Aktuálne

Pater Hyacint Jozef Tandara OP

  • Vytlačiť

Človek so srdcom na dlani

V tomto roku si pripomíname 10 rokov od úmrtia Hyacinta Jozefa Tandaru (21.10.1925 - 30.11.2005), dominikána a kňaza, ktorý stál pri začiatkoch obnovenia rehoľného života po roku 1989 v Košiciach. Nemalou mierou sa zaslúžil o začatie fungovania košického kláštora a tiež pôsobil v službách košickej diecézy a neskôr arcidiecézy ako riaditeľ biskupskej kancelárie.

V pozostalosti P. Hyacinta Jozefa Tandaru sme objavili kázeň písanú rukou. Bolo to výnimočné, pretože páter všetko písal na svojom obľúbenom písacom stroji. Možno aj preto nám tie rukou napísané slová znejú obzvlášť výnimočne - ako jeho duchovný testament.

„Boh nás miloval prv, ako sme jestvovali. Ešte nežiarili na nebi hviezdy, a ani slnko nehrialo zem, a ty si bol už v jeho mysli,“ napísal P. Hyacint. „Videl ťa vo svojej myšlienke tak, ako umelec vidí vo svojom duchu svoje dielo. Videl ťa a miloval ťa. Preto si prišiel na tento svet. Keby nás nebol miloval, nebol by nás ani stvoril. A takých nás mal už vtedy rád, akí sme teraz - aj s chybami. A stále nás miluje, napriek všetkým našim nedbalostiam. Miluje nás tak veľmi, akoby sme boli preňho na svete len my sami. A aby nás zachránil pred uplatnením svojej božskej spravodlivosti, ku ktorej ho stále provokujú naše hriechy, poslal svojho jednorodeného, aby sa nás zastal. A hoci neprestáva naša nevďačnosť, neodopiera nám krásu slnečných dní a hviezdnych nocí... ani prísľub blaženej a slávnej večnosti.“

Detstvo

P. Hyacint sa narodil 21. októbra 1925 v obci Turie neďaleko Žiliny, v rodine Daniela Tandaru a Apolónie rod. Mangovej ako jeden z piatich chlapcov. Pri krste dostal meno Jozef. Jeho otec bol v tom čase nútený znovu vycestovať za prácou do Ameriky. Prvý raz tam odišiel, keď mal 18-rokov, potom sa vrátil a oženil sa. Následne sa im narodili dvaja chlapci (Henrich a Vladimír), ale pre zlé sociálne podmienky obaja zomreli.

 

Jeho rodičia boli najprv sezónnymi poľnohospodárskymi robotníkmi, neskôr si zakúpili kúsok poľa a postupne si ho zveľaďovali. „Boli veľmi statoční a pracovití a svojim deťom dali takto krásny príklad rodinného života,“ spomína na nich vo svojom životopise P. Hyacint. „Nikdy som nevidel otca opitého. Matka bola obľúbená pre svoju súcitnú povahu. Ujímala sa najmä žien mužov alkoholikov, ktorým pomáhala, ako len mohla, aby ich život nebol taký drsný.“ Ako sám Hyacint dodáva v jednom z posledných rozhovorov: „Moji rodičia boli veľmi dobrí, starostliví... Dali nám mnoho lásky.“

Keď sa Jozef narodil, nemali svoj vlastný dom, a preto bývali striedavo raz u jednej matkinej sestry a potom u druhej, ale aj u otca, no v tom dome bývalo viacej rodín. Bolo to ozaj ťažké a zložité obdobie. Jozefova matka bola veľmi znepokojená zo smrti dvoch detí, preto sa rozhodla už v požehnanom stave ísť za pánom farárom do Višňového s prosbou, aby odslúžil svätú omšu za šťastný pôrod. Ten ju uistil, že bude osobitne prosiť Pannu Máriu, aby šťastlivo porodila. To netušil, že o pár rokov neskôr práve v tomto pútnickom kostole bude mať Jozef primície. Jozef spomína, že aj keď to nebolo jednoduché, mal pekné detstvo. „Mal som veľmi dobré tety. Boli mi ako mamy.“ Po návrate otca z Ameriky sa narodili ešte dvaja bratia.

