Aktuálne

Otcovia biskupi na Nový rok a k Svätej Rodine

Homília Mons. Stanislava Zvolenského počas novoročnej svätej omše

Bratislava 1. januára. V Katedrále sv. Martina v Bratislave sa na Slávnosť Bohorodičky Panny Márie konala slávnostná svätá omša. Prinášame vám homíliu bratislavského arcibiskupa metropolitu Mons. Stanislava Zvolenského v plnom znení.

Milí bratia a sestry,

dnešné evanjelium je pokračovaním opisu narodenia Pána Ježiša. Pri Ježišových jasliach vidíme znova pastierov. (porov. Lk 2,16-17)

Prišli, lebo dostali pozvanie od anjelov ako podnet z neba, aby išli do Betlehema. A tam našli Máriu, Jozefa a dieťa, ktoré bolo uložené v jasliach. Musíme si všimnúť okolnosť, že pastieri neobjavili v konečnom dôsledku nič mimoriadne. Vidia iba dieťa s jeho matkou Máriou a s Jozefom, ktorého pokladajú za otca. Ale práve v tejto situácii, pri pohľade na zraniteľné dieťa a na jeho milujúcich ochrancov, na matku a otca, v stave ľudskej zraniteľnosti, v stave odkázanosti na pomoc a ochranu, spoznávajú Spasiteľa. Neboli pre nich nevyhnutné mimoriadne znaky, nezažili tam nové zázraky. Uvedomili si to podstatné. Uvedomili si, že sú pri prameni Života. V spoločenskom poriadku nemajú vysoké postavenie, ba sú skôr na okraji, ale predstavujú ľudí, ktorí až akoby inštinktívne spoznávajú v dieťati z Betlehema Boží príchod a Božiu blízkosť.

 

 

V našich betlehemoch sú pastieri zvyčajne zobrazení tak, ako kľačia pred Ježišom. V evanjeliu sa nehovorí o tom, že kľačia. Nevenuje sa natoľko pozornosť telesnému postoju pastierov, nepokladá to za také dôležité, ale zdôrazňuje sa ich vnútorný stav, ktorý sa prejavil navonok. Pastieri jednoducho pozorovali dieťa v jasliach, sú prekvapení a naplnení dojatím, pozorujú dieťa a v srdci prijímajú túto skutočnosť, ako Boží dar, ako udalosť, ktorú Boh urobil kvôli nim. Rozprávajú o tom ostatným ľuďom, prejavujú veľkú radosť a prekvapujú tých, ktorým rozpravájú o svojej skúsenosti (porov. Lk 2,18).

Evanjelista Lukáš opisuje opakovane prekvapenie a nezadržateľnú radosť osôb, ktorí si uvedomili, že Boh ich zapojil do svojho plánu. Alžbeta, matka Jána Krstiteľa, keď sa dozvedela, že je v požehnanom stave, opakovala všetkým: Pozrite, toto urobil pre mňa Pán (Lk 1,25), Simeon a prorokyňa Anna obdivujú Boha, že im doprial vidieť záchranu, ktorú Boh pripravil pre všetky národy (Lk 2,30.38), aj Mária a Jozef sú plní obdivu a prekvapenia (Lk 2,33.48).

Všetci títo ako keby mali oči a srdce dieťaťa, ktoré pozoruje každý pohyb svojho otca, obdivuje každý jeho skutok a teší sa, je plné radosti, lebo vo všetkom, čo otec robí, cíti jeho lásku.

A jedného dňa aj sám Ježiš povie, že: „Kto neprijme Božie kráľovstvo ako dieťa, nevojde doň.“ (porov. Mk 10,14-15)

Pastieri sa na prvom mieste nezaoberajú etickými záležitosťami: nepýtajú sa, čo majú robiť, aké zmeny urobiť vo svojom mravnom živote, ktorý nebol vždy vzorný, ktorých hriechov sa musia snažiť vyvarovať. Pastieri sa zastavili, pozorovali a radovali sa z toho, čo Boh pre nich urobil. Následne, až potom, keď si cítili milovaní, boli schopní počúvať rady a pravidlá nového života, ktoré im ponúka Otec.

V druhej časti dnešného evanjelia sme počuli: „Ale Mária zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich.” (doslova: dávala ich do súvisu).

Tu nejde o to, že Mária si všetko, čo sa dialo, „držala v pamäti“, aby nezabudla na žiadnu jednotlivosť. Evanjelista chce zdôrazniť, že Mária dávala udalosti do súvisu, spájala ich medzi sebou a vedela vyrozumieť ich zmysel, objavila spájajúcu niť medzi udalosťami, pozorovala uskutočňovanie sa Božieho plánu. Mária bola v tom čase dievča na prahu dospelosti, ale nebola povrchná, vnímala každú udalosť pozornými očami, rozmýšľala,aby sa nenechala ovplyvňovať rozličnými ideami a ľudskými názormi, aby mohla byť vnímavá a pripravená ísť svoju životnú cestu pozorná voči Božiemu pôsobeniu.

