Aktuálne

Otcovia arcibiskupi Stanislav a Ján, otec biskup Viliam počas sviatkov

  • Vytlačiť

Arcibiskup Zvolenský: Zastaňme sa nespravodlivo prenasledovaných

Bratislava 1. januára. Prinášame plné znenie príhovoru bratislavského arcibiskupa metropolitu Mons. Stanislava Zvolenského na novoročnej svätej omši v Katedrále sv. Martina v Bratislave.

Milí bratia a sestry,

nový rok prináša nový začiatok. Keď stojíme na jeho prahu, nevieme presne, čo nás čaká. Máme nejaké plány, možno predsavzatia. Keď by sme pozreli do kalendára tu v tomto kostole, zistili by sme napríklad, že viacerí v roku 2016 plánujú svadbu. Ďalší sa chystáte v novom roku ukončiť školu, rozmýšľate nad svojou budúcou prácou... Iní azda plánujú, že na jar začnú stavať dom alebo rozbehnú nejaký projekt, nad ktorým už dlhšie uvažovali. Všetky tieto naše novoročné myšlienky spája nádej; posilňuje ich šanca nového začiatku; príležitosť, ktorú nový rok poskytuje.

 

Niekto by zároveň mohol poznamenať, že ich spája aj neistota – nemôžeme dopredu vedieť ako naše plány dopadnú. Budú veci, ktoré sa podaria, budú aj také, ktoré azda nevyjdú. Ak by sa to, čo nevyjde, týkalo len našich predsavzatí ohľadom chudnutia a zbavenia sa zlozvykov, môžeme s trochou novoročného nadľahčenia povedať, že to hádam nebude až také hrozné. Ako vraj hovorieval Mark Twain, prestať fajčiť je tá najľahšia vec na svete: „Sám som to dokázal už aspoň dvadsaťkrát!“

Priznajme však, neistota je pre nás (nielen z hľadiska nového roka) niečím, čo by sme najradšej odstránili. Máme prirodzenú túžbu po istote, aby sme sa nemuseli strachovať o budúcnosť. Snažíme sa s neistotou a strachom vysporiadať – dostať ich nejakým spôsobom pod kontrolu. To, že musíme vo svojich životoch čeliť rozličným rizikám, nás v prvom rade privádza k opatrnosti. Ak nemáme istotu, ako sa niečo skončí, chceme byť rozvážni, mať sa na pozore. Opatrnosť alebo rozvážnosť je dokonca jednou zo štyroch hlavných mravných čností, o ktorých hovorí aj náš katechizmus.

K rozvážnosti sa pridáva miernosť – do čohokoľvek sa púšťame, má to byť so správnou mierou, aby sme nerozkrútili niečo, na čo nebudeme mať dosť síl, čo presiahne naše možnosti a schopnosti alebo sa nám vymkne z rúk. Popri týchto dvoch čnostiach však naša kresťanská tradícia spomína aj ďalšie dve: odvahu a spravodlivosť, ktoré nám zasa pomáhajú nezastať pred problémami. Určitým spôsobom vyvažujú tie dve prvé, aby sme náročné výzvy, ktoré sa pred nás kladú, dokázali zvládnuť a dotiahnuť do konca. Lebo keby sme pri svojich plánoch, aj na prahu nového roku, boli len opatrní a mierni a chýbala by nám odvaha a rozhodnosť, vôľa presadzovať spravodlivosť, pravdepodobne by sme niektoré veci nikdy neuskutočnili.

