Prvá kázeň - 26. februára

Rodisko sv. CM, detstvo a mladosť

Chcem vám ponúknuť v Roku sv. Cyrila a Metoda pohľad na život a dielo našich vierozvestov. Budeme rozoberať na pokračovanie  etapy ich života, aby sme si viac uvedomovali, akých múdrych a hlboko veriacich mužov nám poslal Pán Boh  na naše územie: 

Svätý Otec blahoslavený Ján Pavol II. na všeobecnej audiencii 25. júla 1985 kládol slovenskej mládeži na srdce “lepšie poznávať svoju minulosť, čerpať z nej svetlo, usmernenie a silu“ aj v prítomnosti aj pre budúcnosť.

 

  

Hlavné pramene k cyrilometodským dejinám sú:

 

1.        Život Konštantína Cyrila (skratka ŽK), napísaný v staroslovienčine krátko po jeho smrti a ešte za života sv. Metoda (teda medzi r. 869 - 885), ktorý autorovi sprostredkoval dôležité informácie, najmä z mladosti sv. Konštantína Cyrila. Kto je jeho autorom, nemožno s istotou zistiť. Podľa rôznych mienok slavistov najpravdepodobnejším autorom sa zdá byť cyrilometodský učeník Kliment Ochridský .

 

2.        Život Metoda (skratka ŽM), napísaný v staroslovienčine pravdepodobne iným učeníkom, Konštantínom Preslavským, v tom istom roku, keď sv. Metod zomrel, teda r. 885. Obidva Životy boli napísané u nás na Veľkej Morave, čo dokazujú niektoré rečové vplyvy slovienskeho jazyka, ktorý sa vtedy začínal rozvíjať. Dnes je dokázaná ich vierohodnosť, takže sú najhlavnejšími prameňmi cyrilometodských dejín.

 

3.        Žitie italské - Vita Italica (skratka ŽI), napísané po latinsky Gauderichom, biskupom z Velletri. Jemu išlo najmä o nájdenie pozostatkov sv. Klimenta a o ich prenesenie do Ríma, čo sa zásluhou sv. Cyrila stalo.

 

4. Žitie bulharské (skratka ŽB), ktoré je vlastne životopisom sv. Klimenta Ochridského, učeníka svätých bratov, podrobne však opisuje udalosti spojené s vyhnaním učeníkov po smrti sv. Metoda. Napísal ho po grécky okolo r. 1080 Teofylakt, arcibiskup ochridský, ale na základe starších prameňov. Okrem týchto najdôležitejších máme ešte niekoľko vedľajších prameňov, ako sú listy pápežov Hadriána II., Jána VIII., Štefana V., kratšie Žitia pre liturgické potreby, pochvalné slová, Azbučná modlitba atd.

 

Na Slovensku chcel marxistický dejepis predstaviť svätých bratov len ako vyslancov gréckeho cisára v hospodárskych záujmoch. Liberálny dejepis si všíma svätých bratov iba ako osnovateľov slovanskej kultúry. Prehliadajú však to, čo je najhlavnejšie, že svätí bratia boli zvestovatelia spásonosnej náuky Kristovho evanjelia. Už síce aj pred nimi prišli k našim predkom vierozvestovia z Nemecka, ale nemali veľký úspech, lebo im ľud dobre nerozumel.

 

Sv. Cyril a Metod tým, že zaviedli slovanskú reč aj do bohoslužieb, vykonali čin dejinného významu a stali sa apoštolmi všetkých Slovanov.

 

My teda pristupujeme k životopisu svätých bratov tak ako pisateľ staroslovienskeho Života Konštantína Cyrila. „Boh milosrdný a dobrotivý čaká na pokánie človeka, aby všetci boli spasení a prišli k poznaniu pravdy (1 Tim 2,4), lebo nechce smrť hriešnika, ale pokánie a život. A keby sa aj veľmi oddával zlu, nedopúšťa, aby ľudský rod upadol pre slabosť a prišiel do pokušenia diablovho a zahynul. Preto po všetky roky a časy neprestáva nám preukazovať mnoho milostí, ako na počiatku, tak aj teraz, najprv cez patriarchov a otcov a po nich cez apoštolov a mučeníkov, spravodlivých mužov a učiteľov, vyvoliac si ich z tohto nepokojného života.

