Krížová cesta v Koloseu - text

Krížová cesta v rímskom Koloseu

Vatikán (6. apr. 2012) – Dnes o 21.00 sa Benedikt XVI. zúčastní na krížovej ceste v rímskom Koloseu. Meditácie k jednotlivým zastaveniam – z jeho poverenia – pripravili manželia Zanzucchioví, ktorí sú iniciátormi hnutia „Nové rodiny“, ktoré je súčasťou hnutia Fokoláre. Kríž počas jednotlivých zastavení ponesie kardinál Agostino Vallini, vikár Svätého Otca pre Rímsku diecézu, rodiny z Talianska, Írska, Burkiny Faso, Peru a rehoľníci zo Svätej zeme.

 

Texty krížovej cesty:

 

Úvod

Ježiš hovorí: „Kto chce ísť za mnou, nech vezme každý deň svoju kríž a nech ma nasleduje.“ Je to pozvanie, ktoré platí pre všetkých: slobodných aj manželov, mladých, dospelých i starých, bohatých aj chudobných, jednu národnosť i druhú. Platí aj pre každú rodinu, pre každého jej člena i pre celú túto malú komunitu.

 

Prv, než Ježiš vstúpil do svojho konečného utrpenia, v Getsemanskej záhrade, opustený ospalými apoštolmi, mal strach pred tým, čo ho očakávalo a na Otca sa obrátil s prosbou: „Ak je možné, odním odo mňa tento kalich“. Avšak hneď aj dodal: „Nie moja vôľa nech sa stane, ale tvoja“.

 

V tomto dramatickom a slávnostnom okamihu odznieva náuka pre všetkých, čo sa dali nasledovať ho. Ako každý kresťan, aj každá jednotlivá rodina má svoju via crucis: choroby, smrť, finančné problémy, chudoba, zrady, nemorálne správanie jedného alebo druhého, nezhody s príbuznými, prírodné pohromy.

 

Avšak každý kresťan, každá rodina môže na tejto bolestnej ceste upriamiť svoj pohľad na Ježiša, Boha a človeka.

 

Prežime spolu znova poslednú skúsenosť Ježiša na našej zemi, ktorú Otec prijíma do svojich rúk: skúsenosť bolestnú i vznešenú, do ktorej Ježiš vložil najvzácnejší príklad a náuku ako žiť náš život v plnosti, podľa vzoru jeho života.

 

 

Úvodná modlitba:

 

Svätý Otec:

„V mene Otca i Syna i Ducha Svätého.“ Amen.

 

Lektor:

Ježišu,

teraz, keď slávime pamiatku tvojej smrti, chceme upriamiť náš pohľad na lásku, vyjadrenú v nevýslovných bolestiach, ktoré si prežíval.

Utrpenia, spojené do tajomného zvolania, ktoré zaznelo z kríža prv, ako si vydýchol: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“

Ježišu, zdá sa, že Boh zapadol za obzorom: Syn bez Otca, Otec zbavený Syna.

Tento tvoj Božsko-ľudský výkrik, ktorý prenikol vzduchom Golgoty, vyvoláva v nás aj dnes úžas a otázky, ukazuje nám, že sa tu udialo čosi neslýchané.

Niečo spásonosné: zo smrti vytryskol život, z temnôt svetlo, z krajného rozdelenia jednota.

Smäd po tom, aby sme sa ti pripodobili nás vedie k tomu, aby sme ťa spoznali všade a v každom: v osobných i spoločných bolestiach, v biedach tvojej Cirkvi a v temných nociach ľudstva, aby sme vždy a všade vnášali tvoj život, vyžarovali tvoje svetlo, vytvárali tvoju jednotu.

Dnes, tak ako vtedy, bez tvojej opustenosti, nebolo by Veľkej noci.

 

I. zastavenie:

Pán Ježiš je odsúdený na smrť

 

V. Klaniame sa ti, Kriste a dobrorečíme ti.

R. Lebo si svojim svätým krížom vykúpil svet.

 

Z evanjelia podľa Jána (18, 38b-40)

 

„Ako to Pilát povedal, znova vyšiel k Židom a vravel im: „Ja na ňom nenachádzam nijakú vinu. Je však u vás zvykom, že vám na Veľkú noc prepúšťam jedného väzňa. Chcete teda, aby som vám prepustil židovského kráľa? Oni znova kričali: „Toho nie, ale Barabáša!“ A Barabáš bol zbojník“.

 

Pilát nenachádza žiadnu zvláštnu vinu, pre ktorú by mohol Ježiša odsúdiť. Podlieha tlaku žalobcov a Nazaretský je tak odsúdený na smrť.

Zdá sa, akoby sme počuli teba samého: „Áno, bol som odsúdený na smrť, toľkí z tých, čo sa zdalo že ma milujú a chápu ma dali na výmysly a klamstvá a odsúdili ma. Nepochopili, čo som hovoril. Zradeného ma vydali sudcom a odsúdili. Na smrť, ukrižovaný, na najpotupnejšiu smrť!“.