Medzi náročnými výzvami, ktorým svet a my spolu s ním budeme v novom roku čeliť, sú napríklad aj dôsledky vojnových konfliktov na Blízkom východe i v ďalších častiach sveta. Kvôli nim a kvôli ďalším okolnostiam sa dávajú do pohybu veľké počty ľudí a my stojíme a budeme stáť pred otázkou, ako sa v tejto situácii zachovať. Je prirodzené, že ľudia upierajú svoj pohľad aj na Cirkev – s otázkou, čo je podľa nej ten správny postoj v komplikovanej situácii. Keď stojíme na prahu nového roka a slávime sviatok Bohorodičky Panny Márie, ktorá porodila svetu Božieho Syna Ježiša Krista, svetlo svietiace vo tmách, svetlo, ktoré temnoty nemôžu pohltiť, je na nás, aby sme toto svetlo neschovávali, ale jeho jas priniesli ľuďom. Temnota plodí strach. Kristus, Božie svetlo a Božia láska, strach i temnotu zaháňa.

Aby sme so strachom mohli bojovať, potrebujeme si ho priznať. Nie je to nijaká hanba, je to prvý a základný krok. Nie sme neohrození hrdinovia. Bojíme sa. Nevieme, ako všetko dopadne. Fenomén utečeneckej krízy je poznačený veľkou neistotou a mnohými rizikami. Preto je na mieste už spomínaná opatrnosť a takisto aj miernosť. Nie je v našich silách zvládnuť naraz všetky problémy, nevládzeme, bohužiaľ, zachrániť každého človeka. Na druhej strane sa však nesmieme nechať strachom opantať. Musíme si ho uvedomiť, prijať ho a s rozumom mu čeliť. Skutočný pokoj totiž inak nezískame.

Okrem zrejmých neistôt, ktoré sprevádzajú utečeneckú krízu, je totiž zrejmé aj to, že vo svete dochádza k nespravodlivosti, kvôli ktorej trpia nevinní. Ľudia, ktorí pokojne žili a zarábali si na svoj chlieb, sú vyháňaní zo svojich domovov a prenasledovaní, ba dokonca zabíjaní, veľmi často pre svoju vieru, neraz tú istú, ktorú aj my vyznávame v našich chrámoch. Pred týmito a podobnými formami nespravodlivosti si nemôžeme zatvárať oči. Nemôžeme zostať indiferentní, keď sa ubližuje nevinným.

Sväté písmo nám na viacerých miestach dosvedčuje, že Boh stojí na strane bezbranných, opovrhovaných, chudobných a vyhnancov – tých, voči ktorým sa svet stal nevšímavým, o ktorých by najradšej nepočul. My, keď sa snažíme žiť svoju vieru, cítime povolanie byť blízko nášho Boha, byť jeho nástrojmi vo svete. O kresťanoch je preto známe, že sa zastávajú nenarodených detí, že bojujú za dôstojnosť starých a chorých. Množstvo preferencií, veľký počet „lajkov” nám to v dnešnej dobe nezíska, ale robíme to, pretože chceme mať účasť na budovaní kultúry života, ktorého sa necítime byť pánmi, ale len správcami.

Ďakujem vám, drahí veriaci, ktorí s odvahou, často proti dravému prúdu obhajujete ľudský život všade tam, kde je ohrozovaný – od počatia až po prirodzenú smrť. A prosím vás, aby ste s podobnou odvahou v novom roku spolu s nami – biskupmi prekonali obavy a pokúsili sa urobiť, čo je v našich silách pre pomoc tým, ktorí trpia nespravodlivosťou.

Pán biskup Viliam Judák pozval do svojej diecézy 149 irackých kresťanov. V posolstve, ktoré adresoval svojim veriacim pred Vianocami, prosil, aby sa na tých miestach, na ktorých žijú, stali hlasom v prospech nespravodlivo prenasledovaných. Pridajme sa k tomuto hlasu. Aby sme sa ich zastali tam, kde žijeme a pracujeme, aby sme sa za nich prihovárali u ľudí aj u Pána Boh, prosili za nich v modlitbách.

