Druhá kázeň - 4. marca

Konštantín na šúdiách v Carihrade

Chcem vám ponúknuť v Roku sv. Cyrila a Metoda pohľad na život a dielo našich vierozvestov. Budeme rozoberať na pokračovanie  etapy ich života, aby sme si viac uvedomovali, akých múdrych a hlboko veriacich mužov nám poslal Pán Boh  na naše územie: 

Svätý Otec blahoslavený Ján Pavol II. na všeobecnej audiencii 25. júla 1985 kládol slovenskej mládeži na srdce “lepšie poznávať svoju minulosť, čerpať z nej svetlo, usmernenie a silu“ aj v prítomnosti aj pre budúcnosť.

 

 

„Boh však skoro splnil túžby tých, čo sa ho boja (Ž 144,19). Lebo o jeho kráse a múdrosti, ako aj o usilovnom učení, ktoré v ňom silnelo, dopočul sa cisárov dvorný správca, nazývaný logotet, i poslal poňho, aby sa spolu učil s cisárom." (ŽK III)

 

Konštantína teda pozvali do Carihradu na cisársku dvornú školu. Meno kancelára, ktorý ho pozval a bol priateľom Konštantínovho otca, je Theoktist. Pozvanie prišlo asi v r. 842, keď mal Konštantín pätnásť rokov. Otec mu zomrel rok predtým. Život Konštantína nám zaznamenáva, že keď mu otec zomieral, matka hovorila: „Nič iné ma tak netrápi ako tento chlapec, kto ho vychová." Zomierajúci Lev ju potešoval: „Ver mi, žena, úfam v Boha, že mu dá otca a vychovávateľa, ktorý riadi všetkých kresťanov." Tým myslel na samého cisára, ktorý bol podľa vtedajšieho chápania hlavou všetkých kresťanov. Teraz sa tak aj stalo, keď Konštantína povolali na cisársku školu do Carihradu, aby sa tam učil v tej istej škole, kde aj mladý cisár Michal III. Ten sa narodil r. 836. Keď tam Konštantín prišiel, mal teda šesť rokov. Miesto neho vládla jeho matka cisárovná Teodora (842 - 856). Konštantín mal najlepších učiteľov tých čias a bolo oňho výborne postarané.

 

Chlapec sa s radosťou vydal na cestu do Carihradu a cestou sa viackrát v duchu takto modlil: „Bože našich otcov a Pán milosrdenstva, ktorý si slovom a múdrosťou učinil všetko, stvoril si človeka, aby vládol nad stvorenstvom, tebou povolaným k bytiu, daj mi múdrosť prebývajúcu konča tvojich prestolov, aby som spoznal, čo ti je milé, a spasil sa. Lebo ja som tvoj služobník a syn tvojej služobníčky (Múd 9,1-5.10.19; Ž 115,6). Amen." (ŽK III)

 

Carihrad, čiže cisárske mesto, je jedným z najkrajších miest na svete. Leží práve na hranici medzi Európou a Áziou v morskej úžine Bospor a rozprestiera sa okolo zátoky Zlatý roh. Toto nádherné miesto si vybral cisár Konštantín a rozhodol, že tam bude hlavné mesto celej Rímskej ríše. Keď sa sem r. 330 presťahoval, nazval mesto svojím menom: Constantinopolis. Po rozdelení Rímskej ríše v r. 395 sa Carihrad stal hlavným mestom Východorímskej, čiže Byzantskej ríše. Jednotliví cisári ho okrášľovali stavbami, zo všetkých však najviac vynikol Justinián (527 - 565). Postavil paláce a chrámy, medzi ktorými vzbudzuje zaslúžený obdiv Chrám Božej Múdrosti, čiže Hagia Sofia. Pre svoje ohromné rozmery, široké kupoly, veľkolepé mozaiky, pozlátené oltáre a iné vzácne ozdoby sa Hagia Sofia zdala odleskom neba, osobitne, keď sa v nej konali slávnostné bohoslužby za účasti cisárskeho dvora, miestneho patriarchu, duchovenstva a speváckych zborov v nádherných liturgických rúchach. Carihrad vynikal tiež ako stredisko školstva, vedy, umenia, bol križovatkou obchodu medzi Východom a Západom.

Spolupráca medzi svetskou a duchovnou mocou nešla vždy ruka v ruke. Spočiatku sa cisári usilovali pozdvihnúť hodnosť miestneho biskupa na patriarchu, no neskôr sami chceli riadiť nielen štát, ale aj Cirkev. Osobitne veľké nedorozumenia zapríčinili cisári Cirkvi v 8. storočí, keď sa postavili na čelo obrazoborcov. Zakazovali uctievanie posvätných obrazov a prenasledovali každého, kto i naďalej uctieval obrazy.

