Aktuálne

Homília Mons. Viliama Judáka na púti k P. M. Nanebovzatej

  • Vytlačiť
Bratia a sestry, mnohí z nás si nevieme predstaviť, žeby v našom letnom programe chýbala púť tu na Kalváriu, k Matke Božej Nitrianskej, ako ju zvykneme familiárne volať. Je to ako návrat do domu mamy po ročnej ceste nášho všakového putovania.

-Poď dieťa moje, nech sa zahladím do tvojich očí, ktoré videli toľko pekného vo svete, ale i biedu a zlo; poď nech ti pohladím zvráskavenú tvár od mnohých starostí; pod nech ťa priviniem k sebe; zaženiem od teba strach o budúcnosť, beznádej, neistotu, bolesť..., akoby zaznievalo v našich srdciach, ak sme, napriek všetkému s čím ako slabí ľudia musíme každodenne zápasiť sme sa naladili na túto mariánsku frekvenciu. V Dome Matky, a toto miesto, ním je, má každý miesto. Nikto tu nie je navyše, zbytočný, či dokonca nemilovaný...

 

Keď sem prichádzame, konáme tak po príklade našich predkov. Ony poznali toto milostivé miesto odpradávna. Už pri vzniku nášho mesta sa spomína správa o kostole Panny Márie v Nitre, ako to uvádza listina uhorského kráľa Belu IV. z roka 1248, kde sa udáva toto miesto ako jeden z hraničných bodov mesta. Podľa zasvätenia kostola volali ho Vrch Matky Božej. Chrám si trvalo zachoval svoje patrocínium na počesť Nanebovzatej Panny Márie až doteraz, aj keď po postavení krížovej cesty (zač. 19. storočia) začali ho volať aj symbolickým menom Kalvária.

Viaceré listiny, literárne pamiatky a kanonické vizitácie spomínajú nitriansky kostol Matky Božej ako veľmi starý a pútnický. Tradičné bývali púte obyvateľov Nitry. Viedli od katedrálneho chrámu a od farského kostola sv. Jakuba z Dolného mesta. Spomínajú sa ďakovné púte za skončenie morovej epidémie v roku 1739. Tiež za záchranu úrody po prírodných katastrofách (napr. pohroma kobyliek v roku 1748.)

Veľkú úctu k tomuto miestu mal nitriansky biskup Ján Gustíny - mariánsky ctiteľ, ktorý zaviazal mešťanov (za určité výhody mestu) k sľubu listinou z 20. decembra 1765, že každoročne 15. augusta sa uskutoční procesia na sviatok Nanebovzatia Panny Márie pod vedením mestského farára do Kostola Matky Božej, kde sa má slúžiť sv. omša s kázňou. Na procesii musia byť mešťania v hojnom počte na čele s celým magistrátom a cechy so svojimi zástavami, speváci a hudobníci. Majú tak konať „z pobožnosti na úmysel všeobecného dobra mesta, pre svoju spásu, ako aj pre pokoj a pozemský blahobyt.“

Biskup Gustíny zaviedol tiež zvyk, že slávnostné bohoslužby na Kalvárii má viesť nitriansky biskup.

Aj keď tieto púte majú svoju bohatú históriu predsa každý rok sú originálne a neopakovateľné. Preto nás opäť a opäť priťahujú a duchovne obohacujú.

Takto udomácnení a v tomto duchu Vás pozývam, drahí bratia a sestry, milí mariánski ctitelia, zamyslieť sa spoločne, pomocou biblických textov dnešného sviatku nad tajomstvom, ktoré slávime.

Úsek z Evanjelia sv. Lukáša, ktorý sme práve počuli, nám predstavuje Pannu Máriu ako pútničku viery a lásky. Navštívená príbuzná Alžbeta venuje pozornosť Máriinej viere a na jej pozdrav reaguje prvým blahoslavenstvom evanjelia: „...blahoslavená je tá, ktorá uverila“ (Lk 1, 45) Vidíme tu teda Máriu, Matku Pána ako pútničku vo viere. Ako dcéra Siona ide po stopách Abraháma, ktorý keď bol povolaný „šiel na miesto, ktoré mal dostať ako dedičstvo, išiel a ani nevedel, kam ide“ (Hebr 11,8)

Tento symbol vo viere osvetľuje vnútorný životný chod Panny Márie, jej vieru v najvyššej dokonalosti. Cesta vo viere, je aj predtuchou meča, ktorý má prebodnúť jej dušu (porov. Lk 2, 35). Naozaj, táto cesta povedie po kľukatých cestách egyptského vyhnanstva a bude sa stávať vnútornou tmou, keď Mária postoj dvanásťročného Syna v chráme síce „nepochopila“, čo sa udialo, „ale zachovávala všetky slová vo svojom srdci“ (Lk 2, 51).