Prítomnosť prenasledovaných kresťanov môže byť pre nás duchovne veľmi obohacujúca. Nielen preto, že sa pri nich snažíme napĺňať slová Svätého písma, ktoré nás pobáda konať skutky milosrdenstva: hladných kŕmiť, smädným dať piť, pocestných sa ujať, chorých navštíviť, atď. Ale aj preto, že táto naša blízkosť nespravodlivo prenasledovaným robí náš zážitok viery konkrétnejším, hlbším, autentickejším. Ak možno zápasíme s problémom ako si vieru zachovať, prípadne odovzdať nasledujúcim generáciám, myslím, že práve utečenecká kríza je pre nás nielen skúškou, ale aj príležitosťou.

Zaujali ma slová jedného z dobrovoľníkov, mladého muža, otca rodiny, ktorý keď začal irackým kresťanom pomáhať, zo začiatku možno len „pre pokoj v rodine”, aby vyhovel svojej manželke, zrazu si uvedomil, že ak tým ľuďom chce naozaj pomôcť, potrebuje sa modliť, musí prestať hrešiť a nadávať a nemôže žiť vieru len povrchným spôsobom. Rozprával mi o tom, ako zrazu zistil, že nemôže žiť v nesúlade s tým, čo učí Sväté písmo a katechizmus, keď sa zapája do diela, ktoré je nielen fyzicky, ale predovšetkým duchovne náročné.

Nesústreďme sa len na obavy, vezmime novú situáciu ako príležitosť a využime ju pre dobro – naše vlastné i tých, ktorí potrebujú pomoc. Keď na nich pozeráme, môžeme si uvedomiť jednu vec, ktorá azda viacerým z nás uniká: ich túžby sú veľmi jednoduché. Nemajú prehnané ambície. Sú radi, že môžu byť s rodinou a dostať skromnú šancu na nový život. Nesústreďujú sa na seba. Upriamujú pozornosť na svoje deti, pre ktoré dúfajú v lepšiu budúcnosť. Mnohých vecí, ktoré my pokladáme priam za nevyhnutné, sa dokázali zriecť. S vierou upierajú pohľad na Boha. Na betleheme v utečeneckom tábore, z ktorého k nám prišli, mohli sme to vidieť na fotografii z tábora, na betleheme bolo napísané „Náš domov je tam, kde je Ježiš.” („Our home is where Jesus is.”) To je veľmi silné.

Na prahu nového roku, práve toto je druhá skutočnosť, na ktorú chcem upriamiť našu pozornosť. Po čom túži naše srdce? Čo si v skrytosti želáme, čo by sme radi dosiahli? Čomu najčastejšie venujeme svoje myšlienky? Myslím, že druhá dôležitá výzva, ktorá stojí pred nami, veriacimi kresťanmi na začiatku nového roka, je revízia našich túžob a prianí. Neraz sa porovnávame s ostatnými, sťažujeme sa, bývame nespokojní. To i tamto nám chýba, všeličo si nemôžeme dovoliť, premýšľame ako získať viac prostriedkov. Krok za krokom sa tak otvárame túžbam orientovaným na seba. Obávam sa, že niekedy sa možno dopúšťame až rúhania proti Bohu: našou neustálou nespokojnosťou... Žijeme v jednej z krajín toho šťastnejšieho sveta a väčšina obyvateľov našej planéty ani zďaleka nemá účasť na toľkých dobrodeniach, ktoré sú nám k dispozícii.

Niekedy až choroba alebo nedajbože strata blízkeho človeka nás prinútia sa zastaviť a zamyslieť. Veľkou duchovnou výzvou v novom roku je rozhodnúť sa byť spokojní. Skôr než snívať o nových, dokonalejších a drahších veciach, zamyslieť sa nad zdrojom skutočného šťastia. Možno zároveň ubrať z náročnosti a trochu šetriť zdrojmi, ktoré využívame. Viera nás vedie od závisti k dobroprajnosti, od „veľkých očí” k striedmosti, od pozornosti voči sebe k pozornosti voči druhým. Viera nám pomáha vnímať veci tohto sveta ako prostriedky a ľudí ako ciele, nikdy nie naopak.

