné prevrátenie všetkých hodnôt: «Všetko je možné tomu, kto verí», hovorí Písmo (Mk 9,23), zatiaľ čo svet hovorí: Všetko je možné tomu, kto má peniaze! Ony sú tým biblickým Molochom, ktorému prinášali na obetu malé deti (porov. Jer 32,35), alebo tým Aztéckym bohom, ktorému bolo potrebné denne priniesť určitý počet ľudských sŕdc, pokračoval pápežský kazateľ. Dal to do súvisu s viacerými súčasnými prejavmi túžby po hromadení majetkov, ktorá neváha ničiť ľudské životy ťažením z predaja zbraní a obchodovania s ľudskými orgánmi, pričom pripomenul aj súvislosť honby za ziskom so vznikom súčasnej hospodárskej krízy.

To, že falošný boh peňazí nakoniec človeka sám zničí, ilustroval páter Cantalamessa na tragickom príbehu o smrti boháča, ktorý sa zachoval z rozprávania sv. Františka z Assisi. Boháča, ktorý pri svojej smrti nemá z čoho vrátiť to, o čo obral druhých, nakoniec preklínajú ešte aj jeho príbuzní a priatelia za to, že im nezanechal viac.

„Judášova zrada pokračuje v dejinách a ten, kto je zradený, je naďalej Ježiš. Judáš zapredal toho, ktorý je hlavou, jeho nasledovníci zapredávajú jeho telo, pretože chudobní sú Kristovými údmi. «Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili» (Mt 25,40). No Judášova zrada nepokračuje len tými vykričanými prípadmi, o ktorých som sa zmienil. Hoci je pre nás pohodlné si to myslieť, nie je to tak.“

Pripomenul pritom nasledovné slová z homílie známeho talianskeho kazateľa dona Prima Mazzolariho na tému „Náš brat Judáš“: «Dovoľte mi, aby som chvíľu premýšľal nad Judášom, ktorého mám vo svojom vnútri, nad Judášom, ktorého azda máte vo vnútri aj vy.» Ježiša možno zradiť aj pre iné odmeny ako tridsať strieborných. Krista zrádza ten, kto zrádza vlastného manžela či manželku. Ježiša zrádza Boží služobník, ktorý nie je verný svojmu stavu, alebo ktorý miesto toho, aby pásol stádo, pasie sám seba. Ježiša zrádza každý, kto zrádza vlastné svedomie.“

Raniero Cantalamessa napokon v súvislosti s Judášovou smrťou poukázal na evanjeliové posolstvo o nespochybniteľnosti Božieho milosrdenstva: „Kto môže povedať, čo sa odohrávalo v jeho duši v posledných momentoch jeho života? «Priateľu», to bolo posledné slovo, ktorým sa na neho Ježiš obrátil v záhrade, na ktoré nemohol zabudnúť, tak ako nemohol zabudnúť na jeho pohľad.“

Páter Cantalamessa sa podelil aj s nasledovnou skúsenosťou: „Ako každý rok som si chcel v predvečer Veľkej noci vypočuť „Matúšove pašie“ od Bacha. Obsahujú jeden detail, pri ktorom sa zakaždým zachvejem. Pri ohlásení Judášovej zrady sa všetci apoštoli Ježiša pýtajú: «Som to ja, Pane?» «Herr, bin ich´s?». Predtým, než sa započúvame do Kristovej odpovede, rušiacej každú vzdialenosť medzi udalosťou a jej pripomienkou, tam skladateľ vkladá chorál, ktorý sa začína takto: «Som to ja, ja som zradcom! Ja musím konať pokánie!» «Ich bin´s, ich sollte büßen». Ako všetky chorály tohto diela, aj tento vyjadruje pocity ľudu, ktorý počúva; je to pozvanie, aby sme aj my vyznali svoj hriech.“

„To, čo je najväčšie na Judášovom príbehu, nie je jeho zrada, ale to, ako na ňu Ježiš odpovedá... Tak ako vyhľadal Petrovu tvár po jeho zapretí, aby mu odpustil, ktovie, či azda nehľadal aj tú Judášovu tvár počas svojej cesty s krížom. Keď z kríža prosí: «Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia» (Lk 23,34). Porovnanie s apoštolom Petrom pápežský kazateľ uzavrel týmito slovami: „Najväčším Judášovým hriechom nebolo to, že Ježiša zradil, ale že pochyboval o jeho milosrdenstve. Ak sme ho, kto viac a kto menej, nenasledovali v zrade, nenasledujme ho v tomto jeho nedostatku dôvery v odpustenie. Jestvuje sviatosť, v ktorej je možno spoľahlivo zakúsiť Kristovo milosrdenstvo: sviatosť zmierenia. Aká nádherná je to sviatosť! Je príjemné zakusovať Ježiša ako učiteľa, ako Pána, no ešte väčšia slasť je zakúsiť ho ako Vykupiteľa: ako toho, kto ťa vyťahuje z priepasti, ako Petra z mora, kto sa ťa dotýka, tak ako to urobil s malomocným, a povie ti: «Chcem, buď uzdravený»!“ (porov. Mt 8,3). Spoveď nám umožňuje zakúsiť na sebe samých to, čo Cirkev hovorí o Adamovom hriechu vo veľkonočnom Exultete: «Ó, šťastná vina, pre ktorú k nám prišiel taký vznešený Vykupiteľ!»“

 

17.apríla

Svätý Otec na Zelený štvrtok obedoval s rímskymi kňazmi

Vatikán – Na Zelený štvrtok, v deň, keď si Cirkev pripomína ustanovenie eucharistie a sviatosti kňazstva, sa Svätý Otec stretol so skupinou kňazov rímskej diecézy. Navštívil ich v obydlí substitúta vatikánskeho Štátneho sekretariátu, ktorým je arcibiskup Angelo Becciu. Kňazi sa tam zišli po slávnostnej Omši svätenie olejov, ktorej predsedal pápež v Bazilike sv. Petra. V ich kruhu strávil viac ako 1,5 hodiny. Arcibiskup Becciu následne pozval Svätého Otca k obednému stolu spolu s desiatimi kňazmi. Ako ďalej informoval vatikánsky denník L´Osservatore Romano, celé stretnutie sa nieslo vo veľmi srdečnej atmosfére. Biskup Ríma si pozorne vypočul skúsenosti kňazov, predovšetkým tých, ktorí pôsobia v osobitne ťažkom prostredí a povzbudil ich, aby pokračovali vo svojom poslaní.

 

 

Svätý Otec slávil pamiatku Pánovej večere v kruhu chorých

Vatikán 17. apríla - Svätý Otec František slávil dnešnú svätú omšu na pamiatku Pánovej večere v rehabilitačnom zariadení pre telesne postihnutých. Centrum „Santa Maria della Provvidenza“ patrí Nadácii dona Carla Gnocchiho. Spolu s pápežom Františkom koncelebrovali predseda nadácie Mons. Angelo Bazzari a kaplán centra don Pasquale Schiavulli. Na eucharistickej slávnosti boli prítomní pacienti, ich rodinní príslušníci, dobrovoľníci, zamestnanci oboch centier Ríma, Santa Maria della Pace a Santa Maria della Providenza. K nim sa pripojili aj delegácie zo všetkých ostatných 27 centier nadácie v Taliansku. Liturgiu sprevádzali spevom pacienti a dobrovoľníci zariadenia. Po čítaniach z Knihy Exodus (Ex 12,1-8.11-14) a z Prvého listu sv. Pavla Korinťanom (1 Kor 11,23-26) nasledoval úryvok z Jánovho evanjelia (Jn 13,1-15) a homília Svätého Otca.

Počas obradu umývania nôh Svätý Otec umyl nohy klientom centier nadácie bl. dona Gnocchiho. Vo svojej krehkosti a utrpení symbolizovali nevyhnutnú potrebu blízkosti kresťanského spoločenstva, ktoré je pozvané poznať v nich trpiaceho Krista a venovať mu svoju pozornosť, solidaritu a lásku. Išlo o dvanásť osôb s postihnutím trvalým či prechodným, charakteru ortopedického, neurologického a onkologického, vo veku od 16 do 86 rokov, podľa pôvodu Taliani i cudzinci, jeden z nich moslimského vierovyznania.

V závere eucharistickej slávnosti sa Svätému Otcovi za tento jeho prejav blízkosti voči trpiacim poďakoval predseda Nadácie dona Gnocchiho Mons. Angelo Bazzari, ktorý v rozhovore pre Vatikánsky rozhlas povedal: „Tento dar je určite nežným pohladením pápeža svetu utrpenia, svetu obývanému tými najkrehkejšími a najzraniteľnejšími. Gesto, ktoré chce istotne zasiať nádej, aby sa potom stalo vzorom pre napodobňovanie, bolo kompasom pre orientáciu v nadväznosti nielen na nášho zakladateľa, ale na celé dielo počas tých viac ako 60 rokov života nadácie.“

 

Svatý Otec o Ježíšově odkazu

Řím. Papež František v 17 hodin odpoledne opustil Vatikán a odjel do zdravotnického centra Panny Marie od Božské Prozřetelnosti, které v římské čtvrti Boccea provozuje katolická nadace Dona Gnocchiho. Svatý otec tu slavil mši na památku Večeře Páně a pronesl krátkou homilii.

“Slyšeli jsme, co Ježíš při poslední večeři udělal. Je to gesto na rozloučenou. Je to jako odkaz, který nám nechává. On je Bůh a stal se služebníkem, naším sluhou. To je jeho dědictví. Také vy si máte vzájemně sloužit. Ježíš se vydal touto cestou z lásky a také vy se máte vzájemně milovat, sloužit si a být v lásce. To je dědictví, které nám Ježíš nechává. Gesto umývání nohou, které činí, je symbolické. Vykonávali je otroci, sluhové. Myli nohy stolovníkům, lidem, kteří přicházeli na oběd nebo na večeři, protože v té době byly cesty prašné. Když vstoupili do domu, bylo nutné umýt si nohy. Ježíš činí toto gesto, tuto práci a službu, která náležela otrokům a sluhům. Nechává nám to jako dědictví. Máme si navzájem sloužit. Církev proto dnes, kdy se připomíná Poslední večeře, při které Ježíš ustavil eucharistii, při obřadech také činí toto gesto umývání nohou. Připomíná nám, že máme být jeden pro druhého služebníkem. Nyní vykonám toto gesto, ale všichni ve svém srdci mysleme na druhé a mysleme na ně v lásce, jakou nám Ježíš přikazuje. Mysleme také na to, jak můžeme druhým lépe sloužit, protože to od nás Ježíš chtěl.“

Řekl papež František a přistoupil k obřadu mytí nohou osmi pacientům a čtyřem pacientkám ve věkovém rozmezí 16 a 86 let. Byli mezi nimi nositelé dočasných i chronických patologií ortopedického, neurologického a onkologického původu, z římských a milánských středisek nadace. Většina pocházela z Itálie, nechyběli však také zahraniční pacienti. Pětasedmdesátiletý Hamed z Libye je muslim, zatímco Osvaldinho původem z Kapverd byl jako šestnáctiletý paraplegik vůbec nejmladší z celé skupiny. Sedmadvacetiletá Etiopanka Giordana s diagnózou spastická tetraplegie žije v milánském centru nadace Otce Gnocchiho už dvacet let. Píše básně a pracuje pro nadační rozhlasovou stanici. Před dvanácti lety pozdravila osobně Jana Pavla II., který nadaci přijal při zvláští audienci u příležitosti stého výročí narození jejího zakladatele. Trvalým domovem se nadace stala také pro ostantní italské pacienty, mezi nimiž byli nejstarší Angelica a Pietro, kterým je oběma 86 let.  


Homília pri svätení olejov: Tajomstvo kňazskej radosti

Vatikán 17. apríla 2014 – Pri slávnostnej Omši svätenia olejov na Zelený štvrtok so začiatkom o 9.30 v Bazilike sv. Petra za koncelebrácie kardinálov, biskupov, kňazov prítomných v Ríme a za hojnej účasti veriaceho ľudu sa Svätý Otec v homílii zameral na tajomstvo kňazskej radosti. Táto radosť podľa jeho slov preniká do hĺbky tak ako pomazanie, je neskaziteľná a prejavuje sa misionárskym zápalom. Ako vysvetlil, kňaz čerpá radosť od Pána, ktorému slúži, a tiež od Božieho ľudu, uprostred ktorého plní svoje poslanie. Pápež František dal za vzor kňazského postoja Pannu Máriu, ktorá bola obdarená radosťou uprostred svojej poníženosti a bola ochotná ísť všade, kde to bolo potrebné, vnímavá na potreby ľudí. Ako povedal, kňazskú radosť sprevádzajú jej „tri sestry“: chudoba, vernosť a poslušnosť. V závere homílie sa Svätý Otec obrátil k Pánu Ježišovi Kristovi s osobitnými prosbami za kňazov v rozličných štádiách svojej služby i za nové povolania. Nasleduje plné znenie homílie:

Drahí bratia v kňazstve!

V dnešný Zelený štvrtok, keď nás Kristus miloval až do krajnosti (porov. Jn 13,1), pripomíname si šťastlivý deň ustanovenia kňazstva a deň našej kňazskej vysviacky. Pán nás v Kristovi pomazal olejom radosti a toto pomazanie nás pozýva prijať a niesť tento veľký dar: radosť, túto kňazskú radosť. Radosť kňaza je vzácnym dobrodením nielen pre neho, ale pre všetok ľud verný Bohu: ten veriaci ľud, spomedzi ktorého je kňaz povolaný, aby bol pomazaný, a ku ktorému je poslaný udeľovať pomazanie.

Pomazaní olejom radosti, aby pomazávali olejom radosti. Kňazská radosť má svoj prameň v Otcovej láske, a Pán túži, aby radosť tejto lásky «bola v nás» a aby «bola úplná» (Jn 15,11). Páči sa mi uvažovať nad radosťou kontemplovaním Božej Matky: Mária, «matka živého evanjelia, je prameň radosti pre maličkých» (Evangelii gaudium, 288), a verím, že nezveličujeme, keď povieme, že kňaz je osobou veľmi maličkou: nesmierna veľkosť daru, ktorý je nám daný pre službu nás odsúva medzi najmenších z ľudí. Kňaz je najchudobnejším z ľudí, ak ho Kristus neobohacuje svojou chudobou, je najneužitočnejším sluhom, ak ho Ježiš nevolá priateľom, najhlúpejším z ľudí, ak ho Ježiš trpezlivo nevyučuje tak ako Petra, najbezbrannejším z kresťanov, ak ho Dobrý Pastier neposilňuje uprostred stáda. Niet menšieho od kňaza, ktorý je ponechaný iba na svoje vlastné sily. Preto naša modlitba na obranu pred každým úkladom Zlého je modlitbou našej Matky: som kňazom, pretože On dobrotivo zhliadol na moju malosť (porov. Lk 1,48). A počínajúc v tejto malosti prijímame do seba našu radosť. Radosť v našej malosti!

Nachádzam tri podstatné charakteristiky našej kňazskej radosti: je to radosť, ktorá nás robí pomazanými – nie mazanými, okázalými ani domýšľavými –, je to radosť neskaziteľná a je to radosť misionárska, ktorá vyžaruje na všetkých a všetkých priťahuje, počínajúc paradoxne od tých najviac vzdialených.

Radosť, ktorá nás robí pomazanými. To znamená, že prenikla do intimity nášho srdca, usporiadala ho a sviatostne upevnila. Znaky liturgie vysviacky nám hovoria o materinskej túžbe, v ktorej Cirkev odovzdáva a komunikuje všetko, čo nám Pán dal: vkladanie rúk, pomazanie svätou krizmou, oblečenie do posvätného odevu, bezprostrednú účasť na prvej vysviacke... Milosť nás napĺňa a rozlieva sa celostná, prekypujúca a plná v každom kňazovi. Pomazaní až do kostí... a naša radosť, ktorá prýšti zvnútra, je odozvou tohto pomazania.

Radosť, ktorá je neskaziteľná. Celistvosť daru, z ktorej nikto nemôže nič odobrať ani k nej nič pridať, je neutíchajúcim zdrojom radosti: radosti neskaziteľnej, o ktorej Pán prisľúbil, že ju nikto nebude môcť odňať (porov. Jn 16,22). Môže byť uspatá alebo pridusená hriechom alebo ustarostenosťou života, no v hĺbke zostáva nedotknutá ako uhlíky zhoreného pňa pod popolom, a vždy môže byť obnovená. Pavlovo odporúčanie Timotejovi zostáva vždy aktuálne: Pripomínam ti, aby si roznecoval Boží dar, ktorý je v tebe prostredníctvom vkladania mojich rúk (porov. 2 Tim 1,6).

Radosť, ktorá je misionárska. S touto treťou charakteristikou sa chcem osobitne podeliť a ju zdôrazniť: radosť kňaza stojí v dôvernom vzťahu so svätým ľudom verným Bohu, pretože ide o radosť v najplnšom zmysle misionársku. Pomazanie sleduje cieľ pomazávať svätý ľud verný Bohu: krstiť, birmovať, uzdravovať a zasväcovať, požehnávať, utešovať a evanjelizovať.

A pretože ide o radosť, ktorá prúdi iba vtedy, keď je pastier uprostred svojho stáda – a to aj v tichu modlitby: pastier, ktorý adoruje Otca, nachádza sa uprostred svojich ovečiek –, je to radosť udržiavaná samotným týmto stádom. Aj vo chvíľach smútku, keď sa všetko zdá byť zastreté a zvádza nás závrat z izolovanosti, v tých apatických a otupných chvíľach, ktoré na nás neraz v kňazskom živote doľahnú – a ktorými som aj ja prešiel – dokonca i v týchto chvíľach je Boží ľud schopný udržiavať radosť, je schopný ťa chrániť, objať ťa, pomôcť ti otvoriť srdce a nanovo objaviť radosť.

Radosť je uchovávaná stádom a chránená tiež troma sestrami, ktoré ju obklopujú, chránia a obraňujú: sestrou chudobou, sestrou vernosťou a sestrou poslušnosťou.

Kňazská radosť je radosť, ktorá má za sestru chudobu. Kňaz je chudobný na radosť čisto ľudskú: mnohého sa vzdal! A pretože je chudobný, on, ktorý dáva mnoho ostatným, musí svoju radosť prijímať od Pána a od verného Božieho ľudu. Nemusí si ju sám zaobstarávať. Vieme, že naši ľudia sú veľmi štedrí v prejavoch vďačnosti voči kňazom aj za najmenšie gestá požehnania a zvlášť za sviatosti. Hovoriac o kríze kňazskej identity mnohí zabúdajú, že identita predpokladá prináležitosť. Niet identity – a teda ani radosti zo života – bez aktívnej a záväznej prináležitosti k Božiemu ľudu (porov. Evangelii gaudium, 268). Kňaz, ktorý sa usiluje nájsť svoju kňazskú identitu introspektívnym skúmaním vlastného vnútra, asi nenájde iné, než signály, ktoré hovoria „vyjdi“: vyjdi zo seba, vyjdi a hľadaj Boha v adorácii, vyjdi a daj svojim ľuďom, čo ti bolo zverené, a tvoji ľudia sa postarajú o to, aby si zakúsil a ocenil, kto si, ako sa voláš, aká je tvoja totožnosť, a umožnia ti tešiť sa z toho stonásobku, ktorý Pán sľúbil svojim služobníkom. Ak zo seba nevyjdeš, olej sa stáva zatuchnutým a pomazanie nemôže prinášať ovocie. Vyjdenie zo seba si vyžaduje zrieknuť sa seba samého, čoho súčasťou je chudoba.

Kňazská radosť je radosť, ktorá má za sestru vernosť. Nie natoľko v zmysle, že by sme všetci boli ‚bez poškvrny‘ – kiež by s Božou milosťou takými boli! –, ale keďže sme hriešnici, je to skôr v zmysle stále novej vernosti jedinej Neveste, Cirkvi. Tu je kľúč k plodnosti. Duchovné deti, ktoré Pán dáva každému kňazovi, tie, ktoré pokrstil, rodiny, ktoré požehnal a pomohol im napredovať, chorí, ktorých povzbudzuje, mladí, ktorých sprevádza cez katechézu a formáciu, chudobní, ktorým pomáha, sú tou „Nevestou“, ktorú má to šťastie považovať za svoju vyvolenú a jedinú lásku a byť jej vždy nanovo verný. Je to živá cirkev, s menom a priezviskom, o ktorú sa kňaz stará vo svojej farnosti alebo v poslaní, ktoré mu je zverené. Ona mu dáva radosť, keď jej je verný, keď robí všetko, čo má robiť, a zanecháva všetko, čo má zanechať, aby zostal uprostred oviec, ktoré mu Pán zveril slovami: «Pas moje ovce» (Jn 21,16.17).

Kňazská radosť je radosť, ktorá má za sestru poslušnosť. Poslušnosť Cirkvi v hierarchii, ktorá znamená, takpovediac, nielen vonkajší rozmer poslušnosti: farnosť, do ktorej som poslaný, potrebné oprávnenia pre ministérium, osobitné poverenie..., ale tiež spojenie s Bohom Otcom, od ktorého pochádza každé otcovstvo. Znamená to však aj poslušnosť Cirkvi v službe: disponibilitu a pripravenosť slúžiť všetkým, vždy a čo najlepšie, podľa vzoru ochoty Panny Márie („Nostra Signora della prontezza“, porov. Lk 1,39: meta spoudes), ktorá sa ponáhľa poslúžiť svojej príbuznej a je pozorná na potreby kuchyne v Káne, kde chýba víno. Disponibilita kňaza robí z Cirkvi dom s otvorenými dverami, útočisko pre hriešnikov, rodinný krb pre tých, ktorí žijú na ulici, ozdravovňu pre chorých, tábor pre mládež, katechetickú miestnosť pre prvoprijímajúce deti... Kde má Boží ľud nejakú túžbu alebo potrebu, tam je kňaz, ktorý dokáže počúvať (ob-audire) a cíti mandát Kristovej lásky, ktorý ho posiela milosrdne prichádzať na pomoc týmto potrebám alebo podporovať tie dobré túžby kreatívnou láskou.

Ten, kto je povolaný, nech vie, že existuje v tomto svete skutočná a plná radosť: radosť byť vybraný spomedzi ľudu, ktorý dotyčný miluje, aby bol k nemu poslaný ako rozdávateľ darov a útechy pochádzajúcich od Ježiša, jediného Dobrého Pastiera, ktorý plný hlbokého súcitu voči všetkým maličkým a odstrčeným tejto zeme, unaveným a skleslým ako ovce bez pastiera, chcel zapojiť mnohých do svojej služby, aby on sám zostal a pracoval v osobe svojich kňazov pre dobro svojho ľudu.

V tento Svätý štvrtok prosím Pána Ježiša, aby dal mnohým mladým objaviť tú zapálenosť srdca, ktorá vzápätí roznecuje radosť, len čo človek šťastlivo naberie odvahu k pohotovej odpovedi na jeho volanie.

V tento Svätý štvrtok prosím Pána Ježiša, aby udržiaval radostnú iskru v očiach novo vysvätených, ktorí idú, aby sa stali pokrmom pre svet, aby sa nechali stravovať uprostred verného Božieho ľudu, ktorí majú radosť z prípravy prvej homílie, prvej omše, prvého krstu, prvej spovede... Je to radosť môcť sa s úžasom po prvýkrát ako pomazaní deliť s pokladom evanjelia, a cítiť, že veriaci ľud ti vracia pomazanie iným spôsobom: svojimi požiadavkami, skláňajúc hlavu na požehnanie, stiskom ruky, predstavujúc svoje deti, pozývajúc k svojim chorým... Zachovaj, Pane, vo svojich mladých kňazoch tú počiatočnú radosť, aby všetko robili ako nové, radosť z vynakladania vlastného života pre teba.

V tento Kňazský štvrtok prosím Pána Ježiša, aby upevňoval kňazskú radosť tých, ktorí majú za sebou už viac rokov služby. Tú radosť, ktorá bez toho, aby zmizla z očí, spočíva na pleciach tých, ktorí nesú ťarchu tejto služby, kňazov, ktorým sa už pri práci zvýšil pulz, zbierajú svoje sily a obnovujú si výstroj: ‚naberajú nový dych‘, ako hovoria športovci. Nech Pán zachováva hĺbku a múdrosť zrelej radosti vyzretých kňazov. Aby sa dokázali modliť ako Nehemiáš: Radosť z Pána je moja sila (porov. Neh 8,10).

Napokon v tento Kňazský štvrtok prosím Pána Ježiša, aby dal zažiariť radosti kňazov starých, zdravých či chorých. Je to radosť z kríža, ktorá sa šíri z poznania, že máme neporušiteľný poklad v hlinenej nádobe, ktorá sa rozpadá. Aby sa vedeli dobre cítiť na akomkoľvek mieste, cítiac v pominuteľnosti času chuť večnosti (Guardini). Aby pociťovali radosť z odovzdávania pochodne, radosť vidieť, ako rastú ich detné deti a s úsmevom a tichým pokojom mohli zamávať v ústrety prísľubom, v tej nádeji, ktorá nesklame.

 

16. apríla

Generálna audiencia: S vďakou hľaďme na Ježišove rany

Vatikán 16. apríla - V katechéze dnešnej generálnej audiencie na prahu veľkonočného trojdnia sa Svätý Otec zameral na tajomstvo Kristovho utrpenia, na jeho cestu poníženia sa až do krajnosti. „Keď hľadíme na Ježiša v jeho utrpení, vidíme ako v zrkadle aj utrpenia celého ľudstva a nachádzame Božiu odpoveď na tajomstvo zla, bolesti a smrti“ – povedal pápež František. Prítomných veriacich, ktorí celkom zaplnili Námestie sv. Petra, pozval kontemplovať Pána v utrpení, ktoré podstupuje dobrovoľne, a hľadieť s úctou na jeho rany: „Tento týždeň mnoho myslime na Ježišovu bolesť a povedzme si sami v sebe: Toto je pre mňa. Aj keby som bol jediným človekom na svete, on by to bol urobil. Urobil to kvôli mne. Pobozkajme kríž a povedzme: Pre mňa... Ďakujem, Ježišu... Pre mňa...“

Svätý Otec poukázal na drámu Judášovej zrady a na skutočnosť, že Pánova smrť na kríži sa z ľudského pohľadu javila ako zlyhanie. „Boh víťazí práve skrze zlyhanie“, povedal a zdôraznil, že Ježišovo utrpenie nebolo vecou náhody, ale predpovedané Písmom. Podľa pápeža Františka odpoveď na toto „znepokojujúce tajomstvo, tajomstvo veľkej poníženosti Boha“ nachádzame v slovách Jánovho evanjelia: «Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna» (Jn 3,16).

Generálna audiencia sa zvyčajne začína čítaním z Božieho slova. Na dnes Svätý Otec vybral úryvok z kristologického hymnu sv. Pavla: „Ježiš Kristus, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka. Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži“ (porov. Flp 2, 5-8).

Plné znenie katechézy:

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes, v polovici Veľkého týždňa, nám liturgia predkladá tú smutnú udalosť, rozprávanie o zrade Judáša, ktorý odchádza k predstaveným Synedria, aby zapredal a vydal im svojho Majstra. „Koľko mi dáte, keď vám ho vydám?“ A Ježiš má od tej chvíle „cenovku“. Tento dramatický čin poznačuje začiatok Kristovho utrpenia, bolestnej cesty, pre ktorú sa rozhoduje v absolútnej slobode. A hovorí to jasne on sám: «Ja dávam svoj život... Nik mi ho neberie…, ja ho dávam sám od seba. Mám moc dať ho a mám moc zasa si ho vziať» (porov. Jn 10,17-18). Takto sa začína tá cesta uponíženia a sebazrieknutia, touto zradou. Ježiš sa ocitá akoby na trhu: „Tento stojí tridsať denárov...“ A Ježiš prechádza touto cestou poníženia a sebazrieknutia až do konca.

Ježiš dosahuje úplné poníženie „smrťou ukrižovaním“. Ide o najhoršiu smrť, takú, ktorá bola určená otrokom a zločincom. Ježiš bol považovaný za proroka, avšak zomiera ako zločinec. Hľadiac na Ježiša v jeho utrpení, vidíme akoby v zrkadle aj utrpenia celého ľudstva a nachádzame Božiu odpoveď na tajomstvo zla, bolesti a smrti. Koľkokrát nás preniká hrôza zo zla a bolesti, ktoré nás obklopujú a pýtame sa: «Prečo to Boh dovolí?» Hlboko nás zraňuje, keď vidíme utrpenie a smrť zvlášť tých nevinných! Keď vidíme trpieť deti, zraňuje nás to v srdci. Je to tajomstvo zla. A Ježiš berie toto všetko zlo, celé toto utrpenie na seba. Tento týždeň nám všetkým prospeje, keď budeme hľadieť na kríž, pobozkáme Ježišove rany, keď ho pobozkáme na kríži. On vzal na seba celé ľudské utrpenie, obliekol si to utrpenie.

My očakávame, že Boh vo svojej všemohúcnosti zničí nespravodlivosť, zlo, hriech a utrpenie božským triumfálnym víťazstvom. Boh nám však namiesto toho ukazuje pokorné víťazstvo, ktoré sa ľudsky zdá byť zlyhaním. Môžeme povedať: Boh víťazí práve skrze zlyhanie. Boží Syn sa naozaj javí na kríži ako človek porazený: trpí, je zradený, zhanobený a nakoniec zomiera. Ježiš dovolí, aby sa na ňom vyzúrilo zlo a berie ho na seba, aby nad ním zvíťazil. Jeho utrpenie nie je vecou náhody, toto utrpenie bolo predpovedané Písmom. Naozaj nemáme mnoho odpovedí, je to znepokojujúce tajomstvo, tajomstvo veľkej poníženosti Boha. «Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna» (Jn 3,16). Tento týždeň mnoho myslime na Ježišovu bolesť a povedzme si sami v sebe: „Toto je pre mňa. Aj keby som bol jediným človekom na svete, on by to bol urobil. Urobil to kvôli mne.“ Pobozkajme kríž a povedzme: „Pre mňa... Ďakujem, Ježišu... Pre mňa...“

Keď sa všetko zdá stratené, keď už nik neostáva, pretože udrú «pastiera a stádo oviec sa rozpŕchne» (Mt 26,31), vtedy zasahuje Boh s mocou vzkriesenia. Ježišovo zmŕtvychvstanie nie je akýmsi šťastným koncom peknej rozprávky, nie je nejakým filmovým happy-endom, ale je zásahom Boha Otca, a to tam, kde sa triešti ľudská nádej. Vo chvíli, keď sa zdá byť všetko stratené, vo chvíli bolesti, v tej chvíli, ktorú mnohí ľudia pociťujú ako potrebu zísť z kríža, ide o moment najtesnejší k zmŕtvychvstaniu. Noc ešte viac potemnieva práve pred ranným brieždením, prv než sa objaví svetlo. V najtemnejšom momente zasahuje Boh. Kriesi z mŕtvych.

Ježiš, ktorý sa rozhodol kráčať touto cestou, nás volá, aby sme ho nasledovali na tejto jeho ceste poníženia. Keď v istých chvíľach života nenachádzame žiadne východisko z našich ťažkostí, keď sa ponárame do najhustejšej tmy, je to chvíľa nášho poníženia a úplného zrieknutia sa seba samých, hodina, v ktorej zakúšame, že sme krehkí a hriešni. A práve vtedy, v tejto chvíli, nemáme zastierať svoje zlyhanie, ale máme sa v dôvere otvoriť pre nádej v Bohu, tak, ako to urobil Ježiš. Drahí bratia a sestry, tento týždeň bude pre nás dobré vziať do rúk kríž a opakovane ho pobozkať so slovami: «Vďaka, Ježiš, vďaka ti, Pane.» Nech je tak.“

 

 

Pápež František poprial zamestnancom Štátneho sekretariátu k Veľkej noci

Vatikán 15. apríla 2014 - Svätý Otec dnes v priebehu dopoludnia nečakane zavítal na Štátny sekretariát. Dôvodom jeho návštevy, ktorá sa zaobišla bez osobitných formalít, bolo osobne pozdraviť pracovníkov sekretariátu a popriať im k blížiacim sa sviatkom Veľkej noci. Pápež František prešiel po jednotlivých oddeleniach oboch sekcií Štátneho sekretariátu a podal ruku všetkým zamestnancom. Štátny sekretariát sídli na treťom poschodí Apoštolského paláca a pozostáva zo Sekcie pre všeobecné záležitosti a Sekcie pre vzťahy so štátmi. S pracovníkmi Štátneho sekretariátu sa Svätý Otec František stretol už krátko po svojej inaugurácii. Opätovne tak urobil v súvislosti s nástupom nového štátneho sekretára Mons. Pietra Parolina, keď sa poďakoval predchádzajúcemu štátnemu sekretárovi Mons. Tarcisiovi Bertonemu za jeho službu. Pri dnešnej, v poradí už tretej návšteve, sa Svätý Otec pristavil pri jednotlivých ľuďoch priamo na ich pracoviskách.

Ešte skôr v ranných hodinách Svätý Otec prijal na audiencii emeritného biskupa argentínskej diecézy San Charbel en Buenos Aires Mons. Chabrela Georgesa Merhia. Následne sa stretol s biskupom Albana Mons. Marcelom Semerarom, ktorý je tajomníkom Rady kardinálov.


Pápež František prejavil blízkosť obetiam požiaru v Čile

Svätý Otec vyjadril spolucítenie a otcovskú blízkosť obyvateľom údolia Valparaiso v Čile, ktoré bolo v sobotu 12. apríla postihnuté požiarom. Oheň zničil prístavné mesto Valparaiso a vyžiadal si šestnásť mŕtvych, stovky zranených, tisíce ľudí zostali bez strechy nad hlavou. V posolstve, adresovanom miestnemu biskupovi Mons. Gonzalovi Duarteovi Garciovi, pápež František vyjadruje duchovnú blízkosť obyvateľom mesta uisťujúc ich o svojich modlitbách za obete tejto katastrofy a zdieľa bolesť tých, ktorí stratili svoje domovy a prišli o všetok svoj majetok. Posolstvo, podpísané vatikánskym štátnym sekretárom kardinálom Pietrom Parolinom, vyzýva ďalej úrady a ľudí k vzájomnej solidarite zoči-voči nepriazni osudu. Text posolstva pápeža Františka bol čítaný vo všetkých kostoloch a opakovane odvysielaný masmédiami.

Čilská cirkev sa zmobilizovala na pomoc obetiam, viac než desiatim tisíckam vysídlených osôb. Mnoho rodín napriek chladnému počasiu zostalo v blízkosti ruín, ktoré zostali z ich domovov. Núdzový výbor už nariadil uvoľnenie finančných prostriedkov potrebných na poskytnutie prvej pomoci. „Čelíme najzávažnejšiemu požiaru v histórii Valparaisa“ – povedala prezidentka Michelle Bacheletová. „Zahájili sme bezprecedentnú vzdušnú operáciu všetkými dostupnými prostriedkami. Keď bude potrebné, poprosíme o pomoc aj zahraničie.“

Podľa slov šéfa záchranárskeho tímu to bude trvať ešte niekoľko dní, kým sa im podarí oheň úplne ovládnuť. Úrady vyšetrujú príčinu katastrofy, ale prioritou je teraz stavať provizórne bývanie pre vysídlených, hľadať nezvestných a zabezpečiť urgentnú zdravotnú starostlivosť.

 

Pápež povzbudil seminaristov k správnemu úmyslu na ceste za kňazstvom

Seminaristi Pápežského kolégia Leva XIII. z historického mesta Anagni v talianskom regióne Lazio prišli 14. apríla, v pondelok Veľkého týždňa, v rámci pešej púte do Ríma. Napoludnie ich vo Vatikáne prijal pápež František. V úvode príhovoru Svätý Otec pútnikov pochválil za odhodlanie prekonať vzdialenosť takmer 80 km a ich putovanie pripodobnil k ceste formácie, ktorú podobne môžu zvládnuť vďaka odhodlaniu a vytrvalosti, v láske ku Kristovi a v spoločenstve bratov. Regionálny medzidiecézny seminár pripravuje budúcich služobníkov oltára v atmosfére modlitby, štúdia a bratstva – skonštatoval Svätý Otec. Na zdôraznenie cieľa formácie poznamenal, že práve „táto evanjeliová atmosféra, tento život naplnený Duchom Svätým a ľudskosťou umožňuje tým, ktorí sa do nej ponoria, denne si osvojovať zmýšľanie Ježiša Krista, jeho lásku k Otcovi a k Cirkvi, jeho bezvýhradnú oddanosť Božiemu ľudu.“

Pápež František pripomenul štyri piliere formácie, ktoré sa vzájomne podmieňujú: intenzívny duchovný život, zodpovedný intelektuálny život, komunitný život a nakoniec apoštolský život. Sú to štyri rozmery, na ktorých musí stáť život v seminári, povedal Svätý Otec a zdôraznil, že všetky štyri sú dôležité. Ak by jeden z nich chýbal, formácia by nebola dobrá. Pápež ďalej pokračoval biblickým obrazom Dobrého pastiera:

„Vy, drahí seminaristi, sa nepripravujete na vykonávanie nejakého remesla, aby ste sa stali úradníkmi v nejakej firme alebo v nejakej byrokratickej organizácii. Máme mnoho, mnoho polovičatých kňazov. Je to bolestné, že nedokážu dosiahnuť plnosť. Majú niečo z úradníkov, akýsi byrokratický rozmer, a to nie je dobré pre Cirkev. Prosím vás, dávajte si pozor, aby ste neupadli do tohto! Vy sa pripravujete na to, aby ste sa stali pastiermi podľa príkladu Ježiša, Dobrého pastiera, aby ste boli ako on a v jeho mene uprostred jeho stáda, aby ste pásli jeho ovce. Tvárou v tvár tomuto povolaniu môžeme odpovedať tak, ako Mária anjelovi: «Ako sa to stane?» (Porov. Lk 1,34). Stať sa „Dobrými pastiermi“ na obraz Ježiša je niečo veľmi veľké a my sme takí malí... Áno, to je pravda, je to veľká vec; ale nie je to naše dielo! Je to dielo Ducha Svätého v spolupráci s nami. Ide o to, aby sme pokorne ponúkli seba samých ako hlinu na stvárnenie, aby ju hrnčiar, ktorým je Boh, stvárňoval s vodou a ohňom, Slovom a Duchom. Ide o to, aby sme vstúpili do toho, čo hovorí svätý Pavol: «Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus» (Gal 2,20). Len tak je možné byť diakonmi a kňazmi v Cirkvi, len tak je možné pásť Boží ľud a viesť ho nie po našich cestách, ale po Ježišovej ceste, ba ešte viac, po Ceste, ktorou je Ježiš.“

Svätý Otec sa pozastavil aj pri úskaliach v začiatkoch formačnej cesty, ktoré potrebujú očistu úmyslu, obrátenie. Poukázal na prípad apoštolov Jakuba a Jána, ktorých úmysel bol spočiatku určovaný túžbou po popredných miestach, no Pán s veľkou trpezlivosťou dosiahol nápravu tohto ich úmyslu, až napokon takto usmernení boli schopní vydať svedectvo až po obetovanie vlastného života. Pápež František povzbudil seminaristov, aby sa neľakali a boli otvorení pre túto nápravu svojho úmyslu. V tejto súvislosti im odporučil, aby sa pýtali sami seba, či milujú Ježiša, aby boli úprimní v rozhovore s formátormi a aby sa modlili.

„Táto cesta znamená denne meditovať evanjelium, aby sme ho odovzdávali životom a kázaním. Znamená to zakúsiť Božie milosrdenstvo vo sviatosti zmierenia, toto nikdy nezanechajte! Tak sa stanete veľkodušnými a milosrdnými služobníkmi, lebo budete poznať Božie milosrdenstvo voči vám. Znamená to živiť sa vierou a láskou Eucharistie, aby ste ňou sýtili kresťanský ľud. Znamená to byť mužmi modlitby, aby ste sa stali hlasom Krista, ktorý zvelebuje Otca a prihovára sa za svojich bratov (porov. Hebr. 7,25). Modlitba príhovoru, ktorú praktizovali dvaja veľkí muži – Mojžiš, Abrahám – ktorí zápasili s Bohom za ľudí, táto odvážna modlitba pred Bohom. Keď nie ste ochotní – ale toto hovorím od srdca, nie aby som sa niekoho dotkol – keď nie ste ochotní ísť touto cestou, s týmito postojmi a skúsenosťami, bude lepšie nájsť odvahu hľadať inú cestu. V Cirkvi existuje mnoho spôsobov na vydávanie kresťanského svedectva a mnoho ciest, ktoré vedú k svätosti. V nasledovaní ministéria Ježiša Krista niet miesto pre priemernosť, ktorá vždy vedie k zneužívaniu svätého Božieho ľudu vo svoj vlastný prospech. Beda zlým pastierom, ktorí pasú seba, a nie stádo! – rázne upozorňovali proroci (porov. Ez 34,1-6).“

„Nech vás toto „beda“ vedie k zodpovednému a vážnemu uvažovaniu nad vašou budúcnosťou“ – povedal Svätý Otec v závere. Seminaristom sa poďakoval že prišli, mnohí z nich dokonca pešo, a uistil ich o svojej modlitbe. Zverujúc ich Panne Márii odporúčal im utiekať sa k nej najmä vo chvíľach duchovnej neistoty a neútechy. Svoj príhovor ukončil slovami: „A prosím vás, modlite sa za mňa!“

 

13.apríla

Kvetná nedeľa vo Vatikáne v znamení Svetových dní mládeže

Vatikán 13. apríla - Námestie sv. Petra dnes privítalo veriacich vyzdobené olivovníkmi a sviežozelenými trávnikmi. Na priečelí baziliky sa vynímal kríž. Liturgia sa začala o pol desiatej na vyvýšenom mieste v strede námestia pod obeliskom. Diakon predniesol evanjelium o Ježišovom vstupe do Jeruzalema na chrbte osliatka uprostred zástupu volajúceho: «Hosanna synovi Dávidovmu! Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom! Hosanna na výsostiach!» (Mt 21,9). Svätý Otec oblečený v červenom pluviáli požehnal zelené ratolesti a sprievod sa pohol smerom k oltáru. Nedeľa utrpenia Pána sa v Taliansku nazýva aj Palmovou nedeľou podľa zvyku niesť v procesii palmové vetvy, často aj umelecky pozaplietané.

Po odznení pašií podľa sv. Matúša, ktoré prečítali traja diakoni sprevádzaní speváckym zborom, sa Svätý Otec prihovoril priamo k srdciam poslucháčov, keď im položil otázku: „Kto som ja? Kto som ja, stojac pred mojím Pánom? Kto som pred Ježišom, ktorý slávnostne vstupuje do Jeruzalema? Som schopný vyjadriť moju radosť a chváliť ho? Alebo si držím odstup? Kto som pred Ježišom, ktorý trpí?“ Potom pred ich duchovný zrak postupne predviedol jednotlivé osoby zo scény umučenia: vodcov ľudu, Judáša, Piláta, ľudí z davu, Barabáša, vojakov, Šimona Cyrenejského, odvážne ženy, učeníkov, ktorí tak ako Ježišova matka trpeli v tichu, či tajného učeníka Jozefa, ktorý sa postaral o pochovanie Ježišovho tela... „Kto som ja?“ kládol otázku opakovane pápež František. Nakoniec všetkých pozval nájsť počas Veľkého týždňa svoje miesto uprostred udalostí Pánovho umučenia.

Na slávnosti bola zreteľná prítomnosť mladých. Popri mládeži z Rímskej diecézy to bolo aj niekoľko stoviek mladých z celého sveta, ktorí prišli do Ríma v súvislosti s prípravou Svetových dní mládeže 2016 v Krakove. Brazílčania ako organizátori minuloročných SDM v strede námestia počas svätej omše držali vztýčený Kríž SDM a ikonu Salus Populi Romani. Svätý Otec sa mladým prihovoril v závere slávnosti, po modlitbe po prijímaní a nasledujúcimi slovami uviedol odovzdanie symbolov podujatia:

„V závere tohto slávenia sa obraciam s osobitným pozdravom na 250 delegátov, biskupov, kňazov, rehoľníkov a laikov, ktorí sa zúčastnili na prípravnom stretnutí Svetových dní mládeže, organizovanom Pápežskou radou pre laikov. Začína sa teda cesta prípravy budúceho svetového stretnutia, ktoré sa uskutoční v júli 2016 v Krakove a ktorého téma bude «Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo» (Mt 5,7).

O chvíľu mladí Brazílčania odovzdajú mladým Poliakom kríž Svetových dní mládeže. Kríž mladým zveril pred tridsiatimi rokmi blahoslavený Ján Pavol II. s prosbou, aby ho zaniesli do celého sveta ako znamenie Kristovej lásky k ľudstvu.

27. apríla budeme všetci s radosťou sláviť kanonizáciu tohto pápeža spolu s Jánom XXIII. Ján Pavol II., ktorý bol iniciátorom Svetových dní mládeže, bude ich veľkým patrónom. V spoločenstve svätých bude naďalej pre mladých celého sveta otcom a priateľom.

Prosme Pána, aby bol kríž spolu s ikonou Panny Márie Salus Populi Romani znamením nádeje pre všetkých a aby všetkým zjavoval nepremožiteľnú Kristovu lásku.”

Nasledovalo samotné odovzdanie kríža a mariánskej ikony SDM. Po tomto geste hlbokej symboliky Svätý Otec pokračoval:

„Pozdravujem všetkých Rimanov i pútnikov! Osobitne pozdravujem delegácie z Ria de Janeiro a z Krakova, vedené ich arcibiskupmi, kardinálmi Oranim Joăo Tempestom a Stanisławom Dziwiszom. V tejto súvislosti s radosťou oznamujem, že ak Pán Boh dá, 15. augusta tohto roku sa v Tedžone v Kórejskej republike stretnem s mladými Ázie na ich veľkom kontinentálnom stretnutí.

A teraz sa obráťme k Panenskej Matke, aby nám pomáhala neustále s vierou nasledovať Ježišov príklad.”

Svätý Otec sa potom s veriacimi pomodlil Anjel Pána a udelil im požehnanie. Po skončení slávnosti prišiel ku skupinám mladých, ktorí mu spontánne prejavili svoju radosť. Z bieleho džípu potom udeľoval požehnanie po celom námestí vrátane príjazdovej ulice.

               

 

Homília Kvetnej nedele: „Kto som pred Ježišom, ktorý trpí?“

Vatikán 13. apríla 2014 - Pri slávení liturgie Nedele utrpenia Pána sa po odznení Matúšových pašií Svätý Otec František prihovoril veriacim na Námestí sv. Petra v nasledovnej homílii:

„Tento týždeň sa začína oslavnou procesiou s olivovými ratolesťami: všetok ľud Ježiša víta. Deti, chlapci a dievčatá spievajú, oslavujú Ježiša. V tomto týždni sa však ďalej odvíja tajomstvo Ježišovej smrti a vzkriesenia. Počúvali sme pašie o Pánovom utrpení. Stačí, keď si pre vlastné dobro položíme otázku: Kto som ja? Kto som ja, stojac pred mojím Pánom? Kto som pred Ježišom, ktorý slávnostne vstupuje do Jeruzalema? Som schopný vyjadriť svoju radosť a chváliť ho? Alebo si držím odstup? Kto som pred Ježišom, ktorý trpí? Počuli sme toľké mená, mnoho mien. Skupina vodcov, medzi nimi kňazi, farizeji, učitelia zákona, ktorí sa rozhodli, že ho zabijú. Čakali na príležitosť zmocniť sa ho. Som ako jeden z nich? Počuli sme aj iné meno: Judáš. Tridsať strieborných. Som ako Judáš?

Počuli sme ďalšie mená: učeníci, ktorí nič nechápali, ktorí pozaspávali, zatiaľ čo Ježiš prechádzal utrpením. Je môj život zaspatý? Alebo som ako učeníci, ktorí nechápali, čo znamená Ježiša zradiť? Ako ten ďalší učeník, ktorý chcel všetko vyriešiť mečom: som ako oni?

Som ako Judáš, ktorý predstiera lásku a bozkáva Učiteľa, aby ho vydal, zradil ho? Som zradcom? Som ako tí vodcovia, ktorí náhlivo organizujú súd a hľadajú falošných svedkov? Som ako oni? A keď tieto veci robím - ak ich robím - domnievam sa, že týmto zachraňujem ľud? Som ako Pilát, takže keď vidím, že situácia je zložitá, umývam si ruky, neviem dostáť vlastnej zodpovednosti a nechávam odsúdiť ľudí? Prípadne odsudzujem ja sám? Som ako ten dav, ktorý poriadne nechápe, či je na náboženskom zhromaždení, na súde a či v cirkuse, keď si vyberá Barabáša? Je im to jedno, a zábavnejším bolo Ježiša ponížiť. Som ako vojaci, ktorí Pána bijú, pľujú na neho, urážajú ho, zabávajú sa ponižovaním Pána?  Som ako ten Cyrénčan, čo sa vracal z práce unavený, no mal dobrú vôľu pomôcť Pánovi niesť kríž? Som ako tí, čo prechádzali pred krížom a uťahovali si z Ježiša: «Aha, aký odvážny! Nech len zostúpi z kríža, a uveríme v neho!» Uťahovanie si z Ježiša...

Som ako tie odvážne ženy, a ako Ježišova matka, ktoré tam boli a potichu trpeli?

Som ako Jozef, tajný učeník, ktorý prináša Ježišovo telo s láskou, aby ho pochoval?

Som ako tie dve Márie, ktoré zostávajú pri vstupe do hrobu, plačú a modlia sa?

Som ako tí vodcovia, ktorí sa na druhý deň vybrali za Pilátom, aby mu povedali: «Nuž, všimni si, čo tento hovoril: že vstane z mŕtvych. Nech preto nenastane ďalší podvod.» A blokujú život, zablokujú hrob na obranu doktríny, aby sa život nedostal von?

Kde je moje srdce? A ktorej z týchto osôb sa podobám? Nech nás táto otázka sprevádza počas celého týždňa.“

 

 

12. apríla

Svätý Otec chirurgom: Iba Kristus dáva zmysel utrpeniu nevinných

Vatikán 12. apríla – Pápež František dnes v Klementínskej sále Apoštolského paláca prijal na audiencii účastníkov Kongresu onkologickej chirurgie, ktorí sa zišli v Ríme, aby spoločne diskutovali na tému nových trendov v oblasti liečenia ochorení v oblasti zažívacieho traktu. Svätý Otec im pripomenul kresťanskú víziu človeka ako „jednoty tela a ducha“, preto podľa jeho slov aj akýkoľvek lekársky prístup musí brať do úvahy túto identitu a neobmedzovať sa v zdravotnej starostlivosti len na liečbu tela. Z tohto vyplýva požiadavka celostnej starostlivosti o chorého. „Lekár musí pri starostlivosti pamätať na všetko, na ľudské telo s jeho psychologickým, sociálnym a tiež duchovným rozmerom, na duchovné sprevádzanie a na to, aby sa chorému dostávala podpora zo strany rodiny,“ povedal pápež František približne 120 účastníkom kongresu.

„Bratské delenie sa s chorými nás otvára skutočnej kráse ľudského života, ktorej súčasťou je tiež jeho krehkosť, aby sme tak mohli rozpoznať dôstojnosť a hodnotu každého človeka, bez ohľadu na podmienky, v akých sa nachádza, od počatia až po smrť,“ povedal Svätý Otec a v predvečer Veľkého týždňa tiež pripomenul obraz Kalvárie a Bohočloveka, ktorý ponúkol svoj život. „Iba Kristus dáva zmysel škandálu utrpenia nevinných“ dodal a prítomných chirurgov povzbudil, aby pri svojej práci vždy hľadeli práve na ukrižovaného a vzkrieseného Krista.


Pápež František o význame bádania historikov pre Cirkev

Vatikán 12. apríla – Podľa Svätého Otca predstavuje štúdium histórie dôležitý spôsob zanieteného hľadania pravdy. Uviedol to dnes počas audiencie s členmi Pápežského výboru pre historické vedy, ktorý si tento rok pripomína 60. výročie svojho zriadenia pápežom Piom XII. Cicerov výrok Historia magistra vitae (História je učiteľkou života) dnes Svätému Otcovi poslúžil na zdôraznenie významu skúmania dejín: „Vaše štúdie, poznačené skutočným nadšením pre Cirkev a úprimnou láskou k pravde, môžu byť veľkým prínosom pre tých, ktorí majú za úlohu rozpoznávať, čo chce Duch Svätý povedať Cirkvi dnes.“ Pápežský výbor zameraný na dejiny už podľa pápeža Františka dávno vstúpil do dialógu a spolupráce s kultúrnymi inštitúciami a akademickými strediskami mnohých národov. Ako povedal, práve prostredníctvom takýchto „stretnutí a spolupráce s výskumnými pracovníkmi z každej kultúry a náboženstva“ môže pápežský výbor „ponúknuť konkrétny príspevok pre dialóg medzi Cirkvou a súčasným svetom.“

Pri príležitosti 100. výročia vypuknutia Prvej svetovej vojny pripravuje Pápežský výbor pre historické vedy medzinárodnú konferenciu, ktorej účastníci sa budú venovať aj najnovším výskumom s osobitným dôrazom na diplomatické úsilie Svätej stolice počas konfliktu. Opäť tak bude podľa pápeža Františka zdôraznený príspevok katolíkov a ďalších kresťanov pri „záchrane zranených, utečencov, sirôt a vdov, či hľadaní nezvestných“, ako aj pri rekonštruovaní sveta rozorvaného krviprelievaním.

 

Blahoželanie Svätého Otca židovskej komunite k sviatku Pesach

Vatikán 12. apríla – Pápež František sa aj tento rok obracia so „srdečným prianím pokoja“ na židovskú komunitu v Ríme pri príležitosti sviatku Pesach, židovskej Veľkej noci, ktorá sa začne v pondelok večer a potrvá osem dní. Ide o pripomienku exodu Židov z egyptského otroctva pod vedením Mojžiša. V telegrame adresovanom vrchnému rabínovi Ríma Riccardovi Di Segnimu pápež vyjadruje želanie, aby „spomienka na oslobodenie z útlaku vďaka Pánovej mocnej ruke“ inšpirovala „k myšlienkam milosrdenstva, zmierenia a bratskej blízkosti voči všetkým tým, ktorí trpia pod váhou novodobého otroctva“. V súvislosti so svojou blížiacou sa cestou do Jeruzalema Svätý Otec zároveň požiadal židovskú komunitu, aby ho sprevádzala v modlitbách.

 

11. apríla

Deti a mládež nie sú pokusnými králikmi, pripomína pápež František

Vatikán 11. apríla – S deťmi a mladými sa podľa pápeža Františka nesmie zahrávať ani experimentovať. Uviedol to dnes počas audiencie vo Vatikáne, na ktorej prijal osemčlennú delegáciu Medzinárodnej katolíckej kancelárie pre deti (BICE - Bureau International Catholique de l’Enfance). Pripomenul im dôležitosť ochrany práv najmenších, no hovoril aj o otázke zneužívania detí zo strany Cirkvi. Rovnako dnes požiadal o odpustenie za všetko zlo, ktoré „niektorí kňazi spôsobili, za sexuálne zneužívanie detí“: „Cirkev si je vedomá tohto poškodenia! Je to osobná a morálna ujma, a to zo strany mužov Cirkvi! A my nechceme spraviť krok späť, čo sa týka zaobchádzania s týmto problémom a sankciami, ktoré musia byť uložené. Naopak, verím, že musíme byť veľmi rázni. S deťmi sa nesmie zahrávať!“

Svätý Otec tiež vyzdvihol dôležitosť projektov zameraných na boj proti otrockej práci, verbovaniu detských vojakov a všetkým formám násilia páchaného na deťoch. Zastavil sa aj pri úlohe kancelárie pre deti BICE, keď pripomenul nevyhnutnosť „potvrdiť právo dieťaťa vyrastať v rodine s otcom a matkou, ktorí dokážu vytvoriť vhodné prostredie pre jeho rozvoj a emočné dozrievanie“ a umožnia mu dozrievať aj „vo vzťahu k mužskosti a ženskosti jedného otca a jednej matky“. Za podstatné považuje nastavenie vzdelávacích projektov, ktoré podporia „právo rodičov na mravnú a náboženskú výchovu svojich detí“. V tejto súvislosti pápež František odmieta „akýkoľvek druh experimentovania s deťmi a mladými na poli vzdelávania“.

„S deťmi a mladými sa nesmie experimentovať. Nie sú to pokusné králiky! Hrôzy manipulácie vzdelávania, ktoré sme zažili počas genocíd veľkých diktatúr v 20. storočí nevymizli; udržujú svoju aktuálnosť v rozličných podobách a návrhoch, pod zámienkou modernosti, tlačia na deti a mladých, aby nasledovali cestu diktatúry «uniformného myslenia»,“ upozornil Svätý Otec osemčlennú delegáciu.

Pápež František dnes preto ocenil prácu BICE, ktorá sa nechala inšpirovať príhovorom pápeža Pia XII., ktorým svet upozornil na ochranu detí na prahu Druhej svetovej vojny. Ako dodal, od toho času bola organizácia „vždy odhodlaná podporovať ochranu práv detí“, prispela tiež k Dohovoru OSN z roku 1989 a nepretržite spolupracuje s úradmi Svätej stolice v New Yorku, Štrasburgu a v Ženeve. „Pracovať v prospech ľudských práv si vyžaduje udržiavať vždy živé antropologické znalosti, byť dobre pripravený na realitu ľudskej osoby a vedieť reagovať na problémy a výzvy, ktoré predstavujú súčasné kultúry a mentality šírené prostredníctvom masmédií,“ pripomenul Svätý Otec. Tu neosoží podľa neho žiadne uzatváranie sa do akýchsi „sklených zvonov“, ale naopak pozitívny prístup, ktorý „s kladnými hodnotami ľudskej osoby čelí novým výzvam kultúry dneška“.

Príhovor ukončil pripomenutím loga Komisie na ochranu detí a mladistvých v Buenos Aires, na ktorej je vyobrazená svätá rodina utekajúca z Egypta a brániaca svoje Dieťa. „Niekedy, aby sme sa ochránili, musíme utekať; často je potrebné zastaviť sa, aby sme sa bránili; a niekedy je zase potrebné bojovať. Ale stále musíme mať na pamäti nehu,“ pripomenul Svätý Otec.

Pápež František talianskemu Hnutiu za život: ‚Nie‘ zahadzovaniu života

Vatikán 11. apríla 2014 - Svätý Otec dnes prijal členov talianskej pobočky Hnutia za život na čele s jej predsedom Carlom Casinim, ktorému sa poďakoval za úvodné slová a najmä za dlhoročné úsilie v Hnutí za život. Na audiencii v Klementínskej sále boli dnes medzi 470 jej účastníkmi zástupcovia Centier pomoci životu, projektu „Jeden z nás“ a projektu „Gemma“, vďaka ktorému sa za uplynulých 20 rokov cez konkrétne formy solidarity podarilo zachrániť život mnohých detí, ktoré by inak neuzreli svetlo sveta. Pápež František im vyjadril svoje poďakovanie za svedectvo, podporu a ochranu ľudského života od okamihu počatia. Ako povedal, právo na život nepripúšťa relativizáciu:

„Ľudský život je posvätný a nedotknuteľný. Každé občianske právo je založené na uznaní prvého a najzákladnejšieho práva, práva na život, ktoré nie je podriadené nijakej podmienke, ani kvalitatívnej ani ekonomickej ani ideologickej. «Ako príkaz „Nezabiješ!“ stanovuje jasnú hranicu, aby ochránil hodnotu ľudského života, tak aj my dnes musíme povedať „nie“ ekonómii vylúčenia a nerovnosti. Takáto ekonómia zabíja. Nemožno dopustiť, že nikoho nezaujíma, keď od zimy zomrie starec, ktorý zostal na ulici, zatiaľ čo do správ sa dostane dvojbodový pokles na burze. To je vylúčenie. Ľudská bytosť je pokladaná za predmet konzumu, ktorý možno použiť a zahodiť. Vytvorili sme kultúru „vyhadzovania“, ktorá sa všade šíri» (Evangelii gaudium, 53). A takto sa zahadzuje aj život.“

Pápež František v tejto súvislosti zdôraznil zásadný význam morálneho rozmeru ekonomiky: „Jedným z najzávažnejších rizík, ktorým je vystavená táto naša doba, je rozluka medzi ekonomikou a morálkou, medzi možnosťami ponúkanými trhom, vybaveným všetkými technologickými inováciami, a základnými etickými normami ľudskej prirodzenosti, ktorá je stále viac a viac zanedbávaná.“

Zoči-voči útokom na bezbranný život sa žiada rozhodný postoj veriacich, pokračoval ďalej Svätý Otec:

„Je preto nutné zdôrazniť najrozhodnejšiu opozíciu voči akémukoľvek priamemu útoku na život, najmä nevinný a bezbranný, a život vznikajúci v lone matky je nevinný par excellence. Spomeňme si na slová Druhého vatikánskeho koncilu: «Život treba teda chrániť s najväčšou starostlivosťou už od počatia; potrat a vražda novonarodeného dieťaťa sú ohavnými zločinmi » (Gaudium et spes, 51). Spomínam si, ako som kedysi dávno mal konferenciu s lekármi. Po konferencii som sa s nimi lúčil, rozprávali sme sa a jeden z nich si ma zavolal nabok. Mal balíček a povedal mi: ‚Otče, toto by som vám chcel odovzdať. Sú to nástroje, ktoré som použil pre vykonanie potratu. Stretol som Pána, činil som pokánie a teraz bojujem za život!‘ Dal mi všetky tieto nástroje. Modlite sa za tohto dobrého muža! Kresťan vždy nesie zodpovednosť za svedectvo evanjelia: chrániť život s odvahou a láskou vo všetkých jeho fázach.“

Pápež František počas dnešnej audiencie zástupcov Hnutia za život povzbudil, aby to naďalej robili štýlom prejavujúcim blízkosť, aby sa každá žena „cítila považovaná za osobu, vypočutá, prijatá a sprevádzaná“. Celkom na záver stretnutia dodal, že ochrana života má však širší kontext, znamená bojovať proti kultúre vyhadzovania, podľa ktorej sú nielen deti, ale i starí ľudia považovaní za materiál na vyhodenie. „Deti a starí rodičia sú nádejou ľudstva!“ – zopakoval pápež František.

 

Svätý Otec rozdeleným Venezuelčanom: Všetkých vás spája viera v Boha

Vatikán/Venezuela 11. apríla – „Násilie nikdy nevedie k mieru, žiadam vás o odvahu odpustenia a milosrdenstva.“ Aj týmito slovami sa pápež František prostredníctvom posolstva prihovoril účastníkom prvého zasadnutia v prospech zmierenia vo Venezuele medzi vládou zastúpenou prezidentom Madurom a opozíciou. Jeho odkaz adresovaný obom stranám včera počas otvorenia stretnutia v Caracase prečítal tamojší apoštolský nuncius Mons. Aldo Giordano. Svätý Otec reaguje na súčasnú situáciu v latinskoamerickej krajine, viac ako dva mesiace sužovanej násilnými protestmi, ktoré si vyžiadali približne 40 obetí a opätovne prejavuje svoju blízkosť Venezuelčanom, osobitne obetiam násilností a ich rodinám.

Pápež František v úvode posolstva vyjadruje poďakovanie za pozvanie Svätej stolice zo strany štátu k účasti na procese dialógu a zmierenia v krajine. Predstaviteľov zídených na rokovaní zároveň uisťuje o svojich modlitbách, aby stretnutie prinieslo „vytúžené ovocie v podobe národného zmierenia a pokoja“ pre celý venezuelský národ. Ako pripomína, „násilie nikdy nemôže priniesť mier a prosperitu krajine, pretože to plodí vždy len násilie“. Naopak, prostredníctvom dialógu možno znovu objaviť spoločnú reč, ktorá by „viedla k prekonaniu súčasného obdobia konfliktu a polarizácie tak hlboko zraňujúcej Venezuelu, ako aj k nájdeniu foriem spolupráce“.

Práve vzájomný rešpekt a uznanie rozdielov jednotlivých strán by podľa pápeža Františka napomohlo spoločnému dobru v celej Venezuele. „Všetci z vás v skutočnosti zdieľate lásku k vašej krajine a k vášmu ľudu, ako tiež vážne znepokojenia spojené s hospodárskou krízou, násilím a kriminalitou. Všetkým vám leží na srdci budúcnosť vašich detí a túžba po pokoji, ktorá je príznačná pre Venezuelčanov. Všetkých vás spája viera v Boha a vôľa brániť dôstojnosť ľudskej osoby,“ píše Svätý Otec. Práve tieto spoločné atribúty by podľa neho mali viesť obe strany konfliktu k dialógu, k autentickej kultúre stretnutia a k vedomiu, že „jednota vždy preváži konflikt“.

 

Pápež v piatkovej homílii: Diabol existuje aj v 21. storočí

Vatikán 11. apríla 2014 - Učme sa z evanjelia bojovať proti pokušeniam diabla. Toto je povzbudenie pápeža Františka z dnešnej rannej svätej omše, ktorú slávil Dome Santa Marta. Poukázal tiež na to, že všetci sme pokúšaní, pretože diabol nechce našu svätosť. Kresťanský život je skutočným bojom proti zlu, podobne aj Ježišov život bol bojom. Ježiš prišiel, aby zvíťazil nad zlom, aby porazil knieža tohto sveta, diabla. Diabol pokúšal Ježiša mnohokrát, Ježiš teda poznal počas svojho života pokušenie i prenasledovanie. A my, ktorí sa snažíme nasledovať Ježiša, musíme poznať túto pravdu, povedal Svätý Otec:

„Aj my sme pokúšaní, aj my sme predmetom útoku diabla, pretože zlý duch nechce našu svätosť, nechce kresťanské svedectvo, nechce, aby sme boli Ježišovými učeníkmi. A ako to robí zlý duch, aby sme sa vďaka jeho pokušeniam vzdialili od Ježišovej cesty? Pokušenie diabla má tri vlastnosti, ktoré potrebujeme poznať, aby sme nepadli do pasce. Ako to robí diabol, aby nás odviedol od Ježišovej cesty? Pokušenie začína mierne, ale rastie: stále sa zväčšuje. Po druhé, rastie a infikuje ďalších, prenáša sa na iného, snaží sa byť spoločným pokušením. A nakoniec, aby upokojilo dušu, ospravedlňuje sa. Rastie, je nákazlivé a ospravedlňuje sa.“

Prvé pokúšanie Ježiša sa zdá takmer ako zvádzanie. Diabol hovorí Ježišovi, aby sa vrhol z chrámu, a tak – hovorí pokušiteľ – „všetci budú hovoriť: ‚To je Mesiáš!‘“. Je to presne to, čo urobil s Adamom a Evou: Je to zvádzanie. Diabol hovorí tak, akoby bol nejakým duchovným učiteľom. Keď je odmietnutý, potom rastie a vráti sa silnejší. Ježiš to hovorí v Evanjeliu podľa Lukáša: keď je diabol odmietnutý, odchádza a nachádza si ďalších spoločníkov, a s touto bandou sa vracia späť, povedal pápež. Takže rastie aj tým, že sa spája s ďalšími. Tak to bolo v prípade Ježiša, diabol zapojil na svoju stranu Ježišových nepriateľov. A to, čo bolo malým, pokojným pramienkom vody, stáva sa morom. Pokušenie sa zväčšuje a infikuje. A nakoniec sa ospravedlňuje. Pápež František pripomenul, že keď Ježiš káže v synagóge, ihneď ho jeho nepriatelia spochybňujú hovoriac: „Veď tento je synom Jozefa, tesára, synom Márie! Nikdy neštudoval! Z akej moci hovorí?“ Pokušeniu postaviť sa proti Ježišovi podľahli všetci. A najvyšším bodom ospravedlňovania je to, keď veľkňaz hovorí: „Neviete, že je lepšie, aby jeden človek zomrel za ľud?“

„Máme pokušenie, ktoré narastá: rastie a infikuje ďalších. Pomyslime napríklad na ohováranie: Mám trochu závisti voči tej-ktorej osobe, najprv cítim závisť len vnútri, no mám potrebu podeliť sa s tým s inou osobou a hovorím: ‚A ty si videl toho človeka?‘ Má to tendenciu rásť a infikovať ďalších a ďalších. Nuž, to je mechanizmus ohovárania, a v pokušení ohovárať bol každý z nás! Možno, že niekto z vás nie, ak je svätý, ale aj ja som bol v pokušení ohovárať! Toto je každodenné pokušenie. Ale začína takto, nenápadne, ako pramienok vody. Rastie ako infekcia a na konci sa ospravedlňuje.“

Buďme opatrní, povedal pápež, „keď v našich srdciach cítime niečo, čo vedie k ničeniu ľudí. Buďme opatrní, pretože ak tento pramienok vody včas nezastavíme, narastie, rozšíri nákazu a stane sa morom, ktoré nás privedie len k ospravedlňovaniu zla, tak ako sa ospravedlňovali títo ľudia, hovoriac, že „je lepšie, keď umrie jeden človek za ľud“:

„Všetci sme pokúšaní, pretože zákon duchovného života, nášho kresťanského života, je boj. Pretože knieža tohto sveta – diabol – nechce našu svätosť, nechce, aby sme nasledovali Krista. Niektorí z vás možno povedia: ‚Ale, otče, aký ste staromódny! Hovoriť o diablovi v 21. storočí!‘ Ale pozrite sa, že diabol existuje! Diabol jestvuje. Aj v 21. storočí! A nesmieme byť naivní. Musíme sa naučiť z evanjelia, ako proti nemu bojovať.“

 

10. apríla

Pápež František vyzdvihol spojenie síl proti obchodovaniu s ľuďmi

Vatikán 10. apríla – „Obchodovanie s ľuďmi je ranou na tele súčasného ľudstva, ranou na Kristovom tele. Je zločinom proti ľudskosti.“ Pripomenul to dnes pápež František počas stretnutia s účastníkmi medzinárodnej konferencie v sídle Pápežskej akadémie vied venovanej téme posilnenia medzinárodnej spolupráce v boji proti obchodovaniu s ľuďmi v kooperácii s Cirkvou. Po príchode medzi účastníkov konferencie do auly akadémie vied, ktorá sa nachádza v Dome Pia IV. v areáli Vatikánu, sa Svätý Otec poďakoval za organizáciu podujatia kardinálovi Vincentovi Nicholsovi, Konferencii biskupov Anglicka a Walesu, ako aj Pápežskej akadémii vied. Na stretnutí s pápežom sa okrem vedúcich predstaviteľov národných policajných zložiek zúčastnilo aj niekoľko osôb, ktoré sa v minulosti sami stali obeťami spomínaného zločinu. Pápež František označil konferenciu za príležitosť poukázať na naliehavosť solidarity s obeťami obchodovania s ľuďmi, inšpirovanú vierou. „Je to stretnutie, veľmi dôležité stretnutie, ale tiež gesto: gesto Cirkvi, gesto ľudí dobrej vôle, ktoré chce zakričať «Dosť!»... Skutočnosť, že sme sa tu stretli, aby sme zjednotili naše úsilie, znamená, že si želáme, aby boli stratégie a právomoci sprevádzané a posilnené evanjeliovým súcitom, blízkosťou mužom a ženám, ktorí sú obeťami tohto trestného činu,“ povedal Svätý Otec.

Konferencia, ktorej celý názov znie „Boj proti obchodovaniu s ľuďmi. Cirkev a presadzovanie práva vo vzájomnej spolupráci“ spojila v sebe dva odlišné prístupy. Predstavitelia polície, ktorí sa zaoberajú predovšetkým odporom voči tomuto smutnému fenoménu prostredníctvom nástrojov a prísnosti zákona, diskutovali spoločne s humanitárnymi pracovníkmi, ktorých hlavnou úlohou je poskytnúť obetiam prijatie, ľudské teplo a možnosť oslobodenia. Pápež František poukázal na pozitívum tejto spolupráce a vyjadril presvedčenie, že oba prístupy môžu ruka v ruke prispieť k spoločnému cieľu. Práve dialóg a zhoda v tomto smere je podľa neho veľmi dôležitá. Z tohto dôvodu označil stretnutia podobné tejto konferencii za „veľmi osožné, priam nevyhnutné“. Obom skupinám poďakoval za ich spoluprácu a zveril ich do ochrany Panny Márie.

Zo Slovenska sa na podujatí zúčastnili Mons. František Rábek, ordinár Ozbrojených síl a ozbrojených zborov v Slovenskej republike, plk. JUDr. Jaroslav Paľov, riaditeľ Úradu medzinárodnej policajnej spolupráce Policajného zboru SR a plk. Dáša Macková, policajná pridelenkyňa Veľvyslanectva SR pri Talianskej republike.

