Aktuálne

Svätý Otec 22. júna

Ranná homília: Duchovný pastier je horlivý, rozpozná zlo a vie ho odsúdiť

 

Vatikán 22. júna – Duchovný pastier musí byť horlivý a musí tiež vedieť rozlišovať a odsúdiť zlo. Týmito slovami sa v dnešnej homílii pápež František prihovoril veriacim v Dome sv. Marty, kde slúžil omšu v ranných hodinách. Svätý Otec sa zastavil pri postave apoštola Pavla a nadviazal na príklad talianskeho kňaza Lorenza Milaniho, ktorého hrob v toskánskej dedinke Barbiana navštívil pred dvoma dňami pri 50. výročí jeho smrti.

 

Dobrý pastier dá svoj život za svoje ovce

 

Pápež František sa nechal vo svojej kázni inšpirovať čítaním z Druhého listu sv. Pavla, aby tak hovoril o charakteristikách dobrého duchovného pastiera (2 Kor 11,1-11). Práve v apoštolovi Pavlovi nachádza Svätý Otec postavu „skutočného pastiera“, ktorý neopúšťa svoje ovce, akoby to urobil „nájomník“.

 

Jeho prvou charakteristikou je teda „zapálenosť“, a to „až do tej miery, že povie svojim ľuďom, svojmu ľudu: ,Cítim voči vám božskú žiarlivosť’“. Duchovný pastier sa preto stáva akoby „bláznom“ pre svoj ľud. „A toto,“ pokračoval vo svojej homílii pápež František, „je tá črta, ktorú nazývame apoštolský zápal: nemožno byť skutočným pastierom bez tohto vnútorného ohňa“.

 

Vie rozlišovať a chráni sa zvodov Zlého

 

Druhou charakteristikou dobrého pastiera je teda „byť človekom, ktorý vie rozlišovať“:

 

„On vie, že v živote existuje zvádzanie. Otec lži je zvodca. Pastier nie. Pastier miluje. Naopak had, otec lži, závistlivec, je zvodcom. Je to zvodca, ktorý sa snaží [ľudí] odviesť od vernosti, a preto tá Pavlova ‚božská žiarlivosť‘ bola snahou priviesť ľud k jedinému ženíchovi, udržať ho verným jeho ženíchovi. V dejinách spásy, v Písme nachádzame mnohokrát vzdialenie sa od Boha, neveru Pánovi, idolatriu, akoby na spôsob manželskej nevery.“

 

Nie je naivný, vie odsúdiť zlo

 

Druhou charakteristikou je, „aby vedel rozlišovať: rozlišovať, kde sa nachádzajú nebezpečenstvá a kde sú milosti... kde je skutočná cesta“. Toto, vysvetlil Svätý Otec František, „znamená, že vždy sprevádza ovce: v dobrých chvíľach a tiež v ťažkých chvíľach, v momentoch zvádzania, s trpezlivosťou ich privádza do ovčinca“. Treťou charakteristikou je „schopnosť odsúdiť“ zlo:

 

„Apoštolom nemôže byť niekto naivný, kto si hovorí: ,Všetko je krásne, ide sa ďalej... spravme si všetci hostinu... všetko je dovolené...’. Lebo vernosť jedinému ženíchovi, Ježišovi Kristovi, treba chrániť. A tak teda [pastier] vie byť konkrétny, vie odsúdiť [čo treba], povedať: ,Toto nie’. Tak ako rodičia dieťaťu, keď začne liezť po štyroch a ide k zásuvke, aby do nej strčilo prsty: ,Nie, toto nerob! To je nebezpečné!’. Často mi prichádza na myseľ to ,ničoho sa nechytaj’, ako mi moji rodičia a starí rodičia hovorievali tam, kde bolo nebezpečenstvo.“  

 

Kňaz, ktorému na druhých naozaj záleží

 

„Dobrý pastier,“ pokračoval ďalej vo svojej dnešnej homílii pápež František, „vie pranierovať a pomenovať“ veci tak, ako to robieval sv. Pavol. Svätý Otec sa pri tejto myšlienke vrátil k svojej utorkovej ceste na sever Talianska, kde navštívil hroby dvoch významných talianskych kňazov. Jeden z nich, don Lorenzo Milani, mal svoje motto, ktoré „učieval svojich mladých“:

 

„‚I care.‘ - Čo to znamená? Vysvetlili mi, že s týmito slovami chcel povedať: ,Záleží mi na tom’. Učil, že veci treba brať vážne, čo bolo v protiklade s tým, čo letelo ako slogan v tej dobe: ,Je mi to fuk‘. Povedal to však iným slovníkom, ktorý si na tomto mieste nedovolím reprodukovať. A takto učil mladých pokročiť vpred. Daj si záležať: chop sa svojho života!“

 

Ide teda o schopnosť jasne pomenovať a odsúdiť to, čo nám škodí. Mnohokrát „strácame túto schopnosť niečo odsúdiť a chceme sa starať o ovečky s akýmsi dobráctvom, ktoré je nielen naivné, ale aj škodlivé“. Ide o akési „dobráctvo kompromisov“, aby sme „si získali obdiv či lásku veriacich tým, že ich necháme nech si robia čo chcú“:

 

Na záver kázne v Dome sv. Marty pápež František zhrnul svoje myšlienky. Prvou charakteristikou apoštola Pavla bol jeho apoštolský zápal: bol horlivý a zanietený. „Bol to človek,“ dodal „ktorý vedel rozlišovať, lebo poznal zvodnosť a vedel, že diabol zvádza“. To bola jeho druhá charakteristika ako dobrého pastiera. A po tretie bol to „muž so schopnosťou odsúdiť veci, ktoré spôsobujú zlo jeho ovečkám“. Svätý Otec napokon zakončil homíliu modlitbou „za všetkých pastierov Cirkvi, aby sv. Pavol za nich pred Pánom orodoval,“ aby všetci mohli „mať tieto tri črty v službe Pánovi“.

 

 

21. júna

 

Katechéza Svätého Otca Františka: Nádej byť svätým
 

Vatikán 21. júna – Pri dnešnej generálnej audiencii, na ktorej sa za horúceho počasia zúčastnilo okolo 12 tisíc pútnikov, hovoril Svätý Otec o nádeji v súvislosti so svätosťou. Zdôraznil, že nádej byť svätým sa týka každého človeka a zaručuje ju sám Boh. Svätosť znamená plnenie si denných povinností s otvorenosťou pre Boha, a to sa týka aj prežívania ťažkostí a utrpenia. K prežívaniu svätosti nám veľmi pomáha blízkosť svätých, ktorí sú už v nebi, zdôraznil v dnešnej katechéze Svätý Otec.

 

Úvodom ku katechézy bolo čítanie z Listu Hebrejom:

 

«Boh prichystal pre nás niečo lepšie, aby nedosiahli dokonalosť bez nás. Podľa Kristovho príkladu vytrvajme v duchovnom boji. – Preto aj my, obklopení takým oblakom svedkov, zhoďme všetku príťaž a hriech, ktorý nás opantáva, a vytrvalo bežme v závode, ktorý máme pred sebou, s očami upretými na Ježiša, pôvodcu a zavŕšiteľa viery» (Hebr. 11,40-12,2a)

 

Plné znenie katechézy Svätého Otca

 

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

 

V deň nášho krstu pre nás zaznelo vzývanie svätých. Mnohí z nás boli v tej chvíli deťmi, nesenými v náručí rodičov. Krátko pred úkonom pomazania olejom katechumenov, symbolom Božej moci v boji proti zlu, kňaz pozval celé zhromaždenie k modlitbe za tých, čo išli prijať krst, vzývajúc príhovor svätých.

 

To bolo po prvýkrát, čo nám v priebehu nášho života bola darovaná táto spoločnosť „starších“ bratov a sestier – svätých ­­–, ktorí prešli tou istou cestou ako my, ktorí poznali tie isté naše námahy, a ktorí navždy žijú v Božom objatí. List Hebrejom označuje túto spoločnosť, ktorá nás obklopuje, výrazom «oblak svedkov» (12,1). Takýto sú svätí: je to celý oblak svedkov.

 

Kresťania v boji proti zlu nezúfajú. Kresťanstvo pestuje jednu nevyliečiteľnú dôveru: neverí, že negatívne a rozkladné sily by mohli zvíťaziť. Posledným slovom nad dejinami človeka nie je nenávisť, nie je smrť, nie je vojna. V každej chvíli života nám pomáha Božia ruka a tiež nenápadná prítomnosť všetkých veriacich, ktorí «nás predišli so znakom viery» (Rímsky kánon).

 

Ich existencia nám hovorí predovšetkým to, že kresťanský život nie je akýmsi nedosiahnuteľným ideálom. A spoločne nás utešuje: nie sme sami, Cirkev je tvorená nespočetnými bratmi, neraz anonymnými, ktorí nás predišli a ktorí sú pôsobením Ducha Svätého zapojení do životných udalostí tých, čo ešte žijú tu na zemi.

 

Vzývanie svätých pri krste nie je ich jediným vzývaním poznačujúcim cestu kresťanského života. Keď dvaja snúbenci zasväcujú svoju lásku vo sviatosti manželstva, opäť sa pre nich – tentoraz ako pre dvojicu – vzýva príhovor svätých. A toto vzývanie je zdrojom dôvery pre dvoch mladých vydávajúcich sa na „cestu“ manželského života.

 

Ten, kto skutočne miluje, má túžbu a odvahu povedať „navždy“ – navždy – lebo vie, že potrebuje Kristovu milosť a pomoc svätých, aby mohol žiť manželský život navždy. Nie tak, ako hovoria niektorí: „pokiaľ trvá láska“. Nie. Navždy! V opačnom prípade je lepšie, ak sa neoženíš, nevydáš. Buď navždy, alebo nič. Preto sa v liturgii uzatvárania manželstva vzýva prítomnosť svätých.

 

A v ťažkých chvíľach je treba mať odvahu pozdvihnúť oči k nebu, mysliac na mnohých kresťanov, ktorí prešli strasťami a uchovali svoje krstné rúcha bielymi, vypierajúc ich v Baránkovej krvi (porov. Zjv 7,14): tak hovorí kniha Zjavenia apoštola Jána. Boh nás nikdy neopúšťa: zakaždým, keď to potrebujeme, príde jeden z jeho anjelov, aby nás pozdvihol a dodal nám útechy.

 

Niekedy sú to „anjeli“ s ľudskou tvárou a srdcom, lebo Boží svätí sú vždy tu, ukrytí uprostred nás. Toto je ťažké pochopiť a aj predstaviť si to, no svätí sú prítomní v našom živote. A keď niekto vzýva nejakého svätého či svätú, je to preto, že je blízko nás.

 

Aj kňazi si uchovávajú spomienku na vzývanie svätých, ktoré sa nad nimi odriekalo. Je to jedna z najdojemnejších chvíľ liturgie kňazskej vysviacky. Kandidáti si ľahnú na zem tvárou dolu. A celé zhromaždenie, vedené biskupom, vzýva príhovor svätých. Jeden muž by bol zdrvený ťarchou misie, ktorá je mu zverená, avšak vnímajúc, že celé nebo stojí za ním, že mu nebude chýbať Božia milosť, lebo Ježiš zostáva vždy verný, vtedy je možné začať s pokojom a sviežosťou. Nie sme sami.

 

A čím sme my? Sme prachom ašpirujúcim na nebo. Naše sily sú slabé, je však mocné tajomstvo milosti, ktorá je prítomná v živote kresťanov. Sme verní tejto zemi, ktorú Ježiš miloval v každom okamihu svojho života, avšak vieme a chceme dúfať v premenu sveta, v jeho definitívne naplnenie, kde konečne nebude viac sĺz, zloby ani utrpenia.

 

Nech nám všetkým Pán daruje nádej byť svätými. Niekto z vás sa ma môže opýtať: „Ale Otče, je možné byť svätým v každodennom živote?“ Áno, je to možné. „No znamená to, že sa musíme modliť celý deň?“ Nie, znamená to, že si musíš plniť svoje povinnosti po celý deň: modliť sa, ísť do práce, strážiť deti.

 

No žiada sa robiť to všetko so srdcom otvoreným voči Bohu, s tou ochotou, aby naša práca, ale aj to, keď sme v chorobe, v utrpení, v ťažkostiach, aby tieto ťažkosti boli otvorené k Bohu. A tak sa staneme svätými. Dá sa to. Nech nám Pán dá nádej byť svätými. Možeme sa nimi stať. Myslíme si, že je to ťažké, že je ľahšie byť zločincami než svätými... To nie. Je možné byť svätými, lebo nám pomáha Pán. Je to on, kto nám pomáha.

 

Je to veľký dar, ktorý každý z nás môže venovať svetu. Nech nám Pán dá milosť veriť v neho tak hlboko, že sa staneme obrazom Krista pre tento svet. Naše dejiny potrebujú „mystikov“: osoby odmietajúce akúkoľvek nadvládu, zamerané na lásku k blížnemu a na bratstvo. Mužov a ženy, ktorí sú v živote ochotní prijať aj istú dávku utrpenia, lebo na seba berú námahu druhých. Veď bez týcho mužov a žien by svet nemal nádej. Preto vám želám, a prajem to i sebe, aby nám Pán dal nádej byť svätými. Ďakujem!

 

 

Ešte pred začiatkom audiencie pozdravil Svätý Otec delegáciu ligy amerického futbalu American Pro Football Hall of Fame. Jej členov povzbudil, aby sa snažili byť pozitívnymi vzormi pre mladých a športom upevňovali hodnoty súdržnosti a záujmu o druhých, prekonávali individualizmus a vytvárali kultúru stretnutia.

 

Na Námestí sv. Petra dnes bola aj skupina zo Slovenska z oblasti Žiliny a Oravy s niekoľkými pútnikmi na vozíčkoch.

 

Po katechéze a pozdravoch skupín pútnikov pápež František pripomenul včerajší Svetový deň migrantov. Pri tejto príležitosti vyzdvihol kampaň talianskych katolíckych združení za vylepšenie štátnej legislatívy v otázke migrácie.

 

Celkom na záver ako zvyčajne pápež František oslovil mladých, chorých a mladomanželov:

 

„V piatok bude Slávnosť Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, deň, v ktorý Cirkev podporuje modlitbou a svojou láskou všetkých kňazov. Milí mladí, čerpajte z Ježišovho Srdca, ktoré je výživou pre váš duchovný život a prameňom vašej nádeje. Drahí chorí, obetujte svoje utrpenie Pánovi, aby vlieval svoju lásku do sŕdc ľudí. A vy, drahí mladomanželia, zúčastňujte sa na Eucharistii, aby ste živení Kristom boli kresťanskými rodinami, ktoré si nesú dotyk lásky jeho Božského srdca.“

 

16. júna

 

Ranná homília pápeža Františka: Máme poklad v hlinených nádobách

 

Vatikán 16. júna – Buďme si vedomí, že sme slabí, zraniteľní a hriešnici. Jedine Božia moc zachraňuje a uzdravuje. Tak znela jedna z kľúčových myšlienok dnešnej homílie pápeža Františka, ktorú predniesol počas rannej omše v Dome sv. Marty.

 

Potrebujeme Božiu moc, aby sme boli spasení

 

Nikto nemôže „zachrániť sám seba“, potrebujeme „Božiu moc“, aby sme boli spasení, pokračoval ďalej vo svojej kázni Svätý Otec, pričom uvažoval nad dnešným čítaním z Druhého listu sv. Pavla Korinťanom (2 Kor 4,7-15). Apoštol v ňom hovorí o poklade, ktorý máme „v hlinených nádobách“. Nasledovníkov Krista tak vyzýva, aby si „uvedomili“, že sú „z hliny, slabí, hriešni“ a že bez Božej moci nemôžeme „kráčať vpred“.

 

Tento Kristov poklad, vysvetlil pápež František, máme „v našej krehkosti: my sme tou hlinou“. Lebo je to „Božia moc, Božia sila, ktorá zachraňuje, ktorá uzdravuje, ktorá stavia na nohy“. A práve to je „realita našej zraniteľnosti“:

 

„My všetci sme zraniteľní, krehkí, slabí a potrebujeme byť uzdravení. A sv. Pavol hovorí: zo všetkých strán nás sužujú, sme bezradní, sme prenasledovaní, zrážaní [k zemi], čo je prejav našej slabosti, slabosti Pavlovej, prejav hliny. A toto je naša zraniteľnosť. Jednou z najťažších vecí v živote je priznať si vlastnú zraniteľnosť. Niekedy sa snažíme zraniteľnosť zakryť, aby ju nebolo vidieť, alebo ju zamaskovať, aby nebola na očiach, alebo ju zastierať... Samotný Pavol na začiatku tejto kapitoly hovorí: ,Zriekli sme sa hanebnej pretvárky’. Pretvárky sú hanebné, vždy. Sú pokrytecké.“

 

Popierať našu krehkosť je pokrytectvom

 

Okrem „pokrytectva voči druhým“, pokračoval ďalej vo svojej úvahe Svätý Otec, existuje ešte pokrytectvo „voči nám samotným“. To znamená vtedy, keď si o sebe namýšľame, že „sme niečo iné“, že „nepotrebujeme uzdravenie a pomoc“. Keď jednoducho hovoríme: „nie som stvorením z hliny“, mám „vlastný poklad“.    

 

„Toto je cesta vedúca k márnosti, k pýche, k zahľadenosti do seba, keď človek nevníma, že je hlinou, ale hľadá spásu a naplnenie sám zo seba. Avšak je to Božia moc, čo nás zachraňuje v našej zraniteľnosti; a Pavol to uznáva, keď hovorí: ,Sme sužovaní, ale nie sme stiesnení’. Nie sme stiesnení, lebo Božia moc nás zachraňuje. ,Sme bezradní, – uznáva – ale nepoddávame sa’. Je tu niečo Božie, čo nám dáva nádej. ,Sme prenasledovaní, ale nie opustení; zrážajú nás, ale nehynieme.’ Neprestajne tu vidíme vzťah medzi hlinou a mocou, hlinou a pokladom. Máme poklad v hlinených nádobách. Avšak pokušenie je vždy to isté: zakryť, utajiť, neveriť, že sme hlina. To je pokrytectvo voči nám samým.“

 

Hlina je schopná prijať poklad len v poníženosti

 

Apoštol Pavol, podčiarkol ďalej pápež František, týmto spôsobom „zmýšľania, uvažovania, ohlasovania Božieho slova“ nás napokon privádza k dialógu „medzi pokladom a hlinou“. K dialógu, ktorý musíme neprestajne viesť, ak chceme byť čestní.

 

A práve tu zohráva podľa Svätého Otca dôležitú úlohu „pocit zahanbenia“. Ako upozornil, vyznanie našich hriechov v spovedi by inak bolo len ako zoznam cien na trhovisku, s úmyslom „trošku obieliť tú hlinu“, aby sme boli silnejší. My však musíme naopak akceptovať svoju slabosť a zraniteľnosť, i keď je to „ťažké“ urobiť.

 

„Je to zahanbenie, čo nám rozširuje srdce, aby vstúpila Božia moc, Božia sila. Zahanbenie, že sme hlina a nie nádoba zo striebra či zlata. Že sme hlinou. A ak sa dostaneme do tohto bodu, budeme šťastní. Budeme veľmi šťastní. Teda dialóg medzi Božou mocou a hlinou: spomeňme si na umývanie nôh, keď sa Ježiš priblížil k Petrovi a Peter povedal: ,Nie, mne nie, Pane, prosím nie! Čo to robíš?’. Peter vtedy nepochopil, že je hlinou, že potrebuje Pánovu moc, aby sa spasil.“

 

Ide tu teda o „veľkodušnosť“ v schopnosti uznať, že „sme zraniteľní, krehkí, slabí a hriešnici“. Len vtedy, keď akceptujeme, že sme hlina, dodal na záver dnešnej rannej homílie Svätý Otec František, „sa na nás prejaví výnimočná Božia moc a dá nám plnosť, spásu, šťastie, radosť z toho, že sme spasení“. Vtedy budeme schopní prijať „poklad“ Pána.

 

18. júna

Slávnosť Božieho Tela v Lateráne: Eucharistia je liek na rozkúskovaný život

 

Vatikán 18. júna – Na priestranstve pred Lateránskou bazilikou dnes o 19. hodine slávil Svätý Otec František spolu s veriacimi Rímskej diecézy omšu zo Slávnosti Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi. V homílii poukázal na jeden z dôležitých aspektov Eucharistie, ktorým je pamiatka. Upozornil na uponáhľanosť doby, ktorá človeku nenecháva čas spomínať. Neustále sa ženie za rýchlo ubiehajúcim dianím, prichádzajúc tak o vnútornú hĺbku. Pápež František predstavil Eucharistiu ako liek na túto chorobu dneška:

 

„Vonkajší život sa tak stáva rozkúskovaným, vnútorný život ustrnutým. Ale dnešná slávnosť nám pripomína, že v rozkúskovanosti života nám Pán prichádza v ústrety s láskyplnou krehkosťou, ktorou je Eucharistia. V Chlebe života nás Pán prichádza navštíviť stávajúc sa skromným pokrmom, ktorý láskou uzdravuje našu pamäť, chorú na uponáhľanosť. Pretože Eucharistia je pamiatka Božej lásky. Tam sa koná pamiatka jeho umučenia, lásky Boha k nám, ktorá je našou silou, oporou v našom putovaní.“    

Ďalším rozmerom Eucharistie, na ktorý upozornil Svätý Otec, je vytváranie spoločenstva. „Eucharistie nie je sviatosťou ‚pre mňa‘, ale sviatosťou mnohých, ktorí tvoria jedno telo.“ Pápež František v tomto zmysle nazval Eucharistiu „sviatosťou jednoty“ a „duchovným DNA“ veriacich, ktoré ich zjednocuje v láske, uzdravujúc ich ambície a rivalitu.

 

Okrem duchovných osôb dostali pri slávení čestné miesto deti, ktoré nedávno prijali prvé sväté prijímanie. Pri slávnosti vo večernej atmosfére zapadajúceho slnka účinkoval spevácky zbor Rímskej diecézy. Po svätej omši nasledovala eucharistická procesia k Bazilike Santa Maria Maggiore, do ktorej sa zapojili členovia rozličných duchovných rodín a nábožných bratstiev so svojimi zástavami a symbolmi. Za monštranciu nesenou pod baldachýnom kráčal vikár Rímskej diecézy kardinál Agostino Vallini sprevádzaný diakonmi. Záverečné eucharistické požehnanie Svätého Otca pred Mariánskou bazilikou ako zvyčajne tvorilo záver slávnosti, ktorá sa tento rok po prvý raz konala v nedeľu, v zhode s viacročnou praxou Rímskej diecézy.

 

 

Svátost upamatování

 

Homilie papeže Františka ze slavnosti Božího Těla, baz. sv. Jana na Lateránu

 

Česká sekce RV

 

O slavnosti Corpus Domini se několikrát vrací téma paměti: „Pamatuj na celou cestu, po níž tě vedl Hospodin, tvůj Bůh [...] abys nezapomněl na Hospodina [...] který tě sytil na poušti manou“ (srov. Dt 8,2.14.16) – říkal Mojžíš lidu. „To čiňte na mou památku“ (1 Kor 11,24) – řekne Ježíš nám. „Pamatuj na Ježíše Krista,“ řekne Pavel svému učedníkovi. „Chléb živý, který sestoupil z nebe,“ (Jan 6,51) je svátost upamatování, která nám reálně a hmatatelně připomíná dějiny Boží lásky k nám.

 

Pamatuj říká dnes Boží slovo každému z nás. Paměť Pánových skutků dávala lidu sílu na poušti. Pamatováním si toho, co pro nás učinil Pán, se zakládají naše osobní dějiny spásy. Paměť je pro víru podstatná jako voda pro rostlinu. Jako nemůže rostlina setrvat při životě a nést plody bez vody, tak také víra, pokud nečerpá z paměti skutků učiněných Pánem pro nás. „Pamatuj na Ježíše Krista.“

 

Pamatuj. Paměť je důležitá, protože nám umožňuje přebývat v lásce, pamatovat znamená nosit v srdci (ri-cordare), nezapomenout, kdo miluje nás a koho jsme povoláni milovat. A přece tato jedinečná schopnost, kterou nám daroval Pán, je dnes poněkud oslabena. V uspěchanosti, do níž jsme ponořeni, nám, jak se zdá, mnoho lidí a mnoho faktů uniká. Rychle obracíme stránky; dychtíme po novostech, ale jsme chudí na vzpomínky. Pálením vzpomínek a chvilkovým prožíváním riskujeme, že zůstaneme na povrchu, v proudu následujících věcí, nevydáme se na hlubinu a připravíme se o měřítko, které nám připomíná, kdo jsme a kam jdeme. Vnější život se pak stane útržkovitým a ten niterný netečným.

 

Dnešní slavnost nám však připomíná, že v této životní útržkovitosti nám vychází Pán vstříc přívětivou křehkostí, kterou je eucharistie. V Chlebu života nás přichází navštívit Pán a stává se skromným pokrmem, který uzdravuje láskou naši paměť stonající uspěchaností. Eucharistie je totiž památkou Boží lásky. „Připomínáme si památku Jeho umučení“ (Nešpory ze slavnosti Těla a Krve Páně, antifona k Magnificat), Boží lásky k nám – ta je naší silou a naší oporou na cestě. Proto nám tolik prospívá eucharistická památka: není to abstraktní, studená a povrchní vzpomínka, nýbrž živá a útěchyplná památka Boží lásky. Paměť anamnestická a mimetická. V eucharistii je veškerá chuť Ježíšových slov a gest, příchuť Jeho Paschy, vůně Jeho Ducha. Jejím přijímáním se nám do srdce vtiskuje jistota, že On nás miluje. A když to říkám, myslím zejména na vás, děti, které zanedlouho přistoupíte k prvnímu svatému přijímání a je vás tady hodně.

 

Eucharistie v nás tak formuje vděčnou paměť, abychom v sobě rozpoznávali, že jsme děti milované a sycené Otcem; svobodnou paměť, aby Ježíšova láska, Jeho odpuštění zahojilo rány minulosti a zacelilo vzpomínky na utrpěná i způsobená příkoří; trpělivou paměť, abychom v protivenstvích věděli, že Ježíšův Duch zůstává v nás. Eucharistie nám dodává odvahu: i na té nejneschůdnější cestě nejsme sami, Pán na nás nezapomíná a pokaždé, když za Ním přijdeme, občerství nás láskou.

 

Eucharistie nás upamatovává, že nejsme jednotlivci, nýbrž tělo. Jako sbíral lid na poušti manu spadlou z nebe a sdílel ji v rodině (srov. Ex 16), tak nás svolává Ježíš, nebeský Chléb, abychom jej přijímali společně a sdíleli mezi sebou. Eucharistie není svátost „pro mne“, je to svátost mnohých, kteří tvoří jediné tělo; věřící, svatý Boží lid. Připomíná nám to sv. Pavel: „Protože je to jeden chléb, tvoříme jedno tělo, i když je nás mnoho, neboť všichni máme účast na jednom chlebě“ (1 Kor 10,17). Eucharistie je svátost jednoty. Kdo ji přijímá, nemůže nebýt tvůrcem jednoty, protože se v něm, v jeho „duchovní DNA“ rodí budova jednoty. Ať nás tento Chléb jednoty uzdraví z ambic ovládat druhé, z chtivosti hrabat pro sebe, z rozněcování nesouhlasu a ze šíření kritik; ať v nás vzbudí radost ze vzájemné lásky bez řevnivosti, závisti a zlomyslných řečí.

 

A nyní, žijme eucharistii, klaňme se a děkujme Pánu za tento svrchovaný dar: živou památku Jeho lásky, která z nás činí jedno tělo a vede k jednotě.

 

Přeložil Milan Glaser

 

 

Anjel Pána s pápežom Františkom: Slávnosť Božieho Tela a modlitba za Portugalsko

 

Vatikán 18. júna – Pri nedeľnej poludňajšej modlitbe Anjel Pána pozval Svätý Otec František veriacich k modlitbe za Portugalsko zasiahnuté tragickým lesným požiarom s vyše 60 obeťami. V katechéze sa venoval významu sviatku Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi, ktorý sa v Ríme slávi v dnešnú nedeľu vo večerných hodinách pred Lateránskou bazilikou za účasti pápeža. Eucharistická procesia povedie ako zvyčajne k Bazilike Santa Maria Maggiore.

 

Pápež František dnes osobitne pripomenul blížiaci sa Svetový deň utečencov vyhlásený zo strany OSN na 20. jún. V ten istý deň podnikne Svätý Otec František púť do Bozzola a Barbiany na severe Talianska k hrobom významných kňazských osobností 20. storočia: Prima Mazzolariho a Lorenza Milaniho.

 

Plné znenie poludňajšej katechézy Svätého Otca    

 

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

 

V dnešnú nedeľu sa v Taliansku a aj iných krajinách slávi slávnosť Kristovho Tela a Krvi; často sa používa aj latinský názov Corpus Domini alebo Corpus Christi. Každú nedeľu sa cirkevné spoločenstvo sústreďuje okolo Eucharistie, sviatosti ustanovenej Ježišom počas Poslednej večere. A predsa každý rok radostne slávime slávnosť venovanú tomuto ústrednému tajomstvu viery, aby sme tak v plnosti vyjadrili našu poklonu Kristovi, ktorý sa dáva ako pokrm a nápoj spásy.

 

Dnešné evanjeliové čítanie, vzaté z Evanjelia podľa Jána, je časťou reči o „chlebe života“ (porov. 6,51-58). Ježiš prehlasuje: „Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. [...] A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta“ (v. 51). Ježiš chce povedať, že Otec ho poslal na svet ako pokrm večného života, a preto obetuje samého seba, svoje telo. Ježiš skutočne na kríži daroval svoje telo a vylial svoju krv. Ukrižovaný Syn človeka je pravým veľkonočným Baránkom, ktorý vyvádza [človeka] z otroctva hriechu a podopiera [ho] na ceste do zasľúbenej zeme. Eucharistia je sviatosťou jeho Tela, daného pre život sveta; ten, kto sa živí týmto pokrmom, zostáva v Ježišovi a žije pre neho. Prijať (dosl. „asimilovať“) Ježiša značí byť v ňom, stať sa synmi v Synovi.

 

V Eucharistii sa Ježiš, tak ako v prípade emauzských učeníkov, stavia po našom boku ako pútnikov v dejinách, aby v nás živil vieru, nádej a lásku; aby nás utešoval v skúškach; posilňoval v úsilí o spravodlivosť a pokoj. Táto solidárna prítomnosť Božieho Syna sa nachádza všade: v meste i na vidieku, na severe i na juhu sveta, v krajinách s kresťanskou tradíciou i v tých, kde prebieha prvotná evanjelizácia. V Eucharistii Boží Syn ponúka samého seba ako duchovnú posilu, aby nám pomohol uviesť do praxe svoje prikázanie – milovať sa navzájom tak ako nás on miloval –, vytvárajúc tak spoločenstvá prijímajúce a otvorené voči potrebám všetkých, obzvlášť tých najviac zraniteľných, osôb chudobných a núdznych.

 

Sýtiť sa Ježišom v Eucharistii znamená tiež s dôverou sa odovzdať do jeho rúk a nechať sa ním viesť. Znamená to prijať Ježiša na miesto vlastného „ja“. Týmto spôsobom v nás nezištná láska prijatá od Ježiša vo svätom (eucharistickom) prijímaní účinkovaním Ducha Svätého živí lásku k Bohu a k bratom i sestrám, ktorých stretávame pri našom každodennom putovaní. Živení Kristovým Telom sa sami čoraz viac a konkrétnejšie stávame týmto Mystickým telom Krista. Pripomína nám to apoštol Pavol: „Nie je kalich dobrorečenia, ktorému dobrorečíme, účasťou na Kristovej krvi? A chlieb, ktorý lámeme, nie je účasťou na Kristovom tele? Keďže je jeden chlieb, my mnohí sme jedno telo, lebo všetci máme podiel na jednom chlebe“ (1 Kor 10,16-17).

 

Panna Mária, ktorá bola stále spojená s Ježišom, Chlebom života, nech nám pomáha znovu objaviť krásu Eucharistie, živiť sa ňou vo viere, aby sme žili v spoločenstve s Bohom a bratmi.

 

*

 

Po spoločnej modlitbe Anjela Pána a apoštolskom požehnaní Svätý Otec pokračoval pozvaním k pozornosti voči utečencom:

 

„Napozajtra si pripomenieme Svetový deň utečencov, vyhlásený Organizáciou spojených národov. Témou tohto roku bude „Spolu s utečencami. Dnes, viac ako inokedy, musíme stáť na strane utečencov“. Pozornosť sa konkrétne sústredí na ženy, mužov a deti na úteku pred konfliktami, násilím a prenasledovaním. Spomeňme si v našej modlitbe na všetkých tých, čo prišli o život na mori alebo počas úmorného cestovania po súši. Ich príbehy bolesti a nádeje sa môžu stať príležitosťou na bratské stretnutie a pravé vzájomné spoznanie sa. Osobné stretnutie s utečencami totiž rozháňa strach a skresľujúce ideológie a stáva sa činiteľom rastu v ľudskosti, schopnej dať priestor postojom otvorenosti a stavaniu mosty.“

 

Pápež František vyjadril aj svoju podporu Portugalsku zasiahnutému živelnou katastrofou:

 

„Chcem vyjadriť svoju blízkosť drahému ľudu Portugalska v súvislosti s ničivým požiarom, ktorý zachvátil lesy okolo Pedrógão Grande a má za následok početné obete a zranených.“

 

Po týchto slovách Svätý Otec vyzval veriacich na Námestí sv. Petra k minútke tichej modlitby.

 

Medzi prítomnými pápež František osobitne pozdravil delegáciu so zastúpením Stredoafrickej republiky a OSN, ktorá je v Ríme na pozvanie Komunity sv. Egídia. Pri tejto príležitosti pripomenul svoju návštevu v africkej krajine v novembri 2015 a vyslovil prianie, aby sa v nej naplno rozbehol a posilnil mierový proces ako nevyhnutná podmienka rozvoja.

 

Pápež František pozval rímskych veriacich k účasti na večernej eucharistickej slávnosti Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi, ktorej bude predsedať o 19.00 pred Lateránskou bazilikou. Chorých, väzňov a klauzúrne komunity pozval k duchovnej účasti prostredníctvom rozhlasu a televízie.

 

Na záver Svätý Otec pozval osobitne kňazov k duchovnému sprevádzaniu na jeho blížiacej sa ceste, ktorú podnikne 20. júna do oblasti Lombardie a Toskánska:

 

„Na budúci utorok sa vyberiem na púť do Bozzola a Barbiany, aby som vzdal úctu don Primovi Mazzolarimu a don Lorenzovi Milanimu, dvom kňazom, ktorí nám ponúkajú odkaz, ktorý dnes veľmi potrebujeme.“

 

 

16. júna

 

Ranná homília pápeža Františka: Máme poklad v hlinených nádobách

 

Vatikán 16. júna – Buďme si vedomí, že sme slabí, zraniteľní a hriešnici. Jedine Božia moc zachraňuje a uzdravuje. Tak znela jedna z kľúčových myšlienok dnešnej homílie pápeža Františka, ktorú predniesol počas rannej omše v Dome sv. Marty.

 

Potrebujeme Božiu moc, aby sme boli spasení

 

Nikto nemôže „zachrániť sám seba“, potrebujeme „Božiu moc“, aby sme boli spasení, pokračoval ďalej vo svojej kázni Svätý Otec, pričom uvažoval nad dnešným čítaním z Druhého listu sv. Pavla Korinťanom (2 Kor 4,7-15). Apoštol v ňom hovorí o poklade, ktorý máme „v hlinených nádobách“. Nasledovníkov Krista tak vyzýva, aby si „uvedomili“, že sú „z hliny, slabí, hriešni“ a že bez Božej moci nemôžeme „kráčať vpred“.

 

Tento Kristov poklad, vysvetlil pápež František, máme „v našej krehkosti: my sme tou hlinou“. Lebo je to „Božia moc, Božia sila, ktorá zachraňuje, ktorá uzdravuje, ktorá stavia na nohy“. A práve to je „realita našej zraniteľnosti“:

 

„My všetci sme zraniteľní, krehkí, slabí a potrebujeme byť uzdravení. A sv. Pavol hovorí: zo všetkých strán nás sužujú, sme bezradní, sme prenasledovaní, zrážaní [k zemi], čo je prejav našej slabosti, slabosti Pavlovej, prejav hliny. A toto je naša zraniteľnosť. Jednou z najťažších vecí v živote je priznať si vlastnú zraniteľnosť. Niekedy sa snažíme zraniteľnosť zakryť, aby ju nebolo vidieť, alebo ju zamaskovať, aby nebola na očiach, alebo ju zastierať... Samotný Pavol na začiatku tejto kapitoly hovorí: ,Zriekli sme sa hanebnej pretvárky’. Pretvárky sú hanebné, vždy. Sú pokrytecké.“

 

Popierať našu krehkosť je pokrytectvom

 

Okrem „pokrytectva voči druhým“, pokračoval ďalej vo svojej úvahe Svätý Otec, existuje ešte pokrytectvo „voči nám samotným“. To znamená vtedy, keď si o sebe namýšľame, že „sme niečo iné“, že „nepotrebujeme uzdravenie a pomoc“. Keď jednoducho hovoríme: „nie som stvorením z hliny“, mám „vlastný poklad“.    

 

„Toto je cesta vedúca k márnosti, k pýche, k zahľadenosti do seba, keď človek nevníma, že je hlinou, ale hľadá spásu a naplnenie sám zo seba. Avšak je to Božia moc, čo nás zachraňuje v našej zraniteľnosti; a Pavol to uznáva, keď hovorí: ,Sme sužovaní, ale nie sme stiesnení’. Nie sme stiesnení, lebo Božia moc nás zachraňuje. ,Sme bezradní, – uznáva – ale nepoddávame sa’. Je tu niečo Božie, čo nám dáva nádej. ,Sme prenasledovaní, ale nie opustení; zrážajú nás, ale nehynieme.’ Neprestajne tu vidíme vzťah medzi hlinou a mocou, hlinou a pokladom. Máme poklad v hlinených nádobách. Avšak pokušenie je vždy to isté: zakryť, utajiť, neveriť, že sme hlina. To je pokrytectvo voči nám samým.“

 

Hlina je schopná prijať poklad len v poníženosti

 

Apoštol Pavol, podčiarkol ďalej pápež František, týmto spôsobom „zmýšľania, uvažovania, ohlasovania Božieho slova“ nás napokon privádza k dialógu „medzi pokladom a hlinou“. K dialógu, ktorý musíme neprestajne viesť, ak chceme byť čestní.

 

A práve tu zohráva podľa Svätého Otca dôležitú úlohu „pocit zahanbenia“. Ako upozornil, vyznanie našich hriechov v spovedi by inak bolo len ako zoznam cien na trhovisku, s úmyslom „trošku obieliť tú hlinu“, aby sme boli silnejší. My však musíme naopak akceptovať svoju slabosť a zraniteľnosť, i keď je to „ťažké“ urobiť.

 

„Je to zahanbenie, čo nám rozširuje srdce, aby vstúpila Božia moc, Božia sila. Zahanbenie, že sme hlina a nie nádoba zo striebra či zlata. Že sme hlinou. A ak sa dostaneme do tohto bodu, budeme šťastní. Budeme veľmi šťastní. Teda dialóg medzi Božou mocou a hlinou: spomeňme si na umývanie nôh, keď sa Ježiš priblížil k Petrovi a Peter povedal: ,Nie, mne nie, Pane, prosím nie! Čo to robíš?’. Peter vtedy nepochopil, že je hlinou, že potrebuje Pánovu moc, aby sa spasil.“

 

Ide tu teda o „veľkodušnosť“ v schopnosti uznať, že „sme zraniteľní, krehkí, slabí a hriešnici“. Len vtedy, keď akceptujeme, že sme hlina, dodal na záver dnešnej rannej homílie Svätý Otec František, „sa na nás prejaví výnimočná Božia moc a dá nám plnosť, spásu, šťastie, radosť z toho, že sme spasení“. Vtedy budeme schopní prijať „poklad“ Pána.

 

 

14. júna

 

Pápež pokračoval v katechézach o nádeji: Boh miluje bezpodmienečne a nezištne

 

Vatikán 14. júna – Božiu lásku si nepotrebujeme najprv zaslúžiť, ale je jeho nezištným darom. Naša nádej sa preto zakladá na istote, že sme jeho milovanými deťmi. Touto myšlienkou Svätý Otec František pri dnešnej generálnej audiencii vo Vatikáne pokračoval vo svojom cykle o kresťanskej nádeji.

 

V horúcom slnečnom počasí organizátori prichýlili skupiny chorých v Aule Pavla VI., kde ich Svätý Otec pozdravil ešte pred príchodom na Námestie sv. Petra. Aj prítomných na námestí v úvode pozval, aby s nimi vytvorili duchovné spojenie.

 

Biblickým úvodom ku katechéze bol úryvok z Lukášovej 15. kapitoly o návrate márnotratného syna: «I vstal a šiel k svojmu otcovi. Ešte bol ďaleko, keď ho zazrel jeho otec, a bolo mu ho ľúto. Pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho. Syn mu povedal: „Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe. Už nie som hoden volať sa tvojím synom“. Ale otec povedal svojim sluhom: „Rýchlo prineste najlepšie šaty a oblečte ho! Dajte mu prsteň na ruku a obuv na nohy! Priveďte vykŕmené teľa a zabite ho. Jedzme a veselo hodujme, lebo tento môj syn bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa“. A začali hodovať.» (Lk 15,20-24a)

 

Plné znenie katechézy Svätého Otca

 

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

 

Dnes sa táto audiencia koná na dvoch miestach, avšak prepojených cez veľkoplošné obrazovky. Chorí, aby netrpeli horúčavou, sú v Aule Pavla VI., a my sme tu. Všetci sme však spolu. A spája nás Duch Svätý – ten, kto vždy vytvára jednotu. Pozdravujeme tých, čo sú v aule.

 

Nikto z nás nemôže žiť bez lásky. A jedným nepekným druhom otroctva, do ktorého môžeme upadnúť, je domnievať sa, že lásku si treba zaslúžiť. Možno veľká časť úzkosti súčasného človeka pochádza z tohto: z presvedčenia, že ak nie sme silní, príťažliví a pekní, tak sa nami nikto nebude zaoberať. Toto je cesta meritokracie, nie je tak?

 

Mnohí ľudia sa dnes usilujú o istú viditeľnosť len preto, aby utíšili akúsi vnútornú prázdnotu: akoby sme boli osobami večne potrebujúcimi uistenia. Viete si však predstaviť svet, kde si všetci žobrú o pozornosť druhých uvádzaním dôvodov, zatiaľ čo nikto nie je ochotný druhého milovať nezištne? Predstavte si takýto svet... svet bez nezištnosti lásky... Vyzerá to ako ľudský svet, no v skutočnosti je to peklo.

 

Mnohé narcistické prejavy človeka sa rodia z pocitu osamelosti. A aj z osirelosti. Neraz sa v pozadí zdanlivo nevysvetliteľného správania ukrýva jedna otázka: je možné, že si nezaslúžim byť oslovovaný po mene? Čiže byť milovaným? Lebo láska vždy oslovuje po mene...

 

Keď tým, kto nie je milovaný alebo sa ním necíti byť, je dospievajúci človek, môže sa z toho zrodiť násilie. V pozadí mnohých foriem sociálnej nenávisti a výtržníctva je častokrát srdce, ktorému sa nedostalo povšimnutia. Neexistujú zlé deti, rovnako ako neexistujú dospievajúci, ktorí by boli celkom skazení, avšak existujú takí, čo sú nešťastní. A čo nás môže urobiť šťastnými, ak nie skúsenosť darovanej a prijatej lásky?

 

Život ľudskej bytosti je vzájomná výmena pohľadov: niekto, kto nám vyčarí prvý úsmev, a my, ktorí sa nezištne usmejeme na toho, kto je uzavretý v smútku, a tak mu umožníme dostať sa z neho von. Výmena pohľadov: pohľad do očí... a otvárajú sa dvere srdca.

 

Prvým krokom, ktorý Boh robí smerom k nám, je krok lásky, ktorá je ústretová a bezpodmienčná. Boh miluje ako prvý. Boh nás nemiluje preto, že je v nás nejaký dôvod vzbudzujúci lásku. Boh nás miluje, pretože on sám je láskou a láska pre svoju prirodzenosť má tendenciu sa šíriť, darovať sa. Ani svoju dobrotivosť Boh neviaže na naše obrátenie: jedine v tom zmysle, že ono je dôsledkom Božej lásky.

 

Svätý Pavol to dokonale vystihuje: «Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus zomrel za nás, keď sme boli ešte hriešnici» (Rim 5,8). - Keď sme boli ešte hriešnici. Bezpodmienečná láska. - Boli sme „vzdialení“, ako márnotratný syn v podobenstve: «Ešte bol ďaleko, keď ho zazrel jeho otec, a bolo mu ho ľúto» (Lk 15,20). Z lásky k nám Boh uskutočnil exodus zo seba samého, aby nás prišiel navštíviť do týchto končín, kde bolo nemysliteľné, že by tam on vkročil. Boh nás miloval aj vtedy, keď sme boli zatúlaní.

 

Kto z nás miluje takýmto spôsobom, ak nie ten, kto je otcom či matkou? Mama aj naďalej miluje svoje dieťa, aj vtedy, keď je toto dieťa vo väzení. Pamätám si na mnohé mamy, v mojej predošlej diecéze, ako čakávali v rade na vstup do väzenia, množstvo matiek. A nehanbili sa. Syn bol vo väzení, no bol to ich syn. A znášali mnohé pokorovania pri prehliadkach pred vstupom, avšak: „Je to môj syn!“ – „Pani, veď váš syn je zločinec!“ – „Je to môj syn!“

 

Jedine táto láska matky a otca nám dáva pochopiť, aká je láska Boha. Matka nežiada zrušenie ľudskej spravodlivosti, lebo každé pochybenie si vyžaduje vykúpenie, avšak matka nikdy neprestane trpieť pre svoje dieťa. Miluje ho aj vtedy, keď je hriešnikom. Boh tak isto koná s nami: sme jeho milovanými deťmi! Nuž, môže sa stať, že by mal Boh nejaké deti, ktoré by nemiloval? Nie. Všetci sme milovanými Božími deťmi.

 

Nad naším životom nie je nijaké zlorečenie, jedine dobrotivé slovo Boha, ktorý utvoril našu existenciu z ničoho. Všetko zahŕňajúcou pravdou je vzťah lásky spájajúci Otca so Synom prostredníctvom Ducha Svätého, vzťah, do ktorého sme prijatí skrze milosť. V ňom, v Kristovi Ježišovi, sme boli chcení, milovaní, vytúžení. Je tu niekto, kto do nás vtlačil prvotnú krásu, ktorú žiaden hriech, žiadne nesprávne rozhodnutie nikdy nebude môcť úplne vymazať.

 

Sme vždy v Božích očiach malými fontánami, ktoré sú na to, aby chrlili dobrú vodu. Povedal to Ježiš samaritánskej žene: «Voda, ktorú [ti] dám, stane sa v [tebe] prameňom vody prúdiacej do večného života» (Jn 4,14).

 

Aký je liek na zmenu srdca nešťastnej osoby? Aká je medicína na premenu srdca človeka, ktorý nie je šťastný? [prítomní odpovedajú: Láska!] Silnejšie! [kričia: Láska!] Výborne! Vynikajúco! Ste všetci skvelí! A ako dáme človeku pocítiť, že je milovaný? Predovšetkým ho treba objať. Dať mu pocítiť, že je vytúžený, že je dôležitý a prestane byť smutný.

 

Láska vyvoláva lásku, a to silnejším spôsobom než keď nenávisť vyvoláva smrť. Ježiš nezomrel a nevstal z mŕtvych pre seba samého, ale pre nás, aby naše hriechy boli odpustené. Je tu teda čas zmŕtvychvstania pre všetkých: čas pozdvihnúť chudobných z malomyseľnosti, predovšetkým tých, ktorí ležia v hrobe po dobu oveľa dlhšiu než tri dni. Nech tu, na naše tváre zaveje vietor oslobodenia. Nech tu vzklíči dar nádeje. A nádej je tá od Boha Otca, ktorý nás miluje takých, akí sme: miluje nás vždy, všetkých. Dobrých aj zlých. Súhlasíte? Ďakujem!

 

13. júna

Ranná homília pápeža Františka: Kresťanské svedectvo znamená byť soľou a svetlom

 

Vatikán 13. júna – Buďme soľou a svetlom pre druhých, oslavujúc Boha vlastným životom. Týmito slovami sa dnes ráno prihovoril v homílii veriacim pápež František v Dome sv. Marty, kde predsedal svätej omši. Na liturgii sa zúčastnili aj členovia Rady kardinálov C9, ktorí vo Vatikáne začali včera svoje ďalšie zasadanie.

 

Tri kľúčové slová: áno, soľ, svetlo

 

Svätý Otec sa vo svojej kázni zamyslel nad troma kľúčovými slovami, ktoré nám dnes ponúka prvé čítanie z Druhého listu sv. Pavla Korinťanom. Sú to slová „áno“, „soľ“ a „svetlo“. Ohlasovanie Evanjelia je „rozhodné“ a rázne, vysvetlil pápež František. Neexistuje v ňom prelínanie sa postojov ,áno’ a ,nie’, ktorého výsledkom je snaha o nadobudnutie „umelej istoty“, ako je toho príkladom „kazuistika“. 

 

Podľa Petrovho nástupcu nám tieto tri kľúčové slová „ukazujú silu Evanjelia“, ktorá vedie k vydávaniu „svedectva a tiež k oslave Boha“. V tomto „áno“ nachádzame „všetky Božie slová v Ježišovi, všetky Božie prísľuby“. V Ježišovi, dodal Svätý Otec, „sa napĺňa všetko to, čo bolo prisľúbené, a z toho dôvodu je on plnosťou“:

 

„V Ježišovi nie je žiadne ,nie’, ale vždy ,áno’ na slávu Otca. Aj my sa zúčastňujeme na tomto Ježišovom ,áno’, pretože nás pomazal, označil svojou pečaťou, dal nám ,závdavok’ Ducha. Zúčastňujeme sa, lebo sme pomazaní, označení pečaťou a máme v rukách tú istotu – ,závdavok’ Ducha. [Je to] Duch, ktorý nás vedie k definitívnemu ,áno’, k našej plnosti. Duch Svätý nám tiež pomôže stať sa svetlom a soľou, to znamená, že Duch nás privádza k [vydávaniu] kresťanského svedectva.“

 

Vydávať kresťanské svedectvo znamená byť soľou a svetlom pre druhých

 

Práve toto kresťanské svedectvo je podľa pápežových slov „soľou a svetlom“. Je „svetlom na osvietenie, a ten, kto toto svetlo skrýva, vydáva antisvedectvo, uchyľujúc sa čiastočne k ‚áno‘ a čiastočne k ‚nie‘,“ vysvetlil Svätý Otec a dodal: to znamená, že „títo síce majú svetlo, avšak sa oň nedelia, nedovolia, aby zažiarilo a ak mu nedovolia zažiariť, nemôžu tak osláviť Otca, ktorý je na nebesiach“.

 

Nech je vaše „áno – áno“ a vaše „nie – nie“. Tento postoj nás naučil Pán, pokračoval ďalej vo svojej dnešnej homílii pápež František, lebo „všetko ostatné pochádza od Zlého“. Práve toto je „postoj istoty a svedectva, ktorý Pán zveril Cirkvi a všetkým pokrsteným“:

 

„Istota v plnosti Kristových prisľúbení: v Kristovi sa všetko naplnilo. Svedectvo smerom k druhým: dar prijatý od Boha v Kristovi, ktorý nás pomazal Duchom, aby sme vydávali svedectvo. A toto znamená byť kresťanom: osvecovať, pomáhať, aby sa posolstvo a ľudia neskazili, presne tak, ako to robí soľ.

 

Ak sa však svetlo skryje a soľ stratí chuť, zostane bez sily, vtedy sa oslabuje: svedectvo bude slabé. Toto sa stáva vtedy, keď neakceptujem pomazanie, neakceptujem pečať, neakceptujem ten ,závdavok’ Ducha, ktorý je vo mne. Deje sa to vtedy, keď neakceptujem to ,áno’ v Ježišovi Kristovi.“

 

 

Byť zakorenení v plnosti prísľubov v Ježišovi Kristovi

 

Kresťanská ponuka je tak jednoduchá, avšak „veľmi rázna a veľmi krásna a dáva nám veľa nádeje,“ dodal na záver svojej dnešnej homílie pápež František. Veriacich vyzval, aby sa sami seba opýtali, či sú svetlom a soľou pre druhých; tým svetlom a soľou, čo dáva životu chuť a chráni pred skazenosťou srdca.

 

„Držím sa pevne Ježiša Krista, ktorý predstavuje ono ,áno’? Cítim sa byť pomazaný, označený pečaťou? Uvedomujem si, že mám túto istotu, ktorá sa síce naplní až v nebi, ale už teraz mám onen ,závdavok’ Ducha?“. Poslednú myšlienku venoval Svätý Otec úvahe nad tým, že keď je človek plný svetla, cítiť z neho vyžarovanie:

 

„Neraz povieme: ,Je to človek, ktorý vyžaruje. Takto môžeme pochopiť niečo, čo je ešte viac žiarivé, a tým je odraz Otca v Ježišovi, v ktorom sa naplnili všetky prisľúbenia. Toto je odrazom pomazania Duchom, ktoré sme všetci dostali. A prečo? Prečo sme to dostali? Hovoria o tom obe [dnešné] čítania. Pavol hovorí: ,A preto je skrze neho aj naše «amen» Bohu na slávu’. A Ježiš hovorí učeníkom: ‚Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach.‘ Všetko toto je na Božiu slávu. Takýto je život kresťana.“

 

Prosme si túto milosť, zakončil dnešnú homíliu v Dome sv. Marty pápež František, „aby sme boli pevne zachytení, zakorenení v plnosti prísľubov v Ježišovi Kristovi, ktorý je ,áno’, totálne ,áno’, a aby sme prinášali túto plnosť so soľou a svetlom nášho svedectva druhým a tak vzdali slávu Otcovi, ktorý je na nebesiach“.

 

12. júna

 

Pápež František v homílii: Len otvorené srdce vie prijať a darovať útechu

 

Vatikán 12. júna – Útecha je dar Boží a služba iným: nikto sa nemôže utešiť sám bez pomoci odinakiaľ. Práve téme útechy sa Svätý Otec venoval v úvode svojho dnešného príhovoru v Dome sv. Marty. Pri tomto zamyslení vychádzal z dnešného čítania (2 Kor 1,1-7) z Druhého listu Korinťanom, kde sv. Pavol osem krát spomína útechu. Prvou charakteristikou útechy je, že nie je „autonómna“, upozornil pápež František:

 

„Skúsenosť útechy, ktorá predstavuje duchovnú skúsenosť, si vždy vyžaduje niekoho iného, aby bola plnou: pretože nikto nemôže potešiť sám seba, nikto. A kto sa o to pokúsi, skončí pri obzeraní sa v zrkadle. Hľadí do zrkadla, snaží sa nejako nalíčiť, nejako vyzerať. Utešuje sa týmito vecami v uzavretosti, čo mu nedovoľuje rásť, a vzduch, ktorý dýcha, je plný narcizmu a zahľadenosti do seba. Toto je umelá útecha, ktorá nenechá človeka rásť. A to ani nie je útecha, lebo je uzatvorená a chýba jej vzájomnosť.“

 

V evanjeliách nachádzame mnoho takých ľudí, pripomenul ďalej Svätý Otec. Sú to napr. zákonníci, „plní sebestačnosti“, boháč, ktorý žil od oslavy k oslave a myslel si, že tak prežíva útechu, ale najlepšie vystihuje tento postoj modlitba farizeja v chráme, keď hovorí: «Bože, ďakujem Ti, že nie som ako ostatní ľudia». „Tento sa obzeral v zrkadle“ upozornil pápež „pozeral na vlastnú dušu maskovanú ideológiami a ďakoval Pánovi“. Ježiš ukazuje, ako je možné, že človek takýmto spôsobom „nikdy nedôjde k plnosti, dôjde nanajvýš ak k domýšľavosti“, čo je márna sláva.

 

A tak, aby útecha bola opravdivou, potrebuje vzájomnosť, potrebuje iného. Predovšetkým tu ide o niečo prijaté, pretože „ten, kto utešuje, je Boh“, ktorý dáva tento „dar“. A potom pravá útecha dozrieva aj v inej vzájomnosti, a tá spočíva v utešovaní iných. „Útecha je stavom prechodu od prijatého daru k darovanej službe“ vysvetlil pápež František:

 

„Skutočná útecha má túto dvojakú vzájomnosť: je darom a službou. A tak ak nechám vstúpiť Pánovu útechu ako dar, je to preto, lebo potrebujem byť potešený. Som núdzny: aby som mohol byť potešený, je nevyhnutné spoznať, že som núdzny. Len tak Pán príde, poteší nás a dá nám poslanie potešovať iných. A nie je ľahké mať srdce otvorené pre prijatie daru a pre konanie služby, pre tieto dve vzájomnosti, ktoré umožňujú útechu.“

 

Žiada sa teda otvorené srdce, a aby bolo takým, musí to byť srdce „šťastné“. A práve dnešné evanjelium s Ježišovými blahoslavenstvami (Mt 5,1-12) hovorí, „kto sú to tí šťastní, kto sú to tí blahoslavení“:

 

„Chudobní, srdce sa otvorí s postojom chudoby, chudoby v duchu. Tí, ktorí vedia plakať; tí, ktorí sú tichí – majú tichosť srdca; tí, čo prahnú po spravodlivosti, ktorí bojujú za spravodlivosť; tí ktorí sú milosrdní, majú milosrdenstvo voči iným; tí, čo sú čistého srdca; šíritelia pokoja a tí, čo sú prenasledovaní pre spravodlivosť, pre lásku k spravodlivosti. Takto sa srdce otvára a Pán prichádza s darom útechy a s poslaním utešovať iných.“

 

Svätý Otec pokračoval poukázaním naopak na tých, ktorí sú „uzavretí“: Sú to tí, ktorí sa cítia byť „bohatí duchom, to znamená sebestační“; „tí, ktorí nepotrebujú plakať, lebo sa cítia byť spravodliví“; násilníci, ktorí nevedia čo je to miernosť; nespravodliví, ktorí konajú bezprávie; tí ktorí sú bez milosrdenstva, ktorí nepotrebujú nikdy odpustiť, pretože necítia potrebu, aby im bolo odpustené; „tí s pošpineným srdcom“, „tvorcovia vojen“ a nie pokoja; a tí, ktorí nebudú nikdy kritizovaní ani prenasledovaní, pretože ich nezaujímajú nespravodlivosti voči iným. „Títo – povedal Svätý Otec – majú zavreté srdce“: nie sú šťastní, pretože do nich nemôže vstúpiť dar útechy, aby ho potom mohli darovať ďalej.

 

Na záver pápež František pozval položiť si otázku, aké je naše srdce, či je otvorené a schopné prosiť o dar útechy, aby ho potom mohlo dať ďalej ako Pánov dar. Žiada sa vrátiť sa počas dňa k týmto myšlienkam a ďakovať Pánovi, že sa „vždy usiluje dať nám útechu“. „Len od nás žiada, aby sme mali dvere srdca aspoň ‚pootvorené‘: „on sa potom už postará o to, aby vošiel“ – uzavrel svoju rannú homíliu Svätý Otec.

 

 

11. júna

 

Anjel Pána v Nedeľu Najsvätejšej Trojice: Boh je úplne a jedine Láska

 

 

Vatikán 11. júna – Na Slávnosť Najsvätejšej Trojice sa Svätý Otec František na poludnie pomodlil spolu s veriacimi zhromaždenými na Vatikánskom námestí mariánsku modlitbu „Anjel Pána“. Na úvod stretnutia im ako zvyčajne v krátkej katechéze z okna Apoštolského paláca priblížil tajomstvo viery, ktoré Cirkev slávi.

 

Trojjediný Boh zjavil svoju tvár v Ježišovi Kristovi, pripomenul Svätý Otec: „Boh je úplne a jedine Láska, vo večnom vzťahu, ktorý všetko tvorí, vykupuje a posväcuje: Otec, Syn a Duch Svätý.“

 

Na príklade nočného dialógu Ježiša s Nikodémom pápež František ukázal, ako Boh osobne miluje každého človeka: „Boh nás vždy hľadá už v predstihu, ako prvý nás miluje. Je ako kvet mandľovníka, tak hovorí prorok: ‚zakvitá ako prvý‘.“

 

Po spoločnej modlitbe „Anjel Pána“ a udelení apoštolského požehnania Svätý Otec pripomenul včerajšie blahorečenie rehoľníčky menom Itala Mela, benediktínskej oblátky, ktorá žila v prvej polovici 20. storočia v Ríme a mala mystický dar prenikania do tajomstva Najsvätejšej Trojice.

 

Svätý Otec pozdravil aj viacero skupín pútnikov, medzi iným aj bolívijskú komunitu žijúcu v Ríme, ktorá slávi svoj národný sviatok Panny Márie z Copacabany - Virgen de Copacabana.

 

Plné znenie nedeľnej katechézy Svätého Otca

 

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

 

Biblické čítania tejto nedele, sviatku Najsvätejšej Trojice, nám pomáhajú vstúpiť do tajomstva totožnosti Boha. Druhé čítanie predstavuje slová žičenia, ktoré sv. Pavol adresuje spoločenstvu v Korinte: «Milosť Pána Ježiša Krista a Božia láska i spoločenstvo Svätého Ducha nech je s vami všetkými» (2 Kor 13,13). Toto apoštolovo „požehnanie“ je ovocím jeho osobnej skúsenosti Božej lásky, tej lásky, ktorú mu vzkriesený Kristus zjavil, ktorá premenila jeho život a primäla ho prinášať Evanjelium národom.

 

Na základe tejto svojej skúsenosti milosti môže Pavol povzbudzovať kresťanov týmito slovami: «Radujte sa, zdokonaľujte sa, povzbudzujte sa navzájom, [...] žite v pokoji» (v. 11). Kresťanské spoločenstvo sa popri všetkých ľudských obmedzeniach môže stať odzrkadlením spoločenstva Trojice, jej dobroty a krásy. Ale toto – ako to sám Pavol dosvedčuje – vedie nevyhnutne cez skúsenosť Božieho milosrdenstva, jeho odpustenia.

 

To je to, čo zažívajú Izraeliti na ceste exodu. Keď ľud prestúpil zmluvu, Boh sa ukázal Mojžišovi v oblaku, aby tú zmluvu obnovil, ohlasujúc svoje vlastné meno a jeho význam: «Pán, Boh je milosrdný a láskavý, zhovievavý, veľmi milostivý a verný» (Ex 34,6).

 

Toto meno vyjadruje, že Boh nie je vzdialený a uzavretý do seba, ale je Život, ktorý sa chce podeliť, je otvorenosť, je Láska, ktorá vykupuje človeka z nevernosti. Boh je „milosrdný“, „zhovievavý“ a „veľmi milostivý“, pretože sa nám ponúka, aby zahladil naše obmedzenosti a naše nedostatky, aby odpustil naše pochybenia, aby nás navrátil na cestu spravodlivosti a pravdy.

 

Toto zjavenie Boha dospelo k svojmu zavŕšeniu v Novej zmluve vďaka Kristovmu slovu a jeho spásnemu poslaniu. Ježiš nám zviditeľnil tvár Boha, Jediného čo do podstaty a Trojice čo do osôb; Boh je úplne a jedine Láska, vo večnom vzťahu, ktorý všetko tvorí, vykupuje a posväcuje: Otec, Syn a Duch Svätý.

 

A dnešné evanjelium „stavia na scénu“ Nikodéma, ktorý napriek tomu, že zastával významné miesto v náboženskej a občianskej komunite tej doby, neprestal v hľadaní Boha. Nepovedal si: ja som už dosiahol cieľ. Neprestal hľadať Boha. A teraz zachytil ozvenu jeho hlasu v Ježišovi. V nočnom dialógu s Nazaretským, Nikodém konečne chápe, že Boh ho už prv hľadal a očakával, že je Bohom osobne milovaný.

 

Boh nás vždy hľadá už v predstihu, ako prvý nás miluje. Je ako kvet mandľovníka, tak hovorí prorok: „zakvitá ako prvý“. Takto mu totiž hovorí Ježiš: «Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život» (Jn 3,16).

 

Čo je tento večný život? Je to Otcova bezmedzná a nezištná láska, ktorú Ježiš daroval na kríži, keď obetoval svoj život pre našu spásu. Táto láska pôsobením Ducha Svätého novým svetlom prežiarila svet i každé ľudské srdce, ktoré ju prijme; svetlom, ktoré odkrýva tie tmavé kúty, tie zatvrdnutosti, ktoré nám bránia prinášať dobré ovocie lásky a milosrdenstva.

 

Nech nám Panna Mária pomáha stále väčšmi, celým naším bytím, vstúpiť do Trojičného spoločenstva, aby sme žili a dosvedčovali lásku, ktorá dáva zmysel našej existencii.

 

9. júna

Pápež František: Ženy majú dôležitú úlohu v medzináboženskom dialógu

 

Vatikán 9. júna – Dnes napoludnie prijal Svätý Otec na osobitnej audiencii účastníkov plenárneho zasadnutia Pápežskej rady pre medzináboženský dialóg. Tento rok sa pápežská rada pod vedením kardinála Taurana zamerala na úlohu žien na poli dialógu medzi náboženstvami.

 

K téme stretnutia „Úloha ženy vo výchove k univerzálnemu bratstvu“ pápež František hneď na úvod skonštatoval, ako často je výchovná úloha žien v tomto smere nepovšimnutá a nedocenená. Pripomenul, že v dôsledku násilia sa žena často nemôže riadne zhostiť tejto svojej úlohy:

 

„Ženy a deti patria medzi najčastejšie obete slepého násilia. Tam, kde sa nenávisť a násilie dostanú k moci, zraňujú rodinu a spoločnosť a zabraňujú žene spokojne a účinne plniť jej poslanie vychovávateľky, v jednote s mužom čo do úmyslov i činov.“

 

Pápež František na prvom mieste zdôraznil nutnosť doceniť úlohu ženy a priznať jej pozitívny vplyv v rôznych oblastiach života spoločnosti:

 

„Prospešným trendom je rastúca prítomnosť žien v spoločenskom živote, v ekonomike a politike na miestnej, národnej a medzinárodnej úrovni, nevynímajúc cirkevnú oblasť. Ženy majú plné právo aktívne sa zapájať do všetkých oblastí, a ich právo je treba potvrdiť a garantovať aj právnymi nástrojmi, tam kde sa to ukáže ako nevyhnutné.“

 

Žena je úzko spojená s tajomstvom života a táto skúsenosť jej pomáha pri šírení ducha bratstva. Úloha vychovávať k bratstvu prislúcha ženám podľa pápeža Františka ako ich „osobitné povolanie“:

 

„Žena bola vždy v centre rodinnej výchovy, a to nie iba ako matka. Príspevok žien v oblasti výchovy a vzdelávania je neoceniteľný. A vychovávateľstvo má bohaté dôsledky aj pre ženu samotnú.“

 

Významným poľom, kde sa uplatňujú schopnosti ženy, je vedenie dialógu, pokračoval Svätý Otec. Vysvetlil, že sa to v plnom zmysle vzťahuje aj na medzináboženský dialóg:

 

„Je evidentné, ako veľmi je výchova k univerzálnemu bratstvu - čo znamená aj naučiť sa vytvárať priateľské a úctivé vzťahy - dôležitá v oblasti medzináboženského dialógu. Ženy sa v medzináboženskej oblasti angažujú často viac než muži na úrovni „dialógu života“, a tak prispievajú k lepšiemu porozumeniu výzvam typickým pre multikultúrnu realitu.

 

Ale ženy sa môžu zaradiť v plnom zmysle tiež do vzájomnej výmeny na úrovni náboženskej skúsenosti, a rovnako i na úrovni teologickej. Mnohé ženy sú veľmi dobre pripravené zvládnuť stretnutia medzináboženského dialógu na najvyšších úrovniach, a nielen na katolíckej strane.

 

To znamená, že prínos žien sa neobmedzuje na tzv. „ženské“ témy alebo len na stretnutia čisto medzi ženami. Dialóg je púť, ktorú žena a muž majú konať spoločne. Dnes je viac než kedykoľvek predtým dôležité, aby tu ženy boli prítomné.“

 

 

 

Pápež František: Kniha Tobiáš učí, ako v kríze nepodľahnúť zúfalstvu

 

Vatikán 9. júna – Vo chvíľach ťažkých, smutných a bolestivých, aj vtedy, keď nás urážajú, máme vedome kráčať cestou modlitby, trpezlivosti a dôvery v Boha, bez toho, aby sme podľahli zúfalstva a klamu ničoty. To je v skratke obsah dnešnej rannej homílie Svätého Otca v Dome sv. Marty.

 

Pápež František vychádzal z prvého čítania z Knihy Tobiáš (11,5-17) a porovnával životný príbeh Tobiho a jeho nevesty Sáry. Tobiášov otec Tobi oslepol, Tobiášova manželka Sára bola v minulosti obviňovaná, že zapríčinila smrť niekoľkých mužov. V tomto čítaní je vidieť, vysvetlil Svätý Otec, ako Pán udržiava „životy ľudí, aj ten náš“, ako je prítomný v ľudských príbehoch.

 

Tobi a rovnako aj Sára zažili ťažké i pekné chvíle, tak ako to v živote býva, skonštatoval Svätý Otec a pokračoval: Tobi bol „prenasledovaný“, „vysmievali sa mu“, „útočila na neho“ aj vlastná manželka, hoci nebola nejakou zlou ženou – poznamenal pápež –, pretože „pracovala a starala sa o domácnosť, keďže on bol slepý“. A aj Sára si vystála urážky, veľa si vytrpela.

 

Pápež František upozornil na skutočnosť, že obaja sa vo chvíľach, „keď bolo všetko čierne“, stretli s myšlienkou: „lepšie by bolo zomrieť“. Ďalej načrtol, ako má v takých chvíľach človek reagovať:

 

„Všetci sme prežili drsné, ťažké chvíle, nie až v takej sile ako oni, ale vieme, čo človek cíti v tmavých momentoch, vo chvíľach bolestí, v ťažkých chvíľach, poznáme to. Nuž ona, Sára, uvažuje: ‚Ak sa obesím, spôsobím bolesť mojim rodičom’, a tak sa spamätá a modlí sa. A Tobi si hovorí: ‚Veď toto je môj život, idem ďalej’ a modlí sa znova a znova. Toto je postoj, ktorý nás zachráni v ťažkých chvíľach: modlitba. Trpezlivosť, pretože obaja sú trpezliví vo svojej bolesti. A nádej, že Boh nás vypočuje a dá nám prekonať tieto ťažké chvíle. Vo chvíľach smútku, malého alebo veľkého, v tmavých chvíľach: modlitba, trpezlivosť a nádej. Nezabudnite na to.“

 

V príbehoch Tobiho ako aj Sáry sú potom i pekné momenty. Pápež však upozornil, že tu nejde o nejaký „happy end“ v zmysle romantického príbehu:

 

„Po tejto skúške Pán stojí blízko pri nich a zachraňuje ich. Ale tu ide o skutočne krásne momenty, nie o také, kde je krása vyumelkovaná, kde je všetko hrané, ako ohňostroj, no bez krásy duše. A čo v týchto pekných chvíľach každý z nich robí? Ďakujú Bohu, rozširujú si srdce v modlitbe vďaky.“

 

Svätý Otec ďalej v homílii povzbudil položiť si otázku, či v rôznych okamihoch nášho života sme schopní rozlíšiť, čo sa v našej duši deje. Či chápeme, že ťažké chvíle predstavujú „kríž“ a že je nevyhnutné „modliť sa, byť trpezliví a mať aspoň trochu nádeje“. Je potrebné vyhnúť sa upadnutiu „do ničoty“ pretože „vždy je tu Pán“, je pri nás a môžeme sa na neho obrátiť v modlitbe, ďakujúc mu aj za radosť, ktorú nám daroval.

 

Sára vďaka rozlišovaniu pochopila, že nesmie zájsť k tomu, aby si siahla na život. Tobi si uvedomil, že musí „čakať, v modlitbe, v nádeji, na Pánovu záchranu“. Pápež František odporúčal vziať do rúk Sväté písmo a znova sa začítať do Knihy Tobiáš:

 

„Keď si cez tento víkend budeme čítať túto Knihu, prosme si milosť vedieť rozlišovať, čo sa deje v ťažkých chvíľach nášho života, ako ísť ďalej, a čo sa deje v pekných chvíľach; aby sme sa nenechali oklamať ničotou“.

 

 

7. júna

 

Katechéza Svätého Otca: Boží otcovský vzťah je zdrojom našej nádeje

 

Vatikán 7. júna – Pri všeobecnej audiencii na Vatikánskom námestí dnes Svätý Otec hovoril v katechéze o Božom otcovstve ako zdroji našej nádeje. Pápež František predniesol aj osobitnú výzvu k pokračovaniu v spoločnom úsilí kresťanov, židov a moslimov za pokoj vo svete:

 

„Zajtra o 13. hodine sa v rozličných krajinách obnovuje iniciatíva „Minúta za pokoj“, čiže chvíľka modlitby pri príležitosti výročia nášho spoločného stretnutia vo Vatikáne s izraelským prezidentom Peresom a palestínskym prezidentom Abbásom. V našej dobe je veľká potreba modlitby – kresťanov, židov a moslimov – za pokoj.“

 

Od historickej udalosti zajtra uplynú tri roky. Stretnutie troch čelných predstaviteľov s modlitbou za pokoj sa konalo 8. júna 2014 vo Vatikánskych záhradách.

 

Na zaplnenom Svätopeterskom námestí bolo dnes Slovensko zastúpené najmä spoločenstvom Farnosti sv. Jakuba z Veľkého Šariša. Svätého Otca v závere pozdravili aj dvaja zástupcovia Združenia slovenských katolíkov v USA, ktorí sú v týchto dňoch v Ríme na pravidelnej pracovnej návšteve. Organizácia dlhodobo podporuje okrem iného aj formáciu kňazov v Pápežskom slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda v Ríme.

 

Na úvod ku katechéze Svätého Otca zazneli slová z Lukášovho evanjelia o tom, ako Ježiš naučil svojich učeníkov modlitbu Otče náš:

 

«Raz sa na ktoromsi mieste modlil. Keď skončil, povedal mu jeden z jeho učeníkov: „Pane, nauč nás modliť sa, ako Ján naučil svojich učeníkov.“ Povedal im: „Keď sa modlíte, hovorte: Otče, posväť sa tvoje meno, príď tvoje kráľovstvo. Chlieb náš každodenný daj nám každý deň a odpusť nám naše hriechy, lebo aj my odpúšťame každému svojmu dlžníkovi. A neuveď nás do pokušenia“» (Lk 11,1-4).

 

Plné znenie katechézy Svätého Otca

 

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

 

V Ježišovej modlitbe bolo čosi fascinujúce, čosi až tak podmanivé, že jedného dňa ho jeho učeníci poprosili, aby ich s ňou oboznámil. Táto epizóda sa nachádza v Evanjeliu podľa Lukáša, ktorý bol spomedzi evanjelistov tým, kto najviac zdokumentoval tajomstvo modliaceho sa Krista - Pána, ktorý sa modlí. Ježišovi učeníci sú zasiahnutí skutočnosťou, že on, osobitne ráno a večer, sa uťahuje do samoty a „ponára sa“ do modlitby. A preto ho jedného dňa prosia, aby aj ich naučil modliť sa (porov. Lk 11,1). Vtedy práve im Ježiš odovzdáva modlitbu, ktorá sa stala kresťanskou modlitbou „par excellence“: Otčenáš.

 

Popravde, Lukáš nám v porovnaní s Matúšom podáva Ježišovu modlitbu v tak trochu skrátenej forme, ktorá sa začína jednoduchou invokáciou: «Otče» (v.2). Tu je zhrnuté celé tajomstvo kresťanskej modlitby, v tomto slove: mať odvahu nazývať Boha menom Otec. Potvrdzuje to aj liturgia, keď pri výzve ku spoločnému prednášaniu Ježišovej modlitby používa výraz «osmeľujeme sa povedať».

 

Veď nazývať Boha menom „Otec“ vôbec nie je samozrejmosťou. Viedlo by nás to skôr k používaniu vyšších titulov, ktoré sa nám zdajú byť úctivejšie voči jeho transcendencii. Naopak, to, že ho vzývame ako „Otca“, nás s ním stavia do vzťahu dôvery, ako dieťa, ktoré sa obracia na svojho otecka, vediac, že on ho miluje a stará sa oň. Toto je veľká revolúcia, ktorú kresťanstvo vtláča do náboženskej psychológie človeka. Tajomstvo Boha, ktoré nás vždy fascinuje a dáva nám cítiť sa maličkými, nás však už viac nedesí, negniavi, nenapĺňa úzkosťou.

 

Toto je revolučný obrat, ktorý je ťažko poňať našou ľudskou mysľou; až natoľko, že dokonca v príbehoch o zmŕtvychvstaní sa hovorí, že ženy po tom, ako videli prázdny hrob a anjela, «utekali od hrobu, lebo sa ich zmocnila hrôza a strach» (Mk 16,8). Avšak Ježiš nám zjavuje, že Boh je dobrým Otcom a hovorí nám: „Nebojte sa!“

 

Pomyslime na podobenstvo o milosrdnom otcovi (porov. Lk 15,11-32). Ježiš rozpráva o istom otcovi, ktorý pre svojich synov vie byť jedine láskou. O otcovi, ktorý netrestá syna za jeho aroganciu, a ktorý je schopný dokonca zveriť mu jeho časť dedičstva a nechať ho odísť z domu. Boh je Otcom, hovorí Ježiš, avšak nie ľudským spôsobom, lebo na tomto svete neexistuje žiadny otec, ktorý by sa zachoval ako protagonista tohto podobenstva. Boh je Otcom spôsobom jemu vlastným: dobrým, nechrániacim sa pred slobodnými rozhodnutiami človeka, schopným vyjadrovať sa jedine formami slovesa „milovať“.

 

Keď sa rebelujúci syn po tom, ako všetko premrhal, konečne vracia do rodného domu, tento otec neaplikuje kritériá ľudskej spravodlivosti, no predovšetkým cíti potrebu odpustiť, a prostredníctvom svojho objatia dáva synovi porozumieť, že po celý ten dlhý čas jeho neprítomnosti mu chýbal, bolestne chýbal jeho otcovskej láske. Akým bezmedzným tajomstvom je Boh pestujúci takýto typ lásky voči svojim deťom!

 

Možno práve z tohto dôvodu sa apoštol Pavol, keď poukazuje na centrum kresťanského tajomstva, necíti na to, aby do gréčtiny preložil jedno slovo, ktoré Ježiš v aramejčine vyslovoval ako „abba“. Dvakrát sa sv. Pavol vo svojich listoch (porov. Rim 8,15; Gal 4,6) dotýka tejto témy a ponecháva toto slovo nepreložené, v tej istej forme, v akej sa objavilo na Ježišových perách, „abba“, ešte intímnejší výraz v porovnaní s výrazom „otec“, ktorý niektorí prekladajú ako „otecko, ocko“.

 

Drahí bratia a sestry, nikdy nie sme sami. Môžeme byť vzdialení, nevraživí, mohli by sme sa aj prehlasovať za „bezbožných“. Avšak evanjelium Ježiša Krista nám zjavuje, že Boh, ktorý nevie zostať bez nás, on nikdy nebude akýsi „Boh bez človeka“. On je ten, čo nevie zostať bez nás, a toto je jedno veľké tajomstvo! Boh nevie byť Bohom bez človeka: je to veľké tajomstvo! A táto istota je zdrojom našej nádeje, ktorú nachádzame uchovanú vo všetkých prosbách modlitby Otčenáš.