Skúsme sa na prahu nového roka zamyslieť nad tým, po čom túžime a urobiť si úprimnú revíziu našich túžob. Aj tu sú nám na pomoci čnosti miernosti, spravodlivosti, rozvážnosti a odvahy, aby sme sa nehnali s davom, ale zachovali si zdravý rozum.

Celkom na záver, pri uvažovaní nad novým rokom, aj keď sme na začiatku trochu žartovali o tom, že všetky predsavzatia sa nám asi dodržať nepodarí, dajme si jedno, ktoré zoberieme naozaj vážne: dodržme dané slovo. Ak sme ho porušili, obnovme ho a vráťme sa k vernosti tomu, čo sme sľúbili. V manželstve, v kňazstve, v rodine, v rehoľnom živote, v podnikaní. To, čo nás pripravuje o šťastie, je veľmi často práve nedodržanie slova, ktoré sme dali druhému, porušenie sľubu, zlomenie prísahy. Nevyhovárajme sa na druhých, ktorí slovo nedržia, začnime sami od seba: pre dobro vlastného manželstva, vlastnej rodiny, priateľstva, firmy, spoločnosti...

Na Nový rok oslavujeme Bohorodičku, ktorá dala Bohu svoje slovo a dodržala ho. Priviedla na svet Spasiteľa, ktorý prišiel, aby splnil Boží prísľub daný na počiatku vekov. Prísľub o Vykupiteľovi, ktorý ľudstvu prinesie novú šancu. Nech je tento nový rok novým začiatkom, príležitosťou, aby sme dokázali s opatrnosťou, ale aj odvahou čeliť našim strachom a neistotám, s miernosťou túžiť po rozumných veciach a so zmyslom pre spravodlivosť dodržať, obnoviť dané slovo. V tom všetkom s nádejou prosme o pomoc a orodovanie našej Nebeskej Matky, Bohorodičky Panny Márie. Amen.

 

V Prešovskej archieparchii čítali kňazi pastiersky list arcibiskupa Babjaka

Prešov 1. Januára.  V kostoloch Prešovskej archieparchie dnes čítali kňazi pastierský list prešovského arcibiskupa metropolitu Mons. Jána Babjaka na Nový rok 2016. List je venovaný mimoriadnemu Svätému roku milosrdenstva. Prinášame v plnom znení.

Pastiersky list na Nový rok 2016

Drahí bratia a sestry, milí veriaci. Hneď v úvode vám zo srdca želám pokoj, radosť, lásku a Božiu milosť. Nech sú týmito darmi naplnené životy každého veriaceho človeka v tomto novom roku, napriek tomu, že žijeme v chaotickom a nepokojnom svete.

Na jednej strane sa nevinní ľudia zmietajú v chaose vojen, teroristických útokov, pociťujú hlad, smäd, nemajú strechu nad hlavou, a preto žijú v beznádeji. Na druhej strane veriaci ľudia na celom svete dostávajú od Cirkvi, od jej hlavy Svätého Otca Františka, najkrajší dar mimoriadny Svätý rok milosrdenstva. Pápež túži po tom, aby každý človek spoznal a zažil veľkú pravdu vo svojom živote, že je Bohom milovaný a že Božia láska je väčšia než akýkoľvek ťažký hriech človeka. Boh koná počas života človeka stále ako Otec, ktorý s otvoreným náručím čaká na svojho márnotratného syna a na svoju márnotratnú dcéru, aby nás objal, pritisol na svoje milujúce srdce a prejavil nám svoje nekonečné milosrdenstvo.

