Tretia kázeň - 11. marca

Konštantín Cyril profesorom filozofie

Chcem vám ponúknuť v Roku sv. Cyrila a Metoda pohľad na život a dielo našich vierozvestov. Budeme rozoberať na pokračovanie  etapy ich života, aby sme si viac uvedomovali, akých múdrych a hlboko veriacich mužov nám poslal Pán Boh  na naše územie: 

Svätý Otec blahoslavený Ján Pavol II. na všeobecnej audiencii 25. júla 1985 kládol slovenskej mládeži na srdce “lepšie poznávať svoju minulosť, čerpať z nej svetlo, usmernenie a silu“ aj v prítomnosti aj pre budúcnosť.

Logotet Theoktist - kancelár - poznal Konštantínovo nadanie, a preto ho chcel mať na každý pád v Carihrade. Keď sa mu nepodaril plán s úradom „bibliotekára", čiže patriarchovho tajomníka, navrhol cisárovnej, aby Konštantína vymenovala za profesora filozofie na vysokej dvornej škole, kde predtým študoval. Konštantín sa dal nahovoriť. Prijal ponúkané miesto a vrátil sa do Carihradu.

Ako sme už videli, vysoká dvorná škola v Carihrade bola najvýznamnejšou školou v celej krajine. Starosloviensky Život Konštantína vysvetľuje, že mal učiť filozofiu „tuzemcov i cudzincov". Hoci tento výraz môžeme prijať tak, ako znie, pretože okrem Grékov boli na tej vysokej škole aj dajakí cudzinci, predsa znalci vidia v ňom iný význam. V tom čase Gréci nazývali pohanskú filozofiu „vonkajšou" a kresťanskú filozofiu, ktorá tvorila jednotu s teológiou, volali „vnútornou". Konštantín výborne poznal aj jednu, aj druhú. Žitie bulharské o ňom hovorí: „Cyril bol veľký vo vonkajšej filozofii a ešte väčší vo vnútornej" (ŽB II), to jest: vynikal vo filozofii pohanskej a ešte viac v kresťanskej. Pisateľ staroslovienskeho Života dobre neporozumel, čo znamená „vonkajšia a vnútorná filozofia", alebo to nechcel všetko vykladať nedávno pokrsteným Slovanom. Preto sa vyjadril jednoduchšie a povedal, že Konštantín prednášal filozofiu „tuzemcom i cudzincom".

 

Profesori vysokej dvornej školy okrem prednášania mali za úlohu aj slúžiť cisárskemu dvoru pri riešení rôznych vedeckých otázok, ktoré mali význam pre štát, aby sa uplatnila prestíž byzantskej kultúry a tým byzantského vplyvu a moci. Viaceré poslania zverené Konštantínovi, či už vo vlasti, alebo aj v ďalekej cudzine, zapadajú do toho rámca.

Prv než Konštantín zaujal svoju katedru filozofie, mal zložiť určitú skúšku alebo - ako sa dnes hovorí vo vedeckom svete - mal sa habilitovať. Už som spomenul, že v Carihrade sa iba krátko predtým skončil spor o uctievaní svätých obrazov. Roku 843 bol pozbavený hodnosti obrazoborecký patriarcha Jannes VII. (834 - 843), ale ani potom nezmenil svoju mienku, hoci siedmy všeobecný cirkevný snem v Nicei r. 787 zavrhol obrazoborectvo ako blud, ktorý sa protiví kresťanskej náuke a tradícii. Logotet Theoktist predložil návrh, aby Konštantín navštívil starého expatriarchu, diskutoval s ním a usiloval sa ho presvedčiť alebo aspoň vyvrátiť jeho názory.

 

Konštantín sa naozaj stretol s expatriarchom Jannesom VII. Z ich dišputy nám Život Konštantína podáva niekoľko scén: „On však (Jannes), keď uzrel Filozofa, telesným výzorom ešte takého mladého, a netušiac, aký vyspelý um je v ňom i v tých, čo boli s ním poslaní, povedal im: ,Vy nie ste hodní byť mojou podnožkou, ako sa mám potom s vami prieť?'" No potom sa predsa len dal s nimi do debaty o uctievaní posvätných obrazov: „,Povedz mi, mládenec, ako je to, že sa krížu, ktorý je polámaný, ani neklaniame, ani ho nebozkávame? Vy však, hoci je obraz iba po prsia namaľovaný, nehanbíte sa ho uctievať?' Filozof odpovedal: ,Kríž má totiž štyri časti, ale keď jedna jeho časť ubudne, už nepredstavuje svoju podobu, kým obraz práve svojou tvárou ukazuje výzor a podobu toho, kto je na ňom namaľovaný. Lebo nezazrie ani leviu, ani rysiu tvár, kto naň hľadí, ale podobu prototypu.' Starec zasa povedal: ,Ako to, že sa klaniate krížu bez nápisu, hoci sú aj iné kríže? A ak obraz nemá napísané meno toho, koho vyobrazuje, či nevzdávate mu úctu?' Filozof odpovedal: ,Každý kríž má podobu Kristovho kríža, ale všetky obrazy nemajú jednu podobu.' Starec však riekol: ,Keď Boh povedal Mojžišovi: - Neurobíš si akúkoľvek podobu - (Ex 20,4), prečo vy ich robíte a klaniate sa im?' Filozof mu na to odvetil: ,Keby bol povedal: Neurobíš si vôbec nijakú podobu, vtedy by si sa právom prel, ale on povedal: Nie akúkoľvek, t. j. nedôstojnú.' Keďže starec nemohol proti tomu nič namietať, zahanbený zmĺkol." (ŽK V)

