Aktuálne

Rozlúčka s otcom biskupom Františkom

  • Vytlačiť

Homília a príhovory na pohrebe za emeritného biskupa Tondru

Spišská Kapitula 10. mája (TK KBS) – Rodina, priatelia, známi a niekoľko tisíc veriacich dnes v Spišskej Kapitule na poslednej ceste vyprevadili spišského emeritného biskupa Mons. Františka Tondru, ktorý pred týždňom zomrel v košickej nemocnici vo veku nedožitých 76 rokov. Prinášame homíliu a záverečné príhovory na pohrebnej svätej omši za zosnulého emeritného spišského biskupa Mons. Františka Tondru v Katedrále sv. Martina v Spišskej Kapitule.

* Homília košického arcibiskupa a metropolitu Mons. Bernarda Bobera

Eminencie – otcovia kardináli, excelencie – otec apoštolský nuncius, otcovia arcibiskupi a biskupi, zástupcovia rehoľných spoločenstiev a sekulárnych inštitútov, seminaristi, predstavitelia cirkevných spoločenstiev rôznych vierovyznaní, zástupcovia štátnej správy a samosprávy, drahá smútiaca rodina, príbuzní a priatelia, drahí bratia a sestry v Kristovi!

Ja som dobrý pastier. Dobrý pastier položí svoj život za ovce.

Kráča pred nimi a ovce idú za ním, lebo poznajú jeho hlas (Jn 10, 11.4).

Obraz Ježiša Krista, Dobrého pastiera, je dôverne známy a blízky každému veriacemu a zvlášť nám kňazom a biskupom. Je vyjadrením nášho vzájomného vzťahu s Ježišom Kristom a jeho nežnej starostlivosti o nás. Dôverne nás pozná, ako to vyjadril žalmista: „Vie o mne všetko; vie, či sedím a či stojím. Zďaleka vníma moje myšlienky. Všetky moje cesty sú mu známe. Veď ma utkal v živote mojej matky“ (Ž 139, 1-3.13).

Je pastierom, ktorý nás „vodí po správnych chodníkoch, verný svojmu menu“ (Ž 23, 3). „Ukazuje cestu hriešnikom. Pokorných vedie k správnemu konaniu a tichých poúča o svojich cestách“ (Ž 25, 8-9).

V ruke má pastiersku palicu, ktorá býva na konci ohnutá, keby potreboval ovcu uchytiť a tak ju uchrániť pred nebezpečenstvom. Ale ešte častejšie ju používa na to, aby ňou odohnal nebezpečných záškodníkov a dravcov a tak chránil svoje ovce. Preto je táto pastierska palica veľkou útechou pre plaché, bezbranné, ale pastierovi dôverujúce ovce. Dobrý pastier nám ukazuje, čo máme robiť, aby sme nepremárnili svoj život. „Nasledovať Ho – znamená nachádzať správnu cestu, aby náš život mal zmysel a aby sme jedného dňa mohli povedať: „Áno, žiť bolo dobre“ (Benedikt XVI.).

Zhromaždení dnes v spišskej katedrále v smútku i v kresťanskej nádeji na rozlúčke s otcom biskupom Františkom môžeme položiť otázku, či jestvuje priliehavejší obraz alebo výstižnejšie slová Svätého písma pre túto chvíľu, než sú slová o Dobrom pastierovi?

Nášho zosnulého Františka si Ježiš Kristus povolal do služby, aby ako kňaz kráčal v jeho šľapajach a slúžil jeho ovciam v Cirkvi. „Pôjdeš všade, kde ťa pošlem, a povieš všetko, čo ti prikážem. Neboj sa, ja som s tebou“ (Jer 1, 7-8).

Tohto roku sme 1. júla chceli osláviť jeho zlaté jubileum kňazstva. Pred päťdesiatimi rokmi v Bratislave pri vysviacke dal Kristovi na jeho výzvu k nasledovaniu odpoveď svojho srdca „chcem“. Ako kňaz vo farnostiach v Levoči, Hnilci, Zázrivej, Tvrdošíne a znova v Levoči sa usiloval byť pre veriacich živým obrazom a sprítomnením Dobrého pastiera. Počúval Ježišov hlas, nechal sa ním viesť, dal mu seba samého, aby sa cez neho Ježiš staral o zverených.

