Aktuálne

Pápež František vo Svätej Zemi

 

 

Pápež na záver cesty slávil Eucharistiu vo Večeradle

Vatikán/Jeruzalem 26. mája 2014 - Po stretnutí so zasvätenými v kostole Getsemani na Olivovej hore sa pápež František autom presunul do Večeradla, vzdialeného asi 2 km. Tu krátko po 17. hodine miestneho času začal slávenie svätej omše podľa formulára zo Slávnosti zoslania Ducha Svätého. Hlavnými koncelebrantmi boli kardináli Parolin, Sandri, patriarcha Twal a páter Pizzaballa.

Po čítaní zo Skutkov apoštolov o zoslaní Ducha Svätého, ktoré bolo prečítané v arabčine, nasledoval spev žalmu a sekvencie Veni Sancte Spiritus. Úryvok z Jánovho evanjelia (20,19-23) o zjavení vzkrieseného Krista vo Večeradle v prvý deň v týždni uviedol homíliu Svätého Otca, ktorú nižšie prinášame v plnom znení. Modlitby veriacich sa čítali v arabčine, taliančine, angličtine, francúzštine, španielčine a hebrejčine.

Páter Pierbattista Pizzaballa v záverečnom príhovore pripomenul osobitosť tohto miesta, na ktorom sa, žiaľ, neslávi Eucharistia, s výnimkou dnešného dňa. „Chceme uzdravovať tieto rany, a tiež udržiavať nádej“ – poznamenal. Záverečným požehnaním Svätého Otca a spevom Regina caeli sa skončila slávnosť vo Večeradle, ktorá bola posledným dôležitým bodom programu druhej apoštolskej cesty pápeža Františka.

 

 

Nasledoval presun vrtuľníkom z Monte Scopus v Jeruzaleme na Medzinárodné letisko Ben Gurion v Tel Avive, kde sa uskutočnila rozlúčka s Izraelským štátom. Návratom do Ríma hodinu pred polnocou nášho času sa trojdňová návšteva pápeža Františka vo Svätej zemi uzavrie.

 

Homília pápeža Františka pri svätej omši s ordinármi Svätej zeme vo Večeradle

Je to veľký dar, ktorý nám dáva Pán, že sa zhromažďujeme tu, vo Večeradle, aby sme slávili Eucharistiu. Keď vás v bratskej radosti zdravím, chcem sa obrátiť so srdečnými myšlienkami na východných katolíckych patriarchov, ktorí sa v týchto dňoch zúčastňovali na mojej púti. Chcel by som im poďakovať za ich významnú prítomnosť, ktorá je mi osobitne vzácna, a ubezpečujem ich, že majú osobitné miesto v mojom srdci a v mojej modlitbe.

Tu, kde Ježiš uskutočnil poslednú večeru s apoštolmi, kde sa ako vzkriesený zjavil medzi nimi, kde Duch Svätý zostúpil s mocou na Máriu a učeníkov, tu sa zrodila Cirkev, a zrodila sa, aby vyšla von. Odtiaľto vyšla, s rozlámaným Chlebom v rukách, s Ježišovými ranami v očiach a s Duchom lásky v srdci.

Zmŕtvychvstalý Ježiš, poslaný od Otca, odovzdal vo Večeradle apoštolom svojho Ducha a s jeho silou ich poslal obnovovať tvár zeme (por. Ž 104,30).

Vyjsť, vydať sa na cestu, neznamená zabudnúť. Cirkev, ktorá vychádza von, si uchováva pamiatku toho, čo sa tu stalo. Duch Tešiteľ jej pripomína každé slovo, každé gesto, a zjavuje ich zmysel.

Večeradlo nám pripomína službu, umytie nôh, ktoré Ježiš vykonal ako príklad pre svojich učeníkov. Umývať nohy jedni druhým znamená prijať sa, akceptovať sa, milovať sa navzájom a slúžiť si. Znamená to slúžiť tomu, kto je chudobný, chorý, vylúčený, kto je mi nesympatický, kto je mi na obtiaž.

Večeradlo nám Eucharistiou pripomína obetu. Pri každom eucharistickom slávení sa Ježiš obetuje za nás Otcovi, aby sme sa aj my mohli zjednotiť s ním, obetovať Bohu náš život, našu prácu, naše radosti a naše bolesti..., priniesť všetko ako duchovnú obetu.

A Večeradlo nám pripomína aj priateľstvo. «Už vás nenazývam sluhami – hovorí Ježiš Dvanástim – ... ale nazval som vás priateľmi» (Jn 15,15). Pán nás robí svojimi priateľmi, zdôveruje sa nám s Otcovou vôľou a dáva nám seba samého. Toto je najkrajšia skúsenosť kresťana, a osobitne kňaza: stať sa priateľom Pána Ježiša a objaviť vo svojom srdci, že on je priateľ.

Večeradlo nám pripomína rozlúčku Učiteľa a prísľub opätovného stretnutia sa so svojimi priateľmi: «Keď odídem ... zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja» (Jn 14,3). Ježiš nás nezanecháva, nikdy nás neopúšťa, predchádza nás do Otcovho domu a tam nás chce so sebou priviesť.

Ale Večeradlo pripomína aj úbohosť, zvedavosť – „kto je ten, kto zradí?“ –, zradu. A môže to byť každý z nás – nie vždy len tí druhí –, kto tieto postoje znova obnovuje, keď sa pozeráme na brata povýšene, keď ho posudzujeme, keď našimi hriechmi zrádzame Ježiša.

Večeradlo nám pripomína aj delenie sa, bratstvo, harmóniu, pokoj medzi nami. Koľko lásky, koľko dobra vyprýštilo z Večeradla! Koľká dobročinná láska vyšla odtiaľto, ako z prameňa rieka, ktorá je na začiatku len potôčikom, a potom sa rozširuje a stáva sa veľkou... Všetci svätci tu načierali, veľká rieka svätosti Cirkvi vždy vyviera stadiaľto, vždy znova, z Kristovho srdca, z Eucharistie, z jeho Svätého Ducha.

Večeradlo nám napokon pripomína zrodenie novej rodiny, Cirkvi, našej svätej hierarchickej matky Cirkvi, ktorú založil zmŕtvychvstalý Ježiš. Rodina, ktorá má Matku, Pannu Máriu. Kresťanské rodiny patria do tejto veľkej rodiny, a v nej nachádzajú svetlo a silu kráčať a obnovovať sa, cez námahy a skúšky života. Do tejto veľkej rodiny sú pozvané a povolané všetky Božie deti z každého národa a jazyka, všetci bratia a deti jediného Otca, ktorý je na nebesiach.

Toto je horizont Večeradla: horizont Zmŕtvychvstalého a horizont Cirkvi. Stadiaľto sa Cirkev vydáva na cestu, aby šla von, oživovaná životodarným vanutím Ducha. Zhromaždená v modlitbe s Ježišovou Matkou, vždy znova prežíva očakávanie obnoveného vyliatia Svätého Ducha: Nech zostúpi tvoj Duch, Pane, a obnoví tvárnosť zeme (por. Ž 104,30)!

 

Stretnutie s kňazmi, rehoľníkmi a seminaristami v kostole Getsemani

 

Vatikán/Jeruzalem 26. mája - Popoludní v závere súkromnej návštevy u ekumenického patriarchu Konštantínopolu v priľahlých priestoroch pravoslávneho kostola na Olivovej hore, pápež a patriarcha spoločne požehnali prítomných veriacich. Medzi pozvanými boli podobne ako pri včerajšej ekumenickej modlitbe v Bazilike Svätého hrobu, prítomní aj predstavitelia Grécko-pravoslávnej cirkvi a Arménskej apoštolskej cirkvi i predstavitelia františkánskej kustódie. V neďalekom, asi 500m vzdialenom kostole Getsemani, zverenom kustódii, sa o 16.15 aplauzom na privítanie Svätého Otca začalo stretnutie s kňazmi, rehoľníkmi, rehoľnými sestrami a seminaristami. Po príchode k oltáru pápež František pobozkal kameň, na ktorom sa podľa tradície Ježiš potil krvou, a zotrval chvíľu v tichej modlitbe.

 

Latinský patriarcha Jeruzalema Fouad Twal v uvítacom príhovore okrem iného povedal: „Sme radi, že po stopách Ježiša sme tu, aby sme sa spolu modlili.“ Prítomnosť asi 100 rôznych kongregácií na svätých miestach Jeruzalema označil za „silu a bohatstvo“ miestnej cirkvi.

 

Svätý Otec si pred začiatkom bohoslužby slova položil na plecia štólu pápeža Pavla VI. spred 50 rokov, s vyobrazením apoštolov Petra a Ondreja. Po prežehnaní a úvodnej modlitbe nasledovalo čítanie Lk 22,39-46. Diakon v taliančine čítal úryvok o Ježišovej modlitbe v Getsemanskej záhrade. Uprostred čítania pobozkal kameň, posvätné miesto, na ktoré sa čítanie vzťahovalo, a pokračoval v čítaní úryvku evanjelia.

 

Nasledovala meditácia Svätého Otca, v ktorej prítomným okrem iného povedal: „Vy, drahí bratia a sestry, ste povolaní nasledovať Pána s radosťou v tejto požehnanej krajine! Je to dar a zodpovednosť. Vaša prítomnosť tu je veľmi dôležitá. Celá Cirkev je vám vďačná a podporuje vás modlitbou.“

 

Po speve modlitby Otče náš v arabčine Svätý Otec udelil asi štyrom stovkám prítomných kňazov, rehoľníkov, rehoľných sestier a seminaristov požehnanie. Za spevu Christus vincit Svätý Otec cez sakristiu kostola prešiel do záhrady, kde zasadil olivovník v blízkosti toho, ktorý tam posadil pred 50 rokmi pápež Pavol VI. Na tomto mieste sa nachádza aj osem starých stromov, ktoré si pamätajú Ježišovo utrpenie. Vzápätí sa odobral do Večeradla, kde ho čkalo slávenie svätej omše s ordinármi Svätej zeme a pápežským sprievodom.

 

 

Meditácia Svätého Otca v Getsemani

 

«Potom vyšiel von a ako zvyčajne šiel na Olivovú horu a učeníci išli za ním» (Lk 22,39)

 

Keď nadíde hodina označená Bohom pre záchranu ľudstva z otroctva hriechu, Ježiš odchádza sem, do Getsemanskej záhrady, na úpätí Olivovej hory. Zhromažďujeme sa na tomto svätom mieste, posvätenom modlitbou Ježiša, jeho úzkosťou, jeho krvavým potom. Posvätenom predovšetkým jeho «áno» vôli Otcovej lásky. Máme takmer obavu priblížiť sa pocitom, ktoré Ježiš zakúsil v tejto hodine. Vstupujeme po špičkách do tohto vnútorného priestoru, kde sa rozhodlo o dráme sveta.

 

V tejto hodine Ježiš cítil nevyhnutnosť modliť sa a mať blízko seba svojich učeníkov, svojich priateľov, ktorí ho nasledovali a bližšie zdieľali jeho poslanie. Ale tu, v Getsemanskej záhrade, sa nasledovanie stáva ťažkým a neistým. Prevažujú tu pochybnosti, únava a zdesenie. V postupujúcom približovaní sa Ježišovho umučenia učeníci zaujímajú rôzne postoje voči Majstrovi: postoj blízkosti, vzdialenia sa, pochybnosti.

 

Bude osožné pre nás pre všetkých, biskupov, kňazov, zasvätené osoby, seminaristov, opýtať sa na tomto mieste: ‚Kto som ja pred mojím Pánom, ktorý trpí?‘

 

Som jedným z tých, ktorí sú pozvaní Ježišom aby s ním bdeli, zaspia a namiesto toho, aby sa modlili, sa snažia uniknúť zatvárajúc oči pred realitou?

 

Alebo spoznávam sám seba v tých, ktorí utiekli zo strachu, opustili Majstra v najtragickejšej hodine jeho pozemského života?

 

Možno je vo mne dvojtvárnosť, falošnosť toho, ktorý ho predal za tridsať strieborných, ktorý bol nazývaný priateľom, a napriek tomu zradil Ježiša?

 

Spoznávam sám seba v tých, ktorí boli slabí a ktorí ho zapreli ako Peter? Tesne pred tým sľúbil Ježišovi, že ho bude nasledovať až po smrť (porov. Lk 22,33), potom, keď bol zahnaný do kúta, prepadol strachu a prisahá, že ho nepozná.

 

Podobám sa tým, ktorí si už zariaďovali svoj život bez neho, ako dvaja učeníci z Emauz, nechápaví a ťarbaví srdcom uveriť slovám prorokov (porov. Lk 24,25)?

 

Alebo, vďaka Bohu, som medzi tými, ktorí boli verní až do konca, ako Panna Mária a apoštol Ján? Keď sa na Golgote všetko zmení na tmu a každá nádej sa zdá vyhasnutá, len láska je silnejšia ako smrť. Láska Matky a milovaného učeníka ich povzbudzuje, aby zostali pri úpätí kríža, aby až do dna zdieľali Ježišovu bolesť.

 

Spoznávam sám seba v tých, ktorí napodobnili svojho Majstra až po mučeníctvo, svedčiac, že on bol pre nich všetkým, jedinečnou silou ich poslania a konečným horizontom ich života?

 

Ježišovo priateľstvo v našich vzťahoch, jeho vernosť a milosrdenstvo sú neoceniteľným darom, ktorý nás povzbudzuje naďalej ho nasledovať s dôverou, napriek našim pádom, našim chybám, a aj našim zradám.

 

Ale táto Pánova dobrota nás neoslobodzuje od bdelosti zoči-voči pokušiteľovi, hriechu, zlu a zrade, ktoré môžu napádať aj život kňazský a rehoľný. My všetci sme vystavení hriechu, zlu, zrade. Buďme si vedomí nepomeru medzi veľkosťou Ježišovho povolania a našej malosti, medzi vznešenosťou poslania a našou ľudskou krehkosťou. Ale Pán vo svojej veľkej dobrote a vo svojom nekonečnom milosrdenstve nás stále vedie za ruku, aby sme sa neutopili v mori zdesenia. On je nám vždy nablízku, nikdy nás nenechá samých. Takže nenechajme sa premôcť strachom a malomyseľnosťou, ale s odvahou a dôverou napredujme v našej ceste a našom poslaní.

 

Vy, drahí bratia a sestry, ste povolaní nasledovať Pána s radosťou v tejto požehnanej krajine! Je to dar, a tiež zodpovednosť. Vaša prítomnosť tu je veľmi dôležitá. Celá Cirkev je vám vďačná a podporuje vás modlitbou. Z tohto svätého miesta by som tiež rád vrúcne pozdravil všetkých kresťanov Jeruzalema. Chcel by som ich uistiť, že na nich s láskou myslím a modlím sa za nich, pretože dobre poznám ich ťažkosti života v tomto meste. Povzbudzujem ich, aby boli odvážnymi svedkami Pánovho utrpenia, ale aj jeho vzkriesenia, s radosťou a nádejou.

 

Napodobňujme Pannu Máriu a sv. Jána, a buďme blízko mnohých krížov, kde je Ježiš znovu ukrižovaný. Toto je cesta, na ktorú nás pozýva náš Vykupiteľ, aby sme ho nasledovali. Niet inej. Je to táto.

 

«Ak mi niekto slúži, nech ma nasleduje! A kde som ja, tam bude aj môj služobník» (Jn 12,26).

