Aktuálne

Katechéza pápeža Františka: Krédo a spoločné modlitby - odpoveď na Božie slovo

Vatikán 14. februára – Aj v dnešnom chladnom a sychravom počasí vyšiel Svätý Otec medzi veriacich zídených na generálnej audiencii na Vatikánskom námestí. Na palubu svojho papamobilu prechádzajúceho pomedzi davy dnes opäť pribral aj niekoľko detí. Ešte predtým však osobne pozdravil chorých, ktorí kvôli nečasu sledovali audienciu z Auly Pavla VI.

Pápež František pokračoval v cykle katechéz o svätej omši. Už po tretíkrát sa venoval Bohoslužbe slova, pričom dnes priblížil význam Kréda a spoločných modlitieb nazývaných aj Všeobecná modlitba.

Úvod ku katechéze tvorili nasledovné Ježišove slová z Evanjelia podľa Jána:

«Ak ostanete vo mne a moje slová ostanú vo vás, proste, o čo chcete, a splní sa vám to. Môj Otec je oslávený tým, že prinášate veľa ovocia a stanete sa mojimi učeníkmi» (Jn 15,7-8).

Plné znenie katechézy pápeža Františka

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dobrý deň, aj keď tento deň je trochu nepekný, no nie? No ak je duša v radosti, vždy je deň dobrý. Takže predsa: dobrý deň! Dnes sa audiencia odohráva na dvoch miestach: malá skupinka chorých je kvôli počasiu v aule. Chorí sú v aule a my sme tu, no vidíme sa - oni vidia nás a my vidíme ich na veľkoplošnej obrazovke. Pozdravíme ich aplauzom? Ďakujem.

Pokračujeme v katechéze o svätej omši. Počúvanie biblických čítaní predĺžené v homílii je odpoveďou - na čo? Je odpoveďou na jedno právo: na duchovné právo Božieho ľudu hojne prijímať poklad Božieho slova (porov. Úvod Lekcionára, 45).

Každý z nás, keď ide na svätú omšu, má právo na to, aby hojne prijímal Božie slovo dobre prečítané, dobre povedané a potom dobre vysvetlené v homílii. Je to právo! A keď sa Božie slovo neprečíta dobre, keď nie je horlivo hlásané diakonom, kňazom či biskupom, opomína sa právo veriacich. Máme právo na počúvanie Božieho slova.

Pán hovorí ku všetkým, k pastierom aj veriacim. Klope na srdcia tých, ktorí sa zúčastňujú na svätej omši, každý vo svojom životnom stave, veku, situácii. Pán utešuje, volá, vzbudzuje zárodky nového a zmiereného života. A to všetko pre jeho Slovo. Jeho Slovo klope na srdce a mení ho!

Preto po homílii chvíľa ticha dovoľuje to, aby sa v duši usadilo prijaté semienko a aby sa tak zrodili predsavzatia priľnúť k tomu, čo Duch Svätý každému vnukol. Ticho po homílii. Treba tam zachovať dobrú chvíľu ticha, aby každý pouvažoval nad tým, čo si vypočul.

A po tomto tichu, ako pokračuje svätá omša? Osobná odpoveď viery sa začleňuje do vyznania viery Cirkvi, vyjadreného v „Kréde“. My všetci vyslovujeme „Krédo“ pri omši. Symbol viery, vyslovovaný celým zhromaždením, ukazuje spoločnú odpoveď na to, čo sme spolu počúvali v Božom slove (porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, 185-197).

Existuje vitálne prepojenie medzi počúvaním a vierou. Sú zjednotené. Veď viera sa nerodí z fantázie ľudskej mysle, ale ako pripomína sv. Pavol, «je z hlásania a hlásanie skrze Kristovo slovo» (Rim 10,17). Viera je teda vyživovaná počúvaním a vedie ku sviatosti. Vyslovovanie Kréda tak vedie k tomu, aby liturgické zhromaždenie «spomínalo a vyznávalo veľké tajomstvá viery, prv ako by sa začalo ich slávenie v Eucharistii» (Všeobecné smernice Rímskeho misála, 67).

Symbol viery prepája Eucharistiu s krstom, ktorý sme prijali «v mene Otca i Syna i Ducha Svätého» a pripomína nám, že sviatostiam porozumieme vo svetle viery Cirkvi.

Odpoveď na Božie slovo prijaté s vierou je potom vyjadrené v spoločných prosbách, zvaných Všeobecná modlitba, pretože zahŕňa potreby Cirkvi a sveta (porov. Všeob. smernice Rímskeho misála, 69-71; Úvod Lekcionára, 30-31). Nazýva sa aj Modlitba veriacich.

Otcovia Druhého vatikánskeho koncilu chceli znovu zaviesť túto modlitbu nasledujúcu po Evanjeliu a homílii osobitne v nedeľu a počas sviatkov, aby «sa za účasti ľudu na nej prednášali prosby za svätú Cirkev, za tých, ktorí nás spravujú, za tých, ktorí sa nachádzajú v rôznych ťažkostiach, ako aj za všetkých ľudí a za spásu celého sveta» (Sacrosanctum concilium, 53; porov. 1 Tim 2,1-2).

Preto pod vedením kňaza, ktorý ju uvádza a uzatvára, «ľud vykonáva úlohu svojho krstného kňazstva, prináša Bohu prosby za spásu všetkých» (Všeob. smernice Rímskeho misála, 69). A po jednotlivých úmysloch prednesených diakonom alebo lektorom, zhromaždenie zjednocuje svoj hlas hovoriac: «Vypočuj nás, Pane».

Pamätáme totiž na to, čo nám povedal Pán Ježiš: «Ak ostanete vo mne a moje slová ostanú vo vás, proste, o čo chcete, a splní sa vám to» (Jn 15,7). Niekto by mohol povedať: „My však v toto neveríme, lebo máme malú vieru“. Keby sme však mali vieru ako horčičné zrnko, hovorí Ježiš, dostali by sme všetko. „Proste čo chcete, a dostanete.“

A v tomto momente všeobecnej modlitby po Kréde je chvíľa vyprosovať si od Pána vo svätej omši tie najdôležitejšie veci, veci, ktoré potrebujeme, to čo chceme. „Dostanete“ – tým či oným spôsobom, no „dostanete“. „Všetko je možné tomu, kto verí“, povedal Pán. Čo odpovedal ten človek, na ktorého sa Pán obrátil so slovami, že všetko je možné tomu, kto verí? Povedal: „Verím Pane. Pomôž mojej malej viere“.

Aj my môžeme povedať: „Verím Pane. Pomôž mojej malej viere“. A modlitbu musíme prednášať s týmto duchom viery: „Verím Pane, pomôž mojej malej viere“. Naopak, nárokovanie si spôsobom svetskej logiky nestúpa k nebu, tak ako zostávajú nevypočuté aj do seba zahľadené požiadavky (porov. Jak 4, 2-3).

Úmysly, na ktoré je Boží ľud pozvaný sa modliť, musia dať hlas konkrétnym potrebám cirkevného spoločenstva a sveta, vyhýbajúc sa zvykovým a krátkozrakým formulám. „Všeobecná“ modlitba, ktorá uzatvára Bohoslužbu slova, nás vyzýva osvojiť si pohľad Boha, ktorý sa stará o všetky svoje deti.

Katechéza pápeža Františka o svätej omši: Liturgia slova – evanjelium a homília

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Pokračujeme v katechézach o svätej omši. Prišli sme k liturgickým čítaniam. Dialóg medzi Bohom a jeho ľudom, rozvinutý v omšovej liturgii slova, dosahuje vrchol pri prednese evanjelia. Predchádza ho spev Aleluja – alebo iný spev v období Pôstu – s ktorým «zhromaždenie veriacich prijíma Pána, ktorý bude k nemu hovoriť v evanjeliu» (Všeobecné smernice Rímskeho misála, 62).

Tak ako Kristove tajomstvá osvetľujú celé biblické zjavenie, v liturgii slova evanjelium predstavuje svetlo na pochopenie biblických textov, ktoré mu predchádzajú, tak zo Starého ako aj z Nového zákona. V skutku, «Kristus je centrom a plnosťou celého Svätého písma, ako aj liturgického slávenia» (Úvod k Lekcionáru, 5). V centre je vždy Ježiš Kristus, vždy.

Preto samotná liturgia odlišuje evanjelium od ostatných čítaní a vyznačuje ho osobitnou poctou a prejavmi uctievania (porov. Všeobecné smernice Rímskeho misála, 60, 134). Totiž čítanie z neho je vyhradené vysvätenému služobníkovi, ktorý ho ukončuje pobozkaním knihy; počúvame ho v stoji a robíme si znak kríža na čele, na ústach a na hrudi; sviece a kadidlo vzdávajú úctu Kristovi, ktorý prostredníctvom evanjeliového čítania dáva znieť svojmu účinnému slovu.

Cez tieto znaky si zhromaždenie uvedomuje prítomnosť Krista, ktorý mu adresuje „dobrú zvesť“, ktorá obracia a premieňa. Toto dianie predstavuje priamy rozhovor, ako o tom svedčia aj aklamácie, ktorými odpovedáme na prednes: «Sláva tebe, Pane» a «Chvála tebe, Kriste». Na počúvanie evanjelia vstávame, pretože že je to Kristus, ktorý tam k nám hovorí. A z tohto dôvodu sme pozorní, lebo tu ide o priamy rozhovor. Je to Pán, ktorý k nám hovorí.

Takže pri svätej omši čítame evanjelium nie pre to, aby sme sa dozvedeli, ako sa udalosti vyvíjali, ale evanjelium počúvame preto, aby sme si uvedomovali, čo Ježiš kedysi urobil a povedal. A to slovo je živé, Ježišovo slovo, ktoré je v evanjeliu, je živé a prichádza do môjho srdca. Preto je veľmi dôležité počúvať Božie slovo s otvoreným srdcom, lebo je to živé slovo.

Svätý Augustín píše, že «Kristovými ústami je Evanjelium. On kraľuje na nebi, avšak neprestáva hovoriť na zemi» (sv. Augustín, Kázne 85,1: PL 38,520). Ak je pravdou, že v liturgii «Kristus ešte stále ohlasuje evanjelium» (Konštitúcia II. vatikánskeho koncilu Sacrosanctum concilium, 33), tak z toho vyplýva, že v účasti na svätej omši mu musíme dať odpoveď. Počúvame evanjelium a musíme dať odpoveď v našom živote.

Kristus si na doručenie svojho posolstva adresátom poslúži aj slovom kňaza, ktorý po evanjeliu prednáša homíliu (porov. Všeob. smernice Rímskeho misála, 65-66; Úvod k Lekcionáru, 24-27). Homília, veľmi odporúčaná Druhým vatikánskym koncilom ako súčasť samotnej liturgie (porov. Sacrosanctum concilium, 52), nie je nejakým príležitostným prejavom, nie je ani katechézou, ako táto, ktorú práve robím. A nie je ani prednáškou či lekciou. Homília je niečo iné.

Čím je homília? «Je pokračovaním v dialógu medzi Pánom a jeho ľudom» (Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 137), aby našiel naplnenie v živote. Opravdivou exegézou evanjelia je náš svätý život! Pánovo slovo končí svoju púť tým, že sa v nás stelesňuje, uplatňujúc sa v skutkoch, tak ako sa to udialo u Márie a svätých.

Spomeňte si, čo som povedal naposledy: Pánovo slovo vchádza ušami, vstupuje do srdca a prechádza do rúk, do dobrých skutkov. Homília tiež nasleduje Pánovo slovo a vykonáva túto púť, aby nám pomohla v tom, aby Pánovo slovo dorazilo k rukám, prechádzajúc srdcom.

Téme homílie som sa už venoval v exhortácii Evangelii gaudium, kde som pripomenul, že liturgický kontext «si vyžaduje, aby kázanie nasmerovalo celé zhromaždenie, ako aj samotného kazateľa na spoločenstvo s Kristom v Eucharistii, ktoré mení život» (tamtiež, 138) .

Ten, kto prednáša homíliu – kňaz, diakon či biskup – musí dobre vykonať svoje ministérium, venujúc skutočnú službu všetkým tým, ktorí sa zúčastňujú na svätej omši; avšak aj tí, čo ho počúvajú, si musia konať svoj diel práce. Predovšetkým venovaním náležitej pozornosti, čiže zaujatím správneho vnútorného rozpoloženia, bez subjektívnej požadovačnosti, uvedomujúc si, že každý kazateľ má svoje prednosti aj limity. Ak je niekedy príčinou nezáživnosti dlhá, nevýstižná či nezrozumiteľná homília, inokedy je naopak prekážkou [náš] predsudok.

A ten, kto prednáša homíliu, si musí byť vedomý, že tu nekoná v nejakej svojej veci, ale keď káže, dáva hlas Ježišovi, káže Ježišovo slovo. Homília musí byť dobre pripravená a musí byť krátka, stručná! Raz mi rozprával jeden kňaz ako zašiel do iného mesta, kde bývali jeho rodičia, a otec mu povedal: „Vieš, teším sa, lebo s mojimi priateľmi sme našli kostol, kde je omša bez kázne!“

Koľkokrát vidíme, že počas kázne niektorí zadriemu, iní klebetia alebo si vyjdú von zafajčiť... Preto prosím vás, nech je homília stručná, ale dobre pripravená. A ako sa pripravuje homília, milí kňazi, diakoni, biskupi? Modlitbou, štúdiom Božieho slova a urobením jasnej a stručnej syntézy; nemá prevyšovať desať minút, prosím.

Na záver môžeme povedať, že v liturgii slova prostredníctvom evanjelia a homílie Boh vedie dialóg so svojím ľudom, ktorý ho počúva s pozornosťou a úctou a zároveň uznáva, že je prítomný a činný. Ak sa teda vložíme do počúvania „Dobrej noviny“, budeme ňou obrátení a premenení, a teda schopní zmeniť seba samých a aj svet. Prečo? Lebo Dobrá novina, Božie slovo, vchádza ušami, vstupuje do srdca a prichádza do rúk, aby konalo dobré skutky.

31. januára

Generálna audiencia Svätého Otca: Počúvanie Božieho slova je našou výživou

Vatikán 31. januára - Pri generálnej audiencii, ktorá sa dnes opäť konala pod holým nebom na Vatikánskom námestí, Svätý Otec František hovoril o úlohe bohoslužby slova vo svätej omši ako o dialógu medzi Bohom a jeho ľudom.

Počúvanie Božieho slova predstavuje výživu pre život človeka, zdôraznil pápež František: „Počúvame ho ušami, musí nám vojsť do srdca a odtiaľ prechádza do rúk, k dobrým skutkom.“ Svätý Otec pri tejto príležitosti osobitne prízvukoval dôslednú prípravu lektorov na prednes Božieho slova pri liturgii.

V závere audiencie pápež František pripomenul aktuálnu liturgickú spomienku, a to osobitne mladým: „Dnes si pripomíname sv. Jána Bosca, otca a učiteľa mládeže. Drahí mladí, hľaďte na neho ako na príkladného vychovávateľa.“

Na Námestí sv. Petra bola dnes aj skupina národných riaditeľov Pápežských misijných diel, ako aj účastníci kongresu Federácie skautov Európy, na ktorom sú aj niekoľkí zástupcovia zo Slovenska.

Na úvod katechézy Svätého Otca zazneli slová z Listu Hebrejom: «Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov. V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi, ktorého ustanovil za dediča všetkého a skrze ktorého stvoril aj svet» (Hebr 1,1-2).

Plné znenie katechézy Svätého Otca:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes pokračujeme v katechézach o svätej omši. Po tom, ako sme sa pristavili pri úvodných obradoch, teraz budeme uvažovať o liturgii slova, ktorá je konštitutívnou časťou, lebo sa schádzame práve pre to, aby sme počúvali to, čo Boh pre nás vykonal a čo má ešte v úmysle vykonať. Je to skúsenosť, ktorá sa deje „naživo“, a nie len ako niečo referované z počutia, pretože «keď sa v Cirkvi číta Sväté písmo, sám Boh hovorí k svojmu ľudu, a Kristus, prítomný vo svojom slove, ohlasuje evanjelium» (Všeobecné smernice Rímskeho misála, 29; porov. Sacrosanctum Concilium, 7; 33).

A koľkokrát sa popri tom, ako sa číta Božie slovo, robia komentáre: „Pozri na toho, pozri na tú, na ten klobúk, čo má na sebe, je to na smiech.“ A začína sa s poznámkami. Či tomu tak nie je? Je to tak? Máme mať takéto komentáre, keď sa číta Božie slovo? Pýtam sa vás: musíme to robiť? Nie! Lebo ak klebetíš s ľuďmi, nepočuješ Božie slovo.

Keď sa číta Božie slovo v Biblii – prvé čítanie, druhé čítanie, responzóriový žalm a evanjelium – musíme počúvať, otvoriť si srdce, lebo sám Boh k nám hovorí, a nie myslieť na iné veci či hovoriť o inom. Je to jasné? Zdá sa mi, že je to nie je veľmi jasné. Vysvetlím vám, čo sa deje pri tejto bohoslužbe slova.

Stránky Biblie tu prestávajú byť písomnosťou, aby sa stali živým slovom vysloveným Bohom. Je to Boh, ktorý prostredníctvom toho, kto číta, k nám hovorí, obracia sa na nás, ktorí počúvame s vierou. Duch, «ktorý hovoril prostredníctvom prorokov» (Krédo) a inšpiroval posvätných autorov, pôsobí tak, že «Božie slovo v srdciach spôsobuje to, čo v ušiach zaznelo» (Lekcionár, Úvod, 9).

Avšak pre počúvanie Božieho slova je potrebné mať aj otvorené srdce, aby sme slová prijali do srdca. Boh hovorí a my ho počúvame, aby sme potom uviedli do praxe to, čo sme počuli. Je veľmi dôležité počúvať. Niekedy azda celkom dobre nerozumieme, lebo zopár čítaní je aj trochu ťažších. No Boh k nám aj napriek tomu hovorí, iným spôsobom: v tichu a v počúvaní Božieho slova. Nezabudnite na to. Keď sa pri omši začne s čítaniami, započúvajme sa do Božieho slova.

Potrebujeme ho počúvať! Je to totiž otázka života, ako nám to dobre pripomína úderné vyjadrenie, že «nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst» (Mt 4,4). Život, ktorý nám dáva Božie slovo. V tomto zmysle hovoríme o liturgii slova ako o „stole“, ktorý nám Pán prestiera, aby sýtil náš duchovný život. Táto liturgická hostina je veľmi bohatá, hlboko načiera z pokladov Biblie (porov. SC, 51), ako zo Starého zákona, tak aj z Nového zákona, lebo v nich Cirkev hlása jedno a to isté Kristovo tajomstvo (porov. Lekcionár, Úvod, 5).

Pomyslime na bohatstvo biblických čítaní ponúkaných troma nedeľnými cyklami, ktoré nás vo svetle synoptických evanjelií sprevádzajú v priebehu liturgického roka. Je to jedno veľké bohatstvo. Túžim tu pripomenúť aj dôležitosť responzóriového žalmu, ktorého funkcia je pomôcť rozjímať nad tým, čo sme si prv vypočuli v čítaní. Je dobré, ak sa hodnota žalmu pozdvihne spevom, aspoň v refréne (porov. Všeobecné smernice Rím. misála, 64; Lekcionár, Úvod, 19-22).

Liturgické prednášanie čítaní, spolu so spevmi prevzatými zo Svätého písma, vyjadruje a podporuje jednotu cirkevného spoločenstva, sprevádzajúc životnú cestu všetkých i každého jednotlivo. Takto chápeme, prečo sa zakazujú niektoré subjektívne rozhodnutia, ako napr. vynechanie čítaní či ich náhrada nebiblickými textami.

Nuž niekto, ako som počul, keď je nejaká nová správa, číta noviny, lebo je to správa dňa. Nie! Božie slovo je Božím slovom! Noviny môžeme čítať potom, ale tu sa číta Božie slovo. Je to Pán, ktorý k nám hovorí. Nahradiť toto Slovo inými vecami ochudobňuje a ohrozuje dialóg medzi Bohom a jeho modliacim sa ľudom.

Naopak, [žiada si to] dôstojnosť ambóny a používanie Lekcionára, ochotu dobrých lektorov a žalmistov. Hľadajme preto dobrých lektorov, takých, čo vedia čítať, nie takých, ktorí si mrmlú a nič nie je rozumieť. Treba dobrých lektorov! Musia sa pripraviť a nacvičiť si to pred omšou, aby to dobre prečítali. Toto vytvára atmosféru vnímavého ticha.[1]

Vieme, že Pánovo slovo je nevyhnutná pomoc na to, aby sme sa nestratili, ako si to dobre uvedomuje žalmista, ktorý sa na Pána obracia s vyznaním: «Tvoje slovo je svetlo pre moje nohy a pochodeň na mojich chodníkoch» (Ž 119,105). Ako by sme sa mohli zhostiť nášho pozemského putovania, s jeho námahami a skúškami, bez toho, aby sme boli pravidelne vyživovaní a osvetľovaní Božím slovom, ktoré zaznieva v liturgii?

Istotne nestačí počúvať ušami bez toho, aby sme zrno Božieho slova prijali do srdca a umožnili mu priniesť ovocie. Pamätajme na podobenstvo o rozsievačovi a rozličných výsledkoch podľa rozličných druhov pôdy. (porov. Mk 4,14-20). Pôsobenie Ducha Svätého, ktorý robí odpoveď účinnou, potrebuje srdcia, ochotné pracovať a dať sa zušľachťovať, aby tak to, čo sme si vypočuli pri svätej omši prešlo do každodenného života, v duchu napomenutia apoštola Jakuba: «A slovo aj uskutočňujte, nebuďte len poslucháčmi, ktorí klamú sami seba» (Jak 1,22).

Božie slovo v nás spôsobuje proces napredovania. Počúvame ho ušami, prechádza do srdca - nezostáva v ušiach, ale musí prísť do srdca - a zo srdca prechádza do rúk, do dobrých skutkov. Toto je cesta, ktorú v nás koná Božie slovo: z uší do srdca a do rúk. Učme sa tomuto. Ďakujem.

14. decembra

Pápež František v televíznom rozhovore: So Satanom nediskutuj, je inteligentnejší

Vatikán 14. decembra – V ôsmom diele relácie „Padre Nostro“ (Otče náš), ktorý včera odvysielala talianska katolícka televízia TV 2000, sa pápež František v rozhovore s väzenským kaplánom Marcom Pozzom vyjadruje k existencii a k účinkovaniu diabla vo svete. Svätý Otec upozorňuje, že „so Satanom sa nediskutuje, je inteligentnejší ako my.“

„Satan je zlo, nie je to hmla. Nie je to niečo rozptýlené, je to osoba. So Satanom sa nediskutuje. Ak začneš so Satanom diskutovať, si stratený. On je inteligentnejší ako my a zničí ťa, ovládne ťa a si stratený.“

Podľa pápeža Františka má Satan meno a vchádza do našich domov:

„Používa vyberané spôsoby voči nám, voči nám kňazom, voči nám biskupom. Vojde a potom dopadneme zle, ak si včas neuvedomíme jeho prítomnosť.“      

13. decembra

Svätý Otec pokračoval v cykle katechéz: Prečo ísť v nedeľu na svätú omšu?

Vatikán 13. decembra – Pri dnešnej generálnej audiencii sa Svätý Otec František vrátil k nedávno začatému cyklu katechéz o svätej omši. Vo štvrtom pokračovaní si položil otázku: „Prečo ísť v nedeľu na svätú omšu?“ V odpovedi vysvetlil pôvod slávenia Dňa Pána a potrebu kresťana pravidelne čerpať z Eucharistie. Osobitne hovoril o nedeľnom dni pracovného pokoja. Pripomenul, že ide o významný výdobytok, ktorý prinieslo kresťanstvo, ktoré chápe človeka ako slobodného, a nie ako otroka neustálej práce.

V dnešný deň, ktorý je liturgickou spomienkou svätej panny a mučeníčky Lucie, si pápež František pripomína 48. výročie kňazskej vysviacky. Jorge Bergoglio vstúpil do Spoločnosti Ježišovej 11. marca 1958, kňazstvo prijal 13. decembra 1969, slávnostné rehoľné sľuby zložil 22. apríla 1973 a biskupské svätenie prijal 27. júna 1992. Pripomeňme, že už o tri dni, v nedeľu 17. decembra, oslávi pápež František svoje 81. narodeniny.

Ešte pred generálnou audienciou sa Svätý Otec stretol v priľahlej sále so skupinou angažovaných veriacich, ktorí sa zúčastňujú v Ríme na Fóre mimovládnych organizácií s katolíckou inšpiráciou. Išlo najmä o reprezentantov organizácií spolupracujúcich s OSN, ako je napr. Komunita sv. Egídia. Pápež František ich povzbudil, aby v duchu spoločenstva a spolupráce pracovali na budovaní spravodlivejšieho a solidárnejšieho sveta, pričom zdôraznil duchovné zameranie ich činnosti:

„Vysoko oceňujem vaše úsilie prinášať svetlo Evanjelia do rozličných periférií nášho sveta, na obranu ľudskej dôstojnosti, na podporu integrálneho rozvoja národov a na pomoc v materiálnych i duchovných potrebách mnohých členov našej ľudskej rodiny.“

V zaplnenej Aule Pavla VI., kde ani tentoraz nechýbali slovenskí pútnici, zaznelo pred katechézou čítanie z Jánovho evanjelia o Pánovom vzkriesení, ktoré sa udialo práve v nedeľu:  

«Ráno prvého dňa v týždni, ešte za tmy, prišla Mária Magdaléna k hrobu a videla, že kameň je od hrobu odvalený. [...] Večer v ten istý prvý deň v týždni, keď boli učeníci zo strachu pred Židmi zhromaždení za zatvorenými dverami, prišiel Ježiš, stal si doprostred a povedal im: „Pokoj vám!“ Ako to povedal, ukázal im ruky a bok. Učeníci sa zaradovali, keď videli Pána. A znova im povedal: „Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.“ Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril im: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané» (Jn 20,1.19-23).

Štvrtá katechéza o svätej omši

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Pokračujúc na ceste katechéz o svätej omši si dnes kladieme otázku: Prečo ísť v nedeľu na svätú omšu?

Nedeľné slávenie Eucharistie je stredobodom života Cirkvi (porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, 2177). My kresťania chodíme v nedeľu na svätú omšu, aby sme stretli zmŕtvychvstalého Pána, alebo lepšie, aby sme mu dovolili, aby sa s nami stretol, aby sme počúvali jeho slovo, sýtili sa pri jeho stole a tak sa stali Cirkvou, čiže jeho tajomným telom žijúcim vo svete.

Toto už od začiatku chápali Ježišovi učeníci, ktorí slávili eucharistické stretnutie s Pánom v ten deň týždňa, ktorý Židia nazývali „prvým v týždni“ a Rimania „dňom slnka“, lebo v ten deň Ježiš vstal z mŕtvych a zjavil sa učeníkom, hovoriac s nimi, jediac s nimi, darujúc im Ducha Svätého (porov. Mt 28,1; Mk 16,9; Lk 24,1.13; Jn 20,1.19), ako sme to počuli v biblickom čítaní. Aj veľké zoslanie Ducha Svätého na Turíce nastalo v nedeľu, päťdesiaty deň po Ježišovom zmŕtvychvstaní. Z týchto dôvodov je pre nás nedeľa svätým dňom, posväteným eucharistickým slávením, živou prítomnosťou Pána medzi nami a pre nás. Je to teda svätá omša, ktorá robí nedeľu kresťanskou! Kresťanská nedeľa sa „točí“ okolo svätej omše. Aká je to pre kresťana nedeľa, ak v nej chýba stretnutie s Pánom?

Existujú kresťanské spoločenstvá, ktoré sa žiaľ nemôžu tešiť zo svätej omše každú nedeľu; aj oni sú však v tento svätý deň povolané zhromaždiť sa na modlitbu v mene Pána, počúvajúc Božie slovo a oživujúc si túžbu po Eucharistii.

Niektoré sekularizované spoločnosti stratili kresťanský zmysel nedele osvetlenej Eucharistiou. Toto je škoda! V týchto kontextoch je nevyhnutné oživiť toto vedomie, aby sme znovu obnovili význam oslavy, význam radosti, farského spoločenstva, solidarity, odpočinku posilňujúceho dušu i telo (porov. KKC, 2177-2188). Týmto všetkým veciam nás nedeľu čo nedeľu vyučuje Eucharistia. Preto chcel Druhý vatikánsky koncil zdôrazniť, že nedeľa «je prvotným sviatočným dňom a tak ho aj treba predkladať a odporúčať nábožnosti veriacich, aby sa zároveň stal dňom radosti a odpočinku od práce» (Konštit. Sacrosanctum concilium, 106).

Nedeľný odpočinok od práce v prvých storočiach neexistoval – je to špecifický prínos kresťanstva. Na základe biblickej tradície Židia odpočívajú v sobotu, zatiaľ čo v rímskej spoločnosti sa v rámci týždňa nepočítalo s dňom odpočinku od služobných prác. Práve kresťanské chápanie: žiť ako synovia a nie ako otroci, živiť sa Eucharistiou – toto urobilo nedeľu, takmer všeobecne, dňom odpočinku.

Bez Krista sme odsúdení na ovládnutie únavou každodennosti, s jej starosťami a strachom o zajtrajšok. Nedeľné stretnutie s Pánom nám dodáva silu prežívať prítomnú chvíľu každého dňa s dôverou a odvahou, ako aj kráčať vpred s nádejou. To je to, prečo my kresťania ideme na stretnutie s Pánom v nedeľu pri eucharistickom slávení.

Eucharistické spojenie vo svätom prijímaní s Ježišom – vzkrieseným a žijúcim naveky – anticipuje tú nedeľu bez konca, keď už viac nebude námahy ani bolesti, ani smútku či sĺz, ale len radosť z plného a večného žitia s Pánom. Aj o tomto blaženom odpočinku nám hovorí nedeľná svätá omša, keď nás učí zveriť sa v priebehu týždňa do rúk Otca, ktorý je na nebesiach.

Čo môžeme odpovedať tomu, kto hovorí, že neosoží chodiť na omšu, ani len v nedeľu, lebo to, čo je dôležité, je dobre žiť a milovať blížneho? Je pravda, že kvalita kresťanského života sa meria schopnosťou milovať, ako povedal Ježiš: «Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať» (Jn 13,35); ako však môžeme uskutočňovať evanjelium bez toho, aby sme k tomu nedeľu čo nedeľu nabrali potrebnú energiu z nevyčerpateľného zdroja Eucharistie? Nechodíme na omšu preto, aby sme niečo dali Bohu, ale preto, aby sme prijali od neho to, čo skutočne potrebujeme. Pripomína nám to modlitba Cirkvi, ktorá sa takto obracia na Boha: «Ty hoci nepotrebuješ našu oslavu, predsa prijímaš naše vďaky; pretože nás nesmierne miluješ. Naše chvály nepridávajú nič k tvojej veľkosti, ale nám prispievajú k spáse» (Rímsky misál, Pieseň vďaky - spoločná IV.).

Na záver: prečo ísť v nedeľu na svätú omšu? Nestačí odpovedať, že je to cirkevný predpis; toto pomáha chrániť jej hodnotu, avšak samotné to nestačí. My kresťania potrebujeme mať účasť na nedeľnej svätej omši, lebo jedine s Ježišovou milosťou, s jeho živou prítomnosťou v nás a medzi nami môžeme uviesť do praxe jeho prikázanie, a tak byť jeho hodnovernými svedkami.

22. novembra

Tretia katechéza cyklu o Eucharistii: Svätá omša znamená byť opäť na Kalvárii

Vatikán 22. novembra – „Svätá omša je pamiatkou Kristovho paschálneho tajomstva“ – tak znela téma dnešnej katechézy pápeža Františka pri generálnej audiencii. V treťom pokračovaní cyklu o eucharistii Svätý Otec vysvetlil, že pamiatka tu neznamená len spomínanie na udalosť z minulosti, ale opätovné sprítomnenie Kristovho diela spásy. Sláviť svätú omšu znamená prežívať Ježišovu obetu z lásky k nám, jeho utrpenie, smrť, zmŕtvychvstanie a nanebovstúpenie. „Ísť na svätú omšu je ako ísť na Kalváriu,“ opakovane zdôraznil pápež František.

V súvislosti s dnešným sviatkom svätej panny a mučeníčky Cecílie Svätý Otec na záver audiencie povzbudil veriacich k rastu vo viere a láske podľa jej príkladu. Osobitne oslovil mládež, chorých a mladomanželov: „Prosme všetci sv. Cecíliu, nech nás naučí spievať celým srdcom, nech nás naučí plesať, že sme spasení.“  

Medzi pútnikmi z celého sveta boli Slováci, najmä skupina účastníkov charitatívneho štafetového behu z Košíc do Ríma pod vedením duchovného otca Petra Gombitu z košického charitatívneho centra Oáza - nádej pre nový život.

Ešte pred generálnou audienciou prijal pápež František na osobnej audiencii návštevu zo Saudskej Arábie, radcu ministra pre islamské záležitosti Saudskoarabského kráľovstva Abdullaha bin Fahad Allaidana.

Katechéza pápeža Františka o svätej omši – 3. časť

Úvodom ku dnešnej katechéze boli slová sv. Pavla z Listu Galaťanom:

«S Kristom som pribitý na kríž. Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus. Ale život, ktorý teraz žijem v tele, žijem vo viere v Božieho Syna, ktorý ma miluje a vydal seba samého za mňa. Nepohŕdam Božou milosťou» (Gal 2,19-21).

Svätá omša je pamiatka Kristovho paschálneho tajomstva

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Pri pokračovaní v katechézach o svätej omši si môžeme položiť otázku: čo je v podstate svätá omša? Svätá omša je pamiatkou Kristovho paschálneho tajomstva. Ona nás robí účastnými na jeho víťazstve nad hriechom a smrťou a dáva plný význam nášmu životu.

Aby sme pochopili hodnotu svätej omše, musíme predovšetkým chápať biblický význam „pamiatky“. Táto «nie je len spomienkou» – pamiatka nie je čisto len spomienkou – «na minulé udalosti, ale pamiatka ich istým spôsobom sprítomňuje a aktualizuje. Práve takto chápe Izrael svoje vyslobodenie z Egypta: vždy, keď sa slávi Veľká noc, udalosti exodu sa sprítomňujú pamäti veriacich, aby podľa nich stvárňovali svoj život» (Katechizmus Katolíckej cirkvi, 1363). Ježiš Kristus svojím utrpením, smrťou, zmŕtvychvstaním a nanebovstúpením doviedol Paschu k naplneniu. A svätá omša je pamiatkou tej jeho Paschy, jeho „exodu“, ktorý uskutočnil pre nás, aby nám dal vyjsť z otroctva a voviedol nás do zasľúbenej zeme večného života. Nie je iba spomienkou, nie, je niečím viac: je sprítomnením toho, čo sa stalo pred dvadsiatimi storočiami.

Eucharistia nás vždy privádza k vrcholu spásonosnej činnosti Boha: Pán Ježiš, stávajúc sa pre nás rozlámaným chlebom, vylieva na nás celé svoje milosrdenstvo a svoju lásku, ako to urobil na kríži, aby tak obnovil naše srdce, náš život a spôsob budovania vzťahu s ním a s bratmi. Druhý vatikánsky koncil hovorí: «Vždy, keď sa na oltári slávi obeta kríža, v ktorej bol obetovaný náš veľkonočný Baránok Kristus, uskutočňuje sa dielo nášho vykúpenia» (Lumen gentium, 3).

Každé eucharistické slávenie je lúčom toho nezapadajúceho slnka, ktorým je zmŕtvychvstalý Ježiš. Zúčastniť sa na svätej omši, osobitne na nedeľnej, znamená vstúpiť do víťazstva Zmŕtvychvstalého, byť ožiarení jeho svetlom, ohriati jeho teplom. Prostredníctvom eucharistického slávenia nás Duch Svätý robí účastnými na Božom živote, ktorý je schopný premeniť celú našu smrteľnú existenciu. A pri jeho prechode zo smrti do života, z času do večnosti, Pán Ježiš pri konaní Paschy berie so sebou aj nás. Pri svätej omši sa uskutočňuje Pascha. Pri svätej omši sme s Ježišom, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych, a on nás posúva vpred, k večnému životu. V omši sa spájame s ním. Ba ešte viac, Kristus žije v nás a my žijeme v ňom: «S Kristom som pribitý na kríž» – hovorí svätý Pavol. «Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus. Ale život, ktorý teraz žijem v tele, žijem vo viere v Božieho Syna, ktorý ma miluje a vydal seba samého za mňa» (Gal 2, 19-20). Takto zmýšľal Pavol.

Naozaj, jeho krv nás oslobodzuje od smrti a od strachu z nej. Oslobodzuje nás nielen z nadvlády fyzickej smrti, ale aj z duchovnej smrti, ktorou je zlo, hriech, a ktorá nás ovládne zakaždým, keď padáme za obeť hriechu, či už nášho, alebo iných. A tak sa náš život znečisťuje, prichádza o krásu, stráca význam, vädne.

Kristus nám naopak život prinavracia; Kristus je plnosťou života a keď sa konfrontoval so smrťou, navždy ju zničil: «Svojím zmŕtvychvstaním premohol smrť a obnovil život» (Štvrtá eucharistická modlitba). Kristova Pascha je definitívnym víťazstvom nad smrťou, lebo on premenil svoju smrť na najvyšší skutok lásky. Zomrel z lásky! A v Eucharistii nám chce komunikovať túto svoju veľkonočnú, víťaznú lásku. Ak ho prijímame s vierou, aj my môžeme skutočne milovať Boha a blížneho, môžeme milovať tak, ako on miloval nás, darujúc život.

Ak je Kristova láska vo mne, môžem sa plne darovať druhému, vo vnútornej istote, že ak by ma ten druhý azda zranil, ja nezomriem; ináč by som sa musel brániť. Mučeníci darovali život práve v tejto istote o Kristovom víťazstve nad smrťou. Len ak zakúsime túto Kristovu moc, moc jeho lásky, sme skutočne slobodní darovať sa bez strachu. A toto je svätá omša: vstúpiť do tohto Ježišovho utrpenia, smrti, zmŕtvychvstania a nanebovstúpenia. A keď ideme na svätú omšu, akoby sme išli na Kalváriu, je to to isté. Len si pomyslite: keby sme išli na Kalváriu – zapojme svoju predstavivosť – a sme v tej chvíli tam, vediac, že ten muž je Ježiš... No dovolili by sme si baviť sa medzi sebou, fotiť, robiť tak trochu divadlo? Nie! Pretože to je Ježiš! Určite by sme boli v tichu, v plači a aj v radosti, že sme zachránení. Keď vstupujeme do kostola, aby sme slávili svätú omšu, pomyslime na toto: vstupujem na Kalváriu, kde Ježiš dáva za mňa svoj život. A tak zmizne každé divadlo, zmizne vyrušovanie, púšťanie poznámok a všetky tieto veci, ktoré nás vzďaľujú od tejto tak krásnej skutočnosti, akou je svätá omša, Ježišov triumf.

Myslím, že teraz je jasnejšie ako sa Veľká noc sprítomňuje a uskutočňuje zakaždým, keď slávime svätú omšu, čiže zmysel pamiatky. Účasť na Eucharistii nám dáva vstúpiť do Kristovho paschálneho tajomstva, dáva nám prejsť spolu s ním zo smrti do života, čiže [sme tam] na Kalvárii. Svätá omša znamená zopakovať Kalváriu, nie je to nejaké divadlo. Ďakujem.

15. novembra

Druhá katechéza Svätého Otca o Eucharistii: Svätá omša je modlitbou

Vatikán 15. novembra – „Svätá omša je modlitbou“ – takto dnes Svätý Otec František pri generálnej audiencii pokračoval v cykle o Eucharistii druhou katechézou. Veriacim zídeným na Vatikánskom námestí pripomenul, že modlitba je dialógom s Pánom. Človek bol stvorený pre život vo vzťahoch a osobitne pre dôverný vzťah s Bohom, a Eucharistia je privilegovanou chvíľou pre dialóg s Bohom, vysvetlil pápež František.

Medzi veriacimi na Námestí svätého Petra dnes nechýbali ani pútnici zo Slovenska, okrem iných aj skupina veriacich z farnosti Holčíkovce z okresu Vranov nad Topľou.

Úvodom ku katechéze Svätého Otca bol úryvok z Evanjelia podľa Lukáša:

«Raz sa [Ježiš] na ktoromsi mieste modlil. Keď skončil, povedal mu jeden z jeho učeníkov: „Pane, nauč nás modliť sa, ako Ján naučil svojich učeníkov.“ Povedal im: „Keď sa modlíte, hovorte: Otče, posväť sa tvoje meno, príď tvoje kráľovstvo. Chlieb náš každodenný daj nám každý deň a odpusť nám naše hriechy, lebo aj my odpúšťame každému svojmu dlžníkovi. A neuveď nás do pokušenia“» (Lk 11,1-4).

Katechéza Svätého Otca: Svätá omša je modlitba

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Pokračujeme v katechézach o svätej omši. Pre to, aby sme pochopili krásu eucharistického slávenia, chcem začať s jedným veľmi jednoduchým aspektom: svätá omša je modlitbou, ba viac, je modlitbou „par excellence“, tou najvyššou, najvznešenejšou a zároveň tou „najkonkrétnejšou“. V skutku je stretnutím lásky s Bohom prostredníctvom jeho slova a Ježišovho Tela a Krvi. Je to stretnutie s Pánom.

Najprv však musíme odpovedať na jednu otázku. Čo v skutočnosti je modlitba? Predovšetkým je dialógom, osobným vzťahom s Bohom. Človek bol stvorený ako bytosť v osobnom vzťahu s Bohom; ako bytosť vo vzťahu, ktorá nachádza svoju plnú realizáciu jedine v stretnutí so svojím Stvoriteľom. Cesta života smeruje k definitívnemu stretnutiu sa s Pánom.

Kniha Genezis tvrdí, že človek bol stvorený na obraz a podobu Boha, ktorý je Otcom, Synom a Duchom Svätým, jedným dokonalým vzťahom lásky, ktorý je jednotou. Z toho môžeme rozumieť, že my všetci sme boli stvorení tak, aby sme vstúpili do dokonalého vzťahu lásky, v neustálom darovaní sa a prijímaní sa, aby sme tak našli plnosť nášho bytia.

Keď Mojžiš tvárou v tvár horiacemu kru prijíma povolanie od Boha, pýta sa ho, aké je jeho meno. A čo Boh odpovedá? «Ja som, ktorý som!» (Ex 3,14). Tento výraz v jeho pôvodnom význame vyjadruje prítomnosť a priazeň; a vskutku, hneď nato Boh dodáva: «Pán, Boh vašich otcov, Boh Abraháma, Izáka a Jakuba» (porov. v. 15). Tak aj Kristus, keď povoláva svojich učeníkov, volá ich, aby zostali s ním. Toto je teda tou najväčšou milosťou: môcť zakúsiť, že svätá omša, eucharistia, je privilegovanou chvíľou pre zotrvávanie s Ježišom a cez neho s Bohom a s bratmi.

Modliť sa, tak ako každý skutočný dialóg, znamená aj vedieť zotrvať v tichu – počas dialógov sú chvíle ticha –, v tichu spoločne s Ježišom. A keď ideme na svätú omšu, možno prichádzame o päť minút skôr a začíname sa rozprávať s tým, kto je pri mne. Nie je to však chvíľa na klebetenie, je to moment ticha, aby sme sa pripravili na dialóg. Je to chvíľa sústredenia sa v srdci, aby sme sa pripravili na stretnutie s Ježišom.

Ticho je totiž veľmi dôležité. Pamätajte na to, čo som povedal minulý týždeň: nejdeme na akési predstavenie, prichádzame na stretnutie s Pánom a ticho nás pripravuje a sprevádza. Zotrvajme v tichu spoločne s Ježišom. A z tajomného ticha Boha vychádza jeho Slovo, ktoré zaznieva v našom srdci. Sám Ježiš nás učí ako je skutočne možné „zotrvávať“ s Otcom a ukazuje nám to svojou modlitbou. Evanjeliá nám ukazujú Ježiša, ktorý sa uchyľuje na odľahlé miesta, aby sa modlil; učeníci, vidiac tento jeho dôverný vzťah s Otcom, cítia túžbu mať na tom účasť a pýtajú sa ho: «Pane, nauč nás modliť sa» (Lk 11,1).

Počuli sme to skôr, v čítaní na začiatku audiencie. Ježiš odpovedá, že prvou nevyhnutnou vecou k modlitbe je vedieť povedať „Otče“. Dávajme si pozor: ak nedokážem povedať „otče“ Bohu, nie som schopný modliť sa. Tak jednoduché. A takto sa musíme naučiť hovoriť „Otče“. Povedať „Otec“, čiže vstúpiť do jeho prítomnosti so synovskou dôverou. Avšak k tomu, aby sme sa mohli učiť, potrebujeme pokorne uznať, že máme potrebu byť vyučovaní a s jednoduchosťou povedať: Pane, nauč ma modliť sa.

Toto je prvý bod: byť pokornými, uznať sa za synov, odpočívať v Otcovi, dôverovať mu. K tomu, aby sme vstúpili do nebeského kráľovstva, je nevyhnutné stať sa maličkými ako deti. V tom zmysle, že deti vedia dôverovať, vedia, že niekto sa o nich postará – o to, čo budú jesť, do čoho sa zaodejú a tak ďalej (porov. Mt 6, 25-32). Toto je prvý postoj: dôvera a dôvernosť, ako dieťa voči rodičom; vedieť, že Boh na teba pamätá, stará sa o teba, [gesto smerom k veriacim] o teba, o teba, o mňa, o všetkých.

Druhou predispozíciou, ktorá je tiež vlastná deťom, je nechať sa prekvapiť. Dieťa vždy kladie milión otázok, lebo túži objavovať svet; a žasne dokonca aj nad malými vecami, lebo preň je všetko nové. K tomu, aby sme vstúpili do nebeského kráľovstva, je treba zostať žasnúť. V našom vzťahu s Pánom, v modlitbe, pýtam sa: dovolíme si žasnúť? Alebo si myslíme, že modlitba je hovoriť k Bohu tak ako papagáje? Nie, znamená to dôverovať a otvoriť srdce, aby sme zostali žasnúť. Nechávame sa prekvapiť Bohom, ktorý je vždy Bohom prekvapení? Lebo stretnutie s Pánom je vždy živým stretnutím, nie ako stretnutie z múzea. Je to živé stretnutie, a my ideme na svätú omšu, nie do múzea. Prichádzame na živé stretnutie s Pánom.

V evanjeliu sa hovorí o istom Nikodémovi (Jn 3, 1-21), staršom mužovi s istou autoritou v Izraeli, ktorý ide za Ježišom, aby ho spoznal; a Pán mu hovorí o nevyhnutnosti „znovu sa narodiť zhora“ (porov. v. 3). Čo to však znamená? Dá sa „znovu sa narodiť“? Je možné vrátiť sa k tomu, aby sme vnímali chuť, radosť, úžas života aj tvárou v tvár mnohým tragédiám?

Toto je jedna podstatná otázka našej viery a toto je túžbou každého skutočného veriaceho: túžba po znovuzrodení, radosť začať odznova. Máme túto túžbu? Každý jeden z nás: Mám túžbu vždy sa znovuzrodiť, aby som stretol Pána? Máte túto túžbu? Popravde, dá sa ľahko stratiť, lebo v dôsledku mnohých aktivít, mnohých plánov, ktoré treba uskutočniť, nakoniec nám zostáva málo času a strácame z pohľadu to, čo je podstatne dôležité: náš život srdca, náš duchovný život, náš život, ktorý je stretávaním sa s Pánom v modlitbe.

V skutku, Pán nás prekvapuje ukazujúc nám, že nás miluje aj v našich slabostiach. «Ježiš Kristus [...] je zmiernou obetou za naše hriechy; a nielen za naše, ale aj za hriechy celého sveta» (1 Jn 2,2). Tento dar, zdroj skutočnej útechy – veď Pán nám vždy odpúšťa, a toto dáva útechu, je to skutočnou útechou –, to je dar, ktorý nám bol daný prostredníctvom Eucharistie, tej svadobnej hostiny, pri ktorej Ženích stretáva našu krehkosť.

Môžem povedať, že keď pristupujem k svätému prijímaniu na svätej omši, Pán sa stretáva s mojou krehkosťou? Áno! Môžeme to povedať, lebo je to pravda! Pán sa stretáva s našou krehkosťou, aby nás znovu priviedol k nášmu prvému povolaniu: byť na obraz a podobu Boha. Toto je prostredie Eucharistie, toto je modlitba. Ďakujem.

Svätý Otec sa na záver generálnej audiencie odfotografoval okrem iných aj so skupinou Španielskeho námorníctva v uniformách.

V dopoludňajších hodinách Svätý Otec prijal predstaviteľov talianskej automobilovej spoločnosti Lamborghini, ktorí mu odovzdali dar v podobe unikátneho športového modelu s označením Huracán. Ako informovalo Tlačové stredisko Svätej stolice, biely luxusný automobil Svätý Otec hneď odovzdal na zaradenie do dražby na účely charity.

Pápež František stanovil tri účely, na ktoré sa má požiť výťažok: Prvým je uľahčenie návratu kresťanov na Ninivskú planinu na severe Iraku rekonštrukciou zničených a poškodených domov prostredníctvom projektov Pápežskej nadácie ACN (Pomoc trpiacej Cirkvi, Kirche in Not). Druhým účelom je podpora činnosti Komunity pápeža Jána XXIII. pôsobiacej najmä v Taliansku, ktorá sa angažuje v záchrane žien z prostitúcie, konkrétne projektu „Dom pápeža Františka“. Tretím účelom budú zdravotnícke projekty v Afrike, najmä na pomoc ženám a deťom v Stredoafrickej republike, a to prostredníctvom dvoch talianskych dobročinných združení.

8. novembra

Pápež František začal nový cyklus katechéz na tému svätej omše

Vatikán 8. novembra – Pápež František pri dnešnej generálnej audiencii začal nový cyklus katechéz, ktorého témou je svätá omša. Ako vysvetlil na úvod, chce takto v zmysle požiadavky II. vatikánskeho koncilu prispieť k „liturgickej formácii veriacich, ktorá je nevyhnutná pre skutočnú obnovu“.

Eucharistia je „srdcom“ Cirkvi a pre kresťana je preto zásadne dôležité „dobre porozumieť hodnote a významu svätej omše, aby sme náš vzťah s Bohom žili čoraz plnšie“, zdôraznil Svätý Otec. Prezradil, že sa postupne bude venovať aj rozličným otázkam spojeným s obradom eucharistického slávenia, napr. dôvod prežehnania sa, úloha liturgických čítaní, či zmysel výzvy celebranta „Hore srdcia“.

Na dnešnej audiencii, ktorá sa začala na Námestí sv. Petra o 9.35, bola medzi pútnikmi z rozličných krajín aj stovka Slovákov. Zo Žilinskej diecézy prišlo na púť farské spoločenstvo z obce Slopná v okrese Považská Bystrica.

Pred samotnou katechézou zaznelo čítanie z Jánovho evanjelia:

«[Ježiš povedal:] Veru, veru, hovorím vám: Kto verí, má večný život. Ja som chlieb života. Vaši otcovia jedli na púšti mannu a pomreli. Toto je ten chlieb, ktorý zostupuje z neba, aby nezomrel nik, kto bude z neho jesť. Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta. » (Jn 6,47-51)

Celá katechéza Svätého Otca: Úvod k cyklu o svätej omši

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes začíname novú sériu katechéz, ktorá zameria svoj pohľad na „srdce“ Cirkvi, čiže na Eucharistiu. Pre nás kresťanov je zásadne dôležité dobre porozumieť hodnote a významu svätej omše, aby sme náš vzťah s Bohom žili čoraz plnšie.

Nesmieme zabudnúť na veľký počet kresťanov, ktorí na celom svete počas dvoch tisícročí dejín odolávali až na smrť, aby bránili Eucharistiu; a koľkí ešte aj dnes riskujú život, aby sa mohli zúčastniť na nedeľnej svätej omši. V roku 304 počas Diokleciánových prenasledovaní prichytili skupinku kresťanov zo severnej Afriky ako slávili svätú omšu v jednom dome a boli zatknutí. Rímsky prokonzul sa ich pri výsluchu opýtal, prečo tak konali, hoci vedeli, že je to absolútne zakázané. Oni odpovedali: «Bez nedele nemôžeme žiť», čo znamenalo: ak nemôžeme sláviť Eucharistiu, nemôžeme žiť, náš kresťanský život by zahynul.

V skutku, Ježiš povedal svojim učeníkom: « Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život. Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň» (Jn 6, 53-54).

Títo kresťania zo severnej Afriky boli zabití kvôli sláveniu Eucharistie. Zanechali svedectvo o tom, že kvôli Eucharistii je možné zrieknuť sa pozemského života, lebo ona nám dáva večný život, tým, že nás robí účastnými na Kristovom víťazstve nad smrťou. Je to svedectvo, ktoré dolieha na nás všetkých a žiada si odpoveď, čo pre každého z nás znamená zúčastniť sa na obete svätej omše a pristúpiť k Pánovmu stolu. Hľadáme ten zdroj, z ktorého „vytryskuje živá voda“ pre večný život? Ten, ktorý robí z nášho života duchovnú obetu chvály a vďakyvzdania a robí z nás s Kristom jedno telo? Toto je ten najhlbší význam svätej Eucharistie, ktorá znamená „vďakyvzdanie“: vďakyvzdanie Bohu Otcovi, Synovi a Duchu Svätému, ktorý nás zapája do svojho spoločenstva lásky a premieňa nás.

V budúcich katechézach by som chcel dať odpoveď na niektoré dôležité otázky týkajúce sa Eucharistie a svätej omše, aby sme znovuobjavili či objavili, ako prostredníctvom tohto tajomstva viery žiari Božia láska.

Druhý vatikánsky koncil bol silne motivovaný túžbou viesť kresťanov k chápaniu veľkosti viery a krásy stretnutia s Kristom. Z tohto dôvodu bolo nevyhnutné predovšetkým uskutočniť pod vedením Ducha Svätého vhodnú obnovu liturgie, lebo Cirkev z nej neustále žije a vďaka nej sa obnovuje.

Centrálnou témou, ktorú zdôraznili konciloví otcovia, je liturgická formácia veriacich, nevyhnutná pre skutočnú obnovu. A práve toto je cieľom aj tohto cyklu katechéz, ktorý dnes začíname: rásť v poznaní tohto veľkého daru, ktorý nám Boh daroval v Eucharistii.

Eucharistia je úžasnou udalosťou, v ktorej sa Ježiš Kristus, náš život, stáva prítomným. Byť účastný na svätej omši «znamená ešte raz prežiť Pánovo utrpenie a jeho spásonosnú smrť. Je to teofánia: Pán sa sprítomňuje na oltári, aby bol obetovaný Otcovi za spásu sveta» (Homília pri sv. omši v Dome sv. Marty, 10. februára 2014).

Pán je tam s nami, je prítomný. Mnohokrát však ideme [na svätú omšu] a obzeráme sa po veciach a klebetíme medzi sebou, zatiaľ čo kňaz slávi eucharistiu... a neslávime popri ňom. Je tu však Pán! Ak by sem dnes prišiel prezident krajiny alebo nejaká svetovo veľmi dôležitá osoba, je isté, že my všetci by sme boli pri nej blízko, chceli by sme ju pozdraviť. No pomysli: keď ideš na svätú omšu, je tam Pán! A ty si roztržitý... Je tam Pán! Na toto musíme myslieť. – „Otče, omše sú však nudné“ – „Čo to hovoríš? Že Pán je nudný?“ – „Nie, nie. Nie omša, to kňazi.“ – „Nuž, kiež sa tí kňazi obrátia, ale je to Pán, ktorý je tam. Pochopil si?“ Nezabudnite. Zúčastniť sa na svätej omši znamená znovu prežívať Pánovo utrpenie a jeho spásonosnú smrť.

Teraz sa pokúsime položiť si niektoré jednoduché otázky. Napríklad, prečo robíme znamenie kríža a skutok kajúcnosti na začiatku omše? To je jedna otázka. A tu by som chcel urobiť malú vsuvku. Videli ste, ako sa deti prežehnávajú? Nevieš čo to robia, či je to znamenie kríža alebo naznačujú niečo iné. Robia takto [pápež imituje neurčité pohyby]... Treba naučiť deti dobre sa prežehnať. Tak sa začína svätá omša, tak sa začína život, tak sa začína deň. Význam toho je, že sme vykúpení Pánovým krížom. Sledujte deti a dobre ich naučte urobiť znamenie kríža.

A tie čítania počas svätej omše, prečo sú tam? Prečo sa v nedeľu čítajú tri čítania a po iné dni dve? Prečo sú tam? Čo znamenajú liturgické čítania a načo sa čítajú? Alebo, prečo v istom momente kňaz, ktorý predsedá sláveniu, hovorí: „Hore srdcia“? Nehovorí: „Hore naše telefóny, aby sme si urobili fotku!“ Nie, je to nepekná vec! A poviem vám, že mi je z toho veľmi smutno, keď slávim svätú omšu tu na námestí alebo v bazilike a vidím zdvihnuté mnohé telefóny a nielen veriacich, aj niektorých kňazov a aj biskupov. Ale prosím vás! Svätá omša nie je nejaké predstavenie: ideme sa ňou stretnúť s Pánovým utrpením a zmŕtvychvstaním. Preto kňaz hovorí: „Hore srdcia“. Čo to znamená? Pamätajte si: žiadne telefóny.

Je veľmi dôležité vrátiť sa k základom, znovuobjaviť to, čo je zásadne dôležité, prostredníctvom toho, čoho sa dotýkame a čo vidíme pri slávení sviatostí. Žiadosť apoštola Tomáša (porov. Jn 20,25), aby mohol vidieť a dotknúť sa rán po klincoch na Ježišovom tele, je túžba nejakým spôsobom sa „dotknúť“ Boha, aby sme mu uverili. To, čo svätý Tomáš žiada od Pána je tým, čo my všetci potrebujeme: vidieť ho, dotknúť sa ho, aby sme ho mohli rozpoznať. Sviatosti vychádzajú v ústrety tejto ľudskej potrebe. Sviatosti, a osobitným spôsobom eucharistické slávenie, sú znakmi Božej lásky, privilegovanými spôsobmi ako sa s ním stretnúť.

A tak prostredníctvom týchto katechéz, ktoré dnes začíname by som chcel spolu s vami znovuobjaviť krásu ukrývajúcu sa v eucharistickom slávení, ktorá keď sa raz odhalí, dáva plný zmysel životu každého človeka. Nech nás Panna Mária sprevádza na tomto novom úseku cesty. Ďakujem.

22. októbra

František: Platiť daň nie je modloslužobný úkon

Vatikán. Na Svatopetrském náměstí se dnes před polednem sešlo asi 35 tisíc lidí, aby si vyslechli pravidelnou promluvu Petrova nástupce před mariánskou modlitbou Anděl Páně. Papež František komentoval dnešní evangelium (Mt 22,15-21), ve kterém se farizeové snaží chytit Ježíše za slovo a kladou mu otázku, zda je dovoleno platit daň římskému císaři.

„Na jedné straně – řekl mimo jiné Petrův nástupce - Ježíš odpovídá, aby se císaři vracelo to, co mu patří, a prohlašuje, že platit daň není modloslužebný úkon, nýbrž povinnost vůči pozemské autoritě; na druhé straně Ježíš brilantně poukazuje na prvenství Boha a žádá, aby bylo Bohu dáváno to, co mu náleží jakožto Pánu lidského života a dějin.“

„Křesťan je povolán konkrétně se zasazovat o věci pozemské a sociální, aniž by stavěl Boha a císaře proti sobě. Klást proti sobě Boha a císaře je fundamentalistický postoj. Křesťan je povolán se konkrétně nasazovat v pozemských skutečnostech, které však osvěcuje světlem přicházejícím od Boha. Prioritní odevzdanost Bohu a naděje v Něho neobnáší útěk z reality, nýbrž činorodě vrací Bohu to, co Mu patří. Proto věřící hledí k budoucnosti, k Boží skutečnosti, aby žil pozemský život v plnosti a odvážně odpovídal na Jeho výzvy.

Panna Maria ať nám pomáhá, abychom žili ve shodě s Božím obrazem, který nosíme ve svém nitru, a zároveň přispívali k vytváření pozemské obce.“

Potom papež obrátil pozornost ke včerejší beatifikaci 109 španělských mučedníků.

„Včera byli v Barceloně blahořečeni Matteo Casals, Teofilo Csajús, Fernando Saperas a 106 druhů mučedníků řeholní kongregace klaretinů zabitých z nenávisti k víře během španělské občanské války. Jejich heroický příklad a jejich přímluva ať jsou oporou křesťanů, kteří i v dnešní době na různých místech světa ve velkém počtu snášejí diskriminace a perzekuce.“

Potom papež připomněl dnešní Misijní neděli, která letos připadá na den liturgické památky sv. Jana Pavla II.:

„Dnes je Světový den misií, jehož téma zní „Misie se nachází v srdci křesťanské víry“. Všechny vybízím, aby prožívali radost z misií dosvědčováním evangelia v prostředí, kde každý žije a pracuje. Současně jsme povoláni podporovat sympatií, konkrétní pomocí a modlitbou misionáře, kteří odešli hlásat Krista těm, kdo jej dosud neznají. Připomínám také, že se chystám vyhlásit v roce 2019 říjen za Mimořádný misijní měsíc s cílem oživit vroucnost evangelizačních aktivit církve ad gentes. V den, na který připadá liturgická památka misionářského papeže, svatého Jana Pavla II., svěřme misijní poslání církve ve světě jeho přímluvě.“

Potom Svatý otec obrátil pozornost k situaci v Keni:

„Prosím vás, abyste se spolu se mnou modlili za mír ve světě. V těchto dnech sleduji obzlášť pozorně Keňu, kterou jsem navštívil v roce 2015. Modlím se za tuto zemi, aby se vyrovnala s nynějšími těžkostmi v ovzduší konstruktivního dialogu a měla přitom na srdci obecné dobro.“

Po společné mariánské modlitbě Anděl Páně udělil Petrův nástupce apoštolské požehnání.

Príhovor Svätého Otca pred modlitbou Anjel Pána

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Evanjelium tejto nedele (Mt 22,15-21) nám predstavuje ďalšiu konfrontáciu medzi Ježišom a jeho protivníkmi. Týka sa témy platenia dane cisárovi, tej ošemetnej otázky, či je oprávnené alebo nie platiť daň rímskemu cisárovi, ktorému bola podrobená Palestína v Ježišovej dobe. Pozície boli rozličné. Akokoľvek, otázka položená zo strany farizejov: «Slobodno platiť cisárovi daň, či nie?» (v. 17) predstavuje pascu nastraženú Učiteľovi. Keby totiž odpovedal tak či onak, bolo by ho možné obviniť za postoj za alebo proti Rímu.

No Ježiš aj v tomto prípade odpovedá s pokojom a využije zlomyseľnú otázku na to, aby predložil dôležitú náuku, zaujímajúc nadhľad nad polemikou a nad súperiacimi pozíciami. Hovorí farizejom: «Ukážte mi daňový peniaz!» Oni mu podali denár, a Ježiš sa pri pohľade na mincu pýta: «Čí je tento obraz a nápis?» Farizeji sú nútení odpovedať: «cisárov». Nato Ježiš uzatvára: «Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu» (porov. v. 19-21). Na jednej strane tým, že prikazuje vrátiť cisárovi to, čo mu patrí, Ježiš deklaruje, že platiť daň nie je čin modloslužby, ale čin povinnosti voči pozemskej autorite. Na druhej strane – a práve tu Ježiš dáva rozhodujúci impulz – tým, že poukazuje na prvenstvo Boha, žiada dať mu to, čo mu patrí ako Pánovi ľudského života a dejín.

Odkaz na cisárov obraz vyrazený na minci hovorí, že je správne cítiť sa naplno – s právami i povinnosťami – občanmi štátu. Ale symbolicky to vedie aj k myšlienke na iný obraz, ktorý je vtlačený v každom človeku: obraz Boha. On je Pánom všetkého, a my, ktorí sme boli stvorení „na jeho obraz“, patríme predovšetkým jemu. Ježiš dokáže z otázky položenej farizejmi vyťažiť ešte radikálnejšiu a životne dôležitú otázku pre každého z nás. Otázku, ktorú si môžeme položiť: Ku komu patrím ja? K rodine, k obci, k priateľom, ku škole, k práci, k politike, k štátu? Áno, zaiste. Ale predovšetkým – pripomína nám Ježiš – patríš Bohu. Toto je tá zásadne dôležitá príslušnosť. To on ti dal všetko, čím si a čo máš. A tak náš život, deň čo deň, môžeme a musíme žiť v uznaní tejto našej zásadnej príslušnosti a v srdci si vážiť nášho Pána, ktorý tvorí každého z nás ako jedinečného a neopakovateľného, ale vždy na obraz svojho milovaného Syna, Ježiša. Je to nádherné tajomstvo.

Kresťan je povolaný konkrétne sa angažovať v ľudských a sociálnych záležitostiach bez kladenia do protikladu „Boha“ a „cisára“. Stavať proti sebe Boha a cisára by bol fundamentalistický postoj. Kresťan je povolaný angažovať sa konkrétnym spôsobom v pozemských záležitostiach, ale osvecovať ich svetlom, ktoré pochádza od Boha. Prvoradá odovzdanosť Bohu a nádej v neho nepredstavujú nejaký únik z reality, ale naopak činorodým spôsobom dať Bohu to, čo mu patrí. Toto je dôvod, prečo veriaci človek hľadí na budúcu skutočnosť, tú Božiu, aby žil pozemský život v plnosti a odvážne odpovedal na jeho výzvy.

Nech nám Panna Mária pomáha žiť vždy v súlade s Božím obrazom, ktorý nosíme v našom vnútri, prispievajúc aj naším dielom k budovaniu pozemskej obce.                    

24. septembra

Anjel Pána so Svätým Otcom: Boh chce dať všetkým tú istú odmenu

Vatikán 24. septembra – O otcovskej štedrosti a veľkodušnosti Boha voči každému človeku bez rozdielu hovoril pápež František v dnešnú 25. nedeľu liturgického obdobia cez rok vo svojom poludňajšom príhovore z okna Apoštolského paláca. Pri výklade Ježišovho podobenstva o hospodárovi a robotníkoch vo vinici zdôraznil, že „Boh chce povolať všetkých, aby pracovali pre jeho kráľovstvo“ a „na konci chce dať všetkým tú istú odmenu, ktorou je spása, večný život.“

Ako zvyčajne sa Svätý Otec pomodlil s veriacimi na Námestí sv. Petra mariánsku modlitbu Anjel Pána. „Nech nám presvätá Panna Mária pomáha, aby sme do nášho života prijali logiku lásky, ktorá nás oslobodí od namýšľania si, že si zasluhujeme Božiu odmenu, a od vynášania negatívnych súdov nad druhými,“ zaželal všetkým pápež František a udelil im požehnanie.

Svätý Otec pripomenul aj včerajšiu slávnosť v Oklahoma City v USA, pri ktorej bol vyhlásený za blahoslaveného misijný kňaz Stanley Francis Rother, ktorý pochádzal z Oklahomy a ako misionár pôsobil v Guatemale. Tam bol v roku 1981 vo veku 46 rokov zavraždený z nenávisti voči viere pre jeho prácu na evanjelizácii a ľudskom pozdvihnutí chudobných v Guatemale.

„Nech nám jeho hrdinský príklad pomôže byť odvážnymi svedkami Evanjelia, angažujúc sa v prospech ľudskej dôstojnosti,“ povzbudil veriacich Svätý Otec.

Príhovor Svätého Otca Františka pred modlitbou Anjel Pána

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V dnešnom evanjeliovom čítaní (porov. Mt 20,1-16) nachádzame podobenstvo o robotníkoch zjednaných na prácu na deň, ktoré Ježiš rozpráva, aby tak komunikoval dva aspekty Božieho kráľovstva: prvý aspekt je, že Boh chce povolať všetkých, aby pracovali pre jeho kráľovstvo; druhým aspektom je, že na konci chce dať všetkým tú istú odmenu, ktorou je spása, večný život.

Majiteľ vinice, ktorý zobrazuje Boha, vyšiel skoro ráno a najíma skupinu robotníkov, s ktorými sa dohodne na mzde jeden denár za deň: bola to spravodlivá odmena. Potom ešte vyjde aj v inom čase, až päťkrát počas dňa, až po neskoré popoludnie, aby najal aj iných robotníkov, vidiac že nemajú čo robiť. Na konci dňa, hospodár nariaďuje, aby bol všetkým vyplatený denár, aj tým, čo pracovali iba pár hodín. Prirodzene že robotníci, ktorí boli najatí ako prví, si sťažovali, lebo boli ohodnotení tak isto ako tí, čo pracovali kratšie. Majiteľ im však pripomína, že dostali to, na čom sa dohovorili; ak ale on chce byť veľkorysý aj k iným, nemajú byť neprajní.

V skutočnosti, hospodárova „nespravodlivosť“ slúži na to, aby u poslucháčov podobenstva vyprovokovala posun do inej úrovne, lebo Ježiš tu nechcel hovoriť o probléme práce alebo o spravodlivej mzde, ale o Božom kráľovstve! Posolstvo je nasledovné: v Božom kráľovstve nejestvujú nezamestnaní, všetci sú povolaní robiť si svoju prácu; pre všetkých bude na konci odmena, ktorá pochádza z Božej spravodlivosti – nie z tej ľudskej, na šťastie! –, t. j. spása, ktorú nám získal Ježiš Kristus svojou smrťou a zmŕtvychvstaním. Je to spása, ktorá je darovaná, nie zaslúžená – spása je zadarmo –, podľa ktorej „poslední budú prvými a prví poslednými“ (Mt 20,16).

Týmto podobenstvom chce Ježiš otvoriť naše srdcia logike Otcovej lásky, ktorá je zadarmo a bohatá. Ide o to, aby sme žasli a boli fascinovaní Božími „myšlienkami“ a „cestami“, ktoré – ako pripomína prorok Izaiáš – nie sú našimi myšlienkami a nie sú našimi cestami (porov. Iz 55,8). Zmýšľanie človeka je často poznačené egoizmom a snahou po osobnej výhode, no naše úzkoprsé a kľukaté myšlienky sa nedajú porovnávať so širokými a priamymi cestami Pána. On používa milosrdenstvo – nezabúdajme na to, že používa milosrdenstvo –, zoširoka odpúšťa, je plný štedrosti a láskavosti, ktorou zahrňuje každého z nás, všetkým otvára nesmierne teritórium svojej lásky a milosti, ktoré ako jediné môžu udeliť ľudskému srdcu plnosť radosti.

Ježiš chce, aby sme sa zamysleli nad pohľadom hospodára z podobenstva: nad pohľadom, ktorý vidí robotníkov čakajúcich na prácu, a volá ich, aby šli pracovať do jeho vinice. Je to pohľad plný pozornosti a láskavosti; je to pohľad, ktorý volá, pozýva vstať a vydať sa na cestu, lebo chce, aby každý jeden z nás žil a mal život v plnosti, život venovaný práci, uchránený tak pred prázdnotou a nečinnosťou. [Je to pohľad] Boha, ktorý nikoho nevyraďuje, a chce, aby každý dosiahol svoju plnosť. Takáto je láska nášho Boha, Boha, ktorý je naším Otcom.

Nech nám presvätá Panna Mária pomáha, aby sme do nášho života prijali logiku lásky, ktorá nás oslobodí od namýšľania si, že si zasluhujeme Božiu odmenu, a od vynášania negatívnych súdov nad druhými.

21. septembra

Ranná homília na sviatok sv. Matúša: Vstupná brána ku stretnutiu sa s Ježišom

Vatikán 21. septembra – „Vstupnou bránou ku stretnutiu sa s Ježišom je uznať, že sme hriešnikmi.“ Pri rannej svätej omši v Dome sv. Marty povedal tieto slová pápež František. V homílii pripomenul cestu obrátenia sv. Matúša, ktorého sviatok dnes Cirkev slávi. Využil aj predstavivosť veriacich, keď pripomenul svoju obľúbenú scénu od známeho talianskeho maliara Caravaggia.

Svätý Otec poukázal na skutočnosť, že v dnešnom evanjeliovom úryvku (Mt 9,9-13), v ktorom sám Matúš opisuje udalosť svojho povolania môžeme rozpoznať tri úseky: stretnutie, oslava a pohoršenie. Ježiš uzdravil ochrnutého a stretáva Matúša, sediaceho na mýtnici. Nútil Izraelitov platiť dane, aby ich potom odovzdal Rimanom, a preto ním opovrhovali, pokladali ho za zradcu národa.

Ježiš na neho pozrel a povedal: „Nasleduj ma!“ A on vstal a nasledoval ho, ako sa píše v dnešnom evanjeliu. Na jednej strane ide o pohľad sv. Matúša, skleslý pohľad: pozeral „zboku“, „jedným okom na Boha“, „druhým na peniaze“, „zaujatý peniazmi, ako ho namaľoval Caravaggio“, má neprívetivý pohľad. Na druhej strane, „Ježišov milosrdný pohľad, ktorý – pokračoval pápež – na neho pozeral s veľkou láskou“. Odpor toho muža, ktorý chcel peniaze, “opadne“: vstane a nasleduje ho. „Je to boj medzi milosrdenstvom a hriechom“, zhrnul Svätý Otec.

Ježišova láska mohla vstúpiť do srdca tohto muža, pretože „vedel, že je hriešnik“, vedel že, „nikto mu nechce dobre“ a tiež, že ním opovrhujú. A práve „toto poznanie hriešnosti otvorilo dvere Ježišovmu milosrdenstvu“. Teda „zanechá všetko a ide“. Toto je stretnutie medzi hriešnikom a Ježišom. Pápež František ďalej vysvetľuje:

„To je prvá podmienka záchrany: cítiť sa v nebezpečenstve. Prvá podmienka uzdravenia: cítiť sa chorý. A cítiť sa hriešnikom je prvá podmienka pre prijatie tohto milosrdného pohľadu. Len pomyslime na Ježišov pohľad, taký pekný, taký dobrý, taký milosrdný. A aj my, keď sa modlíme, cítime tento pohľad na sebe, je to pohľad lásky, pohľad milosrdenstva, pohľad ktorý nás zachraňuje. Nebojte sa“.

Tak ako Zachej, aj Matúš sa cíti šťastný a vzápätí pozýva Ježiša domov na hostinu. Druhou etapou je práve „oslava“. Matúš pozval priateľov, tých, čo boli „z tej istej partie“, hriešnikov a mýtnikov. Určite sa pri stole pýtali Pána a on odpovedal. Toto – poznamenal Svätý Otec – pripomína Ježišove slová v 15. kapitole Lukášovho evanjelia: „Tak bude aj v nebi väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie, ako nad deväťdesiatimi deviatimi spravodlivými, ktorí pokánie nepotrebujú.“ Ide o oslavu stretnutia s Otcom, oslavu milosrdenstva.“ Ježiš vskutku „plytvá milosrdenstvom“, a to pre všetkých, zdôraznil pápež František.

A potom tretí moment: je ním „pohoršenie“. Farizeji vidiac, že mýtnici a hriešnici sú za jedným stolom s Ježišom, hovoria jeho učeníkom: ‚Ako to, že váš učiteľ jedáva s mýtnikmi a hriešnikmi?‘ „Pohoršovanie sa vždy začína týmito slovami: ‚Ale ako to?’“, pripomenul Svätý Otec. „Keď počujete tieto slová, smrdí to... a za tým prichádza pohoršenie“. Ako ďalej vysvetlil, išlo tu v podstate o „nečistotu spočívajúcu v nedodržiavaní zákona“. Poznali veľmi dobre „Náuku“, vedeli, ako sa kráča „cestou Božieho kráľovstva“, vedeli „najlepšie zo všetkých, ako sa má konať“, ale „zabudli na prvý príkaz lásky“. A teda „ostali uväznení v zajatí obiet“, azda s myšlienkou: „Nuž, prinesieme Bohu obetu“, urobíme všetko, čo treba konať, „tak sa spasíme“. V skratke, verili že spása prichádza od nich samých, cítili sa byť istí. „Nie! Zachraňuje nás Boh, zachraňuje nás Ježiš Kristus“, zdôraznil pápež.

„To ‚Ale ako to?’, ktoré sme toľkokrát počuli medzi veriacimi katolíkmi pri pohľade na skutky milosrdenstva: Ako to? - A Ježiš hovorí jasne, veľmi jasne: ‚Choďte a naučte sa’. Poslal ich učiť sa: ‚Choďte a učte sa, čo to znamená «milosrdenstvo chcem, a nie obety», pretože som neprišiel volať spravodlivých, ale hriešnikov’. Ak chceš byť povolaný Ježišom, uznaj, že si hriešnik“.

Svätý Otec v homílii vyslovil povzbudenie k tomu, aby sme vedeli uznať, že sme hriešnikmi, a to nie abstraktne, ale s „konkrétnymi hriechmi“. „Všetci ich máme“, dodal pápež František s výzvou: „Nechajme nech sa Ježiš na nás pozrie tým milosrdným pohľadom plným lásky.“ Svätý Otec sa ešte pristavil pri otázke pohoršení a zdôraznil, že sú mnohé:

„Sú mnohé, mnohé ... A stále, aj v súčasnej Cirkvi. Hovoria: ‚Nie, nemôže sa, je všetko jasné, to je všetko, nie, nie... Títo sú hriešnici, musíme ich vylúčiť’. Aj mnohí svätí boli prenasledovaní alebo upodozrievaní. Spomeňme si na sv. Janu z Arku, upálenú, pretože si mysleli, že je azda bosorka, a bola odsúdená. Jedna svätica! Pomyslite na sv. Teréziu (z Avily) upodozrievanú z herézy, pomyslite na blahoslaveného Rosminiho. ‚Milosrdenstvo chcem, a nie obety’. A vstupnou bránou ku stretnutiu sa s Ježišom je uznať, akí sme, v pravde. Hriešnici. A on príde a stretneme sa. Je také krásne stretnúť sa s Ježišom!“

20. septembra

Katechéza Svätého Otca Františka: Návod na sebavýchovu k nádeji

Vatikán 20. septembra – Pri dnešnej generálnej audiencii sa pápež František v katechéze opäť venoval téme nádeje. Tentoraz tak urobil formou rád do života a výziev adresovaných veľmi priamo, v druhej osobe.

Svätý Otec tiež vyjadril svoju duchovnú podporu Mexiku, ktoré včera zasiahlo zemetrasenie o sile 7,1 stupňov a vyhasilo vyše dve stovky životov.

V závere generálnej audiencie pápež František pozdravil slovenských pútnikov, okolo 200 účastníkov 12. národnej púte Ordinariátu ozbrojených síl a ozbrojených zborov Slovenskej republiky.

Katechéza Svätého Otca Františka

V poradí 33. pokračovanie cyklu katechéz pápeža Františka o kresťanskej nádeji uviedol biblický citát z Listu Hebrejom:

«Veď Boh nie je nespravodlivý, že by zabudol na vaše skutky a na lásku, ktorú ste prejavili jeho menu, keď ste posluhovali – a ešte posluhujete – svätým. Ale túžime, aby každý z vás prejavoval rovnakú horlivosť za plné rozvinutie nádeje až do konca, aby ste nezleniveli, ale aby ste napodobňovali tých, čo vierou a vytrvalosťou sú dedičmi prisľúbení». (Hebr. 6,10-12)

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnešná katechéza má tému, ktorá znie: „Vychovávať k nádeji“. A preto ju budem adresovať priamo, s oslovením „ty“, v predstave, že hovorím ako vychovávateľ, ako otec k mladému človeku či k akejkoľvek osobe, ktorá je otvorená učiť sa.

Uvažuj, tam, kde ťa Boh zasial: maj nádej! Vždy dúfaj!

Nepoddávaj sa noci: pamätaj, že prvý nepriateľ, ktorého si treba podrobiť, nie je mimo teba, je v tvojom vnútri. Preto nedávaj priestor trpkým, pochmúrnym myšlienkam. Tento svet je prvým zázrakom, ktorý Boh urobil; a Boh vložil do našich rúk milosť nových zázrakov. Viera a nádej idú pospolu. Ver v existenciu vyšších a krajších právd. Dôveruj v Boha Stvoriteľa, v Ducha Svätého, ktorý všetko hýbe smerom k dobru, v Kristovo objatie, ktoré čaká na každého človeka na konci jeho existencie; ver, on na teba čaká. Svet napreduje vďaka pohľadu mnohých ľudí, ktorí kliesnili priechody, ktorí vybudovali mosty, ktorí snívali a verili; aj keď okolo seba počúvali slová výsmechu.

Nikdy si nemysli, že zápas, ktorý vedieš tu na zemi, je úplne zbytočný. Na sklonku života nás nečaká stroskotanie: nosíme v sebe semienko absolútna. Boh nesklame: ak do našich sŕdc vložil nádej, nechce jej dať zaniknúť v neustálych frustráciách. Všetko sa rodí, aby to zakvitlo vo večnej jari. Aj Boh nás stvoril, aby sme kvitli. Pamätám si na ten dialóg, keď dub požiadal mandľovník: „Rozprávaj mi o Bohu“. A mandľovník rozkvitol.

Kdekoľvek si, buduj! Ak si na zemi, povstaň! Nikdy nezostávaj v páde, povstaň, dovoľ, aby ti pomohli vstať na nohy. Ak sedíš, daj sa na cestu! Ak ťa paralyzuje nuda, vyžeň ju dobrými skutkami! Ak sa cítiš byť prázdny alebo zdemoralizovaný, popros Ducha Svätého, aby znovu zaplnil tvoju ničotu.

Vytváraj pokoj uprostred ľudí a nepočúvaj hlas tých, čo zasievajú nenávisť a rozdelenia. Nepočúvaj tieto hlasy. Ľudia, aj keď sú si vzájomne odlišní, boli stvorení pre vzájomné spolužitie. V nezhodách maj trpezlivosť: jedného dňa odhalíš, že každý je nositeľom nejakého zlomku pravdy.

Miluj ľudí. Maj rád každého jednotlivo. Rešpektuj cestu všetkých, či už je priamočiara alebo plná súžení, lebo každý má svoj vlastný príbeh, aby ho rozpovedal. Aj každý z nás má svoj príbeh, ktorý sa žiada rozpovedať. Každé rodiace sa dieťa je prísľubom života, ktorý sa tak opätovne ukazuje ako mocnejší než smrť. Každá rodiaca sa láska je potenciálom premeny, prahnúcej po šťastí.

Ježiš nám zveril svetlo, ktoré žiari v temnotách: bráň ho, ochraňuj ho. Toto jedinečné svetlo je tým najväčším bohatstvom zvereným tvojmu životu.

A predovšetkým, snívaj! Neboj sa snívať! Snívaj! Snívaj o svete, ktorý ešte nie je vidieť, ale ktorý istotne príde. Nádej nás privádza k existencii stvorenia, ktoré siaha až ku svojmu definitívnemu naplneniu, keď Boh bude všetko vo všetkých. Ľudia so schopnosťou predstavivosti darovali človeku vedecké a technické objavy. Prebrázdili oceány, vkročili na terén, kam ešte nikto nikdy nevstúpil. Ľudia, ktorí živili nádeje sú tiež tými, ktorí premohli otroctvo a priniesli na túto zem lepšie životné podmienky. Pomyslite na týchto ľudí.

Buď zodpovedný za tento svet a za život každého človeka. Mysli na to, že každá nespravodlivosť voči chudobnému je otvorenou ranou a umenšuje tvoju vlastnú dôstojnosť. Život sa neskončí s tvojou existenciou a na tento svet prídu ďalšie generácie, ktoré budú nasledovať po tej našej a ešte mnoho ďalších. A každý deň pros Boha o dar odvahy. Pamätaj na to, že Ježiš kvôli nám zvíťazil nad strachom. On porazil strach. Náš najzákernejší nepriateľ nezmôže nič proti viere. A keď sa ocitneš ustráchaný zoči-voči nejakej životnej ťažkosti, pamätaj na to, že nežiješ len pre seba samého. Už pri krste bol tvoj život ponorený do tajomstva Trojice a ty patríš Ježišovi. Ak by ťa jedného dňa premkla hrôza, alebo by si si pomyslel, že zlo je priveľké na to, aby sa mu dalo vzdorovať, mysli jednoducho na to, že Ježiš žije v tebe. A je to on, ktorý cez teba, so svojou miernosťou, si chce podrobiť všetkých nepriateľov človeka: hriech, nenávisť, zločin, násilie, všetkých našich nepriateľov.

Maj vždy odvahu pravdy, avšak pamätaj: nie si nadradený nad nikým. Pamätaj na to! Nikomu nie si nadradený. Ak by si zostal aj posledným, kto by veril v pravdu, nevyhýbaj sa kvôli tomu spoločnosti ľudí. Aj keby si žil v tichu pustovne, nos v srdci utrpenie každého stvorenia. Si kresťan; a v modlitbe všetko znovu odovzdávaj Bohu.

A pestuj ideály. Ži pre niečo, čo prevyšuje človeka. A ak by si tieto ideály od teba jedného dňa vyžadovali zaplatiť „mastný“ účet, nikdy ich neprestaň nosiť vo svojom srdci. Vernosť dosiahne všetko.

Ak pochybíš, povstaň: nič nie je ľudskejšie ako urobiť chybu. A samotné tieto chyby sa ti nesmú stať väzením. Nebuď uväznený vo vlastných chybách. Boží Syn neprišiel kvôli zdravým, ale kvôli chorým: takže prišiel aj kvôli tebe. A ak v budúcnosti ešte urobíš chybu, neboj sa, vstaň! Vieš prečo? Lebo Boh je tvojím priateľom. Boh je tvojím priateľom.

Ak ťa zasiahne trpkosť, pevne ver vo všetkých ľudí, čo ešte stále pracujú pre dobro: v ich pokore je semienko nového sveta. Navštevuj osoby, ktoré si zachovali srdce podobné srdcu dieťaťa. Uč sa z úžasu, pestuj v sebe žasnutie. Pestuj žasnutie.

Ži, miluj, snívaj, ver. A s Božou milosťou, nikdy nezúfaj.

Svätý Otec sa vo svojich pozdravoch prihovoril aj za Mexiko, ktoré včera zasiahlo silné zemetrasenie. Počet obetí je najmenej 217. Stalo sa tak v deň, keď si latinskoamerická krajina pripomínala výročie jedného z najničivejších zemetrasení, ktoré v roku 1985 zdevastovalo hlavné mesto. Pápež František vyjadril svoju duchovnú podporu týmito slovami:

„V týchto bolestivých chvíľach chcem vyjadriť svoju blízkosť a modlitbu za celý mexický národ. Pozdvihnime všetci našu modlitbu k Bohu, aby prijal do svojho lona tých, ktorí prišli o život a posilnil zranených, ich rodiny a všetkých poškodených. Prosme tiež za celý záchranný tím, ktorý pomáha všetkých postihnutým ľuďom. Nech je Panna Mária Guadalupská so svojou nehou nablízku milovanému mexickému národu.“

19. septembra

Ranná homília pápeža Františka: „Som schopný mať súcit?“

Vatikán 19. septembra – Spolucítiť, priblížiť sa, prinavrátiť dôstojnosť trpiacemu človeku. Tak zneli tri hlavné body dnešnej homílie pápeža Františka, ktorú predniesol počas rannej omše v Dome sv. Marty. Svätý Otec sa v modlitbe obrátil na Pána, aby nám dal „milosť“ mať súcit „s toľkými ľuďmi, ktorí trpia“; milosť priblížiť sa a viesť ich „za ruku“ na miesto „dôstojnosti, ktorú chce pre nich Boh“.

Pápež František vychádzal z Lukášovho evanjeliového rozprávania o tom, ako Ježiš vzkriesil syna vdovy v meste Naim (Lk 7,11-17). Vysvetlil, že vdovy, siroty a cudzinci boli v tej dobe „biednejšími od otrokov“ a už v Starom zákone sa opakuje výzva postarať sa o nich, pomôcť im, aby sa začlenili do spoločnosti. Vzorom je Ježiš, ktorý má schopnosť „všimnúť si detaily“, keďže „hľadí srdcom“ a preto vie mať súcit, zdôraznil Svätý Otec:

„Spolucítenie je cit, ktorý zainteresuje [celého človeka], je to cit srdca, nášho vnútra, ktorý zahŕňa všetko. Nie je to to isté ako niekoho poľutovať alebo povedať ,Aká škoda, úbohí ľudia!’ Nie, nie je to to isté. Spolucítenie nás robí účastnými. Znamená to ,trpieť spoločne’. Toto znamená súcit. Pán sa zainteresuje s vdovou a so sirotou... ,Ale veď, máš tu celý zástup, prečo nehovoríš k nim? Nechaj tak... život je taký... sú to tragédie, ktoré sa stávajú, to sa prihodí...’ Nie, pre neho bola dôležitejšia tá vdova a tá mŕtva sirota, než zástup ľudí, ku ktorému hovoril a ktorý ho nasledoval. Prečo? Lebo jeho srdce, jeho vnútro sa zainteresovalo. Pán sa so svojim súcitom vložil do tohto prípadu. Mal súcit.“

Súcit teda nabáda, aby sme sa priblížili k trpiacemu, pokračoval ďalej v kázni pápež František:

„Priblížiť sa a dotknúť sa reality. Dotknúť sa. Nepozerať na ňu z diaľky. [Ježiš] mal súcit: prvé slovo. Priblížil sa: druhé slovo. Potom, keď urobí zázrak, nepovie: ,Do videnia, musím ísť ďalej’. Nie, vzal chlapca a - čo hovorí [Písmo]? - ,vrátil ho jeho matke.’ Vrátiť: tretie slovo. Ježiš robí zázraky, aby prinavracal, aby vrátil ľudí na ich miesto. A to je to, čo vykonal pri vykúpení. Mal súcit - Boh mal súcit -, priblížil sa k nám vo svojom Synovi a všetkým nám navrátil dôstojnosť Božích detí. Znovu nás všetkých stvoril.“

Na záver dnešnej homílie sa Svätý Otec František obrátil na veriacich s výzvou, aby „robili to isté“, aby si vzali príklad od Krista a priblížili sa k núdznym, nesnažili sa im pomáhať „z diaľky“, hoci by to boli aj ľudia špinaví či zapáchajúci, takí, čo „nepoznajú sprchu“.

„Toľkokrát pozeráme televízne noviny alebo titulné stránky denníkov, samé tragédie... Pozri, v tej krajine deti nemajú čo jesť; v tamtej krajine sú deti vojakmi; v ďalšej sú ženy zotročené; atď. Och, aká pohroma! Úbohí ľudia... [A potom] obrátim stranu a prejdem na román, na telenovelu, ktorá vzápätí nasleduje. Toto nie je kresťanské. A otázka, ktorú by som chcel teraz položiť hľadiac na všetkých, aj na seba, je táto: ,Som schopný mať súcit? Modliť sa? Keď vidím tieto veci, ktoré mi do domu prinášajú médiá... pohne sa moje vnútro? Trpí moje srdce spolu s tými ľuďmi? Alebo pociťujem poľutovanie a poviem: ,Úbohí ľudia, je to už tak...’ A ak nevieš mať súcit, vyprosuj si tú milosť: ,Pane, daj mi milosť súcitu’!“

Našou modlitbou príhovoru, dodal na záver pápež František, touto našou „prácou“ ako kresťanov, budeme schopní pomôcť ľuďom, ktorí trpia, aby „sa mohli navrátiť do spoločnosti“, „do rodinného života“, do života práce, jednoducho do „každodenného života“.

18. septembra

Ranná homília pápeža Františka: Modlime sa za tých, čo nám vládnu

Vatikán 18. septembra – Pápež František v dnešnej homílii v Dome sv. Marty, kde slúžil v ranných hodinách omšu, povzbudil veriacich, aby sa modlili za svojich vládnych predstaviteľov, i keď tí sa môžu mýliť. Rovnako verejných činiteľov vyzval, aby sa v modlitbe utiekali k Bohu, lebo inak riskujú, že sa uzatvoria vo vlastnom kruhu. Ak si verejný správca uvedomuje vlastnú podriadenosť voči ľudu a pred Bohom, potom sa modlí, pripomenul pápež v homílii.

Svätý Otec našiel podnet k svojej úvahe v dnešnom prvom čítaní z Prvého listu Timotejovi, v ktorom sv. Pavol (1 Tim 2,1-8) radí apoštolovi, aby sa modlil za vládnych predstaviteľov. Dnešné Evanjelium podľa Lukáša zase hovorí o vysokopostavenom stotníkovi, ktorý mal chorého sluhu. Miloval ľud ako aj svojho služobníka, o ktorého si robil starosti (Lk 7,1-10).

„Tento muž pocítil potrebu modlitby,“ vysvetlil pápež František. Nielen preto, lebo „miloval“, ale tiež preto, lebo „si uvedomoval, že nie je pánom všetkého, nezastáva poslednú inštanciu“. Vedel, že nad ním je niekto vyšší, kto vládne. Mal svojich podriadených, vojakov, ale aj on sám bol v stave podriadenosti. A to viedlo k modlitbe, zamyslel sa Svätý Otec:

„Vládca, ktorý si toto uvedomuje, sa modlí. Ak sa nemodlí, uzatvára sa v odvolávaní sa len na seba samého alebo na svoju stranu, na ten kruh ľudí, z ktorého nemôže vyjsť; je to človek uzavretý sám v sebe. Keď však vidí skutočné problémy a uvedomuje si túto podriadenosť, že je tu ešte niekto iný, kto má väčšiu moc než on. A kto má väčšiu moc než vládca? No predsa ľud, ktorý mu dal moc. A Boh, od ktorého pochádza moc skrze ľud. Ak si toto vladár uvedomí, modlí sa.“

Svätý Otec tak poukázal na dôležitosť modlitby človeka, ktorý vládne, „lebo ide o modlitbu za spoločné dobro ľudu, ktorý mu bol zverený“. Zároveň si tiež zaspomínal na stretnutie s istým verejným činiteľom, ktorý každý deň strávil dve hodiny v tichu pred Bohom napriek tomu, že bol zaneprázdnený. Je preto potrebné prosiť Boha o milosť vládnuť správne, tak ako Šalamún, ktorý od Boha nežiadal zlato alebo bohatstvá, ale múdrosť, aby mohol vládnuť.

Vládni predstavitelia, pokračoval ďalej v úvahe Svätý Otec, musia prosiť Pána o túto múdrosť. „Je nesmierne dôležité, aby sa modlili“ prosiac Pána, aby v nich zachoval „vedomie podriadenosti“ voči Bohu a voči ľuďom: vedomie, „že v tomto spočíva moja sila, a nie v malej skupinke ľudí alebo vo mne samom,“ dodal pápež.

A tým, ktorí by o sebe tvrdili, že sú agnostici alebo ateisti, Svätý Otec odkázal: „Ak sa nemôžeš modliť, konfrontuj sa ... so svojím svedomím, ... s múdrymi tvojho ľudu“, len „neostaň sám s malou skupinkou tvojej strany“. „Toto je autoreferenciálna zahľadenosť do seba,“ dodal pápež.  

V prvom čítaní sv. Pavol vyzýva veriacich k modlitbe za kráľov, „aby sme mohli viesť tichý a pokojný život, dôstojný a zasvätený Bohu“. Svätý Otec ďalej poukázal na nezodpovednosť ľudského posudzovania, keď vládneho predstaviteľa hania alebo vychvaľujú len podľa toho, či patrí k ich preferovanej strane:

„,Ja som ho volil, má môj hlas’ - ,Ja som ho nevolil, nestarám sa’? Takto nie. Nesmieme nechať verejných predstaviteľov samých na seba, musíme ich sprevádzať modlitbou. Kresťania sa musia za vládnych predstaviteľov modliť. ,Ale otče, ako sa mám modliť za tohto, čo robí toľko zla?’. ,O to viac to potrebuje. Modli sa, konaj pokánie za neho.’ Modlitba príhovoru – ako krásne to hovorí Pavol – je za všetkých kráľov, za všetkých tých, ktorí sú pri moci. Prečo? ,Aby sme mohli viesť tichý a pokojný život.’ Keď je ten, kto vládne slobodný a môže vládnuť v pokoji, celý ľud má z toho úžitok.“

Na záver dnešnej rannej homílie v Dome sv. Marty pápež František pozval veriacich, aby si spytovali svedomie ohľadom modlitby za tých, ktorí im vládnu:

„Prosím vás o láskavosť: každý z vás nech si dnes vyhradí päť minúť, nie viac. Ak je to verejný predstaviteľ, nech sa opýta sám seba: ,Modlím sa k tomu, ktorý mi dal moc skrze ľud?’ Ak nie si verejný predstaviteľ, [spýtaj sa sám seba]: ,Modlím sa za predstaviteľov moci? Áno, za toho a za toho áno, lebo sa mi páčia, ale za tamtých nie’? - Oni to však potrebujú ešte viac! Nuž: ,Modlím sa za všetkých verejných predstaviteľov?’ A ak si pri spytovaní svedomia pred spoveďou uvedomíte, že ste sa nemodlili za vládnych predstaviteľov, vyznajte to v spovedi. Lebo nemodliť sa za verejných predstaviteľov je hriech.“

17. septembra

Anjel Pána so Svätým Otcom: „Ako i my odpúšťame svojim vinníkom“

Vatikán 17. septembra – Pri poludňajšej modlitbe Anjel Pána spolu s veriacimi zhromaždenými na Vatikánskom námestí sa Svätý Otec František v príhovore zameral na požiadavku lásky, ktorou je odpúšťať. Kresťan dokáže druhým odpúšťať, ak žije vo vedomí, že jemu samému bolo veľkodušne odpustené zo strany Boha. Pápež František v tejto súvislosti zvlášť pripomenul slová, ktoré denne vyslovujeme v modlitbe Otčenáš.

Medzi prítomnými na modlitbe Svätý Otec osobitne pozdravil účastníkov vytrvalostného behu Via Pacis, ktorý sa dnes konal v uliciach Ríma a jeho trasa spájala viaceré miesta spojené s rozličnými náboženskými vyznaniami prítomnými vo Večnom meste. Popri iných skupinách pozdravil aj mládež, ktorá pod vedením kapucínov prišla z Loreta na duchovné sústredenie v Ríme.

Príhovor Svätého Otca Františka pred modlitbou Anjel Pána

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Evanjeliová stať z dnešnej nedele (porov. Mt 18,21-35) nám ponúka učenie o odpustení, ktoré nepopiera utrpenú krivdu, ale uznáva, že ľudská bytosť, stvorená na Boží obraz, znamená vždy viac než zlo, ktorého sa dopúšťa. Svätý Peter sa pýta Ježiša: „Pane, koľko ráz mám odpustiť svojmu bratovi, keď sa proti mne prehreší? Azda sedem ráz?“ (v. 21). Petrovi sa javí odpustiť sedemkrát tomu istému človeku ako maximum; a možno pre nás je priveľa už aj to, keď odpustíme dvakrát. Ježiš ale odpovedá: „Hovorím ti: Nie sedem ráz, ale sedemdesiatsedem ráz“ (v. 22), presnejšie povedané: musíš odpúšťať vždy. Potvrdzuje to vyrozprávaným podobenstvom o milosrdnom kráľovi a nemilosrdnom sluhovi, čím ukazuje na vnútorný rozpor u človeka, ktorému sa dostalo odpustenia, no on sám neskôr odpustiť odmieta.

Kráľ z podobenstva je veľkodušný človek, ktorý zo súcitu prepáči enormný dlh – neuveriteľných „desaťtisíc talentov“ ­– sluhovi, ktorý ho úpenlivo prosí. Ale ten istý sluha, hneď ako stretne jedného svojho spolusluhu, ktorý mu dlží sto denárov – čiže omnoho menej, – zachová sa neľútostným spôsobom; nechá ho uvrhnúť do žalára. Rozporuplné správanie tohto sluhu je aj naším prípadom, keď odmietame odpustiť našim bratom. Zatiaľ čo kráľ z podobenstva je obrazom Boha, ktorý nás miluje láskou tak veľmi bohatou na milosrdenstvo, že nás prijíma, miluje a odpúšťa nám neustále.

Už pri našom krste nám Boh odpustil, prepáčil nám nesplatiteľný dlh: dedičný hriech. Nuž, toto je prvý raz. Ďalej nám s bezhraničným milosrdenstvom odpúšťa všetky naše viny, hneď ako prejavíme čo i len malý znak ľútosti. Boh je takýto: je milosrdný. Keď sme v pokušení uzavrieť si naše srdce pred človekom, ktorý nás urazil a prosí nás o odpustenie, spomeňme si na slová nebeského Otca nemilosrdnému sluhovi: „Ja som ti odpustil celú dlžobu, pretože si ma prosil. Nemal si sa teda aj ty zľutovať nad svojím spolusluhom, ako som sa ja zľutoval nad tebou?“ (v. 32-33). Každý, kto zažil radosť, pokoj a pocit vnútornej slobody z toho, že mu bolo odpustené, sa môže otvoriť možnosti odpúšťať aj zo svojej strany.

Do modlitby Otče náš Ježiš vložil to isté učenie ako nachádzame v dnešnom podobenstve. Postavil do priameho vzťahu odpustenie, o ktoré prosíme Boha, a odpustenie, ktoré máme my udeliť našim bratom: „Odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom“ (Mt 6,12). Božie odpustenie je znakom jeho prekypujúcej lásky ku každému jednému z nás; je to láska, ktorá nám necháva slobodu vzdialiť sa, tak ako márnotratný syn, no ktorá tiež očakáva každý deň náš návrat; je vynachádzavou láskou pastiera k stratenej ovečke; je nehou, ktorá prijíma každého hriešnika, ktorý klope na jeho dvere. Otec nebeský – náš Otec – je plný, plný lásky a túži nám ju ponúknuť; avšak nemôže tak urobiť, ak si zavierame svoje srdce pred láskou k iným.

Nech nám Panna Mária pomáha stále viac si uvedomovať veľkosť odpustenia, ktoré sme zadarmo prijali od Boha, aby sme sa stali milosrdnými tak ako on, dobrý Otec, pomalý do hnevu a veľký v láske.

13. septembra

Generálna audiencia pápeža Františka: Svedectvo Kolumbie je cenné pre celú Cirkev

Vatikán/Kolumbia 13. septembra – Vatikánske námestie dnes po týždňovej odmlke opäť ožilo stretnutím pútnikov so Svätým Otcom. Prvú generálnu audienciu po príchode z apoštolskej cesty do Kolumbie venoval pápež František ako zvyčajne krátkej rekapitulácii jej priebehu a podelil sa so zážitkami, ktoré si z 20. zahraničnej cesty priniesol.

Medzi pútnikmi z rozličných národov nechýbali ani menšie skupiny zo Slovenska. Svätý Otec osobitne pozdravil účastníčky generálnych kapitul viacerých ženských kongregácií a oslovil tiež 250 účastníkov medzinárodného medicínskeho sympózia špecializovaného na letectvo a kozmonautiku. V príhovore Talianskym pútnikom pápež František vyjadril svoju blízkosť obyvateľom Livorna, ktorých pred niekoľkými dňami zasiahla živelná pohroma s viacerými obeťami na životoch.

Celý príhovor Svätého Otca pri generálnej audiencii

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Ako viete, v uplynulých dňoch som absolvoval apoštolskú cestu do Kolumbie. Z celého srdca ďakujem Pánovi za tento veľký dar; a rád by som opäť vyjadril svoju vďačnosť pánovi prezidentovi republiky, ktorý ma tak zdvorilo prijal, kolumbijským biskupom, ktorí odviedli veľký kus práce pri príprave návštevy, ako aj ďalším autoritám krajiny a všetkým tým, ktorí spolupracovali na realizácii tejto cesty. A špeciálne poďakovanie [patrí] kolumbijskému ľudu, ktorý ma prijal s toľkou láskou a toľkou radosťou!

Je to radostný ľud, uprostred toľkých utrpení, avšak radostný; ľud s nádejou. Jednou z vecí, ktoré ma najviac chytili za srdce, boli vo všetkých mestách uprostred zástupov ľudí otcovia a mamy s deťmi, ktorí dvíhali deti, aby ich pápež požehnal. Ale aj s hrdosťou ukazovali svoje deti, akoby hovorili: „Toto je naša pýcha! Toto je naša nádej.“ A ja som uvažoval: ľud schopný privádzať deti na svet a schopný ukazovať ich s hrdosťou ako nádej, tento ľud má budúcnosť. A veľmi sa mi to páčilo.

Špeciálnym spôsobom som počas tejto cesty pociťoval kontinuitu s oboma pápežmi, ktorí navštívili Kolumbiu predo mnou: bl. Pavol VI. v roku 1968 a sv. Ján Pavol II. v ’86. Kontinuita mocne podnietená Duchom, ktorý vedie kroky Božieho ľudu na cestách dejín.

Mottom cesty bolo «Demos el primer paso», teda «Urobme prvý krok» odvolávajúc sa na proces zmierenia, ktorý Kolumbia prežíva, aby vyšla z polstoročia trvajúceho vnútorného konfliktu, ktorý zasial utrpenie a nepriateľstvá, spôsobujúc mnohé rany, len ťažko zahojiteľné. S Božou pomocou je už však na ceste. Svojou návštevou som chcel požehnať úsilie tohto národa, utvrdiť ho vo viere a v nádeji a prijať jeho svedectvo, ktoré je bohatstvom pre moju službu a pre celú Cirkev. Svedectvo tohto národa je bohatstvom pre celú Cirkev.

Kolumbia – ako väčšina latinskoamerických krajín – je krajinou, ktorá má silné kresťanské korene. A zatiaľ čo táto skutočnosť ešte viac zväčšuje bolesť z tragédie vojny, ktorá ju doráňala, zároveň predstavuje záruku pokoja, pevný základ pre jej obnovu, lymfu jej neporaziteľnej nádeje. Je zrejmé, že Zlý chcel rozdeliť národ, aby zničil Božie dielo, je však rovnako jasné, že Kristova láska, jeho nekonečné milosrdenstvo, je silnejšie než hriech a smrť.

Táto cesta mala priniesť Kristovo požehnanie, požehnanie Cirkvi tej túžbe po živote a pokoji, ktorá prekypuje zo srdca tohto národa. Mal som možnosť vidieť na vlastné oči tisíce a tisíce detí, chlapcov a dievčat a mladých, ktorí zaplnili námestie v Bogote, a ktorých som stretal na každom kroku. Tú silu života, ktorú aj samotná príroda ohlasuje svojou bujarosťou a svojou biodiverzitou. Kolumbia je druhou krajinou v rebríčku biodiverzity. V Bogote som sa mohol stretnúť s biskupmi krajiny a tiež s výkonným výborom Latinskoamerickej biskupskej konferencie. Ďakujem Bohu, že som ich mohol objať a odovzdať im svoje pastoračné povzbudenie pre ich misiu v službe Cirkvi, sviatosti Krista, nášho pokoja a našej nádeje.

Deň venovaný osobitným spôsobom téme zmierenia, kulminačný moment celej cesty, sa odohral vo Villavicenciu. Ráno tam bola veľká eucharistická slávnosť s blahorečením mučeníkov Jesúsa Emiliana Jaramilla Monsalveho, biskupa, a Pedra Maríu Ramíreza Ramosa, kňaza. Popoludní to bola špeciálna liturgia zmierenia, symbolicky orientovaná smerom ku Kristovi z Bocayá, bez rúk a bez nôh, zmrzačenému rovnako ako jeho ľud.

Blahorečenie dvoch mučeníkov výstižne pripomenulo, že pokoj je založený tiež – ak nie predovšetkým – na krvi mnohých svedkov lásky, pravdy, spravodlivosti a tiež mučeníkov v plnom zmysle slova, zavraždených pre vieru, tak ako tí dvaja práve spomenutí. Počúvať ich životopisy bolo dojímavé až do plaču: slzy bolesti a radosti zároveň. Pred ich relikviami a ich tvárami svätý a verný Boží ľud silne pocítil vlastnú identitu, s bolesťou z pomyslenia na tak premnohé obete a s radosťou z Božieho milosrdenstva, ktoré sa vylieva na tých, ktorí sa ho boja (porov. Lk 1,50).

«Milosrdenstvo a vernosť sa stretnú navzájom, spravodlivosť a pokoj sa pobozkajú» (Ž 85,11), počúvali sme v úvode. Tento verš žalmu obsahuje proroctvo toho, čo sa stalo uplynulý piatok v Kolumbii; proroctvo a Božiu milosť pre tejto zranený národ, aby mohol znova povstať a kráčať novým životom. Tieto prorocké slová plné milosti sme videli vtelené do príbehu svedkov, ktorí hovorili v mene mnohých, čo uprostred svojich rán s Kristovou milosťou vyšli zo seba samých a otvorili sa stretnutiu, odpusteniu, zmiereniu.

V Medellíne to bola zase perspektíva kresťanského života ako učeníctva: povolanie a poslanie. Keď sa kresťania naplno usilujú nasledovať Ježiša Krista, stávajú sa skutočne soľou, svetlom a kvasom vo svete a ovocie vidno v hojnosti. Jednými z týchto plodov sú Hogares, čiže domovy, kde deti a mladí zranení životom môžu nájsť novú rodinu, kde sú milovaní, prijatí, chránení a sprevádzaní. A ďalšie ovocie, hojné ako strapec hrozna, sú povolania ku kňazskému a zasvätenému životu, ktoré som mohol požehnať a s radosťou povzbudiť počas nezabudnuteľného stretnutia so zasvätenými a ich rodinami.

A nakoniec v Cartagene, meste sv. Petra Clavera, apoštola otrokov, sa pozornosť sústredila na pozdvihnutie človeka a jeho základných ľudských práv. Sv. Peter Claver a neskôr aj sv. Maria Bernarda Bütlerová venovali život tým najchudobnejším a vydedeným a tak ukázali život skutočnej revolúcie, tej evanjeliovej, nie ideologickej, ktorá naozaj oslobodzuje ľudí a spoločnosť spod otroctiev včerajška, no bohužiaľ i dneška. V tomto zmysle ,urobiť prvý krok’ – motto cesty – znamená priblížiť sa, skloniť sa, dotknúť sa tela zraneného a opusteného brata. A urobiť tak s Kristom, Pánom, ktorý sa stal pre nás otrokom. Vďaka nemu existuje nádej, lebo on je milosrdenstvo a pokoj.

Opäť zverujem Kolumbiu a jej milovaný národ Matke, Našej Pani z Chiquinquirá, ktorú som si mohol uctiť v katedrále v Bogote. Kiež s Máriinou pomocou každý Kolumbijčan môže každý deň urobiť prvý krok smerom k bratovi a sestre, a tak spoločne – deň čo deň – budovať pokoj v láske, v spravodlivosti a v pravde.

3. septembra

Nedeľná katechéza pápeža: Odolajme pokušeniu nasledovať Ježiša bez kríža

Vatikán 3. septembra – „Vždy existuje pokušenie nasledovať Ježiša bez kríža, dokonca ukazovať Bohu správnu cestu.“ Tak znela jedna z myšlienok pápeža Františka, ktoré predniesol pred modlitbou Anjel Pána na Námestí sv. Petra vo Vatikáne. Svätý Otec sa nechal inšpirovať Evanjeliom podľa Matúša.

Plné znenie katechézy pápeža Františka pred modlitbou Anjel Pána

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnešný evanjeliový úryvok (porov. Mt 16,21-27) je pokračovaním toho z minulej nedele, v ktorej vystupovalo do popredia vyznanie viery Petra, «skaly», na ktorej chcel Ježiš postaviť svoju Cirkev. Dnes nám Matúš ukazuje opačnú reakciu toho istého Petra, keď Ježiš zjavuje učeníkom, že musí v Jeruzaleme trpieť, byť zabitý a vstať z mŕtvych (porov. v. 21).

Peter si berie Učiteľa stranou a vyčíta mu, že to – čo hovorí – sa jemu, Kristovi, nemôže stať. Ježiš zase Petrovi vytýka tvrdými slovami: «Choď mi z cesty, satan! Na pohoršenie si mi, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské!» (v.23). Len pred chvíľou bol apoštol požehnaný Otcom, lebo dostal to zjavenie od Otca; bol pevnou «skalou», na ktorej Ježiš mohol postaviť svoju komunitu a hneď na to sa stáva prekážkou; skalou, avšak nie na budovanie, ale skalou, ktorá zavadzia na ceste Mesiáša. Ježiš dobre vie, že Peter a ďalší majú pred sebou ešte poriadny kus cesty, aby sa stali apoštolmi!

V tej chvíli sa Učiteľ obracia na všetkých tých, ktorí ho nasledujú, s jasnosťou im ukazujúc cestu, ktorú treba prejsť: «Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma» (v. 24). Vždy, aj dnes, existuje pokušenie nasledovať Krista bez kríža, dokonca ukazovať Bohu správnu cestu. Ako Peter: ,Nie, nie, Pane, toto nie, toto sa nikdy nestane.’ Ježiš nám však pripomína, že jeho cesta je cesta lásky, a neexituje skutočná láska bez obety seba samého. Sme povolaní nenechať sa pohltiť víziou tohto sveta, ale stále viac si ako kresťania uvedomovať potrebu a námahu kráčať proti prúdu a vychádzať v ústrety.

Ježiš dopĺňa svoj návrh slovami, ktoré vyjadrujú veľkú, vždy platnú, múdrosť, lebo spochybňujú mentalitu a egocentrické správanie. Vyzýva: «Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho» (v. 25). V tomto paradoxe je zahrnuté zlaté pravidlo, ktoré Boh vpísal do ľudskej prirodzenosti stvorenej v Kristovi; pravidlo, že jedine láska dá zmysel a životu šťastie.

Vynaloženie vlastných talentov, vlastnej energie a vlastného času len pre vlastnú záchranu, ochranu a realizovanie seba samého v skutočnosti vedie k vlastnej strate alebo lepšie povedané k smutnej a sterilnej existencii. Ak naopak žijeme pre Pána a postavíme náš život na láske, ako to urobil Ježiš, môžeme zakúsiť skutočnú radosť a náš život nebude sterilný, bude plodný.

V slávení Eucharistie znovu prežívame tajomstvo kríža; nie len si pripomíname, ale robíme pamiatku vykupiteľskej obety, v ktorej Boží syn úplne stráca seba samého, aby seba znova získal od Otca a tak opäť našiel nás, ktorí sme boli spolu s celým stvorením stratení. Zakaždým, keď sa zúčastňujeme na svätej omši, sa nám láska ukrižovaného a zmŕtvychvstalého Krista udeľuje ako jedlo a nápoj, aby sme ho mohli nasledovať na každodennej ceste, v konkrétnej službe bratom.

Nech Najsvätejšia Mária, ktorá nasledovala Ježiša až na kalváriu, aj nás sprevádza a pomáha nám nemať strach z kríža s prebodnutým Ježišom, nie kríža bez Ježiša: kríža s Ježišom, teda z kríža utrpenia pre lásku k Bohu a k bratom, lebo toto utrpenie skrze Kristovu milosť plodí vzkriesenie.

15. augusta

Anjel Pána na slávnosť Nanebovzatia: Mária je vzor pokory a radostnej chvály

Vatikán 15. augusta – Na slávnosť Nanebovzatia Panny Márie sa Svätý Otec spojil s veriacimi na Námestí sv. Petra pri poludňajšej mariánskej modlitbe. V príhovore z okna Apoštolského paláca predstavil Pannu Máriu ako tú, ktorá plná poníženosti prináša svetu najcennejší dar, ktorým je Ježiš, a ktorá chváli Boha naplnená radosťou v chválospeve Magnifikat.

Svätý Otec sa zamyslel nad vysokou hodnotou cnosti poníženosti a prítomných pozval odpovedať si v duchu na otázku: „Ako je to s mojou pokorou?“

Na záver pápež František zveril Panne Márii úzkosti a bolesti národov, ktoré trpia v dôsledku prírodných pohrôm, sociálnych napätí či konfliktov a jej prostredníctvom vyprosoval svetu pokoj a svornosť.

Plné znenie príhovoru pápeža Františka pred modlitbou Anjel Pána

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes, na slávnosť Nanebovzatia Panny Márie, nám evanjelium predstavuje Nazaretskú devu, ktorá sa po prijatí anjelovej zvesti urýchlene vydáva na cestu, aby bola nablízku Alžbete počas posledných mesiacov jej tehotenstva. Pri príchode k nej Mária z jej úst počuje slová, ktoré dali podobu modlitbe „Zdravas, Mária“: «Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života» (Lk 1,42). Naozaj, ten najväčší dar, ktorý Mária prináša Alžbete – a celému svetu – je Ježiš, ktorý už žije v nej; a žije nielen vo viere a v očakávaní, ako u toľkých žien Starej zmluvy: z Panny [Márie] si Ježiš vzal ľudské telo, pre svoje poslanie spásy.

V dome Alžbety a jej manžela Zachariáša, kde predtým vládol smútok z chýbajúcich detí, teraz je tam radosť z prichádzajúceho dieťatka. Z dieťaťa, ktoré sa stane veľkým Jánom Krstiteľom, predchodcom Mesiáša. A keď prichádza Mária, radosť prekypuje a vyráža zo sŕdc, pretože neviditeľná, ale skutočná Ježišova prítomnosť napĺňa zmyslom všetko: život, rodinu, spásu ľudu... Všetko!

Táto plná radosť sa prejavuje Máriiným hlasom v nádhernej modlitbe, ktorú nám uchovalo Lukášovho evanjelium a ktorá sa podľa svojho úvodného slova v latinčine nazýva Magnifikat. Je to spev na chválu Boha, ktorý koná veľké veci cez ponížených ľudí, neznámych pre svet, akou je sama Mária, akým je jej manžel Jozef, a akým je aj miesto, kde žijú, Nazaret.

To sú tie veľké veci, ktoré Boh vykonal cez ponížených ľudí, veľké veci, ktoré Pán koná vo svete cez ponížených, pretože poníženosť je ako prázdno, ktoré necháva priestor Bohu. Ponížený človek je mocný, pretože je pokorný, nie preto, že je silný. A toto je veľkosť poníženého a poníženosti. Chcel by som sa vás opýtať – a aj sám seba – ale neodpovedajme nahlas, každý si odpovedzme v srdci: „Ako je to s mojou pokorou?“

Magnifikat ospevuje Boha milosrdného a verného, ktorý napĺňa svoj plán spásy prostredníctvom maličkých a chudobných, cez tých, ktorí majú vieru v neho, ktorí sa spoliehajú na jeho slovo, tak ako Mária. Hľa, Alžbetino zvolanie: «Blahoslavená si ty, ktorá si uverila» (porov. Lk 1,45). Príchod Ježiša prostredníctvom Márie vytvoril v tom dome nielen ovzdušie radosti a bratského spoločenstva, ale aj ovzdušie viery, ktorá privádza k nádeji, k modlitbe, ku chvále.

Všetko toto by sme si priali, aby sa udialo aj dnes v našich domovoch. Oslavou presvätej Panny Márie Nanebovzatej si žiadame, aby nám ona opäť priniesla do našich rodín, do našich spoločenstiev, ten nesmierny dar, tú jedinečnú milosť, o ktorú musíme vždy prosiť na prvom mieste a ponad všetky iné milostivé dary, ktoré nám tiež môžu ležať na srdci: o ten milostivý dar, ktorým je Ježiš Kristus!

Prinášajúc Ježiša, Mária prináša aj nám novú radosť, plnú významu; prináša nám novú schopnosť prekonať s vierou tie najbolestnejšie a najťažšie momenty, prináša nám schopnosť milosrdenstva, aby sme si vzájomne odpúšťali, chápali sa a podporovali sa navzájom.  

Mária je vzorom čností a viery. Keď ju dnes kontemplujeme v jej nanebovzatí, pri naplnení jej pozemského putovania, ďakujeme jej za to, že nás vždy predchádza na púti života a viery – je prvou učeníčkou. A prosíme ju, aby nás ochraňovala a bola nám oporou, aby sme mohli mať vieru, ktorá je silná, radostná a milosrdná; aby nám pomáhala byť svätými, aby sme sa s ňou stretli jedného dňa v nebi.“

Po týchto slovách sa Svätý Otec spolu s prítomnými pomodlil v latinskom jazyku modlitbu Anjel Pána. Po zvyčajnej prosbe za zosnulých udelil svoje Apoštolské požehnanie. Pred záverečným pozdravom jednotlivých skupín veriacich pápež František pridal prosbu k Panne Márii o sprostredkovanie daru pokoja.

„Milí bratia a sestry, Márii, Kráľovnej pokoja, ktorú dnes kontemplujeme v sláve raja, chcem opätovne zveriť úzkosti a bolesti národov, ktoré v toľkých kútoch sveta trpia v dôsledku prírodných pohrôm, sociálnych napätí alebo konfliktov. Nech naša nebeská Matka všetkým vyprosí útechu a budúcnosť v pokoji a svornosti!“

13. augusta

Anjel Pána so Svätým Otcom: Loďku Cirkvi nezachraňujú kvality ľudí

Vatikán 13. augusta – V druhú augustovú nedeľu, ktorá je liturgicky 19. nedeľou obdobia cez rok, Svätý Otec na poludnie udelil z okna Apoštolského paláca požehnanie veriacim, s ktorými sa ako zvyčajne pomodlil mariánsku modlitbu. V bohatej účasti pútnikov na Námestí sv. Petra, medzi ktorými bolo osobitne cítiť mladých, skupiny skautov či františkánskej mládeže, boli prítomné aj dve desiatky slovenských účastníkov Minoritskej cyklopúte pod vedením pátra Luciána Boguckého.

Pápež František na úvod priblížil odkaz evanjeliovej udalosti o učeníkoch plaviacich sa po mori a o topiacom sa Petrovi, ktorého Ježiš zachraňuje. „Keď sa človek silno nechytí Pánovho slova, väčšiu istotu hľadá v horoskopoch a čítaní z karát, začína sa potápať,“ upozornil Svätý Otec. Pripomenul, že kresťan nie je uchránený od búrok a náročných situácií, a preto je rozhodujúcou oporou viera jednotlivca i celého spoločenstva v Ježišovu prítomnosť a pomoc. Evanjeliový príbeh predstavuje aj obraz Cirkvi ako loďky, ktorej zárukou bezpečnosti nie sú ľudské kvality, ale „viera v Ježiša a v jeho slovo“, dodal pápež František.

Príhovor Svätého Otca pred modlitbou Anjel Pána

Milí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes nám evanjeliová stať (Mt 14,22-33) opisuje udalosť, pri ktorej Ježiš ­– po noci strávenej v modlitbe na brehu Galilejského jazera – mieri rovno k loďke učeníkov, kráčajúc po mori. Loďka sa nachádzala uprostred jazera a ohrozoval ju silný protivietor. Keď učeníci vidia Ježiša ako kráča na vodách, považujú to za mátohou a zachvacuje ich strach. Ježiš ich však upokojuje: „Vzchopte sa! To som ja, nebojte sa!“ (v. 27). Peter mu so svojou typickou prudkosťou hovorí: „Pane, ak si to ty, rozkáž, aby som prišiel k tebe po vode“; a Ježiš naň zavolá: „Poď!“ (v. 28-29). Peter vystúpi z loďky a kráča po vode k Ježišovi; silný vietor ho ale znepokojí, a tak sa začne potápať. Zvolá teda: „Pane, zachráň ma!“; a Ježiš vystrie ruku a uchopí ho (v. 30-31).

Tento evanjeliový príbeh obsahuje bohatú symboliku a dáva nám zamyslieť sa nad našou vierou, tak jednotlivcov, ako aj cirkevného spoločenstva, i nad vierou všetkých nás, ktorí sme dnes tu na Námestí sv. Petra. Má spoločenstvo, toto cirkevné spoločenstvo, vieru? Aká je viera každého z nás a viera nášho spoločenstva? Loďkou je život každého z nás, ale i život Cirkvi; protivietor zas predstavuje ťažkosti a skúšky. Petrovo zvolanie: „Pane, rozkáž, aby som prišiel k tebe!“ a jeho výkrik: „Pane, zachráň ma!“ sa veľmi podobajú našej túžbe cítiť Pánovu prítomnosť, ale aj strachu a úzkosti, ktoré sprevádzajú najťažšie momenty nášho života a života našich spoločenstiev, poznačeného vnútornou krehkosťou i vonkajšími ťažkosťami.

Petrovi v tej chvíli nestačilo Ježišovo spoľahlivé slovo, ktoré bolo akoby natiahnutým lanom, ktorého sa možno prichytiť a tak čeliť zradným a búrlivým vodám. Je to niečo, čo sa môže prihodiť aj nám. Keď sa človek silno nechytí Pánovho slova, väčšiu istotu hľadá v horoskopoch a čítaní z karát, začína sa potápať. Inými slovami, jeho viera nie je veľmi pevná. Dnešné evanjelium nám pripomína, že viera v Pána a v jeho slovo nás nevedie cestou, na ktorej je všetko ľahké a pokojné, a kde sa vyhneme búrkam života. Viera nás uisťuje o Prítomnosti, o Ježišovej prítomnosti, ktorá nás poháňa prekonávať životné búrky; dáva nám istotu, že je tu ruka, ktorá nás uchopí, aby nám pomohla čeliť ťažkostiam a ukázala nám cestu aj v tme. Viera skrátka nie je únikom pred problémami života, ale je oporou pri kráčaní životom a dodáva mu zmysel.

Táto epizóda je nádherným obrazom reality Cirkvi všetkých čias: loďka, ktorá počas dlhej plavby musí vzdorovať aj silným náporom vetra a búrkam, ktoré hrozia, že ju prevrátia. To, čo ju zachraňuje, nie je odvaha či kvality jej ľudí: zárukou proti stroskotaniu je viera v Krista a v jeho slovo. Toto je zárukou: viera v Ježiša a v jeho slovo je zárukou. V loďke sme bezpeční, napriek našej úbohosti a našim slabostiam; predovšetkým vtedy, keď pokľakneme a adorujeme Pána, tak ako učeníci, ktorí sa mu na konci „klaňali a vraveli: «Naozaj si Boží Syn!»“ (v. 33). Je krásne povedať Ježišovi tieto slová: „Naozaj si Boží Syn!“ - Povieme to všetci spoločne? - „Naozaj, ty si Boží Syn!“ [zhromaždenie opakuje].

Nech nám Panna Mária pomáha vytrvať pevne vo viere, aby sme odolávali búrkam života, zostať v loďke Cirkvi, strániac sa pokušenia nastúpiť na zvodné, ale nebezpečné plavidlá ideológií, módnych tendencií a sloganov.

9. augusta

Generálna audiencia pápeža Františka: Ježiš by dal život i za jediného z nás

Vatikán 9. augusta – Hnacou silou nádeje je Božie odpustenie. To bola téma dnešnej katechézy Svätého Otca Františka pri generálnej audiencii. V súvislosti s nedávnymi útokmi proti kresťanským komunitám v Nigérii a v Stredoafrickej republike pápež František vyslovil výzvu, aby nastal koniec „každej formy nenávisti a násilia a neopakovali sa viac hanebné zločiny spáchané na bohoslužobných miestach, kde sa veriaci zhromažďujú na modlitbu“. Spolu s celým zhromaždením sa Svätý Otec modlil za bratov a sestry v Nigérii a Stredoafrickej republike.  

V horúcom počasí, podobne ako minulý týždeň, opäť prichýlila pútnikov klimatizovaná aula Pavla VI. Medzi veriacimi z celého sveta dali o sebe vedieť osobitne skupina klaretínskych misionárok sláviacich v Ríme generálnu kapitulu, ako aj veľká skupina mladých sestier milosrdnej lásky sv. Jany Antidy, rehoľníčok s vincentínskou charizmou, ktoré sa pripravujú na večné sľuby. K duchovnej atmosfére prispel spevácky zbor z Poľska, ktorý zaspieval mariánsku pieseň venovanú Jasnohorskej Čiernej Madone.

Na úvod dnešnej audiencie zaznel úryvok z Lukášovho evanjelia o udalosti odpustenia hriechov pri Ježišovej návšteve v dome farizeja Šimona:

«Potom sa obrátil k žene a Šimonovi povedal: „Vidíš túto ženu? Vošiel som do tvojho domu a nedal si mi vodu na nohy. Ale ona slzami zmáčala moje nohy a svojimi vlasmi ich poutierala. Preto ti hovorím: Odpúšťajú sa jej mnohé hriechy, lebo veľmi miluje. Komu sa menej odpúšťa, menej miluje.“ A jej povedal: „Tvoje hriechy sú odpustené.“ Vtedy tí, čo s ním stolovali, začali si hovoriť: „Ktože je to, že aj hriechy odpúšťa?“ On však povedal žene: „Tvoja viera ťa zachránila. Choď v pokoji!» (Lk 7,44.47-50)

Plné znenie katechézy Svätého Otca

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Počuli sme reakciu hostí u farizeja Šimona: «Ktože je to, že aj hriechy odpúšťa?» (Lk 7,49). Ježiš práve vykonal škandalózny skutok. Jedna žena z mesta, ktorú všetci poznali ako hriešnicu, vošla do Šimonovho domu, kľakla si k Ježišovým nohám a vyliala na ne voňavý olej. Všetci, ktorí tam boli pri stole, šomrali: ak je Ježiš prorok, nemal by akceptovať takéto prejavy, hlavne od ženy ako je táto.

Tieto ženy, nešťastnice, slúžili len na návštevy potajomky – aj zo strany vysoko postavených mužov –, alebo na ukameňovanie. Podľa vtedajšieho myslenia, medzi svätým a hriešnikom, medzi čistým a nečistým, mala byť jednoznačná separácia.

Ale Ježišov postoj je iný. Od začiatku svojho pôsobenia v Galilei sa približuje k malomocným, posadnutým, všetkým chorým a žijúcim na okraji spoločnosti. Takýto spôsob správania nebol vôbec bežný, a to natoľko, že táto sympatia Ježiša voči vylúčeným, „nečistým“, bude jednou z vecí, ktoré najviac znepokoja jeho súčasníkov.

Tam kde nejaký človek trpí, Ježiš sa ho ujíma a preberá utrpenie na seba. Ježiš nekáže, že podmienky trestu sa majú hrdinsky znášať, tak ako to hovorili stoickí filozofi. Ježiš zdieľa ľudskú bolesť, a keď sa s ňou stretáva, z jeho vnútra vychádza ten postoj, ktorý charakterizuje kresťanstvo: milosrdenstvo. Ježiš oproti ľudskej bolesti cíti milosrdenstvo: Ježišovo srdce je milosrdné. Ježiš zažíva súcit. Doslovne: Ježiš cíti chvenie svojich vnútorností.

Koľko krát sa v evanjeliách stretneme s podobnými reakciami. Ježišovo srdce stelesňuje a odhaľuje srdce Boha, ktoré tam, kde nejaký muž či žena trpí, chce jeho uzdravenie, oslobodenie a plnosť života.    

Z tohto dôvodu Ježiš doširoka otvára náruč hriešnikom. Koľkí ľudia ešte aj dnes zotrvávajú v pomýlenom živote, pretože nenachádzajú nikoho, kto by bol ochotný sa na nich pozrieť iným spôsobom, Božími očami, alebo lepšie povedané srdcom Boha, to znamená pozerať na nich s nádejou. Ježiš naopak vidí možnosť zmŕtvychvstania aj u toho, kto urobil mnoho chybných rozhodnutí. Ježiš je vždy tu, s otvoreným srdcom, roztvárajúc to milosrdenstvo, ktoré má v srdci: odpúšťa, objíma, chápe, približuje sa, taký je Ježiš!

Niekedy zabúdame, že u Ježiša nešlo o ľahkú lásku za nízku cenu. Evanjeliá zachytávajú prvé negatívne reakcie voči Ježišovi práve vtedy, keď istému človeku odpustil hriechy (por. Mk 2,1-12). Bol to muž, ktorý trpel dvojnásobne: pretože nemohol kráčať a pretože cítil, že zlyhal.

A Ježiš chápe, že tá druhá bolesť je väčšia od prvej, až do tej miery, že sa ho hneď ujíma s ohlasovaním oslobodenia: «Synu, odpúšťajú sa ti hriechy!» (v. 5). Oslobodzuje ho od toho pocitu skľúčenosti z vlastného zlyhania. A vtedy niektorí zákonníci – to sú tí, čo veria, že oni sú dokonalí: a myslím na mnohých katolíkov, ktorí sa pokladajú za dokonalých a pohŕdajú inými... toto je smutné... – niektorí tam prítomní zákonníci sa pohoršili nad týmito Ježišovými slovami, ktoré im znejú ako rúhanie, keďže len Boh môže odpúšťať hriechy.

My ktorí sme zvyknutí zakusovať odpúšťanie hriechov, niekedy až príliš „lacno“, mali by sme si niekedy spomenúť, čo sme stáli Božiu lásku. Každý z nás stál dosť: život Ježiša! On by ho bol dal aj pre iba jedného z nás.

Ježiš ide na kríž nie preto, že uzdravuje chorých, že káže lásku, že ohlasuje blahoslavenstvá. Boží Syn ide na kríž predovšetkým preto, lebo odpúšťa hriechy, pretože chce úplné, definitívne oslobodenie ľudského srdca. Pretože neakceptuje, že ľudská bytosť strávi celý svoj život s tým nezmazateľným „tetovaním“, s myšlienkou, že nemôže byť prijatá milosrdným srdcom Boha. A s týmito pocitmi Ježiš ide naproti hriešnikom, ktorými sme my všetci.

Takto sa hriešnikom dostáva odpustenie. Nie sú len upokojení na úrovni psychologickej, pretože sú oslobodení od pocitu viny. Ježiš robí oveľa viac: ponúka ľuďom, ktorí zlyhali, nádej nového života. „Ale, Pane ja som handra“ – „Pozeraj dopredu a dám ti nové srdce“. Toto je nádej, ktorú nám dáva Ježiš. Život poznačený láskou.

Mýtnik Matúš sa stáva apoštolom Krista. Matúš, ktorý je zradcom vlasti, zdieračom ľudí. Zachej, skorumpovaný jerišský boháč – ten mal určite titul úplatkára –, mení sa na dobrodinca chudobných. Žena zo Samárie, ktorá mala piatich mužov a teraz žila s ďalším, počuje prísľub „živej vody“, ktorá v nej môže vyvierať natrvalo (Jn 4,14). Takto Ježiš mení srdce, robí tak s nami všetkými.

Osoží nám pomyslieť na to, že Boh si nevybral ako prvý základ na sformovanie svojej Cirkvi ľudí, ktorí nikdy nepochybili. Cirkev je ľud hriešnikov, ktorí zažívajú milosrdenstvo a odpustenie Boha. Peter pochopil viac pravdy o sebe počas spevu kohúta, než pri svojich poryvoch šľachetnosti, ktoré mu vydúvali hruď v pocite nadradenosti nad ostatnými.

Bratia a sestry, všetci sme úbohí hriešnici, odkázaní na Božie milosrdenstvo, ktoré má silu zmeniť nás a dať nám novú nádej, a to každý deň. A robí to! A ľuďom, ktorí pochopili túto základnú pravdu, Boh darúva poslanie najkrajšie na svete, a to lásku k bratom a sestrám, a ohlasovanie milosrdenstva, ktoré on neodopiera nikomu. A toto je naša nádej. Poďme vpred s touto dôverou v odpustenie, v Ježišovu milosrdnú lásku.

6. augusta

Anjel Pána so Svätým Otcom: Cez leto načerpajme nové sily pre telo i dušu

Vatikán 6. augusta – V dnešnú nedeľu, ktorá sa kryje so sviatkom Premenenia Pána, Svätý Otec František v poludňajšom príhovore povzbudil veriacich využiť leto na užší duchovný kontakt s Bohom cez rozjímavú modlitbu nad Svätým písmom. Zaželal všetkým, aby im dovolenkový čas poslúžil na regeneráciu tela i ducha, pričom osobitne pamätal na tých, ktorí si bežnú dovolenku z rôznych dôvodov nemôžu dovoliť.

V biblickom zamyslení pápež František predstavil odkaz udalosti Ježišovho premenenia na hore Tábor ako „posolstvo nádeje“, ktoré pozýva „stretnúť sa s Ježišom, aby sme slúžili bratom“. Všetkých, osobitne trpiacich a prenasledovaných, zveril Svätý Otec do ochrany Božej Matky, ktorú nazval „počúvajúcou Pannou“.

Plné znenie nedeľného príhovoru Svätého Otca pred modlitbou Anjel Pána

Milí bratia a sestry, dobrý deň!

V túto nedeľu slávime liturgický sviatok Premenenia Pána. Dnešná evanjeliová stať rozpráva, ako sa apoštoli Peter, Jakub a Ján stali svedkami tejto neobyčajnej udalosti. Ježiš ich vzal so sebou «a vyviedol ich na vysoký vrch do samoty» (Mt 17,1). Zatiaľ čo sa Ježiš modlil, výraz jeho tváre sa zmenil, žiaril ako slnko a jeho odev zbelel ako svetlo. Vtedy sa zjavili Mojžiš a Eliáš a začali s Ježišom viesť rozhovor. V tomto momente, Peter povedal Ježišovi: «Pane, dobre je nám tu. Ak chceš, urobím tu tri stánky: jeden tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi» (v. 4). Keď Peter ešte hovoril, zahalil ich jasný oblak.

Udalosť Premenenia Pána nám ponúka posolstvo nádeje – takto aj my budeme s Ježišom –: pozýva nás stretnúť sa s Ježišom, aby sme slúžili bratom.

Výstup učeníkov na vrch Tábor nás privádza zamyslieť sa nad dôležitosťou odpútania sa od svetských záležitostí, aby sme sa mohli vydať na cestu hore a kontemplovať Ježiša. Ide o to, aby sme sa v stíšení pripravili na pozorné načúvanie Kristovi, milovanému Synovi Otca, a tým opätovne vyhľadávali okamihy na modlitbu, ktoré umožňujú pokorné a radostné prijatie Božieho slova.

V tomto duchovnom výstupe, v tomto odpútaní sa od svetských záležitostí, sme povolaní znovu objavovať upokojujúce a regenerujúce ticho z meditácie nad Evanjeliom, z čítania Biblie, ktoré privádza k cieľu bohatému na krásu, jas a radosť. Túto vnútornú krásu, túto radosť, ktorú Božie slovo v nás plodí, začneme vnímať, keď sa s Bibliou v ruke ponoríme do ticha.

Z tohto hľadiska je obdobie leta prozreteľnostnou chvíľou na to, aby sme umocnili našu snahu hľadať a stretnúť sa s Pánom. V tomto období sú študenti oslobodení od školských povinností a veľa rodín je na dovolenkách; je dôležité, aby človek mohol v čase dovoleniek a oddychu od každodennej práce načerpať nové sily pre telo i ducha a prehlboval tak svoj duchovný život.

Na konci úžasného zážitku Premenenia, učeníci zostúpili z vrchu (porov. v. 9) a ich oči a srdce boli zo stretnutia s Pánom premenené. Aj my môžeme prejsť tým istým. Vždy živšie objavovanie Ježiša nie je samo osebe koniec, ale privádza nás k „zostupu z vrchu“, aby sme sa – naplnení silou božieho Ducha – odhodlali k novým krokom na ceste opravdivého obrátenia a vytrvalo svedčili o láske ako zákone každodenného života.

Premenení Kristovou prítomnosťou a zápalom jeho Slova budeme konkrétnym znakom Božej oživujúcej lásky pre všetkých našich bratov, zvlášť pre trpiacich, pre všetkých tých, čo sú osamelí a opustení, pre chorých a pre to množstvo mužov a žien v rôznych končinách sveta, ktorí sú ponižovaní nespravodlivosťou, aroganciou moci a násilím.

Počas Premenenia zaznel hlas nebeského Otca: «Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie; počúvajte ho» (v. 5). Pozrime sa na Máriu, počúvajúcu Pannu, ktorá je vždy pripravená prijať a v srdci uchovávať každé slovo božského Syna (porov. Lk 1,51). Kiež nám naša Matka a Matka Božia pomáha naladiť sa na Božie Slovo, aby sa tak Kristus stal svetlom a vodcom celého nášho života.

Zverujeme jej prázdninový čas všetkých, aby bol pohodový a prospešný, no najmä jej zverujeme leto všetkých tých, ktorí si nemôžu užívať čas dovoleniek, nakoľko im v tom bráni vek, zdravotné či pracovné dôvody, ekonomická tieseň alebo iné problémy, aby bolo leto predsa len pre nich časom odpočinku, spríjemneným prítomnosťou priateľov a veselými chvíľami.

23. júla

Pápež František pri Anjel Pána: Čo sa zdalo byť kúkoľom, môže sa stať pšenicou

Vatikán 23. júla – Nedeľňajšie poludnie patrilo na Vatikánskom námestí modlitbe Anjel Pána, po ktorej veriaci prijali požehnanie Svätého Otca. V krátkom zamyslení pápež František rozobral Ježišovo podobenstvo o pšenici a kúkoli. Vysvetlil, že Boh nám svojou múdrosťou „pomáha pochopiť, že dobro a zlo nemožno stotožňovať s istými vymedzenými územiami či určitými ľudskými skupinami“ a nálepkovať ľudí ako dobrých či zlých. „Deliaca čiara medzi dobrom a zlom prechádza srdcom každej osoby“, pripomenul Svätý Otec.

Ježišovo podobenstvo nás chce naučiť trpezlivým „Božím časomieram“ a „Božiemu pohľadu“, vysvetlil ďalej pápež František. Výsledkom toho je podľa jeho slov naplnenie nádeje na obrátenie hriešnika: „Vďaka blahodarnému vplyvu túžobného očakávania sa to, čo bolo alebo sa zdalo byť kúkoľom, môže nakoniec stať dobrou plodinou,“ povedal v dnešnom príhovore z okna Apoštolského paláca pápež František.

Po spoločnej modlitbe Anjel Pána a apoštolskom požehnaní Svätý Otec vyslovil naliehavú výzvu k pokojnému riešeniu súčasných napätí v Jeruzaleme:

„S rozochvením sledujem vážne napätia a násilnosti v týchto dňoch v Jeruzaleme. Cítim potrebu vyjadriť dôraznú výzvu k umiernenosti a dialógu. Pozývam vás pripojiť sa ku mne v modlitbe, aby Pán všetkým vnukol úmysly zmierenia a pokoja.“

Celý príhovor Svätého Otca pred modlitbou Anjel Pána

Milí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnešná evanjeliová stať nám podáva tri podobenstvá, ktorými Ježiš hovorí zástupom o Božom kráľovstve. Pristavím sa pri tom prvom: o dobrej pšenici a kúkoli, ktoré znázorňuje problém zla vo svete a zdôrazňuje Božiu trpezlivosť (porov. Mt 13,24-30.36-43). Koľko trpezlivosti má Boh! Toto môže povedať aj každý z nás: „Koľko trpezlivosti má so mnou Boh!“ Evanjeliový príbeh sa odohráva na roli a má dvoch opačných protagonistov. Na jednej strane majiteľa role, ktorý reprezentuje Boha a rozsieva dobré semeno, na druhej strane nepriateľa, ktorý znázorňuje Satana, a rozsieva burinu.

Postupom času medzi pšenicou rastie aj kúkoľ. A k tomuto majú majiteľ role a jeho sluhovia rozdielne postoje. Sluhovia by chceli zasiahnuť a kúkoľ vytrhať; avšak majiteľ, ktorému záleží predovšetkým na záchrane pšenice, im oponuje slovami: „Nie, lebo pri zbieraní kúkoľa by ste mohli vytrhnúť aj pšenicu“ (v. 29). Týmto obrazom Ježiš hovorí, že dobro a zlo sú natoľko vzájomne prepletené, že je nemožné ich oddeliť, a tak vykoreniť všetko zlo. To môže urobiť iba Boh, a urobí tak pri poslednom súde. So svojimi dvojznačnosťami a zloženým charakterom je prítomná situácia tým poľom slobody, poľom slobody kresťanov, na ktorom sa odohráva náročné konanie rozlišovania medzi dobrom a zlom.