Levoča so svojou mariánskou horou sa pre neho stala miestom ešte plnšieho poznania poslušnosti, s akou Panna Mária odpovedala na Božiu výzvu. V Levoči prijal rozhodnutie Svätého Otca Jána Pavla II., ktorý ho menoval za spišského biskupa.

Mnohí z nás sme 9. septembra 1989 boli tu v katedrále sv. Martina prítomní na jeho biskupskom svätení. V tom čase to bolo nielen pre Spišskú diecézu, ale pre celé Slovensko „skutočné ranné svitanie nad Tatrami v očakávaní plného denného svetla, na ktoré už nebolo treba dlho čakať“.

Keď prevzal pastiersku zodpovednosť za Spišskú diecézu, z jeho srdca vyšli slová, ktoré odrážali levočskú mariánsku školu, a ktoré sa stali jeho biskupským heslom: „Oboedientia – opus Spiritus Santi“ – „Poslušnosť – dielo Ducha Svätého“.

Takto kráčal na čele zverenej diecézy dvadsaťdva rokov stále s obrazom Ježiša Krista – Dobrého pastiera, aby sám bol dobrým pastierom. Mal rád svoju diecézu a mal rád svojich kňazov. Výsledkom jeho plného apoštolského nasadenia je dnes teologický inštitút, kňazský seminár v Spišskej Kapitule a zriadenie cirkevných škôl. Podobne ako jeho predchodca, Boží sluha biskup Ján Vojtaššák, u ktorého charita predstavovala jednu z popredných priorít, podporoval vznik a rozvoj Spišskej katolíckej charity a pre kňazov na odpočinku Dom sv. Jána Bosca.

Zostávame mu povďační aj za jeho podiel pri založení Katolíckej univerzity v Ružomberku, Katolíckeho biblického diela vo Svite, katecheticko-pedagogického centra a osobitne za uskutočnenie apoštolskej púte Svätého Otca Jána Pavla II. k Levočskej Panne Márii 3. júla 1995.

Posledné obdobie jeho služby ako diecézneho biskupa bolo úzko späté s diecéznou synodou. Chcel ňou ešte viac stmeliť diecéznu rodinu, uprostred ktorej badať bohaté ovocie Ducha. To počiatočné brieždenie nad Tatrami naplno vystriedal jas Kristovho svetla. V tomto kontexte otec biskup František pre nás žijúcich a pre budúce generácie zanechal jasné synodálne posolstvo: Prijať Svetlo národov, odovzdávať radosť a nádej.

Aký to vzácny duchovný dar, dedičstvo, odkaz pre veriacich ale aj pre hľadajúcich či pochybujúcich; pre vás, pre ktorých bol otcom biskupom, ale aj pre nás, pre ktorých bol bratom a priateľom.

Otca biskupa Františka sme poznali aj ako profesora morálnej teológie a ešte viac ako morálnu autoritu usilujúcu sa, aby hlas Kristovho Evanjelia pretváral všetky oblasti. V jednom zo svojich pastierskych listov to vyslovil zreteľne a jednoducho slovami: „Celý morálny život je prejavom lásky k Bohu“ (1.01.2009).

Neohrozene vždy stál na strane ľudského života a ohlasoval, že život je dobrý. Tu sú jeho slová: „Ľudský život je Boží dar a v Božích očiach má nesmiernu hodnotu. Tento Boží pohľad musí byť aj našim pohľadom. Človek nemá právo rozhodovať o svojom živote, ani o živote iných“ (1.01.2009).

Vždy bránil mravnosť a dôstojnosť ľudskej osoby, jej práva vrátane garancie výhrady vo svedomí. Pripomínal, že nedeľa je dňom Božej oslavy a nie nákupov a práce, a že základom rodinného spoločenstva je usporiadaný manželský vzťah. Jeho angažovanosť v oblasti bioetiky si všimla a pri ukončení jeho aktívnej služby aj ocenila Pápežská rada pre pastoráciu v zdravotníctve.