Z Hyacintových spomienok sa dozvedáme, že už v začiatkoch II. svetovej vojny odišiel ako 16-ročný za prácou ako sezónny robotník k veľkostatkárovi do Odlochovic v Čechách. Jedným z jeho úmyslov bolo uchytiť sa tam v nejakej škole. No nepodarilo sa, a tak sa vrátil domov. Nejaký čas sa zamestnal v tlačiarni v Žiline a po skončení meštianskej školy v rokoch 1944-46 absolvoval s vyznamenaním Štátnu obchodnú školu. Ešte počas štúdia na obchodnej škole sa zamestnal v tehelni, ktorá bola oproti žilinským kasárňam. Ako spomína, „bola to ťažká robota, ale boli sme zohratá partia.“

Po skončení obchodnej školy sa zamestnal ako účtovník v Púchove. Avšak v tom čase bol nedostatok učiteľov na školách, brali aj tých, čo skončili so štyrmi meštiankami, tak si Jozef podal žiadosť, a prijali ho. Prvým jeho pôsobiskom bola základná škola v Dolnej Divine pri Žiline, učil tam tretiu triedu všetky predmety. Istý čas učil aj v Považskom Chlmci a Belej pri Varíne. Po vypršaní lehoty na učenie odišiel do Bratislavy a ubytoval sa v YMCA (Young Men’s Christian Association). Tam sa konali aj maturitné kurzy, a do jedného z nich sa zapojil. Popri tom pracoval v národnom podniku OMNIA v Bratislave. Potom pokračoval, ako externý maturant na Prvom štátnom gymnáziu v Bratislave to už ako vojak základnej služby. Počas maturitnej skúšky ho zastihla smutná správa. Na týfus mu zomrel mladší brat - 16-ročný Daniel.

Smrť milovaného brata naň hlboko zapôsobila. Po jeho smrti začali chorľavieť matka aj otec.

Po návrate zo základnej vojenskej služby bol stále pri rodičoch, kým sa neodobrali na večnosť. Matka mu zomrela v roku 1956, otec v roku 1961.

Vojenčina

Na základnú vojenskú službu narukoval 5. októbra 1949 do Trenčína. Po základnom výcviku sa dostal do poddôstojníckej školy, ktorú úspešne dokončil. Potom ho však z nej bez vysvetlenia prepustili. Od 1. júna až do 30. septembra 1950 bol na stavebnej brigáde v Miloviciach pri Prahe, kde budovali obytné domy pre dôstojníkov.

Do Trenčína sa už nevrátil, ale odvelili ho do Klášterca nad Orlici a po šiestich týždňoch do Rokytnice v Orlických horách. Odtiaľ ho poslali do Handlovej na banícke práce. Tam ho však neprijali, lebo mal okuliare. Z Handlovej sa dostal do Svätej Dobrotivej pri Horoviciach. Už v Miloviciach ho vyšetrovali príslušníci OBZ. Mali podozrenie, že tajne študuje teológiu. Našli u neho dejiny filozofie. Okrem iného mu pripisovali posielanie informácií Bielej légii. Ako sám píše, ani netušil, čo je Biela légia. Následne 1. septembra uverejnili v Rozkaze, že je odvedený do PTP, ale ako Hyacint spomína, nič o tom nevedel. Začal však vo Svätej Dobrotivej pociťovať veľký tlak. V nedeľu im nedovoľovali chodiť do kostola a museli opravovať lesné cesty. Raz ich vyzvali, že kto sa chce naučiť nejaké remeslo, aby sa prihlásil. Prihlásil sa aj Jozef, chcel byť murárom. Zdôvodňoval to tým, že doma mali drevený domček a chceli spolu s bratom Ľudovítom postaviť nový. Hneď ich poslali asi päťdesiatich do Trenčína, kde ako pomocní robotníci stavali podobné činžiaky ako v Miloviciach. Do Trenčína prišli 11. marca 1951 a do konca novembra postavili 20 činžiakov.

V novembri k nim prišli vyškolení agitátori, aby ich získali pre banícke práce. Trvalo to tri týždne a vyhrážali sa, že pôjdu do väzenia a budú tam pracovať v trestaneckých šatách. Pre nich vraj inej práce niet - len bane a železiarne. No napriek nátlakom nepodľahol a „baňu“ nepodpísal.