Evanjelista Lukáš predstavuje Božiu matku Máriu ako našu ľudskú sestru, ktorá kráčala životom a jej životná cesta bola zároveň cestou viery. Mária nerozumela hneď úplne všetkým udalostiam, čo sa diali, ale pozorovala, počúvala, rozmýšľala, zvažovala a až po Veľkej noci Ježišovho zmŕtvychvstania, uvidela jasne zmysel všetkého a pochopila všetko, čo sa stalo predtým.

Máme pred sebou pastierov a Máriu. Prinášajú dobré a povzbudivé posolstvo pre každého z nás.

Každý z nás je pozvaný, aby obnovil v sebe a posilnil vedomie nenahraditeľnej hodnoty vlastného života. Každý z nás bez rozdielu, či je bohatý alebo chudobný, či zdravý alebo chorí, či je mladý alebo starší je pozvaný, aby vo svojom srdci sa sklonil k tajomstvu svojho vlastného jestovania ako veľkého životného daru.

Radosť pastierov v evanjeliu vyplývala z vedomia, že Boh s nimi počíta, že aj kvôli nim prišiel. A to platí aj pre nás. Boh počíta s každým z nás. Kvôli každému z nás prišiel. A to je dôvod, prečo môžeme milovať svoj život a môžeme milovať životy ostatných ľudí. Boh počíta so životom každého z nás, nikto nie je vylúčený.

Na tom stojí naše jestvovanie a naša budúcnosť, na tom stojí aj dobrý nový rok 2015, že obnovíme v sebe radosť a lásku k životu vo vlastnom spôsobe jestovania a aj v životoch ostaných.

Mať rád svoj život a život ostatných ľudí znamená mať rád život spoločnosti, život svojej vlasti, znamená to aj podieľať sa na živote spoločnosti. Keď hovoríme, že dnešný deň je správny, aby sme obnovili úctu k vlastnému životnému poslaniu a k životnému poslaniu ostatných ľudí, potom si uvedomujeme, aké je cenné, vzácne a nenahraditeľný aj každý životný postoj, ktorý prejavujeme v našej spoločnosti.

Spoločnosť nestojí nad jednotlivcom, spoločnosť slúži jednotlivému človeku. Iste sa to niekedy uskutočňuje nedokonalým spôsobom, ale v tom spočíva naša životná výzva, aby sme prispeli k rozvoju spoločnosti tak, aby lepšie slúžila jednotlivcovi.

Naša radosť a láska k nášmu životnému poslaniu vyplýva aj zo skutočnosti, ktorá je opísaná na príklade Božej matky Márie, ktorá vo svojom srdci premýšľala na všetkými udalosťami, zvažovala ich a spoznávala súvis Božieho plánu.

Pripomeňme si, že Mária pozorovala pastierov, zvažovala ich slová, vnímala ich radosť, dávala do súvisu tieto skutočnosti, spoznávala takto Boží plán.

Aj pre nás všetkých je veľmi dôležité, aby sme pozorovali ľudí, ktorí nemajú veľa finančných prostriedkov, ktorí sa možno celkom chudobní. Je doslova nevyhnutné, aby sme na nich obrátili svoju pozornosť, ak chceme poznať skutočné súvislosti nášho jestovania. Oni sa pre svoje obmedzené prostriedky nevyhnutne musia sústrediť na to podstatné, čo je v živote, na to čo je skutočne prameňom života a budúcnosti. Môžeme pozorovať týchto ľudí vo všetkých krajinách sveta, ale môžeme ich pozorovať a vypočuť predovšetkým u nás doma. A je isté, že zistíme, že ich radosť zo života pramení z pozorovania, obdivu a vrúcnej ochrany toho najzákladnejšieho, čo majú: dieťaťa, matky a otca.

Život počíta s každým z nás. Boh počíta s každým z nás, kvôli tomu prišiel v Ježišovi Kristovi. Amen.

 

 

Pastiersky list Mons. Viliama Judáka, biskupa, na Nedeľu Svätej rodiny 

Nitra 28. decembra. Pastiersky list na Nedeľu Svätej rodiny sa čítal v Nitrianskej diecéze. Pri tejto príležitosti vám ho ponúkam v plnom znení.