 

 

Svätý Otec si v Jeruzaleme uctil obete holokaustu a odsúdil terorizmus

 

Vatikán/Jeruzalem, 26. mája - Po ukončení návštevy Západného múru sa Svätý Otec v automobile presunul na Herzlov vrch, kde si za prítomnosti izraelského prezidenta a premiéra uctil izraelský národný cintorín a hrob Theodora Herzla, zakladateľa sionistického hnutia. Za asistencie izraelského chlapca a dievčaťa položil na pomník veniec v žlto-bielych farbách. Následne sa pristavil aj pri neďalekom pamätníku obetí terorizmu. Pamätník pozostáva zo steny pokrytej tabuľkami s menami osôb zavraždených protižidovskými extrémistami. Svätý Otec vyslovil nasledovné slová po španielsky:

 

„S veľkou pokorou chcem povedať, že terorizmus je zlo! Je zlým vo svojom pôvode a je zlým vo svojich výsledkoch. Je zlom, lebo sa rodí z nenávisti, je zlom vo svojich výsledkoch, lebo nestavia, ale ničí! Nech všetci ľudia pochopia, že cesta terorizmu nepomáha! Cesta terorizmu je vo svojej podstate zločinná! Modlím sa za všetky tieto obete a za všetky obete terorizmu vo svete. Prosím vás, už nie viac terorizmus! Je to cesta bez východiska!“

 

Len 800 metrov od Herzlovho pomníka sa nachádza pamätník obetí holokaustu Yad Vashem, kam sa Svätý Otec v sprievode premiéra Netanyahua a prezidenta Peresa presunul krátko po desiatej hodine miestneho času. Privítalo ho vedenie pamätného múzea spolu s rabínom, ktorý je predsedom Rady Yad Vashem. Pamätná ceremónia sa začala prednesom zhudobnenej básne o holokauste. Následne Svätý Otec zapálil plameň a uctil si pamätník obetí holokaustu, kde sa nachádza popol obetí prinesený z rôznych koncentračných táborov. Opäť za pomoci chlapca a dievčaťa položil veniec kvetov na pamätnú tabuľu a zotrval niekoľko minút v tichej modlitbe. Nasledovalo čítanie posledného listu jednej z obetí holokaustu v Rumunsku, ktorý napísala svojej rodine.

 

V rámci dojemného programu odznela aj hebrejská pieseň oplakávajúca šesť miliónov obetí holokaustu. Po nej bolo Svätému Otcovi predstavených niekoľko osôb, ktoré prežili hrôzy koncentračných táborov. Pápež každého z nich osobne pozdravil a pobozkal mu ruku. Riaditeľ pamätného centra v krátkosti predstavil múzeum a tragédiu obetí holokaustu. Následne Svätý Otec predniesol svoj príhovor. Prednášal ho v pomalom, meditatívnom tempe. Nasleduje jeho plné znenie:

 

Príhovor pápeža Františka v pamätníku obetí holokaustu Yad Vashem

 

«Adam, kde si?» (porov. Gn 3,9).

 

Kde si, človek? Kam si sa schoval?

 

Na tomto mieste, v pamätníku Shoah, počujeme ozvenu tejto Božej otázky: «Adam, kde si?».

 

V tejto otázke je celá bolesť Otca, ktorý prišiel o syna.

 

Otec vedel o riziku slobody, predvídal, že syn by sa mohol stratiť... avšak asi ani Otec si nemohol predstaviť až taký úpadok, až také peklo!

 

Ten výkrik: «Kde si?», tu, pred touto nesmiernou tragédiou Holokaustu, zaznieva ako hlas, ktorý sa stráca v bezodnej priepasti...

 

Človek, kto si? Nespoznávam ťa.

 

Kto si, človeče? Kým si sa stal?

 

Akej hrôzy si bol schopný?

 

Akým činom si klesol tak hlboko?

 

To nie je prach zeme, z ktorej si vzatý. Prach zeme je dobrá vec, dielo mojich rúk.

 

To nie je dych života, ktorý som vdýchol do tvojich nozdier. To vdýchnutie pochádza odo mňa a je veľmi dobré (porov. Gn 2,7).

 

Nie, toto prepadlisko nemôže byť iba tvojím dielom, tvojich rúk, tvojho srdca...

 

Kto ťa skazil? Kto ťa znetvoril?

 

Kto ťa nakazil domýšľavosťou, že sa staneš pánom dobra a zla?

 

Kto ťa presvedčil, že si bohom? Nielenže si trýznil a zabíjal svojich bratov, ale si ich dokonca prinášal ako obetu sebe samému, pretože si sa ustanovil za boha.

 

Dnes tu znovu počujeme Boží hlas: «Adam, kde si?».

 

Zo zeme stúpa pokorný vzdych: Zmiluj sa nad nami, Pane!

 

Tebe, Pane, náš Bože, patrí spravodlivosť, a nám potupa na tvári a hanba (porov. Bar 1,15).

 

Doľahlo na nás také nešťastie, aké sa nikdy nestalo pod nebom (porov. Bar 2,2). Teraz, Pane, vypočuj našu modlitbu, vyslyš našu úpenlivú prosbu, zachráň nás pre svoje milosrdenstvo. Zachráň nás od tejto obludnosti.

 

Pane všemohúci, duša v úzkosti volá k tebe. Počuj, Pane, zmiluj sa!

 

Zhrešili sme proti tebe. Ty kraľuješ naveky (porov. Bar 3,1-2).

 

Rozpomeň sa na nás vo svojom milosrdenstve. Daj nám milosť zahanbenia nad tým, čo sme ako ľudia boli schopní spôsobiť, zahanbenia nad touto vrcholnou modloslužbou, že sme zneuctili a znivočili naše telo, to telo, ktoré si ty utvoril z blata, to telo, ktoré si oživil tvojím dychom života.

 

Už nikdy viac, Pane, nikdy viac!

 

«Adam, kde si?»

 

Tu sme, Pane, zahanbení nad tým, čo bol človek, stvorený na tvoj obraz a podobu, schopný vykonať. Rozpomeň sa na nás vo svojom milosrdenstve.

 

V závere pápež František prijal ako dar obraz z umeleckej zbierky múzea symbolizujúci vytrvalú modlitbu Žida aj v tých najťažších momentoch. Do pamätnej knihy potom zapísal nasledujúce slová:

 

„S hanbou za to, čo bol schopný urobiť človek, stvorený na obraz a podobu Boha. S hanbou za človeka, ktorý sa stal zlým správcom. S hanbou za to, že človek považujúci sa za boha, obetoval sebe samému svojich bratov. Už nikdy, nikdy viac!“

 

Ceremóniu ukončil hebrejský spev vyjadrujúci nádej. Pamätník Yad Vashem pri svojich apoštolských cestách do Svätej zeme navštívili aj svätý Ján Pavol II. a Benedikt XVI.

 

 

Pápež u prezidenta Peresa: „Kiež je Jeruzalem skutočne Mestom pokoja!”

 

Vatikán/Jeruzalem 26. mája – Krátko po 12. hodine miestneho času pápeža Františka pri vstupe do prezidentského paláca v Jeruzaleme privítal prezident Šimon Peres a odprevadil ho do čestného salónu, vyhradeného pre najvzácnejšie návštevy. Vatikánsku delegáciu tvorili kardináli Parolin, Sandri, Tauran, Koch, patriarcha Twal, Mons. Becciu, Mons. Lazzarotto, páter Pizzaballa a ďalší. Prezident predstavil Svätému Otcovi niekoľko detí v terminálnom štádiu rakoviny, ktorých túžbou bolo stretnúť sa so Svätým Otcom. Súkromný rozhovor v čestnom salóne prebiehal vo veľmi srdečnej atmosfére. V rámci výmeny darov prezident podaroval Svätému Otcovi mozaiku, vyrobenú trpiacimi deťmi, zobrazujúcu olivovník ako strom života a symbol pokoja. Pápežovým darom prezidentovi bol bronzový reliéf vyobrazujúci historické stretnutie pápeža Pavla VI. a patriarchu Atenagora z januára 1964.

 

Prezident Peres vyzdvihol úsilie pápeža o pokoj a medzináboženský dialóg. Ako poznamenal, „toto je to, čo potrebujeme“. Svätý Otec s úsmevom zareagoval, že by si dovolil vysloviť „nové blahoslavenstvo“: „Blahoslavený, kto vstúpi do domu múdreho a dobrého človeka“ a dodal, že sa cíti byť blahoslaveným. Pri tejto príležitosti zdvorilostnej návštevy pápež František do pamätnej knihy prezidentského paláca napísal: „Oceňujem pohostinnosť pána prezidenta Šimona Peresa. Je to vždy Božia milosť vstúpiť do domu múdreho a dobrého človeka.“

 

V záhrade rezidencie už čakalo asi sto detí, ako hebrejských, tak i kresťanských a moslimských, všetky v bielom odeve. Spevom Aleluja na motív Händlovho oratória Mesiáš vítali prichádzajúceho pápeža a prezidenta.

 

„Vítam vás požehnaním pokoja Shalom“ – povedal Šimon Peres v úvode príhovoru. Pozdravil tiež pestrú paletu prítomných hostí, zastupujúcich rôzne náboženstvá i rôzne generácie. Na margo úsilia Svätého Otca o dialóg poznamenal: „Sme s vami celým srdcom i dušou“. Spolu sa môžeme zasadzovať za hodnoty, ktoré máme spoločné. Pápežovu návštevu Svätej zeme nazval „volaním po pokoji“.

 

Príchod pápeža k rečníckemu pultu bol sprevádzaný volaním „Viva il papa!“ Svätý Otec sa prihovoril týmito slovami:

 

 

Plné znenie príhovoru pápeža Františka

 

Vážený pán prezident, Excelencie, dámy a páni,

 

chcem Vám vyjadriť svoju vďaku, pán prezident, za prijatie, ktorého sa mi dostalo, a tiež za Vaše milé a múdre slová; teším sa, že som sa s Vami mohol opätovne stretnúť tu v Jeruzaleme – v meste, ktoré uchováva sväté miesta vzácne trom veľkým náboženstvám, ktoré sa klaňajú Bohu, ktorý povolal Abraháma. Tieto sväté miesta nie sú múzeá či pamiatky pre turistov, ale miesta, kde komunity veriacich žijú svoju vieru, svoju kultúru a svoje charitatívne aktivity. Preto majú byť trvalo chránené vo svojej posvätnosti, dbajúc tak nielen o dedičstvo minulosti, ale aj o tých, ktorí ich dnes navštevujú alebo ich budú navštevovať v budúcnosti. Kiež je Jeruzalem skutočne Mestom pokoja! Kiež sa naplno zaskvie jeho identita a posvätný charakter, jeho univerzálna náboženská a kultúrna hodnota, ako poklad pre celé ľudstvo! Aké je nádherné, keď pútnici a obyvateľstvo môžu slobodne vstúpiť na sväté miesta a zúčastniť sa na sláveniach.

 

Vážený pán prezident, ste známy ako človek pokoja a tvorca pokoja. Za tento Váš prístup Vám vyjadrujem moje uznanie a obdiv. Vytváranie pokoja si predovšetkým vyžaduje mať rešpekt voči slobode a dôstojnosti každej ľudskej bytosti, ktorej stvorenie Bohom a jej predurčenie pre večný život vyznávajú rovnako židia, kresťania i moslimovia. Vychádzajúc z tohto pevného bodu, ktorý máme spoločný, je možné vložiť sa do úsilia o mierové vyriešenie sporov a konfliktov. V tomto ohľade obnovujem želanie, aby sa všetci vyvarovali takých iniciatív a činov, ktoré odporujú deklarovanej vôli dospieť ku skutočnej dohode, a aby sa neúnavne pokračovalo v presadzovaní mieru s pevným odhodlaním a súdržnosťou.

 

Je nutné kategoricky zamietnuť všetko, čo sa stavia proti úsiliu o mier a úctivému spolunažívaniu medzi židmi, kresťanmi a moslimami: uchyľovanie sa k násiliu a terorizmu, akýkoľvek druh diskriminácie z rasových alebo náboženských dôvodov, pokusy nanútiť vlastný uhol pohľadu na úkor práv druhých, antisemitizmus vo všetkých možných formách, rovnako ako násilie alebo neznášanlivé prejavy voči osobám alebo miestam spojeným so židovským, kresťanským či moslimským náboženským kultom.

 

V Štáte Izrael žijú a pracujú rozličné komunity kresťanov. Tieto tvoria integrálnu súčasť spoločnosti a plne participujú na jej občianskom, politickom a kultúrnom dianí. Veriaci kresťania chcú v duchu svojej vlastnej identity prispievať k spoločnému dobru a vytváraniu pokoja ako plnoprávni občania, ktorí sa odmietajúc každý extrémizmus usilujú byť tvorcami zmieru a svornosti.

 

Ich prítomnosť a rešpektovanie ich práv – ako i práv ostatných náboženských denominácií a menšín – sú zárukou zdravého pluralizmu a skúškou vitality demokratických hodnôt, ich skutočného zakorenenia v praxi a konkrétnom živote štátu.

 

Vážený pán prezident, Vy viete, že sa za Vás modlím, a ja viem, že Vy sa modlíte za mňa. A uisťujem Vás o mojej ustavičnej modlitbe za inštitúcie a všetkých obyvateľov Izraela. Zvlášť Vás chcem ubezpečiť o mojej nepretržitej modlitbe k Bohu za udržanie mieru, a tým i za neoceniteľné dobrá, ktoré sú s ním úzko späté, akými sú bezpečie, pokojný život, prosperita, a to najkrajšie, bratstvo. Záverom svoje myšlienky obraciam ku všetkým, ktorí trpia v dôsledku ešte stále otvorených kríz v blízkovýchodnom regióne, aby sa ich utrpenie čím skôr zmiernilo cestou dôstojného urovnania konfliktov. Pokoj nad Izraelom i nad celým Blízkym východom! Shalom!

 

Po odznení príhovoru Svätého Otca zaznelo niekoľko skladieb v podaní detského zboru a pozvaných sólistov, v arabčine, hebrejčine, taliančine, a dokonca špeciálne na počesť pápeža aj v španielčine. V závere sa pápež i prezident osobne pozdravili s niektorými z nich. Po rozlúčke pred prezidentskou rezidenciou sa Svätý Otec spolu so sprievodom autom odobral do pápežského inštitútu „Jeruzalemské stredisko Notre Dame“, kde nasledovalo súkromné stretnutie s izraelským predsedom vlády a obed spolu s pápežským sprievodom.

 

 

Slová pápeža vrchným rabínom: „Je dobre byť medzi bratmi“

 

Vatikán/Jeruzalem 26. mája - Pápež František v rámci záverečného dňa svojej návštevy vo Svätej zemi navštívil v Jeruzaleme dvoch vrchných rabínov Izraela v sídle vrchného rabinátu, stredisku „Hechal Shlomo“ pri jeruzalemskej Veľkej synagóge. Po zvítaní sa s aškenázijským vrchným rabínom Davidom Lauom a sefarditským vrchným rabínom Yitzhakom Yosefom pápež František vyslovil spontánne slová: „Veľká vďaka za vaše privítanie. Ďakujem za toto hrejivé prijatie, za túto bratskú pohostinnosť. Je dobre byť medzi bratmi! Ak títo bratia sú staršími bratmi, je to ešte lepšie.“

 

Po príhovoroch hostiteľov sa ujal slova Svätý Otec František. Nasleduje plné znenie jeho príhovoru:

 

Príhovor pápeža Františka dvom vrchným rabínom Izraela

 

Ctení vrchní rabíni Izraela, bratia a sestry,

 

som obzvlášť rád, že dnes môžem byť s vami. Som vám vďačný za vrúcne prijatie a milé slová privítania, ktoré ste mi adresovali.

 

Ako viete, od čias, keď som bol arcibiskupom v Buenos Aires, mohol som rátať s priateľstvom mnohých bratov židov. Dnes sú tu dvaja priatelia rabíni. Spolu s nimi sme organizovali plodné iniciatívy stretnutia a dialógu, a spolu s nimi som prežíval aj významné chvíle vzájomného delenia sa v duchovnej rovine. V prvých mesiacoch pontifikátu som mal možnosť prijať rôzne organizácie a činiteľov židovstva vo svete. Ako tomu bolo už aj za mojich predchodcov, tieto žiadosti o stretnutie sú početné. Pridávajú sa k mnohým iniciatívam, ktoré sa dejú na národnej aj miestnej úrovni, a toto všetko svedčí o vzájomnej túžbe lepšie sa spoznať, počúvať sa, budovať putá autentického bratstva.