Svätá stolica vyvíja veľké úsilie v snahe bojovať proti v súčasnosti druhému najvýnosnejšiemu zločinu, akým je obchodovanie s ľuďmi. V marci tohto roka podpísala s predstaviteľmi anglikánov a moslimov významnú iniciatívu, ktorej súčasťou bolo zriadenie asociácie Global Freedom Network (GFN). Jej cieľom je vykoreniť moderné otroctvo a obchodovanie s ľuďmi na celom svete do roku 2020.

 

Pápež vo štvrtkovej homílii: Diktatúra uniformného myslenia zabíja slobodu

Vatikán 10. apríla 2014 - „Aj dnes existuje diktatúra uniformného myslenia“, ktorá zabíja „slobodu národov, slobodu ľudí, slobodu svedomia“. Musíme byť „na pozore a modliť sa“ – povedal pápež František v homílii dnešnej rannej svätej omše, slávenej v Dome Santa Marta. Svätý Otec vyšiel z prvého čítania dňa z Knihy Genezis (Gn 17, 3-9), kde Boh sľúbil Abrahámovi, že sa stane otcom mnohých národov, ale on a jeho potomkovia sa musia držať zmluvy s Pánom. Následne odvolajúc sa na evanjelium (Jn 8, 51-59) poukázal pápež František na uzavretosť farizejov voči Ježišovmu posolstvu. Ako poznamenal, ich omyl bol v tom, že prikázania oddelili od Božieho srdca. Mysleli si, že všetko sa vyrieši zachovávaním prikázaní. Tieto však nepredstavujú akýsi „chladný zákon“, pretože sa rodia zo vzťahu lásky. Sú usmerneniami, ktoré nám pomáhajú vyvarovať sa chýb na našej ceste, aby sme sa stretli s Ježišom. Farizeji takto uzatvárajú svoje srdce a myseľ pred každou novosťou, nerozumejú ceste nádeje. Je to dráma uzavretého srdca, dráma uzavretej mysle, povedal pápež. A tá spočíva v tom, že tam nie je miesto pre Boha, iba pre to, o čom si my sami myslíme, že by sa malo robiť. Avšak prikázania nesú v sebe prísľub, a proroci tento prísľub prebúdzajú. Tí, čo majú uzavreté srdce a myseľ, nedokážu prijať „posolstvo novosti“, ktoré priniesol Ježiš, to, ktoré bolo prisľúbené Bohom, ktorý je verný, a prorokmi. Ale oni nechápu:

„Je to uzavreté myslenie, ktoré nie je otvorené dialógu, možnosti, že by existovalo niečo iné, možnosti, že by Boh k nám prehovoril, povedal nám, aká je jeho cesta, tak ako to robil u prorokov. Títo ľudia nepočúvali prorokov a nepočúvali ani Ježiša. Je to niečo viac ako obyčajná tvrdohlavosť. Toto je vážnejšie: je to zbožňovanie svojho vlastného myslenia. ‚Ja si o tom myslím toto, a musí to byť tak a nijak inak.‘ Títo ľudia mali unifikované myslenie a chceli toto myslenie nanútiť Božiemu ľudu. Preto ich Ježiš karhá: ‚Vy kladiete na plecia ľudí mnoho prikázaní a sami sa ich nedotknete ani prstom.“

Ježiš karhá ich dvojtvárnosť. Teológia týchto ľudí sa stáva otrokom tejto schémy myslenia, uniformného myslenia, povedal Svätý Otec:

„Niet tam možnosti dialógu, niet tam možnosti otvoriť sa novým veciam, ktoré Boh prináša skrze prorokov. Títo ľudia zabili prorokov, zatvárajú dvere pred Božími prísľubmi. Keď sa v dejinách ľudstva objavuje tento jav uniformného myslenia, koľko nešťastia so sebou prináša! V minulom storočí sme všetci videli diktatúry uniformného myslenia, ktoré viedli k usmrteniu množstva ľudí, no vo chvíli, keď sa cítili byť pri moci, nesmelo sa myslieť nijako inak.“

Modlárstvo uniformného myslenia jestvuje však aj dnes, poznamenal pápež a pokračoval:

„Dnes sa musí uvažovať tak a tak, a ak nezmýšľaš takto, nie si moderný, nie si otvorený, alebo ešte niečo horšie. Koľkokrát povie niektorý z vládnych predstaviteľov: ‚Žiadam o pomoc, finančnú podporu pre túto vec‘ - ‚Ale ak chceš túto pomoc dostať, musíš uvažovať tak a tak, a budeš musieť zaviesť tento zákon, a potom ešte ten a tamten...‘ Aj dnes jestvuje diktatúra uniformného myslenia, a táto diktatúra je rovnaká ako diktatúra spomínaných ľudí. Zoberú kamene, aby ukameňovali slobodu národov, slobodu ľudí, slobodu svedomia, vzťah ľudí s Bohom. Dnes Ježiša znova križujú.“

Pánovo povzbudenie zoči-voči tejto diktatúre – povedal Svätý Otec v závere homílie – je vždy rovnaké: Bdejte a modlite sa. Nebuďte hlúpi a nekupujte veci, ktoré neosožia, buďte pokorní a modlite sa, aby nám Pán vždy dával slobodu otvoreného srdca, aby sme prijali jeho Slovo, ktoré je prísľubom, radosťou a zmluvou! A s touto zmluvou poďme ďalej.

 

9. apríla

Svätý Otec začal cyklus katechéz o daroch Ducha Svätého

Pri generálnej audiencii v stredu 9. apríla začal Svätý Otec František nový tematický cyklus, venovaný darom Ducha Svätého. „Duch Svätý tvorí dušu, životnú miazgu Cirkvi a každého jednotlivého kresťana. Je Božou Láskou, ktorá si v našom srdci robí svoj príbytok,“ povedal pápež František a zdôraznil, že samotný Duch Svätý je najdokonalejším „Božím darom“. On sám potom odovzdáva rozličné duchovné dary tým, ktorí ho prijímajú. Po vymenovaní siedmich darov Ducha Svätého, ako ich nachádzame v známej svätodušnej sekvencii, sa Svätý Otec podrobnejšie zameral na dar múdrosti. Ako vysvetlil, ide tu o „milosť vidieť každú vec Božími očami“. Takáto múdrosť, ktorá sa nerodí z inteligencie a znalostí, ale z intimity s Bohom, robí kresťana schopným chápať, ako koná Boh, a rozoznať, či je niečo od Boha, alebo nie. Podľa slov Svätého Otca múdry človek nosí v sebe „chuť pre Boha“ a takíto kresťania sa stávajú živými znameniami Božej prítomnosti a jeho lásky. Veriacich vyzval vyprosovať si tento dar.

          

Svätý Otec v katechéze: Múdrosť znamená vidieť Božími očami

Pri generálnej audiencii 9. apríla 2014 na Námestí sv. Petra predniesol Svätý Otec František prvú katechézu z nového cyklu o daroch Ducha Svätého. Jej témou bol „Dar múdrosti“. Nasleduje preklad katechézy v plnom znení:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes začíname cyklus katechéz o daroch Ducha Svätého. Viete o tom, že Duch Svätý tvorí dušu, životnú miazgu Cirkvi a každého jednotlivého veriaceho. Je Božou láskou, ktorá si v našom srdci robí svoj príbytok a vstupuje do spoločenstva s nami. Duch Svätý je vždy s nami, je vždy v nás, je v našom srdci.

Sám Duch Svätý je najdokonalejší Boží dar (porov. Jn 4,10), je darom Boha a tomu, kto ho prijme, odovzdáva rozličné duchovné dary. Cirkev ich uvádza sedem, počet, ktorý symbolicky naznačuje plnosť, celistvosť. Sú to tie dary, s ktorými sa oboznamujeme pri príprave na sviatosť birmovania a ktoré zvolávame starobylou modlitbou nazvanou „sekvencia k Duchu Svätému“. Dary Ducha Svätého sú tieto: dar múdrosti, dar rozumu, dar rady, dar sily, dar poznania, dar nábožnosti a dar bázne voči Bohu.

Prvým darom Ducha Svätého podľa toho zoznamu je teda múdrosť. Nejde však len o ľudskú múdrosť, to nie, pretože takáto ľudská múdrosť je ovocím poznatkov a skúseností. Vo Svätom písme sa hovorí o tom, že Šalamún si vo chvíli svojej korunovácie za kráľa Izraela žiadal dar múdrosti. Múdrosť spočíva práve v tomto: je milosťou smieť vidieť každú vec Božími očami. Ide práve o to: vidieť svet, vnímať situácie, okolnosti, ťažkosti, všetko, Božím pohľadom. Toto je múdrosť. Niekedy vidíme veci podľa našej chuti alebo podľa rozpoloženia nášho srdca, či už s láskou alebo s nenávisťou, so závisťou... Nie, toto nie je Boží pohľad. Múdrosť je to, čo v nás koná Duch Svätý, aby sme videli všetky veci Božími očami. Toto je dar múdrosti. Je zrejmé, že tento dar pochádza z dôvernosti s Bohom, z intímneho vzťahu, ktorý s ním máme, zo vzťahu detí s Otcom. A Duch Svätý, vtedy, keď máme tento vzťah, nám dáva dar múdrosti. Keď sme v spoločenstve s Pánom, Duch Svätý akoby premieňal naše srdce a umožňoval mu vnímať všetko svoje teplo a priazeň.

Duch Svätý robí kresťana „múdrym človekom“. Nie však v zmysle vlastnenia hotovej odpovede na každú vec, ako taký, ktorý vie všetko. Človek naozaj múdry v Božom zmysle toto nevlastní. Avšak vo význame, že „vie“ o Bohu, vie, ako Boh pôsobí, rozoznáva, kedy je nejaká vec od Boha a kedy nie je od Boha; chápe to prostredníctvom tej múdrosti, ktorú Boh dáva našim srdciam. Srdce múdreho človeka má v tomto zmysle „chuť pre Boha“. Aké je dôležité, aby v našich spoločenstvách boli takíto kresťania! Všetko v nich hovorí o Bohu a stáva sa nádherným a živým znamením jeho prítomnosti a lásky! Je to skutočnosť, ktorú nemôžeme improvizovať, ktorú si nemôžeme zabezpečiť sami; je darom, ktorý Boh dáva tým, ktorí sú poddajní Duchu Svätému. V našom vnútri, v srdci máme Ducha Svätého, môžeme mu načúvať a môžeme mu nenačúvať. Ak mu načúvame, Duch Svätý nás učí ceste múdrosti, obdarúva nás múdrosťou, ktorá znamená vidieť Božími očami, počuť Božími ušami, milovať Božím srdcom, posudzovať veci Božím úsudkom. Takáto je múdrosť, ktorú nám dáva Duch Svätý a všetci ju môžeme mať. Stačí o ňu prosiť Ducha Svätého. Veď si len pomyslite na mamu v domácnosti s deťmi. Keď jedno dieťa urobí to, a ďalšie vymýšľa niečo iné, úbohá mama lieta z jednej strany na druhú, boriac sa s problémami svojich detí. A keď sa mamy unavia a nakričia na svoje deti, je to múdrosť? Vykričať sa na deti, pýtam sa vás, je múdre? Čo poviete: je to múdrosť alebo nie? Nie! Avšak, keď matka vezme dieťa, láskavo ho napomenie a povie mu: „ale, toto sa predsa nerobí...“ a vysvetlí mu to s veľkou trpezlivosťou, je toto Božia múdrosť? Áno! To je to, čo nám dáva Duch Svätý do života!

Tiež v manželstve, napríklad, keď sa dvaja manželia – manžela a manželka – hádajú a potom sa na seba ani nepozrú, a ak sa pozrú, tak so zamračenou tvárou: je toto Božia múdrosť? Nie! Avšak, keď povie: „Búrka prešla, udobrime sa“ a znova urobia ústretový krok smerom k zmiereniu: je toto múdrosť? (zhromaždení odpovedajú: „áno“!). Áno, toto je dar múdrosti. Nech príde do našich domovov, nech príde k deťom, nech príde k nám všetkým! A toto sa nenadobúda učením, je to dar Ducha Svätého. Preto máme prosiť Pána, aby nám dal Ducha Svätého, aby nám dal dar múdrosti, tej Božej múdrosti, ktorá nás učí hľadieť Božími očami, cítiť Božím srdcom, hovoriť Božími slovami. S touto múdrosťou poďme vpred, budujme rodinu, budujme Cirkev a všetci sa posvätíme. Prosme dnes o

milosť múdrosti. Poprosme o ňu Pannu Máriu, ktorá je sídlom múdrosti, tohto daru. Nech nám ona daruje túto milosť. Ďakujem.

 

8. apríla

Pápež v utorkovej homílii: Vieme sa chváliť Kristovým krížom?

Vatikán 8. apríla 2014 - „Niet kresťanstva bez kríža“ – povedal pápež František pri utorkovej rannej svätej omši v Dome Santa Marta. V homílii rovnako zdôraznil, že „neexistuje žiadna šanca oslobodiť sa od hriechu vlastnými silami“, a pripomenul, že kríž nie je ozdobou umiestnenou na oltári, ale je tajomstvom Božej lásky. Pri úvahe nad smrťou a hriechom Svätý Otec vyšiel z dnešného prvého čítania z Knihy Numeri (Nm 21, 4-9): Na ceste púšťou Izraeliti šomrali proti Bohu a proti Mojžišovi, avšak keď Pán poslal ohnivé hady, priznali svoj hriech a prosili o znamenie spásy. Svätý Otec poukázal na súvislosť tejto udalosti s dnes čítaným úryvkom z evanjelia (Jn 8, 21-30), kde Ježiš povedal farizejom: „Zomriete vo svojom hriechu“.

„Nemáme žiadnu šancu vymaniť sa z nášho hriechu na vlastnú päsť. Nie je to možné. Títo zákonníci, ľudia, ktorí vyučovali zákon, nemali o tejto veci jasnú predstavu. Verili v Božie odpustenie, to áno, ale cítili sa silní, sebestační, domnievajúc sa, že vedia všetko. Nakoniec urobili z náboženstva, z uctievania Boha, akúsi kultúru s hodnotami, myslením a predpismi správania, ktoré vedú k dobrej vychovanosti. Uznávali, že Pán môže odpúšťať, vedeli to, ale všetko im to bolo príliš vzdialené.“

Pán na púšti prikázal Mojžišovi, aby urobil hada, postavil ho ako znamenie a ak sa pohryzený naň pozrie, ostane nažive. Ale čo znamená ten had? – opýtal sa pápež. „Had je znakom hriechu“, ako to vidíme už v knihe Genezis, keď had zviedol Evu na hriech. A Boh káže vyzdvihnúť „hriech ako zástavu víťazstva“, poznamenal Svätý Otec a vzápätí dodal, že toto správne nepochopíme, ak nerozumieme tomu, čo nám Ježiš hovorí v evanjeliu. Ježiš povedal Židom: „Keď vyzdvihnete Syna človeka, poznáte, že Ja Som.” V púšti bol teda vyzvihnutý hriech, ale je to hriech, ktorý hľadá spásu, pretože tam sa uzdravuje, vysvetlil pápež František s upresnením, že ten, kto má byť vyzdvihnutý, je Syn človeka, Ježiš Kristus, ako pravý Spasiteľ:

„Kresťanstvo nie je filozofická doktrína, nie je nejakým návodom na prežitie, na to, aby sme boli dobre vychovaní, aby sme udržiavali pokoj. Toto sú dôsledky. Kresťanstvo, to je osoba: ten, ktorý bol povýšený na kríž, ten, ktorý sa zriekol seba samého, aby nás zachránil. Stal sa hriechom. A ako bol na púšti vyzdvihnutý hriech, tu bol vyzdvihnutý Boh, ktorý sa stal človekom a stal sa kvôli nám hriechom. A tam boli všetky naše hriechy. Nedá sa porozumieť kresťanstvu bez pochopenia tohto hlbokého poníženia sa Božieho Syna, ktorý sa uponížil a stal poslušným až na smrť, až na smrť na kríži, aby slúžil.“

Ako pokračoval Svätý Otec, to je dôvod, prečo apoštol Pavol, keď vysvetľuje, čím sa chváli – a môžeme aj my povedať, čím sa chválime – hovorí: našimi hriechmi. My sa ani nemáme čím iným chváliť, v tom je naša bieda, poznamenal pápež František. Avšak, ako dodal, pre Božie milosrdenstvo sa chválime ukrižovaným Kristom. A preto „niet kresťanstva bez kríža a niet kríža bez Ježiša Krista.“ Srdcom Božej spásy je „jeho Syn, ktorý vzal na seba všetky naše hriechy, naše pýchy, naše istoty, naše márnomyseľnosti, naše túžby byť ako Boh.“ Preto „kresťan, ktorý sa nevie chváliť ukrižovaným Kristom, nepochopil, čo znamená byť kresťanom.“ Naše rany, ktoré v nás zanecháva hriech, „sa hoja len ranami Pána, ranami Boha, ktorý sa stal človekom, uponížil sa, zriekol sa seba samého.“ Toto je tajomstvo kríža, povedal Svätý Otec:

„Nie je to ozdoba, ktorú musíme vždy dávať do kostolov, na oltáre. Nie je to symbol na naše odlíšenie sa od ostatných. Kríž je tajomstvo, mystérium lásky Boha, ktorý sa ponižuje, robí sa ‚ničím‘, robí zo seba hriech. Kde je tvoj hriech? ‚Neviem, mám ich tu toľko.‘ Nie, tvoj hriech je tam, na kríži. Choď ho hľadať tam, v Pánových ranách, a tvoj hriech bude uzdravený, budú uzdravené tvoje rany, tvoj hriech bude odpustený. Odpustenie, ktoré nám dáva Boh, nie je zmazaním účtu, ktorý uňho máme. Odpustenie, ktoré nám dáva Boh, sú rany jeho ukrižovaného Syna, vyzdvihnutého na kríži. Kiež nás on pritiahne k sebe a kiež sa necháme uzdraviť.“

 

7. apríla

Pápež v pondelkovej homílii: Boh nám odpúšťa pohladením

Vatikán 7. apríla 2014 - Božie milosrdenstvo je veľkým svetlom lásky a nehy, je Božím pohladením na rany našich hriechov, povedal pápež František v homílii dnešnej rannej svätej omše v Dome Santa Marta. Dnešné evanjelium o cudzoložnici (Jn 8,1-11) mu dalo podnet k úvahe nad tým, čo je Božie milosrdenstvo. Tento príbeh, ako povedal, je dobre známy: Farizeji a zákonníci priviedli k Ježišovi ženu, prichytenú pri cudzoložstve, a pýtali sa ho, čo majú s ňou urobiť, pretože Mojžišov zákon predpisuje kameňovanie, tento hriech považuje za vážny. „Manželstvo je symbolom a tiež realitou, ktoré odrážajú vzťah medzi Bohom a jeho ľudom. A keď sa cudzoložstvom manželstvo ničí, poškvrňuje sa aj tento vzťah medzi Bohom a ľudom,“ povedal Svätý Otec.

Pripomenul, že zákonníci a farizeji Ježišovi položili túto otázku, aby mali dôvod obviniť ho. Keby Ježiš povedal: ‚Áno, choďte a ukameňujte ju‘, povedali by ľuďom: ‚Aha, toto je ten váš dobrý učiteľ, pozrite, čo urobil s touto úbohou ženou!‘ A keby Ježiš povedal: ‚Nie, úbohá žena! Odpustite jej‘, povedali by, že nedodržiava zákon! Ich nezaujímala žena, nezaujímali ich cudzoložníci, možno aj niekto z nich bol cudzoložníkom. Zaujímalo ich len, ako pripraviť pascu pre Ježiša. Preto Pán odpovedal: ‚Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň.‘ Evanjelium s istou iróniou hovorí, že žalobcovia odišli jeden po druhom, počnúc najstaršími. A Ježiš zostáva sám s tou ženou, ako spovedník, a hovorí jej: „Žena, kde sú? Nikto ťa neodsúdil? Kde sú? Sme tu sami, ty a ja. Ty pred Bohom, bez obvinení, bez ohovárania. Ty a Boh! Nikto ťa neodsúdil?“ Žena odpovie: „Nie, Pane.“ Ale nehovorí: „Sú to falošné obvinenia! Neprevinila som sa cudzoložstvom,“ uznáva svoj hriech. A Ježiš povie: „Ani ja ťa neodsudzujem! Choď, a odteraz už nehreš, aby si už nemusela prežívať takého strašné chvíle, aby si už nemusela zažiť toľko hanby, aby si neurážala Boha, aby si nepoškvrnila dobrý vzťah medzi Bohom a jeho ľudom.“ Ježiš odpúšťa! Ale je tu ešte niečo viac, než odpustenie – povedal pápež František:

„Ježiš sa drží zákona a ide ešte zaň. Nehovorí jej: ‚Cudzoložstvo nie je hriech!‘ To nehovorí! Ale neodsudzuje ju podľa zákona. A toto je tajomstvo milosrdenstva. Je to tajomstvo Ježišovho milosrdenstva.“

Milosrdenstvo je niečo, čo nie je ľahké pochopiť, pokračoval Svätý Otec:

„‚Ale, otče, milosrdenstvo zotiera hriechy?‘ - ‚Nie, hriechy zotiera Božie odpustenie!‘ Milosrdenstvo je spôsob, akým Boh odpúšťa. Preto Ježiš mohol povedal: ‚Odpúšťam ti. Choď!'– ako povedal ochrnutému, ktorého spustili cez strechu. ‚Tvoje hriechy sú odpustené.‘ Tu hovorí: ‚Choď v pokoji.‘ Ježiš ide ešte ďalej. Radí jej, aby viac nehrešila. Tu vidíme Ježišov milosrdný postoj: obhajuje hriešnika pred jeho nepriateľmi; chráni hriešnika pred spravodlivým odsúdením. My tiež, koľkí z nás by sme možno mali ísť do pekla, koľkí z nás? A to je spravodlivé odsúdenie, avšak on odpúšťa ešte viac. Ako? Vďaka tomuto milosrdenstvu!“

Milosrdenstvo siaha ďalej a v živote človeka spôsobuje, že hriech sa z neho dostáva preč. Svätý Otec to na vysvetlenie prirovnal k nebeskej oblohe:

„Pozeráme na nebo: toľko hviezd, toľko hviezd; ale keď ráno vyjde slnko so svojím svetlom, hviezdy nevidieť. A také je aj Božie milosrdenstvo: veľké svetlo lásky, nehy. Boh odpúšťa nie dekrétom, ale nehou, pohladením našich rán po hriechu. Pretože jemu záleží na odpustení, záleží mu na našej spáse. A Ježiš je takýmto spovedníkom: neponíži ju, nehovorí jej: ‚Čo si urobila, povedz mi! A kedy si to urobila? A ako si to urobila? A s kým si to urobila?‘ Nie! ‚Choď, choď, a odteraz už nehreš!‘ Veľké je Božie milosrdenstvo, veľké je Ježišovo milosrdenstvo. Odpúšťa nám pohladením!“

 

6. apríla

Pápež František na Anjel Pána: „Božie milosrdenstvo je bez hraníc!“

Námestie sv. Petra sa v nedeľu 6. apríla pred blížiacim sa poludním zaplnilo do posledného miesta. Vyše 60-tisíc veriacich si prišlo vypočuť slová pápeža Františka a prijať jeho symbolický darček, vreckové evanjelium. Už pri príchode si mohli všimnúť skupinky skautov, rehoľných sestier Misionárok lásky a rímskych seminaristov, zásobených čerstvými výtlačkami z vatikánskej tlačiarne. Svätý Otec okrem pôstnej katechézy v duchu dnešného Božieho slova pripomenul aj 20. výročie tragických udalostí v Rwande. Z okna Apoštolského paláca sa prítomným prihovoril týmito slovami:

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Evanjelium tejto Piatej pôstnej nedele nám rozpráva o vzkriesení Lazára. Je to vrchol úžasných znamení vykonaných Ježišom, gesto priveľké a príliš evidentne božské na to, aby bolo tolerované zo strany veľkňazov, ktorí, keď sa o tom dozvedeli, rozhodli sa, že Ježiša zabijú (porov. Jn 11,53).

Lazár bol už tri dni mŕtvy, keď prišiel Ježiš a sestrám Marte a Márii povedal slová, ktoré sa navždy vryli do pamäti kresťanského spoločenstva. Ježiš hovorí takto: «Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky» (Jn 11,25-26). Na základe tohto Pánovho slova veríme, že život toho, kto verí v Ježiša a riadi sa jeho prikázaním, premení sa po smrti na nový život, plný a nesmrteľný. Tak ako Ježiš vstal z mŕtvych so svojím telom, ale nevrátil sa do pozemského života, tak vstaneme z mŕtvych s našimi telami, ktoré budú premenené na oslávené telá. On na nás čaká u Otca, a sila Ducha Svätého, ktorá vzkriesila jeho, vzkriesi aj toho, kto je s ním zjednotený.

Pred zapečateným hrobom priateľa Lazára Ježiš «zvolal veľkým hlasom: „Lazár, poď von!“ A mŕtvy vyšiel. Nohy a ruky mal ovinuté plátnom a tvár obviazanú šatkou» (v. 43-44). Toto autoritatívne zvolanie sa vzťahuje na každého človeka, pretože všetci sme poznačení smrťou, my všetci. Je to hlas toho, kto je pánom života a chce, aby ho všetci «mali v hojnosti» (porov. Jn 10,10). Kristus nekapituluje pred hrobmi, ktoré sme si vybudovali našimi rozhodnutiami pre zlo a smrť, našimi pochybeniami, našimi hriechmi. On pred týmto nekapituluje! Vyzýva nás, takmer nám rozkazuje, aby sme vyšli z hrobu, do ktorého nás uvrhli naše hriechy. Nástojčivo nás volá, aby sme vyšli z temnoty väzenia, v ktorom sme sa uzavreli, keď sme sa uspokojili s falošným, egoistickým a podpriemerným životom. «Poď von!» To je krásna výzva k ozajstnej slobode, výzva nechať sa zachytiť týmito Ježišovými slovami, ktoré dnes opakuje každému z nás. Výzva nechať sa oslobodiť z „obväzov“, z obväzov pýchy. Pretože pýcha nás zotročuje, robí nás otrokmi seba samých, otrokmi toľkých bôžikov, toľkých vecí. Naše vzkriesenie sa začína odtiaľto: keď sa rozhodneme uposlúchnuť tento Ježišov rozkaz a vyjsť von na svetlo, do života, keď z našej tváre spadnú masky – toľkokrát sme zamaskovaní hriechom, a tieto masky musia spadnúť – a keď znovu nájdeme odvahu našej pôvodnej tváre, stvorenej na obraz a podobu Boha.

Ježišov skutok vzkriesenia Lazára ukazuje, kam až je schopná dosiahnuť sila Božej milosti, a teda kam až môže dosiahnuť naše obrátenie, naša premena. A počúvajte dobre: Niet hraníc pre Božie milosrdenstvo, ktoré sa ponúka všetkým! Božie milosrdenstvo, ktoré sa ponúka všetkým, je bez hraníc! Dobre si zapamätajte túto vetu. A môžeme ju vysloviť všetci spolu: [Spolu s prítomnými:] „Božie milosrdenstvo, ktoré sa ponúka všetkým, je bez hraníc!“ Spoločne: „Božie milosrdenstvo, ktoré sa ponúka všetkým, je bez hraníc!“ Pán je vždy pripravený odvaliť náhrobný kameň našich hriechov, ktorý nás oddeľuje od neho, od svetla žijúcich.“

Po spoločnej modlitbe Anjel Pána a za duše zosnulých Svätý Otec udelil požehnanie. Skôr než pozdravil jednotlivé skupiny prítomných, venoval osobitnú myšlienku výročiu rwandskej genocídy.

Pápež pripomenul 50. výročie genocídy v Rwande

„Drahí bratia a sestry, zajtra sa v Rwande bude konať pripomenutie 20. výročia začiatku genocídy, spáchanej proti Tutsiom v roku 1994. V tejto súvislosti chcem vyjadriť moju otcovskú blízkosť rwandskému ľudu, povzbudzujúc ho pokračovať s vytrvalosťou a nádejou v procese zmierenia, ktorý už ukázal svoje ovocie, a v úsilí o ľudskú a duchovnú obnovu krajiny. Hovorím všetkým: Nebojte sa! Budujte vašu spoločnosť na skale evanjelia, v láske a svornosti, pretože len takto sa rodí trvalý pokoj! Vyprosujem pre celý rwandský ľud materinskú ochranu Našej Panej z Kibeho.“ Pápež František pripomenul aj svoje stretnutie s rwandskými biskupmi z predchádzajúceho týždňa. Všetkých prítomných pozval k modlitbe k Našej Panej z Kibeho a pomodlil sa s nimi „Ave Maria“.

Ďalej pripomenul 5. výročie zemetrasenia v Aquile, pripomenul jeho obete, vyjadril duchovnú podporu tým, ktorí dodnes nesú následky, a poukázal na solidaritu ako základ duchovnej i materiálnej obnovy.

Veriacich vyzval aj k modlitbe za obete nákazy vírusom Ebola, ktorá sa rozšírila v Guinei a susedných krajinách, za Božiu pomoc pri boji s hroziacou epidémiou.

Svätý Otec daroval veriacim Evanjelium

Záverečným bodom programu bol už vopred avizovaný darček, vreckový výtlačok knihy evanjelií a Skutkov apoštolov v taliančine. Svätý Otec pripomenul svoju výzvu z predchádzajúcich nedeľných stretnutí s veriacimi zaobstarať si maličké evanjelium, nosiť ho pri sebe a často si z neho čítať: „Rozmýšľal som tiež aj nad starou tradíciou Cirkvi počas Veľkého pôstu, odovzdávať Evanjelium katechumenom, tým, čo sa pripravujú na krst. Teraz chcem venovať vám, ktorí ste na námestí - ale symbolicky všetkým – vreckové Evanjelium. Rozdajú vám ho zdarma... Vezmite si ho a noste ho so sebou a čítajte si ho každý deň: je to sám Ježiš, ktorý tam hovorí. Je to Ježišovo slovo, toto je Ježišovo slovo!“

Kamery priblížili knižku v pápežovej ruke, na obálke s obrazom Ježiša vyučujúceho zástupy.

„A tak ako on, vám hovorím: Zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte, rozdávajte evanjeliové posolstvo! No možno niekto z vás neverí, že by toto bolo zadarmo. „Ale koľko to stojí? Koľko mám zaplatiť, otče?“ Urobme jednu vec: na oplátku za tento dar urobte skutok lásky, gesto nezištnej lásky, modlitbu za nepriateľov, zmierenie, voľačo také...“

Svätý Otec ešte dodal: „Dnes sa dá čítať evanjelium aj cez mnohé technické prostriedky. Môžeme nosiť so sebou celú Bibliu v telefóne, alebo v tablete. Dôležité je čítať Božie slovo, najrozličnejšími prostriedkami, ale čítať Božie slovo: je to Ježiš, ktorý tam k nám hovorí. A prijať ho s otvoreným srdcom. Takto dobré semeno prinesie ovocie!“

Vreckový výtlačok obsahujúci štyri evanjeliá a Skutky apoštolov v taliančine rozdávali pri východoch z námestia dobrovoľníci z radov skautov, rímskych seminaristov a tiež sestry Matky Terezy.

 

 

5. apríla

Pápež talianskym starostom: Buďte prostredníkmi pre dobro ľudí

V sobotu 5. apríla prijal Svätý Otec v Klementínskej sále vo Vatikáne delegáciu Národnej asociácie talianskych miest a obcí (ANCI - Associazione Nazionale dei Comuni Italiani), tvorenú 120 starostami a starostkami talianskych okresných miest. Pápež František sa v príhovore k nim zameral na vlastnosti a spiritualitu správneho starostu. Tento je prítomný medzi ľuďmi ako prostredník, ktorému na ľuďoch záleží, a nie ako nejaký konateľ či dohadzovač, ktorému záleží iba na tom, aby využil situáciu vo svoj prospech:

„Starosta je uprostred ľudí. Nedávalo by to zmysel, keby tam nebol, pretože on je prostredníkom, mediátorom uprostred potrieb ľudí. A je tu nebezpečenstvo, že sa starosta nestane prostredníkom, ale konateľom, dohadzovačom. Aký je v tom rozdiel? Dohadzovač využíva potreby jednotlivých strán a berie si časť pre seba, ako ten, kto má malý obchod a tých, čo mu ho zásobujú, raz si berie od toho, raz od onoho. Taký starosta, ak eventuálne jestvuje, nevie, čo to znamená robiť starostu. Naopak, prostredník je ten, kto vlastný život nasadzuje za jednotu svojho ľudu, pre blaho svojho ľudu, pre nachádzanie rozličných riešení v tom, čo jeho ľudia potrebujú. Po čese venovanom službe starostu tento človek cíti únavu, má chuť si trochu odpočinúť, ale so srdcom plným lásky, pretože robil prostredníka. A toto vám prajem: aby ste boli prostredníkmi. Uprostred ľudu, pre vytváranie jednoty, pre uzmierovanie, pre riešenie problémov a aj riešenie potrieb ľudu.

Myslím na Ježiša: nebol starostom, ale azda nám tento obraz poslúži. Myslím na Ježiša vo chvíli, keď bol uprostred davu ľudí, a ten sa na neho tlačil až tak, že ako hovorí evanjelium, takmer nemohol dýchať. Takýto má byť starosta: so svojím ľudom. Znamená to totiž, že tak ako v Ježišovom prípade ho ľud vyhľadáva, lebo dokáže reagovať. Toto vám prajem. Únavu uprostred vášho ľudu a to, aby vás ľudia vyhľadávali, lebo vedia, že vždy dobre reagujete.“

Predseda asociácie, primátor Turína Piero Fassino vo svojom pozdrave pápežovi priblížil ľudský rozmer služby starostov, ich kontakt s najrôznejšími situáciami rodín, mládeže, pracujúcich či trpiacich nezamestnanosťou, pričom osobitne spomenul rozrastajúcu sa formu ľudského utrpenia, ktorou je osamelosť. Novou výzvou pre obce je podľa jeho slov najmä príliv migrantov, ktorý robí z talianskych miest a obcí multietnickú, multikultúrnu a multireligióznu spoločnosť.

Pripomenul tiež významnú osobnosť Giorgia La Piru (1904-1977), niekdajšieho starostu Florencie, na ktorého počesť sa asociácia rozhodla urobiť gesto solidarity a pred blížiacou sa pápežovou návštevou vo Svätej zemi darovala v mene Svätého Otca Františka nemocničné vybavenie detskej nemocnici Baby Hospital v Betleheme, financovanej talianskou a švajčiarskou Charitou. Nemocnica slúži palestínskemu obyvateľstvu bez ohľadu na vierovyznanie.V mene všetkých starostov Piero Fassino vyslovil aj poďakovanie talianskym katolíckym združeniam a farnostiam, „ktoré sprítomňujú starú múdrosť a schopnosť Cirkvi vypočuť, ponúknuť pohostinnosť a prijatie“, a uchovávajú tak hodnoty založené na bratstve.

 

 

4. apríla

Pápež v piatkovej homílii: Prenasledovanie prorokov sa deje aj dnes

Pri ohlasovaní evanjelia musíme počítať prenasledovaním, povedal pápež František pri rannej svätej omši v Dome sv. Marty. Zdôraznil, že dnes je viac mučeníkov ako v počiatkoch Cirkvi, a vyzval veriacich, aby sa nebáli nepochopenia a prenasledovania. Upozornil nato, že bezbožní, ktorých srdce sa odvrátilo od Boha, sa chcú zmocniť náboženstva. Svätý Otec vyšiel v homílii z prvého čítania z knihy Múdrosti (Múd 2, 1a.12-22), kde Ježišovi nepriatelia stroja proti nemu úklady, hanobia ho, ničia jeho povesť. Stavia sa proti ich skutkom, karhá hriechy proti Zákonu, obviňuje ich z priestupkov proti tomu, čo učia. V priebehu dejín spásy boli proroci vždy prenasledovaní, Ježiš to farizejom hovorí. Vždy v dejinách spásy , v čase Izraela, aj v Cirkvi – dodal Svätý Otec – boli proroci prenasledovaní. Boli prenasledovaní, lebo hovorili: „Pomýlili ste si cestu! Vráťte sa na cestu Božiu.“ A to sa ľuďom, ktorí majú moc na tejto pomýlenej ceste, nepáčilo – poznamenal pápež a pokračoval komentujúc evanjelium dňa (Jn 7, 1-2.10.25-30):

„Dnešné evanjelium je jasné, nie? Ježiš sa v týchto posledných dňoch ukrýval, pretože ešte neprišla jeho hodina. On vedel, aký by mal byť jeho koniec. A Ježiš je prenasledovaný od začiatku. Spomeňme si, keď sa na začiatku svojho verejného účinkovania vrátil do svojej krajiny, vošiel do synagógy a kázal. Po veľkom obdive hneď začnú: ‚Ale my vieme, odkiaľ je. Tento je jedným z nás. Z akého poverenia prichádza, aby nás učil? Kde študoval?‘ Diskvalifikujú ho! Je to tá istá reč, či nie? ‚Lenže o tomto vieme, odkiaľ je, ale keď príde Mesiáš, nik nebude vedieť, odkiaľ je‘. Diskvalifikovali Pána, diskvalifikovali proroka, aby im vzali autoritu!“

Ježiš odišiel z tohto nábožensky uzavretého prostredia, z tejto klietky. Prorok bojuje proti ľuďom, ktorí zatvárajú do klietky Ducha Svätého. A preto je prenasledovaný, vždy! Proroci sú všetci prenasledovaní, neprijatí, odsunutí stranou. Nedajú im priestor! „Táto situácia sa neskončila smrťou a vzkriesením Ježiša Krista pokračuje v Cirkvi! Prenasledovaním zvonku a prenasledovaním zvnútra! Keď čítame životopisy svätých, vidíme, koľko nedorozumenia, koľko prenasledovania svätí podstúpili, pretože boli prorokmi.

„Aj mnoho mysliteľov v Cirkvi bolo prenasledovaných. Teraz v tomto momente myslím na jedného, nie tak ďaleko od nás, človeka dobrej vôle. Prorok, ktorý svojimi knihami vyčítal Cirkvi, že zišla z Pánovej cesty. Čoskoro bol predvolaný, jeho knihy išli na index, zbavili ho katedry a tento človek tak skončí svoj život. Nebolo to tak dávno. Prešiel čas a dnes je už blahoslavený! Včera bol heretikom a dnes je blahoslaveným? Áno, pretože včera tí, ktorí mali moc, ho chceli umlčať, pretože sa im nepáčilo, čo hovoril. Dnes sa Cirkev, vďaka Bohu kajá a hovorí: ‚Ten človek je dobrý!‘ Ba čo viac, je na ceste svätosti: Je blahoslavený!“

„Všetci ľudia, ktorých Duch Svätý vyberie, aby povedali pravdu Božieho ľudu, sú prenasledovaní,“ skonštatoval ďalej Svätý Otec. Ježiš je toho skutočným obrazom, ikonou. Pán vzal na seba všetky prenasledovania svojho ľudu. A aj dnes sú kresťania prenasledovaní. Trúfam si povedať, že dnes je azda rovnaké alebo ešte väčšie množstvo mučeníkov, ako v prvých časoch, pretože tejto svetáckej spoločnosti, tejto spoločnosti trochu pohodlnej, ktorá nechce problémy, hovoria pravdu, ohlasujú Ježiša Krista, - poznamenal Svätý Otec:

„Trest smrti alebo väzenie hrozí dnes v niektorých oblastiach za prechovávanie Evanjelia v dome, či za vyučovanie katechizmu! Hovoril mi jeden katolík z týchto krajín, že sa nesmú spoločne modliť. Je to zakázané! Môžu sa modliť jedine osamote alebo v skrytosti. Oni však chcú sláviť Eucharistiu. A ako to urobia? Zorganizujú narodeninovú oslavu a pri nej slávia Eucharistiu, pred začiatkom oslavy. A darí sa im to! Keď vidia prichádzať políciu, rýchlo všetko skryjú a pokračujú blahoželaniami ako pri oslave. Po odchode polície potom dokončia Eucharistiu. Musia to takto robiť, pretože platí zákaz modliť sa spoločne. Dnes!“

Táto história prenasledovania je Pánovou cestou, je cestou tých, ktorí nasledujú Pána. Aj sa končí tak ako u Pána: vzkriesením, ale skrze kríž! Svätý Otec potom spomenul pátra Mattea Ricciho, evanjelizátora Číny, ktorý nebol prijatý, nebol pochopený. Ale bol poslušný ako Ježiš! Vždy tu budú prenasledovania a nedorozumenia! Ale Ježiš je Pán, kríž je výzvou našej viery. Nech nám Pán dá milosť, aby sme šli jeho cestou, a ak sa to stane, aj s krížom prenasledovania, povedal pápež František v závere dnešnej homíli.

 

 

3. apríla

Pápež vo štvrtkovej homílii: Modlitba je zápas s Bohom, ktorý mení naše srdce

Modlitba je zápasom s Bohom a má byť slobodná a naliehavá, ako úprimný dialóg s priateľom. Takáto modlitba mení naše srdce, pretože nám dáva lepšie poznať, aký je Boh reálne. Takto by sa dala zhrnúť homília pápeža Františka z dnešnej rannej svätej omše v Dome Santa Marta. Sústredil sa v nej na dnešné čítanie z Knihy Exodus (Ex 32, 7-14), konkrétne na dialóg Boha s Mojžišom na hore Sinaj, kde chce Boh potrestať svojich ľudí, pretože si urobili modlu, zlaté teľa. Mojžiš sa naliehavo modlí k Pánovi, aby ho odviedol od tohto zámeru. Tá modlitba je skutočným zápasom s Bohom. Zápasom vodcu ľudu za záchranu svojho národa, ktorý je Božím ľudom. Mojžiš hovorí pred Pánom slobodne a učí aj nás, ako sa modliť bez strachu, slobodne a naliehavo. Mojžiš je nástojčivý, je odvážny. Modlitba musí byť aj vyjednávaním s Bohom, predkladaním argumentov - zdôraznil Svätý Otec. Mojžiš nakoniec presvedčí Boha a dnešné liturgické čítanie hovorí, že «Pán sa zriekol svojho zámeru a nedopustil skazu, ktorú vyhlásil svojmu ľudu». Svätý Otec vzápätí položil otázku:

„Kto sa tu zmenil? Pán? Myslím si, že nie! ... Tým, kto sa zmenil, je Mojžiš, pretože Mojžiš bol presvedčený, že Boh by to bol urobil, veril, že Pán by zničil tento ľud, a vo svojej pamäti hľadá spomienky na to, ako bol Pán dobrý voči svojmu ľudu, ako ho vyslobodil z otroctva v Egypte a viedol ho ďalej s prísľubom. S týmito argumentmi sa snaží Boha presvedčiť, no v tomto procese znovuobjavuje pamäť svojho ľudu a nachádza Božie milosrdenstvo. Tento Mojžiš, ktorý sa bál, bál sa, že Boh učiní túto vec, nakoniec zostupuje z hory s veľkou pravdou vo svojom srdci: Náš Boh je milosrdný. Vie odpúšťať. Stiahne naspäť svoje rozhodnutie. Je Otcom.“

Ako pokračoval pápež František, Mojžiš toto všetko vedel, no toto poznanie mal viac či menej zastreté. V modlitbe ho však nanovo objavuje. Toto v nás spôsobuje modlitba:

„Modlitba mení naše srdce. Dáva nám lepšie pochopiť, aký je náš Boh. Preto je dôležité hovoriť s Pánom, ale nie prázdnymi slovami, ako pohania – hovorí Ježiš. Nie, treba hovoriť reálne: ‚Pozri sa, Pane, mám tento problém, v rodine, s mojím synom, potom s týmto a s tamtým... Čo mám robiť? Veď sa pozri, nemôžeš ma nechať takto!‘ Toto je modlitba! Že si takáto modlitba vyžaduje veľa času? Áno, chce to čas.“

Je to čas potrebný na lepšie spoznanie Boha, podobne ako je to vo vzťahu s priateľom. Pretože Mojžiš – ako hovorí Biblia – sa rozprával s Pánom tak, ako hovorí priateľ s priateľom:

„Biblia hovorí, že Mojžiš hovoril s Pánom tvárou v tvár, ako s priateľom. Taká musí byť modlitba: slobodná, neodbytná, s predkladaním dôvodov. Pánovi sa môžeme aj trochu posťažovať: ‚Nuž, toto si mi sľúbil, a neurobil si to...‘ Rovnako ako keď sa rozprávame s priateľom, pri tejto modlitbe si otvárame srdce. Mojžiš zostúpil z vrchu vnútorne posilnený: ‚Lepšie som spoznal Pána.‘ A s touto silou, ktorú mu dala modlitba, pokračuje vo svojej úlohe viesť ľudí do zasľúbenej zeme. Modlitba posilňuje, oduševňuje. Nech nám Pán všetkým dá túto milosť, pretože modlitba je milosť.“

„V každej modlitbe je prítomný Duch Svätý“, pripomenul napokon pápež František. „Nedá sa modliť bez Ducha Svätého. Je to on, kto sa modlí v nás, mení naše srdce, je to on, kto nás učí hovoriť Bohu ‚Otec‘. Prosme Ducha Svätého, aby nás naučil modliť sa, ako sa modlil Mojžiš, vyjednávať s Bohom, v slobode ducha, s odvahou. A Duch Svätý, ktorý je vždy prítomný v našej modlitbe, nech nás vedie touto cestou.“

 

2. apríla

Papež František o Janu Pavlovi II.: Svým utrpením činil dobro

Vatikán. Na dopolední generální audienci papež František připomněl svého předchůdce Jana Pavla II. v den devátého výročí jeho úmrtí. Učinil tak v pozdravu polským poutníkům.

”Výročí smrti bl. Jana Pavla II. obrací naše myšlenky ke dni jeho svatořečení, které budeme slavit v závěru tohoto měsíce. Kéž je pro nás očekávání této události příležitostí k duchovní přípravě a k tomu, abychom vnesli život do dědictví víry, které tento papež zanechal. Svým následováním Krista byl pro svět neúnavným hlasatelem Božího Slova, pravdy a dobra. Dokonce i svým utrpením působil dobro. Takové bylo učení jeho života, na které Boží lid odpověděl velikou láskou a úctou. Ať vás během vaší přípravy doprovází mé apoštolské požehnání”.

 

Generálna audiencia: Sviatosť manželstva je zasvätením a poslaním

Vatikán 2. apríla 2014 - Na dnešnej generálnej audiencii Svätý Otec František hovoril v katechéze o manželstve. V duchu knihy Genezis vysvetlil, že manželský pár predstavuje „Boží obraz“, a to obaja spoločne, manžel aj manželka. „Manželstvo je ikonou lásky Boha, ktorý je s nami“, povedal a poukázal na tajomstvo vzťahu Krista a Cirkvi, o ktorom hovorí sv. Pavol v Liste Efezanom (Ef 5, 21-33). Manželstvo ďalej charakterizoval ako zasvätenie sa muža a ženy pre lásku, ktoré v sebe obsahuje poslanie, misiu. Hovoril aj o ťažkostiach, s ktorými sa manželia musia učiť zápasiť, pričom opäť pripomenul „tri čarovné slovíčka: prosím, ďakujem, prepáč“ a vzájomnú modlitbu manželov jeden za druhého.

Pápež František tak dnes uzavrel cyklus katechéz venovaný sviatostiam. Osobitne pozdravil pútnikov z Poľska a pripomenul dnešné 9. výročie smrti blahoslaveného Jána Pavla II. Veriacich pozval k duchovnej príprave na jeho kanonizáciu, od ktorej nás delí už len niečo vyše troch týždňov: „Očakávanie tejto udalosti nech je pre nás príležitosťou duchovne sa pripraviť a oživiť v sebe dedičstvo viery, ktoré nám zanechal. Pripodobnením sa Kristovi bol pre svet neúnavným hlásateľom Božieho slova, pravdy a dobra. Konal dobro dokonca aj vlastným utrpením. Toto sa stalo magistériom jeho vlastného života, na ktoré Boží ľud odpovedal s veľkou láskou a obdivom. Nech v nás jeho príhovor posilní vieru, nádej a lásku. Nech vás počas tejto prípravy sprevádza moje apoštolské požehnanie.“

Medzi veriacimi, ktorí celkom zaplnili námestie sv. Petra, bola aj skupina slovenských pútnikov.

Plné znenie katechézy:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes zakončíme cyklus katechéz o sviatostiach, budeme hovoriť o manželstve. Táto sviatosť nás privádza do srdca Božieho plánu, ktorý je plánom zmluvy s jeho ľudom, s nami všetkými, je to plán spoločenstva. Na začiatku knihy Genezis, prvej knihy Svätého písma, sa v zavŕšení rozprávania o stvorení hovorí: «Boh stvoril človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril... Preto muž opustí svojho otca i svoju matku a prilipne k svojej manželke a budú jedným telom» (Gn 1,27; 2,24). Božím obrazom je manželský pár, je ním muž a žena, obaja. Nie iba muž, nie iba žena, ale obidvaja. Toto je Boží obraz. A táto zmluva medzi mužom a ženou reprezentuje Božiu lásku, jeho zmluvu s nami. Toto je krásne, ozaj nádherné! Sme stvorení, aby sme milovali, ako odzkadlenie Boha a jeho lásky. A v manželskom zväzku muž a žena uskutočňujú toto povolanie v podobe vzájomnosti a plného a definitívneho životného spoločenstva. Vtedy, keď muž a žena slávia sviatosť manželstva, Boh sa v nich takpovediac odráža, vtláča do nich vlastné črty a nezmazateľný charakter svojej lásky. Manželstvo je ikonou Božej lásky k nám. Prekrásne! Aj Boh je totiž spoločenstvom. Tri Božské osoby, Otec, Syn a Duch Svätý žijú odvždy a navždy v dokonalej jednote, a práve toto je tajomstvom manželstva: Boh vytvára z dvoch manželov jediné bytie. Sväté písmo to mocne vyjadruje: „jedno telo“. Také intímne je zjednotenie muža a ženy v manželstve. A práve toto je tajomstvo manželstva: Božia láska, ktorá sa odráža v manželskom zväzku, vo dvojici, ktorá sa rozhodne žiť spoločne. A preto muž zanecháva svoj domov, dom svojich rodičov, a ide žiť so svojou manželkou a spája sa s ňou tak mocne, že sa stanú podľa slov Svätého písma „jedným telom“. Nie sú dvoma, sú jedným.

Sv. Pavol v Liste Efezanom zdôrazňuje, že v kresťanských manželoch sa odráža veľké tajomstvo: Kristov vzťah s Cirkvou, ním ustanovený snubný vzťah (porov. Ef 5,21-33). Cirkev je Kristovou nevestou, ide tu o tento vzťah. To znamená, že manželstvo zodpovedá špecifickému povolaniu a má byť považované za zasvätenie (porov. Gaudium et spes, 48; Familiaris consortio, 56). Je zasvätením. Muž a žena sú zasvätení pre ich lásku, zasvätení láske. Práve v sile tejto sviatosti manželia prijímajú pravé a im vlastné poslanie, aby počnúc jednoduchými a bežnými vecami mohli vo vernosti a v službe zviditeľniť lásku, ktorou Kristus miluje svoju Cirkev a naďalej za ňu dáva život.

Naozaj nádherný je plán, vložený do sviatosti manželstva! Uskutočňuje sa v jednoduchosti a tiež v krehkosti ľudských podmienok. Dobre vieme, s koľkými ťažkosťami a skúškami sa stretáva život manželského páru... Dôležité je udržiavať živé spojenie s Bohom, ktoré je základom manželského zväzku. Vzťah s Pánom je vždy tým pravým putom. Keď sa rodina modlí, vzťah sa udržiava. Keď sa manžel modlí za manželku a manželka zasa za manžela, vzťah sa stáva silným. Jeden sa modlí za druhého. Je pravda, že v manželskom živote prichádzajú mnohé ťažkosti. Mnohé, však? Keď práca a peniaze nestačia, keď deti majú problémy... množstvo ťažkostí. A neraz sa manžel či manželka trochu znervóznia a hádajú sa medzi sebou. Alebo nie? Škriepia sa? Stále! Vždy je to tak. V manželstve sú vždy hádky. Niekedy aj taniere lietajú, všakže? Smejete sa, ale je to pravda! Nemáme však preto zostať skleslí. Ľudská povaha je taká. Tajomstvo však tkvie v tom, že láska je silnejšia než chvíľa hádky. Preto zvyknem manželom radiť, aby deň, v ktorom sa pohádali, nikdy neskončili bez zmierenia. Nikdy! A kvôli zmiereniu netreba volať Organizáciu spojených národov, aby k vám domov prišli nastoliť pokoj! Stačí malé gesto, pohladenie: „Nuž ahoj, tak zajtra!“ A zajtra sa začne nanovo. Toto je život, ísť ďalej s odvahou k ochote prežívať ho spoločne. A to je veľké a krásne, však? Manželský život je nádherná skutočnosť a máme ju vždy chrániť, chrániť deti. Viackrát som tu už spomenul, že to, čo pomáha manželskému životu, sú tri slová. Neviem, či si ich pamätáte. Tieto tri slová sa majú vždy používať a nemajú doma chýbať: „prosím, ďakujem, prepáč“. Tri čarovné slová.

„Prosím“; aby sa manželský život vyhol nástojeniu. „Prosím ťa, čo povieš, ako sa ti to pozdáva?“ „Dovolíš, prosím ťa?“ - „Ďakujem.“ Vedieť sa poďakovať manželovi, manželke. „Ďakujem za to, čo si pre mňa urobil. Vďaka za to.“ Poďakovanie je nádherné. A keďže všetci robíme chyby, je tu ešte ďalšie slovo, ktoré je niekedy náročné vysloviť, treba ho však povedať: „Prepáč mi, prosím. Prepáč!“ - Ako to teda bolo? „Prosím, ďakujem, prepáč“. Zopakujme všetci! [Spolu s prítomnými:] „Prosím, ďakujem, prepáč“. S týmito troma slovami, s modlitbou manžela za manželku a manželky za manžela, s neustálym zmierovaním sa skôr ako sa skončí deň, bude manželstvo napredovať. Tri čarovné slovíčka, modlitba a neprestajné zmierovanie sa. Pán nech vás žehná a modlite sa za mňa. Ďakujem.

 

1. apríla

Pápež v utorkovej homílii: „Nie“ pasivite a formalizmu

Vatikán 1. apríla 2014 - Zaspatí kresťania nerobia Cirkvi dobro. Skonštatoval pápež František v homílii dnešnej rannej svätej omše v Dome sv. Marty. Mali by sme sa teda strániť lenivosti, formalizmu, mali by sme mať odvahu „zamiešavať sa“, víťaziť nad duchovnou pasivitou a riskovať v prvej osobe pre ohlasovanie evanjelia. Svätý Otec sa dnes v homílii zameral na evanjeliový úryvok (Jn 5, 1-3.5-16), ktorý rozpráva o stretnutí Ježiša s ochrnutým mužom, chorým už 38 rokov. Sedával pod stĺporadím rybníka očakávajúc uzdravenie. Tento muž si sťažoval, že sa nemôže spustiť do vody, vždy ho predbehne niekto iný. Ale Ježiš posunie horizont a rozkáže mu, aby sa postavil a išiel. Zázrak vyvolal kritiku zo strany farizejov, pretože bola sobota. V tomto príbehu, ako poznamenal Svätý Otec, ide o dve ťažké duchovné ochorenia. Prvou chorobou je rezignácia ochrnutého, jeho zatrpknutosť:

„Mám na mysli mnohých kresťanov, mnohých katolíkov: Áno, sú katolíkmi, ale bez nadšenia, dokonca sú zatrpknutí! - ‚Život je taký a Cirkev... Chodím na omšu každú nedeľu, ale lepšie je nestarať sa do ničoho, mám vieru pre moje vlastné zdravie, nepotrebujem ju dávať niekomu inému...‘ - Každý vo svojom vlastnom dome, spokojní so životom... A len čo sa do niečoho pustíš, hneď ťa napomínajú: ‚Nie, nechaj to tak, lepšie je neriskovať...‘ - Toto je choroba pasivity kresťanov. Tento postoj ochromuje apoštolskú horlivosť, robí z kresťanov ľudí nehybných, spokojných, ale nie v dobrom zmysle slova. Robí z nich ľudí, ktorí sa nezaťažujú tým, aby išli a ohlasovali evanjelium, robí z nich ľudí zaspatých.“

A ospalosť, dodal pápež, je negatívna vlastnosť. To „nestarať sa do ničoho“ sa mení na duchovnú pasivitu. A pasivita je istým smútkom. Títo kresťania sú smutní, sú ľuďmi nerozžiarenými, ľuďmi negatívnymi. A to je choroba kresťanov. Chodíme na omšu každú nedeľu, ale hovoríme: „Prosím nerušiť.“ Títo kresťania bez apoštolskej horlivosti nie sú užitoční, nerobia Cirkvi dobre. A koľko je takých kresťanov, sebeckých, pre seba! Toto je hriech pasivity, ochabnutosti, ktorý je proti apoštolskej horlivosti, proti túžbe priniesť zvesť o Ježišovi ostatným, tú zvesť, ktorá mne bola daná bezplatne.

Ale v tejto stati z evanjelia, pokračoval pápež František, je aj iný hriech. Vidíme, že Ježiš je kritizovaný za to, že uzdravoval chorých v sobotu. Hriech formalizmu. Kresťania, ktorí nenechávajú miesto pre Božiu milosť. Kresťanský život, život týchto ľudí je o tom, aby mali v poriadku všetky dokumenty, všetky osvedčenia:

„Kresťania pokrytci, ako títo. Zaujímali sa iba o formality. Bola sobota? Nie, v sobotu sa nesmú robiť zázraky, Božia milosť nemôže pôsobiť v sobotu. Zavreli dvere Božej milosti! Máme ich toľko v Cirkvi, veľa ich je! Toto je iný hriech. Tí prví, ktorí majú hriech pasivity, nie sú schopní napredovať s ich apoštolskou horlivosťou, pretože sa rozhodli zastaviť v sebe samých, vo svojich strastiach, vo svojej neľúbosti, v tomto všetkom. Títo zas nie sú schopní prinášať spásu, pretože zatvárajú dvere k spáse.“

Pápež František ďalej pokračoval: Pre nich majú cenu iba formality. ‚Neslobodno‘ – to je slovo, ktoré má väčšina z nich poruke. A takýchto ľudí stretávame aj my, a koľkokrát sme aj my sami pasívni alebo sme pokryteckí ako farizeji. Je to pokušenie, ktoré prichádza, ale musíme sa mu naučiť brániť. A Ježiš, tvárou v tvár týmto dvom pokušeniam, tejto ‚poľnej nemocnici, ktorá je symbolom Cirkvi‘, tomu množstvu zranených ľudí, pristupuje bližšie a iba sa opýta: „Chceš byť uzdravený?“ A dáva mu tú milosť. Milosť všetko zmôže. A potom, keď sa s ochrnutým znovu stretne, povie mu: „Už nehreš“.

„Dve kresťanské spojenia: Chceš byť uzdravený? Nehreš viac. Ale najskôr ho uzdraví. Najprv ho vyliečil a potom hovorí ‚už nehreš‘. Slová vyslovené s nehou a láskou. Toto je kresťanská cesta, cesta apoštolskej horlivosti: Priblížiť sa toľkým zraneným ľuďom v tejto poľnej nemocnici, mnohokrát zraneným aj zo strany tých, čo patria do Cirkvi. Vysloviť bratské a sesterské slovo: ‚Chceš byť uzdravený?‘ A ďalšie potom, keď znova vykročí: ‚Nehreš viac, to ti neosoží!‘ Je to niečo oveľa lepšie, tieto dve Ježišove slová, niečo oveľa krajšie než postoje pasivity alebo pokrytectva“.

 

31. marca

Pápež v pondelkovej homílii: Kráčajme za prísľubom, nekrúžme dokola

Vatikán 31. marca 2014 - Neblúdiť životom, vrátane duchovného života, ale ísť priamo za cieľom, čo pre kresťana znamená ísť za Božími prisľúbeniami, ktoré nikdy nesklamú. Toto je povzbudenie pápeža Františka vyplývajúce z dnešných čítaní, ako ich vysvetlil v homílii rannej svätej omše v Dome sv. Marty. Jestvujú kresťania, ktorí dôverujú v Božie prisľúbenia a nasledujú ich počas celého života. Potom sú aj takí, ktorých život viery stagnuje, a tiež takí, ktorí sú presvedčení, že napredujú, pričom len robia akýsi „existenciálny turizmus“. Svätý Otec rozlišuje teda tri druhy veriacich, ktorých spája vedomie, že kresťanský život je cesta, ale líšia sa v spôsobe, akým na nej napredujú, alebo vôbec nenapredujú. Pápež František najprv – s odkazom na pasáž z Knihy proroka Izaiáša (Iz 65, 17-21) – vysvetlil, že Boh prv než niečo vyžaduje, niečo sľúbi. Jeho prísľubom je nový život, život radosti. Toto je hlavným základom čnosti nádeje: spoľahnúť sa na Božie prisľúbenia s vedomím, že on nikdy nesklame. A v tomto je aj podstata kresťanského života: kráčať smerom k týmto prísľubom. Svätý Otec upozornil na pokušenie byť kresťanmi, ktorí nekráčajú, zastavili sa:

„Mnohí kresťania sa zastavili! Máme mnohých takých, čo majú slabú nádej. Veria, že bude nebo a všetko bude v poriadku, to áno. Je to dobre, že veria v nebo, ale nehľadajú ho! Zachovávajú prikázania, predpisy, všetko... Ale zostali stáť. Pán z nich nemôže urobiť svoj kvas uprostred ľudu, pretože nenapredujú. A to je problém, že zostali stáť. Potom medzi nami existujú aj takí, ktorí si pomýlili cestu. Všetci občas odbočíme nesprávne, to poznáme. Problém nie je v tom, že si pomýlime cestu, problém je v tom, že sa nevrátime, keď si uvedomíme, že sme sa zmýlili.“

Vzorom pre tých, ktorí veria a žijú podľa toho, čo im viera hovorí, je kráľovský úradník z dnešného evanjelia (Jn 4, 43-54), ktorý prosí Ježiša, aby uzdravil jeho chorého syna. Nezapochybuje ani na chvíľu, či sa vydať na cestu domov, keď ho Majster uisťuje, že jeho syn žije. Na rozdiel od tohto muža, ako poznamenal pápež, existuje snáď najnebezpečnejšia skupina kresťanov, do ktorej patria takí, ktorí klamú sami seba, kráčajú, ale nikam nepostupujú.

„Sú to blúdiaci kresťania: krúžia, chodia dookola, akoby život bol existenciálnym turizmom, bez cieľa, bez toho, aby sme zobrali vážne prísľuby. To sú tí, ktorí blúdia dookola a klamú sami seba, pretože hovoria: ‚Ja kráčam!‘ Nie, nekráčaš, ty krúžiš dookola, ako tuláci... Avšak Pán nás žiada, aby sme sa nezastavovali, nestrácali cestu a nepotĺkali sa životom. Zmeňme svoj život... Žiada nás, aby sme hľadeli na prísľuby, napredovali s prísľubom, ako tento človek, čo uveril Ježišovmu slovu! Viera nás stavia na cestu smerom k týmto prísľubom. Viera v Božie prisľúbenia.“

Naša hriešnosť nás navádza na zlú cestu, ale Svätý Otec uisťuje: „Pán nám vždy dáva milosť vrátiť sa“:

„Pôst je dobrým časom na uvažovanie nad tým, či som na ceste, alebo stagnujem. Obráť sa! Alebo či som si pomýlil cestu. V tom prípade choď na spoveď a vráť sa na správnu cestu. Alebo či som teologický turista, jeden z tých, ktorí krúžia dookola životom, ale nikdy neurobia krok vpred. Pros Pána o milosť vrátiť sa na cestu a kráčať smerom k prisľúbeniam.“

 

30. marca

Svätý Otec na Anjel Pána: Otvorme sa Pánovmu svetlu!

Vatikán 30. marca - V dnešnú Štvrtú nedeľu pôstneho obdobia sa na poludňajšiu modlitbu so Svätým Otcom na Nám. sv. Petra zhromaždilo cez 50-tisíc ľudí. Krásne slnečné počasie korešpondovalo s označením tejto nedele ako Laetare - „Radujte sa“. Svätý Otec sa im zo svojho okna v Apoštolskom paláci prihovoril týmito slovami:

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň! Dnešné evanjelium nám predstavuje príbeh človeka, ktorý bol od narodenia slepý, a ktorému Ježiš prinavrátil zrak. Toto rozsiahle rozprávanie, – je dlhé! – sa otvára s postavou slepca, ktorý začína vidieť a uzatvára sa – a toto je zaujímavé – s tými, ktorí sú údajne vidiaci, no zostávajú duchovne slepými. Ján v rozprávaní venuje samotnému zázraku sotva dva verše, pretože evanjelista chce pritiahnuť pozornosť nie na zázrak ako taký, ale na to, čo sa deje potom, na diskusie, ktoré vyvoláva. Aj na klebety, či nie? Koľkokrát dobrý skutok, skutok lásky, vyvolá klebety a špekulácie preto, lebo niektorí nechcú vidieť pravdu... Evanjelista Ján chce pritiahnuť pozornosť k tomu, čo sa stáva aj v našich časoch, keď niekto vykoná dobrý čin. Uzdravenému slepcovi najprv kladie otázky užasnutý dav – videli zázrak a vypytujú sa –, a potom sa pýtajú učitelia zákona. A títo kladú otázky aj jeho rodičom. Napokon uzdravený slepec nadobúda vieru, a toto je to najväčšie dobrodenie, ktoré mu Ježiš robí: nielen to, aby videl, ale aby ho poznal, aby ho uzrel ako «svetlo sveta» (Jn 9,5).

Zatiaľ čo slepec sa postupne približuje k svetlu, učitelia zákona sa naopak stále viac ponárajú do svojej vnútornej slepoty. Uzavretí vo svojej predpojatosti, nazdávajú sa, že svetlo už majú, a preto sa voči Ježišovej pravde neotvoria. Títo robia všetko pre to, aby zamietli dôkazy. Spochybňujú totožnosť uzdraveného človeka, potom nepripúšťajú Božie pôsobenie v uzdravení, vyhovárajúc sa na to, že Boh nekoná v sobotu, dospievajú dokonca až tak ďaleko, že spochybnia, či sa dotyčný človek narodil ako slepý. Ich uzavretosť voči svetlu sa stáva agresívnou a vyúsťuje až do vyhnania uzdraveného človeka z chrámu. Vyhnaný z chrámu...

Príbeh slepca je naopak putovaním po etapách, ktoré sa začína tým, že spoznáva Ježišovo meno. Nevie o ňom nič viac, hovorí totiž: «Človek, ktorý sa volá Ježiš, urobil blato a potrel mi ním oči» (v. 11). Na dotieravé otázky učiteľov reaguje tak, že ho označuje najprv za proroka (v. 17) a potom za človeka blízkeho Bohu (v. 31). Po tom, ako sa vzdialil z chrámu a stal sa vylúčeným zo spoločnosti, Ježiš ho znovu nachádza a „otvára mu oči“ po druhý raz, zjavujúc mu svoju pravú totožnosť: „Ja som Mesiáš“, takto mu hovorí. V tom momente ten, ktorý bol predtým slepý, zvolá: «Verím, Pane!» (v. 38), a pokloní sa pred Ježišom.

Nuž, toto je evanjeliová stať, ktorá dáva vidieť drámu vnútornej slepoty toľkých ľudí; aj našu. Je tak? Niekedy totiž mávame chvíle vnútornej slepoty. Náš život sa často podobá životu slepca, ktorý sa otvoril pre svetlo, ktorý sa otvoril pre Boha, ktorý sa otvoril pre jeho milosť. Žiaľ, často je tak trochu ako život učiteľov zákona: z výšky našej namyslenosti posudzujeme druhých, a dokonca aj Pána! Dnes sme pozvaní otvoriť sa Kristovmu svetlu, aby sme v našom živote priniesli ovocie, aby sme sa zbavili takého správania, ktoré nie je kresťanské. Všetci sme kresťania, ale my všetci, - všetci, je to tak? – sa niekedy správame spôsobom nie kresťanským, správame sa hriešne, či nie? A musíme sa z tohto kajať a tohto správania sa zbaviť, aby sme kráčali odhodlane po ceste svätosti, ktorá má svoj pôvod v krste. V krste sme boli osvietení, aby sme dokázali žiť tak, ako to pripomína sv. Pavol, ako «deti svetla» (Ef 5,8), s poníženosťou, trpezlivosťou, milosrdenstvom. Títo učitelia zákona nemali ani pokoru, ani trpezlivosť, ani milosrdenstvo.

Navrhujem vám: dnes, keď sa vrátite domov, vezmite si Evanjelium podľa Jána a prečítajte si túto stať z 9. kapitoly. Bude vám to na úžitok, pretože takto budete sledovať tú cestu od slepoty k svetlu a aj tú druhú, zlú cestu smerom k hlbšej slepote. A opýtajme sa seba samých: aké je naše srdce? Aké je moje srdce? Aké je tvoje srdce? Aké je naše srdce? Mám srdce otvorené, alebo srdce uzavreté? Otvorené, či uzavreté voči Bohu? Otvorené, či uzavreté voči blížnemu? Vždy máme v sebe nejakú uzavretosť, pochádzajúcu z hriechu, pochádzajúcu z pochybení, z omylov: nemajme strach. Nemajme strach! Otvorme sa Pánovmu svetlu: on nás vždy očakáva! On nás vždy očakáva, aby nám dal lepšie vidieť, aby nám dal viac svetla, aby nám odpustil. Nezabudnime na toto: on nás vždy očakáva.

Panne Márii zverme toto veľkopôstne putovanie, aby sme aj my, tak ako ten uzdravený slepec, mohli s Kristovou milosťou „prísť k svetlu“, ďalej napredovať vo svetle a znovuzrodiť sa pre nový život.“

Po týchto slovách sa Svätý Otec spolu s veriacimi pomodlil mariánsku modlitbu Anjel Pána a ako zvyčajne pridal aj modlitbu za duše zosnulých. Všetkým prítomným i tým, ktorí sa s námestím sv. Petra spojili prostredníctvom médií, potom udelil svoje apoštolské požehnanie.

Nasledovali pozdravy jednotlivým skupinám pútnikov, najmä z Talianska, ale aj zo Španielska, Francúzska a Anglicka. Osobitne dnes pápež František pozdravil účastníkov pešej púte talianskych vojakov z Loreta do Ríma, ktorí svoje putovanie obetovali ako prosbu za mierové a spravodlivé vyriešenie konfliktov. Svätý Otec vyzdvihol tento ich skutok slovami: „Toto je veľmi pekné. Ježiš v Blahoslavenstvách hovorí, že blahoslavení sú tí, čo pracujú pre pokoj.“ Po pozdravoch veriacim z rozličných talianskych regiónov pápež ešte raz svojim poslucháčom pripomenul, aby si doma nezabudli prečítať príbeh o uzdravení slepého z 9. kapitoly Jánovho evanjelia. Ako zvyčajne sa s nimi rozlúčil prianím požehnanej nedele a dobrej chuti k obedu.

 

29. marca

Stretnutie Svätého Otca s nevidiacimi a nepočujúcimi

Vatikán 29. marca 2014 - Svätý Otec sa dnes stretol s vyše šiestimi tisíckami osôb so zrakovým a sluchovým postihnutím. V Aule Pavla VI. prijal členov troch asociácií, združujúcich zrakovo a sluchovo znevýhodnených ľudí. Iniciátorom stretnutia bolo „Apoštolské hnutie nevidiacich“ a zúčastnili sa na ňom aj členovia tzv. Malej misie pre nepočujúcich a niekoľko zástupcov Talianskeho zväzu nevidiacich a slabozrakých. Vo svojom príhovore sa pápež František sústredil práve na slovíčko „stretnutie” v kontexte témy „Svedkovia evanjelia za kultúru stretnutia“. Ako základný predpoklad uviedol stretnutie s Ježišom:

„Skutočne, ak chceme byť svedkami evanjelia, musíme stretnúť Ježiša. Kto ho naozaj pozná, stáva sa jeho svedkom. Ako Samaritánka, o ktorej sme čítali minulú nedeľu. Táto žena sa stretne s Ježišom, hovorí s ním a jej život sa mení. Vráti sa k svojim ľuďom a hovorí: „Poďte sa pozrieť na človeka, ktorý mi povedal všetko, čo som porobila! Nebude to Mesiáš?”(porov. Jn 4,29). Svedkom evanjelia je ten, kto sa stretol s Ježišom Kristom, kto ho spoznal, alebo lepšie povedané pocítil, že je ním poznaný, uznaný, rešpektovaný, milovaný, že mu odpustil, a toto stretnutie sa ho hlboko dotklo, naplnila ho nová radosť, nový zmysel života. Toto z neho vyžaruje, to komunikuje, odovzdáva ostatným.