Svätý Otec František, ktorý je tak citlivý na utrpenie, chudobu a duchovnú biedu ľudstva, rozhodol sa otvoriť pokladnicu Božích darov a milostí. Svätá cirkev má veľké duchovné poklady vo svojej pokladnici. Je tam predovšetkým ovocie obety kríža Jeho Jednorodeného Syna Ježiša Krista, jeho zrada, nespravodlivé odsúdenie, každé utrpenie, bičovanie, tŕním korunovanie, nesenie kríža a ukrižovanie na Golgote. Je tam nekonečná cena Ježišovej krvi vyliatej za spásu sveta. Ďalej je tam zhromaždené utrpenie všetkých mučeníkov a vyznávačov za vieru v Ježiša Krista počas celej histórie Cirkvi. Sú tam obety všetkých svätých, modlitby, dobré skutky a skutky lásky nás všetkých, prejavené našim blížnym. Nepochybujme, duchovná pokladnica Cirkvi je preplnená a Svätý Otec František ju otvára, aby sme v nej načreli a obohatili sa.

Otvoril Svätú bránu na všetkých štyroch veľkých bazilikách v Ríme na získavanie odpustenia hriechov a trestov za hriechy. Dal moc aj všetkým katolíckym biskupom na svete, aby vo svojich diecézach, eparchiách otvorili podobne Sväté brány na niekoľkých významných chrámoch, aby veriaci mali možnosť prechádzať kajúcne cez tieto brány a získavať dar odpustenia a nekonečného Božieho milosrdenstva.

V Prešovskej archieparchii som určil týchto sedem chrámov: Katedrálny chrám v Prešove, Bazilika minor v Ľutine, Chrám na hore Zvir v Litmanovej, Chrám sv. Petra a Pavla v Poprade, Chrám Božej múdrosti vo Svidníku, Chrám Zosnutia presvätej Bohorodičky v Humennom a Chrám bl. hieromučeníka Pavla Petra Gojdiča v Krásnom Brode, v ktorých boli v nedeľu 13. decembra minulého roka otvorené milostivé Sväté brány.

Zároveň som určil, aby v týchto chrámoch bola cez deň nepretržitá spovedná služba, aby každý, koho sa dotkne Božia milosť, mohol zakúsiť ovocie Božej lásky a milosrdenstva cez sviatostné odpustenie hriechov a odpustenie trestov za hriechy. Otcovia protopresbyteri spolu so správcami týchto chrámov sa postarajú o rozpis spovedajúcich kňazov aj z okolitých protopresbyterátov.

Svätý Otec František slovenským biskupom na návšteve vo Vatikáne na Ad limina veľmi zdôrazňoval, aby kňazi čakali na kajúcnikov, aj na tých, ktorým nebudú môcť odpustiť hriechy, kvôli tomu, že žijú napr. ako rozvedení v ďalšom nesviatostnom manželstve. Dajte im možnosť hovoriť o svojich bolestiach, krížoch a utrpení – zdôraznil Svätý Otec. Povedzte im, že aj oni boli svätým krstom začlenení do tajomného Kristovho tela, že nie sú exkomunikovaní, že sa môžu a majú zúčastňovať života Cirkvi, napr. účasťou na svätých liturgiách, počúvaním a čítaním Božieho slova, modlitbami, konaním pôstov a každého pokánia. Môžu sa zapájať do rôznych charitatívnych a dobročinných diel vo farnostiach a môžu konať dobré skutky vo svojich rodinách i vo svojom okolí. Nech takto udržiavajú kontakt s Pánom Ježišom. Iste títo ľudia pochopia, že nemôžu prijať sviatostné rozhrešenie a že nemôžu pristúpiť k svätému prijímaniu, ale majú udržiavať duchovný kontakt s Pánom Ježišom. Na záver rozhovoru im udelíte iba požehnanie. Ale pre nich to bude znamenať veľa a vnútorne sa umenší ich utrpenie a zostanú v duchovnom spojení s Bohom.

Preto vás, moji drahí veriaci, chcem čo najsrdečnejšie pozvať na púte do týchto našich milostivých chrámov, kde boli otvorené milostivé brány, aby ste všetci mohli zakúsiť nekonečnú Božiu lásku.