 

Táto cesta priateľstva predstavuje jeden z plodov Druhého vatikánskeho koncilu, zvlášť vyhlásenia Nostra aetate, ktoré tak veľa zavážilo a ktorého 50. výročie si pripomenieme budúci rok. Som presvedčený, že to, čo sa udialo v posledných desaťročiach vo vzťahoch medzi židmi a katolíkmi, bolo skutočným Božím darom, bolo to jedným zo zázrakov, ktoré koná, pre ktoré sme povolaní zvelebovať jeho meno: «Oslavujte Pána nad pánmi, lebo jeho milosrdenstvo je večné. On jediný koná veľké zázraky, lebo jeho milosrdenstvo je večné» (Ž 136,3-4).

 

Je to Boží dar, ktorý by sa ale nemohol prejaviť bez úsilia mnohých odvážnych a veľkodušných osôb, ako židov tak aj kresťanov. Chcel by som tu zvlášť spomenúť dôležitosť dialógu medzi Vrchným rabinátom Izraela a Komisiou Svätej stolice pre náboženské vzťahy so židovstvom. Je to dialóg, inšpirovaný návštevou Svätého Otca Jána Pavla II. vo Svätej zemi, ktorý sa započal v roku 2002 a je už vo svojom dvanástom roku života. S radosťou myslím na to, s poukazom na Bar Mitzvah v duchu židovskej tradície, že má už blízko k dospelosti: som si istý, že bude môcť pokračovať a že má pred sebou žiarivú budúcnosť.

 

Nejde iba o stanovenie vzťahov vzájomného rešpektu na ľudskej úrovni. Sme povolaní, ako kresťania a ako židia, do hĺbky sa pýtať na duchovný význam puta, ktoré nás spája. Ide o puto, ktoré pochádza zhora, ktoré prekračuje našu vôľu, a ktoré zostáva celistvé, aj napriek všetkým ťažkostiam vo vzťahoch, ktoré žiaľ v histórii existovali.

 

Z katolíckej strany je tu istotne úmysel brať plne do úvahy židovské korene vlastnej viery. Mám dôveru, s vašou pomocou, že aj zo židovskej strany sa udrží a pokiaľ možno aj vzrastie záujem o poznanie kresťanstva, aj v tejto požehnanej zemi, v ktorej kresťanstvo nachádza vlastné počiatky, a to najmä medzi mladými generáciami.

 

Vzájomné poznanie nášho duchovného dedičstva, ocenenie toho, čo máme spoločné a rešpekt voči tomu, čo nás oddeľuje, nás môžu viesť k ďalšiemu budúcemu rozvoju našich vzťahov, ktoré zverujeme do Božích rúk. Spoločne budeme môcť významne prispieť v otázke mieru; spoločne budeme môcť svedčiť v rýchlo sa meniacom svete o večnom význame Božieho plánu stvorenia; spoločne sa budeme môcť s rozhodnosťou postaviť proti každej forme antisemitizmu a rozličným iným formám diskriminácie. Nech nám Pán pomáha kráčať s dôverou a pevnosťou ducha po jeho cestách. Shalom!

 

Na záver stretnutia sa uskutočnila výmena darov. Darom pre pápeža Františka bol zarámovaný fragment s biblickým textom z tzv. Zvitkov od Mŕtveho mora. Svätý Otec rabínom venoval symbolický dar: striebornú menoru - sedemramenný svietnik. Jeden z rabínov požiadal Svätého Otca o stretnutie s ťažko chorým chlapcom, ktorý má túžbu pobozkať ruku pápežovi. Svätý Otec ochotne súhlasil a na záver stretnutia chlapca požehnal.

 

 

Pápež František sa prihovoril moslimom ako bratom v Abrahámovi

 

Vatikán/Jeruzalem 26. mája - V tretí deň svojej návštevy Svätej zeme sa 26. mája 2014 v skorých ranných hodinách pápež František stretol s predstaviteľmi moslimskej komunity pod vedením veľkého muftiho Jeruzalema,

 

za účasti predsedu Najvyššej moslimskej rady, jordánskeho princa a ďalších predstaviteľov. Veľký mufti, šejk Muhamad Ahmad Hussein privítal Svätého Otca pred vchodom do mešity Skalného dómu na Chrámovej plošine. Po krátkej prehliadke moslimských posvätných miest, pri ktorých si Svätý Otec na znak úcty vyzul topánky, nasledovalo prijatie v sídle Najvyššej moslimskej rady. Tlmočníkom pri stretnutí bol kustód Svätej zeme páter Pierbattista Pizzaballa.

 

Veľký mufti vo svojom úvodnom príhovore zdôraznil právo na prítomnosť moslimov na svätých miestach, pričom poukázal na prekážky, kladené moslimským pútnikom zo strany Izraela, ktoré im zabraňujú v návšteve posvätných miest. Vyjadril požiadavku zastavenia vytláčania moslimov z posvätných miest, ktorého následky by podľa jeho slov mohli viesť až k svetovej vojne.

 

Stretnutie sa konalo v orientálnom štýle, usadení na mäkkých sedadlách so šálkou kávy v rukách. Predseda Najvyššej moslimskej rady v ďalšom príhovore vysvetlil význam Jeruzalema ako druhého najvýznamnejšieho posvätného miesta islamu po Mekke, pričom opäť hovoril aj o postoji Izraela, ktorý moslimská komunita vníma ako judaizáciu Jeruzalema. Spomenul zabraňovanie prístupu moslimom z pásma Gazy a päťtisíc väznených Palestínčanov. Nasledoval príhovor pápeža Františka:

 

Príhovor Svätého Otca pri stretnutí s veľkým muftim Jeruzalema

 

Excelencia, veriaci moslimovia, drahí moslimskí priatelia,

 

som vďačný za to, že sa s vami môžem stretnúť na tomto posvätnom mieste. Ďakujem vám zo srdca za milé pozvanie, ktoré ste mi adresovali a osobitne ďakujem Vám, Excelencia, a predsedovi Najvyššej moslimskej rady.

 

Vykročiac po stopách mojich predchodcov, a zvlášť v žiarivej spomienke na cestu Pavla VI. pred päťdesiatimi rokmi, prvého pápeža vo Svätej zemi, veľmi som si želal prísť ako pútnik, aby som navštívil miesta, ktoré sú poznačené pozemskou prítomnosťou Ježiša Krista. Táto moja púť by však nebola úplná, keby sa nezamerala aj na stretnutie s ľuďmi a komunitami, ktoré žijú v tejto zemi, a preto sa osobitne teším zo stretnutia s vami, veriacimi moslimami, drahými priateľmi.

 

V tejto chvíli moje myšlienky smerujú k postave Abraháma, ktorý žil ako pútnik v týchto krajoch. Moslimovia, kresťania a židia uznávajú v Abrahámovi, hoci každý iným spôsobom, otca vo viere a veľký vzor hodný nasledovania. On sa stal pútnikom, zanechajúc vlastný národ, svoj domov, aby sa podujal na duchovné dobrodružstvo, do ktorého ho pozýval Boh.

 

Pútnik je človek, ktorý sa stáva chudobným, vydáva sa na cestu, je upriamený na veľký a túžený cieľ, žije z nádeje prijatého prisľúbenia (porov. Hebr 11,8-19). Také bolo rozpoloženie Abraháma, a taký by mal byť aj náš duchovný postoj. Nikdy sa nemôžeme považovať za sebestačných, za pánov nášho života; nemôžeme sa obmedziť na to, že ostaneme uzavretí, sebaistí v našich presvedčeniach. Pred Božím tajomstvom sme všetci chudobní, cítime, že by sme mali byť vždy pripravení vyjsť zo seba samých, byť vnímavými voči povolaniu, ktorým sa na nás obracia Boh, otvorení pre budúcnosť, ktorú nám on chce vybudovať.

 

Na tejto našej pozemskej púti nie sme sami. Naše cesty sa križujú s cestami iných veriacich, niekedy prechádzame určitý úsek cesty spolu s nimi, inokedy sa zasa spoločne zastavíme, aby sme sa posilnili. Také je dnešné stretnutie, a prežívam ho s mimoriadnou vďačnosťou. Je to príjemné spoločné zastavenie sa, umožnené vďaka vašej pohostinnosti, na tej púti, ktorou je náš život a život našich spoločenstiev. Zažívame bratskú komunikáciu a vzájomnosť, ktoré nás môžu osviežiť a ponúknuť nové sily, aby sme mohli čeliť spoločným výzvam, ktoré sú pred nami.

 

Nemôžeme však zabudnúť na to, že Abrahámovo putovanie bolo zároveň povolaním pre spravodlivosť. Boh z neho chcel mať svedka svojho pôsobenia a svojho napodobňovateľa. Aj my by sme dnes chceli byť svedkami Božej činnosti vo svete, a preto práve pri tomto našom stretnutí cítime hlbokú ozvenu povolania, aby sme sa stali strojcami pokoja a spravodlivosti, aby sme v modlitbe zvolávali tieto dary a s pomocou zhora sa učili milosrdenstvu, veľkodušnosti a spolucíteniu.

 

Drahí bratia, drahí priatelia, z tohto svätého miesta vyslovujem naliehavú výzvu všetkým ľuďom a spoločenstvám, ktoré sa hlásia k Abrahámovi:

 

Rešpektujme sa a milujme sa navzájom ako bratia a sestry!

 

Učme sa porozumieť bolesti toho druhého!

 

Nech nik nezneužíva Božie meno na násilie!

 

Pracujme spoločne pre spravodlivosť a mier! Salam!

 

 

Pápež zanechal v Múre nárekov lístok s modlitbou Otče náš

 

Vatikán/Jeruzalem, 26. mája - Krátko pred deviatou hodinou miestneho času Svätý Otec pokračoval v programe posledného dňa svojej púte vo Svätej zemi návštevou Západného múru Jeruzalemského chrámu, známeho aj ako „Múr nárekov“. Po príchode na miesto ho privítal vrchný rabín a predseda nadácie, ktorá spravuje toto sväté miesto. Všetci muži, vrátane františkánov, mali temeno hlavy pokryté kippou. Za pomoci makety predstavili Svätému Otcovi históriu Jeruzalemského chrámu. Následne vrchný rabín v hebrejčine predniesol modlitbu pozostávajúcu z úryvku Žalmu 122 o svätom meste Jeruzaleme s prosbou o pokoj. Pápež František sa potom priblížil k múru, dotkol sa ho dlaňou pravej ruky a niekoľko minút pred ním zotrval v tichej modlitbe. Následne vložil do štrbiny múra obálku s lístkom. Ako povedal o jeho obsahu, „napísal som Otče náš vlastnou rukou v jazyku, ktorý som sa naučil od mojej matky.“

 

Po skončení osobnej modlitby Svätý Otec pozdravil srdečným objatím dvoch svojich dlhoročných priateľov z Argentíny, rabína Abrahama Skorku, rektora Latinskoamerickej rabínskej školy v Buenos Aires a imáma Omara Ahmeda Abbouda, sekretára Inštitútu pre medzináboženský dialóg v Buenos Aires, ktorí počas návštevy Múra nárekov stáli po jeho boku. Svätý Otec dostal do daru obraz historickej rytiny zobrazujúcej mesto Jeruzalem, ako aj knihu vydanú špeciálne pre Svätého Otca. Pápež sa potom zapísal do čestnej knihy návštev. Múr nárekov pred pápežom Františkom navštívili aj svätý Ján Pavol II. a Benedikt XVI. počas svojich ciest do Svätej zeme.

 

25. mája 2014

 

Spoločná deklarácia pápeža Františka a ekumenického patriarchu Bartolomeja

 

Spoločná deklarácia pápeža Františka a ekumenického patriarchu Bartolomeja I. podpísaná 25. mája 2014 na Apoštolskej delegatúre v Jeruzaleme:

 

1. Ako sa naši ctihodní predchodcovia, pápež Pavol VI. a ekumenický patriarcha Atenagoras stretli tu v Jeruzaleme pred päťdesiatimi rokmi, tak aj my, pápež František a Bartolomej, ekumenický patriarcha, chceli sme sa stretnúť vo Svätej zemi, «kde náš spoločný Vykupiteľ, Kristus Pán, žil, učil, zomrel, vstal z mŕtvych a vystúpil do neba, odkiaľ zoslal Ducha Svätého na rodiacu sa Cirkev» (Spoločné komuniké pápeža Pavla VI. a patriarchu Athenagora, uverejnené po stretnutí 6. januára 1964). Toto naše stretnutie, najnovšie stretnutie biskupov cirkví Ríma a Konštantínopolu, založených práve dvoma bratmi apoštolmi Petrom a Ondrejom, je pre nás zdrojom intenzívnej duchovnej radosti a ponúka nám príležitosť zamyslieť sa nad hĺbkou a autentickosťou jestvujúcich zväzkov medzi nami, ovocím cesty bohatej na milosť, počas ktorej nás viedol Pán od toho požehnaného dňa pred päťdesiatimi rokmi.

 

2. Naše dnešné bratské stretnutie je novým, potrebným krokom na ceste smerom k jednote, ku ktorej nás môže viesť jedine Duch Svätý, k tomu plnému spoločenstvu v legitímnej rozličnosti. Pripomíname si so živou vďačnosťou kroky, ktoré nám Pán už doprial spraviť. Objatie medzi pápežom Pavlom VI. a patriarchom Atenagorom tu v Jeruzaleme, po mnohých storočiach mlčania, pripravilo cestu ku gestu mimoriadneho významu, vymazaniu, z pamäte i zo stredu Cirkvi, výrokov o vzájomnej exkomunikácii z roku 1054. Nasledovali vzájomné návštevy v príslušných sídlach v Ríme a Konštantínopole, opätovné listové kontakty a následne rozhodnutie pápeža Jána Pavla II. a patriarchu Dimitriosa, oboch blahej pamäti, započať teologický dialóg pravdy medzi katolíkmi a pravoslávnymi. V priebehu týchto rokov, Boh, zdroj všetkého pokoja a lásky, nás učil považovať jedni druhých za členov tej istej kresťanskej rodiny, ktorá má jediného Pána a Spasiteľa Ježiša Krista, a milovať sa navzájom, aby sme mohli vyznávať našu vieru v to isté Kristovo evanjelium tak, ako bolo prijaté od apoštolov, vyjadrené a nám odovzdané prostredníctvom ekumenických koncilov a cirkevných otcov. Plne si vedomí, že sme ešte nedosiahli cieľ plného spoločenstva, dnes opätovne potvrdzujeme naše úsilie pokračovať v spoločnom napredovaní smerom k jednote, o ktorú Kristus Pán prosil Otca, «aby všetci boli jedno» (Jn 17,21).

 

3. Jasne si uvedomujúc, že takáto jednota sa prejavuje v láske k Bohu a k blížnemu, túžobne očakávame deň, v ktorom sa konečne spoločne zúčastníme na eucharistickej hostine. Ako kresťania máme pred sebou úlohu pripraviť sa na prijatie tohto daru eucharistického spoločenstva, podľa učenia sv. Ireneja z Lyonu, prostredníctvom vyznávania jedinej viery, vytrvalej modlitby, vnútorného obrátenia, obnovy života a bratského dialógu (Adversus haereses, IV, 18,5. PG 7, 1028). Dosahovaním tohto cieľa, ku ktorému smerujú naše nádeje, ukážeme pred svetom lásku k Bohu, a tak nás budú poznať ako pravých učeníkov Ježiša Krista (porov. Jn 13,35).