 

Keď potrebujeme pomoc, Ježiš nám nehovorí, aby sme rezignovali a uzavreli sa do seba, ale aby sme sa obrátili na Otca a prosili ho s dôverou. Všetky naše potreby, od tých najevidentnejších s dennodenných, ako sú jedlo, zdravie, práca, až po potrebu, aby nám bolo odpustené a potrebu opory počas pokušení, nie sú zrkadlom našej osamelosti: je tu naopak Otec, ktorý na nás vždy hľadí s láskou, a ktorý nás istotne neopúšťa.

 

Taraz mám pre vás jeden návrh: každý z nás má mnoho problémov a mnoho potrieb. Pomyslime trochu v tichu na tieto problémy a na tieto potreby. Pomyslime aj na Otca, na nášho Otca, ktorý nemôže byť bez nás, a ktorý v tejto chvíli na nás hľadí. A všetci sa spoločne s dôverou a nádejou modlime: „Otče náš, ktorý si na nebesiach...“ [spolu so zhromaždením]. Ďakujem.“

 

V závere generálnej audiencie sa Svätý Otec obrátil ako zvyčajne na mladých, chorých a novomanželov:

 

„Nedávno započatý mesiac jún nám pripomína úctu k Najsvätejšiemu Ježišovmu Srdcu: drahí mladí, v škole Božského Srdca vzrastajte v obetavosti k blížnemu; drahí chorí, v utrpení zjednoťte vaše srdce so srdcom Božieho Syna; a vy, drahí novomanželia, hľaďte na Ježišovo Srdce, aby ste sa naučili bezpodmienečnej láske.“

 

 

5. júna

 

 

Celý príhovor Svätého Otca pri vigílii 50. jubilea Katolíckej charizmatickej obnovy

 

Vatikán 5. júna – V plnom znení prinášame príhovor Svätého Otca Františka pri ekumenickej vigílii Zlatého jubilea Katolíckej charizmatickej obnovy 3. júna 2017 v areáli Circo Massimo v Ríme.

 

Bratia a sestry, ďakujem vám za vaše svedectvo, ktoré dnes vydávate na tomto mieste. Ďakujem! Robí to dobre všetkým, aj mne!

 

V prvej kapitole Skutkov apoštolov čítame: «A keď s nimi stoloval, prikázal im, aby neodchádzali z Jeruzalema, ale aby očakávali Otcovo prisľúbenie: ‚O ktorom ste počuli odo mňa, že Ján krstil vodou, ale vy budete o niekoľko dní pokrstení Duchom Svätým.’» (Sk 1,4-5).

 

«Keď prišiel deň Turíc, boli všetci vedno na tom istom mieste. Tu sa náhle strhol hukot z neba, ako keď sa ženie prudký vietor, a naplnil celý dom, v ktorom boli. I zjavili sa im akoby ohnivé jazyky, ktoré sa rozdelili, a na každom z nich spočinul jeden. Všetkých naplnil Duch Svätý a začali hovoriť inými jazykmi, ako im Duch dával hovoriť.» (Sk 2,1-4).

 

Dnes sme tu ako vo Večeradle pod holým nebom, a tak nemáme strach: pod otvoreným nebom a tiež s otvoreným srdcom pre Otcove prisľúbenia. Sme tu zjednotení „my všetci veriaci“, všetci tí, ktorí vyznávame, že „Ježiš je Pán“ - „Jesus is the Lord“.

 

Mnohí prišli z rôznych končín sveta a Duch Svätý nás zhromaždil, aby sme nadviazali priateľské vzťahy, ktoré nás budú povzbudzovať na ceste k jednote, k jednote pre misiu, nie preto, aby sme boli nehybní, nie! Pre misiu, pre ohlasovanie, že Ježiš je Pán – „Jesús es el Señor“ – pre spoločné ohlasovanie lásky Otca voči všetkým svojím deťom! Pre ohlasovanie Dobrej zvesti všetkým národom! Pre podanie dôkazu, že mier je možný.

 

Nie je veľmi ľahké dokázať tomuto dnešnému svetu, že mier je možný, ale v mene Ježiša môžeme ukázať pomocou nášho svedectva, že mier je možný! Ale je možný, len ak my sme v mieri medzi sebou. Ak zdôrazňujeme rozdiely, sme vo vzájomnej vojne a nemôžeme ohlasovať mier. Mier je možný, ak vychádza z nášho vyznania, že Ježiš je Pán a z našej evanjelizácie týmto smerom. Je to možné. Aj keď sa medzi nami prejavujú rozdiely – ale to je samozrejmé, máme rozdiely –, no chceme, aby to bola zmierená rozličnosť. Na tento výraz nesmieme zabudnúť, nuž vyslovme ho všetci: zmierená rozličnosť. Tento výraz nie je môj. Je od jedného brata luterána. Zmierená rozličnosť.

 

A teraz sme tu a je nás veľa! Zišli sme sa k spoločnej modlitbe, k vzývaniu Ducha Svätého, aby zostúpil na každého z nás, aby sme vyšli na cesty miest a sveta a ohlasovali vládu Ježiša Krista.

 

Kniha Skutkov dosvedčuje: « My, Parti, Médi, Elamčania, obyvatelia Mezopotámie, Judey a Kappadócie, Pontu a Ázie, Frýgie a Pamfýlie, Egypta a líbyjských krajov okolo Cyrény, prisťahovaní Rimania, Židia aj prozelyti, Kréťania i Arabi: počujeme ich vo svojich jazykoch hovoriť o veľkých Božích skutkoch.» (Sk 2,9-11). Hovoriť tým istým jazykom, počúvať, chápať... Sú tu rozdiely, ale Duch nám dáva pochopiť posolstvo Ježišovho zmŕtvychvstania v našom vlastnom jazyku.

 

Sme tu zhromaždení veriaci pochádzajúci zo 120 krajín sveta, aby sme oslavovali zvrchované dielo Ducha Svätého v Cirkvi, ktoré sa začalo pred 50 rokmi a dalo počiatok ... určitej inštitúcii? Nie. Určitej organizácii? Nie. Prúdu milosti, prúdu milosti Katolíckej charizmatickej obnovy. Dielu, ktoré sa zrodilo ako... katolícke? Nie. Zrodilo sa ako ekumenické!

 

Zrodilo sa ako ekumenické, pretože je to Duch Svätý, kto vytvára jednotu a je to ten istý Duch, kto dáva inšpiráciu, aby to tak bolo! Je dôležité prečítať si spisy kardinála Suenensa na túto tému: veľmi dôležité!

 

A príchod Ducha Svätého mení ľudí uzavretých zo strachu na odvážnych svedkov Ježiša. Peter, ktorý trikrát zaprel Ježiša, plný sily Ducha Svätého vyhlasuje: «Nech teda s istotou vie celý dom Izraela, že toho Ježiša, ktorého ste vy ukrižovali, Boh urobil aj Pánom, aj Mesiášom.» (Sk 2,36) . A to je vyznanie viery každého kresťana! Boh urobil Pánom a Mesiášom toho Ježiša, ktorého ste vy [ukrižovali], alebo ktorý bol ukrižovaný. Súhlasíte s týmto vyznaním viery? [zhromaždenie volá: Áno!] Je nám všetkým spoločné, u všetkých rovnaké!

 

Božie slovo pokračuje hovoriac: «Všetci, čo uverili, boli pospolu a všetko mali spoločné. Predávali pozemky a majetky a rozdeľovali ich všetkým, podľa toho, ako kto potreboval. Deň čo deň svorne zotrvávali v chráme, po domoch lámali chlieb a s radosťou a úprimným srdcom požívali pokrm. Chválili Boha a boli milí všetkému ľudu. A Pán každý deň rozmnožoval tých, čo mali byť spasení.» (Sk 2,44-47). Komunita rástla a bol to Duch, ktorý ju podnecoval.

 

Veľmi rád myslím na Filipa, keď mu anjel hovorí: „Vstaň a choď na cestu do Gazy“, a on stretáva toho eunucha, správcu majetku etiópskej kráľovnej, Kandake. Bol prozelytom a čítal Izaiáša. A Filip mu vysvetlil Slovo, zvestoval mu Ježiša, a on sa obrátil. A v jednej chvíli povedal: „Nuž, tu je voda, chcem byť pokrstený“. Bol to Duch, ktorý postrčil Filipa, aby tam išiel, a už od počiatku je to Duch, kto všetkých veriacich pobáda ohlasovať Pána.

 

Dnes sme sa rozhodli stretnúť tu, na tomto mieste – povedal to pastor Traettino – pretože tu počas prenasledovaní boli mučení kresťania, na pobavenie prizerajúcich sa. Dnes je viac mučeníkov ako včera! Dnes je viac kresťanských mučeníkov. Tí, čo zabíjajú kresťanov, pred zabitím sa ich nespytujú: „Si pravoslávny? Si katolík? Si evanjelik? Si luterán? Si kalvín?“ Nie: „Si kresťan?“ – „Áno.“ – A je podrezaný, hneď a zaraz.

 

Dnes je viac mučeníkov než v prvotných dobách. A toto je ekumenizmus krvi: zjednocuje nás svedectvo mučeníkov dneška. Na rôznych miestach sveta sa prelieva krv kresťanov! Dnes je viac než kedykoľvek dôležitá jednota kresťanov, zjednotených v Duchu Svätom, v modlitbe a v činnosti v prospech najslabších.

 

Kráčať spoločne, pracovať spoločne. Milovať sa. Milovať sa. A spoločne hľadať spôsob, ako vysvetliť rozdiely, dohodnúť sa, ale kráčajúc! Ak ostaneme stáť, ak nekráčame, nikdy, nikdy sa nedohodneme. Je to tak, pretože Duch nás chce mať v pohybe.

 

Päťdesiat rokov Katolíckej charizmatickej obnovy. Jeden prúd milosti Ducha! A prečo prúd milosti? Pretože nemá ani zakladateľa, ani štatút, ani riadiace orgány. Samozrejme v tomto prúde sa zrodili mnohé formy, ktoré sú zaiste ľudskými dielami inšpirovanými Duchom Svätým, s rôznymi charizmami, a všetky v službe Cirkvi. Ale prúdu sa nemôžu stavať priehrady, ani sa nemôže uzavrieť Duch Svätý do klietky!

 

Uplynulo päťdesiat rokov. Keď sa dospeje do tohto veku, začínajú ubúdať sily. Je to polovica života - v mojej krajine hovoríme „päťdesiatnik“ – vrásky sú hlbšie – ak sa samozrejme nemaľuješ, ale tie vrásky tu sú – pribúda sivých vlasov a začíname aj zabúdať na niektoré veci...

 

Päťdesiat rokov je chvíľa v živote vhodná na zastavenia sa a urobenie reflexie. Je to okamih reflexie: polovica života. A ja vám poviem: je to okamih ísť ďalej s väčšou silou, nechajúc za sebou ten prach, ktorý sme časom nechali sa nahromadiť, ďakujúc za to, čo sme dostali a postaviac sa novému s vierou v pôsobenie Ducha Svätého!

 

Turíce dávajú zrod Cirkvi. Duch Svätý, prísľub Otca ohlásený Ježišom Kristom, to on je tým, kto vytvára Cirkev: nevestu z Apokalypsy (Knihy zjavenia), jedinú nevestu! Povedal to pastor Traettino: Pán má jedinú nevestu!

 

Najcennejší dar, ktorý sme všetci dostali je krst. A teraz nás Duch vedie na cestu obrátenia, ktorá prechádza celým kresťanským svetom a ktorá je ďalším dôvodom navyše k tomu, aby Katolícka charizmatická obnova bola privilegovaným miestom na vykonanie cesty smerom k jednote!

 

Tento prúd milosti je pre celú Cirkev, nie iba pre niektorých, a nikto z nás nie je v role „pána“ nad ostatnými ako sluhami. Nie: všetci sme služobníci tohto prúdu milosti.

 

Vy spolu s touto skúsenosťou ustavične pripomínate Cirkvi moc modlitby chvály. Chvály, ktorá je modlitbou uznania a vďakyvzdania za nezištnú lásku Boha. Môže sa stať, že tento spôsob modlitby sa niekomu nepáči, ale je jasné, že vychádza plne z biblickej tradície. Napríklad Žalmy: Dávid, ktorý tancoval pred Archou zmluvy, plný jasotu... A prosím, neupadnime do postoja kresťanov s „Mikaliným (Micholiným) komplexom“, ktorá sa hanbila za to, ako Dávid chválil Boha [tancujúc pred Archou].

 

Plesanie, jasot, radosť - ovocie samotnej činnosti Ducha Svätého! Kresťan buď zakusuje radosť vo svojom srdci, alebo tu niečo nefunguje. Radosť z ohlasovania evanjeliovej Dobrej zvesti!

 

Ježiš v Nazaretskej synagóge prečítal úryvok z Izaiáša. Čítam: «Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným. Poslal ma oznámiť zajatým, že budú prepustení, a slepým, že budú vidieť; utláčaných prepustiť na slobodu a ohlásiť Pánov milostivý rok.» (Lk 4,18-19; porov. Iz 61,1-2). Radostná zvesť: nezabúdajme na to. Radostná zvesť: kresťanské ohlasovanie je vždy radostné.

 

Tretí dokument z Mechelenu (Malines, Belgicko) „Charizmatická obnova a služba človeku“, ktorý napísali kardinál Suenens a Dom Helder Camara, je jasný: charizmatická obnova je tiež službou človeku.

 

Krst v Duchu Svätom, chvála, služba človeku. Tieto tri veci sú nerozlučiteľne spojené. Môžem vzdať chválu hlbokým spôsobom, ale ak nepomôžem tým, čo sú vo veľkej núdzi, nestačí to. «Nikto z nich netrpel núdzu» (Sk 4,34), hovorí kniha Skutkov.

 

Nebudeme súdení podľa našich chvál, ale podľa toho, čo sme urobili pre Ježiša. «Ale Pane, kedy sme ti to urobili? Čo ste urobili jednému z týchto maličkých, mne ste urobili.» (porov. Mt 25,39-40).

 

Drahé sestry a drahí bratia, prajem vám čas reflexie, pripamätania si začiatkov; čas zanechania za sebou všetkých vecí popridávaných vlastným egom a ich premeny v počúvanie a radostné prijatie pôsobenia Ducha Svätého, ktorý vanie kam chce a ako chce!

 

Ďakujem Katolíckemu bratstvu a ICCRS (Medzinárodná služba katolíckej charizmatickej obnovy - International Catholic Charismatic Renewal Services) za organizáciu tohto Zlatého jubilea, za túto vigíliu. A ďakujem každému z dobrovoľníkov, ktorí to umožnili, mnohí z nich sú tu. Rád som pozdravil členov organizátorského tímu pri mojom príchode, pretože viem, že pracovali veľa! A nie za peniaze! Veľa pracovali. Väčšina z nich sú mladí z rôznych kontinentov! Nech ich Pán veľmi požehná!

 

Ďakujem zvlášť za to, že žiadosť, s ktorou som sa na vás obrátil pred dvoma rokmi, aby Charizmatická obnova celosvetovo mala jednotnú medzinárodnú službu, sa na tomto základe začala konkretizovať v Zriaďovacích dokumentoch tejto novej jednotnej služby. To je prvý krok, po ktorom budú nasledovať ďalšie, avšak už skoro sa jednota , dielo Ducha Svätého, stane realitou. «Hľa, všetko robím nové», hovorí Pán (Zjv 21,5).

 

Ďakujem, Katolícka charizmatická obnova, za to všetko, čo ste dali Cirkvi počas týchto päťdesiatich rokov! Cirkev počíta s vami, s vašou vernosťou Božiemu slovu, s vašou ochotou k službe a s vaším svedectvom života premeneného Duchom Svätým!

 

Deliť sa so všetkými v Cirkvi s krstom v Duchu Svätom, chváliť Pána bez prestania, spoločne kráčať s kresťanmi rozličných cirkví a kresťanských spoločenstiev v modlitbe a v činnosti pre chudobných. Slúžiť tým najchudobnejším a chorým. Toto očakáva Cirkev a pápež od vás, Katolícka charizmatická obnova, ale od vás všetkých: všetkých vás, ktorí ste vstúpili do tohto prúdu milosti!

 

 

 

Ranná homília pápeža: Konať skutky milosrdenstva znamená vyjsť z pohodlia

 

Vatikán 5. júna – Robiť skutky milosrdenstva neznamená dávať almužnu, aby sme mali dobrý pocit vo svedomí. Znamená to podeliť sa a zúčastniť sa na utrpení druhých. Tak znela jedna z myšlienok dnešnej homílie pápeža Františka, ktorý dnes ráno na sviatok biskupa a mučeníka sv. Bonifáca slávil omšu v Dome sv. Marty.

 

Nestačí robiť skutky milosrdenstva, treba s druhými prežívať bolesť

 

Inšpiráciu pre svoju úvahu našiel Svätý Otec v prvom čítaní z Tobiáša (Tob 1,3; 2,1b-8). V starozákonnej knihe sa píše, že spravodlivý muž menom Tobiáš sa rozhodol pochovať Židov, ktorých beztrestne zabili, pričom riskoval svoj vlastný život, keďže to bolo zakázané.

 

Tobiáš zažíval bolesť pred utrpením druhých, vysvetlil pápež František a zamyslel sa na štrnástimi duchovnými a telesnými skutkami milosrdenstva, medzi ktorými je aj pochovávať mŕtvych. Uskutočniť ich, dodal Svätý Otec, neznamená len podeliť sa s tým, čo máme, ale tiež prejaviť súcit.  

 

„To znamená trpieť s tým, kto trpí. Skutok milosrdenstva neznamená urobiť niečo, aby sme mali dobrý pocit na duši: skutok dobra, aby som sa cítil lepšie, spadne mi tak kameň zo srdca... To nie! Znamená to tiež zažívať bolesť druhých. Podeliť sa a mať súcit idú ruka v ruke. Je milosrdný ten, kto sa vie podeliť a tiež prežívať problémy druhých. A tu je otázka: viem sa podeliť? Som štedrý? Som nezištný? Keď vidím človeka, ktorý trpí, ktorý je v ťažkostiach, trpím tiež? Viem sa vcítiť do situácie druhých? Do situácie utrpenia?“  

 

Konať skutky milosrdenstva znamená tiež riskovať

 

V knihe Tobiáš sa píše, že Židia deportovaní do Asýrie nemohli pochovávať svojich krajanov, lebo riskovali, že keď ich pri tom pristihnú, zabijú ich. Tobiáš, ktorý sa napriek zákazu rozhodol pochovávať mŕtvych Židov, bol preto vo veľkom nebezpečenstve. Podľa slov Svätého Otca konať skutky milosrdenstva znamená nielen podeliť sa a mať súcit, ale tiež riskovať:

 

„Toľkokrát sa riskuje. Pomyslime na Rím uprostred [Druhej svetovej] vojny. Koľko ľudí riskovalo – počnúc Piom XII., kvôli skrývaniu Židov, aby ich nezabili, aby ich nedeportovali. Riskovali vlastnú kožu! Zachrániť život tých ľudí, to bol skutok milosrdenstva! Teda, riskovať.“

 

Konať skutky milosrdenstva spôsobuje nepohodlie, zbavuje egoizmu

 

Pápež František poukázal aj na ďalšie dva aspekty. Prvým je riziko, že tomu, kto koná skutky milosrdenstva, sa môžu druhí vysmievať, ako sa to stalo Tobiášovi. Jeho príbuzní hovorili, že namiesto toho, aby sa držal stranou, robí hlúposti. Po druhé, bol to človek, ktorý akceptoval, že ho to bude stáť isté nepohodlie:

 

„Konať skutky milosrdenstva spôsobuje nepohodlie. ,Mám chorého priateľa, priateľku. Chcel by som ho ísť navštíviť, ale nechce sa mi... radšej si oddýchnem alebo budem v pokoji pozerať televízor...’. Konať skutky milosrdenstva so sebou vždy prináša isté nepohodlie. Vyrušujú nás z nášho pohodlia. Pán však toto nepohodlie za nás vytrpel. Išiel na kríž, aby nám dal milosrdenstvo.“  

 

„Ten, kto je schopný urobiť skutok milosrdenstva,“ vysvetlil Svätý Otec, robí tak preto, lebo „vie, že sám predtým prijal milosrdenstvo; že to bol Pán, ktorý mu prejavil milosrdenstvo. A ak my konáme tieto veci, je to preto, lebo vieme, že Pán sa nad nami zmiloval. Pomyslime na naše hriechy, na naše chyby a na to, ako nám Pán odpustil: odpustil nám všetko, preukázal [nám] toto milosrdenstvo“. „Skutky milosrdenstva sú tie, ktoré nás zbavia egoizmu a ktoré nám pomáhajú napodobňovať Ježiša z bližšia,“ zakončil svoju dnešnú rannú homíliu v Dome sv. Marty pápež František.

 

 

4. júna

Turíčna homília pápeža Františka: Duch vytvára nový ľud s novým srdcom

Vatikán 4. júna – V plnom znení prinášame homíliu Svätého Otca Františka pri svätej omši Slávnosti Zoslania Ducha Svätého, ktorú celebroval o 10.30 na Vatikánskom námestí za účasti desaťtisícov veriacich z celého sveta, ktorí prišli do Ríma pri 50. výročí zrodu Katolíckej charizmatickej obnovy.

Dnes sa uzatvára obdobie Veľkej noci, päťdesiat dní od Ježišovho zmŕtvychvstania až po Turíce, ktoré sú osobitným spôsobom poznačené prítomnosťou Ducha Svätého. Veď práve on je veľkonočným darom „par excellence“. Je to Duch stvoriteľ, ktorý vždy uskutočňuje nové veci. Dve novosti sa nám ukazujú v dnešných čítaniach. V prvom čítaní Duch robí z učeníkov nový ľud; v evanjeliu tvorí v učeníkoch nové srdce, Nový ľud.

V Deň Turíc Duch zostúpil z neba v podobe «akoby ohnivých jazykov, ktoré sa rozdelili, a na každom z nich spočinul jeden. Všetkých naplnil Duch Svätý a začali hovoriť inými jazykmi» (Sk 2,3-4). Božie slovo takto opisuje konanie Ducha Svätého, ktorý najprv spočinie na každom jednom z nich a potom uvádza všetkých do komunikácie. Každému dáva určitý dar a všetkých spája do jednoty. Inými slovami, ten istý Duch tvorí rozmanitosť aj jednotu a týmto spôsobom formuje nový ľud, pestrý a jednotný: všeobecnú (univerzálnu) Cirkev. Najprv, s fantáziou a nepredvídateľnosťou tvorí rozmanitosť; v každej epoche dáva totiž prekvitať novým a rozličným charizmám. Potom ten istý Duch uskutočňuje jednotu: spája, zhromažďuje, obnovuje harmóniu: «Svojou prítomnosťou a svojím pôsobením spája do jednoty duchov, ktorí sú vzájomne odlišní a rozdielni» (Cyril Alexandrijský: Komentár k Jánovmu evanjeliu, XI,11). A tak tu pôjde o opravdivú jednotu, jednotu podľa Boha, ktorá nie je uniformitou, ale jednotou v rozdielnosti.

Pre jej uskutočnenie nám pomôže vyhýbať sa dvom často sa opakujúcim pokušeniam. Prvým je pokušenie hľadať rozličnosť bez jednoty. Dochádza k tomu vtedy, keď sa chceme odlišovať, keď formujeme zoskupenia a tábory, keď tvrdošijne trváme na vylučujúcich stanoviskách, keď sa uzatvárame do vlastných skupinových záujmov (partikularizmov), pokladajúc sa azda za lepších, či za tých, čo majú vždy pravdu - to sú tí takzvaní „strážcovia pravdy“. Vtedy si volíme časť, nie celok, kladieme príslušnosť k tomu či onomu pred príslušnosť k Cirkvi; stávame sa „fanúšikmi“ istého tábora, skôr než bratmi a sestrami v tom istom Duchu; kresťanmi „pravicovými či ľavicovými“ skôr než Ježišovými; neohybnými strážcami minulosti či avantgardistami budúcnosti, skôr než pokornými a vďačnými synmi Cirkvi. Takáto je rozmanitosť bez jednoty. Opačným pokušením je naopak hľadanie jednoty bez rozmanitosti. Týmto spôsobom sa však jednota stáva uniformitou, povinnosťou robiť všetko spoločne a všetko rovnako, všetci rozmýšľať vždy tým istým spôsobom. Jednota takto skončí pri tom, že sa stane nivelizovaním (homologizáciou) a už viac niet slobody. Avšak svätý Pavol hovorí, že «kde je Pánov Duch, tam je sloboda» (2 Kor 3,17).

Naša modlitba k Duchu Svätému je teda vyprosovaním si milosti prijať jeho jednotu, pohľad, ktorý - prekračujúc osobné preferencie - objíma a miluje svoju Cirkev, našu Cirkev; milosti cítiť zodpovednosť za jednotu medzi všetkými, vykoreniť klebety zasievajúce kúkoľ a vzájomné závisti spôsobujúce otravu, lebo byť mužmi a ženami Cirkvi znamená byť mužmi a ženami jednoty (spoločenstva); je tiež vyprosovaním si srdca, ktoré bude cítiť Cirkev ako našu matku a náš dom: pohostinný a otvorený dom, kde sa zdieľa mnohotvárna radosť Ducha Svätého.

A teraz poďme k tej druhej novosti: nové srdce. Zmŕtvychvstalý Ježiš, keď sa po prvý raz zjavuje svojim učeníkom, hovorí: «Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané» (Jn 20,21-23). Ježiš neodsudzuje svojich učeníkov, ktorí ho počas utrpenia opustili a zapreli, ale daruje im Ducha odpustenia. Duch je prvým darom Zmŕtvychvstalého a je darovaný predovšetkým na odpustenie hriechov. Tu je počiatok Cirkvi, tu je to spojivo, ktoré nás udržuje pohromade, tá malta, čo spája tehly domu: odpustenie. Lebo odpustenie je darom nesmiernej sily, je tou najväčšou láskou, tým, čo udržuje v jednote napriek všetkému, tým, čo zabraňuje zrúteniu, čo posilňuje a upevňuje. Odpustenie oslobodzuje srdce a dovoľuje začať odznova: odpustenie dáva nádej, bez odpustenia sa nebuduje Cirkev.

Duch odpustenia, ktorý všetko rieši vo svornosti, nás pobáda k odmietnutiu iných ciest: unáhleného konania toho, kto súdi; slepých uličiek toho, kto zatvára každé dvere; jednosmerných ciest toho, kto kritizuje ostatných. Duch nás naopak vyzýva ísť obojsmernou cestou prijatého a darovaného odpustenia, cestou Božieho milosrdenstva, ktoré sa prejavuje láskou k blížnemu, cestou lásky ako «jediného kritéria, podľa ktorého sa všetko musí vykonať či nevykonať, zmeniť či nemeniť» (Izák zo Stelly, Príhovor 31). Vyprosujme si milosť, aby sme tvár našej Matky Cirkvi robili čoraz krajšou, obnovujúc sa prostredníctvom odpúšťania a naprávania seba samých: len vtedy budeme môcť naprávať druhých v láske.

Prosme Ducha Svätého, oheň lásky horiaci v Cirkvi a v našom vnútri, aj keď ho častokrát zakrývame popolom našich vín: „Boží Duch, Pán, ktorý si v mojom srdci a v srdci Cirkvi, ty, ktorý udržiavaš Cirkev, stvárňujúc ju v rozmanitosti, príď. Potrebujeme ťa pre život tak ako vodu: zostúp opäť na nás a nauč nás jednote, obnov naše srdcia a nauč nás milovať tak, ako nás ty miluješ, odpúšťať tak, ako nám ty odpúšťaš. Amen.“

 

2. júna 

Ranná homília pápeža Františka: Boží ľud treba pásť s pokorou a láskou

Vatikán 2. júna – Ježiš zveruje svoje ovce Petrovi, aby pásol Boží ľud s pokorou a s láskou, a to aj napriek svojim chybám a hriechom. Tak znela hlavná myšlienka dnešnej homílie pápeža Františka, ktorý slúžil v ranných hodinách omšu v Dome sv. Marty.

Svätý Otec našiel podnet pre svoju kázeň v dnešnom evanjeliu (Jn 21,15-19). Sv. Ján  opisuje konverzáciu medzi zmŕtvychvstalým Kristom a Petrom na brehu jazera, tam, kde ho na začiatku svojho verejného účinkovania povolal. Ide o pokojný rozhovor medzi priateľmi, všimol si pápež František, v atmosfére zmŕtvychvstania Pána.

Ježiš zveruje svoje ovce Petrovi, pričom mu trikrát kladie otázku, či ho miluje. „Ježiš si vyberá najväčšieho hriešnika z apoštolov, ostatní utiekli, tento ho zaprel: ,Nepoznám ho’. A Ježiš sa ho pýta: ,Miluješ ma viac, než tamtí?’. Ježiš si volí najväčšieho hriešnika, ... aby pásol Boží ľud. A to nás nabáda k uvažovaniu,“ zamyslel sa Svätý Otec. Ježiš požiadal Petra, aby pásol jeho ovce s láskou:

„Nie pásť so vztýčenou hlavou, ako nejaký veľký vládca. Nie! Pásť s pokorou, s láskou, ako to robil Ježiš. Toto je poslanie, ktoré dal Ježiš Petrovi. Áno, s hriechmi a s chybami. A to natoľko, že hneď po tomto rozhovore sa Petrovi pokĺzne jazyk, pochybí, keď v pokušení zvedavosti hovorí Pánovi: ,A tento učeník, kam pôjde, čo bude robiť?’ Nuž, s láskou, uprostred svojich chýb, svojich hriechov... s láskou: ,Lebo tieto ovce nie sú tvoje ovečky, sú to moje ovečky,’ hovorí Pán. ,Miluj. Ak si môj priateľ, musíš byť ich priateľom’.“

Svätý Otec si vo svojej homílii zaspomínal, ako Peter zaprel Ježiša pred slúžkou veľkňaza. Bol si taký istý v zapieraní Pána, ako si bol istý pri vyznaní: «Ty si Kristus, Syn živého Boha» (Mt 16,16). Pápež rovnako pripomenul pohľad Ježiša, ktorý sa stretol s tým Petrovým, keď ho zaprel. A apoštol, tak „odvážny v zapieraní, je schopný trpko zaplakať“: 

„A potom, po celoživotnej službe Pánovi, skončil tak ako Pán: na kríži. Nevychvaľuje sa však: ,Skončím ako môj Pán!’. Naopak žiada: ,Prosím, daj ma na kríž s hlavou dole, lebo takto aspoň bude jasné, že nie som Pán, ale služobník’. Toto je to, čo si môžeme vziať z tohto rozhovoru, z tohto tak krásneho, tak pokojného, tak priateľského, tak cnostného dialógu. Nech nám Pán dá vždy milosť kráčať v živote so sklonenou hlavou: s hlavou hore vďaka dôstojnosti, ktorú nám Boh dal, ale s hlavou dole, vediac, že sme hriešnici a že jediným Pánom je Ježiš, my sme služobníci.“

 

1. júna

Homília pápeža Františka: Tri piliere v živote kresťana podľa vzoru sv. Pavla

 

Vatikán 1. júna – Kázanie, prenasledovanie a modlitba - nad týmito troma slovami, ktoré charakterizujú život apoštola Pavla sa vo svojej dnešnej homílii v kaplnke Domu sv. Marty zamyslel pápež František. Upriamil pozornosť na príklad apoštola, ktorý aj dnes ponúka ľuďom: ohlasovať evanjelium uprostred prenasledovaní zo strany sveta a útech od Pána.

„Život apoštola je život v neustálom pohybe“, povedal pápež František. „Ťažko si predstaviť Pavla ako sa opaľuje na pláži, ako si oddychuje,“ dodal Svätý Otec. Vo svojej kázni vychádzal z dnešného prvého čítania zo Skutkov apoštolov (Sk 22,30; 23,6-11) a upriamil svoju pozornosť na tri rozmery života apoštola Pavla.

Prvým rozmerom „je kázanie, ohlasovanie“. Pavol, pokračoval pápež František, „ide z jedného konca na druhý a ohlasuje Krista“ a „ak na nejakom mieste nekáže, tak pracuje“:

„Ale to, čo robí najčastejšie, je kázanie: ak je pozvaný kázať a ohlasovať Ježiša Krista, je to pre neho pasia! Nesedí za svojím stolom: nie. Je vždy v pohybe. Neustále pokračuje v ohlasovaní Ježiša Krista. Vo svojom vnútri mal oheň, zanietenie ... apoštolské zanietenie, ktoré ho hnalo ďalej. Nerobil kroky vzad. Vždy vpred. A toto je jedna z jeho čŕt, ktorá mu skutočne prináša problémy.“

Druhým rozmerom tohto Pavlovho života, pokračoval Svätý Otec, sú práve „problémy, presnejšie povedané prenasledovanie“. V prvom čítaní dnes čítame, že všetci sa spojili na jeho obžalobu. Pavol je súdený, pretože ho pokladajú za „rušiteľa“:

„A Duch inšpiroval Pavla k malej lesti. Vedel, že neboli jednotní, že medzi nimi boli mnohé vnútorné boje a vedel, že saduceji neveria v zmŕtvychvstanie, v ktoré zas farizeji verili. A on, aby sa nejako dostal z tejto situácie, zvolal: ‚Bratia, ja som farizej, syn farizejov. Pre nádej vo vzkriesenie mŕtvych ma súdia.’ Ako to povedal, rozpútala sa diskusia medzi farizejmi a saducejmi. A zhromaždenie, tí, ktorí sa zdali byť jednotní, sa rozdelili, všetci.“

Títo, vysvetlil pápež, „boli strážcovia zákona, strážcovia učenia Božieho ľudu, strážcovia viery“, „ale jeden veril jedno, druhý iné.“ Títo ľudia, dodal, „stratili zákon, stratili učenie, stratili vieru, pretože ju zmenili v ideológiu“. Svätý Pavol teda proti tomu musel veľa bojovať, pripomenul Svätý Otec.

Prvý rozmer Pavlovho života je teda zápal apoštolského ohlasovania, tým druhým je znášanie protivenstiev a bojov, zopakoval pápež František a prešiel k záverečnému tretiemu rozmeru, ktorým je modlitba. „Pavol mal túto blízkosť s Pánom,“ pokračoval pápež:

„Bol mu mnohokrát nablízku. Raz spomína, že ho preniesol až do siedmeho neba, v modlitbe, a nevedel ako opísať tie nádherné veci, ktoré tam pocítil. Ale tento bojovník, tento ohlasovateľ s nekonečným horizontom, mal vždy väčšmi ten mystický rozmer stretnutia s Kristom. Pavlovou silou bolo toto stretávanie sa s Pánom v modlitbe. Tak ako to bolo aj prvý krát počas cesty do Damasku, keď išiel prenasledovať kresťanov. Pavol bol človek, ktorý sa stretol s Pánom a nikdy na to nezabúda, umožňuje Pánovi jeho stretnutia a hľadá ho, aby sa s ním stretol. Muž modlitby.“

Toto, opäť zopakoval Svätý Otec „sú tri Pavlove postoje, ktorým nás učí tento úryvok: apoštolské nasadenie k ohlasovaniu Ježiša Krista, vytrvalosť – vydržať prenasledovanie – a modlitba: stretávať sa s Pánom a umožniť Pánovi tieto stretnutia“. A takto Pavol kráčal vpred „uprostred prenasledovaní zo strany sveta a útech od Pána“.

Svätý Otec uzavrel homíliu modlitbou: „Nech nám Pán dá milosť - všetkým nám pokrsteným – osvojiť si tieto tri postoje v našom kresťanskom živote. Milosť ohlasovať Ježiša Krista, odolať prenasledovaniu a vábeniam, ktoré nás zvádzajú odpadnúť od Ježiša Krista a milosť stretávania sa s Ježišom Kristom v modlitbe.“ 

 

26. mája

Ranná homília u sv. Marty: Topografia kresťanského života - pamäť, modlitba, misia

 

Vatikán 26. mája – Miesto kresťana je uprostred sveta, kde má ohlasovať Ježiša. Jeho pohľad však musí byť obrátený k nebu, aby bol zjednotený s Pánom. Tak znela jedna z myšlienok homílie pápeža Františka, ktorý dnes ráno slávil omšu v Dome sv. Marty.

 

Spomienka na prvé stretnutie s Ježišom nám pomáha v čase skúšok

 

Božie slovo nám dnes podľa slov Svätého Otca ponúka tri kľúčové slová, ktoré majú byť pre kresťana ako vzťažné body. Prvým je pamäť. Zmŕtvychvstalý Ježiš hovorí apoštolom, aby ho predišli do Galiley, kde došlo k ich prvému stretnutiu.

 

„Každý z nás má svoju vlastnú Galileu,“ kde sa nám Ježiš po prvý raz zjavil, kde sme ho spoznali a „pocítili tú radosť, to nadšenie z jeho nasledovania,“ uviedol na úvod svojej kázne pápež František. „Aby sme boli dobrými kresťanmi, potrebujeme vždy pamätať na prvé stretnutie s Ježišom alebo na nasledujúce stretnutia. Je to milosť pamäte, ktorá nám v okamihu skúšky dáva istotu,“ dodal Svätý Otec.

 

Miestom kresťana je svet, kde má ohlasovať Radostnú zvesť

 

Druhým kľúčovým slovom je modlitba. Keď Ježiš vystupuje do nebies, neoddeľuje sa od nás, vysvetlil ďalej pápež František: „Fyzicky áno, avšak je s nami vždy spojený, aby sa za nás prihováral. Ukazuje Otcovi rany; cenu, ktorú zaplatil za našu spásu“. „Musíme teda prosiť o milosť vedieť kontemplovať nebo, o milosť modlitby, o vzťah s Ježišom v modlitbe, ktorý nás v tomto momente počúva a je s nami,“ dokončil myšlienku Svätý Otec a pokračoval:

 

„Potom je tu svet. Ježiš ešte pred tým, než odišiel – počuli sme to včera na sviatok Nanebovstúpenia Pána v evanjeliu – hovorí učeníkom: ,Choďte do sveta a robte [ľudí] učeníkmi’. Choďte. Miestom kresťana je svet, aby ohlasoval Ježišovo slovo, aby povedal, že sme spasení, že on prišiel, aby nám dal milosť, aby nás všetkých spolu s ním priviedol k Otcovi.“

 

Tri kľúčové slová kresťana

 

Toto je „topografia kresťanského ducha“, vysvetlil ďalej Svätý Otec František. Tri vzťažné miesta, kľúčové body nášho života: pamäť, modlitba, misia. Tri slová na ceste každého kresťana: Galilea, nebo a svet:

 

„Kresťan sa musí pohybovať v týchto troch dimenziách a prosiť o milosť pamäte. Povedať Pánovi: ,Kiež nezabudnem na moment, keď si si ma vybral. Kiež nezabudnem na momenty, keď sme sa stretli’. Potom sa modliť, hľadieť na nebo, lebo on sa tam za nás bude prihovárať. Prosí za nás.

 

A potom sa vydať na misiu. To neznamená, že všetci musíme ísť do zahraničia. Ísť na misiu znamená žiť a dosvedčovať Evanjelium, znamená to odhaliť ľuďom, aký je Ježiš. A to spolu so svedectvom a s Božím slovom, lebo ak hovorím o tom, aký je Ježiš, aký je kresťanský život, ale žijem ako pohan, to neslúži k ničomu. Misia nie je úspešná.“

 

O radosť zo života s Kristom nás nik neoberie

 

Ak žijeme v pamäti, v modlitbe a v misii, dodal na záver svojej dnešnej rannej homílie pápež František, kresťanský život bude krásny a radostný:

 

„A toto je posledná veta, ktorú nám v dnešnom evanjeliu hovorí Ježiš: ,V ten deň, v deň, keď budete žiť kresťanský život takto, budete vedieť všetko a nik vám nevezme vašu radosť’. Nikto, lebo pamätám na moment stretnutia s Ježišom, mám istotu, že Ježiš je v nebi a v tejto chvíli za mňa oroduje, je so mnou; a ja sa modlím a mám odvahu povedať, vyjsť zo seba, aby som povedal druhým a vydal svedectvo svojím životom, že Ježiš vstal z mŕtvych, je živý. Pamäť modlitba, misia. Nech nám Pán dá milosť pochopiť túto topografiu kresťanského života a kráčať vpred s radosťou, s tou radosťou, ktorú nám nik nemôže vziať.“

 

 

24. mája

 

Katechéza Svätého Otca pri audiencii: Cesta do Emauz ako terapia nádeje

 

Vatikán 24. mája – Cestu do Emauz predstavil pápež František veriacim pri dnešnej generálnej audiencii ako „terapiu nádeje“. Pokračoval tak vo svojom cykle katechéz na tému nádeje.

 

V predných radoch na Námestí sv. Petra boli vo sviatočných uniformách ukrajinskí vojaci, ktorí sa vracajú z vojenskej púte v Lurdoch a ktorých Svätý Otec krátko pozdravil. Pápež František pozdravil aj skupinu pútnikov z Hong Kongu pri príležitosti sviatku Panny Márie Pomocnice kresťanov, ktorá sa uctieva v národnej svätyni Šešan v Šanghaji ako patrónka Číny.

 

Na vatikánskom námestí boli opäť aj viaceré skupiny zo Slovenska, konkrétne z Prešova, Košíc, Fričoviec, Hendrichoviec a Bertotoviec, ako aj z Kmeťova a Podhájskej.

 

Biblickým podnetom pred katechézou Svätého Otca bolo čítanie z Lukášovho evanjelia o stretnutí Emauzských učeníkov so vzkrieseným Ježišom:

 

«Tak sa priblížili k dedine, do ktorej šli, a on sa tváril, že ide ďalej. Ale oni naň naliehali: „Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva a deň sa už schýlil!“ Vošiel teda a zostal s nimi. A keď sedel s nimi pri stole, vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho a podával im ho. Vtom sa im otvorili oči a spoznali ho. Ale on im zmizol. Tu si povedali: „Či nám nehorelo srdce, keď sa s nami cestou rozprával a vysvetľoval nám Písma?“» (Lk 24,28-35).

 

Plné znenie katechézy Svätého Otca

 

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

 

Dnes by som sa chcel pristaviť pri skúsenosti dvoch učeníkov z Emauz, o ktorých hovorí Lukášovo evanjelium (porov. 24,13-35). Predstavme si tú scénu: dvaja muži kráčajú sklamaní, smutní, presvedčení, že za sebou zanechávajú trpkú záležitosť, ktorá sa zle skončila.

 

Pred tou Veľkou nocou boli plní nadšenia: presvedčení, že tie dni budú rozhodujúce pre ich očakávania a pre nádej všetkého ľudu. Zdalo sa, že Ježiš, ktorému zverili svoj život, konečne dospel k rozhodujúcej bitke: že teraz, po dlhom období prípravy a skrytosti, ukáže svoju moc. To bolo to, čo očakávali. No nestalo sa tak.

 

Dvaja pútnici v sebe živili čisto ľudskú nádej, ktorá sa teraz rozbila na márne kúsky. Ten kríž vztýčený na Kalvárii bol veľavravným znamením porážky, ktorú nepredvídali. Ak bol ten Ježiš skutočne podľa Božieho srdca, museli dôjsť k záveru, že Boh bol v rukách násilníkov bezmocný, bezbranný, neschopný odporovať zlu.

 

A tak v to nedeľné ráno títo dvaja utekajú z Jeruzalema. Pred očami majú ešte udalosti utrpenia, Ježišovu smrť; a na duši bolesť nad týmito udalosťami, nakopenú počas núteného sobotného odpočinku. Tá slávnosť Paschy, ktorá mala znieť spevom oslobodenia, sa naopak zmenila na ten najbolestnejší deň ich života.

 

Opúšťajú Jeruzalem, aby odišli inam, do pokojnej dedinky. Vyzerajú úplne ako ľudia, snažiaci sa zahodiť istú spomienku, ktorá páli. A tak sú na ceste a kráčajú, smutní. Tento scenár, ktorým je cesta, už mal v evanjeliových príbehoch dôležité miesto. Bude nadobúdať stále väčšiu dôležitosť od chvíle, keď sa začne rozprávať príbeh Cirkvi.

 

Ježišovo stretnutie s týmito dvoma učeníkmi sa zdá byť úplne náhodné: pripomína jedno z mnohých stretnutí, ktoré sa v živote prihodia. Dvaja učeníci kráčajú zamyslení a ktosi neznámy sa k nim pridá. Je to Ježiš; avšak ich oči nie sú schopné ho rozpoznať. A tak Ježiš začína svoju „terapiu nádeje“. To, čo sa odohráva na tejto ceste predstavuje terapiu nádeje. Kto ju vykonáva? Ježiš.

 

Predovšetkým sa pýta a počúva: náš Boh sa nenatíska. Aj keď už pozná príčinu sklamania tých dvoch, dáva im čas, aby si mohli do hĺbky premerať tú trpkosť, ktorá ich ovládla. Výsledkom je vyznanie, ktoré je akýmsi refrénom ľudskej existencie: «A my sme dúfali, ale...» (v. 21).

 

Koľko smútku, porážok, koľko neúspechov je v živote každého človeka! Koniec koncov sme všetci tak trochu ako tí dvaja učeníci. Koľkokrát v živote sme dúfali, koľkokrát sme sa cítili byť len na krôčik od šťastia, a potom sme sa ocitli na zemi, sklamaní. Avšak Ježiš kráča so všetkými malomyseľnými, čo idú so sklonenou hlavou. A kráčajúc s nimi s ohľaduplnosťou, dokáže im prinavrátiť nádej.

 

Ježiš k nim hovorí predovšetkým cez Písmo. Ten, kto berie do ruky Božiu knihu, nenarazí na príbehy o jednoduchom hrdinstve, bleskové dobyvateľské výpravy. Skutočná nádej nikdy nevyjde lacno: vždy prechádza cez porážky. Nádej toho, kto netrpí, ňou možno ani nie je.

 

Bohu sa nepáči byť milovaný spôsobom, akým by bol milovaný veliteľ vedúci svoj ľud k víťazstvu hubiac svojich protivníkov v krvi. Náš Boh je drobným svetielkom žiariacim v chladný a veterný deň, a akokoľvek krehká sa zdá byť jeho prítomnosť na tomto svete, on si zvolil miesto, ktorým my všetci pohŕdame.

 

Potom Ježiš pre dvoch učeníkov opakuje kľúčové gesto každej eucharistie: berie chlieb, dobrorečí, láme ho a rozdáva. Nie je vari v týchto niekoľkých gestách celý Ježišov príbeh? A nie je v každej eucharistii aj znamenie toho, čím má Cirkev byť? Ježiš nás berie, žehná nám, „láme“ náš život – lebo neexistuje láska bez obety – a ponúka ho ostatným, ponúka ho všetkým.

 

Stretnutie Ježiša a dvoch Emauzských učeníkov je rýchlym stretnutím. Je v ňom však celý osud Cirkvi. Hovorí nám o tom, že kresťanské spoločenstvo nie je uzavreté v akomsi opevnenom hrade, ale že kráča vo svojom najvitálnejšom prostredí, totiž na ceste. A tam stretáva ľudí s ich nádejami a s ich sklamaniami, neraz vážnymi.

 

Cirkev načúva príbehom všetkých, tak ako sa dostávajú na povrch zo skrýše osobného svedomia, aby potom ponúkla Slovo života, svedectvo lásky, lásky vernej až do konca. A tak srdce ľudí opäť začína horieť nádejou.

 

My všetci sme v našom živote mali ťažké, temné chvíle. Momenty, v ktorých sme kráčali smutní, zadumaní, bez výhľadu, len s múrom pred sebou. A Ježiš je vždy po našom boku, aby nám dodal nádej, aby nám zohrial srdce a povedal: „Napreduj, ja som s tebou. Len ďalej vpred.“

 

Tajomstvo cesty vedúcej do Emauz je celé tu: aj napriek opačnému zdaniu, sme naďalej milovaní a Boh nás nikdy neprestane milovať. Boh vždy bude kráčať s nami, vždy, aj v tých najbolestnejších chvíľach, aj v tých najhorších momentoch, aj vo chvíľach porážky: je tam Pán. A toto je naša nádej. Poďme vpred s touto nádejou! Lebo on je po našom boku a stále kráča s nami!

 

 

 

23. mája

 

 

Ranná homília pápeža Františka: Od vlažnosti k radostnému ohlasovaniu Krista

 

Vatikán 23. mája – Mnoho zasvätených osôb čelilo prenasledovaniu, lebo odmietli postoje sveta. Zlý duch uprednostňuje Cirkev vlažnú, ktorá neriskuje. Týmito slovami sa dnes v homílii pápež František prihovoril veriacim v Dome sv. Marty. Ako príklad Svätý Otec poukázal na blahoslaveného arcibiskupa San Salvádoru Mons. Oscara Romera, ktorého dal vojenský režim zavraždiť, lebo kritizoval násilie proti chudobným.

 

Je potrebné prejsť z vlažného štýlu života k radostnému ohlasovaniu Ježiša. Inšpiráciu k tejto myšlienke našiel pápež František v 16. kapitole Skutkov apoštolov. V nej sa píše o mladej otrokyni, ktorá mala veštecký dar a ktorá za Pavlom a Sílasom kričala: «Toto sú služobníci najvyššieho Boha» (Sk 16,16). Svätý Otec poznamenal, že i keď išlo o chválu, apoštol Pavol vedel, že táto žena bola posadnutá zlým duchom. Keďže sa to opakovalo deň čo deň, Pavol to nezniesol a démona z nej vyhnal.

 

Zlý duch uprednostňuje vlažnú a pohodlnú Cirkev

 

Sv. Pavol, dodal pápež František, pochopil, že „to nebola cesta obrátenia pre to mesto, lebo všetci ostávali v upokojení“. Všetci prijali náuku, ale nedochádzalo k žiadnym obráteniam. To isté sa deje aj v dejinách spásy, keď bol Boží ľud v upokojení, keď nič neriskoval, no slúžil „aj keď nie idolom, ale svetskosti“, vysvetlil Petrov nástupca.

 

Vtedy Boh posielal prorokov, ktorých prenasledovali, lebo boli „nepohodlní“, ako ním bol Pavol. Aj Pavla prinútili odísť z mesta, lebo vyhnal zlého ducha, dodal Svätý Otec. Napriek tomu, že hovoril pravdu – že Pavol a Sílas sú Boží muži, bol to „duch vlažnosti, ktorý robil Cirkev vlažnou“. „Keď v Cirkvi niekto odmieta spôsoby svetského života, hľadí sa na neho krivo,“ pokračoval vo svojej homílii pápež František.

 

„Pamätám si u nás doma mnohých mužov a ženy, rehoľníkov – dobrých, nie ideológov –, ktorí hovorili: ,Nie, Ježišova Cirkev je takáto...’. [A iní reagovali:] ,To je komunista, von s ním!’ a vyhnali ich preč, prenasledovali ich. Pomyslime len na blahoslaveného Romera, čo sa mu stalo len preto, že povedal pravdu. A potom ďalší mnohí v dejinách Cirkvi, tiež tu, v Európe. Prečo? Lebo zlý duch uprednostňuje vlažnú Cirkev, ktorá neriskuje, Cirkev, ktorá sa stará o svoje záležitosti, pohodlnú Cirkev, v pohodlí vlažnosti, vlažnú [Cirkev].“

 

Od vlažného životného štýlu k radostnému ohlasovaniu Ježiša

 

V 16. kapitole Skutkov apoštolov sa ďalej hovorí o tom, že páni mladej otrokyne, z ktorej sv. Pavol vyhnal zlého ducha, sa na apoštola nahnevali. Prišli totiž o svoj zisk, ktorý im svojim predpovedaním prinášala. Svätý Otec zdôraznil, že „zlý duch vstupuje vždy cez vrecká“.

 

Okrem nebezpečenstva peňazí sa pápež František pristavil aj pri výraze „radosť“. Tí, čo vlastnili mladú otrokyňu, dovliekli Pavla a Sílasa pred sudcov, aby nariadili palicovanie a potom uväznenie. Žalárnik ich teda odviedol do najhlbšej cely. Keď apoštoli chválili Boha, nastalo veľké zemetrasenie a všetky dvere sa pootvárali a väzňom spadli okovy. Žalárnik si chcel vziať život, lebo vedel, že ak väzni ujdú, zabijú ho. Pavol však skríkol, aby to nerobil, lebo nikto neutiekol. Žalárnik vtedy požiadal apoštola, aby mu všetko vysvetlil a obrátil sa. Umyl im rany, nechal sa pokrstiť a ako pokračuje ďalej Sväté písmo: «Tešil sa on i celá rodina».

 

„A toto je cesta nášho každodenného obrátenia: prejsť od svetského štýlu života, pokojného bez rizík, katolíckeho – to áno, ale vlažného, k životnému štýlu skutočného ohlasovania Ježiša Krista, k radostnému ohlasovaniu Krista. Prejsť z religiozity, ktorá príliš hľadí na ,pánov’, k viere a k zvolaniu: ,Ježiš je Pán’.“

 

Toto je zázrak, ktorý koná Duch Svätý. Pápež František veriacich v Dome sv. Marty na záver svojej kázne povzbudil, aby si prečítali 16. kapitolu Skutkov apoštolov a tak videli, ako Pán „so svojimi mučeníkmi“ pomáha Cirkvi kráčať vpred:

 

„Cirkev bez mučeníkov nie je dôveryhodná; Cirkev, ktorá neriskuje, nevzbudzuje dôveru; Cirkev, ktorá má strach z ohlasovania Ježiša Krista a vyháňania zlých duchov, idolov, iného pána, ktorým sú peniaze, nie je Ježišova Cirkev. V modlitbe sme prosili o milosť a tiež sme ďakovali Pánovi za obnovenú mladosť, ktorú nám dal s Ježišom a prosili sme o milosť, aby v nás túto mladosť zachoval. Táto Cirkev vo Filipách sa obnovila a stala sa mladou Cirkvou. Kiež by sme aj my všetci mali to isté: obnovenú mladosť, obrátenie spôsobu života z vlažného k radostnému ohlasovaniu, že Ježiš je Pán.“

 

 

22. mája

 

Svätý Otec v rannej homílii: Prosme o srdce otvorené Duchu Svätému

 

Vatikán 22. mája – Len Duch Svätý nás učí povedať: „Ježiš je Pán“, uviedol vo svojej homílii pápež František pri dnešnej svätej omši v Dome sv. Marty. Svätý Otec podčiarkol, že musíme otvoriť srdce na počúvanie Ducha Svätého, a takto budeme môcť vydať svedectvo o Ježišovi Kristovi.

 

„Buďte spokojní, nenechám vás ako siroty“, pošlem vám „obhajcu“, Ducha Svätého, aby sa vás zastával pred Otcom. V Ježišovej reči určenej učeníkom pri Poslednej večeri sa pápež František zvlášť zameral na úlohu „Parakléta“, Ducha Svätého, ktorý – ako podotkol – nás sprevádza a „dáva nám istotu, že sme Ježišom zachránení“. Len Duch Svätý, pokračoval Svätý Otec, „nás učí povedať: ,Ježiš je Pán’“:

 

„Bez Ducha [Svätého] to nikto z nás nie je schopný povedať, cítiť, prežívať. Ježiš na ďalších miestach tejto dlhej reči o ňom povedal: ,On vás privedie k plnej pravde’, bude nás sprevádzať smerom k plnej Pravde. ,On vám pripomenie všetko, čo som vám povedal, naučí vás všetko’. To znamená, že Duch Svätý je spoločníkom na ceste každého kresťana a tiež spoločníkom Cirkvi na jej ceste. Toto je ten dar, ktorý nám dáva Ježiš“.

 

Duch Svätý, pokračoval pápež, je „dar: veľký Ježišov dar“, „ten, ktorý nám nedovolí pochybiť“. Ale kde prebýva Duch? – položil si otázku Svätý Otec. V dnešnom prvom čítaní zo Skutkov apoštolov (Sk 16,11-15) sa stretávame s Lýdiou, „predavačkou purpuru“, ženou, ktorá „sa vedela obracať“, s tou, ktorej „Pán otvoril srdce, aby nasledovala Božie slovo“:

 

„Pán jej otvoril srdce, aby mohol vstúpiť Duch Svätý a ona sa stala učeníčkou. Je to práve srdce, kde si nosíme Ducha Svätého. Cirkev ho nazýva ,sladkým hosťom srdca’. Je tu. Ale do zatvoreného srdca nemôže vstúpiť. A že kde sa kupujú kľúče na otvorenie srdca? Nikde. Aj toto je dar. Je to Boží dar. Pane, otvor mi srdce, aby doň vstúpil Duch a dal mi pochopiť, že Ježiš je Pán“.

 

Toto je, zdôraznil Svätý Otec, modlitba, ktorú sa máme modliť počas týchto dní: „Pane, otvor moje srdce, aby som mohol chápať to, čo si nás naučil. Aby som mohol pamätať na tvoje slová. Aby som mohol nasledovať tvoje slová. Aby som dospel k plnej pravde“.

 

 

Žiada sa teda otvorené srdce, aby doň Duch Svätý vstúpil a aby sme ho počúvali, zhrnul svoje myšlienky Svätý Otec. Na záver položil dve otázky ako podnety, ktoré si možno vziať z dnešných dvoch liturgických čítaní:

 

„Prvá otázka: vyprosujem si od Pána milosť, aby moje srdce bolo otvorené? Druhá otázka: snažím sa načúvať Duchu Svätému, jeho inšpiráciám, tomu, čo hovorí môjmu srdcu, aby som pokročil v mojom kresťanskom živote a mohol som aj ja svedčiť o tom, že Ježiš je Pán? Myslite dnes na tieto dve veci: moje srdce je otvorené a ja sa usilujem počúvať, čo mi hovorí Duch Svätý. A takto sa posunieme ďalej v kresťanskom živote a aj my vydáme svedectvo o Ježišovi Kristovi.“

 

 

21. mája

 

Nedeľná katechéza Svätého Otca: Každý deň sa musíme učiť umeniu milovať

 

Vatikán 21. mája – V plnom znení prinášame katechézu Svätého Otca Františka, ktorú predniesol v dnešnú 6. veľkonočnú nedeľu na poludnie pred modlitbou Raduj sa, Nebies kráľovná:

 

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

 

Dnešné evanjelium (Jn 14,15-21), ktoré je pokračovaním z minulého týždňa, nás uvádza do tej strhujúcej a dramatickej chvíle, ktorou je Ježišova posledná večera s jeho učeníkmi. Evanjelista Ján zachytáva z Pánových úst a srdca jeho posledné ponaučenia pred umučením a smrťou.

 

Ježiš sľubuje svojim priateľom v tej smutnej a tmavej chvíli, že po ňom dostanú «iného Parakléta» (v.16). Toto slovo znamená iného Zástancu, iného Obrancu, iného Tešiteľa: «Ducha pravdy» (v. 17). A dodáva: «Nenechám vás ako siroty, prídem k vám» (v. 18).

 

Tieto slová šíria radosť z nového Kristovho príchodu: on, vzkriesený a oslávený prebýva v Otcovi a zároveň prichádza k nám v Duchu Svätom. A v tomto jeho novom príchode sa odhaľuje naše nové zjednotenie s ním a s Otcom: «Spoznáte, že ja som vo svojom Otcovi, vy vo mne a ja vo vás» (v. 20).

 

Meditujúc tieto Ježišove slová, dnes vnímame so zmyslom pre vieru, že sme ľudom Božím v spoločenstve s Otcom a s Ježišom prostredníctvom Ducha Svätého. V tomto tajomstve spoločenstva Cirkev nachádza nevyčerpateľný zdroj svojho poslania, ktoré sa uskutočňuje skrze lásku.

 

Ježiš v dnešnom evanjeliu hovorí: «Kto má moje prikázania a zachováva ich, ten ma miluje. A kto miluje mňa, toho bude milovať môj Otec; aj ja ho budem milovať a zjavím mu seba samého» (v. 21). Je to láska, ktorá nás uvádza do poznania Ježiša, vďaka pôsobeniu tohto „Zástancu“, ktorého Ježiš poslal, čiže Ducha Svätého.

 

Láska k Bohu a k blížnemu je tým najväčším prikázaním Evanjelia. Pán nás dnes volá, aby sme veľkodušne odpovedali na evanjeliové povolanie k láske, dajúc Boha do stredu nášho života a venujúc sa službe bratom, zvlášť tým, čo sú najviac odkázaní na podporu a útechu.

 

Ak jestvuje postoj, ktorý nie je nikdy ľahký, nikdy nie je samozrejmý ani pre kresťanskú komunitu, potom je to práve toto vedieť sa milovať, mať sa radi podľa Pánovho príkladu a s jeho milosťou. Neraz nezhody, nadradenosť, závidenie si, rozdelenia, zanechávajú stopu aj na krásnej tvári Cirkvi.

 

Spoločenstvo kresťanov by malo nažívať v Kristovej láske, a naopak práve tam strká „Zlý“ svoje kopýtko, a my sa neraz necháme oklamať. A odnášajú si to tí, čo sú v duchovnom zmysle slabší. Koľkí z nich – a vy poznáte niektorých – koľkí z nich sa vzdialili, pretože sa necítili byť prijatí, necítili sa byť pochopení, necítili sa byť milovaní. Koľko ľudí sa vzdialilo, napr. z niektorej farnosti alebo spoločenstva, kvôli atmosfére klebetenia, žiarlivosti, závisti, s ktorou sa tam stretli.

 

Vedieť milovať nie je ani pre kresťana niečím, čo by nadobudol raz navždy. Každý deň musíme začínať nanovo, musíme sa cvičiť, aby sa naša láska k bratom a sestrám, ktorých stretávame, stala zrelou a očistenou od tých obmedzení alebo hriechov, ktoré ju robia čiastkovou, egoistickou, neplodnou a nevernou.

 

Každý deň sa musíme učiť umeniu milovať. Počúvajte pozorne: každý deň sa musíme učiť umeniu milovať, každý deň sa musíme s trpezlivosťou učiť v Kristovej škole, každý deň si musíme odpúšťať a hľadieť na Ježiša, a to za pomoci tohto Zástancu, tohto Tešiteľa, ktorého nám Ježiš poslal, a ktorým je Duch Svätý.

 

Nech nám Panna Mária, dokonalá učeníčka svojho Pána, pomáha byť stále viac poddajnými Paraklétovi, Duchu pravdy, aby sme sa každý deň učili milovať sa navzájom tak ako nás miloval Ježiš.“

 

Po spoločnej modlitbe Raduj sa, Nebies kráľovná a udelení apoštolského požehnania pripojil Svätý Otec dve výzvy. Prvá sa týkala mieru v Stredoafrickej republike, ktorú zasiahla nová vlna násilia.

 

Druhou bola výzva k duchovnej podpore veriacich v Číne, ktorí budú 24. mája sláviť sviatok svojej patrónky, uctievanej v národnej svätyni v Šešane v Šanghaji ako „Pomocnica kresťanov“.

 

V závere Svätý Otec oznámil menovanie piatich nových kardinálov.

 

19. mája

 

 

Pápež František v homílii: Pravá náuka zjednocuje, ideológia rozdeľuje

 

Vatikán 19. mája – Pravá náuka zjednocuje a ideológia naopak rozdeľuje, povedal dnes ráno pápež František v homílii pri svätej omši v Dome sv. Marty. Vo svojom príhovore vychádzal z čítania zo Skutkov apoštolov (Sk 15,22-31), pričom podotkol, že aj v prvotnej kresťanskej komunite „bola žiarlivosť, boje o moc“, aj tam sa našiel nejaký ten „chytrák, čo chcel získať a kúpiť si vplyv“. Teda, „vždy boli problémy“, „sme ľudia, sme hriešni“ a ťažkosti tu sú, aj v Cirkvi, pokračoval pápež s vysvetlením, že uvedomovanie si, že sme hriešnici, nás vedie k pokore a k priblíženiu sa k Pánovi „ako záchrancovi v našich hriechoch“.

 

V texte o pohanoch, ktorých „Duch Svätý povolal stať sa kresťanmi“ pápež poukázal na to, ako apoštoli a starší vybrali spomedzi seba zástupcov a poslali ich spolu s Pavlom a Barnabášom do Antiochie. Opisujú sa tu dve skupiny ľudí: tí, čo „silne diskutujú“, avšak v „dobrom duchu“ a naopak „tí, čo vytvárajú chaos“:

 

„Skupina apoštolov, ktorí chcú diskutovať o probléme, a tí ďalší, ktorí idú a vytvárajú problémy, rozdeľujú. Rozdeľujú Cirkev, hovoria, že to čo hlásajú apoštoli nie je to, čo Ježiš povedal. Že nehovoria pravdu,“ vysvetlil Svätý Otec.

 

Apoštoli medzi sebou diskutujú, a nakoniec sa dohodnú:

 

„Nie však politická dohoda, ale inšpirácia Duchom Svätým ich vedie k výroku: nijaké bremeno, nijaké nároky. Len tie, ktoré vymenujú: nejesť mäso obetované modlám, pretože by to znamenalo spájať sa s modlami, zdržiavať sa krvi udusených zvierat a nelegitímnych zväzkov.“

 

Pápež František vyzdvihol „slobodu Ducha“, ktorá viedla k „dohode“: takto mohli pohania vstúpiť do Cirkvi „bez toho že by prešli obriezkou“. Išlo tu v zásade o „prvý koncil“ v Cirkvi - „Duch Svätý a oni, pápež s biskupmi, všetci spolu“, zhromaždení „kvôli vyjasneniu náuky“. A tak aj nasledujúce [koncily] počas stáročí, napríklad ten Efezský či Druhý vatikánsky, pretože „je povinnosťou Cirkvi vyjasňovať náuku“ aby „sa dobre rozumelo, čo Ježiš povedal v evanjeliách, aký je Duch evanjelií“, uviedol Svätý Otec a pokračoval:

 

„Ale vždy sa našli takí ľudia, čo bez poverenia išli znepokojovať kresťanskú komunitu rečami, ktoré rozrušujú duše: ‚Ale nie. Ten, čo to povedal, je heretik, toto neslobodno povedať, toto nie, náuka Cirkvi je táto...‘ A sú fanatickí vo veciach, čo nie sú jasné, tak ako tí fanatici, čo rozosievali kúkoľ, aby rozdelili kresťanskú komunitu. A toto je ten problém: keď sa náuka Cirkvi, tá čo vyplýva z evanjelia, tá čo je inšpirovaná Duchom Svätým – pretože Ježiš povedal: ‚On vás naučí a pripomenie vám, čo som vás učil‘ – keď sa táto náuka stane ideológiou. A toto je veľký omyl týchto ľudí.“

 

Tieto osoby – vysvetľuje pápež – „neboli veriaci, boli zideologizovaní“ mali ideológiu, „ktorá uzatvárala srdce pred účinkovaním Ducha Svätého“. Naopak apoštoli mali zaiste búrlivú diskusiu, ale neboli zideologizovaní: „mali srdce otvorené tomu, čo hovorí Duch. A po diskusii: videlo sa dobre Duchu i nám“ - pokračoval Svätý Otec. Na záver dodal, že je dôležité nezľaknúť sa „názorov ideológov náuky“. Cirkev „má svoje vlastné magistérium, učiteľský úrad pápeža, biskupov, koncilov“ a musíme ísť tou cestou, „ktorá vychádza z Ježišovho ohlasovania a z učenia a asistencie Ducha Svätého“, ktorá je „vždy otvorená, vždy slobodná, pretože náuka zjednocuje, koncily zjednocujú kresťanskú komunitu“, zatiaľ čo „ideológia rozdeľuje“.

 

 

18. mája

 

Ranná homília pápeža Františka: „Poslúchaj a rozdávaj ľuďom radosť“

 

Vatikán 18. mája – Ježišova láska je bez miery, nie ako svetské lásky, ktoré hľadajú moc a márnivosť. Týmito slovami sa vo svojej dnešnej rannej homílii prihovoril pápež František veriacim v Dome sv. Marty. Svätý Otec zdôraznil, že kresťanské poslanie je „dať ľuďom radosť“ a že Božia láska je „jadrom“ kresťanského života.

 

„Ako mňa miluje Otec, tak ja milujem vás.“ Na základe týchto Ježišových slov z dnešného Evanjelia podľa Jána (Jn 15,9-11) pápež František vysvetlil, že Ježišova láska je nekonečná. Pán nás žiada, aby sme ostali v jeho láske, lebo „je to láska Otca“ a zároveň nás pozýva, aby sme dodržiavali jeho prikázania. Samozrejme, pokračoval ďalej vo svojej kázni Svätý Otec, desatoro prikázaní je základom, avšak treba sa riadiť „všetkým, čo nás Ježiš naučil, týmito prikázaniami každodenného života“, ktoré predstavujú „životný štýl kresťana“.

 

Nepravé „lásky“ nás vzďaľujú od lásky Krista

 

Zoznam Ježišových prikázaní je „veľmi dlhý“, dodal pápež František, avšak „jadro je len jedno: Otcova láska k Ježišovi a Ježišova láska k nám“:

 

„Existujú aj iné lásky, ponúka nám ich svet: napríklad lásku k peniazom, lásku k márnivosti, chvastaniu sa, lásku k pýche, lásku k moci, aj konanie mnohého bezprávia pre získanie väčšej moci... Toto sú iné lásky, nepochádzajú od Ježiša a nepochádzajú od Otca. On nás žiada, aby sme ostali v jeho láske, ktorou je láska Otca. Zamyslime sa nad týmito odlišnými láskami, ktoré nás vzďaľujú od Ježišovej lásky. Potom tu máme tiež rôzne miery lásky: milovať spolovice, to nie je láska. Jedna vec je mať rád a iná je milovať.“

 

Božia láska je bez miery, nie je vlažná ani sebecká

 

„Milovať,“ pokračoval ďalej vo svojej dnešnej homílii pápež František, „znamená viac než mať rád“. Aká je teda „miera lásky?“ - opýtal sa veriacich v Dome sv. Marty. „Miera lásky je milovať bez miery“:

 

„A takto, plniac prikázania, ktoré nám dal Ježiš, ostaneme v Ježišovej láske, ktorá je láskou Otca – je tá istá. Bez miery. Bez vlažnej či sebeckej lásky. ,Ale prečo, Pane, nám pripomínaš tieto veci?,’ môžeme mu povedať. ,Aby moja láska prebývala vo vás a vaša radosť bola úplná.’ Ak Otcova láska prichádza k Ježišovi, Ježiš nás učí ceste lásky: [je ňou] otvorené srdce, milovať bez miery, zanechajúc ostatné lásky.“

 

Poslaním kresťana je poslúchať Bohu a dávať radosť ľuďom

 

„Táto veľká láska k nemu,“ dodal na záver svojej kázne Svätý Otec, „znamená ostať v tejto láske. Tam sa nachádza radosť“. Láska ako aj radosť sú podľa pápežových slov darom. Darmi, o ktoré musíme prosiť Pána:  

 

„Nedávno bol jeden kňaz zvolený za biskupa. Išiel za svojím otcom v pokročilom veku, aby mu povedal túto správu. Tento starý muž, už na dôchodku, pokorný muž, ktorý bol celý život robotníkom, nechodil na univerzitu, mal však múdrosť života. Synovi poradil iba dve veci: ,Poslúchaj a rozdávaj ľuďom radosť’. Tento muž to pochopil: buď poslušný Otcovej láske, bez iných lások, buď poslušný tomuto daru, a potom dávaj ľuďom radosť. My kresťania, laici, kňazi, zasvätené osoby, biskupi musíme dávať ľuďom radosť. Prečo? Pre toto, že ideme cestou lásky, bez akejkoľvek zištnosti, len pre cestu lásky. Našim kresťanským poslaním je dať ľuďom radosť.“  

 

„Nech Pán stráži, tak ako sme o to prosili v modlitbe,“ zakončil svoju dnešnú homíliu pápež František, „uchováva tento dar zotrvania v Ježišovej láske, aby sme mohli ľuďom darovať radosť“.

 

 

17. mája

 

Katechéza Svätého Otca: Mária Magdaléna ako apoštolka nádeje

 

Vatikán 17. mája – V takmer letnom slnečnom počasí sa dnes dopoludnia na Námestí sv. Petra pápež František stretol s veriacimi na generálnej audiencii. Tému katechézy venoval postave Márie Magdalény ako apoštolke nádeje, ktorou sa stala ako svedkyňa zmŕtvychvstalého Krista.

 

Zo Slovenska bolo dnes prítomných vyše 150 pútnikov. Veriaci z farností Brezovica a Sečovce a tiež z oblasti Nitry prišli na púť v sprievode svojich kňazov.

 

Úvod k dnešnému 22. pokračovaniu cyklu katechéz pápeža Františka o nádeji bol úryvok z Jánovho evanjelia:

 

«Ježiš sa jej opýtal: „Žena, prečo plačeš? Koho hľadáš?“ Ona mu v domnení, že je to záhradník, povedala: „Pane, ak si ho ty odniesol, povedz mi, kde si ho položil, a ja si ho vezmem.“ Ježiš ju oslovil: „Mária!“ Ona sa obrátila a po hebrejsky mu povedala: „Rabbuni,“ čo znamená Učiteľ. Ježiš jej povedal: „Už ma nedrž, veď som ešte nevystúpil k Otcovi; ale choď k mojim bratom a povedz im: Vystupujem k môjmu Otcovi a vášmu Otcovi, k môjmu Bohu a vášmu Bohu.“ Mária Magdaléna išla a zvestovala učeníkom: „Videla som Pána,“ a že jej toto povedal.» (Jn 20,15-18)

 

Plné znenie katechézy Svätého Otca

 

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

 

Počas týchto týždňov sa naša reflexia takpovediac pohybuje po okruhu veľkonočného tajomstva. Dnes stretávame tú, ktorá podľa evanjelií ako prvá uvidela zmŕtvychvstalého Ježiša: Máriu Magdalénu. Len nedávno sa skončil čas sobotného odpočinku. V deň utrpenia nebol čas na dokončenie pohrebných obradov; preto vtedy na úsvite plnom smútku idú ženy k Ježišovmu hrobu s vonnými masťami.

 

Ako prvá prišla ona: Mária z Magdaly, jedna z učeníčok, ktoré Ježiša sprevádzali už z Galiley, slúžiac rodiacej sa Cirkvi. Na jej ceste smerom k hrobu sa odráža vernosť mnohých žien, ktoré sú roky oddané cestičkám cintorína, v spomienke na niekoho, koho už viac niet. Tie najopravdivejšie putá nie sú zničené ani len smrťou: existuje ten, kto aj naďalej miluje, aj vtedy, ak milovaná osoba odišla už navždy.

 

Evanjelium (porov. Jn 20,1-2.11-18) opisuje Magdalénu, pričom rýchlo zdôrazňuje, že nebola ženou povrchných nadšení. Veď po prvej návšteve hrobu sa sklamaná vracia na miesto, kde sa ukrývali učeníci; oznamuje, že kameň bol odsunutý od vchodu do hrobu a jej prvá hypotéza je tou najjednoduchšou, akú si možno utvoriť: niekto musel Ježišovo telo ukradnúť. Tak prvá zvesť, ktorú nesie Mária, nie je zvesťou o zmŕtvychvstaní, ale o krádeži, ktorú spáchali neznáme osoby, zatiaľ čo celý Jeruzalem spal.

 

Evanjeliá následne hovoria o druhej Magdaléninej ceste k Ježišovmu hrobu. Bola tvrdohlavá, no nie? Odišla, vrátila sa... a nie a nie sa presvedčiť... Tentokrát je jej krok pomalý, veľmi ťažký. Mária trpí dvojnásobne: predovšetkým pre Ježišovu smrť a potom aj pre nevysvetliteľné zmiznutie jeho tela.

 

Práve keď sa nahýňa bližšie k hrobu s očami plnými sĺz, Boh ju prekvapuje tým najneočakávanejším spôsobom. Evanjelista Ján zdôrazňuje, nakoľko až bola jej nevidomosť úporná: nevšimne si prítomnosť dvoch anjelov, ktorí jej kladú otázky, nemá čo i len podozrenie, keď za sebou uzrie muža, o ktorom si myslí, že je strážcom záhrady. Naopak, tú najvzrušujúcejšiu udalosť celých ľudských dejín odhalí vtedy, keď je nakoniec oslovená po mene: «Mária!» (v. 16).

 

Aké pekné je pomyslieť na to, že prvé zjavenie Zmŕtvychvstalého – podľa evanjelií – sa uskutočnilo tak osobným spôsobom! Že je niekto, kto nás pozná, kto vidí naše utrpenie a sklamanie, a kto je kvôli nám dojatý, a kto nás volá po mene. Je to zákon, ktorý nachádzame vrytý do mnohých stránok evanjelia.

 

Navôkol Ježiša je mnoho osôb hľadajúcich Boha; avšak tou najúžasnejšou skutočnosťou je, že ešte oveľa skôr je to predovšetkým Boh, ktorý si robí starosti o náš život, ktorý ho chce pozdvihnúť a preto nás volá po mene, rozpoznávajúc osobne tvár každého.

 

Každý človek je jedným príbehom lásky, ktorý Boh píše na tejto zemi. Každý z nás je príbehom lásky Boha. A každého z nás Boh volá vlastným menom: pozná nás po mene, hľadí na nás, očakáva nás, odpúšťa nám, je s nami trpezlivý. Je to pravda, či nie? Každý z nás má túto skúsenosť.

 

A Ježiš ju oslovuje: «Mária!»: revolúcia jej života, revolúcia určená k pretvoreniu existencie každého muža a ženy, sa začína menom, ktoré zaznieva v záhrade prázdneho hrobu. Evanjeliá nám opisujú Máriinu radosť: Ježišovo zmŕtvychvstanie nie je radosťou dávkovanou po kvapkách, ale jedným vodopádom zahrňujúcim celý život.

 

Kresťanská existencia nie je utkávaná z prejemnelých radostí, ale z vĺn zaplavujúcich všetko. Skúste aj vy, s tým nákladom sklamaní a prehier, ktoré si každý z nás nesie v srdci, v tejto chvíli pomyslieť na to, že je nám na blízku Boh, ktorý nás volá po mene a hovorí nám: „Povstaň, prestaň plakať, lebo som ťa prišiel oslobodiť!“ Toto je pekné.

 

Ježiš nie je tým, kto sa prispôsobuje svetu, tolerujúc, aby v ňom pretrvávala smrť, smútok, nenávisť, morálna skaza osôb... Náš Boh nie je nečinný, ale náš Boh – dovolím si to slovo – je snívajúci: sníva o premene sveta a uskutočnil ju v tajomstve Zmŕtvychvstania.

 

Mária by chcela objať svojho Pána, avšak on už smeruje k nebeskému Otcovi, zatiaľ čo ona je poslaná priniesť zvesť bratom. A tak tá žena, ktorá bola pred tým, ako stretla Ježiša, v područí zla (porov. Lk 8,2), teraz sa stala apoštolkou novej a najväčšej nádeje. Jej príhovor nech aj nám pomôže prežívať túto skúsenosť: v hodine plaču, v hodine opustenosti počúvať Zmŕtvychvstalého Ježiša, ktorý nás volá po mene a so srdcom plným radosti utekať ohlasovať: «Videla som Pána» (v. 18).

 

Zmenil som život, lebo som videl Pána! Teraz som iný než predtým, som iným človekom. Zmenil som sa, lebo som videl Pána. Toto je naša sila a toto je naša nádej. Ďakujem.“

 

V závere generálnej audiencie sa Svätý Otec ako zvyčajne prihovoril chorým a mládeži a osobitne požehnal mladomanželov.

 

„Dnes slávime liturgickú spomienku sv. Paschala Baylonského, patróna eucharistických združení. Jeho láska k Eucharistii nech vám, milí mladí, ukazuje dôležitosť viery v Ježišovu reálnu prítomnosť. Vás, drahí chorí, nech Eucharistický chlieb podrží, aby ste s vyrovnanosťou čelili skúške. A pre vás, drahí novomanželia, nech je výživou v ľudskom a duchovnom raste vašej novej rodiny.“

 

 

16. mája

 

Ranná homília pápeža Františka: Ježišov pokoj nie je bez kríža

 

Vatikán 16. mája – Skutočný pokoj nemôžeme vyrobiť sami, je to dar Ducha Svätého. Toto je hlavná myšlienka homílie, ktorú dnes ráno predniesol pápež František v Dome sv. Marty. Svätý Otec tiež podčiarkol, že „pokoj bez kríža nie je Kristov pokoj“ a pripomenul, že len Pán nám môže darovať pokoj v súžení.