Keď sa ma istý televízny redaktor opýtal, čo znamená milostivá Svätá brána, odpovedal som mu, že je to otvorená Božia náruč, v ktorej sa máme ocitnúť všetci. Áno, v tomto Svätom roku milosrdenstva sa môže a má vyriešiť veľmi veľa v srdciach ľudí. Má sa zmenšiť, alebo úplne odstrániť duchovné utrpenie a každý človek si bude môcť uvedomiť, že je chrámom živého Boha, keď znova prijme do svojho srdca Pána Ježiša a dovolí mu v ňom prebývať.

S prianím prijatia Božieho milosrdenstva pre celý nový rok 2016 vám všetkým zo srdca udeľujem archijerejské požehnanie.

váš arcibiskup metropolita Ján

 

 

Pastiersky list otca biskupa Viliama Judáka na sviatok sv. Štefana v r. 2015

Vianoce majú mnohorakú podobu. Pre nás kresťanov sú zvlášť sviatkami, ktoré nám dovoľujú, či priam nás vedú k tomu, aby sme sa zastavili a uvedomili si, čo urobil pre nás Boh, ktorý sa stal človekom a prebýva medzi nami. V Ježišovi z Nazareta sa stretávame s tvárou Boha, ktorý zostúpil z nebeskej slávy, aby vstúpil do sveta ľudí - do nášho sveta - aby nás naučil umeniu života a ukázal nám cestu ku šťastiu; aby nás oslobodil od hriechu a urobil nás Božími deťmi (porov. Ef 1,5; Rim 8, 14). Ježiš prišiel, aby nás zachránil a aby nám ukázal novú kvalitu života i jeho zmysel.

Katechizmus Katolíckej cirkvi, nám hovorí: „Viera je odpoveď človeka Bohu, ktorý sa mu zjavuje a dáva a súčasne mu prináša prehojné svetlo pri hľadaní posledného zmyslu jeho života“ (č. 26). „Svojím zjavením sa neviditeľný Boh vo svojej nesmiernej láske prihovára ľuďom ako priateľom a stýka sa s nimi, aby ich pozval a prijal do spoločenstva so sebou. Správna odpoveď (človeka) na toto pozvanie je viera“ (č. 142).

Teda Boh ktorý sa zjavuje nie je nejaký abstraktný Boh, nejaká hypotéza - ale Boh konkrétny, Boh ktorý existuje, ktorý vstúpil do dejín spásy a je prítomný v našom živote.

Boh ktorý vstupuje do nášho sveta, stáva sa tak jedným z nás. Plačeme? Boh prišiel, aby plakal s nami. Čakáme na smrť? Boh prišiel, aby s nami zomrel. Cítime sa slabými? Boh sa rozhodol postaviť sa na stranu najslabších a najchudobnejších. Pre nás je to príčina k veľkej vďačnosti aj radosti, lebo teraz vieme, že Boh nás miluje láskou, ktorá prekračuje všetky predstavy ...

Uvedomenie si tejto pravdy a jej realizácia v našom živote si vyžaduje poznanie Ježiša a jeho evanjelia a ochotu prijať ho do svojho života.

Avšak, priznajme, Boh akoby od nás cez Cirkev požadoval oveľa viac. Texty Svätého písma, ktoré sme počuli pri dnešnej bohoslužbe na sviatok sv. Štefana sú veľmi vzdialené „Tichej noci“ vo Svätý večer na jednej strane a sviatku Svätej Rodiny, ktorý tento rok slávime zajtra, na strane druhej. Určite to nie je náhoda, že jeho mučeníctvo nám Cirkev predstavuje práve na druhý deň po Narodení Syna Božieho. Rozpráva nám týmto súčasne o ceste, ktorou sa chce uberať ľudomilný Boh na tomto svete. Príbeh Vianoc začína neromanticky v jasliach, ktoré slúžili dobytku na vloženie pokrmu uprostred maštale, a vedie ku krížu. Do atmosféry vianočného dňa je už vkreslený kríž Veľkého piatka, medzi jasľami a krížom leží neľahká cesta nášho vykúpenia.