Lebo Pán pozná svojich, ako povedal: ,Moje ovce počujú môj hlas a ja ich poznám a menom ich volám a idú za mnou a ja im dám večný život.' (Jn 10,27-28)

To urobil i nášmu rodu, vzbudiac nám tohto učiteľa, ktorý osvietil náš národ, ktorého myseľ bola omráčená slabosťou a ešte viac diablovou lesťou, takže nechcel chodiť vo svetle Božích prikázaní.

Jeho život, aj keď nakrátko vyrozprávaný, ukazuje, aký bol, aby ten, kto ho počuje a chce sa mu stať podobným, prijal bodrosť a odmietol lenivosť, ako sa o tom vyslovil apoštol: ,Buďte mojimi nasledovníkmi, ako i ja som Kristovým nasledovníkom.' (1 Kor 14,16)"

 

Aj keď považujeme apoštolskú činnosť svätých bratov za prvoradú, doceňujeme aj význam hospodárskych, sociálnych a politických okolností, v ktorých pôsobili. Tak isto si budeme všímať aj dosah ich činnosti pre kultúrne dejiny všetkých Slovanov.

 

Solún - rodisko svätých bratov

 

Rodiskom svätých bratov Cyrila a Metoda je Solún. Po grécky sa volá Thessaloniki (novogrécky: Saloniki). Leží v krásnom zálive Egejského mora, medzi gréckou pevninou a polostrovom Chalkidiki. Založil ho vladár Kassander okolo r. 315 pred Kristom a pomenoval ho po svojej žene Thessalonike, sestre macedónskeho kráľa Alexandra Veľkého. Hneď po založení bol Solún hlavným mestom macedónskeho kráľovstva. Pod nadvládou Rimanov bol hlavným mestom provincie Macedónsko a za čias byzantského a tureckého panstva bol po Carihrade druhým najdôležitejším mestom v ríši. Aj dnes je druhým najvýznamnejším mestom v Gréckej republike.

 

V roku 51 po Kr. prišiel do Solúna apoštol Pavol, aby tam ohlasoval kresťanskú vieru. Obrátil sa pekný počet Grékov a sv. Pavol napísal solúnskej cirkevnej obci dva listy. Z nich vieme, že solúnski veriaci sa vyznačovali živou vierou, láskou a dobročinnosťou, takže sa stali „vzorom všetkým veriacim v Macedónsku a v Achajsku. Veď nielenže slovo Pánovo sa od nich rozhlásilo po Macedónsku a po Achajsku, ale zvesť o ich viere sa rozniesla po celom kraji." (1 Sol 1,7-8)

V neskorších storočiach bol Solún strediskom úcty sv. Dimitrija, mučeníka. Tento muž bol umučený okolo r. 306 za cisára Maximiána v Syrmiu (Sriem) , ale jeho pozostatky boli prenesené do Solúna, kde mu bola v r. 418 zasvätená veľkolepá bazilika. Z nášho rozprávania uvidíme, že aj Konštantín a Metod si ctili tohto svätca svojho rodiska.

 

Od 6. storočia sa začali sťahovať na Balkánsky polostrov slovanské kmene, ktoré postupujúc na juh obsadili takmer celé vnútrozemie Grécka. Grécke obyvateľstvo utekalo pred návalom nových prišelcov a uchýlilo sa do pobrežných miest, kde sa obklopilo silnými obrannými múrmi. Postupujúc na juh, slovanské kmene viackrát napadli aj Solún, ale nikdy ho nemohli vydobyť pre seba. Mnohí Slovania sa však v okolí mesta usadili a časom, keď už bol zlomený nápor Slovanov, aj v samom meste. Celé okolie Solúna od 7. storočia až do počiatku 20. storočia bolo slovanské, kým samotné mesto bolo väčšinou grécke. Slovanské kmene mali spočiatku rôzne mená, kým neprevládlo spoločné meno, prevzaté z názvu krajiny: Macedónci. Stáročné pomery trvali na okolí Solúna až do balkánskej vojny v r. 1912 - 1913, keď bolo Macedónsko rozdelené medzi Grécko, Bulharsko a Srbsko. Macedónski Slovania však aj naďalej považovali Solún za svoje hlavné mesto a nevzdávali sa myšlienky, že ho raz predsa len dostanú. V snahe predísť tomu po prvej svetovej vojne Grécko vypovedalo z okolia Solúna slovanské obyvateľstvo, ktoré sa uchýlilo do Bulharska alebo do Juhoslávie. Na jeho miesto sa nasťahovalo takmer milión Grékov, utečencov z Turecka.