Na tomto poli teda ide o spojenie – vo veľkej dôvere v Boha a jeho prozreteľnosť – dvoch zjavne si odporujúcich prístupov: rozhodnosti a trpezlivosti. Rozhodnosť je vo vôli byť zo všetkých svojich síl dobrou pšenicou – všetci to chceme, zo všetkých síl –, a teda strániť sa zla a jeho lákadiel. Trpezlivosť znamená dať prednosť takej Cirkvi, ktorá je kvasom v ceste a nebojí sa, že si zašpiní ruky pri praní šatstva svojich detí, pred akousi Cirkvou „čistých“, ktorá si nárokuje súdiť prv než nastane čas, kto je v Božom kráľovstve a kto nie.

Pán, ktorý je vtelenou Múdrosťou, nám dnes pomáha pochopiť, že dobro a zlo nemožno stotožňovať s istými vymedzenými územiami či určitými ľudskými skupinami: „Títo sú dobrí, a tamtí zlí“. Hovorí nám, že deliaca čiara medzi dobrom a zlom prechádza srdcom každej osoby, prechádza srdcom každého z nás, čiže: všetci sme hriešnici. Mám chuť požiadať vás: „Kto nie je hriešnik, nech zdvihne ruku“. Nikto! Pretože všetci nimi sme, všetci sme hriešnici.

Ježiš Kristus, svojou smrťou na kríži a svojím zmŕtvychvstaním, nás oslobodil z otroctva hriechu a dáva nám milosť kráčať novým životom; ale spolu s krstom nám dal aj sviatosť zmierenia, lebo vždy potrebujeme odpustenie našich hriechov. Pozerať sa stále a výlučne len na to zlo, ktoré je mimo nás, znamená nechcieť uznať hriech, ktorý je aj v nás.

A ďalej, Ježiš nás učí inému spôsobu, ako hľadieť na pole sveta, ako pozorovať skutočnosť. Sme pozvaní naučiť sa Božím časomieram – ktoré nie sú ako tie naše – a naučiť sa aj Božiemu „pohľadu“: vďaka blahodarnému vplyvu túžobného očakávania sa to, čo bolo alebo sa zdalo byť kúkoľom, môže nakoniec stať dobrou plodinou. Toto je skutočnosť obrátenia. Je to perspektíva nádeje!

Nech nám Panna Mária pomáha vnímať uprostred reality, ktorá nás obklopuje, nie iba to, čo je nečisté a zlé, ale aj to, čo je dobré a krásne; aby sme strhli masku Satanovmu dielu, ale najmä aby sme dôverovali Božiemu pôsobeniu, ktoré zúrodňuje dejiny.

16. júla

Anjel Pána so Svätým Otcom: Zušľachtime si pôdu srdca spoveďou a modlitbou

Vatikán 16. júla – V júli sa verejný program Svätého Otca obmedzuje na nedeľné poludňajšie stretnutia pri modlitbe Anjel Pána, preto viacerí pútnici a návštevníci Ríma využili príležitosť, aby dnes napoludnie na Námestí sv. Petra prijali apoštolské požehnanie. Pápež František sa v krátkej katechéze venoval evanjeliovému podobenstvu o rozsievačovi (Mt 13,1-23). Veriacich povzbudil k zušľachťovaniu pôdy svojho srdca sviatosťou zmierenia a modlitbou, aby sa stala úrodnou pre prijatie Božieho slova.

Svätý Otec pri príležitosti sviatku Panny Márie Karmelskej zablahoželal všetkým karmelitánom: „Chcel by som pozdraviť osobitne sestry a bratov karmelitánov v deň ich sviatku. Prajem im, aby dokázali naďalej s rozhodnosťou kráčať po ceste kontemplácie.“

Na vatikánskom námestí bola prítomná aj veľká skupina veriacich z Venezuely. Obyvateľov krajiny, ktorá už niekoľko mesiacov trpí vážnou politickou a ekonomickou krízou, pápež ubezpečil o svojej modlitbe: „S osobitným pozdravom sa obraciam na venezuelskú katolícku komunitu, v opätovnej modlitbe za vašu krajinu.“

Plné znenie príhovoru Svätého Otca pred modlitbou Anjel Pána

„Milí bratia a sestry, dobrý deň!

Keď sa Ježiš prihováral ľuďom, používal jednoduchý jazyk a poslúžil si aj obrazmi, príkladmi vzatými z každodenného života, aby ho tak mohli všetci ľahko pochopiť. Ľudia ho preto ochotne počúvali a cenili si jeho posolstvo, ktoré im priamo prenikalo do srdca. Nebol to teda ten komplikovaný jazyk, ktorým v tom čase hovorili zákonníci, ktorý sa nedal dobre pochopiť a bol plný rigídnosti, čím ľudí odpudzoval. Ježiš so svojím spôsobom reči umožňoval chápať Božie kráľovstvo; nešlo o zložitú teológiu. Príklad toho nám prináša dnešné evanjelium: podobenstvo o rozsievačovi.

Rozsievačom je Ježiš. Všimnime si, že týmto vyobrazením sa Ježiš predstavuje ako ten, čo sa nenanucuje, ale ponúka; nepriťahuje nás tým, že sa nás zmocňuje, ale tým, že sa nám dáva: rozhadzuje osivo. S trpezlivosťou a štedrosťou rozsieva svoje Slovo, ktoré nie je návnadou či pascou, ale je semienkom, ktoré môže priniesť úrodu. A kedy môže priniesť úrodu? Vtedy, ak ho prijmeme.

Podobenstvo sa teda predovšetkým týka nás: skutočne hovorí viac o pôde než o rozsievačovi. Ježiš ako keby vykonával akýsi „duchovný röntgen“ nášho srdca, ktoré je pôdou, na ktorú padá semienko Slova. Naše srdce, tak ako pôda, môže byť dobré, a vtedy Slovo prináša úrodu, a hojnú. Ale môže byť aj tvrdé, nepreniknuteľné. To sa deje vtedy, keď Slovo počúvame, ale ono sa od nás odráža presne tak ako od cesty: neprenikne dovnútra.

Okrem dobrej pôdy a asfaltovej cesty – ak hodíme semienko na dlažbu, nevyrastie nič – sú tu však ešte dva prechodové druhy pôdy, ktoré v rozličnej miere môžeme mať v sebe. Ježiš hovorí, že prvou takou je skalnatá pôda. Skúsme si to predstaviť: skalnatá pôda je tá, „kde nie je veľa zeme“ (porov. v. 5); semienko vzíde, no nepodarí sa mu zapustiť hlboké korene. Takéto je povrchné srdce, ktoré Pána prijme, chce sa modliť, chce milovať a vydávať svedectvo, ale nevydrží, unaví sa a nikdy už opäť „nenaštartuje“. Je to srdce bez hĺbky, kde majú skaly lenivosti prevahu nad dobrou pôdou; kde je láska nestálou a prchavou. Nuž, kto Pána prijíma len vtedy, keď sa mu to hodí, ten úrodu neprinesie.

A napokon je tu pôda tŕnitá, plná krovín, ktoré zadúšajú dobré rastliny. Čo tieto kríky predstavujú? „Svetské radosti a klam bohatstva“ (v. 22), hovorí Ježiš veľmi jasne. Kríkmi sú neresti, ktoré Bohu uštedrujú údery, zadúšajú jeho prítomnosť v nás: sú to predovšetkým modly svetského bohatstva, život chamtivosti, život pre seba samých, pre bohatstvo a moc. Ak si pestujeme tieto kríky, zadúšajú Boží rast v nás. Každý z nás môže rozpoznať svoje menšie či väčšie kríky, neresti, ktoré prebývajú v jeho srdci; tie viac či menej zakorenené kry, ktoré sa Bohu nepáčia a zabraňujú človeku mať čisté srdce. Treba ich vytrhnúť, inak Slovo neprinesie úrodu, semienko sa nevyvinie.

Drahí bratia a sestry, Ježiš nás dnes pozýva pozrieť sa dovnútra: poďakovať sa za našu dobrú pôdu a pracovať na tých pôdach, ktoré ešte nie sú dobré. Pýtajme sa, či je naše srdce otvorené s vierou prijať semeno Božieho slova. Pýtajme sa, či je tých našich skál lenivosti ešte mnoho a či sú veľké; odhaľujme a pravým menom pomenujme naše kríky nerestí. Nájdime odvahu pustiť sa do náležitého zušľachtenia pôdy, poriadneho zušľachtenia nášho srdca tým, že prinesieme Pánovi vo svätej spovedi a v modlitbe naše skaly a naše kríky. Keď tak urobíme, Ježiš, dobrý rozsievač, rád urobí aj prácu naviac: očistí naše srdce, odstráni skaly a tŕnie, ktoré udúšajú Slovo.

Božia Matka, ktorú si dnes pripomíname titulom Preblahoslavená Panna Mária z hory Karmel, neprekonateľná v prijímaní Božieho slova a v jeho uskutočňovaní (porov. Lk 8,21), nech nám pomáha očisťovať naše srdce a udržiavať si v ňom Pánovu prítomnosť.“

9. júla

Anjel Pána so Svätým Otcom: Poďme k Ježišovi s našou vyčerpanosťou

Vatikán 9. júla – Poďme k Ježišovi s našou vyčerpanosťou, nezostaňme ležať pod ťarchami života. Takto dnes vyzval Svätý Otec veriacich pri poludňajšej modlitbe Anjel Pána. Letnou horúčavou rozpálené Námestie sv. Petra dnes zaplnili spolu s domácimi Talianmi a pútnikmi z iných národov aj pútnici z Poľska, ktorí prišli až do Ríma na bicykloch. Svätý Otec okrem nich osobitne pozdravil aj mládežnícky spevácky zbor z Taiwanu. Na diaľku tiež pozdravil veľkú púť Rádia Mária, ktorá sa dnes konala v Čenstochovej.

V plnom znení prinášame príhovor Svätého Otca Františka pred poludňajšou modlitbou Anjel Pána, v ktorom priblížil odkaz evanjelia 14. nedele obdobia cez rok:

„Milí bratia a sestry, dobrý deň!

V dnešnom Evanjeliu Ježiš hovorí: «Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním» (Mt 11,28). Ježišov výrok nie je vyhradený iba niekomu z jeho priateľov. Nie, obracia sa ním na „všetkých“ tých, čo sú unavení a gniavení životom. Napokon, kto by sa mohol cítiť byť z tohto pozvania vyňatý? Pán pozná, aký ťažký vie byť život. On vie, že srdce vyčerpávajú mnohé veci: sklamania a zranenia z minulosti, bremená, ktoré treba niesť i príkoria, ktoré treba znášať v súčasnosti, neistoty a starosti o budúcnosť.

Zoči-voči tomuto všetkému je prvým Ježišovým slovom pozvanie. Pozvanie pohnúť sa a reagovať: „Poďte“. V situácii nezdarov je chybou zostať nehybne ležať na lopatkách. Zdá sa to samozrejmé, no aké ťažké je reagovať a otvoriť sa! Nie je to ľahké. V tmavých okamihoch príde človeku ako prirodzené, že chce zostať iba sám so sebou a dumať nad tým, aký nespravodlivý je život, akí nevďační sú druhí, aký zlý je svet, a tak ďalej. Všetci to poznáme. Nie raz sme už takúto hroznú situáciu zažili. Avšak keď sa takto uzavrieme do seba, všetko vidíme čierne. Môže to dospieť dokonca až k tomu, že si na smútok zvykneme a on sa v nás udomácni. Takýto smútok nás zráža k zemi, tento smútok je hrozná vec. Ježiš nás naopak chce vytiahnuť z týchto „pohyblivých pieskov“ a preto každému hovorí: „Poď!“ – „Kto?“ – „Ty, ty, aj ty...“. Úniková cesta spočíva vo vzťahu, v tom, že natiahneš ruku a pozdvihneš zrak k tomu, ktorý ťa skutočne miluje.

Vyjsť zo seba samého ale nestačí. Treba vedieť, kam sa treba vydať. Veľa cieľov je totiž klamlivých: sľubujú úľavu a rozptyľujú len na chvíľu, uisťujú o pokoji a obveseľujú, ale potom zanechajú človeka v osamelosti, v akej bol predtým. Sú to iba „ohňostroje“. A tak Ježiš ukazuje, kam má človek ísť: „Poďte ku mne“. Koľkokrát v životných ťažkostiach alebo v situácii, ktorá nám spôsobuje zármutok, skúšame o nich hovoriť s niekým, kto by nás vypočul, s priateľom, s odborníkom... Robiť tak je veľmi dobré. Avšak nezabúdajme na Ježiša! Nezabúdajme sa otvoriť práve jemu a vyrozprávať mu náš život, zveriť mu osoby a situácie. Možno sú v našom živote isté „zóny“, ktoré sme mu ešte nikdy neotvorili a ktoré zostali v tme, lebo ešte nikdy neuzreli Pánovo svetlo. Každý z nás má svoj vlastný príbeh. A ak niekto má nejakú tú tmavú zónu, vyhľadajte Ježiša, choďte za misionárom milosrdenstva, choďte za kňazom, choďte... Choďte teda k Ježišovi a vyrozprávajte mu to. Dnes hovorí každému: „Odvahu, nepoddávaj sa ťažkostiam života, neuzatváraj sa pre strachy a hriechy, ale príď ku mne!“.

Ježiš nás očakáva, očakáva nás neustále; no nie preto, aby čarovne rozriešil naše problémy, ale aby nás v nich urobil silnými. Ježiš nám nesníma životné bremená, ale úzkosť srdca; neberie nám z pliec kríž, ale nesie ho s nami. S ním sa každé bremeno stáva ľahkým (porov. v. 30), lebo on je tá posila, ktorú hľadáme. Keď do života vstúpi Ježiš, prichádza pokoj, ktorý zostáva aj uprostred skúšok, v útrapách. Poďme k Ježišovi, dajme mu svoj čas, stretnime sa s ním každý deň v modlitbe, v dôvernom osobnom dialógu; navyknime si na jeho Slovo, bez strachu objavujme jeho odpustenie, sýťme sa jeho Chlebom života: pocítime, ako sme milovaní, pocítime jeho útechu.

Je to sám Ježiš, čo nás o to takmer nástojčivo žiada. Opakuje to ešte aj na konci dnešného evanjelia: «Učte sa odo mňa [...] a nájdete odpočinok pre svoju dušu» (v. 29). A tak sa učme prichádzať za Ježišom, a zatiaľ čo budeme počas letných mesiacov hľadať trochu odpočinku od toho, čo unavuje telo, nezabudnime nachádzať pravú regeneráciu v Pánovi. Nech nám v tom pomáha Panna Mária, naša Matka, ktorá sa o nás vždy stará, keď sme zmorení a gniavení životom, a sprevádza nás k Ježišovi.“

7. júla

Posolstvo pápeža Františka účastníkom stretnutia G20 v Hamburgu

Vatikán/Nemecko 7. júla – Svätý Otec František zaslal účastníkom stretnutia G20 v Hamburgu svoje posolstvo. V liste adresovanom nemeckej kancelárke Angele Merkelovej ponúka niekoľko podnetov pre uvažovanie nad svetovými problémami. Robí tak najmä v duchu štyroch filozofických princípov, ktoré predstavil vo svojej exhortácii Evangelii gaudium.

„V srdciach a v mysliach vládcov a v každej etape aktualizácie politických opatrení je potrebné dať absolútnu prioritu chudobným, utečencom, trpiacim, vysídleným a vylúčeným, bez ohľadu na národnosť, rasu, vierovyznanie alebo kultúru a odmietnuť vojenské konflikty,“ píše lídrom G20 pápež František.

Spolu s vysvetlením zásady, že „celok je viac než jednotlivé časti“, pripomína aj skutočnosť, že okrem skupiny G 20, ktorá predstavuje len 10% ľudstva, je tu aj ďalších 90% obyvateľov zeme. V tejto súvislosti sa podľa jeho slov ukazuje dôležitosť úlohy OSN a úsilia o multilaterálnosť.

Svojím posolstvom pápež František nadviazal na predchádzajúcu iniciatívu pápeža Benedikta XVI., ktorý sa podobne v roku 2009 obrátil listom na účastníkov G20 v Londýne.

Plné znenie Posolstva pápeža Františka účastníkom G20 v Hamburgu

Jej Excelencii pani Angele Merkelovej, kancelárke Spolkovej republiky Nemecko

V nadväznosti na naše nedávne stretnutie vo Vatikáne a odpovedajúc na Vašu priliehavú žiadosť, túžim sa podeliť s niektorými myšlienkami, ktoré mne i všetkým pastierom Katolíckej cirkvi ležia na srdci vzhľadom na stretnutie G20, na ktorom sa zúčastňujú hlavy štátov a vlád skupiny hlavných ekonomík sveta a najvyšší predstavitelia Európskej únie. Pokračujem tak aj v iniciatíve pápeža Benedikta XVI., ktorú začal v apríli 2009 pri príležitosti stretnutia G20 v Londýne. Môj predchodca podobne napísal Vašej Excelencii aj v roku 2006, pri príležitosti nemeckého predsedníctva v Európskej únii a G8.

Chcem v prvom rade vyjadriť Vám a predstaviteľom, ktorí sa stretnú v Hamburgu moje ocenenie úsilia vynaloženého na zabezpečenie zvládnuteľnosti riadenia (governability) a stabilizácie svetovej ekonomiky, s osobitným zreteľom na finančné trhy, na obchod, na daňové problémy, a všeobecnejšie na to, aby rast svetovej ekonomiky bol inkluzívny a udržateľný (porov. Prehlásenie G20 v Chang-čou, z 5. septembra 2016). Tieto snahy, ako to predpokladá pracovný program stretnutia, sú neoddeliteľné od upriamenia pozornosti na prebiehajúce konflikty a na svetový problém migrácie.

V programovom dokumente môjho pontifikátu adresovanom katolíckym veriacim, v Apoštolskej exhortácii Evangelii gaudium, som navrhol štyri princípy konania pri budovaní bratskej, spravodlivej a mierovej spoločnosti: čas je nadradený priestoru; jednota prevláda nad konfliktom; skutočnosť je dôležitejšia než myšlienka; celok je viac než jednotlivé časti. Je jasné, že tieto línie činnosti patria k dlhovekej múdrosti celého ľudstva, a preto si myslím, že môžu poslúžiť ako príspevok k reflexii na stretnutí v Hamburgu a aj na hodnotenie jeho výsledkov.

Čas je nadradený priestoru. Závažnosť, komplexnosť a vzájomné prepojenie svetových problémov sú také, že neexistujú okamžité a plne uspokojivé riešenia. Žiaľ, migračná dráma, neoddeliteľná od chudoby a zostrená vojnami, je toho dôkazom. Je zato možné dať do pohybu procesy, ktoré budú schopné ponúknuť pokrokové a nie traumatizujúce riešenia a priviesť v relatívne krátkom čase k slobodnému pohybu a k stabilite osôb, čo je výhodné pre všetkých. Predsa však si toto napätie medzi priestorom a časom, medzi limitom a plnosťou, žiada presne opačný pohyb vo svedomí vládcov a mocných. Účinné riešenie nevyhnutne rozložené v čase bude možné len vtedy, ak cieľový zámer procesu je jasne prítomný v jeho plánovaní. V srdciach a v mysliach vládcov a v každej etape aktualizácie politických opatrení je potrebné dať absolútnu prioritu chudobným, utečencom, trpiacim, vysídleným a vylúčeným, bez ohľadu na národnosť, rasu, vierovyznanie alebo kultúru a odmietnuť vojenské konflikty.

Na tomto mieste nemôže chýbať v príhovore k predstaviteľom štátov a vlád krajín G20 a celej svetovej komunite naliehavá výzva vzhľadom na tragickú situáciu v Južnom Sudáne, v panve Čadského jazera, v oblasti Afrického rohu a v Jemene, kde je 30 miliónov ľudí bez jedla a vody potrebnej na prežitie. Postavenie sa k týmto situáciám na zaistenie okamžitej pomoci týmto národom bude znakom serióznosti a úprimnosti nasadenia v strednodobom horizonte reformy svetovej ekonomiky a garanciou jej efektívneho rozvoja.

Jednota prevláda nad konfliktom. História ľudstva, aj dnes, nám predstavuje široký záber aktuálnych a potenciálnych konfliktov. Vojna, jednako nie je nikdy riešením. V tesnej blízkosti storočnice Listu Benedikta XV. predstaviteľom bojujúcich národov, cítim povinnosť žiadať svet ukončiť všetky tieto nezmyselné krviprelievania. Cieľom G20 a iných podobných každoročných stretnutí je vyriešiť v pokoji ekonomické rozdiely a nájsť spoločné finančné a obchodné pravidlá, ktoré umožnia integrálny rozvoj všetkých, aby sa dosiahlo naplnenie Agendy 2030 a Cieľov udržateľného rozvoja (porov. Prehlásenie G20 v Chang-čou z 5. septembra 2016). Toto však nebude možné, ak sa všetky strany nezasadia za celkové zníženie úrovne konfliktov, za zastavenie súčasných pretekov v zbrojení a nezrieknu sa priameho či nepriameho zapájania sa do konfliktov, a rovnako ak sa neakceptuje diskusia čestným a transparentným spôsobom o všetkých názorových rozdieloch. Tragickým protirečením a nezrovnalosťou je na jednej strane zdanlivá jednota vyjadrovaná na spoločných fórach o ekonomických a sociálnych otázkam, a na druhej strane zámerné či pasívne akceptovanie pretrvávania vojenských konfliktov.

Realita je dôležitejšia ako myšlienka. Tragické ideológie prvej polovice 20. storočia boli nahradené novými ideológiami absolútnej autonómie trhu a finančnej špekulácie (poprv. EG 56). Tie zanechávajú boľavú stopu vylúčenia, skartácie a tiež smrti. Avšak v politických a ekonomických úspechoch, ktoré tiež nechýbali v minulom storočí, vždy badať zdravý a múdry pragmatizmus, ktorý sa riadi prvenstvom človeka a úsilím o integrovanie a koordinovanie odlišných a často protichodných skutočností, vychádzajúc z rešpektu voči každému jednotlivému občanovi. V tomto zmysle prosím Boha, aby stretnutie v Hamburgu bolo osvietené príkladom európskych a svetových predstaviteľov, ktorí vždy uprednostňovali dialóg a hľadanie spoločných riešení: Schuman, De Gasperi, Adenauer, Monnet a mnohí ďalší.

Celok je viac než jednotlivé časti. Problémy sa musia riešiť konkrétne a so všetkou potrebnou pozornosťou k ich osobitosti, ale aby riešenia boli trvácne, nemôžu byť bez širšej vízie a musia brať do úvahy dopady na všetky krajiny a všetkých ich obyvateľov, a tiež rešpektovať ich pohľady a názory. Chcem zopakovať varovanie, ktoré adresoval Benedikt XVI. stretnutiu G20 v Londýne v roku 2009. I keď je odôvodnené, že stretnutia G20 sa obmedzujú na limitovaný počet krajín, ktoré reprezentuje 90% svetovej produkcie materiálnych dobier a služieb, táto skutočnosť má viesť prítomných k hlbokej reflexii. Tie štáty a osoby, ktorých hlas má menšiu silu na svetovej politickej scéne, sú presne tí, ktorí najviac trpia škodlivými dôsledkami ekonomických kríz, za ktoré nesú malú či nijakú zodpovednosť. Zároveň táto veľká väčšina, ktorá v ekonomických termínoch reprezentuje len 10% z celku, je tou časťou ľudstva, ktorá má najväčší potenciál prispievať k rozvoju všetkých. Preto je na mieste stále poukazovať na OSN, na programy a pridružené agentúry a regionálne organizácie, rešpektovať a ctiť si medzinárodné zmluvy a naďalej podporovať multilaterálnosť, aby riešenia boli skutočne univerzálnymi a trvácnymi, v prospech všetkých (porov. Benedikt XVI., List p. Gordonovi Brownovi, 30. marca 2009).

Chcel som ponúknuť tieto úvahy ako príspevok k práci G20, dôverujúc v ducha zodpovednej solidarity, ktorý vedie všetkých prítomných. Zvolávam preto požehnanie Boha na stretnutie v Hamburgu a na všetky snahy medzinárodného spoločenstva na sformovanie novej éry rozvoja, ktorý bude inovatívny, vzájomne prepojený, udržateľný, rešpektujúci životné prostredie a zahŕňajúci všetky národy a všetkých jednotlivcov (porov. Prehlásenie G20 v Chang-čou).

2. júla

Anjel Pána so Svätým Otcom: Pre učeníka je Ježiš vždy na prvom mieste

Vatikán 2. júla – Svätý Otec František sa v nedeľu napoludnie prihovoril veriacim zhromaždeným na Námestí sv. Petra na modlitbou Anjel Pána. V krátkej katechéze im z okna Apoštolského paláca ponúkol výklad Ježišových slov o prioritách, ktoré sa vyžadujú od učeníka - misionára. Predniesol tiež výzvu na pokojné riešenie politickej a ekonomickej krízy vo Venezuele.

Svätý Otec pripomenul, že vzťah s Ježišom musí u učeníka zaujímať prvé miesto. „Čím viac je Ježiš stredom učeníkovho srdca a života, tým viac z tohto učeníka presvitá Ježišova prítomnosť,“ povedal Svätý Otec. Prvoradá otázka určená každému kresťanovi je preto podľa pápežových slov nasledovná: „Stretávaš sa s Ježišom?“

Plné znenie príhovoru Svätého Otca pred modlitbou Anjel Pána

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnešná liturgia nám prináša posledné výroky prejavu o misijnom poslaní v 10. kapitole Matúšovho evanjelia (porov. 10,37-42). Ježiš nimi poučuje dvanástich apoštolov v okamihu, keď ich po prvýkrát vysiela na misiu do dedín Galiley a Judey. Ježiš v tejto záverečnej časti zdôrazňuje dva aspekty, ktoré sú podstatné pre život učeníka-misionára. Tým prvým je, že učeníkovo puto s Ježišom je silnejšie ako akékoľvek iné puto. Druhým aspektom je, že misionár neprináša seba samého, ale Ježiša, a skrze neho lásku nebeského Otca. Uvedené dva aspekty navzájom súvisia, pretože čím viac je Ježiš stredom učeníkovho srdca a života, tým viac z tohto učeníka „presvitá“ Ježišova prítomnosť. Oba aspekty idú ruka v ruke.

Ježiš hovorí: «Kto miluje otca alebo matku viac ako mňa, nie je ma hoden...» (v. 37). Otcovská láska, nežnosť matky, vrúcne priateľstvo medzi bratmi a sestrami, to všetko je veľmi dobré a oprávnené, nemôže to mať ale prednosť pred Kristom. Nie preto, že by Kristus chcel, aby sme nemali srdce, či aby sme boli nevďační, práve naopak. Byť učeníkom si vyžaduje mať v prvom rade vzťah s majstrom.

U akéhokoľvek učeníka - či už je to laik, laička, kňaz, biskup - ide o tento prednostný vzťah. Azda prvá otázka, ktorú by sme mali klásť kresťanovi, je táto: „Stretávaš sa s Ježišom? Prosíš Ježiša?“ - Vzťah. Mohla by sa tu takmer parafrázovať Kniha Genezis: Preto muž opustí svojho otca i svoju matku a prilipne k Ježišovi Kristovi a budú jedným telom (porov. Gn 2,24).

Kto sa nechá pritiahnuť k Pánovi Ježišovi týmto putom lásky a života, stane sa jeho reprezentantom, jeho „vyslancom“, najmä čo sa týka spôsobu bytia, spôsobu života. A to až do tej miery, že sám Ježiš, keď vysiela učeníkov na misiu, hovorí im: «Kto vás prijíma, mňa prijíma. A kto prijíma mňa, prijíma toho, ktorý ma poslal» (Mt 10,40).

Potrebné je, aby ľud mohol vnímať, že pre tohto učeníka je Ježiš skutočne „Pán“, že je skutočne stredom jeho života, že je pre neho všetkým. Nezáleží na tom, či má potom učeník - tak ako každá ľudská bytosť - aj svoje limity a či schybí, len aby mal dostatok pokory si to priznať. Dôležité je, aby učeník nemal dvojtvárne srdce. To je nebezpečné.

„Som kresťan, som Ježišov učeník, som kňaz, biskup“ - a pritom mám dvojtvárne srdce? Nie, takto to nejde. Učeník nesmie mať srdce dvojtvárne, ale jednoduché a jednoliate; srdce, ktoré nesedí na dvoch stoličkách, ale je úprimné samo k sebe i k ostatným. Dvojtvárnosť nie je kresťanská. Preto Ježiš prosí Otca, aby učeníci neprepadli duchu tohto sveta. Buď si s Ježišom, s jeho duchom, alebo si s duchom tohto sveta.

Skúsenosť nás kňazov nás učí jednu veľmi peknú, veľmi dôležitú vec: je to práve táto pohostinnosť voči svätému veriacemu Božiemu ľudu, je to práve ten «pohár studenej vody» (v. 42) o ktorom dnes hovorí Pán v Evanjeliu, podaný s vrúcnou vierou, ktorý ti pomáha byť dobrým kňazom! Aj v misii je prítomná istá vzájomná reciprocita: ak všetko zanecháš kvôli Ježišovi, ľudia v tebe rozpoznávajú Pána; ale súčasne ti pomáhajú, aby si sa dennodenne obracal k nemu, obnovoval sa a očisťoval z kompromisov a aby si prekonával pokušenia. Čím bližšie je totiž kňaz k Božiemu ľudu, tým bližšie sa bude cítiť k Ježišovi; a čím bližšie je kňaz k Ježišovi, tým bližšie sa bude cítiť k Božiemu ľudu.

Panna Mária osobne zažila, čo to znamená milovať Ježiša v nadobudnutí odstupu od seba samej, dajúc tak rodinným vzťahom nový zmysel na základe viery v neho. Nech nám svojím materským príhovorom pomáha byť slobodnými a radostnými misionármi Evanjelia.“

Po udelení požehnania pripojil pápež František výzvu na pokojné riešenie politickej a ekonomickej krízy vo Venezuele, sprevádzanej nepokojmi a protestmi, ktoré si už vyžiadali viacero desiatok obetí. Svätý Otec predniesol nasledujúcu výzvu:

„Drahí bratia a sestry, 5. júla si Venezuela pripomenie sviatok nezávislosti. Uisťujem o svojej modlitbe za túto drahú krajinu a vyjadrujem svoju blízkosť rodinám, ktoré prišli o svojich synov pri pouličných manifestáciách. Vyzývam, aby sa urobil koniec násiliu a našlo sa pokojné a demokratické riešenie krízy. Nech Naša Pani z Coromoto oroduje za Venezuelu!“

Po týchto slovách sa pápež František spolu s celým námestím pomodlil „Zdravas Mária“.

29. júna

Homília Svätého Otca na slávnosť sv. Petra a Pavla: Vyznanie, prenasledovanie, modlitba

Vatikán 29. júna – V plnom znení prinášame homíliu Svätého Otca Františka pri liturgickej slávnosti sv. Petra a Pavla, ktorej predsedal 29. júna o 9.30 na Vatikánskom námestí a počas ktorej odovzdal páliá novým arcibiskupom metropolitom.

Dnešná liturgia nám ponúka tri slová, ktoré sú zásadne dôležité pre život apoštola: vyznanie, prenasledovanie, modlitba.

Vyznanie, to je to Petrovo v evanjeliu, keď sa Pánova otázka zo všeobecnej mení na konkrétnu. Ježiš sa totiž najprv opýtal: «Za koho pokladajú ľudia Syna človeka?» (Mt 16,13). Z tejto „ankety“ vychádza z viacerých strán najavo, že ľud považuje Ježiša za proroka. A tak Majster kladie učeníkom otázku, ktorá je naozaj rozhodujúca: «A za koho ma pokladáte vy?» (v. 15). V tejto chvíli odpovie iba Peter: «Ty si Mesiáš, Syn živého Boha» (v. 16). Hľa, vyznanie: uznať v Ježišovi očakávaného Mesiáša, živého Boha, Pána vlastného života.

Túto životne dôležitú otázku Ježiš dnes adresuje nám, všetkým nám, osobitne nám duchovným pastierom. Je to rozhodujúca otázka, pred ktorou neplatia odpovede podľa okolností, pretože v hre je život: a životná otázka si žiada životnú odpoveď. Pretože málo osoží poznať články viery, ak nevyznávame Ježiša ako Pána nášho vlastného života. Dnes sa nám pozerá do očí a pýta sa: „Kým som pre teba?“ Akoby povedal: „Som ešte Pánom tvojho života, nasmerovaním tvojho srdca, dôvodom tvojej nádeje, tvojou neochvejnou dôverou?“ So sv. Petrom dnes aj my obnovme našu životnú voľbu ako učeníci a apoštoli; prejdime nanovo od prvej Ježišovej otázky k tej druhej, aby sme k nemu patrili nielen slovami, ale skutkami a životom.

Spytujme sa, či sme salónnymi kresťanmi, ktorí vedú pletky o tom, ako sa uberajú veci v Cirkvi a vo svete, alebo sme kráčajúcimi apoštolmi, ktorí vyznávajú Ježiša životom, pretože ho majú v srdci. Kto vyznáva Ježiša, vie, že sa od neho nežiada len vyjadrovať názory, ale dať život; vie, že nemôže veriť vlažným spôsobom, ale je povolaný, aby „horel“ láskou; vie, že v živote sa nemôže nechať voľne unášať alebo si hovieť v blahobyte, ale musí vziať na seba riziko vyjdením na hlbinu, každodenným darovaním seba samého. Kto vyznáva Ježiša, je ako Peter a Pavol: nasleduje ho až do konca; nie len do istej miery, ale až do konca; a nasleduje ho jeho cestou, nie našimi cestami. Jeho cesta je cesta nového života, radosti a vzkriesenia, cesta, ktorá prechádza aj cez kríž a prenasledovania.

A tu je druhé slovo: prenasledovania. Nie iba Peter a Pavol dali krv pre Krista, ale celé spoločenstvo bolo v začiatkoch prenasledované, ako nám to pripomenula kniha Skutkov apoštolov (porov. 12,1). Aj dnes v rôznych častiach sveta, neraz v atmosfére mlčania – neraz mlčania spoluviny – sú mnohí kresťania odsúvaní na okraj, očierňovaní, diskriminovaní, sú terčom násilia, a to aj vražedného, často bez patričného zasadenia sa tých, ktorí by mohli presadiť rešpektovanie ich svätosvätých práv.

Chcel by som zdôrazniť predovšetkým to, čo hovorí apoštol Pavol, prv než má - ako to píše - «vyliať svoju krv na obetu» (2 Tim 4,6). Pre neho žiť bol Kristus (porov. Flp 1,21), a to Kristus ukrižovaný (porov. 1 Kor 2,1), ktorý za neho dal svoj život (porov. Gal 2,20). Takto, ako verný učeník, Pavol nasledoval Majstra obetujúc aj on svoj život. Bez kríža nie je Kristus, ale bez kríža nie je ani kresťan. Je to totiž «vlastné kresťanskej cnosti, že nielen koná dobro, ale vie aj znášať zlá» (Augustín, Disc. 46,13), tak ako Ježiš. Znášať zlo nie je iba mať trpezlivosť a odhodlane ísť ďalej. Znášať znamená napodobňovať Ježiša: niesť bremeno, niesť ho na pleciach pre Neho a pre druhých. Je to akceptovanie kríža, napredujúc s dôverou, že nie sme sami: ukrižovaný a vzkriesený Pán je s nami. Takto s Pavlom môžeme povedať, že «zo všetkých strán nás sužujú, ale nie sme stiesnení; sme bezradní, ale nepoddávame sa; prenasledujú nás, ale nie sme opustení» (2 Kor 4,8-9).

Znášať znamená vedieť víťaziť s Ježišom, na Ježišov spôsob, nie na spôsob sveta. Hľa, prečo sa Pavol – ako sme si to vypočuli – považuje za víťaza, ktorý má prijať víťazný veniec (porov. 2 Tim 4,8) a píše: «Dobrý boj som bojoval, beh som dokončil, vieru som zachoval» (v. 7). Jediným správaním v jeho dobrom boji bolo žiť pre: nie pre seba samého, ale pre Ježiša a pre iných. Žil „bežiac“, čiže bez toho, aby sa šetril, naopak, zodierajúc sa. O jednej veci hovorí, že si ju zachoval: nie zdravie, ale vieru, čiže vyznanie Krista. Z lásky k nemu prežíval skúšky, ponižovania a utrpenia, ktoré sa nikdy nemajú vyhľadávať, ale majú sa prijímať. A takto sa v tajomstve bolesti obetovanej z lásky, v tomto mystériu, ktoré toľkí prenasledovaní, chudobní a chorí bratia stelesňujú aj dnes, skvie spásonosná sila Ježišovho kríža.

Tretím slovom je modlitba. Život apoštola, ktorý vyviera z vyznania a ústi do obety, každý deň plynie v modlitbe. Modlitba je neodmysliteľnou vodou, ktorá živý nádej a dáva rásť dôvere. Modlitba nám pomáha cítiť sa milovaní a umožňuje nám milovať. Pomáha nám kráčať vpred v temných chvíľach, pretože zapaľuje Božie svetlo. V Cirkvi je to práve modlitba, ktorá nás všetkých podopiera a pomáha nám prekonávať skúšky. Vidíme to aj v prvom čítaní: «Petra teda strážili vo väzení. Ale cirkev sa bez prestania modlila k Bohu za neho» (Sk 12,5). Cirkev, ktorá sa modlí, chráni Pán a vždy ju aj sprevádza. Modliť sa znamená zveriť mu cestu, aby sa o ňu staral. Modlitba je silou, ktorá nás spája a podopiera, je to liek proti izolácii a sebestačnosti, ktoré vedú k duchovnej smrti. Pretože ak sa nemodlíme, Duch života neveje a bez modlitby sa neotvárajú vnútorné väzenia, ktorých sme väzňami.

Nech nám svätí apoštoli vyprosia, aby sme mali srdce rovnaké ako oni, unavené a zmierené modlitbou. Unavené, pretože žiada, klope a prihovára sa, naplnené mnohými osobami a situáciami; ale zároveň aj zmierené, pretože, keď sa modlíme, Duch prináša útechu a silu. V Cirkvi je veľmi naliehavé mať učiteľov modlitby, ale na prvom mieste byť mužmi a ženami modlitby, ktorí žijú modlitbu!

Pán zasahuje, keď sa modlíme, on, ktorý je verný láske, ktorú sme mu vyznali a stojí pri nás počas skúšok. On sprevádzal cestu apoštolov a bude sprevádzať aj vás, drahí bratia kardináli, ktorí ste sa tu zišli v láske apoštolov, čo vyznali vieru krvou. Bude nablízku aj vám, drahí bratia arcibiskupi, ktorí ste dostali pálium a budete utvrdení v žití pre stádo, napodobňujúc Dobrého Pastiera, ktorý vás podporuje a nesie na svojich pleciach. Sám Pán, ktorý túži vidieť zhromaždené celé jeho stádo, nech požehnáva a ochraňuje aj Ekumenického patriarchu, drahého brata Bartolomeja, a delegáciu ktorú sem poslal na znak apoštolského spoločenstva.

Noví kardináli navštívili emeritného pápeža Benedikta XVI.

Vatikán 29. júna – Piati noví kardináli, ktorých včera kreoval v Bazilike sv. Petra vo Vatikáne Svätý Otec František, prijali požehnanie do novej služby aj z rúk emeritného pápeža Benedikta XVI.

Na záver konzistória nastúpili spolu so Svätým Otcom do auta a odobrali sa do kláštora Mater Ecclesiae vo Vatikánskych záhradách, kde emeritný pápež býva. Ten sa s nimi zvítal vo viacerých jazykoch. S laoským kardinálom, ktorý sa Josephovi Ratzingerovi predstavil ako prvý, hovoril po francúzsky, rovnako ako s kardinálom z Mali. S prelátmi zo Španielska a Salvádoru zase hovoril v španielčine.

Benedikt XVI. svoj krátky príhovor zakončil slovami: „Pán nakoniec víťazí. Ďakujem vám všetkým.“ Ešte pred odchodom spolu s pápežom Františkom udelili pätici apoštolské požehnanie a na záver si urobili spoločnú fotografiu.

Po stretnutí s emeritným pápežom Benediktom XVI. zamierili piati noví kardináli do Auly Pavla VI., kde ich už čakali gratulácie veriacich. Arcibiskupa Štokholmu kardinála Andersa Arborelia prišlo zo Švédska povzbudil približne 450 ľudí. Početná skupina pútnikov čakala aj na arcibiskupa Bamaka v Mali kardinála Jeana Zerbu a pomocného biskupa arcidiecézy San Salvador kardinála Gregoria Rosu Cháveza.

Najväčšia skupina veriacich, medzi ktorými nechýbali mnohí kňazi a osoby zasväteného života, prišla zo Španielska. Na gratuláciu a stisk ruky s novým kardinálom Juanom Josém Omellom si museli počkať v rade. Naopak apoštolského vikára z Paksé kardinála Louis-Marie Linga Mangkhanekhouna, ktorý pochádza z komunistického Laosu, rodáci mohli sprevádzať v modlitbách len na diaľku.

28. júna

Pápež František kreoval kardinálov z Mali, Španielska, Švédska, Laosu a Salvádoru

Vatikán 28. júna - Na dnešnom riadnom verejnom konzistóriu Svätý Otec František kreoval piatich nových kardinálov: 73-ročného arcibiskupa Bamaka v Mali Jeana Zerbu, 71-ročného arcibiskupa Barcelony Juana Josého Omellu, 67-ročného štokholmského biskupa Andersa Arborelia z rehole bosých karmelitánov, 73-ročného apoštolského vikára v laoskom Paksé Louis-Marie Linga Mangkhanekhouna a 74-ročného pomocného biskupa arcidiecézy San Salvador Gregoria Rosu Cháveza.

Slávenie konzistória sa začalo v Bazilike sv. Petra o 16. hodine úvodnou modlitbou Svätého Otca a čítaním z Markovho evanjelia (Mk 10,32-45). V príhovore pápež František novým kardinálom pripomenul ich poslanie, ktoré ich úzko spája s Kristom: „Ježiš ‚ide pred vami‘ a žiada vás, aby ste ho rozhodne nasledovali na jeho ceste. Volá vás, aby ste hľadeli na realitu, aby ste sa nenechali rozptýliť inými záujmami, inými perspektívami.“

Vidieť realitu znamená podľa pápeža Františka hľadieť očami Ježiša: „Realita je kríž, je to hriech sveta, ktorý prišiel vziať na seba a vykoreniť ho zo zeme mužov a žien. Realita sú nevinní, ktorí trpia a zomierajú kvôli vojnám a terorizmu; sú to podoby otroctva, ktoré neprestávajú popierať dôstojnosť ani v dobe ľudských práv; realita je tá o utečeneckých táboroch, ktoré sa často podobajú viac na peklo, než na očistec; realita je systematické skartovanie všetkého, čo už viac neslúži, vrátane ľudí.“

Ježiš Kristus nepovoláva kardinálov, aby boli „kniežatami“, ale naopak aby slúžili spolu s ním, dodal na záver pápež František:

„Volá vás slúžiť tak ako on a spolu s ním. Slúžiť Otcovi a bratom. Volá vás, aby ste s rovnakým postojom ako on čelili hriechu sveta a jeho dôsledkom pre dnešné ľudstvo.“

Po príhovore Svätého Otca nasledoval obrad kreovania nových kardinálov pozostávajúci najprv z ich vyznania viery a prísahy vernosti Svätému Otcovi a jeho nástupcom. Potom už každému z kardinálov z Mali, Španielska, Švédska, Laosu a Salvádoru pápež František udelil insígnie vo forme pokrývky hlavy a prsteňa, spolu s listinou (bulou), ktorou sa im prideľuje titulárny kostol alebo diakonia. S každým z nových kardinálov si Svätý Otec vymenil znak pokoja.

Aktuálna štatistika Kardinálskeho kolégia

Po dnešnom konzistóriu sa kardinálsky zbor rozrástol na 225 členov, z ktorých 121 má právo zúčastniť sa na konkláve ako voliči. Pokiaľ ide o zastúpenie kontinentov medzi kardinálmi-voličmi, stále vedie Európa s počtom 53, na druhom mieste je Amerika s počtom 34 (Severná Amerika 17, Južná Amerika 12 a Stredná Amerika 5). O tretie miesto sa delia Afrika a Ázia, ktoré majú po 15 kardinálov. Oceánia je zastúpená štyrmi kardinálmi vo veku pod 80 rokov.

Na Slávnosť sv. Petra a Pavla zajtra 29. júna budú piati noví kardináli koncelebrovať s pápežom Františkom na Vatikánskom námestí pri svätej omši o 9.30. Spolu s ostatnými členmi kardinálskeho kolégia bude prítomných 36 nových arcibiskupov metropolitov, ktorí prednesú slávnostnú prísahu a Svätý Otec požehná páliá ako insígnie ich hodnosti v duchovnej službe.

Noví arcibiskupi pochádzajú zo všetkých kontinentov. Piati sú z Brazílie, po troch z Poľska a USA, dvaja z Filipín. Po jednom sú zastúpení metropoliti z Alžírska, Čadu, Sudánu, Kamerunu, Kene, Konga, Mozambiku, ďalej z Kanady, Kuby, Dominikánskej republiky, Venezuely, Argentíny a Čile, z Indie, Bangladéša, Vietnamu, z Indonézie, Malajzie a Francúzskej Polynézie. Z Európy je okrem Poľska zastúpené Albánsko, Francúzsko a Taliansko.

Plné znenie príhovoru Svätého Otca

«Ježiš išiel pred nimi». Toto je obraz, ktorý nám predstavuje evanjelium, ktoré sme si vypočuli (Mk 10,32-45) a ktorý vytvára pozadie aj pre akt, ktorý práve vykonávame: konzistórium na kreovanie nových kardinálov.

Ježiš kráča odhodlane smerom k Jeruzalemu. Veľmi dobre vie, čo ho čaká a viackrát o tom hovoril svojim učeníkom. Avšak medzi Ježišovým srdcom a srdcom učeníkov je vzdialenosť, ktorú dokáže preklenúť jedine Duch Svätý. Ježiš to vie; práve preto má s nimi trpezlivosť, hovorí k nim s úprimnosťou a predovšetkým ich predchádza, kráča pred nimi.

Samotní učeníci sú počas cesty rozptyľovaní záujmami, ktoré neladia s Ježišovým „riadením“, s jeho vôľou, ktorá je jedno s vôľou Otca. Napríklad – ako sme to počuli – dvaja bratia Jakub a Ján uvažujú, aké by bolo krásne sedieť po pravici a ľavici kráľa Izraela (porov. v. 37). Nedokážu vidieť realitu! Myslia si, že vidia, ale nevidia; že vedia, avšak nevedia; že rozumejú lepšie než ostatní, avšak nechápu...

Realita je v skutočnosti úplne odlišná, je to tá, ktorú si uvedomuje Ježiš a ktorá vedie jeho kroky. Realita je kríž, je to hriech sveta, ktorý prišiel vziať na seba a vykoreniť ho zo zeme mužov a žien. Realita sú nevinní, ktorí trpia a zomierajú kvôli vojnám a terorizmu; sú to podoby otroctva, ktoré neprestávajú popierať dôstojnosť ani v dobe ľudských práv; realita je tá o utečeneckých táboroch, ktoré sa často podobajú viac na peklo, než na očistec; realita je systematické skartovanie všetkého, čo už viac neslúži, vrátane ľudí.

To je to, čo vidí Ježiš, zatiaľ čo kráča smerom k Jeruzalemu. Počas svojho verejného života ukázal Otcovu nehu, uzdravujúc všetkých tých, ktorí boli pod mocou Zlého (porov. Sk 10,38). Teraz vie, že nastal čas ísť do hĺbky, vytrhnúť koreň zla a z toho dôvodu ide odhodlane smerom na kríž.

Aj my, bratia a sestry, kráčame s Ježišom na tejto ceste. Predovšetkým sa obraciam na vás, drahí noví kardináli. Ježiš „ide pred vami“ a žiada vás, aby ste ho rozhodne nasledovali na jeho ceste. Volá vás, aby ste hľadeli na realitu, aby ste sa nenechali rozptýliť inými záujmami, inými perspektívami.

On vás nepovolal, aby ste sa stali „kniežatami“ Cirkvi, aby ste „sedeli po jeho pravici a jeho ľavici“. Volá vás slúžiť tak ako on a spolu s ním. Slúžiť Otcovi a bratom. Volá vás, aby ste s rovnakým postojom ako on čelili hriechu sveta a jeho dôsledkom pre dnešné ľudstvo. Nasledujúc ho, aj vy kráčajte pred svätým Božím ľudom, majúc pohľad upretý na kríž a na Pánovo vzkriesenie.  

A tak na orodovanie Panenskej Matky vzývajme s vierou Ducha Svätého, aby preklenul každú vzdialenosť medzi našimi srdcami a srdcom Krista, a aby sa celý náš život stal službou Bohu a bratom.“

Posledná audiencia pred júlovou prestávkou: Mučeníctvo je svedectvo lásky

Vatikán 28. júna – Pri poslednej generálnej audiencii pred júlovou mesačnou prestávkou sa Svätý Otec František v katechéze zameral na rozmer mučeníctva v kresťanskom živote. Mučeníctvo dal do súvisu s témou nádeje, ktorej sa systematicky venuje v posledných mesiacoch.

Mučeníctvo je sprievodným znakom Ježišovho štýlu, ktorý sa vždy stavia na opačnú stranu než zlo, nenávisť a lož. Samotné mučeníctvo však podľa pápežových slov nie je najvyšším ideálom kresťanského života, lebo ešte vyššie nad ním stojí láska, čiže láska k Bohu a k blížnemu. Kresťanské mučeníctvo teda nemá ani najmenšiu súvislosť s fenoménom samovražedných atentátnikov, poznamenal Svätý Otec.

Generálna audiencia sa odohrávala na Námestí sv. Petra a jej úvod tvorilo čítanie z 10. kapitoly Matúšovho evanjelia.

«Hľa, posielam vás ako ovce medzi vlkov. Buďte teda opatrní ako hady a jednoduchí ako holubice. Chráňte sa ľudí, lebo vás vydajú súdom, budú vás bičovať vo svojich synagógach. Brat vydá na smrť brata a otec dieťa. Deti povstanú proti rodičom a pripravia ich o život. Všetci vás budú nenávidieť pre moje meno. Ale kto vytrvá do konca, bude spasený» (Mt 10,16-17.21-22).

Plné znenie katechézy Svätého Otca

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes sa budeme zamýšľať nad kresťanskou nádejou ako silou mučeníkov. Keď v evanjeliu Ježiš vysiela učeníkov na misiu, nebalamúti ich vidinami jednoduchého úspechu; naopak jasne ich upozorňuje, že ohlasovanie Božieho kráľovstva v sebe vždy zahŕňa istú opozíciu. A používa aj jeden extrémny výraz: «Všetci vás budú nenávidieť – budete nenávidení ­pre moje meno» (Mt 10,22).

Kresťania milujú, avšak nie vždy sú milovaní. Ježiš nám hneď od počiatku predostiera túto skutočnosť: či už v silnejšej alebo slabšej miere, vyznanie viery sa odohráva v nepriateľskej atmosfére.

Kresťania sú teda mužmi a ženami „idúcimi proti prúdu“. Je to normálne: pretože svet je poznačený hriechom, čo sa prejavuje rozličnými formami egoizmu a nespravodlivosti.

Ten, kto nasleduje Krista, kráča opačným smerom. Nie kvôli duchu hašterivosti, ale kvôli vernosti logike Božieho kráľovstva, ktorá je logikou nádeje a uplatňuje sa v životnom štýle založenom na Ježišových usmerneniach.

A prvým usmernením je chudoba. Keď Ježiš vysiela svojich učeníkov na misiu, zdá sa, že sa stará viac o to, aby ich „zobliekol“, než aby ich „zaodel“! Naozaj, veď kresťan, ktorý nie je pokorný a chudobný, odpútaný od bohatstva a moci a predovšetkým odpútaný od seba samého, sa Ježišovi nepodobá.

Kresťan putuje po svojej ceste na tomto svete s tým, čo je na cestu nevyhnutné, avšak so srdcom plným lásky. Skutočnou porážkou pre neho či pre ňu je upadnúť do pokušenia pomsty a násilia, odpovedajúc na zlo prostredníctvom zla.

Ježiš nám hovorí: «posielam vás ako ovce medzi vlkov» (Mt 10,16). Čiže bez ostrých čeľustí, bez pazúrov a bez zbraní. Kresťan skôr bude musieť byť obozretný, ba niekedy aj chytrý: toto sú cnosti akceptované evanjeliovou logikou. Avšak nikdy nie násilie. Na porazenie zla sa neslobodno uchýliť k rovnakým metódam zla.

Jedinou silou kresťana je Evanjelium. V časoch ťažkostí treba veriť, že Ježiš stojí pred nami a neprestáva sprevádzať svojich učeníkov. Prenasledovanie nie je v rozpore s Evanjeliom, ale je jeho súčasťou: ak prenasledovali nášho Učiteľa, ako môžeme dúfať, že budeme ušetrení boja? Avšak uprostred víchrice kresťan nesmie strácať nádej, mysliac si, že je opustený.

Ježiš svojich učeníkov uisťuje hovoriac: «Vy však máte aj všetky vlasy na hlave spočítané» (Mt 10,30). Akoby povedal, že žiadne z utrpení človeka, ani len to nejnebadanejšie a najskrytejšie, nie je Božím očiam neviditeľné.

Boh vidí a istotne ochraňuje; a daruje svoje oslobodenie. Veď uprostred nás je Niekto, kto je mocnejší než zlo, mocnejší než mafie, než temné intrigy toho, kto ťaží z kože zúfalých, kto spupne gniavi druhých... Je tu niekto, kto vždy počuje hlas Ábelovej krvi volajúcej zo zeme.

Kresťania teda musia byť vždy na tej „druhej osi“ sveta; tej, ktorú si volí Boh: byť nie prenasledovateľmi, ale prenasledovanými; nie arogantnými, ale pokornými; nie predavačmi ilúzií, ale podriadenými pravde; nie podvodníkmi, ale čestnými ľuďmi.

Táto vernosť až na smrť Ježišovmu štýlu, ktorý je štýlom nádeje, bola prvými kresťanmi nazvaná jedným krásnym menom: „mučeníctvo“, čo znamená „svedectvo“. Mali mnoho iných ďalších možností, ktoré im ponúkal slovník: mohlo sa to nazývať hrdinstvom, sebazrieknutím, či sebaobetou. Prvotní kresťania to však nazvali menom, ktoré nesie vôňu učeníctva.

Mučeníci nežijú pre seba, nebojujú pre to, aby potvrdili svoje vlastné myšlienky, a prijímajú nutnosť smrti jedine pre vernosť Evanjeliu. Mučeníctvo nie je ani najvyšším ideálom kresťanského života, lebo ešte vyššie nad ním stojí láska, čiže láska k Bohu a k blížnemu.

Výborne o tom hovorí apoštol Pavol v hymne na lásku, čiže lásku k Bohu a k blížnemu. Vyjadruje to skvele: «A keby som rozdal celý svoj majetok ako almužnu a keby som obetoval svoje telo, aby som bol slávny, a lásky by som nemal, nič by mi to neosožilo» (1 Kor 13,3).

Kresťanom sa protiví myšlienka, že by samovražední atentátnici mohli byť nazývaní „mučeníkmi“: ich skon nemá v sebe nič také, čo by sa mohlo čo i len približovať postoju Božích detí.

Neraz, keď čítame príbehy mnohých mučeníkov včerajška a dneška – ktorí sú početnejšími než mučeníci prvotných čias –, zostávame v úžase pred pevnosťou, s ktorou čelili skúške. Táto pevnosť je znamením veľkej nádeje, ktorá ich držala: nádej istá si toho, že nikto a nič ich nemôže odlúčiť od Božej lásky, ktorá nám bola darovaná v Ježišovi Kristovi (porov. Rim 8,38-39).

Nech nám Boh vždy daruje silu byť jeho svedkami. Nech nám dá prežívať kresťanskú nádej predovšetkým v skrytom mučeníctve plnenia si našich každodenných povinností dobre a s láskou. Ďakujem.

Pápež talianskym odborom: Chráňte najslabších pracovníkov, myslite na mladých

Vatikán 28. júna – Pápež František vyzval podniky a spoločnosti, aby na pracovisko prijali viac mladých ľudí tvrdiac, že je „hlúpe a krátkozraké“ nútiť ľudí pracovať do vysokého veku. Urobil tak na stretnutí so zástupcami a členmi Konfederácie talianskych odborov (Confederazione italiana sindacati lavoratori), ktorých prijal ešte pred generálnou audienciou v Aule Pavla VI. Tí sa v týchto dňoch zúčastňujú v Ríme na národnom kongrese s názvom „Za človeka, za prácu“.

„Keď sú mladí mimo svet práce, podnikom chýba energia, entuziazmus, inovácie, radosť zo života, ktoré sú vzácnymi spoločnými dobrami, čo zlepšujú ekonomický život i verejné šťastie.“

Okrem nedostatku pracovných miest pre mladých kritizoval Svätý Otec nedostatok času pre rodinu, „zlaté“ dôchodky či platovú nerovnosť medzi mužmi a ženami. Talianske odbory varoval pred rizikom nasledovania príkladu inštitúcií a mocných, ktoré by mali naopak kritizovať.

Naopak podľa pápežových slov odbory majú „prorockú úlohu, ktorá spočíva v ochrane najslabších pracovníkov, vrátane cudzincov a tých, ktorí sú bez náležitých práv vyradení z pracovného trhu a tým z demokracie“.

27. júna

Pápež František kardinálom v Ríme: Vstaňme, zdvihnime oči a dúfajme

Vatikán 27. júna – Pápež František dnes pri príležitosti 25. výročia svojej biskupskej vysviacky predsedal spolu s kardinálmi prítomnými v Ríme slávnostnú omšu v Paulínskej kaplnke vo Vatikáne. Na rannej liturgii sa zúčastnil aj emeritný prefekt Kongregácie pre evanjelizáciu národov kardinál Jozef Tomko.

Svätý Otec kardinálov, z ktorých väčšina je v pokročilom veku, povzbudil, aby sa stali „starými otcami, ktorí majú sny“ a tak mladým pomohli v ich poslaní prorokovať. Vo svojej homílii sa zameral na tri imperatívy, s ktorými sa Boh obrátil na Abraháma na začiatku knihy Genezis: „Vstaň! Zdvihni oči! Dúfaj!“

Plné znenie homílie pápeža Františka pri príležitosti 25. výročia biskupskej vysviacky

V prvom čítaní sme počuli, ako pokračuje dialóg medzi Bohom a Abramom, ten dialóg, ktorý sa začal s oným «Odíď. Odíď z tvojej krajiny...» (porov. Gn 12,1). A v pokračovaní v tomto dialógu nachádzame tri imperatívy: «Vstaň!», «Zdvihni oči!», «Dúfaj!». Tri rozkazy, ktoré naznačujú cestu, ktorú musí Abram prejsť a tiež spôsob, akým tak má urobiť, vnútorný postoj: vstaň, zdvihni oči, dúfaj.

«Vstaň!». Vstaň, kráčaj, nezostaň stáť na mieste. Máš úlohu, máš misiu a musíš ju splniť kráčajúc. Nesmieš ostať sedieť: vstaň, kráčaj. A Abram začal kráčať. Vždy na ceste. A symbolom tohto kráčania je stan. Kniha Genezis hovorí, že Abram chodieval so stanom, a keď zastal, postavil stan. Kým tu bol tento imperatív «Vstaň!», Abram nikdy pre seba nepostavil dom. Postavil iba oltár: to bola jediná vec, aby mohol uctievať toho, kto mu nariadil, aby vstal, aby bol na ceste so stanom. «Vstaň!»

«Zdvihni oči!». Druhý imperatív. «Zdvihni oči a z miesta, na ktorom si, pozri na sever a na juh, na východ a na západ» (Gn 13,14). Zdvihni oči. Zdvihni oči k horizontu, nestavaj múry. Vždy zdvihni oči a choď tak vpred. A mystikou [spiritualitou] horizontu je to, že čím ďalej kráčame vpred, horizont sa vzďaľuje stále viac. Treba pohľad upriamiť, upriamiť ho vpred, kráčajúc, avšak smerom k horizontu.

Tretím imperatívnom je «Dúfaj!». V knihe Genezis máme tento pekný rozhovor [medzi Abramom a Bohom]: «[Pane,] dal si mi toho toľko, avšak dedičom bude tento domáci sluha» – «Dedič vyjde z tvojho lona, narodí sa z teba. Dúfaj!» (porov. Gn 15,3-4). A toto povedal človeku, ktorý nemohol mať potomstvo pre vysoký vek ako aj pre neplodnosť svojej ženy. Vyjde z «teba» a tvojho potomstva – z teba – bude «ako prachu zeme. Ak teda niekto dokáže spočítať prach zeme, bude môcť spočítať aj tvoje potomstvo» (Gn 13,16). A trochu ďalej [Boh Abramovi hovorí]: «Pozri na nebo a spočítaj hviezdy, ak môžeš! Také bude tvoje potomstvo». A Abram uveril a Pán mu to započítal za spravodlivosť (porov. Gn 15,5-6). V Abramovej viere sa začína tá spravodlivosť, ktorú apoštol Pavol posunie ešte ďalej vo vysvetlení ospravodlivenia. «Vstaň! Zdvihni oči! – horizont, žiadne múry, len horizont – Dúfaj!». Nádej je bez múrov, je to len horizont.

Nuž, keď bol Abram povolaný, bol viac menej v našom veku: chystal sa do dôchodku; do dôchodku, aby si oddýchol... Začal v tom veku. Starší muž, s váhou staroby, tej staroby, ktorá prináša bolesti, choroby... Avšak ty [– povedal mu Pán], akoby bol mladík: «Vstaň, choď!». Akoby bol nejaký skaut: «Choď! Zdvihni oči a dúfaj».

A toto Božie slovo platí aj pre nás, ktorí sme viac menej vo veku Abrama – sú tu aj mladší, no väčšina z nás je v tom veku; a práve nám Pán dnes hovorí to isté: «Vstaň, zdvihni oči, dúfaj!». Hovorí nám, že nenastal čas uzatvárať svoj život, nemáme ukončovať náš príbeh, sumarizovať naše dejiny. Pán nám hovorí, že náš príbeh je stále otvorený; je otvorený až do konca, je otvorený pre poslanie. A s týmito troma rozkazmi nám naznačuje našu misiu: «Vstaň! Zdvihni oči! Dúfaj!»

Niekto, kto nám nepraje, o nás môže povedať, že sme „gerontokracia“ [vláda starcov] Cirkvi. Je to posmešok. Nerozumie tomu, čo hovorí. My nie sme starci: sme starí otcovia. Sme starí otcovia. A ak toto nepocítime, musíme si prosiť o milosť to cítiť. Starí otcovia, na ktorých hľadia naši vnuci. Starí otcovia, ktorí im musia dať zmysel života, vďaka našej vlastnej skúsenosti. Starí otcovia, ktorí nie sú uzavretí do melanchólie z našej minulosti, ale otvorení k tomuto dávaniu. A tak pre nás toto «Vstaň, zdvihni oči, dúfaj!» sa volá «snívať». Sme starými otcami, ktorí sú povolaní snívať a odovzdať náš sen dnešnej mládeži. Oni ho potrebujú, lebo z našich snov môžu načerpať silu prorokovať a pokračovať v plnení ich poslania.

Prichádza mi na um pasáž z Lukášovho evanjelia (2,21-38) o Simeonovi a Anne. Dvaja starí rodičia, avšak koľkú schopnosť snívať mali títo dvaja! A celý tento sen vyrozprávali sv. Jozefovi, Panne Márii, ľuďom... A Anna to išla rozniesť na všetky strany: «Je to on! Je to on!» a rozpovedať sen svojho života.

A to je to, čo dnes Pán od nás žiada: aby sme boli starými otcami, aby sme odovzdali mladým vitalitu, lebo oni to od nás čakajú; aby sme sa neuzavreli, ale dali zo seba to najlepšie: oni očakávajú od nás našu skúsenosť, naše pozitívne sny, aby mohli prorokovať a pracovať.

Prosím Pána za nás všetkých, aby nám dal túto milosť. A tiež za tých, ktorí sa ešte nestali starými otcami: hľa tu predseda biskupov Brazílie je ešte mladík, ale ten čas príde! Teda milosť byť starými otcami, milosť snívať a odovzdať tento sen našim mladým. Potrebujú to.    

[Slová pápeža Františka na záver svätej omše ešte pred požehnaním]

Chcel by som sa poďakovať vám všetkým za slová, s ktorými sa na mňa obrátil kardinál Sodano, dekan [Kardinálskeho zboru] spolu s novým prodekanom, ktorý je vedľa neho – gratulujem [k voľbe]! Chcem sa poďakovať za túto spoločnú modlitbu pri tomto výročí, prosiac o odpustenie za moje hriechy a o vytrvalosť vo viere, v nádeji, v láske. Veľmi vám ďakujem za túto bratskú spoločnosť a prosím Pána, aby vás požehnal a sprevádzal na ceste služby Cirkvi. Veľká vďaka.

26. júna

Ranná homília pápeža Františka: Kresťan sa zrieka, kráča za prísľubom a žehná

Vatikán 26. júna – Nepotrebujeme ani horoskopy ani veštcov na spoznávanie budúcnosti. Skutočný kresťan nie je ten, ktorý zapustí korene a zostane stáť na jednom mieste, ale ten, ktorý dôveruje Bohu a nechá sa viesť cestou otvorenou na Pánove prekvapenia. Tak znela hlavná myšlienka dnešnej homílie pápeža Františka, ktorú predniesol počas poslednej rannej omše v Dome sv. Marty pred letnými prázdninami.

Tri dimenzie životného štýlu kresťana: zrieknutie sa, prísľub a požehnanie

Svätý Otec sa pri svojej úvahe nechal inšpirovať prvým čítaním z knihy Genezis (Gn 12,1-9) a zamyslel sa nad postavou Abraháma, v ktorom sa „štýl kresťanského života, štýl nás ako ľudu“ podľa jeho slov zakladal na troch dimenziách. Sú nimi „zrieknutie sa“, „prísľub“ a „požehnanie“. Pán, pripomenul pápež, vyzval Abraháma, aby opustil svoju krajinu, svoju vlasť, dom svojho otca:

„Byť kresťanom vždy so sebou prináša rozmer zrieknutia sa, ktoré nachádza svoju plnosť v Ježišovom obnažení na kríži. Vždy je tu to «odíď», «zanechaj», aby si urobil prvý krok: ,Zanechaj to a odíď z tvojej krajiny, od tvojich príbuzných, z domu tvojho otca’. Ak si trošku zaspomíname, uvidíme, že v evanjeliách má povolanie učeníkov formu «odíď», «zanechaj» a «poď». Rovnako u prorokov, však? Pomyslime na Elizea obrábajúceho pôdu: ,Nechaj to tak a poď!’ – [a on odpovedal:] ,Dovoľ mi aspoň rozlúčiť sa s rodičmi.’ – ,Choď teda, ale vráť sa.’ ,Zanechaj a poď.’“

Kresťan je stále na ceste, smerom k Pánovým prisľúbeniam

Kresťania musia mať túto „schopnosť“ zrieknuť sa, inak nie sú „autentickými kresťanmi“, tak ako nimi nie sú tí, ktorí sa nenechajú „obnažiť a ukrižovať s Kristom“. Abrahám „na základe viery poslúchol“ a odišiel do krajiny, ktorú mal „dostať do dedičstva“, ale bez toho, aby poznal presné miesto určenia:    

„Kresťan nemá horoskop, aby videl budúcnosť; nejde k veštcovi, ktorý má krištáľovú guľu, nepotrebuje, aby mu čítal z ruky... Nie, nie. On síce nevie, kam ide, ale nechá sa viesť. A to je prvá dimenzia nášho kresťanského života: zrieknutie sa. Ale prečo je tu toto zrieknutie? Pre nejakú nehybnú askézu? Nie. Preto, aby kráčal za prísľubom. A to je druhá [dimenzia]. Sme mužmi a ženami, ktorí kráčajú smerom k prisľúbeniu, k stretnutiu, smerom k niečomu – ku krajine, hovorí [Boh] Abrahámovi – ktorú máme dostať do dedičstva.“

Buďme otvorení pre Božie prekvapenia

Božie slovo, všimol si ďalej Svätý Otec, hovorí o tom, že Abrahám si nepostavil dom, ale „rozložil si stan“, aby naznačil, že „je na ceste a dôveruje Bohu“. Ďalej postavil oltár, aby „mohol uctievať Pána“. A takto „pokračoval v ceste“, bol „vždy na ceste“:

„Táto cesta sa začína každý deň od rána; ako cesta odovzdania sa Pánovi, cesta otvorená na Pánove prekvapenia: neraz sú dobré, inokedy nepríjemné – pomyslime na chorobu, na smrť. Avšak je to cesta otvorená, lebo ja viem, že ty ma privedieš na bezpečné miesto, do krajiny, ktorú si pre mňa pripravil. Teda, človek na ceste, človek, ktorý žije v stane, duchovnom stane. Keď sa naša duša príliš usadí, príliš sa usídli, vtedy stráca tento rozmer kráčania za prisľúbením. A namiesto toho, aby k prisľúbeniu kráčal, prenáša si ho a vlastní ho. A toto nie je v poriadku, toto nie je vlastné kresťanstvu.“

Žehnať znamená „hovoriť dobre o Bohu a o druhých“

Na počiatku tejto našej kresťanskej rodiny, dodal na záver pápež František, vyniká ďalšia charakteristika, a tou je požehnanie. To znamená, že kresťan je muž alebo žena, čo „žehná“, čiže „hovorí dobre o Bohu a hovorí dobre o druhých“ a čo „sa nechá požehnať od Boha a od druhých“, aby kráčal vpred. Toto je schéma „nášho kresťanského života“, lebo všetci, takisto laici, musíme „žehnať druhým, hovoriť dobre o iných a hovoriť dobre Bohu o druhých“.

Častokrát sme navyknutí na to, vysvetlil Svätý Otec, že „nehovoríme dobre“ o blížnom, že sa nám „jazyk pohybuje trochu roztopašne“, namiesto toho, aby sme sa riadili Božím prikázaním, ktoré Boh zveril „nášmu otcovi“ Abrahámovi, ako „syntézu života: Je to prikázanie kráčať, nechajúc sa „obnažiť“ Pánom, spoliehajúc sa na jeho prísľuby, aby sme boli bezúhonní. Kresťanský život je v konečnom dôsledku „tak jednoduchý“, zakončil svoju dnešnú rannú homíliu pápež František.

Anjel Pána so Svätým Otcom: Nebojte sa tých, ktorí zabíjajú telo

Vatikán 25. júna – Pápež František sa dnes na poludnie stretol s veriacimi pri modlitbe Anjel Pána. Vo svojom zamyslení nad odkazom liturgických textov 12. cezročnej nedele zdôraznil Ježišovu výzvu učeníkom, aby sa nebáli prenasledovania pre Evanjelium. Vysvetlil, že sa žiada nielen odvážne vzdorovať fyzickému prenasledovaniu, ale aj skrytým formám odporu a boja proti Evanjeliu.

Medzi pútnikmi na Námestí sv. Petra dnes viali najmä ukrajinské zástavy. Okolo 6000 gréckokatolíckych veriacich z Ukrajiny a Bieloruska prišlo dnes sláviť do Baziliky sv. Petra 150. výročie kanonizácie sv. Jozafáta. Svätý Otec osobitne pozdravil biskupov a kňazov Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi a vyprosoval od Pána „odvahu kresťanského svedectva a dar pokoja pre drahú ukrajinskú zem“.

Pápež František pripomenul aj dnešnú slávnosť blahorečenia biskupa Teofila Matulionisa v hlavnom meste Litvy Vilniuse. Litovský mučeník zomrel v roku 1962 takmer 90-ročný, po celoživotnom znášaní prenasledovania pre vieru. „Vzdajme Bohu chválu za tohto neoblomného obrancu Cirkvi a ľudskej dôstojnosti,“ vyzval prítomných pápež František.

Svoju blízkosť s uistením o modlitbe za mŕtvych a zranených vyjadril Svätý Otec obyvateľom Číny v súvislosti so živelnou pohromou v dedine Xinmo, ktorú včera zasiahol pôdny zosuv.

Plné znenie katechézy Svätého Otca

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V dnešnom Evanjeliu (porov. Mt 10,26-33) Pán Ježiš po tom, ako svojich učeníkov povolal a vyslal na misiu, poučuje ich a pripravuje čeliť skúškam a prenasledovaniam, na ktoré nutne narazia. Ísť na misiu, to nie je robiť turistiku, a Ježiš ich varuje: „Stretnete sa s prenasledovaním“.

Vyzýva ich týmito slovami: „Nebojte sa ich teda. Lebo nič nie je skryté, čo by sa neodhalilo [...]. Čo vám hovorím vo tme, hovorte na svetle [...]. Nebojte sa tých, čo zabíjajú telo, ale dušu zabiť nemôžu“ (v. 26-28). Môžu zabiť len telo, ale nemajú moc zabiť dušu. Týchto sa nebojte.

Vyslanie zo strany Ježiša učeníkom negarantuje úspech, podobne ako im ani nezabezpečuje ochranu pred zlyhaniami či utrpením. Musia teda rátať tak s možnosťou odmietnutia, ako i s prípadným prenasledovaním. Toto trochu desí, ale je to pravda.

Učeník je pozvaný pripodobniť svoj život Kristovi, ktorý bol prenasledovaný ľuďmi, poznal odmietnutie, opustenosť a smrť na kríži. Kresťanské poslanie, ktoré by sa nieslo v znamení nerušeného pokoja, neexistuje. Neexistuje kresťanská misia v zmysle nerušenosti.

Ťažkosti a útrapy sú súčasťou evanjelizácie a my sme povolaní, aby sme v nich nachádzali príležitosť na overenie autentickosti našej viery a nášho vzťahu s Ježišom. Ťažkosti máme pokladať za možnosť byť ešte väčšmi misionármi a rásť v dôvere voči Bohu, nášmu Otcovi, že neopúšťa svoje deti v čase búrky.

V ťažkostiach pri vydávaní kresťanského svedectva vo svete nie sme nikdy Otcom zabudnutí, ale vždy máme na pomoci jeho pozornú starostlivosť. Preto v dnešnom evanjeliu Ježiš až tri razy uisťuje svojich učeníkov slovami: „Nebojte sa!“.

I v dnešných časoch, bratia a sestry, je prenasledovanie kresťanov prítomné. My sa modlíme za našich bratov a sestry, ktorí sú prenasledovaní a chválime Boha, pretože navzdory tomu naďalej pokračujú vo vydávaní svedectva s odvahou a vernosťou svojej viere.

Ich príklad nech nám pomáha, aby sme neváhali svojimi postojmi vyznávať Krista, odvážne vydávajúc o ňom svedectvo v každodenných situáciách, a to i za okolností zdanlivo pokojných. Formou skúšky totiž môžu byť aj situácie bez nepriateľstva či útrap.

Pán nás vysiela i dnes nielen ako „ovce medzi vlkov“, ale tiež ako svoje strážne majáky medzi ľudí, ktorí sa nechcú zobudiť zo svetskej letargie, ktorá ignoruje slová evanjeliovej Pravdy a vytvára si vlastné, pominuteľné pravdy. A keď prídeme do takýchto prostredí alebo keď v nich žijeme a keď tam vyslovíme slová Evanjelia, vyvolá to nevôľu a budú na nás krivo pozerať.

Avšak v tomto všetkom nám Pán naďalej hovorí tak ako vo svojom čase hovorieval učeníkom: „Nebojte sa!“ A nezabúdajme na toto slovo: vždy, keď sme v nejakých protivenstvách, v nejakom prenasledovaní, keď na nás dolieha nejaké utrpenie, počúvajme v srdci Ježišov hlas: „Nemajte strach! Neboj sa, len vpred, ja som s tebou!“

Nebojte sa toho, kto sa vám vysmieva a zle s vami zaobchádza; nebojte sa toho, kto vás ignoruje alebo toho, kto vám do tváre prejavuje úctu, ale za vaším chrbtom brojí proti Evanjeliu. Veľa je takých, čo sa na nás usmievajú, ale za chrbtom broja proti Evanjeliu. Všetci ich poznáme.

Ježiš nás nenechá samých, lebo sme mu vzácni. Neponechá nás osamotených, pretože každý z nás je mu vzácny, a on nás sprevádza.  

Panna Mária, vzor pokorného a odvážneho pridŕžania sa Božieho slova, nech nám pomáha pochopiť, že vo vydávaní svedectva viery sa nerátajú úspechy, ale vernosť. Vernosť Kristovi, keď si za akýchkoľvek, i tých najproblematickejších okolností uvedomujeme ten neoceniteľný dar, že sme jeho učeníkmi - misionármi.

23. júna

Ranná homília pápeža Františka na sviatok Najsvätejšieho Srdca Ježišovho

Vatikán 23. júna – Aby sme mohli počuť Pánov hlas, musíme sa stať maličkými. Pápež František to povedal vo svojej homílii, ktorú dnes na sviatok Najsvätejšieho Srdca Ježišovho predniesol pri slávení v Dome sv. Marty. Svätý Otec vysvetlil, že Pán „sa zamiešal medzi nás na ceste života“ a dal nám „svojho Syna a život svojho Syna z lásky k nám“.

Podnet k svojej úvahe našiel Svätý Otec v dnešnom prvom čítaní z knihy Deuteronómium (Dt 7,6-11). Mojžiš hovorí Izraelitom, že Boh si ich vyvolil, aby boli jeho ľudom medzi ostatnými národmi. Boh nám podľa pápežových slov „dal v Ježišovom srdci milosť oslavovať s radosťou veľké tajomstvá našej spásy, jeho lásku voči nám“.

Boh si vyvolil nás a nie my sme si vyvolili Boha

V kázni poukázal na dve kľúčové slovách, ktorými sú vyvoliť a malosť. Čo sa týka prvého výrazu, nie my sme si vybrali Boha, vysvetlil Svätý Otec, ale je to Boh, ktorý zo seba urobil „väzňa nás“ všetkých:  

„Pripojil sa k nášmu životu, nemôže sa už oddeliť. Hral naplno! A v tomto postoji ostane verný. Boli sme vyvolení pre lásku a toto je naša identita. ,Ja som si vybral toto náboženstvo, vybral som si...’. Nie, nie! To nie ty si si vybral. Je to on, ktorý si vybral teba, povolal ťa a pripojil sa k tebe. A toto je naša viera. Ak v to neveríme, nepochopili sme, čo znamená Kristovo posolstvo, nepochopili sme Evanjelium.“

Ak chceme počuť hlas Pána, musíme sa stať maličkými

Druhé slovo – malosť – pripomína, ako Mojžiš vysvetlil, že Pán si vyvolil izraelský národ, lebo bol „najmenším zo všetkých národov“, pripomenul Svätý Otec a pokračoval vo svojej homílii nasledovne:

„Zamiloval sa do našej malosti a pre ňu si nás zvolil. Volí si maličkých. Nie veľkých, ale malých. Zjavuje sa maličkým: ,Skryl si tieto veci pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým’ (Lk 10,21). Zjavuje sa maličkým. Ak chceš pochopiť niečo z Ježišovho tajomstva, zníž sa, staň sa maličkým. Uznaj, že si ničím.

A nielen že si vyberá a zjavuje sa maličkým, ale tiež maličkých volá: ,Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním’ (Mt 11,28). Vy, čo ste tí najmenší – pre utrpenia, pre únavu – on si volí maličkých, zjavuje sa maličkým a povoláva ich. [Znamená to snáď, že] veľkých nepovoláva? Jeho srdce je otvorené, avšak veľkí nie sú schopní [jeho] hlas počuť, lebo sú plní seba samých. Aby sme mohli počuť Pánov hlas, musíme sa stať maličkými.“

Prebodnuté Kristovo srdce ako pozvanie ísť k podstate viery

Keď sa staneme maličkými, pochopíme tajomstvo Kristovho srdca, ktoré nie je, pripomenul pápež František, ako „niektorí hovoria“ len akýmsi „svätým obrázkom“ na uctievanie. Prebodnuté Kristovo srdce je „srdce zjavenia, srdce našej viery, lebo on sa stal maličkým, zvolil si túto cestu“.

Je to cesta pokory a poníženia sa „až na smrť“ na kríži. Je to „krok k maličkosti, aby sa mohla zjaviť Božia sláva,“ dodal Svätý Otec a pokračoval: z prebodnutého Kristovho boku „vyšla krv a voda“ a „toto je Kristovo tajomstvo“ dnešnej slávnosti „Srdca, ktoré miluje, ktoré robí rozhodnutie, ktoré je verné“ a ktoré „si s nami vytvára puto, zjavuje sa maličkým, povoláva maličkých a robí sa maličkým“.

A tak, ako ďalej zdôraznil pápež František, ide tu o podstatu viery. Viera nie je len nejakým formálnym súhlasom s tým, že „Ježiš je Boh“, ale preniknutím do tajomstva Ježiša Krista, ktoré vyjadruje jeho Srdce:

„Toto je to tajomstvo. Toto je to zjavenie, toto je Božia sláva. Vernosť v urobení rozhodnutia, v pripútaní sa, v osobnom prihlásení sa k maličkým: stať sa maličkým, uponížiť sa. Otázka viery je jadrom nášho života: môžeme byť veľmi čnostní, ale s nijakou alebo len malou vierou. Musíme začať odtiaľto, od tajomstva Ježiša Krista, ktorý nás zachránil svojou vernosťou.“

Svätý Otec František zakončil dnešnú rannú homíliu modlitbou, aby nám Pán udelil milosť oslavovať v Srdci Ježiša Krista „veľké činy, veľké diela spásy, veľké diela vykúpenia“.

22. júna

Ranná homília: Duchovný pastier je horlivý, rozpozná zlo a vie ho odsúdiť

Vatikán 22. júna – Duchovný pastier musí byť horlivý a musí tiež vedieť rozlišovať a odsúdiť zlo. Týmito slovami sa v dnešnej homílii pápež František prihovoril veriacim v Dome sv. Marty, kde slúžil omšu v ranných hodinách. Svätý Otec sa zastavil pri postave apoštola Pavla a nadviazal na príklad talianskeho kňaza Lorenza Milaniho, ktorého hrob v toskánskej dedinke Barbiana navštívil pred dvoma dňami pri 50. výročí jeho smrti.

Dobrý pastier dá svoj život za svoje ovce

Pápež František sa nechal vo svojej kázni inšpirovať čítaním z Druhého listu sv. Pavla, aby tak hovoril o charakteristikách dobrého duchovného pastiera (2 Kor 11,1-11). Práve v apoštolovi Pavlovi nachádza Svätý Otec postavu „skutočného pastiera“, ktorý neopúšťa svoje ovce, akoby to urobil „nájomník“.

Jeho prvou charakteristikou je teda „zapálenosť“, a to „až do tej miery, že povie svojim ľuďom, svojmu ľudu: ,Cítim voči vám božskú žiarlivosť’“. Duchovný pastier sa preto stáva akoby „bláznom“ pre svoj ľud. „A toto,“ pokračoval vo svojej homílii pápež František, „je tá črta, ktorú nazývame apoštolský zápal: nemožno byť skutočným pastierom bez tohto vnútorného ohňa“.

Vie rozlišovať a chráni sa zvodov Zlého

Druhou charakteristikou dobrého pastiera je teda „byť človekom, ktorý vie rozlišovať“:

„On vie, že v živote existuje zvádzanie. Otec lži je zvodca. Pastier nie. Pastier miluje. Naopak had, otec lži, závistlivec, je zvodcom. Je to zvodca, ktorý sa snaží [ľudí] odviesť od vernosti, a preto tá Pavlova ‚božská žiarlivosť‘ bola snahou priviesť ľud k jedinému ženíchovi, udržať ho verným jeho ženíchovi. V dejinách spásy, v Písme nachádzame mnohokrát vzdialenie sa od Boha, neveru Pánovi, idolatriu, akoby na spôsob manželskej nevery.“

Nie je naivný, vie odsúdiť zlo

Druhou charakteristikou je, „aby vedel rozlišovať: rozlišovať, kde sa nachádzajú nebezpečenstvá a kde sú milosti... kde je skutočná cesta“. Toto, vysvetlil Svätý Otec František, „znamená, že vždy sprevádza ovce: v dobrých chvíľach a tiež v ťažkých chvíľach, v momentoch zvádzania, s trpezlivosťou ich privádza do ovčinca“. Treťou charakteristikou je „schopnosť odsúdiť“ zlo:

„Apoštolom nemôže byť niekto naivný, kto si hovorí: ,Všetko je krásne, ide sa ďalej... spravme si všetci hostinu... všetko je dovolené...’. Lebo vernosť jedinému ženíchovi, Ježišovi Kristovi, treba chrániť. A tak teda [pastier] vie byť konkrétny, vie odsúdiť [čo treba], povedať: ,Toto nie’. Tak ako rodičia dieťaťu, keď začne liezť po štyroch a ide k zásuvke, aby do nej strčilo prsty: ,Nie, toto nerob! To je nebezpečné!’. Často mi prichádza na myseľ to ,ničoho sa nechytaj’, ako mi moji rodičia a starí rodičia hovorievali tam, kde bolo nebezpečenstvo.“  

Kňaz, ktorému na druhých naozaj záleží

„Dobrý pastier,“ pokračoval ďalej vo svojej dnešnej homílii pápež František, „vie pranierovať a pomenovať“ veci tak, ako to robieval sv. Pavol. Svätý Otec sa pri tejto myšlienke vrátil k svojej utorkovej ceste na sever Talianska, kde navštívil hroby dvoch významných talianskych kňazov. Jeden z nich, don Lorenzo Milani, mal svoje motto, ktoré „učieval svojich mladých“:

„‚I care.‘ - Čo to znamená? Vysvetlili mi, že s týmito slovami chcel povedať: ,Záleží mi na tom’. Učil, že veci treba brať vážne, čo bolo v protiklade s tým, čo letelo ako slogan v tej dobe: ,Je mi to fuk‘. Povedal to však iným slovníkom, ktorý si na tomto mieste nedovolím reprodukovať. A takto učil mladých pokročiť vpred. Daj si záležať: chop sa svojho života!“

Ide teda o schopnosť jasne pomenovať a odsúdiť to, čo nám škodí. Mnohokrát „strácame túto schopnosť niečo odsúdiť a chceme sa starať o ovečky s akýmsi dobráctvom, ktoré je nielen naivné, ale aj škodlivé“. Ide o akési „dobráctvo kompromisov“, aby sme „si získali obdiv či lásku veriacich tým, že ich necháme nech si robia čo chcú“:

Na záver kázne v Dome sv. Marty pápež František zhrnul svoje myšlienky. Prvou charakteristikou apoštola Pavla bol jeho apoštolský zápal: bol horlivý a zanietený. „Bol to človek,“ dodal „ktorý vedel rozlišovať, lebo poznal zvodnosť a vedel, že diabol zvádza“. To bola jeho druhá charakteristika ako dobrého pastiera. A po tretie bol to „muž so schopnosťou odsúdiť veci, ktoré spôsobujú zlo jeho ovečkám“. Svätý Otec napokon zakončil homíliu modlitbou „za všetkých pastierov Cirkvi, aby sv. Pavol za nich pred Pánom orodoval,“ aby všetci mohli „mať tieto tri črty v službe Pánovi“.

21. júna

Katechéza Svätého Otca Františka: Nádej byť svätým
 

Vatikán 21. júna – Pri dnešnej generálnej audiencii, na ktorej sa za horúceho počasia zúčastnilo okolo 12 tisíc pútnikov, hovoril Svätý Otec o nádeji v súvislosti so svätosťou. Zdôraznil, že nádej byť svätým sa týka každého človeka a zaručuje ju sám Boh. Svätosť znamená plnenie si denných povinností s otvorenosťou pre Boha, a to sa týka aj prežívania ťažkostí a utrpenia. K prežívaniu svätosti nám veľmi pomáha blízkosť svätých, ktorí sú už v nebi, zdôraznil v dnešnej katechéze Svätý Otec.

Úvodom ku katechézy bolo čítanie z Listu Hebrejom:

«Boh prichystal pre nás niečo lepšie, aby nedosiahli dokonalosť bez nás. Podľa Kristovho príkladu vytrvajme v duchovnom boji. – Preto aj my, obklopení takým oblakom svedkov, zhoďme všetku príťaž a hriech, ktorý nás opantáva, a vytrvalo bežme v závode, ktorý máme pred sebou, s očami upretými na Ježiša, pôvodcu a zavŕšiteľa viery» (Hebr. 11,40-12,2a)

Plné znenie katechézy Svätého Otca

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V deň nášho krstu pre nás zaznelo vzývanie svätých. Mnohí z nás boli v tej chvíli deťmi, nesenými v náručí rodičov. Krátko pred úkonom pomazania olejom katechumenov, symbolom Božej moci v boji proti zlu, kňaz pozval celé zhromaždenie k modlitbe za tých, čo išli prijať krst, vzývajúc príhovor svätých.

To bolo po prvýkrát, čo nám v priebehu nášho života bola darovaná táto spoločnosť „starších“ bratov a sestier – svätých ­­–, ktorí prešli tou istou cestou ako my, ktorí poznali tie isté naše námahy, a ktorí navždy žijú v Božom objatí. List Hebrejom označuje túto spoločnosť, ktorá nás obklopuje, výrazom «oblak svedkov» (12,1). Takýto sú svätí: je to celý oblak svedkov.

Kresťania v boji proti zlu nezúfajú. Kresťanstvo pestuje jednu nevyliečiteľnú dôveru: neverí, že negatívne a rozkladné sily by mohli zvíťaziť. Posledným slovom nad dejinami človeka nie je nenávisť, nie je smrť, nie je vojna. V každej chvíli života nám pomáha Božia ruka a tiež nenápadná prítomnosť všetkých veriacich, ktorí «nás predišli so znakom viery» (Rímsky kánon).

Ich existencia nám hovorí predovšetkým to, že kresťanský život nie je akýmsi nedosiahnuteľným ideálom. A spoločne nás utešuje: nie sme sami, Cirkev je tvorená nespočetnými bratmi, neraz anonymnými, ktorí nás predišli a ktorí sú pôsobením Ducha Svätého zapojení do životných udalostí tých, čo ešte žijú tu na zemi.

Vzývanie svätých pri krste nie je ich jediným vzývaním poznačujúcim cestu kresťanského života. Keď dvaja snúbenci zasväcujú svoju lásku vo sviatosti manželstva, opäť sa pre nich – tentoraz ako pre dvojicu – vzýva príhovor svätých. A toto vzývanie je zdrojom dôvery pre dvoch mladých vydávajúcich sa na „cestu“ manželského života.

Ten, kto skutočne miluje, má túžbu a odvahu povedať „navždy“ – navždy – lebo vie, že potrebuje Kristovu milosť a pomoc svätých, aby mohol žiť manželský život navždy. Nie tak, ako hovoria niektorí: „pokiaľ trvá láska“. Nie. Navždy! V opačnom prípade je lepšie, ak sa neoženíš, nevydáš. Buď navždy, alebo nič. Preto sa v liturgii uzatvárania manželstva vzýva prítomnosť svätých.

A v ťažkých chvíľach je treba mať odvahu pozdvihnúť oči k nebu, mysliac na mnohých kresťanov, ktorí prešli strasťami a uchovali svoje krstné rúcha bielymi, vypierajúc ich v Baránkovej krvi (porov. Zjv 7,14): tak hovorí kniha Zjavenia apoštola Jána. Boh nás nikdy neopúšťa: zakaždým, keď to potrebujeme, príde jeden z jeho anjelov, aby nás pozdvihol a dodal nám útechy.

Niekedy sú to „anjeli“ s ľudskou tvárou a srdcom, lebo Boží svätí sú vždy tu, ukrytí uprostred nás. Toto je ťažké pochopiť a aj predstaviť si to, no svätí sú prítomní v našom živote. A keď niekto vzýva nejakého svätého či svätú, je to preto, že je blízko nás.

Aj kňazi si uchovávajú spomienku na vzývanie svätých, ktoré sa nad nimi odriekalo. Je to jedna z najdojemnejších chvíľ liturgie kňazskej vysviacky. Kandidáti si ľahnú na zem tvárou dolu. A celé zhromaždenie, vedené biskupom, vzýva príhovor svätých. Jeden muž by bol zdrvený ťarchou misie, ktorá je mu zverená, avšak vnímajúc, že celé nebo stojí za ním, že mu nebude chýbať Božia milosť, lebo Ježiš zostáva vždy verný, vtedy je možné začať s pokojom a sviežosťou. Nie sme sami.

A čím sme my? Sme prachom ašpirujúcim na nebo. Naše sily sú slabé, je však mocné tajomstvo milosti, ktorá je prítomná v živote kresťanov. Sme verní tejto zemi, ktorú Ježiš miloval v každom okamihu svojho života, avšak vieme a chceme dúfať v premenu sveta, v jeho definitívne naplnenie, kde konečne nebude viac sĺz, zloby ani utrpenia.

Nech nám všetkým Pán daruje nádej byť svätými. Niekto z vás sa ma môže opýtať: „Ale Otče, je možné byť svätým v každodennom živote?“ Áno, je to možné. „No znamená to, že sa musíme modliť celý deň?“ Nie, znamená to, že si musíš plniť svoje povinnosti po celý deň: modliť sa, ísť do práce, strážiť deti.

No žiada sa robiť to všetko so srdcom otvoreným voči Bohu, s tou ochotou, aby naša práca, ale aj to, keď sme v chorobe, v utrpení, v ťažkostiach, aby tieto ťažkosti boli otvorené k Bohu. A tak sa staneme svätými. Dá sa to. Nech nám Pán dá nádej byť svätými. Možeme sa nimi stať. Myslíme si, že je to ťažké, že je ľahšie byť zločincami než svätými... To nie. Je možné byť svätými, lebo nám pomáha Pán. Je to on, kto nám pomáha.

Je to veľký dar, ktorý každý z nás môže venovať svetu. Nech nám Pán dá milosť veriť v neho tak hlboko, že sa staneme obrazom Krista pre tento svet. Naše dejiny potrebujú „mystikov“: osoby odmietajúce akúkoľvek nadvládu, zamerané na lásku k blížnemu a na bratstvo. Mužov a ženy, ktorí sú v živote ochotní prijať aj istú dávku utrpenia, lebo na seba berú námahu druhých. Veď bez týcho mužov a žien by svet nemal nádej. Preto vám želám, a prajem to i sebe, aby nám Pán dal nádej byť svätými. Ďakujem!

Ešte pred začiatkom audiencie pozdravil Svätý Otec delegáciu ligy amerického futbalu American Pro Football Hall of Fame. Jej členov povzbudil, aby sa snažili byť pozitívnymi vzormi pre mladých a športom upevňovali hodnoty súdržnosti a záujmu o druhých, prekonávali individualizmus a vytvárali kultúru stretnutia.

Na Námestí sv. Petra dnes bola aj skupina zo Slovenska z oblasti Žiliny a Oravy s niekoľkými pútnikmi na vozíčkoch.

Po katechéze a pozdravoch skupín pútnikov pápež František pripomenul včerajší Svetový deň migrantov. Pri tejto príležitosti vyzdvihol kampaň talianskych katolíckych združení za vylepšenie štátnej legislatívy v otázke migrácie.

Celkom na záver ako zvyčajne pápež František oslovil mladých, chorých a mladomanželov:

„V piatok bude Slávnosť Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, deň, v ktorý Cirkev podporuje modlitbou a svojou láskou všetkých kňazov. Milí mladí, čerpajte z Ježišovho Srdca, ktoré je výživou pre váš duchovný život a prameňom vašej nádeje. Drahí chorí, obetujte svoje utrpenie Pánovi, aby vlieval svoju lásku do sŕdc ľudí. A vy, drahí mladomanželia, zúčastňujte sa na Eucharistii, aby ste živení Kristom boli kresťanskými rodinami, ktoré si nesú dotyk lásky jeho Božského srdca.“

16. júna

Ranná homília pápeža Františka: Máme poklad v hlinených nádobách

Vatikán 16. júna – Buďme si vedomí, že sme slabí, zraniteľní a hriešnici. Jedine Božia moc zachraňuje a uzdravuje. Tak znela jedna z kľúčových myšlienok dnešnej homílie pápeža Františka, ktorú predniesol počas rannej omše v Dome sv. Marty.

Potrebujeme Božiu moc, aby sme boli spasení

Nikto nemôže „zachrániť sám seba“, potrebujeme „Božiu moc“, aby sme boli spasení, pokračoval ďalej vo svojej kázni Svätý Otec, pričom uvažoval nad dnešným čítaním z Druhého listu sv. Pavla Korinťanom (2 Kor 4,7-15). Apoštol v ňom hovorí o poklade, ktorý máme „v hlinených nádobách“. Nasledovníkov Krista tak vyzýva, aby si „uvedomili“, že sú „z hliny, slabí, hriešni“ a že bez Božej moci nemôžeme „kráčať vpred“.

Tento Kristov poklad, vysvetlil pápež František, máme „v našej krehkosti: my sme tou hlinou“. Lebo je to „Božia moc, Božia sila, ktorá zachraňuje, ktorá uzdravuje, ktorá stavia na nohy“. A práve to je „realita našej zraniteľnosti“:

„My všetci sme zraniteľní, krehkí, slabí a potrebujeme byť uzdravení. A sv. Pavol hovorí: zo všetkých strán nás sužujú, sme bezradní, sme prenasledovaní, zrážaní [k zemi], čo je prejav našej slabosti, slabosti Pavlovej, prejav hliny. A toto je naša zraniteľnosť. Jednou z najťažších vecí v živote je priznať si vlastnú zraniteľnosť. Niekedy sa snažíme zraniteľnosť zakryť, aby ju nebolo vidieť, alebo ju zamaskovať, aby nebola na očiach, alebo ju zastierať... Samotný Pavol na začiatku tejto kapitoly hovorí: ,Zriekli sme sa hanebnej pretvárky’. Pretvárky sú hanebné, vždy. Sú pokrytecké.“

Popierať našu krehkosť je pokrytectvom

Okrem „pokrytectva voči druhým“, pokračoval ďalej vo svojej úvahe Svätý Otec, existuje ešte pokrytectvo „voči nám samotným“. To znamená vtedy, keď si o sebe namýšľame, že „sme niečo iné“, že „nepotrebujeme uzdravenie a pomoc“. Keď jednoducho hovoríme: „nie som stvorením z hliny“, mám „vlastný poklad“.    

„Toto je cesta vedúca k márnosti, k pýche, k zahľadenosti do seba, keď človek nevníma, že je hlinou, ale hľadá spásu a naplnenie sám zo seba. Avšak je to Božia moc, čo nás zachraňuje v našej zraniteľnosti; a Pavol to uznáva, keď hovorí: ,Sme sužovaní, ale nie sme stiesnení’. Nie sme stiesnení, lebo Božia moc nás zachraňuje. ,Sme bezradní, – uznáva – ale nepoddávame sa’. Je tu niečo Božie, čo nám dáva nádej. ,Sme prenasledovaní, ale nie opustení; zrážajú nás, ale nehynieme.’ Neprestajne tu vidíme vzťah medzi hlinou a mocou, hlinou a pokladom. Máme poklad v hlinených nádobách. Avšak pokušenie je vždy to isté: zakryť, utajiť, neveriť, že sme hlina. To je pokrytectvo voči nám samým.“

Hlina je schopná prijať poklad len v poníženosti

Apoštol Pavol, podčiarkol ďalej pápež František, týmto spôsobom „zmýšľania, uvažovania, ohlasovania Božieho slova“ nás napokon privádza k dialógu „medzi pokladom a hlinou“. K dialógu, ktorý musíme neprestajne viesť, ak chceme byť čestní.

A práve tu zohráva podľa Svätého Otca dôležitú úlohu „pocit zahanbenia“. Ako upozornil, vyznanie našich hriechov v spovedi by inak bolo len ako zoznam cien na trhovisku, s úmyslom „trošku obieliť tú hlinu“, aby sme boli silnejší. My však musíme naopak akceptovať svoju slabosť a zraniteľnosť, i keď je to „ťažké“ urobiť.

„Je to zahanbenie, čo nám rozširuje srdce, aby vstúpila Božia moc, Božia sila. Zahanbenie, že sme hlina a nie nádoba zo striebra či zlata. Že sme hlinou. A ak sa dostaneme do tohto bodu, budeme šťastní. Budeme veľmi šťastní. Teda dialóg medzi Božou mocou a hlinou: spomeňme si na umývanie nôh, keď sa Ježiš priblížil k Petrovi a Peter povedal: ,Nie, mne nie, Pane, prosím nie! Čo to robíš?’. Peter vtedy nepochopil, že je hlinou, že potrebuje Pánovu moc, aby sa spasil.“

Ide tu teda o „veľkodušnosť“ v schopnosti uznať, že „sme zraniteľní, krehkí, slabí a hriešnici“. Len vtedy, keď akceptujeme, že sme hlina, dodal na záver dnešnej rannej homílie Svätý Otec František, „sa na nás prejaví výnimočná Božia moc a dá nám plnosť, spásu, šťastie, radosť z toho, že sme spasení“. Vtedy budeme schopní prijať „poklad“ Pána.

18. júna

Slávnosť Božieho Tela v Lateráne: Eucharistia je liek na rozkúskovaný život

Vatikán 18. júna – Na priestranstve pred Lateránskou bazilikou dnes o 19. hodine slávil Svätý Otec František spolu s veriacimi Rímskej diecézy omšu zo Slávnosti Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi. V homílii poukázal na jeden z dôležitých aspektov Eucharistie, ktorým je pamiatka. Upozornil na uponáhľanosť doby, ktorá človeku nenecháva čas spomínať. Neustále sa ženie za rýchlo ubiehajúcim dianím, prichádzajúc tak o vnútornú hĺbku. Pápež František predstavil Eucharistiu ako liek na túto chorobu dneška:

„Vonkajší život sa tak stáva rozkúskovaným, vnútorný život ustrnutým. Ale dnešná slávnosť nám pripomína, že v rozkúskovanosti života nám Pán prichádza v ústrety s láskyplnou krehkosťou, ktorou je Eucharistia. V Chlebe života nás Pán prichádza navštíviť stávajúc sa skromným pokrmom, ktorý láskou uzdravuje našu pamäť, chorú na uponáhľanosť. Pretože Eucharistia je pamiatka Božej lásky. Tam sa koná pamiatka jeho umučenia, lásky Boha k nám, ktorá je našou silou, oporou v našom putovaní.“    

Ďalším rozmerom Eucharistie, na ktorý upozornil Svätý Otec, je vytváranie spoločenstva. „Eucharistie nie je sviatosťou ‚pre mňa‘, ale sviatosťou mnohých, ktorí tvoria jedno telo.“ Pápež František v tomto zmysle nazval Eucharistiu „sviatosťou jednoty“ a „duchovným DNA“ veriacich, ktoré ich zjednocuje v láske, uzdravujúc ich ambície a rivalitu.

Okrem duchovných osôb dostali pri slávení čestné miesto deti, ktoré nedávno prijali prvé sväté prijímanie. Pri slávnosti vo večernej atmosfére zapadajúceho slnka účinkoval spevácky zbor Rímskej diecézy. Po svätej omši nasledovala eucharistická procesia k Bazilike Santa Maria Maggiore, do ktorej sa zapojili členovia rozličných duchovných rodín a nábožných bratstiev so svojimi zástavami a symbolmi. Za monštranciu nesenou pod baldachýnom kráčal vikár Rímskej diecézy kardinál Agostino Vallini sprevádzaný diakonmi. Záverečné eucharistické požehnanie Svätého Otca pred Mariánskou bazilikou ako zvyčajne tvorilo záver slávnosti, ktorá sa tento rok po prvý raz konala v nedeľu, v zhode s viacročnou praxou Rímskej diecézy.

Svátost upamatování

Homilie papeže Františka ze slavnosti Božího Těla, baz. sv. Jana na Lateránu

Česká sekce RV

O slavnosti Corpus Domini se několikrát vrací téma paměti: „Pamatuj na celou cestu, po níž tě vedl Hospodin, tvůj Bůh [...] abys nezapomněl na Hospodina [...] který tě sytil na poušti manou“ (srov. Dt 8,2.14.16) – říkal Mojžíš lidu. „To čiňte na mou památku“ (1 Kor 11,24) – řekne Ježíš nám. „Pamatuj na Ježíše Krista,“ řekne Pavel svému učedníkovi. „Chléb živý, který sestoupil z nebe,“ (Jan 6,51) je svátost upamatování, která nám reálně a hmatatelně připomíná dějiny Boží lásky k nám.

Pamatuj říká dnes Boží slovo každému z nás. Paměť Pánových skutků dávala lidu sílu na poušti. Pamatováním si toho, co pro nás učinil Pán, se zakládají naše osobní dějiny spásy. Paměť je pro víru podstatná jako voda pro rostlinu. Jako nemůže rostlina setrvat při životě a nést plody bez vody, tak také víra, pokud nečerpá z paměti skutků učiněných Pánem pro nás. „Pamatuj na Ježíše Krista.“

Pamatuj. Paměť je důležitá, protože nám umožňuje přebývat v lásce, pamatovat znamená nosit v srdci (ri-cordare), nezapomenout, kdo miluje nás a koho jsme povoláni milovat. A přece tato jedinečná schopnost, kterou nám daroval Pán, je dnes poněkud oslabena. V uspěchanosti, do níž jsme ponořeni, nám, jak se zdá, mnoho lidí a mnoho faktů uniká. Rychle obracíme stránky; dychtíme po novostech, ale jsme chudí na vzpomínky. Pálením vzpomínek a chvilkovým prožíváním riskujeme, že zůstaneme na povrchu, v proudu následujících věcí, nevydáme se na hlubinu a připravíme se o měřítko, které nám připomíná, kdo jsme a kam jdeme. Vnější život se pak stane útržkovitým a ten niterný netečným.

Dnešní slavnost nám však připomíná, že v této životní útržkovitosti nám vychází Pán vstříc přívětivou křehkostí, kterou je eucharistie. V Chlebu života nás přichází navštívit Pán a stává se skromným pokrmem, který uzdravuje láskou naši paměť stonající uspěchaností. Eucharistie je totiž památkou Boží lásky. „Připomínáme si památku Jeho umučení“ (Nešpory ze slavnosti Těla a Krve Páně, antifona k Magnificat), Boží lásky k nám – ta je naší silou a naší oporou na cestě. Proto nám tolik prospívá eucharistická památka: není to abstraktní, studená a povrchní vzpomínka, nýbrž živá a útěchyplná památka Boží lásky. Paměť anamnestická a mimetická. V eucharistii je veškerá chuť Ježíšových slov a gest, příchuť Jeho Paschy, vůně Jeho Ducha. Jejím přijímáním se nám do srdce vtiskuje jistota, že On nás miluje. A když to říkám, myslím zejména na vás, děti, které zanedlouho přistoupíte k prvnímu svatému přijímání a je vás tady hodně.

Eucharistie v nás tak formuje vděčnou paměť, abychom v sobě rozpoznávali, že jsme děti milované a sycené Otcem; svobodnou paměť, aby Ježíšova láska, Jeho odpuštění zahojilo rány minulosti a zacelilo vzpomínky na utrpěná i způsobená příkoří; trpělivou paměť, abychom v protivenstvích věděli, že Ježíšův Duch zůstává v nás. Eucharistie nám dodává odvahu: i na té nejneschůdnější cestě nejsme sami, Pán na nás nezapomíná a pokaždé, když za Ním přijdeme, občerství nás láskou.

Eucharistie nás upamatovává, že nejsme jednotlivci, nýbrž tělo. Jako sbíral lid na poušti manu spadlou z nebe a sdílel ji v rodině (srov. Ex 16), tak nás svolává Ježíš, nebeský Chléb, abychom jej přijímali společně a sdíleli mezi sebou. Eucharistie není svátost „pro mne“, je to svátost mnohých, kteří tvoří jediné tělo; věřící, svatý Boží lid. Připomíná nám to sv. Pavel: „Protože je to jeden chléb, tvoříme jedno tělo, i když je nás mnoho, neboť všichni máme účast na jednom chlebě“ (1 Kor 10,17). Eucharistie je svátost jednoty. Kdo ji přijímá, nemůže nebýt tvůrcem jednoty, protože se v něm, v jeho „duchovní DNA“ rodí budova jednoty. Ať nás tento Chléb jednoty uzdraví z ambic ovládat druhé, z chtivosti hrabat pro sebe, z rozněcování nesouhlasu a ze šíření kritik; ať v nás vzbudí radost ze vzájemné lásky bez řevnivosti, závisti a zlomyslných řečí.

A nyní, žijme eucharistii, klaňme se a děkujme Pánu za tento svrchovaný dar: živou památku Jeho lásky, která z nás činí jedno tělo a vede k jednotě.

Přeložil Milan Glaser

Anjel Pána s pápežom Františkom: Slávnosť Božieho Tela a modlitba za Portugalsko

Vatikán 18. júna – Pri nedeľnej poludňajšej modlitbe Anjel Pána pozval Svätý Otec František veriacich k modlitbe za Portugalsko zasiahnuté tragickým lesným požiarom s vyše 60 obeťami. V katechéze sa venoval významu sviatku Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi, ktorý sa v Ríme slávi v dnešnú nedeľu vo večerných hodinách pred Lateránskou bazilikou za účasti pápeža. Eucharistická procesia povedie ako zvyčajne k Bazilike Santa Maria Maggiore.

Pápež František dnes osobitne pripomenul blížiaci sa Svetový deň utečencov vyhlásený zo strany OSN na 20. jún. V ten istý deň podnikne Svätý Otec František púť do Bozzola a Barbiany na severe Talianska k hrobom významných kňazských osobností 20. storočia: Prima Mazzolariho a Lorenza Milaniho.

Plné znenie poludňajšej katechézy Svätého Otca    

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V dnešnú nedeľu sa v Taliansku a aj iných krajinách slávi slávnosť Kristovho Tela a Krvi; často sa používa aj latinský názov Corpus Domini alebo Corpus Christi. Každú nedeľu sa cirkevné spoločenstvo sústreďuje okolo Eucharistie, sviatosti ustanovenej Ježišom počas Poslednej večere. A predsa každý rok radostne slávime slávnosť venovanú tomuto ústrednému tajomstvu viery, aby sme tak v plnosti vyjadrili našu poklonu Kristovi, ktorý sa dáva ako pokrm a nápoj spásy.

Dnešné evanjeliové čítanie, vzaté z Evanjelia podľa Jána, je časťou reči o „chlebe života“ (porov. 6,51-58). Ježiš prehlasuje: „Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. [...] A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta“ (v. 51). Ježiš chce povedať, že Otec ho poslal na svet ako pokrm večného života, a preto obetuje samého seba, svoje telo. Ježiš skutočne na kríži daroval svoje telo a vylial svoju krv. Ukrižovaný Syn človeka je pravým veľkonočným Baránkom, ktorý vyvádza [človeka] z otroctva hriechu a podopiera [ho] na ceste do zasľúbenej zeme. Eucharistia je sviatosťou jeho Tela, daného pre život sveta; ten, kto sa živí týmto pokrmom, zostáva v Ježišovi a žije pre neho. Prijať (dosl. „asimilovať“) Ježiša značí byť v ňom, stať sa synmi v Synovi.

V Eucharistii sa Ježiš, tak ako v prípade emauzských učeníkov, stavia po našom boku ako pútnikov v dejinách, aby v nás živil vieru, nádej a lásku; aby nás utešoval v skúškach; posilňoval v úsilí o spravodlivosť a pokoj. Táto solidárna prítomnosť Božieho Syna sa nachádza všade: v meste i na vidieku, na severe i na juhu sveta, v krajinách s kresťanskou tradíciou i v tých, kde prebieha prvotná evanjelizácia. V Eucharistii Boží Syn ponúka samého seba ako duchovnú posilu, aby nám pomohol uviesť do praxe svoje prikázanie – milovať sa navzájom tak ako nás on miloval –, vytvárajúc tak spoločenstvá prijímajúce a otvorené voči potrebám všetkých, obzvlášť tých najviac zraniteľných, osôb chudobných a núdznych.

Sýtiť sa Ježišom v Eucharistii znamená tiež s dôverou sa odovzdať do jeho rúk a nechať sa ním viesť. Znamená to prijať Ježiša na miesto vlastného „ja“. Týmto spôsobom v nás nezištná láska prijatá od Ježiša vo svätom (eucharistickom) prijímaní účinkovaním Ducha Svätého živí lásku k Bohu a k bratom i sestrám, ktorých stretávame pri našom každodennom putovaní. Živení Kristovým Telom sa sami čoraz viac a konkrétnejšie stávame týmto Mystickým telom Krista. Pripomína nám to apoštol Pavol: „Nie je kalich dobrorečenia, ktorému dobrorečíme, účasťou na Kristovej krvi? A chlieb, ktorý lámeme, nie je účasťou na Kristovom tele? Keďže je jeden chlieb, my mnohí sme jedno telo, lebo všetci máme podiel na jednom chlebe“ (1 Kor 10,16-17).

Panna Mária, ktorá bola stále spojená s Ježišom, Chlebom života, nech nám pomáha znovu objaviť krásu Eucharistie, živiť sa ňou vo viere, aby sme žili v spoločenstve s Bohom a bratmi.

*

Po spoločnej modlitbe Anjela Pána a apoštolskom požehnaní Svätý Otec pokračoval pozvaním k pozornosti voči utečencom:

„Napozajtra si pripomenieme Svetový deň utečencov, vyhlásený Organizáciou spojených národov. Témou tohto roku bude „Spolu s utečencami. Dnes, viac ako inokedy, musíme stáť na strane utečencov“. Pozornosť sa konkrétne sústredí na ženy, mužov a deti na úteku pred konfliktami, násilím a prenasledovaním. Spomeňme si v našej modlitbe na všetkých tých, čo prišli o život na mori alebo počas úmorného cestovania po súši. Ich príbehy bolesti a nádeje sa môžu stať príležitosťou na bratské stretnutie a pravé vzájomné spoznanie sa. Osobné stretnutie s utečencami totiž rozháňa strach a skresľujúce ideológie a stáva sa činiteľom rastu v ľudskosti, schopnej dať priestor postojom otvorenosti a stavaniu mosty.“

Pápež František vyjadril aj svoju podporu Portugalsku zasiahnutému živelnou katastrofou:

„Chcem vyjadriť svoju blízkosť drahému ľudu Portugalska v súvislosti s ničivým požiarom, ktorý zachvátil lesy okolo Pedrógão Grande a má za následok početné obete a zranených.“

Po týchto slovách Svätý Otec vyzval veriacich na Námestí sv. Petra k minútke tichej modlitby.

Medzi prítomnými pápež František osobitne pozdravil delegáciu so zastúpením Stredoafrickej republiky a OSN, ktorá je v Ríme na pozvanie Komunity sv. Egídia. Pri tejto príležitosti pripomenul svoju návštevu v africkej krajine v novembri 2015 a vyslovil prianie, aby sa v nej naplno rozbehol a posilnil mierový proces ako nevyhnutná podmienka rozvoja.

Pápež František pozval rímskych veriacich k účasti na večernej eucharistickej slávnosti Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi, ktorej bude predsedať o 19.00 pred Lateránskou bazilikou. Chorých, väzňov a klauzúrne komunity pozval k duchovnej účasti prostredníctvom rozhlasu a televízie.

Na záver Svätý Otec pozval osobitne kňazov k duchovnému sprevádzaniu na jeho blížiacej sa ceste, ktorú podnikne 20. júna do oblasti Lombardie a Toskánska:

„Na budúci utorok sa vyberiem na púť do Bozzola a Barbiany, aby som vzdal úctu don Primovi Mazzolarimu a don Lorenzovi Milanimu, dvom kňazom, ktorí nám ponúkajú odkaz, ktorý dnes veľmi potrebujeme.“

16. júna

Ranná homília pápeža Františka: Máme poklad v hlinených nádobách

Vatikán 16. júna – Buďme si vedomí, že sme slabí, zraniteľní a hriešnici. Jedine Božia moc zachraňuje a uzdravuje. Tak znela jedna z kľúčových myšlienok dnešnej homílie pápeža Františka, ktorú predniesol počas rannej omše v Dome sv. Marty.

Potrebujeme Božiu moc, aby sme boli spasení

Nikto nemôže „zachrániť sám seba“, potrebujeme „Božiu moc“, aby sme boli spasení, pokračoval ďalej vo svojej kázni Svätý Otec, pričom uvažoval nad dnešným čítaním z Druhého listu sv. Pavla Korinťanom (2 Kor 4,7-15). Apoštol v ňom hovorí o poklade, ktorý máme „v hlinených nádobách“. Nasledovníkov Krista tak vyzýva, aby si „uvedomili“, že sú „z hliny, slabí, hriešni“ a že bez Božej moci nemôžeme „kráčať vpred“.

Tento Kristov poklad, vysvetlil pápež František, máme „v našej krehkosti: my sme tou hlinou“. Lebo je to „Božia moc, Božia sila, ktorá zachraňuje, ktorá uzdravuje, ktorá stavia na nohy“. A práve to je „realita našej zraniteľnosti“:

„My všetci sme zraniteľní, krehkí, slabí a potrebujeme byť uzdravení. A sv. Pavol hovorí: zo všetkých strán nás sužujú, sme bezradní, sme prenasledovaní, zrážaní [k zemi], čo je prejav našej slabosti, slabosti Pavlovej, prejav hliny. A toto je naša zraniteľnosť. Jednou z najťažších vecí v živote je priznať si vlastnú zraniteľnosť. Niekedy sa snažíme zraniteľnosť zakryť, aby ju nebolo vidieť, alebo ju zamaskovať, aby nebola na očiach, alebo ju zastierať... Samotný Pavol na začiatku tejto kapitoly hovorí: ,Zriekli sme sa hanebnej pretvárky’. Pretvárky sú hanebné, vždy. Sú pokrytecké.“

Popierať našu krehkosť je pokrytectvom

Okrem „pokrytectva voči druhým“, pokračoval ďalej vo svojej úvahe Svätý Otec, existuje ešte pokrytectvo „voči nám samotným“. To znamená vtedy, keď si o sebe namýšľame, že „sme niečo iné“, že „nepotrebujeme uzdravenie a pomoc“. Keď jednoducho hovoríme: „nie som stvorením z hliny“, mám „vlastný poklad“.    

„Toto je cesta vedúca k márnosti, k pýche, k zahľadenosti do seba, keď človek nevníma, že je hlinou, ale hľadá spásu a naplnenie sám zo seba. Avšak je to Božia moc, čo nás zachraňuje v našej zraniteľnosti; a Pavol to uznáva, keď hovorí: ,Sme sužovaní, ale nie sme stiesnení’. Nie sme stiesnení, lebo Božia moc nás zachraňuje. ,Sme bezradní, – uznáva – ale nepoddávame sa’. Je tu niečo Božie, čo nám dáva nádej. ,Sme prenasledovaní, ale nie opustení; zrážajú nás, ale nehynieme.’ Neprestajne tu vidíme vzťah medzi hlinou a mocou, hlinou a pokladom. Máme poklad v hlinených nádobách. Avšak pokušenie je vždy to isté: zakryť, utajiť, neveriť, že sme hlina. To je pokrytectvo voči nám samým.“

Hlina je schopná prijať poklad len v poníženosti

Apoštol Pavol, podčiarkol ďalej pápež František, týmto spôsobom „zmýšľania, uvažovania, ohlasovania Božieho slova“ nás napokon privádza k dialógu „medzi pokladom a hlinou“. K dialógu, ktorý musíme neprestajne viesť, ak chceme byť čestní.

A práve tu zohráva podľa Svätého Otca dôležitú úlohu „pocit zahanbenia“. Ako upozornil, vyznanie našich hriechov v spovedi by inak bolo len ako zoznam cien na trhovisku, s úmyslom „trošku obieliť tú hlinu“, aby sme boli silnejší. My však musíme naopak akceptovať svoju slabosť a zraniteľnosť, i keď je to „ťažké“ urobiť.

„Je to zahanbenie, čo nám rozširuje srdce, aby vstúpila Božia moc, Božia sila. Zahanbenie, že sme hlina a nie nádoba zo striebra či zlata. Že sme hlinou. A ak sa dostaneme do tohto bodu, budeme šťastní. Budeme veľmi šťastní. Teda dialóg medzi Božou mocou a hlinou: spomeňme si na umývanie nôh, keď sa Ježiš priblížil k Petrovi a Peter povedal: ,Nie, mne nie, Pane, prosím nie! Čo to robíš?’. Peter vtedy nepochopil, že je hlinou, že potrebuje Pánovu moc, aby sa spasil.“

Ide tu teda o „veľkodušnosť“ v schopnosti uznať, že „sme zraniteľní, krehkí, slabí a hriešnici“. Len vtedy, keď akceptujeme, že sme hlina, dodal na záver dnešnej rannej homílie Svätý Otec František, „sa na nás prejaví výnimočná Božia moc a dá nám plnosť, spásu, šťastie, radosť z toho, že sme spasení“. Vtedy budeme schopní prijať „poklad“ Pána.

14. júna

Pápež pokračoval v katechézach o nádeji: Boh miluje bezpodmienečne a nezištne

Vatikán 14. júna – Božiu lásku si nepotrebujeme najprv zaslúžiť, ale je jeho nezištným darom. Naša nádej sa preto zakladá na istote, že sme jeho milovanými deťmi. Touto myšlienkou Svätý Otec František pri dnešnej generálnej audiencii vo Vatikáne pokračoval vo svojom cykle o kresťanskej nádeji.

V horúcom slnečnom počasí organizátori prichýlili skupiny chorých v Aule Pavla VI., kde ich Svätý Otec pozdravil ešte pred príchodom na Námestie sv. Petra. Aj prítomných na námestí v úvode pozval, aby s nimi vytvorili duchovné spojenie.

Biblickým úvodom ku katechéze bol úryvok z Lukášovej 15. kapitoly o návrate márnotratného syna: «I vstal a šiel k svojmu otcovi. Ešte bol ďaleko, keď ho zazrel jeho otec, a bolo mu ho ľúto. Pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho. Syn mu povedal: „Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe. Už nie som hoden volať sa tvojím synom“. Ale otec povedal svojim sluhom: „Rýchlo prineste najlepšie šaty a oblečte ho! Dajte mu prsteň na ruku a obuv na nohy! Priveďte vykŕmené teľa a zabite ho. Jedzme a veselo hodujme, lebo tento môj syn bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa“. A začali hodovať.» (Lk 15,20-24a)

Plné znenie katechézy Svätého Otca

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes sa táto audiencia koná na dvoch miestach, avšak prepojených cez veľkoplošné obrazovky. Chorí, aby netrpeli horúčavou, sú v Aule Pavla VI., a my sme tu. Všetci sme však spolu. A spája nás Duch Svätý – ten, kto vždy vytvára jednotu. Pozdravujeme tých, čo sú v aule.

Nikto z nás nemôže žiť bez lásky. A jedným nepekným druhom otroctva, do ktorého môžeme upadnúť, je domnievať sa, že lásku si treba zaslúžiť. Možno veľká časť úzkosti súčasného človeka pochádza z tohto: z presvedčenia, že ak nie sme silní, príťažliví a pekní, tak sa nami nikto nebude zaoberať. Toto je cesta meritokracie, nie je tak?

Mnohí ľudia sa dnes usilujú o istú viditeľnosť len preto, aby utíšili akúsi vnútornú prázdnotu: akoby sme boli osobami večne potrebujúcimi uistenia. Viete si však predstaviť svet, kde si všetci žobrú o pozornosť druhých uvádzaním dôvodov, zatiaľ čo nikto nie je ochotný druhého milovať nezištne? Predstavte si takýto svet... svet bez nezištnosti lásky... Vyzerá to ako ľudský svet, no v skutočnosti je to peklo.

Mnohé narcistické prejavy človeka sa rodia z pocitu osamelosti. A aj z osirelosti. Neraz sa v pozadí zdanlivo nevysvetliteľného správania ukrýva jedna otázka: je možné, že si nezaslúžim byť oslovovaný po mene? Čiže byť milovaným? Lebo láska vždy oslovuje po mene...

Keď tým, kto nie je milovaný alebo sa ním necíti byť, je dospievajúci človek, môže sa z toho zrodiť násilie. V pozadí mnohých foriem sociálnej nenávisti a výtržníctva je častokrát srdce, ktorému sa nedostalo povšimnutia. Neexistujú zlé deti, rovnako ako neexistujú dospievajúci, ktorí by boli celkom skazení, avšak existujú takí, čo sú nešťastní. A čo nás môže urobiť šťastnými, ak nie skúsenosť darovanej a prijatej lásky?

Život ľudskej bytosti je vzájomná výmena pohľadov: niekto, kto nám vyčarí prvý úsmev, a my, ktorí sa nezištne usmejeme na toho, kto je uzavretý v smútku, a tak mu umožníme dostať sa z neho von. Výmena pohľadov: pohľad do očí... a otvárajú sa dvere srdca.

Prvým krokom, ktorý Boh robí smerom k nám, je krok lásky, ktorá je ústretová a bezpodmienčná. Boh miluje ako prvý. Boh nás nemiluje preto, že je v nás nejaký dôvod vzbudzujúci lásku. Boh nás miluje, pretože on sám je láskou a láska pre svoju prirodzenosť má tendenciu sa šíriť, darovať sa. Ani svoju dobrotivosť Boh neviaže na naše obrátenie: jedine v tom zmysle, že ono je dôsledkom Božej lásky.

Svätý Pavol to dokonale vystihuje: «Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus zomrel za nás, keď sme boli ešte hriešnici» (Rim 5,8). - Keď sme boli ešte hriešnici. Bezpodmienečná láska. - Boli sme „vzdialení“, ako márnotratný syn v podobenstve: «Ešte bol ďaleko, keď ho zazrel jeho otec, a bolo mu ho ľúto» (Lk 15,20). Z lásky k nám Boh uskutočnil exodus zo seba samého, aby nás prišiel navštíviť do týchto končín, kde bolo nemysliteľné, že by tam on vkročil. Boh nás miloval aj vtedy, keď sme boli zatúlaní.

Kto z nás miluje takýmto spôsobom, ak nie ten, kto je otcom či matkou? Mama aj naďalej miluje svoje dieťa, aj vtedy, keď je toto dieťa vo väzení. Pamätám si na mnohé mamy, v mojej predošlej diecéze, ako čakávali v rade na vstup do väzenia, množstvo matiek. A nehanbili sa. Syn bol vo väzení, no bol to ich syn. A znášali mnohé pokorovania pri prehliadkach pred vstupom, avšak: „Je to môj syn!“ – „Pani, veď váš syn je zločinec!“ – „Je to môj syn!“

Jedine táto láska matky a otca nám dáva pochopiť, aká je láska Boha. Matka nežiada zrušenie ľudskej spravodlivosti, lebo každé pochybenie si vyžaduje vykúpenie, avšak matka nikdy neprestane trpieť pre svoje dieťa. Miluje ho aj vtedy, keď je hriešnikom. Boh tak isto koná s nami: sme jeho milovanými deťmi! Nuž, môže sa stať, že by mal Boh nejaké deti, ktoré by nemiloval? Nie. Všetci sme milovanými Božími deťmi.

Nad naším životom nie je nijaké zlorečenie, jedine dobrotivé slovo Boha, ktorý utvoril našu existenciu z ničoho. Všetko zahŕňajúcou pravdou je vzťah lásky spájajúci Otca so Synom prostredníctvom Ducha Svätého, vzťah, do ktorého sme prijatí skrze milosť. V ňom, v Kristovi Ježišovi, sme boli chcení, milovaní, vytúžení. Je tu niekto, kto do nás vtlačil prvotnú krásu, ktorú žiaden hriech, žiadne nesprávne rozhodnutie nikdy nebude môcť úplne vymazať.

Sme vždy v Božích očiach malými fontánami, ktoré sú na to, aby chrlili dobrú vodu. Povedal to Ježiš samaritánskej žene: «Voda, ktorú [ti] dám, stane sa v [tebe] prameňom vody prúdiacej do večného života» (Jn 4,14).

Aký je liek na zmenu srdca nešťastnej osoby? Aká je medicína na premenu srdca človeka, ktorý nie je šťastný? [prítomní odpovedajú: Láska!] Silnejšie! [kričia: Láska!] Výborne! Vynikajúco! Ste všetci skvelí! A ako dáme človeku pocítiť, že je milovaný? Predovšetkým ho treba objať. Dať mu pocítiť, že je vytúžený, že je dôležitý a prestane byť smutný.

Láska vyvoláva lásku, a to silnejším spôsobom než keď nenávisť vyvoláva smrť. Ježiš nezomrel a nevstal z mŕtvych pre seba samého, ale pre nás, aby naše hriechy boli odpustené. Je tu teda čas zmŕtvychvstania pre všetkých: čas pozdvihnúť chudobných z malomyseľnosti, predovšetkým tých, ktorí ležia v hrobe po dobu oveľa dlhšiu než tri dni. Nech tu, na naše tváre zaveje vietor oslobodenia. Nech tu vzklíči dar nádeje. A nádej je tá od Boha Otca, ktorý nás miluje takých, akí sme: miluje nás vždy, všetkých. Dobrých aj zlých. Súhlasíte? Ďakujem!

13. júna

Ranná homília pápeža Františka: Kresťanské svedectvo znamená byť soľou a svetlom

Vatikán 13. júna – Buďme soľou a svetlom pre druhých, oslavujúc Boha vlastným životom. Týmito slovami sa dnes ráno prihovoril v homílii veriacim pápež František v Dome sv. Marty, kde predsedal svätej omši. Na liturgii sa zúčastnili aj členovia Rady kardinálov C9, ktorí vo Vatikáne začali včera svoje ďalšie zasadanie.

Tri kľúčové slová: áno, soľ, svetlo

Svätý Otec sa vo svojej kázni zamyslel nad troma kľúčovými slovami, ktoré nám dnes ponúka prvé čítanie z Druhého listu sv. Pavla Korinťanom. Sú to slová „áno“, „soľ“ a „svetlo“. Ohlasovanie Evanjelia je „rozhodné“ a rázne, vysvetlil pápež František. Neexistuje v ňom prelínanie sa postojov ,áno’ a ,nie’, ktorého výsledkom je snaha o nadobudnutie „umelej istoty“, ako je toho príkladom „kazuistika“. 

Podľa Petrovho nástupcu nám tieto tri kľúčové slová „ukazujú silu Evanjelia“, ktorá vedie k vydávaniu „svedectva a tiež k oslave Boha“. V tomto „áno“ nachádzame „všetky Božie slová v Ježišovi, všetky Božie prísľuby“. V Ježišovi, dodal Svätý Otec, „sa napĺňa všetko to, čo bolo prisľúbené, a z toho dôvodu je on plnosťou“:

„V Ježišovi nie je žiadne ,nie’, ale vždy ,áno’ na slávu Otca. Aj my sa zúčastňujeme na tomto Ježišovom ,áno’, pretože nás pomazal, označil svojou pečaťou, dal nám ,závdavok’ Ducha. Zúčastňujeme sa, lebo sme pomazaní, označení pečaťou a máme v rukách tú istotu – ,závdavok’ Ducha. [Je to] Duch, ktorý nás vedie k definitívnemu ,áno’, k našej plnosti. Duch Svätý nám tiež pomôže stať sa svetlom a soľou, to znamená, že Duch nás privádza k [vydávaniu] kresťanského svedectva.“

Vydávať kresťanské svedectvo znamená byť soľou a svetlom pre druhých

Práve toto kresťanské svedectvo je podľa pápežových slov „soľou a svetlom“. Je „svetlom na osvietenie, a ten, kto toto svetlo skrýva, vydáva antisvedectvo, uchyľujúc sa čiastočne k ‚áno‘ a čiastočne k ‚nie‘,“ vysvetlil Svätý Otec a dodal: to znamená, že „títo síce majú svetlo, avšak sa oň nedelia, nedovolia, aby zažiarilo a ak mu nedovolia zažiariť, nemôžu tak osláviť Otca, ktorý je na nebesiach“.

Nech je vaše „áno – áno“ a vaše „nie – nie“. Tento postoj nás naučil Pán, pokračoval ďalej vo svojej dnešnej homílii pápež František, lebo „všetko ostatné pochádza od Zlého“. Práve toto je „postoj istoty a svedectva, ktorý Pán zveril Cirkvi a všetkým pokrsteným“:

„Istota v plnosti Kristových prisľúbení: v Kristovi sa všetko naplnilo. Svedectvo smerom k druhým: dar prijatý od Boha v Kristovi, ktorý nás pomazal Duchom, aby sme vydávali svedectvo. A toto znamená byť kresťanom: osvecovať, pomáhať, aby sa posolstvo a ľudia neskazili, presne tak, ako to robí soľ.

Ak sa však svetlo skryje a soľ stratí chuť, zostane bez sily, vtedy sa oslabuje: svedectvo bude slabé. Toto sa stáva vtedy, keď neakceptujem pomazanie, neakceptujem pečať, neakceptujem ten ,závdavok’ Ducha, ktorý je vo mne. Deje sa to vtedy, keď neakceptujem to ,áno’ v Ježišovi Kristovi.“

Byť zakorenení v plnosti prísľubov v Ježišovi Kristovi

Kresťanská ponuka je tak jednoduchá, avšak „veľmi rázna a veľmi krásna a dáva nám veľa nádeje,“ dodal na záver svojej dnešnej homílie pápež František. Veriacich vyzval, aby sa sami seba opýtali, či sú svetlom a soľou pre druhých; tým svetlom a soľou, čo dáva životu chuť a chráni pred skazenosťou srdca.

„Držím sa pevne Ježiša Krista, ktorý predstavuje ono ,áno’? Cítim sa byť pomazaný, označený pečaťou? Uvedomujem si, že mám túto istotu, ktorá sa síce naplní až v nebi, ale už teraz mám onen ,závdavok’ Ducha?“. Poslednú myšlienku venoval Svätý Otec úvahe nad tým, že keď je človek plný svetla, cítiť z neho vyžarovanie:

„Neraz povieme: ,Je to človek, ktorý vyžaruje. Takto môžeme pochopiť niečo, čo je ešte viac žiarivé, a tým je odraz Otca v Ježišovi, v ktorom sa naplnili všetky prisľúbenia. Toto je odrazom pomazania Duchom, ktoré sme všetci dostali. A prečo? Prečo sme to dostali? Hovoria o tom obe [dnešné] čítania. Pavol hovorí: ,A preto je skrze neho aj naše «amen» Bohu na slávu’. A Ježiš hovorí učeníkom: ‚Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach.‘ Všetko toto je na Božiu slávu. Takýto je život kresťana.“

Prosme si túto milosť, zakončil dnešnú homíliu v Dome sv. Marty pápež František, „aby sme boli pevne zachytení, zakorenení v plnosti prísľubov v Ježišovi Kristovi, ktorý je ,áno’, totálne ,áno’, a aby sme prinášali túto plnosť so soľou a svetlom nášho svedectva druhým a tak vzdali slávu Otcovi, ktorý je na nebesiach“.

12. júna

Pápež František v homílii: Len otvorené srdce vie prijať a darovať útechu

Vatikán 12. júna – Útecha je dar Boží a služba iným: nikto sa nemôže utešiť sám bez pomoci odinakiaľ. Práve téme útechy sa Svätý Otec venoval v úvode svojho dnešného príhovoru v Dome sv. Marty. Pri tomto zamyslení vychádzal z dnešného čítania (2 Kor 1,1-7) z Druhého listu Korinťanom, kde sv. Pavol osem krát spomína útechu. Prvou charakteristikou útechy je, že nie je „autonómna“, upozornil pápež František:

„Skúsenosť útechy, ktorá predstavuje duchovnú skúsenosť, si vždy vyžaduje niekoho iného, aby bola plnou: pretože nikto nemôže potešiť sám seba, nikto. A kto sa o to pokúsi, skončí pri obzeraní sa v zrkadle. Hľadí do zrkadla, snaží sa nejako nalíčiť, nejako vyzerať. Utešuje sa týmito vecami v uzavretosti, čo mu nedovoľuje rásť, a vzduch, ktorý dýcha, je plný narcizmu a zahľadenosti do seba. Toto je umelá útecha, ktorá nenechá človeka rásť. A to ani nie je útecha, lebo je uzatvorená a chýba jej vzájomnosť.“

V evanjeliách nachádzame mnoho takých ľudí, pripomenul ďalej Svätý Otec. Sú to napr. zákonníci, „plní sebestačnosti“, boháč, ktorý žil od oslavy k oslave a myslel si, že tak prežíva útechu, ale najlepšie vystihuje tento postoj modlitba farizeja v chráme, keď hovorí: «Bože, ďakujem Ti, že nie som ako ostatní ľudia». „Tento sa obzeral v zrkadle“ upozornil pápež „pozeral na vlastnú dušu maskovanú ideológiami a ďakoval Pánovi“. Ježiš ukazuje, ako je možné, že človek takýmto spôsobom „nikdy nedôjde k plnosti, dôjde nanajvýš ak k domýšľavosti“, čo je márna sláva.

A tak, aby útecha bola opravdivou, potrebuje vzájomnosť, potrebuje iného. Predovšetkým tu ide o niečo prijaté, pretože „ten, kto utešuje, je Boh“, ktorý dáva tento „dar“. A potom pravá útecha dozrieva aj v inej vzájomnosti, a tá spočíva v utešovaní iných. „Útecha je stavom prechodu od prijatého daru k darovanej službe“ vysvetlil pápež František:

„Skutočná útecha má túto dvojakú vzájomnosť: je darom a službou. A tak ak nechám vstúpiť Pánovu útechu ako dar, je to preto, lebo potrebujem byť potešený. Som núdzny: aby som mohol byť potešený, je nevyhnutné spoznať, že som núdzny. Len tak Pán príde, poteší nás a dá nám poslanie potešovať iných. A nie je ľahké mať srdce otvorené pre prijatie daru a pre konanie služby, pre tieto dve vzájomnosti, ktoré umožňujú útechu.“

Žiada sa teda otvorené srdce, a aby bolo takým, musí to byť srdce „šťastné“. A práve dnešné evanjelium s Ježišovými blahoslavenstvami (Mt 5,1-12) hovorí, „kto sú to tí šťastní, kto sú to tí blahoslavení“:

„Chudobní, srdce sa otvorí s postojom chudoby, chudoby v duchu. Tí, ktorí vedia plakať; tí, ktorí sú tichí – majú tichosť srdca; tí, čo prahnú po spravodlivosti, ktorí bojujú za spravodlivosť; tí ktorí sú milosrdní, majú milosrdenstvo voči iným; tí, čo sú čistého srdca; šíritelia pokoja a tí, čo sú prenasledovaní pre spravodlivosť, pre lásku k spravodlivosti. Takto sa srdce otvára a Pán prichádza s darom útechy a s poslaním utešovať iných.“

Svätý Otec pokračoval poukázaním naopak na tých, ktorí sú „uzavretí“: Sú to tí, ktorí sa cítia byť „bohatí duchom, to znamená sebestační“; „tí, ktorí nepotrebujú plakať, lebo sa cítia byť spravodliví“; násilníci, ktorí nevedia čo je to miernosť; nespravodliví, ktorí konajú bezprávie; tí ktorí sú bez milosrdenstva, ktorí nepotrebujú nikdy odpustiť, pretože necítia potrebu, aby im bolo odpustené; „tí s pošpineným srdcom“, „tvorcovia vojen“ a nie pokoja; a tí, ktorí nebudú nikdy kritizovaní ani prenasledovaní, pretože ich nezaujímajú nespravodlivosti voči iným. „Títo – povedal Svätý Otec – majú zavreté srdce“: nie sú šťastní, pretože do nich nemôže vstúpiť dar útechy, aby ho potom mohli darovať ďalej.

Na záver pápež František pozval položiť si otázku, aké je naše srdce, či je otvorené a schopné prosiť o dar útechy, aby ho potom mohlo dať ďalej ako Pánov dar. Žiada sa vrátiť sa počas dňa k týmto myšlienkam a ďakovať Pánovi, že sa „vždy usiluje dať nám útechu“. „Len od nás žiada, aby sme mali dvere srdca aspoň ‚pootvorené‘: „on sa potom už postará o to, aby vošiel“ – uzavrel svoju rannú homíliu Svätý Otec.

11. júna

Anjel Pána v Nedeľu Najsvätejšej Trojice: Boh je úplne a jedine Láska

Vatikán 11. júna – Na Slávnosť Najsvätejšej Trojice sa Svätý Otec František na poludnie pomodlil spolu s veriacimi zhromaždenými na Vatikánskom námestí mariánsku modlitbu „Anjel Pána“. Na úvod stretnutia im ako zvyčajne v krátkej katechéze z okna Apoštolského paláca priblížil tajomstvo viery, ktoré Cirkev slávi.

Trojjediný Boh zjavil svoju tvár v Ježišovi Kristovi, pripomenul Svätý Otec: „Boh je úplne a jedine Láska, vo večnom vzťahu, ktorý všetko tvorí, vykupuje a posväcuje: Otec, Syn a Duch Svätý.“

Na príklade nočného dialógu Ježiša s Nikodémom pápež František ukázal, ako Boh osobne miluje každého človeka: „Boh nás vždy hľadá už v predstihu, ako prvý nás miluje. Je ako kvet mandľovníka, tak hovorí prorok: ‚zakvitá ako prvý‘.“

Po spoločnej modlitbe „Anjel Pána“ a udelení apoštolského požehnania Svätý Otec pripomenul včerajšie blahorečenie rehoľníčky menom Itala Mela, benediktínskej oblátky, ktorá žila v prvej polovici 20. storočia v Ríme a mala mystický dar prenikania do tajomstva Najsvätejšej Trojice.

Svätý Otec pozdravil aj viacero skupín pútnikov, medzi iným aj bolívijskú komunitu žijúcu v Ríme, ktorá slávi svoj národný sviatok Panny Márie z Copacabany - Virgen de Copacabana.

Plné znenie nedeľnej katechézy Svätého Otca

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Biblické čítania tejto nedele, sviatku Najsvätejšej Trojice, nám pomáhajú vstúpiť do tajomstva totožnosti Boha. Druhé čítanie predstavuje slová žičenia, ktoré sv. Pavol adresuje spoločenstvu v Korinte: «Milosť Pána Ježiša Krista a Božia láska i spoločenstvo Svätého Ducha nech je s vami všetkými» (2 Kor 13,13). Toto apoštolovo „požehnanie“ je ovocím jeho osobnej skúsenosti Božej lásky, tej lásky, ktorú mu vzkriesený Kristus zjavil, ktorá premenila jeho život a primäla ho prinášať Evanjelium národom.

Na základe tejto svojej skúsenosti milosti môže Pavol povzbudzovať kresťanov týmito slovami: «Radujte sa, zdokonaľujte sa, povzbudzujte sa navzájom, [...] žite v pokoji» (v. 11). Kresťanské spoločenstvo sa popri všetkých ľudských obmedzeniach môže stať odzrkadlením spoločenstva Trojice, jej dobroty a krásy. Ale toto – ako to sám Pavol dosvedčuje – vedie nevyhnutne cez skúsenosť Božieho milosrdenstva, jeho odpustenia.

To je to, čo zažívajú Izraeliti na ceste exodu. Keď ľud prestúpil zmluvu, Boh sa ukázal Mojžišovi v oblaku, aby tú zmluvu obnovil, ohlasujúc svoje vlastné meno a jeho význam: «Pán, Boh je milosrdný a láskavý, zhovievavý, veľmi milostivý a verný» (Ex 34,6).

Toto meno vyjadruje, že Boh nie je vzdialený a uzavretý do seba, ale je Život, ktorý sa chce podeliť, je otvorenosť, je Láska, ktorá vykupuje človeka z nevernosti. Boh je „milosrdný“, „zhovievavý“ a „veľmi milostivý“, pretože sa nám ponúka, aby zahladil naše obmedzenosti a naše nedostatky, aby odpustil naše pochybenia, aby nás navrátil na cestu spravodlivosti a pravdy.