Za tým všetkým stojí postava svätého Štefana diakona, prvého mučeníka ešte len vznikajúcej Cirkvi, ktorý vydal svoj život v druhej polovici 30-tych rokov, pre vieru v prisľúbeného Mesiáša. Historicky iste vieme o ňom veľmi málo, ale dosť na to, aby bol pre nás povzbudením a výzvou k nasledovaniu.

Štefan nasleduje Ježišovu cestu vo všetkej vážnosti a s odhodlaním aj vlastný život dať za svedectvo pravde. Diakon Štefan zažije vo svojom živote súčasne cestu utrpenia a smrti toho, o ktorom svedčí. Ježišova cesta a život je model, ktorý platí aj pre Kristových svedkov. Ježiš to nikdy netajil. To je predsa posolstvo Vianoc: Boh sa chce dať spoznať všetkým. Čo sa treba učiť od Štefana, to je obraz Cirkvi, ktorá sa neuzatvára. Cirkvi síce nie z tohto sveta, ale uprostred tohto sveta a pre tento svet.

Áno, môže nás udivovať, že to u Štefana vedie až k mučeníctvu a Lukáš nám túto násilnícku smrť ešte aj predstaví vo svietiacich farbách ako príklad žiarivého Ježišovho nasledovania. Ale tu nejde o nejakú túžbu po smrti alebo životu nepriateľskú posadnutosť po utrpení, ale o dôležitú otázku, akú dôležitosť môže mať nasledovanie Krista v našom živote. A pre nespočetných kresťanov dnes vo viac ako 50-tich krajinách sveta, nielen v Severnej Kórei, Iráne a Iraku, Saudskej Arábii a Somálsku je Štefanov osud celkom realistický.

Vzácne slová hovorí sv. Augustín, že skutočný kresťan nie je ten, ktorý je rozhodnutý konať dobro, ale ktorý je aj dosť silný znášať zlo.

A čo my tu dnes na rozhraní rokov 2015 a 2016? Mám skúsenosť, že kto sa dnes dá spoznať ako kresťan, na toho snáď iní trochu udivene pozerajú alebo sa nad ním usmievajú. Nebezpečenstvo života nám, Bohu vďaka! - zatiaľ hrozí skôr zriedkavo. Čo nám teda má povedať Štefanovo rozprávanie tu a dnes?

Predovšetkým sa nesmieme „hanbiť za evanjelium“ (pozri Rim 1, 16). Hanbiť sa za to, čomu sa neveriaci posmievajú a čím pohŕdajú. Nesmieme sa báť privlastniť si dary, ktoré nám dal Boh - prostredníctvom viery.

Keď nás sv. Peter vyzýva, že máme zdôvodniť nádej, ktorá je v nás (1 Pt 3, 15), nechcel „chytré odpovede“ a nechce ich ani Boh. Chce, aby sme mali správne kresťanské myslenie - myslenie, ktoré formuje hlboké poznanie našej viery, pokánie a modlitba - myslenie, ktoré sa formuje pre pokoru, odpustenie a štedrosť.