 

Predstavitelia carihradskej cirkvi sa viackrát utiekali o pomoc k rímskym pápežom. Tak v r. 787 bol zvolaný siedmy všeobecný cirkevný snem do Nicey, obrazoborectvo bolo odsúdené a uctievanie obrazov vyhlásené za správny spôsob uctievania Boha. No aj po tomto sneme niektorí cisári ešte pokračovali vo svojom odboji proti Cirkvi, ustanovujúc za patriarchov mužov, ktorí im lichotili. Posledný obrazoborecký cisár bol Teofil (829 - 842). Jeho manželka cisárovná Teodora, ktorá vládla (842 - 856) miesto maloletého syna, budúceho cisára Michala III., skoncovala s obrazoborectvom hneď po Teofilovej smrti, keď odstránila v r. 843 nehodného patriarchu Jannesa VII. a vymenovala za patriarchu pravoverného biskupa Metoda. Pravou rukou cisárovnej pri obnove cisárstva bol kancelár Theoktist, nám už známy priateľ rodiny drungária Leva zo Solúna, ktorý povolal Konštantína Cyrila na štúdiá do Carihradu. Konštantín, ako sme videli, sa s radosťou vydal na cestu a došiel do Carihradu r. 843, teda šestnásťročný. Tu ho dal Theoktist zapísať na cisársku dvornú vysokú školu, na ktorej študoval aj sám mladý Michal III. a iní mladíci z vysokej spoločnosti. Starosloviensky Život Konštantína nám vraví: „Keď prišiel do Carihradu, oddali ho učiteľom, aby sa učil. Za tri mesiace sa naučil gramatiku, a tak sa pustil do ďalších náuk. I naučil sa Homéra a geometriu; u Leva a Fótia študoval dialektiku a všetky filozofické náuky, okrem toho ešte rétoriku a aritmetiku, astronómiu a muziku a všetky ostatné grécke umenia . Tak sa ich naučil všetky, ako by sa bol (iný) naučil iba jednu z nich. Lebo bystrosť sa spojila s usilovnosťou, jedna druhú prevyšujúc, čím sa veda a umenia zdokonaľujú."

 

Keď porovnávame tento text s tým, čo vieme z byzantskej histórie, vidíme, že Konštantínovi bola daná možnosť vysokého vzdelania, a to u najvýznamnejších profesorov. Lev, bývalý solúnsky arcibiskup, bol vynikajúci matematik a Fótius, neskorší carihradský patriarcha, ktorého meno je spojené s počiatkom byzantského rozkolu, vynikal vo filozofii. Predmety, ktoré nám životopisec vyrátal, tvoria okruh tzv. svetského vzdelania. Na prvý pohľad vidíme, že sa tam nespomína teológia a štúdium Svätého písma. No Konštantín ani tie náuky nezanedbával, venujúc sa svojmu obľúbenému autorovi sv. Gregorovi Nazianzskému. Pri tom všetkom sa venoval duchovnému životu a vyhýbal sa svetskému hluku. Životopisec zaznamenáva: „Viac ako učenosť prejavil tichosť v správaní a hovoril iba s tými, s ktorými to bolo naozaj užitočnejšie, a vyhýbal sa tým, čo sa odklonili od pravej cesty. Jedine o to sa staral, ako zameniť pozemské veci za nebeské, aby vyšiel z tohto tela a mohol žiť s Bohom."

Logotet Theoktist so záujmom sledoval pokroky svojho chránenca. Viackrát ho volal k sebe, ba dal rozkaz, že Konštantín má voľný prístup do jeho domu a do cisárskeho paláca. Keď tak raz boli spolu, Theoktist sa ho spýtal: „Čo je to filozofia?" A Konštantín mu bystroumne hneď odpovedal: „Poznávanie božských i ľudských vecí, pokiaľ sa človek môže priblížiť Bohu. Učí človeka stať sa vlastnými skutkami obrazom a podobou toho, ktorý ho stvoril." Konštantínova definícia filozofie čerpá z gréckych filozofov, Platóna a stoikov, a dopĺňa ju kresťanský pojem dokonalosti, že človek má byť podobný Bohu, svojmu Stvoriteľovi. Theoktist sa ho potom častejšie vypytoval aj na iné veci a, ako životopisec poznamenal, Konštantín mu odhaľoval filozofickú náuku, v krátkosti mu objasňoval hlboké záhady. Preto sa mu dostalo titulu  „Filozof".