Toto zjavenie Boha dospelo k svojmu zavŕšeniu v Novej zmluve vďaka Kristovmu slovu a jeho spásnemu poslaniu. Ježiš nám zviditeľnil tvár Boha, Jediného čo do podstaty a Trojice čo do osôb; Boh je úplne a jedine Láska, vo večnom vzťahu, ktorý všetko tvorí, vykupuje a posväcuje: Otec, Syn a Duch Svätý.

A dnešné evanjelium „stavia na scénu“ Nikodéma, ktorý napriek tomu, že zastával významné miesto v náboženskej a občianskej komunite tej doby, neprestal v hľadaní Boha. Nepovedal si: ja som už dosiahol cieľ. Neprestal hľadať Boha. A teraz zachytil ozvenu jeho hlasu v Ježišovi. V nočnom dialógu s Nazaretským, Nikodém konečne chápe, že Boh ho už prv hľadal a očakával, že je Bohom osobne milovaný.

Boh nás vždy hľadá už v predstihu, ako prvý nás miluje. Je ako kvet mandľovníka, tak hovorí prorok: „zakvitá ako prvý“. Takto mu totiž hovorí Ježiš: «Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život» (Jn 3,16).

Čo je tento večný život? Je to Otcova bezmedzná a nezištná láska, ktorú Ježiš daroval na kríži, keď obetoval svoj život pre našu spásu. Táto láska pôsobením Ducha Svätého novým svetlom prežiarila svet i každé ľudské srdce, ktoré ju prijme; svetlom, ktoré odkrýva tie tmavé kúty, tie zatvrdnutosti, ktoré nám bránia prinášať dobré ovocie lásky a milosrdenstva.

Nech nám Panna Mária pomáha stále väčšmi, celým naším bytím, vstúpiť do Trojičného spoločenstva, aby sme žili a dosvedčovali lásku, ktorá dáva zmysel našej existencii.

9. júna

Pápež František: Ženy majú dôležitú úlohu v medzináboženskom dialógu

Vatikán 9. júna – Dnes napoludnie prijal Svätý Otec na osobitnej audiencii účastníkov plenárneho zasadnutia Pápežskej rady pre medzináboženský dialóg. Tento rok sa pápežská rada pod vedením kardinála Taurana zamerala na úlohu žien na poli dialógu medzi náboženstvami.

K téme stretnutia „Úloha ženy vo výchove k univerzálnemu bratstvu“ pápež František hneď na úvod skonštatoval, ako často je výchovná úloha žien v tomto smere nepovšimnutá a nedocenená. Pripomenul, že v dôsledku násilia sa žena často nemôže riadne zhostiť tejto svojej úlohy:

„Ženy a deti patria medzi najčastejšie obete slepého násilia. Tam, kde sa nenávisť a násilie dostanú k moci, zraňujú rodinu a spoločnosť a zabraňujú žene spokojne a účinne plniť jej poslanie vychovávateľky, v jednote s mužom čo do úmyslov i činov.“

Pápež František na prvom mieste zdôraznil nutnosť doceniť úlohu ženy a priznať jej pozitívny vplyv v rôznych oblastiach života spoločnosti:

„Prospešným trendom je rastúca prítomnosť žien v spoločenskom živote, v ekonomike a politike na miestnej, národnej a medzinárodnej úrovni, nevynímajúc cirkevnú oblasť. Ženy majú plné právo aktívne sa zapájať do všetkých oblastí, a ich právo je treba potvrdiť a garantovať aj právnymi nástrojmi, tam kde sa to ukáže ako nevyhnutné.“

Žena je úzko spojená s tajomstvom života a táto skúsenosť jej pomáha pri šírení ducha bratstva. Úloha vychovávať k bratstvu prislúcha ženám podľa pápeža Františka ako ich „osobitné povolanie“:

„Žena bola vždy v centre rodinnej výchovy, a to nie iba ako matka. Príspevok žien v oblasti výchovy a vzdelávania je neoceniteľný. A vychovávateľstvo má bohaté dôsledky aj pre ženu samotnú.“

Významným poľom, kde sa uplatňujú schopnosti ženy, je vedenie dialógu, pokračoval Svätý Otec. Vysvetlil, že sa to v plnom zmysle vzťahuje aj na medzináboženský dialóg:

„Je evidentné, ako veľmi je výchova k univerzálnemu bratstvu - čo znamená aj naučiť sa vytvárať priateľské a úctivé vzťahy - dôležitá v oblasti medzináboženského dialógu. Ženy sa v medzináboženskej oblasti angažujú často viac než muži na úrovni „dialógu života“, a tak prispievajú k lepšiemu porozumeniu výzvam typickým pre multikultúrnu realitu.

Ale ženy sa môžu zaradiť v plnom zmysle tiež do vzájomnej výmeny na úrovni náboženskej skúsenosti, a rovnako i na úrovni teologickej. Mnohé ženy sú veľmi dobre pripravené zvládnuť stretnutia medzináboženského dialógu na najvyšších úrovniach, a nielen na katolíckej strane.

To znamená, že prínos žien sa neobmedzuje na tzv. „ženské“ témy alebo len na stretnutia čisto medzi ženami. Dialóg je púť, ktorú žena a muž majú konať spoločne. Dnes je viac než kedykoľvek predtým dôležité, aby tu ženy boli prítomné.“

Pápež František: Kniha Tobiáš učí, ako v kríze nepodľahnúť zúfalstvu

Vatikán 9. júna – Vo chvíľach ťažkých, smutných a bolestivých, aj vtedy, keď nás urážajú, máme vedome kráčať cestou modlitby, trpezlivosti a dôvery v Boha, bez toho, aby sme podľahli zúfalstva a klamu ničoty. To je v skratke obsah dnešnej rannej homílie Svätého Otca v Dome sv. Marty.

Pápež František vychádzal z prvého čítania z Knihy Tobiáš (11,5-17) a porovnával životný príbeh Tobiho a jeho nevesty Sáry. Tobiášov otec Tobi oslepol, Tobiášova manželka Sára bola v minulosti obviňovaná, že zapríčinila smrť niekoľkých mužov. V tomto čítaní je vidieť, vysvetlil Svätý Otec, ako Pán udržiava „životy ľudí, aj ten náš“, ako je prítomný v ľudských príbehoch.

Tobi a rovnako aj Sára zažili ťažké i pekné chvíle, tak ako to v živote býva, skonštatoval Svätý Otec a pokračoval: Tobi bol „prenasledovaný“, „vysmievali sa mu“, „útočila na neho“ aj vlastná manželka, hoci nebola nejakou zlou ženou – poznamenal pápež –, pretože „pracovala a starala sa o domácnosť, keďže on bol slepý“. A aj Sára si vystála urážky, veľa si vytrpela.

Pápež František upozornil na skutočnosť, že obaja sa vo chvíľach, „keď bolo všetko čierne“, stretli s myšlienkou: „lepšie by bolo zomrieť“. Ďalej načrtol, ako má v takých chvíľach človek reagovať:

„Všetci sme prežili drsné, ťažké chvíle, nie až v takej sile ako oni, ale vieme, čo človek cíti v tmavých momentoch, vo chvíľach bolestí, v ťažkých chvíľach, poznáme to. Nuž ona, Sára, uvažuje: ‚Ak sa obesím, spôsobím bolesť mojim rodičom’, a tak sa spamätá a modlí sa. A Tobi si hovorí: ‚Veď toto je môj život, idem ďalej’ a modlí sa znova a znova. Toto je postoj, ktorý nás zachráni v ťažkých chvíľach: modlitba. Trpezlivosť, pretože obaja sú trpezliví vo svojej bolesti. A nádej, že Boh nás vypočuje a dá nám prekonať tieto ťažké chvíle. Vo chvíľach smútku, malého alebo veľkého, v tmavých chvíľach: modlitba, trpezlivosť a nádej. Nezabudnite na to.“

V príbehoch Tobiho ako aj Sáry sú potom i pekné momenty. Pápež však upozornil, že tu nejde o nejaký „happy end“ v zmysle romantického príbehu:

„Po tejto skúške Pán stojí blízko pri nich a zachraňuje ich. Ale tu ide o skutočne krásne momenty, nie o také, kde je krása vyumelkovaná, kde je všetko hrané, ako ohňostroj, no bez krásy duše. A čo v týchto pekných chvíľach každý z nich robí? Ďakujú Bohu, rozširujú si srdce v modlitbe vďaky.“

Svätý Otec ďalej v homílii povzbudil položiť si otázku, či v rôznych okamihoch nášho života sme schopní rozlíšiť, čo sa v našej duši deje. Či chápeme, že ťažké chvíle predstavujú „kríž“ a že je nevyhnutné „modliť sa, byť trpezliví a mať aspoň trochu nádeje“. Je potrebné vyhnúť sa upadnutiu „do ničoty“ pretože „vždy je tu Pán“, je pri nás a môžeme sa na neho obrátiť v modlitbe, ďakujúc mu aj za radosť, ktorú nám daroval.

Sára vďaka rozlišovaniu pochopila, že nesmie zájsť k tomu, aby si siahla na život. Tobi si uvedomil, že musí „čakať, v modlitbe, v nádeji, na Pánovu záchranu“. Pápež František odporúčal vziať do rúk Sväté písmo a znova sa začítať do Knihy Tobiáš:

„Keď si cez tento víkend budeme čítať túto Knihu, prosme si milosť vedieť rozlišovať, čo sa deje v ťažkých chvíľach nášho života, ako ísť ďalej, a čo sa deje v pekných chvíľach; aby sme sa nenechali oklamať ničotou“.

7. júna

Katechéza Svätého Otca: Boží otcovský vzťah je zdrojom našej nádeje

Vatikán 7. júna – Pri všeobecnej audiencii na Vatikánskom námestí dnes Svätý Otec hovoril v katechéze o Božom otcovstve ako zdroji našej nádeje. Pápež František predniesol aj osobitnú výzvu k pokračovaniu v spoločnom úsilí kresťanov, židov a moslimov za pokoj vo svete:

„Zajtra o 13. hodine sa v rozličných krajinách obnovuje iniciatíva „Minúta za pokoj“, čiže chvíľka modlitby pri príležitosti výročia nášho spoločného stretnutia vo Vatikáne s izraelským prezidentom Peresom a palestínskym prezidentom Abbásom. V našej dobe je veľká potreba modlitby – kresťanov, židov a moslimov – za pokoj.“

Od historickej udalosti zajtra uplynú tri roky. Stretnutie troch čelných predstaviteľov s modlitbou za pokoj sa konalo 8. júna 2014 vo Vatikánskych záhradách.

Na zaplnenom Svätopeterskom námestí bolo dnes Slovensko zastúpené najmä spoločenstvom Farnosti sv. Jakuba z Veľkého Šariša. Svätého Otca v závere pozdravili aj dvaja zástupcovia Združenia slovenských katolíkov v USA, ktorí sú v týchto dňoch v Ríme na pravidelnej pracovnej návšteve. Organizácia dlhodobo podporuje okrem iného aj formáciu kňazov v Pápežskom slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda v Ríme.

Na úvod ku katechéze Svätého Otca zazneli slová z Lukášovho evanjelia o tom, ako Ježiš naučil svojich učeníkov modlitbu Otče náš:

«Raz sa na ktoromsi mieste modlil. Keď skončil, povedal mu jeden z jeho učeníkov: „Pane, nauč nás modliť sa, ako Ján naučil svojich učeníkov.“ Povedal im: „Keď sa modlíte, hovorte: Otče, posväť sa tvoje meno, príď tvoje kráľovstvo. Chlieb náš každodenný daj nám každý deň a odpusť nám naše hriechy, lebo aj my odpúšťame každému svojmu dlžníkovi. A neuveď nás do pokušenia“» (Lk 11,1-4).

Plné znenie katechézy Svätého Otca

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V Ježišovej modlitbe bolo čosi fascinujúce, čosi až tak podmanivé, že jedného dňa ho jeho učeníci poprosili, aby ich s ňou oboznámil. Táto epizóda sa nachádza v Evanjeliu podľa Lukáša, ktorý bol spomedzi evanjelistov tým, kto najviac zdokumentoval tajomstvo modliaceho sa Krista - Pána, ktorý sa modlí. Ježišovi učeníci sú zasiahnutí skutočnosťou, že on, osobitne ráno a večer, sa uťahuje do samoty a „ponára sa“ do modlitby. A preto ho jedného dňa prosia, aby aj ich naučil modliť sa (porov. Lk 11,1). Vtedy práve im Ježiš odovzdáva modlitbu, ktorá sa stala kresťanskou modlitbou „par excellence“: Otčenáš.

Popravde, Lukáš nám v porovnaní s Matúšom podáva Ježišovu modlitbu v tak trochu skrátenej forme, ktorá sa začína jednoduchou invokáciou: «Otče» (v.2). Tu je zhrnuté celé tajomstvo kresťanskej modlitby, v tomto slove: mať odvahu nazývať Boha menom Otec. Potvrdzuje to aj liturgia, keď pri výzve ku spoločnému prednášaniu Ježišovej modlitby používa výraz «osmeľujeme sa povedať».

Veď nazývať Boha menom „Otec“ vôbec nie je samozrejmosťou. Viedlo by nás to skôr k používaniu vyšších titulov, ktoré sa nám zdajú byť úctivejšie voči jeho transcendencii. Naopak, to, že ho vzývame ako „Otca“, nás s ním stavia do vzťahu dôvery, ako dieťa, ktoré sa obracia na svojho otecka, vediac, že on ho miluje a stará sa oň. Toto je veľká revolúcia, ktorú kresťanstvo vtláča do náboženskej psychológie človeka. Tajomstvo Boha, ktoré nás vždy fascinuje a dáva nám cítiť sa maličkými, nás však už viac nedesí, negniavi, nenapĺňa úzkosťou.

Toto je revolučný obrat, ktorý je ťažko poňať našou ľudskou mysľou; až natoľko, že dokonca v príbehoch o zmŕtvychvstaní sa hovorí, že ženy po tom, ako videli prázdny hrob a anjela, «utekali od hrobu, lebo sa ich zmocnila hrôza a strach» (Mk 16,8). Avšak Ježiš nám zjavuje, že Boh je dobrým Otcom a hovorí nám: „Nebojte sa!“

Pomyslime na podobenstvo o milosrdnom otcovi (porov. Lk 15,11-32). Ježiš rozpráva o istom otcovi, ktorý pre svojich synov vie byť jedine láskou. O otcovi, ktorý netrestá syna za jeho aroganciu, a ktorý je schopný dokonca zveriť mu jeho časť dedičstva a nechať ho odísť z domu. Boh je Otcom, hovorí Ježiš, avšak nie ľudským spôsobom, lebo na tomto svete neexistuje žiadny otec, ktorý by sa zachoval ako protagonista tohto podobenstva. Boh je Otcom spôsobom jemu vlastným: dobrým, nechrániacim sa pred slobodnými rozhodnutiami človeka, schopným vyjadrovať sa jedine formami slovesa „milovať“.

Keď sa rebelujúci syn po tom, ako všetko premrhal, konečne vracia do rodného domu, tento otec neaplikuje kritériá ľudskej spravodlivosti, no predovšetkým cíti potrebu odpustiť, a prostredníctvom svojho objatia dáva synovi porozumieť, že po celý ten dlhý čas jeho neprítomnosti mu chýbal, bolestne chýbal jeho otcovskej láske. Akým bezmedzným tajomstvom je Boh pestujúci takýto typ lásky voči svojim deťom!

Možno práve z tohto dôvodu sa apoštol Pavol, keď poukazuje na centrum kresťanského tajomstva, necíti na to, aby do gréčtiny preložil jedno slovo, ktoré Ježiš v aramejčine vyslovoval ako „abba“. Dvakrát sa sv. Pavol vo svojich listoch (porov. Rim 8,15; Gal 4,6) dotýka tejto témy a ponecháva toto slovo nepreložené, v tej istej forme, v akej sa objavilo na Ježišových perách, „abba“, ešte intímnejší výraz v porovnaní s výrazom „otec“, ktorý niektorí prekladajú ako „otecko, ocko“.

Drahí bratia a sestry, nikdy nie sme sami. Môžeme byť vzdialení, nevraživí, mohli by sme sa aj prehlasovať za „bezbožných“. Avšak evanjelium Ježiša Krista nám zjavuje, že Boh, ktorý nevie zostať bez nás, on nikdy nebude akýsi „Boh bez človeka“. On je ten, čo nevie zostať bez nás, a toto je jedno veľké tajomstvo! Boh nevie byť Bohom bez človeka: je to veľké tajomstvo! A táto istota je zdrojom našej nádeje, ktorú nachádzame uchovanú vo všetkých prosbách modlitby Otčenáš.

Keď potrebujeme pomoc, Ježiš nám nehovorí, aby sme rezignovali a uzavreli sa do seba, ale aby sme sa obrátili na Otca a prosili ho s dôverou. Všetky naše potreby, od tých najevidentnejších s dennodenných, ako sú jedlo, zdravie, práca, až po potrebu, aby nám bolo odpustené a potrebu opory počas pokušení, nie sú zrkadlom našej osamelosti: je tu naopak Otec, ktorý na nás vždy hľadí s láskou, a ktorý nás istotne neopúšťa.

Taraz mám pre vás jeden návrh: každý z nás má mnoho problémov a mnoho potrieb. Pomyslime trochu v tichu na tieto problémy a na tieto potreby. Pomyslime aj na Otca, na nášho Otca, ktorý nemôže byť bez nás, a ktorý v tejto chvíli na nás hľadí. A všetci sa spoločne s dôverou a nádejou modlime: „Otče náš, ktorý si na nebesiach...“ [spolu so zhromaždením]. Ďakujem.“

V závere generálnej audiencie sa Svätý Otec obrátil ako zvyčajne na mladých, chorých a novomanželov:

„Nedávno započatý mesiac jún nám pripomína úctu k Najsvätejšiemu Ježišovmu Srdcu: drahí mladí, v škole Božského Srdca vzrastajte v obetavosti k blížnemu; drahí chorí, v utrpení zjednoťte vaše srdce so srdcom Božieho Syna; a vy, drahí novomanželia, hľaďte na Ježišovo Srdce, aby ste sa naučili bezpodmienečnej láske.“

5. júna

Celý príhovor Svätého Otca pri vigílii 50. jubilea Katolíckej charizmatickej obnovy

Vatikán 5. júna – V plnom znení prinášame príhovor Svätého Otca Františka pri ekumenickej vigílii Zlatého jubilea Katolíckej charizmatickej obnovy 3. júna 2017 v areáli Circo Massimo v Ríme.

Bratia a sestry, ďakujem vám za vaše svedectvo, ktoré dnes vydávate na tomto mieste. Ďakujem! Robí to dobre všetkým, aj mne!

V prvej kapitole Skutkov apoštolov čítame: «A keď s nimi stoloval, prikázal im, aby neodchádzali z Jeruzalema, ale aby očakávali Otcovo prisľúbenie: ‚O ktorom ste počuli odo mňa, že Ján krstil vodou, ale vy budete o niekoľko dní pokrstení Duchom Svätým.’» (Sk 1,4-5).

«Keď prišiel deň Turíc, boli všetci vedno na tom istom mieste. Tu sa náhle strhol hukot z neba, ako keď sa ženie prudký vietor, a naplnil celý dom, v ktorom boli. I zjavili sa im akoby ohnivé jazyky, ktoré sa rozdelili, a na každom z nich spočinul jeden. Všetkých naplnil Duch Svätý a začali hovoriť inými jazykmi, ako im Duch dával hovoriť.» (Sk 2,1-4).

Dnes sme tu ako vo Večeradle pod holým nebom, a tak nemáme strach: pod otvoreným nebom a tiež s otvoreným srdcom pre Otcove prisľúbenia. Sme tu zjednotení „my všetci veriaci“, všetci tí, ktorí vyznávame, že „Ježiš je Pán“ - „Jesus is the Lord“.

Mnohí prišli z rôznych končín sveta a Duch Svätý nás zhromaždil, aby sme nadviazali priateľské vzťahy, ktoré nás budú povzbudzovať na ceste k jednote, k jednote pre misiu, nie preto, aby sme boli nehybní, nie! Pre misiu, pre ohlasovanie, že Ježiš je Pán – „Jesús es el Señor“ – pre spoločné ohlasovanie lásky Otca voči všetkým svojím deťom! Pre ohlasovanie Dobrej zvesti všetkým národom! Pre podanie dôkazu, že mier je možný.

Nie je veľmi ľahké dokázať tomuto dnešnému svetu, že mier je možný, ale v mene Ježiša môžeme ukázať pomocou nášho svedectva, že mier je možný! Ale je možný, len ak my sme v mieri medzi sebou. Ak zdôrazňujeme rozdiely, sme vo vzájomnej vojne a nemôžeme ohlasovať mier. Mier je možný, ak vychádza z nášho vyznania, že Ježiš je Pán a z našej evanjelizácie týmto smerom. Je to možné. Aj keď sa medzi nami prejavujú rozdiely – ale to je samozrejmé, máme rozdiely –, no chceme, aby to bola zmierená rozličnosť. Na tento výraz nesmieme zabudnúť, nuž vyslovme ho všetci: zmierená rozličnosť. Tento výraz nie je môj. Je od jedného brata luterána. Zmierená rozličnosť.

A teraz sme tu a je nás veľa! Zišli sme sa k spoločnej modlitbe, k vzývaniu Ducha Svätého, aby zostúpil na každého z nás, aby sme vyšli na cesty miest a sveta a ohlasovali vládu Ježiša Krista.

Kniha Skutkov dosvedčuje: « My, Parti, Médi, Elamčania, obyvatelia Mezopotámie, Judey a Kappadócie, Pontu a Ázie, Frýgie a Pamfýlie, Egypta a líbyjských krajov okolo Cyrény, prisťahovaní Rimania, Židia aj prozelyti, Kréťania i Arabi: počujeme ich vo svojich jazykoch hovoriť o veľkých Božích skutkoch.» (Sk 2,9-11). Hovoriť tým istým jazykom, počúvať, chápať... Sú tu rozdiely, ale Duch nám dáva pochopiť posolstvo Ježišovho zmŕtvychvstania v našom vlastnom jazyku.

Sme tu zhromaždení veriaci pochádzajúci zo 120 krajín sveta, aby sme oslavovali zvrchované dielo Ducha Svätého v Cirkvi, ktoré sa začalo pred 50 rokmi a dalo počiatok ... určitej inštitúcii? Nie. Určitej organizácii? Nie. Prúdu milosti, prúdu milosti Katolíckej charizmatickej obnovy. Dielu, ktoré sa zrodilo ako... katolícke? Nie. Zrodilo sa ako ekumenické!

Zrodilo sa ako ekumenické, pretože je to Duch Svätý, kto vytvára jednotu a je to ten istý Duch, kto dáva inšpiráciu, aby to tak bolo! Je dôležité prečítať si spisy kardinála Suenensa na túto tému: veľmi dôležité!

A príchod Ducha Svätého mení ľudí uzavretých zo strachu na odvážnych svedkov Ježiša. Peter, ktorý trikrát zaprel Ježiša, plný sily Ducha Svätého vyhlasuje: «Nech teda s istotou vie celý dom Izraela, že toho Ježiša, ktorého ste vy ukrižovali, Boh urobil aj Pánom, aj Mesiášom.» (Sk 2,36) . A to je vyznanie viery každého kresťana! Boh urobil Pánom a Mesiášom toho Ježiša, ktorého ste vy [ukrižovali], alebo ktorý bol ukrižovaný. Súhlasíte s týmto vyznaním viery? [zhromaždenie volá: Áno!] Je nám všetkým spoločné, u všetkých rovnaké!

Božie slovo pokračuje hovoriac: «Všetci, čo uverili, boli pospolu a všetko mali spoločné. Predávali pozemky a majetky a rozdeľovali ich všetkým, podľa toho, ako kto potreboval. Deň čo deň svorne zotrvávali v chráme, po domoch lámali chlieb a s radosťou a úprimným srdcom požívali pokrm. Chválili Boha a boli milí všetkému ľudu. A Pán každý deň rozmnožoval tých, čo mali byť spasení.» (Sk 2,44-47). Komunita rástla a bol to Duch, ktorý ju podnecoval.

Veľmi rád myslím na Filipa, keď mu anjel hovorí: „Vstaň a choď na cestu do Gazy“, a on stretáva toho eunucha, správcu majetku etiópskej kráľovnej, Kandake. Bol prozelytom a čítal Izaiáša. A Filip mu vysvetlil Slovo, zvestoval mu Ježiša, a on sa obrátil. A v jednej chvíli povedal: „Nuž, tu je voda, chcem byť pokrstený“. Bol to Duch, ktorý postrčil Filipa, aby tam išiel, a už od počiatku je to Duch, kto všetkých veriacich pobáda ohlasovať Pána.

Dnes sme sa rozhodli stretnúť tu, na tomto mieste – povedal to pastor Traettino – pretože tu počas prenasledovaní boli mučení kresťania, na pobavenie prizerajúcich sa. Dnes je viac mučeníkov ako včera! Dnes je viac kresťanských mučeníkov. Tí, čo zabíjajú kresťanov, pred zabitím sa ich nespytujú: „Si pravoslávny? Si katolík? Si evanjelik? Si luterán? Si kalvín?“ Nie: „Si kresťan?“ – „Áno.“ – A je podrezaný, hneď a zaraz.

Dnes je viac mučeníkov než v prvotných dobách. A toto je ekumenizmus krvi: zjednocuje nás svedectvo mučeníkov dneška. Na rôznych miestach sveta sa prelieva krv kresťanov! Dnes je viac než kedykoľvek dôležitá jednota kresťanov, zjednotených v Duchu Svätom, v modlitbe a v činnosti v prospech najslabších.

Kráčať spoločne, pracovať spoločne. Milovať sa. Milovať sa. A spoločne hľadať spôsob, ako vysvetliť rozdiely, dohodnúť sa, ale kráčajúc! Ak ostaneme stáť, ak nekráčame, nikdy, nikdy sa nedohodneme. Je to tak, pretože Duch nás chce mať v pohybe.

Päťdesiat rokov Katolíckej charizmatickej obnovy. Jeden prúd milosti Ducha! A prečo prúd milosti? Pretože nemá ani zakladateľa, ani štatút, ani riadiace orgány. Samozrejme v tomto prúde sa zrodili mnohé formy, ktoré sú zaiste ľudskými dielami inšpirovanými Duchom Svätým, s rôznymi charizmami, a všetky v službe Cirkvi. Ale prúdu sa nemôžu stavať priehrady, ani sa nemôže uzavrieť Duch Svätý do klietky!

Uplynulo päťdesiat rokov. Keď sa dospeje do tohto veku, začínajú ubúdať sily. Je to polovica života - v mojej krajine hovoríme „päťdesiatnik“ – vrásky sú hlbšie – ak sa samozrejme nemaľuješ, ale tie vrásky tu sú – pribúda sivých vlasov a začíname aj zabúdať na niektoré veci...

Päťdesiat rokov je chvíľa v živote vhodná na zastavenia sa a urobenie reflexie. Je to okamih reflexie: polovica života. A ja vám poviem: je to okamih ísť ďalej s väčšou silou, nechajúc za sebou ten prach, ktorý sme časom nechali sa nahromadiť, ďakujúc za to, čo sme dostali a postaviac sa novému s vierou v pôsobenie Ducha Svätého!

Turíce dávajú zrod Cirkvi. Duch Svätý, prísľub Otca ohlásený Ježišom Kristom, to on je tým, kto vytvára Cirkev: nevestu z Apokalypsy (Knihy zjavenia), jedinú nevestu! Povedal to pastor Traettino: Pán má jedinú nevestu!

Najcennejší dar, ktorý sme všetci dostali je krst. A teraz nás Duch vedie na cestu obrátenia, ktorá prechádza celým kresťanským svetom a ktorá je ďalším dôvodom navyše k tomu, aby Katolícka charizmatická obnova bola privilegovaným miestom na vykonanie cesty smerom k jednote!

Tento prúd milosti je pre celú Cirkev, nie iba pre niektorých, a nikto z nás nie je v role „pána“ nad ostatnými ako sluhami. Nie: všetci sme služobníci tohto prúdu milosti.

Vy spolu s touto skúsenosťou ustavične pripomínate Cirkvi moc modlitby chvály. Chvály, ktorá je modlitbou uznania a vďakyvzdania za nezištnú lásku Boha. Môže sa stať, že tento spôsob modlitby sa niekomu nepáči, ale je jasné, že vychádza plne z biblickej tradície. Napríklad Žalmy: Dávid, ktorý tancoval pred Archou zmluvy, plný jasotu... A prosím, neupadnime do postoja kresťanov s „Mikaliným (Micholiným) komplexom“, ktorá sa hanbila za to, ako Dávid chválil Boha [tancujúc pred Archou].

Plesanie, jasot, radosť - ovocie samotnej činnosti Ducha Svätého! Kresťan buď zakusuje radosť vo svojom srdci, alebo tu niečo nefunguje. Radosť z ohlasovania evanjeliovej Dobrej zvesti!

Ježiš v Nazaretskej synagóge prečítal úryvok z Izaiáša. Čítam: «Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným. Poslal ma oznámiť zajatým, že budú prepustení, a slepým, že budú vidieť; utláčaných prepustiť na slobodu a ohlásiť Pánov milostivý rok.» (Lk 4,18-19; porov. Iz 61,1-2). Radostná zvesť: nezabúdajme na to. Radostná zvesť: kresťanské ohlasovanie je vždy radostné.

Tretí dokument z Mechelenu (Malines, Belgicko) „Charizmatická obnova a služba človeku“, ktorý napísali kardinál Suenens a Dom Helder Camara, je jasný: charizmatická obnova je tiež službou človeku.

Krst v Duchu Svätom, chvála, služba človeku. Tieto tri veci sú nerozlučiteľne spojené. Môžem vzdať chválu hlbokým spôsobom, ale ak nepomôžem tým, čo sú vo veľkej núdzi, nestačí to. «Nikto z nich netrpel núdzu» (Sk 4,34), hovorí kniha Skutkov.

Nebudeme súdení podľa našich chvál, ale podľa toho, čo sme urobili pre Ježiša. «Ale Pane, kedy sme ti to urobili? Čo ste urobili jednému z týchto maličkých, mne ste urobili.» (porov. Mt 25,39-40).

Drahé sestry a drahí bratia, prajem vám čas reflexie, pripamätania si začiatkov; čas zanechania za sebou všetkých vecí popridávaných vlastným egom a ich premeny v počúvanie a radostné prijatie pôsobenia Ducha Svätého, ktorý vanie kam chce a ako chce!

Ďakujem Katolíckemu bratstvu a ICCRS (Medzinárodná služba katolíckej charizmatickej obnovy - International Catholic Charismatic Renewal Services) za organizáciu tohto Zlatého jubilea, za túto vigíliu. A ďakujem každému z dobrovoľníkov, ktorí to umožnili, mnohí z nich sú tu. Rád som pozdravil členov organizátorského tímu pri mojom príchode, pretože viem, že pracovali veľa! A nie za peniaze! Veľa pracovali. Väčšina z nich sú mladí z rôznych kontinentov! Nech ich Pán veľmi požehná!

Ďakujem zvlášť za to, že žiadosť, s ktorou som sa na vás obrátil pred dvoma rokmi, aby Charizmatická obnova celosvetovo mala jednotnú medzinárodnú službu, sa na tomto základe začala konkretizovať v Zriaďovacích dokumentoch tejto novej jednotnej služby. To je prvý krok, po ktorom budú nasledovať ďalšie, avšak už skoro sa jednota , dielo Ducha Svätého, stane realitou. «Hľa, všetko robím nové», hovorí Pán (Zjv 21,5).

Ďakujem, Katolícka charizmatická obnova, za to všetko, čo ste dali Cirkvi počas týchto päťdesiatich rokov! Cirkev počíta s vami, s vašou vernosťou Božiemu slovu, s vašou ochotou k službe a s vaším svedectvom života premeneného Duchom Svätým!

Deliť sa so všetkými v Cirkvi s krstom v Duchu Svätom, chváliť Pána bez prestania, spoločne kráčať s kresťanmi rozličných cirkví a kresťanských spoločenstiev v modlitbe a v činnosti pre chudobných. Slúžiť tým najchudobnejším a chorým. Toto očakáva Cirkev a pápež od vás, Katolícka charizmatická obnova, ale od vás všetkých: všetkých vás, ktorí ste vstúpili do tohto prúdu milosti!

Ranná homília pápeža: Konať skutky milosrdenstva znamená vyjsť z pohodlia

Vatikán 5. júna – Robiť skutky milosrdenstva neznamená dávať almužnu, aby sme mali dobrý pocit vo svedomí. Znamená to podeliť sa a zúčastniť sa na utrpení druhých. Tak znela jedna z myšlienok dnešnej homílie pápeža Františka, ktorý dnes ráno na sviatok biskupa a mučeníka sv. Bonifáca slávil omšu v Dome sv. Marty.

Nestačí robiť skutky milosrdenstva, treba s druhými prežívať bolesť

Inšpiráciu pre svoju úvahu našiel Svätý Otec v prvom čítaní z Tobiáša (Tob 1,3; 2,1b-8). V starozákonnej knihe sa píše, že spravodlivý muž menom Tobiáš sa rozhodol pochovať Židov, ktorých beztrestne zabili, pričom riskoval svoj vlastný život, keďže to bolo zakázané.

Tobiáš zažíval bolesť pred utrpením druhých, vysvetlil pápež František a zamyslel sa na štrnástimi duchovnými a telesnými skutkami milosrdenstva, medzi ktorými je aj pochovávať mŕtvych. Uskutočniť ich, dodal Svätý Otec, neznamená len podeliť sa s tým, čo máme, ale tiež prejaviť súcit.  

„To znamená trpieť s tým, kto trpí. Skutok milosrdenstva neznamená urobiť niečo, aby sme mali dobrý pocit na duši: skutok dobra, aby som sa cítil lepšie, spadne mi tak kameň zo srdca... To nie! Znamená to tiež zažívať bolesť druhých. Podeliť sa a mať súcit idú ruka v ruke. Je milosrdný ten, kto sa vie podeliť a tiež prežívať problémy druhých. A tu je otázka: viem sa podeliť? Som štedrý? Som nezištný? Keď vidím človeka, ktorý trpí, ktorý je v ťažkostiach, trpím tiež? Viem sa vcítiť do situácie druhých? Do situácie utrpenia?“  

Konať skutky milosrdenstva znamená tiež riskovať

V knihe Tobiáš sa píše, že Židia deportovaní do Asýrie nemohli pochovávať svojich krajanov, lebo riskovali, že keď ich pri tom pristihnú, zabijú ich. Tobiáš, ktorý sa napriek zákazu rozhodol pochovávať mŕtvych Židov, bol preto vo veľkom nebezpečenstve. Podľa slov Svätého Otca konať skutky milosrdenstva znamená nielen podeliť sa a mať súcit, ale tiež riskovať:

„Toľkokrát sa riskuje. Pomyslime na Rím uprostred [Druhej svetovej] vojny. Koľko ľudí riskovalo – počnúc Piom XII., kvôli skrývaniu Židov, aby ich nezabili, aby ich nedeportovali. Riskovali vlastnú kožu! Zachrániť život tých ľudí, to bol skutok milosrdenstva! Teda, riskovať.“

Konať skutky milosrdenstva spôsobuje nepohodlie, zbavuje egoizmu

Pápež František poukázal aj na ďalšie dva aspekty. Prvým je riziko, že tomu, kto koná skutky milosrdenstva, sa môžu druhí vysmievať, ako sa to stalo Tobiášovi. Jeho príbuzní hovorili, že namiesto toho, aby sa držal stranou, robí hlúposti. Po druhé, bol to človek, ktorý akceptoval, že ho to bude stáť isté nepohodlie:

„Konať skutky milosrdenstva spôsobuje nepohodlie. ,Mám chorého priateľa, priateľku. Chcel by som ho ísť navštíviť, ale nechce sa mi... radšej si oddýchnem alebo budem v pokoji pozerať televízor...’. Konať skutky milosrdenstva so sebou vždy prináša isté nepohodlie. Vyrušujú nás z nášho pohodlia. Pán však toto nepohodlie za nás vytrpel. Išiel na kríž, aby nám dal milosrdenstvo.“  

„Ten, kto je schopný urobiť skutok milosrdenstva,“ vysvetlil Svätý Otec, robí tak preto, lebo „vie, že sám predtým prijal milosrdenstvo; že to bol Pán, ktorý mu prejavil milosrdenstvo. A ak my konáme tieto veci, je to preto, lebo vieme, že Pán sa nad nami zmiloval. Pomyslime na naše hriechy, na naše chyby a na to, ako nám Pán odpustil: odpustil nám všetko, preukázal [nám] toto milosrdenstvo“. „Skutky milosrdenstva sú tie, ktoré nás zbavia egoizmu a ktoré nám pomáhajú napodobňovať Ježiša z bližšia,“ zakončil svoju dnešnú rannú homíliu v Dome sv. Marty pápež František.

4. júna

Turíčna homília pápeža Františka: Duch vytvára nový ľud s novým srdcom

Vatikán 4. júna – V plnom znení prinášame homíliu Svätého Otca Františka pri svätej omši Slávnosti Zoslania Ducha Svätého, ktorú celebroval o 10.30 na Vatikánskom námestí za účasti desaťtisícov veriacich z celého sveta, ktorí prišli do Ríma pri 50. výročí zrodu Katolíckej charizmatickej obnovy.

Dnes sa uzatvára obdobie Veľkej noci, päťdesiat dní od Ježišovho zmŕtvychvstania až po Turíce, ktoré sú osobitným spôsobom poznačené prítomnosťou Ducha Svätého. Veď práve on je veľkonočným darom „par excellence“. Je to Duch stvoriteľ, ktorý vždy uskutočňuje nové veci. Dve novosti sa nám ukazujú v dnešných čítaniach. V prvom čítaní Duch robí z učeníkov nový ľud; v evanjeliu tvorí v učeníkoch nové srdce, Nový ľud.

V Deň Turíc Duch zostúpil z neba v podobe «akoby ohnivých jazykov, ktoré sa rozdelili, a na každom z nich spočinul jeden. Všetkých naplnil Duch Svätý a začali hovoriť inými jazykmi» (Sk 2,3-4). Božie slovo takto opisuje konanie Ducha Svätého, ktorý najprv spočinie na každom jednom z nich a potom uvádza všetkých do komunikácie. Každému dáva určitý dar a všetkých spája do jednoty. Inými slovami, ten istý Duch tvorí rozmanitosť aj jednotu a týmto spôsobom formuje nový ľud, pestrý a jednotný: všeobecnú (univerzálnu) Cirkev. Najprv, s fantáziou a nepredvídateľnosťou tvorí rozmanitosť; v každej epoche dáva totiž prekvitať novým a rozličným charizmám. Potom ten istý Duch uskutočňuje jednotu: spája, zhromažďuje, obnovuje harmóniu: «Svojou prítomnosťou a svojím pôsobením spája do jednoty duchov, ktorí sú vzájomne odlišní a rozdielni» (Cyril Alexandrijský: Komentár k Jánovmu evanjeliu, XI,11). A tak tu pôjde o opravdivú jednotu, jednotu podľa Boha, ktorá nie je uniformitou, ale jednotou v rozdielnosti.

Pre jej uskutočnenie nám pomôže vyhýbať sa dvom často sa opakujúcim pokušeniam. Prvým je pokušenie hľadať rozličnosť bez jednoty. Dochádza k tomu vtedy, keď sa chceme odlišovať, keď formujeme zoskupenia a tábory, keď tvrdošijne trváme na vylučujúcich stanoviskách, keď sa uzatvárame do vlastných skupinových záujmov (partikularizmov), pokladajúc sa azda za lepších, či za tých, čo majú vždy pravdu - to sú tí takzvaní „strážcovia pravdy“. Vtedy si volíme časť, nie celok, kladieme príslušnosť k tomu či onomu pred príslušnosť k Cirkvi; stávame sa „fanúšikmi“ istého tábora, skôr než bratmi a sestrami v tom istom Duchu; kresťanmi „pravicovými či ľavicovými“ skôr než Ježišovými; neohybnými strážcami minulosti či avantgardistami budúcnosti, skôr než pokornými a vďačnými synmi Cirkvi. Takáto je rozmanitosť bez jednoty. Opačným pokušením je naopak hľadanie jednoty bez rozmanitosti. Týmto spôsobom sa však jednota stáva uniformitou, povinnosťou robiť všetko spoločne a všetko rovnako, všetci rozmýšľať vždy tým istým spôsobom. Jednota takto skončí pri tom, že sa stane nivelizovaním (homologizáciou) a už viac niet slobody. Avšak svätý Pavol hovorí, že «kde je Pánov Duch, tam je sloboda» (2 Kor 3,17).

Naša modlitba k Duchu Svätému je teda vyprosovaním si milosti prijať jeho jednotu, pohľad, ktorý - prekračujúc osobné preferencie - objíma a miluje svoju Cirkev, našu Cirkev; milosti cítiť zodpovednosť za jednotu medzi všetkými, vykoreniť klebety zasievajúce kúkoľ a vzájomné závisti spôsobujúce otravu, lebo byť mužmi a ženami Cirkvi znamená byť mužmi a ženami jednoty (spoločenstva); je tiež vyprosovaním si srdca, ktoré bude cítiť Cirkev ako našu matku a náš dom: pohostinný a otvorený dom, kde sa zdieľa mnohotvárna radosť Ducha Svätého.

A teraz poďme k tej druhej novosti: nové srdce. Zmŕtvychvstalý Ježiš, keď sa po prvý raz zjavuje svojim učeníkom, hovorí: «Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané» (Jn 20,21-23). Ježiš neodsudzuje svojich učeníkov, ktorí ho počas utrpenia opustili a zapreli, ale daruje im Ducha odpustenia. Duch je prvým darom Zmŕtvychvstalého a je darovaný predovšetkým na odpustenie hriechov. Tu je počiatok Cirkvi, tu je to spojivo, ktoré nás udržuje pohromade, tá malta, čo spája tehly domu: odpustenie. Lebo odpustenie je darom nesmiernej sily, je tou najväčšou láskou, tým, čo udržuje v jednote napriek všetkému, tým, čo zabraňuje zrúteniu, čo posilňuje a upevňuje. Odpustenie oslobodzuje srdce a dovoľuje začať odznova: odpustenie dáva nádej, bez odpustenia sa nebuduje Cirkev.

Duch odpustenia, ktorý všetko rieši vo svornosti, nás pobáda k odmietnutiu iných ciest: unáhleného konania toho, kto súdi; slepých uličiek toho, kto zatvára každé dvere; jednosmerných ciest toho, kto kritizuje ostatných. Duch nás naopak vyzýva ísť obojsmernou cestou prijatého a darovaného odpustenia, cestou Božieho milosrdenstva, ktoré sa prejavuje láskou k blížnemu, cestou lásky ako «jediného kritéria, podľa ktorého sa všetko musí vykonať či nevykonať, zmeniť či nemeniť» (Izák zo Stelly, Príhovor 31). Vyprosujme si milosť, aby sme tvár našej Matky Cirkvi robili čoraz krajšou, obnovujúc sa prostredníctvom odpúšťania a naprávania seba samých: len vtedy budeme môcť naprávať druhých v láske.

Prosme Ducha Svätého, oheň lásky horiaci v Cirkvi a v našom vnútri, aj keď ho častokrát zakrývame popolom našich vín: „Boží Duch, Pán, ktorý si v mojom srdci a v srdci Cirkvi, ty, ktorý udržiavaš Cirkev, stvárňujúc ju v rozmanitosti, príď. Potrebujeme ťa pre život tak ako vodu: zostúp opäť na nás a nauč nás jednote, obnov naše srdcia a nauč nás milovať tak, ako nás ty miluješ, odpúšťať tak, ako nám ty odpúšťaš. Amen.“

2. júna 

Ranná homília pápeža Františka: Boží ľud treba pásť s pokorou a láskou

Vatikán 2. júna – Ježiš zveruje svoje ovce Petrovi, aby pásol Boží ľud s pokorou a s láskou, a to aj napriek svojim chybám a hriechom. Tak znela hlavná myšlienka dnešnej homílie pápeža Františka, ktorý slúžil v ranných hodinách omšu v Dome sv. Marty.

Svätý Otec našiel podnet pre svoju kázeň v dnešnom evanjeliu (Jn 21,15-19). Sv. Ján  opisuje konverzáciu medzi zmŕtvychvstalým Kristom a Petrom na brehu jazera, tam, kde ho na začiatku svojho verejného účinkovania povolal. Ide o pokojný rozhovor medzi priateľmi, všimol si pápež František, v atmosfére zmŕtvychvstania Pána.

Ježiš zveruje svoje ovce Petrovi, pričom mu trikrát kladie otázku, či ho miluje. „Ježiš si vyberá najväčšieho hriešnika z apoštolov, ostatní utiekli, tento ho zaprel: ,Nepoznám ho’. A Ježiš sa ho pýta: ,Miluješ ma viac, než tamtí?’. Ježiš si volí najväčšieho hriešnika, ... aby pásol Boží ľud. A to nás nabáda k uvažovaniu,“ zamyslel sa Svätý Otec. Ježiš požiadal Petra, aby pásol jeho ovce s láskou:

„Nie pásť so vztýčenou hlavou, ako nejaký veľký vládca. Nie! Pásť s pokorou, s láskou, ako to robil Ježiš. Toto je poslanie, ktoré dal Ježiš Petrovi. Áno, s hriechmi a s chybami. A to natoľko, že hneď po tomto rozhovore sa Petrovi pokĺzne jazyk, pochybí, keď v pokušení zvedavosti hovorí Pánovi: ,A tento učeník, kam pôjde, čo bude robiť?’ Nuž, s láskou, uprostred svojich chýb, svojich hriechov... s láskou: ,Lebo tieto ovce nie sú tvoje ovečky, sú to moje ovečky,’ hovorí Pán. ,Miluj. Ak si môj priateľ, musíš byť ich priateľom’.“

Svätý Otec si vo svojej homílii zaspomínal, ako Peter zaprel Ježiša pred slúžkou veľkňaza. Bol si taký istý v zapieraní Pána, ako si bol istý pri vyznaní: «Ty si Kristus, Syn živého Boha» (Mt 16,16). Pápež rovnako pripomenul pohľad Ježiša, ktorý sa stretol s tým Petrovým, keď ho zaprel. A apoštol, tak „odvážny v zapieraní, je schopný trpko zaplakať“: 

„A potom, po celoživotnej službe Pánovi, skončil tak ako Pán: na kríži. Nevychvaľuje sa však: ,Skončím ako môj Pán!’. Naopak žiada: ,Prosím, daj ma na kríž s hlavou dole, lebo takto aspoň bude jasné, že nie som Pán, ale služobník’. Toto je to, čo si môžeme vziať z tohto rozhovoru, z tohto tak krásneho, tak pokojného, tak priateľského, tak cnostného dialógu. Nech nám Pán dá vždy milosť kráčať v živote so sklonenou hlavou: s hlavou hore vďaka dôstojnosti, ktorú nám Boh dal, ale s hlavou dole, vediac, že sme hriešnici a že jediným Pánom je Ježiš, my sme služobníci.“

1. júna

Homília pápeža Františka: Tri piliere v živote kresťana podľa vzoru sv. Pavla

Vatikán 1. júna – Kázanie, prenasledovanie a modlitba - nad týmito troma slovami, ktoré charakterizujú život apoštola Pavla sa vo svojej dnešnej homílii v kaplnke Domu sv. Marty zamyslel pápež František. Upriamil pozornosť na príklad apoštola, ktorý aj dnes ponúka ľuďom: ohlasovať evanjelium uprostred prenasledovaní zo strany sveta a útech od Pána.

„Život apoštola je život v neustálom pohybe“, povedal pápež František. „Ťažko si predstaviť Pavla ako sa opaľuje na pláži, ako si oddychuje,“ dodal Svätý Otec. Vo svojej kázni vychádzal z dnešného prvého čítania zo Skutkov apoštolov (Sk 22,30; 23,6-11) a upriamil svoju pozornosť na tri rozmery života apoštola Pavla.

Prvým rozmerom „je kázanie, ohlasovanie“. Pavol, pokračoval pápež František, „ide z jedného konca na druhý a ohlasuje Krista“ a „ak na nejakom mieste nekáže, tak pracuje“:

„Ale to, čo robí najčastejšie, je kázanie: ak je pozvaný kázať a ohlasovať Ježiša Krista, je to pre neho pasia! Nesedí za svojím stolom: nie. Je vždy v pohybe. Neustále pokračuje v ohlasovaní Ježiša Krista. Vo svojom vnútri mal oheň, zanietenie ... apoštolské zanietenie, ktoré ho hnalo ďalej. Nerobil kroky vzad. Vždy vpred. A toto je jedna z jeho čŕt, ktorá mu skutočne prináša problémy.“

Druhým rozmerom tohto Pavlovho života, pokračoval Svätý Otec, sú práve „problémy, presnejšie povedané prenasledovanie“. V prvom čítaní dnes čítame, že všetci sa spojili na jeho obžalobu. Pavol je súdený, pretože ho pokladajú za „rušiteľa“:

„A Duch inšpiroval Pavla k malej lesti. Vedel, že neboli jednotní, že medzi nimi boli mnohé vnútorné boje a vedel, že saduceji neveria v zmŕtvychvstanie, v ktoré zas farizeji verili. A on, aby sa nejako dostal z tejto situácie, zvolal: ‚Bratia, ja som farizej, syn farizejov. Pre nádej vo vzkriesenie mŕtvych ma súdia.’ Ako to povedal, rozpútala sa diskusia medzi farizejmi a saducejmi. A zhromaždenie, tí, ktorí sa zdali byť jednotní, sa rozdelili, všetci.“

Títo, vysvetlil pápež, „boli strážcovia zákona, strážcovia učenia Božieho ľudu, strážcovia viery“, „ale jeden veril jedno, druhý iné.“ Títo ľudia, dodal, „stratili zákon, stratili učenie, stratili vieru, pretože ju zmenili v ideológiu“. Svätý Pavol teda proti tomu musel veľa bojovať, pripomenul Svätý Otec.

Prvý rozmer Pavlovho života je teda zápal apoštolského ohlasovania, tým druhým je znášanie protivenstiev a bojov, zopakoval pápež František a prešiel k záverečnému tretiemu rozmeru, ktorým je modlitba. „Pavol mal túto blízkosť s Pánom,“ pokračoval pápež:

„Bol mu mnohokrát nablízku. Raz spomína, že ho preniesol až do siedmeho neba, v modlitbe, a nevedel ako opísať tie nádherné veci, ktoré tam pocítil. Ale tento bojovník, tento ohlasovateľ s nekonečným horizontom, mal vždy väčšmi ten mystický rozmer stretnutia s Kristom. Pavlovou silou bolo toto stretávanie sa s Pánom v modlitbe. Tak ako to bolo aj prvý krát počas cesty do Damasku, keď išiel prenasledovať kresťanov. Pavol bol človek, ktorý sa stretol s Pánom a nikdy na to nezabúda, umožňuje Pánovi jeho stretnutia a hľadá ho, aby sa s ním stretol. Muž modlitby.“

Toto, opäť zopakoval Svätý Otec „sú tri Pavlove postoje, ktorým nás učí tento úryvok: apoštolské nasadenie k ohlasovaniu Ježiša Krista, vytrvalosť – vydržať prenasledovanie – a modlitba: stretávať sa s Pánom a umožniť Pánovi tieto stretnutia“. A takto Pavol kráčal vpred „uprostred prenasledovaní zo strany sveta a útech od Pána“.

Svätý Otec uzavrel homíliu modlitbou: „Nech nám Pán dá milosť - všetkým nám pokrsteným – osvojiť si tieto tri postoje v našom kresťanskom živote. Milosť ohlasovať Ježiša Krista, odolať prenasledovaniu a vábeniam, ktoré nás zvádzajú odpadnúť od Ježiša Krista a milosť stretávania sa s Ježišom Kristom v modlitbe.“ 

26. mája

Ranná homília u sv. Marty: Topografia kresťanského života - pamäť, modlitba, misia

Vatikán 26. mája – Miesto kresťana je uprostred sveta, kde má ohlasovať Ježiša. Jeho pohľad však musí byť obrátený k nebu, aby bol zjednotený s Pánom. Tak znela jedna z myšlienok homílie pápeža Františka, ktorý dnes ráno slávil omšu v Dome sv. Marty.

Spomienka na prvé stretnutie s Ježišom nám pomáha v čase skúšok

Božie slovo nám dnes podľa slov Svätého Otca ponúka tri kľúčové slová, ktoré majú byť pre kresťana ako vzťažné body. Prvým je pamäť. Zmŕtvychvstalý Ježiš hovorí apoštolom, aby ho predišli do Galiley, kde došlo k ich prvému stretnutiu.

„Každý z nás má svoju vlastnú Galileu,“ kde sa nám Ježiš po prvý raz zjavil, kde sme ho spoznali a „pocítili tú radosť, to nadšenie z jeho nasledovania,“ uviedol na úvod svojej kázne pápež František. „Aby sme boli dobrými kresťanmi, potrebujeme vždy pamätať na prvé stretnutie s Ježišom alebo na nasledujúce stretnutia. Je to milosť pamäte, ktorá nám v okamihu skúšky dáva istotu,“ dodal Svätý Otec.

Miestom kresťana je svet, kde má ohlasovať Radostnú zvesť

Druhým kľúčovým slovom je modlitba. Keď Ježiš vystupuje do nebies, neoddeľuje sa od nás, vysvetlil ďalej pápež František: „Fyzicky áno, avšak je s nami vždy spojený, aby sa za nás prihováral. Ukazuje Otcovi rany; cenu, ktorú zaplatil za našu spásu“. „Musíme teda prosiť o milosť vedieť kontemplovať nebo, o milosť modlitby, o vzťah s Ježišom v modlitbe, ktorý nás v tomto momente počúva a je s nami,“ dokončil myšlienku Svätý Otec a pokračoval:

„Potom je tu svet. Ježiš ešte pred tým, než odišiel – počuli sme to včera na sviatok Nanebovstúpenia Pána v evanjeliu – hovorí učeníkom: ,Choďte do sveta a robte [ľudí] učeníkmi’. Choďte. Miestom kresťana je svet, aby ohlasoval Ježišovo slovo, aby povedal, že sme spasení, že on prišiel, aby nám dal milosť, aby nás všetkých spolu s ním priviedol k Otcovi.“

Tri kľúčové slová kresťana

Toto je „topografia kresťanského ducha“, vysvetlil ďalej Svätý Otec František. Tri vzťažné miesta, kľúčové body nášho života: pamäť, modlitba, misia. Tri slová na ceste každého kresťana: Galilea, nebo a svet:

„Kresťan sa musí pohybovať v týchto troch dimenziách a prosiť o milosť pamäte. Povedať Pánovi: ,Kiež nezabudnem na moment, keď si si ma vybral. Kiež nezabudnem na momenty, keď sme sa stretli’. Potom sa modliť, hľadieť na nebo, lebo on sa tam za nás bude prihovárať. Prosí za nás.

A potom sa vydať na misiu. To neznamená, že všetci musíme ísť do zahraničia. Ísť na misiu znamená žiť a dosvedčovať Evanjelium, znamená to odhaliť ľuďom, aký je Ježiš. A to spolu so svedectvom a s Božím slovom, lebo ak hovorím o tom, aký je Ježiš, aký je kresťanský život, ale žijem ako pohan, to neslúži k ničomu. Misia nie je úspešná.“

O radosť zo života s Kristom nás nik neoberie

Ak žijeme v pamäti, v modlitbe a v misii, dodal na záver svojej dnešnej rannej homílie pápež František, kresťanský život bude krásny a radostný:

„A toto je posledná veta, ktorú nám v dnešnom evanjeliu hovorí Ježiš: ,V ten deň, v deň, keď budete žiť kresťanský život takto, budete vedieť všetko a nik vám nevezme vašu radosť’. Nikto, lebo pamätám na moment stretnutia s Ježišom, mám istotu, že Ježiš je v nebi a v tejto chvíli za mňa oroduje, je so mnou; a ja sa modlím a mám odvahu povedať, vyjsť zo seba, aby som povedal druhým a vydal svedectvo svojím životom, že Ježiš vstal z mŕtvych, je živý. Pamäť modlitba, misia. Nech nám Pán dá milosť pochopiť túto topografiu kresťanského života a kráčať vpred s radosťou, s tou radosťou, ktorú nám nik nemôže vziať.“

24. mája

Katechéza Svätého Otca pri audiencii: Cesta do Emauz ako terapia nádeje

Vatikán 24. mája – Cestu do Emauz predstavil pápež František veriacim pri dnešnej generálnej audiencii ako „terapiu nádeje“. Pokračoval tak vo svojom cykle katechéz na tému nádeje.

V predných radoch na Námestí sv. Petra boli vo sviatočných uniformách ukrajinskí vojaci, ktorí sa vracajú z vojenskej púte v Lurdoch a ktorých Svätý Otec krátko pozdravil. Pápež František pozdravil aj skupinu pútnikov z Hong Kongu pri príležitosti sviatku Panny Márie Pomocnice kresťanov, ktorá sa uctieva v národnej svätyni Šešan v Šanghaji ako patrónka Číny.

Na vatikánskom námestí boli opäť aj viaceré skupiny zo Slovenska, konkrétne z Prešova, Košíc, Fričoviec, Hendrichoviec a Bertotoviec, ako aj z Kmeťova a Podhájskej.

Biblickým podnetom pred katechézou Svätého Otca bolo čítanie z Lukášovho evanjelia o stretnutí Emauzských učeníkov so vzkrieseným Ježišom:

«Tak sa priblížili k dedine, do ktorej šli, a on sa tváril, že ide ďalej. Ale oni naň naliehali: „Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva a deň sa už schýlil!“ Vošiel teda a zostal s nimi. A keď sedel s nimi pri stole, vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho a podával im ho. Vtom sa im otvorili oči a spoznali ho. Ale on im zmizol. Tu si povedali: „Či nám nehorelo srdce, keď sa s nami cestou rozprával a vysvetľoval nám Písma?“» (Lk 24,28-35).

Plné znenie katechézy Svätého Otca

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes by som sa chcel pristaviť pri skúsenosti dvoch učeníkov z Emauz, o ktorých hovorí Lukášovo evanjelium (porov. 24,13-35). Predstavme si tú scénu: dvaja muži kráčajú sklamaní, smutní, presvedčení, že za sebou zanechávajú trpkú záležitosť, ktorá sa zle skončila.

Pred tou Veľkou nocou boli plní nadšenia: presvedčení, že tie dni budú rozhodujúce pre ich očakávania a pre nádej všetkého ľudu. Zdalo sa, že Ježiš, ktorému zverili svoj život, konečne dospel k rozhodujúcej bitke: že teraz, po dlhom období prípravy a skrytosti, ukáže svoju moc. To bolo to, čo očakávali. No nestalo sa tak.

Dvaja pútnici v sebe živili čisto ľudskú nádej, ktorá sa teraz rozbila na márne kúsky. Ten kríž vztýčený na Kalvárii bol veľavravným znamením porážky, ktorú nepredvídali. Ak bol ten Ježiš skutočne podľa Božieho srdca, museli dôjsť k záveru, že Boh bol v rukách násilníkov bezmocný, bezbranný, neschopný odporovať zlu.

A tak v to nedeľné ráno títo dvaja utekajú z Jeruzalema. Pred očami majú ešte udalosti utrpenia, Ježišovu smrť; a na duši bolesť nad týmito udalosťami, nakopenú počas núteného sobotného odpočinku. Tá slávnosť Paschy, ktorá mala znieť spevom oslobodenia, sa naopak zmenila na ten najbolestnejší deň ich života.

Opúšťajú Jeruzalem, aby odišli inam, do pokojnej dedinky. Vyzerajú úplne ako ľudia, snažiaci sa zahodiť istú spomienku, ktorá páli. A tak sú na ceste a kráčajú, smutní. Tento scenár, ktorým je cesta, už mal v evanjeliových príbehoch dôležité miesto. Bude nadobúdať stále väčšiu dôležitosť od chvíle, keď sa začne rozprávať príbeh Cirkvi.

Ježišovo stretnutie s týmito dvoma učeníkmi sa zdá byť úplne náhodné: pripomína jedno z mnohých stretnutí, ktoré sa v živote prihodia. Dvaja učeníci kráčajú zamyslení a ktosi neznámy sa k nim pridá. Je to Ježiš; avšak ich oči nie sú schopné ho rozpoznať. A tak Ježiš začína svoju „terapiu nádeje“. To, čo sa odohráva na tejto ceste predstavuje terapiu nádeje. Kto ju vykonáva? Ježiš.

Predovšetkým sa pýta a počúva: náš Boh sa nenatíska. Aj keď už pozná príčinu sklamania tých dvoch, dáva im čas, aby si mohli do hĺbky premerať tú trpkosť, ktorá ich ovládla. Výsledkom je vyznanie, ktoré je akýmsi refrénom ľudskej existencie: «A my sme dúfali, ale...» (v. 21).

Koľko smútku, porážok, koľko neúspechov je v živote každého človeka! Koniec koncov sme všetci tak trochu ako tí dvaja učeníci. Koľkokrát v živote sme dúfali, koľkokrát sme sa cítili byť len na krôčik od šťastia, a potom sme sa ocitli na zemi, sklamaní. Avšak Ježiš kráča so všetkými malomyseľnými, čo idú so sklonenou hlavou. A kráčajúc s nimi s ohľaduplnosťou, dokáže im prinavrátiť nádej.

Ježiš k nim hovorí predovšetkým cez Písmo. Ten, kto berie do ruky Božiu knihu, nenarazí na príbehy o jednoduchom hrdinstve, bleskové dobyvateľské výpravy. Skutočná nádej nikdy nevyjde lacno: vždy prechádza cez porážky. Nádej toho, kto netrpí, ňou možno ani nie je.

Bohu sa nepáči byť milovaný spôsobom, akým by bol milovaný veliteľ vedúci svoj ľud k víťazstvu hubiac svojich protivníkov v krvi. Náš Boh je drobným svetielkom žiariacim v chladný a veterný deň, a akokoľvek krehká sa zdá byť jeho prítomnosť na tomto svete, on si zvolil miesto, ktorým my všetci pohŕdame.

Potom Ježiš pre dvoch učeníkov opakuje kľúčové gesto každej eucharistie: berie chlieb, dobrorečí, láme ho a rozdáva. Nie je vari v týchto niekoľkých gestách celý Ježišov príbeh? A nie je v každej eucharistii aj znamenie toho, čím má Cirkev byť? Ježiš nás berie, žehná nám, „láme“ náš život – lebo neexistuje láska bez obety – a ponúka ho ostatným, ponúka ho všetkým.

Stretnutie Ježiša a dvoch Emauzských učeníkov je rýchlym stretnutím. Je v ňom však celý osud Cirkvi. Hovorí nám o tom, že kresťanské spoločenstvo nie je uzavreté v akomsi opevnenom hrade, ale že kráča vo svojom najvitálnejšom prostredí, totiž na ceste. A tam stretáva ľudí s ich nádejami a s ich sklamaniami, neraz vážnymi.

Cirkev načúva príbehom všetkých, tak ako sa dostávajú na povrch zo skrýše osobného svedomia, aby potom ponúkla Slovo života, svedectvo lásky, lásky vernej až do konca. A tak srdce ľudí opäť začína horieť nádejou.

My všetci sme v našom živote mali ťažké, temné chvíle. Momenty, v ktorých sme kráčali smutní, zadumaní, bez výhľadu, len s múrom pred sebou. A Ježiš je vždy po našom boku, aby nám dodal nádej, aby nám zohrial srdce a povedal: „Napreduj, ja som s tebou. Len ďalej vpred.“

Tajomstvo cesty vedúcej do Emauz je celé tu: aj napriek opačnému zdaniu, sme naďalej milovaní a Boh nás nikdy neprestane milovať. Boh vždy bude kráčať s nami, vždy, aj v tých najbolestnejších chvíľach, aj v tých najhorších momentoch, aj vo chvíľach porážky: je tam Pán. A toto je naša nádej. Poďme vpred s touto nádejou! Lebo on je po našom boku a stále kráča s nami!

23. mája

Ranná homília pápeža Františka: Od vlažnosti k radostnému ohlasovaniu Krista

Vatikán 23. mája – Mnoho zasvätených osôb čelilo prenasledovaniu, lebo odmietli postoje sveta. Zlý duch uprednostňuje Cirkev vlažnú, ktorá neriskuje. Týmito slovami sa dnes v homílii pápež František prihovoril veriacim v Dome sv. Marty. Ako príklad Svätý Otec poukázal na blahoslaveného arcibiskupa San Salvádoru Mons. Oscara Romera, ktorého dal vojenský režim zavraždiť, lebo kritizoval násilie proti chudobným.

Je potrebné prejsť z vlažného štýlu života k radostnému ohlasovaniu Ježiša. Inšpiráciu k tejto myšlienke našiel pápež František v 16. kapitole Skutkov apoštolov. V nej sa píše o mladej otrokyni, ktorá mala veštecký dar a ktorá za Pavlom a Sílasom kričala: «Toto sú služobníci najvyššieho Boha» (Sk 16,16). Svätý Otec poznamenal, že i keď išlo o chválu, apoštol Pavol vedel, že táto žena bola posadnutá zlým duchom. Keďže sa to opakovalo deň čo deň, Pavol to nezniesol a démona z nej vyhnal.

Zlý duch uprednostňuje vlažnú a pohodlnú Cirkev

Sv. Pavol, dodal pápež František, pochopil, že „to nebola cesta obrátenia pre to mesto, lebo všetci ostávali v upokojení“. Všetci prijali náuku, ale nedochádzalo k žiadnym obráteniam. To isté sa deje aj v dejinách spásy, keď bol Boží ľud v upokojení, keď nič neriskoval, no slúžil „aj keď nie idolom, ale svetskosti“, vysvetlil Petrov nástupca.

Vtedy Boh posielal prorokov, ktorých prenasledovali, lebo boli „nepohodlní“, ako ním bol Pavol. Aj Pavla prinútili odísť z mesta, lebo vyhnal zlého ducha, dodal Svätý Otec. Napriek tomu, že hovoril pravdu – že Pavol a Sílas sú Boží muži, bol to „duch vlažnosti, ktorý robil Cirkev vlažnou“. „Keď v Cirkvi niekto odmieta spôsoby svetského života, hľadí sa na neho krivo,“ pokračoval vo svojej homílii pápež František.

„Pamätám si u nás doma mnohých mužov a ženy, rehoľníkov – dobrých, nie ideológov –, ktorí hovorili: ,Nie, Ježišova Cirkev je takáto...’. [A iní reagovali:] ,To je komunista, von s ním!’ a vyhnali ich preč, prenasledovali ich. Pomyslime len na blahoslaveného Romera, čo sa mu stalo len preto, že povedal pravdu. A potom ďalší mnohí v dejinách Cirkvi, tiež tu, v Európe. Prečo? Lebo zlý duch uprednostňuje vlažnú Cirkev, ktorá neriskuje, Cirkev, ktorá sa stará o svoje záležitosti, pohodlnú Cirkev, v pohodlí vlažnosti, vlažnú [Cirkev].“

Od vlažného životného štýlu k radostnému ohlasovaniu Ježiša

V 16. kapitole Skutkov apoštolov sa ďalej hovorí o tom, že páni mladej otrokyne, z ktorej sv. Pavol vyhnal zlého ducha, sa na apoštola nahnevali. Prišli totiž o svoj zisk, ktorý im svojim predpovedaním prinášala. Svätý Otec zdôraznil, že „zlý duch vstupuje vždy cez vrecká“.

Okrem nebezpečenstva peňazí sa pápež František pristavil aj pri výraze „radosť“. Tí, čo vlastnili mladú otrokyňu, dovliekli Pavla a Sílasa pred sudcov, aby nariadili palicovanie a potom uväznenie. Žalárnik ich teda odviedol do najhlbšej cely. Keď apoštoli chválili Boha, nastalo veľké zemetrasenie a všetky dvere sa pootvárali a väzňom spadli okovy. Žalárnik si chcel vziať život, lebo vedel, že ak väzni ujdú, zabijú ho. Pavol však skríkol, aby to nerobil, lebo nikto neutiekol. Žalárnik vtedy požiadal apoštola, aby mu všetko vysvetlil a obrátil sa. Umyl im rany, nechal sa pokrstiť a ako pokračuje ďalej Sväté písmo: «Tešil sa on i celá rodina».

„A toto je cesta nášho každodenného obrátenia: prejsť od svetského štýlu života, pokojného bez rizík, katolíckeho – to áno, ale vlažného, k životnému štýlu skutočného ohlasovania Ježiša Krista, k radostnému ohlasovaniu Krista. Prejsť z religiozity, ktorá príliš hľadí na ,pánov’, k viere a k zvolaniu: ,Ježiš je Pán’.“

Toto je zázrak, ktorý koná Duch Svätý. Pápež František veriacich v Dome sv. Marty na záver svojej kázne povzbudil, aby si prečítali 16. kapitolu Skutkov apoštolov a tak videli, ako Pán „so svojimi mučeníkmi“ pomáha Cirkvi kráčať vpred:

„Cirkev bez mučeníkov nie je dôveryhodná; Cirkev, ktorá neriskuje, nevzbudzuje dôveru; Cirkev, ktorá má strach z ohlasovania Ježiša Krista a vyháňania zlých duchov, idolov, iného pána, ktorým sú peniaze, nie je Ježišova Cirkev. V modlitbe sme prosili o milosť a tiež sme ďakovali Pánovi za obnovenú mladosť, ktorú nám dal s Ježišom a prosili sme o milosť, aby v nás túto mladosť zachoval. Táto Cirkev vo Filipách sa obnovila a stala sa mladou Cirkvou. Kiež by sme aj my všetci mali to isté: obnovenú mladosť, obrátenie spôsobu života z vlažného k radostnému ohlasovaniu, že Ježiš je Pán.“

22. mája

Svätý Otec v rannej homílii: Prosme o srdce otvorené Duchu Svätému

Vatikán 22. mája – Len Duch Svätý nás učí povedať: „Ježiš je Pán“, uviedol vo svojej homílii pápež František pri dnešnej svätej omši v Dome sv. Marty. Svätý Otec podčiarkol, že musíme otvoriť srdce na počúvanie Ducha Svätého, a takto budeme môcť vydať svedectvo o Ježišovi Kristovi.

„Buďte spokojní, nenechám vás ako siroty“, pošlem vám „obhajcu“, Ducha Svätého, aby sa vás zastával pred Otcom. V Ježišovej reči určenej učeníkom pri Poslednej večeri sa pápež František zvlášť zameral na úlohu „Parakléta“, Ducha Svätého, ktorý – ako podotkol – nás sprevádza a „dáva nám istotu, že sme Ježišom zachránení“. Len Duch Svätý, pokračoval Svätý Otec, „nás učí povedať: ,Ježiš je Pán’“:

„Bez Ducha [Svätého] to nikto z nás nie je schopný povedať, cítiť, prežívať. Ježiš na ďalších miestach tejto dlhej reči o ňom povedal: ,On vás privedie k plnej pravde’, bude nás sprevádzať smerom k plnej Pravde. ,On vám pripomenie všetko, čo som vám povedal, naučí vás všetko’. To znamená, že Duch Svätý je spoločníkom na ceste každého kresťana a tiež spoločníkom Cirkvi na jej ceste. Toto je ten dar, ktorý nám dáva Ježiš“.

Duch Svätý, pokračoval pápež, je „dar: veľký Ježišov dar“, „ten, ktorý nám nedovolí pochybiť“. Ale kde prebýva Duch? – položil si otázku Svätý Otec. V dnešnom prvom čítaní zo Skutkov apoštolov (Sk 16,11-15) sa stretávame s Lýdiou, „predavačkou purpuru“, ženou, ktorá „sa vedela obracať“, s tou, ktorej „Pán otvoril srdce, aby nasledovala Božie slovo“:

„Pán jej otvoril srdce, aby mohol vstúpiť Duch Svätý a ona sa stala učeníčkou. Je to práve srdce, kde si nosíme Ducha Svätého. Cirkev ho nazýva ,sladkým hosťom srdca’. Je tu. Ale do zatvoreného srdca nemôže vstúpiť. A že kde sa kupujú kľúče na otvorenie srdca? Nikde. Aj toto je dar. Je to Boží dar. Pane, otvor mi srdce, aby doň vstúpil Duch a dal mi pochopiť, že Ježiš je Pán“.

Toto je, zdôraznil Svätý Otec, modlitba, ktorú sa máme modliť počas týchto dní: „Pane, otvor moje srdce, aby som mohol chápať to, čo si nás naučil. Aby som mohol pamätať na tvoje slová. Aby som mohol nasledovať tvoje slová. Aby som dospel k plnej pravde“.

Žiada sa teda otvorené srdce, aby doň Duch Svätý vstúpil a aby sme ho počúvali, zhrnul svoje myšlienky Svätý Otec. Na záver položil dve otázky ako podnety, ktoré si možno vziať z dnešných dvoch liturgických čítaní:

„Prvá otázka: vyprosujem si od Pána milosť, aby moje srdce bolo otvorené? Druhá otázka: snažím sa načúvať Duchu Svätému, jeho inšpiráciám, tomu, čo hovorí môjmu srdcu, aby som pokročil v mojom kresťanskom živote a mohol som aj ja svedčiť o tom, že Ježiš je Pán? Myslite dnes na tieto dve veci: moje srdce je otvorené a ja sa usilujem počúvať, čo mi hovorí Duch Svätý. A takto sa posunieme ďalej v kresťanskom živote a aj my vydáme svedectvo o Ježišovi Kristovi.“

21. mája

Nedeľná katechéza Svätého Otca: Každý deň sa musíme učiť umeniu milovať

Vatikán 21. mája – V plnom znení prinášame katechézu Svätého Otca Františka, ktorú predniesol v dnešnú 6. veľkonočnú nedeľu na poludnie pred modlitbou Raduj sa, Nebies kráľovná:

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnešné evanjelium (Jn 14,15-21), ktoré je pokračovaním z minulého týždňa, nás uvádza do tej strhujúcej a dramatickej chvíle, ktorou je Ježišova posledná večera s jeho učeníkmi. Evanjelista Ján zachytáva z Pánových úst a srdca jeho posledné ponaučenia pred umučením a smrťou.

Ježiš sľubuje svojim priateľom v tej smutnej a tmavej chvíli, že po ňom dostanú «iného Parakléta» (v.16). Toto slovo znamená iného Zástancu, iného Obrancu, iného Tešiteľa: «Ducha pravdy» (v. 17). A dodáva: «Nenechám vás ako siroty, prídem k vám» (v. 18).

Tieto slová šíria radosť z nového Kristovho príchodu: on, vzkriesený a oslávený prebýva v Otcovi a zároveň prichádza k nám v Duchu Svätom. A v tomto jeho novom príchode sa odhaľuje naše nové zjednotenie s ním a s Otcom: «Spoznáte, že ja som vo svojom Otcovi, vy vo mne a ja vo vás» (v. 20).

Meditujúc tieto Ježišove slová, dnes vnímame so zmyslom pre vieru, že sme ľudom Božím v spoločenstve s Otcom a s Ježišom prostredníctvom Ducha Svätého. V tomto tajomstve spoločenstva Cirkev nachádza nevyčerpateľný zdroj svojho poslania, ktoré sa uskutočňuje skrze lásku.

Ježiš v dnešnom evanjeliu hovorí: «Kto má moje prikázania a zachováva ich, ten ma miluje. A kto miluje mňa, toho bude milovať môj Otec; aj ja ho budem milovať a zjavím mu seba samého» (v. 21). Je to láska, ktorá nás uvádza do poznania Ježiša, vďaka pôsobeniu tohto „Zástancu“, ktorého Ježiš poslal, čiže Ducha Svätého.

Láska k Bohu a k blížnemu je tým najväčším prikázaním Evanjelia. Pán nás dnes volá, aby sme veľkodušne odpovedali na evanjeliové povolanie k láske, dajúc Boha do stredu nášho života a venujúc sa službe bratom, zvlášť tým, čo sú najviac odkázaní na podporu a útechu.

Ak jestvuje postoj, ktorý nie je nikdy ľahký, nikdy nie je samozrejmý ani pre kresťanskú komunitu, potom je to práve toto vedieť sa milovať, mať sa radi podľa Pánovho príkladu a s jeho milosťou. Neraz nezhody, nadradenosť, závidenie si, rozdelenia, zanechávajú stopu aj na krásnej tvári Cirkvi.

Spoločenstvo kresťanov by malo nažívať v Kristovej láske, a naopak práve tam strká „Zlý“ svoje kopýtko, a my sa neraz necháme oklamať. A odnášajú si to tí, čo sú v duchovnom zmysle slabší. Koľkí z nich – a vy poznáte niektorých – koľkí z nich sa vzdialili, pretože sa necítili byť prijatí, necítili sa byť pochopení, necítili sa byť milovaní. Koľko ľudí sa vzdialilo, napr. z niektorej farnosti alebo spoločenstva, kvôli atmosfére klebetenia, žiarlivosti, závisti, s ktorou sa tam stretli.

Vedieť milovať nie je ani pre kresťana niečím, čo by nadobudol raz navždy. Každý deň musíme začínať nanovo, musíme sa cvičiť, aby sa naša láska k bratom a sestrám, ktorých stretávame, stala zrelou a očistenou od tých obmedzení alebo hriechov, ktoré ju robia čiastkovou, egoistickou, neplodnou a nevernou.

Každý deň sa musíme učiť umeniu milovať. Počúvajte pozorne: každý deň sa musíme učiť umeniu milovať, každý deň sa musíme s trpezlivosťou učiť v Kristovej škole, každý deň si musíme odpúšťať a hľadieť na Ježiša, a to za pomoci tohto Zástancu, tohto Tešiteľa, ktorého nám Ježiš poslal, a ktorým je Duch Svätý.

Nech nám Panna Mária, dokonalá učeníčka svojho Pána, pomáha byť stále viac poddajnými Paraklétovi, Duchu pravdy, aby sme sa každý deň učili milovať sa navzájom tak ako nás miloval Ježiš.“

Po spoločnej modlitbe Raduj sa, Nebies kráľovná a udelení apoštolského požehnania pripojil Svätý Otec dve výzvy. Prvá sa týkala mieru v Stredoafrickej republike, ktorú zasiahla nová vlna násilia.

Druhou bola výzva k duchovnej podpore veriacich v Číne, ktorí budú 24. mája sláviť sviatok svojej patrónky, uctievanej v národnej svätyni v Šešane v Šanghaji ako „Pomocnica kresťanov“.

V závere Svätý Otec oznámil menovanie piatich nových kardinálov.

19. mája

Pápež František v homílii: Pravá náuka zjednocuje, ideológia rozdeľuje

Vatikán 19. mája – Pravá náuka zjednocuje a ideológia naopak rozdeľuje, povedal dnes ráno pápež František v homílii pri svätej omši v Dome sv. Marty. Vo svojom príhovore vychádzal z čítania zo Skutkov apoštolov (Sk 15,22-31), pričom podotkol, že aj v prvotnej kresťanskej komunite „bola žiarlivosť, boje o moc“, aj tam sa našiel nejaký ten „chytrák, čo chcel získať a kúpiť si vplyv“. Teda, „vždy boli problémy“, „sme ľudia, sme hriešni“ a ťažkosti tu sú, aj v Cirkvi, pokračoval pápež s vysvetlením, že uvedomovanie si, že sme hriešnici, nás vedie k pokore a k priblíženiu sa k Pánovi „ako záchrancovi v našich hriechoch“.

V texte o pohanoch, ktorých „Duch Svätý povolal stať sa kresťanmi“ pápež poukázal na to, ako apoštoli a starší vybrali spomedzi seba zástupcov a poslali ich spolu s Pavlom a Barnabášom do Antiochie. Opisujú sa tu dve skupiny ľudí: tí, čo „silne diskutujú“, avšak v „dobrom duchu“ a naopak „tí, čo vytvárajú chaos“:

„Skupina apoštolov, ktorí chcú diskutovať o probléme, a tí ďalší, ktorí idú a vytvárajú problémy, rozdeľujú. Rozdeľujú Cirkev, hovoria, že to čo hlásajú apoštoli nie je to, čo Ježiš povedal. Že nehovoria pravdu,“ vysvetlil Svätý Otec.

Apoštoli medzi sebou diskutujú, a nakoniec sa dohodnú:

„Nie však politická dohoda, ale inšpirácia Duchom Svätým ich vedie k výroku: nijaké bremeno, nijaké nároky. Len tie, ktoré vymenujú: nejesť mäso obetované modlám, pretože by to znamenalo spájať sa s modlami, zdržiavať sa krvi udusených zvierat a nelegitímnych zväzkov.“

Pápež František vyzdvihol „slobodu Ducha“, ktorá viedla k „dohode“: takto mohli pohania vstúpiť do Cirkvi „bez toho že by prešli obriezkou“. Išlo tu v zásade o „prvý koncil“ v Cirkvi - „Duch Svätý a oni, pápež s biskupmi, všetci spolu“, zhromaždení „kvôli vyjasneniu náuky“. A tak aj nasledujúce [koncily] počas stáročí, napríklad ten Efezský či Druhý vatikánsky, pretože „je povinnosťou Cirkvi vyjasňovať náuku“ aby „sa dobre rozumelo, čo Ježiš povedal v evanjeliách, aký je Duch evanjelií“, uviedol Svätý Otec a pokračoval:

„Ale vždy sa našli takí ľudia, čo bez poverenia išli znepokojovať kresťanskú komunitu rečami, ktoré rozrušujú duše: ‚Ale nie. Ten, čo to povedal, je heretik, toto neslobodno povedať, toto nie, náuka Cirkvi je táto...‘ A sú fanatickí vo veciach, čo nie sú jasné, tak ako tí fanatici, čo rozosievali kúkoľ, aby rozdelili kresťanskú komunitu. A toto je ten problém: keď sa náuka Cirkvi, tá čo vyplýva z evanjelia, tá čo je inšpirovaná Duchom Svätým – pretože Ježiš povedal: ‚On vás naučí a pripomenie vám, čo som vás učil‘ – keď sa táto náuka stane ideológiou. A toto je veľký omyl týchto ľudí.“

Tieto osoby – vysvetľuje pápež – „neboli veriaci, boli zideologizovaní“ mali ideológiu, „ktorá uzatvárala srdce pred účinkovaním Ducha Svätého“. Naopak apoštoli mali zaiste búrlivú diskusiu, ale neboli zideologizovaní: „mali srdce otvorené tomu, čo hovorí Duch. A po diskusii: videlo sa dobre Duchu i nám“ - pokračoval Svätý Otec. Na záver dodal, že je dôležité nezľaknúť sa „názorov ideológov náuky“. Cirkev „má svoje vlastné magistérium, učiteľský úrad pápeža, biskupov, koncilov“ a musíme ísť tou cestou, „ktorá vychádza z Ježišovho ohlasovania a z učenia a asistencie Ducha Svätého“, ktorá je „vždy otvorená, vždy slobodná, pretože náuka zjednocuje, koncily zjednocujú kresťanskú komunitu“, zatiaľ čo „ideológia rozdeľuje“.

18. mája

Ranná homília pápeža Františka: „Poslúchaj a rozdávaj ľuďom radosť“

Vatikán 18. mája – Ježišova láska je bez miery, nie ako svetské lásky, ktoré hľadajú moc a márnivosť. Týmito slovami sa vo svojej dnešnej rannej homílii prihovoril pápež František veriacim v Dome sv. Marty. Svätý Otec zdôraznil, že kresťanské poslanie je „dať ľuďom radosť“ a že Božia láska je „jadrom“ kresťanského života.

„Ako mňa miluje Otec, tak ja milujem vás.“ Na základe týchto Ježišových slov z dnešného Evanjelia podľa Jána (Jn 15,9-11) pápež František vysvetlil, že Ježišova láska je nekonečná. Pán nás žiada, aby sme ostali v jeho láske, lebo „je to láska Otca“ a zároveň nás pozýva, aby sme dodržiavali jeho prikázania. Samozrejme, pokračoval ďalej vo svojej kázni Svätý Otec, desatoro prikázaní je základom, avšak treba sa riadiť „všetkým, čo nás Ježiš naučil, týmito prikázaniami každodenného života“, ktoré predstavujú „životný štýl kresťana“.

Nepravé „lásky“ nás vzďaľujú od lásky Krista

Zoznam Ježišových prikázaní je „veľmi dlhý“, dodal pápež František, avšak „jadro je len jedno: Otcova láska k Ježišovi a Ježišova láska k nám“:

„Existujú aj iné lásky, ponúka nám ich svet: napríklad lásku k peniazom, lásku k márnivosti, chvastaniu sa, lásku k pýche, lásku k moci, aj konanie mnohého bezprávia pre získanie väčšej moci... Toto sú iné lásky, nepochádzajú od Ježiša a nepochádzajú od Otca. On nás žiada, aby sme ostali v jeho láske, ktorou je láska Otca. Zamyslime sa nad týmito odlišnými láskami, ktoré nás vzďaľujú od Ježišovej lásky. Potom tu máme tiež rôzne miery lásky: milovať spolovice, to nie je láska. Jedna vec je mať rád a iná je milovať.“

Božia láska je bez miery, nie je vlažná ani sebecká

„Milovať,“ pokračoval ďalej vo svojej dnešnej homílii pápež František, „znamená viac než mať rád“. Aká je teda „miera lásky?“ - opýtal sa veriacich v Dome sv. Marty. „Miera lásky je milovať bez miery“:

„A takto, plniac prikázania, ktoré nám dal Ježiš, ostaneme v Ježišovej láske, ktorá je láskou Otca – je tá istá. Bez miery. Bez vlažnej či sebeckej lásky. ,Ale prečo, Pane, nám pripomínaš tieto veci?,’ môžeme mu povedať. ,Aby moja láska prebývala vo vás a vaša radosť bola úplná.’ Ak Otcova láska prichádza k Ježišovi, Ježiš nás učí ceste lásky: [je ňou] otvorené srdce, milovať bez miery, zanechajúc ostatné lásky.“

Poslaním kresťana je poslúchať Bohu a dávať radosť ľuďom

„Táto veľká láska k nemu,“ dodal na záver svojej kázne Svätý Otec, „znamená ostať v tejto láske. Tam sa nachádza radosť“. Láska ako aj radosť sú podľa pápežových slov darom. Darmi, o ktoré musíme prosiť Pána:  

„Nedávno bol jeden kňaz zvolený za biskupa. Išiel za svojím otcom v pokročilom veku, aby mu povedal túto správu. Tento starý muž, už na dôchodku, pokorný muž, ktorý bol celý život robotníkom, nechodil na univerzitu, mal však múdrosť života. Synovi poradil iba dve veci: ,Poslúchaj a rozdávaj ľuďom radosť’. Tento muž to pochopil: buď poslušný Otcovej láske, bez iných lások, buď poslušný tomuto daru, a potom dávaj ľuďom radosť. My kresťania, laici, kňazi, zasvätené osoby, biskupi musíme dávať ľuďom radosť. Prečo? Pre toto, že ideme cestou lásky, bez akejkoľvek zištnosti, len pre cestu lásky. Našim kresťanským poslaním je dať ľuďom radosť.“  

„Nech Pán stráži, tak ako sme o to prosili v modlitbe,“ zakončil svoju dnešnú homíliu pápež František, „uchováva tento dar zotrvania v Ježišovej láske, aby sme mohli ľuďom darovať radosť“.

17. mája

Katechéza Svätého Otca: Mária Magdaléna ako apoštolka nádeje

Vatikán 17. mája – V takmer letnom slnečnom počasí sa dnes dopoludnia na Námestí sv. Petra pápež František stretol s veriacimi na generálnej audiencii. Tému katechézy venoval postave Márie Magdalény ako apoštolke nádeje, ktorou sa stala ako svedkyňa zmŕtvychvstalého Krista.

Zo Slovenska bolo dnes prítomných vyše 150 pútnikov. Veriaci z farností Brezovica a Sečovce a tiež z oblasti Nitry prišli na púť v sprievode svojich kňazov.

Úvod k dnešnému 22. pokračovaniu cyklu katechéz pápeža Františka o nádeji bol úryvok z Jánovho evanjelia:

«Ježiš sa jej opýtal: „Žena, prečo plačeš? Koho hľadáš?“ Ona mu v domnení, že je to záhradník, povedala: „Pane, ak si ho ty odniesol, povedz mi, kde si ho položil, a ja si ho vezmem.“ Ježiš ju oslovil: „Mária!“ Ona sa obrátila a po hebrejsky mu povedala: „Rabbuni,“ čo znamená Učiteľ. Ježiš jej povedal: „Už ma nedrž, veď som ešte nevystúpil k Otcovi; ale choď k mojim bratom a povedz im: Vystupujem k môjmu Otcovi a vášmu Otcovi, k môjmu Bohu a vášmu Bohu.“ Mária Magdaléna išla a zvestovala učeníkom: „Videla som Pána,“ a že jej toto povedal.» (Jn 20,15-18)

Plné znenie katechézy Svätého Otca

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Počas týchto týždňov sa naša reflexia takpovediac pohybuje po okruhu veľkonočného tajomstva. Dnes stretávame tú, ktorá podľa evanjelií ako prvá uvidela zmŕtvychvstalého Ježiša: Máriu Magdalénu. Len nedávno sa skončil čas sobotného odpočinku. V deň utrpenia nebol čas na dokončenie pohrebných obradov; preto vtedy na úsvite plnom smútku idú ženy k Ježišovmu hrobu s vonnými masťami.

Ako prvá prišla ona: Mária z Magdaly, jedna z učeníčok, ktoré Ježiša sprevádzali už z Galiley, slúžiac rodiacej sa Cirkvi. Na jej ceste smerom k hrobu sa odráža vernosť mnohých žien, ktoré sú roky oddané cestičkám cintorína, v spomienke na niekoho, koho už viac niet. Tie najopravdivejšie putá nie sú zničené ani len smrťou: existuje ten, kto aj naďalej miluje, aj vtedy, ak milovaná osoba odišla už navždy.

Evanjelium (porov. Jn 20,1-2.11-18) opisuje Magdalénu, pričom rýchlo zdôrazňuje, že nebola ženou povrchných nadšení. Veď po prvej návšteve hrobu sa sklamaná vracia na miesto, kde sa ukrývali učeníci; oznamuje, že kameň bol odsunutý od vchodu do hrobu a jej prvá hypotéza je tou najjednoduchšou, akú si možno utvoriť: niekto musel Ježišovo telo ukradnúť. Tak prvá zvesť, ktorú nesie Mária, nie je zvesťou o zmŕtvychvstaní, ale o krádeži, ktorú spáchali neznáme osoby, zatiaľ čo celý Jeruzalem spal.

Evanjeliá následne hovoria o druhej Magdaléninej ceste k Ježišovmu hrobu. Bola tvrdohlavá, no nie? Odišla, vrátila sa... a nie a nie sa presvedčiť... Tentokrát je jej krok pomalý, veľmi ťažký. Mária trpí dvojnásobne: predovšetkým pre Ježišovu smrť a potom aj pre nevysvetliteľné zmiznutie jeho tela.

Práve keď sa nahýňa bližšie k hrobu s očami plnými sĺz, Boh ju prekvapuje tým najneočakávanejším spôsobom. Evanjelista Ján zdôrazňuje, nakoľko až bola jej nevidomosť úporná: nevšimne si prítomnosť dvoch anjelov, ktorí jej kladú otázky, nemá čo i len podozrenie, keď za sebou uzrie muža, o ktorom si myslí, že je strážcom záhrady. Naopak, tú najvzrušujúcejšiu udalosť celých ľudských dejín odhalí vtedy, keď je nakoniec oslovená po mene: «Mária!» (v. 16).

Aké pekné je pomyslieť na to, že prvé zjavenie Zmŕtvychvstalého – podľa evanjelií – sa uskutočnilo tak osobným spôsobom! Že je niekto, kto nás pozná, kto vidí naše utrpenie a sklamanie, a kto je kvôli nám dojatý, a kto nás volá po mene. Je to zákon, ktorý nachádzame vrytý do mnohých stránok evanjelia.

Navôkol Ježiša je mnoho osôb hľadajúcich Boha; avšak tou najúžasnejšou skutočnosťou je, že ešte oveľa skôr je to predovšetkým Boh, ktorý si robí starosti o náš život, ktorý ho chce pozdvihnúť a preto nás volá po mene, rozpoznávajúc osobne tvár každého.

Každý človek je jedným príbehom lásky, ktorý Boh píše na tejto zemi. Každý z nás je príbehom lásky Boha. A každého z nás Boh volá vlastným menom: pozná nás po mene, hľadí na nás, očakáva nás, odpúšťa nám, je s nami trpezlivý. Je to pravda, či nie? Každý z nás má túto skúsenosť.

A Ježiš ju oslovuje: «Mária!»: revolúcia jej života, revolúcia určená k pretvoreniu existencie každého muža a ženy, sa začína menom, ktoré zaznieva v záhrade prázdneho hrobu. Evanjeliá nám opisujú Máriinu radosť: Ježišovo zmŕtvychvstanie nie je radosťou dávkovanou po kvapkách, ale jedným vodopádom zahrňujúcim celý život.

Kresťanská existencia nie je utkávaná z prejemnelých radostí, ale z vĺn zaplavujúcich všetko. Skúste aj vy, s tým nákladom sklamaní a prehier, ktoré si každý z nás nesie v srdci, v tejto chvíli pomyslieť na to, že je nám na blízku Boh, ktorý nás volá po mene a hovorí nám: „Povstaň, prestaň plakať, lebo som ťa prišiel oslobodiť!“ Toto je pekné.

Ježiš nie je tým, kto sa prispôsobuje svetu, tolerujúc, aby v ňom pretrvávala smrť, smútok, nenávisť, morálna skaza osôb... Náš Boh nie je nečinný, ale náš Boh – dovolím si to slovo – je snívajúci: sníva o premene sveta a uskutočnil ju v tajomstve Zmŕtvychvstania.

Mária by chcela objať svojho Pána, avšak on už smeruje k nebeskému Otcovi, zatiaľ čo ona je poslaná priniesť zvesť bratom. A tak tá žena, ktorá bola pred tým, ako stretla Ježiša, v područí zla (porov. Lk 8,2), teraz sa stala apoštolkou novej a najväčšej nádeje. Jej príhovor nech aj nám pomôže prežívať túto skúsenosť: v hodine plaču, v hodine opustenosti počúvať Zmŕtvychvstalého Ježiša, ktorý nás volá po mene a so srdcom plným radosti utekať ohlasovať: «Videla som Pána» (v. 18).

Zmenil som život, lebo som videl Pána! Teraz som iný než predtým, som iným človekom. Zmenil som sa, lebo som videl Pána. Toto je naša sila a toto je naša nádej. Ďakujem.“

V závere generálnej audiencie sa Svätý Otec ako zvyčajne prihovoril chorým a mládeži a osobitne požehnal mladomanželov.

„Dnes slávime liturgickú spomienku sv. Paschala Baylonského, patróna eucharistických združení. Jeho láska k Eucharistii nech vám, milí mladí, ukazuje dôležitosť viery v Ježišovu reálnu prítomnosť. Vás, drahí chorí, nech Eucharistický chlieb podrží, aby ste s vyrovnanosťou čelili skúške. A pre vás, drahí novomanželia, nech je výživou v ľudskom a duchovnom raste vašej novej rodiny.“

16. mája

Ranná homília pápeža Františka: Ježišov pokoj nie je bez kríža

Vatikán 16. mája – Skutočný pokoj nemôžeme vyrobiť sami, je to dar Ducha Svätého. Toto je hlavná myšlienka homílie, ktorú dnes ráno predniesol pápež František v Dome sv. Marty. Svätý Otec tiež podčiarkol, že „pokoj bez kríža nie je Kristov pokoj“ a pripomenul, že len Pán nám môže darovať pokoj v súžení.

Pri svojej homílii pápež František vychádzal z dnešného evanjelia (Jn 14,27-31a), v ktorom Ježiš pri poslednej večeri hovorí učeníkom: ‚Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam‘. Svätý Otec sa pozastavil nad významom pokoja darovaného Pánom. V Prvom čítaní zo Skutkov apoštolov (Sk 14,19-28) sa píše o mnohých súženiach, ktoré zažili Pavol a Barnabáš počas svojich ciest pri ohlasovaní Evanjelia. „Toto je ten pokoj čo dáva Ježiš?“ opýtal sa pápež František. A dodal, že sám Ježiš zdôrazňoval, že pokoj, ktorý on daruje, nie je ten, ktorý dáva svet.

„Pokoj, ktorý nám ponúka svet – dodal Svätý Otec – je pokoj bez súženia, ponúka nám umelý pokoj“, je to pokoj, ktorý sa obmedzuje na „nerušenosť“. Je to pokoj, pokračoval pápež, „ktorý sa stará len o seba, o vlastnú istotu, aby nič nechýbalo“, tak ako bol pokoj boháča z podobenstva o Lazárovi. Taký to pokoj človeka „uzatvára“, a on nedovidí „ďalej“.

„Svet nás učí ceste pokoja so znecitlivením: znecitlivuje nás, aby sme nevideli inú realitu života: kríž. Preto Pavol hovorí, že do nebeského kráľovstva sa vstupuje cez mnohé súženia. Ale je možné mať pokoj v súžení? Z našej strany nie: my nie sme schopní vytvoriť pokoj, ktorý by bol nerušenosťou, psychologickým pokojom, pokojom, ktorý by sme si vytvorili sami, pretože existuje súženie: či bolesť, či choroba, alebo smrť... tie tu sú. Pokoj, ktorý dáva Ježiš je dar: je to dar Ducha Svätého. A tento pokoj sa odvíja uprostred súžení a ide ďalej. Nie je to nejaký typ stoicizmu, na spôsob fakírov: nie. Je to niečo iné.“

Pokoj Boží je „dar, ktorý nám pomáha ísť ďalej“, pokračoval Svätý Otec. Ježiš po svojom dare pokoja učeníkom trpí v Olivovej záhrade a tu „obetuje všetko Otcovej vôli a trpí, ale nechýba mu útecha od Boha“. Evanjelium hovorí, že sa mu ‚zjavil anjel z neba, aby ho potešil‘“:

„Boží pokoj je reálny pokoj, ktorý ide do reality života, ktorý neneguje život: život je taký. Je tu utrpenie, sú tu chorí, je tu veľa ťažkých vecí, sú tu vojny... ale ten vnútorný pokoj, ktorý je darom, ten sa nestráca, ale ide sa ďalej nesúc kríž a utrpenie. Pokoj bez kríža nie je Ježišovým pokojom: je to pokoj, ktorý sa dá kúpiť. Môžeme ho my vytvoriť, ale nie je dlhotrvajúci: skončí“.

Keď sa niekto nazlostí, dodal Svätý Otec „stratí pokoj“. Keď sa moje srdce znepokojuje – pokračoval pápež – „je to preto, lebo nie som otvorený na Ježišov pokoj“, pretože nie som schopný „žiť život tak ako príde, s krížom a bolesťami, ktoré prináša“. Musíme byť ale schopní prosiť o milosť, vyprosiť si od Pána jeho pokoj:

„‚Musíme vstúpiť do Božieho kráľovstva cez mnohé súženia‘. Milosť pokoja, nestratiť ten vnútorný pokoj. Svätý Augustín povedal: ‚Život kresťana je púť cez prenasledovania sveta a Božiu útechu‘. Nech nám Pán dá dobre pochopiť, aký je ten pokoj, ktorý nám on daruje s Duchom Svätým.“

11. mája

Ranná homília pápeža Františka: Sme na ceste k plnosti časov s Kristom

Vatikán 11. mája – Boží ľud je stále na ceste prehlbovania viery. Tak znela jedna z hlavných myšlienok homílie pápeža Františka, ktorý dnes ráno slúžil omšu v Dome sv. Marty. Podnet k úvahe našiel Svätý Otec v prvom čítaní zo Skutkov apoštolov (Sk 13,13-25). Svätý Pavol v ňom hovorí o dejinách spásy až po Ježiša.

„Boh sa nechal spoznať v dejinách“, jeho „spása“ má podľa pápežových slov „veľký a dlhý príbeh“. Apoštol Pavol zažal útekom izraelského ľudu z Egypta. „Božia spása,“ vysvetlil Svätý Otec, „je na ceste k plnosti časov“, je to „cesta so svätcami i hriešnikmi“. Pán „vedie svoj ľud v dobrých i ťažkých chvíľach, v čase slobody i otroctva; vedie ľud k plnosti,“ k stretnutiu s Pánom, dodal pápež.

Na konci príbehu o spáse je Ježiš. Príbeh sa ním však nekončí. Ježiš „nám zanechal Ducha,“ zdôraznil Svätý Otec. A je to práve Duch Svätý, ktorý „nám pripomína a pomáha nám pochopiť Ježišovo posolstvo: začína sa druhá etapa“. Cirkev, zamyslel sa vo svojej homílii Petrov nástupca, „pokračuje ďalej s mnohými svätcami a s mnohými hriešnikmi, plodí milosť i hriech, Cirkev však ide vpred“.  

Morálka sa postupom času vyvíjala, príkladom je chápanie otroctva

Toto putovanie „nám pomáha v hĺbke pochopiť Ježiša, prehĺbiť vieru“ a tiež „pochopiť morálku, prikázania,“ vysvetlil veriacim v Dome sv. Marty pápež František. To, čo „sa niekedy zdalo byť normálne je dnes smrteľný hriech“, dodal Svätý Otec a ako príklad uviedol otroctvo:

„Pomyslime na otroctvo. Keď sme chodievali do školy, hovorili nám, čo sa robievalo s otrokmi. V Latinskej Amerike sa predávali a kupovali. Priviedli ich na nejaké miesto a tam ich niekomu inému predali. Dnes hovoríme, že je to smrteľný hriech, ale tam hovorili, že nie je. Niektorí dokonca hovorili, že sa to mohlo robiť, lebo tí ľudia nemali dušu!

Aby sme pochopili vieru, aby sme lepšie pochopili morálku, museli sme pokročiť. [Niekto môže povedať:] ,Ale, Otče, vďaka Bohu dnes už nie sú otroci!’. Je ich oveľa viac, ale aspoň vieme, že je to smrteľný hriech. Pokročili sme v tom. To isté sa týka aj trestu smrti, ktorý bol kedysi považovaný za niečo normálne. Dnes hovoríme, že trest smrti je neprípustný.“

Boží ľud je stále na ceste kráčajúc k plnosti časov

To isté platí aj pre „náboženské vojny,“ pokračoval ďalej vo svojej kázni pápež František. Uprostred tohto „objasnenia viery, objasnenia morálky sú svätí, svätí, ktorých všetci poznáme a svätí, ktorí sú skrytí“. Cirkev, dodal Rímsky biskup, „je plná skrytých svätcov“ a „táto svätosť je to, čo nás vedie vpred k druhej plnosti časov, keď na konci príde Pán, aby bol všetkým vo všetkých“. Takýmto spôsobom sa „Boh chcel dať spoznať svojmu ľudu: na ceste“:

„Boží ľud je na ceste. Vždy. Ak sa Boží ľud zastaví, stáva sa väzňom ako somár v chlieve. Je tam, nechápe, nejde vpred, neprehlbuje vieru, lásku, neočisťuje dušu. Existuje však druhá, tretia plnosť časov, tá naša. Každý z nás je na ceste k plnosti vlastného času. Každý z nás príde k momentu plnosti času a život sa skončí a bude sa musieť postaviť pred Pána.

A to je naša osobná chvíľa, ktorú prežívame na druhej ceste, druhej plnosti časov Božieho ľudu. Každý z nás je na ceste. Zamyslime sa nad tým: apoštoli, kazatelia, tí prví potrebovali pochopiť, že Boh miloval, vyvolil si, vždy miloval svoj ľud na ceste.“

Každá spoveď je krokom na ceste k stretnutiu s Pánom

Ježiš, pokračoval ďalej vo svojej dnešnej rannej homílii Svätý Otec František, „poslal Ducha Svätého, aby sme mohli kráčať po ceste“ a je to práve „Duch Svätý, ktorý nás k tomu nabáda: toto je to veľké dielo Božieho milosrdenstva“, že „každý z nás je na ceste k plnosti vlastného času“.

Pápež sa veriacich spýtal, či počas spovede okrem hanby za vlastné hriechy vnímajú, že „ten krok, ktorý robím je krokom na ceste k plnosti časov“. „Žiadať Boha o odpustenie nie je niečo automatické,“ dodal na záver Svätý Otec:

„Znamená to, že som na ceste, ľud na ceste a že raz – možno dnes, zajtra alebo o tridsať rokov – sa stretnem tvárou v tvár s tým Pánom, ktorý nás nikdy nenecháva samých, ale vždy nás sprevádza na ceste. Zamyslite sa: keď sa idem vyspovedať, myslím na tieto veci? Že som na ceste? Že je to krok k stretnutiu s Pánom, k mojej plnosti časov? Toto je to veľké dielo Božieho milosrdenstva.“

14. mája

Poludňajší príhovor pápeža na Deň matiek: Úcta voči životu a materstvu

Vatikán 14. mája – V poludňajšom príhovore na Piatu veľkonočnú nedeľu sa pápež František vrátil k svojej práve skončenej púti do Fatimy. Potvrdil stálu aktuálnosť fatimskej výzvy k obráteniu a pokániu. Kráľovnej pokoja zveril všetkých, čo trpia vojnami, osobitne na Blízkom východe. Pripomenul aj výzvu dnešného Dňa matiek k pozornosti voči životu a materstvu. Okrem iného spomenul aj včerajšie blahorečenie írskeho jezuitu Johna Sullivana v Dubline.

Deň po svojom návrate z apoštolskej púte do Fatimy sa Svätý Otec František v ranných hodinách vybral do hlavnej mariánskej baziliky Santa Maria Maggiore, aby sa poďakoval za úspešnú cestu. Na oltár pred milostivým obrazom Salus populi romani položil kyticu bielych ruží a asi 20 minút zotrval v tichom rozjímaní.

Ďalším bodom jeho nedeľného programu bolo poludňajšie stretnutie s veriacimi pri modlitbe Raduj sa, Nebies kráľovná. Námestie sv. Petra v už takmer letom slnečnom počasí zaplnilo približne 25-tisíc ľudí. Pápež sa im prihovoril týmito slovami:

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Včera večer som sa vrátil z púte do Fatimy – pozdravme Pannu Máriu Fatimskú! – a naša dnešná mariánska modlitba nadobúda osobitný zmysel, ktorý má v sebe pamäť i proroctvo pre toho, kto hľadí na dejiny očami viery. Vo Fatime som sa pohrúžil do modlitby veriaceho Božieho ľudu, do modlitby, ktorá tam tečie už sto rokov ako rieka, aby som vyprosoval materskú ochranu Márie pre celý svet. Vzdávam vďaky Pánovi, že mi umožnil prísť k nohám Panenskej Matky ako pútnik nádeje a pokoja. A ďakujem zo srdca biskupom, biskupovi Leirie-Fatimy, štátnym predstaviteľom, prezidentovi a všetkým, ktorí prispeli svojou spoluprácou.

Od začiatku, keď som v Kaplnke zjavení zostal dlhšie v tichu, sprevádzaný tichom modlitby všetkých pútnikov, vytvorila sa uzobraná a kontemplatívna atmosféra, v ktorej sa odvíjali viaceré momenty modlitby. A centrom všetkého bol Zmŕtvychvstalý Pán, prítomný uprostred svojho ľudu v Slove a v Eucharistii. Prítomný uprostred veľkého počtu chorých, ktorí sú protagonistami liturgického a pastoračného života Fatimy, tak ako každej mariánskej svätyne.

Vo Fatime si Panna Mária zvolila nevinné srdce a jednoduchosť malého Františka, Hyacinty a Lucie, ako nositeľov jej posolstva. Tieto deti sa ho dôstojne ujali, a tak mohli byť uznaní za spoľahlivých svedkov zjavení a stali sa vzormi kresťanského života. Svätorečením Františka a Hyacinty som chcel predložiť celej Cirkvi ich príklad oddanosti Kristovi a evanjeliové svedectvo, a tiež som chcel predložiť celej Cirkvi, aby bola starostlivá voči deťom. Ich svätosť nie je dôsledkom zjavení, ale vernosti a horlivosti, s ktorou odpovedali na privilégium, ktorého sa im dostalo, keď mohli vidieť Pannu Máriu.

Po stretnutí s „krásnou Paňou“ – tak ju nazývali -, často sa modlievali ruženec, konali pokánie a podujímali sa na obety na dosiahnutie skončenia vojny a za duše, ktoré najviac potrebujú Božie milosrdenstvo.

A aj dnes je tak veľmi treba modlitbu a pokánie na vyprosenie milosti obrátenia, na vyprosenie konca toľkých vojen, ktoré sú všade vo svete a šíria sa stále viac, ako aj skončenia absurdných konfliktov, veľkých i malých, ktoré znetvorujú tvár ľudstva.

Dajme sa viesť svetlom, ktoré prichádza z Fatimy. Nech je Máriino Nepoškvrnené srdce vždy naším útočiskom, našou útechou a cestou, ktorá nás privádza ku Kristovi.“

Po spoločnej modlitbe „Raduj sa, Nebies kráľovná“ s veriacimi prítomnými na Námestí sv. Petra ako aj tými, ktorí sledovali udalosť cez médiá, pápež František všetkým udelil svoje apoštolské požehnanie. Na záver dodal:

„Drahí bratia a sestry, zverujem Márii, Kráľovnej pokoja, osud obyvateľstiev sužovaných vojnami a konfliktmi, osobitne na Blízkom východe. Toľko nevinných ľudí je tvrdo skúšaných, ako kresťanov, tak moslimov či príslušníkov menšín ako sú jazídi, ktorí podstupujú tragické násilie a diskrimináciu. K mojej solidarite sa pripája spomienka v modlitbe, zatiaľ čo ďakujem všetkým, čo sa nasadzujú pre pomoc v humanitárnej núdzi. Povzbudzujem rozličné komunity k napredovaniu cestou dialógu a sociálneho priateľstva pre vytváranie budúcnosti úcty, bezpečia a pokoja, preč od akéhokoľvek druhu vojny.

Včera bol v Dubline vyhlásený za blahoslaveného jezuitský kňaz John Sullivan. Žijúc v Írsku na prelome 19. a 20. storočia, zasvätil svoj život vyučovaniu a duchovnému formovaniu mladých, a bol veľmi obľúbený a ako otec vyhľadávaný zo strany chudobných a trpiacich. Poďakujme Bohu za jeho svedectvo.“

Po týchto slová Svätý Otec z okna Apoštolského paláca pozdravil skupiny veriacich z Talianska i ďalších krajín. Osobitne oslovil skupinu matiek a členov iniciatívy nazvanej „Prázdne kočíky“ (Passeggini vuoti). Prihovoril sa im týmito slovami:

„Budúcnosť našej spoločnosti si vyžaduje zo strany všetkých, osobitne inštitúcií, konkrétnu pozornosť voči životu a materstvu. A tento apel má osobitný význam dnes, keď sa v mnohých krajinách slávi Deň matiek. Pamätajme s vďačnosťou a láskou na všetky mamy, aj na naše mamy v nebi, zverujúc ich Márii, Ježišovej mame. A teraz vám navrhujem, aby sme zostali chvíľu v tichu, každý v modlitbe za svoju mamu.“

Po minútke stíšenia zaželal Svätý Otec František všetkým požehnanú nedeľu a ako vždy, poprosil ich o modlitbu za neho. Rozlúčil sa so želaním: „Dobrú chuť k obedu a dovidenia!“

10. mája

Pápež František: Vo Fatime chcem Márii zveriť osud ľudstva

Vatikán 10. mája – Na záver generálnej audiencie Svätý Otec František pripomenul, že sa 12. a 13. mája vydá na púť do Fatimy pri príležitosti 100. výročia zjavení Panny Márie trom pastierikom, „aby zveril Márii včasný i večný osud ľudstva a na životných cestách prosil o nebeské požehnanie“:

„Prosím vás všetkých, aby ste sa ku mne pripojili ako pútnici nádeje a pokoja: nech vaše ruky zopnuté k modlitbe podopierajú tie moje. Nech tá najväčšia a najlepšia z Matiek bdie nad každým z vás počas všetkých vašich dní až do večnosti.“

Na koniec sa pápež prihovoril mladým, chorým a novomanželom:

„Drahí mladí, naučte sa pestovať úctu k Božej Matke každodenným modlením sa ruženca; drahí chorí, pocíťte Máriinu prítomnosť v hodine kríža; a vy, drahí novomanželia, proste ju, aby vo vašom dome nikdy nechýbala láska a vzájomný rešpekt.“

Generálna audiencia pápeža Františka: Mária je Matkou nádeje

Vatikán 10. mája – Nech nás Mária, „Matka nádeje“, učí hľadieť vpred aj v najhustejšej tme, keď sa zdá všetko nezmyselné. Tak znela jedna z hlavným myšlienok katechézy o nádeji pápeža Františka, ktorú dnes predniesol počas generálnej audiencie na Námestí sv. Petra. Medzi veriacimi boli aj slovenskí pútnici z farnosti Klátová Nová Ves.

Pred katechézou zaznel úryvok z Evanjelia podľa Jána: «Pri Ježišovom kríži stála jeho matka, sestra jeho matky, Mária Kleopasova, a Mária Magdaléna. Keď Ježiš uzrel matku a pri nej učeníka, ktorého miloval, povedal matke: „Žena, hľa, tvoj syn!“ Potom povedal učeníkovi: „Hľa, tvoja matka!“ A od tej hodiny si ju učeník vzal k sebe» (Jn 19,25-27).

Plné znenie katechézy Svätého Otca Františka

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V našom cykle katechéz o kresťanskej nádeji sa dnes pozrieme na Máriu, Matku nádeje. Mária zažila na svojej púti ako matka viac než jednu noc. Už od prvej zmienky o nej v evanjeliovom príbehu, jej postava vystupuje do popredia ako by bola postavou z akejsi drámy. Nebolo jednoduché odpovedať „áno“ na anjelovo pozvanie: a predsa ona, táto žena v rozkvete mladosti, odpovedá s odvahou napriek tomu, že nevedela nič o osude, ktorý ju očakával. Mária sa nám v tej chvíli javí ako jedna z mnohých matiek tohto sveta, odvážnych až do krajnosti, keď ide o prijatie príbehu nového človeka, ktorý sa rodí vo jej lone.

To „áno“ je prvým krokom dlhého zoznamu prejavov prejavov poslušnosti – dlhého zoznamu poslušností!, ktoré ju sprevádzajú na ceste materstva. Mária sa tak v evanjeliách javí ako tichá žena, ktorá častokrát nerozumie všetkému, čo sa deje navôkol, ktorá však medituje o každom slove a o každej udalosti vo svojom srdci.

V tejto ochote sa krásne rysuje Máriin spôsob myslenia. Nie je to žena, ktorú deprimujú neistoty života, najmä, keď sa zdá, že nič nejde správnou cestou. Nie je to ani žena, ktorá by násilne protestovala a stavala sa proti osudu života, ktorý nám častokrát odhaľuje nevraživú tvár. Je to naopak žena, ktorá počúva: nezabudnite, že medzi nádejou a načúvaním je vždy silný vzťah a Mária je ženou, ktorá počúva, ktorá prijíma život tak, ako sa nám dáva, teda so svojimi radostnými dňami, ale aj so svojimi tragédiami, ktoré by sme si nikdy nepriali. Až po vrcholnú noc Márie, keď je jej Syn pribitý na drevo kríža.

Až do toho dňa Mária takmer zmizla z deja evanjelií. Svätopisci naznačujú, že postupne ustupuje zo scény a odmlčuje sa vo vzťahu k tajomstvu Syna, ktorý je poslušný Otcovi. Mária sa však znovu objavuje práve v kľúčovom momente, keď sa veľká časť priateľov rozpŕchla, lebo sa báli. Matky nezrádzajú a v súvislosti s tým okamžikom pri nohách kríža nemôže nikto z nás povedať, ktoré bolo bolestivejším utrpením. Či utrpenie nevinného muža, ktorý zomiera popravou na kríži či agónia matky, ktorá sprevádza posledné chvíle života svojho syna. Evanjeliá sú lakonické a extrémne diskrétne. Prítomnosť Matky opisujú jedoduchým slovesom: ona „stála“ (Jn 19,25). Stála tam. Nehovoria nič o jej reakcii, či plakala alebo neplakala, nič; ani len zmienka, ktorá by opisovala jej bolesť: na tieto detaily sa potom vrhla predstavivosť básnikov a maliarov darujúc nám obrazy, ktoré vstúpili do dejín umenia a literatúry.

Evanjeliá nám však o Márii hovoria iba jedno, že tam „stála“, stála tam, v tom najhroznejšom okamihu, v ukrutnom momente a trpela so Synom. Táto mladá žena z Nazaretu, teraz už po rokoch so šeďou vo vlasoch, znovu zápasí s Bohom, ktorého treba jedine objať a so životom, ktorý dospel na hranicu tej najtemnejšej tmy. Mária „stála“ v tej najtemnejšej tme, avšak „stála“. Neodišla preč. Mária je tam, verne prítomná zakaždým, keď je treba držať zažatú sviečku na hmlistom a tmavom mieste. Ani ona nepoznala osud zmŕtvychvstania, ktorý jej Syn v tej chvíli otváral pre nás všetkých. Je tam z vernosti plánu Boha, za ktorého služobnicu sa prehlásila v prvý deň svojho povolania, ale tiež vďaka svojmu inštinktu matky, ktorá jednoducho trpí zakaždým, keď jej dieťa prechádza nejakým utrpením. Utrpenie matiek! Všetci sme poznali silné ženy, ktoré znášali mnohé utrpenia svojich detí!

Opäť ju nájdeme v prvý deň Cirkvi, ju, Matku nádeje, uprostred toho spoločenstva učeníkov, ktorí sú tak krehkí. Jeden zaprel, mnohí ušli, všetci mali strach (porov. Sk 1,14). Ona tam však jednoducho stála, tým najobyčajnejším spôsobom, akoby to bola úplne prirodzená vec: v prvotnej Cirkvi zahalenej do svetla Zmŕtvychvstania, avšak aj do chvenia prvých krokov, ktoré mala urobiť vo svete.

Preto ju všetci milujeme ako Matku. Nie sme sirotami, máme v nebi Matku, ktorou je Svätá Božia Matka. Učí náš totiž cnosti čakania aj vtedy, keď sa zdá, že všetko stratilo zmysel. Ona vždy dôveruje tajomstvu Boha, aj vtedy, keď sa zdá, že sa vytráca vinou zla sveta. Nech je nám Mária, Matka, ktorú Ježiš daroval nám všetkým, vždy - aj vo chvíľach ťažkostí oporou, nech vždy prehovára do nášho srdca: ,Vstaň. Hľaď vpred. Hľaď na obzor’, lebo ona je Matkou nádeje. Ďakujem.

9. mája

Ranná homília pápeža Františka: Buďme poddajní Duchu Svätému

Vatikán 9. mája – Neodporujme Duchu Svätému, ale ochotne prijmime Božie slovo. Dobrota, pokoj a sebaovládanie sú plodmi prijatia, poznania a uskutočňovania Božieho slova. S týmito myšlienkami sa pápež František obrátil v dnešnej homílii na veriacich v Dome sv. Marty. Omšu slúžil za rehoľné sestry vincentky, ktoré v Dome sv. Marty pôsobia a ktoré si dnes pripomenuli svoju spoluzakladateľku sv. Luisu de Marillac.  

Vo včerajšom čítaní zo Skutkov apoštolov sa hovorilo o odpore Duchu Svätému, ktorý Štefan vyčítal zákonníkom. Dnešné prvé čítanie ponúka opačný postoj, ktorým je „poddajnosť Duchu Svätému“ (Sk 11,19-26). Práve tento postoj sa stal ústrednou témou pápežovej úvahy. Po Štefanovom mučeníctve nastalo v Jeruzaleme veľké prenasledovanie.

Jedine apoštoli ostali v meste, zatiaľ čo „veriaci“, „laici“ sa rozpŕchli do Fenície, na Cyprus a do Antiochie, kde ohlasovali Slovo iba Židom. Niektorí z nich však začali ohlasovať Ježiša Krista aj Helenistom, „pohanom“, lebo cítili, že Duch ich k tomu poháňa. „Boli poddajní,“ vysvetlil pápež František, „boli to laici, ktorí po prenasledovaní prinášali Slovo, lebo boli poddajní Duchu Svätému“.

Apoštol Jakub v prvej kapitole svojho listu vyzýva kresťanov, aby «prijali Slovo» (Jak 1,21). Prvým krokom na ceste poddajnosti, vysvetlil pápež František, je teda „prijať Božie slovo“, to znamená „otvoriť si srdce“. Druhým je „poznať Slovo“, „poznať Ježiša“, ktorý hovorí: „Moje ovce počúvajú môj hlas a ja ich poznám a ony ma nasledujú,“ pokračoval vo svojej úvahe Rímsky biskup. Tretím krokom je „dôverný vzťah s Božím slovom“.

„Nosiť vždy so sebou Božie slovo, čítať ho, otvoriť mu srdce, otvoriť srdce Duchu, nám pomôže toto Slovo pochopiť. A ovocím tohto prijatia Slova, poznania Slova, nosenia ho so sebou, tohto dôverného poznania Božieho slova... je dobrota, láskavosť, radosť, pokoj, sebaovládanie, miernosť.

Ducha, ktorý mi prináša Slovo, však musím prijať s poddajnosťou, neodporovanie Duchu ma privedie k tomuto spôsobu života, k tomuto spôsobu konania. S poddajnosťou prijať Božie slovo, poznať ho a prosiť Ducha o milosť, aby nám ho pomohol poznať a dať priestor, aby toto semeno vyklíčilo a rástlo do týchto postojoch dobroty, miernosti, láskavosti, pokoja, lásky, sebaovládania. Do tohto všetkého, čo robí tento štýl kresťanským.“  

Úryvok z dnešného prvého čítania ďalej hovorí, že keď sa v Jeruzaleme dozvedeli, že ľudia z Cyprusu a Fenície ohlasovali Božie slovo pohanom v Antiochii, preľakli sa a vyslali Barnabáša, aby zistil, ako je možné, že Slovo sa ohlasuje neobrezaným a tiež to, že ho ohlasujú nie apoštoli, ale ľudia, ktorých nepoznali. „Je krásne,“ poznamenal pápež František, že keď Barnabáš prišiel, „videl Božiu milosť, zaradoval sa a povzbudzoval všetkých“, aby zostali „verní Pánovi“, lebo to bol muž „plný Ducha Svätého“:

„Je to Duch, ktorý nás vedie, aby sme sa nepomýlili, aby sme ho s poddajnosťou prijali, poznali ho v Božom slove a žili podľa neho. A toto je opak odporu, ktorý Štefan vyčítal vodcom, zákonníkom: ,Vy vždy odporujete Duchu Svätému’ (Sk 7,51). Odporujeme Duchu Svätému, kladieme mu odpor? Alebo ho prijímame? S poddajnosťou. Jakub hovorí o ,prijímaní s poddajnosťou.’ Odpor alebo poddajnosť. Prosme si o túto milosť.“

Svätý Otec František zakončil svoju dnešnú rannú homíliu poznámkou, že to bola práve Antiochia, kde sa po prvýkrát nasledovníkom Krista začalo hovoriť kresťania.

8. mája

Ranná homília pápeža Františka: Otvorme sa Božím prekvapeniam

Vatikán 8. mája – Chráňme sa pred hriechom kladenia odporu Duchu Svätému, naopak buďme vždy otvorení Božím prekvapeniam. Tak znela jedna z hlavných myšlienok homílie pápeža Františka, ktorý dnes ráno tradične slúžil omšu v Dome sv. Marty.

Inšpiráciu pre svoju úvahu našiel Svätý Otec v dnešnom prvom čítaní zo Skutkov apoštolov, ktoré hovorí o konflikte medzi Petrom a prvou kresťanskou komunitou kvôli otvoreniu sa pohanom v Cirkvi (Sk 11,1-18).

Boh vždy prekvapuje, lebo je živý a kráča s nami

Duch hýbe Cirkvou, hýbe prvou kresťanskou komunitou. Práve na túto skutočnosť, tak charakteristickú pre Skutky apoštolov, upozornil na úvod svojej kázne pápež František. Skutky apoštolov hovoria o tom, ako apoštol Peter vošiel k neobrezancom a jedol s nimi. Duch Svätý, pokračoval ďalej Svätý Otec, koná zázraky, nové veci a „niektorí mali istotne strach z tejto novosti v Cirkvi“:

„Duch je dar Boha, tohto Boha, nášho Otca, ktorý nás vždy prekvapuje. [Je to] Boh prekvapení... Prečo? Lebo je živým Bohom, je Bohom, ktorý prebýva v nás, Bohom, ktorý hýbe našim srdcom, Bohom, ktorý je v Cirkvi a kráča s nami a na tejto ceste nás vždy prekvapuje. Tak ako mal kreativitu utvoriť svet, tak má tvorivú silu vytvoriť nové veci každý deň. [Je to] Boh, ktorý nás prekvapuje.“

To však môže spôsobiť „ťažkosti“, ako sa to stalo Petrovi, ktorého ostro napadli iní učeníci, keď sa dopočuli, že „aj pohania prijali Božie slovo“. Pre nich, vysvetlil pápež František, to bol „škandál“ a Petrovi vyčítali, že prekročil hranicu až do takej miery, že sa pýtali: „Ty, Peter, skala Cirkvi! Kam nás to vedieš?“.

Nepoddajnosť Duchu Svätému zabíja

Peter, pokračuje ďalej Sväté písmo, učeníkom povedal o svojom zjavení, „Božom znamení“, na základe ktorého „urobil odvážne rozhodnutie“. Apoštol Peter „je schopný prijať Božie prekvapenie“, poznamenal pápež František a došiel k záveru, že „apoštoli sa musia zísť, diskutovať a dôjsť k dohode“, aby spoločne urobili „krok vpred, ktorý od nich žiada Pán“:

„Vždy, už od čias prorokov až dodnes, existuje hriech odporu Duchu Svätému: vzdor Duchu. A toto je hriech, ktorý Štefan vyčíta práve členom Veľrady: ,Vy vždy odporujete Duchu Svätému; vy takisto ako vaši otcovia’ (Sk 7,51) .Odpor voči Duchu Svätému: ,Nie, vždy sa to robilo takto a musí sa to takto robiť. Nechaj tých novostí, Peter, upokoj sa... Zober si tabletku, ktorá ťa upokojí... Buď v pokoji...’. Toto [zmýšľanie] je uzavretie sa pred Božím hlasom. Pán v Žalme hovorí svojmu ľudu: ,Nezatvrdzujte svoje srdcia ako vaši otcovia’.“

Prosme Ducha Svätého o dar rozlišovania medzi dobrom a zlom

Svätý Otec sa od Skutkov apoštolov presunul k úryvku o Dobrom pastierovi z dnešného Evanjelia podľa Jána (Jn 10,11-18). Ježiš v ňom hovorí, že má „aj iné ovce, ktoré nie sú z tohto ovčinca“, chce ich avšak priviesť, aby bolo „jedno stádo a jeden pastier“.

Pohania, pokračoval ďalej vo svojej homílii pápež František, i keď sa stali kresťanmi, boli považovaní za akýchsi „odsúdencov“, „veriacich druhej triedy: nikto to nepovedal, ale bolo to tak,“ dodal Svätý Otec:

„Uzavretie, vzoprenie sa voči Duchu Svätému, tá veta, ktorá vždy zabuchne [dvere], ktorá ťa zabrzdí: ,Vždy sa to robilo takto’. A toto zabíja. Toto zabíja slobodu, zabíja radosť, zabíja vernosť Duchu Svätému, ktorý vždy kráča vpred, nesie Cirkev vpred.

Ako však môžem vedieť, či tá vec pochádza od Ducha Svätého alebo zo sveta, od ducha sveta alebo od zlého ducha? Ako? Treba prosiť o milosť rozlišovania. Nástroj, ktorý nám dáva samotný Duch je rozlišovanie. V každej situácii rozlíšiť, ako treba konať. A to je to, čo urobili apoštoli: zišli sa, hovorili a videli, že to bola cesta Ducha Svätého. Naopak tí, ktorí nemali tento dar alebo sa nemodlili, aby ho dostali, ostali uzavretí a na mieste.“

Viera je tá istá, avšak v pohybe

Pápež František veriacich povzbudil, aby vedeli medzi toľkými novosťami „rozpoznať, rozlíšiť jednu vec od druhej, rozlíšiť ktorá je novosť, to nové víno, ktoré pochádza od Boha a ktorá je novosť, ktorá pochádza od ducha sveta, novosť, ktorá pochádza od Zlého“.

„Viera,“ dodal Svätý Otec, „sa nikdy nemení. Viera je tá istá. Je však v pohybe, rastie, zväčšuje sa“. A podľa príkladu mnícha z 5. storočia sv. Vincenta Lérinského povedal: „Pravdy Cirkvi napredujú, rokmi sa upevňujú, vyvíjajú sa v priebehu časov, vekom sa prehlbujú, lebo sú časom, rokmi silnejšie, rozširujú sa“. „Prosme Pána o milosť rozlišovania, aby sme si nepomýlili cestu a neupadli do nečinnosti, rigidity, do uzavretia srdca,“ dodal na záver svojej dnešnej homílie pápež František.         

Pápež František prijal študentov z Portugalského pápežského kolégia

Vatikán 8. mája – Hľaďme na Máriu, aby sme rástli v lásku ku Kristovi a k bratom. S touto výzvou sa pápež František obrátil na komunitu Portugalského pápežského kolégia v Ríme, ktorú dnes ráno prijal vo Vatikáne. Svätý Otec na úvod svojho príhovoru pripomenul svoju dvojdňovú púť do Fatimy, kam sa vyberie už tento piatok. Ježišova Matka sa na tomto mieste pred 150. rokmi zjavila troma malým pastierikom:

„Stretnutie s Máriou bolo pre nich skúsenosťou milosti, ktorá im pomohla zamilovať sa do Ježiša. Ako nežná a dobrá Učiteľka, Mária predstavila malým prorokom intímne poznanie trojjedinej Lásky a priviedla ich k zakúseniu tej najkrajšej skutočnosti ľudskej existencie.“  

Pápež František študentov rímskeho kolégia povzbudil, aby ich najvyšším cieľom bolo „poznanie a milovanie Krista“, Boha blízkeho a verného, „ako ho vnímali bl. František a Hyacinta a Božia služobníčka Lucia“.

„Hľaďme, bratia a sestry, na našu Matku, ktorá je v srdci Boha. Tajomstvo tejto mladej dievčiny z Nazareta nie je pre nás cudzie. Nie je to ,Ona tam a my tu’. Nie, sme prepojení. Vskutku Boh zhliadol s láskou (porov. Lk 1,48) tiež na každého muža a každú ženu s menom a priezviskom! Jeho pohľad lásky spočíva na každom z nás.“

Vzťah s Máriou, uviedol na záver svojho príhovoru Svätý Otec František, „nám pomáha mať dobrý vzťah s Cirkvou: obe sú Matky“. Citujúc cisterciánskeho opáta sv. Izáka z Hviezdy dodal: „To, čo možno povedať o Márii, možno povedať aj o Cirkvi a tiež o našej duši. Všetky tri sú ženského rodu, všetky tri sú Matky, všetky tri dávajú život“:

„Je preto nevyhnutné pestovať synovský vzťah s Máriou, lebo ak toto chýba, v srdci je niečo sirotské. Kňazovi, ktorý zabúda na Matku a to predovšetkým v ťažkých okamžikoch, niečo chýba. Je to akoby bol sirotou, zatiaľ čo ňou v skutočnosti nie je! Zabudol na svoju matku. V ťažkých chvíľach však dieťa ide za mamou, vždy. A Božie slovo nás učí, aby sme boli ako nasýtené deti v matkinom náručí (porov. Ž 131,2).“

7. mája

Pápež pred cestou do Fatimy: Modlite sa ruženec za pokoj

Vatikán 7. mája – Na Námestí sv. Petra sa dnes zišlo pod oknami Apoštolského paláca približne 25-tisíc veriacich, aby sa s pápežom Františkom pomodlili Raduj sa, nebies Kráľovná. Ešte pred mariánskou modlitbou sa Svätý Otec v dnešnú Nedeľu Dobrého pastiera prihovoril veriacim nasledovne:

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V Evanjeliu dnešnej nedele (porov. Jn 10,1-10), nazývanej ,Nedeľa Dobrého pastiera’, sa Ježiš predstavuje prostredníctvom dvoch obrazov, ktoré sa navzájom dopĺňajú. Obrazu pastiera a obrazu brány ovčinca. Stádo, ktorým sme my všetci, prebýva v ovčinci, ktorý slúži ako útočisko, kde ovce prebývajú a odpočívajú po únavnej ceste. A ovčinec má ohradu s bránou, kde stojí vrátnik.

K stádu sa približujú rôzne osoby. Je tu ten, ktorý vchádza do ohrady cez bránu a ten, ktorý «prelieza inokade» (v. 1). Prvý je pastier, druhý je cudzinec, ktorý nemiluje ovce, chce vstúpiť pre iné záujmy. Ježiš sa stotožňuje s prvým a jasne ukazuje rodinný vzťah s ovcami, vyjadrený skrze hlas, ktorým ich volá a ktorý ony rozpoznávajú a nasledujú (porov. v. 3). On ich volá, aby ich vyviedol von na trávnaté pastviny, kde nachádzajú dobrú potravu.

Druhý obraz, ktorým Ježiš predstavuje sám seba je ten o «bráne k ovciam» (v. 7). Veru hovorí: «Ja som brána. Kto vojde cezo mňa, bude spasený» (v. 9), to znamená, že bude mať život a bude ho mať v hojnosti (porov. v. 10). Kristus, Dobrý pastier, sa stal bránou spásy pre ľudstvo, lebo obetoval život za svoje ovce.

Ježiš, Dobrý pastier a brána k ovciam, je hlavou, ktorého autorita sa vyjadruje v službe, vodcom, ktorý príkazom dáva život a nežiada od druhým, aby ho obetovali. Takému vodcovi je možné dôverovať, tak ako ovce, ktoré počúvajú hlas svojho pastiera, lebo vedia, že s ním pôjdu na dobré a bohaté pasienky. Stačí znamenie, zavolanie a ony ho nasledujú, poslúchajú, vydajú sa na cestu vedené hlasom toho, ktorého vnímajú ako priateľskú, silnú a zároveň sladkú prítomnosť, ktorá určuje smer, chráni, utešuje a ošetruje.  

Takým je pre nás Kristus. V kresťanskej skúsenosti existuje rozmer, ktorý možno nechávame tak trochu stranou: rozmer duchovný a citový. Pocit, že sme zvláštnym putom spätí s Pánom ako ovce so svojim pastierom. Niekedy príliš racionalizujeme vieru a riskujeme, že prestaneme vnímať farbu toho hlasu, hlasu Ježiša Dobrého pastiera, ktorý povzbudzuje a fascinuje. Tak ako sa prihodilo dvom Emauzským učeníkom, ktorým horelo srdce, keď Zmŕtvychvstalý hovoril po ceste.

Cítiť sa milovaný Ježišom je úžasná skúsenosť. Položte si otázku: ,Cítim sa byť milovaný Ježišom? Cítim sa byť milovaná Ježišom?’. Pre neho nikdy nie sme cudzincami, ale priateľmi a bratmi. A napriek tomu nie je vždy jednoduché rozlíšiť hlas dobrého pastiera. Buďte na pozore. Vždy je tu riziko, že našu pozornosť odpúta hluk mnohých iných hlasov.

Dnes sme pozvaní, aby sme sa nenechali rozptýliť falošnými učeniami tohto sveta, ale nasledovali Ježiša, Zmŕtvychvstalého, ako jediného bezpečného sprievodcu, ktorý dal zmysel nášmu životu.  

V tento Svetový deň modlitieb za povolania – predovšetkým za kňazské povolania, aby Pán poslal dobrých pastierov – prosme Pannu Máriu, aby sprevádzala desiatich nových kňazov, ktorých som pred chvíľou vysvätil. Poprosil som štyroch z nich z Rímskej diecézy, aby sa vyklonili a dali spolu so mnou požehnanie. Nech Mária so svojou pomocou podopiera tých, ktorí sú Ním povolaní, aby boli pripravení a veľkodušní v nasledovaní jeho hlasu.“

Po týchto slovách sa po boku pápeža Františka z okna Apoštolského paláca pozdravili veriacim štyria z desiatich novokňazov, ktorých v dnešné ráno Svätý Otec vysvätil v Bazilike sv. Petra. Pápežovo gesto prítomní na Námestí sv. Petra privítali veľkým potleskom. Po modlitbe Raduj sa, nebies Kráľovná všetci piati udelili veriacim požehnanie.

Svätý Otec na záver modlitbového stretnutia na Vatikánskom námestí vyzdvihol mučenícku smrť španielskeho misionára Antonia Arribasa Hortigüelu a jeho šiestich spoločníkov z Kongregácie misionárov Božieho srdca, ktorí boli včera v Girone blahorečení. Zároveň pozdravil katolícke združenie „Meter“, ktoré už viac než 20 rokov bojuje proti zneužívaniu maloletých a povzbudil ich, aby aj naďalej „s odvahou kráčali vpred“.

Na záver svojho príhovoru pápež František pozval veriacich, aby sa v mesiaci máj modlili ruženec za pokoj vo svete, tak ako o to prosila Panna Mária vo Fatime. Práve toto mariánske pútnické miesto bude ďalšou destináciou, kam sa Svätý Otec vyberie pri príležitosti 100. výročia prvého zjavenia už na budúci týždeň.

Posolstvo pápeža Františka na Nedeľu Dobrého pastiera 2017

Posolstvo Svätého Otca Františka na 54. svetový deň modlitieb za duchovné povolania

(Slávi sa v Nedeľu Dobrého pastiera, 7. mája 2017)

Vedení Duchom na misie

Drahí bratia a sestry,

v uplynulých rokoch sme mali možnosť zamýšľať sa nad dvoma aspektmi súvisiacimi s kresťanským povolaním: nad výzvou „vyjsť zo seba samých“, aby sme počúvli Pánov hlas, a nad významom cirkevného spoločenstva ako privilegovaného miesta, kde sa Božie povolanie rodí, živí a prejavuje.

Teraz, pri príležitosti 54. svetového dňa modlitieb za duchovné povolania, by som sa chcel pristaviť pri misionárskom rozmere kresťanského povolania. Ten, kto sa nechal pritiahnuť Božím hlasom a vydal sa nasledovať Ježiša, čoskoro hlboko v sebe spozoruje nepotlačiteľnú túžbu priniesť dobrú zvesť bratom, prostredníctvom hlásania evanjelia a charitatívnej služby. Všetci kresťania sú ustanovení byť misionármi evanjelia! Učeník totiž neprijíma dar Božej lásky pre vlastnú útechu; nie je povolaný využívať ho len pre seba alebo v záujme jednej firmy. Bol jednoducho dotknutý a premenený radosťou z poznania, že Boh ho miluje a túto skúsenosť si nemôže viac nechať len pre seba: „Radosť evanjelia, ktorá napĺňa život spoločenstva učeníkov, je misionárska radosť“ (apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 21).

Misionárske poslanie teda nie je niečím, čo je ku kresťanskému životu akosi pridané, ako nejaký ornament, ale naopak, nachádza sa v samom srdci viery: dôsledkom nášho vzťahu s Pánom je to, že sme poslaní do sveta ako proroci jeho slova a svedkovia jeho lásky. Ak aj v sebe pociťujeme mnohé slabosti a niekedy sa možno cítime malomyseľní, musíme zdvihnúť hlavu hore k Bohu a nedať sa rozdrviť pocitom nedostatočnosti či prepadnúť pesimizmu, ktorý nás robí pasívnymi divákmi nudného a jednotvárneho života. Niet tu miesta pre obavy: sám Boh prichádza, aby očistil naše „nečisté pery“ a urobil nás hodnými tejto misie: „,... zmizla tvoja vina a tvoj hriech je odstránený!ʻ Potom som počul hlas Pána, ktorý hovoril: ,Koho mám poslať, kto nám pôjde?ʻ I povedal som: ,Hľa, tu som, pošli mňa!ʻ“ (Iz 6, 6 – 8).

Každý misionársky učeník počuje v srdci tento Boží hlas, ktorý ho pozýva, aby „chodil“ medzi pohanmi ako Ježiš, „dobre robil a uzdravoval všetkých“ (porov. Sk 10, 38). Už som mal možnosť pripomenúť, že v sile krstu je každý kresťan „Kristoforom“ , teda „tým, kto nosí Krista“ bratom (porov. Katechéza 30. januára 2016). To platí zvlášť pre tých, ktorí sú povolaní k životu osobitného zasvätenia a tiež pre kňazov, ktorí veľkodušne odpovedali „Hľa, tu som, pošli mňa!“. Títo sú pozvaní, aby s novým misionárskym zápalom vyšli z posvätného chrámového opevnenia a umožnili nežnej Božej láske rozliať sa pre dobro ľudí (porov. Homília na svätej omši svätenia krizmy, 24. marca 2016). Takýchto kňazov Cirkev potrebuje: dôveryplných a radostných, pretože objavili skutočný poklad, nedočkavých ísť a radostne ho všetkým zvestovať! (porov. Mt 13, 44).

V súvislosti s kresťanskými misiami zaiste vyvstáva nemálo otázok: čo to znamená byť misionárom evanjelia? Kto nám dá silu a odvahu hlásať? Aká je evanjeliová logika, ktorou sa misie inšpirujú? Na tieto otázky môžeme odpovedať rozjímaním nad troma scénami z evanjelia: začiatok Ježišovho poslania v synagóge v Nazarete (porov. Lk 4, 16 – 30); cesta, ktorou ako Vzkriesený ide po boku emauzských učeníkov (porov. Lk 24, 13 – 35); a napokon podobenstvo o zasiatom semene (porov. Mk 4, 26 – 27).

Ježiš je pomazaný Duchom a poslaný. Byť misionárskym učeníkom znamená aktívne sa podieľať na Kristovom poslaní, ktoré sám Ježiš v nazaretskej synagóge opisuje takto: „Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným. Poslal ma oznámiť zajatým, že budú prepustení, a slepým, že budú vidieť; utláčaných prepustiť na slobodu a ohlásiť Pánov milostivý rok“ (Lk 4, 18 – 19). To je tiež naším poslaním: byť pomazaní Duchom a ísť hlásať Božie slovo bratom a sestrám, stať sa pre nich nástrojom spásy.

Ježiš ide po našom boku. Pred otázkami, ktoré vyvstávajú v srdci človeka a výzvami, ktoré prináša realita, sa môžeme cítiť bezradní, bez dostatočnej energie a nádeje. Je tu riziko, že kresťanské misie sa budú javiť ako číra, neuskutočniteľná utópia, alebo aspoň ako niečo, čo presahuje naše sily. Ak však kontemplujeme vzkrieseného Ježiša, ktorý kráča po boku emauzských učeníkov (porov. Lk 24, 13 – 15), naša nádej môže znovu ožiť. V tejto evanjeliovej udalosti nachádzame skutočnú „liturgiu cesty“, ktorá predchádza liturgiu slova a lámania chleba a ktorá nám hovorí, že pri každom našom kroku je Ježiš po našom boku. Dvaja učeníci – zranení pohoršením kríža – sa vracajú domov cestou porážky: v srdci si nesú zlomenú nádej a neuskutočnený sen. Radosť evanjelia u nich nahradil smútok. Čo urobí Ježiš? Nesúdi ich, ide s nimi po tej istej ceste a namiesto vytvorenia múru, otvorí cestu. Pomaly premieňa ich malomyseľnosť. Keď im hlása slovo a láme chlieb, zapaľujú sa im srdcia a otvárajú oči. Rovnako ani kresťan nie je pri plnení misionárskeho záväzku sám, ale aj v námahách a nepochopeniach zakusuje, „že Ježiš s ním kráča, s ním hovorí, s ním dýcha, s ním pracuje. Cíti, že živý Ježiš je s ním uprostred misijného poslania“ (apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 266).