Spomenul som Samaritánku, pretože je jasným príkladom ľudí, ktorých Ježiš rád stretával, aby ich urobil svedkami: ľudí marginalizovaných, vylúčených, opovrhovaných. Samaritánka takou bola aj ako žena, aj ako Samaritánka. Lebo Židia Samaritánmi veľmi opovrhovali. Ale spomeňme si ďalších, ktorých Ježiš chcel stretnúť, najmä ľudí poznačených chorobami a postihnutiami, uzdravoval ich a obnovoval ich plnú dôstojnosť. Je veľmi dôležité, že práve títo ľudia sa stanú svedkami nového prístupu, ktorý môžeme nazvať kultúrou stretnutia. Typickým príkladom je postava muža slepého od narodenia, ktorý nám bude predstavený v zajtrajšom evanjeliu (Jn 9,1-41). Ten muž bol slepý od narodenia a bol odsunutý na okraj v mene falošného ponímania, že jeho postihnutie je Božím trestom. Ježiš radikálne odmieta tento spôsob myslenia, ktorý je naozaj rúhavý, a na nevidiacom vyplní ‚Božie dielo‘ tým, že mu daruje zrak. Ale pozoruhodné je, že tento človek kvôli tomu, čo sa s ním stalo, sa stane svedkom Ježiša a jeho skutkov, ktoré sú skutkami Boha, života, lásky, milosrdenstva. Zatiaľ čo vodcovia farizejov z výšin svojej istoty odsúdia jeho, a tiež Ježiša ako ‚hriešnikov‘, uzdravený slepec s odzbrojujúcou jednoduchosťou obhajuje Ježiša a nakoniec vyznáva vieru v neho a tiež zdieľa jeho osud. Ježiš je vylúčený, aj on je vylúčený. Ale v skutočnosti tento človek vstupuje do novej komunity, založenej na viere v Ježiša Krista a bratskej láske.

Toto sú dve protichodné kultúry. Kultúra stretnutia a kultúra vylúčenia, odsúdenia, zaujatosti. Chorý alebo postihnutý človek práve vďaka svojej krehkosti a svojim ohraničeniam sa môže stať svedkom stretnutia: stretnutia s Ježišom, ktoré ho otvára pre život a vieru, a stretnutia s ostatnými, s komunitou. Skutočne len ten, kto uznáva svoju krehkosť, svoje hranice, môže vytvoriť bratské vzťahy solidarity v Cirkvi a v spoločnosti.“

V závere dnešnej audiencie sa Svätý Otec poďakoval zrakovo a sluchovo znevýhodneným za ich prítomnosť a povzbudil ich k odvahe napredovať na tejto ceste, ktorou kráčajú. Nasledovali osobné stretnutia, pozdravy, rozhovory.

 

28. marca

Svätý Otec kajúcou liturgiou otvoril „24 hodín pre Pána“

Vatikán 28. marca – Od piatka večer do 17. hod. v sobotu 29. marca sa v Ríme koná pôstna iniciatíva „24 hodín pre Pána“. V jej centre je slávenie sviatosti zmierenia, pričom veriaci majú možnosť pristúpiť k nej až do neskorých nočných hodín vo vybratých kostoloch Ríma. Súčasťou programu sú aj adorácie a vydávanie svedectva dobrovoľníkmi, ktorí budú k dispozícii na rozhovor. Celú akciu dnes krátko po 17.00 v Bazilike sv. Petra otvoril Svätý Otec kajúcou pobožnosťou za hojnej účasti veriacich. Po kajúcich spevoch a čítaniach z Božieho slova (Ef 4,23-32, Ž 50, Jn 13,34-35; 15,10-13) sa pápež František prihovoril v homílii, ktorá nasleduje v plnom znení:

„Bratia a sestry, v období Pôstu Cirkev v mene Boha obnovuje výzvu na obrátenie. Je to pozvanie zmeniť svoj život. Obrátenie nie je otázkou jedného okamihu alebo obdobia roka, je to záväzok, ktorý trvá celý život. Kto z nás sa môže nazdávať, že nie je hriešnik? Nikto. Všetci sme nimi. Apoštol Ján píše: «Ak hovoríme, že nemáme hriech, klameme sami seba a nie je v nás pravda. Ale ak vyznávame svoje hriechy, on je verný a spravodlivý: odpustí nám hriechy a očistí nás od každej neprávosti» (1 Jn 1,8-9). To je to, čo sa deje aj v tejto pobožnosti a počas celého tohto dňa pokánia. Božie slovo, ktoré sme počuli, nás privádza ku dvom základným prvkom kresťanského života.

Po prvé: Obliecť si nového človeka. Nový človek, «stvorený podľa Boha» ( Ef 4,24), sa rodí v krste, kde dostáva sám Boží život, ktorý nás robí jeho deťmi a začleňuje nás do Krista a do Cirkvi. Tento nový život umožňuje pozerať na realitu inými očami, bez vyrušovania vecami, ktoré nemajú cenu a nemôžu trvať dlho, vecami, ktoré časom zaniknú. Preto sme povolaní opustiť hriešne postoje a sústrediť sa na to, čo je podstatné. Uprieť svoj pohľad na to podstatné v živote. «Väčšia hodnota človeka je v tom, čím je, než v tom, čo má» (Gaudium et spes, 35 ). Upierať svoj zrak na najpodstatnejšie skutočnosti človeka. To je ten rozdiel medzi životom deformovaným hriechom a životom prežiareným milosťou. Zo srdca človeka obnoveného podľa Boha pochádzajú správne postoje: vždy hovoriť pravdivo a vyhýbať sa akejkoľvek lži; nekradnúť, ale deliť sa s druhými, najmä s núdznymi, o to, čo máme; nepodľahnúť hnevu, zášti a pomste, ale byť mierni, veľkodušní a pripravení odpúšťať; neprepadnúť ohováraniu, ktoré ničí dobré meno ľudí, ale viac hľadieť na pozitívne stránky každého. A toto znamená obliecť si nového človeka, s týmito novými postojmi.

Druhý prvok: Zostať v láske. Láska Ježiša Krista trvá večne, nikdy neskončí, pretože je to samotný Boží život. Táto láska víťazí nad hriechom a dáva silu vstať a začať znovu, pretože odpustením sa srdce obnovuje a omladzuje. Všetci to vieme: náš Otec neúnavne miluje a jeho oči neoťažejú pri pohľade na cestu vedúcu domov, aby zistil, či sa nevracia jeho syn, ktorý odišiel a stratil sa. Môžeme hovoriť o Božom očakávaní: náš Otec nás vždy očakáva. Nielenže nám necháva otvorené dvere, ale očakáva nás. Osobne sa do toho vkladá a očakáva deti. A tento Otec sa neunaví ani láskou k druhému synovi, ktorý, hoci je v dome s ním, nemá podiel na jeho milosrdenstve, na jeho spolucítení. Boh nie je len prvotným zdrojom lásky, ale v Ježišovi Kristovi nás vyzýva, aby sme napodobňovali jeho vlastný spôsob, ako milovať: «Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás» (Jn 13,34). V miere, v akej kresťania žijú túto lásku, stávajú sa vo svete dôveryhodnými Kristovými učeníkmi. Láska nemôže zniesť uzavretie sa do seba. Zo svojej podstaty je otvorená, šíri sa a je plodná, neustále dáva zrod novej láske.

Drahí bratia a sestry, po tomto slávení sa mnohí z vás stanú misionármi, aby druhým ponúkli skúsenosť zmierenia s Bohom. „24 hodín pre Pána“ je iniciatíva, ku ktorej sa pripojilo mnoho diecéz vo všetkých častiach sveta. S tými, ktorých stretnete, sa môžete podeliť s radosťou z prijatia Otcovho odpustenia a znovunadobudnutia plného priateľstva s ním. A povedať im, že náš Otec nás očakáva, náš Otec nám odpúšťa, a ešte viac: robí oslavu! Ak prídeš s celým tvojím životom, s toľkými hriechmi, on namiesto toho, aby ti robil výčitky, robí oslavu. Toto je náš Otec, a toto musíte povedať vy, povedať to dnes mnohým ľuďom. Ten, kto zakusuje Božie milosrdenstvo, núti ho to stať sa podnecovateľom milosrdenstva medzi tými najposlednejšími a chudobnými. V týchto „najmenších bratoch“ nás Ježiš očakáva (porov. Mt 25,40). Prijímajme milosrdenstvo a rozdávajme milosrdenstvo. Poďme mu v ústrety! A budeme sláviť Veľkú noc v Božej radosti!“

Po spoločnej časti liturgie slova a dlhšom úseku ticha na spytovanie si svedomia kajúca pobožnosť pokračovala individuálnym vyznaním hriechov u spovedníkov rozmiestnených v priestore baziliky. K sviatosti zmierenia medzi prvými pristúpil samotný pápež František. K dispozícii bolo okrem Svätého Otca spolu 61 spovedníkov, medzi nimi aj hlavný pápežský penitenciár kardinál Mauro Piacenza či pápežský almužník Mons. Konrad Krajewski. Po slovensky spovedali dominikánski pátri Rajmund Klepanec a Ľudovít Melo a minorita Lucián Bogucki, ktorí sú stálymi spovedníkmi v pápežských bazilikách, a tiež otec Ľubomír Welnitz, ktorý je sekretárom na Pápežskej penitenciárii.

Možnosť pristúpiť k sviatosti zmierenia a stíšiť sa v adorácii pokračuje vo vybraných kostoloch Ríma počas nočných hodín až do zajtrajšieho večera. Akcia „24 hodín pre Pána“ vyvrcholí v sobotu 29. marca o 17. hodine v kostole Ducha Svätého neďaleko Vatikánu za účasti arcibiskupa Rina Fisichellu, predsedu Pápežskej rady pre novú evanjelizáciu. Slávenie dňa pokánia a oslavy Božieho milosrdenstva sa tak uzavrie na prahu vigílie 4. pôstnej nedele s prívlastkom „Laetare“ – Radujte sa!

 

Audiencia pre mladých spovedníkov: Hlavným aktérom je Duch Svätý

Vatikán 28. marca – Okolo šesťsto účastníkov formačného kurzu pre začínajúcich spovedníkov si dnes vo Vatikáne vypočulo slová povzbudenia a usmernenia priamo z úst Svätého Otca. Pri osobitnej audiencii v Sále požehnaní pápež František poďakoval predstaviteľom Apoštolskej penitenciárie pod vedením kardinála Maura Piacenzu za prípravu podujatia, ktoré každoročne prispieva k výchove nových spovedníkov. Týždňový kurz zameraný na oblasť svedomia, tzv. „interné fórum“, je určený najmä novokňazom a diakonom pred kňazským svätením. Svätý Otec vo svojom príhovore položil dôraz na tri momenty: (1) hlavnú rolu v službe zmierenia koná Duch Svätý, (2) spovedník má pomáhať strateným ovečkám s láskou, (3) je potrebné vytvárať praktické podmienky na uľahčenie prístupu k spovedi disponibilitou spovedníkov a pravidelnými časmi spovedania.

Nasleduje hlavná časť príhovoru Svätého Otca:

„Predovšetkým hlavným aktérom služby zmierenia je Duch Svätý. Odpustenie, ktoré sviatosť udeľuje, je nový život, ktorý odovzdáva vzkriesený Pán prostredníctvom Ducha Svätého: «Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané» (Jn 20,22-23). Ste preto povolaní byť vždy „mužmi Ducha Svätého“, radostnými a silnými svedkami a

ohlasovateľmi Pánovho vzkriesenia. Toto svedectvo sa číta z tváre, cíti sa z hlasu kňaza, ktorý vysluhuje s vierou a „pomazaním“ sviatosť zmierenia. Prijíma penitentov nie s postojom nejakého sudcu, ani nie ako len jednoduchý priateľ, ale s Božou láskou, s láskou otca, ktorý vidí, ako sa syn navracia a ide mu v ústrety, s láskou pastiera, ktorý našiel zatúlanú ovečku. Srdce kňaza je srdce, ktoré sa dokáže pohnúť, nie zo sentimentálnosti alebo len čisto emocionálne, ale „z hlbín Pánovho milosrdenstva“! Ak je pravda, že tradícia nám poukazuje na dvojitú rolu spovedníka ako lekára a sudcu, nezabudnime nikdy, že ako lekár je povolaný uzdravovať a ako sudca je povolaný rozhrešovať.

Druhý aspekt: ak sviatosť zmierenia odovzdáva nový život vzkrieseného Pána a obnovuje krstnú milosť, potom vašou úlohou je štedro ju rozdávať bratom. Darovať túto milosť. Kňaz, ktorý sa nestará o túto časť svojej služby, či už sa to týka rozsahu venovaného času alebo duchovnej kvality, je ako pastier, ktorý sa neujíma ovečiek, ktoré sa zatúlali. Je ako otec, ktorý zabudol na strateného syna a vzdal sa už vyčkávať na neho. No milosrdenstvo je srdcom evanjelia! Toto nezabudnite: milosrdenstvo je srdcom evanjelia! Je to dobrá zvesť, že Boh nás miluje, že vždy miluje hriešneho človeka a touto láskou ho priťahuje k sebe a pozýva ho k obráteniu. Nezabúdajme, že veriaci často len s prekonaním ťažkostí pristupujú k tejto sviatosti, či už z praktických príčin, alebo z prirodzenej ťažkosti vyznať druhému človeku vlastné hriechy. Z tohto dôvodu je nám treba veľa pracovať na sebe, na našej ľudskosti, aby sme nikdy neboli na prekážku, ale vždy nápomocní prístupu k milosrdenstvu a k odpusteniu.

Koľkokrát sa stane, že nejaký človek príde a povie: „Nebol som pri spovedi mnoho rokov, mal som tento problém, zanechal som spoveď, pretože som natrafil na kňaza, ktorý mi toto a toto povedal.“ A z toho, o čom dotyčná osoba rozpráva, sa vidí nemúdrosť, nedostatok pastoračnej lásky. A ľudia sa vzdaľujú pre jednu zlú skúsenosť so spoveďou. Ak je tu tento postoj otca, ktorý vychádza z Božej dobroty, takáto vec sa nikdy nestane.

A treba sa vyvarovať dvoch opačných extrémov: rigorizmu a laxizmu. Ani jeden z nich nerobí dobrotu, pretože v skutočnosti sa vyhýbajú starostlivosti o osobu penitenta. Naopak, milosrdenstvo opravdivo načúva s Božím srdcom a chce sprevádzať dušu na ceste zmierenia. Spoveď nie je tribunál na vynesenie odsúdenia, ale skúsenosť odpustenia a milosrdenstva!

Napokon, všetci poznáme ťažkosti, s ktorými sa často spoveď potýka. Majú mnoho príčin, či už historických alebo duchovných. Predsa však, vieme, že Pán chcel darovať Cirkvi tento nesmierny dar, čím ponúkol pokrsteným istotu Otcovho odpustenia. O toto ide: o istotu Otcovho odpustenia. Preto je veľmi dôležité, aby sa vo všetkých diecézach a farských spoločenstvách osobitne dbalo na slávenie tejto sviatosti odpustenia a spásy. Je dobre, aby v každej farnosti veriaci vedeli, kedy môžu nájsť kňaza k dispozícii. Keď je dôslednosť, ovocie sa vidí. Toto platí osobitne pre kostoly v správe rehoľných komunít, ktoré môžu zabezpečiť stabilnú prítomnosť spovedníkov.“

 

Svätý Otec v piatkovej homílii: Boh nevie iné ako milovať

Vatikán 28. marca 2014 - Boh nevie iné ako milovať, povedal pápež František pri svätej omši, ktorú dnes ráno slávil v Dome sv. Marty. Zopakoval, že Pán stále čaká na nás a odpúšťa nám, je Bohom milosrdenstva, ktorý nám urobí hostinu, keď sa vrátime k nemu. Boh túži po nás, keď sa od neho odvrátime. Svätý Otec vo svojej homílii vyšiel z prvého čítania z knihy proroka Ozeáša (Oz 14, 2-10). Upozornil na skutočnosť, že Pán hovorí s nehou, aj keď nás pozýva k obráteniu, a to slovo tam zaznieva silne, táto láskyplná nostalgia Boha. Je to povzbudzovanie Otca, ktorý sa prihovára svojmu synovi: „Vráť sa, je čas ísť domov.“ Už len v ponorení sa do týchto slov môžeme stráviť niekoľko hodín v modlitbe, poznamenal Svätý Otec.

„To je srdce nášho Otca, Boh je taký, neúnavne! Po stáročia takto nakladal s premnohým odpadlíctvom ľudu. On sa vždy vracia, náš Boh je totiž Bohom, ktorý vyčkáva. V to popoludnie v pozemskom raji Adam odišiel z raja s trestom, ale aj s prísľubom. A Boh je verný svojmu sľubu, nemôže zaprieť sám seba. Je verný. A tak čakal na nás všetkých v priebehu dejín. Je Bohom, ktorý nás čaká, stále čaká.“

Svätý Otec týmto obrátil svoje myšlienky na podobenstvo o márnotratnom synovi z 15. kapitoly Lukášovho evanjelia. Ako pripomenul, tento úryvok nám hovorí o tom, že otec vidí svojho syna z diaľky, pretože na neho čaká. Jeho otec išiel každý deň na terasu a vyzeral, či sa jeho syn nevracia. Vyčkával ho. A keď ho zazrel, rozbehol sa mu v ústrety a hodil sa mu okolo krku. Syn mal pripravené slová, ktoré chcel povedať, ale otec ho nenechá hovoriť. „Prijatím mu zavrel ústa“:

„To je náš Otec, Boh, ktorý nás čaká. Neustále. ‚Ale otče, ja mám veľa hriechov, neviem, či on bude spokojný.‘ ‚Skús! Ak chceš poznať láskavosť tohto Otca, choď k nemu a vyskúšaj, a potom mi povieš.‘ Je Bohom, ktorý nás čaká. Bohom, ktorý očakáva a odpúšťa. Je Bohom milosrdenstva, nikdy sa neunaví odpúšťaním. My sme tí, ktorých omrzí žiadať o odpustenie, ale on sa neunaví. Sedemdesiatsedem krát, zakaždým; vykročme vždy nanovo s odpustením. Z pohľadu obchodníka je to bilancia stratová. On neustále stráca; stráca vo vyúčtovaní vecí, ale vyhráva v láske.“

A to preto, lebo „on je prvý, kto plní prikázanie lásky“. „On miluje, nevie inak“, povedal pápež. Zázraky, ktoré Ježiš vykonal na mnohých chorých, boli tiež znamením veľkého zázraku, ktorý na nás robí Pán zakaždým, keď máme odvahu vstať a ísť k nemu.“ A keď sa tak stane, Boh nám vystrojí hostinu. Nie ako ten bohatý muž, ktorý mal pri dverách chudáka Lazára. Boh nám pripraví inú hostinu, tak ako to urobil otec márnotratného syna.

„‚Aby si kvitol ako ľalia‛, tak znie prísľub. ‚Vystrojím ti hostinu.‛ ‚Rozšíria sa tvoje výhonky a budeš mať krásu olivovníka a vôňu Libanonu.‘ Život každého človeka, každého muža a ženy, ktorí majú odvahu prísť k Pánovi, nájde radosť Božej hostiny. Nuž nech nám tieto slová pomáhajú myslieť na nášho Otca, ktorý nás stále čaká, ktorý nám vždy odpúšťa a oslavuje náš návrat.“

 

27. marca

Deň pokánia: „24 hodín pre Pána“

Už zajtra 28. marca v podvečer sa začne pôstna iniciatíva nazvaná „24 hodín pre Pána“, ktorú na podnet pápeža Františka organizuje Pápežská rada na podporu novej evanjelizácie. V tento Deň pokánia od 17.00 v piatok do 17.00 v sobotu sme Svätým Otcom pozvaní k modlitbe, adorácii a k sviatosti zmierenia. Ako povedal v nedeľu po modlitbe Anjel Pána, bude to „oslava odpustenia“:

„Odpustenie, ktoré nám dáva Pán, sa musí oslavovať, ako to urobil otec v podobenstve o márnotratnom synovi. Keď sa syn vrátil domov, pripravil oslavu, zabudol na všetky jeho hriechy.“

Úmyslom Svätého Otca je, aby sa „Deň pokánia“ stal tradíciou. Mali by sme ho sláviť každý rok pred 4. pôstnou nedeľou. V tento piatok otvorí Deň pokánia sám pápež kajúcou pobožnosťou, ktorej bude predsedať v Bazilike sv. Petra. V rámci nej vyslúži sviatosť zmierenia niekoľkým veriacim. Následne vo večerných hodinách od 20.00 budú do neskorých nočných hodín otvorené tri kostoly v historickom centre Ríma: Kostol sv. Agnesy na námestí Piazza Navona, Bazilika Panny Márie v Trastevere a kostol Svätých stigiem sv. Františka pri námestí Largo Argentina. Budú k dispozícii na eucharistickú adoráciu a pre pristúpenie k sviatosti zmierenia.

Deň pokánia sa v Ríme ukončí v sobotu večer slávením prvých vešpier 4. nedele v pôstnom období v kostole Santo Spirito in Sassia, ktorý je mestským sanktuáriom Božieho milosrdenstva a nachádza sa neďaleko Vatikánu. Modlitbu bude viesť arcibiskup Rino Fisichella, predseda Pápežskej rady na podporu novej evanjelizácie.

Na pozvanie Svätého Otca odpovedajú aktívnym zapojením sa do pôstnej iniciatívy „24 hodín pre Pána“ mnohé diecézy, farnosti i rehoľné spoločenstvá na celom svete.

 

Pápež v homílii talianskym poslancom: Božia dialektika slobody

Vatikán 27. marca 2014 – Svätý Otec dnes zvyčajnú rannú svätú omšu o 7. hod. slávil nie v Dome sv. Marty, ale pri Oltári katedry v Bazilike sv. Petra. Zúčastnilo sa na nej vyše 500 talianskych poslancov. V homílii vychádzal z liturgických čítaní dňa. Pripomenul kontext evanjeliového úryvku: V Ježišovej dobe je vládnuca vrstva vzdialená od ľudu, sleduje svoju vlastnú ideológiu a uchyľuje sa ku korupcii. Do takej miery sú sústredení na stranícke záujmy a rivalitu, že keď sa objaví pred ich očami Mesiáš, nespoznajú ho, dokonca ho obvinia ako liečiteľa z radov satana. Prvé čítanie z knihy proroka Jeremiáša (Jer 7, 23-28) predstavuje proroka, ktorý v Božom mene plače nad generáciou, čo neprijíma jeho poslov a namiesto toho si ospravedlňuje svoje hriechy. „Obrátili sa ku mne chrbtom“, citoval pápež František prorokove slová a dodal: „Toto je Pánova bolesť, bolesť Boha.“ A táto skutočnosť je prítomná aj v evanjeliu dňa (Lk 11, 14-23): istá slepota voči Bohu, a to najmä zo strany vodcov ľudu:

„Srdce týchto ľudí, tejto skupiny, sa časom zatvrdilo až natoľko, že nebolo schopné počuť Pánov hlas. A skĺzli až k tomu, že z hriešnikov sa stali mravne skazenými. Len veľmi ťažko sa skazený človek dokáže vrátiť späť. Hriešnik áno, pretože Pán je milosrdný a čaká na nás všetkých. Skorumpovaný je však ponorený do svojich záležitostí, a tie sú skazené. Preto sa ospravedlňujú, lebo Ježiš im svojou jednoduchosťou a silou Boha spôsobuje ťažkosti.“

Sú to ľudia, ktorí si pomýlili cestu. Postavili sa na odpor spáse a láske Pána, a tak skĺzli od viery, od teológie viery, k akejsi teológii povinnosti, vysvetlil pápež František:

„Odmietli Pánovu lásku a týmto odmietnutím sa ocitli nie na ceste dialektiky slobody, ponúkanej Pánom, ale na ceste logiky nevyhnutnosti, kde niet miesta pre Pána. V dialektike slobody je prítomný dobrý Boh, ktorý nás miluje, tak veľmi nás miluje! Naproti tomu v logike nevyhnutnosti niet miesta pre Boha: všetko sa musí, musí, musí... Stali sa vonkajškovými. Ľuďmi dobrých vonkajších spôsobov, ale zlých návykov. Ježiš ich nazýva «obielenými hrobmi».“

Ako povedal pápež František v závere homílie, pôstne obdobie nám pripomína, že Boh miluje každého z nás a že na to, aby sme sa mu otvorili, musíme vynaložiť isté úsilie:

„Na tejto ceste Pôstu bude pre nás všetkých dobré myslieť na toto Pánovo pozvanie k láske, k tejto dialektike slobody, v ktorej je prítomná láska, a pýtať sa: Som ja na tejto ceste? Alebo mám pokušenie ospravedlňovať sa a ísť inou cestou? Cestou ľahkého zisku, ktorá však nevedie k nijakému prísľubu? A prosme Pána, aby nám dal tú milosť, žeby sme vždy kráčali cestou spásy, otvorili sa spáse, ktorá prichádza len od Boha, z viery, a nie z toho, čo ponúkali títo „učitelia povinnosti“, ktorí stratili vieru a ovládali ľud prostredníctvom tejto pastorálnej teológie povinnosti. Prosme si od Pána túto milosť: Daj mi, Pane, milosť otvoriť sa tvojej spáse! Na toto slúži Veľký pôst.

 

 

26. marca

Sviatosť kňazstva témou katechézy generálnej audiencie

Generálna audiencia v stredu 26. marca vo Vatikáne mala opäť bohatú účasť veriacich z celého sveta, vrátane Slovenska. Na Námestí sv. Petra boli aj veriaci z farností Beckov, Divina a Ružindol, sprevádzaní svojimi kňazmi, a skupina starostov z okresu Humenné. Svätý Otec František v katechéze pokračoval v cykle o siedmich sviatostiach Cirkvi. Tentoraz sa zameral na sviatosť kňazstva, čiže sviatosť posvätného stavu v jej troch stupňoch: biskupskom, kňazskom a diakonskom. Poukázal pritom na tri charakteristiky, vyplývajúce zo sviatostného spojenia s Kristom:

(1) Byť na čele spoločenstva znamená slúžiť. (2) Byť kňazom znamená milovať cirkevné spoločenstvo z celého srdca. (3) Biskup, kňaz či diakon si potrebuje neustále oživovať dar, ktorý v sebe nosí. Svätý Otec v tejto súvislosti poukázal na nevyhnutnosť modlitby kňaza, jeho pravidelné pristupovania k sviatosti zmierenia a denné slávenie Eucharistie. V závere pápež František venoval myšlienku novým povolaniam ku kňazstvu. Je to samotný Pán, ktorý si človeka povoláva a dáva mu to pocítiť v srdci. Pápež povzbudil všetkých, ktorí v sebe zachytili Ježišovo volanie, aby ho v sebe chránili a modlili sa, aby rástlo a prinieslo pre Cirkev ovocie.

Na dnešnej generálnej audiencii boli prítomní aj predstavitelia tzv. „Platformy náboženstiev za pokoj“ zo Stredoafrickej republiky, krajiny ťažko skúšanej násilím a terorom proti obyvateľstvu, ktorý má etnické a ekonomické pozadie, no nezriedka sa týka aj príslušnosti k náboženstvu. Za spomenutú medzináboženskú mierovú platformu boli prítomní katolícky arcibiskup Bangui Mons. Dieudonné Nzapalainga, predseda združenia Evanjelických cirkví pastor Nicolas Grékoyamé-Gbangou a za moslimov imám hlavného mesta Stredoafrickej republiky Bangui, Oumar Kobine Layama. Pápež František ich povzbudil, aby ostávali naďalej jednotní, nablízku svojmu ľudu a pokračovali v činnosti proti akémukoľvek rozdeleniu. Zároveň ich uistil, že bude o situácii v Strednej Afrike hovoriť aj počas zajtrajšieho stretnutia s americkým prezidentom Obamom.

Traja náboženskí lídri, ktorých dnes prijal aj vatikánsky štátny sekretár Pietro Parolin, sa usilujú o dosiahnutie zmierenia v regióne poznačenom nepokojmi, vojenskými prevratmi a vojnami. V uplynulom období sa už v tejto súvislosti stretli aj s viacerými predstaviteľmi medzinárodného spoločenstva.

Plné znenie katechézy Svätého Otca:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Mali sme už príležitosť zdôrazniť, že tri sviatosti, krst, birmovanie a Eucharistia, spoločne tvoria tajomstvo kresťanskej iniciácie, jedinečnú veľkú udalosť milosti, ktorá nás znovuzrodzuje v Kristovi. Je základným povolaním, ktoré nás všetkých spája v Cirkvi ako učeníkov Pána Ježiša. Ďalej sú tu dve sviatosti, ktoré zodpovedajú dvom špecifickým povolaniam: ide o sviatosť posvätného stavu a sviatosť manželstva. Tieto predstavujú dve veľké cesty, prostredníctvom ktorých kresťan môže urobiť zo svojho života dar lásky podľa Kristovho príkladu a v jeho mene, a tak spolupracovať na budovaní Cirkvi.

Posvätný stav vo svojich troch stupňoch, biskupskom, kňazskom a diakonskom, je sviatosť, ktorá uschopňuje k vykonávaniu ministéria, služby, ktorú Pán Ježiš zveril apoštolom, aby pásli jeho stádo v sile jeho Ducha a podľa jeho srdca. Aby pásli Ježišovo stádo nie mocou ľudskej sily, alebo vlastnou mocou, ale mocou Ducha Svätého a podľa jeho srdca, Ježišovho srdca, ktoré je srdcom lásky. Kňaz, biskup, diakon musí pásť Pánovo stádo s láskou. Ak to nerobí s láskou, nie je osožný. V tomto zmysle služobníci, ktorí sú vybraní a zasvätení pre túto službu, predlžujú v čase Ježišovu prítomnosť, ak to robia mocou Ducha Svätého, v Božom mene a s láskou.

1. Prvý aspekt. Tí, ktorí sú vysvätení, sú postavení do čela spoločenstva. Sú teda na čele! Áno, avšak to pre Ježiša znamená vložiť svoju autoritu do služby, ako to on sám ukázal a čomu učil svojich učeníkov týmito slovami: «Viete, že vládcovia národov panujú nad nimi a mocnári im dávajú cítiť svoju moc. Medzi vami to tak nebude. Ale kto sa medzi vami bude chcieť stať veľkým, bude vaším služobníkom. A kto bude chcieť byť medzi vami prvý, bude vaším sluhom. Ako ani Syn človeka neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť a položiť svoj život ako výkupné za mnohých» (Mt 20, 25-28; Mk 10, 42-45). Biskup, ktorý neslúži svojmu spoločenstvu, nerobí dobre. Kňaz, ktorý neslúži svojmu spoločenstvu, nerobí dobre: je pomýlený.

2. Ďalšia charakteristika, ktorá rovnako vychádza z tejto sviatostnej jednoty s Kristom, je zanietená láska k Cirkvi. Spomeňme si na úryvok z Listu Efezanom, v ktorom sv. Pavol hovorí, že Kristus «miluje Cirkev a vydal seba samého za ňu, aby ju posvätil očistným kúpeľom vody a slovom, aby si sám pripravil Cirkev slávnu, na ktorej niet škvrny ani vrásky ani ničoho podobného» (Ef 5, 25-27). V sile sviatosti kňazstva sa služobník úplne venuje svojmu spoločenstvu a miluje ho celým srdcom: ono je jeho rodinou. Biskup či kňaz milujú Cirkev vo svojom spoločenstve, a milujú ju veľmi mocne. Ako? Tak, ako Kristus miluje Cirkev. To isté povie sv. Pavol o manželstve: manžel miluje svoju manželku ako Kristus miluje Cirkev. Je to veľké tajomstvo lásky, ako kňazstvo, tak i manželstvo; sú to dve sviatosti, ktoré sú cestou, po ktorej ľudia zvyčajne kráčajú sviatostne k Pánovi.

3. Posledný aspekt. Apoštol Pavol odporúča svojmu učeníkovi Timotejovi, aby nezanedbával, ba dokonca, aby vždy roznecoval dar, ktorý je v ňom, a ktorý mu bol daný vkladaním rúk (porov. 1 Tim 4,14; 2 Tim 1,6). Keď sa služba biskupa či služba kňaza neživí modlitbou, počúvaním Božieho slova a denným slávením Eucharistie ako aj pristupovaním k sviatosti zmierenia, nevyhnutne dochádza k tomu, že sa spred očí vytráca autentický význam vlastnej služby a radosť, ktorá vychádza z hlbokého spoločenstva s Ježišom. Biskup, ktorý sa nemodlí, biskup, ktorý nepočuje a nenačúva Božiemu slovu, ktorý necelebruje každý deň, ktorý sa nechodieva pravidelne spovedať, a takisto kňaz, ktorý tak nerobí, postupne stratia spojenie s Ježišom a upadnú do vlažnosti, ktorá Cirkvi neprospieva. Preto musíme pomáhať biskupom a kňazom, aby sa modlili, počúvali Božie slovo, ktoré je každodennou potravou, slávili každý deň Eucharistiu a chodievali sa pravidelne spovedať. Je to veľmi dôležité, pretože ide o posväcovanie samotných biskupov a kňazov.

Chcel by som zakončiť jednou vecou, ktorá mi prichádza na myseľ: Čo by mal človek robiť, aby sa stal kňazom? Kde sa predávajú vstupenky? Nie, tie sa nepredávajú. V tejto veci sa iniciatívy ujíma Pán. Pán povoláva. Volá každého, koho chce, aby sa stal kňazom, a možno sú tu niektorí mladí, ktorí vo svojom srdci zacítili toto povolanie. Túžbu stať sa kňazom, túžbu slúžiť iným v tých veciach, ktoré pochádzajú od Boha. Túžbu byť po celý život v službe katechizovania, udeľovania krstu, odpúšťania, slávenia Eucharistie, starostlivosti o chorých..., ale po celý život takto! Ak túto túžbu niekto z vás pocítil v srdci, je to Ježiš, ktorý ju tam vložil! Chráňte si toto pozvanie a modlite sa, aby rástlo a prinieslo ovocie pre celú Cirkev. Ďakujem.

 

25. marca

Pápež v rannej homílii: Spása je darom pre pokorné srdce, ako srdce Máriino

Vatikán 25. marca 2014 - Pán kráča spolu s nami, aby obmäkčil naše srdce, uviedol pápež František pri rannej svätej omši v dome Santa Marta. V súvislosti s dnešnou slávnosťou Zvestovania Pána zdôraznil, že iba s pokorným srdcom, ako je Máriino srdce, sa môžeme priblížiť k Bohu. Kam privádza pýcha srdca? V odpovedi na túto otázku sa Svätý Otec zameral na Adama a Evu, ktorí podľahli zvodom satana, pretože uverili, že budú ako Boh. Táto hrdosť spôsobí, že sú vyhnaní z raja. Ale Pán ich nenechá kráčať samých, dá im prísľub vykúpenia a kráča s nimi. Pán sprevádzal ľudstvo na tejto dlhej ceste. Urobil z neho národ a bol s ním. A táto cesta, ktorá sa začala neposlušnosťou, končí poslušnosťou, Máriiným «áno» na anjelovu zvesť. Uzol, ktorý urobila Eva pre svoju neposlušnosť – povedal pápež pripomenúc sv. Ireneja z Lyonu – rozviaže Mária svojou poslušnosťou. Je to cesta, sprevádzaná množstvom Božích zázrakov.

„Pán kráča uprostred svojho ľudu. A prečo kráča so svojím ľudom s takou nehou? Aby obmäkčil naše srdce. Výslovne hovorí: ‚Z tvojho kamenného srdca urobím srdce z mäsa.‘ Obmäkčí naše srdce, aby mohlo prijať prísľub, ktorý urobil v raji. Skrze človeka prišiel hriech, skrze iného človeka prichádza spása. A táto dlhá cesta pomohla nám všetkým, aby sme mali srdce ľudskejšie, bližšie k Bohu, nie tak pyšné, nie tak sebestačné.“

Dnešná liturgia nám hovorí o fáze obnovy počas tejto cesty, o poslušnosti, o vernosti Božiemu slovu, pokračoval Svätý Otec:

„Spása sa nedá kúpiť, nedá sa predať: je nám darovaná, zdarma. Nemôžeme sa zachrániť sami od seba: spása je dar, úplne nezaslúžený. Nekupuje sa krvou býkov a capov, nedá sa kúpiť. Žiada iba pokorné srdce, srdce poslušné, ponížené – ako Máriino srdce –, aby mohla prísť k nám. Vzorom cesty spásy je sám Boh, jeho Syn, ktorý si nezakladá na neodňateľnom práve, že je rovný Bohu, ako hovorí Pavol.“

Svätý Otec opakovane zdôraznil cestu pokory, poníženia, čo podľa neho jednoducho znamená uznať: Ja som muž, ja som žena a ty si Boh, a ísť ďalej, v Božej prítomnosti, v poslušnosti, poddajnosti srdca. Preto máme slávnosť Zvestovania Pána, máme sviatok, oslavu tejto cesty od jednej matky k druhej, od jedného otca k druhému Otcovi.

„Dnes môžeme objať Otca, že nás zachraňuje skrze krv svojho Syna, ktorý sa stal jedným z nás. Tento Otec nás čaká každý deň. Pozrime sa na obraz Evy a Adama, pozrime sa na obraz Panny Márie a Ježiša, zadívajme sa na cestu dejinami, ktorú prešiel Boh so svojím ľudom. A povedzme: ‚Vďaka, vďaka ti, Pane, lebo dnes si nám povedal, že si nám daroval spásu.‘ Dnes je deň vďakyvzdania Pánovi.“

 

 

24. marca

Pápež v pondelkovej homílii: Naučme sa múdrosti byť vydedencami

Vatikán 24. marca 2014 - Nespasí nás naša istota, že zachovávame prikázania, ale pokora, že potrebujeme, aby nás Boh neustále uzdravoval. Toto konštatovanie je stručným obsahom homílie pápeža Františka z dnešnej rannej svätej omše v Dome sv. Marty. «Ani jeden prorok nie je vzácny vo svojej vlasti.» Pápežova homília vychádza z týchto Ježišových slov z dnešného úryvku evanjelia (Lk 4, 24-30). Adresoval ich svojim krajanom, ľuďom z Nazareta, medzi ktorými nemohol robiť zázraky, pretože „nemali vieru“. Ježiš pripomína dve biblické udalosti: zázračné uzdravenie Sýrčana Námana z malomocenstva v čase proroka Elizea a stretnutie proroka Eliáša s vdovou zo Sarepty v Sidone, ktorá bola zachránená pred hladomorom.

„Malomocní a vdovy“ – hovorí pápež František – „boli v tej dobe na okraji spoločnosti.“ Napriek tomu títo dvaja vydedenci boli prijmúc prorokov zachránení. Naopak Nazaretčania neprijímajú Ježiša, pretože „si boli veľmi istí svojou vierou“, tak veľmi istí svojim dodržiavaním prikázaní, že nepotrebovali inú záchranu:

„Toto je dráma zachovávania prikázaní bez viery: ‚Ja sa zachránim sám, pretože chodím do synagógy každú sobotu, snažím sa zachovávať prikázania, tak nech mi tento nehovorí, že ten malomocný a tá vdova boli lepší odo mňa!‘ Tí boli na okraji spoločnosti! A Ježiš hovorí: ‚Pozri, ak sa nepostavíš tak trochu na okraj, ak sa necítiš vydedencom, nedosiahneš spásu.‘ Toto je pokora, cesta pokory: cítiť sa tak vydedencom, že potrebujem Pánovu záchranu. Len on nás zachráni, nie naše dodržiavanie prikázaní. A toto sa im nepáčilo. Boli nahnevaní a chceli ho zabiť.“

Ten istý hnev – pokračoval Svätý Otec – pochytí spočiatku aj Námana, pretože považuje za absurdnú a ponižujúcu výzvu Elizea, aby sa sedemkrát okúpal v rieke Jordán, keď chce byť uzdravený z malomocenstva. „Pán žiada od neho gesto pokory, detskej poslušnosti, urobiť niečo také smiešne.“ Odchádza nahnevaný, ale potom ho jeho sluhovia presvedčia, vráti sa späť a urobí to, čo bolo povedané ústami proroka. Gesto pokory ho uzdraví. Toto je dnešné posolstvo pre tento tretí pôstny týždeň – povedal pápež. Ak chceme byť spasení, musíme si vybrať cestu pokory.

„Mária vo svojom chválospeve nehovorí, že je šťastná, pretože Boh zhliadol na jej panenstvo, na jej dobrotu a láskavosť, na mnoho cností, ktoré ona mala. Nie, ale preto, že Pán zhliadol na poníženosť svojej služobnice, na jej malosť a pokoru. To je to, na čo Pán prihliada. A my sa musíme naučiť tejto múdrosti byť vydedencami, stáť bokom, aby nás Pán našiel. Nenájde nás uprostred našich istôt, nie. Tam Pán nepôjde. Nájde nás na okraji, v našich hriechoch, v našich chybách, v našej núdzi, ktorá potrebuje byť duchovne uzdravená, spasená, tam nás Pán nájde.“

A toto je cesta pokory, zopakoval pápež v závere:

„Kresťanská pokora nie je cnosť, ktorá hovorí: ‚Ja som na nič‘ a ukrýva tam hrdosť! Kresťanská pokora hovorí pravdu: ‚Som hriešnik, som hriešnica‘. Hovoriť pravdu: toto je pravda o nás. Ale jestvuje aj iná pravda: Boh nás zachráni. Ale zachráni nás, keď sme vydedencami, nespasí nás v našom zabezpečení. Prosme o milosť, aby sme mali túto múdrosť vydedencov, milosť pokory, aby sme dosiahli Pánovu spásu.“

 

Pápež František: Ježišovo utrpenie je školou pre zdravotníckych pracovníkov

Vatikán 24. marca 2014 - Každému z vás patrí uznanie biskupa Ríma za úsilie, vynaložené na pomoc bratom a sestrám, ktorí nesú ťažké bremeno choroby, postihnutia, staroby. Tieto slová adresoval pápež František účastníkom plenárneho zasadnutia Pápežskej rady pre pastoráciu v zdravotníctve na čele s jej predsedom Mons. Zygmuntom Zimowskim.

V príhovore 80 účastníkom audiencie, konanej dnes napoludnie v Klementínskej sále Apoštolského paláca, sa Svätý Otec najprv zameral na tému ich stretnutia: „Robiť dobro pomocou bolesti a robiť dobro tomu, kto trpí“. Vychádza z 30. bodu apoštolského listu blahoslaveného Jána Pavla II. o kresťanskom zmysle ľudského utrpenia Salvifici doloris, spred 30 rokov. Ako povedal, pápež Ján Pavol II. „tieto slová žil a príkladným spôsobom dosvedčoval“ a Boží ľud jeho „žité magistérium opätoval veľkou láskou a úctou“, dosvedčujúc s uznaním, že Boh bol s ním:

„Je skutočne pravdou, že v utrpení nikto nie je sám, pretože Boh vo svojej milosrdnej láske k človeku a k svetu objíma aj najťažšie situácie, v ktorých sa obraz Stvoriteľa – vtlačený do každého človeka – zjavuje rozmazaný alebo znetvorený.“

Každá ľudská bolesť, každé trápenie, každé utrpenie bolo zahrnuté do Ježišovho utrpenia skrze jeho lásku a túžbu byť nám nablízku, byť s nami. Tu, v umučení Ježiša je najväčšia škola pre každého, kto sa chce sa venovať službe chorým a trpiacim bratom.

„Skúsenosť bratského delenia sa s tými, ktorí trpia, nás otvára skutočnej kráse ľudského života, vrátane jeho krehkosti. Ochraňujúc a podporujúc život, v každom jeho štádiu a stave, môžeme poznávať dôstojnosť a hodnotu každého človeka, od jeho počatia až po smrť.“

Následne Svätý Otec v kontexte zajtrajšej slávnosti Zvestovania Pána citoval z encykliky pápeža Jána Pavla II. Evanjelium života:

„«Tá, ktorá v mene všetkých a na úžitok všetkých prijala ‚Život‘, bola Mária, Panna a Matka. Je preto veľmi úzko a osobne spojená s Evanjeliom života» (č. 102). Mária ponúkla svoju vlastnú existenciu, dala k dispozícii seba samu Božej vôli, a tým sa ‚miesto‘ jej prítomnosti stáva, ‚miestom‘ prebývania Božieho Syna. Preto zvolávam na každého z vás, na všetkých chorých a trpiacich, spolu s ich rodinami, aj na všetkých, ktorí sa o nich starajú, materskú ochranu Panny Márie, Uzdravenia chorých, aby osvecovala vaše úmysly a vaše kroky na obranu a podporu života a pastoráciu v zdravotníctve.“

 

 

23. marca

Svätý Otec pozýva na stretnutie s Ježišom, ktoré mení život a napĺňa radosťou

Vatikán 23. marca – „Pán je väčší než predsudky,“ pripomenul pápež František počas nedeľného príhovoru pred modlitbou Anjel Pána na Námestí sv. Petra, kde sa aj napriek sychravému počasiu zišli desaťtisíce veriacich. Svätý Otec sa zameral na stretnutie Ježiša so Samaritánkou, o ktorom hovorí dnešné evanjelium (Jn 4,5-42). Ako zdôraznil, všetci hľadáme živú vodu milosrdenstva a práve Pôstne obdobie nám umožňuje do nej nahliadnuť.

„Dnešné evanjelium nám predstavuje stretnutie Ježiša so Samaritánkou, ktoré sa odohralo v Sychare, v blízkosti starodávnej studne, kam žena chodila každý deň pre vodu. V ten deň sa tam nachádzal Ježiš, sedel tam «unavený z cesty» (Jn 4,6). Ihneď jej hovorí: «Daj sa mi napiť!» (Jn 4,7). Týmto spôsobom prekonáva prekážky nepriateľstva, ktoré existovali medzi Židmi a Samaritánmi a ruší formy predsudkov voči ženám. Jednoduchá Kristova požiadavka je začiatkom úprimného dialógu, prostredníctvom ktorého On s veľkou jemnosťou vstupuje do vnútorného sveta tej osoby, ku ktorej by podľa spoločenských vzorcov nemal prehovoriť ani slovka. Ale Ježiš to robí. Ježiš nemá strach. Ježiš, keď vidí človeka, robí krok vpred, pretože miluje. Miluje nás všetkých. Nikdy sa nenechá zastaviť pred nejakou osobou kvôli predsudkom. Ježiš ju uprednostňuje pred jej vlastnou situáciou, nie aby ju odsúdil, ale aby jej dal pocítiť, že je braná na vedomie, uznávaná a tým v nej vzbudzuje túžbu prekročiť rámec každodennej rutiny.

Ježišov smäd však neprahol tak veľmi po vode, ako po stretnutí s vyprahnutou dušou. Ježiš potreboval stretnúť Samaritánku, aby jej otvoril srdce: žiada ju, aby sa mu dala napiť, preto aby upozornil na smäd, ktorý bol v nej samej. Žena ostáva zasiahnutá týmto stretnutím: obracia sa na Ježiša s tými najhlbšími otázkami, ktoré máme všetci vo svojom vnútri, ale ktoré často ignorujeme. Aj my máme mnohé otázky, ktoré by sme sa chceli opýtať, ale nenachádzame odvahu položiť ich Ježišovi!

Pôstne obdobie, drahí bratia a sestry, je vhodným časom na to, aby sme nazreli do vnútra, aby sme umožnili vynoriť sa našim najprenikavejším duchovným potrebám a žiadali o Pánovu pomoc v modlitbe. Príklad Samaritánky nás pozýva, aby sme sa vyjadrili nasledovne: «Ježiš, daj mi z tej vody, ktorá uhasí môj smäd vo vnútri.»

Evanjelium hovorí, že učeníci ostali udivení z toho, že ich Učiteľ sa rozpráva s tou ženou. Ale Pán je väčší než predsudky, preto sa nebál zastaviť sa pri Samaritánke: milosrdenstvo je omnoho väčšie než predsudky. Tomuto sa musíme dobre naučiť, súhlasíte? Milosrdenstvo je väčšie než predsudky a Ježiš je veľmi milosrdný, veľmi. Výsledkom tohto stretnutia pri studni bolo, že žena sa zmenila: «nechala svoj džbán» (Jn 4,28), s ktorým prišla pre vodu a utekala do mesta, aby hovorila o svojom nezvyčajnom zážitku. „Našla som človeka, ktorý mi povedal všetko, čo som porobila. Nebude to Mesiáš?“ Bola nadšená. Išla pre vodu k studni a našla inú vodu, živú vodu milosrdenstva, ktorá vyviera pre večný život. Našla vodu, akú vždy hľadala! Bežala do mesta, toho mesta, ktoré ju odsudzovalo, zavrhovalo a odmietalo a hlásala, že stretla Mesiáša: toho, ktorý jej zmenil život, pretože každé stretnutie s Ježišom nám mení život. Vždy. Je to krok vpred, jeden krok bližšie k Bohu. A tak každé stretnutie s Ježišom mení náš život. Vždy je tomu tak.

V tomto evanjeliu nachádzame aj my podnet «nechať náš džbán»,symbol všetkého toho, čo sa zdá byť dôležité, a však stráca hodnotu pred «Božou láskou». Všetci máme jeden takýto džbán, či viac ako jeden, je to tak? Pýtam sa vás a tiež seba samého: «Aký je tvoj vnútorný džbán, taký, ktorý ťa ťaží, ktorý ťa vzďaľuje od Boha?» Zanechajme ho tak trochu bokom a so srdcom načúvajme Ježišovmu hlasu, ktorý nám ponúka inú vodu, odlišnú vodu, ktorá nás približuje k Pánovi. Sme pozývaní k tomu, aby sme opätovne objavili význam a zmysel nášho kresťanského života, ktorý sa začal krstom, a aby sme ako Samaritánka vydávali svedectvom našim bratom. O čom? O radosti! Svedčiť o radosti zo stretnutia s Ježišom, pretože, ako som povedal, každé stretnutie s Ježišom mení náš život a tiež každé stretnutie s Ježišom nás napĺňa radosťou, tou radosťou, ktorá vychádza z vnútra. A takýto je Pán. Hovorme o toľkých úžasných veciach, ktoré dokáže Pán vykonať v našom srdci, ak máme odvahu zanechať bokom náš džbán.“

Svätý Otec sa potom s veriacimi pomodlil modlitbu Anjel Pána a udelil im svoje požehnanie. Následne prítomných opätovne vyzval, aby nezabúdali na dve frázy: „Každé stretnutie s Ježišom nám mení život a každé stretnutie s Ježišom nás napĺňa radosťou.“

Veriacim rovnako pripomenul aj najbližšie iniciatívy. Prvou je Svetový deň tuberkulózy, ktorý pripadá na zajtra, 24. marca. „Modlime sa za všetkých ľudí postihnutých touto chorobou, a za všetkých tých, ktorí ich rôznymi spôsobmi podporujú,“ povedal Svätý Otec. Ďalšou je 24-hodinová pôstna iniciatíva Pápežskej rady na podporu novej evanjelizácie, ktorú v piatok 28. marca otvorí pápež František: „Nasledujúci piatok a sobotu zažijeme osobitný čas zmierenia, nazvaný «24 hodín pre Pána». Začne sa v piatok poobede pobožnosťou v Bazilike sv. Petra, potom večer a v noci budú niektoré kostoly v centre Ríma otvorené pre modlitby a spovedanie. Bude to, dá sa to tak povedať, sviatok odpustenia, ktorý sa uskutoční aj v mnohých diecézach a farnostiach vo svete. Odpustenie, ktoré nám dáva Pán sa musí oslavovať, ako to urobil otec v podobenstve o márnotratnom synovi. Keď sa syn vrátil domov, pripravil oslavu, zabudol na všetky jeho hriechy. Bude to slávnosť odpustenia.“

Potom už pápež František pozdravil veriacich z Ríma, ale aj pútnikov z mnohých krajín, vrátane Chorvátska, Nemecka, Japonska, študentov z USA a Španielska, či účastníkov maratónu, ktorý sa dnes konal v Ríme. Osobitný pozdrav patril aj spoločenstvu Pápežského nemecko-uhorského kolégia či zástupcom Talianskej katolíckej študentskej federácie (FUCI).

 

21. marca

Spolucítenie pápeža Františka s obeťami mafie

V piatok 21. marca podvečer vo farnosti sv. Gregora VII. v blízkosti Vatikánu pápež František predsedal modlitbovej pobožnosti za nevinné obete mafie. Súčasťou programu bolo prečítanie mien 842 nevinných obetí v chronologickom poradí. Svätý Otec vyjadril svoju blízkosť všetkým pozostalým nevinných obetí mafiánskeho zločinu a udelil im požehnanie. V rámci krátkeho príhovoru vyslovil aj naliehavé slová určené tým, ktorí sú za mafiánske zločiny zodpovední:

„Prosím vás, zmeňte svoj život, obráťte sa, prestaňte páchať zlo! Modlíme sa za vás: Obráťte sa! Prosím na kolenách. Je to pre vaše dobro. Tento život, ktorý teraz žijete, neprináša potešenie, neprináša radosť, neprinesie vám šťastie. Moc, peniaze, ktoré teraz máte z toľkých špinavých obchodov, z toľkých mafiánskych zločinov, sú zakrvavené peniaze, je to zakrvavená moc. Nebudeš si to môcť preniesť do ďalšieho života. Obráťte sa! Ešte je čas neskončiť v pekle. To vás čaká, ak pôjdete ďalej touto cestou. Mali ste otca a mamu, pomyslite na nich. Zaplačte trochu a obráťte sa!“

V celom Taliansku je prvý jarný deň od roku 1996 pamätným dňom nevinných obetí mafie a dňom angažovania sa v boji proti organizovanému zločinu. Každý rok sa hlavná manifestácia koná v inom meste krajiny. Dnešná modlitbová vigília sa koná v predvečer zajtrajšieho devätnásteho ročníka podujatia v mestečku Latina v Laziu, na ktorom sa očakáva 15-tisíc účastníkov pietnej spomienky, z nich bude 700 najbližších príbuzných obetí tohto druhu násilia. Úvodný príhovor predniesol don Luigi Ciotti, predseda nadácie Libera, ktorá každoročne organizuje toto národné pamätné stretnutie. Súčasťou nadácie Libera je 1500 organizácií, škôl, združení, ktoré sa venujú politickej a kultúrnej angažovanosti na podporu spravodlivosti. Dnešnú účasť Svätého Otca na modlitbovom stretnutí don Luigi Ciotti komentoval týmito slovami:

„Je to veľký dar. Po prvé preto, že predchádza národnému Dňu spomienky a angažovania sa. Je to najlepší spôsob na pripomenutie toho, že sa máme viac angažovať všetkých 365 dní v roku. Je veľká potreba angažovať sa, a to aj v rámci Cirkvi, najmä vzhľadom na aroganciu, silu mafie, korupciu, vykorisťovanie. Druhou hodnotou je ochota Svätého Otca sprevádzať rodinných príslušníkov obetí v tejto dobe, ktorá je plná bolesti, ale aj nádeje. Takže, je to znamenie pozornosti, veľkej citlivosti a spoluúčasti z jeho strany. Je to znamenie záujmu o krehké, zranené ľudstvo. Títo ľudia naozaj veľmi túžia po tomto objatí.“

 

Pápež v piatkovej homílii: Božie slovo nie je v područí človeka

Aby sme neudusili Božie slovo vo svojom srdci, musíme byť pokorní a schopní modliť sa. Na tieto dva postoje upozornil pápež František v dnešnej rannej svätej omši v Dome sv. Marty. Je totiž možné zmocniť sa Božieho slova a nakladať s ním podľa svojich predstáv, a to vtedy, ak nie sme pokorní a nemodlíme sa. Na toto nebezpečenstvo poukázal Svätý Otec v homílii vychádzajúc z dnešného úryvku evanjelia (Mt 21,33-43.45-46). Hovorí sa v ňom o vinohradníkoch, ktorí zabili sluhov a nakoniec hospodárovho syna s úmyslom zmocniť sa dedičstva. Toto podobenstvo Ježiš adresoval farizejom, veľkňazom a starším ľudu, aby pochopili, kam padli preto, že nemali srdce otvorené Božiemu slovu – vysvetlil Svätý Otec.

„To je dráma týchto ľudí, a tiež naša dráma! Zmocnili sa Božieho slova. Božie slovo sa stalo ich slovom, slovom podľa ich záujmu, ich ideológie, ich teológie, v ich prospech. Každý ho interpretuje podľa svojej vôle, sledujúc vlastný záujem. To je dráma týchto ľudí. A aby si toto mohli udržať, zabíjajú. To sa stalo s Ježišom.“

Ako pápež František ďalej pokračoval, keď veľkňazi a farizeji počuli toto Ježišovo podobenstvo, pochopili, že hovorí o nich. Snažili sa ho chytiť a vydať ho na smrť. Týmto spôsobom sa Božie slovo stáva mŕtvym, stáva sa uväzneným, Duch Svätý je uzavretý v klietke túžob každého z nich. A presne to sa stane s nami, hovorí Svätý Otec, keď sa neotvoríme novosti Božieho slova, keď nie sme poslušní Božiemu slovu:

„Ale je tu jedna veta, ktorá nám dáva nádej. Božie slovo je mŕtve v srdciach týchto ľudí, môže zomrieť aj v našich srdciach! Ale to nie je koniec, pretože je živé v srdciach jednoduchého a pokorného Božieho ľudu. Chceli ho chytiť, ale báli sa zástupu Božieho ľudu, ktorý ho pokladal za proroka. Tento zástup jednoduchých ľudí nasledoval Ježiša, lebo to, čo hovoril Ježiš, robilo dobre ich srdcu, ohrievalo ich srdce. Títo ľudia sa nemýlili, nepoužívali Božie slovo vo svoj vlastný prospech, cítili a snažili sa byť trochu lepšími.“

V závere sa pápež František opýtal, čo máme robiť, aby sme neudúšali Božie slovo, ale aby sme mu boli poslušní, aby sme neuzatvárali Ducha Svätého? V odpovedi poukázal na dve veci:

„Je to postoj tých, ktorí chcú počúvať Božie slovo: po prvé pokora a po druhé modlitba. Tí ľudia sa nemodlievali. Nemali potrebu modliť sa. Cítili sa byť bezpeční, cítili sa silní, cítili sa byť ‚bohmi‘. Pokora a modlitba. S pokorou a modlitbou napredujeme počúvajúc Božie slovo a poslúchajúc ho v Cirkvi. Pokora a modlitba v Cirkvi. Takto sa nám nestane to, čo sa prihodilo týmto ľuďom: nebudeme zabíjať kvôli obhajobe Božieho slova, toho slova, o ktorom sa domnievame, že je Božím slovom, pričom je to slovo úplne pozmenené z našej strany.“

 

20. marca

Pápež František: Kreativitou a solidaritou k prekonaniu súčasnej krízy

Vatikán 20. marca – Nedostatok práce zraňuje ľudskú dôstojnosť. Aj tieto slová dnes zazneli z úst Svätého Otca počas audiencie so zamestnávateľmi a zamestnancami talianskych oceliarní Terni a ich rodinami, ktorí si tento rok pripomínajú 130. výročie založenia priemyselného závodu. Sedemtisíc prítomných si vypočulo výzvu pápeža Františka, aby bola všetkým zabezpečená dôstojná práca. Dotkol sa tiež súčasnej krízy, keď uviedol, že k jej prekonaniu je nutná kreativita a solidarita. „Je potrebné znovu potvrdiť, že práca je podstatnou realitou pre spoločnosť, rodinu i jednotlivcov,“ uviedol a pokračoval: „Primárnou hodnotou práce je dobro ľudskej osoby, pretože skrze ňu sa realizuje ako taká, vrátane svojich postojov a intelektuálnych, kreatívnych a manuálnych schopností. Z toho vyplýva, že práca má nielen ekonomický cieľ a cieľ zisku, ale predovšetkým cieľ, ktorý pamätá na človeka a jeho dôstojnosť.“

Práve dôstojnosť človeka podľa Svätého Otca patrí k práci. Kto je nezamestnaný, riskuje, že bude „odstavený na okraj spoločnosti“ a „stane sa obeťou sociálneho vylúčenia“. Najmä u mladých sa podľa pápeža stáva, že v dôsledku nezamestnanosti upadajú do chronickej malomyseľnosti či apatie. Na margo súčasného stavu v rôznych európskych krajinách v tejto súvislosti uviedol: „Je to dôsledok ekonomického systému, ktorý viac nie je schopný vytvárať pracovné miesta, pretože do centra postavil modlu, ktorá sa nazýva peniaze! Preto sú rôzni politickí, sociálni a ekonomickí aktéri vyzývaní k tomu, aby podporili odlišný prístup, založený na spravodlivosti a solidarite.“

Pápež to všetko požaduje najmä v čase, keď sa slovo „solidarita“ stáva akoby pejoratívnym vyjadrením, vylúčeným zo slovníka. Práve s nástrojmi solidarity a kreativity je potrebné čeliť ťažkostiam a nezamestnanosti. „Kreativitou podnikateľov a statočných remeselníkov, ktorí hľadia do budúcnosti s dôverou a nádejou. A solidaritou medzi všetkými členmi spoločnosti, ktorí sa zriekajú niečoho, osvojujú si triezvejší životný štýl, aby pomohli tým, ktorí sa nachádzajú v stave núdze,“ dodal Svätý Otec. Táto výzva je podľa neho adresovaná celej kresťanskej komunite.

Dejiny Cirkvi v Terni sa tiež spájajú s návštevou blahoslaveného pápeža Jána Pavla II., ktorý zavítal aj do spomínaných oceliarní. Svätý Otec zdôraznil,že pre Cirkev predstavuje prvoradý záväzok „oživenie koreňov viery“ a „priľnutie ku Kristovi“. Práve kresťanská viera je podľa pápeža Františka schopná obohatiť spoločnosť skrze konkrétne bratstvo, ktoré so sebou prináša. Z tohto dôvodu sú všetci povolaní k neustálemu hľadaniu „nových spôsobov odvážneho vydávania svedectva o živej a životodarnej viere“: „Drahí bratia a sestry, nikdy neprestávajte dúfať v lepšiu budúcnosť! Bojujte! Bojujte za to! Nenechajte sa zachytiť vírom pesimizmu, prosím vás! Ak každý vykoná svoje, ak budú všetci vždy do centra klásť ľudskú osobu s jej dôstojnosťou a nie peniaze, ak sa zjednotí postoj solidárnosti a bratského delenia sa inšpirovaný evanjeliom, bude možné dostať sa von z močiara namáhavého a zložitého obdobia pre ekonomiku a zamestnanosť.“

Pápež v závere prítomných ubezpečil o svojej blízkosti a celú diecézu Terni-Narni-Amelia, odkiaľ robotníci prišli, zveril materskému príhovoru Panny Márie.

 

Pápež vo štvrtkovej homílii: Kto sa spolieha iba na seba, stráca svoje meno

Vatikán 20. marca 2014 - Človek, ktorý sa spolieha iba na seba, na svoje vlastné bohatstvo či názory, nenájde v živote šťastie. Naopak ten, kto dúfa v Pána, prináša ovocie aj v čase sucha. Táto myšlienka bola jadrom homílie pápeža Františka z dnešnej rannej svätej omše v Dome sv. Marty. Svätý Otec v nej vyšiel z kontrastu uvedeného v prvom čítaní z Knihy proroka Jeremiáša (porov. 17, 5-10): „Zlorečený človek, ktorý sa spolieha na človeka; telo urobil svojou oporou. Bude ako tamariška na púšti”, odsúdený je na zánik, nikdy neprinesie úrodu. Naproti tomu „požehnaný človek, čo dúfa v Pána. Bude ako strom zasadený pri vode”, ktorý ani v čase sucha neprestane prinášať ovocie. Iba v Pánovi – hovorí pápež František – je naša pevná nádej. Ostatné istoty nie sú na nič, nezachránia nás, nedávajú nám život, nedávajú nám radosť. A hoci to vieme, radi sa spoliehame sami na seba, na nejakého priateľa či ideológiu, a Pán je tak trochu bokom. Kto sa uzavrie sám do seba, je „bez horizontov, bez otvorených dverí, bez okien“, a takýto človek „nedosiahne spásu, lebo nemôže spasiť sám seba. A to je to, ako dopadol boháč z evanjelia (Lk 16, 19-31) – pokračoval pápež. „Mal všetko: Obliekal sa do purpuru a kmentu a deň čo deň prepychovo hodoval. Bol veľmi spokojný, ale nevšimol si, že pri dverách jeho domu je žobrák plný vredov. Svätý Otec upozornil, že evanjelium spomína aj meno tohto chudobného, volal sa Lazár, kým boháč nemá meno:

„Stratiť meno je najväčšie nešťastie toho, kto sa spolieha na seba alebo na moc, na možnosti ľudí, a nie na Boha. Aké je tvoje meno? Číslo účtu v banke? To je tvoje meno? Veľké vlastníctvo, niekoľko viliek... Ako sa voláš? Zakladáme si na veciach, ktoré máme, na našich modlách? Toto znamená byť zlorečeným človekom.“

Každý z nás má túto slabosť, pokračoval Svätý Otec, pre vlastnú krehkosť vkladáme svoju dôveru iba v seba alebo do našich priateľov a do ľudských možností, pričom zabúdame na Pána. A to nás privádza na cestu nešťastia.

„Dnes, v tento deň pôstnej doby, bude správne pýtať sa: V čo skladám svoju dôveru? V Pána, alebo som pohan, ktorý dôveruje veciam, modlám, ktoré si vytvoril? Mám ešte svoje meno, alebo som ho začal strácať a volám sa ‚Ja‘? Ja, ja, ja, stále len ja? Mne, mne, mne, stále ten egoizmus! To nám neprinesie spásu!“

V závere Svätý Otec poznamenal, že existujú „dvere nádeje“ pre tých, ktorí sa spoliehajú iba na seba a stratili svoje meno:

„Na konci, celkom na konci vždy jestvuje nejaká možnosť. Keď si tento muž uvedomil, že stratil svoje meno, stratil všetko, úplne všetko, pohliadne a vysloví jediné slovo: «Otče». A odpoveď Boha je tiež jedno slovo: «Synu!» Ak niektorí z nás majú v živote priveľa dôvery v človeka a seba samých, nakoniec stratia meno, stratia túto dôstojnosť, je tu stále ešte možnosť povedať to slovo, ktoré je viac než čarovné, je silné, slovo «Otče». On na nás vždy čaká, aby nám otvoril dvere, ktoré my nevidíme, a povie nám: «Synu». Prosme Pána o milosť, aby nám všetkým dal múdrosť spoliehať sa len na neho, nie na veci či na ľudské sily, ale iba na neho.“

 

19. marca

Pápež František počas audiencie otcom: Nech vás sv. Jozef požehnáva a sprevádza!

Svätý Otec sa po týždňovej prestávke, počas ktorej sa nachádzal na duchovných cvičeniach mimo Vatikánu, opäť stretol s veriacimi, ktorí sa zišli na Námestí sv. Petra počas generálnej audiencie. Ich pozornosť dnes nasmeroval na postavu sv. Jozefa, ženícha Panny Márie a jeho vychovávateľský rozmer, ktorý Ježišovi umožňoval rásť vo veku, múdrosti a milosti. Pápež osobitne pozdravil rodičov a predovšetkým otcov, ktorým dal sv. Jozefa za príklad. „Ďakujem za všetko, čo robíte pre svoje deti, vďaka vám. Blahoprajem vám, radostný sviatok otcov všetkým otcom, ktorí sú tu prítomní, a všetkým otcom. Nech vás sv. Jozef požehnáva a sprevádza,“ povedal pápež František, ktorý sa dnes spolu s prítomnými pomodlil modlitbu Otče náš za všetkých žijúcich i zosnulých otcov.

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes, 19. marca, slávime slávnosť sv. Jozefa, ženícha Panny Márie a patróna univerzálnej Cirkvi. Venujme preto túto katechézu jemu, ktorý si zaslúži naše plné uznanie a úcta za to, ako vedel chrániť svätú Pannu a Syna Ježiša. Byť ochrancom je charakteristikou sv. Jozefa, je to jeho veľké poslanie, byť ochrancom.

Dnes by som sa chcel opäť zamerať na tému ochrany z osobitnej perspektívy, a to z perspektívy výchovy. Zahľaďme sa na Jozefa ako na vzor vychovávateľa, ktorý chráni a sprevádza Ježiša na jeho ceste rastu „v múdrosti, veku a milosti“ ako hovorí evanjelium. On nebol Ježišovým otcom. Ježišovým otcom bol Boh, on však plnil úlohu otca, aby sa Ježiš mohol rozvíjať. Ako mu umožňoval rásť? V múdrosti, veku a milosti.

Začnime vekom, ktorý je najprirodzenejším rozmerom, je telesným i psychologickým rastom. Jozef, spolu s Máriou, sa o Ježiša staral predovšetkým z tohto pohľadu, „živil ho“, staral sa o to, aby mu nechýbalo nič potrebné pre zdravý rozvoj. Nezabúdajme, že starostlivá ochrana života tohto Dieťaťa priniesla so sebou aj útek do Egypta, tvrdú skúsenosť života utečencov. Jozef bol utečencom spolu s Máriou a Ježišom, aby unikli Herodesovým hrozbám. Keď sa potom vrátili do vlasti, usadili sa v Nazarete, kde Ježiš prežil dlhé obdobie života vo svojej rodine. Počas tých rokov Jozef zaúčal Ježiša do svojej práce a Ježiš sa naučil remeslu tesára so svojím otcom Jozefom. Tak Jozef vychovával Ježiša.

Prejdime k druhému rozmeru výchovy, ktorý sa týka „múdrosti“. Jozef bol pre Ježiša príkladom a učiteľom tejto múdrosti, ktorá sa živí Božím slovom. Môžeme si predstaviť, ako Jozef viedol malého Ježiša k počúvaniu Svätých písem, a najmä ako ho po sobotách sprevádzal do nazaretskej synagógy. Jozef ho tam vodil, aby Ježiš v synagóge počúval Božie slovo.

A nakoniec sa zastavme pri rozmere „milosti“. Sv. Lukáš zakaždým o Ježišovi poznamenáva: „Božia milosť bola na ňom“ (Lk 2,40). Tu je zaiste podiel sv. Jozefa obmedzenejší ako v oblastiach veku a múdrosti. Bolo by však veľkou chybou domnievať sa, že otec alebo matka nemôžu urobiť nič pre to, aby viedli svoje deti k rastu v Božej milosti. Rásť vo veku, rásť v múdrosti a rásť v milosti: na tomto Jozef pracoval pre Ježišovo dobro, aby umožnil jeho rozvoj v týchto troch rozmeroch, aby mu pomáhal rásť.

Drahí bratia a sestry, poslanie sv. Jozefa je istotne jedinečné a neopakovateľné, pretože Ježiš je absolútne jedinečný. Predsa však v tom, ako Ježiša chránil, ako ho vychovával a umožňoval mu rásť vo veku, múdrosti a milosti, je vzorom pre každého vychovávateľa a osobitne pre každého otca. Sv. Jozef je príkladom vychovávateľa a otca. Zverujem teda do jeho ochrany všetkých rodičov, aj kňazov, - sú otcami - a tých, ktorí plnia vychovávateľskú úlohu v Cirkvi a v spoločnosti.

Zvlášť chcem dnes, na deň otcov, pozdraviť všetkých rodičov, všetkých otcov. Pozdravujem vás zo srdca! Nože, sú tu na námestí nejakí otcovia? Otcovia, zodvihnite ruku! Aha, koľkí otcovia! Blahoželám vám v tento váš deň! Vyprosujem vám milosť, aby ste boli vždy nablízku svojim deťom, nechali ich rásť, ale boli im nablízku, nablízku! Oni vás potrebujú, vašu prítomnosť, vašu blízkosť, vašu lásku. Buďte pre nich, tak ako sv. Jozef, ochrancami v ich raste vo veku, múdrosti a milosti. Ochrancami na ich ceste, ich vychovávateľmi. A kráčajte spolu s nimi. Cez túto blízkosť budete pravými vychovávateľmi. Ďakujem za všetko, čo robíte pre svoje deti, vďaka vám. Blahoprajem vám, radostný sviatok otcov všetkým otcom, ktorí sú tu prítomní, a všetkým otcom. Nech vás sv. Jozef požehnáva a sprevádza. Niektorí z nás stratili otca, odišiel, Pán si ho povolal. Mnohí tu na námestí nemajú otca. Môžeme sa modliť za všetkých otcov sveta, za otcov živých i za tých zosnulých, za našich otcov. Môžeme to urobiť spoločne, pamätajúc každý na svojho otca, či už živého, alebo zosnulého. Modlime sa k veľkému Otcovi nás všetkých, k nebeskému Otcovi. Jeden Otče náš za našich otcov: Otče náš...