Milí bratia a sestry,

s prejavom úprimného žičenia Vás v týchto sviatočných chvíľach všetkých pozdravujeme a želáme Vám požehnané vianočné dni a milostiplné obdobie nastávajúceho nového občianskeho roka. Celkom Vás chápeme, že nemusíte byť naladení, v tejto atmosfére, na nasledujúce slová, ktoré zaznejú z pastierskeho listu. Nemáme však inú možnosť v tento deň Svätej rodiny spoločne sa stretnúť ako diecézna rodina, aby sme si uvedomili dobro rodiny a jej nenahraditeľnosť. Ide o hodnoty, okolo ktorých nemôžeme obísť mlčky, lebo by sme riskovali dobro pozemské aj našu spásu. Sme svedkami toho, že v súčasnosti sa začína nebezpečne hovoriť o rodine ako o inštitúcii rôznych podôb a vzťahov. Tvrdí sa, že pohlavie človeka ako muža alebo ženy nie je nemeniteľné, vopred dané, ale že si ho môže každý človek určiť sám. Teda nie Boh stvoril človeka ako muža a ženu, ale my ľudia si robíme svoje „pohlavie“ sami. A tak už nie sú iba dve, ale aj iné „pohlavia“ podľa sexuálnych sklonov a želaní jednotlivcov, aj keď by tie boli akokoľvek bizarné. Médiá sa nás snažia presvedčiť, že sme netolerantní, keď trváme na tradičných hodnotách a princípoch rodiny. Je nám to predkladané ako cesta pokroku. „Tradičné manželstvo a rodina“ – tento Boží poriadok pre muža a ženu – v tom nemajú miesto. Áno, sme pod tlakom sekulárnej spoločnosti, a predsa naša identita, Bohom darovaná je nemeniteľná a zároveň výnimočná. Niet väčšej hodnoty pre ľudí žijúcich v manželstve, ako je kresťanské manželstvo. Ježiš Kristus, ktorý priniesol zmierenie všetkému, prinavrátil manželstvo a rodinu k ich počiatočnej forme (porov. Mk 10,1-12). Rodina a manželstvo boli Kristom vykúpené (porov. Ef 5,21-32), obnovené na obraz Najsvätejšej Trojice – tajomstva, z ktorého vychádza každá opravdivá láska.

Zmysel manželskej zmluvy, inaugurovanej vo stvorení a zjavenej v dejinách spásy, je naplno zjavený v Kristovi a v jeho Cirkvi. Od Krista a prostredníctvom Cirkvi manželstvo a rodina získavajú milosť potrebnú pre vydávanie svedectva o Božej láske a pre život v spoločenstve. Rodina je prameňom radostí i skúšok, hlbokých citov, a niekedy aj zranených vzťahov: rodina je skutočne „školou ľudskosti“ (porov. Gaudium et spes, 52), ktorú tak veľmi potrebujeme. Ruský spisovateľ Fiodor Michajlovič Dostojevskij opisuje manželské šťastie takto: „Ak ste kedysi milovali, ak ste sa z lásky zosobášili, tak prečo by táto láska mala pominúť? Či ju nemožno oživiť? Zriedka sa stáva, že ju nemožno zachrániť. Je pravda, že prvá manželská láska pomíňa, ale potom prichádza láska dokonca ešte lepšia. Stávajú sa jedným duchom, všetky rozhodnutia robia spoločne, nemajú pred sebou tajomstvá. Keď sa narodia deti, tak každá chvíľa, dokonca najťažšia, zdá sa byť chvíľkou šťastia… Ako by sa vtedy otec a matka nemohli spojiť ešte užšie? Veď ktože by musel byť muž, aby znenávidel ženu, ktorá kŕmi svoje dieťa?“

Čo nové prináša kresťanská viera do tohto ľudského ideálu? Jednoducho možnosť preniesť ho do praxe, aby z ideálu, ktorý zostáva vo sfére snov, stala sa prežívaná skúsenosť. Viera pridáva k prirodzenosti milosť. Je to ovocie sviatosti manželstva, ono dáva manželom milosť stavu. Ona je hodnotou, ktorá pochádza z kríža Kristovho, ktorý neničí prirodzenosť ani ju nenahrádza, ale ju dvíha, povyšuje, uzdravuje a posilňuje, dáva jej nové schopnosti k prekonávaniu ťažkostí. Pomáha vstať po každom páde. Keď sa manželia otvárajú pre činnosť Ducha Svätého, on im udeľuje to, čím sám je. „Nakazí ich“, ak tak možno povedať, keď v nich obnovuje schopnosť a radosť z dávania sa druhej osobe. O tom, že sa čosi začína meniť vo vzťahoch medzi manželmi, že milosť začína víťaziť nad prirodzenosťou, „agape“ nad „erosom“, svedčí to, že sa prestávajú pozastavovať a pýtať: „Čo môj muž – alebo moja žena – mohla by urobiť pre mňa, a ešte to neurobila?“, ale začínajú myslieť: „Čo by som mohla urobiť pre môjho muža, alebo čo by som mohol urobiť pre moju ženu, čo som ešte neurobila, neurobil?“