 

Pri svojej homílii pápež František vychádzal z dnešného evanjelia (Jn 14,27-31a), v ktorom Ježiš pri poslednej večeri hovorí učeníkom: ‚Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam‘. Svätý Otec sa pozastavil nad významom pokoja darovaného Pánom. V Prvom čítaní zo Skutkov apoštolov (Sk 14,19-28) sa píše o mnohých súženiach, ktoré zažili Pavol a Barnabáš počas svojich ciest pri ohlasovaní Evanjelia. „Toto je ten pokoj čo dáva Ježiš?“ opýtal sa pápež František. A dodal, že sám Ježiš zdôrazňoval, že pokoj, ktorý on daruje, nie je ten, ktorý dáva svet.

 

„Pokoj, ktorý nám ponúka svet – dodal Svätý Otec – je pokoj bez súženia, ponúka nám umelý pokoj“, je to pokoj, ktorý sa obmedzuje na „nerušenosť“. Je to pokoj, pokračoval pápež, „ktorý sa stará len o seba, o vlastnú istotu, aby nič nechýbalo“, tak ako bol pokoj boháča z podobenstva o Lazárovi. Taký to pokoj človeka „uzatvára“, a on nedovidí „ďalej“.

 

„Svet nás učí ceste pokoja so znecitlivením: znecitlivuje nás, aby sme nevideli inú realitu života: kríž. Preto Pavol hovorí, že do nebeského kráľovstva sa vstupuje cez mnohé súženia. Ale je možné mať pokoj v súžení? Z našej strany nie: my nie sme schopní vytvoriť pokoj, ktorý by bol nerušenosťou, psychologickým pokojom, pokojom, ktorý by sme si vytvorili sami, pretože existuje súženie: či bolesť, či choroba, alebo smrť... tie tu sú. Pokoj, ktorý dáva Ježiš je dar: je to dar Ducha Svätého. A tento pokoj sa odvíja uprostred súžení a ide ďalej. Nie je to nejaký typ stoicizmu, na spôsob fakírov: nie. Je to niečo iné.“

 

Pokoj Boží je „dar, ktorý nám pomáha ísť ďalej“, pokračoval Svätý Otec. Ježiš po svojom dare pokoja učeníkom trpí v Olivovej záhrade a tu „obetuje všetko Otcovej vôli a trpí, ale nechýba mu útecha od Boha“. Evanjelium hovorí, že sa mu ‚zjavil anjel z neba, aby ho potešil‘“:

 

„Boží pokoj je reálny pokoj, ktorý ide do reality života, ktorý neneguje život: život je taký. Je tu utrpenie, sú tu chorí, je tu veľa ťažkých vecí, sú tu vojny... ale ten vnútorný pokoj, ktorý je darom, ten sa nestráca, ale ide sa ďalej nesúc kríž a utrpenie. Pokoj bez kríža nie je Ježišovým pokojom: je to pokoj, ktorý sa dá kúpiť. Môžeme ho my vytvoriť, ale nie je dlhotrvajúci: skončí“.

 

Keď sa niekto nazlostí, dodal Svätý Otec „stratí pokoj“. Keď sa moje srdce znepokojuje – pokračoval pápež – „je to preto, lebo nie som otvorený na Ježišov pokoj“, pretože nie som schopný „žiť život tak ako príde, s krížom a bolesťami, ktoré prináša“. Musíme byť ale schopní prosiť o milosť, vyprosiť si od Pána jeho pokoj:

 

„‚Musíme vstúpiť do Božieho kráľovstva cez mnohé súženia‘. Milosť pokoja, nestratiť ten vnútorný pokoj. Svätý Augustín povedal: ‚Život kresťana je púť cez prenasledovania sveta a Božiu útechu‘. Nech nám Pán dá dobre pochopiť, aký je ten pokoj, ktorý nám on daruje s Duchom Svätým.“

 

 

11. mája

Ranná homília pápeža Františka: Sme na ceste k plnosti časov s Kristom

 

 

Vatikán 11. mája – Boží ľud je stále na ceste prehlbovania viery. Tak znela jedna z hlavných myšlienok homílie pápeža Františka, ktorý dnes ráno slúžil omšu v Dome sv. Marty. Podnet k úvahe našiel Svätý Otec v prvom čítaní zo Skutkov apoštolov (Sk 13,13-25). Svätý Pavol v ňom hovorí o dejinách spásy až po Ježiša.

 

„Boh sa nechal spoznať v dejinách“, jeho „spása“ má podľa pápežových slov „veľký a dlhý príbeh“. Apoštol Pavol zažal útekom izraelského ľudu z Egypta. „Božia spása,“ vysvetlil Svätý Otec, „je na ceste k plnosti časov“, je to „cesta so svätcami i hriešnikmi“. Pán „vedie svoj ľud v dobrých i ťažkých chvíľach, v čase slobody i otroctva; vedie ľud k plnosti,“ k stretnutiu s Pánom, dodal pápež.

 

Na konci príbehu o spáse je Ježiš. Príbeh sa ním však nekončí. Ježiš „nám zanechal Ducha,“ zdôraznil Svätý Otec. A je to práve Duch Svätý, ktorý „nám pripomína a pomáha nám pochopiť Ježišovo posolstvo: začína sa druhá etapa“. Cirkev, zamyslel sa vo svojej homílii Petrov nástupca, „pokračuje ďalej s mnohými svätcami a s mnohými hriešnikmi, plodí milosť i hriech, Cirkev však ide vpred“.  

 

Morálka sa postupom času vyvíjala, príkladom je chápanie otroctva

 

Toto putovanie „nám pomáha v hĺbke pochopiť Ježiša, prehĺbiť vieru“ a tiež „pochopiť morálku, prikázania,“ vysvetlil veriacim v Dome sv. Marty pápež František. To, čo „sa niekedy zdalo byť normálne je dnes smrteľný hriech“, dodal Svätý Otec a ako príklad uviedol otroctvo:

 

„Pomyslime na otroctvo. Keď sme chodievali do školy, hovorili nám, čo sa robievalo s otrokmi. V Latinskej Amerike sa predávali a kupovali. Priviedli ich na nejaké miesto a tam ich niekomu inému predali. Dnes hovoríme, že je to smrteľný hriech, ale tam hovorili, že nie je. Niektorí dokonca hovorili, že sa to mohlo robiť, lebo tí ľudia nemali dušu!

 

Aby sme pochopili vieru, aby sme lepšie pochopili morálku, museli sme pokročiť. [Niekto môže povedať:] ,Ale, Otče, vďaka Bohu dnes už nie sú otroci!’. Je ich oveľa viac, ale aspoň vieme, že je to smrteľný hriech. Pokročili sme v tom. To isté sa týka aj trestu smrti, ktorý bol kedysi považovaný za niečo normálne. Dnes hovoríme, že trest smrti je neprípustný.“

 

Boží ľud je stále na ceste kráčajúc k plnosti časov

 

To isté platí aj pre „náboženské vojny,“ pokračoval ďalej vo svojej kázni pápež František. Uprostred tohto „objasnenia viery, objasnenia morálky sú svätí, svätí, ktorých všetci poznáme a svätí, ktorí sú skrytí“. Cirkev, dodal Rímsky biskup, „je plná skrytých svätcov“ a „táto svätosť je to, čo nás vedie vpred k druhej plnosti časov, keď na konci príde Pán, aby bol všetkým vo všetkých“. Takýmto spôsobom sa „Boh chcel dať spoznať svojmu ľudu: na ceste“:

 

„Boží ľud je na ceste. Vždy. Ak sa Boží ľud zastaví, stáva sa väzňom ako somár v chlieve. Je tam, nechápe, nejde vpred, neprehlbuje vieru, lásku, neočisťuje dušu. Existuje však druhá, tretia plnosť časov, tá naša. Každý z nás je na ceste k plnosti vlastného času. Každý z nás príde k momentu plnosti času a život sa skončí a bude sa musieť postaviť pred Pána.

 

A to je naša osobná chvíľa, ktorú prežívame na druhej ceste, druhej plnosti časov Božieho ľudu. Každý z nás je na ceste. Zamyslime sa nad tým: apoštoli, kazatelia, tí prví potrebovali pochopiť, že Boh miloval, vyvolil si, vždy miloval svoj ľud na ceste.“

 

Každá spoveď je krokom na ceste k stretnutiu s Pánom

 

Ježiš, pokračoval ďalej vo svojej dnešnej rannej homílii Svätý Otec František, „poslal Ducha Svätého, aby sme mohli kráčať po ceste“ a je to práve „Duch Svätý, ktorý nás k tomu nabáda: toto je to veľké dielo Božieho milosrdenstva“, že „každý z nás je na ceste k plnosti vlastného času“.

 

Pápež sa veriacich spýtal, či počas spovede okrem hanby za vlastné hriechy vnímajú, že „ten krok, ktorý robím je krokom na ceste k plnosti časov“. „Žiadať Boha o odpustenie nie je niečo automatické,“ dodal na záver Svätý Otec:

 

„Znamená to, že som na ceste, ľud na ceste a že raz – možno dnes, zajtra alebo o tridsať rokov – sa stretnem tvárou v tvár s tým Pánom, ktorý nás nikdy nenecháva samých, ale vždy nás sprevádza na ceste. Zamyslite sa: keď sa idem vyspovedať, myslím na tieto veci? Že som na ceste? Že je to krok k stretnutiu s Pánom, k mojej plnosti časov? Toto je to veľké dielo Božieho milosrdenstva.“

 

14. mája

Poludňajší príhovor pápeža na Deň matiek: Úcta voči životu a materstvu

 

Vatikán 14. mája – V poludňajšom príhovore na Piatu veľkonočnú nedeľu sa pápež František vrátil k svojej práve skončenej púti do Fatimy. Potvrdil stálu aktuálnosť fatimskej výzvy k obráteniu a pokániu. Kráľovnej pokoja zveril všetkých, čo trpia vojnami, osobitne na Blízkom východe. Pripomenul aj výzvu dnešného Dňa matiek k pozornosti voči životu a materstvu. Okrem iného spomenul aj včerajšie blahorečenie írskeho jezuitu Johna Sullivana v Dubline.

 

Deň po svojom návrate z apoštolskej púte do Fatimy sa Svätý Otec František v ranných hodinách vybral do hlavnej mariánskej baziliky Santa Maria Maggiore, aby sa poďakoval za úspešnú cestu. Na oltár pred milostivým obrazom Salus populi romani položil kyticu bielych ruží a asi 20 minút zotrval v tichom rozjímaní.

 

Ďalším bodom jeho nedeľného programu bolo poludňajšie stretnutie s veriacimi pri modlitbe Raduj sa, Nebies kráľovná. Námestie sv. Petra v už takmer letom slnečnom počasí zaplnilo približne 25-tisíc ľudí. Pápež sa im prihovoril týmito slovami:

 

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

 

Včera večer som sa vrátil z púte do Fatimy – pozdravme Pannu Máriu Fatimskú! – a naša dnešná mariánska modlitba nadobúda osobitný zmysel, ktorý má v sebe pamäť i proroctvo pre toho, kto hľadí na dejiny očami viery. Vo Fatime som sa pohrúžil do modlitby veriaceho Božieho ľudu, do modlitby, ktorá tam tečie už sto rokov ako rieka, aby som vyprosoval materskú ochranu Márie pre celý svet. Vzdávam vďaky Pánovi, že mi umožnil prísť k nohám Panenskej Matky ako pútnik nádeje a pokoja. A ďakujem zo srdca biskupom, biskupovi Leirie-Fatimy, štátnym predstaviteľom, prezidentovi a všetkým, ktorí prispeli svojou spoluprácou.

 

Od začiatku, keď som v Kaplnke zjavení zostal dlhšie v tichu, sprevádzaný tichom modlitby všetkých pútnikov, vytvorila sa uzobraná a kontemplatívna atmosféra, v ktorej sa odvíjali viaceré momenty modlitby. A centrom všetkého bol Zmŕtvychvstalý Pán, prítomný uprostred svojho ľudu v Slove a v Eucharistii. Prítomný uprostred veľkého počtu chorých, ktorí sú protagonistami liturgického a pastoračného života Fatimy, tak ako každej mariánskej svätyne.

 

Vo Fatime si Panna Mária zvolila nevinné srdce a jednoduchosť malého Františka, Hyacinty a Lucie, ako nositeľov jej posolstva. Tieto deti sa ho dôstojne ujali, a tak mohli byť uznaní za spoľahlivých svedkov zjavení a stali sa vzormi kresťanského života. Svätorečením Františka a Hyacinty som chcel predložiť celej Cirkvi ich príklad oddanosti Kristovi a evanjeliové svedectvo, a tiež som chcel predložiť celej Cirkvi, aby bola starostlivá voči deťom. Ich svätosť nie je dôsledkom zjavení, ale vernosti a horlivosti, s ktorou odpovedali na privilégium, ktorého sa im dostalo, keď mohli vidieť Pannu Máriu.

 

Po stretnutí s „krásnou Paňou“ – tak ju nazývali -, často sa modlievali ruženec, konali pokánie a podujímali sa na obety na dosiahnutie skončenia vojny a za duše, ktoré najviac potrebujú Božie milosrdenstvo.

 

A aj dnes je tak veľmi treba modlitbu a pokánie na vyprosenie milosti obrátenia, na vyprosenie konca toľkých vojen, ktoré sú všade vo svete a šíria sa stále viac, ako aj skončenia absurdných konfliktov, veľkých i malých, ktoré znetvorujú tvár ľudstva.

 

Dajme sa viesť svetlom, ktoré prichádza z Fatimy. Nech je Máriino Nepoškvrnené srdce vždy naším útočiskom, našou útechou a cestou, ktorá nás privádza ku Kristovi.“

 

Po spoločnej modlitbe „Raduj sa, Nebies kráľovná“ s veriacimi prítomnými na Námestí sv. Petra ako aj tými, ktorí sledovali udalosť cez médiá, pápež František všetkým udelil svoje apoštolské požehnanie. Na záver dodal:

 

„Drahí bratia a sestry, zverujem Márii, Kráľovnej pokoja, osud obyvateľstiev sužovaných vojnami a konfliktmi, osobitne na Blízkom východe. Toľko nevinných ľudí je tvrdo skúšaných, ako kresťanov, tak moslimov či príslušníkov menšín ako sú jazídi, ktorí podstupujú tragické násilie a diskrimináciu. K mojej solidarite sa pripája spomienka v modlitbe, zatiaľ čo ďakujem všetkým, čo sa nasadzujú pre pomoc v humanitárnej núdzi. Povzbudzujem rozličné komunity k napredovaniu cestou dialógu a sociálneho priateľstva pre vytváranie budúcnosti úcty, bezpečia a pokoja, preč od akéhokoľvek druhu vojny.

 

Včera bol v Dubline vyhlásený za blahoslaveného jezuitský kňaz John Sullivan. Žijúc v Írsku na prelome 19. a 20. storočia, zasvätil svoj život vyučovaniu a duchovnému formovaniu mladých, a bol veľmi obľúbený a ako otec vyhľadávaný zo strany chudobných a trpiacich. Poďakujme Bohu za jeho svedectvo.“

 

Po týchto slová Svätý Otec z okna Apoštolského paláca pozdravil skupiny veriacich z Talianska i ďalších krajín. Osobitne oslovil skupinu matiek a členov iniciatívy nazvanej „Prázdne kočíky“ (Passeggini vuoti). Prihovoril sa im týmito slovami:

 

„Budúcnosť našej spoločnosti si vyžaduje zo strany všetkých, osobitne inštitúcií, konkrétnu pozornosť voči životu a materstvu. A tento apel má osobitný význam dnes, keď sa v mnohých krajinách slávi Deň matiek. Pamätajme s vďačnosťou a láskou na všetky mamy, aj na naše mamy v nebi, zverujúc ich Márii, Ježišovej mame. A teraz vám navrhujem, aby sme zostali chvíľu v tichu, každý v modlitbe za svoju mamu.“

 

Po minútke stíšenia zaželal Svätý Otec František všetkým požehnanú nedeľu a ako vždy, poprosil ich o modlitbu za neho. Rozlúčil sa so želaním: „Dobrú chuť k obedu a dovidenia!“

 

10. mája

Pápež František: Vo Fatime chcem Márii zveriť osud ľudstva

 

Vatikán 10. mája – Na záver generálnej audiencie Svätý Otec František pripomenul, že sa 12. a 13. mája vydá na púť do Fatimy pri príležitosti 100. výročia zjavení Panny Márie trom pastierikom, „aby zveril Márii včasný i večný osud ľudstva a na životných cestách prosil o nebeské požehnanie“:

 

„Prosím vás všetkých, aby ste sa ku mne pripojili ako pútnici nádeje a pokoja: nech vaše ruky zopnuté k modlitbe podopierajú tie moje. Nech tá najväčšia a najlepšia z Matiek bdie nad každým z vás počas všetkých vašich dní až do večnosti.“

 

Na koniec sa pápež prihovoril mladým, chorým a novomanželom:

 

„Drahí mladí, naučte sa pestovať úctu k Božej Matke každodenným modlením sa ruženca; drahí chorí, pocíťte Máriinu prítomnosť v hodine kríža; a vy, drahí novomanželia, proste ju, aby vo vašom dome nikdy nechýbala láska a vzájomný rešpekt.“

 

 

Generálna audiencia pápeža Františka: Mária je Matkou nádeje

 

Vatikán 10. mája – Nech nás Mária, „Matka nádeje“, učí hľadieť vpred aj v najhustejšej tme, keď sa zdá všetko nezmyselné. Tak znela jedna z hlavným myšlienok katechézy o nádeji pápeža Františka, ktorú dnes predniesol počas generálnej audiencie na Námestí sv. Petra. Medzi veriacimi boli aj slovenskí pútnici z farnosti Klátová Nová Ves.

 

Pred katechézou zaznel úryvok z Evanjelia podľa Jána: «Pri Ježišovom kríži stála jeho matka, sestra jeho matky, Mária Kleopasova, a Mária Magdaléna. Keď Ježiš uzrel matku a pri nej učeníka, ktorého miloval, povedal matke: „Žena, hľa, tvoj syn!“ Potom povedal učeníkovi: „Hľa, tvoja matka!“ A od tej hodiny si ju učeník vzal k sebe» (Jn 19,25-27).

 

Plné znenie katechézy Svätého Otca Františka

 

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

 

V našom cykle katechéz o kresťanskej nádeji sa dnes pozrieme na Máriu, Matku nádeje. Mária zažila na svojej púti ako matka viac než jednu noc. Už od prvej zmienky o nej v evanjeliovom príbehu, jej postava vystupuje do popredia ako by bola postavou z akejsi drámy. Nebolo jednoduché odpovedať „áno“ na anjelovo pozvanie: a predsa ona, táto žena v rozkvete mladosti, odpovedá s odvahou napriek tomu, že nevedela nič o osude, ktorý ju očakával. Mária sa nám v tej chvíli javí ako jedna z mnohých matiek tohto sveta, odvážnych až do krajnosti, keď ide o prijatie príbehu nového človeka, ktorý sa rodí vo jej lone.

 

To „áno“ je prvým krokom dlhého zoznamu prejavov prejavov poslušnosti – dlhého zoznamu poslušností!, ktoré ju sprevádzajú na ceste materstva. Mária sa tak v evanjeliách javí ako tichá žena, ktorá častokrát nerozumie všetkému, čo sa deje navôkol, ktorá však medituje o každom slove a o každej udalosti vo svojom srdci.

 

V tejto ochote sa krásne rysuje Máriin spôsob myslenia. Nie je to žena, ktorú deprimujú neistoty života, najmä, keď sa zdá, že nič nejde správnou cestou. Nie je to ani žena, ktorá by násilne protestovala a stavala sa proti osudu života, ktorý nám častokrát odhaľuje nevraživú tvár. Je to naopak žena, ktorá počúva: nezabudnite, že medzi nádejou a načúvaním je vždy silný vzťah a Mária je ženou, ktorá počúva, ktorá prijíma život tak, ako sa nám dáva, teda so svojimi radostnými dňami, ale aj so svojimi tragédiami, ktoré by sme si nikdy nepriali. Až po vrcholnú noc Márie, keď je jej Syn pribitý na drevo kríža.

 

Až do toho dňa Mária takmer zmizla z deja evanjelií. Svätopisci naznačujú, že postupne ustupuje zo scény a odmlčuje sa vo vzťahu k tajomstvu Syna, ktorý je poslušný Otcovi. Mária sa však znovu objavuje práve v kľúčovom momente, keď sa veľká časť priateľov rozpŕchla, lebo sa báli. Matky nezrádzajú a v súvislosti s tým okamžikom pri nohách kríža nemôže nikto z nás povedať, ktoré bolo bolestivejším utrpením. Či utrpenie nevinného muža, ktorý zomiera popravou na kríži či agónia matky, ktorá sprevádza posledné chvíle života svojho syna. Evanjeliá sú lakonické a extrémne diskrétne. Prítomnosť Matky opisujú jedoduchým slovesom: ona „stála“ (Jn 19,25). Stála tam. Nehovoria nič o jej reakcii, či plakala alebo neplakala, nič; ani len zmienka, ktorá by opisovala jej bolesť: na tieto detaily sa potom vrhla predstavivosť básnikov a maliarov darujúc nám obrazy, ktoré vstúpili do dejín umenia a literatúry.

 

Evanjeliá nám však o Márii hovoria iba jedno, že tam „stála“, stála tam, v tom najhroznejšom okamihu, v ukrutnom momente a trpela so Synom. Táto mladá žena z Nazaretu, teraz už po rokoch so šeďou vo vlasoch, znovu zápasí s Bohom, ktorého treba jedine objať a so životom, ktorý dospel na hranicu tej najtemnejšej tmy. Mária „stála“ v tej najtemnejšej tme, avšak „stála“. Neodišla preč. Mária je tam, verne prítomná zakaždým, keď je treba držať zažatú sviečku na hmlistom a tmavom mieste. Ani ona nepoznala osud zmŕtvychvstania, ktorý jej Syn v tej chvíli otváral pre nás všetkých. Je tam z vernosti plánu Boha, za ktorého služobnicu sa prehlásila v prvý deň svojho povolania, ale tiež vďaka svojmu inštinktu matky, ktorá jednoducho trpí zakaždým, keď jej dieťa prechádza nejakým utrpením. Utrpenie matiek! Všetci sme poznali silné ženy, ktoré znášali mnohé utrpenia svojich detí!

 

Opäť ju nájdeme v prvý deň Cirkvi, ju, Matku nádeje, uprostred toho spoločenstva učeníkov, ktorí sú tak krehkí. Jeden zaprel, mnohí ušli, všetci mali strach (porov. Sk 1,14). Ona tam však jednoducho stála, tým najobyčajnejším spôsobom, akoby to bola úplne prirodzená vec: v prvotnej Cirkvi zahalenej do svetla Zmŕtvychvstania, avšak aj do chvenia prvých krokov, ktoré mala urobiť vo svete.

 

Preto ju všetci milujeme ako Matku. Nie sme sirotami, máme v nebi Matku, ktorou je Svätá Božia Matka. Učí náš totiž cnosti čakania aj vtedy, keď sa zdá, že všetko stratilo zmysel. Ona vždy dôveruje tajomstvu Boha, aj vtedy, keď sa zdá, že sa vytráca vinou zla sveta. Nech je nám Mária, Matka, ktorú Ježiš daroval nám všetkým, vždy - aj vo chvíľach ťažkostí oporou, nech vždy prehovára do nášho srdca: ,Vstaň. Hľaď vpred. Hľaď na obzor’, lebo ona je Matkou nádeje. Ďakujem.

 

 

9. mája

Ranná homília pápeža Františka: Buďme poddajní Duchu Svätému

 

Vatikán 9. mája – Neodporujme Duchu Svätému, ale ochotne prijmime Božie slovo. Dobrota, pokoj a sebaovládanie sú plodmi prijatia, poznania a uskutočňovania Božieho slova. S týmito myšlienkami sa pápež František obrátil v dnešnej homílii na veriacich v Dome sv. Marty. Omšu slúžil za rehoľné sestry vincentky, ktoré v Dome sv. Marty pôsobia a ktoré si dnes pripomenuli svoju spoluzakladateľku sv. Luisu de Marillac.  

 

Vo včerajšom čítaní zo Skutkov apoštolov sa hovorilo o odpore Duchu Svätému, ktorý Štefan vyčítal zákonníkom. Dnešné prvé čítanie ponúka opačný postoj, ktorým je „poddajnosť Duchu Svätému“ (Sk 11,19-26). Práve tento postoj sa stal ústrednou témou pápežovej úvahy. Po Štefanovom mučeníctve nastalo v Jeruzaleme veľké prenasledovanie.

 

Jedine apoštoli ostali v meste, zatiaľ čo „veriaci“, „laici“ sa rozpŕchli do Fenície, na Cyprus a do Antiochie, kde ohlasovali Slovo iba Židom. Niektorí z nich však začali ohlasovať Ježiša Krista aj Helenistom, „pohanom“, lebo cítili, že Duch ich k tomu poháňa. „Boli poddajní,“ vysvetlil pápež František, „boli to laici, ktorí po prenasledovaní prinášali Slovo, lebo boli poddajní Duchu Svätému“.

 

Apoštol Jakub v prvej kapitole svojho listu vyzýva kresťanov, aby «prijali Slovo» (Jak 1,21). Prvým krokom na ceste poddajnosti, vysvetlil pápež František, je teda „prijať Božie slovo“, to znamená „otvoriť si srdce“. Druhým je „poznať Slovo“, „poznať Ježiša“, ktorý hovorí: „Moje ovce počúvajú môj hlas a ja ich poznám a ony ma nasledujú,“ pokračoval vo svojej úvahe Rímsky biskup. Tretím krokom je „dôverný vzťah s Božím slovom“.

 

„Nosiť vždy so sebou Božie slovo, čítať ho, otvoriť mu srdce, otvoriť srdce Duchu, nám pomôže toto Slovo pochopiť. A ovocím tohto prijatia Slova, poznania Slova, nosenia ho so sebou, tohto dôverného poznania Božieho slova... je dobrota, láskavosť, radosť, pokoj, sebaovládanie, miernosť.

 

Ducha, ktorý mi prináša Slovo, však musím prijať s poddajnosťou, neodporovanie Duchu ma privedie k tomuto spôsobu života, k tomuto spôsobu konania. S poddajnosťou prijať Božie slovo, poznať ho a prosiť Ducha o milosť, aby nám ho pomohol poznať a dať priestor, aby toto semeno vyklíčilo a rástlo do týchto postojoch dobroty, miernosti, láskavosti, pokoja, lásky, sebaovládania. Do tohto všetkého, čo robí tento štýl kresťanským.“  

 

Úryvok z dnešného prvého čítania ďalej hovorí, že keď sa v Jeruzaleme dozvedeli, že ľudia z Cyprusu a Fenície ohlasovali Božie slovo pohanom v Antiochii, preľakli sa a vyslali Barnabáša, aby zistil, ako je možné, že Slovo sa ohlasuje neobrezaným a tiež to, že ho ohlasujú nie apoštoli, ale ľudia, ktorých nepoznali. „Je krásne,“ poznamenal pápež František, že keď Barnabáš prišiel, „videl Božiu milosť, zaradoval sa a povzbudzoval všetkých“, aby zostali „verní Pánovi“, lebo to bol muž „plný Ducha Svätého“:

 

„Je to Duch, ktorý nás vedie, aby sme sa nepomýlili, aby sme ho s poddajnosťou prijali, poznali ho v Božom slove a žili podľa neho. A toto je opak odporu, ktorý Štefan vyčítal vodcom, zákonníkom: ,Vy vždy odporujete Duchu Svätému’ (Sk 7,51). Odporujeme Duchu Svätému, kladieme mu odpor? Alebo ho prijímame? S poddajnosťou. Jakub hovorí o ,prijímaní s poddajnosťou.’ Odpor alebo poddajnosť. Prosme si o túto milosť.“

 

Svätý Otec František zakončil svoju dnešnú rannú homíliu poznámkou, že to bola práve Antiochia, kde sa po prvýkrát nasledovníkom Krista začalo hovoriť kresťania.

 

 

 

8. mája

 

Ranná homília pápeža Františka: Otvorme sa Božím prekvapeniam

 

Vatikán 8. mája – Chráňme sa pred hriechom kladenia odporu Duchu Svätému, naopak buďme vždy otvorení Božím prekvapeniam. Tak znela jedna z hlavných myšlienok homílie pápeža Františka, ktorý dnes ráno tradične slúžil omšu v Dome sv. Marty.

 

Inšpiráciu pre svoju úvahu našiel Svätý Otec v dnešnom prvom čítaní zo Skutkov apoštolov, ktoré hovorí o konflikte medzi Petrom a prvou kresťanskou komunitou kvôli otvoreniu sa pohanom v Cirkvi (Sk 11,1-18).

 

Boh vždy prekvapuje, lebo je živý a kráča s nami

 

Duch hýbe Cirkvou, hýbe prvou kresťanskou komunitou. Práve na túto skutočnosť, tak charakteristickú pre Skutky apoštolov, upozornil na úvod svojej kázne pápež František. Skutky apoštolov hovoria o tom, ako apoštol Peter vošiel k neobrezancom a jedol s nimi. Duch Svätý, pokračoval ďalej Svätý Otec, koná zázraky, nové veci a „niektorí mali istotne strach z tejto novosti v Cirkvi“:

 

„Duch je dar Boha, tohto Boha, nášho Otca, ktorý nás vždy prekvapuje. [Je to] Boh prekvapení... Prečo? Lebo je živým Bohom, je Bohom, ktorý prebýva v nás, Bohom, ktorý hýbe našim srdcom, Bohom, ktorý je v Cirkvi a kráča s nami a na tejto ceste nás vždy prekvapuje. Tak ako mal kreativitu utvoriť svet, tak má tvorivú silu vytvoriť nové veci každý deň. [Je to] Boh, ktorý nás prekvapuje.“

 

To však môže spôsobiť „ťažkosti“, ako sa to stalo Petrovi, ktorého ostro napadli iní učeníci, keď sa dopočuli, že „aj pohania prijali Božie slovo“. Pre nich, vysvetlil pápež František, to bol „škandál“ a Petrovi vyčítali, že prekročil hranicu až do takej miery, že sa pýtali: „Ty, Peter, skala Cirkvi! Kam nás to vedieš?“.

 

Nepoddajnosť Duchu Svätému zabíja

 

Peter, pokračuje ďalej Sväté písmo, učeníkom povedal o svojom zjavení, „Božom znamení“, na základe ktorého „urobil odvážne rozhodnutie“. Apoštol Peter „je schopný prijať Božie prekvapenie“, poznamenal pápež František a došiel k záveru, že „apoštoli sa musia zísť, diskutovať a dôjsť k dohode“, aby spoločne urobili „krok vpred, ktorý od nich žiada Pán“:

 

„Vždy, už od čias prorokov až dodnes, existuje hriech odporu Duchu Svätému: vzdor Duchu. A toto je hriech, ktorý Štefan vyčíta práve členom Veľrady: ,Vy vždy odporujete Duchu Svätému; vy takisto ako vaši otcovia’ (Sk 7,51) .Odpor voči Duchu Svätému: ,Nie, vždy sa to robilo takto a musí sa to takto robiť. Nechaj tých novostí, Peter, upokoj sa... Zober si tabletku, ktorá ťa upokojí... Buď v pokoji...’. Toto [zmýšľanie] je uzavretie sa pred Božím hlasom. Pán v Žalme hovorí svojmu ľudu: ,Nezatvrdzujte svoje srdcia ako vaši otcovia’.“

 

Prosme Ducha Svätého o dar rozlišovania medzi dobrom a zlom

 

Svätý Otec sa od Skutkov apoštolov presunul k úryvku o Dobrom pastierovi z dnešného Evanjelia podľa Jána (Jn 10,11-18). Ježiš v ňom hovorí, že má „aj iné ovce, ktoré nie sú z tohto ovčinca“, chce ich avšak priviesť, aby bolo „jedno stádo a jeden pastier“.

 

Pohania, pokračoval ďalej vo svojej homílii pápež František, i keď sa stali kresťanmi, boli považovaní za akýchsi „odsúdencov“, „veriacich druhej triedy: nikto to nepovedal, ale bolo to tak,“ dodal Svätý Otec:

 

„Uzavretie, vzoprenie sa voči Duchu Svätému, tá veta, ktorá vždy zabuchne [dvere], ktorá ťa zabrzdí: ,Vždy sa to robilo takto’. A toto zabíja. Toto zabíja slobodu, zabíja radosť, zabíja vernosť Duchu Svätému, ktorý vždy kráča vpred, nesie Cirkev vpred.

 

Ako však môžem vedieť, či tá vec pochádza od Ducha Svätého alebo zo sveta, od ducha sveta alebo od zlého ducha? Ako? Treba prosiť o milosť rozlišovania. Nástroj, ktorý nám dáva samotný Duch je rozlišovanie. V každej situácii rozlíšiť, ako treba konať. A to je to, čo urobili apoštoli: zišli sa, hovorili a videli, že to bola cesta Ducha Svätého. Naopak tí, ktorí nemali tento dar alebo sa nemodlili, aby ho dostali, ostali uzavretí a na mieste.“

 

Viera je tá istá, avšak v pohybe

 

Pápež František veriacich povzbudil, aby vedeli medzi toľkými novosťami „rozpoznať, rozlíšiť jednu vec od druhej, rozlíšiť ktorá je novosť, to nové víno, ktoré pochádza od Boha a ktorá je novosť, ktorá pochádza od ducha sveta, novosť, ktorá pochádza od Zlého“.

 

„Viera,“ dodal Svätý Otec, „sa nikdy nemení. Viera je tá istá. Je však v pohybe, rastie, zväčšuje sa“. A podľa príkladu mnícha z 5. storočia sv. Vincenta Lérinského povedal: „Pravdy Cirkvi napredujú, rokmi sa upevňujú, vyvíjajú sa v priebehu časov, vekom sa prehlbujú, lebo sú časom, rokmi silnejšie, rozširujú sa“. „Prosme Pána o milosť rozlišovania, aby sme si nepomýlili cestu a neupadli do nečinnosti, rigidity, do uzavretia srdca,“ dodal na záver svojej dnešnej homílie pápež František.         

 

 

Pápež František prijal študentov z Portugalského pápežského kolégia

 

 

Vatikán 8. mája – Hľaďme na Máriu, aby sme rástli v lásku ku Kristovi a k bratom. S touto výzvou sa pápež František obrátil na komunitu Portugalského pápežského kolégia v Ríme, ktorú dnes ráno prijal vo Vatikáne. Svätý Otec na úvod svojho príhovoru pripomenul svoju dvojdňovú púť do Fatimy, kam sa vyberie už tento piatok. Ježišova Matka sa na tomto mieste pred 150. rokmi zjavila troma malým pastierikom:

 

„Stretnutie s Máriou bolo pre nich skúsenosťou milosti, ktorá im pomohla zamilovať sa do Ježiša. Ako nežná a dobrá Učiteľka, Mária predstavila malým prorokom intímne poznanie trojjedinej Lásky a priviedla ich k zakúseniu tej najkrajšej skutočnosti ľudskej existencie.“  

 

Pápež František študentov rímskeho kolégia povzbudil, aby ich najvyšším cieľom bolo „poznanie a milovanie Krista“, Boha blízkeho a verného, „ako ho vnímali bl. František a Hyacinta a Božia služobníčka Lucia“.

 

„Hľaďme, bratia a sestry, na našu Matku, ktorá je v srdci Boha. Tajomstvo tejto mladej dievčiny z Nazareta nie je pre nás cudzie. Nie je to ,Ona tam a my tu’. Nie, sme prepojení. Vskutku Boh zhliadol s láskou (porov. Lk 1,48) tiež na každého muža a každú ženu s menom a priezviskom! Jeho pohľad lásky spočíva na každom z nás.“

 

Vzťah s Máriou, uviedol na záver svojho príhovoru Svätý Otec František, „nám pomáha mať dobrý vzťah s Cirkvou: obe sú Matky“. Citujúc cisterciánskeho opáta sv. Izáka z Hviezdy dodal: „To, čo možno povedať o Márii, možno povedať aj o Cirkvi a tiež o našej duši. Všetky tri sú ženského rodu, všetky tri sú Matky, všetky tri dávajú život“:

 

„Je preto nevyhnutné pestovať synovský vzťah s Máriou, lebo ak toto chýba, v srdci je niečo sirotské. Kňazovi, ktorý zabúda na Matku a to predovšetkým v ťažkých okamžikoch, niečo chýba. Je to akoby bol sirotou, zatiaľ čo ňou v skutočnosti nie je! Zabudol na svoju matku. V ťažkých chvíľach však dieťa ide za mamou, vždy. A Božie slovo nás učí, aby sme boli ako nasýtené deti v matkinom náručí (porov. Ž 131,2).“

 

7. mája

Pápež pred cestou do Fatimy: Modlite sa ruženec za pokoj

 

Vatikán 7. mája – Na Námestí sv. Petra sa dnes zišlo pod oknami Apoštolského paláca približne 25-tisíc veriacich, aby sa s pápežom Františkom pomodlili Raduj sa, nebies Kráľovná. Ešte pred mariánskou modlitbou sa Svätý Otec v dnešnú Nedeľu Dobrého pastiera prihovoril veriacim nasledovne:

 

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

 

V Evanjeliu dnešnej nedele (porov. Jn 10,1-10), nazývanej ,Nedeľa Dobrého pastiera’, sa Ježiš predstavuje prostredníctvom dvoch obrazov, ktoré sa navzájom dopĺňajú. Obrazu pastiera a obrazu brány ovčinca. Stádo, ktorým sme my všetci, prebýva v ovčinci, ktorý slúži ako útočisko, kde ovce prebývajú a odpočívajú po únavnej ceste. A ovčinec má ohradu s bránou, kde stojí vrátnik.

 

K stádu sa približujú rôzne osoby. Je tu ten, ktorý vchádza do ohrady cez bránu a ten, ktorý «prelieza inokade» (v. 1). Prvý je pastier, druhý je cudzinec, ktorý nemiluje ovce, chce vstúpiť pre iné záujmy. Ježiš sa stotožňuje s prvým a jasne ukazuje rodinný vzťah s ovcami, vyjadrený skrze hlas, ktorým ich volá a ktorý ony rozpoznávajú a nasledujú (porov. v. 3). On ich volá, aby ich vyviedol von na trávnaté pastviny, kde nachádzajú dobrú potravu.

 

Druhý obraz, ktorým Ježiš predstavuje sám seba je ten o «bráne k ovciam» (v. 7). Veru hovorí: «Ja som brána. Kto vojde cezo mňa, bude spasený» (v. 9), to znamená, že bude mať život a bude ho mať v hojnosti (porov. v. 10). Kristus, Dobrý pastier, sa stal bránou spásy pre ľudstvo, lebo obetoval život za svoje ovce.

 

Ježiš, Dobrý pastier a brána k ovciam, je hlavou, ktorého autorita sa vyjadruje v službe, vodcom, ktorý príkazom dáva život a nežiada od druhým, aby ho obetovali. Takému vodcovi je možné dôverovať, tak ako ovce, ktoré počúvajú hlas svojho pastiera, lebo vedia, že s ním pôjdu na dobré a bohaté pasienky. Stačí znamenie, zavolanie a ony ho nasledujú, poslúchajú, vydajú sa na cestu vedené hlasom toho, ktorého vnímajú ako priateľskú, silnú a zároveň sladkú prítomnosť, ktorá určuje smer, chráni, utešuje a ošetruje.  

 

Takým je pre nás Kristus. V kresťanskej skúsenosti existuje rozmer, ktorý možno nechávame tak trochu stranou: rozmer duchovný a citový. Pocit, že sme zvláštnym putom spätí s Pánom ako ovce so svojim pastierom. Niekedy príliš racionalizujeme vieru a riskujeme, že prestaneme vnímať farbu toho hlasu, hlasu Ježiša Dobrého pastiera, ktorý povzbudzuje a fascinuje. Tak ako sa prihodilo dvom Emauzským učeníkom, ktorým horelo srdce, keď Zmŕtvychvstalý hovoril po ceste.

 

Cítiť sa milovaný Ježišom je úžasná skúsenosť. Položte si otázku: ,Cítim sa byť milovaný Ježišom? Cítim sa byť milovaná Ježišom?’. Pre neho nikdy nie sme cudzincami, ale priateľmi a bratmi. A napriek tomu nie je vždy jednoduché rozlíšiť hlas dobrého pastiera. Buďte na pozore. Vždy je tu riziko, že našu pozornosť odpúta hluk mnohých iných hlasov.

 

Dnes sme pozvaní, aby sme sa nenechali rozptýliť falošnými učeniami tohto sveta, ale nasledovali Ježiša, Zmŕtvychvstalého, ako jediného bezpečného sprievodcu, ktorý dal zmysel nášmu životu.  

 

V tento Svetový deň modlitieb za povolania – predovšetkým za kňazské povolania, aby Pán poslal dobrých pastierov – prosme Pannu Máriu, aby sprevádzala desiatich nových kňazov, ktorých som pred chvíľou vysvätil. Poprosil som štyroch z nich z Rímskej diecézy, aby sa vyklonili a dali spolu so mnou požehnanie. Nech Mária so svojou pomocou podopiera tých, ktorí sú Ním povolaní, aby boli pripravení a veľkodušní v nasledovaní jeho hlasu.“

 

Po týchto slovách sa po boku pápeža Františka z okna Apoštolského paláca pozdravili veriacim štyria z desiatich novokňazov, ktorých v dnešné ráno Svätý Otec vysvätil v Bazilike sv. Petra. Pápežovo gesto prítomní na Námestí sv. Petra privítali veľkým potleskom. Po modlitbe Raduj sa, nebies Kráľovná všetci piati udelili veriacim požehnanie.

 

Svätý Otec na záver modlitbového stretnutia na Vatikánskom námestí vyzdvihol mučenícku smrť španielskeho misionára Antonia Arribasa Hortigüelu a jeho šiestich spoločníkov z Kongregácie misionárov Božieho srdca, ktorí boli včera v Girone blahorečení. Zároveň pozdravil katolícke združenie „Meter“, ktoré už viac než 20 rokov bojuje proti zneužívaniu maloletých a povzbudil ich, aby aj naďalej „s odvahou kráčali vpred“.

 

Na záver svojho príhovoru pápež František pozval veriacich, aby sa v mesiaci máj modlili ruženec za pokoj vo svete, tak ako o to prosila Panna Mária vo Fatime. Práve toto mariánske pútnické miesto bude ďalšou destináciou, kam sa Svätý Otec vyberie pri príležitosti 100. výročia prvého zjavenia už na budúci týždeň.

 

 

Posolstvo pápeža Františka na Nedeľu Dobrého pastiera 2017

 

Posolstvo Svätého Otca Františka na 54. svetový deň modlitieb za duchovné povolania

 

(Slávi sa v Nedeľu Dobrého pastiera, 7. mája 2017)

 

Vedení Duchom na misie

 

Drahí bratia a sestry,

 

v uplynulých rokoch sme mali možnosť zamýšľať sa nad dvoma aspektmi súvisiacimi s kresťanským povolaním: nad výzvou „vyjsť zo seba samých“, aby sme počúvli Pánov hlas, a nad významom cirkevného spoločenstva ako privilegovaného miesta, kde sa Božie povolanie rodí, živí a prejavuje.

 

Teraz, pri príležitosti 54. svetového dňa modlitieb za duchovné povolania, by som sa chcel pristaviť pri misionárskom rozmere kresťanského povolania. Ten, kto sa nechal pritiahnuť Božím hlasom a vydal sa nasledovať Ježiša, čoskoro hlboko v sebe spozoruje nepotlačiteľnú túžbu priniesť dobrú zvesť bratom, prostredníctvom hlásania evanjelia a charitatívnej služby. Všetci kresťania sú ustanovení byť misionármi evanjelia! Učeník totiž neprijíma dar Božej lásky pre vlastnú útechu; nie je povolaný využívať ho len pre seba alebo v záujme jednej firmy. Bol jednoducho dotknutý a premenený radosťou z poznania, že Boh ho miluje a túto skúsenosť si nemôže viac nechať len pre seba: „Radosť evanjelia, ktorá napĺňa život spoločenstva učeníkov, je misionárska radosť“ (apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 21).

 

Misionárske poslanie teda nie je niečím, čo je ku kresťanskému životu akosi pridané, ako nejaký ornament, ale naopak, nachádza sa v samom srdci viery: dôsledkom nášho vzťahu s Pánom je to, že sme poslaní do sveta ako proroci jeho slova a svedkovia jeho lásky. Ak aj v sebe pociťujeme mnohé slabosti a niekedy sa možno cítime malomyseľní, musíme zdvihnúť hlavu hore k Bohu a nedať sa rozdrviť pocitom nedostatočnosti či prepadnúť pesimizmu, ktorý nás robí pasívnymi divákmi nudného a jednotvárneho života. Niet tu miesta pre obavy: sám Boh prichádza, aby očistil naše „nečisté pery“ a urobil nás hodnými tejto misie: „,... zmizla tvoja vina a tvoj hriech je odstránený!ʻ Potom som počul hlas Pána, ktorý hovoril: ,Koho mám poslať, kto nám pôjde?ʻ I povedal som: ,Hľa, tu som, pošli mňa!ʻ“ (Iz 6, 6 – 8).

 

Každý misionársky učeník počuje v srdci tento Boží hlas, ktorý ho pozýva, aby „chodil“ medzi pohanmi ako Ježiš, „dobre robil a uzdravoval všetkých“ (porov. Sk 10, 38). Už som mal možnosť pripomenúť, že v sile krstu je každý kresťan „Kristoforom“ , teda „tým, kto nosí Krista“ bratom (porov. Katechéza 30. januára 2016). To platí zvlášť pre tých, ktorí sú povolaní k životu osobitného zasvätenia a tiež pre kňazov, ktorí veľkodušne odpovedali „Hľa, tu som, pošli mňa!“. Títo sú pozvaní, aby s novým misionárskym zápalom vyšli z posvätného chrámového opevnenia a umožnili nežnej Božej láske rozliať sa pre dobro ľudí (porov. Homília na svätej omši svätenia krizmy, 24. marca 2016). Takýchto kňazov Cirkev potrebuje: dôveryplných a radostných, pretože objavili skutočný poklad, nedočkavých ísť a radostne ho všetkým zvestovať! (porov. Mt 13, 44).

 

V súvislosti s kresťanskými misiami zaiste vyvstáva nemálo otázok: čo to znamená byť misionárom evanjelia? Kto nám dá silu a odvahu hlásať? Aká je evanjeliová logika, ktorou sa misie inšpirujú? Na tieto otázky môžeme odpovedať rozjímaním nad troma scénami z evanjelia: začiatok Ježišovho poslania v synagóge v Nazarete (porov. Lk 4, 16 – 30); cesta, ktorou ako Vzkriesený ide po boku emauzských učeníkov (porov. Lk 24, 13 – 35); a napokon podobenstvo o zasiatom semene (porov. Mk 4, 26 – 27).

 

Ježiš je pomazaný Duchom a poslaný. Byť misionárskym učeníkom znamená aktívne sa podieľať na Kristovom poslaní, ktoré sám Ježiš v nazaretskej synagóge opisuje takto: „Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným. Poslal ma oznámiť zajatým, že budú prepustení, a slepým, že budú vidieť; utláčaných prepustiť na slobodu a ohlásiť Pánov milostivý rok“ (Lk 4, 18 – 19). To je tiež naším poslaním: byť pomazaní Duchom a ísť hlásať Božie slovo bratom a sestrám, stať sa pre nich nástrojom spásy.

 

Ježiš ide po našom boku. Pred otázkami, ktoré vyvstávajú v srdci človeka a výzvami, ktoré prináša realita, sa môžeme cítiť bezradní, bez dostatočnej energie a nádeje. Je tu riziko, že kresťanské misie sa budú javiť ako číra, neuskutočniteľná utópia, alebo aspoň ako niečo, čo presahuje naše sily. Ak však kontemplujeme vzkrieseného Ježiša, ktorý kráča po boku emauzských učeníkov (porov. Lk 24, 13 – 15), naša nádej môže znovu ožiť. V tejto evanjeliovej udalosti nachádzame skutočnú „liturgiu cesty“, ktorá predchádza liturgiu slova a lámania chleba a ktorá nám hovorí, že pri každom našom kroku je Ježiš po našom boku. Dvaja učeníci – zranení pohoršením kríža – sa vracajú domov cestou porážky: v srdci si nesú zlomenú nádej a neuskutočnený sen. Radosť evanjelia u nich nahradil smútok. Čo urobí Ježiš? Nesúdi ich, ide s nimi po tej istej ceste a namiesto vytvorenia múru, otvorí cestu. Pomaly premieňa ich malomyseľnosť. Keď im hlása slovo a láme chlieb, zapaľujú sa im srdcia a otvárajú oči. Rovnako ani kresťan nie je pri plnení misionárskeho záväzku sám, ale aj v námahách a nepochopeniach zakusuje, „že Ježiš s ním kráča, s ním hovorí, s ním dýcha, s ním pracuje. Cíti, že živý Ježiš je s ním uprostred misijného poslania“ (apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 266).

 

Ježiš dáva vzklíčiť semenu. Nakoniec je dôležité naučiť sa z evanjelia, ako ohlasovať. Nezriedka sa totiž môže stať – aj pri najlepšej vôli – že prepadneme túžbe po moci, prozelytizme a netolerantnom fanatizme. Evanjelium nás však pozýva, aby sme odmietli modloslužbu úspechu a moci, neprimeranú starosť o štruktúry a istú úzkostlivosť, ktorá zodpovedá skôr duchu dobývania, než duchu služby. Semeno kráľovstva – hoci je malé, neviditeľné a niekedy bezvýznamné – potichu rastie vďaka neprestajnému Božiemu pôsobeniu: „S Božím kráľovstvom je to tak, ako keď človek hodí semeno do zeme; či spí alebo vstáva, v noci či vo dne, semeno klíči a rastie a on ani o tom nevie“ (Mk 4, 26 – 27). Toto je naša hlavná nádej: Boh prekonáva naše očakávania a prekvapuje nás svojou veľkodušnosťou; spôsobuje, že naša práca prináša ovocie presahujúce akékoľvek ľudské výpočty.

 

S touto evanjeliovou nádejou sa otvorme tichému pôsobeniu Ducha, ktoré je základom misií. Bez vytrvalej a kontemplatívnej modlitby nemôže existovať nijaká pastorácia povolaní, ani kresťanské misie. V tomto zmysle treba kresťanský život sýtiť počúvaním Božieho slova a predovšetkým pestovaním osobného vzťahu s Pánom v eucharistickej adorácii, ktorá je privilegovaným „miestom“ stretnutia s Bohom.

 

Chcem vás vrelo povzbudiť k takémuto dôvernému priateľstvu s Pánom najmä preto, aby ste zhora vyprosili nové povolania ku kňazstvu a zasvätenému životu. Boží ľud potrebuje, aby ho viedli pastieri, ktorí svoj život zasvätili službe evanjeliu. Preto prosím farské spoločenstvá, združenia a početné modlitbové skupiny v Cirkvi: odolávajte pokušeniu malomyseľnosti a ďalej sa modlite k Pánovi, aby poslal robotníkov na svoju žatvu a dal nám kňazov, ktorí milujú evanjelium a sú schopní byť nablízku bratom a sestrám, a tak sa stať živým znamením milosrdnej Božej lásky.

 

Drahí bratia a sestry, aj dnes môžeme znovu nájsť zápal pre evanjelium a povzbudzovať mladých predovšetkým k nasledovaniu Krista. Namiesto rozšíreného pocitu apatickej viery či viery zúženej len na „povinnosti, ktoré treba plniť“, túžia naši mladí objaviť stále aktuálnu príťažlivosť Ježišovej osoby, nechať sa ním osloviť a vyprovokovať jeho slovami a jeho gestami a napokon vďaka nemu sniť o plnom ľudskom živote, ktorý sa s radosťou obetuje v láske.

 

Najsvätejšia Panna Mária, Matka nášho Spasiteľa, mala odvahu objať tento Boží sen, vložiť svoju mladosť a svoje nadšenie do jeho rúk. Nech na jej príhovor získame rovnakú otvorenosť srdca, ochotu povedať svoje „hľa, tu som“ na Pánovo volanie a radosť vydať sa na cestu (porov. Lk 1, 39), ako ona, aby sme ju hlásali celému svetu.

 

Vo Vatikáne 27. novembra 2016, na Prvú adventnú nedeľu

 

František

 

5. mája

Pápež v rannej homílii: Modlime sa za rigídnych ľudí v Cirkvi

 

Vatikán 5. mája – Aj dnes existujú v Cirkvi ľudia, ktorí používajú rigiditu, aby zakryli vlastné hriechy. Tak znela jedna z hlavných myšlienok dnešnej homílie pápeža Františka, ktorú predniesol počas rannej omše v Dome sv. Marty vo Vatikáne. Podnet k úvahe našiel Svätý Otec v dnešnom prvom čítaní zo Skutkov apoštolov o obrátení Pavla (Sk 9,1-20).

 

Z rigídneho prenasledovateľa kresťanov sa stal pokojný a trpezlivý ohlasovateľ Božieho slova. „Prvýkrát sa Šavlovo meno objavuje pri ukameňovaní Štefana,“ všimol si pápež František. Šavol bol „nepoddajný muž, idealista“ a bol „presvedčený“ o tvrdosti zákona. Bol rigídny, „ale čestný“, dodal Svätý Otec. Ježiš naopak odsúdil „rigídnych ľudí, ktorí neboli čestní“:

 

„Sú to tí rigídni z dvojakým životom: navonok pôsobia dobre, úprimne, ale keď ich nikto nevidí, robia zlé veci. Naopak tento muž bol čestný: veril v to [čo robil]. Keď o tom hovorím, myslím na mnohých ľudí, ktorí dnes v Cirkvi upadli do pokušenia rigidity. Niektorí sú čestní, dobrí, musíme sa modliť za to, aby im Pán pomohol rásť na ceste pokory.“

 

Iní, pokračoval ďalej vo svojej homílii pápež František, „používajú rigiditu, aby zakryli slabosti, choroby osobnosti“ a používajú tak rigiditu, aby sa povýšili nad druhých. Svätý Otec poukázal na to, že Šavol v tejto rigidite vyrastal, a preto nemohol tolerovať to, čo pre neho znamenalo herézu, a tak začal prenasledovať kresťanov.

 

„Nechával nažive aspoň deti,“ poznamenal ďalej pápež, „zatiaľ čo dnes ani to [sa nedeje]“. Šavol ide teda do Damasku, aby mohol kresťanov priviesť do Jeruzalema v putách. Na ceste sa však stretne „s niekým, kto hovorí pokorným jazykom: ,Šavol, Šavol, prečo ma prenasleduješ?’“ Zo Šavla sa stáva apoštol Pavol.

 

„A takto tento muž z vlastnej skúsenosti káže tým druhým, z jednej strany k tej druhej. Bol prenasledovaný, s toľkými problémami, aj v Cirkvi, tiež si toho vytrpel, lebo vlastní veriaci sa medzi sebou hádali. Avšak on, ktorý prenasledoval Pána s horlivosťou Zákona, povie kresťanom: ,S tým istým, s čím ste sa vzdialili od Pána, s čím ste zhrešili, s mysľou, s telom, so všetkým, s tými istými údmi ste teraz dokonalí, vzdajte Bohu slávu’.“

 

„Toto je cesta kresťana: kráčať vpred po stopách, ktoré zanechal Ježiš; v stopách ohlasovania, v stope utrpenia, v stope kríža, v stope zmŕtvychvstania. Prosme dnes so Šavlom osobitne za tých rigídnych, ktorí sú v Cirkvi; za čestných rigídnych, akým [bol] on, ktorí majú zápal, ale mýlia sa. A za rigídnych pokrytcov, tých s dvojakým životom, tých, o ktorých Ježiš hovorieval: ,Robte to, čo vám hovoria, ale nie to, čo robia’. Modlime sa dnes za tých, čo sú rigídni.“

 

 

4. mája

 

Ranná homília pápeža Františka: Príbeh o krste Etiópčana ako vzor evanjelizácie

 

Vatikán 4. mája – Aby bola Cirkev na nohách a kráčala vpred, načúvajúc znepokojeniam ľudí a vždy v radosti. S touto výzvou sa v dnešnej homílii na veriacich v kaplnke v Dome sv. Marty obrátil pápež František. Inšpiráciu pre svoju kázeň našiel Svätý Otec v prvom čítaní zo Skutkov apoštolov.

 

V prvých ôsmich kapitolách Skutkov apoštolov „sú v kocke zhrnuté celé dejiny Cirkvi“: „kázanie“, „krst“, „obrátenia“, „zázraky“, „prenasledovania“, „radosť, ale tiež ten strašný hriech tých, ktorí navštevujú Cirkev, len aby robili vlastný obchod... tí dobrodinci Cirkvi, ktorí ju nakoniec podvedú,“ vysvetlil na úvod svojej homílie pápež František. Ako príklad uviedol Ananiáša a Zafiru, ktorí si časť peňazí utŕžených z predaja pozemku ponechali potajme pre seba.

 

Svätý Otec najprv poukázal na to, že Pán sprevádzal svojich učeníkov od počiatku a svoje slovo potvrdzoval zázračnými skutkami. Nikdy ich nenechával samých, ani s tých najtmavších okamihoch. Pápež sa zamyslel najmä nad troma kľúčovými výrazmi z dnešného prvého čítania. Prvým z nich je výraz „vstaň a choď“, ktorým sa anjel obrátil na diakona Filipa (Sk 8,26-36. 38-40). „Toto,“ vysvetlil Petrov nástupca, „je znak evanjelizácie“. Evanjelizovať je povolanie a veľká útecha Cirkvi:

 

„Aby si evanjelizoval: ,vstaň a choď’. Nehovorí: ,Zostaň sedieť, pokojne, v tvojom dome.’ Nie! Aby bola Cirkev vždy verná Pánovi, musí stáť na nohách a kráčať: ,Vstaň a choď’. Cirkev, ktorá nevstane, ktorá nekráča, ochorie.“    

 

Taká Cirkev, pokračoval ďalej Svätý Otec, skončí uzavretá s mnohými psychickými a duchovnými traumami, „uzavretá v malom svete klebiet, pletiek... uzavretá, bez horizontov“. „Vstaň a choď, postav sa a kráčaj. Tak musí Cirkev reagovať pri evanjelizácii,“ dodal pápež František.

 

„Choď a pridaj sa k tamtomu vozu“ – to je druhý výraz, na ktorý poukázal Svätý Otec. Sú to slová, ktoré Filipovi povedal Duch. Na voze sedel Etiópčan, eunuch a veľmož etiópskej kráľovnej, ktorý sa prišiel pokloniť do Jeruzalema Bohu a ktorý zatiaľ čo bol na ceste, čítal proroka Izaiáša. Ide tu o obrátenie vtedajšieho „ministra financií“, vysvetlil Svätý Otec, a teda o „veľký zázrak“. Pápež zdôraznil, že táto udalosť nám pomáha vidieť, aké je dôležité, aby Cirkev vedela načúvať znepokojeniu srdca každého človeka:

 

„Všetci muži, všetky ženy majú v srdci znepokojenie, či už dobré alebo zlé, ale je tam. [Duch hovorí:] Načúvaj tomu znepokojeniu. Nehovorí: ,Choď a rob prozelytizmus.’ Nie, nie! ,Choď a počúvaj.’ Počúvať je druhý krok. Prvým je ,vstaň a choď’, druhým je ,počúvaj’. Tá schopnosť počúvať: čo ľudia cítia, čo cíti srdce tých ľudí, čo si myslia... Uvažujú snáď zle? Mal by som chcieť najskôr si tieto veci vypočuť, aby som pochopil, kde sa nachádza to znepokojenie. Všetci máme vo svojom vnútri znepokojenie. Druhým krokom Cirkvi je nájsť [toto] znepokojenie ľudí.“

 

Ako Sväté písmo ďalej v príbehu pokračuje, keď Etiópčan uzrie Filipa, opýta sa ho, o kom prorok Izaiáš hovorí a pozve ho k sebe na voz. A tak Filip so skromnou miernosťou začína kázať, vysvetlil Svätý Otec. Tento muž tak vo svojom nepokoji nachádza vysvetlenie, ktoré naplní jeho srdce nádejou. „Toto bolo možné len vďaka tomu, že Filip si k nemu prisadol a počúval,“ dodal pápež František.

 

Zatiaľ čo Etiópčan počúval, Pán pracoval v jeho vnútri. Týmto spôsobom pochopil, že prorok Izaiáš hovoril o Ježišovi. Jeho viera v Ježiša teda rástla do takého bodu, že keď prišli k akejsi vode, požiadal, aby ho Filip pokrstil. „Bol to on, kto žiadal krst, lebo Duch pracoval v jeho srdci,“ poznamenal Svätý Otec a zdôraznil potrebu dovoliť Duchu Svätému pracovať v srdci ľudí.

 

Keď po krste Duch, ktorý je „stále prítomný“, uniesol Filipa preč, eunuch pokračoval vo svojej ceste „plný radosti“. Tretím kľúčovým výrazom je preto podľa pápeža Františka „radosť“: „radosť kresťana“. Svätý Otec zakončil svoju dnešnú rannú homíliu želaním, aby bola Cirkev vždy „na nohách“, „matkou, ktorá počúva“ a ktorá „s milosťou Ducha Svätého“ nachádza správne slová:

 

„Cirkev ako matka dáva zrod mnohým synom skrze túto metódu – povedzme to týmto slovom – metódu, ktorá nie je prozelytická: je to metóda svedectva poslušnosti. Je to Cirkev, ktorá nám dnes hovorí: ,Raduj sa!’. Radosť z toho, že sme kresťania aj v temných okamihoch, lebo po ukameňovaní Štefana vypuklo veľké prenasledovanie a kresťania sa roztrúsili na všetky strany, ako semeno, ktoré nesie vietor. A boli to oni, čo ohlasovali Ježišovo slovo. Nech nám všetkým dá Pán milosť takto „žiť“ Cirkev: na nohách a s vykročením von, načúvajúc znepokojeniam ľudí a vždy v radosti.“

 

 

3. mája

Pri generálnej audiencii Svätý Otec zhrnul cestu do Egypta slovom „nádej“

 

 

Vatikán 3. mája – Prvú májovú generálnu audienciu venoval Svätý Otec František zhrnutiu práve absolvovanej apoštolskej cesty v Egypte. Medzi početnými skupinami pútnikov dnes boli aj študenti Gymnázia Matky Alexie z Bratislavy a farníci z Tekovských Lužian a okolia.

 

Úvodom do biblickej atmosféry krajiny, ktorá niekoľko rokov hostila Svätú rodinu, bolo čítanie z Matúšovho evanjelia (Mt 2,13-15) o Jozefovom sne s Božou výzvou utiecť pred Herodesom do Egypta. Jozef s Máriou a malým Ježišom „tam zostal až do Herodesovej smrti, aby sa splnilo, čo povedal Pán ústami proroka: «Z Egypta som povolal svojho syna.»“, uvádza sa vo Svätom písme. Nasleduje plné znenie dnešného príhovoru Svätého Otca:

 

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

 

Dnes by som vám chcel porozprávať o apoštolskej ceste, ktorú som s Božou pomocou vykonal v predošlých dňoch v Egypte. Vybral som sa do tejto krajiny na štvornásobné pozvanie: od prezidenta republiky, od Jeho Svätosti koptského pravoslávneho patriarchu, od veľkého imáma Al-Azharu a od koptského katolíckeho patriarchu. Každému z nich ďakujem za ich skutočne vrúcnu pohostinnosť, ktorú mi venovali. A ďakujem celému egyptskému ľudu za účasť a za jeho srdečnosť, s akou prežíval túto návštevu Petrovho nástupcu.

 

 

Prezident a verejní predstavitelia vynaložili mimoriadne úsilie, aby táto udalosť mohla prebiehať tým najlepším spôsobom, aby mohla byť znamením pokoja. Znamením pokoja pre Egypt a pre celý tento región, ktorý žiaľ trpí kvôli konfliktom a terorizmu. Veď mottom cesty bolo: „Pápež pokoja v mierovom Egypte“.

 

Moja návšteva na Univerzite Al-Azhar, najstaršej moslimskej univerzite a najvyššej akademickej inštitúcii sunnitského islamu, mala dvojaký cieľ: dialóg medzi kresťanmi a moslimami a zároveň šírenie pokoja vo svete. V Al-Azhare sa uskutočnilo stretnutie s veľkým imámom, stretnutie, ktoré sa potom rozšírilo na Medzinárodnú konferenciu za mier. V tomto kontexte som ponúkol reflexiu oceňujúcu dejiny Egypta ako zeme civilizácie a zeme zmlúv.

 

Egypt je pre celé ľudstvo synonymom starovekej civilizácie, pokladov umenia a poznania; a toto nám pripomína, že pokoj sa buduje prostredníctvom vzdelávania, formovania múdrosti, humanizmu, ktorý má ako integrujúcu súčasť náboženský rozmer, vzťah s Bohom, ako pripomenul vo svojom príhovore veľký imám.

 

Pokoj sa buduje aj opätovným návratom k zmluve medzi Bohom a človekom, základu zmluvy medzi všetkými ľuďmi, založenej na Desatore zapísanom do kamenných tabúľ na Sinaji, avšak ešte oveľa hlbšie do srdca každého človeka každej doby a miesta; zákon, ktorého zhrnutím sú dve prikázania lásky k Bohu a k blížnemu.

 

Tento istý fundament je aj základom budovania sociálneho a občianskeho poriadku, na ktorom sú povolaní spolupracovať všetci občania akéhokoľvek pôvodu, kultúry a náboženstva. Takáto vízia zdravej laickosti vystúpila do popredia vo vzájomne adresovaných príhovoroch spolu s prezidentom Egyptskej republiky, za prítomnosti verejných predstaviteľov krajiny a diplomatického zboru.

 

Veľké historické a náboženské dedičstvo Egypta a jeho rola v regióne Blízkeho východu mu dodávajú osobitnú úlohu na ceste k takému pokoju, ktorý bude stabilný a trvalý a nebude sa zakladať na práve sily ale na sile práva.

 

Kresťania v Egypte, rovnako ako v každej inej krajine sveta, sú povolaní byť kvasom bratstva. A toto je možné, ak sami navzájom žijú zjednotení v Kristovi. Jedno mocné znamenie jednoty sme vďaka Bohu mohli vydať spoločne s mojím drahým bratom pápežom Tawadrosom II., patriarchom pravoslávnych koptov.

 

Aj podpísaním spoločnej deklarácie sme obnovili úsilie spoločne kráčať a angažovať sa za to, aby sa neopakovali krsty udelené v našich príslušných cirkvách. Spoločne sme sa modlili za mučeníkov nedávnych atentátov, ktoré tragicky postihli túto ctihodnú cirkev; a ich krv zúrodnila ekumenické stretnutie, na ktorom sa zúčastnil aj patriarcha Konštantínopolu Bartolomej, ekumenický patriarcha, môj drahý brat.

 

Druhý deň cesty bol venovaný katolíckym veriacim. Svätá omša slávená na štadióne, ktorý dali k dispozícii egyptskí verejní činitelia, bola oslavou viery a bratstva, pri ktorej sme cítili živú prítomnosť Zmŕtvychvstalého Pána. Komentujúc evanjelium som povzbudil malé katolícke spoločenstvo Egypta, aby znovuprežilo skúsenosť Emauzských učeníkov: aby v Kristovi, v Slove a Chlebe života, vždy nachádzali radosť z viery, horlivosť nádeje a silu lásky na vydávanie svedectva o tom, že „sme sa stretli s Pánom“!

 

Posledné momenty som prežíval spoločne s kňazmi, rehoľníkmi, rehoľníčkami a seminaristami v hlavnom seminári. Je tam mnoho seminaristov... a toto je útecha. Bola to liturgia slova, pri ktorej sa obnovovali sľuby zasväteného života. V tomto spoločenstve mužov a žien, ktorí si zvolili darovať svoj život Kristovi pre Božie kráľovstvo, som videl krásu Cirkvi v Egypte a modlil som sa za všetkých kresťanov Blízkeho východu, aby vedení svojimi pastiermi a sprevádzaní zasvätenými osobami, boli soľou a svetlom v týchto krajinách, uprostred týchto národov.

 

Egypt bol pre nás znamením nádeje, útočiska, pomoci. Keď časť zeme zažívala hlad, Jakub so svojimi synmi sa pobrali tam; potom keď bol Ježiš prenasledovaný, šiel tam. Preto keď vám rozprávam o tejto ceste, zapadá to do rámca témy nádeje: pre nás má Egypt toto znamenie nádeje, ako v dejinách tak i dnes, kvôli tomuto bratstvu, o ktorom som vám prišiel povedať.

 

Opätovne ďakujem tým, čo umožnili túto apoštolskú cestu, ako aj tým, ktorí k nej rozličným spôsobom prispeli, osobitne mnohým osobám, ktoré obetovali svoje modlitby a utrpenia. Svätá rodina z Nazaretu, ktorá putovala po brehoch Nílu, aby unikla Herodesovmu násiliu, nech žehná a vždy ochraňuje egyptský ľud a vedie ho po ceste prosperity, bratstva a pokoja. Ďakujem.

 

 

2. mája

 

Ranná homília Svätého Otca: Nech Pánova dobrota zmäkčí tvrdé srdcia

 

Vatikán 2. mája – Nech Pánova dobrota zmäkčí tvrdé srdcia, ktoré odsudzujú všetko, čo presahuje zákon. Takto dnes prosil pápež František pri rannej svätej omši v Dome sv. Marty. Vo svojej homílii vychádzal Svätý Otec z prvého čítania zo Skutkov apoštolov (Sk 7,51-8,1a) o umučení Štefana a zamyslel sa nad skutočnosťou, že kresťan vydáva svedectvo poslušnosti. Tí, ktorí ukameňovali Štefana, nechápali Božie slovo. Štefan ich nazval: „tvrdošijnými“, „s neobrezaným srdcom a ušami“. A povedať človeku „neobrezaný“, poznamenal pápež, zodpovedá nazvať ho „pohanom“.

 

Svätý Otec pozval zamyslieť sa nad rozličnými spôsobmi neporozumenia Božieho slova. Napr. Ježiš nazýva emauzských učeníkov „nechápavými“, čo je výraz, ktorý nie je pochvalou, ale nie je tak silný ako ten, ktorý používa Štefan: emauzskí učeníci nechápali, boli ustrašení, pretože nechceli mať problémy, „mali strach“ ale „boli dobrí“, „otvorení pravde“. A keď im to Ježiš vytkne, nechávajú jeho slová do seba vstúpiť a ich srdcia sa rozohrejú. Na druhej strane tí, čo kameňovali Štefana „boli rozzúrení“, nechceli načúvať. Toto je dráma „uzavretosti srdca“: „tvrdého srdca“, dodal Svätý Otec.

 

Pripomenul tiež, ako v 94. žalme Pán napomína svoj ľud vyzývajúc ho nezatvrdzovať si srdcia a potom u proroka Ezechiela dáva „nádherný prísľub“, ten o premene kamenného srdca na srdce z mäsa, čiže srdce, „ktoré dokáže počúvať“ a „prijať svedectvo poslušnosti“:

 

„A toto spôsobuje Cirkvi utrpenie, veľké utrpenie: uzatvorené srdcia, kamenné srdcia, srdcia, ktoré sa nechcú otvoriť, ktoré nechcú počuť. Srdcia, ktoré poznajú len jazyk odsúdenia: vedia odsúdiť. Nevedia povedať: ‚Ale vysvetli mi, prečo hovoríš toto? Prečo? Vysvetli mi...‘ Nie: oni sú uzatvorení. Vedia všetko. Nepotrebujú vysvetlenia.“

 

Ježiš im adresuje výčitku, že zabíjali prorokov „pretože im hovorili to, čo sa im nepáčilo“, pripomenul Svätý Otec s vysvetlením, že uzatvorené srdce nenechá vstúpiť Ducha Svätého:

 

„V ich srdciach nebolo miesto pre Ducha Svätého. Zatiaľ čo, dnešné čítanie nám hovorí, že Štefan, plný Ducha Svätého, pochopil všetko: bol svedkom poslušnosti vtelenému Slovu, a toto koná Duch Svätý. Bol ho plný. Srdce zatvorené, srdce tvrdošijné, srdce pohanské nenechá vstúpiť Ducha a cíti sa sebestačné.“

 

Tí dvaja učeníci z Emauz „sme my“, hovorí pápež, „s mnohými pochybnosťami“, „mnohými hriechmi“, ktorí sa často „chceme vzdialiť od kríža, od skúšok“, „ale dávame priestor počúvaniu Ježiša, ktorý nám rozohrieva srdce“. Svätý Otec pripomenul, že k tej druhej skupine, k tým, čo sú „uzavretí v strnulosti zákona“, ktorí nechcú počuť, sa Ježiš mnoho prihováral, a povedal im veci „horšie“ oproti tým, čo povedal Štefan.

 

V závere pápež František urobil odvolávku na príbeh cudzoložnice, ktorá bola hriešnicou: „Každý z nás je súčasťou rozhovoru medzi Ježišom a tou obeťou kamenných sŕdc, cudzoložnicou.“ Tým, ktorí ju chceli kameňovať, Ježiš odpovedá len toto: „Pozrite sa do svojho vnútra“:

 

„A dnes, pozrime na túto Ježišovu láskavosť: svedok poslušnosti, veľký Svedok, Ježiš, ktorý obetoval život, nám dáva vidieť dobrotivosť Boha voči nám, zoči-voči našim hriechom, našim slabostiam. Vstúpme do tohto dialógu a prosme o milosť, nech Pán obmäkčí srdcia týmto strnulým ľuďom, ktorí sú stále uzatvorení v zákone a odsudzujú všetko čo je mimo toho zákona. Nevedia, že Slovo prišlo v tele, že Slovo je svedkom poslušnosti. Nevedia, že nežnosť Boha je schopná dať preč kamenné srdce a dať na jeho miesto srdce z mäsa.“

 

27. apríla

Štvrtková ranná homília: Byť kresťanom znamená svedčiť v poslušnosti Bohu

 

Vatikán 27. apríla – Byť kresťanmi nie je sociálnym statusom, ale znamená to byť svedkami poslušnosti Bohu tak ako Ježiš. Takto dokážeme znášať prenasledovania vďaka milosti Ducha, o ktorú však treba prosiť. Toto je hlavná myšlienka z rannej kázne, ktorú pápež František predniesol pri svätej omši v Dome sv. Marty.

 

«Boha treba viac poslúchať ako ľudí» odpovedal Peter, ktorého spolu s apoštolmi postavili pred veľradu potom, ako boli vyslobodení z väzenia anjelom. Bolo zakázané vyučovať v mene Ježiša, pripomenul im veľkňaz, ale oni naplnili Jeruzalem svojím učením. Svätý Otec vychádzal pri svojom príhovore z tejto udalosti, ktorá je opísaná v dnešnom prvom čítaní zo Skutkov apoštolov (Sk 5,27-33).

 

Pre porozumenie tejto udalosti pápež pripomenul aj rozprávanie, ktoré nachádzame v Skutkoch, o prvých mesiacoch Cirkvi, keď komunita rástla a dialo sa mnoho zázrakov. Bola tam viera ľudu, ale boli tam aj „špekulanti“, ktorí chceli spraviť kariéru ako Ananiáš a Zafira, poznamenal pápež a dodal, to isté sa deje aj dnes.

 

A tak tam boli takí, čo pohŕdali veriacim ľudom, ktorý k apoštolom privádzal svojich chorých, pokladajúc ten ľud za nevzdelaný. Išlo o „pohŕdanie Božím ľudom, ktorý sa nikdy nemýli“. A tak Peter, ktorý zo strachu zaprel Ježiša na Zelený štvrtok, teraz odvážne odpovedá, že «je potrebné počúvať Boha a nie ľudí». Táto odpoveď dáva pochopiť, že „kresťan je svedok poslušnosti“ tak ako Ježiš, ktorý vo svojom sebazrieknutí na Olivovej hore hovorí Otcovi: «Nech sa stane tvoja vôľa, nie moja»:

 

„Kresťan je svedkom poslušnosti, a ak nie sme na tejto ceste rastu vo svedectve poslušnosti, nie sme kresťania. Aspoň kráčajme po tejto ceste svedka poslušnosti. Ako Ježiš. [Kresťan] je svedkom nie nejakej myšlienky, nejakej filozofie, nejakej firmy či banky, nejakej moci, je svedkom poslušnosti. Ako Ježiš.“

 

Ale stať sa „svedkom poslušnosti“, to je „milosť Ducha Svätého“, vysvetľuje Svätý Otec:

 

„Jedine Duch [Svätý] z nás môže urobiť svedkov poslušnosti. - ‚Nie, ja idem za týmto duchovným učiteľom, ja čítam túto knihu ...‘ - To je všetko v poriadku, ale iba Duch [Svätý] nám dokáže zmeniť srdce a môže nás urobiť svedkami poslušnosti pre všetkých. Je to dielo Ducha a musíme oň prosiť, je to milosť, o ktorú nám treba prosiť: ‚Otče, Pane Ježišu, pošlite mi vášho Ducha, aby som sa stal svedkom poslušnosti‘, čiže kresťanom.“

 

Byť svedkom poslušnosti prináša dôsledky, ako sa píše v prvom čítaní: Petra po jeho odpovedi chceli zabiť:

 

„Dôsledky dosvedčovania poslušnosti sú prenasledovania. Keď Ježiš vymenúva blahoslavenstvá, na záver hovorí: ‚Blahoslavení, ktorí ste prenasledovaní a potupovaní‘. Kríž sa nedá odstrániť zo života kresťana. Život kresťana nie je sociálny status, nie je to praktizovanie určitej spirituality, ktorá mi robí dobre, ktorá ma robí trochu lepším. Toto nestačí. Život kresťana je svedectvo v poslušnosti, a v živote kresťana je plno osočovania, klebiet a prenasledovania.“

 

Aby sme boli svedkami poslušnosti ako Ježiš, uzatvoril Svätý Otec, je potrebné sa modliť, uznať, že sme hriešnikmi s mnohými „svetskosťami“ v srdci a prosiť Boha o „milosť stať sa svedkami poslušnosti“ a nezľaknúť sa, keď prídu prenasledovania, „osočovania“, pretože Pán povedal, že keď budeme predvedení pred sudcu, „Duch [Svätý] nám povie, ako máme odpovedať“.

 

 

26. apríla

 

Generálna audiencia pápeža Františka: Sme pútnici vzpriamene kráčajúci v nádeji

 

Vatikán 26. apríla – Pri generálnej audiencii sa pápež František v katechéze venoval téme nádeje, ktorá vyplýva z prísľubu vzkrieseného Ježiša: „Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28,20). Ten, kto verí, vo svojom životnom putovaní nikdy nie je sám. Je pútnikom kráčajúcim vzpriamene vďaka nádeji. Nádej ilustroval Svätý Otec aj obrazom kotvy, zachytenej na nebeskom brehu, ktorej lana sa môžeme pridŕžať.

 

Zo Slovenska bola dnes na Námestí sv. Petra aj 20-členná skupina pútnikov z farnosti Veľké Uherce v okrese Partizánske v sprievode svojho farára o. Mareka Martinkoviča. V skupine bol aj mladý pár, ktorý včera v Ríme uzavrel sviatostné manželstvo.