 

V 9. storočí, v cyrilometodskej dobe, bol Solún strediskom byzantskej župy, zvanej po grécky thema. Na jej čele stál vojvoda - strategos - a jeho zástupca sa volal drungarios. Keďže to bolo druhé najväčšie mesto v Byzantskej ríši, na také dôležité úrady tam posielali len mužov, ktorým cisár dôveroval. Celú správu držali v rukách Gréci. Keďže však obyvateľstvo župy mimo mesta bolo takmer výlučne slovanské, úradníci museli vedieť aj slovanskú reč, ktorú často ovládal aj sám stratég a drungários.

V Solúne sa narodili svätí bratia Cyril a Metod. Život Konštantína nám hovorí: „V meste Solúne žil istý muž, urodzený a bohatý, menom Lev, čo mal hodnosť drungária pod stratégom. Bol nábožný a zachovával všetky Božie prikázania ako voľakedy Jób. Žijúc so svojou manželkou, splodil sedem detí, z ktorých najmladší, siedmy, bol Konštantín Filozof, vychovávateľ a učiteľ náš." Otec sa teda volal Lev a mal vysoké postavenie v štátnej správe. Meno matkino presne nevieme. Iba niektoré neskoršie pramene ju nazývajú Mária. Cyril bol najmladším dieťaťom v rodine. Narodil sa v r. 827. Pri krste dostal meno Konštantín a týmto menom ho nazývajú takmer všetky pramene. Je známe, že meno Cyril prijal iba krátko pred smrťou v Ríme.

Metod je starší, ale presne nevieme, kedy sa narodil. Obyčajne sa uvádza rok 815, lebo zomrel v r. 885 v ctihodnom veku, za aký sa vtedy považoval vek okolo sedemdesiat rokov. Nevieme tiež, ako sa volal krstným menom, lebo Metod je jeho rehoľné meno. Keďže však bola obyčaj, že rehoľné meno sa začína tou istou literou ako krstné meno, môžeme predpokladať, že pri krste dostal meno Michal, Manuel, Maxim, Metrofan alebo podobne. O ostatných súrodencoch nám pramene nič nezachovali. Život Konštantína dodáva, že po jeho narodení rodičia žili ako brat a sestra ešte štrnásť rokov, kým ich smrť nerozlúčila. Prvý zomrel otec, zanechajúc Konštantína štrnásťročného. Čas matkinej smrti presne nevieme.

 

Mladosť sv. Cyrila a Metoda

 

O ranej mladosti sv. Metoda nám pramene takmer nič nezaznamenali. Jeho starosloviensky Život podotýka iba toľko, že vynikal urastenou postavou a nadaním pre právnické vedy. Právo zaiste študoval v rodnom Solúne pod dohľadom otca s tým úmyslom, aby po skončení vysokej školy vstúpil do štátnej služby. Tak sa aj stalo. Keď sa cisár dozvedel o jeho bystroumnosti, vymenoval ho za správcu - archonta istej župy byzantského cisárstva, ktorá mala takmer všetko obyvateľstvo slovanské. Bolo to pravdepodobne v Macedónsku okolo rieky Strumy. Starosloviensky životopisec poznamenáva: „... cisár, spoznajúc jeho bystrosť, dal mu spravovať slovienske kniežatstvo - povedal by som -, akoby bol predvídal, že ho pošle Slovienom za učiteľa a prvého arcibiskupa, aby sa naučil všetkým slovienskym obyčajom a pomaly na ne privykol." (ŽM II)

O Konštantínovej mladosti nám pramene hovoria obšírnejšie. Krátko po jeho narodení ho matka chcela odovzdať dojke, aby ho pridájala. „Ale dieťa nechcelo prijať cudzie prsia, iba materine, kým nebolo oddojčené. Stalo sa to Božou prozreteľnosťou, aby dobrá ratolesť z dobrého koreňa bola oddojčená nepoškvrneným mliekom." (ŽKII) „Keď malo dieťa sedem rokov, sníval sa mu sen. Rozprávalo ho otcovi a matke, hovoriac: ,Stratég zhromaždil všetky devy nášho mesta a povedal mi: - Vyber si z nich, ktorú chceš za družku života a seberovnú pomocníčku. Keď som sa na všetky popozeral a obhliadol si ich, videl som jednu, spomedzi všetkých najkrajšiu, so žiarivou tvárou, veľmi okrášlenú zlatými šperkami a perlami a všetkou krásotou. Volala sa Sofia, t. j. Múdrosť. Tú som si vybral.'" (ŽK III) Keď to rodičia počuli, povzbudzovali ho na započatej ceste.