V podstate sviatostného manželstva prebýva Boh. V našich rodinách, manželstvách, to, čo je svetu málo viditeľné, je práve Pánova prítomnosť. „S nami je Boh“ – to je podstata kresťanskej rodiny, z ktorej sa odvíja všetko ostatné. Až keď otec, matka a deti prežívajú istotu, že s nimi je Boh, až potom sa začína odvíjať všetko to, čo nazývame praktizovaný kresťanský život. Keď sa otec s matkou denne obracajú k Bohu, ktorý si prial ich manželstvo, ktorý si prial ich deti, narodené z ich vzájomnej lásky, obracajú sa k tomu, ktorý nielen uplatnil svoju vôľu, že sa tak stalo, ale aj ďalej ju majú možnosť žiť na oslavu Božiu i na vzájomné posvätenie. V Kristovej láske hľadáme najprv dobro blížneho, a to si manželia potrebujú strážiť celý svoj život, nielen dočasne. Veď láska sa prejavuje nielen cez pocit, ale najmä cez každodennú obetu, ochotu darovať sa blížnemu pre jeho dobro.

Okrem lásky je tu aj Kristova pokora. Veď pýcha, zaťatosť, stáť na svojom sú smrteľnými nepriateľmi lásky, ktorí vedú k rozvodu, najprv k rozvodu srdca, neskôr v živote. Pokora je olivovým olejom, ktorý odstraňuje začiatky hrdze; je štítom; nepripúšťa, aby sa tvorili zrazeniny urážok ako aj múry mlčania, ktoré neskôr možno len nesmierne ťažko zrúcať. Ak sa niekedy objaví myšlienka: Prečo musím vždy ja ustupovať? Uvážme, koľkokrát Boh ustúpil vo vzťahu k nám, keď nám odpustil a keď obnovil dialóg s nami, ktorý sme prerušili, keď sme zhrešili! Okrem toho, že pokora chráni manželstvo; možno tiež dodať, že manželstvo sa rodí z pokory! Zamilovanie sa do druhej osoby je najradikálnejším aktom pokory, aký si možno predstaviť. Znamená vyjsť zo seba samého, zísť k druhému ako osoba, ktorá prosí: Daj mi Tvoj život, lebo môj mi už nestačí! Je to priznanie z hĺbky duše, že človek sám sebe nestačí, ale že sa doplňuje, keď dáva seba. Boh, ako vidno, vpísal pokoru do jestvovania muža a ženy. Treba však byť ostražitý. Môže sa totiž stať, že s plynutím rokov láska oslabne a bude sa chcieť „odplatiť“ za tú počiatočnú pokoru, pričom bude pokorovať všetkými možnými spôsobmi životného spoločníka. Sú to znaky našej znepokojujúcej úbohosti a neusporiadania panujúceho v našom vnútri po hriechu. Ale na začiatku to tak nebolo! Manželstvo a rodina vyšli z Božích rúk. Je našou spoluzodpovednosťou ich chrániť a pomáhať, aby sa naplnil Boží úmysel.

„Pán dal otcovi vážnosť”, počúvame v prvom čítaní. Ak si otec vie v rodine dobre zastať svoju úlohu pred Bohom i pred najbližšími a manželka mu v tom pomáha, dávajú najlepší príklad toho, aby ich autoritu rešpektovali aj deti. Bohom dané a rešpektované usporiadanie manželského i rodinného života je najlepším liekom, ktorý preventívne chráni, prípadne i lieči, možné choroby našich rodín. Tu sa ukrýva vnútorná sila i Božia ochrana rodiny, ako aj požehnanie pre spoločnosť. Drahí bratia a sestry, ďakujeme Vám, že sme mohli spoločne uvažovať o hodnotách, ktoré sú nám všetkým vzácne. Aby Pán požehnal naše úsilie, zavŕšme našu úvahu modlitbou: Nebeský Otče, ty si nám dal rodinu ako žiarivý vzor; dopraj, prosíme, aby otcovia bdeli a chránili ju ako svätý Jozef a ženy – matky nech posilňuje príklad Panny Márie v ich dôstojnosti a obetavej láske. Nech deti môžu rásť v múdrosti, veku a obľube u Teba i u ľudí, ako Tvoj milovaný Syn, ktorý povýšil manželstvo na sviatosť. V tom nám Pán Boh pomáhaj! Amen.

Mons. Viliam Judák, biskup

 

Pastiersky list arcibiskupa Mons. B. Bobera na Nedeľu Svätej rodiny 2014

Drahí bratia a sestry v Kristovi!