Vždy bol priamy, jednoduchý, otvorený, rozvážny i odvážny. Dokázal vo svojej službe spojiť vedeckú odbornosť s pastoračnou starostlivosťou, otcovskú zodpovednosť za svoju diecézu s otvoreným záujmom o celkové dianie na Slovensku. Všetky tieto jeho kvality boli základom toho, že sme v ňom mali výnimočnú osobnosť a váženého duchovného vodcu, biskupa a opravdivého pastiera duší, ktorý žil tajomstvo Božej sebadarujúcej lásky v každodennej starostlivosti o Boží ľud.

Jeho nábožnosť bola zakorenená v úprimnej modlitbe a v osobitnej úcte k Panne Márii. Osobitnou črtou jeho duchovného života a vlastnej identity, ako nám to prezrádza biskupské heslo, bola poslušnosť – vnútorná poslušnosť voči Bohu, voči požiadavkám Evanjelia, voči svedomiu a mravnému zákonu. Tým sa prirodzene zaradil medzi vzácnych svedkov tajomstva poslušnosti.

Okrem toho, že na svojom biskupskom odeve nosil kríž, ďalší – ten ľudský, kríž choroby, dlhé roky niesol so sebou v tichosti a takmer nepozorovane, hrdinsky vo vedomí, že „čas nás všetkých nesie bližšie k večnosti. Je na nás, aby sme hlbšie prežívali Božiu blízkosť, Božiu lásku, ktorá nás sprevádza. Hlboká viera vo večný život nám dáva aj pevnú nádej, že ho dosiahneme“ (por. 1.01.2009).

Dnes sme svedkami, že otec biskup František túto večnosť dosiahol. Podľa príkladu Dobrého pastiera svojou službou, obetavosťou a osobným utrpením kládol život za zverených. V celom svojom živote počúval hlas Božského Majstra a sám bol jeho počuteľným hlasom v dnešnom svete.

Za toto všetko sa mu chceme poďakovať dnešnými pohrebnými obradmi, sv. omšou a našimi modlitbami, ktorými prosíme milosrdného Pána Boha, aby ho odmenil za to ľudské, otcovské, bratské a priateľské, čím pre nás bol, a za všetko dobré, čo pre nás urobil. Jeho odchod do večnosti je pre nás bolestnou stratou, ktorú prirodzene tak ľudsky sprevádza smútok a žiaľ. Preto som rád, že sme sa tu zišli v takomto počte: najbližšia rodina a príbuzní, bratia v biskupskej službe, kňazi, seminaristi, rehoľníci a rehoľné sestry, známi, veriaci z jednotlivých farností, zástupcovia spoločenského života. Sme tu spolu, aby sme smútili, zaspomínali, poďakovali sa zosnulému otcovi biskupovi a predovšetkým sa poďakovali Pánu Bohu za dar a milosť, že sme mohli spolu s ním kráčať úsek životnej cesty. Sme tu tiež preto, aby sme sa povzbudili príkladom jeho života a svedectvom viery.

Nech táto chvíľa je pre každého z nás mocným ubezpečením, že „tým, čo veria v Boha, sa život neodníma iba mení; a keď skončíme život v smrteľnom tele, máme pripravený večný príbytok v nebesiach“. To je naše presvedčenie, naša viera a nádej.

Otec biskup František začal jeden zo svojich pastierskych listov slovami:

„Každý začiatok má svoje kúzlo. Napĺňa nás očakávaním“.

Taký bol začiatok jeho života pred 76 rokmi a začiatok jeho kňazstva pred 50 rokmi. Začiatok jeho biskupskej služby pred 23 rokmi bol charakterizovaný čarom svitania nad Tatrami a očakávaním celého Slovenska.

Som presvedčený, že jeho vstup do večnosti je tiež spojený s tajomným prekvapením z toho, čo si tu na zemi nedokážeme predstaviť. Je spojený aj s najväčším očakávaním, v ktorom Božie svetlo osvetlí celú jeho bytosť a Kristov pohľad prenikne do jeho srdca. A potom Kristus vynesie rozsudok.

Preto v pokore a úpenlivo prosíme Dobrého pastiera o milosť a milosrdenstvo, aby sa zľutoval a zosnulému biskupovi Františkovi umožnil bývať v dome Pánovom.