 

V cisárskej škole ostal Konštantín asi šesť rokov. Keď sa jeho školské obdobie chýlilo ku koncu, logotet Theoktist si ho raz dal predvolať a povedal mu: „.Tvoja krása a múdrosť ma veľmi pobádajú, aby som ťa ľúbil. Hľa, mám duchovnú dcéru, ktorú som držal pri krste, krásnu a bohatú i z rodu dobrého a veľkého. Ak chceš, dám ti ju za ženu. Od cisára dostaneš teraz vysokú hodnosť i kniežatstvo  a čakaj ešte viac, lebo čoskoro sa staneš stratégom.' Filozof mu odpovedal: ,Dar je to istotne veľký pre tých, čo po ňom túžia, ale pre mňa niet nič väčšieho ako učenie, ktorým, nazhromaždiac vedomosti, budem hľadať slávu a bohatstvo praotca." (ŽK IV)

 

Tu sa nám prejavuje celý Konštantínov charakter a môžeme si predstaviť, ako bol Theoktist prekvapený, keď mladý muž neprijal ponúkané hodnosti a bohatstvá. Čo znamenajú slová „hľadať slávu a bohatstvo praotca", do ktorých Konštantín vkladá cieľ svojho života? Vedci dlho nevedeli dať pravú odpoveď. Až nedávno Mons. Fraňo Grivec rozriešil tú otázku takto: Praotcom ľudského rodu je Adam. On od Boha dostal mimoriadne duchovné bohatstvá a česť nadprirodzeného života, čiže milosť posväcujúcu. Hriechom prvý človek stratil nadprirodzené dary a my sme ich stratili tiež. Po príchode Spasiteľa naším cieľom je znovu získať tie bohatstvá a praotcovskú česť nadprirodzeného života a svätosti. Konštantínova odpoveď pádne vyjadruje základ duchovného života: získať a rozmnožovať milosť posväcujúcu v nás.

Keď Theoktist videl, že svetské ponuky na Konštantína vôbec nezapôsobili, vymyslel iný plán, ako by ho zadržal blízko seba v Carihrade. Šiel za cisárovnou Teodorou a predložil jej toto:,„Tento mladý filozof nemiluje tento život. No nepúšťajme ho z nášho kruhu, ale vystrihnúc mu tonzúru kňaza, dajme mu službu; nech bude bibliotekárom u patriarchu pri Chráme Svätej Múdrosti. Aspoň takto si ho azda udržíme.' A tak aj urobili."

Služba, ktorú dávali Konštantínovi, bola veľmi vysoká. Hoci aj starosloviensky text používa slovo „bibliotekár", nešlo iba o knihovníka v patriarchovom paláci, ale o patriarchovho tajomníka. Po grécky sa ten úrad nazýval chartofylax. Tajomník mal veľké slovo vo všeobecnej cirkevnej správe: uvádzal k patriarchovi návštevníkov, dával návrhy na menovanie cirkevných hodností, predkladal listy poslané patriarchovi atď. Čo sa vyžadovalo, aby niekto mohol zastávať takýto úrad? Starosloviensky životopisec zaznamenal Theoktistov návrh: „vystrihnúc mu tonzúru kňaza", aby mohol obdržať úrad tajomníka. Z toho niektorí usudzovali, že Konštantín bol už vtedy vysvätený za kňaza. No tomu protirečia ponajprv cirkevné predpisy, ktoré vyžadovali u Grékov pre subdiakonát vek dvadsať rokov, pre diakonát vek dvadsaťpäť rokov a pre kňažstvo vek tridsať rokov.

 

V roku 849, keď sa mal stať tajomníkom, mal Konštantín asi dvadsaťdva rokov. Ešte mu teda veľa chýbalo do kánonického veku na kňazstvo. Okrem toho z dejín vieme, že patriarchovi tajomníci boli skoro vždy iba diakoni a potom postupovali priamo na biskupstvo. Preto aj v našom prípade môžeme predpokladať, že Konštantín bol r. 849 vysvätený iba za diakona a takto sa stal tajomníkom patriarchu Ignáca.

 

No neostal ním dlho. Život nám hovorí, že po krátkom čase tajne opustil patriarchov palác a Carihrad a schoval sa v istom kláštore pri úžine Bospor. Šesť mesiacov ho hľadali, kým ho konečne našli. Rozumie sa, že ho chceli nahovoriť, aby sa vrátil späť, no on nijak nechcel znovu prijať tú službu.

Spracované podľa autorov: Michal Lacko, SJ; prof. Anton Bagin, Ján Hnilica