Otec a mama boli pre mňa odjakživa vzácnymi ľuďmi, ktorých som veľmi miloval a hoci už dávno nie sú na tomto svete, nosím ich stále vo svojom srdci. A práve vianočné chvíle zobúdzajú vo mne spomienky a veľkú vďačnosť za to, že mi ich Boh daroval a že som spolu s mojimi bratmi mohol zakúsiť, čo to znamená mať skutočnú rodinu. Som presvedčený o tom, že aj vy ste počas Vianoc, viac ako inokedy, ďakovali Bohu za tento veľký dar, ktorý si nikto nemôže naprogramovať, ani zariadiť vybavovaním, dokonca ani kúpiť. Pocit domova, nežnosť mamy a starostlivé slovo otca sa nedajú ničím zaplatiť. Pravdou zostáva, že človek reálne a s vďakou ocení svojich rodičov až vtedy, keď ich stratí.

K vďačnosti, úprimnosti a úcte vyzývajú čítania Božieho slova dnešnej Nedele Svätej rodiny. Už počas života si členovia rodiny majú dať najavo, že sa majú radi. Otec, mama i deti – všetci si zaslúžia lásku a osobitnú úctu. Boh chce, aby si deti ctili otca i mamu (Sir 3, 3-17). A zasa, rodičia nemajú nakladať s deťmi svojvoľne, ani podľa chúťok, lebo dieťa je Boží dar. Vďačnosť, odpustenie, láskavosť, pokora a miernosť, by sa podľa apoštola Pavla mali udomácniť predovšetkým v rodinách, ktoré veria v Ježiša Krista (Kol 3, 12-21). Nakoniec nám čítanie z Evanjelia predstavuje jednu konkrétnu rodinu. Jej ťažiskom a stredobodom navždy zostal Kristus. Je to Svätá rodina – Mária, Jozef a dieťa Ježiš. Sú vykreslení v situácii, keď prichádzajú do chrámu. Rodičia sem prišli predstaviť a zasvätiť Pánovi malého Ježiša (Lk 2, 22-40). Od prvej chvíle je zjavné, že táto rodina žila v úzkom spojení s Bohom a nikdy sa od neho nevzdialila.

Božie slovo nám teda predkladá obraz rodiny, v ktorom majú svoje pevné a nezastupiteľné miesto otec, mama i deti. Takáto rodina je výrazom Božieho zámeru a plánu. Novodobá Teória rodovej rovnosti to však označuje za prekonaný stereotyp. To znamená, že sme si zvykli, že rodina je iba toto. Je to vraj len naša obmedzená predstava. Vraj sú aj iné možnosti a sú rovnocenné. Žiaľ, vo viacerých krajinách dostala táto zvrátená teória aj právne zastrešenie. Dvaja muži, alebo dve ženy už dokonca nemajú problém osvojiť si cudzie dieťa a dosiahnuť i spoločenské uznanie, akoby boli skutočnou rodinou. Aj u nás sa stupňuje tlak na reálne nastolenie tejto praxe. Najnovšie sa cez tzv. Celoštátnu stratégiu ochrany a podpory ľudských práv, pod rúškom ľudských práv a odstraňovania diskriminácie otvárajú dvere bezbrehej svojvôli, ktorá odporuje zdravému rozumu. Prvou a najzraniteľnejšou obeťou tejto teórie sú deti, naše deti. Dieťa sa už nechápe ako bezbranná ľudská bytosť, ktorá má právo na otca a mamu, ale je vnímané iba ako predmet neobmedzených a zvrátených práv či nárokov každého, kto po ňom zatúži. Toto je neľudské právo!

Dokedy sa budú vynakladať nemalé finančné prostriedky na podporu takýchto protispoločenských stratégií a ideológií? Musí sa nám to zdať čudné, lebo splnenie týchto záujmov neprispieva k riešeniu celospoločenských problémov, akými sú rozpad rodiny a demografická kríza, ale ich ešte viac prehlbuje. S obavou si kladiem otázku: Nemalo by sa všetko úsilie štátu a spoločnosti sústrediť na podporu skutočnej rodiny postavenej na manželstve muža a ženy? Veď iba zo zväzku muža a ženy povstane nový život. Ináč to nie je možné! Spoločnosť môže bezpochyby žiť a prežiť bez homosexuálnych párov a partnerstiev. Prestane sa však úspešne rozvíjať, ak sa ženy a muži neotvoria pre deti a ak rodičia nepreberú za to zodpovednosť počas celého svojho života (Kurt J. Heinz, nemecký kresťanský publicista).