 

Nemálo z našich rodín trpí pre zradu manželského partnera, najdrahšej osoby. Kde skončila radosť z blízkosti, z života v súlade? Kde sa podelo, keď sme sa cítili ako hlboko zjednotení? Kde je to „navždy“, ktoré sme slávnostne prehlásili?

 

Pozerať na Teba, Ježišu, Zradený, a prežívať s tebou chvíle, keď sa rúca láska a priateľstvo, ktoré sa zrodili v našom manželstve, cítiť v srdci rany zo zradenej dôvery, stratenej blízkosti, zbúranej istoty.

 

Pri pohľade na Teba, Ježišu, práve teraz, keď ma súdi ten, kto si nespomína na puto, ktoré nás spájalo, na plné darovanie sa jedného druhému. Len ty, Ježišu, ma môžeš pochopiť, ty mi môžeš dodať odvahu, môžeš mi povedať slová pravdy aj keď nie je ľahké ich pochopiť. Ty mi môžeš dať tú silu, ktorá mi pomôže, aby som nesúdil z mojej strany, aby som sa nezrútil(a) pre lásku k deťom, čo ma čakajú doma a pre ktoré som teraz jedinou oporou.

 

Všetci: Otče náš...

 

Stála Matka bolestivá, vedľa kríža ľútostivá, keď na ňom Syn milý pnel.

 

II. zastavenie:

Pán Ježiš berie kríž na svoje plecia

 

V. Klaniame sa ti, Kriste a dobrorečíme ti.

R. Lebo si svojim svätým krížom vykúpil svet.

 

Z evanjelia podľa Jána (19, 16-17)

 

„Tak im ho teda vydal, aby ho ukrižovali. A oni prevzali Ježiša. Sám si niesol kríž a vyšiel na miesto, ktoré sa volá Lebka, po hebrejsky Golgota.“

 

Pilát vydáva Ježiša do rúk starších, veľkňazov a stráže. Vojaci kladú na jeho plecia šarlátový plášť a na jeho hlavu korunu z tŕnia, v noci sa mu vysmievajú, týrajú ho a bičujú. Potom ráno kladú na neho ťažké drevo, kríž, na ktorý bývajú priklincovaní zločinci, aby všetci videli, aký koniec čaká páchateľov neprávosti. Takmer všetci blízki ušli.

 

Táto udalosť spred 2000 rokov sa opakuje v dejinách Cirkvi a ľudstva. Aj dnes. Je to Kristovo telo, je to Cirkev, ktorá je znova bitá a doráňaná

 

Keď ťa tak vidíme, Ježišu, krvácajúci, sám, opustený a posmievaný, kladieme si otázku: „Tými ľuďmi, ktorých si tak miloval, žehnal a osvecoval, tými mužmi a ženami, nie sme snáď aj my dnes? Aj my sme sa poskrývali zo strachu, že budeme aj my trpieť a zabudli sme, že sme tvoji nasledovníci“.

 

No najhoršie na tom je, Ježišu, že k tvojej bolesti som prispel aj ja. Aj my manželia a naše rodiny. Aj my sme prispeli a obťažili ťa neľudskou ťarchou. Každý raz, keď sme sa nemilovali, keď sme pripisovali vinu jeden druhému, keď sme neodpúšťali, keď sme sa nezačali mať radi.

 

A my naďalej pokračujeme v tom, že dáme na našu pýchu, chceme mať stále pravdu, ponižujeme toho, kto je nám blízky, aj toho, čo spojil svoj život s našim životom.

Zabúdame, že ty sám, Ježišu, si nám povedal: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto maličkých, urobili ste mne.“ Povedal si to presne tak: „Mne“.

 

Všetci: Otče náš...

 

Ach, tej matke prežalostnej, zarmútenej a bolestnej, sedmorý meč v duši tkvel.

 

III. zastavenie:

Pán Ježiš padá prvý raz pod krížom

 

V. Klaniame sa ti, Kriste a dobrorečíme ti.

R. Lebo si svojim svätým krížom vykúpil svet.

 

Z evanjelia podľa Matúša (11, 28-30)

 

„Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním. Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom; a nájdete odpočinok pre svoju dušu.“

 

Ježiš padá. Rany, ťarcha kríža, stúpajúca hrboľatá cesta. A nával ľudí. No nielen preto je tak zničený. Možno je to pre tragédiu, ktorá sa otvára v jeho živote. Nedokážeme už vidieť Boha v Ježišovi, človekovi, ktorý sa javí tak krehký, ktorý sa potkýna a padá.