Ako nasledovníci Ježiša Krista sa musíme namáhať. Viera bez skutkov je mŕtva, píše apoštol Jakub (Jak 2, 17). A my si uvedomujeme, že v prvom rade je potrebné, aby sme mali solídne náboženské vedomosti a vieru, ktorá je živá a treba ju prejaviť skutkami. Sme povinní dosvedčovať vieru svojím životom. Často sa nám však stáva, že nie sme toho schopní ani v čisto „našom“ prostredí. Stačí sa niekedy len pozrieť do našich kostolov, ako sa v nich správame. Vykrádame z nich posvätnosť, premieňame ich na kultúrne stánky, plné vravy, akoby sme zabudli na prítomnosť živého Boha, ktorému je potrebné prejaviť primeranú úctu. Pri bohoslužbách, zvlášť pri sobášnych, či pohrebných obradoch, akoby sme zabudli načo sme prišli, nejavíme známky viery aj svojimi postojmi snáď z akejsi „hlúpej“ solidarity s tými, čo sú neveriaci, alebo nepraktizujú vieru aj my mlčíme, hoci modlitby sú nám veľmi dobre známe. Ak sa nevieme prejaviť ako kresťania v našich chrámoch, v našich spoločenstvách, v rodinách, asi ťažko budeme vydávať svedectvo o Kristovi v prostredí, ktoré nám bude cudzie, nehostinné, ba aj nepriateľské. A práve tu je veľmi potrebné, aby sme vnášali Krista. Ak veríme v Krista, nie je potrebné nosiť žiadne amulety, ani veriť poverám a pochybným praktikám s nimi spojenými. Často vidieť na kočíkoch červenú stužku, ktorá má deti uchrániť pred zlom. Stáva sa, že aj dospelí kresťania jej pripisujú mimoriadnu moc a dokonca s ňou pristupujú ku Sviatosti zmierenia(!) Komu viac veríme?

Svedectvo o Kristovi, o evanjeliu, o jeho hodnotách, máme my kresťania prinášať aj do spoločnosti ktorej sme súčasťou. Vyjadrujme sa aj k veciam spoločným a konajme tak formou a spôsobmi, ktoré sú čestné, spravodlivé. Ak nás bude cítiť ako opravdivých kresťanov - svedkov Krista, dokážeme v našich mestách, či dedinách veľké veci, aj zákonným spôsobom. Len nedávno sa v jednom meste našej diecézy našla odvaha k tomu, aby sa všeobecne záväzným nariadením zakázali hazardné hry a hracie automaty. Ide tu o dobro nielen kresťanskej komunity, ale človeka ako takého. Aj takýto príklad, môže byť pre nás povzbudením, aby sme sa usilovali vnášať do spoločnosti zdravé morálne princípy. Aj takto môžeme vydávať svedectvo o svojej viere.

Ježiš Kristus nám, priniesol lásku ako hodnotu, od ktorej sa odvodzuje spravodlivosť, viera, nádej a všetky ostatné čnosti. Stálosť je vo viere, zmena je v správaní, vo zvykoch, v kultúre, v bežnom živote. Stálosť je sám Kristus. Nie nadarmo sv. Pavol vyzýva: „.. oblečte si Pána Ježiša Krista...“ (Rim 13, 14.) Len keď si osvojíme jeho model života, bude s nami neustále. Kresťanstvo nie je teda náboženstvo knižné, či len vianočné, ale je náboženstvom živého Slova, náboženstvom, ktoré pretvára zvnútra ľudí a národy, vstupuje do bežného života, aby zdokonalili človeka na obraz Boha – Ježiša Krista. Táto novosť je hybnou silou každého jednotlivca, ale aj všetkých kresťanských národov, dejín Cirkvi, mnohých spoločenstiev a vnútorných reforiem v Cirkvi.

Nielen sv. Štefan, patrí k Vianociam. Právom tam patríme všetci. Všetci ľudia dobrej vôle, ktorí sme v týchto dňoch pocítili blízkosť toho druhého, pocítili sme teplo lásky a bolo nám tak fajn. V tomto zmysle chceme aj v nasledujúcich dňoch, hoci aj všedných, byť nositeľmi a šíriteľmi týchto hodnôt, teda byť opravdivými svedkami novonarodeného Mesiáša.

K tomu Vám vyprosujem Božiu pomoc a požehnanie, nielen na tieto sviatočné dni, ale aj po celý rok 2016 a žehnám Vás v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.

Viliam Judák, nitriansky biskup