Milí rodičia, otcovia a mamy! Deti sú pre vás darom i záväzkom, sú vašim najdôležitejším poslaním, dôležitejším než práca a kariéra. Vy máte prednostné a neodňateľné právo na ich výchovu. Vy vštepujete deťom úctu a cit pre pravé hodnoty už od útleho veku. Vôbec sa nečudujem, že sa ako veriaci kresťanskí rodičia búrite proti takej forme výchovy, ktorá je odtrhnutá od mravných zásad a v podstate už v útlom veku detskej nevinnosti je prípravou na pôžitkárstvo, neviazanosť, neresti a hriech (por. Familiaris consortio 37). Tzv. scitlivovanie detí, aby si tak samé mohli vyskúšať a určiť svoj rod, je zločinom na deťoch. Varoval pred tým aj Svätý otec František: Nemôžeme dopustiť, aby sa z detí stávali pokusné králiky! (príhovor k delegácii Medzinárodného katolíckeho výboru pre deti, Rím 11. apríla 2014). Skutočne, cieľom výchovy je niečo iné – je to budovanie čností v živote človeka. Sám Ježiš volá všetkých, mužov i ženy, chce ich vychovávať k čistote a čnosti ovládania sa, aby sa z nás nestali egoisti a otroci vlastného tela.

Zoči-voči týmto ohrozeniam chcem upriamiť vašu pozornosť na blížiace sa referendum o ochrane manželstva a rodiny. Je to chvályhodná iniciatíva. Chce potvrdiť súčasný právny stav a zastaviť silný tlak tých, ktorí chcú zaviesť spomínané „nové ľudské práva“. V skutočnosti by to znamenalo vydať naše deti napospas sociálnym experimentom. Dobre sa preto oboznámte s obsahom tohto všeľudového hlasovania. Aktívne pomáhajte, aby sa o ňom dozvedeli a správne ho chápali čím viacerí vo vašom meste či vo vašej obci. Ohlasovať pravdu je služba lásky. Treba to robiť tým horlivejšie, čím viac sa zamlčuje alebo deformuje. S bolesťou pozorujem, ako niektoré mienkotvorné médiá bagatelizujú túto tému a pripisujú Cirkvi úmysel ovládať ľudí svoju doktrínou. Model rodiny, ktorú tvoria otec, mama a deti, tu však bol a fungoval už od počiatku, oveľa skôr ako Kristus založil svoju Cirkev.

Drahí bratia a sestry, Boh si chráni a miluje rodinu muža a ženy, veď práve do takejto rodiny sa narodil a stal sa človekom. Prajem vám, aby tie vaše rodiny boli silné, zdravé a súdržné, a aby sa neustále posväcovali v Božej milosti. Kiežby všetky deti na celom Slovensku mohli raz po rokoch vďačne povedať: Ďakujem Ti, Pane, za dobrých rodičov! Ďakujem Ti, Bože, za otca a mamu!

Všetkých Vás zverujem do starostlivej ochrany Panny Márie a pre celý nastávajúci rok vyprosujem Božiu pomoc a požehnanie. Nech vás žehná Všemohúci Boh Otec i Syn i Duch Svätý.

Mons. Bernard Bober, košický arcibiskup metropolita

 

 

Mons. František Rábek, biskup, napísal pastiersky list k Vianociam

Bratislava 15. decembra. Ordinár Ozbrojených síl a Ozbrojených síl SR Mons. František Rábek pri príležitosti blížiacich sa Vianoc napísal pastiersky list. List je distribuovaný vojenskými, policajnými a väzenskými kaplánmi do všetkých zložiek Ozbrojených síl a ozbrojených zborov SR. Jeho cieľom je poskytnúť veriacim v týchto zložkách štátu podnety k zamysleniu sa nad podstatou kresťanskej viery, skutočným zmyslom Vianoc. List vám ponúkam v plnom znení.

Pastiersky list vojenského ordinára Ozbrojených síl a Ozbrojených síl SR k Vianociam 2014

Vážení priatelia,

opäť prichádzajú najkrajšie sviatky roka, kedy si je človek človeku bližší, sviatky, ktoré nám dávajú pocítiť čaro domova a rodiny. Náš ordinariát je tiež povolaný k tomu, aby sme sa my, jeho členovia, stávali veľkou duchovnou rodinou. Keďže sa nemôžem v týchto dňoch stretnúť s každým s Vás osobne, chcem sa Vám prihovoriť aspoň týmto listom:

Rodina na úteku

Tohoročný pastiersky list k Vianociam ilustrujem mozaikou od Pátra Marka Rupnika, ktorá je realizovaná v San Giovanni Rotondo (Taliánsko, miesto pôsobenia sv. Pátra Pia) a znázorňuje útek svätej Rodiny do Egypta. Evanjelium nám hovorí o tom, že krátko po Ježišovom narodení sa mu prišli pokloniť Mudrci z Východu. Tí sa nevrátili do Jeruzalema, aby informovali tamojšieho kráľa Herodesa o tom, kde sa nachádza novonarodený Kráľ (pretože Herodes chcel túto informáciu zneužiť na likvidovanie tohto Dieťaťa), Herodes sa teda rozhodol pre istotu dať pozabíjať v Betleheme a na okolí všetkých chlapcov do dvoch rokov. Preto dostáva Jozef pokyn od anjela, aby zobral Dieťa i jeho matku a utiekol s nimi pred Herodesom do Egypta.