Ježiš dáva vzklíčiť semenu. Nakoniec je dôležité naučiť sa z evanjelia, ako ohlasovať. Nezriedka sa totiž môže stať – aj pri najlepšej vôli – že prepadneme túžbe po moci, prozelytizme a netolerantnom fanatizme. Evanjelium nás však pozýva, aby sme odmietli modloslužbu úspechu a moci, neprimeranú starosť o štruktúry a istú úzkostlivosť, ktorá zodpovedá skôr duchu dobývania, než duchu služby. Semeno kráľovstva – hoci je malé, neviditeľné a niekedy bezvýznamné – potichu rastie vďaka neprestajnému Božiemu pôsobeniu: „S Božím kráľovstvom je to tak, ako keď človek hodí semeno do zeme; či spí alebo vstáva, v noci či vo dne, semeno klíči a rastie a on ani o tom nevie“ (Mk 4, 26 – 27). Toto je naša hlavná nádej: Boh prekonáva naše očakávania a prekvapuje nás svojou veľkodušnosťou; spôsobuje, že naša práca prináša ovocie presahujúce akékoľvek ľudské výpočty.

S touto evanjeliovou nádejou sa otvorme tichému pôsobeniu Ducha, ktoré je základom misií. Bez vytrvalej a kontemplatívnej modlitby nemôže existovať nijaká pastorácia povolaní, ani kresťanské misie. V tomto zmysle treba kresťanský život sýtiť počúvaním Božieho slova a predovšetkým pestovaním osobného vzťahu s Pánom v eucharistickej adorácii, ktorá je privilegovaným „miestom“ stretnutia s Bohom.

Chcem vás vrelo povzbudiť k takémuto dôvernému priateľstvu s Pánom najmä preto, aby ste zhora vyprosili nové povolania ku kňazstvu a zasvätenému životu. Boží ľud potrebuje, aby ho viedli pastieri, ktorí svoj život zasvätili službe evanjeliu. Preto prosím farské spoločenstvá, združenia a početné modlitbové skupiny v Cirkvi: odolávajte pokušeniu malomyseľnosti a ďalej sa modlite k Pánovi, aby poslal robotníkov na svoju žatvu a dal nám kňazov, ktorí milujú evanjelium a sú schopní byť nablízku bratom a sestrám, a tak sa stať živým znamením milosrdnej Božej lásky.

Drahí bratia a sestry, aj dnes môžeme znovu nájsť zápal pre evanjelium a povzbudzovať mladých predovšetkým k nasledovaniu Krista. Namiesto rozšíreného pocitu apatickej viery či viery zúženej len na „povinnosti, ktoré treba plniť“, túžia naši mladí objaviť stále aktuálnu príťažlivosť Ježišovej osoby, nechať sa ním osloviť a vyprovokovať jeho slovami a jeho gestami a napokon vďaka nemu sniť o plnom ľudskom živote, ktorý sa s radosťou obetuje v láske.

Najsvätejšia Panna Mária, Matka nášho Spasiteľa, mala odvahu objať tento Boží sen, vložiť svoju mladosť a svoje nadšenie do jeho rúk. Nech na jej príhovor získame rovnakú otvorenosť srdca, ochotu povedať svoje „hľa, tu som“ na Pánovo volanie a radosť vydať sa na cestu (porov. Lk 1, 39), ako ona, aby sme ju hlásali celému svetu.

Vo Vatikáne 27. novembra 2016, na Prvú adventnú nedeľu

František

5. mája

Pápež v rannej homílii: Modlime sa za rigídnych ľudí v Cirkvi

Vatikán 5. mája – Aj dnes existujú v Cirkvi ľudia, ktorí používajú rigiditu, aby zakryli vlastné hriechy. Tak znela jedna z hlavných myšlienok dnešnej homílie pápeža Františka, ktorú predniesol počas rannej omše v Dome sv. Marty vo Vatikáne. Podnet k úvahe našiel Svätý Otec v dnešnom prvom čítaní zo Skutkov apoštolov o obrátení Pavla (Sk 9,1-20).

Z rigídneho prenasledovateľa kresťanov sa stal pokojný a trpezlivý ohlasovateľ Božieho slova. „Prvýkrát sa Šavlovo meno objavuje pri ukameňovaní Štefana,“ všimol si pápež František. Šavol bol „nepoddajný muž, idealista“ a bol „presvedčený“ o tvrdosti zákona. Bol rigídny, „ale čestný“, dodal Svätý Otec. Ježiš naopak odsúdil „rigídnych ľudí, ktorí neboli čestní“:

„Sú to tí rigídni z dvojakým životom: navonok pôsobia dobre, úprimne, ale keď ich nikto nevidí, robia zlé veci. Naopak tento muž bol čestný: veril v to [čo robil]. Keď o tom hovorím, myslím na mnohých ľudí, ktorí dnes v Cirkvi upadli do pokušenia rigidity. Niektorí sú čestní, dobrí, musíme sa modliť za to, aby im Pán pomohol rásť na ceste pokory.“

Iní, pokračoval ďalej vo svojej homílii pápež František, „používajú rigiditu, aby zakryli slabosti, choroby osobnosti“ a používajú tak rigiditu, aby sa povýšili nad druhých. Svätý Otec poukázal na to, že Šavol v tejto rigidite vyrastal, a preto nemohol tolerovať to, čo pre neho znamenalo herézu, a tak začal prenasledovať kresťanov.

„Nechával nažive aspoň deti,“ poznamenal ďalej pápež, „zatiaľ čo dnes ani to [sa nedeje]“. Šavol ide teda do Damasku, aby mohol kresťanov priviesť do Jeruzalema v putách. Na ceste sa však stretne „s niekým, kto hovorí pokorným jazykom: ,Šavol, Šavol, prečo ma prenasleduješ?’“ Zo Šavla sa stáva apoštol Pavol.

„A takto tento muž z vlastnej skúsenosti káže tým druhým, z jednej strany k tej druhej. Bol prenasledovaný, s toľkými problémami, aj v Cirkvi, tiež si toho vytrpel, lebo vlastní veriaci sa medzi sebou hádali. Avšak on, ktorý prenasledoval Pána s horlivosťou Zákona, povie kresťanom: ,S tým istým, s čím ste sa vzdialili od Pána, s čím ste zhrešili, s mysľou, s telom, so všetkým, s tými istými údmi ste teraz dokonalí, vzdajte Bohu slávu’.“

„Toto je cesta kresťana: kráčať vpred po stopách, ktoré zanechal Ježiš; v stopách ohlasovania, v stope utrpenia, v stope kríža, v stope zmŕtvychvstania. Prosme dnes so Šavlom osobitne za tých rigídnych, ktorí sú v Cirkvi; za čestných rigídnych, akým [bol] on, ktorí majú zápal, ale mýlia sa. A za rigídnych pokrytcov, tých s dvojakým životom, tých, o ktorých Ježiš hovorieval: ,Robte to, čo vám hovoria, ale nie to, čo robia’. Modlime sa dnes za tých, čo sú rigídni.“

4. mája

Ranná homília pápeža Františka: Príbeh o krste Etiópčana ako vzor evanjelizácie

Vatikán 4. mája – Aby bola Cirkev na nohách a kráčala vpred, načúvajúc znepokojeniam ľudí a vždy v radosti. S touto výzvou sa v dnešnej homílii na veriacich v kaplnke v Dome sv. Marty obrátil pápež František. Inšpiráciu pre svoju kázeň našiel Svätý Otec v prvom čítaní zo Skutkov apoštolov.

V prvých ôsmich kapitolách Skutkov apoštolov „sú v kocke zhrnuté celé dejiny Cirkvi“: „kázanie“, „krst“, „obrátenia“, „zázraky“, „prenasledovania“, „radosť, ale tiež ten strašný hriech tých, ktorí navštevujú Cirkev, len aby robili vlastný obchod... tí dobrodinci Cirkvi, ktorí ju nakoniec podvedú,“ vysvetlil na úvod svojej homílie pápež František. Ako príklad uviedol Ananiáša a Zafiru, ktorí si časť peňazí utŕžených z predaja pozemku ponechali potajme pre seba.

Svätý Otec najprv poukázal na to, že Pán sprevádzal svojich učeníkov od počiatku a svoje slovo potvrdzoval zázračnými skutkami. Nikdy ich nenechával samých, ani s tých najtmavších okamihoch. Pápež sa zamyslel najmä nad troma kľúčovými výrazmi z dnešného prvého čítania. Prvým z nich je výraz „vstaň a choď“, ktorým sa anjel obrátil na diakona Filipa (Sk 8,26-36. 38-40). „Toto,“ vysvetlil Petrov nástupca, „je znak evanjelizácie“. Evanjelizovať je povolanie a veľká útecha Cirkvi:

„Aby si evanjelizoval: ,vstaň a choď’. Nehovorí: ,Zostaň sedieť, pokojne, v tvojom dome.’ Nie! Aby bola Cirkev vždy verná Pánovi, musí stáť na nohách a kráčať: ,Vstaň a choď’. Cirkev, ktorá nevstane, ktorá nekráča, ochorie.“    

Taká Cirkev, pokračoval ďalej Svätý Otec, skončí uzavretá s mnohými psychickými a duchovnými traumami, „uzavretá v malom svete klebiet, pletiek... uzavretá, bez horizontov“. „Vstaň a choď, postav sa a kráčaj. Tak musí Cirkev reagovať pri evanjelizácii,“ dodal pápež František.

„Choď a pridaj sa k tamtomu vozu“ – to je druhý výraz, na ktorý poukázal Svätý Otec. Sú to slová, ktoré Filipovi povedal Duch. Na voze sedel Etiópčan, eunuch a veľmož etiópskej kráľovnej, ktorý sa prišiel pokloniť do Jeruzalema Bohu a ktorý zatiaľ čo bol na ceste, čítal proroka Izaiáša. Ide tu o obrátenie vtedajšieho „ministra financií“, vysvetlil Svätý Otec, a teda o „veľký zázrak“. Pápež zdôraznil, že táto udalosť nám pomáha vidieť, aké je dôležité, aby Cirkev vedela načúvať znepokojeniu srdca každého človeka:

„Všetci muži, všetky ženy majú v srdci znepokojenie, či už dobré alebo zlé, ale je tam. [Duch hovorí:] Načúvaj tomu znepokojeniu. Nehovorí: ,Choď a rob prozelytizmus.’ Nie, nie! ,Choď a počúvaj.’ Počúvať je druhý krok. Prvým je ,vstaň a choď’, druhým je ,počúvaj’. Tá schopnosť počúvať: čo ľudia cítia, čo cíti srdce tých ľudí, čo si myslia... Uvažujú snáď zle? Mal by som chcieť najskôr si tieto veci vypočuť, aby som pochopil, kde sa nachádza to znepokojenie. Všetci máme vo svojom vnútri znepokojenie. Druhým krokom Cirkvi je nájsť [toto] znepokojenie ľudí.“

Ako Sväté písmo ďalej v príbehu pokračuje, keď Etiópčan uzrie Filipa, opýta sa ho, o kom prorok Izaiáš hovorí a pozve ho k sebe na voz. A tak Filip so skromnou miernosťou začína kázať, vysvetlil Svätý Otec. Tento muž tak vo svojom nepokoji nachádza vysvetlenie, ktoré naplní jeho srdce nádejou. „Toto bolo možné len vďaka tomu, že Filip si k nemu prisadol a počúval,“ dodal pápež František.

Zatiaľ čo Etiópčan počúval, Pán pracoval v jeho vnútri. Týmto spôsobom pochopil, že prorok Izaiáš hovoril o Ježišovi. Jeho viera v Ježiša teda rástla do takého bodu, že keď prišli k akejsi vode, požiadal, aby ho Filip pokrstil. „Bol to on, kto žiadal krst, lebo Duch pracoval v jeho srdci,“ poznamenal Svätý Otec a zdôraznil potrebu dovoliť Duchu Svätému pracovať v srdci ľudí.

Keď po krste Duch, ktorý je „stále prítomný“, uniesol Filipa preč, eunuch pokračoval vo svojej ceste „plný radosti“. Tretím kľúčovým výrazom je preto podľa pápeža Františka „radosť“: „radosť kresťana“. Svätý Otec zakončil svoju dnešnú rannú homíliu želaním, aby bola Cirkev vždy „na nohách“, „matkou, ktorá počúva“ a ktorá „s milosťou Ducha Svätého“ nachádza správne slová:

„Cirkev ako matka dáva zrod mnohým synom skrze túto metódu – povedzme to týmto slovom – metódu, ktorá nie je prozelytická: je to metóda svedectva poslušnosti. Je to Cirkev, ktorá nám dnes hovorí: ,Raduj sa!’. Radosť z toho, že sme kresťania aj v temných okamihoch, lebo po ukameňovaní Štefana vypuklo veľké prenasledovanie a kresťania sa roztrúsili na všetky strany, ako semeno, ktoré nesie vietor. A boli to oni, čo ohlasovali Ježišovo slovo. Nech nám všetkým dá Pán milosť takto „žiť“ Cirkev: na nohách a s vykročením von, načúvajúc znepokojeniam ľudí a vždy v radosti.“

3. mája

Pri generálnej audiencii Svätý Otec zhrnul cestu do Egypta slovom „nádej“

Vatikán 3. mája – Prvú májovú generálnu audienciu venoval Svätý Otec František zhrnutiu práve absolvovanej apoštolskej cesty v Egypte. Medzi početnými skupinami pútnikov dnes boli aj študenti Gymnázia Matky Alexie z Bratislavy a farníci z Tekovských Lužian a okolia.

Úvodom do biblickej atmosféry krajiny, ktorá niekoľko rokov hostila Svätú rodinu, bolo čítanie z Matúšovho evanjelia (Mt 2,13-15) o Jozefovom sne s Božou výzvou utiecť pred Herodesom do Egypta. Jozef s Máriou a malým Ježišom „tam zostal až do Herodesovej smrti, aby sa splnilo, čo povedal Pán ústami proroka: «Z Egypta som povolal svojho syna.»“, uvádza sa vo Svätom písme. Nasleduje plné znenie dnešného príhovoru Svätého Otca:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes by som vám chcel porozprávať o apoštolskej ceste, ktorú som s Božou pomocou vykonal v predošlých dňoch v Egypte. Vybral som sa do tejto krajiny na štvornásobné pozvanie: od prezidenta republiky, od Jeho Svätosti koptského pravoslávneho patriarchu, od veľkého imáma Al-Azharu a od koptského katolíckeho patriarchu. Každému z nich ďakujem za ich skutočne vrúcnu pohostinnosť, ktorú mi venovali. A ďakujem celému egyptskému ľudu za účasť a za jeho srdečnosť, s akou prežíval túto návštevu Petrovho nástupcu.

Prezident a verejní predstavitelia vynaložili mimoriadne úsilie, aby táto udalosť mohla prebiehať tým najlepším spôsobom, aby mohla byť znamením pokoja. Znamením pokoja pre Egypt a pre celý tento región, ktorý žiaľ trpí kvôli konfliktom a terorizmu. Veď mottom cesty bolo: „Pápež pokoja v mierovom Egypte“.

Moja návšteva na Univerzite Al-Azhar, najstaršej moslimskej univerzite a najvyššej akademickej inštitúcii sunnitského islamu, mala dvojaký cieľ: dialóg medzi kresťanmi a moslimami a zároveň šírenie pokoja vo svete. V Al-Azhare sa uskutočnilo stretnutie s veľkým imámom, stretnutie, ktoré sa potom rozšírilo na Medzinárodnú konferenciu za mier. V tomto kontexte som ponúkol reflexiu oceňujúcu dejiny Egypta ako zeme civilizácie a zeme zmlúv.

Egypt je pre celé ľudstvo synonymom starovekej civilizácie, pokladov umenia a poznania; a toto nám pripomína, že pokoj sa buduje prostredníctvom vzdelávania, formovania múdrosti, humanizmu, ktorý má ako integrujúcu súčasť náboženský rozmer, vzťah s Bohom, ako pripomenul vo svojom príhovore veľký imám.

Pokoj sa buduje aj opätovným návratom k zmluve medzi Bohom a človekom, základu zmluvy medzi všetkými ľuďmi, založenej na Desatore zapísanom do kamenných tabúľ na Sinaji, avšak ešte oveľa hlbšie do srdca každého človeka každej doby a miesta; zákon, ktorého zhrnutím sú dve prikázania lásky k Bohu a k blížnemu.

Tento istý fundament je aj základom budovania sociálneho a občianskeho poriadku, na ktorom sú povolaní spolupracovať všetci občania akéhokoľvek pôvodu, kultúry a náboženstva. Takáto vízia zdravej laickosti vystúpila do popredia vo vzájomne adresovaných príhovoroch spolu s prezidentom Egyptskej republiky, za prítomnosti verejných predstaviteľov krajiny a diplomatického zboru.

Veľké historické a náboženské dedičstvo Egypta a jeho rola v regióne Blízkeho východu mu dodávajú osobitnú úlohu na ceste k takému pokoju, ktorý bude stabilný a trvalý a nebude sa zakladať na práve sily ale na sile práva.

Kresťania v Egypte, rovnako ako v každej inej krajine sveta, sú povolaní byť kvasom bratstva. A toto je možné, ak sami navzájom žijú zjednotení v Kristovi. Jedno mocné znamenie jednoty sme vďaka Bohu mohli vydať spoločne s mojím drahým bratom pápežom Tawadrosom II., patriarchom pravoslávnych koptov.

Aj podpísaním spoločnej deklarácie sme obnovili úsilie spoločne kráčať a angažovať sa za to, aby sa neopakovali krsty udelené v našich príslušných cirkvách. Spoločne sme sa modlili za mučeníkov nedávnych atentátov, ktoré tragicky postihli túto ctihodnú cirkev; a ich krv zúrodnila ekumenické stretnutie, na ktorom sa zúčastnil aj patriarcha Konštantínopolu Bartolomej, ekumenický patriarcha, môj drahý brat.

Druhý deň cesty bol venovaný katolíckym veriacim. Svätá omša slávená na štadióne, ktorý dali k dispozícii egyptskí verejní činitelia, bola oslavou viery a bratstva, pri ktorej sme cítili živú prítomnosť Zmŕtvychvstalého Pána. Komentujúc evanjelium som povzbudil malé katolícke spoločenstvo Egypta, aby znovuprežilo skúsenosť Emauzských učeníkov: aby v Kristovi, v Slove a Chlebe života, vždy nachádzali radosť z viery, horlivosť nádeje a silu lásky na vydávanie svedectva o tom, že „sme sa stretli s Pánom“!

Posledné momenty som prežíval spoločne s kňazmi, rehoľníkmi, rehoľníčkami a seminaristami v hlavnom seminári. Je tam mnoho seminaristov... a toto je útecha. Bola to liturgia slova, pri ktorej sa obnovovali sľuby zasväteného života. V tomto spoločenstve mužov a žien, ktorí si zvolili darovať svoj život Kristovi pre Božie kráľovstvo, som videl krásu Cirkvi v Egypte a modlil som sa za všetkých kresťanov Blízkeho východu, aby vedení svojimi pastiermi a sprevádzaní zasvätenými osobami, boli soľou a svetlom v týchto krajinách, uprostred týchto národov.

Egypt bol pre nás znamením nádeje, útočiska, pomoci. Keď časť zeme zažívala hlad, Jakub so svojimi synmi sa pobrali tam; potom keď bol Ježiš prenasledovaný, šiel tam. Preto keď vám rozprávam o tejto ceste, zapadá to do rámca témy nádeje: pre nás má Egypt toto znamenie nádeje, ako v dejinách tak i dnes, kvôli tomuto bratstvu, o ktorom som vám prišiel povedať.

Opätovne ďakujem tým, čo umožnili túto apoštolskú cestu, ako aj tým, ktorí k nej rozličným spôsobom prispeli, osobitne mnohým osobám, ktoré obetovali svoje modlitby a utrpenia. Svätá rodina z Nazaretu, ktorá putovala po brehoch Nílu, aby unikla Herodesovmu násiliu, nech žehná a vždy ochraňuje egyptský ľud a vedie ho po ceste prosperity, bratstva a pokoja. Ďakujem.

2. mája

Ranná homília Svätého Otca: Nech Pánova dobrota zmäkčí tvrdé srdcia

Vatikán 2. mája – Nech Pánova dobrota zmäkčí tvrdé srdcia, ktoré odsudzujú všetko, čo presahuje zákon. Takto dnes prosil pápež František pri rannej svätej omši v Dome sv. Marty. Vo svojej homílii vychádzal Svätý Otec z prvého čítania zo Skutkov apoštolov (Sk 7,51-8,1a) o umučení Štefana a zamyslel sa nad skutočnosťou, že kresťan vydáva svedectvo poslušnosti. Tí, ktorí ukameňovali Štefana, nechápali Božie slovo. Štefan ich nazval: „tvrdošijnými“, „s neobrezaným srdcom a ušami“. A povedať človeku „neobrezaný“, poznamenal pápež, zodpovedá nazvať ho „pohanom“.

Svätý Otec pozval zamyslieť sa nad rozličnými spôsobmi neporozumenia Božieho slova. Napr. Ježiš nazýva emauzských učeníkov „nechápavými“, čo je výraz, ktorý nie je pochvalou, ale nie je tak silný ako ten, ktorý používa Štefan: emauzskí učeníci nechápali, boli ustrašení, pretože nechceli mať problémy, „mali strach“ ale „boli dobrí“, „otvorení pravde“. A keď im to Ježiš vytkne, nechávajú jeho slová do seba vstúpiť a ich srdcia sa rozohrejú. Na druhej strane tí, čo kameňovali Štefana „boli rozzúrení“, nechceli načúvať. Toto je dráma „uzavretosti srdca“: „tvrdého srdca“, dodal Svätý Otec.

Pripomenul tiež, ako v 94. žalme Pán napomína svoj ľud vyzývajúc ho nezatvrdzovať si srdcia a potom u proroka Ezechiela dáva „nádherný prísľub“, ten o premene kamenného srdca na srdce z mäsa, čiže srdce, „ktoré dokáže počúvať“ a „prijať svedectvo poslušnosti“:

„A toto spôsobuje Cirkvi utrpenie, veľké utrpenie: uzatvorené srdcia, kamenné srdcia, srdcia, ktoré sa nechcú otvoriť, ktoré nechcú počuť. Srdcia, ktoré poznajú len jazyk odsúdenia: vedia odsúdiť. Nevedia povedať: ‚Ale vysvetli mi, prečo hovoríš toto? Prečo? Vysvetli mi...‘ Nie: oni sú uzatvorení. Vedia všetko. Nepotrebujú vysvetlenia.“

Ježiš im adresuje výčitku, že zabíjali prorokov „pretože im hovorili to, čo sa im nepáčilo“, pripomenul Svätý Otec s vysvetlením, že uzatvorené srdce nenechá vstúpiť Ducha Svätého:

„V ich srdciach nebolo miesto pre Ducha Svätého. Zatiaľ čo, dnešné čítanie nám hovorí, že Štefan, plný Ducha Svätého, pochopil všetko: bol svedkom poslušnosti vtelenému Slovu, a toto koná Duch Svätý. Bol ho plný. Srdce zatvorené, srdce tvrdošijné, srdce pohanské nenechá vstúpiť Ducha a cíti sa sebestačné.“

Tí dvaja učeníci z Emauz „sme my“, hovorí pápež, „s mnohými pochybnosťami“, „mnohými hriechmi“, ktorí sa často „chceme vzdialiť od kríža, od skúšok“, „ale dávame priestor počúvaniu Ježiša, ktorý nám rozohrieva srdce“. Svätý Otec pripomenul, že k tej druhej skupine, k tým, čo sú „uzavretí v strnulosti zákona“, ktorí nechcú počuť, sa Ježiš mnoho prihováral, a povedal im veci „horšie“ oproti tým, čo povedal Štefan.

V závere pápež František urobil odvolávku na príbeh cudzoložnice, ktorá bola hriešnicou: „Každý z nás je súčasťou rozhovoru medzi Ježišom a tou obeťou kamenných sŕdc, cudzoložnicou.“ Tým, ktorí ju chceli kameňovať, Ježiš odpovedá len toto: „Pozrite sa do svojho vnútra“:

„A dnes, pozrime na túto Ježišovu láskavosť: svedok poslušnosti, veľký Svedok, Ježiš, ktorý obetoval život, nám dáva vidieť dobrotivosť Boha voči nám, zoči-voči našim hriechom, našim slabostiam. Vstúpme do tohto dialógu a prosme o milosť, nech Pán obmäkčí srdcia týmto strnulým ľuďom, ktorí sú stále uzatvorení v zákone a odsudzujú všetko čo je mimo toho zákona. Nevedia, že Slovo prišlo v tele, že Slovo je svedkom poslušnosti. Nevedia, že nežnosť Boha je schopná dať preč kamenné srdce a dať na jeho miesto srdce z mäsa.“

27. apríla

Štvrtková ranná homília: Byť kresťanom znamená svedčiť v poslušnosti Bohu

Vatikán 27. apríla – Byť kresťanmi nie je sociálnym statusom, ale znamená to byť svedkami poslušnosti Bohu tak ako Ježiš. Takto dokážeme znášať prenasledovania vďaka milosti Ducha, o ktorú však treba prosiť. Toto je hlavná myšlienka z rannej kázne, ktorú pápež František predniesol pri svätej omši v Dome sv. Marty.

«Boha treba viac poslúchať ako ľudí» odpovedal Peter, ktorého spolu s apoštolmi postavili pred veľradu potom, ako boli vyslobodení z väzenia anjelom. Bolo zakázané vyučovať v mene Ježiša, pripomenul im veľkňaz, ale oni naplnili Jeruzalem svojím učením. Svätý Otec vychádzal pri svojom príhovore z tejto udalosti, ktorá je opísaná v dnešnom prvom čítaní zo Skutkov apoštolov (Sk 5,27-33).

Pre porozumenie tejto udalosti pápež pripomenul aj rozprávanie, ktoré nachádzame v Skutkoch, o prvých mesiacoch Cirkvi, keď komunita rástla a dialo sa mnoho zázrakov. Bola tam viera ľudu, ale boli tam aj „špekulanti“, ktorí chceli spraviť kariéru ako Ananiáš a Zafira, poznamenal pápež a dodal, to isté sa deje aj dnes.

A tak tam boli takí, čo pohŕdali veriacim ľudom, ktorý k apoštolom privádzal svojich chorých, pokladajúc ten ľud za nevzdelaný. Išlo o „pohŕdanie Božím ľudom, ktorý sa nikdy nemýli“. A tak Peter, ktorý zo strachu zaprel Ježiša na Zelený štvrtok, teraz odvážne odpovedá, že «je potrebné počúvať Boha a nie ľudí». Táto odpoveď dáva pochopiť, že „kresťan je svedok poslušnosti“ tak ako Ježiš, ktorý vo svojom sebazrieknutí na Olivovej hore hovorí Otcovi: «Nech sa stane tvoja vôľa, nie moja»:

„Kresťan je svedkom poslušnosti, a ak nie sme na tejto ceste rastu vo svedectve poslušnosti, nie sme kresťania. Aspoň kráčajme po tejto ceste svedka poslušnosti. Ako Ježiš. [Kresťan] je svedkom nie nejakej myšlienky, nejakej filozofie, nejakej firmy či banky, nejakej moci, je svedkom poslušnosti. Ako Ježiš.“

Ale stať sa „svedkom poslušnosti“, to je „milosť Ducha Svätého“, vysvetľuje Svätý Otec:

„Jedine Duch [Svätý] z nás môže urobiť svedkov poslušnosti. - ‚Nie, ja idem za týmto duchovným učiteľom, ja čítam túto knihu ...‘ - To je všetko v poriadku, ale iba Duch [Svätý] nám dokáže zmeniť srdce a môže nás urobiť svedkami poslušnosti pre všetkých. Je to dielo Ducha a musíme oň prosiť, je to milosť, o ktorú nám treba prosiť: ‚Otče, Pane Ježišu, pošlite mi vášho Ducha, aby som sa stal svedkom poslušnosti‘, čiže kresťanom.“

Byť svedkom poslušnosti prináša dôsledky, ako sa píše v prvom čítaní: Petra po jeho odpovedi chceli zabiť:

„Dôsledky dosvedčovania poslušnosti sú prenasledovania. Keď Ježiš vymenúva blahoslavenstvá, na záver hovorí: ‚Blahoslavení, ktorí ste prenasledovaní a potupovaní‘. Kríž sa nedá odstrániť zo života kresťana. Život kresťana nie je sociálny status, nie je to praktizovanie určitej spirituality, ktorá mi robí dobre, ktorá ma robí trochu lepším. Toto nestačí. Život kresťana je svedectvo v poslušnosti, a v živote kresťana je plno osočovania, klebiet a prenasledovania.“

Aby sme boli svedkami poslušnosti ako Ježiš, uzatvoril Svätý Otec, je potrebné sa modliť, uznať, že sme hriešnikmi s mnohými „svetskosťami“ v srdci a prosiť Boha o „milosť stať sa svedkami poslušnosti“ a nezľaknúť sa, keď prídu prenasledovania, „osočovania“, pretože Pán povedal, že keď budeme predvedení pred sudcu, „Duch [Svätý] nám povie, ako máme odpovedať“.

26. apríla

Generálna audiencia pápeža Františka: Sme pútnici vzpriamene kráčajúci v nádeji

Vatikán 26. apríla – Pri generálnej audiencii sa pápež František v katechéze venoval téme nádeje, ktorá vyplýva z prísľubu vzkrieseného Ježiša: „Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28,20). Ten, kto verí, vo svojom životnom putovaní nikdy nie je sám. Je pútnikom kráčajúcim vzpriamene vďaka nádeji. Nádej ilustroval Svätý Otec aj obrazom kotvy, zachytenej na nebeskom brehu, ktorej lana sa môžeme pridŕžať.

Zo Slovenska bola dnes na Námestí sv. Petra aj 20-členná skupina pútnikov z farnosti Veľké Uherce v okrese Partizánske v sprievode svojho farára o. Mareka Martinkoviča. V skupine bol aj mladý pár, ktorý včera v Ríme uzavrel sviatostné manželstvo.

Po katechéze sa Svätý Otec postupne prihovoril veľkým jazykovým skupinám pútnikov prostredníctvom predkladateľov. Na záver si ako zvyčajne nechal Talianov, medzi ktorými zvlášť pozdravil pútnickú skupinu zloženú z manželských párov sláviacich zlaté jubileum: „Vy, ktorí slávite päťdesiatku manželstva, povedzte mladým, že je to krásne: život kresťanského manželstva je krásny.“

Ako úvod ku katechéze zazneli slová záveru Matúšovho evanjelia: «Jedenásti učeníci odišli do Galiley na vrch, kam im Ježiš rozkázal. Ježiš pristúpil k nim a povedal im: „Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi. Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna, i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“». (Mt 28,16.18-20)

Plné znenie katechézy Svätého Otca

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

«Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta» (Mt 28,20). Tieto posledné slová Matúšovho evanjelia sa odvolávajú na prorocké hlásanie, ktoré nachádzame na začiatku: «Dajú mu meno Emanuel, čo v preklade znamená: Boh s nami» (Mt 1,23; porov. Iz 7,14). Boh bude s nami, po všetky dni, až do konca sveta. Ježiš bude kráčať s nami po všetky dni, až do skončenia sveta.

Celé evanjelium je uzavreté medzi týmito dvoma citátmi, slovami komunikujúcimi tajomstvo Boha, ktorého meno, jeho totožnosť, je „byť-s“. Nie je nejakým izolovaným Bohom, je Boh s nami, osobitne s nami, teda s ľudskými tvormi. Náš Boh nie je akýmsi neprítomným Bohom, utiahnutým do preďalekého neba; je naopak Bohom „nadchnutým“ pre človeka, až tak nežne milujúcim, že je neschopný odlúčiť sa od neho.

My ľudia sme zdatní v pretínaní pút a mostov. On však nie. Ak naše srdce ochladne, to jeho zostáva vždy žeravé. Náš Boh nás vždy sprevádza, aj vtedy, keby sme naňho nešťastne zabudli. Na rozhraní od neviery k viere je rozhodujúce zistenie, že sme milovaní a sprevádzaní naším Otcom, že on nás nikdy nenecháva osamotených.

Naša existencia je putovaním, cestou. Aj tí, čo sú poháňaní nejakou čisto ľudskou nádejou, vnímajú lákanie horizontu, ktoré ich ženie skúmať svet, ktorý ešte nepoznajú. Naša duša je dušou pútnickou. Biblia je plná príbehov pútnikov a cestovateľov. Povolanie Abraháma začína týmto príkazom: «Odíď zo svojej krajiny» (Gen 12,1). A patriarcha zanecháva ten kúsok sveta, ktorý dobre poznal a ktorý bol jednou z kolísok civilizácie jeho doby. Všetko sa sprisahávalo proti zmysluplnosti tej cesty. A predsa Abrahám odchádza. Človek sa nestane zrelým, ak nevníma príťažlivosť horizontu – toho medzníka neba a zeme, ktorý si žiada byť dosiahnutý ľudom pútnikov.

Vo svojom putovaní svetom človek nikdy nie je sám. Zvlášť kresťan sa nikdy necíti byť opustený, lebo Ježiš nás uisťuje o tom, že nás neočakáva len na konci našej dlhej cesty, ale že nás sprevádza počas každého nášho dňa.

Dokedy až bude trvať Božia starostlivosť o človeka? Dokedy sa Pán Ježiš, ktorý kráča spolu s nami, bude o nás starať? Odpoveď evanjelia nenecháva žiadny priestor pochybnostiam: až do skončenia sveta! Pominie sa nebo, pominie sa zem, ľudské nádeje budú zrušené, avšak Božie slovo je väčšie než všetko a nepominie. A on bude Bohom s nami. Boh Ježiš, ktorý kráča spolu s nami. Nebude takého dňa v našom živote, v ktorom by sme prestali byť predmetom starostlivosti Božieho srdca.

Niekto by však mohol povedať: „Ale, čože to vravíte?“ Hovorím toto: v našom živote nebude takého dňa, v ktorom by Božie srdce prestalo mať o nás starosť. On si o nás robí starosti, kráča spolu s nami. A prečo to robí? Jednoducho preto, lebo nás miluje. Rozumieme tomu? Miluje nás! A Boh sa istotne postará o všetky naše potreby, neopustí nás v čase skúšky a tmy. Táto istota si žiada hlboko sa zahniezdiť v našom vnútri, aby nikdy nevyhasla. Niekto ju volá menom „Prozreteľnosť“. Čiže blízkosť Boha, láska Boha, jeho kráčanie spolu s nami, čo sa nazýva aj „Božia prozreteľnosť“: on sa stará o náš život.

Nie náhodou je medzi kresťanskými symbolmi nádeje jeden, ktorý sa mne veľmi páči: je ním kotva. Ona vyjadruje, že naša nádej nie je vágna; netreba si ju zamieňať s premenlivým pocitom toho, kto chce dychtivo zlepšiť záležitosti tohto sveta len na základe sily vlastnej vôle. Kresťanská nádej totiž korení nie v príťažlivosti budúcnosti, ale v istote toho, čo nám Boh sľúbil a čo uskutočnil v Ježišovi Kristovi. Ak nám on garantoval, že nás nikdy neopustí, ak počiatkom každého povolania je jeho «Nasleduj ma!», s ktorým nás uisťuje, že zotrvá vždy pred nami, prečo sa teda báť?

S týmto prísľubom môžu kresťania kráčať kdekoľvek. Aj krížom cez zranené časti sveta, kde sa veci nevyvíjajú dobre, my sme medzi tými, ktorí aj tam naďalej dúfajú. Žalm hovorí: «I keby som mal ísť tmavou dolinou, nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou» (Ž 23,4). A práve tam, kde sa rozmáha tma, je treba udržiavať zapálené svetielko.

Vráťme sa ku kotve. Kotva je nástroj, ktorý moreplavci hádžu na breh a potom uchopia lano, aby loď priblížili k brehu. Naša viera je kotvou v nebi. My máme náš život ukotvený v nebi. Čo máme robiť? Uchopiť lano: je stále tam. A poďme vpred, lebo sme si istí, že náš život je akoby kotvou, ktorá je v nebi, na tom brehu, ku ktorému prídeme.

Iste, ak by sme sa spoliehali len na naše sily, mali by sme dôvod cítiť sa sklamaní a porazení, lebo svet sa nám častokrát ukazuje ako vzdorujúci zákonom lásky. Mnohokrát uprednostňuje zákony egoizmu. Ak v nás prežije istota, že Boh nás neopúšťa, že Boh nežne miluje nás i tento svet, potom sa perspektíva mení. „Homo viator, spe erectus“ (Človek pútnik, vzpriamený nádejou), hovorilo sa za starých čias. Ježišov prísľub «Ja som s vami» nám počas cesty pomáha zostať na nohách, vzpriamení, s nádejou, že dobrý Boh už pracuje na realizácii toho, čo sa zdá ľudsky nemožné, lebo kotva je na pobreží neba.

Svätý veriaci ľud Boží sú ľudia, ktorí sú na nohách – „homo viator“ – a kráčajú vzpriamene – „erectus“ – a kráčajú v nádeji. A kamkoľvek idú, vedia, že Božia láska ich predchádza: neexistuje taký kút sveta, ktorý by unikol víťazstvu zmŕtvychvstalého Krista. A aké je víťazstvo zmŕtvychvstalého Krista? Víťazstvo lásky. Ďakujem.“

25. apríla

Na sviatok sv. Marka pápež František obetoval omšu za koptského patriarchu

Vatikán 25. apríla – V dnešný sviatok sv. evanjelistu Marka, ktorý je aj patrónom cirkvi v egyptskej Alexandrii ako jej zakladateľ, obetoval pápež František svoju rannú svätú omšu za koptského patriarchu Tawadrosa II. a za koptských veriacich, s ktorými sa stretne už o tri dni pri apoštolskej ceste v Káhire. „Obetujem túto omšu za môjho brata, pápeža Tawadrosa II., koptského patriarchu Alexandrie, na vyprosenie milosti, aby Pán požehnal obe naše cirkvi hojnosťou Ducha Svätého, “ povedal pápež František na úvod eucharistického slávenia v kaplnke Domu sv. Marty.

V homílii Svätý Otec vychádzal z Evanjelia podľa Marka (Mk 16,15-20), ktorého sviatok dnes Cirkev slávi. Evanjelium opisuje, ako Pán Ježiš dáva poslanie apoštolom, aby išli do celého sveta a ohlasovali Radostnú zvesť. Svätý Otec podčiarkol, že Evanjelium sa musí hlásať s pokorou, poraziac pokušenie pýchy. Ďalšou charakteristikou je skutočnosť, že „evanjelium sa ohlasuje vždy v pohybe, nie sediac na mieste, ale vždy za pochodu.“ Je potrebné „vyjsť tam, kde Ježiš nie je známy alebo kde je Ježiš prenasledovaný alebo kde je skreslený, aby sa ohlasovalo pravé Evanjelium“ povedal pápež a pokračoval:

„Vyjsť kvôli ohlasovaniu. A tiež, pri tomto vychádzaní ide o život, je v hre život ohlasovateľa. Nie je v bezpečí, nie sú tu poistné záruky pre ohlasovateľov. A ak nejaký ohlasovateľ hľadá zaručenie života, potom nie je skutočným ohlasovateľom Evanjelia: nevychádza, zostáva tam, kde je bezpečný. Po prvé: choďte, vyjdite. Evanjelium, ohlasovanie Ježiša Krista sa vždy deje vychádzajúc; vždy je to kráčajúc. V pohybe na ceste, tak na ceste fyzickej, ako aj na ceste duchovnej a aj na ceste utrpenia. Pomyslime na ohlasovanie Evanjelia mnohými chorými – mnohými chorými! –, ktorí obetujú bolesti za Cirkev, za kresťanov. Ale vždy vychádzajú von zo seba samých.“

Aký je teda „štýl tohto ohlasovania“? - zamyslel sa ďalej Svätý Otec a poukázal na apoštola Petra : „Svätý Peter, ktorý bol učiteľom svätého Marka, je jasný v opise tohto štýlu“: „Evanjelium sa má ohlasovať s pokorou, pretože Boží Syn sa pokoril, ponížil sa. Štýl Boha je tento a nie je žiadny iný“. „Ohlasovanie Evanjelia nie je nejaký karneval či veselica“, toto „nie je ohlasovanie Evanjelia“.

„Evanjelium nemôže byť ohlasované ľudskou mocou, nemôže byť ohlasovane s duchom šplhania sa nahor“, „toto nie je Evanjelium“. Všetci sme teda povolaní obliecť sa „do pokory jedných voči druhým“, pretože „Boh pyšným odporuje, ale pokorným dáva milosť“. Svätý Otec dodal:

„Prečo je dôležitá táto pokora? Práve preto, že my prinášame ohlasovanie poníženia, slávy, ale cez poníženie. A ohlasovanie Evanjelia znáša pokušenie: pokušenie moci, pokušenie pýchy, pokušenie svetskosti, mnohých svetskostí, ktoré tu sú a vedú nás ohlasovať či recitovať; lebo kázňou nie je rozriedené Evanjelium, bez sily, Evanjelium bez ukrižovaného a zmŕtvychvstalého Krista. A preto Peter hovorí: «Bdejte, bdejte, bdejte ... Váš protivník, diabol, obchádza ako revúci lev a hľadá, koho by zožral. Vzoprite sa mu, pevní vo viere, a vedzte, že také isté utrpenie dolieha na vašich bratov po celom svete.» Ohlasovanie Evanjelia ak je skutočné, je vystavené pokušeniu.“

Pápež František ešte podotkol, že ak kresťan tvrdí, že ohlasuje Evanjelium, ale že nie je „nikdy pokúšaný“, znamená to, že „diabol sa neznepokojuje“, pretože „ohlasujeme niečo neužitočné“.

Preto je vždy pri opravdivom ohlasovaní prítomné nejaké pokušenie a tiež prenasledovanie. Pápež zdôraznil, že keď sme v utrpení, „Pán nás znovu vzchopí a dá nám silu, pretože to je to, čo Ježiš prisľúbil, keď posielal apoštolov“:

„Bude to Pán, kto nás posilní, dodá nám silu ísť ďalej, pretože on pracuje s nami, ak sme verní ohlasovaniu Evanjelia, ak my vychádzame zo seba samých pre ohlasovanie Krista ukrižovaného, pohoršenie a bláznovstvo, a ak to robíme spôsobom, ktorý je pokorný, so skutočnou pokorou. Kiež nám Pán dá túto milosť, ako pokrsteným, všetkým, vykročiť na cestu evanjelizácie s pokorou, s dôverou v neho samého, ohlasujúc pravé Evanjelium: ‚Slovo prišlo v tele.‘ Božie Slovo prišlo v tele. A to je bláznovstvo, je to škandál; ale robíme to vo vedomí že Pán je pri nás, pracuje s nami a potvrdzuje našu prácu.“ -

24. apríla

Pápež František v rannej homílii: Konkrétnosť viery a veľkonočný Duch

Vatikán 24. apríla – Po veľkonočných sviatkoch sa dnes ráno Svätý Otec opäť vrátil k svojmu zvyku celebrovať rannú svätú omšu v Dome sv. Marty za účasti verejnosti. Medzi prítomnými boli aj kardináli z poradnej skupiny zvanej C9, ktorí od dnes až do 26. apríla spolu s pápežom Františkom zasadajú vo Vatikáne.

Stretnutie Nikodéma s Ježišom a svedectvo Petra a Jána po uzdravení chromého boli v centre homílie pápeža Františka. Ježiš vysvetľuje Nikodémovi s láskou a trpezlivosťou, že je potrebné „narodiť sa z hora“, „narodiť sa z Ducha“ a teda prejsť „od jeden mentality k druhej“. Ako pokračoval Svätý Otec, pre lepšie pochopenie tohto sa môžeme pristaviť pri rozprávaní z prvého čítania, zo Skutkov apoštolov (Sk 4, 23-31). Peter a Ján uzdravili chromého a zákonníci nevedia čo urobiť „ako to utajiť“, pretože to bolo „verejné“. Pri vyšetrovaní apoštoli „odpovedajú s jednoduchosťou“ a keď ich vyzývajú, aby viac nehovorili, Peter odpovie: „Nie, nemôžeme zamlčať to, čo sme videli a počuli. A budeme tak robiť aj naďalej“.

Pápež poukázal na túto „konkrétnosť udalosti“, „konkrétnosť viery“ v porovnaní so zákonníkmi, ktorí „chcú vyjednávať, aby dosiahli kompromis“. Peter a Ján „majú odvahu, majú úprimnosť, priamosť Ducha“, „čo znamená hovoriť otvorene, s odvahou, pravdu bez kompromisov.“. A svätý Otec vysvetľuje:

„Niekedy zabúdame, že naša viera je konkrétna: Slovo sa stalo telom: nestalo sa myšlienkou, stalo sa telom. A keď recitujeme Krédo, hovoríme samé konkrétne veci: ‚Verím v Boha Otca, ktorý stvoril nebo i zem, verím v Ježiša Krista, ktorý sa narodil, ktorý zomrel...‘ sú to všetko konkrétne veci. Naše Krédo nehovorí: ‚Verím, že mám robiť toto či tamto... alebo že veci sú tu na to a to...‘ Nie! Je to niečo konkrétne. Konkrétnosť viery, ktorá vedie k odvahe, k svedectvu až po mučeníctvo, ktorá je proti kompromisom alebo idealizácii viery.“

Pre týchto zákonníkov, pokračoval pápež, Slovo „sa nestalo telom: stalo sa zákonom: musí sa konať odtiaľ potiaľ, a nie viac“; „musí sa robiť toto“ a nie iné. Svätý Otec dodal:

„A tak boli chytení do pasce racionalistickej mentality, ktorá sa pri nich neskončila. Pretože v dejinách Cirkvi sa to stalo toľkokrát; samotná Cirkev, ktorá odsúdila racionalizmus, osvietenstvo, ešte toľkokrát skĺzla k teológii typu „smie sa, nesmie sa“, „odtiaľ potiaľ“ a zabudla na silu, slobodu Ducha, na toto znovuzrodenie z Ducha, ktoré ti daruje slobodu, priamosť v kázaní, v ohlasovaní, že Ježiš Kristus je Pán.“

Pápež František pozval vyprosovať si od Pána toto zakúsenie Ducha Svätého, ktorý nám dáva „pomazanie viery“ v konkrétnosti:

„«Vietor veje kam chce a počuješ ho, ale nevieš odkiaľ prichádza a kam ide. Tak je s každým, kto sa narodil z Ducha»: počúva hlas a nasleduje vanutie, nasleduje hlas Ducha bez toho, že by vedel, kde skončí. Pretože sa rozhodol pre konkrétnosť viery a znovuzrodenie v Duchu. Kiež Pán dá nám všetkým tohto veľkonočného Ducha, aby sme kráčali cestami Ducha bez kompromisov, bez rigídnosti, so slobodou ohlasovať Ježiša Krista tak, ako prišiel: v tele.“

23. apríla

Pápež František na Bielu nedeľu: Milosrdenstvo otvára myseľ a srdce

Vatikán 23. apríla - Dnešnú Druhú veľkonočnú nedeľu slávi Cirkev ako Nedeľu Božieho milosrdenstva. V tento deň pápež František slávi aj svoje meniny. V rímskom cirkevnom kalendári je 23. apríl dňom spomienky jeho patróna svätého mučeníka Juraja, ktorého meno má španielsku podobu Jorge. Na Slovensku má sv. Juraj v liturgickom kalendári svoje miesto o deň neskôr, 24. apríla.

Na poludnie sa ako zvyčajne Svätý Otec stretol s veriacimi zhromaždenými na Námestí sv. Petra v spoločnej modlitbe mariánskej antifóny Raduj sa, nebies Kráľovná. V katechéze pred modlitbou vysvetlil symboliku bielej farby, ktorá je v tradičnom názve tejto tzv. „Bielej nedele“ a spája sa s bielym krstným rúchom, ktoré sa kedysi nosievalo po krste po dobu ôsmich dní. Ústredné tajomstvo dnešnej Nedele Božieho milosrdenstva pripomenul pápež František s odkazom na sv. Jána Pavla II. a na nedávny Svätý rok milosrdenstva. Vo svojej úvahe označil milosrdenstvo za opravdivú formu poznávania, ktorá otvára bránu mysle i dvere srdca pre tajomstvo Boha.

Plné znenie katechézy Svätého Otca

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Vieme, že každú nedeľu si pripomíname zmŕtvychvstanie Pána Ježiša, ale v tomto období po Veľkej noci sa význam nedele skvie ešte výraznejšie. V cirkevnej tradícii sa táto nedeľa, prvá po Veľkej noci, nazývala „in albis“. Čo to znamená? Týmto výrazom sa chcelo poukázať na obrad, ktorý si konali tí, čo prijali krst pri Veľkonočnej vigílii. Každému z nich odovzdali biele rúcho – „albu“ –, aby sa poukázalo na novú dôstojnosť Božích detí.

Ešte i dnes sa tak robí. Novorodencom sa dáva malá symbolická košieľka, kým dospelí si obliekajú ozajstné biele rúcho v plnom zmysle. Toto biele rúcho sa v minulosti nosilo po celý týždeň, až do tejto nedele, ktorá nesie názov „in albis deponendis“, čiže nedeľa, v ktorú sa odloží biele rúcho. A takto, už bez bieleho rúcha neofyti (novopokrstení) začínali svoj nový život v Kristovi a v Cirkvi.

Je tu aj ďalšia vec. Pri Jubileu v roku 2000 sv. Ján Pavol II. ustanovil, že táto nedeľa bude venovaná Božiemu milosrdenstvu. Skutočne, bola to krásna intuícia, to Duch Svätý ho k tomu inšpiroval. Pred niekoľkými mesiacmi sme uzavreli Mimoriadne jubileum milosrdenstva a táto nedeľa nás pozýva odhodlane pokračovať v milosti, ktorá pochádza z Božieho milosrdenstva.

Dnešné evanjelium rozpráva o zjavení vzkrieseného Krista učeníkom zhromaždeným vo Večeradle (porov. Jn 20,19-31). Sv. Ján píše, že Ježiš, po tom ako svojich učeníkov pozdravil, povedal im: «Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás». Keď to povedal, dýchol smerom k nim a dodal: «Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené» (vv. 21-23).

Hľa, zmysel milosrdenstva, ktorý sa predstavuje práve v deň Ježišovho zmŕtvychvstania ako odpustenie hriechov. Vzkriesený Ježiš odovzdal svojej Cirkvi ako prvú úlohu svoju vlastnú misiu priniesť všetkým konkrétne ohlásenie odpustenia. Toto je prvá úloha: ohlasovať odpustenie. Tento viditeľný znak jeho milosrdenstva so sebou prináša pokoj srdca a radosť z obnoveného stretnutia s Pánom.

Milosrdenstvo sa nám vo svetle Veľkej noci dáva vnímať ako pravá forma poznania. A toto je dôležité: milosrdenstvo je opravdivou formou poznávania. Vieme, že poznávame mnohými formami: poznávame cez zmysly, poznávame prostredníctvom intuície, cez rozum a ešte ďalšími formami. V poriadku. Možno poznávať aj cez skúsenosť milosrdenstva, pretože milosrdenstvo otvára bránu mysle pre lepšie porozumenie Božieho tajomstva a našej ľudskej existencie. Milosrdenstvo nám dáva pochopiť, že násilie, nenávisť a pomsta nemajú žiadny zmysel, a že prvou obeťou je ten, kto v sebe tieto postoje živí, pretože sa oberá o svoju vlastnú dôstojnosť.

Bratia a sestry, milosrdenstvo otvára aj dvere srdca a umožňuje vyjadriť blízkosť predovšetkým k tým, ktorí sú osamelí a vytisnutí na okraj, pretože im dáva pocítiť, že sú bratia a deti jedného Otca. Milosrdenstvo pomáha uvedomiť si, koľkí potrebujú útechu a dáva nachádzať vhodné slová na ich útechu. Milosrdenstvo rozohrieva srdce a robí ho vnímavým na potreby bratov cez delenie sa a spoluúčasť. Milosrdenstvo skrátka zaväzuje všetkých, aby boli nástrojmi spravodlivosti, zmierenia a pokoja. Nikdy nezabudnime, že milosrdenstvo je svorníkom v živote viery a konkrétnou formou, ako robíme viditeľným Ježišovo vzkriesenie.

Nech nám Mária, Matka Milosrdenstva, pomáha veriť a radostne žiť toto všetko.“

Po spoločnej modlitbe veľkonočnej antifóny „Regina Caeli laetare“ udelil Svätý Otec všetkým apoštolské požehnanie. Ďalej pripomenul včerajšie blahorečenie kňaza Luisa Antonia Rosu Ormièresa, ktorý bol významnou vychovávateľskou osobnosťou z 19. storočia. Slávnosť blahorečenia sa konala v sobotu dopoludnia v severošpanielskom Oviede za účasti prefekta Kongregácie pre kauzy svätých kardinála Angela Amata a viacerých španielskych a francúzskych biskupov.

Bl. Luis Antonio Rosa Ormières (1809-1890) je zakladateľom rehoľnej kongregácie Sestier anjela strážcu. Pochádzal z pyrenejskej oblasti na juhu Francúzska a zasvätil svoj život najmä výchove detí. Vyznačoval sa hlbokou vierou, ktorú prejavoval s inteligentným humorom rodeného vychovávateľa, čím si dokázal získať všetkých. Ako kňaz dal svoje mimoriadne pedagogické nadanie do služby deťom z neľahkých rodinných a majetkových pomerov. Za týmto účelom založil aj spomenutú ženskú rehoľnú kongregáciu Sestier anjela strážcu. Odvážne sa staral aj o chorých pri epidémiách.

Dejiskom pontifikálnej omše s obradom blahorečenia Luisa Antonia Rosu Ormièresa bola miestna katedrála v Oviede.

Z okna Apoštolského paláca Svätý Otec pozdravil početné skupiny veriacich. Do Vatikánu prišli najmä z Ríma a z rozličných regiónov Talianska, ale aj z Poľska, Holandska a Nemecka. Poľskej charite pri tejto príležitosti pápež verejne poďakoval za štedrú podporu pre trpiacich v Sýrii. Zvlášť pozdravil pútnikov, ktorí sa zúčastňujú na slávení sviatku Božieho milosrdenstva vo svätyni s týmto titulom, ktorá sa nachádza v susedstve Námestia sv. Petra v kostole Ducha Svätého. V príhovore pamätal aj na prítomné skupiny mladých, pričom osobitne spomenul birmovancov. Celkom na záver sa Svätý Otec poďakoval za blahoželania k Veľkej noci:

„Ďakujem všetkým, ktorí mi v tomto období poslali blahoprajné pozdravy k Veľkej noci. Opätujem ich zo srdca a vyprosujem pre každého a pre každú rodinu milosť Zmŕtvychvstalého Pána. Požehnanú nedeľu všetkým, a prosím, nezabudnite sa za mňa modliť. Dobrú chuť k obedu a dovidenia!“

19. apríla

Katechéza pápeža Františka: Naša viera sa rodí vo veľkonočné ráno

Vatikán 19. apríla – Pri generálnej audiencii sa dnes Svätý Otec František zameral v katechéze na veľkonočné posolstvo nádeje. Biblickým podnetom bol úryvok z Prvého listu sv. Pavla Korinťanom:

«Bratia, pripomínam vám evanjelium, ktoré som vám hlásal a vy ste ho prijali, zotrvávate v ňom a prostredníctvom neho dosahujete spásu, ak sa ho držíte tak, ako som vám ho hlásal, ibaže by ste boli nadarmo uverili. Odovzdal som vám predovšetkým to, čo som aj ja prijal: že Kristus zomrel za naše hriechy podľa Písem; že bol pochovaný a že bol tretieho dňa vzkriesený podľa Písem, že sa zjavil Kéfasovi a potom Dvanástim» (1 Kor 15,1-5).

Plné znenie katechézy Svätého Otca

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes sa stretávame vo svetle Veľkej noci, ktorú sme slávili a naďalej slávime pri liturgii. Preto by som vám v rámci nášho programu katechéz o kresťanskej nádeji chcel dnes hovoriť o vzkriesenom Kristovi, našej nádeji, tak ako to prezentuje sv. Pavol v Prvom liste Korinťanom (porov. kap. 15).

Apoštol chce vyriešiť problematiku, ktorá bola istotne v korintskom spoločenstve v centre diskusií. Zmŕtvychvstanie je poslednou z tém, ktorými sa tento list zaoberá, avšak pravdepodobne v poradí podľa dôležitosti je prvou: veď všetko sa opiera o tento predpoklad.

Pavol, keď sa prihovára ku svojim kresťanom, vychádza z nepopierateľného údaja, ktorý nie je výsledkom reflexie nejakého múdreho človeka, ale je faktom, jednoduchým faktom, ktorý sa prihodil v živote niekoľkých osôb. Odtiaľto sa rodí kresťanstvo. Nie je ideológiou, nie je filozofickým systémom, ale cestou viery, ktorá vychádza z udalosti: Ježiš zomrel pre naše hriechy, bol pochovaný a tretieho dňa vstal z mŕtvych a zjavil sa Petrovi a Dvanástim (porov. 1 Kor 15,3-5). Toto je fakt. Umrel, bol pochovaný, vstal z mŕtvych, zjavil sa. Čiže: Ježiš je živý. Toto je jadro kresťanského posolstva.

Ohlasujúc túto udalosť, ktorá je centrálnym jadrom viery, Pavol trvá predovšetkým na poslednom prvku veľkonočného tajomstva, čiže na skutočnosti, že Ježiš vstal z mŕtvych. Ak by totiž bolo všetko skončilo smrťou, mali by sme v ňom príklad vrcholnej obetavosti, avšak toto by nemohlo vzbudiť našu vieru. Bol to akýsi hrdina? Nie. Zomrel, avšak vstal z mŕtvych. Lebo viera sa rodí zo zmŕtvychvstania. Prijatie toho, že Kristus zomrel a že zomrel ukrižovaním, nie je skutkom viery, je to historický fakt. Naopak veriť, že zmŕtvychvstal, skutkom viery je. Naša viera sa rodí vo veľkonočné ráno.

Pavol zostavuje zoznam osôb, ktorým sa Zmŕtvychvstalý Ježiš zjavil (porov. v. 5-7). Máme tu jeden malý súhrn všetkých veľkonočných príbehov a všetkých osôb, ktoré vstúpili do kontaktu so Zmŕtvychvstalým. Na vrchu zoznamu sú Kéfas, čiže Peter, a skupina Dvanástich, potom „päťsto bratov“, z ktorých mnohí ešte mohli vydať svoje svedectvo, potom sa uvádza Jakub. Posledným v zozname – ako zo všetkých najmenej hodný – je on sám. Pavol sám o sebe hovorí: „Ako nedochôdča“ (porov. v. 8).

Pavol používa tento výraz, lebo jeho osobný príbeh je dramatický: on nebol akýmsi „miništrantom“. Bol prenasledovateľom Cirkvi, hrdým na vlastné presvedčenie; cítil sa byť úspešným človekom, s veľmi jasnou predstavou o tom, v čom spočíva život s jeho povinnosťami. Avšak v tomto dokonalom obraze – všetko bolo u Pavla dokonalé, vedel všetko – v tomto dokonalom obraze života jedného dňa nastane to, čo bolo absolútne nepredvídateľné: stretnutie so Zmŕtvychvstalým Ježišom na ceste do Damasku. Tam nebol len mužom, ktorý spadol na zem: bol osobou uchvátenou udalosťou, ktorá mu prevrátila zmysel života hore nohami. A z prenasledovateľa sa stáva apoštol. Prečo? „Lebo som videl Ježiša živého! Videl som zmŕtvychvstalého Ježiša Krista!“ Toto je základom Pavlovej viery, ako aj viery ostatných apoštolov, viery Cirkvi, aj našej viery.

Aké pekné je pomyslieť, že kresťanstvo je v zásade týmto! Nie je to ani tak naše hľadanie Boha – hľadanie, pravdupovediac také kolísavé –, ale skôr Božie hľadanie nás. Ježiš nás vzal, uchvátil, vydobyl si nás, aby nás už viac nezanechal. Kresťanstvo je milosťou, prekvapením, a z tohto dôvodu si vyžaduje srdce schopné úžasu. Srdce uzavreté, racionalistické, nie je schopné žasnúť a nemôže pochopiť čo je to kresťanstvo. Lebo kresťanstvo je milosťou a milosť vnímame - ba viac, stretávame ju - jedine v úžase zo stretnutia.

A tak, aj keď sme hriešnikmi – a my všetci nimi sme –, ak naše predsavzatia k dobrému zostali na papieri, alebo ak si hľadiac na náš život uvedomíme, že sme nakopili mnoho neúspechov... Na Veľkonočné ráno môžeme konať tak, ako tie osoby, o ktorých hovorí evanjelium: ísť ku Kristovmu hrobu, vidieť veľký kameň odvalený a myslieť na to, že Boh uskutočňuje pre mňa, pre nás všetkých, neočakávanú budúcnosť. Ísť k nášmu hrobu: kúsok z neho máme vo svojom vnútri my všetci. Ísť tam a vidieť, ako je Boh schopný z neho vzkriesiť. Tu je šťastie, tu je radosť, život, kde všetci mysleli, že bude smútok, porážka a temnota. Boh dáva rásť svojim najkrajším kvetom uprostred tých najvyprahnutejších skál.

Byť kresťanmi znamená nezačínať od smrti, ale od lásky Boha k nám, ktorý porazil našu úhlavnú nepriateľku. Boh je väčší než ničota a stačí jediná zažatá sviečka, aby sme zvíťazili nad tou najtemnejšou z nocí. Pavol volá ako ozvena prorokov: «Smrť, kde je tvoje víťazstvo? Smrť, kdeže je tvoj osteň?» (v. 55). Počas týchto veľkonočných dní nosme si toto zvolanie v srdci. A ak sa nás opýtajú na dôvody nášho úsmevu, ktorý rozdávame a nášho trpezlivého delenia sa, vtedy budeme môcť odpovedať, že Ježiš je ešte stále tu, že je aj naďalej živý medzi nami, že Ježiš je tu, na námestí, s nami: živý a zmŕtvychvstalý.

17. apríla

Katechéza pápeža Františka na Veľkonočný pondelok

Vatikán 17. apríla – Na Veľkonočný pondelok sa Svätý Otec František o 12. hodine pomodlil s veriacimi na námestí sv. Petra mariánsku modlitbu Raduj sa, nebies Kráľovná a udelil im požehnanie. Na úvod sa prihovoril v katechéze, v ktorej ich povzbudil k ohlasovaniu Kristovho vzkriesenia. Okrem iného povedal:

„V dnešnom evanjeliovom úryvku môžeme zachytiť ozvenu slov anjela určených ženám, ktoré prišli k hrobu: «Rýchlo choďte povedať jeho učeníkom: „Vstal z mŕtvych“» (Mt 28,7). Cítime, ako je aj nám adresované pozvanie „poponáhľať sa“ a „ísť“ ohlasovať mužom a ženám dnešných čias toto posolstvo radosti a nádeje. Bezpečnej nádeje, pretože odkedy na úsvite tretieho dňa ukrižovaný Ježiš vstal z mŕtvych, posledné slovo už viac nemá smrť, ale život! A toto je naša istota. Posledným slovom nie je hrob, nie je ním smrť, je ním život! Preto toľko opakujeme: „Kristus vstal z mŕtvych.“ Lebo v ňom bol hrob porazený, zrodil sa život.

V sile tejto udalosti, ktorá predstavuje opravdivú dejinnú a vesmírnu novosť, sme povolaní byť novými mužmi a ženami podľa Ducha, potvrdzujúcimi hodnotu života. Je tu život! Toto už znamená začať vstávať z mŕtvych! Budeme mužmi a ženami vzkriesenia, mužmi a ženami života, ak uprostred udalostí, ktoré sužujú svet - a je ich dnes tak veľa -, uprostred svetskosti, ktorá vzďaľuje od Boha, budeme vedieť prejavovať gestá solidarity, gestá prijatia, živiť celosvetovú túžbu po pokoji a snahu o životné prostredie bez poškodzovania. Ide o spoločné a ľudské prejavy, avšak ak majú oporu a podnet vo viere vo Vzkrieseného Pána, získavajú účinnosť, ktorá jasne presahuje naše schopnosti. A je tomu tak, pretože Kristus je živý a činný v dejinách skrze svojho Svätého Ducha: vykupuje naše biedy, dosahuje každé ľudské srdce a opäť dáva nádej každému, kto je utláčaný a trpí.

Panna Mária, tichý svedok smrti a zmŕtvychvstania svojho syna Ježiša, nech nám pomôže byť jasnými znakmi vzkrieseného Krista uprostred udalostí sveta, aby sa tí, čo sú v súženiach a ťažkostiach nestali obeťami pesimizmu a porážky, rezignácie, ale našli v nás bratov a sestry, ktorí im ponúkajú oporu a útechu. Nech nám naša Matka pomáha pevne veriť v Ježišovo vzkriesenie: Ježiš je vzkriesený, je živý, tu medzi nami, a toto je obdivuhodné tajomstvo spásy, schopné premieňať srdcia a život. A nech oroduje osobitným spôsobom za prenasledované a utláčané kresťanské spoločenstvá, od ktorých sa dnes v toľkých častiach sveta žiada náročnejšie a odvážnejšie svedectvo.“

16. apríla

Príhovor pápeža Františka pri veľkonočnom požehnaní Urbi et Orbi

Vatikán 16. apríla – Prinášame plné znenie príhovoru Svätého Otca Františka pri požehnaní Urbi et Orbi, ktorý predniesol vo Veľkonočnú nedeľu na poludnie z loggie Baziliky sv. Petra vo Vatikáne.

Drahí bratia a sestry, požehnanú Veľkú noc!

Dnes na celom svete Cirkev nanovo ohlasuje úžasom naplnenú zvesť prvých učeníkov: „Ježiš vstal z mŕtvych!“ – „Naozaj vstal, ako predpovedal!“

Starobylý sviatok Veľkej noci, pamiatka oslobodenia židovského národa z otroctva, tu dosahuje svoje naplnenie: svojím vzkriesením nás Ježiš Kristus oslobodil z otroctva hriechu a smrti a otvoril nám prechod do večného života.

My všetci, keď dovoľujeme vládnuť hriechu, strácame správnu cestu a blúdime ako stratené ovce. No sám Boh, náš Pastier, prišiel, aby nás hľadal; a aby nás zachránil, znížil sa až po pokorenie kríža. A dnes môžeme ohlasovať: „Dobrý Pastier, ktorý dal život za svoje ovečky a neváhal za ne podstúpiť smrť na kríži, vstal z mŕtvych. Aleluja!“ (Rímsky misál, Štvrtá veľkonočná nedeľa, Spev na prijímanie).

Cez všetky veky sa vzkriesený Pastier neunavuje hľadať nás, svojich bratov, zblúdených na púšťach sveta. A znakmi umučenia – ranami svojej milosrdnej lásky – nás priťahuje na svoju cestu, cestu života. Aj dnes berie na svoje plecia mnohých našich bratov a sestry utláčaných zlom v jeho rôznych formách.

Vzkriesený Pastier ide hľadať tých, ktorí blúdia v labyrintoch samoty a vytesnenia na okraj; ide im v ústrety prostredníctvom bratov a sestier, ktorí sa dokážu priblížiť s úctou a nežnosťou a dať pocítiť tým osobám jeho hlas, ten nezabudnuteľný hlas, ktorý ich volá k priateľstvu s Bohom.

Berie na svoje plecia tých, čo sú obeťami starých i nových otroctiev: neľudských prác, nezákonného obchodovania, zneužívania a diskriminácie, ťažkých závislostí. Berie na svoje plecia deti a dospievajúcich, ktorí sú pozbavení bezstarostnosti a potom zneužívaní; i tých, čo majú zranené srdce pre násilie podstupované vo vnútri múrov vlastného domu.

Vzkriesený Pastier sa stáva spoločníkom na ceste pre tých, čo sú nútení zanechať svoju krajinu pre ozbrojené konflikty, teroristické útoky, hlad, utláčajúce režimy. Týmto núteným migrantom on posiela v ústrety bratov pod každým nebom, aby sa delili o chlieb a nádej spoločného kráčania.

Nech v zložitých a niekedy dramatických situáciách národov vzkriesený Pán vedie kroky tých, čo hľadajú spravodlivosť a pokoj; a nech dá zodpovedným krajín odvahu zamedziť rozširovaniu konfliktov a zastaviť obchod so zbraňami.

V týchto časoch nech osobitným spôsobom napomáha úsilie tých, čo sa aktívne nasadzujú za prinesenie úľavy a útechy civilnému obyvateľstvu Sýrie, milovanej a strýznenej Sýrie, obete vojny, ktorá neprestáva rozsievať hrôzu a smrť. Včera sa udial žalostný útok na unikajúcich utečencov, ktorý zanechal početných mŕtvych a zranených.

Nech daruje pokoj celému Blízkemu východu, počnúc Svätou zemou, ako aj v Iraku a Jemene.

Nech nechýba blízkosť Dobrého Pastiera obyvateľstvu Južného Sudánu, Sudánu, Somálska a Konžskej demokratickej republiky, ktoré sužujú neutíchajúce konflikty, zhoršené ťažkým hladom, ktorý zasahuje niektoré oblasti Afriky.

Vzkriesený Ježiš nech napomáha úsilie tých, čo sa zvlášť v Latinskej Amerike nasadzujú za zabezpečenie spoločného dobra spoločenstiev, poznačených neraz politickými a sociálnymi napätiami, ktoré v niektorých prípadoch vyústili do násilia. Nech sa môžu stavať mosty dialógu, s vytrvalosťou v zápase proti pliage korupcie a v hľadaní trvalých pokojných riešení sporov, pre rozvoj a upevnenie demokratických inštitúcií, pri plnom rešpektovaní právneho štátu.

Dobrý Pastier nech pomôže Ukrajine, ešte stále sužovanej krvavým konfliktom, znovu nadobudnúť svornosť a nech sprevádza iniciatívy zamerané na úľavu trápení tých, čo trpia jeho dôsledkami.

Vzkriesený Pán, ktorý neprestáva napĺňať svojím požehnaním európsky kontinent, nech daruje nádej tým, ktorí prechádzajú chvíľami kríz a ťažkostí, zvlášť kvôli veľkému nedostatku práce najmä pre mladých.

Drahí bratia a sestry, tento rok ako kresťania všetkých vyznaní slávime Veľkú noc spoločne. Zaznieva tak jedným hlasom v každej časti zeme to najkrajšie posolstvo: „Pán naozaj vstal z mŕtvych, ako predpovedal!“ On, ktorý zvíťazil nad temnotami hriechu a smrti, nech daruje pokoj našim dňom.

Požehnanú Veľkú noc!

Veľkonočná homília pápeža Františka: Kamienky spojené so Skalou

Vatikán 16. apríla – Pri slávení eucharistie Veľkonočnej nedele na Svätopeterskom námestí sa po odznení evanjelia (Jn 20,1-9) v slávnostnej spievanej podobe v latinskom a gréckom jazyku prihovoril Svätý Otec František v homílii, ktorú predniesol spontánnymi slovami. Prinášame ju v plnom znení:

Dnes Cirkev opakuje, spieva, volá: „Ježiš vstal z mŕtvych!“ Nuž, ako to je? Peter, Ján i ženy išli k hrobu a ten bol prázdny, on tam nebol. Šli so srdcom uzatvoreným v smútku, v smútku z porážky: Majster, ich Majster, ten ktorého veľmi milovali, bol popravený, zomrel. A zo smrti sa nevracia. Toto je porážka, toto je cesta porážky, cesta k hrobu. Ale Anjel im hovorí: „Nie je tu, vstal z mŕtvych.“ To je prvé ohlasovanie: „Vstal z mŕtvych!“

A potom zmätenosť, zatvorené srdce, zjavenia. Nuž, učeníci zostávajú zatvorení celý deň vo Večeradle, pretože mali strach, že sa im prihodí to, čo sa prihodilo Ježišovi. A Cirkev nám neprestáva hovoriť do našich porážok, prihovárať sa k našim uzavretým a bojazlivým srdciam: „Zastav sa, Pán vstal z mŕtvych.“ Ale ak Pán vstal z mŕtvych, ako to, že sa dejú tieto veci? Prečo sa dejú mnohé nešťastia, choroby, obchodovanie s ľuďmi, vojny, ničenia, zohavenia, pomsty, nenávisť? Nuž, kde je Pán?

Včera som telefonoval jednému ťažko chorému mládencovi, vzdelanému mladému mužovi, inžinierovi, a keď sme sa rozprávali, aby som mu dal znak viery, som mu povedal: „Niet vysvetlení pre to, čo prežívaš. Pozri na Ježiša na kríži, Boh toto spravil so svojím Synom, a nie je iné vysvetlenie“. A on mi odpovedal: „Áno, ale Syna sa opýtal a Syn odpovedal áno. Mňa sa nepýtali, či to chcem“. Toto nás dojme, nikoho z nás sa nepýtajú: „Si spokojný s tým, čo sa deje vo svete? Si pripravený niesť ten kríž?“ A kríž pokračuje ďalej, a viera v Ježiša poklesáva.

Dnes Cirkev neustáva hovoriť: „Zastav sa, Ježiš vstal z mŕtvych.“ A to nie je fantázia, zmŕtvychvstanie Krista nie je sviatok s mnohými kvetmi. To je pekné, ale toto nie je všetko, je to viac; je to tajomstvo odvrhnutého kameňa, ktorý sa nakoniec stáva základom našej existencie. Kristus vstal z mŕtvych, toto to znamená. V tejto kultúre skartácie, kde sa to, čo neslúži vyhadzuje, tento kameň – Ježiš – je skartovaný, a je to zdroj života.

A aj my, kamienky na zemi, na tejto zemi bolesti, tragédií, s vierou v zmŕtvychvstalého Krista nachádzame zmysel uprostred toľkej biedy. Zmysel hľadieť poza to, zmysel povedať: „Pozri nie je tu múr, je tu obzor, je tu život, je tu radosť, je tu kríž s touto dvojakosťou. Pozeraj ďalej, nezatváraj sa. Ty kamienok, máš zmysel v živote, pretože si kamienok pri tom kameni, pri tej skale, ktorú zloba hriechu skartovala.“

Čo nám hovorí Cirkev dnes, vzhľadom na toľké tragédie? Jednoducho toto. Skartovaný kameň nie je v skutočnosti naozaj skartovaný. Kamienky, ktoré veria a priľnú k tej skale, nie sú skartované, majú zmysel, a s týmto cítením Cirkev opakuje z hĺbky srdca: „Kristus vstal z mŕtvych.“

Zamyslime sa trochu, každý z nás pomyslime na každodenné problémy, na choroby, ktoré sme prežili alebo ktorými trpí niekto z našich príbuzných, pomyslime na vojny, na ľudské tragédie, a jednoducho, pokorným hlasom, bez kvetov, sami pred Bohom a pred sebou povedzme: „Neviem prečo sa to deje, ale som si istý, že Kristus vstal z mŕtvych a ja som na to vsadil.“ Bratia a sestry, toto je to, čo som vám chcel povedať. Vráťte sa dnes domov, opakujúc si vo svojom srdci: „Kristus vstal z mŕtvych“.

15. apríla

Veľkonočná vigília s pápežom Františkom: Tlkot srdca vzkrieseného Ježiša

Vatikán 16. apríla – Veľkonočná vigília, ktorej predsedal Svätý Otec František vo Vatikánskej bazilike, sa začala o 20.30 ako zvyčajne liturgiou svetla s požehnaním ohňa a veľkonočnej sviece. Svätý Otec počas slávnosti za účasti členov Rímskej kúrie a množstva pútnikov z celého sveta udelil krst jedenástim katechumenom. Boli medzi nimi dospelí muži a ženy z Albánska, Českej republiky, Číny, Malajzie, Španielska, Talianska a USA, ako aj dvaja chlapci vo veku 9 a 12 rokov z Talianska a Malty.

Plné znenie homílie pápeža Františka

«Keď sa pominula sobota, na úsvite prvého dňa v týždni prišla Mária Magdaléna a iná Mária pozrieť hrob» (Mt 28,1). Môžeme si predstaviť tie kroky... typický krok človeka, ktorý ide na cintorín, unavený krok zmätenosti, ochabnutý krok toho, kto nie je presvedčený, že sa takto všetko skončilo... Môžeme si predstaviť ich bledé tváre, vlhké od sĺz... A otázka: Ako je možné, aby Láska zomrela?

Na rozdiel od učeníkov, ony sú tam – Majstra sprevádzali až do posledného dychu na kríži a potom s Jozefom Arimatejským ho pochovali. Dve ženy schopné neutiecť, schopné odolať, čeliť životu tak, ako prichádza a znášať horkú chuť nespravodlivostí. A hľa, sú tam, pred hrobom, medzi bolesťou a neschopnosťou vzdať sa, prijať, že by všetko muselo vždy skončiť takto.

A ak sa posnažíme s našou predstavivosťou, v tvári týchto žien môžeme nájsť tváre mnohých matiek a žien, tváre detí a mladých, ktorí znášajú ťarchu a bolesť veľkej ľudskej nespravodlivosti. Vidíme v nich odzrkadlené tváre všetkých tých, ktorí kráčajúc mestami cítia bolesť biedy, bolesť zneužívania a obchodovania. V nich vidíme aj tváre tých, ktorí zakusujú pohŕdanie, pretože sú prisťahovalcami, sirotami bez vlasti, domu, rodiny; tváre tých, ktorých pohľad prezrádza samotu a opustenosť, pretože majú príliš zvráskavené ruky.

Oni odrážajú tváre žien, matiek, ktoré plačú, keď vidia, že život ich detí ostáva pochovaný pod ťarchou korupcie, ktorá odníma práva a ničí ašpirácie, [pochovaný] pod každodenným egoizmom, ktorý ukrižováva a pochováva nádeje mnohých, [pochovaný] pod paralyzujúcou a sterilnou byrokraciu, ktorá nedovolí, aby sa veci zmenili. V ich bolesti sú tváre všetkých tých, ktorí kráčajúc mestom vidia ukrižovanú dôstojnosť.

V tvárach týchto žien je veľa tvárí, možno tam nájdeme tvoju i moju tvár. Tak ako ony sa môžeme cítiť pobádaní kráčať, nevzdávať sa pred tým, že by veci museli skončiť takto. Je pravda, že v našom vnútri nesieme prísľub a istotu Božej vernosti. Ale aj naše tváre hovoria o zraneniach, hovoria o mnohých nevernostiach – našich i tých druhých –, hovoria o pokusoch a o prehratých zápasoch.

Naše srdce vie, že veci môžu byť iné, avšak takmer bez toho, že by sme si to uvedomili, môžeme si privyknúť na život s hrobom, na život s frustráciou. A ešte viac, môžeme prísť k presvedčeniu, že toto je zákon života, omamujúc sa únikmi, ktoré spôsobia, že uhasíme nádej, ktorú Boh vložil do našich rúk. Veľakrát takto vyzerajú naše kroky, takéto je naše kráčanie, tak ako u týchto žien, kráčanie medzi túžbou po Bohu a smutnou rezignáciou. Nezomiera iba Majster: s ním zomiera naša nádej.

«Vtom nastalo veľké zemetrasenie» (Mt 28,2). Zrazu tie ženy pocítili silný otras, niečo a niekto zatriasol zemou pod ich nohami. A niekto im znovu ide v ústrety, aby im povedal: „Nebojte sa“, ale tentoraz dodá: „Vstal zmŕtvych, ako povedal!“

A taká je zvesť ktorú nám, z generácie na generáciu, táto Svätá noc dáva do daru: Nebojme sa bratia, vstal z mŕtvych ako povedal! «Život pretrhnutý, zničený, zdrvený na kríži sa prebudil a opäť začal pulzovať» (R. Guardini: Pán, Milano 1984, 501). Pulz Zmŕtvychvstalého sa nám dáva ako dar, ako obdarovanie, ako perspektíva. Pulz Zmŕtvychvstalého je to, čo nám bolo darované a čo sa žiada darovať na oplátku ako premieňajúcu silu, ako kvas nového ľudstva. Zmŕtvychvstaním Kristus nielen odvalil skalu z hrobu, ale chce tiež zničiť všetky bariéry, ktoré nás uzatvárajú do nášho neplodného pesimizmu, do našich vykalkulovaných myšlienkových svetov, ktoré nás vzďaľujú od života, do našej posadnutosti v hľadaní istoty a do prehnaných ambícií, schopných zahrávať sa s dôstojnosťou iných.

Keď sa Veľkňaz a náboženskí predstavitelia v spolupráci s Rimanmi nazdávali, že si môžu vykalkulovať všetko, keď si mysleli, že posledné slovo už zaznelo a že určiť ho prislúchalo im, Boh náhle vstupuje, aby zatriasol všetkými kritériami a ponúkol tak novú možnosť. Boh, ešte raz, nám prichádza v ústrety, aby ustanovil a upevnil novú dobu, čas milosrdenstva. Toto je ten prísľub udržiavaný odjakživa, toto je prekvapenie Boha pre svoj verný ľud: raduj sa, pretože tvoj život ukrýva zárodok zmŕtvychvstania, ponuku života, ktorý očakáva prebudenie.

A hľa, toto je to, čo nás táto noc pozýva ohlasovať: tlkot srdca Vzkrieseného, Kristus žije! A to je to, čo obrátilo kroky Márie Magdalény a inej Márie: to je to, čo ich núti urýchlene vyraziť späť a bežať odovzdať správu (Mt 28,8). To je to, čo ich prinútilo vrátiť sa po vlastných stopách a obrátiť pohľad späť. Vracajú sa do mesta, aby sa stretli s ostatnými.

Ako sme s nimi vošli do hrobu, tak vás pozývam spolu s nimi ísť a vrátiť sa do mesta, vrátiť sa po našich vlastných stopách, za naším pohľadom. Každý z nás vošiel do vlastného hrobu. Pozývam vás vyjsť. Poďme s nimi ohlasovať tú správu, poďme... Na všetky tie miesta, kde sa zdá, že hrob mal posledné slovo a kde sa zdá, že smrť bola jediným riešením. Poďme ohlasovať, podeliť sa, zjavovať, že je to pravda: Pán je živý. Je živý a chce vstať z mŕtvych v toľkých tvárach, ktoré pochovali nádej, pochovali sny, pochovali dôstojnosť. A ak nie sme schopní nechať sa viesť Duchom po tejto ceste, tak nie sme kresťanmi.

Poďme a nechajme sa prekvapiť týmto iným ránom, nechajme sa prekvapiť novosťou, ktorú len Kristus môže dať. Dovoľme, aby jeho nežnosť a jeho láska hýbala našimi krokmi, dovoľme tlkotu jeho srdca premeniť náš slabý pulz.

14. apríla

Pápež František v Koloseu: Modlitba k umučenému Kristovi za hriešne ľudstvo

Vatikán 15. apríla – V rímskom Koloseu sa včera s pápežom Františkom modlilo Krížovú cestu 20 tisíc veriacich, stovky miliónov sa k nej pripojili cez médiá. Štrnásť zastavení s meditáciami nad Kristovým umučením z pera francúzskej biblistky Anne-Marie Pelletierovej uzavrel Svätý Otec slovami záverečnej modlitby, ktorú prinášame v plnom znení:

„Ó, Kriste ponechaný osamote a zradený dokonca aj tvojimi blízkymi a lacno predaný. Ó, Kriste, súdený hriešnikmi, vydaný vodcami. Ó, Kriste, fyzicky trýznený, korunovaný tŕňmi a zaodetý purpurom. Ó, Kriste, bitý po tvári a surovo pribitý klincami.

Ó, Kriste, prebodnutý kopijou, ktorá pretrhla tvoje srdce. Ó, Kriste, zomrelý a pochovaný – ty, ktorý si Bohom života a existencie. Ó, Kriste, náš jediný Spasiteľ, aj tento rok sa k tebe vraciame s pohľadom skloneným v hanbe a so srdcom plným nádeje:

V hanbe za všetky obrazy devastácie, ničenia a stroskotania, ktoré sa v našom živote stali bežnými. V hanbe za každodenne prelievanú nevinnú krv žien, detí, imigrantov a osôb prenasledovaných kvôli farbe ich pleti alebo pre ich etnickú a spoločenskú príslušnosť a pre ich vieru v Teba.

V hanbe za to, že sme ťa príliš veľakrát, tak ako Judáš a Peter, predali a zradili a ponechali osamote umierať za naše hriechy, zbabelo utekajúc od našich zodpovedností.

V hanbe za naše mlčanie zoči-voči nespravodlivostiam. Za naše ruky lenivé darovať a nenásytné v uchytávaní a v podmaňovaní si. Za náš hlas – zvonivý pri bránení našich záujmov, no ostýchavý hovoriť v záujme druhého. Za naše nohy – rýchle na ceste zla a paralyzované na ceste dobra.

V hanbe za každý raz, keď sme my biskupi, kňazi, zasvätení a zasvätené pohoršili a zranili tvoje telo, Cirkev; a zabudli sme na našu prvotnú lásku, naše prvotné nadšenie a našu úplnú disponibilitu, nechávajúc zhrdzavieť naše srdce a naše zasvätenie.

Mnoho hanby Pane, avšak naše srdce clivo túži aj po dôveryplnej nádeji, že s nami nezaobchádzaš podľa našich zásluh, ale jedine podľa hojnosti tvojho milosrdenstva; že naše zrady neuberajú z nekonečnosti tvojej lásky; že tvoje srdce, materské a otcovské, na nás nezabúda za tvrdosť nášho najhlbšieho vnútra.

Túži po bezpečnej nádeji, že naše mená sú vryté do tvojho srdca a že sme zreničkou tvojich očí. Po nádeji, že tvoj kríž premieňa naše zatvrdnuté srdcia na srdcia z mäsa schopné snívať, odpúšťať a milovať; premieňa túto temnú noc tvojho kríža na žiarivý východ tvojho Zmŕtvychvstania.

Po nádeji, že tvoja vernosť sa nezakladá na tej našej. Nádeji, že zástup mužov a žien verných tvojmu krížu naďalej verne žije a bude verne žiť ako kvas dávajúci chuť a ako svetlo otvárajúce nové obzory v tele nášho raneného ľudstva.

Túži po nádeji, že tvoja Cirkev sa bude usilovať byť hlasom volajúcim na púšti ľudstva, aby pripravila cestu tvojho víťazného návratu, keď prídeš súdiť živých a mŕtvych. Po nádeji, že dobro zvíťazí aj napriek svojej zdanlivej porážke!

Ó Pane Ježišu, Syn Boží, nevinná obeť nášho vykúpenia, pred tvojou kráľovskou zástavou, pred tvojím tajomstvom smrti a slávy, pred nástrojom tvojho umučenia padáme na kolená, zahanbení a dúfajúci, a prosíme ťa, aby si nás umyl v kúpeli krvi a vody, ktoré vyšli z tvojho prebodnutého Srdca; aby si nám odpustil naše hriechy a naše viny.

Prosíme ťa, aby si pamätal na našich bratov zrážaných násilím, ľahostajnosťou a vojnou. Prosíme ťa, aby si rozlámal reťaze, ktoré nás robia väzňami v našom egoizme, v našej dobrovoľnej slepote a v márnosti našich svetských kalkulácií.

Ó, Kriste, prosíme ťa, aby si nás naučil nikdy sa nehanbiť za tvoj kríž, nezneužívať ho, ale ctiť si ho a klaňať sa mu, lebo prostredníctvom neho si nám ukázal obludnosť našich hriechov, veľkosť tvojej lásky, nespravodlivosť našich súdov a moc tvojho milosrdenstva. Amen.“

Veľký piatok s homíliou R. Cantalamessu: Kríž stojí, kým svet sa točí

Vatikán 14. apríla – Obrady Veľkého piatka, ktorým predsedal Svätý Otec František vo Vatikánskej bazilike za účasti členov Rímskej kúrie a početných veriacich, sa začali o 17. hodine liturgickým gestom prostrácie. Pápež pri ňom zotrval poležiačky v modlitbe uprostred baziliky. Po pašiách z Jánovho evanjelia sa v homílii prihovoril páter Raniero Cantalamessa OFM Cap. Pri poklone krížu nasledovali Svätého Otca prítomní kardináli a biskupi.

Ponúkam vám vybrané časti z homílie P. Raniera Cantalamessu:

„Vypočuli sme si príbeh Kristovho umučenia. Ide tu v zásade o súhrnnú správu o násilnej smrti. Správy o mŕtvych a o násilne usmrtených nechýbajú v takmer žiadnych večerných správach. Aj počas týchto posledných dní sme ich počuli viaceré. Sýrske deti zabité chemickými zbraňami, 38 koptských kresťanov zavraždených v Egypte na Kvetnú nedeľu. Správy tohto typu nasledujú po sebe s takou rýchlosťou, že každý večer zabúdame na tie z predchádzajúceho dňa. Prečo si teda, po 2000 rokoch, svet ešte pamätá, ako keby to bolo včera, Ježišovu smrť? Pretože táto smrť navždy zmenila pohľad na smrť. Ona dala nový zmysel smrti každej ľudskej bytosti. (...)

«No keď prišli k Ježišovi a videli, že je mŕtvy, kosti mu nepolámali, ale jeden z vojakov mu kopijou prebodol bok a hneď vyšla krv a voda» (Jn 19, 33-34). (...)

Vniknime však do vnútra zdroja týchto „prúdov živej vody“ (Jn 7,38), do prebodnutého Kristovho srdca. V Apokalypse ten istý učeník, ktorého Ježiš miloval píše: «I videl som v strede medzi trónom a štyrmi bytosťami uprostred starcov stáť Baránka, ktorý bol ako zabitý» (Zjv 5,6). Zabitý, ale na nohách, to znamená prebodnutý, ale zmŕtvychvstalý a živý. (...)

Vytvoril sa výraz, ktorý opisuje plnosť ničomnosti, ktorá sa môže nahromadiť v rámci ľudstva: „temné srdce“. Po obetovaní sa Krista bije vo svete silnejšie než temné srdce srdce svetla. Kristus totiž vystúpením do neba svet neopustil, takisto ako tým, že sa vtelil, neopustil Najsvätejšiu Trojicu.

«Teraz sa napĺňa Otcov plán» – hovorí sa v jednej antifóne liturgie hodín – «urobiac z Krista srdce sveta». Toto vysvetľuje neochvejný kresťanský optimizmus, vďaka ktorému jedna stredoveká mystička zvolala: «Hriech je nevyhnutný, ale všetko bude dobrom; všetko bude dobrom a všetko každého druhu bude dobrom» (Juliana z Norvichu). (...)

Kartuziánski mnísi si osvojili znak, ktorý figuruje nad vstupom do ich kláštorov, na ich oficiálnych dokumentoch a pri iných príležitostiach. Je na ňom zobrazená zemeguľa s krížom na vrchu, a okolo je napísané: «Stat crux dum volvitur orbis» [Kríž stojí, kým svet sa točí]: Kríž stojí nehybne uprostred rozruchov sveta. (...)

Kríž teda nestojí proti svetu, ale pre svet: aby dal zmysel všetkému utrpeniu, ktoré existovalo, existuje a bude existovať v ľudských dejinách. «Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet súdil» – povedal Ježiš Nikodémovi –, «ale aby sa skrze neho svet spasil» (Jn 3,17). (...)

«Dum volvitur orbis», zatiaľ čo svet koná svoj vývoj. História ľudstva pozná veľa prechodov z jednej éry do druhej: hovorí sa o dobe kamennej, bronzovej, železnej, o rokoch cisárstva, o atómovej dobe, o elektronickej dobe. Ale dnes je tu niečo nové. Myšlienka prechodu už viac nestačí na opis prebiehajúcej reality. K myšlienke zmeny sa musí pridať myšlienka roztrieštenia. Žijeme, ako bolo napísané, v „tekutej“ spoločnosti, nie sú v nej viac pevné body, neoddiskutovateľné hodnoty, žiaden útes v mori, o ktorý sa zachytiť, alebo na ktorý azda naraziť. Všetko je nestále.

Naplnila sa najhoršia z hypotéz, ktoré filozof predvídal ako dôsledok smrti Boha, tá, ktorej mal nástup nadčloveka zabrániť, ale ktorej nezabránil: «Čo si len počneme, uvoľniac túto zem z reťaze jej slnka? Kam sa hýbe teraz? Kam sa hýbeme my? Preč od všetkých sĺnc? Nie je to náš večný pád? Dozadu, nabok, dopredu, na všetky strany? Existuje ešte hore a dole? Nejdeme azda tak ako cez nekonečnú ničotu?» (F. Nietzsche, Radostná veda, aforizmus 125).

Bolo povedané, že «zabiť Boha je najhoršia samovražda», a to je to, čo sčasti vidíme. Nie je pravda, že «kde sa narodí Boh, tam zomrie človek» (J.-P. Sartre); opak je pravdou: kde zomrie Boh, zomrie človek.

Surrealistický maliar z druhej polovice minulého storočia (Salvador Dalí) namaľoval kríž, ktorý sa zdá byť proroctvom tejto situácie. Ohromný kríž, vesmírny, s Kristom, rovnako mohutným, videním z výšky, s hlavou naklonenou smerom dole. Pod ním však nie je pevná zem, ale voda. Ukrižovaný nie je zavesený medzi nebom a zemou, ale medzi nebom a tekutou časťou sveta.

Tento tragický obraz (v pozadí je aj oblak, ktorý môže pripomínať atómový oblak), obsahuje však aj jednu potešujúcu istotu: je tu nádej aj pre tekutú spoločnosť ako je tá naša! Je tu nádej, pretože nad ňou „stojí Kristov kríž“. To je to, čo nám dáva opakovať liturgia Veľkého piatku každý rok slovami básnika Venanzia Fortunata: «O crux, ave spes unica» - Buď pozdravený kríž, jediná nádej sveta.

Áno, Boh zomrel, zomrel vo svojom Synovi, Ježišovi Kristovi: ale neostal v hrobe, vstal z mŕtvych. «Vy ste ho, ukrižovali» – kričí Peter na zástup v deň zoslania Ducha Svätého – «ale Boh ho vzkriesil z mŕtvych!» (por. Sk 2, 23-24). On je ten, ktorý «bol mŕtvy, ale teraz žije naveky» (Zjv 1,18). Kríž nestojí nehybne medzi otrasmi sveta ako nejaká spomienka na minulosť, alebo iba ako symbol. Stojí tam ako realita v činnosti, živá a konajúca. (...)

Srdce z mäsa, prisľúbené Bohom cez prorokov, je už prítomné vo svete: je to Srdce Krista prebodnutého na kríži, to, ktoré si uctievame ako „Najsvätejšie Srdce“. Pri prijímaní Eucharistie pevne veríme, že to srdce prichádza biť aj v nás. Keď budeme o chvíľu hľadieť na kríž, povedzme z hĺbky srdca, tak ako mýtnik v chráme: «Ó, Bože zmiluj sa nado mnou hriešnym!», a aj my, tak ako on sa vrátime domov „ospravedlnení“ (Lk 18,13-14).“

13. apríla

Zelený štvrtok pápeža Františka vo Vatikáne a vo väznici Paliano

Vatikán 13. apríla – Slávenie Zeleného štvrtku začal pápež František o 9.30 omšou svätenia olejov vo Vatikánskej bazilike za účasti členov Rímskej kúrie a veľkého počtu kňazov, ktorí sa nachádzajú v Ríme. Medzi hlavnými koncelebrantmi pri oltári nad hrobom svätého apoštola Petra bol aj kardinál Jozef Tomko.

Po slávnosti sa Svätý Otec tak ako po iné roky stretol pri spoločnom obede s desiatkou rímskych farárov. V neformálnej atmosfére v byte pápežovho úzkeho spolupracovníka Mons. Angela Becciu mali kňazi možnosť diskutovať so Svätým Otcom o svojich skúsenostiach z pastorácie i o rozličných problémoch ich farností.

Vo večerných hodinách Svätý Otec navštívil väznicu v Paliane, 70 km juhovýchodne od Ríma, kde spolu s väzňami slávil Pamiatku Pánovej večere spojenú s obradom umývania nôh. Slávenie malo súkromný charakter a nebolo prenášané televíziou. Pápež František v homílii spontánnymi slovami hovoril o Ježišovej láske až do krajnosti. Vysvetlil symboliku umývania nôh podľa príkladu Ježiša, ktorý sa pre to, aby nás zachránil, stal naším služobníkom a daroval pre nás život.

Pápež pri slávení umyl nohy dvanástim odsúdeným. Desiati boli talianskej národnosti a po jednom z Argentíny a Albánska. V skupine boli aj tri ženy a jeden pôvodom moslim, ktorý sa pripravuje v júni prijať krst. Viacerí z odsúdených majú dlhoročné tresty. Dvaja si odpykávajú doživotný trest, ostatným sa výkon trestu uzavrie v horizonte od 2019 až do 2073.

Ide o odsúdených, ktorí si vykonávajú dlhoročné tresty za účasť na mafiánskych zločinoch a ktorí sa rozhodli spolupracovať s políciou. Na slávení vo väzenskej kaplnke sa zúčastnilo 58 väzňov, ďalších 8 navštívil Svätý Otec osobitne na tuberkulóznom oddelení.

Homília Svätého Otca z Omše svätenia olejov v plnom znení

«Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným. Poslal ma oznámiť zajatým, že budú prepustení, slepým, že budú vidieť a utláčaných prepustiť na slobodu» (Lk 4,18). Pán, Pomazaný Duchom, prináša Radostnú zvesť chudobným. Všetko, čo Pán ohlasuje, a aj my, kňazi, je Radostnou zvesťou.

Radostnou, naplnenou evanjeliovou radosťou toho, kto bol vo svojich hriechoch pomazaný olejom odpustenia a vo svojej charizme pomazaný olejom poslania, aby pomazal ostatných. A rovnako ako Ježiš, aj kňaz celou svojou osobou robí zvesť radostnou. Keď prednáša homíliu – krátku, podľa možnosti – robí to s radosťou, ktorá sa dotýka sŕdc ľudí prostredníctvom slova, ktorým sa Pán dotkol jeho v osobnej modlitbe.

Ako každý učeník-misionár, kňaz robí celým svojím bytím zvesť radostnou. A na druhej strane, práve v drobných detailoch – ako sme to všetci zakúsili – sa radosť najlepšie udrží i komunikuje: v tom detaile, že niekto urobí o krôčik viac, aby milosrdenstvo prekypujúco zvlažilo osirelé končiny zeme; v tom detaile, že niekto sa rozhodne skonkretizovať veci a určí deň a hodinu stretnutia alebo v tom detaile, že niekto s pokorou dá k dispozícii svoj čas...

Radostná zvesť sa jednoducho zdá byť iný spôsob ako povedať „evanjelium“, „dobrá novina“ či „dobrá správa“. Predsa len obsahuje niečo, čo v sebe zhŕňa všetko ostatné: radosť evanjelia. Zahŕňa všetko, pretože je radostná sama osebe.

Radostná zvesť je tou vzácnou perlou z evanjelia. Nie je predmetom, lež poslaním. Vie to ten, kto zakúša «sladkú a potešujúcu radosť z evanjelizácie» (Evangelii gaudium, 10).

Radostná zvesť sa rodí z pomazania. Prvé „veľké kňazské pomazanie” Ježiša je to, ktoré vykonal Duch Svätý v Máriinom lone.

V tých dňoch radostné zvestovanie rozospievalo Panenskú Matku v Magnifikate, naplnilo posvätným tichom srdce Jozefa, jej ženícha, a radosťou rozhýbalo Jána v lone svojej matky Alžbety.

Dnes sa Ježiš vracia do Nazareta a radosť Ducha Svätého obnovuje toto pomazanie v malej miestnej synagóge – Duch na ňom spočinie a rozlieva sa na neho, mažúc ho olejom radosti (porov. Ž 45,8).

Radostná zvesť. Jedným slovom – evanjelium – v samotnom akte ohlasovania sa stáva radostnou a milosrdnou pravdou.

Nech sa nik nesnaží oddeliť tieto tri milosti evanjelia – jeho pravdu nepodliehajúcu zjednávaniu, jeho bezpodmienečné milosrdenstvo voči všetkým hriešnikom a jeho vnútornú a inkluzívnu (všetkých zahrňujúcu) radosť. Pravda, milosrdenstvo a radosť: všetky tri spolu.

Pravda Radostnej zvesti nikdy nebude môcť byť len abstraktnou pravdou, jednou z tých, čo sa naplno nevtelia do života ľudí, pretože sa cítia pohodlnejšie v tlačenej litere kníh.

Milosrdenstvo Radostnej zvesti nikdy nebude môcť byť falošným poľutovaním, ktoré ponechá hriešnika v jeho biede, lebo mu nepodá ruku, aby ho pozdvihlo na nohy a nesprevádza ho urobiť krok vpred v jeho úsilí.

Táto Zvesť nikdy nebude môcť byť smutnou či neutrálnou, lebo je výrazom úplne osobnej radosti: «radosti Otca, ktorý nechce, aby sa stratil čo len jediný z jeho maličkých» (Evangelii gaudium, 237): Ježišovej radosti, keď vidí, že chudobní sú evanjelizovaní a že maličkí idú evanjelizovať (porov. tamže, 5).

Radosti evanjelia – teraz používam plurál, lebo sú mnohé a rozličné, podľa toho, ako chce Duch komunikovať v každej epoche, každej osobe, v každej jednotlivej kultúre – sú osobitnými radosťami. Treba ich dať do nových mechov, do tých, o ktorých hovorí Pán, aby vyjadril novosť svojho posolstva.

Podelím sa s vami, drahí kňazi, drahí bratia, o tri ikony nových mechov, v ktorých sa Radostná zvesť dobre uchováva – je nevyhnutné ju uchovávať –, nestáva sa octom a nalieva sa v hojnosti.

Jednou ikonou Radostnej zvesti je ikona kamenných džbánov zo svadby v Káne (porov. Jn 2,6). Osobitne, dobre odzrkadľujú ten dokonalý „mech“, ktorým je Panna Mária – ona sama, vcelku. Evanjelium hovorí, že «ich [nádoby] naplnili až po okraj» (Jn 2,7). Predstavujem si, že niekto zo sluhov hľadel na Máriu, aby videl, či to tak stačí a že bolo aj gesto, ktorým povedala, aby dodali o jedno vedro viac. Mária je novým „mechom“ nákazlivej plnosti.

Nuž, drahí, bez Panny Márie nemôžeme napredovať v našom kňazstve! Ona je «služobnicou Otca, ktorá sa chveje radosťou z jeho chvály» (Evangelii gaudium, 286), Panna Mária je pohotovou, tou, ktorá hneď po tom, ako vo svojom nepoškvrnenom lone počala Slovo života, ide navštíviť sesternicu Alžbetu a slúžiť jej. Jej nákazlivá plnosť nám dovoľuje prekonať pokušenie strachu: to, že by sme nemali odvahu naplniť sa až po okraj a v ustrašenosti nešli nainfikovať radosťou druhých. Nič z toho, lebo «radosť evanjelia napĺňa srdce a celý život tých, ktorí sa stretávajú s Kristom» (tamže,1).

Druhou ikonou Radostnej zvesti je krčah, ktorý – so svojou drevenou naberačkou – v plnej poludňajšej páľave prinášala na hlave Samaritánka (porov. Jn 4,5-30). Dobre vyjadruje základnú otázku: otázku konkrétnosti. Pán, ktorý je zdrojom Živej vody, nemal prostriedok, aby nabral vodu a dal si nejaký dúšok. A Samaritánka odobrala naberačkou z vody vo svojom krčahu a uhasila Pánov smäd. A uhasila ho ešte väčšmi vyznaním svojich konkrétnych hriechov. Zatrasením mechom tej samaritánskej duše, prekypujúcej milosrdenstvom, sa Duch Svätý vylial na všetkých obyvateľov toho malého mestečka, ktorí pozývali Pána zotrvať u nich.

Jeden nový „mech“ s touto (inkluzívnou) konkrétnosťou zahrňujúcou všetkých nám Pán daroval v tej „samaritánskej“ duši, akou bola Matka Tereza z Kalkaty. Zavolal na ňu a povedal jej: «Žíznim». „Poď, malá moja, zanes ma do dier chudobných ľudí. Poď, buď mojím svetlom. Nemôžem ísť sám. Nepoznajú ma, preto ma nechcú. Zanes ma k nim.“ A ona, začínajúc od jedného konkrétneho [človeka], s jej úsmevom a s jej spôsobom ako sa rukami dotýkala rán, priniesla Radostnú zvesť všetkým. Ten spôsob, ako sa rukami dotknúť rán, tie kňazské pohladenia chorých, zúfalých: kňaz – človek jemnocitu. Konkrétnosť a jemnocit!

Treťou ikonou Radostnej zvesti je nekonečný „mech“ prebodnutého Pánovho Srdca: integrita tichá, pokorná a chudobná, ktorá priťahuje všetkých k sebe. Od neho sa musíme učiť, že ohlasovať veľkú radosť tým, ktorí sú veľmi chudobní, sa nedá ináč, než spôsobom úctivým a pokorným až po uponíženie. Evanjelizácia nemôže byť povýšenecká. Konkrétna, citlivá a pokorná: takáto evanjelizácia bude radostnou.

Evanjelizácia nesmie byť povýšenecká, integrita pravdy nemôže byť rigídna, pretože pravda sa stala telom, stala sa nehou, stala sa dieťaťom, stala sa človekom, stala sa hriechom na kríži (porov. 2 Kor 5,21). Duch ohlasuje a vyučuje «plnú pravdu» (Jn 16,13) a nemá strach dávať sa jej napiť po dúškoch. Duch nám v každej chvíli hovorí to, čo máme povedať našim protivníkom (porov. Mt 10,19) a osvetľuje malý krok vpred, ktorý v tej chvíli môžeme urobiť. Táto tichá integrita dáva radosť chudobným, kriesi hriešnikov, dáva dýchať tým, ktorí sú utláčaní zlým duchom.

Drahí kňazi, kontemplujúc tieto tri mechy a pijúc z nich, nech má v nás Radostná zvesť nákazlivú plnosť, ktorú Panna Mária odovzdáva celým svojím bytím, inkluzívnu konkrétnosť hlásania Samaritánky a tichú integritu, s ktorou Duch neustále vyviera a rozlieva sa z prebodnutého Srdca Ježiša, nášho Pána.

Pápež pre taliansky denník vysvetlil motívy, ktoré ho ťahajú do väzníc

Vatikán/Taliansko 13. apríla – Pred blížiacou sa návštevou väznice v Paliane pri príležitosti slávenia obradov Zeleného štvrtka poskytol Svätý Otec rozhovor talianskemu denníku La Repubblica. Jeho témou je najmä osobitne blízky vzťah pápeža k väzňom a tiež jeho vnímanie konfliktnej atmosféry vo svete. Rozhovor so Svätým Otcom uviedol vatikanista Paolo Rodari otázkou:

Ako prežíva pápež František túto vigíliu Veľkej noci charakteristickú vysokým celosvetovým napätím?

„Ostáva mi len prosiť z väčšou naliehavosťou o mier pre tento svet, ktorý je pod vplyvom obchodníkov so zbraňami, ktorí majú zisk z krvi mužov a žien.“

Svätý Otče, aj v tento Zelený štvrtok idete do väznice. Prečo?

„V stati evanjelia o poslednom súde sa píše: «bol som vo väzení a prišli ste ku mne». Poverenie od Krista platí pre každého z nás, ale hlavne pre biskupa, ktorý je otcom všetkých.“

Viackrát ste povedali, že sa cítite byť hriešnikom ako väzni. V akom zmysle?

„Niektorí povedia: sú vinní. Ja odpovedám Ježišovým slovom: kto je bez viny, nech prvý hodí kameň. Pozrime sa do svojho vnútra a snažme sa vidieť naše viny. Vtedy sa naše srdce stane ľudskejším.“

To je to, čo majú robiť duchovní pastieri, slúžiť všetkým?

„Ako kňazi a ako biskupi máme byť vždy v službe. Ako som povedal počas mojej návštevy vo väznici na prvý Zelený štvrtok po mojom zvolení: je to povinnosť, ktorá vychádza z môjho srdca.“

Kto Vás naučil tomu, čo sa už teraz stalo tradíciou?

„Veľa ma naučil príklad Agostina Casaroliho – zomrel v roku 1998, bol štátnym sekretárom Vatikánu a kardinálom –; odkedy bol kňazom, dlhé roky rozvíjal apoštolát vo väznici pre maloletých Casal del Marmo. Každú sobotu sa vytratil: „Oddychuje“, hovorili. Prichádzal autobusom, so svojou pracovnou taškou, a ostával spovedať chlapcov a hrať sa s nimi. Volali ho don Agostino, nikto nevedel presne kým je. Keď ho Ján XXIII. prijal po jeho prvej návšteve vo Východnej Európe, kde bol na diplomatickej misii počas doby Studenej vojny, na konci stretnutia sa ho opýtal: „Povedzte mi, stále chodíte za tými chlapcami?“ „Áno, Vaša Svätosť“. „Prosím Vás o jednu službu, nikdy ich neopustite.“ Toto bol odkaz zanechaný Casarolimu týmto Dobrým pápežom (Papa Buono), ktorý zomrel niekoľko mesiacov potom.“

Skrátka, podľa Vás, Cirkev má hlavne ísť v ústrety vylúčeným. Toto je hlavná činnosť, ktorá sa od nej očakáva?

„Som presvedčený, že áno. Ísť, stať sa poslednou z posledných, z marginalizovaných, zo skartovaných. Keď stojím napríklad pred väzňom, tak sa pýtam: prečo on a nie ja? Zaslúžim si viac ako on, ktorý je tu vo vnútri? Prečo on padol a je nie? Je to tajomstvo, ktoré mi pomáha byť im bližšie.“

Vo Vašom rozhovore pre časopis La Civiltà Cattolica ste na otázku kto je Jorge Mario Bergoglio odpovedali: «Hriešnik». Je to tak?

„Tak sa cítim. Heslo môjho znaku je citát sv. Bédu Ctihodného ohľadom sv. Matúša: «Boh sa na neho zahľadel – miserando atque eligendo – láskavými očami a vyvolil si ho». Je to viac ako jednoduché heslo. Pretože v ňom je obsiahnuté tajomstvo Boha pripraveného niesť na sebe zlo sveta a tak prejaviť svoju lásku človeku.“

Evanjelium je plné príbehov, v ktorých Ježiš sa stáva blízkym tým, ktorých spoločnosť odmieta.

„«Ak sa čo len dotknem jeho plášť, vyzdraviem», hovorí s veľkou vierou žena trpiaca krvotokom, ktorá cíti v sebe, že Ježiš ju môže uzdraviť. Podľa evanjelií to bola žena odmietnutá spoločnosťou, ktorej Ježiš daruje zdravie a slobodu od diskriminácie sociálnej a náboženskej. Tento prípad nás vedie k reflexii nad skutočnosťou, že Ježišovo srdce je tu vždy pre nich, pre vylúčených, ako bola okrem iného vtedy vnímaná a prezentovaná aj žena.“

Aj dnes sčasti pokračuje táto diskriminácia.

„Všetci sa musíme mať na pozore, aj kresťanské komunity, pred predstavami o ženskosti poznačenými zaujatosťou a podozreniami poškodzujúcimi jej nedotknuteľnú dôstojnosť. V tomto zmysle práve evanjeliá znovu uvádzajú v platnosť pravdu a vedú k oslobodzujúcemu pohľadu. Ježiš obdivoval vieru tejto ženy, ktorej sa všetci vyhýbali a ktorá premenila svoju nádej v záchranu.“

(...)

Aj počas týchto dní zbrane usmrcujú. Čo si o tom myslíte?

„Myslím si, že hriech sa dnes ukazuje v celej svojej sile vo vojnovom ničení, v rôznych formách násilia a zlého zaobchádzania, v opustení tých najslabších. A zaplatia za to stále tí poslední, bezbranní. Ostáva mi len prosiť z väčšou naliehavosťou o mier pre tento svet, ktorý je pod vplyvom obchodníkov so zbraňami, ktorí majú zisk z krvi mužov a žien. Ako som to aj povedal v poslednom posolstve k Svetovému dňu pokoja, predchádzajúce storočie bolo ničené dvoma katastrofálnymi svetovými vojnami, poznalo hrozbu atómovej vojny a veľký počet ostatných konfliktov, zatiaľ čo dnes sme žiaľ v zajatí jednej strašnej svetovej vojny po častiach. Nie je jednoduché vedieť, či je svet aktuálne viac alebo menej násilný ako bol včera, ani to, či moderné komunikačné prostriedky a mobilita, ktorá charakterizuje našu dobu, nás robia viac vedomými násilia, alebo viac navyknutými naň.“

Aký je podľa Vás cieľ týchto nekončiacich vojen?

„Aj ja sa to stále pýtam. Za akým cieľom? Dovoľuje násilie dosiahnuť ciele trvácej hodnoty? To všetko, čo dosiahne, nie je skôr rozdúchanie nepokojov a špirál smrtonosných konfliktov, ktoré prinášajú prospech len niekoľkým „vojnovým mocipánom“? Viac ráz som to povedal a znova to zopakujem: násilie nie je liek pre náš rozdelený svet. Odpovedať na násilie násilím vedie, v najlepšom prípade, k nútenej migrácii a nesmiernemu utrpeniu, keďže veľké množstvo zdrojov je určených na vojenské ciele a sú odobraté denným potrebám mladých, rodín v ťažkostiach, starým, chorým, väčšine obyvateľstva sveta. V tých najhorších prípadoch vedie k fyzickej a duchovnej smrti mnohých, ak nie priam všetkých.“

Do väzenia prinášate posolstvo pokoja a tiež nádeje, napriek tomu všetkému?

„Neraz určité pokrytectvo núti vidieť vo väzňoch len osoby, ktoré chybili, pre ktorých jediná cesta je tá väzenská. Ale, opakujem ešte raz, každému z nás sa môže stať, že schybí. Všetci sme tak alebo onak chybili. A pokrytectvo spôsobuje, že sa nemyslí na možnosť zmeniť život: je malá dôvera v prevýchovu, v znovuzapojenie sa do spoločnosti. Ale takto sa zabúda, že všetci sme hriešnici, a sme často aj väzňami bez toho aby sme si to uvedomili. Keď zostávame uzavretí vo vlastných predsudkoch, alebo sme otrokmi modiel falošného blahobytu, keď sa pohybujeme v rámci ideologických schém alebo sa absolutizujú zákony obchodu, ktoré ničia človeka, v skutočnosti to nie je nič iné ako stáť medzi úzkymi stenami cely individualizmu a sebestačnosti, zbavení pravdy, ktorá tvorí slobodu. A z ukazovania prstom na niekoho, kto schybil sa nemôže stať alibi na zakrytie vlastných rozporov.“

12. apríla

Generálna audiencia pápeža Františka: Nádej sveta a nádej kríža

Vatikán 12. apríla – Pri generálnej audiencii dnes Svätý Otec hovoril v katechéze o nádeji, ktorá sa rodí z kríža. Táto nádej sa odlišuje od nádejí sveta, ktoré sa rúcajú, pripomenul pápež. Podstatu kresťanskej nádeje vysvetlil na symbole pšeničného zrnka, z ktorého sa zrodí klas, keď on samo odumrie. Veriacim dal nakoniec za domácu úlohu uprieť na chvíľu pohľad na kríž a povedať Ukrižovanému Ježišovi: „S tebou nič nie je stratené. S tebou môžem vždy dúfať. Ty si moja nádej“.

Úvod ku katechéze dnes tvorili tieto Ježišove slová z Jánovho evanjelia: «Veru, veru, hovorím vám: Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu. Kto miluje svoj život, stratí ho, a kto svoj život nenávidí na tomto svete, zachráni si ho pre večný život» (Jn 12,24-25).

Plné znenie katechézy Svätého Otca

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V uplynulú nedeľu sme si pripomenuli Ježišov vstup do Jeruzalema za slávnostnostného jasotu učeníkov a veľkého zástupu. Tí ľudia vkladali do Ježiša veľké nádeje: mnohí od neho očakávali zázraky a veľké znamenia, prejavy moci a dokonca slobodu od okupujúcich nepriateľov. Kto z nich by si predstavoval, že onedlho potom bude Ježiš naopak pokorený, odsúdený a usmrtený na kríži? Pozemské nádeje tých ľudí sa tvárou v tvár krížu rúcajú. Avšak my veríme, že práve v Ukrižovanom je naša nádej znovuzrodená.

Pozemské nádeje sa zoči-voči krížu rúcajú, avšak znovu sa rodia nové nádeje, nádeje, ktoré pretrvajú navždy.Táto nádej rodiaca sa z kríža je odlišnou nádejou. Odlišuje sa od tých, čo sa rúcajú, od svetských nádejí. O akú nádej však ide pri tejto nádeji rodiacej sa z kríža?

Porozumieť tomu nám pomôžu slová, ktoré vyslovil Ježiš práve po tom, ako vstúpil do Jeruzalema: «Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu» (Jn 12,24). Skúsme pomyslieť na zrnko či na malé semienko, ktoré padne do pôdy. Ak ostane uzavreté v sebe, nič sa neudeje; ak sa naopak rozlomí, otvorí sa, vtedy dá život klasu; najprv klíčku, potom rastline a rastlina prinesie plod.

Ježiš priniesol na svet novú nádej a urobil tak spôsobom semienka: stal sa veľmi maličkým, ako jedno pšeničné zrnko; zanechal svoju nebeskú slávu, aby prišiel medzi nás: „padol do pôdy“. Avšak to ešte nestačilo. Pre to, aby priniesol ovocie, Ježiš žil lásku až do konca, nechal sa rozlámať smrťou tak, ako sa semienko nechá rozlomiť pod zemou. Práve tam, v extrémnom bode svojho poníženia – ktorý je vlastne aj najvyšším bodom lásky – vzklíčila nádej.

Ak sa ma niekto z vás opýta: „Ako sa rodí nádej?“ [odpoviem]: „Z kríža. Hľaď na kríž, hľaď na ukrižovaného Krista a odtiaľ k tebe príde nádej, ktorá viac nezmizne, ktorá trvá až po večný život“. A táto nádej vyklíčila práve vďaka sile lásky: lebo láska, ktorá «všetko dúfa, všetko vydrží» (1 Kor 13,7), láska, ktorá je Božím životom, obnovila všetko k čomu sa dostala. Tak na Veľkú noc Ježiš premenil náš hriech na odpustenie tým, že ho vzal na seba.

Počujte dobre aká je to premena, ktorú robí Veľká noc: Ježiš premenil náš hriech na odpustenie, našu smrť na zmŕtvychvstanie, náš strach na dôveru. To je dôvod, prečo sa tam, na kríži, rodí a neustále znovuzrodzuje naša nádej; to je dôvod, prečo s Ježišom môže byť každá naša temnota premenená na svetlo, každá prehra na víťazstvo, každé sklamanie na nádej. Každé, áno každé. Nádej prekonáva všetko, lebo sa rodí z lásky Ježiša, ktorý sa urobil takým ako pšeničné zrnko v zemi a umrel preto, aby dal život, a z toho života plného lásky prichádza nádej.

Keď sa rozhodneme pre Ježišovu nádej, kúsok po kúsku odhaľujeme, že víťazným spôsobom života je spôsob semienka, pokornej lásky. Neexistuje iná cesta k víťazstvu nad zlom a k tomu, aby sa svetu darovala nádej. Vy mi však môžete povedať: „Nie, je to logika prehry!“ Zdalo by sa, že je to prehrávajúca nádej, lebo ten, kto miluje, prichádza o moc. Pomysleli ste na to? Ten, kto miluje, stráca moc, kto daruje, stráca vlastnenie niečoho, a milovať je darovaním.

Logika semienka, ktoré zomrie, logika pokornej lásky, je v skutočnosti cestou Boha, a jedine táto prináša plody. Vidíme to aj na sebe: vlastnenie ženie vždy k túžbe po niečom ďalšom: získal som pre seba jednu vec a rýchlo chcem ďalšiu, oveľa väčšiu, a tak ďalej, a nikdy nie som spokojný. Je to nepekný smäd, však? Čím viac máš, tým viac chceš. Je to nepekné.

Ten, kto je nenásytný, nikdy nie je sýty. A Ježiš to hovorí jasne: «Kto miluje svoj život, stratí ho» (Jn 12,25). Si nenásytný, miluješ vlastnenie mnohých vecí, avšak... všetko stratíš, aj tvoj život, čiže: kto miluje vlastné a žije pre vlastné záujmy, nadúva sa sám sebou a prehráva.

Kto naopak prijíma, je ochotný, slúži, ten žije Božím spôsobom: je teda víťazom, zachraňuje seba samého a druhých; stáva sa semienkom nádeje pre svet. Je pekné pomáhať druhým, slúžiť druhým... Možno sa však unavíme, no nie? Život je taký, avšak srdce sa naplní radosťou a nádejou. A toto je láska a nádej dohromady: slúžiť, darovať.

Zaiste, táto pravá láska prechádza cez kríž, cez obetu, tak ako u Ježiša. Kríž je povinným úsekom cesty, avšak nie je cieľom, je úsekom: cieľom je sláva, ako nám ukazuje Veľká noc. A tu nám na pomoc prichádza ďalší prekrásny obraz, ktorý Ježiš zanechal učeníkom pri Poslednej večeri. Hovorí: «Keď žena rodí, je skľúčená, lebo prišla jej hodina. No len čo porodí dieťa, už nemyslí na bolesti pre radosť, že prišiel na svet človek» (Jn 16,21).

Hľa: darovať život, nie ho vlastniť. A toto je to, čo robia mamy: dávajú ďalší život, trpia, no potom sú radostné, šťastné, lebo darovali ďaší život. Láska dáva radosť, privádza na svetlo život a dáva dokonca zmysel bolesti. Láska je motorom, ktorý poháňa vpred našu nádej. Opakujem: láska je motorom, ktorý poháňa vpred našu nádej. A každý z nás si môže položiť otázku: „Milujem? Naučil som sa milovať? Učím sa každý deň milovať viac?“, lebo láska je motorom poháňajúcim vpred našu nádej.

Drahí bratia a sestry, v týchto dňoch, dňoch lásky, nechajme sa zahaliť tajomstvom Ježiša, ktorý tak ako pšeničné zrnko nám umierajúc daruje život. On je semienkom našej nádeje. Kontemplujme Urižovaného, zdroj nádeje. Kúsok po kúsku pochopíme, že dúfať s Ježišom znamená naučiť sa vidieť už teraz rastlinu v semienku, Veľkú noc v kríži, život v smrti.

Chcel by som vám dať domácu úlohu. Všetkým nám prospeje zastaviť sa pred Ukrižovaným – všetci máte vo svojom dome kríž – hľaďte na Ukrižovaného a povedzte mu: „S tebou nič nie je stratené. S tebou môžem vždy dúfať. Ty si moja nádej“. Predstavme si teraz kríž a všetci spolu trikrát povedzme Ukrižovanému Ježišovi: „Ty si moja nádej“. Všetci: „Ty si moja nádej“. Hlasnejšie! „Ty si moja nádej“. Ešte hlasnejšie! „Ty si moja nádej“. Ďakujem.

8. apríla

Rímsky biskup sa stretol s mládežou svojej diecézy

Vatikán, 8. apríla. V předvečer Květné neděle, která je zároveň dnem mládeže na diecézních úrovních v celém světě, se v bazilice Panny Marie Větší konala modlitební vigilie mládeže římské diecéze a zástupců diecézí kraje Lazio. První část této bohoslužby byla tvořena rozjímavou modlitbou růžence a druhou část bohoslužbou slova, které předsedal papež František. Skládala se ze dvou čtení. Nejprve Lukášova evangelia (Lk 1,39-55) podávajícího navštívení Panny Marie u příbuzné Alžběty a potom Janova evangelia (Jan 19, 25,27) podávajícího pašijovou scénu, při níž Ježíš svěřil svoji Matku učedníkovi, kterého miloval. Po každém následovalo osobní svědectví. Nejprve mladé řeholnice, která líčila svůj odpad od víry, opětovný návrat a svoje povolání. Potom mladý laik, upoutaný od osmi let na invalidní vozík následkem úrazu při zemětřesení. Po svědectvích následovalo ztišení spojené nejprve s projevem úcty k mariánské ikoně Salus Populi Romani a potom k putovnímu kříži Světových dnů mládeže.

Modlitební bdění vrcholilo promluvou papeže Františka, který odložil svůj připravený text a hovořil spatra za hojných projevů sympatií mladých posluchačů:

„Drazí mladí,

Děkuji, že jste tady. Tento večer je dvojím začátkem. Jednak začíná období příprav na synodu, jejímž tématem jsou mladí, víra a rozpoznávání povolání. Říkejme synoda o mládeži – to je srozumitelnější. A také druhý začátek, totiž cesty do Panamy. Je tady přítomný arcibiskup Panamy, kterého moc zdravím.

Slyšeli jsme evangelium, modlili jsme se, zpívali... přinesli jsme květiny Matce Boží... a nesli jsme kříž, který připutoval z Krakova a zítra bude předán mladým z Panamy. Z Krakova do Panamy. Mezitím však bude synoda. Synoda, z níž žádný mladý člověk nesmí být vyloučen. Někdo možná řekne: »Uděláme synodu pro mladé katolíky a také pro mladé, kteří patří do katolických sdružení, to bude silnější...«. Nikoli. Synoda je synodou pro mladé a synodou všech mladých! Mladí lidé jsou protagonisté. »A co mladí, kteří se považují za agnostiky?« - Pro ně také! - »A pro mladé, kteří mají vlažnou víru také?« - Také! - »A pro ty, kdo se od církve vzdálili?« - Ano. - »Také pro mladé ateisty – nevím, jestli se někdo takový vyskytne - Pro ně také?« - Ano. Toto je synoda mladých a my všichni vám chceme naslouchat. Každý mladý má druhým co říci, má co říci dospělým, má co říci kněžím, řeholnicím, biskupům i papežovi. (potlesk) Všichni potřebujeme naslouchat vám!

Připomeňme si trochu Krakov. Kříž nám připomene. Řekl jsem tam dvě věci, možná si je někdo pamatuje. Je nepěkné vidět mladého člověka, který je ve dvaceti důchodcem. To je nepěkné. A není ani pěkné vidět mladého, který žije na pohovce. Co říkáte? Ani mladí důchodci, ani mladí z pohovky. Mladí ať kráčejí, mladí z ulice, mladí, kteří jdou vpřed, jeden vedle druhého a hledí do budoucna.

Slyšeli jsme evangelium. Když se Marii dostane onoho daru, onoho tak obrovského povolání přinést nám Boží dar, jak praví evangelium, dozvěděla se přitom také o svojí starší příbuzné Alžbětě, která čekala děťátko, potřebovala pomoc a spěchala za ní, spěchala! Dnešní svět potřebuje mladé, kteří spěchají, neunaví se spěcháním, mladé, kteří jsou povoláni vnímat, že jim život nabízí poslání. Marie Lisa ve svém svědectví častokrát použila výraz „mladí na cestě“. Vyprávěla o sobě a svojí zkušenosti z cesty. Potřebujeme mladé na cestě. Svět se může změnit pouze tehdy, pokud jsou mladí na cestě. Dramatem tohoto světa a dnešních mladých je však to, že bývají skartováni. Nemají práci, nemají žádný ideál, chybí výchova, chybí integrace... mnozí mladí musejí utíkat, odcházet ze svojí vlasti... dnešní mládež – a je tvrdé to říci – je často skartačním materiálem. A to nesmíme tolerovat! Musíme udělat tuto synodu , aby bylo řečeno »my mladí jsme tady a jdeme do Panamy. Jsme na cestě. Nechceme být skartačním materiálem! Máme, co dávat.« Přemýšlel jsem o tom, když mluvil Pompeo o svých zkušenostech a o tom, jak se dvakrát ve svém životě ocitl v krajní situaci, když se v osmi a osmnácti letech málem stal skartačním materiálem. A obstál! Byl s to povstat. Život, když se díváme k horizontu, jak řekla i Marie Lisa, nás vždycky překvapuje. Vždycky. Řekli to oba dva.

Jsme na cestě k synodě a k Panamě. Tato cesta riskantní, ale pokud mladý člověk neriskuje, je starý. A my máme riskovat.

Maria Lisa řekla, že po přijetí svátosti biřmování se od církve vzdálila. Vy víte, že tady v Itálii se biřmování nazývá „svátost na rozloučenou“. ... Po biřmování se přestává chodit do kostela. Proč? Protože mnozí mladí nevědí, co dál. Maria Lisa se však nezastavila a stále šla. Občas temnými cestami beze světla, bez ideálů anebo s ideály, kterým dobře nerozuměla, ale nakonec to dokázala. I ona obstála. Vy mladí musíte v životě riskovat. Dnes musíte připravovat budoucnost. Budoucnost je ve vašich rukou.

Na synodě chce celá církev slyšet mladé. Co si myslí, co cítít, co chtějí, co kritizují a čeho litují. Všechno. Církev potřebuje více jara a jaro je období mládí.

Chtěl bych vás pobídnout k cestě na synodu, do Panamy, abyste se na ni vydali s radostí, s neklidem, beze strachu, bez ostychu a odvážně. Odvahy je zapotřebí... Snažte se čerpat krásu v maličkostech, jak řekl Pompeo. Chopit se každodenní krásy a nenechat si ji ujít. A děkovat za to, čím jsi. Jsem takový, děkuji! Častokrát v životě nemáme čas položit si otázku »Kým jsem?«. Můžeš se ptát, kým jsi, a celý život hledat, kým jsi. Zeptej se však: »Pro koho jsem?«, jak se uměla ptát Matka Boží. Pro koho jsem já, nikoli kdo jsem. To přijde potom. Ano, otázku je třeba položit. Proč konat celý život nějakou práci. Práci, která vede k myšlení, jazyk srdce a jazyk rukou. Stále jít vpřed.

Chtěl bych vám říci ještě jedno. Synoda není hovorna. Nebude to hovor o něčem hezkém, svátek, který skončí, a potom ciao a všechno zapomenu. Nikoli. Bude konkrétní. Život od vás i od nás žádá konkrétnost. V této tekuté kultuře je zapotřebí konkrétnosti a konkrétnost je naším povoláním.

Chtěl jsem číst tento napsaný text, ale nevím... (potlesk), jakmile jsem vás uviděl, vyslechl vaše svědectví, napadlo říci vám toto všechno.

Objevují se momenty, kdy nevíte nic, temné, nepěkné chvíle, ale i krásné, světlé... chtěl bych však zdůraznit jedno. My žijeme v přítomnosti. V mém věku jsme na odchodu, ne? (směje se). Kdo zaručuje život? Nikdo. Vy máte život před sebou. Život však po dnešních mladých požaduje poslání, církev pro ně žádá poslání a já bych vám chtěl dát následující úkol: až se vrátíte domů, mluvte se svými prarodiči. Dnes více než kdy jindy potřebujeme tento most dialogu prarodičů a mladých, starých a mladých. Prorok Joel ve 3. kapitole druhém verši pronáší proroctví: »starci budou mít věštecké sny, mladí budou prorokovat«, to znamená, že ponesou dál konkrétní věci. Toto je úkol, který vám dávám jménem církve: mluvte se starými lidmi. Někdo možná řekne: »Ale to je nuda. Říkají stále totéž...« - Nikoli. Naslouchej starým lidem. Mluv, ptej se. Umožni jim snít a z jejich snů potom čerpej, abys v tom proroctví pokračoval a konkretizoval ho. Toto je vaše dnešní mise. Toto je poslání, které od vás dnes církev chce.

Drazí mladí, buďte odvážní. Někdo namítne: »Ale, otče, já mám hřích, a často padám...«. Napadá mne jedna krásná horalská píseň: »Umění stoupat vzhůru nespočívá v tom, že se neupadne, nýbrž že se nezůstává ležet«. Vpřed. Padneš? Vstaň a jdi dál. Přemýšlej však o tom, o čem snil dědeček a babička a nech je mluvit. Čerpej z toho a stav most k budoucnosti. Toto je úkol a poslání, které vám dnes církev dává.

Děkuji za vaši odvahu. Do Panamy! Nevím, zda tam budu já, ale papež v Panamě bude a zeptá se vás: »Mluvili jste se starými lidmi? Převzali jste sny starců a přetvořili na konkrétní proroctví?« Toto je váš úkol. Pán ať vám žehná. Modlete se za mne a všichni se připravujme společně na synodu a na Panamu.

Děkuji.“

6. apríla

Ranná homília pápeža Františka: Sme tými hviezdami, ktoré videl Abrahám

Vatikán 6. apríla – Boh je vždy verný svojej zmluve: bol verný Abrahámovi a bol verný prísľubu spásy vo svojom Synovi Ježišovi. Týmito slovami sa prihovoril pápež František veriacim v Dome sv. Marty, kde dnes ráno slúžil liturgiu. Prítomných povzbudil, aby sa zastavili na desať minúť a uvažovali nad svojim príbehom a aby tak aj v skúškach objavili krásu Božej lásky.

Ústrednou témou homílie pápeža Františka je Abrahám. Dnešné prvé čítanie z Knihy Genezis (Gn 17,3-9) hovorí o zmluve medzi Bohom a Abrahámom, ktorého Ježiš a farizeji v dnešnom Jánovom evanjeliu (Jn 8,51-59) nazývajú „otec“. Bol to práve Abrahám, z koho vychádza „tento národ, ktorým je dnes Cirkev,“ poznamenal Svätý Otec. Abrahám dôveruje, poslúchne, keď mu Boh prikáže, aby išiel do inej zeme, ktorú mu dá do dedičstva.

Je to muž viery a nádeje; uverí, keď mu je povedané, že „vo veku 100 rokov“ bude mať syna s „neplodnou manželkou“, „verí napriek každej nádeji“. „Ak by sa niekto snažil opísať Abrahámov život,“ zamyslel sa Svätý Otec, „mohol by povedať: ,Je to rojko’“. A mal by pravdu. Niečo z človeka, ktorý sníva mal, avšak bol to „sen o nádeji“. Nebol to blázon, dodal pápež:

„Bol podrobený skúške, keď už má syna, dospievajúceho chlapca, je požiadaný ho obetovať: on poslúchol a išiel napriek každej nádeji. A toto je náš otec Abrahám, ktorý kráča vpred, stále vpred. Ježiš hovorí, že keď Abrahám uvidel jeho deň, uvidel Ježiša a zaradoval sa. Áno: to uvidel v prísľube a [pocítil] túto radosť, keď uvidel, že Boh ho nepodviedol, že Boh – ako sme počuli v úvodnom speve – je vždy verný svojej zmluve.“

Aj dnešný 105. žalm hovorí o otcovi Abrahámovi a pozýva veriacich, aby si pripomenuli Pánove divy. Pre nás, pre Abrahámovo pokolenie, je to ako keď myslíme na nášho otca, ktorý odišiel a spomíname na jeho otcovské dobro a hovoríme: „Aký úžasný otec!“

Zmluva zo strany Abraháma spočíva v tom, že „vždy“ poslúchol, pokračoval ďalej pápež František. Boh zase prisľúbil, že z neho urobí „otca mnohých národov“. „Preto sa už nebudeš volať Abram, ale Abrahám,“ povedal mu Pán. A Abrahám uveril. Neskôr v ďalšom rozhovore v Knihe Genezis mu Boh hovorí, že jeho potomstvo bude početné ako hviezd na nebi a piesku na morskom brehu. A my dnes „môžeme povedať“: „Ja som jedna z tých hviezd. Ja som zrnko piesku“.

Medzi Abrahámom a nami existuje ešte ďalší príbeh, vysvetlil Petrov nástupca. Je to príbeh Nebeského Otca a Ježiša, ktorý farizejom povedal, že Abrahám zaplesal v nádeji, že uvidí „môj deň“. „Uvidel ho a zaradoval sa.“ Toto je veľké posolstvo a Cirkev nás dnes pozýva, aby sme sa zastavili a upriamili zrak na „naše korene“, „nášho otca“, ktorý „z nás urobil národ, nebo plné hviezd, pláže plné zrniek piesku,“ pokračoval vo svojej homílii Svätý Otec:

„Hľadieť na dejiny: nie som sám, som národom. Kráčame spoločne. Cirkev je národ. Avšak národ, o ktorom sníval Boh; národ, ktorému dal pozemský zrod ten otec, ktorý poslúchol, a máme brata, ktorý dal svoj život za nás, aby z nás urobil národ. A takto môžeme hľadieť na Otca a ďakovať; hľadieť na Ježiša a ďakovať mu; hľadieť na Abraháma a na nás, ktorí sme súčasťou cesty.“

Na záver svojej rannej homílie Svätý Otec František povzbudil veriacich, aby sa dnes zastavili a rozpomenuli sa, že „v tomto veľkom príbehu zarámovanom Bohom, Ježišom, je prítomný malý príbeh každého z nás“:

„Pozývam vás, aby ste dnes venovali päť až desať minút sediac, bez rádia, bez televízie, po sediačky a uvažovali nad vlastným príbehom: nad požehnaniami i nezdarmi, nad všetkým. Nad milosťami i hriechmi: nad všetkým. A videli vernosť toho Boha, ktorý ostal verný svojej zmluve, ostal verný svojmu prísľubu, ktorý dal Abrahámovi, ostal verný spáse, ktorú prisľúbil vo svojom Synovi Ježišovi. Som si istý, že uprostred možno aj zlých vecí – lebo všetci ich máme, veľa strašných vecí v živote – ak to dnes urobíme, objavíme krásu Božej lásky, krásu jeho milosrdenstva, krásu nádeje. A som si istý, že nás všetkých naplní radosť.“

5. apríla

Generálna audiencia: Nádej poráža zlo pokorou, milosrdenstvom a miernosťou

Vatikán 5. apríla – Pri dnešnej generálnej audiencii na Námestí sv. Petra Svätý Otec v pokračovaní cyklu katechéz o nádeji vysvetlil, že to, čo nás robí schopnými vyjsť zo seba a odpúšťať je práve kresťanská nádej, ktorá korení vo Veľkej noci. Poukázal pri tom na kresťanský pozdrav slovanských národov „Christos voskrese!“ ako na vyznanie viery v živú Kristovu prítomnosť v nás a v našich bratoch a sestrách.

Veriacich pozval vziať doma do rúk Nový zákon a zahĺbiť sa do odkazu Prvého Petrovho listu: „Buďte všetci jednomyseľní, súcitní, bratsky sa milujte! Buďte milosrdní a pokorní! Neodplácajte sa zlým za zlé...” (porov. 1 Pt 3,8-9).

Ten, kto je bez nádeje, nedokáže prejaviť odpustenie a nedokáže zvíťaziť nad zlom, upozornil pápež, pretože „zlo nemožno poraziť zlom, ale iba pokorou, milosrdenstvom a miernosťou“. Dodal, že mafiáni, ktorí sa nazdávajú, že zlo možno poraziť zlom a konajú pomstu, dávajú najavo, že im chýba nádej.

Pred katechézou Svätého Otca odznel nasledujúci úryvok z Prvého Petrovho listu:

«Napokon buďte všetci jednomyseľní, súcitní, bratsky sa milujte! Buďte milosrdní a pokorní! Neodplácajte sa zlým za zlé alebo zlorečením za zlorečenie, ale naopak, žehnajte, lebo ste povolaní, aby ste dostali dedičstvo požehnania. Ale ak aj trpíte pre spravodlivosť, ste blahoslavení. Neľakajte sa ich hrozieb a neplašte sa, ale uctievajte sväto Krista, Pána, vo svojich srdciach, stále pripravení obhájiť sa pred každým, kto vás vyzýva zdôvodniť nádej, ktorá je vo vás» (1 Pt 3,8-9.14-15).

Plné znenie katechézy Svätého Otca

„Drahí bratia a sestry dobrý deň!

Prvý list apoštola Petra obsahuje mimoriadny náboj! Je potrebné čítať ho dvakrát, trikrát pre pochopenie tohto mimoriadneho náboja. Dokáže dodať veľkú útechu a pokoj, vnímanie ako Pán je vždy blízko pri nás a nikdy nás neopustí, zvlášť v citlivých a ťažších chvíľach nášho života. Ale v čom je ‚tajomstvo‘ tohto listu a zvlášť časti, ktorú sme si práve vypočuli? Toto je otázka. Viem, že dnes si zoberiete Nový zákon, nájdete Prvý list apoštola Petra a pomaličky, bez náhlenia si ho prečítate, tak aby ste pochopili jeho tajomstvo a jeho silu. V čom je tajomstvo tohto listu?

1. To tajomstvo spočíva v skutočnosti, že tento text má svoje korene priamo vo Veľkej noci, v srdci toho tajomstva, ktoré budeme sláviť, dávajúc nám tak vnímať všetko svetlo a radosť, ktoré pochádzajú zo smrti a zmŕtvychvstania Krista. Kristus skutočne vstal z mŕtvych, a to je pekný pozdrav, ktorým sa môžeme zdraviť počas Veľkej noci: «Kristus vstal z mŕtvych!», ako to robia mnohé národy. Pripomínať si, že Kristus vstal z mŕtvych, je živý medzi nami, je živý a je v každom z nás. A preto nás svätý Peter energicky pozýva adorovať ho v našich srdciach (porov. v. 16). Tam Pán prebýva od chvíle nášho krstu, a odtiaľ naďalej obnovuje nás a náš život, zahrňujúc nás láskou a plnosťou Ducha.

Tu vidíme, prečo nám apoštol odporúča preukázať dôvody nádeje, ktorá je v nás (por. v. 16). Naša nádej nie je akási predstava, nie je to pocit, nie je to nejaký mobil či hromada bohatstva: nie! Naša nádej je Osoba, je to Pán Ježiš, ktorého spoznávame živého a prítomného v nás a v našich bratoch, pretože Kristus vstal z mŕtvych. Slovanské národy sa počas Veľkej noci zdravia namiesto «Dobrý deň» či «Dobrý večer» pozdravom: «Kristus vstal z mŕtvych!» «Christos voskrese!». Takto sa ľudia navzájom zdravia a sú šťastní, keď to hovoria! Toto pre nich znamená zaželať si dobrý deň či dobrý večer: «Kristus vstal z mŕtvych!»

2. Chápeme teda, že táto nádej nemá nachádzať potvrdenie len na teoretickej úrovni, v slovách, ale hlavne vo svedectve života, a to tak vo vnútri kresťanskej komunity, ako aj mimo nej. Ak Kristus je živý a prebýva v nás, v našom srdci, tak musíme umožniť, aby sa stal viditeľným, neskrývať ho, dovoliť mu, aby reagoval v nás. Toto znamená, že Pán Ježiš sa stáva stále viac naším vzorom: vzorom života, a my sa musíme učiť správať tak, ako sa správal on. Robiť to isté, čo robil Ježiš.

Nádej, ktorá je v nás teda nemôže ostať ukrytá v našom vnútri, v našom srdci. Nuž, bola by to slabá nádej, ak by nemala odvahu vyjsť von a ukázať sa. Ale naša nádej, ako to ukazuje Žalm 33 citovaný Petrom, musí nevyhnutne vytrysknúť navonok, prejaviť sa v ušľachtilej a nezmýliteľnej forme vľúdnosti, rešpektu, dobroty voči blížnemu, dospieť až k odpusteniu tomu, kto nám spôsobuje zlo. Taká osoba, ktorej chýba nádej, nedokáže odpustiť, nedokáže dať útechu odpustenia a mať útechu z odpúšťania.

Áno, [musí dospieť až k odpusteniu,] pretože takto konal Ježiš a koná tak naďalej cez tých, ktorí mu dajú priestor vo svojom srdci a vo svojom živote, vo vedomí, že zlo sa neporazí zlom, ale pokorou, milosrdenstvom a miernosťou. Mafiáni si myslia, že zlo sa dá poraziť zlom, a tak sa mstia a robia mnoho vecí, o ktorých my všetci vieme. Ale nepoznajú, čo je to pokora, milosrdenstvo a miernosť. A prečo? Pretože, mafiáni nemajú nádej. Pomyslite na to.

3. Hľa, prečo svätý Peter tvrdí, že «je lepšie trpieť robiac dobre ako robiac zle» (v. 17): nechce povedať, že je dobré trpieť, ale že keď trpíme pre dobro, sme v jednote s Pánom, ktorý akceptoval utrpenie a ukrižovanie pre našu spásu. Keď teda aj my, v malých alebo väčších situáciách nášho života prijmeme utrpenie pre dobro, to je ako keď vysejeme okolo seba semienka zmŕtvychvstania, semienka života, a necháme v tme zažiariť svetlo Veľkej noci.