 

Ježišu, na tej ceste a medzi všetkými tými ľuďmi čo kričia a hulákajú, pokúšaš sa vstať a naďalej stúpať. Na dne srdca vieš, že toto utrpenie má zmysel, uvedomuješ si, že si na seba vzal ťarchu toľkých našich chýb, zrád a vín.

 

Ježišu, tvoj pád vzbudzuje v nás bolesť lebo chápeme, že jeho príčinou sme my; možno naša krehkosť, nielen slabosť nášho tela ale celého nášho bytia. Chceli by sme už viac nepadnúť; no potom stačí málo, ťažkosť, pokušenie, nehoda a my sa nimi necháme strhnúť a padáme.

 

Sľúbili sme, že budeme nasledovať Ježiša, že budeme mať v úcte a starať sa o tých, ktorí sa nám stali blízki. Áno, v skutočnosti ich milujeme, alebo sa nám aspoň zdá, že je to tak. Ak by zomreli, nemálo by sme trpeli. No potom prídu konkrétne situácie každodenného života, a my padáme.

 

Koľko pádov v našich rodinách!

Koľké rozdelenia, koľké zrady!

A potom rozvody, potraty, odchody!

Ježišu, pomôž nám pochopiť, čo je to láska, nauč nás prosiť o odpustenie!

 

Všetci: Otče náš...

 

Ó, jak smutná, doráňaná, bola ona, požehnaná, Matka Syna Božieho.

 

IV. zastavenie:

Pán Ježiš sa stretá so svojou matkou

 

 

V. Klaniame sa ti, Kriste a dobrorečíme ti.

R. Lebo si svojim svätým krížom vykúpil svet.

 

Z evanjelia podľa Jána (19, 25)

 

„Pri Ježišovom kríži stála jeho matka, sestra jeho matky, Mária Kleopasova, a Mária Magdaléna.“

 

Ako stúpa na Kalváriu, Ježiš zbadá svoju matku. Ich pohľady sa stretajú. Chápu sa. Márie vie, kto je jej Syn. Vie, odkiaľ pochádza. Vie, aké je jeho poslanie. Mária vie, že je jeho matka; ale vie aj to, že je jeho dcéra. Vidí ho trpieť, za všetkých ľudí, za tých včera, dnes a navždy. A trpí aj ona.

 

Zaiste, Ježišu, trpíš aj tým, že takto nechávaš trpieť i svoju matku. No musíš ju zapojiť do tohto tvojho božského a hrozného rozhodnutia. Je to Boží plán pre spásu celého ľudstva.

 

Pre všetkých mužov a ženy tohto sveta, no zvlášť pre nás, rodiny, Ježišovo stretnutie s

matkou tam na ceste na Kalváriu je veľmi živá a stále aktuálna udalosť. Ježiš sa zriekol svojej matky, aby sme my, každý z nás – aj my manželia – mali matku, ktorá je stále pri nás a vždy ochotná pomôcť nám. Neraz na to, žiaľ, zabúdame. No keď sa nad tým zamyslíme, uvedomujeme si, že v našom rodinnom živote sme sa nespočetne veľa krát obrátili práve na ňu. Aká blízka nám bola v ťažkých chvíľach! Koľko krát sme jej zverili naše deti, prosili sme ju, aby zasiahla pre ich fyzické zdravie a ešte viac, aby ich chránila morálne!

 

Koľko krát nás Mária vyslyšala, cítili sme ju blízko, aby nás posilňovala svojou materinskou láskou.

 

Na via crucis, na krížovej ceste každej rodiny je Mária vzorom ticha, ktoré aj keď v srdcervúcej bolesti, rodí nový život.

 

Všetci: Otče náš...

 

Jak plakala a trpela svätá Matka keď videla, muky Syna milého.

 

 

V. zastavenie:

Šimon z Cyrény pomáha Pánu Ježišovi niesť kríž

 

V. Klaniame sa ti, Kriste a dobrorečíme ti.

R. Lebo si svojim svätým krížom vykúpil svet.

 

Z evanjelia podľa Lukáša (23, 26)

 

„Ako ho viedli, chytili istého Šimona z Cyrény, ktorý sa vracal z poľa, a položil naň kríž, aby ho niesol za Ježišom.“

 

Šimon Cyrenejský asi predstavuje každého z nás, keď nečakane príde nejaká ťažkosť, skúška, choroba, nečakaná ťarcha, kríž neraz veľmi ťažký. Prečo? Prečo práve mne? Prečo práve teraz? Ježiš nás volá aby sme ho nasledovali, hoci nevieme ako a kam.

Najlepšie, čo môžeme urobiť, Ježišu, je kráčať za tebou, spraviť to, čo od nás žiadaš. Toľké rodiny to môžu potvrdiť z vlastnej skúsenosti: nič nepomôže búriť sa, najlepšie je povedať „áno“, lebo ty si Pán neba i zeme.