Blahoželám všetkým otcom!

Ani dnes pápež František v rámci príhovorov rôznym skupinám veriacich nezabudol na mladých, chorých a novomanželov, ktorým sa prihovoril nasledovne: „Dnes slávime slávnosť svätého Jozefa, patróna univerzálnej Cirkvi. Drahí mladí, hľaďte na neho ako na príklad pokorného a rozvážneho života. Drahí chorí, učte sa niesť kríž s postojom tichosti a modlitby Ježišovho pestúna. Vy, milí mladomanželia, budujte vašu rodinu na láske, ktorá spájala Máriu s jej ženíchom Jozefom.“

 

 

18. marca

Pápež v utorkovej homílii: Zmeňme svoj život, nehrajme sa na svätých

Vatikán 18. marca 2014 - Pôstne obdobie je časom na nápravu života a priblíženie sa k Pánovi – zdôraznil pápež František pri dnešnej rannej svätej omši v Dome sv. Marty. Varoval pred považovaním sa za lepších ako ostatní. Pokrytci sa robia dobrými a nechápu, že nikto nie je spravodlivý sám v sebe, všetci potrebujeme byť ospravodlivení. Práve na tento teologický pojem „ospravodlivenia“ sústredil Svätý Otec pozornosť v dnešnej homílii, komentujúc prvé čítanie z knihy Proroka Izaiáša (Iz 1, 10. 16-20). Keď Pán vyzýva k obráteniu dve hriešne mestá, Sodomu a Gomoru, poukazuje to na skutočnosť, že všetci musíme zmeniť svoj život, dobre sa pozrieť do svojej duše, kde vždy možno niečo nájsť – povedal Svätý Otec, pričom zdôraznil, že tu ide o ozajstný kontakt s Pánom: Pôst nás približuje k Pánovi. On nás chce mať blízko a uisťuje nás, že na nás čaká, aby nám odpustil. Avšak Pán chce našu úprimnosť a varuje nás pred pokrytectvom.

„Čo robia pokrytci? Pretvarujú sa, akí sú dobrí, nosia masku ako zo svätého obrázku, modlia sa hľadiac do neba, tak, aby ich všetci videli, cítia sa spravodlivejší ako ostatní, pohŕdajú druhými. Hovoria: ‚Ja som katolík ako treba, pretože môj strýko bol veľký dobrodinec, toto je moja rodina a ja som študoval tam a tam, poznám toho biskupa, toho kardinála, otec zas tamtoho...‘ Považujú sa za lepších od ostatných. To je pokrytectvo. Pán nato hovorí: ‚Nie, to nie.‘ Nikto nie je spravodlivý sám zo seba. Všetci potrebujeme byť ospravodlivení. A jediný, kto nás môže urobiť spravodlivými, je Ježiš Kristus.“

Preto sa musíme približovať k Pánovi, dodal Svätý Otec. Aby sme neboli kresťanmi „naoko“, a keď sa zdanie pominie, vyjde najavo skutočnosť, že nie sme kresťanmi. Čo je teda skúšobným kameňom toho, či sme pokrytci, alebo sa približujeme k Pánovi? Odpoveď nám opäť dáva Pán v prvom čítaní, kde hovorí: „Obmyte sa, očistite sa, odstráňte mi spred očí zlobu svojho zmýšľania; prestaňte robiť zlo, učte sa robiť dobro.” Toto je výzva, poznamenal Svätý Otec a pokračoval otázkou: Ale čo je znamením toho, či ideme dobrou cestou?

„Pomôžte utláčanému, vymôžte právo sirote, obhajujte vdovu.“ Mať starosť o blížneho: chorého, chudobného, núdzneho, nevzdelaného. To je skúšobný kameň. Pokrytci toto nevedia robiť, nemôžu, pretože sú plní samých seba, sú slepí, keď sa treba pozrieť na iných. Kto sa trochu pohne a priblíži sa k Pánovi, svetlo Pána mu umožní vidieť tieto veci a ide na pomoc bratom. Toto je znamenie, znamenie obrátenia.“

Samozrejme, nie je to ešte celé obrátenie, tým je stretnutie s Ježišom Kristom. Ale znamením toho, že sme s Ježišom Kristom, je toto: starosť o našich bratov a sestry, o tých najchudobnejších, chorých, ako nás učí Pán a ako čítame v 25. kapitole Evanjelia podľa Matúša:

„Pôstny čas je pre nápravu života, usporiadanie života, zmenu života, aby sme sa priblížili k Pánovi. Znamením toho, že sme od Pána vzdialení, je pokrytectvo. Pokrytec nepotrebuje Pána, myslí si, že spasí sám seba, a tvári sa ako svätý. Znamenie toho, že sme sa priblížili k Pánovi, je v pokání, v prosbe o odpustenie, a v tom, že sa staráme o bratov v núdzi. Nech nám všetkým dá Pán odvahu a svetlo. Svetlo, aby sme poznali, čo sa deje v našom vnútri a odvahu, aby sme činili pokánie, aby sme sa priblížili k Pánovi. Je pekné byť blízko pri Pánovi.“

 

 

17. marca

Pápež v pondelkovej homílii: Milosrdenstvo je cestou k pokoju vo svete

Vatikán 17. marca - Odpustiť, aby sme aj my našli zľutovanie. To je cesta, ktorá prináša pokoj do našich sŕdc a do sveta. To je v skratke odkaz pápeža Františka z dnešnej homílie. Po návrate z duchovných cvičení Svätý Otec opäť pokračuje s rannými svätými omšami v Dome sv. Marty so začiatkom o 7.00 hod. za prítomnosti malých skupín veriacich z jednotlivých rímskych farností.

V dnešnej homílii pripomenul Ježišovu výzvu učeníkom z úryvku Lukášovho evanjelia (Lk 6, 36-38) „Buďte milosrdní ako je milosrdný váš Otec!“ Ako povedal, nie je ľahké pochopiť tento postoj milosrdenstva, lebo sme zvyknutí súdiť. Nie sme ľuďmi, ktorým je prirodzené uprednostniť snahu o pochopenie a zľutovanie. Na to, aby sme boli milosrdní, sú nevyhnutné dva postoje. Prvým z nich je poznať seba samého, uvedomiť si, že sme urobili veľa nie dobrých vecí, sme hriešnici! A zoči-voči kajúcnosti sa Božia spravodlivosť mení na milosrdenstvo a odpustenie. Ale je nevyhnutné hanbiť sa za svoje hriechy, dodal Svätý Otec.

„Je pravda, že nikto z nás nikoho nezabil, ale urobili sme veľa malých vecí, množstvo hriechov každý deň, každý deň... A keď si človek pomyslí: ‚Čo také? Mám malé srdce. Toto som urobil proti Pánovi.‘ A zahanbiť sa! Hanbiť pred Bohom je veľká milosť, uznať si, že sme hriešnici. ‚Som hriešnik a hanbím sa pred tebou a prosím ťa o odpustenie.‘ Zdá sa, že je to jednoduché, ale je to veľmi ťažké povedať: ‚Zhrešil som.‘“

Ako pokračoval pápež František, často ospravedlňujeme náš hriech a zvaľujeme vinu na ostatných, rovnako ako Adam a Eva. „Možno mi ten druhý k tomu pomohol, uľahčil mi cestu, aby som to urobil, ale urobil som to ja!“ Keď si toto uvedomíme, koľko dobra vzíde z toho, že budeme pokorní. „S týmto postojom pokánia budeme viac schopní milosrdenstva, lebo pocítime na sebe Božie milosrdenstvo“. Tak, ako hovoríme v Modlitbe Pána: „Odpusť nám, ako aj my odpúšťame.“ A tak vtedy, „keď neodpustím, som tak trochu mimo hry“, povedal Svätý Otec a ďalej poukázal na nevyhnutnosť „rozšírenia srdca“, pretože malé a sebecké srdce nie je schopné milosrdenstva:

„Rozšíriť srdce! - ‚Ale ja som hriešnik.‘ - ‚No pozri sa, čo vykonal ten a tamten... - Popáchal som toho veľa! Kto som ja, aby som súdil?‘ Tento výraz: ‚Kto som ja, aby som ho súdil? Kto som, aby som o tom šíril reči? Kto som ja, ktorý som vykonal to isté, alebo ešte horšie?‘ Pán hovorí: ‚Nesúďte a nebudete súdení. Neodsudzujte a nebudete odsúdení! Odpúšťajte a odpustí sa vám. Dávajte a dajú vám!‘ Táto štedrosť srdca! A čo vám bude dané? Dobrá miera, natlačená, pretekajúca vám bude daná do lona. Toto je obraz ľudí, ktorí išli vziať pšenicu do zástery a roztiahli zásteru, aby sa do nej vmestilo čo najviac obilia. Ak máš srdce široké, veľké, môžeš dostať viac.“

Veľké srdce – zopakoval pápež – „neodsudzuje, ale odpúšťa, zabúda“, pretože „Boh zabudol na moje hriechy, Boh moje hriechy odpustil. Rozšírte svoje srdce. Je krásne byť milosrdní!

„Milosrdný muž a milosrdná žena majú široké srdce, veľké. Vždy ospravedlnia druhých a premýšľajú o svojich hriechoch. ‚Ale videl si, čo tamten urobil?‘. - ‚Nuž ja mám dosť s tým, čo som ja sám porobil, nebudem sa starať do tamtoho!‘ Toto je cesta milosrdenstva, ktorú si musíme vyprosovať. Ak by sme my všetci, všetky národy, jednotlivci, rodiny, štvrte mali tento postoj, aký mier by zavládol vo svete, aký pokoj by bol v našich srdciach! Pretože milosrdenstvo privádza k pokoju. Vždy si pamätajte: ‚Kto som ja, aby som súdil?‘ Hanbiť sa a rozšíriť svoje srdce. Nech nám Pán dá túto milosť.“

17. marca

Povzbudenie pápeža z pastoračnej návštevy: Načúvaním Ježišovi živíme svoju vieru

Prvou úlohou každého kresťana je živiť svoju vieru. Toto je odkaz Svätého Otca, ktorý včera zanechal rímskej farnosti Santa Maria dell’Orazione v okrajovej štvrti Setteville di Guidonia. Počas pastoračnej návštevy pápeža Františka na severovýchodnom okraji mesta, ktorá bola už piatou v prvom roku jeho pontifikátu, sa stretol so seniormi, zdravotne postihnutými a komunitou Neokatechumenátnej cesty. Jeho príchodu sa však veľmi potešilo najmä 150 detí, ktoré po Veľkej noci prijmú prvé sväté prijímanie, či 75 birmovancov.

Ako návod na splnenie úlohy posilňovať svoju vieru Svätý Otec v homílii odporúčal počúvať Ježiša, dívať sa na neho, uprene pozerať do jeho tváre: „Prvá úloha kresťana je počúvať Božie slovo, počúvať Ježiša, pretože on k nám hovorí, on nás zachraňuje svojím slovom. On tiež posilňuje našu vieru prostredníctvom tohto slova. [...] Položím vám otázku: Vyhradíme si každý deň trochu času, aby sme počúvali Ježiša, aby sme načúvali Božiemu slovu? [...]„Navrhujem vám nosiť v taške či vo vrecku maličké evanjelium, a keď máme trochu času, možno v autobuse, keď je to možné, pretože veľakrát sme v autobuse nútení udržiavať rovnováhu a tiež strážiť svoje vrecká, všakže... Ale keď sedíš, alebo niekedy počas dňa, zober si evanjelium a prečítaj si pár slov. Evanjelium vždy s nami.“

Pápež František konkrétne poukázal na dve nebezpečenstvá a jednu pascu: Prvým je nebezpečenstvo zastaviť sa na ceste, druhým je zísť z cesty, čo sa stáva zakaždým, keď zhrešíme. Pasca je v tom, ako povedal, že si myslíme, že kráčame, ale kráčame bez cieľa. Na záver teda dodal povzbudenie: „Sme v pôstnom období. Je dôležité kráčať, kráčať smerom k Veľkej noci. Nebojte sa napredovať!“

 

Papež v římské farnosti: Mučedníci s sebou vždy nosili evangelium

Řím. „Nestyďme se za víru. Očistěme zrak, protože vidí příliš světských věcí. Bůh po nás žádá, abychom putovali, ale ne jako turisté“, vyzýval papež František při své nedělní odpolední pastorační návštěvě ve farnosti Panny Marie Matky přímluvné modlitby (Santa Maria dell´Orazione). Čtvrť Setteville v obci Guidonia asi dvacet kilometrů severovýchodně od hlavního města je pátá farnost, kterou římský biskup v prvním roce svého pontifikátu navštívil.

„Je to farnost na římské periferii, ale také na okraji samotné obce Guidonia. Chybí tu sociální zázemí, školy, náměstí, služby…Bydlí tu hlavně mladí lidé – jejich typický den začíná v šest ráno, kdy vyjíždějí za prací do města, a končí návratem v osm večer. Tedy čtvrť noclehárna. Je velký problém, že tu nejsou školy. Farnost pokrývá jejich absenci, doufáme ale, že školy brzy postaví.“

Vysvětluje sociální okolnosti papežovy návštěvy farář Francesco Bagalá., který přijal svěcení před necelými 15 lety jako jeden z prvních absolventů římského semináře Redemptoris Mater. Právě Neokatechumenátní cesta má ve farnosti celkem šest skupin, které papež pozdravil. Jeho první kroky ovšem mířily k nemocným dětem. Po osobním pozdravu asi stovky postižených dětí s jejich rodiči papež zamířil do učebny katechismu. Na osobní zkušenosti jedné dospívající dívky František reagoval:

„Nestyďme se za víru, nestyďme se za to, že chodíme do kostela. (…) Duch svatý nám dává milost, abychom se nestyděli za své křesťanství. Ďábel totiž přichází a šeptá nám do ucha: proč bys chodil do kostela, řeknou o tobě, že jsi hlupák. Proto se musíme modlit k Duchu svatému, abychom se nestyděli…“

Ruku v ruce s překonáním studu jde také odvaha, pokračoval papež a společně s dětmi se pomodlil za milost Ducha a pomoc Panny Marie. Poté římský biskup pochválil neokatechumenátní společenství za to, že se vydalo na pouť. Bytí v pohybu je jednou ze základních vlastností každého křesťana, a nejenom jeho, podotkl papež. Každý poctivý člověk je na cestě, vychází ze svého egoismu. Na pouti se ovšem vyskytuje dvojí úskalí, varoval František:

„Zastavit se a splést si cestu. V čem spočívá nástraha? V tom, že už neputujeme, ale procházíme se jako turisti. Už neputujeme, bloumáme. (…) Tito lidé nemají směr, chytli se do léčky. Jsou přesvědčeni, že putují, zatímco bloudí. A to je něco jiného.“

Před večerní mší svatou papež vyzpovídal několik farníků. V homilii pak vyšel z mešní preface, která prosí o pokrm Božího Slova a očišťování nitra. Právě naslouchání Božímu Slovu je křesťanova nejzávažnější povinnost, zdůraznil papež František.

„Co se křesťanovi ukládá? Možná mi řeknete: nedělní mše svatá, půst a odříkání ve Svatém týdnu, nebo ještě něco jiného. Avšak prvním křesťanovým úkolem je poslouchat Boží slovo, naslouchat Ježíši, protože On k nám promlouvá a svým Slovem nás zachraňuje. Svým Slovem také naši víru posiluje. Namítnete – ale Otče, já naslouchám Ježíši, a to dokonce hodně. Co ale posloucháš? Rozhlas, televizi, lidské tlachání…Během dne toho tolik slyšíme, ale skutečně si denně vyhradíme chvilku času, abychom naslouchali Ježíši, Jeho Slovu?“

Tázal se papež a vyzval farníky, aby s sebou stále nosili kapesní vydání evangelia – stejně jako se to traduje o některých prvomučednících – a podle možností do něj občas nahlédli.

„Třeba v autobuse – tedy když je to možné, protože častokrát musíme udržovat rovnováhu a také si chránit kapsy. Ale když se nám podaří sednout, tu a tam, i během dne, vezměte evangelium a přečtěte si pár slov. O svaté Cecílii se říká, že u sebe stále nosila evangelium. Právě Ježíšovo Slovo je naším prvním pokrmem, který vyživuje naši víru.“

Druhou milostí, o kterou se prosilo ve vstupní modlitbě, je očista našeho nitra, aby se radovalo z patření na Boží slávu, pokračoval papež František.

„Pohled na Ježíše očišťuje náš zrak a připravuje oči na věčný život, na nebeské patření. Náš zrak je možná trochu nemocný, protože vidíme mnoho věcí, které nejsou Ježíšovy, nebo jsou dokonce proti Němu – věci světské, které neprospívají světlu naší duše. Toto světlo postupně vyhasíná a, aniž bychom to vnímali, dospíváme do vnitřní temnoty a duchovní temnoty. Temnota víry nastupuje, protože jsme neuvykli pohledu na Ježíše.“

Když čteme evangelium, představujme si, jaký Ježíš byl a jak jednal. Pouze takto budou naše srdce a rozum pokračovat v pouti naděje, na kterou nás Pán zavedl, zakončil papež František svou nedělní homilii ve farnosti Setteville di Guidonia.

 

16. marca

Pápež odporúča vreckové evanjelium: „Počúvajte Ježiša!“

Vatikán 16. marca - V Druhú pôstnu nedeľu napoludnie sa Svätý Otec pomodlil Anjel Pána s veriacimi, ktorí v hojnom počte zaplnili priestor pod oknami Apoštolského paláca. Vo svojom príhovore ich Pápež František pozval sústrediť sa v nasledovnom týždni pôstu najmä na počúvanie Pána. Konkrétne im pritom odporúčal osvojiť si zvyk nosiť pri sebe vreckové evanjelium a každý deň si z neho kúsok prečítať. Nasleduje plné znenie príhovoru:

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes nám evanjelium predstavuje udalosť Premenenia Pána. Je to druhá etapa veľkopôstneho putovania: prvou boli pokušenia na púšti z minulého týždňa, druhou je Pánovo premenenie. Ježiš «vzal so sebou Petra, Jakuba a jeho brata Jána a vyviedol ich na vysoký vrch do samoty» (Mt 17,1). Vrch v Biblii predstavuje miesto blízkosti s Bohom a intímneho stretnutia s ním, miesto modlitby, kde človek stojí v Pánovej prítomnosti. Tam vysoko na hore sa Ježiš zjavuje trom učeníkom premenený, žiarivý, nádherný. Potom sa objavujú Mojžiš a Eliáš, ktorí sa s ním zhovárajú. Jeho tvár je taká žiarivá a jeho odev taký belostný, že Peter je tým natoľko ohromený, že by tam chcel zotrvať a tú chvíľu akoby zastaviť. Vzápätí zaznieva zhora Otcov hlas, ktorý vyhlasuje Ježiša za svojho milovaného Syna a hovorí: «Počúvajte ho!» (v. 5).

Toto slovo je dôležité! Náš Otec, ktorý prehovoril k týmto apoštolom, hovorí aj nám: «Počúvajte Ježiša, pretože je mojím milovaným Synom!». Majme tento týždeň toto slovo v hlave a v srdci: «Počúvajte Ježiša!» A toto nehovorí pápež, to hovorí Boh Otec, všetkým: mne, vám, všetkým. Všetkým! Je to ako pomoc pri napredovaní po veľkopôstnej ceste: «Počúvajte Ježiša!» Nezabudnime na to.

Táto Otcova výzva, toto pozvanie, je veľmi dôležité. My, Ježišovi učeníci, sme povolaní byť tými, ktorí počúvajú jeho hlas a berú vážne jeho slová. Aby sme Ježiša počúvali, je potrebné byť blízko pri ňom, nasledovať ho, tak ako to robili zástupy v evanjeliu, ktoré mu boli v pätách na cestách Palestíny. Ježiš nemal stabilnú katedru ani kazateľnicu, ale bol putujúcim učiteľom, ktorý pozdĺž ciest predkladal svoje učenie - učenie, ktoré mu odovzdal Otec -, prechádzajúc etapami nie vždy predvídateľnými a často nepohodlnými.

Nasledujme Ježiša, aby sme ho počúvali. No počúvajme Ježiša aj v jeho písanom slove, v evanjeliu. Dám vám otázku: Čítate si každý deň úryvok z evanjelia? Áno? Nie? Áno, nie... tak napoly. Niektorí áno, niektorí nie. Je to ale dôležité. Čítate evanjelium? Je to dobrá vec. Je dobré mať malé evanjelium, maličké, a nosiť ho so sebou vo vrecku, v taške, a prečítať si z neho malý úsek v hocakej chvíli dňa. V hociktorom momente dňa vyberiem z vrecka evanjelium a kúsoček si prečítam, malý kúsok. Tam je Ježiš, ktorý k nám hovorí, v evanjeliu! Premýšľajte o tom. Nie je to ťažké nosiť ho so sebou, a netreba ani všetky štyri, stačí mať so sebou jedno z evanjelií, maličké. Majme evanjelium vždy so sebou, pretože je Ježišovým slovom, aby sme mu mohli načúvať.

Z tejto scény Premenenia by som chcel poukázať na dva podstatné prvky, ktoré stručne vyjadrím dvoma slovami: výstup a zostup. Potrebujeme sa odobrať do ústrania, vystúpiť na vrch do priestoru ticha, aby sme našli seba samých a lepšie vnímali Pánov hlas. Toto robíme v modlitbe. Nemôžeme tam však zostať! Stretnutie s Bohom v modlitbe nás núti znova „zostúpiť z vrchu“ a vrátiť sa dole, na rovinu, kde stretávame toľkých bratov obťažených námahami, chorobami, nespravodlivosťami, nevedomosťou, chudobou hmotnou i duchovnou. Týmto našim bratom, ktorí sú v ťažkostiach, sme povolaní priniesť ovocie skúsenosti s Bohom, ktorou sme prešli, deliac sa s milosťou, ktorú sme dostali.

A toto je zaujímavé. Keď počúvame Ježišovo slovo, načúvame Ježišovmu slovu a máme ho v srdci, toto slovo rastie. A viete ako rastie? Tak, že ho dávame druhým! Kristovo slovo v nás rastie, keď ho ohlasujeme, keď ho odovzdávame druhým! A toto je kresťanský život. Je to poslanie pre celú Cirkev, pre všetkých pokrstených, pre všetkých nás: počúvať Ježiša a ponúkať ho druhým. Nezabudnite tento týždeň: počúvajte Ježiša! A premýšľajte nad tým ohľadne evanjelia. Urobíte tak? Spravíte to? Potom na budúcu nedeľu mi poviete, či ste to uskutočnili: nosiť malé evanjelium vo vrecku alebo v taške, aby sme si z neho počas dňa kúsok prečítali.

A teraz sa obráťme na našu Matku Máriu a zverme sa pod jej vedenie, aby sme s vierou a veľkodušnosťou kráčali týmto veľkopôstnym putovaním a aby sme sa o niečo lepšie naučili vystupovať nahor v modlitbe a načúvaní Ježišovi a zostupovať nadol s bratskou láskou a ohlasovaním Ježiša.“

Po modlitbe Anjel Pána Svätý Otec udelil veriacim požehnanie. Potom menovite pozdravil skupiny pútnikov zo Španielska, Nemecka, Švédska, Kanady a tiež z miest a regiónov Talianska. Osobitne pozdravil pútnikov z katolíckej školy v Erbile z irackého Kurdistanu. Pápež František vyzval k modlitbe za pasažierov tragicky zmiznutého lietadla z Malajzie a za ich rodiny. Vyzdvihol význam pripravovaného podujatia na pomoc obetiam prostitúcie. Ide o krížovú cestu ulicami Ríma, ktorú na budúci piatok zorganizovala Komunita pápeža Jána XXIII., založená Don Orestem Benzim.

 

13. marca

Pápež František v deň prvého výročia svojho pontifikátu: Modlite sa za mňa

„Modlite sa za mňa” – táto prosba, ktorú dnes pápež František rozposlal do sveta cez sociálnu sieť Twitter, sa neodmysliteľne spája s podobnou prosbou z 13. marca 2013, keď ju vyslovil po prvýkrát ako biskup Ríma pred svojim ľudom z balkóna Baziliky sv. Petra. V ten pamätný večer okrem iného povedal:

„A teraz začíname túto púť, biskup a ľud. Púť rímskej Cirkvi, ktorá predsedá v láske všetkým cirkvám. Púť v bratskej láske, vzájomnej dôvere. Vždy sa modlime za seba, jeden za druhého. Modlime sa za celý svet, aby zavládlo medzi nami bratstvo. Želám si, aby táto púť Cirkvi, ktorú dnes začíname, a na ktorej mi pomôže môj tu prítomný vikár, priniesla plody pre evanjelizáciu tohto nádherného mesta. Teraz chcem udeliť požehnanie, ale predtým vás chcem požiadať o jednu láskavosť. Skôr ako biskup požehná ľud, prosím vás, aby ste prosili nášho Pána, aby požehnal mňa. Modlitba ľudu, ktorý žiada požehnanie pre svojho biskupa. V tichosti sa modlite za mňa.“

 

Prvé kroky Cirkvi s pápežom Františkom

„Fratelli e sorelle buonasera!” Bratia a sestry, dobrý večer! Týmto bežným pozdravom sa začal pontifikát pápeža Františka. Napriek tomu nie je v rozpore s jeho revolučným charakterom, pretože revolučnosť Jorgeho Maria Bergoglia je v evanjeliovej jednoduchosti, pokore , normálnosti, ktorá je prekvapujúca, až šokujúca. Už prvé prejavy a gestá nového pápeža – prvého s menom Chudáčika z Assisi, prvého pápeža jezuitu, prvého z Latinskej Ameriky – rušia dávne zvyklosti, počnúc tým večerom, keď bol zvolený:

„A teraz začíname túto púť, biskup a ľud. Púť rímskej Cirkvi, ktorá predsedá v láske všetkým cirkvám. Púť v bratskej láske, vzájomnej dôvere. Vždy sa modlime za seba, jeden za druhého. Modlime sa za celý svet, aby zavládlo medzi nami bratstvo. (...) Teraz chcem udeliť požehnanie, ale predtým vás chcem požiadať o jednu láskavosť. Skôr ako biskup požehná ľud, prosím vás, aby ste prosili nášho Pána, aby požehnal mňa. Modlitba ľudu, ktorý žiada požehnanie pre svojho biskupa.“

„Biskup a ľud“ – spojenie, ktoré pápež František vzápätí naznačuje ako program svojej služby. Nový biskup Ríma sníva o „Cirkvi chudobnej a pre chudobných“, ako povedal na stretnutí s novinármi celého sveta, ktorí informovali o priebehu konkláve. Prednostné zameranie sa na chudobných, ktoré pápež František vyjadruje svojou triezvosťou, rozhodnutím žiť v Dome sv. Marty, nepoužívať reprezentačné služobné vozidlá, dosvedčuje slovami, ktoré vyslovil počas svätej omše začiatku Petrovej služby 19. marca, že „pravá moc je v službe“. Počas historickej návštevy Assisi nabáda zbaviť sa „duchovnej svetskosti“. Aby sme sa vyhli tomuto pokušeniu, poznamenáva, musíme sa zveriť do Božieho náručia, „nechať sa Bohom milovať“. Práve milosrdenstvu, ktoré má vpísané aj v biskupskom motte, venoval pápež František aj prvý príhovor na Anjel Pána v nedeľu 17. marca 2013. Veriacim na Námestí sv. Petra tu opakovane pripomenul, že Boh sa nikdy neunaví odpúšťaním.

„On sa nikdy neunaví odpúšťaním, ale my sme niekedy unavení prosiť o odpustenie. Nikdy sa neunavme! On je milujúci Otec, ktorý vždy odpúšťa a má milosrdné srdce pre každého z nás. Aj my sa učme byť milosrdní so všetkými.“

Toto posolstvo zaniesol na Zelený štvrtok mladistvým do jednej z rímskych väzníc Casal del Marmo. Milosrdenstvo Boha nás mení, dáva nám nádej, že je silnejšie ako najväčšie chyby nášho života. Toto povzbudenie Svätý Otec rozšíril na všetkých, keď ho znovu vyslovil na Kvetnú nedeľu 24. marca:

„A prosím vás, nenechajte si ukradnúť nádej! Nenechajte si ukradnúť nádej, ktorú nám dáva Ježiš!”

Táto nádej sa ohlasuje úsmevom. Pre pápeža Františka je nemysliteľný smutný kresťan, podobne ako je nemysliteľné evanjelium uzavreté do cirkevných komunít. Musíme ísť na „existenciálne periférie, kde je veľa utrpenia“. Nie náhodou nový biskup Ríma navštevuje ako prvé farnosti na periférii Ríma.

„Nasledovať, sprevádzať Krista, zostávať s ním, si vyžaduje „vyjsť“, vykročiť. Vyjsť zo seba samých, z unaveného a návykového prežívania viery, z pokušenia zavrieť sa vo vlastných schémach, ktoré blokujú horizont Božej stvoriteľskej činnosti. Boh vyšiel zo seba samého, aby prišiel k nám, býval uprostred nás, aby nám priniesol Božie milosrdenstvo, ktoré zachraňuje a prináša nádej“ - zaznelo na prvej generálnej audiencii pápeža Františka 27. marca 2013.

Apoštol nehy, pastier kráčajúci pred svojím stádom, uprostred neho i za ním – taká je predstava pápeža Františka a povzbudenie biskupom a kňazom. Počas svätej omše svätenia olejov na Zelený štvrtok to vyjadril takto: „O toto vás prosím: buďte pastiermi s vôňou oviec, pastieri uprostred stáda, rybármi ľudí.“

Posolstvo Urbi et Orbi na Veľkonočnú nedeľu 2013 uzavrel Svätý Otec František slovami:

„Prineste vašim rodinám, vašim krajinám posolstvo radosti, nádeje a pokoja, ktoré sa každoročne v tento deň mocne obnovuje. Vzkriesený Pán, víťaz nad hriechom a smrťou, nech je oporou pre všetkých, najmä pre tých najslabších a najnúdznejších.“

 

10. marca

Osobný sekretár pápeža Františka k 1. výročiu pontifikátu

Vo štvrtok 13. marca si pripomenieme prvé výročie zvolenia Jorgeho Bergoglia za pápeža. Medzi najbližších pracovníkov Svätého Otca Františka patril počas tohto obdobia aj jeho osobný sekretár Mons. Alfred Xuereb, ktorý bol nedávno vymenovaný za generálneho sekretára pre Ekonomický sekretariát Vatikánu. V rozhovore pre Vatikánsky rozhlas tak porozprával o dvanástich intenzívnych mesiacoch v blízkosti pápeža Františka.

Ako Mons. Xuereb tvrdí, zo začiatku pre neho nebolo jednoduché opustiť pápeža Benedikta XVI., po boku ktorého pracoval päť rokov, a ktorého po odstúpení sprevádzal aj do Castel Gandolfa. Nový pápež však začal svoju službu a potreboval pri sebe nevyhnutne sekretára, ktorý by sa vyznal vo vatikánskych reáliách. Prvé stretnutie s pápežom Bergogliom sa nieslo v priateľskej atmosfére, nechýbal ani jeho zmysel pre humor: „Nechal ma vojsť do svojej pracovne... mal v ruke list a vážnym tónom mi povedal: «Nuž, máme tu problém, ktosi tu o Vás nehovoril veľmi dobre!» Onemel som, ale potom som pochopil, že išlo o list, ktorý mu pápež Benedikt zaslal, aby ho informoval, že ma uvoľňuje a že ma teda môže povolať do svojej služby. Pápež Benedikt bol v tomto liste natoľko láskavý, že vymenoval všetky moje silné stránky.“

Nebol to však len humor, čím prekvapil pápež František svojho nového sekretára, postupne sa vynárali aj ďalšie povahové črty: „Jeho odhodlanie. Presvedčenie, o ktorom som si istý, že mu je dané od Najvyššieho, pretože je človekom hlboko duchovným, ktorý v modlitbe hľadá inšpiráciu od Boha.“ Tak to vraj podľa jeho slov bolo aj v prípade návštevy ostrova Lampedusa. Pápežovi neprestajne počas návštevy kaplnky prichádzala na um myšlienka osobnej návštevy tamojších ľudí, stroskotancov. „Keď pochopil, že mu prichádza na myseľ častejšie, bol si istý, že si to tak Boh praje. Uskutočnil ju, hoci nebolo veľa času na jej prípravu. Rovnakú metódu používa, keď si vyberá ľudí, ktorých povoláva, aby s ním úzko spolupracovali,“ tvrdí pápežov osobný sekretár, ktorý v ňom vidí misionára šíriaceho evanjelium, volajúceho k sebe „zástupy ľudí, tých, ktorí sa možno cítia stratenými, s úmyslom priviesť ich k podstate evanjelia. Stal sa, tak povediac, farárom celého sveta a povzbudzuje tých, ktorí sa cítia vzdialení od Cirkvi, aby sa vrátili s istotou, že v Cirkvi nájdu svoje miesto. V klerikalizme a v kazuistike vidí silné prekážky pri snahe o to, aby sa všetci cítili milovaní Cirkvou, ňou doprevádzaní. Avšak farári a kňazi nám takmer dennodenne hovoria o tom, koľko ľudí sa vrátilo ku spovedi a k praktizovaniu viery vďaka povzbudeniu pápeža Františka, osobitne, keď nám pripomína, že Boh sa nikdy neunaví v odpúšťaní“.

Mons. Xuereb v rozhovore hovorí aj o slabostiach pápeža Františka, ktoré možno navonok nebadať: „Ako ste si mohli všimnúť, venuje osobitnú pozornosť chorým, a to preto, že v nich vidí telo trpiaceho Krista. Úplne pri tom zabúda na svoje súženie. Napríklad v prvých mesiacoch pontifikátu mával silné bolesti kvôli ischiasu, ktorý sa začal opäť prejavovať. Lekári mu odporučili, aby sa nezohýnal, ale on, keď sa ocitá pri chorých na vozíku alebo pri nemohúcich deťoch v kočiaroch, skláňa sa k nim a dáva im pocítiť svoju blízkosť.“ Mons. Xuereb tak pripomína aj eucharistickú slávnosť v rímskej väznici pre mladistvých, kde počas Zeleného štvrtka Svätý Otec umýval nohy dvanástim mladým, a to aj napriek bolesti, ktorú pociťoval.

Pápež František sa zdá byť neúnavným, vzhľadom na počet stretnutí, audiencií, na každodenný pestrý program. Podľa jeho osobného sekretára nestráca ani minútu: „Neúnavne pracuje. A keď má pocit, že potrebuje na chvíľku pauzu, nie je to o tom, že zatvorí oči a nič nerobí: sadne si a modlí sa ruženec. Myslím si, že sa pomodlí aspoň tri ružence denne. Povedal mi: «Toto mi pomáha odpočinúť si.» Potom opäť začína, pokračuje v práci. Prijíma jedného človeka za druhým: personál na vrátnici u sv. Marty je toho svedkom.“

Obohatením súčasného pontifikátu je podľa Mons. Xuereba aj vzťah pápeža Františka so svojím predchodcom, založený na skutočnom bratstve. Len prednedávnom v jednom z rozhovorov uviedol, že s ním konzultuje niektoré záležitosti, prosí o radu. „Bola by to veľká strata nečerpať z tak veľkého zdroja múdrosti a skúseností,“ pokračuje pápežov sekretár. Svätý Otec niekoľkokrát zdôraznil, že mať Benedikta XVI. vo Vatikáne je ako mať doma svojho starého otca, mať v dome múdrosť. Už od začiatku v ňom Bergoglio videl „neoceniteľný dar“. „Príznačná bola napríklad skutočnosť, že si chcel pokľaknúť v kaplnke v Castel Gandolfe nie na svoje kľačadlo, ale vedľa pápeža Benedikta. Potom si rovnako prial jeho prítomnosť na inaugurácii sochy sv. Michala archanjela vo Vatikánskych záhradách a presvedčil ho, aby sa zúčastnil na konzistóriu pre nových kardinálov. Je to prítomnosť, ktorá obohacuje pontifikát pápeža Františka,“ uviedol Mons. Alfred Xuereb v rozhovore pre Vatikánsky rozhlas.

          

Svätý Otec odcestoval na duchovné cvičenia mimo Vatikánu

Pápežovi Františkovi sa v nedeľu 9. marca začali pôstne duchovné cvičenia v talianskom mestečku Ariccia, kam sa odobral spolu s Rímskou kúriou. Na tému „Očista srdca“ sa konajú v exercičnom dome otcov Pavlínov (Dom Božského Majstra). Svätý Otec sa hneď po príchode do areálu zvítal so substitútom vatikánskeho sekretariátu, ktorým je arcibiskup Mons. Angelo Becciu, ďalej s exercitátorom duchovných cvičení Mons. Angelom De Donatisom a generálnym predstaveným Spoločnosti sv. Pavla donom Silviom Sassim.

V podvečer o 18. hod. sa pápež spolu s členmi Rímskej kúrie ponoril do úvodnej meditácie. Mons. De Donatis sa v nej zameral na vnútornú prípravu pre začatie duchovných cvičení. Zdôraznil nevyhnutnosť otvoriť sa načúvaniu Duchu Svätému, a prežívať tak hlboký a osobný vzťah s Bohom, ktorý vedie k skutočnému chápaniu celej reality a nášho miesta v optike pravého svetla, ktoré prichádza od Otca.

Program druhého dňa duchovných cvičení sa dnes začal eucharistickým slávením. Dopoludňajšie meditácie sa venovali evanjeliovej stati o upokojení búrky. Exercitátor poukázal na skutočnosť, ako sa svet Boha desí, namiesto toho, aby uznal jeho prítomnosť a diela. K tomu podľa neho dochádza vtedy, ak v našich srdciach neprebýva Kristus, ale náboženstvo sterilné, ktoré si vytvára predstavu o Bohu ako o hroznom, takom, ktorý nepozná zľutovanie. Mons. De Donatis upozornil na očistenie mysle od falošných predstáv o Bohu a následne možnom začatí pravej cesty autentického spôsobu života.

Duchovné cvičenia dnes budú po obedňajšej prestávke pokračovať aj o 16. hod. Po meditácii bude nasledovať modlitba vešpier a eucharistická adorácia.

 

 

9. marca

Svätý Otec: Neveďme s diablom dialóg, bráňme sa Božím slovom

Vatikán 9. marca. Okolo 100 tisíc ľudí sa dnes napoludnie zhromaždilo na Námestí sv. Petra vo Vatikáne a priľahlom Námestí Pia XII., aby si vypočuli pravidelný nedeľný príhovor pred mariánskou modlitbou Anjel Pána. Po hlavnom príhovore pápež požiadal o modlitbu za seba a svojich spolupracovníkov z Rímskej kúrie, s ktorými dnes večer začal týždeň duchovných cvičení. Príhovor hneď v úvode pápež prerušil pre zlyhanie ozvučenia, veriacich malým gestom poprosil o chvíľku strpenia, no vzápätí sa celým Námestím sv. Petra ozval jeho hlas.

Plné znenie príhovoru pred modlitbou Anjel Pána:

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Evanjelium Prvej pôstnej nedele každý rok predkladá príbeh o pokúšaní Ježiša. Keď po jeho krste v Jordáne zostúpil na neho Duch Svätý, štyridsať dní pred začatím jeho verejného poslania ho vyviedol na púšť, aby sa otvorene konfrontoval so satanom.

Pokušiteľ sa snaží odvrátiť Ježiša od Otcovho plánu, totiž od cesty utrpenia, od lásky, v ktorej ponúka seba samého ako vynáhradu, a ponúka mu jednoduchú cestu, cestu úspechu a moci. Zápas medzi Ježišom a satanom sa odohráva na pozadí citátov zo Svätého písma. Diabol totiž preto, aby Ježiša odviedol od cesty kríža, predstavuje mu falošné mesiášske nádeje: ekonomický blahobyt, naznačený schopnosťou premeniť kamene na chlieb; štýl veľkoleposti a divotvornosti v návrhu, aby zoskočil z najvyššieho miesta Jeruzalemského chrámu a aby ho zachránili anjeli, a nakoniec kratšiu cestu k moci a vláde na výmenu za gesto klaňania sa satanovi. Sú tu tri druhy pokušenia, to poznáme dobre!

Ježiš jasne odmieta všetky tieto pokušenia a opakovane potvrdzuje pevné odhodlanie nasledovať cestu stanovenú Otcom, bez kompromisov s hriechom a s logikou sveta. Všimnite si tiež, ako Ježiš odpovedá. Nerozvíja so satanom dialóg, ako to urobila Eva v pozemskom raji. On dobre vie, že so satanom nemožno viesť dialóg, pretože je veľmi ľstivý. Preto sa Ježiš namiesto dialógu rozhodne hľadať útočisko v Božom slove a reagovať silou tohto slova. Pamätajte si toto: v čase pokušení, vtedy, keď sme pokúšaní, nijaké argumentovanie so satanom, vždy sa bráňme Božím slovom! To nás zachráni.

Vo svojich odpovediach satanovi Pán pomocou Božieho slova hneď na začiatku pripomína, že «nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst.» (Mt 4,4; Porov. Dt 8,3). To nám dá silu, podporí nás v boji proti svetskej mentalite, ktorá znižuje človeka na úroveň základných potrieb, a vedie ho k strate hladu po tom, čo je pravdivé, dobré a krásne, hladu po Bohu a jeho láske. Pripomína tiež, že je napísané: «Nebudeš pokúšať Pána, svojho Boha» (v. 7), pretože cesta viery prechádza aj cez temnotu, pochybnosti a živí sa trpezlivosťou a vytrvalým očakávaním. Ježiš nakoniec pripomína, že «je napísané: ‚Pánovi, svojmu Bohu, sa budeš klaňať a jedine jemu budeš slúžiť» (v. 10). Musíme sa teda zbaviť modiel, svetských márností, a budovať náš život na tom, čo je podstatné.

Tieto Ježišove slová potom nachádzajú konkrétnu odpoveď v skutkoch. Jeho absolútna vernosť Otcovmu plánu lásky ho dovedie po takmer troch rokoch ku konečnému zúčtovaniu s «kniežaťom tohto sveta» (Jn 16,11) v hodine utrpenia a kríža, tu Ježiš dosiahne svoje konečné víťazstvo, víťazstvo lásky!

Drahí bratia a sestry, Pôstne obdobie je dobrou príležitosťou pre nás všetkých, aby sme prešli cestou obrátenia tým, že sa budeme úprimne konfrontovať s touto stránkou evanjelia. Obnovme naše krstné sľuby: zrieknime sa satana, všetkých jeho skutkov a vábenia – pretože on je zvodca –, aby sme kráčali po cestách Božích a aby sme došli k Veľkej noci v radosti Ducha Svätého.“

Po modlitbe Anjel Pána Svätý Otec udelil požehnanie, pozdravil rôzne skupiny pútnikov, farníkov, rodín, birmovancov a dodal: „V tomto pôstnom období majme na mysli pozvanie Caritas Internationalis do jej kampane proti hladu vo svete. Všetkým prajem, aby práve začaté pôstne putovanie bolo bohaté na ovocie. A prosím vás o spomienku v modlitbe za mňa a spolupracovníkov Rímskej kúrie, pretože dnes večer začíname týždeň duchovných cvičení. Vďaka. Peknú nedeľu, dobrú chuť k obedu. Dovidenia!“

Popoludní o 16:00 h Svätý Otec spolu s 83 členmi Rímskej kúrie odišli autobusom smerom do Aricci nad jazero Albano, kde sa v exercičnom dome rehoľnej kongregácie paulínov zdržia v modlitbovom ústraní až do piatku 14. marca. Tento týždeň sa preto nebude konať žiadna audiencia, vrátane tej stredajšej.

 

7. marca

Nová kniha: V blízkosti Jána Pavla II.

Karola Wojtyłu možno pochopiť len na základe jeho vzťahu s Bohom. Toto je jedna z výpovedí Benedikta XVI. z novej knihy s názvom „V blízkosti Jána Pavla II. Priatelia a spolupracovníci rozprávajú“. Publikácia novinára Wlodzimierza Redziocha, ktorý vyše tridsať rokov pracoval pre L’Osservatore Romano, vychádza v edícii Ares pri príležitosti blížiaceho sa svätorečenia. Okrem exkluzívneho rozhovoru s emeritným pápežom Benediktom XVI. kniha obsahuje výpovede kardinálov Angela Amata, Tarcisia Bertoneho, Stanisława Dziwisza, ale aj svedectvá niekdajšieho hovorcu Joaquína Navarro-Vallsa, Wandy Poltawskej a ďalších osobností, ktorí patrili do okruhu blízkych priateľov a spolupracovníkov slovanského pápeža.

Benedikt XVI. v rozhovore upozorňuje na spiritualitu jeho predchodcu a hovorí o svojom neobyčajnom vzťahu s poľským pápežom v čase, keď on sám bol prefektom Kongregácie pre náuku viery. „Moja spomienka je plná vďačnosti. Nemohol som a nemusel som sa snažiť napodobňovať ho, ale snažil som sa pokračovať v jeho odkaze a jeho úlohe najlepšie ako som vedel. Preto som si istý, že aj dnes ma sprevádza jeho láskavosť a ochraňuje ma jeho požehnanie “– spomína emeritný pápež Benedikt XVI. v novej knihe o Jánovi Pavlovi II.


Pápež v piatkovej homílii: „Hanbím sa za telo môjho brata?“

Vatikán 7. marca – „Hanbím sa za telo môjho brata, mojej sestry?“ To je jedna z otázok, ktoré vyslovil pápež František v homílii dnešnej rannej svätej omše v Dome sv. Marty. Zdôraznil, že život viery je úzko spojený so skutkami lásky voči chudobným, bez ktorej by to, čo človek vyznáva, bolo len pokrytectvom.

Kresťanstvo nie je bezduchou regulou, príručkou formálnych predpisov pre ľudí, ktorí nosia peknú tvár pokrytectva, aby zakryli prázdnotu ich srdca. Kresťanstvo je samým „telom Krista“, ktorý sa bez ostychu skláňa k tým, čo trpia. Na vysvetlenie tohto zásadného rozdielu Svätý Otec použil dialóg z dnešného evanjelia (Mt 9, 14-15), v ktorom Jánovi učeníci kritizujú Ježišových učeníkov, že sa nepostia, na rozdiel od nich a farizejov, ktorí dodržiavajú mnohé pôsty. V skutočnosti však, ako poznamenal pápež, učitelia Zákona si zamenili dodržiavanie prikázaní za formalitu a náboženský život za etiku, pričom zabudli na korene, teda na dejiny spásy, vyvolenie, zmluvu.

„Prijať od Pána otcovskú lásku, prijať od Pána identitu národa, a potom ju premeniť na etiku, to je odmietnutie daru lásky. Tento pokrytecký ľud! Sú to dobrí ľudia, robia všetko, čo sa má robiť, pôsobia dobrým dojmom! Sú to etici, ale etici bez dobroty, pretože sa im stratil zmysel príslušnosti k národu! Spása, ktorú Pán dáva uprostred národa, cez príslušnosť k národu.“

Napriek tomu už prorok Izaiáš – v úryvku prvého čítania (Iz 58,1-9b) – jasne napísal, čo je pôst v súlade s Božou víziou: „rozviazať nespravodlivé putá“, „uvoľniť povrazy otroctva”, ale tiež „lámať hladnému svoj chlieb, bedárov bez prístrešia zaviesť do svojho domu“ a zaodiať nahého.

„Toto je pôst, aký chce Pán! Pôst, ktorý je ustarostený o život svojho brata, ktorý sa nehanbí – ako hovorí sám Izaiáš – volať ho svojím bratom. Naša dokonalosť, naša svätosť sa rozvíja spolu s naším ľudom, do ktorého sme vyvolení a včlenení. Náš najväčší skutok svätosti je práve v tele nášho brata a v tele Ježiša Krista. Náš dnešný skutok svätosti tu na oltári, to nie je pokrytecký pôst, spočíva v tom, že sa nehanbíme za telo Krista, ktorý tu dnes prichádza! Je to tajomstvo Kristovho tela a krvi. Znamená deliť sa o svoj chlieb s hladným, liečiť chorých, starých, tých, ktorí nám nemôžu nič dať na oplátku. Toto znamená nehanbiť sa za telo brata!“

Z tohto vyplýva, že najťažším pôstom je „pôst dobroty“ – hovorí pápež František. Je to pôst, ktorého je schopný Dobrý samaritán, ktorý sa zohne k zranenému, nie ten kňaz, ktorý pozerá na nešťastníka, ale pokračuje v ceste, snáď zo strachu, aby sa nenakazil. Toto je výzva, s ktorou sa Cirkev na nás dnes obracia: Hanbím sa za telo môjho brata, mojej sestry?

„Keď dávam almužnu, hádžem mincu do ruky bez dotyku? A keď sa jej náhodou dotknem, hneď sa odťahujem? Keď dávam almužnu, pozriem sa do očí svojho brata, svojej sestry? Keď viem, že istý človek je chorý, idem ho navštíviť? Pozdravím ho s nežnosťou? Je tu jeden znak, ktorý nám azda napomôže, keď si dáme otázku: viem pohladiť chorých, starších ľudí, deti, alebo som stratil zmysel pre pohladenie? Tí pokrytci nevedeli pohladiť! Zabudli to. Nehanbime sa za telo nášho brata, je to naše telo! Podľa toho, ako zaobchádzame s týmto bratom, s touto sestrou, tak budeme súdení.“

 

6. marca

Stretnutie Svätého Otca s kňazmi Rímskej diecézy

Vatikán 6. marca - Dnes sa Svätý Otec František stretol v Aule Pavla VI. s kňazmi a diakonmi pôsobiacimi vo farnostiach Rímskej diecézy. Ide o jeho druhé stretnutie ako biskupa Ríma so svojím klérom. Prvé sa uskutočnilo 16. septembra minulého roka v Lateránskej bazilike.

Na úvod stretnutia, ktoré sa začalo o 10.30, pápežský vikár pre Rímsku diecézu kardinál Agostino Vallini zablahoželal Svätému Otcovi k blížiacemu sa výročiu jeho zvolenia na Petrov stolec a osobitne mu poďakoval za apoštolskú exhortáciu Evangelii gaudium, ktorá je pre kňazov podstatným impulzom pre ich službu. Svätý Otec začal stretnutie modlitbou vzývania Ducha Svätého a spevom hymnu Veni Creator Spiritus spolu s celým kňazským zhromaždením.

Po čítaní z evanjelia s Ježišovou výzvou „Proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu“ a o vyvolení a vyslaní dvanástich apoštolov nechal pápež František niekoľko minút ticha na rozjímanie. Spoločne s prítomnými sa potom pomodlil za včera zosnulého farára jednej z rímskych farností, dona Luigiho Retrosiho.

Svoj príhovor kňazom Svätý Otec zameral na tému milosrdenstva: „Čo pre kňazov znamená milosrdenstvo?“ V úvode vyjadril spolucítenie s kňazmi diecézy, ktorých sa dotklo nespravodlivé obvinenie namierené proti istej skupine kňazov. Všetkým kňazom diecézy vyjadril svoju blízkosť a ospravedlnenie za to, že na vznesení nespravodlivého obvinenia sa podieľala aj osoba, ktorá pracovala v diplomatickej službe Vatikánu.

Hlavné časti príhovoru Svätého Otca rímskym kňazom

1. „Pre celú Cirkev nastal čas milosrdenstva. Takáto bola vízia blahoslaveného Jána Pavla II. Vytušil, že to bol čas milosti. Spomeňme si na blahorečenie a svätorečenie sestry Faustíny Kowalskej; potom zaviedol sviatok Božieho milosrdenstva. Postupoval veľmi pomaly, no napredoval v tomto smere.

V homílii počas svätorečenia, ktoré sa konalo v roku 2000, Ján Pavol II. v súvislosti s Faustínou poukázal na to, že posolstvo Ježiša Krista bolo sestre Faustíne zverené v období medzi dvoma svetovými vojnami a je úzko späté s dejinami dvadsiateho storočia. Pri pohľade na budúcnosť povedal: «Čo nám prinesú roky, ktoré sú pred nami? Aký bude budúci osud človeka na zemi? Nie je nám dané to vedieť. Je však isté, že popri nových pokrokoch žiaľ nebudú chýbať ani bolestné skúsenosti. Ale svetlo Božieho milosrdenstva, ktoré si Pán prial navrátiť svetu prostredníctvom charizmy sestry Faustíny, bude svietiť na cestu ľuďom tretieho tisícročia.» Toto jasné vyjadrenie z roku 2000 je jednoznačne zrozumiteľné, ale ide o niečo, čo v jeho srdci dozrievalo dlhú dobu. Túto intuíciu nadobudol v modlitbe.

Dnes všetko prirýchlo zabúdame, dokonca aj učenie Magistéria Cirkvi! Sčasti je to neodvratné, avšak na veľké veci, na veľké intuície a odkazy zanechané Božiemu ľudu nesmieme zabúdať. A Božie milosrdenstvo je jedným z nich. Je to odkaz, ktorý nám on odovzdal, ale prichádza zhora. Je na nás, ako na správcoch Cirkvi, aby sme udržiavali toto posolstvo naďalej živé, predovšetkým v kázaní a v gestách, v znakoch, v pastoračných rozhodnutiach, ako napríklad voľbou navrátiť prioritu sviatosti zmierenia a súčasne aj skutkom milosrdenstva. Zmierujme, budujme pokoj prostredníctvom tejto sviatosti a tiež aj slovami a skutkami milosrdenstva.

2. Čo znamená milosrdenstvo pre kňaza? Prichádza mi na um, že niektorí z vás mi telefonovali, písali listy, potom som hovoril telefonicky... «Ale Svätý Otče, čo máte proti kňazom?» Pretože hovorili, že kňazov karhám palicou! Nechcem tu palicovať... No čo však znamená milosrdenstvo pre kňazov?

Položme si otázku, čo znamená milosrdenstvo pre kňaza, a dovoľte mi povedať: pre nás kňazov. Pre nás, pre všetkých nás! Kňazi prežívajú pred ovcami pohnutie, tak ako Ježiš, keď videl unavený a bezradný ľud podobný ovciam bez pastiera. Ježiš má v sebe Božie „hlbiny zľutovania“ [dosl. „útroby“ – pozn. prekl.], o ktorých veľa hovorí Izaiáš, je plný nehy voči ľudom, zvlášť voči tým, ktorí sú vylúčení, teda voči hriešnikom, voči chorým, o ktorých sa nikto nestará... Takto je kňaz, na obraz Dobrého pastiera, mužom milosrdenstva a súcitu, blízkym k jeho ľudu a služobníkom všetkých. Toto je pastoračné kritérium, ktoré by som veľmi rád zdôraznil: blízkosť! Blízkosť a služba, ale predovšetkým blízkosť. Byť nablízku...

Každý, kto je vo svojom živote akýmkoľvek spôsobom zranený, môže u neho nájsť pozornosť a ochotu počúvať... Kňaz zvlášť prejavuje hlbiny milosrdenstva vysluhovaním sviatosti zmierenia; prejavuje sa to v celom jeho postoji, v spôsobe, akým prijíma, počúva, radí, dáva rozhrešenie... Ale toto všetko vyplýva z toho, ako on samotný prežíva túto sviatosť, ako sa necháva objať Bohom Otcom v spovedi a ako zotrváva v tomto objatí... Ak niekto toto všetko sám prežíva vo vlastnom srdci, môže to aj darovať ostatným skrze službu.

Nechám pre vás otázku: Ako sa spovedám? Nechávam sa objať? Prichádza mi na myseľ jeden veľký kňaz z Buenos Aires, mladší odo mňa, bude mať 72 rokov... Raz za mnou prišiel. Je to veľký spovedník: vždy je k nemu rad... Kňazi, väčšina z nich, sa prichádzajú spovedať k nemu... Je veľkým spovedníkom! Raz za mnou teda prišiel a oslovil ma «Otče...» – «Hovor.» – «Mám tak trochu škrupule, pretože viem, že priveľa odpúšťam.» – «Modli sa... ak veľa odpúšťaš...» A hovorili sme spolu o milosrdenstve. V istej chvíli mi zrazu povedal: «Vieš, keď sú tieto moje škrupule silné, idem do kaplnky, pred svätostánok... Tam hovorím: Prepáč mi, ale ty si na vine, pretože si mi dal zlý príklad! A odchádzam spokojný...» Je to krásna modlitba milosrdenstva. Ak to niekto pri spovedi zakusuje na sebe, vo svojom srdci, môže to aj darovať ďalším.

Kňaz je povolaný k tomu, aby sa to naučil, aby mal srdce, ktoré je schopné pohnutia. Kňazi, ktorí sú – prepáčte za výraz – „aseptickí“, tí akoby „z laboratória“, kde je všetko čisté, všetko pekné, Cirkvi nenapomáhajú! Nad Cirkvou dnes môžeme uvažovať ako nad „poľnou nemocnicou“. Prepáčte mi, ale znovu to opakujem, pretože to tak cítim: «poľná nemocnica». Je potrebné liečiť zranenia, tak mnoho rán! Toľko rán! Je tak veľa ľudí zranených materiálnymi problémami, škandálmi, a to aj v Cirkvi... Ľudí, ktorí sú pozraňovaní ilúziami sveta... My kňazi musíme byť tam, stáť pri týchto ľuďoch. Milosrdenstvo znamená predovšetkým liečiť rany. Keď je niekto zranený, potrebuje urýchlene práve toto, nie laboratórne analýzy ako je výška cholesterolu či hladina cukru v krvi. Najprv zranenia, liečenie rán, potom sa dostaneme k analýzam. Neskôr príde na rad starostlivosť špecialistu, ešte predtým je však potrebné liečiť otvorené rany. Pre mňa toto predstavuje v tejto chvíli to najdôležitejšie. A sú tu aj skryté zranenia, pretože existuje mnoho ľudí, ktorí sa stiahnu do ústrania, aby nebolo vidieť ich rany... Prichádza mi na um ten zvyk, keď podľa Mojžišovského zákona boli za Ježišových čias malomocní vždy vysunutí mimo, aby nikoho nenakazili... Sú ľudia, ktorí sa uťahujú kvôli hanbe, aby nikto nepozeral na ich rany... A odvracajú sa možno tak trochu s pokrivenou tvárou, proti Cirkvi: ale v konečnom dôsledku sa vo vnútri skrýva zranenie... Túžia po pohladení! A vy, drahí spolubratia, – pýtam sa vás – poznáte zranenia vašich farníkov? Viete ich vytušiť? Ste im nablízku? Je to len otázka...“

3. „Milosrdenstvo neznamená ani široké rukávy, ani strohosť,“ povedal ďalej Svätý Otec a v treťom bode svojho príhovoru sa vrátil k sviatosti zmierenia. Upozornil na dva extrémy: rigorizmus a laxizmus. „Ani laxista, ani rigorista nevydávajú svedectvo o Ježišovi Kristovi, pretože ani jeden, ani druhý nechce na seba vziať starosť o človeka, s ktorým sa stretáva.“ Rigidný spovedník „si umýva ruky“, chladne a tvrdo pribíja odsúdenca na zákon. Aj laxný si umýva ruky tým, že naoko je milosrdný, ale neberie vážne problém svedomia, minimalizuje hriech. „Pravé milosrdenstvo sa o človeka stará, počúva ho pozorne, pristupuje nemu s úctou a v pravde o jeho situácii a privádza ho na cestu zmierenia. A toto je vyčerpávajúce, áno, bezpochyby“ – dodal pápež a opäť pripomenul postavu Dobrého samaritána, „ktorého srdce je schopné súcitu, je to Kristovo srdce.“

„Ani laxizmus ani rigorizmus neprivádzajú k svätosti, a to ani kňaza, ani veriaceho,“ upozornil Svätý Otec s poznámkou, že hoci by aj niektorí rigoristi mohli budiť zdanie svätosti, máme tu do činenia s pelagianizmom. Naproti tomu milosrdenstvo človeka sprevádza na ceste svätosti a umožňuje mu rásť. Tento rast sa podľa Svätého Otca neraz deje aj cez „pastoračné utrpenie, ktoré je istou formou milosrdenstva.“ Pre kňaza to znamená „trpieť pre ľudí a s nimi. A toto nie je ľahké! Trpieť tak, ako trpia otec či matka pre svoje deti, a dovolím si povedať, aj s úzkosťou,“ uzavrel myšlienku pápež František.

Svätý Otec sa potom obrátil na prítomných kňazov sériou priamych otázok:

„Povedz mi: Plačeš? Alebo sme stratili slzy? Spomínam si na staré misály z oných čias, v ktorých bola krásna modlitba prosby o dar sĺz. Tá modlitba začínala takto: ‚Pane, ty, ktorý si dal Mojžišovi moc udrieť na skalu, aby z nej vyšla voda, udri na kameň môjho srdca, aby vyronilo slzy...‘ Približne takto znela tá modlitba. Bola krásna. Ale koľkí z nás plačeme pre utrpenie dieťaťa, zoči-voči rozpadávajúcej sa rodine, pred toľkými ľuďmi, ktorí nemôžu nájsť cestu. Plač kňaza... Ty plačeš? Alebo sme v tomto presbytériu slzy stratili?“ Pápež František vyzval svojich kňazov, aby sa naučili plakať pre svoj ľud.

„Zápasíš s Pánom za svoj ľud? Tak ako zápasil Abrahám?“ opýtal sa ďalej pápež František. Pozval kňazov odvážne sa prihovárať za svoj ľud pred bohostánkom, aby s Bohom vyjednávali ako Abrahám: „A keby ich bolo menej…? Keby ich bolo 25? Keby ich bolo 20?” Ako vysvetlil, ide tu o apoštolskú odvahu, po grécky nazývanú parresia, ktorá sa má prejavovať nielen v apoštolskom plánovaní, ale aj v modlitbe.

Svätý Otec pokračoval ďalšou otázkou: „Ako končíš deň? Pred Pánom, alebo pred televízorom?“ Rovnako sa opýtal na ich vzťah k tým, ktorí kňazovi pomáhajú byť viac milosrdným, na vzťah k deťom, starým, chorým. „Vieš ich pohladiť“? Pripomenul kňazom, aby sa „nehanbili za telo svojho brata“, aby mu boli nablízku, stali sa mu blížnymi, a nehľadali výhovorky a ospravedlnenia ako kňaz a levíta z podobenstva, ktorí okolo raneného prechádzajú s uzavretým srdcom. Pápež František sa priznal, že mu neraz pomáha znovu si prečítať z Matúšovej 25. kapitoly zoznam kritérií, podľa ktorých raz budeme súdení.

V závere spomenul ďalší príklad kňaza z Buenos Aires, ktorý bol známym spovedníkom, pátra Aristiho z rehole sakramentínov. Takmer všetko duchovenstvo sa spovedávalo u neho. Spovedal vždy a pred jeho spovednicou bol vždy rad. Zomrel pred Veľkonočnou vigíliou vo veku asi 96 rokov. Svätý Otec si zaspomínal: „Zišiel som dolu do krypty, bola tam rakva a iba dve staré dámy, ktoré sa tam modlili, ale žiaden kvet. Pomyslel som si, ale tento človek odpúšťal hriechy všetkých duchovných Buenos Aires, aj mne... a kvetiny? Vyšiel som a zašiel som do kvetinárstva (…) a kúpil som kvety, ruže… Vrátil som sa a začal som ozdobovať rakvu týmito kvetmi. Pozeral som na ruženec, ktorý mal v rukách, zobral som kríž ruženca (…) a povedal som. ‚Daj mi polovicu tvojho milosrdenstva.‘ (...) Milosrdenstvo. Spomeňte si na mnohých kňazov, ktorí sú v nebi a proste si túto milosť. Aby vám dali z toho milosrdenstva, ktoré mali voči svojim veriacim.“

Hodinový program stretnutia pápeža Františka ako biskupa Ríma so svojimi kňazmi uzavrela spoločná modlitba Anjel Pána, po ktorej však Svätý Otec ešte takmer hodinu prijímal osobné pozdravy podaním ruky veľkej väčšiny z približne troch tisícok prítomných kňazov a diakonov, ktorí sú buď začlenení do Rímskej diecézy, alebo dočasne pôsobia na jej území.

 

 

Pápež vo štvrtkovej homílii: Životný štýl bez kríža nie je kresťanský

Vatikán 6. marca 2014 - Pokora, miernosť a veľkodušnosť. To je štýl kresťana, cesta, ktorá vedie cez kríž, ako tá Ježišova. Avšak je to cesta, ktorá vedie k radosti. Táto myšlienka je syntézou homílie pápeža Františka z dnešnej rannej svätej omše v Dome sv. Marty. Vyšiel v nej z úryvku Lukášovho evanjelia (9,22-25), kde Ježiš povedal svojim učeníkom: «Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma.» Toto je kresťanský štýl, touto cestou kráčal Ježiš ako prvý, poznamenal Svätý Otec:

„Nie je mysliteľný kresťanský život mimo tejto cesty. Vždy je to cesta, ktorou on prešiel ako prvý: Cesta pokory, poníženia, sebazaprenia a zmŕtvychvstania. Toto je cesta kresťana. Kresťanský štýl bez kríža nie je kresťanský, ako ani taký kríž, ktorý by bol bez Ježiša, nie je kresťanský. Kresťanský štýl prijíma kríž spolu s Ježišom a takto kráča. Nie bez kríža, nie bez Ježiša.”

Ježiš nám dal príklad, pokračoval Svätý Otec. Hoci bol rovný s Bohom, zaprel sám seba a stal sa služobníkom nás všetkých.

„A tento štýl nás zachráni, prinesie nám radosť a urobí nás plodnými, pretože táto cesta sebazaprenia dáva život, je proti ceste sebectva, privlastňovania si všetkého len pre seba... Táto cesta je otvorená voči ostatným, pretože touto cestou išiel Ježiš, cestou sebazaprenia, darovania života. Kresťanský štýl je presne týmto štýlom poníženosti, miernosti, pokory.“

„Kto by si chcel zachrániť svoj život, stratí ho“ – opakuje Ježiš – pretože „ak zrno neodumrie, nemôže priniesť úrodu“. A to s radosťou – pripomenul pápež –, pretože radosť nám dá sám Ježiš. Nasledovať Ježiša je radosť, ale nasledovať ho jeho štýlom, nie štýlom sveta. Postupovať podľa kresťanského štýlu znamená kráčať Pánovou cestou, každý ako môže, aby sme dávali život druhým, nie sebe samým. To je duch veľkodušnosti. Naše sebectvo nás privádza k tomu, že chceme pred ostatnými vyzerať dôležito. Naproti tomu, ako poznamenal pápež, kniha Nasledovanie Krista nám dáva prekrásnu radu: ‚Zamiluj si byť nepoznaný a byť považovaný za nič.‘ Toto je kresťanská pokora, ktorú Ježiš zakúsil ako prvý:

„A toto je naša radosť, naša plodnosť: ísť s Ježišom. Ostatné radosti nie sú plodné. Sledujú len to – ako hovorí Pán –, aby získali celý svet, ale nakoniec stratia všetko a zničia si život. Na začiatku Pôstneho obdobia prosme Pána, aby nás trochu vyučil v tomto kresťanskom štýle služby, radosti, sebazaprenia a plodnosti v spojení s ním, tak ako chce on.“

 

5. marca

Pápež na Popolcovú stredu: Otvárajme sa modlitbou, pôstom a almužnou

Cirkev dnes vstúpila do Pôstneho obdobia. Pápež František slávil v podvečer o 17. hod. svätú omšu v Bazilike sv. Sabíny na Aventínskom pahorku, ktorej o 16.30 hod. predchádzala štáciová kajúca procesia z neďalekej Baziliky sv. Anzelma. V homílii pri svätej omši Svätý Otec poukázal na tri prvky, ktoré majú veriacich sprevádzať veľkopôstnou púťou: na modlitbu, pôst a almužnu. Znak popola Svätému Otcovi udelil slovenský kardinál Jozef Tomko ako titulár Baziliky sv. Sabíny. Pápež potom osobne udelil popolec kardinálom a niekoľkým kňazom, rehoľníkom a veriacim. Pri udeľovaní znaku popola ostatným prítomným asistovalo šesť pátrov benediktínov a šesť dominikánov. Po skončení svätej omše sa pápež František pristavil pri miestnej komunite dominikánov, ktorí spravujú Baziliku sv. Sabíny a v krátkosti ich pozdravil.

Homília Svätého Otca na Popolcovú stredu

«Roztrhnite si srdcia, a nie rúcho» (Joel 2,13). Týmito prenikavými slovami proroka Joela nás dnes liturgia vovádza do pôstu, poukazujúc na premenu srdca ako na charakteristiku tohto času milosti. Prorocká výzva predstavuje výzvu pre nás všetkých, bez akejkoľvek výnimky, a pripomína nám, že premena sa neobmedzuje na vonkajšie formy alebo vágne predsavzatia, ale zahŕňa a pretvára celú existenciu počnúc centrom osoby, svedomím. Sme pozvaní vydať sa na cestu, na ktorej sa, odolávajúc rutine, budeme snažiť otvoriť oči a uši, no predovšetkým otvoriť si srdce, aby sme prekročili hranice vlastného „piesočku“.

Otvoriť sa Bohu a bratom. Vieme, že tento stále umelejší svet nás núti žiť v kultúre „výkonu“ a „úžitku“, v ktorej bez toho, že sme si to uvedomili, vylučujeme Boha z nášho horizontu. No vylučujeme aj samotný horizont! Pôstne obdobie nás vyzýva, aby sme sa „prebudili“, aby sme si pripomenuli, že sme stvoreniami, že my jednoducho nie sme Bohom. Keď pozerám v každodennom prostredí na niektoré boje o ovládnutie priestoru, myslím si: „Títo ľudia sa hrajú na Boha Stvoriteľa!“ Ešte si to neuvedomili, že nie sú Bohom!

Aj vo vzťahu k ostatným riskujeme, že sa uzatvoríme, že na nich zabudneme. Ale až vtedy, keď sa ťažkosti a utrpenie našich bratov pre nás stanú výzvou, až vtedy môžeme začať našu púť premeny smerom k Veľkej noci. Tento plán cesty v sebe zahŕňa aj kríž a zriekanie sa. Dnešné evanjelium (porov. Mt 6,1-6.16-18) nám naznačuje prvky tejto duchovnej cesty: modlitba, pôst a almužna. Všetky tri predstavujú potrebu nenechať sa ovládať vonkajším vzhľadom vecí: to, na čom záleží, nie je vzhľad; hodnota života nezávisí na uznaní druhými či na úspechu, ale na tom, čo máme vo vnútri.

Prvým prvkom je modlitba. Modlitba predstavuje silu kresťana a každej veriacej osoby. V slabosti a krehkosti nášho života sa môžeme obrátiť k Bohu s dôverou detí a vstúpiť do spoločenstva s ním. Tvárou v tvár všetkým zraneniam, ktoré nás obťažujú, a ktoré by mohli zatvrdiť naše srdce, sme volaní k tomu, aby sme sa ponorili do mora modlitby, ktoré je morom Božej bezhraničnej lásky, a vychutnávali tak jeho nehu. Pôst je obdobím modlitby, modlitby intenzívnejšej, ktorej venujeme viac času, modlitby vytrvalejšej, ktorá sa dôkladnejšie venuje potrebám bratov, modlitby príhovoru, ktorou sa prihovárame pred Bohom za mnohé situácie chudoby a utrpenia.

Prvkom na druhom mieste pôstnej cesty je pôst. Musíme si dávať pozor, aby sme nepraktizovali pôst formálne, alebo v ňom hľadali sebauspokojenie, že sme si niečo dobre splnili. Pôst má zmysel vtedy, ak sa naozaj dotýka nášho vlastného bezpečia, a ak z neho plynie dobro pre iných, ak nám pomáha osvojovať si štýl Dobrého samaritána, ktorý sa skláňa k bratovi v ťažkostiach a stará sa o neho. Pôst sa týka voľby striedmeho života, životného štýlu, ktorý neplytvá, ktorý «nevyradzuje». Pôst nám pomáha vycvičiť si srdce k zameranosti sa na podstatu a k deleniu sa. Je znakom svedomitého a zodpovedného postoja voči nespravodlivostiam, zneužívaniu, osobitne v súvislosti s chudobnými a maličkými, a je prejavom našej dôvery, ktorú vkladáme v Boha a v jeho prozreteľnosť.

Tretí prvok predstavuje almužna: tá naznačuje nezištnosť, pretože pri almužne ide o dar niekomu, od koho neočakávame čosi na oplátku. Nezištnosť by mala byť jednou z charakteristík kresťana, ktorý sa, vedomý si toho, že všetko prijal od Boha zdarma, teda bez akejkoľvek zásluhy, učí obdarúvať druhých nezištne. V súčasnej dobe však nezištnosť netvorí súčasť každodenného života, v ktorom sa všetko predáva a kupuje. Všetko je o výpočtoch a mierach. Almužna nám pomáha udržiavať veľkodušnosť daru, ktorou je sloboda od upnutia sa na vlastníctvo, od strachu zo straty toho, čo máme, od smútku toho, kto sa o vlastné blaho nechce deliť s druhými.