Práve z tohto dôvodu nás apoštol nabáda odpovedať vždy «prajúc dobro» (porov. v. 9): požehnanie nie je formalitou, nie je to len znak slušnosti, ale je to veľký dar, ktorý sme my sami dostali ako prví a s ktorým máme možnosť podeliť sa s bratmi. Je to ohlasovanie lásky Boha, lásky bez miery, ktorá sa nevyčerpá, ktorá sa nestratí a ktorá tvorí skutočný základ našej nádeje.

Milí priatelia, rozumieme tiež prečo nás apoštol Peter nazýva «blahoslavenými», keď musíme trpieť pre spravodlivosť (porov. v. 13). Nie je to len z morálneho alebo asketického dôvodu, ale pretože vždy, keď prijmeme miesto posledných a vylúčených alebo keď neodpovieme zlom na zlo, ale odpustíme, bez odplaty, odpustiac a žehnajúc, vždy keď toto urobíme, zasvietime ako živé a žiarivé znaky nádeje, stávajúc sa tak nástrojmi útechy a pokoja, podľa Božieho srdca. Takže, len ďalej s vľúdnosťou, s miernosťou, buďme láskaví a robme dobro aj tým, ktorí nás nemajú radi, alebo nám robia zlo. Vpred!”

Na dnešnej generálnej audiencii sa zúčastnila slovenská delegácia predstaviteľov kresťanských cirkví a židovských náboženských obcí, ktorá je v dňoch od 4. do 7. apríla na spoločnej návšteve Ríma. So Svätým Otcom Františkom sa stretli predseda Konferencie biskupov Slovenska Mons. Stanislav Zvolenský, prešovský arcibiskup metropolita Ján Babjak SJ, košický arcibiskup metropolita Bernard Bober, predseda Ústredného zväzu židovských náboženských obcí na Slovensku Igor Rintel, rabíni Josh Ahrens a Miša Kapustin i ďalšie osobnosti.

Zástupcovia Trnavskej univerzity Svätému Otcovi odovzdali významné teologické dielo, ktorým je čerstvo vydaný odborný biblický komentár ku knihe Žalmov ako výsledok dlhodobej práce tímu slovenských odborníkov v biblických vedách. Knihu pápežovi Františkovi odovzdal dekan Teologickej fakulty Trnavskej univerzity v Bratislave P. Miloš Lichner SJ.

Ešte pred generálnou audienciou sa pápež František stretol v priestoroch Auly Pavla VI. s delegáciou moslimských náboženských predstaviteľov z Veľkej Británie. Návšteva skupiny imámov v sprievode kardinála Vincenta Nicholsa je gestom pokoja v reakcii na nedávny teroristický útok v londýnskom Westminsteri. Svätý Otec im pri krátkom srdečnom stretnutí okrem iného povedal:

„S radosťou vás vítam. Rád premýšľam nad tým, že najdôležitejšou prácou, ktorú musíme dnes vzájomne konať v rámci ľudstva, je práca „ucha“: vzájomne si načúvať. Počúvať sa, bez náhlivého dávania odpovede. Prijať slovo brata, sestry, a potom predložiť moje vlastné.“

V závere generálnej audiencie reagoval pápež František na dva tragické prejavy násilia, ktoré otriasli svetovou verejnosťou: teroristický útok v pondelok 3. apríla v petrohradskom metre a včerajší útok v Sýrii so stovkou obetí chemických zbraní. Svätý Otec dnes predniesol nasledovné výzvy:

„Moje myšlienky smerujú v tejto chvíli k ťažkému atentátu z predchádzajúcich dní v petrohradskom metre, ktorý spôsobil obete a otriasol celým obyvateľstvom. Zatiaľ čo odovzdávam Božiemu milosrdenstvu tých, čo tragicky zomreli, vyjadrujem moju duchovnú blízkosť ich rodinám a všetkým, ktorí trpia v dôsledku tejto tragédie.

So zhrozením sledujeme posledné udalosti v Sýrii. Vyjadrujem moje rozhodné odsúdenie neakceptovateľného masakru, ktorý sa odohral včera v provincii Idlib, kde boli zabité desiatky bezbranných ľudí, vrátane mnohých detí. Prosím za obete a ich rodiny a apelujem na svedomie tých, ktorí majú politickú zodpovednosť, na miestnej a medzinárodnej úrovni, aby sa zastavila táto tragédia a nastala úľava pre toto milované obyvateľstvo, ktoré už predlhý čas vyčerpáva vojna. Povzbudzujem tiež úsilie tých, ktorí sa aj napriek neistote a ťažkostiam snažia priniesť pomoc obyvateľom tejto oblasti.“

Svätý Otec dnes v krátkom príhovore poľským pútnikom pripomenul duchovný odkaz osobnosti sv. Jána Pavla II.:

„Srdečne pozdravujem tu prítomných krajanov Jána Pavla II. V prvých dňoch apríla si pripomíname jeho odchod do Otcovho domu. On bol veľkým svedkom Krista, horlivým obhajcom dedičstva viery. Predniesol svetu dve veľké posolstvá Milosrdného Ježiša a Fatimy. Prvé sme si pripomenuli počas mimoriadneho Jubilea milosrdenstva; druhé, ktoré sa týka víťazstva Máriinho Nepoškvrneného Srdca nad zlom, nám pripomína storočnica zjavení vo Fatime. Prijímajme tieto posolstvá, aby nám prenikli do srdca a otvorme dvere Kristovi.“

V príhovore talianskym veriacim pápež František osobitne pozdravil Komunitu pápeža Jána XXIII., ktorá pracuje pre záchranu obetí prostitúcie a v súvislosti s tým pozval obyvateľov Ríma k účasti na krížovej ceste v piatok 7. apríla vo štvrti Garbatella, zameranú práve na tento úmysel.

4. apríla

Ranná homília pápeža Františka: Kríž je viac než len značka či symbol

Vatikán 4. apríla – Nesmieme nosiť kríž len ako symbol príslušnosti, akýsi „poznávací znak“, ale musíme v kríži vidieť Boha, ktorý sa „stal hriechom“, aby nás spasil. Tak znela hlavná myšlienka dnešnej homílie pápeža Františka, ktorý v ranných hodinách slávil omšu v Dome sv. Marty.

Podnet pre svoju úvahu našiel Svätý Otec v dnešnom úryvku z Evanjelia podľa Jána (Jn 8,21-30). Ježiš trikrát farizejom hovorí: «Zomriete vo svojich hriechoch», lebo mali uzavreté srdce a nechápali to tajomstvo, ktoré predstavoval Pán. „Zomrieť vo vlastnom hriechu je strašná vec,“ zamyslel sa pápež František.

„Keď vyzdvihnete Syna človeka, poznáte, že Ja Som a že nič nerobím sám od seba,“ povedal Ježiš farizejom. Pánove slová o vyzdvihnutí možno pochopiť vo svetle udalosti, o ktorej hovorí dnešné prvé čítanie z Knihy Numeri. Keď izraelský ľud putoval na púšti, chabol na ceste a „reptal proti Bohu i Mojžišovi... Preto Pán poslal na ľudí ohnivé hady. Ony hrýzli ľud a mnoho ľudí z Izraela zomrelo“ (Nm 21,4-9). Na to ľud oľutoval svoj hriech a Pán Mojžišovi prikázal, aby urobil medeného hada a postavil ho ako znamenie. Kto sa naň pozrie, ozdravie.

Had je „symbolom diabla“, „otca lži“, „otca hriechu; toho, kto naviedol ľudstvo na hriech,“ vysvetlil Svätý Otec. Ježiš nám pripomenul: „Keď budem vyzdvihnutý, všetci prídu ku mne“. Toto je tajomstvo kríža, pokračoval ďalej pápež. „Medený had uzdravoval“, avšak „bol znamením dvoch vecí: hriechu, ktorý vykonal had, jeho zvádzania, ľstivosti; a tiež bol znakom Kristovho kríža. Bol proroctvom,“ dodal Svätý Otec.

Ježiš sa „stal hriechom“, ako hovorí sv. Pavol a vzal na seba všetky nečistoty ľudstva; nechal sa na kríži vyzdvihnúť, aby mohol celé ľudstvo uzdraviť z hriechu. A kto neuzná v tomto vyzdvihnutom mužovi „silu Boha, ktorý sa stal hriechom, aby nás uzdravil“, zomrie vo vlastnom hriechu, vysvetlil pápež František.

„Spása prichádza jedine z kríža, avšak z tohto kríža vteleného Boha. Neexistuje spása v ideách, niet spásy v dobrej vôli, v ochote byť dobrými... Nie. Jediná spása je v ukrižovanom Kristovi, lebo jedine on, ako medený had, bol schopný vziať všetok jed hriechu a tam [na kríži] nás uzdravil.

Čo však znamená kríž pre nás? Áno, je to znak kresťanov, je to symbol kresťanov. Robíme znak kríža, ale nie vždy ho robíme dobre, niekedy to robíme ledabolo... lebo nemáme túto vieru v kríž. Inokedy je to zase pre niekoho znak príslušnosti: ,Áno, nosím kríž, aby som ukázal, že som kresťan.’ Je to v poriadku, ale nesmie to byť len ako poznávacie znamenie, ako by išlo o nejaké družstvo, ako značka určitého tímu. Je to pamiatka toho, ktorý sa stal hriechom.“

Iní zase nosia kríž ako ornament, poznamenal Svätý Otec František:

„Boh povedal Mojžišovi: ,Kto sa pozrie na hada, uzdraví sa.’ Ježiš hovorí svojim nepriateľom: ,Keď vyzdvihnete Syna človeka, vtedy spoznáte...’ Kto nehľadí na kríž s vierou, zomrie vo vlastných hriechoch, neprijme tú spásu.“

Cirkev teda pozýva veriacich, aby uvažovali nad tajomstvom kríža, vysvetlil na záver svojej dnešnej rannej homílie v Dome sv. Marty pápež František:

„Dnes nám Cirkev ponúka dialóg s týmto tajomstvom kríža, s týmto Bohom, ktorý sa stal hriechom z lásky ku mne. A každý z nás môže povedať: ,Z lásky ku mne.’ Zamyslime sa: ako nosím kríž ja? Ako spomienku? Keď sa prežehnávam, som si vedomý toho, čo robím? Ako nosím kríž? Len ako symbol spolupatričnosti k náboženskej skupine? Ako nosím kríž? Ako ornament? Ako šperk z drahokamov a zlata? Naučil som sa ho nosiť na ramenách, tam, kde spôsobuje bolesť? Každý z nás dnes hľaďme na Ukrižovaného, hľaďme na toho Boha, ktorý sa stal hriechom, aby sme nezomreli v našich hriechoch, a odpovedzme si na tieto otázky, ktoré som vám ponúkol.“

3. apríla

Ranná homília Svätého Otca: Ježiš súdi s milosrdenstvom

Vatikán 3. apríla – Pri dnešnej rannej svätej omši v Dome sv. Marty Svätý Otec vo svojej homílii spomenul príbehy dvoch žien: Zuzany z prvého čítania z knihy proroka Daniela (Dan 13,41c-62) a hriešnice z Jánovho evanjelia (Jn 8,1-11). Z príbehu o hriešnici pripomenul Ježišove slová: „Kto je bez hriechu, nech hodí kameň“. Pri Zuzane upozornil na skutočnosť, že nespáchala hriech, z ktorého ju obviňovali. Určite mala iné hriechy, ale nie ten, za ktorý ju súdili. Veď „jediná žena, ktorá bola bez hriechu je Panna Mária,“ pripomenul Svätý Otec.

V obidvoch príbehoch sa stretávajú „nevinnosť, hriech, korupcia a zákon“, pretože „v oboch prípadoch sudcovia boli skorumpovaní“, skonštatoval pápež František a pokračoval:

„Vždy existovali vo svete skorumpovaní sudcovia... Aj dnes kdekoľvek na svete stále sú. A títo... Ako sa stane človek skorumpovaným? Jedna vec je totiž hriech: „Zhrešil som, šmykol som sa, som neverný Bohu, ale potom sa snažím viac to neurobiť alebo zmieriť sa s Pánom, alebo minimálne viem, že to nie je dobré.“ Ale skorumpovanosť je, keď hriech celkom vstúpi do tvojho svedomia a nenechá miesto ani pre vzduch.“

Takto sa všetko stáva hriechom: toto je skorumpovanosť. Skorumpovaní, pokračoval pápež, sa vo svojej „beztrestnosti“ nazdávajú, že robia dobre. V Zuzaninom prípade boli starí sudcovia „skorumpovaní neresťou zmyselnosti“, vyhrážajúc sa „krivým svedectvom“ proti nej. Nie je to prvý prípad, zamyslel sa Svätý Otec, keď sa v Písme objavujú falošné svedectvá. Pripomenul, že samotný Ježiš, bol „odsúdený na smrť falošným svedectvom“.

V prípade skutočnej cudzoložnice, vysvetlil ďalej pápež, nachádzame odsúdenie inými sudcami, „ktorí stratili hlavu“ a nechali v sebe narásť takú rigídnu interpretáciu zákona, že nenechala priestor Svätému Duchu“. To znamená: skorumpovanie v zákone, legalizmus, proti milosti“. A potom je Ježiš, skutočný Učiteľ zákona, stojaci oproti falošným sudcom, ktorí mali „zvrhlé srdce“ alebo ktorí vynášali nespravodlivé rozsudky, „utláčali nevinných a oslobodzovali zlých“. A Svätý Otec pokračoval:

„Ježiš hovorí málo, len málo slov. Hovorí: «Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň.» A hriešnici: «Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a už nehreš!» A toto je plnosť zákona, nie tá zákonníkov a farizejov, ktorí skorumpovali svoju myseľ vytvoriac veľa zákonov, množstvo zákonov bez toho, aby nechali priestor milosrdenstvu. Ježiš je plnosť zákona a Ježiš súdi s milosrdenstvom.“

Pápež František napokon pozval zamyslieť sa na nad zlomyseľnosťou „s ktorou naše neresti súdia ľudí“:

„Aj my v srdci súdime iných? Sme skorumpovaní? Alebo ešte nie? Zastavte sa. Zastavme sa. A pozrime na Ježiša, ktorý vždy súdi s milosrdenstvom: «Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a už nehreš!»“.

2. apríla

Homília pápeža Františka pri návšteve Carpi: Nová stabilita sa volá Ježiš

Vatikán/Taliansko 2. apríla – Prinášame v plnom znení homíliu Svätého Otca Františka pri pastoračnej návšteve v Carpi v severotalianskom regióne Emilia Romagna, epicentre zemetrasenia v roku 2012. Svätý Otec tu slávil eucharistiu 5. pôstnej nedele s čítaniami z proroka Ezechiela (37,12-14), z Listu Rimanom (8,8-11) a z Jánovho evanjelia (11,1-45).

Dnešné čítania nám hovoria o Bohu života, ktorý víťazí nad smrťou. Zastavme sa obzvlášť nad posledným zo zázračných znamení, ktoré Ježiš koná pred svojou Paschou pri hrobe svojho priateľa Lazára.

Zdá sa, že všetkému je koniec: hrob je uzatvorený veľkou skalou; okolo je len plač a bezútešnosť. Aj Ježiš je otrasený dramatickým tajomstvom straty drahého človeka: «zachvel sa v duchu» a bol veľmi «rozrušený» (Jn 11,33). Potom «zaslzil» (v. 35) a pristúpil k hrobu, hovorí Evanjelium, «znova sa zachvel» (v. 38). Toto je Božie srdce: vzdialené od zla, ale blízke tomu, kto trpí. Nenecháva zmiznúť zlo mávnutím čarovného prútika, ale spolu znáša utrpenie, robí ho svojím a mení ho tak, že v ňom prebýva.

Všimnime si však, že uprostred všeobecného zúfalstva kvôli Lazárovej smrti sa Ježiš nenecháva uniesť skľúčenosťou. Napriek tomu, že on sám trpí, žiada mať pevnú vieru; neuzatvára sa do plaču, ale – chvejúc sa – vykročil k hrobu. Nenechal sa vohnať do emotívneho ovzdušia, ktoré ho obklopuje, ale modlí sa s dôverou a hovorí: «Otče, ďakujem ti» (v. 41). Takto, v tajomstve utrpenia, pred ktorým sú myslenie i pokrok ako muchy narážajúce na sklo, nám Ježiš ponúka príklad, ako sa správať: neuteká pred utrpením, ktoré patrí do tohto života, nenechá sa však uväzniť pesimizmom.

Okolo toho hrobu tak dochádza k veľkému stretnutiu – k stretu. Na jednej strane tu máme veľkú bezútešnosť, neistotu nášho smrteľného života, ktorá preniknutá úzkosťou zo smrti často zakúša porážku, vnútornú temnotu, ktorá sa zdá byť neprekonateľná. Naša duša stvorená pre život trpí cítiac, že jej smäd po večnom dobre je utláčaný starodávnym a temným zlom. Na jednej strane je táto porážka hrobu. Avšak na druhej strane je nádej, čo víťazí nad smrťou a zlom, ktorá má meno: nádej sa volá Ježiš. On neprináša trochu blahobytu alebo nejakého lieku na predĺženie života, ale vyhlasuje: «Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie» (v. 25) Preto s rozhodnosťou hovorí: «Odvaľte kameň» (v. 43) a na Lazára zvolá mocným hlasom: «Poď von!» (v. 43).

Drahí bratia a sestry, aj my sme pozvaní rozhodnúť sa, na ktorej strane chceme stáť. Dá sa stáť na strane hrobu, alebo na strane Ježiša. Niekto sa nechá uzavrieť v smútku a niekto sa otvorí nádeji. Niekto ostane uväznený v ruinách života a niekto, tak ako vy, s Božou pomocou pozdvihne trosky a s trpezlivou nádejou začne budovať.

Stojac pred veľkými životnými otáznikmi „prečo?“ máme dve možnosti: ostať sa melancholicky pozerať na hroby včerajška a dneška, alebo nechať Ježiša, aby sa priblížil k našim hrobom. Áno, lebo každý z nás už má malý hrob, nejakú oblasť v srdci tak trochu mŕtvu: zranenie, utŕženú alebo spáchanú krivdu, zášť, ktorá nepoľavuje, výčitku, ktorá sa opätovne vracia, hriech, ktorý nie je možné prekonať. Identifikujme dnes tieto naše malé hroby, ktoré máme vo vnútri a tam pozvime Ježiša. Je to zvláštne, ale často uprednostňujeme byť sami v tmavých hrobkách, ktoré máme vo vnútri, než by sme pozvali Ježiša; sme v pokušení hľadať vždy seba samých, prehrabávajúc sa a prepadajúc úzkosti, lížuc si rany, miesto toho, aby sme išli za tým, ktorý hovorí: «Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním» (Mt 11,28).

Nenechajme sa uväzniť pokušením samoty a malomyseľnosti. Neplačme nad tým, čo sa nám deje, nepodľahnime neužitočnej a zbytočnej logike strachu, neopakujme rezignovane, že všetko sa vyvíja zle a že už nič nie je ako predtým. Toto je ovzdušie hrobu. Pán však chce otvoriť cestu života, stretnutia s ním a dôvery v neho, cestu zmŕtvychvstania srdca, cestu onoho „Vstaň! Vstaň, poď von!“ toto chce od nás Pán, a on je pri nás, aby sme to dokázali.

Každý z nás teda cíti, že Ježišove slová Lazárovi sú adresované nám: „Poď von!“; vyjdi von zo zápchy strachu bez nádeje, strhni obväzy strachu, ktoré ti bránia v kráčaní, povrazy slabostí a nepokoja, ktoré ťa blokujú, opakuj, že Pán rozväzuje uzly. Nasledovaním Ježiša sa učíme nezauzľovať svoje životy okolo problémov, ktoré sa zamotávajú. Vždy tu budú problémy, vždy, a keď jeden vyriešime, dostaví sa zase ďalší. Môžeme však nájsť novú stabilitu – a touto stabilitou je sám Ježiš, táto stabilita sa volá Ježiš, ktorý je vzkriesenie a život. S ním v srdci prebýva radosť, opätovne sa rodí nádej, bolesť sa mení na pokoj, strach na dôveru, skúška na obetu lásky. A hoci nebudú chýbať ťažkosti, jeho ruka nás vždy pozdvihne, jeho slovo nás povzbudí a povie nám všetkým, každému jednému z nás: „Poď von! Poď ku mne!” Všetkým nám hovorí: „Nebojte sa!“

Ako vtedy, tak aj dnes nám Ježiš hovorí: „Odvaľte kameň!“ Akokoľvek ťažká by bola minulosť, akokoľvek veľký by bol hriech alebo akákoľvek silná by bola hanba, nikdy nezatarasujme vstup Pánovi. Odvaľme pred ním kameň, ktorý mu bráni vojsť. Toto je priaznivý čas na odstránenie nášho hriechu, našej naviazanosti na svetské márnosti, pýchy, ktorá nám blokuje dušu, toľkých nepriateľstiev medzi nami, v rodinách... Toto je priaznivý moment na odstránenie tohto všetkého.

Navštívení a oslobodení Ježišom, vyprosme si milosť byť svedkami života v tomto svete, ktorý po tom žízni. Svedkami, ktorí vzbudzujú a kriesia nádej v Boha v srdciach unavených a oťažených smútkom. Našou zvesťou je radosť z Pána, ktorý je živý, ktorý aj nám dnes hovorí tak ako Ezechielovi: «Hľa, ja otvorím vaše hroby a vyvediem vás z vašich hrobov, ľud môj» (Ez 37,12).

Pápež František navštívil diecézu Carpi päť rokov po zemetrasení

Vatikán/Taliansko 2. apríla – Diecéza Carpi v severotalianskom regióne Emilia Romagna dnes privítala Svätého Otca Františka. Pastoračná návšteva je prejavom podpory obyvateľom 70-tisícového mesta i širšieho okolia, ktorí sa dodnes vyrovnávajú s dôsledkami zemetrasenia z mája 2012. V Carpi, ktoré bolo epicentrom otrasov, zahynulo 27 ľudí a mnoho budov bolo zrovnaných so zemou. Už mesiac po zemetrasení navštívil Carpi pápež Benedikt XVI.

Svojou návštevou pápež František vyjadril obyvateľom regiónu uznanie za preukázanú húževnatosť a povzbudil ich do budúcnosti. Jeho návšteva je zároveň posolstvom nádeje pre stredotalianske regióny postihnuté zemetrasením len nedávno, v jeseni 2016.

Carpijský biskup Mons. Francesco Cavina a zástupcovia mesta privítali Svätého Otca Františka po pristátí vrtuľníka o 9.35 na miestnom atletickom štadióne. Po presune do centra mesta najprv navštívil Katedrálu Nanebovzatia Panny Márie, ktorá bola v dôsledku poškodenia zemetrasením päť rokov uzavretá. Barokovú baziliku minor sprístupnili len minulú nedeľu pri slávnosti za účasti vatikánskeho štátneho sekretára kard. Parolina.

Pápež František po príchode do carpijského Dómu pozdravil prítomných biskupov celého regiónu, pričom sa osobitne pristavil v rozhovore s kardinálom Carlom Caffarom, emeritným arcibiskupom Bologne. Svätý Otec si v katedrále uctil Pannu Máriu položením kytice kvetov pred jej sochou. O 10.30 už na pripravenom pódiu na Námestí mučeníkov pred katedrálou začal pápež František slávenie svätej omše 5. pôstnej nedele.

Po čítaniach z proroka Ezechiela (37,12-14), Listu Rimanom (8,8-11) a z Jánovho evanjelia (11,1-45) o vzkriesení Lazára sa Svätý Otec prihovoril v homílii, v ktorej vyslovil silné povzbudenie k nádeji s poukázaním na tvrdú skúsenosť, ktorou prešli miestni obyvatelia, no nedali sa ňou podlomiť. „Nádej sa volá Ježiš“ – zdôraznil pápež František, ktorý okrem iného povedal:

„Nenechajme sa uväzniť pokušením samoty a malomyseľnosti. Neplačme nad tým, čo sa nám deje, nepodľahnime neužitočnej a zbytočnej logike strachu, neopakujme rezignovane, že všetko sa vyvíja zle a že už nič nie je ako predtým. Toto je ovzdušie hrobu. Pán však chce otvoriť cestu života, stretnutia s ním a dôvery v neho, cestu zmŕtvychvstania srdca, cestu onoho „Vstaň! Vstaň, poď von!“ toto chce od nás Pán, a on je pri nás, aby sme to dokázali.

Každý z nás teda cíti, že Ježišove slová Lazárovi sú adresované nám: „Poď von!“; vyjdi von zo zápchy strachu bez nádeje, strhni obväzy strachu, ktoré ti bránia v kráčaní, povrazy slabostí a nepokoja, ktoré ťa blokujú, opakuj, že Pán rozväzuje uzly. Nasledovaním Ježiša sa učíme nezauzľovať svoje životy okolo problémov, ktoré sa zamotávajú. Vždy tu budú problémy, vždy, a keď jeden vyriešime, dostaví sa zase ďalší. Môžeme však nájsť novú stabilitu – a touto stabilitou je sám Ježiš, táto stabilita sa volá Ježiš, ktorý je vzkriesenie a život. S ním v srdci prebýva radosť, opätovne sa rodí nádej, bolesť sa mení na pokoj, strach na dôveru, skúška na obetu lásky. A hoci nebudú chýbať ťažkosti, jeho ruka nás vždy pozdvihne, jeho slovo nás povzbudí a povie nám všetkým, každému jednému z nás: „Poď von! Poď ku mne!” Všetkým nám hovorí: „Nebojte sa!“

Na Námestí mučeníkov pred katedrálou slávilo nedeľnú liturgiu s pápežom Františkom okolo 20-tisíc osôb, ďalšie skupiny sa zhromaždili pri veľkoplošných obrazovkách na iných miestach.

V závere svätej omše sa prihovoril miestny biskup Mons. Francesco Cavina. Okrem poďakovania pápežovi Františkovi pripomenul aj návštevu jeho predchodcu Benedikta XVI. tesne po zemetrasení. Pripomenul bohatú duchovnú históriu mesta, ktorej súčasťou sú okrem jezuitského kňaza sv. Bernardina Realina zo 16. storočia aj viaceré osobnosti 20. storočia, ako zakladatelia charitatívnych diel kňaz Zeno Saltini a jeho rodná sestra, rehoľníčka Marianna Saltini, ktorá je kandidátkou blahorečenia podobne ako laička Albertina Violi, učiteľská osobnosť na základných školách v oblasti Carpi.

Mons. Cavina osobitne pripomenul postavu mučeníka bl. Odoarda Focheriniho, zaradeného medzi „Spravodlivých medzi národmi“. Jeho mučeníctvo sa spája so smutnou kapitolou dejín regiónu, keď nacisti vybudovali vo Fossoli koncentračný tábor, z ktorého vypravili na smrť tisícky Židov a odporcov režimu. Neskôr sa toto miesto stalo príbytkami utečencov z Istrie a Dalmácie. Ako pripomenul Mons. Cavina, starostlivosti o väznených sa na tomto mieste hrdinsky venoval kňaz Francesco Venturelli.  

Pápež František v závere slávnosti prostredníctvom televízneho prenosu predniesol niekoľko osobitných výziev. Vyjadril solidaritu Kolumbii postihnutej zosuvmi pôdy a predniesol tiež výzvy k zastaveniu násilia v Kongu a k politickému riešeniu kríz vo Venezuele a Paraguaji:

„Som hlboko zarmútený nad tragédiou, ktorá zasiahla Kolumbiu, kde obrovská lavína bahna vyvolaná návalovými dažďami zasiahla mesto Mocoa a spôsobila množstvo obetí na životoch a zranených. Modlím sa za obete a uisťujem o mojej i vašej blízkosti tým, čo plačú nad stratou svojich drahých, a ďakujem všetkým, čo sa nasadzujú pri poskytovaní pomoci.  

Naďalej prichádzajú správy o krvavých ozbrojených stretoch v regióne Kasai v Konžskej demokratickej republike, strety, ktoré zanechávajú obete a vyvolávajú masové vysídľovania, ktoré zasahujú aj ľudí a majetok Cirkvi. Uisťujem o mojej blízkosti tejto krajine a povzbudzujem všetkých k modlitbe za pokoj, aby srdcia pôvodcov týchto zločinov nezostali otrokmi nenávisti a násilia.

Veľmi pozorne tiež sledujem udalosti vo Venezuele a v Paraguaji. Prosím za tamojších obyvateľov, ktorí sú mi veľmi drahí, a vyzývam všetkých, aby s vylúčením každého násilia neúnavne vytrvali v úsilí o nájdenie politických riešení.“

Po spoločnej modlitbe Anjel Pána Svätý Otec požehnal štyri základné kamene nových stavieb Diecézy Carpi: Kostola sv. Agáty v Carpi, polyfunkčného centra diecéznej charity v Carpi s názvom «Citadela lásky», Pastoračného centra sv. Martina a Diecézneho domu spirituality sv. Antona v Novi pri Modene, ktorého základný kameň pochádza z Iraku, z kostola Panny Márie v Karakoši na Ninivskej rovine na znak solidarity a duchovného spojenia s trpiacimi kresťanmi Blízkeho východu.

O 13. hod už čakal Svätého Otca obed v priestoroch seminára s biskupmi regiónu, niekoľkými kňazmi na dôchodku a seminaristami. O 15.00 sa Rímsky biskup v kaplnke seminára stretol s diecéznymi kňazmi, rehoľníkmi, rehoľníčkami a seminaristami.

Autom sa následne pápež František presunul do Mirandoly, ktorú zemetrasenie spred piatich rokov výrazne poznačilo. Svätý Otec vošiel do Dómu zasväteného Panne Márii, ktorý sa pre ničivé otrasy zeme stále nepoužíva. Prešiel pomedzi lešenia a na hlavný oltár položil kyticu kvetov v žlto-bielych farbách. Na námestí pred vchodom do kostola sa prihovoril obyvateľom mesta, ktorým zemetrasenie v roku 2012 zmenilo životy.

Petrov nástupca si uctil obete katastrofy pri pamätníku vedľa kostola a potom stiskom ruky pozdravoval zástupy ľudí lemujúce námestie. Krátko pred 18. hodinou sa spolu so sprievodom vydal na spiatočný let do Vatikánu.

30. marca

Ranná homília pápeža Františka: Boh plače, ak sa od neho vzďaľujeme

Vatikán 30. marca – Vyvarujme sa naháňaniu sa za ilúziami a falošnými idolmi. Iba Boh nás miluje ako otec a vždy na nás čaká. Tak znela hlavná myšlienka dnešnej homílie pápeža Františka, ktorý v ranných hodinách slávil omšu v Dome sv. Marty.

Svätý Otec sa vo svojej úvahe o láske Boha, ktorý miloval svoj ľud aj napriek nevere, nechal inšpirovať dnešným prvým čítaním z Knihy Exodus (Ex 32,7-14). Aj dnes, vysvetlil pápež, by nám prospelo položiť si otázku, či sa nevzďaľujeme od Pána, aby sme nasledovali iné idoly, hľadali svetskú slávu.

Na úvod svojej homílie sa pápež zamyslel nad „snom a sklamaniami Boha“. Izraelský ľud, ktorý Boh vyviedol z Egypta, bol „Božím snom. On sníval, lebo miloval“. Tento ľud však zradil jeho sny a tak Boh „začína pociťovať sklamanie“ a žiada Mojžiša, aby zostúpil z vrchu, kam vystúpil, aby prijal zákon. Ľud však „nemal trpezlivosť čakať na Boha“, i keď to bolo len štyridsať dní. Izraeliti si preto zhotovili zlaté teľa, bôžika, „aby sa zabavili“. A „zabudli na Boha, ktorý ich zachránil“.  

Prorok Baruch, pokračoval ďalej pápež František, „má jeden výrok, ktorý veľmi dobre vykresľuje tento ľud: ,Zabudli ste, kto vás choval’ (porov. Bar 4,8)“:

„Zabudnúť na Boha, ktorý nás stvoril, ktorý nám dal rásť, ktorý nás sprevádzal v živote: toto je sklamanie Boha. A toľkokrát v Evanjeliu Ježiš hovorí v podobenstvách o tom človeku, ktorý má vinicu a potom zbankrotuje, lebo robotníci si ju chcú privlastniť. V srdci človeka sa vždy nachádza tento nepokoj. Neuspokojuje ho Boh, verná láska. Srdce človeka je vždy naklonené k nevernosti. Toto je pokušenie.“

Boh teda „prostredníctvom proroka pokarhá tento ľud“, ktorý „nie je stály, nevie čakať, skazil sa“, vzdialil sa od skutočného Boha a hľadá iného boha, vysvetlil Svätý Otec:

„Sklamaním Boha je nevera ľudu... Rovnako aj my sme Božím ľudom a dobre poznáme, aké je naše srdce a každý deň musíme vykročiť na cestu, aby sme pomaly neskĺzli k idolom, k ilúziám, k svetskosti, k nevere. Myslím si, že dnes by nám prospelo myslieť na sklamaného Pána: ,Povedz mi, Pane, si zo mňa sklamaný?’. V niečom určite. [Treba] sa zamyslieť a položiť si túto otázku.“

Boh však „má nežné srdce, srdce otca“, dodal na záver svojej dnešnej homílie pápež František. Veriacim v Dome sv. Marty pripomenul, ako Ježiš zaplakal „nad Jeruzalemom“. Prítomných vyzval, aby sa spýtali seba samých: „Plače Boh kvôli mne? Je zo mňa sklamaný? Vzdialil som sa od Pána?“. „Koľko mám bôžikov, ktorých sa neviem zbaviť, ktorí ma zotročujú? Tú modloslužbu, ktorú máme vo vnútri... A Boh kvôli mne plače“, zakončil svoju úvahu Svätý Otec:

„Zamyslime sa dnes nad týmto sklamaním Boha, ktorý nás stvoril z lásky a my ideme hľadať lásku, blahobyt, zažiť ju na inom mieste a nemilujeme ho. Vzďaľujeme sa od tohto Boha, ktorý nás choval. Toto je zamyslenie na Pôstne obdobie. Prospeje nám to. A uvažovať nad ním každý deň, [robiť si] malé spytovanie svedomia: ,Pane, ty, ktorý si o mne toľko sníval, viem, že som sa vzdialil, ale povedz mi kde a ako sa mám vrátiť...’. A prekvapenie bude, že na nás vždy čaká, ako otec na márnotratného syna, ktorého vidí prichádzať z diaľky, lebo na neho čakal.“

29. marca

Generálna audiencia pápeža Františka: Abrahám je otec vo viere i v nádeji

Vatikán 29. marca – Pri generálnej audiencii dnes Svätý Otec pokračoval v cykle katechéz o nádeji, pričom ukázal Abraháma nielen ako otca vo viere, ale aj ako otca v nádeji. Kresťan, ktorý otvorí svoje srdce Bohu, má istotu v nádeji, že Boh ho vzkriesi zo smrti do života. Nikdy sa nestane, že by Boh nesplnil svoje slovo, pripomenul pápež František.

Na Námestí sv. Petra bola dnes okrem veľkého množstva pútnikov aj delegácia zástupcov náboženských zložiek Iraku, ktorá sa vo Vatikáne zúčastnila na stretnutí organizovanom Pápežskou radou pre medzináboženský dialóg. Delegáciu tvorilo päť náboženských skupín prítomných v iraku: šíti, suniti, kresťania, jezídi a sabejci resp. mandejci. Pápež František, ktorý sa s delegáciou krátko stretol už pred príchodom na Námestie sv. Petra, pozdravil jej členov aj formou výzvy na záver generálnej audiencie.

Biblický úvod ku dnešnej katechéze vybral Svätý Otec z Listu sv. Pavla Rimanom:

«Preto sa to prisľúbenie zakladá na viere,aby tak pochádzalo z milosti a aby platilo pre všetko potomstvo, nielen pre to podľa zákona, ale aj pre to podľa viery Abraháma, otca nás všetkých, ako je napísané: „Ustanovil som ťa za otca mnohých národov“, za nášho otca pred Bohom, ktorému uveril a ktorý dáva život mŕtvym a volá k bytiu to, čo ešte nie je. On dúfal proti všetkej nádeji, veril, a stal sa tak otcom mnohých národov, podľa toho, čo bolo povedané: „Také bude tvoje potomstvo.“ A neochabol vo viere, keď videl, že jeho telo je už odumreté. Preto sa mu to počítalo za spravodlivosť» (Rim 4,16-19a.22).

Plné znenie katechézy Svätého Otca

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Pasáž z Listu sv. Pavla Rimanom, ktorú sme si práve vypočuli, je nám veľkým darom. Vskutku, sme navyknutí uznávať Abraháma za nášho otca vo viere; dnes nám apoštol dáva porozumieť, že Abrahám je pre nás otcom v nádeji; nielen otcom vo viere, ale aj otcom v nádeji. A to preto, že v jeho príbehu už môžeme vnímať ohlasovanie Zmŕtvychvstania, nového života, ktorý víťazí nad zlom a nad samotnou smrťou.

V texte sa hovorí, že Abrahám uveril Bohu, «ktorý oživuje mŕtvych a volá k bytiu to, čoho niet» (Rim 4,17); a potom upresňuje: «neochabol vo viere, ani keď videl, že jeho telo je už odumreté a že je odumreté aj Sárino lono» (Rim 4,19). Toto je skúsenosť, ktorú sme povolaní žiť aj my. Boh, ktorý sa zjavuje Abrahámovi, je Bohom, ktorý zachraňuje, Bohom, ktorý dáva vyjsť z beznádeje a zo smrti, Bohom, ktorý volá k životu.

V Abrahámovom príbehu sa všetko stáva hymnom Bohu, ktorý oslobodzuje a znovuzrodzuje, všetko sa stáva proroctvom. A stáva sa ním pre nás, pre nás, ktorí teraz uznávame a slávime naplnenie toho všetkého v tajomstve Veľkej noci. Veď Boh «vzkriesil z mŕtvych Ježiša» (Rim 4,24), aby sme aj my mohli prejsť zo smrti k životu. A tak sa teda Abrahám naozaj môže nazývať «otcom mnohých národov», keďže žiari ako ohlásenie nového ľudstva – nás! –, vykúpeného Kristom z hriechu a smrti a vovedeného raz a navždy do objatia Božej lásky.

V tejto súvislosti nám Pavol pomáha zaostriť pohľad na veľmi úzke prepojenie medzi vierou a nádejou. Potvrdzuje totiž, že Abrahám «proti nádeji v nádeji uveril» (Rim 4,18). Naša nádej sa nezakladá na ľudskom uvažovaní, na ľudských prognózach a ubezpečeniach; prejavuje sa tam, kde už viac niet nádeje, kde viac niet ničoho, v čo by sme mohli dúfať, presne tak, ako sa to dialo u Abraháma zoči-voči jeho blížiacej sa smrti a neplodnosti manželky Sáry. Pre nich už bol koniec, nemohli mať deti; a tam, práve v tej situácii, Abrahám uveril a dúfal proti každej nádeji.

A toto je veľká vec! Veľká nádej korení vo viere a práve preto je schopná presiahnuť každé obmedzenie nádeje. Áno, lebo sa nezakladá na našom slove, ale na Slove Božom. Takže aj v tomto zmysle sme povolaní nasledovať príklad Abraháma, ktorý aj tvárou v tvár evidentnej skutočnosti, ktorá sa zdá byť odsúdená na smrť, dôveruje Bohu, «pevne presvedčený, že má moc aj splniť, čo prisľúbil» (Rim 4,21).

Rád by som vám položil jednu otázku: My všetci, sme o tomto presvedčení? Sme presvedčení, že Boh nás má rád a že všetko to, čo nám prisľúbil, je ochotný priviesť k naplneniu? - „Ale otče, koľko sa za to musíme modliť?“ - „Stojí nás to len jedno: otvoriť si srdce“. Otvorte svoje srdcia a táto Božia sila vás bude viesť vpred a vykoná zázračné veci a naučí vás, čo je to nádej. Toto je jediná cena: otvoriť srdce viere a zvyšok už vykoná on.

Toto je paradox, a zároveň je to najsilnejší, najvyšší prvok našej nádeje. Nádej založená na prísľube, ktorý sa z ľudského pohľadu zdá byť neistý a nepredvídateľný, ktorý však nezlyhá ani len zoči-voči smrti, keďže ten, kto dáva prísľub, je Boh vzkriesenia a života. Toto nesľubuje hocikto, to nie! Ten, kto dáva prísľub, je Boh zmŕtvychvstania a života.

Drahí bratia a sestry, vyprosujme si dnes od Pána milosť zostať pevne stáť nie tak na základe našich istôt, našich schopností, ale na základe nádeje vyvierajúcej z Božieho prísľubu, ako ozajstné Abrahámove deti. Keď Boh niečo prisľúbi, svoj prísľub dovedie k naplneniu. Nikdy sa nestane, že by nesplnil svoje slovo. A tak náš život nadobudne nové svetlo, vo vedomí, že ten, ktorý vzkriesil svojho Syna, vzkriesi aj nás a skutočne nás naplno zjednotí so sebou samým, spolu so všetkými našimi bratmi vo viere.

My všetci veríme. Dnes sme všetci na námestí, chválime Pána, budeme spievať Otčenáš, potom prijmeme požehnanie... Nuž, toto sa pominie. Avšak aj toto je prísľubom nádeje. Ak máme dnes otvorené srdce, uisťujem vás, že my všetci sa stretneme na nebeskom námestí navždy, čo sa nikdy neskončí. A toto je ten Boží prísľub. A je to naša nádej, ak otvoríme svoje srdcia. Ďakujem.“

28. marca

Ranná homília pápeža Františka: Nedajme sa ochromiť duchovnou lenivosťou

Vatikán 28. marca – Veriť v Ježiša znamená brať život taký, aký je a ísť vpred s radosťou, bez bedákania, bez toho, aby sme sa nechali paralyzovať hriechom duchovnej lenivosti. Pán nám hovorí: „Vstaň!“ Týmito slovami sa v dnešnej homílii obrátil pápež František na veriacich v Dome sv. Marty, kde v ranných hodinách slávil svätú omšu.

V lenivosti, ktorá sa po latinsky označuje acedia a patrí k siedmim hlavným hriechom, človek len bezcieľne živorí a nevie už ani čo to znamená radosť, vysvetlil Svätý Otec. Podnet pre svoju úvahu našiel v dnešnom úryvku z Evanjelia podľa Jána (Jn 5,1-3.5-16). V Jeruzaleme pri Ovčej bráne bol rybník, zvaný Betsata, a pri ňom päť stĺporadí, kde ležalo mnoho slepých, chromých a ochrnutých. Bol tam aj istý človek, chorý už 38 rokov. Ježiš ho tam videl a povedal mu: «Chceš ozdravieť?». Pápež František pokračoval:

„Je to krásne, Ježiš nám vždy hovorí tieto slová: ,Chceš ozdravieť? Chceš byť šťastný? Chceš zlepšiť svoj život? Chceš byť plný Ducha Svätého? Chceš sa uzdraviť?’. [To sú] tie Ježišove slová... Všetci ostatní, ktorí tam boli, chorí, slepí, chromí, ochrnutí by povedali: ,Áno, Pane, áno!’ Tento muž je však zvláštny. Ježišovi odpovedal: «Pane, nemám človeka, čo by ma spustil do rybníka, keď sa zvíri voda. A kým sa ta sám dostanem, iný ma predíde». Odpoveď je bedákanie: ,Pozri len, Pane, aký zlý a nespravodlivý bol ku mne život. Všetci ostatní môžu ísť a uzdraviť sa a ja sa o to snažím už 38 rokov a stále nič...’.“

Tento muž, pokračoval ďalej pápež František, bol ako strom zasadený pri rieke, o ktorom hovorí prvý Žalm. „Mal však suché korene“, lebo „jeho korene nesiahali k vode, nemohol načerpať z vody zdravia,“ dodal ďalej Svätý Otec:

„Toto poznať z postoja, z bedákania a tiež z neustálej snahy zvaliť vinu na druhého: ,Sú to iní, ktorí idú predo mnou, ja som tu iba chudák, už 38 rokov...’. Je to nepekný hriech, hriech duchovnej lenivosti. Tento muž bol chorý nie tak z ochrnutia ako z tejto duchovnej znechutenosti, čo je ešte horšie než mať vlažné srdce, oveľa horšie. Znamená to len živoriť, v zmysle zostať nažive, ale bez vôle ísť vpred, bez chuti niečo v živote urobiť, zabudnúť, čo to znamená radosť. Tento muž nepoznal radosť dokonca ani po mene, stratil ju. A toto je ten hriech. Je to strašná choroba: ,Veď mi je takto pohodlne, zvykol som si... Život bol ku mne nefér...’. A vidno tu zášť a zatrpknutosť toho srdca.“

Ježiš ho však nepokarhal, vysvetlil Svätý Otec, ale povedal mu: «Vstaň, vezmi si lôžko a choď!». Ochrnutý sa uzdravil, ale keďže bola sobota, Židia ho upozornili, že nie je povolené nosiť lôžko a zisťovali od neho, kto ho to uzdravil v sobotný deň. „Ide proti predpisom, tento muž nie je Boží,“ hovorili si.

Svätý Otec si ďalej v evanjeliovom texte všimol skutočnosť, že ochrnutý sa ani Ježišovi nepoďakoval, ani sa ho nespýtal na meno: „Vstal spolu s tou duchovnou lenivosťou“, v ktorej „žije, lebo kyslík je zadarmo“ a „žije pozerajúc vždy na druhých, že sú šťastnejší než ja“ a ostáva „v smútku“, zabúda na radosť.

„Duchovná lenivosť je hriech, ktorý paralyzuje, ktorý nás ochromuje. Nedovolí nám kráčať. Aj dnes Pán hľadí na každého z nás, všetci sme zhrešili, všetci sme hriešnici, avšak vidiac tento hriech“ nám hovorí: «Vstaň!»:

„Dnes Pán každému z nás hovorí: ,Vstaň, vezmi svoj život taký, aký je, krásny či škaredý, nech je to akokoľvek, vezmi ho a kráčaj vpred. Nemaj strach, choď vpred so svojim lôžkom’ – ,Ale Pane, nie je to najnovší model...’. Nevadí, choď vpred s tým možno aj škaredým lôžkom, hlavne napreduj! Je to tvoj život, je to tvoja radosť. ,Chceš ozdravieť?’ – túto otázku nám ako prvú dnes kladie Pán. ,Áno, Pane!’ – [Tak teda] ,Vstaň!’. V antifóne, na začiatku omše, bol veľmi pekný úvod: ,Vy, čo máte smäd, pristúpte k vodám – je to voda zadarmo, nie za peniaze – ,Uhaste svoj smäd s radosťou’. A ak Pánovi odpovieme: ,Áno, chcem ozdravieť. Áno, Pane, pomôž mi, lebo chcem vstať’, budeme vedieť, ako chutí radosť zo spásy.“

Pápež František zaslal posolstvo konferencii OSN o jadrovom odzbrojení

Vatikán/OSN New York 28. marca – Svätý Otec František zaslal posolstvo na rokovanie OSN s témou zákazu jadrových zbraní. Cieľom konferencie, ktorej prvá časť sa koná 27. – 31. marca v New Yorku je „rokovať o dosiahnutí právne záväzného nástroja zákazu jadrových zbraní, ktorý bude viesť k ich úplnému odstráneniu“.

„Etika a právo založené na hrozbe vzájomného zničenia – a prípadne aj zničenia celého ľudstva – sú v protiklade voči duchu samotnej Organizácie spojených národov,“ zdôrazňuje pápež František v posolstve. Cituje pri tom preambulu a prvý bod Charty OSN, ktoré definujú „základy medzinárodnej právnej štruktúry“ a tiež „mier, mierové riešenie sporov a rozvoj priateľských vzťahov medzi národmi“.

Pápež František adresoval silné povzbudenie pre tých, ktorí sa usilujú o svet bez jadrových zbraní a plné uplatnenie Zmluvy o nešírení jadrových zbraní už pri svojom vystúpení pred Valným zhromaždením OSN 25. septembra pred dvoma rokmi.

Ako upozorňuje pápež v posolstve datovanom 23. marca 2017 vo Vatikáne, v multipolárnom svete 21. storočia, sa jadrové zastrašovanie ukazuje byť nielen „neadekvátnym“ v odpovedi na mnohorozmerné ohrozenia mieru a bezpečnosti – akými sú terorizmus, asymetrické konflikty, informatická bezpečnosť, chudoba –, ale má tiež nedozierne a nekontrolovateľné „katastrofálne humanitárne a environmentálne dôsledky“.

Svätý Otec poukázal tiež na mrhanie zdrojmi použitými na atómové zbrane. Tieto prostriedky môžu byť použité v dôležitejších oblastiach, akými je aj napĺňanie Agendy 2030 pre udržateľný rozvoj. Treba si však položiť aj otázku, „nakoľko je udržateľná rovnováha založená na strachu“. Mier a stabilita nemôžu byť založené na falošnom zmysle bezpečnosti, na vyhrážaní sa vzájomným zničením alebo na úplnom zničení.

Mier, zdôraznil pápež František „má byť založený na spravodlivosti, na celkovom ľudskom rozvoji, na rešpektovaní základných ľudských práv, na ochrane stvorenia, na podieľaní sa na verejnom živote, na dôvere medzi národmi, na presadení sa mierových inštitúcií, na prístupe k vzdelaniu a k ochrane zdravia, na dialógu a na solidarite.

A preto „potrebujeme pokročiť ďalej od jadrového zastrašovania“, píše pápež. Žiada medzinárodnú komunitu, aby prijala „obozretné stratégie“ a odmietla „krátkozraké prístupy“ k medzinárodným a národným bezpečnostným problémom. „Ľudský a morálny imperatív“ úplného odstránenia jadrových zbraní si vyžaduje tiež „zamyslieť sa nad etikou mieru a mnohostrannou bezpečnostnou spoluprácou, ktorá ide ďalej než strach a izolácia“. Spoločný osud ľudstva si žiada „realisticky posilniť dialóg a vytvárať a upevňovať mechanizmy dôvery a spolupráce, schopné vytvoriť podmienky pre svet bez jadrových zbraní“, píše v posolstve Svätý Otec František.

Ide teda o vzájomnú dôveru a dialóg zameraný na spoločné dobro a „nie na presadzovanie zastretých alebo jednostranných záujmov“, a má to byť „inkluzívny dialóg“ medzi štátmi, občianskou spoločnosťou, organizáciami a komunitami, bez „polarizácií“ a „obviňovania“. Ľudstvo, píše ďalej Svätý Otec, má „schopnosť pracovať spoločne, má schopnosť usmerňovať a riadiť techniku“, rovnako ako „limitovať našu silu“ a „použiť ju na iný druh rozvoja: viac ľudský, viac sociálny a viac integrálny“.

Svet bez jadrových zbraní je cieľom „dlhodobým a komplexným“, avšak „nie mimo nášho dosahu“, uzatvára pápež František svoje posolstvo účastníkom konferencie OSN, pre ktorých vyprosuje požehnanie Všemohúceho.

26. marca

Anjel Pána s pápežom Františkom: Kto verí, môže vidieť očami Boha

Vatikán 26. marca – Ježiš je „svetlo sveta“, a každý pokrstený vďaka prijatej sviatosti „prichádza na svetlo“ a stáva „synom svetla“ a podľa toho má aj žiť. To je ústredná myšlienka z katechézy Svätého Otca pri dnešnej modlitbe Anjel Pána. Na evanjeliovom príbehu o uzdravení slepého od narodenia pápež František vysvetlil, že ten, kto verí v Boha môže vidieť realitu tak, ako ju vidí sám Boh. Ak naopak hľadáme iba vlastný záujem, sme vo tme, upozornil Svätý Otec.

Z okna Apoštolského paláca sa Svätý Otec osobitne poďakoval obyvateľom Milána za ich srdečné prijatie pri včerajšej pastoračnej návšteve: „Naozaj som sa cítil ako doma, a to pri všetkých, veriacich i neveriacich.“

Pápež František pripomenul aj včerajšie blahorečenie 115 mučeníkov v španielskej diecéze Almería. Vyslovil túžbu, „aby ich príklad a ich príhovor boli oporou pre Cirkev v úsilí o budovanie civilizácie lásky.“ Kňazi, rehoľníci i laici zomreli počas prenasledovania Cirkvi za Španielskej občianskej vojny v rokoch 1936 – 1939 v oblasti Andalúzie.

Plné znenie katechézy Svätého Otca

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V centre evanjelia tejto štvrtej pôstnej nedele sú Ježiš a človek, ktorý bol od narodenia slepý (Jn 9,1-41). Kristus mu vracia zrak a koná tento zázrak istým symbolickým rituálom: najprv zmieša zem so slinou a potrie ňou oči slepého a potom mu nariadi, aby sa šiel umyť do rybníka Siloe. Ten človek ide, umyje sa a znovu získa zrak. Bol slepý od narodenia. Týmto zázrakom sa Ježiš zjavuje a zjavuje sa nám ako svetlo sveta.

A slepý od narodenia predstavuje každého z nás, ktorí sme boli stvorení, aby sme poznali Boha, ale pre hriech sme ako slepí, potrebujeme nové svetlo. Všetci potrebujeme nové svetlo: svetlo viery, ktoré nám daroval Ježiš. V skutočnosti ten slepec z evanjelia sa pri znovuzískaní zraku otvára pre tajomstvo Krista. Ježiš sa ho pýta: „Ty veríš v Syna človeka?“ (v. 35). „A kto je to, Pane, aby som v neho uveril?“, odpovedá uzdravený slepec (v. 36). „Už si ho videl, a je to ten, čo sa rozpráva s tebou“ (v. 37). „Verím, Pane!“ a klania sa Ježišovi.

Táto príhoda nás vedie k zamysleniu sa nad našou vierou, nad našou vierou v Krista, Božieho Syna, a rovnako tiež odkazuje na krst, ktorý je prvou sviatosťou viery: sviatosťou, ktorá nám umožňuje „vyjsť na svetlo“ prostredníctvom znovuzrodenia sa z vody a Ducha Svätého; tak ako sa to stalo s mužom slepým od narodenia, ktorému sa otvorili oči po tom, ako sa vodou umyl v rybníku Siloe. Muž slepý od narodenia, ktorý bol uzdravený, predstavuje nás, vtedy keď si neuvedomujeme, že Ježiš je svetlo, že je „svetlo sveta“, keď sa pozeráme inam, keď sa radšej spoliehame na malé svetielka, keď tápame v tme.

Skutočnosť, že slepec nemá meno, nám pomáha vidieť samých seba s našou tvárou a naším menom v jeho príbehu. Aj my sme boli Kristom „osvietení“ v krste, a sme teda povolaní konať ako deti svetla. A správať sa ako deti svetla si vyžaduje radikálnu zmenu myslenia, schopnosť posudzovať ľudí a veci podľa iného rebríčka hodnôt, ktorý pochádza od Boha. Sviatosť krstu si v skutočnosti vyžaduje rozhodnutie žiť ako deti svetla a kráčať vo svetle.

Keby som sa vás teraz opýtal: „Veríte, že Ježiš je Boží Syn? Veríte, že vám môže premeniť srdce? Veríte, že vám môže dať vidieť realitu tak ako ju vidí on, nie ako ju vidíme my? Veríte, že on je svetlo, dáva nám pravé svetlo?“ Ako by ste odpovedali? Každý nech odpovie vo svojom srdci.

Čo znamená mať pravé svetlo, kráčať vo svetle? Znamená to predovšetkým zanechať falošné svetlá: chladné a chabé svetlo predsudkov voči druhým, lebo predsudky skresľujú skutočnosť a zaťažujú nás odporom voči tým, ktorých posudzujeme bez milosrdenstva a odsudzujeme ich bez šance sa odvolať. Toto je na dennom poriadku! Keď ohovárame druhých, nekráčame vo svetle, ale kráčame v tme. Ďalším falošným svetlom, vábivým a nejednoznačným, je osobný prospech: ak hodnotíme ľudí a veci na základe kritéria nášho úžitku, nášho pôžitku, našej prestíže, nie sme pravdiví vo vzťahoch a v situáciách. Ak ideme touto cestou hľadania iba vlastného záujmu, kráčame vo tme.

Nech nám Svätá Panna, ktorá ako prvá prijala Ježiša, svetlo sveta, vyprosí milosť nanovo prijať v tomto Pôstnom období svetlo viery, znovuobjaviac neoceniteľný dar krstu, ktorý sme my všetci prijali. Nech nás toto nové poučenie premení v postojoch a skutkoch, aby sme aj my, počnúc našou biedou, našim málom, boli nositeľmi lúčov Kristovho svetla.

25. marca

Homília pápeža Františka na slávnosť Zvestovania Pána: Možnosť nemožného

Vatikán/Taliansko 25. marca – V plnom znení prinášame homíliu Svätého Otca Františka pri liturgickej slávnosti Zvestovania Pána, ktorej predsedal v parku Monza pri Miláne v sobotu 25. marca 2017 v rámci svojej pastoračnej návštevy Milánskej arcidiecézy.

Práve sme si vypočuli ten najdôležitejší oznam v našich dejinách: zvestovanie Panne Márii (porov. Lk 1,26-38). Je to úsek hutný a plný života, ktorý rád čítam vo svetle iného zvestovania – o narodení Jána Krstiteľa (porov. Lk 1,5-20). Tieto dve oznámenia nasledujú jedno po druhom, sú vzájomne spojené, a keď ich vzájomne porovnáme, oba nám ukazujú, čo nám dáva Boh vo svojom Synovi.

Zvestovanie narodenia Jána Krstiteľa sa odohráva v čase, keď kňaz Zachariáš, pripravený začať liturgiu, vstupuje do svätyne chrámu, zatiaľ čo celé zhromaždenie stojí v očakávaní vonku. Zvestovanie narodenia Ježiša sa však odohráva na zastrčenom mieste v Galilei, v periférnom mestečku, ktorého povesť nie je zvlášť dobrá (porov. Jn 1,46), v anonymite domu jednej mladej devy menom Mária.

Vidíme tu rozdiel nemalej vážnosti, ktorý naznačuje, že nový Chrám Boží, nové stretnutie Boha so svojím ľudom sa odohrá na miestach okrajových a periférnych, t. j. na miestach, na ktorých to obyčajne neočakávame. Práve tam sa ale odohrá schôdzka Boha s ľudom, tam sa odohrá ich stretnutie; tam sa Boh stane telom, aby z lona svojej Matky začal kráčať spoločne s nami. Už viac nebude miesta, ktoré by bolo rezervované iba niekoľkým, zatiaľ čo väčšina by stála vonku v očakávaní. Jemu nebude nič a nikto ľahostajný, nebude situácie bez jeho prítomnosti: radosť zo spásy má začiatok v každodennom živote domácnosti jednej mladej devy z Nazareta.

Je to sám Boh, kto sa ujíma iniciatívy a rozhodne sa vstúpiť do našich príbytkov – tak ako to urobil v prípade Márie –, vstúpiť do našich každodenných zápasov, plných tiesne i túžob. Práve uprostred našich miest, škôl a univerzít, námestí a nemocníc sa napĺňa to najkrajšie zvestovanie, ktoré môžeme počuť: „Zdravas’ [Raduj sa], Pán s tebou!“ Je to radosť, ktorá vyvoláva život, vyvoláva nádej, ktorá sa stelesňuje v spôsobe, akým sa pozeráme na zajtrajšok, a v postoji, s akým hľadíme na druhých. Je to radosť, ktorá sa stáva solidárnosťou, pohostinnosťou, milosrdenstvom voči všetkým.

Rovnako ako Márii, aj nám sa môže stať, že budeme zmätení. „Ako sa to stane“ - v časoch tak poznačených špekuláciami? Vypočítavo sa špekuluje o živote, práci, rodine. Špekuluje sa o chudobných a migrantoch, o mladých ľuďoch a o ich budúcnosti. Všetko sa zdá byť zredukované na čísla, nechávajúc na druhej strane, aby každodenný život mnohých rodín zatemnila neistota a nestabilita. Zatiaľ čo na dvere mnohých klope bolesť a v mnohých mladých ľuďoch rastie nespokojnosť z dôvodu chýbajúcich ozajstných príležitostí, špekulácia sa rozrastá všade.

Niet pochýb, že toto závratné tempo, ktorému sme vystavení, akoby nás oberalo o nádej a radosť. Tlaky a bezmocnosť zoči-voči mnohým situáciám akoby nám vysušovali dušu a robili nás necitlivými voči nespočetným výzvam. Je to paradox, že keď sa na vytvorenie teoreticky lepšej spoločnosti všetko uponáhľa, nakoniec nezvýši čas na nič a na nikoho. Stratíme čas na rodinu, na spoločenstvo, na priateľov, na solidárnosť i na spomienky.

Osoží nám položiť si otázku: ako sa dá žiť evanjeliová radosť dnes uprostred našich miest? Je možná kresťanská nádej v takejto situácii, tu a teraz?

Tieto dve otázky sa dotýkajú našej identity, života našich rodín, našich krajín a miest. Dotýkajú sa života našich detí, mládeže a vyžadujú si z našej strany nový spôsob, ako sa zaradiť do súčasných dejín. Ak sú kresťanská radosť a nádej naďalej možné, tak potom nemôžeme, a ani nechcime pred všetkými bolestnými situáciami zostať iba divákmi, ktorí hľadia na oblohu v čakaní „kedy už prestane pršať“. Všetko to, čo sa deje, si od nás žiada hľadieť na súčasnosť smelo, s odvahou toho, kto vie, že radosť zo spásy dostáva svoju podobu v každodennosti domáceho života jednej devy z Nazareta.

Vo chvíli Máriinho zmätenia, a tiež toho nášho vlastného, nám anjel ponúka tri „kľúče“, ktoré nám pomôžu prijať misiu, ktorá nám je zverená.

Pápež František obedoval v Miláne so stovkou väzňov

Taliansko 25. marca – Jedným z kľúčových bodov programu pápeža Františka počas jeho dnešnej pastoračnej návštevy Milána bolo aj stretnutie s väzňami. Na poludnie, krátko po modlitbe Anjel Pána, privítali Svätého Otca vo väznici San Vittore riaditeľ Gloria Manzelli a väzenský kaplán don Marco Recalcati.

Svätý Otec si na úvod pozorne vypočul dvoch zo 130 väzňov, ktorí hovorili v mene všetkých. „Riskujeme, že sa ponoríme do tmy,“ povedala jedna z väzenkýň a dodala: „Chceme sa vydať na cestu viery a sociálneho začlenenia“. Obrátiac sa na pápeža, uznala „veľký príklad“, ktorý dáva „kráčajúc cestami chudoby, prinášajúc posolstvo milosrdenstva a pokoja vydedencom“. Túžba všetkých väzňov, vysvetlila žena, „je vrátiť sa do nášho každodenného života, pracovať a večer sa vrátiť domov k rodine. Všetci sme hriešnici, avšak schopní zakúšať pocity ako ktokoľvek iný“ a svoje svedectvo zakončila slovami: „Modlite sa za nás a za naše rodiny“.

Druhý väzeň poprosil Svätého Otca, aby sa s nimi modlil za tých, ktorým ublížili, „aby im bolo odpustené“. Zároveň pápeža poprosil o modlitby za „pokoj“ vo väzení a tiež za to, „aby politický svet čím skôr prijal reformu týkajúcu sa väzníc“, aby boli miestom „dôstojnosti“ a možnosti „resocializácie“ pre všetkých. Na záver svojho svedectva poukázal na nezištnú pomoc mnohých dobrovoľníkov, ktorí väzňom prinášajú nádej a lásku a dodal: „Modlíme sa za vás, aby ste mali silu vydržať a navštíviť ďalšie väznice v Taliansku a vo svete. Navždy ostanete v našich srdciach a v našich každodenných modlitbách“.

Svätý Otec sa väzňom poďakoval za prijatie. „Cítim sa medzi vami doma,“ povedal a pokračoval: „Ježiš povedal: «Bol som vo väzení a navštívili ste ma». Vy ste pre mňa Ježiš, ste bratia. Nemám odvahu niekomu, čo je vo väzení, povedať: ,Zaslúži si to’. Prečo vy a nie ja? Pán miluje mňa rovnako ako vás, ten istý Ježiš je vo vás a vo mne, sme bratia hriešnici. Pomyslite na vaše deti, vaše rodiny, vašich rodičov. Vy, ktorí ste zranené srdce Ježiša.“

V milánskej väznici si v súčasnosti odpykáva trest 900 väzňov, medzi ktorými sú nielen muži i ženy, ale aj deti väzenkýň v špeciálnych celách. Svätý Otec sa s nimi v krátkosti stretol ešte pred tým, než prijal veľkú skupinu personálu a dobrovoľníkov väznice San Vittore.

Pápež František si podal ruku s približne 80 ľuďmi, ktorí zastupovali rôzne skupiny väzňov. Potom sa stretol aj s tými, ktorí sú zadržaní v špeciálne chránenej časti areálu. Po úvodnom zvítaní sa Svätý Otec odobral na obed s takmer stovkou väzňov. Na príprave typicky milánskeho menu sa podieľali aj niektorí trestanci.

Návšteva väznice sa skončila výmenou darov a požehnaním listov s menami väzňov, ktoré si Svätý Otec zobral so sebou. Niektorí z nich svoje listy pápežovi zaslali poštou. Napriek tomu, že viacerí sa nehlásia ku katolíckej viere, Petrovho nástupcu považujú za posla pokoja a nádeje.

V milánskom Dóme pápež František odpovedal kňazom a zasväteným

Miláno 25. marca – Pri dnešnej pastoračnej návšteve Milánskej arcidiecézy sa pápež František stretol s kňazmi a zasvätenými osobami v milánskom Dóme. Po príchode do chrámu zotrval v tichej osobnej modlitbe pred Najsvätejšou sviatosťou a pomodlil sa pri ostatkoch svätého Karola Boromejského, ktorý je spolu so svätým Ambrózom patrónom Milánskej arcidiecézy. Jej špecifikom je slávenie liturgie v tzv. ambroziánskom ríte.

V priestrannom gotickom dóme z bieleho mramoru sa zišlo okolo 4000 osôb. Boli prítomní piati kardináli a 28 biskupov. Pápež František osobne pozdravil emeritného arcibiskupa Milánskej diecézy kardinála Dionigiho Tettamanziho, zástupcov rôznych náboženstiev, starých a chorých kňazov a zasvätené osoby.

Miestny arcibiskup kardinál Angelo Scola predniesol slová privítania na úvod stretnutia, ktoré malo podľa priania Svätého Otca formu dialógu. V prvej otázke jeden z kňazov poukázal na multikultúrnu spoločnosť a na výzvy, pred ktorými stoja v súčasnosti kňazi. Pápeža Františka sa opýtal: „Aká očista a aké rozhodnutia sa od nás žiadajú, aby sme nestratili radosť z evanjelizovania?“

Svätý Otec v odpovedi najprv povzbudil nezľaknúť sa výziev, ale odvážne sa k nim postaviť: „výzvy treba chytiť, tak ako býka, za rohy“. V situácii multikultúrneho, multietnického a multináboženského spoločenského prostredia je podľa jeho slov potrebné sa učiť. Pôsobením Ducha Svätého je rôznorodosť „bohatstvom Cirkvi, ktorá hoci je jedna, je mnohotvárna“, tak ako aj evanjelium máme v štvorakej podobe. Ďalej je nutné „rozlišovať, kedy ide o Ducha Svätého, ktorý tvorí rozdielnosť v jednote“ a kedy naopak nejde o Ducha Svätého a vytvára sa rozdelenie.

Svätý Otec napokon upozornil na dôležitú úlohu kňazov v súčasnom svete, a to je naučiť mladých rozlišovaniu: „Rozlišovaniu tých vecí, ktoré sa zdajú byť v opozícii, alebo sú v opozícii, aby poznali, kedy určité napätie, určitá opozícia pochádza od Ducha Svätého a kedy pochádza od Zlého. A preto ich treba formovať k rozlišovaniu.“

„Rozmanitosť ponúka veľmi záludné situácie. Kultúra nadbytku, ktorej sme vystavení, ponúka horizont toľkých možností, predstavujúc ich všetky ako platné a dobré. Naši mladí sú vystavení neustálemu „zappingu“ [pozn. - rýchle a neprestajné prepínanie kanálov]. Môžu surfovať na dvoch alebo troch obrazovkách zapnutých súčasne, môžu reagovať súčasne v rozdielnych virtuálnych situáciách.

Či sa nám to páči alebo nie, toto je svet v ktorom sú zaradení a je našou úlohou ako pastierov pomôcť im obstáť v tomto svete. Preto sa domnievam, že je dobré naučiť ich rozlišovať, aby mali nástroje a základy, ktoré im pomôžu ísť životnou cestou bez toho, aby sa vyhasil Duch Svätý, ktorý je v nich.“

„V katechéze, v duchovnom vedení, v homíliách, musíme vyučovať náš ľud, vyučovať mladých, deti i dospelých rozlišovaniu. A učiť ich vyprosovať si milosť rozlišovania.“

Druhú otázku položil jeden zo 143 stálych diakonov Milánskej arcidiecézy, kde už od roku 1990 pôsobia slobodní alebo ženatí muži, ktorí prijali diakonskú vysviacku. Opýtal sa na súčasné očakávania Cirkvi od ich služby: „Ako máme ako stáli diakoni prispievať k tej požehnanej, objektívnej a pokornej tvári Cirkvi, o ktorej hovoríte?“ Svätý Otec vo svojej odpovedi okrem iného povedal:

„Vy nie ste napol kňazmi a napol laikmi - to by robilo z diakonátu „funkciu“. Vy ste sviatosťou služby Bohu a bratom. Je to povolanie, ktoré ako všetky povolania nie je individuálne, ale je žité v rodine a s rodinou, v Božom ľude a s Božím ľudom.“

„Dnes sa zdá, že všetko musí „na niečo slúžiť“, ako keby všetko našlo svoje naplnenie v jednotlivcovi: modlitba „mi slúži“, komunita „mi slúži“, láska „mi slúži“. Avšak vy ste darom, ktorým nám Duch Svätý ukazuje, že správna cesta je opačná: v modlitbe slúžim, v komunite slúžim, v solidarite slúžim Bohu aj blížnemu.“

Poslednú, tretiu otázku položila rehoľná sestra: „Ktoré životné periférie a ktoré oblasti si máme voliť s našimi málo silami, uvedomujúc si že sme v našich časoch menšina?“ Pápež František odpovedal:

„Páči sa mi začať od slova menšina. (...) Bežne – ale nechcem povedať že toto je ten prípad – je to slovo, ktoré je sprevádzané pocitom (...) rezignácie. Bez toho, aby sme si to uvedomili, vždy keď myslíme alebo konštatujeme, že je nás málo, alebo že sme starí, keď pociťujeme ťarchu, krehkosť viac než oslnivý lesk, náš duch začína byť nahlodávaný rezignáciou. Rezignácia potom vedie k apatii. Verím, že tu sa začína prvá reakcia na ktorú by sme si mali dávať pozor: málo áno, v menšine áno, rezignácia nie!“

Pápež František známym evanjeliovým obrazom pripomenul, že zasvätené osoby majú byť soľou zeme a kvasom. Pritom vtipne poznamenal, že nevadí, ak je zasvätených málo, pretože presolené jedlo sa nedá jesť. Skôr vyzval zasvätených aby boli kvasom, ktorý prekvasí. „Nie iba prežiť, ale žiť!“

Postretnutí s rehoľníkmi sa presunul Svätý Otec do milánskej väznice San Vittore, kde sa stretol s odsúdenými a tiež s nimi obedoval.

Návštevu Milána začal pápež František stretnutím s rodinami v okrajovej štvrti

Vatikán/Taliansko 25. marca - Svätý Otec František je v dnešný deň na pastoračnej návšteve Milána. Z rímskeho letiska vyrazil o 7. hodine ráno a o 8.15 ho už na milánskom armádnom letisku Linate privítali milánsky arcibiskup kardinál Angelo Scola a predstavitelia mesta i severotalianskeho regiónu Lombardia.

Pastoračnú návštevu v najvýznamnejšej priemyselnej a finančnej metropole Talianska začal Svätý Otec stretnutím s chudobnými vo štvrti Forlanini, okrajovej časti Milána označovanej ako „Biele domy“. Zašiel za nimi priamo do ich príbytkov, keď navštívil tri rodiny, z ktorých jedna opatruje ťažko chorého člena, ďalšia je domácnosťou starých ľudí a tretia je rodinou prisťahovalcov.

Členovia farského spoločenstva odovzdali pápežovi ako symbolický dar ručne tkanú štólu, ktorú sami zhotovili a obraz Panny Márie ako symbol mesta, keďže patrocíniom milánskeho dómu je Narodenie Panny Márie. Svätého Otca na námestí pred blokmi panelových domov pozdravili zástupcovia rozličných skupín prítomných v tejto mestskej štvrti, medzi nimi i Rómovia a prisťahovalci z iných krajín, z ktorých viacerí sú vyznávačmi islamu.

V krátkom príhovore Svätý Otec okrem iného povedal:

„Darovali ste mi obraz vašej Panny Márie: ako vyzeral predtým a ako vyzerá teraz po jeho zreštaurovaní. Obraz Panny Márie. Ďakujem! Viem, že v Miláne ma privíta Panna Mária, na vrchole Dómu; ale vďaka vášmu daru ma Panna Mária víta už tu, pri vstupe. A to je dôležité, pretože mi to pripomína starostlivosť Panny Márie, ktorá sa ponáhľa navštíviť Alžbetu. Je to starostlivosť, pohotovosť Cirkvi, ktorá nezostáva v centre, aby čakala, ale vychádza v ústrety všetkým, na periférie, vychádza v ústrety aj nekresťanom, aj neveriacim... A všetkým prináša Ježiša, ktorý je láskou Boha, ktorý sa stal telom, ktorý dáva zmysel nášmu životu a zachraňuje ho zo zla.

A Panna Mária vychádza v ústrety nie preto, aby robila prozelytizmus, [aby obracala na vieru], nie! Ale aby nás sprevádzala na ceste života. A skutočnosť, že to bola Panna Mária, ktorá ma čakala pri bráne Milána, mi pripomenula aj časy, keď sme sa ako deti, mládenci, vracali z internátu, a bola to mama, ktorá nás očakávala pri bráne. Panna Mária je Matka! A vždy vychádza prvá, vychádza vpred, aby nás privítala, aby nás očakávala.

Vďaka za toto! A mnohovýznamná je aj skutočnosť reštaurovania: táto vaša Panna Mária bola zreštaurovaná, ako Cirkev vždy potrebuje byť „reštaurovaná“, pretože pozostáva z nás, ktorí sme hriešnici. Veruže všetci sme hriešnici! Nechajme sa reštaurovať Bohom, jeho milosrdenstvom.

Nechajme sa nanovo očistiť v srdci, zvlášť v tomto Pôstnom období. Panna Mária je bez hriechu, ona nepotrebuje reštaurovanie, ale jej socha áno, a tak nás Matka učí nechať sa nanovo očistiť Božím milosrdenstvom, aby sme svedčili o Ježišovej svätosti. A hovoriac po bratsky: ako veľmi nám pomôže dobrá spoveď! Alebo nie? Ale aj spovedníkov prosím, aby boli milosrdní!“

O 10. hodine sa pápež František v milánskom Dóme stretne s kňazmi a zasvätenými osobami. Čaká ho aj návšteva väznice San Vittore, kde bude pri jednom stole obedovať s trestancami.

O 15. hodine bude Svätý Otec sláviť eucharistiu na otvorenom priestranstve Parku Monza a večer o 17.30 sa stretne s mladými birmovancami na futbalovom štadióne San Siro.

Príhovor pápeža Františka pri 60. výročí Rímskych zmlúv: Nádej pre Európu

Vatikán 25. marca – Prinášame plné znenie príhovoru Svätého Otca Františka pri stretnutí s predstaviteľmi 27 členských štátov Európskej únie a európskych inštitúcií pri príležitosti 60. výročia podpísania Rímskych zmlúv, ktorý predniesol 24. marca 2017 v Kráľovskej sále Apoštolského paláca vo Vatikáne.  

Vážení hostia,

ďakujem vám za vašu prítomnosť dnes večer, v predvečer 60. výročia podpísania zakladajúcich zmlúv Európskeho hospodárskeho spoločenstva a Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu. Každému z vás chcem vyjadriť náklonnosť, ktorú Svätá stolica má voči vašim jednotlivým krajinám a voči celej Európe, s ktorej osudmi je z Božej prozreteľnosti neoddeliteľne spojená. Zvláštnu vďaku chcem vyjadriť ctenému Paolovi Gentilonimu, predsedovi Rady ministrov Talianskej republiky, za úctivé slová, ktoré vyslovil v mene všetkých a za úsilie, aké Taliansko vynaložilo pri príprave tohto stretnutia; ako aj ctenému Antoniovi Tajanimu, predsedovi Európskeho parlamentu, ktorý vyjadril túžby národov Únie pri tomto výročí.

Návrat do Ríma po šesťdesiatich rokoch nemôže byť iba spomienkou na veci minulé, ako skôr vyjadrením túžby znovuobjaviť živú pamäť tej udalosti s cieľom oceniť jej prínos pre súčasnosť. Musíme sa vcítiť do výziev tej doby, aby sme čelili tým dnešným i zajtrajším. Biblia nám so svojimi príbehmi bohatými na spätné vybavovanie udalostí ponúka základnú pedagogickú metódu: dobu, ktorú žijeme nie je možné pochopiť bez minulosti, chápanej nie ako množinu vzdialených faktov, ale ako životodarnú miazgu, ktorá zavlažuje prítomnosť. Bez tohto povedomia stráca realita svoju jednotu, dejiny strácajú svoju logickú niť a ľudstvu sa vytráca zmysel vlastných činov a smer vlastnej budúcnosti.  

25. marec 1957 bol dňom plným očakávaní a nádejí, nadšenia i obáv, a jedine mimoriadna udalosť a historické dôsledky mohli ho mohli urobiť jedinečným v histórii. Spomienka na ten deň sa pripája k nádejam dneška a k očakávaniam európskych národov, ktoré žiadajú rozlišovať prítomnosť, aby tak cesta, ktorá sa začala, mohla pokračovať s obnoveným elánom a s dôverou.

Otcovia zakladatelia a lídri si boli vedomí toho, že pripojením svojho podpisu pod obe zmluvy dali život tej politickej, ekonomickej, kultúrnej, no predovšetkým ľudskej skutočnosti, ktorú dnes voláme Európska únia. Na druhej strane, ako povedal belgický minister zahraničných vecí Spaak, išlo «zaiste o materiálne blaho našich národov, rozšírenie našich ekonomík, o sociálny rozvoj, o úplne nové priemyselné a obchodné možnosti, no predovšetkým [... o] osobitnú životnú koncepciu, človekovi na jeho mieru, bratskú a spravodlivú» (P. H. Spaak, Príhovor prednesený pri príležitosti podpísania Rímskych zmlúv, 25. marca 1957).

Po temných a neľútostných rokoch Druhej svetovej vojny vtedajší lídri verili v možnosť lepšej budúcnosti, «nechýbala im odvaha, ani nekonali príliš neskoro. Zdá sa, že spomienka na uplynulé nešťastné udalosti a na ich viny ich inšpirovala a dodala im potrebnú odvahu, aby zabudli na staré spory a mysleli a konali skutočne novým spôsobom na zrealizovanie najväčšej premeny [...] Európy» (tamže).

Otcovia zakladatelia nám pripomínajú, že Európa nie je množina pravidiel, ktoré treba dodržiavať, či manuál protokolov a procedúr, ktorých sa treba držať. Je to život, spôsob ponímania človeka vychádzajúc z jeho transcendentnej a neodňateľnej dôstojnosti, a teda niečo viac než len akýsi súbor práv, ktoré treba obhajovať alebo požiadaviek, ktoré treba vymáhať. Na počiatku idey Európy stála «postava a zodpovednosť ľudskej osoby s jej kvasom evanjeliového bratstva, [...] s jej túžbou po pravde a spravodlivosti vyformovanou skúsenosťou tisícročí» (A. De Gasperi, Naša vlasť Európa. Príhovor na Európskej parlamentnej konferencii, 21. apríla 1954). Rím je so svojím povolaním k univerzalite symbolom tejto skúsenosti a z toho dôvodu bol vybraný ako miesto podpísania zmlúv, lebo práve na tomto mieste – pripomenul holandský minister zahraničných vecí Luns – «boli položené politické, právne a sociálne základy našej civilizácie» (J. Luns, holandský minister zahraničných vecí, Príhovor prednesený pri príležitosti podpísania Rímskych zmlúv, 25. marca 1957).

Ak od začiatku bolo jasné, že pulzujúcim srdcom európskeho politického projektu mohol byť jedine človek, zároveň bolo evidentné riziko, že by zmluvy mohli ostať len mŕtvou literou. Bolo potrebné ich naplniť životodarným duchom. A prvý element európskej vitality je solidarita. «Európske hospodárske spoločenstvo – tvrdil luxemburský premiér Bech – bude žiť a bude mať úspech len vtedy, ak počas svojej existencie ostane verné duchu európskej solidarity, ktorá ju vytvorila a ak spoločná vôľa rodiacej sa Európy bude silnejšia než národné vôle» (J. Bech, Príhovor prednesený pri príležitosti podpísania Rímskych zmlúv, 25. marec 1957). Takýto duch je viac než kedykoľvek potrebný dnes, stojac pred odstredivými podnetmi, ako aj pred pokušením zredukovať zakladajúce ideály Únie na výrobné, ekonomické a finančné požiadavky.

Zo solidarity sa rodí schopnosť otvoriť sa druhým. «Naše plány nie sú egoistické», povedal nemecký kancelár Adenauer (K. Adenauer, Príhovor prednesený pri príležitosti podpísania Rímskych zmlúv, 25. marca 1957). «Nepochybne krajiny, ktoré sa zjednocujú [...] nemajú v úmysle izolovať sa od zvyšku sveta a vybudovať okolo seba neprekonateľné bariéry» doplnil ho francúzsky minister zahraničných vecí Pineau (C. Pineau, Príhovor prednesený pri príležitosti podpísania Rímskych zmlúv, 25. marca 1957).

Vo svete, ktorý až príliš dobre poznal drámu múrov a rozdelení bolo jasné, že je dôležité pracovať pre zjednotenú a otvorenú Európu a usilovať sa všetci spoločne o odstránenie neprirodzenej bariéry, ktorá od Baltického mora až po Jadranské rozdeľovala kontinent. Toľko sa len bojovalo za zvrhnutie toho múru! Napriek tomu sa dnes zabudlo na túto námahu. Zabudlo sa tiež na vedomie drámy rozdelených rodín, chudoby a biedy, ktorú to rozdelenie vyvolalo. Tam, kde celé generácie túžili byť svedkom zrúcania znakov nanúteného nepriateľstva, sa teraz diskutuje o tom, ako sa zbaviť ,nebezpečenstiev’ našej doby: začínajúc dlhou kolónou žien, mužov a detí na úteku pred vojnou a chudobou, ktorí prosia iba o možnosť budúcnosti pre seba a pre svojich drahých.

V prázdnote pamäti, ktorá charakterizuje našu dobu, sa tiež často zabúda na ďalší veľký úspech solidarity ratifikovaný 25. marca 1957: najdlhšie obdobie mieru za uplynulé storočia. «Národy, ktoré sa v priebehu rokov často nachádzali na opačných frontoch, bojujúc jedni proti druhým, [...] sa teraz naopak nachádzajú zjednotené vďaka bohatstvu svojich národných špecifík» (Spaak, tamže). Mier sa vždy buduje slobodným a vedomým prispením každého jedného. Predsa však «sa dnes mnohým zdá byť dobrom, ktoré je istým spôsobom samozrejmé» (Príhovor k diplomatickému zboru akreditovanému pri Svätej stolici, 9. januára 2017), a preto sa dá ľahko skončiť pri jeho považovaní za niečo nadbytočné. Naopak, mier je vzácne a zásadne dôležité dobro, lebo bez neho nemožno vybudovať budúcnosť pre nikoho a skončíme ,prežívaním zo dňa na deň’.

Jednotná Európa sa rodí totiž z jasného projektu, dobre definovaného, primerane premysleného, aj keď spočiatku len zárodočného. Každý dobrý projekt pozerá do budúcnosti, a tou budúcnosťou sú mladí, povolaní zrealizovať prísľuby v budúcnosti (porov. Spaak, tamže). U Otcov zakladateľov bolo teda jasné povedomie, že sú súčasťou spoločného diela, ktoré nielen presahuje hranice štátov, ale tiež tie časové, a spája tak medzi sebou generácie, ktoré sa všetky rovnako podieľajú na stavbe spoločného domu.

Ctení hostia,

Otcom Európy som venoval túto prvú časť môjho príhovoru, aby sme sa nechali inšpirovať ich slovami, aktuálnosťou ich myšlienok, zanieteným úsilím o spoločné dobro, ktoré ich charakterizovalo, ich istotou, že sú súčasťou diela väčšieho než sú oni sami a veľkosťou ideálu, ktorý ich oduševňoval.

Ich spoločným menovateľom bol duch služby, spojený s nadšením pre politiku a s vedomím, že «v počiatku európskej civilizácie sa nachádza kresťanstvo» (De Gasperi, tamže), bez ktorého sa západné hodnoty dôstojnosti, slobody a spravodlivosti javili väčšinou nezrozumiteľnými.

«A ešte dnes – potvrdzoval Ján Pavol II. -, duša Európy zostáva jednotná, pretože, okrem svojich spoločných počiatkov, žije tými istými kresťanskými a ľudskými hodnotami ako sú dôstojnosť ľudskej osoby, hlboký zmysel pre spravodlivosť a slobodu, pracovitosť, duch iniciatívy, láska k rodine, úcta k životu, tolerancia, túžba po spolupráci a mieri, ktoré sú jej známymi charakteristikami» (Ján Pavol II., Európsky akt, Santiago de Compostela, 9. novembra 1982).

V našom multikultúrnom svete budú tieto hodnoty naďalej plne prítomné, ak si dokážu udržať vitálny vzťah s koreňmi, z ktorých sa zrodili. V plodnosti takéhoto spojenia spočíva možnosť budovať spoločnosti autenticky laické, zbavené ideologických protikladov, v ktorých si nájdu rovnako miesto rodák odinakiaľ i domorodec, veriaci i neveriaci.

Za posledných šesťdesiat rokov sa svet veľmi zmenil. Ak Otcovia zakladatelia, ktorí prežili ničivý (vojnový) konflikt, boli vedení nádejou v lepšiu budúcnosť a odhodlanou vôľou presadiť, aby sa vyhlo povstaniu nových konfliktov, v našej dobe viac dominuje koncept krízy. Je to ekonomická kríza, ktorá poznačila posledné desaťročie, je to kríza rodiny a pevných sociálnych modelov, je to rozšírená „kríza inštitúcií“ a migračná kríza: mnohé krízy, ktoré skrývajú strach a hlbokú stratenosť súčasného človeka, čo si žiada novú hermeneutiku pre budúcnosť. Napriek tomu termín „kríza“ nemá sám o sebe negatívny význam. Neoznačuje len nepekný moment, ktorí je potrebné prekonať. Slovo kríza pochádza z gréckeho slovesa crino (κρίνω), ktoré znamená pátrať, skúmať, súdiť. Naša doba je dobou rozlišovania, ktoré nás pozýva skúmať podstatu a stavať na nej: je to čas výziev a možností.

Aká je teda hermeneutika, interpretačný kľúč, pomocou ktorého môžeme čítať problémy dneška a nachádzať odpovede pre budúcnosť? Pripomenutie si myšlienok Otcov by bolo v skutočnosti neplodné, ak neposlúži k ukázaniu cesty, ak by sa nestalo stimulom pre budúcnosť a zdrojom nádeje. Každý organizmus, ktorý stratí zmysel svojej cesty, ktorý zostane bez tohto pohľadu do budúcnosti, utrpí najskôr úpadok a z dlhodobého hľadiska mu hrozí smrť. Aké je teda dedičstvo Otcov zakladateľov? Aké perspektívy nám ukazujú pre zdolanie výziev, ktoré nás čakajú? Aká je nádej pre Európu dneška a zajtrajška?

Odpovede nájdeme priamo v pilieroch, na ktorých sa dohodli stavať Európske hospodárske spoločenstvo a ktoré som už pripomenul: ústredné miesto človeka, činorodá solidarita, otvorenosť voči svetu, úsilie o mier a rozvoj, otvorenosť pre budúcnosť. Kto vládne, ten má úlohu rozlíšiť cesty nádeje, - toto je vaša úloha: rozlíšiť cesty nádeje -, určiť konkrétne postupy tak, aby sa dôležité kroky, ktoré boli doposiaľ urobené, nemuseli stratiť, ale boli zárukou dlhej a plodnej cesty.

Európa opäť nachádza nádej, ak je človek v strede a v srdci jej inštitúcií. Tvrdím, že to predpokladá pozorné a dôverné počúvanie žiadostí, ktoré prichádzajú tak od jednotlivcov, ako od spoločností a národov, ktoré tvoria Úniu. Žiaľ, často je tu dojem, že nastáva „citové oddelenie“ medzi obyvateľmi a európskymi inštitúciami, často vnímanými ako vzdialené a nepozorné k rozličným citlivostiam, ktoré vytvárajú Úniu. Potvrdiť ústredné miesto človeka znamená tiež znova objaviť ducha rodiny, v ktorej každý prispieva slobodne podľa svojich možností a talentov pre spoločný domov. Je vhodné mať na pamäti, že Európa je jedna rodina národov (porov. Príhovor v Európskom parlamente, Štrasburg, 25. novembra 2014) - a ako v každej dobrej rodine – sú rozdielne vnímavosti, ale všetci môžu rásť v tej miere, nakoľko sú jednotní. Európska únia sa rodí ako jednota rozdielností a jednota v rozdielnostiach.

Osobitosti nás preto nemajú naľakať, a ani si nemožno myslieť, že jednota by sa uchovala uniformitou. Ona je skôr súzvukom spoločenstva. Otcovia zakladatelia vybrali práve tento pojem ako kľúčový pre subjekty, ktoré sa zrodili z Dohôd, dávajúc dôraz na skutočnosť, že sa dávali do spoločného zdroje a dary každého. Dnes Európska únia potrebuje znova objaviť význam toho, že je v prvom rade „spoločenstvo“ osôb a národov, ktoré si uvedomuje, že «celok je viac ako časť, a tiež že je viac ako jednoduchý súčet» (Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 235), a teda, že «treba vždy rozšíriť náš pohľad pre rozpoznanie väčšieho dobra, ktoré je pre blaho všetkých» (tamže). Otcovia zakladatelia hľadali ten súzvuk, v ktorom všetko je v každej z častí a časti sú – každá vo svojej vlastnej jedinečnosti – vo všetkom.

Európa opäť nachádza nádej v solidarite, ktorá je tiež najúčinnejším protiliekom na moderné populizmy. Solidarita zahŕňa vedomie, že sme súčasťou jedného tela a zároveň predpokladá schopnosť, že každý člen vie „sympatizovať“ s iným a so všetkými. Ak trpí jeden, trpia všetci (porov. 1 Kor 12,26). Tak aj my dnes oplakávame spolu so Spojeným kráľovstvom obete atentátu, ktorý zasiahol Londýn pred dvoma dňami. Solidarita nie je len dobrým predsavzatím: je charakterizovaná činmi a konkrétnymi skutkami, ktoré nás približujú k blížnemu, nech by sa nachádzal v akýchkoľvek podmienkach. Naopak, populizmy prekvitajú práve z egoizmu, ktorý uzatvára v obmedzenom a dusivom kruhu a nedovoľuje prekonať limity vlastných myšlienok a „dovidieť ďalej“. Oplatí sa nanovo začať myslieť európskym spôsobom, aby sa zažehnalo opačné nebezpečenstvo sivej jednotvárnosti, alebo víťazstvo partikularizmov. Od politiky sa očakáva také ideálne vedenie (leadership), ktoré nebude ťažiť z emócií na získanie súhlasu, ale skôr vypracuje v duchu solidarity a subsidiarity také politiky, ktorá umožnia rásť celej Únii v harmonickom rozvoji, takže ten, kto dokáže bežať rýchlejšie, bude môcť podať pomocnú ruku tomu, kto ide pomalšie a ten, kto to má namáhavejšie, bude sa môcť dotiahnuť na toho, kto je na čele.

Európa opäť nachádza nádej, keď sa neuzavrie v strachu do falošných istôt. Naopak, jej história je silne ovplyvnená stretnutiami s inými národmi a kultúrami a jej identita «je a vždy bola, identitou dynamickou a multikultúrnou» (Príhovor pri príležitosti odovzdania Ceny Karola Veľkého, 6. mája 2016). Vo svete je záujem o európsky projekt. Bolo to tak od prvého dňa, pri zaplnenom námestí na rímskom Kapitole a s gratulačnými pozdravmi, ktoré prichádzali z iných štátov. A ešte viac je tu dnes, počnúc štátmi, ktoré žiadajú o vstup a chcú byť súčasťou Únie, ako aj tých štátov, ktoré dostávajú pomoc, ktorá sa im s ozajstnou štedrosťou ponúka, aby sa vyrovnali s následkami chudoby, chorôb a vojen. Otvorenosť voči svetu predpokladá schopnosť «dialógu ako formy stretnutia» (Evangelii gaudium, 239) na všetkých úrovniach, počnúc od dialógu medzi členskými štátmi a medzi inštitúciami a obyvateľmi, až po ten s mnohými migrantmi, ktorí pristávajú pri brehoch Únie. Pri riešení ťažkej migračnej krízy týchto rokov sa nemožno tak obmedziť, ako keby išlo len o problém počtov, ekonomický alebo bezpečnostný.

Problematika migrácie vyvoláva hlbšiu otázku, ktorá je predovšetkým kultúrna. Akú kultúru ponúka dnes Európa? Strach, ktorý často pociťujeme, nachádza vskutku svoju hlbšiu príčinu v strate ideálov. Bez perspektívy pravých ideálov nás nakoniec ovládne strach, že nás ten druhý vytrhne z ustálených zvyklostí, že nás pripraví o dosiahnutý komfort, že nejakým spôsobom spochybní náš životný štýl, často vytvorený len materiálnym blahobytom. Naopak, bohatstvo Európy vždy spočívalo v jej duchovnej otvorenosti a schopnosti klásť si základné otázky o zmysle existencie. Otvorenosť voči zmyslu pre večnosť ide ruka v ruke tiež s pozitívnou otvorenosťou voči svetu, i keď nie bez napätí a chýb. Naopak sa zdá, že získaný blahobyt pristrihol Európe krídla a donútil ju sklopiť zrak. Európa má vo svete jedinečné ideové a duchovné dedičstvo, ktoré si zasluhuje, aby sa nanovo ponúklo s oduševnením a obnovenou sviežosťou, a ktoré je najlepším liekom na hodnotové prázdno našich čias, ktoré je úrodnou pôdou pre každú formu extrémizmu. Toto sú tie ideály, ktoré vytvorili Európu, ten „polostrov Ázie“ ktorý siaha od Uralu po Atlantik.

Európa opäť nachádza nádej, keď investuje do rozvoja a do mieru. Rozvoj nie je súhrnom výrobnej techniky. On sa dotýka celého bytia človeka: dôstojnosti jeho práce, primeraných podmienok života, dostupnosti vzdelania a nevyhnutnej zdravotnej starostlivosti. «Rozvoj je nové meno pre pokoj» (Pavol VI., Encyklika Populorum progressio, 26. marca 1967, 87), prehlásil Pavol VI, pretože niet skutočného pokoja, ak sú ľudia odsúvaní na okraj alebo prinútení žiť v biede. Nie je pokoj tam, kde chýba práca alebo perspektíva dôstojnej odmeny. Nie je pokoj na okrajoch našich miest, kde sa šíria drogy a násilie.

Európa opäť nachádza nádej, ak sa otvára budúcnosti. Ak sa otvára mladým, ponúkajúc im seriózne vyhliadky na vzdelanie, reálne možnosti začlenenia sa do sveta práce. Keď investuje do rodiny, ktorá je prvou a základnou bunkou spoločnosti. Keď rešpektuje svedomie a ideály svojich občanov. Keď garantuje možnosť mať deti bez strachu o ich zabezpečenie. Keď chráni život v celej jeho posvätnosti.

Vážení hostia,

vo všeobecnom predlžovaní veku života, šesťdesiat rokov sa dnes berie ako čas plnej dospelosti. Je to rozhodujúci vek, v ktorom sme ešte raz pozvaní zamyslieť sa. Aj od Európskej únie sa dnes žiada zamyslieť sa a ošetriť nevyhnutné bolesti, ktoré prichádzajú s rokmi, a nájsť nové trasy pre napredovanie na svojej ceste. Avšak na rozdiel od šesťdesiatročného človeka, Európska únia nemá pred sebou nevyhnutnú starobu, ale má možnosť novej mladosti. Jej úspech bude závisieť od vôle opäť pracovať spoločne a od ochoty staviť na budúcnosť. Vás ako lídrov čaká, aby ste rozlíšili cestu «nového európskeho humanizmu» (Príhovor pri príležitosti odovzdania Ceny Karola Veľkého, 6. mája 2016), tvoreného ideálmi a konkrétnosťou. Znamená to nemať strach prijať účinné rozhodnutia, schopné odpovedať na reálne problémy ľudí a obstáť v skúške času.

Z mojej strany vás môžem len a len ubezpečiť o blízkosti Svätej stolice a Cirkvi voči celej Európe, ku ktorej budovaniu vždy prispievala a bude prispievať, zvolávajúc na ňu Pánovo požehnanie, aby ju chránil a dal jej mier a rozvoj. Stotožňujem sa preto so slovami, ktoré na Kapitole vyslovil Joseph Bech: Ceterum censeo Europam esse aedificandam - navyše si myslím, že Európa si zaslúži, aby sa vybudovala.

23. marca

Ranná homília pápeža Františka: Počúvajme Boží hlas a nezatvrdzujme si srdce

Vatikán 23. marca – Aby sme si nezatvrdili srdcia, musíme počúvať Božie slovo. Tak znela jedna z hlavných myšlienok homílie pápeža Františka, ktorý ráno slávil omšu v Dome sv. Marty. Svätý Otec poukázal na to, že keď sa vzďaľujeme od Boha a sme hluchí na Božie slovo, stávajú sa z nás neverní katolíci, či dokonca „katolíci ateisti“.

Izraelský ľud sa obrátil Bohu chrbtom a vzďaľuje sa od neho vtedy, keď prestáva počúvať jeho hlas. Pápež František našiel podnet pre svoju úvahu v dnešnom prvom čítaní z knihy proroka Jeremiáša (Jer 7,23-28). „Ak sa nezastavíme, aby sme počúvali Pánov hlas, nakoniec končíme tak, že sa vzdialime, vzdialime sa od neho, ukážeme mu chrbát. A ak nepočúvame Pánov hlas, budeme počúvať iné hlasy,“ uviedol na úvod svojej homílie Svätý Otec a dodal: „Staneme sa hluchými, hluchými na Božie slovo“:

„Ak sa dnes všetci trochu zastavíme a pozrieme sa do svojho srdca, uvidíme koľkokrát – koľkokrát! – sme zatvorili uši a koľkokrát sme boli hluchými. A keď ľud, komunita, povedzme aj kresťanská komunita, farnosť či diecéza zatvorí uši a stane sa hluchou na Pánovo slovo, bude hľadať iné hlasy, iných pánov a skončí pri idoloch, idoloch, ktoré jej ponúkajú svet, svetskosť, spoločnosť, a vzdiali sa od živého Boha.“

Keď sa vzďaľujeme od Pána, pokračoval vo svojej homílii Svätý Otec, naše srdce sa zatvrdí; keď „nepočúvame, srdce sa stane tvrdším, uzavretejším v sebe samom, tvrdým a neschopným niečo prijať; teda nielen uzavretosť, ale aj tvrdosť srdca“. Srdce tak bude žiť „v tom svete, v tom prostredí, ktoré mu neprospieva. Každý deň ho čoraz viac bude vzďaľovať od Boha,“ vysvetlil pápež František:    

„Tieto dve veci – nepočúvanie Božieho slova a zatvrdnuté srdce, uzavreté v sebe samom – spôsobujú stratu vernosti. Stráca sa zmysel vernosti. Pán v prvom čítaní hovorí: «zhynula vernosť»; a stanú sa z nás neverní katolíci, katolíci pohania alebo – čo je ešte horšie – katolíci ateisti, lebo nemáme východiskový bod v láske živého Boha. Nepočúvanie a obrátenie sa chrbtom, ktoré zatvrdzuje srdce, nás vedie na tú cestu nevernosti.“

„Ako sa prejavuje táto nevernosť?“ – položil si otázku pápež František a odpovedal: „Prejavuje sa zmätkom. Nevieme, kde je Boh a kde nie je, zamieňame si Boha s diablom“. Svätý Otec vzápätí pokračoval úryvkom z dnešného Evanjelia podľa Lukáša (Lk 11,14-23) a poukázal na to, že hoci „Ježiš konal zázraky, robil toľko vecí pre záchranu ľudí a oni boli spokojní, šťastní“, predsa sa mu dostalo obvinenie, že „to robí preto, lebo je synom diabla, robí to mocou Belzebula“.

„Toto je rúhanie,“ dodal na záver svojej dnešnej homílie Svätý Otec. „Rúhanie je posledné slovo tejto cesty, ktorá sa začína nepočúvaním, zatvrdzujúcim srdce“, a ktorá „vedie k zmätku, k zabudnutiu na vernosť a napokon k rúhaniu“. Beda tomu ľudu, zakončil Petrov nástupca, ktorý si už nespomína na úžas z prvého stretnutia s Ježišom:

„Každý z nás si dnes môže položiť otázku: ,Zastavím sa, aby som počúval Božie slovo? Vezmem Bibliu do rúk a ona ku mne hovorí? Zatvrdilo sa moje srdce? Vzdialil som sa od Pána? Stratil som vernosť Pánovi a žijem s idolmi, ktoré mi každý deň ponúkajú svetskú slávu? Stratil som radosť žasnutia z prvého stretnutia s Ježišom?’. Dnešný deň je tu, aby sme počúvali: ,Počúvajte dnes Pánov hlas’, aby sme sa modlili. ,Nezatvrdzujte svoje srdcia.’ Prosme o túto milosť: milosť počúvať, aby naše srdce nezatvrdlo.“

22. marca

Generálna audiencia: V spojení s Bohom vytrvalosti a útechy rozsievať nádej

Vatikán 22. marca - Aj v dnešnú stredu sa konala Generálna audiencia na Námestí sv. Petra. Medzi pútnikmi, ktorí si prišli vypočuť slová Svätého Otca malo zastúpenie aj Slovensko. Vo svojej dnešnej katechéze pápež František pokračoval v úvahách o kresťanskej nádeji. Vychádzal z listu Rimanom a zameral sa na pojmy vytrvalosť a útecha.

Svätý Otec tiež pozval veriacich k aktívnej účasti na pôstnom kajúcom podujatí „24 hodín pre Pána“, ktoré sa bude konať v závere tohto týždňa.

V biblickom úvode ku katechéze zazneli slová sv. Pavla: «My, silní, sme povinní znášať slabosti slabých a nehľadať, čo sa nám páči. Nech sa každý z nás páči blížnemu na jeho dobro a na budovanie. ... Vlastne všetko, čo bolo napísané v minulosti, bolo napísané nám na poučenie, aby sme si vytrvalosťou a útechou, ktorú máme z Písma, udržali živú nádej. Nech vám Boh vytrvalosti a útechy dá, aby ste žili svorne medzi sebou podľa príkladu Krista Ježiša» (Rim 15,1-2.4-5).

Plné znenie katechézy Svätého Otca

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Už niekoľko týždňov nám apoštol Pavol pomáha lepšie pochopiť v čom spočíva kresťanská nádej. A povedali sme, že nie je optimizmom, ale niečím iným. A apoštol nám to pomáha pochopiť. Dnes tak robí priraďujúc ju k dvom postojom výsostne dôležitým pre náš život a pre našu skúsenosť viery: «vytrvalosť» a «útecha» (v. 4.5).

V pasáži Listu Rimanom, ktorú sme si práve vypočuli, sú citované dvakrát: najprv v súvislosti s Písmom a potom so samotným Bohom. Aký je ich najhlbší, najpravdivejší význam? A akým spôsobom osvetľujú skutočnosť nádeje? Tieto dva postoje: vytrvalosť a útecha.

Vytrvalosť by sme mohli definovať aj ako trpezlivosť: je to schopnosť znášať, niesť na pleciach, zniesť, zotrvať vernými aj vtedy, keď sa zdá, že ťažoba sa stáva príliš veľkou, neudržateľnou, a boli by sme v pokušení negatívne súdiť a opustiť všetko a všetkých. Útecha je naopak milosťou vedieť vnímať a prejaviť v každej situácii, aj v tých najviac poznačených sklamaním a utrpením, prítomnosť a súcitnú činnosť Boha.

Svätý Pavol nám pripomína, že vytrvalosť a útecha sú nám odovzdávané osobitným spôsobom prostredníctvom Písma (v. 4), teda Biblie. V skutku, Božie slovo nás na prvom mieste vedie obrátiť pohľad na Ježiša, lepšie ho poznávať a prispôsobiť sa mu, podobať sa mu čoraz viac.

Na druhom mieste, Sväté písmo nám zjavuje, že Pán je skutočne «Bohom vytrvalosti a útechy» (v. 5), ktorý vždy zostáva verný svojej láske k nám, čiže je vytrvalý v láske k nám, neunaví sa milovať nás! Je vytrvalý, vždy nás miluje! A tiež sa vždy o nás stará, preväzujúc naše rany nežnosťou svojej dobroty a svojho milosrdenstva, čiže nás utešuje. Ani v tom, že nás utešuje sa neunaví.

V tejto perspektíve chápeme aj úvodné tvrdenie apoštola: «My, silní, sme povinní znášať slabosti slabých a nehľadať, čo sa nám páči» (v. 1). Tento výraz «my silní» by sa mohol zdať trúfalým, avšak vieme, že v logike evanjelia to tak nie je, vlastne je to práve naopak, lebo sila nepochádza od nás, ale od Pána.

Ten, kto vo vlastnom živote zakúša vernú lásku Boha a jeho útechu, je schopný, ba povinný byť nablízku najslabším bratom a ujať sa ich krehkostí. Ak sme blízko pri Pánovi, budeme mať tú pevnosť, aby sme boli nablízku tým najslabším, najnúdznejším, a utešovali ich a dodávali im silu. To je význam [toho vyjadrenia].

Toto môžeme konať bez snahy páčiť sa sebe samým, ale vo vedomí, že sme jednoducho „kanálom“ prenášajúcim Pánove dary; a tak sa konkrétnym spôsobom stávame „rozsievačmi“ nádeje. Toto od nás žiada Pán, s tou pevnosťou a schopnosťou utešovať a byť rozsievačmi nádeje. A dnes je potrebné rozsievať nádej, ale nie je to ľahké.

Ovocím tohto životného štýlu nie je také spoločenstvo, v ktorom niektorí patria do „A-skupiny“, čiže sú silní, a druhí do „B-skupiny“, čiže sú slabí. Ovocím je naopak, ako hovorí Pavol, «žiť svorne medzi sebou podľa príkladu Krista Ježiša» (porov. v. 5). Božie slovo živí nádej, ktorá sa konkrétne prejavuje delením sa, vzájomnou službou. Lebo aj ten, kto je „silný“, skôr či neskôr zažíva krehkosť a potrebu útechy od iných; a naopak v slabosti vždy môžeme ponúknuť úsmev či ruku bratovi v ťažkostiach.

A je to taká komunita, ktorá «jednomyseľne, jednými ústami oslavuje Boha» (porov. v. 6). Avšak toto všetko je možné vtedy, ak do centra postavíme Krista a jeho Slovo, lebo on je ten „silný“, on je ten, kto nám dáva pevnosť, kto nám dáva trpezlivosť, kto nám dáva nádej, kto nám dáva útechu. On je tým „silným bratom“, ktorý sa stará o každého jedného z nás: veď všetci potrebujeme byť vyložení na plecia Dobrého pastiera a cítiť sa zahrnutí jeho nežným a starostlivým pohľadom.

Drahí priatelia, nikdy nevzdáme dosť vďaky Bohu za dar jeho Slova, ktoré je prítomné v Písme. Práve tam sa Otec nášho Pána Ježiša Krista zjavuje ako «Boh vytrvalosti a útechy». A práve tam si uvedomujeme, ako sa naša nádej nezakladá na našich schopnostiach a našich silách, ale na Božej podpore a na vernosti jeho lásky, čiže na Božej sile a úteche.“

Na záver generálnej audiencie pápež František vyzval všetky spoločenstvá prežívať s vierou akciu 24 hodín pre Pána, ktorá sa bude konať v závere tohto týždňa. Svätý Otec zaželal všetkým, aby nanovo objavili sviatosť zmierenia:

„Kiež aj tento rok prežívame tento výnimočný milostivý moment pôstneho putovania v mnohých kostoloch, na zakúsenie radostného stretnutia s milosrdenstvom Otca, ktorý všetkých prijíma a odpúšťa im.“

21. marca

Ranná homília pápeža: Spoveď nie je automat na čistenie škvŕn

Vatikán 21. marca – Odpustiť a zažiť odpustenie. To je tajomstvo, ktoré nie je jednoduché pochopiť. Uviedol to vo svojej homílii pápež František, ktorý dnes ráno tradične slúžil omšu v Dome sv. Marty. Svätý Otec poukázal na dôležitosť neustále si uvedomovať zázraky, ktoré Boh v nás koná prostredníctvom svojho milosrdenstva, aby sme ho potom mohli použiť aj na druhých.

Pápež František sa vo svojej dnešnej kázni zameral na tajomstvo odpustenia, na veľké „dielo Božieho milosrdenstva“, do ktorého nám však pomáha vstúpiť Cirkev. „Prvým krokom“, vysvetlil Svätý Otec, je pocit „hanby“ nad vlastnými hriechmi, čo je „milosť“, ktorú nemôžeme „dosiahnuť sami“. Zarmútený a pokorený Boží ľud v babylonskom exile ten pocit dokáže prežívať, ako o tom píše dnešné prvé čítanie z Knihy proroka Daniela (Dan 3,25.34-43).

Na druhej strane príbeh z Matúšovho evanjelia nám ponúka opačný prípad. Ide o príbeh sluhu, ktorému kráľ odpustil veľké dlhy. On však nie je schopný odpustiť svojim dlžníkom. „Nepochopil tajomstvo odpustenia,“ dodal Svätý Otec František a pokračoval:

„Ak sa vás opýtam: ,Ste všetci hriešnici?’ [Odpoviete:] ,Áno, otče, všetci.’ – ,A aby ste dosiahli odpustenie?’ – ,Vyspovedáme sa.’ – ,A ako sa ideš spovedať?’ – ,Idem, poviem svoje hriechy, kňaz ma rozhreší, dá mi pomodliť sa tri Zdravasy a potom odídem v pokoji.’ - Nepochopil si! Išiel si do spovednice len akoby vykonať bankovú operáciu, urobiť úradný úkon. Nešiel si tam zahanbený nad tým, čo si urobil. Videl si zopár škvŕn na tvojom svedomí a pomýlil si sa, lebo si si myslel, že spovednica je čistiareň na zmazanie škvŕn. Nebol si schopný pocítiť hanbu za tvoje hriechy.“  

Božie odpustenie, ten „zázrak, ktorý urobil v našom srdci“ Boh, musí mať možnosť „vstúpiť do svedomia“, pokračoval ďalej pápež František. Inak „vyjdeš von, stretneš sa s priateľom, priateľkou a začneš ohovárať druhého a znova hrešiť“. „Dokážem odpustiť len vtedy, keď si uvedomujem, že mne samému bolo odpustené,“ vysvetlil Svätý Otec:

„Ak nemáš vedomie o tom, že ti bolo odpustené, nikdy nebudeš môcť odpustiť, nikdy. Vždy tam bude ten postoj túžby vyrovnať si účty s druhými. Odpustenie je úplné. Odpustiť sa však dá len vtedy, keď cítim svoj hriech, hanbím sa, mám pocit hanby a prosím Boha o odpustenie. A cítim, že mi Otec odpustil, a tak môžem aj ja odpustiť. Ak to tak nie je, potom nie je možné odpustiť, nie sme toho schopní. Práve preto je odpustenie tajomstvo.“

Sluha, hlavný protagonista dnešného príbehu z evanjelia, má pocit, že „z toho vyviazol“, že bol „prešibaný“, zatiaľ čo nepochopil „šľachetnosť kráľa“ – vysvetlil Svätý Otec. Koľkokrát „vychádzajúc zo spovednice máme tieto pocity, cítime, že sme z toho vyviazli“. Toto neznamená prijať odpustenie, ale je to „pokrytectvo kradnutia odpustenia, predstierané odpustenie,“ zamyslel sa na záver svojej dnešnej homílie pápež František:

„Prosme dnes Pána o milosť pochopiť to ,sedemdesiatsedem ráz’. Prosme o milosť hanby pred Bohom. Je to veľká milosť! Cítiť hanbu za vlastné hriechy a prijať tak odpustenie a milosť veľkodušnosti odpustiť druhým, lebo ak mi Pán toľko odpustil, kto som ja, aby som neodpustil?“

21. marca

Ranná homília pápeža Františka: Nech nám sv. Jozef pomáha snívať veľké veci

Vatikán 20. marca – Nech sv. Jozef vyprosí mladým „schopnosť snívať, riskovať a prijať náročné úlohy, ktoré videli v snoch“. Túto túžbu vyslovil pápež František v dnešnej rannej homílii počas slávenia omše v Dome sv. Marty. Ženícha Panny Márie nazval ochrancom „Božieho sna“ a našich slabostí. Slávnosť sv. Jozefa sa tento rok posunula o jeden deň, keďže sa kryla s 3. nedeľou v Pôstnom období.

Sv. Jozef poslúcha anjela, ktorý sa mu zjavil vo sne a vezme si Máriu, ktorá bola mocou Ducha Svätého v požehnanom stave, ako o tom hovorí Matúšovo evanjelium. Bol to tichý, poslušný muž, ktorý niesol na svojich ramenách prisľúbenia „rodu, otcovstva, synovstva, stability“, vysvetlil na úvod svojej homílie pápež František:

„A tento muž, tento muž snov je schopný prijať túto úlohu, túto náročnú úlohu a má nám toľko toho čo povedať v tomto čase silného pocitu osirelosti. A tak tento muž berie Boží prísľub a nesie ho so silou vpred v tichosti, nesie ho vpred, aby sa to čo, chce Boh, naplnilo.“

Sv. Jozef je človek, ktorý „nám môže povedať toľko vecí, avšak nereční“, je to „človek, ktorý žije v skrytosti“, človek ticha, „ktorý má v tom momente najväčšiu autoritu bez toho, aby ju preukázal navonok“. Svätý Otec poukazuje na to, že veci, ktoré Boh zveruje Jozefovmu srdcu sú „veci krehké“: sú to „prisľúbenia“ a prisľúbenie je krehké. Rovnako narodenie dieťaťa, útek do Egypta sú situáciami krehkosti. Jozef si berie k srdcu a nesie ďalej „všetky tieto krehkosti s obrovskou nehou“, „s nehou, s akou sa berie do rúk dieťa“, dodal pápež František:

„Je to človek, ktorý nehovorí, ale poslúcha; človek nehy, človek schopný niesť vpred prisľúbenia, aby sa stali pevné, bezpečné. [Je to] človek, ktorý zaručuje stabilitu Božieho kráľovstva, Božie otcovstvo, náš synovský vzťah ako Božích detí. Rád myslím na Jozefa ako na strážcu slabostí, našich vlastných nedostatkov: [lebo] je schopný vytvoriť toľko krásnych vecí z našich slabostí, dokonca aj s našich vlastných hriechov.“  

Podľa pápežových slov je sv. Jozef ochrancom slabostí, aby sa stali pevnými vo viere. Túto úlohu však dostal vo sne: je to teda človek „schopný snívať“ a teda je tiež „strážcom Božieho sna“. Boží sen „všetkých nás zachrániť“, sen vykúpenia je zverený práve jemu. „Aký veľký je tento tesár,“ zvolal Svätý Otec. Tento tichý a pracovitý človek, ktorý stráži a nesie vpred naše slabosti, je schopný snívať. Je to postava, ktorá má pre nás všetkých odkaz aj dnes, zakončil svoju homíliu pápež František:

„Chcel by som dnes prosiť o to, aby nám všetkým dal schopnosť snívať, lebo keď snívame o veľkých veciach, o krásnych veciach, približujeme sa k Božiemu snu, k veciam, ktoré Boh sníva o nás. Nech dá mladým – lebo on bol mladý – schopnosť snívať, riskovať a prijať náročné úlohy, ktoré videli v snoch. A nech nám dá všetkým vernosť, ktorá obyčajne rastie v správnom postoji – a on bol spravodlivý, rastie v tichu, s málom slov, rastie v nehe, ktorá je schopná chrániť vlastné slabosti i slabosti tých druhých.“

20. marca

Pri Anjel Pána pápež František zablahoželal k sviatku všetkým otcom

Vatikán 19. marca – Dnešný 19. marec je štvrtým výročím slávnostného nástupu Svätého Otca Františka na Petrov stolec. Pri poludňajšom stretnutí s veriacimi dnes pápež František vyzval k spoločnému potlesku na blahoželanie všetkým otcom v súvislosti so sviatkom sv. Jozefa. V katechéze sa zameral na liturgické čítanie zo 4. kapitoly Jánovho evanjelia. Pripomenul, že voda dávajúca večný život, o ktorej hovorí Ježiš Samaritánke pri studni, predstavuje Božiu milosť vliatu v krste do našich sŕdc. Pozval veriacich využiť čas Pôstu na načerpanie čistej vody cez osobné stretnutie s Ježišom v modlitbe ako dialógu od srdca k srdcu.

Pápež František reagoval aj na tragickú živelnú pohromu v Peru, keď povedal: „Chcem ubezpečiť o svojej blízkosti drahé obyvateľstvo Peru, tvrdo zasiahnuté ničivými záplavami. Modlím sa za obete a za všetkých, ktorí sú zapojení do poskytnutia pomoci.“

Za mravný a duchovný vzor pre kresťanských laikov a osobitne pre otcov rodín dal blahoslaveného Josefa Mayr-Nussera, ktorého včera blahorečili v severotalianskom Bolzane. Charakterizoval ho ako „otca rodiny a významného predstaviteľa Katolíckej akcie, ktorý zomrel ako mučeník, pretože vo vernosti Evanjeliu odmietol pripojiť sa k nacizmu. Svojou veľkou mravnou a duchovnou výškou predstavuje vzor pre veriacich laikov, osobitne pre otcov, na ktorých dnes veľmi vrúcne pamätáme, hoci liturgický sviatok sv. Jozefa sa slávi zajtra, keďže dnes je nedeľa,“ dodal pápež František.

Na modlitbe Anjel Pána so Svätým Otcom sa v dnešnú 3. pôstnu nedeľu na Námestí sv. Petra zúčastnilo podľa oficiálneho odhadu okolo 40 tisíc osôb.

Plné znenie katechézy Svätého Otca

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Evanjelium tejto nedele, ktorá je treťou v Pôstnom období, nám predstavuje Ježišov dialóg so Samaritánkou (porov. Jn 4,5-42). Stretnutie sa udialo, keď Ježiš prechádzal cez Samáriu, oblasť medzi Judeou a Galileou, obývanú ľuďmi, ktorými Židia pohŕdali, považujúc ich za odštiepencov a bludárov. Ale práve tento národ bude jedným z prvých, ktorý sa prihlási ku kresťanskému ohlasovaniu apoštolov.

Zatiaľ čo učeníci idú do dediny zaobstarať jedlo, Ježiš zostáva pri studni a žiada si dať napiť od ženy, ktorá sem prišla načerpať vodu. A od tohto požiadania sa začína dialóg. „Ako sa môže Žid znížiť a požiadať niečo od ženy Samaritánky?“ Ježiš odpovie: ak by si vedela, kto som a aký dar mám pre teba, ty by si požiadala mňa a ja by som ti dal „živú vodu“, vodu, ktorá zahasí každý smäd a stane sa nevyčerpateľným prameňom v srdci toho, kto sa z nej napije (v. 10-14).

Chodiť ku studni čerpať vodu je únavné a otupné; bolo by pekné mať k dispozícii prameň vytryskujúcej vody! Ale Ježiš hovorí o inej vode. Keď si žena uvedomí, že muž, s ktorým hovorí je prorokom, zdôverí sa mu so svojím životom a kladie mu náboženské otázky. Jej smäd po láske a plnohodnotnom živote nebol uspokojený piatimi manželmi, ktorých mala, práve naopak, zažila sklamania a omyly. Žena preto zostane zasiahnutá veľkým rešpektom, ktorý jej Ježiš preukázal, a keď jej dokonca hovorí o pravej viere, ako vzťahu s Bohom Otcom „v Duchu a pravde“, napokon vytuší, že tento muž by mohol byť Mesiáš, a Ježiš – a to je niečo veľmi zriedkavé – to potvrdzuje: „To som ja, čo sa rozprávam s tebou“ (v. 26). To, že je Mesiáš hovorí žene, ktorá mala taký neusporiadaný život.

Drahí bratia, voda, ktorá dáva večný život bola vyliata do našich sŕdc v deň nášho krstu. Boh nás teda pretvoril a naplnil svojou milosťou. Ale môže sa stať, že sme na tento veľký dar zabudli, alebo sme ho obmedzili len na obyčajný údaj v matrike; a možno hľadáme „studne“, ktorých voda nám neuhasí smäd. Keď zabudneme na pravú vodu, hľadáme studne s vodu, ktorá nie je čistou. Práve vtedy je toto evanjelium pre nás! Nielen pre Samaritánku, ale aj pre nás.

Ježiš s nami hovorí ako so Samaritánkou. Pravdaže, my ho už poznáme, ale možno sme ho doteraz nestretli osobne. Vieme, kto je Ježiš, ale možno sme sa s ním nestretli osobne, v rozhovore s ním, a ešte sme ho neuznali za nášho Spasiteľa. Toto pôstne obdobie je dobrou príležitosťou, aby sa k nemu priblížili, stretli sa s ním v modlitbe, v dialógu od srdca k srdcu, hovorili s ním, počúvali ho. Je dobrou príležitosťou vidieť jeho tvár aj v tvári trpiaceho brata alebo sestry. Týmto spôsobom môžeme v sebe obnoviť milosť krstu, uhasiť náš smäd pri prameni Božieho slova a jeho Svätého Ducha; a tak objaviť tiež radosť stať sa tvorcami zmierenia a nástrojmi pokoja v každodennom živote.

Kiež nám Panna Mária pomáha neustále čerpať milosť, tú vodu, ktorá vyviera zo skaly, ktorou je Kristus Spasiteľ, aby sme mohli vyznávať s presvedčením našu vieru a ohlasovať s radosťou divy lásky Boha, ktorý je milosrdný a je zdrojom každého dobra.

16. marca

Ranná homília pápeža Františka: „Skúmaj, Pane, moje srdce“

Vatikán 16. marca – Dávajme si pozor, aby sme nekráčali cestou, ktorá z hriechu vedie ku skazenosti. Tak znela hlavná myšlienka homílie pápeža Františka, ktorý dnes ráno slávil omšu v Dome sv. Marty. Svätý Otec sa nechal inšpirovať podobenstvom o boháčovi a chudobnom Lazárovi z dnešného Evanjelia podľa Lukáša (Lk 16,19-31). Veriacich povzbudil k tomu, aby sa neuzatvárali pred chudobnými a ľuďmi bez strechy nad hlavou, ktorých je v našich mestách nemálo.

Ďalší podnet pre svoju úvahu našiel pápež František v Prvom žalme, pričom upozornil na to, že „človek, ktorý vkladá svoju dôveru do človeka, sa spolieha na telo, teda na veci, ktoré môže riadiť on sám, [spolieha sa] na márnosť, na pýchu, na bohatstvo“ a odtiaľ pramení „vzdialenie sa od Pána“. Svätý Otec tiež poukázal na „plodnosť človeka, ktorý sa spolieha na Pána a sterilitu toho, ktorý sa spolieha na seba samého“, na moc a na bohatstvá. „Táto cesta je cesta nebezpečná, je to cesta šmykľavá, keď sa spolieham len na svoje srdce. Je to zradné a nebezpečné“.

„Keď človek žije vo svojom uzavretom prostredí,“ pokračoval ďalej vo svojej dnešnej homílii pápež František, „dýcha v atmosfére svojho imania, vlastného uspokojenia, márnosti, pocitu bezpečia a spolieha sa jedine na seba; stráca orientáciu, stráca kompas a nevie, kde sú limity“. Presne toto sa stalo boháčovi, o ktorom hovorí Lukášovo evanjelium, ktorý prechádzal svojim životom robiac hostiny a nestaral sa o chudobného, ktorý bol pri dverách jeho domu:

„On vedel, kto bol ten chudobný: vedel to. Lebo potom, keď sa rozpráva s otcom Abrahámom, hovorí: ,Pošli Lazára’: takže, vedel aj ako sa volá! Bol mu však ukradnutý. Bol to hriešnik? Áno. Avšak z hriechu vedie cesta späť: stačí poprosiť o odpustenie a Pán odpúšťa. Toto srdce ho priviedlo na cestu smrti a do takého bodu, z ktorého nevedie cesta späť: deje sa to vtedy, keď sa hriech mení na skorumpovanosť. A tak on nebol hriešnik, ale skazený človek. Lebo vedel o tých mnohých biedach, avšak on si žil šťastne a nič iné ho nezaujímalo.“

„Zlorečený človek, čo sa spolieha na seba samého, ktorý sa spolieha na svoje srdce,“ vysvetlil Svätý Otec odvolávajúc sa na slová knihy proroka Jeremiáša: „«Zo všetkého najklamnejšie je srdce a ťažko ho vyliečiť» (Jer 17,5). Keď si na tejto ceste neduhu, len ťažko sa uzdravíš.“ Pápež František sa následne obrátil na veriacich s otázkou:

„Čo cítime v srdci, keď kráčame po ulici a vidíme bezdomovca, keď vidíme opustené deti ako žobrú? - ,No, veď títo sú z toho etnika, čo kradne...’, a idem ďalej. Robím to tak? Bezdomovci, chudobní, opustení, aj tí dobre oblečení bezdomovci, lebo nemajú peniaze na zaplatenie bývania, lebo nemajú prácu... Čo cítim? Je to súčasť panorámy, tejto scenérie mesta? Tak ako sochy, autobusová zastávka či pošta, sú súčasťou mesta aj bezdomovci? Je toto normálne? Dávajte pozor. Buďme pozorní. Ak nám tieto veci v našom srdci znejú ako normálne – ,nuž, áno, život je taký... ja mám čo jesť, piť, ale aby som mal menej výčitiek svedomia, dám almužnu a idem ďalej’ – nie sme na správnej ceste.“

Svätý Otec ďalej odporúčal dávať pozor, či sa nenachádzame na tejto ceste, ktorá „vedie z hriechu do skazenosti“. Položil nasledovnú otázku: „Čo cítim pri televíznych správach o tom, ako niekde dopadla bomba na nemocnicu a zomrelo mnoho detí, chudobní ľudia?“ Krátko sa pomodlím a potom pokračujem vo svojom živote, akoby sa nič nestalo? „Vstúpi to vôbec do môjho srdca“, alebo „som ako ten boháč, ktorému dráma Lazára, s ktorým väčší súcit mali psi, nikdy nevstúpila do jeho srdca?“ Ak je tomu tak, znamená to, že som na „ceste od hriechu ku skazenosti,“ zakončil pápež František:

„Preto prosme Pána: ,Skúmaj, Pane, moje srdce. Pozri, či nie som na zlej ceste, či nie som na tej šmykľavej ceste od hriechu ku skazenosti, z ktorej už niet cesty späť’. Zvyčajne ak hriešnik oľutuje, môže sa vrátiť späť; skazený človek však len ťažko, lebo je uzavretý sám v sebe. ,Skúmaj, Pane, moje srdce’: nech to je našou dnešnou modlitbou. ,A pomôž mi pochopiť, na akej ceste sa nachádzam, akou cestou kráčam’.“

15. marca

Generálna audiencia: Radostná nádej kresťana vyplýva z opravdivosti lásky

Vatikán 15. marca – Pri dnešnej generálnej audiencii sa Svätý Otec pri úvodnom pozdrave pútnikov osobitne pristavil pri skupinke veriacich z Číny. Na Námestí sv. Petra boli prítomní aj pútnici zo Slovenska.

V katechéze pápež František pokračoval v cykle o kresťanskej nádeji. Tentoraz položil dôraz na samotné jadro kresťanstva, ktorým je povolanie k láske. Keďže radostná nádej kresťana vyplýva z opravdivosti lásky, je dôležité zamyslieť sa nad tým, či naša láska nie je iba „telenovelou“ a či nie je poznačená pokrytectvom.

Ako biblický úvod ku katechéze zaznelo čítanie z Listu Rimanom:

«Láska nech je bez pretvárky. Nenáviďte zlo, lipnite k dobru. Milujte sa navzájom bratskou láskou, predbiehajte sa vzájomne v úctivosti, v horlivosti neochabujte, buďte vrúcneho ducha, slúžte Pánovi. V nádeji sa radujte, v súžení buďte trpezliví, v modlitbe vytrvalí. Majte účasť na potrebách svätých, buďte pohostinní» (Rim 12,9-13).

Plné znenie katechézy Svätého Otca

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dobre vieme, že veľké prikázanie, ktoré nám zanechal Pán Ježiš, je prikázaním lásky: milovať Boha celým srdcom, celou dušou a celou mysľou a milovať blížneho ako seba samého (porov. Mt 22,37-39). Sme teda povolaní k láske, k láske k blížnemu a toto je naším najvyšším povolaním, naším povolaním par excellence; a k nemu sa viaže aj radosť kresťanskej nádeje. Ten, kto miluje, má radosť nádeje, že dospeje k stretnutiu s tou veľkou láskou, ktorou je Pán.

Apoštol Pavol v úryvku Listu Rimanom, ktorý sme si práve vypočuli, nás vystríha: je tu riziko, že naša láska k blížnemu bude pokrytecká. Musíme si teda položiť otázku: kedy k tomu dochádza, k tomuto pokrytectvu? A ako si môžeme byť istí, že naša láska je úprimná, že naša láska k blížnemu je skutočná? Že lásku k blížnemu nepredstierame alebo že naša láska nie je akousi telenovelou, ale láskou úprimnou, silnou...?

Pokrytectvo sa môže votrieť kamkoľvek, aj do nášho spôsobu, akým prejavujeme lásku. Toto sa preukáže vtedy, keď je naša láska zištná, poháňaná osobnými záujmami. A koľko je len zištných lások! Vtedy, keď sa charitatívne služby, pri ktorých sa zdá, že sa obetujeme, robia kvôli vlastnému predvádzaniu sa či preto, aby sme sa cítili spokojní: „Aký som len skvelý!“ Je to tak? Toto je pokrytectvo. Alebo keď sa zameriavame na veci, ktoré nás „zviditeľňujú“, aby sme tak predviedli našu inteligenciu či našu schopnosť. Za týmto všetkým je falošná, klamná myšlienka, a síce že ak milujeme, je to preto, že my sme dobrí; akoby láska k blížnemu bola výtvorom človeka, výplodom nášho srdca. Láska k blížnemu je naopak predovšetkým milosťou, darom; schopnosť milovať je Božím darom a musíme oň prosiť. A on ho veľmi rád dáva, ak oň prosíme. Láska k blížnemu je milosťou: nespočíva v tom, aby sme dávali zažiariť tomu, čím sme my, ale tomu, čo nám darúva Pán a čo my slobodne prijímame; a nemôžeme ju prejaviť pri stretnutí s druhými, ak sa najskôr nezrodila zo stretnutia s miernou a milosrdnou Ježišovou tvárou.

Pavol nás pozýva uznať, že sme hriešnikmi, a že aj náš spôsob, akým milujeme je poznačený hriechom. Zároveň však prináša novú zvesť, zvesť nádeje: Pán pred nami otvára cestu oslobodenia, cestu spásy. Je to umožnenie toho, aby sme aj my žili veľké prikázanie lásky a stali sa nástrojmi Božej lásky. A toto nastáva, keď si necháme uzdraviť a obnoviť srdce zmŕtvychvstalým Kristom.

Zmŕtvychvstalý Kristus, ktorý žije medzi nami, ktorý žije s nami, je schopný uzdraviť naše srdce: robí tak, ak ho o to prosíme. Je to on, ktorý nám aj napriek našej malosti a chudobe dovoľuje zakúšať súcit Otca a oslavovať úžasné prejavy jeho lásky. Potom chápeme, že všetko, čo môžeme zakusovať a robiť pre bratov, nie je nič iné než odpoveď na to, čo Boh vykonal a neustále koná pre nás. Ba je to samotný Boh, ktorý tým, že nachádza príbytok v našom srdci a v našom živote naďalej prejavuje svoju blízkosť a službu všetkým tým, ktorých stretávame každý deň na našej ceste, počínajúc tými poslednými a tými najnúdznejšími, v ktorých ho prednostne rozpoznávame.

Apoštol Pavol nám teda týmito slovami nechce ani tak robiť výčitky, ako nás chce skôr povzbudiť a oživiť v nás nádej. Veď všetci máme skúsenosť toho, že prikázanie lásky nežijeme naplno alebo tak, ako by sme mali. Avšak aj toto je milosťou, lebo nám to pomáha pochopiť, že sami zo seba nie sme schopní skutočne milovať: potrebujeme, aby Pán neustále obnovoval tento dar v našom srdci, prostredníctvom skúsenosti jeho nekonečného milosrdenstva. Práve vtedy sa vrátime k oceňovaniu maličkostí, jednoduchých, obyčajných vecí; vrátime sa k oceňovaniu všetkých týchto maličkých každodenných vecí a budeme schopní milovať druhých tak, ako ich miluje Boh, želajúc si ich dobro, čiže aby boli svätí, priateľmi Boha; a budeme sa tešiť z možnosti priblížiť sa k tým, čo sú chudobní a pokorní, ako to robí Ježiš s každým z nás, keď sme od neho vzdialení, skláňať sa k nohám bratov, tak ako to on, Dobrý Samaritán robí s každým z nás so svojím súcitom a so svojím odpustením.

Drahí bratia a sestry, to, čo nám pripomenul apoštol Pavol, je tým tajomstvom – použijem jeho slová – tajomstvom, ako sa radovať v nádeji (porov. Rim 12,12): v nádeji sa radujte. Je to radosť nádeje, lebo vieme, že za akýchkoľvek okolností, aj tých najnepriaznivejších, a aj popri našich vlastných pádoch, Božia láska nechýba. A tak so srdcom navštíveným a obývaným jeho milosťou a vernosťou žijeme v radostnej nádeji, že tým málom, čo len dokážeme, oplácame na bratoch to kvantum, ktoré od neho denne prijímame.“

14. marca

Ranná homília pápeža Františka: Pôstne obrátenie spočíva v konkrétnych skutkoch

Vatikán 14. marca – Zanechajte zlo, naučte sa konať dobro a nechajte sa viesť Pánom. To je cesta pôstneho obrátenia, ktorú dnes ráno na omši v Dome sv. Marty pápež František predostrel veriacim. Vo svojej homílii sa nechal inšpirovať prvým čítaním z proroka Izaiáša (Iz 1,10.16-20) a z Evanjelia podľa Matúša (Mt 23,1-12). Obrátenie sa podľa slov Svätého Otca preukazuje najmä v konaní „konkrétnych skutkov“ lásky.

„Každý z nás robí každý deň niečo zlé.“ Biblia dokonca hovorí, že „aj ten najsvätejší hreší sedemkrát za deň,“ vysvetlil na úvod svojej kázne pápež František. Problém spočíva v tom, aby sme si „nezvykli na život týchto zlých skutkov“ a vzdialili sa od toho, čo „jedom zabíja dušu“, robí ju malou. A teda, aby sme sa naučili konať dobro, vysvetlil Svätý Otec:

„Nie je jednoduché konať dobro: musíme sa to naučiť, vždy. A učí nás on. Takže: učte sa. Ako deti. Na ceste života, kresťanského života sa učí každý deň. Treba sa učiť každý deň vykonať niečo, byť lepšími než ten predchádzajúci deň. Učiť sa. Vzdialiť sa od zla a učiť sa konať dobro: to je pravidlo obrátenia. Lebo obrátiť sa neznamená ísť k nejakej víle, ktorá nás s magickou paličkou obráti: nie! Je to cesta. Je to cesta zanechania niečoho a učenia sa.“

Na to, aby sme zanechali zlo a naučili sa konať dobro, ktoré sa prejavuje v konkrétnych skutkoch, je podľa slov Svätého Otca Františka potrebná odvaha a pokora:

„On, Pán, tu hovorí tri konkrétne veci, je ich však mnoho: hľadajte spravodlivosť, pomôžte utláčanému, vymôžte právo sirote, obhajujte vdovu... [Sú to] konkrétne veci. Konať dobro sa dá naučiť skrze konkrétne skutky, nie slová. Skutkami... Preto Ježiš v evanjeliu, ktoré sme počuli, karhá túto vládnucu triedu izraelského ľudu, lebo «hovoria, ale nekonajú», nepoznajú konkrétnosť. A ak niet konkrétnosti, nemôže dôjsť ani k obráteniu.“

Prvé čítanie z knihy proroka Izaiáša prináša pozvanie od Pána: «Poďte, pravoťme sa!». Slovo «poďte», vysvetlil na záver svojej dnešnej rannej homílie pápež František, je to isté slovo, ktorým sa Ježiš prihováral ochrnutým, ako aj Jairovej dcére či synovi Naimskej vdovy. A Ježiš nás nenecháva samých, podáva nám svoju ruku, aby „sme vstali“. Je pokorný a skláňa sa, aby nám povedal: „Poďte, pravoťme sa“, dodal Svätý Otec. „Boh s nami kráča, aby nám pomohol, aby nám vysvetlil veci, aby nás vzal za ruku“; Pán je schopný „urobiť tento zázrak“, ktorým je „naša premena“, a to nie zo dňa na deň, ale postupnou cestou:  

„Pozvanie k obráteniu: zanechajte zlo, naučte sa konať dobro... ,Hore sa, vstaňte, poďte ku mne, pravoťme sa a kráčajme vpred’. – ,Ale keď ja mám toľko hriechov...’ – ,Netráp sa: keby tvoje hriechy boli ako šarlát, zbelejú sťa sneh’. A to je cesta pôstneho obrátenia. Jednoduchá. Je to Otec, ktorý hovorí, je to Otec, ktorý nás má rád, ktorý nás má veľmi rád. Sprevádza nás na tejto ceste obrátenia. Jediné čo od nás žiada je, aby sme boli pokorní. Tak ako Ježiš hovorí zákonníkom: «Kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený».“

12. marca

Pri modlitbe Anjel Pána Svätý Otec vyjadril sústrasť Guatemale

Vatikán 12. marca – Na modlitbu Anjel Pána so Svätým Otcom Františkom dnes prišlo na Námestie sv. Petra 35-tisíc veriacich. Svätý Otec v katechéze vysvetlil význam evanjeliovej udalosti Pánovho premenenia na hore. Ježiš takto zjavil apoštolom svoju slávu, aby im ukázal kam vedie kríž: „Kríž je dverami ku vzkrieseniu,“ povedal pápež František. Zároveň pozval veriacich, aby počas pôstneho obdobia nábožne rozjímali pred ukrižovaným Ježišom.

Pápež František vyjadril sústrasť Guatemale v súvislosti s tragédiou v San José Pinula, kde v stredu 8. marca pri požiari v štátnom domove pre sociálne ohrozené deti a mladistvých zomrelo najmenej 34 obetí a desiatky utrpeli zranenia. Obete sú najmä z radov dievčat, ktoré tam boli držané v drsných podmienkach s evidovanými prípadmi zneužívania a pokúsili sa o hromadný protest proti zlému zaobchádzaniu.

Po spoločnej modlitbe Anjel Pána a udelení apoštolského požehnania pridal Svätý Otec tieto slová:

„Drahí bratia a sestry, vyjadrujem svoju blízkosť ľudu Guatemaly, ktorý prežíva žiaľ nad závažným a žalostným požiarom, ktorý vypukol v (sociálnom ústave) Casa Refugio Virgen de la Asunción a zapríčinil obete na životoch a zranenia medzi dievčatami, ktoré tam bývali. Nech Pán prijme ich duše, uzdraví zranených, uteší ich rozžialené rodiny a celý národ. Modlím sa tiež, a prosím vás, aby ste sa modlili spolu so mnou, za všetkých chlapcov a dievčatá, ktorí sú obeťami násilia, zlého zaobchádzania, zneužívania a vojen. Toto je bolestná rana, toto je skrytý výkrik, ktorý my všetci musíme počuť a nesmieme sa ďalej tváriť, že nevidíme a nepočujeme.“

Plné znenie katechézy Svätého Otca

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Evanjelium tejto Druhej pôstnej nedele nám predkladá príbeh Premenenia Pána (porov. Mt 17,1-9). Vezmúc stranou troch z apoštolov, Petra, Jakuba a Jána, vystúpil s nimi na vysokú horu, kde sa udial tento jedinečný úkaz: Ježišova tvár „zažiarila sťa slnko a odev mu zbelel ako svetlo“ (v. 2). Takýmto spôsobom Pán nechal zažiariť vo svojej vlastnej osobe tú božiu slávu, ktorú bolo možné prostredníctvom viery zachytiť v jeho učení a zázračných skutkoch. A toto premenenie na hore je sprevádzané zjavením sa Mojžiša a Eliáša, ktorí sa s ním rozprávali (porov. v. 3).

Ten „jas“, ktorý charakterizuje túto mimoriadnu udalosť, symbolizuje jej cieľ: osvetliť mysle a srdcia učeníkov, aby mohli jasne pochopiť, kto je ich Učiteľ. Je to záblesk svetla, ktorý sa nečakane otvára nad tajomstvom Ježiša a osvetľuje celú jeho osobu a celý jeho príbeh.

Ježiš, ktorý už s rozhodnosťou vykročil smerom k Jeruzalemu, kde bude musieť podstúpiť odsúdenie na smrť ukrižovaním, chce pripraviť svojich učeníkov na tento škandál - škandál kríža -, na škandál príliš silný pre ich vieru, a zároveň predpovedať svoje vzkriesenie, manifestujúc sa ako Mesiáš, Boží Syn.

Ježiš ich pripravuje na ten smutný a veľmi bolestivý moment. V skutočnosti sa Ježiš prezentoval ako Mesiáš odlišný od očakávaní, od toho, aký by mal byť Mesiáš podľa ich predstáv. Nie mocný a slávny kráľ, ale pokorný sluha bez zbrane; nie vladár s bohatstvom ako znamením požehnania, ale chudobný človek, ktorý nemá kde hlavu skloniť; nie patriarcha s početným potomstvom, ale neženatý muž bez domu a domova. Ide naozaj o zjavenie Boha otočené naruby, a najviac znepokojujúcim znakom tohto škandalózneho zvratu je kríž. Ale práve skrze kríž sa Ježiš dostane ku slávnemu zmŕtvychvstaniu, ktoré bude definitívne, nie ako toto premenenie, ktoré trvalo istý moment, okamih.

Premenený Ježiš na vrchu Tábor chcel ukázať svojim učeníkom svoju slávu, nie aby im dal vyhnúť sa ceste kríža, ale aby im ukázal, kam kríž privádza. Kto zomiera s Kristom, s Kristom bude vzkriesený. A kríž je dverami ku vzkrieseniu. Kto s ním bojuje, s ním zvíťazí. Toto je posolstvo nádeje, ktoré obsahuje Ježišov kríž, vyzývajúce byť pevnými v našom živote. Kresťanský kríž nie je vybavením domu či ozdobou na nosenie, ale kresťanský kríž je odkazom na lásku, s ktorou sa Ježiš obetoval, aby zachránil ľudstvo od zla a od hriechu. V tomto Pôstnom čase nábožne kontemplujme obraz Ukrižovaného, Ježiša na kríži. Toto je symbol kresťanskej viery, emblematický obraz Ježiša, ktorý zomrel a bol vzkriesený pre nás. Dbajme na to, aby kríž poznamenával etapy našej pôstnej cesty, aby sme čoraz väčšmi chápali závažnosť hriechu a hodnotu obety, ktorou Vykupiteľ zachránil nás všetkých.