 

No nielen preto ti môžeme a chceme povedať „áno“. Ty nás miluješ nekonečnou láskou. Viac ako náš otec, naša matka a súrodenci, viac ako manžel, manželka a deti. Miluješ nás láskou, ktorá vidí do ďaleka, láskou, ktorá ponad všetko, aj ponad naše biedy chce, aby sme boli spasení, šťastní, s

tebou, naveky.

 

Aj v rodine v tých najťažších chvíľach, keď treba spraviť ťažké rozhodnutie, keď treba aby v našich srdciach prebýval pokoj a boli sme pozorní spoznať čo od nás očakáva Boh, bývame osvietení svetlom, ktoré nám pomáha rozlišovať a niesť náš kríž.

 

Šimon Cyrenejský nám pripomína aj toľké tváre ľudí, ktorí nám boli blízki vo chvíľach, keď ťažký kríž doľahol na naše plecia alebo na našu rodinu. Pripomína nám tváre toľkých dobrovoľníkov, ktorí sa v mnohých častiach sveta veľkodušne venujú tomu, aby posilňovali a pomáhali tým čo trpia a majú ťažkosti. Učí nás, aby sme, ak treba, dali si pokorne pomôcť a aby sme saj my boli Šimonmi Cyrenejskými pre iných.

 

Všetci: Otče náš...

 

Ktože by z nás nezaplakal, keby videl bolesť aká je v jej srdci nevinnom.

 

VI. zastavenie:

Veronika podáva Pánu Ježišovi šatku“

 

V. Klaniame sa ti, Kriste a dobrorečíme ti.

R. Lebo si svojim svätým krížom vykúpil svet.

 

Z Druhého listu svätého apoštola Pavla Korinťanom (4, 6).

 

„Lebo Boh, ktorý povedal: „Nech z temnôt zažiari svetlo“, zažiaril aj v našich srdciach na osvietenie poznania Božej slávy v tvári Ježiša Krista.“

 

Veronika, jedna zo žien, ktoré sprevádzajú Ježiša a ktorá vytušila, kým on je, ktorá ho miluje a preto trpí, keď ho vidí trpieť. Teraz z blízka pozoruje jeho tvár, tvár, ktorá toľko krát prehovorila k jej duši. Vidí ho znetvoreného, zakrvaveného, aj keď stále tichého a pokorného.

 

Neodolá. Chce zmierniť jeho utrpenie. Berie ručník a snaží sa zotrieť krv a pot z tejto tváre.

 

Neraz sme mali v našom živote možnosť osušiť slzy a pot tým, čo trpeli. Možno sme na nemocničnej chodbe pomohli chorému, ktorému dochádzali sily, pomohli sme utečencovi, nezamestnanému, vypočuli sme väzňa. A v snahe pomôcť mu, sme mu utreli jeho tvár - tým, že sme na neho pozerali so súcitom.

 

A predsa len zriedka si spomenieme, že v každom našom blížnom, ktorý niečo potrebuje sa skrývaš Ty, Boží Syn. Aký iný by bol náš život, keby sme na to pamätali!

Postupne by sme si uvedomovali takúto dôstojnosť každého človeka, žijúceho na tejto zemi.

Každý človek, pekný alebo škaredý, nadaný alebo nie, od prvých okamihov v lone matky alebo už veľmi starý ťa nám predstavuje, Ježišu.

Nielen to. V každom bratovi si Ty sám. Keby sme pozerali na Teba, aký si zničený tam na Kalvárii, pochopili by sme spolu s Veronikou, že v každom človeku môžeme spoznať Teba.

 

Všetci: Otče náš...

 

Kto by nebol rozžialený, pozorujúc bolesť ženy, ako trpí so Synom.

 

 

VII. zastavenie:

Pán Ježiš padá druhý raz pod krížom

 

V. Klaniame sa ti, Kriste a dobrorečíme ti.

R. Lebo si svojim svätým krížom vykúpil svet.

 

Z Prvého listu svätého Petra apoštola (2, 24)

 

„Sám vyniesol naše hriechy na svojom tele na drevo, aby sme zomreli hriechu a žili pre spravodlivosť. Jeho rany nás uzdravili.“

 

Ako kráča úzkou ulicou na Kalváriu, Ježiš druhý krát padá. Vieme si predstaviť jeho fyzickú slabosť, ktorú spôsobila dlhá hrozná noc a mučenie, ktorým ho týrali. Ale asi to nie je len vyčerpanosť a ťarcha kríža na jeho pleciach, prečo padá. Na Ježišovi leží nevýslovná ťarcha, niečo hlboké a intímne, čo cíti pri každom ostrejšom kroku.