Iste, Márii nechýbajú v živote svetlé okamihy, ako pri svadbe v Káne, keď Kristus – napriek zjavnému dištancovaniu – prosbe Matky vyhovie a koná prvý zázrak, ktorý prispeje ku viere učeníkov (porov. Jn 2,1-12).

V rovnakom protiklade svetla a tieňa, zjavenia a tajomstva, stoja obe blahoslavenstvá, ktoré zaznamenáva Lukáš: blahoslavenstvo, ktoré zvoláva žena zo zástupu na Matku Kristovu, ktorú nazýva blahoslavenou, pretože sa mohla starať o Ježiša, ako pozemská matka a to druhé, vyslovené Ježišom na všetkých, teda i na nás: „Skôr sú blahoslavení tí, čo počúvajú Božie slovo a zachovávajú ho“ (Lk 11, 28).

Vrcholom tejto púte vo viere je Golgota, na ktorej Mária v hĺbke srdca prežíva veľkonočné tajomstvo Syna: Určitým spôsobom ako Matka umiera so Synom a otvára sa „zmŕtvychvstaniu“ novým materstvom pre Cirkev (porov. Jn, 19-25-27). Tam, na vrchu Kalvárie zažíva Mária noc viery – ako Abrahám na vrchu Moria – a po svetle Turíc kráča ďalej cestou vo viere až po Nanebovzatie do neba, keď ju Syn príjme do večnej blaženosti.

Preblahoslavená Panna Mária stále predchádza Boží ľud. Jej obdivuhodná cesta viery je pevným oporným bodom, ku ktorému obracia pozornosť celá Cirkev, jednotlivci a spoločenstvá, ľudia a národy, a v istom zmysle celé ľudské pokolenie. Ona je hviezdou tretieho tisícročia, tak ako bola na začiatku kresťanskej éry rannou zorou, ktorou Ježiš zažiaril na horizonte dejín, a ona – chronologicky uvažujúc – narodila sa pred Kristom, ona ho dala svetu a ona ho včlenila do našich ľudských osudov.

Ako sme počuli. Návšteva u Alžbety bola spečatená spevom chvály Magnifikatu, hymnom, ktorá sa tiahne všetkými kresťanskými storočiami ako ustavičná melódia: hymnus, ktorý zjednocuje mysle Kristových učeníkov, a síce mimo všetkých dejinných treníc, ktoré sa usilujeme premôcť v záujme plného spoločenstva. V súčasnej ekumenickej klíme je potrebné pripomenúť, že aj samotný Martin Luther tejto „svätej piesni požehnanej Matky Božej“ – ako sa sám vyjadruje – r. 1521 venoval veľmi známy komentár, ktorý nazval Magnificat. V ňom zdôrazňuje, že tento spev chvály sa majú všetci naučiť a pamätať“, lebo v „Magnifikate nás Mária učí, ako treba Boha milovať a chváliť.“

V tom okamihu, keď Boh, plný lásky pozerá na Pannu Máriu, stáva sa znakom nádeje pre každého z nás. Verne nasleduje rozhodnutie Krista, svojho Syna, ktorý všetkým utláčaným v dejinách opakuje: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním“ (Mt 11,28). Uberajúc sa kľukatými cestami dejín, Cirkev nasleduje Pannu Máriu a Ježiša, aby sme sa uprostred trápení tohto sveta znova sa vzchopili, podporili a našli svoju dôstojnosť i kráčali po ceste, ktorá vedie aj k nášmu osláveniu.

Uvedomujeme si teda z pohľadu na Božie slovo, že sa nám dnes pri Nanebovzatí Panny Márie ohlasuje pravda. Pravda je zhoda výpovede so skutočnosťou. Keď teda vyznávame, že Panna Mária bola s telom a dušou vzatá do neba, nie je to iba púhy zvuk slov, ale vyznanie skutočnosti. Pravda o vzatí Márie do neba nie je o nič menej hodnotná ako pravda, že Ježiš Kristus sa narodil, trpel, zomrel, vstal z mŕtvych a v sláve nebeského Otca vystúpil na nebesia. Pravda o Máriinom Nanebovzatí je práve tak zjavená Bohom, ako dvanásť článkov viery nášho Kréda. V pravde neexistujú rozdiely. Čo je raz pravda, nemôže byť viac alebo menej pravda. Kto zradí pravdu, či ju spochybní na jednom mieste, ten sa úplne vzoprie Bohu, ktorý je Pravda.

