Aktuálne

Olympijské hry a pápeži športovci

  • Vytlačiť

Londým 27. júla (RV) Pohľad sveta je sústredený na Londýn, kde sa dnes večer tradičným ceremoniálom začali XXX. olympijské hry. Viac ako 4 miliardy televíznych divákov zo všetkých kontinentov budú sledovať prenos tejto jedinečnej udalosti. Na nový Olympijský štadión v Londýne nastúpia atléti 204 národov, ktorí budú do 12. augusta súťažiť v 39 disciplínach 27 športov. Olympiáda má dôležitý dopad na mesto, ktoré ju hostí. V britskej metropole sa táto udalosť koná už po tretíkrát v histórii: prvýkrát to bolo v roku 1908, keď kvôli ťažkej hospodárskej kríze odstúpil od svojej nominácie Rím. Napriek tomu zakladateľ moderných olympijských hier Pierre de Coubertin, francúzsky pedagóg a historik, žiadal Vatikán o podporu a našiel ju v pápežovi Piovi X. O tom hovorí kniha, ktorá vyšla v týchto dňoch v taliančine pod názvom: Pius X. a šport. Hovorí Antonella Stelitanová, spoluautorka novej publikácie:

 

„Zaoberám sa výskumom tém súvisiacich s olympizmom, športom a medzinárodnými vzťahmi a pri čítaní Spomienok De Coubertina som našla pasáž, v ktorej hovorí o svojej ceste do Ríma v súvislosti s prípravou Olympiády v roku 1908, ktorá sa mala podľa rozhodnutia Medzinárodného olympijského výboru konať v Ríme. Hovorí práve o stretnutí vo Vatikáne, ktorého cieľom bolo nakloniť pápeža a Vatikán športovým aktivitám a záležitosť kandidatúry Ríma, ktorú vláda Giolittiho z ekonomických dôvodov zastavila. De Coubertin však naznačuje, že kým záležitosť s vládou Talianska dopadla zle, oveľa lepšie sa to vyvinulo s Vatikánom. Keď som našla túto citáciu vzťahujúcu sa na pápeža Pia X. – pochádzajúceho z Trevisa ako ja – začala som sa zaujímať o to, čo sa udialo medzi týmito dvoma osobnosťami začiatku 19. storočia.“

Čo podľa vás vytušil Pius X. v olympijských hrách?

„Myslím si, že v tom čase bolo veľmi ťažké chápať, aký je potenciál športu. Šport bol naozaj fenoménom veľmi limitovaným zo sociálneho uhla pohľadu. Menej ako 1% populácie praktizovalo športové aktivity; dnes je to viac ako 30%. Šport bol využívaný na vojenský výcvik, alebo bol vnímaný ako zábava pre vyššie vrstvy. Myslím si, že Pius X. kvôli svojej vnímavosti pochopil, že existujú výchovné danosti športu. Odvtedy je šport – v duchu Olympijských hier De Coubertina – považovaný za výchovný nástroj; za spôsob zbližovania mladých, za možnosť byť spolu bez rozdielu rasy, náboženstva a politických názorov.“

K tejto novinke, že športovým pápežom bol nielen Ján Pavol II., ako je známe, Antonella Stelitanová dodáva:

„Sami sme boli veľmi prekvapení, že sme neobjavili skôr túto jeho inklináciu, pretože Pia X. spomínal nielen Ján Pavol II., ale už oveľa skôr pápež Ján XXIII., ktorý vítajúc športovcov rímskych Olympijských hier 1960 vo Vatikáne, povedal: ‛Pius X. tu už prv prijal De Coubertina a veľa rokov sme tu čakali na vás’“.

Rozhovor s kaplánom talianskych olympionikov

Londýn 27. júla (RV) Vo svete narastá vzrušenie z očakávania zajtrajšieho otvorenia XXX. olympijských hier v Londýne, zvyšuje sa aj napätie športovcov v olympijskej dedine. Okrem 17-tisíc olympionikov, medzi ktorými sú aj talianski, v nej bude bývať aj ich kaplán, Mons. Mario Lusek, ktorý je talianskym národným riaditeľom Oddelenia pre pastoráciu voľného času, turizmu a športu. Opýtali sme sa ho, čo bude jeho úlohou počas dvoch týždňov podujatia.

„Žijem v olympijskej dedine, v tej istej budove ako športovci a ich tréneri. Je to niečo mimoriadne a ďakujem zato Talianskemu národnému olympijskému výboru, ktorý našiel aj právnu formu, aby som tu mohol byť prítomný. Tento olympijský priestor považujem za také špeciálne oratórium alebo farnosť, v ktorej si ľudia budú môcť všimnúť túto prítomnosť, už o mne vedia a nie sú indiferentní, naopak doceňujú to, a tak sa tento priestor stáva miestom na vytváranie priateľských vzťahov. Nechýbajú tu momenty kultu, kňaz sa tu snaží byť nablízku, venovať iným pozornosť, prejavovať porozumenie a udržiavať atmosféru radosti.“

S akými očakávaniami sa športovci obracajú na svojho kaplána? Odpovedá Don Mario Lusek:

„Sú rôzne: v prvom rade je to potreba priateľského dialógu, jednoduchej prítomnosti. Stretávame sa na najrozličnejších miestach – vo výťahu, v jedálni, večer počas voľného času, aj počas tréningov, potom počas oficiálnych momentov, počas liturgie, ktorú sa snažíme vtesnať do bohatého časového harmonogramu. Voľného času je naozaj málo. Tohto roku je ďalšou zvláštnosťou – tiež vďaka Talianskemu národnému olympijskému výboru –, že sme sa spojili s talianskou farnosťou v Londýne, farnosťou sv. Petra, ktorú budú v tomto čase navštevovať aj športovci, aby napr. porozprávali svoje skúsenosti, aby ostatní Taliani žijúci v Londýne mohli mať s nimi kontakt. Je to skutočne rozšírenie horizontu, svedectvo o identite.“

K skúsenostiam z pohľadu ľudského či psychologického kaplán olympijských športovcov poznamenal:

„Často zabúdame, že tí, ktorí sa zúčastňujú na Olympiáde, sú mladí ako mnohí ďalší z našich mladých. Prežívajú napätia a starosti toho veku, ale zároveň prichádzajú s veľkým batohom záväzkov, ba povedal by som s bremenom odriekaní – tréning je akési laické odriekanie –, a majú tiež obavy a starosti. Potrebujú oporu, správne vedenie, posilňovanie vnútorného rozmeru, pretože vnútorný život poskytuje podporu pri fyzickej námahe, psychickom strese a výzve, s ktorou sú títo ľudia konfrontovaní. Prvý výkon, prvý zápas je so sebou samým, s ich vlastným prežívaním napätia, s ich vlastnými vnútornými rozpormi. V tomto zmysle sa šport mení na miesto hodnôt, pretože pestuje akúsi konsonanciu, blízkosť a je zápasom, podobne ako duchovný život je zápasom s pokušeniami, ktoré nás sprevádzajú v každodennom živote.“