 

Vidíme ťa ako ktoréhokoľvek biedneho človeka, ktorý spravil v živote chybu a teraz musí za ňu platiť. A zdá sa, že už nemáš ani fyzickú, ani morálnu silu čeliť novému dňu. A padáš. Ako sa v tebe vidíme, Ježišu, aj pri tomto ďalšom páde v úplnej vyčerpanosti. No ty aj napriek tomu opäť vstávaš, chceš kráčať ďalej. Pre nás, pre nás všetkých, aby si nám dal odvahu znova vstať. Je tu naša slabosť, ale tvoja láska je väčšia, než naše nedostatky, vždy nás môže prijať a pochopiť.

 

Naše hriechy, ktorými si sa obťažil, ťa tlačia k zemi. Ale tvoje milosrdenstvo je nekonečne väčšie ako naše slabosti.

Áno, Ježišu, vďaka tebe opäť povstávame.

Pomýlili sme sa. Nechali sme sa premôcť pokušeniami sveta, možno pre ilúzie uspokojenia, možno aby sme počuli, že ešte niekto po nás túži, že niekto hovorí že nás má rád, ba že nás miluje. Vtedy je pre nás ťažké zachovať dokonca aj záväzok, ktorý sme na seba vzali v našej manželskej vernosti. Už nemáme sviežosť a nadšenie ako kedysi. Všetko sa dokola opakuje, každý skutok sa zdá byť ťažký, prichádza chuť zutekať.

 

Avšak snažíme sa znova vstať, Ježišu, aby sme neupadli do jedného z najväčších pokušení: pokušeniu neveriť, že Tvoja láska môže všetko.

 

Všetci: Otče náš...

 

Pre hriech ľudu bezbožného vidí Syna mučeného, jak ho človek zbičoval.

 

VIII. zastavenie:

Pán Ježiš napomína plačúce ženy

 

V. Klaniame sa ti, Kriste a dobrorečíme ti.

R. Lebo si svojim svätým krížom vykúpil svet.

 

Z evanjelia podľa Lukáša, 23, 27-28)

 

„Šiel za ním veľký zástup ľudu aj žien, ktoré nad ním kvílili a nariekali. Ježiš sa k ním obrátil a povedal: „Dcéry Jeruzalemské, neplačte nado mnou, ale plačte samy nad sebou a nad svojimi deťmi.“

 

Medzi zástupom, ktorý ho nasleduje, je skupina jeruzalemských žien: poznajú ho. Keď ho vidia v tomto stave, zamiešajú sa medzi zástup a stúpajú ku Kalvárii. Plačú.

 

Ježiš ich vidí, všíma si ich prejavy súcitu. No i v tomto tragickom okamihu chce zanechať slovo, ktoré prekoná jednoduchý súcit. Ježiš túži, aby v nich, aby v nás nebol len súcit, ale obrátenie, zmena srdca, vďaka ktorej človek uznáva, že sa pomýlil, prosí o odpustenie a začína nový život.

 

Ježišu, koľko krát z únavy, egoizmu alebo zo strachu zatvárame oči a nechceme vidieť skutočnosť!

Predovšetkým sa nezapájame a neusilujeme sa mať hlbokú a aktívnu účasť na živote a potrebách našich bratov, blízkych či ďalekých.

Žijeme naďalej pohodlne, odsudzujeme zlo i toho, kto ho koná, no nemeníme náš život a neplatíme osobne aby sa veci zmenili, aby sa zlo odstránilo a naplnila sa spravodlivosť.

 

Často sa okolnosti a situácie nezlepšujú, lebo sme sa my nezapojili, aby sme prispeli k ich zmene. Utiahli sme sa bez toho, že by sme niekomu robili zle, ale aj bez dobra, ktoré by sme mohli a mali vykonať. A niekto možno platí aj kvôli nám, pre náš nezáujem.

 

Ježišu, daj, nech nás tieto tvoje slová prebudia, nech nám dajú niečo z tej sily, ktorá napĺňa svedkov evanjelia, často aj mučeníkov, otcov, matky alebo deti, ktorí svojou krvou, spojenou s

tvojou, otvorili a otvárajú aj dnes na svete cestu dobra.

 

Všetci: Otče náš...

 

Ó, ty Matka, žriedlo lásky, nech prežívam bôľ môj ťažký a nech s tebou nariekam.

 

IX. zastavenie:

Pán Ježiš padá tretí raz pod krížom

 

V. Klaniame sa ti, Kriste a dobrorečíme ti.

R. Lebo si svojim svätým krížom vykúpil svet.

 

Z evanjelia podľa Lukáša (22, 28 – 30a)

 

„Vy ste vytrvali so mnou v mojich skúškach a ja vám dávam kráľovstvo, ako ho môj Otec dal mne, aby ste jedli a pili pri mojom stole v mojom kráľovstve.“

 

Cesta, čo stúpa ku Kalvárii je krátka, ale jeho slabosť nesmierna. Ježiš je na konci so silami tela i ducha. Cíti na sebe nenávisť starších, veľkňazov, zástup, ktorý akoby chcel na neho zložiť potlačený hnev minulého i súčasného útlaku. Akoby chceli zadosťučinenie a tak na Ježišovi dávajú pocítiť svoju moc.

