Aktuálne

Pán kardinál Jozef Tomko v Terchovej

  • Vytlačiť

Homília kardinála Jozefa Tomka na Cyrilometodských dňoch v Terchovej

 

Žiť „dedičstvo otcov“

 

„Chváliť nám patrí slávnych mužov, svojich otcov“ – tak nás povzbudzuje dnešné prvé čítanie -, lebo „o ich múdrosti rozprávať si budú národy“.

 

Práve pred rokom som bol v Grécku ako vyslanec Svätého Otca Benedikta XVI. na zakončenie Roku sv. Pavla. V Tesalonikách, - alebo Solúne, ako my voláme miesto narodenia našich vierozvestov sv. Cyrila a Metoda, som navštívil krásny im zasvätený pravoslávny chrám. Na moje prekvapenie mi tamojší kňaz s veľkou radosťou priniesol v bohato vyzdobenom relikviári pozostatky sv. Cyrila, ktoré rímsky pápež im daroval z tých, ktoré sa počas Druhého vatikánskeho koncilu našli v mestečku Recanati, pri Jadranskom mori. Spolu s biskupom Andrejom Grutkom a prelátom Štefanom Náhalkom, prvým rektorom Ústavu sv. Cyrila a Metoda sme ich previezli do Ríma a pápež Pavol VI. ich umiestil do oltára v kaplnke dvoch svätcov v bazilike sv. Klementa za účasti celého zástupu biskupov z celého sveta. Takto si katolícka i pravoslávna Cirkev uctili pamiatku dvoch veľkých Grékov, ktorým Ján Pavol II. vzdal úctu, keď ich 31. decembra 1980 vyhlásil za spolupatrónov Európy a keď o nich roku 1985 napísal pre všetkých veriacich okružný list, encykliku „Apoštoli Slovanov“. Veruže „o ich múdrosti rozprávajú národy“!

 

Aj náš národ ich uctieva a rozpráva o nich. Nazývame ich dokonca našimi „otcami vo viere“ a ich odkaz označujeme ako „dedičstvo otcov“. Ústava Slovenskej republiky slávnostne vyhlasuje už v samom úvode -preambule- úmysel vytvárať zákony „v zmysle cyrilo-metodského duchovného dedičstva“. O tri roky oslávime tisícstopäťdesiate výročie ich príchodu k naším predkom a pastoračný plán pre toto prípravné obdobie sa tiež nesie v tom duchu. Dnešný sviatok sa slávi na celom Slovensku ako cirkevný aj ako štátny sviatok a odznievajú kázne i civilné prejavy o „cyrilometodskej tradícii“, ktorú niektoré hlasy ešte stále prehlasujú za „mýtus“, čiže za klamstvo a ilúziu. Preberajú tak obavy ústredného výboru československej komunistickej strany z roku 1985, aby tento odkaz neovplyvnil verejný a kultúrny život a neprehĺbil náboženské presvedčenie ľudu. Preto strana dala príkaz, aby sa celé poslanie sv. Cyrila a Metoda u našich predkov prehlásilo za výlučne politickú „byzantskú misiu“. Verejný protest veriacich, najmä našej mládeže proti takému falšovaniu histórie zo strany režimu, ktorý sa vtedy odohral na blízkom moravskom Velehrade za prítomnosti pápežského legáta kardinála Casaroliho, bol už určitou predohrou duchovnej i politickej slobody. Aj tam sa ukázala vnútorná sila duchovného odkazu našich otcov.

 

Preto je ešte stále dôležité, aby sme bližšie poznali ozajstnú, nesfalšovanú históriu sv. Cyrila a Metoda a hlbšie si osvojili obsah „duchovného dedičstva otcov“. Aby sme vedeli nielen „rozprávať“ o múdrosti našich otcov, ale aj žiť ich odkaz konkrétne v súkromnom i verejnom živote.

 

Čo nám vlastne priniesli naši vierozvestovia a v čom spočíva ich dedičstvo a odkaz? Veľmi zhustene by sa dalo zhrnúť do dvoch skutočností: 1. Božie Slovo, čiže viera a 2. Boží zákon ako kultúra ducha.

 

1. Božie Slovo – dar viery.

 

Historické pramene nám jasne vykresľujú postavy a poslanie sv. Cyrila a Metoda k našim praotcom ako osoby, ktoré venovali svoj život Bohu a hlásaniu jeho slova, jeho pravdy. Ich poslanie bolo bez najmenšej pochyby podstatne náboženské. Hlásali však vieru, ktorá sa mala prejaviť nielen súkromne v ľudských srdciach, ale mala sa prejaviť aj v živote spoločnosti, v ktorej žili. Nemožno však z nich spraviť iba diplomatov a politických vyslancov mocných tohto sveta. Oni boli ozajstní misionári Božieho slova a Kristovej blahozvesti. Ich túžbou nebola svetská sláva a moc, ani vysoké civilné úrady, ktoré sa im núkali. Obaja túžili po kláštornom živote modlitby a rozjímania na „svätom vrchu“. Prijali však misijné povolanie tak u Chazarov na Kryme ako aj u našich predkov. Boli vysoko inteligentní, keď si vybrali ako účinnú metódu práve cestu reči zrozumiteľnej ľudu, ako si to žiadal Rastislav. Práve takých učiteľov si žiadal tento panovník, keď talianski, germánski ba aj grécki misionári mali pre neznalosť reči slabé úspechy pri hlásaní evanjelia. Rastislav hľadal takých pastierov neúspešne najprv u pápeža a až potom u byzantského cisára Michala III., ktorý vybral na tento cieľ práve bratov zo Solúna, lebo ich otec bol archontom, čiže akýmsi správcom v tejto oblasti, obývanej aj mnohými Slovanmi. Hodili sa teda veľmi dobre na misiu medzi našimi predkami.