Táto udalosť nám hovorí o tom, že prvé Vianoce neboli iba idylické, ale že Jozef s Máriou museli chrániť život Božského dieťaťa i za cenu opustenia svojho domova. Podstatné však je, že aj v tejto dramatickej situácii sú Jozef s Máriou jednotní, nepozerajú na svoje osobné záujmy ale všetko podriaďujú poslaniu, ktoré im Boh zveril, keď Máriu povolal za Ježišovu matku a Jozefa za jeho ochrancu.

Uvedomujú si dnešní manželia svoje poslanie a zodpovednosť?

Manželstvo a rodina je iste veľkým dobrom pre samotných manželov a ich deti. Krása a radosť rodinného života – napríklad i počas prežívania Vianočných sviatkov – je zdrojom šťastia pre všetkých členov rodiny. Niekedy sa však zdá, že rodinný život je iba súkromnou záležitosťou manželov (hoci celkom iste je), ale ten veľký a významný život sa odohráva v spoločnosti, v hospodárstve, v politike, v kultúre, na pracovisku. Rodina sa vníma ako vedľajšia záležitosť, ktorá musí neraz ustúpiť pred týmito „veľkými“ záujmami...

Práve Vianoce sú príležitosťou na uvedomenie si toho, že veci sa majú inak, presne opačne: pôvodným a základným ľudským spoločenstvom je manželstvo a na ňom spočívajúca rodina. Z rodín sa vytvárajú menšie či väčšie spoločenské útvary, a to až po štát a medzinárodné spoločenstvo.

My obdivujeme niekedy veľké hory alebo silu či schopnosti materiálov, ktoré používa moderná technika – vieme však aj to, že nosným prvkom toho všetkého sú ľudským zrakom neviditeľné atómy a ich súčasti. Pretože tieto častice sú spojené vzájomnou súdržnosťou, môžu fungovať i väčšie hmotné útvary. Bez tejto vnútornej jednoty a pevnosti atómov by sa všetko rozpadlo...

Takýmto základným atómom či bunkou ľudskej spoločnosti je rodina. Jej spojivom je vzájomná jednota a láska, zdravý morálny a duchovný život. Iste, rodina potrebuje aj materiálne podmienky pre svoj život, ako je bývanie a iné veci. Spoločnosť, ktorá si je vedomá tohto významu rodiny napomáha jej zdravý život, vrátane hmotného zabezpečenia. Ale predovšetkým manželia potrebujú nadobúdať zdravé sebavedomie o dôležitosti svojej vzájomnej jednoty a lásky, o dôležitosti svojich detí a ich výchovy - nielen pre svoje šťastie a dobro, ale doslova pre dobro celého ľudstva.

Tento význam rodiny potvrdil sám Boží Syn, keď sa stal človekom v rodine Jozefa a Márie, keď sa na splnenie svojho poslania zachrániť ľudstvo pripravoval životom a výchovou v ľudskej rodine.

Čo ohrozuje súčasnú rodinu?

Predovšetkým všetko to, čo narušuje ľudskú prirodzenosť. Manželstvo jestvuje presne tak dlho ako samotné ľudstvo. Nové generácie mohli prichádzať na svet iba vďaka tomu, že v manželstve boli zjednotení v láske muž a žena. Spochybňovanie vlastnej totožnosti ako muža či ženy, nabádanie k vytváraniu nestabilných, premenlivých alebo priamo protiprirodzených vzťahov je podkopávaním základov zdravej rodiny a tým i budúcnosti ľudskej spoločnosti.

Zárukou zdravej ľudskej prirodzenosti je predovšetkým jej Tvorca – Boh. Iba vtedy, ak prijmeme sami seba z Jeho rúk, ak si uvedomujeme pred Ním zodpovednosť za svoj život i za vzťah k druhým, ak od Neho ako z prameňa života a lásky čerpáme pomoc a silu, aby sme uskutočňovali svoje poslanie - iba vtedy môžeme správne rozvíjať svoj život a napomáhať aj zdravý rozvoj našich blížnych.