Svetlo večné nech mu svieti, nech odpočíva v pokoji. Amen.

* Príhovor apoštolského nuncia na Slovensku Mons. Maria Giordanu

Eminencie, páni kardináli,

Excelencie, otcovia arcibiskupi a biskupi,

Kňazi, rehoľníci, rehoľné sestry a seminaristi,

Predstavitelia občianskeho a verejného života,

Milovaní bratia a sestry v Kristovi,

So zármutkom, ale aj s kresťanskou nádejou na večný život sme prijali smutnú správu o smrti Monsignora Františka Tondru, emeritného spišského biskupa.

Svätý Otec Benedikt XVI., spájajúc sa s Božím ľudom tejto miestnej Cirkvi, zaslal pri tejto príležitosti pastierovi diecézy, Jeho Excelencii Monsignorovi Štefanovi Sečkovi telegram, ktorý vám teraz prečítam.

V mene Svätého Otca by som sa chcel poďakovať Monsignorovi Františkovi Tondrovi za všetko, čo vykonal pre Cirkev na Slovensku a najmä pre túto diecézu, ktorú viedol celých 22 rokov.

Mons. Tondra bol známy nielen ako spišský biskup, ale aj ako predseda najskôr československej a potom slovenskej Konferencie biskupov. Aj takýmto spôsobom mal možnosť prispieť k životu spoločnosti, na prahu jej novej histórie, po páde komunistického totalitného režimu. V mene Cirkvi sa stále snažil podporovať túto spoločnosť a urobiť ju citlivou na ľudské a kresťanské hodnoty, ako sú sloboda, spravodlivosť, či dôstojnosť ľudskej osoby.

V zosnulom Monsignorovi Tondrovi Slovensko stráca človeka, ktorý celý svoj život zasvätil službe Bohu a Cirkvi. Ako kňaz pracoval vo veľmi ťažkých politických a sociálnych podmienkach oných čias, ktoré boli viere tak málo naklonené.

Ľahké neboli ani roky jeho biskupskej služby, keď bol ustanovený za pastiera tejto diecézy. Po páde komunizmu, akonáhle to bolo možné, sa pustil do práce na obnovení nielen inštitúcií a štruktúr, ktoré tu za komunizmu chýbali alebo boli nedostatočné, ale najmä na obnovení viery v srdciach svojich veriacich.

V perspektíve budúcej pastoračnej práce sa zaslúžil o obnovenie fungovania Teologického inštitútu a Kňazského seminára v Spišskej Kapitule. Posvätil množstvo nových kostolov, ktoré vyrástli na územi jeho diecézy, no najmä zasieval Božie Slovo v srdciach tých, ktorí boli zverení jeho biskupskej službe e vysluhoval sviatosti, ktorými sa snažil udržať ich vieru živú.

A jednou z jeho najväčších zásluh pri vedení spišskej diecézy bolo zvolanie a priebeh Diecéznej synody, ktorá sa javí ako kľúčová vec pre budúcu pastoračnú činnosť tejto miestnej Cirkvi.

Dalo by sa ešte veľa hovoriť, čo všetko Mons. Tondra urobil pre svoju diecézu i pre Cirkev na Slovensku. Nech sám Pán bude jeho odmenou. My sa mu chceme poďakovať za dobrý príklad a krásne svedectvo jeho kňazského a biskupského života. Jeho láska k Cirkvi a vernosť Svätému Otcovi nech sa pre nás stanú príkladom hodným nasledovania.

A teraz, keď sa s ním lúčime, chceme jeho dušu zveriť Bohu, aby ju prijal do svojho pokoja. Chcem vyjadriť svoju úprimnú účasť na bolesti z odchodu Monsignora Tondru, jeho rodnému bratovi, ktorý je takisto kňazom, i celej spišskej diecéze.

Mons. Tondra bol dobrým pastierom svojho ľudu, miloval Cirkev a Svätého Otca. Jeho dobrý príklad nech pomôže aj nám tak veľkodušne odpovedať na božie povolanie, ako naň odpovedal on sám.

Amen.

