Aktuálne

Vianočné príhovory Mons. Cyrila Vasiľa a Mons. M. Chovanca

  • Vytlačiť

Vianočný príhovor sekretára Kongregácie pre východné cirkvi

 

Vatikán 26. decembra (RV) - Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu priniesla vianočný príhovor sekretára Kongregácie pre východné cirkvi Mons. Cyrila Vasiľa. Príhovor vám ponúkam v plnom znení.

 

Prežili sme druhý deň Vianoc. Vianoce je možno prežívať rôznym spôsobom. Ľudia, ktorí cítia, že Vianoce sú súčasťou ich tradičnej kultúry, ale ich nevnímajú v ich náboženskom rozmere to majú v podstate dosť ťažké. Na Západe a vo všetkých sférach, kde sa presadil výlučne komerčný duch Vianoc, panuje Santa Klaus, či Dedo Mráz – ktorý sa z reklamnej postavičky propagujúcej Coca-Colu, stal úspešnou novou fikciou napĺňajúcou obchody a v podstate presúvajúcou peniaze z peňaženiek nakupujúcich do bankových kont predávajúcich nadnárodných koncernov. Aj preto sa dá pochopiť síce zvrátená, ale predsa len dôsledná logika represívnych zásahov niektorých školských úradov v Anglicku, či v Amerike, ale aj v Taliansku, hrozby prepustením, požiadavky verejného ospravedlnenia a iné opatrenia voči učiteľom, ktorí si na hodine zemepisu dovolili žiakom povedať, že na severnom póle nebýva nikto, ani Santa Klaus, čiže Dedo Mráz, pretože Dedo Mráz neexistuje. Santa Klaus totiž na Západe točí obrovský vianočný biznis a spochybniť u detí jeho existenciu znamená ohroziť obchodné zisky a preto učitelia spochybňujúci jeho existenciu sú disciplinárne trestaní.

Na našom Slovensku, po neblahej 40-očnej skúsenosti so sovietskym Dedom Mrázom, ktorý prichádzal pod Novoročnú jedličku z ďalekej Sibíri, sa našťastie – akosi podvedome - veľmi nehrnieme do vytvárania nových fikcií zaváňajúcich reálnym socializmom v jeho ešte reálnejšom kapitalistickom prevedení. Takýchto fikcií máme dosť v politike.

Vianoce ale ostávajú Vianocami a súčasne výzvou pre každého, aby si k nim našiel svoj vzťah. Pre mnohých to nie je jednoduché, a to najmä u ľudí u ktorých fenomén osobne prežívanej kresťanskej viery netvorí centrálny pilier ich duchovného života. Väčšina z nich teda spája Vianoce s romantikou skutočnej, alebo aspoň dobre predstieranej rodinnej pohody, pre iného sú zavŕšením zhonu predchádzajúcich dní a počas nich si plánuje v prvom rade odpočinúť, iný sa teší na prázdniny a na lyžovanie, pre niekoho je to zasa nuda, lebo všetci musia sedieť doma a zdanlivo sa nič nedeje, ďalší sa tešia na darčeky a dúfajú že dostanú niečo čo si naozaj prajú a nie len to čo je pre nich – podľa názoru ich blízkych – užitočné. Kto by si nepamätal skvelé vykreslenie takto prežívaných Vianoc s tragikomickou nadsázkou z českého filmu Pelíšky?

 

Pre veľkú časť ľudí na Slovensku - aj pre tých, ktorí nie sú pravidelnými, celoročnými návštevníkmi chrámov, sa však predsa len atmosféra Vianoc spája aj s účasťou na polnočnej omši, či aspoň so zaspievaním nejakej koledy. To už je ten lepší prípad – keď sa Vianociam prisudzuje istý duchovný rozmer a chápu sa v prvom rade ako náboženský sviatok. Aj v náboženskom prístupe k Vianociam by sme ale mohli hovoriť o viacerých stupňoch, o istej gradácii, o rozdielnych uhloch pohľadu.

 

Kritický puntičkár, ktorý vy sa chcel blysnúť svojou snahou o objektívny historický prístup by mohol hovoriť o tom, že nemáme nikde podložené, že by sa Kristus naozaj narodil 25. decembra a že aj roky, ktoré uplynuli od jeho narodenia, ako ich dnes počítame, teda 2012, v skutočnosti by mali byť o niekoľko čísel vyššie.

 

Liturgista by vedel hovoriť o histórii sviatku, o tom, ako sa okolo roku 330 vlastne ustálilo slávenie Vianoc na 25.decembra, o špecifikách vianočnej liturgie v latinskom obrade, či v iných východných obradoch, prípadne by vedel vysvetliť dôvody posunu juliánskeho a gregoriánskeho kalendára a následne odlišného dátumu na slávenie Vianoc v niektorých východných cirkvách.