 

Po katechéze sa Svätý Otec postupne prihovoril veľkým jazykovým skupinám pútnikov prostredníctvom predkladateľov. Na záver si ako zvyčajne nechal Talianov, medzi ktorými zvlášť pozdravil pútnickú skupinu zloženú z manželských párov sláviacich zlaté jubileum: „Vy, ktorí slávite päťdesiatku manželstva, povedzte mladým, že je to krásne: život kresťanského manželstva je krásny.“

 

Ako úvod ku katechéze zazneli slová záveru Matúšovho evanjelia: «Jedenásti učeníci odišli do Galiley na vrch, kam im Ježiš rozkázal. Ježiš pristúpil k nim a povedal im: „Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi. Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna, i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“». (Mt 28,16.18-20)

 

Plné znenie katechézy Svätého Otca

 

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

 

«Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta» (Mt 28,20). Tieto posledné slová Matúšovho evanjelia sa odvolávajú na prorocké hlásanie, ktoré nachádzame na začiatku: «Dajú mu meno Emanuel, čo v preklade znamená: Boh s nami» (Mt 1,23; porov. Iz 7,14). Boh bude s nami, po všetky dni, až do konca sveta. Ježiš bude kráčať s nami po všetky dni, až do skončenia sveta.

 

Celé evanjelium je uzavreté medzi týmito dvoma citátmi, slovami komunikujúcimi tajomstvo Boha, ktorého meno, jeho totožnosť, je „byť-s“. Nie je nejakým izolovaným Bohom, je Boh s nami, osobitne s nami, teda s ľudskými tvormi. Náš Boh nie je akýmsi neprítomným Bohom, utiahnutým do preďalekého neba; je naopak Bohom „nadchnutým“ pre človeka, až tak nežne milujúcim, že je neschopný odlúčiť sa od neho.

 

My ľudia sme zdatní v pretínaní pút a mostov. On však nie. Ak naše srdce ochladne, to jeho zostáva vždy žeravé. Náš Boh nás vždy sprevádza, aj vtedy, keby sme naňho nešťastne zabudli. Na rozhraní od neviery k viere je rozhodujúce zistenie, že sme milovaní a sprevádzaní naším Otcom, že on nás nikdy nenecháva osamotených.

 

Naša existencia je putovaním, cestou. Aj tí, čo sú poháňaní nejakou čisto ľudskou nádejou, vnímajú lákanie horizontu, ktoré ich ženie skúmať svet, ktorý ešte nepoznajú. Naša duša je dušou pútnickou. Biblia je plná príbehov pútnikov a cestovateľov. Povolanie Abraháma začína týmto príkazom: «Odíď zo svojej krajiny» (Gen 12,1). A patriarcha zanecháva ten kúsok sveta, ktorý dobre poznal a ktorý bol jednou z kolísok civilizácie jeho doby. Všetko sa sprisahávalo proti zmysluplnosti tej cesty. A predsa Abrahám odchádza. Človek sa nestane zrelým, ak nevníma príťažlivosť horizontu – toho medzníka neba a zeme, ktorý si žiada byť dosiahnutý ľudom pútnikov.

 

Vo svojom putovaní svetom človek nikdy nie je sám. Zvlášť kresťan sa nikdy necíti byť opustený, lebo Ježiš nás uisťuje o tom, že nás neočakáva len na konci našej dlhej cesty, ale že nás sprevádza počas každého nášho dňa.

 

Dokedy až bude trvať Božia starostlivosť o človeka? Dokedy sa Pán Ježiš, ktorý kráča spolu s nami, bude o nás starať? Odpoveď evanjelia nenecháva žiadny priestor pochybnostiam: až do skončenia sveta! Pominie sa nebo, pominie sa zem, ľudské nádeje budú zrušené, avšak Božie slovo je väčšie než všetko a nepominie. A on bude Bohom s nami. Boh Ježiš, ktorý kráča spolu s nami. Nebude takého dňa v našom živote, v ktorom by sme prestali byť predmetom starostlivosti Božieho srdca.

 

Niekto by však mohol povedať: „Ale, čože to vravíte?“ Hovorím toto: v našom živote nebude takého dňa, v ktorom by Božie srdce prestalo mať o nás starosť. On si o nás robí starosti, kráča spolu s nami. A prečo to robí? Jednoducho preto, lebo nás miluje. Rozumieme tomu? Miluje nás! A Boh sa istotne postará o všetky naše potreby, neopustí nás v čase skúšky a tmy. Táto istota si žiada hlboko sa zahniezdiť v našom vnútri, aby nikdy nevyhasla. Niekto ju volá menom „Prozreteľnosť“. Čiže blízkosť Boha, láska Boha, jeho kráčanie spolu s nami, čo sa nazýva aj „Božia prozreteľnosť“: on sa stará o náš život.

 

Nie náhodou je medzi kresťanskými symbolmi nádeje jeden, ktorý sa mne veľmi páči: je ním kotva. Ona vyjadruje, že naša nádej nie je vágna; netreba si ju zamieňať s premenlivým pocitom toho, kto chce dychtivo zlepšiť záležitosti tohto sveta len na základe sily vlastnej vôle. Kresťanská nádej totiž korení nie v príťažlivosti budúcnosti, ale v istote toho, čo nám Boh sľúbil a čo uskutočnil v Ježišovi Kristovi. Ak nám on garantoval, že nás nikdy neopustí, ak počiatkom každého povolania je jeho «Nasleduj ma!», s ktorým nás uisťuje, že zotrvá vždy pred nami, prečo sa teda báť?

 

S týmto prísľubom môžu kresťania kráčať kdekoľvek. Aj krížom cez zranené časti sveta, kde sa veci nevyvíjajú dobre, my sme medzi tými, ktorí aj tam naďalej dúfajú. Žalm hovorí: «I keby som mal ísť tmavou dolinou, nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou» (Ž 23,4). A práve tam, kde sa rozmáha tma, je treba udržiavať zapálené svetielko.

 

Vráťme sa ku kotve. Kotva je nástroj, ktorý moreplavci hádžu na breh a potom uchopia lano, aby loď priblížili k brehu. Naša viera je kotvou v nebi. My máme náš život ukotvený v nebi. Čo máme robiť? Uchopiť lano: je stále tam. A poďme vpred, lebo sme si istí, že náš život je akoby kotvou, ktorá je v nebi, na tom brehu, ku ktorému prídeme.

 

Iste, ak by sme sa spoliehali len na naše sily, mali by sme dôvod cítiť sa sklamaní a porazení, lebo svet sa nám častokrát ukazuje ako vzdorujúci zákonom lásky. Mnohokrát uprednostňuje zákony egoizmu. Ak v nás prežije istota, že Boh nás neopúšťa, že Boh nežne miluje nás i tento svet, potom sa perspektíva mení. „Homo viator, spe erectus“ (Človek pútnik, vzpriamený nádejou), hovorilo sa za starých čias. Ježišov prísľub «Ja som s vami» nám počas cesty pomáha zostať na nohách, vzpriamení, s nádejou, že dobrý Boh už pracuje na realizácii toho, čo sa zdá ľudsky nemožné, lebo kotva je na pobreží neba.

 

Svätý veriaci ľud Boží sú ľudia, ktorí sú na nohách – „homo viator“ – a kráčajú vzpriamene – „erectus“ – a kráčajú v nádeji. A kamkoľvek idú, vedia, že Božia láska ich predchádza: neexistuje taký kút sveta, ktorý by unikol víťazstvu zmŕtvychvstalého Krista. A aké je víťazstvo zmŕtvychvstalého Krista? Víťazstvo lásky. Ďakujem.“

 

 

25. apríla

 

Na sviatok sv. Marka pápež František obetoval omšu za koptského patriarchu

 

Vatikán 25. apríla – V dnešný sviatok sv. evanjelistu Marka, ktorý je aj patrónom cirkvi v egyptskej Alexandrii ako jej zakladateľ, obetoval pápež František svoju rannú svätú omšu za koptského patriarchu Tawadrosa II. a za koptských veriacich, s ktorými sa stretne už o tri dni pri apoštolskej ceste v Káhire. „Obetujem túto omšu za môjho brata, pápeža Tawadrosa II., koptského patriarchu Alexandrie, na vyprosenie milosti, aby Pán požehnal obe naše cirkvi hojnosťou Ducha Svätého, “ povedal pápež František na úvod eucharistického slávenia v kaplnke Domu sv. Marty.

 

V homílii Svätý Otec vychádzal z Evanjelia podľa Marka (Mk 16,15-20), ktorého sviatok dnes Cirkev slávi. Evanjelium opisuje, ako Pán Ježiš dáva poslanie apoštolom, aby išli do celého sveta a ohlasovali Radostnú zvesť. Svätý Otec podčiarkol, že Evanjelium sa musí hlásať s pokorou, poraziac pokušenie pýchy. Ďalšou charakteristikou je skutočnosť, že „evanjelium sa ohlasuje vždy v pohybe, nie sediac na mieste, ale vždy za pochodu.“ Je potrebné „vyjsť tam, kde Ježiš nie je známy alebo kde je Ježiš prenasledovaný alebo kde je skreslený, aby sa ohlasovalo pravé Evanjelium“ povedal pápež a pokračoval:

 

„Vyjsť kvôli ohlasovaniu. A tiež, pri tomto vychádzaní ide o život, je v hre život ohlasovateľa. Nie je v bezpečí, nie sú tu poistné záruky pre ohlasovateľov. A ak nejaký ohlasovateľ hľadá zaručenie života, potom nie je skutočným ohlasovateľom Evanjelia: nevychádza, zostáva tam, kde je bezpečný. Po prvé: choďte, vyjdite. Evanjelium, ohlasovanie Ježiša Krista sa vždy deje vychádzajúc; vždy je to kráčajúc. V pohybe na ceste, tak na ceste fyzickej, ako aj na ceste duchovnej a aj na ceste utrpenia. Pomyslime na ohlasovanie Evanjelia mnohými chorými – mnohými chorými! –, ktorí obetujú bolesti za Cirkev, za kresťanov. Ale vždy vychádzajú von zo seba samých.“

 

Aký je teda „štýl tohto ohlasovania“? - zamyslel sa ďalej Svätý Otec a poukázal na apoštola Petra : „Svätý Peter, ktorý bol učiteľom svätého Marka, je jasný v opise tohto štýlu“: „Evanjelium sa má ohlasovať s pokorou, pretože Boží Syn sa pokoril, ponížil sa. Štýl Boha je tento a nie je žiadny iný“. „Ohlasovanie Evanjelia nie je nejaký karneval či veselica“, toto „nie je ohlasovanie Evanjelia“.

 

„Evanjelium nemôže byť ohlasované ľudskou mocou, nemôže byť ohlasovane s duchom šplhania sa nahor“, „toto nie je Evanjelium“. Všetci sme teda povolaní obliecť sa „do pokory jedných voči druhým“, pretože „Boh pyšným odporuje, ale pokorným dáva milosť“. Svätý Otec dodal:

 

„Prečo je dôležitá táto pokora? Práve preto, že my prinášame ohlasovanie poníženia, slávy, ale cez poníženie. A ohlasovanie Evanjelia znáša pokušenie: pokušenie moci, pokušenie pýchy, pokušenie svetskosti, mnohých svetskostí, ktoré tu sú a vedú nás ohlasovať či recitovať; lebo kázňou nie je rozriedené Evanjelium, bez sily, Evanjelium bez ukrižovaného a zmŕtvychvstalého Krista. A preto Peter hovorí: «Bdejte, bdejte, bdejte ... Váš protivník, diabol, obchádza ako revúci lev a hľadá, koho by zožral. Vzoprite sa mu, pevní vo viere, a vedzte, že také isté utrpenie dolieha na vašich bratov po celom svete.» Ohlasovanie Evanjelia ak je skutočné, je vystavené pokušeniu.“

 

Pápež František ešte podotkol, že ak kresťan tvrdí, že ohlasuje Evanjelium, ale že nie je „nikdy pokúšaný“, znamená to, že „diabol sa neznepokojuje“, pretože „ohlasujeme niečo neužitočné“.

 

Preto je vždy pri opravdivom ohlasovaní prítomné nejaké pokušenie a tiež prenasledovanie. Pápež zdôraznil, že keď sme v utrpení, „Pán nás znovu vzchopí a dá nám silu, pretože to je to, čo Ježiš prisľúbil, keď posielal apoštolov“:

 

„Bude to Pán, kto nás posilní, dodá nám silu ísť ďalej, pretože on pracuje s nami, ak sme verní ohlasovaniu Evanjelia, ak my vychádzame zo seba samých pre ohlasovanie Krista ukrižovaného, pohoršenie a bláznovstvo, a ak to robíme spôsobom, ktorý je pokorný, so skutočnou pokorou. Kiež nám Pán dá túto milosť, ako pokrsteným, všetkým, vykročiť na cestu evanjelizácie s pokorou, s dôverou v neho samého, ohlasujúc pravé Evanjelium: ‚Slovo prišlo v tele.‘ Božie Slovo prišlo v tele. A to je bláznovstvo, je to škandál; ale robíme to vo vedomí že Pán je pri nás, pracuje s nami a potvrdzuje našu prácu.“ -

 

 

24. apríla

 

Pápež František v rannej homílii: Konkrétnosť viery a veľkonočný Duch

 

Vatikán 24. apríla – Po veľkonočných sviatkoch sa dnes ráno Svätý Otec opäť vrátil k svojmu zvyku celebrovať rannú svätú omšu v Dome sv. Marty za účasti verejnosti. Medzi prítomnými boli aj kardináli z poradnej skupiny zvanej C9, ktorí od dnes až do 26. apríla spolu s pápežom Františkom zasadajú vo Vatikáne.

 

Stretnutie Nikodéma s Ježišom a svedectvo Petra a Jána po uzdravení chromého boli v centre homílie pápeža Františka. Ježiš vysvetľuje Nikodémovi s láskou a trpezlivosťou, že je potrebné „narodiť sa z hora“, „narodiť sa z Ducha“ a teda prejsť „od jeden mentality k druhej“. Ako pokračoval Svätý Otec, pre lepšie pochopenie tohto sa môžeme pristaviť pri rozprávaní z prvého čítania, zo Skutkov apoštolov (Sk 4, 23-31). Peter a Ján uzdravili chromého a zákonníci nevedia čo urobiť „ako to utajiť“, pretože to bolo „verejné“. Pri vyšetrovaní apoštoli „odpovedajú s jednoduchosťou“ a keď ich vyzývajú, aby viac nehovorili, Peter odpovie: „Nie, nemôžeme zamlčať to, čo sme videli a počuli. A budeme tak robiť aj naďalej“.

 

Pápež poukázal na túto „konkrétnosť udalosti“, „konkrétnosť viery“ v porovnaní so zákonníkmi, ktorí „chcú vyjednávať, aby dosiahli kompromis“. Peter a Ján „majú odvahu, majú úprimnosť, priamosť Ducha“, „čo znamená hovoriť otvorene, s odvahou, pravdu bez kompromisov.“. A svätý Otec vysvetľuje:

 

„Niekedy zabúdame, že naša viera je konkrétna: Slovo sa stalo telom: nestalo sa myšlienkou, stalo sa telom. A keď recitujeme Krédo, hovoríme samé konkrétne veci: ‚Verím v Boha Otca, ktorý stvoril nebo i zem, verím v Ježiša Krista, ktorý sa narodil, ktorý zomrel...‘ sú to všetko konkrétne veci. Naše Krédo nehovorí: ‚Verím, že mám robiť toto či tamto... alebo že veci sú tu na to a to...‘ Nie! Je to niečo konkrétne. Konkrétnosť viery, ktorá vedie k odvahe, k svedectvu až po mučeníctvo, ktorá je proti kompromisom alebo idealizácii viery.“

 

Pre týchto zákonníkov, pokračoval pápež, Slovo „sa nestalo telom: stalo sa zákonom: musí sa konať odtiaľ potiaľ, a nie viac“; „musí sa robiť toto“ a nie iné. Svätý Otec dodal:

 

„A tak boli chytení do pasce racionalistickej mentality, ktorá sa pri nich neskončila. Pretože v dejinách Cirkvi sa to stalo toľkokrát; samotná Cirkev, ktorá odsúdila racionalizmus, osvietenstvo, ešte toľkokrát skĺzla k teológii typu „smie sa, nesmie sa“, „odtiaľ potiaľ“ a zabudla na silu, slobodu Ducha, na toto znovuzrodenie z Ducha, ktoré ti daruje slobodu, priamosť v kázaní, v ohlasovaní, že Ježiš Kristus je Pán.“

 

Pápež František pozval vyprosovať si od Pána toto zakúsenie Ducha Svätého, ktorý nám dáva „pomazanie viery“ v konkrétnosti:

 

„«Vietor veje kam chce a počuješ ho, ale nevieš odkiaľ prichádza a kam ide. Tak je s každým, kto sa narodil z Ducha»: počúva hlas a nasleduje vanutie, nasleduje hlas Ducha bez toho, že by vedel, kde skončí. Pretože sa rozhodol pre konkrétnosť viery a znovuzrodenie v Duchu. Kiež Pán dá nám všetkým tohto veľkonočného Ducha, aby sme kráčali cestami Ducha bez kompromisov, bez rigídnosti, so slobodou ohlasovať Ježiša Krista tak, ako prišiel: v tele.“

 

 

23. apríla

 

Pápež František na Bielu nedeľu: Milosrdenstvo otvára myseľ a srdce

 

Vatikán 23. apríla - Dnešnú Druhú veľkonočnú nedeľu slávi Cirkev ako Nedeľu Božieho milosrdenstva. V tento deň pápež František slávi aj svoje meniny. V rímskom cirkevnom kalendári je 23. apríl dňom spomienky jeho patróna svätého mučeníka Juraja, ktorého meno má španielsku podobu Jorge. Na Slovensku má sv. Juraj v liturgickom kalendári svoje miesto o deň neskôr, 24. apríla.

 

Na poludnie sa ako zvyčajne Svätý Otec stretol s veriacimi zhromaždenými na Námestí sv. Petra v spoločnej modlitbe mariánskej antifóny Raduj sa, nebies Kráľovná. V katechéze pred modlitbou vysvetlil symboliku bielej farby, ktorá je v tradičnom názve tejto tzv. „Bielej nedele“ a spája sa s bielym krstným rúchom, ktoré sa kedysi nosievalo po krste po dobu ôsmich dní. Ústredné tajomstvo dnešnej Nedele Božieho milosrdenstva pripomenul pápež František s odkazom na sv. Jána Pavla II. a na nedávny Svätý rok milosrdenstva. Vo svojej úvahe označil milosrdenstvo za opravdivú formu poznávania, ktorá otvára bránu mysle i dvere srdca pre tajomstvo Boha.

 

Plné znenie katechézy Svätého Otca

 

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

 

Vieme, že každú nedeľu si pripomíname zmŕtvychvstanie Pána Ježiša, ale v tomto období po Veľkej noci sa význam nedele skvie ešte výraznejšie. V cirkevnej tradícii sa táto nedeľa, prvá po Veľkej noci, nazývala „in albis“. Čo to znamená? Týmto výrazom sa chcelo poukázať na obrad, ktorý si konali tí, čo prijali krst pri Veľkonočnej vigílii. Každému z nich odovzdali biele rúcho – „albu“ –, aby sa poukázalo na novú dôstojnosť Božích detí.

 

Ešte i dnes sa tak robí. Novorodencom sa dáva malá symbolická košieľka, kým dospelí si obliekajú ozajstné biele rúcho v plnom zmysle. Toto biele rúcho sa v minulosti nosilo po celý týždeň, až do tejto nedele, ktorá nesie názov „in albis deponendis“, čiže nedeľa, v ktorú sa odloží biele rúcho. A takto, už bez bieleho rúcha neofyti (novopokrstení) začínali svoj nový život v Kristovi a v Cirkvi.

 

Je tu aj ďalšia vec. Pri Jubileu v roku 2000 sv. Ján Pavol II. ustanovil, že táto nedeľa bude venovaná Božiemu milosrdenstvu. Skutočne, bola to krásna intuícia, to Duch Svätý ho k tomu inšpiroval. Pred niekoľkými mesiacmi sme uzavreli Mimoriadne jubileum milosrdenstva a táto nedeľa nás pozýva odhodlane pokračovať v milosti, ktorá pochádza z Božieho milosrdenstva.

 

Dnešné evanjelium rozpráva o zjavení vzkrieseného Krista učeníkom zhromaždeným vo Večeradle (porov. Jn 20,19-31). Sv. Ján píše, že Ježiš, po tom ako svojich učeníkov pozdravil, povedal im: «Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás». Keď to povedal, dýchol smerom k nim a dodal: «Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené» (vv. 21-23).

 

Hľa, zmysel milosrdenstva, ktorý sa predstavuje práve v deň Ježišovho zmŕtvychvstania ako odpustenie hriechov. Vzkriesený Ježiš odovzdal svojej Cirkvi ako prvú úlohu svoju vlastnú misiu priniesť všetkým konkrétne ohlásenie odpustenia. Toto je prvá úloha: ohlasovať odpustenie. Tento viditeľný znak jeho milosrdenstva so sebou prináša pokoj srdca a radosť z obnoveného stretnutia s Pánom.

 

Milosrdenstvo sa nám vo svetle Veľkej noci dáva vnímať ako pravá forma poznania. A toto je dôležité: milosrdenstvo je opravdivou formou poznávania. Vieme, že poznávame mnohými formami: poznávame cez zmysly, poznávame prostredníctvom intuície, cez rozum a ešte ďalšími formami. V poriadku. Možno poznávať aj cez skúsenosť milosrdenstva, pretože milosrdenstvo otvára bránu mysle pre lepšie porozumenie Božieho tajomstva a našej ľudskej existencie. Milosrdenstvo nám dáva pochopiť, že násilie, nenávisť a pomsta nemajú žiadny zmysel, a že prvou obeťou je ten, kto v sebe tieto postoje živí, pretože sa oberá o svoju vlastnú dôstojnosť.

 

Bratia a sestry, milosrdenstvo otvára aj dvere srdca a umožňuje vyjadriť blízkosť predovšetkým k tým, ktorí sú osamelí a vytisnutí na okraj, pretože im dáva pocítiť, že sú bratia a deti jedného Otca. Milosrdenstvo pomáha uvedomiť si, koľkí potrebujú útechu a dáva nachádzať vhodné slová na ich útechu. Milosrdenstvo rozohrieva srdce a robí ho vnímavým na potreby bratov cez delenie sa a spoluúčasť. Milosrdenstvo skrátka zaväzuje všetkých, aby boli nástrojmi spravodlivosti, zmierenia a pokoja. Nikdy nezabudnime, že milosrdenstvo je svorníkom v živote viery a konkrétnou formou, ako robíme viditeľným Ježišovo vzkriesenie.

 

Nech nám Mária, Matka Milosrdenstva, pomáha veriť a radostne žiť toto všetko.“

 

Po spoločnej modlitbe veľkonočnej antifóny „Regina Caeli laetare“ udelil Svätý Otec všetkým apoštolské požehnanie. Ďalej pripomenul včerajšie blahorečenie kňaza Luisa Antonia Rosu Ormièresa, ktorý bol významnou vychovávateľskou osobnosťou z 19. storočia. Slávnosť blahorečenia sa konala v sobotu dopoludnia v severošpanielskom Oviede za účasti prefekta Kongregácie pre kauzy svätých kardinála Angela Amata a viacerých španielskych a francúzskych biskupov.

 

Bl. Luis Antonio Rosa Ormières (1809-1890) je zakladateľom rehoľnej kongregácie Sestier anjela strážcu. Pochádzal z pyrenejskej oblasti na juhu Francúzska a zasvätil svoj život najmä výchove detí. Vyznačoval sa hlbokou vierou, ktorú prejavoval s inteligentným humorom rodeného vychovávateľa, čím si dokázal získať všetkých. Ako kňaz dal svoje mimoriadne pedagogické nadanie do služby deťom z neľahkých rodinných a majetkových pomerov. Za týmto účelom založil aj spomenutú ženskú rehoľnú kongregáciu Sestier anjela strážcu. Odvážne sa staral aj o chorých pri epidémiách.

 

Dejiskom pontifikálnej omše s obradom blahorečenia Luisa Antonia Rosu Ormièresa bola miestna katedrála v Oviede.

 

Z okna Apoštolského paláca Svätý Otec pozdravil početné skupiny veriacich. Do Vatikánu prišli najmä z Ríma a z rozličných regiónov Talianska, ale aj z Poľska, Holandska a Nemecka. Poľskej charite pri tejto príležitosti pápež verejne poďakoval za štedrú podporu pre trpiacich v Sýrii. Zvlášť pozdravil pútnikov, ktorí sa zúčastňujú na slávení sviatku Božieho milosrdenstva vo svätyni s týmto titulom, ktorá sa nachádza v susedstve Námestia sv. Petra v kostole Ducha Svätého. V príhovore pamätal aj na prítomné skupiny mladých, pričom osobitne spomenul birmovancov. Celkom na záver sa Svätý Otec poďakoval za blahoželania k Veľkej noci:

 

„Ďakujem všetkým, ktorí mi v tomto období poslali blahoprajné pozdravy k Veľkej noci. Opätujem ich zo srdca a vyprosujem pre každého a pre každú rodinu milosť Zmŕtvychvstalého Pána. Požehnanú nedeľu všetkým, a prosím, nezabudnite sa za mňa modliť. Dobrú chuť k obedu a dovidenia!“

 

 

19. apríla

Katechéza pápeža Františka: Naša viera sa rodí vo veľkonočné ráno

 

 

Vatikán 19. apríla – Pri generálnej audiencii sa dnes Svätý Otec František zameral v katechéze na veľkonočné posolstvo nádeje. Biblickým podnetom bol úryvok z Prvého listu sv. Pavla Korinťanom:

 

«Bratia, pripomínam vám evanjelium, ktoré som vám hlásal a vy ste ho prijali, zotrvávate v ňom a prostredníctvom neho dosahujete spásu, ak sa ho držíte tak, ako som vám ho hlásal, ibaže by ste boli nadarmo uverili. Odovzdal som vám predovšetkým to, čo som aj ja prijal: že Kristus zomrel za naše hriechy podľa Písem; že bol pochovaný a že bol tretieho dňa vzkriesený podľa Písem, že sa zjavil Kéfasovi a potom Dvanástim» (1 Kor 15,1-5).

 

Plné znenie katechézy Svätého Otca

 

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

 

Dnes sa stretávame vo svetle Veľkej noci, ktorú sme slávili a naďalej slávime pri liturgii. Preto by som vám v rámci nášho programu katechéz o kresťanskej nádeji chcel dnes hovoriť o vzkriesenom Kristovi, našej nádeji, tak ako to prezentuje sv. Pavol v Prvom liste Korinťanom (porov. kap. 15).

 

Apoštol chce vyriešiť problematiku, ktorá bola istotne v korintskom spoločenstve v centre diskusií. Zmŕtvychvstanie je poslednou z tém, ktorými sa tento list zaoberá, avšak pravdepodobne v poradí podľa dôležitosti je prvou: veď všetko sa opiera o tento predpoklad.

 

Pavol, keď sa prihovára ku svojim kresťanom, vychádza z nepopierateľného údaja, ktorý nie je výsledkom reflexie nejakého múdreho človeka, ale je faktom, jednoduchým faktom, ktorý sa prihodil v živote niekoľkých osôb. Odtiaľto sa rodí kresťanstvo. Nie je ideológiou, nie je filozofickým systémom, ale cestou viery, ktorá vychádza z udalosti: Ježiš zomrel pre naše hriechy, bol pochovaný a tretieho dňa vstal z mŕtvych a zjavil sa Petrovi a Dvanástim (porov. 1 Kor 15,3-5). Toto je fakt. Umrel, bol pochovaný, vstal z mŕtvych, zjavil sa. Čiže: Ježiš je živý. Toto je jadro kresťanského posolstva.

 

Ohlasujúc túto udalosť, ktorá je centrálnym jadrom viery, Pavol trvá predovšetkým na poslednom prvku veľkonočného tajomstva, čiže na skutočnosti, že Ježiš vstal z mŕtvych. Ak by totiž bolo všetko skončilo smrťou, mali by sme v ňom príklad vrcholnej obetavosti, avšak toto by nemohlo vzbudiť našu vieru. Bol to akýsi hrdina? Nie. Zomrel, avšak vstal z mŕtvych. Lebo viera sa rodí zo zmŕtvychvstania. Prijatie toho, že Kristus zomrel a že zomrel ukrižovaním, nie je skutkom viery, je to historický fakt. Naopak veriť, že zmŕtvychvstal, skutkom viery je. Naša viera sa rodí vo veľkonočné ráno.

 

Pavol zostavuje zoznam osôb, ktorým sa Zmŕtvychvstalý Ježiš zjavil (porov. v. 5-7). Máme tu jeden malý súhrn všetkých veľkonočných príbehov a všetkých osôb, ktoré vstúpili do kontaktu so Zmŕtvychvstalým. Na vrchu zoznamu sú Kéfas, čiže Peter, a skupina Dvanástich, potom „päťsto bratov“, z ktorých mnohí ešte mohli vydať svoje svedectvo, potom sa uvádza Jakub. Posledným v zozname – ako zo všetkých najmenej hodný – je on sám. Pavol sám o sebe hovorí: „Ako nedochôdča“ (porov. v. 8).

 

Pavol používa tento výraz, lebo jeho osobný príbeh je dramatický: on nebol akýmsi „miništrantom“. Bol prenasledovateľom Cirkvi, hrdým na vlastné presvedčenie; cítil sa byť úspešným človekom, s veľmi jasnou predstavou o tom, v čom spočíva život s jeho povinnosťami. Avšak v tomto dokonalom obraze – všetko bolo u Pavla dokonalé, vedel všetko – v tomto dokonalom obraze života jedného dňa nastane to, čo bolo absolútne nepredvídateľné: stretnutie so Zmŕtvychvstalým Ježišom na ceste do Damasku. Tam nebol len mužom, ktorý spadol na zem: bol osobou uchvátenou udalosťou, ktorá mu prevrátila zmysel života hore nohami. A z prenasledovateľa sa stáva apoštol. Prečo? „Lebo som videl Ježiša živého! Videl som zmŕtvychvstalého Ježiša Krista!“ Toto je základom Pavlovej viery, ako aj viery ostatných apoštolov, viery Cirkvi, aj našej viery.

 

Aké pekné je pomyslieť, že kresťanstvo je v zásade týmto! Nie je to ani tak naše hľadanie Boha – hľadanie, pravdupovediac také kolísavé –, ale skôr Božie hľadanie nás. Ježiš nás vzal, uchvátil, vydobyl si nás, aby nás už viac nezanechal. Kresťanstvo je milosťou, prekvapením, a z tohto dôvodu si vyžaduje srdce schopné úžasu. Srdce uzavreté, racionalistické, nie je schopné žasnúť a nemôže pochopiť čo je to kresťanstvo. Lebo kresťanstvo je milosťou a milosť vnímame - ba viac, stretávame ju - jedine v úžase zo stretnutia.

 

A tak, aj keď sme hriešnikmi – a my všetci nimi sme –, ak naše predsavzatia k dobrému zostali na papieri, alebo ak si hľadiac na náš život uvedomíme, že sme nakopili mnoho neúspechov... Na Veľkonočné ráno môžeme konať tak, ako tie osoby, o ktorých hovorí evanjelium: ísť ku Kristovmu hrobu, vidieť veľký kameň odvalený a myslieť na to, že Boh uskutočňuje pre mňa, pre nás všetkých, neočakávanú budúcnosť. Ísť k nášmu hrobu: kúsok z neho máme vo svojom vnútri my všetci. Ísť tam a vidieť, ako je Boh schopný z neho vzkriesiť. Tu je šťastie, tu je radosť, život, kde všetci mysleli, že bude smútok, porážka a temnota. Boh dáva rásť svojim najkrajším kvetom uprostred tých najvyprahnutejších skál.

 

Byť kresťanmi znamená nezačínať od smrti, ale od lásky Boha k nám, ktorý porazil našu úhlavnú nepriateľku. Boh je väčší než ničota a stačí jediná zažatá sviečka, aby sme zvíťazili nad tou najtemnejšou z nocí. Pavol volá ako ozvena prorokov: «Smrť, kde je tvoje víťazstvo? Smrť, kdeže je tvoj osteň?» (v. 55). Počas týchto veľkonočných dní nosme si toto zvolanie v srdci. A ak sa nás opýtajú na dôvody nášho úsmevu, ktorý rozdávame a nášho trpezlivého delenia sa, vtedy budeme môcť odpovedať, že Ježiš je ešte stále tu, že je aj naďalej živý medzi nami, že Ježiš je tu, na námestí, s nami: živý a zmŕtvychvstalý.

 

 

17. apríla

Katechéza pápeža Františka na Veľkonočný pondelok

Vatikán 17. apríla – Na Veľkonočný pondelok sa Svätý Otec František o 12. hodine pomodlil s veriacimi na námestí sv. Petra mariánsku modlitbu Raduj sa, nebies Kráľovná a udelil im požehnanie. Na úvod sa prihovoril v katechéze, v ktorej ich povzbudil k ohlasovaniu Kristovho vzkriesenia. Okrem iného povedal:

„V dnešnom evanjeliovom úryvku môžeme zachytiť ozvenu slov anjela určených ženám, ktoré prišli k hrobu: «Rýchlo choďte povedať jeho učeníkom: „Vstal z mŕtvych“» (Mt 28,7). Cítime, ako je aj nám adresované pozvanie „poponáhľať sa“ a „ísť“ ohlasovať mužom a ženám dnešných čias toto posolstvo radosti a nádeje. Bezpečnej nádeje, pretože odkedy na úsvite tretieho dňa ukrižovaný Ježiš vstal z mŕtvych, posledné slovo už viac nemá smrť, ale život! A toto je naša istota. Posledným slovom nie je hrob, nie je ním smrť, je ním život! Preto toľko opakujeme: „Kristus vstal z mŕtvych.“ Lebo v ňom bol hrob porazený, zrodil sa život.

V sile tejto udalosti, ktorá predstavuje opravdivú dejinnú a vesmírnu novosť, sme povolaní byť novými mužmi a ženami podľa Ducha, potvrdzujúcimi hodnotu života. Je tu život! Toto už znamená začať vstávať z mŕtvych! Budeme mužmi a ženami vzkriesenia, mužmi a ženami života, ak uprostred udalostí, ktoré sužujú svet - a je ich dnes tak veľa -, uprostred svetskosti, ktorá vzďaľuje od Boha, budeme vedieť prejavovať gestá solidarity, gestá prijatia, živiť celosvetovú túžbu po pokoji a snahu o životné prostredie bez poškodzovania. Ide o spoločné a ľudské prejavy, avšak ak majú oporu a podnet vo viere vo Vzkrieseného Pána, získavajú účinnosť, ktorá jasne presahuje naše schopnosti. A je tomu tak, pretože Kristus je živý a činný v dejinách skrze svojho Svätého Ducha: vykupuje naše biedy, dosahuje každé ľudské srdce a opäť dáva nádej každému, kto je utláčaný a trpí.

Panna Mária, tichý svedok smrti a zmŕtvychvstania svojho syna Ježiša, nech nám pomôže byť jasnými znakmi vzkrieseného Krista uprostred udalostí sveta, aby sa tí, čo sú v súženiach a ťažkostiach nestali obeťami pesimizmu a porážky, rezignácie, ale našli v nás bratov a sestry, ktorí im ponúkajú oporu a útechu. Nech nám naša Matka pomáha pevne veriť v Ježišovo vzkriesenie: Ježiš je vzkriesený, je živý, tu medzi nami, a toto je obdivuhodné tajomstvo spásy, schopné premieňať srdcia a život. A nech oroduje osobitným spôsobom za prenasledované a utláčané kresťanské spoločenstvá, od ktorých sa dnes v toľkých častiach sveta žiada náročnejšie a odvážnejšie svedectvo.“

 

16. apríla

Príhovor pápeža Františka pri veľkonočnom požehnaní Urbi et Orbi

Vatikán 16. apríla – Prinášame plné znenie príhovoru Svätého Otca Františka pri požehnaní Urbi et Orbi, ktorý predniesol vo Veľkonočnú nedeľu na poludnie z loggie Baziliky sv. Petra vo Vatikáne.

Drahí bratia a sestry, požehnanú Veľkú noc!

Dnes na celom svete Cirkev nanovo ohlasuje úžasom naplnenú zvesť prvých učeníkov: „Ježiš vstal z mŕtvych!“ – „Naozaj vstal, ako predpovedal!“

Starobylý sviatok Veľkej noci, pamiatka oslobodenia židovského národa z otroctva, tu dosahuje svoje naplnenie: svojím vzkriesením nás Ježiš Kristus oslobodil z otroctva hriechu a smrti a otvoril nám prechod do večného života.

My všetci, keď dovoľujeme vládnuť hriechu, strácame správnu cestu a blúdime ako stratené ovce. No sám Boh, náš Pastier, prišiel, aby nás hľadal; a aby nás zachránil, znížil sa až po pokorenie kríža. A dnes môžeme ohlasovať: „Dobrý Pastier, ktorý dal život za svoje ovečky a neváhal za ne podstúpiť smrť na kríži, vstal z mŕtvych. Aleluja!“ (Rímsky misál, Štvrtá veľkonočná nedeľa, Spev na prijímanie).

Cez všetky veky sa vzkriesený Pastier neunavuje hľadať nás, svojich bratov, zblúdených na púšťach sveta. A znakmi umučenia – ranami svojej milosrdnej lásky – nás priťahuje na svoju cestu, cestu života. Aj dnes berie na svoje plecia mnohých našich bratov a sestry utláčaných zlom v jeho rôznych formách.

Vzkriesený Pastier ide hľadať tých, ktorí blúdia v labyrintoch samoty a vytesnenia na okraj; ide im v ústrety prostredníctvom bratov a sestier, ktorí sa dokážu priblížiť s úctou a nežnosťou a dať pocítiť tým osobám jeho hlas, ten nezabudnuteľný hlas, ktorý ich volá k priateľstvu s Bohom.

Berie na svoje plecia tých, čo sú obeťami starých i nových otroctiev: neľudských prác, nezákonného obchodovania, zneužívania a diskriminácie, ťažkých závislostí. Berie na svoje plecia deti a dospievajúcich, ktorí sú pozbavení bezstarostnosti a potom zneužívaní; i tých, čo majú zranené srdce pre násilie podstupované vo vnútri múrov vlastného domu.

Vzkriesený Pastier sa stáva spoločníkom na ceste pre tých, čo sú nútení zanechať svoju krajinu pre ozbrojené konflikty, teroristické útoky, hlad, utláčajúce režimy. Týmto núteným migrantom on posiela v ústrety bratov pod každým nebom, aby sa delili o chlieb a nádej spoločného kráčania.

Nech v zložitých a niekedy dramatických situáciách národov vzkriesený Pán vedie kroky tých, čo hľadajú spravodlivosť a pokoj; a nech dá zodpovedným krajín odvahu zamedziť rozširovaniu konfliktov a zastaviť obchod so zbraňami.

V týchto časoch nech osobitným spôsobom napomáha úsilie tých, čo sa aktívne nasadzujú za prinesenie úľavy a útechy civilnému obyvateľstvu Sýrie, milovanej a strýznenej Sýrie, obete vojny, ktorá neprestáva rozsievať hrôzu a smrť. Včera sa udial žalostný útok na unikajúcich utečencov, ktorý zanechal početných mŕtvych a zranených.

Nech daruje pokoj celému Blízkemu východu, počnúc Svätou zemou, ako aj v Iraku a Jemene.

Nech nechýba blízkosť Dobrého Pastiera obyvateľstvu Južného Sudánu, Sudánu, Somálska a Konžskej demokratickej republiky, ktoré sužujú neutíchajúce konflikty, zhoršené ťažkým hladom, ktorý zasahuje niektoré oblasti Afriky.

Vzkriesený Ježiš nech napomáha úsilie tých, čo sa zvlášť v Latinskej Amerike nasadzujú za zabezpečenie spoločného dobra spoločenstiev, poznačených neraz politickými a sociálnymi napätiami, ktoré v niektorých prípadoch vyústili do násilia. Nech sa môžu stavať mosty dialógu, s vytrvalosťou v zápase proti pliage korupcie a v hľadaní trvalých pokojných riešení sporov, pre rozvoj a upevnenie demokratických inštitúcií, pri plnom rešpektovaní právneho štátu.

Dobrý Pastier nech pomôže Ukrajine, ešte stále sužovanej krvavým konfliktom, znovu nadobudnúť svornosť a nech sprevádza iniciatívy zamerané na úľavu trápení tých, čo trpia jeho dôsledkami.

Vzkriesený Pán, ktorý neprestáva napĺňať svojím požehnaním európsky kontinent, nech daruje nádej tým, ktorí prechádzajú chvíľami kríz a ťažkostí, zvlášť kvôli veľkému nedostatku práce najmä pre mladých.

Drahí bratia a sestry, tento rok ako kresťania všetkých vyznaní slávime Veľkú noc spoločne. Zaznieva tak jedným hlasom v každej časti zeme to najkrajšie posolstvo: „Pán naozaj vstal z mŕtvych, ako predpovedal!“ On, ktorý zvíťazil nad temnotami hriechu a smrti, nech daruje pokoj našim dňom.

Požehnanú Veľkú noc!

 

Veľkonočná homília pápeža Františka: Kamienky spojené so Skalou

Vatikán 16. apríla – Pri slávení eucharistie Veľkonočnej nedele na Svätopeterskom námestí sa po odznení evanjelia (Jn 20,1-9) v slávnostnej spievanej podobe v latinskom a gréckom jazyku prihovoril Svätý Otec František v homílii, ktorú predniesol spontánnymi slovami. Prinášame ju v plnom znení:

Dnes Cirkev opakuje, spieva, volá: „Ježiš vstal z mŕtvych!“ Nuž, ako to je? Peter, Ján i ženy išli k hrobu a ten bol prázdny, on tam nebol. Šli so srdcom uzatvoreným v smútku, v smútku z porážky: Majster, ich Majster, ten ktorého veľmi milovali, bol popravený, zomrel. A zo smrti sa nevracia. Toto je porážka, toto je cesta porážky, cesta k hrobu. Ale Anjel im hovorí: „Nie je tu, vstal z mŕtvych.“ To je prvé ohlasovanie: „Vstal z mŕtvych!“

A potom zmätenosť, zatvorené srdce, zjavenia. Nuž, učeníci zostávajú zatvorení celý deň vo Večeradle, pretože mali strach, že sa im prihodí to, čo sa prihodilo Ježišovi. A Cirkev nám neprestáva hovoriť do našich porážok, prihovárať sa k našim uzavretým a bojazlivým srdciam: „Zastav sa, Pán vstal z mŕtvych.“ Ale ak Pán vstal z mŕtvych, ako to, že sa dejú tieto veci? Prečo sa dejú mnohé nešťastia, choroby, obchodovanie s ľuďmi, vojny, ničenia, zohavenia, pomsty, nenávisť? Nuž, kde je Pán?

Včera som telefonoval jednému ťažko chorému mládencovi, vzdelanému mladému mužovi, inžinierovi, a keď sme sa rozprávali, aby som mu dal znak viery, som mu povedal: „Niet vysvetlení pre to, čo prežívaš. Pozri na Ježiša na kríži, Boh toto spravil so svojím Synom, a nie je iné vysvetlenie“. A on mi odpovedal: „Áno, ale Syna sa opýtal a Syn odpovedal áno. Mňa sa nepýtali, či to chcem“. Toto nás dojme, nikoho z nás sa nepýtajú: „Si spokojný s tým, čo sa deje vo svete? Si pripravený niesť ten kríž?“ A kríž pokračuje ďalej, a viera v Ježiša poklesáva.

Dnes Cirkev neustáva hovoriť: „Zastav sa, Ježiš vstal z mŕtvych.“ A to nie je fantázia, zmŕtvychvstanie Krista nie je sviatok s mnohými kvetmi. To je pekné, ale toto nie je všetko, je to viac; je to tajomstvo odvrhnutého kameňa, ktorý sa nakoniec stáva základom našej existencie. Kristus vstal z mŕtvych, toto to znamená. V tejto kultúre skartácie, kde sa to, čo neslúži vyhadzuje, tento kameň – Ježiš – je skartovaný, a je to zdroj života.

A aj my, kamienky na zemi, na tejto zemi bolesti, tragédií, s vierou v zmŕtvychvstalého Krista nachádzame zmysel uprostred toľkej biedy. Zmysel hľadieť poza to, zmysel povedať: „Pozri nie je tu múr, je tu obzor, je tu život, je tu radosť, je tu kríž s touto dvojakosťou. Pozeraj ďalej, nezatváraj sa. Ty kamienok, máš zmysel v živote, pretože si kamienok pri tom kameni, pri tej skale, ktorú zloba hriechu skartovala.“

Čo nám hovorí Cirkev dnes, vzhľadom na toľké tragédie? Jednoducho toto. Skartovaný kameň nie je v skutočnosti naozaj skartovaný. Kamienky, ktoré veria a priľnú k tej skale, nie sú skartované, majú zmysel, a s týmto cítením Cirkev opakuje z hĺbky srdca: „Kristus vstal z mŕtvych.“

Zamyslime sa trochu, každý z nás pomyslime na každodenné problémy, na choroby, ktoré sme prežili alebo ktorými trpí niekto z našich príbuzných, pomyslime na vojny, na ľudské tragédie, a jednoducho, pokorným hlasom, bez kvetov, sami pred Bohom a pred sebou povedzme: „Neviem prečo sa to deje, ale som si istý, že Kristus vstal z mŕtvych a ja som na to vsadil.“ Bratia a sestry, toto je to, čo som vám chcel povedať. Vráťte sa dnes domov, opakujúc si vo svojom srdci: „Kristus vstal z mŕtvych“.

 

15. apríla

Veľkonočná vigília s pápežom Františkom: Tlkot srdca vzkrieseného Ježiša

Vatikán 16. apríla – Veľkonočná vigília, ktorej predsedal Svätý Otec František vo Vatikánskej bazilike, sa začala o 20.30 ako zvyčajne liturgiou svetla s požehnaním ohňa a veľkonočnej sviece. Svätý Otec počas slávnosti za účasti členov Rímskej kúrie a množstva pútnikov z celého sveta udelil krst jedenástim katechumenom. Boli medzi nimi dospelí muži a ženy z Albánska, Českej republiky, Číny, Malajzie, Španielska, Talianska a USA, ako aj dvaja chlapci vo veku 9 a 12 rokov z Talianska a Malty.

Plné znenie homílie pápeža Františka

«Keď sa pominula sobota, na úsvite prvého dňa v týždni prišla Mária Magdaléna a iná Mária pozrieť hrob» (Mt 28,1). Môžeme si predstaviť tie kroky... typický krok človeka, ktorý ide na cintorín, unavený krok zmätenosti, ochabnutý krok toho, kto nie je presvedčený, že sa takto všetko skončilo... Môžeme si predstaviť ich bledé tváre, vlhké od sĺz... A otázka: Ako je možné, aby Láska zomrela?

Na rozdiel od učeníkov, ony sú tam – Majstra sprevádzali až do posledného dychu na kríži a potom s Jozefom Arimatejským ho pochovali. Dve ženy schopné neutiecť, schopné odolať, čeliť životu tak, ako prichádza a znášať horkú chuť nespravodlivostí. A hľa, sú tam, pred hrobom, medzi bolesťou a neschopnosťou vzdať sa, prijať, že by všetko muselo vždy skončiť takto.

A ak sa posnažíme s našou predstavivosťou, v tvári týchto žien môžeme nájsť tváre mnohých matiek a žien, tváre detí a mladých, ktorí znášajú ťarchu a bolesť veľkej ľudskej nespravodlivosti. Vidíme v nich odzrkadlené tváre všetkých tých, ktorí kráčajúc mestami cítia bolesť biedy, bolesť zneužívania a obchodovania. V nich vidíme aj tváre tých, ktorí zakusujú pohŕdanie, pretože sú prisťahovalcami, sirotami bez vlasti, domu, rodiny; tváre tých, ktorých pohľad prezrádza samotu a opustenosť, pretože majú príliš zvráskavené ruky.

Oni odrážajú tváre žien, matiek, ktoré plačú, keď vidia, že život ich detí ostáva pochovaný pod ťarchou korupcie, ktorá odníma práva a ničí ašpirácie, [pochovaný] pod každodenným egoizmom, ktorý ukrižováva a pochováva nádeje mnohých, [pochovaný] pod paralyzujúcou a sterilnou byrokraciu, ktorá nedovolí, aby sa veci zmenili. V ich bolesti sú tváre všetkých tých, ktorí kráčajúc mestom vidia ukrižovanú dôstojnosť.

V tvárach týchto žien je veľa tvárí, možno tam nájdeme tvoju i moju tvár. Tak ako ony sa môžeme cítiť pobádaní kráčať, nevzdávať sa pred tým, že by veci museli skončiť takto. Je pravda, že v našom vnútri nesieme prísľub a istotu Božej vernosti. Ale aj naše tváre hovoria o zraneniach, hovoria o mnohých nevernostiach – našich i tých druhých –, hovoria o pokusoch a o prehratých zápasoch.

Naše srdce vie, že veci môžu byť iné, avšak takmer bez toho, že by sme si to uvedomili, môžeme si privyknúť na život s hrobom, na život s frustráciou. A ešte viac, môžeme prísť k presvedčeniu, že toto je zákon života, omamujúc sa únikmi, ktoré spôsobia, že uhasíme nádej, ktorú Boh vložil do našich rúk. Veľakrát takto vyzerajú naše kroky, takéto je naše kráčanie, tak ako u týchto žien, kráčanie medzi túžbou po Bohu a smutnou rezignáciou. Nezomiera iba Majster: s ním zomiera naša nádej.

«Vtom nastalo veľké zemetrasenie» (Mt 28,2). Zrazu tie ženy pocítili silný otras, niečo a niekto zatriasol zemou pod ich nohami. A niekto im znovu ide v ústrety, aby im povedal: „Nebojte sa“, ale tentoraz dodá: „Vstal zmŕtvych, ako povedal!“

A taká je zvesť ktorú nám, z generácie na generáciu, táto Svätá noc dáva do daru: Nebojme sa bratia, vstal z mŕtvych ako povedal! «Život pretrhnutý, zničený, zdrvený na kríži sa prebudil a opäť začal pulzovať» (R. Guardini: Pán, Milano 1984, 501). Pulz Zmŕtvychvstalého sa nám dáva ako dar, ako obdarovanie, ako perspektíva. Pulz Zmŕtvychvstalého je to, čo nám bolo darované a čo sa žiada darovať na oplátku ako premieňajúcu silu, ako kvas nového ľudstva. Zmŕtvychvstaním Kristus nielen odvalil skalu z hrobu, ale chce tiež zničiť všetky bariéry, ktoré nás uzatvárajú do nášho neplodného pesimizmu, do našich vykalkulovaných myšlienkových svetov, ktoré nás vzďaľujú od života, do našej posadnutosti v hľadaní istoty a do prehnaných ambícií, schopných zahrávať sa s dôstojnosťou iných.

Keď sa Veľkňaz a náboženskí predstavitelia v spolupráci s Rimanmi nazdávali, že si môžu vykalkulovať všetko, keď si mysleli, že posledné slovo už zaznelo a že určiť ho prislúchalo im, Boh náhle vstupuje, aby zatriasol všetkými kritériami a ponúkol tak novú možnosť. Boh, ešte raz, nám prichádza v ústrety, aby ustanovil a upevnil novú dobu, čas milosrdenstva. Toto je ten prísľub udržiavaný odjakživa, toto je prekvapenie Boha pre svoj verný ľud: raduj sa, pretože tvoj život ukrýva zárodok zmŕtvychvstania, ponuku života, ktorý očakáva prebudenie.

A hľa, toto je to, čo nás táto noc pozýva ohlasovať: tlkot srdca Vzkrieseného, Kristus žije! A to je to, čo obrátilo kroky Márie Magdalény a inej Márie: to je to, čo ich núti urýchlene vyraziť späť a bežať odovzdať správu (Mt 28,8). To je to, čo ich prinútilo vrátiť sa po vlastných stopách a obrátiť pohľad späť. Vracajú sa do mesta, aby sa stretli s ostatnými.

Ako sme s nimi vošli do hrobu, tak vás pozývam spolu s nimi ísť a vrátiť sa do mesta, vrátiť sa po našich vlastných stopách, za naším pohľadom. Každý z nás vošiel do vlastného hrobu. Pozývam vás vyjsť. Poďme s nimi ohlasovať tú správu, poďme... Na všetky tie miesta, kde sa zdá, že hrob mal posledné slovo a kde sa zdá, že smrť bola jediným riešením. Poďme ohlasovať, podeliť sa, zjavovať, že je to pravda: Pán je živý. Je živý a chce vstať z mŕtvych v toľkých tvárach, ktoré pochovali nádej, pochovali sny, pochovali dôstojnosť. A ak nie sme schopní nechať sa viesť Duchom po tejto ceste, tak nie sme kresťanmi.

Poďme a nechajme sa prekvapiť týmto iným ránom, nechajme sa prekvapiť novosťou, ktorú len Kristus môže dať. Dovoľme, aby jeho nežnosť a jeho láska hýbala našimi krokmi, dovoľme tlkotu jeho srdca premeniť náš slabý pulz.

 

14. apríla

Pápež František v Koloseu: Modlitba k umučenému Kristovi za hriešne ľudstvo

Vatikán 15. apríla – V rímskom Koloseu sa včera s pápežom Františkom modlilo Krížovú cestu 20 tisíc veriacich, stovky miliónov sa k nej pripojili cez médiá. Štrnásť zastavení s meditáciami nad Kristovým umučením z pera francúzskej biblistky Anne-Marie Pelletierovej uzavrel Svätý Otec slovami záverečnej modlitby, ktorú prinášame v plnom znení:

„Ó, Kriste ponechaný osamote a zradený dokonca aj tvojimi blízkymi a lacno predaný. Ó, Kriste, súdený hriešnikmi, vydaný vodcami. Ó, Kriste, fyzicky trýznený, korunovaný tŕňmi a zaodetý purpurom. Ó, Kriste, bitý po tvári a surovo pribitý klincami.

Ó, Kriste, prebodnutý kopijou, ktorá pretrhla tvoje srdce. Ó, Kriste, zomrelý a pochovaný – ty, ktorý si Bohom života a existencie. Ó, Kriste, náš jediný Spasiteľ, aj tento rok sa k tebe vraciame s pohľadom skloneným v hanbe a so srdcom plným nádeje:

V hanbe za všetky obrazy devastácie, ničenia a stroskotania, ktoré sa v našom živote stali bežnými. V hanbe za každodenne prelievanú nevinnú krv žien, detí, imigrantov a osôb prenasledovaných kvôli farbe ich pleti alebo pre ich etnickú a spoločenskú príslušnosť a pre ich vieru v Teba.

V hanbe za to, že sme ťa príliš veľakrát, tak ako Judáš a Peter, predali a zradili a ponechali osamote umierať za naše hriechy, zbabelo utekajúc od našich zodpovedností.

V hanbe za naše mlčanie zoči-voči nespravodlivostiam. Za naše ruky lenivé darovať a nenásytné v uchytávaní a v podmaňovaní si. Za náš hlas – zvonivý pri bránení našich záujmov, no ostýchavý hovoriť v záujme druhého. Za naše nohy – rýchle na ceste zla a paralyzované na ceste dobra.

V hanbe za každý raz, keď sme my biskupi, kňazi, zasvätení a zasvätené pohoršili a zranili tvoje telo, Cirkev; a zabudli sme na našu prvotnú lásku, naše prvotné nadšenie a našu úplnú disponibilitu, nechávajúc zhrdzavieť naše srdce a naše zasvätenie.

Mnoho hanby Pane, avšak naše srdce clivo túži aj po dôveryplnej nádeji, že s nami nezaobchádzaš podľa našich zásluh, ale jedine podľa hojnosti tvojho milosrdenstva; že naše zrady neuberajú z nekonečnosti tvojej lásky; že tvoje srdce, materské a otcovské, na nás nezabúda za tvrdosť nášho najhlbšieho vnútra.

Túži po bezpečnej nádeji, že naše mená sú vryté do tvojho srdca a že sme zreničkou tvojich očí. Po nádeji, že tvoj kríž premieňa naše zatvrdnuté srdcia na srdcia z mäsa schopné snívať, odpúšťať a milovať; premieňa túto temnú noc tvojho kríža na žiarivý východ tvojho Zmŕtvychvstania.

Po nádeji, že tvoja vernosť sa nezakladá na tej našej. Nádeji, že zástup mužov a žien verných tvojmu krížu naďalej verne žije a bude verne žiť ako kvas dávajúci chuť a ako svetlo otvárajúce nové obzory v tele nášho raneného ľudstva.

Túži po nádeji, že tvoja Cirkev sa bude usilovať byť hlasom volajúcim na púšti ľudstva, aby pripravila cestu tvojho víťazného návratu, keď prídeš súdiť živých a mŕtvych. Po nádeji, že dobro zvíťazí aj napriek svojej zdanlivej porážke!

Ó Pane Ježišu, Syn Boží, nevinná obeť nášho vykúpenia, pred tvojou kráľovskou zástavou, pred tvojím tajomstvom smrti a slávy, pred nástrojom tvojho umučenia padáme na kolená, zahanbení a dúfajúci, a prosíme ťa, aby si nás umyl v kúpeli krvi a vody, ktoré vyšli z tvojho prebodnutého Srdca; aby si nám odpustil naše hriechy a naše viny.

Prosíme ťa, aby si pamätal na našich bratov zrážaných násilím, ľahostajnosťou a vojnou. Prosíme ťa, aby si rozlámal reťaze, ktoré nás robia väzňami v našom egoizme, v našej dobrovoľnej slepote a v márnosti našich svetských kalkulácií.

Ó, Kriste, prosíme ťa, aby si nás naučil nikdy sa nehanbiť za tvoj kríž, nezneužívať ho, ale ctiť si ho a klaňať sa mu, lebo prostredníctvom neho si nám ukázal obludnosť našich hriechov, veľkosť tvojej lásky, nespravodlivosť našich súdov a moc tvojho milosrdenstva. Amen.“

 

Veľký piatok s homíliou R. Cantalamessu: Kríž stojí, kým svet sa točí

Vatikán 14. apríla – Obrady Veľkého piatka, ktorým predsedal Svätý Otec František vo Vatikánskej bazilike za účasti členov Rímskej kúrie a početných veriacich, sa začali o 17. hodine liturgickým gestom prostrácie. Pápež pri ňom zotrval poležiačky v modlitbe uprostred baziliky. Po pašiách z Jánovho evanjelia sa v homílii prihovoril páter Raniero Cantalamessa OFM Cap. Pri poklone krížu nasledovali Svätého Otca prítomní kardináli a biskupi.

Ponúkam vám vybrané časti z homílie P. Raniera Cantalamessu:

„Vypočuli sme si príbeh Kristovho umučenia. Ide tu v zásade o súhrnnú správu o násilnej smrti. Správy o mŕtvych a o násilne usmrtených nechýbajú v takmer žiadnych večerných správach. Aj počas týchto posledných dní sme ich počuli viaceré. Sýrske deti zabité chemickými zbraňami, 38 koptských kresťanov zavraždených v Egypte na Kvetnú nedeľu. Správy tohto typu nasledujú po sebe s takou rýchlosťou, že každý večer zabúdame na tie z predchádzajúceho dňa. Prečo si teda, po 2000 rokoch, svet ešte pamätá, ako keby to bolo včera, Ježišovu smrť? Pretože táto smrť navždy zmenila pohľad na smrť. Ona dala nový zmysel smrti každej ľudskej bytosti. (...)

«No keď prišli k Ježišovi a videli, že je mŕtvy, kosti mu nepolámali, ale jeden z vojakov mu kopijou prebodol bok a hneď vyšla krv a voda» (Jn 19, 33-34). (...)

Vniknime však do vnútra zdroja týchto „prúdov živej vody“ (Jn 7,38), do prebodnutého Kristovho srdca. V Apokalypse ten istý učeník, ktorého Ježiš miloval píše: «I videl som v strede medzi trónom a štyrmi bytosťami uprostred starcov stáť Baránka, ktorý bol ako zabitý» (Zjv 5,6). Zabitý, ale na nohách, to znamená prebodnutý, ale zmŕtvychvstalý a živý. (...)

Vytvoril sa výraz, ktorý opisuje plnosť ničomnosti, ktorá sa môže nahromadiť v rámci ľudstva: „temné srdce“. Po obetovaní sa Krista bije vo svete silnejšie než temné srdce srdce svetla. Kristus totiž vystúpením do neba svet neopustil, takisto ako tým, že sa vtelil, neopustil Najsvätejšiu Trojicu.

«Teraz sa napĺňa Otcov plán» – hovorí sa v jednej antifóne liturgie hodín – «urobiac z Krista srdce sveta». Toto vysvetľuje neochvejný kresťanský optimizmus, vďaka ktorému jedna stredoveká mystička zvolala: «Hriech je nevyhnutný, ale všetko bude dobrom; všetko bude dobrom a všetko každého druhu bude dobrom» (Juliana z Norvichu). (...)

Kartuziánski mnísi si osvojili znak, ktorý figuruje nad vstupom do ich kláštorov, na ich oficiálnych dokumentoch a pri iných príležitostiach. Je na ňom zobrazená zemeguľa s krížom na vrchu, a okolo je napísané: «Stat crux dum volvitur orbis» [Kríž stojí, kým svet sa točí]: Kríž stojí nehybne uprostred rozruchov sveta. (...)

Kríž teda nestojí proti svetu, ale pre svet: aby dal zmysel všetkému utrpeniu, ktoré existovalo, existuje a bude existovať v ľudských dejinách. «Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet súdil» – povedal Ježiš Nikodémovi –, «ale aby sa skrze neho svet spasil» (Jn 3,17). (...)

«Dum volvitur orbis», zatiaľ čo svet koná svoj vývoj. História ľudstva pozná veľa prechodov z jednej éry do druhej: hovorí sa o dobe kamennej, bronzovej, železnej, o rokoch cisárstva, o atómovej dobe, o elektronickej dobe. Ale dnes je tu niečo nové. Myšlienka prechodu už viac nestačí na opis prebiehajúcej reality. K myšlienke zmeny sa musí pridať myšlienka roztrieštenia. Žijeme, ako bolo napísané, v „tekutej“ spoločnosti, nie sú v nej viac pevné body, neoddiskutovateľné hodnoty, žiaden útes v mori, o ktorý sa zachytiť, alebo na ktorý azda naraziť. Všetko je nestále.

Naplnila sa najhoršia z hypotéz, ktoré filozof predvídal ako dôsledok smrti Boha, tá, ktorej mal nástup nadčloveka zabrániť, ale ktorej nezabránil: «Čo si len počneme, uvoľniac túto zem z reťaze jej slnka? Kam sa hýbe teraz? Kam sa hýbeme my? Preč od všetkých sĺnc? Nie je to náš večný pád? Dozadu, nabok, dopredu, na všetky strany? Existuje ešte hore a dole? Nejdeme azda tak ako cez nekonečnú ničotu?» (F. Nietzsche, Radostná veda, aforizmus 125).

Bolo povedané, že «zabiť Boha je najhoršia samovražda», a to je to, čo sčasti vidíme. Nie je pravda, že «kde sa narodí Boh, tam zomrie človek» (J.-P. Sartre); opak je pravdou: kde zomrie Boh, zomrie človek.

Surrealistický maliar z druhej polovice minulého storočia (Salvador Dalí) namaľoval kríž, ktorý sa zdá byť proroctvom tejto situácie. Ohromný kríž, vesmírny, s Kristom, rovnako mohutným, videním z výšky, s hlavou naklonenou smerom dole. Pod ním však nie je pevná zem, ale voda. Ukrižovaný nie je zavesený medzi nebom a zemou, ale medzi nebom a tekutou časťou sveta.

Tento tragický obraz (v pozadí je aj oblak, ktorý môže pripomínať atómový oblak), obsahuje však aj jednu potešujúcu istotu: je tu nádej aj pre tekutú spoločnosť ako je tá naša! Je tu nádej, pretože nad ňou „stojí Kristov kríž“. To je to, čo nám dáva opakovať liturgia Veľkého piatku každý rok slovami básnika Venanzia Fortunata: «O crux, ave spes unica» - Buď pozdravený kríž, jediná nádej sveta.

Áno, Boh zomrel, zomrel vo svojom Synovi, Ježišovi Kristovi: ale neostal v hrobe, vstal z mŕtvych. «Vy ste ho, ukrižovali» – kričí Peter na zástup v deň zoslania Ducha Svätého – «ale Boh ho vzkriesil z mŕtvych!» (por. Sk 2, 23-24). On je ten, ktorý «bol mŕtvy, ale teraz žije naveky» (Zjv 1,18). Kríž nestojí nehybne medzi otrasmi sveta ako nejaká spomienka na minulosť, alebo iba ako symbol. Stojí tam ako realita v činnosti, živá a konajúca. (...)

Srdce z mäsa, prisľúbené Bohom cez prorokov, je už prítomné vo svete: je to Srdce Krista prebodnutého na kríži, to, ktoré si uctievame ako „Najsvätejšie Srdce“. Pri prijímaní Eucharistie pevne veríme, že to srdce prichádza biť aj v nás. Keď budeme o chvíľu hľadieť na kríž, povedzme z hĺbky srdca, tak ako mýtnik v chráme: «Ó, Bože zmiluj sa nado mnou hriešnym!», a aj my, tak ako on sa vrátime domov „ospravedlnení“ (Lk 18,13-14).“

 

13. apríla

Zelený štvrtok pápeža Františka vo Vatikáne a vo väznici Paliano

Vatikán 13. apríla – Slávenie Zeleného štvrtku začal pápež František o 9.30 omšou svätenia olejov vo Vatikánskej bazilike za účasti členov Rímskej kúrie a veľkého počtu kňazov, ktorí sa nachádzajú v Ríme. Medzi hlavnými koncelebrantmi pri oltári nad hrobom svätého apoštola Petra bol aj kardinál Jozef Tomko.

Po slávnosti sa Svätý Otec tak ako po iné roky stretol pri spoločnom obede s desiatkou rímskych farárov. V neformálnej atmosfére v byte pápežovho úzkeho spolupracovníka Mons. Angela Becciu mali kňazi možnosť diskutovať so Svätým Otcom o svojich skúsenostiach z pastorácie i o rozličných problémoch ich farností.

Vo večerných hodinách Svätý Otec navštívil väznicu v Paliane, 70 km juhovýchodne od Ríma, kde spolu s väzňami slávil Pamiatku Pánovej večere spojenú s obradom umývania nôh. Slávenie malo súkromný charakter a nebolo prenášané televíziou. Pápež František v homílii spontánnymi slovami hovoril o Ježišovej láske až do krajnosti. Vysvetlil symboliku umývania nôh podľa príkladu Ježiša, ktorý sa pre to, aby nás zachránil, stal naším služobníkom a daroval pre nás život.

Pápež pri slávení umyl nohy dvanástim odsúdeným. Desiati boli talianskej národnosti a po jednom z Argentíny a Albánska. V skupine boli aj tri ženy a jeden pôvodom moslim, ktorý sa pripravuje v júni prijať krst. Viacerí z odsúdených majú dlhoročné tresty. Dvaja si odpykávajú doživotný trest, ostatným sa výkon trestu uzavrie v horizonte od 2019 až do 2073.

Ide o odsúdených, ktorí si vykonávajú dlhoročné tresty za účasť na mafiánskych zločinoch a ktorí sa rozhodli spolupracovať s políciou. Na slávení vo väzenskej kaplnke sa zúčastnilo 58 väzňov, ďalších 8 navštívil Svätý Otec osobitne na tuberkulóznom oddelení.

 

Homília Svätého Otca z Omše svätenia olejov v plnom znení

«Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným. Poslal ma oznámiť zajatým, že budú prepustení, slepým, že budú vidieť a utláčaných prepustiť na slobodu» (Lk 4,18). Pán, Pomazaný Duchom, prináša Radostnú zvesť chudobným. Všetko, čo Pán ohlasuje, a aj my, kňazi, je Radostnou zvesťou.

Radostnou, naplnenou evanjeliovou radosťou toho, kto bol vo svojich hriechoch pomazaný olejom odpustenia a vo svojej charizme pomazaný olejom poslania, aby pomazal ostatných. A rovnako ako Ježiš, aj kňaz celou svojou osobou robí zvesť radostnou. Keď prednáša homíliu – krátku, podľa možnosti – robí to s radosťou, ktorá sa dotýka sŕdc ľudí prostredníctvom slova, ktorým sa Pán dotkol jeho v osobnej modlitbe.

Ako každý učeník-misionár, kňaz robí celým svojím bytím zvesť radostnou. A na druhej strane, práve v drobných detailoch – ako sme to všetci zakúsili – sa radosť najlepšie udrží i komunikuje: v tom detaile, že niekto urobí o krôčik viac, aby milosrdenstvo prekypujúco zvlažilo osirelé končiny zeme; v tom detaile, že niekto sa rozhodne skonkretizovať veci a určí deň a hodinu stretnutia alebo v tom detaile, že niekto s pokorou dá k dispozícii svoj čas...

Radostná zvesť sa jednoducho zdá byť iný spôsob ako povedať „evanjelium“, „dobrá novina“ či „dobrá správa“. Predsa len obsahuje niečo, čo v sebe zhŕňa všetko ostatné: radosť evanjelia. Zahŕňa všetko, pretože je radostná sama osebe.

Radostná zvesť je tou vzácnou perlou z evanjelia. Nie je predmetom, lež poslaním. Vie to ten, kto zakúša «sladkú a potešujúcu radosť z evanjelizácie» (Evangelii gaudium, 10).

Radostná zvesť sa rodí z pomazania. Prvé „veľké kňazské pomazanie” Ježiša je to, ktoré vykonal Duch Svätý v Máriinom lone.

V tých dňoch radostné zvestovanie rozospievalo Panenskú Matku v Magnifikate, naplnilo posvätným tichom srdce Jozefa, jej ženícha, a radosťou rozhýbalo Jána v lone svojej matky Alžbety.

Dnes sa Ježiš vracia do Nazareta a radosť Ducha Svätého obnovuje toto pomazanie v malej miestnej synagóge – Duch na ňom spočinie a rozlieva sa na neho, mažúc ho olejom radosti (porov. Ž 45,8).

Radostná zvesť. Jedným slovom – evanjelium – v samotnom akte ohlasovania sa stáva radostnou a milosrdnou pravdou.

Nech sa nik nesnaží oddeliť tieto tri milosti evanjelia – jeho pravdu nepodliehajúcu zjednávaniu, jeho bezpodmienečné milosrdenstvo voči všetkým hriešnikom a jeho vnútornú a inkluzívnu (všetkých zahrňujúcu) radosť. Pravda, milosrdenstvo a radosť: všetky tri spolu.

Pravda Radostnej zvesti nikdy nebude môcť byť len abstraktnou pravdou, jednou z tých, čo sa naplno nevtelia do života ľudí, pretože sa cítia pohodlnejšie v tlačenej litere kníh.

Milosrdenstvo Radostnej zvesti nikdy nebude môcť byť falošným poľutovaním, ktoré ponechá hriešnika v jeho biede, lebo mu nepodá ruku, aby ho pozdvihlo na nohy a nesprevádza ho urobiť krok vpred v jeho úsilí.

Táto Zvesť nikdy nebude môcť byť smutnou či neutrálnou, lebo je výrazom úplne osobnej radosti: «radosti Otca, ktorý nechce, aby sa stratil čo len jediný z jeho maličkých» (Evangelii gaudium, 237): Ježišovej radosti, keď vidí, že chudobní sú evanjelizovaní a že maličkí idú evanjelizovať (porov. tamže, 5).

Radosti evanjelia – teraz používam plurál, lebo sú mnohé a rozličné, podľa toho, ako chce Duch komunikovať v každej epoche, každej osobe, v každej jednotlivej kultúre – sú osobitnými radosťami. Treba ich dať do nových mechov, do tých, o ktorých hovorí Pán, aby vyjadril novosť svojho posolstva.

Podelím sa s vami, drahí kňazi, drahí bratia, o tri ikony nových mechov, v ktorých sa Radostná zvesť dobre uchováva – je nevyhnutné ju uchovávať –, nestáva sa octom a nalieva sa v hojnosti.

Jednou ikonou Radostnej zvesti je ikona kamenných džbánov zo svadby v Káne (porov. Jn 2,6). Osobitne, dobre odzrkadľujú ten dokonalý „mech“, ktorým je Panna Mária – ona sama, vcelku. Evanjelium hovorí, že «ich [nádoby] naplnili až po okraj» (Jn 2,7). Predstavujem si, že niekto zo sluhov hľadel na Máriu, aby videl, či to tak stačí a že bolo aj gesto, ktorým povedala, aby dodali o jedno vedro viac. Mária je novým „mechom“ nákazlivej plnosti.

Nuž, drahí, bez Panny Márie nemôžeme napredovať v našom kňazstve! Ona je «služobnicou Otca, ktorá sa chveje radosťou z jeho chvály» (Evangelii gaudium, 286), Panna Mária je pohotovou, tou, ktorá hneď po tom, ako vo svojom nepoškvrnenom lone počala Slovo života, ide navštíviť sesternicu Alžbetu a slúžiť jej. Jej nákazlivá plnosť nám dovoľuje prekonať pokušenie strachu: to, že by sme nemali odvahu naplniť sa až po okraj a v ustrašenosti nešli nainfikovať radosťou druhých. Nič z toho, lebo «radosť evanjelia napĺňa srdce a celý život tých, ktorí sa stretávajú s Kristom» (tamže,1).

Druhou ikonou Radostnej zvesti je krčah, ktorý – so svojou drevenou naberačkou – v plnej poludňajšej páľave prinášala na hlave Samaritánka (porov. Jn 4,5-30). Dobre vyjadruje základnú otázku: otázku konkrétnosti. Pán, ktorý je zdrojom Živej vody, nemal prostriedok, aby nabral vodu a dal si nejaký dúšok. A Samaritánka odobrala naberačkou z vody vo svojom krčahu a uhasila Pánov smäd. A uhasila ho ešte väčšmi vyznaním svojich konkrétnych hriechov. Zatrasením mechom tej samaritánskej duše, prekypujúcej milosrdenstvom, sa Duch Svätý vylial na všetkých obyvateľov toho malého mestečka, ktorí pozývali Pána zotrvať u nich.

Jeden nový „mech“ s touto (inkluzívnou) konkrétnosťou zahrňujúcou všetkých nám Pán daroval v tej „samaritánskej“ duši, akou bola Matka Tereza z Kalkaty. Zavolal na ňu a povedal jej: «Žíznim». „Poď, malá moja, zanes ma do dier chudobných ľudí. Poď, buď mojím svetlom. Nemôžem ísť sám. Nepoznajú ma, preto ma nechcú. Zanes ma k nim.“ A ona, začínajúc od jedného konkrétneho [človeka], s jej úsmevom a s jej spôsobom ako sa rukami dotýkala rán, priniesla Radostnú zvesť všetkým. Ten spôsob, ako sa rukami dotknúť rán, tie kňazské pohladenia chorých, zúfalých: kňaz – človek jemnocitu. Konkrétnosť a jemnocit!

Treťou ikonou Radostnej zvesti je nekonečný „mech“ prebodnutého Pánovho Srdca: integrita tichá, pokorná a chudobná, ktorá priťahuje všetkých k sebe. Od neho sa musíme učiť, že ohlasovať veľkú radosť tým, ktorí sú veľmi chudobní, sa nedá ináč, než spôsobom úctivým a pokorným až po uponíženie. Evanjelizácia nemôže byť povýšenecká. Konkrétna, citlivá a pokorná: takáto evanjelizácia bude radostnou.

Evanjelizácia nesmie byť povýšenecká, integrita pravdy nemôže byť rigídna, pretože pravda sa stala telom, stala sa nehou, stala sa dieťaťom, stala sa človekom, stala sa hriechom na kríži (porov. 2 Kor 5,21). Duch ohlasuje a vyučuje «plnú pravdu» (Jn 16,13) a nemá strach dávať sa jej napiť po dúškoch. Duch nám v každej chvíli hovorí to, čo máme povedať našim protivníkom (porov. Mt 10,19) a osvetľuje malý krok vpred, ktorý v tej chvíli môžeme urobiť. Táto tichá integrita dáva radosť chudobným, kriesi hriešnikov, dáva dýchať tým, ktorí sú utláčaní zlým duchom.

Drahí kňazi, kontemplujúc tieto tri mechy a pijúc z nich, nech má v nás Radostná zvesť nákazlivú plnosť, ktorú Panna Mária odovzdáva celým svojím bytím, inkluzívnu konkrétnosť hlásania Samaritánky a tichú integritu, s ktorou Duch neustále vyviera a rozlieva sa z prebodnutého Srdca Ježiša, nášho Pána.

 

Pápež pre taliansky denník vysvetlil motívy, ktoré ho ťahajú do väzníc

Vatikán/Taliansko 13. apríla – Pred blížiacou sa návštevou väznice v Paliane pri príležitosti slávenia obradov Zeleného štvrtka poskytol Svätý Otec rozhovor talianskemu denníku La Repubblica. Jeho témou je najmä osobitne blízky vzťah pápeža k väzňom a tiež jeho vnímanie konfliktnej atmosféry vo svete. Rozhovor so Svätým Otcom uviedol vatikanista Paolo Rodari otázkou:

Ako prežíva pápež František túto vigíliu Veľkej noci charakteristickú vysokým celosvetovým napätím?

„Ostáva mi len prosiť z väčšou naliehavosťou o mier pre tento svet, ktorý je pod vplyvom obchodníkov so zbraňami, ktorí majú zisk z krvi mužov a žien.“

Svätý Otče, aj v tento Zelený štvrtok idete do väznice. Prečo?

„V stati evanjelia o poslednom súde sa píše: «bol som vo väzení a prišli ste ku mne». Poverenie od Krista platí pre každého z nás, ale hlavne pre biskupa, ktorý je otcom všetkých.“

Viackrát ste povedali, že sa cítite byť hriešnikom ako väzni. V akom zmysle?

„Niektorí povedia: sú vinní. Ja odpovedám Ježišovým slovom: kto je bez viny, nech prvý hodí kameň. Pozrime sa do svojho vnútra a snažme sa vidieť naše viny. Vtedy sa naše srdce stane ľudskejším.“

To je to, čo majú robiť duchovní pastieri, slúžiť všetkým?

„Ako kňazi a ako biskupi máme byť vždy v službe. Ako som povedal počas mojej návštevy vo väznici na prvý Zelený štvrtok po mojom zvolení: je to povinnosť, ktorá vychádza z môjho srdca.“

Kto Vás naučil tomu, čo sa už teraz stalo tradíciou?

„Veľa ma naučil príklad Agostina Casaroliho – zomrel v roku 1998, bol štátnym sekretárom Vatikánu a kardinálom –; odkedy bol kňazom, dlhé roky rozvíjal apoštolát vo väznici pre maloletých Casal del Marmo. Každú sobotu sa vytratil: „Oddychuje“, hovorili. Prichádzal autobusom, so svojou pracovnou taškou, a ostával spovedať chlapcov a hrať sa s nimi. Volali ho don Agostino, nikto nevedel presne kým je. Keď ho Ján XXIII. prijal po jeho prvej návšteve vo Východnej Európe, kde bol na diplomatickej misii počas doby Studenej vojny, na konci stretnutia sa ho opýtal: „Povedzte mi, stále chodíte za tými chlapcami?“ „Áno, Vaša Svätosť“. „Prosím Vás o jednu službu, nikdy ich neopustite.“ Toto bol odkaz zanechaný Casarolimu týmto Dobrým pápežom (Papa Buono), ktorý zomrel niekoľko mesiacov potom.“

Skrátka, podľa Vás, Cirkev má hlavne ísť v ústrety vylúčeným. Toto je hlavná činnosť, ktorá sa od nej očakáva?

„Som presvedčený, že áno. Ísť, stať sa poslednou z posledných, z marginalizovaných, zo skartovaných. Keď stojím napríklad pred väzňom, tak sa pýtam: prečo on a nie ja? Zaslúžim si viac ako on, ktorý je tu vo vnútri? Prečo on padol a je nie? Je to tajomstvo, ktoré mi pomáha byť im bližšie.“

Vo Vašom rozhovore pre časopis La Civiltà Cattolica ste na otázku kto je Jorge Mario Bergoglio odpovedali: «Hriešnik». Je to tak?

