Aktuálne

Arcibiskup Cyril Vasiľ: Sviatok Krista Kráľa u gréckokatolíkov

  • Vytlačiť

V dedinke, v ktorej som vyrastal, je miestny kostol postavený v roku 1926 a zasvätený Kristovi Kráľovi. Ako chlapec som si dátum jeho stavby, uvedený na priečelí, všimol preto, lebo sa vtedy narodil môj otec. Až oveľa neskôr som si uvedomil, že to bol vlastne prvý kostol na Slovensku zasvätený Kristovi Kráľovi, krátko po tom, čo pápež Pius XI. encyklikou Quas primas z 11. decembra 1925 ustanovil pre celú Cirkev túto liturgickú slávnosť.

V časoch najväčšieho rozmachu totalitných ideológií 20. storočia – fašizmu, nacizmu a komunizmu - teda systémov, ktoré si nárokovali vládu nad človekom vo všetkých aspektoch jeho života a ktoré v ďalších rokoch priniesli celému ľudstvu smrť, biedu a zotročenie, Svätý Otec chcel upozorniť kresťanov, že viac ako akýkoľvek vodca, duce, fűhrer, vožď a generalissimus, skutočným vládcom sveta a každého človeka môže byť iba Kristus. Jedine jemu patrí oslava a poklona, len on ukazuje pravdivú cestu životom, pretože on sám je Cesta, Pravda a Život. Táto pápežova výzva bola nielen aktuálna, ale aj nadčasová a univerzálna a jeho posolstvo bolo v celej Cirkvi radostne prijaté. Dosvedčuje to aj skutočnosť, že nielen latinská, rímskokatolícka cirkev, ale aj východné cirkvi, a teda aj naša Gréckokatolícka cirkev na Slovensku v krátkej dobe pripravili na túto slávnosť liturgické texty a ochotne ju zaradili do svojho liturgického života.

Niektorí liturgisti si kládli otázku, či zaradenie tohto sviatku bolo záväzné len pre latinskú cirkev, alebo sa týkalo aj východných cirkví. Na takto postavenú otázku je potrebné pripomenúť, že úcta Krista-Kráľa má na Východe hlboké korene a rozhodne nezačala až v časoch pápeža Pia XI. Obraz Krista-Kráľa, Vševládcu, (po grécky Pantokratora), v byzantských chrámoch už dávno predtým zdobil každý ikonostas ako centrálny motív tejto obrazovej steny spájajúcej svätyňu s loďou chrámu. Cirkevná architektúra a umenie totiž spĺňajú aj teologickú a katechetickú úlohu. Rozdelenie chrámu na loď a svätyňu pripomína rozdelenie sveta na jeho prirodzený a časný aspekt na jednej strane a na priestor posvätný, nekonečný, presahujúci hranice viditeľnej reality, predstavujúci Božie Kráľovstvo.

Pohyblivá bariéra, ktorú predstavujú dvere ikonostasu, nazývané aj „kráľovské“ – „cárske“ dvere, určuje rozličné stupne prístupu k nebeským skutočnostiam. Stojac medzi svätyňou a loďou, diakon, ako anjel – posol, oznamuje to, čo sa má udiať a riadi spoločný úkon, intonuje liturgický dialóg, zhŕňa a riadi modlitby spoločenstva, usmerňuje správanie sa každého účastníka.

Tak, napríklad, slávenie Večierne pripomína jednotlivé etapy dejín spásy, začínajúc Genézou. Cárske dvere sa otvárajú ako nebeský raj. Kňaz obchádza chrám, pred ním ide diakon nesúci sviecu. Kadidlo je symbolom Božieho Ducha, ktorý sa vznášal vo chvíli stvorenia nad hlbočinami, plameň sviece pripomína slová: Buď svetlo. Žalm 103, ktorý je oslavným chválospevom stvorenstva svojmu Stvoriteľovi, nás uvádza do epochy, v ktorej človek nebol ešte zavalený ťarchou hriechu a mohol radostne kráčať v ústrety Bohu. V nasledujúcej chvíli žalmy 129, 140 a 141 označujú pád človeka a jeho vyhnanie z raja. Dvere sa zatvárajú v očakávaní zvolania: „Premúdrosť“, ktoré je pozdravom vtelenému Slovu, ktoré prichádza na svet.

Podobný postup vidíme aj v eucharistickej liturgii. Počas jej slávenia sa totiž hlavné úkony sústreďujú okolo tzv. malého a veľkého vchodu, vyzývajúc všetkých k pozornosti a účasti. Diakon sa postaví pred cárske dvere a hovorí: „Blahoslovi Vladyka“, nato kňaz prednesie doxológiu – požehnanie, ktorým nás razom vovádza do kráľovstva Najsvätejšej Trojice. Potom diakon vzýva najvyšší poriadok, šalom, pokoj, a začína tak jekténiu : „Mírom Gospodu pomólimsja.”

Na spev žalmov, ktoré rozprávajú o očakávaní spásy, odpovedá samotný hymnus o spasení, Jedinorodnyj Syne. Antifonálne blahoslavenstvá pripomínajú znaky duše, ktorá žije v milosti a je pripravená stretnúť Spasiteľa.