 

Historik by vedel uviesť dôležité cirkevné i svetské udalosti spájajúce sa s Vianocami – počnúc možno korunováciou Karola Veľkého vo Vatikánskej bazilike v roku 800, ktorou sa vlastne istým spôsobom datuje zrod fenoménu tzv. kresťanského Západu, či prvé vianočné slávenie liturgie v reči našich predkov, keď pred 1145. rokmi schválil pápež Hadrián v bazilike S. Maria Maggiore liturgické knihy, ktoré mu predstavili naši vierozvesti sv. Cyril a Metod.

 

Všetky takéto a podobné témy pre vianočný príhovor by boli hodné povšimnutia, zaujímavé a iste aj poučné, či povzbudzujúce. Len neviem, či by sme cez ne vystihli tú duchovnú hĺbku, ktorú nám tieto sviatočné dni ponúkajú. Sú to dni, keď si pripomíname najdôležitejšiu pravdu dejín ľudstva, i našich osobných dejín. Evanjelista Ján to v hlboko teologickej reči vyjadril slovami:

 

„Slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami“ a ešte priamejšie a jednoznačnejšie „ Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.“ (Jn 3,16) Kto by sa netešil z toho, že je milovaný?! Kto by sa neradoval z toho, že celý svet, všetko čo napĺňa naše vedomie a poznanie nie je len náhodný zhluk matérie a procesov, ktoré ňou hýbu, ale že všetko toto má zmysel a že Tvorca tohto všetkého chce tento zmysel odhaliť a zveriť každému človeku – aj mne, osobne.

 

Stojac pred jasličkami, môžeme spolu s deťmi – teda s tými malými princmi, ktorí sú ešte schopní vidieť predovšetkým srdcom – vnímať narodenie Božského dieťaťa, ako čosi nesmierne dôležité a krásne, čo dáva dôstojnosť a zmysel nášmu životu – s jeho radosťami i bolesťami, s jeho zrodom i smrťou. Krásne to vystihol sv. Augustín slovami: „Preber sa, človeče: Boh sa kvôli tebe stal človekom. „Prebuď sa, ty, čo spíš, vstaň z mŕtvych a Kristus ťa osvieti.“ Ešte raz hovorím: Kvôli tebe sa Boh stal človekom. Bol by si býval naveky mŕtvy, keby sa on nebol narodil v čase. Nikdy by si sa nebol oslobodil od slabostí hriešneho tela, keby si on nebol vzal telo podobné hriešnemu. Postihlo by ťa večné nešťastie, keby sa on nebol podujal na toto milosrdenstvo. Nikdy by si nebol získal nový život, keby on nebol prijal tvoju smrť. Bol by si padol, keby ti on nebol prišiel na pomoc. Bol by si zahynul, keby nebol on prišiel. (Sermo 185: PL 38, 997-999)

 

Keď Ježiš vyhlásil, že prišiel preto, aby sme mali život a aby sme ho mali v hojnosti, nerozlišoval medzi životom a duchovným životom. Išlo mu o život „v hojnosti“, v bohatom naplnení všetkým, čo robí život životom. Ak máme teda hovoriť o „duchovnom živote“, treba pripomenúť, že nemáme pritom na mysli život nejakých - ako to kdesi povedal Rahner - „patentovaných askétov“, ale oslobodzovanie normálneho, každodenného ľudského života od jeho nedostatkov a podporovanie jeho rozmachu a vzrastu až k úplnej zrelosti podľa miery Ježiša Krista.

 

Vianoce sú sviatky plné paradoxov. Kontemplujeme malé, bezbranné dieťa, aby sme si uvedomili Božiu veľkosť a moc. Prichádzame k jasličkám a môžeme pred nimi stáť s tou pokorou, ktorá človeka napĺňa práve vtedy, keď si uvedomuje svoju veľkosť o obrovskú zodpovednosť ktorá z nej pramení. Iný veľký cirkevný otec, svätý Lev Veľký to zdôraznil vo svojej vianočnej kázni: (Sermo 1 in Nativitate Domini, 1-3: PL 54, 190-193) Kresťan, poznaj svoju veľkosť. Dostal si účasť na božskej prirodzenosti, preto sa nevracaj nízkymi skutkami k starému potupnému životu. Uvedom si, k akej hlave a telu patríš ako úd. Spomeň si, že si bol vytrhnutý z moci temnoty a prenesený do Božieho svetla a kráľovstva. Sviatosťou krstu si sa stal chrámom Ducha Svätého: nevyžeň zo seba nešľachetnými činmi takého vznešeného obyvateľa, neskláňaj znova šiju do diablovho otroctva; veď tvojou výkupnou cenou je Kristova krv.