 

4. Za týmto účelom je zásadným prínosom v hľadaní plného spoločenstva medzi katolíkmi a pravoslávnymi ponúka teologický dialóg vedený Medzinárodnou zmiešanou komisiou. V nasledujúcom období pápežov Jána Pavla II. a Benedikta XVI. a patriarchu Dimitriosa bol pokrok dosiahnutý našimi teologickými stretnutiami vskutku význačný. Dnes chceme vyjadriť naše uznanie dosiahnutým výsledkom, ako aj snahám, ktoré sa práve završujú. Nejde o nejaké čisto teoretické cvičenie, ale o cvičenie sa v pravde a láske, vyžadujúce si vždy hlbšie poznanie vzájomných tradícií, aby sme im porozumeli a poučili sa z nich. Preto, ešte raz prehlasujeme, že teologický dialóg nehľadá akýsi minimálny spoločný menovateľ, na základe ktorého sa dá dosiahnuť kompromis, ale zakladá sa najmä na prehĺbení celej pravdy, ktorú Kristus daroval svojej Cirkvi a o ktorej lepšie porozumenie sa pobádaní Duchom Svätým nikdy neprestaneme usilovať. Potvrdzujeme teda spoločne, že naša vernosť Pánovi si žiada bratské stretnutie a ozajstný dialóg. Toto spoločné bádanie nás neodďaľuje od pravdy, ale skôr nás prostredníctvom vzájomnej výmeny darov, privedie pod vedením Ducha Svätého k plnej pravde (porov. Jn 16,13).

 

5. Hoci sme ešte na ceste k plnému spoločenstvu, už odteraz je našou povinnosťou vydávať spoločné svedectvo o Božej láske ku všetkým, spolupracujúc v

 

službe ľudstvu, osobitne obraňovaním dôstojnosti ľudskej osoby v každom období života a posvätnosti rodiny, založenej na manželstve, napomáhaním mieru a spoločnému dobru, odpovedaním na biedy, ktoré naďalej postihujú náš svet. Uvedomujeme si, že je nevyhnutné neprestajne čeliť hladu, biede, negramotnosti, a nerovnému rozdeleniu dobier. Je našou povinnosťou usilovať sa spoločne budovať spravodlivú a humánnu spoločnosť, v ktorej sa nik nebude cítiť vylúčený či odsunutý na okraj.

 

6. Sme hlboko presvedčení, že budúcnosť ľudskej rodiny závisí aj od toho, ako dokážeme múdro, láskavo, spravodlivo a správne chrániť dar stvorenstva, ktorý nám zveril Boh. Vyjadrujeme preto ľútosť nad nespravodlivým vykorisťovaním našej planéty, ktoré je hriechom v Božích očiach. Znovu zdôrazňujeme našu zodpovednosť a povinnosť živiť v sebe zmysel pre pokoru a umiernenosť, aby tak všetci cítili nevyhnutnosť rešpektovať stvorenie a starostlivo ho chrániť. Spoločne potvrdzujeme našu snahu o prebudenie svedomí v súvislosti s ochranou stvorenstva, apelujeme na všetkých mužov a ženy dobrej vôle, aby hľadali spôsoby, ako žiť s menším plytvaním a väčšou striedmosťou, prejavujúc čo menšiu chamtivosť a väčšiu veľkorysosť pri ochrane Božieho sveta a pre dobro jeho ľudu.

 

7. Jestvuje aj ďalšia naliehavá potreba účinnej a zanietenej spolupráce medzi kresťanmi, a to, aby bolo všade zabezpečené právo verejne vyjadriť vlastnú vieru a právo na rovné zaobchádzanie, pokiaľ ide o rozvíjanie vkladu, ktorý kresťanstvo neprestajne ponúka súčasnej spoločnosti a kultúre. V tejto súvislosti vyzývame všetkých kresťanov, aby podporovali autentický dialóg s judaizmom, islamom a inými náboženskými tradíciami. Ľahostajnosť a vzájomná neznalosť môžu viesť jedine k nedôvere a žiaľ, dokonca i ku konfliktu.

 

8. Z tohto svätého mesta Jeruzalema chceme vyjadriť naše spoločné znepokojenie nad situáciou kresťanov na Blízkom východe a ustarostenosť o ich právo zostať naďalej plnohodnotnými obyvateľmi svojich krajín. Obraciame sa s dôverou k všemohúcemu a milosrdnému Bohu s našou modlitbou za pokoj vo Svätej zemi a na celom Blízkom východe. Modlíme sa zvlášť za cirkvi v Egypte, Sýrii a Iraku, ktoré veľmi trpeli z dôvodu nedávnych udalostí. Povzbudzujeme všetky zainteresované strany, nezávisle od ich náboženského presvedčenia, aby sa naďalej usilovali o zmierenie a spravodlivé uznanie práv národov. Sme hlboko presvedčení, že nie zbrane, ale dialóg, odpustenie a zmierenie sú jediné možné nástroje dosahovania pokoja.

 

9. V historickom kontexte poznačenom násilím, ľahostajnosťou a egoizmom sa dnes mnohí muži a ženy cítia stratení. Práve našim spoločným svedectvom o radostnej zvesti evanjelia môžeme pomôcť človeku našich čias, aby našiel cestu, ktorá ho privedie k pravde, spravodlivosti a pokoju. S jednotným úmyslom a pamätajúc na príklad, ktorý nám ponúkli pred päťdesiatimi rokmi tu v Jeruzaleme pápež Pavol VI. a patriarcha Atenagoras, apelujeme na kresťanov, na veriacich všetkých náboženských tradícií a na všetkých ľudí dobrej vôle, aby rozpoznali naliehavosť prítomnej chvíle, ktorá nás vyzýva, aby sme sa usilovali o zmierenie a jednotu ľudskej rodiny, pri plnom rešpektovaní príslušných rozdielov, pre dobro celého ľudstva a budúcich generácií.

 

10. Kým prežívame túto spoločnú púť na mieste, kde náš jediný a ten istý Pán Ježiš Kristus bol ukrižovaný, pochovaný a vzkriesený, pokorne zverujeme príhovoru preblahoslavenej Márie, vždy Panny budúce kroky našej cesty k plnej jednote a odporúčame nekonečnej Božej láske celú ľudskú rodinu.

 

«Nech ti Pán ukáže jasnú tvár a nech ti je milostivý! Nech Pán obráti svoju tvár k tebe a daruje ti pokoj!» (Nm 6, 25-26).

 

V Jeruzaleme, 25. mája 2014

 

FRANTIŠEK BARTOLOMEJ I.

 

 

Príhovor pápeža Františka pri ekumenickej pobožnosti v Bazilike Božieho hrobu

 

Príhovor Svätého Otca Františka pri ekumenickej modlitbe v Bazilike Božieho hrobu v Jeruzaleme 25. mája 2014 v plnom znení:

 

Svätosť, milovaní bratia biskupi, drahí bratia a sestry,

 

v tejto Bazilike, na ktorú každý kresťan hľadí s hlbokou úctou, vrcholí púť, ktorú konám spoločne s mojím milovaným bratom v Kristovi, Jeho Svätosťou Bartolomejom. Vykonávame ju po stopách našich ctihodných predchodcov, pápeža Pavla VI. a patriarchu Atenagora, ktorí s odvahou a poslušnosťou voči Duchu Svätému uskutočnili pred päťdesiatimi rokmi vo svätom meste Jeruzaleme historické stretnutie medzi rímskym biskupom a konštantínopolským patriarchom. Srdečne pozdravujem vás všetkých tu prítomných. Osobitne vrúcne ďakujem za umožnenie tohto okamihu Jeho Blaženosti Teofilovi, ktorý nás privítal vrelými slovami, ako aj Jeho Blaženosti Nourhanovi Manoogianovi a dôstojnému pátrovi Pierbattistovi Pizzaballovi.

 

Je to mimoriadna milosť, že sme sa tu zhromaždili v modlitbe. Prázdny hrob, ten nový hrob umiestnený v záhrade, kde Jozef z Arimatey úctivo uložil Ježišovo telo, je miestom, odkiaľ vychádza zvesť o zmŕtvychvstaní: «Vy sa nebojte! Viem, že hľadáte Ježiša, ktorý bol ukrižovaný. Niet ho tu, lebo vstal, ako povedal. Poďte, pozrite si miesto, kde ležal. A rýchlo choďte povedať jeho učeníkom: „Vstal z mŕtvych“» (Mt 28, 5-7). Táto zvesť podložená svedectvom tých, ktorým sa zjavil vzkriesený Pán, je srdcom kresťanského posolstva podávaného verne z pokolenia na pokolenie, ako od počiatku potvrdzuje apoštol Pavol: «Odovzdal som vám predovšetkým to, čo som aj ja prijal: že Kristus zomrel za naše hriechy podľa Písem, že bol pochovaný a že bol tretieho dňa vzkriesený podľa Písem» (1 Kor 15, 3-4). Toto je základ viery, ktorá nás zjednocuje, vďaka ktorej spoločne vyznávame, že Ježiš Kristus, jednorodený Syn Otca a náš jediný Pán «trpel za vlády Poncia Piláta, bol ukrižovaný, umrel a bol pochovaný, zostúpil k zosnulým, tretieho dňa vstal z mŕtvych» (Apoštolské vyznanie viery). Každý z nás, každý pokrstený v Kristovi, je duchovne vzkriesený z tohto hrobu, pretože všetci sme boli v krste reálne začlenení do Prvorodeného zo všetkého stvorenia, spolu s ním pochovaní, aby sme s ním boli vzkriesení a mohli žiť novým životom (porov. Rim 6,4).

 

Prijmime osobitnú milosť tejto chvíle. Zotrvajme v nábožnom rozjímaní pri prázdnom hrobe, aby sme znovu objavili veľkosť nášho kresťanského povolania. Sme mužmi a ženami vzkriesenia, a nie smrti. Učme sa z tohto miesta, ako prežívať náš život, námahy našich cirkví a celého sveta vo svetle veľkonočného rána. Každá rana, každé utrpenie, všetky bolesti vzal na svoje vlastné plecia Dobrý pastier, ktorý obetoval seba samého a svojou obetou nám otvoril vstup do večného života. Jeho otvorené rany sú ako priechod, cez ktorý sa na svet vylieva prúd jeho milosrdenstva. Nedajme si ukradnúť základ našej nádeje, ktorým je práve toto: Christos anesti! Neochudobňujme svet o radostnú zvesť o zmŕtvychvstaní! A nebuďme hluchí k mocnej výzve k jednote, ktorá zaznieva práve z tohto miesta v slovách toho, ktorý, ako Vzkriesený, nás všetkých oslovuje: «moji bratia» (porov. Mt 28,10; Jn 20,17).

 

Isteže nemôžeme poprieť rozdelenia, ktoré ešte existujú medzi nami, Ježišovými učeníkmi. Toto posvätné miesto nám umožňuje s ešte väčším utrpením precítiť túto drámu. Predsa však, päťdesiat rokov od objatia tých dvoch ctihodných otcov, uznajme s vďačnosťou a obnoveným úžasom, ako bolo možné na podnet Ducha Svätého, uskutočniť naozaj dôležité kroky smerom k jednote. Uvedomujeme si, že treba prejsť ešte inú cestu, aby sme dosiahli plnosť spoločenstva, ktorá by sa mohla prejaviť aj v účasti na tom istom eucharistickom stole, a ktorú si vrúcne želáme. Avšak odlišnosti nás nemajú vyľakať, nemôžu nás vyľakať a ochromiť našu cestu. Musíme veriť, že ako bol kameň odvalený od hrobu, tak môžu byť odstránené všetky prekážky, ktoré ešte bránia plnému spoločenstvu medzi nami. Bude to milosť zmŕtvychvstania, ktorej predchuť môžeme vnímať už dnes. Zakaždým, keď sa navzájom žiadame o odpustenie za hriechy spáchané voči iným kresťanom a vždy, keď máme odvahu dať i prijať toto odpustenie, okusujeme skúsenosť vzkriesenia! Zakaždým, keď prekonáme staré predsudky a máme odvahu vytvárať nové bratské vzťahy, vyznávame, že Kristus naozaj vstal z mŕtvych! Zakaždým, keď pri uvažovaní nad budúcnosťou Cirkvi vychádzame z jej povolania k jednote, žiari svetlo veľkonočného rána!

 

V tomto ohľade by som rád obnovil už mojimi predchodcami vyslovené želanie udržiavať dialóg so všetkými bratmi v Kristovi za účelom nájdenia takej formy vykonávania úradu vlastného rímskemu biskupovi, ktorá by sa v súlade s jeho poslaním otvorila novej situácii a mohla sa stať v aktuálnom kontexte službou lásky a spoločenstva, uznanou zo strany všetkých (porov. Ján Pavol II.: Ut unum sint, 95-96).

 

Kým ako pútnici zotrvávame na týchto posvätných miestach, naša myseľ sa v modlitbe obracia na celú oblasť Blízkeho východu, žiaľ, tak často poznačovanú násilím a konfliktami. A nezabúdajme v našej modlitbe na toľkých iných mužov a ženy, ktorí v rôznych častiach planéty trpia z dôvodu vojny, chudoby, hladu, podobne ako mnohí prenasledovaní kresťania pre svoju vieru v zmŕtvychvstalého Pána. Keď sa kresťania rôznych vyznaní spoločne ocitajú v utrpení, jedni vedľa druhých, a keď si vzájomne preukazujú pomoc s bratskou láskou, vtedy sa uskutočňuje ekumenizmus utrpenia, realizuje sa ekumenizmus krvi, ktorý má osobitnú účinnosť nielen v kontexte, v ktorom sa prežíva, ale vďaka spoločenstvu svätých aj pre celú Cirkev. tí, čo z nenávisti voči viere zabíjajú, prenasledujú kresťanov, nepýtajú sa, či sú pravoslávni, alebo sú katolíci: sú kresťania! Kresťanská krv je tá istá!

 

Svätosť, milovaný brat, všetci najdrahší bratia, odložme bokom rozpaky, ktoré sme zdedili z minulosti a otvorme naše srdce pôsobeniu Ducha Svätého, Duchu lásky (porov. Rim 5,5), aby sme kráčali spoločne poslaní v ústrety požehnanému dňu nášho znovuobnoveného plného spoločenstva. Na tejto ceste sa cítime byť podporovaní modlitbou, ktorú sám Ježiš v tomto meste v predvečer svojho utrpenia, smrti a zmŕtvychvstania predniesol Otcovi za svojich učeníkov, a ktorú si neúnavne s pokorou osvojujeme, «Aby boli jedno..., aby svet uveril» (Jn 17,21). A keď nás diskusia urobí pesimistickými, málo odvážnymi, malomyseľnými, choďme všetci pod plášť Svätej Božej Matky. Keď sú v kresťanskej duši duchovné nepokoje, len pod plášťom Svätej Božej Matky nájdem pokoj. Nech nám ona pomáha na tejto ceste.

 

 

Príhovor patriarchu Bartolomeja I. pri ekumenickej slávnosti

 

Príhovor Jeho Svätosti, ekumenického patriarchu Bartolomeja I. pri ekumenickej slávnosti v Bazilike Svätého hrobu v Jeruzaleme 25. mája 2014 v plnom znení:

 

«Vy sa nebojte! Viem, že hľadáte Ježiša, ktorý bol ukrižovaný. Niet ho tu, lebo vstal, ako povedal. Poďte, pozrite si miesto, kde ležal.» (Mt 28,5-6)

 

Vaša Svätosť a milovaný brat v Kristovi, Vaša Blaženosť patriarcha Svätého mesta Jeruzalem, najmilovanejší brat a koncelebrant v Pánovi, Vaše Eminencie, Vaše Excelencie a veľavážení predstavitelia cirkví a kresťanských vierovyznaní, ctení bratia a sestry,

 

s bázňou, pohnutím a úctou sa tu dnes nachádzame pred «miestom, kde spočíval Pán», pred oživujúcim hrobom, z ktorého vytryskol život, a vzdávame vďaky milosrdnému Bohu za to, že nás – svojich nehodných služobníkov – učinil hodnými toho najvyššieho požehnania: že môžeme byť pútnikmi na mieste, kde sa odhalilo tajomstvo spásy sveta. «Aké hrozné je toto miesto! Tu je naozaj dom Boží a tu je brána do neba!» (Gn 28,17).