 

Vybral si Sofiu, to je titul románu chorvátskeho spisovateľa Vladimíra Deželiča, preloženého aj do slovenčiny, v ktorom literárne spracoval životopis sv. Cyrila. Tie slová vyjadrujú program celého Cyrilovho života. Pre nás slovo „Sofia-Múdrosť" neznie takým čarom ako pre vtedajších Grékov, ktorým vyjadrovala ľudskú a Božiu dokonalosť. Najkrajší chrám v Carihrade, a vôbec vo vtedajšom svete, bol zasvätený „Božej Múdrosti - Hagia Sofia". Či už bol ten sen skutočnosťou, alebo iba zdaním, vyjadruje základné nasmerovanie celého budúceho Konštantínovho života: cieľom jeho života nebude ľudská sláva a rozkoše, ale štúdium múdrosti: filozofie a teológie.

Život Konštantína nám zaznamenal ešte inú udalosť, ktorá mu bola poučením o márnosti tohto sveta a vzpruhou podujať sa na štúdium múdrosti: Jedného dňa, ako býva obyčaj detí boháčov, že sa zabávajú lovom, vyšiel si s nimi do poľa, vezmúc so sebou svojho krahulca. A len čo ho pustil, Božím riadením sa schytil vietor, vzal mu ho a odniesol. Chlapec bol preto smutný a rozžialený a dva dni nejedol. Lebo milosrdný Boh vo svojej láske k človekovi nechcel, aby si navykol na pozemské veci, a tak ho ľahko ulovil pre seba. Ako voľakedy ulovil Placida jeleňom, tak aj tohto teraz krahulcom." (ŽK III)

A dal sa do učenia filozofie. Vynikal nad všetkých žiakov veľmi bystrou pamäťou, že sa všetci čudovali. Už od mladosti vybral si za patróna svojich štúdií veľkého cirkevného otca a slávneho bohoslovca sv. Gregora Nazianzského. Na jeho počesť zložil krátku modlitbu, ktorú odriekal pred učením:

 

„Ó, Gregor, človek telom, dušou však anjel! Hoci si bol telom človek, zjavil si sa ako anjel! Lebo tvoje ústa sťa ústa jedného zo serafínov chvália Boha a osvecujú celý svet ohlasovaním pravej viery. Preto i mňa, čo sa ti odovzdávam s láskou a vierou, prijmi a buď mi učiteľom a osvecovateľom!"

Gregor Nazianzský (330 - 390) tvorí spolu so sv. Bazilom Veľkým a sv. Gregorom Nysským trojkvet najslávnejších teológov 4. storočia, ktorí bránili pravú vieru proti ariánom. Gregor Nazianzský má často prímenie „bohoslovec", lebo vyniká vo výklade aj tých najťažších teologických otázok. Tento Gregor bude pre Konštantína Cyrila sprievodcom po celý život.

 

Už ako mladý študent zatvoril sa do svojej izby v Solúne a študoval spisy sv. Gregora Nazianzského. Nie vždy bolo ľahké pochopiť hlbiny Gregorových myšlienok. Vtedy sa Konštantín ešte viac zatváral a modlil, aby pochopil nedozerné hĺbky Božej bytosti a božskej náuky. Keď nechápal, chcel sa spýtať niekoho, kto by mu otázky vysvetlil. V Solúne však nie vždy mohol nájsť schopných učencov. Životopisec nám rozpráva, že raz prišiel do Solúna akýsi cudzinec, zbehlý v gramatike a v bohosloví. Konštantín hneď šiel za ním, prosiac ho, aby mu vysvetlil určitú otázku. Ale cudzinec sa zariekol, že už viac nebude nikoho poučovať, a nechcel odpovedať. Konštantín mu padol k nohám, sľúbil mu aj celú svoju čiastku majetku, no ten sa nedal prehovoriť. Vtedy sa Konštantín utiahol do svojej izby, zotrvával v modlitbe, aby mu Pán Boh osvietil rozum a mohol poňať hĺbku spisov Gregora Nazianzského.

 

„Boh však skoro splnil túžby tých, čo sa ho boja (Ž 144,19). Lebo o jeho kráse a múdrosti, ako aj o usilovnom učení, ktoré v ňom silnelo, dopočul sa cisárov dvorný správca, nazývaný logotet, i poslal poňho, aby sa spolu učil s cisárom." (ŽK III)

Konštantína teda pozvali do Carihradu na cisársku dvornú školu.

 

 

Spracované podľa autorov: Michal Lacko, SJ; prof. Anton Bagin, Ján Hnilica