Dnešný sviatok nám odovzdáva aj posolstvo. „Ohlasovanie o večnom živote v našej Cirkvi sa zahmlieva“, celkom aktuálne poznamenal pred rokmi kardinál Jozef Ratzinger. O večnom živote a o večnej blaženosti sa hovorí málo. O večnom zatratení skoro vôbec. Pokoncilový katolík si chce užívať život tu na zemi a už menej pamätá na večnú radosť v nebesiach. Ak sa aj hovorí o večnom živote, tak snáď len v súvislosti s pokračovaním života duše, ale sotva, alebo vôbec nie o účasti tela na sláve neba. A práve v tejto súvislosti nám dnešný sviatok odovzdáva posolstvo o tom že to „posledné“ nie je smrť, ale život. Hoci život okolo nás nie je jednoduchý: kam sa len pozrieme, všade vrie nepokoj, nespokojnosť medzi ľuďmi vzrastá; v mnohých krajinách zúria občianske vojny, teroristické útoky... Naozaj nie je povzbudivé, keď počujeme hovoriť mladých ľudí, že nemajú žiadne vyhliadky na budúcnosť. Ničí sa životné prostredie, vzrastá nezamestnanosť, situácia je čoraz horšia a sotva sa zo dňa na deň zlepší.

Nech by bolo akokoľvek zle, toto však nie je posledné slovo o ľudstve. Pokiaľ bude tento svet existovať, bude existovať aj boj a vojna a smrť, či zánik; avšak na druhej strane, v „inom“ svete, v skutočnosti, ktorá je vyhradená Bohu, tu bude triumfovať život a túto pravdu nám ohlasuje Máriino Nanebovzatie. Zvestuje nám, že po smrti život pokračuje; duša nás, obyčajných smrteľníkov bude mať svoje pokračovanie, a raz príde na rad aj naše telo. Aj naše telo je určené vstúpiť do Božej slávy – ako to dosvedčuje aj sv. Pavol v Prvom liste Korinťanom, z ktorého časť sme dnes počuli (porov. 1 Kor 15, 54-57).

Božia Matka bola s telom i dušou vzatá do neba. Panna Mária nám teda ohlasuje posolstvo o večnom živote nielen pre dušu, ale aj pre oslávené telo.

Dnešný sviatok je napokon aj napomenutie a pozvanie. Človek dneška balansuje medzi zbožšťovaním tela a medzi jeho ničením. Zbožšťovanie tela sa nám núka v mnohorakých podobách, zíza na nás z kioskov v podobe časopisov, či domácich televíznych obrazoviek alebo počítačov. Prioritu dostávajú slová ako: vlastniť, užívať si, dopriať si pôžitok najmä pre telo všetkými možnými prostriedkami. Telo je povýšené iba na objekt rozkoše, veď sme pánmi nad svojím vlastným telom a životom, prečo by sme mu nedopriali to „najlepšie“ zo všetkého, čo život a svet ponúka!? Od zbožňovania vlastného tela a telesnosti je len krôčik k jeho ničeniu a k sebazničeniu. A tak sa dozvedáme, že napríklad vo Švajčiarsku k prvým príčinám smrti v skupine 25 – 44-ročných patrí AIDS, že v Anglicku sa tisícky embryí, čiže malých, nevyvinutých ľudí, ničí; že tieto malé telíčka embryí sa používajú na kozmetické účely. Alebo žena, ktorá porodila dvojčatá, nechala jedno z nich injekciou usmrtiť, lebo s dvomi deťmi vôbec nepočítala. A čo starí ľudia, chorí, či dokonca nevyliečiteľní chorí?! Majú ešte miesto na tejto zemi? Žiaľ voči takýmto ľuďom, ktorí sa zodrali pre dobro nás, je, aj u nás, žiaľ spoločnosť vlčia. Radšej sa venujeme, prepáčte, psím útulkom a právam zvierat...

V tejto neľahkej situácii nás oslovuje Nanebovzatá Panna Mária: chráňte sa zbožšťovania tela, chráňte sa jeho ničenia! Považujte svoj život a svoje telo za Boží dar, chráňte a ochraňujte ho, používajte ho ako nástroj budúcej, definitívnej blaženosti pre ktorú je určené! Majte úctu jeden k druhému!