Útoky na rodinu dnes prichádzajú najmä cez médiá a cez ponuku blahobytu.

Ak sa chcela Svätá rodina zachrániť, musela utiecť z dosahu Herodesovej moci. Kam môže utiecť dnešná rodina pred týmito ohrozeniami? V globalizovanom svete nejestvuje žiadne zahraničie, kde by nás tieto vplyvy nezasiahli. Nepomôže asi nič iné, ako vybudovanie si obranných mechanizmov a vlastným sebaovládaním musíme dokázať ignorovať zlé mediálne vplyvy, správnym poradím hodnôt musíme uprednostniť hodnoty zdravého rodinného života pred zvodnými ponukami hmotného blahobytu a užívania, ktoré sa nám ponúkajú za cenu obetovania našich záväzkov voči rodine.

V prípade Svätej rodiny konali Jozef a Mária v úplnej zhode, prijímali spoločne cestu do exilu, lebo vedeli, že tá obeta je potrebná pre vyšší cieľ; podobne je nevyhnutná jednota a vzájomné pochopenie medzi manželmi, ak si má rodina chrániť svoje hodnoty a odmietať nezdravé mediálne či materiálne vplyvy.

Všetko to bolo kvôli Ježišovi

Utekali do Egypta preto, aby chránili jeho, aby On raz mohol plniť svoje poslanie...

Manželia, ktorí uzavreli sviatostné manželstvo sú na tom podobne: Veď sám Ježiš povedal: „Kde sú dvaja alebo traja v mojom mene, tam som ja medzi nimi“ . Kresťanská rodina spĺňa túto podmienku jeho prítomnosti. Veď krstom boli manželia povolaní za nasledovníkov Ježiša Krista. Keď sa ako pokrstení rozhodli pre celoživotnú vzájomnú lásku, tak to má byť láska na Kristovej úrovni, o ktorej povedal: „Mojím prikázaním je, aby ste sa milovali, ako som ja miloval vás. Nik nemá väčšiu lásku, ako ten, čo položí život za svojich priateľov“. A On položil za nás svoj život, aby sme mohli mať plný život tu i vo večnosti. Sviatosť manželstva znamená, že kým sa manželia snažia o vzájomnú lásku na tejto úrovni, kým sa usilujú plniť záväzky, ktoré prijali pred Bohom, dovtedy môžu vždy počítať aj s Kristovou duchovnou pomocou – s ktorou môžeme zvládnuť všetko, čo Boh od nás žiada.

Preto by bolo treba veľmi dbať na to, aby Ježiš Kristus mohol byť – duchovne, ale skutočne – prítomný v každej kresťanskej rodine. Vytvárajme si priestor pre každodennú, osobnú ale i spoločnú modlitbu, zúčastňujme sa pravidelne na nedeľnej bohoslužbe, prijímajme Božie odpustenie vo sviatosti pokánia a v Eucharistickom prijímaní sa zjednocujme s Ježišom Kristom, ktorý sa pre nás stal človekom, zomrel za nás na kríži a zmŕtvychvstaním dokázal večné víťazstvo opravdivej lásky a života.

V manželstve je ešte jeden veľmi dôležitý spôsob prijatia Krista: On povedal: „Kto prijme jedno také dieťa v mojom mene, mňa prijíma“. Veľkodušným prijímaním detí a ich svedomitou výchovou sa môže každá naša rodina podobať Svätej rodine...

Môže sa stať, že niekto si pri čítaní týchto riadkov uvedomí, že v jeho manželstve či rodine to nie je v poriadku a je bezradný. Odporúčam Vám obrátiť sa na kňaza – či už ordinariátneho alebo civilného – a v osobnom rozhovore si objasniť situáciu a hľadať možnosti riešenia.

Milí priatelia, všetkým Vám: vojakom – doma i v misiách, policajtom, záchranárom, pracovníkom väzenstva i finančnej a colnej správy, i Vám, ktorí sa nachádzate vo väzení, Vašim rodinám, úprimne želám, aby ste prežili sviatky Narodenia Pána v pokoji a vzájomnej láske a posilnení vo viere ste s Božou pomocou dokázali skvalitňovať rodinné vzťahy počas všetkých dní budúceho roka!

A myslime aj na tie mnohé rodiny v dnešnom svete, ktoré sú nútené reálne utekať zo svojich domovov a musia žiť ako utečenci v ťažkých podmienkach. Ak nemôžeme pre nich urobiť iné, aspoň sa za nich modlime a zodpovedne využívajme naše priaznivé okolnosti na dobrý rodinný i osobný život.

S uistením o modlitbe za Vás i Vaše rodiny každého a každú z Vás s úctou pozdravuje

+František Rábek, biskup - ordinár OS a OZ SR