Presvätá Panna vedela kontemplovať Ježišovu slávu, skrývajúcu sa v jeho ľudskosti. Nech nám pomáha zotrvávať s ním v tichej modlitbe, nechať sa osvecovať jeho prítomnosťou, aby sme nosili v srdci, aj cez najtemnejšie noci, odraz jeho slávy.“

5. marca

Anjel Pána s pápežom Františkom: Dbáme o Bibliu rovnako ako o náš mobil?

Vatikán 5. marca – V deň svojho odchodu na pôstne duchovné cvičenia sa pápež František na poludnie pomodlil s veriacimi mariánsku modlitbu spojenú s katechézou. Medzi veriacimi na Námestí sv. Petra nechýbali ani pútnici zo Slovenska.

V katechéze Svätý Otec poukázal na Ježišov úspešný zápas s pokušiteľom na púšti. Toto víťazstvo sa zakladalo na sile Božieho slova, zdôraznil pápež František a na veriacich sa obrátil s výzvou: „Čo by sa stalo, keby sme o Bibliu dbali rovnako ako dbáme o náš mobilný telefón?“ Pozval ich využiť Pôstne obdobie na cieľavedomé prehlbovanie vzťahu ku Svätému písmu.

Svätý Otec pripojil aj prosbu o sprevádzanie modlitbou počas duchovných cvičení, ktoré počas piatich dní až do piatka 10. marca absolvuje v exercičnom dome v Ariccii pri Ríme:

„Všetkým vám prajem, aby vaše pôstne putovanie bolo bohaté na ovocie; a prosím vás, pamätajte v modlitbe na mňa a na mojich spolupracovníkov z Rímskej kúrie, spolu s ktorými dnes večer začneme týždeň duchovných cvičení. Ďakujem vám zo srdca za vašu modlitbu.“

Duchovné cvičenia v Ariccii povedie taliansky biblista, františkán Giulio Michelini a budú zamerané na Ježišovo umučenie, smrť a zmŕtvychvstanie podľa Matúšovho evanjelia.

Katechéza Svätého Otca v plnom znení

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V túto Prvú pôstnu nedeľu nás evanjelium uvádza na cestu smerom k Veľkej noci, keď nám ukazuje Ježiša, ako zotrváva štyridsať dní v púšti, vystavený pokúšaniam diabla (porov. Mt 4,1-11). Táto epizóda spadá do presného momentu Ježišovho života: hneď po krste v Jordáne a ešte pred jeho verejným účinkovaním.

Len pred chvíľou sa mu dostalo slávnostné uvedenie: zostúpil na neho Duch Svätý a Otec z neba o ňom vyhlásil: «Toto je môj milovaný Syn» (Mt 3,17). Ježiš je už pripravený začať svoju misiu, a pretože táto má svojho vyloženého nepriateľa, to znamená Satana, Ježiš sa s ním hneď konfrontuje „z očí do očí“.

Diabol útočí práve na titul „Božieho Syna“, aby Ježiša odviedol od plnenia jeho misie: «Ak si Boží Syn...», hovorí mu opakovane (v. 3.6) a navrhuje mu konať divotvorné činy – stať sa „čarodejníkom“ – ako premeniť kamene na chleby na zasýtenie svojho hladu a vrhnúť sa dolu z chrámového múru a nechať sa zachrániť anjelmi. Za týmito dvoma pokušeniami nasleduje tretie: pokloniť sa jemu, diablovi, a takto získať nadvládu nad svetom (porov. v. 9).

Týmto trojitým pokúšaním chce Satan strhnúť Ježiša z cesty poslušnosti a pokory – pretože vie, že touto cestou bude zlo porazené – a priviesť ho na falošnú skratku úspechu a slávy. Ale všetky diablove jedovaté šípy Ježiš odráža štítom Božieho slova (v. 4.7.10), ktoré vyjadruje Otcovu vôľu. Ježiš nehovorí žiadne vlastné slovo: odpovedá čisto Božím slovom. A takto Syn, plný sily Ducha Svätého, vychádza z púšte ako víťaz.

Počas štyridsiatich dní Veľkého pôstu sme ako kresťania pozvaní ísť v Ježišových šľapajach a vstúpiť do duchovného boja proti Zlému so silou Božieho slova. Nie s naším slovom, to nám nepomôže. So slovom Božím: to má silu poraziť Satana. Preto treba nadobudnúť dôverný vzťah k Biblii: často ju čítať, meditovať ju, vstrebávať (asimilovať) ju. Biblia obsahuje Božie slovo, ktoré je vždy aktuálne a účinné.

Ktosi povedal: čo by sa stalo, keby sme brali Bibliu tak ako berieme náš mobilný telefón? Keby sme ju nosili stále s nami, alebo aspoň malé vreckové Evanjelium, čo by sa stalo? Keby sme sa po ňu vrátili, keď si ju zabudneme: keď si zabudneš mobil, hneď sa vraciaš ho hľadať! Keby sme ju otvárali viackrát počas dňa, keby sme si čítali Božie odkazy obsiahnuté v Biblii tak ako si čítame odkazy v telefóne, čo by sa stalo?              

Je jasné, že prirovnanie pokrivkáva, ale núti premýšľať. Skutočne, keby sme mali Božie slovo vždy v srdci, žiadne pokušenie by nás nemohlo vzdialiť od Boha a žiadna prekážka by nás nemohla zviesť z dobrej cesty. Vedeli by sme víťaziť nad každodennými navádzaniami zla, ktoré je v nás k mimo nás, boli by sme viac schopní žiť životom vzkriesených podľa Ducha, prijímať a milovať našich bratov, osobitne tých slabších a odkázaných, a aj našich nepriateľov.

Panna Mária, dokonalá ikona poslušnosti voči Bohu a bezvýhradnej dôvery v jeho vôľu, nech je nám oporou pri pôstnom putovaní, aby sme učenlivo načúvali Božiemu slovu a tak dospeli k pravému obráteniu srdca.“

Po spoločnej modlitbe Anjel Pána a udelení apoštolského požehnania Svätý Otec pozdravil jednotlivé skupiny pútnikov. Poprosil ich o modlitbu počas duchovných cvičení a na záver ešte raz pripomenul svoju výzvu venovať Svätému písmu nie menšiu pozornosť ako svojmu mobilu: „Premýšľajte nad tým: mať Bibliu vždy pri sebe, vždy nablízku!“

3. marca

Ranná homília pápeža Františka: Pravý pôst znamená pomôcť blížnemu

Vatikán 3. marca – Pravý pôst znamená pomáhať blížnemu, falošný mieša nábožnosť s nečestnými obchodmi a hľadaním svetskej slávy, uviedol vo svojej dnešnej homílii pápež František, ktorý ráno slávil omšu v Dome sv. Marty.

Ústrednou témou dnešných liturgických čítaní je práve pôst, teda „pokánie, ktoré sme pozvaní v tomto Pôstnom období robiť“, aby sme sa priblížili k Pánovi, vysvetlil na úvod svojej kázne Svätý Otec. Boh sa teší zo „skrúšeného srdca“, ako sa píše v dnešnom 51. žalme, teší sa „zo srdca, ktoré sa cíti hriešne a vie, že je hriešne“.

V prvom čítaní z knihy proroka Izaiáša Boh karhá falošnú nábožnosť pokrytcov, ktorí sa postia a pritom konajú svoje špinavé obchody, utláčajú robotníkov a hádajú sa „udierajúc ničomnými päsťami“. Na jednej strane konajú pokánie, poznamenal pápež František, na druhej strane konajú nespravodlivo. Pán však od nás žiada skutočný pôst, a tým je pomoc blížnemu:

„Ten druhý pôst je ,pokrytecký’ – je to slovo, ktoré často používa Ježiš – je to pôst, aby som vynikol alebo aby som sa cítil spravodlivý, avšak medzičasom konám nespravodlivo, nie som spravodlivý, vykorisťujem druhých. ,Veď ja som štedrý, dal som Cirkvi pekný milodar’ - ,Povedz mi však, platíš spravodlivo tvojim pomocniciam v domácnosti? Tvojim zamestnancom platíš na čierno? Alebo tak, ako si to žiada zákon, aby mohli dať jesť svojim deťom?’.“

Pápež František sa s veriacimi v Dome sv. Marty podelil o príbeh, ktorý sa stal po Druhej svetovej vojne jezuitovi pátrovi Pedrovi Arrupemu, keď bol na misiách v Japonsku. Jeden bohatý muž sprevádzaný fotografom a novinárom mu dal finančný dar pre jeho evanjelizačnú prácu. V obálke však bolo iba desať dolárov. Ďalej už Svätý Otec:

„To isté robíme my, keď neplatíme spravodlivo našim ľuďom. Strhávame si z našich skutkov pokánia, z našich skutkov modlitby, pôstu, almužny. Strhávame si istú čiastku: úplatok svetskej sláve, aby sme sa ukázali. A toto nie je autentické, toto je pokrytecké. Preto, keď Ježiš hovorí: ,Keď sa modlíte, modlite sa v skrytosti; keď dávate almužnu, nevytrubujte to; keď sa postíte, nebuďte zachmúrení’, to je rovnaké, ako keby povedal: ,Prosím vás, keď robíte dobrý skutok, nestrhávajte si z neho odmenu, patrí len Otcovi’.“

Na záver svojej homílie Svätý Otec citoval proroka Izaiáša. Pán sa obracia na pokrytcov a vysvetľuje im, čo je to skutočný pôst. Sú to slová, ktoré sa zdajú byť „určené pre túto dobu“, dodal pápež František:

„«A nie toto je pôst, aký som si vyvolil: rozviazať putá nespravodlivé, uvoľniť povrazy otroctva, zlomených prepustiť na slobodu a rozlámať všetky okovy? Lámať hladnému svoj chlieb, bedárov bez prístrešia zaviesť do svojho domu? Ak uvidíš nahého, zaodej ho, a pred svojím blížnym sa neskrývaj». Uvažujme nad týmito slovami, myslime na naše srdce, ako sa postíme, modlíme, dávame almužnu. A tiež nám pomôže pomyslieť na to, čo cíti človek po večeri, za ktorú zaplatil napríklad dvesto eur, a cestou domov vidí hladného, nepozrie sa však naňho a kráča ďalej. Pomohlo by nám pouvažovať nad tým.“

2.marca

Pápež František kňazom: Naša viera rastie cez stretnutia s Pánom

Vatikán 2. marca - Prinášame ďalšie myšlienky Svätého Otca zo stretnutia s kňazmi Rímskej diecézy pri pôstnej duchovnej obnove 2. marca 2017 v Lateránskej bazilike na tému „Rast viery v živote kňaza“.

Svätý Otec vysvetlil, že celá jeho exhortácia Evangelii gaudium – Radosť evanjelia je koncipovaná v perspektíve kresťanského rastu:

„Ak si znova pozorne prečítate Evangelii gaudium – ktoré je programovým dokumentom – uvidíte, že hovorí stále o „raste“ a o „dozrievaní“, tak vo viere, v láske a v solidárnosti, ako aj v chápaní Božieho slova. Evangelii gaudium má dynamický pohľad. «Súčasťou Pánovho misijného mandátu je výzva šíriť vieru: „naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal“ (Mt 28, 20). Z toho jasne vyplýva, že prvé ohlasovanie musí ľudí pohnúť aj do toho, aby sa vydali kráčať po ceste formácie a dozrievania» (EG 160).

Zdôrazňujem: po ceste formácie a dozrievania vo viere. Ak to berieme s plnou vážnosťou, vyplýva z toho, že «by nebolo správne túto výzvu na rast interpretovať výlučne alebo primárne ako formáciu (čisto) doktrinálnu» (EG 161). Rast vo viere prichádza cez stretnutia s Pánom počas života. Tieto stretnutia sa uchovávajú ako poklad v pamäti a sú našou živou vierou, v našich osobných dejinách spásy“. „Toto je dôležité“, zdôraznil pápež František kňazom prítomným v Lateránskej bazilike. Ďalej sústredil ich pozornosť na to, aby mali pre svoj rast vo viere pevný bod, a tým je Kristov kríž:

„Keď hovorím o pevných bodoch alebo o „pevnom skĺbení“, mám na mysli obraz basketbalistu, ktorý si drží jednu nohu pevne na mieste a robí pohyby, aby si uchránil loptu alebo hľadá priestor, aby ju prihral, prípadne aby sa rozbehol a zaútočil na kôš. Pre nás je tou nohou „zaklincovanou“ do podlahy, okolo ktorej robíme otočky je Kristov kríž. Iného niet. Na múre kaplnky exercičného domu v San Miguel (časť Buenos Aires) je jedna veta: „Kríž stojí, zatiaľ čo svet sa otáča“ [Stat crux dum volvitur orbis - heslo sv. Bruna a kartuziánov]. A tak sa človek hýbe chrániac loptu v nádeji dostať ju do koša a snažiac sa pochopiť, komu ju prihrať. Viera – pokrok a rast vo viere – sa zakladá vždy na kríži: «zapáčilo sa Bohu spasiť veriacich bláznovstvom ohlasovania ... ukrižovaného Krista: pre Židov pohoršenie, pre pohanov bláznovstvo» (1 Kor 1,21.23).“

Ďalším momentom, na ktorý dal Svätý Otec dôraz, je pamäť:

„V Evangelii gaudium som chcel klásť dôraz na ten rozmer viery, ktorý nazývam deuteronomickým, v analógii s pamäťou Izraela: «Radosť z hlásania evanjelia stále žiari na pozadí vďačnej pamäti: je to milosť, o ktorú nám treba prosiť. Apoštoli nikdy nezabudli na ten okamih, keď sa Ježiš dotkol ich srdca: „Boli asi štyri hodiny popoludní“ (Jn 1,39) ... V „oblaku svedkov“ [...] vystupujú do popredia niektoré osoby, ktoré sa nás dotkli osobitným spôsobom a vďaka ktorým vzklíčila aj naša veriaca radosť: „Pamätajte na svojich predstavených, ktorí vám hlásali Božie slovo“ (Hebr 13,7). Niekedy sú to jednoduché a blízke osoby, ktoré nás uviedli do života viery: „Spomínam si na tvoju úprimnú vieru, akú mala už tvoja stará matka Loida a tvoja matka Eunika“ (2 Tim 1, 5). Veriaci je v zásade „pamätlivý“ (EG 13).

Buďme si vedomí, že napredovanie vo viere nie je len vôľovým predsavzatím odteraz viac veriť, ale je to aj cvičenie spomínať si v pamäti na základné milosti.“

„Dá sa „napredovať z úzadia“, opäť hľadajúc zabudnuté poklady a skúsenosti, ktoré sú často kľúčom k pochopeniu prítomnosti. Toto je skutočne „revolučná“ vec: ísť ku koreňom. O koľko jasnejšia je spomienka na minulosť, o to jasnejšie sa otvára budúcnosť, pretože možno vidieť cestu, ktorá je skutočne nová a odlíšiť ju od už prejdených ciest, ktoré nikam neviedli. Viera rastie pamätajúc, spájajúc udalosti s históriou reálne prežitou našimi otcami a celým Božím ľudom, celou Cirkvou.“

Ďalší bod venoval pápež František téme nádeje ako opory pre rast vo viere. Zdôraznil, že okrem toho, že nádej smeruje k budúcnosti, má vzťah aj k minulosti a v plnej šírke sa vzťahuje na prítomnosť. Ďalšou veľkou témou v prednáške Svätého Otca, práve v spojení s nádejou, bolo rozlišovanie, ktoré sa vzťahuje na našu prítomnosť, avšak žiada si aj istý odstup smerom vzad a pohľad na obzor:

„Je vlastné rozlišovaniu urobiť najprv krok späť, ako ten, čo trochu cúvne, aby videl lepšie panorámu. Je tu vždy pokušenie prvého impulzu, ktorý nás vedie k túžbe vyriešiť niečo okamžite. Myslím že v tomto zmysle sa deje prvé rozlišovanie, veľké a základné, čiže to, ktoré sa nenechá oklamať silou zla, ale dokáže vidieť víťazstvo Kristovho kríža v každej ľudskej situácii. V tomto bode by som rád spolu s vami opäť prečítal jeden úryvok z Evangelium gaudium, pretože pomáha rozpoznať to úskočné pokušenie, ktoré nazývam sterilný pesimizmus:

«Jedným z najväčších pokušení potláčajúcich zápal a odvahu je pocit porazenosti, ktorý z nás robí nespokojných, skleslých pesimistov so zamračenou tvárou. Nik nemôže vyraziť do boja, ak už vopred neverí vo víťazstvo. Kto začína bez dôvery, ten už dopredu prehral polovicu bitky a navyše zakopáva svoje talenty. Aj napriek bolestnému vedomiu o vlastných slabostiach treba kráčať vpred bez toho, aby sme sa cítili porazenými, a pamätať na to, čo Pán povedal svätému Pavlovi: „Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti“ (2 Kor 12, 9). Kresťanský triumf je vždy krížom, ale krížom, ktorý je zároveň aj zástavou víťazstva, nesenou s bojovnou jemnosťou proti útokom zla. Zlý duch porazenectva je bratom pokušenia oddeľovať pšenicu od kúkoľa pred naplnením času a toto pokušenie pochádza z egocentrickej a ustráchanej nedôverčivosti. [...] V každom prípade za týchto okolností sme pozvaní byť džbánmi, z ktorých sa druhí môžu napiť. Niekedy sa džbán premieňa na ťažký kríž, ale veď práve na kríži pribitý Pán sa nám daroval ako prameň živej vody. Nenechajme si ukradnúť nádej!» (EG 85-86).

Toto spojenie «nenechajme si ukradnúť ...», mám z pravidiel rozlišovania sv. Ignáca, kde je bežné zobrazovať diabla ako zlodeja. Správa sa ako veliteľ – hovorí sv. Ignác – keď na to, aby zvíťazil a ukradol to po čom túži, zaútočí na naše najslabšie miesto (porov. Sv. Ignác z Loyoly: Duchovné cvičenia, 327). A v našom prípade, v súčasnej dobe, myslím si, že sa snaží ukradnúť nám radosť – čo je ako ukradnúť nám prítomnosť – a nádej – vyjdenie, putovanie –, čo sú milosti, ktoré najviac vyprosujem a žiadam vyprosovať pre Cirkev v tejto dobe.“

Ranná homília Svätého Otca vo štvrtok 2. marca: Kompas kresťana

Vatikán 2. marca – V rannej homílii vo štvrtok 2. marca pápež František opísal, v čom spočíva základný „kompas kresťana“. Na začiatku pôstnej doby v kaplnke domu sv. Marty Svätý Otec pozval k nasledovaniu ukrižovaného a vteleného Krista. Vychádzajúc z evanjelia dňa (Lk 9,22-25) hovoril o výzve k obráteniu s trojitým poukázaním na človeka, na Boha a na samotné putovanie, čiže nasledovanie Krista.

Realitou človeka je rozhodovať sa medzi dobrom a zlom. Boh nás stvoril slobodných a na nás je rozhodnutie – konštatoval pápež. Boh nás však nenecháva osamelých, ukazuje nám cestu dobra pomocou prikázaní. Potom je tu Božia realita, „ktorá bola pre učeníkov ťažko pochopiteľná“, Ježišova krížová cesta – pokračoval Svätý Otec: „Boh sa nám stal podobným vo všetkom okrem hriechu. Nie je tu Boh bez Krista. Boh bez Krista, pozbavený vtelenia, je bohom nereálnym.“

„Božia realita je Kristus vtelený pre nás. Pre našu spásu. Ak sa vzďaľujeme od tejto reality a vzďaľujeme sa Kristovmu krížu a pravde o Pánových ranách, vzďaľujeme sa aj láske, Božej dobročinnej láske, vzďaľujeme sa spáse a vydávame sa cestou ideologickej predstavy o Bohu, ktorá je mu vzdialená. To nie je Boh, ktorý prichádza k nám, ktorý sa stal naším blížnym, aby nás spasil, a zomrel pre nás. Toto je realitou Boha.“

Svätý Otec potom citoval z knihy jedného francúzskeho spisovateľa z minulého storočia, ktorý opisuje dialóg medzi agnostikom a veriacim:

„Agnostik s dobrou vôľou sa pýta veriaceho: «Mojím problémom je, ako môže byť Kristus Bohom. To nechápem.» Veriaci odpovedá: «Pre mňa toto nie je problém. Problémom by bolo, keby sa Boh nestal Kristom.» Toto je realita Boha: Boh sa stal Kristom, Boh sa stal telom, a to je základ skutkov milosrdenstva. Rany našich bratov sú ranami Krista, Božími ranami, pretože Boh sa stal Kristom. To je tá druhá skutočnosť, bez ktorej nemôžeme prežívať pôst. Musíme sa obrátiť, a to nie k abstraktnému Bohu, ale ku konkrétnemu Bohu, ktorý sa stal Kristom.“

Treťou realitou je putovanie. Ježiš v dnešnom evanjeliu hovorí: «Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma». (Lk 9,23). A pápež František k tomu dodal:

„Realita putovania sa vzťahuje na Krista: nasledovať Krista, plniť Otcovu vôľu tak ako on, ako on brať na seba každý deň svoj kríž, zaprieť seba samých, aby sme mohli nasledovať Krista. Nerobiť to, čo chcem ja, ale to, čo chce Ježiš. Nasledovať Ježiša, ktorý hovorí, že na tejto ceste strácame život, aby sme ho potom našli. Je to neustále strácanie života, strácanie toho, čo chcem ja, strácanie pohodlia, znamená to byť stále na Ježišovej ceste, ktorá bola službou bratom, adoráciou Boha. To je tá správna cesta.“

Na záver svätý Otec zdôraznil: „Jedinou bezpečnou cestou je nasledovanie ukrižovaného Krista, pohoršenie kríža.“ A tieto tri skutočnosti vzhľadom na človeka, na Boha a na putovanie sú „kresťanským kompasom“, ktorý nám nedovolí zablúdiť.

1.marca

Homília pápeža Františka v Bazilike sv. Sabíny: „Zamilovaný prach“

Vatikán 1. marca – V plnom znení prinášame homíliu Svätého Otca Františka pri slávení liturgie Popolcovej stredy 1. marca 2017 v Bazilike sv. Sabíny v Ríme.

«Obráťte sa ku mne celým svojím srdcom, […] vráťte sa k Pánovi» (Joel 2,12.13): je zvolanie, ktorým sa prorok Joel obracia na ľud v Pánovom mene. Nikto sa nemohol cítiť vylúčený: «Zvolajte starcov, zhromaždite deti, i tie, čo sajú prsia; […] ženícha […] i nevestu» (v. 16). Celý verný ľud je zvolaný, aby sa vydal na púť a klaňal sa svojmu Bohu, «lebo on je dobrotivý a milosrdný, zhovievavý a veľmi milostivý» (v. 13).

Aj my chceme byť odozvou na toto volanie, chceme sa vrátiť k milosrdnému srdcu Otca. V tomto čase milosti, ktorý dnes začíname, upriamme opäť náš pohľad na jeho milosrdenstvo. Veľký pôst je cestou: vedie nás k víťazstvu milosrdenstva nad všetkým, čo nás chce zdrviť alebo nás zredukovať na niečo, čo nezodpovedá dôstojnosti Božích detí. Veľký pôst je cestou z otroctva ku slobode, od utrpenia k radosti, zo smrti do života.

Znak popola, s ktorým sa vydávame na cestu, nám pripomína náš prvotný stav: boli sme vzatí zo zeme, boli sme stvorení z prachu. Áno, ale z prachu, ktorý bol v milujúcich rukách Boha, ktorý vdýchol svojho ducha života na každého z nás a chce to naďalej robiť; chce pokračovať v darovaní toho dychu života ktorý nás zachraňuje od iných druhov dychu: od škrtivého pridusenia vyvolaného naším egoizmom, od pridusenia vyprovokovaného žalostnými ambíciami a mlčiacou ľahostajnosťou; od pridusenia, ktoré udúša ducha, zužuje obzor a znecitlivuje tlkot srdca. Boží dych života nás zachraňuje od tohto pridusenia, ktoré zhasína našu vieru, ochladzuje našu lásku a ničí našu nádej. Prežívať Veľký pôst znamená úpenlivo túžiť po tomto dychu života, ktorý nám náš Otec neprestáva ponúkať v bahne našich dejín.

Dych Božieho života nás oslobodzuje od toho pridusenia, ktorého si často nie sme vedomí a na ktoré sme si už dokonca zvykli ako na niečo „normálne“, i keď jeho dôsledky pociťujeme; zdá sa nám to normálne, pretože sme si zvykli dýchať ovzdušie, v ktorom je poklesnutá hladina nádeje, ovzdušie smútku a rezignácie, dusivé ovzdušie úzkosti a nepriateľstva.

Veľký pôst je čas povedať nie. Nie pridúšaniu ducha pre znečistenie spôsobené ľahostajnosťou, nedbanlivosťou myslenia, že život iného sa ma netýka; každým pokusom banalizovať život, zvlášť tých, ktorí na vlastnom tele nesú váhu toľkej povrchnosti. Veľký pôst chce povedať nie intoxikujúcemu znečisteniu prázdnymi a nezmyselnými slovami, drsnou a rýchlou kritikou, zjednodušujúcimi analýzami, ktoré nedokážu pojať komplexnosť ľudských problémov, zvlášť tých, ktorými sa najviac trpí.

Veľký pôst je časom povedať nie: nie pridusenosti modlitbou na uchlácholenie svedomia, almužnou na dosiahnutie vlastnej spokojnosti, postením sa pre dosiahnutie pocitu, že sme v poriadku. Veľký pôst je časom povedať nie pridusenosti, aká sa rodí zo zahľadeností do vlastného vnútra, ktoré vylučujú iných, ktoré sa chcú dostať k Bohu odsúvajúc bokom Kristove rany prítomné v ranách svojich bratov: z tých spiritualít, ktoré redukujú vieru na kultúry geta a vylúčenia.

Pôst je časom pamäti, je časom na premýšľanie a kladenie si otázok: čo by bolo z nás, keby nám Boh zavrel dvere? Čo by bolo z nás bez jeho milosrdenstva, ktoré sa neunavuje odpúšťať nám a vždy nám dáva príležitosť začať odznova? Pôst je časom klásť si otázky: kde by sme boli bez pomoci tichých tvárí toľkých, ktorí nám tisícorakým spôsobom podali ruku a veľmi konkrétnymi skutkami nám znova dali nádej a pomohli nám začať nanovo?

Veľký pôst je časom, aby sme sa vrátili k dýchaniu, je časom, aby sme otvorili srdce dychu toho Jediného, ktorý je schopný premeniť náš prach na ľudskosť. Nie je to čas na to, aby sme si roztrhli šaty pred zlom, ktoré nás obklopuje, ale skôr na to, aby sme v našom živote vytvorili miesto všetkému tomu dobru, ktoré dokážeme konať a zvliekli zo seba všetko, čo nás izoluje, uzatvára a paralyzuje. Pôst je časom spoluúčasti, aby sme mohli so žalmistom povedať: „Navráť mi [Pane] radosť z tvojej spásy a posilni ma duchom veľkej ochoty“, aby sme naším životom ohlasovali tvoju slávu (por. Ž 51,14), a náš prach sa mocou tvojho životodarného dychu premenil na „zamilovaný prach“.

Katechéze pápeža Františka: Pôstne obdobie je cestou nádeje

Vatikán 1. marca – Pri dnešnej generálnej audiencii, ktorá sa konala na Námestí sv. Petra, sa pápež František tematicky zameral na vstup do Pôstneho obdobia. V katechéze, ktorou pokračoval v cykle o kresťanskej nádeji, poukázal na zmysel pôstu ako cesty nádeje. Na úvod zaznelo biblické čítanie z knihy Exodus, ku ktorému sa Svätý Otec vrátil aj v samotnej katechéze:

„Pán povedal [Mojžišovi]: «Videl som utrpenie svojho ľudu v Egypte a počul som jeho volanie pre pracovných dozorcov. Viem o jeho utrpení. Preto som zostúpil, aby som ho vyslobodil z moci Egypťanov a vyviedol ho z tej krajiny do krajiny krásnej a priestrannej, do krajiny, ktorá oplýva mliekom a medom[...]. Preto poď, pošlem ťa k faraónovi! Vyvedieš môj ľud, Izraelitov, z Egypta!»“ (Ex 3,7-8.10).

Katechéza Svätého Otca v plnom znení

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V tento deň, v Popolcovú stredu, vstupujeme do liturgického obdobia Pôstu. A pretože máme cyklus katechéz o kresťanskej nádeji, dnes by som vám chcel predstaviť Pôst ako cestu nádeje.

V skutočnosti je táto perspektíva zrejmá, ak pomyslíme na to, že Veľký pôst bol v Cirkvi ustanovený ako čas prípravy na Veľkú noc, a teda všetok zmysel tohto obdobia štyridsiatich dní preberá svetlo veľkonočného tajomstva, ku ktorému je nasmerované.

Môžeme si predstaviť Zmŕtvychvstalého Pána, ktorý nás volá vyjsť z našich temnôt a my sa vydávame na cestu smerom k nemu, ktorý je Svetlom. A Pôst je cestou k zmŕtvychvstalému Ježišovi, je obdobím pokánia, aj umŕtvovania, avšak nie samoúčelného, ale zameraného na to, aby sme vstali z mŕtvych s Kristom, obnovili našu krstnú identitu, čiže znova sa narodili „zhora“, z lásky Boha (porov. Jn 3,3). Preto je Pôstne obdobie svojou prirodzenosťou časom nádeje.

Aby sme lepšie pochopili, čo to znamená, musíme si to spojiť so základnou skúsenosťou exodu Izraelitov z Egypta, prerozprávanou v Biblii rovnomennou knihou: Exodus. Východiskovým bodom je otrocký stav v Egypte, útlak, nútené práce. Avšak Pán nezabudol na svoj ľud a na svoj prísľub: povoláva Mojžiša a silným ramenom necháva Izraelitov vyjsť z Egypta a vedie ich cez púšť smerom k Zemi slobody.

Počas tejto cesty z otroctva ku slobode Pán dáva Izraelitom zákon, aby ich naučil milovať jeho, jediného Pána a milovať sa medzi sebou navzájom ako bratia. Písmo ukazuje, že exodus je dlhý a plný súženia: symbolicky trvá 40 rokov, čiže dobu života jednej generácie. Generácie, ktorá je tvárou v tvár skúškam na ceste vždy pokúšaná oplakávať Egypt a vrátiť sa späť. Aj my všetci poznáme pokušenie vrátiť sa späť, poznáme to všetci.

Avšak Pán zostáva verný a ten úbohý ľud vedený Mojžišom prichádza k Zasľúbenej zemi. Celá táto cesta je uskutočnená v nádeji: v nádeji na dosiahnutie zeme a práve v tomto zmysle je „exodom“, vyjdením z otroctva ku slobode. A týchto 40 dní je aj pre všetkých nás vyjdením z otroctva, z hriechu, ku slobode, ku stretnutiu so Zmŕtvychvstalým Kristom. Každý krok, každá námaha, každá skúška, každý pád a každé nové začatie, všetko má zmysel jedine v rámci plánu spásy Boha, ktorý chce pre svoj ľud život a nie smrť, radosť a nie bolesť.

Ježišova Veľká noc je jeho exodom, ktorým nám otvoril cestu, aby sme dosiahli plný, večný a blažený život. Pre to, aby otvoril túto cestu, tento prechod, Ježiš sa musel vzdať svojej slávy, pokoriť sa, stať sa poslušným až na smrť, a to na smrť na kríži. Otvoriť nám cestu k večnému životu ho stálo všetku jeho krv a vďaka nemu sme zachránení od otroctva hriechu.

Avšak toto neznamená, že on všetko urobil a my tak nemusíme urobiť nič, že on prešiel krížom, a my „pôjdeme do raja na koči“. Nie je to tak. Naša spása je istotne jeho darom, avšak keďže je príbehom lásky, žiada si naše „áno“ a našu účasť na jeho láske, ako nám ukazuje naša Matka Mária a po nej všetci svätí.

Veľký pôst žije z tejto dynamiky: Kristus nás so svojím exodom predchádza a my prechádzame púšťou vďaka nemu a nasledujúc ho. On je pre nás pokúšaný a pre nás zvíťazil nad Pokušiteľom, ale aj my musíme spolu s ním čeliť pokušeniam a prekonávať ich. On nám dáva živú vodu svojho Ducha, našou úlohou je načrieť do jej žriedla a piť, vo sviatostiach, v modlitbe, v adorácii. On je svetlom víťaziacim nad temnotami, a od nás sa žiada živiť plamienok, ktorý nám bol zverený v deň nášho krstu.  

V tomto zmysle je Pôstne obdobie «sviatostným znakom nášho obrátenia» (Rímsky misál, Modlitba dňa 1. pôstnej nedele). Ten, kto je na ceste Pôstu, je vždy na ceste obrátenia. Pôstne obdobie je sviatostným znakom našej cesty z otroctva ku slobode, ktorú je vždy treba obnovovať. Je to istotne náročná cesta, ako je aj správne, lebo láska je náročná, avšak je to cesta plná nádeje.

Ba povedal by som ešte viac: pôstny exodus je cestou, na ktorej sa samotná nádej formuje. Námaha prejsť púšťou – všetky tie skúšky, pokušenia, ilúzie, fatamorgány... –, toto všetko slúži pre sformovanie mocnej, pevnej nádeje, podľa vzoru nádeje Panny Márie, ktorá uprostred temnôt utrpenia a smrti svojho Syna aj naďalej verila a dúfala v jeho zmŕtvychvstanie, vo víťazstvo Božej lásky.

So srdcom otvoreným pre tento horizont vstúpme dnes do Pôstneho obdobia. Cítiac sa ako súčasť svätého Božieho ľudu začnime túto cestu nádeje s radosťou.

28. február

Ranná homília Svätého Otca: Znakom pravého zrieknutia sa pre Krista je radosť

Vatikán 28. februára – Tesne pred Popolcovou stredou nás Cirkev „pozýva zamyslieť sa nad vzťahom medzi Bohom a bohatstvom“, povedal Svätý Otec František pri rannej svätej omši v Dome sv. Marty. V homílii vyzval k plnému nasledovaniu Pána a ochote kráčať cestou sebazrieknutia. Ako zdôraznil, signálom toho, že sme na správnej ceste nasledovania Pána je radosť aj uprostred utrpení.

Svätý Otec nadviazal na včerajší evanjeliový úryvok (Mk 10,17-27) o stretnutí Ježiša s bohatým mladíkom, ktorý najprv chcel nasledovať Pána, ale potom zaváhal práve pre svoj veľký majetok. „Nemôžeme slúžiť dvom pánom“; buď slúžime Bohu, alebo bohatstvu, pripomenul pápež František. Podotkol, že Ježišov komentár, že „ľahšie je ťave prejsť cez ucho ihly, ako boháčovi vojsť do Božieho kráľovstva,“ učeníkov trochu vystrašil.

Markovo evanjelium z dnešného dňa (Mk 10,28-31) nám zase predstavuje Petra, ako sa pýta Pána, čo bude s tými, ktorí opustili všetko. Zdá sa, že „Peter predkladá Pánovi účet“, komentuje tento úryvok pápež František:

„Nevedel čo povedať: ‚Áno, tento odišiel, ale my?‘ Ježišova odpoveď je jasná: ‚Hovorím vám: Niet nikoho, kto by zanechal všetko, aby nedostal všetko‘. ‚Aha, my sme zanechali všetko.‘ - ‚Dostanete všetko,‘ tou preplnenou mierou, s ktorou Boh dáva svoje dary. Dostanete všetko. «Niet nikoho, kto by pre mňa a pre evanjelium opustil dom alebo bratov a sestry alebo matku a otca alebo deti alebo polia, aby nedostal stonásobne viac; teraz, v tomto čase, domy, bratov, sestry, matky, deti i polia, hoci s prenasledovaním, a v budúcom veku večný život.» Všetko. Pán nevie dať menej ako všetko. Keď on niečo dáva, daruje seba samého, čo znamená všetko.“

Predsa však, dodal Svätý Otec, je v tomto úryvku evanjelia „jedno slovo, ktoré nás núti zamyslieť sa“: že tá stonásobná odmena sľúbená už v tomto čase bude „spolu s prenasledovaním.“ Toto, ako ďalej vysvetlil, znamená „vstúpiť do iného spôsobu myslenia, do iného spôsobu reagovania. Ježiš dáva sám seba celého, pretože je plnosť, Božia plnosť je plnosťou sebazrieknutia na kríži.“ Pápež František pokračoval:

„Toto je ten Boží dar: plnosť zrieknutia sa. A to je kresťanský štýl: hľadať plnosť, prijať plnosť sebazrieknutia a kráčať po tejto ceste. Nie je to ľahké, toto veru nie je ľahké. A aké je znamenie, ktoré mi signalizuje, či sa ďalej držím tohto ‚dať všetko a prijať všetko‘? Počuli sme to v prvom čítaní: «S radostným okom oslavuj Boha a neuberaj mu z prvotín svojich rúk. Keď prinášaš svoj dar, maj vždy veselú tvár a s plesaním mu zasväcuj svoje desiatky. Dávaj Najvyššiemu, ako on dáva tebe, s prívetivým okom prinášaj dielo svojich rúk.» Prívetivé oko, veselá tvár. Radosť, spokojné oko... Znakom toho, že ideme po tejto ceste všetkého a ničoho, tejto plnosti v sebazrieknutí, je radosť.“

Bohatému mladíkovi sa však naopak „zarmútila tvár a odišiel smutný“, pokračoval Svätý Otec. „Nebol schopný prijať túto plnosť sebazrieknutia.“ Pápež poznamenal, že „svätí, i samotný Peter, ju prijali. A v skúškach, v ťažkostiach mali radostnú tvár, prívetivé oko a radosť v srdci.“ Toto, zdôraznil Svätý Otec je tým „znamením“. Na záver homílie pápež František pripomenul svätého Alberta Hurtada, čilského jezuitu z 20. storočia (1901-1952):

„Neustále pracoval, napriek jednej ťažkosti za druhou... Pracoval pre chudobných... Bol skutočne mužom, ktorý v tej krajine položil cestu v charitatívnej pomoci chudobným. Ale bol prenasledovaný, mnoho si vytrpel. Nuž a on práve vtedy, keď bol zdrvený krížom opakoval túto vetu: ‚Som šťastný, Pane, som šťastný‘. Nech nás učí ísť po tejto ceste, nech nám vyprosí milosť kráčať touto trochu náročnou cestou, so všetkým a s ničím, s plnosťou sebazrieknutia Ježiša Krista, a povedať vždy, zvlášť v ťažkostiach: ‚Som spokojný, Pane, som spokojný‘“.

26. február

Anjel Pána s pápežom Františka: Spoľahnime sa na Boha, mamona sklame

Vatikán 26. februára – Na poludňajšiu modlitbu Anjel Pána so Svätým Otcom dnes prišlo na Námestie sv. Petra 30-tisíc veriacich. Svätý Otec v katechéze pripomenul naliehavú evanjeliovú výzvu spoliehať sa na Boha a nie na bohatstvo. Kresťan musí svoje rozhodnutie pre Boha a proti mamone urobiť s jednoznačnosťou a neustále ho obnovovať, zdôraznil pápež František.

Plné znenie príhovoru Svätého Otca

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnešné evanjelium (porov. Mt 6,24-34) je mocným pozvaním spoliehať sa na Boha – nezabudnime: spoliehať sa na Boha –, ktorý sa stará o celé tvorstvo. On zaobstaráva potravu pre všetky zvieratá, stará sa o ľalie a poľné byliny (por. Mt 6,26-28); jeho dobrotivý a starostlivý pohľad bdie každodenne nad naším životom. Na náš život dorážajú mnohé starosti, ktoré predstavujú riziko, že nás oberú o pokoj a vyrovnanosť; ale tento strach je často neužitočný, pretože nedokáže zmeniť sled udalostí. Ježiš nás naliehavo nabáda nebyť ustarostenými o zajtrajšok (porov. v. 25.28.31), pamätajúc na to, že nad všetkým je milujúci Otec, ktorý nikdy nezabúda na svoje deti: spoľahnutie sa na neho nevyrieši problémy zázračným spôsobom, ale umožní nám postaviť sa k nim v správnom duchu, odvážne: Mám odvahu, pretože sa spolieham na môjho Otca, ktorý sa stará o všetko a ktorý ma tak veľmi miluje.

Boh nie je vzdialenou a neosobnou bytosťou: je naším útočišťom, prameňom našej vyrovnanosti a pokoja. Je skalou našej spásy, o ktorú sa môžeme zachytiť s istotou, že nepadneme. Kto sa pevne zachytí Boha, ten nikdy nepadne! Je našou obranou pred zlom, ktoré stále číha. Boh je naším veľkým priateľom, spojencom, otcom, i keď nie vždy si to uvedomujeme. Neuvedomujeme si, že máme priateľa, spojenca, otca, ktorý chce naše dobro, a radšej hľadáme oporu v bezprostredne hmatateľných a pomíňavých dobrách, zabúdajúc na najvyššie dobro, a niekedy ho i odmietajúc: na otcovskú lásku Boha. Cítiť ho ako Otca je v súčasnej dobe osirotenosti veľmi dôležité! V tomto svete sirôt ho cítiť ako Otca. Od lásky Boha sa vzďaľujeme, keď posadnuto hľadáme pozemské dobrá a bohatstvá, demonštrujúc tak prehnanú lásku k týmto skutočnostiam.

Ježiš nám hovorí, že toto pachtenie sa je klamné a je zdrojom nešťastia. A dáva svojím učeníkom základné pravidlo života «Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo» (v. 33). Ide tu o realizovanie projektu, ktorý ohlásil Ježiš v Reči na hore, spoliehať sa na Boha, ktorý nesklame – toľkí priatelia, alebo toľkí, ktorých sme považovali za priateľov, nás sklamali, no Boh nikdy nesklame! – namáhať sa ako verní správcovia dobier, ktoré nám on daroval, aj tých pozemských, ale bez „preháňania“, ako keby všetko, aj naša spása, závisela len od nás. Tento evanjeliový postoj si žiada jasnú voľbu, ktorú dnešné evanjelium presne označuje: «Nemôžete slúžiť aj Bohu aj mamone» (v. 24). Alebo Pán, alebo okúzľujúce, no klamlivé modly. Táto voľba, ktorá sa od nás vyžaduje, sa potom prejaví vo všetkých našich skutkoch, plánoch a snahách. Je to voľba, ktorú treba urobiť s jednoznačnosťou a neustále ju obnovovať, pretože pokušenia zredukovať všetko na peniaze, pôžitok a moc sú dotieravé. Jestvuje toľko pokušení v tomto smere.

Zatiaľ čo uctievanie týchto modiel vedie k hmatateľným výsledkom, i keď sú prchavé, rozhodnutie sa pre Boha a pre jeho kráľovstvo nie vždy hneď dáva vidieť svoje ovocie. Je to rozhodnutie, ktoré sa robí v nádeji a ktoré nechá plnú realizáciu na Boha. Kresťanská nádej sa upiera k budúcemu naplneniu Božieho prisľúbenia a nezastavuje sa pred problémami, pretože sa zakladá na vernosti Boha, ktorý nikdy nesklame. On je verný, je verný Otec, verný priateľ, verný spojenec.

Panna Mária nech nám pomáha dôverovať v lásku a dobrotu nebeského Otca a žiť v ňom a s ním. Toto je predpoklad na prekonanie súžení a nepriazní života, a tiež prenasledovaní, ako nám to ukazuje svedectvo toľkých našich bratov a sestier.“

Po modlitbe Anjel Pána a apoštolskom požehnaní Svätý Otec osobitne pripomenul blížiaci sa „Deň zriedkavých chorôb”, ktorý pripadne na utorok 28. februára:

„Pozdravujem skupinu, ktorá prišla pri príležitosti „Dňa zriedkavých chorôb”. Ďakujem vám za všetko, čo robíte. Kiež sa pacientom a ich rodinám dostáva primeraná opora pri ich nie ľahkej ceste, tak na úrovni medicínskej ako aj zákonodarnej.“

24. februára

Pápež František v piatkovej homílii: V Bohu je spravodlivosť milosrdenstvom

Vatikán 24. februára – „V Bohu je spravodlivosť milosrdenstvom a milosrdenstvo spravodlivosťou.“ Nesmieme upadnúť do pokryteckých postojov „kazuistickej logiky“. Tak by sa dala zhrnúť dnešná ranná homília pápeža Františka v Dome sv. Marty. Svätý Otec vychádzal z dnešného čítania z Markovho evanjelia (Mk 10,1-12), z Ježišovej odpovede farizejom, ktorí prišli za ním, aby ho pokúšali otázkou: „Smie muž prepustiť manželku?“:

„Ježiš neodpovedá, či je to dovolené alebo nie je dovolené. Nevstupuje do ich kazuistickej logiky, pretože oni mysleli na vieru len v termínoch ,môže sa’ alebo ,nemôže sa’, pokiaľ sa až môže a odkiaľ už nie. To je tá logika kazuistiky: Ježiš však do nej nevstupuje. Obracia sa na nich s otázkou: ,Čo vám prikázal Mojžiš? Čo je vo vašom zákone?’ A oni vysvetľujú povolenie, ktoré im dal Mojžiš na prepustenie manželky, a sú to práve oni, ktorí padajú do pasce. Lebo Ježiš ich nazýva ,tvrdými v srdci’: ,Pre tvrdosť vášho srdca vám napísal toto prikázanie’, a hovorí pravdu. Bez kazuistiky. Bez ústupkov. Pravdu.“

„Ježiš vždy hovorí pravdu; vysvetľuje veci tak, ako boli stvorené,“ dodal pápež František a poukázal na Ježišovu odpoveď, ktorú dal po rozhovore s farizejmi aj svojim učeníkom: «Každý, kto prepustí svoju manželku a vezme si inú, dopúšťa sa voči nej cudzoložstva. A ak ona prepustí svojho muža a vydá sa za iného, cudzoloží». Ak je však toto pravda a cudzoložstvo je „vážna“ vec, ako potom vysvetliť, zamyslel sa Svätý Otec, že Ježiš „toľkokrát hovoril s cudzoložnicou“, „pohankou“? Že „pil z jej pohára, ktorý nebol čistý?“ A že jej nakoniec povedal: „Ja ťa neodsudzujem. Už viac nehreš. – Ako je to možné? - položil si otázku pápež František:

„Ježišova cesta – jasne to vidíme – je cestou od kazuistiky k pravde a milosrdenstvu. Ježiš necháva mimo kazuistiku. A tých, ktorí ho chceli pokúšať, tých, ktorí uvažovali v tejto logike ,smie sa’, tých označil – nie na tomto mieste, ale v inom úryvku Evanjelia – za pokrytcov. Ešte aj pri štvrtom prikázaní upierali pomoc rodičom s výhovorkou, že priniesli peknú obetu pre cirkev. Pokrytci. Kazuistika je pokrytecká. Je to pokrytecké myslenie: ,smie sa – nesmie sa’, ktoré sa potom mení na stále rafinovanejšie a diabolskejšie: ,Pokiaľ až môžem? A odtiaľto ďalej už nemôžem’. To je klam kazuistiky.“

Život kresťana sa teda nepodvoľuje logike kazuistiky, ale drží sa pravdy ako svojho sprievodcu a odpovedá podľa Ježišovho príkladu milosrdenstva, „lebo on je vtelením Otcovho milosrdenstva, a nemôže zaprieť sám seba. Nemôže sám seba zaprieť, pretože on je Otcova Pravda. A nemôže sám seba zaprieť, pretože on je Otcovo Milosrdenstvo,“ dodal na záver svojej dnešnej homílie pápež František. „Toto je tá cesta, akej nás učí Ježiš“, ktorá je náročná na praktizovanie, vzhľadom na pokušenia života:

„Keď ti na srdce dolieha pokušenie, táto cesta von z kazuistiky smerom k pravde a milosrdenstvu nie je jednoduchá: je potrebná Božia milosť, aby nám pomohla ísť takto vpred. A vždy musíme o ňu prosiť: ,Pane, daj, nech som spravodlivý, ale spravodlivý s milosrdenstvom’. Nie [spravodlivý] kryjúci sa kazuistikou. Spravodlivý v milosrdenstve, ako si ty. Spravodlivý v milosrdenstve.

Nuž, niekto s kauzistickou mentalitou by sa mohol pýtať: ,Čo je v Bohu dôležitejšie: spravodlivosť alebo milosrdenstvo?’ Aj toto je nesprávne uvažovanie, ktoré sa snaží unikať... Čo je dôležitejšie? Nie sú to dve veci: je to jedna jediná vec. V Bohu je spravodlivosť milosrdenstvom a milosrdenstvo je spravodlivosťou. Nech nám Pán pomôže pochopiť túto cestu, ktorá nie je ľahká, ale urobí nás šťastnými a urobí šťastnými mnohých ľudí.“

23. februára

Španielsky futbalový tím Villareal na audiencii u pápeža Františka

Vatikán 23. februára – Pápež František dnes prijal manažérov, trénerov a hráčov španielskeho futbalového klubu Villareal, ktorí prišli do Večného mesta na zápas s talianskym tímom AS Rím. Futbal je podľa slov Svätého Otca „obrazom o živote a o spoločnosti“. Futbaloví hráči nielen že vychovávajú nové generácie, ale predovšetkým šíria hodnoty, akými sú kolegialita, osobné úsilie, tímová hra. Viac už Svätý Otec František:

„Jedna z charakteristík dobrého športovca je vďačnosť. Ak sa zamyslíme nad naším životom, príde nám na um toľko ľudí, ktorí nám pomohli a bez ktorých by sme tu neboli. Môžete si zaspomínať na tých, s ktorými ste hrali ako chlapci, na svojich prvých spoluhráčov, trénerov, asistentov a tiež na fanúšikov, ktorí nás svojou prítomnosťou povzbudzovali na každom zápase. Táto spomienka nám pomáha, aby sme sa necítili nadradení, ale aby sme si uvedomili, že sme súčasťou jedného veľkého tímu“.

Svätý Otec František udelil futbalovým hráčom požehnanie a uistil ich o svojich modlitbách. Na záver svojho krátkeho príhovoru sa s nimi ešte podelil o svoj osobný postreh:

„Mne osobne veľmi pomáha myslieť na futbal, lebo sa mi páči a pomáha mi. Ale na koho myslím najviac je brankár. Prečo? Lebo on musí zastaviť loptu odtiaľ, odkiaľ ju kopnú. Nevie odkiaľ príde. A život je taký istý. Musíš brať veci odkiaľ prichádzajú a ako prichádzajú. Aj keď sa ocitnem pred situáciami, ktoré som nečakal, lebo prídu z inej strany, než som ich čakal, treba ich vyriešiť. [Preto] často myslím na brankára“.

Ranná homília pápeža Františka: Nepohoršujme dvojakým životom

Vatikán 23. februára – Nepohoršujte maličkých svojím dvojakým životom, lebo pohoršenie ničí. Týmito slovami sa dnes pápež František obrátil na veriacich v Dome sv. Marty, kde ráno slúžil omšu. „Odtni si ruku“, „vylúp si oko“, len „nepohoršuj maličkých“, teda spravodlivých, „tých, ktorí dúfajú v Pána, ktorí jednoducho veria v Pána,“ uviedol na úvod svojej homílie pápež František.

Inšpiráciu našiel v dnešnom čítaní z Evanjelia podľa Marka, v ktorom Ježiš svojim učeníkom hovorí, že je pre nich lepšie, keď vojdú do života zmrzačení, ako keby mali prísť s obidvoma rukami do zatratenia (Mk 9,41-43.45.47-50). Pohoršenie podľa slov pápeža znamená pre Pána skazu:

„Čo znamená pohoršenie? Pohoršenie znamená povedať jednu vec a urobiť druhé; znamená to podvojný život, dvojaký život. Dvojaký život vo všetkom: ja som veľký katolík, vždy chodím na omšu, patrím do toho a onoho spoločenstva; avšak môj život nie je kresťanský, neplatím spravodlivú čiastku svojim zamestnancom, vykorisťujem ľudí, robím nečisté obchody, recyklujem peniaze... Dvojaký život. A koľko katolíkov je takých, a títo pohoršujú. Koľkokrát sme počuli – my všetci, v našej štvrti alebo niekde inde: ,Ak by som mal byť katolík ako tamten, je lepšie byť ateistom’. A toto je pohoršenie. Ničí ťa. Vrhá ťa dole. A toto sa deje každý deň, stačí si zapnúť televízne správy alebo čítať noviny. V novinách je toľko škandálov, a dokonca sa tam škandálom robí veľká reklama. A škandálmi sa ničí“.

Pápež František ponúkol veriacim príklad jedného významného podniku, ktorý bol na pokraji bankrotu. Ľudia nemali peniaze na každodenné potreby, lebo nedostávali výplatu. Verejné autority chceli predísť štrajku, síce spravodlivému, ale ktorý by narobil škody, a tak chceli hovoriť s vedením firmy. A jeho šéf, katolík, bol na zimnej dovolenke na pláži na Blízkom východe a ľudia o tom vedeli, i keď to nevyšlo v novinách. „Toto sú pohoršenia,“ zakončil príbeh Svätý Otec a dodal:

„Ježiš v Evanjeliu o týchto, čo pohoršujú, hovorí bez toho, aby použil slovo škandál, je to však zrejmé: ,Prídeš do neba a zaklopeš na bránu so slovami: ,To som ja, Pane! Áno, nepamätáš sa? Chodieval som do kostola, bol som ti blízko, patril som do toho spoločenstva, robieval som to a to... nepamätáš sa na všetky tie obety, ktoré som vykonal?’ – ,Áno, pamätám sa. Milodary, tie si pamätám: všetky špinavé. Všetky ukradnuté chudobným. Nepoznám ťa’. To bude Ježišova odpoveď tým, ktorí pohoršujú dvojakým životom“.  

„Dvojaký život pochádza z nasledovania vášní srdca, hlavných hriechov, ktoré sú ranami prvotného hriechu,“ vysvetlil na záver svojej dnešnej rannej homílie pápež František. Práve dnešné prvé čítanie z Knihy Sirachovcovej nás nabáda k tomu, aby sme sa „nespoliehali na našu silu a neoddali sa vášňam svojho srdca“ (Sir 5,1-10), aby sme nevkladali svoju nádej do bohatstiev a nepovedali si: ,vystačím si sám’. Svätý Otec preto veriacich pozval neodkladať svoje obrátenie:

„Nám všetkým, každému jednému z nás, by dnes pomohlo zamyslieť sa, či v nás nie je niečo z dvojakého života, či sa zdáme byť spravodliví, dobrí veriaci, dobrí katolíci, avšak pod povrchom robíme niečo iné. Či tam nie je niečo z podvojného života, nejaká falošná sebaistota: ,veď Pán mi potom všetko odpustí, ja zatiaľ budem takto pokračovať...’. Či tam nie je niečo ako: ,Áno, toto nie je správne, zmením sa, ale nie dnes: zajtra’. Premýšľajme nad tým. Majme osoh z Pánovho slova a pamätajme, že Pán je v tomto veľmi prísny. Pohoršenie ničí“.

22. februára

Stredajšia katechéza pápeža Františka: V nádeji sme spasení

Vatikán 22. februára – Pravidelná stredajšia generálna audiencia Svätého Otca Františka sa už konala opäť na Námestí sv. Petra po zimnom období, keď bývala v Aule Pavla VI. Svätý Otec v katechéze opäť pokračoval v cykle o nádeji, pričom tentoraz dal nádej do súvisu so vzťahom človeka k prírode. Vychádzal pri tom zo slov sv. Pavla, že celé stvorenie túžobne vzdychá a v nádeji očakáva naplnenie nového stvorenia.  

Pápež František pripomenul veriacim význam dnešného sviatku Katedry sv. apoštola Petra ako „dňa osobitného zjednotenia veriacich s Petrovým nástupcom a so Svätou stolicou.“ V závere audiencie vyslovil osobitný apel v prospech obyvateľstva Južného Sudánu, ohrozeného hladomorom v dôsledku dlhotrvajúceho vojnového konfliktu.

Úvodom ku dnešnej katechéze bol nasledovný úryvok z Listu sv. Pavla Rimanom:

«Bratia, vieme, že celé stvorenie spoločne vzdychá a zvíja sa v pôrodných bolestiach až doteraz. A nielen ono, ale aj my sami, čo máme prvotiny Ducha, aj my vo svojom vnútri vzdycháme a očakávame adoptívne synovstvo, vykúpenie svojho tela. Lebo v nádeji sme spasení. Ale nádej, ktorú možno vidieť, nie je nádej. Lebo kto dúfa v niečo, čo vidí? Ale ak dúfame v niečo, čo nevidíme, trpezlivo to očakávame. Tak aj Duch prichádza na pomoc našej slabosti, lebo nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba; a sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi» (Rim 8,22-26).

Plné znenie katechézy Svätého Otca

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Častokrát sme pokúšaní myslieť si, že stvorenie je naším vlastníctvom, majetkom, ktorý môžeme využívať podľa našej ľubovôle a nikomu z toho nemusíme skladať účty. V pasáži Listu Rimanom (8,19-27), z ktorej sme si práve vypočuli jednu časť, nám naopak apoštol Pavol pripomína, že stvorenstvo je jedným úžasným darom, ktorý Boh vložil do našich rúk, aby sme mohli vstúpiť do vzťahu s ním a mohli sme rozpoznať stopu jeho plánu lásky, na ktorého uskutočnení sme všetci povolaní spolupracovať deň čo deň.

Ak sa však ľudská bytosť nechá unášať egoizmom, skončí pri ničení aj tých najkrajších vecí, ktoré jej boli zverené. A takto to dopadlo aj so stvorenstvom. Pomyslime na vodu. Voda je jednou prekrásnou vecou a je veľmi dôležitá; voda nám dáva život, pomáha nám vo všetkom. No keď sa voda kontaminuje pre ťažbu nerastov, stvorenie sa znečisťuje a ničí. Toto je len jeden príklad. No je ich mnoho.

Tragickou skúsenosťou hriechu, pretrhnutím jednoty s Bohom, sme narušili pôvodnú jednotu so všetkým tým, čo nás obklopuje a skončili sme kazením stvorenstva, činiac ho tak otrokom, podriadeným našej poklesnutosti. A žiaľ, následok tohto všetkého je dramaticky pred našimi očami, každý deň.

Keď človek pretrhne jednotu s Bohom, stráca svoju pôvodnú krásu a končí znetvorovaním všetkého navôkol seba; a tam, kde predtým všetko poukazovalo na Otca Stvoriteľa a na jeho nekonečnú lásku, teraz nesie smutný a bezútešný znak ľudskej pýchy a nenásytnosti. Ľudská pýcha svojím vykorisťovaním stvorenie ničí.

Pán nás však neponecháva samých a aj v tomto bezútešnom obraze nám ponúka novú perspektívu oslobodenia, univerzálnej spásy. Toto Pavol s radosťou zdôrazňuje, pozývajúc nás načúvať vzdychaniu celého stvorenia. Stonanie celého stvorenstva! Je to silný výraz. Veď ak sme pozorní, okolo nás všetko vzdychá: stoná samotné stvorenie, vzdycháme my ľudské bytosti a vzdychá aj Duch v našom vnútri, v našom srdci.

A tieto vzdychy nie sú akýmsi neplodným, bezútešným bedákaním, ale – ako upresňuje apoštol – sú vzdychmi rodičky; sú vzlykmi toho, kto trpí, no vie, že na svetlo sa blíži nový život. A v našom prípade je to skutočne tak. Sme ešte v zajatí následkov nášho hriechu a všetko vôkol nás ešte nesie znak nášho lopotenia, našich nedostatkov, našej uzavretosti. Zároveň však vieme, že sme boli Pánom spasení a už teraz je nám dané kontemplovať a vopred zakusovať v sebe a v tom, čo nás obklopuje znaky Zmŕtvychvstania, Veľkej noci, ktorá uskutočňuje nové stvorenie.

Toto je obsahom našej nádeje. Kresťan nežije mimo sveta, vie vo vlastnom živote a v tom, čo ho obklopuje, rozpoznať znamenia zla, egoizmu a hriechu. Je solidárny s tým, kto trpí, s tým, kto plače, kto je odsunutý na okraj, kto sa cíti zúfalý... Kresťan sa však zároveň naučil toto všetko vnímať očami Veľkej noci, očami zmŕtvychvstalého Krista. A tak vie, že prežívame čas očakávania, čas dychtivej túžby, ktorá prekračuje prítomnosť, čas napĺňania. V nádeji vieme, že Pán chce svojím milosrdenstvom definitívne uzdraviť zranené a pokorené srdcia, ako aj všetko to, čo človek vo svojej krutosti znetvoril, a že týmto spôsobom znovu tvorí nový svet a nové ľudstvo, konečne zmierené v jeho láske.

Koľkokrát sme my kresťania pokúšaní sklamaním, pesimizmom... Niekedy sa poddávame zbytočnému horekovaniu alebo zostávame bez slova a nevieme ani len o čo prosiť, v čo dúfať... Opäť nám však na pomoc prichádza Duch Svätý, dych našej nádeje, ktorý udržuje živými vzdychanie a očakávanie nášho srdca. Duch za nás vidí ponad negatívne zdanie prítomnosti a zjavuje nám už teraz nové nebesia a novú zem, ktoré Pán pripravuje pre ľudstvo.“

Výzva pápeža Františka na pomoc Južnému Sudánu

„Osobitné obavy vzbudzujú bolestné správy prichádzajúce zo sužovaného Južného Sudánu, kde sa k bratovražednému konfliktu pripája ťažká potravinová kríza odsudzujúca na smrť hladom milióny osôb a medzi nimi mnoho detí. V tejto chvíli je výsostne nevyhnutné úsilie všetkých, aby sa nezostalo len pri prehláseniach, ale skonkretizovala sa potravinová pomoc a umožnil sa jej prísun k trpiacemu obyvateľstvu. Pán nech podporuje týchto našich bratov a všetkých, čo konajú na ich pomoc.“

Priebeh audiencie dnes spestrili artistickým vystúpením členovia cirkusového súboru Rony Rollers Circus. Svätý Otec ich so slovami poďakovania povzbudil v ich umeleckom vytváraní krásy. Tá, ako pripomenul, predstavuje cestu k Bohu.

21. februára

Pápež František hovoril o zásadách správneho postoja k migrantom

Vatikán 21. februára – Migračné pohyby charakterizujúce začiatok tretieho tisícročia sú výzvou konať, čo znamená „prijať, chrániť, rozvíjať a integrovať“, povedal pápež František pri dnešnom stretnutí s účastníkmi Medzinárodného fóra o migrácii a mieri, ktoré sa koná na pôde talianskeho parlamentu v Ríme. Ako zdôraznil, aplikovať tieto štyri slovesá „v prvej osobe singuláru i v prvej osobe plurálu“ dnes predstavuje „povinnosť voči bratom a sestrám, ktorí sú z rozličných dôvodov prinútení zanechať zem svojho pôvodu“. Podotkol, že tu ide o „povinnosť spravodlivosti, civilizovanosti a solidarity.“

Podujatie s ústrednou témou „Integrácia a rozvoj: od reakcie k akcii“ zorganizovalo v dňoch 21. - 22. februára Dikastérium Svätej stolice pre integrálny ľudský rozvoj spolu so Scalabriniánskou medzinárodnou sieťou pre migráciu a Nadáciou Konrada Adenauera. Jeho 250 účastníkom pri dnešnej audiencii v Klementínskej sále Apoštolského paláca pápež František spomenul aj skutočnosť, že práve potreba spájať integráciu s rozvojom patrila k dôvodom na vytvorenie nového dikastéria, ktorého jedna sekcia sa zaoberá špeciálne tým, čo sa týka migrantov, utečencov a obetí obchodovania s ľuďmi.

V ústrednej časti svojho príhovoru Svätý Otec podrobnejšie predstavil spomenuté štyri rozmery aktívnej odpovede na migráciu:

„Prijať. «Je tu sklon k odmietaniu, ktorý je nám všetkým spoločný a zvádza nás k tomu, aby sme nehľadeli na blížneho ako na brata, ktorého máme prijať, ale aby sme ho ponechali mimo nášho osobného životného horizontu a vnímali ho skôr ako konkurenta, alebo ako poddaného, aby sme ho mohli ovládať» (Príhovor pápeža Františka diplomatickému zboru akreditovanému pri Svätej stolici, 12. januára 2015).

Tvárou tvár tomuto sklonu k odmietaniu, ktorý v konečnom dôsledku korení v egoizme a znásobuje sa politickými demagógiami, je potrebná zmena postoja, aby sme prekonali ľahostajnosť a namiesto strachu dali prednosť nezištnému postoju prijatia voči tým, ktorí klopú na naše brány.

Tým, ktorí utekajú pred hroznými vojnami a prenasledovaniami, často uväznení v pazúroch bezohľadných zločineckých organizácií, treba otvoriť prístupné a bezpečné humanitárne cesty. Zodpovedné a dôstojné prijatie týchto našich bratov a sestier sa začína ich prvým umiestnením v primeraných a vhodných priestoroch.

Veľké hromadné sústreďovanie žiadateľov o azyl a utečencov neprinieslo pozitívne výsledky, vytvárajúc skôr nové situácie zraniteľnosti a utrpenia. Zdá sa, že programy rozptýleného prijatia, ktoré už prebiehajú na rôznych miestach, naopak uľahčujú osobné stretnutie, umožňujú lepšiu kvalitu služieb a ponúkajú väčšie záruky úspechu.

Chrániť. Môj predchodca pápež Benedikt zdôraznil, že zažívanie migrácie robí často ľudí náchylnejšími na vykorisťovanie, zneužitie a násilie (Posolstvo pápeža Benedikta XVI. k 92. svetovému dňu migrantov a utečencov, 2005). Hovoríme o miliónoch mužov a žien migrujúcich za prácou - a medzi nimi osobitne o tých, čo sú v iregulárnej situácii -, o utečencoch a žiadateľoch o azyl, o obetiach obchodovania s ľuďmi. Ochrana ich neodňateľných práv, záruka základných slobôd a rešpektovanie ich dôstojnosti sú povinnosťami, od ktorých nemôže byť nikto oslobodený.

Chrániť týchto bratov a sestry je morálnym imperatívom, ktorý sa má premietnuť do zavedenia medzinárodných a národných právnych nástrojov, jasných a priliehavých; do robenia spravodlivých a prezieravých politických rozhodnutí; do uprednostňovania konštruktívnych procesov, ktoré sú azda pomalšie, pred chvíľkovými riešeniami; do realizovania dobre načasovaných humanizačných programov v boji proti „obchodníkom s ľudským telom“, ktorí ťažia z nešťastia druhých; do koordinovania úsilia všetkých aktérov, medzi ktorými – a toho si môžete byť istí – bude vždy Cirkev.

Rozvíjať. Chrániť nestačí, je potrebné podporovať integrálny ľudský rozvoj migrantov, vysídlencov a utečencov, ktorý sa «uskutočňuje dbaním o neporovnateľné dobrá spravodlivosti, pokoja a ochrany stvorenstva» (Motu proprio Humanam progressionem, 17. aug. 2016). Rozvoj je podľa sociálnej náuky Cirkvi nepopierateľným právom každej ľudskej bytosti. (...)

Ľudský rozvoj migrantov a ich rodín sa začína v komunitách ich pôvodu, tam, kde musí byť zaručené spolu s právom môcť emigrovať aj právo nemusieť emigrovať, to znamená právo mať vo vlasti podmienky, ktoré umožnia dôstojnú životnú realizáciu. Za týmto účelom treba povzbudzovať úsilie vedúce k napĺňaniu programov medzinárodnej spolupráce nezaťažených postrannými záujmami a nadnárodný (transnacionálny) rozvoj, v ktorom sú migranti zaangažovaní ako protagonisti.

Integrovať. Integrácia, ktorá nie je asimilovaním ani pridružením je obojsmerný proces, ktorý sa v zásade zakladá na vzájomnom uznaní kultúrneho bohatstva druhého: nie je to prevalcovanie jednej kultúry inou a ani nie ich vzájomná izolácia s rizikom neslávneho vytvárania get (getizácie).

Pokiaľ ide o toho, kto prichádza, žiada sa, aby sa neuzatváral pred kultúrou a tradíciami hostiteľskej krajiny, rešpektoval predovšetkým jej zákony. Nemožno v žiadnom prípade zanedbať rodinný rozmer procesu integrácie: preto cítim povinnosť nástojiť na nevyhnutnosti, viac ráz zdôrazňovanej Magistériom (Ján Pavol II.: Posolstvo na Svetový deň migrantov, 1986), takej politiky, ktorá umožňuje a uprednostňuje sceľovanie rodín.

Pokiaľ ide o špecifické domorodé populácie, týmto je potrebné pomáhať, primerane ich scitlivovať a pozitívne ich podrobovať integračným procesom, nie vždy jednoduchým a bezprostredným, ale vždy zásadne dôležitým a neodmysliteľnými pre budúcnosť. Za týmto účelom sa žiadajú aj špecifické programy, ktoré by umožnili kľúčové stretnutie s tými druhými.

Pre kresťanské spoločenstvo je pokojná integrácia osôb rozličných kultúr navyše určitým spôsobom odzrkadlením jej katolicity, keďže jednota, ktorá nepotiera etnické a kultúrne rozdiely predstavuje jeden z rozmerov Cirkvi, ktorá je v Duchu Turíc otvorená všetkým a túži objať všetkých.

Som presvedčený, že aplikovať tieto štyri slovesá v prvej osobe singuláru i v prvej osobe plurálu predstavuje dnes povinnosť voči bratom a sestrám, ktorí sú z rozličných dôvodov prinútení zanechať zem svojho pôvodu: povinnosť spravodlivosti, civilizovanosti a solidarity.“

Pápež František ďalej vysvetlil význam spomenutých požiadaviek spravodlivosti, civilizovanosti a solidarity. Pokiaľ ide o spravodlivosť upozornil, že „nie sú viac udržateľné neprijateľné ekonomické nerovnosti, ktoré bránia uviesť do praxe princíp všeobecného určenia dobier zeme“. Svätý Otec ďalej povedal:

„Nastoliť spravodlivosť znamená aj zmieriť históriu s globalizovanou prítomnosťou, bez ďalšieho predlžovania logiky vykorisťovania osôb a území, ktoré korešpondujú s najcynickejším používaním trhu pre zvyšovanie blahobytu niekoľkých. Ako povedal pápež Benedikt, proces dekolonizácie bol spomalený «jednak z dôvodu nových foriem kolonializmu a závislosti od starých i nových hegemónnych krajín, ako aj pre závažné vnútorné nezodpovednosti samotných krajín, ktoré dosiahli nezávislosť» (Benedikt XVI.: Enc. Caritas in veritate, 33). Toto všetko je treba napraviť.“

Povinnosť plynúca z civilizovanosti sa podľa slov Svätého Otca zakladá najmä na ústrednom postavení ľudskej osoby a na ľudských právach zachytených jednak vo Všeobecnej deklarácii ako aj v početných medzinárodných dohodách. V tejto súvislosti upozornil, že „nemožno dopustiť, aby nepodstatné a prídavné podmienky, ako aj samo osebe nevyhnutné splnenie byrokratických a administratívnych požiadaviek zatienili základnú dôstojnosť“ ľudskej osoby.

Napokon pápež pripomenul povinnosť solidarity s poukazom na posvätnú hodnotu pohostinnosti. V tejto súvislosti zdôraznil „nevyhnutnú potrebu zmeny postoja k migrantom a utečencom zo strany všetkých; prechod od obranného postoja a strachu, nezáujmu a marginalizácie – ktoré koniec koncov zodpovedajú «kultúre skartovania» – k postoju, ktorý bude mať za svoj základ «kultúru stretnutia», ktorá jediná je schopná vytvoriť spravodlivejší a bratskejší svet, lepší svet“ (Posolstvo na 100. svetový deň migrantov).

V závere svojho príhovoru účastníkom Medzinárodného fóra o migrácii a mieri Svätý Otec pripomenul, že medzi migrantmi je osobitne zraniteľná skupina, ktorou sú deti a mladiství.

Ranná homília pápeža Františka: Pokušenie ctižiadosti dolieha na všetkých

Vatikán 21. februára – Nech nám Pán dá milosť „svätej hanby“, aby sme tak odolali pokušeniu ctižiadosti, ktoré postihuje všetkých, aj kresťanov. Tak znela jedna z hlavných myšlienok dnešnej rannej homílie pápeža Františka pri omši v Dome sv. Marty. Svätý Otec veriacim pripomenul Ježišovo pozvanie vložiť sa do služby všetkých.

„Všetci sme pokúšaní,“ poznamenal na úvod svojej kázne Petrov nástupca, pričom sa nechal inšpirovať dnešným prvým čítaním z knihy Sirachovho syna (Sir 2,1-13), ktoré pripomína, že ten, kto chce slúžiť Pánovi, musí sa pripraviť na zdolávanie pokušení. Pokúšaný bol aj samotný Ježiš: najskôr na púšti a potom aj pri Petrovej reakcii, keď učeníkom oznámil, že bude umučený a zabitý.

Dnešná pasáž Evanjelia podľa Marka (Mk 9,30-37) poukazuje aj na iné pokušenie. Hovorí o tom, ako sa učeníci hádali, kto z nich je väčší. Ježiš im však povedal: «Kto chce byť prvý, nech je posledný zo všetkých a služobník všetkých»:

„Boli to ľudia dobrí, chceli nasledovať Pána, slúžiť Pánovi. Nevedeli však, že cesta služby Pánovi nie je taká jednoduchá, nie je to ako sa niekam zapísať, vstúpiť do charitatívneho združenia, robiť dobročinnosť: nie, je to niečo iné. Mali z toho strach. A potom je tu pokušenie sveta: od prvého momentu ako je Cirkev Cirkvou sa toto dialo, deje sa a bude sa diať. Pomyslime len na boje vo farnostiach: ,Ja chcem byť predsedom tohto spolku, vyšvihnúť sa trochu’, ,Kto je tu väčší? Kto je najväčší v tejto farnosti? Ja som dôležitejší ako ten a ten, lebo on porobil to a to...’ A je to tu, reťaz hriechov“.

Pokušenie nás teda vedie k ohováraniu druhého v snahe dostať sa nad neho, skonštatoval pápež František a ponúkol aj ďalšie príklady zo života na pochopenie tohto pokušenia:

„Niekedy to hovoríme zahanbujúco my kňazi medzi sebou: ,Ja by som chcel tamtú farnosť...’ - ,Ale veď Pán je tu...’ - ,Ale ja by som chcel tamtú...’ To isté: nie Pánova cesta, ale tá cesta márnosti, svetskosti. Aj medzi nami biskupmi sa to deje rovnako: svetskosť dolieha ako pokušenie. Toľkokrát [počujeme]: ,Ja som v tejto diecéze, ale sledujem tamtú, čo je dôležitejšia a rozhýbem sa tým smerom... a tak využijem tento vplyv, potom tamten, potlačím, potisnem vec, aby som sa tam dostal...’ - ,Ale veď Pán je tu!’“.

Túžba po tom, aby sme boli dôležitejší a väčší než druhí nás vedie na cestu svetskosti. Pápež František preto na záver svojej homílie vyzval veriacich, aby vždy prosili Pána o milosť „zahanbiť sa, keď sa ocitneme v takýchto situáciách“. Ježiš totiž obracia túto logiku naruby. Sediac medzi učeníkmi, pripomína im, že ten, „kto chce byť prvý, nech je posledný zo všetkých a služobník všetkých“. A berie dieťa a stavia ho doprostred.

Svätý Otec preto pozval prítomných, aby sa modlili za Cirkev, „za nás všetkých“, aby nás Pán ochránil „pred ambíciami, pred svetskosťou spočívajúcou v cítení sa väčšími nad druhých“:

„Nech nám Pán dá milosť zahanbenia, tej svätej hanby, keď sa nachádzame v takej situácii, v takom pokušení. Aby sme sa zahanbili: ,To ja som schopný takto uvažovať? Keď vidím svojho Pána na kríži, ja ho chcem využiť na to, aby som sa vyšvihol?’ Nech nám dá milosť jednoduchosti dieťaťa: pochopiť, že je tu jedine cesta služby... A azda, predstavujem si poslednú otázku: ,Pane, slúžil som ti celý život. Bol som celý život posledný. A teraz čo?’ - Čo nám hovorí Pán? ,Povedz o sebe samom: ,Som neužitočný sluha’“.

19. februára

Anjel Pána s pápežom Františkom: „Pomsta nie je nikdy spravodlivá“

Vatikán 19. februára – Ostrým odsúdením verbovania detských vojakov a výzvou na zastavenie násilia dnes reagoval pápež František na správy o brutálnych etnických zrážkach na území Konžskej demokratickej republiky, ako aj na atentáty v Pakistane a Iraku.

Pri poludňajšom stretnutí s veriacimi na Námestí sv. Petra Svätý Otec v katechéze zameral na Ježišov evanjeliový zákon lásky voči nepriateľom. Pripomenul, že je potrebné jasne rozlišovať medzi spravodlivosťou a pomstou. „Pomsta nie je nikdy spravodlivá“, zdôraznil pápež. Kresťanská láska, „ktorá sa prejavuje osobitným spôsobom v milosrdenstve“, predstavuje podľa jeho slov „vyššie uskutočnenie spravodlivosti“.

Katechéza Svätého Otca v plnom znení

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V evanjeliu tejto nedele (Mt 5,38-48) – jednej z tých statí, ktoré najlepšie vyjadrujú „revolučnosť“ kresťanstva – Ježiš ukazuje cestu pravej spravodlivosti skrze zákon lásky, ktorý prekonáva zákon rovnakého odplácania, čiže «oko za oko a zub za zub». Toto staré pravidlo nariaďovalo postihnúť previnilca trestom ekvivalentným spôsobenej škode: smrť pre toho, kto zabil, amputácia pre toho, kto niekoho zranil a tak ďalej. Ježiš nežiada od svojich učeníkov, aby podstupovali zlo, naopak, žiada od nich, aby reagovali, ale nie ďalším zlom, lež dobrom. Jedine tak sa pretrháva reťaz zla: jedno zlo prináša ďalšie zlo, a to zas ďalšie zlo... Pretrháva sa táto reťaz zla a dochádza naozaj ku zmene. Zlo totiž predstavuje „prázdnotu“, absenciu dobra, a prázdnotu nemožno vyplniť ďalšou prázdnotou, ale jedine „plnosťou“, čiže dobrom. Represálie nikdy nevedú k vyriešeniu konfliktov. „Ty si mi ublížil, aj ja ti ublížim“: toto nikdy nerieši konflikt, a nie je to ani kresťanské.

Pre Ježiša môže odmietnutie násilia zahŕňať v sebe aj vzdanie sa legitímneho práva, pričom uvádza niekoľko takých príkladov: nastaviť druhé líce, vzdať sa vlastného odevu či vlastných peňazí, pristúpiť aj na ďalšie obety (porov. Mt 5,39-42). Ale toto zrieknutie sa nemá znamenať, že by sa požiadavky spravodlivosti mali ignorovať alebo im protirečiť. Nie, naopak, kresťanská láska, ktorá sa prejavuje osobitným spôsobom v milosrdenstve, predstavuje vyššie uskutočnenie spravodlivosti. To, čo nás Ježiš chce naučiť, je jasné rozlíšenie, aké musíme robiť medzi spravodlivosťou a pomstou. Rozlišovať medzi spravodlivosťou a pomstou. Pomsta nie je nikdy spravodlivá. Dovoľuje sa nám žiadať spravodlivosť; je našou povinnosťou praktizovať spravodlivosť. Je nám naopak zakázané pomstiť sa alebo akýmkoľvek spôsobom rozdúchavať pomstu, nakoľko je vyjadrením nenávisti a násilia.

Ježiš nechce predkladať nový občiansky poriadok, ale skôr prikázanie lásky k blížnemu, ktoré zahŕňa aj lásku k nepriateľom: «Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú» (v. 44). A toto nie je ľahké. Tieto slová sa nemajú chápať ako schvaľovanie zla vykonaného nepriateľom, ale ako pozvanie k vyššej perspektíve, k perspektíve veľkodušnej, podobnej tej, akú má nebeský Otec, ktorý, ako hovorí Ježiš, «dáva slnku vychádzať nad zlých i dobrých a posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých» (v. 45). Aj nepriateľ je totiž ľudskou osobou, stvorenou ako taká na Boží obraz, hoci je v súčasnosti tento obraz zatienený nehodným správaním.

Keď hovoríme o «nepriateľoch», nemáme myslieť na ktovie aké odlišné a nám vzdialené osoby; hovoríme aj o nás samých, ktorí môžeme vojsť do konfliktu s naším blížnym, neraz s našimi členmi rodiny. Koľké nepriateľstvá sú v rodinách, koľké! Uvažujme nad tým. Nepriatelia sú aj tí, ktorí o nás hovoria zle, ktorí nás ohovárajú a krivdia nám. A nie je ľahké toto stráviť. Sme povolaní všetkým týmto odpovedať dobrom, ktoré má aj svoje vlastné stratégie, inšpirované láskou.

Panna Mária nech nám pomáha nasledovať Ježiša po tejto náročnej ceste, ktorá skutočne vyzdvihuje ľudskú dôstojnosť a dáva nám žiť ako synovia/dcéry nášho Otca, ktorý je na nebesiach. Nech nám pomáha praktizovať trpezlivosť, dialóg, odpustenie, a byť tak tvorcami spoločenstva, vytvárateľmi bratstva v našom každodennom živote, predovšetkým v našej rodine.“

Výzva Svätého Otca po modlitbe Anjel Pána

Po modlitbe Anjel Pána a udelení apoštolského požehnania predniesol Svätý Otec naliehavú výzvu na ukončenie násilia v Kongu a svoju solidaritu vyjadril aj Pakistanu a Iraku postihnutým atentátmi. Uvádzame jeho slová v plnom znení:

„Drahí bratia a sestry, žiaľ, naďalej prichádzajú správy o násilných a brutálnych stretoch v regióne Stredný Kasai v Konžskej demokratickej republike. Silne prežívam žiaľ nad obeťami, osobitne nad toľkými deťmi vytrhnutými z rodín a zo školy, aby boli použité ako detskí vojaci. Toto je tragédia: detskí vojaci.

Uisťujem o mojej blízkosti a o mojej modlitbe, aj za rehoľný a humanitárny personál, ktorý pracuje v tomto náročnom regióne. A obnovujem môj naliehavý apel na svedomie a zodpovednosť autorít krajiny i medzinárodného spoločenstva, aby sa prijali adekvátne a včasné rozhodnutia na pomoc týmto našim bratom a sestrám. Modlime sa za nich a za všetkých obyvateľov, ktorí aj v iných častiach afrického kontinentu a sveta trpia následkom násilia a vojny.

Myslím osobitne na drahé obyvateľstvo Pakistanu a Iraku, zasiahnuté krutými teroristickými činmi v uplynulých dňoch. Modlime sa za obete, za zranených a za ich príbuzných. Modlime sa horlivo, aby sa každé srdce zatvrdené nenávisťou obrátilo k pokoju, podľa Božej vôle. Modlime sa chvíľu v tichu.“

Po chvíli ticha sa pápež František spolu so zhromaždenými veriacimi pomodlil Zdravas´, Mária.

K násilnostiam, ktoré si v rozličných častiach Konžskej demokratickej republiky za posledné dni vyžiadali vyše stovku obetí sa podľa informácií predstaviteľa vlády v Kinshase radí aj najnovší masaker v provincii Severného Kivu. V dedine Kyaghala v oblasti dlhodobo sužovanej nepokojmi bolo 25 civilistov z etnika Hutu popravených sťatím pri akcii militantov Mai-Mai Mazembe z etnika Nende.

17. februára

Posolstvo pápeža Františka ľudovým hnutiam: Žiadny národ nie je zločinecký

Vatikán 17. februára – Svätý Otec František zaslal posolstvo účastníkom stretnutia tzv. ľudových hnutí, ktorých zástupcovia sa zišli v dňoch 16. – 18. februára v kalifornskom Modeste. S reprezentantmi hnutí domorodých národov a sociálne marginalizovaných komunít, ktoré bojujú najmä za rešpektovanie základných práv na pôdu, strechu nad hlavou a prácu (v španielčine sa ich program označuje troma T: tierra, techo, trabajo) sa už v minulosti pápež František stretol vo Vatikáne i počas svojej cesty do Bolívie. V meste Modesto, 100 km od San Francisca stretnutie zorganizovala Národná sieť PICO, ktorá združuje „osoby, ktoré zlepšujú svoje komunity ich organizovaním“.

Svätý Otec v posolstve píše o potrebe čítať znamenia čias a na základe nich konať v prospech „opravdivej ľudskosti“ a predchádzať „dehumanizácii“, čiže odľudšteniu spoločenského systému. Ďalšie historické smerovanie a to, ako sa vyrieši súčasná zostrujúca sa kríza bude podľa jeho slov vo veľkej miere závisieť od „účasti národov a ľudových hnutí ako protagonistov“.

Pomocou obrazu podobenstva o milosrdnom Samaritánovi z Lukášovho evanjelia pápež upozorňuje na nebezpečenstvo a zároveň i na príležitosť. Pozýva položiť si kľúčovú otázku: „Kto je môj blížny?“ Globalizovaná spoločnosť sa k tejto otázke stavia na spôsob postáv z podobenstva, ktoré videli biedu ozbíjaného človeka, ale ho elegantne obišli. Naopak úloha ľudových hnutí má byť tá, akú predkladá Ježiš v postavách Samaritána a hostinského, ktorý zraneného ošetruje.

V závere posolstva pápež František upozorňuje na nutnosť správneho postoja k dvom závažným výzvam súčasnosti: ekologickej kríze a hrozbe extrémizmu:

„Viem, že ste sa zaviazali bojovať za sociálnu spravodlivosť, ochraňovať sestru matku zem a sprevádzať migrantov. Chcel by som vás znovu utvrdiť vo vašej voľbe a podeliť sa s dvoma myšlienkami na túto tému.

Ekologická kríza je skutočná. «Existuje konzistentný vedecký konsenzus, ktorý hovorí, že prežívame znepokojujúce otepľovanie klimatického systému» (Laudato si’, 23). Veda nie je jedinou formou poznania, to je pravda. Veda nie je nevyhnutne ,neutrálna‘, to je tiež pravda, veľakrát skrýva ideologické postoje alebo ekonomické záujmy. Vieme však tiež, čo sa deje, keď popierame vedu a nevypočujeme hlas prírody. Čas sa kráti. Musíme konať. Opätovne prosím vás, pôvodné domorodé národy, duchovných pastierov, predstaviteľov moci, aby sme chránili stvorenstvo.

Druhú úvahu som už predstavil pri našom nedávnom stretnutí, zdá sa mi však dôležité to zopakovať: nijaký národ nie je zločinecký a nijaké náboženstvo nie je teroristické. Neexistuje kresťanský terorizmus, neexistuje židovský terorizmus a neexistuje moslimský terorizmus. Neexistuje. Žiaden národ nie je zločinec alebo priekupník s drogami či násilník. «Z násilností obviňujú chudobných a najbiednejšie národy, avšak bez rovnosti šancí si rozličné formy agresie i vojen vždy nájdu živnú pôdu a časom znova explodujú» (Evangelii gaudium, 59). Fundamentalistickí a násilnícki ľudia existujú vo všetkých národoch a náboženstvách, a títo sa navyše posilňujú netolerantnými zovšeobecňovaniami, živia sa nenávisťou a xenofóbiou. Postaviac sa proti teroru s láskou pracujme pre mier.

Prosím vás o pevnosť a miernosť pri ochrane týchto princípov; prosím vás, aby ste ich nevymenili na nejakom lacnom trhu. A tak ako sv. František z Assisi vydajme zo seba všetko, aby «som vnášal lásku tam, kde panuje nenávisť; odpustenie tam, kde sa množia urážky; jednotu tam, kde vládne nesvornosť; aby som prinášal pravdu tým, čo blúdia» (Modlitba sv. Františka z Assisi o pokoj).

Vedzte, že sa za vás modlím, že sa modlím s vami a chcem vám vyprosiť od nášho Boha, aby vás sprevádzal a požehnával vás, aby vás naplnil svojou láskou a aby vás chránil. Prosím vás, aby ste sa tiež modlili za mňa a pokračovali vpred.“

16. februára

Ranná homília pápeža Františka: Každá vojna sa začína najskôr v srdci

Vatikán 16. februára – Vojna sa začína v srdci človeka, práve preto sme všetci zodpovední za starostlivosť o mier. Tak znela hlavná myšlienka homílie pápeža Františka, ktorý dnes ráno slúžil omšu v Dome sv. Marty. Svätý Otec poukázal na utrpenie mnohých národov, ktoré ničia vojny živené mocnými a obchodníkmi so zbraňami. Zaspomínal si tiež na to, keď sa ako malý chlapec dozvedel o konci Druhej svetovej vojny.

Dnešné prvé čítanie z knihy Genezis, kde pápež našiel inšpiráciu pre svoju úvahu, hovorí o uzavretí zmluvy medzi Bohom a Noemom po ničivej potope (Gn 9,1-13). Holubica, dúha a zmluva predstavujú symboly mieru. Holubica, ktorá sa vracia s olivovou ratolesťou, je podľa slov Svätého Otca „znakom toho, čo Boh chcel po potope: mier, aby všetci ľudia žili v pokoji“. Avšak „holubica a dúha sú krehké. Dúha je po búrke prekrásna, potom sa z nej však stane oblak a zmizne“. Aj holubica je krehká, dodal pápež a zaspomínal si na to, ako pred dvoma rokmi vypustil z okna Apoštolského paláca dve holubice, ktoré vzápätí zabila čajka.

„Zmluva, ktorú Boh robí je silná, my ju však prijímame a akceptujeme so slabosťou. Boh s nami uzatvára mier, nie je však ľahké si ten mier uchovať,“ vysvetlil Svätý Otec a dodal: „Je to práca na každý deň, lebo v našom vnútri je ešte stále ten zárodok, ten prvotný hriech, duch Kaina, ktorý pre závisť, žiarlivosť, nenásytnosť a pre túžbu vládnuť vedie vojnu“.

Pápež František si tiež všimol, že kniha Genezis, ktorá hovorí o zmluve medzi Bohom a ľuďmi, spomína tiež „krv“: „Lebo za vašu krv budem brať na zodpovednosť každé zviera. Za život človeka budem brať na zodpovednosť človeka, jeho brata“. Sme teda „strážcami bratov a keď je preliata krv, je to hriech a Boh nás bude brať na zodpovednosť,“ pokračoval vo svojej homílii Svätý Otec:

„Dnes sa vo svete prelieva krv. Dnes je svet vo vojne. Toľko nevinných bratov a sestier zomiera, lebo veľkí, mocní chcú kúsok zeme, chcú trochu moci alebo chcú trošku zarobiť na obchodovaní so zbraňami. Pánovo slovo je však jasné: ,Za vašu krv, teda za váš život, budem brať na zodpovednosť; budem brať na zodpovednosť za každé zviera a za život človeka budem brať na zodpovednosť človeka, jeho brata’. Aj nás, čo tu, ako sa zdá, žijeme v pokoji, bude Pán brať na zodpovednosť pre krv našich bratov a sestier, ktorí trpia vo vojne“.

Vzápätí si pápež František položil otázku, čo robíme pre pokoj a mier vo svete: „Ako ja chránim tú holubicu? ... Čo robím preto, aby nás dúha vždy viedla? Čo robím preto, aby nebola vo svete preliata krv“? Nás všetkých, pokračoval ďalej, „sa to týka“. Modlitba za mier „nie je formalita, ani práca za mier nie je formalita“. „Vojna sa začína v srdci človeka, začína sa doma, v rodinách, medzi priateľmi a potom ide ďalej, do celého sveta,“ vysvetlil pápež. Čo robím ja, „keď cítim, že do môjho srdca vstupuje niečo“, čo chce „zničiť pokoj“?:

„Vojna sa začína tu a končí sa tam. Správy o tom čítame v novinách alebo vidíme v televízii... Dnes toľko ľudí umiera, a ten zárodok vojny, ktorý spôsobuje závisť, žiarlivosť, nenásytnosť v mojom srdci, je tým istým – len rozrasteným do veľkosti stromu – ako bomba, čo dopadá na nemocnicu, na školu a zabíja deti. Je to to isté. Vyhlásenie vojny sa začína tu, v každom z nás. Preto tá otázka: ,Ako chránim pokoj v mojom srdci, v mojom vnútri, v mojej rodine?’ Chrániť pokoj, a nielen ho chrániť: budovať ho rukami, tvorivo, každý deň. A tak sa nám podarí rozšíriť ho do celého sveta“.

„Kristova krv je tá, ktorá nastoľuje mier,“ pokračoval ďalej vo svojej kázni pápež František, pričom si zaspomínal na osobnú príhodu spojenú s koncom Druhej svetovej vojny:

„Pamätám sa, že som najskôr počul sirény hasičov, potom tých, čo roznášali noviny po meste... Touto formou sa upozorňovalo na niečo významné, či už na nejakú tragédiu alebo niečo iné. A hneď na to som počul našu susedu, ako volá na moju mamu: ,Pani Regina, poďte, poďte, poďte sem!’. A moja mama vyšla von trochu preľaknutá: ,Čo sa stalo?’ A tá žena z druhej strany záhrady jej povedala: ,Skončila sa vojna!’ a rozplakala sa“.

Obe ženy sa nakoniec objali v plači od radosti nad koncom vojny, zakončil svoju spomienku argentínsky pápež. Svoju homíliu uzavrel modlitbou: „Nech nám Pán dá milosť môcť povedať: ,Vojna sa skončila’ a zaplakať. ,Skončila sa vojna v mojom srdci, skončila sa vojna v mojej rodine, skončila sa vojna v mojej štvrti, skončila sa vojna na pracovisku, skončila sa vojna vo svete’. Vtedy budú holubica, dúha i zmluva silnejšie“.

15. februára

Katechéza pápeža Františka: Kresťanská nádej nikdy nesklame

Vatikán 15. februára – Aj v dnešnú stredu sa Svätý Otec František stretol s pútnikmi pri všeobecnej audiencii. Do Auly Pavla VI. dnes ráno prišiel v osobitnom predstihu, už pred pol desiatou hodinou. Po tom, ako sa zvítal s veriacimi, pokračoval v cykle svojich katechéz na tému nádeje. Tentoraz vysvetlil dôležitú pravdu, že kresťanská nádej nikdy nesklame, pretože jej garantom nie je človek, ale samotný Boh, ktorý nás miluje. Pápež František pripomenul aj patrónov Európy sv. Cyrila a Metoda v súvislosti s ich včerajším sviatkom.

Úvod ku katechéze tvorili nasledujúce slová sv. apoštola Pavla z 5. kapitoly Listu Rimanom:

«A tak ospravedlnení z viery, žijeme v pokoji s Bohom skrze nášho Pána Ježiša Krista. Skrze neho máme vierou prístup k tej milosti, v ktorej zotrvávame, aj sa chválime nádejou na Božiu slávu. A nielen to: chválime sa aj súženiami, veď vieme, že súženie prináša trpezlivosť, trpezlivosť osvedčenú čnosť a osvedčená čnosť zasa nádej. A nádej nezahanbuje, lebo Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali» (Rim 5,1-5).

Plné znenie katechézy Svätého Otca

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Už od malička nás učia, že nie je dobré sa vychvaľovať. V mojej krajine sa tým, čo sa vychvaľujú, hovorí pávi. A je to správne, lebo chvastať sa tým, čím sme, či tým, čo máme, je okrem istej pýchy aj nedostatkom úcty k druhým, osobitne k tým menej šťastlivým než sme my. V tejto pasáži Listu Rimanom nás ale apoštol Pavol prekvapuje, keďže nás až dvakrát vyzýva chváliť sa. Čo to však chce? Azda aby sme boli tými pávmi? Ak vyzýva k chváleniu sa, je teda správne sa niečím pochváliť. Takže, čím sa možno správne chváliť? A ako sa to dá bez toho, aby sme urážali druhých, bez toho, aby sme niekoho vylučovali?

V prvom prípade sme pozývaní chváliť sa hojnosťou milosti, ktorou sme naplnení v Ježišovi Kristovi, prostredníctvom viery. Pavol nám chce dať pochopiť, že ak sa naučíme vnímať všetko so svetlom Ducha Svätého, zistíme, že všetko je milosťou! Všetko je darom! Veď ak sme pozorní, v dejinách, tak ako aj v našom živote, sme to nielen my, čo konáme, ale je to predovšetkým Boh. To on je absolútnym protagonistom, ktorý tvorí každú vec ako dar lásky, ktorý utkáva osnovu svojho plánu spásy a ktorý ho pre nás vedie k naplneniu prostredníctvom svojho Syna Ježiša.

Od nás sa vyžaduje uznať toto všetko, prijať to s vďačnosťou a dospieť k tomu, aby sa to stalo dôvodom chvály, požehnania a veľkej radosti. Ak tak konáme, sme v pokoji s Pánom a zakúšame slobodu. A tento pokoj sa potom rozširuje na všetky prostredia a všetky vzťahy nášho života: sme v pokoji sami so sebou, sme v pokoji v rodine, v našej komunite, v práci a s osobami, ktoré stretávame každý deň na našej ceste.

Pavol nás ale vyzýva chváliť sa aj v súženiach. Toto nie je ľahké pochopiť. Javí sa to ťažšie a môže sa zdať, že to nemá nič spoločné s práve opísanou podmienkou pokoja. Avšak tvorí to jej najautentickejší, najpravdivejší predpoklad. Veď pokoj, ktorý nám ponúka a garantuje Pán, nechápeme ako absenciu obáv, sklamaní, nedostatkov, dôvodov k utrpeniu.

Ak by to tak bolo, tak vzápätí po tom, ako by sa nám podarilo pobudnúť v pokoji, tá chvíľa by sa rýchlo skončila a nevyhnutne by sme upadli do neútechy. Pokoj prameniaci z viery je naopak darom: je milosťou zakúšania, že Boh nás miluje a že je vždy po našom boku, nenechá nás osamote ani len na okamih nášho života. A ako potvrdzuje apoštol, toto plodí trpezlivosť, lebo vieme, že aj v tých najtvrdších a najotrasnejších chvíľach sú Pánove milosrdenstvo a dobrota väčšie než čokoľvek a nič nás nevytrhne z jeho rúk a zo spojenia s ním.

To je teda dôvod, prečo je kresťanská nádej pevná, to je dôvod, prečo nesklame. Nikdy nesklame. Nádej nesklame. Nezakladá sa na tom, čo môžeme urobiť alebo čím môžeme byť, a ani nie na tom, v čo môžeme veriť. Jej základom, čiže základom kresťanskej nádeje, je to najvernejšie a najistejšie, čo len môže byť, totiž láska, ktorú sám Boh prechováva voči každému z nás.

Je jednoduché povedať: Boh nás miluje. Všetci to hovoríme. No pomyslite trochu: je každý z nás schopný povedať: som si istý, som si istá, že Boh ma miluje? Nie je to veľmi ľahké vysloviť. Je to však pravda. Je to jedno dobré cvičenie, povedať si: Boh ma miluje. Boh ma miluje... A toto je koreňom našej istoty, koreňom nádeje.

Pán hojne vylial do našich sŕdc Ducha, Ducha Svätého, ktorý je Božou láskou, ako tvorcu, ako garanta, práve preto, aby v našom vnútri mohol živiť vieru a udržiavať túto nádej živou. Aj túto istotu: Boh ma miluje. „Nuž, ale aj v tejto zlej chvíli?“ – Boh ma miluje. – „Aj mňa, čo som vykonal túto nepeknú a zlú vec?“ – Boh ma miluje. Túto istotu nám nik nevezme. A musíme to opakovať ako modlitbu: Boh ma miluje. Som si istý, že Boh ma miluje. Som si istá, že Boh ma miluje.  

Teraz rozumieme, prečo nás apoštol Pavol vyzýva chváliť sa vždy týmto všetkým. Chválim sa láskou Boha, lebo ma miluje. Nádej, ktorá nám bola darovaná, nás neoddeľuje od druhých, o to menej nás vedie k ich diskreditácii či odsúvaniu bokom. Ide naopak o výnimočný dar, ktorého „kanálmi“ sme povolaní sa stať pre všetkých, s pokorou a jednoduchosťou, pre všetkých.

A tak našou najväčšou chválou bude to, že máme za Otca Boha, ktorý nerobí protekcie, ktorý nikoho nevylučuje, ale ktorý otvára svoj dom všetkým ľudským bytostiam, počínajúc tými poslednými a vzdialenými, aby sme sa ako jeho deti naučili vzájomne sa utešovať a podporovať. A nezabudnite: nádej nesklame. Súhlasíte? Nádej nesklame. Ďakujem.“

Svätý Otec sa ako zvyčajne počas generálnej audiencie postupne prihovoril jednotlivým jazykovým skupinám. V pozdrave poľským pútnikom pripomenul aj včerajší sviatok sv. Cyrila a Metoda:

„Včera sme si pripomenuli svätých patrónov Európy: mnícha Cyrila a biskupa Metoda. Títo dvaja bratia zo Solúna priniesli evanjelium slovanským národom. Ešte aj dnes pripomínajú Európe a nám všetkým potrebu udržiavať jednotu viery, tradíciu, kresťanskú kultúru a potrebu žiť evanjelium každý deň.“

Svätých Cyrila a Metoda dal napokon pápež František veriacim za príklad v širokom význame, keď v závere audiencie povedal:

„Ich príklad nech pomáha vám, drahí mladí, stať sa v každom prostredí misionárskymi učeníkmi; ich húževnatosť nech povzbudí vás, drahí chorí, obetovať vaše utrpenie za obrátenie tých, čo sú vzdialení; ich láska k Pánovi nech vás osvieti, drahí novomanželia, aby ste urobili evanjelium základným pravidlom vášho rodinného života.“

Pri dnešnej generálnej audiencii dostal Svätý Otec aj dar zo Slovenska. Výtvarníčka Terézia Sedláková z Bratislavy mu osobne odovzdala svoje umelecké dielo, obraz vo veľkom formáte s názvom „Božie milosrdenstvo“. Zobrazuje žiariacu postavu Ježiša Krista v duchu videní sv. Faustíny, v originálnom umeleckom zobrazení.

14. februára

Homília pápeža Františka: Svätí Cyril a Metod skutoční Boží vyslanci

Vatikán 14. februára - Odvaha, modlitba a pokora: toto sú črty, ktoré charakterizujú veľkých heraldov, poslov, ktorí pomáhali rásť Cirkvi vo svete, ktorí sa zapojili do jej misionárskeho poslania. Pápež František o tom dnes hovoril počas rannej svätej omše v dome svätej Marty inšpirujúc sa dnešným Božím slovom a príkladom sv. Cyrila a Metoda – patrónov Európy, ktorých sviatok sa v univerzálnej Cirkvi slávi práve dnes, 14. februára.

Potrební sú „rozsievači Božieho slova“, „misionári, skutoční poslovia“ aby formovali Boží ľud, tak ako nimi boli sv. Cyril a Metod. „Statoční nositelia posolstva“, zmužilí bratia a Boží svedkovia, ktorí „posilnili Európu“, ktorej sú patrónmi. Od týchto myšlienok sa odvíjala homília Svätého Otca, ktorý ďalej pokračoval vymenovaním troch charakteristík osobnosti „vyslanca“, ktorý ohlasuje Božie slovo. O tom hovorí dnešné prvé čítanie s postavami Pavla a Barnabáša a Lukášove evanjelium so sedemdesiatimi dvoma učeníkmi, ktorých Pán rozoslal po dvojiciach.

Prvá charakteristika „vyslanca“, na ktorú upozornil pápež František je „úprimná priamosť“, ktorá zahŕňa „silu a odvahu“:

„Božie slovo sa nemôže prinášať ako nejaký návrh- „nuž, ak sa ti páči...“, alebo ako nejaká filozofická či morálna idea, ktorá je dobrá: „môžeš takto žiť...“ - Nie. Je to niečo iné. Musí byť ponúknuté s touto úprimnou priamosťou, s touto silou, aby Slovo preniklo, ako hovorí samotný Pavol, až do kostí. Božie slovo musí byť ohlasované s touto úprimnou priamosťou, s touto silou ... s odvahou. Osoba, ktorá nemá odvahu – duchovnú odvahu, odvahu v srdci, ktorá nie je zaľúbená do Krista, a z tejto lásky pramení odvaha! – (taká osoba) síce povie niečo zaujímavé, niečo morálne, niečo čo dobre padne, filantropické dobro, ale nie je to Božie slovo. A také slovo nie je schopné formovať Boží ľud. Len Božie slovo ohlasované s touto úprimnou priamosťou, s touto odvahou, je schopné formovať Boží ľud.“

V desiatej kapitole Lukášovho evanjelia nachádzame ďalšie dve dôležité charakteristiky „posla“ Božieho slova. Je to evanjelium „trošku zvláštne“, poznamenal Svätý Otec, pretože je bohaté na prvky, ktoré sa týkajú ohlasovania. „Žatva je veľká, ale robotníkov málo. Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu!“ (Lk 10, 2) - zopakoval pápež František, a tak po odvahe misionári ďalej potrebujú „modlitbu“. Svätý Otec pokračoval:

„Božie Slovo sa má ohlasovať len spolu s modlitbou. Vždy. Bez modlitby by si mohol urobiť peknú prednášku, naozaj peknú! Ale nie je to Božie slovo. Len z modliaceho sa srdca môže vyjsť Božie slovo. Modliaceho sa, aby Pán sprevádzal toto zasievanie Slova, aby Pán polieval semienko, aby Slovo klíčilo. Božie slovo sa musí ohlasovať s modlitbou: s modlitbou toho, kto Božie slovo ohlasuje.“

Evanjelium uvádza aj „tretiu zaujímavú charakteristiku“, nadviazal ďalej pápež František. Pán posiela učeníkov „ako baránkov medzi vlkov“:

„Skutočný kazateľ je ten, ktorý vie, že je slabý, ktorí vie, že sa nemôže ochrániť sám. ‚Choď ako baránok medzi vlkov‘ – ‚Ale, Pane, aby ma zožrali?‘ – ‚Choď! Toto je tá cesta‘. Myslím, že je to Chryzostom (sv. Ján Zlatoústy), ktorý sa nad tým hlboko zamýšľa, keď hovorí: ‚Ak ty nejdeš ako baránok, ale ideš ako vlk medzi vlkov, Pán ťa neochráni: ochráň sa sám‘. Ak sa kazateľ považuje za veľmi inteligentného alebo ak sa ten, kto má zodpovednosť za ohlasovanie Božieho slova chce robiť chytrým: ‚Nuž čože, s týmito ľuďmi si ja poradím!‘, takto to s ním dopadne zle. Alebo sa bude zjednávať, popúšťať z Božieho slova pre mocných a pyšných.“

Na zdôraznenie pokory veľkých heraldov, poslov, pápež František spomenul príbeh o istom kňazovi, „ktorý sa hrdil, že dobre káže Božie slovo, a cítil sa ako nejaký ‚vlk‘“. Po jednej peknej kázni „išiel spovedať a prišla veľká ryba, veľký hriešnik a plakal ... chcel poprosiť o odpustenie“. A „tento spovedník“, pokračoval pápež František „sa začal nafukovať od márnomyseľnosti“ a zvedavosť ho priviedla k otázke, ktoré slovo s kázne sa dotklo tohto hriešnika „až tak, že ho priviedlo k pokániu“. „Bolo to vtedy,“ odvetil kajúcnik, „keď ste povedali: prejdeme k ďalšej téme“. „Neviem či je to pravda“ povedal pápež František, ale bezpečne je pravda, že „skončíme zle“, ak ohlasujeme Božie slovo „cítiac sa sebaisto, a nie tak ako baránok“, ktorého ochráni Pán.

Takto teda vyzerá misionárskosť Cirkvi a veľkých poslov, „ktorí zasievali a pomáhali rásť cirkvám vo svete, boli mužmi odvahy, modlitby a pokory“ - zdôraznil na záver pápež František. A vyslovil prosbu, nech nám svätí Cyril a Metod pomáhajú „ohlasovať Božie slovo“ podľa tých kritérií, aké mali oni sami.

13. februára

Ranná homília Svätého Otca: Kainova bratovražda sa začala malou žiarlivosťou

Vatikán 13. februára – Rozvrat rodín a národov sa začína malými žiarlivosťami a závisťami, už na začiatku je potrebné zastaviť nevraživosť, ktorá ničí bratstvo. Tak znela hlavná myšlienka dnešnej rannej homílie pápeža Františka, ktorú predniesol v Dome sv. Marty.

Ako povedal svätý Otec, dnešnú svätú omšu obetoval za jedného z prítomných koncelebrantov, bývalého generálneho predstaveného jezuitov pátra Adolfa Nicolása, ktorý sa zakrátko vracia z Ríma na Ďaleký východ, kde pôsobil pred tým, ako bol v roku 2008 zvolený do úradu generála. „Nech mu Pán odplatí za všetko vykonané dobro a sprevádza ho na jeho novej misii. Vďaka, páter Nicolás,“ povedal pápež František. Na liturgii sa zúčastnili aj deviati členovia Rady kardinálov, ktorí sa vo Vatikáne zišli na ich 18. zasadnutí.

Kázeň Svätého Otca sa opierala najmä o dnešné prvé čítanie zo starozákonnej knihy Genezis, ktoré prináša príbeh o Kainovi a Ábelovi. Pripomenul, že po prvýkrát tu Biblia používa slovo „brat“. Je to príbeh o „bratskom vzťahu, ktorý mal rásť do krásy“, ktorý však „končí v troskách“. Je to príbeh, ktorý sa začína „malou žiarlivosťou“, poznamenal Petrov nástupca: Kaina rozčúlilo, že Pánovi sa nepáčila jeho obeta a začína v sebe pestovať pocit nevraživosti. Mohol by ho ovládať, ale on nechce:

„A Kain dal prednosť živelnému inštinktu, nechal vo svojom vnútri tento pocit vrieť, zväčšovať sa, nechal ho rásť. Ten hriech, ktorý neskôr urobí, sa uhniezdil vo vnútri tohto pocitu. A ďalej rastie a rastie. Takto rastú nevraživosti medzi nami: začínajú malou vecou, žiarlivosťou, závisťou, a táto potom narastá, vidíme život už len z toho uhla pohľadu a to malé stebielko sa pre nás stane brvnom, avšak to brvno máme my, je tam. A náš život sa točí okolo toho a to ničí bratský vzťah, ničí to bratstvo“.

Krôčik po krôčiku sme „posadnutí, prenasledovaní“ tým zlom, ktoré rastie stále viac a viac, dodal ďalej vo svojej homílii pápež František:

„A takto nepriateľstvo rastie a rastie, a končí sa to zle. Vždy. Dištancujem sa od môjho brata: toto nie je môj brat, toto je nepriateľ, tento musí byť zničený, vyhodený von... a takto sa nivočia ľudia, takto nevraživosť ničí rodiny, národy, všetko! To zožieranie z vnútra, neustála posadnutosť tým [pocitom]. To sa stalo Kainovi a nakoniec skoncoval so svojim bratom. Nie: už viac nie je brat. Som len ja. Niet viac bratského vzťahu. Som iba ja. To, čo sa udialo na začiatku, sa deje nám všetkým, je tu tá možnosť; avšak tomuto procesu sa musí dať koniec okamžite, už na začiatku, pri prvom roztrpčení musí byť zastavený. Zatrpknutosť nie je kresťanská. Bolesť áno, zatrpknutosť nie. Zášť nie je kresťanská. Bolesť áno, zášť nie. Koľko je nepriateľstiev, koľko rozdelení...“.

„Aj medzi našimi kňazmi, aj v našich biskupských kolégiách: koľko rozdelení sa takto začína,“ poznamenal Svätý Otec pred prítomnými v kaplnke, medzi ktorými boli aj novokňazi. „Prečo tamto sídlo dali tomuto a nie mne? A prečo toto? A pre malé drobnosti, pre škriepky sa ničí bratský vzťah,“ dodal pápež. A Boh sa pýta: „Kde je Ábel, tvoj brat?“ Kainova odpoveď „je ironická“: «Neviem. Čo som ja strážca svojho brata?» „Áno, ty si strážca svojho brata“. A Pán hovorí: «Hlas krvi tvojho brata kričí ku mne zo zeme». Každý z nás, zamyslel sa Svätý Otec František, seba nevynímajúc, môže povedať, že nikdy nikoho nezabil; avšak „ak chováš zlý pocit voči tvojmu bratovi, zabil si ho; ak nadávaš na tvojho brata, zabil si ho v srdci. Vražda je proces, ktorý sa začína od malej veci“. Rovnako je tomu aj vo vojne, dodal pápež:

„Koľkí mocní zeme môžu toto povedať: ,Mňa zaujíma toto územie, mňa zaujíma tento a tamten kus zeme... ak bomba spadne a zabije dvesto detí, nie je to moja vina: je to vina tej bomby. Mňa zaujíma len to územie...’. A všetko sa začína tým pocitom, ktorý ťa vedie k dištancovaniu sa, k tomu, že o druhom povieš: ,Toto je akýsi človek, taký a taký, ale nie je to brat...’, a končí sa to vo vojne, ktorá zabíja. Ty si však zabil už na začiatku. Toto je krvavý proces, a krv toľkých ľudí vo svete dnes kričí k Bohu zo zeme. Všetko je to však prepojené, nie je tak? Tá krv – možno malá kvapôčka krvi – sa vzťahuje na moju závisť, na moju žiarlivosť, ktorou som zabil ja, keď som zničil bratský vzťah“.

Svätý Otec František zakončil svoju dnešnú rannú homíliu modlitbou: „Nech nám Pán dnes pomôže zopakovať si túto jeho otázku: «Kde je tvoj brat?»“, nech nám pomôže myslieť na tých, ktorých „ničíme svojím jazykom a na všetkých tých, s ktorými sa vo svete zaobchádza ako s vecami a nie s bratmi, lebo je dôležitejší kus zeme, než bratský vzťah“.

12. februára

Nedeľná katechéza pápeža Františka: Kto druhému nadáva, v srdci ho zabíja

Vatikán 12. februára – V dnešnú 6. nedeľu liturgického obdobia „cez rok“ sa Svätý Otec František na poludnie prihovoril veriacim z okna Apoštolského paláca v katechéze, ktorej témou bol Ježišov výklad prikázaní týkajúcich sa vraždy, cudzoložstva a prísahy v Reči na hore z 5. kapitoly Matúšovho evanjelia.

Plné znenie katechézy Svätého Otca

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnešná liturgia nám predkladá ďalšiu stať Reči na hore, ktorú nachádzame v Evanjeliu podľa Matúša (porov. 5,17-37). V tomto úryvku sa Ježiš snaží pomôcť svojim poslucháčom k novému chápaniu mojžišovského zákona. To, čo bolo povedané v starej zmluve, bola to pravda? Áno, bola to pravda, ale nebolo to všetko: Ježiš prišiel, aby dal naplnenie Božiemu zákonu a vyhlásil ho definitívnym spôsobom, až do posledného písmenka. Robí zjavnými jeho pôvodné ciele a plní jeho autentické aspekty, a toto všetko robí prostredníctvom svojho kázania a ešte viac obetou seba samého na kríži.

Takto Ježiš vyučuje, ako treba naplno konať Božiu vôľu, a používa toto prirovnanie: so „spravodlivosťou väčšou“ ako spravodlivosť zákonníkov a farizejov (porov. v. 20). So spravodlivosťou vedenou láskou, dobročinnosťou, milosrdenstvom, a preto schopnou uskutočniť podstatu prikázaní, vyhnúc sa riziku formalizmu. Formalizmus: toto smiem, tamto nesmiem; pokiaľ ešte smiem, odkiaľ už nesmiem... Nie, ide tu o viac, oveľa viac.

Osobitne, v dnešnom evanjeliu si Ježiš berie do pozornosti tri aspekty, tri prikázania týkajúce sa vraždy, cudzoložstva a prísahy.

Pokiaľ ide o prikázanie „nezabiješ“, potvrdzuje, že sa porušuje nielen skutočnou vraždou, ale aj takými formami správania, ktoré urážajú dôstojnosť ľudskej osoby, vrátane osočujúcich slov (porov. v. 22). Zaiste, tieto osočujúce slová nemajú tú istú závažnosť a vinu ako vražda, ale kladú sa na tú istú čiaru, pretože sú toho predpokladmi a dávajú najavo tú istú zloprajnosť. Ježiš nás pozýva, aby sme neurčovali poradovník urážok, ale aby sme ich všetky považovali za zhubné, nakoľko sú motivované úmyslom urobiť zle blížnemu. A Ježiš dáva príklad. Urážka: nuž, sme navyknutí nadávať, je to ako povedať „dobrý deň“. A toto je v tej istej línii ako vražda. Kto nadáva bratovi, vo svojom srdci brata zabíja. Prosím, nenadávajme! Nič tým nezískame...

Ďalšie naplnenie sa týka manželského zákona. Cudzoložstvo sa považovalo za porušenie vlastníckeho práva muža na ženu. Ježiš však ide ku koreňu zla. Tak ako sa prichádza k vražde cez osočovania, urážky a nadávky, tak sa prichádza k cudzoložstvu cez chamtivé úmysly voči nejakej žene, ktorá nie je vlastnou manželkou. Cudzoložstvo, tak ako krádež, korupcia a všetky ostatné hriechy, sa najprv rodí v našom vnútri a keď sa už v našom srdci udialo zlé rozhodnutie, potom sa uskutočňuje v konkrétnych prejavoch správania. A Ježiš hovorí: ten, kto na ženu, ktorá nie je jeho vlastná hľadí žiadostivo, je cudzoložníkom vo svojom srdci, vykročil na cestu cudzoložstva. Popremýšľajme trochu nad tým: nad zlými myšlienkami v tomto smere.

Ježiš ďalej hovorí učeníkom, aby neprisahali, keďže prísaha je znakom neistoty a dvojtvárnosti v medziľudských vzťahoch. Manipulatívne sa narába s Božou autoritou na dávanie záruky v našich ľudských záležitostiach. Sme však naopak povolaní nastoliť medzi nami, v našich rodinách a v našich komunitách atmosféru čistoty a vzájomnej dôvery, aby sme tak mohli byť považovaní za úprimných bez potreby uchyľovať sa k vyšším zásahom na to, aby nám uverili. Nedôvera a vzájomná podozrievavosť vždy ohrozujú pokoj!

Panna Mária, žena učenlivého počúvania a radostnej poslušnosti, nech nám pomáha priblížiť sa vždy väčšmi k Evanjeliu, aby sme boli kresťanmi nie vonkajšou „fasádou“, ale v jadre! A toto je možné s milosťou Ducha Svätého, ktorá nám umožňuje konať všetko s láskou, a tak naplno uskutočňovať Božiu vôľu.“

10. februára

Ranná homília pápeža: V pokušení neveďme s diablom dialóg, treba sa modliť

Vatikán 10. februára – V slabosti pokušení, ktoré máme všetci, nám Ježišova milosť pomáha, aby sme sa neskryli pred Pánom, ale prosili ho o jeho odpustenie, opäť sa zdvihli a kráčali ďalej. Tak znie odporúčanie pápeža Františka, ktorý vo svojej dnešnej rannej homílii uvažoval nad tým, ako diabol pokúšal Adama a Evu a tiež aj Ježiša. Svätý Otec zároveň zdôraznil, že s diablom sa nevedie dialóg, lebo to končí hriechom a skazou pre srdce.

Pokušenia nás vedú k tomu, že sa skrývame pred Pánom a zostávame s našou „vinou“, s naším „hriechom“, s naším „skorumpovaním“, vysvetlil pápež František. Vo svojej kázni sa nechal inšpirovať dnešným prvým čítaním z knihy Genezis o tom, ako diabol pokúšal Adama a Evu (Gn 3,1-8) a poukázal aj na pokúšanie Ježiša na púšti.

Je to diabol, dodal Svätý Otec, ktorý „sa necháva vidieť v podobe hada“: je „príťažlivý“ a so svojou „prefíkanosťou“ sa snaží „preľstiť“, je v tom „expert“, je to „otec lži“, je to „klamár“. Vie teda ako klamať a ako „podviesť“ ľudí. Robí to tak s Evou: najskôr sa diabol snaží, aby „sa cítila dobre“, vysvetlil pápež František, a tak sa začína „dialóg“ a „krok po kroku“ ju Satan vedie tam, kam chce on.  

S Ježišom to bolo iné, pre diabla to „končí zle“, porovnal biblické príbehy Svätý Otec. „Snaží sa viesť dialóg“ s Kristom, lebo „keď sa diabol snaží poblázniť človeka, robí to tak, že s ním vedie dialóg“: snaží sa ho oklamať, avšak Ježiš to nedovolí. Preto Satan odkryje svoju totožnosť, Ježiš však dáva jasnú odpoveď, „ktorá nie je jeho“, je to Božie slovo, lebo „s diablom nemožno viesť dialóg“: inak to skončí ako s Adamom a Evou, budeme „nahí“:

„Diabol je zlý platiteľ, nikdy neplatí dobre! Je to podvodník! Sľúbi ti všetko a ponechá ťa nahého. Aj Ježiš skončil nahý, avšak na kríži, z poslušnosti k Otcovi, to je iná cesta. Had, diabol je ľstivý: s diablom nemožno diskutovať. My všetci vieme, čo sú to pokušenia, všetci to vieme, lebo ich máme všetci. Toľko pokušení márnivosti, pýchy, žiadostivosti, chamtivosti... Je to mnoho“.

Dnes sa mnoho hovorí o korupcii, pokračoval ďalej vo svojej homílii pápež František. Aj v tomto ohľade je potrebné prosiť o pomoc Pána:  

„Toľko skorumpovaných ľudí, toľko tučných skorumpovaných rýb, ktoré sú vo svete, o životoch ktorých vieme z novín: možno začali s niečím malým, neviem, keď dobre nezarovnali a to, čo malo byť kilo: ,Nie, dáme 900 gramov, ale nech to vyzerá ako kilo’. Korupcia začína najskôr v malom, ako toto, v dialógu: ,Ale nie, nie je to pravda, že ti uškodí toto ovocie! Zjedz ho, je dobré! Je to malá vec, nikto si to ani nevšimne. Daj si, daj!’ A kúsok po kúsku, krok po kroku, spadneme do hriechu, upadneme do korupcie“.

Cirkev nás učí, aby „sme neboli naivní“, zamyslel sa na záver svojej dnešnej homílie Svätý Otec František. Preto treba mať „oči na stopkách“ a prosiť o pomoc Pána, „lebo sami nič nezmôžeme“. Adam a Eva sa pred Pánom „skryli“: vskutku je potrebná Ježišova milosť, aby „sme sa vrátili späť a prosili o odpustenie“:

„V pokušení netreba viesť dialóg, treba sa modliť: ,Pomôž, Pane, som slabý. Nechcem sa pred tebou skryť’. Toto je odvaha, toto znamená zvíťaziť. Ak začneš viesť [s diablom] rozhovor, skončíš porazený, premožený. Nech nám Pán dá milosť a sprevádza nás v tejto odvahe. A ak sme oklamaní našou slabosťou v pokušení, nech nám dá odvahu vstať a kráčať vpred. Práve preto prišiel Ježiš, práve preto“.

9. februára

Ranná homília pápeža Františka: Žena vnáša do sveta harmóniu

Vatikán 9. februára – „Bez ženy niet vo svete harmónie.“ To sú slová pápeža Františka, ktoré predniesol počas dnešnej rannej homílie v Dome sv. Marty. Svätý Otec našiel podnet pre svoju úvahu v dnešnom prvom čítaní z knihy Genezis, v ktorom sa píše o stvorení Evy (Gn 2,18-25). Podľa slov Petrovho nástupcu nie sú muž a žena rovnakí, ani jeden nie je nadriadený nad druhého, je to však žena a nie muž, čo prináša harmóniu, vnáša do sveta krásu.  

Príbeh o stvorení človeka v prvej knihe Starého zákona hovorí o tom, že Pán utvoril každý druh zveri, avšak človek v nich nenachádzal spoločníka, „cítil sa sám“. Preto Boh uspal Adama a z jeho rebra utvoril ženu, ktorú muž uznal „za telo z môjho tela“. „Avšak predtým, než ju uvidel, sníval o nej“: „aby sme pochopili ženu, je potrebné o nej najskôr snívať,“ vysvetlil na úvod svojej kázne pápež František.

„Mnohokrát, keď hovoríme o ženách,“ hovoríme o nich z pohľadu ich funkcie: „úlohou ženy je, aby robila toto“ alebo tamto, konštatoval Svätý Otec. Naopak žena so sebou prináša bohatstvo, ktoré muž nemá: žena prináša stvoreniu harmóniu:

„Keď niet ženy, chýba harmónia. Hovorievame: je to spoločnosť, v ktorej má silnú pozíciu muž... Avšak chýba žena. ,Áno, áno: žena je na to, aby umývala riad, aby robila tamto...’ Nie, nie, nie: úlohou ženy je vnášať harmóniu. Bez ženy niet harmónie. [S mužom] nie sú rovnakí, jeden nie je nadradený nad druhého: to nie. Ide len o to, že muž neprináša harmóniu: je to ona. Je to ona, ktorá vnáša harmóniu, ktorá nás učí pohladiť, milovať s nehou a ktorá robí zo sveta niečo krásne“.

Svätý Otec František predstavil veriacim v Dome sv. Marty tri kľúčové momenty, ktoré vyplývajú zo stvorenia človeka: sú nimi osamelosť muža, sen a po tretie, predurčenie oboch: aby boli „jedným telom“. Pápež si zaspomínal na manželský pár, ktorý stretol počas generálnej audiencie a ktorý slávil 60. výročie svadby. Spýtal sa ich: „Kto z vás mal viac trpezlivosti?“:

„A oni sa na mňa pozreli, pozreli si do očí – nikdy nezabudnem na tie oči – potom sa pohľadom vrátili a povedali mi, obaja naraz: ,Sme zamilovaní’. Po šesťdesiatich rokoch, to znamená jedno telo. A to je to, čo prináša žena: schopnosť zamilovať sa. Harmóniu svetu. Toľkokrát počujeme: ,Nie, v tejto spoločnosti, v tejto inštitúcii je nevyhnutné, aby tu bola žena, aby urobila to, urobila tamto...’. Nie, nie, nie: funkčnosť nie je cieľom ženy. Je to pravda, že žena musí isté veci robiť a ich aj robí, tak ako my všetci. Cieľom ženy je však vytvárať harmóniu. Bez ženy niet vo svete harmónie. Vykorisťovať ľudí je zločinom zraňovania ľudskosti: to je pravda. Avšak vykorisťovať ženy je oveľa viac: znamená to ničiť harmóniu, ktorú chcel dať Boh svetu. Znamená to ničiť“.

Svätý Otec sa pri svojej myšlienke, že vykorisťovanie ženy nie je len „zločin“, ale aj „ničenie harmónie“, opieral aj o dnešné Evanjelium podľa Marka, v ktorom istá žena, rodom Sýrofeničanka, prosila Ježiša, aby vyhnal zlého ducha z jej dcéry (Mk 7,24-30):

„Toto je veľký Boží dar: daroval nám ženu. A v evanjeliu sme počuli, čoho je žena schopná. Tá žena bola odvážna, však? Išla vpred s odvahou. Ale je tu ešte viac, oveľa viac: žena je harmóniou, je poéziou, je krásou. Bez nej by svet nebol taký pekný, nebol by harmonický. Rád uvažujem nad tým – to je však osobná vec – že Boh stvoril ženu, aby sme všetci mali matku“.

8. februára

Katechéza pápeža Františka: Nádej – zdroj vzájomnej útechy a pokoja

Vatikán 8. februára – Pri generálnej audiencii dnes Svätý Otec František pokračoval v cykle o nádeji poukázaním na komunitný a cirkevný rozmer nádeje. Pripomenul vzájomnú zodpovednosť v spoločenstve za tých, ktorí sú najviac ohrození stratou nádeje.

Pápež František dnes osobitne upozornil na Medzinárodný deň modlitby a povedomia o obchodovaní s ľuďmi, ktorý sa slávi v dnešný deň spomienky na sv. Jozefínu Bakhitu. V osobitnej výzve sa zastal etnika Rohingov prenasledovaných v Mjanmarsku. Pripomenul tiež nového japonského blahoslaveného Justusa Takayamu Ukona a blížiaci sa Svetový deň chorých, ktorý sa bude sláviť 11. februára.

Katechézu Svätého Otca uviedlo čítanie z Prvého listu sv. apoštola Pavla Solúnčanom:

«Vyzývame vás, bratia: napomínajte neporiadnych, posmeľujte malomyseľných, ujímajte sa slabých, ku všetkým buďte zhovievaví! Dajte si pozor, aby sa nik nikomu neodplácal zlým za zlé, ale vždy sa usilujte o dobro medzi sebou i voči všetkým! Ustavične sa radujte! Bez prestania sa modlite, pri všetkom vzdávajte vďaky, lebo to je Božia vôľa v Kristovi Ježišovi pre vás!» (1Sol 5,14-18)

Plné znenie katechézy Svätého Otca

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V predošlú stredu sme videli, že svätý Pavol v Prvom liste Solúnčanom vyzýva zotrvať zakorenenými v nádeji v zmŕtvychvstanie (porv. 5,4-11) – s tým krásnym vyjadrením: „budeme navždy s Pánom“. V rovnakom kontexte apoštol ukazuje, že kresťanská nádej nemá len osobný, individuálny charakter, ale má ducha spoločenstva, cirkevného ducha. My všetci dúfame. My všetci máme nádej, a to aj ako spoločenstvo.

Preto Pavol rýchlo rozširuje pohľad na všetky zložky tvoriace kresťanské spoločenstvo, žiadajúc ich, aby sa navzájom za seba modlili a vzájomne sa podporovali. - Vzájomne si pomáhať. Avšak nielen pomáhať si v potrebách, v mnohých potrebách každodenného života, ale pomáhať si v nádeji, podporovať sa v nádeji.

A nie je to náhoda, že začína práve odvolávajúc sa na tých, ktorým bola zverená zodpovednosť a pastoračné vedenie. Sú tými prvými povolanými živiť nádej a to nie preto, že by boli lepšími než ostatní, ale v moci Božej služby, ktorá podstatne prekračuje ich sily. Z tohto dôvodu tým väčšmi potrebujú úctu, pochopenie a láskavú podporu všetkých.

Pozornosť sa ďalej zameriava na bratov najviac ohrozených stratou nádeje, upadnutím do zúfalstva. Stále dostávame správy o ľuďoch, ktorí upadajú do zúfalstva a konajú nepekné veci, však? Beznádej ich vedie k mnohým smutným veciam... Poukazuje sa tu na tých, čo sú malomyseľní, na toho, kto je slabý, kto sa cíti byť zdrvený ťažobou života a vlastných vín a nedokáže viac povstať.

V týchto prípadoch sa musia blízkosť a vrúcnosť celej Cirkvi stať ešte intenzívnejšími a láskyplnejšími a musia nadobudnúť tú znamenitú podobu spolucítenia, ktoré nie je ľutovaním: spolucítenie znamená znášať bolesť spolu s druhým, trpieť s druhým, priblížiť sa k tomu, čo trpí. Slovom, pohladením, ktoré nech je však zo srdca! To je súcit! Oni potrebujú posilu a útechu. Toto je veľmi dôležité: kresťanská nádej sa nezaobíde bez pravej a konkrétnej lásky k blížnemu.

Samotný Apoštol národov v Liste Rimanom so srdcom na dlani potvrdzuje: «My silnejší» – čo máme vieru, nádej alebo čo nemáme mnohé ťažkosti – «sme povinní znášať slabosti slabých a nehľadať záľubu sami v sebe» (Rim 15,1). Znášať! Znášať slabosti iných.

Toto svedectvo potom nezostáva uzavreté vo vútri hraníc kresťanského spoločenstva: zaznieva v celej svojej sile aj mimo neho v spoločenskom a občianskom kontexte ako výzva nevytvárať múry, ale mosty, neodplácať zlo zlom, víťaziť nad zlom prostredníctvom dobra, nad urážkou odpustením: kresťan nemôže nikdy povedať: za toto mi zaplatíš. Nikdy! Toto nie je kresťanské gesto! Nad urážkou sa víťazí prostredníctvom odpustenia. Žiť v pokoji so všetkými. Toto je Cirkev! Toto vytvára kresťanskú nádej, keď dostáva mocné a zároveň nežné črty lásky. A láska je mocná a nežná. To je krásne.

Chápeme teda, že sa neučíme dúfať sami. Nikto sa neučí dúfať osamelo. Nie je to možné. Aby sa nádej živila, nevyhnutne potrebuje nejaké „telo“, v ktorom sa rozličné údy vzájomne podporujú a oživujú. Toto teda znamená, že ak dúfame, tak je to preto, lebo mnohí naši bratia a sestry nás naučili dúfať a udržali našu nádej pri živote. A medzi nimi sa vyznačujú maličkí, chudobní, jednoduchí, marginalizovaní. Áno, lebo nepozná nádej ten, čo sa uzatvára vo vlastnom blahu, dúfa jedine vo vlastné blaho: toto nie je nádej, to je relatívna istota.

Nepozná nádej ten, čo sa uzatvára vo vlastnom uspokojení, kto sa cíti vždy v poriadku... Dúfajú naopak tí, čo každý deň zažívajú skúšku, tiesnivosť a vlastné obmedzenie. Práve títo naši bratia nám vydávajú to najkrajšie, najsilnejšie svedectvo, lebo zotrvávajú pevní v odovzdanosti Pánovi, vediac, že poza smútok, útlak a neodvratnosť smrti, posledné slovo bude patriť jemu, a bude to slovo milosrdenstva, života a pokoja. Ten, kto má nádej, dúfa, že bude jedného dňa počuť toto slovo: „Poď, poď ku mne, brat; poď ku mne, sestra, na celú večnosť.“

Drahí bratia, ak je – ako sme povedali – prirodzeným príbytkom nádeje solidárne „telo“, v prípade kresťanskej nádeje je týmto telom Cirkev, zatiaľ čo životodarným dychom, dušou tejto nádeje je Duch Svätý. Bez Ducha Svätého nedokážeme mať nádej. Preto nás teda apoštol Pavol nakoniec pozýva neustále ho vzývať.

Ak nie je ľahké veriť, ešte ťažšie je dúfať. Je ťažšie dúfať než veriť, nie je tak? To je oveľa ťažšie! Avšak ak Duch Svätý prebýva v našich srdciach, to on nám dáva porozumieť, že sa nesmieme báť, že Pán je nablízku a stará sa o nás; a je to on, kto naše spoločenstvá stvárňuje v trvalých Turícach ako živé znamenia nádeje pre ľudskú rodinu. Ďakujem.“

Svätý Otec František dnes vyzval k odhodlanosti v zápase proti moderným formám otroctva:

„Dnes sa slávi Deň modlitby a povedomia o obchodovaní s ľuďmi, tento rok zameraný osobitne na deti a dospievajúcich. Povzbudzujem všetkých, čo rozličnými spôsobmi pomáhajú mladistvým obetiam zotročenia a zneužívania oslobodiť sa z tohto útlaku. Kiež všetci, čo majú vládnu zodpovednosť bojujú s odhodlanosťou proti tejto pliage a dajú zaznieť hlasu našich najmenších bratov, ktorých dôstojnosť je pošliapavaná. Žiada sa vynaložiť všemožné úsilie na porazenie tohto hanebného a netolerovateľného zločinu.“

Pápež František pripomenul sv. Jozefínu Bakhitu, na ktorú si dnes Cirkev spomína. S jej podobizňou v ruke hovoril o jej vytrvalosti v zápase o dôstojnosť a odvahe, s ktorou sa dostala z otroctva:

„Toto dievča zotročené v Afrike, vykorisťované, ponižované, nestratilo nádej a udržiavalo si vieru, až napokon prišla ako migrantka do Európy. A tam pocítila Pánovo povolanie a stala sa rehoľnou sestrou. Prosme sv. Jozefínu Bakhitu za všetkých migrantov, utečencov, za vykorisťovaných, ktorí tak veľmi trpia."

Pápež František sa v tejto súvislosti zastal aj prenasledovaných Rohingov, etnika prevažne moslimského náboženstva, ktorí sú obeťami netolerancie v Mjanmarsku a sú nútení k úteku z vlasti. Na príhovor Panny Márie a sv. Jozefíny Bakhity im pápež spolu s prítomnými v Aule Pavla VI. vyprosoval vyriešenie nespravodlivej situácie:

„A keď hovorím o migrantoch, ktorí sú vyháňaní, vykorisťovaní, chcel by som sa k vám dnes osobitne prihovoriť za našich bratov a sestry Rohingov: vyhnaní z Mjanmarska prechádzajú z jedného miesta na druhé, pretože ich nechcú... Sú to dobrí ľudia, pokojamilovní. Nie sú kresťania. Sú dobrí, sú to naši bratia a sestry! Už roky trpia. Boli mučení, zabíjaní, jednoducho z dôvodu, že si zachovávajú svoje tradície, svoju moslimskú vieru. Modlime sa za nich. Pozývam vás pomodliť sa za nich k Otcovi, ktorý je na nebesiach, všetci spolu, za našich bratov a sestry Rohingov: Otče náš... Svätá Jozefína Bakhita, oroduj za nás. A potlesk pre sv. Jozefínu Bakhitu!“

V závere generálnej audiencie Svätý Otec pripomenul blížiaci sa Svetový deň chorých:

„Na najbližšiu sobotu, na spomienku Panny Márie Lurdskej, pripadá 25. svetový deň chorých. Hlavná slávnosť sa bude konať v Lurdoch a bude jej predsedať kardinál (Parolin), vatikánsky štátny sekretár. Pozývam sa modliť na príhovor našej svätej Matky za všetkých chorých, osobitne za tých najťažšie chorých a najosamelejších, ako aj za všetkých tých, čo sa o nich starajú.“

7. februára

Homília pápeža Františka: Boží dar synovstva, vlády nad stvorením a lásky

Vatikán 7. februára – Človek stvorený na Boží obraz, pán zeme, po boku ktorého kráča žena, ktorú treba milovať. Tieto tri veľké dary, ktoré Boh dal človeku pri stvorení sveta, sa stali hlavnými bodmi dnešnej homílie pápeža Františka v Dome sv. Marty. Svätý Otec počas omše prosil spolu s veriacimi o milosť vedieť ich chrániť a udržiavať vďaka každodennému úsiliu.

„Čože je človek, že naň pamätáš, a syn človeka, že sa ho ujímaš? Stvoril si ho len o niečo menšieho od anjelov, slávou a cťou si ho ovenčil“ (Ž 8). Okrem tohto úryvku z ôsmeho žalmu sa dnes pápež František nechal inšpirovať vo svojej kázni aj prvým čítaním z knihy Genezis o stvorení človeka (Gn 1,20-2,4a). Svätý Otec chcel poukázal na „nežnosť“ a „lásku“ s akou Boh pri stvorení sveta „dal človeku všetko“:

„Predovšetkým nám dal DNA, to znamená, že z nás urobil synov, stvoril nás na svoj obraz, na svoj obraz a podobu, ako je on. A keď niekto privedie na svet syna, nemôže sa vrátiť späť: syn je na svete, je tam. A či už sa otcovi veľmi podobá, alebo neraz aj menej, je však jeho synom; prijal identitu. A keď sa syn stane dobrým, otec je na svojho syna pyšný, však? ,Pozri, aký je skvelý!’ A ak je aj trošku škaredý, otec povie: ,Aký je krásny!’, lebo otec je už taký. Vždy. A ak je zlý, otec ho ospravedlňuje, čaká na neho... Ježiš nás naučil, ako vie otec čakať na synov. On nám dal túto identitu synovstva: muž a žena; musíme teda doplniť: synovia a dcéry. Sme ,akoby bohmi’, lebo sme Božími deťmi“.

Po prvom dare, ktorým je to, že sme stvorení na Boží obraz, predstavil pápež veriacim v Dome sv. Marty druhý Boží dar pri stvorení, a tým je „úloha“: „daroval nám celú zem“, aby sme jej „vládli“ a „podmanili si ju“, ako sa píše v knihe Genezis. A to je podľa slov Svätého Otca „kráľovská dôstojnosť“, ktorú dostal do daru človek, lebo Boh nechce mať z neho „otroka“, ale „pána, kráľa“, avšak ktorý má jasnú úlohu:

„Tak ako on pracoval pri stvorení, nám zveril prácu udržiavať stvorenie. Nie ho zničiť, ale zveľadiť ho, starať sa oň, chrániť a udržiavať ho. Všetko nám dal. A myslím si, že je zaujímavé, že nám nedal peniaze. Máme všetko. A peniaze? Kto nám ich dal? Neviem. Staré mamy hovoria, že diabol vchádza cez vrecká: môže byť... môžeme popremýšľať, koho darom sú peniaze... On nám však dal všetko stvorenie, aby sme ho chránili a udržiavali: toto je ten dar. A nakoniec: ,Boh stvoril človeka na svoj obraz, muža a ženu ich stvoril’“.

„Muža a ženu ich stvoril. Nie je dobré, aby muž žil sám. A tak mu urobil spoločníčku,“ dodal na záver svojej dnešnej homílie pápež František, poukazujúc tak na tretí Boží dar človeku pri stvorení sveta. Boh, ktorý je láska, daroval človeku lásku. A tak na prvom mieste má byť medzi mužom a ženou „dialóg lásky“, zamyslel sa ďalej Svätý Otec a svoju kázeň zakončil modlitbou:

„Ďakujme Pánovi za tieto tri dary, ktoré nám dal: identitu, darovanú úlohu a lásku. A prosme o milosť vedieť chrániť túto synovskú identitu, pracovať na dare, ktorý nám dal a udržiavať ho našou prácou, a o milosť naučiť sa každý deň viac milovať“.

6. februára

Posolstvo Svätého Otca Františka na 25. svetový deň chorých

Údiv nad tým, čo Boh koná: „Veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný...“ (Lk 1, 49)

Drahí bratia a sestry,

11. februára nastávajúceho roku sa bude v celej Cirkvi a zvlášť v Lurdoch sláviť 25. svetový deň chorých na tému: Údiv nad tým, čo Boh koná: „Veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný...“ (Lk 1, 49). Slávenie tohto dňa zaviedol Ján Pavol II. v roku 1992 a po prvý raz sa konalo práve v Lurdoch, 11. februára 1993. Tento deň je príležitosťou venovať osobitnú pozornosť situácii chorých a všeobecne, trpiacich; zároveň vyzýva tých, ktorí sa im venujú – počnúc ich príbuznými, zdravotníckymi pracovníkmi a dobrovoľníkmi – aby ďakovali za povolanie, ktoré prijali od Pána: sprevádzať chorých bratov a sestry. Každoročné slávenie tejto spomienky tiež dáva Cirkvi novú duchovnú silu čoraz lepšie uskutočňovať tú podstatnú časť jej misie, ktorou je služba tým najposlednejším – chorým, trpiacim, vylúčeným a odsunutým na okraj spoločnosti (porov. Ján Pavol II., motu proprio Dolentium hominum, 11. februára 1985, 1). Modlitby, slávenia Eucharistie a sviatosti pomazania chorých, spoločenstvo s chorými, bioetické a teologické študijné semináre, ktoré sa v týchto dňoch konajú v Lurdoch, ponúkajú nový, dôležitý príspevok k tejto službe.