 

Preto k nám sv. Cyril a Metod došli vyzbrojení Božím slovom, ktoré mohlo obrátiť nielen pozornosť, ale aj srdcia našich predkov. Sv. Cyril preložil štyri evanjelia do staroslovienčiny a keď niektoré zvuky tejto reči sa nedali prepísať do gréckej abecedy, vytvoril aj nové, tak zvané hlaholské písmo. Takto naši otcovia dostali dvojnásobný dar: vlastné písmo a v ňom prepísaný preklad evanjelia, a to práve evanjelia sv. Jána, ktoré Cyril preložil ako prvé. Tu sa udialo čosi, čo je výsostne zaujímavé, ba pre veriacich ľudí až nábožensky dojímavé: toto evanjelium sa začína slávnostným vyznaním viery v Ježiša Krista – Božie Slovo: „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a Slovo bolo Boh“ – Izprva bie Slovo, i Slovo bie u Boga a Bog bie Slovo“. Veru takto sa začína jeden z prvých písomných dokumentov našej histórie, ktorým sme vystúpili na kultúrne javisko Európy. My sme sa kultúrne zrodili prijatím Božieho Slova a krstu. Na samom začiatku nášho kultúrneho jestvovania my nemáme ani rozprávanie o vlčici, ktorá nadájala Romula a Réma, ako je to u Rimanov, ani správy o ľudských obetách u Aztékov, ani mytologické historky iných národov; my tu nachádzame slovo o Božom Slove! Tak hlboko zasahuje evanjelium do našej histórie a kultúry. Možno teda povedať, že sv. Cyril a Metod nám zaštepili podstatu kresťanskej viery akoby do genetického kódu našej kultúry.

 

Dar Božieho Slova značí dar kresťanskej viery s jej vieroučným i mravoučným obsahom. Živá viera je predovšetkým svetlom pre životnú cestu: vierou nás Boh Otec „znovu zrodil pre životnú nádej vzkriesením Ježiša Krista z mŕtvych“, ako nás učí sv. Peter (1 Pt 1, 3). Viera dáva zmysel životu, lebo nám dáva odpoveď na najzákladnejšie otázky bytia: odkiaľ som, kam idem, načo žijem? Iba viera nám dáva posilňujúcu istotu, že pochádzame z lásky nebeského Otca a že žijeme večne a pre večnosť; iba viera nám odkrýva tajomstvo smrti a toho, čo je za hranicou nášho zmyslami dostupného života; iba viera nás učí vidieť až poza hranice smrti, kam už ani prirodzené poznanie ba ani veda nemôžu dosiahnuť. Viera nás vedie k tomu, aby sme si ocenili večnú hodnotu každého človeka a každého ľudského života. – Okrem svetla viera nám dáva aj duchovnú silu. Pomáha nám utvoriť si ucelený svetonázor a utvrdzuje v nás presvedčenie, ktoré nám dáva vnútornú istotu. Táto istota je potrebná jednotlivcom, rodinám i národu, najmä keď sa treba vyrovnať s nešťastím a utrpením a keď doliehajú vonkajšie i vnútorné útoky. V dejinách slovenského ľudu, ktoré sú preplnené utrpením a protivenstvami, značila a ešte aj dnes značí táto sila viery veľmi mnoho.

 

Živá viera, ktorú nám naši apoštoli priniesli, zahrňuje aj celé mravné konanie človeka, ktoré sa má riadiť podľa desatora a príkazu lásky. Viera musí takto vrásť do života jednotlivcov i národov. Zjavené Božie slovo potrebuje sa zvýrazniť v hovorenom a písanom slove, stať sa „slovesnosťou“, písomníctvom a kultúrnym javom. Ako to pekne vyjadril náš veľký básnik Milan Rúfus, v tomto „Slove“, v tejto „soli slovenského chleba...po prvý raz sme zrkadlili seba“, svoj spôsob života, svoju kultúru. Viera sa tak vteľuje, inkarnuje, aj do povahy a do životných foriem človeka i národa. To je inkulturácia viery.

 

Táto zhustená úvaha nás kladie pred osobné otázky: aká je naša viera? Ako ju žijeme? Ako sa prejavuje v našom živote: v každodennej modlitbe, v práci, v škole, v rečiach, v rodine? Aké miesto dávame Bohu a jeho slovu? Ako uplatňujeme svoju vieru na verejnosti, ako ovplyvňuje naše spoločenské názory a kroky, ako nás usmerňuje v kultúrnom a politickom zápolení?