Konštantín zaujal svoju katedru filozofie na cisárskej vysokej škole koncom r. 850 alebo počiatkom r. 851. Jeho niekdajší profesor Fótius bol mu teraz kolegom. Niektoré pramene spomínajú, že ako profesori boli dobrí priatelia. Keď však bolo treba, Konštantín, hoci omnoho mladší, nebál sa vyčítať svojmu bývalému profesorovi jeho nesprávnu mienku, že človek má dve duše. Podľa mienky prof. Dvorníka krátko potom, ako Fótius dostal miesto vysokého politického úradníka, Konštantín zaujal jeho miesto ako hlavný profesor filozofie. Títo dvaja mužovia, čo istý čas účinkovali na tej istej škole, v budúcnosti pôjdu takými rôznymi cestami. Fótius sa stal carihradským patriarchom, krátko potom sa dostal do sporu s rímskym pápežom Mikulášom I. a je známy ako pôvodca byzantského rozkolu. Konštantín cez Veľkú Moravu prišiel neskoršie do Ríma, od pápeža Hadriána II. dostal schválenie slovanskej bohoslužby, v Ríme zomrel a v Ríme je pochovaný. Prvý sa teda vzdialil od Ríma a druhý je za života i po smrti s Rímom spojený.

 

Pre vysokú učenosť vo filozofii Konštantín dostal prímenie Filozof.

 

Obrazoborectvo

 

Starokresťanská tradícia nepripúšťala zobrazovanie bytostí a nadprirodzených javov. Posun nastal v období pontifikátu pápeža Gregora I., ktorý vyslovil názor, že čím je písmo pre vzdelaných, tým je obraz pre negramotných. Vo východných častiach kresťanskej Európy začali veriaci pripisovať ikonám zázračné vlastnosti a stali sa predmetmi ich poverčivosti. Toto uctievanie obrazov nazývame ikonoklazmus. Byzantský cisár Lev III. Sýrsky, zakázal ediktom 730 akékoľvek uctievanie obrazov. Pápež Gregor III. odsúdil jeho konanie.

Po roku 843 bolo uctievanie obrazov povolené.

 

 

Dekrét 2. Nicejského snemu o úcte obrazov:

 

V plnej istote a starostlivosti vyhlasujeme, že si treba ctiť tak podobu drahocenného oživujúceho kríža, ako aj ctihodné a sväté obrazy, či sú to maľby a mozaiky, alebo z inej látky zhotovené obrazy, ktoré sa vhodne vystavujú vo svätých chrámoch Božích, na posvätných nádobách a rúchach, na stenách a doskách, po domoch a na cestách. A to obrazy Pána Boha a Spasiteľa nášho Ježiša Krista, ako aj Prečistej Panny našej Bohorodičky, ctihodných anjelov a zároveň všetkých svätých a tiež vznešených mužov. Lebo čím častejšie veriaci na obrazy nazerajú, tým ľahšie si pripomínajú vyobrazené osoby, ktoré predstavujú a tým viac po nich túžia.“

 

Veľkým mučeníkom pre úctu obrazov bol sv. Štefan Mladší (+764) mních v kláštore neďaleko Chalcedonu v Bytýnii. Na súde Štefan ukázal mincu s obrazom cisára. Všetci prítomní boli tej mienky, že si zasluhuje úctu a že by sa musel potrestať taký, čo by ju nohami pošliapal. Vtedy mních povedal: “Keď sa veci tak majú, aký strašný trest si zasluhuje ten, kto by pošliapal alebo úplne vypálil na obraze meno Krista a jeho Matky?“ ( porov. Š. Šmálik, Boží ľud na cestách – Cirkev v 49 pokoleniach, s. 211 – 218, Lúč 1997 )