Svojimi výzvami k obráteniu nás Pôstne obdobie prozreteľnostne prichádza prebudiť, prebrať nás z otupenosti, z rizika žiť iba zo zotrvačnosti. Napomenutie, ktorým sa nám Pán prihovára skrze proroka Joela znie nahlas a jasne: «Obráťte sa ku mne celým svojim srdcom» (Joel 2,12). Prečo sa máme obrátiť k Bohu? Pretože niečo v nás, v spoločnosti, v Cirkvi nie je v poriadku a my potrebujeme zmenu, potrebujeme niečo prelomiť. A toto sa nazýva potrebou obrátenia! Opäť prichádza Pôstne obdobie, aby sa nám prihováralo svojou prorockou výzvou, pripomínajúc, že je možné vytvárať niečo nové v

nás samých a okolo nás, už len preto, že Boh je verný; je vždy verný, nemôže totiž zaprieť sám seba, pretože je verný! Je neustále plný dobroty a milosrdenstva a vždy pripravený odpustiť a začať odznova. Vydajme sa na púť s touto synovskou dôverou!

 

Generálna audiencia: Pôstne obdobie je šanca na zmenu kurzu

Generálna audiencia v stredu 5. marca na Námestí sv. Petra sa niesla v duchu vstupu Cirkvi do Pôstneho obdobia. Svätý Otec veriacim predstavil pôstnu dobu ako šancu vykročiť správnym smerom. Správne prežívanie pôstu sa podľa jeho slov vyznačuje osvojovaním si vďačnosti voči Bohu za dar vykúpenia, prehlbovaním napĺňania svojho krstu a obrátením, ktoré sa prejavuje otvorením očí a srdca voči potrebám druhých. Nasleduje plné znenie katechézy Svätého Otca Františka:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes, na Popolcovú stredu, sa začína štyridsaťdňové veľkopôstne putovanie, ktoré nás privedie k Veľkonočnému trojdniu, k pamiatke umučenia, smrti a zmŕtvychvstania Pána, do srdca a stredu tajomstva našej spásy. Pôstne obdobie nás na túto veľmi dôležitú chvíľu pripravuje, a preto je „silným“ obdobím, rázcestím, ktoré každému z nás môže napomôcť k zmene, k obráteniu. Všetci sa potrebujeme polepšiť, zmeniť sa k lepšiemu, zdokonaliť sa v dobrom, a Pôstne obdobie nám v tom pomáha. Zanechajme teda malátne návyky a lenivé podvoľovanie sa zlu, ktoré nám kladie nástrahy. V pôstnom čase sa na nás Cirkev obracia s dvoma dôležitými výzvami: živšie si uvedomiť Kristovo vykupiteľské dielo a zodpovednejšie uviesť do života svoj krst.

Uvedomenie si divov, ktoré Pán uskutočnil pre našu spásu, privádza našu myseľ a srdce k postoju vďačnosti voči Bohu za všetko, čo nám daroval, za všetko, čo koná v prospech svojho ľudu a celého ľudstva. Stade vychádza naše obrátenie, ako vďačná odpoveď na úžasné tajomstvo Božej lásky. Keď vidíme túto lásku Boha k nám, túžime sa k nemu priblížiť, a toto znamená obrátenie.

Napĺňanie vlastného krstu do dôsledkov – a to je druhou výzvou – nás pozýva aj k tomu, aby sme si neprivykli na situácie úpadku a biedy, s ktorými sa stretávame na uliciach našich miest a dedín. Je tu nebezpečenstvo, že sa pasívne zmierime s istými formami správania a nedotknú sa nás smutné skutočnosti, ktoré nás obklopujú. Privykneme si na násilie ako na akúsi každodennú bežnú správu v novinách. Zvykneme si na bratov a sestry, ktorí spia na ulici a nemajú strechu nad hlavou. Navykneme si na utečencov hľadajúcich slobodu a dôstojnosť, ktorí však nie sú prijímaní tak, akoby sa žiadalo. Zvykneme si žiť v spoločnosti, ktorá sa tvári, že si vystačí bez Boha, v ktorej rodičia už neučia svoje deti modliť sa, ani len sa prežehnať. Pýtam sa vás: Vaši synovia a dcéry, vaše deti, vedia sa prežehnať? Zamyslite sa nad tým. Vedia vaši vnuci urobiť znak kríža? Naučili ste ich, ako sa to robí? Zamyslite sa a odpovedzte vo svojom srdci. Vedia sa modliť Otče náš? Vedia sa modliť k Panne Márii modlitbou Zdravas Mária? Premýšľajte a odpovedzte si. Toto podvoľovanie sa spôsobom, ktoré nie sú kresťanské a pripútanosť k pohodliu nám omamujú srdce!

Pôstne obdobie k nám prichádza ako prozreteľnostný čas na zmenu kurzu, aby sme obnovili v sebe schopnosť reagovať na skutočnosť zla, ktorá je pre nás zakaždým výzvou. Obdobie pôstu máme prežívať ako čas obrátenia, osobnej i spoločenskej obnovy priblížením sa k Bohu a dôverným priľnutím k evanjeliu. Umožní nám tak hľadieť novými očami na bratov a ich potreby. Preto je Pôstne obdobie príhodným časom obrátenia, vedúceho k láske voči blížnemu, láske, ktorá sa dokáže stotožniť s nezištným a milosrdným postojom Pána, ktorý «sa stal chudobným, aby sme sa my jeho chudobou obohatili» (porov. 2 Kor 8,9). Pri rozjímaní o ústredných tajomstvách viery, o Kristovom utrpení, kríži a zmŕtvychvstaní si uvedomujeme, že nesmierny dar vykúpenia sme dostali z Božej nezištnej iniciatívy.

Vzdávanie vďaky Bohu za tajomstvo jeho ukrižovanej lásky, autentická viera, obrátenie a otvorenosť srdca voči bratom: toto sú podstatné prvky prežívania Pôstneho obdobia. Na tejto ceste chceme s osobitnou dôverou zvolávať ochranu a pomoc Panny Márie. Nech nás ona, ktorá prvá uverila v Krista, sprevádza počas dní intenzívnej modlitby a pokánia, aby sme duchovne očistení a obnovení vstúpili do slávenia Veľkonočného tajomstva jej Syna. Ďakujem.

 

4. marca

Kresťanský život nie je komerčnou výhodou – pápež František v homílii

Vatikán 4. marca – „Kríž je odvekou súčasťou cesty kresťanov,“ uviedol pápež František počas rannej svätej omše v Dome sv. Marty. V homílii sa zameral na prenasledovanie kresťanov, pričom varoval, že v súčasnosti existuje ešte viac mučeníkov než v samotných počiatkoch Cirkvi. Kresťanský život tak podľa neho nie je akýmsi výhodným biznisom, ale „jednoduchým nasledovaním Ježiša“.

Ježiš práve ukončil reč o nebezpečenstvách bohatstva, keď sa ho Peter pýta, čo dostanú učeníci, ktorí zanechali všetko, aby ho nasledovali. Pápež František tak vychádzal práve z porovnania, o ktorom rozpráva dnešné Markovo evanjelium (Mk 10,28-31), keď pripomenul Ježišovu štedrosť. V skutočnosti Pán odpovedá, že „niet nikoho, kto by opustil“ rodinu, dom, polia, „aby nedostal stonásobne viac, teraz; v tomto čase“. Možno si Peter pomyslel, že „ísť s Ježišom“ predstavuje „výhodnú komerčnú aktivitu“, pretože to umožňuje získať stonásobne viac. Ale Ježiš pripomína, že okrem zisku tu bude aj prenasledovanie:

„Akoby chcel povedať: «Áno, zanechali ste všetko a dostanete tu na zemi mnoho: a však s prenasledovaním!» Ako by ste dostali zeleninový šalát s akýmsi olejom prenasledovania: navždy! Toto je zisk kresťana a toto je cesta toho, kto chce kráčať za Ježišom, pretože je to cesta, akú podstúpil on: on bol prenasledovaný! Je to cesta uponíženia sa. Presne to, čo Pavol hovorí Filipanom: «Uponížil sa, stal sa človekom a bol poslušným až na smrť, až na smrť na kríži» (porov. Flp 2,8-9). A práve toto udáva tón kresťanskému životu.“

Potom aj v Blahoslavenstvách, keď Ježiš hovorí „blahoslavení ste, keď vás budú potupovať a prenasledovať pre moje meno“, ide o „jedno z blahoslavenstiev prenasledovania“, pripomína pápež František. Učeníkov tak „hneď po príchode Ducha Svätého začali prenasledovať a začali sa perzekúcie: Peter išiel do väzenia“, Štefana zabili a potom je tu ešte „toľko učeníkov až do dnešného dňa“. „Kríž je odvekou súčasťou cesty kresťanov! Budeme mať mnohých bratov, sestry, mnohé matky, otcov v Cirkvi, v kresťanskom spoločenstve, ale rovnako aj prenasledovanie,“ hovorí Svätý Otec:

„Pretože svet neznáša Kristovo božstvo. Neznáša ohlasovanie evanjelia. Neznáša Blahoslavenstvá. A takto je tu tiež prenasledovanie: slovami, ohováraním, tým, čo hovorili o kresťanoch v prvých storočiach, očierňovaním, väznením... My však ľahko zabúdame. Pomyslime si však na mnohých kresťanov pred šesťdesiatimi rokmi, v táboroch, nacistických a komunistických väzeniach, na ten veľký počet! Preto, že boli kresťanmi! A aj dnes... Niekto povie: «Ale dnes tu máme predsa väčšiu kultúru a nemáme tu tieto veci.» Ale máme! A ja vám hovorím, že dnes je tu viac mučeníkov ako v počiatkoch Cirkvi.“

Mnohí bratia a sestry, ktorí „vydávajú svedectvo o Ježišovi, ponúkajú svedectvo o Ježišovi, sú prenasledovaní“ a nemôžu pri sebe mať ani len Bibliu, s horkosťou skonštatoval Svätý Otec.

„Bývajú odsúdení, za vlastnenie Svätého písma. Nemôžu urobiť znak kríža. A toto je Ježišova cesta. Ale je to cesta radostná, pretože Pán nám nikdy nenaloží viac, ako by sme mohli uniesť. Kresťanský život nepredstavuje komerčnú výhodu, nie je budovaním kariéry: je jednoducho nasledovaním Ježiša! Ale ak nasledujeme Ježiša, stáva sa to. Myslime na to, že v sebe máme vôľu byť odvážnymi v ohlasovaní Ježiša. Pomyslime si tiež, a to nám pomôže, na mnohých bratov a sestry, ktorí sa dnes – v súčasnosti – nemôžu spolu pomodliť, pretože sú prenasledovaní; nemôžu mať pri sebe knihu evanjelia alebo Sväté písmo, pretože sú prenasledovaní,“ pripomenul pápež František.

Pomyslime si na tých bratov, ktorí „nemôžu ísť na svätú omšu, pretože je to zakázané“. Koľkokrát „prichádza kňaz potajomky medzi nich, tvária sa, že sa zišli pri stole na čaji a tam slávia svätú omšu, aby ich nevideli“. „Toto sa v súčasnosti stáva,“ upozornil Svätý Otec. V závere homílie tak vyzval k uvažovaniu nad tým, či sme ochotní „niesť kríž ako Ježiš, znášať prenasledovanie, aby sme vydávali svedectvo o Ježišovi, ako to robia tí bratia a sestry, ktorí sú dnes ponižovaní a prenasledovaní“.

 

3. marca

Pápež František španielskemu episkopátu: Biskup nemá byť osamotený

Vatikán 3. marca - Svätý Otec František dnes prijal na spoločnej audiencii členov španielskeho biskupského zboru. Obsahom príhovoru, ktorý im podľa svojho zvyku odovzdal na papieri, je povzbudenie k evanjelizačnému nasadeniu v duchu apoštolskej exhortácie Radosť evanjelia. Skupinu 85 španielskych biskupov pápež pobáda, aby ohlasovali evanjelium aj zoči-voči svetsky zameranej kultúre, ktorá chce Boha uzatvoriť do čisto súkromnej sféry a vylúčiť ho z verejného života. Biskupov, ktorí sú často tvrdo konfrontovaní s prejavmi náboženskej indiferencie aj zo strany mnohých pokrstených, pápež František povzbudzuje, „aby nezabúdali na dejiny Cirkvi vo svojej krajine. Z nich sa totiž učíme, že Božia milosť sa nikdy nevyčerpá a že Duch Svätý je uprostred súčasnej reality naďalej činný a štedrý vo svojom konaní.“ Svätý Otec vo svojom príhovore pripomenul aj blížiace sa výročie 500 rokov od narodenia sv. Terézie od Ježiša, známej aj ako sv. Terézia z Ávily, ktoré si Španielska cirkev pripomenie v budúcom roku.

Pápež František ďalej hovorí, že „pre biskupa je dôležité, aby sa necítil sám ani si nemyslel, že má byť osamotený, ale bol si vedomý, že aj veriaci, ktorí sú mu zverení, sa vyznačujú vnímavosťou pre Božie veci.“ Tento kontakt s veriacimi mu pomáhajú udržiavať jeho najbližší spolupracovníci, ktorými sú kňazi, a podobne aj rehoľníci mu pomáhajú svojou bohatou duchovnou skúsenosťou a svojou misijnou a apoštolskou angažovanosťou na mnohých poliach. Osobitnú pastoračnú pozornosť si podľa Svätého Otca vyžaduje proces iniciácie, čiže uvedenia do kresťanského života. Jeho cieľom je priviesť človeka k prijatiu viery ako Božieho daru prostredníctvom autentického stretnutia s Ježišom. Prípravu párov na manželstvo a pastoračné sprevádzanie rodín dal Svätý Otec do spojitosti s plnením evanjelizačnej výzvy: „Evanjelizovaná rodina je plnohodnotným činiteľom evanjelizácie.“ Medzi akcentmi pápeža Františka španielskym biskupom nechýba ani služba chudobným.

„Napredujte s nádejou. Buďte na čele duchovnej a misionárskej obnovy vašich miestnych cirkví, ako bratia a pastieri vašich veriacich, a aj tých, ktorí nimi nie sú, alebo zabudli, že nimi sú. Za tým účelom vám bude veľkou pomocou úprimná a bratská spolupráca v rámci biskupskej konferencie, ako aj vzájomná starostlivá podpora pri hľadaní najvhodnejšieho postupu,“ čítame v závere pápežovho textu, adresovaného španielskym biskupom.Po týždni osobných stretnutí s pastiermi polovice španielskych diecéz bude návšteva Ad limina apostolorum španielskych biskupov pokračovať ďalšími osobnými audienciami až do 8. marca.

 

Pápež František v homílii: Musíme sa modliť za srdcia mladých

Modliť sa k Bohu za povolania, aby nám zoslal kňazov a rehoľné sestry so srdcom len pre neho, oslobodených od modlárstva márnosti, moci a peňazí. Také je pozvanie pápeža Františka, ktoré dnes, 3. marca, predniesol veriacim počas svätej omše v Dome sv. Marty.

V centre jeho homílie boli myšlienky z Matúšovho evanjelia o bohatom mužovi (Mk 10, 17-27), ktorý sa pred Ježišom vrhá na kolená, aby sa ho spýtal, čo má robiť, aby obsiahol večný život. „Tento muž veľmi túžil počuť Ježišove slová,“ povedal Svätý Otec, „bol dobrým človekom, pretože od svojej mladosti zachovával prikázania.“ A hoci bol dobrým človekom, „toto mu nestačilo, chcel viac. Poháňal ho Duch Svätý“. Ježiš na neho hľadí s láskou a predkladá mu návrh: „Predaj všetko a vydaj sa so mnou ohlasovať evanjelium.“ Ale on, keď počul tieto slová, „zosmutnel a odišiel zarmútený, lebo mal veľký majetok“:

„Jeho nepokojné srdce, práve preto, že ho Duch Svätý poháňal k tomu, aby sa priblížil k Ježišovi a nasledoval ho, bolo srdcom zaplneným, a on nemal odvahu ho vyprázdniť. A vybral si peniaze. Srdce plné peňazí... Nebol však zlodejom, zločincom, to nie! Bol dobrým človekom: nikdy nepokradol, nikdy! Nikdy nepodvádzal: boli to čestné peniaze. Ale jeho srdce bolo uväznené práve týmto, bolo spútané peniazmi a nemalo slobodu voľby. Peniaze rozhodovali za neho.“

„Koľko mladých cíti vo svojom srdci toto «volanie» priblížiť sa k Ježišovi. Sú zanietení, nehanbia sa pred ním pokľaknúť, verejne prejaviť svoju vieru v Ježiša Krista a chcú ho nasledovať, ale ak majú srdce zaplnené niečím iným a nemajú toľko odvahy, aby ho vyprázdnili, urobia krok späť, a z radosti sa stáva smútok,“ pokračuje Svätý Otec. Aj dnes je mnoho takých mladých, ktorí majú povolanie, ale často sa objaví niečo, „čo ich zastaví“:

„Musíme sa modliť, aby sa mohli srdcia týchto mladých vyprázdniť, vyprázdniť od iných záujmov, iných lások, aby sa ich srdce oslobodilo. A toto je modlitba za povolania: «Pane, zošli nám rehoľné sestry, zošli nám kňazov, chráň ich pred modlárstvom, modlárstvom márnosti, modlárstvom pýchy, modlárstvom moci, modlárstvom peňazí.» Naša modlitba slúži k tomu, aby boli tieto srdcia pripravené zblízka nasledovať Ježiša.“

Muž z dnešného evanjelia je „veľmi dobrý, no potom tak veľmi nešťastný“. Takíto sú dnes aj mnohí mladí, preto je podľa pápeža Františka potrebná intenzívna modlitba:

„Je to táto modlitba: «Pomôž, Pane, týmto mladým, aby boli slobodnými a nie otrokmi, aby mali srdce iba pre teba». A takto môže pozvanie od Pána prísť, môže priniesť ovocie. Toto je modlitba za povolania. Musíme sa veľa modliť. Ale vždy buďme pozorní: povolania tu sú. Musíme prispievať k tomu, aby rástli, aby Pán mohol vstúpiť do týchto sŕdc a darovať im tú nevysloviteľnú a jasavú radosť, ktorú má každý človek, ktorý nasleduje Ježiša zblízka.“

 

 

2. marca

Pápež František vyzval medzinárodné spoločenstvo k podpore Ukrajiny

V poludňajšom príhovore Svätého Otca na Námestí sv. Petra v nedeľu 2. marca zarezonovala výzva medzinárodnému spoločenstvu k podpore iniciatív na pomoc Ukrajine: „Drahí bratia a sestry, prosím vás, naďalej sa modlite za Ukrajinu, ktorá prežíva veľmi komplikovanú situáciu. Spolu s prianím, aby sa všetky zložky v krajine usilovali prekonávať neporozumenia a spoločne vytvárať budúcnosť krajiny, obraciam sa na medzinárodné spoločenstvo s vrúcnou výzvou, aby podporilo každú iniciatívu v prospech dialógu a súdržnosti.“

Pred modlitbou Anjel Pána pápež povzbudil veriacich k vytrvalej nádeji aj v ťažkých situáciách, pretože Boh na nikoho nezabúda. Pripomenul pritom slová proroka Izaiáša: «Či zabudne žena na svoje nemluvňa a nemá zľutovania nad plodom svojho lona? I keby ona zabudla, ja nezabudnem na teba» (Iz 49,15). Ježišove slová o tom, ako sa o človeka stará Nebeský Otec, ktorý živí aj vtáctvo a poľné ľalie, dal Svätý Otec do súvisu s povinnosťou vzájomnej solidárnosti medzi ľuďmi. Praktizovanie solidárnosti je nevyhnutné pri pohľade na utrpenie chudobných, no zároveň aj ako protiklad sebectva a pripútanosti k majetku, o ktorý človek raz tak či tak príde. Bratskú ochotu deliť sa s chudobnými a trpiacimi pápež František napokon vyzdvihol aj ako cestu budovania pokoja, odvolajúc sa na svoje tohtoročné mierové posolstvo z 1. januára: „Bratstvo je základ a cesta k pokoju“.

 

Príhovor na Anjel Pána: „Božia prozreteľnosť vedie cez našu službu druhým“

V nedeľu 2. marca 2014 (8. nedeľa obdobia cez rok) Svätý Otec František ako zvyčajne na poludnie pozdravil veriacich, ktorí naplnili Námestie sv. Petra. Pred tým, ako sa s nimi pomodlil Anjel Pána a udelil im požehnanie, predniesol nasledujúci príhovor:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V centre liturgie dnešnej nedele nachádzame jednu z najpovzbudivejších právd: Božiu prozreteľnosť. Prorok Izaiáš ju prezentuje obrazom materinskej lásky plnej nehy, a hovorí takto: «Či zabudne žena na svoje nemluvňa a nemá zľutovania nad plodom svojho lona? I keby ona zabudla, ja nezabudnem na teba» (Iz 49,15). Aké nádherné! Boh na nás nezabúda, na žiadneho z nás. Každého z nás, s naším menom a priezviskom, miluje a nezabúda na nás. Aká krásna myšlienka... Toto pozvanie k dôvere v Boha má paralelu v úryvku z Evanjelia sv. Matúša: «Pozrite sa na nebeské vtáky», hovorí Ježiš: «nesejú, ani nežnú, ani do stodôl nezhromažďujú, a váš nebeský Otec ich živí. ... Pozrite sa na poľné ľalie, ako rastú: nepracujú, nepradú; a hovorím vám, že ani Šalamún v celej svojej sláve nebol oblečený tak ako jediná z nich.» (Mt 6,26.28-29).

Keď však pomyslíme na to množstvo ľudí, ktorí žijú v ťažkých podmienkach alebo priamo v biede, ktorá uráža ich ľudskú dôstojnosť, tieto Ježišove slová sa nám môžu zdať abstraktné, ak nie iluzórne. No v skutočnosti sú viac než aktuálne! Pripomínajú nám, že nemožno slúžiť dvom pánom: Bohu aj bohatstvu. Pokiaľ sa každý bude snažiť hromadiť len pre seba, nenastane nikdy spravodlivosť. Toto potrebujeme poriadne počuť: Pokiaľ sa každý bude snažiť hromadiť len pre seba, nenastane nikdy spravodlivosť. Ale ak naopak, s dôverou v Božiu prozreteľnosť spoločne hľadáme jeho Kráľovstvo, potom nikomu nebude chýbať to, čo je nevyhnutné pre dôstojný život.

Srdce opantané bažením po majetku je zaplnené touto baživosťou, avšak prázdne, bez Boha. Z tohto dôvodu Ježiš viackrát napomenul bohatých, pretože sú vo veľkom riziku zakladať svoju istotu na statkoch tohto sveta, avšak istota, definitívne istota je v Bohu. V srdci ovládanom majetkom už nezostáva veľa miesta pre vieru. Všetko tam zaberá bohatstvo, niet tam priestoru pre vieru. Ak však ponecháme Bohu miesto, ktorý mu patrí, t. j. prvé miesto, potom nás jeho láska privádza aj k tomu, že sa s bohatstvami delíme, dávame ich do služby projektov solidarity a rozvoja, ako to dokazujú toľké príklady v dejinách Cirkvi i v súčasnosti.

Takto Božia prozreteľnosť vedie cez našu službu druhým, cez naše delenie sa s druhými. Ak každý z nás nehromadí bohatstvá iba pre seba, ale ich dáva do služby druhým, v takomto prípade sa Božia prozreteľnosť zviditeľňuje ako gesto solidárnosti. Ak však niekto zhŕňa iba pre seba, ako to s ním dopadne, keď si ho Boh povolá? Nebude si môcť bohatstvá zobrať so sebou, pretože, to sa vie, že rubáš nemá vrecká! Je lepšie podeliť sa, pretože do neba si prinášame iba to, s čím sme sa podelili s druhými.

Cesta, ktorú ukazuje Ježiš, môže vyzerať málo realistická vzhľadom na rozšírenú mentalitu a na problémy hospodárskej krízy, no ak sa nad ňou dobre zamyslíme, privádza nás k správnemu hodnotovému rebríčku. Ježiš hovorí: «Či život nie je viac ako jedlo a telo viac ako odev?» (Mt 6,25). Aby sme konali v tom smere, aby nikomu nechýbal chlieb, voda, odev, dom, práca, zdravie, je potrebné, aby sme sa všetci považovali za deti Otca, ktorý je na nebesiach, a teda vzájomne za bratov, a aby sme sa dôsledne podľa toho aj správali. Toto som pripomenul v Posolstve pokoja 1. januára: cestou k pokoju je bratstvo. To znamená kráčať spolu a deliť sa s vecami navzájom.

Vo svetle Božieho slova dnešnej nedele vzývajme Pannu Máriu ako Matku Božej prozreteľnosti. Jej zverme našu existenciu, životnú cestu Cirkvi a ľudstva. Osobitne vzývajme jej príhovor, aby sme sa všetci usilovali žiť jednoduchým a striedmym štýlom, s pohľadom pozorným na potreby bratov, ktorí sú vo väčšej núdzi.

 

 

1. marca

Pápež František: Pomôžme mladým nájsť správny životný sen

Vatikán 1. marca – Vzdelávanie neznamená len odovzdávať vedomosti. Odovzdávanie viery iba prostredníctvom výučby obsahu, by bolo povrchné alebo ideologické. Tejto myšlienke sa včera dopoludnia venoval pápež František počas stretnutia s členmi Pápežskej komisie pre Latinskú Ameriku. Vopred pripravený príhovor im nechal rozdať a voľne pokračoval v rozoberaní aktuálnych problémov Cirkvi nielen na latinskoamerickom kontinente.

Jedným z nich je aj otázka odovzdávania viery. Ako povedal Svätý Otec, vieru nestačí odovzdávať len sprístupňovaním jej základných obsahov, ale je potrebné vytvárať aj návyky v správaní, uľahčovať prijatie hodnôt, ktoré jej pripravia pôdu a umožnia jej rásť. Odovzdávanie viery stojí podľa slov pápeža Františka na troch pilieroch: sne o budúcnosti, pamäti a rozlišovaní. Za prvoradé, dôležité pre deti a predovšetkým mladých, označuje „schopnosť správne snívať o budúcnosti“. Ako pripomenul, práve nedostatočne vyvážený spôsob snívania o budúcnosti priviedol chlapcov Katolíckej akcie v Argentíne k tomu, že sa v sedemdesiatych rokoch pripájali k partizánskej gerile. „Vedieť rozvíjať v mladom človeku jeho sny je veľkou hodnotou. Mladý človek bez snívania o budúcnosti by bol predčasným starcom,“ povedal Svätý Otec.

Túto myšlienku pápež František ďalej rozvinul, keď vyjadril presvedčenie, že snívanie o budúcnosti sa u mladého človeka vyvíja dobrým smerom vtedy, ak je sprevádzané pamäťou a rozlišovaním: „Sen túžby hľadí do budúcnosti, pamäť siaha do minulosti, prítomnosť podlieha rozlišovaniu. Mladý človek si musí pamäť osvojiť a dať v nej zapustiť korene svojmu snu. Vo svojom snívaní musí v prítomnosti rozlišovať znamenia čias. Jeho snívanie bude pokračovať ďalej, ale už pevne zakorenené v pamäti a dejinách, ktoré si osvojil. Robme rozlišovanie v prítomnosti – a na toto potrebujeme majstrov rozlišovania pre mladých –, a projekt budúcnosti je hotový.“

K riešeniu naliehavého výchovného problému podľa Svätého Otca zásadne prispieva stretávanie sa generácií, mladých so staršími. Medzigeneračný kontakt umožňuje spoznať minulosť a vedieť čítať prítomnosť.

Pápež František opätovne poukázal aj na problém súčasnej spoločnosti, ktorým je „kultúra vyradzovania“: „Dnes má ekonomika, ktorá sa rozšírila vo svete, v centre svojej pozornosti boha peňazí a nie ľudskú osobu ... Všetko to, čo sa nehodí do tohto poriadku, sa vyradí: deti, ktoré trpia, ktoré nám vadia a ktoré sa nám nehodia, aby prišli na svet, i starí ľudia ... V niektorých krajinách Latinskej Ameriky dnes dokonca existuje aj skrytá eutanázia,“ upozornil Svätý Otec.

Tento problém sa bolestne dotýka aj mladých, upozornil opäť pápež František: „Tomuto svetovému systému prekáža aj množstvo mladých ľudí, ktorým je potrebné dať prácu“ a preto existuje „tak vysoké percento nezamestnanosti mladých. Máme tu generáciu mladých, ktorí nemajú skúsenosť dôstojnosti!“ tvrdí Svätý Otec. Podľa jeho slov, dnes aj o mladých platí konštatovanie, že „predstavujú súčasť tohto odpadového materiálu“. Prekážkami na ceste novej generácie tak podľa pápeža nie sú iba drogy, neresti a rozširujúce sa závislosti, ale problém spočíva hlbšie: „U mladého človeka plného entuziazmu sa sen o vlastnej budúcnosti dnes mení na rozčarovanie.“ Svätý Otec upozornil členov Pápežskej komisie pre Latinskú Ameriku, že práve takýmto znechuteným mladým „je potrebné odovzdávať vieru a nádej“.

V písomnej podobe príhovoru, ktorý Svätý Otec odovzdal členom komisie, okrem iného uviedol, že „Cirkev chce napodobňovať Ježiša v prístupe k mladým“ a nasledovať jeho príklad obetavosti, služby, nezištnej lásky a boja za spravodlivosť a pravdu. Je príťažlivé žiť tak, ako žil Ježiš, odoháňať sebectvo a nechať sa zvábiť krásou a dobrom. „Kto hlboko pozná Ježiša, neostáva v kresle. Pripája sa k jeho životnému štýlu a prichádza, aby sa stal učeníkom misionárom jeho evanjelia, odovzdávajúc radostné svedectvo svojej viery, nešetriac vlastnými obetami,“ píše pápež František. Mladí potrebujú počuť Ježišovo slovo, počuť, že Kristus nie je nejakou postavou z románu, ale živou osobou. „Mladí v nás dúfajú, nesklamme ich! Nech sa kresťanské spoločenstvá Latinskej Ameriky a Karibiku učia byť im nablízku, byť učiteľkami a matkami všetkých a každého jedného zo svojich mladých“ povzbudzuje Svätý Otec v príhovore.

 

28. februára

Pápež František: Akých biskupov potrebuje Cirkev

Vo štvrtok 27. februára sa v dopoludňajších hodinách Svätý Otec František stretol v Bolonskej sále Apoštolského paláca s členmi Kongregácie pre biskupov. V rozsiahlom a mimoriadne zanietenom príhovore zdôraznil potrebu Cirkvi mať autentických pastierov. Detailným spôsobom naznačil kritériá, ktoré by mali usmerňovať výber budúcich biskupov. „Nepotrebujeme manažéra“, uviedol a dodal, že jednou z najdôležitejších charakteristík biskupa je pokora a odvaha pri vydávaní svedectva o vzkriesenom Kristovi. Cirkev podľa jeho slov nepotrebuje apologétov ani križiakov, ale „pokorných rozsievačov, dôverujúcich pravde“. „Pri podpisovaní menovania každého biskupa by som chcel cítiť spoľahlivosť vášho rozlišovania,“ povedal Svätý Otec, čím zdôraznil zásadný význam služby Kongregácie pre biskupov, ktorá podľa jeho slov „jestvuje preto, aby sme sa uistili, že meno toho, ktorý je vybratý, bolo predovšetkým vyslovené Pánom.“ V tejto súvislosti naznačil ideálny vzor biskupa: „Potrebujeme takého, ktorý bude nad nami bdieť zhora; potrebujeme niekoho, kto sa na nás bude dívať so šírkou Božieho srdca. Nepotrebujeme manažéra, povereného správcu podniku, a ani takého, ktorý zostane na úrovni našej malosti a nízkych očakávaní. Potrebujeme niekoho, kto dokáže vystúpiť do výšky pohľadu, akým sa na nás díva Boh, aby nás viedol k nemu. Iba v Božom pohľade máme budúcnosť.“

Zároveň si potrebujeme uvedomiť, zdôraznil Svätý Otec, že neexistuje jeden štandardný typ pastiera pre všetky cirkvi. Kristus pozná osobitosť pastiera, ktorú si každá Cirkev vyžaduje. Výzvou pre nás má byť, aby sme „vstúpili do Kristovej perspektívy“, „prihliadajúc na osobitosť miestnych cirkví“. Aby bolo možné vybrať takých pastierov, vysvetlil Svätý Otec, „všetci sa potrebujeme povzniesť nad uprednostňovania, sympatie, príslušnosti a tendencie“ a osvojiť si „šírku Božieho horizontu.“ Podľa slov pápeža Františka potrebujeme „pastierov obdarených neohrozenou priamosťou“ (gr. parresia), a nie ovplyvňovaných „prízemným strachom“. Následne Svätý Otec vyzval pracovníkov kongregácie, aby vykonávali svoju úlohu „profesionálne, ako službu, vo svätosti života“ a „so svätým nepokojom“. Ako ďalej povedal, pri výbere pastierov je potrebné jasné vedomie, že „výška Cirkvi vždy vyrastá z hĺbky jej základov“ a „zajtrajšok Cirkvi prebýva v jej počiatkoch“.

V tejto súvislosti pápež zdôraznil veľkú dôležitosť jednoty v Cirkvi, v „neprerušenej postupnosti“ biskupov. Konštatoval, že „ľudia už poznajú trpkú skúsenosť toľkých trhlín a potrebujú nájsť v Cirkvi nenarušené pretrvanie prvotnej milosti“. V tomto duchu Svätý Otec za prvoradé kritérium charakteristiky biskupa označil jeho charakter Kristovho svedka: „Kto je svedkom Vzkrieseného? Ten, kto nasledoval Ježiša od počiatku a spolu s apoštolmi bol ustanovený za svedka jeho zmŕtvychvstania. Aj pre nás je toto zjednocujúcim kritériom: biskup je ten, ktorý vie urobiť aktuálnym všetko, čo sa udialo s Ježišom a predovšetkým spolu s Cirkvou dokáže byť svedkom jeho zmŕtvychvstania“. Biskup, ako ďalej pokračoval Svätý Otec, „je predovšetkým martýrom Vzkrieseného. Nie je svedkom izolovaným, ale spojeným s Cirkvou.“ Jeho život aj jeho úrad „musia zmŕtvychvstanie urobiť dôveryhodným.“ „Odvaha zomrieť, veľkodušná pripravenosť položiť svoj život a stráviť sa v službe stádu sú vpísané do genetického kódu biskupa. Zriekanie sa a obeta patria neoddeliteľne k biskupskému poslaniu. Chcem to zdôrazniť: Zriekanie sa a obeta sú neoddeliteľnou súčasťou biskupského poslania. Biskupská hodnosť nie je sama pre seba, ale pre Cirkev, pre stádo, pre iných, predovšetkým pre tých, ktorí sú podľa tohto sveta určení na vyradenie.“

Pri opise osoby biskupa Svätý Otec zdôraznil, že „nie je najdôležitejší výpočet ľudských, intelektuálnych, kultúrnych a ani pastoračných kvalít. Profil biskupa nie je matematickým súčtom jeho čností. Isteže, dodal, „je vhodný ten, kto vyniká“ v charakternosti, v kresťanskej pevnosti, vo vernosti pravde, v transparentnosti, v schopnosti riadiť. Predsa však, tieto „nezanedbateľné danosti“ sa musia „odvodzovať z ústredného svedectva Vzkrieseného, byť podriadené tejto prvoradej úlohe“. Ako doplnil pápež František, pri výbere sú celkom neodmysliteľné dve požiadavky: svedomie upriamené k Bohu a kolegiálny prístup: „Nie ľubovôľa, ale spoločné rozlišovanie. Nik nemôže mať v rukách všetko.“ „Vždy je nevyhnutné zaručiť rešpektovanie Božej zvrchovanosti. Výber nemôže byť diktovaný našimi požiadavkami, podmienenými eventuálnymi zoskupeniami, spojenectvami či mocenským vplyvom. Na zaručenie tejto zvrchovanosti sú potrebné dva základné postoje: súd vlastného svedomia pred Bohom a kolegialita.“

Svätý Otec ďalej o biskupoch povedal, že majú byť predovšetkým kerygmatickí, „pretože viera pochádza z ohlasovania“. Potrebujeme „ochrancov náuky, nie však preto, aby merali, do akej miery sa svet vzdialil od pravdy, ktorú táto náuka obsahuje, ale preto, aby svet napĺňali úžasom ... z krásy lásky, aby ho zlákali ponukou slobody darovanej evanjeliom.“ „Cirkev nepotrebuje obhajcov pre svoje kauzy, ani križiakov pre svoje zápasy, ale rozsievačov pokorných a dôverujúcich pravde, ktorí si uvedomujú, že táto pravda je im vždy nanovo zverená a oni dôverujú jej moci“. Svätý Otec ďalej vidí biskupov ako tých, ktorí majú „trpezliví mužmi“, vedomí si toho, že „kúkoľa nebude nikdy toľko, aby zaplnil celé pole“. Majú si vždy počínať ako „dôverujúci rozsievači, ktorí nepodľahnú obavám ako tí, čo sa domnievajú, že žatva závisí iba sama od seba, ani postoju školákov, ktorí, keď si zanedbali úlohy, kričia že s tým sa už nič nedá robiť“. Ďalej majú byť biskupi podľa Svätého Otca mužmi modlitby: „Človek, ktorý nemá odvahu diskutovať s Bohom v prospech svojho ľudu, nemôže byť biskupom - toto hovorím zo srdca a som o tom presvedčený -, a ani ten, kto nie je schopný zhostiť sa poslania doviesť Boží ľud až na miesto, ktoré mu Pán naznačí“.

Ako ďalej Svätý Otec potvrdil, „Cirkev potrebuje autentických pastierov, nie pánov nad Božím slovom, ale takých, ktorí sú mu oddaní, služobníkov Slova“. Zároveň zdôraznil, že dedičstvom biskupa nie je zlato a striebro, ale svätosť: „Cirkev pretrvá, nakoľko sa rozmnoží svätosť jej členov“. Odvolajúc sa na koncilovú konštitúciu o Cirkvi Lumen gentium, na záver pripomenul dva atribúty starostlivosti o stádo: „vytrvalá a každodenná“. Ako vysvetlil, zdôraznil to preto, lebo v súčasnosti sa tieto dve vlastnosti „spájajú s rutinou a nudou“, a teda i s pokušením „neustále unikať niekam inde.“

„Preto je potrebné zdôrazňovať, že poslanie biskupa si vyžaduje vytrvalosť a každodennosť. Pre stádo je dobré, ak nájde svoje miesto v srdci pastiera (...) Ak on sám nie je pevne zakotvený sám v sebe, v Kristovi a v jeho Cirkvi, bude neprestajne zmietaný vlnami hľadania chvíľkových kompenzácií a neposkytne stádu žiadne útočisko.“ Svätý Otec v tejto spojitosti tiež zdôraznil aktuálnosť dekrétu Tridentského koncilu o rezidentnosti biskupov a vyzval Kongregáciu, aby túto tému písomne spracovala. Celkom na záver príhovoru Svätý Otec dodal, že vyhľadávaniu pastierov sa azda nevenuje dostatočná pozornosť. „Som si však istý, že tu sú, pretože Pán neopúšťa svoju Cirkev,“ povedal pápež František zhromaždeným členom vatikánskej Kongregácie pre biskupov.

 

Pápež v homílii: V Božom pohľade manželstvo nie je iba „prípad“

Za kazuistikou sa vždy skrýva nástraha proti nám a proti Bohu, podotkol dnes pápež František v Dome sv. Marty. Komentujúc dnešné evanjelium (Mk 10,1-12) sa zameral na krásu manželstva a upozornil, že je potrebné nie odsudzovať, ale sprevádzať tých, ktorí zakúšajú neúspech vlastnej lásky. Zdôraznil pritom, že Kristus je ženíchom Cirkvi a preto ju nemožno pochopiť mimo tohto vzťahu.V evanjeliu sa učitelia zákona snažili dostať Ježiša do pasce, aby „mu odňali morálnu autoritu.“ Farizeji predstúpili pred Ježiša s otázkou rozvodu. Podľa Svätého Oca bol však ich štýl stále rovnaký: kazuistický, a teda na spôsob „je to dovolené či nie“:

„Vždy jeden malý prípad. Toto je tá pasca: za kazuistikou, za kazuistickým zmýšľaním sa schováva vždy pasca. Vždy! Nastražená pre ľudí, pre nás a pre Boha, vždy! «Smie sa to urobiť? Prepustiť vlastnú manželku?» Ježiš odpovedá, pýtajúc sa ich, čo hovorí zákon, a vysvetľuje, prečo Mojžiš napísal toto prikázanie takto. Ale neostáva iba pri tom: od kazuistiky ide k jadru problému a tu prichádza priamo k dňom stvorenia. Aký krásny je ten Pánov odkaz: «Boh ich stvoril od počiatku stvorenia ako muža a ženu. Preto muž opustí svojho otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele.»“

Pán „poukazuje na majstrovské dielo stvorenia“, ktoré predstavujú muž a žena. Boh „nechcel, aby bol človek sám“, želal si, aby mal spoločníčku na životnej ceste. Ako hovorí pápež František, keď Adam stretáva Evu, ide o poetický moment: „Je to začiatok lásky: choďte spolu ako jedno telo.“ Ďalej upozornil, že „kazuistickú myšlienku Pán vždy zorientuje tak, že ju privádza k počiatku Zjavenia“. Na druhej strane, vysvetlil Svätý Otec, „toto majstrovské dielo Pána sa neskončilo vtedy, v dňoch stvorenia, pretože Pán si tento obraz zvolil na to, aby vysvetlil lásku, ktorú prechováva k svojmu ľudu“. A to až do takej miery, že „vtedy, keď je ľud neverný, prihovára sa mu slovami lásky“:

„Pomocou tohto obrazu lásky vo veľdiele stvorenia Pán vysvetľuje lásku, ktorú má k svojmu ľudu. Ďalším krokom je to, keď Pavol potrebuje vysvetliť tajomstvo Krista, robí tak tiež prostredníctvom vzťahu, poukázaním na jeho Nevestu: pretože Kristus má svoju nevestu, Kristus uzavrel manželský zväzok, oženil sa s Cirkvou, so svojím ľudom. Ako Otec uzavrel manželstvo s izraelským ľudom, tak sa Kristus oženil so svojim ľudom. Toto je príbeh lásky, toto je príbeh majstrovského diela stvorenia! A pri pohľade na túto cestu lásky, na túto ikonu, sa kazuistika stráca a stáva sa bolesťou. Avšak keď toto zanechanie otca a matky, pripútanie sa k žene a život ako jedno telo zlyhá, keď táto láska zlyhá, pretože mnohokrát zlyháva, musíme cítiť bolesť z neúspechu a sprevádzať tých, ktorí zakúsili tento neúspech vlastnej lásky. Neodsudzujme ich! Kráčajme spolu s nimi! A nevytvárajme z ich situácie kazuistiku.“

Keď niekto toto číta, pokračoval ďalej Svätý Otec „nech myslí na ten projekt lásky, na túto cestu lásky kresťanského manželstva, ktoré Boh požehnal v majstrovskom diele stvorenia“. Pápež pripomína, že ide o „požehnanie, ktoré nikdy nebolo zrušené. Ani prvotný hriech ho nezničil!“ Keď nad týmto niekto premýšľa, potom „zbadá, aká krásna je láska, aké nádherné je manželstvo, aká pekná je rodina, aká pekná je táto cesta a koľko lásky, koľko blízkosti musíme mať aj my pre bratov a sestry, ktorí v živote mali tú smolu, že zlyhali v láske“. Pápež František napokon slovami sv. Pavla vyzdvihol krásu „lásky, ktorou Kristus miluje svoju nevestu, Cirkev“:

„Aj tu musíme byť opatrní, aby láska nezlyhala! Hovoriť o Kristovi príliš mládenecky: Kristus si vzal Cirkev za manželku. Nemožno pochopiť Krista bez Cirkvi a nemožno pochopiť Cirkev bez Krista. Toto je veľké tajomstvo majstrovského diela stvorenia. Nech Pán udelí všetkým nám milosť to pochopiť, a tiež milosť, aby sme nikdy neupadli do týchto kazuistických postojov farizejov, učiteľov zákona.“

 

 

27. februára

Pápež v rannej homílii: Vyprosujme si rýdzosť kresťanského života

Dvojtvárny kresťan dáva pohoršenie a pohoršenie zabíja - tieto vážne slová vyslovil Svätý Otec František dnes 27. februára 2014 počas rannej svätej omše v Dome sv. Marty s liturgickými čítaniami Jak 5,1-6 a Mk 9,41-43.45.47-50. Vo svojej homílii sa inšpiroval sviatosťou birmovania, ktorú pri omši udelil. Ako povedal, „ten, kto prijíma túto sviatosť, dáva najavo svoje rozhodnutie byť kresťanom. Byť kresťanom znamená vydávať svedectvo o Ježišovi Kristovi“, znamená to byť človekom, ktorý sa vyznačuje rýdzosťou: „myslí ako kresťan, cíti ako kresťan a koná ako kresťan. V tom spočíva dôslednosť kresťanovho života“. Niekto môže aj povedať, že má vieru, „ale ak mu chýba niektorá z týchto vecí, nedá sa hovoriť o kresťanovi“, ale „o niečom, čo nefunguje, o istej dvojtvárnosti“. Kresťania, „ktorí sú navyknutí celkom bežne žiť v tejto dvojtvárnosti, spôsobujú veľa zla“:

„Počuli sme, čo svätý apoštol Jakub hovorí niektorým dvojtvárnym, ktorí sa hrdili tým, že sú kresťanmi, avšak využívali svojich podriadených. Hovorí takto: «Hľa, mzda, ktorú ste zadržali robotníkom, čo vám žali polia, kričí. A krik žencov došiel k sluchu Pána Zástupov» (Jak 5,4). Pán je mocný. Niekto, kto to počúva, by mohol povedať: „Veď toto povedal komunista!“ Nie, nie, to sú slová apoštola Jakuba! Je to Pánovo slovo. Ide o dvojtvárnosť. Keď niet kresťanskej dôslednosti a život sa prežíva s touto dvojtvárnosťou, vtedy vzniká pohoršenie.“

Ako pokračoval Svätý Otec „Ježiš je veľmi ostrý proti pohoršeniu: «Kto by pohoršil jedného z týchto maličkých, čo veria vo mňa, bolo by lepšie, keby mu zavesili mlynský kameň na krk a hodili ho do mora.» Dvojtvárny kresťan narobí veľmi veľa zla“ a „pohoršenie zabíja“ – zdôraznil pápež František. Ako dodal, „mnohokrát sme počuli podobné slová ako: ‚Viete otče, ja verím v Boha, ale nie v Cirkev, pretože vy, kresťania, hovoríte jedno a robíte druhé.‛ Alebo tiež: ‚Verím v Boha, ale vám neverím‛. Je to kvôli dvojtvárnosti.

„Ak sa ocitneš pred nejakým ateistom - predstavme si to - a ten ti povie, že neverí v Boha, môžeš mu prečítať hoc aj celú knižnicu, v ktorej sa hovorí o tom, že Boh jestvuje, či uvádzať dôkazy Božej existencie, on však nenadobudne vieru. Ak však tomuto ateistovi vydáš svedectvo dôsledného kresťanského života, niečo sa v jeho srdci pohne a začne v ňom pracovať. Práve tvoje svedectvo v ňom vyvolá ten nepokoj, v ktorom pôsobí Duch Svätý. Je to milosť, ktorú si musíme my všetci, celá Cirkev, vyprosovať: Pane, daj, aby sme žili dôsledne!“

Na záver Svätý Otec znovu zdôraznil, že „pre dôsledný kresťanský život je nevyhnutná modlitba, nakoľko kresťanská dôslednosť je Boží dar, ktorý si treba vyprosovať: Pane, daj, aby som žil dôsledne! Pane, daj, aby som sa nikdy nestal pohoršením, daj, aby som bol človekom, ktorý zmýšľa ako kresťan, ktorý cíti ako kresťan, ktorý koná ako kresťan!“ A keď zo slabosti padneme, prosme o odpustenie:

„Všetci sme hriešnici, všetci, avšak všetci máme schopnosť prosiť o odpustenie. A Pán sa nikdy neunaví v odpúšťaní! Majme pokoru žiadať o odpustenie: Pane, tu som nebol dôsledný. Odpusť mi! Poďme ďalej životom v kresťanskej dôslednosti, vydávajme svedectvo ako tí, ktorí veria v Ježiša Krista, ktorí vedia, že sú hriešnikmi, avšak majú odvahu prosiť o odpustenie, keď zlyhajú, a ktorí sa hrozia toho, že by sa stali pohoršením. Nech Pán daruje túto milosť nám všetkým.“

 

 

26. februára

Katechéza z generálnej audiencie: Sviatosť pomazania chorých

Vatikán 26. februára - V dnešný deň Svätý Otec opäť stretol s veriacimi na Námestí sv. Petra pri generálnej audiencii. Medzi pútnikmi boli aj slovenské skupiny zo Skalice a Jablonice. Pápež František sa v katechéze zameral na ďalšiu zo siedmich sviatostí, na pomazanie chorých. Pred udelením požehnania predniesol aj osobitnú výzvu k národnému zmiereniu, adresovanú Venezuele. Nasleduje plné znenie dnešnej katechézy:

Katechéza Svätého Otca

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Predpovede počasia nadnes hlásili dážď a vy ste predsa prišli! Ste odvážni! Blahoželám... Chcel by som vám rozprávať o sviatosti pomazania chorých, ktorá nám umožňuje priam rukou nahmatať spolucítenie Boha s človekom. V minulosti sa táto sviatosť nazývala „posledným pomazaním“, pretože bola považovaná za duchovnú útechu v blízkosti smrti. Keď však hovoríme o „pomazaní chorých“, pomáha nám to rozšíriť pohľad na skúsenosť choroby a utrpenia v horizonte Božieho milosrdenstva.

Vo Svätom písme máme obraz, ktorý v plnej hĺbke vyjadruje tajomstvo obsiahnuté v pomazaní chorých. Je to podobenstvo o „dobrom samaritánovi“ v Lukášovom evanjeliu (Lk 10,30-35). Zakaždým, keď slávime túto sviatosť, Pán Ježiš sa v osobe kňaza približuje k trpiacemu, ťažko chorému či starému človeku. Podobenstvo rozpráva, že dobrý samaritán sa ujíma trpiaceho človeka, nalejúc mu na rany olej a víno. Pri myšlienke na olej sa nám vybaví ten, ktorý biskup každoročne požehnáva počas svätej omše svätenia olejov na Zelený štvrtok práve s ohľadom na pomazanie chorých. Víno je zasa znakom Kristovej lásky a milosti, ktoré prúdia z daru jeho života za nás a prejavujú sa v celom svojom bohatstve vo sviatostnom živote Cirkvi. Trpiaci je napokon zverený do starostlivosti hostinského, aby sa o neho staral bez ohľadu na výdavky. Kto je tento hostinský? Je ním Cirkev, kresťanské spoločenstvo, sme ním my, ktorým každý deň Pán Ježiš zveruje tých, ktorí sú utrápení na tele i na duchu, aby sme na nich mohli vylievať bez miery celé jeho milosrdenstvo a spásu.

Toto poverenie je výslovne potvrdené a spresnené v Jakubovom liste, kde, ako sme počuli, sa nám odporúča: «Je niekto z vás chorý? Nech si zavolá starších Cirkvi; a nech sa nad ním modlia a mažú ho olejom v Pánovom mene. Modlitba s vierou uzdraví chorého a Pán mu uľaví; a ak sa dopustil hriechov, odpustia sa mu» (Jak 5,14-15). Ide teda o prax, ktorá sa vykonávala už za čias apoštolov. Ježiš učil svojich učeníkov rovnakej láske k chorých a trpiacim, akú mal on sám, a odovzdal im schopnosť a úlohu ďalej prinášať v jeho mene a podľa túžby jeho srdca úľavu a pokoj, prostredníctvom osobitnej milosti tejto sviatosti. To však nemá byť dôvodom upadnúť do nutkavého vyhľadávania zázraku či očakávať, že je možné vždy a za každých okolností získať uzdravenie. Je tu však istota Ježišovej prítomnosti pri chorom a starom človeku, pretože každý starec, každá osoba, ktorá prekročila vek 65 rokov, môže túto sviatosť prijať. Ježiš je jej nablízku.

Keď však o chorom vedú takéto úvahy: „Zavolajme teda kňaza, nech príde“ - „Nie, radšej nie, lebo to neskôr prinesie nešťastie, nevolajme ho“, alebo „Ešte sa ten chorý vyľaká“... Prečo? Pretože tak trochu prevláda myšlienka, že keď za chorým príde kňaz, nasleduje za ním pohrebný sprievod. A to je predsa omyl! Kňaz prichádza, aby chorému alebo starému pomohol. Preto je tak veľmi dôležitá návšteva kňaza u chorého. Treba ho zavolať: „Máme chorého, príďte, udeľte mu pomazanie, požehnajte ho!“ Pretože to Ježiš prichádza, aby mu uľavil, posilnil ho, dal mu nádej a aby mu pomohol. A aj preto, aby mu odpustil hriechy. A to je nádherné! A nemyslite si, že toto je nejaké tabu, pretože vždy je pekné vedieť, že vo chvíli bolesti a choroby nie sme sami.

Kňaz a tí, ktorí sú počas pomazania chorých prítomní, reprezentujú v skutočnosti celé kresťanské spoločenstvo, ktoré sa ako jedno telo, spolu s Ježišom zhromažďuje okolo trpiaceho a jeho rodiny, živiac v nich vieru a nádej, a podporujúc ich modlitbou a bratskou blízkosťou. Najväčšia potecha však vychádza zo skutočnosti, že v tejto sviatosti je prítomný sám Pán Ježiš, ktorý nás berie za ruku, pohládza nás, ako to robieval chorým, a pripomína nám, že mu už patríme a že nič, ani zlo a smrť, nás nemôže od neho odlúčiť. Osvojme si teda tento zvyk zavolať kňaza, aby prišiel k našim chorým - nehovorím o chorých s troj-štvordňovou chrípkou, ale o vážne chorých -, a tiež k našim starkým a udelil im túto sviatosť, túto útechu, túto Ježišovu silu ísť ďalej. Urobme tak. Ďakujem.“

 

Pápež vyzval k národnému zmiereniu vo Venezuele

Vatikán 26. februára – Pri dnešnej generálnej audiencii vo Vatikáne Svätý Otec vyzval k zastaveniu násilia a národnému zmiereniu vo Venezuele. V závere svojho príhovoru pred zaplneným námestím sv. Petra predniesol nasledujúci apel:

„S osobitným znepokojením sledujem, čo sa v týchto dňoch odohráva vo Venezuele. Veľmi si želám, aby čím skôr prestalo násilie a nevraživosť a aby sa venezuelský ľud, počnúc zodpovednými politikmi a inštitúciami, podujal na nastolenie národného zmierenia, prostredníctvom vzájomného odpustenia a úprimného dialógu, ktorý bude rešpektovať pravdu a spravodlivosť a bude schopný čeliť konkrétnym témam pre spoločné dobro. Uisťujem o svojej stálej a vrúcnej modlitbe osobitne za tých, ktorí prišli o život pri zrážkach a za ich rodiny. Vyzývam všetkých veriacich, aby sa obracali k Bohu modlitbami cez materinský príhovor Panny Márie z Coromota, aby krajina urýchlene znovunadobudla mier a svornosť.“

Protivládne protesty vo Venezuele si doteraz vyžiadali približne 15 obetí a 140 zranených. Ako informovala agentúra Fides, sociálna kríza zapríčinila počas troch týždňov sériu vážnych problémov práve v pohraničných oblastiach, kde obyvateľstvo čelí nedostatku jedla, čiastočnému blokovaniu prostriedkov komunikácie, ako aj veľkému náporu obyvateľov pôvodom z Kolumbie. „Sme znepokojení situáciou Kolumbijčanov, ktorí boli vyhostení z Venezuely. Majú rodiny vo Venezuele, a keď ich zoberú, aby ich deportovali, zoberú im ich dokumenty a potom pošlú do Kolumbie, čo povedie ku konfliktu,“ vysvetlil Mons. Julio César Vidal Ortiz, biskup Cúcuty. Keďže do pohraničných oblastí prichádzajú takmer bez ničoho, miestna Cirkev sa im snaží pomôcť poskytovaním stravy aj v spolupráci s pátrami Scalabriniánmi. „Spoločne sa modlíme a organizujme cirkevné stretnutie s pevným odhodlaním podať našou prítomnosťou svedectvo pokoja. Pôjde o stretnutie všetkých biskupov diecéz pri hraniciach Venezuely, od Maracaiba po Apure, so všetkými biskupmi pri hraniciach Kolumbie, Guajiry a Arauca,“ dodal Mons. Ortiz.

 

25. februára

Pápež v homílii: Na vojny si nesmieme privyknúť!

Vatikán 25. februára - Vyhladované deti v utečeneckých táboroch na jednej strane a na druhej výrobcovia zbraní organizujúci pompézne večierky v salónoch. Toto je silný obraz, ktorý dnes pápež František ponúkol v homílii počas svätej omše v Dome sv. Marty. Jej celý obsah bol výzvou z hĺbky srdca k pokoju a proti akejkoľvek vojne, ako vo svete, tak aj v rodinách. Svätý Otec pripomenul, že pokoj nemôže byť iba „slovom“ a vyzval všetkých kresťanov, aby si na škandál vojny nenavykli.

Odkiaľ pochádzajú boje a rozbroje medzi vami? Slovami Jakubovho listu z prvého čítania (Jak 4,1-10) sa pápež František inšpiroval k tomu, aby rázne odsúdil každú vojnu. Komentujúc hádanie sa Ježišových učeníkov o tom, kto je z nich väčší, poukázal na to, že „keď sa srdcia vzďaľujú, rodí sa vojna“. „V novinách každý deň nachádzame správy o vojnách: na tomto mieste sa rozdelili na dva tábory, výsledok: päť mŕtvych, na inom mieste ďalšie obete,“ s trpkosťou konštatoval Svätý Otec.

„Mŕtvi sa zdajú byť súčasťou istého dennodenného účtovníctva. Sme už zvyknutí čítať tieto veci! A ak by sme mali dostatok trpezlivosti na spísanie zoznamu všetkých vojen, ktoré sú v tejto chvíli vo svete, určite by sme popísali niekoľko hárkov. Zdá sa, že duch vojny nad nami získal moc. Organizujú sa udalosti na pripomenutie si stého výročia Svetovej vojny, toľkých miliónov obetí. A všetci tým boli pohoršení! Ale dnes je tomu rovnako! Namiesto jednej veľkej vojny, sú všade malé vojny, rozdelené národy... Pre udržanie vlastných záujmov sa medzi sebou vraždia, zabíjajú.“

„Odkiaľ sú medzi nami boje a rozbroje?“ kladie otázku pápež a následne na ňu odpovedá: „Vojny, nenávisť, nepriateľstvo sa nekupujú na trhu, ale sú tu, v našom srdci.“ V homílii si ďalej spomína na chvíľu, keď sa ako deti na katechizme učili o príbehu Kaina a Ábela a všetci tým boli pohoršení, nemohli prijať, že by niekto zabil svojho brata. „Dnes sa medzi sebou zabíjajú milióny bratov, no my sme si na to zvykli“. Prvá svetová vojna „nás pohoršuje, no táto veľká vojna, ktorá je tak trochu všade, tak trochu skrytá, nás nešokuje! A mnohí umierajú pre kúsok zeme, kvôli ctižiadostivosti, nenávisti, kvôli rasovej žiarlivosti“. Ako pápež František dodáva, „žiadostivosť nás vedie k vojne, k duchu tohto sveta.“

„Keď máme pred sebou konflikt, zvyčajne sa nachádzame v kurióznej situácii, či ho ísť riešiť bojom, jazykom vojny; a jazyk pokoja tak nemá prvé miesto. A následky? Pomyslite na vyhladované deti v utečeneckých táboroch. Stačí pomyslieť iba na to: toto je výsledok vojny! A ak chcete, pomyslite na veľké salóny, na oslavy, ktoré organizujú tí, čo majú v rukách zbrojný priemysel, čo vyrábajú zbrane, tie zbrane, ktoré končia na tomto mieste. Choré, vyhladované dieťa v utečeneckom tábore a veľkolepé oslavy, ten pekný život, aký vedú tí, ktorí produkujú zbrane.“

„Čo sa deje v našom srdci?,“ opakovane sa pýta Svätý Otec. Apoštol Jakub nám dáva jednoduchú radu: „Priblížte sa k Bohu a on sa priblíži k vám.“ Pápež varuje, že „tento duch vojny, ktorý nás vzďaľuje od Boha, nie je od nás až tak ďaleko, je aj v našich domovoch“:

„Koľko je len rozbitých rodín, pretože otec či mama nie sú schopní nájsť cestu pokoja a uprednostňujú vojnu, vytváranie sporov... Vojna ničí! «Odkiaľ sú medzi vami boje a odkiaľ rozbroje? Či nie odtiaľ z vašich žiadostivostí?» Zo srdca! Navrhujem vám dnes, aby ste sa modlili za pokoj, za pokoj, z ktorý sa zdanlivo stal iba slovom a ničím viac. Aby bolo toto slovo schopné konať, nasledujme radu apoštola Jakuba: «Precíťte svoju úbohosť!»“

Pápež František tu hovorí o úbohosti, z ktorej pramenia vojny: „Vojny v rodinách, vojny v štvrtiach, vojny všade.“ Následne sa pýta: „Kto z nás by neplakal, keď číta noviny, keď v televízii vidí tieto obrazy? Toľko mŕtvych.“ Opäť tak pripomína slová apoštola Jakuba, keď hovorí: „Váš smiech nech sa obráti na nárek a radosť na žiaľ“. Toto je podľa pápeža presne to, „čo musí dnes, 25. februára, urobiť kresťan zoči-voči vojnám, všade: Plakať, žialiť, uponížiť sa... Nech nám to Pán dá pochopiť a nech nás uchráni od toho, že by sme si privykli na vojnové správy“.

 

Pápež František listom prosí rodiny o modlitbu za synodu

Vatikán 25. februára - V dnešný deň bol publikovaný list Svätého Otca adresovaný katolíckym rodinám na celom svete. Pápež František v ňom prosí rodiny o modlitbu za biskupskú synodu, ktorá sa uskutoční v jeseni. List napísal 2. februára na sviatok Obetovania Pána, ktorý sa viaže na udalosť zo života Svätej rodiny, keď Mária s Jozefom prinášajú Ježiška do chrámu a tam sa stretávajú so Simeonom a Annou. Túto evanjeliovú scénu ponúka Svätý Otec vo svojom liste ako príklad, ako Ježiš spája jednotlivcov i generácie a ako z jeho prítomnosti pramení láska. Nasleduje preklad listu:

 

List rodinám

Drahé rodiny, prichádzam na prah vášho domu, aby som vám povedal o podujatí, ktoré, ako je už známe, sa bude konať v mesiaci októbri vo Vatikáne. Ide o mimoriadne generálne zhromaždenie Biskupskej synody, zvolané kvôli prediskutovaniu témy „Pastoračné výzvy týkajúce sa rodiny v kontexte evanjelizácie“. Dnes je totiž Cirkev povolaná hlásať evanjelium aj tým, že sa postaví k novým naliehavým pastoračným potrebám, ktoré sa týkajú rodiny.

Táto dôležitá udalosť sa týka celého Božieho ľudu, biskupov, kňazov, zasvätených osôb a laikov z miestnych cirkví na celom svete, ktoré sa aktívne podieľajú na jej príprave konkrétnymi návrhmi a nevyhnutne potrebným príspevkom modlitby. Modlitbová podpora je naozaj potrebná a dôležitá obzvlášť z vašej strany, drahé rodiny. V skutočnosti, toto synodálne zhromaždenie je venované špeciálne vám, vášmu povolaniu a poslaniu v Cirkvi a v spoločnosti, problematike manželstva, rodinného života, výchovy detí a úlohe rodiny v poslaní Cirkvi. Preto vás prosím, aby ste sa intenzívne modlili k Duchu Svätému, aby osvietil synodálnych otcov a aby ich viedol v ich náročnej úlohe. Ako viete, po tomto mimoriadnom synodálnom zhromaždení bude o rok nasledovať riadne zhromaždenie, ktoré bude ďalej pokračovať v tej istej téme rodiny. V tejto súvislosti sa v septembri 2015 bude konať tiež Svetové stretnutie rodín vo Filadelfii. Modlime sa teda všetci spoločne, aby prostredníctvom týchto podujatí Cirkev uskutočnila opravdivú cestu rozlišovania a osvojila si adekvátne pastoračné prostriedky, ktoré pomôžu rodinám čeliť súčasným problémom so svetlom a silou, ktoré pochádzajú z evanjelia.

Píšem vám tento list v deň, keď sa slávi sviatok Obetovania Ježiša v chráme. Evanjelista Lukáš rozpráva, že Panna Mária a sv. Jozef podľa Mojžišovho zákona priniesli Dieťa do chrámu, aby ho obetovali Pánovi, a že dvaja starci, Simeon a Anna, pohýnaní Duchom Svätým, im prišli v ústrety a rozpoznali v Ježišovi Mesiáša (porov. Lk 2,22-38). Simeon ho vzal do náručia a vzdal Bohu vďaku za to, že napokon „uvidel“ spásu. Anna, napriek pokročilému veku nabrala nový dych a začala všetkým rozprávať o Dieťati. Je to krásny obraz: dvojica mladých rodičov a dvaja starí ľudia, zhromaždení okolo Ježiša. Skutočne Ježiš privádza k stretnutiu a spája generácie! On je nevyčerpateľným prameňom tej lásky, ktorá víťazí nad každou uzavretosťou, každou osamelosťou, nad každým smútkom. Na vašej rodinnej ceste sa delíte o toľké krásne momenty: stravovanie, odpočinok, domáce práce, zábava, modlitba, výlety a púte, skutky solidárnosti... Predsa však, ak chýba láska, chýba radosť; a pravú lásku, tú nám dáva Ježiš: ponúka nám svoje Slovo, ktoré nám svieti na cestu, dáva nám Chlieb života, ktorý nás udržiava v každodenných námahách na našej ceste.

 

Drahé rodiny, vaša modlitba za Biskupskú synodu bude vzácnym pokladom, ktorý obohatí Cirkev. Ďakujem vám a prosím vás, aby ste sa modlili aj za mňa, aby som mohol slúžiť Božiemu ľudu v pravde a láske. Ochrana Preblahoslavenej Panny Márie a svätého Jozefa nech vás všetkých stále sprevádza a nech vám pomáha kráčať zjednotených v láske a vzájomnej službe. Zo srdca vyprosujem každej rodine Pánovo požehnanie.

Vatikán 2. februára 2014

Sviatok Obetovania Pána

 

24. februára

Pápež František: Ježiš nás privádza domov do Cirkvi

Nasledovanie Ježiša nie je akousi „ideou“, ale „nepretržitým zotrvávaním uprostred domova“, v Cirkvi, kam Kristus privádza každého, aj toho, kto sa od nej vzdialil. Takúto myšlienku dnes ponúkol pápež František v homílii počas svätej omše v Dome sv. Marty.

Chlapec zvíjajúci sa v kŕčoch na zemi a s penou na ústach uprostred šokovaného a bezmocného davu. Jeho otec priam lipne na Ježišovi, prosiac ho, aby oslobodil jeho syna od posadnutia diablom. Ide o drámu z dnešného evanjelia (Mk 9,14-29), ktorú pápež František rozobral bod po bode: vravu prizerajúcich sa, ktorí zbytočne diskutujú; Ježiša, ktorý prichádza a pýta sa; utíchajúcu zvadu; znepokojeného otca, ktorý sa vynára z davu a rozhoduje sa napriek beznádeji dôverovať Ježišovi. A tiež Ježiša, ktorý pohnutý k súcitu rýdzosťou viery tohto otca, vyháňa zlého ducha, potom nežne pokľakne k chlapcovi, ktorý sa zdá byť mŕtvym, a pomôže mu vstať:

„Celý tento zmätok a výmena názorov sa končí týmto gestom: Ježiš sa nakloní a zodvihne dieťa. Tieto Ježišove gestá nás nútia uvažovať. Keď Ježiš uzdravuje, keď ide medzi ľudí a uzdravuje človeka, nikdy ho nenecháva samého. Nie je mágom, čarodejníkom, liečiteľom, ktorý ide, vylieči a potom pokračuje ďalej: každému umožňuje vrátiť sa na svoje miesto, nenecháva ho na ulici. Sú to Pánove nádherné gestá.“

Pápež František tu hovorí o poučení: „Ježiš nás vždy navracia domov, nikdy nás nenecháva samých na ulici.“ Evanjelium sa šíri práve týmito gestami, pripomína Svätý Otec a ponúka príklady: vzkriesenie Lazára, život darovaný Jairovej dcére, ako aj chlapcovi ovdovenej matky. Či tiež stratená ovečka zavedená k ovčincu alebo peniaz, ktorý žena stratila a našla:

„Ježiš totiž neprišiel len z neba, je synom ľudu. Ježiš je prisľúbením daným ľudu a jeho totožnosťou je aj príslušnosť k tomu ľudu, ktorý ako Abrahám putuje za prísľubom. A tieto Ježišove gestá nás učia, že každé vyliečenie, každé odpustenie nás vždy privádza späť k nášmu ľudu, ktorým je Cirkev.“

Ježiš odpúšťa vždy. Jeho gestá sa stávajú aj „revolučnými“ či „nepochopiteľnými“, a to vtedy, keď sa jeho odpustenie dostane tomu, kto sa príliš vzdialil, ako mýtnik Matúš alebo jeho kolega Zachej. Okrem toho, vždy, „keď Ježiš odpúšťa, privádza domov. A tak nemožno pochopiť Ježiša bez Božieho ľudu,“ hovorí pápež. „Milovať Krista bez Cirkvi, počúvať Krista, ale nie Cirkev, nasledovať Krista len na okraji Cirkvi“ označuje Svätý Otec za absurdné. Citujúc Pavla VI. hovorí, že „Kristus a Cirkev sú zjednotení“ a že „vždy, keď Kristus niekoho volá, vedie ho do Cirkvi“. Práve preto je dobré privádzať deti krstom do Cirkvi, „k Matke Cirkvi“:

„Tieto gestá toľkej Ježišovej nehy nám umožňujú pochopiť nasledovné: že naša doktrína, ak to tak povieme, alebo naše nasledovanie Krista, nie je akousi ideou, ale nepretržitým zotrvávaním uprostred domova. A ak ktokoľvek z nás má možnosť reálne opustiť domov kvôli hriechu, kvôli pochybeniu – to vie Boh –, spása je návratom domov, s Ježišom do Cirkvi. Sú to gestá nehy. Každého jednotlivo, takto nás Pán volá doprostred svojho ľudu, doprostred svojej rodiny, našej matky, svätej Cirkvi. Myslime na tieto Ježišove gestá!“

 

 

23. februára

Príhovor na Anjel Pána: Biskup, kardinál, pápež sú služobníkmi

Príhovor pápeža Františka pred poludňajšou modlitbou Anjela Pána v nedeľu 23. februára 2014 na Námestí sv. Petra vo Vatikáne:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň! V druhom čítaní dnešnej nedele sv. Pavol hovorí: «A tak nech sa nik nevychvaľuje ľuďmi. Veď všetko je vaše: či Pavol alebo Apollo, Kéfas (čiže Peter), svet, život i smrť, prítomnosť aj budúcnosť všetko je vaše, ale vy ste Kristovi a Kristus Boží» (1 Kor 3,23). Prečo to Apoštol hovorí? Pretože problém, s ktorým je konfrontovaný, predstavujú rozdelenia vo vnútri spoločenstva v Korinte, kde sa vytvorili skupiny, ktoré sa hlásili k rozličným kazateľom, a týchto považovali za svojich vodcov. Hovorili: «„Ja som Pavlov“, „Ja Apollov“, „Ja zasa Kéfasov“...» (1 Kor 1,12). Sv. Pavol vysvetľuje, že tento spôsob myslenia je pomýlený, pretože spoločenstvo neprináleží apoštolom, ale sú to oni, apoštoli, ktorí prináležia spoločenstvu; spoločenstvo však kompletne prináleží Kristovi!