 

A padáš, Ježišu, padáš po tretí krát. Zdá sa, že už podľahneš. No ty s najväčším úsilím znova vstávaš a pokračuješ v hroznej ceste smerom ku Golgote.

Isto toľkí naši bratia a sestry na celom svete trpia hrozné skúšky za to, že ťa, Ježišu, nasledujú. Spolu s tebou stúpajú ku Kalvárii a s tebou dokonca padajú pod ťarchou prenasledovaní, ktoré už dvetisíc rokov doliehajú na Tvoje telo, ktorým je Cirkev.

 

Chceme s týmito našimi bratmi a sestrami v srdci obetovať náš život, našu krehkosť, našu biedu, naše malé či veľké každodenné utrpenia. Často žijeme uspatí blahobytom a bez toho, že by sme sa zo všetkých síl snažili povstať a dvíhať ľudstvo. No môžeme povstať, lebo Ježiš našiel silu opäť vstať a pokračovať na svojej ceste.

 

Aj naše rodiny sú súčasťou tohto roztrhaného odevu, sú spútané blahobytom, ktorý sa stáva cieľom ich života. Naše deti rastú: snažíme s vychovávať ich pre striedmosť, obetu a odriekanie. Snažíme sa dať im spoločensky uznávaný život v oblastiach športu, spoločnosti, rekreácie avšak bez toho, aby sa tieto aktivity stali iba spôsobom ako zaplniť deň a mať čo sa im zažiada.

 

Preto, Ježišu, potrebujeme počúvať Tvoje slová, ktoré chceme aj dosvedčovať: „Blažení chudobní, blažení tichí, blažení tvorcovia pokoja, blažení tí, čo trpia pre spravodlivosť...“

 

Všetci: Otče náš...

 

Nech mi srdce láskou planie ku Kristovi neprestajne, veď on je môj Boh a Pán.

 

X. zastavenie:

Pánu Ježišovi zvliekajú šaty

 

V. Klaniame sa ti, Kriste a dobrorečíme ti.

R. Lebo si svojim svätým krížom vykúpil svet.

 

Z evanjelia podľa Jána (19, 23)

 

„Keď vojaci Ježiša ukrižovali, vzali jeho šaty a rozdelili ich na štyri časti, pre každého jednu. Vzali aj spodný odev. Ale tento odev bol nezošívaný, odhora vcelku utkaný.“

 

Ježiš je v rukách vojakov. Ako každému odsúdencovi, zvliekajú mu šaty, aby ho ponížili, aby bol ničím. Nezáujem, pohŕdanie a nestarostlivosť o dôstojnosť ľudskej osoby sa spájajú so žiadostivosťou, lakomstvom a osobnými záujmami: „Vzali Ježišove šaty“.

 

Tvoj odev, Ježišu, bol nezošívaný.

To hovorí o starostlivosti, ktorou ťa zahŕňala tvoja matka a tí, čo ťa nasledovali. Teraz si bez odevu, Ježišu, a

zakúšaš nepríjemnosť toho, kto je v rukách ľudí, ktorí nemajú úctu k človeku.

 

Koľko ľudí trpelo a trpí pre tento nedostatok úcty voči ľudskej osobe a je intimite. Neraz sme možno aj my nemali úctu, ktorá patrí k osobnej dôstojnosti toho, kto je vedľa nás, „privlastňujeme“ si toho, kto je nám blízky, dieťa, manžel, manželka alebo príbuzný, známy alebo neznámy. V mene našej domnelej slobody raníme slobodu druhých: koľká nestarostlivosť, koľká nevšímavosť vo vzťahoch a v spôsoboch, ako sa správame jeden voči druhému!

 

Ježiš, ktorý sa týmto spôsobom vydáva očiam vtedajšieho sveta a očiam ľudstva v každom čase, nám pripomína veľkosť ľudskej osoby, dôstojnosť, ktorú Boh dal každému mužovi a žene a ktorú by nikto nemal znevažovať, lebo sú utvorení ba Boží obraz. Nám je zverená úloha napomáhať úctu k ľudskej osobe a jej telu. Osobitne nás manželov sa týka úloha spájať tieto dve základné a neoddeliteľné skutočnosti: dôstojnosť a úplné sebadarovanie.

 

Všetci: Otče náš...

 

Svätá Matka, Krista rany, ktorými bol doráňaný, hlboko mi v srdce vtlač.