Je potrebné, aj pri tejto príležitosti zdôrazniť, že so životom človeka nemá moc disponovať ani on sám, ani spoločnosť. Dôstojnosť každého jednotlivca spočíva v tom, že nám Boh dal nárok na život, a týmto nemožno voľne disponovať. Slobodomyseľný sekulárny právny štát sa síce priznáva k nedotknuteľnej dôstojnosti človeka, avšak má problémy s tým, aby to zdôvodnil. Dôstojnosť človeka nemožno spochybniť. Prisúdenie dôstojnosti, ktorá sa vyhýba akémukoľvek parlamentnému hlasovaniu a ktorá teda nemôže byť ľuďom odňatá – si vyžaduje zdôvodnenie. A v tomto tajomstve nanebovzatia dostatočné zdôvodnenie máme,

Iste sme už viackrát uvažovali, čo ďalej v našom živote po jeho skončení bude nasledovať. Áno hovorí sa občas aj o nebi, kde by sme mali zavŕšiť svoj život. No, pochybovačne, aj my kresťania, začneme poznamenávame: nejde len o akúsi vysnívanú víziu, ktorou sa utešujeme? Veľmi radi sa hovorí v profánnom svete o nebi hercov, športovcov, hudobníkov. Želáme hviezdam, ktoré odišli z tohto sveta to „nebíčko“. Iste, doprajme, ho všetkým, avšak do neba sa nedostaneme že by sme o tam ani nevedeli, či by sme o to ani nestáli.

Predstavte si, že človek typu bl. Matky Terezy, či starostlivého otca, milujúcej matky, zodpovedného človeka... by bol po skončení svojho života na tej istej úrovni, ako obávaný terorista, ktorý pohŕda inými, ničí ich životy a odmieta Božie odpustenie (!).

Cirkev nás vždy, aj v tomto smere, reálne povzbudzuje, že ide o hodnotu, o ktorú treba zápasiť. V čase, ktorý je ovplyvnený rozumom a vedou a dnešný človek verí len tomu, o čom sa presvedčí, preto žiada sa nám preskúmať platnosť odpovedí na naše otázky. Na to nám ale chýba v oblasti viery vhodné zariadenie. Platnosť našich výpovedí o viere nemôžeme „googlovať“, nemáme preň adekvátne meriace prístroje. Napriek tomu je hlboko vo vnútri človeka túžba po konečnej pravde, ktorá u nás vyvoláva „svätú“ nespokojnosť. Tu je hľadanie odpovede, ktorú v podstate môže dať iba viera, aby to, čo je len hlbokou túžbou človek našiel, musí sa odvážiť urobiť rázny krok do sveta viery. Je to veľký krok, ktorý žiada veľa od človeka. Preto nám stavia Cirkev odjakživa pred náš pohľad ľudí, ktorým sa tento krok podaril. Prototypom takého veriaceho človeka bola a je pre Cirkev Panna Mária, na ktorú dnes pozeráme ako na tú, ktorá dosiahla svoj cieľ. Preto sa radi ponárame do tohto tajomstva, pretože tu nachádzajú odpoveď aj pre svoju životnú cestu.

Kedykoľvek stretávame Božiu Matku v živote Cirkvi je pre nás pozvaním ísť s ňou cestou viery. Na nej možno vidieť, že tento krok viery je vždy možný. Tam kde sa musíme odvážiť k tomuto kroku, akoby nám podávala „sestra vo viere“ - Panna Mária, ruku. Vedie nás a drží nás pri tomto kroku. Pomáha nám a dodáva nám odvahu a silu. Daruje nám niečo zo svojej dôvery v Boha, aby sme aj my mohli povedať svoje „áno“ Bohu a jeho plánom pre náš život.

Prijatie Matky Božej po skončení pozemského života do nebeskej slávy rieši pre Ježišovu matku niečo v predstihu, čo všetkých kresťanov, včítane Panny Márie, iba očakáva - totiž vzkriesenie tela na konci sveta. Týmto zásahom pred všetkými bola Bohorodička vybratá, no však nie oddelená zo spoločenstva ostatných kresťanov.

Cesta k našej odmene je spolupráca s Božou milosťou. Je to náš postoj k hodnotám ku ktorým sa hlásime, a ktoré vo svojom živote vyznávame.

Naša účasť na púti je aj príležitosť k tomu, aby sme sa zastavili a uvedomili si, pre aké hodnoty žijeme: o čom snívame; prečo sa doslovne trápime, ba niekedy až do vysilenia pracujeme. Čo zanedbávame. Čo by mohlo v našom živote byť aj inak.