Dvere svätyne sa otvoria, tak ako sa Ježišovým príchodom otvorilo Kráľovstvo a nasleduje „malý vchod“. Kňaz slávnostne, vo výške čela, nesie Evanjelium, pričom ho predchádza asistent zo zažatou sviecou. Je to obradné zobrazenie Krista, ktorý ohlasuje svoje Slovo, pričom ho predchádza sv. Ján Krstiteľ, lampa, ktorá horí a svieti (Jn 5,35).

„Veľký vchod“, alebo sprievod obetovania, je liturgickým zobrazením Kristovho vstupu do Jeruzalema. Klaňajúci sa veriaci sú obrazom sprievodu Krista – Kráľa, kňaza i obeti, ktorý sa osobne zjavuje uprostred veriacich.

Toto nástojenie liturgie na vchody vychádza z biblickej tradície. Celý rad textov poukazuje na mimoriadny význam, ktorý sa všeobecne oddávna pripisoval vchodu. Kto dokáže „dôstojne a hodne“ vchádzať a vychádzať, je schopný vziať do vlastných rúk svoj osud i osud sveta. Keď si pri liturgii uctievame toto tajomstvo, môžeme si predstaviť ako to zobrazuje vstup Kráľa, v rukách ktorého spočíva ľudský osud Boha a nebeský osud celého ľudstva.

Kedysi po prepustení katechumenov nasledovalo zatvorenie chrámových dverí. Ako spomienka na to ešte aj dnes diakon pred vyznaním viery zvoláva: „Dveri! Dveri! Premudrosť! Voňmim!“

Podľa sv. Maxima Vyznavača a sv. Simona Solúnskeho, ktorý ho v tom nasleduje, výzva „dveri!“ sa nevzťahuje na chrámové dvere: na prahu úžasného tajomstva sú to dvere histórie, ktoré sa zatvárajú. Diakon svojou výzvou a upozornením pripomína: „Kto má uši na počúvanie, nech počúva.“

Kto zostáva v chráme, prekračuje totiž prah histórie. Sv. Simeon (O chráme, kap. 73) hovorí: „Katechumeni bývajú prepustení a zostávajú len veriaci, pretože tento moment zjavuje koniec vekov.“ Kto zostáva, pripravuje sa na predstúpenie pred súd. Kňaz recituje modlitbu: „Pred tebou padáme a prosíme ťa, ... aby si nám dal nevinne a bez odsúdenia predstúpiť pred tvoj oltár, ... aby sme mali nevinnú a beztrestnú účasť na svätých tajomstvách, a tak aby sme sa stali hodnými tvojho nebeského kráľovstva.“

Veriaci tak prechádza cez súd, vyznáva svoju vieru recitujúc Verím a vo chvíli sv. prijímania vstáva z mŕtvych a skutočne vstupuje do Kráľovstva.

Kristus – Dvere, privádza veriaceho k svojmu srdcu a v ňom mu otvára vzostupnú púť, ktorá vedie k Otcovmu svetlu a ku Kráľovstvu Svätého Ducha.

Ikona Pantokratora, Krista Vševládcu, Krista Kráľa - nad tzv. Kráľovskými dverami, ktorými sa vstupuje do svätyne, pripomína, že sanktuárium je symbolom novej reality, je predobrazom Božieho kráľovstva. Do tejto novej skutočnosti sa ale vstupuje až uznaním a prijatím univerzálnej Kristovej vlády. Táto spája a zjednocuje náš viditeľný a dočasný svet s večnosťou Božej lásky a pravdy.

Za ohlasovanie tejto pravdy bol Kristus súdený počas svojho pozemského účinkovania a aj dnes stojí pred súdom sveta. Aj náš dnešný svet je plný nemravných Herodesov, hľadajúcich len zábavu a ochotných odťať hlavu tým, ktorí upozorňujú na chlípnosť, je plný váhavých, či „pragmatických“ Pilátov, zmývajúcich si z rúk krv nevinných, aj dnes chytrácki prevracači práva, ktorí by mali reprezentovať ľud a zákon, odmietajú Zákonodarcu a radšej podnecujú luzu, aby uprednostnila vraždiaceho rebela Barabáša pred mierumilovným nazaretským ohlasovateľom Dobrej zvesti. A na všetky tieto urážky, pľuvance, rany krutým slovom i bičom, Kristus, vo svojej všetko presahujúcej vznešenej velebe, aj dnes odpovedá: „Ja som Kráľ“. Tohto Kráľa bolo možno zabiť, ale on zvíťazil aj nad smrťou a tým potvrdil pravdivosť svojej jedinečnej a s ničím neporovateľnej autority. A všetci tí, ktorí už po takmer dve tisícročia túto autoritu uznávajú, sa na slávnosť Krista Kráľa budú pripájať k výzve, ktorou gréckokatolícka cirkev začína všetky svoje modlitby:

Poďte pokloňme sa Kráľovi, nášmu Bohu.

Poďte pokloňme sa Kristovi, Kráľovi, nášmu Bohu.

Poďte pokloňme sa a padnime pred samým Pánom Ježišom Kristom, Kráľom a Bohom naším.