Už teraz sa v duchu nachádzam pri jaskyni v Massabielle, pred sochou Nepoškvrnenej Panny, ktorej ten, ktorý je mocný, urobil veľké veci na spásu ľudstva, a chcem vyjadriť svoju blízkosť všetkým vám, bratia a sestry, ktorí prežívate skúsenosť utrpenia, a tiež vašim rodinám. Zároveň vyslovujem svoje uznanie všetkým tým, ktorí – v rôznych úlohách a vo všetkých zdravotníckych štruktúrach po celom svete – odborne, zodpovedne a obetavo prispievajú k zmierneniu vášho utrpenia, vášmu vyliečeniu a každodennému pocitu zdravia. Chcel by som vás všetkých – chorých, trpiacich, lekárov, zdravotnícky personál, príbuzných, dobrovoľníkov – povzbudiť, aby ste uvažovali o Márii Uzdravení chorých, ktorá je zárukou nežnej Božej lásky ku každej ľudskej bytosti a vzorom odovzdania sa do jeho vôle. Kiež vo viere, živenej Božím slovom a sviatosťami, vždy nájdete silu milovať Boha a bratov, a to aj pri prežívaní choroby.

Aj na nás, podobne ako na sv. Bernadetu, Mária pozorne hľadí. Pokorná dievčina z Lúrd hovorí, že Panna, ktorú nazýva „krásna pani“, na ňu hľadela tak, ako sa hľadí na osobu. Tieto jednoduché slová opisujú plnosť tohto vzťahu. Bernadeta – chudobná, nevzdelaná a chorá – cíti, že sa Mária na ňu pozerá ako na osobu. „Krásna pani“ s ňou hovorí s veľkou úctou, bez toho, aby ju ľutovala. To nám pripomína, že každý chorý vždy je a zostáva ľudskou bytosťou, a ako s takou s ním treba zaobchádzať. Chorí rovnako ako ľudia – s často vážnym – hendikepom, majú svoju neodňateľnú dôstojnosť a svoje poslanie v živote, a nikdy sa nestanú iba predmetmi, hoci sa aj niekedy zdajú úplne pasívni, v skutočnosti takými nikdy nie sú.

Po tomto zážitku v jaskyni sa vďaka modlitbe mení Bernadetina slabosť na silu pomáhať druhým. Vďaka láske sa stáva schopnou obohatiť svojich blížnych a predovšetkým ponúknuť svoj život na spásu ľudstva. Fakt, že ju „krásna pani“ požiadala, aby sa modlila za hriešnikov, nám pripomína, že chorí a trpiaci nenosia v sebe len túžbu uzdraviť sa, ale aj túžbu viesť skutočný kresťanský život, a to až do tej miery, že ho obetujú, ako praví Kristovi misionárski učeníci. Bernadeta dostáva od Márie povolanie slúžiť chorým, má sa stať „milosrdnou sestrou“. Toto poslanie tak dokonale naplní, že sa stáva vzorom, ktorý môže nasledovať každý zdravotnícky pracovník. Prosme teda „Nepoškvrnené počatie“ o milosť, aby sme vždy dokázali nadviazať s chorým vzťah ako s osobou, ktorá síce potrebuje pomoc – a niekedy aj v tých najelementárnejších veciach – ale zároveň v sebe má svoj vlastný dar, o ktorý sa môže podeliť s druhými.

Pohľad Márie, Útechy zarmútených, osvecuje tvár Cirkvi v jej každodennom angažovaní sa v prospech núdznych a trpiacich. Cenné plody tejto starostlivosti Cirkvi vo svete utrpenia a choroby sú dôvodom na vďačnosť Pánovi Ježišovi, ktorý sa s nami stal solidárnym v poslušnosti Otcovej vôli až po smrť na kríži, aby bolo ľudstvo vykúpené. Solidarita Krista, Božieho Syna, narodeného z Márie, je prejavom Božej milosrdnej všemohúcnosti, ktorá sa prejavuje v našom živote predovšetkým vtedy, keď je krehký, zranený, pokorený, marginalizovaný či trpiaci, a vkladá do neho silu nádeje, ktorá nám umožňuje znovu vstať, a podopiera nás.

Toľké bohatstvo ľudskosti a viery nemôže vyjsť nazmar, ale malo by nám skôr pomáhať čeliť našim ľudským slabostiam a tiež výzvam v oblasti zdravotníctva a technológií. Kiež pri príležitosti Svetového dňa chorých nájdeme novú motiváciu prispievať k šíreniu kultúry rešpektujúcej život, zdravie a životné prostredie; nech nás inšpirujú k zasadzovaniu sa za rešpektovanie integrity a dôstojnosti osôb, a to aj prostredníctvom správneho prístupu k bioetickým otázkam, k starostlivosti o tých najslabších i k ochrane prostredia.

Pri príležitosti 25. svetového dňa chorých znovu zdôrazňujem, že chcem byť svojou modlitbou a povzbudením nablízku lekárom, zdravotníkom, dobrovoľníkom i všetkým zasväteným osobám, ktoré sa venujú službe chorým a núdznym; cirkevným i svetským inštitúciám, ktoré v tejto oblasti pôsobia; a tiež rodinám, ktoré sa s láskou starajú o svojich chorých príbuzných. Všetkým želám, aby boli vždy radostnými znakmi Božej prítomnosti a lásky, nasledujúc žiarivé svedectvo toľkých Božích priateľov a priateliek, spomedzi ktorých spomeniem sv. Jána z Boha a sv. Kamila de Lellis, patrónov nemocníc a zdravotníkov, a sv. Matku Terezu z Kalkaty, misionárku Božej lásky.

Bratia a sestry, my všetci – chorí, zdravotníci i dobrovoľníci – sa spoločne obráťme v modlitbe na Máriu, aby svojím materským príhovorom posilňovala a sprevádzala našu vieru. Od Krista, svojho Syna, nech nám na ceste uzdravovania i v zdraví vyprosí nádej, cit pre bratstvo a zodpovednosť, horlivosť za celkový ľudský rozvoj a radosť z vďačnosti zakaždým, keď nás Boh prekvapí svojou vernosťou a milosrdenstvom.

Ó, Mária, naša Matka, ty v Kristovi každého z nás prijímaš za svojho syna či dcéru, povzbudzuj dôveryplné očakávanie nášho srdca; posilňuj nás v našich chorobách a trápeniach; veď nás ku Kristovi, tvojmu Synovi a nášmu bratovi, a pomôž nám spoliehať sa na Pána, ktorý koná veľké veci.

Všetkých vás uisťujem o tom, že na vás neustále pamätám v modlitbe, a zo srdca vám udeľujem apoštolské požehnanie.

8. decembra 2016, na sviatok Nepoškvrneného počatia

František

Pápežova pondelňajšia homília: Kresťan je «otrokom» lásky, nie povinnosti

Vatikán 6. februára – Rigidní ľudia majú „strach“ zo slobody, ktorú nám dáva Boh, majú „strach z lásky“. Tak znela jedna z hlavných myšlienok dnešnej homílie pápeža Františka, ktorý v ranných hodinách slúžil omšu v Dome sv. Marty. Svätý Otec zdôraznil, že kresťan je „otrokom“ lásky, nie povinnosti, a pozval veriacich, aby sa neskrývali za rigiditu prikázaní.

Podnet pre svoju kázeň našiel pápež v úvodnej kapitole knihy Genezis (Gn 1,1-19) o stvorení a v dnešnom 104. žalme, ktorý je chválospevom na Boha za úžasné veci, ktoré vykonal. „Otec pracuje na tomto obdivuhodnom diele stvorenia a spolu so Synom na tomto obdivuhodnom novom stvorení,“ vysvetlil Svätý Otec a zaspomínal si na dieťa, ktoré mu raz položilo otázku, čo robil Boh pred stvorením sveta. „Miloval,“ odpovedal pápež.

Prečo teda Boh stvoril svet? – položil si otázku Svätý Otec a vzápätí odpovedal: „Jednoducho preto, aby sa podelil o svoju plnosť, aby mal niekoho, koho by obdarúval a s kým by sa podelil o svoju plnosť“. A v novom stvorení posiela Boh svojho Syna, aby „znovu usporiadal“ svet: mení ho „z ošklivosti na krásu, z pomýlenosti na pravdu, zo zla na dobro“:

„Keď Ježiš hovorí: ,Otec neustále pracuje; aj ja stále pracujem‘, zákonníci sa pohoršovali a chceli ho pre to zabiť. Prečo? Lebo nevedeli prijať Božie veci ako dar! Len ako spravodlivosť: ,Toto sú prikázania. Je ich však málo, urobíme ich viac’. A namiesto toho, aby otvorili svoje srdce daru, skryli sa, hľadali únik v rigidite prikázaní, ktoré znásobili na päťsto či viac... Nevedeli prijať dar. Dar možno prijať jedine v slobode. A títo rigídni muži mali strach zo slobody, ktorú nám Boh ponúka; mali strach z lásky“.

V Evanjeliu sa uvádza, pokračoval vo svojej homílii Svätý Otec, že „potom, keď toto Ježiš povedal: ,chceli ho zabiť’. A to preto, vysvetlil pápež František, „lebo povedal, že Otec utvoril toto úžasné dielo ako dar, teda treba prijať tento dar Otca“:

„A za toto sme dnes chválili Otca: ,Pane, ty si nesmierne veľký! Mám ťa tak veľmi rád, lebo si mi daroval tento dar. Zachránil si ma, stvoril si ma’. A toto je modlitba chvál, modlitba radosti, modlitba, ktorá nám dáva radosť kresťanského života. A nie tá uzavretá, smutná modlitba niekoho, kto nikdy nevedel prijať dar, lebo mal strach zo slobody, ktorú dar vždy so sebou prináša. Je schopný robiť si iba svoju povinnosť, avšak je to povinnosť v uzavretosti. Otroci povinnosti, nie lásky. Keď sa staneš otrokom lásky, si slobodný! To je otroctvo, ktoré je krásne. Oni však tomu nerozumeli“.

Toto sú „dve veľkolepé diela Pánove,“ zamyslel sa na záver svojej dnešnej homílie Svätý Otec František: „veľkolepé dielo stvorenia a veľkolepé dielo vykúpenia, nového stvorenia“. Na veriacich v Dome sv. Marty sa obrátil s nasledovnou otázkou: „Ako môžem prijať to, čo mi Boh daroval – stvorenie – ako dar? A ak ho prijímam ako dar, budem ho milovať? Budem sa starať o svet stvorený Bohom?“ Lebo som ho, dodal pápež, „dostal do daru“:

„Ako prijmem vykúpenie, odpustenie, ktoré mi Boh dal? Tak, že sa stanem synom s jeho Synom, s láskou, s nehou, v slobode? Alebo tak, že sa skryjem za rigiditu uzavretých prikázaní, ktoré mi stále viac a viac dávajú istotu – v úvodzovkách – ale nie radosť, lebo neprinášajú slobodu? Každý z nás si môže položiť otázku, ako berie tieto dve úžasné veci, zázrak stvorenia a ešte viac zázračné dielo nového stvorenia. Nech nám Pán pomôže pochopiť túto veľkú vec a porozumieť tomu, čo robil pred stvorením sveta: miloval! Nech nám pomôže pochopiť svoju lásku k nám, aby sme dokázali povedať, tak ako sme to aj dnes vyslovili: ,Pane, ty si nesmierne veľký! Ďakujem, ďakujem’. Takto kráčajme vpred“.

Pápež František prijal ekumenickú delegáciu Evanjelickej cirkvi z Nemecka

Vatikán/Nemecko 6. februára – Pokračujme na ceste k plnej jednote, kráčajúc po „nových cestách“, odvážnych a prorockých, naznačených Duchom Svätým. Týmito slovami sa dnes pápež František prihovoril ekumenickej delegácii z Evanjelickej cirkvi v Nemecku, ktorú sprevádzal predseda Konferencie biskupov Nemecka kardinál Reinhard Marx.

Svätý Otec na úvod svojho príhovoru pripomenul spojenie v krste, ktoré zaväzuje kráčať spolu. Katolíci i evanjelici majú podľa jeho slov výnimočnú možnosť pripomenúť si pri príležitosti 500. výročia reformácie „historické udalosti, aby nanovo postavili do centra svojich vzťahov Krista“:

„To, čo oduševňovalo i znepokojovalo reformátorov, bolo v zásade ukázať cestu ku Kristovi. A to je to, čo musíme mať v srdci aj dnes, po tom, čo sme opäť vykročili, vďaka Bohu, na spoločnú cestu. Tento rok pripomenutia si [reformácie] nám ponúka možnosť vykonať ďalší krok vpred, hľadiac na minulosť bez zášti, ale podľa Krista a v spoločenstve s ním, aby sme znovu ponúkli mužom a ženám našej doby Ježišovu radikálnu novosť, Božie milosrdenstvo bez hraníc“.

Napriek „minulosti, ktorá nás zarmucuje“, pokračoval ďalej pápež František, sú katolíci a evanjelici v Nemecku pripravení už čoskoro prejaviť „dôležité gesto pokánia a zmierenia“. Dôkazom toho je aj 92-stranový spoločný dokument s názvom «Uzdraviť pamäť – svedčiť o Ježišovi Kristovi»“. Ďalšími dôležitými ekumenickými iniciatívami sú spoločná púť do Svätej zeme, biblický kongres, na ktorom katolíci i evanjelici spoločne predstavia nové preklady Biblie, ako aj Ekumenický deň venovaný sociálnej zodpovednosti kresťanov.

„Nech sú znovuobjavenie spoločných prameňov viery, uzdravenie pamäti v modlitbe a v láske, konkrétna spolupráca pri šírení evanjelia a služba bratom impulzmi k ešte svižnejšiemu kráčaniu na [spoločnej] ceste“.

Duchovné spoločenstvo spevnené desiatkami rokov ekumenizmu umožnilo kresťanom „spoločne oľutovať zlyhanie na oboch stranách pokiaľ ide o jednotu v kontexte reformácie a ďalšieho vývoja“. Zároveň však práve krst, ako ďalej podotkol Svätý Otec, z nás robí „bratov a sestry a v spoločnom načúvaní Duchu, vieme – v rozmanitosti, ktorá už prešla zmierením – oceniť duchovné a teologické dary, ktoré sme prijali vďaka reformácii“.

Pápež František si tiež zaspomínal na svoju apoštolskú cestu do Švédska, ktorú pri príležitosti 500. výročia reformácie podnikol v októbri uplynulého roku:

„Rozdiely v otázkach viery a morálky, ktoré ešte stále existujú, zostávajú výzvou na ceste k viditeľnej jednote, po ktorej dychtia naši veriaci. Bolesť sa eviduje najmä u manželských párov, ktoré patria k odlišným vyznaniam. Jasne sa žiada, aby sme sa vynasnažili s vytrvalou modlitbou a zo všetkých síl prekonať stále pretrvávajúce prekážky, zintenzívnením teologického dialógu a posilnením spolupráce medzi nami, predovšetkým v službe tým, ktorí najviac trpia a v ochrane stvorenia, ktoré je ohrozené“.

Na záver svojho príhovoru členom ekumenickej delegácii z Evanjelickej cirkvi v Nemecku Svätý Otec František vyslovil nádej, že dnešné stretnutie „posilní rast vzájomného spoločenstva“. Zároveň sa v modlitbe obrátil na Ducha Svätého, „budovateľa a obnoviteľa jednoty“, aby ich „posilnil na spoločnej ceste s útechou, ktorou potešuje Boh“ (porov. 2 Kor 1,4) a naznačil im „svoje prorocké a odvážne cesty“.

Pápež v posolstve do USA: Super Bowl by mal byť symbolom pokoja a solidarity

Vatikán/USA 6. februára – „Nech sa tohtoročný Super Bowl stane symbolom pokoja, priateľstva, solidarity pre celý svet.“ Tieto slová pápež František včera adresoval fanúšikom najväčšej športovej udalosti v USA, finálového zápasu ligy amerického futbalu.

Svätý Otec vo špeciálnom videoposolstve povzbudil priaznivcov športu, aby aj prostredníctvom veľkých športových podujatí budovali „kultúru stretnutia a svet pokoja“:

„Účasťou na tomto športe sme schopní ísť nad rámec nášho vlastného osobného záujmu a zdravým spôsobom sa môžeme naučiť obetovať sa, rásť vo vernosti a v rešpektovaní pravidiel“.

Osemdesiatročný argentínsky pápež je známy svojou láskou k športu a pri rôznych príležitostiach povedal, že práve šport môže prispieť k budovaniu lepšej spoločnosti.

5. februára

Svätý Otec pri nedeľnej modlitbe podporil Hnutie za život

Vatikán 5. februára – V Piatu cezročnú nedeľu pápež František v poludňajšej katechéze hovoril o poslaní kresťana byť „soľou zeme“ a „svetlom sveta“. Dosahuje sa to podľa jeho slov vytrvalým konaním dobra. Pre plnenie tohto poslania je potrebné denne sa „oslobodzovať od skazonosnej degenerácie svetskými vplyvmi protiviacimi sa Kristovi a Evanjeliu.“

Po modlitbe Anjel Pána a apoštolskom požehnaní Svätý Otec na vatikánskom námestí osobitne pozdravil zástupcov Hnutia za život, ktorí prišli podporiť celonárodný Deň za život slávený v rámci Talianska. „Každý život je posvätný!“ opakovane zvolal pápež František.

Plné znenie katechézy Svätého Otca pred modlitbou Anjel Pána

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Po tieto nedele nám liturgia predkladá takzvanú Reč na hore z Matúšovho evanjelia. Po tom, ako nám minulú nedeľu predstavila Blahoslavenstvá, dnes dáva do pozornosti Ježišove slová, ktoré opisujú poslanie jeho učeníkov vo svete (porov. Mt 5,13-16). Používa metafory soli a svetla a jeho slová sú určené učeníkom v každej dobe, teda aj nám.

Ježiš nás pozýva byť odrazom jeho svetla prostredníctvom dobrých skutkov. A hovorí takto: «Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach» (Mt 5,16). Tieto slová zdôrazňujú, že sme rozpoznateľní ako praví učeníci toho, ktorý je Svetlom sveta nie podľa slov, ale podľa našich skutkov. Skutočne je to predovšetkým naše správanie, ktoré – v dobrom i v zlom – zanecháva stopu v druhých.

Máme teda úlohu a zodpovednosť za prijatý dar: svetlo viery, ktoré je v nás skrze Krista a účinkovanie Ducha Svätého; nemáme si ho držať tak, ako keby bolo naším vlastníctvom. Sme naopak povolaní dať mu zažiariť vo svete, darovať ho druhým prostredníctvom dobrých skutkov. A ako veľmi svet potrebuje svetlo Evanjelia, ktoré premieňa, uzdravuje a zaisťuje spásu tomu, kto ho prijme! Toto svetlo teda máme prinášať skrze naše dobré činy.

Svetlo našej viery sa rozdávaním neuháša, ale posilňuje. Avšak môže sa vytratiť, ak ho neživíme láskou a skutkami lásky. Takto sa obraz svetla stretáva s obrazom soli. Evanjeliová stať nám totiž hovorí, že ako Kristovi učeníci sme tiež «soľou zeme» (v. 13). Soľ je zložkou, ktorá zatiaľ čo dáva chuť, chráni jedlo pred jeho starnutím a pokazením – v Ježišovej dobe neboli chladničky!

A tak je poslaním kresťanov v spoločnosti dávať „chuť“ životu vierou a láskou, ktorú nám Kristus daroval, a zároveň držať v odstupe znečisťujúce zárodky egoizmu, závisti, neprajnosti a tak ďalej. Tieto zárodky ničia tkanivo našich spoločenstiev, ktoré sa musia naopak zaskvieť ako miesta prijatia, solidarity, zmierenia. Na naplnenie tohto poslania je treba, aby sme sa najprv my sami oslobodili od skazonosnej degenerácie svetskými vplyvmi protiviacimi sa Kristovi a Evanjeliu. A toto očisťovanie sa nikdy neskončí, je neustále potrebné. Je potrebné denne!

Každý z nás je povolaný byť svetlom a soľou vo vlastnom prostredí každodenného života, vo vernosti úlohe obnovovať ľudskú realitu v duchu Evanjelia a v perspektíve Božieho kráľovstva. Nech je nám vždy na pomoci Presvätá Mária, prvá učeníčka Ježiša a vzor kresťanov, ktorí žijú každý deň dejín svoje povolanie a poslanie. Naša Matka nech nám pomáha, aby sme sa nechali neustále očisťovať a osvecovať Pánom, aby sme sa z našej strany stali «soľou zeme» a «svetlom sveta».“

Pápež František povzbudil členov talianskeho Hnutia za život

Po modlitbe Anjel Pána a udelení apoštolského požehnania Svätý Otec František oslovil prítomných zástancov života, ktorých na námestí sv. Petra prezrádzali zelené balóny a transparent s nápisom Movimento per la vita. Pápež sa im prihovoril týmito slovami:

„Drahí bratia a sestry, dnes sa v Taliansku slávi Deň za život, s témou «Ženy a muži za život v šľapajach svätej Terézie z Kalkaty». Pripájam sa k talianskym biskupom v žičení odvážnemu výchovnému pôsobeniu v prospech ľudského života.

Každý život je posvätný! Udržiavajme kultúru života ako odpoveď na logiku skartovania a demografického poklesu; buďme nablízku a spoločne sa modlime za deti, ktoré sú v nebezpečenstve umelého ukončenia tehotenstva, ako aj za osoby, ktoré sú na konci života.

Každý život je posvätný! Preto nech nikto nie je ponechaný osamote a nech láska obraňuje zmysel života. Pripomeňme si slová Matky Terezy: «Život je krása, obdivuj ho; život je život, obraňuj ho!» Rovnako u dieťaťa, ktoré sa má narodiť, ako u človeka, ktorý sa blíži k smrti. Každý život je posvätný!        

Pozdravujem všetkých, čo pracujú za život, učiteľov rímskych univerzít a tých, čo spolupracujú na výchove nových generácií, aby boli schopní vytvárať spoločnosť pohostinnú a dôstojnú pre každú osobu.“

4. februára

Pápež podnikateľom z Fokoláre: Ekonomika spoločenstva prekoná skartovanie ľudí

Vatikán 4. februára - Svätý Otec dnes prijal v Aule Pavla VI. vo Vatikáne vyše tisícku podnikateľov, účastníkov stretnutia o tzv. „ekonomike spoločenstva“, ktoré organizuje hnutie Fokoláre. Medzi účastníkmi zo 49 krajín bolo zastúpené aj Slovensko.

Stretnutie s 25-ročnou históriou sa koná v dňoch 1. – 5. februára v Castel Gandolfe. Projekt sa zrodil z podnetu zakladateľky hnutia Chiary Lubichovej v máji 1991 v Sao Paole v Brazílii. Jeho základným cieľom je prostredníctvom vytvárania spoločenstva na všetkých úrovniach podniku vykoreniť chudobu a sociálnu nespravodlivosť vo svete, a tým prispieť k budovaniu takého ekonomického systému a ľudskej spoločnosti, kde podľa vzoru prvej kresťanskej komunity z Jeruzalema „nikto medzi nimi nebol núdzny“ (Sk 4,32-34).

Ekonomika spoločenstva je systém, ktorý chce ponúknuť alternatívu k súčasnej ekonomike. Ide o to, aby sa podnikatelia so svojím ziskom rozdelili nielen so zamestnancami, ale aj s tými, ktorí trpia núdzu. Podľa slov medzinárodného koordinátora podujatia Luigiho Bruna, „pravým poslaním ekonomiky je podelenie sa.“

Svätý Otec sa vo svojom príhovore osobitne zameral na potrebu udržiavať si správny postoj k peniazom a na požiadavku prekonať systémovo vytváranú chudobu. Do tretice napokon zdôraznil podnikateľom ochotu k sebadarovaniu ako základ ekonomiky spoločenstva. Najprv rozobral nebezpečenstvo, aby sa peniaze nestali bôžikom:

„Peniaze sú dôležité, hlavne ak chýbajú a závisí od nich jedlo, škola, budúcnosť detí. Avšak stanú sa božstvom, ak sa z nich stane cieľ. Lakomstvo, ktoré nie náhodou patrí k hlavným nerestiam, je hriech modlárstva, pretože naše správanie podriadime zhromažďovaniu peňazí. (...)

Keď kapitalizmus urobí z hľadania zisku svoj jediný cieľ, riskuje stať sa modlárskou štruktúrou, určitým druhom kultu. „Šťastena“ je stále viac novým božstvom určitého typu finančníctva a najmä systému hazardu, ktorí ničí milióny rodín vo svete, a proti ktorému sa vy oprávnene staviate. Tento kult modlárstva je náhradka za vnútorný život. Jednotlivé produkty (auto, mobil...) zastarávajú a opotrebúvajú sa, ale ak mám peniaze alebo konto v banke, môžem si hneď kúpiť ďalšie, podliehajúc ilúzii, že víťazím nad smrťou.

Je teda pochopiteľná etická a duchovná hodnota vášho rozhodnutia dať zisk do spoločného. Najlepší a najkonkrétnejší spôsob ako neurobiť z peňazí božstvo je podeliť sa o ne s inými, zvlášť s chudobnými, alebo umožniť študovať alebo pracovať mladým, víťaziac nad pokušením modlárstva pomocou spoločenstva. Keď sa delíte a dávate váš zisk, konáte skutok vysokej duchovnosti. Týmito skutkami dávate na vedomie peniazom: vy nie ste Bohom, vy nie ste pánom. A nezabúdajme na tú vysokú filozofiu a vysokú teológiu, ktorú naše staré mamy vyjadrovali slovami: „Diabol vstupuje cez vrecká“. Nezabúdajme na to!“

Ďalším bodom Svätého Otca bola otázka prekonania systému vytvárajúceho chudobu. Najprv poukázal na pozornosť, aká sa v Biblii venuje chudobným, sirotám, vdovám, ľuďom vyraďovaným zo spoločnosti tých čias. Pápež František pokračoval:

„Dnes sme vynašli ďalšie spôsoby starostlivosti o chudobných, ako im dať najesť, dať im vzdelanie, a niektoré semienka z Biblie sa rozvili do podoby organizácií efektívnejších než tie staré. Dôvod daní patrí tiež k takejto solidarite, ktorá sa neguje daňovými únikmi a vyhýbaním sa plateniu daní, čo sú – ešte skôr ako samotné nezákonné činy – prejavy popierania základného zákona života: vzájomnej pomoci.

Ale – a to sa nikdy nehovorí dostatočne – kapitalizmus pokračuje v produkovaní skartovaného „odpadu“, ktorý chce potom zachraňovať. Základný etický problém tohto kapitalizmu je vytváranie „odpadu“, aby sa ho potom snažil skryť alebo sa oň postarať tak, aby ho už nebolo vidieť. Jedna z ťažkých foriem chudoby civilizácie je strata schopnosti vidieť svojich chudobných, ktorí sú najskôr vyradení a potom ukrývaní.

Lietadlá znečisťujú atmosféru, ale malú čiastku z ceny letenky použijú na vysadenie stromov, aby vyvážili časť škôd, ktoré spôsobili. Spoločnosti prevádzkujúce hazard financujú kampane na liečbu závislých hráčov, ktorých oni tvoria. A v deň, keď zbrojovky budú financovať nemocnice na liečbu detí zmrzačených ich bombami, systém nadobudne svoj vrchol. Toto je pokrytectvo!

Ekonomika spoločenstva, ak chce byť verná svojej charizme, nemá len liečiť obete, ale má vytvárať systém, v ktorom bude stále menej obetí a perspektívne už vôbec nebudú. Pokiaľ ekonomika vytvorí čo len jednu obeť a pokiaľ bude čo len jedna osoba skartovaná, spoločenstvo sa ešte neuskutočňuje, radosť všeobecného bratstva ešte nie je úplná.“

Po týchto slovách pápež František poukázal na výzvy smerom k budúcnosti. Zdôraznil najmä potrebu zamerať sa na zmenu pravidiel ekonomicko-sociálneho systému. Na obraze Ježišovho podobenstva o milosrdnom Samaritánovi vysvetlil, že nestačí dodatočne ošetrovať zranených, ale prv než by človek padol do rúk zbojníkov treba „poraziť štruktúry hriechu, ktoré produkujú zbojníkov a obete“:

„Podnikateľ, ktorý je iba dobrým samaritánom robí len polovičku svojej povinnosti: stará sa o obete dneška, ale nezmenšuje počet tých zajtrajších. Pre spoločenstvo je dobré napodobňovať milosrdného Otca z podobenstva o márnotratnom synovi a očakávať doma synov, pracovníkov a spolupracovníkov ktorí schybili, a objať ich a oslavovať s nimi a pre nich – nezablokovať sa v meritokracii (systéme zásluhovosti), ktorej sa dovoláva starší brat a mnohí, ktorí v mene zásluh popierajú milosrdenstvo. Podnikateľ spoločenstva je pozvaný urobiť všetko, aby aj tí, ktorí pochybia a opustia svoj domov, mohli dúfať v zamestnanie a v dôstojnú mzdu, a nestali sa odkázanými na jedenie spolu s prascami. Žiaden syn, žiaden človek, ani ten najodbojnejší, si nezaslúži žalude.“

Pápež František napokon zdôraznil, že Božie kráľovstvo nestojí na kvantite, ale na kvalite. Poukazujú na to symboly, ktorými to vyjadril Ježiš: malé stádo, lampa, minca, baránok, perla, soľ či kvas, ako aj slová prorokov o znamení dieťaťa, Emanuela a o vernom maličkom zvyšku. Svätý Otec to vyjadril aj formou výzvy:

„Nemusíme byť mnohí, aby sme zmenili náš život: stačí, aby soľ a kvas nestratili svoju podstatu. Veľká práca, ktorú treba zvládnuť, je usilovať sa nestratiť „aktívny princíp“, ktorý ich oživuje: soľ nerobí svoju službu tým, že by rástla na kvantite - naopak, priveľa soli urobí cesto presoleným -, ale tým, že uchováva jeho „dušu“, jeho kvalitu. Zakaždým, keď si jednotlivci či národy, ba dokonca i Cirkev mysleli, že budú zachraňovať svet nárastom počtov, malo to za výsledok štruktúry moci, zabúdajúc na chudobných. Našu ekonomiku zachraňujeme, ak zostávame jednoducho soľou a kvasom: je to náročná práca, pretože všetko behom času zvetráva. Ako zaistiť, aby sme nestratili aktívny princíp, „enzým“ spoločenstva?

Keď neexistovali chladničky, na uchovanie chlebového kvásku sa podaroval susedke kúsok z vlastného vykvaseného cesta, a keď bolo treba znovu robiť chlieb, dostali ho zase na oplátku. Spoločenstvo nie je iba rozdeľovaním, ale rozmnožovaním dobier, vytváraním nového chleba, nových dobier, nového Dobra s veľkým písmenom. Živý princíp Evanjelia zostáva aktívny jedine ak ho darujeme. Ak si naopak žiarlivo nechávame všetko iba pre seba, splesnivie a hynie. Ekonomika spoločenstva bude mať budúcnosť, ak ju podarujete všetkým a nezostane iba vo vnútri vášho „domu“. Darujte ju všetkým, a najprv chudobným a mladým, ktorí sú tými, čo ju najviac potrebujú a vedia zúročiť prijatý dar! Aby ste mali život v hojnosti, treba sa naučiť dávať: nie iba zisky podnikov, ale vás samých. Prvým darom podnikateľa je jeho vlastná osoba: vaše peniaze, hoci sú dôležité, sú príliš málo. Peniaze nezachraňujú, ak nie sú sprevádzané darom osoby. Dnešná ekonomika, chudobní, mladí, potrebujú predovšetkým vašu dušu, vašu úctivú a pokornú bratskosť, vašu chuť žiť, a až potom vaše peniaze.

Kapitalizmus pozná filantropiu, ale nie spoločenstvo. Je jednoduché darovať časť ziskov, bez objatia a dotknutia sa osôb, ktoré dostávajú tieto „omrvinky“. Naopak, aj čisto len päť chlebov a dve ryby dokážu nasýtiť zástupy, ak predstavujú podelenie sa s celým naším životom. V logike Evanjelia, ak sa nedaruje všetko, nedáva sa nikdy dosť.

Tieto veci vy už robíte. Ale môžete sa viac podeliť so ziskami, aby ste premohli modloslužbu, zmenili štruktúry na predídenie vytváraniu obetí a skartovaniu; väčšmi darovať váš kvas na vykysnutie chleba mnohých. „Nie“ ekonomike, ktorá zabíja, nech sa stane „ánom“ takej ekonomike, ktorá dáva žiť, pretože sa delí, začleňuje chudobných, používa zisky na vytváranie spoločenstva.“

 2. februára

Homília pápeža Františka na sviatok Obetovania Pána

Vatikán 2. februára – Prinášame plný text homílie Svätého Otca Františka na sviatok Obetovania Pána, kedy Cirkev tiež slávi Svetový deň zasväteného života.

Keď Ježišovi rodičia prinášajú Dieťa, aby splnili nariadenia zákona, Simeon, «z vnuknutia Ducha» (Lk 2,27), vzal do náručia Dieťa a začal pieseň požehnania a chvály: «Lebo moje oči uvideli tvoju spásu, ktorú si pripravil pred tvárou všetkých národov: svetlo na osvietenie pohanov a slávu Izraela, tvojho ľudu» (Lk 2,30-32). Simeon mohol nielen vidieť, ale mal tiež privilégium objať túžobnú nádej, a to ho vedie k radostnému jasotu. Jeho srdce sa raduje, lebo Boh prebýva uprostred svojho ľudu; vníma, že je telom jeho tela.

Dnešná liturgia nám hovorí, že skrze tento obrad, štyridsať dní po narodení, «sa Pán Ježiš teda podrobil predpisom zákona, ale predovšetkým sa chcel stretnúť so svojím ľudom, ktorý ho s vierou očakával» (Rímsky misál, 2. februára, Požehnanie sviec a procesia). Stretnutie Boha so svojim ľudom vyvoláva radosť a obnovuje nádej.

Simeonov spev je spevom veriaceho človeka, ktorý na koniec svojich dní môže dosvedčiť: je to pravda, nádej v Boha nikdy nesklame (porov. Rim 5,5), On neklame. Simeon a Anna, v strarobe, sú schopní novej plodnosti, a dosvedčujú to spievaním: život stojí za to žiť s nádejou, lebo Pán dodržuje svoj prísľub; a následne to bude samotný Ježiš, ktorý vysvetlí tento prísľub v synagóge v Nazarete: chorí, väzni, tí, ktorí sú opustení, chudobní, starí, hriešnici sú tiež pozvaní zanôtiť tú istú pieseň nádeje. Ježiš je s nimi, je s nami (porov. Lk 4,18-19).

Tento spev nádeje sme dostali do dedičstva od našich otcov. Oni nás voviedli do tejto ,dynamiky’. V ich tvárach, v ich životoch, v ich každodennom a ustavičnom nasadení sme mohli vidieť, ako sa táto chvála stala telom. Sme dedičmi snov našich otcov, dedičmi nádeje, ktorá nesklamala naše matky a našich otcov zakladateľov, našich starších bratov. Sme dedičmi našich starcov, ktorí mali odvahu snívať; a tak ako oni, aj my chceme dnes spievať: Boh neklame, nádej v Neho nesklame. Boh prichádza v ústrety svojmu ľudu. A chceme spievať, prenikajúc do Joelovho proroctva: «Potom vylejem svojho ducha na každé telo a budú prorokovať vaši synovia i vaše dcéry; vaši starci budú mávať sny a vaši mládenci budú mať videnia» (3,1).

Pomohlo by nám prijať sen našich otcov, aby sme mohli dnes prorokovať a nanovo objaviť to, čo už raz zapálilo naše srdce. Sen a proroctvo súčasne. Pamäť na to, ako snívali naši starci, naši otcovia a matky a odvaha, aby sme prorocky niesli vpred tento sen.

Tento postoj nás urobí plodnými, ale predovšetkým nás ochráni pred pokušením, ktoré môže urobiť náš zasvätený život sterilným: pokušením prežiť. Je to zlo, ktoré sa môže pomaly usadiť v našom vnútri, v lone našich komunít. Postoj prežívania spôsobuje, že sa stávame spiatočníckymi, ustráchanými a pomaly, potichu nás uzatvára v našich domoch a schémach. Uvrhuje nás do minulosti, k oslavným gestám, ktoré však patria minulosti, namiesto toho, aby v nás vzbudzoval prorockú kreativitu zrodenú zo snov našich zakladateľov. Hľadá skratky, aby utiekol pred výzvami, ktoré dnes klopú na naše brány. Psychológia prežívania berie silu našim charizmám, pretože nás vedie k tomu, že si ich skrotíme, budú na dosah ruky, ale zbavené tej kreatívnej sily, ktorá ich vytvorila. Výsledkom je, že chceme chrániť priestory, budovy či štruktúry viac než spustiť nové procesy. Kvôli pokušeniu prežívania zabúdame na milosť, robí z nás profíkov posvätna, ale nie otcov, matky alebo bratov nádeje, ktorú sme boli povolaní ohlasovať. Táto atmosféra prežívania vysušuje srdce našich starcov oberajúc ich o schopnosť snívať a týmto spôsobom sterilizuje proroctvo, ktoré sú mladší povolaní ohlasovať a realizovať. Jednoducho, pokušenie prežívania premieňa na nebezpečenstvo, ohrozenie, tragédiu to, čo nám Pán predstavuje ako príležitosť k misii. Tento postoj nie je vlastný len zasvätenému životu, ale osobitným spôsobom sme pozvaní chrániť sa pred tým, aby sme do neho nepadli.

Vráťme sa k evanjeliovému úryvku a znova kontemplujme scénu. To, čo vyvolalo u Simeona a Anny chválospev, určite nebolo pozeranie na seba samých, analyzovanie a kontrolovanie osobnej situácie. Nebolo to uzatvorenie sa zo strachu, že sa im môže prihodiť niečo zlé. Chválospev vzbudila nádej, tá nádej, ktorá ich živila v starobe. Videli, že táto nádej sa naplňovala v stretnutí s Ježišom. Keď Mária vložila do Simeonovej náruče Syna prisľúbenia, starec začína spievať o svojich snoch. Keď postaví Ježiša doprostred svojho ľudu, ten nachádza radosť. Áno, iba to nám môže navrátiť radosť a nádej, iba to nás zachráni pre tým, aby sme žili v postoji prežívania. Iba toto urobí plodným nás život a udrží živým naše srdce. Postaviť Ježiša tam, kde má byť: doprostred svojho ľudu.

Všetci sme si vedomí multikulrútnej premeny, ktorou prechádzame, nikto to nespochybňuje. Z toho vyplýva vedomie, že zasvätený a zasvätená sú začlenení s Ježišom do života, do srdca týchto veľkých premien. Misia – v súlade s každou partikulárnou charizmou – je tá, ktorá nám pripomína, že sme boli pozvaní byť kvasom tejto konkrétnej masy. Samozrejme môže existovať aj lepšia „múka“, ale Pán nás pozval, aby sme prekvasovali tu a teraz spolu s výzvami, ktoré prichádzajú. Nie s defenzívnym postojom, nie s postojom strachu, ktorý nami hýbe, ale s rukami na pluhu a snahou nechať rásť mnohokrát zasiate zrno uprostred kúkoľa. Postaviť Ježiša doprostred svojho ľudu znamená mať kontemplatívne srdce, schopné rozpoznať, ako Boh kráča po uliciach našich miest, našich krajín, našich štvrtí. Postaviť Ježiša doprostred svojho ľudu znamená zobrať na seba a chcieť niesť kríž našich bratov. Znamená to chcieť sa dotknúť Ježišových rán v ranách sveta, ktorý je zranený a túži, prosí o oživenie.

Postaviť sa s Ježišom doprostred jeho ľudu! Nie ako aktivisti viery, ale ako muži a ženy, ktorým je neustále odpustené, muži a ženy pomazaní krstom, aby sa podelili o toto pomazanie a Božiu útechu s ostatnými.

Postaviť sa s Ježišom doprostred jeho ľudu, pretože «cítime výzvu objaviť a sprostredkovať tajomstvo spoločného života; schopnosť stretávať sa, objať sa, podoprieť sa navzájom a byť účastnými na tomto trochu nesúrodom prílive, ktorý sa môže premeniť na opravdivú skúsenosť bratstva, na karavánu solidarity, na svätú púť. (...) Keby sme mohli kráčať po tejto ceste, bola by to dobrá vec, veľmi oživujúca, veľmi oslobodzujúca, vytvárajúca novú nádej! Vyjsť zo seba samých a pripojiť sa k druhým» (Evangelii gaudium, 87) je nielen dobrom, ale premieňa náš život a našu nádej na chválospev. Ale toto všetko môžeme uskutočniť iba vtedy, ak sa sny našich starcov stanú aj našimi snami a premeníme ich na proroctvo.

Sprevádzajme Ježiša na stretnutie s jeho ľudom, aby bol uprostred svojho ľudu, a to nie so sťažovaním si, alebo strachom toho, kto zabudol prorokovať, pretože nezobral na seba sny svojich otcov, ale vo chvále a v pokoji. Nie v nepokoji, ale v trpezlivosti toho, kto dôveruje v Ducha, Pána snov a proroctva. A tak sa podelíme o to, čo nám patrí: o spev, ktorý sa rodí z nádeje.

1. februára

Generálna audiencia pápeža Františka: Kresťanská viera znamená žiť v očakávaní

Vatikán 1. februára – „Prilba nádeje.“ Tak znie názov dnešnej katechézy pápeža Františka, ktorú si do preplnenej Auly Pavla VI. prišli vypočuť aj študenti a pedagógovia z Katolíckeho gymnázia Štefana Moysesa v Banskej Bystrici.

Ako Svätý Otec vo svojej katechéze priblížil, mať kresťanskú nádej znamená žiť v očakávaní niečoho, čo už je, čo sa už naplnilo. Nie je to len túžba po niečom, čo by som chcel, aby sa stalo. Po biblických príkladoch zo Starého zákona v predchádzajúcich katechézach dnes Svätý Otec prešiel k Novému zákonu. Inšpiráciu našiel v úryvku z Prvého listu sv. Pavla Solúnčanom:

«Vy, bratia, nie ste vo tme, aby vás ten deň prekvapil ako zlodej. Veď vy všetci ste synmi svetla a synmi dňa. Nepatríme noci ani tme. My však, čo patríme dňu, buďme triezvi a oblečme si pancier viery a lásky a prilbu nádeje na spásu. Veď Boh nás neurčil na hnev, ale aby sme získali spásu skrze nášho Pána Ježiša Krista, ktorý za nás zomrel, aby sme žili spolu s ním, či už bdieme, alebo spíme». (1Sol 5,4 -5.8-10)

Plné znenie katechézy pápeža Františka:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V predchádzajúcich katechézach sme začali našu cestu na tému nádej čítajúc v tejto perspektíve niektoré stránky Starého zákona. Teraz chceme objasniť mimoriadny význam, ktorý táto cnosť nadobúda v Novom zákone, keď sa stretáva s novosťou predstavenou Ježišom a udalosťou Veľkej noci: [je ňou] kresťanská nádej. My kresťania sme ženami a mužmi nádeje.

To je to, čo jasne vystupuje do popredia už od prvého textu, ktorý bol napísaný, totiž Prvého listu sv. Pavla Solúnčanom. V úryvku, ktorý sme si vypočuli, možno vnímať celú tú sviežosť a krásu prvého kresťanského ohlasovania. Komunita Solúnčanov bola spoločenstvom mladým, založeným len nedávno; a predsa, napriek ťažkostiam a mnohým skúškam, je zakorenená vo viere a s entuziazmom a s radosťou oslavuje zmŕtvychvstanie Pána Ježiša. Apoštol sa teda so všetkými zo srdca raduje, keďže tí, čo sa znovu rodia vo Veľkej noci, sa skutočne stávajú «synmi svetla a synmi dňa» (5,5) – tak ich nazýva – v moci plného spoločenstva s Kristom.

Komunita Solúnčanov je čerstvo založená, keď jej Pavol píše, a len niekoľko rokov ju delí od Kristovej Veľkej noci. Je to len niekoľko rokov po tom. Preto sa apoštol snaží pochopiť všetky účinky a dôsledky, ktoré táto jedinečná a rozhodná udalosť, čiže zmŕtvychvstanie Pána, predstavuje pre dejiny a pre život každého človeka. Osobitne, tažkosťou komunity nebolo ani tak uznať Ježišovho zmŕtvychvstanie, všetci v to verili, ale skôr veriť vo vzkriesenie mŕtvych. Áno, Ježiš vstal z mŕtvych, no ťažkosťou bolo veriť, že mŕtvi budú vzkriesení. V tomto zmysle je tento list aktuálnejší viac než kedykoľvek predtým. Zakaždým, keď stojíme tvárou v tvár našej smrti, či smrti nejakej drahej osoby, cítime, že naša viera je vystavená skúške. Na provrch vychádzajú všetky naše pochybnosti, všetka naša krehkosť a kladieme si otázku: ,Skutočne bude život po smrti...? Budem môcť ešte vidieť a znovu objať ľudí, ktorých som miloval...?’ Túto otázku mi položila istá pani pred pár dňami pri jednej audiencii: ,Stretnem sa s mojimi drahými?’ [Mala istú] pochybnosť... Aj my sa v aktuálnom kontexte potrebujeme vrátiť ku koreňom a k základom našej viery, aby sme si tak uvedomili, koľko Boh pre nás vykonal v Kristovi Ježišovi a čo znamená naša smrť. Všetci máme tak trochu strach zo smrti kvôli tejto neistote, či nie? Prichádza mi na um jeden starček, starý pán, skvelý, ktorý hovoril: ,Nemám strach zo smrti. Trochu sa len bojím vidieť ju prichádzať’. Z tohto mal strach.  

Pavol zoči-voči obavám a rozpačitosti komunity pozýva, predovšetkým v skúškach a v tých najťažších chvíľach nášho života, držať pevne na hlave, ako prilbu, «nádej na spásu». Je to helma. To je kresťanská nádej. Keď sa hovorí o nádeji, môže nás to viesť k tomu, aby sme ju chápali v súlade s bežným významom tohto pojmu, totiž s odvolaním sa na niečo pekné, po čom túžime, čo sa však môže alebo nemusí uskutočniť. Dúfame, že sa tak stane, avšak ktovie... dúfam, je to túžba. Napríklad sa povie: ,Dúfam, že zajtra bude pekne!’, avšak vieme, že nasledujúci deň môže byť naopak škaredé počasie... Kresťanská nádej taká nie je. Kresťanská nádej je očakávaním niečoho, čo sa už naplnilo. Sú tam dvere a ja dúfam, že k nim dôjdem! Čo musím urobiť? Kráčať ku dverám! Som si istý, že k nim dôjdem. Taká je kresťanská nádej: mať istotu, že som na ceste smerom k niečomu, čo už je a nie čo by som chcel, aby bolo. Toto je kresťanská nádej. Kresťanskou nádejou je očakávanie niečoho, čo je už dosiahnuté a čo sa pre každého z nás istotne uskutoční. Rovnako naše zmŕtvychvstanie, ako aj zmŕtvychvstanie drahých zosnulých, nie je teda niečím, čo by sa mohlo stať alebo nie, ale je to istá skutočnosť, nakoľko je zakorenená v udalosti Kristovho zmŕtvychvstania. Dúfať teda znamená učiť sa žiť v očakávaní. Naučiť sa žiť v očakávaní a nájsť život. Keď nejaká žena zistí, že je tehotná, každý deň sa učí žiť v očakávaní, že uvidí pohľad toho dieťaťa, ktoré príde... Aj my musíme žiť a učiť sa z týchto ľudských očakávaní, ako aj žiť v očakávaní, že budeme hľadieť na Pána, že sa s ním stretneme. Toto nie je ľahké, no dá sa to naučiť: žiť v očakávaní. Dúfať znamená, a zároveň v sebe zahŕňa, pokorné srdce, chudobné srdce. Jedine chudobný človek vie očakávať. Ten, kto je už plný seba samého a svojho vlastníctva, nevie vložiť svoju nádej do ničoho iného, než do seba samého.

Svätý Pavol ďalej píše: «On [Ježiš] za nás zomrel, aby sme žili spolu s ním, či už bdieme, alebo spíme» (1Sol 5,10). Tieto slová sú vždy dôvodom veľkej útechy a pokoja. Sme teda povolaní modliť sa aj za milované osoby, ktoré nás opustili, aby žili s Kristom, a aby boli v plnej jednote s nami. Jedna vec, ktorá sa veľmi dotýka môjho srdca, je výraz sv. Pavla, ktorým sa vždy obracia na Solúnčanov. Mňa osobne napĺňa istotou nádeje. Hovorí takto: «A tak budeme navždy s Pánom» (1Sol 4,17). Aké krásne! Všetko prejde. Avšak po smrti budeme navždy s Pánom. Je to úplná istota nádeje, tá istá, ako tá, ktorá dávno predtým viedla Jóba k zvolaniu: «Som presvedčený, že môj Obranca žije [...] Veru, ja sám ho uvidím. Moje oči ho uzrú.» (Jób 19,25.27) A tak budeme navždy s Pánom. Veríte tomu? Pýtam sa vás: veríte tomu? [V aule zaznieva: „Áno“]. Viac menej, však? No, aby sme mali trochu viac sily, pozývam vás vysloviť to trikrát spolu so mnou: „A tak budeme navždy s Pánom“. Všetci spoločne! [Prítomní trikrát opakujú: „A tak budeme navždy s Pánom“]. A tam, s Pánom, sa spoločne stretneme. Ďakujem.

Svätý Otec na záver audiencie pozdravil delegáciu Svetového katolíckeho hnutia venujúceho sa klimatickým zmenám a poďakoval im za ich „nasadenie sa v starostlivosti o spoločný dom v týchto časoch závažnej sociálno-ekologickej krízy“. Ako ďalej uviedol: „Povzbudzujem, aby sa pokračovalo vo vytváraní sietí, aby miestne cirkvi s rozhodnosťou odpovedali na volanie zeme a na volanie chudobných“.

Mladým, chorým a mladomanželom pápež František adresoval nasledujúci pozdrav:

„Zajtra budeme sláviť sviatok Obetovania Pána a Svetový deň zasväteného života. Zverujem do vašich modlitieb tých, čo boli povolaní vyznávať evanjeliové rady, aby prostredníctvom ich svedectva života mohli vo svete vyžarovať Kristovu lásku a milosť evanjelia“.

31. januára

Ranná homília pápeža Františka: Uprime svoj pohľad na Ježiša

Vatikán 31. januára – Ak budeme s vytrvalosťou hľadieť na Ježiša, objavíme, že je to On, kto hľadí na každého jedného z nás s láskou. Tak znela jedna z hlavných myšlienok homílie pápeža Františka, ktorý dnes ráno, na sviatok sv. Jána Bosca, predsedal omši v Dome sv. Marty.

Svätý Otec sa nechal inšpirovať prvým čítaním z Listu Hebrejom, v ktorom autor povzbudzuje veriacich, aby „vytrvalo bežali v závode, s očami upretými na Ježiša“ (Hebr 12,1-4). Aj v dnešnom úryvku z Evanjelia podľa Marka o žene, ktorú Ježiš uzdravil z krvotoku, našiel pápež inšpiráciu pre svoju kázeň (Mk 5,21-43). Ježiš je podľa jeho slov vždy nablízku, „je vždy uprostred ľudí“:

„Nemá pri sebe stráž, ktorá by ho sprevádzala, aby sa ho ľudia nedotýkali. Nie, nie! Ostal tam a ľudia sa na neho tlačili. Zakaždým, keď Ježiš vyšiel von, bol tam väčší dav ľudí. Experti na štatistiky by možno povedali: ,Popularita Rabbiho Ježiša klesá’... On však hľadal niečo iné: hľadal ľudí. A ľudia hľadali jeho: ľudia mali pohľad upretý na neho a on hľadel na nich. ,Áno, áno, na ľudí, na davy’. ,Nie, na každého jedného z nich!’. A v tom je tá jedinečnosť Ježišovho pohľadu. Ježiš nehľadí na ľudí, ako na masu: Ježiš hľadí na každého zvlášť“.    

Dnešné Markovo evanjelium hovorí o dvoch zázrakoch. Prvým je uzdravenie ženy chorej už 12 rokov na krvotok, ktorá „prišla v zástupe zozadu a dotkla sa Ježišových šiat“. Druhým je vzkriesenie 12-ročnej dcéry predstaveného synagógy:

„Ježišov pohľad smeruje na to veľké i na malé. Tak sa pozerá Ježiš: hľadí na nás všetkých, zároveň hľadí na každého jednotlivo. Vidí naše veľké problémy či naše veľké radosti, a vidí v nás tiež malé veci, lebo je blízko. Ježiš sa neľaká veľkých vecí, a zároveň si všíma malých. Tak na nás hľadí Ježiš“.

Ak budeme bežať „vytrvalo, s upretým pohľadom na Ježiša“, dodal na záver svojej rannej homílie pápež František, stane sa nám to isté, čo ľuďom po oživení mŕtvej dcéry predstaveného synagógy; stŕpneme „od veľkého úžasu“:

„Idem, hľadím na Ježiša, kráčam vpred, s upretým pohľadom na Ježiša a čo vidím? To, že on hľadí na mňa! A to je to, čo vo mne vzbudzuje veľký úžas. Je to úžas zo stretnutia s Ježišom. Nemajme strach! Nemajme strach tak, ako nemala strach starenka, ktorá išla a dotkla sa okraja [Ježišových] šiat. Nemajme strach! Bežme po tejto ceste, vždy s pohľadom upretým na Ježiša. A bude nás čakať toto milé prekvapenie, ktoré nás zaplaví úžasom: samotný Ježiš uprel svoj pohľad na mňa“.

30. januára

Ranná homília pápeža Františka: Sila Cirkvi spočíva v mučeníkoch

Vatikán 30. januára – Najväčšia sila Cirkvi dnes spočíva v malých prenasledovaných cirkvách. Týmito slovami sa dnes ráno prihovoril veriacim pápež František, ktorý tradične slúžil omšu v Dome sv. Marty. Podľa slov Svätého Otca je dnes viac mučeníkov, než v prvých storočiach, avšak „média o tom nehovoria“, lebo to pre nich nie je zaujímavá správa. Petrov nástupca prítomných pozval, aby pamätali na tých, čo dnes čelia prenasledovaniu a trpia mučeníctvo.

„Bez pamäte niet nádeje,“ pokračoval ďalej pápež František vo svojej kázni, ktorá sa opierala najmä o dnešné prvé čítanie z Listu Hebrejom, ktoré opisuje útrapy a prenasledovanie znášané Božím ľudom (Hebr 11,32-40). Práve v jedenástej kapitole sa hovorí o pamäti, predovšetkým o „pamäti poddajnosti“ mnohých ľudí, začínajúc Abrahámom, ktorý v poslušnosti opúšťa svoju zem bez toho, aby vedel, kam ide. List Hebrejom ďalej vymenúva ďalších veľkých Božích mužov, ktorí vykonali veľké veci: Samson, Dávid, Samuel a ďalší. „Toľkí ľudia, ktorí urobili v dejinách Izraela veľké gestá,“ vysvetlil Svätý Otec.

A potom je tu tretia skupina, na ktorú treba pamätať, mučeníci: „tí, ktorí trpeli a obetovali život ako Ježiš“, tí, ktorých „kameňovali, rozpiľovali“, ktorí „umierali pod mečom“. Cirkev je podľa slov pápeža Františka práve „týmto Božím ľudom“, „hriešnym, ale poddajným, ktorý koná veľké veci a tiež vydáva svedectvo o Ježišovi Kristovi až po mučeníctvo“:

„Mučeníci sú tí, ktorí nesú Cirkev vpred, sú to tí, ktorí podopierajú Cirkev, ktorí ju podopierali a stále podopierajú. A dnes ich je viac, než v prvých storočiach. Média o tom nehovoria, lebo to nie je zaujímavá správa, avšak toľkí kresťania dnes vo svete sú blahoslavení, lebo sú prenasledovaní, potupovaní, väznení. Mnohí z nich sú vo väzení len pre nosenie kríža alebo pre vyznávanie Ježiša Krista! Toto je sláva Cirkvi a naša opora a tiež naše poníženie: my, ktorí máme všetko, všetko sa nám zdá jednoduché, a keď nám niečo chýba, sťažujeme si... Pomyslime však na týchto bratov a sestry, ktorí dnes v oveľa väčšom počte, než v prvých storočiach, trpia mučeníctvom!“.

Svätý Otec si tiež zaspomínal na svedectvo jedného kňaza a rehoľnej sestry, ktoré si vypočul počas svojej apoštolskej návštevy v Albánsku. Roky strávili pre svoju vieru vo väzení, v táboroch nútenej práce, ponižovaní, bez akýchkoľvek ľudských práv. Práve tieto „malé prenasledované Cirkvi“ sú podľa pápežových slov najväčšou silou dnešnej Cirkvi:

„Je to pravda a je to tiež správne, že sme spokojní, keď vidíme nejakú veľkú cirkevnú akciu, ktorá mala veľký úspech, kresťania, ktorí sa prejavili... A je to krásne! Je to tiež sila, áno, ale ešte väčšia sila Cirkvi dnes spočíva v malých cirkvách, s malým množstvom ľudí, prenasledovaných, s ich biskupmi vo väzení. To je dnes naša sláva, toto je naša sláva a naša sila“.

„Cirkev bez mučeníkov, dovolím si povedať, je Cirkev bez Ježiša,“ dodal na záver svojej dnešnej homílie pápež František. Veriacich pozval, aby sa modlili „za našich mučeníkov, ktorí toľko trpia“, „za tie Cirkvi, ktoré sa nemôžu slobodne vyjadrovať“: „oni sú naša nádej“. Svätý Otec tiež pripomenul, že v prvých storočiach Cirkvi jeden antický spisovateľ napísal: „Krv kresťanov, krv martýrov, je semenom kresťanov“:

„Oni so svojím mučeníctvom, so svojim svedectvom, so svojim utrpením, dajúc život, obetujúc život, rozsievajú kresťanov pre budúcnosť a v iných Cirkvách. Obetujme túto omšu za našich mučeníkov, za tých, čo teraz trpia, za Cirkvi, ktoré trpia, ktoré nemajú slobodu. A ďakujme Pánovi, že je prítomný so silou svojho Ducha v týchto našich bratoch a sestrách, ktorí dnes vydávajú o ňom svedectvo“.

29. januára

Nedeľná katechéza pápeža Františka o blahoslavenstvách

Vatikán 29. januára – Svätý Otec František venoval dnešnú katechézu pred modlitbou Anjel Pána blahoslavenstvám a Ježišovej „reči na vrchu“, ktorá je tiež ústrednou témou dnešného čítania z Evanjelia podľa Matúša (Mt 5,1-12a). Po modlitbe a apoštolskom požehnaní, pápež vyjadril svoju duchovnú blízkosť obyvateľom, ktorých v centre Talianska postihlo zemetrasenie a zlé počasie. Na záver pozdravil približne tritisíc mladých z Katolíckej akcie v Ríme, ktorí boli prítomní na Námestí sv. Petra.

Plné znenie nedeľnej katechézy pápeža Františka

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Liturgia tejto nedele nás vedie k meditácii o blahoslavenstvách (porov. Mt 5,1-12a), ktoré otvárajú veľkú reč vyslovenú ,na vrchu’, «magnu chartu» Nového zákona.

Ježiš vyjadruje Božiu vôľu viesť ľudí ku šťastiu. Toto posolstvo bolo prítomné už v kázniach prorokov: Boh je nablízku chudobným a utláčaným a oslobodzuje ich od tých, čo s nimi zle zaobchádzajú. Avšak Ježiš sa v tejto svojej kázni uberá inou cestou: začína pojmom «blahoslavení», teda «šťastní»; pokračuje naznačením podmienky pre dosiahnutie tohto stavu a zakončuje [svoju reč] dajúc prísľub. Motív blahoslavenstva, teda šťastia, nespočíva v požadovanej podmienke – napríklad, «chudobní v duchu», «plačúci», «lační po spravodlivosti», «prenasledovaní»... – ale v nasledujúcom prísľube, ktorý treba prijímať s vierou ako Boží dar. Vychádza sa z nepríjemného stavu k otvoreniu sa Božiemu daru a vstúpeniu do nového sveta, «kráľovstva», ktoré ohlásil Ježiš. Toto, nie je niečo automatické, ale životná cesta po stopách Pána, pre ktorého nepríjemná situácia a súženie sú vnímané v novej perspektíve podľa obrátenia, ktoré sa uskutočňuje. Nie sme blahoslavení, ak nie sme obrátení, teda schopní oceniť a žiť Božie dary.

Zastavím sa pri prvom blahoslavenstve: «Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo» (v.4). Chudobný v duchu je ten, ktorý pociťuje a má postoj tých chudobných, ktorí sa vo svojom stave nebúria, ale vedia byť pokorní, poddajní, otvorení pre Božiu milosť. Šťastie chudobných – chudobných v duchu – má dvojaký rozmer: voči dobrám a voči Bohu. Pokiaľ ide o dobrá, materiálne dobrá, táto chudoba v duchu predstavuje striedmosť: nie nevyhnutne zrieknutie sa, ale schopnosť zakúsiť to podstatné, teda podelenia sa; schopnosť každý deň obnoviť údiv nad dobrotou vecí, bez upadnutia do netransparentnosti nenásytného konzumu. Čím viac mám, tým viac chcem; čím viac mám, tým viac chcem: to je nenásytná konzumácia. A toto zabíja dušu. A muž alebo žena, ktorí to robia, ktorí majú tento postoj «čím viac mám, tým viac chcem», nie sú šťastní a nikdy nedosiahnu šťastie. Voči Bohu je to chvála a uznanie, že svet je požehnanie, a že na jeho počiatku je tvorivá láska Otca. Je to tiež však otvorenie sa Mu, poddajnosť jeho vláde: on je Pán, on je Veľký, nie ja som veľký, lebo mám toľko vecí! Je to On: On, ktorý chcel svet pre všetkých ľudí a chcel ho, aby boli ľudia šťastní.

Chudobný v duchu je kresťan, ktorý sa nespolieha sám na seba, na materiálne bohatstvá, netrvá na vlastných názoroch, ale s rešpektom počúva a ochotne sa spolieha na rozhodnutia druhého. Ak by bolo v našich komunitách viac chudobných v duchu, bolo by menej rozdelení, nezhôd a polemík! Pokora, tak ako láska, je základná cnosť pre spolužitie v kresťanských komunitách. Chudobní, v tomto evanjeliovom zmysle, sa zadajú byť tými, ktorí majú na zreteli cieľ Nebeského kráľovstva, ktorého zárodok vedia zbadať v bratskom spoločenstve, ktoré uprednostňuje podelenie sa pred vlastníctvom. Toto by som chcel podčiarknuť: uprednostniť podelenie sa pred vlastníctvom. Mať vždy srdce a ruky otvorené, nie zatvorené. Keď je srdce zatvorené, je to srdce stiesnené: nevie ani, ako má milovať. Keď je srdce otvorené, kráča po ceste lásky.

Nech nám Panna Mária, príklad a prvotina chudobných v duchu vďaka úplnej poddajnosti sa Pánovej vôli, pomôže odovzdať sa Bohu, bohatému v milosrdenstve, aby nás naplnil svojimi darmi, predovšetkým hojnosťou svojho odpustenia.

28. januára

Pápež František podporil Pochod za život vo Washingtone

Vatikán/USA 28. januára – Pápež František vyjadril plnú podporu Pochodu za život, do ktorého sa včera vo Washingtone, ale aj v ďalších amerických mestách, zapojili státisíce veriacich. Každoročne tento pochod pripadá na 27. januára, kedy si Spojené štáty pripomínajú legalizovanie potratu rozsudkom najvyššieho súdu v roku 1973.

V liste, ktorý zaslal vatikánsky štátny sekretár kardinál Pietro Parolin, sa píše:

„Jeho Svätosť pápež František zasiela srdečný pozdrav a ubezpečuje o svojej blízkosti v modlitbe tisíce mladých ľudí z celej Ameriky, ktorí sa zišli v arcidiecéze Washington a diecéze Arlington na tohtoročnom Pochode za život. Jeho Svätosť je hlboko vďačná za toto pôsobivé svedectvo o posvätnosti ľudského života. Ako jasne uviedol, «hodnota ľudského života je taká veľká a právo na život nevinného dieťaťa, ktoré rastie v lone svojej matky, je také neodňateľné, že žiadne údajné právo ... nemôže ospravedlniť ukončenie tohto života» (porov. Amoris Laetitia, 83). Verí, že táto akcia, počas ktorej tak veľa amerických občanov hovorí v mene našich najbezbrannejších bratov a sestier, prispeje k mobilizácii svedomia na obranu práva na život a účinných opatrení, aby im bola zaistená adekvátna právna ochrana. Svätý Otec všetkým srdečne udeľuje svoje apoštolské požehnanie, ako záruku posily a pokoja v Pánovi“.      

Na Pochode za život sa zúčastnil aj viceprezident USA Mike Pence, ktorý povedal: „Život opäť v Amerike zvíťazí“. Novozvolený americký prezident Donald Trump nechal zablokovať federálne zdroje pre mimovládne medzinárodné organizácie, ktoré propagujú potrat. Manifestujúcich podporil aj prostredníctvom správy na sociálnej sieti Twitter.

Pápež František: Zasvätený život musí vyžarovať nádej a radosť

Vatikán 28. januára – Zvíťaziť nad „logikou svetskosti“ a „kultúrou provizória“. Tak znela jedna z hlavných myšlienok pápeža Františka, ktorý dnes vo Vatikáne prijal účastníkov plenárneho zasadnutia Kongregácie pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života.

Členovia vatikánskeho dikastéria sa v týchto dňoch zišli vo Večnom meste, aby uvažovali nad faktormi, ktoré ovplyvňujú vernosť a zanechanie povolania. Ako Svätý Otec na úvod svojho príhovoru uviedol, „vernosť je podrobená skúške“ a treba si položiť otázku, čo sa stalo:

„Ako ste správne podčiarkli, je mnoho faktorov, ktoré podmieňujú vernosť... Raz mi jeden biskup hovoril, že k nemu raz prišiel jeden správny mladík s univerzitným titulom, ktorý pracoval vo farnosti, a povedal mu: ,Chcel by som sa stať kňazom, ale len na desať rokov’. To je kultúra provizória“.

Faktorov, ktoré majú vplyv na stav a záujem o zasvätený život v dnešnom svete je niekoľko, pokračoval Petrov nástupca:

„Prvým faktorom, ktorý nenapomáha uchovávať vernosť je sociálny a kultúrny kontext, v ktorom sa pohybujeme. Žijeme ponorení v takzvanej kultúre fragmentu, provizória, ktorá môže viesť k tomu, že žijeme «à la carte» (z francúzštiny podľa jedálneho lístku, pozn. red.), a že sme otrokmi módy. Táto kultúra vyvoláva potrebu mať vždy otvorené ,bočné dvierka’ pre ďalšie možnosti, podporuje konzumizmus a zabúda na krásu jednoduchého a prostého života, častokrát vyvolávajúc veľké existenčné prázdno“.

K sociálno-kultúrnemu kontextu sa pridávajú ďalšie faktory, ktoré majú vplyv na svet mladých, „svet komplexný, ktorý je bohatý a zároveň plný výziev“. Podľa slov pápeža Františka nechýbajú v Cirkvi mladí, ktorí hľadajú skutočný duchovný život, „mladí, ktorí sú hladní po niečom odlišnom od toho, čo ponúka svet“. Na druhej strane sa však mnohí stávajú „obeťami logiky svetskosti“, ktorú možno zhrnúť ako „hľadanie úspechu za každú cenu“:

„Tretí podmieňujúci faktor prichádza z vnútra samotného zasväteného života, kde popri toľkej svätosti nechýbajú situácie, ktoré protirečia svedectvu, ktoré robia vernosť náročnejšou. Týmito situáciami okrem iných sú: rutina, únava, ťarcha riadenia štruktúr, vnútorné rozdelenia, baženie po moci – karieristi, svetský spôsob riadenia inštitútov, služba autorít, ktorá sa niekedy stáva autoritárstvom alebo niekedy ,liberalizmom’. Ak si chce zasvätený život udržať svoju prorockú misiu a svoj pôvab, (...) musí ukázať krásu nasledovania Krista a vyžarovať nádej a radosť“.

Inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života by mali podľa slov pápeža Františka klásť dôraz najmä na „bratský život v komunite“. Ten je možné živiť najmä „spoločnou modlitbou, čítaním Božieho slova, aktívnou účasťou na sviatostiach eucharistie a zmierenia, bratským dialógom a úprimnou komunikáciou medzi členmi, bratským napomenutím, milosrdenstvom voči bratovi alebo sestre, keď zhreší, rozdelením si zodpovednosti“.

Ďalším dôležitým aspektom je duchovné sprevádzanie. „Je nevyhnutné, aby zasvätený život investoval do prípravy kvalifikovaných ľudí, ktorí sprevádzajú v tejto službe,“ vysvetlil Svätý Otec a dodal:

„Hovorím ,zasvätený život’, lebo charizma duchovného sprevádzania, či duchovného vedenia, je laická charizma. Aj kňazi ju majú, avšak [je] laická. Koľkokrát som sa stretol s rehoľnými sestrami, ktoré mi hovorili: ,Otče, nepoznáte nejakého kňaza, ktorý by ma mohol [duchovne] viesť?’. ,A v tvojej komunite nie je žiadna múdra sestra, Božia žena?’. ,Áno, je tam tá starenka, ktorá ... ale keď... ’. ,Choď za ňou!’ Starajte sa o členov svojej kongregácie... Je ťažké zachovať vernosť, keď kráčame sami alebo keď kráčame sprevádzaní bratmi a sestrami, ktorí nie sú schopní pozorne a trpezlivo načúvať, alebo ktorí nemajú adekvátnu skúsenosť zasväteného života. Potrebujeme bratov a sestry, ktorí sú expertmi Božích ciest, aby mohli robiť to, čo Ježiš s Emauzskými učeníkmi: sprevádzať ich na ceste života a v momente dezorientácie, a znova v nich zapáliť vieru a nádej skrze Slovo a eucharistiu (porov. Lk 24,13-35)“.

Ako ďalej Svätý Otec František vysvetlil, práve kvôli nedostatku zdatných duchovných vodcov, sa povolania strácajú. Zároveň prítomných varoval pred akýmkoľvek spôsobom sprevádzania, ktorý by vytváral závislosť. Naopak, malo by nás viesť k „objavovaniu Božej vôle“, pričom „v rozlišovaní nejde len o voľbu medzi dobrom a zlom, ale medzi dobrom a tým lepším, medzi tým, čo je dobré a tým, čo vedie k identifikácii sa s Kristom“.

 27. januára

Ranná homília pápeža Františka o hriechu malovernosti

Vatikán 27. januára – Nech nás Boh oslobodí a chráni od hriechu malovernosti, ktorý nám zabraňuje dúfať, mať odvahu a trpezlivosť. Aj tak by sa dala zhrnúť hlavná myšlienka homílie pápeža Františka, ktorý dnes ráno tradične slávil omšu v Dome sv. Marty.

Podnet k svojej úvahe našiel Svätý Otec v prvom čítaní z Listu Hebrejom, v ktorom autor listu pobáda kresťanov, ktorí „prestáli veľký boj“, aby „nestratili dôveru“ v Pána (Hebr 10,32-39). Dnešné liturgické čítanie, vysvetlil pápež František, nás vyzýva k tomu, aby sme žili kresťanský život nezabúdajúc na minulosť, prítomnosť a budúcnosť.

List nás v úvode pozýva k tomu, aby sme sa rozpamätali, objasnil Svätý Otec, lebo „kresťanský život nezačína dnes: dnes pokračuje“. Rozpamätať sa znamená „všetko si pamätať“: dobré veci i tie menej dobré; znamená to predložiť svoj príbeh „pred Boha“, bez toho, aby sme ho zakrývali či skrývali:  

„,Bratia, len sa rozpomeňte na prvé dni’: [išlo o] dni nadšenia, kráčania vpred vo viere, keď sa začal život viery, vytrpené skúšky... Kresťanský život, ani každodenný duchovný život, sa nedá pochopiť bez rozpamätávania sa. Nielen že sa nedá pochopiť: bez pamäte sa nedá kresťansky žiť. Spomienka na Božiu spásu v mojom živote, spomienka na moje biedy v mojom živote; ako ma však Pán z týchto hrôz zachránil! Rozpamätávanie sa je milosť: milosť, o ktorú treba prosiť. ,Pane, nech nezabudnem na tvoj krok, nech nezabudnem na dobré chvíle, aj tie ťažké; radosti i kríže’. Kresťan je človek rozpamätávania sa“.

Autor Listu Hebrejom následne poukazuje na to, že „sme na ceste očakávania“, očakávania „stretnutia sa s Pánom“, dodal pápež František, podľa ktorého nás práve toto rozpamätávanie „núti žiť z viery“:

„Nádej: hľadenie do budúcnosti. Tak, ako nie je možné žiť kresťanský život bez rozpamätávania sa na podniknuté kroky, nie je možné žiť kresťanský život bez hľadenia do budúcnosti s nádejou na stretnutie s Pánom. [Autor listu Hebrejom] hovorí krásnu vetu: ,Lebo ešte chvíľku...[a ten, ktorý má prísť, príde]’. Život je vanutie. Plynie. Keď je človek mladý, myslí si, že má pred sebou mnoho času, potom nás však život učí tie slová, ktoré hovoríme všetci: ,Uf, ako plynie čas! Tohto som poznal od malička a teraz sa žení! Ako ten čas uteká!’. [Pán] príde čoskoro. Nádej zo stretnutia s ním je však život v napätí medzi rozpamätávaním sa a nádejou, minulosťou a budúcnosťou“.

Po tretie nás List Hebrejom pozýva žiť prítomnosť „toľkokrát bolestnú a smutnú“ s „odvahou a trpezlivosťou,“ vysvetlil ďalej Svätý Otec František. To znamená s úprimnosťou, bez hanby znášajúc životné udalosti. Sme hriešnici, konštatoval Petrov nástupca, „všetci nimi sme. Niekto skôr, niekto neskôr... ak chcete, môžeme potom zhotoviť zoznam, avšak všetci sme hriešnici. Všetci. Kráčame však s odvahou a s trpezlivosťou. Nezostaňme na mieste, pribití, lebo to nám nedovolí rásť“.

Na záver Listu Hebrejom autor vyzýva kresťanov, aby necúvli vo viere, nestrácali nádej, odvahu a trpezlivosť a neupadli do malovernosti. „Je to hriech, ktorý ti nedovolí kráčať vpred“, zatiaľ čo Ježiš hovorí: „Nemajte strach“. Maloverní sú „tí, ktorí kráčajú späť, ktorí sa príliš boja sami o seba, ktorí majú zo všetkého strach“, vysvetli pápež František a na záver svojej dnešnej rannej homílie dodal:

„,Neriskovať, prosím, len to nie... rozvážnosť...’. Božie prikázania všetky, všetky... Áno, je to pravda, avšak toto ťa paralyzuje, pobáda ťa zabudnúť na toľké prijaté milosti, oberá ťa o pamäť, oberá ťa o nádej, lebo ti nedovoľuje ísť [vpred]. A tak prítomnosť kresťana, kresťanky je taká, ako keď niekto kráča po ulici, príde nečakaný dážď. Oblečenie však nie je dostatočne kvalitné a tak sa zbehne. Ustráchané duše... Toto je malovernosť: toto je hriech proti pamäti, odvahe, trpezlivosti a nádeji. Nech nám Pán pomôže rásť v rozpamätávaní sa, rásť v nádeji, nech nám dá každý deň odvahu a trpezlivosť a oslobodí nás od malovernosti, od strachu zo všetkého... Ustráchané duše, aby sa zachránili. Ježiš hovorí: ,Kto chce svoj život zachrániť, stratí ho’“.

25. januára

Homília pápeža Františka počas vešpier na záver ekumenického týždňa

Vatikán 25. januára 2017 – Prinášame vám plné znenie homílie pápeža Františka na záver Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov v Bazilike sv. Pavla za hradbami.

Stretnutie s Ježišom na ceste do Damasku radikálne mení život sv. Pavla. Od toho momentu zmysel existencie viac nespočíva v spoliehaní sa na vlastné sily, aby úzkostlivo dodržiaval zákon, ale v pripútanosti seba samého k nezištnej a nezaslúženej Božej láske, k ukrižovanému a zmŕtvychvstalému Ježišovi Kristovi. Takýmto spôsobom spoznáva vniknutie nového života, života podľa Ducha, v ktorom mocou Zmŕtvychvstalého Pána zakúša odpustenie, dôveru a útechu. A Pavol nemôže udržať túto zvesť sám pre seba: je pobádaný milosťou ohlasovať radostnú zvesť o láske a zmierení, ktoré Boh plne ponúka ľudstvu v Kristovi. 

Pre apoštola ľudí je zmierenie človeka s Bohom, pre ktorého sa stal vyslancom (porov 2 Kor 5,20), darom, ktorý pochádza od Krista. To s jasnosťou badať v texte z Druhého listu Korinťanom, z ktorého úryvok je tento rok témou Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov: «Kristova láska nás pobáda k zmiereniu» (porov. 2 Kor 5,14). «Kristova láska»: nejde o našu lásku pre Krista, ale o lásku, ktorú má Kristus pre nás. Rovnako zmierenie, ku ktorému sme pobádaní, nie je jednoducho naša iniciatíva: v prvom rade je to zmierenie, ktoré nám ponúka Boh v Kristovi. Skôr než ľudské úsilie veriacich, ktorí sa snažia prekonať svoje rozdelenia, je to nezištný Boží dar. V dôsledku tohto daru je ospravedlnený a milovaný človek povolaný obratom hlásať slovami a skutkami evanjelium zmierenia, žiť a vydávať svedectvo o živote zmierenia.

Z tohto pohľadu si dnes môžeme položiť otázku: ako ohlasovať toto evanjelium zmierenia po storočiach rozdelení? Samotný Pavol nám pomáha nájsť cestu. Zdôrazňuje, že zmierenie v Kristovi sa nemôže udiať bez obety. Ježiš daroval svoj život zomierajúc za všetkých. Podobne vyslanci zmierenia sú povolaní, vo svojom mene dať život, nežiť viac pre seba samých, ale pre Toho, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych pre nich (porov. 2 Kor 5,14-15). Ako učí Ježiš, keď stratíme život pre jeho lásku, len vtedy ju v skutočnosti nájdeme (porov. Lk 9,24). To, čo zažil Pavol, je revolúcia, je to však kresťanská revolúcia všetkých čias: nežiť viac pre seba samých, pre svoje záujmy a pre zachovávanie si imidžu, ale na Kristov obraz, pre neho a podľa neho, s jeho láskou a v jeho láske.

Cirkev, každé kresťanské vierovyznanie, je pozvané nezakladať si na svojich programoch, na svojich kalkuláciách a svojich výhodách, nevkladať dôveru do príležitostí a módnosti okamihu, ale usilovať sa nájsť cestu hľadiac vždy na Pánov kríž: tam je náš životný program. Je to tiež pozvanie vyjsť z každej izolovanosti, prekonať pokušenie odvolávať sa na seba, čo zabraňuje pochopiť to, čo Duch Svätý koná mimo nášho priestoru. Pravé zmierenie medzi kresťanmi sa môže uskutočniť vtedy, keď budeme schopní rozpoznať dary jedni druhých a s pokorou a poddajnosťou budeme schopní učiť sa jedni od druhých bez očakávania, že tí druhí sa budú učiť najskôr od nás.

Ak žijeme toto umieranie sebe samým pre Ježiša, náš starý životný štýl už patrí minulosti a tak, ako sa to prihodilo sv. Pavlovi, vstúpime do novej formy existencie a spoločenstva. S Pavlom by sme mohli povedať: «Staré sa pominulo a nastalo nové» (2 Kor 5,17). Pozerať spätne je nápomocné a veľmi potrebné pre očistenie pamäti, ale fixovať sa na minulosť, spomaľovať sa spomínaním na podstúpené krivdy a hodnotiť iba ľudskými kritériami, môže paralyzovať a zamedziť prežívaniu prítomnosti. Božie slovo nás povzbudzuje, aby sme z minulosti načerpali silu, aby sme si pripomenuli dobro prijaté od Pána. Avšak žiada tiež od nás, aby sme minulosť zanechali za sebou a nasledovali Ježiša dnes a žili v Ňom nový život. Dovoľme tomu, ktorý robí všetky veci nové (porov. Zjv 21,5), aby nás nasmeroval na novú budúcnosť, otvorenú nádeji, ktorá nesklame, budúcnosť, v ktorej bude možné prekonať rozdelenia a veriaci, obnovení v láske, budú úplne a viditeľne zjednotení.

Zatiaľ čo kráčame po ceste jednoty, tento rok si osobitným spôsobom pripomíname 500 rokov od protestanskej reformy. To, že dnes si katolíci a protestanti môžu spoločne pripomenúť udalosť, ktorá rozdelila kresťanov, a robia tak s nádejou, kladúc dôraz na Ježiša a na jeho dielo zmierenia, je významným pokrokom, ktorý bol dosiahnutý vďaka Bohu a modlitbe, počas päťdesiatich rokov vzájomného poznávania sa a ekumenického dialógu.

Zatiaľ čo prosím Boha o dar zmierenia s Ním a medzi nami, obraciam sa s mojim srdečným a bratským pozdravom na Jeho Eminenciu, metropolitu Genadiosa, zástupcu ekumenického patriarchátu, na Jeho Milosť Davida Moxona, osobného zástupcu canterburského arcibiskupa v Ríme a na všetkých zástupcov rôznych cirkví a cirkevných komunít, ktorí tu prišli. Osobitne veľmi rád pozdravujem členov zmiešanej komisie pre teologický dialóg medzi Katolíckou cirkvou a východnými pravoslávnymi cirkvami, ktorým prajem plodnú prácu na ich plenárnom zasadnutí, ktoré prebieha v týchto dňoch. Pozdravujem tiež študentov Ekumenického inštitútu v Bossey, ktorí sú na návšteve v Ríme, aby prehĺbili svoje vedomosti o Katolíckej cirkvi a mladých pravoslávnych i východných pravoslávnych, ktorí študujú v Ríme vďaka štipendiám Výboru kultúrnej spolupráce s Pravoslávnymi cirkvami, ktorý pôsobí pri Pápežskej rade na podporu jednoty kresťanov. Predstaveným a všetkým spolupracovníkom tohto dikastéria vyjadrujem svoju úctu a vďačnosť.

Drahí bratia a sestry, naša modlitba za jednotu kresťanov je účasťou na modlitbe, ktorou sa Ježiš obrátil na Otca pred svojim utrpením: «aby všetci boli jedno» (Jn 17,21). Nikdy sa neunavme prosiť Boha o tento dar. V trpezlivom očakávaní plnom dôvery, že Otec udelí všetkým veriacim dobro plného viditeľného spoločenstva, kráčajme vpred po našej ceste zmierenia a dialógu, povzbudení hrdinským svedectvom mnohých bratov a sestier, včera i dnes zjednotených v utrpení pre Ježišovo meno. Využime každú príležitosť, ktorú nám ponúka prozreteľnosť, aby sme sa spoločne modlili, aby sme spoločne ohlasovali, aby sme spoločne milovali a slúžili, predovšetkým tým, ktorí sú najchudobnejší a prehliadaní.

Generálna audiencia: Judita nám ukazuje cestu dôvery, modlitby a poslušnosti

Vatikán 25. januára – V centre dnešnej katechézy pápeža Františka bola biblická postava Judity, odvážnej ženy dodávajúcej nádej izraelskému ľudu nachádzajúcemu sa v hraničnej životnej situácii. Judita nám v ťažkostiach naznačuje cestu dôvery, pokojného očakávania, modlitby a poslušnosti – čiže cestu nádeje.

Medzi pútnikmi, ktorých Svätý Otec tradične pozdravil vo viacerých jazykoch, dnes sedel v preplnenej Aule Pavla VI. aj známy americký herec Arnold Schwarzneger.

V úvode generálnej audiencie zaznel nasledovný úryvok z Knihy Judita:

«Počúvajte ma, predstavitelia obyvateľov Betulie! Chcete skúšať všemohúceho Pána, hoci nikdy ničomu nerozumiete. Nie, bratia, neprovokujte Pána, nášho Boha, do hnevu. Ak nám aj nebude chcieť za týchto päť dní pomôcť, on má moc zachrániť nás kedykoľvek chce. Preto trpezlivo čakajme jeho záchranu a vzývajme ho, aby nám pomohol; on vyslyší náš hlas, ak je to jeho blahovôľa». (Jdt 8,11.13-14b.15.17)

Plné znenie katechézy pápeža Františka

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Medzi ženskými postavami, ktoré nám predstavuje Starý zákon, vystupuje do popredia jedna veľká hrdinka ľudu: Judita. Biblická kniha, ktorá nesie jej meno, rozpráva o mocnej vojenskej výprave kráľa Nabuchodonozora, ktorý kraľujúc v Ninive, rozširuje hranice kráľovstva premáhajúc a zotročujúc všetky okolité národy. Čitateľ chápe, že má pred sebou jedného veľkého, neporaziteľného nepriateľa, ktorý zasieva smrť a skazu, a ktorý prichádza až po zasľúbenú zem, ohrozujúc tak život synov Izraela.

Nabuchodonozorove vojsko pod vedením generála Holofernesa vskutku oblieha jedno judejské mesto, Betúliu, prerušiac zásobovanie vodou a oslabiac tak odolnosť ľudu.

Situácia sa dramatizuje až do toho bodu, že sa obyvatelia mesta obracajú na svojich starších žiadajúc o vzdanie sa nepriateľom. Vyslovujú slová zúfalstva: «Teraz niet nikoho, kto by nám pomohol, lebo Boh nás vydal do ich rúk, aby sme popadali pred nimi od smädu a biedne zahynuli» (Jdt 7,25). Došli až k tomu, že povedali: ,Boh nás zapredal’; beznádej týchto ľudí bola obrovská. «Zavolajte ich teda a vydajte celé mesto Holofernesovmu ľudu a celému jeho vojsku na korisť» (Jdt 7,26). Koniec sa zdá byť už neodvratným, schopnosť dôverovať Bohu sa vyčerpala. Schopnosť dôverovať Bohu sa vyčerpala. A koľkokrát sa dostávame do hraničných situácií, kedy ani my necítime schopnosť dôverovať v Pána. Je to strašné pokušenie! Paradoxne sa zdá, že aby sme unikli smrti, neostáva nám nič iné, než vydať sa do rúk toho, kto zabíja. Oni vedia, že títo vojaci vstúpia do mesta, aby ho drancovali, aby ženy vzali za otrokyne a potom všetkých ostatných zabili. Toto je práve ,krajná hranica’.  

A pred toľkým zúfalstvom sa hlava ľudu pokúša navrhnúť záchytný bod nádeje: odolávať ešte päť dní, očakávajúc spásonosný zásah Boha. Avšak slabá nádej ho privádza k uzáveru: «Keď prejde tých päť dní, a nepríde nám pomoc, urobím podľa vašich slov» (Jdt 7,31). Úbohý človek, bol bez východiska. Boh dostal päť dní – a v tom spočíva hriech; päť dní bolo daných Bohu na to, aby zasiahol; päť dní čakania, avšak už s výhľadom na koniec. Dali Bohu päť dní na to, aby ich zachránil, no už tušia... Nemajú dôveru, očakávajú to najhoršie. V skutočnosti už nik viac z ľudu nebol schopný dúfať. Boli zúfalí.

Práve v tejto situácii sa na scéne objavuje Judita. Vdova, žena veľkej krásy a múdrosti, ona hovorí k ľudu jazykom viery. [Je] odvážna, karhá ľud hovoriac: «Chcete skúšať všemohúceho Pána, [...]. Nie, bratia, neprovokujte Pána, nášho Boha, do hnevu. Ak nám aj nebude chcieť za týchto päť dní pomôcť, on má moc zachrániť nás kedykoľvek chce, ako aj zničiť nás pred očami našich nepriateľov. [...] Preto trpezlivo čakajme jeho záchranu a vzývajme ho, aby nám pomohol; on vyslyší náš hlas, ak je to jeho blahovôľa» (8,13.14-15.17). Je to jazyk nádeje. Klopeme na dvere Božieho srdca, on je Otcom, on nás môže zachrániť. Táto žena, vdova, tiež riskuje, že sa pred druhými zosmiešni! Je však odvážna! Ide vpred! Toto je môj vlastný názor: ženy sú odvážnejšie než muži. [V aule zaznieva aplauz].

A so silou proroka zvoláva Judita mužov svojho ľudu, aby ich priviedla späť k dôvere v Boha; s pohľadom proroka vidí ponad úzky horizont ponúknutý vodcami [ľudu], [horizont], ktorý strach ešte viac zužuje. Boh istotne zasiahne, potvrdzuje Judita, zatiaľ čo návrh piatich dní čakania je pokúšaním Boha a únikom pred jeho vôľou. Pán je Bohom spásy, a ona v to verí, nech by mala akúkoľvek formu. Je to spása, ktorá oslobodzuje od nepriateľov a dáva život, avšak v jeho nepochopiteľných plánoch môže byť záchranou aj odovzdať sa smrti. [Je to] žena viery, vie o tom. A potom poznáme koniec, ako sa príbeh skončil: Boh zachraňuje.

Drahí bratia a sestry, nikdy neklaďme podmienky Bohu, naopak dovoľme, aby nad našimi strachmi zvíťazila nádej. Dôverovať Bohu znamená vstúpiť do jeho plánov bez akýchkoľvek predstáv, dokonca prijímajúc to, že k nám jeho záchrana a jeho pomoc môžu doraziť odlišným spôsobom od našich očakávaní. My si od Pána žiadame život, zdravie, lásku, šťastie; a je správne tak robiť, avšak s vedomím, že Boh vie vyťažiť život aj zo smrti, že sa dá zakúsiť pokoj aj v chorobe, a že môže byť veselosť aj v samote a dokonalé šťastie aj v plači. Nie sme to my, ktorí majú poučovať Boha o tom, čo má robiť, o tom, čo my potrebujeme. On to vie lepšie než my, a musíme [v to] dôverovať, lebo jeho cesty a jeho myšlienky sú odlišné od tých našich.

Cesta, ktorú nám naznačuje Judita, je cestou dôvery, očakávania v pokoji, modlitby a poslušnosti. Je to cesta nádeje. Bez jednoduchých rezignácií, robiac všetko to, čo je v našich silách, avšak vždy zotrvávajúc v Pánovej vôli, lebo – ako vieme – veľa sa modlila, veľa hovorila k ľudu a potom odvážna išla, hľadala spôsob, ako sa priblížiť k veliteľovi vojska a dokázala mu odťať hlavu, podrezať ho. Je odvážna vo viere a v skutkoch. A vždy hľadá Pána! Judita má v skutočnosti svoj plán, úspešne ho uskutočňuje a privádza svoj ľud k víťazstvu, avšak vždy v postoji viery toho, kto všetko prijíma z ruky Boha, istá si jeho dobrotou.

Takto [táto] žena plná viery a odvahy prinavráti silu svojmu ľudu nachádzajúcemu sa v smrteľnom nebezpečenstve a vedie ho po cestách nádeje, naznačujúc ich aj nám. A my, ak sa tak trochu rozpamätáme, koľkokrát sme počuli múdre, odvážne slová od pokorných ľudí, od pokorných žien, o ktorých si človek pomyslí – bez toho, aby nimi pohŕdal – že sú neznalé ... Sú to však slová Božej múdrosti! Slová starých mám... Koľkokrát vedia staré mamy povedať správne slovo, slovo nádeje, lebo majú životnú skúsenosť, veľa si vytrpeli, zverili sa Bohu a Pán im dáva tento dar dať nám radu nádeje. A kráčajúc týmito cestami bude radosťou a veľkonočným svetlom zveriť sa Pánovi prostredníctvom Ježišových slov: «Otče, ak chceš, vezmi odo mňa tento kalich! No nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane!» (Lk 22,42). A toto je modlitba múdrosti, dôvery a nádeje.

Na záver katechézy pozdravil Svätý Otec František mladých, chorých a novomanželov, pričom im adresoval nasledovné slová:

„Dnes slávime sviatok Obrátenia sv. Pavla. Drahí mladí, nech je postava Pavla pre vás všetkých modelom misionárskeho učeníctva. Drahí chorí, obetujte vaše utrpenie za jednotu Kristovej cirkvi. A vy, drahí novomanželia, nechajte sa inšpirovať príkladom apoštola ľudí, dajúc Bohu a jeho láske prvé miesto vo vašom rodinnom živote“.

24. januára

Ranná homília pápeža Františka: Dejiny spásy sú dejinami mnohých «Tu som»

Vatikán 24. január – Plniť Božiu vôľu neznamená nediskutovať či nehnevať sa na Pána, dôležité je byť pravdiví a nie hrať sa na niečo, čo nie sme, a nakoniec mu povedať naše «Tu som». Aj týmito slovami by sa dalo zhrnúť hlavné posolstvo dnešnej rannej homílie pápeža Františka v Dome sv. Marty.

Svätý Otec vychádzal z dnešného prvého čítania z listu Hebrejom, v ktorom sa píše: «Nepáčili sa ti zápalné obety ani obety za hriech (...). Hľa, prichádzam (...), aby som plnil tvoju vôľu» (Heb 10,1-10). Toto Ježišove slovo, vysvetlil pápež, uzatvára jednu časť histórie spojenú s tým známym výrokom: «Tu som». Lebo, ako ďalej dodal Svätý Otec, „dejiny spásy“ sú „dejinami «Tu som»“.

Po Adamovi, ktorý sa skryl, lebo mal strach pred Pánom, Boh začína volať a počuť odpoveď tých mužov a žien, ktorí hovoria: „Tu som. Som pripravený. Som pripravená“. Od Abrahámovo «Tu som», cez Mojžišovo, Eliášovo, Izaiášovo, Jeremiášovo, až po veľké Máriino «Tu som», a napokon až po posledné «Tu som» vyslovené Ježišom. „Dejiny toho «Tu som», nie je niečo automatické,“ zdôraznil Svätý Otec, „Pán vedie dialóg s tými, ktorých pozýva“:

„Pán vždy vedie dialóg s tými, ktorých pozýva kráčať touto cestou a vysloviť to «Tu som». Má toľko trpezlivosti, toľko trpezlivosti. Keď čítame knihu Jób, všetky tie úvahy Jóba, ktorý nerozumie, a odpovede Pána, ktorý mu odpovedá, opravuje ho... A nakoniec, aké je to Jóbove «Tu som»? ‘Ach, Pane, máš pravdu: doteraz som ťa poznal len z počutia, teraz ťa však uvideli moje oči‘.«Tu som», chcem. Kresťanský život znamená to «Tu som»,neprestajné «Tu som», aby som plnil Pánovu vôľu. Jedno «Tu som» za druhým... Je pekné čítať Písmo, Bibliu, hľadajúc odpovede ľudí, ako odpovedali Pánovi, je veľmi krásne ich nachádzať. ,Tu som, aby som plnil Tvoju vôľu’“.  

Dnešné čítanie nás všetkých pozýva k tomu, aby sme sa zamysleli nad tým, aké je to naše «Tu som» Pánovi, pokračoval ďalej Svätý Otec:

„Idem sa skryť ako Adam, aby som nemusel odpovedať? Alebo, keď ma volá Pán, namiesto toho, aby som povedal «Tu som» alebo ,Čo chceš, aby som urobil?’ utekám ako Jonáš, ktorý nechcel robiť to, čo od neho žiadal Pán? Alebo sa tvárim, že plním Pánovu vôľu, ale iba navonok ako zákonníci, ktorých Ježiš tvrdo odsúdil? Tvárili sa: ,Všetko [je] v poriadku, žiadne otázky: spravím toto, ale nič viac‘. Alebo sa otočím na druhú stranu ako lévita a kňaz pred tým raneným chudákom, dobodaným lúpežníkmi, ktorí ho ponechali napoly mŕtveho? Aká je moja odpoveď Pánovi?“

Pán nás volá každý deň a pozýva nás vysloviť naše «Tu som», dodal na záver svojej dnešnej rannej homílie Svätý Otec, podľa ktorého s Pánom môžeme vždy „diskutovať“:

„On s nami rád diskutuje. Niekto mi povie: ‚Otče, keď ja sa veľakrát nahnevám na Pána, keď sa idem modliť...‘. Ale aj to je modlitba! On je rád, keď sa nahneváš a keď mu povieš do tváre, čo cítiš, lebo je Otec! Aj toto je to «Tu som». Alebo sa [nebodaj] skryjem? Alebo utečiem? Či sa tvárim, akoby nič? Alebo sa pozerám iným smerom? Každý z nás môže odpovedať: aké je to moje «Tu som» Pánovi, aby som konal jeho vôľu v mojom živote. Aké je? Nech nám dá Duch Svätý milosť nájsť odpoveď“.

23. januára

Ranná homília pápeža Františka o Kristovom kňazstve

Vatikán 23. januára – Ústrednou témou dnešnej homílie pápeža Františka, ktorý v ranných hodinách za účasti veriacich a ďalších kňazov slávil omšu v Dome sv. Marty, bolo Kristovo kňazstvo. Svätý Otec sa nechal inšpirovať najmä dnešným prvým čítaním z Listu Hebrejom, v ktorom sa hovorí o Kristovi ako o prostredníkovi novej zmluvy medzi Bohom a ľuďmi (Hebr 9,15.24-28). Ježiš je veľkňaz a Kristovo kňazstvo je zázračná vec, ako sa o tom spieva v dnešnom žalme: «Spievajte Pánovi pieseň novú, lebo vykonal veci zázračné» (Ž 98,1).

Kristovo kňazstvo sa odohráva podľa slov Rímskeho biskupa v troch kľúčových momentoch. Prvým z nich je, že sa za nás obetoval raz a navždy. Zatiaľ čo kňazi starej zmluvu museli každý rok prinášať obety, „Kristus obetoval seba samého, raz navždy na odpustenie hriechov“. Týmto úžasným skutkom „nás priviedol k Otcovi“, „obnovil harmóniu stvorenia,“ dodal Svätý Otec.

Druhou úžasnou vecou spojenou s Kristovým kňazstvom je to, že sa za nás prihovára: „Zatiaľ čo my sa tu modlíme, On sa modlí za nás“, pred Otcom, „za každého jedného z nás“, aby nám nechýbala viera. Koľkokrát prosíme kňazov, aby sa za nás modlili, lebo „vieme, že modlitba kňaza má istú silu práve v obeti počas omše“, vysvetlil pápež.

Tretia zázračná vec nás ešte len čaká, keď sa Kristus „zjaví bez hriechu na spásu tým, čo ho očakávajú“ – ako sa píše v Liste Hebrejom, a tak nás privedie k Otcovi. Svätý Otec zároveň vystríhal pred „neospravedlniteľným rúhaním“, a tým je rúhanie proti Duchu Svätému, pred ktorým v dnešnom Evanjeliu podľa Marka varuje samotný Ježiš (Mk 3,22-30):

„Je tu táto veľká zázračná vec, toto Ježišovo kňazstvo v troch etapách. [Prvá je] tá, v ktorej odpúšťa hriechy raz a navždy; [ďalej] tá, v ktorej sa za nás teraz modlí; a tá, ktorá nastane, keď sa vráti späť. Je tu však aj opak, «neodpustiteľné rúhanie». Je nepríjemné počuť Ježiša hovoriť tieto veci; on to však hovorí, a ak to hovorí on, je to pravda. «Veru, hovorím vám: Ľuďom sa odpustia všetky» – a my vieme, že Pán odpúšťa všetko, ak pootvoríme srdce, všetko! – «hriechy i rúhania, ktorými by sa rúhali» – aj rúhania budú odpustené! – «Kto by sa však rúhal Duchu Svätému, tomu sa neodpúšťa naveky, ale je vinný večným hriechom»“.

Pre lepšie vysvetlenie Ježišových slov, poukázal Svätý Otec na Ježišovo kňazské pomazanie Duchom Svätým v Máriinom lone. Zároveň dodal, že aj kňazi sú počas slávnostného obradu vysvätenia pomazaní olejom:

„Aj Ježiš ako veľkňaz prijal toto pomazanie. A čo bolo prvým pomazaním? Máriino telo spolu s pôsobením Ducha Svätého. A ten, kto sa proti tomuto rúha, rúha sa proti základu Božej lásky, ktorým je vykúpenie, znovu stvorenie; rúha sa proti Kristovmu kňazstvu. ,Aký zlý Pán, [čo] neodpúšťa?’ – ,Nie! Pán odpúšťa všetko! Avšak ten, čo hovorí tieto veci je uzatvorený pred odpustením. Nechce, aby mu bolo odpustené! Nedovoľuje, aby sa mu odpustilo!’. To je strašná vec o rúhaní proti Duchu Svätému: nenechať si odpustiť, lebo sa zavrhuje Ježišovo kňazské pomazanie, ktoré vykonal Duch Svätý“.

Na záver sa pápež František ešte raz zamyslel nad zázračnými vecami spojenými s Kristovým kňazstvom a nad „neospravedlniteľným rúhaním“:

„Dnes by nám počas omše prospelo zamyslieť sa nad tým, že tu, na oltári, ožíva spomienka – lebo on tu bude prítomný – o prvom Ježišovom kňazstve, keď obetuje svoj život za nás; je tu tiež živá spomienka druhého kňazstva, lebo on sa tu bude modliť; ale je tu tiež – a povieme to počas tejto omši po modlitbe Otče náš – tretie Ježišovo kňazstvo, keď sa vráti späť, naša nádej v sláve. Myslime počas tejto omše na tieto pekné veci. A prosme Pána o milosť, aby sa naše srdce nikdy neuzavrelo – nikdy! – pred touto zázračnou vecou, touto veľkou nezištnosťou“.

22. januára

Katechéza Svätého Otca pri Anjel Pána: Božie kráľovstvo z periférie

Vatikán 22. januára – Pri poludňajšej modlitbe Anjel Pána pápež František v katechéze poukázal na skutočnosť, že svetlo evanjelia prišlo práve z periférie, akou bola Galilea. Pripomenul, že aj dnes sa nám Boh zjavuje v každodennosti nášho života. Komentujúc úryvok zo 4. kapitoly Matúšovho evanjelia o povolaní prvých štyroch učeníkov zdôraznil, že Ježiš je ako prorok neustále na cestách, pohybuje sa medzi ľuďmi a hľadá učeníkov pre naplnenie svojho poslania.

Katechéza Svätého Otca pred modlitbou Anjel Pána

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnešný evanjeliový úryvok (porov. Mt 4,12-23) rozpráva o začiatku Ježišovho kázania v Galilei. Ježiš opúšťa Nazaret, dedinu v horách, a býva v Kafarnaume, v dôležitom stredisku na brehu jazera, obývanom z väčšej časti pohanmi, v mieste, kde sa stretávalo Stredomorie s vnútrozemskou Mezopotámiou. Táto voľba ukazuje, že adresátmi jeho kázania nie sú iba jeho rodáci, ale všetci, čo sa usadili v kozmopolitnej «Galilei pohanov» (Mt 4,15, porov. Iz 8,23), ako sa označovala. Z pohľadu Jeruzalema bola táto zem geograficky na periférii a nábožensky nečistá, pretože bola plná pohanov, premiešaná s tými, čo nepatrili k Izraelu. Z Galiley sa istotne neočakávali veľké veci vzhľadom na dejiny spásy. Avšak práve odtiaľ, práve stade, sa šíri to „svetlo“, o ktorom sme meditovali v predchádzajúce nedele: svetlo Krista. Šíri sa práve z periférie.

Ježišovo posolstvo ide v šľapajach Jána Krstiteľa, ohlasujúc «nebeské kráľovstvo» (v. 17). Toto kráľovstvo neprináša nastolenie novej politickej moci, ale naplnenie zmluvy medzi Bohom a jeho ľudom, ktoré otvorí nástup obdobia pokoja a spravodlivosti. Na uzavretie tejto zmluvy s Bohom je každý povolaný obrátiť sa, premeniť svoj spôsob myslenia a života. Toto je dôležité: obrátiť sa neznamená iba zmeniť spôsob života, ale aj spôsob myslenia. Je to transformácia myslenia. Nejde o zmenu odevu, ale zvykov!

To, čo odlišuje Ježiša od Jána Krstiteľa je štýl a metóda. Ježiš sa rozhodol byť prorokom, ktorý putuje. Nezostáva na mieste v očakávaní ľudí, ale vyberá sa im v ústrety. Ježiš je vždy na ceste! Jeho prvé misionárske cesty sa odohrávajú pri brehoch Galilejského jazera, v kontakte so zástupmi ľudí, zvlášť s rybármi. Ježiš tam nielen vyhlasuje príchod Božieho kráľovstva, ale hľadá spoločníkov, aby sa pripojili k jeho poslaniu spásy.

Práve na tomto mieste stretáva dve dvojice bratov: Šimona a Andreja, Jakuba a Jána. Povoláva ich so slovami: «Poďte za mnou a urobím z vás rybárov ľudí» (v. 19). Povolanie ich zastihuje uprostred ich plnej každodennej aktivity: Pán sa nám zjavuje nie mimoriadnym či nadneseným spôsobom, ale v každodennosti nášho života. Tam musíme nachádzať Pána; a on sa zjavuje, dáva pocítiť svoju lásku nášmu srdcu; a tam – v tomto dialógu s ním v každodennosti života – premieňa naše srdce.

Odpoveď štyroch rybárov je okamžitá a pohotová: «Hneď zanechali siete a išli za ním» (v. 20). Vieme totiž, že prv boli učeníkmi Jána Krstiteľa a že vďaka jeho svedectvu už začali veriť v Ježiša ako Mesiáša (porov. Jn 1,35-42).

My, kresťania dneška, máme tú radosť ohlasovať, dosvedčovať našu vieru vďaka tomu, že tu bolo toto prvé ohlasovanie, že tu boli tí pokorní a odvážni mužovia, ktorí veľkodušne odpovedali na Ježišovo volanie. Na brehoch jazera, v kraji, o ktorom by si to nikto nebol pomyslel, sa zrodilo prvé spoločenstvo Kristových učeníkov. Vedomie týchto začiatkov nech v nás vyvolá túžbu prinášať Ježišovo slovo, lásku a nehu do každého prostredia, aj toho najneschodnejšieho a kladúceho odpor. Prinášať Slovo na všetky periférie! Všetky priestory obývané človekom sú pôdou na zasievanie Evanjelia, aby prinieslo ovocie spásy.

Nech nám Panna Mária svojím materinským príhovorom pomáha s radosťou odpovedať na Ježišovo volanie a vložiť sa do služby Božieho kráľovstva.“

Po spoločnej modlitbe Anjel Pána a udelení požehnania Svätý Otec pripomenul slávenie Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov, ktorý vyvrcholí v stredu sviatkom Obrátenia sv. Pavla. V tento deň bude pápež František sláviť vešpery v Bazilike sv. Pavla za účasti ekumenických zástupcov kresťanských komunít žijúcich v Ríme.

Svätý Otec vyjadril svoju blízkosť tým, ktorých postihli živelné pohromy v uplynulých dňoch, najmä otrasy zeme v strednom Taliansku. Poďakoval všetkým záchranárom za ich obetavé nasadenie.

Svätý Otec napokon zablahoželal krajinám Ďalekého východu k blížiacemu sa vstupu do lunárneho nového roka dňa 28. januára. Medzi prítomnými osobitne pozdravil skupinu mládeže z Panamy.

21. januára

Pápež František pri 800-ročnici dominikánov: Sv. Dominik, plný Kristovho svetla a soli

Vatikán 21. januára – V plnom znení prinášame homíliu Svätého Otca Františka pri svätej omši na záver Jubilejného roka dominikánov pri 800-ročnici založenia rehole, ktorú slávil dňa 21. januára 2017 v Lateránskej bazilike v Ríme.

Dnešné Božie slovo nám predkladá dva opačné ľudské scenáre: na jednej strane „karneval“ svetáckej kuriozity, na druhej strane oslavu Otca cez dobré skutky. A náš život sa pohybuje vždy medzi týmito dvoma scenármi. Vskutku, tieto prináležia každej dobe, ako to ukazujú slová sv. Pavla adresované Timotejovi (porov. 2 Tim 4,1-5). A aj sv. Dominik a jeho prví bratia, je tomu už osemsto rokov, sa pohybovali medzi týmito dvoma scenármi.

Pavol varuje Timoteja, že bude musieť ohlasovať Evanjelium v prostredí, kde ľudia hľadajú stále nových „učiteľov“, „bájky“, odlišné náuky, ideológie... prurientes auribus - „aby im šteklili uši“ (2 Tim 4,3). Je to karneval svetáckej kuriozity, zvádzania. Preto apoštol inštruuje svojho žiaka používajúc aj silné slová: „naliehaj“, „usvedčuj“, „karhaj“, „povzbudzuj“, a potom „bdej“, „znášaj útrapy“ (2 Tim 4,2.5).

Je zaujímavé vidieť ako už vtedy, pred dvoma tisícročiami, boli apoštoli Evanjelia konfrontovaní s týmto scenárom, ktorý sa v našich dňoch veľmi rozvinul a globalizoval z dôvodu zvádzania subjektivistického relativizmu. Tendencia hľadania toho, čo je nové, vlastná ľudskej bytosti, nachádza ideálne prostredie v spoločnosti vonkajškového imidžu, v konzume, v ktorom sa často recyklujú staré veci, ale dôležité je dať im výzor nových, príťažlivých, šteklivých. Aj pravda sa dofarbuje. Pohybujeme sa v takzvanej „tekutej spoločnosti“, bez pevných bodov, vysadenej z pántov, rozskrutkovanej, pozbavenej pevných a stálych referencií; v kultúre efemérnej prchavosti, kultúre „použi a odhoď“.

Zoči-voči tomuto svetskému „karnevalu“ sa jasne vyníma opačný scenár, ktorý nachádzame v Ježišových slovách, ktoré sme práve počuli: aby „oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach“ (Mt 5,16). A ako sa udeje tento prechod od pseudoslávnostnej povrchnosti k oslavovaniu, ktoré je opravdivým sviatkom? Udeje sa to vďaka dobrým skutkom tých, ktorí, keď sa stali Ježišovými učeníkmi, stali sa „soľou“ a „svetlom“. „Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi“, - hovorí Ježiš - „aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach (Mt 5,16).      

Uprostred „karnevalu“ včerajšia i dneška, toto je odpoveď Ježiša a Cirkvi, toto je pevná opora uprostred „tekutého“ prostredia: dobré skutky, ktoré môžeme konať vďaka Kristovi a jeho Svätému Duchu, a ktoré dávajú zrodiť sa v srdci vďake voči Bohu Otcovi, chvále, alebo aspoň žasnutiu a otázke: „prečo?“, „prečo sa táto osoba správa takto?“ Čiže, znepokojeniu sveta pred svedectvom Evanjelia.

Ale aby nastala toto „zalomcovanie“, je potrebné, aby soľ nestratila chuť a svetlo sa neschovávalo (porov. Mt 5,13-15). Ježiš to hovorí veľmi jasne: ak soľ stratí chuť, neslúži viac na nič. Beda soli, ktorá stráca chuť! Beda takej Cirkvi, ktorá stráca chuť! Beda takému kňazovi, zasvätenému, kongregácii, ktorá stráca chuť!

Dnes vzdávame vďaku Otcovi za dielo, ktoré sv. Dominik, plný Kristovho svetla a soli vykonal pred osemsto rokmi; za dielo v službe Evanjeliu, ohlasovanému slovom a životom; za dielo, ktoré s milosťou Ducha Svätého zaistilo, že sa toľkým mužom a ženám dostala pomoc, aby sa neroztratili uprostred „karnevalu“ svetáckej kuriozity, ale naopak pocítili chuť zdravej náuky, chuť Evanjelia, a stali sa raz aj oni svetlom a soľou, kreatívnymi tvorcami dobrých skutkov... a pravými bratmi a sestrami, čo oslavujú Boha a učia oslavovať Boha dobrými skutkami života.“

Pápež František: Trest doživotia nie je riešením, ale problémom na vyriešenie

Vatikán/Taliansko 21. januára – Svätý Otec poslal list väzenskému kaplánovi v Padove don Marcovi Pozzovi pri príležitosti konferencie s témou „Tesné horizonty“. Účastníci konferencie sa zaoberali zvlášť otázkou trestu doživotia.

Pápež František svojim listom ubezpečuje všetkých účastníkov, ale aj odsúdených o svojich modlitbách a blízkosti. Povzbudzuje ich, aby nestrácali svetlo nádeje:

„Udržiavať ho zažaté je našou povinnosťou, povinnosťou tých, čo majú zodpovednosť a je v ich silách vám pomôcť, aby to, že ste ľudskými osobami prevážilo nad tým, že ste uväznení. Ste uväznené osoby: podstatné meno musí byť nad prídavným, ľudská dôstojnosť musí vždy predchádzať a osvetľovať väzenské opatrenia.“

Svätý Otec vyzval prítomných k zamysleniu sa nad potrebou kultúrnej konverzie, aby odsúdenie nemalo v živote posledné slovo, ale aby sa vždy našiel spôsob ako znovu zapojiť týchto ľudí do života. Je potrebná zmena v prístupe k trestu doživotia. „Aby doživotie nebralo ako riešenie problémov, ale ako problém, ktorý treba riešiť,“ povedal Svätý Otec a pokračoval: „Pretože ak dôstojnosť je definitívne uväznená, už nie je viac priestor v spoločnosti pre opätovné začatie a pre vieru v obnovujúcu silu odpustenia.“

20. januára

Pápež František v homílii: Boh nás vedie k zmene mentality

Vatikán 20. januára - Zvíťaziť nad egoistickou mentalitou zákonníkov, ktorá vždy odsudzuje. Toto varovanie vyslovil pri rannej svätej omši pápež František v Dome sv. Marty. Vychádzajúc z prvého čítania pápež podčiarkol, že Nová zmluva, ktorú uzavrel Boh s nami v Ježišovi Kristovi obnovuje srdce a mení myslenie.

Boh obnovuje všetko „od koreňov, nie len na povrchu.“ Svätý Otec vychádzal pri dnešnom príhovore zo slov Listu Hebrejom (8,6-13) o obnovení Božej zmluvy v Ježišovi Kristovi. Poukázal na charakteristiky tejto novej zmluvy, a to v prvom rade na skutočnosť, že „Pánov zákon nie je spôsob vonkajšieho reagovania“, ale vstupuje do srdca a „mení zmýšľanie“. V novej zmluve, zopakoval, „je zmena myslenia, zmena srdca, zmena cítenia, zmena spôsobu reagovania“, je to „odlišné videnie vecí“.

Pápež František použil ako príklad stavbu, na ktorú môže architekt pozerať nezainteresovane, so závisťou, alebo s radosťou a náklonnosťou:

„Nová zmluva mení srdce a pomáha nám vidieť Pánov zákon týmto novým srdcom, novou mysľou. Spomeňme si na zákonníkov, ktorí prenasledovali Krista. Oni robili všetko, čo zákon predpisoval, mali právo vždy poruke, vo všetkom do detailu. Ale ich mentalita bola vzdialenou od Boha. Ich myslenie bolo egoistické, zamerané na seba: ich srdce bolo srdcom, ktoré odsudzuje, vždy odsudzovalo. Nová zmluva nám mení srdce a mení aj myslenie. Dochádza k zmene mentality.“

Pán nás však ubezpečuje, že odpustí našu neprávosť a na naše hriechy si viac nespomenie, upozornil Svätý Otec. „Rád si niekedy pomyslím, tak trochu vtipkujúc s Pánom: ‚Ty nemáš veľmi dobrú pamäť Pane!‘. A to je slabosť Boha: keď Boh odpustí, zabudne“:

„On zabudne, pretože odpúšťa. Keď má pred sebou ľutujúce srdce, odpustí a zabudne: ‚Ja zabudnem, nebudem si pamätať ich hriechy‘. Ale toto je aj pozvanie, aby sme nepripomínali Pánovi hriechy, čo znamená, aby sme viac nehrešili: ‚Ty si mi odpustil, ty si zabudol, ale ja musím zmeniť život...‘ Nová zmluva ma obnovuje, privádza ma k zmene života, nie len myslenia, srdca, ale života. Žiť takto: bez hriechu, ďaleko od hriechu. Toto je nové stvorenie. Takto nás Pán všetkých znova tvorí.“

Nakoniec pápež upriamil pozornosť na tretiu časť, „zmenu príslušnosti“. My patríme Bohu, „iní bohovia neexistujú“, „sú to hlúposti“. Ide tu o „zmenu zmýšľania“, teda o „zmenu srdca, zmenu života a zmenu príslušnosti“ A toto, zdôraznil Svätý Otec, „je nové stvorenie, ktoré Pán koná ešte zázračnejšie než to prvé stvorenie“. Prosme si od Pána, aby sme „napredovali v tejto zmluve a boli verní“, vyzval pápež v závere homílie:

„Pečať tejto zmluvy, tejto vernosti, je byť vernými tejto práci, ktorú Pán koná, aby zmenil naše zmýšľanie, naše srdce. Proroci hovorili: ‚Pán zmení tvoje srdce z kameňa na srdce z mäsa.‘ Zmeniť srdce, zmeniť život, viac nehrešiť alebo nepripomínať Pánovi to, čo zabudol o našich dnešných hriechoch, a zmeniť príslušnosť: nikdy nepatriť svetskosti, duchu sveta, hlúpostiam sveta, patriť len Pánovi.“

19. januára

Ranná homília pápeža Františka: Život kresťana je každodenný boj

Vatikán 19. januára – Kresťanský život je boj, nechajme sa pritiahnuť Ježišom. Týmito slovami dnes ráno v Dome sv. Marty povzbudil veriacich počas omše pápež František. Svätý Otec vystríhal pred pokušeniami, ktoré nás privádzajú na zlú cestu a pripomenul, že Ježiš prišiel, aby zničil vplyv zla na naše srdcia.

Petrov nástupca sa vo svojej homílii nechal inšpirovať dnešným Evanjeliom podľa Marka, v ktorom sa píše o veľkom zástupe, ktorý nasledoval Ježiša s nadšením a ktorý prichádzal z rôznych krajov (Mk 3,7-12). „Prečo prichádzal tento zástup?“- položil si otázku Svätý Otec. Božie slovo hovorí, že medzi ľuďmi boli „chorí, ktorí hľadali uzdravenie“. Ďalší ľudia prichádzali, aby „počuli Ježiša, lebo hovoril nie ako ich zákonníci, ale ako ten, ktorý má moc“ a „to sa dotýkalo srdca,“ dodal pápež.

Tento zástup „prichádzal spontánne, neprichádzal autobusmi, ako to mnohokrát vidíme, keď sa organizujú manifestácie a mnohí tam musia ísť, pretože sa kontroluje prezencia, aby potom nestratili pracovné miesto’“. Tento zástup, vysvetlil Svätý Otec František, „išiel, lebo niečo cítil“. Nasledoval Ježiša až do takej miery, že ten musel požiadať o loď, aby sa zástup na neho netlačil (porov. Mk 3,9):

„Išiel tento zástup za Ježišom? Áno! Potreboval niečo? Áno. Niektorí boli zvedavci, skeptici, to bola len malá časť... Tento zástup tam však priťahoval Otec: bol to Otec, ktorý priťahoval zástup k Ježišovi. A to až do tej miery, že Ježiš neostával ľahostajný, ako nejaký nehybný učiteľ, ktorý prednesie svoje slová a potom si umyje ruky. Nie! Tento zástup sa dotýkal Ježišovho srdca. Samotné evanjelium to hovorí: ,Ježiš bol dojatý, lebo videl týchto ľudí, ako ovce bez pastiera’. A Otec, prostredníctvom Ducha Svätého, priťahuje ľudí k Ježišovi“.

Na druhej strane, poznamenal ďalej pápež František, je „zvláštne“, že tento úryvok z Markovho evanjelia, v ktorom „sa hovorí o Ježišovi, hovorí sa o zástupe, o nadšení“ a láske Pána, sa končí rozprávaním o nečistých duchoch, ktorí, keď ho uvideli, kričali: «Ty si Boží Syn!» a Svätý Otec vo svojej homílii pokračoval nasledovne:

„Toto je pravda; toto je realita, ktorú každý jeden z nás cíti, keď sa priblíži k Ježišovi. Nečistí duchovia sa nám to snažia prekaziť, bojujú s nami. ,Ale, otče, ja som veľký katolík; vždy chodím na omšu... Nikdy, nikdy však nemám tieto pokušenia. Vďaka Bohu, nie!’ - ,Modli sa, lebo si na zlej ceste!’ Kresťanský život bez pokušení nie je kresťanský: je ideologický, je gnostický, ale nie kresťanský. Keď Otec priťahuje ľudí k Ježišovi, je tu niekto iný, ktorý ťahá opačným smerom a spôsobuje v tvojom vnútri vojnu! Z toho dôvodu Pavol hovorí o kresťanskom živote ako o boji: o každodennom boji. [Je to] boj!“.

Je to boj, v ktorom treba „zvíťaziť, zničiť satanovu ríšu, ríšu zla“, dodal napokon pápež František. Práve preto „prišiel Ježiš, aby zničil Satana! Aby zničil jeho vplyv na naše srdcia“. Otec „priťahuje ľudí k Ježišovi“, zatiaľ čo zlý duch „sa snaží ničiť, vždy!“ Kresťanský život je preto podľa slov Svätého Otca „boj: buď sa necháš pritiahnuť k Ježišovi skrze Otca, alebo si môžeš povedať: ,Ja zostávam v nerušenosti, v pokoji’“. Ak však chceš kráčať vpred, vysvetlil pápež, „musíš bojovať! Cítiť, že srdce bojuje, aby Ježiš zvíťazil“:

„Zamyslime sa nad tým, ako je na tom naše srdce: cítim v mojom srdci tento boj? Medzi pohodlím a službou druhým, medzi tým, či sa pôjdem trošku zabaviť, alebo či sa budem modliť a adorovať Otca, medzi jednou a druhou vecou, pociťujem boj? [Medzi] túžbou robiť dobro a niečím, čo ma brzdí, robí ma skeptickým? Verím, že môj život hýbe Ježišovým srdcom? Ak v to neverím, musím sa veľa modliť, aby som v to veril, aby mi bola daná táto milosť. Každý z nás nech hľadá vo svojom srdci, ako je na tom. A prosme Pána, aby sme boli kresťanmi, ktorí vedia rozlíšiť, čo sa deje v ich vlastnom srdci a správne si zvoliť cestu, po ktorej nás Otec priťahuje k Ježišovi“.

Svätý Otec prijal fínskych luteránov: Luther chcel Cirkev obnoviť, nie rozdeliť

Vatikán/Fínsko 19. januára – Luther chcel „obnoviť Cirkev, nie ju rozdeliť“. Aj tieto slová povedal pápež František počas stretnutia s fínskou ekumenickou delegáciou vedenou luteránskym arcibiskupom Fínska Karim Mäkinenom. Už po tretí krát takto fínski protestanti prichádzajú do Ríma na sviatok svätého Henrika Uppsalského (+1156). Ich púť zároveň zapadá do modlitbového týždňa za jednotu kresťanov.

Svätý Otec pri stretnutí poukázal na podstatu skutočného ekumenizmu:

„Skutočný ekumenizmus sa zakladá na spoločnom obrátení k Ježišovi Kristovi ako nášmu Pánovi a Spasiteľovi. Ak sa spoločne priblížime k nemu, tak sa priblížime aj k sebe navzájom. Po tieto dni zvolávame intenzívnejšie Ducha Svätého aby vzbudil v nás túto premenu, ktorá umožní vzájomné zmierenie.“

Ďalej pápež František pripomenul aj ekumenickú modlitbu v Lunde, na ktorej sa zúčastnil 31. októbra 2016. „Táto spoločná pamiatka reformácie mala veľký význam na ľudskej a teologicko spirituálnej rovine“ – povedal Svätý Otec a pokračoval:

„Po päťdesiatich rokoch oficiálneho ekumenického dialógu medzi katolíkmi a luteránmi sa nám podarilo jasne ukázať perspektívy, v ktorých dnes môžeme povedať, že sa zhodujeme.“

Svätý Otec skonštatoval, že táto zhoda je dôvodom k vďačnosti, no zároveň je na mieste aj „živé prežívanie úprimného pokánia za naše previnenia“:

„V tomto duchu sa v Lunde pripomenulo, že úmysel Martina Luthera pred päťstvo rokmi bol obnoviť Cirkev, nie ju rozdeliť.“

Stretnutie v Lunde tak podľa slov pápeža Františka dodalo kresťanom „odvahu a silu hľadieť dopredu v Kristovi na ekumenickú cestu“, ku ktorej sú spoločne povolaní, čo sa týka aj samotného teologického dialógu:

„Pri príprave spoločnej pripomienky reformácie si katolíci i luteráni mocnejšie uvedomili aj skutočnosť, že teologický dialóg zostáva zásadne dôležitý pre zmierenie a treba v ňom pokračovať s vytrvalým úsilím.“

Práve rok 2017 je tak pre katolíkov a luteránov výnimočným rokom, ktorý umožňuje žiť autentickejšie vieru, spoločne nanovo objavovať Evanjelium a nachádzať spôsoby ako svedčiť o Kristovi s novým elánom, zdôraznil pápež František.

Svätý Otec tiež pripomenul aj aktuálnu storočnicu Fínskej ekumenickej rady, ktorá pomáha pri podporovaní jednoty viery a života medzi kresťanmi vo Fínsku. Ďalším významným momentom pre Fínsko je aj sté výročie samostatného štátu. Pápež povzbudil všetkých fínskych kresťanov, aby vydávali svedectvo viery podľa príkladu ich patróna svätého Henrika.

Svätý Otec sa biskupovi Turku Karimu Mäkinenovi poďakoval aj za jeho pozdravné slová v španielčine. Ocenil, že biskup so sebou na audienciu priviedol aj deti:

„Milý brat biskup, ďakujem Vám za dobrý nápad, že ste priviedli so sebou aj svoje vnúčatá: potrebujeme detskú jednoduchosť, oni nás učia ako kráčať k Ježišovi Kristovi. Ďakujem, veľká vďaka!“

18. januára

Katechéza pápeža Františka: Jonáš – nádej a modlitba

Vatikán 18. januára – Prinášame plné znenie katechézy Svätého Otca Františka pri dnešnej generálnej audiencii. Pokračoval v nej v cykle o kresťanskej nádeji témou „Jonáš – nádej a modlitba“. Na úvod zaznel nasledovný úryvok z Knihy proroka Jonáša:

«Ale Pán zoslal na more veľký vietor, takže sa na mori strhla veľká búrka a lodi hrozilo stroskotanie. Námorníci sa báli a každý volal k svojmu bohu. Tu pristúpil k Jonášovi veliteľ lode a povedal mu: „Čože, ty spíš? Vstaň, volaj k svojmu Bohu, azda si Boh spomenie na nás a nezahynieme.“» (Jon 1,4-5a.6).

Katechéza pápeža Františka v plnom znení

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Vo Svätom písme sa medzi prorokmi Izraela vyníma jedna tak trochu paradoxná postava, prorok, ktorý sa snaží uniknúť pred Pánovým volaním odmietajúc dať sa do služby Božieho plánu spásy. Ide o proroka Jonáša, o ktorom rozpráva príbeh v krátkej knihe pozostávajúcej len zo štyroch kapitol, istý druh podobenstva prinášajúceho jedno veľké poučenie – o milosrdenstve Boha, ktorý odpúšťa.

Jonáš je prorokom „vychádzajúcim von“, ale aj prorokom na úteku! Je prorokom vychádzajúcim, ktorého Boh vysiela „na periférie“, do Ninive, aby obrátil obyvateľov toho veľkého mesta. Avšak Ninive pre Izraelitu, akým bol Jonáš, predstavuje hrozivú skutočnosť, nepriateľa, ktorý vrhal do nebezpečenstva samotný Jeruzalem a teda, ktorého treba zničiť a istotne nie zachraňovať. Preto, keď Boh posiela Jonáša kázať do tohto mesta, prorok, ktorý pozná Pánovu dobrotu a jeho túžbu odpustiť, snaží sa vyhnúť svojej úlohe a uniká.

Počas svojho úniku prorok vstupuje do kontaktu s pohanmi, námorníkmi lode, na ktorú sa nalodil, aby sa vzdialil od Boha a svojej misie. A uniká ďaleko, lebo Ninive sa nachádzalo v oblasti Iraku a on uteká do Španielska, vážne uniká. A práve to, ako sa správajú títo pohanskí mužovia, a potom následne aj reakcia obyvateľov Ninive, nám dnes pomôžu trochu pouvažovať o nádeji, ktorá sa tvárou v tvár nebezpečenstvu a smrti vyjadruje v modlitbe.

Vskutku, počas plavby na mori sa strháva velikánska búrka a Jonáš zostupuje do podpalubia lode a upadá do spánku. Námorníci naopak, vidiac, že sú stratení, volajú «každý k svojmu bohu» (porov. Jon 1,5), boli pohanmi. Kapitán lode budí Jonáša hovoriac: «Čože, ty spíš? Vstaň, volaj k svojmu Bohu, azda si Boh spomenie na nás a nezahynieme» (Jn 1,6).

Reakcia týchto „pohanov“ je oprávnenou reakciou zoči-voči smrti, tvárou v tvár nebezpečenstvu; lebo práve vtedy človek naplno zakusuje vlastnú krehkosť a vlastnú potrebu spásy. Inštinktívna hrôza zo smrti prebúdza potrebu dúfať v Boha života. «Azda si Boh spomenie na nás a nezahynieme»: to sú slová nádeje, ktorá sa stáva modlitbou, tou prosbou plnou úzkosti, ktorá vystupuje na pery človeka tvárou v tvár bezprostrednému nebezpečenstvu smrti.

Príliš ľahko máme pohŕdavý postoj k tomu, keď sa človek obracia na Boha v núdzi, akoby to bola len zištná, a tak nedokonalá modlitba. Avšak Boh pozná našu slabosť, vie, že si naňho spomíname kvôli prosbe o pomoc, a so zhovievavým úsmevom otca Boh láskavo odpovedá.

Keď sa uznávajúc svoju vlastnú zodpovednosť Jonáš necháva vrhnúť do mora, kvôli záchrane svojich spoločníkov na ceste, búrka tíchne. Hroziaca smrť priviedla tých pohanských ľudí k modlitbe, spôsobila to, že prorok, napriek všetkému, žije vlastné povolanie v službe druhým, prijímajúc, že sa za nich obetuje. A teraz ich ako zachránených privádza k tomu, aby spoznali pravého Pána a vzdali mu chválu.

Námorníci, ktorí sa v strachu modlili obracajúc sa na svojich bohov, teraz s úprimnou bázňou voči Pánovi uznávajú pravého Boha a prinášajú obety a zaväzujú sa sľubmi. Nádej, ktorá ich priviedla k modlitbe za to, aby neumreli, sa ukazuje ešte mocnejšou a koná veci, ktoré prekračujú to, v čo dúfali: nielen že nehynú v búrke, ale otvárajú sa uznaniu pravého a jediného Pána neba i zeme.

Následne, zoči-voči predstave vlastnej záhuby, sa aj obyvatelia Ninive budú modliť, pohýnaní nádejou v Božie odpustenie. Budú konať pokánie, budú vzývať Pána a obrátia sa k nemu, počínajúc kráľom, ktorý, rovnako ako kapitán lode, dá zaznieť nádeji hovoriac: «Ktovie, azda sa Boh odvráti [...] a nezahynieme» (Jon 3,9). Aj ich, tak ako posádku v búrke, vystavenie hrozbe smrti a to, že vyviazli v zdraví, priviedlo k pravde.

Takto pred Božím milosrdenstvom a ešte viac vo svetle veľkonočného tajomstva, sa smrť môže stať tým, čím bola pre svätého Františka z Assisi: „našou sestrou smrťou“ a pre každého človeka a pre každého z nás môže predstavovať prekvapujúcu príležitosť spoznať nádej a stretnúť Pána.

Nech nám Pán dá toto pochopiť – spojitosť medzi modlitbou a nádejou. Modlitba ťa vedie ďalej v nádeji a keď sa veci stávajú temnými, treba sa viac modliť! A bude viac nádeje.

Svätý Otec pri generálnej audiencii povzbudil k prežívaniu ekumenického týždňa

Vatikán 18. januára – Pri stredajšej generálnej audiencii Svätý Otec František pozval veriacich k aktívnemu prežívaniu Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov, ktorý trvá od 18. do 25. januára a jeho téma znie: „Kristova láska nás pobáda k zmiereniu“. Pápež osobitne pozdravil účastníkov Európskej ekumenickej púte z nemecky hovoriacich krajín. Pri katechéze pokračoval v cykle o kresťanskej nádeji, pričom sa sústredil na biblickú postavu Jonáša. V Aule Pavla VI. boli prítomní aj slovenskí pútnici. Skupinu z Prešovskej univerzity a Univerzitného pastoračného centra Štefana Héseka sprevádzal duchovný otec Pavol Hrabovecký.

V pozdrave osobitne určenom mladým, chorým a novomanželom pápež František povedal:

„Dnes sa začína Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov, ktorý nám tento rok dáva uvažovať nad láskou Krista pobádajúceho k zmiereniu. Drahí mladí, modlite sa, aby sa všetci kresťania opäť stali jednou rodinou; drahí chorí, obetujte vaše utrpenie za jednotu Cirkvi; a vy, drahí novomanželia, zakúšajte nezištnú lásku, akou je láska Boha k ľudstvu.“

Na generálnej audiencii sa zúčastnila aj väčšia skupina nemecky hovoriacich účastníkov Európskej ekumenickej púte. Delegáciu na čele s p. Annette Kurschusovou pápež František osobitne privítal a pri tejto príležitosti pripomenul dôležitosť ekumenického dialógu v súčasnom momente dejín:

„Drahí bratia a sestry, vaša etapa v Ríme je dôležitým ekumenickým znamením, ktoré vyjadruje jednotu dosiahnutú medzi nami prostredníctvom cesty dialógu počas posledných desaťročí. Kristovo Evanjelium je v centre nášho života a zjednocuje osoby hovoriace rozličnými jazykmi, žijúce v rozličných krajinách a prežívajúce vieru v rozličných spoločenstvách.

S pohnutím spomínam na ekumenickú modlitbu v Lunde vo Švédsku 31. októbra minulého roku. V duchu toho spoločného pripomenutia si reformácie, hľadíme viac na to, čo nás spája než na to, čo nás rozdeľuje a pokračujeme v spoločnej ceste k prehĺbeniu našej jednoty a k tomu, aby sme jej dali čoraz viditeľnejšiu formu.

V Európe je táto spoločná viera v Krista akoby zelenou niťou nádeje: patríme jedni druhým. Spoločenstvo, zmierenie a jednota sú možné. Ako kresťania máme zodpovednosť za tento odkaz a musíme o ňom svedčiť naším životom. Boh nech žehná túto vôľu zjednotenia a chráni všetky osoby kráčajúce po ceste jednoty.“

17. januára

Ranná homília pápeža Františka: Buďme odvážni a nie «zaparkovaní» kresťania

Vatikán 17. januára – Buďte odvážnymi kresťanmi, zakorenenými v nádeji a schopnými znášať aj ťažké chvíle. Toto povzbudenie dnes adresoval pápež František veriacim v Dome sv. Marty. Leniví kresťania stoja naopak na mieste a Cirkev je pre nich len výhodným parkovacím miestom, dodal vo svojej rannej homílii Svätý Otec.

„Odvážny život patrí kresťanom,“ zdôraznil ďalej pápež, ktorý vo svojej kázni vychádzal z čítania z Listu Hebrejom (Hebr 6,10-20). Horlivosť, o ktorej je v liste reč, odvaha ísť vpred, musia byť podľa slov Svätého Otca našim postojom voči životu, tak ako to robievali tí, ktorí trénovali na štadióne, aby zvíťazili. List Hebrejom zároveň vystríha pred lenivosťou, ktorá je opakom odvahy. Je to akoby „žiť v chladničke, aby všetko ostalo tak“, ako je, vysvetlil pápež:

„Leniví kresťania, kresťania, ktorí nechcú kráčať vpred, kresťania, ktorí nebojujú za veci, ktoré prinášajú zmenu, veci nové, veci, ktoré by nám všetkým prospeli, ak by sa zmenili. Sú to lenivci, tzv. «zaparkovaní» kresťania: v Cirkvi našli dobré parkovisko. A keď hovorím kresťania, myslím tým laikov, kňazov, biskupov... Všetkých. Koľko týchto zaparkovaných kresťanov veru je! Pre nich je Cirkev parkoviskom, ktoré stráži život a kráčajú vpred so všetkými možnými istotami. Avšak títo nehybní kresťania ma pobádajú k myšlienke, ktorú nám starí rodičia hovorili už ako deťom: ,Dávaj si pozor, stojatá voda, tá, ktorá neprúdi, je prvou, ktorá sa pokazí’“.

To, čo robí z kresťanov odvážnych ľudí je nádej, zatiaľ čo „leniví kresťania“ nemajú nádej, sú „na dôchodku“, vysvetlil Svätý Otec. Je to krásne ísť na dôchodok po mnohých rokoch práce, avšak „prežiť celý svoj život na dôchodku je strašné!“, dodal pápež. Nádej je naopak kotva, o ktorú sa treba zachytiť v ťažkých momentoch:

„A toto je dnešné posolstvo: nádej, tá nádej, ktorá nesklame, ktorá ide až za hranice. A hovorí: nádej, ktorá ,je bezpečnou a pevnou kotvou pre náš život’. Nádej je kotva: vrhli sme ju a držiac sa jej lana ideme tam, (k cieľu). Toto je naša nádej. Niet miesto pre myšlienky: ,Áno, ale je mi tu dobre, je tu krásne, ja zostanem...’. Nie, nádej znamená bojovať, držiac sa lana, aby sme došli do cieľa. V každodenných zápasoch je nádej cnosťou horizontov, nie uzavretosti! Možno je to cnosť, ktorej najmenej rozumieme, avšak je najsilnejšia. Nádej: žiť v nádeji, žiť z nádeje, vždy hľadiac vpred s odvahou. Niekto z vás by mi mohol povedať: ,Áno, otče, ale sú tu aj ťažké chvíle, kedy sa zdá byť všetko temné, čo mám robiť?’ - Pevne sa uchop lana a vydrž“.

„Nikomu z nás život nespadne do lona len tak ako darček,“ pokračoval ďalej vo svojej homílii pápež František. Je potrebné mať odvahu, aby sme kráčali ďalej a vydržali. Odvážni kresťania sa mnohokrát pomýlia, avšak „chyby robíme všetci“, vysvetlil Svätý Otec. „Ten, kto ide vpred, spraví aj chybu“, zatiaľ čo zdanlivo „ten, čo stojí na mieste, chyby nerobí“. A ak „nie je možné kráčať, lebo všetko je v tme, všetko je uzavreté“, treba vydržať, mať stálosť.

Na záver svojej homílie pozval pápež veriacich v Dome sv. Marty, aby si položili otázku, akými sú kresťanmi: uzavretými, alebo s výhľadom do budúcnosti. A či sú v ťažkej chvíli schopní vydržať vo vedomí, že nádej nesklame: „lebo viem, že Boh nesklame“:

„Položme si otázku: aký som ja? Aký je môj život viery? Je to život horizontov, nádeje, odvahy, kráčania vpred, alebo je to život vlažný, ktorý nevie ani vydržať ťažké chvíle? Nech nám Pán dá milosť, ako sme prosili v spoločnej modlitbe, prekonať náš egoizmus, lebo «zaparkovaní» kresťania, nehybní kresťania sú egoisti. Hľadia len na seba samých, nevedia zdvihnúť hlavu a hľadieť na Neho. Nech nám Pán dá túto milosť“.

15. januára

Pri Anjel Pána pápež František vyzval k ochrane maloletých migrantov

Vatikán 15. januára – Pápež František pri nedeľnom poludňajšom stretnutí s veriacimi na modlitbe Anjel Pána osobitne pripomenul slávenie Svetového dňa migrantov a utečencov, ktorý má tému „Maloletí migranti, zraniteľní a bez hlasu“. Upozornil na veľký počet maloletých migrantov vo svete, z ktorých najzraniteľnejší sú tí, čo nemajú pri sebe nikoho a sú vydaní napospas mnohým nebezpečenstvám. Svätý Otec vyzval k ich ochrane ako aj k ich integrácii.

Na námestí sv. Petra boli pri príležitosti Dňa migrantov prítomní zástupcovia početných národnostných komunít žijúcich v Ríme. Slováci sa zhromaždili pod vedením otca Ľubomíra Majtána, duchovného správcu Slovenskej katolíckej misie v Ríme.

Katechéza Svätého Otca pred modlitbou Anjel Pána

Milí bratia a sestry, dobrý deň!

Stredobodom dnešného evanjelia (Jn 1,29-34) sú tieto slová Jána Krstiteľa: «Hľa, Boží Baránok, ktorý sníma hriech sveta!» (v. 29). Tieto slová sprevádza pohľad a gesto ruky, ktoré ukazujú na Ježiša.

Predstavme si túto scénu. Sme na brehu rieky Jordán. Ján krstí. Je tam veľa ľudí, mužov a žien rôzneho veku, ktorí prišli k rieke, aby prijali krst z rúk muža, ktorý mnohým pripomínal veľkého proroka Eliáša, ktorý deväť storočí pre ním očisťoval Izraelitov z modloslužby a priviedol ich späť k pravej viere v Boha zmluvy, v Boha Abraháma, Izáka a Jakuba.

Ján hlása, že nebeské kráľovstvo je blízko, že Mesiáš sa má čochvíľa zjaviť a preto sa treba pripraviť, obrátiť sa a konať podľa spravodlivosti. A Ján začal vysluhovať krst v Jordáne, aby dal ľudu konkrétny prostriedok pokánia (porov. Mt 3,1-6). Ľud prichádzal, aby oľutoval svoje hriechy, robil pokánie a začal svoj život nanovo. Ján vie, že Mesiáš, Pánov Zasvätený je už blízko, a že znamením na jeho rozpoznanie bude to, že na neho zostúpi Duch Svätý. Bude to vlastne on, ktorý prinesie pravý krst, krst Duchom Svätým (porov. Jn 1,33).

A hľa, ten okamih práve nastal: Ježiš prichádza na breh rieky doprostred ľudu, hriešnikov – ako sme my všetci. Je to jeho prvé verejné vystúpenie, prvá vec ktorú vykonal po tom, keď ako tridsaťročný opustil dom v Nazarete: zostupuje do Judey, ide k Jordánu a necháva sa pokrstiť Jánom. To, čo sa udeje ďalej, už vieme, slávili sme to minulú nedeľu: na Ježiša zostupuje Duch Svätý vo forme holubice a Otcov hlas ho vyhlasuje za milovaného Syna (porov. Mt 3,16-17). Toto je to znamenie, ktoré Ján očakával. On je to! Ježiš je Mesiáš. Ján je však trochu zmätený, pretože Ježiš sa zjavuje nepredstaviteľným spôsobom: uprostred hriešnikov, necháva sa pokrstiť ako oni, alebo skôr kvôli nim. Duch Svätý ale osvecuje Jána a dáva mu pochopiť, že týmto spôsobom sa napĺňa Božia spravodlivosť; napĺňa sa jeho plán spásy: Ježiš je Mesiáš, kráľ Izraela, ale nie s mocou tohto sveta, lež ako Boží Baránok, ktorý berie na seba a sníma hriech sveta.

Takto ho Ján ukazuje ľudu a svojim učeníkom. Ján mal totiž početný okruh učeníkov, ktorí si ho vybrali ako svojho duchovného vodcu. A práve niektorí z nich sa neskôr stali prvými učeníkmi Ježiša. Ich mená poznáme veľmi dobre: Šimon, neskôr nazvaný Peter, a jeho brat Ondrej, Jakub a jeho brat Ján. Všetci boli rybármi; všetci boli Galilejčania, tak ako Ježiš.

Drahí bratia a sestry, prečo sme sa tak dlho pristavili pri tejto scéne? Preto, lebo je rozhodujúca! Nie je to akási anekdota. Je to rozhodujúca dejinná udalosť! Uvedená scéna je rozhodujúca pre našu vieru a rovnako aj pre misiu Cirkvi. Cirkev je v každom čase povolaná, aby robila to, čo konal Ján Krstiteľ, aby ukazovala Ježiša ľuďom so slovami: «Hľa, Boží Baránok, ktorý sníma hriech sveta!» On je jediný Spasiteľ! On je Pán, pokorný, uprostred hriešnikov, no je to on. On a nie niekto iný, nejaký mocnár, ktorý by mal prísť. Nie. Je to on!