Uistenie o tom, milí priatelia, že náš život, má aj napriek mnohým ťažkostiam vznešený cieľ, nech nás naplní ochotou prežiť ho zodpovedne a primerane ako budúcemu obyvateľovi neba.

Keďže naša mariánska púť je vždy ako návrat do domu mamy nie je to len záležitosť nášho ratia ale aj nášho srdca.

Dovoľte mi na záver vypovedať jeden príbeh, ktorý by nám mohol pomôcť viac priblížiť k našej Nebeskej Matky: Teodor, ktorého volali Ted bol obyčajný dedinský chlapec, ktorý nikoho neupútal svojim výzorom. V ostatnom čase nerád chodil do školy. Vôbec mu nezáležalo na tom, ako je oblečený, či upravený. Dokonca ani jeho učiteľka si ho neobľúbila a so skrytou radosťou na jeho písomné práce, alebo na jeho zošity písala veľké červené päťky. Jedného dňa si prečítala niekoľko poznámok v triedne knihe, ktoré tam zapísala jej kolegyňa, ktorá mala na starosti túto triedu pred ňou. O tomto chlapcovi tam bolo napísané: „Zdá sa byť sľubným žiakom, ale pomery v jeho rodine nie sú dobré.“ Tiež: „Ted by mohol byť lepším žiakom, jeho matka je však vážne chorá. Preto mu nemá kto doma pomáhať.“ Alebo zápis: „Tento rok mu zomrela mama. Otec sa nezaujíma o jeho prospech.“

Keď prišli Vianoce, deti priniesli pani učiteľke starostlivo zabalené darčeky. Dali jej ich na stôl. Ted priniesol svoj darček v zožltnutom papieri. Deti sa mu vysmievali. Pani učiteľka Thomasová ho rozbalila a našla tam starú fľaštičku parfému. Hneď sa ním navoňala. Keď sa vyučovanie skončilo. Ted prišiel za ňou a povedal jej: „Pani učiteľka voniate ako moja mama. Som šťastný, že sa Vám môj darček páči.“ A odišiel. Pani Thomasová zostala bez slov. V ten deň sa z nej stal celkom iný človek. Odvtedy sa usilovala mať rada aj Teda. Za krátko si chlapec výrazne zlepšil prospech. Predbehol mnohých svojich spolužiakov. V priebehu nasledujúcich rokov pani Thomasová od tej doby o ňom nič nepočula. Potom dostala pohľadnicu s krátkou správou: „Drahá pani učiteľka, chcem, aby ste sa prvá dozvedeli, že som ako druhý najlepší ukončil štúdium na strednej škole.“ O štyri roky neskôr jej prišla ďalšia pohľadnica. „Milá pani Thomasová, dozvedel som sa, že som najlepší študent v ročníku aj keď táto vysoká škola vôbec nie je ľahká. Chcem, aby ste to vedeli prvá.“ Po ďalších rokoch dostala opäť oznámenie. „Drahá pani Thomasová, práve dnes som sa stal MUDr. Theodorom Stallardom. Som veľmi šťastný a chcem, aby ste sa to dozvedeli ako prvá. O mesiac sa budem ženiť. Bol by som rád, aby ste prišli a sedeli na mieste, kde by sedela moja mama, keby ešte žila.“

Táto obojstranná láska zmenila v živote toho chlapca veľa. Zo strany Božej Matky nemôžeme pochybovať, že by bol nedostatok opravdivej lásky voči nám. Naopak. Uverme v ňu! Otvorme sa pre ňu! Spolupracujme s ňou!

Pri nohách Matky Božej, kde to obrazne vonia ako u našej mamy, všetci máme Božiu dôveru; všetci máme šancu niečo urobiť so svojím životom: skvalitniť ho. Všetci máme prísľub jej pomoci i rezervované miesto v jej blízkosti v nebeskej vlasti, kam všetci smerujeme.

Drahí bratia a sestry, kiež aj naša tohtoročná púť k Matke Božej Nitrianskej nás o tom presvedčí a naplní odvahou i ochotou kráčať touto cestou, kým sa aj na nás nenaplní plnosť Božieho prisľúbenia! Spoločne sa modlíme: „Matka Božia Nitrianska, s tebou spája nás láska. Nech nám vieru a mravy nepohltia temravy, nevery a nelásky. My chceme žiť kresťansky!“

Amen.


12. august 2012