 

Východní kresťania sa v tieto dni zdravia slovami Christos raždajetsja – Slavite jeho! Kristus sa rodí – Oslavujte Ho! Tento pozdrav je ozvenou vianočnej kázne konštantinopolského patriarchu sv. Gregora Naziánskeho z roku 379: Kristus sa rodí oslavujete ho! Kristus prichádza z nebies, vyjdite mu v ústrety! Kristus prichádza na zem, zvelebujte ho! Tento pozdrav nie je len spojivom so živou tradíciou cirkvi, ale je programom, ktorý máme každodenne plniť naším kresťanským životom, v tieto sviatočné dni a počas celého roka.

 

Christos raždajetsja – Slavite jeho!

 

 

 

 

 

 

 

Banská Bystrica 26. decembra - V kostoloch Banskobystrickej diecézy čítali kňazi veriacim pastiersky list diecézneho biskupa Mons. Mariána Chovanca na Sviatok sv. Štefana. Ponúkam vám list v plnom znení:


Drahí bratia a sestry v Kristovi!

Prvýkrát sa vám prihováram takto – pastierskym listom. Hoci som len pred niekoľkými dňami prevzal biskupský úrad v našej diecéze, vy už máte právo vedieť, aké bude základné duchovné smerovanie mojej služby.

A preto rád využívam túto tradičnú príležitosť a píšem vám, aby som poukázal na jeden podstatný prvok nášho duchovného života.

Dnešný Sviatok sv. Štefana – prvomučeníka sa v Cirkvi slávi už od roku 411, ako to dosvedčuje prastarý sýrsky breviár. Neskôr Hieronymovo martyrológium, ktoré vzniklo krátko po roku 431, kladie sviatok sv. Štefana práve na dnešný deň, 26. december. Takto sa svätý prvomučeník stal jedným z troch sprievodcov novonarodeného Božieho Syna – Ježiša Krista vo vianočnom období a v jeho liturgii.

Keď Cirkev v tomto vianočnom čase slávi sviatok mučeníka Štefana, jej zámerom je vyzdvihnúť Štefanovo duchovné spojenie s Pánom Bohom. Sväté písmo hovorí, že Štefan bol „plný milosti a sily“, a že bol „plný Ducha Svätého“ (porov. Sk 6, 8; 6, 55). Najmä cez Vianoce by sme mali všetci pouvažovať o tom, ako dôverne, a ako hlboko sme spojení s Kristom Pánom my kresťania dvadsiateho prvého storočia – a konkrétne ja sám.

Ježiš zázračne prišiel na tento svet počatý mocou Ducha Svätého a narodený z Panny Márie. On urobil prvé potrebné kroky smerom k nám ľuďom a my teraz, vďaka jeho veľkodušnosti, máme veľkú príležitosť vykročiť k nemu. Môžeme sa – a mali by sme sa – s ním duchovne spojiť, aby sme aj my boli „plní milosti a sily“.

Veľký cirkevný učiteľ, sv. Augustín, zdôrazňoval, že ak človek chce žiť s Kristom, teda v Kristovom duchu, nevyhnutne musí žiť v Kristovom tele. Žiť v Kristovom tele podľa Nového zákona znamená žiť v Kristovej cirkvi a pravidelne prijímať Eucharistiu. Najkrajšie a najdokonalejšie spojenie s Kristom Pánom tu na zemi totiž existuje vo svätom prijímaní. Potrebnosť Eucharistie pre vzťah k Pánu Bohu, pre celý náš duchovný život, stojí na prvom mieste v celej sviatostnej ekonómii spásy – tak to naplánovala Božia múdrosť. Preto objavujme nanovo túto Najsvätejšiu sviatosť s radosťou a dôverou. Prežívajme ju predovšetkým ako nevyhnutne hlbokú potrebu, a zakaždým znovu očakávanú Božiu milosť, aby sme dodali našej ceste k svätosti a nášmu kresťanskému životu novú silu a elán.

Pravdaže, na hodné sväté prijímanie sa musíme zakaždým náležite pripraviť. Jasne to prikázal aj apoštol Pavol, keď Korinťanom napísal: „Kto by teda jedol chlieb alebo pil Pánov kalich nehodne, previní sa proti Pánovmu telu a krvi. Nech teda človek skúma sám seba, a tak je z toho chleba a pije z kalicha. Lebo kto je a pije, a nerozoznáva telo, ten si je a pije odsúdenie.“ (1 Kor 11, 27-29) V línii tohto Pavlovho príkazu neustále platí cirkevná zásada, podľa ktorej: „Kto si je vedomý ťažkého hriechu, musí skôr, ako pristúpi k prijímaniu, prijať sviatosť zmierenia“ (Katechizmus Katolíckej cirkvi 1385).