 

Prišli sme sem, tak ako žena prinášajúca myrhu v prvý deň týždňa «pozrieť hrob» (Mt 28,1), a rovnako ako tie ženy, aj my počujeme anjelovo zvolanie: «Nebojte sa!» Odstráňte z vašich sŕdc všetok strach, nebuďte v rozpakoch, nezúfajte. Tento hrob vyžaruje posolstvá odvahy, nádeje a života.

 

Prvým a najväčším posolstvom vyvierajúcim z tohto prázdneho hrobu je, že smrť – tento náš «posledný nepriateľ» (porov. 1 Kor 15,26), zdroj každého strachu a každého utrpenia – bola porazená; smrť už viac nemá posledné slovo v našom živote. Bola porazená láskou; tým, ktorý dobrovoľne podstúpil smrť z lásky k iným. Každá smrť pre lásku, z lásky k druhým, sa premieňa na život, na pravý život. «Kristus vstal z mŕtvych, smrťou premohol smrť a tým, ktorí odpočívali v hroboch, daroval život».

 

A preto, smrti sa netreba báť; netreba mať strach ani zo zla, v akejkoľvek podobe by sa objavilo v našom živote. Kristov kríž prevzal na seba všetky šípy zla: nenávisť, násilie, nespravodlivosť, bolesť, ponižovanie – akékoľvek utrpenie ľudí chudobných, zraniteľných, utláčaných, zneužívaných, vytisnutých na okraj či akokoľvek sužovaných v tomto svete. Nech je preto jasné: ktokoľvek – ako to bolo v prípade Krista – je ukrižovaný v tomto živote, uvidí, že po kríži bude nasledovať vzkriesenie. Nenávisť, násilie a nespravodlivosť nemajú budúcnosť, tá naopak patrí spravodlivosti, láske a životu. Pre tento cieľ by sa preto malo pracovať všetkými dostupnými prostriedkami, prostriedkami lásky, viery a nádeje.

 

Je tu však aj iné posolstvo šíriace sa z tohto ctihodného hrobu, v prítomnosti ktorého sme sa tu dnes zišli. Je ním odkaz, že dejiny nemožno naprogramovať, a že posledné slovo neprináleží človeku, ale Bohu. Nadarmo postavila svetská moc stráže k tomuto hrobu. Zbytočne sa uzatvoril vchod obrovským kameňom, aby ho nikto nemohol odvaliť. Podobne zbytočné sú dlhodobé stratégie svetskej moci, a ak sa lepšie pozrieme, zistíme, že vo vzťahu k Božiemu súdu a jeho vôli je všetko dočasné. Akékoľvek úsilie zo strany súčasného ľudstva vymodelovať si autonómne a bez Boha svoju budúcnosť je čírou domýšľavosťou.

 

Nakoniec, tento svätý hrob nás pozýva zahnať aj iný, v našej modernej dobe azda najrozšírenejší druh strachu, to znamená strach z odlišného, líšiaceho sa od nás, strach z každého, kto vyznáva inú vieru, je iného náboženstva či vierovyznania. V mnohých našich dnešných spoločnostiach zostávajú stále rozšírené rasové či iné podoby diskriminácie. Je však ešte závažnejšie, že tieto často prenikajú až do náboženského života osôb. Náboženský fanatizmus už ohrozuje mier v mnohých oblastiach zemegule, kde samotný dar života je obetovaný na oltári náboženskej nenávisti. Tvárou v tvár tejto situácii je posolstvo, vychádzajúce zo životodarného hrobu naliehavé a jasné: milovať druhého, milovať ho s jeho odlišnosťami, milovať tých, čo sú inej viery a vierovyznania. Milovať ich ako bratov a sestry. Nenávisť privádza k smrti, zatiaľ čo láska «vyháňa strach» (1 Jn 4,15) a vedie k životu.

 

Vaša Svätosť, drahí bratia a sestry, pred päťdesiatimi rokmi dve veľké vedúce osobnosti Cirkvi, pápež Pavol VI. a ekumenický patriarcha Atenagoras, vyhnali strach, zahnali od seba preč strach, ktorý prevládal počas jedného tisícročia; strach, ktorý tieto dve cirkvi – západnú a východnú – držal v oddelení jednu od druhej, ba niekedy až v zaujímaní opozície jedných voči druhým. Keď však obaja prišli na toto sväté miesto, premenili strach na lásku. A tak sme tu s Jeho Svätosťou pápežom Františkom a ako ich nástupcovia nasledujeme ich stopy a vzdávame úctu ich heroickej iniciatíve. Vzájomne sa v láske objímeme, aby sme pokračovali na púti smerom k plnému spoločenstvu v láske a pravde (porov. Ef 4,15), aby «svet uveril» (Jn 17,21), pretože nijaká iná cesta nevedie k životu, jedine cesta lásky, zmierenia, pravého pokoja a vernosti Pravde.

 

Toto je tá púť, ktorú sú všetci kresťania povolaní nasledovať v ich vzájomných vzťahoch – nech už prináležia k akejkoľvek Cirkvi či vierovyznaniu –, aby tak dali príklad celému svetu. Cesta môže byť dlhá a namáhavá; zaiste sa niekomu môže neraz zdať ako slepá ulička. Avšak táto cesta je jedinou, ktorá vedie k naplneniu Pánovej vôle: aby «všetci boli jedno» (Jn 17,21). Táto Božia vôľa otvorila cestu, ktorou prešiel vodca našej viery, náš Pán Ježiš Kristus, ukrižovaný a na tomto mieste zmŕtvychvstalý. Jemu patrí sláva a moc, v jednote s Otcom a Duchom Svätým, po všetky veky vekov. Amen.

 

«Milovaní, milujme sa navzájom, lebo láska je z Boha» (1 Jn 4,7).

 

 

František a Bartolomej I. položili míľnik na ceste k jednote

 

Jeruzalem 25. mája 2014 - Po pol hodiny trvajúcom súkromnom stretnutí pápeža Františka a patriarchu Bartolomeja, počas ktorého v sídle Apoštolskej delegatúry podpísali spoločné prehlásenie, prešli obaja – avšak rôznymi vstupmi – na námestie pred Bazilikou Božieho hrobu. Pred chrámom ich privítali predstavení troch komunít: grécko-pravoslávnej, arménsko-apoštolskej a zástupca františkánskej kustódie. Obaja predstavitelia si hneď pri vstupe baziliky pokľaknutím a bozkom uctili tzv. Kameň pomazania, posvätné miesto, na ktoré bolo podľa tradície položené Ježišovo telo po zložení kríža, ako si to pripomíname v 13. zastavení Krížovej cesty.

 

„Kristus vstal z mŕtvych!“ – týmito slovami začal svoj uvítací príhovor grécko-pravoslávny patriarcha Teofil III., ktorý bol hostiteľom dnešného modlitbového stretnutia. Vyzdvihol nevyhnutnosť modlitby za jednotu a za pokoj a poznamenal, že posvätné miesta sú útočiskom pre ľudstvo. Nasledovalo čítanie z Jánovho evanjelia o príchode Márie Magdalény k hrobu. Prednesené bolo najprv po grécky a po speve Aleluja aj po latinsky. Po veľkonočnej sekvencii „Victimae paschali laudes“ predniesol príhovor patriarcha Bartolomej, v anglickom jazyku, po ňom prehovoril pápež František, po taliansky.

 

Nasledovala spoločná modlitba Otče náš, v prvej časti spoločne v taliančine, v druhej časti pokračoval každý z prítomných vo vlastnom jazyku. Po modlitbe rímsky pápež a konštantínopolský patriarcha vstúpili do prázdneho hrobu. Miesto si uctili pokľaknutím a bozkom a po tichej osobnej modlitbe zapálili votívnu sviecu. Keď vystúpili z hrobu, spoločne udelili prítomným požehnanie. Následne spolu úzkym schodišťom vystúpili na Golgotu, čiže miesto Kristovho ukrižovania, kde sa poklonili pred oltárom a opäť zapálili sviece.

 

Z Baziliky Božieho hrobu vyšli spoločným východom, na zdôraznenie bratstva medzi Petrom a Ondrejom. Po tejto historickej spoločnej ekumenickej modlitbe sa v jednom aute odobrali do sídla Latinského patriarchátu na spoločnú večeru s patriarchami a pápežským sprievodom.

 

 

Pápež po prílete do Tel Avivu zopakoval pozvanie prezidentovi Peresovi

V plnom znení prinášame text príhovoru Svätého Otca Františka, ktorý predniesol 25. mája 2014 po prílete na medzinárodné letisko Ben Gourion v Tel Avive, na ktorom ho s najvyššími poctami privítali izraelský preziden Šimon Peres a predseda vlády Benjamin Netanyahu. Pápež František sa ujal slova po príhovoroch oboch domácich predstaviteľov.

Príhovor Svätého Otca na privítacom ceremoniáli v Tel Avive

Pán prezident, pán premiér, Eminencie, Excelencie, dámy, páni, bratia,

srdečne vám ďakujem za prijatie v Štáte Izrael, ktorý mám radosť navštíviť počas tejto mojej púte. Som vďačný pánovi prezidentovi Šimonovi Peresovi ako aj pánovi premiérovi Benjaminovi Netanyahuovi za ich prejavy zdvorilosti a rád si spomínam na naše spoločné stretnutia vo Vatikáne. Ako viete, prichádzam ako pútnik päťdesiat rokov po historickej ceste pápeža Pavla VI. Od tých čias sa medzi Svätou stolicou a Štátom Izrael mnoho zmenilo: diplomatické vzťahy, ktoré medzi nami existujú už dvadsať rokov, napomohli vzrastu dobrých a srdečných vzťahov, o čom svedčia aj dve dohody, ktoré už boli podpísané a ratifikované, a tiež tá, ktorá je vo fáze zdokonaľovania. V tomto duchu pozdravujem všetok ľud Izraela s prianím, aby sa jeho túžby po pokoji a prosperite stali skutočnosťou.

Po stopách mojich predchodcov som prišiel ako pútnik do Svätej zeme, kde sa odohrávala niekoľkotisícročná história a kde sa udiali hlavné udalosti spojené so zrodom a rozvojom troch veľkých monoteistických náboženstiev, judaizmu, kresťanstva a islamu. Je preto duchovným vzťažným bodom pre veľkú časť ľudstva. Žičím teda tomu, aby táto požehnaná zem bola miestom, kde nebude priestor pre toho, kto sa zneužívajúc a poškodzujúc hodnotu vlastnej náboženskej príslušnosti stáva neznášanlivým a násilným k príslušnosti toho druhého.

Počas tejto mojej púte vo Svätej zemi navštívim niektoré z najvýznamnejších miest Jeruzalema, mesta univerzálnej hodnoty. Jeruzalem znamená „mesto pokoja“. Také ho chce Boh a po tom, aby takým bolo, túžia všetci ľudia dobrej vôle. Žiaľ, toto mesto je ešte stále trýznené dlhými konfliktami. My všetci vieme, ako veľmi akútna je potreba pokoja, nielen pre Izrael, ale pre celý región. Nech sa teda znásobí úsilie a vynaložená energia s cieľom dosiahnuť spravodlivé a trvalé vyriešenie konfliktov, ktoré spôsobili toľko utrpenia. V jednote so všetkými ľuďmi dobrej vôle prosím tých, ktorí majú zodpovednosť, aby nenechali nevyužitú nijakú príležitosť na hľadanie vyvážených riešení spletitých ťažkostí, tak, aby Izraelčania a Palestínčania mohli nažívať v pokoji.

Vždy s odvahou a neúnavne sa treba podujímať na cestu dialógu, zmierenia a pokoja. Niet inej cesty. Preto obnovujem výzvu, ktorú z tohto miesta vyslovil Benedikt XVI.: Nech je všeobecne uznané, že Štát Izrael má právo existovať a tešiť sa z pokoja a bezpečia v rámci medzinárodne uznaných hraníc. Nech je rovnako uznané, že palestínsky národ má právo na zvrchovanú vlasť, na život v dôstojnosti a na slobodné cestovanie. „Riešenie dvoch štátov“ nech sa stane skutočnosťou a nech nezostane len snom.

Jedným obzvlášť dojemným momentom môjho pobytu vo vašej krajine bude návšteva pamätníka Yad Vashem, na pamiatku šiestich miliónov Židov, obetí holokaustu (Shoah), tragédie, ktorá zostáva symbolom toho, kam až môže zájsť ľudská zloba, keď podnecovaná falošnými ideológiami zabudne na základnú dôstojnosť každej osoby, ktorá si zasluhuje absolútny rešpekt bez ohľadu na to, k akému národu patrí a aké náboženstvo vyznáva. Modlím sa k Bohu, aby sa už nikdy neudial taký zločin, ktorého obeťami boli na prvom mieste Židia, aj mnohí kresťania a iní. Pamätajúc vždy na minulosť, podporujme takú výchovu, v ktorej vylúčenie a konflikt prenechajú miesto prijatiu a stretnutiu, kde nebude miesto pre antisemitizmus, v akejkoľvek forme by sa prejavoval, ani pre žiadny prejav nevraživosti, diskriminácie či netolerancie voči osobám a národom.

S hlboko zarmúteným srdcom myslím na tých, čo prišli o život pri surovom atentáte, ktorý sa včera odohral v Bruseli. S hlbokým poľutovaním nad takýmto kriminálnym činom antisemitskej nenávisti zverujem obete milosrdnému Bohu a vyprosujem uzdravenie zraneným.

Krátkosť tejto cesty nevyhnutne obmedzuje možnosť stretnutí. Chcel by som odtiaľto pozdraviť všetkých izraelských občanov a vyjadriť im moju blízkosť, osobitne tým, čo žijú v Nazarete a v Galilei, kde sú prítomné aj mnohé kresťanské komunity.

Biskupom a veriacim kresťanom odovzdávam môj bratský a srdečný pozdrav. Povzbudzujem ich, aby s vierou a nádejou pokračovali v ich pokojnom svedectve v prospech zmierenia a odpustenia, nasledujúc učenie a príklad Pána Ježiša, ktorý dal život za pokoj medzi človekom a Bohom, medzi bratom a bratom. Vedzte, že ste vždy v mojich modlitbách.

Chcem sa obrátiť na Vás, pán prezident, a na prezidenta Mahmúda Abbása s pozvaním pozdvihnúť spolu so mnou intenzívnu modlitbu, vyprosujúc od Boha dar pokoja. Ponúkam svoj dom vo Vatikáne, aby hostil toto modlitbové stretnutie.

Všetci túžime po pokoji. Mnoho ľudí ho buduje každý deň prostredníctvom malých gest. Mnohí trpia a trpezlivo znášajú námahu mnohých pokusov o jeho vybudovanie. A všetci – najmä tí, ktorí sú postavení do služby svojim národom – máme povinnosť byť nástrojmi a tvorcami pokoja, predovšetkým v modlitbe. Budovať pokoj je náročné, ale život bez pokoja je trápením. Všetci muži a ženy tejto zeme a celého sveta nás žiadajú, aby sme pred Boha priniesli ich vrúcnu túžbu po pokoji.

Pán prezident, pán predseda vlády, dámy a páni, ešte raz vám ďakujem za vaše prijatie. Nech pokoj a blaho v hojnosti zostúpia na Izrael. Boh nech žehná jeho ľud pokojom! Shalom!

 

Svätý Otec sa v Palestíne stretol s deťmi v utečeneckom tábore

Vatikán/Palestína 25. mája - Po slávení svätej omše na Námestí jasličiek v Betleheme, kde ju slávili aj Pavol VI., sv. Ján Pavol II. aj Benedikt XVI., pápež František obedoval pri spoločnom stole s niekoľkými palestínskymi rodinami v tzv. Novom dome pri františkánskom konvente. Po obede a súkromnej návšteve Jaskyne narodenia sa v utečeneckom tábore Dheisheh v tzv. „Phoenix Center“ stretol s tromi stovkami detí z utečeneckých táborov.