A toto sú slová, ktoré my kňazi opakujeme každý deň počas svätej omše, keď predkladáme ľudu chlieb a víno premenené na Telo a Krv Krista. Toto liturgické gesto prestavuje celé poslanie Cirkvi, ktorá neohlasuje sama seba. Beda ak Cirkev hlása samú seba; stráca kompas a nevie, kam ide! Cirkev hlása Krista; neprináša samú seba, ale prináša Krista. Lebo on a jedine on zachraňuje svoj ľud od hriechu, oslobodzuje ho a vedie do krajiny pravej slobody.

Panna Mária, Matka Božieho Baránka, nech nám pomáha v neho veriť a nasledovať ho.

13. januára

Ranná homília pápeža Františka: Ak chceme nasledovať Krista, musíme riskovať

Vatikán 13. januára – Aby sme nasledovali Ježiša, musíme kráčať, nie zostať stáť na mieste. S týmito slovami sa dnes ráno obrátil na veriacich na omši v Dome sv. Marty pápež František. Svätý Otec komentoval čítanie z dnešného Evanjelia podľa Marka (Mk 2,1-12). Keď štyria muži pre zástup nemohli priniesť k Ježišovi ochrnutého človeka, odkryli strechu a spustili lôžko. Ak je viera autentická, vysvetlil pápež, núti nás vždy riskovať, zároveň však dáva nádej.

Ľudia nasledujú Ježiša zo záujmu alebo pre slovo útechy. Podľa slov Svätého Otca, i keď čistota úmyslu nie je perfektná, „úplná“, je dôležité nasledovať Krista, kráčať za ním. Ľudí lákala Ježišova autorita, „veci, ktoré hovoril a ako ich hovoril, hovoril tak, že mu rozumeli; tiež uzdravoval a mnoho ľudí kráčalo za ním, aby sa nechali uzdraviť,“ dodal pápež František. Samozrejme, poznamenal ďalej, niekedy Ježiš ľuďom vyčítal, že ho nasledujú len pre výhody a nie pre Božie slovo.

„Inokedy chceli ľudia z neho urobiť kráľa, lebo si mysleli: ,Toto bude perfektný politik!’,“ pokračoval v úvahe Svätý Otec; ľudia sa však „mýlili“ a „Ježiš odišiel, ukryl sa“ pred nimi. Pán však všetkým dovolil, aby ho nasledovali, „lebo vedel, že všetci sme hriešni“. Najväčší problém, vysvetlil Rímsky biskup, „neboli tí, čo nasledovali Ježiša“, ale tí, ktorí ostávali stáť „na mieste“:  

„Pribití k zemi! Tí, ktorí boli na okraji cesty, hľadeli. Posedávali, len sedeli. Medzi nimi aj niektorí zákonníci: tí [Ježiša] nenasledovali, [len] hľadeli. Vyzerali z balkóna. Nekráčali vo vlastnom živote: život ,žili z balkóna’. Presne tam: nikdy neriskovali! Iba súdili. Boli čistí a nenechávali sa do ničoho vtiahnuť. Aj sudcovia boli silní, však? Vo svojom srdci [si hovorili]: ,Akí hlupáci! Akí poverčiví ľudia!’. A koľkokrát aj my, keď vidíme zbožnosť jednoduchých ľudí, vstupuje nám do hlavy ten klerikalizmus, ktorý tak veľmi škodí Cirkvi“.

„Títo, ktorí tam boli na balkóne, ktorí hľadeli a súdili, boli skupinou ľudí, ktorí stáli na mieste,“ poznamenal Svätý Otec a zároveň vysvetlil, že „existujú aj iní ľudia, ktorí sa v živote nemôžu pohnúť“, pričom myslel na muža, ktorý „bol 38 rokov blízko rybníka: na mieste, zatrpknutý životom, bez nádeje“ a „znášal vlastnú horkosť“. „Aj to je ďalší muž, ktorý stojí na mieste, ktorý nenasledoval Ježiša a nemal nádej,“ dodal Petrov nástupca. Na druhej strane títo ľudia, ktorí nasledovali Ježiša, „riskovali“, aby sa s ním stretli, „aby našli to, po čom túžili“:

„Títo z dnešného čítania, títo muži riskovali, keď urobili do strechy dieru: riskovali, že pán domu ich zažaluje, predvedie ich pred sudcu a bude od nich požadovať odškodné. Riskovali, lebo chceli ísť za Ježišom. Tá žena, osemnásť rokov chorá, riskovala, keď sa v skrytosti chcela dotknúť čo len okraja Ježišovho rúcha: riskovala, že zakúsi hanbu. Riskovala: túžila po zdraví, túžila prísť za Ježišom. Pomyslime na kanaánsku ženu: ženy veru riskujú viac než muži! To je pravda: sú odvážne! To musíme uznať“.

Svätý Otec veriacim v Dome sv. Marty pripomenul nielen príbeh kanaánskej ženy, ktorá Ježiša prosila, aby uzdravil jej dcéru posadnutú zlým duchom. Vo svojej kázni predstavil ďalšie príbehy odvážnych žien: hriešnicu v Šimonovom dome a Samaritánku. Všetky podľa jeho slov riskovali a našli spásu.

„Nasledovať Ježiša,“ vysvetlil pápež, „nie je jednoduché, je to však krásne! Treba vždy riskovať“. I keď mnohokrát môžeme „vyznieť smiešne“, avšak nachádzame to, na čom skutočne záleží: „sú ti odpustené hriechy“. Lebo „za touto milosťou, o ktorú prosíme – zdravie alebo vyriešenie nejakého problému alebo čokoľvek iné – je túžba po uzdravení duše, po odpustení,“ povzbudil veriacich Svätý Otec. My všetci „sme hriešnici; a nasledujeme Ježiša, aby sme ho stretli. A riskujeme“.  

Pápež František prítomných vyzval, aby si položili otázku: „Riskujem, alebo nasledujem Ježiša vždy len akoby podľa pravidiel poisťovacej spoločnosti?“, podľa ktorej sa treba vyhýbať rizikám? „Tak sa nedá nasledovať Ježiša. Tak ostávame sedieť, ako tí, ktorí súdili,“ odpovedal si vzápätí na položenú otázku Svätý Otec a na záver svojej homílie dodal:

„Nasledovať Ježiša, lebo niečo potrebujeme alebo nasledovať Ježiša podstupujúc riziká, a to znamená nasledovať ho s vierou: to je viera. Zveriť sa do rúk Ježiša, dôverovať Ježišovi. A s touto vierou v jeho osobu títo muži urobili do strechy dieru, aby spustili lôžko [s ochrnutým človekom] pred Ježiša, aby ho on mohol uzdraviť. ,Dôverujem Ježišovi, zverujem svoj život Ježišovi? Som na ceste za Ježišom, i keď niekedy pôsobím smiešne? Alebo sedím hľadiac ako to robia druhí, pozorujúc život, a či sediac takpovediac s ‚usadenou’ dušou, s dušou uzavretou v zatrpknutosti, v nedostatku nádeje?’. Každý z nás si dnes môže položiť tieto otázky“.

12. januára

Ranná homília pápeža Františka: Náš život je dnešok, ktorý sa neopakuje

Vatikán 12. januára - Náš život sa odohráva ‚dnes‘, a toto ‚dnes‘ sa neopakuje. Týmito slovami sa ráno prihovoril Svätý Otec pri svätej omši v Dome sv. Marty. Vo svojom príhovore vychádzal z čítania z Listu Hebrejom (3,7-14): „Dnes, keď počujete jeho hlas, nezatvrdzujte svoje srdcia“ . To ‚dnes‘, o ktorom hovorí Duch Svätý v biblickom texte, je náš život, to ‚dnes‘, ktoré sa nebude opakovať. Je pokušením hovoriť: „Áno, urobím to zajtra“, pretože to zajtra tu raz nebude.

Svätý Otec v tejto súvislosti pripomenul dve podobenstvá: o desiatich pannách, z ktorých päť si nerozumne nevzalo do lámp olej, ako aj Pánovou odpoveď tomu, kto mu hovorí: „Spolu s tebou som jedol, boli sme spolu...“, no on mu odpovedá: „Nepoznám ťa, prichádzaš neskoro...“ Pápež František to ďalej vysvetlil:

„Toto hovorím nie aby som vás nastrašil, ale jednoducho preto, aby som povedal, že náš život je ‚dnes‘: dnes alebo nikdy. Toto mám na mysli. Zajtrajšok, to bude ten večný zajtrajšok bez konca, navždy s Pánom. Ak som verný tomu ‚dnes‘. A otázka ktorú vám kladiem, je tá, ktorú kladie Duch Svätý: Ako žijem to ‚dnes‘?“

Druhé slovo, ktoré sa v liturgickom čítaní opakuje, je „srdce“. Pápež František pripomenul, že práve v srdci sa stretávame s Pánom, pričom Ježiš často napomína „ťarbavosť srdca“, jeho pomalosť v chápaní. Zápas o náš dnešok sa podľa jeho slov odohráva práve v našom srdci:

„V našom srdci je v hre toto ‚dnes‘. Máme srdce otvorené Pánovi? Vždy na mňa urobí dojem, keď sa stretnem so starým človekom – je často to kňaz alebo rehoľná sestra –, čo mi povie: „Otče, modlite sa za moju vytrvalosť do konca“ – „Nuž, veď celý život si konal dobro, každodenne, každé tvoje ‚dnes‘ je v službe Pánovi, a máš strach ...?“ – „Nie, nie, môj život ešte neskončil: chcem ho žiť naplno, modliť sa za každé ‚dnes‘, aby bolo naplnené, plné, so srdcom pevným vo viere, a nie zničeným hriechom, neresťami, skazenosťou...“

Svätý Otec napokon pozval položiť si otázky ohľadne nášho srdca a nášho dnes:

„Ale ‚dnes‘ sa neopakuje: toto je život. A srdce: srdce otvorené Pánovi, nie zatvorené, nie tvrdé, nie zatvrdnuté, nie bez viery, nie skazené, nie zvedené hriechmi. A Pán stretol mnohých, ktorí mali zatvorené srdce: zákonníkov, všetkých tých, ktorí ho prenasledovali, skúšali ho, aby ho mohli odsúdiť... a nakoniec sa im to podarilo.

Odnesme si domov len tieto dve slová: aké je moje ‚dnes‘? Koniec môže byť práve dnes, v tento deň, alebo o mnoho dní neskôr. Ale ako to je s mojím ‚dnes‘ pred Pánom? A ako je to s mojím srdcom? Je otvorené? Je pevné vo viere? Necháva sa viesť Pánovou láskou? S týmito dvoma otázkami prosme Pána o milosti, ktoré každý z nás potrebuje.“

11. januára

Generálna audiencia: Pravá nádej kresťana a falošné idoly

Vatikán 11. januára – Pri generálnej audiencii dnes Svätý Otec František venoval katechézu opäť téme nádeje, tentoraz s osobitným zameraním na pokušenie falošných nádejí. Veriacim zhromaždeným v Aule Pavla VI. hovoril o bôžikoch, ktoré človeka odvádzajú od pravého Boha a vedú ho do nešťastia. Ide o modly ideológie, bohatstva, moci a márnivej slávy. Ilustroval to prípadmi z jeho rodnej Argentíny o vyhľadávaní veštenia z karát či zaslepenosti kultom telesnej krásy dokonca aj za cenu zabitia počatého dieťaťa.

Na falošnosť prchavých nádejí, ktoré sú opakom veľkej a istej nádeje, akú dáva Pán, poukázal pápež František slovami Žalmu 115, v ktorom žalmista s dávkou irónie vyhlasuje o bezduchých pohanských modlách zo striebra a zlata, že ten, kto sa na ne spolieha, sa im stane podobným. Kto sa upne na idoly, stáva sa neschopným niekomu pomôcť, neschopným niečo zmeniť, neschopným milovať.

Pred katechézou zazneli vo viacerých jazykoch slová Žalmu 115: «Pohanské modly, hoc sú zo striebra a zo zlata, sú dielom ľudských rúk. Majú ústa, ale nehovoria, majú oči, a nevidia. Im budú podobní ich tvorcovia a všetci, čo v ne veria. Dom Izraelov dúfa v Pána, on je ich pomoc a záštita. Dom Áronov dúfa v Pána, on je ich pomoc a záštita. Všetci bohabojní dúfajú v Pána, on je ich pomoc a záštita» (Ž 115,4-5.8-11).

Plné znenie katechézy Svätého Otca

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V minulom mesiaci decembri a v prvej polovici januára sme slávili čas Adventu a potom čas Vianoc: obdobie liturgického roku, ktoré v Božom ľude prebúdza nádej. Mať nádej je primárnou potrebou človeka: dúfať v budúcnosť, veriť v život, takzvané „pozitívne zmýšľanie“.

Avšak je dôležité, aby takáto nádej bola vkladaná do toho, čo nám skutočne môže pomôcť žiť a dá našej existencii zmysel. Práve preto nás Sväté písmo varuje pred falošnými nádejami, tými, ktoré nám núka svet, odhaľujúc ich zbytočnosť a ukazujúc ich nezmyselnosť. Robí tak rozličnými spôsobmi, no predovšetkým odsudzovaním falošnosti idolov, modiel, do ktorých je človek neustále pokúšaný vkladať svoju dôveru, robiac z nich predmet svojej nádeje.

Nástoja na tom osobitne proroci a múdroslovní autori, dotýkajúc sa citlivého bodu cesty viery veriaceho človeka. Lebo viera znamená dôverovať Bohu – ten, kto má vieru, dôveruje Bohu –, avšak prichádza moment, v ktorom, narážajúc na životné ťažkosti, človek zakúša krehkosť tej dôvery a cíti potrebu iných istôt, uistení hmatateľných a konkrétnych. Zverujem sa Bohu, no situácia je dosť neutešená a ja potrebujem nejakú konkrétnejšiu istotu. A tam je to nebezpečenstvo!

A tak sme pokúšaní hľadať útechy, dokonca aj chvíľkové, ktoré zdanlivo napĺňajú prázdnotu samoty a zmierňujú námahu veriť. A myslíme, že ich môžeme nájsť v tej istote, ktorú môžu dať napríklad peniaze či spojenectvo s mocnými ľuďmi, alebo v istotách svetskosti či vo falošných ideológiách. Niekedy ich hľadáme v takom bohu, ktorý by ustupoval našim požiadavkám a zázračne by zasahoval, aby zmenil skutočnosť a urobil ju takou, akú ju chceme my; to je práve ten idol, ktorý ako taký nemôže nič urobiť, je bezmocný a lživý.

Nám sa však páčia modly, tak veľmi ich máme radi! Raz som v Buenos Aires musel ísť z jedného kostola do druhého, asi tak kilometer. Šiel som pešo. Po ceste je park a v parku boli malé stolíky – bolo ich množstvo –, pri ktorých sedeli veštci. Bolo tam mnoho hľudí, dokonca stáli v rade, bolo ich hojne. Podáš mu ruku a on začne... Nuž, reč je stále tá istá: v tvojom živote je istá žena, je tu prichádzajúci tieň, avšak všetko dobre dopadne... A potom mu zaplatíš. – A toto ti dáva istotu? Je to istota – prepáčte mi to slovo – jednej hlúposti. Veď toto je modla: šiel som za veštcom, za jasnovidkou, alebo mi čítali z kariet – ja viem, že nik z vás tieto veci nerobí, však? [prítomní reagujú smiechom] – a nakoniec sa mi darilo lepšie. Pripomína mi to ten film „Zázrak v Miláne“, tie slová: „aká tvár, aký nos... sto lír“. Nie je tak? Nechajú ťa zaplatiť za to, že ťa vychvália, že ti dajú falošnú nádej. Toto je tá modla, a my sme veľmi pripútaní: kupujeme falošné nádeje. A na tú, ktorá je nádejou nezištnou, na tú, ktorú priniesol Ježiš Kristus – zadarmo, daroval život za nás –, na tú sa až tak nespoliehame...

Žalm plný múdrosti nám veľmi pôsobivým spôsobom vykresľuje falošnosť týchto modiel, ktoré svet núka našej nádeji a na ktoré sú ľudia každej doby v pokušení sa spoliehať. Žalm 115 hovorí takto: «Pohanské modly, hoc sú zo striebra a zo zlata, sú dielom ľudských rúk. Majú ústa, ale nehovoria, majú oči, a nevidia. Majú uši, ale nepočujú, majú nozdry, a nečuchajú. Majú ruky, ale nehmatajú; majú nohy, a nechodia, z hrdla nevydajú hlas. Im budú podobní ich tvorcovia a všetci, čo v ne veria!» (v. 4-8).

Žalmista nám, aj tak trochu ironickým spôsobom, predstavuje absolútne prchavú skutočnosť týchto modiel. A musíme rozumieť, že nejde len o podobizne zhotovené z kovu či iného materiálu, ale aj o tie vytvorené našou mysľou, keď dôverujeme obmedzeným skutočnostiam, ktoré premieňame na absolútne alebo keď redukujeme Boha na naše schémy a naše predstavy o božskosti; na takého boha, ktorý je nám podobný, je pochopiteľný, predvídateľný, presne ako tie modly, o ktorých hovorí žalm.

Človek, obraz Boží, si vytvára boha na svoj vlastný obraz, a je to aj nevydarený obraz: nepočuje, nekoná a predovšetkým nemôže hovoriť. Avšak my radšej ideme za modlami ako za Pánom. Mnohokrát sa viac tešíme z prchavej nádeje, ktorú ti dá táto modla, ktorá je falošná, než z veľkej a spoľahlivej nádeje, ktorú nám dáva Pán...

Proti nádeji vkladanej v Pána života, ktorý prostredníctvom svojho Slova stvoril svet a sprevádza naše životy, sa stavia dôvera v nemých bôžikov. Ideológie s ich predstieranou absolútnosťou, bohatstvá – a toto je veľká modla, však? –, moc a úspech, márnivosť, s ich ilúziou večnosti a všemohúcnosti, hodnoty ako telesná krása a zdravie, ak sa stanú idolmi, ktorým obetujeme čokoľvek, sú všetko skutočnosti, ktoré zamotávajú myseľ a srdce a namiesto toho, aby podporovali život, vedú k smrti.

Je nepekné a bolestné pre dušu počuť to, čo som raz pred rokmi počul v inej diecéze: jedna žena, skvelá, krásna, naozaj veľmi pekná, sa chválila svojou krásou, poznamenala, akoby to bolo niečo celkom prirodzené: „Áno, musela som ísť na potrat, lebo moja postava je veľmi dôležitá“. Toto sú tie modly, a vedú ťa na nesprávnu cestu a nedávajú ti šťastie.

Odkaz žalmu je veľmi jasný: ak nádej vložíme do modiel, staneme sa takými, ako oni: prázdne obrazy s rukami, ktoré nehmatajú, nohami, ktoré nekráčajú, ústami, ktoré nemôžu hovoriť. Nemáme viac čo povedať, stávame sa neschopnými pomáhať, meniť veci, neschopnými usmievať sa, darovať sa, neschopnými milovať. A aj my, ľudia Cirkvi, toto riskujeme, keď sa „zosvetšťujeme“. Je treba zostať vo svete, no chrániť sa ilúzií sveta, ktorými sú tieto idoly, čo som spomenul.

Ako pokračuje žalm, je treba dôverovať a dúfať v Boha a Boh daruje požehnanie. Takto hovorí žalm: «Dom Izraelov dúfa v Pána [...], dom Áronov dúfa v Pána [...], všetci bohabojní dúfajú v Pána [...]. Pán na nás pamätá a žehná nás» (v. 9.10.11.12). Pán na nás vždy pamätá, hoci aj v nepekných chvíľach, no on na nás pamätá. A toto je naša nádej. A táto nádej nesklame. Nikdy, nikdy. Idoly sklamú vždy: sú to výmysly, nie sú skutočnosťou.

Hľa, úžasná skutočnosť nádeje: dôverujúc v Pána sa stávame takými ako on, jeho požehnanie nás premieňa, mení nás v jeho deti, ktoré zdieľajú jeho život. Nádej v Boha nám takpovediac dáva vstúpiť do dosahu pôsobenia jeho pamäte, jeho spomienky, ktorá nás žehná a zachraňuje. Tak môže vytrysknúť to «aleluja», chvála Bohu živému a pravému, ktorý sa pre nás narodil z Márie, zomrel na kríži a vstal z mŕtvych v sláve. A v tomto Bohu máme nádej a tento Boh – ktorý nie je modlou – nikdy nesklame. Ďakujem.

Svätý Otec všetkým pútnikom udelil apoštolské požehnanie. V závere pripomenul, že vstup na všetky stretnutia s ním je bezplatný, čo je jasne uvedené aj na každom lístku na audienciu. Reagoval tak na zaznamenaný pokus podvodníkov zinkasovať peniaze za lístky na audienciu.

10. januára

Ranná homília: Ježišova autorita služby, blízkosti a hodnovernosti

Vatikán 10. januára – Ježiš mal autoritu, lebo slúžil ľuďom, bol im blízko a bol hodnoverný, na rozdiel od zákonníkov, ktorí sa cítili byť kniežatami. Tieto tri charakteristiky Ježišovej autority osvetlil pápež František vo svojej dnešnej homílii pri rannej svätej omši v Dome sv. Marty. Svätý Otec podčiarkol, že zákonníci vyučovali z klerikálnou autoritou, vzdialení od ľudí, nežijúc to, čo kázali.

Ježišova autorita a autorita farizejov sú dva póly, okolo ktorých sa pohyboval dnešný príhovor pápeža Františka. Prvá je reálna autorita, druhá je autorita formálna. V dnešnom evanjeliu sa hovorí o údive ľudí, pretože Ježiš vyučoval ako ten, ktorý má autoritu a nie ako zákonníci: boli autoritou ľudu, podčiarkuje Svätý Otec, ale to čo učili, nezasiahlo srdce, zatiaľ čo Ježiš mal reálnu autoritu: nebol niekým, čo chce ľudí zlákať, ale učil Zákon „až do poslednej bodky“, učil pravdu, ale s autoritou.

Pápež sa pristavil pri troch charakteristikách, ktoré odlišujú Ježišovu autoritu od zákonníckej. Prvou z nich je Ježišov postoj služby:

„Ježiš slúžil ľuďom, vysvetľoval im, aby lepšie rozumeli: bol v službe ľuďom. Mal postoj služobníka, a to mu dávalo autoritu. Naopak, títo zákonníci, ktorých ľudia síce počúvali a rešpektovali, ale necítili z ich strany autoritu, títo mali mentalitu kniežat: „My sme učitelia, kniežatá, a my vás vyučujeme.“ Nešlo o službu: „My rozkazujeme, vy počúvajte.“ No Ježiš sa nikdy neprezentoval ako knieža: vždy bol služobníkom všetkých a z tohto titulu požíval autoritu.“

To, čo dáva Ježišovi autoritu, je jeho blízkosť ľuďom. Blízkosť je druhá charakteristika, ktorá odlišuje Ježišovu autoritu od autority farizejov. „Ježiš nemal alergiu na ľudí: dotýkal sa malomocných, chorých, nehnusilo sa mu to“, vysvetľuje pápež František. Zatiaľ čo farizeji opovrhovali „úbožiakmi a nevzdelancami“, páčilo sa im pekne oblečeným prechádzať sa po námestiach:

„Boli oddelení od ľudí, neboli k nim blízko; Ježiš bol celkom blízko pri ľuďoch, a vďaka tomuto mal autoritu. Títo oddelení, títo zákonníci, mali klerikálnu mentalitu: učili s klerikálnou autoritou, to znamená klerikalizmus. Mne sa páči, keď čítam o tom, ako blízko bol ľuďom blahoslavený Pavol VI.; v čísle 48 Evangelii nuntiandi (pozn. Apoštolská exhortácia o ohlasovaní evanjelia v dnešnom svete z roku 1975) sa prejavuje srdce pastiera, ktorý je blízko: v tomto je autorita tohto pápeža: blízkosť. Po prvé: služobník, v službe, v poníženosti. Na čele je ten, kto slúži; tým všetko obracia naruby, ako ľadovec. Z ľadovca vidno vrchol, no Ježiš to obracia: ľud je navrchu a on, ktorý riadi, je dole a riadi zospodu. Po druhé blízkosť.“

Existuje tiež tretia skutočnosť, ktorá odlišuje autoritu zákonníkov od tej Ježišovej, a to je koherentnosť. Ježiš „žil to čo kázal“ : „bol kompaktný, bola harmónia medzi tým čo si myslel, cítil a robil.“ A pápež pokračuje:

„Naopak títo ľudia neboli hodnoverní (koherentní) a ich osobnosť bola rozdelená až do tej miery, že Ježiš odporúča svojím učeníkom: „Robte to, čo vám hovoria, ale nie to, čo robia: hovorili jednu vec a robili iné. Nekoherentnosť. Neboli koherentní. Vlastnosť, ktorú Ježiš často spomína, je pokrytectvo. A je pochopiteľné, že človek ktorý sa cíti byť kniežaťom, ktorý má klerikálny postoj, ktorý je pokrytec, nemá autoritu! Povie pravdivé veci, ale bez autority. Naopak Ježiš, ktorý je pokorný, ktorý slúži, ktorý je blízky, ktorý nepohŕda ľuďmi a je priamočiary, má autoritu. A toto je autorita, ktorú Boží ľud cíti.“

Na záver pápež František pre lepšie pochopenie pripomenul podobenstvo o Dobrom Samaritánovi. Okolo muža, ktorý bol polomŕtvy na ceste po napadnutí zlodejmi, prechádza kňaz a ide ďalej, pretože by tam mohla byť krv a ak by sa ho dotkol, znečistil by sa. Prechádza levíta, a ten podľa slov Svätého Otca mohol uvažovať tak, že ak zasiahne, potom bude musieť ísť svedčiť k súdu, no on mal veľa inej práce. A on tiež ide ďalej. Nakoniec príde Samaritán, hriešnik, ktorý naopak má súcit.

Ale je tu aj ďalšia postava, hostinský, upozorňuje Svätý Otec, ktorý ostane prekvapený nie pre zločin, lebo to bolo niečo čo sa na tej ceste stávalo, nie pre správanie kňaza a levítu, pretože ich poznal, ale pre to čo spravil Samaritán. Hostinský žasne nad Samaritánom: „tento je blázon“, „nie je žid, je hriešnik“, mohol si pomyslieť. Pápež sa takto znova vrátil k Ježišovej autorite, nad ktorou v dnešnom evanjeliu (Mk 1, 21-28) ľud žasne, ako nad autoritou, ktorá spočíva v pokore a službe, v blízkosti pri ľuďoch a v hodnovernosti.

9. januára

Ranná homília pápeža Františka: Poznajme, adorujme a nasledujme Ježiša

Vatikán 9. januára – Pre kresťanský život nie sú potrebné zvláštne či mimoriadne veci; stačí postaviť Ježiša do centra našich každodenných rozhodnutí. Touto myšlienkou sa dnes pápež František prihovoril v homílii v Dome sv. Marty, kde po vianočnej pauze začal opäť sláviť ranné omše za účasti veriacich.

Po Vianociach začína nové liturgické obdobie, obyčajný čas roka, avšak v centre života kresťana, vysvetlil vo svojej homílii Svätý Otec, je vždy Kristus, prvé a posledné Slovo Otca, „Pán vesmíru“, „Spasiteľ sveta. Niet iného, on je jediný“:

„To je centrum nášho života: Ježiš Kristus. Ježiš Kristus, ktorý sa prejavuje, ktorý sa dáva vidieť; a my sme pozvaní spoznávať ho, rozpoznávať ho v živote, v mnohých okolnostiach života. Uznať Ježiša, poznať ho. - ,Otče, ale veď ja poznám život tohto svätca, tejto svätice, alebo aj ich zjavenia, tam a tam...‘ - To je dobré, svätí sú svätí, sú veľkí! Zjavenia: nie všetky sú pravdivé. Svätí sú dôležití, avšak stred je Ježiš Kristus: bez Ježiša Krista niet svätých! A tu [spočíva] otázka: je centrom môjho života Ježiš Kristus? Aký je môj vzťah s Ježišom Kristom?“

Podľa slov Svätého Otca existujú tri úlohy „na ubezpečenie sa o tom, že Ježiš je v centre nášho života“. Prvou úlohou je poznať Ježiša, aby sme ho rozpoznali. Ježiša v jeho dobe mnohí nerozpoznali, pripomenul pápež František: „zákonníci, veľkňazi, znalci zákona, saduceji, niektorí farizeji“. Ba práve naopak, „prenasledovali ho a zabili“. Treba si preto položiť otázku: „Mám záujem spoznať Ježiša? Alebo ma skôr zaujíma telenovela, klebety či ambície alebo poznanie života druhých?“

„Aby sme poznali Ježiša,“ dodal Svätý Otec, „je tu modlitba, Duch Svätý“ a tiež Božie slovo, ktoré treba mať pri sebe a čítať ho každý deň: „To je jediný spôsob ako spoznať Ježiša“. A následne „je to Duch Svätý, ktorý potom koná. To je semienko. Ten, kto spôsobuje klíčenie a rast semienka je Duch Svätý“.

Druhou úlohou je adorovať Ježiša. Klaňať sa mu, nielen sa na neho obracať s prosbami a ďakovať mu. Svätý Otec prítomným v Dome sv. Marty predstavil dva spôsoby adorovania Ježiša: sú nimi „modlitba adorácie v tichu“ a ďalej „odstránenie z nášho srdca iných vecí, ktoré adorujeme, ktoré nás zaujímajú viac. Nie, jedine Boh“ musí byť prítomný v našom srdci, dodal pápež František. „Ostatné veci sú užitočné len vtedy, keď som schopný adorovať jedine Boha“:

„Existuje jedna krátka modlitba, ktorú sa modlievame: Glória. ,Sláva Otcu i Synu i Duchu Svätému’. Toľkokrát ju však hovoríme ako papagáje. Ale táto modlitba je adorácia! ,Glória’: adorujem Otca, Syna a Ducha Svätého. Adorovať malými modlitbami v tichu pred Božou veľkosťou, adorovať Ježiša a povedať: ,Ty si jediný, Ty si začiatok a koniec a s tebou chcem ostať po celý život, po celú večnosť. Ty si jediný’. A odhodiť preč veci, ktoré mi bránia adorovať Ježiša“.

Poslednou treťou úlohou, aby sme skutočne uznali Božieho Syna, je podľa slov pápeža Františka nasledovať Ježiša. Inšpiráciu našiel aj v dnešnom čítaní z Evanjelia podľa Marka, ktoré hovorí o povolaní učeníkov (Mk 1,14-20). Znamená to postaviť Ježiša do stredu nášho života, vysvetlil na záver svojej homílie Svätý Otec:

„Kresťanský život je jednoduchý, je veľmi jednoduchý, avšak potrebujeme milosť Ducha Svätého, aby v nás prebudil túžbu poznať Ježiša, adorovať Ježiša a nasledovať Ježiša. A preto sme na začiatku v modlitbe dňa prosili Pána, aby sme poznali, čo máme robiť a aby sme mali silu to konať. V jednoduchosti každého dňa – lebo na to, aby sme boli každý deň kresťanmi nepotrebujeme výnimočné veci, zložité či nadbytočné, nie, je to jednoduché – nech nám Pán dá milosť poznať Ježiša, adorovať Ježiša a nasledovať Ježiša“.

8. januára

Pápež František sa prihovoril za bezdomovcov vystavených mrazu

Vatikán 8. januára – Pri poludňajšej modlitbe Anjel Pána v Nedeľu Pánovho krstu sa Svätý Otec František prihovoril veriacim z okna Apoštolského paláca touto katechézou:

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň! Dnes, na sviatok Ježišovho krstu, nám evanjelium (Mt 3,13-17) predstavuje scénu, ktorá sa odohrala pri rieke Jordán: uprostred zástupu kajúcnikov, ktorí smerujú k Jánovi Krstiteľovi, aby prijali krst, je aj Ježiš. Postavil sa do radu. Ján mu v tom chce zabrániť a hovorí: «Ja by som sa mal dať tebe pokrstiť, a ty prichádzaš ku mne?» (Mt 3,14). Ján Krstiteľ si bol totiž vedomý veľkého odstupu, aký bol medzi ním a Ježišom. No Ježiš prišiel práve pre to, aby preklenul túto vzdialenosť medzi človekom a Bohom: ako je naplno na strane Boha, tak je naplno aj na strane človeka a spája to, čo bolo oddelené. Z toho dôvodu žiada Jána o krst, aby sa splnilo všetko, čo je spravodlivé (porov. v. 15), čiže aby sa naplnil Otcov plán, ktorý sa uskutočňuje cestou poslušnosti a solidárnosti s krehkým a hriešnym človekom, cestou pokory a plnej blízkosti Boha k jeho deťom. Pretože Boh je nám tak veľmi blízky, veľmi!

Vo chvíli, keď Ježiš pokrstený Jánom vychádza z vôd Jordánu, z výšky zaznieva hlas Boha Otca: «Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie» (v. 17). A súčasne Duch Svätý v podobe holubice zostupuje na Ježiša, čo dáva verejný začiatok jeho poslaniu spásy, misii charakterizovanej svojím štýlom, štýlom poníženého a tichého sluhu, vyzbrojeného len silou pravdy, ako prorokoval Izaiáš: «Nebude kričať ani hlučne volať, [...] nalomenú trsť nedolomí, hasnúci knôtik nedohasí, podľa pravdy bude vynášať právo» (42,2-3). Sluha ponížený a tichý.

Hľa, Ježišov štýl, a aj misionársky štýl Kristových učeníkov: ohlasovať Evanjelium s miernosťou a neochvejne, bez kriku, bez zahriakovania niekoho, ale mierne a neochvejne, bez arogancie či nanucovania. Pravá misia nie je prozelytizmom, ale priťahovaním ku Kristovi. A ako? Ako sa tvorí táto príťažlivosť ku Kristovi? Osobným svedectvom, počnúc silným spojením s ním v modlitbe, v adorácii a v konkrétnej dobročinnej láske, ktorá je službou Ježišovi prítomnému v tom najmenšom z bratov. V pripodobnení sa Ježišovi, dobrému a milosrdnému pastierovi a v oduševnení jeho milosťou sme povolaní urobiť náš život radostným svedectvom, ktoré osvetľuje cestu, čo prináša nádej a lásku.

Tento sviatok nám dáva nanovo objaviť dar krásy toho, že sme ľud pokrstených, čiže hriešnikov – všetci nimi sme –, hriešnikov zachránených Kristovou milosťou, opravdivo začlenených účinkovaním Ducha Svätého do synovského vzťahu Ježiša s Otcom, prijatých do lona Matky Cirkvi, uschopnených k bratstvu, ktoré nepozná hranice a bariéry.

Nech nám kresťanom Panna Mária pomáha zachovať si stále živé a vďačné povedomie nášho krstu a verne napredovať po ceste začatej touto sviatosťou nášho znovuzrodenia. A vždy pokorne, mierne a neochvejne.“

Po spoločnej modlitbe Anjel Pána a apoštolskom požehnaní Svätý Otec pozval veriacich k modlitbe za 28 detí, ktoré pokrstil v ranných hodinách a za ich rodiny. Aj v predchádzajúci deň pápež udeľoval krst, keď pokrstil mladého katechumena. Veriacich vyzval pamätať v modlitbe na všetkých rodičov, ktorí sa v tomto období pripravujú na krst svojho dieťaťa alebo ho nedávno slávili.

„Zvolávam na nich a na ich deti Ducha Svätého, aby túto sviatosť, tak jednoduchú a zároveň tak významnú, prežívali vo viere a s radosťou,“ dodal pápež.

Ďalšie pozvanie pápeža Františka sa týkalo Apoštolátu modlitby, čiže Svetovej siete modlitby Svätého Otca:

„Chcel by som tiež pozvať k zapojeniu sa do Svetovej siete modlitby pápeža, ktorá šíri, a to aj cez sociálne siete, úmysly modlitby, ktoré odporúčam každý mesiac celej Cirkvi. Takto sa rozvíja modlitbový apoštolát a rastie spoločenstvo.“

Aj v Ríme v týchto dňoch klesli teploty pod nulu. Svätý Otec v tejto súvislosti vyzval k solidarite s bezdomovcami vystavenými mrazu:

„V týchto veľmi mrazivých dňoch myslím a pozývam aj vás myslieť na všetkých tých, čo žijú na ulici, zasiahnutých chladom a toľkokrát ľahostajnosťou. Žiaľ, niektorí to nezvládli. Modlime sa za nich a prosme Pána, aby nám oteplil srdce, aby sme im mohli pomôcť.“

Medzi pútnickými skupinami Svätý Otec osobitne pozdravil mladých, ktorí sa pripravujú na sviatosť birmovania. V tejto súvislosti pripomenul:

„Birmovanie nie je len cieľovým bodom a ako niektorí hovoria, sviatosťou, ktorá dáva „zbohom“. Nie! Je to predovšetkým štartovací bod kresťanského života. Vpred, s evanjeliovou radosťou!“

Pápež František zaželal prítomným dobrú chuť k obedu a poprosil všetkých, aby na neho pamätali v modlitbe.

V nedeľu Krstu Pána pápež František pokrstil v Sixtínskej kaplnke 28 detí

Vatikán 8. januára – Na sviatok Krstu Krista Pána pokrstil Svätý Otec František v Sixtínskej kaplnke 28 detí. Sviatosť osobne vyslúžil 13 dievčatám a 15 chlapcom, z ktorých piati budú nosiť meno František. Rodičia detí sú zamestnanci Vatikánu, pracujúci na najrozličnejších úsekoch počnúc administratívou, cez bezpečnostné zložky, médiá či vatikánske múzeá.

Svätú omšu slávil pápež v tento deň tradične ráno o 9.30. Po tom, ako rodičia predstavili mená detí a požiadali Svätú Cirkev o vieru pre svoje deti, zaviazali sa vychovávať ich vo viere. Svätý Otec im v homílii pripomenul, že krstný dar viery spočíva nielen vo vyznávaní ústami pri recitovaní kréda, ale v kresťanskom živote. Okrem iného povedal:

„Drahí rodičia, žiadali ste pre svoje deti vieru, vieru, ktorá im bude daná v krste. Vieru: to znamená život viery, pretože vieru treba žiť. Kráčať po ceste viery a vydávať svedectvo viery. Viera, to nie je odriekanie Kréda v nedeľu, keď ideme na svätú omšu: nie je to len toto. Viera znamená veriť v to, čo je pravdou: Boh Otec poslal svojho Syna a Ducha, ktorý nás oživuje.

Ale viera je aj zverením sa s dôverou Bohu, a toto ich musíte vy naučiť, vaším príkladom, vaším životom. A viera je svetlo: v obrade krstu dostanete zažatú sviecu, ako v prvých dňoch Cirkvi. A preto sa krst v tých časoch nazýval „osvietením“, pretože viera osvecuje srdce, dáva vidieť veci v inom svetle.

Žiadali ste o vieru: Cirkev dáva vieru vašim deťom s krstom, a vy máte úlohu pomáhať jej rásť, chrániť ju a starať sa, aby sa stala svedectvom pre všetkých ostatných. Toto je zmysel tohto obradu. Len toto som vám chcel povedať: uchovávajte vieru, pomáhajte jej rásť, aby bola svedectvom pre druhých.“

Svätý Otec ďalej spontánne reagoval na plač detí, ktorý humorne nazval koncertom. Poznamenal, že iný nebol ani malý Ježiško v jasličkách, ktorého prvá kázeň mala podobu plaču v maštaľke:

„Ježiš robil to isté, či nie? Rád myslím na to, že prvou Ježišovou kázňou bol jeho plač v maštali.“

Ako zvyčajne pápež František napokon pozval prítomné matky, aby svoje deti spokojne nakŕmili, ak vidia, že sú hladné.

Pri obrade asistovali biskupi s diakonmi, ktorí udelili deťom krstné pomazania a odovzdali im biele košieľky ako symbol nevinnosti po zmytí dedičného hriechu. Na záver slávenia eucharistie Svätý Otec udelil požehnanie osobitne matkám a otcom pokrstených detí.

6. januára

Homília pápeža Františka na Slávnosť Zjavenia Pána: „Prišli sme sa mu pokloniť“

Vatikán 6. januára – V plnom znení prinášame homíliu Svätého Otca Františka na Slávnosť Zjavenia Pána v Bazilike sv. Petra.

«Kde je ten novonarodený židovský kráľ? Videli sme jeho hviezdu na východe a prišli sme sa mu pokloniť» (Mt 2,2).

Týmito slovami nám mágovia, ktorí prišli z ďalekých krajín, dávajú poznať motív ich dlhej cesty: klaňať sa novonarodenému kráľovi. Vidieť a klaňať sa: dve činnosti, ktoré vystupujú z evanjeliového rozprávania: videli sme hviezdu a chceme sa klaňať.

Títo muži videli hviezdu, ktorá ich priviedla do pohybu. Objavenie niečoho nezvyklého, čo sa udialo na nebi spustilo nespočetný sled udalostí. Nebola to hviezda, ktorá by svietila exkluzívne iba pre nich, nemali špeciálne DNA na to, aby ju objavili. Ako to správne konštatoval jeden z cirkevných otcov, mágovia sa nepustili putovať preto, lebo uvideli hviezdu, ale videli hviezdu, pretože sa vydali putovať (porov. sv. Ján Zlatoústy). Mali srdce otvorené k obzorom a mohli vidieť to, čo sa im zjavilo na oblohe, lebo v ich vnútri bola túžba, ktorá ich hnala: boli otvorení na niečo nové.

Mágovia takýmto spôsobom vyjadrujú črty veriaceho človeka, človeka, ktorému sa cnie po Bohu, ktorý pociťuje, že mu chýba vlastný domov, nebeská vlasť. Sú obrazom všetkých ľudí, ktorí si nenechali vo svojom živote umŕtviť srdce.

Svätá clivota po Bohu sa rodí vo veriacom srdci, lebo vie že Evanjelium nie je udalosť minulosti, ale prítomnosti. Svätá clivota po Bohu nám dovoľuje mať otvorené oči napriek všetkým snahám obmedziť a ochudobniť život. Svätá clivota po Bohu je veriacou pamäťou, ktorá sa rozhodne stavia proti toľkým prorokom nešťastia. Táto clivá túžba je tou, ktorá drží živou nádej veriacej komunity, ktorá týždeň čo týždeň prosí volajúc: «Príď, Pane Ježišu!».

Bola to práve táto clivá túžba, ktorá nútila starého Simeona prichádzať každý deň do chrámu, vediac s istotou, že nezomrie bez toho, aby mohol vziať do náručia Spasiteľa. Bola to táto clivá túžba, ktorá primäla márnotratného syna zanechať deštruktívny postoj a hľadať náručie svojho otca. Bola to táto clivá túžba, ktorú cítil vo svojom srdci pastier, keď nechal deväťdesiatdeväť oviec, aby našiel tú, ktorá sa stratila; a bolo to rovnako aj to, čo priviedlo Máriu Magdalénu v nedeľu ráno bežať k hrobu a stretnúť svojho Majstra zmŕtvychvstalého.

Clivá túžba po Bohu nás vyvádza z našich deterministických (nemenne zadefinovaných) ohrád, tých ktoré nás nútia myslieť si, že nič sa nemôže zmeniť. Clivá túžba po Bohu je postoj, ktorý prelamuje nudný konformizmus a pobáda nás snažiť sa o zmenu, po ktorej prahneme a ktorú potrebujeme. Clivá túžba po Bohu má svoje korene v minulosti, no nezostáva tam stáť: pokračuje v hľadaní budúcnosti. „Clivo túžiaci“ veriaci, podnecovaný svojou vierou, ide hľadať Boha, tak ako mágovia, na najskrytejšie miesta dejín, pretože vo svojom srdci vie, že tam ho čaká Pán. Ide na periférie, na hranice, na neevanjelizované miesta, aby sa mohol stretnúť s Pánom. A nerobí to s postojom nadradenosti. Robí to ako žobrák, ktorý nemôže ignorovať oči toho, pre koho je Dobrá zvesť ešte neprebádanou pôdou.

Ako opačný je postoj tých, čo si v Herodesovom paláci (ktorý bol celkom neďaleko Betlehema) neuvedomili, čo sa deje. Zatiaľ čo mágovia kráčali, Jeruzalem spal. Spal spolu s Herodesom, ktorý namiesto toho, aby hľadal, tiež spal. Spal pod anestéziou otupeného svedomia. A ostal znepokojený. Mal strach. Je to znepokojenie človeka, ktorý sa pred novinou, ktorá zmení históriu, uzavrie do seba, do svojich riešení, do svojho poznania, do svojich úspechov. Je to znepokojenie toho, kto sedí na bohatstve bez schopnosti vidieť ďalej. Znepokojenie, ktoré sa rodí v srdci toho, kto chce kontrolovať všetko a všetkých. Je to znepokojenie toho, kto je ponorený v kultúre vyhrať za každú cenu; to je tá kultúra v ktorej je miesto len pre „víťazov“ a za akúkoľvek cenu. Znepokojenie, ktoré sa rodí zo strachu a obavy pred tým, čo nás stavia pred otázniky a ohrozuje naše istoty a pravdy, naše spôsoby pripútanosti k svetu a životu. A takto mal Herodes strach, a ten strach ho viedol hľadať istotu cestou zločinu: «Necas parvulos corpore, quia te necat timor in corde» (Sv. Quodvultdeus, Sermo 2 sul simbolo: PL 40, 655) - «Zabíjaš telá detí, lebo tebe strach zabíja srdce».

Chceme sa klaňať. Títo muži prišli z Východu, aby sa klaňali, a prichádzajú to urobiť na miesto ozaj kráľovské: do paláca. A toto je dôležité: oni tam dospeli svojím hľadaním: bolo to vhodné miesto, pretože kráľovi sa patrí, aby sa narodil v paláci, a mal svoj dvor a svojich poddaných. Je to znak moci, úspechu, úspešného života. A tam možno očakávať, že kráľ bude ctený, obávaný a poklonkovaný, áno; ale nie nevyhnutne milovaný. Toto sú svetské schémy, malé idoly, ktorým vytvárame kult; kult moci, atraktívnosti a nadradenosti. Idoly, ktoré sľubujú len smútok, otroctvo a strach.

A práve tu sa začalo najdlhšie putovanie, ktoré museli vykonať tí mužovia, čo prišli zďaleka. Tu sa začala tá najťažšia a najzložitejšia odvaha. Objaviť, že to čo hľadali nebolo v paláci, ale sa to nachádzalo na inom mieste, nie len geograficky, ale podstatne (existenciálne). Tu nevideli hviezdu, ktorá ich viedla objaviť Boha, ktorý chce byť milovaný, a to je možné len v znamení slobody, a nie krutovlády. Viedla ich objaviť, že pohľad tohto kráľa, neznámeho, ale vytúženého, neponižuje, nezotročuje, neuväzňuje. Objaviť, že Boží pohľad pozdvihuje, odpúšťa, uzdravuje. Objaviť, že Boh sa chcel narodiť tam, kde sme ho neočakávali, tam, kde ho možno ani nechceme. Alebo kde ho často krát popierame. Objaviť, že v pohľade Boha je miesto pre zranených, unavených, znevažovaných a opustených: že jeho sila a jeho moc sa volá milosrdenstvo. Ako je ďaleko pre niektorých Jeruzalem od Betlehema!

Herodes sa nemôže klaňať, pretože nechcel a ani nedokázal zmeniť svoj pohľad. Nechcel prestať vyznávať kult seba samého veriac, že všetko začína a končí pri ňom. Nemohol sa klaňať, pretože jeho cieľom bolo, aby sa klaňali jemu. Ani kňazi sa nemohli klaňať, lebo vedeli veľa, poznali predpovede, ale neboli pripravení putovať ani sa zmeniť.

Mágovia cítili clivú túžbu, nechceli viac bežné veci. Boli zvyknutí, presýtení a unavení z Herodesov svojej doby. Ale tam, v Betleheme, bol prísľub niečoho nového, prísľub niečoho štedrého. Tam sa dialo niečo nové. Mágovia sa mohli klaňať, lebo mali odvahu kráčať a pokľaknúť pred maličkým, pokľaknúť pred chudobným, pokľaknúť pred bezbranným, pokľaknúť pred neobyčajným a nepoznaným betlehemským Dieťaťom. Tam objavili Božiu slávu.

4. januára

Generálna audiencia pápeža Františka: Slzy, čo zasievajú nádej

Vatikán 4. januára – Pri generálnej audiencii v Aule Pavla VI. dnes Svätý Otec František pokračoval v cykle katechéz o nádeji. Tentoraz hovoril o nádeji uprostred bolesti a plaču, pričom sa zameral na biblickú postavu Ráchel.

Ako úvod ku katechéze zazneli slová Jeremiášovho proroctva:

«Toto hovorí Pán: „Čuj, v Ráme počuť vzdychanie, prehorký plač, Ráchel narieka nad svojimi deťmi, nedá sa potešiť nad deťmi, pretože ich niet.“ Toto hovorí Pán: „Zabráň svojmu hlasu plač a svojim očiam slzy, veď tvoja námaha dostane odmenu, hovorí Pán, vrátia sa z nepriateľskej krajiny. Je nádej pre tvoju budúcnosť – hovorí Pán, synovia sa vrátia na svoje územie“» (Jer 31,15-17).

Katechéza Svätého Otca v plnom znení

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V dnešnej katechéze by som chcel s vami kontemplovať jednu postavu ženy, ktorá nám hovorí o nádeji prežívanej v plači. Nádej prežívaná v plači. Ide o Ráchel, Jakubovu manželku a matku Jozefa a Benjamína, tú, ktorá ako nám hovorí Kniha Genezis, umiera pri pôrode svojho druhorodeného, teda Benjamína.

Prorok Jeremiáš sa odvoláva na Ráchel, keď sa obracia na Izraelitov vo vyhnanstve, aby ich utešil, so slovami plnými emócií a poézie; teda preberá Ráchelin plač, no dodáva nádej:

«Toto hovorí Pán: „Čuj, v Ráme počuť vzdychanie, prehorký plač, Ráchel narieka nad svojimi deťmi, nedá sa potešiť nad deťmi, pretože ich niet» (Jer 31,15).

V týchto veršoch Jeremiáš predstavuje svojmu ľudu túto ženu, čelnú ženskú postavu svojho kmeňa, uprostred reality bolesti a plaču, avšak spolu s perspektívou netušeného života. Ráchel, ktorá v rozprávaní Knihy Genezis umrela pri pôrode a prijala tú smrť, aby jej syn mohol žiť, teraz je naopak prorokom predstavená ako živá v Ráme, tam, kde sa zhromažďovali vyhnanci, a plače kvôli synom, ktorí v istom zmysle umreli idúc do vyhnanstva; synom, ktorých ako ona sama hovorí, „už viac niet“, zmizli navždy.

A preto sa Ráchel nechce dať utešiť. Toto odmietanie vyjadruje hĺbku jej bolesti a trpkosť jej plaču. Tvárou v tvár tragédii straty detí matka nemôže prijať slová či gestá útechy, ktoré sú vždy neadekvátne, nikdy nie schopné utíšiť bolesť rany, ktorá nemôže a nechce byť zacelená. Je to bolesť úmerná láske.

Každá matka toto všetko vie; aj dnes sú mnohé matky, ktoré plačú, ktoré sa nezmierujú so stratou dieťaťa, sú neutešiteľné zoči-voči smrti, ktorú nie je možné prijať. Ráchel stelesňuje bolesť všetkých matiek sveta všetkých čias, ako aj slzy každej ľudskej bytosti, ktorá plače nad nenapraviteľnými stratami.

Toto odmietanie Ráchel, ktorá nechce byť utešená, nás učí aj tomu, koľko jemnocitu sa od nás žiada zoči-voči bolesti druhých. Pre to, aby sme hovorili o nádeji tomu, kto je zúfalý, treba zdieľať jeho beznádej; pre to, aby sme utreli slzu z tváre toho, kto trpí, je treba pripojiť k jeho plaču aj ten náš. Len tak môžu byť naše slová skutočne schopné dodať trochu nádeje. A ak nemôžem vysloviť slová takto, prostredníctvom plaču, bolesti, potom je lepšie ticho. Pohladenie, gesto, žiadne slová.

A Boh, so svojou jemnosťou a svojou láskou odpovedá na Ráchelin plač pravdivými slovami, nie falošnými. Takto vskutku pokračuje Jeremiášov text:

«Toto hovorí Pán:» – odpovedá na ten plač – «Zabráň svojmu hlasu plač a svojim očiam slzy, veď tvoja námaha dostane odmenu, hovorí Pán, vrátia sa z nepriateľskej krajiny. Je nádej pre tvoju budúcnosť – hovorí Pán, synovia sa vrátia na svoje územie» (Jer 31,16-17).

Práve kvôli plaču matky je tu ešte nádej pre deti, že sa prinavrátia k životu. Táto žena, ktorá prijala, že umrie vo chvíli pôrodu, aby syn mohol žiť, je teraz so svojím plačom počiatkom nového života pre synov – vyhnancov, väzňov, vzdialených od vlasti. Na Ráchelinu bolesť a trpký plač Pán odpovedá prísľubom, ktorý pre ňu teraz môže byť dôvodom skutočnej útechy: ľud sa bude môcť vrátiť z vyhnanstva a slobodný prežívať vo viere svoj vzťah s Bohom. Slzy splodili nádej. A toto nie je ľahké pochopiť, je to však pravda. Mnohokrát v našom živote slzy zasievajú nádej, sú semienkami nádeje.

Ako vieme, tento Jeremiášov text neskôr prevzal evanjelista Matúš a aplikoval ho na vraždenie Neviniatok (porov. 2,16-18). Je to text, ktorý nás stavia tvárou v tvár tragédii vraždenia bezbranných ľudských bytostí, hrôzy moci, ktorá pohŕda životom a likviduje ho. Betlehemské deti umierajú kvôli Ježišovi. A on, nevinný Baránok, potom sám umrie za nás všetkých. Boží Syn vstúpil do bolesti ľudí: nezabudnite na to.

Keď sa na mňa niekto obráti a kladie mi ťažké otázky, ako napríklad: „Povedzte mi, otče: prečo trpia deti?“, skutočne neviem čo odpovedať. Poviem len: „Pohliadnite na Ukrižovaného: Boh nám dal svojho Syna, on sám trpel, možno tam nájdeš odpoveď. Avšak odtiaľto (z hlavy) [pápež robí gesto smerom k hlave] odpovedí niet. Jedine hľadiac na lásku Boha, ktorý dáva svojho Syna obetujúceho svoj život za nás, môže naznačiť nejakú cestu útechy“. A preto hovoríme, že Boží Syn vstúpil do bolesti ľudí; zdieľal a prijal smrť; jeho slovo je definitívne slovom útechy, lebo sa rodí z plaču.

A na kríži to bude on, umierajúci Syn, čo dá novú plodnosť svojej matke, zverujúc jej učeníka Jána a robiac z nej matku ľudu veriacich. Smrť je porazená, napĺňa sa tak Jeremiášovo proroctvo. Aj Máriine slzy, tak ako tie Rácheline, splodili nádej a nový život. Ďakujem.

V závere generálnej audiencie predniesol Svätý Otec apel v solidárnosti s Brazíliou, ktorou otriasli správy o vzbure vo väznici v amazónskom Manause s tragickými následkami minimálne 56 mŕtvych:

„Včera z Brazílie dorazili dramatické správy o masakre, ku ktorému došlo vo väzení v Manause, kde násilný stret medzi rivalskými bandami privodil desiatky mŕtvych. Vyjadrujem bolesť a obavy kvôli tomu, čo sa odohralo. Pozývam všetkých modliť sa za mŕtvych, za ich rodiny, za všetkých väzňov zariadenia a za jeho zamestnancov.

A obnovujem apel, aby ústavy výkonu trestu boli miestami prevýchovy a sociálneho znovuzačlenenia a aby boli životné podmienky väzňov hodné ľudských bytostí.

Pozývam vás modliť sa za týchto väzňov, živých i mŕtvych, a aj za všetkých väzňov sveta, aby väznice slúžili na znovuzačlenenie a neboli preľudnené; aby boli miestami znovuzačlenenia. Modlime sa k Panne Márii, Matke väzňov: Zdravas´, Mária [...].“

1. januára

Novoročná homília Svätého Otca: S Matkou Máriou nie sme siroty

Vatikán 1. januára – Prinášame plné znenie homílie Svätého Otca Františka pri omši na slávnosť Panny Márie Bohorodičky vo Vatikánskej bazilike.

«Mária zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich» (Lk 2,19). Takto Lukáš opisuje Máriin postoj, s ktorým prijímala všetko, čo sa v tých dňoch dialo. Mária je ďaleko od toho, že by chcela za každú cenu situáciu pochopiť alebo ju ovládať. Mária je ženou, ktorá vie zachovávať vo svojom srdci, čiže chrániť si, opatrovať si v srdci Božie pôsobenie v živote svojho ľudu.

Naučila sa načúvať tlkotu srdca svojho Syna, kým bol ešte v lone. A toto ju naučilo po celý svoj život rozoznávať Božie dotyky v dejinách. Naučila sa byť matkou a pri tomto učení darovala Ježišovi nádhernú skúsenosť uvedomenia si, že je Synom. Večné Slovo sa v Márii nielenže stalo telom, ale sa aj naučilo rozpoznať materskú nehu Boha. Pri Márii sa Božie Dieťa učilo načúvať túžbam, úzkostiam, radostiam a nádejam ľudu prísľubu. Pri nej objavovalo seba samého ako Syna svätého a verného Božieho ľudu.

V evanjeliách Mária vystupuje ako žena, ktorá nehovorí mnoho, bez veľkých rečí či vystupovania do popredia, ale s pozorným pohľadom, schopným opatrovať život a poslanie svojho Syna, a tak aj všetko to, čo Syn miluje. Dokázala opatrovať prvopočiatky kresťanskej komunity, a takto sa naučila byť matkou mnohých. Približovala sa k najrozličnejším situáciám, aby rozdávala nádej. Sprevádzala kríže nesené jej deťmi v tichosti ich srdca.

Túto veľkú pravdu nám pripomínajú mnohé prejavy zbožnosti, mnohé svätyne a kaplnky na odľahlých miestach, či obrázky rozmiestnené v príbytkoch. Mária nám dala materské teplo, to teplo, ktoré nás objíma uprostred ťažkostí; materské teplo, ktoré nikomu a ničomu nedovolí vyhasiť v lone Cirkvi revolúciu nežnosti započatú jej Synom.

Tam, kde je matka, tam je neha. A Mária nám svojím materstvom ukazuje, že pokora a neha nie sú cnosti slabých, ale silných; učí nás, že nie je potrebné zle zaobchádzať s ostatnými, pre pocit vlastnej dôležitosti (porov. Apošt. exhortácia Evangelii gaudium, 288). A svätý a verný Boží ľud ju odjakživa uznával a pozdravoval ako svätú Božiu Matku.

Oslavovať na začiatku nového roka materstvo Márie ako Matky Božej a našej matky znamená pripomenúť si istotu, ktorá nás bude sprevádzať v nasledujúcich dňoch: sme ľud, ktorý má Matku, nie sme siroty.

Matky sú tým najsilnejším protiliekom na naše individualistické a egoistické sklony, na naše uzavieranie sa do seba a naše apatie. Spoločnosť, ktorá nemá matky by bola nielen chladnou spoločnosťou, ale aj spoločnosťou, ktorá stratila srdce; ktorá stratila „chuť rodiny“. Spoločnosť bez matiek by bola spoločnosťou bez zľutovania, ktorá by ponechala miesto iba suchej vypočítavosti a špekuláciám. Pretože matky, dokonca aj v tých najhorších chvíľach, vedia prejaviť nehu, nepodmienečnú oddanosť, silu nádeje.

Veľa som sa naučil od tých matiek, ktoré mali deti vo väzení, pripútané na nemocničné lôžko alebo pod jarmom otroctva drog. Tieto matky v zime či horúčave, v daždi či za nesmierneho sucha sa nevzdávajú, ale ďalej zápasia, aby dali zo seba to najlepšie. Alebo tie matky, čo v utečeneckých táboroch alebo priamo uprostred vojny dokážu bez zaváhania objať a podržať svoje deti v utrpení. Sú to matky, ktoré doslova dávajú svoj život, aby sa nijaké z ich detí nestratilo. Kde je matka, tam je jednota, tam je spolupatričnosť, povedomie prináležania u detí.

Začínať nový rok pripomínaním si Božej dobroty v materskej tvári Márie, v materskej tvári Cirkvi, v tvárach našich matiek, nás ochraňuje pred rozhlodávajúcou chorobou tzv. „duchovnej osirelosti“; tej osirelosti, ktorú zažíva duša, keď sa cíti byť bez matky a keď jej chýba Božia neha. Je to osirelosť, ktorú žijeme, keď v nás zhasne zmysel prináležania k rodine, k ľudu, ku krajine, k nášmu Bohu. Je to tá osirelosť, ktorá nachádza priestor v narcistickom srdci, hľadiacom iba na seba a na svoje vlastné záujmy, a ktorá rastie vtedy, keď zabudneme, že život je dar, ktorý sme dostali od iných a s ktorým sme pozvaní sa deliť v tomto našom spoločnom domove.

Práve táto do seba zahľadená osirelosť viedla Kaina k slovám: «Či som ja strážca svojho brata?» (Gn 4,9), čím akoby vyhlásil: on nepatrí ku mne, nepoznám ho. Takýto postoj duchovnej osirelosti je rakovinou, ktorá potichu nahlodáva a degraduje dušu. Takto sa sami degradujeme krok za krokom od chvíle, keď k nám už nikto neprináleží a my sami neprináležíme nikomu: degradujem zem, lebo ku mne nepatrí; degradujem iných, lebo ku mne nepatria; degradujem Boha, lebo k nemu nepatrím... A končí sa to napokon degradovaním nás samých, lebo zabúdame, kým sme a že máme „meno“ od Boha.

Strata pút, ktoré nás spájajú – tak typická pre našu roztrieštenú a rozdelenú kultúru – spôsobuje, že narastá tento pocit osirelosti a následne veľké prázdno a opustenosť. Nedostatok fyzického (a nevirtuálneho) kontaktu rozleptáva naše srdcia (porov. Laudato si’, 49) a spôsobuje, že strácame schopnosť pre nehu a úžas, zľutovanie a súcit. Duchovná osirelosť nám dáva zabudnúť, čo znamená byť deťmi, byť vnúčatami, rodičmi, starými rodičmi, priateľmi, veriacimi ľuďmi. Dáva nám zabudnúť na hodnotu hry, spevu, úsmevu, oddychu, veľkodušnosti.

Slávenie sviatku Svätej Bohorodičky znova vracia našim tváram úsmev, lebo si uvedomujeme, že sme ľudom, že k sebe navzájom prináležíme; lebo chápeme, že iba v komunite, v rodine môžeme nájsť tú správnu „klímu“, to „teplo“, ktoré umožňuje naučiť sa rásť ako ľudské bytosti a nie ako čisto len predmety pobádané „konzumovať a sami byť predmetom konzumu“. Slávenie sviatku Svätej Bohorodičky nám pripomína, že nie sme výmenným tovarom či finálnymi príjemcami informácií. Sme deťmi, sme rodinou, sme Božím ľudom.

Slávnosť Panny Márie Bohorodičky nás nabáda vytvárať a starať sa o spoločné priestory, ktoré nám dajú pocit spolupatričnosti, zakorenenia, aby sme tak pociťovali domov uprostred našich miest a komunít, ktoré nás spájajú a sú nám oporou (porov. Laudato si’, 151).

Ježiš Kristus, vo chvíli toho najväčšieho daru – daru svojho života na kríži ­– si nič nechcel podržať pre seba, a odovzdaním svojho života nám odovzdal aj svoju Matku. Povedal Márii: pozri, tvoj syn, pozri, tvoje deti. A my ju chceme prijať do našich domovov, do našich rodín, spoločenstiev, do našich krajín.

Chceme sa stretnúť s jej materským pohľadom. Tým pohľadom, ktorý nás zbavuje osirelosti; tým pohľadom, ktorý nám pripomína, že sme bratmi: že ja prináležím k tebe a ty prináležíš ku mne, že sme z jedného tela. Ten pohľad, ktorý nás učí, že sa musíme ujať života tým istým spôsobom a s tou istou nehou, s akou sa ho ujala ona: rozsievajúc nádej, rozsievajúc spolupatričnosť, rozsievajúc bratstvo.

Slávnosť Panny Márie Bohorodičky nám pripomína, že máme Matku; nie sme siroty, ale máme mamu. Vyznajme spoločne túto pravdu! Pozývam vás, aby ste ju postojačky zvolali po tri razy, tak ako to urobili veriaci v Efeze: Svätá Matka Božia! Svätá Matka Božia! Svätá Matka Božia!

31. decembra

Homília pápeža Františka pri vešperách na záver kalendárneho roka

Vatikán 31. decembra – Prinášame plné znenie homílie Svätého Otca Františka pri slávení vešpier s poďakovaním na záver kalendárneho roka 2016 vo Vatikánskej bazilike.

«Keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy, narodeného pod zákonom, aby zachránil tých, čo boli pod zákonom, aby sme dostali adoptívne synovstvo» (Gal 4,4-5).

Zaznievajú mocne tieto slová sv. Pavla. Stručným a výstižným spôsobom nás vovádzajú do plánu, ktorý má Boh pre nás: aby sme žili ako synovia a dcéry. Celé dejiny spásy nachádzajú odozvu v tomto: ten, ktorý nebol podrobený zákonu, rozhodol sa z lásky zrieknuť každého druhu privilégia (privus legis) a vojsť skrze miesto menej očakávané na to, aby nás oslobodil, tých, čo sme boli pod zákonom. A novosťou je, že sa to rozhodol urobiť v malosti a krehkosti novorodeniatka; rozhodol sa priblížiť osobne a vo svojom tele objať naše telo, vo svojej slabosti objať našu slabosť, vo svojej malosti zakryť tú našu. V Kristovi sa Boh nepreobliekol za človeka, on sa stal človekom a zdieľal vo všetkom naše postavenie. Ďaleko od toho, aby bol uzavretý v stave myšlienky alebo abstraktného bytia, chcel byť blízko všetkým tým, ktorí sa cítia byť stratení, pokorení, zranení, skľúčení, bezútešní a ustráchaní. Blízko všetkým tým, ktorí vo svojom tele nosia bremeno vzdialenosti a samoty, aby hriech, hanba, zranenia, malomyseľnosť, vylúčenie nemali posledné slovo v živote jeho detí.

Jasličky nás pozývajú osvojiť si túto Božiu logiku. Je to logika, ktorá sa nesústreďuje na privilégiá, ústupky či protekcie; ide tu o logiku stretnutia, blízkosti a kontaktu. Jasličky nás pozývajú zanechať logiku výnimiek pre jedných a vylúčenia pre iných. Boh sám prichádza rozlámať okovy privilégia, ktoré vždy spôsobujú vylúčenie, aby nastolil láskavé spolucítenie, z ktorého sa rodí začlenenie a ktoré v každej osobe dá zažiariť tej dôstojnosti, pre ktorú bola stvorená. Dieťatko zavinuté do plienok nám ukazuje tú moc Boha, ktorá je pre nás výzvou ako dar, ako obeta, ako kvas a príležitosť na vytváranie kultúry stretnutia.

Nemôžeme si dovoliť byť naivní. Vieme, že z rôznych strán sme pokúšaní žiť v tejto logike privilégia, ktorá nás separuje, vylučuje a uväzňuje - separujúc, vylučujúc a uväzňujúc sny a životy mnohých našich bratov.

Dnes pred betlehemským Dieťatkom chceme uznať, že potrebujeme, aby nás Pán osvietil, pretože to nie je zriedkavosťou, že sa javíme ako krátkozrakí alebo zostávame v zajatí integralistického postoja ako tí, čo sa snažia za každú cenu vtisnúť druhých do svojich vlastných schém. Potrebujeme toto svetlo, aby nám umožnilo poučiť sa z našich vlastných chýb i pokusov zlepšiť sa a prekonať seba samých; toto svetlo, ktoré sa rodí z pokorného a odvážneho vedomia toho, kto nachádza silu zakaždým opäť vstať a začať nanovo.

Zatiaľ čo sa ďalší rok schyľuje ku koncu, pobudnime pred jasličkami, aby sme sa poďakovali za všetky znamenia Božej štedrosti v našom živote a v našich dejinách, ktorá sa prejavila tisícimi spôsobmi vo svedectve mnohých tvárí, ktoré anonymne vedeli riskovať. Je to vďaka, ktorá nechce byť neplodnou clivotou ani prázdnou spomienkou idealizovanej a nehmotnej minulosti, ale živou pamäťou, ktorá napomôže vzbudiť osobnú i spoločenskú tvorivosť, pretože vieme, že Boh je s nami.

Pobudnime pred jasličkami, aby sme rozjímavo sledovali, ako sa Boh stával prítomným v priebehu celého tohto roka, a tak si pripomenuli, že každý čas, každý okamih je nositeľom milosti a požehnania. Jasličky nás vyzývajú nepovažovať nič a nikoho za strateného. Hľadieť na jasličky znamená nachádzať silu, aby sme sa ujali nášho miesta v dejinách bez horekovania a zatrpknutosti, bez uzatvárania sa alebo únikov, bez vytvárania skratiek, ktoré by nás zvýhodnili. Hľadieť na jasličky znamená vedieť, že doba, ktorá nás očakáva, vyžaduje iniciatívu plnú smelosti a nádeje, ako aj zrieknutie sa prázdneho individualizmu či nekonečných bojov v snahe navonok vyniknúť.

Hľadieť na jasličky znamená objaviť ako sa Boh angažuje zaangažovaním nás samých, keď nás robí súčasťou svojho diela a pozýva nás odvážne a rozhodne prijať budúcnosť, ktorá je pred nami.

Keď hľadíme na jasličky, stretávame tváre Jozefa a Márie. Mladé tváre plné nádejí a túžob, plné otázok. Mladé tváre, ktoré hľadia vpred s neľahkou úlohou pomáhať Božiemu Dieťaťu rásť. Nemožno hovoriť o budúcnosti, ak nebudeme kontemplovať tieto mladé tváre a neprevezmeme zodpovednosť, ktorú máme voči našim mladým; skôr než zodpovednosť, to správne slovo je dlh, áno dlh, ktorý voči nim máme. Hovoriť o roku, ktorý sa končí, znamená cítiť výzvu zamyslieť sa, ako sa zaujímame o miesto, ktoré majú mladí v našej spoločnosti.

Vytvorili sme kultúru, ktorá, na jednej strane, zbožňuje mladosť snažiac sa urobiť ju večnou, ale, paradoxne sme odsúdili našich mladých na nemožnosť nájsť priestor ako sa reálne zaradiť, pretože sme ich pomaly vytlačili na okraj verejného života, keď sme ich prinútili emigrovať alebo žobrať o miesta, ktoré neexistujú alebo ktoré im nedovoľujú plánovať si zajtrajšok. Uprednostnili sme špekuláciu namiesto dôstojných a poctivých zamestnaní, ktoré by im dovolili byť aktívnymi protagonistami v živote našej spoločnosti. Očakávame a vyžadujeme od nich, aby boli kvasom budúcnosti, ale diskriminujeme ich a „odsudzujeme“ na klopanie na dvere, ktoré navyše zostávajú zatvorené.

Sme pozvaní k tomu, aby sme neboli ako hostinský v Betleheme, ktorý mladému páru odpovedal: tu nieto miesta. Nebolo tam miesto pre život, pre budúcnosť. Vyžaduje sa od nás, aby každý prispel svojím dielom osobného úsilia, aj keby sa to zdalo byť len málom, na pomoc našim mladým, aby nanovo našli, tu, vo svojej krajine, vo svojej vlasti, konkrétne obzory pre budovanie budúcnosti. Nezriekajme sa síl ich rúk, ich mysle, ich schopnosti prorokovať sny svojich starcov (porov. Joel 3,1). Ak chceme cieliť do budúcnosti, ktorá je ich hodná, budeme to môcť dosiahnuť iba ak stavíme na ich skutočné začlenenie, aké dáva práca, ktorá je dôstojná, slobodná, tvorivá, spolupodielna a solidárna (porov. Príhovor pri udelení Ceny Karola Veľkého, 6. mája 2016).

Hľadieť na jasličky nás vyzýva napomôcť našim mladým, aby sa nenechali sklamať popri našej nezrelosti, a pobádať ich, aby boli schopní snívať a bojovať za svoje sny. Schopní rásť a stávať sa otcami a matkami nášho ľudu.

Stojac pred záverom roka, ako nám prospieva kontemplovanie Boha-Dieťaťa! Je to pozvanie vrátiť sa k prameňom a koreňom našej viery. V Ježišovi sa viera premieňa na nádej, stáva sa kvasom a požehnaním: «On nám dovoľuje zodvihnúť hlavu a začať nanovo, s nehou, ktorá nás nikdy nepodvedie a ktorá nám vždy môže navrátiť radosť» (Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 3).

28. decembra

Vianočná generálna audiencia pápeža Františka: Abrahám ako vzor viery a nádeje

Vatikán 28. decembra – Vianočná generálna audiencia, pri ktorej sa dnes Svätý Otec stretol s pútnikmi v Aule Pavla VI., bola ďalším pokračovaním cyklu katechéz o nádeji. Tentoraz sa pápež František zameral na postavu patriarchu Abraháma ako vzor viery a nádeje. Úvodom ku katechéze bolo čítanie z knihy Genezis:

«Abram povedal: „Veď si mi nedal potomstvo a môj domorodý sluha bude mojím dedičom!“ Ale Pán mu povedal: „On nebude tvojím dedičom. Tvojím dedičom bude ten, čo vyjde z tvojho lona.“ Vyviedol ho von a povedal mu: „Pozri na nebo a spočítaj hviezdy, ak môžeš!“ A uistil ho: „Také bude tvoje potomstvo!“ Abram uveril Bohu a to sa mu počítalo za spravodlivosť» (Gn 15, 3-6).

Katechéza Svätého Otca: „Abrahám - otec vo viere a nádeji“

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Svätý Pavol nám v Liste Rimanom pripomína veľkú postavu Abraháma, aby nám naznačil cestu viery a nádeje. O ňom apoštol píše: «On proti nádeji v nádeji uveril, že sa stane otcom mnohých národov, podľa slova: „Také bude tvoje potomstvo“» (Rim 4,18). „On proti nádeji v nádeji uveril“ – toto je tvrdé, či nie? Je to silné: nieto nádeje, no ja dúfam. A tak aj náš otec Abrahám.

Svätý Pavol sa odvoláva na vieru, s ktorou Abrahám uveril slovu Boha, ktorý mu sľuboval syna. Bolo to skutočne dôverovanie dúfajúc „proti všetkej nádeji“. Až natoľko bolo nepravdepodobné to, čo mu Pán oznamoval, lebo bol pokročilého veku – mal takmer sto rokov – a jeho manželka bola neplodná. Nepodarilo sa jej otehotnieť... Avšak Boh tak povedal a on uveril.

Dôverujúc v tento prísľub sa Abrahám vydáva na cestu, prijíma to, že zanecháva svoju zem a stáva sa cudzincom, dúfajúc v to, čo bolo „nemožné“, v syna, ktorého mu Boh mal darovať aj napriek tomu, že Sárino lono bolo už akoby neživé. Abrahám verí, jeho viera sa otvára zdanlivo nerozumnej nádeji; tá je schopnosťou prekročiť ponad ľudské uvažovanie, ponad múdrosť a rozvážnosť sveta, ponad to, čo je normálne považované za zdravý rozum, aby uveril v nemožné. Nádej otvára nové obzory, uschopňuje snívať o tom, čo nie je ani len predstaviteľné. Nádej dáva vstúpiť do tmy neistej budúcnosti, aby sme kráčali vo svetle. Čnosť nádeje je krásna; dodáva veľa sily pre kráčanie životom.

Je to však ťažká cesta. A tak aj na Abraháma príde chvíľa krízy z bezútešnosti. On dôveroval, zanechal svoj dom, svoju zem, svojich priateľov, všetko. Odcestoval, prišiel do krajiny, ktorú mu naznačil Boh, a čas pokročil. V tej dobe cestovanie nebolo ako dnes, s lietadlami – za dvanásť či pätnásť hodín sa to dá zvládnuť; vtedy bolo na cestovanie treba mesiace či roky! Čas ubieha, avšak syn neprichádza, Sárino lono zostáva uzavreté vo svojej neplodnosti.

A Abrahám, nehovorím, že by strácal trpezlivosť, no žaluje sa Pánovi. A toto sa učíme od otca Abraháma: vyžalovať sa Pánovi je formou modlitby. Niekedy, keď spovedám, počujem: „Žaloval som sa Pánovi...“ a [ja odpovedám]: „Ale nie! Vyžaluj sa, on je otcom!“ A toto je jeden zo spôsobov ako sa modliť: vyžaluj sa Pánovi, je to dobré.

[Abram] sa žaluje Pánovi a hovorí takto: „Pane, Bože, [...] veď ja odídem bezdetný a dedičom môjho domu bude damašský Eliezer“. Eliezer bol ten, čo mu spravoval všetok majetok. A Abram pokračoval: „Veď si mi nedal potomstvo a môj domorodý sluha bude mojím dedičom!“ Ale Pán mu povedal: „On nebude tvojím dedičom. Tvojím dedičom bude ten, čo vyjde z tvojho lona.“ Vyviedol ho von a povedal mu: „Pozri na nebo a spočítaj hviezdy, ak môžeš!“ A uistil ho: „Také bude tvoje potomstvo!“ A Abram opäť uveril Bohu a to sa mu počítalo za spravodlivosť. (porov. Gn 15, 2-6).

Scéna sa odohráva v noci, vonku je tma, no aj v Abrahámovom srdci je tma sklamania, malomyseľnosti, ťažkosti aj naďalej dúfať v niečo nemožné. Patriarcha je už v príliš pokročilom veku, zdá sa, že už viac nie je čas na syna a že to bude sluha, kto ho nahradí a zdedí všetko.

Abrahám sa obracia na Pána, no Boh, aj keď je tam prítomný a hovorí s ním, je akoby sa už bol vzdialil, akoby nedodržal svoje slovo. Abrahám sa cíti osamelo, je starý a unavený, smrť dáva o sebe vedieť. Ako naďalej dôverovať?

A predsa, už toto jeho žalovanie sa je formou viery, je modlitbou. Napriek všetkému, Abrahám aj naďalej verí v Boha a dúfa, že niečo by sa ešte mohlo stať. Prečo by ináč kládol otázky Pánovi, sťažoval sa mu, odvolával sa na jeho prísľuby? Viera nie je len mlčaním, ktoré všetko prijíma bez namietania, nádej nie je istotou, ktorá ťa stavia do bezpečia pred pochybnosťami a zmätkom. Ale mnohokrát je nádej tmou; avšak nádej je tam a poháňa ťa vpred. Viera je tiež zápasením s Bohom, ukazovaním mu našej trpkosti bez „nábožných“ pretvárok. „Hnevám sa na Boha a povedal som mu toto, toto a toto...“ Veď on je otcom, on ti porozumel: choď v pokoji! Majme túto odvahu! A toto je nádej. Nádejou je tiež nemať strach vidieť skutočnosť takú, aká je a akceptovať jej protirečenia.  

Abrahám sa teda vo viere obracia na Boha, aby mu pomohol aj naďalej dúfať. Je to zaujímavé, nežiada o syna. Prosí: „Pomôž mi aj naďalej dúfať“ – to je modlitba o nádej. A Pán odpovedá trvajúc na svojom nepravdepodobnom prísľube: dedičom nebude sluha, ale ozajstný syn, narodený z Abraháma, ním splodený. Zo strany Boha sa nič nezmenilo. On aj naďalej nástojí na tom, čo už povedal a nedáva Abrahámovi nejaké barličky, aby sa cítil istejšie. Jeho jedinou istotou je dôverovať Pánovmu slovu a naďalej dúfať.

A tým znamením, ktoré Boh dáva Abrahámovi, je požiadavka aj naďalej veriť a dúfať: «Pozri na nebo a spočítaj hviezdy [...] Také bude tvoje potomstvo!» (Gn 15,5). Je to opäť jeden prísľub, je to opäť niečo, čo treba očakávať od budúcnosti. Boh vyvádza Abraháma von zo stanu, v skutočnosti z jeho obmedzených pohľadov, a ukazuje mu hviezdy. Pre to, aby sme verili, je nevyhnutné dokázať vidieť očami viery; nielen hviezdy, ktoré môžu vidieť všetci, ale pre Abraháma sa musia stať znamením vernosti Bohu.

Toto je viera, toto je cesta nádeje, ktorou musí ísť každý z nás. Ak aj nám zostáva ako jediná možnosť to, že budeme hľadieť na hviezdy, potom je tu čas dôverovať Bohu. Niet krajšej veci. Nádej neklame. Ďakujem.“

V závere dnešnej audiencie pripravili darček pre Svätého Otca a prítomných pútnikov estrádni umelci. Členovia cirkusového súboru Golden Circus v audienčnej aule zaujali a rozosmiali pápeža i prítomných viacerými zábavnými a akrobatickými kúskami i gestikulujúcim a hovoriacim papagájom, ktorý podľa slov očitých svedkov stojacich v blízkosti pápeža zrozumiteľne pozdravil: „Ciao, Papa!“

26. decembra

Na sviatok sv. Štefana pápež upozornil na krutosti voči kresťanom našej doby

Vatikán 26. decembra – Na sviatok sv. Štefana, prvého mučeníka sa Svätý Otec pomodlil s veriacimi na Námestí sv. Petra poludňajšiu mariánsku modlitbu. V katechéze hovoril o mučeníctve kresťanov, ktoré je dnes ešte početnejšie než v minulosti. Krutosti páchané proti kresťanom v dnešnej dobe prirovnal k tej z prvých storočí kresťanstva. Svet kresťanov nenávidí z rovnakého dôvodu ako nenávidel Ježiša, poznamenal pápež. Vyzval k postoju blízkosti prenasledovaným kresťanom spolucítením, modlitbou, ako aj plačom. Pozornosť veriacich upriamil na ťažko skúšaných kresťanov v Iraku, ktorí slávili vianočnú liturgiu v ruinách zničeného kostola.  

Svätý Otec vyjadril sústrasť ruskému ľudu v súvislosti s leteckou tragédiou, pri ktorej v Čiernom mori zahynuli aj členovia umeleckého telesa Alexandrovovcov.

V dnešnom stretnutí s veriacimi sa Svätý Otec poďakoval za všetky pozdravy, ktoré dostal k Vianociam z celého sveta.

Katechéza Svätého Otca pred modlitbou Anjel Pána

„Milí bratia a sestry, dobrý deň!

Radosť Vianoc napĺňa naše srdcia i dnes, hoci liturgia nám pripomína mučeníctvo sv. Štefana, prvého mučeníka, a pozýva nás prijať svedectvo, ktoré nám svojím obetovaním zanechal. Je to skutočné slávy hodné svedectvo kresťanského mučeníctva, vytrpeného z lásky k Ježišovi Kristovi; mučeníctva, ktoré je v dejinách Cirkvi naďalej prítomné, od sv. Štefana až doteraz.

O tomto svedectve nám hovorí dnešné evanjelium (porov. Mt 10,17-22). Ježiš dáva učeníkom vopred vedieť o odmietnutí a prenasledovaní, ktoré ich postretne: «Všetci vás budú nenávidieť pre moje meno» (v. 22). Ale prečo svet prenasleduje kresťanov? Svet kresťanov nenávidí z toho istého dôvodu, pre ktorý nenávidel Ježiša, pretože priniesol Božie svetlo, no svet má radšej tmu, aby mohol skrývať svoje podlé skutky. Pripomeňme si, že sám Ježiš sa pri Poslednej večeri modlil k Otcovi, aby nás ochránil pred zlým duchom sveta. Medzi evanjeliovou mentalitou a mentalitou sveta teda jestvuje opozícia. Nasledovať Ježiša znamená nasledovať svetlo, ktoré sa zažalo v Betlehemskej noci, a zanechať tmy sveta.

Prvomučeník Štefan, plný Ducha Svätého, bol ukameňovaný, lebo vyznal svoju vieru v Ježiša Krista, Božieho Syna. Jednorodený Syn, ktorý prišiel na svet, pozýva každého veriaceho, aby si vybral cestu svetla a života. V tomto spočíva význam jeho príchodu medzi nás. Keďže diakon Štefan miloval Pána a bol poslušný jeho hlasu, zvolil si Krista, Život a Svetlo pre každého človeka. Tým, že sa rozhodol pre pravdu, stal sa zároveň obeťou tajomstva neprávosti prítomného vo svete. No v Kristovi Štefan zvíťazil!

I dnes Cirkev za to, že dosvedčuje Svetlo a Pravdu, zakusuje na rôznych miestach tvrdé prenasledovania až po najvyššiu skúšku mučeníctva. Koľko našich bratov a sestier vo viere podstupuje znevažovanie, násilie a sú nenávidení kvôli Ježišovi! Poviem vám jednu vec: mučeníkov dneška je viac než tých z prvých storočí. Keď čítame dejiny prvých storočí tu v Ríme, dočítame sa o veľkej krutosti voči kresťanom. Hovorím vám: tá istá krutosť voči kresťanom je i dnes, a vo väčšom počte.

Dnes chceme myslieť práve na tých, čo podstupujú prenasledovanie a byť im blízko naším spolucítením, našou modlitbou a aj naším plačom. Včera, v deň Narodenia Pána, kresťania prenasledovaní v Iraku slávili Vianoce v ich zničenej katedrále: je to príklad skutočnej vernosti evanjeliu. Napriek skúškam a nebezpečenstvám, odvážne dosvedčujú svoju príslušnosť ku Kristovi a žijú Evanjelium nasadením sa pre tých posledných a najviac zanedbávaných, preukazovaním dobra všetkým bez rozdielu. Takto svedčia o pravde a láske.

Keď v našom srdci vytvárame priestor Božiemu Synovi, ktorý sa nám dáva vo svojom narodení, obnovujeme si radostnú a odvážnu vôľu verne ho nasledovať ako jediného vodcu, vytrvalo žiť podľa evanjeliovej mentality a odmietať mentalitu vládcov tohto sveta.

Pozdvihnime našu modlitbu k Panne Márii, Matke Božej a Kráľovnej mučeníkov, aby nás vždy viedla a podporovala na našej ceste nasledovania Ježiša Krista, ktorého kontemplujeme v jasličkách a ktorý je verným svedkom Boha Otca.“

Po modlitbe Anjel Pána a udelení apoštolského požehnania Svätý Otec pokračoval vyjadrením sústrasti Rusku v súvislosti so včerajším leteckým nešťastím s 92 obeťami:

„Chcem vyjadriť moju úprimnú sústrasť nad smutnou správou o zrútení sa ruského lietadla do Čierneho mora. Nech Pán poteší drahý ľud Ruska a rodinných príslušníkov pasažierov na palube lietadla: novinárov, členov posádky a vynikajúci zbor a orchester armádnych síl. Nech preblahoslavená Panna Mária podporuje priebeh súčasného pátrania. V roku 2004 zbor vystupoval vo Vatikáne pri 26. výročí pontifikátu sv. Jána Pavla II. Modlime sa za nich.“

Pápež František nezabudol zaželať k meninám dnešným oslávencom: „Pozdravujem a všetko najlepšie želám všetkým tým, čo nosia meno Štefan alebo Štefánia!“

Na záver sa Svätý Otec poďakoval za pozdravy k Vianociam:

„V posledných týždňoch som dostal mnoho vianočných pozdravov z celého sveta. Nedá sa mi odpovedať na každý jeden z nich, no dnes chcem všetkým vyjadriť moje úprimné poďakovanie, zvlášť za dar modlitby. Zo srdca ďakujem! Nech vás za to Pán štedro odmení!“

25. decembra

Vianočné posolstvo pápeža Františka Urbi et Orbi

Vatikán 25. decembra – V plnom znení prinášame vianočné posolstvo Svätého Otca Františka Urbi et Orbi, ktoré predniesol z loggie na priečelí Baziliky sv. Petra v dnešný deň Slávnosti Narodenia Pána na poludnie spolu s udelením apoštolského požehnania.

Vianočné posolstvo Svätého Otca Františka Urbi et Orbi

„Drahí bratia a sestry, požehnané Vianoce!

Dnes Cirkev nanovo prežíva úžas Panny Márie, svätého Jozefa a betlehemských pastierov pri kontemplovaní Dieťaťa, ktoré sa narodilo a leží v jasliach: Ježiša, Spasiteľa. V tento deň naplnený svetlom zaznieva zvesť proroka: „Chlapček sa nám narodil, daný nám je syn, na jeho pleciach spočíva vláda a volajú ho: obdivuhodný Radca, mocný Boh, večný Otec, Knieža pokoja“ (Iz 9,5).

Moc tohto Dieťaťa, Syna Božieho a Máriinho, nie je mocou tohto sveta, založenou na sile a bohatstve. Je mocou lásky. Je mocou, ktorá stvorila nebo a zem, [mocou,] ktorá dáva život každému stvoreniu: nerastom, rastlinám, živočíchom; je silou, ktorá priťahuje muža a ženu a vytvára z nich jedno telo, jedno bytie; je mocou, ktorá obnovuje život, ktorá odpúšťa previnenia, zmieruje nepriateľov, premieňa zlo na dobro. Je mocou Boha. Táto moc lásky viedla Ježiša Krista, aby sa zriekol svojej slávy a stal sa človekom; a privedie ho k darovaniu života na kríži a k zmŕtvychvstaniu. Je mocou služby, ktorá vo svete buduje Božie kráľovstvo, kráľovstvo spravodlivosti a pokoja.

Preto narodenie Ježiša sprevádza spev anjelov, ktorí ohlasujú: „Sláva Bohu na výsostiach, a na zemi pokoj ľuďom, ktorých on miluje“ (porov. Lk 2,14). Dnes sa táto zvesť nesie po celej zemi a chce dosiahnuť všetky národy, zvlášť tie, ktoré sú zranené vojnou a ostrými konfliktami a ktoré pociťujú zvlášť silno túžbu po pokoji.

Pokoj mužom a ženám v týranej Sýrii, kde bolo vyliatej príliš veľa krvi. Predovšetkým v meste Aleppe, v posledných týždňoch divadle jedného z najukrutnejších bojov, je mimoriadne naliehavé, aby sa, rešpektujúc humanitárne právo, zaistila pomoc a útecha vyčerpanému civilnému obyvateľstvu, ktoré sa stále nachádza v zúfalej situácii a vo veľkom utrpení a biede. Je čas, aby zbrane definitívne zmĺkli a medzinárodné spoločenstvo sa aktívne zasadilo za dosiahnutie riešenia skrze rokovania a nanovo sa nastolilo občianske spolunažívanie v krajine.

Pokoj ženám a mužom milovanej Svätej zeme, Bohom vyvolenej a obľúbenej. Kiež Izraelčania a Palestínčania majú odvahu a vôľu písať novú stránku dejín, na ktorej nenávisť a pomsta uvoľnia miesto vôli budovať spoločne budúcnosť vzájomného porozumenia a harmónie. Kiež môžu opäť nájsť pokoj a svornosť Irak, Líbya a Jemen, kde obyvateľstvo trpí vojnou a brutálnymi teroristickými útokmi.

Pokoj mužom a ženám rôznych oblastí Afriky, zvlášť v Nigérii, kde fundamentalistický terorizmus zneužíva i deti, aby rozsieval hrôzu a smrť. Pokoj Južnému Sudánu a Konžskej demokratickej republike, aby sa uzdravili rozdelenia a všetci ľudia dobrej vôle ochotne nastúpili na cestu rozvoja a delenia sa, dávajúc prednosť kultúre dialógu pred logikou [násilnej] zrážky.

Pokoj ženám a mužom, ktorí doposiaľ znášajú dôsledky konfliktu na východe Ukrajiny, kde je naliehavo potrebná spoločná vôľa priniesť úľavu obyvateľstvu a priviesť k naplneniu dohodnuté záväzky.

Svornosť vyprosujeme pre drahý kolumbijský národ, ktorý má snahu vydať sa po novej a odvážnej ceste dialógu a zmierenia. Kiež taká odvaha podnieti aj milovanú Venezuelu, aby uskutočnila nevyhnutné kroky na ukončenie aktuálnych napätí a spoločne budovala budúcnosť nádeje pre celý národ.

Pokoj tým, čo v rôznych oblastiach čelia utrpeniu pre neustále nebezpečenstvá a pretrvávajúce nespravodlivosti. Kiež Mjanmarsko skonsoliduje úsilie a umožní pokojné spolunažívanie a, s pomocou medzinárodného spoločenstva, zabezpečí potrebnú ochranu a humanitárnu pomoc tým, ktorí ju naliehavo potrebujú. Kiež kórejský polostrov uzrie prekonanie napätí, ktoré ním prechádzajú, v obnovenom duchu spolupráce.

Pokoj tým, čo boli zranení alebo stratili niekoho zo svojich drahých v dôsledku krutých výčinov terorizmu, ktoré rozosiali strach a smrť v srdci toľkých krajín a miest. Pokoj – nie v slovách, ale skutočný a konkrétny – našim bratom a sestrám opusteným a vylúčeným, tým, čo trpia hladom, a tým, čo sú obeťami násilia. Pokoj utečencom, migrantom a azylantom, tým, čo sú dnes predmetom obchodovania s ľuďmi. Pokoj národom, ktoré trpia kvôli ekonomickým ambíciám niekoľkých a žiadostivej nenásytnosti boha peňazí, ktorý privádza do otroctva. Pokoj tomu, kto zakusuje sociálne a ekonomické ťažkosti a kto trpí dôsledkami zemetrasení alebo iných prírodných katastrof.

A pokoj deťom v tento zvláštny deň, keď sa Boh stáva dieťaťom, predovšetkým tým, čo sú pozbavené radostí detstva kvôli hladu, vojnám a egoizmu dospelých.

Pokoj na zemi a všetkým ľuďom dobrej vôle, ktorí každý deň pracujú, v úzadí a trpezlivo, v rodine a v spoločnosti, na budovaní ľudskejšieho a spravodlivejšieho sveta, podopieraní presvedčením, že iba s pokojom jestvuje možnosť prosperujúcejšej budúcnosti pre všetkých.

Drahí bratia a sestry, „chlapček sa nám narodil, daný nám je syn“: je „Kniežaťom pokoja“. Prijmime ho!“

Po spoločnej modlitbe Anjela Pána a udelení slávnostného apoštolského požehnania Urbi et Orbi pridal pápež František nasledujúce slová:

„K vám, drahí bratia a sestry, ktorí ste prišli z každej časti sveta na toto námestie, a tým, ktorí ste z rozličných krajín spojení prostredníctvom rádia, televízie a iných komunikačných prostriedkov, sa obraciam so svojím prianím.

V tento deň radosti sme všetci pozvaní kontemplovať Dieťa Ježiša, ktoré opäť dáva nádej každému človeku na povrchu zeme. S jeho milosťou dajme hlas a dajme telo tejto nádeji cez svedectvo solidarity a pokoja. Požehnané Vianoce všetkým!“

Homília pápeža Františka vo vianočnej noci: Výzvy nedôstojných jasličiek dneška

Vatikán 25. decembra – Vianočnú omšu vo svätej noci slávil pápež František v Bazilike sv. Petra už tradične o 21.30 za účasti členov Rímskej kúrie, diplomatického zboru pri Svätej stolici a pútnikov. Pri vstupnom obrade spojenom so spevom kalendy o historickom narodení Mesiáša pápež odhalil podobizeň Ježiška, uctil si ju bozkom a slávnostným incenzom.

V homílii sa Svätý Otec okrem ohlásenia vianočnej radosti spojenej s jasnými znameniami spásy zmienil aj o rozmere smútku, ktorý je v tajomstve Vianoc rovnako prítomný. Upozornil na doliehajúce výzvy biedy detí dnešnej doby, ktoré sa podobne ako v časoch Ježiša Krista rodia v nedôstojných podmienkach: v protileteckých krytoch a lodných podpalubiach, alebo sa im bráni, aby sa vôbec narodili. Vianoce dnes navyše padli do zajatia svetskosti, z ktorého ich treba vyslobodiť, upozornil pápež František.

Prinášame v plnom znení homíliu Svätého Otca Františka

«Zjavila sa Božia milosť, ktorá prináša spásu všetkým ľuďom» (porov. Tít 2,11). Slová apoštola Pavla zjavujú tajomstvo tejto svätej noci: zjavila sa Božia milosť, jeho bezplatný dar. V Dieťati, ktoré nám je darované, sa stáva konkrétnou Božia láska k nám.

Je to noc slávy, tej slávy, ktorú ohlasovali anjeli v Betleheme a tiež my ju ohlasujeme v celom svete. Je to noc radosti, pretože oddnes a naveky Boh, Večný, Nekonečný, je Boh s nami: nie je ďaleko, nemusíme ho hľadať v nebeských sférach alebo v nejakej mystickej myšlienke; je blízko, stal sa človekom a nikdy sa neodtrhne od nášho človečenstva, ktoré si osvojil. Je to noc svetla: toho svetla, o ktorom prorokoval Izaiáš (porov. 9,1), že zasvietilo tým, čo kráčajú temnou krajinou, zjavilo sa a zalialo betlehemských pastierov (porov. Lk 2,9).

Pastieri jednoducho objavujú, že «chlapček sa nám narodil» (Iz 9,5) a chápu, že všetka táto sláva, všetka táto radosť, všetko toto svetlo sa sústreďujú na jediný bod, na to znamenie, na ktoré im poukázal anjel: «Nájdete dieťatko zavinuté do plienok a uložené v jasliach» (Lk 2,12). Toto je trvalé znamenie, na základe ktorého možno nájsť Ježiša. Nie iba vtedy, ale tiež dnes. Ak chceme oslavovať skutočné Vianoce, meditujme o tomto znamení: krehká jednoduchosť malého novorodeniatka, tíško odpočívajúceho, cítiaceho jemný dotyk plienok, do ktorých je zavinuté. Tam prebýva Boh.

A cez toto znamenie nám evanjelium odhaľuje jeden paradox: hovorí o cisárovi, o vládcovi, o veľkých tých časov, ale Boh neprichádza tam; neobjavuje sa vo vznešenej sieni kráľovského paláca, ale v chudobe maštale; nie vo vznešenom zovňajšku, ale v jednoduchosti života; nie v moci, ale v malosti, ktorá prekvapuje. A na to, aby sme sa s ním stretli, musíme ísť tam, kde sa nachádza: je potrebné zohnúť sa, znížiť sa, stať sa malými. Narodené Dieťa je nám výzvou: volá nás zanechať chvíľkové ilúzie, aby sme kráčali k tomu, čo je podstatné, volá nás zanechať naše nenásytné nároky, zanechať neprestajnú nespokojnosť a smútenie pre nejakú vec, čo nám bude vždy chýbať. Urobí nám to dobre, ak zanecháme tieto veci, aby sme opäť našli v jednoduchosti Boha-Dieťaťa pokoj, radosť, žiarivý zmysel života.

Nechajme si klásť otázky od Dieťaťa v jasliach, ale nechajme si klásť otázky aj od detí, ktoré dnes nie sú uložené v kolíske a láskané milujúcou matkou a otcom, lež spočívajú v úbohých „nedôstojných hrantoch“: v podzemnom kryte, aby sa zachránili pred bombardovaním, na chodníku veľkomesta, v natlačenom podpalubí lode s migrantmi. Nechajme si klásť otázky od detí, ktorým je zabránené sa narodiť, od tých, čo plačú, lebo nikto nechce uhasiť ich hlad, od tých, ktoré nedržia v rukách hračky, ale zbrane.

Tajomstvo Vianoc, ktoré sú svetlom a radosťou, sa nás pýta a burcuje nás, pretože je súčasne tajomstvom nádeje i smútku. Nesie so sebou chuť smútku, keďže láske sa nedostáva prijatia, život sa vyraďuje. Tak sa to prihodilo Jozefovi a Márii, keď našli dvere zatvorené a uložili Ježiša do jasieľ, «lebo pre nich nebolo miesto v hostinci» (v. 7). Ježiš sa narodil odmietnutý niektorými a za nezáujmu mnohých. I dnes môže byť prítomný medzi ľuďmi ten istý nezáujem, keď sa Vianoce stanú sviatkom, kde protagonistami sme skôr my, než on; keď svetlá trhu uvrhnú do tieňa svetlo Boha; keď sa pachtíme za darčekmi a zostávame necitliví k tomu, kto žije na okraji spoločnosti. Táto svetskosť uchytila Vianoce do zajatia, je potrebné ich oslobodiť!

Ale Vianoce majú predovšetkým chuť nádeje, pretože, napriek našim temnotám, Božie svetlo žiari. Jeho príjemné svetlo nevyvoláva strach; Boh, ktorý je do nás zamilovaný, nás priťahuje svojou nežnosťou, keď sa rodí ako chudobný a krehký uprostred nás, ako jeden z nás. Rodí sa v Betleheme, čo znamená „dom chleba“. Zdá sa, že nám tým chce povedať, že sa rodí ako chlieb pre nás; prichádza do života, aby nám dal svoj život; prichádza do nášho sveta, aby nám priniesol svoju lásku. Neprichádza požierať a rozkazovať, ale živiť a slúžiť. Takto je tu priame spojenie medzi jasličkami a krížom, na ktorom bude Ježiš chlebom, ktorý sa láme: je to priame spojenie lásky, ktorá sa dáva a zachraňuje nás, ktorá dáva svetlo nášmu životu, pokoj našim srdciam.

V tú noc to pochopili pastieri, ktorí v tej dobe patrili medzi vylúčených. Ale v Božích očiach nikto nie je vylúčený, a práve oni boli pozvaní k Vianociam. Kto si bol istý sebou samým, sebestačný, ten zostal doma pri svojich veciach; pastieri naopak „vykročili bez otáľania“ (porov. Lk 2,16). Aj my sa nechajme v túto noc konfrontovať s Ježišom, aby nás zavolal a vzbudil v nás otázku. Poďme k nemu s dôverou, vychádzajúc z toho, v čom sa cítime byť okrajoví, vychádzajúc z našich limitov, vychádzajúc z našich hriechov.

Nechajme sa dotknúť nežnosťou, ktorá zachraňuje. Priblížme sa k Bohu, ktorý sa stáva blízkym, postojme a prizrime sa jasličkám, predstavme si v duchu Ježišovo narodenie: svetlo, pokoj, najväčšia chudoba a odmietnutie. Vstúpme do pravých Vianoc s pastiermi, prinesme Ježišovi to, čím sme, naše vylúčenia, naše neuzdravené rany, naše hriechy. Takto v Ježišovi zakúsime pravého ducha Vianoc: krásu toho, že sme milovaní Bohom. S Máriou a Jozefom stojíme pred jasličkami, pred Ježišom, ktorý sa rodí ako chlieb pre môj život. Kontemplujúc jeho pokornú a nekonečnú lásku, povedzme mu jednoducho ďakujem: ďakujem, že si toto všetko urobil pre mňa.

22. decembra

Papež o reformě římské kurie: Rezistence jsou nezbytné a zdravé

Vatikán. „Vánoce jsou svátkem milující Boží pokory,“ řekl papež František na tradičním předvánočním setkání se svými spolupracovníky z římské kurie. Petrův nástupce, který při této příležitosti podává každoročně jakýsi souhrnný přehled o činnosti Apoštolského stolce, zaměřil dnes svoji pozornost na probíhající reformu římské kurie.

V obsáhlé třičtvrtě hodinové promluvě přiblížil papež František program a dosavadní kroky této reformy z hlediska výše zmíněného smyslu Vánoc, kterým Bůh skrze své vtělení „převrací řád toho, co je logicky dané, nutné, dialektické a matematické“.

„V tomto převrácení spočívá veškeré bohatství božské logiky, která otřásá omezeností naší lidské logiky (srov. Iz 55,8-9). Romano Guardini napsal: »Jak převratná nastala změna všech rodinných hodnot k člověku, a to nejenom lidských, ale také božských! Tento Bůh opravdu převrací všechno, co člověk hodlá vytvořit sám od sebe« (Pán, it.vydání Milano 1977, str.404). O Vánocích jsme povoláni přisvědčit svojí vírou nikoli Vládci veškerenstva, ba ani těm nejvznešenějším idejím, nýbrž právě tomuto Bohu, který je pokorný milovník.“

Bůh se totiž rozhodl přijít na svět jako maličký, protože chtěl být milován – pokračoval papež. Vánoční logika tak převrací světskou logiku, logiku moci, logiku rozkazu, farizejskou, kauzální a deterministickou logiku.

„Inspirován tímto něžným světlem a imponující božskou tváří dítěte Krista jsem si za téma našeho výročního setkání zvolil reformu římské kurie. Zdálo se mi správné a vhodné podělit se s vámi o její rámec a poukázat na směrodatná kritéria, uskutečněné kroky, ale především na logiku důvodů každého realizovaného kroku a toho, co bude vykonáno.“

Vybavuje se mi zde starobylé rčení, které ilustruje dynamiku Duchovních cvičení v ignaciánské metodě, řekl dále papež, totiž deformata reformare (to, co je deformované, reformovat), reformata conformare (reformované formovat), conformata confirmare (formované utvrzovat) a confirmata transformare (utvrzené transformovat).

„Není pochyb, že význam slova reforma může být v církvi dvojí. Především znamená její přizpůsobení dobré zvěsti, která má být radostně a odvážně šířena, zejména chudým, posledním a odepsaným; dále její přizpůsobení znamením naší doby a všemu dobrému, čeho člověk dosáhl, aby bylo možné lépe vycházet vstříc požadavkům lidí, jimž jsme povoláni sloužit. Zároveň jde o přizpůsobení kurie jejímu účelu, kterým je spolupráce na službě, jež je vlastní Petrovu nástupci, to znamená podporovat papeže ve výkonu jeho jedinečné, řádné, plné, svrchované, bezprostřední a všeobecné služby.“

Protože kurie není nehybný aparát – pokračoval papež - je reforma především znamením životnosti putující církve. Živá církve je proto semper reformanda, a reformuje se neustále, protože žije. Je třeba důrazně poukázat na to, že reforma není sama sobě cílem, nýbrž procesem růstu a zejména konverze.

„Reforma nemá estetický účel, jako by šlo o to učinit kurii hezčí; nelze ji pojímat ani jako nějaký lifting či líčení anebo make up, a nemá být ani operací plastické chirurgie odstraňující vrásky.

Drazí bratři, to čeho se církev má obávat, nejsou vrásky, nýbrž skvrny.“

Proto je třeba zdůraznit – řekl dále Petrův nástupce - že reforma bude účinná jedině a pouze tehdy, pokud se uskuteční s obnovenými lidmi a nikoli jen s novými lidmi. Nelze se spokojit s personální obměnou, nýbrž je zapotřebí vést členy kurie k duchovní, lidské a profesionální obnově. Reforma kurie se nikterak neuskuteční výměnou lidí, ke které i bez toho dochází a dojde, nýbrž jejich obrácením. Nestačí tedy stálá formace, je zapotřebí také a především neustálé konverze a očišťování. Bez změny mentality by se snaha o její fungování promarnila.

„Z tohoto důvodu jsem se ve dvou předchozích předvánočních setkáních pozastavil v roce 2014 podle vzoru pouštních otců u některých „nemocí“ a v roce 2015 za pomoci akrostychu slova milosrdenství u katalogu nezbytných ctností toho, kdo slouží v římské kurii, a všech, kdo chtějí, aby jejich zasvěcení a služba přinášely užitek. Základní důvod spočívá pro celou církev a také kurii v tom, aby se ono semper reformanda transformovalo na trvalou osobní a strukturální konverzi.“

Bylo nezbytné mluvit o nemocích i terapiích, protože každou operaci, aby byla úspěšná, musí předcházet pronikavá diagnóza, důkladná analýza a musí být provázena a následována přesnými předpisy, pokračoval římský biskup.

„Je normální, ba zdravé, když se v tomto procesu naráží na těžkosti, jež se v případě reformy mohou prezentovat různými typologiemi odporu: otevřenou rezistencí, která často vyrůstá z dobré vůle a upřímného dialogu; skrytou rezistencí, která se rodí z ustrašených či zkamenělých srdcí a živí se prázdnými slovy duchovního šelmovství těch, kteří tvrdí, že chtějí změnu, ale přejí si, aby vše zůstalo jako dříve; existuje také zlomyslná rezistence, která klíčí v pokřivených myslích a vyjevuje se, když démon vnuká špatné úmysly (nezřídka v beránčím rouchu). Tento poslední typ rezistence se skrývá za ospravedlňujícími a v mnoha případech obviňujícími slovy, která se domáhají tradic, zdání, formalit a znalostí anebo se snaží veškerou tíhu svalit na personál bez rozlišování mezi činem, činitelem a činností.“

Chybějící reakce je příznakem smrti! – rozvíjel papež dále svou myšlenku. Dobré rezistence a dokonce i ty méně dobré jsou nezbytné, zasluhují si být slyšeny, přijaty a je třeba povzbuzovat k jejich vyjádření, protože jsou znamením toho, že tělo je živé.

K uskutečnění reformy zdůraznil dále Svatý otec je zapotřebí především spousta modlitby. Modlit se, modlit se, modlit se – dodal spatra.

Potom Petrův nástupce podal „některá směrodatná kriteria této reformy“. Vyjmenoval jich dvanáct: individuální rozměr, pastorační rozměr, misijní rozměr, racionalita, funkčnost, modernost, střídmost, subsidiarita, synodálnost, katolicita, profesionalita a gradualita. Každé z těchto kritérií pak upřesnil doplňujícími postřehy a poznámkami. Potom papež František podal přehled konkrétních reformních kroků, které byly uskutečněny během tří let jeho pontifikátu. Je jich celkem sedmnáct, měly podobu chirografů či listů motu proprio a týkaly se zřízení či sloučení různých úřadů římské kurie na poli ekonomické a pastorační činnosti Svatého stolce.

„Toto naše setkání začalo zmínkou o významu Vánoc jakožto převrácení našich lidských kritérií, aby se ukázalo, že srdcem a jádrem reformy je Kristus.“

Řekl papež František a citoval na závěr modlitbu koptského mnicha z dvacátého století Matta el Meskina o milující pokoře Boha.

Úplně na závěr ještě spatra dodal:

„Když jsem před dvěma roky mluvil o nemocech, jeden z vás mi přišel říci: »Kam tedy mám jít, do lékárny anebo se vyzpovídat?« - Obojí, odpověděl jsem. A když mne zdravil kardinál Brandmüller, pohlédl mi do očí a řekl: „Acquaviva!“ Já jsem zprvu nechápal, ale potom jsem přemýšlel a přemýšlel, až jsem si vzpomněl, že Acquaviva, třetí generální představený Tovaryšstva Ježíšova, napsal knihu, kterou jsme my studenti četli latinsky. Dávali nám ji číst naši spirituálové a jmenovala se Industriae pro Superioribus ejusdem Societatis ad curandos animae morbos, tedy o nemocích duše Před třemi měsíci vyšla ve velmi dobrém italském vydání v překladu nedávno zesnulého Giuliana Raffo (Accorgimenti per curare le malattie dell’anima.San Paolo, Cinisello Balsamo 2016.) s dobrou předmluvou, která radí, jak je třeba tuto knihu číst. Není to kritické vydání, ale překlad je krásný, zdařilý a věřím, že může pomoci. Chtěl bych jej nabídnout jako dárek každému z vás. Děkuji.“

Končil papež František svou promluvu ke svým spolupracovníkům z římské kurie na tradičním předvánočním setkání spojeném se vzájemnou osobní výměnou přání požehnaných Vánoc a šťastného nového roku 2017.

21. decembra

Generálna audiencia: Ježišovo narodenie je zdroj nádeje

Vatikán 21. decembra – Dnešná generálna audiencia pápeža Františka v predvianočnej atmosfére Auly Pavla VI. bola tretím pokračovaním jeho cyklu katechéz o nádeji. Svoju katechézu zameral na Ježišovo narodenie ako prameň nádeje, z ktorého kresťan čerpá. Na úvod zaznelo biblické čítanie z Lukášovho evanjelia:

«Tu zastal pri nich [pastieroch] Pánov anjel a povedal: „Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus Pán. A toto vám bude znamením: Nájdete dieťatko zavinuté do plienok a uložené v jasliach.“ A hneď sa k anjelovi pripojilo množstvo nebeských zástupov, zvelebovali Boha a hovorili: „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle.“ Poponáhľali sa a našli Máriu a Jozefa i dieťa uložené v jasliach» (Lk 2,9a.11-14.16).

Plné znenie katechézy Svätého Otca

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Nedávno sme sa vydali cestou katechéz na tému nádeje, ktorá je veľmi vhodná pre čas Adventu. Doteraz nás viedol prorok Izaiáš. Dnes, pár dní pred Vianocami, by som chcel osobitnejším spôsobom uvažovať o chvíli, keď takpovediac nádej vstúpila do sveta prostredníctvom vtelenia Božieho Syna. Samotný Izaiáš predpovedal narodenie Mesiáša v niekoľkých pasážach: «Hľa, panna počne a porodí syna a dá mu meno Emanuel!» (Iz 7,14); a aj v ďalšej pasáži – «Z pňa Jesseho vypučí ratolesť a z jeho koreňov výhonok vykvitne» (11,1).

V týchto úryvkoch je vidieť zmysel Vianoc: Boh napĺňa prísľub stávajúc sa človekom; neopúšťa svoj ľud, približuje sa až tak, že sa zrieka svojej božskosti. Takýmto spôsobom Boh preukazuje svoju vernosť a zahajuje nové kráľovstvo, ktoré dáva ľudstvu novú nádej. A čo je touto nádejou? Večný život.

Keď hovoríme o nádeji, častokrát sa odvolávame na to, čo nie je v ľudských silách a čo nie je viditeľné. V skutku, to, v čo dúfame, presahuje naše sily a náš pohľad. Kristovo narodenie, zahajujúc vykúpenie, nám však hovorí o odlišnej nádeji, o nádeji dôveryhodnej, viditeľnej a pochopiteľnej, lebo má základ v Bohu. On vstupuje do sveta a daruje nám silu kráčať spolu s ním – Boh kráča s nami v Ježišovi –, kráčať s ním smerom k plnosti života; dáva nám silu novým spôsobom zotrvávať v prítomnosti, aj keď je to náročné.

Dúfať teda pre kresťana znamená mať istotu, že sme na ceste s Kristom smerom k Otcovi, ktorý nás očakáva. Nádej nikdy nie je nehybná, nádej je vždy na ceste a podnecuje nás ku kráčaniu. Táto nádej, ktorú nám darúva betlehemské Dieťa, už teraz ponúka cieľ, dobrý osud, spásu ľudstva, blaženosť toho, kto sa zveruje milosrdnému Bohu. Svätý Pavol zhŕňa toto všetko prostredníctvom výrazu: «Lebo v nádeji sme spasení» (Rim 8,24).

Kráčajúc teda v tomto svete v nádeji sme spasení. A tu si každý z nás môže položiť otázku: kráčam v nádeji, alebo je môj vnútorný život nehybný, uzavretý? Je moje srdce uzavretou skrinkou alebo je skrinkou otvorenou nádeji, ktorá mi dáva kráčať? Nie však osamotenému, ale s Ježišom. Je to jedna veľmi dobrá otázka, ktorú si treba položiť.

V domoch kresťanov sa počas adventného času pripravuje betlehem podľa tradície počínajúcej u svätého Františka z Assisi. Betlehem vo svojej jednoduchosti odovzdáva nádej; každá z postáv je ponorená do tejto atmosféry nádeje.

Predovšetkým si všímame miesto, kde sa narodil Ježiš: Betlehem. Maličké mestečko v Judei, kde sa tisíc rokov pred ním narodil Dávid, pastierik vyvolený Bohom ako kráľ izraelského ľudu. Betlehem nie je hlavným mestom, a preto je preferovaný Božou prozreteľnosťou, ktorá rada koná prostredníctvom maličkých a pokorných. Na tom mieste sa rodí veľmi očakávaný „syn Dávida“, Ježiš, v ktorom sa nádej Boha a nádej človeka stretávajú.

Potom hľadíme na Máriu, Matku nádeje. Prostredníctvom svojho „áno“ otvorila Bohu dvere nášho sveta: jej srdce dievčaťa bolo plné nádeje, naplno živenej vierou; a tak si ju Boh vyvolil a ona uverila jeho slovu. Tá, ktorá bola po deväť mesiacov archou novej a večnej Zmluvy, v jaskynke kontempluje Dieťa a vidí v ňom lásku Boha, ktorý prichádza zachrániť svoj ľud a celé ľudstvo.

Pri Márii je Jozef, potomok Jesseho a Dávida; aj on uveril anjelovým slovám a hľadiac na Ježiša v jasličkách uvažuje nad tým, že to Dieťa pochádza z Ducha Svätého a že sám Boh mu prikázal ho takto nazvať: „Ježiš“. V tom mene je nádej pre každého človeka, lebo prostredníctvom toho syna zo ženy Boh zachráni ľudstvo od smrti a od hriechu. Preto je dôležité hľadieť na betlehem: zastaviť sa trochu, zahľadieť sa a vnímať, koľká nádej je v týchto ľuďoch.

A v betleheme sú aj pastieri reprezentujúci pokorných a chudobných, ktorí očakávali Mesiáša, «potechu Izraela» (Lk 2,25) a «vykúpenie Jeruzalema» (Lk 2,38). V tom dieťati vidia uskutočnenie prísľubov a dúfajú, že Božia spása nakoniec príde pre každého z nich. Ten, kto dôveruje vlastným istotám, osobitne materiálnym, neočakáva Božiu spásu.

Dobre si zapamätajme toto: naše vlastné istoty nás nespasia. Naše vlastné istoty nás nespasia, jediná istota, ktorá nás spasí je istota nádeje v Boha, tá nás spasí, tá je mocná. A tá nám dáva v živote kráčať s radosťou, s vôľou konať dobro, s vôľou stať sa šťastnými po celú večnosť. Maličkí, pastieri, naopak dôverujú Bohu, dúfajú v neho a radujú sa, keď v tom Dieťati rozpoznajú znamenie naznačené anjelmi (porov. Lk 2,12).

A práve tam je chór anjelov, z výšky ohlasujúci veľký plán, ktorý toto Dieťa uskutočňuje: «Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle» (Lk 2,14). Kresťanská nádej sa vyjadruje chválou a vďakyvzdaním Bohu, ktorý nastolil svoje kráľovstvo lásky, spravodlivosti a pokoja.

Drahí bratia a sestry, v týchto dňoch sa kontemplovaním betlehema pripravujeme na sviatok Narodenia Pána. Bude skutočne oslavou, ak prijímame Ježiša, semienko nádeje, ktoré Boh vkladá do brázdy nášho osobného a komunitného životného príbehu. Každé „áno“ Ježišovi, ktorý prichádza, je zárodkom nádeje. Majme dôveru v tento zárodok nádeje, v toto „áno“: „Áno Ježiš, ty ma môžeš zachrániť, ty ma môžeš zachrániť“. Požehnané Vianoce plné nádeje všetkým!

V závere generálnej audiencie Svätý Otec vyslovil apel ohľadom napätej situácie v Konžskej demokratickej republike. Krajinu zachvátili protesty vyjadrujúce nesúhlas so svojvoľným počínaním prezidenta Kabilu, ktorého mandát sa skončil v pondelok. Prezident Joseph Kabila po naplnení druhého funkčného obdobia odmietol vzdať sa úradu a vyhlásiť nové voľby napriek tomu, že ústava mu určuje hranicu maximálne dvoch funkčných období. Z krajiny sú hlásené aj obete na životoch ako dôsledok protestov.

Pápež František vyslovil apel ohľadom situácie v Kongu už v uplynulú nedeľu a následne v pondelok 19. decembra prijal vo Vatikáne na osobitnej audiencii predstaviteľov konžského biskupského zboru. Dnes pápež František zopakoval svoju výzvu týmito slovami:

„Vo svetle nedávneho stretnutia, ktoré som mal s predsedom a podpredsedom Konferencie biskupov Konžskej demokratickej republiky, opätovne sa obraciam s naliehavým apelom na všetkých obyvateľov Konžskej demokratickej republiky, aby v tomto citlivom momente ich dejín boli tvorcami zmierenia a pokoja. Tí, čo majú politickú zodpovednosť, nech počúvajú hlas vlastného svedomia, nech dokážu vidieť kruté utrpenie ich vlastných krajanov a nech majú na srdci spoločné dobro. Uisťujúc o mojej podpore a náklonnosti milovanému ľudu tejto krajiny, pozývam všetkých nechať sa viesť svetlom Vykupiteľa sveta a modlím sa, aby sviatky Pánovho narodenia otvorili cesty nádeje“.

19. decembra

Svätý Otec František mladým z Talianska: Načúvajte starým rodičom

Vatikán 19. decembra – Pápež František dnes v Apoštolskom paláci prijal chlapcov a dievčatá z Talianskej katolíckej akcie pri príležitosti blížiacich sa Vianoc. Na úvod svojho príhovoru Svätý Otec pripomenul úryvok z Lukášovho evanjelia, ktorý zaznie vo všetkých chrámoch na Vianoce o ohlasovaní Radostnej zvesti anjelov pastierom: „Nebojte sa. Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom: dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ Kristus Pán“ (Lk 2,10-11). A práve radosť bola ústrednou témou pápežovho príhovoru:

„Ježišovo narodenie je ohlásené ako ,veľká radosť’, spôsobená objavením, že Boh nás miluje a skrze Ježišovo narodenie sa k nám priblížil, aby nás spasil. Sme milovaní Bohom. Aká úžasná vec! Keď sme trochu smutní, keď sa zdá, že nič sa nedarí, keď nás nejaký kamarát alebo kamarátka sklame – alebo skôr my sklameme sami seba! – pomyslime si: ,Boh ma miluje’; ,Boh ma neopustí’... Preto je v srdci kresťana vždy radosť“.

Tohtoročné motto Talianskej katolíckej akcie znelo „Obklopení radosťou“ (CIRCOndati di gioia). Táto slová hračka vo svojom druhom význame poukazuje na „cirkus“. Podľa slov Svätého Otca je práve cirkus silnou metaforou, ktorá vystihuje „skúsenosť bratstva, radosti a ,kočovného’ života“:

„Obraz cirkusu vám môže pomôcť vnímať kresťanskú komunitu a skupinu, v ktorej ste včlenení aj v zmysle misionárskeho poslania, ktoré sa mení od krajiny ku krajine, od ulice k ulici ,obklopujúc’ radosťou tých, ktorých stretávate každý deň. Ohlasujúc všetkým Ježišovu lásku a nehu sa stanete apoštolmi evanjeliovej radosti“.

Radosť prijatá ako dar, vysvetlil vo svojom príhovore Svätý Otec František, „si vyžaduje, aby sme o nej svedčili vo všetkých našich vzťahoch: v rodine, v škole, vo farnosti, všade“.

„O túto nákazlivú radosť sa treba deliť so všetkými, ale osobitným spôsobom – a toto je tá úloha – so starými rodičmi. Hovorte s nimi často; aj oni majú túto nákazlivú radosť. Pýtajte sa ich mnoho vecí, počúvajte ich, oni majú pamäť dejín, životnú skúsenosť, a pre vás bude toto veľký dar, ktorý vám pomôže na vašej ceste. Aj oni vás potrebujú počúvať, pochopiť vaše túžby, vaše nádeje.  

Nákazlivé je aj vaše úsilie o mier. Aj tento rok ste chceli spojiť slovo «pokoj» so slovom «solidarita» vďaka iniciatíve v prospech vašich rovesníkov zo znevýhodnenej štvrte Neapolu. Je to krásne gesto, ktoré poukazuje na štýl, s akým chcete ohlasovať Božiu tvár, ktorou je láska. Nech Pán žehná tento váš projekt dobra“.

Svätý Otec na záver svojho príhovoru pozdravil aj vychovávateľov, asistentov a zodpovedných Talianskej katolíckej akcie. Poďakoval sa im za „oddanosť, s akou sa venujú kresťanskej výchove mladých“. Všetkým prítomným ešte raz zaželal pápež požehnané blížiace sa Vianoce.

Anjel Pána 4. adventnej nedele: Mária a Jozef ako vzory prijatia Božej blízkosti

Vatikán 18. decembra – Mimoriadne hojnú účasť veriacich mala poludňajšia modlitba Anjel Pána so Svätým Otcom v Štvrtú adventnú nedeľu. Pápež František sa poďakoval za všetky blahopriania, ktoré prijal včera k svojej osemdesiatke. V katechéze upriamil pozornosť na blížiace sa Vianoce ako tajomstvo Božej blízkosti k človeku. Máriu a Jozefa ukázal ako vzory postoja dôvery voči Bohu a prijatia jeho zámeru.

Takmer celkom zaplnenému Námestiu sv. Petra sa pápež František prihovoril z okna Apoštolského paláca týmito slovami:

Príhovor Svätého Otca pred modlitbou Anjel Pána

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Liturgiu dnešnej štvrtej a poslednej adventnej nedele charakterizuje téma blízkosti, Božej blízkosti ľudstvu. Evanjeliový úryvok (porov. Mt 1,18-24) nám ukazuje dve osoby. Tie dve osoby sú do tohto tajomstva lásky zapojené viac než ktokoľvek iný: Panna Mária a jej ženích Jozef. Tajomstvo lásky, tajomstvo Božej blízkosti ľudstvu. Mária je predstavená vo svetle proroctva, ktoré hovorí: «Hľa, panna počne a porodí syna» (v. 23). Evanjelista Matúš si je vedomý, že toto sa uskutočnilo v Márii, ktorá počala Ježiša pôsobením Ducha Svätého (porov. v. 18). Boží Syn „prichádza“ do jej lona, aby sa stal človekom a ona ho prijíma. Takto sa jedinečným spôsobom Boh priblížil k človeku, berúc si telo zo ženy.

Boh sa priblížil k nám a vzal si telo zo ženy. Aj k nám sa iným spôsobom Boh približuje so svojou milosťou, aby vstúpil do nášho života a ponúkol nám ako dar svojho Syna. A my, čo urobíme? Prijmeme ho, dovolíme mu priblížiť sa, alebo ho odmietneme, odoženieme ho preč? Ako Mária, keď slobodne ponúkla samu seba Pánovi dejín, dovolila mu premeniť osud ľudstva, tak aj my prijatím Ježiša a každodenným úsilím nasledovať ho môžeme spolupracovať s jeho plánom spásy s nami a so svetom. Mária sa nám ukazuje ako vzor, na ktorý hľadíme a ako opora, s ktorou môžeme počítať v našom hľadaní Boha, v našej blízkosti k Bohu, v tom, že necháme Boha, aby sa priblížil k nám a v našom úsilí o vytváranie civilizácie lásky.

Ďalším protagonistom dnešného evanjelia je sv. Jozef. Evanjelista jasne ukazuje, ako Jozef sám od seba nemohol nájsť vysvetlenie tej udalosti, ktorú na vlastné oči vidí, že je skutočnosťou, čiže Máriino tehotenstvo. Práve vtedy, v tej chvíli pochýb, aj úzkosti, Boh sa aj k nemu približuje so svojím poslom a dostáva sa mu osvietenie ohľadom povahy onoho materstva: «dieťa, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého» (porov. v. 20). Takto, zoči-voči mimoriadnej udalosti, ktorá zaiste vyvoláva v jeho srdci mnohé otázniky, totálne dôveruje Bohu, ktorý sa k nemu približuje, a nasledujúc jeho pokyn neodoženie svoju snúbenicu Máriu, ale vezme si ju a ožení sa s ňou. Prijatím Márie Jozef prijíma vedome a s láskou Toho, kto sa v nej počal podivuhodným pôsobením Ducha Svätého, ktorému nič nie je nemožné. Jozef, muž pokorný a spravodlivý (porov. v. 19), nás učí vždy dôverovať Bohu, ktorý sa k nám približuje: keď sa k nám Boh približuje, musíme mu dôverovať. Jozef nás učí nechať sa viesť Bohom s dobrovoľnou poslušnosťou.

Tieto dve postavy, Mária a Jozef, ktorí ako prví prijali Ježiša prostredníctvom viery, nás vovádzajú do tajomstva Vianoc. Mária nám pomáha zaujať postoj disponovanosti pre prijatie Božieho Syna v našom konkrétnom živote, v našom tele. Jozef nás pobáda hľadať vždy Božiu vôľu a nasledovať ju s plnou dôverou. Obaja dovolili Bohu, aby sa k nim priblížil. «Hľa, panna počne a porodí syna a dajú mu meno Emanuel, čo znamená: Boh s nami» (porov. Mt 1,23). Takto hovorí anjel: Dieťa sa bude volať Emanuel, čo znamená: Boh s nami, čiže Boh blízky k nám.

A Bohu, ktorý sa približuje otvorím dvere. Otvorím Pánovi, keď cítim vnútorné vnuknutie, keď cítim, že odo mňa chce, aby som urobil niečo viac pre druhých, keď ma volá k modlitbe? Boh s nami, Boh, ktorý sa približuje. Nech toto ohlasovanie nádeje, ktoré sa vypĺňa na Vianoce, privedie k naplneniu očakávanie Boha aj v každom jednom z nás, v celej Cirkvi, a v toľkých maličkých, ktorými svet pohŕda, ale ktorých Boh miluje a ku ktorým sa Boh približuje.

Po spoločnej modlitbe Anjel Pána a udelení apoštolského požehnania pápež František pozdravil prítomných Rimanov i pútnikov z rozličných krajín, rodiny, farské skupiny a združenia. Ich pozornosť upriamil na africkú krajinu Kongo a požiadal ich o modlitbovú podporu dialógu vo vnútri tejto krajiny:

„Všetkých vás prosím modliť sa za to, aby dialóg v Konžskej demokratickej republike prebiehal v pokoji, s vylúčením násilia akékoľvek typu a pre dobro celej krajiny.“

Svätý Otec sa tiež pri tejto príležitosti verejne poďakoval všetkým, ktorí mu včera blahoželali k 80. narodeninám:

„Chcel by som sa poďakovať všetkým osobám aj inštitúciám, čo mi včera vyjadrili svoje blahopriania. Veľká vďaka!“

Pred rozlúčkou ešte Svätý Otec povzbudil veriacich, aby prežívali predvianočné dni v duchovnom sústredení. „Na budúcu nedeľu sú Vianoce. V tomto týždni, toto odporúčam, pousilujme sa nájsť si chvíľku, aby sme sa zastavili, na chvíľu zmĺkli a predstavili si Pannu Máriu a Jozefa ako sa uberajú do Betlehema. Predstavujme si ako idú: tú cestu, tú námahu, ale aj tú radosť, pohnutie, a tiež obavy či nájdu miesto, to znepokojenie..., a tak ďalej. V tomto nám veľmi pomáha betlehem s jasličkami. Usilujme sa vstúpiť do skutočných Vianoc, do narodenia Ježiša, ktorý sa približuje, Boh s nami, blízky k nám, aby sme prijali milosť tohto sviatku, ktorá je milosťou blízkosti, lásky, pokory a nehy. A v tých chvíľach si spomeňte v modlitbe aj na mňa.“ Svätý Otec sa rozlúčil svojím zvyčajným: „Dobrú chuť k obedu a dovidenia!“

17. decembra

Pápež František začal narodeninový deň eucharistiou s kardinálmi

Vatikán 17. decembra - Svätý Otec František, ktorý dnes slávi 80. narodeniny, začal svoj sviatočný deň eucharistiou v kruhu kardinálov sídliacich v Ríme. Pri latinskom slávení v adventnej fialovej farbe Svätý Otec v spontánnej homílii pripomenul dnešný vstup do záverečnej oktávy Adventu. Na rodokmeni Ježiša Krista z Matúšovho evanjelia poukázal na dôležitosť pamätať s vďačnosťou a bez strachu na vlastný životný príbeh a na všetko, čo v ňom Pán vykonal.

V Paulínskej kaplnke Apoštolského paláca s Michelangelovými maľbami sa najprv jubilantovi prihovoril dekan kardinálskeho zboru Angelo Sodano. Medzi piatimi desiatkami súčasných i niekdajších členov Rímskej kúrie nechýbal ani kardinál Jozef Tomko, emeritný prefekt Kongregácie pre evanjelizáciu národov.

Svätý Otec sa kardinálom poďakoval za ich blahopriania a na záver sa s úsmevom priznal, že mu v týchto dňoch prichádza na myseľ slovo „staroba“, no dúfa v jej spojenie s múdrosťou. Poprosil kardinálov o modlitbu, aby to bola staroba „pokojná, nábožná a plodná, a aj radostná“.

Ranná homília pápeža Františka: Advent v nás obnovuje milosť pamäti

Vatikán 17. december – Pri dnešnej rannej svätej omši slávenej spolu s kardinálmi v Paulínskej kaplnke Apoštolského paláca vychádzal Svätý Otec v homílii z úryvku Matúšovho evanjelia s rodokmeňom Ježiša Krista. Pripomenul, že Cirkev vstupuje do intenzívneho obdobia záveru Adventu, keď zaznievajú v liturgii veľké antifóny. Evanjelium s rodokmeňom nás vyzýva zastaviť sa, zdôraznil Svätý Otec: „Zastav sa a spomínaj. Obzri sa späť, pozri na [prejdenú] cestu.“

Pohľad do minulosti nás vedie k zastaveniu a k spomínaniu, a je to dôležité, lebo to nám pomáha potom lepšie kráčať ďalej.

„Toto je význam dnešného liturgického dňa: milosť pamäti. Je potrebné vyprosovať si túto milosť: aby sme nezabúdali. Láske je vlastné nezabúdať. Láske je vlastné mať vždy pred očami to množstvo dobra, čo sme dostali. Láske je vlastné hľadieť na dejiny: odkiaľ prichádzame, my, naši otcovia, naši predkovia, aká je naša cesta viery.“

V rámci očakávania Vianoc nám spomínanie na minulosť pripomína, pokračoval ďalej Svätý Otec, že Boh dal svojmu vyvolenému ľudu prísľub a vedie ho vpred silou zmluvy s ním:

„Bolo nám povedané: kráčaj v mojej prítomnosti a buď dokonalý ako je náš Otec. Sľub, ktorý sa na konci naplní, ale ktorý sa upevňuje vďaka každej zmluve, ktorú uzatvárame s Pánom, zmluve vernosti. A toto nám dáva vidieť, že vyvolenie sme neurobili my, dáva nám to porozumieť, že my všetci sme boli vyvolení. Vyvolenie, prísľub a zmluva sú ako piliere kresťanskej pamäti, toto hľadenie dozadu, aby sme kráčali vpred.“  

Evanjeliový úryvok s Ježišovým rodokmeňom nám pripomína príbeh veľkej milosti, ale aj hriechu, pokračoval ďalej Svätý Otec:

„Na ceste vždy nachádzame milosť i hriech. Tu, v tomto príbehu spásy, v tejto genealógii (porov. Mt 1,1-17) sú veľkí hriešnici, ale aj svätí. A aj my v našich životoch nájdeme to isté: momenty veľkej vernosti Pánovi, radosti zo služby, a tiež nejaký ten škaredý moment nevery, hriechu, ktorý nám dáva pocítiť, že potrebujeme spásu.“

Počas Adventu ideme touto cestou, očakávajúc príchod Pána, pokračoval ďalej pápež František v homílii, ktorú prednášal spontánne:

„Dnes sa zastavujeme, pozeráme sa späť a vidíme, že putovanie bolo pekné, že Pán nás nesklamal, že Pán je verný. Vidíme tiež, že ako v dejinách, tak aj v našom živote boli nádherné momenty vernosti i nepekné momenty hriechu. Ale Pán je tam, s natiahnutou rukou, aby ťa znovu zdvihol a povedal ti: ‚Kráčaj ďalej!‘ A toto je život kresťana: kráčať ďalej, smerom ku konečnému stretnutiu.“

Tento biblický úryvok, aj keď sa môže zdať trošku nudný, pripustil Svätý Otec, predstavuje „príbeh Boha, ktorý sa rozhodol kráčať so svojím ľudom a stať sa nakoniec človekom ako každý z nás“. Na záver Svätý Otec pozval vyprosovať si od Pána, aby nám pomáhal obnoviť si tento dar pamäti. A ako odpoveď na každé lamentovanie pápež František na záver pripomenul slová z listu Hebrejom: „Buď pokojný, ešte si nedospel až k vyliatiu krvi“ (porov. Hebr. 12,4).

 16. decembra

Ranná homília pápeža Františka: Ján Krstiteľ je vzorovým svedkom Mesiáša

Vatikán 16. decembra – Kresťania hľadia na „veľkého“ Jána Krstiteľa ako na vzor pokorného svedectva o Ježišovi. Ján sa zrieka seba samého až na smrť, aby ohlasoval príchod Božieho Syna. Tak znela hlavná myšlienka dnešnej rannej homílie pápeža Františka. Na svätej omši boli prítomné aj manželské páry, ktoré oslavujú 50. výročie svadby.

Liturgické čítania v uplynulých dňoch pozývajú veriacich uvažovať nad osobou Jána Krstiteľa, ktorého Sväté písmo predstavuje ako „svedka“. „A to je jeho povolanie,“ vysvetlil vo svojej kázni pápež František, „vydať svedectvo o Ježišovi“, „ukázať na Ježiša“, tak ako „lampa“ vo vzťahu k svetlu:

„Lampa, ktorá ukazuje, kde je svetlo, vydáva svedectvo o svetle. On bol hlas. On sám hovorí o sebe: ,Som hlas, ktorý volá na púšti’. On bol hlas, ktorý však vydal svedectvo o Slove, ukazuje na Slovo, Božie Slovo. Slovo. On je iba hlas. Slovo. On bol ohlasovateľom pokánia, ktorý krstil, krstiteľ, ale necháva v tom jasno, hovorí jasne: ,Po mne prichádza väčší, ktorý je mocnejší ako som ja. Ja nie som hoden ani zohnúť sa a rozviazať mu remienok na obuvi. A on vás bude krstiť ohňom a Duchom Svätým’ (porov. Mk 1,7-8)“.    

Ján Krstiteľ teda predstavuje „provizórium, ktoré ukazuje na to, čo je definitívne“. A tým definitívnym je Ježiš. Toto je Jánova veľkosť, ktorú zakaždým, keď sa ho ľud alebo zákonníci pýtali, či je Mesiášom, preukázal jasnou odpoveďou: „Nie som to ja“, pokračoval vo svojej homílii Svätý Otec František:

„A toto provizórne svedectvo, avšak spoľahlivé, silné; táto pochodeň, ktorá sa nenechala zahasiť vetrom márnosti; ten hlas, ktorý sa nenechal oslabiť silou pýchy, sa stáva vždy tým, ktorý ukazuje druhého a otvára dvere inému svedectvu, tomu Otcovmu, tomu, o ktorom nám hovorí dnes Ježiš: ,Ja mám väčšie svedectvo, ako je Jánovo, to Otcovo. A Ján Krstiteľ otvára dvere tomuto svedectvu’ (porov. Jn 5,33-36). A je počuť hlas Otca: ,Toto je môj Syn’. Bol to Ján, ktorý otvoril tieto dvere. Tento Ján je veľký, vždy ostáva bokom“.

Svätý Otec František nazval Jána Krstiteľa tiež „pokorným“, ktorý „sa umenšuje“ „kráčajúc po tej istej ceste, ako neskôr Ježiš“, tej ceste „vyprázdnenia sa“ pre druhých. A tak tomu bude až do konca Jánovho života, dodal na záver svojej homílie pápež: „v tme cely, vo väzení, sťatý kvôli vrtochu tanečnice, žiarlivosti cudzoložnice a slabosti jedného opilca“.

Po tomto vykreslení obrazu Kristovho predchodcu sa Svätý Otec obrátil zvlášť na prítomné manželské páry sláviace zlaté jubileum:

„Dnes je krásny deň na zamyslenie sa nad vlastným životom kresťana, či náš kresťanský život vždy otváral cestu pre Ježiša, či náš život bol plný toho gesta: ukazovať na Ježiša. [Treba] poďakovať za tých, čo tak mnohokrát urobili, poďakovať a začať znovu po 50. výročí s touto mladou starobou či dozretou mladosťou – ako dobré víno! – urobiť ďalší krok v pokračovaní vydávania svedectva o Ježišovi. Nech vám Ján, veľký svedok, pomôže na tejto novej ceste, ktorú dnes po slávení 50. výročia kňazstva, zasväteného života a manželstva začínate“.

15. decembra

Ranná homília Svätého Otca: Hovoriť ťažké veci v pravde a s láskou

Vatikán 15. decembra – Vo štvrtkovej rannej homílii pri svätej omši v Dome sv. Marty sa Svätý Otec opäť zaoberal postavou Jána Krstiteľa vychádzajúc z dnešného evanjelia (Lk 7,24-30). Najprv sa zameral na postoj Jána Krstiteľa voči zákonníkom a farizejom. Ján tvrdo kázal proti nim a oni sa išli naňho pozrieť na púšť, avšak s odstupom, aby ho mohli posudzovať, a nie preto, aby sa mu dali pokrstiť. Svätý Otec charakterizoval Jánov prístup nasledovne:

„Kázal tvrdo, hovoril ťažké veci farizejom, zákonníkom a kňazom. Nehovoril im: «Moji milí, dobre sa správajte». Nie. Jednoducho im povedal: «Hadie plemeno», takto priamo. Nepoužíval odtienky. Pretože prichádzali, aby kontrolovali a sledovali, nikdy nie s otvoreným srdcom: «Hadie plemeno.» Riskoval život, áno, on však bol verný. Potom Herodesovi povedal rovno do tváre: «Cudzoložník, nie je ti dovolené žiť takto, cudzoložník!» Do tváre! Nuž, je jasné, že ak by dnes nejaký farár v nedeľnej homílii povedal: «Niektorí spomedzi vás sú hadie plemeno a viacerí sú tu cudzoložníci», určite by biskup dostal veľa nespokojných listov: «Pošlite preč tohto kňaza, ktorý napáda». A Ján Krstiteľ napádal. Prečo? Pretože bol verný svojmu povolaniu a pravde.“

Ďalej Svätý Otec hovoril o postoji Jána Krstiteľa voči hriešnikom, od ktorých očakával prvý krok, a keď ho urobili, potom ich krstil. Nežiadal od nich viac ako boli schopní urobiť.

Napokon pápež František pripomenul, že aj Ján Krstiteľ, popri jeho veľkosti a pevnosti v povolaní, sa musel vyrovnávať s pochybnosťami:

„Veľkí si môžu dovoliť mať pochybnosti, a to je pekné. Sú si istí v povolaní, ale zakaždým, keď im Pán ukáže novú cestu, ktorou majú kráčať, sú na pochybách: «Ale toto nie pravoverné, toto je heretické, toto nie je ten Mesiáš, akého som očakával». To je diablova robota, a niektorý priateľ mu aj pomáha, však? Tu je veľkosť Jána, velikána, posledného v rade veriacich počnúc Abrahámom. [Veľkosť] toho, ktorý hlása obrátenie, toho, ktorý na odsúdenie pyšných nepoužíva polovičaté slová, toho, ktorý si na konci života dovolí mať pochybnosti. A toto je pekný program kresťanského života.“

Na záver Svätý Otec zhrnul základné myšlienky svojho príhovoru: povedať veci v pravde a prijať od ľudí to, čo sú schopní urobiť – ich prvý krok:

„Vyprosujme si cez Jána [Krstiteľa] milosť apoštolskej odvahy povedať vždy veci v pravde, s pastoračnou láskou, prijať ľudí s tým málom, čo sú schopní dať - prvý krok. Boh urobí zvyšok. A aj milosť pochybovať. Veľa krát, možno na konci života sa môže človek pýtať: Je pravda to všetko, čomu som veril, alebo sú to výmysly?- pokušenie voči viere, voči Pánovi. Nech veľký Ján [Krstiteľ], ktorý je najmenší v nebeskom kráľovstve, preto je veľký, nám pomáha na tejto ceste v Pánových šľapajach.“