* Príhovor predsedu KBS Mons. Stanislava Zvolenského

Vaša Eminencia, Excelencie, bratia a sestry,

v mene Konferencie biskupov Slovenska chcem poďakovať zosnulému otcovi biskupovi Františkovi Tondrovi, spišskému emeritnému biskupovi, za jeho službu pre dobro celej katolíckej Cirkvi na Slovensku.

Otec biskup František sa vyznačoval schopnosťou zjednocovať a viesť, a preto hneď po politických zmenách sa v apríli 1990 bol zvolený za podpredsedu Biskupskej konferencie ČSFR a od júla 1991 do mája 1993 bol aj jej predsedom. Po vzniku Slovenskej republiky bol zvolený v máji 1993 za predsedu Konferencie biskupov Slovenska. Kvôli vážnej chorobe sa úradu vzdal v apríli 1994. Potom bol zvolený za predsedu KBS v roku 2000, 2003 a 2006 a svoju službu ako predseda ukončil v októbri roku 2009. Stál na čele biskupov v náročnom období po politických zmenách v roku 1989 a aj v prvom desaťročí 21. storočia.

Ďakujeme mu za službu predsedu, v ktorej nám všetkým bol príkladom lásky k Cirkvi a vernosti základným pravdám viery a mravov. V období, keď konal službu predsedu, boli pripravené a podpísané Základná zmluva medzi Slovenskou republikou a Svätou Stolicou, parciálna Zmluva o duchovnej službe v ozbrojených silách a ozbrojených zboroch Slovenskej republiky a parciálna Zmluva o katolíckej výchove a vzdelávaní.

Výrazným spôsobom prispel k tomu, aby boli pripravené a realizovali sa Pastoračný a evanjelizačný plán katolíckej Cirkvi na Slovensku na roky 2001 – 2006 a Pastoračný plán katolíckej cirkvi na Slovensku pre roky 2007 – 2013.

Otec biskup František bol aj dlhoročným predsedom Bioetickej subkomisie Teologickej komisie KBS. Pod jeho vedením boli pripravené zásadné vyhlásenia k bioetickým otázkam, akými sú umelé oplodnenie, transplantácie, klonovanie, trest smrti a aj vyhlásenie o nevyhnutnosti rešpektovania svedomia zdravotníckych pracovníkov. Bol vždy odvážnym zástancom a učiteľom zachovávania požiadaviek prirodzeného mravného zákona.

Otec biskup František v rámci Konferencie biskupov Slovenska horlivo pracoval pre dobro spoločenstva Cirkvi na Slovensku a zo všetkých síl sa snažil o ochranu ľudského života od počatia po prirodzenú smrť.

Preto nech dobrotivý Boh na príhovor Panny Mária Sedembolestnej ho prijme do spoločenstva svojich svätých a nech mu dá účasť na večnom živote.

* Príhovor spišského biskupa Mons. Štefana Sečku

Bratia a sestry!

S veľkým bôľom v srdci sme prijali správu o skone najdôstojnejšieho otca biskupa Mons. Františka Tondru. V mene Spišskej diecézy ako nástupca zosnulého diecézneho biskupa chcem vysloviť príbuzným zosnulého biskupa i celej našej diecéze slová útechy, ktorá pochádza z našej kresťanskej nádeje. Dovoľte mi, aby som sa aj ja poďakoval Bohu za jeho príkladný život aby som aj jemu vyslovil úprimne slová vďaky za apoštolskú službu biskupa, ktorú preukázal našej diecéze.