Svätý Otec si pozorne vypočul svedectvo detí, ktoré mu zároveň zaspievali niekoľko piesní v arabčine a dokonca aj v taliančine. Svätý Otec k nim na záver prehovoril po španielsky a zdôraznil, aby si pamätali, že násilie sa nezničí násilím, ale jedine pokojom, úsilím, s dôstojnosťou:

„Nikdy nedovoľte, aby minulosť determinovala váš život. Hľaďte vždy vpred. Pracujte a bojujte za dosiahnutie vecí, po ktorých túžite. Ale vedzte jedno, že násilie sa nepremôže násilím! Násilie sa premáha pokojom! Pokojom, prácou, s dôstojnosťou v napomáhaní vlasti napredovať! Ďakujem vám, že ste ma prijali! Prosím Boha, aby vás požehnal! A vás prosím, modlite sa za mňa! Ďakujem!“

Tlmočníkom medzi deťmi a Svätým Otcom bol kustód Svätej zeme P. Pizzaballa OFM. Deti na rozlúčku Svätému Otcovi darovali niekoľko darov. Pápež František sa potom v aute presunul na letisko pre helikoptéry, kde sa s ním za účasti čestnej vojenskej gardy rozlúčil palestínsky prezident Mahmúd Abbás.

 

Homília pápeža Františka pri svätej omši v Betleheme

V plnom znení uvádzam text homílie, ktorú predniesol Svätý Otec František pri svätej omši s formulárom slávnosti Narodenia Pána dňa 25. mája 2014 na Námestí Jasličiek v Betleheme.

«A toto vám bude znamením: Nájdete dieťatko, zavinuté do plienok a uložené v jasliach» (Lk 2,12).

Aká je to veľká milosť, môcť sláviť Eucharistiu blízko miesta, kde sa narodil Ježiš! Ďakujem za to Bohu a ďakujem aj vám, ktorí ste ma prijali na tejto mojej púti: prezidentovi Mahmúdovi Abbásovi a ostatným autoritám; patriarchovi Fouadovi Twalovi, ostatným biskupom a ordinárom vo Svätej zemi, kňazom, statočným františkánom, zasväteným osobám a všetkým, ktorí sa usilujú udržať živú vieru, nádej a lásku na týchto územiach. Ďakujem tým, čo tu predstavujú veriacich, pochádzajúcich z Gazy, Galiley, migrantom z Ázie a z Afriky. Ďakujem za vaše prijatie!

Dieťa Ježiš, narodený v Betleheme, je znamením, ktoré dal Boh tým, čo očakávali spásu a navždy zostáva znamením Božej nežnosti a jeho prítomnosti vo svete. Anjel hovorí pastierom: «Toto vám bude znamením: nájdete dieťa...»

Aj dnes sú deti znamením. Sú znamením nádeje, znamením života, ale aj „diagnostickým“ znamením, cez ktoré môžeme poznať zdravie rodiny, spoločnosti, celého sveta. Tam, kde sú deti prijaté, milované, chránené, podporované, tam je rodina zdravá, spoločnosť sa stáva lepšou, svet je ľudskejším. Myslíme napríklad na dielo, ktoré rozvíja Inštitút Effeta Pavla VI. v prospech palestínskych hluchonemých detí: je to konkrétne znamenie Božej dobroty. Je to konkrétne znamenie, že spoločnosť sa zlepšuje.

Boh dnes opakuje aj nám, mužom a ženám 21. storočia: «Toto nech vám je znamením», hľadajte dieťa...

Betlehemské Dieťa je krehké ako všetky novonarodené deti. Nevie rozprávať, a predsa je Slovom, ktoré sa stalo telom a prišlo zmeniť srdcia a životy ľudí. Toto dieťa, ako každé dieťa, je slabé a potrebuje pomoc a ochranu. Aj dnes deti potrebujú, aby boli prijaté a chránené, a to už od materského lona.

Žiaľ, v tomto svete, ktorý rozvinul najsofistikovanejšie technológie, je ešte veľa detí, žijúcich v neľudských podmienkach, na okraji spoločnosti, na perifériách veľkých miest alebo na vidieku. Toľko detí je aj dnes zneužívaných, zotročovaných, zle sa s nimi nakladá, sú objektom násilia a nelegálneho obchodu. Príliš veľa detí je dnes utečencami, neraz utopených v mori, najmä vo vodách Stredozemného mora. Za toto všetko sa dnes hanbíme pred Bohom, pred Bohom, ktorý sa stal Dieťaťom.

Zároveň si kladieme otázku: kým sme my pred Dieťaťom Ježišom? Kým sme zoči-voči dnešným deťom? Sme ako Mária a Jozef, ktorí prijímajú Ježiša a starajú sa oň s materinskou a otcovskou láskou? Alebo sme ako Herodes, ktorý ho chce odstrániť? Sme ako pastieri, ktorí sa ponáhľajú, padajú na kolená, aby sa mu poklonili, a venujú mu skromné dary? Alebo sme indiferentní? Sme azda len rétormi, pietisticky nečinnými? Nevyužívame ešte aj súcit a obrazy biednych detí na komerčné účely? Sme schopní stáť pri deťoch, „strácať s nimi čas“? Vieme ich počúvať, chrániť, modliť sa za ne a s nimi? Alebo ich zanedbávame, aby sme sa venovali svojim záujmom?

«A toto nám bude znamením: Nájdete dieťa...» To dieťa možno plače. Plače, pretože má hlad, lebo mu je zima, lebo chce byť v náručí niekoho... Aj dnes deti plačú, veľa plačú, a ich plač je pre nás výzvou. Vo svete, ktorý denne vyhadzuje tony jedál a liekov sú deti, ktoré márne plačú od hladu a pre choroby, tak ľahko liečiteľné. V dobe, ktorá hlása práva slabších sa predávajú zbrane, ktoré končia v rukách detských vojakov; predáva sa tovar, vyrábaný malými robotníkmi-otrokmi. Ich plač je potlačený. Plač týchto detí je potláčaný! Musia bojovať, musia pracovať, nemôžu plakať! Ale plačú za ne ich matky, dnešné Ráchel: oplakávajú svoje deti a nechcú sa dať potešiť (porov. Mt 2,18).

«Toto vám bude znamením...»: nájdete dieťa. Dieťa Ježiš, narodené v Betleheme, každé dieťa, ktoré sa rodí a rastie v ktorejkoľvek časti sveta, je diagnostickým znamením, ktoré nám umožňuje overiť zdravotný stav našej rodiny, nášho spoločenstva, nášho národa. Z tejto poctivej a úprimnej diagnózy sa môže zrodiť nový životný štýl, kde vzťahy nie sú postavené na sporoch, násilí, konzumizme, ale sú to vzťahy bratstva, odpustenia a zmierenia, zdieľania a lásky.

Mária, Matka Ježiša,

ty, ktorá si ho prijala, nauč nás prijímať;

ktorá si adorovala, nauč nás adorovať;

ktorá si nasledovala, nauč nás nasledovať.

Amen.

 

Pápež pozval prezidentov Palestíny a Izraela do Vatikánu k modlitbe za mier

Vatikán/Palestína 25. mája - V závere dnešnej svätej omše na Námestí jasličiek v Betleheme sa pápež František obrátil s mimoriadnym pozvaním na prezidentov Palestíny a Izraela. Jeho cieľom je vyprosiť od Boha dar pokoja spoločnou modlitbou. „Ponúkam svoj dom vo Vatikáne, aby hostil toto modlitbové stretnutie“, povedal pápež František. Pozvanie, ktoré vyvolalo silný aplauz a okamžite pritiahlo pozornosť médií, predniesol pápež František po modlitbe Regina caeli týmito slovami:

Pozvanie prezidentom Palestíny a Izraela

„Na tomto mieste, kde sa narodilo Knieža pokoja, sa chcem obrátiť s pozvaním na Vás, pán prezident Mahmúd Abbás, a na prezidenta Šimona Peresa, pozdvihnúť spolu so mnou intenzívnu modlitbu, vyprosujúc od Boha dar pokoja. Ponúkam svoj dom vo Vatikáne, aby hostil toto modlitbové stretnutie.

Všetci túžime po pokoji. Mnoho ľudí ho buduje každý deň prostredníctvom malých gest. Mnohí trpia a trpezlivo znášajú námahu mnohých pokusov o jeho vybudovanie. A všetci – najmä tí, ktorí sú postavení do služby svojim národom – máme povinnosť byť nástrojmi a tvorcami pokoja, predovšetkým v modlitbe.

Budovať pokoj je náročné, ale život bez pokoja je trápením. Všetci muži a ženy tejto zeme a celého sveta nás žiadajú, aby sme pred Boha priniesli ich vrúcnu túžbu po pokoji.“

 

Pred modlitbou Raduj sa, nebies Kráľovná sa Svätý Otec prihovoril prítomným týmito slovami:

 

Príhovor pred modlitbou Regina caeli

„Drahí bratia a sestry, keď sa chystáme zakončiť toto naše slávenie, obráťme naše myšlienky na Najsvätejšiu Máriu, ktorá práve tu v Betleheme porodila svojho syna Ježiša. Panna Mária je tá, ktorá viac ako ktokoľvek iný kontemplovala Boha v Ježišovej ľudskej tvári. Za pomoci svätého Jozefa ho zavinula do plienok a uložila do jasieľ.

Jej zverujeme toto územie a všetkých, čo na ňom bývajú, aby mohli žiť v spravodlivosti, v mieri a bratstve. Zverujeme jej aj pútnikov, ktorí sem prichádzajú, aby načerpali z prameňov kresťanskej viery – a ktorí sú prítomní aj na tejto svätej omši.

Mária, bdej nad rodinami, nad mladými i nad starými. Bdej nad tými, čo stratili vieru a nádej; posilňuj chorých, väznených a všetkých trpiacich; buď oporou pre pastierov a celé spoločenstvo veriacich, aby boli „soľou a svetlom“ v tejto požehnanej zemi; napomáhaj výchovné diela, osobitne Betlehemskú univerzitu.

Keď tu, v Betleheme, kontemplujeme Svätú rodinu, svoju myseľ obraciam spontánne aj na Nazaret, kam sa dúfam a ak Boh dá, dostanem pri inej príležitosti. Odtiaľto objímam veriacich kresťanov, ktorí žijú v Galilei a povzbudzujem realizáciu Medzinárodného centra pre rodinu v Nazarete.

Svätej Panne zverme osudy ľudstva, aby sa svetu otvorili nové horizonty, ktoré budú prísľubom bratstva, solidarity a mieru.”

 

Stretnutie Svätého Otca v Betleheme s predstaviteľmi Palestíny

Vatikán/Svätá zem 25. mája - Druhý deň cesty pápeža Františka do Svätej zeme sa začal o 7.30 miestneho času rozlúčkou v dome apoštolskej nunciatúry v Ammáne a odchodom na medzinárodné letisko Qeen Alia. Dnešný deň, 25. máj, je v Jordánsku štátnym sviatkom nezávislosti Hášimovského kráľovstva. Po krátkej rozlúčkovej ceremónii v Kráľovskom pavilóne letiska sa pápežská delegácia vydala troma helikoptérami na cestu do Palestíny.

Po približne 50-minútovom lete Svätý Otec pristál v Betleheme, kde ho privítal vysoký štátny reprezentant Palestíny. Na letisku boli prítomní Mons. Giuseppe Lazzarotto ako apoštolský delegát v Jeruzaleme a Palestíne, latinský patriarcha Jeruzalema Fouad Twal, kustód Svätej zeme páter Pierbattista Pizzaballa a ďalší cirkevní predstavitelia. Následne sa Svätý Otec presunul do prezidentského paláca v Betleheme, kde ho pred vchodom očakával prezident Palestíny Mahmúd Abbás s poctami pred čestnou vojenskou jednotkou na najvyššej úrovni návštevy hlavy štátu. Po odznení štátnych hymien nasledovalo zdvorilostné stretnutie s prezidentom, na konci ktorého si vzájomne vymenili dary. Svätý Otec sa krátko stretol aj s reprezentantmi palestínskych kresťanských komunít zo Západného brehu Jordánu a Pásma Gazy. Potom už nasledoval uvítací ceremoniál v prezidentskom paláci za účasti najvyšších predstaviteľov Palestíny a členov diplomatického zboru.

Prezident Mahmúd Abbás v privítacej reči vyjadril Svätému Otcovi uznanie za jeho pozornosť voči palestínskemu ľudu. „Palestína a Vatikán majú vzťah priateľstva“, povedal a ďalej spolu s vyjadrením túžby po trvalom pokoji poukázal na negatívne skutočnosti, ktorým čelí palestínsky ľud v súvislosti s konfliktom s Izraelom. Medzi iným spomenul aj Palestínčanov väznených v Izraeli, z ktorých mnohí v týchto dňoch držia hladový protest. Ďalej povedal:

„Východná Palestína od roku 1967 žije a stretáva sa so systematickými ťažkosťami. Pozývame izraelské autority, aby ponechali Jeruzalem ako „otvorené mesto“. Pripomíname Váš vplyv na medzinárodné spoločenstvo. Nech náš ľud dosiahne svoju úplnú nezávislosť a Jeruzalem ako hlavné mesto!

Vaša Svätosť, videli ste múr nenávisti, ktorý postavil Izrael. Dnes viac než kedykoľvek potrebujeme mosty, pokojnú spoločnosť. Túžime žiť v slobode, suverenite našej zeme, vzdialení od nenávisti. Podstúpili sme toľké obety, prijali sme hranice z roku 1967. Zasadzujeme sa za návrh Arabskej ligy pre mier, po stiahnutí sa Izraela z okupovaných území.

Vyzývame k pokoju a vzájomnému rešpektu. Bezpečnosť a stabilita je dobrom pre národy. Mier sa dosahuje cestou argumentácie a svedomia, pozornosťou voči druhým, ponechajúc bokom nespravodlivosť, úprimnosťou úmyslov pre stabilný a trvalý mier.“

 

Po palestínskom prezidentovi Svätý Otec predniesol príhovor, ktorý nasleduje v plnom znení.

Príhovor Svätého Otca na stretnutí so štátnymi predstaviteľmi Palestíny

Pán prezident, drahí priatelia,

ďakujem pánovi prezidentovi Mahmúdovi Abbásovi za jeho privítanie a srdečne pozdravujem predstaviteľov vlády a celý palestínsky ľud. Som vďačný Pánovi za to, že som tu dnes s vami na mieste, kde sa narodil Ježiš, Knieža pokoja, a ďakujem vám za vaše vrúcne prijatie.

Blízky východ už desiatky rokov prežíva dramatické následky predlžovania sa konfliktu, ktorý spôsobil toľko ťažko zahojiteľných rán a aj keď našťastie nezúri násilie, neistota situácie a nepochopenie medzi zainteresovanými stranami spôsobujú nedostatok bezpečia, popieranie práv, izoláciu a hromadné vysťahovanie sa celých spoločenstiev, rozdelenia, nedostatok a utrpenie každého druhu.

Aby som prejavil svoju blízkosť tým, ktorí najviac trpia následkami tohto konfliktu, chcel by som z hĺbky srdca povedať, že je načase skoncovať s touto situáciou, ktorá sa stáva vždy viac neprijateľnou, a to pre dobro všetkých. Nech sa teda zdvojnásobia úsilia a iniciatívy zamerané na vytvorenie podmienok stabilného mieru, založeného na spravodlivosti, uznaní práv všetkých a na vzájomnej bezpečnosti. Je načase, aby všetci našli v sebe odvahu k veľkorysosti a tvorivosti v službe dobru, odvahu k pokoju, ktorý sa zakladá na všestrannom uznaní práva dvoch štátov jestvovať a tešiť sa mieru a istote v rámci medzinárodne uznávaných hraníc.

Úprimne dúfam, že za týmto účelom sa zo strany všetkých vylúčia iniciatívy a činy, ktoré protirečia prejavenej vôli dospieť k ozajstnej dohode a neustane sa v rozhodnom a dôslednom dosahovaní mieru. Pokoj so sebou prináša nespočetné dobrodenia pre ľud tejto oblasti a pre celý svet. Je teda potrebné rozhodne vykročiť smerom k nemu, aj keď sa každý kvôli tomu niečoho zriekne.