Z tejto prináležitosti vyplýva, že v kresťanských spoločenstvách – diecézach, farnostiach, združeniach, hnutiach – rozdielnosti nemôžu protirečiť skutočnosti, že všetci máme na základe krstu rovnakú dôstojnosť: všetci sme v Ježišovi Kristovi deťmi Božími. A toto je naša dôstojnosť: V Ježišovi Kristovi sme Božími deťmi! Tí, ktorí dostali službu vodcovstva, kazateľstva, vysluhovania sviatostí, sa nemajú považovať za vlastníkov osobitných právomocí, za pánov, ale vložiť sa do služby spoločenstvu, pomáhajúc mu radostne kráčať cestou svätosti.

Cirkev dnes zveruje úlohu vydávať svedectvo týmto pastierskym štýlom života novým kardinálom, s ktorými som dnes ráno slávil svätú omšu. Môžeme pozdraviť nových kardinálov potleskom. Pozdravme ich všetci! [potlesk] Včerajšie konzistórium a dnešné slávenie Eucharistie nám poskytli vzácnu príležitosť prežívať katolíckosť, univerzálnosť Cirkvi, dobre reprezentovanú rozmanitosťou krajín pôvodu členov kardinálskeho zboru, zhromaždených v úzkej spolupráci okolo Petrovho nástupcu. Nech im Pán dá milosť pracovať na jednote Cirkvi, na vytváraní tejto jednoty, pretože jednota je dôležitejšie než konflikty! Jednota Cirkvi je v Kristovi; konflikty sú problémy, ktoré sú nie vždy Kristove.

Nech liturgické a slávnostné momenty, ktoré sme mali príležitosť prežívať po tieto dva dni, vo všetkých nás posilnia vieru a lásku ku Kristovi a k jeho Cirkvi! Pozývam vás tiež podporovať týchto pastierov a pomáhať im modlitbou, aby s horlivosťou viedli ľud, ktorý im bol zverený, preukazujúc všetkým Pánovu dobrotivosť a lásku. Ako veľmi potrebuje modlitbu biskup, kardinál, pápež, aby mohol pomáhať Božiemu ľudu napredovať. Hovorím „pomáhať“, čiže slúžiť Božiemu ľudu, pretože povolanie biskupa, kardinála alebo pápeža je práve toto: byť služobníkom, slúžiť v Kristovom mene. Modlite sa za nás, aby sme boli dobrými služobníkmi. Dobrými služobníkmi, nie dobrými pánmi!

Všetci dohromady, biskupi, kňazi, zasvätené osoby a laici, musíme vydávať svedectvo o jednej Cirkvi vernej Kristovi, pohýnanej túžbou slúžiť bratom a pripravenej s prorockou odvahou vychádzať v ústrety duchovným očakávaniam a potrebám ľudí našich čias. Nech nás Matka Božia sprevádza a ochraňuje na tejto ceste.

 

Pápež František novým kardinálom: „Byť svätými nie je luxus, je to nevyhnutné pre záchranu sveta“

V nedeľu 23. februára Svätý Otec František koncelebroval Eucharistiu v Bazilike sv. Petra spolu s kardinálmi, ktorých kreoval v predchádzajúci deň v rámci verejného konzistória. Okrem členov kardinálskeho zboru z celého sveta bolo prítomných aj 15 oficiálnych delegácií: z Brazílie, Haiti, Burkiny Faso, Kanady, Čile, Veľkej Británie, Nikaraguy, Nemecka, Argentíny, Kórey, Dominikánskej republiky, Vietnamu, Pobrežia Slonoviny, Španielska a Zvrchovaného rádu Maltézskych rytierov. Bazilika bola zaplnená skupinami veriacich, ktoré v Ríme sprevádzajú svojich nových kardinálov. Po liturgických čítaniach zo Siedmej nedele cez rok pápež František predniesol homíliu, ktorej obsah zameral na požiadavku svätosti. Svätosť predstavil ako spoluprácu s Duchom Svätým a ako evanjeliovú požiadavku obrátenia, určenú osobitne novým kardinálom a jemu samému. Vzťahy v ústredí Cirkvi má určovať evanjeliový zákon lásky k nepriateľom a duch nezištnej služby. „Byť svätými nie je luxus, je to nevyhnutné pre záchranu sveta. Toto on nás žiada Pán,“ pripomenul pápež novým kardinálom i všetkým veriacim.

Text homílie v plnom znení:

«Nech nás tvoja pomoc, milosrdný Otče, robí vždy vnímavými na hlas Ducha» (Kolekta). Táto modlitba, prednášaná na začiatku omše, nám poukazuje na zásadne dôležitý postoj: načúvanie Duchu Svätému, ktorý oživuje Cirkev a uvádza ju do pohybu. Svojou tvorivou a obnovujúcou silou Duch vždy posilňuje nádej Božieho ľudu pri putovaní dejinami a ako Paraklétos vždy podopiera svedectvo kresťanov. V tejto chvíli spolu s novými kardinálmi chceme počúvať hlas Ducha, ktorý hovorí cez prednesené slová Písma.

V prvom čítaní zaznela Pánova výzva jeho ľudu: «Buďte svätí, lebo ja, Pán, váš Boh, som svätý» (Lv 19,2). A v evanjeliu Ježiš opäť hovorí: «Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec» (Mt 5,48). Tieto slová sú požiadavkou na všetkých nás, Pánových učeníkov, a dnes sú určené osobitne mne a vám, drahí bratia kardináli, zvlášť vám, ktorí ste sa včera stali členmi Kolégia kardinálov. Napodobňovať Božiu svätosť a dokonalosť sa môže zdať nedosiahnuteľným cieľom. Predsa však, prvé čítanie i evanjelium nám predkladajú konkrétne príklady, aby sa Božie konanie stalo pravidlom nášho konania. No pamätajme, všetci pamätajme, že bez Ducha Svätého by každé naše snaženie vyšlo naprázdno! Kresťanská svätosť nie je v prvom rade naším dielom, ale je ovocím poslušnej oddanosti, ktorú si praje a ktorú zušľachťuje Duch Trojsvätého Boha.

Levitikus hovorí: «Nenos nenávisť vo svojom srdci voči svojmu bratovi ... Nepomsti sa a neprechovávaj hnev... Milovať budeš svojho blížneho...» (Lv 19,17-18). Tieto postoje sa rodia z Božej svätosti. My sme však zvyčajne odlišní, tak sebeckí a pyšní... a predsa nás Božia krása a dobrota priťahuje a Duch Svätý nás môže očisťovať, môže nás premieňať, môže nás stvárňovať deň čo deň. Pracujme na tomto obrátení, obrátení srdca, na obrátení, ktoré my všetci – osobitne vy kardináli a ja – musíme konať. Obrátenie!

V evanjeliu nám aj Ježiš hovorí o svätosti a vysvetľuje nám nový zákon, ten svoj. Robí to prostredníctvom niekoľkých protikladov medzi nedokonalou spravodlivosťou zákonníkov a farizejov a vyššou spravodlivosťou Božieho kráľovstva. Prvý protiklad z dnešnej state sa týka pomsty. «Počuli ste, že bolo povedané: ‚Oko za oko a zub za zub!‘ No ja vám hovorím: ... Ak ťa niekto udrie po pravom líci, nadstav mu aj druhé» (Mt 5,38-39). Nielenže nemáme druhému odplácať zlo, ktoré nám spôsobil, ale musíme sa snažiť vykonať veľkodušné dobro.

Druhý protiklad poukazuje na nepriateľov: «Počuli ste, že bolo povedané: ‚Milovať budeš svojho blížneho a nenávidieť svojho nepriateľa.‘ Ale ja vám hovorím: Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú» (Mt 5,43-44). Od toho, kto ho chce nasledovať, Ježiš žiada, aby miloval toho, kto si to nezasluhuje, bez vynáhrady, pre zaplnenie medzier chýbajúcej lásky, ktoré sú v srdciach, v rodinách, v spoločenstvách a vo svete. Bratia kardináli, Ježiš nás neprišiel vyučovať uhladeným spôsobom, salónnemu správaniu. Kvôli tomuto nebolo potrebné, aby zostúpil z neba a zomrel na kríži. Kristus nás prišiel spasiť, ukázať nám cestu, jedinú únikovú cestu z pohyblivých pieskov hriechu, a touto cestou svätosti je milosrdenstvo, to, ktoré nám on preukázal a každý deň nám ho preukazuje. Byť svätými nie je luxus, je to nevyhnutné pre záchranu sveta. Toto on nás žiada Pán.

Drahí bratia kardináli, Pán Ježiš a Matka Cirkev nás žiadajú s veľkou horlivosťou a zápalom dosvedčovať tieto postoje svätosti. Práve v tomto prídavku nezištnej obetavosti spočíva svätosť kardinála. Preto milujme tých, ktorí sú k nám nepriateľskí, žehnajme tým, ktorí nás ohovárajú, zdravme s úsmevom tých, ktorí si to azda nezasluhujú, netúžme po tom, aby sme sa presadili, ale stavajme poníženosť proti panovačnosti, zabúdajme na utrpené urážky. Nechajme sa vždy viesť Duchom Krista, ktorý seba samého obetoval na kríži, aby sme tak mohli byť „kanálmi“, ktorými prúdi jeho láska. Takýto musí byť prístup a správanie kardinála. Kardinál – a hovorím to osobitne vám, bratia – vstupuje do Rímskej cirkvi, nevstupuje medzi dvoranov. Vyhýbajme sa a navzájom si všetci pomáhajme vyhýbať sa dvorným zvyklostiam a praktikám: intrigám, klebeteniu, šplhaniu, protežovaniu, uprednostňovaniu. Naša reč nech je rečou evanjelia: ‚áno, áno – nie, nie‛; naše postoje postojmi Blahoslavenstiev a náš život životom svätosti. Znovu ťa prosíme, milosrdný Otče, o tvoju pomoc, aby sme boli vždy pozorní na hlas Ducha.

Duch Svätý k nám dnes hovorí aj cez slová sv. Pavla: «Ste Boží chrám ... Boží chrám je svätý – a ním ste vy» (1 Kor 3,16-17). V tomto chráme, ktorým sme my, sa slávi životná liturgia: liturgia dobra, odpúšťania, služby, jedným slovom: liturgia lásky. Tento náš chrám sa stáva znesväteným, keď zanedbávame povinnosti voči blížnemu. Keď v našom srdci nachádza miesto najmenší z našich bratov, je to sám Boh, kto v ňom nachádza miesto. Keď je tento brat ponechaný vonku, je to sám Boh, ktorý je neprijatý. Srdce prázdne na lásku je ako odsvätený kostol, pozbavený posvätnej funkcie a určený na iné ciele.

Drahí bratia kardináli, zostaňme zjednotení v Kristovi a medzi nami! Prosím vás, aby ste stáli blízko pri mne: modlitbou, radou, spoluprácou. A vy všetci, biskupi, kňazi, diakoni, zasvätené osoby a laici, spojte sa vo vzývaní Ducha Svätého, aby bolo Kolégium kardinálov vždy horlivejšie v pastoračnej láske, viac naplnené svätosťou, aby slúžilo evanjeliu a pomáhalo Cirkvi vyžarovať do sveta Kristovu lásku.

 

Pápež dostal dary podpísané Pelém a Ronaldom

Vatikán 22. februára – Vo štvrtok podvečer prijal pápež František vo Vatikáne brazílsku prezidentku Dilmu Rousseffovú, ktorá do Ríma pricestovala pri príležitosti dnešného konzistória. Medzi kardinálmi je totiž odo dnešného dňa aj Mons. Orani Tempesta, arcibiskup Ria de Janeiro.

Podľa vyjadrenia hovorcu Vatikánu P. Federica Lombardiho sa rozhovor pápeža a prezidentky niesol v priateľskej atmosfére. Svätý Otec mal možnosť opäť raz prejaviť svoju náklonnosť a blahoprianie brazílskemu ľudu. V závere stretnutia pozdravil delegáciu, ktorá sprevádzala prezidentku.

Dilma Rousseffová pápežovi odovzdala dar pripomínajúci blížiace sa Majstrovstvá sveta vo futbale, ktoré sa tento rok uskutočnia v Brazílii. Ide o dres brazílskeho tímu s číslom 10 s venovaním brazílskeho futbalistu Pelého: „Pápežovi Františkovi s úctou a obdivom“. Ďalším darom bola futbalová lopta s venovaním brazílskeho hráča Ronalda. Svätý Otec na oplátku podaroval prezidentke umelecký medailón znázorňujúci Anjela pokoja.

Na konzistóriu vo Vatikáne sa zúčastnilo celkovo 15 delegácií. Bola medzi aj delegácia z Haiti na čele s prezidentom Michelom Josephom Martellym. Táto krajina má vôbec prvého kardinála v dejinách, je ním Mons. Chibly Langlois, biskup Les Cayes.

 

20. februára

Homília Svätého Otca: Ježiša spoznávame nasledovaním, nestačí poznať katechizmus

Vatikán 20. februára - Ježiša spoznávame skôr tým, že ho nasledujeme, než štúdiom - povedal Svätý Otec František v homílii pri omši, ktorú slávil dnes ráno v Dome sv. Marty. Každý deň, vysvetlil, sa nás Kristus pýta, kým je pre nás, ale odpovedať môžeme len tým, že žijeme ako jeho učeníci. To, čo kresťanovi umožňuje rozpoznať, kým je v skutočnosti pre neho Ježiš, je skôr život učeníka, než život bádateľa. Ide o putovanie v stopách učiteľa, kde sa môžu krížiť jasné svedectvá a tiež zrady, pády a nové vykročenia, no nie je to prístup čisto intelektuálny. Svätý Otec to vysvetlil na príklade sv. Petra, ktorého dnešné evanjelium (Mk 8,27-33) predstavuje súčasne v pozícii odvážneho svedka – toho, ktorý na otázku Ježiša apoštolom: «A za koho ma pokladáte vy?», hovorí: «Ty si Mesiáš» – a hneď potom v pozícii protivníka, keď sa domnieva, že musí dohovárať Ježišovi, ktorý práve vyhlásil, že musí trpieť a umrieť, aby potom vstal z mŕtvych. Ako ďalej povedal Svätý Otec, „mnohokrát sa Ježiš na nás obracia a pýta sa nás: ‚Za koho ma pokladáš ty?‛, a dostáva tú istú odpoveď ako od Petra, tú, ktorú sme sa naučili z katechizmu“. Ale to nestačí:

„Zdá sa, že na to, aby sme odpovedali na otázku, ktorú všetci v srdci cítime – Kým je pre mňa Ježiš? – nestačí to, čo sme sa naučili a naštudovali z katechizmu, je síce dôležité študovať a poznávať, to však nestačí. Aby sme Ježiša poznali, je nevyhnutné ísť rovnakou cestou, akou prešiel Peter: po tomto ponížení Peter ďalej kráčal s Ježišom, videl zázraky, ktoré Ježiš urobil, videl jeho moc, tiež zaplatil dane, ako mu prikázal Ježiš, ulovil rybu, vzal peniaz, videl mnoho podobných zázrakov. Ale v istom momente Peter Ježiša zaprel, zradil Ježiša, a naučil sa tak náročnému poznaniu – skôr múdrosti než poznaniu – múdrosti sĺz, plaču.“

Ako pápež František ďalej pokračoval, Petrovi, ktorý Ježiša prosil o odpustenie, Ježiš po svojom zmŕtvychvstaní na brehu Tiberiadského jazera predsa len kladie trojnásobnú otázku. A pravdepodobne Peter pri znovupotvrdení svojej totálnej lásky voči svojmu Učiteľovi plače a hanbí sa pri spomienke na svoje trojnásobné zapretie – povedal Svätý Otec.

„Tejto prvej otázke – ‚Kým som pre vás, pre teba? ‛ – položenej Petrovi, sa dá porozumieť len počas kráčania cestou, dlhou cestou, cestou milosti a hriechu, cestou učeníka. Ježiš Petrovi a svojím učeníkom nepovedal ‚Poznaj ma! ‛, ale povedal „Nasleduj ma!“ A toto nasledovanie Ježiša nám dáva Ježiša spoznať. Nasledujme Ježiša s našimi cnosťami, tiež s našimi hriechmi, ale hlavne vždy nasledujme Ježiša. To, čo je nevyhnutné, nie je študovanie vecí, ale život učeníka.“

Je potrebné „denné stretávanie sa s Pánom, každý deň, s našimi víťazstvami i s našimi slabosťami,“ zdôraznil Svätý Otec. Ako však dodal, je to tiež „cesta, po ktorej nemôžeme ísť sami.“ Je nevyhnutné, aby do toho vstúpil Duch Svätý:

„Poznanie Ježiša je darom Otca, to on nám dáva spoznať Ježiša, je to práca Ducha Svätého, ktorý je veľkým pracovníkom. Nie je to žiadny „štrajkovač“, je to veľký pracovník a pracuje v nás neustále. Vykonáva tú prácu, že nám vysvetľuje Ježišovo tajomstvo a dáva nám toto Kristovo zmýšľanie. Hľaďme na Krista, Petra, apoštolov a čujme v našom srdci túto otázku: „Kým som pre teba?“ A tak ako apoštoli prosme Otca, aby nám dal poznanie Krista v Duchu Svätom, aby nám vysvetlil toto tajomstvo.“

 

19. februára

Sviatosť zmierenia témou dnešnej generálnej audiencie

Témou dnešnej katechézy Svätého Otca pri generálnej audiencii bola sviatosť zmierenia. V nadväznosti na úvodné čítanie z Matúšovho evanjelia o uzdravení ochrnutého pápež František poukázal na úlohu Ježiša ako lekára ľudskej duše i tela. Vysvetlil, že sviatosť pokánia a zmierenia je darom, ktorý vychádza z tajomstva Veľkej noci. Poukázal na spojitosť tejto sviatosti so spoločenstvom: pri spovedi kňaz reprezentuje Boha, ale zároveň aj celé spoločenstvo, ktoré sa so svojím členom zmieruje a sprevádza ho na jeho ďalšej ceste obrátenia a dozrievania. Svätý Otec povzbudil veriacich nebáť sa zahanbenia, ktoré pociťuje človek, keď prichádza vyznať svoje hriechy, pretože aj toto má liečivý účinok. Pozval každého zamyslieť sa nad svojou praxou slávenia sviatosti zmierenia. „Keď sa spovedáme, Boh nás objíma a má sviatok,“ povedal pápež František.

V závere audiencie Svätý Otec predniesol osobitnú výzvu za pokoj na Ukrajine, kde si posledné násilné zrážky v Kyjeve vyžiadali už dvadsať obetí. Všetkých zainteresovaných vyzval k ukončeniu násilných akcií a hľadaniu súdržnosti a pokoja krajiny.

Na Námestí sv. Petra boli dnes prítomné aj skupiny zo Slovenska, z Turzovky a Brezna.

Plné znenie katechézy Svätého Otca Františka:

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Prostredníctvom sviatostí kresťanskej iniciácie, krstu, birmovania a Eucharistie, človek dostáva nový život v Kristovi. Zatiaľ máme tento život, ako všetci vieme, „v hlinených nádobách“ (2 Kor 4,7). Sme ešte vystavení pokušeniam, utrpeniu, smrti a z dôvodu hriechu môžeme dokonca tento nový život aj stratiť. Preto Pán Ježiš chcel, aby Cirkev pokračovala v jeho diele spásy aj v prospech svojich členov, osobitne sviatosťou zmierenia a pomazania chorých, ktoré možno označiť spoločným menom ako „sviatosti uzdravenia“. Sviatosť zmierenia je sviatosťou uzdravenia. Keď sa idem spovedať, idem sa dať uzdraviť: dať si uzdraviť dušu, uzdraviť si srdce z niečoho, čo som vykonal a čo nie je v poriadku. Biblický obraz, ktorý najlepšie vystihuje hlboký súvis týchto sviatostí, je príbeh odpustenia a uzdravenia ochrnutého, kde sa Pán Ježiš zjavuje ako lekár duše i tela zároveň (porov. Mk 2,1-12; Mt 9,1-8; Lk 5,17-29).

Sviatosť pokánia a zmierenia vyviera priamo z veľkonočného tajomstva. Bolo to práve vo veľkonočný večer, keď sa Pán zjavil učeníkom zavretým vo Večeradle a po pozdrave «Pokoj vám!» dýchol na nich a povedal: «Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú mu zadržané» (Jn 20,21-23). Tento krok nám odkrýva najhlbšiu dynamiku, obsiahnutú v tejto sviatosti. Ide predovšetkým o skutočnosť, že odpustenie hriechov nie je niečo, čo si môžeme dať sami od seba. Nemôžem povedať: „Odpúšťam si hriechy“. Odpustenie sa žiada, prosí sa od niekoho iného, a v spovedi si prosíme odpustenie od Ježiša. Odpustenie nie je ovocím našich snáh, ale je darom, darom Ducha Svätého, ktorý nás zaplavuje kúpeľom milosrdenstva a milosti, ktorá neprestajne prúdi z otvoreného srdca ukrižovaného a vzkrieseného Krista. Na druhom mieste nám pripomína, že iba vtedy, keď sa necháme zmieriť v Pánovi Ježišovi s Otcom a s bratmi, môžeme byť naozaj v pokoji. A toto sme už všetci v srdci pocítili: keď sa ideme spovedať, ideme s ťarchou v duši, s istou dávkou smútku. A keď prijmeme Ježišovo odpustenie, sme v pokoji, s tým nádherným pokojom duše, ktorý môže dať iba Ježiš, iba on.

Časom prešlo slávenie tejto sviatosti z verejnej formy - keďže na počiatku sa vykonávala verejne - do podoby osobnej, do diskrétnej formy spovede. To však neznamená, že by sa stratil jej cirkevný ráz, ktorý predstavuje životný kontext. Kresťanské spoločenstvo je totiž tým miestom, kde sa sprítomňuje Duch Svätý, ktorý obnovuje srdcia v Božej láske a všetkých bratov zjednocuje v Kristovi Ježišovi. Práve z tohto dôvodu teda nestačí poprosiť Pána o odpustenie vo vlastnej mysli a vo vlastnom srdci, ale je potrebné pokorne a s dôverou vyznať svoje hriechy služobníkovi Cirkvi. V slávení tejto sviatosti kňaz nereprezentuje iba Boha, ale celé spoločenstvo, ktoré si uvedomuje krehkosť každého svojho člena, s pohnutím počúva jeho vyznanie, zmieruje sa s ním, povzbudzuje ho a sprevádza na ceste obrátenia a ľudského i kresťanského dozrievania.

Niekto by mohol povedať: „Ja sa spovedám iba Bohu“. - Isteže, môžeš Bohu povedať „odpusť mi“ a vysloviť svoje hriechy. Naše hriechy sú však aj proti bratom, proti Cirkvi, a preto potrebujeme poprosiť o odpustenie Cirkev i bratov v osobe kňaza. - „Ja sa však hanbím, otče!“ - Aj zahanbenie je dobré, je zdravé mať trochu hanby, pretože zahanbenie je uzdravujúce. O niekom, kto sa nehanbí, hovorievame v mojej vlasti, že je človekom „bez hanby“, je „nehanebník“. Hanba aj prospieva, pretože nás robí pokornejšími. A kňaz prijíma takúto spoveď s láskou a ohľaduplnosťou a v mene Boha odpúšťa. Aj z ľudského hľadiska, kvôli upokojeniu sa, je dobré porozprávať sa s bratom a povedať kňazovi veci, ktoré tak veľmi ťažia moje srdce. A človek cíti, ako sa uvoľňuje pred Bohom, vo vzťahu s Cirkvou, s bratmi.

Nebojme sa spovede! Kto stojí v rade na spoveď, pociťuje všetky tieto veci, aj zahanbenie, zo spovede však vychádza slobodný, veľký, zbavený hriechov, belostný, šťastný. V tomto tkvie krása spovede! Chcel by som sa vás opýtať, neodpovedajte však nahlas, ale každý vo svojom srdci: Kedy si sa naposledy vyspovedal, vyspovedala? Všetci premýšľajme... Sú to dva dni? Dva týždne? Dva roky? Dvadsať, štyridsať rokov? Každý nech si to zráta a nech si odpovie, kedy sa naposledy spovedal. A ak odvtedy uplynulo veľa času, nestrácaj ani deň, choď do toho s vedomím, že kňaz bude dobrý. Je tam Ježiš, a Ježiš je lepší ako kňazi, a Ježiš ťa prijme. Prijme ťa s veľkou láskou. Buď odvážny a choď na spoveď!

Drahí priatelia, sláviť sviatosť zmierenia znamená byť pritúlení vo vrúcnom objatí, ktoré je objatím nekonečného Otcovho milosrdenstva. Spomeňme si na to nádherné podobenstvo o synovi, ktorý odišiel z domu s peniazmi, ktoré zdedil, všetky premrhal a potom, keď už nemal nič, rozhodol sa vrátiť domov, nie však ako syn, ale ako sluha. V srdci si niesol veľkú vinu a veľkú hanbu. Prekvapením bolo, keď začal hovoriť a prosiť o odpustenie, že Otec ho nenechal dohovoriť. Objal ho, pobozkal a pripravil oslavu. Poviem vám: zakaždým, keď sa spovedáme, Boh nás objíma a má sviatok! Vykročme po tejto ceste. Nech vás Boh žehná.“

Výzva pre Ukrajinu:

V závere generálnej audiencie pápež František predniesol nasledovnú výzvu: „So znepokojením sledujem, čo sa v týchto dňoch odohráva v Kyjeve. Uisťujem ukrajinský ľud o mojej blízkosti a prosím za obete násilností, za ich rodiny a za zranených. Vyzývam všetky strany k zastaveniu všetkých násilných akcií a k hľadaniu svornosti a pokoja v krajine.“

Pozdravy prítomným skupinám:

Svätý Otec na Námestí sv. Petra pozdravil aj účastníkom dvoch podujatí, ktoré sa v týchto dňoch konajú v Ríme: „Pozdravujem účastníkov sympózia «Sacrosanctum concilium – vďačnosť a záväzok voči veľkému posunu cirkevného spoločenstva», ktorých sprevádza kardinál Antonio Cañizares Llovera, prefekt Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí, ako aj tých, ktorí sa zúčastňujú na plenárnom zasadnutí Pápežskej akadémie pre život pri 20. výročí jej založenia, a povzbudzujem ich, aby pokračovali v ich hodnotnej práci v službe evanjeliu života.“

Trojdňové sympózium pri príležitosti 50. výročia Konštitúcie Druhého vatikánskeho koncilu o posvätnej liturgii Sacrosanctum concilium sa začalo včera na Pápežskej Lateránskej univerzite v Ríme. Organizuje ho Kongregácia pre Boží kult a disciplínu sviatostí v spolupráci s Pápežskou saleziánskou univerzitou.

Pred udelením apoštolského požehnania sa pápež František ako zvyčajne pozdravil mladých, chorých a mladomanželov: „Nech Panna Mária pomáha vám, drahí mladí, vždy viac pochopiť hodnotu obety vo vašej ľudskej a kresťanskej formácii. Nech podporí vás, drahí chorí, aby ste čelili bolesti a chorobe s pokojom a silou. A nech vedie vás, drahí mladomanželia, aby ste postavili vaše rodiny na solídnom základe vernosti Božej vôli.“

 

18. februára

Svätý Otec v homílii: Pokušenia zdoláme iba ak načúvame Božiemu slovu

 

Odolať zvodom pokušení dokážeme len vtedy, keď načúvame Ježišovmu slovu. Toto je nosná myšlienka homílie Svätého Otca Františka z rannej svätej omše v Dome sv. Marty dnes 18. februára 2014. Pán nám vždy umožňuje dôverovať, aj napriek našej slabosti, a otvára nám horizont, ktorý prekračuje naše limity.Pokušenie sa predstavuje ako neškodná príťažlivosť, premieňa sa však nakoniec na klietku. Človek, hluchý na Božie slovo sa často namiesto úniku z nej snaží svoje otroctvo bagatelizovať. Svätý Otec v čítaní z Jakubovho listu (Jak 1,12-18) zdôraznil pravdivosť tvrdenia, že nikdy človeka nepokúša Boh, ale jeho vlastná žiadostivosť. Poukázal aj na reťaz následkov plynúcich zo žiadostivosti, ktorá po tom, ako «počne a porodí hriech, a keď je hriech dokonaný, splodí smrť».

„Odkiaľ pochádza pokušenie? Ako v nás pôsobí? Apoštol nám hovorí, že nepochádza od Boha, ale z našich vášní, z našich vnútorných slabostí, zranení, ktoré v nás zanechal prvotný hriech: odtiaľto, z týchto vášní, pramení pokušenie. Je zaujímavé, že pokušenie má tri charakteristiky: rastie, šíri nákazu a ospravedlňuje samo seba. Rastie: začína v pokojnom ovzduší a narastá. To isté hovoril sám Ježiš, keď rozprával podobenstvo o pšenici a kúkoli: pšenica rástla, ale aj kúkoľ, ktorý zasial nepriateľ. Pokušenie tak narastá: rastie a rastie. A ak ho niekto nezastaví, zaberie všetko.“

Pokušenie, ako pokračuje pápež František, si navyše „hľadá niekoho ďalšieho, kto by mu robil spoločnosť, je nákazou“ a „v tomto raste a infikovaní nás pokušenie uzatvára do prostredia, odkiaľ nemožno tak ľahko uniknúť“. Taká je skúsenosť apoštolov z dnešného evanjelia (Mk 8,14-21), ktorí sa pred očami Majstra navzájom obviňujú, že na palubu lode nepriniesli chlieb. Ako pripomína Svätý Otec, Ježiš ich, možno pousmejúc sa nad týmto hašterením, vyzýva chrániť sa „kvasu farizejov a Herodesa“. Ale apoštoli, ktorí tak trochu nástoja na svojom, bez toho, aby ho počúvali, „sa tak veľmi zaoberajú otázkou, čia je to vina, že nie je chlieb, až napokon nemali ani priestor, ani čas a ani svetlo pre Božie slovo“, povedal pápež.

„A tak, keď sa nachádzame v pokušení, nepočujeme Božie slovo: nepočujeme ho. Nerozumieme. Ježiš im musel pripomenúť rozmnoženie chlebov, aby sa dostali von z toho kruhu, pretože pokušenie nás uzatvára, zbavuje nás všetkej prezieravosti, uzatvára nám každý horizont, a tak nás vedie k hriechu. Keď sa nachádzame v pokušení, zachráni nás jedine Božie slovo, Ježišovo slovo. Počúvajme toto slovo, ktoré nám otvára horizont. On je vždy ochotný nás učiť, ako uniknúť pred pokušením. Ježiš je veľký, pretože nám nielenže umožňuje uniknúť pred pokušením, ale dodáva nám väčšiu dôveru.“

Táto dôvera, podotýka pápež František, je veľkou silou, keď sme v pokušení: „Pán nás očakáva, verí nám, takto pokúšaným, hriešnym, a vždy nám otvára obzory“. Naopak, diabol svojím pokúšaním všetko uzatvára a vytvára ovzdušie podobné tomu, aké bolo na lodi apoštolov, tvrdí Svätý Otec. Nenechať sa uväzniť týmto typom ovzdušia je možné iba vtedy, keď „počúvame Ježišovo slovo“:

„Prosme Pána, aby nám vždy, keď sme v pokušení, povedal tak, ako to urobil v prípade učeníkov so svojou trpezlivosťou: «Zastav sa, upokoj sa. Pamätaj na to, čo som s tebou spravil v tej chvíli, v tom čase, pamätaj na to. Zodvihni oči, pozri sa na horizont, nezatváraj ich, neuzatváraj sa a choď vpred.» A toto Slovo nás zachráni pred pádom do hriechu vo chvíli pokušenia.“

 

17. februára

Pondelková ranná homília: Trpezlivosť Božieho ľudu

Cirkev kráča vpred vďaka trpezlivosti Božieho ľudu, ktorý s vierou znáša každodenné skúšky života. Tejto téme sa pápež František venoval v rannej homílii v pondelok 17. februára 2014 v kaplnke Domu sv. Marty. „Trpezlivosť nie je rezignovanou odovzdanosťou, je to niečo iné“, zdôraznil Svätý Otec, komentujúc čítanie z Listu sv. Jakuba (Jak 1,1-11), ktoré hovorí: „pokladajte to len za radosť, keď podstúpite všelijaké skúšky.“ Toto sa zdá byť pozvaním stať sa fakírom, no nie je to tak. Trpezlivosť, znášanie skúšok, toho, čo nám nie je po vôli, je dozrievaním nášho života. Kto nemá trpezlivosť, chce všetko hneď, všetko urýchlene. Kto nepozná túto múdrosť trpezlivosti, je človekom vrtošivým, tak ako vrtošivé deti, pre ktoré nič nie je dobré. „Človek, ktorý nemá trpezlivosť, je osobou, ktorá nerastie, ktorá zostáva v detských vrtochoch, ktorá nevie brať život tak, ako prichádza. Buď toto, alebo nič! Je to jedno z pokušení: stať sa vrtošivými.“ Pápež František zároveň upozornil aj na ďalšie pokušenie tých, ktorým chýba trpezlivosť, pokušenie „všemohúcnosti“ v zmysle chcieť niečo ihneď, tak ako to bolo u tých farizejov, ktorí od Ježiša požadovali znamenie z neba: chceli vidieť nejaký div, zázrak (porov. Mk 8,11-13).

„Pletú si Božie spôsoby so spôsobmi čarodejníka. A Boh nekoná ako dajaký čarodejník. Boh má svoj spôsob postupovania: Božiu trpezlivosť. Aj on má trpezlivosť. Zakaždým, keď pristupujeme k sviatosti zmierenia, spievame hymnus na Božiu trpezlivosť! S koľkou trpezlivosťou nás Pán berie na svoje plecia! Kresťanský život musí byť nesený touto hudbou trpezlivosti, pretože práve toto bola hudba našich otcov, Božieho ľudu, tých, ktorí verili v Božie slovo, ktorí sa riadili prikázaním, ktoré Pán dal nášmu otcovi Abrahámovi: «Kráčaj predo mnou a buď bezúhonný»“.

Boží ľud si veľa vytrpel, pokračoval ďalej pápež odvolávajúc sa na List Hebrejom. Boli prenasledovaní, zabíjaní, ale „mali tú radosť, že mohli z diaľky pozdraviť Božie prisľúbenia“. Toto je tá trpezlivosť, ktorú máme mať v skúškach: trpezlivosť dospelých a trpezlivosť Boha, ktorý nás nesie na svojich pleciach. A toto je trpezlivosť nášho ľudu.

„Aký trpezlivý je náš ľud! Ešte aj dnes! Keď ideme do farností a nachádzame ľudí, ktorí trpia, majú problémy, majú postihnuté dieťa alebo majú nejakú chorobu, no trpezlivo kráčajú životom. Nežiadajú znamenia ako tí z Evanjelia, ktorí si žiadali znamenie, hovorili: ‚Ukážte nám znamenie!‛ - Nie, nežiadajú ho, ale vedia čítať znamenia čias: vedia, že keď pučí figovník, prichádza jar. Vedia to rozlíšiť. Naopak, títo nedočkavci z dnešného Evanjelia, ktorí chceli znamenie, nevedeli čítať znamenia čias, a preto nespoznali Ježiša.“

Pápež uzavrel svoju homíliu chválou „nášho ľudu, ľudí trpiacich, ktorí trpia pre mnohé veci, ale nestrácajú úsmev viery, majú radosť viery.“

„A títo ľudia - tento náš ľud v našich farnostiach, v našich inštitúciách, toľko ľudu - oni sú tí, čo udržujú Cirkev svojou svätosťou, ustavičnou a každodennou. Bratia, «pokladajte to len za radosť, keď podstúpite všelijaké skúšky, veď viete, že skúška vašej viery prináša vytrvalosť. A vytrvalosť sa má ukázať v dokonalých skutkoch, aby ste boli dokonalí a neporušení a v ničom nezaostávali» (Jak 1,2-4). Kiež nám Pán všetkým dá trpezlivosť Božiu, radostnú trpezlivosť, trpezlivosť práce, trpezlivosť pokoja, dá nám Božiu trpezlivosť, tú, ktorú má on, a dá nám trpezlivosť nášho verného ľudu, ktorá je taká príkladná.“

 

16. februára

Pápež František na Anjel Pána: Zbavme sa ohovárania a staneme sa svätými!

Vatikán 16. februára 2014 - Aj slová môžu zabíjať; zbavme sa ohovárania a staneme sa svätými! Povedal pápež František v dnešnom príhovore pred modlitbou Anjel Pána. Komentujúc úryvok Matúšovho evanjelia z liturgie slova 6. nedele v cezročnom období (Mt 5, 17-37) Svätý Otec objasnil Ježišovo chápanie Zákona. Zdôraznil, že „Ježišovi nezáleží len na dodržiavaní disciplíny a na vonkajšom správaní. Ide ku koreňu, zameriava sa predovšetkým na úmysel, a teda na ľudské srdce“. Tieto slová pápeža si „naživo“ vypočulo 50-tisíc ľudí, ktorí v dnešný slnečný deň zaplnili priestranstvo Berniniho kolonády a spestrili ho svojimi vlajkami, transparentmi či balónmi. Vynímali sa medzi nimi české zástavy početnej skupiny pútnikov z Českej republiky, ktorým pápež František venoval po modlitbe osobitný pozdrav. Nasleduje plné znenie príhovoru Svätého Otca:

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň! Evanjelium tejto nedele patrí ešte k tzv. Reči na vrchu, prvej veľkej Ježišovej kázni. Dnešnou témou je vzťah Ježiša voči židovskému Zákonu. Hovorí: «Nemyslite si, že som prišiel zrušiť Zákon alebo Prorokov; neprišiel som ich zrušiť, ale naplniť» (Mt 5,17). Ježiš nechce zrušiť prikázania, ktoré dal Boh skrze Mojžiša, ale chce, aby sa napĺňali. A hneď dodáva, že toto «naplnenie Zákona» vyžaduje väčšiu spravodlivosť, autentickejšie dodržiavanie. Svojim učeníkom hovorí: «Ak vaša spravodlivosť nebude väčšia ako spravodlivosť zákonníkov a farizejov, nevojdete do nebeského kráľovstva» (Mt 5,20).

Ale čo znamená to «naplnenie Zákona»? A na čom sa zakladá tá väčšia spravodlivosť? Ježiš nám odpovedá na niekoľkých príkladoch. Ježiš bol praktický, vždy hovoril na príkladoch, aby mu porozumeli. Začína piatym prikázaním Desatora: «Počuli ste, že otcom bolo povedané: »Nezabiješ!« No ja vám hovorím: Pred súd pôjde každý, kto sa na svojho brata hnevá» (porov. verše 21-22). Týmto nám Ježiš pripomína, že aj slová môžu zabiť! Čo znamená, keď sa povie, že tá osoba má jazyk hada? Znamená to, že jej slová zabíjajú! Z tohto dôvodu nielenže nesmieme ohrozovať život blížneho, ale ani prechovávať voči nemu jed hnevu a zraňovať ho klebetením. Ani hovoriť o ňom zlé veci. Dostávame sa k ohováraniu. Aj klebety môžu zabíjať, pretože ničia povesť ľudí! Ohováranie je veľmi zlé! Spočiatku sa to môže zdať pekné, dokonca aj zábavné, ako nejaký bonbónik. Ale nakoniec to naplní naše srdce horkosťou a otrávi nás. Poviem vám pravdu, a som o tom presvedčený, že keby si každý z nás dal predsavzatie zbaviť sa ohovárania, stane sa svätým! Je to pekná cesta! Chceme sa stať svätými? Áno, alebo nie? (Námestie odpovedá: Áno!) Chceme žiť v závislosti na klebetení ako na zlozvyku? Áno, alebo nie? (Námestie: Nie!) Takže sme sa dohodli: Žiadne klebetenie!

Ježiš ponúka tým, ktorí ho nasledujú, dokonalosť lásky: lásky, ktorej jedinou mierou je, že je bez hraníc, ide za akúkoľvek vypočítavosť. Láska k blížnemu je základný postoj, o ktorom Ježiš hovorí, že náš vzťah s Bohom nemôže byť úprimný, ak sa nechceme zmieriť s blížnym. Hovorí: «Keď teda prinášaš dar na oltár a tam si spomenieš, že tvoj brat má niečo proti tebe, nechaj svoj dar tam pred oltárom a choď sa najprv zmieriť so svojím bratom» (vv. 23-24). Preto sme vyzývaní zmieriť sa s našimi bratmi skôr, ako prejavíme našu vernosť Pánovi v modlitbe.

Z tohto všetkého je zrejmé, že Ježišovi nezáleží len na dodržiavaní disciplíny a na vonkajšom správaní. On ide ku koreňu Zákona, zameriava sa predovšetkým na úmysel, a teda na ľudské srdce, odkiaľ pochádzajú naše skutky, dobré či zlé. Na dosiahnutie dobrého a čestného správania nepostačujú právne normy, ale je potrebná hlboká motivácia, prejav skrytej múdrosti, Božej múdrosti, ktorú môžeme prijať skrze Ducha Svätého. A my sa môžeme, skrze vieru v Krista, otvoriť pôsobeniu Ducha Svätého, ktorý nám umožňuje prežívať Božiu lásku. Vo svetle tohto učenia sa každý predpis javí vo svojom plnom význame ako požiadavka lásky, a všetky predpisy sa spájajú v najväčšom prikázaní: miluj Boha celým svojím srdcom a miluj svojho blížneho ako seba samého.“

Po modlitbe Anjel Pána a po požehnaní Svätý Otec adresoval zhromaždeniu niekoľko osobitných pozdravov: „S láskou pozdravujem všetkých prítomných Rimanov a pútnikov, rodiny, farnosti, mládež z mnohých krajín celého sveta. Osobitne pozdravujem veľkú skupinu veriacich z Českej republiky, ktorí sprevádzali svojich biskupov na ich návšteve Ad limina.“

Celkom na záver Svätý Otec veriacim pod oknami Apoštolského paláca tradične poprial peknú nedeľu, dobrú chuť k obedu a rozlúčil sa jednoduchým „Dovidenia“!

 

 

14. februára

Na sviatok sv. Valentína sa pápež František stretol so snúbencami

 

Vatikán 14. februára 2014 - Na Námestí sv. Petra sa dnes na sviatok svätého Valentína zišlo viac ako 20-tisíc snúbencov, aby sa stretli so Svätým Otcom a prijali jeho povzbudenie na cestu spoločného života. Pápež František odpovedal na otázky, ktoré mu predložili vybrané páry. Snúbenci, ktorí pricestovali z vyše 30 krajín na pozvanie Pápežskej rady pre rodinu, tak svojou prítomnosťou vydali svedectvo o hodnotách, na ktorých hodlajú budovať svoje manželstvo a rodinu.

Program pripravený pre snúbencov začal o 11. hod. a bol sprevádzaný hudobnými a choreografickými vystúpeniami rôznych umelcov. V rámci očakávania príchodu Svätého Otca vystúpili so svojimi svedectvami mladé páry, ale aj manželské dvojice, ktoré sa podelili so svojimi životnými príbehmi. Manželský pár Fiorella a Andrea, žijúci v Ríme, ktorí sú spolu viac ako 35 rokov, povzbudili mladých, aby sa so všetkým obracali na Pána. Vydali svedectvo, že počas spoločného života sa snažili a snažia riadiť pravidlom: Kde nie je láska, vlož tam lásku a nájdeš lásku.

Ako ďalší sa prihovoril mladý anglo-americký pár Robert a Constance, pôsobiaci v Taliansku. Zaspomínali si na svoje prvé stretnutie a podelili sa s tým, ako ich vzťah rástol na každodenných situáciách a zážitkoch, ktoré spoločne prežívali. Najviac ich však spojila a zjednotila spoločná viera, po tom, čo sa Constance stala katolíčkou.

Mladí okolo 12:30 hod. potleskom privítali Svätého Otca, ktorému páry mohli predložiť svoje otázky, dôležité pre ich budúci spoločný život. Svätému Otcovi a snúbencom sa prihovoril aj predseda Pápežskej rady pre rodinu Mons. Vincenzo Paglia, ktorý s radosťou konštatoval, že kvôli veľkému záujmu snúbencov sa stretnutie neuskutočnilo v Aule Pavla VI., ale na Svätopeterskom námestí. Každý pár dostal ako symbolický darček malý biely vankúš s erbom pápeža Františka, ktorý im má v ich svadobný deň pripomenúť toto stretnutie so Svätým Otcom.

Ako prvý sa Svätému Otcovi predstavil pár zo Španielska Nicolas a Marie. Ako povedali, uvedomujú si, že sobáš je vážny krok. Neviazať sa na celý život sa zdá byť jednoduchšie, no napriek tomu cítia túžbu povedať si „áno“ a nepodľahnúť individualizmu a pohodliu. O radu Svätého Otca poprosili aj snúbenci Stefano a Valentina z Talianska, ktorí sa rozhodli kráčať spoločnou cestou s Bohom. Stefan dodáva, že po svojom obrátení si začal vážiť jednoduché veci a emócie a vnímať za tým Božie dary. Pár spomenul, že napriek svojim rozdielom túži mať rodinu založenú na vzájomnej láske a harmónii a na troch dôležitých slovách, ktoré Svätý Otec ustavične pripomína: ďakujem, prepáč a prosím. Ako posledný pár boli mladí snúbenci z Toskánska, Miriam a Marco, ktorí dodávajú, že manželstvo neznamená len dať zbohom slobode, ale predstavuje vzdanie si vzájomnej úcty pred oltárom a pred Bohom.

V závere snúbenci predložili svoje prosby Bohu v rôznych svetových jazykoch, spolu so Svätým Otcom sa pomodlili Otče náš a prijali jeho požehnanie.

 

Dojmy účastníka zo Slovenska

 

Na svätovalentínskom stretnutí so Svätým Otcom sa zúčastnilo aj niekoľko párov zo Slovenska. Hugo a Marta majú svadbu naplánovanú na júl. Čo si zo slov Svätého Otca odnesú do spoločného života? „Osobne ma veľmi oslovila tá zmena Otčenáša, ktorú navrhol Svätý Otec, s tým, že sa máme modliť nielen za chlieb náš každodenný, ale aj za lásku našu každodennú. Čiže vo vzťahu, tak ako Svätý Otec spomínal, nejde iba o to dostať sa nejako na tú svadbu, ale potom každý deň obnovovať a prosiť Boha, aby nám dával každé ráno a do každého dňa novú dávku čerstvej autentickej lásky.“

 

Nasleduje plné znenie odpovedí Svätého Otca na otázky snúbencov:

 

Otázka č. 1: Strach zo slova „navždy”

 

Vaša Svätosť, mnohí si dnes myslia, že sľúbiť si vernosť na celý život, je príliš náročné počínanie, mnohí sa domnievajú, že výzva spolužitia navždy je krásna, očarujúca, ale aj náročná, takmer nemožná. Poprosili by sme Vás o radu, aby ste nám to objasnili.

 

Ďakujem vám za vaše svedectvo a za otázku. Objasním vám, že otázky mi poslali vopred, to je pochopiteľné, aby som mohol reflektovať a premyslieť si trochu dôkladnejšiu odpoveď.

 

Je dôležité pýtať sa, či je možné milovať sa „navždy“. Toto je otázka, ktorú si musíme klásť: Je možné milovať sa navždy? Dnes sa mnoho ľudí bojí robiť rozhodnutia definitívne. Jeden mladík povedal svojmu biskupovi: „Chcem sa stať kňazom, ale len na desať rokov.“ Mal strach z definitívneho rozhodnutia! Ale toto je všeobecný strach, vlastný našej kultúre. Robiť rozhodnutia na celý život sa zdá nemožné. Dnes sa všetko rýchlo mení, nič dlho nevydrží. A táto mentalita privádza mnohých, ktorí sa pripravujú na manželstvo ku konštatovaniu: „Budeme spolu, pokiaľ nám vydrží láska.“ A potom? „Pozdravujem, dovidenia.“ A takto manželstvo končí. Čo to je? Len nejaký cit, psychofyzický stav? Iste, ak je to tak, nie je možné budovať na niečom pevnom. Ale keď je láska vzťah, potom je to skutočnosť, ktorá rastie, a dá sa obrazne povedať, že sa buduje ako dom. Rastie a buduje sa ako dom!

 

A dom sa buduje spoločne, nie každý po svojom! Budovať tu znamená podporovať rast a napomáhať mu. Drahí snúbenci, vy sa pripravujete, aby ste rástli spolu, aby ste postavili tento dom, v ktorom budete žiť navždy spolu. Nechcete ho postaviť na piesku citov, ktoré prichádzajú a odchádzajú, ale na skale pravej lásky, lásky, ktorá prichádza od Boha. Rodina vzniká z tohto projektu lásky, chce rásť, ako sa stavia dom, ktorý je miestom lásky, pomoci, nádeje a opory. Všetko spolu: láska, pomoc, nádej, opora! Ako je Božia láska trvalá a navždy, tak chceme, aby aj láska, na ktorej je založená rodina, bola stabilná a navždy. Prosím vás, nemôžeme sa nechať premôcť „kultúrou provizórnosti“! Tou kultúrou, ktorá nás dnes všetkých zasahuje. Toto nie!

 

Teda ako sa vyliečiť zo strachu z onoho „navždy“? Ako sa lieči tento strach zo slova „navždy“? Lieči sa spoliehaním sa na Pána Ježiša, deň po dni, v živote, ktorý sa stane každodennou duchovnou cestou, tvorenou z krokov, z malých krokov, krokov spoločného rastu, urobených v snahe stať sa zrelými ženami a mužmi viery. Preto, drahí snúbenci, to „navždy“ nie je len otázkou trvania! Manželstvo nie je vydarené už len tým, že trvá, ale je dôležitá jeho kvalita. Byť spolu a vedieť sa milovať navždy je výzva adresovaná kresťanským manželom. Prichádza mi na myseľ zázrak rozmnoženia chlebov. Aj kvôli vám Pán môže znásobiť vašu lásku a darovať vám ju novú a krásnu každý deň.

 

Má jej nekonečné zásoby! On vám dá lásku, ktorá je základom vášho manželstva a každý deň ho obnoví, posilní. A to o to viac, keď rodina rastie s deťmi. Na tejto ceste je nevyhnutná modlitba. Stále on za ňu a ona za neho a obidvaja spolu. Proste Ježiša, aby rozmnožoval vašu lásku. V modlitbe Pána hovoríme: „Chlieb náš každodenný daj nám dnes.“ Manželia sa môžu naučiť modliť aj takto: „Pane, daj nám dnes našu každodennú lásku“, pretože každodenná láska manželov je ich chlieb. Skutočný chlieb duše, ktorý ich posilňuje, aby išli ďalej! Môžeme si vyskúšať túto modlitbu, aby sme vedeli, či ju poznáme: „Pane, daj nám dnes našu každodennú lásku“. Všetci spolu: „Pane, daj nám dnes našu každodennú lásku“. Toto je modlitba snúbencov a manželov. Nauč nás milovať sa navzájom, mať sa radi! Čím viac sa budete zverovať jemu, tým viac bude vaša láska „navždy“, bude schopná obnovovať sa a víťaziť nad každou ťažkosťou. Toto som vám chcel povedať v odpovedi na túto otázku. Ďakujem!

 

2. otázka: Žiť spolu: „štýl“ manželského života

 

Vaša Svätosť, spoločné prežívanie každodennosti je krásne, dáva radosť, oporu. No je to úloha, ku ktorej sa treba vedieť postaviť. Myslíme si, že je potrebné učiť sa vzájomnej láske. Je to istý „štýl“ života vo dvojici, istá spiritualita každodennosti, ktorej sa chceme naučiť. Mohli by ste nám v tomto pomôcť, Svätý Otec?

 

Žiť spolu, to je umenie, cesta trpezlivá, krásna a očarujúca. Nekončí sa tým, že získate jeden druhého... Naopak, práve tam sa to začína! Toto každodenné putovanie má svoje pravidlá, ktoré sa dajú zhrnúť do tých troch slov, ktoré si spomenul, slová, ktoré som už veľakrát opakoval rodinám: prosím, čiže môžem, ďakujem a prepáč.

 

Môžem, prosím. – To je ohľaduplná prosba, aby sme mohli vstúpiť do života niekoho iného s úctou a pozornosťou. Treba sa naučiť poprosiť: môžem toto urobiť? Bude sa ti páčiť, keď to urobíme takto? Že sa pustíme do tejto veci, že budeme takto vychovávať deti? Chceš, aby sme dnes večer išli von? Skrátka, prosiť o dovolenie znamená vedieť vstúpiť s úctivosťou do života druhých. Dobre si to uvedomte: vedieť s úctou vstúpiť do života druhých! Nie je to ľahké. Nie je to jednoduché!

 

Občas používame i hrubé spôsoby, ako v nejakých horských bagančiach. Pravá láska sa nepresadzuje tvrdosťou a agresivitou. V Kvietkoch sv. Františka nájdeme takéto vyjadrenie: «Vedz, že zdvorilosť je jednou z Božích vlastností ... a zdvorilosť je sestrou dobročinnosti, ktorá uháša nenávisť a udržiava lásku» (kap. 37). Áno, zdvorilosť udržiava lásku. A dnes v našich rodinách, v našom svete, často násilnom a arogantnom, potrebujeme mnoho zdvorilosti. A toto môže začať doma.

 

Ďakujem. – Zdá sa ľahké vysloviť toto slovo, no vieme, že to tak nie je... Je to však dôležité! Učíme ho deti, ale potom ho zabúdame! Vďačnosť je dôležitý cit! Jedna starenka v Buenos Aires mi raz povedala: „Vďačnosť je kvet, ktorý vyrastá z jemnej zeme“. Je potrebná táto jemnosť duše, aby rástol tento kvet. Spomínate si na Lukášovo evanjelium? Ježiš uzdraví desiatich malomocných, no iba jeden z nich sa potom vráti, aby sa Ježišovi poďakoval. A Pán hovorí: A kde sú ostatní deviati? Toto platí aj pre nás: vieme poďakovať? Vo vašom vzťahu, a zakrátko vo vašom manželskom živote, je dôležité mať živo na pamäti, že ten druhý je darom Božím, a na Božie dary sa odpovedá „Ďakujem!“ Na Božie dary sa odpovedá „Ďakujem!“ A v tomto vnútornom postoji si máme vzájomne ďakovať, za každú vec. Nie je to akési zdvorilostné slovo, ktoré používame voči cudzím ako prejav vychovanosti. Treba si vedieť navzájom ďakovať, aby sa spoločnému manželskému životu dobre darilo.

 

Tretie slovo: Prepáč. – V živote robíme mnoho, mnoho chýb. Robíme ich všetci. Je tu azda niekto, kto nikdy neurobil chybu? Zdvihnite ruku, ak je tu niekto taký, človek, čo nikdy neurobil chybu. Všetci ich robíme! Všetci! Azda niet takého dňa, v ktorom by sme neurobili nejakú chybu. Biblia hovorí: „Ten najspravodlivejší hreší sedem ráz za deň“. A takto aj my robíme chyby... Tu vidno nevyhnutnosť používať to jednoduché slovko: „prepáč“. V princípe, každý z nás je schopný obviňovať druhého, aby sám seba ospravedlnil a nemusel povedať „prepáč“. Toto sa začalo u nášho otca Adama, keď sa ho Boh pýtal: „Adam, ty si jedol z toho ovocia?“ „Ja? Ja nie! To ona mi ho dala!“ Obviniť druhého, aby sme nemuseli povedať „prepáč“, „odpusť“. Je to starý príbeh! Je to inštinkt, ktorý stojí pri zrode toľkých katastrof. Učme sa vedieť uznať naše pochybenia a prosiť o odpustenie. „Prepáč, že som dnes zvýšil hlas“, „prepáč, že som prešiel bez pozdravu“, „prepáč, že som sa oneskoril“, „prepáč, ak som bol tento týždeň príliš bez reči“, „ak som priveľa rozprával a vôbec nepočúval“, „prepáč, zabudol som“, „prepáč, bol som nahnevaný, a tak som sa s tebou pochytil“... Toľko tých „prepáč“ môžeme denne povedať. Aj takto rastie kresťanská rodina.

 

Vieme všetci, že neexistuje ideálna rodina, a ani ideálny manžel alebo ideálna manželka. Nehovoriac o ideálnej svokre! (smiech) Existujeme my, hriešnici. Ježiš, ktorý nás dobre pozná, nás učí tajomstvu: nikdy neskončiť deň bez slova zmierenia, bez toho, aby sa pokoj vrátil do nášho domu, do našej rodiny. Je to bežné medzi manželmi, že sa vyskytnú zvady, vždy sa niečo nájde: pohádali sme sa... Možno ste sa pohnevali, možno letel tanier, no prosím vás, pamätajte na jedno: nikdy neskončite deň bez udobrenia. Nikdy, nikdy, nikdy! Toto je to tajomstvo, tajomstvo udržania lásky. A na udobrenie sa netreba robiť krasorečnenie... Neraz postačí gesto... a pokoj je na svete. Nikdy nezakonči deň v hneve, pretože ak ho skončíš bez uzmierenia, to, čo v sebe budeš mať na druhý deň, bude chladné a tvrdé, a bude to ťažšie sa udobriť. Pamätajte si to dobre: nikdy nezakončite deň bez uzmierenia! Ak sa naučíme prosiť o odpustenie a odpúšťať si navzájom, manželstvo vytrvá a bude sa mu dariť. Keď prichádzajú na audiencie alebo na omšu tu do Domu sv. Marty starší manželia, ktorí slávia 50-ku, dávam im otázku: „Kto znášal koho?“ A to je krásne! Pozerajú po sebe, pozerajú na mňa, a hovoria mi: „Nuž, obaja!“ A toto je krásne! Toto je krásne svedectvo!

 

Otázka č. 3: Štýl slávenia svadby

 

Vaša Svätosť, v týchto mesiacoch robíme veľké prípravy spojené s našou svadbou. Môžete nám dať nejakú radu, ako dobre osláviť našu svadbu?

 

Urobte to tak, aby to bol skutočný sviatok, pretože svadba je sviatok, kresťanský sviatok, nie nejaká svetská oslava! Najhlbší dôvod na radosť z toho dňa nám predkladá Jánovo evanjelium. Spomínate si na zázrak na svadbe v Káne? V istej chvíli chýba víno, slávnosť sa zdá byť pokazená. Predstavte si končiť hostinu pri pití čaju. To nejde! Bez vína nie je hostina! Na Máriin podnet sa Ježiš v tej situácii po prvýkrát zjavuje a dáva znamenie: premieňa vodu na víno, a tým zachraňuje svadobnú hostinu. Čo sa stalo v Káne pred dvetisíc rokmi, stáva sa v skutočnosti na každej svadobnej hostine: to, čo urobí vašu svadbu plnohodnotnou a naozaj opravdivou, bude prítomnosť Pána, ktorý sa zjavuje a dáva svoju milosť. Jeho prítomnosť dáva „dobré víno“, on je tým tajomstvom plnej radosti, ktorá skutočne ohrieva srdce. Je to prítomnosť Ježiša na tejto hostine. Nuž, nech je to pekná hostina, a nech je s Ježišom. Nie v svetskom duchu! Nie! To sa cíti, keď je tam Ježiš prítomný.

 

Súčasne však bude dobre, keď bude vaša svadba striedma a dá vyniknúť tomu, čo je naozaj dôležité. Niektorí sú viac ustarostení vonkajšími vecami, ako pohostenie, fotografie, oblečenie a kvety... Tieto veci sú k oslave dôležité, ale iba v prípade, že dokážu poukázať na skutočný dôvod vašej radosti: na Božie požehnanie vašej lásky. Urobte to rovnako ako s vínom v Káne, nech vonkajšie znaky vašej oslavy odrážajú prítomnosť Pána a nech pripomínajú vám a všetkým pôvod a dôvod vašej radosti.

 

Ale je tu ešte niečo z toho, čo si povedal, a toho sa chcem hneď chytiť, aby to neušlo pozornosti. Manželstvo je aj každodennou prácou, a mohol by som povedať prácou tvorivou, tak ako remeslo zlatníka, pretože úlohou manžela je urobiť manželku viac ženou a úlohou manželky urobiť manžela viac mužom. Rásť aj v ľudskosti ako muž a ako žena. Toto sa deje medzi vami. Toto sa nazýva vzájomný rast. Neprichádza to však zo vzduchu! Pán tomu žehná, ale prichádza to cez vaše ruky, cez vaše postoje, cez to, ako žijete, ako sa máte radi. Pomáhajte si rásť! Vždy dbajte o rast toho druhého. Pracujte na tom. A takto, neviem, ale predstavujem si ťa ako jedného dňa, keď budeš kráčať ulicou tvojej obce, ľudia povedia: „No pozri, aká pekná, aká silná je táto žena!“ ... „Vďaka mužovi, ktorého má!“ Aj tebe povedia: „Pozri len na tohto muža, aký je!“ „To vďaka žene, ktorú má!“ Je treba dospieť k tomuto: pomáhať si vzájomne rásť. A vaše deti si odnesú toto dedičstvo, že majú takého otca a mamu, ktorí dozreli spoločne, keď si jeden druhému pomáhali byť viac mužom a viac ženou!

 

 

Promluva Svatého otce k českým a moravským biskupům při návštěvě ad limina

 

Drazí bratři v biskupské službě,

 

Vítám vás u příležitosti vaší návštěvy ad limina Apostolorum, jíž jste obnovili a upevnili společenství církve v České republice s Petrovým stolcem. Setkání a srdečné rozhovory, ve kterých jste sdíleli se mnou i s mými spolupracovníky v římské kurii radosti a naděje, jakož i nesnáze a znepokojení vám svěřených společenství, pro mne byly příležitostí, jak lépe poznat situaci církve ve vašich oblastech. Jste oprávněně hrdi na pevné křesťanské kořeny vašeho lidu, jehož víra se datuje evangelizací svatých Cyrila a Metoděje. Zároveň jste si vědomi, že přilnutí ke Kristu není pouhým důsledkem minulosti, byť důležité, nýbrž je osobním a církevním skutkem, který v dějinném dnešku zavazuje každého člověka a každé společenství.

 

Máte-li věřícím umožnit odpovídající poznání Ježíše Krista a osobní setkání s Ním, jste především povoláni k tomu, abyste podpořili vhodné pastorační iniciativy, zacílené na solidní přípravu k přijetí svátostí a aktivní účast na liturgii. Rovněžtak nezbytné je úsilí o náboženské vzdělávání a o kvalifikovanou přítomnost ve školství a kultuře. Z vaší strany nesmí scházet bdělá a odvážná otevřenost vůči novým podnětům Ducha svatého, který rozdává svá charismata a uschopňuje věřící laiky, aby se ujali zodpovědnosti a úřadů, užitečných k obnově a růstu církve. Ke zvládání současných výzev a nových naléhavých pastoračních případů je nutná součinnost kléru, řeholníků a věřících laiků. Každý ve své vlastní roli je povolán k velkorysému přínosu, aby radostná zvěst zazněla v každém prostředí, včetně toho nejvíce nepřátelského či vzdáleného církvi, aby hlásání dospělo na periferie, k různým kategoriím osob, zejména nejslabším a ochuzeným o naději. Ze srdce si přeji, abyste důvěřovali slovům Pána, který nám slíbil svou neustálou přítomnost mezi námi (srov. Mt 28,20), a pokračovali s vaším lidem v pouti cestou radostného přijetí evangelia.

 

Zatímco po dlouhý čas církev ve vaší zemi utlačovaly režimy, založené na ideologiích popírajících lidskou důstojnost a svobodu, dnes se musíte vypořádávat s jinými nástrahami, kupříkladu se sekularismem a relativismem. Kromě neúnavného hlásání evangelních hodnot je tudíž nezbytný konstruktivní dialog se všemi lidmi, a také s těmi, kteří jsou vzdáleni jakémukoliv náboženskému cítění. Kéž jsou vždy křesťanská společenství místem přijetí, otevřené a klidné konfrontace, kéž jsou tvůrci smíření a pokoje, podnětem pro celou společnost, aby se zaměřila na obecné dobro a pozornost vůči nejpotřebnějším, kéž přispívají ke kultuře setkávání.

 

Při pohledu na nejisté podmínky, ve kterých žijí různé vrstvy společnosti, zejména rodiny, staří a nemocní lidé, a stejně tak na duchovní a morální křehkost mnoha lidí, zvláště mladých, si celé křesťanské společenství musí klást otázky, počínaje svými pastýři, hlavně biskupy. Biskup je volán k tomu, aby všude poskytoval Kristovy odpovědi, aby se bezvýhradně věnoval službě evangeliu, posvěcoval, učil a vedl Boží lid. Vyzývám vás proto, abyste byli vytrvalí v modlitbě, velkorysí ve službě svému lidu, horliví ve hlásání Slova. Je vaší starostí, abyste se s otcovskou láskou věnovali kněžím, kteří jsou vašimi prvořadými spolupracovníky. Jejich farní služba vyžaduje vhodnou stabilitu, jak kvůli uskutečnění přínosného pastoračního programu, tak kvůli důvěře a klidu mezi lidmi. Povzbuzuji vás, abyste podporovali stále živější a zevrubnější pastoraci povolání, aby zejména mladí lidé hledali smysl odevzdání se Bohu a bratřím. Směřujte vaši pozornost také k rodinné pastoraci. Rodina je nosný prvek společenského života a pouze, pracujeme-li k užitku rodiny, můžeme obnovit pletivo církevního společenství a samotné občanské společnosti. A konečně, jak bychom si mohli nepovšimnout důležitosti, jakou má přítomnost katolíků ve veřejném životě a sdělovacích prostředcích? Záleží také na nich, aby vždy zazněl hlas pravdy o současných problémech a aby církev byla vnímána jako spojenkyně člověka, ve službě jeho důstojnosti.

 

Všichni víme, nakolik je zásadní jednota a solidarita mezi biskupy, stejně jako jejich společenství s Petrovým nástupcem. Takováto bratrská jednota je taktéž neodmyslitelná pro účinnou práci vaší biskupské konference, která vám může dodat větší autoritu ve vašich vztazích se státní správou, jak v běžném životě, tak při řešení ožehavějších problémů. Na poli ekonomiky je nutné vyvinout takový systém, který by každé církevní instituci zaručil základní prostředky a svobodu k pastorační činnosti, přičemž by dbal na to, že materiální prostředky jsou určeny výlučně k duchovnímu poslání církve. Je zapotřebí pozorné bdělosti, aby církevní majetek byl spravován uvážlivě a transparentně, byl opatrován a uchováván, a to také za pomoci důvěryhodných a kompetentních laiků. Drazí bratři, vyjadřuji vám svou vděčnost za neúnavnou pastorační práci, kterou vykonáváte ve svých církvích a ujišťuji vás o své duchovní blízkosti a podpoře v modlitbě. Obracím se k Nejsvětější Panně, aby se přimlouvala za vás a váš úřad, a prosím vás, abyste se za mne stále modlili. Ze srdce uděluji své požehnání vám, vašim kněžím, zasvěceným osobám a všem věřícím laikům.

 

 

Pápež v piatkovej homílii: Aký má byť Ježišov učeník

 

Vatikán 14. februára 2014 - Kresťan sa nikdy nezastaví, napriek ťažkostiam kráča, povedal pápež František pri svätej omši, ktorú dnes ráno vo sviatok sv. Cyrila a Metoda, patrónov Európy, slávil v Dome sv. Marty. V homílii sa zameral na totožnosť učeníka. Evanjelium sa ohlasuje s radosťou, sťažovaním nerobíme Pánovi službu, poznamenal, a varoval pred pokušením stať sa vlkmi medzi vlkmi. Aký má byť Ježišov učeník? Svätý Otec sa v odpovedi na túto otázku inšpiroval postavami sv. Cyrila a Metoda. Zdôraznil, že kresťan je poslaný. Pán posiela svojich učeníkov, aby išli pred ním. To znamená, že kresťan je učeník Pána, ktorý je na ceste a stále ide ďalej.

 

„Nedá sa uvažovať o kresťanovi ako o niekom, kto stojí na mieste. Kresťan, ktorý je stále na mieste, má chorú svoju vlastnú kresťanskú identitu. Kresťan je učeníkom, ktorý má kráčať, napredovať. Počuli sme v žalme «Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium.» Choďte. Kráčajte. To je prvý postoj identity kresťan: ísť, dokonca aj v prípade problémov, choďte napriek ťažkostiam.“

 

Ježiš nás nabáda ísť na križovatky ciest a pozvať všetkých, dobrých i zlých. Takto hovorí evanjelium: Aj zlých! Všetkých! Kresťan teda ide napriek ťažkostiam, ide ďalej ohlasujúc, že Božie kráľovstvo je blízko. Druhým aspektom kresťanskej identity je, že kresťan musí vždy zostať baránkom. Kresťan je baránok a musí si uchovať túto identitu. Pán nás posiela „ako baránkov medzi vlkov“. ‚Ale niekto môže použiť silu proti nim.‘ Myslime na Dávida, poznamenal, keď musel bojovať proti Filištíncom, chceli mu obliecť Saulovo brnenie, ale nemohol sa pohnúť. Nebol tak sám sebou, nebol pokorným, nebol jednoduchým Dávidom. Nakoniec vzal prak a zápas vyhral.

 

„Ako baránky... Nie premeniť sa na vlkov... Pretože niekedy nás pokušenie núti myslieť takto: ‚Ale toto je ťažké, títo vlci sú chytrí, a ja budem ešte viac mazaný ako oni.‘ Baránok. Nie hlúpy, ale baránok. S bystrosťou kresťana, ale vždy baránok. Pretože ak si ako baránok, Boh ťa ochráni. Ale ak máš pocit, že si silný ako vlk, nebude ťa brániť, nechá ťa na seba samého a vlci ťa roztrhajú. Ako baránok.“

 

Tretím aspektom tejto identity je „štýl kresťana“, ktorým je radosť. Kresťania, ako povedal, sú ľudia, ktorí sa radujú, pretože poznajú Pána a nesú v sebe Pána. Nemôžeme chodiť po svete ako kresťania bez radosti, nemôžeme chodiť ako baránok bez radosti. Aj v problémoch, v ťažkých situáciách, aj napriek pochybeniam a hriechom – povedal pápež – je tu radosť z Ježiša, ktorý odpúšťa a vždy pomôže. Evanjelium musí ísť dopredu, nesené týmito baránkami, poslanými Pánom, s radosťou.

 

„Nerobia láskavosť ani Pánovi, ani Cirkvi tí kresťania, ktorí sú v žalosti a trúchlení, ktorí žijú vždy takto, sťažujúc sa na všetko, stále smutní... To nie je štýl učeníka. Svätý Augustín hovorí kresťanom: „Choď, choď ďalej, spievaj a kráčaj.“ S radosťou! Toto je štýl kresťana. Hlásanie evanjelia s radosťou. A Pán urobí všetko. Na rozdiel od toho, priveľa smútku a horkosti nás vedie k životu tzv. kresťanstva bez Krista. Kríž robí prázdnymi takých kresťanov, ktorí plačú pri hrobe ako Mária Magdaléna, ale bez radosti, že našli vzkrieseného Pána.“

 

Na sviatok dvoch kresťanských učeníkov Cyrila a Metoda nás Cirkev povzbudzuje premýšľať o „kresťanskej identite“ – povedal pápež František v závere homílie. Kresťan sa nikdy nezastaví, je muž alebo žena, ktorá vždy kráča, napriek ťažkostiam. A ide ako baránok, nemyslí si, že mu vystačia jeho sily: je to muž alebo žena, kráčajúci s radosťou. Na príhovor týchto dvoch bratov, svätých patrónov Európy, nech nám Pán dá milosť žiť ako kresťania, ktorí kráčajú ako baránky a s radosťou.

 

 

13. februára

 

Bulharští biskupové na návštěvě u prahů apoštolských

 

Vatikán. Souběžně s kanonickou návštěvou českých a moravských biskupů u Svatého stolce probíhá také návštěva ad limina Bulharské biskupské konference. Biskupy tamních tří diecézí (dvou latinského obřadu a apoštolského exarchátu pro katolíky byzantsko-slovanského obřadu ) dnes přijal Svatý otec. Bulharský lid si v dějinách udržel plamen víry, řekl Petrův nástupce, který pak biskupům rozdal připravenou promluvu, mapující současné nejvýznačnější etapy bulharské církve ( jubileum roku 2010, které vyhlásil Apoštolský exarchát na vzpomínku 150. výročí jednoty se Svatým stolcem; připomínka 60. výročí od mučednictví blahoslaveného biskupa a pasionisty Evžena Bossilkova). Pro Vatikánský rozhlas situaci nevelké, avšak živé komunity popsal sofijský apoštolský exarcha mons. Christo Proykov:

 

„Katolíci a tři diecéze obou obřadů spolu hodně spolupracují. Kupříkladu se organizují duchovní cvičení a setkání pro mládež, což mladým lidem z malých farních společenství rozptýlených po celém Bulharsku nabízí bohatou výměnu zkušeností. V létě diecéze připravují národní setkání pro rodiny a mládež; pravidelně se také konají setkání rodin, organizovaná Hnutím Fokoláre. Skrytou pastoraci z doby perzekuce postupně nahrazuje živá pastorace, která si cení nabyté svobody. Hledáme stále širší koordinaci v rámci liturgie, katecheze, charity a duchovních povolání. Existuje národní rada vyšších řeholních představených, která umožňuje spolupráci mezi řády. Naši věřící nemají věroučné problémy a církevní nauka je všeobecně přijímána. Stále více roste chápání koncilu – k jeho padesátému výročí byly publikovány koncilní dokumenty v bulharštině, Kompendium Katechismu katolické církve (překlad Katechismu již existoval) a knihy Benedikta XVI. o Ježíši Nazaretském. Nyní se pracuje na překladu Youcatu a apoštolské exhortace papeže Františka Evangelii gaudium.“

 

Dědictvím bulharského komunistického režimu je totiž hluboká náboženská nevědomost, i v řadách těch, kdo se považují za křesťany, podotýká předseda Bulharské biskupské konference. Ve vztahu ke společnosti zažívá bulharská církev tytéž problémy jako ostatní evropské země, přičemž nejvíce jimi trpí rodina.