Zvelebujme Boha za to, že nám daroval otca biskupa Františka ako hlavu diecézy, pastiera a otca tejto miestnej cirkvi. Štyridsať rokov čakala diecéza na svojho duchovného pastiera. Pätnásť rokov na návrat biskupa Jána, Božieho sluhu, ktorého máme v úcte ako mučeníka, bez vyliatia krvi. Po jeho smrti ďalších dvadsaťpäť rokov na príchod nového. Toto miesto zaujal otec biskup František a stal sa jeho hodným pokračovateľom budovania miest¬nej cirkvi, vynikajúcim nástupcom apoštolov a obhajcom viery a práv Cirkvi v zložitých pomeroch nášho spoločenského života. Po 40 ročnom útlaku komunizmu sa stal obnoviteľom „spustošenej krajiny“, ako čítame v Písme: „I postavia v tebe dávne sutiny: zdvihneš základy zašlých pokolení a volať ťa budú murárom trhlín, obnoviteľom ciest k bývaniu.“ (Iz 58, 12) Obnovil kňazský seminár, diecéznu charitu, založil novú sieť cirkevných škôl, do života diecézy zasa uviedol rehoľné spoločenstvá, zriadil mnohé nové farnosti. Veľkým dielom duchovnej obnovy diecézy bolo uskutočnenie Druhej diecéznej synody, ktorú otec biskup František zavŕšil podpísaním záverečných dekrétov a uviedol ju do života. Ďakujeme mu za jeho obnoviteľskú horlivosť a za všetko, čo urobil ako hlava diecézy pre revitalizáciu diecézneho spoločenstva v duchu uznesení Druhého vatikánskeho koncilu.

Zvelebujme Boha za jeho apoštolské nohy, podľa slov Svätého písma „Aké milé sú na horách nohy posla blahozvesti, čo oznamuje pokoj, zvestuje blaho, oznamuje spasenie“ (Iz 52, 7). Apoštolské a misionárske nohy biskupa Františka prinášali Kristovu blahozvesť nielen do všetkých kútov našej diecézy, ale aj po celom Slovensku i v zahraničí. Kto by spočítal kroky tohto muža evanjelia, ktoré počas svojho života, ale najmä počas biskupskej služby urobil, aby ľuďom priniesol evanjelium pokoja a nádeje?! Ďakujeme mu za jeho evanjelizátorsku cestu k nám, až k nášmu srdcu.

Zvelebujme Boha za apoštolské ruky zosnulého otca biskupa Františka, ktoré si vyvolil za živý nástroj rozlievania milosti a moci Ducha Svätého. Sám Pán používal svoje presväté ruky na konanie divov a zázrakov i na požehnania, ako o tom svedčí Písmo Aj rukami apoštolov Boh uskutočňoval dielo svojej milosrdnej lásky na zemi, ako svedčia Skutky apoštolov: „Rukami apoštolov sa dialo množstvo znamení a divov medzi ľudom.“ (Sk 5, 12) aj pomazané ruky otca biskupa Františka sa stali nástrojom Božieho pôsobenia na tejto zemi. Chceme s vďakou spomenúť na to vkladanie jeho rúk, keď konsekroval svojich dvoch pomocných biskupov a pri kňazskej vysviacke sprostredkoval moc i milosť sviatostného kňazstva prevažnej väčšine kňazov, ktorí teraz pôsobia v našej diecéze. Je to aj vkladanie jeho biskupských rúk pri udeľovaní Ducha Svätého nespočetnému zástupu birmovancov, mladých mužov a žien, ktorých vyslal, aby na spôsob laikov boli misionármi a apoštolmi vo svojom životnom prostredí a posväcovali časný poriadok svojím príkladným svedectvom života. Jeho vkladanie rúk zvolávalo Ducha Svätého na chlieb a víno pri slávení najsvätejšej obety Eucharistie, aby sa v nich sprítomnilo a za nás obetovalo najsvätejšie Telo a Krv Ježiša Krista ako náš duchovný pokrm a nápoj. A ešte treba spomenúť jeho biskupské ruky, ktoré nespočetne veľakrát boli nástrojom udeľovania Božieho požehnania pre nás. Jeho roztvorené i zopnuté ruky boli konečne znakom otca biskupa ako muža modlitby, keď sa s nami i za nás modlil k milosrdnému Bohu za všetko, čo potreboval Boží ľud našej diecézy. Ďakujeme mu za veľkňazskú službu biskupa pri vysluhovaní sviatostí Cirkvi, pri požehnaniach a v modlitbe