Želám palestínskemu a izraelskému národu a príslušným autoritám, aby podnikli tento šťastný exodus smerom k pokoju s tou odvahou a odhodlanosťou, aké si vyžaduje každý exodus. Pokoj v bezpečí a vzájomná dôvera sa stanú stabilným referenčným rámcom, ako sa postaviť k ďalším problémom a vyriešiť ich, a ponúknuť tak príležitosť pre vyrovnaný rozvoj, ktorý by sa mohol stať vzorom pre iné oblasti krízy.

Rád spomeniem aktívnu kresťanskú komunitu, ktorá ponúka svoj významný prínos pre všeobecné dobro spoločnosti a má účasť na radostiach a utrpeniach celého ľudu. Kresťania sú odhodlaní pokračovať v plnení tejto svojej úlohy ako plnoprávni občania, spolu s ostatnými spoluobčanmi, ktorých považujú za bratov.

Pán prezident, ste známy ako muž pokoja a tvorca pokoja. Nedávne stretnutie s Vami vo Vatikáne, a moja dnešná prítomnosť v Palestíne potvrdzujú dobré vzťahy jestvujúce medzi Svätou stolicou a Štátom Palestína, ktorým prajem, aby mohli ďalej narastať pre dobro všetkých. V tomto ohľade vyjadrujem svoje uznanie snahe vypracovať Dohodu medzi zainteresovanými stranami, týkajúcu sa rozličných aspektov života katolíckej komunity v krajine, s osobitnou pozornosťou venovanou náboženskej slobode. Rešpektovanie tohto základného ľudského práva je v skutočnosti jednou z neodškriepiteľných požiadaviek mieru, bratstva a súladu; hovorí svetu, že je náležité a možné nachádzať dobrú zhodu medzi odlišnými kultúrami a náboženstvami; svedčí o tom, že veci, ktoré máme spoločné, sú také početné a dôležité, že je možné nájsť cestu pokojného, usporiadaného a mierového spolužitia, v prijímaní rozdielností a v radosti z toho, že sme bratia, pretože sme deti jediného Boha.

Pán prezident, drahí priatelia zídení tu v Betleheme, nech vás všemohúci Boh žehná, nech vás chráni a udelí vám múdrosť a silu, potrebné k napredovaniu na odvážnej ceste pokoja, aby sa tak meče premenili na pluhy a aby táto Zem mohla opäť prekvitať v blahobyte a svornosti. Salam!

Po skončení stretnutia sa Svätý Otec otvoreným džípom presunul z Prezidentského paláca na Námestie Jasličiek v Betleheme, kde ho už čakali tisícky ľudí. Počas cesty sa zastavil pri múre, oddeľujúcom Betlehem od Izraelema. Zostúpil z džípu, priblížil sa k múru a niekoľko minút tam zotrval v tichej modlitbe. Na záver modlitby sa čelom dotkol múru.

Z megafónu v angličtine zaznievala dlhá výzva Svätému Otcovi k modlitbe za pokoj pre Palestínu: „Modli sa za nás! Chceme mier! Urob všetko, čo môžeš, aby naše deti viac neumierali, aby žili v mieri...!“ Po príchode na Námestie jasličiek Svätého Otca krátko pozdravil primátor mesta Betlehem, pričom mu daroval chlieb v tvare panorámy mesta, ktorého názov v preklade znamená „dom chleba“.

 

24. mája 2014

V Betánii za Jordánom pápež vyslovil výzvu proti zbrojeniu

„Kiežby Sýria znovu našla cestu mieru.“ „Nech Boh obráti násilníkov, ktorí vyrábajú a predávajú zbrane.“ To je nové a výrečné volanie po dialógu, ale aj po medzinárodnej solidarite, ktoré pápež vyslovil dnes večer od brehu Jordánu, z miesta Ježišovho krstu.

Po eucharistickej slávnosti na medzinárodnom štadióne v Ammáne sa Svätý Otec autom presunul do Betánie za Jordánom, vzdialenej asi 50 km. Ide o oblasť, ktorá bola miestom pôsobenia Jána Krstiteľa (Jn 1,28) a miestom začiatku verejného Ježišovho účinkovania po krste v rieke Jordán. Na tomto mieste pápež pristúpil k brehu, dotkol sa vody Jordánu, priložila si mokrú ruku na čelo, a zostal niekoľko minút v modlitbe, stojac na kamenných schodoch. Po požehnaní vody Jordánu, podobne ako to urobil pápež Pavol VI., sa odobral do neďalekého latinského kostola, ktorý je ešte vo výstavbe. Ide o sanktuárium na mieste krstu Ježiša v Betánii za Jordánom. Jeho základný kameň požehnal pápež Benedikt XVI. počas svojej návštevy 10. mája 2009.

Tu do pamätnej Zlatej knihy sanktuária, ktoré uchováva prameň Ježišovho krstu, pápež František 24. mája 2014 napísal:

«S obnaženou dušou a nohami pristúpi ku krstu dvanásť kmeňov Izraela.»

„Prosím všemohúceho a milosrdného Boha, aby nás všetkých naučil kráčať v jeho prítomnosti s odhalenou dušou a bosými nohami a srdcom otvoreným pre Božie milosrdenstvo a

lásku k bratom. Tak bude Boh všetko vo všetkom a zavládne pokoj. Ďakujem za poskytnutie tohto miesta svedectva ľudstvu.“

Vnútri chrámu už vzácneho pútnika spevom vítalo asi 600 osôb spomedzi utečencov a mladých ľudí s telesným postihnutím. Za všetkých zhromaždených Svätého Otca pozdravil latinský patriarcha Jeruzalema Fouad Twal, ktorý spomenul mená dobrodincov, ktorí poskytli pozemok na výstavbu chrámu. Po úvodnej modlitbe a čítaniach predniesol Svätý Otec svoju homíliu. Hneď úvode vyjadril veľkú túžbu stretnúť sa počas tejto návštevy s tými, ktorí z dôvodu krvavých konfliktov museli opustiť svoje domovy, vlasť a našli útočisko v pohostinnej Jordánskej zemi, a zároveň aj tých, ktorí zakusujú ťarchu fyzického obmedzenia. „Keď prichádza sem k Jordánu, aby sa nechal pokrstiť Jánom, ukazuje svoju pokoru a zdieľanie našej ľudskej prirodzenosti. Znižuje sa až k nám a svojou láskou nám vracia dôstojnosť a daruje spásu.“

Stretnutie pokračovalo kultúrno-duchovným programom, v rámci ktorého zaznelo niekoľko svedectiev. Stretnutie bolo ukončené modlitbou a apoštolským požehnaním pápeža Františka, ktorý sa približne o 21. hodiny vrátil do sídla Apoštolskej nunciatúry v Ammáne.

Plné znenie príhovoru Svätého Otca

Ctené autority, Excelencie, drahí bratia a sestry,

počas mojej púte som veľmi túžil stretnúť sa s vami, ktorí ste z dôvodu krvavých konfliktov museli opustiť vaše domovy, vašu vlasť a našli ste útočisko v pohostinnej Jordánskej zemi, a zároveň aj vás, drahí mladí, ktorí zakusujete ťarchu fyzického obmedzenia.

Miesto, na ktorom sa nachádzame, nám pripomína Ježišov krst. Keď prichádza sem k Jordánu, aby sa nechal pokrstiť Jánom, ukazuje svoju pokoru a zdieľanie našej ľudskej prirodzenosti. Znižuje sa až k nám a svojou láskou nám vracia dôstojnosť a daruje spásu. Vždy nás dojíma táto Ježišova pokora, jeho skláňanie sa k ľudským ranám, aby ich vyliečil. Toto Ježišovo sklonenie sa ku všetkým ľudským ranám, aby ich uzdravil! A nás sa hlboko dotýkajú drámy a rany našej doby, osobitne tie, ktoré sú spôsobené prebiehajúcimi konfliktami na Blízkom východe. Na prvom mieste myslím na milovanú Sýriu, trýznenú bratovražedným zápasom, ktorý trvá už tri roky a spôsobil už nespočetné obete a z miliónov ľudí urobil utečencov a exulantov v iných krajinách.

Všetci chceme pokoj! Ale vidiac [výpadok zvuku] ... Tu, hľa, je koreň zla! Nenávisť a žiadostivosť po peniazoch vo výrobe a v predaji zbraní. Toto nás musí viesť k premýšľaniu, kto je za tým, kto všetkým, čo sú v konflikte, dáva zbrane, aby v konflikte pokračovali! Premýšľajme a aj z nášho srdca vyslovme jedno slovo za týchto úbohých zločinných ľudí, aby sa obrátili.

Ďakujem autoritám a jordánskemu ľudu za štedré prijatie veľkého počtu utečencov zo Sýrie a Iraku a moje poďakovanie rozširujem na všetkých tých, ktorí pomáhajú a sú solidárni s utečencami. Myslím tu aj na skutky lásky, ktoré uskutočňujú inštitúcie Cirkvi ako Jordánska charita a ďalšie, ktoré pomáhajúc núdznym bez rozdielu náboženskej viery, etnickej alebo ideologickej príslušnosti, a ukazujú tak nádheru súcitnej tváre Ježiša, ktorý je milosrdný. Nech všemohúci a milosrdný Boh požehná všetkých vás a všetku vašu snahu uľaviť v utrpení spôsobenom vojnou!

Obraciam sa na medzinárodné spoločenstvo, aby nenechalo Jordánsko, tak pohostinné a odvážne, osamotené v tejto humanitárnej kríze, ktorá vzniká príchodom veľkého počtu utečencov na jeho územie, ale aby pokračovalo v podpore a pomoci. Obnovujem aj moju naliehavú výzvu na pokoj v Sýrii. Nech prestane násilie a rešpektuje sa humanitárne právo, čím sa zaručí potrebná pomoc trpiacej populácii! Nech všetci zanechajú názor, že zbrane sú riešením problémov a nech sa vrátia na cestu rokovaní. Riešenie totiž môže vzísť iba z dialógu a z umiernenosti, zo spolucítenia s tým, kto trpí, z hľadania politického riešenia a zo zmyslu zodpovednosti voči bratom.

Vás mladých prosím, aby ste sa pripojili k mojej modlitbe za pokoj. Môžete to urobiť aj tak, že obetujete Bohu vaše každodenné námahy, a tak sa vaša modlitba stane osobitne vzácnou a účinnou. A povzbudzujem vás, aby ste s vaším angažovaním a citlivosťou spolupracovali na budovaní spoločnosti, ktorá bude rešpektovať najslabších, chorých, deti, starých. Napriek ťažkostiam života buďte znamením nádeje. Ste v Božom srdci, ste v mojich modlitbách a ďakujem vám za vašu srdečnú, radostnú a početnú prítomnosť. Ďakujem!

Na záver tohto stretnutia obnovujem želanie, aby prevážil rozum a zmierlivosť, a nech s pomocou medzinárodného spoločenstva Sýria znova nájde cestu pokoja. Nech Boh obráti násilníkov! Nech Boh obráti tých, ktorí majú vojnové plány! Nech Boh obráti tých, ktorí vyrábajú a predávajú zbrane a nech posilní srdcia a mysle tých, ktorí pracujú pre pokoj a odmení ich požehnaním každého druhu. Nech Pán požehná vás všetkých!

 

Svätá omša na Medzinárodnom štadióne v Ammáne

Po príchode na medzinárodný štadión v Ammáne Svätý Otec nastúpil do otvoreného papamobilu, aby tak mohol prechádzať pomedzi burácajúci dav, brať do náručia deti a bozkávať ich. Takmer všetci prítomní mali v tento slnečný a zároveň veľmi veterný deň hlavy pokryté klobúkmi. Svätá omša s liturgickými textami zajtrajšej 6. veľkonočnej nedele, bola slávená sčasti v arabčine a sčasti v taliančine. Ako dvojnásobne veľkú udalosť ju prežívalo približne 1400 detí, ktoré počas nej prijali prvé sväté prijímanie. Na zaplnenom štadióne s kapacitou 30-tisíc ľudí bolo prítomných aj mnoho kresťanských utečencov pochádzajúci z Palestíny, Sýrie a Iraku. Baldachýn nad oltárom mal podobu stanu, typického pre jordánsku kultúru, a zároveň symbolicky naznačoval Božiu prítomnosť, ako aj vzájomnú jednotu v rôznorodosti. Pódium štadióna, na ktorom sa nachádzal oltár, zdobili veľké obrazy nedávno svätorečených pápežov Jána XXIII. a Jána Pavla II. Evanjelium sa spievalo v arabčine, viaceré liturgické spevy odzneli v latinčine. Svätý Otec predniesol svoju homíliu v taliančine a jeden z patriarchov ju následne prečítal v arabčine.

Na svätej omši bolo prítomných šesť patriarchov: latinský patriarcha Jeruzalema, patriarcha Grécko-melchitskej katolíckej cirkvi, koptský katolícky patriarcha, patriarcha Arménskej katolíckej cirkvi, patriarcha Sýrskej katolíckej cirkvi a babylonský chaldejský patriarcha. Ďalej koncelebrovalo šesť kardinálov, 115 kňazov a 60 diakonov. Sväté prijímanie rozdávalo 118 klerikov. Na štadióne sa nachádzalo aj 12 tlmočníkov a 520 dobrovoľníkov, ktorý pomáhali s organizáciou. V závere svätej omše latinský patriarcha Jeruzalema Fouad Twal pozdravil Svätého Otca v príhovore, v ktorom mu zároveň priblížil bohatý život miestnej cirkvi. Svätú omšu na štadióne v Ammáne slúžil v minulosti aj Benedikt XVI., a to 10. mája 2009 v rámci svojej apoštolskej cesty do Svätej zeme.

Plné znenie homílie Svätého Otca

V evanjeliu sme počuli o Ježišovom prísľube učeníkom: «A ja poprosím Otca a on vám dá iného Tešiteľa, aby zostal s vami naveky» (Jn 14,16). Prvým Tešiteľom je sám Ježiš; tým «iným» je Duch Svätý.

Tu sa nachádzame neďaleko miesta, kde Duch Svätý svojou mocou zostúpil na Ježiša z Nazareta po tom, čo ho Ján pokrstil v rieke Jordán (porov. Mt 3,16), kam dnes zavítam aj ja. Takže evanjelium dnešnej nedele a toto miesto, na ktorom sa vďaka Bohu ocitám ako pútnik, nás pozývajú meditovať o Duchu Svätom, rozjímať nad tým, čo on privádza k uskutočneniu v Kristovi a v nás, a čo môžeme zhrnúť nasledovne: Duch Svätý uskutočňuje tri činnosti: pripravuje, pomazáva a posiela.

Vo chvíli krstu Duch Svätý zostupuje na Ježiša, aby ho pripravil na jeho spásonosné poslanie; poslanie charakterizované štýlom tichého a pokorného Služobníka, pripraveného deliť sa a úplne darovať seba samého. Ale Duch Svätý, prítomný už na počiatku dejín spásy, konal v Ježišovi vo chvíli vtelenia v panenskom lone Márie z Nazareta, keď zrealizoval toto podivuhodné tajomstvo Vtelenia: «Duch Svätý ťa naplní, zatieni ťa» – hovorí anjel Márii – «a porodíš Syna a dáš mu meno Ježiš» (porov. Lk 1,35). Následne Duch Svätý konal aj v Simeonovi a Anne v deň obetovania Ježiša v chráme (porov. Lk 2,22). Obaja v očakávaní Mesiáša a vedení Duchom Svätým pri pohľade na Dieťa chápu, že toto je ten, ktorého očakáva všetok ľud. V prorockom postoji dvoch bdejúcich staručkých ľudí, je vyjadrená radosť zo stretnutia s Vykupiteľom a istým spôsobom sa realizuje príprava na stretnutie Mesiáša so svojím ľudom.