„Tak sa cítim. Heslo môjho znaku je citát sv. Bédu Ctihodného ohľadom sv. Matúša: «Boh sa na neho zahľadel – miserando atque eligendo – láskavými očami a vyvolil si ho». Je to viac ako jednoduché heslo. Pretože v ňom je obsiahnuté tajomstvo Boha pripraveného niesť na sebe zlo sveta a tak prejaviť svoju lásku človeku.“

Evanjelium je plné príbehov, v ktorých Ježiš sa stáva blízkym tým, ktorých spoločnosť odmieta.

„«Ak sa čo len dotknem jeho plášť, vyzdraviem», hovorí s veľkou vierou žena trpiaca krvotokom, ktorá cíti v sebe, že Ježiš ju môže uzdraviť. Podľa evanjelií to bola žena odmietnutá spoločnosťou, ktorej Ježiš daruje zdravie a slobodu od diskriminácie sociálnej a náboženskej. Tento prípad nás vedie k reflexii nad skutočnosťou, že Ježišovo srdce je tu vždy pre nich, pre vylúčených, ako bola okrem iného vtedy vnímaná a prezentovaná aj žena.“

Aj dnes sčasti pokračuje táto diskriminácia.

„Všetci sa musíme mať na pozore, aj kresťanské komunity, pred predstavami o ženskosti poznačenými zaujatosťou a podozreniami poškodzujúcimi jej nedotknuteľnú dôstojnosť. V tomto zmysle práve evanjeliá znovu uvádzajú v platnosť pravdu a vedú k oslobodzujúcemu pohľadu. Ježiš obdivoval vieru tejto ženy, ktorej sa všetci vyhýbali a ktorá premenila svoju nádej v záchranu.“

(...)

Aj počas týchto dní zbrane usmrcujú. Čo si o tom myslíte?

„Myslím si, že hriech sa dnes ukazuje v celej svojej sile vo vojnovom ničení, v rôznych formách násilia a zlého zaobchádzania, v opustení tých najslabších. A zaplatia za to stále tí poslední, bezbranní. Ostáva mi len prosiť z väčšou naliehavosťou o mier pre tento svet, ktorý je pod vplyvom obchodníkov so zbraňami, ktorí majú zisk z krvi mužov a žien. Ako som to aj povedal v poslednom posolstve k Svetovému dňu pokoja, predchádzajúce storočie bolo ničené dvoma katastrofálnymi svetovými vojnami, poznalo hrozbu atómovej vojny a veľký počet ostatných konfliktov, zatiaľ čo dnes sme žiaľ v zajatí jednej strašnej svetovej vojny po častiach. Nie je jednoduché vedieť, či je svet aktuálne viac alebo menej násilný ako bol včera, ani to, či moderné komunikačné prostriedky a mobilita, ktorá charakterizuje našu dobu, nás robia viac vedomými násilia, alebo viac navyknutými naň.“

Aký je podľa Vás cieľ týchto nekončiacich vojen?

„Aj ja sa to stále pýtam. Za akým cieľom? Dovoľuje násilie dosiahnuť ciele trvácej hodnoty? To všetko, čo dosiahne, nie je skôr rozdúchanie nepokojov a špirál smrtonosných konfliktov, ktoré prinášajú prospech len niekoľkým „vojnovým mocipánom“? Viac ráz som to povedal a znova to zopakujem: násilie nie je liek pre náš rozdelený svet. Odpovedať na násilie násilím vedie, v najlepšom prípade, k nútenej migrácii a nesmiernemu utrpeniu, keďže veľké množstvo zdrojov je určených na vojenské ciele a sú odobraté denným potrebám mladých, rodín v ťažkostiach, starým, chorým, väčšine obyvateľstva sveta. V tých najhorších prípadoch vedie k fyzickej a duchovnej smrti mnohých, ak nie priam všetkých.“

Do väzenia prinášate posolstvo pokoja a tiež nádeje, napriek tomu všetkému?

„Neraz určité pokrytectvo núti vidieť vo väzňoch len osoby, ktoré chybili, pre ktorých jediná cesta je tá väzenská. Ale, opakujem ešte raz, každému z nás sa môže stať, že schybí. Všetci sme tak alebo onak chybili. A pokrytectvo spôsobuje, že sa nemyslí na možnosť zmeniť život: je malá dôvera v prevýchovu, v znovuzapojenie sa do spoločnosti. Ale takto sa zabúda, že všetci sme hriešnici, a sme často aj väzňami bez toho aby sme si to uvedomili. Keď zostávame uzavretí vo vlastných predsudkoch, alebo sme otrokmi modiel falošného blahobytu, keď sa pohybujeme v rámci ideologických schém alebo sa absolutizujú zákony obchodu, ktoré ničia človeka, v skutočnosti to nie je nič iné ako stáť medzi úzkymi stenami cely individualizmu a sebestačnosti, zbavení pravdy, ktorá tvorí slobodu. A z ukazovania prstom na niekoho, kto schybil sa nemôže stať alibi na zakrytie vlastných rozporov.“

 

12. apríla

Generálna audiencia pápeža Františka: Nádej sveta a nádej kríža

Vatikán 12. apríla – Pri generálnej audiencii dnes Svätý Otec hovoril v katechéze o nádeji, ktorá sa rodí z kríža. Táto nádej sa odlišuje od nádejí sveta, ktoré sa rúcajú, pripomenul pápež. Podstatu kresťanskej nádeje vysvetlil na symbole pšeničného zrnka, z ktorého sa zrodí klas, keď on samo odumrie. Veriacim dal nakoniec za domácu úlohu uprieť na chvíľu pohľad na kríž a povedať Ukrižovanému Ježišovi: „S tebou nič nie je stratené. S tebou môžem vždy dúfať. Ty si moja nádej“.

Úvod ku katechéze dnes tvorili tieto Ježišove slová z Jánovho evanjelia: «Veru, veru, hovorím vám: Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu. Kto miluje svoj život, stratí ho, a kto svoj život nenávidí na tomto svete, zachráni si ho pre večný život» (Jn 12,24-25).

Plné znenie katechézy Svätého Otca

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V uplynulú nedeľu sme si pripomenuli Ježišov vstup do Jeruzalema za slávnostnostného jasotu učeníkov a veľkého zástupu. Tí ľudia vkladali do Ježiša veľké nádeje: mnohí od neho očakávali zázraky a veľké znamenia, prejavy moci a dokonca slobodu od okupujúcich nepriateľov. Kto z nich by si predstavoval, že onedlho potom bude Ježiš naopak pokorený, odsúdený a usmrtený na kríži? Pozemské nádeje tých ľudí sa tvárou v tvár krížu rúcajú. Avšak my veríme, že práve v Ukrižovanom je naša nádej znovuzrodená.

Pozemské nádeje sa zoči-voči krížu rúcajú, avšak znovu sa rodia nové nádeje, nádeje, ktoré pretrvajú navždy.Táto nádej rodiaca sa z kríža je odlišnou nádejou. Odlišuje sa od tých, čo sa rúcajú, od svetských nádejí. O akú nádej však ide pri tejto nádeji rodiacej sa z kríža?

Porozumieť tomu nám pomôžu slová, ktoré vyslovil Ježiš práve po tom, ako vstúpil do Jeruzalema: «Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu» (Jn 12,24). Skúsme pomyslieť na zrnko či na malé semienko, ktoré padne do pôdy. Ak ostane uzavreté v sebe, nič sa neudeje; ak sa naopak rozlomí, otvorí sa, vtedy dá život klasu; najprv klíčku, potom rastline a rastlina prinesie plod.

Ježiš priniesol na svet novú nádej a urobil tak spôsobom semienka: stal sa veľmi maličkým, ako jedno pšeničné zrnko; zanechal svoju nebeskú slávu, aby prišiel medzi nás: „padol do pôdy“. Avšak to ešte nestačilo. Pre to, aby priniesol ovocie, Ježiš žil lásku až do konca, nechal sa rozlámať smrťou tak, ako sa semienko nechá rozlomiť pod zemou. Práve tam, v extrémnom bode svojho poníženia – ktorý je vlastne aj najvyšším bodom lásky – vzklíčila nádej.

Ak sa ma niekto z vás opýta: „Ako sa rodí nádej?“ [odpoviem]: „Z kríža. Hľaď na kríž, hľaď na ukrižovaného Krista a odtiaľ k tebe príde nádej, ktorá viac nezmizne, ktorá trvá až po večný život“. A táto nádej vyklíčila práve vďaka sile lásky: lebo láska, ktorá «všetko dúfa, všetko vydrží» (1 Kor 13,7), láska, ktorá je Božím životom, obnovila všetko k čomu sa dostala. Tak na Veľkú noc Ježiš premenil náš hriech na odpustenie tým, že ho vzal na seba.

Počujte dobre aká je to premena, ktorú robí Veľká noc: Ježiš premenil náš hriech na odpustenie, našu smrť na zmŕtvychvstanie, náš strach na dôveru. To je dôvod, prečo sa tam, na kríži, rodí a neustále znovuzrodzuje naša nádej; to je dôvod, prečo s Ježišom môže byť každá naša temnota premenená na svetlo, každá prehra na víťazstvo, každé sklamanie na nádej. Každé, áno každé. Nádej prekonáva všetko, lebo sa rodí z lásky Ježiša, ktorý sa urobil takým ako pšeničné zrnko v zemi a umrel preto, aby dal život, a z toho života plného lásky prichádza nádej.

Keď sa rozhodneme pre Ježišovu nádej, kúsok po kúsku odhaľujeme, že víťazným spôsobom života je spôsob semienka, pokornej lásky. Neexistuje iná cesta k víťazstvu nad zlom a k tomu, aby sa svetu darovala nádej. Vy mi však môžete povedať: „Nie, je to logika prehry!“ Zdalo by sa, že je to prehrávajúca nádej, lebo ten, kto miluje, prichádza o moc. Pomysleli ste na to? Ten, kto miluje, stráca moc, kto daruje, stráca vlastnenie niečoho, a milovať je darovaním.

Logika semienka, ktoré zomrie, logika pokornej lásky, je v skutočnosti cestou Boha, a jedine táto prináša plody. Vidíme to aj na sebe: vlastnenie ženie vždy k túžbe po niečom ďalšom: získal som pre seba jednu vec a rýchlo chcem ďalšiu, oveľa väčšiu, a tak ďalej, a nikdy nie som spokojný. Je to nepekný smäd, však? Čím viac máš, tým viac chceš. Je to nepekné.

Ten, kto je nenásytný, nikdy nie je sýty. A Ježiš to hovorí jasne: «Kto miluje svoj život, stratí ho» (Jn 12,25). Si nenásytný, miluješ vlastnenie mnohých vecí, avšak... všetko stratíš, aj tvoj život, čiže: kto miluje vlastné a žije pre vlastné záujmy, nadúva sa sám sebou a prehráva.

Kto naopak prijíma, je ochotný, slúži, ten žije Božím spôsobom: je teda víťazom, zachraňuje seba samého a druhých; stáva sa semienkom nádeje pre svet. Je pekné pomáhať druhým, slúžiť druhým... Možno sa však unavíme, no nie? Život je taký, avšak srdce sa naplní radosťou a nádejou. A toto je láska a nádej dohromady: slúžiť, darovať.

Zaiste, táto pravá láska prechádza cez kríž, cez obetu, tak ako u Ježiša. Kríž je povinným úsekom cesty, avšak nie je cieľom, je úsekom: cieľom je sláva, ako nám ukazuje Veľká noc. A tu nám na pomoc prichádza ďalší prekrásny obraz, ktorý Ježiš zanechal učeníkom pri Poslednej večeri. Hovorí: «Keď žena rodí, je skľúčená, lebo prišla jej hodina. No len čo porodí dieťa, už nemyslí na bolesti pre radosť, že prišiel na svet človek» (Jn 16,21).

Hľa: darovať život, nie ho vlastniť. A toto je to, čo robia mamy: dávajú ďalší život, trpia, no potom sú radostné, šťastné, lebo darovali ďaší život. Láska dáva radosť, privádza na svetlo život a dáva dokonca zmysel bolesti. Láska je motorom, ktorý poháňa vpred našu nádej. Opakujem: láska je motorom, ktorý poháňa vpred našu nádej. A každý z nás si môže položiť otázku: „Milujem? Naučil som sa milovať? Učím sa každý deň milovať viac?“, lebo láska je motorom poháňajúcim vpred našu nádej.

Drahí bratia a sestry, v týchto dňoch, dňoch lásky, nechajme sa zahaliť tajomstvom Ježiša, ktorý tak ako pšeničné zrnko nám umierajúc daruje život. On je semienkom našej nádeje. Kontemplujme Urižovaného, zdroj nádeje. Kúsok po kúsku pochopíme, že dúfať s Ježišom znamená naučiť sa vidieť už teraz rastlinu v semienku, Veľkú noc v kríži, život v smrti.

Chcel by som vám dať domácu úlohu. Všetkým nám prospeje zastaviť sa pred Ukrižovaným – všetci máte vo svojom dome kríž – hľaďte na Ukrižovaného a povedzte mu: „S tebou nič nie je stratené. S tebou môžem vždy dúfať. Ty si moja nádej“. Predstavme si teraz kríž a všetci spolu trikrát povedzme Ukrižovanému Ježišovi: „Ty si moja nádej“. Všetci: „Ty si moja nádej“. Hlasnejšie! „Ty si moja nádej“. Ešte hlasnejšie! „Ty si moja nádej“. Ďakujem.

 

8. apríla

Rímsky biskup sa stretol s mládežou svojej diecézy

Vatikán, 8. apríla. V předvečer Květné neděle, která je zároveň dnem mládeže na diecézních úrovních v celém světě, se v bazilice Panny Marie Větší konala modlitební vigilie mládeže římské diecéze a zástupců diecézí kraje Lazio. První část této bohoslužby byla tvořena rozjímavou modlitbou růžence a druhou část bohoslužbou slova, které předsedal papež František. Skládala se ze dvou čtení. Nejprve Lukášova evangelia (Lk 1,39-55) podávajícího navštívení Panny Marie u příbuzné Alžběty a potom Janova evangelia (Jan 19, 25,27) podávajícího pašijovou scénu, při níž Ježíš svěřil svoji Matku učedníkovi, kterého miloval. Po každém následovalo osobní svědectví. Nejprve mladé řeholnice, která líčila svůj odpad od víry, opětovný návrat a svoje povolání. Potom mladý laik, upoutaný od osmi let na invalidní vozík následkem úrazu při zemětřesení. Po svědectvích následovalo ztišení spojené nejprve s projevem úcty k mariánské ikoně Salus Populi Romani a potom k putovnímu kříži Světových dnů mládeže.

Modlitební bdění vrcholilo promluvou papeže Františka, který odložil svůj připravený text a hovořil spatra za hojných projevů sympatií mladých posluchačů:

„Drazí mladí,

Děkuji, že jste tady. Tento večer je dvojím začátkem. Jednak začíná období příprav na synodu, jejímž tématem jsou mladí, víra a rozpoznávání povolání. Říkejme synoda o mládeži – to je srozumitelnější. A také druhý začátek, totiž cesty do Panamy. Je tady přítomný arcibiskup Panamy, kterého moc zdravím.

Slyšeli jsme evangelium, modlili jsme se, zpívali... přinesli jsme květiny Matce Boží... a nesli jsme kříž, který připutoval z Krakova a zítra bude předán mladým z Panamy. Z Krakova do Panamy. Mezitím však bude synoda. Synoda, z níž žádný mladý člověk nesmí být vyloučen. Někdo možná řekne: »Uděláme synodu pro mladé katolíky a také pro mladé, kteří patří do katolických sdružení, to bude silnější...«. Nikoli. Synoda je synodou pro mladé a synodou všech mladých! Mladí lidé jsou protagonisté. »A co mladí, kteří se považují za agnostiky?« - Pro ně také! - »A pro mladé, kteří mají vlažnou víru také?« - Také! - »A pro ty, kdo se od církve vzdálili?« - Ano. - »Také pro mladé ateisty – nevím, jestli se někdo takový vyskytne - Pro ně také?« - Ano. Toto je synoda mladých a my všichni vám chceme naslouchat. Každý mladý má druhým co říci, má co říci dospělým, má co říci kněžím, řeholnicím, biskupům i papežovi. (potlesk) Všichni potřebujeme naslouchat vám!

Připomeňme si trochu Krakov. Kříž nám připomene. Řekl jsem tam dvě věci, možná si je někdo pamatuje. Je nepěkné vidět mladého člověka, který je ve dvaceti důchodcem. To je nepěkné. A není ani pěkné vidět mladého, který žije na pohovce. Co říkáte? Ani mladí důchodci, ani mladí z pohovky. Mladí ať kráčejí, mladí z ulice, mladí, kteří jdou vpřed, jeden vedle druhého a hledí do budoucna.

Slyšeli jsme evangelium. Když se Marii dostane onoho daru, onoho tak obrovského povolání přinést nám Boží dar, jak praví evangelium, dozvěděla se přitom také o svojí starší příbuzné Alžbětě, která čekala děťátko, potřebovala pomoc a spěchala za ní, spěchala! Dnešní svět potřebuje mladé, kteří spěchají, neunaví se spěcháním, mladé, kteří jsou povoláni vnímat, že jim život nabízí poslání. Marie Lisa ve svém svědectví častokrát použila výraz „mladí na cestě“. Vyprávěla o sobě a svojí zkušenosti z cesty. Potřebujeme mladé na cestě. Svět se může změnit pouze tehdy, pokud jsou mladí na cestě. Dramatem tohoto světa a dnešních mladých je však to, že bývají skartováni. Nemají práci, nemají žádný ideál, chybí výchova, chybí integrace... mnozí mladí musejí utíkat, odcházet ze svojí vlasti... dnešní mládež – a je tvrdé to říci – je často skartačním materiálem. A to nesmíme tolerovat! Musíme udělat tuto synodu , aby bylo řečeno »my mladí jsme tady a jdeme do Panamy. Jsme na cestě. Nechceme být skartačním materiálem! Máme, co dávat.« Přemýšlel jsem o tom, když mluvil Pompeo o svých zkušenostech a o tom, jak se dvakrát ve svém životě ocitl v krajní situaci, když se v osmi a osmnácti letech málem stal skartačním materiálem. A obstál! Byl s to povstat. Život, když se díváme k horizontu, jak řekla i Marie Lisa, nás vždycky překvapuje. Vždycky. Řekli to oba dva.

Jsme na cestě k synodě a k Panamě. Tato cesta riskantní, ale pokud mladý člověk neriskuje, je starý. A my máme riskovat.

Maria Lisa řekla, že po přijetí svátosti biřmování se od církve vzdálila. Vy víte, že tady v Itálii se biřmování nazývá „svátost na rozloučenou“. ... Po biřmování se přestává chodit do kostela. Proč? Protože mnozí mladí nevědí, co dál. Maria Lisa se však nezastavila a stále šla. Občas temnými cestami beze světla, bez ideálů anebo s ideály, kterým dobře nerozuměla, ale nakonec to dokázala. I ona obstála. Vy mladí musíte v životě riskovat. Dnes musíte připravovat budoucnost. Budoucnost je ve vašich rukou.

Na synodě chce celá církev slyšet mladé. Co si myslí, co cítít, co chtějí, co kritizují a čeho litují. Všechno. Církev potřebuje více jara a jaro je období mládí.

Chtěl bych vás pobídnout k cestě na synodu, do Panamy, abyste se na ni vydali s radostí, s neklidem, beze strachu, bez ostychu a odvážně. Odvahy je zapotřebí... Snažte se čerpat krásu v maličkostech, jak řekl Pompeo. Chopit se každodenní krásy a nenechat si ji ujít. A děkovat za to, čím jsi. Jsem takový, děkuji! Častokrát v životě nemáme čas položit si otázku »Kým jsem?«. Můžeš se ptát, kým jsi, a celý život hledat, kým jsi. Zeptej se však: »Pro koho jsem?«, jak se uměla ptát Matka Boží. Pro koho jsem já, nikoli kdo jsem. To přijde potom. Ano, otázku je třeba položit. Proč konat celý život nějakou práci. Práci, která vede k myšlení, jazyk srdce a jazyk rukou. Stále jít vpřed.

Chtěl bych vám říci ještě jedno. Synoda není hovorna. Nebude to hovor o něčem hezkém, svátek, který skončí, a potom ciao a všechno zapomenu. Nikoli. Bude konkrétní. Život od vás i od nás žádá konkrétnost. V této tekuté kultuře je zapotřebí konkrétnosti a konkrétnost je naším povoláním.

Chtěl jsem číst tento napsaný text, ale nevím... (potlesk), jakmile jsem vás uviděl, vyslechl vaše svědectví, napadlo říci vám toto všechno.

Objevují se momenty, kdy nevíte nic, temné, nepěkné chvíle, ale i krásné, světlé... chtěl bych však zdůraznit jedno. My žijeme v přítomnosti. V mém věku jsme na odchodu, ne? (směje se). Kdo zaručuje život? Nikdo. Vy máte život před sebou. Život však po dnešních mladých požaduje poslání, církev pro ně žádá poslání a já bych vám chtěl dát následující úkol: až se vrátíte domů, mluvte se svými prarodiči. Dnes více než kdy jindy potřebujeme tento most dialogu prarodičů a mladých, starých a mladých. Prorok Joel ve 3. kapitole druhém verši pronáší proroctví: »starci budou mít věštecké sny, mladí budou prorokovat«, to znamená, že ponesou dál konkrétní věci. Toto je úkol, který vám dávám jménem církve: mluvte se starými lidmi. Někdo možná řekne: »Ale to je nuda. Říkají stále totéž...« - Nikoli. Naslouchej starým lidem. Mluv, ptej se. Umožni jim snít a z jejich snů potom čerpej, abys v tom proroctví pokračoval a konkretizoval ho. Toto je vaše dnešní mise. Toto je poslání, které od vás dnes církev chce.

Drazí mladí, buďte odvážní. Někdo namítne: »Ale, otče, já mám hřích, a často padám...«. Napadá mne jedna krásná horalská píseň: »Umění stoupat vzhůru nespočívá v tom, že se neupadne, nýbrž že se nezůstává ležet«. Vpřed. Padneš? Vstaň a jdi dál. Přemýšlej však o tom, o čem snil dědeček a babička a nech je mluvit. Čerpej z toho a stav most k budoucnosti. Toto je úkol a poslání, které vám dnes církev dává.

Děkuji za vaši odvahu. Do Panamy! Nevím, zda tam budu já, ale papež v Panamě bude a zeptá se vás: »Mluvili jste se starými lidmi? Převzali jste sny starců a přetvořili na konkrétní proroctví?« Toto je váš úkol. Pán ať vám žehná. Modlete se za mne a všichni se připravujme společně na synodu a na Panamu.

Děkuji.“

 

6. apríla

Ranná homília pápeža Františka: Sme tými hviezdami, ktoré videl Abrahám

Vatikán 6. apríla – Boh je vždy verný svojej zmluve: bol verný Abrahámovi a bol verný prísľubu spásy vo svojom Synovi Ježišovi. Týmito slovami sa prihovoril pápež František veriacim v Dome sv. Marty, kde dnes ráno slúžil liturgiu. Prítomných povzbudil, aby sa zastavili na desať minúť a uvažovali nad svojim príbehom a aby tak aj v skúškach objavili krásu Božej lásky.

Ústrednou témou homílie pápeža Františka je Abrahám. Dnešné prvé čítanie z Knihy Genezis (Gn 17,3-9) hovorí o zmluve medzi Bohom a Abrahámom, ktorého Ježiš a farizeji v dnešnom Jánovom evanjeliu (Jn 8,51-59) nazývajú „otec“. Bol to práve Abrahám, z koho vychádza „tento národ, ktorým je dnes Cirkev,“ poznamenal Svätý Otec. Abrahám dôveruje, poslúchne, keď mu Boh prikáže, aby išiel do inej zeme, ktorú mu dá do dedičstva.

Je to muž viery a nádeje; uverí, keď mu je povedané, že „vo veku 100 rokov“ bude mať syna s „neplodnou manželkou“, „verí napriek každej nádeji“. „Ak by sa niekto snažil opísať Abrahámov život,“ zamyslel sa Svätý Otec, „mohol by povedať: ,Je to rojko’“. A mal by pravdu. Niečo z človeka, ktorý sníva mal, avšak bol to „sen o nádeji“. Nebol to blázon, dodal pápež:

„Bol podrobený skúške, keď už má syna, dospievajúceho chlapca, je požiadaný ho obetovať: on poslúchol a išiel napriek každej nádeji. A toto je náš otec Abrahám, ktorý kráča vpred, stále vpred. Ježiš hovorí, že keď Abrahám uvidel jeho deň, uvidel Ježiša a zaradoval sa. Áno: to uvidel v prísľube a [pocítil] túto radosť, keď uvidel, že Boh ho nepodviedol, že Boh – ako sme počuli v úvodnom speve – je vždy verný svojej zmluve.“

Aj dnešný 105. žalm hovorí o otcovi Abrahámovi a pozýva veriacich, aby si pripomenuli Pánove divy. Pre nás, pre Abrahámovo pokolenie, je to ako keď myslíme na nášho otca, ktorý odišiel a spomíname na jeho otcovské dobro a hovoríme: „Aký úžasný otec!“

Zmluva zo strany Abraháma spočíva v tom, že „vždy“ poslúchol, pokračoval ďalej pápež František. Boh zase prisľúbil, že z neho urobí „otca mnohých národov“. „Preto sa už nebudeš volať Abram, ale Abrahám,“ povedal mu Pán. A Abrahám uveril. Neskôr v ďalšom rozhovore v Knihe Genezis mu Boh hovorí, že jeho potomstvo bude početné ako hviezd na nebi a piesku na morskom brehu. A my dnes „môžeme povedať“: „Ja som jedna z tých hviezd. Ja som zrnko piesku“.

Medzi Abrahámom a nami existuje ešte ďalší príbeh, vysvetlil Petrov nástupca. Je to príbeh Nebeského Otca a Ježiša, ktorý farizejom povedal, že Abrahám zaplesal v nádeji, že uvidí „môj deň“. „Uvidel ho a zaradoval sa.“ Toto je veľké posolstvo a Cirkev nás dnes pozýva, aby sme sa zastavili a upriamili zrak na „naše korene“, „nášho otca“, ktorý „z nás urobil národ, nebo plné hviezd, pláže plné zrniek piesku,“ pokračoval vo svojej homílii Svätý Otec:

„Hľadieť na dejiny: nie som sám, som národom. Kráčame spoločne. Cirkev je národ. Avšak národ, o ktorom sníval Boh; národ, ktorému dal pozemský zrod ten otec, ktorý poslúchol, a máme brata, ktorý dal svoj život za nás, aby z nás urobil národ. A takto môžeme hľadieť na Otca a ďakovať; hľadieť na Ježiša a ďakovať mu; hľadieť na Abraháma a na nás, ktorí sme súčasťou cesty.“

Na záver svojej rannej homílie Svätý Otec František povzbudil veriacich, aby sa dnes zastavili a rozpomenuli sa, že „v tomto veľkom príbehu zarámovanom Bohom, Ježišom, je prítomný malý príbeh každého z nás“:

„Pozývam vás, aby ste dnes venovali päť až desať minút sediac, bez rádia, bez televízie, po sediačky a uvažovali nad vlastným príbehom: nad požehnaniami i nezdarmi, nad všetkým. Nad milosťami i hriechmi: nad všetkým. A videli vernosť toho Boha, ktorý ostal verný svojej zmluve, ostal verný svojmu prísľubu, ktorý dal Abrahámovi, ostal verný spáse, ktorú prisľúbil vo svojom Synovi Ježišovi. Som si istý, že uprostred možno aj zlých vecí – lebo všetci ich máme, veľa strašných vecí v živote – ak to dnes urobíme, objavíme krásu Božej lásky, krásu jeho milosrdenstva, krásu nádeje. A som si istý, že nás všetkých naplní radosť.“

 

5. apríla

Generálna audiencia: Nádej poráža zlo pokorou, milosrdenstvom a miernosťou

Vatikán 5. apríla – Pri dnešnej generálnej audiencii na Námestí sv. Petra Svätý Otec v pokračovaní cyklu katechéz o nádeji vysvetlil, že to, čo nás robí schopnými vyjsť zo seba a odpúšťať je práve kresťanská nádej, ktorá korení vo Veľkej noci. Poukázal pri tom na kresťanský pozdrav slovanských národov „Christos voskrese!“ ako na vyznanie viery v živú Kristovu prítomnosť v nás a v našich bratoch a sestrách.

Veriacich pozval vziať doma do rúk Nový zákon a zahĺbiť sa do odkazu Prvého Petrovho listu: „Buďte všetci jednomyseľní, súcitní, bratsky sa milujte! Buďte milosrdní a pokorní! Neodplácajte sa zlým za zlé...” (porov. 1 Pt 3,8-9).

Ten, kto je bez nádeje, nedokáže prejaviť odpustenie a nedokáže zvíťaziť nad zlom, upozornil pápež, pretože „zlo nemožno poraziť zlom, ale iba pokorou, milosrdenstvom a miernosťou“. Dodal, že mafiáni, ktorí sa nazdávajú, že zlo možno poraziť zlom a konajú pomstu, dávajú najavo, že im chýba nádej.

Pred katechézou Svätého Otca odznel nasledujúci úryvok z Prvého Petrovho listu:

«Napokon buďte všetci jednomyseľní, súcitní, bratsky sa milujte! Buďte milosrdní a pokorní! Neodplácajte sa zlým za zlé alebo zlorečením za zlorečenie, ale naopak, žehnajte, lebo ste povolaní, aby ste dostali dedičstvo požehnania. Ale ak aj trpíte pre spravodlivosť, ste blahoslavení. Neľakajte sa ich hrozieb a neplašte sa, ale uctievajte sväto Krista, Pána, vo svojich srdciach, stále pripravení obhájiť sa pred každým, kto vás vyzýva zdôvodniť nádej, ktorá je vo vás» (1 Pt 3,8-9.14-15).

Plné znenie katechézy Svätého Otca

„Drahí bratia a sestry dobrý deň!

Prvý list apoštola Petra obsahuje mimoriadny náboj! Je potrebné čítať ho dvakrát, trikrát pre pochopenie tohto mimoriadneho náboja. Dokáže dodať veľkú útechu a pokoj, vnímanie ako Pán je vždy blízko pri nás a nikdy nás neopustí, zvlášť v citlivých a ťažších chvíľach nášho života. Ale v čom je ‚tajomstvo‘ tohto listu a zvlášť časti, ktorú sme si práve vypočuli? Toto je otázka. Viem, že dnes si zoberiete Nový zákon, nájdete Prvý list apoštola Petra a pomaličky, bez náhlenia si ho prečítate, tak aby ste pochopili jeho tajomstvo a jeho silu. V čom je tajomstvo tohto listu?

1. To tajomstvo spočíva v skutočnosti, že tento text má svoje korene priamo vo Veľkej noci, v srdci toho tajomstva, ktoré budeme sláviť, dávajúc nám tak vnímať všetko svetlo a radosť, ktoré pochádzajú zo smrti a zmŕtvychvstania Krista. Kristus skutočne vstal z mŕtvych, a to je pekný pozdrav, ktorým sa môžeme zdraviť počas Veľkej noci: «Kristus vstal z mŕtvych!», ako to robia mnohé národy. Pripomínať si, že Kristus vstal z mŕtvych, je živý medzi nami, je živý a je v každom z nás. A preto nás svätý Peter energicky pozýva adorovať ho v našich srdciach (porov. v. 16). Tam Pán prebýva od chvíle nášho krstu, a odtiaľ naďalej obnovuje nás a náš život, zahrňujúc nás láskou a plnosťou Ducha.

Tu vidíme, prečo nám apoštol odporúča preukázať dôvody nádeje, ktorá je v nás (por. v. 16). Naša nádej nie je akási predstava, nie je to pocit, nie je to nejaký mobil či hromada bohatstva: nie! Naša nádej je Osoba, je to Pán Ježiš, ktorého spoznávame živého a prítomného v nás a v našich bratoch, pretože Kristus vstal z mŕtvych. Slovanské národy sa počas Veľkej noci zdravia namiesto «Dobrý deň» či «Dobrý večer» pozdravom: «Kristus vstal z mŕtvych!» «Christos voskrese!». Takto sa ľudia navzájom zdravia a sú šťastní, keď to hovoria! Toto pre nich znamená zaželať si dobrý deň či dobrý večer: «Kristus vstal z mŕtvych!»

2. Chápeme teda, že táto nádej nemá nachádzať potvrdenie len na teoretickej úrovni, v slovách, ale hlavne vo svedectve života, a to tak vo vnútri kresťanskej komunity, ako aj mimo nej. Ak Kristus je živý a prebýva v nás, v našom srdci, tak musíme umožniť, aby sa stal viditeľným, neskrývať ho, dovoliť mu, aby reagoval v nás. Toto znamená, že Pán Ježiš sa stáva stále viac naším vzorom: vzorom života, a my sa musíme učiť správať tak, ako sa správal on. Robiť to isté, čo robil Ježiš.

Nádej, ktorá je v nás teda nemôže ostať ukrytá v našom vnútri, v našom srdci. Nuž, bola by to slabá nádej, ak by nemala odvahu vyjsť von a ukázať sa. Ale naša nádej, ako to ukazuje Žalm 33 citovaný Petrom, musí nevyhnutne vytrysknúť navonok, prejaviť sa v ušľachtilej a nezmýliteľnej forme vľúdnosti, rešpektu, dobroty voči blížnemu, dospieť až k odpusteniu tomu, kto nám spôsobuje zlo. Taká osoba, ktorej chýba nádej, nedokáže odpustiť, nedokáže dať útechu odpustenia a mať útechu z odpúšťania.

Áno, [musí dospieť až k odpusteniu,] pretože takto konal Ježiš a koná tak naďalej cez tých, ktorí mu dajú priestor vo svojom srdci a vo svojom živote, vo vedomí, že zlo sa neporazí zlom, ale pokorou, milosrdenstvom a miernosťou. Mafiáni si myslia, že zlo sa dá poraziť zlom, a tak sa mstia a robia mnoho vecí, o ktorých my všetci vieme. Ale nepoznajú, čo je to pokora, milosrdenstvo a miernosť. A prečo? Pretože, mafiáni nemajú nádej. Pomyslite na to.

3. Hľa, prečo svätý Peter tvrdí, že «je lepšie trpieť robiac dobre ako robiac zle» (v. 17): nechce povedať, že je dobré trpieť, ale že keď trpíme pre dobro, sme v jednote s Pánom, ktorý akceptoval utrpenie a ukrižovanie pre našu spásu. Keď teda aj my, v malých alebo väčších situáciách nášho života prijmeme utrpenie pre dobro, to je ako keď vysejeme okolo seba semienka zmŕtvychvstania, semienka života, a necháme v tme zažiariť svetlo Veľkej noci.

Práve z tohto dôvodu nás apoštol nabáda odpovedať vždy «prajúc dobro» (porov. v. 9): požehnanie nie je formalitou, nie je to len znak slušnosti, ale je to veľký dar, ktorý sme my sami dostali ako prví a s ktorým máme možnosť podeliť sa s bratmi. Je to ohlasovanie lásky Boha, lásky bez miery, ktorá sa nevyčerpá, ktorá sa nestratí a ktorá tvorí skutočný základ našej nádeje.

Milí priatelia, rozumieme tiež prečo nás apoštol Peter nazýva «blahoslavenými», keď musíme trpieť pre spravodlivosť (porov. v. 13). Nie je to len z morálneho alebo asketického dôvodu, ale pretože vždy, keď prijmeme miesto posledných a vylúčených alebo keď neodpovieme zlom na zlo, ale odpustíme, bez odplaty, odpustiac a žehnajúc, vždy keď toto urobíme, zasvietime ako živé a žiarivé znaky nádeje, stávajúc sa tak nástrojmi útechy a pokoja, podľa Božieho srdca. Takže, len ďalej s vľúdnosťou, s miernosťou, buďme láskaví a robme dobro aj tým, ktorí nás nemajú radi, alebo nám robia zlo. Vpred!”

Na dnešnej generálnej audiencii sa zúčastnila slovenská delegácia predstaviteľov kresťanských cirkví a židovských náboženských obcí, ktorá je v dňoch od 4. do 7. apríla na spoločnej návšteve Ríma. So Svätým Otcom Františkom sa stretli predseda Konferencie biskupov Slovenska Mons. Stanislav Zvolenský, prešovský arcibiskup metropolita Ján Babjak SJ, košický arcibiskup metropolita Bernard Bober, predseda Ústredného zväzu židovských náboženských obcí na Slovensku Igor Rintel, rabíni Josh Ahrens a Miša Kapustin i ďalšie osobnosti.

Zástupcovia Trnavskej univerzity Svätému Otcovi odovzdali významné teologické dielo, ktorým je čerstvo vydaný odborný biblický komentár ku knihe Žalmov ako výsledok dlhodobej práce tímu slovenských odborníkov v biblických vedách. Knihu pápežovi Františkovi odovzdal dekan Teologickej fakulty Trnavskej univerzity v Bratislave P. Miloš Lichner SJ.

Ešte pred generálnou audienciou sa pápež František stretol v priestoroch Auly Pavla VI. s delegáciou moslimských náboženských predstaviteľov z Veľkej Británie. Návšteva skupiny imámov v sprievode kardinála Vincenta Nicholsa je gestom pokoja v reakcii na nedávny teroristický útok v londýnskom Westminsteri. Svätý Otec im pri krátkom srdečnom stretnutí okrem iného povedal:

„S radosťou vás vítam. Rád premýšľam nad tým, že najdôležitejšou prácou, ktorú musíme dnes vzájomne konať v rámci ľudstva, je práca „ucha“: vzájomne si načúvať. Počúvať sa, bez náhlivého dávania odpovede. Prijať slovo brata, sestry, a potom predložiť moje vlastné.“

V závere generálnej audiencie reagoval pápež František na dva tragické prejavy násilia, ktoré otriasli svetovou verejnosťou: teroristický útok v pondelok 3. apríla v petrohradskom metre a včerajší útok v Sýrii so stovkou obetí chemických zbraní. Svätý Otec dnes predniesol nasledovné výzvy:

„Moje myšlienky smerujú v tejto chvíli k ťažkému atentátu z predchádzajúcich dní v petrohradskom metre, ktorý spôsobil obete a otriasol celým obyvateľstvom. Zatiaľ čo odovzdávam Božiemu milosrdenstvu tých, čo tragicky zomreli, vyjadrujem moju duchovnú blízkosť ich rodinám a všetkým, ktorí trpia v dôsledku tejto tragédie.

So zhrozením sledujeme posledné udalosti v Sýrii. Vyjadrujem moje rozhodné odsúdenie neakceptovateľného masakru, ktorý sa odohral včera v provincii Idlib, kde boli zabité desiatky bezbranných ľudí, vrátane mnohých detí. Prosím za obete a ich rodiny a apelujem na svedomie tých, ktorí majú politickú zodpovednosť, na miestnej a medzinárodnej úrovni, aby sa zastavila táto tragédia a nastala úľava pre toto milované obyvateľstvo, ktoré už predlhý čas vyčerpáva vojna. Povzbudzujem tiež úsilie tých, ktorí sa aj napriek neistote a ťažkostiam snažia priniesť pomoc obyvateľom tejto oblasti.“

Svätý Otec dnes v krátkom príhovore poľským pútnikom pripomenul duchovný odkaz osobnosti sv. Jána Pavla II.:

„Srdečne pozdravujem tu prítomných krajanov Jána Pavla II. V prvých dňoch apríla si pripomíname jeho odchod do Otcovho domu. On bol veľkým svedkom Krista, horlivým obhajcom dedičstva viery. Predniesol svetu dve veľké posolstvá Milosrdného Ježiša a Fatimy. Prvé sme si pripomenuli počas mimoriadneho Jubilea milosrdenstva; druhé, ktoré sa týka víťazstva Máriinho Nepoškvrneného Srdca nad zlom, nám pripomína storočnica zjavení vo Fatime. Prijímajme tieto posolstvá, aby nám prenikli do srdca a otvorme dvere Kristovi.“

V príhovore talianskym veriacim pápež František osobitne pozdravil Komunitu pápeža Jána XXIII., ktorá pracuje pre záchranu obetí prostitúcie a v súvislosti s tým pozval obyvateľov Ríma k účasti na krížovej ceste v piatok 7. apríla vo štvrti Garbatella, zameranú práve na tento úmysel.

 

4. apríla

Ranná homília pápeža Františka: Kríž je viac než len značka či symbol

Vatikán 4. apríla – Nesmieme nosiť kríž len ako symbol príslušnosti, akýsi „poznávací znak“, ale musíme v kríži vidieť Boha, ktorý sa „stal hriechom“, aby nás spasil. Tak znela hlavná myšlienka dnešnej homílie pápeža Františka, ktorý v ranných hodinách slávil omšu v Dome sv. Marty.

Podnet pre svoju úvahu našiel Svätý Otec v dnešnom úryvku z Evanjelia podľa Jána (Jn 8,21-30). Ježiš trikrát farizejom hovorí: «Zomriete vo svojich hriechoch», lebo mali uzavreté srdce a nechápali to tajomstvo, ktoré predstavoval Pán. „Zomrieť vo vlastnom hriechu je strašná vec,“ zamyslel sa pápež František.

„Keď vyzdvihnete Syna človeka, poznáte, že Ja Som a že nič nerobím sám od seba,“ povedal Ježiš farizejom. Pánove slová o vyzdvihnutí možno pochopiť vo svetle udalosti, o ktorej hovorí dnešné prvé čítanie z Knihy Numeri. Keď izraelský ľud putoval na púšti, chabol na ceste a „reptal proti Bohu i Mojžišovi... Preto Pán poslal na ľudí ohnivé hady. Ony hrýzli ľud a mnoho ľudí z Izraela zomrelo“ (Nm 21,4-9). Na to ľud oľutoval svoj hriech a Pán Mojžišovi prikázal, aby urobil medeného hada a postavil ho ako znamenie. Kto sa naň pozrie, ozdravie.

Had je „symbolom diabla“, „otca lži“, „otca hriechu; toho, kto naviedol ľudstvo na hriech,“ vysvetlil Svätý Otec. Ježiš nám pripomenul: „Keď budem vyzdvihnutý, všetci prídu ku mne“. Toto je tajomstvo kríža, pokračoval ďalej pápež. „Medený had uzdravoval“, avšak „bol znamením dvoch vecí: hriechu, ktorý vykonal had, jeho zvádzania, ľstivosti; a tiež bol znakom Kristovho kríža. Bol proroctvom,“ dodal Svätý Otec.

Ježiš sa „stal hriechom“, ako hovorí sv. Pavol a vzal na seba všetky nečistoty ľudstva; nechal sa na kríži vyzdvihnúť, aby mohol celé ľudstvo uzdraviť z hriechu. A kto neuzná v tomto vyzdvihnutom mužovi „silu Boha, ktorý sa stal hriechom, aby nás uzdravil“, zomrie vo vlastnom hriechu, vysvetlil pápež František.

„Spása prichádza jedine z kríža, avšak z tohto kríža vteleného Boha. Neexistuje spása v ideách, niet spásy v dobrej vôli, v ochote byť dobrými... Nie. Jediná spása je v ukrižovanom Kristovi, lebo jedine on, ako medený had, bol schopný vziať všetok jed hriechu a tam [na kríži] nás uzdravil.

Čo však znamená kríž pre nás? Áno, je to znak kresťanov, je to symbol kresťanov. Robíme znak kríža, ale nie vždy ho robíme dobre, niekedy to robíme ledabolo... lebo nemáme túto vieru v kríž. Inokedy je to zase pre niekoho znak príslušnosti: ,Áno, nosím kríž, aby som ukázal, že som kresťan.’ Je to v poriadku, ale nesmie to byť len ako poznávacie znamenie, ako by išlo o nejaké družstvo, ako značka určitého tímu. Je to pamiatka toho, ktorý sa stal hriechom.“

Iní zase nosia kríž ako ornament, poznamenal Svätý Otec František:

„Boh povedal Mojžišovi: ,Kto sa pozrie na hada, uzdraví sa.’ Ježiš hovorí svojim nepriateľom: ,Keď vyzdvihnete Syna človeka, vtedy spoznáte...’ Kto nehľadí na kríž s vierou, zomrie vo vlastných hriechoch, neprijme tú spásu.“

Cirkev teda pozýva veriacich, aby uvažovali nad tajomstvom kríža, vysvetlil na záver svojej dnešnej rannej homílie v Dome sv. Marty pápež František:

„Dnes nám Cirkev ponúka dialóg s týmto tajomstvom kríža, s týmto Bohom, ktorý sa stal hriechom z lásky ku mne. A každý z nás môže povedať: ,Z lásky ku mne.’ Zamyslime sa: ako nosím kríž ja? Ako spomienku? Keď sa prežehnávam, som si vedomý toho, čo robím? Ako nosím kríž? Len ako symbol spolupatričnosti k náboženskej skupine? Ako nosím kríž? Ako ornament? Ako šperk z drahokamov a zlata? Naučil som sa ho nosiť na ramenách, tam, kde spôsobuje bolesť? Každý z nás dnes hľaďme na Ukrižovaného, hľaďme na toho Boha, ktorý sa stal hriechom, aby sme nezomreli v našich hriechoch, a odpovedzme si na tieto otázky, ktoré som vám ponúkol.“

 

3. apríla

Ranná homília Svätého Otca: Ježiš súdi s milosrdenstvom

Vatikán 3. apríla – Pri dnešnej rannej svätej omši v Dome sv. Marty Svätý Otec vo svojej homílii spomenul príbehy dvoch žien: Zuzany z prvého čítania z knihy proroka Daniela (Dan 13,41c-62) a hriešnice z Jánovho evanjelia (Jn 8,1-11). Z príbehu o hriešnici pripomenul Ježišove slová: „Kto je bez hriechu, nech hodí kameň“. Pri Zuzane upozornil na skutočnosť, že nespáchala hriech, z ktorého ju obviňovali. Určite mala iné hriechy, ale nie ten, za ktorý ju súdili. Veď „jediná žena, ktorá bola bez hriechu je Panna Mária,“ pripomenul Svätý Otec.

V obidvoch príbehoch sa stretávajú „nevinnosť, hriech, korupcia a zákon“, pretože „v oboch prípadoch sudcovia boli skorumpovaní“, skonštatoval pápež František a pokračoval:

„Vždy existovali vo svete skorumpovaní sudcovia... Aj dnes kdekoľvek na svete stále sú. A títo... Ako sa stane človek skorumpovaným? Jedna vec je totiž hriech: „Zhrešil som, šmykol som sa, som neverný Bohu, ale potom sa snažím viac to neurobiť alebo zmieriť sa s Pánom, alebo minimálne viem, že to nie je dobré.“ Ale skorumpovanosť je, keď hriech celkom vstúpi do tvojho svedomia a nenechá miesto ani pre vzduch.“

Takto sa všetko stáva hriechom: toto je skorumpovanosť. Skorumpovaní, pokračoval pápež, sa vo svojej „beztrestnosti“ nazdávajú, že robia dobre. V Zuzaninom prípade boli starí sudcovia „skorumpovaní neresťou zmyselnosti“, vyhrážajúc sa „krivým svedectvom“ proti nej. Nie je to prvý prípad, zamyslel sa Svätý Otec, keď sa v Písme objavujú falošné svedectvá. Pripomenul, že samotný Ježiš, bol „odsúdený na smrť falošným svedectvom“.

V prípade skutočnej cudzoložnice, vysvetlil ďalej pápež, nachádzame odsúdenie inými sudcami, „ktorí stratili hlavu“ a nechali v sebe narásť takú rigídnu interpretáciu zákona, že nenechala priestor Svätému Duchu“. To znamená: skorumpovanie v zákone, legalizmus, proti milosti“. A potom je Ježiš, skutočný Učiteľ zákona, stojaci oproti falošným sudcom, ktorí mali „zvrhlé srdce“ alebo ktorí vynášali nespravodlivé rozsudky, „utláčali nevinných a oslobodzovali zlých“. A Svätý Otec pokračoval:

„Ježiš hovorí málo, len málo slov. Hovorí: «Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň.» A hriešnici: «Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a už nehreš!» A toto je plnosť zákona, nie tá zákonníkov a farizejov, ktorí skorumpovali svoju myseľ vytvoriac veľa zákonov, množstvo zákonov bez toho, aby nechali priestor milosrdenstvu. Ježiš je plnosť zákona a Ježiš súdi s milosrdenstvom.“

Pápež František napokon pozval zamyslieť sa na nad zlomyseľnosťou „s ktorou naše neresti súdia ľudí“:

„Aj my v srdci súdime iných? Sme skorumpovaní? Alebo ešte nie? Zastavte sa. Zastavme sa. A pozrime na Ježiša, ktorý vždy súdi s milosrdenstvom: «Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a už nehreš!»“.

 

2. apríla

Homília pápeža Františka pri návšteve Carpi: Nová stabilita sa volá Ježiš

Vatikán/Taliansko 2. apríla – Prinášame v plnom znení homíliu Svätého Otca Františka pri pastoračnej návšteve v Carpi v severotalianskom regióne Emilia Romagna, epicentre zemetrasenia v roku 2012. Svätý Otec tu slávil eucharistiu 5. pôstnej nedele s čítaniami z proroka Ezechiela (37,12-14), z Listu Rimanom (8,8-11) a z Jánovho evanjelia (11,1-45).

Dnešné čítania nám hovoria o Bohu života, ktorý víťazí nad smrťou. Zastavme sa obzvlášť nad posledným zo zázračných znamení, ktoré Ježiš koná pred svojou Paschou pri hrobe svojho priateľa Lazára.

Zdá sa, že všetkému je koniec: hrob je uzatvorený veľkou skalou; okolo je len plač a bezútešnosť. Aj Ježiš je otrasený dramatickým tajomstvom straty drahého človeka: «zachvel sa v duchu» a bol veľmi «rozrušený» (Jn 11,33). Potom «zaslzil» (v. 35) a pristúpil k hrobu, hovorí Evanjelium, «znova sa zachvel» (v. 38). Toto je Božie srdce: vzdialené od zla, ale blízke tomu, kto trpí. Nenecháva zmiznúť zlo mávnutím čarovného prútika, ale spolu znáša utrpenie, robí ho svojím a mení ho tak, že v ňom prebýva.

Všimnime si však, že uprostred všeobecného zúfalstva kvôli Lazárovej smrti sa Ježiš nenecháva uniesť skľúčenosťou. Napriek tomu, že on sám trpí, žiada mať pevnú vieru; neuzatvára sa do plaču, ale – chvejúc sa – vykročil k hrobu. Nenechal sa vohnať do emotívneho ovzdušia, ktoré ho obklopuje, ale modlí sa s dôverou a hovorí: «Otče, ďakujem ti» (v. 41). Takto, v tajomstve utrpenia, pred ktorým sú myslenie i pokrok ako muchy narážajúce na sklo, nám Ježiš ponúka príklad, ako sa správať: neuteká pred utrpením, ktoré patrí do tohto života, nenechá sa však uväzniť pesimizmom.

Okolo toho hrobu tak dochádza k veľkému stretnutiu – k stretu. Na jednej strane tu máme veľkú bezútešnosť, neistotu nášho smrteľného života, ktorá preniknutá úzkosťou zo smrti často zakúša porážku, vnútornú temnotu, ktorá sa zdá byť neprekonateľná. Naša duša stvorená pre život trpí cítiac, že jej smäd po večnom dobre je utláčaný starodávnym a temným zlom. Na jednej strane je táto porážka hrobu. Avšak na druhej strane je nádej, čo víťazí nad smrťou a zlom, ktorá má meno: nádej sa volá Ježiš. On neprináša trochu blahobytu alebo nejakého lieku na predĺženie života, ale vyhlasuje: «Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie» (v. 25) Preto s rozhodnosťou hovorí: «Odvaľte kameň» (v. 43) a na Lazára zvolá mocným hlasom: «Poď von!» (v. 43).

Drahí bratia a sestry, aj my sme pozvaní rozhodnúť sa, na ktorej strane chceme stáť. Dá sa stáť na strane hrobu, alebo na strane Ježiša. Niekto sa nechá uzavrieť v smútku a niekto sa otvorí nádeji. Niekto ostane uväznený v ruinách života a niekto, tak ako vy, s Božou pomocou pozdvihne trosky a s trpezlivou nádejou začne budovať.

Stojac pred veľkými životnými otáznikmi „prečo?“ máme dve možnosti: ostať sa melancholicky pozerať na hroby včerajška a dneška, alebo nechať Ježiša, aby sa priblížil k našim hrobom. Áno, lebo každý z nás už má malý hrob, nejakú oblasť v srdci tak trochu mŕtvu: zranenie, utŕženú alebo spáchanú krivdu, zášť, ktorá nepoľavuje, výčitku, ktorá sa opätovne vracia, hriech, ktorý nie je možné prekonať. Identifikujme dnes tieto naše malé hroby, ktoré máme vo vnútri a tam pozvime Ježiša. Je to zvláštne, ale často uprednostňujeme byť sami v tmavých hrobkách, ktoré máme vo vnútri, než by sme pozvali Ježiša; sme v pokušení hľadať vždy seba samých, prehrabávajúc sa a prepadajúc úzkosti, lížuc si rany, miesto toho, aby sme išli za tým, ktorý hovorí: «Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním» (Mt 11,28).

Nenechajme sa uväzniť pokušením samoty a malomyseľnosti. Neplačme nad tým, čo sa nám deje, nepodľahnime neužitočnej a zbytočnej logike strachu, neopakujme rezignovane, že všetko sa vyvíja zle a že už nič nie je ako predtým. Toto je ovzdušie hrobu. Pán však chce otvoriť cestu života, stretnutia s ním a dôvery v neho, cestu zmŕtvychvstania srdca, cestu onoho „Vstaň! Vstaň, poď von!“ toto chce od nás Pán, a on je pri nás, aby sme to dokázali.

Každý z nás teda cíti, že Ježišove slová Lazárovi sú adresované nám: „Poď von!“; vyjdi von zo zápchy strachu bez nádeje, strhni obväzy strachu, ktoré ti bránia v kráčaní, povrazy slabostí a nepokoja, ktoré ťa blokujú, opakuj, že Pán rozväzuje uzly. Nasledovaním Ježiša sa učíme nezauzľovať svoje životy okolo problémov, ktoré sa zamotávajú. Vždy tu budú problémy, vždy, a keď jeden vyriešime, dostaví sa zase ďalší. Môžeme však nájsť novú stabilitu – a touto stabilitou je sám Ježiš, táto stabilita sa volá Ježiš, ktorý je vzkriesenie a život. S ním v srdci prebýva radosť, opätovne sa rodí nádej, bolesť sa mení na pokoj, strach na dôveru, skúška na obetu lásky. A hoci nebudú chýbať ťažkosti, jeho ruka nás vždy pozdvihne, jeho slovo nás povzbudí a povie nám všetkým, každému jednému z nás: „Poď von! Poď ku mne!” Všetkým nám hovorí: „Nebojte sa!“

Ako vtedy, tak aj dnes nám Ježiš hovorí: „Odvaľte kameň!“ Akokoľvek ťažká by bola minulosť, akokoľvek veľký by bol hriech alebo akákoľvek silná by bola hanba, nikdy nezatarasujme vstup Pánovi. Odvaľme pred ním kameň, ktorý mu bráni vojsť. Toto je priaznivý čas na odstránenie nášho hriechu, našej naviazanosti na svetské márnosti, pýchy, ktorá nám blokuje dušu, toľkých nepriateľstiev medzi nami, v rodinách... Toto je priaznivý moment na odstránenie tohto všetkého.

Navštívení a oslobodení Ježišom, vyprosme si milosť byť svedkami života v tomto svete, ktorý po tom žízni. Svedkami, ktorí vzbudzujú a kriesia nádej v Boha v srdciach unavených a oťažených smútkom. Našou zvesťou je radosť z Pána, ktorý je živý, ktorý aj nám dnes hovorí tak ako Ezechielovi: «Hľa, ja otvorím vaše hroby a vyvediem vás z vašich hrobov, ľud môj» (Ez 37,12).

 

Pápež František navštívil diecézu Carpi päť rokov po zemetrasení

Vatikán/Taliansko 2. apríla – Diecéza Carpi v severotalianskom regióne Emilia Romagna dnes privítala Svätého Otca Františka. Pastoračná návšteva je prejavom podpory obyvateľom 70-tisícového mesta i širšieho okolia, ktorí sa dodnes vyrovnávajú s dôsledkami zemetrasenia z mája 2012. V Carpi, ktoré bolo epicentrom otrasov, zahynulo 27 ľudí a mnoho budov bolo zrovnaných so zemou. Už mesiac po zemetrasení navštívil Carpi pápež Benedikt XVI.

Svojou návštevou pápež František vyjadril obyvateľom regiónu uznanie za preukázanú húževnatosť a povzbudil ich do budúcnosti. Jeho návšteva je zároveň posolstvom nádeje pre stredotalianske regióny postihnuté zemetrasením len nedávno, v jeseni 2016.

Carpijský biskup Mons. Francesco Cavina a zástupcovia mesta privítali Svätého Otca Františka po pristátí vrtuľníka o 9.35 na miestnom atletickom štadióne. Po presune do centra mesta najprv navštívil Katedrálu Nanebovzatia Panny Márie, ktorá bola v dôsledku poškodenia zemetrasením päť rokov uzavretá. Barokovú baziliku minor sprístupnili len minulú nedeľu pri slávnosti za účasti vatikánskeho štátneho sekretára kard. Parolina.

Pápež František po príchode do carpijského Dómu pozdravil prítomných biskupov celého regiónu, pričom sa osobitne pristavil v rozhovore s kardinálom Carlom Caffarom, emeritným arcibiskupom Bologne. Svätý Otec si v katedrále uctil Pannu Máriu položením kytice kvetov pred jej sochou. O 10.30 už na pripravenom pódiu na Námestí mučeníkov pred katedrálou začal pápež František slávenie svätej omše 5. pôstnej nedele.

Po čítaniach z proroka Ezechiela (37,12-14), Listu Rimanom (8,8-11) a z Jánovho evanjelia (11,1-45) o vzkriesení Lazára sa Svätý Otec prihovoril v homílii, v ktorej vyslovil silné povzbudenie k nádeji s poukázaním na tvrdú skúsenosť, ktorou prešli miestni obyvatelia, no nedali sa ňou podlomiť. „Nádej sa volá Ježiš“ – zdôraznil pápež František, ktorý okrem iného povedal:

„Nenechajme sa uväzniť pokušením samoty a malomyseľnosti. Neplačme nad tým, čo sa nám deje, nepodľahnime neužitočnej a zbytočnej logike strachu, neopakujme rezignovane, že všetko sa vyvíja zle a že už nič nie je ako predtým. Toto je ovzdušie hrobu. Pán však chce otvoriť cestu života, stretnutia s ním a dôvery v neho, cestu zmŕtvychvstania srdca, cestu onoho „Vstaň! Vstaň, poď von!“ toto chce od nás Pán, a on je pri nás, aby sme to dokázali.

Každý z nás teda cíti, že Ježišove slová Lazárovi sú adresované nám: „Poď von!“; vyjdi von zo zápchy strachu bez nádeje, strhni obväzy strachu, ktoré ti bránia v kráčaní, povrazy slabostí a nepokoja, ktoré ťa blokujú, opakuj, že Pán rozväzuje uzly. Nasledovaním Ježiša sa učíme nezauzľovať svoje životy okolo problémov, ktoré sa zamotávajú. Vždy tu budú problémy, vždy, a keď jeden vyriešime, dostaví sa zase ďalší. Môžeme však nájsť novú stabilitu – a touto stabilitou je sám Ježiš, táto stabilita sa volá Ježiš, ktorý je vzkriesenie a život. S ním v srdci prebýva radosť, opätovne sa rodí nádej, bolesť sa mení na pokoj, strach na dôveru, skúška na obetu lásky. A hoci nebudú chýbať ťažkosti, jeho ruka nás vždy pozdvihne, jeho slovo nás povzbudí a povie nám všetkým, každému jednému z nás: „Poď von! Poď ku mne!” Všetkým nám hovorí: „Nebojte sa!“

Na Námestí mučeníkov pred katedrálou slávilo nedeľnú liturgiu s pápežom Františkom okolo 20-tisíc osôb, ďalšie skupiny sa zhromaždili pri veľkoplošných obrazovkách na iných miestach.

V závere svätej omše sa prihovoril miestny biskup Mons. Francesco Cavina. Okrem poďakovania pápežovi Františkovi pripomenul aj návštevu jeho predchodcu Benedikta XVI. tesne po zemetrasení. Pripomenul bohatú duchovnú históriu mesta, ktorej súčasťou sú okrem jezuitského kňaza sv. Bernardina Realina zo 16. storočia aj viaceré osobnosti 20. storočia, ako zakladatelia charitatívnych diel kňaz Zeno Saltini a jeho rodná sestra, rehoľníčka Marianna Saltini, ktorá je kandidátkou blahorečenia podobne ako laička Albertina Violi, učiteľská osobnosť na základných školách v oblasti Carpi.

Mons. Cavina osobitne pripomenul postavu mučeníka bl. Odoarda Focheriniho, zaradeného medzi „Spravodlivých medzi národmi“. Jeho mučeníctvo sa spája so smutnou kapitolou dejín regiónu, keď nacisti vybudovali vo Fossoli koncentračný tábor, z ktorého vypravili na smrť tisícky Židov a odporcov režimu. Neskôr sa toto miesto stalo príbytkami utečencov z Istrie a Dalmácie. Ako pripomenul Mons. Cavina, starostlivosti o väznených sa na tomto mieste hrdinsky venoval kňaz Francesco Venturelli.  

Pápež František v závere slávnosti prostredníctvom televízneho prenosu predniesol niekoľko osobitných výziev. Vyjadril solidaritu Kolumbii postihnutej zosuvmi pôdy a predniesol tiež výzvy k zastaveniu násilia v Kongu a k politickému riešeniu kríz vo Venezuele a Paraguaji:

„Som hlboko zarmútený nad tragédiou, ktorá zasiahla Kolumbiu, kde obrovská lavína bahna vyvolaná návalovými dažďami zasiahla mesto Mocoa a spôsobila množstvo obetí na životoch a zranených. Modlím sa za obete a uisťujem o mojej i vašej blízkosti tým, čo plačú nad stratou svojich drahých, a ďakujem všetkým, čo sa nasadzujú pri poskytovaní pomoci.  

Naďalej prichádzajú správy o krvavých ozbrojených stretoch v regióne Kasai v Konžskej demokratickej republike, strety, ktoré zanechávajú obete a vyvolávajú masové vysídľovania, ktoré zasahujú aj ľudí a majetok Cirkvi. Uisťujem o mojej blízkosti tejto krajine a povzbudzujem všetkých k modlitbe za pokoj, aby srdcia pôvodcov týchto zločinov nezostali otrokmi nenávisti a násilia.

Veľmi pozorne tiež sledujem udalosti vo Venezuele a v Paraguaji. Prosím za tamojších obyvateľov, ktorí sú mi veľmi drahí, a vyzývam všetkých, aby s vylúčením každého násilia neúnavne vytrvali v úsilí o nájdenie politických riešení.“

Po spoločnej modlitbe Anjel Pána Svätý Otec požehnal štyri základné kamene nových stavieb Diecézy Carpi: Kostola sv. Agáty v Carpi, polyfunkčného centra diecéznej charity v Carpi s názvom «Citadela lásky», Pastoračného centra sv. Martina a Diecézneho domu spirituality sv. Antona v Novi pri Modene, ktorého základný kameň pochádza z Iraku, z kostola Panny Márie v Karakoši na Ninivskej rovine na znak solidarity a duchovného spojenia s trpiacimi kresťanmi Blízkeho východu.

O 13. hod už čakal Svätého Otca obed v priestoroch seminára s biskupmi regiónu, niekoľkými kňazmi na dôchodku a seminaristami. O 15.00 sa Rímsky biskup v kaplnke seminára stretol s diecéznymi kňazmi, rehoľníkmi, rehoľníčkami a seminaristami.

Autom sa následne pápež František presunul do Mirandoly, ktorú zemetrasenie spred piatich rokov výrazne poznačilo. Svätý Otec vošiel do Dómu zasväteného Panne Márii, ktorý sa pre ničivé otrasy zeme stále nepoužíva. Prešiel pomedzi lešenia a na hlavný oltár položil kyticu kvetov v žlto-bielych farbách. Na námestí pred vchodom do kostola sa prihovoril obyvateľom mesta, ktorým zemetrasenie v roku 2012 zmenilo životy.

Petrov nástupca si uctil obete katastrofy pri pamätníku vedľa kostola a potom stiskom ruky pozdravoval zástupy ľudí lemujúce námestie. Krátko pred 18. hodinou sa spolu so sprievodom vydal na spiatočný let do Vatikánu.

 

30. marca

Ranná homília pápeža Františka: Boh plače, ak sa od neho vzďaľujeme

Vatikán 30. marca – Vyvarujme sa naháňaniu sa za ilúziami a falošnými idolmi. Iba Boh nás miluje ako otec a vždy na nás čaká. Tak znela hlavná myšlienka dnešnej homílie pápeža Františka, ktorý v ranných hodinách slávil omšu v Dome sv. Marty.

Svätý Otec sa vo svojej úvahe o láske Boha, ktorý miloval svoj ľud aj napriek nevere, nechal inšpirovať dnešným prvým čítaním z Knihy Exodus (Ex 32,7-14). Aj dnes, vysvetlil pápež, by nám prospelo položiť si otázku, či sa nevzďaľujeme od Pána, aby sme nasledovali iné idoly, hľadali svetskú slávu.

Na úvod svojej homílie sa pápež zamyslel nad „snom a sklamaniami Boha“. Izraelský ľud, ktorý Boh vyviedol z Egypta, bol „Božím snom. On sníval, lebo miloval“. Tento ľud však zradil jeho sny a tak Boh „začína pociťovať sklamanie“ a žiada Mojžiša, aby zostúpil z vrchu, kam vystúpil, aby prijal zákon. Ľud však „nemal trpezlivosť čakať na Boha“, i keď to bolo len štyridsať dní. Izraeliti si preto zhotovili zlaté teľa, bôžika, „aby sa zabavili“. A „zabudli na Boha, ktorý ich zachránil“.  

Prorok Baruch, pokračoval ďalej pápež František, „má jeden výrok, ktorý veľmi dobre vykresľuje tento ľud: ,Zabudli ste, kto vás choval’ (porov. Bar 4,8)“:

„Zabudnúť na Boha, ktorý nás stvoril, ktorý nám dal rásť, ktorý nás sprevádzal v živote: toto je sklamanie Boha. A toľkokrát v Evanjeliu Ježiš hovorí v podobenstvách o tom človeku, ktorý má vinicu a potom zbankrotuje, lebo robotníci si ju chcú privlastniť. V srdci človeka sa vždy nachádza tento nepokoj. Neuspokojuje ho Boh, verná láska. Srdce človeka je vždy naklonené k nevernosti. Toto je pokušenie.“

Boh teda „prostredníctvom proroka pokarhá tento ľud“, ktorý „nie je stály, nevie čakať, skazil sa“, vzdialil sa od skutočného Boha a hľadá iného boha, vysvetlil Svätý Otec:

„Sklamaním Boha je nevera ľudu... Rovnako aj my sme Božím ľudom a dobre poznáme, aké je naše srdce a každý deň musíme vykročiť na cestu, aby sme pomaly neskĺzli k idolom, k ilúziám, k svetskosti, k nevere. Myslím si, že dnes by nám prospelo myslieť na sklamaného Pána: ,Povedz mi, Pane, si zo mňa sklamaný?’. V niečom určite. [Treba] sa zamyslieť a položiť si túto otázku.“

Boh však „má nežné srdce, srdce otca“, dodal na záver svojej dnešnej homílie pápež František. Veriacim v Dome sv. Marty pripomenul, ako Ježiš zaplakal „nad Jeruzalemom“. Prítomných vyzval, aby sa spýtali seba samých: „Plače Boh kvôli mne? Je zo mňa sklamaný? Vzdialil som sa od Pána?“. „Koľko mám bôžikov, ktorých sa neviem zbaviť, ktorí ma zotročujú? Tú modloslužbu, ktorú máme vo vnútri... A Boh kvôli mne plače“, zakončil svoju úvahu Svätý Otec:

„Zamyslime sa dnes nad týmto sklamaním Boha, ktorý nás stvoril z lásky a my ideme hľadať lásku, blahobyt, zažiť ju na inom mieste a nemilujeme ho. Vzďaľujeme sa od tohto Boha, ktorý nás choval. Toto je zamyslenie na Pôstne obdobie. Prospeje nám to. A uvažovať nad ním každý deň, [robiť si] malé spytovanie svedomia: ,Pane, ty, ktorý si o mne toľko sníval, viem, že som sa vzdialil, ale povedz mi kde a ako sa mám vrátiť...’. A prekvapenie bude, že na nás vždy čaká, ako otec na márnotratného syna, ktorého vidí prichádzať z diaľky, lebo na neho čakal.“

 

29. marca

Generálna audiencia pápeža Františka: Abrahám je otec vo viere i v nádeji

Vatikán 29. marca – Pri generálnej audiencii dnes Svätý Otec pokračoval v cykle katechéz o nádeji, pričom ukázal Abraháma nielen ako otca vo viere, ale aj ako otca v nádeji. Kresťan, ktorý otvorí svoje srdce Bohu, má istotu v nádeji, že Boh ho vzkriesi zo smrti do života. Nikdy sa nestane, že by Boh nesplnil svoje slovo, pripomenul pápež František.

Na Námestí sv. Petra bola dnes okrem veľkého množstva pútnikov aj delegácia zástupcov náboženských zložiek Iraku, ktorá sa vo Vatikáne zúčastnila na stretnutí organizovanom Pápežskou radou pre medzináboženský dialóg. Delegáciu tvorilo päť náboženských skupín prítomných v iraku: šíti, suniti, kresťania, jezídi a sabejci resp. mandejci. Pápež František, ktorý sa s delegáciou krátko stretol už pred príchodom na Námestie sv. Petra, pozdravil jej členov aj formou výzvy na záver generálnej audiencie.

Biblický úvod ku dnešnej katechéze vybral Svätý Otec z Listu sv. Pavla Rimanom:

«Preto sa to prisľúbenie zakladá na viere,aby tak pochádzalo z milosti a aby platilo pre všetko potomstvo, nielen pre to podľa zákona, ale aj pre to podľa viery Abraháma, otca nás všetkých, ako je napísané: „Ustanovil som ťa za otca mnohých národov“, za nášho otca pred Bohom, ktorému uveril a ktorý dáva život mŕtvym a volá k bytiu to, čo ešte nie je. On dúfal proti všetkej nádeji, veril, a stal sa tak otcom mnohých národov, podľa toho, čo bolo povedané: „Také bude tvoje potomstvo.“ A neochabol vo viere, keď videl, že jeho telo je už odumreté. Preto sa mu to počítalo za spravodlivosť» (Rim 4,16-19a.22).

Plné znenie katechézy Svätého Otca

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Pasáž z Listu sv. Pavla Rimanom, ktorú sme si práve vypočuli, je nám veľkým darom. Vskutku, sme navyknutí uznávať Abraháma za nášho otca vo viere; dnes nám apoštol dáva porozumieť, že Abrahám je pre nás otcom v nádeji; nielen otcom vo viere, ale aj otcom v nádeji. A to preto, že v jeho príbehu už môžeme vnímať ohlasovanie Zmŕtvychvstania, nového života, ktorý víťazí nad zlom a nad samotnou smrťou.

V texte sa hovorí, že Abrahám uveril Bohu, «ktorý oživuje mŕtvych a volá k bytiu to, čoho niet» (Rim 4,17); a potom upresňuje: «neochabol vo viere, ani keď videl, že jeho telo je už odumreté a že je odumreté aj Sárino lono» (Rim 4,19). Toto je skúsenosť, ktorú sme povolaní žiť aj my. Boh, ktorý sa zjavuje Abrahámovi, je Bohom, ktorý zachraňuje, Bohom, ktorý dáva vyjsť z beznádeje a zo smrti, Bohom, ktorý volá k životu.

V Abrahámovom príbehu sa všetko stáva hymnom Bohu, ktorý oslobodzuje a znovuzrodzuje, všetko sa stáva proroctvom. A stáva sa ním pre nás, pre nás, ktorí teraz uznávame a slávime naplnenie toho všetkého v tajomstve Veľkej noci. Veď Boh «vzkriesil z mŕtvych Ježiša» (Rim 4,24), aby sme aj my mohli prejsť zo smrti k životu. A tak sa teda Abrahám naozaj môže nazývať «otcom mnohých národov», keďže žiari ako ohlásenie nového ľudstva – nás! –, vykúpeného Kristom z hriechu a smrti a vovedeného raz a navždy do objatia Božej lásky.

V tejto súvislosti nám Pavol pomáha zaostriť pohľad na veľmi úzke prepojenie medzi vierou a nádejou. Potvrdzuje totiž, že Abrahám «proti nádeji v nádeji uveril» (Rim 4,18). Naša nádej sa nezakladá na ľudskom uvažovaní, na ľudských prognózach a ubezpečeniach; prejavuje sa tam, kde už viac niet nádeje, kde viac niet ničoho, v čo by sme mohli dúfať, presne tak, ako sa to dialo u Abraháma zoči-voči jeho blížiacej sa smrti a neplodnosti manželky Sáry. Pre nich už bol koniec, nemohli mať deti; a tam, práve v tej situácii, Abrahám uveril a dúfal proti každej nádeji.

A toto je veľká vec! Veľká nádej korení vo viere a práve preto je schopná presiahnuť každé obmedzenie nádeje. Áno, lebo sa nezakladá na našom slove, ale na Slove Božom. Takže aj v tomto zmysle sme povolaní nasledovať príklad Abraháma, ktorý aj tvárou v tvár evidentnej skutočnosti, ktorá sa zdá byť odsúdená na smrť, dôveruje Bohu, «pevne presvedčený, že má moc aj splniť, čo prisľúbil» (Rim 4,21).

Rád by som vám položil jednu otázku: My všetci, sme o tomto presvedčení? Sme presvedčení, že Boh nás má rád a že všetko to, čo nám prisľúbil, je ochotný priviesť k naplneniu? - „Ale otče, koľko sa za to musíme modliť?“ - „Stojí nás to len jedno: otvoriť si srdce“. Otvorte svoje srdcia a táto Božia sila vás bude viesť vpred a vykoná zázračné veci a naučí vás, čo je to nádej. Toto je jediná cena: otvoriť srdce viere a zvyšok už vykoná on.

Toto je paradox, a zároveň je to najsilnejší, najvyšší prvok našej nádeje. Nádej založená na prísľube, ktorý sa z ľudského pohľadu zdá byť neistý a nepredvídateľný, ktorý však nezlyhá ani len zoči-voči smrti, keďže ten, kto dáva prísľub, je Boh vzkriesenia a života. Toto nesľubuje hocikto, to nie! Ten, kto dáva prísľub, je Boh zmŕtvychvstania a života.

Drahí bratia a sestry, vyprosujme si dnes od Pána milosť zostať pevne stáť nie tak na základe našich istôt, našich schopností, ale na základe nádeje vyvierajúcej z Božieho prísľubu, ako ozajstné Abrahámove deti. Keď Boh niečo prisľúbi, svoj prísľub dovedie k naplneniu. Nikdy sa nestane, že by nesplnil svoje slovo. A tak náš život nadobudne nové svetlo, vo vedomí, že ten, ktorý vzkriesil svojho Syna, vzkriesi aj nás a skutočne nás naplno zjednotí so sebou samým, spolu so všetkými našimi bratmi vo viere.

My všetci veríme. Dnes sme všetci na námestí, chválime Pána, budeme spievať Otčenáš, potom prijmeme požehnanie... Nuž, toto sa pominie. Avšak aj toto je prísľubom nádeje. Ak máme dnes otvorené srdce, uisťujem vás, že my všetci sa stretneme na nebeskom námestí navždy, čo sa nikdy neskončí. A toto je ten Boží prísľub. A je to naša nádej, ak otvoríme svoje srdcia. Ďakujem.“

 

28. marca

Ranná homília pápeža Františka: Nedajme sa ochromiť duchovnou lenivosťou

Vatikán 28. marca – Veriť v Ježiša znamená brať život taký, aký je a ísť vpred s radosťou, bez bedákania, bez toho, aby sme sa nechali paralyzovať hriechom duchovnej lenivosti. Pán nám hovorí: „Vstaň!“ Týmito slovami sa v dnešnej homílii obrátil pápež František na veriacich v Dome sv. Marty, kde v ranných hodinách slávil svätú omšu.

V lenivosti, ktorá sa po latinsky označuje acedia a patrí k siedmim hlavným hriechom, človek len bezcieľne živorí a nevie už ani čo to znamená radosť, vysvetlil Svätý Otec. Podnet pre svoju úvahu našiel v dnešnom úryvku z Evanjelia podľa Jána (Jn 5,1-3.5-16). V Jeruzaleme pri Ovčej bráne bol rybník, zvaný Betsata, a pri ňom päť stĺporadí, kde ležalo mnoho slepých, chromých a ochrnutých. Bol tam aj istý človek, chorý už 38 rokov. Ježiš ho tam videl a povedal mu: «Chceš ozdravieť?». Pápež František pokračoval:

„Je to krásne, Ježiš nám vždy hovorí tieto slová: ,Chceš ozdravieť? Chceš byť šťastný? Chceš zlepšiť svoj život? Chceš byť plný Ducha Svätého? Chceš sa uzdraviť?’. [To sú] tie Ježišove slová... Všetci ostatní, ktorí tam boli, chorí, slepí, chromí, ochrnutí by povedali: ,Áno, Pane, áno!’ Tento muž je však zvláštny. Ježišovi odpovedal: «Pane, nemám človeka, čo by ma spustil do rybníka, keď sa zvíri voda. A kým sa ta sám dostanem, iný ma predíde». Odpoveď je bedákanie: ,Pozri len, Pane, aký zlý a nespravodlivý bol ku mne život. Všetci ostatní môžu ísť a uzdraviť sa a ja sa o to snažím už 38 rokov a stále nič...’.“

Tento muž, pokračoval ďalej pápež František, bol ako strom zasadený pri rieke, o ktorom hovorí prvý Žalm. „Mal však suché korene“, lebo „jeho korene nesiahali k vode, nemohol načerpať z vody zdravia,“ dodal ďalej Svätý Otec:

„Toto poznať z postoja, z bedákania a tiež z neustálej snahy zvaliť vinu na druhého: ,Sú to iní, ktorí idú predo mnou, ja som tu iba chudák, už 38 rokov...’. Je to nepekný hriech, hriech duchovnej lenivosti. Tento muž bol chorý nie tak z ochrnutia ako z tejto duchovnej znechutenosti, čo je ešte horšie než mať vlažné srdce, oveľa horšie. Znamená to len živoriť, v zmysle zostať nažive, ale bez vôle ísť vpred, bez chuti niečo v živote urobiť, zabudnúť, čo to znamená radosť. Tento muž nepoznal radosť dokonca ani po mene, stratil ju. A toto je ten hriech. Je to strašná choroba: ,Veď mi je takto pohodlne, zvykol som si... Život bol ku mne nefér...’. A vidno tu zášť a zatrpknutosť toho srdca.“

Ježiš ho však nepokarhal, vysvetlil Svätý Otec, ale povedal mu: «Vstaň, vezmi si lôžko a choď!». Ochrnutý sa uzdravil, ale keďže bola sobota, Židia ho upozornili, že nie je povolené nosiť lôžko a zisťovali od neho, kto ho to uzdravil v sobotný deň. „Ide proti predpisom, tento muž nie je Boží,“ hovorili si.

Svätý Otec si ďalej v evanjeliovom texte všimol skutočnosť, že ochrnutý sa ani Ježišovi nepoďakoval, ani sa ho nespýtal na meno: „Vstal spolu s tou duchovnou lenivosťou“, v ktorej „žije, lebo kyslík je zadarmo“ a „žije pozerajúc vždy na druhých, že sú šťastnejší než ja“ a ostáva „v smútku“, zabúda na radosť.