 

XI. zastavenie:

Pána Ježiša pribíjajú na kríž

 

V. Klaniame sa ti, Kriste a dobrorečíme ti.

R. Lebo si svojim svätým krížom vykúpil svet.

 

Z evanjelia podľa Jána (19, 18-19)

 

„Tam ho ukrižovali a s ním iných dvoch, z jednej i druhej strany, Ježiša v prostriedku. Pilát vyhotovil nápis a pripevnil ho na kríž. Bolo na ňom napísané: „Ježiš Nazaretský, židovský kráľ“

 

Keď došli na miesto, ktoré sa volá „Kalvária“, vojaci ukrižovali Ježiša. Pilát dal napísať: „Ježiš Nazaretský, židovský kráľ“, aby sa vysmial a ponížil Židov. No i keď nechtiac, tento nápis potvrdzuje skutočnosť: Ježiš je kráľ, kráľ Kráľovstva, ktoré nemá hranice ani v priestore, ani v čase.

 

Môžeme si len predstaviť Ježišovu bolesť počas križovania, krutého a najbolestnejšieho. Tu vstupujeme do tajomstva: prečo Boh, ktorý sa z lásky k nám stal človekom, sa nechá pribiť klincami na drevo a vyzdvihnúť od zeme v hrozných kŕčoch, fyzických i duchovných?

 

Z lásky. Z lásky. Je to zákon lásky, ktorý vedie človeka k tomu, aby dával život za život druhého. Potvrdzujú to tie matky, ktoré čelili smrti, aby porodili svoje dieťa. Alebo tí rodičia, ktorí stratili svoje dieťa vo vojne, pri teroristickom útoku a ktoré sa rozhodnú napriek tomu sa nepomstiť.

 

Ježišu, na Kalvárii zosobňuješ nás všetkých,

všetkých ľudí včerajška, dneška i zajtrajška.

Na kríži si nás naučil milovať.

Teraz začíname chápať tajomstvo dokonalej radosti o ktorej si hovoril učeníkom pri poslednej večeri.

Musel si zostúpiť z neba, stať sa dieťaťom, potom dospelým a tak trpieť na Kalvárii aby si nám tvojim životom povedal, čo je pravá láska.

 

Keď sa pozeráme na teba vyzdvihnutého na kríži, aj my ako rodina, manželia, rodičia a deti sa učíme milovať sa a milovať, živiť v nás tú otvorenosť v ktorej človek dáva seba samého a v ktorej vie s uznaním prijímať. Ktorá vie trpieť, ktorá vie premieňať utrpenie na lásku.

 

Všetci: Otče náš...

 

Na bolestiach Syna tvojho, za mňa z lásky trpiaceho, nech mám podiel, v srdci plač.

 

 

XII. zastavenie:

Pán Ježiš na kríži zomiera

 

V. Klaniame sa ti, Kriste a dobrorečíme ti.

R. Lebo si svojim svätým krížom vykúpil svet.

 

Z evanjelia podľa Matúša (27, 45-46).

 

„Od dvanástej hodiny nastala tma po celej zemi až do tretej hodiny popoludní. Okolo tretej hodiny zvolal Ježiš mocným hlasom: „Eli, Eli, lema sabakthami?“, čo znamená: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“

 

 

Ježiš visí na kríži. Hodiny úzkosti, hrozné hodiny, hodiny neľudských fyzických bolestí. „Žíznim“, hovorí Ježiš. K ústam mu podávajú špongiu, namočenú v octe.

 

Zrazu z kríža stúpa výkrik: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ Rúhanie? Odsúdený kričí slová žalmu? Ako prijať Boha, ktorý kričí, ktorý narieka, ktorý nevie a nechápe? Božieho Syna, ktorý sa stal človekom a ktorý cíti že zomiera opustený svojim Otcom?

 

Ježišu, až do tejto miery si sa stal jedným z nás, podobný nám vo všetkom okrem hriechu!

Ty, Boží Syn, ktorý sa stal človekom, si sa tak veľmi s nami stotožnil, až si zakúšal - ty, ktorý si Svätý – rozpoloženie nás hriešnikov, našu vzdialenosť od Boha, peklo tých, čo sú bez Boha.

Ty si zakúsil temnotu, aby si nám dal svetlo.

Prežil si opustenosť, aby si nám dal jednotu.

Prijal si bolesť, aby si nám zanechal Lásku.

Zakúsil si odvrhnutie, opustenosť a visel si medzi nebom a zemou, aby si nás prijal do Božieho života.

 

Napĺňa nás tajomstvo, keď z kroka na krok prežívame tvoje utrpenie. Ježišu, ty si si svoju rovnosť s Bohom neponechal žiarlivo pre seba. Stal si sa chudobným, aby si všetkých obohatil.

„Do tvojich rúk odovzdávam svojho ducha“.

Ako si to dokázal, Ježišu, že si sa v tej priepasti opustenosti zveril láske Otca, odovzdal sa mu, zomrel v ňom?

Len hľadiac na teba a len s tebou môžeme znášať tragédie, utrpenie nevinných, poníženie, potupy a smrť.