Rozličné zásahy Ducha Svätého sú súčasťou harmonickej činnosti, jedinečného božského plánu lásky. Poslaním Ducha Svätého je totiž dávať zrod harmónii – On sám je harmóniou – a vytvárať pokoj v rozličných kontextoch a medzi odlišnými subjektmi. Rozličnosť osôb a myšlienok nemá vyvolávať odpor a prekážky, pretože rozmanitosť je vždy obohatením. Preto vzývajme dnes s horlivým srdcom Ducha Svätého a prosme ho, aby pripravil cestu pokoja a jednoty.

Na druhom mieste Duch Svätý pomazáva. Vnútorne pomazal Ježiša a pomazáva učeníkov, aby mali rovnaké Ježišovo zmýšľanie a cítenie a mohli vo svojom živote zaujať postoje, ktoré napomáhajú budovaniu pokoja a spoločenstva. Pomazaním Ducha Svätého je naše človečenstvo poznačené svätosťou Ježiša Krista a robí nás schopnými milovať blížnych tou istou láskou, akou nás miluje Boh. Preto je potrebné preukazovať gestá pokory, bratstva, odpustenia, zmierenia. Tieto gestá sú predpokladom a podmienkou k pravému, pevnému a trvalému pokoju. Prosme si od Otca, aby nás pomazal, aby sme sa stali naplno jeho deťmi, vždy viac podobnými Kristovi, aby sme sa všetci cítili byť bratmi a sestrami, a tak sa vyhýbali nenávisti a rozdeleniam a mohli sa bratsky milovať. O to nás prosí Ježiš v evanjeliu: «Ak ma milujete, budete zachovávať moje prikázania; a ja poprosím Otca a on vám dá iného Tešiteľa, aby zostal s vami naveky» (Jn 14,15-16).

A napokon, Duch Svätý posiela. Ježiš je Poslaný, plný Otcovho Ducha. Aj my, pomazaní tým istým Duchom, sme poslaní byť poslami a svedkami pokoja. Ako veľmi nás svet potrebuje ako poslov pokoja, ako svedkov pokoja! To je potreba, ktorú svet má. A svet nás aj žiada, aby sme to robili: prinášali pokoj, dosvedčovali pokoj!

Pokoj si nemožno kúpiť. Nepredáva sa. Pokoj je darom, ktorý treba trpezlivo hľadať a dômyselným umením budovať malými i veľkými gestami, ktoré sa týkajú nášho každodenného života. Cesta pokoja sa upevňuje, ak priznáme, že všetci máme tú istú krv a sme súčasťou ľudského rodu; ak nezabúdame, že máme jedného Otca v nebi a my všetci sme jeho deťmi, stvorenými na jeho obraz a podobu.

V tomto duchu objímam vás všetkých – patriarchu, bratov biskupov, kňazov, zasvätené osoby, veriacich laikov, mnohé deti, ktoré dnes dostávajú prvé sväté prijímanie, a tiež ich príbuzných. Moje srdce sa obracia aj ku mnohým kresťanským utečencom, aj my všetci sa k nim obráťme svojím srdcom, k početným kresťanským utečencom, pochádzajúcim z Palestíny, Sýrie a Iraku: odneste vašim rodinám a spoločenstvám môj pozdrav a moju blízkosť.

Drahí priatelia, drahí bratia, Duch Svätý zostúpil pri Jordáne na Ježiša a zahájil tak dielo vykúpenia, aby oslobodil svet z hriechu a smrti. Prosme ho, nech pripraví naše srdcia na stretnutie s bratmi a sestrami ponad rozdielnosť myšlienok, jazyka, kultúry či náboženstva; nech pomaže celé naše bytie olejom svojho milosrdenstva, ktoré uzdravuje rany omylov, nepochopení a kontroverzií; nech nám dá tú milosť a pošle nás, aby sme s pokorou a miernosťou kráčali po náročných, ale plodných cestách hľadania pokoja. Amen.

 

Privítací ceremoniál v Ammáne – príhovor Svätého Otca

Prinášame plné znenie príhovoru Svätého Otca Františka počas privítacieho ceremoniálu v kráľovskom paláci Al-Husseini v jordánskom Ammáne dňa 24. mája 2014, v rámci prvého dňa apoštolskej cesty do Svätej zeme. Pápež František predniesol príhovor po privítacej reči jordánskeho kráľa Abdalláha II.

Veličenstvá, Excelencie, drahí bratia biskupi, drahí priatelia,

ďakujem Bohu za príležitosť, že môžem navštíviť Jordánske hášimovské kráľovstvo po stopách mojich predchodcov Pavla VI., Jána Pavla II. a Benedikta XVI. a ďakujem Jeho Veličenstvu kráľovi Abdalláhovi II. za jeho srdečné privítacie slová a živo si spomínam na nedávne stretnutie vo Vatikáne. Môj pozdrav rozširujem aj na členov kráľovskej rodiny, na vládu a ľud Jordánska, zeme bohatých dejín a veľkého náboženského významu pre židovstvo, kresťanstvo a islam.

Táto krajina poskytuje veľkodušné prijatie veľkému množstvu utečencov z Palestíny, Iraku a z ďalších krízových oblastí, osobitne zo susednej Sýrie, ktorá je zmietaná už príliš dlho trvajúcim konfliktom. Toto prijatie, Veličenstvo, si zasluhuje úctu a podporu medzinárodného spoločenstva. Katolícka cirkev sa chce v rámci svojich možností angažovať v pomoci utečencom a tým, ktorí žijú v núdzi, prostredníctvom Jordánskej charity.

Zatiaľ čo s bolesťou konštatujem pretrvávajúce silné napätia v blízkovýchodnej oblasti, ďakujem autoritám Kráľovstva za to, čo robia a povzbudzujem ich, aby pokračovali v úsilí pri hľadaní želaného trvalého pokoja pre celý región. Pre tento cieľ je naozaj nevyhnutné a naliehavé pokojné vyriešenie sýrskej krízy, ako aj spravodlivé vyriešenie izraelsko-palestínskeho konfliktu.

Využívam túto príležitosť, aby som znova vyjadril môj hlboký rešpekt a úctu voči moslimskej komunite a ocenil vedúcu úlohu, ktorú plní Vaše kráľovské Veličenstvo pri podporovaní lepšieho pochopenia cností ohlasovaných islamom a pokojného spolunažívania veriacich rôznych náboženstiev. Ste známy ako muž pokoja a tvorca pokoja. Vďaka! [potlesk] Vyjadrujem Jordánsku svoje uznanie za to, že povzbudilo rozličné dôležité iniciatívy v prospech medzináboženského dialógu pre rozvoj porozumenia medzi židmi, kresťanmi a moslimami, medzi ktoré sa radí „Medzináboženské posolstvo z Ammánu“, a za podporu každoročného slávenia „Týždňa harmónie medzi náboženstvami“ v sídle OSN.

Chcel by som sa teraz obrátiť s pozdravom plným lásky na kresťanské komunity, o ktoré sa toto kráľovstvo stará, komunity, prítomné v krajine už od apoštolských čias, ktoré ponúkajú svoj príspevok pre dobro spoločnosti, do ktorej sú naplno začlenené. Aj keď sú dnes početne menšinové, dokážu vyvíjať kvalifikovanú a oceňovanú aktivitu na poli vzdelávania a zdravotníctva prostredníctvom škôl a nemocníc a môžu v pokoji vyznávať svoju vieru pri rešpektovanej náboženskej slobode, ktorá je základným ľudským právom, ohľadom ktorého mám vrúcne prianie, aby bolo brané s veľkou vážnosťou v každej časti Blízkeho východu i celého sveta. Ono „zahŕňa v sebe jednak individuálnu i kolektívnu slobodu nasledovať vlastné svedomie v náboženskej oblasti, ako aj slobodu kultu, … slobodu zvoliť si to náboženstvo, o ktorého pravosti je človek presvedčený, a verejne prejavovať svoju vieru“ (Benedikt XVI., Apoštolská exhortácia Ecclesia in Medio Oriente, 26). Kresťania sa cítia a sú občanmi v plnom zmysle a chcú prispievať k budovaniu spoločnosti spolu s moslimskými obyvateľmi, pričom dávajú k dispozícii svoj špecifický príspevok.

Na záver chcem popriať Jordánskemu kráľovstvu a jeho ľudu pokoj, pokoj a prosperitu so želaním, aby táto návšteva prispela k vzrastu a podpore dobrých a srdečných vzťahov medzi kresťanmi a moslimami. A nech nás Pán Boh všetkých ochráni od toho strachu pre zmenou, o ktorom sa zmienilo Jeho Veličenstvo.

Ďakujem vám za vaše vrúcne prijatie a srdečnosť. Nech všemohúci a milosrdný Boh udelí Vašim Veličenstvám šťastie a dlhý život a naplní Jordánsko svojimi požehnaniami. Salam!

 

Po prílete do Ammánu Svätý Otec začal prvú etapu cesty

Vatikán/Jordánsko 24. mája - Lietadlo so Svätým Otcom po takmer štvorhodinovom lete pristálo na medzinárodnom letisku v jordánskom Ammáne o 13. hodine miestneho času. Hneď po pristátí kráľovský ceremoniár a vatikánsky nuncius v Jordánsku vystúpili do lietadla a privítali Svätého Otca vo Svätej zemi. Následne pred nastúpenou čestnou gardou pod schodíkmi z lietadla pápeža Františka pozdravil reprezentant kráľa Abdalláha II. princ Ghazi Ibn Muhammad, kráľovský poradca pre náboženské a kultúrne záležitosti, a spolu s ním aj latinský patriarcha Jeruzalema Fouad Twal a kustód Svätej zeme Piarbattista Pizzabballa OFM. Dvojica jordánskych detí darovala Svätému Otcovi kyticu čiernych kosatcov – symbol Jordánskeho kráľovstva. Na letisku boli ďalej prítomní apoštolský nuncius Giorgio Lingua, melchitský katolícky biskup v Jordánsku Yasser Ayas, grécko-melchitský arcibiskup Petry a Filadelfie Mons. Yasser Ayyach, latinský arcibiskup Bagdadu Mons. Jean Sleiman a latinský vikár pre Jordánsko Mons. Maroun Lahham. Približne dvesto detí počas ceremónie na letisku držalo jordánske a vatikánske zástavy.

Z letiska, pred ktorým ho čakalo asi dvetisíc ľudí, sa Svätý Otec presunul do kráľovského paláca Al-Husseini. Pred jeho vchodom Svätého Otca privítali kráľ Abdalláh II. Ibn Al Hussein a kráľovná Rania. V úvode oficiálneho prijatia zaznela jordánska a vatikánska hymna. Nasledovalo 15-minútové súkromné stretnutie, pri ktorom si Svätý Otec s kráľom vymenili dary. Po ňom, za účasti oficiálnych, náboženských ako aj verejných hodnostárov, jordánsky kráľ a pápež František predniesli príhovory. Následne sa Svätý Otec spolu so svojou delegáciou presunul na ammánsky štadión, kde bude o 16. hod miestneho času sláviť svätú omšu. Pápež František absolvoval presun na štadión v aute, pričom počas jazdy z otvoreného bieleho džípu zdravil prítomných.

 

Pápež v tweete prosím o modlitbu za jeho cestu do Svätej zeme

Milí priatelia, prosím vás, aby ste ma sprevádzali svojimi modlitbami počas mojej púte do Svätej zeme. (Tweet pápeža Františka z 24. mája 2014)

 

Pápež František odletel na cestu do Svätej zeme

Vatikán 24. mája 2014 - Pápež František sa dnes ráno vydal na druhú medzinárodnú cestu svojho pontifikátu. Lietadlo A321 spoločnosti Alitalia vzlietlo z rímskeho letiska Fiumicino okolo 8:30. Prílet do Ammánu v Jordánsku sa predpokladá na poludnie nášho času. Na svätej omši, ktorú bude Svätý Otec sláviť dnes popoludní na medzinárodnom štadióne v Ammáne, sa očakáva účasť cez 30-tisíc tisíc veriacich a viac ako tisíc akreditovaných novinárov z celého sveta bude sledovať v jordánskom hlavnom meste prvý deň návštevy pápeža vo Svätej zemi.

Bilbordy pozdĺž ciest blízkovýchodnej metropoly v údolí Jordánu znázorňujú pápeža Františka ako si podáva ruku s kráľom Abdalláhom II. Hášimovské kráľovstvo tým hrdo poukazuje na to, že Jeho Veličenstvo sa už dvakrát stretol s pápežom a že dnes sa Jordánsko stane prvou krajinou, ktorú v priebehu posledných päťdesiatich rokov navštívili štyria rôzni pápeži.

Svätý Otec František sem prichádza, aby podporil angažovanie sa kráľa Abdalláha za medzináboženský dialóg a mier na Blízkom východe, ktorého stabilita je ohrozovaná na všetkých frontoch, od Sýrie, cez Irak, Egypt, až po nepokojné hranice medzi Izraelom a Palestínou. Ide tiež o podporu úsilia celej krajiny o prijímanie utečencov, ktoré zaťažuje ekonomiku už aj tak chudobnú na zdroje.

Svätý Otec prichádza predovšetkým povzbudiť vo viere malú kresťanskú komunitu, ktorá v samotnom Jordánsku požíva slobodu kultu, je však vždy vystavená pokušeniu exodu. Návšteva pápeža chce tiež zdôrazniť, že Cirkev sa nezmieri s Blízkym východom bez prítomnosti kresťanov.

Pápež František je sprevádzaný oficiálnou delegáciou zloženou z 30 členov. Medzi nimi je kardinál Pietro Parolin, vatikánsky štátny sekretár a substitút Štátneho sekretariátu Mons. Giovanni Angelo Becciu, spolu s kardinálmi Leonardom Sandrim, prefektom Kongregácie pre východné cirkvi, Jean-Louis Tauranom, predsedom Pápežskej rady pre medzináboženský dialóg a Kurtom Kochom, ktorý je predsedom Pápežskej rady na podporu jednoty kresťanov.

Okrem toho je na palube pápežského lietadla asi 70 žurnalistov, vrátane Imada Freija, jediného arabského novinára, ktorý zastupuje Katolíckej centrum pre štúdiá a médiá a arabský katolícky portál «abouna.org».

Svätý Otec počas letu poslal pozdravné telegramy hlavám štátov, ponad ktoré lietadlo letelo, počnúc prezidentom Talianskej republiky Giorgiom Napolitanom. Ďalší telegram adresoval prezidentovi Grécka Karlsovi Papouliasovi, prezidentovi Cyperskej republiky Nicosovi Anastasiadesovi a Šimonovi Peresovi, prezidentovi Izraela.

Po pristátí lietadla bude pápežský sprievod doplnený o ďalších desať ľudí, vrátane rabína Abrahama Skorku, rektor Latinskoamerickej rabínskej školy v Buenos Aires a imáma Omara Ahmeda Abbouda, sekretára Inštitútu pre medzináboženský dialóg v Buenos Aires.

Pápež František sa po prílete presunie priamo do kráľovského paláca v Ammáne, kde sa uskutoční uvítací ceremoniál. Nasledovať bude zdvorilostná návšteva u kráľa a kráľovnej Jordánska a potom sa pápež stretne s jordánskymi predstaviteľmi v kráľovskom paláci, kde prednesie príhovor. Približne na 15.00 hod. je plánovaný príchod na Medzinárodný štadión v Ammáne, kde bude pápež až do svätej omše so začiatkom o 16.00 prechádzať pomedzi zhromaždených v otvorenom džípe. Po eucharistickej slávnosti spojenej s prvým svätým prijímaním asi 1400 detí je plánovaný presun do Betánie za Jordánom, na miesto Ježišovho krstu. Svätý Otec sa tu stretne s utečencami a mladými ľuďmi so zdravotným postihnutím a vráti sa do Ammánu. Predtým požehná vody Jordánu, rovnako ako to urobil Pavol VI. pred 50 rokmi.