Jedného rána, 18. či 20. novembra 1951, ich vyzval veliteľ, aby mužstvo 3. ročníka vystúpilo, že bude odovzdávať vojenskú výstroj a pôjde do civilu. „A tak sme sa ťahali spomedzi ostatných radov, až ma jeden chlapec z 2. ročníka chytil za plášť a ťahal naspäť. Hovoril som mu, keď som sa obrátil: ,Čo to robíš, Kamil?1 A on celý smutný mi odpovedal:

,Ty ideš do civilu? Čo tu budeme bez teba robiť? Veď ty si bol taký dobrý k nám! Bol som dojatý. Bolo to pre mňa najkrajšie vyznamenanie, hoci som nerobil nič zvláštneho. Mal som ich rád a oni to cítili.“ Po návrate z vojny sa zamestnal ako účtovník v Štátnych lesoch v Žiline (1952-1963).

Na štúdiá teológie v bratislavskom seminári sa mu podarilo dostať po viacerých pokusoch až v roku 1963. Po ukončení štúdia ho 23. júna 1968 v Dóme sv. Martina v Bratislave vysvätili za kňaza. Po vysviacke pôsobil ako kaplán v Zborové. Tam pôsobil až do 15. novembra 1972.

Rehoľa Kazateľov

Už od mladosti sa zaujímal o rehoľný život, osobitne o dominikánov a františkánov. S dominikánskou rehoľou v ilegalite nadviazal kontakt cez sestry dominikánky v Petrovanoch a tajného dominikána P. Gregora Hajdu z Prešova. S ním v roku 1969 podnietil tajnú obnovu rehole na Slovensku v ťažkých podmienkach komunistického režimu. V spolupráci s pátrom Akvinasom Gaburom vzniklo v Prešove jedno z centier tejto obnovy. Jozef Tandara sa vtedy stal najprv dominikánskym terciárom, no ideál tejto rehole ho nadchol natoľko, že sa v nej rozhodol zasvätiť Bohu úplne. Pri tajnej obliečke 24. júna 1971 u sestier v Petrovanoch prijal rehoľné meno Hyacint.

Prvé rehoľné sľuby zložil 17. augusta 1972, slávne 15. februára 1976. Ako sám povedal: „Milujem život jednoduchý a moja radosť spočíva v tom, že môžem druhých obšťastňovať a dávať príklad tým, ktorí sú slabí.“

Vďaka jeho dominikánskej horlivosti získal pre rehoľu viacerých kandidátov. Ako tajný dominikán aj naďalej pôsobil ako kňaz košickej diecézy, od novembra 1972 ako správca farnosti Cejkov (okres Trebišov), od decembra 1975 v Košiciach na biskupskom úrade ako notár diecéznej kúrie a aktuár diecézneho tribunálu, neskôr riaditeľ biskupskej kancelárie.

Po vrátení košického kláštora dominikánom v roku 1990 sa páter Hyacint stal prvým priorom košického konventu(do februára 1993), pritom ďalej pracoval ako riaditeľ košickej biskupskej kancelárie až do 1. júla 1997. Aj ako senior pomáhal v pastorácii pri dominikánskom kostole v Košiciach, venoval sa záujemcom o vstup do rehole a bol asistentom dominikánskeho laického bratstva bl. Hyacinta Cormiera v Košiciach. Zaujímal sa o dejiny, zvlášť cirkevné a stal sa ich vynikajúcim znalcom.

Zomrel zaopatrený sviatosťami 30. novembra 2005 v hospici Matky Terezy v Bardejovskej Novej Vsi. Krátko po jeho odchode do večnosti prišla skupina spolubratov z Košíc, ktorí sa v krátkosti pomodlili a na záver zaspievali Salve Regina. Posledná rozlúčka s P. Hyacintom bola 3. decembra 2005 v dominikánskom kostole v Košiciach. Pohrebné obrady viedol vtedajší košický arcibiskup Alojz Tkáč, homíliu predniesol Benedikt Hajas, provinciál rehole dominikánov na Slovensku. Telo P. Hyacinta je uložené v rehoľnej hrobke na cintoríne sv. Rozálie v Košiciach.

spracoval fr. Melichar Matis OP