„Duchovná lenivosť je hriech, ktorý paralyzuje, ktorý nás ochromuje. Nedovolí nám kráčať. Aj dnes Pán hľadí na každého z nás, všetci sme zhrešili, všetci sme hriešnici, avšak vidiac tento hriech“ nám hovorí: «Vstaň!»:

„Dnes Pán každému z nás hovorí: ,Vstaň, vezmi svoj život taký, aký je, krásny či škaredý, nech je to akokoľvek, vezmi ho a kráčaj vpred. Nemaj strach, choď vpred so svojim lôžkom’ – ,Ale Pane, nie je to najnovší model...’. Nevadí, choď vpred s tým možno aj škaredým lôžkom, hlavne napreduj! Je to tvoj život, je to tvoja radosť. ,Chceš ozdravieť?’ – túto otázku nám ako prvú dnes kladie Pán. ,Áno, Pane!’ – [Tak teda] ,Vstaň!’. V antifóne, na začiatku omše, bol veľmi pekný úvod: ,Vy, čo máte smäd, pristúpte k vodám – je to voda zadarmo, nie za peniaze – ,Uhaste svoj smäd s radosťou’. A ak Pánovi odpovieme: ,Áno, chcem ozdravieť. Áno, Pane, pomôž mi, lebo chcem vstať’, budeme vedieť, ako chutí radosť zo spásy.“

 

Pápež František zaslal posolstvo konferencii OSN o jadrovom odzbrojení

Vatikán/OSN New York 28. marca – Svätý Otec František zaslal posolstvo na rokovanie OSN s témou zákazu jadrových zbraní. Cieľom konferencie, ktorej prvá časť sa koná 27. – 31. marca v New Yorku je „rokovať o dosiahnutí právne záväzného nástroja zákazu jadrových zbraní, ktorý bude viesť k ich úplnému odstráneniu“.

„Etika a právo založené na hrozbe vzájomného zničenia – a prípadne aj zničenia celého ľudstva – sú v protiklade voči duchu samotnej Organizácie spojených národov,“ zdôrazňuje pápež František v posolstve. Cituje pri tom preambulu a prvý bod Charty OSN, ktoré definujú „základy medzinárodnej právnej štruktúry“ a tiež „mier, mierové riešenie sporov a rozvoj priateľských vzťahov medzi národmi“.

Pápež František adresoval silné povzbudenie pre tých, ktorí sa usilujú o svet bez jadrových zbraní a plné uplatnenie Zmluvy o nešírení jadrových zbraní už pri svojom vystúpení pred Valným zhromaždením OSN 25. septembra pred dvoma rokmi.

Ako upozorňuje pápež v posolstve datovanom 23. marca 2017 vo Vatikáne, v multipolárnom svete 21. storočia, sa jadrové zastrašovanie ukazuje byť nielen „neadekvátnym“ v odpovedi na mnohorozmerné ohrozenia mieru a bezpečnosti – akými sú terorizmus, asymetrické konflikty, informatická bezpečnosť, chudoba –, ale má tiež nedozierne a nekontrolovateľné „katastrofálne humanitárne a environmentálne dôsledky“.

Svätý Otec poukázal tiež na mrhanie zdrojmi použitými na atómové zbrane. Tieto prostriedky môžu byť použité v dôležitejších oblastiach, akými je aj napĺňanie Agendy 2030 pre udržateľný rozvoj. Treba si však položiť aj otázku, „nakoľko je udržateľná rovnováha založená na strachu“. Mier a stabilita nemôžu byť založené na falošnom zmysle bezpečnosti, na vyhrážaní sa vzájomným zničením alebo na úplnom zničení.

Mier, zdôraznil pápež František „má byť založený na spravodlivosti, na celkovom ľudskom rozvoji, na rešpektovaní základných ľudských práv, na ochrane stvorenia, na podieľaní sa na verejnom živote, na dôvere medzi národmi, na presadení sa mierových inštitúcií, na prístupe k vzdelaniu a k ochrane zdravia, na dialógu a na solidarite.

A preto „potrebujeme pokročiť ďalej od jadrového zastrašovania“, píše pápež. Žiada medzinárodnú komunitu, aby prijala „obozretné stratégie“ a odmietla „krátkozraké prístupy“ k medzinárodným a národným bezpečnostným problémom. „Ľudský a morálny imperatív“ úplného odstránenia jadrových zbraní si vyžaduje tiež „zamyslieť sa nad etikou mieru a mnohostrannou bezpečnostnou spoluprácou, ktorá ide ďalej než strach a izolácia“. Spoločný osud ľudstva si žiada „realisticky posilniť dialóg a vytvárať a upevňovať mechanizmy dôvery a spolupráce, schopné vytvoriť podmienky pre svet bez jadrových zbraní“, píše v posolstve Svätý Otec František.

Ide teda o vzájomnú dôveru a dialóg zameraný na spoločné dobro a „nie na presadzovanie zastretých alebo jednostranných záujmov“, a má to byť „inkluzívny dialóg“ medzi štátmi, občianskou spoločnosťou, organizáciami a komunitami, bez „polarizácií“ a „obviňovania“. Ľudstvo, píše ďalej Svätý Otec, má „schopnosť pracovať spoločne, má schopnosť usmerňovať a riadiť techniku“, rovnako ako „limitovať našu silu“ a „použiť ju na iný druh rozvoja: viac ľudský, viac sociálny a viac integrálny“.

Svet bez jadrových zbraní je cieľom „dlhodobým a komplexným“, avšak „nie mimo nášho dosahu“, uzatvára pápež František svoje posolstvo účastníkom konferencie OSN, pre ktorých vyprosuje požehnanie Všemohúceho.

 

26. marca

Anjel Pána s pápežom Františkom: Kto verí, môže vidieť očami Boha

Vatikán 26. marca – Ježiš je „svetlo sveta“, a každý pokrstený vďaka prijatej sviatosti „prichádza na svetlo“ a stáva „synom svetla“ a podľa toho má aj žiť. To je ústredná myšlienka z katechézy Svätého Otca pri dnešnej modlitbe Anjel Pána. Na evanjeliovom príbehu o uzdravení slepého od narodenia pápež František vysvetlil, že ten, kto verí v Boha môže vidieť realitu tak, ako ju vidí sám Boh. Ak naopak hľadáme iba vlastný záujem, sme vo tme, upozornil Svätý Otec.

Z okna Apoštolského paláca sa Svätý Otec osobitne poďakoval obyvateľom Milána za ich srdečné prijatie pri včerajšej pastoračnej návšteve: „Naozaj som sa cítil ako doma, a to pri všetkých, veriacich i neveriacich.“

Pápež František pripomenul aj včerajšie blahorečenie 115 mučeníkov v španielskej diecéze Almería. Vyslovil túžbu, „aby ich príklad a ich príhovor boli oporou pre Cirkev v úsilí o budovanie civilizácie lásky.“ Kňazi, rehoľníci i laici zomreli počas prenasledovania Cirkvi za Španielskej občianskej vojny v rokoch 1936 – 1939 v oblasti Andalúzie.

Plné znenie katechézy Svätého Otca

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V centre evanjelia tejto štvrtej pôstnej nedele sú Ježiš a človek, ktorý bol od narodenia slepý (Jn 9,1-41). Kristus mu vracia zrak a koná tento zázrak istým symbolickým rituálom: najprv zmieša zem so slinou a potrie ňou oči slepého a potom mu nariadi, aby sa šiel umyť do rybníka Siloe. Ten človek ide, umyje sa a znovu získa zrak. Bol slepý od narodenia. Týmto zázrakom sa Ježiš zjavuje a zjavuje sa nám ako svetlo sveta.

A slepý od narodenia predstavuje každého z nás, ktorí sme boli stvorení, aby sme poznali Boha, ale pre hriech sme ako slepí, potrebujeme nové svetlo. Všetci potrebujeme nové svetlo: svetlo viery, ktoré nám daroval Ježiš. V skutočnosti ten slepec z evanjelia sa pri znovuzískaní zraku otvára pre tajomstvo Krista. Ježiš sa ho pýta: „Ty veríš v Syna človeka?“ (v. 35). „A kto je to, Pane, aby som v neho uveril?“, odpovedá uzdravený slepec (v. 36). „Už si ho videl, a je to ten, čo sa rozpráva s tebou“ (v. 37). „Verím, Pane!“ a klania sa Ježišovi.

Táto príhoda nás vedie k zamysleniu sa nad našou vierou, nad našou vierou v Krista, Božieho Syna, a rovnako tiež odkazuje na krst, ktorý je prvou sviatosťou viery: sviatosťou, ktorá nám umožňuje „vyjsť na svetlo“ prostredníctvom znovuzrodenia sa z vody a Ducha Svätého; tak ako sa to stalo s mužom slepým od narodenia, ktorému sa otvorili oči po tom, ako sa vodou umyl v rybníku Siloe. Muž slepý od narodenia, ktorý bol uzdravený, predstavuje nás, vtedy keď si neuvedomujeme, že Ježiš je svetlo, že je „svetlo sveta“, keď sa pozeráme inam, keď sa radšej spoliehame na malé svetielka, keď tápame v tme.

Skutočnosť, že slepec nemá meno, nám pomáha vidieť samých seba s našou tvárou a naším menom v jeho príbehu. Aj my sme boli Kristom „osvietení“ v krste, a sme teda povolaní konať ako deti svetla. A správať sa ako deti svetla si vyžaduje radikálnu zmenu myslenia, schopnosť posudzovať ľudí a veci podľa iného rebríčka hodnôt, ktorý pochádza od Boha. Sviatosť krstu si v skutočnosti vyžaduje rozhodnutie žiť ako deti svetla a kráčať vo svetle.

Keby som sa vás teraz opýtal: „Veríte, že Ježiš je Boží Syn? Veríte, že vám môže premeniť srdce? Veríte, že vám môže dať vidieť realitu tak ako ju vidí on, nie ako ju vidíme my? Veríte, že on je svetlo, dáva nám pravé svetlo?“ Ako by ste odpovedali? Každý nech odpovie vo svojom srdci.

Čo znamená mať pravé svetlo, kráčať vo svetle? Znamená to predovšetkým zanechať falošné svetlá: chladné a chabé svetlo predsudkov voči druhým, lebo predsudky skresľujú skutočnosť a zaťažujú nás odporom voči tým, ktorých posudzujeme bez milosrdenstva a odsudzujeme ich bez šance sa odvolať. Toto je na dennom poriadku! Keď ohovárame druhých, nekráčame vo svetle, ale kráčame v tme. Ďalším falošným svetlom, vábivým a nejednoznačným, je osobný prospech: ak hodnotíme ľudí a veci na základe kritéria nášho úžitku, nášho pôžitku, našej prestíže, nie sme pravdiví vo vzťahoch a v situáciách. Ak ideme touto cestou hľadania iba vlastného záujmu, kráčame vo tme.

Nech nám Svätá Panna, ktorá ako prvá prijala Ježiša, svetlo sveta, vyprosí milosť nanovo prijať v tomto Pôstnom období svetlo viery, znovuobjaviac neoceniteľný dar krstu, ktorý sme my všetci prijali. Nech nás toto nové poučenie premení v postojoch a skutkoch, aby sme aj my, počnúc našou biedou, našim málom, boli nositeľmi lúčov Kristovho svetla.

 

25. marca

Homília pápeža Františka na slávnosť Zvestovania Pána: Možnosť nemožného

Vatikán/Taliansko 25. marca – V plnom znení prinášame homíliu Svätého Otca Františka pri liturgickej slávnosti Zvestovania Pána, ktorej predsedal v parku Monza pri Miláne v sobotu 25. marca 2017 v rámci svojej pastoračnej návštevy Milánskej arcidiecézy.

Práve sme si vypočuli ten najdôležitejší oznam v našich dejinách: zvestovanie Panne Márii (porov. Lk 1,26-38). Je to úsek hutný a plný života, ktorý rád čítam vo svetle iného zvestovania – o narodení Jána Krstiteľa (porov. Lk 1,5-20). Tieto dve oznámenia nasledujú jedno po druhom, sú vzájomne spojené, a keď ich vzájomne porovnáme, oba nám ukazujú, čo nám dáva Boh vo svojom Synovi.

Zvestovanie narodenia Jána Krstiteľa sa odohráva v čase, keď kňaz Zachariáš, pripravený začať liturgiu, vstupuje do svätyne chrámu, zatiaľ čo celé zhromaždenie stojí v očakávaní vonku. Zvestovanie narodenia Ježiša sa však odohráva na zastrčenom mieste v Galilei, v periférnom mestečku, ktorého povesť nie je zvlášť dobrá (porov. Jn 1,46), v anonymite domu jednej mladej devy menom Mária.

Vidíme tu rozdiel nemalej vážnosti, ktorý naznačuje, že nový Chrám Boží, nové stretnutie Boha so svojím ľudom sa odohrá na miestach okrajových a periférnych, t. j. na miestach, na ktorých to obyčajne neočakávame. Práve tam sa ale odohrá schôdzka Boha s ľudom, tam sa odohrá ich stretnutie; tam sa Boh stane telom, aby z lona svojej Matky začal kráčať spoločne s nami. Už viac nebude miesta, ktoré by bolo rezervované iba niekoľkým, zatiaľ čo väčšina by stála vonku v očakávaní. Jemu nebude nič a nikto ľahostajný, nebude situácie bez jeho prítomnosti: radosť zo spásy má začiatok v každodennom živote domácnosti jednej mladej devy z Nazareta.

Je to sám Boh, kto sa ujíma iniciatívy a rozhodne sa vstúpiť do našich príbytkov – tak ako to urobil v prípade Márie –, vstúpiť do našich každodenných zápasov, plných tiesne i túžob. Práve uprostred našich miest, škôl a univerzít, námestí a nemocníc sa napĺňa to najkrajšie zvestovanie, ktoré môžeme počuť: „Zdravas’ [Raduj sa], Pán s tebou!“ Je to radosť, ktorá vyvoláva život, vyvoláva nádej, ktorá sa stelesňuje v spôsobe, akým sa pozeráme na zajtrajšok, a v postoji, s akým hľadíme na druhých. Je to radosť, ktorá sa stáva solidárnosťou, pohostinnosťou, milosrdenstvom voči všetkým.

Rovnako ako Márii, aj nám sa môže stať, že budeme zmätení. „Ako sa to stane“ - v časoch tak poznačených špekuláciami? Vypočítavo sa špekuluje o živote, práci, rodine. Špekuluje sa o chudobných a migrantoch, o mladých ľuďoch a o ich budúcnosti. Všetko sa zdá byť zredukované na čísla, nechávajúc na druhej strane, aby každodenný život mnohých rodín zatemnila neistota a nestabilita. Zatiaľ čo na dvere mnohých klope bolesť a v mnohých mladých ľuďoch rastie nespokojnosť z dôvodu chýbajúcich ozajstných príležitostí, špekulácia sa rozrastá všade.

Niet pochýb, že toto závratné tempo, ktorému sme vystavení, akoby nás oberalo o nádej a radosť. Tlaky a bezmocnosť zoči-voči mnohým situáciám akoby nám vysušovali dušu a robili nás necitlivými voči nespočetným výzvam. Je to paradox, že keď sa na vytvorenie teoreticky lepšej spoločnosti všetko uponáhľa, nakoniec nezvýši čas na nič a na nikoho. Stratíme čas na rodinu, na spoločenstvo, na priateľov, na solidárnosť i na spomienky.

Osoží nám položiť si otázku: ako sa dá žiť evanjeliová radosť dnes uprostred našich miest? Je možná kresťanská nádej v takejto situácii, tu a teraz?

Tieto dve otázky sa dotýkajú našej identity, života našich rodín, našich krajín a miest. Dotýkajú sa života našich detí, mládeže a vyžadujú si z našej strany nový spôsob, ako sa zaradiť do súčasných dejín. Ak sú kresťanská radosť a nádej naďalej možné, tak potom nemôžeme, a ani nechcime pred všetkými bolestnými situáciami zostať iba divákmi, ktorí hľadia na oblohu v čakaní „kedy už prestane pršať“. Všetko to, čo sa deje, si od nás žiada hľadieť na súčasnosť smelo, s odvahou toho, kto vie, že radosť zo spásy dostáva svoju podobu v každodennosti domáceho života jednej devy z Nazareta.

Vo chvíli Máriinho zmätenia, a tiež toho nášho vlastného, nám anjel ponúka tri „kľúče“, ktoré nám pomôžu prijať misiu, ktorá nám je zverená.

 

Pápež František obedoval v Miláne so stovkou väzňov

Taliansko 25. marca – Jedným z kľúčových bodov programu pápeža Františka počas jeho dnešnej pastoračnej návštevy Milána bolo aj stretnutie s väzňami. Na poludnie, krátko po modlitbe Anjel Pána, privítali Svätého Otca vo väznici San Vittore riaditeľ Gloria Manzelli a väzenský kaplán don Marco Recalcati.

Svätý Otec si na úvod pozorne vypočul dvoch zo 130 väzňov, ktorí hovorili v mene všetkých. „Riskujeme, že sa ponoríme do tmy,“ povedala jedna z väzenkýň a dodala: „Chceme sa vydať na cestu viery a sociálneho začlenenia“. Obrátiac sa na pápeža, uznala „veľký príklad“, ktorý dáva „kráčajúc cestami chudoby, prinášajúc posolstvo milosrdenstva a pokoja vydedencom“. Túžba všetkých väzňov, vysvetlila žena, „je vrátiť sa do nášho každodenného života, pracovať a večer sa vrátiť domov k rodine. Všetci sme hriešnici, avšak schopní zakúšať pocity ako ktokoľvek iný“ a svoje svedectvo zakončila slovami: „Modlite sa za nás a za naše rodiny“.

Druhý väzeň poprosil Svätého Otca, aby sa s nimi modlil za tých, ktorým ublížili, „aby im bolo odpustené“. Zároveň pápeža poprosil o modlitby za „pokoj“ vo väzení a tiež za to, „aby politický svet čím skôr prijal reformu týkajúcu sa väzníc“, aby boli miestom „dôstojnosti“ a možnosti „resocializácie“ pre všetkých. Na záver svojho svedectva poukázal na nezištnú pomoc mnohých dobrovoľníkov, ktorí väzňom prinášajú nádej a lásku a dodal: „Modlíme sa za vás, aby ste mali silu vydržať a navštíviť ďalšie väznice v Taliansku a vo svete. Navždy ostanete v našich srdciach a v našich každodenných modlitbách“.

Svätý Otec sa väzňom poďakoval za prijatie. „Cítim sa medzi vami doma,“ povedal a pokračoval: „Ježiš povedal: «Bol som vo väzení a navštívili ste ma». Vy ste pre mňa Ježiš, ste bratia. Nemám odvahu niekomu, čo je vo väzení, povedať: ,Zaslúži si to’. Prečo vy a nie ja? Pán miluje mňa rovnako ako vás, ten istý Ježiš je vo vás a vo mne, sme bratia hriešnici. Pomyslite na vaše deti, vaše rodiny, vašich rodičov. Vy, ktorí ste zranené srdce Ježiša.“

V milánskej väznici si v súčasnosti odpykáva trest 900 väzňov, medzi ktorými sú nielen muži i ženy, ale aj deti väzenkýň v špeciálnych celách. Svätý Otec sa s nimi v krátkosti stretol ešte pred tým, než prijal veľkú skupinu personálu a dobrovoľníkov väznice San Vittore.

Pápež František si podal ruku s približne 80 ľuďmi, ktorí zastupovali rôzne skupiny väzňov. Potom sa stretol aj s tými, ktorí sú zadržaní v špeciálne chránenej časti areálu. Po úvodnom zvítaní sa Svätý Otec odobral na obed s takmer stovkou väzňov. Na príprave typicky milánskeho menu sa podieľali aj niektorí trestanci.

Návšteva väznice sa skončila výmenou darov a požehnaním listov s menami väzňov, ktoré si Svätý Otec zobral so sebou. Niektorí z nich svoje listy pápežovi zaslali poštou. Napriek tomu, že viacerí sa nehlásia ku katolíckej viere, Petrovho nástupcu považujú za posla pokoja a nádeje.

 

V milánskom Dóme pápež František odpovedal kňazom a zasväteným

Miláno 25. marca – Pri dnešnej pastoračnej návšteve Milánskej arcidiecézy sa pápež František stretol s kňazmi a zasvätenými osobami v milánskom Dóme. Po príchode do chrámu zotrval v tichej osobnej modlitbe pred Najsvätejšou sviatosťou a pomodlil sa pri ostatkoch svätého Karola Boromejského, ktorý je spolu so svätým Ambrózom patrónom Milánskej arcidiecézy. Jej špecifikom je slávenie liturgie v tzv. ambroziánskom ríte.

V priestrannom gotickom dóme z bieleho mramoru sa zišlo okolo 4000 osôb. Boli prítomní piati kardináli a 28 biskupov. Pápež František osobne pozdravil emeritného arcibiskupa Milánskej diecézy kardinála Dionigiho Tettamanziho, zástupcov rôznych náboženstiev, starých a chorých kňazov a zasvätené osoby.

Miestny arcibiskup kardinál Angelo Scola predniesol slová privítania na úvod stretnutia, ktoré malo podľa priania Svätého Otca formu dialógu. V prvej otázke jeden z kňazov poukázal na multikultúrnu spoločnosť a na výzvy, pred ktorými stoja v súčasnosti kňazi. Pápeža Františka sa opýtal: „Aká očista a aké rozhodnutia sa od nás žiadajú, aby sme nestratili radosť z evanjelizovania?“

Svätý Otec v odpovedi najprv povzbudil nezľaknúť sa výziev, ale odvážne sa k nim postaviť: „výzvy treba chytiť, tak ako býka, za rohy“. V situácii multikultúrneho, multietnického a multináboženského spoločenského prostredia je podľa jeho slov potrebné sa učiť. Pôsobením Ducha Svätého je rôznorodosť „bohatstvom Cirkvi, ktorá hoci je jedna, je mnohotvárna“, tak ako aj evanjelium máme v štvorakej podobe. Ďalej je nutné „rozlišovať, kedy ide o Ducha Svätého, ktorý tvorí rozdielnosť v jednote“ a kedy naopak nejde o Ducha Svätého a vytvára sa rozdelenie.

Svätý Otec napokon upozornil na dôležitú úlohu kňazov v súčasnom svete, a to je naučiť mladých rozlišovaniu: „Rozlišovaniu tých vecí, ktoré sa zdajú byť v opozícii, alebo sú v opozícii, aby poznali, kedy určité napätie, určitá opozícia pochádza od Ducha Svätého a kedy pochádza od Zlého. A preto ich treba formovať k rozlišovaniu.“

„Rozmanitosť ponúka veľmi záludné situácie. Kultúra nadbytku, ktorej sme vystavení, ponúka horizont toľkých možností, predstavujúc ich všetky ako platné a dobré. Naši mladí sú vystavení neustálemu „zappingu“ [pozn. - rýchle a neprestajné prepínanie kanálov]. Môžu surfovať na dvoch alebo troch obrazovkách zapnutých súčasne, môžu reagovať súčasne v rozdielnych virtuálnych situáciách.

Či sa nám to páči alebo nie, toto je svet v ktorom sú zaradení a je našou úlohou ako pastierov pomôcť im obstáť v tomto svete. Preto sa domnievam, že je dobré naučiť ich rozlišovať, aby mali nástroje a základy, ktoré im pomôžu ísť životnou cestou bez toho, aby sa vyhasil Duch Svätý, ktorý je v nich.“

„V katechéze, v duchovnom vedení, v homíliách, musíme vyučovať náš ľud, vyučovať mladých, deti i dospelých rozlišovaniu. A učiť ich vyprosovať si milosť rozlišovania.“

Druhú otázku položil jeden zo 143 stálych diakonov Milánskej arcidiecézy, kde už od roku 1990 pôsobia slobodní alebo ženatí muži, ktorí prijali diakonskú vysviacku. Opýtal sa na súčasné očakávania Cirkvi od ich služby: „Ako máme ako stáli diakoni prispievať k tej požehnanej, objektívnej a pokornej tvári Cirkvi, o ktorej hovoríte?“ Svätý Otec vo svojej odpovedi okrem iného povedal:

„Vy nie ste napol kňazmi a napol laikmi - to by robilo z diakonátu „funkciu“. Vy ste sviatosťou služby Bohu a bratom. Je to povolanie, ktoré ako všetky povolania nie je individuálne, ale je žité v rodine a s rodinou, v Božom ľude a s Božím ľudom.“

„Dnes sa zdá, že všetko musí „na niečo slúžiť“, ako keby všetko našlo svoje naplnenie v jednotlivcovi: modlitba „mi slúži“, komunita „mi slúži“, láska „mi slúži“. Avšak vy ste darom, ktorým nám Duch Svätý ukazuje, že správna cesta je opačná: v modlitbe slúžim, v komunite slúžim, v solidarite slúžim Bohu aj blížnemu.“

Poslednú, tretiu otázku položila rehoľná sestra: „Ktoré životné periférie a ktoré oblasti si máme voliť s našimi málo silami, uvedomujúc si že sme v našich časoch menšina?“ Pápež František odpovedal:

„Páči sa mi začať od slova menšina. (...) Bežne – ale nechcem povedať že toto je ten prípad – je to slovo, ktoré je sprevádzané pocitom (...) rezignácie. Bez toho, aby sme si to uvedomili, vždy keď myslíme alebo konštatujeme, že je nás málo, alebo že sme starí, keď pociťujeme ťarchu, krehkosť viac než oslnivý lesk, náš duch začína byť nahlodávaný rezignáciou. Rezignácia potom vedie k apatii. Verím, že tu sa začína prvá reakcia na ktorú by sme si mali dávať pozor: málo áno, v menšine áno, rezignácia nie!“

Pápež František známym evanjeliovým obrazom pripomenul, že zasvätené osoby majú byť soľou zeme a kvasom. Pritom vtipne poznamenal, že nevadí, ak je zasvätených málo, pretože presolené jedlo sa nedá jesť. Skôr vyzval zasvätených aby boli kvasom, ktorý prekvasí. „Nie iba prežiť, ale žiť!“

Postretnutí s rehoľníkmi sa presunul Svätý Otec do milánskej väznice San Vittore, kde sa stretol s odsúdenými a tiež s nimi obedoval.

 

Návštevu Milána začal pápež František stretnutím s rodinami v okrajovej štvrti

Vatikán/Taliansko 25. marca - Svätý Otec František je v dnešný deň na pastoračnej návšteve Milána. Z rímskeho letiska vyrazil o 7. hodine ráno a o 8.15 ho už na milánskom armádnom letisku Linate privítali milánsky arcibiskup kardinál Angelo Scola a predstavitelia mesta i severotalianskeho regiónu Lombardia.

Pastoračnú návštevu v najvýznamnejšej priemyselnej a finančnej metropole Talianska začal Svätý Otec stretnutím s chudobnými vo štvrti Forlanini, okrajovej časti Milána označovanej ako „Biele domy“. Zašiel za nimi priamo do ich príbytkov, keď navštívil tri rodiny, z ktorých jedna opatruje ťažko chorého člena, ďalšia je domácnosťou starých ľudí a tretia je rodinou prisťahovalcov.

Členovia farského spoločenstva odovzdali pápežovi ako symbolický dar ručne tkanú štólu, ktorú sami zhotovili a obraz Panny Márie ako symbol mesta, keďže patrocíniom milánskeho dómu je Narodenie Panny Márie. Svätého Otca na námestí pred blokmi panelových domov pozdravili zástupcovia rozličných skupín prítomných v tejto mestskej štvrti, medzi nimi i Rómovia a prisťahovalci z iných krajín, z ktorých viacerí sú vyznávačmi islamu.

V krátkom príhovore Svätý Otec okrem iného povedal:

„Darovali ste mi obraz vašej Panny Márie: ako vyzeral predtým a ako vyzerá teraz po jeho zreštaurovaní. Obraz Panny Márie. Ďakujem! Viem, že v Miláne ma privíta Panna Mária, na vrchole Dómu; ale vďaka vášmu daru ma Panna Mária víta už tu, pri vstupe. A to je dôležité, pretože mi to pripomína starostlivosť Panny Márie, ktorá sa ponáhľa navštíviť Alžbetu. Je to starostlivosť, pohotovosť Cirkvi, ktorá nezostáva v centre, aby čakala, ale vychádza v ústrety všetkým, na periférie, vychádza v ústrety aj nekresťanom, aj neveriacim... A všetkým prináša Ježiša, ktorý je láskou Boha, ktorý sa stal telom, ktorý dáva zmysel nášmu životu a zachraňuje ho zo zla.

A Panna Mária vychádza v ústrety nie preto, aby robila prozelytizmus, [aby obracala na vieru], nie! Ale aby nás sprevádzala na ceste života. A skutočnosť, že to bola Panna Mária, ktorá ma čakala pri bráne Milána, mi pripomenula aj časy, keď sme sa ako deti, mládenci, vracali z internátu, a bola to mama, ktorá nás očakávala pri bráne. Panna Mária je Matka! A vždy vychádza prvá, vychádza vpred, aby nás privítala, aby nás očakávala.

Vďaka za toto! A mnohovýznamná je aj skutočnosť reštaurovania: táto vaša Panna Mária bola zreštaurovaná, ako Cirkev vždy potrebuje byť „reštaurovaná“, pretože pozostáva z nás, ktorí sme hriešnici. Veruže všetci sme hriešnici! Nechajme sa reštaurovať Bohom, jeho milosrdenstvom.

Nechajme sa nanovo očistiť v srdci, zvlášť v tomto Pôstnom období. Panna Mária je bez hriechu, ona nepotrebuje reštaurovanie, ale jej socha áno, a tak nás Matka učí nechať sa nanovo očistiť Božím milosrdenstvom, aby sme svedčili o Ježišovej svätosti. A hovoriac po bratsky: ako veľmi nám pomôže dobrá spoveď! Alebo nie? Ale aj spovedníkov prosím, aby boli milosrdní!“

O 10. hodine sa pápež František v milánskom Dóme stretne s kňazmi a zasvätenými osobami. Čaká ho aj návšteva väznice San Vittore, kde bude pri jednom stole obedovať s trestancami.

O 15. hodine bude Svätý Otec sláviť eucharistiu na otvorenom priestranstve Parku Monza a večer o 17.30 sa stretne s mladými birmovancami na futbalovom štadióne San Siro.

 

 

Príhovor pápeža Františka pri 60. výročí Rímskych zmlúv: Nádej pre Európu

 

Vatikán 25. marca – Prinášame plné znenie príhovoru Svätého Otca Františka pri stretnutí s predstaviteľmi 27 členských štátov Európskej únie a európskych inštitúcií pri príležitosti 60. výročia podpísania Rímskych zmlúv, ktorý predniesol 24. marca 2017 v Kráľovskej sále Apoštolského paláca vo Vatikáne.  

Vážení hostia,

ďakujem vám za vašu prítomnosť dnes večer, v predvečer 60. výročia podpísania zakladajúcich zmlúv Európskeho hospodárskeho spoločenstva a Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu. Každému z vás chcem vyjadriť náklonnosť, ktorú Svätá stolica má voči vašim jednotlivým krajinám a voči celej Európe, s ktorej osudmi je z Božej prozreteľnosti neoddeliteľne spojená. Zvláštnu vďaku chcem vyjadriť ctenému Paolovi Gentilonimu, predsedovi Rady ministrov Talianskej republiky, za úctivé slová, ktoré vyslovil v mene všetkých a za úsilie, aké Taliansko vynaložilo pri príprave tohto stretnutia; ako aj ctenému Antoniovi Tajanimu, predsedovi Európskeho parlamentu, ktorý vyjadril túžby národov Únie pri tomto výročí.

Návrat do Ríma po šesťdesiatich rokoch nemôže byť iba spomienkou na veci minulé, ako skôr vyjadrením túžby znovuobjaviť živú pamäť tej udalosti s cieľom oceniť jej prínos pre súčasnosť. Musíme sa vcítiť do výziev tej doby, aby sme čelili tým dnešným i zajtrajším. Biblia nám so svojimi príbehmi bohatými na spätné vybavovanie udalostí ponúka základnú pedagogickú metódu: dobu, ktorú žijeme nie je možné pochopiť bez minulosti, chápanej nie ako množinu vzdialených faktov, ale ako životodarnú miazgu, ktorá zavlažuje prítomnosť. Bez tohto povedomia stráca realita svoju jednotu, dejiny strácajú svoju logickú niť a ľudstvu sa vytráca zmysel vlastných činov a smer vlastnej budúcnosti.  

25. marec 1957 bol dňom plným očakávaní a nádejí, nadšenia i obáv, a jedine mimoriadna udalosť a historické dôsledky mohli ho mohli urobiť jedinečným v histórii. Spomienka na ten deň sa pripája k nádejam dneška a k očakávaniam európskych národov, ktoré žiadajú rozlišovať prítomnosť, aby tak cesta, ktorá sa začala, mohla pokračovať s obnoveným elánom a s dôverou.

Otcovia zakladatelia a lídri si boli vedomí toho, že pripojením svojho podpisu pod obe zmluvy dali život tej politickej, ekonomickej, kultúrnej, no predovšetkým ľudskej skutočnosti, ktorú dnes voláme Európska únia. Na druhej strane, ako povedal belgický minister zahraničných vecí Spaak, išlo «zaiste o materiálne blaho našich národov, rozšírenie našich ekonomík, o sociálny rozvoj, o úplne nové priemyselné a obchodné možnosti, no predovšetkým [... o] osobitnú životnú koncepciu, človekovi na jeho mieru, bratskú a spravodlivú» (P. H. Spaak, Príhovor prednesený pri príležitosti podpísania Rímskych zmlúv, 25. marca 1957).

Po temných a neľútostných rokoch Druhej svetovej vojny vtedajší lídri verili v možnosť lepšej budúcnosti, «nechýbala im odvaha, ani nekonali príliš neskoro. Zdá sa, že spomienka na uplynulé nešťastné udalosti a na ich viny ich inšpirovala a dodala im potrebnú odvahu, aby zabudli na staré spory a mysleli a konali skutočne novým spôsobom na zrealizovanie najväčšej premeny [...] Európy» (tamže).

Otcovia zakladatelia nám pripomínajú, že Európa nie je množina pravidiel, ktoré treba dodržiavať, či manuál protokolov a procedúr, ktorých sa treba držať. Je to život, spôsob ponímania človeka vychádzajúc z jeho transcendentnej a neodňateľnej dôstojnosti, a teda niečo viac než len akýsi súbor práv, ktoré treba obhajovať alebo požiadaviek, ktoré treba vymáhať. Na počiatku idey Európy stála «postava a zodpovednosť ľudskej osoby s jej kvasom evanjeliového bratstva, [...] s jej túžbou po pravde a spravodlivosti vyformovanou skúsenosťou tisícročí» (A. De Gasperi, Naša vlasť Európa. Príhovor na Európskej parlamentnej konferencii, 21. apríla 1954). Rím je so svojím povolaním k univerzalite symbolom tejto skúsenosti a z toho dôvodu bol vybraný ako miesto podpísania zmlúv, lebo práve na tomto mieste – pripomenul holandský minister zahraničných vecí Luns – «boli položené politické, právne a sociálne základy našej civilizácie» (J. Luns, holandský minister zahraničných vecí, Príhovor prednesený pri príležitosti podpísania Rímskych zmlúv, 25. marca 1957).

Ak od začiatku bolo jasné, že pulzujúcim srdcom európskeho politického projektu mohol byť jedine človek, zároveň bolo evidentné riziko, že by zmluvy mohli ostať len mŕtvou literou. Bolo potrebné ich naplniť životodarným duchom. A prvý element európskej vitality je solidarita. «Európske hospodárske spoločenstvo – tvrdil luxemburský premiér Bech – bude žiť a bude mať úspech len vtedy, ak počas svojej existencie ostane verné duchu európskej solidarity, ktorá ju vytvorila a ak spoločná vôľa rodiacej sa Európy bude silnejšia než národné vôle» (J. Bech, Príhovor prednesený pri príležitosti podpísania Rímskych zmlúv, 25. marec 1957). Takýto duch je viac než kedykoľvek potrebný dnes, stojac pred odstredivými podnetmi, ako aj pred pokušením zredukovať zakladajúce ideály Únie na výrobné, ekonomické a finančné požiadavky.

Zo solidarity sa rodí schopnosť otvoriť sa druhým. «Naše plány nie sú egoistické», povedal nemecký kancelár Adenauer (K. Adenauer, Príhovor prednesený pri príležitosti podpísania Rímskych zmlúv, 25. marca 1957). «Nepochybne krajiny, ktoré sa zjednocujú [...] nemajú v úmysle izolovať sa od zvyšku sveta a vybudovať okolo seba neprekonateľné bariéry» doplnil ho francúzsky minister zahraničných vecí Pineau (C. Pineau, Príhovor prednesený pri príležitosti podpísania Rímskych zmlúv, 25. marca 1957).

Vo svete, ktorý až príliš dobre poznal drámu múrov a rozdelení bolo jasné, že je dôležité pracovať pre zjednotenú a otvorenú Európu a usilovať sa všetci spoločne o odstránenie neprirodzenej bariéry, ktorá od Baltického mora až po Jadranské rozdeľovala kontinent. Toľko sa len bojovalo za zvrhnutie toho múru! Napriek tomu sa dnes zabudlo na túto námahu. Zabudlo sa tiež na vedomie drámy rozdelených rodín, chudoby a biedy, ktorú to rozdelenie vyvolalo. Tam, kde celé generácie túžili byť svedkom zrúcania znakov nanúteného nepriateľstva, sa teraz diskutuje o tom, ako sa zbaviť ,nebezpečenstiev’ našej doby: začínajúc dlhou kolónou žien, mužov a detí na úteku pred vojnou a chudobou, ktorí prosia iba o možnosť budúcnosti pre seba a pre svojich drahých.

V prázdnote pamäti, ktorá charakterizuje našu dobu, sa tiež často zabúda na ďalší veľký úspech solidarity ratifikovaný 25. marca 1957: najdlhšie obdobie mieru za uplynulé storočia. «Národy, ktoré sa v priebehu rokov často nachádzali na opačných frontoch, bojujúc jedni proti druhým, [...] sa teraz naopak nachádzajú zjednotené vďaka bohatstvu svojich národných špecifík» (Spaak, tamže). Mier sa vždy buduje slobodným a vedomým prispením každého jedného. Predsa však «sa dnes mnohým zdá byť dobrom, ktoré je istým spôsobom samozrejmé» (Príhovor k diplomatickému zboru akreditovanému pri Svätej stolici, 9. januára 2017), a preto sa dá ľahko skončiť pri jeho považovaní za niečo nadbytočné. Naopak, mier je vzácne a zásadne dôležité dobro, lebo bez neho nemožno vybudovať budúcnosť pre nikoho a skončíme ,prežívaním zo dňa na deň’.

Jednotná Európa sa rodí totiž z jasného projektu, dobre definovaného, primerane premysleného, aj keď spočiatku len zárodočného. Každý dobrý projekt pozerá do budúcnosti, a tou budúcnosťou sú mladí, povolaní zrealizovať prísľuby v budúcnosti (porov. Spaak, tamže). U Otcov zakladateľov bolo teda jasné povedomie, že sú súčasťou spoločného diela, ktoré nielen presahuje hranice štátov, ale tiež tie časové, a spája tak medzi sebou generácie, ktoré sa všetky rovnako podieľajú na stavbe spoločného domu.

Ctení hostia,

Otcom Európy som venoval túto prvú časť môjho príhovoru, aby sme sa nechali inšpirovať ich slovami, aktuálnosťou ich myšlienok, zanieteným úsilím o spoločné dobro, ktoré ich charakterizovalo, ich istotou, že sú súčasťou diela väčšieho než sú oni sami a veľkosťou ideálu, ktorý ich oduševňoval.

Ich spoločným menovateľom bol duch služby, spojený s nadšením pre politiku a s vedomím, že «v počiatku európskej civilizácie sa nachádza kresťanstvo» (De Gasperi, tamže), bez ktorého sa západné hodnoty dôstojnosti, slobody a spravodlivosti javili väčšinou nezrozumiteľnými.

«A ešte dnes – potvrdzoval Ján Pavol II. -, duša Európy zostáva jednotná, pretože, okrem svojich spoločných počiatkov, žije tými istými kresťanskými a ľudskými hodnotami ako sú dôstojnosť ľudskej osoby, hlboký zmysel pre spravodlivosť a slobodu, pracovitosť, duch iniciatívy, láska k rodine, úcta k životu, tolerancia, túžba po spolupráci a mieri, ktoré sú jej známymi charakteristikami» (Ján Pavol II., Európsky akt, Santiago de Compostela, 9. novembra 1982).

V našom multikultúrnom svete budú tieto hodnoty naďalej plne prítomné, ak si dokážu udržať vitálny vzťah s koreňmi, z ktorých sa zrodili. V plodnosti takéhoto spojenia spočíva možnosť budovať spoločnosti autenticky laické, zbavené ideologických protikladov, v ktorých si nájdu rovnako miesto rodák odinakiaľ i domorodec, veriaci i neveriaci.

Za posledných šesťdesiat rokov sa svet veľmi zmenil. Ak Otcovia zakladatelia, ktorí prežili ničivý (vojnový) konflikt, boli vedení nádejou v lepšiu budúcnosť a odhodlanou vôľou presadiť, aby sa vyhlo povstaniu nových konfliktov, v našej dobe viac dominuje koncept krízy. Je to ekonomická kríza, ktorá poznačila posledné desaťročie, je to kríza rodiny a pevných sociálnych modelov, je to rozšírená „kríza inštitúcií“ a migračná kríza: mnohé krízy, ktoré skrývajú strach a hlbokú stratenosť súčasného človeka, čo si žiada novú hermeneutiku pre budúcnosť. Napriek tomu termín „kríza“ nemá sám o sebe negatívny význam. Neoznačuje len nepekný moment, ktorí je potrebné prekonať. Slovo kríza pochádza z gréckeho slovesa crino (κρίνω), ktoré znamená pátrať, skúmať, súdiť. Naša doba je dobou rozlišovania, ktoré nás pozýva skúmať podstatu a stavať na nej: je to čas výziev a možností.

Aká je teda hermeneutika, interpretačný kľúč, pomocou ktorého môžeme čítať problémy dneška a nachádzať odpovede pre budúcnosť? Pripomenutie si myšlienok Otcov by bolo v skutočnosti neplodné, ak neposlúži k ukázaniu cesty, ak by sa nestalo stimulom pre budúcnosť a zdrojom nádeje. Každý organizmus, ktorý stratí zmysel svojej cesty, ktorý zostane bez tohto pohľadu do budúcnosti, utrpí najskôr úpadok a z dlhodobého hľadiska mu hrozí smrť. Aké je teda dedičstvo Otcov zakladateľov? Aké perspektívy nám ukazujú pre zdolanie výziev, ktoré nás čakajú? Aká je nádej pre Európu dneška a zajtrajška?

Odpovede nájdeme priamo v pilieroch, na ktorých sa dohodli stavať Európske hospodárske spoločenstvo a ktoré som už pripomenul: ústredné miesto človeka, činorodá solidarita, otvorenosť voči svetu, úsilie o mier a rozvoj, otvorenosť pre budúcnosť. Kto vládne, ten má úlohu rozlíšiť cesty nádeje, - toto je vaša úloha: rozlíšiť cesty nádeje -, určiť konkrétne postupy tak, aby sa dôležité kroky, ktoré boli doposiaľ urobené, nemuseli stratiť, ale boli zárukou dlhej a plodnej cesty.

Európa opäť nachádza nádej, ak je človek v strede a v srdci jej inštitúcií. Tvrdím, že to predpokladá pozorné a dôverné počúvanie žiadostí, ktoré prichádzajú tak od jednotlivcov, ako od spoločností a národov, ktoré tvoria Úniu. Žiaľ, často je tu dojem, že nastáva „citové oddelenie“ medzi obyvateľmi a európskymi inštitúciami, často vnímanými ako vzdialené a nepozorné k rozličným citlivostiam, ktoré vytvárajú Úniu. Potvrdiť ústredné miesto človeka znamená tiež znova objaviť ducha rodiny, v ktorej každý prispieva slobodne podľa svojich možností a talentov pre spoločný domov. Je vhodné mať na pamäti, že Európa je jedna rodina národov (porov. Príhovor v Európskom parlamente, Štrasburg, 25. novembra 2014) - a ako v každej dobrej rodine – sú rozdielne vnímavosti, ale všetci môžu rásť v tej miere, nakoľko sú jednotní. Európska únia sa rodí ako jednota rozdielností a jednota v rozdielnostiach.

Osobitosti nás preto nemajú naľakať, a ani si nemožno myslieť, že jednota by sa uchovala uniformitou. Ona je skôr súzvukom spoločenstva. Otcovia zakladatelia vybrali práve tento pojem ako kľúčový pre subjekty, ktoré sa zrodili z Dohôd, dávajúc dôraz na skutočnosť, že sa dávali do spoločného zdroje a dary každého. Dnes Európska únia potrebuje znova objaviť význam toho, že je v prvom rade „spoločenstvo“ osôb a národov, ktoré si uvedomuje, že «celok je viac ako časť, a tiež že je viac ako jednoduchý súčet» (Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 235), a teda, že «treba vždy rozšíriť náš pohľad pre rozpoznanie väčšieho dobra, ktoré je pre blaho všetkých» (tamže). Otcovia zakladatelia hľadali ten súzvuk, v ktorom všetko je v každej z častí a časti sú – každá vo svojej vlastnej jedinečnosti – vo všetkom.

Európa opäť nachádza nádej v solidarite, ktorá je tiež najúčinnejším protiliekom na moderné populizmy. Solidarita zahŕňa vedomie, že sme súčasťou jedného tela a zároveň predpokladá schopnosť, že každý člen vie „sympatizovať“ s iným a so všetkými. Ak trpí jeden, trpia všetci (porov. 1 Kor 12,26). Tak aj my dnes oplakávame spolu so Spojeným kráľovstvom obete atentátu, ktorý zasiahol Londýn pred dvoma dňami. Solidarita nie je len dobrým predsavzatím: je charakterizovaná činmi a konkrétnymi skutkami, ktoré nás približujú k blížnemu, nech by sa nachádzal v akýchkoľvek podmienkach. Naopak, populizmy prekvitajú práve z egoizmu, ktorý uzatvára v obmedzenom a dusivom kruhu a nedovoľuje prekonať limity vlastných myšlienok a „dovidieť ďalej“. Oplatí sa nanovo začať myslieť európskym spôsobom, aby sa zažehnalo opačné nebezpečenstvo sivej jednotvárnosti, alebo víťazstvo partikularizmov. Od politiky sa očakáva také ideálne vedenie (leadership), ktoré nebude ťažiť z emócií na získanie súhlasu, ale skôr vypracuje v duchu solidarity a subsidiarity také politiky, ktorá umožnia rásť celej Únii v harmonickom rozvoji, takže ten, kto dokáže bežať rýchlejšie, bude môcť podať pomocnú ruku tomu, kto ide pomalšie a ten, kto to má namáhavejšie, bude sa môcť dotiahnuť na toho, kto je na čele.

Európa opäť nachádza nádej, keď sa neuzavrie v strachu do falošných istôt. Naopak, jej história je silne ovplyvnená stretnutiami s inými národmi a kultúrami a jej identita «je a vždy bola, identitou dynamickou a multikultúrnou» (Príhovor pri príležitosti odovzdania Ceny Karola Veľkého, 6. mája 2016). Vo svete je záujem o európsky projekt. Bolo to tak od prvého dňa, pri zaplnenom námestí na rímskom Kapitole a s gratulačnými pozdravmi, ktoré prichádzali z iných štátov. A ešte viac je tu dnes, počnúc štátmi, ktoré žiadajú o vstup a chcú byť súčasťou Únie, ako aj tých štátov, ktoré dostávajú pomoc, ktorá sa im s ozajstnou štedrosťou ponúka, aby sa vyrovnali s následkami chudoby, chorôb a vojen. Otvorenosť voči svetu predpokladá schopnosť «dialógu ako formy stretnutia» (Evangelii gaudium, 239) na všetkých úrovniach, počnúc od dialógu medzi členskými štátmi a medzi inštitúciami a obyvateľmi, až po ten s mnohými migrantmi, ktorí pristávajú pri brehoch Únie. Pri riešení ťažkej migračnej krízy týchto rokov sa nemožno tak obmedziť, ako keby išlo len o problém počtov, ekonomický alebo bezpečnostný.

Problematika migrácie vyvoláva hlbšiu otázku, ktorá je predovšetkým kultúrna. Akú kultúru ponúka dnes Európa? Strach, ktorý často pociťujeme, nachádza vskutku svoju hlbšiu príčinu v strate ideálov. Bez perspektívy pravých ideálov nás nakoniec ovládne strach, že nás ten druhý vytrhne z ustálených zvyklostí, že nás pripraví o dosiahnutý komfort, že nejakým spôsobom spochybní náš životný štýl, často vytvorený len materiálnym blahobytom. Naopak, bohatstvo Európy vždy spočívalo v jej duchovnej otvorenosti a schopnosti klásť si základné otázky o zmysle existencie. Otvorenosť voči zmyslu pre večnosť ide ruka v ruke tiež s pozitívnou otvorenosťou voči svetu, i keď nie bez napätí a chýb. Naopak sa zdá, že získaný blahobyt pristrihol Európe krídla a donútil ju sklopiť zrak. Európa má vo svete jedinečné ideové a duchovné dedičstvo, ktoré si zasluhuje, aby sa nanovo ponúklo s oduševnením a obnovenou sviežosťou, a ktoré je najlepším liekom na hodnotové prázdno našich čias, ktoré je úrodnou pôdou pre každú formu extrémizmu. Toto sú tie ideály, ktoré vytvorili Európu, ten „polostrov Ázie“ ktorý siaha od Uralu po Atlantik.

Európa opäť nachádza nádej, keď investuje do rozvoja a do mieru. Rozvoj nie je súhrnom výrobnej techniky. On sa dotýka celého bytia človeka: dôstojnosti jeho práce, primeraných podmienok života, dostupnosti vzdelania a nevyhnutnej zdravotnej starostlivosti. «Rozvoj je nové meno pre pokoj» (Pavol VI., Encyklika Populorum progressio, 26. marca 1967, 87), prehlásil Pavol VI, pretože niet skutočného pokoja, ak sú ľudia odsúvaní na okraj alebo prinútení žiť v biede. Nie je pokoj tam, kde chýba práca alebo perspektíva dôstojnej odmeny. Nie je pokoj na okrajoch našich miest, kde sa šíria drogy a násilie.

Európa opäť nachádza nádej, ak sa otvára budúcnosti. Ak sa otvára mladým, ponúkajúc im seriózne vyhliadky na vzdelanie, reálne možnosti začlenenia sa do sveta práce. Keď investuje do rodiny, ktorá je prvou a základnou bunkou spoločnosti. Keď rešpektuje svedomie a ideály svojich občanov. Keď garantuje možnosť mať deti bez strachu o ich zabezpečenie. Keď chráni život v celej jeho posvätnosti.

Vážení hostia,

vo všeobecnom predlžovaní veku života, šesťdesiat rokov sa dnes berie ako čas plnej dospelosti. Je to rozhodujúci vek, v ktorom sme ešte raz pozvaní zamyslieť sa. Aj od Európskej únie sa dnes žiada zamyslieť sa a ošetriť nevyhnutné bolesti, ktoré prichádzajú s rokmi, a nájsť nové trasy pre napredovanie na svojej ceste. Avšak na rozdiel od šesťdesiatročného človeka, Európska únia nemá pred sebou nevyhnutnú starobu, ale má možnosť novej mladosti. Jej úspech bude závisieť od vôle opäť pracovať spoločne a od ochoty staviť na budúcnosť. Vás ako lídrov čaká, aby ste rozlíšili cestu «nového európskeho humanizmu» (Príhovor pri príležitosti odovzdania Ceny Karola Veľkého, 6. mája 2016), tvoreného ideálmi a konkrétnosťou. Znamená to nemať strach prijať účinné rozhodnutia, schopné odpovedať na reálne problémy ľudí a obstáť v skúške času.

Z mojej strany vás môžem len a len ubezpečiť o blízkosti Svätej stolice a Cirkvi voči celej Európe, ku ktorej budovaniu vždy prispievala a bude prispievať, zvolávajúc na ňu Pánovo požehnanie, aby ju chránil a dal jej mier a rozvoj. Stotožňujem sa preto so slovami, ktoré na Kapitole vyslovil Joseph Bech: Ceterum censeo Europam esse aedificandam - navyše si myslím, že Európa si zaslúži, aby sa vybudovala.

 

23. marca

Ranná homília pápeža Františka: Počúvajme Boží hlas a nezatvrdzujme si srdce

Vatikán 23. marca – Aby sme si nezatvrdili srdcia, musíme počúvať Božie slovo. Tak znela jedna z hlavných myšlienok homílie pápeža Františka, ktorý ráno slávil omšu v Dome sv. Marty. Svätý Otec poukázal na to, že keď sa vzďaľujeme od Boha a sme hluchí na Božie slovo, stávajú sa z nás neverní katolíci, či dokonca „katolíci ateisti“.

Izraelský ľud sa obrátil Bohu chrbtom a vzďaľuje sa od neho vtedy, keď prestáva počúvať jeho hlas. Pápež František našiel podnet pre svoju úvahu v dnešnom prvom čítaní z knihy proroka Jeremiáša (Jer 7,23-28). „Ak sa nezastavíme, aby sme počúvali Pánov hlas, nakoniec končíme tak, že sa vzdialime, vzdialime sa od neho, ukážeme mu chrbát. A ak nepočúvame Pánov hlas, budeme počúvať iné hlasy,“ uviedol na úvod svojej homílie Svätý Otec a dodal: „Staneme sa hluchými, hluchými na Božie slovo“:

„Ak sa dnes všetci trochu zastavíme a pozrieme sa do svojho srdca, uvidíme koľkokrát – koľkokrát! – sme zatvorili uši a koľkokrát sme boli hluchými. A keď ľud, komunita, povedzme aj kresťanská komunita, farnosť či diecéza zatvorí uši a stane sa hluchou na Pánovo slovo, bude hľadať iné hlasy, iných pánov a skončí pri idoloch, idoloch, ktoré jej ponúkajú svet, svetskosť, spoločnosť, a vzdiali sa od živého Boha.“

Keď sa vzďaľujeme od Pána, pokračoval vo svojej homílii Svätý Otec, naše srdce sa zatvrdí; keď „nepočúvame, srdce sa stane tvrdším, uzavretejším v sebe samom, tvrdým a neschopným niečo prijať; teda nielen uzavretosť, ale aj tvrdosť srdca“. Srdce tak bude žiť „v tom svete, v tom prostredí, ktoré mu neprospieva. Každý deň ho čoraz viac bude vzďaľovať od Boha,“ vysvetlil pápež František:    

„Tieto dve veci – nepočúvanie Božieho slova a zatvrdnuté srdce, uzavreté v sebe samom – spôsobujú stratu vernosti. Stráca sa zmysel vernosti. Pán v prvom čítaní hovorí: «zhynula vernosť»; a stanú sa z nás neverní katolíci, katolíci pohania alebo – čo je ešte horšie – katolíci ateisti, lebo nemáme východiskový bod v láske živého Boha. Nepočúvanie a obrátenie sa chrbtom, ktoré zatvrdzuje srdce, nás vedie na tú cestu nevernosti.“

„Ako sa prejavuje táto nevernosť?“ – položil si otázku pápež František a odpovedal: „Prejavuje sa zmätkom. Nevieme, kde je Boh a kde nie je, zamieňame si Boha s diablom“. Svätý Otec vzápätí pokračoval úryvkom z dnešného Evanjelia podľa Lukáša (Lk 11,14-23) a poukázal na to, že hoci „Ježiš konal zázraky, robil toľko vecí pre záchranu ľudí a oni boli spokojní, šťastní“, predsa sa mu dostalo obvinenie, že „to robí preto, lebo je synom diabla, robí to mocou Belzebula“.

„Toto je rúhanie,“ dodal na záver svojej dnešnej homílie Svätý Otec. „Rúhanie je posledné slovo tejto cesty, ktorá sa začína nepočúvaním, zatvrdzujúcim srdce“, a ktorá „vedie k zmätku, k zabudnutiu na vernosť a napokon k rúhaniu“. Beda tomu ľudu, zakončil Petrov nástupca, ktorý si už nespomína na úžas z prvého stretnutia s Ježišom:

„Každý z nás si dnes môže položiť otázku: ,Zastavím sa, aby som počúval Božie slovo? Vezmem Bibliu do rúk a ona ku mne hovorí? Zatvrdilo sa moje srdce? Vzdialil som sa od Pána? Stratil som vernosť Pánovi a žijem s idolmi, ktoré mi každý deň ponúkajú svetskú slávu? Stratil som radosť žasnutia z prvého stretnutia s Ježišom?’. Dnešný deň je tu, aby sme počúvali: ,Počúvajte dnes Pánov hlas’, aby sme sa modlili. ,Nezatvrdzujte svoje srdcia.’ Prosme o túto milosť: milosť počúvať, aby naše srdce nezatvrdlo.“

 

22. marca

Generálna audiencia: V spojení s Bohom vytrvalosti a útechy rozsievať nádej

Vatikán 22. marca - Aj v dnešnú stredu sa konala Generálna audiencia na Námestí sv. Petra. Medzi pútnikmi, ktorí si prišli vypočuť slová Svätého Otca malo zastúpenie aj Slovensko. Vo svojej dnešnej katechéze pápež František pokračoval v úvahách o kresťanskej nádeji. Vychádzal z listu Rimanom a zameral sa na pojmy vytrvalosť a útecha.

Svätý Otec tiež pozval veriacich k aktívnej účasti na pôstnom kajúcom podujatí „24 hodín pre Pána“, ktoré sa bude konať v závere tohto týždňa.

V biblickom úvode ku katechéze zazneli slová sv. Pavla: «My, silní, sme povinní znášať slabosti slabých a nehľadať, čo sa nám páči. Nech sa každý z nás páči blížnemu na jeho dobro a na budovanie. ... Vlastne všetko, čo bolo napísané v minulosti, bolo napísané nám na poučenie, aby sme si vytrvalosťou a útechou, ktorú máme z Písma, udržali živú nádej. Nech vám Boh vytrvalosti a útechy dá, aby ste žili svorne medzi sebou podľa príkladu Krista Ježiša» (Rim 15,1-2.4-5).

Plné znenie katechézy Svätého Otca

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Už niekoľko týždňov nám apoštol Pavol pomáha lepšie pochopiť v čom spočíva kresťanská nádej. A povedali sme, že nie je optimizmom, ale niečím iným. A apoštol nám to pomáha pochopiť. Dnes tak robí priraďujúc ju k dvom postojom výsostne dôležitým pre náš život a pre našu skúsenosť viery: «vytrvalosť» a «útecha» (v. 4.5).

V pasáži Listu Rimanom, ktorú sme si práve vypočuli, sú citované dvakrát: najprv v súvislosti s Písmom a potom so samotným Bohom. Aký je ich najhlbší, najpravdivejší význam? A akým spôsobom osvetľujú skutočnosť nádeje? Tieto dva postoje: vytrvalosť a útecha.

Vytrvalosť by sme mohli definovať aj ako trpezlivosť: je to schopnosť znášať, niesť na pleciach, zniesť, zotrvať vernými aj vtedy, keď sa zdá, že ťažoba sa stáva príliš veľkou, neudržateľnou, a boli by sme v pokušení negatívne súdiť a opustiť všetko a všetkých. Útecha je naopak milosťou vedieť vnímať a prejaviť v každej situácii, aj v tých najviac poznačených sklamaním a utrpením, prítomnosť a súcitnú činnosť Boha.

Svätý Pavol nám pripomína, že vytrvalosť a útecha sú nám odovzdávané osobitným spôsobom prostredníctvom Písma (v. 4), teda Biblie. V skutku, Božie slovo nás na prvom mieste vedie obrátiť pohľad na Ježiša, lepšie ho poznávať a prispôsobiť sa mu, podobať sa mu čoraz viac.

Na druhom mieste, Sväté písmo nám zjavuje, že Pán je skutočne «Bohom vytrvalosti a útechy» (v. 5), ktorý vždy zostáva verný svojej láske k nám, čiže je vytrvalý v láske k nám, neunaví sa milovať nás! Je vytrvalý, vždy nás miluje! A tiež sa vždy o nás stará, preväzujúc naše rany nežnosťou svojej dobroty a svojho milosrdenstva, čiže nás utešuje. Ani v tom, že nás utešuje sa neunaví.

V tejto perspektíve chápeme aj úvodné tvrdenie apoštola: «My, silní, sme povinní znášať slabosti slabých a nehľadať, čo sa nám páči» (v. 1). Tento výraz «my silní» by sa mohol zdať trúfalým, avšak vieme, že v logike evanjelia to tak nie je, vlastne je to práve naopak, lebo sila nepochádza od nás, ale od Pána.

Ten, kto vo vlastnom živote zakúša vernú lásku Boha a jeho útechu, je schopný, ba povinný byť nablízku najslabším bratom a ujať sa ich krehkostí. Ak sme blízko pri Pánovi, budeme mať tú pevnosť, aby sme boli nablízku tým najslabším, najnúdznejším, a utešovali ich a dodávali im silu. To je význam [toho vyjadrenia].

Toto môžeme konať bez snahy páčiť sa sebe samým, ale vo vedomí, že sme jednoducho „kanálom“ prenášajúcim Pánove dary; a tak sa konkrétnym spôsobom stávame „rozsievačmi“ nádeje. Toto od nás žiada Pán, s tou pevnosťou a schopnosťou utešovať a byť rozsievačmi nádeje. A dnes je potrebné rozsievať nádej, ale nie je to ľahké.

Ovocím tohto životného štýlu nie je také spoločenstvo, v ktorom niektorí patria do „A-skupiny“, čiže sú silní, a druhí do „B-skupiny“, čiže sú slabí. Ovocím je naopak, ako hovorí Pavol, «žiť svorne medzi sebou podľa príkladu Krista Ježiša» (porov. v. 5). Božie slovo živí nádej, ktorá sa konkrétne prejavuje delením sa, vzájomnou službou. Lebo aj ten, kto je „silný“, skôr či neskôr zažíva krehkosť a potrebu útechy od iných; a naopak v slabosti vždy môžeme ponúknuť úsmev či ruku bratovi v ťažkostiach.

A je to taká komunita, ktorá «jednomyseľne, jednými ústami oslavuje Boha» (porov. v. 6). Avšak toto všetko je možné vtedy, ak do centra postavíme Krista a jeho Slovo, lebo on je ten „silný“, on je ten, kto nám dáva pevnosť, kto nám dáva trpezlivosť, kto nám dáva nádej, kto nám dáva útechu. On je tým „silným bratom“, ktorý sa stará o každého jedného z nás: veď všetci potrebujeme byť vyložení na plecia Dobrého pastiera a cítiť sa zahrnutí jeho nežným a starostlivým pohľadom.

Drahí priatelia, nikdy nevzdáme dosť vďaky Bohu za dar jeho Slova, ktoré je prítomné v Písme. Práve tam sa Otec nášho Pána Ježiša Krista zjavuje ako «Boh vytrvalosti a útechy». A práve tam si uvedomujeme, ako sa naša nádej nezakladá na našich schopnostiach a našich silách, ale na Božej podpore a na vernosti jeho lásky, čiže na Božej sile a úteche.“

Na záver generálnej audiencie pápež František vyzval všetky spoločenstvá prežívať s vierou akciu 24 hodín pre Pána, ktorá sa bude konať v závere tohto týždňa. Svätý Otec zaželal všetkým, aby nanovo objavili sviatosť zmierenia:

„Kiež aj tento rok prežívame tento výnimočný milostivý moment pôstneho putovania v mnohých kostoloch, na zakúsenie radostného stretnutia s milosrdenstvom Otca, ktorý všetkých prijíma a odpúšťa im.“

 

21. marca

Ranná homília pápeža: Spoveď nie je automat na čistenie škvŕn

Vatikán 21. marca – Odpustiť a zažiť odpustenie. To je tajomstvo, ktoré nie je jednoduché pochopiť. Uviedol to vo svojej homílii pápež František, ktorý dnes ráno tradične slúžil omšu v Dome sv. Marty. Svätý Otec poukázal na dôležitosť neustále si uvedomovať zázraky, ktoré Boh v nás koná prostredníctvom svojho milosrdenstva, aby sme ho potom mohli použiť aj na druhých.

Pápež František sa vo svojej dnešnej kázni zameral na tajomstvo odpustenia, na veľké „dielo Božieho milosrdenstva“, do ktorého nám však pomáha vstúpiť Cirkev. „Prvým krokom“, vysvetlil Svätý Otec, je pocit „hanby“ nad vlastnými hriechmi, čo je „milosť“, ktorú nemôžeme „dosiahnuť sami“. Zarmútený a pokorený Boží ľud v babylonskom exile ten pocit dokáže prežívať, ako o tom píše dnešné prvé čítanie z Knihy proroka Daniela (Dan 3,25.34-43).

Na druhej strane príbeh z Matúšovho evanjelia nám ponúka opačný prípad. Ide o príbeh sluhu, ktorému kráľ odpustil veľké dlhy. On však nie je schopný odpustiť svojim dlžníkom. „Nepochopil tajomstvo odpustenia,“ dodal Svätý Otec František a pokračoval:

„Ak sa vás opýtam: ,Ste všetci hriešnici?’ [Odpoviete:] ,Áno, otče, všetci.’ – ,A aby ste dosiahli odpustenie?’ – ,Vyspovedáme sa.’ – ,A ako sa ideš spovedať?’ – ,Idem, poviem svoje hriechy, kňaz ma rozhreší, dá mi pomodliť sa tri Zdravasy a potom odídem v pokoji.’ - Nepochopil si! Išiel si do spovednice len akoby vykonať bankovú operáciu, urobiť úradný úkon. Nešiel si tam zahanbený nad tým, čo si urobil. Videl si zopár škvŕn na tvojom svedomí a pomýlil si sa, lebo si si myslel, že spovednica je čistiareň na zmazanie škvŕn. Nebol si schopný pocítiť hanbu za tvoje hriechy.“  

Božie odpustenie, ten „zázrak, ktorý urobil v našom srdci“ Boh, musí mať možnosť „vstúpiť do svedomia“, pokračoval ďalej pápež František. Inak „vyjdeš von, stretneš sa s priateľom, priateľkou a začneš ohovárať druhého a znova hrešiť“. „Dokážem odpustiť len vtedy, keď si uvedomujem, že mne samému bolo odpustené,“ vysvetlil Svätý Otec:

„Ak nemáš vedomie o tom, že ti bolo odpustené, nikdy nebudeš môcť odpustiť, nikdy. Vždy tam bude ten postoj túžby vyrovnať si účty s druhými. Odpustenie je úplné. Odpustiť sa však dá len vtedy, keď cítim svoj hriech, hanbím sa, mám pocit hanby a prosím Boha o odpustenie. A cítim, že mi Otec odpustil, a tak môžem aj ja odpustiť. Ak to tak nie je, potom nie je možné odpustiť, nie sme toho schopní. Práve preto je odpustenie tajomstvo.“

Sluha, hlavný protagonista dnešného príbehu z evanjelia, má pocit, že „z toho vyviazol“, že bol „prešibaný“, zatiaľ čo nepochopil „šľachetnosť kráľa“ – vysvetlil Svätý Otec. Koľkokrát „vychádzajúc zo spovednice máme tieto pocity, cítime, že sme z toho vyviazli“. Toto neznamená prijať odpustenie, ale je to „pokrytectvo kradnutia odpustenia, predstierané odpustenie,“ zamyslel sa na záver svojej dnešnej homílie pápež František:

„Prosme dnes Pána o milosť pochopiť to ,sedemdesiatsedem ráz’. Prosme o milosť hanby pred Bohom. Je to veľká milosť! Cítiť hanbu za vlastné hriechy a prijať tak odpustenie a milosť veľkodušnosti odpustiť druhým, lebo ak mi Pán toľko odpustil, kto som ja, aby som neodpustil?“

 

21. marca

Ranná homília pápeža Františka: Nech nám sv. Jozef pomáha snívať veľké veci

Vatikán 20. marca – Nech sv. Jozef vyprosí mladým „schopnosť snívať, riskovať a prijať náročné úlohy, ktoré videli v snoch“. Túto túžbu vyslovil pápež František v dnešnej rannej homílii počas slávenia omše v Dome sv. Marty. Ženícha Panny Márie nazval ochrancom „Božieho sna“ a našich slabostí. Slávnosť sv. Jozefa sa tento rok posunula o jeden deň, keďže sa kryla s 3. nedeľou v Pôstnom období.

Sv. Jozef poslúcha anjela, ktorý sa mu zjavil vo sne a vezme si Máriu, ktorá bola mocou Ducha Svätého v požehnanom stave, ako o tom hovorí Matúšovo evanjelium. Bol to tichý, poslušný muž, ktorý niesol na svojich ramenách prisľúbenia „rodu, otcovstva, synovstva, stability“, vysvetlil na úvod svojej homílie pápež František:

„A tento muž, tento muž snov je schopný prijať túto úlohu, túto náročnú úlohu a má nám toľko toho čo povedať v tomto čase silného pocitu osirelosti. A tak tento muž berie Boží prísľub a nesie ho so silou vpred v tichosti, nesie ho vpred, aby sa to čo, chce Boh, naplnilo.“

Sv. Jozef je človek, ktorý „nám môže povedať toľko vecí, avšak nereční“, je to „človek, ktorý žije v skrytosti“, človek ticha, „ktorý má v tom momente najväčšiu autoritu bez toho, aby ju preukázal navonok“. Svätý Otec poukazuje na to, že veci, ktoré Boh zveruje Jozefovmu srdcu sú „veci krehké“: sú to „prisľúbenia“ a prisľúbenie je krehké. Rovnako narodenie dieťaťa, útek do Egypta sú situáciami krehkosti. Jozef si berie k srdcu a nesie ďalej „všetky tieto krehkosti s obrovskou nehou“, „s nehou, s akou sa berie do rúk dieťa“, dodal pápež František:

„Je to človek, ktorý nehovorí, ale poslúcha; človek nehy, človek schopný niesť vpred prisľúbenia, aby sa stali pevné, bezpečné. [Je to] človek, ktorý zaručuje stabilitu Božieho kráľovstva, Božie otcovstvo, náš synovský vzťah ako Božích detí. Rád myslím na Jozefa ako na strážcu slabostí, našich vlastných nedostatkov: [lebo] je schopný vytvoriť toľko krásnych vecí z našich slabostí, dokonca aj s našich vlastných hriechov.“  

Podľa pápežových slov je sv. Jozef ochrancom slabostí, aby sa stali pevnými vo viere. Túto úlohu však dostal vo sne: je to teda človek „schopný snívať“ a teda je tiež „strážcom Božieho sna“. Boží sen „všetkých nás zachrániť“, sen vykúpenia je zverený práve jemu. „Aký veľký je tento tesár,“ zvolal Svätý Otec. Tento tichý a pracovitý človek, ktorý stráži a nesie vpred naše slabosti, je schopný snívať. Je to postava, ktorá má pre nás všetkých odkaz aj dnes, zakončil svoju homíliu pápež František:

„Chcel by som dnes prosiť o to, aby nám všetkým dal schopnosť snívať, lebo keď snívame o veľkých veciach, o krásnych veciach, približujeme sa k Božiemu snu, k veciam, ktoré Boh sníva o nás. Nech dá mladým – lebo on bol mladý – schopnosť snívať, riskovať a prijať náročné úlohy, ktoré videli v snoch. A nech nám dá všetkým vernosť, ktorá obyčajne rastie v správnom postoji – a on bol spravodlivý, rastie v tichu, s málom slov, rastie v nehe, ktorá je schopná chrániť vlastné slabosti i slabosti tých druhých.“

 

20. marca

Pri Anjel Pána pápež František zablahoželal k sviatku všetkým otcom

Vatikán 19. marca – Dnešný 19. marec je štvrtým výročím slávnostného nástupu Svätého Otca Františka na Petrov stolec. Pri poludňajšom stretnutí s veriacimi dnes pápež František vyzval k spoločnému potlesku na blahoželanie všetkým otcom v súvislosti so sviatkom sv. Jozefa. V katechéze sa zameral na liturgické čítanie zo 4. kapitoly Jánovho evanjelia. Pripomenul, že voda dávajúca večný život, o ktorej hovorí Ježiš Samaritánke pri studni, predstavuje Božiu milosť vliatu v krste do našich sŕdc. Pozval veriacich využiť čas Pôstu na načerpanie čistej vody cez osobné stretnutie s Ježišom v modlitbe ako dialógu od srdca k srdcu.

Pápež František reagoval aj na tragickú živelnú pohromu v Peru, keď povedal: „Chcem ubezpečiť o svojej blízkosti drahé obyvateľstvo Peru, tvrdo zasiahnuté ničivými záplavami. Modlím sa za obete a za všetkých, ktorí sú zapojení do poskytnutia pomoci.“

Za mravný a duchovný vzor pre kresťanských laikov a osobitne pre otcov rodín dal blahoslaveného Josefa Mayr-Nussera, ktorého včera blahorečili v severotalianskom Bolzane. Charakterizoval ho ako „otca rodiny a významného predstaviteľa Katolíckej akcie, ktorý zomrel ako mučeník, pretože vo vernosti Evanjeliu odmietol pripojiť sa k nacizmu. Svojou veľkou mravnou a duchovnou výškou predstavuje vzor pre veriacich laikov, osobitne pre otcov, na ktorých dnes veľmi vrúcne pamätáme, hoci liturgický sviatok sv. Jozefa sa slávi zajtra, keďže dnes je nedeľa,“ dodal pápež František.

Na modlitbe Anjel Pána so Svätým Otcom sa v dnešnú 3. pôstnu nedeľu na Námestí sv. Petra zúčastnilo podľa oficiálneho odhadu okolo 40 tisíc osôb.

Plné znenie katechézy Svätého Otca

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Evanjelium tejto nedele, ktorá je treťou v Pôstnom období, nám predstavuje Ježišov dialóg so Samaritánkou (porov. Jn 4,5-42). Stretnutie sa udialo, keď Ježiš prechádzal cez Samáriu, oblasť medzi Judeou a Galileou, obývanú ľuďmi, ktorými Židia pohŕdali, považujúc ich za odštiepencov a bludárov. Ale práve tento národ bude jedným z prvých, ktorý sa prihlási ku kresťanskému ohlasovaniu apoštolov.

Zatiaľ čo učeníci idú do dediny zaobstarať jedlo, Ježiš zostáva pri studni a žiada si dať napiť od ženy, ktorá sem prišla načerpať vodu. A od tohto požiadania sa začína dialóg. „Ako sa môže Žid znížiť a požiadať niečo od ženy Samaritánky?“ Ježiš odpovie: ak by si vedela, kto som a aký dar mám pre teba, ty by si požiadala mňa a ja by som ti dal „živú vodu“, vodu, ktorá zahasí každý smäd a stane sa nevyčerpateľným prameňom v srdci toho, kto sa z nej napije (v. 10-14).

Chodiť ku studni čerpať vodu je únavné a otupné; bolo by pekné mať k dispozícii prameň vytryskujúcej vody! Ale Ježiš hovorí o inej vode. Keď si žena uvedomí, že muž, s ktorým hovorí je prorokom, zdôverí sa mu so svojím životom a kladie mu náboženské otázky. Jej smäd po láske a plnohodnotnom živote nebol uspokojený piatimi manželmi, ktorých mala, práve naopak, zažila sklamania a omyly. Žena preto zostane zasiahnutá veľkým rešpektom, ktorý jej Ježiš preukázal, a keď jej dokonca hovorí o pravej viere, ako vzťahu s Bohom Otcom „v Duchu a pravde“, napokon vytuší, že tento muž by mohol byť Mesiáš, a Ježiš – a to je niečo veľmi zriedkavé – to potvrdzuje: „To som ja, čo sa rozprávam s tebou“ (v. 26). To, že je Mesiáš hovorí žene, ktorá mala taký neusporiadaný život.

Drahí bratia, voda, ktorá dáva večný život bola vyliata do našich sŕdc v deň nášho krstu. Boh nás teda pretvoril a naplnil svojou milosťou. Ale môže sa stať, že sme na tento veľký dar zabudli, alebo sme ho obmedzili len na obyčajný údaj v matrike; a možno hľadáme „studne“, ktorých voda nám neuhasí smäd. Keď zabudneme na pravú vodu, hľadáme studne s vodu, ktorá nie je čistou. Práve vtedy je toto evanjelium pre nás! Nielen pre Samaritánku, ale aj pre nás.

Ježiš s nami hovorí ako so Samaritánkou. Pravdaže, my ho už poznáme, ale možno sme ho doteraz nestretli osobne. Vieme, kto je Ježiš, ale možno sme sa s ním nestretli osobne, v rozhovore s ním, a ešte sme ho neuznali za nášho Spasiteľa. Toto pôstne obdobie je dobrou príležitosťou, aby sa k nemu priblížili, stretli sa s ním v modlitbe, v dialógu od srdca k srdcu, hovorili s ním, počúvali ho. Je dobrou príležitosťou vidieť jeho tvár aj v tvári trpiaceho brata alebo sestry. Týmto spôsobom môžeme v sebe obnoviť milosť krstu, uhasiť náš smäd pri prameni Božieho slova a jeho Svätého Ducha; a tak objaviť tiež radosť stať sa tvorcami zmierenia a nástrojmi pokoja v každodennom živote.

Kiež nám Panna Mária pomáha neustále čerpať milosť, tú vodu, ktorá vyviera zo skaly, ktorou je Kristus Spasiteľ, aby sme mohli vyznávať s presvedčením našu vieru a ohlasovať s radosťou divy lásky Boha, ktorý je milosrdný a je zdrojom každého dobra.

 

16. marca

Ranná homília pápeža Františka: „Skúmaj, Pane, moje srdce“

Vatikán 16. marca – Dávajme si pozor, aby sme nekráčali cestou, ktorá z hriechu vedie ku skazenosti. Tak znela hlavná myšlienka homílie pápeža Františka, ktorý dnes ráno slávil omšu v Dome sv. Marty. Svätý Otec sa nechal inšpirovať podobenstvom o boháčovi a chudobnom Lazárovi z dnešného Evanjelia podľa Lukáša (Lk 16,19-31). Veriacich povzbudil k tomu, aby sa neuzatvárali pred chudobnými a ľuďmi bez strechy nad hlavou, ktorých je v našich mestách nemálo.

Ďalší podnet pre svoju úvahu našiel pápež František v Prvom žalme, pričom upozornil na to, že „človek, ktorý vkladá svoju dôveru do človeka, sa spolieha na telo, teda na veci, ktoré môže riadiť on sám, [spolieha sa] na márnosť, na pýchu, na bohatstvo“ a odtiaľ pramení „vzdialenie sa od Pána“. Svätý Otec tiež poukázal na „plodnosť človeka, ktorý sa spolieha na Pána a sterilitu toho, ktorý sa spolieha na seba samého“, na moc a na bohatstvá. „Táto cesta je cesta nebezpečná, je to cesta šmykľavá, keď sa spolieham len na svoje srdce. Je to zradné a nebezpečné“.