 

„Rodina je více než kdy jindy vystavena tvrdým zkouškám a útokům ze všech stran. V bulharském veřejném mínění nicméně převládá pojetí rodiny založené na svazku mezi jedním mužem a jednou ženou. Bulharské zákony neuznávají manželství mezi osobami stejného pohlaví, avšak tyto myšlenkové proudy pronikají také do naší společnosti a kladou nároky na pastoraci. Mnohé rodiny nesou rány rozvodu. Sekularizační proces zpochybňuje nerozlučitelnost manželství i samotnou nezbytnost sňatku. Potraty se praktikují s lehkostí, s jakou se dělá reklama antikoncepci. Jen málo párů prožívá vlastní sexualitu podle církevní nauky, kvůli propastné neznalosti a chybějící křesťanské výchově v rodinách. Je proto velmi zapotřebí křesťanské rodinné formace. Snažíme se o to prostřednictvím kurzů přípravy na manželství, pravidelného rodinného setkávání, kurzů katechismu pro dospělé a formačních setkání pro mládež, která se zabývají tematikou rodiny v církevním magisteriu.“

 

Katolíci tvoří zhruba jedno procento ze sedmi milionů obyvatel. Tři čtvrtiny Bulharů se hlásí k pravoslaví. Papež ve své promluvě pozdravil patriarchu Neofita, od jehož kanonické volby za několik dní uplyne právě jeden rok. Vyzval poté k intenzivnímu a bratrskému dialogu s pravoslavnou církví. Apoštolský exarcha pokračuje:

 

„Nového patriarchu Neofita znám už řadu let. Je to člověk hluboké víry, inteligence a vzdělání. Jeho volbu jsme přijali s radostí, myslím, že pravoslavná církev nemohla vybírat lépe. Máme s ním upřímné vztahy a vzájemně se respektujeme. Navzdory tomu bychom si přáli větší spolupráci na institucionální úrovni, která by stvrdila také plodné kontakty mezi laiky obou církví.“

 

Komunistický režim svými zákony o náboženském vyznání (1949) pravoslavnou církev uznal za “lidově demokratickou”, zatímco katolickou církev čekal nevídaný útlak. Jaké jsou dnes vztahy katolíků se státem?

 

„Z ekonomického hlediska nedostává bulharská katolická církev od státu žádnou finanční podporu. Kněží žijí z mešních sbírek a z příležitostných darů. Každoroční příspěvek přichází od Kongregace pro východní církve a dalších zahraničních podpůrných institucí. Častokrát to však nestačí a kněží musí hledat další fondy. Vyžaduje to čas a sílu, které by jinak mohli vynaložit v pastoraci. Kvůli ekonomické krizi je stále více lidí závislých na charitě, která jim ovšem nemůže vždy pomoci. V Sofii máme bezplatnou zdravotnickou ambulanci pro chudé lidi. Při apoštolském exarchátu bylo díky Papežské radě Cor Unum vybudováno denní centrum pro osamělé matky. Provozujeme také denní stacionář pro postižené a existují další programy pro drogově závislé, bezdomovce, staré lidi. V pomoci potřebným, ke kterým letos přibyli syrští uprchlíci, neděláme rozdíly. Ačkoliv má církev vážné ekonomické problémy, povzbuzuje lidi, aby potřebným pomáhali bezplatně.”

 

Nezanedbatelná je rovněž přítomnost bulharské církve ve sdělovacích prostředcích. Podle bulharských zákonů má církev právo na rozhlasový a televizní prostor, zejména v období hlavních liturgických svátků, vysvětluje mons. Proykov.

 

„Určitý mediální ohlas vzbudila konference organizovaná Bulharskou akademií věd u příležitosti padesátého výročí úmrtí Jana XXIII., který v Bulharsku žil deset let jako apoštolský legát. Se zájmem bylo sledováno padesáté výročí vydání encykliky Pacem in terris, která byla u této příležitosti přeložena do bulharštiny a dostalo se jí velkého ocenění.“

 

Uzavírá předseda Bulharské biskupské konference u příležitosti návštěvy ad limina. Právě brzkou kanonizaci blahoslavených Jana XXIII. a Jana Pavla II. papež František vzpomenul ve své promluvě a vyjádřil potěšení nad přítomností početné bulharské katolické delegace.

 

 

Pápež František: Židia a kresťania spoločne za spravodlivejší svet

 

Vatikán 13. februára – Aby sa dedičstvo vzájomného porozumenia a priateľstva medzi židmi a katolíkmi sprostredkovalo novým generáciám. Takéto želanie vyjadril pápež František počas dopoludňajšieho stretnutia s 55 členmi delegácie Amerického židovského výboru (American Jewish Committee) vo Vatikáne. Ide o organizáciu, ktorú už v minulosti prijali na audiencii aj predchodcovia pápeža Františka.

 

Svätý Otec pri stretnutí pripomenul Druhý vatikánsky koncil s jeho vyhlásením Nostra aetate, ktorého 50. výročie si Cirkev pripomenie budúci rok. Tento text je „referenčným bodom pre vzťahy s našimi staršími bratmi,“ povedal pápež František. „Počnúc týmto dokumentom sa s novou silou rozprúdilo naše uvažovanie nad duchovným dedičstvom, ktoré nás spája a ktoré je základom nášho dialógu. Tento základ je teologický, nie je to iba akési jednoduché vyjadrenie našej túžby po vzájomnom rešpekte a úcte. Preto je dôležité, aby bol náš dialóg vždy hlboko poznačený vedomím nášho vzťahu s Bohom,“ uviedol Svätý Otec.

 

Ako ďalej povedal, okrem dialógu je tiež dôležité „hľadať cesty k spolupráci židov a kresťanov na budovaní spravodlivejšieho a bratskejšieho sveta“, k spoločnému záväzku „v službe chudobným, odsúvaným a trpiacim“. Je tiež nevyhnutné odovzdávať dedičstvo vzájomných vzťahov novým generáciám: „Mám nádej, že v seminároch a formačných strediskách katolíckych laikov sa bude naďalej dariť štúdiu vzťahov so židovstvom a že podobne aj medzi mladými rabínmi a v židovských spoločenstvách bude vzrastať túžba po porozumení kresťanstvu.“

 

V závere stretnutia pápež František s veľkým potešením pripomenul svoju cestu do Svätej zeme, ktorú uskutoční v dňoch 24. až 26. mája. Členov delegácie Amerického židovského výboru zároveň požiadal, aby ho počas púte sprevádzali modlitbou, aby priniesla ovocie vzájomnosti, nádeje a pokoja. Rozlúčil sa s nimi pozdravom pokoja «Shalom!».

 

 

Pápež katolíckym školám: Ide o stretnutie vašej identity s multikultúrnym svetom

 

Vatikán 13. februára 2014 - „Katolícka výchova je jednou z najdôležitejších úloh Cirkvi v dnešnom meniacom sa kontexte“ – povedal pápež František počas dnešnej audiencie účastníkom plenárneho zhromaždenia Kongregácie pre katolícku výchovu, ktoré sa koná v týchto dňoch od 12. do 14. februára vo Vatikáne. V tomto ohľade upozornil vo svojom príhovore na tri aspekty: hodnota dialógu pri výchove, príprava kvalifikovaných formátorov a výchovno-vzelávacie inštitúcie.

 

V prvom bode ocenil vydanie dokumentu o medzikultúrnom dialógu na katolíckych školách, ktoré sú navštevované aj študentmi nekresťanmi či dokonca neveriacimi. Cieľom katolíckych vzdelávacích inštitúcií je integrálny rozvoj človeka, ktorý odpovedá na právo každého na prístup k vzdelaniu, s plným rešpektom slobody každého jednotlivca. „Ježiš začal ohlasovať dobrú zvesť v «Galilei pohanov», čo znamená zmes ľudí rôznych rás, kultúr a náboženstiev.“ Tento kontext, ako povedal Svätý Otec, sa podobá dnešnému a vyžaduje si vzdelávacie programy podporujúce konfrontáciu a dialóg, ktoré dokážu spojiť katolícku identitu s multikultúrnou spoločnosťou. Vyzdvihol prínos rehoľných a iných cirkevných inštitúcií, ktoré vedú katolícke školy v podmienkach kultúrneho a náboženského pluralizmu.

 

V druhom bode sa pápež zameral na otázku prípravy formátorov: „Druhý aspekt sa týka kvalifikovanej prípravy výchovno-vzdelávacích pracovníkov. Nie je možné improvizovať! Treba to brať vážne! Na stretnutí s generálnymi predstavenými som poukázal na to, že výchova je dnes zameraná na generáciu, ktorá sa mení, a preto každý pedagóg a celá Cirkev, ktorá je matkou a vychovávateľkou, je pozvaný k zmene v tom zmysle, aby bol schopný komunikovať s mladými ľuďmi, ktorých má pred sebou. Chcel by som sa sústrediť na naznačenie čŕt postavy vychovávateľa a jeho konkrétnej úlohy. Výchova je skutkom lásky, je darovaním života. A láska je náročná, vyžaduje si zapojenie tých najlepších zdrojov, prebudenie zanietenia a vykročenie na cestu s trpezlivosťou voči mladým. Vychovávateľ v katolíckych školách musí byť predovšetkým veľmi kompetentný, kvalifikovaný a zároveň plný ľudskosti, schopný byť medzi mladými pedagogickým štýlom, podporujúcim ich ľudský a duchovný rast. Mladí ľudia potrebujú kvalitné vzdelanie a súbor hodnôt, nielen vysvetlených, ale dosvedčovaných. Koherencia je základným faktorom vo vzdelávaní mladých ľudí. Koherencia! Nemožno napomáhať rastu, nemožno vychovávať bez koherencie, bez svedectva. Z tohto dôvodu pedagóg sám potrebuje celoživotnú formáciu. Je preto nutné investovať do toho, aby si učitelia a vychovávatelia mohli udržiavať svoju vysokú profesionalitu, a tiež svoju vieru a silu duchovnej motivácie. V tomto ďalšom vzdelávaní si dovolím upozorniť na potrebu duchovných obnov a duchovných cvičení pre pedagógov. Je pekné robiť kurzy toho, tamtoho, ale je tiež potrebné robiť kurzy modlitby, duchovných cvičení! Pretože koherencia je výsledkom úsilia, ale väčšinou je to dar a milosť. A musíme si ju vyprosovať!“

 

Tretí, posledný bod zameral pápež František na vzdelávacie inštitúcie, školy a katolícke univerzity. Pripomenul 50. výročie koncilového vyhlásenia Gravissimum educationis, 25. výročie apoštolskej konštitúcie Ex corde Ecclesiae a aktualizáciu apoštolskej konštitúcie Sapientia christiana, ktoré nás vedú k uvažovaniu nad vzdelávacími inštitúciami po celom svete a nad ich zodpovednosťou vnášať živú prítomnosť evanjelia do oblasti školstva, vedy a kultúry. „Je nevyhnutné, aby katolícke akademické inštitúcie neboli izolované od sveta, ale aby dokázali odvážne vstúpiť do areopágu súčasných kultúr a nadviazať dialóg, vedomé si daru, ktorý majú na to, aby ho ponúkli všetkým.“ V závere príhovoru účastníkom plenárneho zhromaždenia Kongregácie pre katolícku výchovu Svätý Otec nazval oblasť školstva a vzdelávania veľkým staveniskom, na ktorom Cirkev so svojimi vlastnými inštitúciami a projektmi bola vždy prítomná. „Dnes musíme podporovať tento záväzok na všetkých úrovniach a obnoviť úlohu všetkých tých, ktorí sú zapojení do perspektívy novej evanjelizácie.“

 

 

 

12. februára

Pápež František pri generálnej audiencii dal za vzor sv. Cyrila a Metoda

Vatikán 12. februára - Pri dnešnej generálnej audiencii na Námestí sv. Petra vo Vatikáne pápež František pokračoval vo vysvetľovaní sviatosti Eucharistie. Tentoraz sa zameral na jej sociálny rozmer, jej súvislosť so životom veriaceho človeka a s jeho vzťahmi s druhými. „Ako žijeme Eucharistiu? Čo pre nás znamená?“ opýtal sa prítomných. Boli medzi nimi aj účastníci púte slovenských a českých laických hnutí k hrobu sv. Cyrila pri príležitosti sviatku svätých solúnskych bratov. Pápež v katechéze vysvetlil dôležitosť úkonu kajúcnosti pri vstupe do slávenia Eucharistie. Zdôraznil, že ten, kto pri slávení Eucharistie koná, je Ježiš Kristus. Ak pre formalizmus alebo iné dôvody slávenie neprivádza k stretnutiu s ním, neprináša výživu pre srdce a život.

Svätý Otec osobitne pozdravil kardinálov Dominika Duku a Miroslava Vlka, prítomných na audiencii spolu s celým biskupským zborom Českej republiky, ktorý je v Ríme na návšteve Ad limina apostolorum, spojenej s púťou 300 českých a moravských veriacich. Kardinála Vlka pápež označil za „starého bojovníka a obrancu viery v Českej republike“. Pri tejto príležitosti pápež tiež požehnal korunky určené pre korunováciu Paládia českej zeme, náboženského symbolu identity českého národa.

V závere sa pápež František prihovoril mladým, chorým a mladomanželom a dal im za príklad svedectvo svätých bratov Cyrila a Metoda: „V piatok budeme sláviť sviatok sv. Cyrila a Metoda, evanjelizátorov slovanských národov a patrónov Európy. Vám, drahí mladí, nech ich svedectvo pomáha, aby ste sa stali v každom prostredí učeníkmi-misionármi. Vás, drahí chorí, nech povzbudzuje, aby ste svoje utrpenia obetovali za obrátenie hriešnikov. Vám, drahí mladomanželia, nech slúži ako príklad, ako urobiť evanjelium základným pravidlom vášho rodinného života.“

 

Plné znenie katechézy Svätého Otca Františka:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V minulej katechéze som objasnil, ako nás Eucharistia uvádza do naozajstného spoločenstva s Ježišom a do jeho tajomstva. Teraz si môžeme položiť niektoré otázky, týkajúce sa vzťahu medzi Eucharistiou, ktorú slávime, a naším životom ako Cirkvi alebo ako jednotlivých kresťanov. Ako žijeme Eucharistiu? Ako prežívame svätú omšu, keď na ňu ideme v nedeľu? Je iba akousi sviatočnou chvíľou? Je silnou tradíciou, ktorú udržiavame? Je príležitosťou stretnúť sa, mať pocit, že som „v poriadku“, alebo je niečím viac?

Veľmi konkrétne signály nám prezrádzajú, ako toto všetko prežívame, ako žijeme Eucharistiu. Sú to príznaky, ktoré nám signalizujú, či Eucharistiu žijeme dobre, alebo nie až tak dobre... Prvou indíciou je to, akým spôsobom pozeráme na druhých a ako o nich uvažujeme. V Eucharistii Kristus vždy obnovuje sebadarovanie, ktoré pre nás vykonal na kríži. Celý jeho život je skutkom úplného odovzdania sa z lásky. Preto rád zotrvával s apoštolmi a s tými, s ktorými sa poznal. Znamenalo to preňho mať účasť na ich túžbach, starostiach, na tom, čo hýbalo ich vnútrom a ich životom. Dnes, keď sa zúčastňujeme na svätej omši, schádzame sa tam s mužmi a ženami každého druhu: mladí, starí, deti; chudobní i dobre zabezpečení; domáci i cudzinci; spolu s rodinou aj sami... Privádza ma však Eucharistia, ktorú slávim, k tomu, aby som ich všetkých považoval naozaj za bratov a sestry? Rozvíja vo mne schopnosť radovať sa s radujúcimi a plakať s plačúcimi? Pobáda ma vykročiť smerom k chudobným, chorým, odsunutým na okraj? Pomáha mi spoznať v nich Ježišovu tvár?

Všetci prichádzame na svätú omšu, pretože milujeme Ježiša a chceme mať účasť na jeho utrpení a zmŕtvychvstaní v Eucharistii. Milujeme však, tak, ako si Ježiš želá, aby sme milovali, tých bratov a sestry, ktorí sú v núdzi? Napríklad, v Ríme sme počas týchto dní boli svedkami mnohých sociálnych problémov, spôsobených či už dažďom, ktorý napáchal značné škody v celých obytných zónach alebo nedostatkom pracovných príležitostí z dôvodu celosvetovej sociálnej krízy... Pýtam sa, všetci sa pýtajme: „Ja, ktorý chodím na svätú omšu, ako toto všetko prežívam? Snažím sa pomôcť, byť nablízku, modliť sa za tých, ktorí majú tieto problémy? Alebo som tak trochu ľahostajný? Alebo sa azda venujem klebeteniu: „Videl si, ako je tamtá oblečená a čo má tamten na sebe?“... Toto sa niekedy deje hneď po svätej omši, či nie? Ale áno! A toto sa nemá robiť! Máme si robiť starosti o našich bratov a sestry, ktorí niečo potrebujú, sú chorí, čelia problémom. Prospeje nám dnes, keď budeme myslieť na bratov a sestry, ktorí zápasia tu v Ríme s

ťažkosťami spôsobenými nadmerným dažďom, tou dažďovou tragédiou, ako aj so sociálnymi problémami súvisiacimi s prácou, a prosme Ježiša, toho, ktorého prijímame v Eucharistii, aby nám pomáhal byť im nápomocnými.

Druhým signálom, ktorý je veľmi dôležitý, je dar vedomia, že nám bolo odpustené a ochota odpúšťať. Často sa ľudia pýtajú: „Prečo by sa malo chodiť do kostola, keď vidíme, že tí, čo sú pravidelne na omši, sú rovnakí hriešnici ako ostatní?“ Koľkokrát sme to už počuli. V skutočnosti ten, kto slávi Eucharistiu, nerobí to preto, že sa považuje za lepšieho od iných alebo by sa chcel takým ukazovať, ale práve preto, že si uvedomuje svoju neustálu potrebu byť prijatý a znovuzrodený Božím milosrdenstvom, ktoré sa stalo telom v Ježišovi Kristovi. Ak ktokoľvek z nás necíti, že potrebuje Božie milosrdenstvo, necíti sa byť hriešnikom, urobí lepšie, ak na svätú omšu nepôjde! Pretože na svätú omšu ideme, lebo sme hriešni a chceme prijať Ježišovo odpustenie, mať účasť na jeho vykúpení, na jeho odpustení. Slovo „vyznávam“, ktoré prednášame na začiatku, nie je „pro forma“, ale opravdivý výraz pokánia! Som hriešnik a vyznávam to! Takto sa začína svätá omša. Nikdy nesmieme zabudnúť na to, že Ježišova Posledná večera sa udiala „v tú noc, keď bol zradený“ (1 Kor 11,23). V tom chlebe a víne, ktoré obetujeme a okolo ktorých sa zhromažďujeme, sa zakaždým obnovuje dar Kristovho tela a krvi na odpustenie našich hriechov. Na svätú omšu máme prichádzať pokorne, ako hriešnici, a Pán nám dáva zmierenie.

Posledný vzácny signál sa nám ponúka zo vzťahu medzi eucharistickým slávením a životom našich kresťanských spoločenstiev. Vždy je potrebné mať na pamäti, že Eucharistia nie je niečo, čo konáme my, nie je akousi našou spomienkou na to, čo Ježiš povedal a vykonal. Nie. Je to činnosť samotného Krista! Kristus je ten, kto ju koná, ktorý je na oltári! A Kristus je Pán. Ide o dar Krista, ktorý sa sprítomňuje a zhromažďuje nás okolo seba, aby nás sýtil svojím slovom a svojím životom. Znamená to, že poslanie i samotná identita Cirkvi vyvierajú stade, z Eucharistie, a tam získavajú svoju podobu. Slávenie sa môže javiť z vonkajšieho hľadiska bezchybné, nádherné, ak náš však nevedie k stretnutiu s Ježišom, môže sa stať, že neprinesie žiadnu výživu pre naše srdce a pre náš život. Prostredníctvom Eucharistie však Kristus chce vstúpiť do nášho života a tak ho preniknúť svojou milosťou, aby v každom kresťanskom spoločenstve vládol súlad medzi liturgiou a životom, tento dôsledný súlad bohoslužby a života.

Srdce sa napĺňa dôverou a nádejou pri pomyslení na Ježišove slová v evanjeliu: „Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň“ (Jn 6,54). Prežívajme Eucharistiu v duchu viery a modlitby, odpustenia, pokánia, radosti spoločenstva, záujmu o najnúdznejších i o potreby toľkých bratov a sestier, v istote, že Pán splní, čo prisľúbil: večný život! Nech sa tak stane.

 

 

 

 

10. februára

Pápež v pondelkovej homílii: Svätá omša je Božím časom a priestorom

Vatikán 10. februára 2014 - Znovu objaviť zmysel pre posvätno, pre mystérium skutočnej prítomnosti Boha vo svätej omši je pozvanie pápeža Františka z homílie dnešnej eucharistickej slávnosti, ktorej predsedal ráno v Dome sv. Marty. Prvé čítanie dňa (1 Kr 8, 1-7. 9-13) hovorí o teofánii, zjavení Boha za dní kráľa Šalamúna. Pán zostupuje ako oblak na chrám, ktorý je naplnený Božou slávou. Pán hovorí k svojmu ľudu mnohorakými spôsobmi: skrze prorokov, kňazov, Sväté písmo. Ale cez teofániu hovorí iným spôsobom, odlišným od slova: skrze konkrétnejšiu prítomnosť, bez sprostredkovania, z blízka. Je to jeho prítomnosť. „To sa deje v liturgickom slávení. Slávenie liturgie nie je spoločenská udalosť, pekné spoločenské gesto, ani nie je zhromaždením veriacich, aby sa spoločne modlili. Je to niečo iné. V liturgii je prítomný Boh.“ Vo svätej omši je skutočne a reálne prítomný Pán:

„Keď slávime svätú omšu, nerobíme predstavenie poslednej večere. Nie, je to niečo iné: Je to sama posledná večera. Je to opätovné prežívanie Pánovho utrpenia a spásonosnej smrti. Je to teofánia. Pán sa sprítomňuje na oltári skrze obetovanie sa Otcovi za spásu sveta. Počúvame alebo hovorievame: ‚Musím ísť na omšu, musím počúvať omšu.‘ Omša sa nepočúva, na omši sa zúčastňujeme, podieľame sa na tejto teofánii, na tomto mystériu Pánovej prítomnosti medzi nami.“

Jasličky, krížová cesta sú predstavením, znázornením, pripomienkou, zopakoval Svätý Otec, avšak svätá omša je skutočným sprítomnením, teda teofániou. Boh prichádza, je s nami a my sa zúčastňujeme na mystériu vykúpenia. Žiaľ, mnohokrát sa počas svätej omše pozeráme na hodiny, počítame minúty. Nie je to postoj, ktorý sa od nás vyžaduje počas liturgie. Liturgia je Boží čas a priestor pre Boha a my máme doň vstúpiť, do tohto Božieho času a priestoru, nie sa pozerať na hodinky:

„Liturgia skutočne znamená vstúpiť do mystéria Boha, nechať sa pritiahnuť mystériom a zotrvať v ňom. Napríklad, som si istý, že všetci sem prichádzate, aby ste vstúpili do tajomstva, aj keď možno niekto povie: ‚Ja musím ísť na omšu v dome Santa Marta, pretože v programe turistickej prehliadky Ríma je návšteva pápeža v Dome sv. Marty. Každé ráno je tu turistické miesto, nie je to tak? Vy všetci sem prichádzate, aby ste vstúpili do tajomstva, ktorým je liturgia. Je to Boží čas, Boží priestor, Boží oblak, ktorý všetkých obklopuje.“

Pápež František ďalej pripomenul istú pieseň z obdobia, keď sa ako dieťa pripravoval na prvé sväté prijímanie, v ktorej sa spievalo, že oltár je strážený anjelmi, na posilnenie zmyslu pre posvätno, pre Božiu slávu, Boží priestor, Boží okamih. A keď sa pri nácviku prinášali hostie, hovorievalo sa deťom: ‚Pozrite sa, tieto nie sú tie, ktoré prijmete. Tieto neznamenajú nič, ale budú premenené.‘ „Sláviť liturgiu, uzatvoril pápež, znamená mať túto ochotu vstúpiť do Božieho mystéria, do jeho priestoru, do jeho času a s dôverou sa vložiť do tohto mystéria.

„Bude dobré, keď dnes poprosíme Pána, aby nám všetkým dal ‚zmysel pre posvätno‘, tento cit, vďaka ktorému pochopíme, že jedna vec je modliť sa doma, modliť sa v kostole, modliť sa ruženec, modliť sa mnoho krásnych modlitieb, urobiť krížovú cestu, mnoho iných krásnych vecí, čítať Bibliu, avšak ďalšia vec je slávenie Eucharistie. Počas slávenia vstupujeme do mystéria Boha, na tú cestu, ktorú nemôžeme ovládať. Iba On jediný, On, ktorý je sláva, On, ktorý je mocný, On, ktorý je všetko. Vyprosujme si túto milosť, aby nás Pán naučil vstúpiť do Božieho mystéria.“

 

9. februára

Pápež na Anjel Pána: Kresťan je zažatou lampou

Poslaním kresťana je byť soľou zeme a zažatou lampou. Každý pokrstený je totiž povolaný „stať sa vo svete živým evanjeliom“. To je ústredná myšlienka z príhovoru pápeža Františka pred poludňajšou modlitbou Anjel Pána v nedeľu 9. februára. Svätý Otec venoval osobitnú pozornosť aj blížiacemu sa Svetovému dňu chorých (11. februára). Veriacich, ktorí prišli na Námestie svätého Petra opäť v hojnom počte, vyzval napodobňovať Ježišov postoj ku chorým. Pamätal tiež na zdravotníckych pracovníkov a na rodiny, ktoré opatrujú chorých a často mu píšu o svojich náročných situáciách. Svätý Otec na diaľku pozdravil aj účastníkov Olympijských hier v Soči.

Plné znenie príhovoru pred modlitbou Anjel Pána:

„Bratia a sestry, dobrý deň! V Evanjeliu tejto nedele, ktoré nasleduje hneď za Blahoslavenstvami, Ježiš hovorí svojim učeníkom: «Vy ste soľ zeme... Vy ste svetlo sveta» (Mt 5,13.14). Toto nás tak trochu udivuje, keď si uvedomíme, koho mal Ježiš pred sebou, keď hovoril tieto slová. Kto boli títo učeníci? Boli to rybári, jednoduchí ľudia. No Ježiš na nich hľadí Božími očami a jeho výrok chápeme práve ako dôsledok Blahoslavenstiev. Chce povedať: ak budete chudobní v duchu, ak budete tichí, ak budete čistého srdca, ak budete milosrdní, vy budete soľou zeme a svetlom sveta!

Pre lepšie porozumenie týmto obrazom si uvedomme, že židovský Zákon predpisoval pridať trochu soli na každú obetu predloženú Bohu, ako znak zmluvy. A svetlo, to bolo pre Izrael symbolom mesiášskeho zjavenia, ktoré víťazí nad temnotami pohanstva. Kresťania, nový Izrael, dostávajú teda poslanie ku všetkým ľuďom: s vierou a láskou môžu usmerňovať, posväcovať a robiť plodným celé ľudstvo. My všetci pokrstení sme učeníkmi misionármi a sme povolaní stať sa vo svete živým evanjeliom: svätým životom dodáme „chuť“ rozličným prostrediam a uchránime ich pred skazením, tak ako to robí soľ. A prinesieme svetlo Kristovo skrze svedectvo opravdivej lásky. Ale ak my kresťania stratíme chuť a prestaneme byť prítomní ako soľ a svetlo, stratíme účinnosť.

Aké krásne je toto poslanie dávať svetlo svetu! To je poslanie, ktoré máme - je nádherné! A je tiež krásne uchovávať svetlo, ktoré sme prijali od Ježiša. Chrániť ho, uchovávať ho. Kresťan by mal byť človekom svietiacim, ktorý prináša svetlo, vždy vydáva svetlo! Svetlo, ktoré nie je jeho, ale je darom Božím, je Ježišovým darom. A my nesieme toto svetlo vpred. Ak kresťan toto svetlo zhasí, jeho život nemá zmysel. To je kresťan iba podľa mena, ktorý nenesie svetlo, je to život bez zmyslu. Ale ja by som sa vás chcel teraz opýtať: Ako chcete žiť vy? Ako lampa, ktorá je zažatá, alebo ako zhasnutá lampa? Zažatá, či zhasnutá? Ako chcete žiť? ... Nejako tu nepočuť... Ako? Takže zažatá lampa? Je to práve Boh, kto nám dáva toto svetlo a my ho dávame druhým. Zažatá lampa! Toto je kresťanské povolanie.“

Po modlitbe Anjel Pána Svätý Otec udelil veriacim požehnanie. Ďalej pripomenul blížiaci sa Svetový deň chorých:

„Pozajtra, 11. februára, budeme sláviť spomienku Panny Márie Lurdskej a budeme prežívať Svetový deň chorých. Je to vhodná príležitosť dať ústredné miesto v spoločenstve chorým osobám. Modlite sa za nich a spolu s nimi, buďte im nablízku. Posolstvo k tomuto dňu sa inšpiruje vyjadrením sv. Jána: Viera a láska: «Aj my sme povinní dávať život za bratov» (1 Jn 3, 16). Zvlášť môžeme napodobňovať Ježišov postoj k chorým, chorým každého druhu. Pán sa ujíma všetkých, zdieľa ich utrpenie a otvára im srdce pre nádej.

Myslím aj na všetkých zdravotníckych pracovníkov: akú cennú prácu konajú! Veľká vďaka za vašu vzácnu prácu! Oni stretávajú každý deň v chorých nielen telá poznačené krehkosťou, ale osoby, ktoré si zasluhujú patričnú pozornosť a odpovede. Dôstojnosť osoby sa nikdy neobmedzuje na jej možnosti a schopnosti, a neumenšuje sa, keď sa človek stáva slabým, invalidom a odkázaným na pomoc. Myslím aj na rodiny, kde je normálne postarať sa o toho, kto je chorý. No situácie často môžu byť ťažké... Toľkí mi píšu, a dnes by som chcel uistiť o modlitbe za všetky tieto rodiny, a hovorím im: nemajte strach z krehkosti! Nemajte strach z krehkosti! Pomáhajte si navzájom s láskou, a budete cítiť utešujúcu Božiu prítomnosť.

Veľkodušný a kresťanský postoj k chorým je soľou zeme a svetlom sveta. Nech nám Panna Mária pomáha ho praktizovať, a nech vyprosí pokoj a posilu všetkým trpiacim.“

Pápež František venoval myšlienku aj aktuálnej športovej udalosti číslo jeden, Zimným olympijským hrám, otvoreným 7. februára v ruskom Soči: „Svoj pozdrav posielam organizátorom a všetkým športovcom, so želaním, aby to bol ozajstný sviatok športu a priateľstva.“

Svätý Otec vyjadril tiež blízkosť postihnutým živelnými pohromami v rozličných krajinách, tiež aj v Ríme, zasiahnutom záplavami. S veriacimi na námestí sa rozlúčil opätovným povzbudením: „Kresťan je lampou, ktorá svieti! Stále vpred s Ježišovým svetlom!“

 

7. februára

 

Pápež v piatkovej homílii: Ohlasujme evanjelium kráčajúc cestou pokory

 

Vatikán 7. februára 2014 - Ohlasovať evanjelium bez profitovania z toho, že sme kresťania. K tomuto nabáda dnešná homília pápeža Františka z rannej svätej omše v Dome sv. Marty. Vyšiel z mučeníckej smrti Jána Krstiteľa a poukázal na to, ako on, pravý učeník Krista, nasledoval cestu pokory, bez toho, aby si privlastňoval proroctvo. Ako rozpráva dnešné evanjelium (Mk 6, 14-29), Herodes dal Jána zabiť pre uspokojenie milenky Herodiady a pre rozmar jej dcéry. Svätý Otec poznamenal, že Ján Krstiteľ bol mužom, ktorý žil krátko, mal aj krátky čas na ohlasovanie Božieho slova. Bol to muž, ktorého Boh poslal pripraviť cestu svojmu Synovi. Končí svoj život zle, súdom Herodesa, ktorý bol na hostine:

 

„Keď existuje súd, je možné všetko: korupcia, neresti, zločiny. Súd podporuje tieto veci. Čo urobil Ján? Predovšetkým ohlasoval Pána. Oznamoval, že Spasiteľ, Pán je blízko, že je blízko Božie kráľovstvo. Robil to s veľkou mocou a krstil, vyzýval všetkých, aby sa obrátili. Bol to mocný muž, ktorý ohlasoval Ježiša Krista.“

 

„Prvá vec, ktorú robil Ján, bolo ohlasovanie Ježiša Krista.“ Ďalšou je „to, že si neprivlastnil svoju morálnu autoritu.“ Svätý Otec poznamenal, že Ján mal možnosť povedať ‚Ja som Mesiáš‘, pretože mal veľkú morálnu autoritu, všetci ľudia prichádzali k nemu. Evanjelium rozpráva, že Ján všetkých vyzýval, aby sa obrátili. A farizeji, zákonníci videli túto jeho autoritu: ‚Bol to spravodlivý muž.‘ Opýtali sa ho, či je Mesiášom. A v tomto okamihu pokušenia mohol s nevinnou tvárou a s falošnou pokorou povedať: ‚Neviem... ‘ Namiesto toho však povedal jasne: ‚Nie! Ja nie som Mesiášom! Po mne prichádza mocnejší, ako som ja. Ja nie som hoden ani zohnúť sa a rozviazať mu remienok na obuvi. ‘ Ján bolo čistý, „neukradol titul. Neprivlastnil si povolanie“. Toto je druhá vec, ktorú urobil on, „človek pravdy“. Neukradol hodnosť. Tretia vec je, že sa pripodobnil Kristovi. Aj Herodes, ktorý ho zabil, si myslel, že Ježiš je Ján. Ján sa pripodobnil Ježišovi, a to najmä v spôsobe uponíženia: Ján sa uponížil do krajnosti, až po smrť. Je to rovnaký potupný spôsob smrti. Ježiš ako zločinec, zlodej, ako kriminálnik, na kríži:

 

„Mŕtvi ponížení. Aj Ján mal svoju ‚Getsemanskú záhradu‘, svoju úzkosť vo väzení, keď si myslel, že urobil chybu, a posiela svojich učeníkov opýtať sa Ježiša: ‚Povedz mi, si to ty, alebo sa mýlim a je tu niekto iný? Temnota duše, tma, ktorá očisťuje ako v prípade Ježiša v olivovej záhrade. A Ježiš odpovedal Jánovi ako Otec odpovedal Ježišovi, upokojujúco. Tma Božieho muža, ženy. Myslím teraz na tmu duše blahoslavenej Terezy z Kalkaty. Žena, ktorú ocenil celý svet, nositeľka Nobelovej ceny! Ale vedela, že počas jej života, dlhú dobu, mala vo svojom vnútri tmu.“

 

„Ohlasovateľ Ježiša Krista“, ktorý si neprivlastnil proroctvo a je predobrazom učeníka. Čo bolo zdrojom tohto postoja učeníka? - opýtal sa pápež. Stretnutie. Evanjelium hovorí o stretnutí Márie a Alžbety, keď sa Ján zachvel radosťou v matkinom lone. Boli s Ježišom bratranci. Možno sa stretli niekoľkokrát. A to stretnutie naplnilo veľkou radosťou Jánovo srdce a urobilo z neho učeníka. Ján je človek, ktorý ohlasuje Ježiša Krista, nestavia sa na jeho miesto, ale napreduje cestou Ježiša Krista:

 

„Osoží nám dnes opýtať sa na naše učeníctvo. Ohlasujeme Ježiša Krista? Profitujeme alebo neprofitujeme z tohto, že sme kresťania, akoby to bola výsada? Ján si nikdy neprivlastnil proroctvo. Ideme cestou Ježiša Krista? Cestou poníženia, pokory, zníženia sa pre službu? A ak zistíme, že nie sme stáli v tomto, spýtajme sa: ‚Kedy sa uskutočnilo moje stretnutie s Ježišom Kristom, to stretnutie, ktoré ma naplnilo radosťou?‘ Vráťme sa k stretnutiu, vráťme sa do Galiley k prvému stretnutiu. Každý z nás máme Galileu stretnutia! Vráťme sa tam! Znovu sa stretnime s Pánom a pokračujme touto cestou, ktorá je takou krásnou, na ktorej on musí rásť a nás musí ubúdať.“

 

 

6. februára

Pápež v posolstve mladým: Ján Pavol II. bude patrónom SDM

Vatikán 6. februára – Ján Pavol II. sa po kanonizácii v apríli stane veľkým patrónom Svetových dní mládeže, ktorých bol iniciátorom a podporovateľom. Mladým to prostredníctvom posolstva pri príležitosti 29. svetového dňa mládeže, ktorý bude na diecéznej úrovni Cirkev sláviť na Kvetnú nedeľu 13. apríla, oznámil pápež František.

Súčasný Svätý Otec posolstvom nadviazal na tradíciu svojich predchodcov Jána Pavla II. a Benedikta XVI. Po Svetových dňoch mládeže v Riu de Janeiro v júli 2013 pokračuje v dialógu s mladými celého sveta a pobáda ich uvažovať nad témou: „Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo“ (Mt 5,3). V posolstve vysvetľuje, čo znamená „byť chudobným v duchu“, keď poukazuje na Ježiša, ktorý si zvolil cestu chudoby a pozýva ich, aby ho nasledovali. Ako príklad ponúka sv. Františka z Assisi. Mladí sú podľa pápeža povolaní k obráteniu, k prijatiu evanjeliového životného štýlu poznačeného miernosťou, hľadaním podstaty a konkrétnej solidarity voči chudobným. Ako Svätý Otec vysvetľuje, chudobní predstavujú na jednej strane „trpiace telo“ Krista, ktorého dotýkať sa sme pozývaní všetci osobne, a na druhej strane sa môžu stať skutočnými učiteľmi života, keďže nezriedka majú veľa čo ponúknuť po ľudskej i duchovne stránke.

Pápež František v posolstve rovnako predstavuje témy troch najbližších SDM, v rámci začatia cesty trojročnej duchovnej prípravy na SDM v Krakove v júli 2016. Blahoslavenstvá považuje za ústredný bod života kresťanov, a pre mladých podľa neho predstavujú skutočnú výzvu nasledovať Krista: kráčať proti prúdu a svedčiť tým o revolučnej inovácii. V posolstve tiež vyzýva, aby mladí odmietali ponuku šťastia „za nízku cenu“ a nachádzali „odvahu k autentickému šťastiu“, ktoré môže poskytnúť len Boh. Svätý Otec poukazuje na hlboké spojenie medzi témou SDM v Riu „Choďte a získavajte učeníkov zo všetkých národov“ (Mt 28,19) a blahoslavenstvom o chudobných v duchu. „Evanjeliová chudoba je v skutočnosti základnou podmienkou, aby sa Božie kráľovstvo mohlo šíriť,“ vysvetľuje Svätý Otec. Často podľa neho práve z prostých sŕdc vyviera skutočná radosť, ktorá je motorom samotnej evanjelizácie.

Pápež František v posolstve pripomína aj 30. výročie odovzdania Kríža Jubilejného roka Vykúpenia mladým, ktoré tento rok pripadá na 22. apríl. „Práve týmto symbolickým aktom Ján Pavol II. začal veľkú púť mladých, ktorá odvtedy pokračuje piatimi kontinentmi,“ uviedol Svätý Otec a pripomenul jeho budúci patronát nad týmto podujatím.

 

Ranná homília: Milosť zomrieť v nádeji ako Dávid

Počas rannej svätej omše 6. februára v Dome sv. Marty pápež František v homílii pozval veriacich k uvažovaniu nad tajomstvom smrti. Vyzval ich, aby v tejto súvislosti nezabúdali prosiť o tri milosti: umrieť v Cirkvi, umrieť v nádeji a umrieť zanechajúc po sebe dedičstvo kresťanského svedectva. Svätý Otec komentoval dnešné prvé čítanie (1 Kr 2, 1-4, 10-12), ktoré hovorí o Dávidovej smrti, po živote strávenom v službe svojmu ľudu. Zdôrazňuje pri tom tri veci. Prvou z nich je skutočnosť, že Dávid zomiera „v lone svojho ľudu“. Až do samotného konca prežíva „svoju príslušnosť k Božiemu ľudu“. Hoci zhrešil a on sám sa nazýva hriešnikom, „nikdy sa nevzdialil od Božieho ľudu“, hovorí Svätý Otec.

„Hriešnik, to áno, nie však zradca! A toto je milosť: zotrvať až do konca uprostred Božieho ľudu. Mať milosť zomrieť v lone Cirkvi, v lone Božieho ľudu. Toto je prvý bod, ktorý by som rád zdôraznil. Prosme aj my o milosť zomrieť doma. Zomrieť doma, v Cirkvi. Toto je milosť! Nedá sa kúpiť! Je darom od Boha a musíme ho oň prosiť: «Pane, daj mi dar umrieť doma, v Cirkvi!» Hriešnikmi to áno, tými sme všetci! Ale nie zradcami, nie záškodníkmi! Vždy vo vnútri! Cirkev je tak veľkou matkou, že nás chce aj takýchto, mnohokrát pošpinených, no Cirkev nás očisťuje: je matkou!“

V druhom bode Svätý Otec uvažuje takto: Dávid zomiera ticho, v pokoji, vyrovnane, v istote, že odchádza na druhú stranu k svojim otcom. „Toto je ďalšia milosť: zomrieť v nádeji, vo vedomí, že na druhej strane nás čakajú, že na druhej strane má svoje pokračovanie aj domov, aj rodina,“ a že nebudeme sami, hovorí pápež. „Toto je milosť, o ktorú musíme prosiť, pretože v posledných chvíľach života, ako vieme, je život zápasom a duch zla číha na svoju korisť“, pokračuje Svätý Otec.

„Svätá Terezka Ježiškova hovorila, že v jej poslednom období sa v jej duši odohrával boj, a keď uvažovala nad budúcnosťou, nad tým, čo ju čakalo po smrti, v nebi, cítila, ako jej nejaký hlas hovorí: «Ale no tak, nebuď hlúpa, čaká ťa tma. Čaká ťa iba temno ničoty!» Takto to hovorí. Je to hlas diabla, démona, ktorý nechcel, aby sa zverila Bohu. Zomrieť v nádeji a zomrieť v dôvere Bohu! A tiež prosiť o túto milosť. Ale s dôverou voči Bohu začnime už dnes, v malých veciach života, aj vo veľkých problémoch: vždy sa zverujme Bohu, človek si to takto osvojí a rastie v nádeji. Zomrieť doma, zomrieť v nádeji.“

Tretím aspektom je dedičstvo, ktoré zanecháva Dávid. Je toľko nesvárov pre dedičstvo, nesvárov v rodinách, ktoré ich rozdeľujú, pripomína pápež. Naopak Dávid zanecháva po sebe dedičstvo 40 rokov kraľovania a „upevnený, silný národ“. „Ľudové príslovie hovorí, že každý človek má po sebe v živote zanechať dieťa, zasadiť strom a napísať knihu,“ takéto je podľa Svätého Otca „najlepšie dedičstvo“. Prítomných v Dome sv. Marty preto pozval, aby si sami sebe položili nasledovné otázky: „Aké dedičstvo zanechám ja tým, ktorí prídu po mne? Bude to dedičstvo života? Urobil som dosť dobrého, aby ma ľud chcel ako otca alebo ako matku? Zasadil som strom? Dal som život, múdrosť? Napísal som knihu?“ Dávid zanecháva dedičstvo svojmu synovi, keď mu hovorí: „Ty buď silný, buď muž. Zachovávaj rozhodnutia Pána, svojho Boha, kráčaj po jeho cestách a podľa jeho zákonov!“

„Toto je dedičstvo: naše svedectvo ako kresťanov, ktoré zanecháme iným. Niektorí z nás zanechajú veľké dedičstvo: len si pomyslite na svätých, ktorí žili evanjelium s takou silou, že nám ako dedičstvo nechali cestu života a životný štýl. Toto sú tri veci, ktoré napĺňajú moje srdce pri čítaní tejto časti o Dávidovej smrti: prosiť o milosť zomrieť doma, zomrieť v Cirkvi; prosiť o milosť zomrieť v nádeji, s nádejou; a napokon prosiť o milosť zanechať krásne dedičstvo, ľudské dedičstvo, dedičstvo vytvorené svedectvom nášho kresťanského života. Nech všetkým nám svätý Dávid dopraje tieto tri milosti!“

 

 

5. februára

Eucharistia ako hostina

Generálna audiencia pápeža Františka v stredu 5. februára opäť zaplnila Námestie sv. Petra pútnikmi. Pre dážď sa časť z nich, najmä starší a chorí, zhromaždili v Aule Pavla VI., kde sa pri nich Svätý Otec pristavil ešte pred začiatkom programu na námestí. Ten sa začal čítaním z Matúšovho evanjelia, pri ktorom vo viacerých jazykoch zaznel úryvok Ježišových slov ustanovenia Eucharistie. V rámci cyklu o siedmich sviatostiach dnes pápež František venoval katechézu téme Eucharistie, ktorú predstavil ako hostinu pri spoločnom stole. Nasleduje plné znenie katechézy:

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň! Dobrý deň, hoci to nie je pekný deň, však? Je trochu škaredo! Dnes vám budem hovoriť o Eucharistii. Eucharistia je v srdci „kresťanskej iniciácie“ spolu s krstom a sviatosťou birmovania a ustanovuje žriedlo samotného života v Cirkvi. Z tejto sviatosti lásky totiž vyviera každá opravdivá cesta viery, spoločenstva a svedectva.

To, čo vidíme keď sa schádzame na slávenie Eucharistie, svätej omše, nám už dáva tušiť, čo sa chystáme prežívať. V strede priestoru určeného pre slávenie sa nachádza oltár, čo je vlastne stôl, pokrytý obrusom, a toto nás vedie k myšlienke na hostinu. Na stole sa nachádza kríž, aby nám naznačil, že na tom oltári sa obetuje Kristova obeta: on je duchovným pokrmom, ktorý sa tam prijíma v podobe znakov chleba a vína. Vedľa stola sa nachádza ambón, čiže miesto, z ktorého sa hlása Božie slovo: toto nám naznačuje, že sa tam schádzame počúvať Pána, ktorý sa prihovára prostredníctvom Svätého písma, a tak pokrmom, ktorý prijímame je aj jeho Slovo.

Slovo a chlieb sa počas sv. omše stávajú jedným celkom, ako pri Poslednej večeri, keď sa všetky Ježišove slová, všetky znamenia, ktoré urobil, sústreďujú v geste lámania chleba a obetovania kalicha, v anticipácii obety kríža, a v týchto slovách: „Vezmite a jedzte, toto je moje telo... Vezmite a pite, toto je moja krv“.

Ježišovo gesto uskutočnené pri Poslednej večeri je vrcholným vďakyvzdaním Otcovi za jeho lásku, za jeho milosrdenstvo. Vďakyvzdanie sa po grécky povie eucharistia. A preto sa táto sviatosť nazýva Eucharistiou: je to vrcholné vďakyvzdanie Otcovi, ktorý nás tak veľmi miloval, že nám dal svojho Syna, z lásky. Preto slovo Eucharistia v sebe zahŕňa celé to gesto, ktoré je spoločným gestom Boha a človeka, gestom Ježiša Krista, pravého Boha a pravého človeka.

Takže eucharistické slávenie je oveľa viac než prostá hostina: je to pamiatka Ježišovej smrti a zmŕtvychvstania, ústredné tajomstvo spásy. „Pamiatka“ neznamená len spomienku, jednoduché pripomenutie, ale chce zdôrazniť, že vždy, keď slávime túto sviatosť, zúčastňujeme sa na tajomstve Kristovho utrpenia, smrti a zmŕtvychvstania. Eucharistia predstavuje vrchol Božieho spásneho konania: Pán Ježiš, ktorý sa pre nás stáva rozlámaným chlebom, na nás vylieva všetko svoje milosrdenstvo a svoju lásku, aby tak obnovil naše srdce, náš život a spôsob, akým žijeme náš vzťah s ním a s našimi bratmi. Práve preto, zvyčajne keď sa pristupuje k tejto sviatosti, hovorí sa o „svätom prijímaní“, o „vytváraní spoločenstva“ [lat. communio - spoločenstvo, spojenie, pozn. prekl.]. To znamená, že mocou Ducha Svätého nás účasť pri eucharistickom stole jedinečným a hlbokým spôsobom zjednocuje s Kristom, vďaka čomu môžeme už teraz vopred zakusovať plné spoločenstvo s Otcom, ktoré bude charakterizovať nebeskú hostinu, kde so všetkými svätými budeme prežívať slávu v kontemplovaní Boha z tváre do tváre.

Drahí priatelia, nikdy sa Pánovi dosť neodvďačíme za dar, ktorý nám dal v Eucharistii! Je to veľmi veľký dar a práve preto je veľmi dôležité prichádzať v nedeľu na svätú omšu, ísť na omšu nielen sa modliť, ale tiež prijať sväté prijímanie, tento chlieb, ktorý je telom Ježiša Krista a ktorý nám dáva spásu, odpúšťa nám, zjednocuje nás s Otcom. Je pekné takto robiť. A každú nedeľu prichádzajme na svätú omšu, pretože je to deň zmŕtvychvstania Pána. Preto je nedeľa pre nás taká dôležitá. A cez Eucharistiu cítime práve túto príslušnosť k Cirkvi, k Božiemu ľudu, k Božiemu telu, k Ježišovi Kristovi.

Nikdy nevyčerpáme všetku jej hodnotu a bohatstvo. Prosme ho teda, nech táto sviatosť naďalej udržiava živú jeho prítomnosť v Cirkvi a formuje naše spoločenstvá v láske a v jednote, podľa Otcovho srdca. Toto konáme po celý život, no začína sa to dňom Prvého svätého prijímania. Je dôležité, aby sa deti dobre pripravili na Prvé sväté prijímanie a aby žiadne dieťa na ňom nechýbalo, pretože je to prvý krok k tejto silnej príslušnosti k Ježišovi Kristovi, po krste a sviatosti birmovania. Ďakujem!“

Na záver generálnej audiencie Svätý Otec udelil prítomným apoštolské požehnanie. Vyjadril tiež svoju podporu tým, ktorých postihli záplavy v oblasti Ríma a stredného Talianska.

 

 
 

4. februára

Pápež František pozýva počas pôstu uvažovať nad chudobou

Vo Vatikáne bolo dnes v Aule Jána Pavla II. novinárom predstavené posolstvo pápeža Františka na Pôstne obdobie 2014, ktorého téma znie Stal sa chudobným, aby nás svojou chudobou obohatil (porov. 2 Kor 8,9). Posolstvo predstavili kardinál Robert Sarah, predseda Pápežskej rady cor unum spolu so svojimi spolupracovníkmi, ako aj manželský pár Anna Zumbová a Davide Dotta, ktorí pôsobia ako misionári na Haiti, kde zemetrasenie v roku 2010 pripravilo o život viac ako 220-tisíc ľudí a milióny ľudí o strechu nad hlavou.

„Je to mimoriadne posolstvo, prostredníctvom ktorého nás chce pápež František viesť pôstom, aby ho celá Cirkev prežívala plným spôsobom a vedomá si dodržiavania záväzku, ktoré má každý pokrstený a každý pastier voči chudobným,“ uviedol počas prezentácie kardinál Sarah. Text pôstneho posolstva „sa zameriava na chudobu a osobitným spôsobom na chudobu Krista“, teda na koncept chudoby, ktorý je veľmi milý pápežovi Františkovi. Často býva chudoba chápaná ako nedostatok majetku, Svätý Otec však ponúka „integrálnu víziu chudoby“. Voľba chudoby zo strany Krista nám hovorí, že existuje aj „pozitívny rozmer chudoby“ a evanjelium vyhlasuje chudobných za blahoslavených. „Chudoba sa hlboko dotýka ľudského srdca: ako Kristus zostúpil zo svojho kráľovského trónu, aby naplnil vôľu Otca a išiel tak v ústrety svojim bratom, ktorí potrebovali spásu, tak aj kresťan vstupuje do dynamiky chudoby a daru, pretože ho robí bohatým skutočnosť, že je Božím synom,“ uviedol predseda Pápežskej rady cor unum.

Cirkev však často chápe chudobu aj ako predmet zámerného rozhodnutia, vykonaného z lásky ku Kristovi a svojim bratom. Pápež František sa v posolstve dotýka troch druhov chudoby: materiálnej, morálnej a duchovnej. Kým prvá sa týka tých, ktorí žijú v podmienkach nedôstojných pre človeka, morálna chudoba predstavuje „otrocké podľahnutie nerestiam a hriechu“. „Problémy vyvolané novou orientáciou človeka, teda antropológiou, ktorá nerešpektuje kresťanskú víziu človeka, rodiny, manželstva, to sú situácie, ktoré podľa mňa môžeme nazývať duchovnou a morálnou chudobou,“ tvrdí kardinál. „Veľkou vinou modernej kultúry je nazdávanie sa, že človek môže byť šťastný bez Boha,“ dodal. Pápež František tak podľa jeho slov nadväzuje na učenie pápeža Benedikta XVI., ktorý upozornil na problém absencie Boha v modernej kultúre. Ako však kardinál Sarah dodal, pápež František v posolstve poukazuje aj na skutočnosť, že Cirkev nie je o nič menej pozorná voči chudobe duchovnej, ako tej materiálnej: „Beda, ak by náš pohľad k tomu, kto je v núdzi, prehliadal duchovnú chudobu, ktorá sa často zahniezďuje v srdci človeka a necháva ho hlboko trpieť, aj napriek tomu, že má k dispozícii mnoho statkov. Beda, keby chudobná Cirkev znamenala iba Cirkev bez hmotných statkov.“

Na konferencii dnes odznelo aj svedectvo Anny Zumbovej, ktorá prostredníctvom talianskej charity pôsobí s manželom a deťmi na misii na Haiti. Novinárom prezradila, prečo sa jej rodina rozhodla žiť v chudobe a medzi chudobnými, keď si namiesto štvrte obývanej cudzincami z mimovládnych organizácií zvolila život v štvrti uprostred Haiťanov: „Priblížiť sa ľuďom, žiť triezvym štýlom, vyjsť von z budovy pre nás znamenalo mnoho. Bola to veľmi dôverná skúsenosť budovania osobných vzťahov s Haiťanmi: začlenili sme sa do štvrte, mohli sme sa spolu deliť o nehu narodených, o zmätok detských hier, súcit pre chorých, zosnulých, o radosť z delenia sa o jedlo. Všetky tieto skúsenosti by sme nezažili, ak by sme ostali zatvorení v obrnenom paláci.“

 

 

Poľskí biskupi pripomenuli Svätému Otcovi pozvanie na SDM 2016

Veľmi pozitívne hodnotí varšavský arcibiskup kardinál Kazimierz Nycz včerajšiu audienciu biskupov Poľska u pápeža Františka v rámci ich návštevy Ad limina, ktorá sa koná vo Vatikáne od 1. do 8. februára. Išlo o skupinu biskupov Varšavskej a Krakovskej provincie a vojenského ordinariátu. Ako poznamenal, na pondelkovom stretnutí pripomenuli Svätému Otcovi pozvanie na Svetové dni mládeže, ktoré sa budú konať v roku 2016 práve v Krakove:

„Bolo to veľmi zaujímavé stretnutie a sme s ním spokojní. Hovorili sme o problémoch našej cirkvi v Poľsku. Svätý Otec povedal, že sú to problémy Univerzálnej cirkvi, aj v Amerike. Hovorili sme tiež o púti do Poľska v roku 2016 a pozvali sme ho do Krakova a do Varšavy.“

Za veľmi jednoduché a priateľské označil včerajšie stretnutie Mons. Piotr Libera, biskup Płocku. Ako povedal, Svätý Otec navrhol klásť otázky. Jedna z nich sa týkala pastorácie v miestnych cirkvách: Ako ju urobiť viac kerygmatickou? Najmä pre starších kňazov je novinkou a robí im ťažkosti, nie sú na ňu zvyknutí. Hovorí Mons. Libera:

„Svätý Otec s porozumením odpovedal, že je potrebné začať od seminárov, že seminaristi sa musia naučiť tomuto misijnému duchu. Potom sa pozastavil na krátko pri téme homílií, ako kázať dnes, aby naše kázne neboli príliš dlhé. Potom vojenský ordinár hovoril o ťažkej situácii poľských vojakov vracajúcich sa z Afganistanu často s mnohými vnútornými zraneniami. Svätý Otec opäť zdôraznil dôležitosť pastoračnej starostlivosti o týchto vojakov, ktorým je ťažké začleniť sa do spoločnosti.“

 

 

Pápež v utorkovej homílii: Aj Boh plače, má srdce otca

Vatikán 4. februára 2014 - Aj Boh plače, jeho plač je ako plač otca, ktorý miluje svoje deti a nezaprie ich, ani keď sú tvrdošijné, vždy ich vyčakáva. Tieto slová povedal pápež František v homílii počas svätej omše, ktorú slávil dnes ráno v Dome sv. Marty. Liturgické čítania dňa (2 Sam 18, 9-10. 14b. 24-25a. 30 – 19, 3 a Mk 5, 21-43) predstavujú postavy dvoch otcov: kráľa Dávida, ktorý smúti nad smrťou svojho spurného syna Absolóna, a Jaira, predstaveného synagógy, ktorý prosí Ježiša, aby uzdravil jeho dcéru. Pápež vysvetľuje Dávidov plač po správe o zabití jeho syna, hoci bojoval proti nemu, aby získal kráľovstvo. Dávidovo vojsko zvíťazilo, ale jeho nezaujíma víťazstvo, on sa pýta na svojho syna! Zaujíma ho len jeho syn! Bol kráľom, vodcom krajiny, ale bol otcom! A preto, keď prišla správa o smrti jeho syna, „zachvel sa, vystúpil do siene nad bránou a plakal“.

„Chodil a hovoril: «Syn môj Absolón, syn môj, syn môj Absolón! Radšej som mohol ja zomrieť namiesto teba! Absolón, syn môj, syn môj!» Toto je srdce otca, ktorý nikdy nezaprie svojho syna. Je lúpežník, je nepriateľ, ale je to môj syn! Dávid nepopiera otcovstvo, plače. Dvakrát Dávid plakal kvôli synovi: tento raz a druhýkrát, keď zomieral jeho syn z cudzoložstva. Aj vtedy sa postil, činil pokánie, aby zachránil život svojho syna. Bol to otec!“

Ten druhý otec je predstaveným synagógy, významná osobnosť – povedal pápež –, ale zoči-voči chorobe dcéry sa nehanbí vrhnúť k Ježišovým nohám: «Dcérka mi umiera. Poď, vlož na ňu ruky, aby ozdravela a žila.» Nehanbí sa, nemyslí na to, čo môžu povedať iní, pretože je otcom. Dávid a Jairus sú dvaja otcovia:

„Pre nich je najdôležitejší syn, dcéra! Neexistuje nič iné. Toto je jediná dôležitá vec! Nás to vedie k uvažovaniu nad prvou vecou, ktorú hovoríme Bohu vo vyznaní viery: ‚Verím v Boha, Otca...‘ To nás privádza k zamýšľaniu sa nad otcovstvom Boha, ktorý je s nami! ‚Ale Boh neplače, otče!‘ Ako že nie! Spomeňme si na Ježiša, keď plakal pozerajúc na Jeruzalem. ‚Jeruzalem, Jeruzalem! Koľkokrát som chcel zhromaždiť tvoje deti ako sliepka zhromažďuje kuriatka pod svoje krídla.‘ Boh plače! Ježiš plakal kvôli nám! Ježišov plač je plačom Otca, ktorý nás chce mať všetkých pri sebe!“

„V ťažkých chvíľach,“ – pokračoval pápež František – Otec odpovedá. Spomeňme si na Izáka, keď ide s Abrahámom, aby ho obetoval: Izák nebol hlúpy, všimol si, že nesú drevo, oheň, ale nenesú baránka na obetu. Mal v srdci úzkosť! A čo hovorí? ‚Otče!‘ A on mu hneď odpovedá: ‚Tu som, synu.‘ Podobne Ježiš v Olivovej záhrade hovorí s úzkosťou v srdci: ‚Otče, ak je možné, vezmi odo mňa tento kalich!‘ A anjeli prišli, aby ho posilnili. Taký je náš Boh: je Otcom! Je takým otcom, ako ten, ktorý čaká na svojho márnotratného syna, ktorý odišiel so všetkými peniazmi, so všetkým dedičstvom. Ale otec na neho čakal každý deň a videl ho z diaľky. Toto je náš Boh! Toto je naše otcovstvo – otcov rodiny, ako aj duchovné otcovstvo biskupov a kňazov – takéto by malo byť. „Otec má akoby pomazanie, ktoré pochádza od syna: nemôže vnímať sám seba bez syna! A preto potrebuje syna: očakáva ho, miluje ho, hľadá ho, odpúšťa mu, chce ho mať blízko pri sebe, tak blízko, ako sliepka kuriatka.“

„Choďme dnes domov s týmito dvoma obrazmi: Dávid, ktorý plače, a predstavený synagógy, ktorý padá na kolená pred Ježišom, bez strachu, že bude na posmech pred ostatnými, že sa mu budú smiať. V stávke boli ich deti: syn a dcéra. Pred týmito dvoma obrazmi povedzme: ‚Verím v Boha, Otca...‘ A prosme Ducha Svätého – pretože len Duch Svätý nás učí povedať «Abba, Otče!» Je to milosť! Môcť zo srdca povedať Bohu: ‚Otče!‘, to je milosť Ducha Svätého! Vyprosujme si ju od neho!“

 

 

Pápež v pondelkovej homílii: Zaujmime v ťažkých chvíľach Dávidov postoj

Vatikán 3. februára 2014 - Neberme spravodlivosť do vlastných rúk v ťažkých časoch, ale spoľahnime sa na Boha. Túto myšlienku rozvinul pápež František v homílii dnešnej rannej svätej omše v Dome sv. Marty. Komentujúc postoj kráľa Dávida z prvého čítania (2 Sam 15, 13-14. 30; 16, 5-13) vyzdvihol jeho rozhodnutie kráčať cestou dôvery v Boha. Kráľ Dávid uteká pred svojím synom Absolónom, ktorý ho zradil. Je smutný, pretože aj ľud sa pridal na stranu Absolóna. Cíti, „akoby tento jeho syn bol mŕtvy“. Aký je však postoj Dávida zoči-voči zrade svojho vlastného syna? Svätý Otec uvádza tri postoje. Po prvé Dávid ako vladár berie skutočnosť takú, aká je, uvedomujúc si, že vojna bude veľmi ťažká a vyžiada si veľa mŕtvych. „Rozhoduje sa tak, aby nenechal ľud zomierať,“ poznamenal pápež. Mohol bojovať v Jeruzaleme proti stúpencom svojho syna, no rozhoduje sa tak, aby Jeruzalem nebol zničený:

„Dávid nepoužíva na svoju obhajobu ani Boha, ani ľud. Tento prvý postoj znamená lásku kráľa k svojmu Bohu a svojmu ľudu. Je kráľom hriešnikom – poznáme ten príbeh –, ale aj kráľom s takouto veľkou láskou. Bol veľmi spätý so svojím Bohom a rovnako so svojím ľudom a nezneužíva na svoju obhajobu ani Boha, ani svoj ľud. V ťažkých chvíľach života sa stáva, že sa azda v zúfalstve niekto snaží brániť všetkými prostriedkami, aj tak, že použije ako tromf Boha alebo ľudí. Dávid nie: prvý jeho postoj je nezneužívať ani Boha, ani svoj ľud.“

Dávid si preto volí útek. Jeho druhým postojom je kajúcnosť. Vystupuje na Olivovú horu a plače, kráča „so zahalenou hlavou a naboso“. A všetok „ľud, ktorý bol s ním, mal zahalenú hlavu, kráčal hore kopcom a plakal“. Je to naozaj „cesta kajúcnosti“. „Možno myslel vo svojom srdci na tie zlé veci, na toľké hriechy, ktoré spáchal, nepovažoval sa za „nevinného“ – poznamenal Svätý Otec. Myslel aj nato, že nie je správne, že ho jeho syn zradil, ale uznáva, že nie je svätý a „volí si pokánie“:

„Tento výstup na horu nás núti myslieť na ďalší výstup, na Ježišov výstup. Aj on zarmútený a s bosými nohami vystupoval na horu so svojím krížom. Toto je kajúci postoj. Dávid akceptuje svoju dobu smútku a plače. Keď sa niečo také stane v živote nám, vždy sa usilujeme podľa nášho inštinktu o sebaospravedlnenie. Dávid neospravedlňuje sám seba, je realista, snaží sa zachrániť Božiu archu, svoj ľud a činí pokánie na tejto ceste. Je veľký, veľký hriešnik a veľký svätec. Ako idú tieto dve veci dokopy? Boh tomu rozumie.“

Na tejto ceste je aj ďalšia postava: Semei, ktorý hádže kamene do Dávida a do všetkých jeho služobníkov. Je to nepriateľ, ktorý Dávida preklína. Jeden z kráľových priateľov hovorí, že zabije tohto „nešťastníka“, tohto „mŕtveho psa“. Ale Dávid ho zastavuje a namiesto pomsty za toľké urážky robí rozhodnutie spoľahnúť sa na Boha. Dokonca hovorí, že nech mu Semei zlorečí, ak mu to prikázal Pán. A dodáva: „Pán vždy vie, čo sa deje, Pán to dopúšťa.“ „Snáď zhliadne na moje súženie a vynahradí mi dobrom toto dnešné preklínanie“ – uvažuje Dávid. Tretí postoj Dávida je teda dôvera v Pána. Správanie Dávida nám môže pomôcť, pretože všetci prechádzame v živote chvíľami temnoty a skúšok. Toto sú teda tri postoje Dávida: „Neoháňať sa Bohom a našou príslušnosťou, prijať pokánie a oplakávať naše poklesky a napokon nesnažiť sa brať spravodlivosť do vlastných rúk, ale zveriť sa Bohu“:

„Je pekné uvedomovať si toto a vidieť tieto tri postoje: muž, ktorý miluje Boha, miluje svoj ľud a nevyužíva to vo svoj prospech; muž, ktorý vie, že je hriešnik a robí pokánie; muž, ktorý si je istý svojím Bohom a dôveruje v neho. Dávid je svätý a my ho uctievajme ako svätca. Prosme ho, aby nás učil týmto postojom v ťažkých chvíľach života.“

 

2. februára

Pápež na Anjel Pána: „Rehoľníci a rehoľníčky sú svedectvom, že Boh je dobrý

Vatikán 2. februára 2014 – Aj v daždivom počasí prišli dnes veriaci na poludňajšiu modlitbu so Svätým Otcom Františkom na Námestí sv. Petra. Z okna svojej pracovne sa im prihovoril týmito slovami:

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Všetkých vás tu na námestí zmáčal dážď... no ste odvážni! Dnes slávime sviatok Obetovania Ježiša v chráme. Na tento deň pripadá aj Deň zasväteného života, ktorý poukazuje na to, akí dôležití sú pre Cirkev všetci tí, ktorí prijali povolanie k nasledovaniu Ježiša zblízka cestou evanjeliových rád. Dnešné evanjelium rozpráva, ako štyridsať dní po Ježišovom narodení Mária s Jozefom priniesli dieťa do chrámu, aby ho obetovali a zasvätili Bohu, ako predpisoval židovský Zákon. Táto evanjeliová udalosť predstavuje tiež ikonu darovania vlastného života zo strany tých, ktorí si prostredníctvom Božieho daru osvojujú typické črty Ježiša panenského, chudobného a poslušného.

Toto obetovanie seba samého Bohu sa týka každého kresťana, pretože všetci sme mu zasvätení prostredníctvom krstu. Všetci sme povolaní obetovať sa Otcovi s Ježišom a ako Ježiš, aby sa náš život stal veľkodušným darom, v rodine, v práci, v službe Cirkvi, v dielach milosrdenstva. Predsa však, takéto zasvätenie žijú osobitným spôsobom rehoľníci, mnísi, zasvätení laici, ktorí zložením sľubov patria Bohu plným a výlučným spôsobom. Táto príslušnosť k Pánovi umožňuje tým, ktorí ju opravdivo žijú, vydávať osobitné svedectvo evanjelia a Božieho kráľovstva. Úplne zasvätení Bohu sa úplne odovzdávajú bratom, aby prinášali Kristovo svetlo tam, kde sú najhustejšie temnoty, a aby vlievali jeho nádej do malomyseľných sŕdc.

Zasvätené osoby sú Božím znamením v rozličných prostrediach života, sú kvasom pre rast spravodlivejšej a bratskejšej spoločnosti, sú proroctvom delenia sa s malými a chudobnými. Takto zamýšľaný a prežívaný zasvätený život sa nám javí práve takým, aký v skutočnosti je: je darom Božím! Je Božím darom pre Cirkev, je Božím darom pre jeho ľud! Každá zasvätená osoba je darom pre nás, pre putujúci Boží ľud. Tak veľmi je potrebná ich prítomnosť, ktorá posilňuje a obnovuje zapálenosť v úsilí o šírenie evanjelia, o kresťanskú výchovu, o dobročinnú lásku k najnúdznejším, o kontemplatívnu modlitbu; v úsilí o formovanie človeka, o duchovné formovanie mládeže a rodín; v úsilí o spravodlivosť a pokoj v ľudskej rodine. Pomyslime len, čo by nastalo, keby nebolo sestier: sestier v nemocniciach, sestier v misiách, sestier na školách? Predstavte si Cirkev bez sestier... Nie, to je nemysliteľné! Sú práve tým darom, tým kvasom, ktorý posúva Boží ľud smerom vpred. Sú veľké, tieto ženy, ktoré zasväcujú svoj život a nesú vpred Ježišovo posolstvo!

Cirkev a svet potrebujú toto svedectvo Božej lásky a milosrdenstva. Zasvätení, rehoľníci a rehoľníčky sú aj týmto svedectvom, že Boh je dobrý, že Boh je milosrdný! Preto je potrebné vďačne doceniť skúsenosti zasväteného života a prehlbovať poznanie rozličných chariziem a spiritualít. Osoží modliť sa, aby mnohí mladí povedali „áno“ Pánovi, ktorý ich volá zasvätiť sa mu úplne v nezištnej službe bratom. Zasvätiť život službe Bohu a bratom.

Pre všetky tieto dôvody, ako už bolo oznámené, bude budúci rok osobitným spôsobom venovaný zasvätenému životu. Zverme túto iniciatívu už odteraz príhovoru Panny Márie a sv. Jozefa, ktorí, ako Ježišovi rodičia, boli prvými, ktorí ním boli posvätení a ktorí mu zasvätili svoj život.“

Po modlitbe Anjel Pána a udelení apoštolského požehnania Svätý Otec pozdravil prítomné skupiny veriacich z rôznych častí Talianska a pripomenul význam spoločného slávenia „Dňa za život“, ktorý sa v túto nedeľu slávi v celom Taliansku. „Pripájam sa k talianskym biskupom v zdôraznení toho, že «každé dieťa je tvárou Boha milujúceho život, darom pre rodinu a pre spoločnosť»“, povedal pápež František a poďakoval všetkým, ktorí sa vložili do prípravy „Dňa za život“, osobitne univerzitným učiteľom za zorganizovanie sympózií zameraných na zrod ľudského života.

Na záver pápež vyjadril spolucítenie so zasiahnutými záplavami v oblastiach Ríma a Toskánska pri stále pokračujúcich silných dažďoch. Kresťanské spoločenstvo vyzval k solidarite a modlitbe.