Ježiš prežíva svoju smrť ako dar pre mňa, dar pre nás, pre našu rodinu, pre každý národ, pre celé ľudstvo. V tomto akte lásky sa znova rodí život.

 

Všetci: Otče náš...

 

Vidí ako Syn milený dokonáva opustený, dušu Otcu odovzdal.

 

XIII. zastavenie:

Pána Ježiša skladajú z kríža

 

V. Klaniame sa ti, Kriste a dobrorečíme ti.

R. Lebo si svojim svätým krížom vykúpil svet.

 

Z evanjelia podľa Jána (19, 38)

 

„Potom Jozef z Arimatey, ktorý bol Ježišovým učeníkom, ale tajným, lebo sa bál Židov, poprosil Piláta, aby mu dovolil sňať Ježišovo telo. A Pilát dovolil. Išiel teda a sňal jeho telo.“

 

Mária vidí zomierať svojho Syna, Božieho i svojho Syna. Vie, že je nevinný, ale vzal na seba ťarchu našej biedy. Matka obetuje Syna, Syn daruje Matku. Jánovi, nám.

 

Ježiš a Mária, rodina, ktorá na Kalvárii žije a trpí najvyššie odlúčenie. Smrť ich rozdeľuje, alebo aspoň sa zdá, že ich rozdeľuje, matku a syna, spojených súčasne nepredstaviteľným ľudským i božským putom. Z lásky ho dávajú. Obaja sa odovzdávajú do Božej vôle.

 

Do jazvy, ktorá sa otvorila v Máriinom srdci vstupuje iný syn, ktorý predstavuje celé ľudstvo. A Máriina láska ku každému z nás je predĺžením tej lásky, ktorú mala voči Ježišovi. Áno, lebo v učeníkoch bude vidieť tvár svojho Syna. Preto bude pre nich žiť aby ich povzbudzovala, pomáhala im, viedla ich k tomu, aby spoznali Božiu lásku, aby sa vo svojej slobode obracali na Otca.

 

Čo hovoria mne, nám, našej rodine táto Matka a tento Syn na Kalvárii? Každý sa môže len s pohnutím pozastaviť pred touto scénou. V srdci cíti, že táto Matka a tento Syn tvoria pre nás jediný dar, neopakovateľný. Veď v nich nachádzame schopnosť rozšíriť si srdcia a otvoriť naše horizonty do univerzálnych rozmerov.

 

Tam, na Kalvárii, vedľa teba, Ježišu, ktorý si zomrel za nás, naše rodiny prijímajú Boží dar:

Dar lásky, ktorá môže roztvoriť ramená do nekonečna.

 

Všetci: Otče náš...

 

Daj, nech s tebou plačem, kvílim, a nech s Kristom spolucítim, kým len tuná budem žiť.

 

XIV. zastavenie:

Pána Ježiša pochovávajú

 

V. Klaniame sa ti, Kriste a dobrorečíme ti.

R. Lebo si svojim svätým krížom vykúpil svet.

 

Z evanjelia podľa Jána (19, 41-42)

 

„V tých miestach, kde bol ukrižovaný, bola záhrada a v záhrade nový hrob, v ktorom ešte nik neležal. Tam teda uložili Ježiša, lebo bol židovský Prípravný deň a

hrob bol blízko“.

 

Kalváriu zaplavuje hlboké ticho. Ján vo svojom evanjeliu dosvedčuje, že na Kalvárii sa nachádza záhrada, v ktorej je ešte nepoužitý hrob. Práve doň Ježišovi učeníci uložili jeho telo.

Ten Ježiš, ktorého postupne spoznávali ako Boha, ktorý sa stal človekom je tam, mŕtvola. V nepoznanej samote sa cítia stratení, nevedia čo robiť, ako sa správať. Nezostáva im iné, len sa navzájom potešovať, dodávať si jeden druhému silu, pevne spolu držať. No práve tam v učeníkoch vyzrieva okamih viery, spomienky na to, čo Ježiš povedal a urobil kým bol medzi nimi, a čo vtedy pochopili len čiastočne.

Tam začínajú byť Cirkvou, v očakávaní Vzkriesenia a vyliatia Ducha Svätého. Spolu s nimi tu je Ježišova Matka, ktorú Ježiš zveril Jánovi. Zhromažďujú sa navzájom, s ňou a okolo nej. V očakávaní. V očakávaní, že Pán sa zjaví.

Vieme, že to telo na tretí deň vstalo. Tak Ježiš žije naveky a sprevádza nás, on osobne, na našej pozemskej ceste, uprostred radostí i útrap.

Ježišu, daj aby sme sa navzájom milovali.

Aby sme ťa mali znova medzi nami, každý deň, ako si ty sám prisľúbil: „Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, aj ja som medzi nimi“.

 

Všetci: Otče náš...

A keď moje telo skoná, daj nech duša moja spozná život rajskej radosti. Amen.

Preklad: Mons. Marián Gavenda