„Keď človek žije vo svojom uzavretom prostredí,“ pokračoval ďalej vo svojej dnešnej homílii pápež František, „dýcha v atmosfére svojho imania, vlastného uspokojenia, márnosti, pocitu bezpečia a spolieha sa jedine na seba; stráca orientáciu, stráca kompas a nevie, kde sú limity“. Presne toto sa stalo boháčovi, o ktorom hovorí Lukášovo evanjelium, ktorý prechádzal svojim životom robiac hostiny a nestaral sa o chudobného, ktorý bol pri dverách jeho domu:

„On vedel, kto bol ten chudobný: vedel to. Lebo potom, keď sa rozpráva s otcom Abrahámom, hovorí: ,Pošli Lazára’: takže, vedel aj ako sa volá! Bol mu však ukradnutý. Bol to hriešnik? Áno. Avšak z hriechu vedie cesta späť: stačí poprosiť o odpustenie a Pán odpúšťa. Toto srdce ho priviedlo na cestu smrti a do takého bodu, z ktorého nevedie cesta späť: deje sa to vtedy, keď sa hriech mení na skorumpovanosť. A tak on nebol hriešnik, ale skazený človek. Lebo vedel o tých mnohých biedach, avšak on si žil šťastne a nič iné ho nezaujímalo.“

„Zlorečený človek, čo sa spolieha na seba samého, ktorý sa spolieha na svoje srdce,“ vysvetlil Svätý Otec odvolávajúc sa na slová knihy proroka Jeremiáša: „«Zo všetkého najklamnejšie je srdce a ťažko ho vyliečiť» (Jer 17,5). Keď si na tejto ceste neduhu, len ťažko sa uzdravíš.“ Pápež František sa následne obrátil na veriacich s otázkou:

„Čo cítime v srdci, keď kráčame po ulici a vidíme bezdomovca, keď vidíme opustené deti ako žobrú? - ,No, veď títo sú z toho etnika, čo kradne...’, a idem ďalej. Robím to tak? Bezdomovci, chudobní, opustení, aj tí dobre oblečení bezdomovci, lebo nemajú peniaze na zaplatenie bývania, lebo nemajú prácu... Čo cítim? Je to súčasť panorámy, tejto scenérie mesta? Tak ako sochy, autobusová zastávka či pošta, sú súčasťou mesta aj bezdomovci? Je toto normálne? Dávajte pozor. Buďme pozorní. Ak nám tieto veci v našom srdci znejú ako normálne – ,nuž, áno, život je taký... ja mám čo jesť, piť, ale aby som mal menej výčitiek svedomia, dám almužnu a idem ďalej’ – nie sme na správnej ceste.“

Svätý Otec ďalej odporúčal dávať pozor, či sa nenachádzame na tejto ceste, ktorá „vedie z hriechu do skazenosti“. Položil nasledovnú otázku: „Čo cítim pri televíznych správach o tom, ako niekde dopadla bomba na nemocnicu a zomrelo mnoho detí, chudobní ľudia?“ Krátko sa pomodlím a potom pokračujem vo svojom živote, akoby sa nič nestalo? „Vstúpi to vôbec do môjho srdca“, alebo „som ako ten boháč, ktorému dráma Lazára, s ktorým väčší súcit mali psi, nikdy nevstúpila do jeho srdca?“ Ak je tomu tak, znamená to, že som na „ceste od hriechu ku skazenosti,“ zakončil pápež František:

„Preto prosme Pána: ,Skúmaj, Pane, moje srdce. Pozri, či nie som na zlej ceste, či nie som na tej šmykľavej ceste od hriechu ku skazenosti, z ktorej už niet cesty späť’. Zvyčajne ak hriešnik oľutuje, môže sa vrátiť späť; skazený človek však len ťažko, lebo je uzavretý sám v sebe. ,Skúmaj, Pane, moje srdce’: nech to je našou dnešnou modlitbou. ,A pomôž mi pochopiť, na akej ceste sa nachádzam, akou cestou kráčam’.“

 

15. marca

Generálna audiencia: Radostná nádej kresťana vyplýva z opravdivosti lásky

 

Vatikán 15. marca – Pri dnešnej generálnej audiencii sa Svätý Otec pri úvodnom pozdrave pútnikov osobitne pristavil pri skupinke veriacich z Číny. Na Námestí sv. Petra boli prítomní aj pútnici zo Slovenska.

 

V katechéze pápež František pokračoval v cykle o kresťanskej nádeji. Tentoraz položil dôraz na samotné jadro kresťanstva, ktorým je povolanie k láske. Keďže radostná nádej kresťana vyplýva z opravdivosti lásky, je dôležité zamyslieť sa nad tým, či naša láska nie je iba „telenovelou“ a či nie je poznačená pokrytectvom.

 

Ako biblický úvod ku katechéze zaznelo čítanie z Listu Rimanom:

 

«Láska nech je bez pretvárky. Nenáviďte zlo, lipnite k dobru. Milujte sa navzájom bratskou láskou, predbiehajte sa vzájomne v úctivosti, v horlivosti neochabujte, buďte vrúcneho ducha, slúžte Pánovi. V nádeji sa radujte, v súžení buďte trpezliví, v modlitbe vytrvalí. Majte účasť na potrebách svätých, buďte pohostinní» (Rim 12,9-13).

 

Plné znenie katechézy Svätého Otca

 

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

 

Dobre vieme, že veľké prikázanie, ktoré nám zanechal Pán Ježiš, je prikázaním lásky: milovať Boha celým srdcom, celou dušou a celou mysľou a milovať blížneho ako seba samého (porov. Mt 22,37-39). Sme teda povolaní k láske, k láske k blížnemu a toto je naším najvyšším povolaním, naším povolaním par excellence; a k nemu sa viaže aj radosť kresťanskej nádeje. Ten, kto miluje, má radosť nádeje, že dospeje k stretnutiu s tou veľkou láskou, ktorou je Pán.

 

Apoštol Pavol v úryvku Listu Rimanom, ktorý sme si práve vypočuli, nás vystríha: je tu riziko, že naša láska k blížnemu bude pokrytecká. Musíme si teda položiť otázku: kedy k tomu dochádza, k tomuto pokrytectvu? A ako si môžeme byť istí, že naša láska je úprimná, že naša láska k blížnemu je skutočná? Že lásku k blížnemu nepredstierame alebo že naša láska nie je akousi telenovelou, ale láskou úprimnou, silnou...?

 

Pokrytectvo sa môže votrieť kamkoľvek, aj do nášho spôsobu, akým prejavujeme lásku. Toto sa preukáže vtedy, keď je naša láska zištná, poháňaná osobnými záujmami. A koľko je len zištných lások! Vtedy, keď sa charitatívne služby, pri ktorých sa zdá, že sa obetujeme, robia kvôli vlastnému predvádzaniu sa či preto, aby sme sa cítili spokojní: „Aký som len skvelý!“ Je to tak? Toto je pokrytectvo. Alebo keď sa zameriavame na veci, ktoré nás „zviditeľňujú“, aby sme tak predviedli našu inteligenciu či našu schopnosť. Za týmto všetkým je falošná, klamná myšlienka, a síce že ak milujeme, je to preto, že my sme dobrí; akoby láska k blížnemu bola výtvorom človeka, výplodom nášho srdca. Láska k blížnemu je naopak predovšetkým milosťou, darom; schopnosť milovať je Božím darom a musíme oň prosiť. A on ho veľmi rád dáva, ak oň prosíme. Láska k blížnemu je milosťou: nespočíva v tom, aby sme dávali zažiariť tomu, čím sme my, ale tomu, čo nám darúva Pán a čo my slobodne prijímame; a nemôžeme ju prejaviť pri stretnutí s druhými, ak sa najskôr nezrodila zo stretnutia s miernou a milosrdnou Ježišovou tvárou.

 

Pavol nás pozýva uznať, že sme hriešnikmi, a že aj náš spôsob, akým milujeme je poznačený hriechom. Zároveň však prináša novú zvesť, zvesť nádeje: Pán pred nami otvára cestu oslobodenia, cestu spásy. Je to umožnenie toho, aby sme aj my žili veľké prikázanie lásky a stali sa nástrojmi Božej lásky. A toto nastáva, keď si necháme uzdraviť a obnoviť srdce zmŕtvychvstalým Kristom.

 

Zmŕtvychvstalý Kristus, ktorý žije medzi nami, ktorý žije s nami, je schopný uzdraviť naše srdce: robí tak, ak ho o to prosíme. Je to on, ktorý nám aj napriek našej malosti a chudobe dovoľuje zakúšať súcit Otca a oslavovať úžasné prejavy jeho lásky. Potom chápeme, že všetko, čo môžeme zakusovať a robiť pre bratov, nie je nič iné než odpoveď na to, čo Boh vykonal a neustále koná pre nás. Ba je to samotný Boh, ktorý tým, že nachádza príbytok v našom srdci a v našom živote naďalej prejavuje svoju blízkosť a službu všetkým tým, ktorých stretávame každý deň na našej ceste, počínajúc tými poslednými a tými najnúdznejšími, v ktorých ho prednostne rozpoznávame.

 

Apoštol Pavol nám teda týmito slovami nechce ani tak robiť výčitky, ako nás chce skôr povzbudiť a oživiť v nás nádej. Veď všetci máme skúsenosť toho, že prikázanie lásky nežijeme naplno alebo tak, ako by sme mali. Avšak aj toto je milosťou, lebo nám to pomáha pochopiť, že sami zo seba nie sme schopní skutočne milovať: potrebujeme, aby Pán neustále obnovoval tento dar v našom srdci, prostredníctvom skúsenosti jeho nekonečného milosrdenstva. Práve vtedy sa vrátime k oceňovaniu maličkostí, jednoduchých, obyčajných vecí; vrátime sa k oceňovaniu všetkých týchto maličkých každodenných vecí a budeme schopní milovať druhých tak, ako ich miluje Boh, želajúc si ich dobro, čiže aby boli svätí, priateľmi Boha; a budeme sa tešiť z možnosti priblížiť sa k tým, čo sú chudobní a pokorní, ako to robí Ježiš s každým z nás, keď sme od neho vzdialení, skláňať sa k nohám bratov, tak ako to on, Dobrý Samaritán robí s každým z nás so svojím súcitom a so svojím odpustením.

 

Drahí bratia a sestry, to, čo nám pripomenul apoštol Pavol, je tým tajomstvom – použijem jeho slová – tajomstvom, ako sa radovať v nádeji (porov. Rim 12,12): v nádeji sa radujte. Je to radosť nádeje, lebo vieme, že za akýchkoľvek okolností, aj tých najnepriaznivejších, a aj popri našich vlastných pádoch, Božia láska nechýba. A tak so srdcom navštíveným a obývaným jeho milosťou a vernosťou žijeme v radostnej nádeji, že tým málom, čo len dokážeme, oplácame na bratoch to kvantum, ktoré od neho denne prijímame.“

 

 

14. marca

Ranná homília pápeža Františka: Pôstne obrátenie spočíva v konkrétnych skutkoch

 

Vatikán 14. marca – Zanechajte zlo, naučte sa konať dobro a nechajte sa viesť Pánom. To je cesta pôstneho obrátenia, ktorú dnes ráno na omši v Dome sv. Marty pápež František predostrel veriacim. Vo svojej homílii sa nechal inšpirovať prvým čítaním z proroka Izaiáša (Iz 1,10.16-20) a z Evanjelia podľa Matúša (Mt 23,1-12). Obrátenie sa podľa slov Svätého Otca preukazuje najmä v konaní „konkrétnych skutkov“ lásky.

 

„Každý z nás robí každý deň niečo zlé.“ Biblia dokonca hovorí, že „aj ten najsvätejší hreší sedemkrát za deň,“ vysvetlil na úvod svojej kázne pápež František. Problém spočíva v tom, aby sme si „nezvykli na život týchto zlých skutkov“ a vzdialili sa od toho, čo „jedom zabíja dušu“, robí ju malou. A teda, aby sme sa naučili konať dobro, vysvetlil Svätý Otec:

 

„Nie je jednoduché konať dobro: musíme sa to naučiť, vždy. A učí nás on. Takže: učte sa. Ako deti. Na ceste života, kresťanského života sa učí každý deň. Treba sa učiť každý deň vykonať niečo, byť lepšími než ten predchádzajúci deň. Učiť sa. Vzdialiť sa od zla a učiť sa konať dobro: to je pravidlo obrátenia. Lebo obrátiť sa neznamená ísť k nejakej víle, ktorá nás s magickou paličkou obráti: nie! Je to cesta. Je to cesta zanechania niečoho a učenia sa.“

 

Na to, aby sme zanechali zlo a naučili sa konať dobro, ktoré sa prejavuje v konkrétnych skutkoch, je podľa slov Svätého Otca Františka potrebná odvaha a pokora:

 

„On, Pán, tu hovorí tri konkrétne veci, je ich však mnoho: hľadajte spravodlivosť, pomôžte utláčanému, vymôžte právo sirote, obhajujte vdovu... [Sú to] konkrétne veci. Konať dobro sa dá naučiť skrze konkrétne skutky, nie slová. Skutkami... Preto Ježiš v evanjeliu, ktoré sme počuli, karhá túto vládnucu triedu izraelského ľudu, lebo «hovoria, ale nekonajú», nepoznajú konkrétnosť. A ak niet konkrétnosti, nemôže dôjsť ani k obráteniu.“

 

Prvé čítanie z knihy proroka Izaiáša prináša pozvanie od Pána: «Poďte, pravoťme sa!». Slovo «poďte», vysvetlil na záver svojej dnešnej rannej homílie pápež František, je to isté slovo, ktorým sa Ježiš prihováral ochrnutým, ako aj Jairovej dcére či synovi Naimskej vdovy. A Ježiš nás nenecháva samých, podáva nám svoju ruku, aby „sme vstali“. Je pokorný a skláňa sa, aby nám povedal: „Poďte, pravoťme sa“, dodal Svätý Otec. „Boh s nami kráča, aby nám pomohol, aby nám vysvetlil veci, aby nás vzal za ruku“; Pán je schopný „urobiť tento zázrak“, ktorým je „naša premena“, a to nie zo dňa na deň, ale postupnou cestou:  

 

„Pozvanie k obráteniu: zanechajte zlo, naučte sa konať dobro... ,Hore sa, vstaňte, poďte ku mne, pravoťme sa a kráčajme vpred’. – ,Ale keď ja mám toľko hriechov...’ – ,Netráp sa: keby tvoje hriechy boli ako šarlát, zbelejú sťa sneh’. A to je cesta pôstneho obrátenia. Jednoduchá. Je to Otec, ktorý hovorí, je to Otec, ktorý nás má rád, ktorý nás má veľmi rád. Sprevádza nás na tejto ceste obrátenia. Jediné čo od nás žiada je, aby sme boli pokorní. Tak ako Ježiš hovorí zákonníkom: «Kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený».“

 

 

12. marca

 

Pri modlitbe Anjel Pána Svätý Otec vyjadril sústrasť Guatemale

 

Vatikán 12. marca – Na modlitbu Anjel Pána so Svätým Otcom Františkom dnes prišlo na Námestie sv. Petra 35-tisíc veriacich. Svätý Otec v katechéze vysvetlil význam evanjeliovej udalosti Pánovho premenenia na hore. Ježiš takto zjavil apoštolom svoju slávu, aby im ukázal kam vedie kríž: „Kríž je dverami ku vzkrieseniu,“ povedal pápež František. Zároveň pozval veriacich, aby počas pôstneho obdobia nábožne rozjímali pred ukrižovaným Ježišom.

 

Pápež František vyjadril sústrasť Guatemale v súvislosti s tragédiou v San José Pinula, kde v stredu 8. marca pri požiari v štátnom domove pre sociálne ohrozené deti a mladistvých zomrelo najmenej 34 obetí a desiatky utrpeli zranenia. Obete sú najmä z radov dievčat, ktoré tam boli držané v drsných podmienkach s evidovanými prípadmi zneužívania a pokúsili sa o hromadný protest proti zlému zaobchádzaniu.

 

Po spoločnej modlitbe Anjel Pána a udelení apoštolského požehnania pridal Svätý Otec tieto slová:

 

„Drahí bratia a sestry, vyjadrujem svoju blízkosť ľudu Guatemaly, ktorý prežíva žiaľ nad závažným a žalostným požiarom, ktorý vypukol v (sociálnom ústave) Casa Refugio Virgen de la Asunción a zapríčinil obete na životoch a zranenia medzi dievčatami, ktoré tam bývali. Nech Pán prijme ich duše, uzdraví zranených, uteší ich rozžialené rodiny a celý národ. Modlím sa tiež, a prosím vás, aby ste sa modlili spolu so mnou, za všetkých chlapcov a dievčatá, ktorí sú obeťami násilia, zlého zaobchádzania, zneužívania a vojen. Toto je bolestná rana, toto je skrytý výkrik, ktorý my všetci musíme počuť a nesmieme sa ďalej tváriť, že nevidíme a nepočujeme.“

 

Plné znenie katechézy Svätého Otca

 

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

 

Evanjelium tejto Druhej pôstnej nedele nám predkladá príbeh Premenenia Pána (porov. Mt 17,1-9). Vezmúc stranou troch z apoštolov, Petra, Jakuba a Jána, vystúpil s nimi na vysokú horu, kde sa udial tento jedinečný úkaz: Ježišova tvár „zažiarila sťa slnko a odev mu zbelel ako svetlo“ (v. 2). Takýmto spôsobom Pán nechal zažiariť vo svojej vlastnej osobe tú božiu slávu, ktorú bolo možné prostredníctvom viery zachytiť v jeho učení a zázračných skutkoch. A toto premenenie na hore je sprevádzané zjavením sa Mojžiša a Eliáša, ktorí sa s ním rozprávali (porov. v. 3).

 

Ten „jas“, ktorý charakterizuje túto mimoriadnu udalosť, symbolizuje jej cieľ: osvetliť mysle a srdcia učeníkov, aby mohli jasne pochopiť, kto je ich Učiteľ. Je to záblesk svetla, ktorý sa nečakane otvára nad tajomstvom Ježiša a osvetľuje celú jeho osobu a celý jeho príbeh.

 

Ježiš, ktorý už s rozhodnosťou vykročil smerom k Jeruzalemu, kde bude musieť podstúpiť odsúdenie na smrť ukrižovaním, chce pripraviť svojich učeníkov na tento škandál - škandál kríža -, na škandál príliš silný pre ich vieru, a zároveň predpovedať svoje vzkriesenie, manifestujúc sa ako Mesiáš, Boží Syn.

 

Ježiš ich pripravuje na ten smutný a veľmi bolestivý moment. V skutočnosti sa Ježiš prezentoval ako Mesiáš odlišný od očakávaní, od toho, aký by mal byť Mesiáš podľa ich predstáv. Nie mocný a slávny kráľ, ale pokorný sluha bez zbrane; nie vladár s bohatstvom ako znamením požehnania, ale chudobný človek, ktorý nemá kde hlavu skloniť; nie patriarcha s početným potomstvom, ale neženatý muž bez domu a domova. Ide naozaj o zjavenie Boha otočené naruby, a najviac znepokojujúcim znakom tohto škandalózneho zvratu je kríž. Ale práve skrze kríž sa Ježiš dostane ku slávnemu zmŕtvychvstaniu, ktoré bude definitívne, nie ako toto premenenie, ktoré trvalo istý moment, okamih.

 

Premenený Ježiš na vrchu Tábor chcel ukázať svojim učeníkom svoju slávu, nie aby im dal vyhnúť sa ceste kríža, ale aby im ukázal, kam kríž privádza. Kto zomiera s Kristom, s Kristom bude vzkriesený. A kríž je dverami ku vzkrieseniu. Kto s ním bojuje, s ním zvíťazí. Toto je posolstvo nádeje, ktoré obsahuje Ježišov kríž, vyzývajúce byť pevnými v našom živote. Kresťanský kríž nie je vybavením domu či ozdobou na nosenie, ale kresťanský kríž je odkazom na lásku, s ktorou sa Ježiš obetoval, aby zachránil ľudstvo od zla a od hriechu. V tomto Pôstnom čase nábožne kontemplujme obraz Ukrižovaného, Ježiša na kríži. Toto je symbol kresťanskej viery, emblematický obraz Ježiša, ktorý zomrel a bol vzkriesený pre nás. Dbajme na to, aby kríž poznamenával etapy našej pôstnej cesty, aby sme čoraz väčšmi chápali závažnosť hriechu a hodnotu obety, ktorou Vykupiteľ zachránil nás všetkých.

 

Presvätá Panna vedela kontemplovať Ježišovu slávu, skrývajúcu sa v jeho ľudskosti. Nech nám pomáha zotrvávať s ním v tichej modlitbe, nechať sa osvecovať jeho prítomnosťou, aby sme nosili v srdci, aj cez najtemnejšie noci, odraz jeho slávy.“

 

 

5. marca

 

Anjel Pána s pápežom Františkom: Dbáme o Bibliu rovnako ako o náš mobil?

 

Vatikán 5. marca – V deň svojho odchodu na pôstne duchovné cvičenia sa pápež František na poludnie pomodlil s veriacimi mariánsku modlitbu spojenú s katechézou. Medzi veriacimi na Námestí sv. Petra nechýbali ani pútnici zo Slovenska.

 

V katechéze Svätý Otec poukázal na Ježišov úspešný zápas s pokušiteľom na púšti. Toto víťazstvo sa zakladalo na sile Božieho slova, zdôraznil pápež František a na veriacich sa obrátil s výzvou: „Čo by sa stalo, keby sme o Bibliu dbali rovnako ako dbáme o náš mobilný telefón?“ Pozval ich využiť Pôstne obdobie na cieľavedomé prehlbovanie vzťahu ku Svätému písmu.

 

Svätý Otec pripojil aj prosbu o sprevádzanie modlitbou počas duchovných cvičení, ktoré počas piatich dní až do piatka 10. marca absolvuje v exercičnom dome v Ariccii pri Ríme:

 

„Všetkým vám prajem, aby vaše pôstne putovanie bolo bohaté na ovocie; a prosím vás, pamätajte v modlitbe na mňa a na mojich spolupracovníkov z Rímskej kúrie, spolu s ktorými dnes večer začneme týždeň duchovných cvičení. Ďakujem vám zo srdca za vašu modlitbu.“

 

Duchovné cvičenia v Ariccii povedie taliansky biblista, františkán Giulio Michelini a budú zamerané na Ježišovo umučenie, smrť a zmŕtvychvstanie podľa Matúšovho evanjelia.

 

Katechéza Svätého Otca v plnom znení

 

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

 

V túto Prvú pôstnu nedeľu nás evanjelium uvádza na cestu smerom k Veľkej noci, keď nám ukazuje Ježiša, ako zotrváva štyridsať dní v púšti, vystavený pokúšaniam diabla (porov. Mt 4,1-11). Táto epizóda spadá do presného momentu Ježišovho života: hneď po krste v Jordáne a ešte pred jeho verejným účinkovaním.

 

Len pred chvíľou sa mu dostalo slávnostné uvedenie: zostúpil na neho Duch Svätý a Otec z neba o ňom vyhlásil: «Toto je môj milovaný Syn» (Mt 3,17). Ježiš je už pripravený začať svoju misiu, a pretože táto má svojho vyloženého nepriateľa, to znamená Satana, Ježiš sa s ním hneď konfrontuje „z očí do očí“.

 

Diabol útočí práve na titul „Božieho Syna“, aby Ježiša odviedol od plnenia jeho misie: «Ak si Boží Syn...», hovorí mu opakovane (v. 3.6) a navrhuje mu konať divotvorné činy – stať sa „čarodejníkom“ – ako premeniť kamene na chleby na zasýtenie svojho hladu a vrhnúť sa dolu z chrámového múru a nechať sa zachrániť anjelmi. Za týmito dvoma pokušeniami nasleduje tretie: pokloniť sa jemu, diablovi, a takto získať nadvládu nad svetom (porov. v. 9).

 

Týmto trojitým pokúšaním chce Satan strhnúť Ježiša z cesty poslušnosti a pokory – pretože vie, že touto cestou bude zlo porazené – a priviesť ho na falošnú skratku úspechu a slávy. Ale všetky diablove jedovaté šípy Ježiš odráža štítom Božieho slova (v. 4.7.10), ktoré vyjadruje Otcovu vôľu. Ježiš nehovorí žiadne vlastné slovo: odpovedá čisto Božím slovom. A takto Syn, plný sily Ducha Svätého, vychádza z púšte ako víťaz.

 

Počas štyridsiatich dní Veľkého pôstu sme ako kresťania pozvaní ísť v Ježišových šľapajach a vstúpiť do duchovného boja proti Zlému so silou Božieho slova. Nie s naším slovom, to nám nepomôže. So slovom Božím: to má silu poraziť Satana. Preto treba nadobudnúť dôverný vzťah k Biblii: často ju čítať, meditovať ju, vstrebávať (asimilovať) ju. Biblia obsahuje Božie slovo, ktoré je vždy aktuálne a účinné.

 

Ktosi povedal: čo by sa stalo, keby sme brali Bibliu tak ako berieme náš mobilný telefón? Keby sme ju nosili stále s nami, alebo aspoň malé vreckové Evanjelium, čo by sa stalo? Keby sme sa po ňu vrátili, keď si ju zabudneme: keď si zabudneš mobil, hneď sa vraciaš ho hľadať! Keby sme ju otvárali viackrát počas dňa, keby sme si čítali Božie odkazy obsiahnuté v Biblii tak ako si čítame odkazy v telefóne, čo by sa stalo?              

 

Je jasné, že prirovnanie pokrivkáva, ale núti premýšľať. Skutočne, keby sme mali Božie slovo vždy v srdci, žiadne pokušenie by nás nemohlo vzdialiť od Boha a žiadna prekážka by nás nemohla zviesť z dobrej cesty. Vedeli by sme víťaziť nad každodennými navádzaniami zla, ktoré je v nás k mimo nás, boli by sme viac schopní žiť životom vzkriesených podľa Ducha, prijímať a milovať našich bratov, osobitne tých slabších a odkázaných, a aj našich nepriateľov.

 

Panna Mária, dokonalá ikona poslušnosti voči Bohu a bezvýhradnej dôvery v jeho vôľu, nech je nám oporou pri pôstnom putovaní, aby sme učenlivo načúvali Božiemu slovu a tak dospeli k pravému obráteniu srdca.“

 

Po spoločnej modlitbe Anjel Pána a udelení apoštolského požehnania Svätý Otec pozdravil jednotlivé skupiny pútnikov. Poprosil ich o modlitbu počas duchovných cvičení a na záver ešte raz pripomenul svoju výzvu venovať Svätému písmu nie menšiu pozornosť ako svojmu mobilu: „Premýšľajte nad tým: mať Bibliu vždy pri sebe, vždy nablízku!“

 

3. marca

Ranná homília pápeža Františka: Pravý pôst znamená pomôcť blížnemu

 

Vatikán 3. marca – Pravý pôst znamená pomáhať blížnemu, falošný mieša nábožnosť s nečestnými obchodmi a hľadaním svetskej slávy, uviedol vo svojej dnešnej homílii pápež František, ktorý ráno slávil omšu v Dome sv. Marty.

 

Ústrednou témou dnešných liturgických čítaní je práve pôst, teda „pokánie, ktoré sme pozvaní v tomto Pôstnom období robiť“, aby sme sa priblížili k Pánovi, vysvetlil na úvod svojej kázne Svätý Otec. Boh sa teší zo „skrúšeného srdca“, ako sa píše v dnešnom 51. žalme, teší sa „zo srdca, ktoré sa cíti hriešne a vie, že je hriešne“.

 

V prvom čítaní z knihy proroka Izaiáša Boh karhá falošnú nábožnosť pokrytcov, ktorí sa postia a pritom konajú svoje špinavé obchody, utláčajú robotníkov a hádajú sa „udierajúc ničomnými päsťami“. Na jednej strane konajú pokánie, poznamenal pápež František, na druhej strane konajú nespravodlivo. Pán však od nás žiada skutočný pôst, a tým je pomoc blížnemu:

 

„Ten druhý pôst je ,pokrytecký’ – je to slovo, ktoré často používa Ježiš – je to pôst, aby som vynikol alebo aby som sa cítil spravodlivý, avšak medzičasom konám nespravodlivo, nie som spravodlivý, vykorisťujem druhých. ,Veď ja som štedrý, dal som Cirkvi pekný milodar’ - ,Povedz mi však, platíš spravodlivo tvojim pomocniciam v domácnosti? Tvojim zamestnancom platíš na čierno? Alebo tak, ako si to žiada zákon, aby mohli dať jesť svojim deťom?’.“

 

Pápež František sa s veriacimi v Dome sv. Marty podelil o príbeh, ktorý sa stal po Druhej svetovej vojne jezuitovi pátrovi Pedrovi Arrupemu, keď bol na misiách v Japonsku. Jeden bohatý muž sprevádzaný fotografom a novinárom mu dal finančný dar pre jeho evanjelizačnú prácu. V obálke však bolo iba desať dolárov. Ďalej už Svätý Otec:

 

„To isté robíme my, keď neplatíme spravodlivo našim ľuďom. Strhávame si z našich skutkov pokánia, z našich skutkov modlitby, pôstu, almužny. Strhávame si istú čiastku: úplatok svetskej sláve, aby sme sa ukázali. A toto nie je autentické, toto je pokrytecké. Preto, keď Ježiš hovorí: ,Keď sa modlíte, modlite sa v skrytosti; keď dávate almužnu, nevytrubujte to; keď sa postíte, nebuďte zachmúrení’, to je rovnaké, ako keby povedal: ,Prosím vás, keď robíte dobrý skutok, nestrhávajte si z neho odmenu, patrí len Otcovi’.“

 

Na záver svojej homílie Svätý Otec citoval proroka Izaiáša. Pán sa obracia na pokrytcov a vysvetľuje im, čo je to skutočný pôst. Sú to slová, ktoré sa zdajú byť „určené pre túto dobu“, dodal pápež František:

 

„«A nie toto je pôst, aký som si vyvolil: rozviazať putá nespravodlivé, uvoľniť povrazy otroctva, zlomených prepustiť na slobodu a rozlámať všetky okovy? Lámať hladnému svoj chlieb, bedárov bez prístrešia zaviesť do svojho domu? Ak uvidíš nahého, zaodej ho, a pred svojím blížnym sa neskrývaj». Uvažujme nad týmito slovami, myslime na naše srdce, ako sa postíme, modlíme, dávame almužnu. A tiež nám pomôže pomyslieť na to, čo cíti človek po večeri, za ktorú zaplatil napríklad dvesto eur, a cestou domov vidí hladného, nepozrie sa však naňho a kráča ďalej. Pomohlo by nám pouvažovať nad tým.“

 

 

2.marca

 

Pápež František kňazom: Naša viera rastie cez stretnutia s Pánom

 

Vatikán 2. marca - Prinášame ďalšie myšlienky Svätého Otca zo stretnutia s kňazmi Rímskej diecézy pri pôstnej duchovnej obnove 2. marca 2017 v Lateránskej bazilike na tému „Rast viery v živote kňaza“.

 

Svätý Otec vysvetlil, že celá jeho exhortácia Evangelii gaudium – Radosť evanjelia je koncipovaná v perspektíve kresťanského rastu:

 

„Ak si znova pozorne prečítate Evangelii gaudium – ktoré je programovým dokumentom – uvidíte, že hovorí stále o „raste“ a o „dozrievaní“, tak vo viere, v láske a v solidárnosti, ako aj v chápaní Božieho slova. Evangelii gaudium má dynamický pohľad. «Súčasťou Pánovho misijného mandátu je výzva šíriť vieru: „naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal“ (Mt 28, 20). Z toho jasne vyplýva, že prvé ohlasovanie musí ľudí pohnúť aj do toho, aby sa vydali kráčať po ceste formácie a dozrievania» (EG 160).

 

Zdôrazňujem: po ceste formácie a dozrievania vo viere. Ak to berieme s plnou vážnosťou, vyplýva z toho, že «by nebolo správne túto výzvu na rast interpretovať výlučne alebo primárne ako formáciu (čisto) doktrinálnu» (EG 161). Rast vo viere prichádza cez stretnutia s Pánom počas života. Tieto stretnutia sa uchovávajú ako poklad v pamäti a sú našou živou vierou, v našich osobných dejinách spásy“. „Toto je dôležité“, zdôraznil pápež František kňazom prítomným v Lateránskej bazilike. Ďalej sústredil ich pozornosť na to, aby mali pre svoj rast vo viere pevný bod, a tým je Kristov kríž:

 

„Keď hovorím o pevných bodoch alebo o „pevnom skĺbení“, mám na mysli obraz basketbalistu, ktorý si drží jednu nohu pevne na mieste a robí pohyby, aby si uchránil loptu alebo hľadá priestor, aby ju prihral, prípadne aby sa rozbehol a zaútočil na kôš. Pre nás je tou nohou „zaklincovanou“ do podlahy, okolo ktorej robíme otočky je Kristov kríž. Iného niet. Na múre kaplnky exercičného domu v San Miguel (časť Buenos Aires) je jedna veta: „Kríž stojí, zatiaľ čo svet sa otáča“ [Stat crux dum volvitur orbis - heslo sv. Bruna a kartuziánov]. A tak sa človek hýbe chrániac loptu v nádeji dostať ju do koša a snažiac sa pochopiť, komu ju prihrať. Viera – pokrok a rast vo viere – sa zakladá vždy na kríži: «zapáčilo sa Bohu spasiť veriacich bláznovstvom ohlasovania ... ukrižovaného Krista: pre Židov pohoršenie, pre pohanov bláznovstvo» (1 Kor 1,21.23).“

 

Ďalším momentom, na ktorý dal Svätý Otec dôraz, je pamäť:

 

„V Evangelii gaudium som chcel klásť dôraz na ten rozmer viery, ktorý nazývam deuteronomickým, v analógii s pamäťou Izraela: «Radosť z hlásania evanjelia stále žiari na pozadí vďačnej pamäti: je to milosť, o ktorú nám treba prosiť. Apoštoli nikdy nezabudli na ten okamih, keď sa Ježiš dotkol ich srdca: „Boli asi štyri hodiny popoludní“ (Jn 1,39) ... V „oblaku svedkov“ [...] vystupujú do popredia niektoré osoby, ktoré sa nás dotkli osobitným spôsobom a vďaka ktorým vzklíčila aj naša veriaca radosť: „Pamätajte na svojich predstavených, ktorí vám hlásali Božie slovo“ (Hebr 13,7). Niekedy sú to jednoduché a blízke osoby, ktoré nás uviedli do života viery: „Spomínam si na tvoju úprimnú vieru, akú mala už tvoja stará matka Loida a tvoja matka Eunika“ (2 Tim 1, 5). Veriaci je v zásade „pamätlivý“ (EG 13).

 

Buďme si vedomí, že napredovanie vo viere nie je len vôľovým predsavzatím odteraz viac veriť, ale je to aj cvičenie spomínať si v pamäti na základné milosti.“

 

„Dá sa „napredovať z úzadia“, opäť hľadajúc zabudnuté poklady a skúsenosti, ktoré sú často kľúčom k pochopeniu prítomnosti. Toto je skutočne „revolučná“ vec: ísť ku koreňom. O koľko jasnejšia je spomienka na minulosť, o to jasnejšie sa otvára budúcnosť, pretože možno vidieť cestu, ktorá je skutočne nová a odlíšiť ju od už prejdených ciest, ktoré nikam neviedli. Viera rastie pamätajúc, spájajúc udalosti s históriou reálne prežitou našimi otcami a celým Božím ľudom, celou Cirkvou.“

 

Ďalší bod venoval pápež František téme nádeje ako opory pre rast vo viere. Zdôraznil, že okrem toho, že nádej smeruje k budúcnosti, má vzťah aj k minulosti a v plnej šírke sa vzťahuje na prítomnosť. Ďalšou veľkou témou v prednáške Svätého Otca, práve v spojení s nádejou, bolo rozlišovanie, ktoré sa vzťahuje na našu prítomnosť, avšak žiada si aj istý odstup smerom vzad a pohľad na obzor:

 

„Je vlastné rozlišovaniu urobiť najprv krok späť, ako ten, čo trochu cúvne, aby videl lepšie panorámu. Je tu vždy pokušenie prvého impulzu, ktorý nás vedie k túžbe vyriešiť niečo okamžite. Myslím že v tomto zmysle sa deje prvé rozlišovanie, veľké a základné, čiže to, ktoré sa nenechá oklamať silou zla, ale dokáže vidieť víťazstvo Kristovho kríža v každej ľudskej situácii. V tomto bode by som rád spolu s vami opäť prečítal jeden úryvok z Evangelium gaudium, pretože pomáha rozpoznať to úskočné pokušenie, ktoré nazývam sterilný pesimizmus:

 

«Jedným z najväčších pokušení potláčajúcich zápal a odvahu je pocit porazenosti, ktorý z nás robí nespokojných, skleslých pesimistov so zamračenou tvárou. Nik nemôže vyraziť do boja, ak už vopred neverí vo víťazstvo. Kto začína bez dôvery, ten už dopredu prehral polovicu bitky a navyše zakopáva svoje talenty. Aj napriek bolestnému vedomiu o vlastných slabostiach treba kráčať vpred bez toho, aby sme sa cítili porazenými, a pamätať na to, čo Pán povedal svätému Pavlovi: „Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti“ (2 Kor 12, 9). Kresťanský triumf je vždy krížom, ale krížom, ktorý je zároveň aj zástavou víťazstva, nesenou s bojovnou jemnosťou proti útokom zla. Zlý duch porazenectva je bratom pokušenia oddeľovať pšenicu od kúkoľa pred naplnením času a toto pokušenie pochádza z egocentrickej a ustráchanej nedôverčivosti. [...] V každom prípade za týchto okolností sme pozvaní byť džbánmi, z ktorých sa druhí môžu napiť. Niekedy sa džbán premieňa na ťažký kríž, ale veď práve na kríži pribitý Pán sa nám daroval ako prameň živej vody. Nenechajme si ukradnúť nádej!» (EG 85-86).

 

Toto spojenie «nenechajme si ukradnúť ...», mám z pravidiel rozlišovania sv. Ignáca, kde je bežné zobrazovať diabla ako zlodeja. Správa sa ako veliteľ – hovorí sv. Ignác – keď na to, aby zvíťazil a ukradol to po čom túži, zaútočí na naše najslabšie miesto (porov. Sv. Ignác z Loyoly: Duchovné cvičenia, 327). A v našom prípade, v súčasnej dobe, myslím si, že sa snaží ukradnúť nám radosť – čo je ako ukradnúť nám prítomnosť – a nádej – vyjdenie, putovanie –, čo sú milosti, ktoré najviac vyprosujem a žiadam vyprosovať pre Cirkev v tejto dobe.“

 

 

 

Ranná homília Svätého Otca vo štvrtok 2. marca: Kompas kresťana

 

Vatikán 2. marca – V rannej homílii vo štvrtok 2. marca pápež František opísal, v čom spočíva základný „kompas kresťana“. Na začiatku pôstnej doby v kaplnke domu sv. Marty Svätý Otec pozval k nasledovaniu ukrižovaného a vteleného Krista. Vychádzajúc z evanjelia dňa (Lk 9,22-25) hovoril o výzve k obráteniu s trojitým poukázaním na človeka, na Boha a na samotné putovanie, čiže nasledovanie Krista.

 

Realitou človeka je rozhodovať sa medzi dobrom a zlom. Boh nás stvoril slobodných a na nás je rozhodnutie – konštatoval pápež. Boh nás však nenecháva osamelých, ukazuje nám cestu dobra pomocou prikázaní. Potom je tu Božia realita, „ktorá bola pre učeníkov ťažko pochopiteľná“, Ježišova krížová cesta – pokračoval Svätý Otec: „Boh sa nám stal podobným vo všetkom okrem hriechu. Nie je tu Boh bez Krista. Boh bez Krista, pozbavený vtelenia, je bohom nereálnym.“

 

„Božia realita je Kristus vtelený pre nás. Pre našu spásu. Ak sa vzďaľujeme od tejto reality a vzďaľujeme sa Kristovmu krížu a pravde o Pánových ranách, vzďaľujeme sa aj láske, Božej dobročinnej láske, vzďaľujeme sa spáse a vydávame sa cestou ideologickej predstavy o Bohu, ktorá je mu vzdialená. To nie je Boh, ktorý prichádza k nám, ktorý sa stal naším blížnym, aby nás spasil, a zomrel pre nás. Toto je realitou Boha.“

 

Svätý Otec potom citoval z knihy jedného francúzskeho spisovateľa z minulého storočia, ktorý opisuje dialóg medzi agnostikom a veriacim:

 

„Agnostik s dobrou vôľou sa pýta veriaceho: «Mojím problémom je, ako môže byť Kristus Bohom. To nechápem.» Veriaci odpovedá: «Pre mňa toto nie je problém. Problémom by bolo, keby sa Boh nestal Kristom.» Toto je realita Boha: Boh sa stal Kristom, Boh sa stal telom, a to je základ skutkov milosrdenstva. Rany našich bratov sú ranami Krista, Božími ranami, pretože Boh sa stal Kristom. To je tá druhá skutočnosť, bez ktorej nemôžeme prežívať pôst. Musíme sa obrátiť, a to nie k abstraktnému Bohu, ale ku konkrétnemu Bohu, ktorý sa stal Kristom.“

 

Treťou realitou je putovanie. Ježiš v dnešnom evanjeliu hovorí: «Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma». (Lk 9,23). A pápež František k tomu dodal:

 

„Realita putovania sa vzťahuje na Krista: nasledovať Krista, plniť Otcovu vôľu tak ako on, ako on brať na seba každý deň svoj kríž, zaprieť seba samých, aby sme mohli nasledovať Krista. Nerobiť to, čo chcem ja, ale to, čo chce Ježiš. Nasledovať Ježiša, ktorý hovorí, že na tejto ceste strácame život, aby sme ho potom našli. Je to neustále strácanie života, strácanie toho, čo chcem ja, strácanie pohodlia, znamená to byť stále na Ježišovej ceste, ktorá bola službou bratom, adoráciou Boha. To je tá správna cesta.“

 

Na záver svätý Otec zdôraznil: „Jedinou bezpečnou cestou je nasledovanie ukrižovaného Krista, pohoršenie kríža.“ A tieto tri skutočnosti vzhľadom na človeka, na Boha a na putovanie sú „kresťanským kompasom“, ktorý nám nedovolí zablúdiť.

 

 

1.marca

 

Homília pápeža Františka v Bazilike sv. Sabíny: „Zamilovaný prach“

 

Vatikán 1. marca – V plnom znení prinášame homíliu Svätého Otca Františka pri slávení liturgie Popolcovej stredy 1. marca 2017 v Bazilike sv. Sabíny v Ríme.

 

«Obráťte sa ku mne celým svojím srdcom, […] vráťte sa k Pánovi» (Joel 2,12.13): je zvolanie, ktorým sa prorok Joel obracia na ľud v Pánovom mene. Nikto sa nemohol cítiť vylúčený: «Zvolajte starcov, zhromaždite deti, i tie, čo sajú prsia; […] ženícha […] i nevestu» (v. 16). Celý verný ľud je zvolaný, aby sa vydal na púť a klaňal sa svojmu Bohu, «lebo on je dobrotivý a milosrdný, zhovievavý a veľmi milostivý» (v. 13).

 

Aj my chceme byť odozvou na toto volanie, chceme sa vrátiť k milosrdnému srdcu Otca. V tomto čase milosti, ktorý dnes začíname, upriamme opäť náš pohľad na jeho milosrdenstvo. Veľký pôst je cestou: vedie nás k víťazstvu milosrdenstva nad všetkým, čo nás chce zdrviť alebo nás zredukovať na niečo, čo nezodpovedá dôstojnosti Božích detí. Veľký pôst je cestou z otroctva ku slobode, od utrpenia k radosti, zo smrti do života.

 

Znak popola, s ktorým sa vydávame na cestu, nám pripomína náš prvotný stav: boli sme vzatí zo zeme, boli sme stvorení z prachu. Áno, ale z prachu, ktorý bol v milujúcich rukách Boha, ktorý vdýchol svojho ducha života na každého z nás a chce to naďalej robiť; chce pokračovať v darovaní toho dychu života ktorý nás zachraňuje od iných druhov dychu: od škrtivého pridusenia vyvolaného naším egoizmom, od pridusenia vyprovokovaného žalostnými ambíciami a mlčiacou ľahostajnosťou; od pridusenia, ktoré udúša ducha, zužuje obzor a znecitlivuje tlkot srdca. Boží dych života nás zachraňuje od tohto pridusenia, ktoré zhasína našu vieru, ochladzuje našu lásku a ničí našu nádej. Prežívať Veľký pôst znamená úpenlivo túžiť po tomto dychu života, ktorý nám náš Otec neprestáva ponúkať v bahne našich dejín.

 

Dych Božieho života nás oslobodzuje od toho pridusenia, ktorého si často nie sme vedomí a na ktoré sme si už dokonca zvykli ako na niečo „normálne“, i keď jeho dôsledky pociťujeme; zdá sa nám to normálne, pretože sme si zvykli dýchať ovzdušie, v ktorom je poklesnutá hladina nádeje, ovzdušie smútku a rezignácie, dusivé ovzdušie úzkosti a nepriateľstva.

 

Veľký pôst je čas povedať nie. Nie pridúšaniu ducha pre znečistenie spôsobené ľahostajnosťou, nedbanlivosťou myslenia, že život iného sa ma netýka; každým pokusom banalizovať život, zvlášť tých, ktorí na vlastnom tele nesú váhu toľkej povrchnosti. Veľký pôst chce povedať nie intoxikujúcemu znečisteniu prázdnymi a nezmyselnými slovami, drsnou a rýchlou kritikou, zjednodušujúcimi analýzami, ktoré nedokážu pojať komplexnosť ľudských problémov, zvlášť tých, ktorými sa najviac trpí.

 

Veľký pôst je časom povedať nie: nie pridusenosti modlitbou na uchlácholenie svedomia, almužnou na dosiahnutie vlastnej spokojnosti, postením sa pre dosiahnutie pocitu, že sme v poriadku. Veľký pôst je časom povedať nie pridusenosti, aká sa rodí zo zahľadeností do vlastného vnútra, ktoré vylučujú iných, ktoré sa chcú dostať k Bohu odsúvajúc bokom Kristove rany prítomné v ranách svojich bratov: z tých spiritualít, ktoré redukujú vieru na kultúry geta a vylúčenia.

 

Pôst je časom pamäti, je časom na premýšľanie a kladenie si otázok: čo by bolo z nás, keby nám Boh zavrel dvere? Čo by bolo z nás bez jeho milosrdenstva, ktoré sa neunavuje odpúšťať nám a vždy nám dáva príležitosť začať odznova? Pôst je časom klásť si otázky: kde by sme boli bez pomoci tichých tvárí toľkých, ktorí nám tisícorakým spôsobom podali ruku a veľmi konkrétnymi skutkami nám znova dali nádej a pomohli nám začať nanovo?

 

Veľký pôst je časom, aby sme sa vrátili k dýchaniu, je časom, aby sme otvorili srdce dychu toho Jediného, ktorý je schopný premeniť náš prach na ľudskosť. Nie je to čas na to, aby sme si roztrhli šaty pred zlom, ktoré nás obklopuje, ale skôr na to, aby sme v našom živote vytvorili miesto všetkému tomu dobru, ktoré dokážeme konať a zvliekli zo seba všetko, čo nás izoluje, uzatvára a paralyzuje. Pôst je časom spoluúčasti, aby sme mohli so žalmistom povedať: „Navráť mi [Pane] radosť z tvojej spásy a posilni ma duchom veľkej ochoty“, aby sme naším životom ohlasovali tvoju slávu (por. Ž 51,14), a náš prach sa mocou tvojho životodarného dychu premenil na „zamilovaný prach“.

 

 

 

Katechéze pápeža Františka: Pôstne obdobie je cestou nádeje

 

Vatikán 1. marca – Pri dnešnej generálnej audiencii, ktorá sa konala na Námestí sv. Petra, sa pápež František tematicky zameral na vstup do Pôstneho obdobia. V katechéze, ktorou pokračoval v cykle o kresťanskej nádeji, poukázal na zmysel pôstu ako cesty nádeje. Na úvod zaznelo biblické čítanie z knihy Exodus, ku ktorému sa Svätý Otec vrátil aj v samotnej katechéze:

 

„Pán povedal [Mojžišovi]: «Videl som utrpenie svojho ľudu v Egypte a počul som jeho volanie pre pracovných dozorcov. Viem o jeho utrpení. Preto som zostúpil, aby som ho vyslobodil z moci Egypťanov a vyviedol ho z tej krajiny do krajiny krásnej a priestrannej, do krajiny, ktorá oplýva mliekom a medom[...]. Preto poď, pošlem ťa k faraónovi! Vyvedieš môj ľud, Izraelitov, z Egypta!»“ (Ex 3,7-8.10).

 

Katechéza Svätého Otca v plnom znení

 

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

 

V tento deň, v Popolcovú stredu, vstupujeme do liturgického obdobia Pôstu. A pretože máme cyklus katechéz o kresťanskej nádeji, dnes by som vám chcel predstaviť Pôst ako cestu nádeje.

 

V skutočnosti je táto perspektíva zrejmá, ak pomyslíme na to, že Veľký pôst bol v Cirkvi ustanovený ako čas prípravy na Veľkú noc, a teda všetok zmysel tohto obdobia štyridsiatich dní preberá svetlo veľkonočného tajomstva, ku ktorému je nasmerované.

 

Môžeme si predstaviť Zmŕtvychvstalého Pána, ktorý nás volá vyjsť z našich temnôt a my sa vydávame na cestu smerom k nemu, ktorý je Svetlom. A Pôst je cestou k zmŕtvychvstalému Ježišovi, je obdobím pokánia, aj umŕtvovania, avšak nie samoúčelného, ale zameraného na to, aby sme vstali z mŕtvych s Kristom, obnovili našu krstnú identitu, čiže znova sa narodili „zhora“, z lásky Boha (porov. Jn 3,3). Preto je Pôstne obdobie svojou prirodzenosťou časom nádeje.

 

Aby sme lepšie pochopili, čo to znamená, musíme si to spojiť so základnou skúsenosťou exodu Izraelitov z Egypta, prerozprávanou v Biblii rovnomennou knihou: Exodus. Východiskovým bodom je otrocký stav v Egypte, útlak, nútené práce. Avšak Pán nezabudol na svoj ľud a na svoj prísľub: povoláva Mojžiša a silným ramenom necháva Izraelitov vyjsť z Egypta a vedie ich cez púšť smerom k Zemi slobody.

 

Počas tejto cesty z otroctva ku slobode Pán dáva Izraelitom zákon, aby ich naučil milovať jeho, jediného Pána a milovať sa medzi sebou navzájom ako bratia. Písmo ukazuje, že exodus je dlhý a plný súženia: symbolicky trvá 40 rokov, čiže dobu života jednej generácie. Generácie, ktorá je tvárou v tvár skúškam na ceste vždy pokúšaná oplakávať Egypt a vrátiť sa späť. Aj my všetci poznáme pokušenie vrátiť sa späť, poznáme to všetci.

 

Avšak Pán zostáva verný a ten úbohý ľud vedený Mojžišom prichádza k Zasľúbenej zemi. Celá táto cesta je uskutočnená v nádeji: v nádeji na dosiahnutie zeme a práve v tomto zmysle je „exodom“, vyjdením z otroctva ku slobode. A týchto 40 dní je aj pre všetkých nás vyjdením z otroctva, z hriechu, ku slobode, ku stretnutiu so Zmŕtvychvstalým Kristom. Každý krok, každá námaha, každá skúška, každý pád a každé nové začatie, všetko má zmysel jedine v rámci plánu spásy Boha, ktorý chce pre svoj ľud život a nie smrť, radosť a nie bolesť.

 

Ježišova Veľká noc je jeho exodom, ktorým nám otvoril cestu, aby sme dosiahli plný, večný a blažený život. Pre to, aby otvoril túto cestu, tento prechod, Ježiš sa musel vzdať svojej slávy, pokoriť sa, stať sa poslušným až na smrť, a to na smrť na kríži. Otvoriť nám cestu k večnému životu ho stálo všetku jeho krv a vďaka nemu sme zachránení od otroctva hriechu.

 

Avšak toto neznamená, že on všetko urobil a my tak nemusíme urobiť nič, že on prešiel krížom, a my „pôjdeme do raja na koči“. Nie je to tak. Naša spása je istotne jeho darom, avšak keďže je príbehom lásky, žiada si naše „áno“ a našu účasť na jeho láske, ako nám ukazuje naša Matka Mária a po nej všetci svätí.

 

Veľký pôst žije z tejto dynamiky: Kristus nás so svojím exodom predchádza a my prechádzame púšťou vďaka nemu a nasledujúc ho. On je pre nás pokúšaný a pre nás zvíťazil nad Pokušiteľom, ale aj my musíme spolu s ním čeliť pokušeniam a prekonávať ich. On nám dáva živú vodu svojho Ducha, našou úlohou je načrieť do jej žriedla a piť, vo sviatostiach, v modlitbe, v adorácii. On je svetlom víťaziacim nad temnotami, a od nás sa žiada živiť plamienok, ktorý nám bol zverený v deň nášho krstu.  

 

V tomto zmysle je Pôstne obdobie «sviatostným znakom nášho obrátenia» (Rímsky misál, Modlitba dňa 1. pôstnej nedele). Ten, kto je na ceste Pôstu, je vždy na ceste obrátenia. Pôstne obdobie je sviatostným znakom našej cesty z otroctva ku slobode, ktorú je vždy treba obnovovať. Je to istotne náročná cesta, ako je aj správne, lebo láska je náročná, avšak je to cesta plná nádeje.

 

Ba povedal by som ešte viac: pôstny exodus je cestou, na ktorej sa samotná nádej formuje. Námaha prejsť púšťou – všetky tie skúšky, pokušenia, ilúzie, fatamorgány... –, toto všetko slúži pre sformovanie mocnej, pevnej nádeje, podľa vzoru nádeje Panny Márie, ktorá uprostred temnôt utrpenia a smrti svojho Syna aj naďalej verila a dúfala v jeho zmŕtvychvstanie, vo víťazstvo Božej lásky.

 

So srdcom otvoreným pre tento horizont vstúpme dnes do Pôstneho obdobia. Cítiac sa ako súčasť svätého Božieho ľudu začnime túto cestu nádeje s radosťou.

 

 

 

28. február

 

Ranná homília Svätého Otca: Znakom pravého zrieknutia sa pre Krista je radosť

 

Vatikán 28. februára – Tesne pred Popolcovou stredou nás Cirkev „pozýva zamyslieť sa nad vzťahom medzi Bohom a bohatstvom“, povedal Svätý Otec František pri rannej svätej omši v Dome sv. Marty. V homílii vyzval k plnému nasledovaniu Pána a ochote kráčať cestou sebazrieknutia. Ako zdôraznil, signálom toho, že sme na správnej ceste nasledovania Pána je radosť aj uprostred utrpení.

 

Svätý Otec nadviazal na včerajší evanjeliový úryvok (Mk 10,17-27) o stretnutí Ježiša s bohatým mladíkom, ktorý najprv chcel nasledovať Pána, ale potom zaváhal práve pre svoj veľký majetok. „Nemôžeme slúžiť dvom pánom“; buď slúžime Bohu, alebo bohatstvu, pripomenul pápež František. Podotkol, že Ježišov komentár, že „ľahšie je ťave prejsť cez ucho ihly, ako boháčovi vojsť do Božieho kráľovstva,“ učeníkov trochu vystrašil.

 

Markovo evanjelium z dnešného dňa (Mk 10,28-31) nám zase predstavuje Petra, ako sa pýta Pána, čo bude s tými, ktorí opustili všetko. Zdá sa, že „Peter predkladá Pánovi účet“, komentuje tento úryvok pápež František:

 

„Nevedel čo povedať: ‚Áno, tento odišiel, ale my?‘ Ježišova odpoveď je jasná: ‚Hovorím vám: Niet nikoho, kto by zanechal všetko, aby nedostal všetko‘. ‚Aha, my sme zanechali všetko.‘ - ‚Dostanete všetko,‘ tou preplnenou mierou, s ktorou Boh dáva svoje dary. Dostanete všetko. «Niet nikoho, kto by pre mňa a pre evanjelium opustil dom alebo bratov a sestry alebo matku a otca alebo deti alebo polia, aby nedostal stonásobne viac; teraz, v tomto čase, domy, bratov, sestry, matky, deti i polia, hoci s prenasledovaním, a v budúcom veku večný život.» Všetko. Pán nevie dať menej ako všetko. Keď on niečo dáva, daruje seba samého, čo znamená všetko.“

 

Predsa však, dodal Svätý Otec, je v tomto úryvku evanjelia „jedno slovo, ktoré nás núti zamyslieť sa“: že tá stonásobná odmena sľúbená už v tomto čase bude „spolu s prenasledovaním.“ Toto, ako ďalej vysvetlil, znamená „vstúpiť do iného spôsobu myslenia, do iného spôsobu reagovania. Ježiš dáva sám seba celého, pretože je plnosť, Božia plnosť je plnosťou sebazrieknutia na kríži.“ Pápež František pokračoval:

 

„Toto je ten Boží dar: plnosť zrieknutia sa. A to je kresťanský štýl: hľadať plnosť, prijať plnosť sebazrieknutia a kráčať po tejto ceste. Nie je to ľahké, toto veru nie je ľahké. A aké je znamenie, ktoré mi signalizuje, či sa ďalej držím tohto ‚dať všetko a prijať všetko‘? Počuli sme to v prvom čítaní: «S radostným okom oslavuj Boha a neuberaj mu z prvotín svojich rúk. Keď prinášaš svoj dar, maj vždy veselú tvár a s plesaním mu zasväcuj svoje desiatky. Dávaj Najvyššiemu, ako on dáva tebe, s prívetivým okom prinášaj dielo svojich rúk.» Prívetivé oko, veselá tvár. Radosť, spokojné oko... Znakom toho, že ideme po tejto ceste všetkého a ničoho, tejto plnosti v sebazrieknutí, je radosť.“

 

Bohatému mladíkovi sa však naopak „zarmútila tvár a odišiel smutný“, pokračoval Svätý Otec. „Nebol schopný prijať túto plnosť sebazrieknutia.“ Pápež poznamenal, že „svätí, i samotný Peter, ju prijali. A v skúškach, v ťažkostiach mali radostnú tvár, prívetivé oko a radosť v srdci.“ Toto, zdôraznil Svätý Otec je tým „znamením“. Na záver homílie pápež František pripomenul svätého Alberta Hurtada, čilského jezuitu z 20. storočia (1901-1952):

 

„Neustále pracoval, napriek jednej ťažkosti za druhou... Pracoval pre chudobných... Bol skutočne mužom, ktorý v tej krajine položil cestu v charitatívnej pomoci chudobným. Ale bol prenasledovaný, mnoho si vytrpel. Nuž a on práve vtedy, keď bol zdrvený krížom opakoval túto vetu: ‚Som šťastný, Pane, som šťastný‘. Nech nás učí ísť po tejto ceste, nech nám vyprosí milosť kráčať touto trochu náročnou cestou, so všetkým a s ničím, s plnosťou sebazrieknutia Ježiša Krista, a povedať vždy, zvlášť v ťažkostiach: ‚Som spokojný, Pane, som spokojný‘“.

 

 

26. február

 

Anjel Pána s pápežom Františka: Spoľahnime sa na Boha, mamona sklame

 

Vatikán 26. februára – Na poludňajšiu modlitbu Anjel Pána so Svätým Otcom dnes prišlo na Námestie sv. Petra 30-tisíc veriacich. Svätý Otec v katechéze pripomenul naliehavú evanjeliovú výzvu spoliehať sa na Boha a nie na bohatstvo. Kresťan musí svoje rozhodnutie pre Boha a proti mamone urobiť s jednoznačnosťou a neustále ho obnovovať, zdôraznil pápež František.

 

Plné znenie príhovoru Svätého Otca

 

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

 

Dnešné evanjelium (porov. Mt 6,24-34) je mocným pozvaním spoliehať sa na Boha – nezabudnime: spoliehať sa na Boha –, ktorý sa stará o celé tvorstvo. On zaobstaráva potravu pre všetky zvieratá, stará sa o ľalie a poľné byliny (por. Mt 6,26-28); jeho dobrotivý a starostlivý pohľad bdie každodenne nad naším životom. Na náš život dorážajú mnohé starosti, ktoré predstavujú riziko, že nás oberú o pokoj a vyrovnanosť; ale tento strach je často neužitočný, pretože nedokáže zmeniť sled udalostí. Ježiš nás naliehavo nabáda nebyť ustarostenými o zajtrajšok (porov. v. 25.28.31), pamätajúc na to, že nad všetkým je milujúci Otec, ktorý nikdy nezabúda na svoje deti: spoľahnutie sa na neho nevyrieši problémy zázračným spôsobom, ale umožní nám postaviť sa k nim v správnom duchu, odvážne: Mám odvahu, pretože sa spolieham na môjho Otca, ktorý sa stará o všetko a ktorý ma tak veľmi miluje.

 

Boh nie je vzdialenou a neosobnou bytosťou: je naším útočišťom, prameňom našej vyrovnanosti a pokoja. Je skalou našej spásy, o ktorú sa môžeme zachytiť s istotou, že nepadneme. Kto sa pevne zachytí Boha, ten nikdy nepadne! Je našou obranou pred zlom, ktoré stále číha. Boh je naším veľkým priateľom, spojencom, otcom, i keď nie vždy si to uvedomujeme. Neuvedomujeme si, že máme priateľa, spojenca, otca, ktorý chce naše dobro, a radšej hľadáme oporu v bezprostredne hmatateľných a pomíňavých dobrách, zabúdajúc na najvyššie dobro, a niekedy ho i odmietajúc: na otcovskú lásku Boha. Cítiť ho ako Otca je v súčasnej dobe osirotenosti veľmi dôležité! V tomto svete sirôt ho cítiť ako Otca. Od lásky Boha sa vzďaľujeme, keď posadnuto hľadáme pozemské dobrá a bohatstvá, demonštrujúc tak prehnanú lásku k týmto skutočnostiam.

 

Ježiš nám hovorí, že toto pachtenie sa je klamné a je zdrojom nešťastia. A dáva svojím učeníkom základné pravidlo života «Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo» (v. 33). Ide tu o realizovanie projektu, ktorý ohlásil Ježiš v Reči na hore, spoliehať sa na Boha, ktorý nesklame – toľkí priatelia, alebo toľkí, ktorých sme považovali za priateľov, nás sklamali, no Boh nikdy nesklame! – namáhať sa ako verní správcovia dobier, ktoré nám on daroval, aj tých pozemských, ale bez „preháňania“, ako keby všetko, aj naša spása, závisela len od nás. Tento evanjeliový postoj si žiada jasnú voľbu, ktorú dnešné evanjelium presne označuje: «Nemôžete slúžiť aj Bohu aj mamone» (v. 24). Alebo Pán, alebo okúzľujúce, no klamlivé modly. Táto voľba, ktorá sa od nás vyžaduje, sa potom prejaví vo všetkých našich skutkoch, plánoch a snahách. Je to voľba, ktorú treba urobiť s jednoznačnosťou a neustále ju obnovovať, pretože pokušenia zredukovať všetko na peniaze, pôžitok a moc sú dotieravé. Jestvuje toľko pokušení v tomto smere.

 

Zatiaľ čo uctievanie týchto modiel vedie k hmatateľným výsledkom, i keď sú prchavé, rozhodnutie sa pre Boha a pre jeho kráľovstvo nie vždy hneď dáva vidieť svoje ovocie. Je to rozhodnutie, ktoré sa robí v nádeji a ktoré nechá plnú realizáciu na Boha. Kresťanská nádej sa upiera k budúcemu naplneniu Božieho prisľúbenia a nezastavuje sa pred problémami, pretože sa zakladá na vernosti Boha, ktorý nikdy nesklame. On je verný, je verný Otec, verný priateľ, verný spojenec.

 

Panna Mária nech nám pomáha dôverovať v lásku a dobrotu nebeského Otca a žiť v ňom a s ním. Toto je predpoklad na prekonanie súžení a nepriazní života, a tiež prenasledovaní, ako nám to ukazuje svedectvo toľkých našich bratov a sestier.“

 

Po modlitbe Anjel Pána a apoštolskom požehnaní Svätý Otec osobitne pripomenul blížiaci sa „Deň zriedkavých chorôb”, ktorý pripadne na utorok 28. februára:

 

„Pozdravujem skupinu, ktorá prišla pri príležitosti „Dňa zriedkavých chorôb”. Ďakujem vám za všetko, čo robíte. Kiež sa pacientom a ich rodinám dostáva primeraná opora pri ich nie ľahkej ceste, tak na úrovni medicínskej ako aj zákonodarnej.“

 

 

24. februára

 

Pápež František v piatkovej homílii: V Bohu je spravodlivosť milosrdenstvom

 

Vatikán 24. februára – „V Bohu je spravodlivosť milosrdenstvom a milosrdenstvo spravodlivosťou.“ Nesmieme upadnúť do pokryteckých postojov „kazuistickej logiky“. Tak by sa dala zhrnúť dnešná ranná homília pápeža Františka v Dome sv. Marty. Svätý Otec vychádzal z dnešného čítania z Markovho evanjelia (Mk 10,1-12), z Ježišovej odpovede farizejom, ktorí prišli za ním, aby ho pokúšali otázkou: „Smie muž prepustiť manželku?“:

 

„Ježiš neodpovedá, či je to dovolené alebo nie je dovolené. Nevstupuje do ich kazuistickej logiky, pretože oni mysleli na vieru len v termínoch ,môže sa’ alebo ,nemôže sa’, pokiaľ sa až môže a odkiaľ už nie. To je tá logika kazuistiky: Ježiš však do nej nevstupuje. Obracia sa na nich s otázkou: ,Čo vám prikázal Mojžiš? Čo je vo vašom zákone?’ A oni vysvetľujú povolenie, ktoré im dal Mojžiš na prepustenie manželky, a sú to práve oni, ktorí padajú do pasce. Lebo Ježiš ich nazýva ,tvrdými v srdci’: ,Pre tvrdosť vášho srdca vám napísal toto prikázanie’, a hovorí pravdu. Bez kazuistiky. Bez ústupkov. Pravdu.“

 

„Ježiš vždy hovorí pravdu; vysvetľuje veci tak, ako boli stvorené,“ dodal pápež František a poukázal na Ježišovu odpoveď, ktorú dal po rozhovore s farizejmi aj svojim učeníkom: «Každý, kto prepustí svoju manželku a vezme si inú, dopúšťa sa voči nej cudzoložstva. A ak ona prepustí svojho muža a vydá sa za iného, cudzoloží». Ak je však toto pravda a cudzoložstvo je „vážna“ vec, ako potom vysvetliť, zamyslel sa Svätý Otec, že Ježiš „toľkokrát hovoril s cudzoložnicou“, „pohankou“? Že „pil z jej pohára, ktorý nebol čistý?“ A že jej nakoniec povedal: „Ja ťa neodsudzujem. Už viac nehreš. – Ako je to možné? - položil si otázku pápež František:

 

„Ježišova cesta – jasne to vidíme – je cestou od kazuistiky k pravde a milosrdenstvu. Ježiš necháva mimo kazuistiku. A tých, ktorí ho chceli pokúšať, tých, ktorí uvažovali v tejto logike ,smie sa’, tých označil – nie na tomto mieste, ale v inom úryvku Evanjelia – za pokrytcov. Ešte aj pri štvrtom prikázaní upierali pomoc rodičom s výhovorkou, že priniesli peknú obetu pre cirkev. Pokrytci. Kazuistika je pokrytecká. Je to pokrytecké myslenie: ,smie sa – nesmie sa’, ktoré sa potom mení na stále rafinovanejšie a diabolskejšie: ,Pokiaľ až môžem? A odtiaľto ďalej už nemôžem’. To je klam kazuistiky.“

 

Život kresťana sa teda nepodvoľuje logike kazuistiky, ale drží sa pravdy ako svojho sprievodcu a odpovedá podľa Ježišovho príkladu milosrdenstva, „lebo on je vtelením Otcovho milosrdenstva, a nemôže zaprieť sám seba. Nemôže sám seba zaprieť, pretože on je Otcova Pravda. A nemôže sám seba zaprieť, pretože on je Otcovo Milosrdenstvo,“ dodal na záver svojej dnešnej homílie pápež František. „Toto je tá cesta, akej nás učí Ježiš“, ktorá je náročná na praktizovanie, vzhľadom na pokušenia života:

 

„Keď ti na srdce dolieha pokušenie, táto cesta von z kazuistiky smerom k pravde a milosrdenstvu nie je jednoduchá: je potrebná Božia milosť, aby nám pomohla ísť takto vpred. A vždy musíme o ňu prosiť: ,Pane, daj, nech som spravodlivý, ale spravodlivý s milosrdenstvom’. Nie [spravodlivý] kryjúci sa kazuistikou. Spravodlivý v milosrdenstve, ako si ty. Spravodlivý v milosrdenstve.

 

Nuž, niekto s kauzistickou mentalitou by sa mohol pýtať: ,Čo je v Bohu dôležitejšie: spravodlivosť alebo milosrdenstvo?’ Aj toto je nesprávne uvažovanie, ktoré sa snaží unikať... Čo je dôležitejšie? Nie sú to dve veci: je to jedna jediná vec. V Bohu je spravodlivosť milosrdenstvom a milosrdenstvo je spravodlivosťou. Nech nám Pán pomôže pochopiť túto cestu, ktorá nie je ľahká, ale urobí nás šťastnými a urobí šťastnými mnohých ľudí.“

 

23. februára

Španielsky futbalový tím Villareal na audiencii u pápeža Františka

 

Vatikán 23. februára – Pápež František dnes prijal manažérov, trénerov a hráčov španielskeho futbalového klubu Villareal, ktorí prišli do Večného mesta na zápas s talianskym tímom AS Rím. Futbal je podľa slov Svätého Otca „obrazom o živote a o spoločnosti“. Futbaloví hráči nielen že vychovávajú nové generácie, ale predovšetkým šíria hodnoty, akými sú kolegialita, osobné úsilie, tímová hra. Viac už Svätý Otec František:

„Jedna z charakteristík dobrého športovca je vďačnosť. Ak sa zamyslíme nad naším životom, príde nám na um toľko ľudí, ktorí nám pomohli a bez ktorých by sme tu neboli. Môžete si zaspomínať na tých, s ktorými ste hrali ako chlapci, na svojich prvých spoluhráčov, trénerov, asistentov a tiež na fanúšikov, ktorí nás svojou prítomnosťou povzbudzovali na každom zápase. Táto spomienka nám pomáha, aby sme sa necítili nadradení, ale aby sme si uvedomili, že sme súčasťou jedného veľkého tímu“.

 

Svätý Otec František udelil futbalovým hráčom požehnanie a uistil ich o svojich modlitbách. Na záver svojho krátkeho príhovoru sa s nimi ešte podelil o svoj osobný postreh:

 

„Mne osobne veľmi pomáha myslieť na futbal, lebo sa mi páči a pomáha mi. Ale na koho myslím najviac je brankár. Prečo? Lebo on musí zastaviť loptu odtiaľ, odkiaľ ju kopnú. Nevie odkiaľ príde. A život je taký istý. Musíš brať veci odkiaľ prichádzajú a ako prichádzajú. Aj keď sa ocitnem pred situáciami, ktoré som nečakal, lebo prídu z inej strany, než som ich čakal, treba ich vyriešiť. [Preto] často myslím na brankára“.

 

 

 

Ranná homília pápeža Františka: Nepohoršujme dvojakým životom

 

Vatikán 23. februára – Nepohoršujte maličkých svojím dvojakým životom, lebo pohoršenie ničí. Týmito slovami sa dnes pápež František obrátil na veriacich v Dome sv. Marty, kde ráno slúžil omšu. „Odtni si ruku“, „vylúp si oko“, len „nepohoršuj maličkých“, teda spravodlivých, „tých, ktorí dúfajú v Pána, ktorí jednoducho veria v Pána,“ uviedol na úvod svojej homílie pápež František.

 

Inšpiráciu našiel v dnešnom čítaní z Evanjelia podľa Marka, v ktorom Ježiš svojim učeníkom hovorí, že je pre nich lepšie, keď vojdú do života zmrzačení, ako keby mali prísť s obidvoma rukami do zatratenia (Mk 9,41-43.45.47-50). Pohoršenie podľa slov pápeža znamená pre Pána skazu:

 

„Čo znamená pohoršenie? Pohoršenie znamená povedať jednu vec a urobiť druhé; znamená to podvojný život, dvojaký život. Dvojaký život vo všetkom: ja som veľký katolík, vždy chodím na omšu, patrím do toho a onoho spoločenstva; avšak môj život nie je kresťanský, neplatím spravodlivú čiastku svojim zamestnancom, vykorisťujem ľudí, robím nečisté obchody, recyklujem peniaze... Dvojaký život. A koľko katolíkov je takých, a títo pohoršujú. Koľkokrát sme počuli – my všetci, v našej štvrti alebo niekde inde: ,Ak by som mal byť katolík ako tamten, je lepšie byť ateistom’. A toto je pohoršenie. Ničí ťa. Vrhá ťa dole. A toto sa deje každý deň, stačí si zapnúť televízne správy alebo čítať noviny. V novinách je toľko škandálov, a dokonca sa tam škandálom robí veľká reklama. A škandálmi sa ničí“.

 

Pápež František ponúkol veriacim príklad jedného významného podniku, ktorý bol na pokraji bankrotu. Ľudia nemali peniaze na každodenné potreby, lebo nedostávali výplatu. Verejné autority chceli predísť štrajku, síce spravodlivému, ale ktorý by narobil škody, a tak chceli hovoriť s vedením firmy. A jeho šéf, katolík, bol na zimnej dovolenke na pláži na Blízkom východe a ľudia o tom vedeli, i keď to nevyšlo v novinách. „Toto sú pohoršenia,“ zakončil príbeh Svätý Otec a dodal:

 

„Ježiš v Evanjeliu o týchto, čo pohoršujú, hovorí bez toho, aby použil slovo škandál, je to však zrejmé: ,Prídeš do neba a zaklopeš na bránu so slovami: ,To som ja, Pane! Áno, nepamätáš sa? Chodieval som do kostola, bol som ti blízko, patril som do toho spoločenstva, robieval som to a to... nepamätáš sa na všetky tie obety, ktoré som vykonal?’ – ,Áno, pamätám sa. Milodary, tie si pamätám: všetky špinavé. Všetky ukradnuté chudobným. Nepoznám ťa’. To bude Ježišova odpoveď tým, ktorí pohoršujú dvojakým životom“.  

 

„Dvojaký život pochádza z nasledovania vášní srdca, hlavných hriechov, ktoré sú ranami prvotného hriechu,“ vysvetlil na záver svojej dnešnej rannej homílie pápež František. Práve dnešné prvé čítanie z Knihy Sirachovcovej nás nabáda k tomu, aby sme sa „nespoliehali na našu silu a neoddali sa vášňam svojho srdca“ (Sir 5,1-10), aby sme nevkladali svoju nádej do bohatstiev a nepovedali si: ,vystačím si sám’. Svätý Otec preto veriacich pozval neodkladať svoje obrátenie:

 

„Nám všetkým, každému jednému z nás, by dnes pomohlo zamyslieť sa, či v nás nie je niečo z dvojakého života, či sa zdáme byť spravodliví, dobrí veriaci, dobrí katolíci, avšak pod povrchom robíme niečo iné. Či tam nie je niečo z podvojného života, nejaká falošná sebaistota: ,veď Pán mi potom všetko odpustí, ja zatiaľ budem takto pokračovať...’. Či tam nie je niečo ako: ,Áno, toto nie je správne, zmením sa, ale nie dnes: zajtra’. Premýšľajme nad tým. Majme osoh z Pánovho slova a pamätajme, že Pán je v tomto veľmi prísny. Pohoršenie ničí“.

 

 

 

22. februára

 

Stredajšia katechéza pápeža Františka: V nádeji sme spasení

 

Vatikán 22. februára – Pravidelná stredajšia generálna audiencia Svätého Otca Františka sa už konala opäť na Námestí sv. Petra po zimnom období, keď bývala v Aule Pavla VI. Svätý Otec v katechéze opäť pokračoval v cykle o nádeji, pričom tentoraz dal nádej do súvisu so vzťahom človeka k prírode. Vychádzal pri tom zo slov sv. Pavla, že celé stvorenie túžobne vzdychá a v nádeji očakáva naplnenie nového stvorenia.  

 

Pápež František pripomenul veriacim význam dnešného sviatku Katedry sv. apoštola Petra ako „dňa osobitného zjednotenia veriacich s Petrovým nástupcom a so Svätou stolicou.“ V závere audiencie vyslovil osobitný apel v prospech obyvateľstva Južného Sudánu, ohrozeného hladomorom v dôsledku dlhotrvajúceho vojnového konfliktu.

 

Úvodom ku dnešnej katechéze bol nasledovný úryvok z Listu sv. Pavla Rimanom:

 

«Bratia, vieme, že celé stvorenie spoločne vzdychá a zvíja sa v pôrodných bolestiach až doteraz. A nielen ono, ale aj my sami, čo máme prvotiny Ducha, aj my vo svojom vnútri vzdycháme a očakávame adoptívne synovstvo, vykúpenie svojho tela. Lebo v nádeji sme spasení. Ale nádej, ktorú možno vidieť, nie je nádej. Lebo kto dúfa v niečo, čo vidí? Ale ak dúfame v niečo, čo nevidíme, trpezlivo to očakávame. Tak aj Duch prichádza na pomoc našej slabosti, lebo nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba; a sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi» (Rim 8,22-26).

 

Plné znenie katechézy Svätého Otca

 

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

 

Častokrát sme pokúšaní myslieť si, že stvorenie je naším vlastníctvom, majetkom, ktorý môžeme využívať podľa našej ľubovôle a nikomu z toho nemusíme skladať účty. V pasáži Listu Rimanom (8,19-27), z ktorej sme si práve vypočuli jednu časť, nám naopak apoštol Pavol pripomína, že stvorenstvo je jedným úžasným darom, ktorý Boh vložil do našich rúk, aby sme mohli vstúpiť do vzťahu s ním a mohli sme rozpoznať stopu jeho plánu lásky, na ktorého uskutočnení sme všetci povolaní spolupracovať deň čo deň.

 

Ak sa však ľudská bytosť nechá unášať egoizmom, skončí pri ničení aj tých najkrajších vecí, ktoré jej boli zverené. A takto to dopadlo aj so stvorenstvom. Pomyslime na vodu. Voda je jednou prekrásnou vecou a je veľmi dôležitá; voda nám dáva život, pomáha nám vo všetkom. No keď sa voda kontaminuje pre ťažbu nerastov, stvorenie sa znečisťuje a ničí. Toto je len jeden príklad. No je ich mnoho.

 

Tragickou skúsenosťou hriechu, pretrhnutím jednoty s Bohom, sme narušili pôvodnú jednotu so všetkým tým, čo nás obklopuje a skončili sme kazením stvorenstva, činiac ho tak otrokom, podriadeným našej poklesnutosti. A žiaľ, následok tohto všetkého je dramaticky pred našimi očami, každý deň.

 

Keď človek pretrhne jednotu s Bohom, stráca svoju pôvodnú krásu a končí znetvorovaním všetkého navôkol seba; a tam, kde predtým všetko poukazovalo na Otca Stvoriteľa a na jeho nekonečnú lásku, teraz nesie smutný a bezútešný znak ľudskej pýchy a nenásytnosti. Ľudská pýcha svojím vykorisťovaním stvorenie ničí.

 

Pán nás však neponecháva samých a aj v tomto bezútešnom obraze nám ponúka novú perspektívu oslobodenia, univerzálnej spásy. Toto Pavol s radosťou zdôrazňuje, pozývajúc nás načúvať vzdychaniu celého stvorenia. Stonanie celého stvorenstva! Je to silný výraz. Veď ak sme pozorní, okolo nás všetko vzdychá: stoná samotné stvorenie, vzdycháme my ľudské bytosti a vzdychá aj Duch v našom vnútri, v našom srdci.

 

A tieto vzdychy nie sú akýmsi neplodným, bezútešným bedákaním, ale – ako upresňuje apoštol – sú vzdychmi rodičky; sú vzlykmi toho, kto trpí, no vie, že na svetlo sa blíži nový život. A v našom prípade je to skutočne tak. Sme ešte v zajatí následkov nášho hriechu a všetko vôkol nás ešte nesie znak nášho lopotenia, našich nedostatkov, našej uzavretosti. Zároveň však vieme, že sme boli Pánom spasení a už teraz je nám dané kontemplovať a vopred zakusovať v sebe a v tom, čo nás obklopuje znaky Zmŕtvychvstania, Veľkej noci, ktorá uskutočňuje nové stvorenie.