Zvelebujme Boha za jeho biskupské ústa, cez ktoré k nám hovoril sám Boh, keď nás učil Božím pravdám viery a zvestoval nám tajomstvo Božej lásky a milosrdenstva. Veď o ústach proroka sa v Písme hovorí: „budeš akoby mojimi ústami“ (Jer 15, 19). Aj o ústach otca biskupa Františka platí, čo čítame v Knihe proroka Malachiáša: „Zákon pravdy bol v jeho ústach a na jeho perách sa nenašla neprávosť, pokojne a priamo kráčal so mnou a mnohých odvrátil od hriechu. Lebo pery kňaza majú zachovávať poznanie a z jeho úst sa vyhľadáva zákon, lebo je poslom Pána zástupov“ (Mal 2, 6-7). Mám tu na mysli najmä jeho službu učiteľa viery a náuky mravov Cirkvi, ktorú ako profesor uskutočňoval v našich kňazských seminároch v rámci svojho pôsobenia na univerzitách Slovenska. Jeho ústa stáli naozaj v službe pravdy evanjelia, ktorú tak intenzívne a udatne bránil pred bludmi našich čias, najmä pred liberalizmom a sekularizmom. Nebolo homílie, nebolo článku v rámci jeho publikačnej činnosti, žeby našich veriacich nechránil pred týmito zhubcami viery a mravnosti súčasných ľudí. Ďakujeme mu za všetko, čo nám povedal alebo napísal.

Zvelebujme dobrého a milosrdného Boha najmä za to, že obdaroval nášho biskupa Františka šľachetným a veľkým srdcom, ktorým nás miloval. Jeho srdce bolo v prvom rade naplnené veľkou láskou k Ježišovi, k jeho Najsvätejšiemu Srdcu, ži-vému a prítomnému v Najsvätejšej Eucharistii. To bol určujúci znak jeho biskupskej služby, ktorý sa nachádza nielen v jeho biskupskom erbe, ale hlavne v jeho každodennom živote biskupa. Veľkou láskou jeho srdca je Panna Mária, ku ktorej sa vrúcne vinul a k úcte k nej privádzal nás všetkých. Levočská Panna Mária bola naozaj prioritou jeho šľachetného srdca. Srdce otca biskupa Františka bolo naplnené aj veľkou láskou k nám, jeho duchovným ovečkám, čoho dôkazom je jeho nevšedná ľudskosť, trpezli¬vosť s našimi slabosťami, a veľká pokora, ktorá vyžarovala z každého stretnutia s nami. Ďakujeme mu za lásku jeho srdca, ktorým nás miloval až do posledného tlkotu v košickej nemocnici, v ktorej sa zastavilo.

Zosnulému otcovi biskupovi Františkovi zostáváme veľkými dlžníkmi lásky. Svoju vďačnosť voči nemu pretransformujme na stále modlitby za jeho oslávenie a slávne vzkriesenie.

Ďakujem Svätému Otcovi Benediktovi XVI, za prejav účasti v tejto chvíli, sprítomnenú Najdôstojnejším o. arcibiskupom Mons. Mariom Giordanom, Apoštolským nunciom na Slovensku.

Ďakujem pracovníkom Výskumného ústavu srdcovo-cievných chorôb v Košiciach za všetku starostlivosť o neho počas hospitalizácie.

Ďakujem Slovenskej televízii, rádiu Lumen a TV LUX za odvysielanie tejto slávnosti.

Poďakovanie patrí aj Vám, Vaše Eminencie, Excelencie o. arcibiskupi a biskupi, vám milí kňazi, rehoľníci a rehoľníčky, bratia z iných kresťanských cirkví, bratia a sestry, ktorí ste sa prišli rozlúčiť s našim Pastierom o. Františkom.

Odpočinutie večne daj mu, Pane, a svetlo večné nech mu svieti. Nech odpočíva v Kristovom veľkonočnom pokoji. Amen.

+Štefan Sečka

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Biskup Frantisek Tondra Spišská Kapitula 3. mája (TK KBS) – Vo veku 76 rokov dnes v košickej nemocnici zomrel spišský emeritný biskup Mons. František Tondra. TK KBS o tom informoval hovorca Spišskej diecézy Peter Majda. Dátum pohrebných obradov bude spresnený.

"V duchu kresťanskej nádeje oznamujeme, že vo štvrtok 3. mája 2012, zaopatrený sviatosťami, odovzdal Stvoriteľovi svoju dušu náš emeritný biskup Mons. František Tondra v 76. roku života a 50. roku kňazstva," uviedla Spišská diecéza na svojej stránke dieceza.kapitula.sk.