 

2. Boží zákon ako „dedičstvo otcov“

 

Sv. Cyril a Metod doniesli našim predkom aj vyššiu civilizáciu a kultúru ducha. Starí Slovania mali povesť ľudí tvrdých, málo vzdelaných. Podľa kronikára mali, podobne ako iné také národy, pohanské chovanie: boli ukrutní, nemilosrdní a neľudskí najmä v trestaní, vierolomní a nemravní. Grécka kultúra bola oveľa vyššia a byzantské zákony už boli hodne ovplyvnené kresťanským duchom. Viera, ktorú nám solúnski bratia priniesli, pomohla našim otcom odkryť to, čo mali hodnotné v povahe, zošľachtiť ich charakter, očistiť a povzniesť kladné a pekné vlastnosti a pridať ešte nové hodnoty. Naši vierozvestovia napomohli tento proces zakladaním škôl, najmä pre výchovu kňazov, do ktorých však zaviedli aj filozofiu, „gramatiku“, matematiku, hudbu a podobné predmety. Na požiadanie panovníka preložili zbierku gréckych civilných a náboženských zákonov „Nomokánon“ a pripravili aj trestný zákonník, „Zakon sudnyj ljudem“. Tak nahradili často neľudské zvykové právo kresťanským duchom preniknutými písanými zákonmi. To bola dobre premyslená evanjelizácia a poľudštenie mravov. Takto mohli naši apoštoli v krátkom čase povzniesť našich otcov a zasiať kultúru ducha do ich verejného života. Kresťanstvo sa znovu ukázalo ako súhrn vzácnych hodnôt, ktoré dvíhajú jednotlivcov, ale aj celú spoločnosť. Dá sa povedať, že je súčasťou „dedičstva otcov“ hlásať a vnášať tieto duchovné hodnoty do našej spoločnosti a vytvoriť predpoklady pre uplatnenie a rešpektovanie prirodzeného zákona vo verejnom živote, na osoh všetkých obyvateľov našej vlasti.

 

Lebo desatoro a všeobecný príkaz lásky, ktoré sú mravným dedičstvom otcov, sú vlastne základy prirodzeného zákona, ktoré Boh vpísal do každého ľudského srdca. Ako tvrdí sv. Pavol (porov. Rim 2, 15), to je ten vnútorný hlas, ktorý nás nabáda konať dobro a vyhýbať sa zlu. To je hlas „svedomia“, ktorý máme vždy poslúchať, lebo je nad všetky civilné predpisy: „Boha treba viac počúvať ako ľudí“ (Sk 5, 29), to máme aj my hlásať, ako to robili apoštoli pred židovskou vrchnosťou. Naši otcovia vo viere nás naučili žiť slobodne, hájiť si náboženskú slobodu a uplatňovať svoje presvedčenie aj vo verejnom živote. Aj tam a najmä tam, kde sa hovorí a rozhoduje o rodine, o manželstve ako spoločenstve muža a ženy, o hodnosti človeka a jeho života od počatia až po prirodzenú smrť, o bioetike, o mravnosti a spravodlivosti na sociálnom, hospodárskom a politickom poli.

 

Cyrilometodské „duchovné dedičstvo otcov“ značí takúto mravnú kultúru. Kto by dnes chcel upierať veriacim právo uplatňovať tieto hodnoty vo verejnom živote, a nazývať také právo nemiestnym zasahovaním náboženstva do politiky, staval by sa proti našej Ústave. Aj štát potrebuje opierať sa o etiku, o mravnosť, ku ktorej účinne vychováva náboženstvo a viera.

 

Drahí veriaci, my sme takú mravnú kultúru dostali do daru ako vzácne „dedičstvo otcov“. Solúnski bratia nám priniesli Božie slovo i Boží zákon – evanjelium a Nomokánon. Tak prispeli na poľudštenie – humanizáciu našich predkov, ale aj dnešnej spoločnosti. Naša budúcnosť nie je v tom, že svetská moc bude bojovať proti Bohu a jeho zákonom, ani proti prirodzenému zákonu, zapísanému v srdciach a vo svedomí všetkých ľudí. Všetci, veriaci i neveriaci, by sme sa mali v duchu nášho základného ústavného zákona snažiť vždy žiť v duchovnej zhode s hlbokým zmyslom odkazu sv. Cyrila a Metoda. V druhom čítaní nás veriacich apoštol Pavol vyzýva, „aby (sme) žili dôstojne, podľa povolania, ktorého sa (nám) dostalo, so všetkou pokorou, miernosťou a zhovievavosťou“. „Znášajte sa navzájom v láske a usilujte sa zachovať jednotu ducha vo zväzku pokoja“.

 

Dnes teda ďakujme Trojjedinému Bohu za tento dar a snažme sa uviesť ho do každodenného života! „Dedičstvo otcov zachovaj nám, Pane!“