 

Toto je obsahom našej nádeje. Kresťan nežije mimo sveta, vie vo vlastnom živote a v tom, čo ho obklopuje, rozpoznať znamenia zla, egoizmu a hriechu. Je solidárny s tým, kto trpí, s tým, kto plače, kto je odsunutý na okraj, kto sa cíti zúfalý... Kresťan sa však zároveň naučil toto všetko vnímať očami Veľkej noci, očami zmŕtvychvstalého Krista. A tak vie, že prežívame čas očakávania, čas dychtivej túžby, ktorá prekračuje prítomnosť, čas napĺňania. V nádeji vieme, že Pán chce svojím milosrdenstvom definitívne uzdraviť zranené a pokorené srdcia, ako aj všetko to, čo človek vo svojej krutosti znetvoril, a že týmto spôsobom znovu tvorí nový svet a nové ľudstvo, konečne zmierené v jeho láske.

 

Koľkokrát sme my kresťania pokúšaní sklamaním, pesimizmom... Niekedy sa poddávame zbytočnému horekovaniu alebo zostávame bez slova a nevieme ani len o čo prosiť, v čo dúfať... Opäť nám však na pomoc prichádza Duch Svätý, dych našej nádeje, ktorý udržuje živými vzdychanie a očakávanie nášho srdca. Duch za nás vidí ponad negatívne zdanie prítomnosti a zjavuje nám už teraz nové nebesia a novú zem, ktoré Pán pripravuje pre ľudstvo.“

 

Výzva pápeža Františka na pomoc Južnému Sudánu

 

„Osobitné obavy vzbudzujú bolestné správy prichádzajúce zo sužovaného Južného Sudánu, kde sa k bratovražednému konfliktu pripája ťažká potravinová kríza odsudzujúca na smrť hladom milióny osôb a medzi nimi mnoho detí. V tejto chvíli je výsostne nevyhnutné úsilie všetkých, aby sa nezostalo len pri prehláseniach, ale skonkretizovala sa potravinová pomoc a umožnil sa jej prísun k trpiacemu obyvateľstvu. Pán nech podporuje týchto našich bratov a všetkých, čo konajú na ich pomoc.“

 

Priebeh audiencie dnes spestrili artistickým vystúpením členovia cirkusového súboru Rony Rollers Circus. Svätý Otec ich so slovami poďakovania povzbudil v ich umeleckom vytváraní krásy. Tá, ako pripomenul, predstavuje cestu k Bohu.

 

 

21. februára

 

Pápež František hovoril o zásadách správneho postoja k migrantom

 

Vatikán 21. februára – Migračné pohyby charakterizujúce začiatok tretieho tisícročia sú výzvou konať, čo znamená „prijať, chrániť, rozvíjať a integrovať“, povedal pápež František pri dnešnom stretnutí s účastníkmi Medzinárodného fóra o migrácii a mieri, ktoré sa koná na pôde talianskeho parlamentu v Ríme. Ako zdôraznil, aplikovať tieto štyri slovesá „v prvej osobe singuláru i v prvej osobe plurálu“ dnes predstavuje „povinnosť voči bratom a sestrám, ktorí sú z rozličných dôvodov prinútení zanechať zem svojho pôvodu“. Podotkol, že tu ide o „povinnosť spravodlivosti, civilizovanosti a solidarity.“

 

Podujatie s ústrednou témou „Integrácia a rozvoj: od reakcie k akcii“ zorganizovalo v dňoch 21. - 22. februára Dikastérium Svätej stolice pre integrálny ľudský rozvoj spolu so Scalabriniánskou medzinárodnou sieťou pre migráciu a Nadáciou Konrada Adenauera. Jeho 250 účastníkom pri dnešnej audiencii v Klementínskej sále Apoštolského paláca pápež František spomenul aj skutočnosť, že práve potreba spájať integráciu s rozvojom patrila k dôvodom na vytvorenie nového dikastéria, ktorého jedna sekcia sa zaoberá špeciálne tým, čo sa týka migrantov, utečencov a obetí obchodovania s ľuďmi.

 

V ústrednej časti svojho príhovoru Svätý Otec podrobnejšie predstavil spomenuté štyri rozmery aktívnej odpovede na migráciu:

 

„Prijať. «Je tu sklon k odmietaniu, ktorý je nám všetkým spoločný a zvádza nás k tomu, aby sme nehľadeli na blížneho ako na brata, ktorého máme prijať, ale aby sme ho ponechali mimo nášho osobného životného horizontu a vnímali ho skôr ako konkurenta, alebo ako poddaného, aby sme ho mohli ovládať» (Príhovor pápeža Františka diplomatickému zboru akreditovanému pri Svätej stolici, 12. januára 2015).

 

Tvárou tvár tomuto sklonu k odmietaniu, ktorý v konečnom dôsledku korení v egoizme a znásobuje sa politickými demagógiami, je potrebná zmena postoja, aby sme prekonali ľahostajnosť a namiesto strachu dali prednosť nezištnému postoju prijatia voči tým, ktorí klopú na naše brány.

 

Tým, ktorí utekajú pred hroznými vojnami a prenasledovaniami, často uväznení v pazúroch bezohľadných zločineckých organizácií, treba otvoriť prístupné a bezpečné humanitárne cesty. Zodpovedné a dôstojné prijatie týchto našich bratov a sestier sa začína ich prvým umiestnením v primeraných a vhodných priestoroch.

 

Veľké hromadné sústreďovanie žiadateľov o azyl a utečencov neprinieslo pozitívne výsledky, vytvárajúc skôr nové situácie zraniteľnosti a utrpenia. Zdá sa, že programy rozptýleného prijatia, ktoré už prebiehajú na rôznych miestach, naopak uľahčujú osobné stretnutie, umožňujú lepšiu kvalitu služieb a ponúkajú väčšie záruky úspechu.

 

Chrániť. Môj predchodca pápež Benedikt zdôraznil, že zažívanie migrácie robí často ľudí náchylnejšími na vykorisťovanie, zneužitie a násilie (Posolstvo pápeža Benedikta XVI. k 92. svetovému dňu migrantov a utečencov, 2005). Hovoríme o miliónoch mužov a žien migrujúcich za prácou - a medzi nimi osobitne o tých, čo sú v iregulárnej situácii -, o utečencoch a žiadateľoch o azyl, o obetiach obchodovania s ľuďmi. Ochrana ich neodňateľných práv, záruka základných slobôd a rešpektovanie ich dôstojnosti sú povinnosťami, od ktorých nemôže byť nikto oslobodený.

 

Chrániť týchto bratov a sestry je morálnym imperatívom, ktorý sa má premietnuť do zavedenia medzinárodných a národných právnych nástrojov, jasných a priliehavých; do robenia spravodlivých a prezieravých politických rozhodnutí; do uprednostňovania konštruktívnych procesov, ktoré sú azda pomalšie, pred chvíľkovými riešeniami; do realizovania dobre načasovaných humanizačných programov v boji proti „obchodníkom s ľudským telom“, ktorí ťažia z nešťastia druhých; do koordinovania úsilia všetkých aktérov, medzi ktorými – a toho si môžete byť istí – bude vždy Cirkev.

 

Rozvíjať. Chrániť nestačí, je potrebné podporovať integrálny ľudský rozvoj migrantov, vysídlencov a utečencov, ktorý sa «uskutočňuje dbaním o neporovnateľné dobrá spravodlivosti, pokoja a ochrany stvorenstva» (Motu proprio Humanam progressionem, 17. aug. 2016). Rozvoj je podľa sociálnej náuky Cirkvi nepopierateľným právom každej ľudskej bytosti. (...)

 

Ľudský rozvoj migrantov a ich rodín sa začína v komunitách ich pôvodu, tam, kde musí byť zaručené spolu s právom môcť emigrovať aj právo nemusieť emigrovať, to znamená právo mať vo vlasti podmienky, ktoré umožnia dôstojnú životnú realizáciu. Za týmto účelom treba povzbudzovať úsilie vedúce k napĺňaniu programov medzinárodnej spolupráce nezaťažených postrannými záujmami a nadnárodný (transnacionálny) rozvoj, v ktorom sú migranti zaangažovaní ako protagonisti.

 

Integrovať. Integrácia, ktorá nie je asimilovaním ani pridružením je obojsmerný proces, ktorý sa v zásade zakladá na vzájomnom uznaní kultúrneho bohatstva druhého: nie je to prevalcovanie jednej kultúry inou a ani nie ich vzájomná izolácia s rizikom neslávneho vytvárania get (getizácie).

 

Pokiaľ ide o toho, kto prichádza, žiada sa, aby sa neuzatváral pred kultúrou a tradíciami hostiteľskej krajiny, rešpektoval predovšetkým jej zákony. Nemožno v žiadnom prípade zanedbať rodinný rozmer procesu integrácie: preto cítim povinnosť nástojiť na nevyhnutnosti, viac ráz zdôrazňovanej Magistériom (Ján Pavol II.: Posolstvo na Svetový deň migrantov, 1986), takej politiky, ktorá umožňuje a uprednostňuje sceľovanie rodín.

 

Pokiaľ ide o špecifické domorodé populácie, týmto je potrebné pomáhať, primerane ich scitlivovať a pozitívne ich podrobovať integračným procesom, nie vždy jednoduchým a bezprostredným, ale vždy zásadne dôležitým a neodmysliteľnými pre budúcnosť. Za týmto účelom sa žiadajú aj špecifické programy, ktoré by umožnili kľúčové stretnutie s tými druhými.

 

Pre kresťanské spoločenstvo je pokojná integrácia osôb rozličných kultúr navyše určitým spôsobom odzrkadlením jej katolicity, keďže jednota, ktorá nepotiera etnické a kultúrne rozdiely predstavuje jeden z rozmerov Cirkvi, ktorá je v Duchu Turíc otvorená všetkým a túži objať všetkých.

 

Som presvedčený, že aplikovať tieto štyri slovesá v prvej osobe singuláru i v prvej osobe plurálu predstavuje dnes povinnosť voči bratom a sestrám, ktorí sú z rozličných dôvodov prinútení zanechať zem svojho pôvodu: povinnosť spravodlivosti, civilizovanosti a solidarity.“

 

Pápež František ďalej vysvetlil význam spomenutých požiadaviek spravodlivosti, civilizovanosti a solidarity. Pokiaľ ide o spravodlivosť upozornil, že „nie sú viac udržateľné neprijateľné ekonomické nerovnosti, ktoré bránia uviesť do praxe princíp všeobecného určenia dobier zeme“. Svätý Otec ďalej povedal:

 

„Nastoliť spravodlivosť znamená aj zmieriť históriu s globalizovanou prítomnosťou, bez ďalšieho predlžovania logiky vykorisťovania osôb a území, ktoré korešpondujú s najcynickejším používaním trhu pre zvyšovanie blahobytu niekoľkých. Ako povedal pápež Benedikt, proces dekolonizácie bol spomalený «jednak z dôvodu nových foriem kolonializmu a závislosti od starých i nových hegemónnych krajín, ako aj pre závažné vnútorné nezodpovednosti samotných krajín, ktoré dosiahli nezávislosť» (Benedikt XVI.: Enc. Caritas in veritate, 33). Toto všetko je treba napraviť.“

 

Povinnosť plynúca z civilizovanosti sa podľa slov Svätého Otca zakladá najmä na ústrednom postavení ľudskej osoby a na ľudských právach zachytených jednak vo Všeobecnej deklarácii ako aj v početných medzinárodných dohodách. V tejto súvislosti upozornil, že „nemožno dopustiť, aby nepodstatné a prídavné podmienky, ako aj samo osebe nevyhnutné splnenie byrokratických a administratívnych požiadaviek zatienili základnú dôstojnosť“ ľudskej osoby.

 

Napokon pápež pripomenul povinnosť solidarity s poukazom na posvätnú hodnotu pohostinnosti. V tejto súvislosti zdôraznil „nevyhnutnú potrebu zmeny postoja k migrantom a utečencom zo strany všetkých; prechod od obranného postoja a strachu, nezáujmu a marginalizácie – ktoré koniec koncov zodpovedajú «kultúre skartovania» – k postoju, ktorý bude mať za svoj základ «kultúru stretnutia», ktorá jediná je schopná vytvoriť spravodlivejší a bratskejší svet, lepší svet“ (Posolstvo na 100. svetový deň migrantov).

 

V závere svojho príhovoru účastníkom Medzinárodného fóra o migrácii a mieri Svätý Otec pripomenul, že medzi migrantmi je osobitne zraniteľná skupina, ktorou sú deti a mladiství.

 

 

 

Ranná homília pápeža Františka: Pokušenie ctižiadosti dolieha na všetkých

 

Vatikán 21. februára – Nech nám Pán dá milosť „svätej hanby“, aby sme tak odolali pokušeniu ctižiadosti, ktoré postihuje všetkých, aj kresťanov. Tak znela jedna z hlavných myšlienok dnešnej rannej homílie pápeža Františka pri omši v Dome sv. Marty. Svätý Otec veriacim pripomenul Ježišovo pozvanie vložiť sa do služby všetkých.

 

„Všetci sme pokúšaní,“ poznamenal na úvod svojej kázne Petrov nástupca, pričom sa nechal inšpirovať dnešným prvým čítaním z knihy Sirachovho syna (Sir 2,1-13), ktoré pripomína, že ten, kto chce slúžiť Pánovi, musí sa pripraviť na zdolávanie pokušení. Pokúšaný bol aj samotný Ježiš: najskôr na púšti a potom aj pri Petrovej reakcii, keď učeníkom oznámil, že bude umučený a zabitý.

 

Dnešná pasáž Evanjelia podľa Marka (Mk 9,30-37) poukazuje aj na iné pokušenie. Hovorí o tom, ako sa učeníci hádali, kto z nich je väčší. Ježiš im však povedal: «Kto chce byť prvý, nech je posledný zo všetkých a služobník všetkých»:

 

„Boli to ľudia dobrí, chceli nasledovať Pána, slúžiť Pánovi. Nevedeli však, že cesta služby Pánovi nie je taká jednoduchá, nie je to ako sa niekam zapísať, vstúpiť do charitatívneho združenia, robiť dobročinnosť: nie, je to niečo iné. Mali z toho strach. A potom je tu pokušenie sveta: od prvého momentu ako je Cirkev Cirkvou sa toto dialo, deje sa a bude sa diať. Pomyslime len na boje vo farnostiach: ,Ja chcem byť predsedom tohto spolku, vyšvihnúť sa trochu’, ,Kto je tu väčší? Kto je najväčší v tejto farnosti? Ja som dôležitejší ako ten a ten, lebo on porobil to a to...’ A je to tu, reťaz hriechov“.

 

Pokušenie nás teda vedie k ohováraniu druhého v snahe dostať sa nad neho, skonštatoval pápež František a ponúkol aj ďalšie príklady zo života na pochopenie tohto pokušenia:

 

„Niekedy to hovoríme zahanbujúco my kňazi medzi sebou: ,Ja by som chcel tamtú farnosť...’ - ,Ale veď Pán je tu...’ - ,Ale ja by som chcel tamtú...’ To isté: nie Pánova cesta, ale tá cesta márnosti, svetskosti. Aj medzi nami biskupmi sa to deje rovnako: svetskosť dolieha ako pokušenie. Toľkokrát [počujeme]: ,Ja som v tejto diecéze, ale sledujem tamtú, čo je dôležitejšia a rozhýbem sa tým smerom... a tak využijem tento vplyv, potom tamten, potlačím, potisnem vec, aby som sa tam dostal...’ - ,Ale veď Pán je tu!’“.

 

Túžba po tom, aby sme boli dôležitejší a väčší než druhí nás vedie na cestu svetskosti. Pápež František preto na záver svojej homílie vyzval veriacich, aby vždy prosili Pána o milosť „zahanbiť sa, keď sa ocitneme v takýchto situáciách“. Ježiš totiž obracia túto logiku naruby. Sediac medzi učeníkmi, pripomína im, že ten, „kto chce byť prvý, nech je posledný zo všetkých a služobník všetkých“. A berie dieťa a stavia ho doprostred.

 

Svätý Otec preto pozval prítomných, aby sa modlili za Cirkev, „za nás všetkých“, aby nás Pán ochránil „pred ambíciami, pred svetskosťou spočívajúcou v cítení sa väčšími nad druhých“:

 

„Nech nám Pán dá milosť zahanbenia, tej svätej hanby, keď sa nachádzame v takej situácii, v takom pokušení. Aby sme sa zahanbili: ,To ja som schopný takto uvažovať? Keď vidím svojho Pána na kríži, ja ho chcem využiť na to, aby som sa vyšvihol?’ Nech nám dá milosť jednoduchosti dieťaťa: pochopiť, že je tu jedine cesta služby... A azda, predstavujem si poslednú otázku: ,Pane, slúžil som ti celý život. Bol som celý život posledný. A teraz čo?’ - Čo nám hovorí Pán? ,Povedz o sebe samom: ,Som neužitočný sluha’“.

 

19. februára

Anjel Pána s pápežom Františkom: „Pomsta nie je nikdy spravodlivá“

 

Vatikán 19. februára – Ostrým odsúdením verbovania detských vojakov a výzvou na zastavenie násilia dnes reagoval pápež František na správy o brutálnych etnických zrážkach na území Konžskej demokratickej republiky, ako aj na atentáty v Pakistane a Iraku.

 

Pri poludňajšom stretnutí s veriacimi na Námestí sv. Petra Svätý Otec v katechéze zameral na Ježišov evanjeliový zákon lásky voči nepriateľom. Pripomenul, že je potrebné jasne rozlišovať medzi spravodlivosťou a pomstou. „Pomsta nie je nikdy spravodlivá“, zdôraznil pápež. Kresťanská láska, „ktorá sa prejavuje osobitným spôsobom v milosrdenstve“, predstavuje podľa jeho slov „vyššie uskutočnenie spravodlivosti“.

 

Katechéza Svätého Otca v plnom znení

 

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

 

V evanjeliu tejto nedele (Mt 5,38-48) – jednej z tých statí, ktoré najlepšie vyjadrujú „revolučnosť“ kresťanstva – Ježiš ukazuje cestu pravej spravodlivosti skrze zákon lásky, ktorý prekonáva zákon rovnakého odplácania, čiže «oko za oko a zub za zub». Toto staré pravidlo nariaďovalo postihnúť previnilca trestom ekvivalentným spôsobenej škode: smrť pre toho, kto zabil, amputácia pre toho, kto niekoho zranil a tak ďalej. Ježiš nežiada od svojich učeníkov, aby podstupovali zlo, naopak, žiada od nich, aby reagovali, ale nie ďalším zlom, lež dobrom. Jedine tak sa pretrháva reťaz zla: jedno zlo prináša ďalšie zlo, a to zas ďalšie zlo... Pretrháva sa táto reťaz zla a dochádza naozaj ku zmene. Zlo totiž predstavuje „prázdnotu“, absenciu dobra, a prázdnotu nemožno vyplniť ďalšou prázdnotou, ale jedine „plnosťou“, čiže dobrom. Represálie nikdy nevedú k vyriešeniu konfliktov. „Ty si mi ublížil, aj ja ti ublížim“: toto nikdy nerieši konflikt, a nie je to ani kresťanské.

 

Pre Ježiša môže odmietnutie násilia zahŕňať v sebe aj vzdanie sa legitímneho práva, pričom uvádza niekoľko takých príkladov: nastaviť druhé líce, vzdať sa vlastného odevu či vlastných peňazí, pristúpiť aj na ďalšie obety (porov. Mt 5,39-42). Ale toto zrieknutie sa nemá znamenať, že by sa požiadavky spravodlivosti mali ignorovať alebo im protirečiť. Nie, naopak, kresťanská láska, ktorá sa prejavuje osobitným spôsobom v milosrdenstve, predstavuje vyššie uskutočnenie spravodlivosti. To, čo nás Ježiš chce naučiť, je jasné rozlíšenie, aké musíme robiť medzi spravodlivosťou a pomstou. Rozlišovať medzi spravodlivosťou a pomstou. Pomsta nie je nikdy spravodlivá. Dovoľuje sa nám žiadať spravodlivosť; je našou povinnosťou praktizovať spravodlivosť. Je nám naopak zakázané pomstiť sa alebo akýmkoľvek spôsobom rozdúchavať pomstu, nakoľko je vyjadrením nenávisti a násilia.

 

Ježiš nechce predkladať nový občiansky poriadok, ale skôr prikázanie lásky k blížnemu, ktoré zahŕňa aj lásku k nepriateľom: «Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú» (v. 44). A toto nie je ľahké. Tieto slová sa nemajú chápať ako schvaľovanie zla vykonaného nepriateľom, ale ako pozvanie k vyššej perspektíve, k perspektíve veľkodušnej, podobnej tej, akú má nebeský Otec, ktorý, ako hovorí Ježiš, «dáva slnku vychádzať nad zlých i dobrých a posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých» (v. 45). Aj nepriateľ je totiž ľudskou osobou, stvorenou ako taká na Boží obraz, hoci je v súčasnosti tento obraz zatienený nehodným správaním.

 

Keď hovoríme o «nepriateľoch», nemáme myslieť na ktovie aké odlišné a nám vzdialené osoby; hovoríme aj o nás samých, ktorí môžeme vojsť do konfliktu s naším blížnym, neraz s našimi členmi rodiny. Koľké nepriateľstvá sú v rodinách, koľké! Uvažujme nad tým. Nepriatelia sú aj tí, ktorí o nás hovoria zle, ktorí nás ohovárajú a krivdia nám. A nie je ľahké toto stráviť. Sme povolaní všetkým týmto odpovedať dobrom, ktoré má aj svoje vlastné stratégie, inšpirované láskou.

 

Panna Mária nech nám pomáha nasledovať Ježiša po tejto náročnej ceste, ktorá skutočne vyzdvihuje ľudskú dôstojnosť a dáva nám žiť ako synovia/dcéry nášho Otca, ktorý je na nebesiach. Nech nám pomáha praktizovať trpezlivosť, dialóg, odpustenie, a byť tak tvorcami spoločenstva, vytvárateľmi bratstva v našom každodennom živote, predovšetkým v našej rodine.“

 

Výzva Svätého Otca po modlitbe Anjel Pána

 

Po modlitbe Anjel Pána a udelení apoštolského požehnania predniesol Svätý Otec naliehavú výzvu na ukončenie násilia v Kongu a svoju solidaritu vyjadril aj Pakistanu a Iraku postihnutým atentátmi. Uvádzame jeho slová v plnom znení:

 

„Drahí bratia a sestry, žiaľ, naďalej prichádzajú správy o násilných a brutálnych stretoch v regióne Stredný Kasai v Konžskej demokratickej republike. Silne prežívam žiaľ nad obeťami, osobitne nad toľkými deťmi vytrhnutými z rodín a zo školy, aby boli použité ako detskí vojaci. Toto je tragédia: detskí vojaci.

 

Uisťujem o mojej blízkosti a o mojej modlitbe, aj za rehoľný a humanitárny personál, ktorý pracuje v tomto náročnom regióne. A obnovujem môj naliehavý apel na svedomie a zodpovednosť autorít krajiny i medzinárodného spoločenstva, aby sa prijali adekvátne a včasné rozhodnutia na pomoc týmto našim bratom a sestrám. Modlime sa za nich a za všetkých obyvateľov, ktorí aj v iných častiach afrického kontinentu a sveta trpia následkom násilia a vojny.

 

Myslím osobitne na drahé obyvateľstvo Pakistanu a Iraku, zasiahnuté krutými teroristickými činmi v uplynulých dňoch. Modlime sa za obete, za zranených a za ich príbuzných. Modlime sa horlivo, aby sa každé srdce zatvrdené nenávisťou obrátilo k pokoju, podľa Božej vôle. Modlime sa chvíľu v tichu.“

 

Po chvíli ticha sa pápež František spolu so zhromaždenými veriacimi pomodlil Zdravas´, Mária.

 

K násilnostiam, ktoré si v rozličných častiach Konžskej demokratickej republiky za posledné dni vyžiadali vyše stovku obetí sa podľa informácií predstaviteľa vlády v Kinshase radí aj najnovší masaker v provincii Severného Kivu. V dedine Kyaghala v oblasti dlhodobo sužovanej nepokojmi bolo 25 civilistov z etnika Hutu popravených sťatím pri akcii militantov Mai-Mai Mazembe z etnika Nende.

 

 

17. februára

 

Posolstvo pápeža Františka ľudovým hnutiam: Žiadny národ nie je zločinecký

 

Vatikán 17. februára – Svätý Otec František zaslal posolstvo účastníkom stretnutia tzv. ľudových hnutí, ktorých zástupcovia sa zišli v dňoch 16. – 18. februára v kalifornskom Modeste. S reprezentantmi hnutí domorodých národov a sociálne marginalizovaných komunít, ktoré bojujú najmä za rešpektovanie základných práv na pôdu, strechu nad hlavou a prácu (v španielčine sa ich program označuje troma T: tierra, techo, trabajo) sa už v minulosti pápež František stretol vo Vatikáne i počas svojej cesty do Bolívie. V meste Modesto, 100 km od San Francisca stretnutie zorganizovala Národná sieť PICO, ktorá združuje „osoby, ktoré zlepšujú svoje komunity ich organizovaním“.

 

Svätý Otec v posolstve píše o potrebe čítať znamenia čias a na základe nich konať v prospech „opravdivej ľudskosti“ a predchádzať „dehumanizácii“, čiže odľudšteniu spoločenského systému. Ďalšie historické smerovanie a to, ako sa vyrieši súčasná zostrujúca sa kríza bude podľa jeho slov vo veľkej miere závisieť od „účasti národov a ľudových hnutí ako protagonistov“.

 

Pomocou obrazu podobenstva o milosrdnom Samaritánovi z Lukášovho evanjelia pápež upozorňuje na nebezpečenstvo a zároveň i na príležitosť. Pozýva položiť si kľúčovú otázku: „Kto je môj blížny?“ Globalizovaná spoločnosť sa k tejto otázke stavia na spôsob postáv z podobenstva, ktoré videli biedu ozbíjaného človeka, ale ho elegantne obišli. Naopak úloha ľudových hnutí má byť tá, akú predkladá Ježiš v postavách Samaritána a hostinského, ktorý zraneného ošetruje.

 

V závere posolstva pápež František upozorňuje na nutnosť správneho postoja k dvom závažným výzvam súčasnosti: ekologickej kríze a hrozbe extrémizmu:

 

„Viem, že ste sa zaviazali bojovať za sociálnu spravodlivosť, ochraňovať sestru matku zem a sprevádzať migrantov. Chcel by som vás znovu utvrdiť vo vašej voľbe a podeliť sa s dvoma myšlienkami na túto tému.

 

Ekologická kríza je skutočná. «Existuje konzistentný vedecký konsenzus, ktorý hovorí, že prežívame znepokojujúce otepľovanie klimatického systému» (Laudato si’, 23). Veda nie je jedinou formou poznania, to je pravda. Veda nie je nevyhnutne ,neutrálna‘, to je tiež pravda, veľakrát skrýva ideologické postoje alebo ekonomické záujmy. Vieme však tiež, čo sa deje, keď popierame vedu a nevypočujeme hlas prírody. Čas sa kráti. Musíme konať. Opätovne prosím vás, pôvodné domorodé národy, duchovných pastierov, predstaviteľov moci, aby sme chránili stvorenstvo.

 

Druhú úvahu som už predstavil pri našom nedávnom stretnutí, zdá sa mi však dôležité to zopakovať: nijaký národ nie je zločinecký a nijaké náboženstvo nie je teroristické. Neexistuje kresťanský terorizmus, neexistuje židovský terorizmus a neexistuje moslimský terorizmus. Neexistuje. Žiaden národ nie je zločinec alebo priekupník s drogami či násilník. «Z násilností obviňujú chudobných a najbiednejšie národy, avšak bez rovnosti šancí si rozličné formy agresie i vojen vždy nájdu živnú pôdu a časom znova explodujú» (Evangelii gaudium, 59). Fundamentalistickí a násilnícki ľudia existujú vo všetkých národoch a náboženstvách, a títo sa navyše posilňujú netolerantnými zovšeobecňovaniami, živia sa nenávisťou a xenofóbiou. Postaviac sa proti teroru s láskou pracujme pre mier.

 

Prosím vás o pevnosť a miernosť pri ochrane týchto princípov; prosím vás, aby ste ich nevymenili na nejakom lacnom trhu. A tak ako sv. František z Assisi vydajme zo seba všetko, aby «som vnášal lásku tam, kde panuje nenávisť; odpustenie tam, kde sa množia urážky; jednotu tam, kde vládne nesvornosť; aby som prinášal pravdu tým, čo blúdia» (Modlitba sv. Františka z Assisi o pokoj).

 

Vedzte, že sa za vás modlím, že sa modlím s vami a chcem vám vyprosiť od nášho Boha, aby vás sprevádzal a požehnával vás, aby vás naplnil svojou láskou a aby vás chránil. Prosím vás, aby ste sa tiež modlili za mňa a pokračovali vpred.“

 

 

16. februára

 

Ranná homília pápeža Františka: Každá vojna sa začína najskôr v srdci

 

Vatikán 16. februára – Vojna sa začína v srdci človeka, práve preto sme všetci zodpovední za starostlivosť o mier. Tak znela hlavná myšlienka homílie pápeža Františka, ktorý dnes ráno slúžil omšu v Dome sv. Marty. Svätý Otec poukázal na utrpenie mnohých národov, ktoré ničia vojny živené mocnými a obchodníkmi so zbraňami. Zaspomínal si tiež na to, keď sa ako malý chlapec dozvedel o konci Druhej svetovej vojny.

 

Dnešné prvé čítanie z knihy Genezis, kde pápež našiel inšpiráciu pre svoju úvahu, hovorí o uzavretí zmluvy medzi Bohom a Noemom po ničivej potope (Gn 9,1-13). Holubica, dúha a zmluva predstavujú symboly mieru. Holubica, ktorá sa vracia s olivovou ratolesťou, je podľa slov Svätého Otca „znakom toho, čo Boh chcel po potope: mier, aby všetci ľudia žili v pokoji“. Avšak „holubica a dúha sú krehké. Dúha je po búrke prekrásna, potom sa z nej však stane oblak a zmizne“. Aj holubica je krehká, dodal pápež a zaspomínal si na to, ako pred dvoma rokmi vypustil z okna Apoštolského paláca dve holubice, ktoré vzápätí zabila čajka.

 

„Zmluva, ktorú Boh robí je silná, my ju však prijímame a akceptujeme so slabosťou. Boh s nami uzatvára mier, nie je však ľahké si ten mier uchovať,“ vysvetlil Svätý Otec a dodal: „Je to práca na každý deň, lebo v našom vnútri je ešte stále ten zárodok, ten prvotný hriech, duch Kaina, ktorý pre závisť, žiarlivosť, nenásytnosť a pre túžbu vládnuť vedie vojnu“.

 

Pápež František si tiež všimol, že kniha Genezis, ktorá hovorí o zmluve medzi Bohom a ľuďmi, spomína tiež „krv“: „Lebo za vašu krv budem brať na zodpovednosť každé zviera. Za život človeka budem brať na zodpovednosť človeka, jeho brata“. Sme teda „strážcami bratov a keď je preliata krv, je to hriech a Boh nás bude brať na zodpovednosť,“ pokračoval vo svojej homílii Svätý Otec:

 

„Dnes sa vo svete prelieva krv. Dnes je svet vo vojne. Toľko nevinných bratov a sestier zomiera, lebo veľkí, mocní chcú kúsok zeme, chcú trochu moci alebo chcú trošku zarobiť na obchodovaní so zbraňami. Pánovo slovo je však jasné: ,Za vašu krv, teda za váš život, budem brať na zodpovednosť; budem brať na zodpovednosť za každé zviera a za život človeka budem brať na zodpovednosť človeka, jeho brata’. Aj nás, čo tu, ako sa zdá, žijeme v pokoji, bude Pán brať na zodpovednosť pre krv našich bratov a sestier, ktorí trpia vo vojne“.

 

Vzápätí si pápež František položil otázku, čo robíme pre pokoj a mier vo svete: „Ako ja chránim tú holubicu? ... Čo robím preto, aby nás dúha vždy viedla? Čo robím preto, aby nebola vo svete preliata krv“? Nás všetkých, pokračoval ďalej, „sa to týka“. Modlitba za mier „nie je formalita, ani práca za mier nie je formalita“. „Vojna sa začína v srdci človeka, začína sa doma, v rodinách, medzi priateľmi a potom ide ďalej, do celého sveta,“ vysvetlil pápež. Čo robím ja, „keď cítim, že do môjho srdca vstupuje niečo“, čo chce „zničiť pokoj“?:

 

„Vojna sa začína tu a končí sa tam. Správy o tom čítame v novinách alebo vidíme v televízii... Dnes toľko ľudí umiera, a ten zárodok vojny, ktorý spôsobuje závisť, žiarlivosť, nenásytnosť v mojom srdci, je tým istým – len rozrasteným do veľkosti stromu – ako bomba, čo dopadá na nemocnicu, na školu a zabíja deti. Je to to isté. Vyhlásenie vojny sa začína tu, v každom z nás. Preto tá otázka: ,Ako chránim pokoj v mojom srdci, v mojom vnútri, v mojej rodine?’ Chrániť pokoj, a nielen ho chrániť: budovať ho rukami, tvorivo, každý deň. A tak sa nám podarí rozšíriť ho do celého sveta“.

 

„Kristova krv je tá, ktorá nastoľuje mier,“ pokračoval ďalej vo svojej kázni pápež František, pričom si zaspomínal na osobnú príhodu spojenú s koncom Druhej svetovej vojny:

 

„Pamätám sa, že som najskôr počul sirény hasičov, potom tých, čo roznášali noviny po meste... Touto formou sa upozorňovalo na niečo významné, či už na nejakú tragédiu alebo niečo iné. A hneď na to som počul našu susedu, ako volá na moju mamu: ,Pani Regina, poďte, poďte, poďte sem!’. A moja mama vyšla von trochu preľaknutá: ,Čo sa stalo?’ A tá žena z druhej strany záhrady jej povedala: ,Skončila sa vojna!’ a rozplakala sa“.

 

Obe ženy sa nakoniec objali v plači od radosti nad koncom vojny, zakončil svoju spomienku argentínsky pápež. Svoju homíliu uzavrel modlitbou: „Nech nám Pán dá milosť môcť povedať: ,Vojna sa skončila’ a zaplakať. ,Skončila sa vojna v mojom srdci, skončila sa vojna v mojej rodine, skončila sa vojna v mojej štvrti, skončila sa vojna na pracovisku, skončila sa vojna vo svete’. Vtedy budú holubica, dúha i zmluva silnejšie“.

 

 

15. februára

 

Katechéza pápeža Františka: Kresťanská nádej nikdy nesklame

 

Vatikán 15. februára – Aj v dnešnú stredu sa Svätý Otec František stretol s pútnikmi pri všeobecnej audiencii. Do Auly Pavla VI. dnes ráno prišiel v osobitnom predstihu, už pred pol desiatou hodinou. Po tom, ako sa zvítal s veriacimi, pokračoval v cykle svojich katechéz na tému nádeje. Tentoraz vysvetlil dôležitú pravdu, že kresťanská nádej nikdy nesklame, pretože jej garantom nie je človek, ale samotný Boh, ktorý nás miluje. Pápež František pripomenul aj patrónov Európy sv. Cyrila a Metoda v súvislosti s ich včerajším sviatkom.

 

Úvod ku katechéze tvorili nasledujúce slová sv. apoštola Pavla z 5. kapitoly Listu Rimanom:

 

«A tak ospravedlnení z viery, žijeme v pokoji s Bohom skrze nášho Pána Ježiša Krista. Skrze neho máme vierou prístup k tej milosti, v ktorej zotrvávame, aj sa chválime nádejou na Božiu slávu. A nielen to: chválime sa aj súženiami, veď vieme, že súženie prináša trpezlivosť, trpezlivosť osvedčenú čnosť a osvedčená čnosť zasa nádej. A nádej nezahanbuje, lebo Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali» (Rim 5,1-5).

 

Plné znenie katechézy Svätého Otca

 

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

 

Už od malička nás učia, že nie je dobré sa vychvaľovať. V mojej krajine sa tým, čo sa vychvaľujú, hovorí pávi. A je to správne, lebo chvastať sa tým, čím sme, či tým, čo máme, je okrem istej pýchy aj nedostatkom úcty k druhým, osobitne k tým menej šťastlivým než sme my. V tejto pasáži Listu Rimanom nás ale apoštol Pavol prekvapuje, keďže nás až dvakrát vyzýva chváliť sa. Čo to však chce? Azda aby sme boli tými pávmi? Ak vyzýva k chváleniu sa, je teda správne sa niečím pochváliť. Takže, čím sa možno správne chváliť? A ako sa to dá bez toho, aby sme urážali druhých, bez toho, aby sme niekoho vylučovali?

 

V prvom prípade sme pozývaní chváliť sa hojnosťou milosti, ktorou sme naplnení v Ježišovi Kristovi, prostredníctvom viery. Pavol nám chce dať pochopiť, že ak sa naučíme vnímať všetko so svetlom Ducha Svätého, zistíme, že všetko je milosťou! Všetko je darom! Veď ak sme pozorní, v dejinách, tak ako aj v našom živote, sme to nielen my, čo konáme, ale je to predovšetkým Boh. To on je absolútnym protagonistom, ktorý tvorí každú vec ako dar lásky, ktorý utkáva osnovu svojho plánu spásy a ktorý ho pre nás vedie k naplneniu prostredníctvom svojho Syna Ježiša.

 

Od nás sa vyžaduje uznať toto všetko, prijať to s vďačnosťou a dospieť k tomu, aby sa to stalo dôvodom chvály, požehnania a veľkej radosti. Ak tak konáme, sme v pokoji s Pánom a zakúšame slobodu. A tento pokoj sa potom rozširuje na všetky prostredia a všetky vzťahy nášho života: sme v pokoji sami so sebou, sme v pokoji v rodine, v našej komunite, v práci a s osobami, ktoré stretávame každý deň na našej ceste.

 

Pavol nás ale vyzýva chváliť sa aj v súženiach. Toto nie je ľahké pochopiť. Javí sa to ťažšie a môže sa zdať, že to nemá nič spoločné s práve opísanou podmienkou pokoja. Avšak tvorí to jej najautentickejší, najpravdivejší predpoklad. Veď pokoj, ktorý nám ponúka a garantuje Pán, nechápeme ako absenciu obáv, sklamaní, nedostatkov, dôvodov k utrpeniu.

 

Ak by to tak bolo, tak vzápätí po tom, ako by sa nám podarilo pobudnúť v pokoji, tá chvíľa by sa rýchlo skončila a nevyhnutne by sme upadli do neútechy. Pokoj prameniaci z viery je naopak darom: je milosťou zakúšania, že Boh nás miluje a že je vždy po našom boku, nenechá nás osamote ani len na okamih nášho života. A ako potvrdzuje apoštol, toto plodí trpezlivosť, lebo vieme, že aj v tých najtvrdších a najotrasnejších chvíľach sú Pánove milosrdenstvo a dobrota väčšie než čokoľvek a nič nás nevytrhne z jeho rúk a zo spojenia s ním.

 

To je teda dôvod, prečo je kresťanská nádej pevná, to je dôvod, prečo nesklame. Nikdy nesklame. Nádej nesklame. Nezakladá sa na tom, čo môžeme urobiť alebo čím môžeme byť, a ani nie na tom, v čo môžeme veriť. Jej základom, čiže základom kresťanskej nádeje, je to najvernejšie a najistejšie, čo len môže byť, totiž láska, ktorú sám Boh prechováva voči každému z nás.

 

Je jednoduché povedať: Boh nás miluje. Všetci to hovoríme. No pomyslite trochu: je každý z nás schopný povedať: som si istý, som si istá, že Boh ma miluje? Nie je to veľmi ľahké vysloviť. Je to však pravda. Je to jedno dobré cvičenie, povedať si: Boh ma miluje. Boh ma miluje... A toto je koreňom našej istoty, koreňom nádeje.

 

Pán hojne vylial do našich sŕdc Ducha, Ducha Svätého, ktorý je Božou láskou, ako tvorcu, ako garanta, práve preto, aby v našom vnútri mohol živiť vieru a udržiavať túto nádej živou. Aj túto istotu: Boh ma miluje. „Nuž, ale aj v tejto zlej chvíli?“ – Boh ma miluje. – „Aj mňa, čo som vykonal túto nepeknú a zlú vec?“ – Boh ma miluje. Túto istotu nám nik nevezme. A musíme to opakovať ako modlitbu: Boh ma miluje. Som si istý, že Boh ma miluje. Som si istá, že Boh ma miluje.  

 

Teraz rozumieme, prečo nás apoštol Pavol vyzýva chváliť sa vždy týmto všetkým. Chválim sa láskou Boha, lebo ma miluje. Nádej, ktorá nám bola darovaná, nás neoddeľuje od druhých, o to menej nás vedie k ich diskreditácii či odsúvaniu bokom. Ide naopak o výnimočný dar, ktorého „kanálmi“ sme povolaní sa stať pre všetkých, s pokorou a jednoduchosťou, pre všetkých.

 

A tak našou najväčšou chválou bude to, že máme za Otca Boha, ktorý nerobí protekcie, ktorý nikoho nevylučuje, ale ktorý otvára svoj dom všetkým ľudským bytostiam, počínajúc tými poslednými a vzdialenými, aby sme sa ako jeho deti naučili vzájomne sa utešovať a podporovať. A nezabudnite: nádej nesklame. Súhlasíte? Nádej nesklame. Ďakujem.“

 

Svätý Otec sa ako zvyčajne počas generálnej audiencie postupne prihovoril jednotlivým jazykovým skupinám. V pozdrave poľským pútnikom pripomenul aj včerajší sviatok sv. Cyrila a Metoda:

 

„Včera sme si pripomenuli svätých patrónov Európy: mnícha Cyrila a biskupa Metoda. Títo dvaja bratia zo Solúna priniesli evanjelium slovanským národom. Ešte aj dnes pripomínajú Európe a nám všetkým potrebu udržiavať jednotu viery, tradíciu, kresťanskú kultúru a potrebu žiť evanjelium každý deň.“

 

Svätých Cyrila a Metoda dal napokon pápež František veriacim za príklad v širokom význame, keď v závere audiencie povedal:

 

„Ich príklad nech pomáha vám, drahí mladí, stať sa v každom prostredí misionárskymi učeníkmi; ich húževnatosť nech povzbudí vás, drahí chorí, obetovať vaše utrpenie za obrátenie tých, čo sú vzdialení; ich láska k Pánovi nech vás osvieti, drahí novomanželia, aby ste urobili evanjelium základným pravidlom vášho rodinného života.“

 

Pri dnešnej generálnej audiencii dostal Svätý Otec aj dar zo Slovenska. Výtvarníčka Terézia Sedláková z Bratislavy mu osobne odovzdala svoje umelecké dielo, obraz vo veľkom formáte s názvom „Božie milosrdenstvo“. Zobrazuje žiariacu postavu Ježiša Krista v duchu videní sv. Faustíny, v originálnom umeleckom zobrazení.

 

 

14. februára

 

Homília pápeža Františka: Svätí Cyril a Metod skutoční Boží vyslanci

 

Vatikán 14. februára - Odvaha, modlitba a pokora: toto sú črty, ktoré charakterizujú veľkých heraldov, poslov, ktorí pomáhali rásť Cirkvi vo svete, ktorí sa zapojili do jej misionárskeho poslania. Pápež František o tom dnes hovoril počas rannej svätej omše v dome svätej Marty inšpirujúc sa dnešným Božím slovom a príkladom sv. Cyrila a Metoda – patrónov Európy, ktorých sviatok sa v univerzálnej Cirkvi slávi práve dnes, 14. februára.

 

Potrební sú „rozsievači Božieho slova“, „misionári, skutoční poslovia“ aby formovali Boží ľud, tak ako nimi boli sv. Cyril a Metod. „Statoční nositelia posolstva“, zmužilí bratia a Boží svedkovia, ktorí „posilnili Európu“, ktorej sú patrónmi. Od týchto myšlienok sa odvíjala homília Svätého Otca, ktorý ďalej pokračoval vymenovaním troch charakteristík osobnosti „vyslanca“, ktorý ohlasuje Božie slovo. O tom hovorí dnešné prvé čítanie s postavami Pavla a Barnabáša a Lukášove evanjelium so sedemdesiatimi dvoma učeníkmi, ktorých Pán rozoslal po dvojiciach.

 

Prvá charakteristika „vyslanca“, na ktorú upozornil pápež František je „úprimná priamosť“, ktorá zahŕňa „silu a odvahu“:

 

„Božie slovo sa nemôže prinášať ako nejaký návrh- „nuž, ak sa ti páči...“, alebo ako nejaká filozofická či morálna idea, ktorá je dobrá: „môžeš takto žiť...“ - Nie. Je to niečo iné. Musí byť ponúknuté s touto úprimnou priamosťou, s touto silou, aby Slovo preniklo, ako hovorí samotný Pavol, až do kostí. Božie slovo musí byť ohlasované s touto úprimnou priamosťou, s touto silou ... s odvahou. Osoba, ktorá nemá odvahu – duchovnú odvahu, odvahu v srdci, ktorá nie je zaľúbená do Krista, a z tejto lásky pramení odvaha! – (taká osoba) síce povie niečo zaujímavé, niečo morálne, niečo čo dobre padne, filantropické dobro, ale nie je to Božie slovo. A také slovo nie je schopné formovať Boží ľud. Len Božie slovo ohlasované s touto úprimnou priamosťou, s touto odvahou, je schopné formovať Boží ľud.“

 

V desiatej kapitole Lukášovho evanjelia nachádzame ďalšie dve dôležité charakteristiky „posla“ Božieho slova. Je to evanjelium „trošku zvláštne“, poznamenal Svätý Otec, pretože je bohaté na prvky, ktoré sa týkajú ohlasovania. „Žatva je veľká, ale robotníkov málo. Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu!“ (Lk 10, 2) - zopakoval pápež František, a tak po odvahe misionári ďalej potrebujú „modlitbu“. Svätý Otec pokračoval:

 

„Božie Slovo sa má ohlasovať len spolu s modlitbou. Vždy. Bez modlitby by si mohol urobiť peknú prednášku, naozaj peknú! Ale nie je to Božie slovo. Len z modliaceho sa srdca môže vyjsť Božie slovo. Modliaceho sa, aby Pán sprevádzal toto zasievanie Slova, aby Pán polieval semienko, aby Slovo klíčilo. Božie slovo sa musí ohlasovať s modlitbou: s modlitbou toho, kto Božie slovo ohlasuje.“

 

Evanjelium uvádza aj „tretiu zaujímavú charakteristiku“, nadviazal ďalej pápež František. Pán posiela učeníkov „ako baránkov medzi vlkov“:

 

„Skutočný kazateľ je ten, ktorý vie, že je slabý, ktorí vie, že sa nemôže ochrániť sám. ‚Choď ako baránok medzi vlkov‘ – ‚Ale, Pane, aby ma zožrali?‘ – ‚Choď! Toto je tá cesta‘. Myslím, že je to Chryzostom (sv. Ján Zlatoústy), ktorý sa nad tým hlboko zamýšľa, keď hovorí: ‚Ak ty nejdeš ako baránok, ale ideš ako vlk medzi vlkov, Pán ťa neochráni: ochráň sa sám‘. Ak sa kazateľ považuje za veľmi inteligentného alebo ak sa ten, kto má zodpovednosť za ohlasovanie Božieho slova chce robiť chytrým: ‚Nuž čože, s týmito ľuďmi si ja poradím!‘, takto to s ním dopadne zle. Alebo sa bude zjednávať, popúšťať z Božieho slova pre mocných a pyšných.“

 

Na zdôraznenie pokory veľkých heraldov, poslov, pápež František spomenul príbeh o istom kňazovi, „ktorý sa hrdil, že dobre káže Božie slovo, a cítil sa ako nejaký ‚vlk‘“. Po jednej peknej kázni „išiel spovedať a prišla veľká ryba, veľký hriešnik a plakal ... chcel poprosiť o odpustenie“. A „tento spovedník“, pokračoval pápež František „sa začal nafukovať od márnomyseľnosti“ a zvedavosť ho priviedla k otázke, ktoré slovo s kázne sa dotklo tohto hriešnika „až tak, že ho priviedlo k pokániu“. „Bolo to vtedy,“ odvetil kajúcnik, „keď ste povedali: prejdeme k ďalšej téme“. „Neviem či je to pravda“ povedal pápež František, ale bezpečne je pravda, že „skončíme zle“, ak ohlasujeme Božie slovo „cítiac sa sebaisto, a nie tak ako baránok“, ktorého ochráni Pán.

 

Takto teda vyzerá misionárskosť Cirkvi a veľkých poslov, „ktorí zasievali a pomáhali rásť cirkvám vo svete, boli mužmi odvahy, modlitby a pokory“ - zdôraznil na záver pápež František. A vyslovil prosbu, nech nám svätí Cyril a Metod pomáhajú „ohlasovať Božie slovo“ podľa tých kritérií, aké mali oni sami.

 

 

13. februára

 

Ranná homília Svätého Otca: Kainova bratovražda sa začala malou žiarlivosťou

 

Vatikán 13. februára – Rozvrat rodín a národov sa začína malými žiarlivosťami a závisťami, už na začiatku je potrebné zastaviť nevraživosť, ktorá ničí bratstvo. Tak znela hlavná myšlienka dnešnej rannej homílie pápeža Františka, ktorú predniesol v Dome sv. Marty.

 

Ako povedal svätý Otec, dnešnú svätú omšu obetoval za jedného z prítomných koncelebrantov, bývalého generálneho predstaveného jezuitov pátra Adolfa Nicolása, ktorý sa zakrátko vracia z Ríma na Ďaleký východ, kde pôsobil pred tým, ako bol v roku 2008 zvolený do úradu generála. „Nech mu Pán odplatí za všetko vykonané dobro a sprevádza ho na jeho novej misii. Vďaka, páter Nicolás,“ povedal pápež František. Na liturgii sa zúčastnili aj deviati členovia Rady kardinálov, ktorí sa vo Vatikáne zišli na ich 18. zasadnutí.

 

Kázeň Svätého Otca sa opierala najmä o dnešné prvé čítanie zo starozákonnej knihy Genezis, ktoré prináša príbeh o Kainovi a Ábelovi. Pripomenul, že po prvýkrát tu Biblia používa slovo „brat“. Je to príbeh o „bratskom vzťahu, ktorý mal rásť do krásy“, ktorý však „končí v troskách“. Je to príbeh, ktorý sa začína „malou žiarlivosťou“, poznamenal Petrov nástupca: Kaina rozčúlilo, že Pánovi sa nepáčila jeho obeta a začína v sebe pestovať pocit nevraživosti. Mohol by ho ovládať, ale on nechce:

 

„A Kain dal prednosť živelnému inštinktu, nechal vo svojom vnútri tento pocit vrieť, zväčšovať sa, nechal ho rásť. Ten hriech, ktorý neskôr urobí, sa uhniezdil vo vnútri tohto pocitu. A ďalej rastie a rastie. Takto rastú nevraživosti medzi nami: začínajú malou vecou, žiarlivosťou, závisťou, a táto potom narastá, vidíme život už len z toho uhla pohľadu a to malé stebielko sa pre nás stane brvnom, avšak to brvno máme my, je tam. A náš život sa točí okolo toho a to ničí bratský vzťah, ničí to bratstvo“.

 

Krôčik po krôčiku sme „posadnutí, prenasledovaní“ tým zlom, ktoré rastie stále viac a viac, dodal ďalej vo svojej homílii pápež František:

 

„A takto nepriateľstvo rastie a rastie, a končí sa to zle. Vždy. Dištancujem sa od môjho brata: toto nie je môj brat, toto je nepriateľ, tento musí byť zničený, vyhodený von... a takto sa nivočia ľudia, takto nevraživosť ničí rodiny, národy, všetko! To zožieranie z vnútra, neustála posadnutosť tým [pocitom]. To sa stalo Kainovi a nakoniec skoncoval so svojim bratom. Nie: už viac nie je brat. Som len ja. Niet viac bratského vzťahu. Som iba ja. To, čo sa udialo na začiatku, sa deje nám všetkým, je tu tá možnosť; avšak tomuto procesu sa musí dať koniec okamžite, už na začiatku, pri prvom roztrpčení musí byť zastavený. Zatrpknutosť nie je kresťanská. Bolesť áno, zatrpknutosť nie. Zášť nie je kresťanská. Bolesť áno, zášť nie. Koľko je nepriateľstiev, koľko rozdelení...“.

 

„Aj medzi našimi kňazmi, aj v našich biskupských kolégiách: koľko rozdelení sa takto začína,“ poznamenal Svätý Otec pred prítomnými v kaplnke, medzi ktorými boli aj novokňazi. „Prečo tamto sídlo dali tomuto a nie mne? A prečo toto? A pre malé drobnosti, pre škriepky sa ničí bratský vzťah,“ dodal pápež. A Boh sa pýta: „Kde je Ábel, tvoj brat?“ Kainova odpoveď „je ironická“: «Neviem. Čo som ja strážca svojho brata?» „Áno, ty si strážca svojho brata“. A Pán hovorí: «Hlas krvi tvojho brata kričí ku mne zo zeme». Každý z nás, zamyslel sa Svätý Otec František, seba nevynímajúc, môže povedať, že nikdy nikoho nezabil; avšak „ak chováš zlý pocit voči tvojmu bratovi, zabil si ho; ak nadávaš na tvojho brata, zabil si ho v srdci. Vražda je proces, ktorý sa začína od malej veci“. Rovnako je tomu aj vo vojne, dodal pápež:

 

„Koľkí mocní zeme môžu toto povedať: ,Mňa zaujíma toto územie, mňa zaujíma tento a tamten kus zeme... ak bomba spadne a zabije dvesto detí, nie je to moja vina: je to vina tej bomby. Mňa zaujíma len to územie...’. A všetko sa začína tým pocitom, ktorý ťa vedie k dištancovaniu sa, k tomu, že o druhom povieš: ,Toto je akýsi človek, taký a taký, ale nie je to brat...’, a končí sa to vo vojne, ktorá zabíja. Ty si však zabil už na začiatku. Toto je krvavý proces, a krv toľkých ľudí vo svete dnes kričí k Bohu zo zeme. Všetko je to však prepojené, nie je tak? Tá krv – možno malá kvapôčka krvi – sa vzťahuje na moju závisť, na moju žiarlivosť, ktorou som zabil ja, keď som zničil bratský vzťah“.

 

Svätý Otec František zakončil svoju dnešnú rannú homíliu modlitbou: „Nech nám Pán dnes pomôže zopakovať si túto jeho otázku: «Kde je tvoj brat?»“, nech nám pomôže myslieť na tých, ktorých „ničíme svojím jazykom a na všetkých tých, s ktorými sa vo svete zaobchádza ako s vecami a nie s bratmi, lebo je dôležitejší kus zeme, než bratský vzťah“.

 

 

 

12. februára

 

Nedeľná katechéza pápeža Františka: Kto druhému nadáva, v srdci ho zabíja

 

 

Vatikán 12. februára – V dnešnú 6. nedeľu liturgického obdobia „cez rok“ sa Svätý Otec František na poludnie prihovoril veriacim z okna Apoštolského paláca v katechéze, ktorej témou bol Ježišov výklad prikázaní týkajúcich sa vraždy, cudzoložstva a prísahy v Reči na hore z 5. kapitoly Matúšovho evanjelia.

 

Plné znenie katechézy Svätého Otca

 

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

 

Dnešná liturgia nám predkladá ďalšiu stať Reči na hore, ktorú nachádzame v Evanjeliu podľa Matúša (porov. 5,17-37). V tomto úryvku sa Ježiš snaží pomôcť svojim poslucháčom k novému chápaniu mojžišovského zákona. To, čo bolo povedané v starej zmluve, bola to pravda? Áno, bola to pravda, ale nebolo to všetko: Ježiš prišiel, aby dal naplnenie Božiemu zákonu a vyhlásil ho definitívnym spôsobom, až do posledného písmenka. Robí zjavnými jeho pôvodné ciele a plní jeho autentické aspekty, a toto všetko robí prostredníctvom svojho kázania a ešte viac obetou seba samého na kríži.

 

Takto Ježiš vyučuje, ako treba naplno konať Božiu vôľu, a používa toto prirovnanie: so „spravodlivosťou väčšou“ ako spravodlivosť zákonníkov a farizejov (porov. v. 20). So spravodlivosťou vedenou láskou, dobročinnosťou, milosrdenstvom, a preto schopnou uskutočniť podstatu prikázaní, vyhnúc sa riziku formalizmu. Formalizmus: toto smiem, tamto nesmiem; pokiaľ ešte smiem, odkiaľ už nesmiem... Nie, ide tu o viac, oveľa viac.

 

Osobitne, v dnešnom evanjeliu si Ježiš berie do pozornosti tri aspekty, tri prikázania týkajúce sa vraždy, cudzoložstva a prísahy.

 

Pokiaľ ide o prikázanie „nezabiješ“, potvrdzuje, že sa porušuje nielen skutočnou vraždou, ale aj takými formami správania, ktoré urážajú dôstojnosť ľudskej osoby, vrátane osočujúcich slov (porov. v. 22). Zaiste, tieto osočujúce slová nemajú tú istú závažnosť a vinu ako vražda, ale kladú sa na tú istú čiaru, pretože sú toho predpokladmi a dávajú najavo tú istú zloprajnosť. Ježiš nás pozýva, aby sme neurčovali poradovník urážok, ale aby sme ich všetky považovali za zhubné, nakoľko sú motivované úmyslom urobiť zle blížnemu. A Ježiš dáva príklad. Urážka: nuž, sme navyknutí nadávať, je to ako povedať „dobrý deň“. A toto je v tej istej línii ako vražda. Kto nadáva bratovi, vo svojom srdci brata zabíja. Prosím, nenadávajme! Nič tým nezískame...

 

Ďalšie naplnenie sa týka manželského zákona. Cudzoložstvo sa považovalo za porušenie vlastníckeho práva muža na ženu. Ježiš však ide ku koreňu zla. Tak ako sa prichádza k vražde cez osočovania, urážky a nadávky, tak sa prichádza k cudzoložstvu cez chamtivé úmysly voči nejakej žene, ktorá nie je vlastnou manželkou. Cudzoložstvo, tak ako krádež, korupcia a všetky ostatné hriechy, sa najprv rodí v našom vnútri a keď sa už v našom srdci udialo zlé rozhodnutie, potom sa uskutočňuje v konkrétnych prejavoch správania. A Ježiš hovorí: ten, kto na ženu, ktorá nie je jeho vlastná hľadí žiadostivo, je cudzoložníkom vo svojom srdci, vykročil na cestu cudzoložstva. Popremýšľajme trochu nad tým: nad zlými myšlienkami v tomto smere.

 

Ježiš ďalej hovorí učeníkom, aby neprisahali, keďže prísaha je znakom neistoty a dvojtvárnosti v medziľudských vzťahoch. Manipulatívne sa narába s Božou autoritou na dávanie záruky v našich ľudských záležitostiach. Sme však naopak povolaní nastoliť medzi nami, v našich rodinách a v našich komunitách atmosféru čistoty a vzájomnej dôvery, aby sme tak mohli byť považovaní za úprimných bez potreby uchyľovať sa k vyšším zásahom na to, aby nám uverili. Nedôvera a vzájomná podozrievavosť vždy ohrozujú pokoj!

 

Panna Mária, žena učenlivého počúvania a radostnej poslušnosti, nech nám pomáha priblížiť sa vždy väčšmi k Evanjeliu, aby sme boli kresťanmi nie vonkajšou „fasádou“, ale v jadre! A toto je možné s milosťou Ducha Svätého, ktorá nám umožňuje konať všetko s láskou, a tak naplno uskutočňovať Božiu vôľu.“

 

 

 

10. februára

 

Ranná homília pápeža: V pokušení neveďme s diablom dialóg, treba sa modliť

 

Vatikán 10. februára – V slabosti pokušení, ktoré máme všetci, nám Ježišova milosť pomáha, aby sme sa neskryli pred Pánom, ale prosili ho o jeho odpustenie, opäť sa zdvihli a kráčali ďalej. Tak znie odporúčanie pápeža Františka, ktorý vo svojej dnešnej rannej homílii uvažoval nad tým, ako diabol pokúšal Adama a Evu a tiež aj Ježiša. Svätý Otec zároveň zdôraznil, že s diablom sa nevedie dialóg, lebo to končí hriechom a skazou pre srdce.

 

Pokušenia nás vedú k tomu, že sa skrývame pred Pánom a zostávame s našou „vinou“, s naším „hriechom“, s naším „skorumpovaním“, vysvetlil pápež František. Vo svojej kázni sa nechal inšpirovať dnešným prvým čítaním z knihy Genezis o tom, ako diabol pokúšal Adama a Evu (Gn 3,1-8) a poukázal aj na pokúšanie Ježiša na púšti.

 

Je to diabol, dodal Svätý Otec, ktorý „sa necháva vidieť v podobe hada“: je „príťažlivý“ a so svojou „prefíkanosťou“ sa snaží „preľstiť“, je v tom „expert“, je to „otec lži“, je to „klamár“. Vie teda ako klamať a ako „podviesť“ ľudí. Robí to tak s Evou: najskôr sa diabol snaží, aby „sa cítila dobre“, vysvetlil pápež František, a tak sa začína „dialóg“ a „krok po kroku“ ju Satan vedie tam, kam chce on.  

 

S Ježišom to bolo iné, pre diabla to „končí zle“, porovnal biblické príbehy Svätý Otec. „Snaží sa viesť dialóg“ s Kristom, lebo „keď sa diabol snaží poblázniť človeka, robí to tak, že s ním vedie dialóg“: snaží sa ho oklamať, avšak Ježiš to nedovolí. Preto Satan odkryje svoju totožnosť, Ježiš však dáva jasnú odpoveď, „ktorá nie je jeho“, je to Božie slovo, lebo „s diablom nemožno viesť dialóg“: inak to skončí ako s Adamom a Evou, budeme „nahí“:

 

„Diabol je zlý platiteľ, nikdy neplatí dobre! Je to podvodník! Sľúbi ti všetko a ponechá ťa nahého. Aj Ježiš skončil nahý, avšak na kríži, z poslušnosti k Otcovi, to je iná cesta. Had, diabol je ľstivý: s diablom nemožno diskutovať. My všetci vieme, čo sú to pokušenia, všetci to vieme, lebo ich máme všetci. Toľko pokušení márnivosti, pýchy, žiadostivosti, chamtivosti... Je to mnoho“.

 

Dnes sa mnoho hovorí o korupcii, pokračoval ďalej vo svojej homílii pápež František. Aj v tomto ohľade je potrebné prosiť o pomoc Pána:  

 

„Toľko skorumpovaných ľudí, toľko tučných skorumpovaných rýb, ktoré sú vo svete, o životoch ktorých vieme z novín: možno začali s niečím malým, neviem, keď dobre nezarovnali a to, čo malo byť kilo: ,Nie, dáme 900 gramov, ale nech to vyzerá ako kilo’. Korupcia začína najskôr v malom, ako toto, v dialógu: ,Ale nie, nie je to pravda, že ti uškodí toto ovocie! Zjedz ho, je dobré! Je to malá vec, nikto si to ani nevšimne. Daj si, daj!’ A kúsok po kúsku, krok po kroku, spadneme do hriechu, upadneme do korupcie“.

 

Cirkev nás učí, aby „sme neboli naivní“, zamyslel sa na záver svojej dnešnej homílie Svätý Otec František. Preto treba mať „oči na stopkách“ a prosiť o pomoc Pána, „lebo sami nič nezmôžeme“. Adam a Eva sa pred Pánom „skryli“: vskutku je potrebná Ježišova milosť, aby „sme sa vrátili späť a prosili o odpustenie“:

 

„V pokušení netreba viesť dialóg, treba sa modliť: ,Pomôž, Pane, som slabý. Nechcem sa pred tebou skryť’. Toto je odvaha, toto znamená zvíťaziť. Ak začneš viesť [s diablom] rozhovor, skončíš porazený, premožený. Nech nám Pán dá milosť a sprevádza nás v tejto odvahe. A ak sme oklamaní našou slabosťou v pokušení, nech nám dá odvahu vstať a kráčať vpred. Práve preto prišiel Ježiš, práve preto“.

 

 

9. februára

Ranná homília pápeža Františka: Žena vnáša do sveta harmóniu

 

Vatikán 9. februára – „Bez ženy niet vo svete harmónie.“ To sú slová pápeža Františka, ktoré predniesol počas dnešnej rannej homílie v Dome sv. Marty. Svätý Otec našiel podnet pre svoju úvahu v dnešnom prvom čítaní z knihy Genezis, v ktorom sa píše o stvorení Evy (Gn 2,18-25). Podľa slov Petrovho nástupcu nie sú muž a žena rovnakí, ani jeden nie je nadriadený nad druhého, je to však žena a nie muž, čo prináša harmóniu, vnáša do sveta krásu.  

 

Príbeh o stvorení človeka v prvej knihe Starého zákona hovorí o tom, že Pán utvoril každý druh zveri, avšak človek v nich nenachádzal spoločníka, „cítil sa sám“. Preto Boh uspal Adama a z jeho rebra utvoril ženu, ktorú muž uznal „za telo z môjho tela“. „Avšak predtým, než ju uvidel, sníval o nej“: „aby sme pochopili ženu, je potrebné o nej najskôr snívať,“ vysvetlil na úvod svojej kázne pápež František.

„Mnohokrát, keď hovoríme o ženách,“ hovoríme o nich z pohľadu ich funkcie: „úlohou ženy je, aby robila toto“ alebo tamto, konštatoval Svätý Otec. Naopak žena so sebou prináša bohatstvo, ktoré muž nemá: žena prináša stvoreniu harmóniu:

 

„Keď niet ženy, chýba harmónia. Hovorievame: je to spoločnosť, v ktorej má silnú pozíciu muž... Avšak chýba žena. ,Áno, áno: žena je na to, aby umývala riad, aby robila tamto...’ Nie, nie, nie: úlohou ženy je vnášať harmóniu. Bez ženy niet harmónie. [S mužom] nie sú rovnakí, jeden nie je nadradený nad druhého: to nie. Ide len o to, že muž neprináša harmóniu: je to ona. Je to ona, ktorá vnáša harmóniu, ktorá nás učí pohladiť, milovať s nehou a ktorá robí zo sveta niečo krásne“.

 

Svätý Otec František predstavil veriacim v Dome sv. Marty tri kľúčové momenty, ktoré vyplývajú zo stvorenia človeka: sú nimi osamelosť muža, sen a po tretie, predurčenie oboch: aby boli „jedným telom“. Pápež si zaspomínal na manželský pár, ktorý stretol počas generálnej audiencie a ktorý slávil 60. výročie svadby. Spýtal sa ich: „Kto z vás mal viac trpezlivosti?“:

 

„A oni sa na mňa pozreli, pozreli si do očí – nikdy nezabudnem na tie oči – potom sa pohľadom vrátili a povedali mi, obaja naraz: ,Sme zamilovaní’. Po šesťdesiatich rokoch, to znamená jedno telo. A to je to, čo prináša žena: schopnosť zamilovať sa. Harmóniu svetu. Toľkokrát počujeme: ,Nie, v tejto spoločnosti, v tejto inštitúcii je nevyhnutné, aby tu bola žena, aby urobila to, urobila tamto...’. Nie, nie, nie: funkčnosť nie je cieľom ženy. Je to pravda, že žena musí isté veci robiť a ich aj robí, tak ako my všetci. Cieľom ženy je však vytvárať harmóniu. Bez ženy niet vo svete harmónie. Vykorisťovať ľudí je zločinom zraňovania ľudskosti: to je pravda. Avšak vykorisťovať ženy je oveľa viac: znamená to ničiť harmóniu, ktorú chcel dať Boh svetu. Znamená to ničiť“.

 

Svätý Otec sa pri svojej myšlienke, že vykorisťovanie ženy nie je len „zločin“, ale aj „ničenie harmónie“, opieral aj o dnešné Evanjelium podľa Marka, v ktorom istá žena, rodom Sýrofeničanka, prosila Ježiša, aby vyhnal zlého ducha z jej dcéry (Mk 7,24-30):

 

„Toto je veľký Boží dar: daroval nám ženu. A v evanjeliu sme počuli, čoho je žena schopná. Tá žena bola odvážna, však? Išla vpred s odvahou. Ale je tu ešte viac, oveľa viac: žena je harmóniou, je poéziou, je krásou. Bez nej by svet nebol taký pekný, nebol by harmonický. Rád uvažujem nad tým – to je však osobná vec – že Boh stvoril ženu, aby sme všetci mali matku“.

 

 

8. februára

 

Katechéza pápeža Františka: Nádej – zdroj vzájomnej útechy a pokoja

 

Vatikán 8. februára – Pri generálnej audiencii dnes Svätý Otec František pokračoval v cykle o nádeji poukázaním na komunitný a cirkevný rozmer nádeje. Pripomenul vzájomnú zodpovednosť v spoločenstve za tých, ktorí sú najviac ohrození stratou nádeje.

 

Pápež František dnes osobitne upozornil na Medzinárodný deň modlitby a povedomia o obchodovaní s ľuďmi, ktorý sa slávi v dnešný deň spomienky na sv. Jozefínu Bakhitu. V osobitnej výzve sa zastal etnika Rohingov prenasledovaných v Mjanmarsku. Pripomenul tiež nového japonského blahoslaveného Justusa Takayamu Ukona a blížiaci sa Svetový deň chorých, ktorý sa bude sláviť 11. februára.

 

Katechézu Svätého Otca uviedlo čítanie z Prvého listu sv. apoštola Pavla Solúnčanom:

 

«Vyzývame vás, bratia: napomínajte neporiadnych, posmeľujte malomyseľných, ujímajte sa slabých, ku všetkým buďte zhovievaví! Dajte si pozor, aby sa nik nikomu neodplácal zlým za zlé, ale vždy sa usilujte o dobro medzi sebou i voči všetkým! Ustavične sa radujte! Bez prestania sa modlite, pri všetkom vzdávajte vďaky, lebo to je Božia vôľa v Kristovi Ježišovi pre vás!» (1Sol 5,14-18)

 

Plné znenie katechézy Svätého Otca

 

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

 

V predošlú stredu sme videli, že svätý Pavol v Prvom liste Solúnčanom vyzýva zotrvať zakorenenými v nádeji v zmŕtvychvstanie (porv. 5,4-11) – s tým krásnym vyjadrením: „budeme navždy s Pánom“. V rovnakom kontexte apoštol ukazuje, že kresťanská nádej nemá len osobný, individuálny charakter, ale má ducha spoločenstva, cirkevného ducha. My všetci dúfame. My všetci máme nádej, a to aj ako spoločenstvo.

 

Preto Pavol rýchlo rozširuje pohľad na všetky zložky tvoriace kresťanské spoločenstvo, žiadajúc ich, aby sa navzájom za seba modlili a vzájomne sa podporovali. - Vzájomne si pomáhať. Avšak nielen pomáhať si v potrebách, v mnohých potrebách každodenného života, ale pomáhať si v nádeji, podporovať sa v nádeji.

 

A nie je to náhoda, že začína práve odvolávajúc sa na tých, ktorým bola zverená zodpovednosť a pastoračné vedenie. Sú tými prvými povolanými živiť nádej a to nie preto, že by boli lepšími než ostatní, ale v moci Božej služby, ktorá podstatne prekračuje ich sily. Z tohto dôvodu tým väčšmi potrebujú úctu, pochopenie a láskavú podporu všetkých.

 

Pozornosť sa ďalej zameriava na bratov najviac ohrozených stratou nádeje, upadnutím do zúfalstva. Stále dostávame správy o ľuďoch, ktorí upadajú do zúfalstva a konajú nepekné veci, však? Beznádej ich vedie k mnohým smutným veciam... Poukazuje sa tu na tých, čo sú malomyseľní, na toho, kto je slabý, kto sa cíti byť zdrvený ťažobou života a vlastných vín a nedokáže viac povstať.

 

V týchto prípadoch sa musia blízkosť a vrúcnosť celej Cirkvi stať ešte intenzívnejšími a láskyplnejšími a musia nadobudnúť tú znamenitú podobu spolucítenia, ktoré nie je ľutovaním: spolucítenie znamená znášať bolesť spolu s druhým, trpieť s druhým, priblížiť sa k tomu, čo trpí. Slovom, pohladením, ktoré nech je však zo srdca! To je súcit! Oni potrebujú posilu a útechu. Toto je veľmi dôležité: kresťanská nádej sa nezaobíde bez pravej a konkrétnej lásky k blížnemu.

 

Samotný Apoštol národov v Liste Rimanom so srdcom na dlani potvrdzuje: «My silnejší» – čo máme vieru, nádej alebo čo nemáme mnohé ťažkosti – «sme povinní znášať slabosti slabých a nehľadať záľubu sami v sebe» (Rim 15,1). Znášať! Znášať slabosti iných.

 

Toto svedectvo potom nezostáva uzavreté vo vútri hraníc kresťanského spoločenstva: zaznieva v celej svojej sile aj mimo neho v spoločenskom a občianskom kontexte ako výzva nevytvárať múry, ale mosty, neodplácať zlo zlom, víťaziť nad zlom prostredníctvom dobra, nad urážkou odpustením: kresťan nemôže nikdy povedať: za toto mi zaplatíš. Nikdy! Toto nie je kresťanské gesto! Nad urážkou sa víťazí prostredníctvom odpustenia. Žiť v pokoji so všetkými. Toto je Cirkev! Toto vytvára kresťanskú nádej, keď dostáva mocné a zároveň nežné črty lásky. A láska je mocná a nežná. To je krásne.

 

Chápeme teda, že sa neučíme dúfať sami. Nikto sa neučí dúfať osamelo. Nie je to možné. Aby sa nádej živila, nevyhnutne potrebuje nejaké „telo“, v ktorom sa rozličné údy vzájomne podporujú a oživujú. Toto teda znamená, že ak dúfame, tak je to preto, lebo mnohí naši bratia a sestry nás naučili dúfať a udržali našu nádej pri živote. A medzi nimi sa vyznačujú maličkí, chudobní, jednoduchí, marginalizovaní. Áno, lebo nepozná nádej ten, čo sa uzatvára vo vlastnom blahu, dúfa jedine vo vlastné blaho: toto nie je nádej, to je relatívna istota.

 

Nepozná nádej ten, čo sa uzatvára vo vlastnom uspokojení, kto sa cíti vždy v poriadku... Dúfajú naopak tí, čo každý deň zažívajú skúšku, tiesnivosť a vlastné obmedzenie. Práve títo naši bratia nám vydávajú to najkrajšie, najsilnejšie svedectvo, lebo zotrvávajú pevní v odovzdanosti Pánovi, vediac, že poza smútok, útlak a neodvratnosť smrti, posledné slovo bude patriť jemu, a bude to slovo milosrdenstva, života a pokoja. Ten, kto má nádej, dúfa, že bude jedného dňa počuť toto slovo: „Poď, poď ku mne, brat; poď ku mne, sestra, na celú večnosť.“

 

Drahí bratia, ak je – ako sme povedali – prirodzeným príbytkom nádeje solidárne „telo“, v prípade kresťanskej nádeje je týmto telom Cirkev, zatiaľ čo životodarným dychom, dušou tejto nádeje je Duch Svätý. Bez Ducha Svätého nedokážeme mať nádej. Preto nás teda apoštol Pavol nakoniec pozýva neustále ho vzývať.

 

Ak nie je ľahké veriť, ešte ťažšie je dúfať. Je ťažšie dúfať než veriť, nie je tak? To je oveľa ťažšie! Avšak ak Duch Svätý prebýva v našich srdciach, to on nám dáva porozumieť, že sa nesmieme báť, že Pán je nablízku a stará sa o nás; a je to on, kto naše spoločenstvá stvárňuje v trvalých Turícach ako živé znamenia nádeje pre ľudskú rodinu. Ďakujem.“

 

Svätý Otec František dnes vyzval k odhodlanosti v zápase proti moderným formám otroctva:

 

„Dnes sa slávi Deň modlitby a povedomia o obchodovaní s ľuďmi, tento rok zameraný osobitne na deti a dospievajúcich. Povzbudzujem všetkých, čo rozličnými spôsobmi pomáhajú mladistvým obetiam zotročenia a zneužívania oslobodiť sa z tohto útlaku. Kiež všetci, čo majú vládnu zodpovednosť bojujú s odhodlanosťou proti tejto pliage a dajú zaznieť hlasu našich najmenších bratov, ktorých dôstojnosť je pošliapavaná. Žiada sa vynaložiť všemožné úsilie na porazenie tohto hanebného a netolerovateľného zločinu.“

 

Pápež František pripomenul sv. Jozefínu Bakhitu, na ktorú si dnes Cirkev spomína. S jej podobizňou v ruke hovoril o jej vytrvalosti v zápase o dôstojnosť a odvahe, s ktorou sa dostala z otroctva:

 

„Toto dievča zotročené v Afrike, vykorisťované, ponižované, nestratilo nádej a udržiavalo si vieru, až napokon prišla ako migrantka do Európy. A tam pocítila Pánovo povolanie a stala sa rehoľnou sestrou. Prosme sv. Jozefínu Bakhitu za všetkých migrantov, utečencov, za vykorisťovaných, ktorí tak veľmi trpia."

 

Pápež František sa v tejto súvislosti zastal aj prenasledovaných Rohingov, etnika prevažne moslimského náboženstva, ktorí sú obeťami netolerancie v Mjanmarsku a sú nútení k úteku z vlasti. Na príhovor Panny Márie a sv. Jozefíny Bakhity im pápež spolu s prítomnými v Aule Pavla VI. vyprosoval vyriešenie nespravodlivej situácie:

 

„A keď hovorím o migrantoch, ktorí sú vyháňaní, vykorisťovaní, chcel by som sa k vám dnes osobitne prihovoriť za našich bratov a sestry Rohingov: vyhnaní z Mjanmarska prechádzajú z jedného miesta na druhé, pretože ich nechcú... Sú to dobrí ľudia, pokojamilovní. Nie sú kresťania. Sú dobrí, sú to naši bratia a sestry! Už roky trpia. Boli mučení, zabíjaní, jednoducho z dôvodu, že si zachovávajú svoje tradície, svoju moslimskú vieru. Modlime sa za nich. Pozývam vás pomodliť sa za nich k Otcovi, ktorý je na nebesiach, všetci spolu, za našich bratov a sestry Rohingov: Otče náš... Svätá Jozefína Bakhita, oroduj za nás. A potlesk pre sv. Jozefínu Bakhitu!“

 

V závere generálnej audiencie Svätý Otec pripomenul blížiaci sa Svetový deň chorých:

 

„Na najbližšiu sobotu, na spomienku Panny Márie Lurdskej, pripadá 25. svetový deň chorých. Hlavná slávnosť sa bude konať v Lurdoch a bude jej predsedať kardinál (Parolin), vatikánsky štátny sekretár. Pozývam sa modliť na príhovor našej svätej Matky za všetkých chorých, osobitne za tých najťažšie chorých a najosamelejších, ako aj za všetkých tých, čo sa o nich starajú.“

 

 

7. februára

 

Homília pápeža Františka: Boží dar synovstva, vlády nad stvorením a lásky

 

Vatikán 7. februára – Človek stvorený na Boží obraz, pán zeme, po boku ktorého kráča žena, ktorú treba milovať. Tieto tri veľké dary, ktoré Boh dal človeku pri stvorení sveta, sa stali hlavnými bodmi dnešnej homílie pápeža Františka v Dome sv. Marty. Svätý Otec počas omše prosil spolu s veriacimi o milosť vedieť ich chrániť a udržiavať vďaka každodennému úsiliu.

 

„Čože je človek, že naň pamätáš, a syn človeka, že sa ho ujímaš? Stvoril si ho len o niečo menšieho od anjelov, slávou a cťou si ho ovenčil“ (Ž 8). Okrem tohto úryvku z ôsmeho žalmu sa dnes pápež František nechal inšpirovať vo svojej kázni aj prvým čítaním z knihy Genezis o stvorení človeka (Gn 1,20-2,4a). Svät&y