Životopis Františka Tondru:

František Tondra sa narodil 4. júna 1936 v Spišských Vlahoch. Maturoval na 11-ročnej strednej škole v Spišskej Novej Vsi (1954). V rokoch 1954 – 1957 študoval na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave a v rokoch 1957 – 1962 na Rímskokatolíckej Cyrilometodskej bohosloveckej fakulte v Bratislave, kde v roku 1978 získal doktorát z teológie. Na tamojšej katedre morálnej teológie pôsobil v rokoch 1978 – 1983 ako odborný asistent. V roku 1990 pôsobil ako odborný asistent na na Teologickom inštitúte CMBF UK a TF KU v Spišskej Kapitule - Spišskom Podhradí (morálna teológia, kresťanská sociológia). V júli 1993 (12. 7.) získal habilitáciu a v decembri 1997 (12. 12.) bol menovaný prezidentom SR za profesora v odbore teológia.

Za kňaza bol vysvätený 1. júla 1962 v Bratislave. Pôsobil ako kaplán v Levoči (1. 8. 1962 - 31.10. 1963, správca farnosti v Hnilci (1. 11. 1963 - 14. 4. 1970) a v Zázrivej (15. 4. 1970 - 30. 9. 1978) a kaplán v Zázrivej (1. 10. 1978 - 30. 9. 1980). Neskôr ako správca farnosti v Zázrivej (1. 10. 1980 - 14. 10. 1983, správca farnosti v Tvrdošíne (15. 10. 1983 - 14. 4. 1987), správca farnosti v Levoči (15. 4. 1987 - 8. 9. 1989), prodekan v dekanáte Spišská Nová Ves (1. 2. 1988 - 31. 3. 1989) a dekan v spišskonovoveskom dekanáte (1. 4. 1989 - 8. 9. 1989).

František Tondra bol 26. 7. 1989 menovaný za diecézneho biskupa Spišskej diecézy. Konsekrovaný bol 9. 9. 1989 v Katedrále sv. Martina v Spišskom Podhradí. Konsekrátorom bol kardinál Jozef Tomko. Spolukonsekrátormi boli Mons. Francesco Colasuono, arcibiskup, Mons. Ján Sokol, arcibiskup.

Od 3. 10. 1994 bol konzultorom Kongregácie pre katolícku výchovu. V apríli 1990 (23. 4.) bol vymenovaný za podpredsedu Biskupskej konferencie ČSFR. V júli 1991 (11. 6.) sa po abdikácii kardinála Tomáška stal predsedom Biskupskej konferencie ČSFR. V máji 1993 (4. 5.) bol vymenovaný za predsedu Konferencie biskupov Slovenska (abdikoval kvôli chorobe 13. 4. 1994); opätovne zvolený 31. 8. 2000, 16. 9. 2003 a 3. 10. 2006. Predsedom KBS bol do 28. 10. 2009.

Bol predsedom Bioetickej subkomisie Teologickej komisie KBS, členom Vedeckej rady Katolíckej univerzity v Ružomberku a Teologickej fakulty KU v Košiciach. V januári 2003 (1. 1.) mu prezident Rudolf Schuster udelil štátne vyznamenanie Pribinov kríž I. triedy. V decembri 2007 (11. 12.) získal titul Dr. h. c. od Trnavskej univerzity.

V auguste minulého roka (4. 8. 2011) prijal Svätý Otec Benedikt XVI. jeho zrieknutie sa úradu spišského diecézneho biskupa a ustanovil ho za Apoštolského administrátora Spišskej diecézy. Od 10. 9. 2011 bol na dôchodku. Od začiatku apríla 2012 bol hospitalizovaný vo Východoslovenskom ústave srdcových a cievnych chorôb v Košiciach, kde sa podrobil operácii na srdci. Zomrel 3. mája 2012 po ťažkej chorobe v košickej nemocnici.

Myslime na otca biskupa v modlitbách.

Pohreb bude vo štvrtok 10. mája o 10,00 hod. v Spišskej Kapitule.

Parte je tu.