Pritom s nepredstieraným súcitom viem, že aj medzi vami, drahí veriaci, sú takí, ktorí z dočasných, a zatiaľ neprekonateľných príčin, nemôžu pristúpiť k svätej spovedi a následne k prijímaniu. Aj takíto veriaci sú však Bohom milovaní a veľmi im odporúčam, aby sa naučili a často praktizovali tzv. duchovné sväté prijímanie. Je to starý a osvedčený súkromný úkon nábožnosti; jeho oficiálne korene siahajú do roku 1000. Duchovné sväté prijímanie je vrúcna túžba – vyjadrená najmä modlitbou a pôstom – ktorou sa Oltárna sviatosť neprijíma skutočne, ale len v duchu. Duchovné sväté prijímanie nie je sviatosť. Pomáha však človeku na ceste k Bohu a môže byť pre neho veľkou posilou dovtedy, pokiaľ sa nebude môcť spojiť s Kristom Pánom riadnym sviatostným spôsobom.

Ako viete, na Slovensku prežívame Rok svätých Cyrila a Metoda, a zároveň aj celosvetový Rok viery. Oba tieto roky navzájom súvisia a dopĺňajú sa. Veď jadrom celej misijnej služby svätých solúnskych bratov bola práve viera. Svätý Otec Benedikt XVI. počas svätej omše pri otvorení Roku viery, dňa 11. októbra 2012, povedal:

„Rok viery, ktorý dnes začíname, je úzko prepojený s putovaním Cirkvi v posledných päťdesiatich rokoch. Od koncilu, prostredníctvom magistéria Božieho služobníka Pavla VI., ktorý v roku 1967 tiež otvoril Rok viery, až po Jubilejný rok 2000, v ktorom blahoslavený pápež Ján Pavol II. zveril celé ľudstvo Ježišovi Kristovi ako jedinému Spasiteľovi včera, dnes i naveky. Medzi týmito dvoma pápežmi – Pavlom VI. a Jánom Pavlom II. – jestvovalo hlboké a plné zbližovanie sa v Kristovi ako centre vesmíru i dejín, a zároveň apoštolská horlivosť pre jeho ohlasovanie svetu. Ježiš je stredobodom kresťanskej viery. Kresťan verí v Boha prostredníctvom Ježiša Krista, ktorý zjavil jeho tvár. On je naplnením Písma i jeho definitívnym vysvetlením. Ježiš Kristus nie je iba objektom viery, ale ako hovorí List Hebrejom, on je „pôvodcom a zavŕšiteľom viery“ (Hebr 12, 2).

Vieme, drahí bratia a sestry, že nielen teraz vo vianočnom čase, ale vždy je vrúcnou túžbou väčšiny ľudstva žiť pokojne, šťastne a plnohodnotne. Namiesto toho sme, žiaľ, stále svedkami neprávostí a tragédií na rôznych miestach našej planéty. My veriaci by sme však nemali zmalomyseľnieť. Práve viera v Krista a časté sväté prijímanie nám dáva silu, aby sme s dôverou hľadeli do budúcnosti, tak ako sv. Štefan. Vieme, že zlo odjakživa sídli v ľudských srdciach a iba vtedy, keď sa človek, ktorého sa Kristus dotkne, nechá ním „podmaniť“, stane sa schopným šíriť okolo seba pokoj a lásku. Ako pravidelní prijímatelia Eucharistie a sviatosti zmierenia sme zvlášť určení šíriť vo svete nádej, dobro a pokoj.

Zároveň sa usilujme aj o to, aby naše náboženské poznanie bolo prehlbované a permanentne dopĺňané, najmä s ohľadom na nové etické výzvy, a aby vždy zostávalo zakotvené v usmerneniach Učiteľského úradu Cirkvi.

Prajem vám, drahí bratia a sestry, aby ste tento posvätný vianočný čas, v ktorom si pripomíname narodenie Pána Ježiša, prežili s pokojom v srdci, v hlbokom a obohacujúcom spoločenstve v kruhu vašej rodiny i s vašimi duchovnými pastiermi vo farských spoločenstvách. Slovami, ktorými sa náš Pán, Ježiš Kristus, obrátil na apoštolov vo večeradle a vzývajúc Pannu Máriu, Kráľovnú pokoja, vás všetkých srdečne pozdravujem: Pokoj, pokoj všetkým a každému z vás!

Požehnané a milostiplné Vianoce i nasledujúci celý nový rok!

Z celého srdca vám všetkým žehná váš biskup

+ Marián Chovanec