 

1. februára       

 

Slová pápeža Františka rakúskym biskupom pri návšteve Ad limina

Buďte „soľou zeme a svetlom sveta“! – toto pripomenul pápež František rakúskym biskupom, ktorých prijal vo štvrtok 30. januára na audiencii v závere ich návštevy Ad limina apostolorum vo Vatikáne. Počas stretnutia im odovzdal svoj vopred pripravený príhovor v textovej podobe, zameraný najmä na dôležitosť pastorácie rodín, praktizovania sviatosti zmierenia a na prehlbovanie chápania roly kňaza a laikov vo farskom spoločenstve.

Obdobie ôsmich rokov od poslednej podobnej návštevy rakúskych biskupov vo Vatikáne bolo v Rakúsku poznačené spočiatku najmä sympatiou k Cirkvi a Petrovmu nástupcovi, čo sa podľa slov pápeža Františka ukázalo aj počas apoštolskej návštevy Benedikta XVI. pri príležitosti 850. výročia svätyne v Mariazelli v roku 2007. Po nej však nastúpilo pre Cirkev zložité obdobie, ktorého príznakom je klesajúca tendencia podielu katolíkov v Rakúsku. Pápež preto biskupov povzbudil, aby táto skutočnosť, ktorá „má rôzne príčiny, a ktorá trvá už niekoľko desaťročí“ bola podnetom usilovať sa o stále nevyhnutnú novú evanjelizáciu. Medzi viditeľnými pozitívami pripomenul nárast štedrosti podporovateľov solidárnych a charitatívnych diel, ako aj zo strany rakúskej spoločnosti vysoko hodnotený príspevok cirkevných vzdelávacích a zdravotníckych inštitúcií.

„Môžeme sa Bohu poďakovať za všetko, čo Cirkev v Rakúsku koná pre spásu veriacich a pre dobro mnohých ľudí,“ uviedol pápež František. Svoju vďaku zároveň vyjadril prostredníctvom biskupov aj kňazom, diakonom, rehoľníkom a rehoľným sestrám, ako aj laikom, ktorí „s veľkou pohotovosťou a veľkorysosťou pracujú v Pánovej vinici“. Pripomenul však, že nestačí iba udržiavať to, čo bolo dosiahnuté, ale Božie pole treba neustále obrábať, aby prinášalo svoje plody aj v budúcnosti. „Byť Cirkvou neznamená riadiť, ale vychádzať von, byť misionármi, prinášať ľuďom svetlo viery a radosť evanjelia,“ povedal Svätý Otec. Hybnou silou tohto záväzku kresťanov by podľa neho nemala byť myšlienka „filantropie“, či „vágneho humanizmu“, ale „dar Božieho synovstva prijatý krstom“.

„Tento dar je zároveň úlohou. Božie deti sa neskrývajú, skôr naopak, radosť zo svojho Božieho synovstva prinášajú svetu. To tiež znamená vyvíjať úsilie o svätý život. Toto je povinnosťou nás všetkých voči Cirkvi, ktorá je svätá, ako to vyznávame v Kréde. Iste, «Cirkev zahŕňa vo svojom lone hriešnikov», ako to potvrdil Druhý vatikánsky koncil (Lumen gentium, 8). Ale koncil v tej istej časti tiež hovorí, že nemáme rezignovať pred hriechom, teda že «Ecclesia santa simul et semper purificanda» – svätá Cirkev potrebuje byť vždy očisťovaná. To znamená, že sa musíme vždy snažiť o naše očistenie vo sviatosti zmierenia. Spoveď je miestom, na ktorom prežívame milosrdnú lásku Boha a kde stretávame Krista, ktorý nám dáva silu na obrátenie a nový život. A ako pastieri Cirkvi chceme pomáhať veriacim, s nehou a porozumením, pri objavovaní tejto nádhernej sviatosti a umožniť im samým zažiť tento dar lásky Dobrého Pastiera. Preto vás prosím, aby ste sa nikdy neunavili pozývať ľudí na stretnutie s Kristom vo sviatosti pokánia a zmierenia.

Významnou oblasťou našej práce ako pastierov je rodina. Nachádza sa v samotnom srdci evanjelizujúcej Cirkvi. «Kresťanská rodina je naozaj prvým spoločenstvom povolaným na to, aby hlásalo evanjelium človeku, ktorý sa rozvíja, a aby ho postupnou výchovou a katechézou priviedla k plnej ľudskej a kresťanskej zrelosti» (Familiaris consortio, 2).

Základ, na ktorom sa môže rozvíjať harmonický rodinný život, predstavuje predovšetkým manželská vernosť. Žiaľ, v dnešnej dobe vidíme, že rodina a manželstvo v krajinách západného sveta trpia hlbokou vnútornou krízou. «V prípade rodiny sa krehkosť väzieb stáva osobitne vážnou, pretože ide o základnú bunku spoločnosti, miesto, kde sa učíme žiť s rozdielmi a patriť inému, a kde rodičia odovzdávajú vieru svojim deťom» (Evangelii gaudium, 66).

Globalizácia a postmoderný individualizmus podporujú životný štýl, ktorý výrazným spôsobom sťažuje rozvoj a stabilitu väzieb medzi ľuďmi a neprispieva k podpore kultúry rodiny. Tu sa otvára nové misijné pole pre Cirkev, napríklad v skupinách rodín, kde sa vytvára priestor pre medziľudské vzťahy a vzťah s Bohom, kde môže rásť autentické spoločenstvo, ktoré prijme každého rovnakým spôsobom a neuzatvára sa len do akýchsi elitných skupín, ktoré lieči zranenia, buduje mosty, ide v ústrety vzdialeným a pomáha «niesť si vzájomne bremená» (Gal 6,2).

Rodina je tak privilegovaným miestom evanjelizácie a vitálneho odovzdávania viery. Urobme všetko možné preto, aby sa v našich rodinách modlilo a aby sa viera prežívala a odovzdávala ako integrálnu súčasť každodenného života. Starostlivosť Cirkvi o rodinu sa začína vhodnou prípravou a primeraným sprevádzaním mladomanželov, rovnako výkladom verného a jasného učenia Cirkvi o manželstve a rodine. Manželstvo ako sviatosť je Božím darom a zároveň záväzkom. Láska dvoch manželov je posvätená Kristom, a mladomanželia sú povolaní, aby svedčili a kultivovali túto svätosť skrze svoju vernosť jeden druhému.“

Od témy rodiny potom pápež František prešiel v krátkosti k „farnosti, ako veľkému poľu, ktoré nám Pán zveril, aby sme ho robili úrodným pastoračnou prácou. Kňazi, farári by si mali byť vždy vedomí toho, že ich úloha spravovať je hlboko duchovná služba. Je to vždy pastier, ktorý vedie farské spoločenstvo, spoliehajúc sa zároveň na pomoc a cenný prínos rôznych spolupracovníkov a všetkých veriacich laikov. Nesmieme riskovať zahmlievanie sviatostnej služby kňaza. V našich mestách a v našich dedinách máme ľudí odvážnych, ale aj bojazlivých, máme kresťanov misionárov, aj spiacich. A je tam aj mnoho tých, ktorí hľadajú, aj keď to nepriznávajú. Každý je povolaný, každý je poslaný. Neznamená to však, že miestom, odkiaľ prichádza povolanie musí byť iba farské centrum; neznamená to ani, že tou príležitosťou musí byť nevyhnutne pekná farská udalosť, ale Božie volanie nás môže dostihnúť pri montážnej linke alebo v kancelárii, v supermarkete, na schodisku, teda na miestach každodenného života.“

„Rozprávať o Bohu, prinášať ľuďom posolstvo Božej lásky a spásy Ježiša Krista“ je podľa Svätého Otca „úlohou každého pokrsteného“. Nejde tu však len slová, ale aj o naše skutky: „Celé naše bytie musí hovoriť o Bohu, a to aj v bežných záležitostiach. Takto je naše svedectvo autentické, takto bude aj vždy nové a čerstvé v sile Ducha Svätého. Aby sme toto dokázali, rozprávanie o Bohu musí byť predovšetkým rozhovorom s Bohom, stretnutím so živým Bohom v modlitbe a vo sviatostiach.“ Pápež František rakúskym biskupom v závere ich návštevy Ad limina apostolorum pripomenul, že „práve v dobe, keď sa zdá, že sa stávame «maličkým stádom» (Lk 12,32) sme ako Pánovi učeníci volaní k tomu, aby sme žili ako jedno spoločenstvo, ktoré je soľou zeme a svetlom sveta“ (porov. Mt 5,13-16).

 

Svätý Otec misionárom Neokatechumenátnej cesty: „Prinášajte všetkým Božiu lásku!“

Vatikán 1. februára – So slávnostným požehnaním a osobitnou modlitbou dnes pápež František vyslal do sveta 414 rodín na misie ad gentes. Urobil tak počas audiencie so zástupcami Neokatechumenátnej cesty z celého sveta, ktorých sa v Aule Pavla VI. vo Vatikáne zišlo do desaťtisíc. K doterajšiemu počtu pribudlo 174 rodín, ktoré začnú pôsobiť na 40 nových misiách. Väčšina rodín pochádza z Európy, prevažne zo Španielska a Talianska.

Hoci sa už Svätý Otec v minulosti stretol s iniciátormi neokatechumenátu Kikom Argüellom, Carmen Hernándezovou a pátrom Mariom Pezzim, s evanjelizačnými skupinami sa dnes stretol po prvýkrát. Na audiencii sa tiež zišla stovka seminaristov misijného medzinárodného seminára Redemptoris Mater z celého sveta, kňazi z týchto seminárov pôsobiaci v Európe, ako aj katechéti.

Pápež František sa dnes napoludnie poďakoval misionárom, členom Neokatechumenátnej cesty, za „radosť ich viery a nadšenie pre kresťanské svedectvo“. Jeho osobitný pozdrav patril deťom misijných rodín, ktorých bolo v aule cez deväťsto. „Cirkev je vďačná za vašu štedrosť, ďakujem vám za všetko, čo robíte v Cirkvi a vo svete,“ povedal pápež prítomným a následne im adresoval niekoľko užitočných rád:

„Práve v mene Cirkvi, našej Matky – našej Svätej Matky hierarchickej Cirkvi, ako to rád hovoril sv. Ignác z Loyoly –, v mene Cirkvi by som vám chcel ponúknuť niekoľko jednoduchých odporúčaní. Prvým je maximálna starostlivosť o budovanie a udržiavanie spoločenstva v rámci jednotlivých cirkví, do ktorých sa vydáte pracovať. Cesta má svoju vlastnú charizmu, vlastnú dynamiku, je to dar, ktorý má ako všetky dary Ducha Svätého hlboký cirkevný rozmer; čo znamená načúvať životu cirkví, do ktorých vás vaši zodpovední posielajú, aby ste rozvíjali ich potenciál, ak to bude potrebné znášali slabosti, a spoločne ako jedno stádo kráčali pod vedením pastierov miestnych cirkví. Spoločenstvo je zásadne dôležité: neraz môže byť lepšie vzdať sa detailného praktizovania všetkého, čo by si váš formačný program vyžadoval, aby sa tak zabezpečila jednota medzi bratmi, ktorí tvoria jediné cirkevné spoločenstvo, súčasťou ktorého sa musíte neustále cítiť.

Ďalšie odporúčanie: kdekoľvek pôjdete, pomôže vám myslieť na to, že Duch Boží prichádza vždy skôr ako my. Toto je dôležité. Pán nás vždy predchádza! Premýšľajte nad Filipom, keď ho Pán poslal na cestu a na voze našiel sedieť správcu pokladov, Duch Svätý prišiel ako prvý. Čítal proroka Izaiáša, a hoci tomu nerozumel, jeho srdce horelo. A tak pri Filipovom príchode je pripravený na katechézu a krst. Duch Svätý nás vždy predchádza. Boh je vždy pred nami. Aj na odľahlých miestach, aj v najodlišnejších kultúrach, Boh všade zasieva semiačka svojho Slova. Z toho vyplýva potreba osobitnej pozornosti kultúrnemu kontextu, v ktorom sa chystáte pracovať: často ide o prostredie veľmi odlišné od toho, z ktorého ste prišli. Mnohí z vás vynaložia úsilie, aby sa naučili miestny jazyk, niekedy ťažký, a táto snaha je chvályhodná. Oveľa dôležitejšie bude vaše odhodlanie «učiť sa» - ako to povedal Kiko – kultúram, ktoré stretnete, vediac rozpoznať potrebu evanjelia, ktorá je prítomná všade, ale tiež to dielo, ktoré Duch Svätý vykonal v živote a v dejinách každého národa.

Nakoniec vás žiadam, aby ste sa s láskou starali jedni o druhých, osobitným spôsobom o najzraniteľnejších. Neokatechumenátna cesta, ako cesta objavovania vlastného krstu, je náročnou cestou, na ktorej môže brat alebo sestra nachádzať mnohé nečakané ťažkosti. V takýchto prípadoch je cvičenie sa v trpezlivosti a milosrdenstve zo strany komunity znakom zrelosti vo viere. Sloboda jednotlivca nemá byť vystavovaná nátlaku, a je treba rešpektovať aj prípadnú voľbu tých, ktorí sa rozhodnú hľadať iné formy kresťanského života mimo Cesty, ktoré mu pomôžu rásť v odpovedi na Pánovo volanie.“

Svätý Otec rodiny povzbudil, aby všade, osobitne na odkresťančených miestach, či v existenčných perifériách, prinášali evanjelium Ježiša Krista. „Evanjelizujte s láskou, prinášajte všetkým Božiu lásku. Povedzte všetkým, ktorých na ceste stretnete, o svojom poslaní, že Boh miluje človeka takého, aký je, aj s jeho obmedzeniami, jeho chybami, aj s jeho hriechmi. Práve preto poslal svojho Syna, aby naše hriechy vzal na seba. Buďte poslami a svedkami Otcovho nekonečného milosrdenstva,“ dodal pápež František.

Misie ad gentes, či tiež misie k pohanom, sa zameriavajú na evanjelizáciu na miestach, kde evanjelium nie je prítomné a kde ide vôbec o prvotnú evanjelizáciu. Každú misijnú jednotku tvoria štyri rodiny, jeden kňaz a jeho spoločník, ktorý ho sprevádza, či už laik alebo seminarista, ďalej staršia pomocná rehoľná sestra a tri mladé, ktoré bez ohľadu na sľuby spolupracujú na misii. Misie ad gentes vychádzajú z apoštolského modelu prvotnej Cirkvi a rozvíjajú sa v domoch medzi nepokrstenými. Spoločne vytvárajú kresťanskú komunitu, ktorá medzi pohanmi vykazuje znamenia viery: lásku a dokonalú jednotu.

Neokatechumenátna cesta pôsobí v 124 národoch na piatich kontinentoch prostredníctvom približne 20-tisíc komunít prítomných vo viac ako 6-tisíc farnostiach. V súčasnosti ju tvorí 100 misijných seminárov Redemptoris Mater s 2300 seminaristami, ktorí sa pripravujú na kňazstvo. Z týchto seminárov doteraz spolu vyšlo už 1880 vysvätených diecéznych kňazov.

 

31. januára

Pápež František: Učenie Cirkvi má slúžiť Božiemu ľudu

Vatikán 31. januára – Svätý Otec dnes napoludnie prijal na audiencii členov plenárneho zasadnutia Kongregácie pre náuku viery pod vedením jej prefekta, arcibiskupa Gerharda Ludwiga Müllera. Celkovo vyzdvihol dôležitosť ich príspevku k ochrane integrity viery pre dobro celého Božieho ľudu a osobitne poukázal na dôležitosť skúmania vzťahu medzi osobnou vierou a slávením sviatosti manželstva, osobitne v meniacom sa kultúrnom kontexte. Práve táto problematika bola hlavnou témou reflexie plenárneho zasadnutia. Pápež František sa pracovnému tímu Kongregácie pre náuku viery tiež poďakoval za ich nasadenie pri riešení prípadov najťažších deliktov, najmä tých, ktoré sa týkajú zneužívania mladistvých. V tejto súvislosti naznačil možné budúce pričlenenie Komisie na ochranu detí, ktorú nedávno osobne zriadil, ku Kongregácii pre náuku viery. Príhovor Svätého Otca prinášame v plnom znení:

„Drahí bratia a sestry,

stretávam sa s vami na záver prác vášho plenárneho zasadania; všetkých vás srdečne zdravím a ďakujem Mons. Müllerovi za jeho slová. Úlohy Kongregácie pre náuku viery sú zviazané s misiou Petrovho nástupcu utvrdzovať bratov vo viere (porov. Lk 22,32). V tomto zmysle vaša úloha „napomáhať a chrániť náuku viery a mravov v celom katolíckom svete“ (Apošt. konšt. Pastor Bonus, 48) je opravdivou službou ponúknutou Magistériu pápeža a celej Cirkvi. Preto sa dikastérium snaží, aby kritériá viery vždy prevládali v slovách i v praxi Cirkvi. Keď viera žiari vo svojej prvotnej jednoduchosti a čistote, aj cirkevný život sa stáva miestom, v ktorom život Boha vyniká so všetkým svojím čarom a prináša ovocie. Viera v Ježiša Krista naozaj roztvára srdcia Bohu, otvára priestory ľudskej existencie Pravde, Dobru a Kráse, ktoré pochádzajú od neho.

Od prvých čias Cirkvi existuje pokušenie chápať náuku v ideologickom zmysle alebo pokušenie zredukovať ju na súhrn abstraktných a kryštalických teórií (Apošt. exortácia Evangelii gaudium, 39-42). V skutočnosti, náuka má jediný cieľ: slúžiť životu Božieho ľudu a chce zaistiť našej viere bezpečný základ. Je totiž veľkým pokušením privlastniť si dary spásy, ktorá pochádza od Boha, aby sme si ich prispôsobovali – hoci aj s dobrým úmyslom – podľa pohľadu a ducha sveta. A toto je pokušenie, ktoré sa opakuje neustále.

Starostlivosť o integritu viery je veľmi delikátnou úlohou, ktorá vám bola zverená v spolupráci s miestnymi pastiermi a doktrinálnymi komisiami biskupských konferencií. Slúži na ochranu práva celého Božieho ľudu prijímať poklad viery v jeho čistote a celistvosti. Vo vašej práci je neustále úsilie rešpektovať požiadavky konštruktívneho, úctivého a trpezlivého dialógu s autormi. Ak si pravda vyžaduje vernosť, tá rastie vždy v láske a bratskej pomoci tomu, kto je pozvaný k dozretiu alebo k objasneniu vlastných presvedčení.

Ďalej, pokiaľ ide o metódu vašej práce viem, že vaše dikastérium sa vyznačuje uplatňovaním kolegiálnosti a dialógu. Cirkev je skutočne miestom spoločenstva a všetci sme na každej úrovni pozvaní pestovať a podporovať spoločenstvo, každý v zodpovednosti, ktorú mu zveril Pán. Som si istý, že o čo viac bude kolegiálnosť efektívnou črtou našej práce, o to viac zažiari pred svetom svetlo našej viery (porov. Mt 5,16).

Kiežby ste si v celej vašej službe neustále uchovávali hlboký pocit radosti, radosti z viery, ktorá má svoj nevyčerpateľný zdroj v Pánovi Ježišovi. Kiež nás milosť byť jeho učeníkmi, podieľať sa na evanjelizačnom poslaní Cirkvi, napĺňa svätou radosťou.

Počas vášho práve ukončené plenárneho zasadnutia ste sa zaoberali aj vzťahom medzi vierou a sviatosťou manželstva. Ide o úvahu veľkého významu. Vychádza z výzvy, ktorú sformuloval ešte Benedikt XVI., o potrebe hlbšie sa zaujímať o vzťah osobnej viery a slávenia sviatosti manželstva, predovšetkým v meniacom sa kultúrnom kontexte (porov. Príhovor pápeža Benedikta XVI. tribunálu Rímskej roty 26. januára 2013).

Pri tejto príležitosti by som sa vám chcel poďakovať aj za vaše úsilie vynaložené na riešenie citlivých otázok v súvislosti s tzv. najzávažnejšími deliktami, osobitne v prípadoch sexuálneho zneužívania maloletých zo strany duchovných. Myslite na dobro detí a mladých, ktorí musia byť v kresťanskom spoločenstve vždy chránení a podporovaní vo svojom ľudskom a duchovnom raste. V tomto zmysle sa uvažuje nad možnosťou spojiť s vašim dikastériom aj osobitnú komisiu na ochranu detí, ktorú som zriadil a chcel by som, aby bola príkladom pre všetkých tých, ktorí chcú podporovať dobro detí.

Drahí bratia a sestry, uisťujem vás, že na vás vo svojich modlitbách pamätám a spolieham sa aj na vaše modlitby za mňa a moju službu. Nech vás Pán žehná a nech vás Panna Mária ochraňuje!“

 

 

Pápež v piatkovej homílii: Stratou zmyslu pre Boha strácame vedomie hriechu

Vatikán 31. januára 2014 - Ak bude medzi ľuďmi menej Božej prítomnosti, „stratí sa pojem hriechu“ a môže sa stať, že iní budú platiť cenu za našu „kresťanskú priemernosť“. Uviedol Svätý Otec v homílii dnešnej rannej svätej omše v Dome sv. Marty. Povzbudil k modlitbe, aby sa Božie kráľovstvo v nás nikdy nezmenšilo. Počínanie kráľa Dávida, opísané v dnešnom prvom čítaní (2 Sam 11, 1-4a. 5-10a. 13-17), ako zrkadlo pápež predložil pred svedomie nás kresťanov. Poukázal na to, čo sa stane, keď sa na ťažký hriech, ako napr. cudzoložstvo, hľadí iba ako na „problém na vyriešenie“.

Dávid sa zamiluje do Betsabe, manželky Uriáša, jedného z jeho generálov, ju si vezme a jej manžela pošle do prvých línií na front, čím spôsobí jeho smrť a v skutočnosti spácha vraždu. No ani cudzoložstvo a vražda ním veľmi nezatrasú. „Nepríde mu na myseľ, že by mal prosiť o odpustenie. Príde mu na myseľ otázka: Ako vyriešiť tento problém?“

„Všetkým sa nám to môže stať. Všetci sme hriešnici, všetci sme pokúšaní, pokušenie je náš každodenný chlieb. Ak by niekto z nás povedal: ‚Ja som nikdy nemal pokušenia‘, tak je buď cherubínom, alebo nemá v hlave všetko v poriadku, to je jasné. Zápas je v živote ‚normálny‘ a diabol nezostáva nečinne, chce svoje víťazstvo. Problémom – najväčším problémom v tejto stati – nie je natoľko pokušenie a hriech proti deviatemu prikázaniu, ale to, ako sa Dávid chová. Dávid tu nehovorí o hriechu, hovorí o probléme, ktorý musí vyriešiť. Toto je príznačné! Keď sa Božie kráľovstvo vytráca, keď sa Božie kráľovstvo zmenšuje, jedným z príznakov je, že sa stráca pocit hriechu.“

Každý deň modliac sa Otče náš prosíme Boha „príď tvoje kráľovstvo“, čo znamená, „nech rastie tvoje kráľovstvo“. Ale keď stratíme pocit hriechu, môžeme tiež stratiť „zmysel pre Božie kráľovstvo“ a na jeho mieste – povedal pápež – sa objaví „antropologická vízia všemocnosti“, podľa ktorej „môžem všetko“:

„Moc človeka namiesto Božej slávy! Toto je každodenný chlieb. Preto sa každý deň modlíme k Bohu „príď kráľovstvo tvoje, nech rastie tvoje kráľovstvo“, pretože spása nepríde vďaka našej prefíkanosti, nášmu chytráctvu, našej šikovnosti v podnikaní. Spása je z Božej milosti a vďaka každodennému tréningu, ktorý na základe tejto milosti konáme v kresťanskom živote.“

„Najväčším hriechom dneška je, že ľudia stratili vedomie hriechu.“ Po citácii tohto známeho výroku pápeža Pia XII. Svätý Otec obrátil pohľad na Uriáša, nevinného človeka poslaného na smrť za vinu svojho kráľa. Uriáš, hovorí Pápež František, sa stáva symbolom všetkých, ktorí sa stali obeťami našej nekajúcej pýchy:

„Priznám sa, keď vidím tieto krivdy, túto ľudskú pýchu a keď vidím nebezpečenstvo, ktoré aj na mňa dolieha, nebezpečenstvo straty vedomia hriechu, pomáha mi pomyslenie na mnohých dobrých Uriášov dejín, na mnohých Uriášov, ktorí aj dnes trpia pre našu kresťanskú priemernosť, pre stratu vedomia hriechu, keď nechávame Božie kráľovstvo upadať... To sú nepoznaní mučeníci za naše hriechy. Bude dobré modliť sa dnes za nás, aby nám Pán dal milosť nikdy nestratiť vedomie hriechu, za to, aby Božie kráľovstvo v nás neupadlo. A tiež priniesť duchovné kvety na hrob tých súčasných Uriášov, ktorí platia účet za hodovanie tých sebaistých, tých kresťanov, ktorí sa cítia sebaisto.“

 

30. januára

Pápež v štvrtkovej homílii: Tri piliere spolupatričnosti k Cirkvi: pokora, vernosť, modlitba

Vatikán 30. januára 2014 - Kresťan bez Cirkvi, to nejde! Povedal pápež František pri dnešnej rannej svätej omši v Dome Santa Marta a uviedol tri piliere pre cítenie spolupatričnosti k Cirkvi: pokora, vernosť a modlitba za Cirkev. Pozornosť upriamil na postavu kráľa Dávida, ako ho predstavuje dnešné prvé čítanie (2 Sam 7, 18-19. 24-29). Človek, ktorý hovorí s Bohom ako hovorí syn s otcom, a ktorý aj v prípade, že dostane negatívnu odpoveď na svoje požiadavky, prijíma ju s radosťou. Dávid mal „silné cítenie spolupatričnosti k Božiemu ľudu“, poznamenal Svätý Otec, a to nás núti uvažovať nad tým, aký je náš zmysel pre spolupatričnosť k Cirkvi, naše cítenie s Cirkvou a ako sa my cítime v Cirkvi:

„Kresťan nie je niekto, kto prijme krst, a potom si ide ďalej po svojom. Prvým ovocím krstu je, že patríme k Cirkvi, k Božiemu ľudu. Neexistuje kresťan bez Cirkvi. A preto veľký Pavol VI. hovorieval, že je absurdnou dichotómiou milovať Krista bez Cirkvi. Počúvať Krista, ale nie Cirkev, byť s Kristom na okraji Cirkvi, to nejde! Je to absurdná dichotómia. Evanjeliové posolstvo dostávame v Cirkvi a našu svätosť´ dosahujeme v Cirkvi, Cirkev je našou cestou. Ostatné je fantázia alebo – ako by on povedal – absurdná dichotómia.“

Tento „Sensus Ecclesiae“ – povedal Svätý Otec – „znamená skutočne cítiť s Cirkvou, chcieť byť vnútri Cirkvi.“ Jestvujú „tri piliere tejto príslušnosti, tohto cítenia s Cirkvou. Prvým z nich je pokora vo vedomí, že patriť do spoločenstva je veľkou milosťou“:

„Človek, ktorý nie je pokorný, nemôže cítiť s Cirkvou, počúva, čo sa jemu páči, čo sa jej páči. Túto pokoru vidíme u Dávida: «Kto som ja, Pane, Bože, a čo je môj dom?» V tomto poznaní, že dejiny spásy sa nezačali mnou a neskončia, keď ja umriem. Nie, sú to celé dejiny spásy: Prichádzaš, Pán sa ťa ujme a nechá ťa ísť ďalej, potom ťa povolá a dejiny pokračujú. Dejiny Cirkvi sa začali pred nami a budú pokračovať aj po nás. Pokora: Sme malá časť veľkého národa, ktorý kráča Pánovou cestou.“

Druhým pilierom je vernosť, „ktorá súvisí s poslušnosťou“, pokračoval Svätý Otec:

„Vernosť Cirkvi, vernosť jej učeniu, vernosť vyznaniu viery, vernosť doktríne, zachovávanie tejto doktríny. Pokora a vernosť. Aj Pavol VI. nám pripomína, že posolstvo evanjelia dostávame ako darček a máme ho odovzdávať ako darček, ale nie ako nejakú našu vec: je darom, ktorý sme dostali. A v tomto odovzdávaní máme byť verní. Pretože sme dostali evanjelium a musíme ho odovzdávať, avšak nie ako naše. Je Ježišovo a nesmieme sa stať pánmi evanjelia, správcami prijatej doktríny, používajúc ich ako sa nám zapáči.“

Tretí pilier – pokračoval pápež František – je osobitná služba „modliť sa za Cirkev“. „Ako je to s našou modlitbou za Cirkev? Modlíme sa za Cirkev? – pýta sa Svätý Otec. Vo svätej omši každý deň, ale aj doma, keď sa modlíme? Modliť sa treba za celú Cirkev, vo všetkých častiach sveta. „Nech nám Pán pomáha kráčať touto cestou k prehĺbeniu našej príslušnosti k Cirkvi a nášmu cíteniu s Cirkvou.“

 

 

29. januára

Katechéza Svätého Otca: Sviatosť birmovania a jej prejavy v živote kresťana

Pri generálnej audiencii 29. januára 2014 na Námestí sv. Petra venoval pápež František katechézu sviatosti birmovania. Nadviazal tak na predchádzajúce katechézy venované krstu. Vysvetlil účinky sviatosti birmovania a pripomenul zodpovednosť rodičov a vychovávateľov za prípravu mladých k jej prijatiu. Povzbudil ich k tomu aj poukázaním na duchovné ovocie, ktoré prináša: „Keď prijmeme Ducha Svätého v našom srdci a necháme ho pôsobiť, sám Kristus sa v nás sprítomňuje a prejavuje sa v našom živote. Sám Kristus sa naším prostredníctvom bude modliť, odpúšťať, vlievať nádej a útechu, slúžiť bratom, stáť pri núdznych a pri najúbohejších, vytvárať spoločenstvo a zasievať pokoj.“ Pápež František tiež prezradil, že po ukončení cyklu o sviatostiach sa vo svojich katechézach plánuje podrobnejšie zamerať na sedem darov Ducha Svätého. Nasleduje plné znenie jeho dnešnej katechézy:

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V tejto tretej katechéze o sviatostiach sa zastavíme pri birmovaní alebo krizmácii, ktorú je potrebné chápať v kontinuite s krstom, s ktorým je neoddeliteľne spojená. Tieto dve sviatosti spoločne s Eucharistiou tvoria jedinú spásnu udalosť, nazvanú kresťanskou iniciáciou, v ktorej sme včlenení do Ježiša Krista, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych, a stávame sa novým stvorením a členmi Cirkvi. Práve preto sa tieto tri sviatosti pôvodne slávili naraz v závere katechumenátnej prípravy, zvyčajne počas Veľkonočnej vigílie. Takto sa završoval priebeh formácie a postupného začlenenia do kresťanského spoločenstva, ktorý mohol trvať i niekoľko rokov. Krok za krokom sa pristupovalo ku krstu, potom k birmovaniu a k Eucharistii.

Všeobecne sa hovorí o sviatosti „krizmácie“, čo znamená „pomazanie“. Prostredníctvom oleja, ktorý sa nazýva svätou krizmou, sme naozaj pôsobením Ducha Svätého pripodobnení Ježišovi Kristovi, ktorý je jediný pravý „pomazaný“, Mesiáš, Boží Svätý. Termín „birmovanie“ nám zas pripomína, že táto sviatosť so sebou prináša vzrast krstnej milosti, pevnejšie nás zjednocuje s Kristom, zdokonaľuje naše spojenie s Cirkvou, dáva nám osobitnú silu Ducha Svätého, aby sme šírili a bránili vieru, vyznávali Kristovo meno a aby sme sa nikdy nehanbili za jeho kríž (porov. KKC 1303).

Je preto dôležité postarať sa o to, aby naše deti a mladí túto sviatosť prijali. Všetkým nám záleží na tom, aby boli pokrstení, čo je v poriadku, ale možno nemáme až takú starosť o to, aby prijali birmovku. Takto zostanú na polceste a neprijmú Ducha Svätého, ktorý je v kresťanskom živote veľmi dôležitý, pretože nám dáva silu kráčať dopredu. Zamyslime sa trochu každý z nás: naozaj nám záleží na tom, aby naše deti a naši mladí prijali birmovanie? Je to veľmi dôležité! Ak máte doma deti, mladých, ktorí túto sviatosť ešte neprijali a majú vhodný vek, urobte všetko preto, aby zavŕšili svoju kresťanskú iniciáciu a prijali silu Ducha Svätého. Je to dôležité!

Prirodzene, je dôležité ponúknuť birmovancom dobrú prípravu, ktorej cieľom je viesť ich k osobnému priľnutiu k viere v Krista a vzbudiť v nich zmysel príslušnosti k Cirkvi.

Birmovanie, ako každá sviatosť, nie je dielom človeka, ale Boha, ktorý sa stará o náš život takým spôsobom, že nás stvárňuje na obraz svojho Syna, aby nás urobil schopnými milovať tak ako on. Koná tak vliatím Ducha Svätého, ktorý svojím pôsobením preniká celú našu osobu a celý život, ako je to zjavné zo siedmich darov, ktoré Tradícia vo svetle Svätého písma vždy zdôrazňovala. Sedem darov. Nechcem sa vás pýtať, či si ich pamätáte, možno ich ovládate všetky. Ale vymenujem ich vo vašom mene. Aké sú to dary? Múdrosť, rozum, rada, sila, poznanie, nábožnosť a bázeň voči Bohu. Tieto dary nám udeľuje Duch Svätý práve vo sviatosti birmovania. Do budúcna zamýšľam týmto darom venovať katechézy, ktoré budú nasledovať po katechézach o sviatostiach.

Keď prijmeme Ducha Svätého v našom srdci a necháme ho pôsobiť, sám Kristus sa v nás sprítomňuje a prejavuje sa v našom živote. Sám Kristus sa naším prostredníctvom bude modliť, odpúšťať, vlievať nádej a útechu, slúžiť bratom, stáť pri núdznych a pri najúbohejších, vytvárať spoločenstvo a zasievať pokoj. Uvedomme si, aké je významné, že prostredníctvom Ducha Svätého sám Kristus prichádza konať toto všetko uprostred nás a pre nás. Preto je dôležité, aby deti a mladí prijali sviatosť birmovania.

Drahí bratia a sestry, pripomeňme si, že sme prijali birmovanie! My všetci! Pripomeňme si to predovšetkým preto, aby sme poďakovali Pánovi za tento dar, a tiež aby sme ho prosili, aby nám pomáhal žiť ako opravdiví kresťania a kráčať vždy s radosťou podľa Ducha Svätého, ktorý nám bol darovaný.“

 

 

28. januára

Na sviatok sv. Tomáša Akvinského pápež povzbudil teológov

Na dnešný deň liturgickej spomienky sv. Tomáša Akvinského bolo zvolané tohtoročné zasadnutie Pápežskej akadémie, pomenovanej práve po ňom, a Pápežskej teologickej akadémie. Téma tohto v poradí 18. verejného zasadnutia znie „Oculata fides. Čítať realitu očami Krista.“ Pápež František pri tejto príležitosti napísal kardinálovi Gianfrancovi Ravasimu, predsedovi Pápežskej rady pre kultúru a správnej rady pápežských akadémií. V liste povzbudzuje k uvažovaniu „o veľkosti svetla viery a o spojení medzi vierou a pravdou, aby sme poznávali nielen očami mysle, ale aj očami srdca, teda pohľadom lásky“:

„Svätý Pavol hovorí: «srdcom veríme na spravodlivosť a ústami vyznávame na spásu» (Rim 10,10). «V tomto vzájomnom spojení viery a lásky možno poznať tú formu poznania, ktoré je vlastné viere, jeho silu presvedčenia a jeho schopnosť osvetľovať naše kroky. Viera poznáva, keďže sa spája s láskou, pretože samotná láska prináša svetlo. Porozumenie viery sa rodí vtedy, keď prijímame veľkú Božiu lásku, ktorá nás vnútorne premieňa a dáva nám nový zrak, aby sme videli realitu» (Lumen fidei, 26). Po vzkriesení Ježiša jeho učeníci nekontemplujú pravdu čisto vnútornú alebo abstraktnú, ale pravdu, ktorá sa im roztvárala práve v stretnutí sa so Vzkrieseným, v kontemplácii jeho života, jeho mystéria. Právom sv. Tomáš Akvinský hovorí, že ide o ‚oculata fides‘, o vieru, ktorá vidí! (porov. LF, 30).”

Odtiaľto vychádzajú dôležité dôsledky pre morálny život veriacich a pre spôsob práce teológov - dodáva ďalej pápež a pokračuje citátom z encykliky Lumen fidei: «Pravda sa dnes často zužuje na subjektívnu autenticitu jednotlivca, platnú len pre individuálny život. Spoločná, všeobecná pravda v nás vyvoláva strach, pretože si ju spájame s neúprosným diktátom totalitarizmov. Ak je však pravda pravdou lásky a otvára sa v osobnom stretnutí s Iným a s druhými, potom sa vyslobodzuje z uzavretosti jednotlivca a môže sa stať súčasťou spoločného dobra… Istota viery nás nerobí ani strnulými, ale dáva nás do pohybu a umožňuje svedectvo a dialóg so všetkými» (LF, 34).

Pápež František v perspektíve misionárskej Cirkvi, ktorá je na misijnej ceste, v duchu apoštolskej exhortácie Evangelii gaudium pozýva aj Pápežské akadémie k tejto transformácii, aby Cirkvi nechýbal ich príspevok. Povzbudzuje mladých teológov, ktorí chcú svojím bádaním ponúknuť príspevok k podpore a vytvoreniu nového kresťanského humanizmu. Dvom z nich, prof. Alessandrovi Clemenziovi a prof. Marii Silvii Vaccarezzovej, pri tejto príležitosti odovzdal cenu Pápežskej akadémie vatikánsky štátny sekretár Mons. Pietro Parolin.

 

 

Pápež v utorkovej homílii: Modlitba chvály nás robí plodnými

Vatikán 28. januára 2014 - Modlitba chvály nás robí plodnými – povedal pápež František v homílii dnešnej rannej svätej omše v Dome Sv. Marty. Komentoval radostný tanec Dávida, o ktorom hovorí prvé čítanie (2 Sam 6, 12b-15. 17-19), a poukázal na to, že ak sa uzavrieme do formalizmu, naša modlitba sa stane chladnou a neplodnou. Svätý Otec sústredil svoju homíliu na obraz radosti z druhej knihy Samuelovej, kde čítame: «Dávid z celej sily tancoval pred Pánom.» Všetok Boží ľud oslavoval, pretože archa zmluvy sa vrátila domov. Dávidova modlitba chvály „ho vyvádzala z rovnováhy a tancoval pred Pánom zo všetkých síl“. To bola skutočne modlitba chvály! – poznamenal Svätý Otec a dodal , že pri čítaní tejto state myslí na Sáru, ktorá po pôrode Izáka povedala: „Radostný tanec mi privodil Boh.“ Táto starena, rovnako ako mladý Dávid, tancovali od radosti pred Pánom. Pre nás je ľahké pochopiť modlitbu, v ktorej Pána prosíme o nejakú vec, alebo modlitbu vďaky, aj modlitbu adorácie nie je ťažké pochopiť. Ale modlitbu chvály „nechávame stranou, neprichádza tak spontánne“ – poznamenal pápež a pokračoval:

„‚Ale, otče, to je pre tých z Obnovy v Duchu Svätom, nie pre všetkých kresťanov!‘ Nie, modlitba chvály je kresťanská modlitba pre nás všetkých! Vo svätej omši každý deň spievame Svätý, svätý... Toto je modlitba chvály: Chválime Boha za jeho veľkosť, pretože je veľký! A hovoríme mu pekné veci, pretože sa nám to páči. ‚Ale, otče, ja to nedokážem...‘ Dokážeš kričať, keď váš tím strelí gól, a nie si schopný spievať na chválu Pánovi? Vyjsť trochu za rámec svojho správania, aby si spieval? Chváliť Boha je úplne slobodné! Nepýtame, neďakujeme, chválime!“

Musíme sa modliť „z celého srdca,“ pokračoval Svätý Otec: „Je to tiež skutok spravodlivosti, pretože on je veľký! Je naším Bohom.“ Dávid „bol veľmi šťastný, pretože sa vrátila archa, vrátil sa Pán. Aj jeho telo sa modlilo cez tanec“:

„Jednu dobrú otázku si môžeme dnes položiť: ‚Ako je to s mojou modlitbou chvály? Viem chváliť Pána? Viem chváliť Pána, alebo keď sa modlím Glória alebo Svätý, robím to iba svojimi ústami, nie celým svojím srdcom?‘ Čo mi hovorí Dávid, ako tu tancuje? A Sára, ktorá tancuje od radosti? Keď Dávid vstúpi do mesta, začína niečo iné, oslava !“

„Radosť chvály – povedal Svätý Otec – nás vedie k radosti sviatku, sviatku rodiny. Pápež pripomenul, že keď Dávid vstúpil do paláca, dcéra kráľa Saula, Michol mu dohovára a pýta sa ho, či sa nehanbí za to, že tancoval takto pred všetkými, že je kráľ. Michol Dávidom opovrhovala“:

„Pýtam sa, koľkokrát my pohŕdame v našich srdciach dobrými ľuďmi, ktorí chvália Boha tak spontánne, pretože nie sú vzdelaní, nedodržiavajú formálne postoje? Ale opovrhnutie! Biblia hovorí, že Michol zato zostala neplodná celý život! Čo nám tu chce Božie slovo povedať? Že radosť a modlitba chvály nás robia plodnými! Sára tancovala vo veľkej chvíli svojej plodnosti, keď mala deväťdesiat rokov! Plodnosť, ktorá nás privádza k chvále Pána, slobodnej chvále Pána. Ten muž alebo tá žena, ktorí chvália Pána, modlia sa chváliac Pána, majú radosť, keď sa modlí Glória, keď sa spieva Sanctus v omši, spievajú to s radosťou, je to plodný muž alebo žena.“

Naopak tí, ktorí „sú uzavretí v chladnej formálnej modlitbe, odmeranej, možno skončia ako Michol, v neplodnosti svojej formálnosti.“ Svätý Otec nás teda vyzval, aby sme si predstavili, ako Dávid tancuje „so všetkou silou pred Pánom a aby sme premýšľali, aká pekná je modlitba chvály“. Bude teda pre nás užitočné opakovať slová 24. žalmu, ktorý sme sa dnes modlili: «Zdvihnite, brány, svoje hlavice a vyvýšte sa, brány prastaré, lebo má vstúpiť kráľ slávy.»

 

 

 

27. januára

Pápež v pondelkovej homílii: Ďakujme za skrytú službu mnohých svätých kňazov

Vatikán 27. januára 2014 - Cirkev nemôže byť chápaná ako nejaká ľudská organizácia, rozdiel je v pomazaní, ktoré dáva biskupom a kňazom silu Ducha Svätého, aby slúžili Božiemu ľudu. Tento pohľad na Cirkev predostrel pápež František dnes ráno pri omši v dome Santa Marta. Poďakoval sa za tichú skrytú službu mnohých svätých kňazov. V komentári k prvému čítaniu (2 Sam 5, 1-7. 10) o izraelských kmeňoch, ktoré pomazali Dávida za svojho kráľa Svätý Otec vysvetlil duchovný význam pomazania. „Bez tohto pomazania by bol Dávid len hlavou nejakého zoskupenia, politického spoločenstva, kráľovstva Izraela. Bol by obyčajným politickým organizátorom. Avšak po pomazaní Duch Pánov zostupuje na Dávida a zostáva s ním. Písmo hovorí: «Dávid bol stále mocnejší a Pán, Boh zástupov, bol s ním.» V tomto, v účinku pomazania je rozdiel. Pomazaný je vyvolený Pánom. Tak je to v Cirkvi s biskupmi a kňazmi, povedal Svätý Otec a pokračoval:

„Biskupi sú vyvolení nielen preto, aby spravovali organizáciu, ktorá sa nazýva miestna cirkev. Sú pomazaní a Duch Pána je s nimi. Avšak všetci biskupi, my všetci, sme hriešnici! Ale sme pomazaní. A všetci chceme byť každým dňom svätejší, viac verní tomuto pomazaniu. Toto je to, čo v skutočnosti robí Cirkev Cirkvou, čo jej dáva jednotu – osoba biskupa v mene Ježiša Krista, pretože je pomazaný, nie preto, že bol zvolený väčšinou. Je pomazaný, aj kňazi sú pomazaní, a v tomto pomazaní má miestna cirkev svoju silu.“

Pomazanie – pokračoval pápež – približuje biskupov a kňazov k Pánovi a dáva im radosť a silu „viesť ľudí, pomáhať im a žiť v službe ľuďom“. Dáva im radosť z toho, že sú „vyvolení Pánom, chránení tou láskou, s ktorou sa Pán pozerá na nás, na všetkých nás“. Tak „keď myslíme na biskupov a kňazov, musíme o nich uvažovať takto: sú pomazaní“.

„Inak sa nedá rozumieť Cirkvi, nielen že sa jej nedá porozumieť, nemožno ani vysvetliť, ako by Cirkev napredovala čisto ľudskými silami. Táto diecéza napreduje, pretože zahŕňa svätý ľud, a tiež jedného pomazaného, ktorý jej pomáha rásť. Táto farnosť napreduje, pretože má mnoho organizácií, robí veľa vecí, ale má tiež kňaza, pomazaného, ktorý jej pomáha napredovať. My poznáme z histórie len malú časť, ale koľko svätých biskupov, koľko kňazov, svätých kňazov obetovalo svoje životy v službe diecézy, farnosti, koľko ľudí tu dostalo silu viery, silu lásky, nádej od týchto anonymných pastierov, ktorých my nepoznáme. Je ich veľa!“

Je mnoho vidieckych farárov alebo farárov v mestách, ktorí svojím pomazaním dávajú ľuďom silu, odovzdávajú im náuku, vysluhujú sviatosti, poznamenal Svätý Otec:

„‚Otče, ale ja som čítal v novinách, že istý biskup urobil takú vec, alebo čo urobil jeden kňaz!‘ ‚Áno, aj som to čítal, ale povedz mi, sú v novinách správy o tom, čo robia toľkí kňazi v mnohých farnostiach miest a na vidieku, o toľkej dobročinnosti, ktorú robia, o tej všetkej práci na pomoc ich ľuďom, aby napredovali?' To nie! Toto nestojí za správu! Vždy platilo: väčší lomoz narobí padajúci strom, ako les, ktorý rastie. Dnes, keď premýšľame o tomto pomazaní Dávida, bude dobré uvažovať aj o našich biskupoch a kňazoch, o našich statočných, svätých, dobrých, verných kňazoch a modliť sa za nich. Vďaka nim sme tu dnes.“

 

Pápež napísal rabínovi Buenos Aires: Nikdy viac hrôzy holokaustu!

Vatikán 27. január – Už nikdy viac hrôzy holokaustu, hanby pre ľudstvo! Takto píše pápež František v liste svojmu priateľovi Abrahamovi Skorkovi, rabínovi Buenos Aires, pri príležitosti Medzinárodného dňa spomienky na obete holokaustu. List napísaný v španielčine bude dnes večer prečítaný počas koncertu s názvom Husle nádeje v rímskom auditóriu Parco della Musica, usporiadanom na počesť obetí holokaustu. Pápež v ňom vyjadruje želanie, aby sa všetci tí, ktorí budú počúvať túto skľučujúcu hudbu „mohli stotožniť so slzami dejín, ktoré k nám dnes doliehajú cez husle, a cítiť tak silnú túžbu snažiť sa o to, aby sa podobné hrôzy, ktoré sú hanbou pre ľudstvo, už nikdy viac nezopakovali“. Ako ďalej píše, hoci si publikum vypočuje hudbu od Vivaldiho, Beethovena a ďalších veľkých skladateľov, „srdcia všetkých prítomných pocítia, že za zvukom tejto hudby sa ukrýva tichý zvuk sĺz dejín, takých, ktoré zanechali stopu na duši a tele ľudí“.

Počas večerného koncertu dnes budú umelci hrať aj na dvanástich husliach a violončele, ktoré prežili holokaust. Zvuk viacerých z nich dokonca sprevádzal deportovaných do plynových komôr v Osvienčime. Hudobné nástroje objavil a zreštauroval izraelský husliar Amnon Weinstein. Sólisti dnešného večera budú symbolicky zastupovať tri monoteistické náboženstvá. Organizátori podujatia chcú tým spôsobom poukázať na schopnosť hudby zjednocovať, rúcať akékoľvek hranice a dávať nádej aj pri najťažších skúškach.

 

26. januára

Pápež na Anjel Pána: Aby radosť evanjelia dosiahla periférie sveta

Vatikán 26. januára – V dnešnú Tretiu cezročnú nedeľu Svätý Otec pri poludňajšom príhovore vyzval okrem iného aj na upokojenie situácie na Ukrajine. Na námestí sv. Petra bola zreteľná najmä prítomnosť chlapcov a dievčat z talianskej Detskej katolíckej akcie, účastníkov podujatia „Karavána pokoja“ organizovanej Rímskym vikariátom pod vedením kardinála Valliniho. Dvaja zástupcovia detí sa objavili v okne Apoštolského paláca spolu so Svätým Otcom a na záver vypustili symbolické holubice pokoja. Nasleduje plné znenie príhovoru pápeža Františka pred modlitbou Anjel Pána:

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň, evanjelium tejto nedele nám rozpráva o začiatkoch Ježišovho verejného života v mestách a dedinách Galiley. Jeho misia nevychádza z Jeruzalema, z náboženského centra a tiež centra spoločenského a politického, ale vychádza z okrajovej oblasti, z oblasti, ktorou prísnejší židia opovrhovali, pretože v nej boli prítomné rozličné skupiny cudzieho obyvateľstva. Preto ju prorok Izaiáš označuje ako «Galilea pohanov» (Iz 8,23). Je to pohraničné územie, prechodová zóna, kde sa stretávali ľudia líšiaci sa rasou, kultúrou i náboženstvom. Galilea sa takto stáva symbolickým miestom pre otvorenie sa evanjelia všetkým národom. Z tohto hľadiska sa Galilea podobá svetu dneška: spoločná prítomnosť rozličných kultúr, nutnosť porovnávania a nutnosť stretávania sa.

Aj my sme každodenne pohrúžení v „Galilei národov“, a v tomto type prostredia sa môžeme zľaknúť a podľahnúť pokušeniu budovania opevnení, aby sme boli bezpečnejší a viac chránení. No Ježiš nás učí, že Dobrá zvesť, ktorú prináša, nie je vyhradená jednej časti ľudstva, ale má byť sprostredkovaná všetkým. Je to radostná zvesť určená tým, ktorí ju očakávajú, ale aj tým, ktorí azda už nič neočakávajú a nemajú ani silu hľadať a pýtať sa. Tým, že začína v Galilei, nás Ježiš učí, že nikto nie je vylúčený z Božej spásy, ba viac, že Boh uprednostňuje začať od periférie, od posledných, aby zachytil všetkých. Učí nás metóde, svojej metóde, ktorou však vyjadruje obsah, a tým je Otcovo milosrdenstvo. «Každý kresťan a každé spoločenstvo bude rozpoznávať, akú cestu si žiada Pán, ale všetci sme pozvaní toto povolanie prijať. Vyjsť z vlastnej pohodlnosti a mať odvahu dosiahnuť všetky periférie, ktoré potrebujú svetlo evanjelia» (Evangelii gaudium, 20).

Ježiš nielenže začína svoju misiu z miesta mimo centra, ale aj od ľudí, ktorých možno označiť, dá sa tak povedať, za ľudí „nízkeho profilu“. Pri výbere svojich prvých učeníkov a budúcich apoštolov sa neobracia na školy zákonníkov a učiteľov Zákona, ale na ľudí ponížených, na jednoduchých ľudí, ktorí sa usilovne pripravujú na príchod Božieho kráľovstva. Ježiš ich ide povolať tam, kde pracujú, na breh jazera: sú to rybári. Povoláva ich a oni ho nasledujú, okamžite. Zanechávajú siete a idú s ním: ich život sa stane mimoriadnym a očarujúcim dobrodružstvom.

Drahí priatelia a priateľky, Pán povoláva aj dnes! Pán prechádza po cestách nášho každodenného života. Aj dnes v tejto chvíli, tu, Pán prechádza námestím. Povoláva nás ísť s ním, pracovať s ním pre Božie kráľovstvo v „Galileách“ našich čias. Nech každý z vás uvažuje: Pán dnes prechádza, Pán na mňa hľadí, pozerá sa na mňa! Čo mi Pán hovorí? A ak niekto z vás počuje, že Pán mu hovorí „nasleduj ma“, nech je odvážny, nech ide s Pánom. Pán nikdy nesklame. Počúvajte vo vašom srdci, či vás Pán volá k nasledovaniu. Nechajme sa zachytiť jeho pohľadom, jeho hlasom, a nasledujme ho! «Aby radosť evanjelia dosiahla až ku krajom zeme a aby žiadna periféria nezostala bez jeho svetla» (Evangelii gaudium, 288).“

Po modlitbe Anjel Pána Svätý Otec udelil apoštolské požehnanie. Následne pripomenul dnešný Svetový deň chorých na lepru, vyzval k solidarite s týmito ťažko trpiacimi a k modlitbe za nich i za tých, čo im pomáhajú a angažujú sa za zlikvidovanie tejto choroby.

Ďalej pápež vyjadril svoju blízkosť obyvateľom Ukrajiny: „V modlitbe som blízko pri Ukrajine, osobitne pri tých, ktorí v týchto dňoch prišli o život a pri ich rodinách. Kiež sa rozvíja konštruktívny dialóg medzi inštitúciami a občianskou spoločnosťou, vylúčia sa akékoľvek násilné akcie a kiež v srdci každého prevládne duch pokoja a hľadanie spoločného dobra!“

Svätý Otec pripomenul vyhasnutý život trojročného chlapca menom Cocò (Nicola) Campolongo, ktorý sa stal obeťou mafiánskeho kriminálneho činu v Cassano allo Jonio na juhu Talianska. Pápež František sa modlil za páchateľov bezprecedentného zločinu, aby činili pokánie a obrátili sa k Bohu. Mafiánska vražda, pri ktorej boli v aute upálené tri osoby, malý chlapček, jeho starý otec a žena pochádzajúca z Maroka, súvisí s vybavovaním si účtov juhotalianskej ‘ndranghety. Zhorené auto s telami obetí polícia objavila 19. januára.

Pápež František potom zablahoželal národom Ďalekého východu, osobitne Číňanom, Kórejcom a Vietnamcom, k vstupu do nového lunárneho roka. Pripomenul aj osobnosť blahoslavenej Márie Kristíny Savojskej, kráľovnej dvoch Sicílií, ktorej beatifikácia sa včera konala v Neapole.

V okne Apoštolského paláca pápež František privítal pri sebe Sáru a Mattea, dvoch účastníkov detského podujatia „Karavána pokoja“, organizovaného Rímskym vikariátom. Sára sa s ním v mene všetkých detí Katolíckej akcie podelila s tým, ako zorganizovali zbierku na vybudovanie športovísk pre deti na Haiti v oblastiach postihnutých zemetrasením. Na záver deti vypustili holubice ako symbol pokoja.

 

 

25. januára

Vešpery na záver ekumenického týždňa: Jednota sa tvorí už spoločným putovaním

 

Dnešným sviatkom Obrátenia sv. apoštola Pavla sa končí Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov. Pápež František ho uzavrel slávením vešpier v Bazilike sv. Pavla za hradbami. Pri slávení, ktoré sa začalo o 17:30, si uctil miesto pochovania sv. Pavla pod hlavným oltárom baziliky. Urobil tak spoločne s metropolitom Gennadiosom Zervosom, zástupcom Konštantinopolského ekumenického patriarchátu a Davidom Moxonom, osobným zástupcom arcibiskupa z Canterbury v Ríme a za prítomnosti predstaviteľov ďalších kresťanských cirkví a spoločenstiev. V homílii Svätý Otec vyšiel z ústrednej témy Týždňa modlitieb za jednotu, zo slov sv. Pavla adresovaných Korinťanom: «Je azda Kristus rozdelený?». V súvislosti s tým pripomenul dekrét Druhého vatikánskeho koncilu o ekumenizme, ktorý o roztrieštenosti kresťanov hovorí, že táto otvorene protirečí Kristovej vôli. „Všetci sme tým poškodení“, skonštatoval pápež František a zdôraznil, že jednotu si nemáme predstavovať tak, že sa dostaví zázračným spôsobom na konci čias, ale jednota sa tvorí pri kráčaní spoločnou cestou už teraz, pôsobením Ducha Svätého. Pripomenul osobnosti svojich predchodcov, vďaka ktorým je ekumenizmus neoddeliteľnou súčasťou úlohy rímskeho biskupa i miestnych cirkví.

Plné znenie homílie:

«Je azda Kristus rozdelený?» (1 Kor 1,13). Táto silná výčitka, ktorú svätý Pavol kladie na počiatok svojho prvého listu Korinťanom, a ktorá zaznela v liturgii tohto večera, bola vybraná skupinou kresťanských bratov a sestier v Kanade ako námet pre našu meditáciu počas týždňa modlitieb v tomto roku.

Apoštol sa s veľkým smútkom dozvedel, že kresťania Korintu sa v rôznych šarvátkach rozdelili. Niekto hovorí: „Ja som Pavlov“, iný hovorí: „Ja som Apollov“ a ďalší: „Ja zas Petrov“ a konečne sú aj takí, ktorí tvrdia: „Ja patrím Kristovi“ (porov. v. 12). Dokonca ani tých, ktorí sa hlásia ku Kristovi, nemôže Pavol pochváliť, pretože používajú meno Spasiteľa, aby sa dištancovali od ostatných bratov v komunite. Inými slovami, zvláštna skúsenosť pre každého, odkazovanie sa na niektorých významných ľudí v komunite, sa stáva meradlom pre posudzovanie viery druhých.

V tejto situácii rozdelenia Pavol napomína kresťanov v Korinte «pre meno nášho Pána Ježiša Krista», aby všetci hovorili to isté, aby neboli medzi nimi roztržky, ale aby boli dokonalí v rovnakom zmýšľaní a v rovnakom úsudku (porov. v. 10). Jednota, ktorej sa apoštol dovoláva, však nemôže byť výsledkom ľudskej stratégie. Dokonalé zjednotenie medzi bratmi je v skutočnosti možné len s odkazom na Kristovo zmýšľanie a cítenie (porov. Flp 2,5). Dnes večer, keď sme sa tu zišli pri modlitbe, sme si uvedomili, že Kristus, ktorý nemôže byť rozdelený, nás chce pripútať k sebe, k pocitom jeho srdca, jeho úplnému a dôverujúcemu odovzdaniu sa do rúk Otca, k jeho radikálnemu zrieknutiu sa seba samého pre lásku k ľudstvu. Len on môže byť začiatkom, dôvodom, hnacou silou našej jednoty.

V jeho prítomnosti si ešte viac uvedomujeme, že nemôžeme uvažovať o rozdelení v Cirkvi ako o nejakom prirodzenom fenoméne, ktorý by bol nevyhnutný pre všetky formy pospolitého života. Naše rozdelenia zraňujú jeho telo, zraňujú svedectvo, ktoré sme povolaní vydávať svetu. Dekrét Druhého vatikánskeho koncilu o ekumenizme, odvolávajúc sa na text svätého Pavla, ktorý sme meditovali, dôrazne potvrdzuje: «Kristus Pán totiž založil jednu jedinú Cirkev, a predsa sa mnohé kresťanské spoločenstvá predstavujú ľuďom ako pravé dedičstvo Ježiša Krista. Všetky sa síce hlásia za Pánových učeníkov, ale vysvetľujú si to rôznym spôsobom a ich cesty sa rozchádzajú, akoby sám Kristus bol rozdelený.» A potom dodáva: «Táto roztrieštenosť otvorene protirečí Kristovej vôli, je svetu na pohoršenie a poškodzuje presvätú vec hlásania evanjelia všetkému stvoreniu» (Unitatis redintegratio, 1). My všetci sme boli rozdeleniami poškodení! My všetci chceme nebyť viac pohoršením! A preto my všetci kráčame spolu, bratsky, cestou k jednote, vytvárajúc jednotu aj kráčaním, tú jednotu, ktorá pochádza z Ducha Svätého a ktorá nás privádza k zvláštnej jedinečnosti, ktorú môže vytvoriť len Duch Svätý: k rozličnosti zmierenej navzájom. Pán nás všetkých očakáva, všetkých nás sprevádza: je s nami všetkými na tejto ceste jednoty!

Drahí priatelia, Kristus nemôže byť rozdelený! Táto istota nás musí povzbudzovať a podopierať, aby sme aj naďalej s pokorou a dôverou pokračovali na ceste k obnoveniu plnej viditeľnej jednoty všetkých veriacich v Krista. Rád myslím v tejto dobe na dielo blahoslaveného Jána XXIII. a blahoslaveného Jána Pavla II. Obaja dozrievali počas svojho života k uvedomeniu si toho, aká naliehavá je otázka jednoty, a po svojom zvolení za Rímskych biskupov s rozhodnosťou viedli celé katolícke stádo cestami ekumenického putovania: Pápež Ján otvorením nových ciest, takmer nemysliteľných pred tým, pápež Ján Pavol návrhom považovať ekumenický dialóg za bežný a nevyhnutný rozmer života každej miestnej cirkvi. K nim sa priraďuje aj pápež Pavol VI., ďalší veľký protagonista dialógu, ktorého historické objatie v Jeruzaleme s patriarchom Konštantínopolu Athenagorom si pripomíname v týchto dňoch.

Dielo týchto pápežov má za následok, že rozmer ekumenického dialógu sa stal základným aspektom služby Rímskeho biskupa, takže dnes nie je možné predstaviť si Petrovu službu bez zahrnutia tejto otvorenosti dialógu so všetkými veriacimi v Krista. Môžeme tiež povedať, že ekumenická cesta nám umožňuje prehĺbiť naše chápanie služby Petrovho nástupcu a musíme dôverovať, že to bude pokračovať aj v budúcnosti. Keď sa pozrieme s vďačnosťou na kroky, ktoré nám Pán umožnil dosiahnuť, a to bez zakrývania si ťažkostí, ktorými dnes ekumenický dialóg prechádza, prosme, aby sme sa všetci mohli zaodieť Kristovým zmýšľaním, aby sme mohli kráčať k jednote, ktorú si on prial. A kráčať spolu už znamená tvoriť jednotu!

V tejto atmosfére modlitby za dar jednoty, by som rád vyjadril svoje srdečné a bratské pozdravy Jeho Eminencii metropolitovi Gennadiovi, zástupcovi Ekumenického patriarchátu, a Jeho Milosti Davidovi Moxonovi, zástupcovi arcibiskupa z Canterbury v Ríme, a všetkým predstaviteľom rozličných cirkví a cirkevných spoločenstiev, ktorí sa tu dnes večer zišli. S týmito dvoma bratmi, v zastúpení všetkých, sme sa modlili pri Pavlovom hrobe a povedali sme si medzi nami: „Modlime sa, aby nám pomáhal na tejto ceste, na tejto ceste jednoty, lásky, vytvárajúc cestu jednoty!“ Jednota nepríde ako zázrak na konci: jednota prichádza po ceste, vytvára ju Duch Svätý počas cesty. Ak nekráčame spolu, ak sa nemodlíme jedni za druhých, ak nepracujeme na tom mnohom, čo môžeme vykonať v tomto svete pre Boží ľud, jednota nepríde! Vytvára sa v tomto kráčaní, v každom krokom, a netvoríme ju my: tvorí ju Duch Svätý, ktorí vidí našu dobrú vôľu.

Drahí bratia a sestry, modlime sa k Pánovi Ježišovi, ktorý nás urobil živými údmi svojho tela, aby nás udržiaval hlboko zjednotených s ním, pomáhal nám prekonať naše konflikty, naše rozdelenia, naše sebectvo a pamätajme, že jednota vždy prevyšuje konflikt! A nech nám pomáha byť navzájom zjednotení tou jedinečnou silou, silou lásky, ktorú Duch Svätý vlieva do našich sŕdc (porov. Rim 5,5). Amen.

 

 

Audiencia talianskeho ženského združenia: Rola súčasnej ženy si žiada rozlišovanie a modlitbu

 

Vatikán 25. januára - Pápež František dnes prijal na audiencii účastníčky národného kongresu, organizovaného Talianskym ženským centrom. V príhovore trom stovkám poslucháčok Svätý Otec ocenil úsilie tejto asociácie s takmer sedemdesiatročnou tradíciou, ktorá pomáha na poli formácie a ľudskej podpory, ako aj svedectvom o úlohe ženy v spoločnosti a cirkevných komunitách. Ako poznamenal, v posledných desaťročiach – popri ďalších kultúrnych a spoločenských premenách – aj identita a úloha ženy v rodine, v spoločnosti a v Cirkvi zaznamenala významné zmeny a všeobecne vzrástla spoluúčasť a zodpovednosť žien. V tomto procese bolo a je veľmi dôležité rozlišovanie zo strany Magistéria pápežov, zdôraznil Svätý Otec a spomenul dva dokumenty: Apoštolský list z roku 1988 Mulieris dignitatem blahoslaveného Jána Pavla II. o dôstojnosti a povolaní ženy, ktorý v súlade s učením Druhého vatikánskeho koncilu uznal morálnu silu ženy, jej duchovnú silu (porov. b. 30), a tiež jeho Posolstvo k Svetovému dňu pokoja 1995 na tému „Žena, vychovávateľka k pokoju“. Pápež František ďalej pokračoval odvolaním na svoju apoštolskú exhortáciu Evangelii gaudium, v ktorej sa tiež venuje k tejto otázke:

 

„Aj ja som pripomenul zásadný prínos ženy v spoločnosti, najmä vďaka jej citlivosti a intuícii voči druhým, slabým a bezbranným. Bolo pre mňa potešujúce zistenie, že mnoho žien sa podieľa na niektorých pastoračných úlohách spolu s kňazmi v sprevádzaní jednotlivcov, rodín a skupín, rovnako ako v teologických reflexiách a dúfam, že sa priestor pre citlivejšiu a výraznejšiu prítomnosť žien v Cirkvi ešte rozšíri (porov. Evangelii gaudium, 103). Tieto nové priestory a úlohy, ktoré sa otvorili, a úprimne dúfam, že sa budú môcť naďalej rozširovať cez prítomnosť a pôsobenie žien, ako v rámci cirkevnej, tak aj občianskej oblasti a oblasti profesií, nemôžu zabudnúť na nezastupiteľnú úlohu ženy v rodine. Danosti jemnosti, osobitej citlivosti a nežnosti, na ktoré je ženský duch bohatý, predstavujú nielen skutočnú silu pre rodinný život, pre vyžarovanie atmosféry pokoja a harmónie, ale aj realitu, bez ktorej by ľudské povolanie bolo neuskutočniteľné.“

 

Pápež František v perspektíve výchovy budúcich generácií účastníčkam Kongresu Talianskeho ženského centra počas dnešnej audiencie pripomenul, že keď je vo svete práce a vo verejnej sfére taký dôležitý prvok ženského génia, tento príspevok je o to viac nenahraditeľnou súčasťou rodiny, ktorá pre nás kresťanov nie je len miestom súkromia, ale „domácou cirkvou, ktorej zdravie a prosperita je podmienkou pre zdravie a prosperitu Cirkvi a celej spoločnosti“. „Prítomnosť ženy v domácnosti sa dnes ukazuje potrebná viac ako inokedy, a to pre odovzdávanie solídnych morálnych princípov a pre odovzdávanie samotnej viery budúcim generáciám.“

 

Následne Svätý Otec ponúkol odpoveď na otázku, ktorá z uvedeného vyvstáva: Ako je možné rásť v aktívnej prítomnosti v mnohých oblastiach verejnej sféry, vo svete práce a na miestach, kde sa konajú najdôležitejšie rozhodnutia, a zároveň uchrániť svoju prítomnosť a prednostnú pozornosť rodine? „Toto je priestor pre rozlišovanie, ktoré si okrem reflektovania reality žien v spoločnosti vyžaduje vytrvalú modlitbu“ – povedal pápež František a v závere stretnutia poukázal na Máriinu prítomnosť pri prvom zázraku na svadbe v Káne, ale aj na Kalvárii či vo večeradle na Turíce. Účastníčkam kongresu poprial, aby im Mária ukázala spôsob, ako prehĺbiť význam a úlohu žien v spoločnosti a zostať plne vernými Pánovi a svojmu poslaniu vo svete. „V dialógu s Bohom, v osvietení jeho slovom, v napájaní sa z milostí sviatostí sa kresťanská žena snaží vždy znovu odpovedať na Pánovo volanie.“

 

 

 

25. januára

Pápež v piatkovej homílii: Budujme mosty priateľstva, nie múry rozdelenia

Vatikán 24. januára 2014 - Nie je ľahké viesť s ostatnými dialóg, najmä ak nás navzájom rozdeľuje istá zášť. Ale kresťan sa má vždy usilovať o cestu počúvania a zmierenia, s pokorou a miernosťou, pretože to je to, čo učil Ježiš. Táto myšlienka je syntézou homílie pápeža Františka z dnešnej svätej omše, ktorú slávil o 7. hodine ráno v Dome sv. Marty.

‚Hoc sa zlomím, neohnem sa,‘ hovorí istá ľudová múdrosť. Avšak kresťanská múdrosť odporúča ‚radšej sa ohnúť, aby som sa nezlomil‘, poznamenal Svätý Otec. Dva spôsoby, ako sa pozerať na život. Prvý pohľad s istou dávkou tvrdosti, ľahko znázornený stavaním múrov, ktoré zabraňujú komunikácii medzi ľuďmi, až po degeneráciu nenávisťou. Druhý sa prikláňa k stavaniu mostov porozumenia, a to aj po hádke či spore, čo predpokladá úsilie o pokoru.

Dnešná homília je pokračovaním včerajšej, keďže vychádza z liturgického čítania z Prvej knihy Samuelovej o boji medzi kráľom Saulom a Dávidom (1 Sam 24, 3-21). Dávid má zrazu príležitosť zabiť Saula, ale zvolí si „inú cestu: cestu zblíženia, objasnenia situácie, vysvetlenia. Cesta dialógu pre zmierenie“:

„Viesť dialóg, to si vyžaduje miernosť, nie krik. Je tiež potrebné zmýšľať tak, že tá iná osoba je o niečo vyššie ako som ja. Aj Dávid tak uvažoval: ‚On je Pánov pomazaný, je dôležitejší odo mňa.‘ Pokora, miernosť... Ak chceme viesť dialóg, musíme robiť to, čo sme dnes čítali v modlitbe na začiatku svätej omše: byť všetkým pre všetkých. Pokora, miernosť, byt všetkým pre všetkých a – aj keď to nie je napísané v Biblii – všetci vieme, že toto si vyžaduje prehltnúť nejednu nepríjemnosť. Ale musíme to urobiť, pretože pokoj sa dosahuje takto: pokorou, uponížením sa a snahou vidieť v druhom Boží obraz.“

„Viesť dialóg je ťažké,“ zopakoval Svätý Otec. Ale horšie, než pokúsiť sa postaviť most s protivníkom, je nechať narásť v srdci zášť voči nemu. Takto sa „izolujeme v tomto vývare nášho silného odporu“. Kresťan má však ako model Dávida, ktorý prekonáva nenávisť „skutkom pokory“:

„Ponížiť sa znamená vždy stavať most, vždy. Toto znamená byť kresťanom. Nie je to ľahké, Ježiš to však urobil: ponížil sa až do krajnosti, ukázal nám cestu. A je nevyhnutné, aby medzitým neprešlo veľa času. Keď je tu problém, je potrebné čo najskôr ako je to len možné, len čo prešla búrka, pristúpiť k dialógu, pretože časom sa múr zvyšuje, rovnako ako rastie burina, ktorá zabraňuje rastu obilia. A keď múr narastie, zmierenie je ťažké, veľmi ťažké!“

Nevadí, ak „niekedy lietajú taniere v rodinách, v komunitách, v bytoch“– opakuje pápež František. Dôležité je, aby sme sa „usilovali o zmierenie, akonáhle to bude možné“, či už prostredníctvom slova, alebo gesta. Radšej most než múr! Ako ten, ktorý po mnoho rokov rozdeľoval Berlín. Pretože „aj v našom srdci“ – hovorí pápež František – „môže vyrásť Berlínsky múr vo vzťahu k ostatným“:

„Obávam sa týchto múrov, ktoré každým dňom narastajú a dávajú prednosť zášti, aj nenávisti. Myslime na toho mladého Dávida. Mohol sa dokonale pomstiť, mohol kráľa poslať preč, ale on si zvolil cestu dialógu, s pokorou, miernosťou, láskavosťou. Dnes môžeme prosiť svätého Františka Saleského, učiteľa dobrotivej láskavosti, aby nám všetkým vyprosil milosť budovať s ostatnými mosty, nie múry.“